Najväčšie bojiská 2. svetovej vojny

Maroš Libič Peter Polák

v Banskej Bystrici2008

0

Obsah

1. Východný front.............................................................21.1 Napadnutie ZSSR...................................................................................................21.2 Bitka o Stalingrad...................................................................................................4

1.2.1 Bitka o mesto....................................................................................................51.3 Bitka pri Kursku....................................................................................................12

1.3.1 Boje na severe.................................................................................................131.3.2 Boje na juhu....................................................................................................141.3.3 Sovietske protiútoky.......................................................................................151.3.4 Dohra..............................................................................................................17

2. Západný front.............................................................192.1 Bitka o Britániu.....................................................................................................192.2 Vylodenie v Normandii.........................................................................................22

2.2.1 Bitka...............................................................................................................222.2.2 Vzdušné výsadky............................................................................................232.2.3 Americké pláže...............................................................................................232.2.4 Britské a kanadské pláže................................................................................25

3. Severná Afrika............................................................264. Tichomorie..................................................................28

4.1 Napadnutie Spojených štátov................................................................................284.2 Bitka o Midway.....................................................................................................29

4.2.1 Boje.................................................................................................................294.2.2 Výsledok.........................................................................................................30

4.3 Porážka Japonska...................................................................................................32Záver................................................................................................................................34

1

Úvod

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách

ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a

Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov:

Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov,

milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené

nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými

príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká

hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich

vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier

a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup

nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov. A my by sme chceli

poukázať na najvýznamnejšie bitky, ktoré sa odohrali počas tejto vojny.

2

1. Východný front

1.1 Napadnutie ZSSR

22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a s vojenskou pomocou svojich

spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer 4500 km dlhom východnom fronte siahajúcom

spoza severného polárneho kruhu na polostrove Kola, cez Karéliu, Baltské more až k

Čiernemu moru. Začala sa Veľká vlastenecká vojna. Nemci využili moment

prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na

Moskvu, Leningrad a Kyjev, resp. k čiare Archangeľsk, rieka Volga, Astrachaň.

Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácii bola likvádácia sovietskych vojsk pri

Białystoku v Minskej oblasti. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11

sovietskych divízií. Nemci obsadili Minsk 28. júna. K Leningradu postupovala po

kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska

to boli Fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo

do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo

možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez Ladožské jazero. Počas nasledujúcich 900

dní blokády zomrelo na následky hladu, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí,

ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo februári 1942

zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu

bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom

úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií,

pokúšali zastaviť Nemcov na rieke Berezina východne od Minska. V bojoch pri

Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové tanky a na čas tým spomalili

nemecký postup.

V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu obkľúčiť Kyjev. Stalin namiesto

toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť

mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu

prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská

odporu. Mesto dobyli 19. septembra po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri

tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich

3

najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál M.

Kirponos. V júli a auguste prebiehala aj bitka o Smolensk a cesty smerujúce k Moskve.

Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za Smolenskom, ale po

tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri Kyjeve

a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli

zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o

najmenej 2 milióny mužov. Nacistické Nemecko však čelilo tiež viacerým problémom a

jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa 29. novembra

podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z Rostova-na-Donu

a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu

veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký útok na Moskvu.

Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu,

po ubezpečení Stalina, že Japonsko sa do vojny proti ZSSR nebude angažovať.

Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a 8. decembra 1941 bol

nemecký Wehrmacht po prvýkrát, za druhú svetovú vojnu, nútený sa brániť a ustupovať

na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka 1941 prišlo na východnom

fronte o takmer milión vojakov.

14. augusta 1941 uzavreli Spojené štáty a Spojené kráľovstvo takzvanú Atlantickú

chartu 24. septembra 1941 sa k nej pripojil aj Sovietsky zväz a vznikla koaličná Veľká

trojka (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty, Sovietsky zväz), ktorá sa ešte upevnila po

vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.

Rok 1942 sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje

najväčšie úspechy. Na jar najprv stabilizovali strednú časť svojho frontu, odrazili aj

útoky v oblasti Volochova a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu

ZSSR. Pokračovali v bojoch o Krym, na ktorom vzdorovala sovietska námorná

základňa Sevastopoľ. Do začiatku leta nemci odrazili sovietske protiútoky na Kerči a

následne po ťažkých bojoch obsadili aj Sevastopoľ.

4

1.2 Bitka o Stalingrad

Bitka o Stalingrad odohrávajúca sa medzi 21. augustom 1942 (začiatok útoku na mesto

samotné) a 2. februárom 1943 bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom

fronte a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z

najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec,

keďže v nej podľa odhadov položilo život dohromady asi 1,5 až 2 milióny vojakov a

civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a

brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete.

Bitka sa skladala z nemeckého útoku na mesto Stalingrad (dnes Volgograd), bojov v

meste a sovietskeho protiútoku, v dôsledku ktorého uviazla v meste a jeho okolí celá

nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 800 000 až

850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a

120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo

nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac

nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty bolo

víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu

v roku 1945.

Po uvoľnení svojich síl napredovali a prekročili rieku Don, obsadili Rostov-na-Donu a

tam sa ich sily rozdelili, časť vojsk (Skupina armád B) na čele s 6. armádou postupovala

východným smerom na Stalingrad a Astrachaň, časť (Skupina armád A) sa vydala na

juh cez rovinatú step ku Kaukazu. Porážkami pri Charkove oslabená Červená armáda,

ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej

zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. Stalin vydal v tejto kritickej

situácii rozkaz č. 227, známy ako: „Ani krok späť!“ O mesto Stalingrad sa v

nasledujúcom období rozpútali jedni z najurputnejších bojov celej vojny. Až v druhej

polovici novembra 1942 sovietske vojská nepozorovane zozbierali dostatok techniky,

materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli na oslabených krídlach nemeckých armád

bojujúcich v Stalingrade do protiútoku. Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná

armáda sa dostali do obkľúčenia, z ktorého im Hitler nedovolil sa prebojovať. Pokusy

maršala Mansteina prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu, boli za ťažkých strát na

5

oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich

nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.

1.2.1 Bitka o mesto

24. augusta zaútočili nemecké útočné skupiny na severnú priemyselnú zónu mesta ale

boli neúspešné. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad priamym

útokom. Pred útokom na samotné mesto protestovali proti jeho rozkazu viacerí

dôstojníci. Hitler 10. septembra odvolal veliteľa Skupiny armád A na Kaukaze Lista a

tieto vojská až do 21. novembra riadil sám. Paulus a veliteľ Skupiny armád B von

Weichs už v septembri poukazovali na roztiahnuté ľavé krídlo svojich vojsk, na ich

námietky však Hitler reagoval iba prísľubmi a vierou v skorú porážku nepriateľa. Aj

Franz Halder upozorňoval na vážnosť oslabenia ľavého krídla, ale 24. septembra bol

odvolaný.

Zatiaľ čo Hitler odvolával schopných veliteľov a riadil operácie čiastočne sám, Stalin v

dôsledku zhoršujúcej sa situácie na bojisku vymenoval 27. augusta 1942 za zástupcu

vrchného veliteľa ozbrojených síl zvlášť zodpovedného za obranu Stalingradu

generálplukovníka Georija Žukova. Žukov sa spolu s ostatnými generálmi vrchného

velenia rozhodol pútať vojskami v meste čo najviac síl a zatiaľ rozvíjať prípravy pre

úspešný protiútok, ktorého cieľom by bolo obkľúčiť nepriateľské vojská bojujúce v

meste.

62. a 64. armáda, ustupujúce z ohybu Don, neboli dlhodobo schopné zabrániť

Paulusovi, aby získal kontrolu nad územím medzi Donom a Volgou. Časť Paulusových

vojsk sa od 23. augusta pokúšala z chodu preniknúť do mesta, ale väčšinu záloh museli

Nemci nasadiť severne od mesta, kde ich pútali sovietske protiútoky. Tie Sovietom

umožnili zabezpečiť obranu ohrozeného severného Stalingradu. Z juhozápadu útočiaca

Hothova 4. tanková armáda sa po počiatočných neúspechoch na juhu pri výšinách okolo

Krasnoarmejsku a Beketovky znovu sformovala a udrela na Abganerovo. Tento ťah

prinútil Sovietov vyprázdniť ohrozenú líniu obrany a stiahnuť sa bližšie k mestu. 2.

septembra sa tak Hoth spojil s Paulusom. 12. septembra zostala sovietska 64. armáda

izolovaná na západnom brehu Volgy severne od Stalingradu a 62. bola v podobnej

situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. Toho istého dňa bol vymenovaný za veliteľa

6

62. armády generál Čujkov. Ten onedlho na to odpovedal svojim nadriadeným na

otázku, ako chápe svoju úlohu, že mesto buď udrží, alebo tam zahynie.

13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom

bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci

najprv úspešne prenikli predmestiami, no ich jednotky sa v pouličných bojoch rýchlo

vyčerpávali. Aby mohol Paulus sústrediť čo najviac nemeckých jednotiek k útoku na

mesto, dostal k dispozícií 3. a 4. rumunskú armádu, ktoré mali prevziať a kryť časť

roztiahnutého pravého krídla jeho armády.

Nemci sa rozhodli preraziť do centra mesta a rozdeliť ho na polovicu. Obaja velitelia

pridelených tankových zborov protestovali proti nevhodnej forme ich nasadenia v

meste, a tak ich Paulus odvolal. Veliteľa XIV. zboru von Wietersheima nahradil Hube.

Sovietske armády sa pod nemeckým tlakom dostali do ťažkej situácie, obe sa držali iba

s veľkým vypätím. Bojovalo sa už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády na

Mamajovej mohyle. Keďže boli Sovieti odkázaní hlavne na telefonické spojenie po

drôte, bolo veliteľstvo počas neustáleho bombardovania kopca bez spojenia. Čujkov

teda prikázal premiestniť veliteľstvo do úžľabiny v ústí rieky Carice do Volgy.

Postavenia na strmých západných brehoch rieky boli dobre chránené pred ťažkým

ostreľovaním a na niektorých úsekoch sa stali posledným útočiskom sovietskych vojsk.

Ich význam zvyšoval aj fakt, že tam ústili široké kanalizačné potrubia z tovární. Tie

bolo možné využiť ako sklady či provizórne obväziská, ale aj pre vstup do rozvetvenej

kanalizačnej siete, ktorou sa dalo dostať za nemecké línie. Čujkov na odrazenie

nemeckého útoku 14. septembra použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom

brehu k dispozícii. Obzvlášť dôležitá bola obrana hlavného prístaviska, pretože v

priebehu noci mali prísť posily. Provizórne zložená tanková brigáda brániaca prístup k

prístavisku v priebehu noci prišla o všetkých 19 tankov a prakticky celá vykrvácala,

Nemcom sa však k prístavisku dostať nepodarilo. V kritickú noc zo 14. na 15.

septembra prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia

generála Rodimceva. Nemci podnikli ráno 15. septembra na nerozvinuté gardové

jednotky sústredené útok a následne sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica

zmenila v priebehu nasledujúcich bojov toho dňa majiteľa 4 krát. Už 18. septembra z

7

takmer desiatich tisíc vojakov 13. gardovej divízie zostalo bojaschopných iba niekoľko

stoviek.

Na začiatku bojov sovietska strana ozbrojila a nasadila do boja aj početné oddiely

ľudovej domobrany vytvorené z robotníkov, ktorí prišli o prácu, keďže továrne boli

zničené. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6.

armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú armádu, či už ako pechota alebo

ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani

nedostali vojenské uniformy, v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Celkovo po boku

Červenej armády bojovalo asi 70 000 Stalingradčanov. Ďalších 10 000 obyvateľov sa

podieľalo na stavbe obranných línií okolo mesta.

Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny.

Ako rástli hromady trosiek v uliciach, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo

výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju

nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali Stalingrad. Osvedčili sa im

strmhlavé bombardéry Ju-87 „Stuka“, ktoré boli schopné presne zasahovať 500 kg

bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce

strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy

nasadené na likvidáciu prvej línie obrany bez toho, aby nehrozilo, že zasiahnu aj vlastné

jednotky.

Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú

prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto delostrelecké batérie, ktoré ležali na

východnom brehu Volgy. Bez tejto podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade

neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v

mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, avšak dobre organizované oddiely.

22. septembra sa po niekoľko dní trvajúcich bojoch nemeckým úderným oddielom 29.

motorizovanej, 94. pechotnej a 14. tankovej divízie podarilo zlomiť odpor 92. námornej

streleckej brigády, ktorá bránila Stalingradské obilné silo. Táto obrovská betónová

stavba celý čas odolávala delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu.

Sovietski vojaci odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi.

Poslední preživší sa vzdali až po tom čo im došlo strelivo, potraviny a muži boli už

niekoľko dní sužovaní smädom. Veliteľ poslednej sovietskej vzdorujúcej guľometnej

8

čaty v budove, Andrej Choziainov tvrdil, že vojaci oboch strán sa pri týchto bojoch

často priblížili natoľko, že neraz bolo možné cítiť a počuť nepriateľov dych.

Sovieti v noci na 22. septembra prepravili do mesta prvý z plukov 284. streleckej

divízie, ktorú následne nasadili v oblasti Mamjovej mohyly. Všetky dodávky pre 62.

armádu v Stalingrade museli prechádzať cez rieku Volgu, ktorá bola pri Stalingrade

približne 1,5 km široká. Denne ju neustále letecky bombardovali a ostreľovali

delostrelectvom. V noci Nemci používali hlavne mínomety, neraz už dobre zastrieľané

na jendotlivé prepraviská. Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby

úzkym koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez Dneper, ktorý sa

Nemcom dostal do rúk pri Dnepropetrovsku. Iné komunikácie sa Nemcom ani ich

spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať. Jednalo sa najmä o prepravu cez

most pri meste Zaporožie, či o prepravu cez Kerčskú úžinu.

Nemeckým jednotkám sa z 21. na 22. septembra podarilo sústredenými útokmi rozdeliť

62. armádu na dve časti a na úseku 13. gardovej streleckej divízie sa prebiť k hlavnému

prístavu v meste. Nemci zlikvidovali alebo vytlačili sovietske vojská z centra mesta a

definitívne obsadili hlavnú železničnú stanicu aj obchodný dom. Niektoré obkľúčené

sovietske jednotky bojovali do posledného muža s obrovským odhodlaním. Preto

Nemcom trvalo ešte celé tri dni, kým v centre mesta zlikvidovali všetky ohniská

odporu. Následne namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

V noci 23. septembra dostalo štvorčlenné družstvo sovietskych pešiakov pod vedením

seržanta Jakova Pavlova za úlohu preskúmať dom odborníkov na Námestií 9. januára.

Časť budovy bránilo nemecké guľometné družstvo, ktoré zlikvidovali, následne dom

samostatne držali vyše týždňa. Aj keď neskôr prišli sovietske posily, boli ho aj naďalej

nútení držať v obkľúčení nemeckou pechotou, až do 25. novembra, kedy sa im znovu

podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Budova neskôr pomenovaná Pavlovov

dom zostala naďalej v ich rukách až do likvidácie Nemcov v meste.

Boje v meste boli veľmi kruté. Väčšina nemeckých útokov sa rozpadla na krvavé

potýčky menších jednotiek, pri ktorých dochádzalo k boju z blízka. Sovietska obrana sa

zadržiavala o každý dom. Nezriedka držala každé poschodie domu iná bojujúca strana.

Po tom čo sa v dôsledku ťažkých bojov a bombardovania zmenili ulice mesta na

9

rozvaliny bol pohyb po povrchu ešte náročnejší. Boje sa preniesli do podzemia, pivníc a

kanálov. Na to, aby jedna zo strán postúpila, bolo potrebné intenzívne bombardovanie,

delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov.

Sovietski vojaci čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné

jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli pomocou samopalov

a granátov. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa

vynorili v tyle postupujúceho nepriateľa, odkiaľ spustili paľbu a následne sa

nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia

dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo

natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát bombardovať nepriateľskú prvú líniu

obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako vzdialenosť, na ktorú sa dal vrhnúť

granát. Nemci čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie

„Rattenkrieg“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „krysia vojna“. V tejto situácii tiež

obidve bojujúce strany nasadili jednotky ostreľovačov. Najznámejším sa počas bojov

stal Vasilij Grigorievič Zajcev, ktorý od 10. novembra do 17. decembra 1942, kedy bol

zranený, zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov.

27. septembra 1942 začali Nemci náletom stoviek strmhlavých bombardérov prvú veľkú

ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup

cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch

stranách Nemci postúpili o 1 800 až 2 700 metrov a Červená armáda stratila vrchol

Mamajovej mohyly. Nemecký útok do večera ochabol, ale obrancovia mesta boli vo

veľmi zlej situácii. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch

čerstvých streleckých plukov, a tie boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň,

28. septembra, nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie

mesta. Pri náletoch sa potopili 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi

oboma brehmi Volgy pri Stalingrade.

29. septembra sa dali Nemci do likvidácie neveľkého výbežku frontu na severovýchode

Stalingradu, ktorý siahal k dedine Orlovka. Po 2 dňoch bojov boli sovietske vojská vo

výbežku obkľúčené. Obrancovia Orlovky bojovali do posledného náboja, posledných

120 mužov schopných chôdze sa po týždni bojov prebilo z obkľúčenia do Stalingradu.

10

O niekoľko dní neskôr, 1. októbra sa cez Volgu preplavila 39. gardová strelecká divízia,

ktorej velil S.S. Guriev. Neskôr bránila závod Červený október, ktorý sa Nemci neustále

pokúšali dobyť. O dva dni neskôr prišla ako posila 37. gardová divízia V.G. Žoludeva.

2. októbra pri jednom z náletov na Čujkovovo veliteľstvo Nemci zasiahli veľké

podzemné nádrže na ropu, ktorá horela v okolí veliteľstva niekoľko nasledujúcich dní.

Až do 14. októbra, kedy sa začal doposiaľ najsilnejší útok na Traktorový závod a na

závod Barikády, prebiehali boje menšej intenzity. Väčšinu útoku vedeného piatimi

nemeckými divíziami vrátane 14. tankovej a 305. a 389. pechotnej, znášali sovietske

jednotky 112., 95., 308. a 37. gardovej streleckej divízie, ktoré boli oslabené z

predošlých bojov. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac

3 km od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri útoku až 2 000 metrov. Na úseku asi 5 km

nasadili 3 pešie a 2 tankové divízie. Luftwaffe na mesto zaútočila 2570 krát, sovietske

letectvo však nemohlo zasiahnuť, pretože bránilo pred nemeckými útokmi vlastné

letiská. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola za jasného dňa sotva 90

metrov. V celom meste sa odohrávali urputné boje.

Doobeda Nemci prekonali sovietsku obranu a boj sa rozdelil na menšie, avšak nemenej

brutálne potýčky okolo jednotlivých ohnísk odporu. Aj keď do večera okolo

Traktorového závodu ležalo 3 000 mŕtvych nemeckých vojakov, závod nakoniec

podľahol presile a v rukách obrancov zostala len jeho severná časť. Útok pokračoval aj

nasledujúci deň. Zvyšky sovietskych vojsk sa tvrdošijne bránili na ostatkoch

stalingradského predmostia, ktoré bolo už sotva 1000 metrov široké a teraz ešte aj

rozdelené na dve časti. Menšia severná časť bola na sever od Traktorového závodu,

väčšia južná časť, kde sa nachádzalo i veliteľstvo 62. armády, pri Mamajovej mohyle a

Továrenskej štvrti. 37. gardová, 308. a 193. strelecká divízia mali už iba niekoľko

stoviek bojaschopných mužov. V týchto dňoch prišla 62. armáda aj o zbytok svojich

tankov, ktoré patrili k 84. tankovej brigáde. Vzhľadom na povahu terénu jednotka

dostala za úlohu zakopať po veže svojich posledných 10 tankov v parku Skuľpturnyj,

kde niekoľko dní odolávali útokom nemeckých obrnencov. Osud sovietskych tankov

spečatili až silné nálety Luftwaffe 17. októbra.

V noci z 15. na 16. októbra prišli na pravý breh rieky do Stalingradu ďalšie sovietske

posily. Kvôli veľmi ťažkým bojom musel však Čujkov už o 4 dni nasadiť to posledné,

čo mal k dispozícii na západnom brehu: do boja šli vojaci tylových útvarov, spojári,

11

vojenskí krajčíri aj zásobovači. Na dostrel nemeckých guľometov sa ocitlo aj posledné

Sovietmi držané stalingradské prepravisko cez Volgu. Boje vrcholili. 27. októbra do

Stalingradu dorazili čerstvé sovietske posily. Nemci medzitým zasadili ďalší silný úder

na závod Červený október a dobyli jeho severozápadnú časť. Práve tam sa rozpútal

jeden z najťažších bojov.

Do 30. októbra sa však boje utíšili a aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už

iba na malom kúsku územia, Nemci neboli stále schopní ovládnuť celé mesto. To, čo

však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci, bol vlastne len 8 km pás zrúcanín, ktorý sa

tiahol pozdĺž Volgy.

11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie

Stalingradu. Ani útok 6 nasadených divízií však nebol schopný zničiť nehlbokú

sovietsku obranu. Nemcom sa ale podarilo rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na

menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli

schopné obsadiť celé mesto ani preťať železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo

severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovieti sa v meste držali len vypatím

posledných síl. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli vystavení ťažkému

bombardovaniu a ďelostreleckému ostreľovaniu, ostreľovačom, nedostatku proviantu a

odhodlanému nepriateľovi, ktorý nemal v boji žiadne zľutovanie.

Boje naďalej pokračovali. Nadchádzajúca zima sťažila život Nemcom i sovietskemu

obyvateľstvu. 20. novembra 1942 bola Volga tak ako predošlé dni nesplavná. Jej povrch

pokrývali pohybujúce sa ľadové kryhy, ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo

možné dovážať zásoby, ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na

lietadlách U-2. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej

stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla 16. decembra a až

vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej

techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú

železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela

organizovať preprava cez rieku na pontónoch a kompách. Na rozdiel od krajiny na sever

od Donu, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne

12

sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani

poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti

nachádzajú na prahu úplného vyčerpania. Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli

cez Volgu do prvých línií 160 000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 000 automobilov a

okolo 7000 ton vojenského materiálu.

Plán počítal s tým, že sa tankové zbory, útočiace z juhu a severu, mali spojiť pri meste

Kalač na Done. Jazdectvo, ktoré bolo svojim spôsobom sovietskou protiváhou

nemeckej motorizovanej pechoty, malo preniknúť čo najhlbšie, aby vytvorilo čo

najhlbšie čeľuste obkľúčenia, čo najďalej od polapených armád, aby ich nemohol

zachrániť ani protiúder z vonka. Nakoniec mali strelecké divízie vytvoriť vnútorný front

v kotle aby sa Nemci nemohli prebiť z mesta späť.

Ruská prevaha sa postupne začala prejavovať a vyčerpané nemecké jednotky nedokázali

vzdorovať silne posilnenej ruskej armáde. Po niekoľkých úspešných operáciách sa

konečne podarilo Stalingrad oslobodiť.

1.3 Bitka pri Kursku

Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo

mesta Kursk, ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách sa vkliňoval do

nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu pri Belgorode, asi 160 km široký a

90 km hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názov Kurský oblúk. Nemecké velenie si

Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené

najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej

strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankov

Panther. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v

oblasti posilnili a po prvý krát aj kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. 5.

júla 1943 sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi

pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch hrdla, a najmä 12. júla

v najväčšej tankovej bitke pri Prochorovke, však musel Hitler operáciu Citadela

odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitívnym bodom obratu vo vojne.

13

Následne na to tri sovietske fronty prešli do protiútoku a oslobodili 23. augusta

Charkov, 8. septembra Stalino (dnes Doneck), 17. septembra Brjansk, 23. septembra

Poltavu a 25. septembra Gomeľ a Smolensk. Nemci na juhu definitívne pod tlakom

Sovietov opustili kubáňske predmostie a Novorossijsk a stiahli sa na Krym. 30. október

na Ukrajine prešlo k sovietskej armáde pri Melitopole hromadne 2000 slovenských

vojakov. Postupom sovietskych vojsk cez Dneper zabránili Nemcom udržať sa na tejto

výhodnej prírodnej prekážke a postupovali na Kyjev, ktorý oslobodili 6. novembra

1943. Stredný úsek sovietskeho frontu postupoval medzi riekami Berezina a Pripiať na

Kremenčug. Tu sa sovietska letná ofenzíva roku 1943 vyčerpala a zastavila.

1.3.1 Boje na severe

Po nemeckej delostreleckej príprave a bombardovaní zaútočili o 5:30 od Oriola

Modelove jednotky. Pred útočiacimi tankami a pechotou postupovali ženisti, ktorí pod

silnou sovietskou paľbou čistili cesty cez mínové polia. Nemecké tankové sily prerazili

medzi 81. a 15. streleckou divíziou 29. streleckého zboru, namiesto očakávaného

postupu pozdĺž trate Oriol-Kursk cez Ponyry, smerovali k Oľchovatke. Rokossovskij

bol prinútený rýchlo manévrovať s krídlom 70. a 13. armády aby zabránil prieniku

nepriateľa na ich styku, tylo posilnil 2. tankovou armádou. Obrana sovietskych

jednotiek sa na počudovanie Nemcov nerozpadávala ako pri predošlých bitkách. Ku

príkladu, veliteľ obsluhy jedného z protitankových kanónov 729. samostatnej

protitankovej delostreleckej divízie 2. tankovej armády P.J. Panov toho dňa zničil 11

nemeckých tankov. Sovietska pechota nechala prejsť okolo nemecké tanky a bojovala

proti sprievodnej pechote nepriateľa. Na nemecké jednotky boli kladené veľké nároky.

Velenie už dlhšiu dobu medzi vojakmi distribuovalo pervitín, ktorým mierne zvyšovalo

výdrž vojakov počas ťažkých bojov. Počas bitky bola odhalená slabina stíhača tankov

Ferdinand, ktorý Nemci nevybavili guľometnou výzbrojou. Tieto ťažké stroje, ktoré

predstavovali veľké nebezpečenstvo pre sovietske tanky, tak bol tankoborníci schopní

pomerne úspešne ničiť v boji zblízka zápalnými fľašami a protitankovými granátmi. V

otvorenom teréne utrpeli sovietske tanky pri protiúroku proti plne rozvinutým

nemeckým tankom ťažké straty. Na druhý deň po neúspešnom protiútoku 2. tankovej

armády prikázal Rokossovskij svojim tankovým jednotkám aby zakopali svoje tanky až

po veže do zeme a bránili sa z týchto statických pozícií. Tento spôsob obrany dobre

maskovanými tankmi výrazne spomaľoval nemecký postup. Za prvé dva dni postúpili

14

nacistické vojská na severnej strane oblúka 11 km a dostali sa do oblastí strategických

výšin severozápadne od línie Oľchovatka - Ponyry a obsadili Saborovku. V tejto oblasti

sa rozpútali ťažké boje trvajúce niekoľko dní, účastnilo sa ich dohromady asi 2000

tankov nemeckej 2., 9. a 18. tankovej divízie a sovietskej 2. tankovej a 13. armády.

Sovietsky odpor bol vytrvalý, niektoré sovietske jednotky boli v boji celkom vyhladené,

ale neustúpili. Nemcom sa nakoniec za vytrvalých protiútokov, ktoré sa prelievali zo

strany na stranu Ponyry podarilo obsadiť. Modelove zálohy ako aj jednotky na fronte

boli vyčerpané ale sovietska obrana vôbec neochabovala.

1.3.2 Boje na juhu

Hothovi sa na juhu darilo viac ako Modelovi na severe oblúka pri Belgorode. Jeho

postup sa však taktiež nemohol nazvať bleskový. Pre začiatok Hoth zmiatol Vatutina,

keď nepoužil plány pripravené OKH, ktoré sovietskemu veleniu poslal agent Lucy. Aj

tu sa útok začal intenzívnou delostreleckou prípravou. Ešte 5. júla sa Nemcom podarilo

získať Čerkasskoje. Nemci do konca dňa postúpili pozdĺž ľavého brehu rieky Vorskly, v

bojoch sa vyznamenal aj Michael Wittmann veliteľ jednej z rôt 1. divízie SS

Leibstandarte Adolf Hitler, ktorý so svojim Pzkpfw VI zničil toho dňa 8 sovietskych

tankov a 7 protitankových diel. Úspech dosiahli aj jednotky XI. tankového zboru

skupiny Kempf, ktoré prekročili Donec a boli na polceste k mestečku Gromjačij. 4.

tanková armáda za tieto úspechy zaplatila stratou vyše 200 tankov. Najmä nové tanky

Panther boli výrazne poruchové a z pôvodného počtu 200 ks ich bolo 160 stratených,

najmä kvôli poruchám. Situácia Vatutinovho Voronežského frontu bola vážna, vyžiadal

si preto od hlavného velenia posily. Už 6. júla sa začala Rotmistrovova 5. gardová

tanková armáda presúvať do oblasti Starého Oskola. Do 9. júla postúpili Hothove

jednotky o 32 km, prerušil tak železničné spojenie Belgorod - Objaň a dosiahli rieku

Psjol a ohyb rieky Pena. Jednotky divízie SS Totenkopf ju nasledujúceho dňa prekročili.

Sovietske velenie sa ich preto rozhodlo odraziť pomocou 5. gardovej tankovej armády,

posilnenej o dve tankové brigády ako aj 5. gardovou armádou. Rotmistrovove a

Žadovove jednotky sa mali rozmiestniť v oblasti okolo dediny Prochorovka, ktorá ležala

v stepi smerom na Kursk, medzi riekami Psjol a Oskol.

15

1.3.3 Sovietske protiútoky

10. júla 1943 sa Hitler dozvedel o vylodení spojeneckých vojsk na Sicílii. V tom istom

čase sa vojská pod velením Waltera Modela útočiace zo severu dostávali do ohrozenia

obchvatnými útokmi Červenej armády. Začala sa druhá fáza bitky.

Bitka vrcholila 12. júla 1943. Konevov Stepný front začal spoločne s Voronežským

frontom mohutný úder proti skupine armád Juh, zatiaľ čo Rokossovského Stredný front

zaútočil na skupinu armád Stred. Tá sa síce s útokom vyrovnala, ale vzápätí zaútočili v

severnej časti Oriolského oblúku Západný a Brjanský front, ktoré prelomili nemeckú

obranu a bezprostredne ohrozili tylo jej útočiacich vojsk 9. armády. Maršal Günter von

Kluge musel všetky zálohy nasadiť proti tomuto nebezpečenstvu, pričom musel čerpať z

rezerv Modelovych útočiacich vojsk, čo znamenalo, že skupina armád Stred nebola

schopná pokračovať v Kurskom oblúku v ďalšom postupe.

V noci z 11. na 12. júla sa oddielu Franza Bäkeho podarilo získať odvážnou akciou

predmostie na druhom brehu rieky Donec v meste Ržavec. Ešte toho istého dňa však

Nemci náletom Heinkel He 111 toto predmostie omylom zbombardovali. Hlavná časť

náporu 4. tankovej armády sa 11. júla zastavila pred Prochorvkou, aby sa znovu

sformovala.

12. júla ráno Hausser opäť sformoval svoje tankové kliny II. tankového zboru SS aby

vyrazil v pred proti sovietskej obrane. Práve vtedy sa jeho vojská čelne stretli so

sovietskym protiútokom Rotmistrovovej 5. gardovej tankovej armády. V strede bojiska

medzi sebou zápasila najsilnejšia nemecká divízia na bojisku - 1. divízia SS

Leibstandarte Adolf Hitler so sovietskym 18. a 29. tankovým zborom. Tejto najväčšej

tankovej bitky v histórii sa zúčastnilo dohromady asi 1500 tankov. Vo vysušenej

rovinatej oblasti vírili pohybujúce sa tanky mračná prachu, ku ktorým sa počas

intenzívych bojov pridal aj čierny dym horiacich tankov. Nasadenie letectva nebolo

možné. Sovieti poznali silu nových nemeckých tankov a vedeli, že sa musia priblížiť

nepozorovane, a bojovať na krátku vzdialenosť aby eliminovali kvalitu nemeckých

tankových zbraní, ktoré dosahovali optimálnu priebojnosť na väčšie vzdialenosti.

Podarilo sa im rozpútať boj na krátku vzdialenosť, niektoré sovietske posádky po

vyčerpaní munície útočili „taranom“, keď svojimi rozbehnutými 29 tonovými tankmi

16

vrážali do nemeckých. Odvážlivcov nezastavilo ani to, že „taran“ takmer zakaždým

znamenal smrť vodiča tanku. S poškodeným T-34 vyradil počas bitky taranom nemecký

Pzkpfw VI Tiger aj Alexandr Nikolajev, pričom spolu s ním zahynul v tanku aj nabíjač

Černov.

Do boja sa zapojil nemecký II. tankový zbor SS a sovietska 5. gardová tanková armáda

neskôr i nemecký III. tankový zbor spolu so sovietskou 5. gardovou armádou, ktorá

nemala žiadne tanky. Nemcami zvlášť vyčlenená skupina Kempf mala obchvatom

napadnúť sovietske vojská, jej postup však zastavili prudko sa brániace vojská 7.

gardovej armády. Do medzery vzniknutej oneskorením skupiny Kempf prenikol

sovietsky 2. tankový zbor. Bitka vrcholila na obed, sovietske posily zvrátili aj pokus

divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler o znovusformovanie. O intenzite bojov svedčí aj

fakt, že za 5 minút boja stratila 170. tanková brigáda 18. tankového zboru všetkých 65

tankov, Hausserov postup sa však zastavil.

Tankové zväzy sa počas 8 hodinového urputného boja celkom premiešali, takže ani

jedna zo strán si nedovolila nasadiť na likvidáciu nepriateľských tankov letectvo. V

zničujúcom boji zblízka utrpeli obidve strany veľmi ťažké straty. Nemci v konečnom

dôsledku prišli o najmenej 300 (z pôvodných 600) tankov. Sovietske straty boli vyššie,

keďže prišli o viac než 500 tankov (z pôvodných 860). Do večera sa obe strany začali

zakopávať. Ešte niekoľko dní sa jednotky SS márne pokúšali pokračovať v útokoch, ich

situácia sa však stávala čoraz viac kritickou. Sovietske protiútoky postupne oslabovali

ľavé krídlo 4. tankovej armády. Nemecké jednotky sa (síce tesnené nepriateľom)

nakoniec organizovane stiahli, zanechali pri tom na bojisku podstatne menej vrakov,

keď z bojiska evakuovali opraviteľné stroje ale po troch dňoch intenzívnych bojov boli

vyčerpané natoľko, že už neboli schopné pokračovať v útokoch v smere Prochorovka -

Objaň. Namiesto toho sa museli sústrediť na udržiavanie pozícií pred protiútokmi po

oboch krídlach. V menšej miere pokračovali útoky až do 15. júla. Čoskoro boli Nemci

vytlačení a začali sa sťahovať na svoje pôvodné postavenia, z ktorých vyrazili 5. júla.

23. júla tak front vyzeral takmer ako na začiatku bojov.

17

1.3.4 Dohra

Od 12. do 19. júla začali Brjanský a Stredný front silné protiútoky, ktoré bezprostredne

ohrozili pravé krídlo nemeckej skupiny armád Stred. Akékoľvek pokračovanie ofenzívy

v tejto oblasti bolo vylúčené. 7. augusta zaútočil Západný front v oblasti Spas-

Demjanska. 17. júla 1943 Hitler uznal, že ďalšie pokračovanie v ofenzíve by bolo

plytvaním zbytkami jeho najlepších jednotiek Wehrmachtu a Waffen-SS, a tak ofenzívu

odvolal. A to aj napriek tomu, že maršal Erich von Manstein hodlal pokračovať v

bojoch a vyvíjať na Sovietov tlak, aby nemohli pokračovať v protiofenzíve podľa

vlastných predstáv. Divízie Waffen-SS, ktoré boli v podstate najsilnejšie nemecké

zoskupenia v oblasti boli na Hitlerov rozkaz stiahnuté do Talianska, kde mali čeliť

invázii spojencov na Sicílii, ktorá sa začala 10. júla, ako aj úderu Tolbuchinovho

Južného frontu na rieke Mius, ktorý bezprostredne ohrozil Skupinu armád Juh. Sovieti

tak zastavili uprostred leta nemeckú ofenzívu, vyvrátili tak fámu, že dokážu víťaziť iba

v zime a pritom vybojovali jednu z najurputnejších ozbrojených zrážok v dejinách.

Hitlerova myšlienka na prebranie iniciatívy na fronte, ktorú sa rozhodol v operácii

Citadela realizovať, bola pre Nemcov jediným riešením ako vzdorovať tlaku, ktorý po

Stalingradskej bitke začali Sovieti vyvíjať. Jej neskorá realizácia a prehnané spoliehanie

sa na novú techniku ho však vyšli draho. Bola to posledná šanca nacistického Nemecka

zlikvidovať ZSSR. Sovietsky zväz v tom čase stabilizoval svoju priemyselnú výrobu,

čím definitívne umožnil dobré zásobovanie svojich vojsk, dostatočným množstvom

techniky aj munície. Sústredenie väčšiny nemeckých elitných síl v priestore Kurska

umožnilo Spojencom v Stredomorí a Červenej armáde v oblasti Donu a Oriolského

oblúka rozvinúť vlastné útočné operácie označené Kutuzov a Rumjancev, ktoré skončili

veľkými úspechmi.

5. augusta 1943 oslobodili jednotky červenej armády Oriol a Belgorod. 23. augusta

Nemci stratili aj druhé najväčšie mesto Ukrajiny Charkov. Do konca roku 1943 sa

Sovietom podarilo obsadiť celú ľavobrežnú Ukrajinu a získať niekoľko desiatok

predmostí na pravom brehu rieky Dneper aj s hlavným mestom Kyjevom. Nacistické

vojská na východnom fronte už nikdy viac neprebrali iniciatívu. Akékoľvek

zhromaždenie nemeckých síl pre útok, aké predviedli v bitke o Ardeny, či pri bitke

o Budapešť v nasledujúcich rokoch, automaticky znamenali natoľko riskantné oslabenie

18

ostatných úsekov frontu, že žiadna podobná akcia nemala šancu na celkovo dobrý

výsledok. Začala sa oslobodzovacia fáza Veľkej vlasteneckej vojny.

19

2. Západný front

2.1 Bitka o Britániu

Bola letecká bitka v druhej svetovej vojne v lete a na jeseň 1940, ktorá sa odohrávala vo

vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä v južnom Anglicku a nad kanálom La

Manche.

Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili).

Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú

nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na

uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe).

Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie

najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice

augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli

chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu.

2.1.1 Bitka

V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje

nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, avšak potom čo sa

Hitler po britskom nálete na Berlín nechal vyprovokovať k strategickému

bombardovaniu Londýna sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil

straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu

nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom

dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali

nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli

poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na

reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke - ako tak

použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých

základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli

definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným

jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim

20

územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej

jednotke.

Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky zo

spojených štátov sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok

stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala

vytváranie bombardovacieho letectva. Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli

nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane

bojovalo 2353 britských a 574 letcov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let

v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z

Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21

Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid

z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 letcov RAF počas bitky padlo.

Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie,

pobrežných radarových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne

skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové

konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas

celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak

efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho

rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Po

prvých nie veľmi úspešných týždňoch, ktoré nepriniesli Nemcom žiadne výsledky sa

13. augusta 1940 rozhodol pre prvý obrovský denný nálet. Zúčastnilo sa ho 1485

nemeckých lietadiel. Vo vzdušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských

stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší

deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť

pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo viac než dvakrát

viac než ich nepriateľ. 15. augusta Nemci zamerali svoj nálet na severnejšie oblasti.

Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve

sem. 100 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Keďže sa tieto

ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých Bf 109, boli na ochranu bombardérov použité

ťažké dvojmotorové stíhacie stroje Messerschmitt Bf 110. Avšak takáto stíhacia

ochrana sa ukázala byť ako nedostatočná. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa

stal malý dolet eskortných Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10

21

minút, než ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov

prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Briti zostrelili 30 nemeckých strojov, pri

vlastnej strate 2. I preto sa tento deň nazýva „The Greatest Day“ - najlepší deň.

Luftflotte 5, operujúca z Nórska a Dánska, bola v nasledujúcom období v dôsledku

týchto strát vo veľkej miere z bojov stiahnutá. 18. augusta známy tiež ako „The Hardest

Day“ znamenal najťažšie straty pre obidve strany. Ani to však nebol koniec. Nemci síce

stiahli z bojov zraniteľné Junkersy Ju 87 „Stuka“ a obmedzili použitie Messerschmittov

Bf 110, ale pokračovali vo vysilujúcich útokoch na britské letiská.

Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou

11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu

nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôležité letiská boli napadané

opakovane: Biggin Hill a Hornchurch 4x, Debden a North Weald 2x. Croydon,

Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo

aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali

dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo

Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu

Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia, aby predišli

kolapsu svojej obrany.

Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť Poľských a

Československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe,

pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku

nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako

neopodstatnené. A letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali.

Počas júla a augusta predchádzajúcich 7. septembru 1940, kedy sa začal prvý veľký

nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7.

septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň

napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa.

Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť.

Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli

pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni

22

Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na

strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. nebezpečenstvo nemeckej

invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941. V noci

14. novembra 1940 zasiahol „blitz“ aj mesto Coventry. Nálet ktorý prakticky zrovnal

celé mesto so zemou pripravil o život 568 jeho obyvateľov

2.2 Vylodenie v Normandii

6. júna sa na pobreží Normandie vylodili spojenecké vojská a otvorili západný front. Po

bitkách pri Cean a St. Lo začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia. V polovici

augusta sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska. 25. augusta bol

oslobodený Paríž. 3. septembra sa začalo v Antverpách protinemecké povstanie,

západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od Treviru 11. septembra. Koncom

mesiaca následne uskutočnili riskantnú operáciu Market Garden, keď sa pokúsili

obsadiť mosty cez Rýn z chodu. Tankové jednotky maršala Montgomeryho však

nestihli prísť vlastným výsadkárom na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil

neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný

front sa však podstatne priblížil hraniciam Tretej ríše a dosiahol rieku Rýn. Tú sa však

spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri

prechode Dnepru v roku 1943.

2.2.1 Bitka

5. júna večer mohli poslucháči francúzskeho vysielania BBC začuť verše Paula

Verlaina, bola to šifrovaná správa pre francúzsky odboj, že vylodenie príde

nasledujúceho dňa. Správu pochopila aj nemecká rozviedka, ktorá oboznámila

najvyšším miestam, že vylodenie príde v nasledujúcich dňoch. Vyšší nemeckí velitelia

tieto správy nepovažovali za celkom správne. Podľa ich predstáv totiž rozsiahlejšiu

činnosť Spojencov celkom vylučovalo počasie. V noci z 5. na 6. júna zachytili nemecké

radary rozsiahlu aktivitu spojeneckého letectva a loďstva. Začali sa množiť aj správy o

zoskoku výsadkárov. Všetky však boli pokladané iba za klamné manévre. Nemecké

23

velenie totiž očakávalo spojenecký úder v celkom inej oblasti, než tej odkiaľ bola

hlásená činnosť spojencov.

Vylodenie na pobreží sa malo uskutočniť asi hodinu po odlive. V dôsledku toho, že

odliv v Lamanšskom prielive neprichádza rovnomerne museli na pláže Utah a Omaha

Američania udrieť o hodinu skôr. Ich útok sa začal o 6:30. Briti a Kanaďania na plážach

Gold, Juno a Sword zaútočili až takmer o hodinu neskôr. Vylodeniam na plážach

predchádzalo silné letecké bombardovanie a námorné ostreľovanie.

2.2.2 Vzdušné výsadky

Dôležitým aspektom vylodenia bolo udržanie krídel predmostí vytvorených na plážach.

Túto úlohu mali splniť výsadkové jednotky. V noci z 5. na 6. júna stovky dopravných

strojov Douglas DC-47 a klzákov priniesli do Normandie prvých spojeneckých vojakov.

Boli to príslušníci americkej 82. a 101. výsadkovej divízie západne od pláže Utah a

vojaci britskej 6. výsadkovej divízie východne od pláže Sword.

Britskí výsadkári čoskoro po dosadnutí okolo svojich cieľov narazili na vojakov

nemeckej 716. pešej divízie. Prvé boje sa začali o dôležitý most cez rieku Ornu severne

od Caen asi 7 km od pláží, v blízkosti Bénouville a Ranville. Pre Nemcov znamenal

most jediný možný prechod k miestam odkiaľ mohli zaútočiť na krídlo vyloďujúcich sa

britských vojsk z východu. Pre Spojencov mal most navyše veľkú hodnotu, pretože bol

dôležitý pri ďalších útokoch na Caen z východu. V noci sa výsadkári pustili do boja s

nemeckou tankovou skupinou 21. tankovej divízie pod vedením Hansa von Lucka,

ktorú s šťastím odrazili. Straty na oboch stranách však boli veľké.

Americká 82. a 101. výsadková mali menej šťastia. Ich jednotky boli v dôsledku zlého

počasia, silnej protilietadlovej paľby a celkových nepresností pri výsadku veľmi

roztrúsené. Ich ciele sa podarilo splniť iba s časti. Vojakom 82. výsadkovej sa však

podarilo oslobodiť prvé francúzske mestečko Sainte-Mère-Église.

2.2.3 Americké pláže

Na pláži Utah pristáli americkí vojaci ako na prvej. Mali pri tom ohromné šťastie. Plán

vylodenia sa totiž mierne narušil a väčšina jednotiek sa začala vyloďovať o niečo

24

južnejšie než sa pôvodne plánovalo a to im pravdepodobne veľmi pomohlo, pretože

nemecké opevnenia na pôvodnom plánovanom mieste vylodenia boli omnoho silnejšie.

Nemecká obrana bola otrasená silným bombardovaním a vojakom 4. pešej divízie sa ju

podarilo rýchlo zdolať za malých strát na životoch. Americkí vojaci potom postúpili

hlbšie do vnútrozemia, kde sa chvíľu po 11. hodine spojili s jednotkami 101.

výsadkovej divízie a vytvorili predmostie, z ktorého v nasledujúcich dňoch podnikli

ďalšie útoky.

Pláž Omaha bola jedným z miest v Normandii, ktoré mali veľmi vhodné pobrežie pre

vylodenie. Mala pre to veľmi silné opevnenia, ktoré boli dobre situované na útesoch a

výšinách nad plážou. Nemecké postavenia prežili spojenecké bombardovanie relatívne

nedotknuté a vojaci 352. pechotnej divízie, jednej z mála skúsených jednotiek na

pobrežnej čiare, spustili na prichádzajúcich Američanov z 1. a 29. pešej divízie

zdrvujúcu paľbu. Vo východnej časti pláže prišli americkí vojaci navyše aj o podporu

svojich plávajúcich tankov Sherman DD. 27 z pôvodných 32 nikdy nedorazilo na pláž,

pretože sa potopili. V západnej časti sa síce Shermany dostali na pláž, ale boli postupne

zničené presnou paľbou nemeckého delostrelectva. Vojakov kosila guľometná a

mínometná paľba prakticky od momentu, kedy sa otvorili rampy na ich vyloďovacích

člnoch. Družstvá ba aj celé roty z prvej a čiastočne aj druhej vlny prišli v boji o väčšinu

dôstojníkov a poddôstojníkov a výsledok bitky bol na vážkach. Preživší bojaschopní

muži na pláži sa najprv zachytili za vlnolamom. Z tohto miesta sa iniciatívni jednotlivci

alebo provizórne zorganizované skupiny rozhodli zaútočiť. Bola to jediná alternatíva,

ktorá im zostávala, pretože krytie medzi prekážkami na pláži sa so stúpajúcim prílivom

stávalo čoraz nepoužiteľnejšie. Tí ktorí opustili bezpečie vlnolamu museli pod

nepriateľskou paľbou prekonať niekoľko stoviek metrov otvoreného močaristého terénu

na niektorých miestach i zátarasy a mínové polia a až potom sa mohli vyšplhať na útesy,

či zvlnený terén, v ktorom sa nachádzali nepriateľské postavenia. Po takmer šiestich

hodinách boja sa nakoniec Američanom predsa len podarilo zdolať pobrežnú obranu a

preniknúť do Collville. Boje na Omahe boli najkrvavejšie spomedzi všetkých

normandských pláží, zahynulo tu okolo 2400 amerických a 1200 nemeckých vojakov.

25

2.2.4 Britské a kanadské pláže

Na pláži Gold sa začalo vyloďovanie o 7:35. Podstatnejšou prekážkou v postupe Britov

bolo opevnené mestečko Le Hamel, ktoré držali vojaci 352. pešej divízie. Ich delá

spustili presnú paľbu na vyloďujúce sa tanky a niekoľko z nich čoskoro zničili. Vďaka

Hobartovým hračkám, si však postupujúci vojaci 50. pešej divízie a 8. obrnenej brigády

rýchlo našli cestu cez zátarasy a Nemcov v Le Hamel zničili. Ďalší nemecký odpor už

nebol tak sústredený a predmostie okolo pláže bolo do večera vyše 13 km hlboké.

Kanaďania na pláži Juno museli čeliť silnej nemeckej obrane, sústredenej hlavne okolo

Courseulles-sur-Mer ale tiež St.-Aubin a Langrunu. Nemci tu mali vybudovanú sieť

železobetónových bunkrov s ťažkým delostrelectvom. Aj pre to utrpela prvá vlna z 3.

kanadskej divízie také ťažké straty. Narozdiel od Omahy však Kanaďania prešli vďaka

hojnému nasadeniu tankov, ktoré im pomohli vyčistiť pláž od nepriateľa a vytvorili

najväčšie spomedzi všetkých spojeneckých predmostí a to i napriek tomu, že vo

vnútrozemí narazili na odpor 12. divízie SS Hitlerjugend.

Pláž Sword obsadili britské jednotky za pomerne malých strát. Bolo to najmä vďaka

tomu, že delostrelectvo namierené pôvodne na pláž strieľalo po lodiach, alebo bolo

zničené 6. výsadkovou divíziou. Do noci vylodili Briti vyše 20 000 svojich vojakov,

ambiciózny cieľ: dobytie mesta Caen sa však nepodaril.

Nemecká obrana pláží bola relatívne slabá, postrádala motorizáciu, kvalitné vybavenie a

navyše bola zasiahnutá silným spojeneckým bombardovaním. Výnimkou bola 352.

divízia na pláži Omaha, premiestnená na Rommelov rozkaz zo St. Lo. Húževnatosť

obrany zaskočila Spojencov i pre to, že v oblasti očakávali iba dva pluky 716. divízie.

21. tanková divízia sa ako jedna z mála prebila až k plážam v oblasti Juno a Sword, ale

do konca 6. júna sa kvôli hroziacemu obkľúčeniu stiahla. Spojenecké plány počítajúce s

obsadením Carentan, St. Lô, Caen a Bayeux hneď prvý deň sa však nesplnili, celkové

straty Spojencov však neboli také ťažké ako sa pôvodne niektorí nazdávali. Útoky 12.

divízie SS Hitlerjugend 7. a 8. júna spôsobili Kanaďanom ťažké straty, ale neznamenali

žiadny prielom ani stratu predmostí. Posilovanie anglo-amerických jednotiek zatiaľ

prebiehalo v najvyšších obrátkach, zatiaľ čo pohyby nemeckých vojsk boli výrazne

obmedzené v dôsledku leteckých útokov a činnosti francúzskeho hnutia odporu

26

3. Severná Afrika

Africká kampaň sa začala útokom Talianskych jednotiek z Líbie na britskú armádu v

Egypte. Briti však útok odrazili a podnikli protiútok, pri ktorom zatlačili agresora späť.

Aby Hitler zabránil porážke Talianov, uskutočnilo Nemecko operáciu „Slnečnica“ (po

nemecky: Sonnenblume), pri ktorej sa vylodil Afrika-Korps v Líbii. Nemecké jednotky,

skladajúce sa len z niekoľkých divízií čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v

Afrike. 24. marca Rommelove jednotky obsadili El Agheilu a pokračovali v

prenasledovaní britských vojsk. Už 25. apríla nemecké a talianske vojská dosiahli

územie Egypta, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený Tobruk. Keďže bola Severná

Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji

stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre

Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniám) zásobovanie svojich vojsk v oblasti

závažný problém, Afrika-Korps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez

Stredozemné more. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a

námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na Gibraltare a na Malte tak robila

zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku 1941 utrpeli nacistické vojská také

straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel

stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a

talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom Malty, ktoré viazali početné

sily RAF a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v

plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do

protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.

Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým

zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára

úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť

Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. V júli nasledovala prvá

bitka pri El Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup.

Neskôr sa im pod velením generál-poručíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri

El Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabenými jednotkami Afrika-

Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.

27

8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch

vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichistické sily nekládli

Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu

Vichistického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli

v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom

menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.

28

4. Tichomorie

4.1 Napadnutie Spojených štátov

7. decembra 1941 - Japonské cisárske letectvo napadlo námornú základňu USA Pearl

Harbor na Havajských ostrovoch. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo skoro 3 000

ľudí. Boli potopené bitevné lode USS Arizona, USS California a USS West Virginia.

Nálet ťažko poškodil USS Oklahomu a USS Nevadu, ľahšie USS Pennsylvániu, USS

Tennessee a USS Maryland. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní

Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre

Američanov sa v prístave nenachádzali lietadlové lode USS Saratoga, USS Lexington a

USS Enterprise, ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia. Americké straty však celkovo

neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred

nepriateľskými bombardérmi chrliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca

zásoboval aj svojich spojencov.

8. decembra 1941 vyhlásili Spojené štáty Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní 11.

decembra 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu

Spojeným štátom.

V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk Hongkong, bojovalo sa na

Filipínskych ostrovoch a v Malajzii.

Vojna sa rýchlo rozširovala 25. januára 1942 Japonsko získalo prístav Singapur.

Prenikali tiež do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942.

Kapitulovala tiež Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové

jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.

Naproti tomu Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie a 18. apríla 1942 16

strojov B-25 Mitchell vzlietlo z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka

Jamesa Doolittla, nízkym letom prelietlo nad Japonskú pevninu, kde zhodili svoje

bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne

veľké škody, ukázali však Japoncom svoje odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že sú aj

doma veľmi zraniteľní. Ale aj napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný

29

strategický dôsledok: Japonci urýchlene stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných

síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V máji sa odhrala medzi

japonským a americkým námorníctvom bitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA

stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port

Moresby.

4.2 Bitka o Midway

Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným

obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7.

júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti

bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať

minulosťou. V júli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na Port Moresby od

austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na Novej Guinei však pokračoval

ešte dlho..

4.2.1 Boje

4. júna 1942, len deň po tom, čo nemecké vojská dobyli po trojmesačných urputných

bojoch Sevastopoľ, v období keď vojská Osi vyhrávali bitku za bitkou, objavili sa štyri

japonské lietadlové lode - Akagi, Sórjú, Kaga a Hiryu spolu s ďalšími menšími

plavidlami pod velením admirála Naguma 400 km od Midwayu. Nagumo však nevedel,

že americká flotila ich už očakávala 320 km severovýchodne od Midwayských

ostrovov. Japonci zatiaľ vyslali 72 bombardérov pod ochranou 36 stíhačov, aby zrovnali

zo zemou Midwayské letisko. Letisko bolo bránené 26 stíhačmi prevažne zastaralého

typu Brewster Buffalo, ktoré boli počas tvrdého boja nakoniec všetky postupne

zostrelené. Po nálete ale letisko zostalo v bojaschopnom stave. Kým sa japonské lietadlá

vrátili na svoje materské lode, bola už Američanom známa aj pozícia japonskej flotily.

Americký admirál Spruance sa v tej chvíli spolu s časťou svojich lodí, z toho aj s jednou

lietadlovou priblížil bližšie k Japoncom. Počas tohto manévru ho zahliadlo aj japonské

prieskumné lietadlo, ktoré o tom hneď podalo aj správu. Ďalšie z japonských

prieskumných lietadiel spozorovalo aj zvyšok americkej flotily, ale zlyhala mu

30

vysielačka a tak mohli letci podať správu až po návrate na lietadlovú loď. O 9:30 boli

paluby japonských lietadlových lodí plné lietadiel, ktoré sa vrátili z náletu na Midway.

Niektoré boli poškodené, v zhone sa dopĺňalo palivo a strelivo. Popri tom prepukol

zmätok, pri ktorom vyzbrojili lietadlá najprv bombami a neskôr torpédami, aby mohli

zasiahnuť proti lietadlovým lodiam. Väčšina bômb pritom už nebola naspäť uskladnená

v pancierových skladoch, ale voľne položená v hangároch. Práve v tom momente o pol

desiatej, sa k japonskej flotile priblížilo 117 amerických lietadiel. Tie ale zaútočili

veľmi neorganizovane, prvých 15 torpédonosných bombardérov bolo zostrelených.

Podobne pochodili aj nasledujúce formácie z ktorých sa vrátilo len 5 bombardovacích

strojov. O 10:15 sa zdalo že Japonci predsa len vzlietnu so 102 strojmi proti americkej

flotile. Ale v tej chvíli sa vynorilo 55 strmhlavých bombardérov z oblakov priamo nad

Japoncami a v priebehu piatich minút zasiahli postupne Akagi, Kagu a Sórjú, ktoré sa

neskôr potopili.

Japonci sa pokúsili o odvetu a chvíľu po 11. hodine sa im podarilo poškodiť Yorktown,

lietadlovú loď, ktorá prenikla najbližšie k japonskej flotile. O piatej večer toho istého

dňa spečatili strmhlavé bombardéry z lode Enterprise život aj poslednej lietadlovej lodi

Hiryu. Jej stíhacia ochrana síce odrazila prvú vlnu amerického náletu, ale štyri

nasledujúce útoky ju premenili na horiaci vrak. Jej koniec dovŕšili nasledujúci deň

japonské torpédoborce. Kapitán Jamaguči sa potopil spolu so svojou loďou, pripútaný

ku kapitánskemu mostíku, aby mal istotu, že zahynie spolu s ňou.

Poškodenú lietadlovú loď Yorktown, sa Američania pokúšali dotiahnuť spať do Pearl

Harbouru, ale 6. júna ju spolu s torpédoborcom Hamman vypátrala a potopila japonská

ponorka. Na palube torpédoborca, ktorému po zásahu torpédom explodovala munícia,

zahynulo 81 námorníkov.

4.2.2 Výsledok

5. júna admirál Jamamoto zdesený stratou lietadlových lodí odvolal výsadok na

Midway. Strata 4 lietadlových lodí znamenala katastrofu, Japonský priemysel ju už do

konca vojny nemohol nahradiť. Tragickou bola aj strata skúsených posádok lietadiel a

lodí ako aj približne 300 lietadiel v priebehu jedného jediného dňa.

31

Japonci výsledok bitky tajili aj pred najbližšími spojencami - Hitler dokonca japoncom

zagratuloval k víťazstvu. Japonskí námorníci ktorí prežili túto bitku boli izolovaní v

táboroch pre malomocných.

Bitka o Midway zmenila pomer síl v Pacifiku, Japonci museli prejsť z ofenzívy do

obrany. Nasledujúce preskakovanie z ostrova na ostrov však ukázalo, že poraziť

Japoncov bude tvrdá a krvavá práca. A aj po strate prevahy na mori a vo vzduchu sa

Japonci účinne a urputne bránili početne silnejším Američanom ešte nasledujúce 3 roky.

4.3 Porážka Japonska

Vo februári sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrov Guadalcanal. Zbytky

rozprášených japonských pozemných vojsk boli evakuované v noci na 8. februára.

Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na

ceste do Tokia. Od 20. do 23. novembra prebiehal boj o malý atol Tarawa na

Gilbertovych ostrovoch. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov

široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali

Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec

porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a

ich straty ešte veľmi narastú

Začiatkom roka Američania ukončili boje o Marshallove ostrovy. Ich ďalším cieľom

bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, v ktorých dosahu by sa

nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry B-29 boli najvhodnejšie Mariánske

ostrovy, hlavne Saipan, Tinian a Guam. 11. júna, americká vojenská flotila začala

bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. 15. júna sa vylodilo 77 000

vojakov námornej pechoty po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove 9.

júla. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe ale

utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky

prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých

bombardérov B-29.

Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských

spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich

32

vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovy Iwo Jima a Okinawa ukázali, že

Japonsko sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili

Američania v priebehu niekoľkých týždňov 18 000 mužov. Aj ďalšie pozemné

stretnutia ako bitka o Okinawu, trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych.

Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami.

Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie v štýle „Kamikadze“. Zraky

Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v

prípade obojživelného výsadku, príde o život asi pol milióna Američanov a niekoľko

násobne viac Japoncov. Americký prezident Truman (Roosevelt zomrel 12. apríla) preto

rozhodol o použití atómovej bomby. Jednu najprv zhodili 6. augusta na Hirošimu,

zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom

Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni 9. augusta zhodil

bombardér B-29 ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad

mestom Nagasaki. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mesto Kokura, ktoré bolo

pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.

Potom sa japonský cisár Hirohito rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase

japonský národ ku kapitulácii. Toto mnoho Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho

rozhodnutiu. Ale nie všetci: piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad

cisárskym palácom, čo bola podľa japonskej tradície ako urážka bohov a zhadzovali

letáky s výzvou na popravu zradcu (t.j. cisára). Ďalší piloti sa vrhali počas letu do mora

a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu. Až potom 2. septembra podpísali japonskí

predstavitelia na americkej bojovej lodi US Missouri v Tokijskom zálive

bezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch

krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.

33

Záver

Druhá svetová vojna celkom zmazala rozdiely medzi zázemím a frontom. Najväčší

vplyv na to malo masové nasadenie letectva, ktoré bombardovalo nie len nepriateľské

továrne, ale aj domovy robotníkov ktorí v nich pracovali. Rovnako podstatné bolo aj

bezohľadné správanie sa armád k civilistom na nepriateľskom území, ktoré bolo

podporované z národnostného, rasového alebo triedneho hľadiska. Už prvé dni vojny

priniesli útrapy kobercového bombardovania miest ako bola Varšava, Rotterdam či

Londýn. Bombardovanie hlbokého zázemia však nemalo inak dostatočne vysoký účinok

na vojenské úsilie jednotlivých strán.

34

Zoznam použitej literatúry

Newark, Tim: Rozhodujúce bitky dejín. Prvé vydanie. Praha: Ottovo nakladateľstvo 2004. 200 s. ISBN 80-7360-150-8. (s. 90-165)

http://sk.wikipedia.org/wiki/2._svetov%C3%A1_vojnahttp://www.worldwartwo.estranky.cz/stranka/historia-2_-svetovej-vojnahttp://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/16534/2.-svetova-vojnahttp://worldofhistory.blog.cz/0702/2-svetova-vojnahttp://www.2-svetovavojna.estranky.cz/stranka/2_-svetova-vojnahttp://www.studentske.sk/web.php?sk=2_Svetova_vojna.htm&pred=dejepishttp://www.krvavavojna.estranky.cz/http://www.viahistoria.cz/Sablona.php?delenie1=vojny&tabulka=256_CH_20Storocie_WW2

35

Sovietska pechota pri presune k frontu, Nemecká pechota počas bojov v

november 1941 ZSSR

Sovietski vojaci v ruinách Stalingradu Boje v ruinách mesta

Sovietske protitankové delá, Zničené sovietske tanky T-34 použité pri Kursku

36

Bombardéry Heinkel He 111 Horiace lode v Pearl Harbore

Yorktown v plameňoch po japonskom Lietadlová loď Hiryu sa vyhýba torpédamútoku

Vylodenie spojeneckých vojsk v Alžírsku

37

38