VYSOKÁ ŠKOLA SLÁDKOVIČOVO

FAKULTA VEREJNEJ POLITIKY A VEREJNEJ SPRÁVY

BAKALÁRSKA PRÁCA

2010 OSKÁR KUNA

VYSOKÁ ŠKOLA SLÁDKOVIČOVO

FAKULTA VEREJNEJ POLITIKY A VEREJNEJ SPRÁVY

KOMPARÁCIA VEREJNÝCH POLITÍK

KRAJÍN STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPY

Bakalárska práca

OSKÁR KUNA

Študijný odbor: 3.1.7 Verejná politika a verejná správa

Študijný program: Verejná politika a verejná správa

Vedúci bakalárskej práce: PhDr. Martin Klus, PhD.

Stupeň kvalifikácie: bakalár (Bc.)

Dátum odovzdania práce:

Dátum obhajoby:..............

Sládkovičovo 2010

Čestné prehlásenie

Prehlasujem, že som predloženú bakalársku prácu vypracoval samostatne, s

využitím literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.

V..........................., 30. apríla 2010

ABSTRAKT

Oskár Kuna: Komparácia verejných politík krajín strednej a východnej Európy,

bakalárska práca, Vysoká škola v Sládkovičove, Fakulta verejnej politiky a verejnej

správy, školiteľ PhDr. Martin Klus, PhD., stupeň odbornej kvalifikácie: bakalár (Bc.),

Sládkovičovo, 2010, 39 s.

Táto práca obsahuje základné informácie o verejnej politike ako vednej disciplíne,

poukazuje na úlohu aktérov verejnej politiky na formovaní vnútorných politík danej

krajiny. Ďalej stručne popisuje jednotlivé politické systémy vybraných krajín,

Európsku úniu ako spolutvorcu verejných politík a na záver sú porovnávané

jednotlivé verejné politiky Slovenskej a Českej republiky.

Kľúčové slová

Verejná politika, komparácia, aktéri verejnej politiky, politický systém, Európska únia,

vzdelávacia politika, aktívna politika vzdelávania, zdravotníctvo, sociálna politika,

zamestnanosť, nezamestnanosť, politika zamestnanosti

OBSAH

ÚVOD.........................................................................................................................6

1. VEREJNÁ POLITIKA AKO VEDA A SPOLOČENSKÁ PRAX.................................7

2. POLITICKÉ SYSTÉMY VYBRANÝCH KRAJÍN......................................................8

2.1. Politický systém a proces voľby na Slovensku...................................................8

2.2. Politický systém a proces voľby v Českej republike..........................................10

3. EÚ AKO SPOLUTVORCA VEREJNÝCH POLITÍK ...............................................12

4. KOMPARÁCIA VEREJNÝCH POLITÍK VYBRANÝCH KRAJÍN.............................16

4.1. Politika vzdelávania...........................................................................................16

4.1.1. Vzdelávacia politika a systém školstva SR.................................................18

4.1.2. Vzdelávacia politika a systém školstva ČR.................................................21

4.2. Zdravotníctvo a politika zdravia.......................................................... ..............22

4.2.1. Zdravotníctvo SR........................................................................................23

4.2.2. Systém zdravotníctva v ČR........................................................................26

4.3. Vývoj sociálnej politiky a politiky zamestnanosti v EÚ.......................................27

4.3.1. Sociálna politika a politika zamestnanosti Slovenska.................................29

4.3.2. Politika zamestnanosti v Českej republike..................................................32

4.4. Menová a hospodárska politika SR...................................................................33

4.5. Hospodárska politika ČR...................................................................................34

Záver..........................................................................................................................36

Zoznam použitých skratiek ........................................................................................37

Zoznam literatúry........................................................................................................38

6

Úvod

Tému „Komparácia verejných politík krajín strednej a východnej Európy“ som

si zvolil z dôvodu, že vývoj a prijímanie nových opatrení vo sfére verejných politík je

neustále aktuálnou témou, či už pojednávame o domácej alebo zahraničnej politike.

Ďalším dôvodom bolo, že súčasné politiky krajín vo veľkej miere ovplyvňuje

Európska únia, nech už ide o členské krajiny alebo krajiny mimo nej.

Cieľom mojej práce bolo stručne priblížiť ako a kým je tvorená verejná politika,

akým spôsobom sa pri tejto tvorbe zúčastňuje Európska únia, pretože na princípoch

a cieľoch EÚ je v súčasnosti založená každá verejná politika európskych krajín.

Prvá kapitola predstavuje verejnú politiku ako vedu a spoločenskú prax, čo je

predmetom jej skúmania, ako a kým je tvorená. Druhá kapitola približuje politické

systémy vybraných krajín. Snahou bolo ukázať akým spôsobom je rozdelená štátna

moc v rámci týchto systémov, keďže verejné politiky sú tvorené a realizované

orgánmi štátnej správy a tie predstavujú štátnu moc v krajine. Tretia kapitola

predstavuje EÚ akoby samostatné štátne zoskupenie, jej právomoci

v medzinárodnej, ale aj domácej pôsobnosti. V tejto kapitole sú len stručne vypísané

a charakterizované zmluvy EÚ, predstavujúce základné piliere na ktorých je

postavená.

V štvrtej a teda poslednej kapitole som sa zameriaval na jednotlivé verejné

politiky ako politiku vzdelávania, zdravotníctvo, sociálnu politiku alebo politiku

zamestnanosti vybraných krajín, s cieľom poukázať na súčasné ale aj minulé trendy,

týkajúce sa tvorby a následnej implementácie programov, určených na riešenie

rastúcich problémov ako napr. : vzdelanostnej štruktúry obyvateľstva alebo rastúcu

nezamestnanosť.

7

1. Verejná politika ako veda a spoločenská prax

Verejná politika ako vedný odbor je pomerne mladá. Vznikla v 60-tych rokoch

20.storočia, na základe potrieb porozumieť politickým problémom a iným faktorom,

ktoré každodenne ovplyvňujú jednotlivé politiky, vzťahy medzi nimi a ich dopad na

spoločnosť. Verejná politika úzko spolupracuje s ďalšími vednými odbormi ako

napríklad politológiou, sociológiou, ekonómiou či právom a používa ich nástroje na

analyzovanie procesov tvorby a implementácie rôznych verejných záujmov, ktoré sa

využívajú pri riešení špecifických spoločenských problémov. Verejná politika sa

zaoberá odpoveďami na otázku, čo sa v rámci vládnutia robí alebo má robiť.

Vo všeobecnosti možno povedať, že verejná politika ako veda skúma fungovanie

politického procesu, hodnotí spôsob tvorby a výsledky plnenia stratégií či programov

vlády, konkrétne sektorové politiky (napr.: zahraničnú, hospodársku, sociálnu politiku,

či politiku vzdelávania a pod.). Verejná politika označuje prijaté politické stratégie

a riešenia vo všeobecnosti aj v konkrétnej oblasti. V slovenčine nastáva určitý

významový posun vzhľadom na to, že angličtina rozlišuje medzi politikou v tradičnom

slova zmysle (politics) a politikou v zmysle prijatých stratégií a riešení (policy).

Verejnú politiku možno realizovať ako okamžitú reakciu na momentálny vývoj

situácie.

Aktéri verejnej politiky

V moderných spoločnostiach, bez ohľadu na úroveň momentálneho záujmu

občanov o veci verejné, existuje skupina ľudí, ktorá sa podieľa na fungovaní

a spravovaní vecí verejných. Vo verejnej politike hovoríme o tzv. aktéroch verejnej

politiky. Sú dôležitou zložkou pri tvorbe jednotlivých politík. Na druhej strane vo

väčšine odbornej literatúry nie je jednoznačne zadefinovaný pojem aktérov verejnej

politiky. Podľa teórie voľby je možné aktérov rozdeliť do štyroch najväčších skupín

a to sú:

Voliči

Volení poslanci (politici)

Štátni zamestnanci (predstavujú štátny aparát)

Osobitní aktéri (lobisti, záujmové skupiny)

8

Z pohľadu definície verejnej politiky sa voliči ako najväčšia skupina

z vymenovaných, nepodieľajú na fungovaní alebo implementácií (realizácií programu

na riešenie konkrétneho problému) verejnej politiky, avšak ich úloha súvisí

s formuláciou (identifikáciu problému) a evaluaciou (vyhodnocovaním) verejnej

politiky. Ďalším pojmom, ktorý napomáha definovať aktérov sú tzv. „Policy makers“.

Ide o aktérov verejnej politiky, ktorých úlohou je podieľať sa na jednotlivých fázach

tvorby verejnej politiky. Zahŕňame sem najmä plánovanie, vyjednávanie s ďalšími

aktérmi zúčastnenými na danom procese. V rámci verejnej politiky sa vyčleňuje ešte

jeden osobitný pojem charakterizujúci aktérov verejnej politiky, dalo by sa povedať,

že ide o ekvivalent pojmu „Policy makers“, a tým sú „Aktéri implementácie verejnej

politiky.“

Tieto pojmy vychádzajú z hľadiska vzťahu aktérov verejnej politiky k danej

verejnej politike. Týchto aktérov podľa teórie verejnej politiky obvykle delíme do

piatich skupín: Iniciátorov politiky, tvorcov politiky, realizátorov politiky, adresátov

politiky a tzv. indiferentných. Pri charakterizovaní aktérov je dôležité poznať mieru

a charakter ich zodpovednosti a participácie na prijímaných rozhodnutiach

Proces tvorby VP

Proces tvorby môžeme rozdeliť do troch fáz:

1. Formulácia verejnej politiky – ide o identifikáciu problému

2. Implementácia verejnej politiky – v nej prebieha realizácia zvoleného programu ne

riešenie problému

3. evaluácia politiky – v tejto fáze sa vyhodnocuje a ukončuje program

Identifikácia problému - (Re)Formulácia politiky

Ukončenie politiky

Implementácia (realizácia) politiky Evaluácia politiky (programu)

9

2. Politické systémy vybraných krajín

Na začiatok by bolo dobré priblížiť si, ako fungujú politické systému vybraných

krajín, v ktorých prebieha tvorba a realizácia verejných politík. V súčasnosti je tvorba

verejných politík členských štátov ovplyvňovaná alebo inak povedané usmerňovaná

na základe medzinárodných zmlúv, ktoré krajiny dobrovoľne podpisujú pred vstupom

do Európskej únie (EÚ), alebo už ako členské štáty v rámci únie.

2.1. Politický systém na Slovensku

Slovensko je parlamentnou demokratickou republikou, založenou 1.1.1993.

Ústava Slovenskej republiky schválená 1. septembra 1992 Slovenskou Národnou

Radou je základným právnym aktom štátu a predstavuje právnu garanciu

demokratického, pluralitného politického systému, základných ľudských práv a

sociálno-trhového hospodárstva. Štátna moc sa rozdeľuje medzi legislatívnu,

exekutívnu a súdnictvo.

Legislatívna právomoc je pridelená parlamentu (Národnej rady Slovenskej

Republiky), v určitých ústavou a zákonom stanovených prípadoch ju možno preniesť

aj na Vládu SR a prostredníctvom referenda aj priamo na obyvateľov. Národná rada

pozostáva zo 150 poslancov, volených v priamych voľbách na 4 ročné volebné

obdobie, na základe pomerného zastúpenia. Poslanci svoj mandát získavajú ako

jednotlivci na kandidátke, nemôže im teda by byť odobratý v prípade, že sa ich

názory rozchádzajú z názorovou líniou strany, t.j. neexistuje tu imperatívny mandát.

Národná rada schvaľuje ústavu, ústavné zmeny a iné právne normy. Taktiež

schvaľuje štátny rozpočet a volí predstaviteľov zákonom určených štátnych a

verejnoprávnych organizácií, ako aj kandidátov na miesto sudcov Ústavného súdu

SR a Generálneho prokurátora. Pred samotnou ratifikáciou parlament vyslovuje

súhlas s medzinárodnými zmluvami, s vyslaním vojsk mimo hraníc Slovenskej

republiky a dáva súhlas s príchodom cudzích vojsk na územie Slovenskej republiky.

Vláda sa skladá z ministrov, ktorí vzišli z politických strán, ktoré vytvorili

väčšinovú koalíciu, t.j. takú ktorá má viac ako 75 poslancov v pléne NR SR. Na čele

vlády stojí premiér, ktorý nedisponuje vlastnou ministerskou agendou. V prípade, že

sa poslanci stanú ministrami svojho poslaneckého mandátu sa dočasne vzdávajú a

10

na ich miesto nastúpia náhradníci (napr. v Českej republike im zostáva, čo následne

spôsobuje vysoké absencie ministrov na hlasovaniach v Poslaneckej snemovni). V

prípade, že rezignujú alebo sú odvolaní, mandát sa im vráti a oni môžu nastúpiť do

parlamentu ako radoví poslanci.

Formálne na čele exekutívy stojí prezident, hoci jeho právomoci sú veľmi

obmedzené. Prezident Slovenskej republiky je spolu s premiérom a predsedom

parlamentu najvyšším ústavným činiteľom v krajine. Medzi jeho právomoci patrí

napríklad poverovanie budúceho premiéra zostavením vlády, ktorú následne

vymenuje. Ďalej disponuje tzv. malým vetom, to značí, že môže vrátiť zákon na

opätovné posúdenie Národnou radou. Na prehlasovanie tohto malého veta treba

Národnej rade nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov, t. j. minimálne 76. Pred

malým prezidentským vetom stačila nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, v

prípade, že bol parlament uznášaniaschopný, t. j. bolo potrebných minimálne 38

poslaneckých hlasov. Prezident okrem toho vyberá ústavných sudcov spomedzi

dvojnásobného počtu kandidátov schválených Národnou radou či udeľuje

vyznamenania. Prezident je volený v priamych voľbách v dvojkolovom systéme, na 5

ročné volebné obdobie. Exekutíva je vykonávaná primárne vládou, na čele s

predsedom vlády.

Súdnictvo predstavuje tretiu zložku štátnej moci, realizuje sa prostredníctvom

nezávislého a nestranného súdnictva Slovenskej republiky. Súdny systém pozostáva

z Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky a ostatných súdov. Predseda a

podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je volený Národnou radou

Slovenskej republiky z pomedzi sudcov Najvyššieho súdu na obdobie piatich rokov

najviac na dve funkčné obdobia po sebe.

Sústava súdov v SR je rozdelená na: všeobecné súdy a vojenské súdy.

Sústavu všeobecných súdov v SR tvorí: 1. stupeň - okresné súdy 2. stupeň - krajské

súdy 3. stupeň - Najvyšší súd SR

Verejný ochranca práv je nezávislou inštitúciou, ktorej primárnou úlohou je v

rozsahu a spôsobom daným zákonom ochraňuje základné práva a slobody fyzických

a právnických osôb pri konaniach verejnej a štátnej správy v prípadoch, kedy

činnosť, nečinnosť, prípadne rozhodovanie orgánov nie je v súlade s právnym

poriadkom.

11

2.2. Politický systém Českej republiky

Česká republika je parlamentnou demokraciou, ktorej základným zákonom je

Ústava Českej republiky schválená vtedajšou Českou národnou radou v decembri

1992 a vstúpila do platnosti. Súčasťou základov českého demokratického systému je

tiež Listina základných práv a slobôd, zákony, ktoré schvaľuje parlament spoločne

s prezidentom, rovnako tak medzinárodné zmluvy.

Parlament Českej republiky sa skladá z dvoch komôr, Poslaneckej snemovni

a Senátu. Obe komory parlamentu majú autonómne postavenie. Vznikajú na základe

odlišného volebného systému. Politická snemovňa podľa zásad pomerného

zastúpenia, Senát na základe zásad väčšinového systému. Členovia oboch komôr

majú tiež rôzne dlhé volebné obdobie. Poslanci sú volený na štyri roky (je to zároveň

rovnaké volebné obdobie pre členov poslaneckej snemovne), senátori sa volia na

šesťročné obdobie, pričom každé dva roky sa volí tretina senátorov (volebné obdobie

Senátu však nekončí).

Poslanecká snemovňa má 200 poslancov a senát 81 senátorov. Vzhľadom

k tomu, že iný ústavný orgán nemá právomoc prijímať zákony, je parlament jediným

a výlučným zákonodarným orgánom Českej republiky. Parlament ma v kompetencii

aj iné právomoci ako napríklad schvaľovanie niektorých medzinárodných zmlúv či

voliť prezidenta republiky. Právo voliť do poslaneckej snemovne a do senátu má

každý občan ČR, ktorý dosiahol veku 18 rokov.

Senát existoval v českom politickom systéme už od roku 1918, no v dobe

protektorátu v roku 1939 bol zrušený. Obnovil sa až v roku 1996, kedy prebehli voľby

prvých 81 senátorov (niektorí boli zvolený len na 2 roky alebo na 4 roky). Senát má

81 senátorov so šesťročným mandátom a sú volení väčšinovým systémom – každé

dva roky 1/3 senátorov. Do senátu môže byť zvolený každý občan Českej republiky,

ktorý má právo voliť a dosiahol vek 40 rokov. Senát má ústavou stanovené špecifické

právomoci medzi ktoré patrí napríklad prejednávanie a schvaľovanie návrhov

zákonov postúpených poslaneckou snemovňou, navrhuje zákony, vyslovuje súhlas

s medzinárodnými zmluvami, vyslovuje súhlas vyhlásením vojnového stavu či

s pobytom cudzích vojsk na území ČR alebo vyslanie ozbrojených síl mimo územie

ČR. Má právo voľby prezidenta republiky na spoločnej schôdzi oboch komôr. Jedine

12

senát môže podať žalobu na prezidenta republiky, ktorú predkladá Ústavnému súdu

z dôvodu vlastizrady.

Prezident ČR je hlavou štátu, má reprezentatívnu funkciu vo vnútri aj navonok.

Prezident republiky nastupuje do úradu zložením sľubu do rúk predsedu poslaneckej

snemovne na spoločnej chôdzi oboch komôr. Volebné obdobie prezidenta trvá 5

rokov. Právomoci prezidenta sú v podstate rovnaké ako právomoci prezidenta SR.

Menuje a odvoláva predsedu a ďalších členov vlády, prijíma ich demisiu, môže

odvolať vládu či prijať jej demisiu. Ďalej zvoláva zasadnutie poslaneckej snemovne,

môže ju rozpustiť. Menuje sudcov ústavného, jeho predsedu a podpredsedov. Tiež

menuje predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu, udeľuje amnestiu podpisuje

zákony a medzinárodné zmluvy, udeľuje vyznamenania.

Súdnu moc vykonávajú v mene republiky nezávislá súdy, rovnako tak sudcovia

majú byť pri výkone svojej funkcie nezávislí a nestranní. Súdnictvo predstavuje

sústava súdov, ktorú tvorí Najvyšší súd, Najvyšší správny súd, vrchné, krajské

a okresné súdy, ktorých pôsobnosť stanovuje zákon. Na dodržovanie Ústavy

a ústavných zákonov dozerá Ústavný súd, ktorý sa skladá z 15 sudcov. Sú

menovaný na desať rokov.

3. EÚ ako spolutvorca verejných politík

Európska únia (EÚ) funguje akoby na báze právneho štátu, čo znamená, že

všetky jej činnosti sú odvodené od zmlúv, ktoré všetky členské štáty schvália

dobrovoľne a demokraticky. S pomedzi nich môžeme vybrať tie najzákladnejšie,

ktoré najviac charakterizujú politické dianie v Európe a predstavujú základy EÚ.

Lisabonská zmluva

Bola podpísaná 13. decembra 2007, jej hlavnými cieľmi je, aby sa EÚ stala

demokratickejšou a aby sa splnili očakávania obyvateľov Európy ohľadom vysokých

štandardov zodpovednosti, otvorenosti, transparentnosti a participácie, a aby sa

vďaka nej EÚ stala účinnejšou a schopnejšou vysporiadať sa so súčasnými

globálnymi výzvami ako sú napríklad zmeny podnebia, bezpečnosť a trvalo

udržateľný rozvoj.

13

Zmluva z Nice

Bola podpísaná 26. februára 2001 a nadobudla účinnosť od 1. februára 2003. Vo

všeobecnosti sa zameriavala na reformáciu inštitúcií, aby Únia mohla efektívnejšie

konať po rozšírení na 25 členských štátov v roku 2004 a na 27 členských štátov

v roku 2007.

Amsterdamská zmluva

Bola politicky schválená a podpísaná 2.októbra 1997 a účinnosť nadobudla od

1.mája 1999. Cieľom tejto zmluvy bolo vytvorenie inštitucionálnych a politických

podmienok na zvládnutie nových výziev: vývoj medzinárodnej situácie, globalizácia

v hospodárstve a jej následky na zamestnanie, boj proti terorizmu a medzinárodnej

kriminalite a pod.

Maastrichtská zmluva (Zmluva o Európskej únii)

Táto zmluva podpísaná 7.februára 1992 (účinnosť 1.novembra 1993), zmenila

názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva jednoducho na Európske

spoločenstvo. Zaviedla nové formy spolupráce medzi vládami členských štátov ako

napríklad v oblasti obrany a vnútorných záležitostí. Táto zmluva predstavuje

základný pilier EÚ

Kompetencie EÚ

Európska únia sama nemá právnu subjektivitu. Nemôže si privlastniť vyššiu

právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, preto sa nedá hovoriť o federácii. Jej

spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia

považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Otázka právneho statusu Európskej

únie vznikla v súvislosti s jej schopnosťou uzatvárať zmluvy a pristupovať k dohodám

a zmluvám. Európska únia totiž zahrňuje tri rôzne Spoločenstvá, ktoré majú vlastnú

právnu subjektivitu (ES, ESUO a EURATOM) a dve oblasti medzivládnej spolupráce

(spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku SBZP a policajnú a súdnu spoluprácu

v kriminálnych veciach – tzv. druhý a tretí pilier EÚ). Zmluva o Európskej únii však

neobsahuje žiadne ustanovenia o právnej subjektivite. Európske spoločenstvo

disponuje právomocou uzatvárať a rokovať o zmluvách v súlade so svojimi

14

medzinárodnými kompetenciami, stať sa členom medzinárodnej organizácie, a

prostredníctvom delegácie byť zastúpené v tretích krajinách.

Európska únia nedisponuje tzv. „treaty making powers” (právo uzatvárania

zmluvy) s tretími stranami. Niektorí odborníci naopak usudzujú, že žiadny taký

problém neexistuje a že EÚ nič nebráni uzatvárať zmluvy a presadzovať svoju

pozíciu na medzinárodnej scéne.

Dosiaľ neratifikovaná ústavná zmluva, ktorej cieľom je sprehľadniť právomoci a

vzťahy medzi všetkými orgánmi Únie, ako aj umožniť flexibilnejšie rozhodovanie celej

Únie, v kontexte univerzálneho právneho nástupníctva Európskej únie, ako aj

zrušenia trojpilierového usporiadania Únie priznáva právnu subjektivitu explicitne

Európskej únii. Právnu subjektivitu Európskej únie zakotvuje článok 6 Ústavnej

zmluvy EÚ. Dôsledkom bude možnosť Únie brať na seba medzinárodnoprávne

záväzky, vrátane možnosti uzatvárať medzinárodné zmluvy a stať sa členom

medzinárodných organizácií. Jednotná právna subjektivita EÚ je opodstatnená aj z

dôvodu efektivity a právnej istoty, ako aj z dôvodov transparentnosti a vyššej

kredibility Únie nielen voči tretím štátom, ale aj voči vlastným občanom.

Výlučné kompetencie EÚ

Koncept výlučných právomocí EÚ vychádza z predpokladu, že postup na úrovni

Únie je efektívnejší než nekoordinovaný postup jednotlivých členských štátov. V

Zmluve o EÚ možno za oblasti spadajúce do výlučnej pôsobnosti Únie považovať len

vytvorenie spoločných orgánov ako Europol1 či Eurojust2 vzhľadom na skutočnosť,

že táto úloha svojou samotnou podstatou nemôže byť realizovaná individuálne

členskými štátmi.

Rozhodnutia prijímajú inštitúcie EÚ – t.j. Rada, v prípadoch určených Zmluvami

spolurozhoduje Európsky parlament. Európsky parlament je jediný priamo volený

orgán EÚ. Jeho 785poslancov je volených každých 5 rokov voličmi vo všetkých

________________________________

1 bol vytvorený na základe Maastrichtskej zmluvy. Jeho cieľom je poskytovať občanom vysokú úroveň

vnútornej bezpečnosti v rámci oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

2 jednotka pre súdnu spoluprácu EÚ. Je to orgán zameraný na koordináciu, pomoc a spoluprácu

justičných orgánov členských krajín EÚ pri postihovaní cezhraničnej trestnej činnosti

15

členských štátoch. Zasahovanie zo strany orgánov členských štátov je vylúčené,

členské štáty môžu konať len na základe splnomocnenia zo strany európskych

inštitúcií alebo v prípade, že sa vyskytne medzera, ktorá musí byť vyplnená. Patrí

sem:

colná únia

vytvorenie pravidiel hospodárskej súťaže nevyhnutných na fungovanie

vnútorného trhu;

menová politika (v 16 krajinách eurozóny)

ochrana morských biologických zdrojov podľa spoločnej politiky rybného

hospodárstva;

spoločná obchodná politika

Ďalšie oblasti, ktoré sa do oblasti výlučnej kompetencie dostávajú v

dôsledku extenzívnej normotvorby Spoločenstva. Osobitný prípad

predstavuje vnútorný trh, ide o prípad funkčnej kompetencie za účelom

harmonizácie právnych poriadkov. Táto úloha je zásadne vykonávaná

Spoločenstvom, avšak v rozsahu, v ktorom Spoločenstvo nevykonáva tieto

kompetencie, si členské štáty zachovávajú normotvornú funkciu. Okrem

toho sa táto kompetencia Spoločenstva môže dotýkať oblastí, v ktorých si

členské štáty zachovávajú zákonodarné právomoci za každých okolností.

Doplnkové kompetencie

Ide o oblasti, kde Únia vyvíja len podporné aktivity, ktoré sú „pridanou hodnotou“

pre členské štáty. Únia sa zaväzuje dopĺňať resp. podporovať akcie členských štátov,

alebo prijímať opatrenia na posilnenie spolupráce. Túto činnosť realizuje formou

odporúčaní alebo všeobecných nariadení, väčšina zákonodarnej moci v týchto

oblastiach zostáva v rukách členských štátov. Patrí sem:

hospodárska politika

zamestnanosť

vzdelávanie a odborné školenia

16

transeurópske siete3

priemysel

hospodárska a sociálna súdržnosť

výskum a rozvoj

rozvojová spolupráca

obrana

EÚ svojou činnosťou určuje smer akým sa aktéri verejných politík pri svojom

rozhodovaní upriamujú. V priebehu polstoročia sa Európska únia čoraz viac

integrovala a zároveň priberala nových členov. Väčšinou sa tieto dva procesy

odohrávali paralelne. Nárast členstva bol hneď od začiatku súčasťou európskej

integrácie.

Dnešná EÚ s 27 členskými krajinami a obyvateľstvom, ktoré sa počtom blíži k pol

miliarde, je oveľa bezpečnejšia, prosperujúcejšia, silnejšia a vplyvnejšia ako pôvodné

Európske hospodárske spoločenstvo spred 50-tich rokov, ktoré malo 6 členov a

necelých 200 miliónov obyvateľov.

4. Komparácia verejných politík vybraných krajín

4.1. Politika vzdelávania

Kvalitné vzdelávanie a odborná príprava sú pre Európu v kontexte svetového

hospodárstva nevyhnutné z hľadiska rozvoja znalostnej spoločnosti a

konkurencieschopnosti. Tendencia k dosiahnutiu čo najvyššieho vzdelania

a zvyšovaniu vzdelanostnej úrovne obyvateľov je charakteristická pre školské

systémy väčšiny európskych krajín a jej výsledkom je narastajúci počet absolventov

s vysokoškolským vzdelaním. O politike vzdelávania rozhoduje každý členský štát

samostatne, na úrovni EÚ si však krajiny stanovujú spoločné ciele a vymieňajú

________________________________

3 sú nevyhnutnou podmienkou hladkého fungovania vnútorného trhu, umožňujú slobodný pohyb

tovarov, osôb a služieb. Ich cieľom je prepojiť európske regióny a národné dopravné siete prostredníctvom modernej infraštruktúry.

17

osvedčené postupy. Z rozpočtu EÚ navyše prúdia financie na množstvo

programov, prostredníctvom ktorých Únia ponúka svojim občanom možnosť čo

najlepšie uplatniť svoj osobný potenciál a hospodárske možnosti EÚ prostredníctvom

štúdia, odbornej prípravy alebo dobrovoľnej práce v iných krajinách. Otázkou však

zostáva narastajúci problém a tým je uplatnenie sa absolventov vysokých škôl na

trhu práce či už doma alebo v zahraničí v rámci EÚ. Problematika uplatnenia

absolventov vysokých škôl má strategický význam pre dlhodobý rozvoj vysokého

školstva a rovnako tak aj na efektívnosť hospodárskeho rozvoja v krajinách EÚ.

Prostriedky vynaložené na vzdelávanie patria medzi základné indikátory vyjadrujúce

trendy vo vzdelávacej politike. Ich výška poukazuje na dôležitosť akú jednotlivé vlády

vzdelávacej politike prisudzujú.

Politika vzdelávania sa implementuje dvoma základnými spôsobmi:

Programami financovanými EÚ pre oblasť vzdelávania, odbornej prípravy a

mládeže. Sú riadené decentralizovaným spôsobom národnými agentúrami v

participujúcich krajinách. Koncom roku 2002 sa odštartoval široko

koncipovaný proces konzultácií o podobe týchto programov po roku 2007.

Akčnými plánmi, ktoré čerpajú zo širšej palety služieb a zdrojov Komisie a

pracovnými programami vychádzajúcimi zo správ expertov v oblasti

vzdelávania. V nedávnej dobe sa objavilo niekoľko takýchto programov a

plánov:

o Akčný plán pre mobilitu4,

o Akčný plán eLearning5,

o pracovný program implementácie správy o konkrétnych budúcich

cieľoch systémov vzdelávania a odbornej prípravy,6

o Akčný plán pre schopnosti a mobilitu7,

Na program celoživotného vzdelávania v EÚ bolo na obdobie 2007 – 2013

vyčlenených približne 7 miliárd eur. Program pozostáva zo štyroch hlavných prvkov:

________________________________ 4 podporený lídrami EÚ v decembri 2000

5 prijatý Komisiou v marci 2001

6 prijatý vo februári 2002

7 predstavený Komisiou na summite EÚ v marci 2002

18

Leonardo da Vinci: podpora odbornej prípravy, najmä umiestňovanie mladých

pracovníkov a školiteľov v podnikoch mimo ich vlastnej krajiny, a projekty

zamerané na spoluprácu inštitútov odbornej prípravy a podnikov.

Erasmus: financovanie mobility študentov a spolupráce univerzít. Od

založenia programu v roku 1987 sa doň zapojilo už 1,5 milióna študentov.

Novší program „Erasmus Mundus“ umožňuje postgraduálnym študentom a

akademikom z celého sveta získať magisterský titul v odboroch, ktoré

ponúkajú združenia najmenej troch európskych univerzít.

Grundtvig: financovanie programov vzdelávania dospelých, najmä

nadnárodných partnerstiev, sietí a mobility.

Comenius: podpora spolupráce medzi školami a ich učiteľmi.

Ďalšie finančné prostriedky sú vyčlenené na podporu spolupráce pri tvorbe politík

vzdelávania, výučby jazykov, elektronického vzdelávania a šírenia a výmeny

osvedčených postupov.

4.1.1. Vzdelávacia politika a systém školstva SR

Školský systém v slovenskej republike má tri základne stupne škôl: primárny,

sekundárny a terciárny. Štruktúru školstva a výchovno-vzdelávacej sústavy určujú

zákony, predpisy a vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Školská

sústava predstavuje súbor všetkých inštitúcií poskytujúcich rôzne stupne vzdelania,

ich fungovanie a prostriedky (vrátane legislatívnych), ktoré v krajine zabezpečujú

vzdelávanie. Školský systém predstavuje hlavný článok našej výchovno-vzdelávacej

sústavy, ktorej rovnocennou súčasťou sú i školské zariadenia a riadi ho Ministerstvo

školstva SR. Školy na Slovensku sa delia na:

Štátne školy

Cirkevné školy

Súkromne školy

Povinná školská dochádzka určená školským systémom na Slovensku trvá

desať rokov. Povinnú školskú dochádzku žiaci absolvujú na základných a stredných

19

školách. Podľa vekovej postupnosti existujú na Slovensku materské školy určené pre

deti od 3 do 6 rokov, základné školy sú určené pre deti od 6-15 rokov, stredné školy

a gymnázia, stredné odborné učilištia a vysoké školy.

Slovenské školstvo bolo dlhu dobu financované na základe predošlého, alebo

tzv. „historického“ rozpočtovania, to znamená že financie na ďalší rok boli odvodené

od predchádzajúceho roku. Táto jednoduchá forma tvorby rozpočtu mala negatívny

účinok a to hlavne v tom, že odrádzala od zmien v školskej sieti, ktorá len málo

reagovala na zmeny v počte študujúcich či na zmeny týkajúce sa trhu práce. Podobu

dnešného regionálneho školstva na Slovensku ovplyvnilo mnoho faktorov. Za príklad

môžeme vziať 90-te roky kedy vďaka vzniku cirkevných a súkromných škôl vzrástol

celkový počet škôl, čím poklesol počet študentov na jedného učiteľa. V roku 1994

došlo k výraznému zníženiu rozpočtu na vzdelávanie, čo však viedlo k racionalizácii

škôl. Racionalizácia škôl prostredníctvom komisií zriaďovaných ministerstvom, ktoré

vznikali v druhej polovici 90-tych rokov, nepriniesla významnejší efekt. Financovanie

ZŠ, SŠ a školských zariadení bolo zabezpečované až do 30.6.2002 v rámci

krajských úradov, ktoré pri rozdeľovaní finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu

uplatňovali odlišné hľadiská. Tento stav sa preniesol aj na financovanie neštátnych

škôl, ktoré dostávali zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky vo všetkých krajoch

iným spôsobom. Financovanie základných a stredných škôl a školských zariadení

výraznejšie zmenil zákon č 506/2001 Z. z. zákon o verejnej službe. Tento zákon vo

všeobecnosti upravoval financovanie škôl a školských zariadení a vychádzal

v zásade z počtu žiakov, tried alebo skupín, vyučovacích hodín, resp. z druhu, typu

a technického vybavenia inštitúcie.

Slovenské školstvo sa až do 1.9.2008 riadilo zastaranými zákonmi o sústave

základných a stredných škôl8, kvalita vzdelávania mala klesajúci trend, čo

potvrdzovali aj výsledky medzinárodných meraní PISA a PIRLS a obsah vzdelávania

nezodpovedal požiadavkám trhu práce. V rokoch 2007 a 2008 bolo na Slovensku

schválených celkovo deväť koncepcií reformy školstva, ktoré sa stali podkladom na

pripravovaný zákon o výchove a vzdelávaní.

________________________________

8 zákon č. 29/1984 Zb. z 22.marca 1984. o sústave základných a stredných škôl ( školský zákon)

20

Ten bol schválený NR SR 22.mája 2008 a účinnosť nadobudol od

1.septembra 2008. V poslednej dobe sa neustále preberá reforma školstva, ktorá by

mala zlepšiť výber medzi školami podľa profilácie, ucelenejší systém výučby cudzích

jazykov, reforma by mala tiež zaistiť väčšie možnosti na sebarealizáciu a možnosť

kariérneho rastu pre učiteľov.

Príchod strategických investorov, predovšetkým v oblasti automobilového

priemyslu vytvára potrebu odborného vzdelávania, zameraného na výučbu nových

pracovných postupov a technológií, ktoré môžu absolventi využiť hneď po ukončení

školy u zamestnávateľa čo prispieva popularite odborného vzdelávania.

V súčasnosti prebieha na Slovensku zavedenie stratégie pre celoživotné

vzdelávanie. V pozadí zostáva problematika vzdelávania dospelých, ktorú v

súčasných podmienkach treba chápať ako proces celoživotného vzdelávania. Ide tu

o komplexné pôsobenie na rozvoj osobnosti v priebehu života. Európska iniciatíva

pre celoživotné vzdelávanie (ELLI) charakterizuje celoživotné vzdelávanie ako

priebežný proces stimulovania a povzbudzovania jednotlivca, aby si osvojoval všetky

poznatky, hodnoty, zručnosti a vedomosti, ktoré bude potrebovať počas svojho života

a aby ich s dôverou, tvorivosťou a potešením aplikoval na všetky úlohy, situácie a

podmienky.

Slovenská republika dosahuje v porovnávacích ukazovateľoch výborné

výsledky v EÚ benčmarkoch: znížiť do roku 2010 priemerný podiel ľudí, ktorí

predčasne ukončujú školskú dochádzku pod hranicu 10% z celkového počtu

študujúcich a ďalším pozitívnym ukazovateľom zo strany SR bolo dosiahnutie

minimálne 85%-ného podielu 22 ročných občanov s ukončeným stredoškolským

vzdelaním. Nedostatočné výsledky na druhej strane, zaznamenala SR v čitateľskej

gramotnosti vo výskume vedomosti a zručností 15-ročných žiakov (PISA), ktorý

prebiehal v krajinách OECD. Opatrenia, ktoré podporia pokrok v oblasti vzdelávania,

sú zamerané predovšetkým na rozšírenie možností účasti na vzdelávaní aj na

základe poskytovania informácií o možnosti vzdelávať sa pre konkrétne pracovné

miesta. Opatrenia ďalej podporujú kvalitu vzdelávania. Národným cieľom v rámci

programu celoživotného vzdelávania z dokumentu Rady EÚ č 8486/03 EDUC 73 je

dosiahnuť do roku 2015 účasť 25-64 ročných obyvateľov na celoživotnom vzdelávaní

v Slovenskej republike a to aspoň na hranicu 15% z celkového počtu.

21

4.1.2. Vzdelávacia politika a systém školstva ČR

Systém vzdelávania v Českej republike tvorí:

Predškolské vzdelávanie

Základné vzdelávanie

Stredné vzdelávanie

Terciárne vzdelávanie

Na centrálnej úrovni zodpovedá za vzdelávanie ministerstvo školstva a

zodpovedá za koncepciu a rozvoj vzdelávania. Národný program vzdelávania

schvaľuje vláda a parlament, sú v ňom stanovené základné pravidlá fungovania

vzdelávacieho systému, usmernenia pre jednotlivé organizácie a smernice na

nakladanie s majetkom a financiami. Základné školy a školské zariadenia zriaďuje

samospráva (obec). Obec hradí najmä kapitálové výdavky na údržbu a náklady

spojené s povinnou dochádzkou detí. Vzdelávanie v ČR je financované vo veľkej

miere z verejných zdrojov. Prostriedky na školstvo sú čerpané cez ministerstvo

školstva, ktoré určuje základné pravidlá ich čerpania. Ministerstvo stanovuje výšku

výdavkov škôl a školských zariadení pripravujúcich na vzdelávanie a školské služby

na jedného žiaka či študenta. Prostriedky sa poskytujú zo štátneho rozpočtu na

krajské úrady, ktoré ich cez tzv. krajské normatívy presúvajú na školy. Súkromné

školy a školské zariadenia štát financuje prostredníctvom dotácií neinvestičných

výdavkov. Výška základných dotácií dosahuje pri materských, základných

a stredných školách 60%. Najväčšie zastúpenie súkromných škôl majú v ČR stredné

školy, kde ich zastúpenie v školskom systéme dosahuje až 22% pričom u základných

škôl je to len 1,4%. Súkromné a cirkevné školy môžu vyberať školné. Cirkevné školy

a školské zariadenia dostavajú financie na prevádzku v rovnakej výške ako verejné

školy. Súkromné školy sú financované prostredníctvom dotácií z ministerstva

školstva.

Predškolskú starostlivosť upravuje Rámcový program pre predškolské

vzdelávanie vydaný ministerstvom školstva z roku 2005. Materské školy navštevujú

deti vo veku od 3 až 6 rokov. Posledný rok materskej školy je bezplatný, keďže sa

považuje za prípravu na ZŠ. Od roku 2005 môžu ZŠ zriaďovať tzv. prípravné triedy

22

pre deti, ktoré nie sú zrelé pre školskú dochádzku. Až 99% materských škôl sú

zriaďované obcami (t.j. z verejných financií).Napriek nepovinnej dochádzke je

o služby materských škôl veľký záujem. Navštevuje ich 74% trojročných, 84%

štvorročných a až 95% päťročných detí. Povinná školská dochádzka v ČR trvá 9

rokov od 6 do 15 rokov dieťaťa. Občania majú právo na bezplatné základné

vzdelávanie na ZŠ. Väčšina žiakov získava základné vzdelanie na základnej škole,

ktorá môže byť súkromná alebo štátna. Základné školy sú rozdelené do dvoch

cyklov. Prvý stupeň tvoria ročníky 1 až 5 a druhý stupeň ročníky 6 až 9.

V posledných rokoch prechádza vzdelávací systém ČR množstvom zmien

v podobe decentralizácie, prijímajú sa rámcové programy. V roku 2004 bol v ČR

schválený rámcový vzdelávací program, ktorý umožňuje školám od 1.9. 2007

vypracovať a používať vlastný školský vzdelávací program. Táto zmena dáva ZŠ

značnú autonómiu pri tvorbe vyučovacích osnov. V ČR je, za presne stanovených

podmienok, možné aj domáce vzdelávanie.

4.2. Zdravotníctvo a politika zdravia

Každá z krajín EÚ sa môže slobodne rozhodnúť, aké zdravotné politiky najlepšie

zodpovedajú vnútroštátnym potrebám a tradíciám, všetky však zdieľajú isté spoločné

hodnoty. Patrí medzi ne právo na rovnaké vysoké štandardy verejného zdravia a na

rovnaký prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Preto má zmysel spolupráca na

spoločných problémoch, ako sú napríklad starnúce obyvateľstvo či obezita. EÚ sa

zaviazala zohľadňovať otázky vplyvu na zdravie vo všetkých svojich politikách.

Politika zdravia formuluje dlhodobé a krátkodobé ciele, stratégie a priority štátu,

zamerané na podporu, ochranu, zabezpečenie a zlepšenie zdravotného stavu

obyvateľstva a na poskytovanie zdravotnej starostlivosti občanom.

Politika zdravia je bázou pre rozvoj zdravia v prvom desaťročí 21. storočia.

Tvorí politický, ekonomický a organizačný rámec aktivít zameraných na podporu

zdravia, zdravý životný štýl, zlepšenie životného a pracovného prostredia a vyššiu

účinnosť a kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, s obmedzením negatívnych

dôsledkov chorôb. Návrh štátnej politiky zdravia vychádza z Ústavy Slovenskej

republiky a berie do úvahy odporúčania obsiahnuté v dokumente európskeho

23

regionálneho výboru Svetovej zdravotníckej organizácie „Zdravie pre všetkých v 21.

storočí - zdravotná politika pre Európu“. Politika zdravia formuluje svoje ciele tak, aby

mala dlhodobú perspektívu s definovaným systémom zdravotnej starostlivosti pre

prvé desaťročie 21. storočia. Chce v maximálnej možnej miere napomôcť v

mobilizovaní spoločnosti pri podpore a ochrane zdravia a snaží sa občanov získať

pre aktivitu ako tvorcov vlastného zdravia. Dlhodobé stratégie prispôsobuje

špecifikám vekových a sociálnych skupín obyvateľov. V neposlednom rade nabáda

rezorty venovať viac pozornosti dopadu svojich rozhodnutí na zdravie ľudí.

Politika zdravia chápe zdravie ako základné ľudské právo. Jej cieľom je

nasmerovať záujmy a snahy všetkých zložiek spoločnosti na zdravie ako kľúčový

faktor rozvoja spoločnosti a vytvoriť prostredie, v ktorom občania budú mať zaručené

podmienky na podporu a ochranu svojho zdravia, právo na zdravotnú starostlivosť a

na dostupnosť a rovnosť v jej poskytovaní. Pre všetky vekové a sociálne skupiny

obyvateľov sa vytvoria rovnaké podmienky na udržanie zdravia, pričom platí princíp

vzájomnej solidarity. Pri podpore a ochrane zdravia sa predpokladá aktívna

spolupráca každého jednotlivca i celej spoločnosti. Informovaný občan bude mať

možnosť slobodne a na základe jasných kritérií využívať tieto záruky.

4.2.1. Zdravotníctvo SR

Za posledné roky sa na Slovensku uskutočnilo niekoľko významných

štrukturálnych reforiem. Medzi najzákladnejšie patrila napríklad sociálna

a dôchodková reforma, reforma zdravotníctva, liberalizácia trhu práce či čiastočná

alebo úplná privatizácia väčšiny štátnych podnikov. Hlavným cieľom týchto reforiem

bolo zvýšiť efektivitu všetkých odvetví ekonomiky a tým aj optimalizovať verejné

výdavky a zároveň stimulovať ochotu pracovať a investovať. O slovenských

reformách sa pochvalne vyjadrovala väčšina významných medzinárodných

organizácií a v porovnaní so skúsenosťami z iných krajín ich prekvapivo schvaľovala

aj väčšina slovenskej populácie, hoci boli sprevádzané nepopulárnymi opatreniami,

ktoré sú väčšinou vnímané ako prekážka politickej akceptability (znižovanie

sociálnych výhod a sociálnej bezpečnosti , redukcia siete verejných zdravotníckych a

vzdelávacích zariadení, zvyšovanie dôchodkového veku a podielu na verejnom

24

financovaní v sektore zdravotníctva). Na základe prieskumu verejnej mienky,

uskutočneného v decembri 2005 Inštitútom pre verejné otázky (IVO) boli všetky

reformy okrem tej zdravotníckej vnímané pozitívne, hoci potrebovali „doladiť“.

Reforma zdravotníctva bola vnímaná oveľa negatívnejšie než ostatné reformy a

odmietla ju veľká väčšina respondentov.

Pred reformou malo Slovensko integrovaný verejný model zdravotníctva s

povinným všeobecným pokrytím. Ekonomicky aktívna časť populácie musela platiť

odvody do zdravotných poisťovní, štát platil zdravotné poistenie za zvyšok

obyvateľstva (deti, dôchodcov a nezamestnaných). Zdravotné poistenie poskytovali

neziskové verejné alebo súkromné organizácie. Poskytovateľmi zdravotnej

starostlivosti boli verejné nemocnice a kliniky a súkromní ambulantní lekári v

zmluvnom vzťahu so zdravotnými poisťovňami. Keďže verejné nemocnice a kliniky

boli chránené pred bankrotom, zadlžovali sa. Za obdobie 2000-2002 systém

zdravotníctva podľa údajov z Knihy reforiem Ivana Mikloša (2005) ročne vytvoril nový

dlh vo výške približne 0,7% HDP. Konkurencia na trhu zdravotného poistenia bola

veľmi obmedzená, pretože povinné príspevky na zdravotné poistenie, ako aj

minimálna úroveň pokrytia boli fixné bez ohľadu na zdravotné poistenie, ktoré si

jedinec zvolil.

Efektivita poskytovania zdravotnej starostlivosti pred reformou

Pri posudzovaní výkonnosti zdravotníctva OECD porovnáva výdavky

jednotlivých krajín na zdravotníctvo na občana a predpokladanú dĺžku života pri

narodení. Podľa schémy 1 bolo Slovensko v roku 2003 mierne pozadu za ostatnými

krajinami OECD v priemernej dĺžke života. Poľsko na tom bolo trochu lepšie a

Maďarsko napriek vyšším výdavkom na zdravotníctvo horšie. Česká republika

vykazovala vyšší priemernú dĺžku života pri značne vyšších nákladoch.

Ukazovatele stavu zdravia obyvateľstva sú však iba nepriamym meradlom

efektivity systému zdravotníctva a podľa údajov OECD sú silne ovplyvňované

sociálnymi a environmentálnymi rizikami. Medzi ďalšie spôsoby hodnotenia efektivity

zdravotníckych systémov patrí Svetová ročenka konkurencieschopnosti (World

Competitiveness Yearbook - WCY), zostavená lausannským Medzinárodným

25

inštitútom pre rozvoj riadenia (International Institute for Management Development -

IIMD), ktorá analyzuje, ako je vnímaná schopnosť zdravotníckej infraštruktúry

jednotlivých krajín napĺňať potreby spoločnosti. Správa Komisie tieto údaje

porovnáva s úrovňou výdavkov na zdravotníctvo na občana. Graf 2 ukazuje, že

hodnotenie zdravotníckej infraštruktúry Slovenska bolo mierne nižšie než by malo byť

v pomere k výške výdavkov na zdravotníctvo na občana.

Reforma bola implementovaná postupne od roku 2003. Zahŕňala:

prevzatie dlhov štátom

zavedenie platieb za poskytovanie služieb, súvisiacich so zdravotnou

starostlivosťou (jedlo a pobyt v nemocnici, rôzne administratívne

poplatky)

transformáciu neziskových zdravotných poisťovaní a väčšiny

neziskových poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, chránených proti

bankrotu, na štandardné akciové spoločnosti

decentralizáciu riadenia malých a stredne veľkých nemocníc z

centrálnej na lokálnu úroveň

Výsledky reformy zdravotníctva

Systém sa v dôsledku reformy posunul k modelu súkromného zdravotného

poistenia a súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri zachovaní

povinného všeobecného pokrytia. Takéto modely podľa OECD tradične poskytuje

široký výber a vysoký stupeň citlivosti voči potrebám pacienta, zatiaľ čo úroveň

kontroly nákladov je nízka (OECD,2003). To však zrejme nebude prípad slovenskej

reformy zdravotníctva, pretože reformovaný systém neumožňuje diferenciáciu

povinných príspevkov na zdravotné poistenie, ani minimálnej úrovne pokrytia (ktoré

zostávajú veľmi vysoké a neponechávajú dostatočný priestor pre doplnkové poistenie

alebo oficiálne hotovostné platby za zdravotnícke služby) a preto neposkytuje

dostatočné možnosti výberu a nie je dostatočne citlivý pri pokrytí poistenia či

zdravotníckej starostlivosti.

26

Cieľom reformy zdravotníctva bolo zvýšiť efektivitu poskytovania

zdravotníckych služieb a znížiť podiel verejných výdavkov na zdravotníctvo. Časť

nákladov sa presunula na pacienta. Reforma do systému zdravotníctva zaviedla

ziskovosť a prísne rozpočtové obmedzenia, no výrazne nezvýšila výber či citlivosť

pokrytia zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti. Vďaka

reforme sa znížil podiel HDP na výdavkoch na verejné zdravotníctvo a systém by už

nemal vyrábať ďalšie dlhy.

Zdravotná starostlivosť je hradená zo zdravotného poistenia pacientov, ktoré

zabezpečujú zdravotné poisťovne. Zdravotné poistenie je povinný platiť každý občan

SR. Odvádza sa zo mzdy. Za deti, invalidov a ženy na materskej dovolenke platí

poistné štát. Pacient si sám platí len za nadštandardné výkony (plastika, sterilizácia..)

a za vyšetrenie na administratívne účely. Podiel slovenského HDP na celkových

výdavkoch na zdravotníctvo bol v rokoch 1998-2003 tretí najnižší spomedzi nových

členských štátov zo strednej a východnej Európy, a 1,8 percentuálneho bodu pod

priemerom EÚ-25. Podľa slovenského Ministerstva financií systém zdravotníctva v

rokoch 2000-2002 každý rok vygeneroval dlh vo výške približne 0,7% HDP. Podľa

prieskumov verejnej mienky bol systém navyše považovaný postihnutý vysokou

mierou korupcie, sčasti kvôli ochote jednotlivcov zaplatiť, aby získali lepšie služby.

4.2.2. Systém zdravotníctva v ČR

Obyvatelia ČR majú zdravotnú starostlivosť garantovanú Ústavou, v ktorej je

zakotvené, že každý má právo na ochranu zdravia. Občania majú na základe

verejného poistenia právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotné

pomôcky za podmienok, ktoré stanovuje zákon. Zdravotná starostlivosť je založená

na princípoch ako solidarita, vysoký podel samosprávy, viaczdrojové financovanie s

prevažným podielom verejného zdravotného poistenia, slobodná voľba lekára či

zdravotníckeho zariadenia, slobodná voľba zdravotnej poisťovne a rovnaká

dostupnosť poskytovaných služieb pre všetkých. Zákon o verejnom zdravotnom

poistení, je postavený na princípe solidarity v zdravotnej starostlivosti, t.j. občania

prispievajú do fondu zdravotného poistenia podľa svojich možností a čerpajú

zdravotnú starostlivosť podľa vlastných potrieb. Zákon definuje účastníkov a platcov

verejného zdravotného poistenia a špecifikuje ich práva a povinnosti.

27

ČR vynakladá na zdravotníctvo zhruba 7% HDP, čo je pod priemerom starších

krajín EÚ. Predstavy o konkurencii zdravotných poisťovní na trhu sa v krátkej dobe

vytratili a z pôvodných až 27 poisťovní zostalo v súčasnosti deväť.

Výška poistného je stanovená na 13,5% hrubej mzdy. Platcami poistenia sú

zamestnávatelia, zamestnanci , samostatne zárobkovo činné osoby, osoby bez

zdaniteľných príjmov (napr. : ženy v domácnosti, študenti nad 26 rokov) a samotný

štát. V prípade zamestnaných poistencov hradí zamestnávateľ 9% zo stanovenej

výšky poistného a zamestnanec dopláca zvyšných 4,5%. Za osoby, ktoré nie sú

zárobkovo činné platí poistenie štát, ide o deti, študentov do 26 rokov, dôchodcov,

ženy na materskej dovolenke, nezamestnaných či osoby v sociálnej núdzi. Tieto

skupiny predstavujú okolo 55% populácie krajiny.

Aj navzdory zadlženosti má zdravotníctvo ČR vysokú úroveň. V roku 2006

vykazovali zdravotné poisťovne celkový dlh vo výške 9 miliárd českých korún, čo

zhruba odpovedalo 5% celkového ročného obratu systému. Celý dlh je sústredený

v najväčšej zdravotnej poisťovni – VZP (Všeobecná zdravotná poisťovňa ČR).

Klasickým ukazovateľom úrovne zdravotníckej starostlivosti je detská úmrtnosť,

v ktorej Česká republika dosiahla tretie najlepšie miesto na svete. Pre porovnanie,

Slovensko má dvakrát horšie výsledky (t.j. dvakrát väčšiu úmrtnosť detí). Zdravotná

starostlivosť v ČR je celkovo dobre dostupná, zdravotnícky systém má veľmi hustú

sieť nemocníc (cca 170) a ordinácií ako aj záchrannej služby. Najväčším

nedostatkom systému je jeho podfinancovanie.

4.3. Vývoj sociálnej politiky a politiky zamestnanosti v EÚ

Politika zamestnanosti a sociálna politika patria medzi tie oblasti, na ktoré je

najviac sústredená pozornosť nie len politikov, ale celej spoločnosti.

Nezamestnanosť a chudoba, sú jedny z najhorších javov modernej spoločnosti,

predstavujú problém, s ktorým sa viac či menej stretávajú vlády všetkých krajín

nielen v Európskej únii, ale celého sveta. Hospodárska politika, sociálna politika a

politika zamestnanosti sú úzko previazané. Tieto politiky sledujú spoločné ciele, ktoré

môžeme nazvať podpora zamestnanosti a znižovanie nezamestnanosti. Politika

zamestnanosti sleduje svoj cieľ svojimi nástrojmi, buď to plošne, alebo

28

diferencovane, napr. regionálne. Toto vymedzenie politiky zamestnanosti sa často

používa pri porovnávaní politiky zamestnanosti v Európskej únii a napríklad Českej

republiky. Viac pracovných miest, lepšie pracovné miesta a rovnaké príležitosti sú

hlavnými sloganmi európskej politiky zamestnanosti a sociálnej politiky. Zámerom

Únie je, aby bol každý primerane vybavený na udržanie pokroku so zmenou v

znalostnej ekonomike. Politika zamestnanosti a sociálna politika sú základom toho,

čo sa nazýva „lisabonskou agendou“ politiky EU.

Politika zamestnanosti a sociálna politika sú zakotvené v základných

dokumentoch Európskej únie. Politika zamestnanosti (PZ) je uskutočňovaná v rámci

každej členskej krajiny samostatne. V rámci EU sa len prijímajú základné štandardy,

ktorých sa členské štáty držia a stanovujú svoje vlastné predpisy a pravidlá.

Základné práva sú zakotvené už v Rímskej zmluve, kde je zaručená sloboda pohybu

a na druhej strane je zakázaná akákoľvek diskriminácia. Súčasťou je zamestnávanie

v ktorejkoľvek z členských krajín. Medzi prvé dokumenty týkajúce sa sociálnej politiky

ako aj politiky zamestnanosti ako jej súčasti, patrí Charta základných sociálnych práv

pracujúcich9, Sociálny akčný program10 a Zelená kniha o sociálnej politike11.

V roku 1993 predložila Európska komisia (EK) tzv. Bielu knihu „Rast,

konkurencieschopnosť, zamestnanosť: Výzvy a výhľady pre 21 storočie“. Táto kniha

obsahuje stratégiu, ktorá umožňuje znížiť nezamestnanosť a zvýšiť ekonomický rast

za pomoci ľudských zdrojov. Na základe tejto knihy sa diskutuje o možnostiach

tvorby pracovných miest, o zlepšení pracovných príležitostí pre znevýhodnených

uchádzačov o zamestnanie. Na základe toho sa PZ stala jednou z priorít Európskeho

spoločenstva (ES). Na Luxemburskom summite bola založená Európska stratégia

zamestnanosti (ESZ), ktorá bola založená na štyroch základných bodoch:

- zvyšovanie zamestnanosti,

- rozvoj podnikania,

________________________

9 bola vytvorená v roku 1989, mala len deklaratívny účinok

10 vytvorený v roku 1989, cieľom bolo zlepšenie životných podmienok, zvýšenie účasti pracovníkov na

rozhodovaní v podnikoch a plná zamestnanosť 11

vytvorená v roku 1993

29

- posilňovanie rovnakých príležitostí pre ženy aj mužov

- podporovanie adaptability podnikov a pracovníkov

Každoročne sú k týmto bodom formulované smernice, na ich základe sú taktiež

každoročne vypracované Národné akčné plány zamestnanosti. Tieto plány majú

odrážať špecifické podmienky jednotlivých členských krajín. Smernice nie sú

záväzné právne normy, ale sú iba prostriedkom koordinácie politiky a sledovania

spoločných cieľov.

4.3.1. Sociálna politika a politika zamestnanosti Slovenska

Sociálna politika na Slovensku sa sústreďovala len na posilnenie záchranných

sietí sociálneho systému, ktoré viedli skôr k narastaniu neefektívneho čerpania

zdrojov a k stupňovaniu pasivity časti občanov. Napriek významným politicko-

spoločenským a hospodárskym zmenám, sociálny systém zotrval v nehybnosti.

Postupne sa premenil na nákladný a neúčinný systém sociálnych dávok, ktorý sa

prejavoval najmä v nemotivačných dávkach sociálnej pomoci, ktoré nevyžadovali od

občana žiadnu aktivitu, ich objem však rástol enormným spôsobom, neflexibilným a

rigidným trhom práce, ktorý priniesol takmer 20%-nú nezamestnanosť a stagnáciu

pracovnej sily, vysoko zadlženým a nespravodlivým dôchodkovým systémom, s

jedným z najvyšších odvodových zaťažení vo svete, ktorý je hlavnou príčinou

klesajúcich dôchodkov. Od roku 2002 sa vláda zaviazala uskutočniť postupnú

celkovú zmenu charakteru sociálneho systému, išlo o tzv. novú sociálnu politiku,

ktorá má tri základné a vzájomne prepojené oblasti: sociálnu pomoc a rodinnú

politiku, trh práce a politiku zamestnanosti, a nakoniec systém dôchodkového

zabezpečenia a sociálneho poistenia.

Každá z týchto oblastí novej sociálnej politiky obsahuje tri princípy: motivácia

občana, aktivita občana a odmena pre občana. Odmena predstavuje spravodlivý

výsledok úsilia a iniciatívy občana.

30

V súčasnosti sa do popredia dostáva otázka svetovej krízy a jej dopadu na

obyvateľstvo. Predovšetkým sa svetová finančná kríza prejavila na výške úrokov, ale

nie z vkladov. Ďalším negatívom sú straty z investícií v podielových fondoch,

Politika zamestnanosti a nezamestnanosť na Slovensku

Vláda považuje za jedno zo základných kritérií úspešnosti štátnej

hospodárskej a sociálnej politiky čo najvyššiu mieru zamestnanosti. V spolupráci so

sociálnymi partnermi a orgánmi územnej samosprávy bude vláda na zabezpečenie

trvalo udržateľného hospodárskeho rastu, posilnenia sociálnej a územnej súdržnosti

realizovať politiky podporujúce rast trvalo udržateľnej zamestnanosti, zníženie

nezamestnanosti a ekonomickej nečinnosti. V rámci aktívnej politiky trhu práce bude

osobitne riešená podpora zamestnávania absolventov škôl, a to podporou

zamestnávateľov prostredníctvom odvodových stimulov pri prijatí do zamestnania

predovšetkým za účelom získania praktických skúseností a pracovných návykov.

Nezamestnanosť v Slovenskej republike predstavuje jeden z najzávažnejších

sociálno-ekonomických problémov, s ktorými sa je potrebné vysporiadať. Navyše je

veľmi nerovnomerne rozdelená v rámci jednotlivých regiónov Slovenska. To má

veľmi negatívne dopady na celkovú životnú úroveň obyvateľstva ako aj na sociálnu

stabilitu a zmier. Nehovoriac o veľkom nevyužitom ľudskom potenciáli, ktorý sa

nepodieľa na tvorbe národného bohatstva. Pri dlhodobej nezamestnanosti sa navyše

jeho kvalita postupne znižuje. Miera evidovanej nezamestnanosti na Slovensku sa ku

koncu minulého roka medzimesačne vzrástla o 0,26 percentuálneho bodu na

12,66%. Vyplýva to z údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ÚPSVR).

Úrady práce ku koncu decembra evidovali 335 490 nezamestnaných, ktorí mohli

okamžite nastúpiť do práce. Oproti koncu novembra to znamená nárast o 6 857 osôb

a medziročne je to nárast o 116 570 osôb. Miera evidovanej nezamestnanosti

neustále rástla od októbra 2008 do konca júla 2009. V októbri 2008 úrady práce

zaznamenali mieru nezamestnanosti na úrovni 7,51 %. Počet nezamestnaných

pripravených nastúpiť do zamestnania vtedy predstavoval necelých 196 tis. osôb.

Odvtedy počet nezamestnaných vplyvom hospodárskej krízy, ktorá významne

ovplyvnila aj slovenské hospodárstvo závislé na zahraničnom dopyte, rástol každý

31

mesiac až do konca júla minulého roka. Po augustovom miernom poklese sa však

nezamestnanosť v septembri minulého roka opäť zvýšila.

Formovanie trhového prostredia zvýraznilo problematiku trhu práce a to tak,

že sa stala jedným z najväčších ekonomických problémov. Nezamestnanosť ako

výsledok nerovnováhy dopytovej a ponukovej stránky trhu práce, zasahuje všetky

vrstvy obyvateľstva a pre niektoré skupiny môže znamenať bariéru ich návratu medzi

ekonomicky aktívne obyvateľstvo. Obzvlášť zložitá je situácia mladých ľudí

vstupujúcich na trh práce, ich hendikepom oproti ostatným nezamestnaným je

absencia praxe. Na Slovensku aktuálnosť tohto problému potvrdzuje aj vládou

schválený Zákon o zamestnanosti č. 389/1996 Zb., ktorým sa zriadil Národný úrad

práce, s centrami na krajskej a okresnej úrovni podľa nového územnosprávneho

členenia. Zmena územného usporiadania reflektovala nový pohľad na priestorové

rozloženie nezamestnanosti na Slovensku. V decembri 2006 bolo v evidencii úradov

práce spolu 15 923 nezamestnaných absolventov škôl (5,8% z celkového počtu

nezamestnaných).

Vstupom Slovenska do Európskej únie 1. mája 2004 vznikla pre občanov

príležitosť významnejšie sa zapojiť do jednotného európskeho trhu práce. Možnosť

využitia tejto príležitosti umocnilo spustenie siete Európskych služieb zamestnanosti

– EURES na území SR. Táto sieť je hlavným nástrojom zvyšovania mobility

euroobčanov za prácou v rámci EÚ. Za sedem mesiacov svojho pôsobenia na trhu

práce u nás si vybudovala pevné postavenie a dôveru klientov vo svoje služby. Sieť

EURES zaznamenávala od svojho spustenia vysoký záujem klientov, ktorý roku

2004 postupne narastal a stále rastie úmerne podľa rastu ponuky a komplexnosti

služieb pre klientov. EURES poradcovia a EURES asistenti mali mesačne priemerne

12 000 klientov. Z tohto počtu sa dve tretiny, teda zhruba 8-tisic klientov zaujíma

o pracovné možnosti v zahraničí.

32

4.3.2. Politika zamestnanosti v Českej republike

Cieľom politiky zamestnanosti Českej republiky je dosiahnutie plnej

zamestnanosti a ochrana proti nezamestnanosti.

Začiatkom deväťdesiatych rokov bol v ČR kladený veľký dôraz na aktívnu politiku

zamestnanosti (APZ) . V druhej polovici deväťdesiatych rokov politika zamestnanosti

vykazovala potrebu zvýšenia finančných prostriedkov hlavne na APZ, ktorá aj

napriek absolútnemu nárastu prostriedkov zostávala dlhodobo podfinancovaná.

V roku 1999 pristúpila vláda ČR k tvorbe Národných akčných plánov zamestnanosti

(NAPZ). Vďaka týmto plánom dochádza ku koordinácii vzhľadom k ďalším oblastiam

verejnej a sociálnej politiky.

Štátna politika zamestnanosti sa usiluje o dosiahnutie rovnováhy medzi ponukou

a dopytom po pracovných silách, o produktívnom využití zdrojov pracovných síl

a zabezpečenie práva občanov na zamestnanie. Štátna politika zamestnanosti

zahrňuje: zabezpečovanie práva na zamestnanie, sledovanie a vyhodnocovanie

situácie na trhu práce, spracovanie prognóz a koncepcií zamestnanosti a rozvoja

ľudských zdrojov na úseku trhu práce, zabezpečovanie programov a projektov pre

pracovné uplatnenie fyzických osôb.

Česká republika si pred vstupom do EÚ stanovila dosiahnutie flexibilného trhu

práce, pre dosiahnutie dynamického vývoja ekonomiky. Tiež stanovila rast investícií

do ľudského kapitálu, podporu mobility a tiež vytvorenie legislatívnych podmienok,

ktoré by učinili pracovnoprávne vzťahy flexibilnými. Motiváciu pracovať znižuje u

obyvateľov s nízkymi príjmami vysoké zdanenie, preto je tu snaha o zníženie dane

z príjmu fyzických osôb. Ďalším faktorom, ktorý znižuje motiváciu práce je výška

minimálnej mzdy a sociálne dávky.

Flexibilita trhu práce – opatrenia:

Rozšíriť zmluvnú voľnosť v pracovnoprávnych vzťahoch

Znížiť zákonne nemzdové náklady práce

Zlepšiť stimulačný účinok priamych daní a dávok s cieľom obmedziť

nezamestnanosť a zvýšiť pracovnú motiváciu skupín s nízkymi príjmami

Zvýšiť územnú mobilitu

Modernizovať politiku zamestnanosti

33

Aktívna politika zamestnanosti

Aktívna politika zamestnanosti je v podstate súhrn opatrení smerujúcich

k zaisteniu maximálnej možnej úrovne zamestnanosti. APZ zabezpečuje ministerstvo

a úrady práce, podľa situácie na trhu práce spolupracujú pri jej realizácií s ďalšími

subjektmi. Súčasťou štátnej politiky zamestnanosti je podpora tvorby nových

pracovných miest poskytovaním príspevkov zamestnávateľom pri zamestnávaní

uchádzačov, ako aj poskytovaním príspevkov pre samotných uchádzačov. Medzi

nástroje APZ patrí napríklad rekvalifikácia, verejnoprospešné práce, príspevky na

dopravu zamestnancov, zriaďovanie pracovných miest pre odbornú prax absolventov

(absolventské a praktikantské miesta ) a pod.

Rekvalifikáciu zabezpečujú úrady práce pre uchádzačov alebo záujemcov

o zamestnanie v prípadoch, kedy štruktúra dopytu na trhu práce nezodpovedá

ponuke pracovných síl. Rekvalifikácia umožňuje nové alebo ďalšie uplatnenie vo

vhodnom zamestnaní. Uskutočňuje sa formou vzdelávania či už pomocou

špeciálnych programov k získavaniu konkrétnych pracovných skúseností,

vzdelávacích aktivitách v rámci medzinárodných programov alebo iných vzdelávacích

aktivitách, ktoré smerujú k získavaniu novej kvalifikácie alebo rozšírenia už

nadobudnutej kvalifikácie.

4.4. Menová a hospodárska politika SR

Prijatím spoločnej európskej meny stratila Slovenská republika po 16-tich

rokoch nezávislú menovú politiku, rovnako tak prišla centrálna banka (NBS) o jednu

zo svojich hlavných úloh - určovanie menovej politiky. Od 1.januára 2009 Slovensko

zverilo právomoci v tomto smere do rúk Európskej centrálnej banky (ECB) a podlieha

jej menovej politike, ktorá je jednotná pre všetky krajiny, v ktorých je euro domácou

menou. Na menovej politike ECB sa bude Slovensko spolupodieľať prostredníctvom

guvernéra NBS. Ten sa stáva riadnym členom Rady guvernérov ECB,

pozostávajúcej z guvernérov centrálnych bánk krajín eurozóny, s právom hlasovať

o zmene či nastavení menovej politiky v eurozóne. Ostatné funkcie však slovenská

centrálna banka vykonáva aj naďalej

34

Menová politika je jedným z nástrojov hospodárskej politiky na stabilizáciu

ekonomiky. Vzhľadom na vysokú otvorenosť slovenskej ekonomiky a celkovú

globalizáciu svetového hospodárstva účinnosť národnej menovej politiky klesá.

Menová politika je ovplyvňovaná regionálnymi vplyvmi ako aj samotnou menovou

politikou ECB. Zahraničný obchod SR v rozhodujúcej miere prebieha so súčasnými a

budúcimi krajinami eurozóny, pričom prijatie eura stimuluje rast zahraničného

obchodu s týmito regiónmi. Táto skutočnosť podporuje hlbšiu integráciu slovenského

hospodárstva do európskeho priestoru. Čím vyšší stupeň integrácie s trhmi týchto

krajín Slovensko dosiahne, tým vhodnejšia bude menová politika ECB aj pre SR.

Začlenením sa Slovenska do eurozóny je jeho ekonomika súčasne chránená aj voči

niektorým externým šokom súvisiacim s existenciou plávajúceho kurzu.

Hospodárska politika súčasnej Vlády SR, pokračuje v riešení zásadných

otázok a ktorej cieľom je solidárnejší a spravodlivejší ekonomický systém, ale nie na

úkor ekonomického rastu. V oblasti fiškálnej politiky je dôležité zdôrazniť, že hlavné

fiškálne ciele prezentované v historicky prvom konvergenčnom programe sa nemenia

a vláda naďalej považuje znižovanie deficitu za dôležité nie len z pohľadu

konvergenčných kritérií a pravidiel Paktu, ale hlavne z dôvodu zabezpečenia

makroekonomickej stability a dosiahnutia dlhodobej udržateľnosti verejných financií.

Aktuálny konvergenčný program prezentuje tri základné ciele, v oblasti fiškálnej,

menovej a trhu práce. Hlavným strednodobým cieľom fiškálnej politiky je znížiť deficit

verejnej správy ako aj nákladov dôchodkovej reformy pod 3% HDP. Druhým

základným cieľom je do roku 2010 znížiť upravený deficit verejnej správy a dosiahnuť

jeho hodnotu na úroveň 0,9% HDP čo by bolo v súlade s rozpätím, ktoré je

odporúčané Európskou komisiou. V menovej oblasti bolo hlavným zámerom vstup do

eurozóny. Kľúčovým v tomto smere bolo splnenie inflačného kritéria.

4.5. Hospodárska politika ČR

Česká ekonomika sa trvalo prejavovala ako najdynamickejšia z Višegrádskych

skupín čoho výsledkom bola napríklad schopnosť prilákať mnoho zahraničných

investícií. Slovensko zaostávalo a zásadnú zmenu nie je zatiaľ možné pozorovať.

35

Hospodárska politika Českej republiky je zameraná rovnako ako u všetkých

členských krajín EÚ na podporu rastu, znižovanie nezamestnanosti a zvyšovanie

konkurencieschopnosti ekonomiky. V priebehu roku 2005 prijala vláda dva významné

strategické dokumenty, ktoré vymedzujú hospodársko-politické ciele a priority

v nadchádzajúcich rokoch. Ide o Stratégiu hospodárskeho rastu na obdobie rokov

2006-2013 a Národný program reforiem. V súlade s revidovanými cieľmi Lisabonskej

stratégie, s ktorými sa vláda plne stotožňuje, sú reformy zamerané na posilnenie

hospodárskeho rastu a tvorbu pracovných miest

Najdôležitejšou prioritou ČR v makroekonomickej oblasti je konsolidácia

verejných financií. Pokračovanie reforiem verejných financií sa zameriavalo na

postupné znižovanie podielu maastrichtského deficitu verejných financií na HDP tak,

aby do roku 2008 bolo udržateľne dosiahnutej úrovne pod 3% HDP ako stanovuje

Pakt stability a rastu (PSR).

Menová politika ČR, založená na režime cielenej inflácie formulovaného

v dlhodobej menovej stratégií Českej národnej banky (ČNB), by mala viesť

k udržaniu nízkeho a stabilného rastu cenovej hladiny. Takto stanovený inflačný cieľ

vytvára podmienky pre plnenie konvergenčného kritéria pre infláciu a súčasne

umožňuje zachovať priestor pre existenciu inflačnej diferencie voči krajinám EU.

Česká republika mala vstúpiť do eurozóny v tomto roku, no už od roku 2007 sa

začalo hovoriť o tom, že nebudú splnené konvergenčné kritéria, aj napriek tomu, že

boli zahájené všetky opatrenia na ich dosiahnutie. V súčasnosti teda nie je známi

dátum kedy by Česká republika mohla prijať spoločnú európsku menu a vstúpiť tak

do eurozóny.

36

Záver

Krajiny celej Európy sa od vzniku Európskej únie až do dnes snažia vzájomne

zosúladiť svoje ciele a postoje pri riešení neustále vznikajúcich problémov, či už

v oblasti domácej alebo zahraničnej politiky a tým zlepšiť celkovú životnú úroveň

obyvateľstva.

Európska únia už od svojho vzniku (r. 1992 na základe Zmluvy o Európskej

únii známej aj ako Maastrichtská zmluva) nadväzovala na predchádzajúce európske

aktivity, siahajúce do 50.rokov 20.storočia. Hlavným cieľom Európskej únie je

vytvorenie Európy s výrazným hospodárskym rastom, konkurencie schopnou

ekonomikou a zlepšujúceho sa životného prostredia. Ako sa spoločnosť neustále

vyvíja, s čím súvisí vznik nových problémov a prekážok, tak Európska únia vytyčuje

stále nové a nové ciele a stratégie na ich odstránenie. Týmto smerom ovplyvňuje

vývoj politík, či už členských krajín alebo krajín mimo nej.

Pohľady európskych krajín na tvorbu a realizáciu verejných politík sa líšia, čo z

väčšej miery ovplyvňuje spoločenská situácia v každej tejto krajine, no spája ich

vidina rovnakého cieľa. S procesom tvorby a realizácie politiky sú spájané mnohé

oparenia ktoré si všetky krajiny určujú sami a na základe vlastného politického

systému, ktorým sa riadi ich spoločnosť.

V súčasnej dobe kedy na celom svete prebieha hospodárska kríza, upriamujú

všetky krajiny svoju pozornosť nato aby čo najviac zmiernili jej celkový dopad. Jej

riešenie je dnes kľúčovou úlohou, keďže sa celosvetová hospodárska kríza

podpísala na zvyšujúcej sa nezamestnanosti, raste cien za pohonné látky

a podobne, na druhej strane však treba poznamenať, že postrčila európske krajiny,

v rámci nich SR aj ČR, správnym smerom a to v tom, aby začali upravovať svoje

verejné politiky tak aby minimalizovali rozsah škôd spôsobených touto krízou.

Záujem o zachovanie hospodárskeho rastu a udržanie zamestnanosti urýchlil vznik

protiopatrení. Rovnako tak aj Európska únia zintenzívnila úsilie na podporu

zamestnanosti a sociálneho začlenenia v členských krajinách. Česká aj Slovenská

republika ako členské krajiny, prijímajú tieto protiopatrenia Európskej únie a snažia

sa ich preniesť do praxe, či už v podobe reforiem, národných strategických

programov, alebo akčných plánov.

37

ZOZNAM POUŢITÝCH SKRATIEK

APZ – Aktívna politika zamestnanosti

ČNB – Česká národná banka

ČR – Česká republika

ECB – Európska centrálna banka

EK – Európska komisia

ES – Európske spoločenstvo

ESUO – Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ

ESZ – Európska stratégia zamestnanosti

EÚ – Európska únia

HDP – Hrubý domáci produkt

NAPZ – Národný akčný plán zamestnanosti

NR SR – Národná rada Slovenskej republiky

OECD – Organisation for Economic Co-operation and Development (Organizácia pre

hospodársku spoluprácu a rozvoj)

PSR – Pakt stability a rastu

PZ – Politika zamestnanosti

SBZP – Spoločná bezpečnostná a zahraničná politika

SNB – Slovenská národná banka

SR – Slovenská republika

ÚPSVR – Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR

VP – Verejná politika

38

POUŢITÁ LITERATÚRA

M. Beblavý a kol.: Manuál pre tvorbu verejnej politiky. Bratislava, SGI, 2002

M. Beblavý a E. Sičáková: Ekonomické a sociálne reformy na Slovensku. Bratislava,

SGI, 2001

M. Klus: Verejná politika - Priestor, Efektívnosť, Nástroje, Nové výzvy. VŠS,

Sládkovičovo, 2007

M. Klus: Aktéri verejnej politiky : Štrukturalizácia, voľba, Banská Bystrica: FPV a MV

UMB, 2008

Ondrej Reichbauer : Európska únia pre každého. Bratislava, Eurolitera, 2004

Internetové zdroje:

http://www.ivo.sk - Inštitút pre verejné otázky

http://kvf.vse.cz - Katedra verejných financií ČR

http://www.minedu.sk - stránka Ministerstva školstva SR

http://www.cnb.cz - stránka Českej národnej banky

http://www.mfcr.cz - Ministerstvo financií ČR

http://www.health.gov.sk - Ministerstvo zdravotníctva SR

http://www.uips.sk - Ústav informácií a prognóz školstva SR

http://www.employment.gov.sk - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

http://vdb.czso.cz - Verejná databáza Českého štatistického úradu

http://www.iz.sk - Inštitút zamestnanosti

http://www.businessinfo.cz - portál pre podnikanie a export

http://europa.eu - portál Európskej únie

http:// poradenstvo.com - nezávislé finančné poradenstvo

http://www.mpsv.cz/cs/ - Ministerstvo práce a sociálnych vecí ČR

39

http://europa.eu

http://www.siov.sk

http://www.euractiv.sk

http://domaci.eurozpravy.cz

http://www.cpkp.cz/regiony/eu2007/materialy - Národný rozvojový plán 2007-2013

http://portal.mpsv.cz/sz/politikazamest/narodni_akcni_plan/narodni_lisabonsky_progr

am_2005-2008.pdf

http://portal.mpsv.cz/sz/politikazamest/narodni_akcni_plan/narodni_akcni_plan_2003

http://portal.mpsv.cz/sz/politikazamest/narodni_akcni_plan/narodni_akcni_plan_2002

http://portal.mpsv.cz/sz/politikazamest/narodni_akcni_plan/narodni_akcni_plan_2001

http://www2.euroskop.cz/data/index.php?p=detail&c-id=42404&id=5214 - Lisabonský

proces

http://www.esf.gov.sk/new/get_file.php?SMC=1&id=194 – Národný akčný plán

zamestnanosti SR 2004 – 2006

http://www.rozhlady.pedagog.sk/cisla/p2-2003.pdf - Vzdelávacia politika EÚ