Vojna v Juhoslávii1.Crickets, školský rok 2019/2020

Autori:Katarína Sedlačková, Patrik Džuppa,

Sofia Mattonová, Nikita Hammer

Konzultanti:Dejepis - Barbora Ulrichová, Geografia - Viliam Kerekeš

Čestné prehlásenieČestne prehlasujem, že sme pracovali samostatne v súlade s etickými normami, a

že zdroje z ktorých sme čerpali sú napísané v zozname.

Katarína Sedláčková, Patrik Džuppa, Sofia Mattonová, Nikita Hammer

1

Obsah

Úvod 3

Geografická poloha štátu 4

Vznik Juhoslávie 4

Príčiny vojny 8

Zločiny proti ľudskosti 9Čo sú zločiny proti ľudskosti 9Obvinený a kto ich stiha a sudi 10

Željko Ražnatović Arkan 10Slobodan Praljak 13Medzinárodný trestný súd v Haagu 13

Srebrenický masaker 14

Rozpad Juhoslávie 18Chorvátsko 25Srbsko 26Slovinsko 28Bosna a Hercegovina 30Čierna hora 31Macedónsko 32

Bibliografia 35

Resumé 36

2

Úvod

Náš projekt sa zameriava na občiansku vojnu v Juhoslávii. Najprv sme sa zamerali na to akú geografickú polohu má tento už neexistujúci štát, potom sme začali riešiť z akého dôvodu a za akých podmienok vznikla Juhoslávia. Tam sme sa dozvedeli, že jej predchodcom bolo kráľovstvo Srbov, Chorvátou a Slovinou neskôr premenované na Juhoslávske kráľovstvo. Potom sme sa zamerali na to prečo táto vojna vznikla. Zisťovali sme, ktoré dve krajiny si najskôr vyhlásili vojnu a prečo. Potom sme začali riešiť genocídu a zločiny proti ľudskosti. V genocíde sme sa zamerali najmä na srebrenický masaker. Zločiny proti ľudskosti sú zamerané aj na konkrétne osobnosti, ako Željko Ražnatović Arkan, Slobodan Miloševič a Slobodan Praljak, taktiež o Medzinárodný trestný súd v Haagu, ktorý rozhodol o osudoch týchto mužov. V rozpade je spomínané z akých dôvodov sa krajiny chceli rozdeliť, dôvody boli napr. nacionalistické, rôzne náboženstvá a podobne. Je tam spomínaná aj Dohoda v Daytone. Nakoniec sme sa zamerali na konkrétne štáty. Tam je spomínaná ich história, kedy sa pripojili do Juhoslávie. Taktiež je tam osobitý pohľad na túto občiansku vojnu každej jednej krajiny, ktorá je na území bývalej Juhoslávie aj ich postavenie vo vojne a ako ich zasiahla.

3

Geografická poloha štátu

Juhoslávia bola mnohonárodnostná republika založená už od roku 1918.

Skladala sa z dnešných 7 štátov nazývaných ako Chorvátsko, Srbsko, Bosna a

Hercegovina, Slovinsko, Macedónsko, Kosovo a Čierna hora. Nachádza sa na

juhu Európy na Balkánskom polostrove. Rozlohu mala 255 950 km².

Podnebie tam prevláda mierne klimatické pásmo a na západe pri pobreží

Jadranského mora aj subtropické pásmo.

Juhoslávia bola veľmi hornatý štát. Na juhu prevládalo pohorie Dináre a na

severe Alpy, v ktorých sa nachádza aj najvyšší bod Juhoslávie Triglav (2864

metrov nad morom).

Vodstvo tiež bolo rozmanité. Skoro celé východné pobrežie tvorí Jadranské

more. Najvýznamnejšie rieky sú Dunaj, Tisa, Sáva a Morava. A jazerá napríklad

Bledské jazero (Slovinsko), Plitvické jazerá (Chorvátsko) a Skadarské jazero

(Čierna hora).

Hlavné mesto Juhoslávie bol Belehrad, ktorý sa nachádza v Srbsku.

Rozlohu má 359,96 km² a prelieva cez neho Dunaj a Sáva. Počas druhej svetovej

vojny ho obsadili Nemci. Ďalšie veľké mestá boli Ľubľana 163,8 km², Záhreb

641,355 km² a Podgorica 1 441 km².

Obyvateľstvo Juhoslávie bolo založené zo Srbov (36%) , Chorvátov (20%),

Bosniakov (9%), Albáncov (9%), Slovincov (8%), Macedóncov (6%), Čiernohorci

(2%). Prevládalo tu viacero náboženstiev katolíci (Slovinci, Chorváti), moslimovia

(Bosniaci, Albánci, Kosovčania), pravoslávni (Srbi).

Hymna sa nazývala Hej, Sloveni.

Vznik Juhoslávie

Prvá myšlienka štátu pre všetkých južanských Slovanov sa objavila na

konci 17. storočia, produkt vizionarskeho myslenia chorvátskych spisovateľov a

filozofov, ktorí verili, že jediný spôsob, ako južní Slovania znovu získať stratenú

slobodu po storočiach okupácie v rôznych ríšach, bude: zjednotiť sa a zbaviť sa

tyranií a diktatúr.

V ranom období prvej svetovej vojny (ktorá sa začala v roku 1914) utieklo

do Londýna niekoľko prominentných politických osobností vrátane Ante Trumbića ,

4

Ivana Meštrovića , Nikola Stojadinovića a ďalších z juhoslovanských krajín pod

Habsburskou ríšou. vytvorenie výboru na zastupovanie južných Slovanov

Rakúska-Uhorska a za ústredie si vybral Londýn.

Juhoslovanský výbor bol založený 30. apríla 1915 v Londýne a začal

získavať finančné prostriedky, najmä medzi juhoslovanmi žijúcimi v Amerike. Boli

to Srbi , Chorváti a Slovinci, ktorí sa stotožnili s hnutím smerom k jedinému

juhoslovanskému alebo juhoslovanskému štátu. Exiloví Juhoslovania žijúci v

Severnej Amerike a Británii boli hlavnými zástancami Juhoslovanského výboru.

Členovia juhoslovanského výboru sa kvôli svojmu postaveniu mohli predstaviť

spojeneckým vládam, ktoré ich začali brať vážne, keď sa osud Rakúsko-Uhorska

stal neistejším.

Zatiaľ čo hlavným cieľom výboru bolo zjednotenie habsburských

juhoslovanských krajín so Srbským kráľovstvom, ktoré bolo v tom čase nezávislé,

jeho bezprostrednejším záujmom bolo čeliť talianskym nárokom na habsburské

územia na Istrii a v Dalmácii (vtedajšie Rakúsko-Uhorsko) . V roku 1915 spojenci

pritiahli Talianov do vojny sľubom značných územných ziskov výmenou. Podľa

tajnej londýnskej zmluvy išlo o Istriu a veľkú časť Dalmácie, ktorá mala zmiešané

talianske a slovanské obyvateľstvo.

V roku 1916 sa srbský exilový parlament na stretnutí v Mestskom divadle na

Korfu rozhodol v prospech vytvorenia Juhoslovanského kráľovstva. V júni a júli

1917 sa juhoslovanský výbor stretol so srbskou vládou na Korfu a 20. júla bolo

vydané vyhlásenie, ktoré položilo základ pre povojnový štát. V preambule sa

uvádza, že Srbi, Chorváti a Slovinci boli „rovnakí krvou, jazykom, pocitmi ich

jednoty, kontinuitou a celistvosťou územia, na ktorom žijú, spoločnými životnými

záujmami ich národného prežitia a rozmanitý vývoj ich morálneho a materiálneho

života. “ Budúci štát sa mal nazývať Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov a

mal byť ústavnou monarchiou.

V srbskej kampani z roku 1915 srbská armáda utrpela úplnú porážku

centrálnymi mocnosťami a Srbsko bolo prekročené. Po zotavení sa na Korfu sa

však Srbi vrátili do boja v roku 1917 na macedónskom fronte spolu s ďalšími

mocenskými silami. Srbské a francúzske sily začali porážať rakúsko-uhorské a

5

bulharské sily v údolí Vardar v septembri 1918 a 30. septembra 1918 sa Bulharsko

vzdalo. O mesiac neskôr v bitke pri Vittoriu Veneto boli posledné rakúsko-uhorské

armády porazené a impérium bolo rozpustené. Srbské vojenské sily rýchlo

prekročili územie Srbského kráľovstva (vrátane súčasnej Macedónskej republiky ),

ako aj územia Čiernohorského kráľovstva , Banátu, Bačky a Baranje a Sýrie , ale

zastavili sa na hraniciach ostatných habsburských území. ktorý by vytvoril

krátkodobý štát Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý by predpokladal oficiálnu úniu

medzi nimi a Srbskom.

Čierna Hora bola pôvodne vytvorená národno-romantickou túžbou po

oslobodení krajín, ktoré patrili štátu Zeta , neskôr zjednoteniu juhoslovanských

krajín, a zostala konzervatívna vo svojej ideológii v porovnaní s ostatnými časťami

budúcej Juhoslávie. V roku 1848 kniežatský biskup Petar II. Petrović-Njegoš prijal

návrh srbskej vlády inšpirovaný Záhrebom na vytvorenie spoločného štátu

všetkých južných Slovanov známych ako „Juhoslávia“ a spolupracoval na tejto

záležitosti.

Krátko po vstupe do vojny na strane Srbska na podporu úteku srbskej

armády smerom do Grécka bolo začiatkom roku 1916 Čiernohorské kráľovstvo

okupované rakúsko-uhorskými vojenskými silami. Počas exilu Srbsko a všetky

ostatné spojenecké mocnosti uznali vládnu vládu - exilu ako vláda Čiernej Hory. V

roku 1917 založil Národný výbor pre zjednotenie so Srbskom, ktorý našiel podporu

srbskej vlády Nikola Pašića . V roku 1918 spojenci prevzali kontrolu nad Čiernou

Horou a poverili jej spoločnú misiu. 15. októbra 1918 vláda Srbska vymenovala

„Ústredný výkonný výbor pre zjednotenie Srbska a Čiernej Hory“, ktorý by

organizoval proces zjednotenia. O desať dní neskôr sa výbor rozhodol naplánovať

celonárodné voľby s novými volebnými zákonmi. Týmto rozhodnutím proti

čiernohorskej ústave zrušil výbor vytvorený Srbskom čiernohorský parlament a

zrušil príkaz kráľa na zasadnutie parlamentu prvý deň po podpísaní prímeria.

Zhromaždenie Podgorica (formálne Veľké národné zhromaždenie srbského ľudu v

Čiernej Hore) a obkľúčené jednotkami srbskej armády sa 26. novembra 1918

rozhodlo zvrhnúť kráľa a dom Petrovic-Njegos. v prospech Domu Karadjordjeviča

a zjednotenia so Srbskom v očakávaní spoločného stavu Srbov, Chorvátov a

Slovincov.

6

Zhromaždenie Podgorica zvolilo dočasný výkonný orgán známy ako

„Čiernohorský výbor pre jednotu so Srbskom“ pod vedením Marka Dakovića, ktorý

dohliadal na integráciu Čiernej Hory, kým vláda SCS neprevzala 23. apríla 1919.

Zhromaždenie tiež zvolilo svoj podiel zástupcov do dočasného národného

zastupiteľstva. Zastúpenie Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Reakcie na tieto udalosti začiatkom roku 1919 eskalovali oponenti anexie

na Vianočné povstanie . Medzinárodní predstavitelia boli proti povstaniu a srbské

sily násilne potlačili vzburu.

Keď sa habsburská ríša rozpustila, 6. októbra 1918 sa v Záhrebe ujala

prozápadná národná rada Slovincov, Chorvátov a Srbov . 29. októbra

juhoslovanský chorvátsky parlament vyhlásil za nezávislosť a zvrchovanosť získal

v novom štáte Slovinska. Chorváti a Srbi sa o dva dni neskôr vyjadrilo svoje

želanie vstúpiť do únie Únie so Srbskom a Čiernou Horou. Čoskoro potom 5.

novembra požiadala Národná rada v Záhrebe srbskú armádu o pomoc pri kontrole

anarchie v Chorvátsku. Pretože pomoc neprišla do konca novembra, Národná

rada opäť požiadala o pomoc srbskú armádu, pretože: „Obyvateľstvo je v vzbure.

Máme úplnú anarchiu a len srbská armáda môže obnoviť poriadok.“

Juhoslovanský výbor dostal za úlohu zastupovať nový štát v zahraničí.

Hádky však okamžite vypukli o podmienkach navrhovanej únie so Srbskom.

Svetozar Pribićević , chorvátsky Srb, vodca chorvátsko-srbskej koalície a

podpredseda štátu, chcel okamžitú a bezpodmienečnú úniu. Iní (nesrbskí), ktorí

uprednostňovali federálnu Juhosláviu, váhali. Vedúcim odporcov bol Stjepan

Radić, ktorý požadoval vytvorenie Juhoslovanskej konfederácie, v ktorej by boli tri

hlavy štátov: srbský kráľ, chorvátsky zákaz a predseda slovinskej národnej rady.

Podľa jeho názoru mala mať konfederácia iba ministrov zahraničných vecí, obrany

a distribúcie potravín. Tento návrh bol zamietnutý Národnou radou Slovincov,

Chorvátov a Srbov ako príklad separatizmu. Národná rada, ktorej autorita bola v

skutočnosti obmedzená, sa obávala, že Srbsko jednoducho pripojí bývalé

habsburské územia; na druhej strane Taliani sa sťahovali na väčšie územie, ako

im bolo pridelené v Londýne .

7

Politický názor bol rozdelený a srbskí ministri tvrdili, že ak Chorváti budú

trvať na svojej vlastnej republike alebo na určitej nezávislosti, Srbsko jednoducho

vezme oblasti obývané Srbmi a už kontrolované srbskou armádou. Po rozsiahlej

diskusii a po vyhlásení odtrhnutia zo strany Sýrie, ktorá bola pod kontrolou srbskej

armády, sa Národná rada dohodla na zjednotení so Srbskom, hoci v jej vyhlásení

sa uvádza, že konečná organizácia štátu by sa mala prenechať budúcemu

ustanovujúcemu zhromaždeniu, ktoré by prijímať konečné rozhodnutia iba

dvojtretinovou väčšinou.

Po dosiahnutí súhlasu národnej rady bolo 1. decembra 1918 v Belehrade

vyhlásené Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Kráľovstvo Srbov, Chorvátov

a Slovincov bolo spojením štátov Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a

Srbského kráľovstva, ktoré malo na čele kráľa Alexandra, ktorý sa po zjednotení

týchto krajín stal vládcom.

V roku 1919 po konferencií vo Versailles veľmoci uznali nový štátny celok,

pretože žiadnej z veľmocí neprekážala myšlienka zjednoteného Balkánu, skôr

naopak.

Kráľovstvo získalo medzinárodné uznanie až 13. júla 1922 na Konferencii

veľvyslancov v Paríži.

V roku 1929 kráľ Alexander I. pozastavil ústavu, zakázal národné politické

strany, prevzal výkonnú moc a premenoval Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a

Slovincov na Juhoslovanskú republiku a zaviedol diktatúru.

Príčiny vojny

Situácia v republike bola už dlho napätá, no po smrti Josipa Broza Tita v

roku 1980 sa ešte zhoršila. Krajiny začali mať čím väčší záujem o nacionalizmus a

necítili sa dobre v krajie s inými národmi. (národnostná rôznorodosť krajiny)

Vojna vypukla, keď sa nové režimy pokúsili nahradiť juhoslovanské civilné a

vojenské sily secesionistickími silami. Keď sa Chorvátsko v auguste 1990 pokúsilo

násilne nahradiť políciu v srbskom obývanom Chorvátsku Krajina, obyvateľstvo

najprv hľadalo útočisko v kasárňach Juhoslovanskej armády, zatiaľ čo armáda

zostala pasívna. Civilisti potom zorganizovali ozbrojený odpor. Tieto ozbrojené

8

konflikty medzi chorvatskymi ozbrojenými silami („polícia“) a civilistami znamenajú

začiatok juhoslovanskej vojny, ktorá zapálila tento región. Podobne pokus o

nahradenie juhoslovanskej pohraničnej polície slovinskými policajnými silami

vyvolal regionálne ozbrojené konflikty, ktoré sa skončili s minimálnym počtom

obetí. Podobný pokus v Bosne a Hercegovine viedol k vojne, ktorá trvala viac ako

tri roky. Výsledkom všetkých týchto konfliktov je takmer úplná emigrácia Srbov zo

všetkých troch regiónov, masívne presídlenie obyvateľstva v Bosne a Hercegovine

a založenie troch nových nezávislých štátov.

Srbské povstania v Chorvátsku sa začali v auguste 1990 blokovaním ciest

vedúcich z dalmatínskeho pobrežia smerom do vnútra takmer rok predtým, ako

chorvátske vedenie urobilo akýkoľvek krok smerom k nezávislosti. Tieto povstania

boli viac-menej diskrétne podporované srbskou federálnou armádou. Srbi v

Chorvátsku vyhlásili „srbské autonómne oblasti“, neskôr sa spojili do Republiky

Srbská krajina. Federálna armáda sa v roku 1990 pokúsila odzbrojiť teritoriálne

obranné sily Slovinska, ale nebola úplne úspešná. Slovinsko však napriek tomu

začalo tajne dovážať zbrane, aby doplnilo svoje ozbrojené sily. Chorvátsko sa tiež

pustilo do nezákonného dovozu zbraní najmä z Maďarska a bolo pod neustálym

dohľadom, ktoré viedlo k videu o tajnom stretnutí chorvátskeho ministra obrany

Martina Špegelja a dvoch mužov. Špegelj oznámil, že je vo vojne s armádou, a dal

pokyny o pašovaní zbraní, ako aj o spôsoboch zaobchádzania s dôstojníkmi

juhoslovanskej armády umiestnenými v chorvátskych mestách. Srbsko a Srbská

federálna armáda

využili tento objav chorvátskeho prezbrojenia na propagandistické účely. Zbrane

boli tiež vystrelené z vojenských základní cez Chorvátsko. Všade stúpalo napätie.

V ten istý mesiac sa vedúci predstavitelia armády stretli s predsedníctvom

Juhoslávie v snahe prinútiť ich, aby vyhlásili výnimočný stav, ktorý by armáde

umožnil prevziať kontrolu nad touto krajinou. Armáda bola v tom čase považovaná

za rameno srbskej vlády, takže dôsledkom obáv zo strany ostatných republík bolo

úplné srbské dominovanie únie. Zástupcovia Srbska, Čiernej Hory, Kosova a

Vojvodiny hlasovali za rozhodnutie, zatiaľ čo všetky ostatné republiky, Chorvátsko,

Slovinsko, Macedónsko a Bosna a Hercegovina hlasovali proti. Kravata oneskorila

eskaláciu konfliktov, ale nie dlho.

9

Zločiny proti ľudskosti

Čo sú zločiny proti ľudskosti

Nie je jasné, v akom kontexte sa pojem „zločin proti ľudskosti“ prvýkrát vyvinul.

Niektorí odborníci poukazujú na používanie tohto pojmu (alebo veľmi podobných

pojmov) už koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia, najmä v

súvislosti s otroctvom a obchodom s otrokmi, a opisujú zverstvá spojené s

európskym kolonializmom v Afrike. Ďalší odborníci poukazujú na vyhlásenie

vydané spojeneckými vládami (Francúzsko, Veľká Británia a Rusko) v roku 1915,

v ktorom odsudzujú masové zabíjanie Arménov v Osmanskej ríši ako pôvod

použitia tohto pojmu ako označenia pre kategória medzinárodných zločinov.

Odvtedy sa pojem zločinov proti ľudskosti vyvíjal podľa medzinárodného práva..

Mnoho štátov tiež trestalo zločiny proti ľudskosti vo svojom vnútroštátnom práve.

Trestné činy proti ľudskosti ešte neboli kodifikované v špecializovanej zmluve o

medzinárodnom práve, na rozdiel od zločinov týkajúcich sa genocídy a vojnových

zločinov, hoci je tu snaha. Napriek tomu sa zákaz zločinov proti ľudskosti,

podobne ako zákaz genocídy, považuje za normu medzinárodného práva, z ktorej

nie je povolená žiadna výnimka a ktorá sa vzťahuje na všetky štáty.

Zločiny proti ľudskosti keď sú použité na civilistov v rozsiahlom alebo

systematickom útoku sú :

1. Vražda

2. vyvražďovanie

3. zotročovanie

4. deportácia alebo násilne presúvanie obyvateľstva

5. väznenie alebo iný typ odoberania fyzickej slobody

6. mučenie

7. znásilnenie

8. prenasledovanie voči skupine s iným politickým, rasovým,

národných, náboženských alebo sexuálnym rozdielom

9. nútene zmiznutie osôb

10.zločin navyšovanie jednej rasy nad druhou- rasizmus(apartheid)

10

Obvinený a kto ich stíha a súdi

Željko Ražnatović Arkan

Aký je príbeh Željko

Ražnatović Arkana. Bol

narodený v roku 1952 do

prísnej rodiny kde otec bol

dôstojník letectva v

Juhoslávii za druhej

svetovej vojny. V roku

1972 emigroval do

západnej Európy kde začal svoju kriminálnu činnosť. Cez 70 a 80 roky sa podieľal

na bankových lúpežiach a vraždách. Bol veľakrát zatknutých v rôznych krajinách,

v 1975 bol zatknutý na pätnásť rokov ale po 42 dňoch dokázal utiecť. Bol ešte

známy s tým, že nechával rúžu za vykradnutou bankou. V 1981 sa Željko

Ražnatovićvrátil do Juhoslávie, kde pokračoval zo svojou zločineckou kariérou. A

spoznal predstaviteľov Juhoslovenského podsvetia. Nakoniec sa stal vedúcim

futbalového klubu Crvena Zvezda. Keď začala vojna v Juhoslávii využil svoje

konexie v tajnej službe aby si mohol cvičiť a ozbrojiť svoju Srbsku dobrovoľnícku

gardu ktorej neskôr velil. Srbská dobrovoľnícka garda nazývaná aj Tigrí sa

podieľala na veľa masakroch civilistov v súčasnom východe Chorvátska a západe

Srbska potom sa pripojila aj v bitke o Vukovar. Zúčastnil sa aj etnických čistiek v

Bosne. Arkan tigrí boli rozpustene na konci vojny po podpísaní Daytonskej

dohody. Željko Ražnatović bol aj zakladateľom Strany srbskej jednoty. V roku

1995 si zobral za ženu známu srbskú popovú speváčku Svetlana Ražnatović

nazývanú aj CECE. Željko Ražnatović bol stále riešený súdom v Haagu keď bol

zabitý 15, januára 2000 v Belehrade. Ale v marci 1999 bol Ražnatović obvinený z:

● Násilne zadržiavajú približne tridsať moslimských mužov bosniackeho

pôvodu vo vetranej miestnosti s veľkosťou približne päť metrov štvorcových.

● Preprava dvanástich nie srbských mužov zo Sanski Mostu na izolované

miesto v dedine Trnova a následne zabitie jedenástich mužov a kritické

zranenie dvanásteho.

11

● Preprava približne šesťdesiatych siedmich moslimských bosniakov zo

Sanski Mostu, Sehovci a Pobrijeze na izolované miesto v dedine Sasina a

ich zabitie.

● Násilné zadržiavanie približne tridsaťpäť moslimských mužov v

nedostatočne vetranej miestnosti s veľkosťou asi päť metrov štvorcových,

ktorá im neposkytuje jedlo a vodu, čo viedlo k úmrtiu dvoch mužov.

Slobodan Milošević

Slobodan Milošević bol jeden z

hlavných ľudí vo vojne v Juhoslávii.

Milošević bol Srb narodený v

Požarevaci 20. augusta 1941. Otec

odišiel od rodiny po druhej svetovej

vojne tak matka sa musela starať v

ťažkých podmienkach lebo stratu

manžela sa snažila nahradiť usilovnou

prácou. Napriek tomu bol Milošević

vynikajúcim študentom ktorý vystupoval cieľavedome. Preto sa zaujímal o školský

časopis alebo SKOJ (Zväz komunistické mládeže Jugoslávie). Kvôli svojim

úspechom v škole sa Milošević už ako študent gymnázia pridal do Zväzu

komunistov Juhoslávie. Čo bolo mimoriadne pre 17. ročných. Keď dokončil svoju

právnickú fakultu v Belehrade, bol výborný rečník preto bol výherca každoročnej

súťaži v rečníctve.

V roku 1964 sa stal ekonomickým poradcom belehradského starostu.

Členom Komunistickej strany Juhoslávie sa stal v roku 1959. Do politiky vstúpil na

podnet svojej manželky Mirjany Markovičovej ktora bola jeho celozivotna laska a

neskor bola označovaná za najobávanejšiu ženu v Srbsku. Do čela srbského

predsedníctva bol zvolený prvýkrát v lete 1989. Zlúčením Zväzu ko munistov

Srbska a Socialistického zväzu pracujúcich Srbska vznikla 16. júla 1990

Socialistická strana Srbska, ktorej predsedom sa na prvom kongrese stal

Miloševič. V prvých slobodných voľbách po 2. svetovej vojne, za účasti viacerých

politických strán v decembri 1990, si ho vybrali občania za prezidenta Srbskej

republiky ako kandidáta SPS. Po rozpade SFRJ vytvorili Srbsko a Čierna Hora

Juhoslovanskú zväzovú republiku. Za prezidenta novovzniknutej únie JZR v roku

12

1992 bol zvolený opäť Miloševič. V súboji o hlavu juhoslovanského štátu zvíťazil aj

23. júla 1997. Vo funkcii zostal do masových demonštrácií, ku ktorým došlo 5.

októbra 2000, kde si priznal svoju porážku cez media.

Nakoniec bol Milošević odsúdený za: genocídu, spoluúčasť na genocíde,

deportácie, vraždenie, prenasledovanie z politických, rasových alebo

náboženských dôvodov, odňatia slobody, mučenie, úmyselné zabíjanie,

nezákonné uväznenie, nezákonné vyhostenie alebo presun obyvateľstva,

rozsiahle ničenie a súkromného majetku, ktoré nie je opodstatnené vojenskou

nevyhnutnosťou a ktoré sa vykonáva nezákonne a úmyselne, kruté

zaobchádzanie, drancovanie verejného alebo súkromného majetku, útoky na

civilistov, zničenie alebo úmyselné poškodenie historických pamiatok a inštitúcií

určených na vzdelávanie alebo náboženstvo, protiprávne útoky na civilné objekty.

Obvinenie ICTY znie, že Milošević bol zodpovedný za nútené vyhostenie 800 000

etnických Albáncov z Kosova a za vraždu stoviek kosovských Albáncov.

Slobodan Praljak

Slobodan Praljak bol bosno

chorvátsky generál, ktorý pôsobil v

chorvátskej armáde a Chorvátskej obrannej

rade od roku 1992 do 1995. Praljak bol

uznaný vinným zo spáchania porušovania

vojnového práva a zločinov proti ľudskosti

počas chorvátsko-bosnianskej vojny zo strany

medzinárodného trestného tribunálu pre

bývalú Juhosláviu (ICTY) v roku 2017. Praljak

navštevoval strednú školu v Lištici s budúcim

chorvátskym ministrom obrany Gojkom

Šušakom . Mal tri univerzitné tituly. V roku

1970 absolvoval elektrotechnik na

Elektrotechnickej fakulte v Záhrebe. V roku

1971 vyštudoval humanitné a spoločenské vedy. V roku 1972 ukončil štúdium na

Záhrebskej akadémii dramatických umení. Praljak najskôr pôsobil ako profesor a

manažér laboratória elektroniky na Strednej odbornej škole Nikola Tesly v

13

Záhrebe, potom prednášal filozofiu a sociológiu a po roku 1973 bol umelcom na

voľnej nohe. Praljak bol tiež divadelným režisérom v divadlách v Záhrebe.

Prailjak bol obvinený zo:

● Šesť prípadov porušenia vojenských zákonov: kruté zaobchádzanie,

nezákonná práca, zničenie inštitúcií venovaných náboženstvu alebo

vzdelávaniu, ničenie verejného alebo súkromného majetku, nezákonný útok

na civilistov.

● Päť trestných činov proti ľudskosti: prenasledovanie z politických, rasových

a náboženských dôvodov, vraždenie, deportácia a uväzňovanie

● Štyri závažne porušené Ženevské konvencie: úmyselné zabitie, nezákonné

vyhostenie, presun a zadržanie civilného obyvateľstva, neľudské

zaobchádzanie, rozsiahle ničenie majetku a jeho privlastnenie.

Medzinárodný trestný súd v Haagu

Na čo slúži medzinárodný trestný

súd. Slúži na stíhanie genocídy, zločinov proti

ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov

agresie. Svoje sídlo má v Holandsku meste

menom Haag. O Medzinárodnom trestnom

súde sa začalo hovoriť už pred druhou

svetovou vojnou, potom sa táto otázka sa

riešila znova v roku 1937 kde sa dohodlo 13

krajín na ustanovení medzinárodného súdu na

stíhanie medzinárodných teroristov, ale

nakoniec sa nedohodli. Vznikol až v roku 2001

ked suhlasilo 60 potrebných krajin na

vzniknutie medzinárodněho trestného súdu po

rokoch sa pridali aj ine krajiny a v súčasnosti je 122 členov v medzinárodnom

trestnom súde.

Srebrenický masaker

Čo je genocída?Genocída je vyvražďovanie (môže byť čiastočné alebo úplné) skupiny ľudí. Je

spôsobená väčšinou z náboženských, rasových, národnostných, jazykových a

14

niekedy aj kultúrnych či politických príčin. Je považovaná za najväčší zločin proti

ľudskosti a podľa medzinárodného práva nepremlčateľný medzinárodný zločin.

Udalosti pred masakromZačiatkom 90. rokov 20 storočia sa začala meniť situácia na Balkáne.

Pomerne rýchle vyhlásenie samostatného Slovinska neskôr Chorvátska a

nakoniec Bosny a Hercegoviny bez zapojenia Srbov, ktorí mali dominantné

postavenie a obývali časti týchto republík malo za následok vyhlásenie

samostatnosti republiky Srbska na území Chorvátska a republiky srbského národa

v Bosne a Hercegovine politické nezhody sa na jar roku 1991 vyostrili natoľko, až

prerástlo do vojny. Na všetkých stranách konfliktu došlo k vraždeniu, masakrom a

znásilňovaniu civilného obyvateľstva, vykrádaniu a vypaľovaniu domov. Aby sa

zabránilo týmto krutostiam, ustanovila OSN v roku 1991 vojenské jednotky

UNPROFOR (United Nations Protection Force), ktoré od roku 1992 mali zabrániť

vraždeniu civilného obyvateľstva vytváraním tzv. bezpečnostných zón.

Úlohou jednotiek UNPROFOR bolo primerie medzi srbskými a moslimskými

silami dohliadať nad odsunom vojenských jednotiek okolo Srebrenice a odvracať

srbské útoky a zabezpečovať humanitárnu pomoc. Nejasné ale bolo použitie

vojenskej sily.

Oblasť stredného Podrínia (región okolo Srebrenice) s prevažne

bosniackou populáciou mala strategický význam pre Srbov. Bez tohto regiónu

neexistovala teritoriálna celistvosť v rámci Republiky srbskej. Z tohto dôvodu

pristúpili Srbi k etnickým čistkám Bosniakov v tejto oblasti. Akonáhle boli mestá a

dediny bezpečne v rukách Srbov- srbské sily- armáda polícia i niektorí srbskí

dedinčania začali systematicky vyplieňovať a vypalovať moslimské domy a

obydlia. Moslimské obyvaťeľstvo bolo zhromaždené alebo zajaté niekedy zbité i

zabité. Muži a ženy oddelení a väčšina mužov zadržaná.

Srebrenský masakerSrebrenický masaker je označenie masových popráv a približne 832

bosniackych Moslimov hlavne mužov a chlapcov okolo mesta Srebrenica.

15

Srebrenica bola pôvodne miestom, ktorému sa v roku 1992 vyhla srbská

ofenzíva, po obnovení bojov v roku 1993 bola vyhlásená za bezpečnú zónu, čo

spôsobilo, že do tejto oblasti sa dostalo 40,000 moslimských utečencov

bosniansky moslimovia v tomto období uskutočnili viacero masakrov na miestnych

Srbov.

Dňa 6. júla 1995 v skorých ranných hodinách začali mesto odstreľovať

vojaci srbskej armády. Títo sa podieľali na masových vraždách pod vedením

generálom Radka Mladiča. K nim sa pridala aj polovojenská jednotka srbského

ministerstva obrany a aj niekoľko stoviek ruských a gréckych dobrovoľníkov s

cieľom vyhnať bosnianských moslimov z územia.

Mesto Srebrenicu chránilo 600 holandských vojakov UNPROFOR.

Ráno 10,júla bola situácia v Srebrenici napatá. Obyvatelia zaplavili ulice a začali

utekať do mesta Potočar kde sa nachádzala základňa OSN.

Dňa 11.júla srbské vojská obsadili Srebrenicu.

Civilné obyvateľstvo sa stiahlo do Potočaru. Do 11. júla sa tam zhromaždilo

20 až 25 tisíc utečencov, vačšinou žien, detí a starcov.

Situácia bola veľmi zlá , chýbali potraviny, lieky i ošatenie.

Utečenci, vedomí si zlej situácie požadovali od príslušníkov holandskej

jednotky, aby boli evakuovaní.

Plukovník holandskej jednotky Thomas Karremans požadoval okamžitú vzdušnú

podporu NATO.Táto vzdušná podpora bola ale zastavená, pretože srbské vojská

pohrozili zabitím holandských vojakov, ktorí sa nachádzali v ich zajatí.

12.júla v ranných hodinách vstúpili do základne OSN v Potočare jednotky

Republiky srbskej.

Ťažké podmienky v Potočare sa 12. júla zhoršili z dôvodu terorizovania, urážania

a mučenia behom oddeľovania vojensky spôsobilých mužov.

Bolo počuť výkriky, náreky, stonanie a výstrely.

16

Niektorí utečenci videli mučenie, znásilňovanie a zabíjanie a niektorí našli

zavraždených.

Niekoľko civilistov spáchalo samovraždu obesením.

Veliteľ holandskej jednotky sa snažil vyjednávať s Ratkom Mladičom lepšie

podmienky pre civilistov. Srbské jednotky ale následne 12. júla 1995 vstúpili do

holandského tábora a začali oddeľovať ženy od mužov vo veku 17 do 70 rokov. Z

utečencov vybrali mužov a chlapcov, ženy a deti a transportovali ich na Bosniakmi

držané územie pri Tuzle.

Medzitým sa Mladič objavil s televíznym štábom medzi obkľúčenými

civilistami, vyvolal nádej, kde im sľuboval, že civilisti budú odvezení tam kam si

prajú.

A však v tej chvíli dochádzalo k vyberaniu mužov z davu a ich vraždám a

znásilneniam žien o čom sa dozvedeli aj títo civilisti. Boli taký vydesení,lebo počuli

v dialke strelbu, že viacerí spáchali samovraždu obesením. O jednaní srbských

jednotiek vedeli aj príslušníci holandských mierových síl UNPROFOR. Aj napriek

tomu vedome vydali 15. júla do rúk Srbom 239 mužov vojenského veku.

23,000 žien a detí bolo z okolia Srebrenice deportovaným približne 2000 mužov

bolo odvezených a popravených.

Príslušníci bosniackej 28. divízie mali k Tuzle 55 km. Od 4. augusta sa tam

dostalo 3175 mužov. 2628 mužov v tej dobe padlo. O zvyšných 8300 až 9722

mužoch sa predpokladá, že sa stali obeťami masakier a prepadov. Existujú

svedectvá o znásilňovaní žien a vraždení detí.

Udalosti po masakreKoncom augusta 1995 Severoatlantická aliancia (NATO- je z vojenského hľadiska

jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete) započala nálety na

ciele v Bosne a Hercegovine. V novembri tohto istého roku bola podpísaná

Daytonská dohoda, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine.

Tribunál

17

Kvôli pôsobeniu holandskej jednotky došlo k pádu holandskej vlády.

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu klasifikoval toto vraždenie ako

genocídu.

Za srebrenský masaker boli odsúdení títo bosenskosrbskí velitelia: generál

plukovník Radko Mladič- odsúdený na doživotie medzinárodným trestným

tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu. Hlavným bodom obvinenia bolo

obliehanie Sarajeva, počas ktorého zahynulo 11,000 ľudí a masaker 8100

bosniackych moslimov pri meste Srebrenica 11. júla 1995 zatkli ho až v roku 2011

a následne ho previezli do Haagu. Odsúdili ho až v roku 2017 na doživotie.

Generál Zdravko Tolimir bol odsúdený na doživotie.

Podplukovník Dragan Obrenovič- odsúdený na 17 rokov vezenia.

Momir Nikolovič na 27 rokov vezenia a Radislav Krstič na 35 rokov vezenia.

Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy

od konca 2. svetovej vojny.

Rozpad Juhoslávie

Po víťazstve spojencov v druhej svetovej vojne bola Juhoslávia založená

ako spolok/federácia šiestich republík: Bosna a Hercegovina, Chorvátsko,

Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko a Slovinsko. Okrem toho boli v Srbsku zriadené

dve autonómne provincie: Vojvodina a Kosovo. Každá z republík mala svoju

vlastnú vetvu Ligy komunistov strany Juhoslávie a vládnucu elitu a akékoľvek

napätie bolo vyriešené na federálnej úrovni. Juhoslovanský model organizácie

štátu, ako aj „stredná cesta“ medzi plánovaným a liberálnym hospodárstvom, bol

pomerným úspechom a krajina zažila obdobie silného hospodárskeho rastu a

18

relatívnej politickej stability až do osemdesiatych rokov 20. storočia, pod

doživotnou nadvládou prezidenta Josipa Broza Tita. Po jeho smrti v roku 1980

zostal oslabený systém federálnej vlády neschopný vyrovnať sa s rastúcimi

hospodárskymi a politickými výzvami.

Rozpad Juhoslávie nastal v dôsledku mnohých politických otrasov a

konfliktov na začiatku 90. rokov. Po období politickej a hospodárskej krízy v

osemdesiatych rokoch sa volebné republiky Juhoslovanskej socialistickej republiky

rozdelili, ale nevyriešené problémy spôsobili horké juhoslovanské vojny medzi

etnikami. Vojny postihli predovšetkým Bosnu a Hercegovinu, susedné časti

Chorvátska a o niekoľko rokov neskôr aj Kosovo.

Medzi dôležité prvky, ktoré prispeli k rozporu, patrili súčasné a historické

faktory, vrátane formovania Kráľovstva Juhoslávie , prvého rozpadu a následných

medzietnických a politických vojen a genocídy počas druhej svetovej vojny a

protichodné názory a jednostranné uznanie odtrhnutých republík od novo

zjednoteného Nemecka. Pred druhou svetovou vojnou nastávalo veľké napätie

kvôli nadvláde Srbov. Srbi mali tendenciu vnímať územia ako spravodlivú odmenu

za podporu spojencov v prvej svetovej vojne a v novom štáte ako rozšírenie

Srbského kráľovstva a mnoho ďaľších.

4. mája 1980 bola Titova smrť vyhlásená prostredníctvom štátnych

vysielaní v Juhoslávii. Jeho smrť odstránila to, čo mnohí medzinárodní politickí

pozorovatelia videli ako hlavnú zjednocujúcu silu Juhoslávie, a následne sa v

Juhoslávii začalo zvyšovať etnické napätie.

Osamostatnenie Slovinska a Chorvátska

Slovinsko a Chorvátsko 25. júna 1991 oznámili, že vystupujú z

mnohonárodnostného juhoslovanského štátneho zväzku a v budúcnosti chcú byť

samostatnými štátmi. Medzinárodné hranice obidvoch republík a hranica medzi

Chorvátskom a Slovinskom boli vyhlásené za štátne hranice a republiky prevzali

práva a povinnosti, ktoré dovtedy patrili federácii. Chorvátska vláda k tomu

vyhlásila, že bude garantovať ľudské a občianske práva aj kultúrnu autonómiu

srbskej menšiny vo svojej krajine. Parlamenty obidvoch nových štátov sa pri

vyhlasovaní nezávislosti mohli oprieť o výsledky ľudového hlasovania, v ktorých sa

19

v Chorvátsku aj v Slovinsku vyslovilo za osamostatnenie okolo 90 percent

obyvateľov.

Odpoveď Belehradu na vyhlásenie samostatnosti dvoch zväzových republík

nenechala na seba dlho čakať. Federálny parlament odsúdil tento krok a označil

ho za „trestuhodný čin“. O tri dni neskôr federálna armáda obkľúčila hlavné mesto

Slovinska Ľubľanu a obsadila hraničné priechody. Za pomoci Európskeho

spoločenstva sa 8. júla našiel kompromis. Na ostrove Brioni bol podpísaný

protokol, podľa ktorého malo Slovinsko odložiť platnosť vyhlásenia samostatnosti

o tri mesiace a juhoslovanská zväzová armáda sa mala stiahnuť späť do kasární.

O desať dní neskôr Predsedníctvo SFRJ rozhodlo, že do troch mesiacov stiahne z

územia Slovinska všetky jednotky. Federálna armáda, ktorú za bojov na

Slovinskom území zasiahlo viacero ťažkých úderov, sa začala sťahovať 21. júla.

Jej odchod znamenal prvé významné potvrdenie nezávislosti Slovinska.

V troch chorvátskych oblastiach Slavónia, Banát a Krajina, obývaných

prevažne Srbmi, zasiahla do bojov proti chorvátskej milícii federálna armáda na

strane Srbov. Podporila tým srbských radikálov v Chorvátsku, ktorí žiadali

utvorenie Veľkého Srbska. 26. augusta 1991 juhoslovanská armáda podnikla

tankový útok na východoslavónske mesto Vukovar a 7. októbra juhoslovanské

letectvo bombardovalo aj hlavné mesto Chorvátska – Záhreb.

18. novembra 1991 srbskí dobrovoľníci a jednotky juhoslovanskej

federálnej armády obsadili chorvátske mesto Vukovar. Dobytie strategicky

dôležitého mesta a súčasne symbolu chorvátskeho odporu proti Belehradu

znamenalo ťažký úder pre Chorvátov. Srbom naopak víťazstvo otvorilo cestu do

východného Slavónska a povzbudilo ich do ďalších bojov. Z oboch strán

neobyčajne krutá vojna si vyžiadala už niekoľko tisíc ľudských životov. Velenie

Srbmi ovládanej federálnej armády pritom plánovalo ďalšie výboje, ktoré mali

Chorvátsko pripraviť o viac ako polovicu územia.

Európske spoločenstvo, ktoré sa už od leta snažilo o mierové urovnanie

konfliktu v Juhoslávii, v novembri vo svojom úsilí nepokročilo. Mierový plán OSN

predpokladal, že sa juhoslovanská federálna armáda a srbské jednotky z

obsadených chorvátskych území stiahnu. Na ich miesto mali nastúpiť vojaci OSN.

20

Proti takémuto postupu protestovali Srbi žijúci v západnom Chorvátsku, ktorí

chceli utvoriť Republiku srbská Krajina.

Srbom žijúcim v západnom Chorvátsku sa podarilo po ťažkých bojoch

utvoriť Republiku srbská Krajina. Srbom sa darilo udržať ich Krajinu až do mája

1995. 1. mája 1995 začala chorvátska armáda útok na teritórium Republiky srbská

Krajina v západnej Slavónii. Chorvátske vojská behom päťdňových bojov bez

väčších problémov túto oblasť ovládla. Jednotky krajinských Srbov často vôbec

nekládli odpor a ustúpili väčšinou do Bosny na územie kontrolované bosnianskymi

Srbmi. Spolu s nimi ušla zo západnej Slavónie v obave pred chorvátskymi

represiami veľká väčšina srbských civilistov. V júli 1995 podnikli chorvátske

jednotky útok na srbské pozície v západných bosnianskych a hercegovinských

oblastiach. Podarilo sa im ovládnuť časť území susediacich s Republikou srbská

Krajina a odrezať krajinským Srbom v severnej Dalmácii zázemie a životne

dôležité zásobovacie komunikácie. Po tejto príprave začala chorvátska armáda 4.

augusta rozhodujúcu ofenzívu proti západným oblastiam Republiky srbská Krajina.

Onedlho padlo hlavné mesto Knin a za necelý týždeň ovládla chorvátska

armáda celú západnú časť Republiky srbská Krajina. Krajinskí Srbi už vedeli, že

Republika srbská Krajina sa neudrží a tak podpísali dohodu o postupnom

začlenení zvyšku republiky Srbská krajina do Chorvátska.

Podľa dohody bola časť právomocí na tomto území dočasne daná OSN,

ktorá mala pripraviť podmienky pre pokojnú obnovu Chorvátskej suverenity.

S definitívnou platnosťou chorvátske úrady prevzali správu nad ostatnou

časťou Republiky srbská Krajina 15. januára 1998.

Osamostatnenie Macedónska

Osamostatnenie Macedónska malo pokojný priebeh. Hlavným dôvodom,

prečo odchod Macedónska z juhoslovanskej federácie nesprevádzal ozbrojený

konflikt bola skutočnosť, že tunajšia srbská komunita neprejavila výrazné

separatistické tendencie.

Prekvapivo hladko prebehol odsun vojakov federálnej armády z

Macedónska. Pritom ešte koncom roka 1991 hrozilo, že tento problém prerastie do

21

ozbrojeného konfliktu. Vo februári 1992 podpísal macedónsky prezident a

úradujúci juhoslovanský minister obrany protokol o odsune jednotiek federálnej

armády z Macedónska. Zároveň bolo dohodnuté, že macedónski občania

prestanú vykonávať službu v juhoslovanskej armáde.

Pokojným spôsobom sa podarilo vyriešiť i spory týkajúce sa nie úplne

presne vytýčenej hraničnej línie rozdeľujúcej Srbsko a Macedónsko.

Vojna v Bosne a Hercegovine

6. apríla 1992 Európske spoločenstvo uznalo Bosnu a Hercegovinu ako

nezávislý štát. Nezávislosť krajiny oficiálne vyhlásil bosniansky prezident 3. marca

1992 po referende za samostatnosť Bosny a Hercegoviny.

Novým ohniskom občianskej vojny sa stalo územie Bosny a Hercegoviny.

Prvý ozbrojený konflikt medzi Srbmi, Chorvátmi a Moslimami sa odohral 6. marca

v Mostare (Chorváti tvoria 17 percent a Moslimovia 44 percent obyvateľov Bosny a

Hecegoviny).Napriek dohode predstaviteľov národnostných skupín o provizórnej

ústave, podľa ktorej má byť Bosna a Hercegovina federáciou zloženou z troch

suverénnych oblastí, boje prerástli do občianskej vojny. Od 3. apríla sa bojovalo

už na celom území krajiny. Od začiatku mali prevahu bosnianski Srbi. Hlavné

mesto Sarajevo sa ocitlo v obkľúčení a celé mesiace bolo terčom delostreleckého

ostreľovania. Srbi si vytýčili za cieľ vyhnať Chorvátov a Moslimov z území, na

ktorých žijú, aby sa utvorili tzv. etnicky čisté oblasti. Predpokladali, že pri uzavretí

mieru sa tento stav zachová. Na prelome apríla a mája vyostril situáciu v Sarajeve

problém odsunu jednotiek juhoslovanskej zväzovej armády z kasární Lukavica.

Juhoslovanskí vojaci na tri dni zadržali bosnniackeho prezidenta Izetbegoviča, aby

si vynútili rokovanie o evakuácii.

V júni vyslala OSN na bosnianske územie svoje mierové sily, aby

zabezpečovali zásobovanie obyvateľstva potravinami a šatstvom. Pre

neprehľadnosť situácie sa vojenský zásah s cieľom ukončiť občiansku vojnu

nemohol uskutočniť. Medzinárodné organizácie však hospodárskymi a politickými

prostriedkami naliehali na zastavenie srbskej agresie.

22

V júli zriadila OSN vzdušný most na zásobovanie Sarajeva. Túto pomocnú

akciu však neprestajne narúšali ťažké boje v okolí Sarajeva. V meste vládla

katastrofálna situácia v zásobovaní potravinami, pitnou vodou, palivom a liekmi.

Dohoda v Daytone

21.11.1995 sa v americkom meste Dayton dohodli prezidenti Slobodan

Milošević (Srbsko), Alija Izetbegović (Bosna a Hercegovina) a Franjo Tudjman

(Chorvátsko) na mierovej zmluve. Po štyroch rokoch bojov, ktoré si vyžiadali štvrť

milióna ľudských životov, sa ňou mal do Bosny a Hercegoviny konečne vrátiť mier.

27. apríla 1992 bola po schválení Ústavy Juhoslovanskej zväzovej

republiky vyhlásená nová, v poradí už tretia Juhoslávia. Členmi nového štátneho

útvaru sa stali len Srbsko a Čierna Hora. Na slávnostnom ceremoniáli sa zúčastnili

predstavitelia Číny, Ruska a viacerých nezúčastnených krajín. Ignorovali ho

krajiny Európskeho spoločenstva. Jej súčasťou sú autonómne oblasti Vojvodina a

Kosovo. Kosovo má väčšinový podiel albánskeho obyvateľstva, ktoré je voči

Srbom naladené nepriateľsky.

Ani po rozdelení Juhoslávie na Balkáne nenastal mier. V marci 1998

sa v juhoslovanskej provincii Kosovo konali parlamentné a prezidentské voľby.

Voľby neuznalo vedenie Srbskej republiky ani medzinárodné spoločenstvo.

Napätie medzi Srbskou republikou a jej provinciou Kosovo bolo už dlhodobé.

Odvíjalo sa od zrušenia autonómneho postavenia Kosova v roku 1990. O rok ho

vyhrotilo tajné referendum, v ktorom sa kosovskí Albánci vyslovili za samostatný

štát – Kosovskú republiku.

Napätie sa vystupňovalo 2. marca 1998, keď v Prištine tisíce demonštrantov

protestovali proti násiliu srbských bezpečnostných orgánov. 5. marca ozbrojené

zrážky so srbskými bezpečnostnými silami, ktoré útočili delami, raketometmi a

vrtuľníkmi, pokračovali v oblasti pohoria Drenica. O pár dní žiadal pre kosovských

Albáncov od Belehradu úplnú nezávislosť. Ilegálna Kosovská oslobodzovacia

armáda (UCK) vyzvala kosovských Albáncov, aby sa pripravili na občiansku vojnu.

Medzinárodné spoločenstvá – EÚ a OBSE – vyslovili nad krviprelievaním

znepokojenie a vyzývali na dialóg. Srbsko už 11. marca sľúbilo, že bude s

23

kosovskými Albáncami rokovať bez sprostredkovateľa a v rámci Ústavy JZR.

Albánci však návrh neprijali, pretože práve podľa tejto ústavy sa dostali do

područia Belehradu. 25. marca zasiahli krajiny tzv. kontaktnej skupiny pre

Juhosláviu (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko), ktoré

vydali ultimátum že ak sa do štyroch týždňov neuskutoční seriózny dialóg, zavedú

proti JZR tvrdé sankcie.

13. októbra 1998 vyjednávač Spojených štátov Richard Holbrooke po

komplikovaných a vyčerpávajúcich rozhovoroch donútil juhoslovanského

prezidenta Slobodana Miloševića, aby prijal podmienky Severoatlantickej aliancie

v otázke Kosova. Politické vedenie NATO v noci na 13. októbra rozhodlo, že

vzdušné sily aliancie zaútočia proti Juhoslávii, ak do 4 dní nesplní požiadavky

Bezpečnostnej rady OSN o okamžitom zastavení bojov a pokračovaní rokovaní o

kosovskom konflikte.

6. februára 1999 sa v zámku Rambouillet pri Paríži začali rozhovory o

riešení krízy v Kosove medzi kosovskou delegáciou na čele s Ibrahimom

Rugovom (17 členov) a srbskou delegáciou vedenou vicepremiérom Ratkom

Markovićom. Rokovanie sa konalo na podnet kontaktnej skupiny pre Juhosláviu

(USA, Rusko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko). Podľa plánu

kontaktnej skupiny si Belehrad mal ponechať kontrolu nad obrannou malo vlastné

reprezentatívne zhromaždenie, ktoré by volilo prezidenta a vládu. Sporným bodom

sa stal konečný štatút Kosova po trojročnom prechodnom období.

Srbi aj kontaktná skupina už na tretí deň odmietli návrh kosovskej

delegácie, aby sa po skončení tohto obdobia konalo referendum o sebaurčení

kosovskej provincie.

24. marca 1999 krátko po 20. hodine začala Severoatlantická aliancia

bombardovať vojenské ciele na území Juhoslovanskej zväzovej republiky.

Bombardovanie bolo odpoveďou na vážne porušovanie ľudských práv etnických

Albáncov v juhosrbskej provincii Kosovo a reakciou na postoj Srbov pri

rokovaniach v Rambouillet, kde ešte mali možnosť kritický vývoj v Kosove

zastaviť, ale neurobili tak. Aliancia aj týmto spôsobom chcela prinútiť Srbov

24

podpísať mierovú dohodu. Letecké útoky na Juhosláviu boli prvou bojovou

operáciou, ktorú aliancia viedla proti suverénnemu štátu.

10. júna 1999 generálny tajomník NATO Javier Solana vydal rozkaz

zastaviť bombardovanie Juhoslovanskej zväzovej republiky. Stalo sa tak po

desiatich dňoch zložitého vyjednávania. Predchádzalo im oznámenie

juhoslovanského prezidenta Slobodana Milosevića z 1. júna, že prijíma podmienky

mieru krajín NATO a Ruska. Letecké nálety NATO sa však ani po tomto oznámení

nezastavili, lebo vedenie NATO Miloševićovi po predchádzajúcich skúsenostiach

neverilo. Srbi žiadali, aby sa najskôr zastavili nálety, NATO trvalo na

predchádzajúcom podpísaní dohody. Napokon ustúpila delegácia NATO, aby

nedala zámienku na pokračovanie vo vojne. Ministri zahraničných vecí krajín G8

zároveň rokovali o časovom slede krokov ku skončeniu leteckých útokov. 8. júna

sa v Kolíne nad Rýnom dohodli na spoločnom návrhu rezolúcie a Bezpečnostná

rada OSN ju 10. júna schválila. Bol to koniec vojenského konfliktu v Kosove.

Neznamenalo to však vyriešenie všetkých problémov, ktoré s vojnou súviseli a o

ktorých sa rokovalo ďalšie týždne.

Boje v Kosove sa skončili, ale neskončilo sa násilie. S postupným návratom

utečencov sa množili prípady útokov tentoraz Albáncov na Srbov. Albánske

obyvateľstvo malo ešte príliš živo pred očami násilie, ktoré na ňom páchali srbskí

ozbrojenci. Túžba po pomste prevládla, v pozícii prenasledovaných a utečencov

sa ocitli desiatky srbských rodín. Postupujúce jednotky KFOR, ktoré sa v Kosove

rozmiestnili v rámci operácie Spoločný strážca, objavovali na kosovskom území

ďalšie hromadné hroby. V niektorých sa našli aj telá ľudí zastrelených už po

uzavretí mierovej dohody.

Štáty

Na obrázku je mapa Juhoslvie.

Chorvátsko

25.06.1991 vyhlásená

nezávislosť od Juhoslávie.

25

Chorvátsko sa chcelo oddeliť po tom čo sa od Juhoslávie oddelilo Slovinsko, a

bolo jednou z prvých krajín, v ktorej vypukla vojna. Chorvátsko je riadené

parlamentným systémom, má rozvinutú krajinou s veľmi vysokou životnou

úrovňou.

Chorvátsky parlament 29. októbra 1918 vyhlásil nezávislosť a rozhodol sa

vstúpiť do novovytvoreného štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, ktorý následne

vstúpil do únie so Srbským kráľovstvom 4. decembra 1918 a vytvoril Kráľovské

kráľovstvo. Srbi, Chorváti a Slovinci. Chorvátsky parlament nikdy neratifikoval

rozhodnutie zjednotiť sa so Srbskom a Čiernou Horou. Ústava z roku 1921, ktorá

definovala krajinu ako jednotný štát, zrušenie chorvátskeho parlamentu a

historické administratívne rozdelenia účinne ukončili chorvátsku autonómiu.Nová

ústava bola proti najviac podporovanej národnej politickej strane - Chorvátskej

roľníckej strane (HSS) pod vedením Stjepana Radića.

Politická situácia sa ďalej zhoršovala, keď bol Radić zavraždený v

Národnom zhromaždení v roku 1928, čo viedlo k diktatúre kráľa Alexandra v

januári 1929. Diktatúra sa formálne skončila v roku 1931, keď kráľ uložil

jednotnejšiu ústavu a zmenil názov krajiny na Juhosláviu. HSS, ktorú v súčasnosti

vedie Vladko Maček, naďalej obhajoval federalizáciu Juhoslávie, čoho výsledkom

bola dohoda z Cvetković-Maček z augusta 1939 a autonómna chorvátska

Banovina. Juhoslovanská vláda si zachovala kontrolu nad obranou, vnútornou

bezpečnosťou, zahraničnými vecami, obchodom a dopravou, zatiaľ čo iné

záležitosti boli ponechané na chorvátskom saborovi a na zákaz menovaný

korunou.

V apríli 1941 bola Juhoslávia okupovaná Nemeckom a Talianskom. Po

invázii boli územie Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a regiónu Sýria začlenené

do nezávislého Chorvátskeho štátu (NDH), nacistického bábkového štátu. Režim

NDH viedol Ante Pavelić a ultranacionalista Ustaše. NDH sa snažil vytvoriť takú

vnútornú štruktúru, ktorá by bola v súlade so štruktúrou Tretej ríše a fašistického

Talianska, takže jej úrady zaviedli rasové zákony proti Židom, Rómom a Srbom,

ktorých mnohí z nich boli uväznení v koncentračných táboroch. V rovnakom čase

bol režim zameraný aj na antifašistických Chorvátov.

Počet Chorvátov zabitých v NDH sa odhaduje na približne 200 000, či už

podľa Ustaše, ako členov hnutia odporu alebo ako spolupracovníkov Axis. Četníci

26

zabili 18 000 až 32 000 Chorvátov v celej Juhoslávii. Odhaduje sa tiež, že

ustašovský režim systematicky zavraždil niekde medzi 200 000 a 340 000 Srbov.

Politické ambície partizánskeho hnutia sa odrazili v Štátnej antifašistickej

rade pre národné oslobodenie Chorvátska, ktorá sa vyvinula v roku 1943 ako

nositeľ chorvátskej štátnosti a neskôr sa v roku 1945 transformovala na chorvátsky

parlament, a AVNOJ - jej náprotivok na na juhoslovanskej úrovni.

Po druhej svetovej vojne sa Chorvátsko stalo samostatnou socialistickou

federálnou jednotkou SFR Juhoslávia, ktorej vládli komunisti, ale v rámci federácie

sa tešila určitému stupňu samostatnosti.

Po smrti juhoslovanského prezidenta Josipa Broza Tita v roku 1980 sa

politická situácia v Juhoslávii zhoršila, pričom národné memorandum SANU z roku

1986 a štátne puče z roku 1989 vo Vojvodine, Kosove a Čiernej Hore sa zhoršili. V

januári 1990 sa komunistická strana rozdrobila podľa národných línií, pričom

chorvátska frakcia požadovala voľnejšiu federáciu. V tom istom roku sa v

Chorvátsku konali prvé viacstranné voľby, pričom víťazstvo Franjo Tuđmana ďalej

zvyšovalo nacionalistické napätie. Niektorí Srbi v Chorvátsku opustili Sabor a

vyhlásili autonómiu oblastí, ktoré sa čoskoro stanú neuznávanou Republikou

Srbskej krajiny s úmyslom dosiahnuť nezávislosť od Chorvátska.

Srbsko

26. novembra 1918 Zhromaždenie Podgorica zosadilo dom Petrović-Njegoš

a zjednotilo Čiernu Horu so Srbskom. 1. decembra 1918 vyhlásil v Belehrade

srbský knieža regent Alexander Karađorđević Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a

Slovincov za kráľa Petra Srbska I.

Kráľom Petra vystriedal jeho syn Alexander v auguste 1921. Srbskí

centralisti a chorvátski autonomisti sa stretli v parlamente a väčšina vlád bola

krehká a krátkodobá. Nikola Pašić, konzervatívny predseda vlády, až do svojej

smrti viedol alebo vládol väčšine vlád. Kráľ Alexander založil diktatúru v roku 1929,

zmenil názov krajiny na Juhosláviu a zmenil vnútorné rozdelenie z 33 oblastí na

deväť nových banovin. Dôsledkom Alexanderovej diktatúry bolo ďalšie odcudzenie

nesrbčanov žijúcich v Juhoslávii z myšlienky jednoty.

Alexander bol zavraždený v Marseille počas oficiálnej návštevy v roku 1934

Vladom Chernozemským, členom IMRO. Po Alexandrovi vystriedal jeho

27

jedenásťročný syn Peter II. A vladársku radu viedol jeho bratranec princ Paul. V

auguste 1939 sa v dohode Cvetković - Maček zriadil samostatný Chorvátsky banát

ako riešenie chorvátskych obáv.

V roku 1941, napriek pokusom Juhoslávie zostať vo vojne neutrálnymi,

osové sily vpadli do Juhoslávie. Územie moderného Srbska bolo rozdelené medzi

Maďarsko, Bulharsko, nezávislý štát Chorvátsko a Taliansko (Veľký Albánsko a

Čierna Hora), zatiaľ čo zvyšná časť Srbska bola umiestnená pod nemeckú

vojenskú správu, pričom srbské bábkové vlády boli vedené Milanom Aćimovićom

a Milánom. Nedić.

Počas tohto obdobia stovky tisíc etnických Srbov utiekli z bábkového štátu

Axis, ktorý je známy ako nezávislý štát Chorvátska, a hľadali útočisko v

nemeckom okupovanom Srbsku s cieľom uniknúť veľkému prenasledovaniu a

genocíde Srbov, Židov a Rómov, ktorí boli spáchaní. Ustašov režim.

Juhoslovanské územie bolo dejiskom občianskej vojny medzi royalistami

Chetnikmi, ktorých ovládal Draža Mihailović, a komunistickými partizánmi, ktorých

ovládal Josip Broz Tito. Proti obidvom týmto silám bojovali pomocné jednotky

srbského dobrovoľníckeho zboru a srbskej štátnej gardy. Masakr Draginac a

Loznica 2 950 dedinčanov v západnom Srbsku v roku 1941 bol prvou veľkou

popravou civilistov v okupovanom Srbsku Nemcami, pričom najznámejšími boli

masaker Kragujevac a Novi Sad Raid Židov a Srbov maďarskými fašistami, pričom

v každom z nich bolo viac ako 3000 obetí. prípad. Po jednom roku okupácie bolo v

tejto oblasti zavraždených približne 16 000 srbských Židov alebo približne 90% jej

predvojnovej židovskej populácie. Po celej oblasti bolo zriadených veľa

koncentračných táborov. Koncentračný tábor v Banjici bol najväčším

koncentračným táborom. Primárnymi obeťami boli srbskí Židia, Rómovia a srbskí

politickí väzni.

Užičská republika bola krátkodobým oslobodeným územím založeným

partizánmi a prvým oslobodeným územím v druhej svetovej vojne v Európe,

organizovaným ako vojenský mini štát, ktorý existoval na jeseň roku 1941 na

západe okupovaného Srbska. Koncom roku 1944 sa Belehradská ofenzíva otočila

v prospech partizánov v občianskej vojne; partizáni následne získali kontrolu nad

Juhosláviou. Po ofenzíve v Belehrade bola sýrska fronta poslednou významnou

vojenskou akciou druhej svetovej vojny v Srbsku. Štúdia Vladimíra Žerjavića

odhaduje celkový počet úmrtí na vojnu v Juhoslávii na 1 027 000 vrátane 273 000

28

v Srbsku. Ustaský režim systematicky zavraždil približne 300 000 až 500 000

Srbov. Mnohí historici a autori opisujú hromadné zabíjanie Srbov v režime Ustaše

za splnenie definície genocídy, vrátane Raphaela Lemkina, ktorý je známy tým, že

razí slovo genocída a zavádza Dohovor o genocíde.

Víťazstvo komunistických partizánov vyústilo do zrušenia monarchie a

následného ústavného referenda. Komunistickou stranou Juhoslávie bol čoskoro v

Juhoslávii zriadený štát jednej strany. Počas komunistického prepadnutia bolo v

Srbsku zabitých 60 000 až 70 000 ľudí. Všetka opozícia bola potlačená a ľudia, o

ktorých sa predpokladá, že propagujú opozíciu voči socializmu alebo propagujú

separatizmus, boli uväznení alebo popravení za účelom podania žalôb. Srbsko sa

stalo súčasťou SFRY, ktorá sa nazýva Socialistická republika Srbsko, a mala

republikovú vetvu federálnej komunistickej strany, Ligu komunistov Srbska.

Najsilnejším a najvplyvnejším srbským politikom v Juhoslávii v Tito bol

Aleksandar Ranković, jeden z „veľkých štyroch“ juhoslovanských vodcov, spolu s

Titom, Edvardom Kardeljom a Milovanom ilalom. Ranković bol neskôr odvolaný z

funkcie z dôvodu nezhôd týkajúcich sa kosovskej nomenklatúry a jednoty Srbska.

Rankovićovo prepustenie bolo medzi Srbmi veľmi nepopulárne. Na konci

šesťdesiatych rokov sa reformným reformám decentralizácie v Juhoslávii podarilo

dosiahnuť podstatnú decentralizáciu právomocí, vytvoriť značnú autonómiu v

Kosove a Vojvodine a uznať výraznú „moslimskú“ národnosť. V dôsledku týchto

reforiem došlo k masívnemu prepracovaniu nomenklatúry a polície Kosova, ktoré

sa zmenili z dominancie Srbov na etnických Albáncov prostredníctvom paľby

Srbov vo veľkom rozsahu. V reakcii na nepokoje sa etnickým Albáncom v Kosove

dosiahli ďalšie ústupky vrátane vytvorenia Prištinskej univerzity ako albánskej

jazykovej inštitúcie. Tieto zmeny vyvolali medzi Srbmi rozsiahly strach zo

zaobchádzania s občanmi druhej triedy.

Slovinsko

Slovinská ľudová strana začala hnutie za sebaurčenie a požadovala

vytvorenie polo samostatného juhoslovanského štátu pod Habsburskou vládou.

Návrh bol prijatý väčšinou slovinských strán a nasledovala masová mobilizácia

slovinskej občianskej spoločnosti známej ako Deklaračné hnutie. Rakúske

politické elity túto požiadavku zamietli; ale po rozpustení Rakúsko-Uhorska v

29

období po prvej svetovej vojne sa 6. októbra 1918 v Záhrebe ujala moci Národná

rada Slovincov, Chorvátov a Srbov. 29. októbra bola nezávislosť vyhlásená

národným zhromaždením v Ľubľana a chorvátsky parlament, ktorým vyhlásili

vytvorenie nového štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov.

1. decembra 1918 sa štát Slovincov, Chorvátov a Srbov zlúčil so Srbskom a

stal sa súčasťou nového kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov; v roku 1929

bola premenovaná na Juhoslovanské kráľovstvo. Hlavné územie Slovinska, ktoré

je v porovnaní s ostatnými menej rozvinutými časťami Juhoslávie najviac

industrializované a najzápadnejšie, sa stalo hlavným centrom priemyselnej výroby:

Napríklad v porovnaní so Srbskom bola priemyselná výroba Slovinska

štvornásobne väčšia; a bol 22-krát väčší ako v Severnej Macedónsku.

Medzivojnové obdobie prinieslo ďalšiu industrializáciu v Slovinsku, s rýchlym

hospodárskym rastom v 20. rokoch 20. storočia, po ktorom nasledovalo relatívne

úspešné hospodárske prispôsobenie sa hospodárskej kríze z roku 1929 a veľkej

depresii.

Po hlasovaní v októbri 1920 bolo slovinsky hovoriace južné Korutánsko

postúpené do Rakúska. Na druhej strane Trianonskou zmluvou bolo

Juhoslovanskému kráľovstvu udelené slovinsko-osídlené územie prekmurje, ktoré

bolo predtým súčasťou rakúsko-uhorského štátu.

Slovinci žijúci na územiach, ktoré spadali pod vládu susedných štátov - Talianska,

Rakúska a Maďarska - boli asimilované.

Osové sily napadli Juhosláviu v apríli 1941 a počas niekoľkých týždňov

porazili krajinu. Južná časť vrátane Ľubľany bola pripojená k Taliansku, zatiaľ čo

nacisti prevzali severnú a východnú časť krajiny. Nacisti mali plán etnického

čistenia týchto oblastí a presídlili alebo vylúčili miestne slovinské civilné

obyvateľstvo do bábkových štátov Nedićovho Srbska a NDH. Okrem toho bolo do

Nemecka vyhostených približne 46 000 Slovincov vrátane detí, ktoré boli oddelené

od svojich rodičov a pridelené nemeckým rodinám. Zároveň boli etnickí Nemci v

enkláve Gottschee v talianskej anektívnej zóne presídlení do nacisticky

kontrolovaných oblastí očistených od svojich slovinských obyvateľov. Približne 30

000 až 40 000 slovinských mužov bolo odvezených do nemeckej armády a

poslaných na východný front. Výučba slovinského jazyka bola zakázaná a jeho

používanie vo verejnom živote bolo obmedzené na absolútne minimum.

30

V južnom strednom Slovinsku, ktoré bolo sprevádzané fašistickým

Talianskom a premenovalo sa na Ľubľanskú provinciu, sa v apríli 1941

zorganizoval slovinský front národného oslobodenia. Pod vedením Komunistickej

strany tvoril slovinské partizánske jednotky ako súčasť juhoslovanských partizánov

vedených komunistami. vodca Josip Broz Tito.

Bosna a Hercegovina

Vzhľadom na svoju geografickú polohu v Juhoslovanskej federácii bola

povojnová Bosna vybraná ako základňa pre rozvoj vojenského obranného

priemyslu. Prispelo to k velkej koncentrácii zbraní a vojenského personálu v

Bosne; významný faktor vo vojne, ktorá nasledovala po rozpade Juhoslávie v 90.

rokoch. Existencia Bosny v Juhoslávii však bola z veľkej časti mierovou a veľmi

prosperujúcou krajinou s vysokou zamestnanosťou, silnou priemyselnou a

vývozné orientovanou ekonomikou, dobrým vzdelávacím systémom a sociálnou a

lekárskou bezpečnosťou pre každého občana S. R. Bosny a Hercegoviny.

V sedemdesiatych rokoch vznikla silná bosnianska politická elita, ktorú

čiastočne podporilo vedenie Tita v hnutí Nerozmiestnené a Bosniaci slúžiaci v

diplomatickom zbore Juhoslávie. Počas práce v rámci socialistického systému

posilňovali a chránili suverenitu Bosny a Hercegoviny politici ako Džemal Bijedić,

Branko Mikulić a Hamdija Pozderac. Ich úsilie sa ukázalo ako kľúčové počas

turbulentného obdobia po Titovej smrti v roku 1980 a dnes sa považuje za jeden z

prvých krokov k bosnianskej nezávislosti. Republika však neunikla stále

narastajúcemu nacionalistickému podnebiu. S pádom komunizmu a začiatkom

rozpadu Juhoslávie začala doktrína tolerancie strácať svoju silu a vytvárala

príležitosť pre nacionalistické prvky spoločnosti šíriť ich vplyv.

Členovia srbského parlamentu, ktorí sa skladajú hlavne z členov srbskej

demokratickej strany, opustili ústredný parlament v Sarajeve a 24. októbra 1991

vytvorili Zhromaždenie srbského ľudu Bosny a Hercegoviny, ktoré znamenalo

koniec koalície, ktorá sa skončila konalo po voľbách v roku 1990. Toto

zhromaždenie založilo Srbskú republiku Bosna a Hercegovina na časti územia

Bosny a Hercegoviny 9. januára 1992. V auguste 1992 bolo premenované na

Republika Srpska. 18. novembra 1991 bola straníckou pobočkou v Bosne a

Hercegovine. a Hercegovina vládnucej strany v Chorvátskej republike, Chorvátska

31

demokratická únia (HDZ), vyhlásila existenciu chorvátskeho spoločenstva

Hercegoviny a Bosny a Hercegoviny v samostatnej časti územia Bosny a

Hercegoviny s Chorvátskou obrannou radou (HVO). ako jeho vojenská vetva.

Vláda Bosny a Hercegoviny, ktorá ju vyhlásila za nezákonnú, ju neuznala.

Po vyhlásení suverenity Bosny a Hercegoviny 15. októbra 1991

nasledovalo referendum o nezávislosti 29. februára / 1. marca 1992, ktoré

bojkotovala veľká väčšina Srbov. Bosna a Hercegovina vyhlásila nezávislosť 3.

marca 1992 a nasledujúci mesiac získala medzinárodné uznanie 6. apríla 1992.

Bosenská a Hercegovina bola následne prijatá ako členský štát Organizácie

Spojených národov 22. mája 1992. Predpokladá sa, že srbský vodca Slobodan

Milošević a chorvátsky vodca Franjo Tuđman sa dohodli na rozdelení Bosny a

Hercegoviny v marci 1991 s cieľom o založení Veľkého Srbska a Veľkého

Chorvátska.

Vládne sily boli na vojnu zle vybavené a nepripravené. Medzinárodné

uznanie Bosny a Hercegoviny zvýšilo diplomatický tlak na Juhoslovanskú ľudovú

armádu (JNA), aby vystúpila z územia republiky, čo oficiálne urobili v júni 1992.

Členovia JNA v Bosne a Hercegovine vytvorili armádu Republiky srbskej ( VRS) a

pokračoval v boji. Ozbrojené a vybavené zásobami JNA v Bosne, podporované

dobrovoľníkmi a rôznymi polo vojenskymi silami zo Srbska a prijímajúce rozsiahlu

humanitárnu, logistickú a finančnú podporu od Juhoslovanskej zväzovej republiky,

sa ofenzívam Republiky srbskej v roku 1992 podarilo dostať veľkú časť krajiny pod

jej kontrolu. Pokrok bosnianskych Srbov bol sprevádzaný etnickým čistením

bosniakov a bosnianskych Chorvátov z oblastí kontrolovaných VRS. Boli zriadené

desiatky koncentračných táborov, v ktorých boli väzni vystavení násiliu a

zneužívaniu vrátane znásilnenia. Etnické čistky vyvrcholili masakerom v

Srebrenici.

V nadväznosti na masaker v Srebrenici NATO v auguste 1995 začalo

bombovú kampaň proti Republike Srpska. Bombardovanie spolu so spoločnou

pozemnou ofenzívou v západnej Bosne presvedčili vedenie bosnianskych Srbov,

aby zvážili dohodnuté riešenie, ktoré sa prejavilo v Daytonskej dohode. Ukončila

aktívny boj a zhruba vytvorila základnú politickú štruktúru súčasného štátu.

32

Čierna hora

Po rozpustení SFRY v roku 1992 zostala Čierna Hora spolu so Srbskom

súčasťou menšej Juhoslovanskej zväzovej republiky.

Počas bosnianskej a chorvátskej vojny v rokoch 1991 - 1995 sa ich

černohorská polícia a vojenské sily pripojili k srbským jednotkám pri útokoch na

chorvátsky Dubrovník. Tieto operácie zamerané na získanie väčšieho územia boli

charakterizované dôsledným charakterom rozsiahleho porušovania ľudských práv.

Čiernohorský generál Pavle Strugar bol za svoju úlohu odsúdený za

bombové útoky na Dubrovník. Bosnianski utečenci boli zatknutí čiernohorskou

políciou a prevezení do srbských táborov vo Foči, kde boli systematicky mučení a

popravení.

V roku 1996 vláda Milo Đukanović prerušila vzťahy medzi Čiernou Horou a

jej partnerským Srbskom, ktoré viedla Slobodan Milošević. Čierna Hora vytvorila

svoju vlastnú hospodársku politiku a ako svoju menu prijala nemeckú nemeckú

marku a následne prijala euro, aj keď nie je súčasťou menovej únie v eurozóne.

Nasledujúce vlády uskutočňovali politiku nezávislosti a politické napätie so

Srbskom sa vyvinulo napriek politickým zmenám v Belehrade. Ciele v Čiernej

Hore boli bombardované silami NATO počas operácie Spojenecké sily v roku

1999, hoci rozsah týchto útokov bol veľmi obmedzený tak v čase, ako aj v

dotknutej oblasti.

V roku 2002 Srbsko a Čierna Hora dospeli k novej dohode o pokračujúcej

spolupráci a začali rokovania o budúcom štatúte Juhoslovanskej zväzovej

republiky. Výsledkom bola Belehradská dohoda, ktorá v roku 2003 viedla k

transformácii krajiny na decentralizovanejšiu štátnu úniu s názvom Srbsko a

Čierna Hora. Súčasťou Belehradskej dohody bolo aj ustanovenie, ktorým sa

odkladá akékoľvek budúce referendum o nezávislosti Čiernej Hory najmenej o tri

roky.

Čiernohorský parlament 3. júna 2006 vyhlásil nezávislosť Čiernej Hory,

pričom formálne potvrdil výsledok referenda. Srbsko nemalo námietky proti

vyhláseniu.

33

Macedónsko

Po dvoch balkánskych vojnách v rokoch 1912 a 1913 a zániku Osmanskej

ríše bola väčšina jeho európskych území rozdelená medzi Grécko, Bulharsko a

Srbsko. Územie, ktoré sa malo stať Severnou Macedónskom, bolo pripojené

Srbskom a bolo pomenované Južné Srbsko. Po rozdelení sa v oblastiach pod

srbskou a gréckou kontrolou uskutočnila protie bulharská kampaň. Srbi zatvorili až

641 bulharských škôl a 761 cirkví, zatiaľ čo exarchistickí kňazi a učitelia boli

vylúčení. Používanie všetkých makedónskych dialektov a štandardných

bulharských občanov bolo zakázané. IMRO spolu s miestnymi Albáncami

zorganizovali povstanie Ohrid-Debar proti srbskej vláde. Povstalci v priebehu

niekoľkých dní zajali mestá Gostivar, Struga a Ohrid a vyhnali srbské jednotky.

Podľa správy Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier povstanie potlačila

srbská armáda so 100 000 príslušníkmi. Mnoho ľudí bolo zabitých a desiatky tisíc

utečencov utiekli do Bulharska a Albánska.

Na jeseň roku 1915 sa Bulharsko pripojilo k hlavným mocnostiam v prvej

svetovej vojne a obsadilo väčšinu dnešnej severnej Macedónska. Po skončení

prvej svetovej vojny sa oblasť vrátila k srbskej kontrole ako súčasť

novovytvoreného Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov a znovu sa zaviedli

protie bulharské opatrenia. Bulharskí učitelia a duchovenstvo boli vylúčení,

bulharské jazykové znaky a knihy boli odstránené a všetky bulharské organizácie

boli rozpustené.

Srbská vláda presadzovala v tejto oblasti politiku násilnej srbizácie, ktorá

zahŕňala systematické potláčanie bulharských aktivistov, zmenu rodinných

priezvisk, vnútornú kolonizáciu, nútenú prácu a intenzívnu propagandu. Na pomoc

pri vykonávaní tejto politiky bolo v Severnej Makedónii rozmiestnených približne

50 000 srbských vojsk a rodových rodov. V roku 1940 bolo v rámci vládneho

programu vnútornej kolonizácie zriadených okolo 280 srbských kolónií

(zahŕňajúcich 4 200 rodín) (počiatočné plány predpokladali 50 000 rodín

usadených v Severnej Makedónii).

V roku 1929 bolo kráľovstvo oficiálne premenované na Juhoslovanské

kráľovstvo a rozdelené na provincie zvané banoviny. Južné Srbsko, vrátane

34

všetkého, čo je v súčasnosti štátom Severnej Macedónie, sa stalo Vardar

Banovina z Juhoslovanského kráľovstva.

Vnútorná macedónska revolučná organizácia (IMRO) propagovala

koncepciu nezávislej Macedónska v medzikrúžku. Jeho vodcovia - vrátane Todora

Alexandra, Aleksandara Protogerova a Ivana Mihailova - podporovali nezávislosť

macedónskeho územia rozdeleného medzi Srbsko a Grécko pre celú populáciu

bez ohľadu na náboženstvo a etnicitu. Bulharská vláda Alexandra Malinova v roku

1918 navrhla dať Pirin Macedónsko na tento účel po prvej svetovej vojne, ale

Veľmoci túto myšlienku neprijali, pretože Srbsko a Grécko boli proti. V roku 1924

komunistická internacionála navrhla, aby všetky balkánske komunistické strany

prijali platformu „zjednotenej Macedónska“, ale bulharskí a grécki komunisti tento

návrh zamietli.

Po IMRO nasledovalo začatie povstaleckej vojny vo Vardare v Macedónsku

spolu s Macedónskou tajnou revolučnou organizáciou mládeže, ktorá tam tiež

viedla partizánske útoky proti srbským administratívnym a vojenským

predstaviteľom. V roku 1923 v Stipe boli polovojenské organizácie zvané

Asociácia proti bulharským banditom založené srbskými chetnikmi, IMRO

odpadlíkmi a členmi Macedónskej federatívnej organizácie (MFO), aby boli proti

IMRO a MMTRO. Dňa 9. októbra 1934 zavraždil člen IMRO Vlado Chernozemski

atentát na Alexandra I. z Juhoslávie.

Počas interbellum sa v juhoslovanskej vardárskej Macedónsku a medzi

ľavou diaspórou v Bulharsku rozšírili macedónske myšlienky. Podporila ich

Comintern. V roku 1934 vydala Comintern osobitné uznesenie, v ktorom boli po

prvýkrát poskytnuté pokyny na uznanie existencie samostatného macedónskeho

národa a macedónskeho jazyka.

35

Bibliografia

[1] Anonim: Srebrenický masaker. In: Wikipedia.[online].[cit.14.10.2019][2] Anonim: Srebrenický masakr. In: Wikipedia.[online].[cit.14.10.2019][3] Ing. Karol B., PhDr. Vladimír V., PhDr. Edita I., PhDr. Irena R.: Kronika 20. storočia Bratislava: Fortuna print[4] Anonim: Serbia. In: Wikipedia.[online].[cit.12.10.2019][5] Anonim: Croatia. In: Wikipedia.[online].[cit.15.10.2019][6] Anonim: North Macedonia. In: Wikipedia.[online].[cit.09.10.2019][7] Anonim: Slovenia. In: Wikipedia.[online].[cit.16.10.2019][8] Anonim: Bosnia and Herzegovina. In: Wikipedia.[online].[cit.08.10.2019][9] Anonim: Yugoslavia. In: Wikipedia.[online].[cit.15.10.2019][10] Branislav K.: 25.Júna.1991:Začiatok konca bývalej Juhoslávie In: finweb.[online].[cit.08.10.2019][11] Anonim: Breakeup of Yugoslavia. In: Wikipedia.[online].[cit.14.10.2019][12] Ján Urban: Všem sráčům navzdory x: Absynt[13] Mgr. Tomáš B.: Ohniska napětí Praha: Kartografie Praha[14] Dana P.: Chronológia rozpadu Juhoslávie In: hnonline.[online].[cit.08.10.2019] [15] Richard S.: Ekonomická demontáž Juhoslávie In: zem&vek.[online].[cit.08.10.2019][16] Anonim: Slobodan Miloševič In:aktuality.sk.[online].[cit.12.10.2019][17] Anonim: Serbian Gangsters’ Deadly South African Connection In:balkaninsight.com.[online].[cit.12.10.2019][18] Anonim: Slobodan Praljak In:Wikipedie.[online].[cit.12.10.2019]

36

Resumé

Náš projekt sa zameriava na vojnu v Juhoslávii. Diskutovali sme o dôvode, prečo

začala vojna, o zločinoch proti ľudskosti, pôvode a rozpadu štátu, o genocíde a o

vojne z pohľadu každej jednotlivej krajiny, ktorá v súčasnosti existuje na území

bývalej Juhoslávie. Projekt sme začali geografiou Juhoslávie. Ako plynie čas,

napätie medzi krajinou rástla, pretože ich vodca zomrel a preto sa jednotlivé

krajiny chcú oddeliť, ale Srbsko chce mať kontrolu nad celou Juhosláviou, a tak

začala vojna. Chorvátsko chcelo opustiť Juhosláviu, ale Srbsko ich nechcelo

nechať odísť. Našťastie Slovinsko opustilo Juhosláviu v mieri bez vojnových

konfliktov, neskôr ho však vojna aj tak postihne. Ďalej sme sa bližšie zamerali na

hlavné postavy vojny, ako napríklad Slobodan Milošević alebo Željko Ražnatović

Arkan, ktorí sa dopustili závažných zločinnou proti ľudskosti. Potom píšeme o

strašných veciach, ktoré sa udiali v Srebrenici a ako sa rozpadla Juhoslávia.

Nakoniec sa pozrieme na to, ako jednotlivé štáty videli vojnu.

Summary (ENG)Our project is mainly about War in Yugoslavia. We discussed the reason why the

war has begun, about the crimes against humanity, origin, and breakup of the

state, genocide, the war from the view of every single country that exists

nowadays on the territory of former Yugoslavia. We started the project with

geographical placement. As time passes tension between the country raised

because their leader died, and they want to break up but Serbia wants to be in

control of the whole Yugoslavia and that’s how the war started. Croatia wanted to

leave Yugoslavia, but Serbia didn't want to let them leave. Luckily Slovenia left

Yugoslavia in peace and avoided the war. Next, we looked closer on the main

figures of the war, like Slobodan Milošević or Željko Ražnatović Arkan who

committed some serious crime against humanity. Then we write about horrible

things that happened in Srebrenica and how Yugoslavia broke up. In the end, we

look at how the states viewed the war.

37