KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU

FILOZOFICKÁ FAKULTA

KRITICKÁ ANALÝZA POSTMODERNEJ SPOLOČNOSTI

SMERUJÚCEJ KU KONZUMU, NIVELIZÁCII

A ĽAHOSTAJNOSTI ČLOVEKA Bakalárska práca

B201020710162

Študijný program: filozofia

Študijný odbor: 2.1.1 filozofia

Školiace pracovisko: Katedra filozofie FF KU

Školiteľ: Mgr. Matej Ferjanc, PhD.

Ružomberok 2010 Jana Špavorová

2

ABSTRAKT

ŠPAVOROVÁ, Jana: Kritická analýza postmodernej spoločnosti smerujúcej ku

konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka. [Bakalárska práca] / Jana Špavorová. –

Katolícka univerzita v Ružomberku. Filozofická fakulta; Katedra Filozofie. – Školiteľ:

Mgr. Matej Ferjanc, PhD. – Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár - Filozofia /

Ružomberok: FF KU, 2010. 61 s.

Cieľom tejto bakalárskej práce je kritická analýza postmodernej spoločnosti smerujúcej

ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka. V práci chcem dokázať, že v

postmodernej spoločnosti princípy spoločného dobra, solidarity a subsidiarity sú v praxi

stále viac oslabované, v dôsledku čoho sa v praxi stále menej uplatňujú tie morálne

hodnoty, ktoré sú s nimi nevyhnutne spojené. V práci chcem kriticky analyzovať

postmodernú spoločnosť, jednotlivca a jeho zmenu morálnych hodnôt. Následne po

poukázaní zmeny morálnych hodnôt v postmodernej spoločnosti, sa budem snažiť

poukázať na potrebu kresťanskej sociálnej etiky pre spoločnosť. V závere bakalárskej

práce budem venovať pozornosť slovenskej spoločnosti prostredníctvom ktorej chcem

poukázať na to, že desocializácia je na Slovensku čiastočne už prítomná. Na prítomnosť

čiastočnej desocializácie v slovenskej spoločnosti chcem poukázať cez štatistické údaje.

Pre zabránenie úplnej desocializácii v slovenskej spoločnosti vidím možnosť

zdôraznenia potreby etických, morálnych hodnôt (úcta, solidarita, subsidiarita,

súdržnosť atď.) a rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív, ktoré by v budúcnosti

mohli zabrániť úplnej desocializácii v slovenskej spoločnosti.

Kľúčové slová:

Gilles Lipovetský. Postmoderná spoločnosť. Narcizmus. Ľahostajnosť. Konzumná

spoločnosť. Hedonizmus. Média. Kresťanská sociálna etika. Spoločné dobro. Solidarita.

Subsidiarita. Západoeurópska kultúra. Matthew Fford. Desocializácia. Rodina.

Rozvodovosť. Slovenská spoločnosť. Anglická spoločnosť.

3

ABSTRACT

ŠPAVOROVÁ, Jana: Critical analysis of postmodern society heading towards

consumer way of life, equalization and carelessness of human kind. [Bachelor thesis]

/Jana Špavorová. – Catholic University in Ruzomberok. Faculty of arts and letters,

Phylosophi department. – Adviser : Mgr. Matej Ferjanc, PhD. – Degree of qualification

: Bachelor – Phylosophi/ Ruzomberok : FF KU, 2010. 61 p.

The aim of our Bachelor thesis is critical analysis of postmodern society heading

towards consumer way of life, equalization and carelessness of human kind. I want to

prove, that in a postmodern society the principles of a common good, solidarity and

subsidiarity are still more and more weakened in a practice, in consequence the moral

values which are necessarily connected with them are being exercised less and less in

practice. I want to critical analyse the postmodern society, individual and his change of

moral values. After pointing on changes of moral values in postmodern society, I will

try to point on the need of christian social ethics for the society. In the end of bachelor

thesis I will focus my attention on slovak society by means of which I want to show that

the desocialazation in Slovakia is partially existing. I want to point on the existence of

partial desocialization through statistical data. For avoiding the complex desocialization

in slovak society I see the possibility of emphasising needs of ethics moral values (

reputation, solidarity, subsidiarity, coherence etc. ) and the develompment of volunatary

and civil initiatives, which could prevent the complex desocialization in slovak society

in a future.

Key words

Gilles Lipovetsky. Postmodern society. Narcissism. Carelessness. Consumer society.

Hedonism. Media. Christian social ethics. Common good. Solidarity. Subsidiarity.

Western – Europe culture. Matthew Fford. Desocialization. Family. Divorce rate.

Slovak society. English society.

4

PREDHOVOR

Jedným z dôvodov prečo som sa rozhodla písať túto bakalársku prácu na tému kritickej

analýzy postmodernej spoločnosti, ktorá je charakteristická úpadkom morálnych hodnôt

je ten, že ma zaujala problematika, ktorá mi ponúkla možnosť riešiť problém súčasnej

spoločnosti, ktorá smeruje ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka voči

spoločnosti. Táto téma je z môjho pohľadu veľmi zaujímavá, no prináša so sebou aj

množstvo problémov. Je to jedna z mála tém, ktorá otvára otázky ohľadom súčasnej

spoločnosti. A aj napriek tomu, že táto téma sa týka nás všetkých, aj tak sa na ňu často

zabúda.

Práve tento nezáujem ohľadom danej problematiky sa stal mojim hlavným

motívom k tomu, aby som sa jej detailnejšie venovala vo svojej bakalárskej práci.

Predložená bakalárska práca je poukázaním na to, že problematiku postmodernej

spoločnosti je potrebné riešiť a nenechať ju ľahostajnou. Ak by sme tento problém aj

naďalej ignorovali hrozí, že princípy subsidiarity, solidarity a spoločného dobra budú

stále viac oslabované a v praxi stále menej uplatňované hodnoty, ktoré s nimi

nevyhnutne súvisia. V práci poukazujem aj na to, že strata morálnych hodnôt je

čiastočne prítomná aj v slovenskej spoločnosti, čo sa prejavuje hlavne vysokou

rozvodovosťou, pribúdaním neúplných rodín a predmanželských detí. Pre zabránenie

procesu oslabovania morálnych hodnôt považujem za dôležité zdôrazňovať kresťanskú

sociálnu etiku, ktorá poukazuje na princípy solidarity, subsidiarity a potrebu spoločného

dobra. Taktiež považujem za dôležité rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív.

Hlavné literárne zdroje, z ktorých sa pri písaní tejto bakalárskej práce

vychádzalo, sú z oblasti filozofickej antropológie, etiky a politickej filozofii.

Týchto pár riadkov chcem venovať všetkým tým, ktorí mi akýmkoľvek

spôsobom pomohli pri písaní bakalárskej práce. Nesmierne si vážim pomoc každého

človeka a z úprimného srdca všetkým ďakujem. Predovšetkým sa chcem poďakovať

môjmu konzultantovi Mgr. Matejovi Ferjancovy PhD. za jeho odborné kritické

usmernenia počas písania bakalárskej práce, za dôležité podnety a trpezlivosť.

Ďakujem mu za to, že aj napriek svojím povinnostiam, si vždy našiel čas na dôkladnú

analýzu jednotlivých častí práce pri jej písaní. A v neposlednom rade mu ďakujem za

poskytnutie odbornej literatúry k danej problematike.

Jana Špavorová

5

OBSAH

ÚVOD .............................................................................................................................. 6

1.FENOMÉN NARCIZMU V POSTMODERNEJ SPOLOČNOSTI....................... 8

1.1. Narcizmus, ľahostajnosť a hedonizmus v postmodernej dobe ..................... 9

1.2. Narcizmus a vláda médií ............................................................................. 15

2. DOLEŽITOSŤ KRESŤANSKEJ SOCIALNEJ ETIKY V POSTMODERNEJ

SPOLOČNOSTI ...................................................................................................... 20

2.1. Človek ako osoba v kresťanskej sociálnej etike ......................................... 20

2.2. Definícia pojmu princíp .............................................................................. 25

2.2.1 Princíp solidarity ........................................................................... 25

2.2.1. Potreba spoločného dobra ............................................................ 27

2.2.2. Princíp subsidiarity ...................................................................... 30

2.3. Zdôraznenie potreby kresťanskej sociálnej etiky ....................................... 31

3. ZÁPADOEURÓPSKA KULTÚRA A POSTKOMUNISTICKÉ SLOVENSKO

.................................................................................................................................... 35

3.1. Pojem desocializácia ................................................................................... 35

3.2. Príčiny vzniku desocializácie v Západoeurópskej kultúre .......................... 35

3.3. Rodina ohrozená desocializáciou ................................................................ 39

3.3.1. Rodina ako primárna mravná jednotka v spoločnosti .................. 42

3.3.2. Výška rozvodovosti v slovenskej a anglickej spoločnosti ........... 45

3.3.3. Nárast detí žijúcich s jedným rodičom v slovenskej a

anglickej spoločnosti ................................................................... 47

3.3.4. Podiel detí narodených mimo manželstva v slovenskej a

anglickej spoločnosti ................................................................... 48

3.3.5. Riešenie problémov, ktoré by mohli zapríčiniť úplnú

desocializáciu na Slovensku ........................................................ 49

4. ZÁVER ..................................................................................................................... 57

5. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV ................................................. 59

6

Úvod

Postmoderná spoločnosť, ktorá smeruje ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka

patrí v súčasnosti k témam v rámci vývoja politickej filozofie, ktorá sa zaoberá

spoločnosťou a jej správnym fungovaním, k filozofickej antropológie, ktorá sa zaoberá

správaním a pochopením človeka vo svete, a filozofickej etiky, ktorá sa zaoberá

spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti a taktiež

sa snaží nájsť odpovede na otázku, ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe

a k svojmu prostrediu. Postmoderná spoločnosť je spoločnosť po etape modernej

spoločnosti, ktorá je sklamaná z modernizmu. Odmieta ideu pokroku, predvídateľnej

a plánovanej skutočnosti. Moderná spoločnosť bola skôr dobyvateľská. Verila

v budúcnosť. Naopak postmoderná spoločnosť je spoločnosť bez univerzálneho

hodnotového systému, spoločnosť ohrozená rôznymi katastrofami – napríklad

ekologickými. Postmoderná spoločnosť býva označovaná aj ako pluralistická, preto

lebo je charakteristická rozmanitosťou názorov, je to aj spoločnosť, kde prevláda

masová ľahostajnosť a samozrejmosť osobnej nezávislosti. Tak, ako sa nájdu

prívrženci, ktorí zastávajú stanovisko, že postmoderná doba nesmeruje výlučne

k negatívnym hodnotám1 v ľudskej spoločnosti, ale má taktiež svoje pozitívne vlastnosti

a hodnoty ako napríklad väčšia informovanosť a s tým spojená flexibilita človeka v

spoločnosti, tak sa nájdu zástancovia toho názoru, že postmoderná spoločnosť smeruje

výlučne k negatívnemu vývoju2 ľudskej spoločnosti a k desocializácii.

V práci budem vychádzať z autorov ako sú napríklad Gilles Lipovetský,

Zigmund Bauman, Matthew Fford3 ktorí sa venujú problému postmodernej spoločnosti,

1 Do skupiny, ktorá nezastáva stanovisko, že postmoderná doba smeruje výlučne k negatívnym hodnotám môžeme zaradiť napríklad Gillesa Lipovetského, J. F. Lyotard a iný... 2 Do skupiny, ktorá zastáva stanovisko, že spoločnosť vedie nevyhnutne k negatívnym hodnotám by sme mohli zaradiť napríklad Matthewa Fforda ale aj Friedricha Nietzscheho, ktorý tvrdil, že ľudská spoločnosť smeruje k ničote. 3 Autorov Gillesa Lipovetského, Zigmunda Baumana a Matthewa Forda som si vybrala k danej bakalárskej téme z toho dôvodu, že ako „súčasný myslitelia“ patriaci do 20. až 21. storočia sa snažia reflektovať súčasnú postmodernú spoločnosť a jej problémy, ktoré sa v rámci tejto doby vyskytujú. Taktiež som si ich vybrala z toho dôvodu, že ma zaujali nie len tým, že sa zaoberajú súčasnou postmodernou dobou, ale aj preto, že ma zaujali ako autori respektíve „myslitelia“ a ich interpretácia súčasnej dobi. Gilles Lipovetský ma zaujal z toho dôvodu sa snaží vzhľadom k postmodernej dobe zaujať neutrálne stanovisko. Namiesto toho aby kritizoval súčasnú dobu snaží sa nájsť a pochopiť príčiny a následok jej vzniku. Zigmunt Bauman ako poľský sociológ a židovský filozof ma zaujal knihou Úvahy o postmoderní době. Táto kniha ma zaujala tím, že sa zaoberá sociologickými aspektmi života v postmodernej spoločnosti. Matthewa Fford ma zaujal svojim stanoviskom desocializácie a taktiež svojim názorovým postojom čo sa týka západnej postmodernej spoločnosti a Slovenska a tým, že Slovákov považuje „ za jeden z najreligióznejších národov Európy“.

7

ktorá smeruje ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka. V práci budem

argumentovať z pozície kresťanskej sociálnej etiky. Ďalej sa zameriam na postmodernú

spoločnosť v rámci slovenskej spoločnosti a zmeny, ktoré nastali po páde socializmu

v roku 1989 na Slovensku a s tým súvisiace zmeny v slovenskej spoločnosti.

Hlavnou témou tejto bakalárskej práce je kritická analýza postmodernej

spoločnosti smerujúcej ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti človeka. V práci chcem

dokázať, že v postmodernej spoločnosti princípy spoločného dobra, solidarity

a subsidiarity sú v praxi stále viac oslabované, v dôsledku čoho sa v praxi stále menej

uplatňujú tie morálne hodnoty, ktoré sú s nimi nevyhnutne spojené.

Prvá kapitola sa venuje fenoménu narcizmu v západoeurópskej postmodernej

spoločnosti a poukazuje na pojmy ako narcizmus, ľahostajnosť, konzum, hedonizmus,

zvodnosť, zábavná spoločnosť. V tejto kapitole taktiež poukazujem na vplyv médií na

postmodernú spoločnosť a chýbajúci zmysel života.

V druhej kapitole poukazujem na potrebu kresťanskej sociálnej etiky pre

postmodernú spoločnosť a taktiež poukazujem na potrebu spoločného dobra v súčasnej

spoločnosti. V tejto kapitole venujem pozornosť aj princípom solidarity a subsidiarity,

ktoré sú dôležité pre kresťanskú sociálnu etiku, pretože poukazujú na morálne hodnoty

ako sú napríklad úcta, súdržnosť, láska k blížnemu.

Posledná kapitola je zameraná na otázku či má západoeurópska postmoderná

kultúra (Veľká Británia, Francúzsko...) vplyv na postkomunistické Slovensko a či

Slovensku hrozí desocializácia, ktorá sa začína prejavovať alebo sa už prejavuje v

Západoeurópskej postmodernej spoločnosti a ktorú predpovedá Matthew Fford aj pre

Slovenskú republiku.

8

1. Fenomén narcizmu v postmodernej spoločnosti

Gilles Lipovetský je prijímaný ako mimoriadne výstižný a zároveň kritický komentátor

druhej polovice 20. storočia a celej postmodernej epochy.4 Jeho skúmanie, ,,súčasného

individualizmu“ sa dotýka skoro všetkých čŕt a príznakov nášho osobného ako aj

verejného života a taktiež prejavom západoeurópskej civilizácie. Uvažuje

o postmodernej spoločnosti ako o tej, ktorá je charakteristická procesom personalizácie

pod vplyvom, ktorej dochádza k postupným zmenám v chápaní a hľadaní zmyslu bytia

vo svete. Tvrdí, že „smysl procesu personalizace tkví v zásadním rozchodu s počáteční

fází moderních společností, společností disciplinovaně demokratických, univerzálně

rigoristických, ideologicky donucovacích.“5 Dochádza k zmene ľudského správania

a vzniká úplne odlišná socializácia a personalizácia jednotlivca, ktorá je v úplnom

rozpore so spôsobom socializácie v 17.a18.storočí.6 Jednotlivec získava nevídaný vzťah

k sebe a svojmu telu, k blížnemu, ku svetu i k dnešnej dobe. Rozvíja sa číri

individualizmus zbavený spoločenských a morálnych hodnôt.7 Spolu s touto zmenou

prichádzajú aj problémy vo forme nestáleho života či už rodinného alebo

spoločenského, alebo vo forme viery. Napríklad počet stúpajúcich manželských

rozvodov a s tým súvisiaci veľký počet rozpadajúcich sa rodín v spoločnosti.

V tejto kapitole budem prikladať väčší význam prác Gillesa Lipovestkého

v zmysle, že sa budem zaoberať predovšetkým otázkami fungovania západoeurópskej

postmodernej spoločnosti a jej negatívnymi vlastnosťami a označením súčasnej

spoločnosti ako narcistická spoločnosť. Narcizmus je pojem, ktorý je charakteristický

pre určitý typ postmoderného človeka a teda mnoho ľudí súčasnej doby je narcistických.

To znamená, že sú zahľadení sami do seba a chýba im zmysel života. V tejto kapitole

chcem objasniť, prečo mnoho ľudí žije na spôsob postmoderných narcisov a čoho je

narcizmus dôsledkom (napríklad ľahostajnosť, násilie,). Taktiež túto tézu uvádzam

preto, aby sme lepšie porozumeli správanie súčasného človeka a jeho postavenie

4 Postmoderná epocha je európsky myšlienkový smer, ktorý nastupuje po ére moderny (tj. druhá polovica 20. storočia). 5 LIPOVETSKÝ,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu.Praha: Prostor, 2008. s.8. 6 LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu.s.7. 7 Individualizmus by sme mohli odborne definovať nasledujúcim spôsobom: je to nadraďovanie jednotlivca nad skupinu ľudí, nad kolektív; uplatňovanie (sebeckých) záujmov jednotlivca bez ohľadu na záujmy kolektívu, spoločnosti, celku.(ŠALING,S.; ŠALINGOVÁ, M.I. a MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Prešov: SAMO, 2006. s. 576). Súčasný individualizmus je charakteristický tým, že človek je viac zameraný sám na seba, na svoje Ja, na svoje telo. Za negatívne aspekty súčasného individualizmu v spoločnosti môžeme pokladať: narcizmus, ľahostajnosť, apatiu, ignoráciu.

9

a fungovanie v súčasnej spoločnosti. Pre túto kapitolu bude teda podstatný pojem

narcizmus, ktorý nám dá čiastočnú odpoveď na správanie a život súčasného človeka

v spoločnosti.

1.1. Narcizmus, ľahostajnosť a hedonizmus v postmodernej dobe

Narcizmus, tento symbol sebalásky bol a vlastne stále je predmetom teoretických úvah

najmä psychológov, ale aj niektorých filozofov. Narcizmus reprezentuje súčasnú

podobu individualizmu, objavuje a odhaľuje intimitu, modeluje a transformuje vzťah

k telu, k inakosti, k vonkajšej kráse – kráse tela – ako predmetu konzumu.

„Každá generace se ráda ztotožňuje s nějakou mytologickou nebo legendární

postavou, kterou si vykládá podle svých vlastních problému: Oidipa jako všeobecný

symbol, Fausta nebo Sisyfa jako zobrazení moderního údělu. Dnešní dobu podle

mnohých badatelů, zejména amerických, symbolizuje Narcis.“8 Gilles Lipovestký

podobne ako mnohí ďalší autori, diagnostikuje patológiu doby, ktorá neskončila

uzavretím predchádzajúceho miléniového cyklu.

Na začiatok si je však potrebné položiť otázku: Prečo je postmoderná spoločnosť

označovaná termínom respektíve pojmom ako narcistická spoločnosť?

Narcizmus je symbol sebalásky bol a stále je predmetom teoretických úvah

mnohých autorov a postupne sa čoraz viac vkráda do života súčasnej spoločnosti a býva

čoraz častejšie označovaná ako narcistická spoločnosť.

To, že vo všeobecnosti sa súčasný človek stáva narcisom má na príčine aj

predchádzajúca éra moderny, ktorá bola založená na disciplíne, záujme o výrobu,

o dianie v spoločnosti, o budúcnosť človeka a hlavne bola charakteristická častými

revolúciami.

Postmoderná doba sa od všetkého čo bolo charakteristické pre modernú

spoločnosť akoby odkláňala a dištancovala sa od toho. „Nastáva odklon hlavne od

spoločenskej sféry a zároveň sa záujem ľudí sústreďuje na čisté osobné záležitosti, a to

nezávisle na hospodárskej kríze.“9 Človek sa stáva čoraz viac autonómnejší respektíve

samostatnejší od spoločnosti, ktorá je v podstate jeho súčasťou je voči nej čoraz viac

ľahostajný a sústredený alebo zameraný viac na vlastné ego alebo Ja. ,,Prichádza éra

8 LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. s. 79. 9 LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. s. 80-81.

10

človeka homo psychologicus, lačného po vlastnom blahobyte a vyššej životnej

úrovne.“10

O psychike narcistického vedomia možno hovoriť predovšetkým ako

o konštrukcii od druhej polovice 20. storočia, ktoré sa snažilo napĺňať všetky ambície

a túžby jednotlivca. Moderný svet prežíval informačnú revolúciu, ktorá spočívala

v sebarealizácii a rôznych informačných technológiách, ktoré tiež napomohli

k individualizácii spoločnosti.

Ako príklad by sme si mohli uviesť internet ako prostriedok komunikácie medzi

ľuďmi a hlavne ako informačný zdroj prišiel do povedomia ľudí a pohltil v priebehu

niekoľkých rokov skoro celý svet. Dnes je pre mnohých ľudí súčasťou každodenného

života, či už doma, v škole alebo v práci a stal sa vplyvným, ale aj silným nástrojom

individualizácie spoločnosti a človeka v nej. Jednotlivec postupne prestal byť natoľko

závislý od verejnej sféry a stal sa oveľa slobodnejší. Človek sa stával prostredníctvom

internetu ale aj samozrejme iných moderných technológii (televízor, rádio, mp3, mobil,)

do veľkej miery nezávislým od ľudí žijúcich okolo neho, vystačil si v mnohých

prípadoch sám. Pomocou jedného počítača mal možnosť vybaviť za 10 minút to, čo by

inak vybavoval polovicu dňa. Jednotlivec zrazu nebol podriadený bankovým

inštitúciám a iným pracovníkom verejnej sféry – do značnej miery sa dá povedať, že

oslobodil a osamostatnil svoje Ja od spoločnosti. Ak potreboval napísať list, tak mohol

napísať SMS správu, ak potreboval najnovšie informácie zo sveta, tak si to vyhľadal na

internete a tým pádom si nemusel ísť kúpiť noviny do novinového stánku. V súčasnej

dobe poskytuje internet širokej spoločnosti veľké množstvo informácii ale aj služieb od

nákupu oblečenia, kníh, časopisov, počúvania hudby, pozerania filmov, až po

komunikovanie s človekom, ktorý sa nachádza v inom štáte alebo na druhej strane

zemegule.

Otázkou však je, či dnešná desocializácia automaticky vedie len k narcizmu,

alebo aj k iným módom ľudskej existencie?

V krátkosti možno na túto otázku odpovedať, že dnešná desocializácia nevedie

automaticky len k narcizmu, ale aj k ľahostajnosti človeka voči spoločnosti, k rozpadu

rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, nárast zločinnosti.

Narcistický spôsob života možno charakterizovať ako odklon vecí verejných od

spoločenskej sféry, kedy sa jednotlivec sústreďuje výlučne len na osobné záujmy.

10 LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. s. 81.

11

V postmodernej dobe prevláda rozmanitosť, fantázia, uvoľnenosť, kult

spontánnosti – a tie môžu prebúdzať tvorivosť. Môžu však pôsobiť aj ako katalyzátory

deštrukcie mravných noriem (spravodlivosť, striedmosť, skromnosť), ponúkať

a povzbudzovať k preferovaniu hedonizmu alebo k ignorovaniu striedmosti

a skromnosti jednotlivca. Žijeme v civilizácii neistoty, ktorá trpí mnohými chybami.

Jedným z nich je ľahostajnosť. Príslušník civilizácie neistoty sa stáva apatický voči

všetkému, čo sa ho bezprostredne nedotýka a ako to tvrdí Lipovetský dezertuje do

prázdnoty. Jej stratégiou sa stáva narcizmus. Rozvíja kult tela, prezentuje intimitu ako

šou, ohlušuje aby prekryl realitu, evokuje nedostatok zodpovednosti a absenciu pocitu

povinnosti.11

Aký je vzťah medzi narcizmom a ľahostajnosťou? Je narcizmus príčinou

ľahostajnosti alebo naopak?

Ako som to už spomínala vyššie, súčasná spoločnosť je charakteristická ako

narcistická zahľadená sama do seba. Narcizmus potláča to tragické vo svete (potláča

vedomie toho, že sa páchajú vraždy, samovraždy, že vo svete vznikajú prírodné

katastrofy, zlé medziľudské vzťahy v spoločnosti) tvorí ho povrchná citlivosť a hlboká

ľahostajnosť voči spoločnosti voči svetu. Čiže mohli by sme povedať, že narcizmus je

príčinou ľahostajnosti. Je to preto, lebo nastáva všeobecný odklon od spoločenskej

oblasti a záujem ľudí sa orientuje na čisto osobné záležitosti. Tým, že človek sa stará

sám o seba, o svoje zdravie, o svoje súkromie, tak tým je viac zameraný na vlastné

potreby a záľuby. Upadá uňho záujem o veci týkajúce sa vonkajšieho sveta. Záujem

o spoločnosť sa mení na ľahostajnosť voči spoločnosti a jej problémov, ktoré sú vo

svete prítomné (prírodné katastrofy, klimatické zmeny, politika,). Súčasný človek si

akoby vytváral nezaujaté ľahostajné stanovisko voči dianiu „tam vonku“. Ako príklad

môžeme uviesť cirkev – súčasný človek nepotrebuje do nej patriť vytvára si voči nej

ľahostajný postoj, nepotrebuje ju, ako napísal aj Nietzsche „Bůh je mrtev, velké cíle se

ztrácejí, ale všem je to fuk.“12

Ľahostajnosť samozrejme nemôžeme pokladať za jediný dôsledok narcizmu.

Narcizmus je dôsledkom nielen ľahostajnosti (aj keď ľahostajnosť je v tomto smere

dominantnejšia), ale môže mať aj opačný dôsledok v tom zmysle, že človek voči

spoločnosti nebude úplne ľahostajný, ale násilný spôsobom, že bude mať tendenciu

ovládnuť spoločnosť, presadiť svoje Ja v spoločnosti a prerobiť spoločnosť na obraz,

11 LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. s. 83. 12 LIPOVETSKÝ, G.: Éra prázdnoty.Úvahy o současném individualismu. s. 58.

12

ktorý sa mu „hodí“ alebo mu bude vyhovovať ako tvrdí aj Lipovetský, že „proces

personalizace osobnost rozkládá; na jedné straně k narcistickému a pokojnému

roztříštění, na druhé, méně hezké straně k roztříštění plnému zběsilosti a násilí. Násilí

mládeže vylučované ze společnosti pro barbu pleti nebo pro odlišnou kulturu pramení

ze střetu personalizované ztráty jakéhokoli rámce s tradičním rámcem, ze střetu mezi

systémem založeným na individualistickém přání, na hojnosti a na toleranci a mezi

každodenní realitou ghetta, nezaměstnaností, nudou, nepřátelskou nebo rasistickou

lhostejností.“13 Z toho vyplýva, že ľahostajnosť nie je jediným (aj keď je v súčasnej

spoločnosti dominantnejšia) dôsledkom narcizmu, ale medzi dôsledok narcizmu ako

som na to vyššie poukázala môžeme zaradiť aj násilie, ktoré môže byť rôzneho druhu

napríklad rasistické násilie proti vrstvám inej farby (čiernej, žltej, bielej,), násilie

v podobe krádeží obchodov, bánk, násilie na deťoch, ženách, zvieratách.

Tiež je potrebné zdôrazniť nárast životnej úrovne v západnom svete po druhej

svetovej vojne, bez čoho by nebol možný masový konzumizmus, hedonistické užívanie

si. Ako sa vyjadruje Zigmunt Bauman „obecný pokrok lidstva – ať už ve smyslu stále

účinnější kontroly toho, co je ve světě živelné, nahodilé a potenciálně katastrofální –

nenastal.“14 Taktiež ako hovorí Jean Francois Lyotard, „po těchto dvou posledních

stoletích jsme se stali vnímavějšími k znamením, která svědčí o pohybu opačném /než

pokrokovém/. Ani liberalismus, ať ekonomický či politický, ani různé marxismy

nevycházejí z těchto dvou krvavých století uchráněny před možným obviněním ze

zločinu proti lidstvu“15.

Z. Bauman ako aj J. F. Lyotard tvrdia, že pokrok ľudstva aj napriek zmenám,

ktoré prebehli počas revolúcií v predchádzajúcom období (moderny) nenastal. Príčinou

toho je nedôvera ľudí v „projekt moderny“, ktorý „stroskotal“. Ako sa vyjadril aj

Lyotard „Lidstvo se dělí na dvě části. Jedna čelí problému složitosti, druhá dávnému,

strašnému problému vlastního přežití. To je možná hlavní aspekt onoho ztroskotání

moderního projektu. To, co umožnilo totální války, totalitarismy, vzrůstající rozdíl mezi

bohatstvím Severu a chudobou Jihu, nezaměstnanost a „novou chudinu“, obecné

znekulturnění spolu s krizí vysokého školství, tedy s krizí předávání vědění, i izolaci

uměleckých avantgard, to nebyla neexistence pokroku, nýbrž naopak postupující

13 LIPOVETSKÝ, G.: Éra prázdnoty.Úvahy o současném individualismu. s. 323-324. 14 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. Praha: Slon, 2002. s. 141. 15 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 141.

13

vědeckotechnický, umělecký, ekonomický a politický rozvoj...“16 Na základe tohto

úryvku od Lyotarda by sme mohli tvrdiť, že jeho hodnotenie situácie spoločnosti a jej

rozvoj po druhej svetovej vojne je nezvratne zatracujúci: „stalo se nemožným

legitimizovat rozvoj příslibem emancipace celého lidstva.“17

Základnou otázkou je, čo vlastne tento „rozvoj“ rozvíja alebo rozširuje? Podľa

Zigmuta Baumana: „rozvoj“ „rozvíjí“ zcela zřetelně závislost lidí na předmětech

a událostech, které oni sami nemohou ani vytvořit, ani kontrolovat, ba dokonce ani

obsáhnout zrakem a rozumět jim.“18

Otázkou však je ako rozvoj rozvíja závislosť ľudí na predmetoch a udalostiach ?

Je známe, že človek je už od svojej prirodzenosti závislý na mnohých veciach,

napríklad od jedla, oblečenia, od ľudí, ktorí žijú v jeho každodennej blízkosti. Je ale

možné byť závislým od rozvoja predmetov? Čiastočne by sme mohli tvrdiť že áno, lebo

človek už od čias ako sa vyvíjal od neandertálca po homo sapiens (človek rozumný) bol

stále v blízkom styku s predmetmi, neustále ich rozvíjal až do súčasnej podoby,

napríklad zbrane. Tak, ako človek na začiatku svojho vývoja používal oštepy, nože a iné

ručne vyrobené nástroje k vlastným potrebám napríklad lov zveri, tak dnešný človek

používa napríklad pištoľ k sebaobrane pred možným nebezpečenstvom. Je však otázka,

či daný predmet využíva adekvátne a nevymkne sa jeho kontrole. Sú známe príklady, že

človek nezvládol psychicky danú situáciu a zbraň nerozumne použil proti inému

človeku neoprávnene.

„Růst se - nepochybně tautologicky – prezentuje jako pokrok v uspokojování

lidských potřeb.“19 Ľudské potreby sú čoraz náročnejšie. V súčasnej postmodernej dobe

je človek typický tým, že jeho potreby sú čoraz menej uspokojivé a chce vlastniť čoraz

viac z toho dôvodu, že mu to prináša uspokojenie a krátkodobé šťastie z danej veci.

„Uspokojení z určitého produktu dokázáno faktům jeho nabytí, nezávisle na

tom, zda přináší radost nebo trápení. Tvrdí tedy a priori, že lidé kupují to, co potřebují,

a že to kupují proto, že to potřebují.“20 „Štěstí je výslednicí uspokojení potřeb. Růst

důchodu zmnožuje štěstí pouze těm, kteří žijí v bídě. Všechny dostupné statistiky však

poukazují na to, že důchody chudých nerostou důsledku „rozvoje“; rostou nanejvýš

zástupy chůdách, zatímco jejich podíl na starém i novém bohatství rapidně klesá.Ti,

16 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 143. 17 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 143. 18 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 144. 19 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 145. 20 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 145.

14

jejichž radost ze života muže vzrůstat ponejvíce díky růstu důchodu, mají pranepatrnou

šanci na dodatečné zisky, a naopak ti, kteří opravdu vydělají více, růst blahobytu téměř

ani nepostřehnou...“21 Z toho nám vyplýva, že ten kto je bohatý, nie je šťastný

presnejšie povedané nepociťuje už šťastie z nadobudnutého majetku. Jeho šťastie akoby

absentovalo. Čo je teda šťastie? Je materiálne bohatstvo jediným zdrojom šťastia pre

človeka?

Na otázku, čo je šťastie je zložité odpovedať, lebo pojem šťastie je relatívny.

Šťastie môžeme chápať napríklad z pohľadu teleologického čiže ako cieľ ľudského

konania. U Aristotela je najvyšším cieľom každého ľudského snaženia dosiahnutie

blaženosti. Aristoteles vo svojej filozofii rozlišuje dve formy života v ktorých môžeme

dosiahnuť blaženosť a to teoretickou činnosťou, ktorej najvyšším modelom je rozumová

činnosť, uvažovanie – kontemplácia a druhou formou života je cnostný život, v súlade

s ostatnými cnosťami (ako spravodlivosť, veľkorysosť, udatnosť), ktorým môžeme

dosiahnuť blaženosť.22

„Podle Aristotela je štěstí (eudaimonia,) cíl, o nějž usilujeme ve veškeré praxi,

„dokonalé a soběstačné dobro“ a „konečný cíl jednání.“23 Aristoteles teda vo svojej

filozofii šťastie chápe ako cieľ, ktorý sa svojím konaním človek snaží dosiahnuť počas

života.

Zodpovedaním vyššie položenej otázky sme dokázali to, že materiálne bohatstvo

nie je jedinou formou šťastia v živote človeka a že človek môže šťastie pociťovať

rôznymi spôsobmi. Materiálne bohatstvo nám teda prináša pocit uspokojenia a istoty,

ale bolo by nezmyselné tvrdiť, že je jediným zdrojom šťastia. Pretože ako som uviedla

vyššie, šťastie je relatívne, niekto môže nachádzať šťastie aj v duchovnej sfére a nielen

materiálnej.

Súčasná doba a človek žijúci v nej, akoby zabúdal aj na iné formy

šťastia(napríklad duchovné šťastie pod ktorým môžeme chápať aj intelektuálnu

naplnenosť človeka respektíve, že človek nachádza šťastie vo vede, ale taktiež môžeme

pod tým rozumieť vieru v Boha) je šťastie vo forme materiálneho bohatstva.

V krátkosti si to môžeme na záver tejto podkapitoly zrekapitulovať, že

postmoderná doba je charakteristická predovšetkým v zahladenosti jednotlivca na svoje

Ja. Jednotlivec sa postupne stáva prostredníctvom vymoženosti doby a prostredníctvom 21 BAUMAN. Z.: Úvahy o postmoderní době. s. 146. 22 Porov. FURSTOVÁ,M. a TRINKS, J.: Náuka o spoločnosti: Filozofia. Bratislava: SPN, 2006. s. 217-218. 23 ANZENBACHER, A.: Úvod do etiky. Praha: Zvon, 1994. s.144, (EN I 1097b 20).

15

moderných technológií čoraz viac slobodnejší voči verejnej sfére spoločnosti. Je viac

zahľadený na vlastné potreby a voči potrebám druhých ľudí sa stáva ľahostajným.

Narcizmus teda reprezentuje súčasnú podobu individualizmu, objavuje

a odhaľuje intimitu, modeluje a transformuje vzťah k telu, k inakosti, ku vonkajšej kráse

– kráse tela – ako predmetu konzumu. A ako tvrdí aj Lipovetský ,,ide v ruka ruke

s nadmerným zameraním sa na vlastné Ja: v systémoch ,,s ľudskou tvárou“, jeho

pohonom je rozkoš, blahobyt a zmäkčovanie noriem, všetko smeruje k podporovaniu

čistého individualizmu“24

1.2. Narcizmus a vláda médií

V tejto podkapitole sa chcem zamerať na negatívne stránky a dôsledky médií, reklám,

televíznych programov, ktoré v súčasnej dobe prevládajú v spoločnosti a stávajú sa

našou súčasťou v každodennom živote.

V súčasnej dobe je ťažké nevšimnúť si výrazne prenikajúcu silu nového impéria

mediálnej kultúry. Stále častejšie sa reklama, rôzne televízne programy pretláčajú do

nášho života a dalo by sa povedať, že postupne sa stali jeho súčasťou. Všade okolo nás

na rôzny spôsob sa vyskytujú reklamy či už vo forme billboardov, letákov a hlavne

prostredníctvom televízie sa nás snažia presvedčiť, že si máme kúpiť ten a ten výrobok.

Kým tradičné impéria sú obvykle viazané na ideu národa a sú vymedzované hranicami,

ktorých prekračovanie sa väčšinou pokladá za skultúrňovanie barbarov, táto kultúra je

svojou podstatou nenárodná, neviaže sa na konkrétne geografické miesto. „Môžeme sa

preháňať či lietať po sieti, zachytávať na obrazovke počítača odkazy z opačných koncov

zemegule. Väčšinou sme v pohybe, aj keď fyzicky zostávame nečinní. Keď sa, ako je už

naším zvykom, ponoríme do kresiel a prepíname káblové či satelitné kanály na

televíznej obrazovke, dostávame sa do cudzích priestorov rýchlosťou prevyšujúcou

kapacitu nadzvukových lietadiel, nikde však nezostaneme tak dlho, aby sme boli viac

než návštevníkmi a cítili sa chez soi.“25 Takáto kultúra však dokonale vyhovuje

narcistickému indivíduu. Súčasný človek je akoby ponorený do sveta médií a reklamy,

ktorá mu poskytuje krátkodobé uspokojenie.

Reklama v dnešnej dobe predstavuje istý druh zábavy alebo humoru

prostredníctvom ktorého chce diváka zaujať a presvedčiť ho o kúpe ponúkaného 24LIPOVETSKY,G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. s. 84. 25 BAUMAN,Z.: Globalizácia. Bratislava: Kalligram, 2000. s. 75.

16

výrobku. „Povahu dnešního humoru patrně nejlépe ukazuje reklama: z reklamních

filmu, billboardu a textu se pozvolna vytrácí mentorský a strohý tón a jejich styl je plný

slovních hříček, narážek na slavné výroky, pastišů, legračních kresbiček (panáček

Michaelin nebo Esso), způsobu psaní vypůjčeného z kreslených seriálu, paradoxu

(„Podívejte se, není nic vidět“- reklama na průhlednou lepicí pásku), homofonie,

legračního přehánění, gagů, zkrátka prázdného a lehkého humorného tónu na hony

vzdáleného jízlivé ironii.“26 Je teda viac než zrejmé, že reklama má svoj účel a to

zabaviť diváka a presvedčiť ho, aby si ten výrobok kúpil, aby divák nadobudol pocit, že

ten daný výrobok potrebuje. Reklama sa snaží vsugerovať divákovi očakávania, ktoré

chce naplniť. Napríklad reklama na dámske šaty mi nenaznačuje to, že mám staré šaty

vyhodiť, ale ukazuje mi to, ako by som vyzerala v tých nových šatách, ktoré v mojich

očiach vyzerajú nádherne a ukazujú mi aj to, ako by som mohla vyzerať v najnovšom

modeli šiat. A tak táto reklama vyvolá vo mne túžbu vlastniť tieto šaty preto, lebo sú

určené pre úspešný a elegantný typ ženy, ktorým by som chcela byť aj ja. Táto sugescia

vyvolaná reklamou vo mne vyvolá túžbu vlastniť tie šaty, vyvolá vo mne predstavu ako

by som mohla v nich vyzerať. „Reklamní šot určitě není nihilistický, neupadá do slovní

zmatenosti ani do naprosté iracionality, protože jeho poselství je vedeno snahou ukázat

kladnou hodnotu výrobku.“27 Negatívne hodnoty sú z reklamy vypustené, pretože tým

by reklama už stratila svoje čaro pre zákazníka, pretože kto by mal záujem napríklad

o šaty, ktoré sú z nekvalitnej látky, ktorá vydrží maximálne mesiac? Hlavnou úlohou

reklamy je teda predovšetkým vyzdvihnúť pozitívne vlastnosti výrobku tak,

aby presvedčila zákazníka o kúpe daného produktu. Hlavnou korisťou reklamy je teda

konzument a úlovkom sa stáva vtedy, ak sa chytí na háčik, ktorý mu reklama svojou

zvodnosťou, čarom a zábavnosťou poskytla alebo hodila.

Týmto čo som v krátkosti vyššie uviedla chcem ďalej poukázať na negatívne

stránky reklamy a médií, pre ktoré trpí veľká časť spoločnosti a teda, že súčasný človek

aby sa stal podobný svojmu reklamnému idolu, aby jeho telo bolo atraktívne a

„moderné“, tak preto urobí niekedy všetko.

Dnešný narcis má závislosť na reklame takým spôsobom, že sa porovnáva

s modelmi prezentovanými reklamou a trápi svoje telo rôznymi diétami aby sa im

podobal. Mediálny svet presýtený informáciami mu ponúka estetický ideál a zároveň ho

presviedča o možnosti stať sa dokonalým. Nadšenie z fyzickej krásy sa tak viaže na

26 LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty.Úvahy o současném individualismu. s. 231. 27 LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty.Úvahy o současném individualismu. s. 232.

17

manipuláciu s telom. Všetkým je nám predsa súdené mať telo a ono je ako pomocná

látka bez liečivého účinku významov a hodnôt, preto je človek stále pokúšaný tým, aby

svoje telo modeloval, ovládal a zvyšoval takým spôsobom jeho atrakciu, pôvabnosť a

„cenu“. Človek akoby sa nachádzal v nejakom bludnom kruhu, ktorého stredom sú jeho

nesplnené túžby a predstavy čiže človek predstavuje konzumenta, ktorý chce uspokojiť

všetky svoje túžby, ktoré mu sprostredkúva reklama respektíve reklama mu vsugeruje to

po čom by mal túžiť.

Čo z toho celého teda vyplýva? Človek urobí niekedy všetko len aby spĺňal

ideály reklamy a médií, je ochotný obetovať aj svoju ľudskú dôstojnosť. Základné

mravné hodnoty akoby vymizli z jeho života. Skromnosť mu nič nehovorí chce stále

viac a viac, chce byť dokonalý aj napriek faktu, že je to nemožné. Otázne je o akú

dokonalosť ide? Takú čo určuje reklama a média, móda alebo niekto iný? „Změna

pohlaví, komercializace těla a jeho výtvoru i další úkazy doby naznačují, že tradiční

povinnosti vůči vlastní osobě se hroutí a úměrně s tím sílí vliv individualistického práva

na subjektivní sebeurčení a na svobodné zacházení s tělem. Podle klasického chápání

povinností k sobe samému není člověku dovoleno změnit z psychologických či

obchodních důvodů svou tělesnou integritu. Dobrovolné odebrání orgánu je

v takovýchto případech mravně nepřípustným skutkem a znamená ponížení lidské

důstojnosti, srovnatelné se sebevraždou.28 Tradičné hodnoty v postmodernej dobe akoby

ustupovali do úzadia. Klasické chápanie povinnosti k sebe samému a ľudskej

dôstojnosti miznú a človek pre vysnívaný ideál svojho tela alebo pre osobný zisk urobí

niekedy všeličo, napríklad má pocit, že má veľký nos, tak si ho ide dať operovať, aby ho

mal menší.

Korporeizmus je programovým zameraním sa na marketingovú pozíciu tela

a intimity. Je zaujímavý v tom zmysle, že sa tu vyskytuje rivalita o to, kto má krajšie

telo a ten kto vyhovuje danej podmienke, napríklad keď máte viac na bronzovo opálenú

pokožku, tak spĺňate znaky krásy a ste dôkazom toho, že ste „in“. Do tejto skupiny

môžeme zaradiť napríklad metrosexuálov, modelky alebo mediálne celebrity.

Na záver tejto podkapitoly chcem ešte zdôrazniť, že súčasný človek vábený

reklamou a médiami a neustále zvádzaný povrchným konzumným spôsobom života

zabúda na hľadanie zmyslu života. Aj Coreth potvrdzuje v knihe Co je člověk? že

súčasný človek „už nežije v samozřejmém bezpečí společné náboženské víry s jejím

28 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. Praha: Prostor, 1999. s. 107.

18

řádem hodnot a určením smyslu lidského života.“29 Človek sa už nenachádza v dobe,

kde bolo samozrejmé bezpečie, spoločná viera a určenie zmyslu života. Ľudský jedinec

v postmodernej dobe podstupuje zmenu správania. Ľudské správanie a používanie

rozumu je „na Západe čoraz väčšmi inštrumentalizované, čiže ako sa rozum používa iba

na voľbu programu automatickej práčky alebo na vypracovanie rozpočtu domácnosti,

prípadne na vyslanie rakety proti nepriateľovi.“30 Takýto rozum je tým čo ľudí okolo

seba považuje len za nejaké nástroje, ktoré sa snaží ovládnuť a čo najefektívnejšie

využiť. Netreba zabudnúť na to, že táto ľudská inteligencia nemá len negatívne stránky,

ale aj pozitívne v tom zmysle, že „...ľudská inteligencia zostáva zatemnená na vyššej,

„filozofickej“ úrovni, kde sa má otvárať hlbokému poznaniu vecí a ľudí, pretože jej

zmyslom je hľadanie ich zmyslu a zmyslu života.“31 Táto inteligencia hľadá cestu, ktorá

jej naznačuje kadiaľ má kráčať vo chvíľach šťastia ako aj vo chvíľach bezradnosti a

bezmocnosti, vo chvíľach náročné pre ľudskú existenciu (zlé zdravie, smrť,), ktoré sa

nedá dostatočne vyjadriť rečou konzumenta. „Sú to chvíle, ktoré inštrumentálny rozum

neberie do úvahy a ktorým sa reklama úzkostlivo vyhýba, ak len, pravda, nejde

o nádchu alebo bolesť hlavy, ktoré sa majú zaraz stratiť po použití propagovaného

výrobku.“32 Reklama respektíve média sa snažia v určitom zmysle ignorovať to čo sa

týka zmyslu života, tomu čo je pre ľudskú existenciu dôležité. Teda to na čo by sme sa

mali našou ľudskou inteligenciou zamerať je zmysel života a pýtať sa naň otázkou. „Je

to túžba, otázka, ktorá akceptuje ako odpoveď všetko, čo je v živote pekné, pravdivé,

dobré, ale s tým sa nikdy neuspokojí a stále pobáda klásť si otázky. Toto je vnútorný

dynamizmus typický pre človeka, ktorý môže priviesť až na pokraj zúfalstva, ale práve

tak udržiava pozornosť otvorenú voči životu. Mnohé skúsenosti svedčia, že človek skôr

alebo neskôr odpoveď dostane.“33 Otázka je teda to na čo hľadáme odpoveď, hľadáme

odpovede na to čo sa nám zdá v živote zmysluplné, pekné a predovšetkým pravdivé.

Práve to robí človeka človekom, že sa pýta na zmysel života a hľadá odpovede na

otázky, ktoré si svojím intelektom položil a ktoré považuje za dôležité. Problém sa

vyskytuje práve v tom, že konzum sa pokúša nepotlačiť odpovede na otázky. Čo však

robí konzum, keď nepotláča otázky zmyslu života? Prefíkanosť konzumu je v tom, že

„sa nepokúša potlačiť tento hlas, ale namiesto toho dáva vlastné odpovede na otázky, 29 CORETH,E.: Co je člověk? Praha: Zvon, 1994. s. 181. 30 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. Bratislava: Nové mesto, 1996, s.18. 31 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. s.18-19. 32 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. s.19. 33 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. s.19.

19

ktoré kladie.“34 Jedným možným riešením pre zabránenie vplyvu konzumu môže byť

snaha vyhýbať sa otázkam a odpovediam, ktoré nám ponúka konzum a viac sa zaoberať

otázkami, ktoré nám sprostredkúva náš intelekt ohľadom zmyslu života a pýtať sa naň,

pýtať sa na ľudskú existenciu, ktorá sa nachádza v ťažkých, ako aj v ľahších životných

situáciách, pretože takéto situácie sa nedajú vyjadriť konzumným slovníkom. Pretože to

čo nám ponúka konzum je technického rázu, a teda ľudí a veci pokladá iba za nejaké

nástroje, ktoré treba využiť čo najlepšie.

34 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. s.19.

20

2. Dôležitosť kresťanskej sociálnej etiky v postmodernej

spoločnosti

Postmoderné myslenie zasahuje všetky oblasti spoločenského, hospodárskeho

i kultúrneho života, ale prejavuje sa aj v morálnom konaní jednotlivcov a spoločnosti.

V tejto kapitole sa chcem zamerať na kresťanskú sociálnu etiku a z jej pozície kriticky

analyzovať postmodernú spoločnosť. V súčasnej spoločnosti sa vytrácajú morálne

hodnoty, ako sú napríklad úcta, solidarita, láska k blížnemu a spoločné dobro, ktoré je

charakteristické pre kresťanskú sociálnu etiku. Aby som dokázala tvrdenie, že hodnoty

ako napríklad úcta k rodičom a k blížnym, solidarita, spoločné dobro a láska k blížnemu

sú potrebné pre súčasnú spoločnosť, tak je dôležité postupovať nasledujúcim spôsobom

a to pochopiť človeka ako osobu (2.1.) a pre lepšie pochopenie poskytnem definíciu

pojmu princíp (2.2.) následne na to sa zameriam na základné princípy kresťanskej

sociálnej etiky, ktorými sú princíp solidarity (2.3.1) a subsidiarity (2.3.3) a v časti

(2.3.2) poukážem na potrebu princípu spoločného dobra. Na začiatok tejto podkapitoly

je dôležité najprv vysvetliť, ako je človek, ako osoba chápaná v kresťanskej sociálnej

etike. Ďalej poukážem na to, ako je chápané spoločné dobro v kresťanskej sociálnej

etike a prečo je dôležité kriticky analyzovať z pohľadu kresťanskej sociálnej etiky

postmodernú spoločnosť. Prostredníctvom kresťanskej sociálnej etiky chcem poukázať

na to, ktoré hodnoty v postmodernej dobe sa vytrácajú. Cez tieto otázky chcem

poukázať na význam kresťanskej sociálnej etiky v postmodernej dobe.

2.1. Človek ako osoba v kresťanskej sociálnej etike

Kresťanská filozofická reflexia priniesla do dejín filozofie pojem osoby a poznanie

človeka ako osoby. „V kresťanskom myslení sa pojem osoby používal najprv v teológii,

v náuke o Najsvätejšej Trojici a o Kristovi ako Bohu a človekovi. Slúžil na opis

tajomstiev viery, ktoré presahujú naše poznanie. Na označenie človeka sa zdal byť tento

pojem vhodný preto, lebo ani podstatu človeka nemožno charakterizovať jednoduchou

definíciou.“35

35 SUTOR,B.: Politická etika. Trnava: Dobrá kniha, 1999. s. 22.

21

Prvá a zároveň najznámejšia definícia osoby pochádza od Boethia, ktorý osobu

definoval, že je „individuálna substancia racionálnej prirodzenosti.“36 Človek je teda

jediný rozumný tvor od prirodzenosti. Nikto okrem človeka na Zemi nemá schopnosť

racionálne myslieť a logicky rozvažovať. Ďalej je potrebné pre lepšie pochopenie

vysloviť tvrdenie, že „zo spoločenskej povahy človeka je zjavné, že jestvuje vzájomná

závislosť medzi rozvojom ľudskej osobnosti a vývinom samej spoločnosti. Lebo ľudská

osoba, ktorá už od prírody nevyhnutne potrebuje spoločenský život, je a musí byť

základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní.“37 Táto téza

Koncilu je základným princípom kresťanského učenia o spoločnosti.38 Citovaná téza

hovorí o tom, že: „v človeku ako v osobe patria bytie a povinnosť od prvopočiatku

k sebe. Sami seba spoznávame ako zodpovedných za vedenie svojho života.“39 Z toho

vyplýva, že človek ako jediný na tejto Zemi je schopný myslieť a premýšľať o svete

okolo nás. Človek ako osoba predstavuje jedinečnosť, čiže je sám sebou, dušou i telom,

odlišný a oddelený od každého iného bytia. Zrodil sa ako originálny. Človek ako ľudská

osoba nie je časťou iného, existujeme v nás samých, sme určitým spôsobom slobodný.

Vlastníme dušu i telo, pričom tvoríme ako osoba jeden telesný a súčasne duchovný celok.

Z kresťanského pohľadu treba zdôrazniť, že každý človek je osobou preto, lebo

je osobne Bohom stvorený a zároveň aj milovaný.40 Človek je rozumná individuálna

bytosť, ktorá je podľa kresťanskej náuky je stvorená Bohom a na obraz Boha. „V reči

Biblie a kresťanskej viery to znamená, že človek je stvorenie, Boží výtvor, je od Boha

závislý a jemu aj zodpovedný; avšak zároveň je jediným stvorením so schopnosťou

formulovať slobodne vlastnú odpoveď a byť za to zodpovedný. Preto Biblia nazýva

človeka verným obrazom Boha.“41 Ale netreba zabudnúť na to, že človek nie je bábkou

v rukách Boha, ale sám za seba a za svoje činy rozhoduje, má slobodu výberu. Zostáva

však stvorením, ktoré stvoril Boh.

Človek však ako osoba ostáva napriek mnohým nahromadeným poznatkom o

ňom, či už v oblasti psychológie, sociológie alebo filozofie stále záhadnou bytosťou,

ktorá nie vždy je dostatočne pochopená a ako napísal aj Martin Heidegger: „Nijaká

epocha nemala tak veľa a toľko rôznorodých poznatkov o človeku ako súčasná epocha. 36 VOLEK, P.: Dejiny filozofického myslenia v stredoveku. Banská Bystrica – Badín: Teologický inštitút, 1996. s. 29. 37 SUTOR,B.: Politická etika. s. 21. 38 SUTOR,B.: Politická etika. s. 21. 39 SUTOR,B.: Politická etika. s. 21. 40 Porov. FRONC, G.: Postmoderný alebo kresťanský človek? s. 36. http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2007/ran-2007-1-05.pdf /2009-12-11/ 41 SUTOR,B.: Politická etika. s. 22.

22

Nijaká osoba nebola schopná prezentovať svoje vedomosti o človeku takým účinným

a ohromujúcim spôsobom a oboznamovať nás nimi, tak rýchlo a ľahko, ako práve naša

epocha. Pravdou však je aj to, že nijaká doba nevedela menej o tom, čo je človek, ako

práve naša doba. Nikdy doteraz nenadobudol človek takú problematickú podobu ako

v našich dňoch.“42

Dôvodom prečo človek ostáva stále tajomstvom je v tom, že nie je len

materiálnym organizmom, ale vlastní aj nemateriálnu, a teda aj nesmrteľnú dušu, ktorá

je stále pre nás ľudí záhadou. Človek ako osoba je tvorivá, rozumná, citlivá a slobodná

bytosť. Je indivíduom, ktorý je jedinečný a zároveň odlišný od tých druhých „...máme

ľudskú prirodzenosť, charakterizovanú myslením, chcením, láskou, tak každé ľudské

indivíduum je nutne osobou.“43 Človek je teda nutne osobou už len tým, že myslí a cíti,

otázkou však ostáva čo je to tá ľudská prirodzenosť. Ľudskou prirodzenosťou sa

zaoberal v minulosti aj Tomáš Akvinský, ktorý tvrdí, že „prirodzenosťou človeka je

rozum a čo je proti rozumu, je aj proti prirodzenosti. Rozumnosť charakterizuje aj celé

ľudstvo, ktoré je dobré, keď sa riadi rozumom.“44 Základnou charakteristikou ľudskej

prirodzenosti je teda rozum. Rozum je tým základom, čo robí človeka človekom a čo ho

odlišuje od ostatných bytostí na Zemi „...ľudská prirodzenosť je to čo je nám všetkým

spoločné.“45

Ľudská osoba je aj ontologickým stvorením, ktoré stvoril Boh. Sme tým, čím

nás stvoril Boh „...prvým základom osoby a originálnej hodnoty každého človeka je

Boh stvoriteľ. V Ňom spočíva prameň originality každého...“46 Boh podľa kresťanskej

náuky je tým najvyšším, najoriginálnejším a najvšemohúcejším stvoriteľom, ktorý

stvoril človek na svoj obraz a je aj tým, ktorý dáva človeku život a v ňom ho udržuje

„Boh udržuje -v- bytí každú jednotlivú stvorenú osobu, nakoľko ju myslí, projektuje

a chce, a dáva jej svoju hodnotu najmä v jej singularite.“47 Boh vytvára osobu človeka

jedinečnou nielen tým, že Je, že cíti a tým, že myslí a myslenie ho zároveň robí

odlišným od druhých živočíchov, ktorí nemajú schopnosť sebareflexie, premýšľania, ale

aj tým, že Je. Vo svojej podstate osoba človeka má vlastnosti, ktoré ho robia

neopakovateľným a nenahraditeľným, má slobodu, ktorá mu umožňuje tvoriť a vytvárať 42CSONTOS SJ,L.: Uskutočnenie autotranscendencie človeka v láske. Bratislava: Príspevok na konferencii o rodine, 2005. s. 1. http://www.jezuiti.sk/admin/dok/47f0009109e1f.pdf /2010-01-12/ 43 BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2008. s. 257. 44KAFKA,J.: O ľudskej prirodzenosti. http://www.sappress.sk/psychiatria/12-23-04.pdf /2010-01-12/ 45 BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. s. 255. 46 BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. s. 258. 47 BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. s. 258.

23

nové veci “takže Boh nežgrloší originalitou pri stvorení osôb. A On každému daruje

nesmierne bohatstvo zahrnuté v slobode na „tvorenie“ seba samého, svojej originality

na základe svojich vlastných rozhodnutí.“48 Človek ako osoba, ktorá je stvorená Bohom

je originálna, preto lebo ju takú stvoril Boh. Je slobodná a zároveň zodpovedná za

rozhodnutia, ktoré učiní v tejto slobode. Ak človek uskutoční v tejto slobode niečo

nesprávne napríklad ublíži niekomu fyzicky alebo duševne, tak je zodpovedný za tento

čin len on sám a nie ten druhý.

Človek by sa mal taktiež rozvíjať a uskutočňovať vo svojej podstate, pretože je

čiastočne odkázaný sám na seba. Vo svojej podstate je odkázaný aj na „toho druhého“,

ktorého stretáva vo svojom živote ako seberovnú bytosť, ktorá ho vyzýva zároveň

k viere a k láskavosti. Človek „uskutečňuje „sám sebe“ jen uskutečňováním toho, co je

pro něho „tím druhým“. Ale „o druhé“ je pro člověka primárně „ten druhý“: druhý

člověk, který se s námi setkává jako rovná a rovnocenná duchovně-personální bytost,

oslovuje nás, otvírá se nám a vyzývá nás k víře, důvěře, laskavosti a lásce. Člověk

dospívá k plnému rozvinutí jen v personálním vztahu.“49 Človek je pre „tých druhých“

vždy „tým druhým“. Človek stojaci oproti nám je vždy pre nás „ten druhý“ a pre „toho

druhého“ človeka znamenáme primárne to isté. V tomto vzťahu sa nám „ten druhý“ javí

ako rovnocenná duchovno-personálna bytosť, ktorá nás vyzýva k viere, láske

a k dôvere. V takomto personálnom vzťahu človek zároveň dozrieva k rozvinutiu preto,

lebo v tomto vzťahu spoznáva sám seba.

Absolútna hodnota personálneho bytia sa uplatňuje až v Božej láske k človeku,

ktorá má svoj základ v biblicko-kresťanskom nazeraní na človeka ako na „obraz Boha“

a z povolania jednotlivca k spáse a jeho slobodného rozhodnutia pre večnosť.50 Človek

ako osoba je v kresťanskom myslení je stvorený na obraz Boha, ako som to už

naznačila vyššie v práci. Človek však ako osoba môže plné duchovno-personálne

rozvinutie nachádzať až v ľudskej spoločnosti alebo v spoločenstve najbližších ľudí,

kde mu poskytujú výchovu a morálne ponaučenia. Dôležitú úlohu v týchto duchovno-

personálnych vzťahoch zohráva reč „i lidské myšlení se uskutečňuje v řeči. Myšlenka

vyžaduje řeč, pojem volá po slovu. Je-li však řeč prostředkem a výrazem personální

komunikace, je i myšlení podstatně odkázáno na duchovní společenství s druhými. Jen

48 BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. s. 258. 49 CORETH,E.: Co je člověk? s. 159 50 Porov. CORETH.E.: Co je člověk? s. 159-160

24

v tomto soužití se vytváří duchovní svět jednotlivce.“51 Len s pomocou druhých

môžeme vytvárať personálnu komunikáciu alebo komunikáciu medzi dvoma osobami.

Personálna komunikácia nám pomáha vytvárať duchovný svet jednotlivca. Jednotlivec

a reč sú vo vzájomnom vzťahu.

Treba ešte zdôrazniť, že tento personálny vzťah sa nezavršuje len v komunikácii

a prostredníctvom komunikácie v poznávaní druhých osôb, ale dovršuje sa až

personálnou láskou „teprve ve společenství, ve společném životě a ve společné činnosti

s druhými, se člověk stává zcela sebou samým. Teprve v lásce k druhému dosahuje

nejvyšší možnosti sebe sama.“52 Človek spoznáva sám seba, svoju osobu len

prostredníctvom druhých osôb. Toto spoznávanie vlastnej osoby človek dokonale

završuje až v nezištnej a úprimnej láske k druhým.

Coreth poukazuje v rámci personálnej hodnoty na vyššie a nižšie hodnotové

oblasti. Ja však chcem zdôrazniť práve tú vyššiu hodnotovú oblasť, ktorá je zameraná

na hodnotu „o sebe“. Na túto vyššiu hodnotovú úroveň sa chcem zamerať preto, že tu

nejde len „o mňa“ ale predovšetkým „o toho druhého“ „hodnota žádá čistou hodnotící

odpověď kvůli sobě samé. To platí ve vlastním smyslu jen ve vztahu k personální

hodnotě druhého člověka. Zde nejde o mne, nýbrž o druhého, tj. o přijetí jeho

personální hodnoty kvůli ní samé. To však znamená, že chtění je v nečistším smyslu už

láska. To platí ve vlastní smyslu jen ve vztahu k personální hodnotě druhého človeka.“53

Ak naše „Ja“ nie je zamerané na seba, ale na „toho druhého“, tak už v tom momente

prijíma personálne hodnoty kvôli nej samej a nie kvôli sebe. Človek dáva napríklad

lásku tomu druhému, pretože to chce on sám a pre nič iné. Človek prostredníctvom

druhého človeka tým, že mu poskytuje lásku a dôveru, tak nachádza sám seba „...přijetí

hodnoty pro ni samu, je možná jenom ve vztahu k druhé duchovně-personální bytosti:

v personální lásce, ve svobodném Ano k personálnímu Ty. Láska v plném smyslu je

možná jen jako personální láska.“54 Z toho na záver vyplýva, že človek sám seba ako

osobu spoznáva len v spoločnosti a vo vzťahu k druhej osobe a len vo vzťahu k nej

spoznáva sám seba a taktiež personálne hodnoty (lásku, dôveru, úctu).

51 CORETH.E.: Co je člověk? s. 160. 52 CORETH,E.: Co je člověk? s. 161. 53 CORETH,E.: Co je člověk? s. 162. 54 CORETH,E.:Co je člověk? s. 162.

25

2.2. Definícia pojmu princíp

V tejto podkapitole chcem v krátkosti, pre lepšie pochopenie vysvetliť čo znemená

samotný pojem princíp. Princíp znamená „pôvod, začiatok, základný zdroj. V etike sú

princípy zásadami konania (individuálna etika) a smernicami na ustanovovanie

poriadku (sociálna etika). Neopisujú nijaký hotový alebo dokonca ideálny poriadok

a nie sú ani nijakými konkrétnymi návodmi na konanie. Sú skôr orientačnými líniami

pre konanie, ktoré treba vždy zohľadňovať a ktoré udávajú smer konania. Princíp

kresťanského učenia o spoločnosti sú založené na presvedčení o personálnej existencii

človeka v spoločnosti.“55 Princíp teda znamená nejaký začiatok alebo pôvod konania

ako aj poriadku, nie je však ideálnym poriadkom alebo poriadkom, ktorý sa musí

nevyhnutne dodržiavať, ale slúži skôr pre orientáciu konania spoločnosti. V kresťanskej

sociálnej etike sú základné princípy spoločné dobro, solidarita a subsidiarita.

2.2.1. Princíp solidarity

„Ľudia sú od prirodzenosti spoločenské tvory, a preto majú nažívať spolu a hľadať svoje

vzájomné dobro. Dobre usporiadané ľudské spolužitie si teda vyžaduje, aby všetci

navzájom uznávali a plnili svoje práva i povinnosti a zároveň aby každý veľkodušne

prispel svojím podielom k utváraniu takých prostredí, v ktorých by občianske práva

a povinnosti boli čoraz dokonalejšie a užitočnejšie zaručené.“(PT 14)56

Solidarita je jeden z princípov čo riadi spoločenský život. V kresťanskom učení má

solidarita taký význam, že mnohí jej predstavitelia nazvali tento princíp kresťanskou

čnosťou. „V encyklike Sollicitudo rei socialis pápež Ján Pavol II osobitným spôsobom

podčiarkol princíp solidarity, nazvúc ho ľudskou a kresťanskou čnosťou.“57

Podľa poľského katolíckeho kňaza a profesora filozofie Józefa Tischnera je

solidarita niečo, čo človeku netreba vnucovať násilím tvrdí, že „táto cnosť sa rodí sama,

spontánne, zo srdca. Cnosť solidarity je vyjadrením dobrej vôle človeka“.58 Solidarita

nie je niečím čo sa má človeku nanucovať. Je skôr niečím čo sa rodí samo zo seba, zo

srdca človeka. 55 SUTOR,B.: Politická etika. s. 35. 56 SUTOR,B.: Politická etika. s. 35. 57 VRAGAŠ, Š.: Princíp solidarity. http://ksn.frcth.uniba.sk/Solidarita.htm /2009-12-11/ 58 TISCHNER,J.: Etika solidarity. Bratislava: Kalligram, 1998. s. 39.

26

Podľa Coretha je solidarita zas niečo čo je vzájomne závislé a sprostredkované

na sebe. Ako je jednotlivec závislý na spoločnosti, tak spoločnosť je závislá od

jednotlivca „existuje tedy vzájemné prostředkování mezi jednotlivým a obecným, mezi

jednotlivou osobou a společností; jedno je podmíněno druhým. Výrazem toho je jednak

princip solidarity, podle něhož je jednotlivec jako společenská bytost vřazen do celku

společenství a společnosti a jim zavázán.“59 Spoločnosť a jednotlivec sú od seba

nevyhnutne závislý. Jedno by nemohlo existovať bez druhého. A teda už len z tohto

dôvodu, z tejto závislosti na sebe samých by sme si mali vzájomne pomáhať a nie

uzatvárať sa do seba samých, ako je to v súčasnej dobe čoraz viac viditeľnejší jav.

Žijeme v spoločnosti v ktorej realizujeme svoje sny a sami sebou stanovenými cieľmi

čo by sme chceli v živote dokázať. To však nie je možné bez spoločnosti „to znamená,

že ak chceme, aby naše úsilie bolo rešpektované, musíme aj my rešpektovať iných. Ak

chceme, aby iní plnili svoje povinnosti voči nám, musíme si plniť svoje povinnosti aj

my voči nim. Teda naše dobro súvisí s dobrom iných.“60 Z toho teda vyplýva, že je

nesprávne byť ľahostajný a egoistický voči spoločnosti a tváriť sa, že toho druhého

človeka nevidíme, že spoločnosť ako celok je pre náš život nepodstatná a tváriť sa, že

nikto nepotrebuje našu pomoc „solidarita sa musí prejaviť i vo vzájomnej pomoci.

Solidarita je teda rešpekt, zodpovednosť, povinnosť, pomoc iným, celku i naopak.

Solidarita nijako neznamená zrieknutie sa vlastnej individuality, len odmieta sebeckosť,

egoizmus.“61 Nejde o zrieknutie sa vlastného ja, vlastnej individuality a výnimočnosti,

vlastného života, ale ide o to nebyť ľahostajný a sebecký voči tým druhým, ktorí

existujú spolu s nami na tejto planéte.

Pre lepšie pochopenie solidarity a jej potreby v súčasnom svete sú potrebné

ďalšie dva princípy a to princíp bytia a povinnosti.

Solidarita ako princíp bytia: sa chápe ako sociálnosť osoby vyjadrená

v množnom čísle.62 Osoby sú tu navzájom od seba závislé a navzájom sa potrebujú

a teda rozvíjajú sa len vo vzájomnom spolunažívaní. Ľudia sú nevyhnutne odkázaní

jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých. „Spoločnosť teda

nie je len vonkajší účelový zväzok na uplatňovanie rozličných záujmov, je to skôr

priestor na spoločné utváranie hodnôt a základ osobného rozvoja. Preto sme spolu

59 CORETH,E.: Co je člověk? s. 168. 60 VAJDA,J.: Úvod do etiky. Nitra: Enigma, 2004. s. 157. 61 VAJDA,J.: Úvod do etiky. s. 157. 62 SUTOR,B.: Politická etika. s. 35.

27

navzájom osudovo pospájaní.“63 Ľudia však musia správne uskutočňovať túto

závislosť pre dobro jednotlivcov, ako aj celku a niesť zodpovednosť za druhých a za

celé spoločenstvo, a naopak, i spoločenstvo musí zase zobrať na seba starosť o

jednotlivých členov „ľudstvo môže na zemi, ktorá sa stáva tesnou prežiť len vtedy,

keď sa podarí vyvinúť takú mieru solidarity, aká je potrebná na vyriešenie

problémov, ktoré sa týkajú nás všetkých.“64

Solidarita ako princíp povinnosti: z toho, že ľudia sú od seba navzájom

závislí, tak z toho sa vyvodzujú vzájomné povinnosti. Tieto povinnosti sa prejavujú

v troch smeroch do ktorých patríme a to: „ako vzájomné záväzky jednotlivcov

a skupín; ako záväzky jednotlivcov a skupín s ohľadom na celok; ako záväzky celku

s ohľadom na jednotlivcov a skupiny.“65 Aby sme to lepšie pochopili, tak každý

človek, je zodpovedný za spoločné dobro a platí to aj naopak a to, že každé

spoločenstvo je zodpovedné za dobro jednotlivca. Toto tvrdenie však nemôžeme brať

doslovne pretože solidarita nepopiera právo jednotlivca na svoj voľný čas. „Solidarita

nevyžaduje vzdať sa osobného sebauplatňovania; osoba sa nemôže rozplynúť

v kolektíve. Solidarita však vylučuje egoistické izolovanie sa a bezohľadné

presadzovanie partikulárnych záujmov.“66 Nejde teda o to, aby človek myslel

egoisticky len na vlastné dobro, ale ide o to, aby človek myslel solidárne.

V tejto časti princíp solidarity som sa snažila vysvetliť akú úlohu zohráva

solidarita v spoločnosti a v čom je pre spoločnosť potrebná.

2.2.2. Potreba spoločného dobra

Interpretácia spoločného dobra môže byť rôzna. Popri individuálnom dobre teda

jestvuje aj dobro súvisiace so sociálnym životom ľudí: spoločné dobro. Spoločné dobro

nie je totožné s dobrom jednotlivca a nie je ani jednoduchým súhrnom jednotlivých

dobier. A však môžeme hovoriť o nejakom celku dobier v kultúrnej, morálnej,

hospodárskej a náboženskej oblasti. Otázka však znie, v čom tkvie toto spoločné dobro?

Už samotný pojem nám napovedá, že spoločné dobro je nejaký súhrn spoločných

podmienok, ktoré sú dobré pre veľkú časť spoločnosti.

63 SUTOR,B.: Politická etika. s. 35. 64 SUTOR,B.: Politická etika. s. 36. 65 SUTOR,B.: Politická etika. s. 36. 66 SUTOR,B.: Politická etika. s. 36.

28

„Subjektom spoločného dobra je spoločenstvo: rodina, skupina (napríklad

športové alebo kultúrne združenie), celé spoločenstvo štátu, alebo spoločenstvo

všetkých národov, ako aj každá osoba, každý jednotlivec.“67 Subjekt spoločného dobra

tvoria spoločenstvá, ktorými sú napríklad rodina, duchovné spoločenstvá. Nesmieme

však zabudnúť na to, že spoločné dobro nám pomáha organizovať vzťahy ohľadom

jednotlivca a spoločnosti „je najvyšším zákonom spoločnosti, upravuje vzťahy

jednotlivca a spoločnosti. Podľa katolíckej sociálnej náuky môžeme prostriedky

v sociálnej praxi správne používať len vtedy, ak máme na zreteli konečný ciel: poznať

Boha, jemu slúžiť a milovať ho.“68 Spoločné dobro je v súčasnej spoločnosti potrebné

zdôrazňovať aj z toho dôvodu, lebo je dobrom pre všetkých a nie len pre jednotlivca.

Spoločné dobro taktiež rešpektuje ľudskú prirodzenosť a slúži k zdokonaľovaniu

človeka a zaväzuje členov k uznávaniu spoločenskej autority.69 Človek ako spoločenský

tvor nemôže žiť v spoločnosti izolovaný, ale mal by aktívne pracovať pre spoločné

dobro. Človek potrebuje na dosiahnutie vlastného dobra iných ľudí preto, lebo sú

predpokladom jeho rozvinutia a zároveň na druhej strane aj on sám je predpokladom ich

sebanaplnenia. Mohli by sme tvrdiť, že väčšinu potrieb môžeme uskutočňovať len

v spolupráci a prostredníctvom iných. „Väčšinu dobier (hodnôt), ktoré patria

k ľudskému bytiu, sme schopní utvoriť iba spoločne. Preto spoločenské vzťahy nie sú

iba vzťahy konfliktov protirečivých záujmov, ale aj vzťahy spoločného úžitku. Aby sme

mali záujmy navzájom zlaďovať a aby sa mohli uskutočňovať spoločné hodnoty,

potrebuje každé spoločenstvo určitý poriadok“70 Pre lepšie pochopenie uvediem príklad.

Malá obec mala na svojom území spoločné jazero plné rýb. Keby každý rybár mal

záujem len o svoju časť jazera, ktorá mu bola pridelená a na ktorú by nikoho nechcel

pustiť zo strachu, že mu ubudne z rýb, ktoré by ulovil iný rybár, tak by sa snažil

rybárčiť na svojej časti rybníka čo najčastejšie ako sa bude dať. Keby takto konali všetci

rybári z danej obce, tak rybník by za krátku chvíľu ostal prázdny. Z toho dôvodu je

potrebné riešiť problém dohodou na spoločnom používaní jazera, o ktoré by sa každý

staral rovnakým spôsobom. A z toho vyplýva, že poriadok spoločného jazera mohol

vzniknúť len dohodou zúčastnených, ustanovením spoločného dobra. Tento príklad

rybárskeho spoločenstva, ak prejdeme na úroveň štátu, nám nepriamo ukazuje, ako sa

správame v súčasnej dobe. Z toho plynú nasledovné dôsledky: „ak jednotlivé štáty 67 VRAGAŠ, Š.: Princíp spoločného dobra. http://ksn.frcth.uniba.sk/Spol%20dobro.htm /2009-12-11/ 68 ŽÁK,K.: Katolícka sociálna etika. Nitra: Gymnázium sv. Cyrila a Metoda, 1998. s. 31. 69 Porov. ŽÁK,K.: Katolícka sociálna etika. s. 31. 70 SUTOR,B.: Politická etika. s. 38.

29

a národy budú ešte dlhšie bez vzájomnej dohody spotrebúvať obmedzené zásoby

spoločnej zemegule, zničia základy existencie svojho života. Preto dnes hovorí

kresťanské učenie o spoločnosti aj o celosvetovom spoločnom dobre, ktoré si vyžaduje

na svoje uskutočnenie spoločné orgány (porov. B III).“71 A teda súčasná spoločnosť

zahľadená len na vlastné potreby a predovšetkým na nadmernú spotrebu prírodných

zdrojov (voda, ropa, zemný plyn a iné nerastné suroviny) zanedbáva to, čo je spoločné

všetkým ľudom na tejto Zemi. Vzduch napríklad spoločnosť zanedbáva takým

spôsobom, že sú doň vypúšťané fosílne palivá, oxid uhličitý, oxid dusíka a iné pre

vzduch škodlivé látky.

Spoločné dobro vo svojom plnom význame, ako to definuje Sutor v knihe

Politická etika, je súhrnným pojmom pre hodnoty, ktoré možno realizovať iba spoločne.

Tieto hodnoty však predstavujú vyjadrenie a rozvoj personálnej existencie vo

vzájomnom spolunažívaní s inými, a nie nejakého im nadradeného kolektívu.72 Ide teda

o dobré spolunažívanie a organizovanie spoločenstiev ako sú napríklad rodina.

Taktiež si je potrebné uvedomiť, že spoločné dobro nie je čímsi raz a navždy

daným alebo samozrejmým pre spoločnosť. Je to niečo čo prináša prospech jedincovi

i ostatným príslušníkom spoločenstva „...komplexná atmosféra, v ktorej sa človek -

jedinec či spoločenské skupiny môžu slobodne rozvíjať v prospech seba a celej

spoločnosti. Je to všestranne zvládnutá vnútorná a vonkajšia stabilita spoločnosti,

umožňujúca rozvoj človeka.“73 A teda spoločné dobro je záujmom všetkých ľudí

a nielen jednotlivca a všetkých spoločenských zoskupení „v žiadnom prípade to nie je

len podiel na rozdeľovaní materiálnych statkov, ako sa to niekedy interpretuje. Omnoho

viac tu ide o celkovú hospodársko-politickú a kultúrnu atmosféru spoločnosti, priaznivú

pre rozvoj človeka.“74 Predovšetkým v spoločnom dobre nejde len o materiálne statky

a veci s tým súvisiace, ale ide tu o priaznivú atmosféru pre rozvoj človeka.

V tejto časti som sa snažila poukázať na to prečo je spoločné dobro pre súčasnú

spoločnosť potrebné. A teda je potrebné preto, lebo je dobrom pre všetkých a nie len pre

vyvolené skupiny ľudí alebo pre jednotlivca. Spoločné dobro môžeme považovať ako

dobro pre všetkých a pre každého jedného, pretože všetci sme v istom zmysle

zodpovední za všetkých.

71 SUTOR,B.: Politická etika. s. 38. 72 Porov. SUTOR,B.: Politická etika. s. 39. 73 VAJDA,J.: Úvod do etiky. s. 157. 74 VAJDA,J.: Úvod do Etiky. s. 157.

30

2.2.3. Princíp subsidiarity

Princíp subsidiarity zaujíma v katolíckom sociálnom učení osobitné miesto. Často sa

nazýva i klasickým sociálnym princípom katolíckej sociológie. „Princíp subsidiarity je

predovšetkým hlavným pravidlom na stanovenie právomocí pri uskutočňovaní spoločného dobra,

je to kompetenčné pravidlo. To čo môže jednotlivec uskutočniť vlastnými silami, nesmie mu

spoločnosť odobrať; čo môže uskutočniť malé spoločenstvo, to mu nesmie odobrať väčšie.“75 To

znamená, že verejná moc má pomáhať jednotlivcom a skupinám iba v tom, čo sami nie sú

schopní vykonať. Môžeme si to ukázať na príklade rodiny, ak je matka schopná

postarať sa o svoje dieťa, tak štát by jej nemal brať túto funkciu. Pretože v takomto

prípade by došlo ku konfliktu medzi rodičom dieťaťa a štátu. Štát by mal dať možnosť

človeku rozvíjať sa cez vlastné skúsenosti (ako je napríklad výchova dieťaťa) pretože,

každý človek je nenahraditeľným bohatstvom a má niečo priniesť do ľudskej

spoločnosti. Úlohou moci nie je tieto schopnosti zatracovať, ale podporovať. Princíp

subsidiarity dáva vlastne odpoveď na to, kedy môže alebo musí spoločnosť prispieť

svojou výpomocou a kedy nie. Ide tu o určenie kompetentnosti, akú má spoločnosť oproti

parciálnym komunitám a jednotlivcom. Nie je však úlohou štátu centrálne spravovať celý

spoločenský život. „Idea vyjadrená v tomto princípe nie je v sociálnej filozofii ničím

novým, hoci sám princíp bol sformulovaný až v 19. storočí v obrane proti zasahovaniu

štátu do práv rodiny a Cirkvi a v obrane slobodného združovania. Napríklad biskup

Kettler hovoril o iba „subsidiárnom“ práve štátu na výchovu detí a bránil tým vtedy právo

rodičov na voľbu školy podľa svojej viery.“76 Každé určenie kompetencie v štáte, v

spoločnosti a spoločenských skupinách, by sa malo riadiť podľa princípu subsidiarity, pričom

majú prvé miesto menšie a nižšie postavené spoločenstvá a inštitúcie, po nich vyššie

spoločenské organizmy a napokon štátna ustanovizeň.

Pre pochopenie subsidiarity treba tiež zdôrazniť, že „akákoľvek spoločenská činnosť, ale

iste najmä politická, nemá likvidovať či obmedzovať pozitívne snahy iných.“77 Práve naopak mala

by nechať rozvíjať snahu jednotlivcov alebo sociálnym inštitúciám ako sú napríklad rodiny, obce

a nie obmedzovať ich..

Podľa Coretha by subsidiarita mala byť viazaná na dobro jednotlivcov „každá forma

společenství zůstává vázána na blaho jednotlivců. Sociální útvar má zásadně subsidiární funkci, tj.

75 SUTOR,B.: Politická etika. s. 41. 76 SUTOR,B.: Politická etika. s. 41. 77 VAJDA,J.: Úvod do Etiky. s. 157.

31

pomocnou a služebnou úlohu, má totiž konat to, co jednotlivec nebo příslušná podřazená pospolitost

sami nedokážou, v čem jsou teď odkázáni na zásah vyššího sociálního útvaru.“78 Ako som to už

naznačila aj vyššie v práci, tak to čo jednotlivci alebo nejaké sociálne pospolitosti sami nedokážu

alebo to nie je v ich kompetencii, tak tam je potrebná pomoc a podpora štátu. Moc štátu je však

obmedzená „.jeho meze jsou však v tom, že nemá rušit či omezovat svobodu a práva jednotlivce, že

nemá přebírat funkce, jež muže a má svobodně a odpovědně plnit jednotlivec sám, ani nemá

vykonávat funkce, které mohou plnit podřízená společenství a sociální útvary, nýbrž má za úkol

svou pomocí, řízením a podporou zasahovat tam, kde to vyžaduje společné blaho celku.“79

V kompetencii štátu je to, že má podporovať, kde sa vyžaduje spoločné dobro celku.

2.3. Zdôraznenie potreby kresťanskej sociálnej etiky

Na začiatok tejto podkapitoly sa najprv zameriam na lepšie vysvetlenie pojmu individualizmus

a následne po vysvetlení tohto pojmu prejdem k zdôrazneniu potreby kresťanskej sociálnej etiky

v súčasnej dobe.

Rovnako ako princípy solidarity i princíp subsidiarity je v určitom protiklade

s individualistickým chápaním spoločnosti. Pretože, ak napríklad solidarita sa zaoberá

spoločenským životom a vyjadrovaným dobrej vôle človeka, a ak je podľa princípu

solidarity človek závislý na spoločnosti a spoločnosť na človeku, tak by sme si mali

navzájom pomáhať a nie uzatvárať sa do seba a do svojich svetov, ako je to

charakteristické pre termín individualizmus. Individualizmus je opakom solidarity

preto, lebo individualizmus odporuje najviac vonkajším zásahom do individuálnej

voľby buď spoločnosťou, štátom alebo inou autoritou. Pod individualizmom taktiež

rozumiem zdôrazňovanie významu a práv jednotlivca (a nie spoločnosti). Lipovetský

napríklad poukazuje na „zodpovedný“ a „nezodpovedný“ individualizmus. Tvrdí, že

„lze postmoralistní individualismus charakterizovat dvěma protikladnými sklony. První

jedince vynáší hodnotu práce, druhý slaví snadné výdělky. První prosazuje obhajobu

etických hodnot, druhý je spíše překračuje (korupce, nepřípustné transakce, neprůhledné

odměny, daňový únik). Dvěma proudům současného individualismu odpovídají dva

protikladné modely kapitalismu. Na jedné straně tu je individualismus zodpovědný

a organizační, na druhé individualismus soběstačný, nespoutaný a dezorganizační -

78 CORETH,E.: Co je člověk? s. 168 – 169. 79 CORETH, E.: Co je člověk? s. 169.

32

nezodpovědný.“80 Lipovetský teda hovorí o dvoch individualizmoch, ktoré prevládajú

v súčasnej spoločnosti. Jeden je akoby ten „dobrý“, zodpovedný individualizmus, ktorý

charakterizuje človeka ako obhajcu etických hodnôt, ktorý je usilovný a ten druhý

akoby „zlý“, nezodpovedný individualizmus charakterizoval človeka bez etických

hodnôt.

Lipovetský ďalej zdôrazňuje, že by sme v postmodernej dobe mali zastávať

hlavne ten „zodpovedný“ individualizmus „pravým problémem naší doby je zajistit, aby

v antagonismu obou individualismu převážil ten zodpovědný (profesionální svědomí,

péče o druhé, smysl pro zájem o budoucnost) nad nespoutanou volností.“81 Otázkou

ostáva, či je takýto zodpovedný individualizmus dostačujúci pre súčasnú spoločnosť? Je

dostačujúce mať len minimálne morálne pravidlá, so slušnosťou a záujmom o

budúcnosť? Lipovetského zodpovedný individualizmus, aj keď znie zaujímavo a taktiež

obsahuje minimálne morálne hodnoty (ako slušnosť, profesionálne svedomie,

zodpovednosť...), nie je celkom dostačujúci. Pretože, Lipovetského zodpovedný

individualizmus a minimálne morálne pravidlá neobsahujú to, čo obsahuje kresťanská

sociálna etika a to kresťanskú lásku. Prečo je však potrebná kresťanská láska v súčasnej

spoločnosti? Síce si uvedomujeme, že kresťanská sociálna etika a etika vôbec

jednoducho svet neprerobí, tak ako by sme si to želali, ale napriek tomu má vo svete

svoje miesto. „Základným pravidlom ľudskej morálky a etického konania je: nad týmto

všetkým je láska! Láska nie je zákon. Láska sa neukladá, ale ponúka. Je však aj

najsilnejším putom, zaväzuje tým, že oslobodzuje.“82 Láska je teda v tomto zmysle

niečo čo sa nám ponúka v našej slobode. Je niečím čo nás neobmedzuje.

Lásku v tomto zmysle môžeme pochopiť aj tak, že nehľadá sama seba, ale skôr

hľadá a prijíma toho druhého kvôli nemu samému a nie kvôli sebe samej „odpověď

spočívající v osobní lásce, jež nehledá sama sebe, nýbrž přijímá druhého jen kvůli němu

samému, zapomíná na sebe a dává se druhému. Z toho je patrno, že metafyzická

základní struktura chtění se nejčistěji uskutečňuje v osobní lásce, protož jenom v ní ve

vztahu k absolutní hodnotě osoby, je možné a smysluplné čisté gesto sebeodevzdání

druhému pro něho samého, oddání, jež překračuje samo sebe a zapomíná samo na

80 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 212. 81 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 212 – 213. 82 JURINA,J.: Nebezpečenstvo postmoderného morálneho relativizmu. http://www.elis.sk/download_file.php?product_id=1283&session_id=qg1p8sfskje4tfki487m420id1 /2009-11-28/

33

sebe.“83 Láska nie je egoistická, ale svoju pozornosť obracia na toho druhého v snahe

pomôcť. Znamená aj to, že ak sa v metafyzickom chcení odovzdáme tomu druhému, nie

z čisto egoistických úmyslov, ale z úmyslov, ktoré prekračujú sami seba

a predovšetkým zabúdajú na seba, oddávajú sa niekomu druhému pre neho samotného

a nie pre seba. Láska prekračuje Lipovetského zodpovedný individualizmus v tom

zmysle, že nie je egoistická, sebecká a zahľadená sama na seba a nemyslí len na seba,

nemyslí len na svoju budúcnosť, na svoj prospech, ale aj na budúcnosť toho druhého.

Snaží sa oddať niekom druhému pre neho samotného a nie pre seba „být činný pro

konečné jsoucno znamená vyjít nad sebe sama, rozbít hranice vlastní podstaty

vytvořením nového bytí.“84 V tomto oddaní pre druhého vychádza zo seba samého a

postupne vytvára nové bytie.

Potreba kresťanskej sociálnej etiky je aj v tom, že „v jej centre už nie je

abstraktný a sprostredkovaný normatívny zákon, ale živá, konkrétna osoba Ježiša

Krista. Hans Urs von Balthasar doslova píše: „Kristus je konkrétnym kategorickým

imperatívom, nakoľko on sám je normou personálno-konkrétnou.“85 Kristus

v kresťanskej sociálnej náuke zohráva dôležité miesto v tom zmysle, že nie je niečím

abstraktným, ale skôr niečím konkrétnym. Je niečím, čo nám dáva morálny príklad.

Kresťanská sociálna etika je v súčasnej dobe potrebná preto, lebo nám ponúka

lásku, ktorá nám chýba, a ktorá predstavuje aj šťastie „zlatým pravidlom kresťana je

robiť všetkým dobro, lebo tým ho robíme aj sebe. Dokonalosť spočíva v láske, ktorá je

šťastím. Láska k Bohu, k blížnemu a aj nepriateľovi je naplnením celej morálky.“86

Láska je to, čo v zodpovednom individualizme chýba, pretože napriek tomu, že má

zodpovedný individualizmus aspoň minimálne morálne pravidlá založené na slušnosti

a záujme o budúcnosť je nedostačujúci, pretože je zameraný na jednotlivca, ktorý je

zahľadený sám na seba a nie na toho druhého a napriek tomu, že rešpektuje slušnosť,

zodpovednosť a záujem o budúcnosť, láska k blížnemu a aj k nepriateľovi je mu cudzia.

Naliehavosť a potreba kresťanskej sociálnej etiky sa ukazuje aj v tom, že

„...súčasný človek potrebuje: nájsť cestu k vlastnej duši, k dobru, potrebuje objaviť

pôvodné, čisté a nezdeformované kresťanstvo. A práve tu stojíme pred etickým

princípom pokory, empatie a solidarity ako lieku na spupný individualizmus a pýchu. 83 CORETH,E.: Co je člověk? s. 123. 84 CORETH,E.: Co je člověk ? s. 124 85 HREHOVÁ, H.: Význam a naliehavosť kresťanskej etiky. 2005. http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050111.htm /2010-03-30/ 86 HREHOVÁ, H.: Význam a naliehavosť kresťanskej etiky. 2005. http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050111.htm /2010-03-30/

34

Človek 3. tisícročia sa bude musieť vrátiť k morálnemu prameňu - ku Kristovi, aby

pochopil, že v ňom je liek na nepokoj i rozdelenie. A prvým krokom k tomu je

nedovoliť rozbiť inštitúciu rodiny. V našej súčasnosti zastierame tento pohľad

klamstvom citlivosti voči menšinovým právam “inakosti”, ale nevšímame si to, čo tvorí

základ zdravej spoločnosti.“87 Potreba kresťanskej sociálnej etiky v súčasnej spoločnosti

nepochybne tkvie v tom, že oproti spupnému individualizmu chráni a podporuje

inštitúciu rodiny, ktorá je pre spoločnosť dôležitá. Ak chceme pochopiť a podporiť

kresťanskú sociálnu etiku a jej potrebu v súčasnom svete, tak by sme mali najprv

pochopiť pôvod tejto morálnej náuky a to prostredníctvom Krista, ktorý je príčinou

vzniku kresťanskej sociálnej etiky.

V tejto podkapitole som sa snažila zdôrazniť potrebu kresťanskej sociálnej etiky.

Táto potreba kresťanskej sociálnej etiky sa ukazuje v kresťanskej láske, ktorá

v Lipovetského zodpovednom individualizme chýba. Kresťanská láska je potrebná

predovšetkým preto, lebo nie je egoistická, ale svoju pozornosť obracia na toho

druhého.

87 HREHOVÁ, H.: Význam a naliehavosť kresťanskej etiky. 2005. http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050111.htm /2010-03-30/

35

3. Západoeurópska kultúra a postkomunistické Slovensko Témou tretej kapitoly bude analýza pojmu desocializácie (3.1.) a jej príčiny vzniku

v západoeurópskej kultúre (3.2.). Ďalej chcem poukázať na rodinu, ktorá je ohrozená

desocializáciou a zastávať stanovisko, že desocializácia je na Slovensku už čiastočne

prítomná (3.3.). V tejto časti chcem poukázať na zdôraznenie etických morálnych

hodnôt (úcta, súdržnosť...) a taktiež na absenciu princípov solidarity a subsidiarity a na

rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív, ktoré by v budúcnosti mohli by zabrániť

úplnej desocializácie na Slovensku. V tretej kapitole skôr ako sa dostanem k problému

desocializácie, ktorá prichádza zo západnej európskej kultúry na postkomunistické

Slovensko a k snahe jeho riešenia, je potrebné najprv vysvetliť, čo znamená pojem

desocializácia (3.1.). Je to dôležité preto, aby sme lepšie pochopili problém, ktorý

chcem v práci riešiť. V tejto kapitole budem predovšetkým vychádzať z Matthewa

Fforda a z jeho článku Západný materializmus a vyváženie desocializácie.

3.1. Pojem desocializácia

Desocializácia je pojem, ktorý je predovšetkým charakteristický pre súčasné

západoeurópske krajiny a dá sa povedať, že v miernej forme sa vyskytuje už aj na

Slovensku. Desocializácia znamená „psychický únik z medziľudských vzťahov;

chorobná sociálna samoizolácia.“88 Človek sa dištancuje od spoločnosti. Voči

spoločnosti sa stáva ľahostajný. Dôsledok desocializácie je napríklad izolácia,

anonymita, neprítomnosť spoločenstva, rozpad inštitúcie rodiny.

Podľa Fforda desocializácia je „dôsledkom straty duchovného zdravia, ktoré

spočíva v „láske k láske“ a v „láske k pravde“. Lásku k pravde zabíja aj relativizmus.“89

Znamená vo svojej podstate to, že človek stratil záujem o vieru v duchovno a taktiež

stratil snahu po hľadaní pravdy. Záujem o pravdu v súčasnej dobe už nie je až taký

veľký ako v minulosti. Dnes už veľká väčšina ľudí nehľadá absolútnu pravdu prijateľnú

pre všetkých.

Fford ďalej tvrdí, že „desocializácia by mala byť chápaná v tom a iných

zmysloch ako pohyb smerom k ničote. Nakoniec, čo iné je osamelosť, ako neprítomnosť

88 ŠALING,S.; ŠALINGOVÁ, M.I. a MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Prešov: SAMO, 2006. s. 271. 89 RÁBARA,P.: Na Západe nič dobré? http://www.impulzrevue.sk/article.php?363 /2010-02-21/

36

vstupov, ku ktorým by malo dochádzať?“90 Desocializácia teda pre Fforda znamená

pohyb k ničote.

3.2. Príčiny vzniku desocializácie v Západoeurópskej kultúre

Ako sa zvykne hovoriť „všetko má svoju príčinu“ a teda aj desocializácia musela mať

pre svoj vznik nejakú príčinu, ktorá to celé spustila. Čo je však tou príčinou

desocializácie v západoeurópskej kultúre? Aké správne pomenovanie jej máme priradiť

aby nedošlo k omylu?

V tejto podčasti sa chcem zamerať na príčiny vzniku desocializácie

v Západoeurópskej kultúre a chcem tvrdiť, že príčina desocializácie je v jadre kultúry

pozostávajúcej zo súboru materialistických chápaní človeka a tak ako tvrdí aj Fforde

„ktoré systematicky produkujú sebecký individualizmus a spôsobujú úpadok

pospolitosti.“91 Podstate tým, že človek už v minulosti dával prednosť materiálnym

hodnotám pred hodnotami, ktoré sú zamerané na duchovno a tým, že túži mať čo

najviac materiálnych statkov, tak sa v ňom začína prejavovať sebeckosť, ktorá mu bráni

napríklad finančne pomôcť druhému človeku, ktorý sa nachádza v núdzi. Človek

prostredníctvom materialistického chápania sveta je čoraz viac zmeraný sám na seba a

na svoje blaho a tým znemožňuje uchopiť povahu spoločnosti. Jacques Maritain to

potvrdzuje nasledovnými vetami „materialistické chápanie sveta a života, filozofie,

ktoré v človeku neuznávajú jeho duchovný element a element večnosti, sa nedokážu

vyhnúť omylu vo svojom úsilí skonštruovať skutočne ľudskú spoločnosť, lebo nevedia

uspokojiť požiadavky osoby a pre túto skutočnosť nedokážu uchopiť povahu

spoločnosti.“92 Tým, že človek dáva prednosť materialistickému chápaniu sveta, tak sa

dopúšťa omylu v usporiadaní ľudskej spoločnosti a to preto, lebo cez materialistické

chápanie sveta nedokáže dokonale zachytiť povahu a požiadavky osoby a tým aj povahu

spoločnosti. Z toho vyplýva, že materialistické hodnoty a chápanie sveta cez tento

materialistický uhol pohľadu nie sú dostatočné k správnemu vývinu spoločnosti.

90 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2006. s. 16. 91 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 9. 92 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s.9.

37

Za ďalšiu príčinu desocializácie v Západoeurópskej kultúre môžeme považovať

aj dekristianizáciu, ktorá predstavuje protiklad kresťanského chápania človeka, ktorá

podľa Fforda úzko súvisí s materialistickou matricou „túto materialistickú „matricu“

treba chápať ako diametrálne protikladnú voči kresťanskému chápaniu človeka, tak

v historickom zmysle by bolo treba vidieť jej úspech ako úzko spojený a naviazaný na

dekristianizáciu.“93 Materialistická matrica je protikladná už len z toho dôvodu, že je

v nej obsiahnuté všetko materiálne, zmyslové, hmatateľné, čo život ponúka a jej

protikladom je to duchovné čo v živote nie je možné zachytiť zmyslami, ale predsa v to

mnohí ľudia veria, veria v to, že jestvuje niečo nadzmyslové, duchovné, čo nie je možné

dostatočne poznať ľudským rozumom a čo v kresťanskom chápaní môžeme nazvať

Bohom.

Už v staroveku ľudia rozlišovali medzi hmotným a duchovným a tým, že človek

ako „osoba“ má telo a dušu a neskôr v kresťanstve je každá duša stvorená Bohom

a okrem toho „je nesmrteľná a predstavuje to, čo je najvyššej hodnoty. Človek by sa tak

mal starať o svoju dušu, aby dosiahla večný život, a ak tak koná nadobúda autentickú

spiritualitu a žije podľa Ducha. Ústrednou cestou k takémuto duchovnému zdraviu je

láska k láske a láska k pravde a zdravá duša prirodzene vytvára takúto lásku.“94 A teda

podľa tohto učenia vyplýva, že človek by sa mal starať o svoju dušu a podporovať

duchovné praktiky v spoločnosti, v ktorej žije a teda „ak k takémuto presadzovaniu

nedochádza, nevyhnutne dochádza k jej protikladu, dôsledkom čoho je rozpad

spoločenských zväzkov či „desocializácie.“95

Táto kresťanská náuka, na ktorú sme si v krátkosti poukázali v Anglickej

spoločnosti výrazne v posledných desaťročiach oslabla. Fforde vo svojom článku síce

uznáva, že je ťažké merať religiozitu ako v spoločnostiach, tak aj v jednotlivcoch, ale

ďalej tvrdí, že má dôkazy, ktoré potvrdzujú hlboký proces sekularizácie, ktorý sa stal

intenzívny hlavne počas postmoderného obdobia.96 Fforde teda poukazuje na štatistické

fakty Veľkej Británie, ktoré potvrdzujú prítomnosť dekristianizácie a sekularizácie.

Podľa jeho údajov bola „Veľká Británia snáď jednou z najnábožnejších spoločností

v Európe; do neskorého dvadsiateho storočia bola pravdepodobne jednou z najmenej 93 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 9. 94 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 10. 95 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 11. 96 Porov. KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 11.

38

nábožných“97 Ďalej poukazuje na štatistiky, ktoré súvisia s návštevnosťou bohoslužieb

vo Veľkej Británii v rokoch 1989, 1991 a 1995 „v roku 1989 asi len 9,5% dospelej

populácie Anglicka pravidelne navštevovalo bohoslužby; v roku 1995 mali kresťanské

cirkvi iba 6,4 milióna praktizujúcich dospelých veriacich; v prieskume uskutočnenom

v roku 1991 40% respondentov vyhlásilo, že náboženstvo nemá nijaké dôležité miesto

v ich živote a len 7% potvrdilo, že sú dosť alebo hlboko veriaci.“98 Z týchto údajov

vyplýva, že záujem o kresťanské hodnoty v postmodernej dobe klesá a dochádza

k výraznejšej dekristianizácii, ktorá je jednou z príčin desocializácie vo Veľkej Británii.

Treba však aj pripustiť, že nie všetci ľudia sú desocializovaní, ale „tlak na stratu väzieb

tvorí časť kultúrneho modelu, ktorý je pravdepodobne na vzostupe, ale v žiadnom

prípade nie úplne dominantným, rovnako sa uznáva, že materialistická matrica je tým

najvplyvnejším v jadre britskej kultúry, avšak nie je všadeprítomná“99 Aj keď sú

v postmodernej dobe dominantné javy ako dekristianizácia a taktiež materialistická

matrica, ale nie sú všadeprítomné.

Na záver tejto podkapitoly je potrebné pripomenúť, že aj napriek tomu, že

desocializácia má ničivé dôsledky na spoločnosť a mentálnu nevoľnosť, tak aj napriek

tomu je stále udržiavaná postmodernou spoločnosťou. V súčasnosti sa dôsledkom

desocializácie snaží márne uniknúť mnoho jednotlivcov spod jej kontroly napríklad

„jednotlivci sú čoraz viac neznalí alternatívnych spôsobov života a tvrdosť i drsnosť

postmoderného života ľudí privádza k tomu, že reagujú na ľudí vo svojom okolí

nenávistne a agresívne“100 Dôsledkom týchto problémov sa jednotlivci často utiekajú

o pomoc rôznych psychológov, psychiatrov, terapeutov poprípade svoje problémy riešia

rôznymi psychotropnými liekmi na upokojenie nervov.

Príčinu desocializácie v Západoeurópskej kultúre môžeme hľadať v tejto kultúre,

ktorá pozostáva zo súboru materialistických chápaní človeka a za ďalšou príčinu

desocializácie môžeme pokladať aj dekristianizáciu, ktorá úzko súvisí s materialistickou

matricou.

97 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 11 98 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 11. 99 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 12. 100 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. 18.

39

3.3. Rodina ohrozená desocializáciou

Po páde totalitného režimu101 na Slovensku sa skončila éra marxistickej ideológie a

začali na Slovensko prenikať nové prvky západného myslenia ako napríklad vplyv

západných filmov, cestovanie do západných krajín (napr. Veľká Británia, Francúzsko...)

príchod západných firiem a zavádzanie ich obchodných zvyklostí a pravidiel. Postupne

začali ustupovať hodnoty (úcta, viera v niečo duchovné,) a pribúdajúcim časom sa

objavil pluralizmus názorov, ktorý je prijímaný prostredníctvom televízie, ktorá nám

poskytuje vidieť a počuť rôzne diskusie, reklamy v ktorej vychvaľujú ponúkaný

výrobok a toto všetko sa deje pod závojom slobody a kreatívnosti, ktorý má svoje

pozitívne ale aj negatívne stránky. Medzi tie pozitívne stránky môžeme zaradiť

pluralizmus názorov, ktorý má svoje pozitívum v tom, že na svet sa nemusíme pozerať

len z jedného uhla pohľadu, ale máme možnosť výberu ku ktorému názoru sa

prikloníme, väčšia informovanosť obyvateľstva o tom čo sa práve deje vo svete. Medzi

negatívne stránky pluralizmu môžeme paradoxne zaradiť zas veľké množstvo

informácií, ale nie pozitívnych, ale negatívnych, ktoré môžu vzápätí zle vplývať na

psychiku človeka a hlavne negatívny vplyv na psychiku dieťaťa alebo adolescenta, ktorí

nové informácie vnímajú intenzívnejšie už len z toho dôvodu, že objavujú a skúmajú

svet okolo seba. Taktiež za negatívum môžeme považovať to, že pluralizmus „vedie

k naozajstnému presýteniu, pretože vnímame obrovské množstvo informácií (ktorých

kvalita je veľmi nerovnorodá, no prevažujú informácie tuctové) tak rýchlo, že to

prevyšuje schopnosť ľudského mozgu prijať ich a spracovať.“102 Medzi negatívne

informácie môžeme zaradiť taktiež vandalizmus v uliciach, rôzne krádeže a vraždy,

ktoré sú priamo sprostredkované v televíznych staniciach. Všetky tieto zmeny sa udiali

ako dôsledok nového myslenia, ktoré dostalo názov „postmodernizmus“.

V tejto podkapitole budem zastávať tvrdenie, že Slovensko smeruje

k desocializácii a je možné tvrdiť, že desocializácia v Slovenskej spoločnosti je už

čiastočne prítomná, a že po niektorých zlých skúsenostiach so socializmom bude

následne čeliť výzve pre svoje kresťanstvo a pospolitý život. V práci budem teda

súhlasiť s postojom Matthewa Fforda, že Slovensko smeruje k desocializácii, rozdiel

bude len v tom, že desocializácia na Slovensku je už čiastočne prítomná a dôkazom

toho je zvyšujúca rozvodovosť manželstiev, korupcia, vandalizmus. Na tento fakt 101 To je v roku 1989. 102 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. 108.

40

poukážem v štatistických parametroch, kde nárast manželských rozvodov na Slovensku

z roka na rok rastie. Rozdiel medzi Slovenskom a Anglickom je v tom, že podľa

štatistík, ktoré uvediem nižšie v práci si môžeme všimnúť, že rozvodovosť v slovenskej

spoločnosti je rovnaká, ako v Anglickej spoločnosti v 80. rokoch. A aj týmto faktom by

som chcela poukázať na to, že desocializácia je v slovenskej spoločnosti už čiastočne

prítomná. Tento cieľ chcem ako som to už spomenula vyššie, dosiahnuť porovnávacím

spôsobom a prehľadom štatistických údajov, ktoré uvádza Fforde a zo štatistických

údajov zo štatistického úradu Slovenskej republiky.

Fforde obhajuje toto tvrdenie z toho dôvodu, „lebo na Západe postmoderné

obdobie (posledné štyri desaťročia) znamená rýchlo postupujúcu sekularizáciu a stratu

spoločenských väzieb, pričom tieto dva vývojové momenty, navzájom prepojené,

predstavujú ústrednú dynamiku nedávnych kultúrnych dejín Západu.“103 Tvrdí teda, že

postmoderná doba smeruje k sekularizácii a strate spoločenských väzieb. Dôvodom

straty spoločenských väzieb je súbor materialistických a antikresťanských pohľadov na

človeka, ktorý postupne spôsobuje rozpad spoločenstva.104 Postmoderný človek stráca

vieru, že niečo také ako Boh existuje, postupne akoby strácal vieru v to najvyššie, čo si

len môže myslieť a to v Boha, a v tejto zmene pohľadu na svet, v tomto odvrátení

pohľadu k niečomu inému, akoby hľadal útočisko v materiálnych hodnotách,

v konzumnom spôsobe života. Či je takéto smerovanie ľudskej bytosti správne alebo

nie, je v tomto momente pre mňa otázne. Jedno je však aspoň čiastočne isté. Súčasný

človek je viac zahľadený sám do seba a voči okolitému svetu má ľahostajné správanie.

Touto ľahostajnosťou sa postupne spôsobuje aj rozpad spoločenstva „izoláciou,

anonymitou a absenciou prináležitosti; je konfrontovaný s kultúrnymi skutočnosťami,

ktoré vo vzrastajúcej miere presadzujú neprítomnosť spoločenstva.“105

Nevyriešenou otázkou pre mňa ostáva, v akej miere sú tieto zmeny prítomné aj

v slovenskej spoločnosti. Keďže desocializácia je už prítomná nielen

v Západoeurópskej kultúre, ale aj v slovenskej spoločnosti. Otázka teda znie v akej

intenzite je prítomná desocializácia na Slovensku?

Fforde tvrdí, že prejav desocializácie je vo Veľkej Británii prítomný a prejavuje

sa hlavne rozpadom rodiny, odcudzenie sa politickým inštitúciám, vysoký nárast 103 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s. 2 . 104 Porov. KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s.2. 105 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s.2.

41

zločinnosti „kríza v ľudskej ekológii, erózia spoločenského prostredia dokladaná

rozšíreným rozpadom spoločenských noriem, platí o Veľkej Británii rovnako ako

o mnohých iných krajinách západnej pologule. Tieto znaky našej kultúrnej krízy sa

stanú bezprostredne zrejmými, ak si všimneme také ústredné javy, ako rozpad rodiny,

odcudzenie sa politickým inštitúciám, vyprázdnenie občianskej spoločnosti.“106 Tieto

znaky v britskej spoločnosti sú podľa Fforda čoraz viac viditeľnejšie. A podľa jeho

názoru takúto formu desocializácie je možné očakávať aj v slovenskej spoločnosti

a preto nás chce varovať pred hroziacou desocializáciou starým anglický príslovím:

„byť varovaný vopred, znamená byť vyzbrojený v predstihu.“107 Sú však jeho obavy

opodstatnené? Nie je na jeho varovanie už pre slovenskú spoločnosť prineskoro? Ak

považuje Fforde za prejav desocializácie zvýšený rozpad rodín, tak musíme pripustiť, že

aj v slovenskej spoločnosti sa tieto prejavy zvyšujú a sú podľa štatistických údajov

porovnateľné s prieskumami, ktoré boli vykonané vo Veľkej Británii. A na základe

tohto si myslím, že desocializácia je na Slovensku už čiastočne prítomná a preto

považujem Ffordove varovania za oneskorené aj keď sú myslené v dobrom. Aby moje

tvrdenie bolo považované za opodstatnené a nie za nezmysel z mojej strany, tak mojím

cieľom je porovnať štatistické údaje Slovenska a Veľkej Británie a tým dokázať

čiastočnú desocializáciu v slovenskej spoločnosti. Údaje, ktoré chcem uviesť, boli

získané zo Štatistického úradu Slovenskej republiky a údaje ohľadom Veľkej Británie

som čerpala z Ffordovho článku Západný materializmus a vyváženie desocializácie, kde

uvádzal štatistické údaje o výške rozvodovosti vo Veľkej Británii. Predtým však ako

začnem porovnávať štatistické údaje, tak sa ešte chcem zamerať na rodinu ako na určitú

prirodzenú mravnú základnú jednotku celej spoločnosti a v tejto podkapitole chcem

poukázať aj na potrebu rodiny v spoločnosti, ktorá tvorí jej základ (3.3.1.). Ohľadom

porovnania slovenskej a anglickej spoločnosti sa chcem zamerať na výšku rozvodovosti

v slovenskej a anglickej spoločnosti (3.3.2.), s tým súvisiaci problém nárastu detí

žijúcich s jedným rodičom (3.3.3.), a ďalej na podiel detí narodených mimo manželstva

v slovenskej a anglickej spoločnosti (3.3.4.). V ďalšej podčasti sa chcem zamerať na

riešenie možných problémov, ktoré by v budúcnosti mohli zabrániť úplnej

desocializácii na Slovensku, ktorá bola privezená zo Západu. Tu sa chcem sústrediť na

možnosť pozitívneho vplyvu médií na spoločnosti. Pre pozitívny vplyv médií na 106 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s.3. 107 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s.18.

42

rodinný život je teda potrebné zúčastňovať sa aj na verejných debatách (Pod lampou,

Fórum, Lampáreň,), cez ktoré by sa vyzdvihovali mravné hodnoty, ako solidárnosť,

úcta či už k rodičom alebo k blížnym, alebo možnosť ignorácie niektorých televíznych

programov, ktoré propagujú to, čo je na medziľudských vzťahoch nesprávne. Ďalšou

možnosťou je myšlienka rozvoju dobrovoľných občianskych iniciatív, ktoré by

v budúcnosti mohli zabrániť úplnej desocializácii na Slovensku a prostredníctvom tejto

možnosti taktiež poukázať na zdôraznenie etických a morálnych hodnôt, ktoré sú pre

súčasnú spoločnosť dôležité, a taktiež na absenciu princípov solidarity a subsidiarity

(3.3.5).

3.3.1. Rodina ako primárna mravná jednotka v spoločnosti

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená so vzťahom manželstva

a vzťahom rodičia a deti. Rodinu môžeme označiť aj za produkt historického vývoja,

ktorá prešla rôznymi zmenami vývoja v spoločnosti napríklad cez párové ďalej

polygamné formy až po monogamný typ. V dnešnej spoločnosti však rodina stráca

tradičné hodnoty, ktoré sú charakteristické pre kresťanskú vieru a to najmä úctu,

vernosť, určitú solidárnosť k členom rodiny a predovšetkým sa stráca povinnosť voči

rodine.

Z kresťanského pohľadu je „manželstvo a právo prežívať ho prirodzeným

spôsobom božského pôvodu; práve tak rodinu ustanovil a jej základné práva určil sám

Stvoriteľ, nie je to vec ľudskej ľubovôle ani hospodárskych činiteľov.“108 Rodina je

v kresťanstve to, čo ustanovil Stvoriteľ a nie je dôsledkom ľudského rozmaru. A práve

takýto kresťanský pohľad na rodinu a manželstvo sa v súčasnej dobe vytráca.

V súčasnosti má rodina určité miesto na rebríčku hodnôt „rodina je jedinou z

institucí, pro niž ohromná většina Evropanu doznává odhodlanost obětovat cokoli

včetně vlastního života.“109 Lipovetský ohľadom toho poukazuje na štatistky, ktoré

dokazujú, že „v roku 1987 tvrdilo 70% Francouzů, že rodina je jediným místem, kde se

cítí dobře a uvolněně. Více než 80% mladých Francouzů se domnívalo, že jejich rodiče

splnili svou úlohu velmi anebo docela dobře.“110 Podľa týchto štatistík sa teda dá tvrdiť,

že jednotlivci súčasnej dobe si vážia svoje rodiny a cítia sa v nich dobre a bezpečne a že

108 PIUS XI.: Sociálne encykliky. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1997. s. 157. 109 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 179. 110 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 179 – 180.

43

máloktorý človek by dal dopustiť na ktoréhokoľvek člena zo svojej rodiny, ale napriek

tomu je potrebné pripomenúť, že obnova rodiny v súčasnosti podľa Lipovetského

„neznamená obnovu tradičních povinností, předepisovaných měšťanskou

a náboženskou morálkou. V současných společnostech sice rodinu oslavujeme, ale

bezpodmínečné závazky již méně.“111 Rodina teda ako primárna mravná jednotka

spoločnosti už neplní takú úlohu ako v nedávnej minulosti. Ľudia síce majú radi svoje

rodiny, svojich príbuzných, ale záväzky plnia (napríklad vernosť voči manželke,

manželovi, podpora rodiny v ťažkých situáciách) voči svojim rodinám už o niečo

menej. Dôsledky ľahostajnosti voči záväzkom k rodinám sú napríklad množiace sa

rozvody a ako na to poukazuje aj Lipovetský „množí se rozvody, svobodná partnerství

a nemanželské děti. Společnost navíc žádný z těchto skutku nezakazuje. Kult rodiny se

oprostil od svých někdejších závazných předpisu ve prospěch intimního naplnění a práv

svobodného subjektu.“112 V podstate tým, že je čoraz viacej rozvodov a s tým súvisiaci

problém rastúcich nemanželských detí, tak zároveň postupne zaniká to tradičné

kresťanské chápanie rodiny. Človek si v súčasnosti nárokuje na rôzne práva „...nikde

však nenajdeme přísnou povinnost, která by ovládala individuální touhy“113 dnes už sa

nemienime vystatovať posmechu výrokmi ako „Bojte se dne, kdy se budete muset

zastydět před vlastními dětmi za to, že máte jen jedno nebo dvě.“114 Dnes už záväzky

nie sú „in“ nie sú v móde a podľa mnohých sú staromódne. Rodina napriek niektorým

pozitívnym hodnotám, ako napríklad, že mnoho ľudí je ochotných obetovať sa za

členov svojej rodiny, tak napriek tomu zmenila svoje tradičné, morálne hodnoty, ktoré

už nie sú až tak prítomné napríklad hodnoty, ako úcta k rodičom, vernosť, povinnosť

a solidárnosť voči rodinne. „Rozpad tradiční rodinné etiky je ještě silněji vybičován

prenatální diagnostikou, která budoucím rodičům umožňuje znát pohlaví dítěte

a selektivním potratem o něm i rozhodnout.“115 Rodina v postmoderne už teda neplní tú

funkciu o sebe. Už neplní primárnu mravnú inštitúciu spoločnosti ako v minulosti, ale

plní individualistickú inštitúciu, kde jednotlivec si má pravo vybrať aké pohlavie bude

mať jeho dieťa.

V súčasnej spoločnosti „rodina jako taková se již žádné úctě neteší. Rodina je

nástrojem k osobní realizaci. Ze „závazné“ instituce se proměnila v pružné citové

111 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 180. 112 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 180. 113 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 180. 114 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 180. 115 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 181.

44

zařízení.“116 Vidíme teda mnoho dôkazov, ktoré nám potvrdzujú, že súčasná rodina

prešla zmenou, ktorá nie je moc pozitívna. Nesmieme však zabúdať na to, že nie každá

rodina prešla takýmito zmenami a stratila všetky morálne hodnoty a povinnosti voči

rodine. Aby nedošlo k úplnej strate mravných hodnôt v rodine, a aby súčasná rodina

neplnila čisto individualistickú úlohu, tak sú pre prospech ľudskej rodiny „nevyhnutné

dve veci: reforma ustanovizní a náprava mravov. A keď hovoríme o reforme

ustanovizní, myslíme prvotne na štát, a to nie preto, že od jeho pôsobenia treba

očakávať všetku nápravu, ale preto, lebo pod vplyvom individualizmu veci dopadli tak,

že niekdajšia bohatá forma spoločenského života, ktorý sa kedysi prejavoval celým

radom rôznych združení, bola potlačená a takmer vymrela, takže dnes proti sebe stoja

skoro sami občania a štát.“117 Čo sa teda týka reformy ustanovizní, tak je tým myslený

štát, preto lebo dôsledkom individualizmu (ktorý je charakteristický zdôrazňovaním

významu a práv jednotlivca) niekdajší plnohodnotní život, bol potlačený a takmer

zanikol a z toho dôvodu, teraz proti sebe stoja občania a štát. Takéto zničenie

spoločnosti prináša rôzne problémy hlavne samotnému štátu, ktorý si odnesie všetku

záťaž, ktorú zničené združenia nezvládnu ďalej spracovávať a organizovať a z toho teda

vyplýva, že štát je zaťažený veľkým množstvom povinností. Čo sa však týka nápravy

mravov, tak to je tiež nevyhnutné pre plnohodnotné fungovanie súčasnej rodiny. Ak sa

náprava mravov v rodinách neuskutoční, tak sa bude ďalej rozširovať individualizmus

a sebecké konanie voči rodine a hrozí, že každý člen rodiny sa bude pozerať len na

svoje dobro a na dobro rodiny zanevrie. Preto by sme nemali v súčasnosti zabúdať, že

rodina napriek všetkým chybám, ktorých sa voči nej dopúšťame, stále tvorí primárnu

mravnú jednotku spoločnosti a ako takú by sme si ju mali vážiť a prejaviť voči nej úctu,

už len preto, lebo v nej sme vyrastali a v nej sme získavali výchovu od svojich rodičov.

116 LIPOVETSKY,G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických času. s. 182. 117 PIUS XI.: Sociálne encykliky. s. 99.

45

3.3.2. Výška rozvodovosti v slovenskej a anglickej spoločnosti

Počet uzavretých manželstiev v pomere k jednému rozvodu

Veľká Británia118

1938 58

80. roky 2,2

Počet rozvodov na tisíc

obyvateľov

Slovenská republika119 Veľká Británia

Rok 1931 až 1935 0,3120 -

80. roky 1,51121 -

Rok 2000 1,77 12,7122

Rok 2005 2,14 13,1123

Rok 2006 2,3124 12,3125

Rok 2008 2,3126 11,2127

118 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2006. s.101 119 Porov. Štatistický úrad SR, Základné charakteristiky obyvateľstva v roku 2000, 2005, 2008, http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=1687 /2010-03-08/ 120 Porov. BODNÁROVÁ,B., FILADELFIOVÁ,J.: Sekundárna analýza dostupných štatistických a výskumných údajov. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny. 2004. Príloha: s. 12 http://www.sspr.gov.sk/texty/File/pdf/2004/rodina/monitoring-%20publik/Stav_podm_SOM.pdf /2010-03-08/ 121 Porov. BODNÁROVÁ,B., FILADELFIOVÁ,J.: Sekundárna analýza dostupných štatistických a výskumných údajov. Príloha: s. 12 http://www.sspr.gov.sk/texty/File/pdf/2004/rodina/monitoring-%20publik/Stav_podm_SOM.pdf /2010-03-08/ 122Porov. Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for National Statistics, 2002, s.5, http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2_2000/FM2_28_v2.pdf /2010-03-08/ 123 Porov. Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for National Statistics, 2008, s.5, http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2no33/FM2_no_33.pdf /2010-03-08/ 124 Porov. Dostupné na stránke http://www.infostat.sk/vdc/data/databoris.htm /2010-03-08/ 125 Porov. Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for National Statistics, 2009, s.5, http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2no34/FM2_No34.pdf /2010-03-08/ 126 Porov. Štatistický úrad SR, Informácie o demografickom vývoji v roku 2009 (Bratislava: ŠÚ SR, 2009). Dostupné aj na: http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Demografia/Obyvatelstvo/2009/Tabulky_vyvoj_obyv_08.pdf /2010-03-17/ 127 Porov. Office for National Statistics. Divorces England and Wales. Published on 28 January 2010 at 9:30 am. Dostupné na: http://translate.google.sk/translate?hl=sk&sl=en&tl=sk&u=http%3A%2F%2Fwww.statistics.gov.uk%2Fcci%2Fnugget.asp%3Fid%3D170&anno=2 /2010-03-17/

46

Na základe týchto štatistík môžeme vidieť, že rozvodovosť v Slovenskej spoločnosti

z roka na rok rastie. Tak isto si môžeme ohľadom rozvodovosti všimnúť, že v 80.

rokoch v Anglickej spoločnosti bola rozvodovosť skoro rovnaká ako v Slovenskej

spoločnosti v rokoch 2005 až 2008 čo naznačuje už prítomnosť desocializácie

v Slovenskej spoločnosti. V súčasnej dobe je omnoho ľahšie sa rozviesť ako v

minulosti, ak si to tak praje jedna zo strán partnerov. Jedna z príčin respektíve dôvodov

rozpadu manželstiev môže byť napríklad závislosť jedného z partnerov na alkohole

alebo jedna z príčin rozpadu manželstva býva aj nevera, zlé sociálne podmienky.

K príčinám rozvodov môžu patriť aj rozdielnosť pováh, názorov a záujmov. Zvyšujúca

rozvodovosť môže byť dôvodom aj toho, že manželia respektíve manželky cítia malú

zodpovednosť za svoje manželstvo. Trend rozvodovosti manželských párov v súčasnej

dobe ukazuje, že počet rozvodov z roka na rok stúpa a stabilita manželských vzťahov

slabne. Manželstvo môžeme zaradiť medzi dôležitý ukazovateľ sociálnosti jednotlivca,

ktorý v súčasnej slovenskej spoločnosti stráca hodnotu akú malo v minulosti. „Na

Slovensku je dlhodobá tendencia rastu rozvodovosti už od roku 1954.“128 Čo je

dôkazom toho, že rozdiel medzi slovenskou a anglickou spoločnosťou nie je veľký.

128 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2006. s.106.

47

3.3.3. Nárast detí žijúcich s jedným rodičom v slovenskej a anglickej spoločnosti

Podiel detí žijúcich len s jedným rodičom (z celkového počtu detí)

Veľká Británia129 Slovenská republika130

Rok 1970 - 8,6%

Rok 1971 8% -

Rok 1991 - 10,4%

Rok 1993 22% -

Rok 2001 - 11,9%

Rok 2003 23%131 -

S predchádzajúcim problémom súvisí aj problém detí žijúcich s jedným rodičom,

pretože s rastúcim počtom rozvodov stále viac detí žije len s jedným z rodičov. Taktiež

s týmto údajom súvisí možnosť problému, že deti rodičov, ktorí sa rozviedli alebo sa

nezosobášili, majú vyššiu pravdepodobnosť toho, že budú žiť v nemanželskom

spolužití, mať menej uspokojivý vzťah, alebo eventuálne vyššiu pravdepodobnosť

rozvodu. Tento štatistický údaj hovorí aj o tom, že „...každé piate dieťa vo Veľkej

Británii a každé desiate dieťa na Slovensku vyrastá v rodine len s jedným rodičom.“132

Ako sa môže negatívne prejavovať v tomto prípade oslabenie kresťanských morálnych

hodnôt? Za negatívum tohto faktu možno považovať to, že dieťa z neúplnej rodiny

nebude mať skúsenosť o tom, akoby mala úplná rodina vyzerať a tým pádom nebude

mať ani plnohodnotnú predstavu o úplnej rodine. Tiež tu môže hroziť strata hodnôt

k jednému z rodičov, s ktorým nebude, tak často v kontakte. Pre dieťa hlavným

negatívom v tomto smere môže byť odmietnutie spolužiakmi v škole, ktorú bude

navštevovať. „Vo Veľkej Británii je podiel takýchto neúplných rodín o 100% vyšší ako

na Slovensku.“133

129 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s.103. 130 Porov. Demografické údaje zo sčítaní obyvateľov, domov a bytov na Slovensku. Bratislava: Infostat, 2009. Dostupné na http://sodb.infostat.sk/scitanie/sk/1848-2001/tab.III.2-2A_sk.htm /2010-03-17/ 131 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD,M.,: Západný materializmus a vyváženie desocializácie. s 4. 132 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s.103. 133 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s.103.

48

3.3.4. Podiel detí narodených mimo manželstva v slovenskej a anglickej spoločnosti

Podiel celkového počtu detí narodených mimo

manželstva

Veľká Británia134 Slovenská republika

Začiatok 20. storočia pod 10% -

70. roky 10% -

Rok 1970 - 6,21%135

Rok 1975 - 5,26%

Rok 1978 - 5,23%

Rok 1979 - 5,43%

Rok 1990 - 7,6%136

Rok 1994 viac ako 30% 11,74%137

Rok 2004 24%138 25%139

Rok 2008 - 30%140

Táto štatistika hovorí o tom, že počet narodených detí mimo manželstva sa každým

rokom zvyšuje. Čo považujem za neprirodzené, lebo manželstvo respektíve rodinu

chápem ako základnú bunku spoločnosti, ktorú treba chrániť a taktiež ju považujem za

prirodzené prostredie, do ktorého sa má dieťa narodiť a byť vychovávané rodičmi.

S týmto problémom súvisí aj labilita párov, ktoré nie sú zosobášené, alebo párov, ktoré

žijú slangovo povedané „na divoko“. Takáto podoba spolužitia v slovenskej spoločnosti

je čoraz viditeľnejšia. Čoraz viac mladých žien porodí dieťaťa ako nemanželské. „Ako

námietka voči týmto tvrdeniam môže byť uvádzaný nový model spolužitia partnerov

134 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniams. s. 101. 135 Porov. roky 1970,1975, 1978,1979, 136Porov. MATULÍK,J.; RITOMSKÝ,A.; PASTOR,K.; MINICHOVÁ,M.; VAVROVÁ,Z.: Rodina v ohrození – výzva pre sociálne vedy. http://www.infostat.sk/vdc/pdf/rodina.pdf /2010-03-08/ 137 Porov. Štatistický úrad SR, Pohyb obyvateľstva v roku 1994 (pramenné dielo). Dostupné na http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=6674 /2010-03-17/ 138 Porov. Dostupné na: http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en|sk&u=http://www.ons.gov.uk/ /2010-03-15/ 139 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s.101. 140 Porov. Štatistický úrad SR, Populačný vývoj v Slovenskej republike v roku 2008. Dostupné na: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=4128 /2010-01-17/

49

bez uzavretia manželstva.“141 Podľa štatistík v tabuľke si taktiež môžeme všimnúť, že

v roku 2008 sme sa vyrovnali percentám Veľkej Británie, čo znamená, že rozdiel medzi

Slovenskom a Anglickom nie je veľký.

Otázka potom znie: Čo znamená rodina v súčasnej postmodernej spoločnosti?

Podľa uvedených štatistík zisťujeme, že rodina stráca zrejme svoje miesto a vážnosť

v súčasnej spoločnosti. Strácajú sa hodnoty (láska, súdržnosť manželov, vernosť...),

ktoré sú charakteristické pre rodinu. „Na začiatku 3. tisícročia zisťujeme, že všeobecne

prijateľnej definície rodiny niet, takže neviem, čo vlastne treba ochraňovať. Ale ak

rodina je hocičo, ak ochraňovať rodinu znamená ochraňovať hocijakú ľudskú skupinu,

vlastne neochraňujeme nič. To je tragický paradox postmodernej doby.“142 Takýto

pohľad na rodinu je vo svoje podstate protikladom tvrdenia, ktoré som uviedla vyššie

a to, že rodinu chápem, ako základnú bunku spoločnosti, ktorú treba chrániť a taktiež ju

považujem za prirodzené prostredie, do ktorého sa má dieťa narodiť. Takýto tradičný

pohľad na rodinu sa však v súčasnej postmodernej dobe vytráca a nahrádza ho postupne

nový model spolužitia partnerov bez manželského záväzku.

Na záver zhrniem, že porovnania cez štatistické údaje ohľadom partnerských,

rodinných a sociálnych vzťahoch poukazujú na to, že na Slovensku je desocializácia už

prítomná a je porovnateľná s anglickou spoločnosťou. A z toho vyplýva, že Ffordovo

varovanie je síce opodstatnené, ale oneskorené.

3.3.5. Riešenie problémov, ktoré by mohli zapríčiniť úplnú desocializáciu na

Slovensku V tejto podkapitole poukážem na niektoré príčiny, ktoré spôsobujú desocializáciu

v slovenskej spoločnosti. Následne na to poukážem na dôsledky (napríklad vysoká

rozvodovosť manželských párov) týchto príčin a postupne prejdem k možnému riešeniu

týchto problémov, ktoré sa vyskytujú v súčasnej slovenskej spoločnosti.

Súčasná slovenská spoločnosť, ako som to už vyššie ukázala, je zasiahnutá

desocializáciou, ktorá k nám prišla zo západoeurópskej spoločnosti, či už

prostredníctvom médií alebo internetu. Dokazuje to aj Baudrillard, ktorý „zkoumá

životní poměry, v nichž je velmi těžké, ne-li nemožné představit si svět bez televize. Na

141 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s.100. 142 PASTOR,K.: Inštitúcia manželstva v súčasnej spoločnosti. FMFI UK Bratislava, FF TU Trnava. http://www.family-sk.sk/download/File/pastor_manz_VMR.pdf /2010-01-17/

50

blikající obrazovce vypadá všechno prakticky stejně, svět je vnímán stále více jako to,

co „se ukazuje v televizi“, lidé vnímají svět skrze obrazovku a jako obrazovku.“143

Prienik médií do života Slovenskej či už Západoeurópskej spoločnosti prispieva

k informačnej presýtenosti, politickej ľahostajnosti a ľahostajnosti voči iným oblastiam

sociálneho života. Média môžeme teda považovať za jednu z príčin desocializácie na

Slovensku, pretože prostredníctvom médií získavame informácie zo sveta, ktoré na nás

veľakrát vplývajú negatívne.

Za negatívne dôsledky týchto príčin môžeme považovať aj vysokú rozvodovosť

manželstiev v slovenskej spoločnosti, klesajúcu solidárnosť voči ľuďom, ktorí nás

obklopujú „víra v možnost absolutně pevného morálního kodexu je dnes už málo

rozšířená.“144 Tu sa nám ponúka otázka, ako môžu mať masmédia vplyv na rodiny? Čo

má vlastne spoločné nejaký televízor s manželstvom? Keďže verejná mienka na ktorú

majú veľký vplyv masmédia vo veľkej miere silno ovplyvňuje ľudí v ich myslení ako aj

v ich konaní. Človek častokrát podvedome koná v rôznych situáciách, tak ako nám to

ukazujú v rôznych televíznych programoch, reklamách, kde nám názorne niekedy

ukazujú, že napríklad rozvod manželstva nie je nič zlé, že je to v poriadku, keď sa

rozvodom rozvráti celá rodina len preto, že manželia mali rozdielne názory a záľuby.

Výsledok takéhoto podvedomého správania najlepšie vidno na deťoch, ktoré radi

opakujú akčné scenáre z televíznych filmov alebo rozprávok napríklad keď vidí ako sa

kreslené postavičky v televízii bijú, dieťa to rado zopakuje buď na súrodencovi alebo na

nejakom spolužiakovi v škôlke alebo v škole a pritom si nemusí uvedomovať, že koná

nesprávne. Z toho vyplýva, že dieťaťa sa prostredníctvom televíznych programoch učí

nesprávnym medziľudským vzťahom. Aj keď je všeobecne známe, že média majú na

spoločnosť vo veľkej miere negatívny vplyv, tak nemusí byť vylúčená možnosť

pozitívneho vplyvu médií „ak kresťania na Slovensku chcú, aby sa kresťanské názory

na rodinu a etické problémy dostávali do médií a ovplyvňovali spoločnosť, musia byť

zrejme pretransformované z čisto teologického slovníka do slovníka verejne

prijímaného, čiže filozofického a právnického slovníka. Na toto upozorňoval aj Jürgen

Habermas v diskusii s kardinálom Ratzingerom. Ako príklad uviedol preklad

teologického chápania človeka ako obrazu Boha do filozofického pojmu

143 HARRINGTON,A. a kol.: Moderní sociální teorie. Základní témata a myšlenkové proudy. Praha: Portál, 2006. s. 352. 144 HARRINGTON,A. a kol.: Moderní sociální teorie. Základní témata a myšlenkové proudy. s. 355.

51

bezpodmienečne akceptovanej dôstojnosti človeka.“145 Pre pozitívny vplyv médií na

rodinný život, je teda potrebné pretransformovať teologický slovník do slovníka

prijateľného pre spoločnosť. Taktiež, ak nechceme aby desocializácia prenikla v plnom

prúde do slovenskej spoločnosti cez masmédia, a ak chceme aby sa vyzdvihovali

v slovenskej spoločnosti mravné hodnoty ako solidárnosť, úcta, tak je potrebné

zabezpečiť zúčastňovanie sa „verejných debát v masmédiách, ako je relácia Pod

lampou, Lampáreň v prípade vstupovať do mienkotvorných týždenníkov

a denníkov.“146 Poprípade ďalšou možnosťou je obmedzenie niektorých televíznych

programov alebo seriálov ako napríklad reality šou, ktoré sú v súčasnej dobe dosť

mediálne populárne a ktoré na spoločnosť negatívne vplývajú a propagujú to čo je

nesprávne v medziľudských vzťahoch. Medzi tieto relácie môžeme ďalej zaradiť ako

uvádza aj profesor Volek vo svojom článku „na Slovensku v roku 2005 sú to reality šou

Vyvolení v televízii JOJ a Big Brother v televízii Markíza.“147 Etické morálne hodnoty

ako aj princípy solidarita, subsidiarita, spoločné dobro a tiež aj chápanie človeka ako

osoby z jej vlastnou dôstojnosťou by sa mohli v súčasnej slovenskej spoločnosti udržať

prostredníctvom vplyvu kresťanskej sociálnej etiky respektíve aj kresťanskej náuky

a kresťanov. Taktiež etické morálne hodnoty by sa mohli šíriť aj prostredníctvom ľudí

pracujúcich v médiách, ktorí by mali záujem o etické morálne hodnoty a to spôsobom

„ak budú zadávať reklamu médiám, ktoré sa budú držať štandardných etických zásad,

ktoré budú podporovať kresťanské hodnoty tým aj súdržnosť a prosperitu rodín.“148

Prostredníctvom médií môžeme teda poukázať nielen na tie negatívne hodnoty, ktoré sú

nám prostredníctvom nich každodenne ponúkané napríklad ako je konzumný spôsob

života, rôzne akčné filmy charakteru, ako dokonale vykradnúť banku a podrobný postup

k tomu ako vykonať lúpež, ale média, ak tomu dovolíme môžu mať aj pozitívny vplyv

v tom zmysle, že sa prostredníctvom nich zvýraznia kresťanské morálne hodnoty, ktoré

pôjdu príkladom slovenskej spoločnosti. Myslím si teda, že aj prostredníctvom médií,

ak v nich zvýrazníme kresťanské morálne hodnoty, tak môžeme prostredníctvom nich

zabrániť úplnej desocializácii v slovenskej spoločnosti.

145 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. VOLEK,P.: Viera a život kresťanov na Slovensku. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2006. s. 120. 146 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. VOLEK,P.: Viera a život kresťanov na Slovensku. s. 120 – 121. 147 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. VOLEK,P.: Viera a život kresťanov na Slovensku. s. 121. 148 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. VOLEK,P.: Viera a život kresťanov na Slovensku. s. 121

52

Ďalším možným riešením zabránenia úplnej desocializácie v slovenskej

spoločnosti je obmedzenie úlohy štátu a rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív na

ktoré poukázal aj Matthew Fford.149 Myslím si, že táto myšlienka obmedzenia úlohy

štátu a rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív je ako riešenie zaujímavá a aj

podstatne dôležitá pre desocializovanú spoločnosť. Ak prijmeme túto možnosť za

relevantnú a bude o túto možnosť záujem zo strany obyvateľov štátu, ale aj samotného

štátu, tak sa budeme musieť zrieknuť „...socialistických myšlienok budovania

spoločnosti a zodpovednosti štátu za sociálny život svojich občanov.“150 Túto možnosť

samozrejme nechápem ako únik respektíve zbavenie sa zodpovednosti za služby, ktoré

si občania zodpovedne a poctivo platia či už prostredníctvom daní alebo nejakou inou

formou, ale prostredníctvom tejto možnosti rozumiem zavedenia princípu

subsidiarity.151 Taktiež si myslím, že prostredníctvom tohto riešenie je dôležité

poukázať aj na rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív s rôznymi zameraniami či už

vo forme turistických, športových aktivít alebo vo forme náboženských či umeleckých

stretnutí a rozvíjanie rôznych kreatívnych krúžkov zameraných na rôzne spoločenské

aktivity pre mládež a taktiež je dôležité zapájať ľudí do týchto aktivít.

Dôležité je taktiež pýtať sa na človeka ako osobu a jeho vnímanie vo svete. Je

človek v súčasnej dobe vnímaný konzumnou spoločnosťou ako nástroj a nie ako osoba?

Je ťažké úplne tvrdiť, že človek ako osoba je v súčasnom konzumnom svete za každých

okolností využívaný ako nástroj a nie ako osoba. Dovolím si však tvrdiť, že za pomocou

konzumu, ktorý sa vo svete rozširuje človek ako osoba začína byť postupne tak

vnímaný „mediálny kruh je jeden z javov, ktoré lepšie ilustrujú, ako je používanie

rozumu na Západe čoraz väčšmi inštrumentalizované, čiže ako sa rozum používa iba na

voľbu programu automatickej práčky alebo na vypracovanie rozpočtu domácnosti. Je to

rozum, ktorý veci a ľudí pokladá iba za nástroje, a teda sa ich usiluje využiť bez

obmedzenia, respektíve jediné obmedzenia preň sú technického rázu.“152 Za pomoci

médií vidíme ako je postupne rozume inštrumentalizovaný a na základe tohto rozumu je

človek chápaní ako nástroj, ktorý sa má využiť. Na zabránenie takéhoto chápania

149 Porov. KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s. 106 150 KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s. 108. 151 Porov. KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. HRKÚT,J.: Desocializácia na Slovensku: symptómy a poznámky k riešeniam. s. 108. Subsidiarita je princíp vzťahov spoločnosti kde do právomoci vyšších orgánov prechádzajú len tie kompetencie, ktoré nemožno účinnejšie uplatniť na nižšej úrovni. 152 BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. s. 18.

53

človeka ako nástroja v spoločnosti treba chápať osobu ako subjekt. V kresťanskej

sociálnej etike je však osoba chápaná ako jej kľúčovým bodom „postavení osoby jako

subjektu, její svoboda a blaho, je klíčovým bodem křesťanské sociální etiky.“153

K tomu aby človek nebol konzumnou spoločnosťou chápaní ako nástroj

k využitiu je potrebná aj sociálna spolupráca a komunikácia „výlučným úkolem vší

sociální spolupráce a komunikace je posledku vytvářet podmínky potřebné k tomu, aby

všechny sdružené osoby mohly vést ve svobodě lidsky důstojný život.“154 Aby sme teda

mohli viesť dôstojný život, tak potrebujeme sociálnu spoluprácu ku ktorej patrí aj

komunikácia. Sociálna spolupráca, ak chce byť účinná, tak by mala odstraňovať

sociálne nedostatky a problémy s tým súvisiace, pretože prostredníctvom týchto

nedostatkov a problémov dochádza k núdzi a k nemožnosti sociálne svojpomoci.

Dôležitá je teda spoločnosť, v ktorej všetky osoby majú šancu spravodlivo to čo im patrí

„dostat svůj sociálně spravedlivý podíl na sociální kooperaci právě prostřednictvím dílčí

funkce, kterou mohou v této sociální spolupráci převzít a vykonávat.“155 Tu nemá ísť

len o prácu, ktorá vynáša finančne, ale má ísť aj o prácu v rodine, ktorá je sociálne

veľmi potrebná.

Kresťanská sociálna etika si uvedomuje, že „realizace postavení osoby jako

subjektu v dobrém životě nezávisí jen na sociálních podmínkách. K pojmu člověka patří

také hřích, a proto vždy existuje také možnost selhání. O tom, zda se život zdaří,

nerozhodují jen sociální poměry, nýbrž vždy také osobní odpovědnost. Ale ani vina

selhání neznamená konec lidsko-právního vztahu uznávání a nezbavuje společnost

povinnosti pomáhat. Právě při ztroskotání a selhání člověk potřebuje pomoc, která mu

dává nové šance a resocializuje ho.“156 V súčasnej spoločnosti teda nezáleží len na

sociálnych podmienkach, ale aj zodpovednosť človeka ako osoby. Záleží predovšetkým

na človeku ako sa postaví k danej situácii. Ak človek zlyhá v živote, tak samozrejme nie

je všetkému koniec. Práve pri tomto zlyhaní si má človek uvedomiť, že potrebuje

pomoc a túto pomoc môže získať aj prostredníctvom uvedomenia si, potreby

kresťanskej sociálnej etiky, ktorá chápe človeka ako osobu a nie ako nástroj a podporuje

taktiež princípy solidarity, subsidiarity a spoločného dobra.

Ďalším možným riešením zabránenia úplnej desocializácie v slovenskej

spoločnosti je potreba princípu solidarity. Pretože solidarita ako princíp kresťanskej 153 ANZENBACHER,A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. Brno: CDK, 2004. s. 217. 154 ANZENBACHER,A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. s. 217. 155 ANZENBACHER,A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. s. 218. 156 ANZENBACHER,A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. s. 219.

54

sociálnej etiky je v súčasnej spoločnosti zanedbávaná. Dôležitá je otázka, ktoré

tendencie vedú k zanedbaniu princípu solidarity? Solidarita je v súčasnej spoločnosti

zanedbávaná či už narcistickým správaním jednotlivca, ktoré je egoistické alebo aj

ľahostajnosťou človeka voči potrebám druhých ľudí v spoločnosti. Solidarita ak má byť

do spoločnosti aplikovaná a zároveň aj účinná, tak musí byť prenesená do

každodenného života a tam aj praktizovaná „pravá solidarita sa musí stať súčasťou

každodenného života v spoločnosti. Od raného detstva musia byť k správnemu chápaniu

solidarity prirodzenou cestou poznávania vedené aj všetky deti v štáte.“157 Ak chceme

solidaritu aplikovať do spoločnosti, tak ju musíme prostredníctvom výchovy vštepovať

deťom už od malička pretože len takým spôsobom sa môžu naplno deti a neskôr, keď

z nich vyrastú dospelý jedinci stotožniť s princípom solidarity a správne ho pochopiť a

používať. K správnej výchove detí v duchu solidarity je však potrebná úplná rodina,

ktorá uznáva a podporuje mravné hodnoty. Pretože rodina a hlavne rodičia dávajú

príklad deťom ako sa majú správať a taktiež ich učia k tomu čo je správne a čo nie. Je to

v záujme rodičov či sa rozhodnú naučiť svoje deti princípu solidarity, pretože solidarita

by nemala byť nútená ale dobrovoľná. Solidarita by nemala byť nútená, ale mala by

získavať druhých k jej hodnotám preto, lebo jej čnosťou je láska k blížnemu. Solidarita

teda nesmie byť nikým nútená „rovnako ako prežívanie solidarity nemožno štátom

vnútene nariadiť, ak nechceme zničiť práve onen hodnotný prvok slobodného

duchovného prežívania vlastného rozhodnutia vo vnútornej samostatnej radosti, tak

nemožno ani v prejavovaní solidarity nikomu ničím zabrániť. Jediný pohľad, jediný

priateľský stisk ruky, pravé slovo vyslovené v pravej chvíli, to všetko sú veľmi cenné

pomoci, náležiace k nášmu chápaniu potrieb druhých; sú to pomoci, ktoré, hoci si to

neuvedomujeme, môžu zabrániť tisícom kolízií medziľudských vzťahov, ktoré sa potom

šíria s dominovým efektom celou spoločnosťou.“158 Solidaritu môžeme do spoločnosti

aplikovať už len tým, že budeme pomáhať a podporovať druhých ľudí aj tými

najjednoduchšími úkonmi a to napríklad priateľským pohľadom alebo priateľským

rozhovorom. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že „nedostatek solidarity muže

vyvolávat stále věší sociální konflikty, kriminalitu, vandalismus, drogovou závislost,

rozvrat rodin, úpadek celých částí města atd. A tím zvyšovat náklady, ovšem teprve in

157 Český inštitút. Ľudská spoločnosť III. Solidarita – základ pre zlepšenie celospoločenskej atmosféry. Dostupné na http://ao-institut.sk/texty/Spolocnost/03-solidarita-sk.html /2010-04-07/ 158 Český inštitút. Ľudská spoločnosť III. Solidarita – základ pre zlepšenie celospoločenskej atmosféry. Dostupné na http://ao-institut.sk/texty/Spolocnost/03-solidarita-sk.html /2010-04-07/

55

the long run“159 A aj z tohto dôvodu považujem princíp solidarity ako jedno z možných

riešení proti úplnej desocializácii v slovenskej spoločnosti.

Taktiež na zabránenie úplnej desocializácii v slovenskej spoločnosti je potreba

spoločného dobra, ktoré je v súčasnej spoločnosti stále viac oslabované. Ktoré tendencie

však vedú k oslabovaniu spoločného dobra v postmodernej spoločnosti? Spoločné

dobro podobne ako aj solidarita je oslabované fenoménmi ako narcizmus, hedonizmus,

či ľahostajnosťou človeka voči spoločnosti. Narcizmom a hedonizmom je spoločné

dobro oslabované preto, lebo oba tieto fenomény preferujú blaho jednotlivca pred

blahom spoločnosti. Treba ešte pripomenúť, že najvyššiu zodpovednosť za spoločné

dobro berie na seba štát „on je ochrancom spoločného dobra. Ide vlastne o prvú

a najdôležitejšiu úlohu štátu.“160 Štát má teda predovšetkým chrániť spoločné dobro v

štáte, ale na druhej strane nemožno celú zodpovednosť ponechať len štátu. „Spoločné

dobro je spoločným cieľom všetkých členov spoločenstva, a preto musia jednotlivci

podrobiť vlastné záujmy spoločnému dobru. Medzi dobrami, ktoré musia ležať na srdci

občanom štátu a celému svetu, je na poprednom mieste vzdelanie.“161 Pre zabránenie

úplnej desocializácie v slovenskej spoločnosti je teda potrebné brať dôraz aj na

vzdelanie občanov, ktoré patrí k spoločnému dobru občanov. Vzdelanie je dôležité

preto, lebo ľudia prostredníctvom neho nezískavajú len vedomosti, ale aj morálne

hodnoty napríklad úctu, k učiteľovi, zodpovednosť a iné. K spoločnému dobru

samozrejme nepatrí len vzdelanie, ale aj napríklad ochrana životného prostredia, ktorú

majú na starosti občania a aj štát a taktiež v neposlednom rade dôležitým spoločným

dobrom v spoločnosti je inštitúcia rodiny „rodinný systém představuje nutnou

podmínku dobrého, obecnému blahu odpovídajícího sociálního řádu, protože společnost

je ve svém základu a ve své regeneraci odkázána na služby, které přináší tento dílčí

systém ve své moderní diferencované specializaci.“162 Spoločnosť je odkázaná na

rodinu už len z toho dôvodu, že organizuje starostlivosť o deti, ich vzdelanie a výchovu

a aj preto je spoločné dobro dôležité pre súčasnú spoločnosť.

V tejto podkapitole som sa teda snažila najprv v krátkosti poukázať na niektoré

príčiny (napríklad negatívne informácie z masmédií), ktoré spôsobujú desocializáciu

v slovenskej spoločnosti. Následne na to som poukázala na dôsledky (ako napríklad

zvýšený počet rozvodov) týchto príčin a prešla som postupne k možnému riešeniu 159 ANZENBACHER, A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. s. 201. 160 VRAGAŠ, Š.: Princíp spoločného dobra. http://ksn.frcth.uniba.sk/Spol%20dobro.htm /2009-12-11/ 161 VRAGAŠ, Š.: Princíp spoločného dobra. http://ksn.frcth.uniba.sk/Spol%20dobro.htm /2009-12-11/ 162 ANZENBACHER, A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. s. 209.

56

týchto problémov, ktoré sa vyskytujú v súčasnej slovenskej spoločnosti a spôsobujú

desocializáciu. Prvé možné riešenie pre zabránenie úplnej desocializácie je využitie

vplyvu médií, ktoré v súčasnom postmodernom svete najviac ovplyvňujú myslenie

a konanie ľudí. Tu som v krátkosti zdôraznila to, na čo upozornil Habermas, že človek

nemusí byť cez média len negatívne ovplyvňovaný, ale aj pozitívne a to za pomoci

zvýraznenia kresťanských morálnych hodnôt, ktoré by mali byť podľa možnosti

pretransformované z čisto teologického slovníka do slovníka verejne prijímaného.163

Ďalšou možnosťou riešenia problému zabránenia úplnej desocializácie na Slovensku je

taktiež cez masmédia vyzdvihnúť hodnoty ako sú solidárnosť respektíve úcta k rodičom

alebo ďalším možným východiskom problému je aj obmedzenie alebo ignorácia

niektorých reality šou v televíziách, ktoré propagujú to, čo je nesprávne

v medziľudských vzťahoch. Dôležitým riešením zabránenia úplnej desocializácie

v slovenskej spoločnosti môže byť aj obmedzenie úlohy štátu a rozvoj dobrovoľných

občianskych iniciatív na ktoré poukázal aj Matthew Fford vo svojej práci. Za ďalšie

možné riešenia zabránenia úplnej desocializácie v spoločnosti pokladám aj aplikáciu

kresťanských morálnych princípov (solidarita, subsidiarita, spoločné dobro) do

spoločnosti.

163 Porov. KUNA,M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. VOLEK,P.: Viera a život kresťanov na Slovensku. s. 120.

57

Záver

V tejto bakalárskej práci som sa snažila kriticky analyzovať postmodernú spoločnosť,

ktorá je charakteristická tým, že smeruje ku konzumu, nivelizácii a ľahostajnosti

človeka voči spoločnosti. Tieto fenomény postmodernej spoločnosti, ktoré sú

výraznejšie v západoeurópskej spoločnosti sú už čiastočne, nie však úplne prítomné aj

v slovenskej spoločnosti a preto si myslím, že daný problém stojí za diskusiu a nebolo

by vhodné keby sme ho ignorovali.

Predkladaná bakalárska práca bola zameraná na dokazovanie tézy, to jest, že

v postmodernej spoločnosti sú princípy spoločného dobra, solidarity a subsidiarity

v praxi skutočne oslabované, pretože dôsledkom toho sa stále menej uplatňujú hodnoty,

ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.

Prezentovanú tézu v bakalárskej práci som sa snažila dokázať najprv cez

poukázanie a objasnenie fenoménov narcizmu v postmodernej spoločnosti ako sú

napríklad ľahostajnosť, hedonizmus, konzumný spôsob života a taktiež som poukázala

na vplyv médií na spoločnosť.

Vyššie uvedenú tézu som sa snažila dokázať prostredníctvom zdôraznenia

kresťanskej sociálnej etiky, kde som poukázala na potrebu spoločného dobra a princípy

solidarity a subsidiarity. Tézu bakalárskej práce som sa taktiež snažila dokázať cez

štatistický úrad prostredníctvom ktorého som poukázala na oslabenie morálnych hodnôt

v praxi.

Po dokázaní tézy, že princípy spoločného dobra, solidarity a subsidiarity sú

v praxi stále viac oslabované, v dôsledku čoho sa v praxi stále menej uplatňujú tie

morálne hodnoty, ktoré sú s nimi nevyhnutne spojené, som následne na to prešla

k riešeniu problémov, ktoré by mohli zapríčiniť úplnú desocializáciu na Slovensku.

Jedným z možných riešení, ktoré som navrhla v práci bola možnosť pozitívneho vplyvu

médií na spoločnosť prostredníctvom kresťanských morálnych hodnôt, ktoré by boli

propagované cez rôzne televízne programy (ako napríklad Lampáreň, Fórum, Pod

Lampou). Poprípade ďalšou možnosťou je obmedzenie respektíve ignorovanie

niektorých televíznych programov, ktoré propagujú to, čo je na medziľudských

vzťahoch nesprávne. Pre pozitívny vplyv médií na rodinný život je potrebné

zdôrazňovať etické morálne hodnoty, taktiež zúčastňovať sa na verejných debatách

prostredníctvom ktorých sa vyzdvihujú mravné hodnoty, ako solidárnosť, úcta či už

58

k rodičom alebo k blížnym. Taktiež etické morálne hodnoty by sa mali šíriť aj

prostredníctvom ľudí pracujúcich v médiách, ktorí by mali záujem o etické morálne

hodnoty. Druhým možným riešením, ktoré som v práci navrhla, je myšlienka rozvoja

dobrovoľných občianskych iniciatív, ktoré by v budúcnosti mohli zabrániť úplnej

desocializácii na Slovensku a ďalej prostredníctvom tejto možnosti taktiež poukázať na

zdôraznenie etických a morálnych hodnôt (úcta, dôvera, súdržnosť), ktoré sú pre

súčasnú spoločnosť dôležité. V tejto druhej možnosti pokladám za správne poukázať aj

na rozvoj dobrovoľných občianskych iniciatív s rôznymi zameraniami, či už vo forme

športových alebo umeleckých aktivít. Za ďalšie možné riešenia zabránenia úplnej

desocializácie v spoločnosti som pokladala za dôležitú aj aplikáciu kresťanských

morálnych princípov (solidarita, subsidiarita, spoločné dobro) do spoločnosti.

59

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Primárna literatúra

BAUMAN, Z.: Úvahy o postmoderní době. Praha: Slon, 2002. ISBN 80-86429-11-3

KUNA, M.: Slovensko, materializmus a desocializácia. In. FFORD, M.: Západný

materializmus a vyváženie desocializácie. Ružomberok: Katolícka univerzita

v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2006. ISBN 80-8084-111X

LIPOVETSKY, G.: Éra prázdnoty. Úvahy o současném individualismu. Praha: Prostor,

2008. ISBN 978-80-7260-190-5

LIPOVETSKY, G.: Soumrak povinnosti. Bezbolestná etika nových demokratických

času. Praha: Prostor, 1999. ISBN 80-7260-008-7

Sekundárna literatúra

ANZENBACHER, A.: Úvod do etiky. Praha: Zvon, 1994. ISBN 80-7113-111-3

ANZENBACHER, A.: Křesťanská sociální etika. Úvod a principy. Brno: CDK, 2004.

ISBN 80-7325-030-6

BAGGIO,A.M.: Hľadať si tvár. Slobodný človek v konzumnej spoločnosti. Bratislava:

Nové mesto, 1996. ISBN 80-85485-41-1

BARBÓOVÁ,F.R.,: Základy filozofickej antropológie. Ružomberok: Katolícka

univerzita v Ružomberku. 2008. ISBN 918-80-8084-322-9

BAUMAN,Z.: Globalizácia. Bratislava: KALLIGRAM, 2000. ISBN 80-7149-335-x

CORETH,E.: Co je člověk? Praha: Zvon České Nakladatelství, 1994. ISBN 80-7113-

098-2

60

FURSTOVÁ,M. a TRINKS, J.: Náuka o spoločnosti: Filozofia. Bratislava: SPN, 2006.

ISBN 80-10-01138-X

HARRINGTON,A. a kol.: Moderní sociální teorie. Základní témata a myšlenkové

proudy. Praha: Portál, 2006. ISBN 80-7367-093-3

PIUS XI.: Sociálne encykliky. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1997. ISBN 80-7162-

203-6

SUTOR,B.: Politická etika. Trnava: Dobrá kniha, 1999. ISBN 80-7141-222-8

ŠALING, S.; ŠALINGOVÁ, M.I. a MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov.

Bratislava – Prešov: SAMO, 2006. ISBN 80-89123-05-8

TISCHNER, J.: Etika solidarity. Bratislava: Kalligram, 1998, ISBN 80-7149-235-3

VAJDA,J.: Úvod do etiky. Nitra: Enigma, 2004. ISBN 80-89132-12-X

VOLEK, P.: Dejiny filozofického myslenia v stredoveku. Banská Bystrica – Badín:

Teologický inštitút, 1996. (Pre vnútornú potrebu poslucháčov TI)

ŽÁK,K.: Katolícka sociálna etika. Nitra: Gymnázium sv. Cyrila a Metoda, 1998.

(Interný študijný materiál pre predmet)

Zdroje z internetu

BODNÁROVÁ,B., FILADELFIOVÁ,J.: Sekundárna analýza dostupných štatistických

a výskumných údajov. Bratislava: Stredisko pre štúdium práce a rodiny, 2004.

.http://www.sspr.gov.sk/texty/File/pdf/2004/rodina/monitoring-

%20publik/Stav_podm_SOM.pdf /2010-03-08/

CSONTOS SJ, L.: Uskutočnenie autotranscendenie človeka v láske.

http://www.jezuiti.sk/admin/dok/47f0009109e1f.pdf /2010-01-12/

61

Český inštitút. Ľudská spoločnosť III. Solidarita – základ pre zlepšenie

celospoločenskej atmosféry. Dostupné na http://ao-institut.sk/texty/Spolocnost/03-

solidarita-sk.html /2010-04-07/

Demografické údaje zo sčítaní obyvateľov, domov a bytov na Slovensku. Bratislava:

Infostat, 2009. Dostupné na http://sodb.infostat.sk/scitanie/sk/1848-2001/tab.III.2-

2A_sk.htm /2010-03-17/

Dostupné na:

http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en|sk&u=http://www.ons.gov.uk/

/2010-03-15/

FRONC, G.: Postmoderný alebo kresťanský človek?

http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2007/ran-2007-1-05.pdf /2009-12-11/

HREHOVÁ, H.: Význam a naliehavosť kresťanskej etiky.

http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050111.htm 2005. /2010-03-30/

INFOSTAT, Dostupné na stránke http://www.infostat.sk/vdc/data/databoris.htm /2010-

03-08/

JURINA,J.: Nebezpečenstvo postmoderného morálneho relativizmu.

http://www.elis.sk/download_file.php?product_id=1283&session_id=qg1p8sfskje4tfki4

87m420id1 /2009-11-28/

KAFKA,J.: O ľudskej prirodzenosti. http://www.sappress.sk/psychiatria/12-23-04.pdf

/2010-01-12/

Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for

National Statistics, 2002,

http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2_2000/FM2_28_v2.pdf

/2010-03-08/

62

Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for

National Statistics, 2008,

http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2no33/FM2_no_33.pdf

/2010-03-08/

Marriage, devoice and adoption statistios national statistics. London: Office for

National Statistics, 2009,

http://www.statistics.gov.uk/downloads/theme_population/FM2no34/FM2_No34.pdf

/2010-03-08/

MATULÍK,J.;RITOMSKÝ,A.;PASTOR,K.;MINICHOVÁ,M.; VAVROVÁ,Z.: Rodina

v ohrození – výzva pre sociálne vedy. http://www.infostat.sk/vdc/pdf/rodina.pdf /2010-

03-08/

PASTOR,K.: Inštitúcia manželstva v súčasnej spoločnosti. http://www.family-

sk.sk/download/File/pastor_manz_VMR.pdf /2010-01-17/

Office for National Statistics. Divorces England and Wales. Published on 28 January

2010 at 9:30 am. Dostupné na:

http://translate.google.sk/translate?hl=sk&sl=en&tl=sk&u=http%3A%2F%2Fwww.stati

stics.gov.uk%2Fcci%2Fnugget.asp%3Fid%3D170&anno=2 /2010-03-17/

RÁBARA, P.: Na Západe nič dobré? http://www.impulzrevue.sk/article.php?363 /2010-

02-21/

Štatistický úrad SR, Informácie o demografickom vývoji v roku 2009 (Bratislava: ŠÚ

SR, 2009). Dostupné aj na:

http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Demografia/Obyvatelstvo/2009/Tabulky_

vyvoj_obyv_08.pdf /2010-03-17/

Štatistický úrad SR, Pohyb obyvateľstva v roku 1994 (pramenné dielo). Dostupné na

http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=6674 /2010-03-17/

63

Štatistický úrad SR, Populačný vývoj v Slovenskej republike v roku 2008. Dostupné na:

http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=4128 /2010-01-17/

Štatistický úrad SR, Základné charakteristiky obyvateľstva (relatívne údaje) v roku

2000, 2005, 2008, http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=1687 /2010-03-08/

VRAGAŠ, Š.: Princíp spoločného dobra. http://ksn.frcth.uniba.sk/Spol%20dobro.htm

/2009-12-11/

64

ŽIVOTOPIS Osobné údaje Meno a priezvisko: Jana Špavorová Dátum narodenia: 29.07.1988 Adresa bydliska: Chlebnice 19 02755 Dlhá nad Oravou Slovenská republika Telefón: +421948024051 E- mail: spaja542@gmail.com Vzdelanie Vysokoškolské: 2007 -2010 (máj) Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, Študijný program: Filozofia Stredoškolské: 2003-2007, Združená stredná škola Dolný Kubín, Jazykové znalosti Nemecký jazyk: slovom a písmom, Poľský jazyk: pasívne, Anglický jazyk: pasívne, Latinský jazyk: pasívne, Grécky jazyk: pasívne, Osobitné schopnosti Kancelárske písanie na stroji, Práca s počítačom: Microsoft Word (2003, 2007), Microsoft Excel, PowerPoint, OpenOffice, Internet, - organizačné a komunikačné schopnosti, samostatnosť, flexibilita, zodpovednosť, spoľahlivosť, dôslednosť, práca v tíme

65

Čestné prehlásenie o počte znakov

Týmto čestne prehlasujem, že v hlavnej časti bakalárskej práce s názvom:

Kritická analýza postmodernej spoločnosti smerujúcej ku konzumu, nivelizácii

a ľahostajnosti človeka som použila presne 133 452 znakov, vrátane medzier

a poznámok pod čiarou.

.................................. .................................

Ružomberok dátum Jana Špavorová