1d Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a...

D – špeciálna pedagogika

1D Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a úlohy Špeciálna pedagogika - vedná oblasť, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, vzdelávania detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických danosti, porúch učenia, správania. Môžeme sem zaradiť aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom čí inými špecifickými potrebami.

Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie podstaty zákonitosti výchovy a vzdelávanie postihnutých ľudí z aspektu etiológie (náuka o príčinách vzniku chorôb), symptomatológie, korekcie, metód edukácie, reedukácie (prevýchovy) a tiež profylaxie (predbežných ochranných liečebných opatrení) neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím. Cieľom špeciálnej pedagogiky je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých jedincov, aby sa čo najskôr a čo najdokonalejšie vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami /poruchou, narušením/ a aby sa napriek obmedzeniam, čo najpozitívnejšie prispôsobili spoločnosti.

Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter. Z toho dôvodu predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém.

Kritéria na členenie systému:a/ všeobecné - hľadá všeobecne platné zákonitosti a pravidlá pre celú časť postihnutej alebo narušenej populácie v súvislosti s jej edukáciou. b/ špeciálne - sústreďuje sa na edukáciu z aspektu jednotlivého druhu postihnutia, narušenia či špecifickej potreby.

2D Miesto špeciálnej pedagogiky v sústave vied, hraničné odbory a pomocné vedy

ŠPP ako vedný odbor patrí medzi najmladšie vedné disciplíny, začala sa formovať koncom 19.stor. a začiatkom 20 st. Patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku, v užšom význame do systému pedagogikých vied. V rámci nich tvorí samostatný vedný odbor, pozostávajúci zo širšie (všeobecne) koncipovanej špeciálnej pedagogiky a užšie zameraných jednotlivých špecializácií – odborov.

Psychopédia – spolupracujúce odbory sú psychiatria, psychológiaLogopédia – Otorimolaringológia, fonetika, foniatriaSurdopédia – otolaringológiaTyflopédia – oftalmológia (sluch), ortoptika (zrak)Somatopédia – ortopédia, neurológia, pediatria

Pri napĺňaní svojich zámerov a cieľov spolupracuje s celým radom súvzťažných vied – využíva ich poznatky pri formulovaní cieľov, pri opisovaní jedinca. Ide o tzv. pomocné vedy. Tie sa delia na

1. normatívne – poskytujú poznatky na zodpovedanie otázky: „Aký by mal byť vychovávaný jedinec“ – pomáhajú formulovať cieľové zámery.

2. deskriptívne (opisné) vedy – opisu, „aký je človek“ z hľadiska psychologického, biologického a sociálneho.

Druhú skupinu tvoria tzv. hraničné odbory – tiež majú v centre záujmu človeka, ale zaoberajú sa ním z iných aspektov. Ich poznatky majú pre špeciálnu pedagogiku mimoriadny význam. So špeciálnou pedagogikou v najširšom význame spolupracuje aj pedagogika, psychológia, sociológia, biológia, medicína. Druhú skupinu hraničných odborov tvoria vedné odbory, ktorých predmetom je postihnutý alebo narušený človek.

1


Hraničné odbory

a/ Intaktný jedinec - pedagogika, psychológia, sociológia, biológiab/ Postihnutý jedinec - náuka o postihnutých (humánna defektológia), liečebná pedagogika Pomocné vedy

a/ Normatívne - etika, logika, estetikab/ Deskriptívne 1/ priame – patopsychológia, patobiológia, sociálna patológia 2/ nepriame – psycholingvistika, bionika, teória informácie, semiotika

Opiera sa o nasledujúce disciplíny: psychológiu všeobecnú, psych. vývinovú, psych. klinickú, psych. pedagogickú, patopsychológiu-čerpá aj z lekárskych vied: pediatria, psychológia, neurológia, patofyriológia vyššej nervovej činnosti, detskej ortopédie,...

3D Systém ŠPP vo všeobecnom a užšom zameraní

Špeciálna pedagogika má vo svojom celku množstvo systematicky usporiadaných poznatkov o teórii a praxi edukácie postihnutých, narušených... Dajú sa zoskupiť do subsystémov podľa viacerých kritérií. Najjednoduchšie a najprehľadnejšie sú:

a/ kritérium všeobecného zamerania na edukáciu a problémy s ňou spojené, na všetky druhy postihnutí, narušení a špeciálnych potriebb/ kritérium užšieho zamerania na určitý druh postihnutia, narušenia či špeciálne potreby

Systém ŠP vo všeobecnom zameraní sa člení na disciplíny:všeobecné základy ŠP (termíny, pojmy, predmet, systém)historiografia ŠP (odboru, inštitúcií, vzdelávania, špeciálnych pedagógov)metodológia ŠP (m. výskumu, diagnostika)filozofia ŠPteória komunikácie postihnutýchvýchovná rehabilitácia (zásady, metódy edukácie, metodiky predmetov)náuka o špeciálnych školách a zariadeniach (systém, riadenie)komparatívna ŠPšpeciálna pedeutológia (vzdelávanie, uplatnenie sa, ďalšie vzdelávanie) Systém ŠP v užšom zameraní: Delí sa podľa druhu postihnutia, narušenia alebo špeciálnych potrieb.pedagogika mentálne postihnutýchpedagogika zrakovo postihnutýchpedagogika sluchovo postihnutýchpedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabenýchpedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou – logopédiapedagogika psychosociálne narušenýchpedagogika detí s viacnásobným postihnutímpedagogika detí s poruchami učeniapedagogika detí s poruchami správaniapedagogika výnimočne nadaných a talentovaných Podľa interpretácii poznatkov o špeciálnopedagogických javoch a procesov z rôznych svetonázorovo-filozofických pozícií, možno ŠP členiť na: kresťanskú, materialistickú, antropozofistickú, psychoanalyticky orientovanú, behavioristickú, kognitivistickú, konštruktivistickú, humanistickúpragmatickúETOPÉDIA – étos = mrav; paide = výchova-zaoberá sa výchovou a vzdelávaním handicapovanej alebo ťažko vychovávateľnej mládeže

2


-je relatívne najmladšou špeciálno – pedagogickou disciplínou-sleduje príčiny a prejavy chovania človeka porušujúce spoločenskú normu a hľadá reedukačné opatrenia a možnosti.

PSYCHOPÉDIA – psyche = duša, paide = výchova-venuje sa skúmaniu príčin, prejavov výchovných, vzdelávacích a spoločenských, mentalného (rozumového) postihnutia človeka (získaného, vrodeného) SOMATOPÉDIA – soma = telo; paide = výchova-zaoberá sa výchovno – vzdelávacími a spoločenskými súvislosťami telesných handicapov, stavmi ľudí chorých a zdravotne oslabených, ľudí s obmedzenou schopnosťou, alebo neschopnosťou pohybu.

Neschopnosť pohybu – Primárna - ako následok handicapu Sekundárna – dochádza k nej vtedy, keď je pohyblivosť obmedzená alebo by poškodila

alebo zhoršila zdravotný stav.

LOGOPÉDIA – logos = slovo; paide = výchova-venuje sa výchove a vzdelávaniu mládeže s poruchou reči, chybne hovoriacich (zajakavosť), orgánové poruchy reči (chybná výslovnosť), prípadne nehovoriacich (mutizmus)

SURDOPÉDIA – surdos = hluchý; paide = výchova-sleduje výchovné a vzdelávacie aspekty mládeže s poruchami sluchu, od porúch čiastočných po úplné

OPTOPÉDIA = TYFLOPÉDIA – tyflos = slepý; paide = výchova-zaoberá sa výchovou a vzdelávaním mládeže s čiastočnými poruchami zraku a uplnými poruchami

4D Terminológia, základné princípy v špeciálnej pedagogike ŠP v sústave pedagogických vied trvá relatívne krátko, čo sa odráža aj v jej nejednotnej terminológii.

Označenie odboruV súčasnosti sa u nás teória a prax výchovy a vzdelávania jedincov vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť označuje ako špeciálna pedagogika, no niekedy aj ako defektológia.V literatúre sa vzťah defektológie a ŠP vymedzuje takto:a/ termín ŠP = synonymum defektológieb/ defektológia – širší vedný odbor, než ŠPc/ defektológia – súčasť ŠPd/ defektológia – zastarané označenie (podľa niektorých autorov ho už nepoužívať)

Defektológia – veda o defektných jedincoch, skúmajúca príčiny a dôsledky porúch, ktoré sa prejavujú vo výchove, vzdelávaní a pracovnej činnosti, ako aj prostriedky nápravy týchto porúch.V súčasnosti sa teda defektológia vníma ako širší vedný odbor a ŠP ako užší vedný odbor, ktorý je len súčasťou defektológie.

Pri koncipovaní systému humánnej defektológie sa ponúka nasledovné členenie na užšie vedné disciplíny:náuka o mentálne postihnutých (oligofrenológia)náuka o zrakovo postihnutých (tyflológia)náuka o sluchovo postihnutých (surdológia)náuka o komunikačne narušenýchnáuka o telesne chybných, chorých a oslabenýchnáuka o psychosociálne narušených

Tieto sa ďalej členia na disciplíny patopsychologické, patobiologické, sociálnopatologické, ŠP-cké, psycholingvistické a pod.ŠP a defektológia sa líšia metódami, prostriedkami a formami, hoci ciele majú blízke.

3


Označenie objektov starostlivosti- je v rôznych štátoch rôznorodé a nie je jednotné ani u nás. Najčastejšie sa používajú termíny postihnutý, defektný, invalidný jedinec, pričom sú tieto termíny rezortne podmienené.Školstvo používa termín postihnutý, sociálny rezort invalidný jedinec a zdravotníctvo defektný či zdravotne postihnutý človek. Súhrnným označením je termín mládež vyžadujúca špeciálnu starostlivosť.

Defekt (z lat. decectus = chyba, porucha, nedostatok). Ide o nedostatok v integrite organizmu, ktorý môže mať orgánovú alebo funkčnú formu a vyskytuje sa v psychickej, senzorickej alebo somatickej oblasti. Dôsledkom defektu jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Defekt je spravidla relatívne ireparabilný (nenapraviteľný). Synonymum defektu je termín postihnutie, ktorý sa používa v škole pre údajné pejoratívne chápanie termínu defekt.Chyba – miernejšia odchýlka od normy než defekt.Porucha (narušenie) – odchýlka od normy s reparabilným (nepravideľným) charakterom. Sem patria napr. poruchy učenia, správania, narušenie komunikačnej schopnosti a i.Anomália (z gréc. a=ne; nomos – zákon, pravidlo) – relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej alebo kombinácii, ale nepovažuje sa za patologický stav.V ŠP podmienkach sa v poslednom období používa nový termín – „osoby so špeciálnymi potrebami“ – skupina osôb výrazne sa odlišujúca od intaktnej alebo bežnej populácie. Tiež sa používa termín „zdravotne postihnuté dieťa“. (Pozor! Mentálne postihnuté dieťa nie je zdravotne postihnutým.)Deviácia (z lat. deviatio = odbočenie od cesty) – odchýlka od normy, týkajúca sa zvyčajne správania (napr. sexuálne deviácie) alebo vývinu, ale aj iných odchýlok, ktorými sa jedinec stáva nápadným, odkláňajúcim sa od normy.Psychický deficit (z lat. deficere = odpadnúť, chýbať) – odchýlka od normy, nedosahujúca úroveň patológie. Termín používajúci sa v súvislosti s psychickými deviáciami.Deformity (z lat. deformitas = znetvorenie, zohavenie) – termín v súvislosti so somatickými deviáciami.

Označenie základných aktivít (metódy ŠP)Základné aktivity možno zhrnúť do skupín:a/ cieľových aktivít – resocializácia, revalidizácia, reedukácia, rehabilitácia a pod.b/ aktivít, prostredníctvom ktorých sa tieto dosahujú – korekcia, kompenzácia a pod.

U nás sa najčastejšie používa termín rehabilitácia (z lat. re = znovu, opäť; habilitas = spôsobilosť, schopnosť) – znovu uspôsobenie, opätovné dosiahnutie spôsobilosti. Označuje súbor aktivít zameraných na socializáciu postihnutého.

Resocializácia – používa sa v súvislosti s psychosociálne narušenými (majúci poruchy správania). Ide o reparabilné poruchy. Termín je odvodený od slova socializácia (z lat. socialis = družný spoločenský) a znamená zapájanie jedinca do pracovného a spoločenského života.

Edukácia – súhrn výchovných, vyučovacích a vzdelávacích aktivít, v dôsledku ktorých sa postihnutý, narušený alebo jedinec so špeciálnymi potrebami stáva relatívne vychovaným alebo vzdelaným.

Reedukácia (z lat. re = späť, educatio = výchova) – prevýchova. Súhrn ŠP aktivít zameraných na rozvíjanie nevyvinutých funkcií alebo na úpravu porušených funkcií. Ide o reedukáciu hybnosti, sluchu, zraku. Možno hovoriť aj o úprave budovania stereotypov správania u psychosociálne narušených.

Kompenzácia (z lat. compensatio = vyrovnanie, vyváženie) – súbor aktivít zameraných na vyrovnanie alebo nahradenie zníženého výkonu orgánu či funkcie úpravou alebo zvýšením činnosti iných orgánov, funkcií.

Korekcia (z lat. correctio = náprava, polepšenie) – aktivity zamerané na nápravu, úpravu či opravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania.

Zásady, princípy v ŠPP-sú to didaktické požiadavky, ktoré vyplývajú zo zákonitosti vyučovacieho procesu. Učenie detí so špeciálno – výchovno – vzdelávacími potrebami (ŠVVP) je úspešné vtedy, ak obsah učiva a postup pri jeho osvojovaní je primeraný poznávacím schopnostiam týchto detí.

4


1) Zásada názornosti-požiadavka, aby sa vyučovanie zakladalo na zmysluplnom vnímaní, na porovnaní predmetov a javov. Je to najdôležitejšia zásada (hluché dieťa – zrak, hmat). Ak ju pedagóg nedodrží, zbavuje sa predpokladu na úspech.

2) Zásada uvedomelosti-požiadavky, aby aj vedomosti detí so ŠVVP boli výsledkom ich aktívnej práce, riadenej učiteľom. Rozvíja schopnosť spájať nové poznatky s predchádzajúcimi skúsenosťami. Uvedomelosť detí so ŠVVP je oslabená, preto ju treba intenzívne prebúdzať, rozvíjať záujmy, budovať sústavu zručností, návykov.

3) Zásada sústavnosti -požiadavky aby učivo tvorilo takú didaktickú sústavu, ktorá by umožnila žiakom osvojenie potrebných vedomostí. Usporiadanie učiva v špeciálnych školách sa nemusí zhodovať so sústavou príslušnej vedy, ale nesmie odporovať vedeckým poznatkom. Sústavnosť sa prejavuje v tom, že sa postupuje : známe → neznáme, konkrétne → abstraktné, jednoduché → zložité.4) Zásada primeranosti-požiadavky, aby obsah a rozsah učiva, jeho obtiažnosť a spôsob vyučovania zodpovedali duševnému rozvoju a telesným schopnostiam kondic. žiakov. Pedagóg musí vedieť odhadnúť primeranosť úloh, ktoré zadáva.

5) Zásada trvalosti-požiadavka, aby si žiak vedomosti zapamätal tak, aby ich vedel používať, preto je nevyhnutné opakovať a precvičovať.

V ŠP sa môžu uplatňovať 4 kategórie zásad: všeobecno-pedagogické, všeobecno-didaktické, špeciálno-pedagogické, špeciálno-didaktické

K špeciálno-pedagogickým zásadám patrí:a/ prevencia – aktivity zamerané na predchádzanie defektov výchovnými, liečebnými a sociálnymi opatreniamib/ komplexnosť – starostlivosť o postihnutých vo všetkých jej zložkách a oblastiachc/ jednotnosť – koordinované riadenie starostlivostid/ dispenzarizácia – najvčasnejšie evidovanie a sledovanie každého postihnutéhoe/ optimálne prostredie – aspoň pokusné zaraďovanie všetkých postihnutých do vyššej kategórie výchovno-vzdelávacích zariadení, aby im boli poskytované čo najkvalitnejšie podnety pre svoj vývinf/ socializácia – zameranie starostlivosti na aktívne a sociálne prospešné zapojenie všetkých postihnutých do spoločnosti

K špeciálno-didaktickým zásadám zaraďujeme:a/ reedukácia – sústavné rozvíjanie všetkých postihnutých narušených či oslabených orgánov a funkcií v procese vzdelávaniab/ kompenzácia – rozvíjanie a nácvik náhradných činností tam, kde reedukácia pôvodnej funkcie do žiaducej miery nie je možnác/ rehabilitácia – sústavné mnohostranné pôsobenie na osobnosť postihnutého s cieľom jeho uspôsobenia relatívne plnohodnotne žiť

K všeobecne platným zásadám patria:a/ kompenzácia – využívanie a rozvoj kompenzačných mechanizmov postihnutéhob/ ortofunkcionalizácia – vytváranie a rozvíjanie správnych funkcií postihnutéhoc/ hyperemocionalizácia – posilňovanie „osobných citov“ a citového prežívania u postihnutéhod/ detenzionalizácia – uvoľňovanie tenzií, stavov napätia u postihnutýche/ substitúcionalizácia – nahrádzanie poškodených senzorických kanálov inýmif/ synergetizácia – spájanie podnetov a reakcií do celkov v záujme vyvolania väčších účinkov

Na zreteli treba mať v ŠP všeobecné pravidlá:najprv poznaj, potom vychovávajnie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutéhovychovávaj nielen postihnutého, ale aj jeho okolie

5


5D Socializácia v špeciálnej pedagogike Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou – aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. V každej etape života – detstva, mladosti, dospelosti, staroby – má svoje osobitosti.

V socializácii dieťaťa je rozhodujúce, aby žilo v úplne harmonickej rodine, v ktorej sú pevné, vzájomné, emociálne vzťahy, medzi všetkými jej členmi, najmä medzi dieťaťom a matkou. Dieťa sa v rodine oboznamuje so spoločenskými normami a hodnotami, zvnútorňuje a fixuje si ich formou rozličných sociálnych návykov a osvojuje si zaužívané vzory správania, spôsobov sociálnej komunikácie apod. V rodine sa utvára základ sociokultúrnych vlastností a hodnotového systéme jednotlivca, formuje sa jeho morálka, citová a vôľová štruktúra, identifikácia so sociálnymi rolami pohlaví a pod.

Neskôr, keď dieťa chodí do školy, zapája sa do širšej siete sociálnych vzťahov, sociálnych pozícií a rolí v rozličných zoskupeniach. Socializácia dospievajúcich nadväzuje na výsledky socializácie v detstve.

Začlenenie človeka do spoločenských vzťahov sa nekončí ani v dospelosti. Neustále sa naňho kladú nové požiadavky, ktoré musí zvládať.

Najvýznamnejšou podmienkou socializačného procesu je výchova a vzdelávanie. Celý socializačný proces sa realizuje v rozličných inštitúciách, z ktorých sú najdôležitejšie rodina a škola. Plnia úlohu socializačných činiteľov, ku ktorým patria najmä skupiny rovesníkov, sociálne skupiny na pracovisku a rôzne osoby, s ktorými jednotlivec vstupuje do rôznych dlhšie trvajúcich vzťahov.

Ak sú uvedené činitele nejakým spôsobom narušené, môžu mať naň rôzny negatívny vplyv, narušujúci jeho socializáciu.

Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a stupňom postihnutia v istom veku. Títo jednotlivci majú sťažené podmienky pri začleňovaní sa do spoločnosti. Ich socializácia môže byť sťažená už v rodine. V súčasnosti sa u nás uplatňuje otázka tzv. integrovanej výchovy a vzdelávania. Príprava na povolanie týchto jednotlivcov má svoje obmedzenia aj v tom, že je vopred vymedzený len istý okruh profesií, ktoré postihnutí a narušení môžu vykonávať.

Istú socializačnú funkciu v našej spoločnosti plnia aj organizácie, obhajujúce práva a lepšie postavenie postihnutých a narušených v spoločnosti. Cieľom socializácie postihnutých a narušených je ich čo najvhodnejšie a najúspešnejšie zapojenie do spoločnosti – ich pracovné, spoločenské a osobné uplatnenie.

M. Sovák rozoznáva niekoľko stupňov socializácie – podľa miery zapojenia postihnutého jednotlivca do pracovného a spoločenského života:

a/ integrácia (lt. Integer = neporušený) – najvyšší stupeň socializácie – úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.

b/ adaptácia (lat. adaptatio = prispôsobenie) – prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu, ktoré je možné len za určitých podmienok. Jednotlivec je samostatný len za určitých okolností a ohľadov. (strojček pri poruche sluchu)

c/ utilita (lat. utilis = potrebný, užitočný) – zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci, najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti pre telesne alebo mentálne postihnutých.

d/ inferiorita (lat. inferior = nižší) – neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí, keď je potrebná celoživotná ochranná starostlivosť. Ide o segregáciu (proces vyradenia z ľudskej spoločnosti – pri nemožnosti socializácie).

6


Socializácia sa završuje pasívnou alebo aktívnou účasťou na kultúrnom živote spoločnosti, je podmienená sociabilitou. Sociabilita – schopnosť, snaha vytvára a pestovať medziľudské vzťahy.

Osoby postihnuté poruchami zmyslov a telesnými poruchami môžu dosiahnuť najvyššie stupne socializácie, osoby mentálne postihnuté, zostávajú na nižších stupňoch.

RESOCIALIZÁCIA – re = znova, socialis = spoločenskýIde o socializačný proces osoby, u ktorej následkom získaného defektu a následnej defektivity bola znížená úroveň socializácie.

6D Vývin, vývinové anomálie (nerovnosti) Vývin dieťaťa a jeho možné anomálie patria medzi veľmi závažné problémové oblasti ŠP. Vývinom sa označuje proces pozitívnych a kvantitatívnych zmien organizmu (orgánu alebo funkcie), ktorý sa realizuje v určitom časovom slede. Ide o interakciu medzi endogénnymi (vnútornými) – genetické informácie a hereditárne (biologicky dedičné) činitele a exogénnymi (vonkajšími) faktormi – výchova a prostredie. Výsledkom pôsobenia týchto činiteľov je, že organizmus prechádza zmenami – vývinom, v dôsledku ktorého má tendenciu nárastu a zdokonaľovania sa.

Normálny vývin má ireverzibilný (nezvratný) charakter, prebieha v jednosmernom časovom slede, v určitých obdobiach, podľa určitých zákonitostí, jednotlivé faktory pôsobia vyvážene, v dôsledku čoho vývin prebieha bez nežiaducich anomálií.

Opakom sú vývinové anomálie. Sú spôsobené patogénnymi faktormi, ktoré podľa svojej povahy a skladby môžu negatívne ovplyvňovať vývin – od spomalenia až po jeho zamedzenie (nulitu) alebo zmeny jeho smeru.

Od anomálie vývinu rozlišujeme predčasný, akcelerujúci vývin, pri ktorom aktuálny stav v dosiahnutom stupni vývinu určitej schopnosti výrazne prekračuje očakávané hodnoty podľa normy. Ide zvyčajne o výnimočne nadaných a talentovaných jedincov.

Vývin človeka prebieha v 3 sférach: biologickej, psychickej a sociálnej. Pre potreby ŠP je nevyhnutný globálny pohľad na človeka z hľadiska jednoty biologických, psychických a sociálnych zložiek.

Na anomálnom vývine okrem činiteľov veku a vývinu participujú aj patogénne faktory, ktoré ho vlastne spôsobujú. Anomálny vývin je spravidla multifaktorálne (viacfaktorovo) podmienený, podiel jednotlivých patogénnych faktorov môže byť rôzny a rôzne môžu byť aj následky ich pôsobenia. Dôsledky pôsobenia patogénnych faktorov sa prejavujú vo vývinových anomáliách, čiže môžu mať rôznu formu a stupeň v čase posudzovania.

Vývinové anomálie delíme do skupín podľa F. Kábeleho:ustrnutý vývin – k vývinu orgánu či funkcie nedochádza – napr. vrodená slepota, hluchota, úplne nevyvinutý orgán alebo aj tzv. morálna slepota.obmedzený vývin – určitý orgán či funkcia sa už od počiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne stupeň normálneho vývinu – niektoré formy mentálnej retardácie, vrodená nedoslýchavosť, slabozrakosť alebo v oblasti telesných postihnutí vrodené malformácie – odchýlky tvaru orgánu, negatívne sociálne stimulácie, vrodená porucha citových vzťahov apod.oneskorený vývin – spravidla reverzibilný (vratný), ak je poskytnutá včasná lekárska či ŠP alebo sociálna intervencia. Jeho začiatočná fáza je podobná obmedzenému vývinu. Pri tejto forme je však intenzívnejší efekt na včasnú intervenciu a možno sa priblížiť k normálu, kým u obmedzeného tento ostáva trvale limitovaný.prerušený vývin – vývin orgánu či funkcie sa náhle spomalí alebo úplne preruší. Z hľadiska prognózy môže mať stagnujúci charakter alebo v ďalšom priebehu aj dynamickú formu.pochybený vývin – orgán alebo funkcia sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim scestným smerom, ktorého výsledok je patologický. Môže sa týkať časti alebo celku. V sociálnej oblasti je to vývin delikventnej osobnosti.Uvedené anomálie vývinu sa môžu vyskytovať buď relatívne samostatne alebo následne.

7


Sebautváranie osobnosti predpokladá vzájomnú interakciu 3 faktov: biologických, sociálnych, psychických. V prípade biologických faktorov = dedičnosť Sociálnych faktorov = prostredie, resp. výchovaPsychické faktory utvárania osobnosti, môžu vystupovať na troch úrovniach: 1. univerzálne psychologické regulátory (skúsenosti, znalosti, schopnosti)2. individuálne prychoregulátory (temperament, intelekt, črty osobnosti)3. systémové psychoregulátory ľudského konania (ašpirácie, životný štýl)- ak tieto schopnosti nemá nastáva nerovnováha vzťahu človeka a prostredia, čo vedie k porušeniu života

Zdravie je stav plnej fyzickej psychickej a sociálnej pohody. Za normu z pedagogického hľadiska budeme pokladať stav, vlastnosť a proces, ktorý nevybočuje z priemeru bežnosti alebo zo zaužívaných či predpísaných pravidiel. Normalita znamená stav, ktorý zodpovedá obvyklosti, pravidelnosti alebo očakávaniu. Normalita sa môže týkať somatickej, psychickej alebo sociálnej stránky človeka.

7D Edukácia (výchova) v integrovaných a relatívne segregovaných podmienkach Výchova v integrovaných a relatívne segregovaných podmienkach

1) Do školy možno zapísať aj žiaka zrakovo, sluchovo alebo telesne postihnutého, žiaka s chybami reči,...2) Pri školách možno zriaďovať špeciálne triedy pre žiakov so špecifickými vývinovými chybami učenia a správania pre žiakov sluchovo, zrakovo a telesne postihnutých a mentálne retardovaných.

Pri integrovaní je nutné dodržať isté zásady:1. Integrovať môžeme len vtedy, ak sú vytvorené podmienky2. Dieťa musí mať:

diagnostiku prostredníctvom PPPs tým súvisí rozhodnutie o zaradeníšpeciálny pedagóg

3. Pri integrácii je nutné spolupracovať so špeciálnymi školami a poradenskými zariadeniami.4. Žiakov s mentálnym postihom nie je vhodné integrovať, ale je možné školskú integráciu detí so špeciálnymi pedagogickými potrebami zrealizujeme v dvoch formách:1. INDIVIDU8LNA INTEGRÁCIA – postihnuté dieťa sa vzdeláva v bežnej škole v mieste bydliska; ťažko sa praktizuje pre svoju vysokú pedagogickú a materiálnu náročnosť.2. INTEGRÁCIA V ŠPECIÁLNYCH TRIEDACH – postihnuté deti sú trvalo, alebo na nejaký čas vyučované v zvláštnych triedach postihnuté dieťa- je schopné splniť požiadavky učebného plánu a osnov bežnej školy- nevyžaduje nadmiernu pomoc a starostlivosť na úkor ostatných.

Školamusí zabezpečiť učiteľa so špeciálnym vzdelanímzaistiť spoluprácu s odborníkomformy vyučovania zamerať podľa schopností žiakazaistiť materiálne podmienky (napr. bezbarierový prístup)musí dodržať počet žiakov (integrovaný sa ráta za 3 žiakov)

Rodinamusí spolupracovať so školouzabezpečiť dopravu do – zo školyvytvoriť doma podmienky na prepravu do školy Integráciu nie je možné uskutočniť univerzálne, treba ju chápať ako jeden z možných smerov rozvoja starostlivosti o postihnutých, vyjadruje veľké finančné náklady.

8


Postihnutý žiak je poškodzovaný, ak mu škola nedokáže zabezpečiť pomôcky a vytvoriť prostredie primerané jeho postihnutiu, môže dohádzať i k zhoršovaniu jeho telesného vývinu a zdrav. stavu. Rovnako je poškodzovaný, keď učiteľ neovláda špeciálno – pedagogické a didaktické metódy.

Integrácie a segregácie postihnutých.

Integrácia špeciálnej výchovy /z lat. ntegrare=sceľovať/ znamená, že deťom vyžadujúcim si špeciálnu starostlivosť sa má poskytovať výchova a vzdelávanie v rámci bežných výchovných a vzdelávacích inštitúcií, a nie oddelene /segregácia/.

Argumentuje sa tým, že postihnuté dieťa má právo na to, aby mu spoločnosť poskytovala tie isté príležitosti a podnety na jeho vývin, ako ich poskytuje zdravým, normálnym rovesníkom.

Segregácia sa zdôvodňovala tým, že je potrebné odbremeniť rodičov, ktorí nemajú možnosti, ani prostriedky, a už vôbec nie vzdelanie na ich výchovu a vyučovanie. Špeciálno pedagogické inštitúcie vytvorili pre postihnutých primerané prostredie a podmienky ich vývinu, najmä čo sa týka homogenizácie skupín, adekvátneho obsahu vzdelávania, vyučovacích podmienok a tiež odbornej prípravy a vzdelaním špeciálnych pedagógov.

Pri integrácií ťažšie a ťažko postihnutých jedincov popisujú sa tri formy výchovy:

miestna - postihnuté deti sa vzdelávajú v tej istej budove ako nepostihnuté. ale vo vyhradených priestoroch, triedach. Kontakty s nepostihnutými sú obmedzené alebo len sporadické.

sociálna - výchova a vzdelávanie sa uskutočňujú v odlišných priestoroch, ale dochádza k pomerne pravidelnému stretávaniu sa postihnutých s nepostihnutými. Na ihriskách, v jedálňach, v mimoškolských aktivitách.

funkčná - postihnuté deti navštevujú školu /triedu/ s nepostihnutými deťmi, majú rovnaké učebné osnovy a výchovné štandardy.

Segregácia výchovy v špeciálnych školách a zariadeniach umožňuje:- homogenizáciu triedy - postup rovnakým tempom, - odbornosť pedagóga z hľadiska špeciálnej pedagogiky- špecifickú úpravu priestorov - väčší pocit spolupatričnosti v rámci triedy- možnosť častejšieho dosahovania a prežívania úspešnosti- možnosť poskytovania komplexnej rehabilitačnej starostlivosti - poskytovanie väčšieho rozsahu výchovnej starostlivosti - pre špeciálne školy zariadenia vytvárať odbornú bázu

Kombinované systémy Tak vo svete ako aj u nás doteraz neexistuje výhradne integrovane alebo segregovane chápaná výchova postihnutých. Spravidla sa tieto dve zložky kombinujú.

D8 Profesionálna orientácia postihnutých jedincov

Ide o skúmanie dispozícií, záujmov a motívov žiakov. Na základe získaných poznatkov sa žiak zámerne výchovne ovplyvňuje, aby si zvolil čo najvhodnejšiu voľbu povolania. Základným predpokladom sociálnej integrácie týchto jedincov je čo najvhodnejšia profesionálna príprava.

Profesionálnu orientáciu postihnutých možno charakterizovať ako cieľavedomý, multifaktorálne podmienených dispozícií žiaka, pri ktorom sa tieto zosúlaďujú s požiadavkami kladenými na profesionálnu prípravu. Tento proces vrcholí voľbou povolania.

9


Profesionálnu orientáciu z hľadiska jej umiestnenia v procese profesijného vývinu zaraďujeme do predprofesionálnej prípravy – obdobie, počas ktorého žiak navštevuje špeciálne ZŠ alebo pomocnú školu. Úlohou je poskytnúť žiakom základné poznatky, školské spôsobilosti, zručnosti a návyky, a tiež ich profesionálne orientovať, aby napriek evidentnej psychickej, biologickej či sociálnej nezrelosti boli schopní voliť si relatívne najprimeranejšie povolanie.

Druhou, nadväzujúcou etapou je profesionálna príprava. Uskutočňuje sa najmä v SOU alebo OU, tiež na špec. Stredných školách. Jej úlohou je poskytnúť komplexné predpoklady na uplatnenie sa v zvolenom prostredí. Ide o rozšírenie všeobecnovzdelávacích poznatkov, o poskytnutie potrebných teoreticko-odborných poznatkov zo zvolenej profesie, o osvojenie profesionálnych pohybov, úkonov a operácií potrebných pre praktický výkon povolania spojených s návykmi a postojmi.

Ďalšou etapou je profesionálna adjustácia. Nasleduje tesne po ukončení profesionálnej prípravy a nástupu do zamestnania. Je veľmi dôležitým obdobím, lebo absolvent začína 1-krát relatívne samostatne pracovať, bez školského zázemia. Ak nezvládne začlenenie do práce, jeho zlyhanie sa môže spojiť so sociálnym zlyhaním či inými negatívnymi sprievodnými javmi.

Záverečnou etapou profesionálneho vývinu je profesionálna integrácia, v rámci ktorej sa pracovník stáva súčasťou pracovného kolektívu, tento akceptuje a tiež je ním akceptovaný. Zdokonaľuje sa v profesii, jeho pracovná výkonnosť stúpa až po dosiahnutie kulminačného bodu, po ktorom v dôsledku veku pracovná výkonnosť pomaly klesá.Uplatnenie sa postihnutého v podmienkach trhového hospodárstva predpokladá veľmi dobré zvládnutie všetkých etáp profesijného vývinu, ale najmä profesijnú orientáciu.V rámci sociálneho systému vystupujú v procese profesionálnej orientácie 2 základné komponenty: jednotlivec a inštitúcia. Základom fungovania procesu je jedinec, ktorý má záujem o určitú profesiu. Rovnako je potrebná inštitúcia, v ktorej sa môže sa dané povolanie pripraviť. Každá inštitúcia si na profesionálnu prípravu kladie množstvo požiadaviek. Na ich splnenie musí mať jedinec určité predpoklady – dispozície. Inštitúcia ich potom hodnotí v rámci poznávacích aktivít, kým jedinec svoje predpoklady dáva do vzťahu k požiadavkám v rámci sebahodnotenia. Výsledky hodnotenia i sebahodnotenia potom výrazne ovplyvňujú rozhodovací proces, výsledkom ktorého je voľba povolania.

Voľba povolania bude relatívne úspešná, ak väčšina komponentov je v súlade. Požiadavky sú spravidla formulované a určené v tzv. profesiogramoch, ktoré naznačujú školské vedomosti, psychické predpoklady, somatické požiadavky. Z npožiadaviek vychádza vonkajšia motivácia usilujúca sa vzbudiť záujem a úsilie pripravovať sa v danom povolaní.

Oproti objektívnym požiadavkám sú subjektívne danosti jedinca – preddeterminujú rozhodovací proces. Ide o záujem a želanie jedinca z hľadiska možnosti uskutočniť reálny a ireálny variant, z hľadiska trvanlivosti trvalý a nestály – meniaci, z hľadiska zameranosti na jednu profesiu alebo na viacero variant a pod.

Ďalším faktorom sú predstavy jedinca o budúcom povolaní. Výstižnosť a ich súlad so skutočnosťou tiež môžu mať rôznu formu. Dôležitú úlohu tu zohrávajú profesionálne informácie, ktoré umožňujú získať reálnejšie predstavy o budúcom povolaní.

Profesionálna orientácia sa u postihnutých zvyčajne realizuje v týchto formách:

a/ v rámci ŠP diagnosticky (zisťovanie profesionálnych záujmov a želaní, individuálnych dispozícií žiaka pre profesiu,...)

b/ v rámci výchovného pôsobenia v informatívnej zložke (poskytovaním info o profesii), vo formatívnej zložke (viesť žiaka k reálnemu sebahodnoteniu vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim zo želanej profesie).

10


D9 Poruchy správania, etiológia, symptomatika

Poruchy správania z hľadiska závažnosti sa delia na:a/ disociálne správanie - nie je spoločensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem. Sú to prejavy vzdoru, neposlušnosti, even. iné odchýlky na báze neuróz ako sú tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie a pod.b/ asociálne správanie - záškoláctvo, toxikománia, závislosť od hier, drobné krádeže a pod. c/ antisociálne správanie - najzávažnejší stupeň porúch správania, ktoré je spoločensky nebezpečné a je aj protispoločensky zacielené, pretože sa porušujú právne normy spoločnosti. Na označenie tohto stupňa porúch správania sa používajú termíny delikvencia a kriminalita.

Etiológia - náuka o príčinách vzniku chorôbSymptomatika - náuka o príznakoch chorôb

Poruchy správania:a/ internácia – do iného prostrediab/ adaptácia – prispôsobenie sa požiadavkám spoločnostic/ integrácia – prijíma požiadavky

10D Metódy používané v starostlivosti o postihnutých a narušených jednotlivcov Metódy vyučovania sú spôsoby usporiadania a realizácie vyučovacej činnosti učiteľa na dosiahnutie vyučovacích cieľov. Ich výber závisí od viacerých činiteľov:od druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia žiakovod cieľov a obsahu ich vzdelávaniaod vybavenie školy i žiaka vhodnou kompenzačnou technikou Pre potreby vyučovania postihnutých delíme metódy na:všeobecnémodifikované (používané u intaktných žiakov modifikované pre potreby postihnutých)špeciálne (používané len pre špeciálne školy) Metódy delíme aj podľa:a/ logického postupu, podľa ktorých sa učivo rozvíja:analytická a syntetickáindukatívna a deduktívnagenetická a dogmatická b/ prostriedkov a zámerov prevládajúcich pri vyučovaní:motivačnéexpozičnémetódy samostatnej prácemetódy mimovoľného učeniafixačnédiagnostické a klasifikačné Pri adaptácii týchto metód podľa druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia vznikajú špeciálne metódy. Proces vyučovania sa realizuje v nasledujúcich etapách:úvodné (vstupné) prácebezprostredné pozorovanie toho, o čom sa deti učiakonkrétna expresia (vyjadrenie v rôznych formách) Podľa spôsobov sprostredkovania informácií vo vyučovacom procese rozoznávame metódy:viacnásobného opakovania informácií

11


nadmerného zvýraznenia informáciízapojenia viacerých kanálov do prijímania informáciíoptimálneho kódovaniaintenzívnej spätnej väzbyalgoritmizácie obsahu vzdelávania Dôležitou súčasťou metód sú špeciálne metodiky, ktoré môžu byť zamerané na vyučovanie predmetov alebo spôsobilostí, ktoré si žiaci majú osvojiť. Ide o konkrétne spôsoby a postupy individuálne volené a prispôsobené druhu a stupňu postihnutia.

Iné delenie na: 1. metódy reedukačné – je to súhrn špec. – pedagog. Postupov zameraných na postihnutú funkciu,- reedukacio = prevýchova, obnovená výchova-je to označenie pre také špec. – pedagog. Metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie, alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.

2. Kompenzačné – súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcii,kompenzatio = vyváženie, vyrovnanie- poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcii ako náhradu na porušenú alebo vyradenie (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové,... vnímanie)

3. Rehabilitačné – súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializáciehabilitas = schopnosť → znovuuschopnenie-súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu, rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti pracovné a výchovno – vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

4. Preventívne – okrem lekárskej preventívnej starostlivosti, patrí sem propagácia zásady a metód správnej výchovy osvetou pre rodiny, materské školy, ZŠ, SŠ.

11D Systém inštitúcií pre postihnutých a narušených jednotlivcov Pre deti so ŠVVP zo zákona vyplýva právo na vzdelanie:1) v bežných (MŠ, ZŠ, SŠ) školách integrovane2) v špeciálnych triedach bežných škôl3) v špeciálnych školách, ktoré majú rôzne zameranie a odlišný obsah – podľa handicapu- špeciálne SŠ- gymnázia, SOŠ, SOUObsah zodpovedá bežným školám, vzdelanie je rovnocenné, ale učitelia používajú špeciálne metódy a pomôcky, nie pre mentálny postih.- odborné učilišťaPoskytuje odbornú prípravu pre postihnutých mentálne. Trvá 3r, žiak získa výučný list v odbore.

4) Individuálne vzdelávanie – deťom oslobodeným od povinnej školskej dochádzky musí byť zabezpečené individuálne vzdelanie

Špeciálne zariadenia:O Detský výchovný ústav – pre deti s povinnou školskou dochádzkou, polepšovňaO Výchovný ústav pre mládež – po 18. r.O Diagnostické ústavy – integrálne výchovné zariadenia majú dieťa kompletne vyšetriť a prekonať životnú krízuO Poradenské inštitúcie- PPP, ŠPPP – ich náplňou je diagnostická terapeutická a poradenská činnosťO Detské integračné centrum – zdravotne postihnutý v rannom a predškolskom veku, krátkodobá starostlivosť – denná, ambulantná O Detské psychiatrické a psychologické ambulancie – strach, neurózy, pomočovanie

12


O Centrá výchovy a psychologickej prevencie – bývajú súčasťou PPP, DIC a riešia záškoláctvo, šikanovanie, narkomániu,...O Liečebno – výchovné sanatória – poskytujú dlhodobú špecializovanú liečebno–výchovnú psychoterapeutickú a špeciálno – psychologickú starostlivosťO Diagnostické centrá – absolvujú sa 2-3 mesačné pobyty na základe súdneho rozhodnutia pre 3-15 ročné deti (týrané, zanedbané, narkomani)

/iný zdroj/ Komplexná rehabilitačná starostlivosť pre postihnutých a narušených sa uskutočňuje v sústave inštitúcií, ktoré v rozdielnej miere a forme zabezpečujú starostlivosť v jednotlivých zložkách rehabilitácie: vo výchovno-vzdelávacej (výchovno-vzdelávacie inštitúcie),v liečebno-preventívnej (liečebno-preventívne inšt.),v sociálnej (inštitúcie sociálnej starostlivosti).Miera a forma starostlivosti je veľkou mierou determinovaná skutočnosťou, či ide o jedinca s rodinným zázemím, ktoré je ochotné a schopné časť potrieb zabezpečiť, alebo o jedinca odkázaného vo zvýšenej miere na pomoc spoločnosti.

Možno tu hovoriť o komplexnej rehabilitačnej starostlivosti alebo jej jednotlivých zložkách v integrovaných podmienkach alebo v segregovaných podmienkach, kde zabezpečovanie je v kompetencii inštitúcií v plnom rozsahu, alebo o kombinovanej forme, kde zabezpečovanie sa delí medzi rodinné zázemie a inštitúcie.

Podľa charakteru a cieľov aktivít, ktoré sa v nich realizujú, možno sústavu inštitúcií členiť na: poradenstvo, edukačné, rehabilitačné, liečebné, sociálno-právnej ochrany, reedukačné

Podľa zakladateľa a prevádzkovateľa inštitúcií sa členia na: štátne, súkromné, cirkevnéPodľa veku osôb, pre ktoré sú určené na inštitúcie: predškolského veku, školského veku, adolescentov, dospelýchPodľa pohlavia: pre chlapcov, pre dievčatá, koedukačnéPodľa dĺžky prevádzky a rozsahu poskytnutej starostlivosti na: denné, celodenné, celotýždenné, celoročné

Edukačná sústava sa člení na sústavu škôl a školských zariadení. Sústava škôl pozostáva zo:sústavy základných škôlsústavy stredných škôl (stredné odborné učilištia, gymnáziá, stredné odborné školy)sústavy špeciálnych škôl

Sústava špeciálnych škôl- poskytujú žiakom výchovu a vzdelávanie primeraným spôsobom a upraveným obsahom vo vzťahu k ich postihnutiu.

základné školy pre sluchovo postihnutých žiakovzákladné školy pre zrakovo postihnutých žiakov (ZŠ pre slabozrakých, pre žiakov so zvyškami zraku, pre nevidiacich)základné školy pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou (ZŠ pre žiakov s chybami reči, pre nehovoriacich)základné školy pre telesne postihnutýchzákladné školy pri zdravotníckych zariadeniach (ZŠ pri detskej liečebni, pri detskej kúpeľnej liečebni, pri ozdravovni)základné školy pri ťažkovychovávateľných žiakov (ZŠ pri diagnostickom centre, pri reedukačnom domove)špeciálne základné školy (pre mentálne postihnutých) – variant A, B, C. špciálne základné školy pre viacnásobne postihnutých

Špeciálne stredné školy- poskytujú žiakom odborné vzdelanie, úplné stredné vzdelanie, úplné stredné odborné vzdelanie primeraným spôsobom a upraveným obsahom vo vzťahu k ich postihnutiu či narušeniu. Ukončujú sa úspešným vykonaním záverečnej skúšky alebo maturitnej skúšky. Obsah vzdelávania tvorí teoretické vyučovanie a praktické vyučovanie.

13


špeciálne stredné odborné učilištia (SOU pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež, pre telesne postihnutú mládež, pre mládež s narušeným psycho-sociálnym vývinom, pri reedukačnom domove pre mládež)špeciálne gymnáziá (G pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež, pre telesne postihnutú mládež)špeciálne stredné školy (SOŠ pre sluchovo postihnutú mládež, pre zrakovo postihnutú mládež, pre telesne postihnutú mládež)

Sústava špeciálnych školských zariadení- sa prioritne zameriavajú na oblasť výchovy a záujmového vzdelávania.

1. Výchovno-vzdelávacie zariadenia: výchovno-vzdelávacie inštitúcie určené pre deti a mládež, aby v súlade s vekovými, individuálnymi osobitosťami, ako aj osobitosťami vyplývajúcimi z postihnutia, vytvárali podmienky pre hrovú, záujmovú a oddychovú činnosť, pre rozvíjanie nadania a špecifických schopností a tvorivosti, v neposlednom mieste aj pre prípravu na vyučovanie. Patria sem: predškolské zariadenia (materská škola, špeciálna materská škola), školský klub, školské stredisko záujmovej činnosti a centrum voľného času, domov mládeže, škola v prírode

2. Špeciálne výchovné zariadenia: majú úlohy v súvislosti s ochranou detí pred patosociálnymi javmi, pri výkone ústavnej a ochrannej výchovy. Patria sem: zariadenia výchovnej prevencie, zariadenia náhradnej výchovy

3.Poradenské zariadenia: pedagogicko-psychologická poradňa, zariadenia špeciálno-pedagogického poradenstva

4. Záujmovo-vzdelávacie zariadenia: jazyková škola, štátna jazyková škola, štátny stenografický ústav

5. Školské účelové zariadenia: zariadenia školského stravovania, zariadenia praktického vyučovania, zariadenia služieb škole

Sústava liečebno-preventívnych inštitúciíobvodné zdravotnícke zariadenia, polikliniky, nemocnice, nemocnice s poliklinikou, odborné liečené ústavy, zariadenia lekárskej služby, osobitné detské zariadenia Sústava inštitúcií sociálnej starostlivosti- poskytuje postihnutým jedincom starostlivosť v oblasti: právnej, ekonomickej a morálnej podpory. Realizuje sa to prostredníctvom oddelení sociálnych vecí okresných, obvodných a miestnych úradov, ktoré zabezpečujú pre postihnutých: peňažné dávky sociálnej starostlivosti, sociálno-právnu ochranu, zľavy pre občanov ťažko postihnutých na zdraví, ústavnú sociálnu starostlivosť pre deti a mládež

12D Pedagogika mentálne postihnutých.

Psychopédia – vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Rozvíjanie kognitívnej činnosti u mentálne postihnutých v harmonickom súlade s rozvíjaním celej osobnosti je prioritným zámerom pedagogiky mentálne postihnutých.

Mentálne postihnutie – nedostatočná schopnosť meniť informácie na poznatky, v dôsledku toho aj transformovať veci a udalosti do symbolických foriem, uchovávať ich, zmysluplne s nimi narábať a participovať na udalostiach.Etiologické faktory mentálneho postihnutia:a/ endogénne (genetické, hereditárne a pod.)b/ exogénne - biologické, chemické, fyzikálne a pod. - sociálne (patologické prostredie)Môžu pôsobiť: prenatálne, perinatálne a postnatálne.

Z hľadiska symptomatológie možno hovoriť o eretickom (vzrušivom, podráždenom), apatickom a nevyhranenom type. Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a

14


symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii (obdobia ukončeného telesného vývinu, dospelosti), ktorej dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Z psychologického hľadiska sa zdôrazňuje znížená inteligencia a miera zníženia sa spravidla vyjadruje pomocou inteligenčného kvocientu (IQ), pričom sa pozornosť venuje aj nedostatočnej sociálnej kompetencii takto postihnutých osôb.

Etiologické faktory, ktoré môžu byť príčinou mentálnej retardácie, sú nasledovné: infekcia alebo intoxikácia, trauma alebo fyzikálne faktory, metabolické alebo nutričné činitele, ochorenia mozgu veľkého rozsahu, neznáme prenatálne vplyvy, poruchy tehotenstva, chromozomálne abnormality, indikácie psychiatrického charakteru, vplyvy prostredia

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie IQ pod 70, prejavuje sa to už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.

Oligofrénia – slabomyseľnosť, je to obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť Príčiny môžu byť1. biologicky podmienené, ktoré súvisia s poškodením mozgu2. sociálne podmienené t.j. extrémna výchovná zanedbanosť.

Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia, úrazov po 2. roku života

Stupne mentálnej retardácie: Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testmi inteligencie, a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:1/ debilitu - ľahká mentálna retardácia 70-50 IQ – je vychovávateľný a vzdelávateľný2/ imbecilitu - stredná mentálna retardácia 49-35 IQ – nie je vzdelávateľný, iba vychovávateľný3/ idiocitu - ťažká a hlboká mentálna retardácia 34-0 IQ – nie je vzdelávateľný a vychovávateľnýAutizmus je vrodená neschopnosť nadviazania konktaktu s ostatnými ľuďmi.- V každom meste existujú osobitné školy a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.

Pedagogika mentálne postihnutých-špeciálno-pedagogická vedná disciplína, ktorá s venuje výchove a vzdelávaniu osôb so zníženými schopnosťami sa volá psychopédia

Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň. 1. mierna duševná zaostalosť – debilita IQ 50-70- deti vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne, navštevujú špec. školu. Dva typy:

eretická forma – nekľud, pohyblivosť, vých. problémytorpídna forma – pomalosť.

2. stredne ťažká duševná zaostalosť – imbecilita IQ 35-49- výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradený do ústavov.Znaky – primitívne vyslenie, oneskorená reč, manuálne nezručný, agramatická reč, poruchy výslovnosti.Výchova – osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky-nesamostatný, stála starostlivosť

3. ťažká duševná zaostalosť – idiocia IQ 20-344. hlboká duševná zaostalosť – hlboká idiocia IQ menej ako 20Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny – genetické, v tehotenstve, ožiarením

POPULÁCIA S MENTÁLNOU RETARDÁCIOU V SR

15


2-2,5% - bez komplikácii0,3-0,4% - s komplikáciami

Dawnov syndróm r 1866Choroba spôsobená chromozómovou chybou – jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti. Majú umelecké sklony.

13D Pedagogika zrakovo postihnutých

tyflopédia (optopédia)Je vedný odbor v systéme špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie zrakovo postihnutých.

Zrakovo postihnutí majú v dôsledku zníženej (alebo nulovej) priepustnosti optického kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem zrakových informácií. V dôsledku toho majú špecifické potreby v edukácii, v pohybe a priestorovej orientácii, v komunikácii prostredníctvom písanej reči, v sebaobsluhe, ale aj pri transformácii optických informácií na poznatky.

Niektoré poznatky sa vôbec nevytvoria (tie, ktoré sú bezprostredne viazané na príjem optických informácií), napr. farba. Indikáciou pre špeciálnu výchovnú rehabilitáciu zrakovo postihnutých môžu byť poruchy zraku alebo zrakového orgánu v dôsledku ktorých dochádza k zmene v stavbe a činnosti zrakových orgánov a procesu videnia. Patrí sem:eblácia sietnice – odlúpenieachromázie – vrodené poruchy farebného videniaanizeikónia – súčasne vnímaný vnem pravým a ľavým okom má nerovnakú veľkosťanoftalmia – chýbanie okaanopia – neschopnosť vidieťastigmatizmus – anomálny lom svetelných lúčov, v dôsledku čoho vzniká nedostatočne ostrý obrazdiplopia – dvojité videnieglaukóm – úbytok zrakového poľahypermetropia – ďalekozrakosťkolobóm – chýbanie časti dúhovkyrefrakčné chyby – poruchy optickej sústavy oka (ďalekozrakosť, krátkozrakosť a astigmatizmus)strabizmus (škúlenie) – oči pri pohľade do diaľky nie sú rovnobežnétubozrakosť (amblyopatia) – zníženie zrakovej ostrosti oka

Špecifické potreby sú determinované zväčša zrakového postihnutia a týkajú sa metód edukácie, komunikácie a spoločenského uplatnenia. Zrakovo postihnutí sa podľa stupňa postihnutia bežne rozdeľujú do 4 kategórií:nevidiacičiastočne vidiacslabozrakosťtupozrakí a škuľaví

Do uvedených kategórií sa zaraďujú na základe ostrosti v rozpätí od 5/20 do 3/50 po korekcii na lepšom oku a do blízka od 10 do 23. Zrakové postihnutie sa prejavuje jednak ako porucha zrakovej ostrosti, jednak ako porucha binokulárneho videnia, ale aj ako farbosleposť.

Podľa stupňa postihnutia sa sprostredkovanie informácií realizuje rôznymi informačnými kanálmi. Stupeň postihnutia teda do istej miery determinuje metódy špecifickej edukácie:

U nevidiacich sa sprostredkovanie informácií uskutočňuje prostredníctvom sluchového a hmatového kanálu. Písaná reč sa uskutočňuje pomocou Braillovho bodového písma, tyflografických pomôcok a tyflotechniky.

16


U čiastočne vidiacich a slabozrakých je to optickým kanálom pomocou optickej techniky, ktoré náležite zväčšujú a zosilňujú grafémy tak, aby zodpovedali individuálnym možnostiam žiaka. Osobitný dôraz sa kladie na psychohygienické aspekty – únava zraku a pod.

U tupozarkých a škúľavých jedincov sa edukačný proces realizuje súbežne s korekciou porúch binokulárneho videnia.

V komunikačnom procese nevidiacich zaujímajú osobitné miesto elektronické technické prostriedky, ktoré sú schopné snímať tlačené písmená (slová), previesť ich do bodovej abecedy a tlakom preniesť na snímací prst nevidiaceho.

Pre edukačný proces je dôležitý aj čas vzniku zrakového postihnutia. Môže byť vrodené alebo získané. Pri vrodenom absentujú akékoľvek predstavy o vizuálnych obrazoch, kým pri získanom možno na predtým získané zrakové skúsenosti nadväzovať.

Podľa stupňa postihnutia sprostredkovanie informácií sa realizuje rôznymi kanálmi. Pri výchove zrakovo postihnutých sa berú do úvahy tri hľadiská: stupeň videnia, vek, v ktorom nastala porucha zraku a jej príčina.

Nevidiaci sa delia na úplne nevidiacich a prakticky nevidiacich.

Zrakovo postihnutí majú svoje špeciálne školy. Ich výchova sa začína už v rodine. Nevidiaci, čiastočne vidiaci a slabozrakí sú zaradení do škôl primeraných ich postihnutiu. Ich výchova a vzdelávanie sa uskutočňuje špeciálnymi metódami a pomôckami. Pri čítaní a písaní sa používa vypuklá tlač. Na celom svete sa stal najrozšírenejším typom systém písania a čítania vypuklých bodov Braillovho písma.

1) poruchy úplného videnia – farbosleposť (porucha v rozoznávaní farieb) - dautonizmus (všetko v 1 šedej farbe)

2) refrakčné poruchy (ťažšie) – krátkozrakosť, ďalekozrakosť, astigmatizmus, tupozrakosť

3) slabozrakosť – poruchy zraku rôzneho pôvodu vyššieho stupňa. Vedenie je aj s okuliarami výrazne riešenie, je nutné využívať špecifické pomôcky – väčšie písmená, odlišný sklon čítacej a písacej podložky, optimálny svetelný režim.

4) zvyšky zraku – je to úroveň videnia, pri ktorej je výrazne znížená zraková ostrosť, vníma svetlo a dobre osvetlené predmety, má tendenciu meniť sa k lepšiemu alebo k horšiemu, preto je nutná sústavná lekárska starostlivosť, kompenzačné a učebné pomôcky, pomoc špeciálnych pedagógov a poučenie rodinné prostredie.

5) nevidomosť – slepota – človek nevníma ani svetlo

- z hľadiska rozvoja dieťaťa je rozhodujúce, kedy nastala strata zraku.Vrodená nevidomosť – súhrn pocitov (hmat, čuch) Cieľom vzdelávania zrakovo postihnutých je odstraňovať informačné straty, rozvíjať priestorovú orientáciu, samostatnosť, osvojovanie a rozvoj písania a čítania Braillovo písmo, Pichtov písací stroj.

Kompenzačné činnosti – rozvoj náhradných zmyslov, tvorivosti, hudobné činnosti, výtvarné činnosti, práce s drevom, keramikou. Hygienické a priestorové požiadavky : dostatočné osvetlenie, bezpečný nábytok (sklo, ostré hrany) vodiace psy.

17


14D Pedagogika sluchovo postihnutých

surdopédia /z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc.paideia=výchova/Je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých. Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti /event. nepriepustnosti/ sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej reči limitovaná.

Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (príp. nepriepustnosti) sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií. V dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej (akustickej) reči limitovaná. Nedostatok akustických informácií spôsobuje, že sluchovo postihnutí majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať poznatky, čo do istej miery môže limitovať ich vzdelávateľnosť.

Ide o ťažkosti v sfére: edukačnej, pracovnej a spoločenskej. Uvedené dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou (zásahom), závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód, reedukácie, rehabilitácie, korekcie a aplikovaním elektroakustických technických prostriedkov (načúvacej protetiky) a pod.

Cieľom výchovných aktivít je pozitívne ovplyvňovať rozvoj osobnosti postihnutého, uspôsobiť ho na socializáciu, pomáhať pri jeho snahách o vyrovnanie sa s postihnutím tak, aby sa vytvorili podmienky pre zmysluplný a relatívne plnohodnotný život.

Stupeň sluchového postihnutia sa určuje podľa viacerých kritérií. U nás väčšinou podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenej v decibeloch – dB:úplná strata sluchu – hluchota -veľmi ťažké sluchové postihnutie (surditas) - 91ťažké sluchové postihnutie 71 - 91stredne ťažké sluchové postihnutie 56 – 70stredné sluchové postihnutie (nedoslýchavosť) 41 – 55ľahké sluchové postihnutie (hypacusis) 26 – 40

Podľa lokalizácie výskytu sa rozoznávajú centrálne alebo periférne poruchy (zvukový signál sa nedostáva alebo skreslene dostáva do centrálnych častí sluchovej dráhy, čo sťažuje alebo znemožňuje dešifrovanie zvukového signálu). Zvukový signál bez významu nepredstavuje informáciu.

Najbežnejšie komunikačné systémy postihnutých sú:

a/ optické systémymimicko-gestikulačná komunikácia – prirodzený komunikačný prostriedok aj u intaktných jedincov. Je akusticko sprevádzaná a vytvára sa z nej artikulovaná zvuková reč. Jej nevýhodou pre nepočujúcich pri komunikácii je relatívne nízka úroveň výrazových možností.posunková komunikácia – prirodzený dorozumievací prostriedok nepočujúcich. Tzv. „materinská reč nepočujúcich“. Označuje sa aj ako „opticko- manuálny jazyk“, ktorého základným komponentom sú posunky.prstová reč alebo daktylotika – sústava znakov, ktorá sa vytvára pomocou prstov spravidla pravej ruky, môžu však byť aj oboje. Každý znak zodpovedá jednému fonému abecedy. Pomocou nej existuje „hláskovanie“ slov, upresňovanie významu, sprostredkovanie cudzích slov a pod. Je vhodným doplnkom posunkovej či orálnej reči.písaná rečznaková reč – „chirografia“. Systém manuálnych fonologických znakov, slúžiaci na uľahčenie a spresnenie odzerania z úst hovoriaceho používaním doplňujúcich znakov, t.j. prstovej abecedy a tzv. ideografických znakov – polohy prstov ruky v určitom vzťahu k tvári súčasne s artikuláciou slabiky. Pri rozprávaní spolu s artikuláciou hovoriaci používa aj príslušné spôsoby manipulácie s prstami kladenými na rozličné miesta na tvári.

18


odzeranie – slúži na dešifrovanie sprostredkovaného orálnou rečou, ale prostredníctvom nej nie je možné sprostredkovanie. Spočíva v dešifrovaní hlások z pozície perí hovoriaceho. V záujme uľahčenia odzerania pre nepočujúcich boli zostavené rôzne „abecedy odzerania“ znázorňujúce pozície perí pri artikulovaní jednotlivých hlások.

b/ opticko-akustické a vibračné systémyorálna (ústna) reč – u nepočujúcich nie je prirodzenou formou komunikácie, pretože absentuje akustická spätná väzba.totálna komunikácia – označenie pre komplexný komunikačný systém dorozumievania sa nepočujúcich. Je to prístup, ktorý vyžaduje využiť všetky vhodné auditívne, orálne a manuálne prostriedky komunikácie s nepočujúcimi a medzi počujúcimi. Znamená to používať všetky doteraz známe prostriedky a metódy komunikácie – mimicko-gestikulačnú reč, pantomímu, posunkovú reč, umelé posunkové systémy..., počítačovú techniku a videotechniku.komunikácia pomocou elektroakustických prostriedkov (načúvacej protetiky) – ide o možnosť priviesť zvýšené množstvo zvukovej energie priamo do sluchového orgánu dieťaťa. Patria sem technické zariadenia ako napr. individuálne slúchadlá, kolektívne zosilňovacie prístroje, zvukovodné zosilňovače, kostné slúchadlá a iné.komunikácia pomocou vibračných zariadení – umožňujú ju technické prostriedky, ktoré zosilňujú vibrácie vzniknuté pri artikulovanej reči a prenášajú ich na citlivé miesta príjemcu.

Forma komunikácie a metódy edukačného procesu sú determinované stupňom postihnutia. Zatiaľ čo u nepočujúcich je akcent na totálnej komunikácii, u nedoslýchavých je snaha budovať na zvyškoch sluchu a realizovať orálnu komunikáciu. Vždy sa však používa syntéza oboch foriem.

Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém a prostredníctvom neho budovať systém poznatkov, zručností a návykov. Následne permanentne upravovať a pozitívne usmerňovať vzťah k sebe a k svojmu okoliu – celkovo sa usilovať o primeraný rozvoj osobnosti.

Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v edukačnej, pracovnej a spoločenskej sfére. Tieto dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou, závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód. Stupeň sluchového postihnutia sa posudzuje podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenú v decibeloch /dB jednotka intenzity zvuku/.

Príčiny porúch sluchuSú orgánové, t.j. vznikajú z porúch anatomického substrátu niektorej časti sluchového analyzátora. Dedičné, zdedené - v rodine sa vyskytuje porucha sluchu, príbuzenské manželstvá,

vrodené – infekčné ochorenia matky v gravidite, najmä rubeola, vrodené anomálie ucha. Získané - po nejakom úraze, traume, ochorení.

Sluchové poruchy podľa druhu z praktického hľadiska delíme:

Hluchonemota - vrodená alebo v ranom veku získaná strata sluchu spojená s vývinou bezrečnosťou. Reč sa spontánne nevyvíja. Vnímané sú len vibrácie hlbokých tónov, nie reč.

Zvyšky sluchu - vrodená alebo získaná neúplná strata sluchu spojená s vývinovou bezrečnosťou, alebo obmedzením vývinu reči.

Ohluchlosť - strata sluchu, ktorá vznikla počas vývinu reči alebo neskôr, keď už základné rečové stereotypy boli upevnené.

Nedoslýchavosť - vrodená alebo získaná čiastočná strata sluchu je príčinou oneskoreného alebo obmedzeného vývinu reči.

Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém.

19


15D Pedagogika telesne a zdravotne postihnutých

Somatopédia – gr. soma – telo, paideia – výchovaJe to odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý skúma osobitosti edukácie jedincov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva a jedincov s výraznými negatívnymi zmenami v zdravotnom stave. Ide tu v podstate o tri kategórie osôb, ktorých telesná integrácie je obmedzená:

1. telesne postihnutí – u nich problematika výchovnej rehabilitácie naráža na ťažkosti hybnosti, v lokomócii, prípadne odlišnosti vo vonkajšom vzhľade a s tým spojeným subjektívnym prežívaním.

2. chorí – zdravotný stav im nedovoľuje edukáciu v podmienkach bežných škôl pre intaktných a preto sa vzdelávajú prevažne individuálne v zdravotníckych zariadeniach na lôžku.

3. zdravotne oslabení – kratší alebo dlhší čas sa nachádzajú v ozdravovniach alebo v liečebniach z dôvodu zdravotnej indikácie.

K najčastejším poruchám hybnosti patria:poruchy chôdze (abázia – neschopnosť chodiť; dysbázia – porucha rovnováhy pri chôdzi a ďalšie)poruchy rovnováhy (astázia – neschopnosť stáť...)poruchy bybnosti (akinéza – neschopnosť uskutočniť pohyb; hyperkinéza – nadmerná mimovoľná pohyblivosť; imobilita – neschopnosť pohybu; asynergia – porucha súhybu jednotlivých svalových skupín; spazmofília – pohotovosť k svalovým kŕčom...)

Telesným postihnutím sa rozumejú anomálie výrazného stupňa – odlišujú jedinca od ostatných, napr.:deformácie kostry horných končatín – amélia (nevyvinutie horných končatín)deformácie chrbtice – gibbus (hrb)deformácie dolných končatín – konská noha, výrazné znetvorenie kĺbovporuchy tvaru lebky – makrocefália (nadmerná veľkosť hlavy) - mikrocefácia (výrazne malá hlava)- znetvorujúce poruchy – aglosia (chýbanie jazyka) - anencefália (nevyvinutie mozgu a kosti mozgovej časti hlavy) - akrocefália (hlava v tvare zrezaného kužeľa) - dymélia (tvorové vývinové odchýlky končatín) - dyzostóza (poruchy vývinu kostí) - rázštepy čeľustí, podnebia a rázštep chrbtice

V skupine telesne postihnutých sa v rámci výchovnej rehabilitácie kladie osobitný dôraz na rozvíjanie komunikačných zručností prostredníctvom vyučovacích predmetov: individuálna logopedická starostlivosť a špeciálne písanie (ústami, pahýľmi, protézami, nohami, upravenými písacími strojmi a pod.).

Pomerne veľkú skupinu telesne postihnutých tvoria jedinci s detskou mozgovou obrnou - DMO. Je to vývinová porucha mozgu, ktorá vzniká v najrannejšom veku. Postihuje rôzne funkcie mozgu aj hybnosť.

Príčiny DMO sú veľmi mnohoraké. Príznaky sa prejavujú v hybnosti ale aj v iných oblastiach /v reči/. Hybnosť je postihnutá obrnami rôzneho typu a rozsahu. Môžu byť spastické a chabé. Spastické postihujú končatiny jednej polovice tela, alebo len horné, len dolné, alebo všetky štyri. Chabé, nespastické formy sa prejavujú ako: dyskinetické - mimovoľné pohyby končatín, hypotonická forma - nápadné zníženie svalového napätia, ataktická forma - všetky pohyby sú neusporiadané.

Zvláštnu skupinu DMO tvoria malé mozočkové postihnutia, kde nejde vyslovene o obrnu, ale o nápadnú motorickú neobratnosť. Tieto klinické obrazy nie sú fixné, ale sa menia s vývinom dieťaťa a s vyzretím centrálneho nervového systému.

U telesne postihnutých žiakov sa osobitný dôraz kladie na rozvíjanie komunikačných zručností prostredníctvom vyučovacích predmetov. U detí upútaných na lôžko edukácia sa prispôsobuje ich stavu a uskutočňuje podľa pokynov lekára, použitím špeciálno-edukačných metód a pomôcok.

20


16 D Pedagogika osôb s narušenou komunikačnou schopnosťou LOGOPÉDIA – logos = slovo; paide = výchova-venuje sa výchove a vzdelávaniu mládeže s poruchou reči, chybne hovoriacich (zajakavosť), orgánové poruchy reči (chybná výslovnosť), prípadne nehovoriacich (mutizmus) Disciplína, vedný odbor a profesia špeciálnej pedagogiky. Odborník sa nazýva logopéd. Niekedy sa zaraďuje aj medzi medicínske vedy.

Zaoberá sa korekciou alebo odstraňovaním porúch reči (ako je koktavosť a.p.) a ich predchádzaniu, rozvojom, výchovou a vzdelávaním osôb s rečovým a jazykovým postihnutím. Zaoberá sa aj problematikou rečovej komunikácie (aj neverbálneho prejavu) po fyziologickej, patologickej a pedagogickej stránke, študuje ich vplyv na osobnosť. Zaoberá sa príčinami, vznikom a vývojom porúch reči.Logopédia je známa už niekoľko tisícročí, ale ako veda sa začala vyvíjať až začiatkom 20. storočia.

Klinická logopédia Odborná logopedická starostlivosť je zameraná na diagnostiku a terapiu porúch komunikácie detí a dospelých. Cieľom klinickej logopédie je pomoc osobám s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Rozvíjanie reči a odstraňovanie vád a porúch sa spája s výchovou myslenia a osobnosti jedinca. Reč je najdokonalejšia schopnosť človeka, preto musíme tejto problematike venovať náležitú pozornosť.

Komunikačná schopnosť jednotlivca je narušená, ak niektorá rovina jeho jazykových prejavov pôsobí interferenčne (záporne) vzhľadom na jeho komunikačný zámer. Ide o rovinu foneticko-fonologickú, syntetickú, morfologickú, lexikálnu pri verbálnej komunikácii, ale aj rovinu neverbálnych foriem jazykových prejavov a ich sociálnych dôsledkov. Medzi časté príčiny narušenej komunikačnej schopnosti patria:narušený vývin reči – neschopnosť osvojiť si hovorovú reč z rôznych etiologických príčin – môže mať formu oneskoreného či obmedzeného alebo prerušeného vývinu reči.dyslália – chybná artikulácia a používanie foném (hlások) pri hovorenej reči.rinolália – fufnavosť – zmena zvuku hlások pri artikulovaní s výrazne nosovým zafarbením.brblavosť – narušenie tempa reči – reč sa postupne zrýchľuje až do nezrozumiteľnosti.afázia – centrálne podmienené narušenie produkcie a pozorovania, hovorenej reči, najmä v dôsledku mozgových príhod.dyzartria – narušenie artikulácie až sa reč stáva ťažko zrozumiteľnou.mutizmus – onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri medziľudských kontaktoch – spravidla je na neurotickom alebo psychickom (duševne chorom) podklade.zajakavosť – balbuties – narušenie plynulosti reči klonickými (trhavými: napr. pe-pe-pero), tonickými (vytláčaním hlások, napr. ppppero) alebo tonicko-klonickými spazmami (kŕčmi) na podklade komplexného narušenia koordinácie orgánov, podieľajúcich sa na rečovej produkcii.poruchy hlasu – patologické zmeny v individuálnej štruktúre hlasu, zmeny v jeho akustických kvalitách, spôsobe tvorby a používania; funkčné poruchy hlasu sa označujú ako dysfónie.

17 D Pedagogika detí s poruchami učenia

Špecifické vývinové poruchy učenia Naša krajina dáva možnosť všetkým deťom bez rozdielu získať kvalitné základné vzdelanie, čo je nevyhnutný predpoklad pre život, prácu či ďalšie štúdium vo vyspelej spoločnosti. K tomu, aby sa mohol človek vzdelávať, je nevyhnutné, aby vedel dobre čítať a písať. Nie je možné pochybovať o tom, že zvládnutie správnej techniky čítania má pre vzdelávanie prvoradý význam, a to aj v súčasnej modernej spoločnosti, presýtenej špičkovými technológiami.

Prevažná väčšina detí na základných školách sa bežne používanými metódami naučí správne čítať a písať a tým dostane základ, na ktorom buduje svoje vzdelávanie a životné uplatnenie. Okrem tejto veľkej skupiny máme v školách určité percento detí, ktoré v dôsledku drobného poškodenia niektorej mozgovej oblasti,

21


prípadne jej nerovnomerného či nedostatočného vývinu, má mimoriadne problémy so zvládaním techniky čítania, prípadne písania. Zaujímavosťou je, že takéto deti majú zväčša priemernú, často nadpriemernú inteligenciu.

Tieto jednotlivé poruchy zaraďujeme k tzv. vývinovým poruchám učenia. Vývinovým z toho dôvodu, že ide o poruchy, ktoré sa prejavia až na určitom stupni vývinu (napr. vstupom do školy). Takéto poruchy učenia môžu život dieťaťa veľmi negatívne ovplyvniť na dlhú dobu, prípadne úplne znemožniť jeho plynulé vzdelávanie.

Špecifické vývinové poruchy učenia rozdeľujeme na tri základné skupiny (toto rozdelenie bude dostatočné pre potrebu väčšiny čitateľov): vývinová porucha čítania (dyslexia), vývinové poruchy písania (dysgrafia, dysortografia), vývinová porucha počítania (dyskalkúlia),a ďalšie

dyslexia„Je to neschopnosť naučiť sa čítať aj napriek tomu, že dieťa absolvuje bežnú výuku a má primeranú inteligenciu“.

Dyslexia je podmienená poruchami v základných poznávacích schopnostiach, objavuje sa väčšinou už od začiatku školskej dochádzky a vytvára veľký rozdiel medzi schopnosťou čítať a intelektovými schopnosťami. Dyslexia zasahuje celú osobnosť dieťaťa, nejde o izolovanú poruchu. Dyslektik má často poruchy menejcennosti a narušené sebavedomie. Vytvára sa u neho nechuť k čítaniu, často aj s tým súvisiacemu vzdelávaniu ako takému. Rodičia, ktorí veľakrát nechápu problém dieťaťa ho preťažujú, trestajú, či obviňujú z lenivosti a porovnávajú so súrodencami či spolužiakmi.

Dyslexia sa prejavuje tým, že dieťa nie je schopné sa naučiť spájať jednotlivé písmená do slabík a tie do slov. Často si zamieňa podobné písmená (b-d, a-o, u-v, a pod.), pridáva písmená či slabiky na koniec slova, slabiky prehadzuje, nesprávne číta a pod. Jedným z ďalších charakteristických znakov je to, že dieťa nedokáže vôbec, prípadne dokáže len málo porozumieť prečítanému textu, nevie ho primerane reprodukovať.

Cieľom nápravy dyslexie je dosiahnutie sociálne únosnej úrovne čítania, aby žiak bol schopný sa samostatne vzdelávať a následne vyjadrovať svoje myšlienky. Základným predpokladom nápravy je komplexné odborné vyšetrenie (lekárske, psychologické, špeciálno-pedagogické, prípadne neurologické). Odborník či odborníci stanovia stupeň dyslexie a na základe toho vhodnú terapiu. Na nej sa zúčastňuje predovšetkým pedagóg a rodič, v spolupráci so školským špeciálnym pedagógom a psychológom. V niektorých školách je možné využiť tzv. špeciálne triedy, v ktorých sa venujú po nevyhnutne dlhú dobu práve žiakom trpiacim dyslexiou či inými vývinovými poruchami učenia.

dysgrafia a dysortografia „Dysgrafia je poruchou písania, grafomotorického prejavu, neschopnosť správne napodobniť tvary písmen, vynechávanie, resp. pridávanie ich častí či vynakladanie značného úsilia na písanie.“

Dysgrafické dieťa si často pri písaní zamieňa tvarovo podobné písmená (napr. o-a, b-l a pod.), zvukovo podobné písmená (t-v, g-k a pod.). Písmená alebo slabiky v slovách prehadzuje, pridáva, alebo zabúda napísať, nedodržiava bodky, dĺžne, čiarky, prípadne ich umiestňuje na nesprávnom mieste, často nerozlišuje mäkké-tvrdé a krátke-dlhé slabiky.

Prejavuje sa už vstupom do školy, sťaženým osvojovaním si písmen, nečitateľnosťou písma u dieťaťa a pod. Náprava dysgrafie je veľmi problematická a dlhotrvajúca, no pri veľkom úsilí zo strany rodičov, dieťaťa a pedagógov prichádza často k až nečakanému zlepšeniu.

Dysortografia je porucha pravoipisu, prejavujúca sa neschopnosťou dieťaťa uplatňovať naučené gramatické pravidlá.“

Dieťa trpiace dysortografiou je typické tým, že často vynikajúco ovláda gramatické pravidlá (poučky, vybrané slová a pod.), no pri písaní diktátov či iných textov ich nedkáže okamžite uplatniť. Diktát takéhoto dieťaťa je typický mnohými chybami typu nesprávne určené y-i, ý-í.

22


Náprava je podobne ako u dysgrafie postupná a dlhotrvajúca pod vedením skúseného odborníka. Nadmerné písanie diktátov či rôznych gramatických cvičení má len veľmi slabý efekt a dieťa neprimerane zaťažuje.

dyskalkúlia „Porucha schopnosti operovať s číselnými symbolmi a s číselným radom“.

Dyskalkúlia sa často spája s narušenou priestorovou pravo-ľavou orientáciou. Dieťa trpiace dyskalkúliou si nedokáže predstaviť a pochopiť číselný rad, má problémy s prechodom cez desiatku, zamieňa si podobné čísla či poradie číslic.

Odstraňuje sa veľmi ťažko. Na uľahčenie vzdelávania takýchto detí je vhodné používať špeciálne metódy, predtlačenú číselnú os, neskôr kalkulačku či iné pomôcky, ktoré zjednodušia celé vzdelávanie dieťaťa. Vyskytuje sa vo väčšej miere u dievčat. Výskumom dyskalkúlie sa dlhé roky zaoberal prof. L. Košč, ktorý štandardizoval a pripravil vhodné diagnostické materiály.

Poruchy učenia sú z etiologického a systematologického hľadiska pomerne rôznorodou skupinou, ktorej spoločným menovateľom je skutočnosť, že žiak v dôsledku svojho narušenia v prípade, ak mu nie je poskytnutá špeciálna výchovná starostlivosť, zlyháva v škole. Ide tu o žiakov, ktorí majú ťažkosti s osvojením a používaním jazyka, čítanej a písanej reči, manipulácie s grafickými, matematickými či muzickými symbolmi, aplikovania pravopisných pravidiel a pod, pričom príčinou týchto ťažkostí nie sú primárne senzorické, somatické alebo mentálne postihnutia, sociálne podmienené faktory, prípadná nedostatočná metodika vo vyučovaní.

Školské výkony sú negatívne ovplyvnené nedostatkami v:porozumení hovorenej rečirealizácii hovorenej rečitechnike čítaniaporozumení prečítanéhorealizácii písaniaaplikácii gramatických pravidielpočítanípochopení počtových operácií.

Tieto ťažkosti môžu byť dôsledkom porúch pozornosti alebo pamäti, percepcie, či percepčno- motorických, tiež porúch myslenia alebo reči.

Ako etiologické faktory najčastejšie sa uvádzajú ľahké mozgové dysfunkcie, hereditárne podmienené faktory, hereditárne encefalopatické faktory, neurotické faktory, rôzne iné etiologické faktory.

Špeciálnymi etiologickými faktormi môžu byť ďalej poruchy symbolických funkcií. Symbolické funkcie umožňujú predstavovať skutočnosť prostredníctvom elementov, ktoré sa odlišujú od označenej skutočnosti.

Poruchy sa môžu objavovať v jednej z nasledovných symbolických funkcií či v ich kombinácii, a to v recepčnej, centrálnej a expresnej oblasti.

Špeciálnopedagogikcká intervencia primárne spočíva v diagnostike a v korekcii zistenej poruchy.

Diagnostika uvedených porúch spočíva v rozpoznávaní druhu a typu poruchy, či ide o vývinovú poruchu, alebo o stratu predtým získaných spôsobilostí.

Špeciálnopedagogická intervencia globálne spočíva vo výchovnej rehabilitácii, ktorá má spravidla korekčnú a edukačnú časť. Pôsobí na celú osobnosť nerušeného jedinca v záujme umožnenia dosiahnuť čo najväčší jeho rozvoj. Edukácia detí s poruchami učenia má tú špecifickosť, že sa do sprostredkovacieho procesu obsahu vzdelávania implantujú korekčné prvky, teda aj vzdelávanie má miestami korekčný charakter.

23


18D Pedagogika psychosociálne narušených etopédia - z gréck. éthos=mrav, paideia= výchova, výchova mravov, ťažkovychovávateľnýchPedagogika psychosociálne narušených je odborom špeciálnej pedagogiky, predmetom ktorého je edukácia, reedukácia a celková výchovná rehabilitácia jednotlivcov s poruchami správania. ide o správanie, pri ktorom jedinec vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy (od malých priestupkov až po agresivitu). - poruchami chovania, problémami vychovávania sa zaoberá etopédia. Primárny handicap je v sociálnej sfére, vo výchove. Starostlivosť prebieha v špeciálnych ústavoch a v PPP.

Hlavné príčiny porúch chovania:1. porucha sociálnych vzťahov – pocit bezpečia, istoty, rodina, škola2. poruchy následkom chorôb – nevie sa zmieriť s chorobou

Poruchy chovania so sociálnym základom.

1. poruchy chovania disociálneho rázu- zlozvyky – cmúľanie prstu, nechutenstvo, nespavosť, vzdorovitosť (vždy výsledok chyby vo výchove – perfekcionalistická výchova, buď pasivita alebo agresivita) klamstvo (sprievodný prejav psychickej choroby) krádeže, záškoláctvo, úteky, konflikt s dospelými. Trestom nič nevyriešime.2. poruchy chovania asociálneho rázu- úteky, záškoláctvo, krádeže vo vyššom veku, negativizmus, asociálna porucha, forma úniku z náročnej situácie, odmietnutie komunikácie (absolútne alebo výberové)-zásadná porucha chovania asociálneho rázu je závislostné chovanie, návyk – túžba po kontakte s drogou (všeobecne), ale iba psychycká závislosť bez somatických príznakov.- závislosť – závažnejší stav psychického a somatického rázu, vyplývajúci z opakovaného kontaktu s drogou (človek, myšlienka, jedlo, činnosť, náboženský rituál, chemická látka). Závislosť nie je zvládnuteľná vôľou, je nutná odborná pomoc.

- Najlepšia je prevencia, ani sa k tomu nedostať. Hlavné príčiny:Æ útek od problému k ľahkému riešeniu až do eufórieÆ riešenie neriešiteľného aspoň cez fantáziuÆ nezvládnuté chorobyÆ dôsledok pokusníctvaÆ úsilie o zvýšenie výkonnosti

- stabilizovaná silná osobnosť, vedomá si svojho významu, informovaná bez závislosti nemala podľahnúť.

Psychosociálne narušenie – narušenie psychickej a sociálnej integrity, v dôsledku ktorého sa jednotlivec maladaptívne správa, t.j. vybočuje z pásma normality a vedome či mimovoľne porušuje spoločenské, morálne alebo právne normy.

Psychosociálne narušenie sa navonok prejavuje poruchami správania. Poruchami správania sa rozumie široké spektrum maladaptívnych foriem správania (malých schopností prispôsobiť sa, zlých sociálnych prispôsobení) od drobných priestupkov, vzdoru či nadmernej plachosti a úzkosti až po afresívne – útočné správanie sa alebo trestné činy.

Z hľadiska závažnosti rozdeľujeme poruchy správania na:1. disociálne správanie – nie je spolčensky nebezpečné, ale vymyká sa z noriem – prejavy vzdoru, neposlušnosti, príp. iné odchýlky na báze neuróz, napr. tiky, nutkavé konanie, chorobná úzkosť, fóbie a pod.2. asociálne správanie – záškoláctvo, toxikománia, závislosť na hrách (gamlérstvo), drobné krádeže a pod.3. antisociálne správanie – najzávažnejší stupeň porúch správania – spoločensky nebezpečné, zacielené protispoločensky – porušujú sa normy spoločnosti, čo je už sankcionované. Používame tu termíny delikvencia či kriminalita.

Etiologické (príčiny vzniku chorôb) faktory porúch správania môžu mať endogénny (biologicky dedičná podmienenosť, genetické zakódovanie, poruchy CNS, dysfunkcie, ĽMD – ľahká mozgová dysfunkcia;

24


dispozícia k neurózam, psychické poruchy) alebo exogénny charakter (patologické prostredie, negatívne výchovné ovplyvňovanie, negatívne vzory a pod.).

Reedukácia (prevýchova) a korekcia spočíva vo vybudovaní a posilňovaní autoregulačných (samousmerňovacích) mechanizmov jedinca, vo vytváraní prijateľnej hierarchie hodnôt, v posilňovaní pozitívnych foriem správania, vo vybudovaní vhodných stereotypov správania, v posilňovaní vôľového konania, v schopnosti prekonávať prekážky

Veľmi dôležitú úlohu tu zohrávajú aj aplikácie metód pedagogiky – arteterapia muzikoterapia (liečenie hudbou), pracovná terapia, kinezioterapia (liečebná gymnastika, pohybová liečba), ale aj metódy psychoterapie a hlavne individuálne pozitívne ovplyvňovanie.

Ľahšie stupne porúch správania sa dajú odstrániť v rámci ambulantných ošetrení, kým pri ťažších formách, akými je asociálne alebo antisociálne správanie je potrebné reedukačný proces realizovať v inštitucionalizovaných podmienkach, najmä v reedukačných domovoch.

19D Pedagogika viacnásobne postihnutých - táto problematika patrí k najnáročnejším, pretože sa nedá definovať celá skupina viacnásobne postihnutých, kvôli veľkej rôznorodosti, pri charakterizovaní sa uplatňuje skôr popisný prístup.

Pri viacnásobnom postihnutí sa môžu vyskytovať ťažkosti v recepcii (prijímaní) informácie alebo pri jeho centrálnom spracovaní alebo v expresii (spôsobu vyjadrovania), tiež v ich kombinácii.

Prvoradou úlohou pedagogiky viacnásobne postihnutých je vytvorenie komunikačných možností postihnutého. Len prostredníctvom komunikácie možno dosiahnuť ciele. Vytvorenie komunikačných možností znamená vytvorenie fungujúceho informačného kolobehu u postihnutého žiaka.

Pri vytváraní komunikačných možností najväčšie problémy predstavujú slepo-hluchí jedinci. Ťažkosti sú s vybudovaním adekvátnej komunikácie. Keď sa komunikačný systém vytvorí, edukácia sa realizuje dotykovou abecedou „prst na dlaň“, ktorá nahrádza artikulovanú – hovorenú reč a písanú reč sa realizuje Braillovou abecedou ako u nevidiacich.

Metódy výchovnej rehabilitácie sú do veľkej miery determinované stupňom postihnutia. Celkom nevidiaci a nepočujúci sa vyskytujú len v malom počte. So stupňom postihnutia súvisí aj koncepcia konštrukcie curricula (obsahu vzdelávania).

Etiologické faktory viacnásobného postihnutia tvoria mimoriadne širokú škálu rôznych faktorov:mentálne postihnutie v kombinácii s ďalším postihnutím – najpočetnejšia skupinaslepo-hluchota – najťažšia forma viacnásobného postihnutiaporuchy správania v kombinácii s ďalším postihnutím či narušením – participuje výraznou časťou na tejto časti populácie

I. ĽAHKÉ VIACNÁSOBNÉ POSTIHNUTIAVzdelávanie je možné v bežnej škole. Používanie kompenzačných pomôcok nie je rozsiahle. Jednotlivci sú schopný integrovať sa, zamestnať sa, samostatne žiť.

II. ŤAŽKÉ VIACNÁSOBNÉ POSTIHNUTIAVýrazne narušený komunikačný proces, edukácia je sťažená. Používanie špeciálnych pomôcok je nevyhnutné. Podpora a pomoc po celý život je nutná. Kedysi bola starostlivosť len na zdravotníckych zariadeniach, dnes sú už postihnutý vzdelávaný a vychovávaný, nie integrovaný.

- edukácia viacnásobne postihnutých sa zameriava na oblasť:4motoriky – jemná motorika – pohyby prstov, tváre, úchopy - hrubá motorika – pohyby nôh, koordinácia, rovnováha4senzoriky – vnímanie – zrakové, sluchové, čuchové, hmatové4sebaobsluhy – stravovanie zručnosti, obliekanie, vyzliekanie, používanie toalety,

25


4komunikácie – ukazovanie, gestikulácie, prstová abeceda, obrázkové systémy4orientácie v prostredí-edukácia sa musí niesť v znamení individualizácie – individuálny edukačný plán pre viacnásobne postihnutých.

20D Pedagogika nadaných a talentovaných

Pri skúmaní problematiky talentovaných a nadaných sa vychádza z multifaktoriálnej podmienenosti fenoménov, čo sa spravidla označuje ako talent alebo nadanie. Ide o nasledovné faktory: schopnosť, dedičnosť, prostredie a výchova. O nadaní možno hovoriť u detí, ktoré vykážu vysoký výkon v jednej z oblastí všeobecných inteligenčných schopností či psychomotorickej schopnosti, alebo v oblasti výtvarného či interpretačného umenia. Intelektové schopnosti, umelecký typ, pohybový talent, technický typ, organizačný typ.Monksov model, ktorý považuje nadanie za výsledok vzájomného spolupôsobenia týchto šiestich komponentov: nadpriemerné schopnosti, kreativita, vôľa k výkonu, rodina, škola, vzájomné vzťahy so spolupracovníkmi. Výsledok sa označuje ako nadanie. Nadanie je dôsledok neustále sa meniacej interakcie medzi faktormi osobnosti a faktormi prostredia. Vysoký výkon sa dosahuje kognitívnymi a nonkognitívnymi osobnostnými charakteristikami a ekopsychologickými komponentami.

Viacerí autori rozlišujú medzi pojmami nadania a talent. Nadaním sa často označuje úroveň schopností v rozličných oblastiach. Manifestuje sa mimoriadnymi výkonmi, vo všeobecných alebo špecifických oblastiach.

Talentom sa spravidla rozumejú vrodené dispozície pre realizáciu rôznych aktivít, ktoré sa manifestujú rýchlym a kvalitným osvojením, ich tvorivým rozvíjaním. Ide o dispozície, ktoré sa nedajú výchovou nahradiť, napríklad v umeleckej či športovej činnosti a pod.

Špeciálnu edukáciu nadaných a talentovaných je potrebné uskutočňovať za výrazne individuálnych podmienok s modifikovaným curriculum a metódami, dbajúc pritom na možnosť pracovať takým tempom, ako žiakovi vyhovuje.

Obsah edukácie sa sprostredkuje prostredníctvom individuálne určených špeciálnych programov, ktoré môžu byť rozvíjajúce, zamerané na tie oblasti, v ktorých sa žiak javí ako nadaný. V rámci tohto sa vypracovali nasledovné typy programov:akceleračné programy, kde curriculum je upravené tak, že pre nadaných žiakov umožňuje rýchly postup v jednom alebo v niekoľkých predmetoch.obohacujúce programy – sú určené pre tých talentovaných žiakov, u ktorých je záujem a túžba po poznaní výrazne silná; môžu mať globálne, celkové alebo predmetové zameranie; obohacujúci program sa môže realizovať formou výskumnej činnosti žiaka v súvisiacej problematike alebo skupinového vyučovania.skupinové programy sú určené väčšinou pre predmetové vyučovanie detí vybraných na základe ich záujmu a preukázaných dispozícií, bez ohľadu na vek.individuálne programy sú zostavené podľa individuálnych potrieb konkrétneho žiaka pre jeden predmet alebo skupinu predmetov.vyrovnávacie programy sú určené pre tých nadaných žiakov, u ktorých vývin má jednostranné zameranie, čím je narušený všestranný rozvoj osobnosti.preventívne programy sú určené pre nadaných žiakov, ktorí majú sklony k nedostatočnej sociabilite, v dôsledku čoho by mohli nastať vážne narušenia sociálnych vzťahov.harmonizujúce programy sú zamerané na dosiahnutie akceptabilného rozvoja aj ostatných stránok osobnosti žiaka, teda aj tých, v ktorých nevykazuje evidentné nadanie.

Edukácia nadaných a talentovaných sa môže realizovať:v školáchv segregovaných podmienkach (špeciálna trieda či špeciálna škola pre určité nadanie alebo talent)v integrovaných podmienkach – pri ktorých nadaní a talentovaní sa vychovávajú s ostatnými žiakmi využívaním rôznych programov alebo využívaním mimoriadnych foriem výučbyv mimoškolských zariadeniach – v špecializovaných poradniach, centrách pre nadaných a podobne

26


v podmienkach rodinnej výchovy – domáci učitelia, tréneri

Metódy práce s nadanými a talentovanými žiakmi:terapia správaniavedenie k presnostitréning schopností, zručnostípriame (adresné) vyučovanierozvíjanie kognitívnych schopnostíusmerňovanietréning stratégie učenia sakooperatívne vyučovanieterapia sociálnych spôsobilostí

27

1d Špeciálna pedagogika - predmet, cieľ a...

Documents