-
SLOVENSKÁ POĽNOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE
FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA2125040
DIPLOMOVÁ PRÁCA
2011 Bc. Katarína Fuková
-
SLOVENSKÁ POĽNOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE
FAKULTA ZÁHRADNÍCTVA A KRAJINNÉHO INŽINIERSTVA
OBNOVA HISTORICKÉHO PARKU BRODZANYDiplomová práca
Študijný program: Záhradná a krajinná architektúra
Študijný odbor: 4121800 Krajinná a záhradná architektúra
Školiace pracovisko: Katedra záhradnej a krajinnej architektúry
Školiteľ: Ing. Gabriel Kuczman, PhD.
Konzultant : Ing. Richard Kubišta, PhD.
Nitra, 2011 Bc. Katarína Fuková
-
Čestné vyhlásenie
Podpísaná Bc. Katarína Fuková vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému ,,Obnova
historického parku Brodzany“ vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry .
Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade , ak uvedené údaje nie sú pravdivé .
V Nitre 13.mája 2011 Bc. Katarína Fuková
-
Poďakovanie
Touto cestou ďakujem vedúcemu diplomovej práce Ing. Gabrielovi Kuczmanovi, PhD.
a konzultantovi Ing. Richardovi Kubištovi, PhD. za pomoc, odborné usmerňovanie a cenné rady pri
vypracovaní mojej diplomovej práce.
-
Abstrakt
Historické parky a záhrady sú našim kultúrnym dedičstvom. Dokumentujú úroveň našej
vyspelosti a tvorivej činnosti. Z tohto dôvodu si vyžadujú ochranu, údržbu a dnes najmä rekonštrukciu.
Bohatstvo historickej zelene na Slovensku je úmerné bohatstvu historickej architektúry. Dokumentovať
vývoj záhradného umenia na Slovensku je obtiažny z dôvodu nedostatku historických materiálov
a prieskumných prác v minulosti. Mnohé historické parky a záhrady boli zničené, dnes na Slovensku
nie je v pôvodnej podobe takmer žiadna.
V predloženej diplomovej prácu sú sústredené výsledky prieskumu historických materiálov,
podorobne vypracovaných analýz, inventarizácie a súčasného stavu historického parku Brodzany. Na
základe týchto výsledkov bol vypracovaný návrh na obnovu parku. Podstatou návrhu je prinavrátenie
historického ducha parku Brodzany s dôrazom na zachovanie jeho identity, zviditeľnenie a zapojenie
do cestovného ruchu.
Diplomová práca prispieva k dosiahnutiu čo najlepších výsledkov na poli záchrany historických
parkov Slovenska.
Kľúčové slová: historický park, obnova historického parku, Brodzany, Literárne múzeumA.S. Puškina
Abstract
Historical parks and gardens are our cultural heritage. They document level of our development
and creative activity. Therefore it is necessary to protect, cultivate and today mainly reconstruct our
parks.The weath of historical gardens and parks is proportional to the wealth of historical architecture.
It is difficult to document developement of gardening art in Slovakia because of lack of historical
documents and exploratory works in the past. Many histrical parks and gardens has been ruined. Today
the existation of original historical gardens and parks is very low.
In the presentated publication, there are concetrated results of studying historical materials,
detailed analyses, inventarisation and current situation of historical park Brodzany. These informations
are used in the design concept of reconstruction park Brodzany
The point of the design concept is comeback of historical atmosphere in park, holding the
identity of park Brodzany and connecting with tourism.
This publication contributes to achieving the best results in the field of rescuer historical parks
in Slovakia.
Key words: historical park, reconstruction of historical park, Brodzany, Literary museum ofA.S. Puškin
-
Obsah
. Úvod................................................................................................................................................................................1
1. Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí.................................................................................2
1.1. Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry..............................................................................................3
1.1.1. Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry na Slovensku................................................................3
1.2. Dejiny pamiatkovej ochrany.................................................................................................................................4
1.2.1. Dejiny pamiatkovej ochrany na území Slovenska od jej vzniku do rozpadu ČSFR....................................4
1.2.2. Porovnanie pamiatkovej ochrany Slovenskej republiky a Českej republiky po rozdelení Česloslovenska.....5
1.3. Pamiatkový fond Slovenskej republiky.................................................................................................................6
1.4. Pamiatky a ich zapojenie do cestovného ruchu.....................................................................................................6
1.5. Park ako architektonické dielo..............................................................................................................................7
1.6. Pojem historická záhrada, historický park ...........................................................................................................8
1.7. Ochrana historickej zelene.....................................................................................................................................8
1.7.1. Ochrana prírody verzus ochrana historickej zelene, historické krajinné štruktúry......................................9
1.7.2. Historické prvky krajiny a územné plánovanie..........................................................................................10
1.8. Obnova historickej zelene....................................................................................................................................11
1.8.1. Spôsoby obnovy historických parkov a záhrad..........................................................................................11
1.8.2. Metodika obnovy historickej architektúry.................................................................................................12
1.8.3. Valorizácia a kategorizácia záhrad a parkov.............................................................................................13
1.9. Podstata prírodne - krajinárskeho parku............................................................................................................13
1.9.1. Špecofické zásady rekonštrukcie zelene v prírodne - krajinárskom parku..................................................13
1.10. Záhradné siete v Európe.........................................................................................................................14
1.11. Súčasné trendy v plánovaní a premene verejných i parkových priestorov.........................................................14
2. Cieľ práce.................................................................................................................................................................16
3. Metodika práce a metódy skúmania..................................................................................................................17
3.1. Podklady pre prácu.............................................................................................................................................17
3.2. Inventarizácia drevín na záujmovom území.......................................................................................................17
3.3. Prírodné pomery..................................................................................................................................................17
3.4. História obce Brodzany......................................................................................................................................18
4. Vlastná práca..........................................................................................................................................................19
4.1. Súčasný stav parku a kaštieľa............................................................................................................................19
4.2. Historická analýza.............................................................................................................................................20
4.3. Funkčno – priestorová analýza..........................................................................................................................20
4.4. Dopravná analýza..............................................................................................................................................21
4.5. Vegetačná analýza..............................................................................................................................................21
4.6. Kompozičná analýza...........................................................................................................................................22
4.7. Demolácie a výruby.............................................................................................................................................23
4.8. Návrh..................................................................................................................................................................23
4.9. Harmonogram prác a údržba parku....................................................................................................................26
4.10.Program a prevádzka parku................................................................................................................................27
5. Diskusia....................................................................................................................................................................29
6. Záver.........................................................................................................................................................................30
7. Zoznam použitej literatúry..................................................................................................................................31
8. Prílohy.......................................................................................................................................................................33
-
1
Úvod
Historické parky ako objekty kultúry a záhradného umenia boli odjakživa súčasťou
obytného a kultúrno -spoločenského priestoru ľudskej spoločnosti, dávnych či súčasných civilizácií
.Slovensko, ako aj celé bývalé Uhorsko, nepatrí medzi krajiny, ktoré by sa mohli pýšiť rozsiahlymi
skvostami slohových historických záhrad a parkov. Ich početnosť je však pomerne bohatá .Mnohé
z nich majú patričnú publicitu, hlavne zachovalé , obnovené a živo využívané. Iné, rozsahovo menšie ,
najmä tzv. vidiecke , zapadli prachom času, ďalšie boli zmenšené alebo úplne zničené.
Akýkoľvek výskum zameraný na historické, slohové a dendrologicko-vedecké poznanie
objektov záhradného a parkového umenia na Slovensku je považovaný za vedecký a kultúrny prínos.
Súčasná zeleň historických parkov je v kritickom stave a vyžaduje si ucelenú revitalizáciu
a rekonštrukciu všetkých prvkov a zložiek historického parku v súlade s architektúrou historických
stavebných objektov.
Pred samotnou obnovou je nutné uskutočniť podrobné analýzy, na základe ktorých sa
realizuje citlivé riešenie zdôrazňujúce jedinečnú identitu daného parku.
Historické parky sú cenným dôkazom kultúrnej vyspelosti a dedičstvom národa, ktoré sa
musí chrániť a udržiavať pre budúce generácie.
Tomuto cieľu má prispieť aj diplomová práca Obnova historického parku Brodzany
s návrhmi na využitie.
-
2
1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí
1.1 Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry
Dejiny umenia a záhradnej architektúry siahajú až k úplným začiatkom civilizácie. Predstava
rajskej záhrady inšpirovala ľudí všetkých kultúr a dodnes nestratila nič zo svojej fascinácie. Záhrady sa
stali symbolom božského spasenia a súčasne symbolom pozemského šťastia ( Kalusok, 2004).
Vznik umenia a záhradnej architektúry úzko súvisí s vývinom človeka. Výtvarné schopnosti sa
vyvíjali spolu s jeho manuálnou zručnosťou .Jaskynné maľby, rytiny, prenosné plastiky, modelované
alebo vyrezávané sošky neslúžili iba na okrasu, ale pravdepodobne ako dorozumievací prostriedok,
ktorý vznikol ešte skôr ako reč. Neskôr si pračlovek začal uvedomovať aj ich umeleckú a skrášlovaciu
hodnotu. Zdobil si steny svojho príbytku, vysádzal stromy, užitkové a okrasné byliny. Postupne
jednotlivé záhradné prvky kombinoval, dopĺňal sochami a vázami. Túto tvorivú činnosť dokumentujú
mnohé nástenné maľby ( Thiry, Janek, 1990 ).
Podľa Tomašku a Hrubíka (2001) vývoj záhradnej architektúry nebol izolovaný. Záhradná
architektúra sa od svojho počiatku vyvíjala spolu s ďalšími odbormi výtvarného umenia - sochárstvom,
maliarstvom, stavebnou architektúrou, v závislosti od vyspelosti civilizácie.
1.1.1 Historický vývoj umenia a záhradnej architektúry na Slovensku
Vývoj záhradnej architektúry na Slovensku má svoje špecifiká, s ktorými je potrebné rátať i pri
výbere spôsobov a rozsahu obnovy týchto pamiatok (Tomaško, Supuka, 2003).
Poznatkov o vývoji sadovníctva na Slovensku je málo, pretože chýbajú potrebné prieskumné
práce. Malé pochopenie pre tento osobitný druh architektonickej tvorby zavinil v podstate aj zničenie
historických parkov a záhrad v nedávnej minulosti. Takmer žiadna parková úprava nezostala u nás
v pôvodnom stave (Tomaško, Hrubík, 2001).
Na základe rozboru historického vývoja záhradnej architektúry v Uhorsku maďarského botanika
Rapaicsa zo začiatku 20.storočia rozlišujeme tieto typologické skupiny:
Stredoveké kláštorné záhrady
Stredoveké hradné záhrady
Renesančné záhrady
Francúzske barokové záhrady
Sentimentálne parky
Dendrologické parky
Krajinárske kvetinové záhrady
Moderná zeleň
Verejná zeleň sídelná
Po zániku Západorímskej ríše začína vznikať románske umenie. Toto umenie ranného
feudalizmu nadväzuje na tradície rímskej kultúry Zjednocujúcou a ovládajúcou silou stredovekej
spoločnosti bola cirkev, preto aj umenie a architektúra bolo v jej službách ( Kalusok, 2004).
Na krátky čas bola Veľká Morava pod vplyvom byzantskej kultúry. Po zavraždení byzantského
cisára Michala III. podľahla nájazdom Maďarov. Slovensko, ako Horná zem, sa stáva súčasťou
Uhorska (Tomaško, Supuka, 2003).
Na najstaršie stredoveké obdobie nenájdeme už dnes na Slovensku existujúce príklady záhrad.
Prvé správy sú o kláštornej záhrade v Červenom Kláštore z roku 1319. Ďalej sú v najstarších
dokumentoch spomínané kláštorné záhrady na území dnešnej Bratislavy : záhrada cistercistiek, záhrada
klaristiek, františkánska záhrada a záhrada antolitov – na území dnešného Námestia SNP. Mimo
Bratislavy je to kláštorná záhrada v Jasove a Pruskom (Tomaško, Hrubík, 2001).
Šľachta si stavala hrady podľa rímskeho vzoru hraničných pevností (burgus) so strážnou vežou
(specula). Vzhľadom na časté nepokoje boli tieto objekty stavané na ťažko dostupných miestach (
Kalusok, 2004).
Ani stredoveké hradné záhrady sa nezachovali. Podľa pôdorysu našich hradov však vieme, že
boli umiestnené v priestore vyhradenom hradnej panej a jej spoločnosti. Záhrady boli malé a spájali
úžitkovú – liečivú funkciu s estetickou funkciou. Hradná záhrada existovala na hrade Zvolen, Červený
Kameň, Krásna Hôrka, Muráň, Trenčín, Spišský hrad a Bratislavský hrad (Tomaško, Hrubík, 2001).
V renesancii umenie opúšťa úzky rámec služby cirkvi a stáva sa disciplínou , ktorá si kladie za
cieľ objavovať a zachytávať krásy reálneho, hmotného sveta. Ako spomína Bašeová (1989), renesancia
uvoľnila nie len spôsob života, ale aj priestor pre zakladanie záhrad. Parky sa stávajú prirodzenou
súčasťou novovybudovaných šľachtických sídiel, uplatňujú sa aj v rámci meštianskej zástavby.
Kvalitatívna zmena v chápaní renesančných záhrad bola predovšetkým v tom, že sa zdôraznila
ich spoločenská funkcia. Park sa stal priestorom na reprezentáciu, miestom prijímania hostí
a prostredím pre piknik a zábavy. Estetika sa dostáva do záhradných detailov, aj do celkovej
kompozície. Park so zámkom začínajú tvoriť jeden súbor (Tomaško, 2004).
-
3
Na Slovensku (Horná zem ) boli, na rozdiel od Čiech, živšie kontakty s centrom renesancie –
Talianskom , ako konštatuje Wagner (1999). Uhorská šľachta si na Slovensku zakupovala sídla, pretože
z juhu hrozilo nebezpečenstvo tureckej expanzie. Okrem kráľovských a šľachtických renesančných
objektov bolo u nás vybudovaných tiež mnoho cirkevných rezidencií a kláštorov.
Tomaško, Hrubík (2001) píšu, že z obdobia renesancie sa na Slovensku zachovala Pálffyho
záhrada na Bratislavskom hrade. Záhrada existovala do druhej svetovej vojny, počas nej bola zničená.
Renesančná bola pôvodne aj Arcibiskupská záhrada v Bratislave. Existovali tu manieristické prvky ako
parnesis – pustovňa, voda tečúca aj tryskajúca, hýbajúce sa sochy a rôzne zvuky. V tej dobe to bola
v Uhorsku uznávaná a reprezentatívna záhrada. Z renesancie tiež pochádza záhrada Esterházyovcov
v Galante a Purcherova záhrada v Bratislave.
Jedným z najvýznamnejších prínosov barokových záhrad je ich prerastanie do okolitej krajiny.
A to jednak vytváraním výhliadok zo záhrad do zámerne upraveného krajinného prostredia a taktiež
skutočným priestorovým posunutím záhrad na okolité územie. Baroková záhrada sa stáva
reprezentačným priestorom veľkého účinku. Rôzne variácie kontrastov, dokonalosť v ornamentálnej
dekorácií, tvarovanie drevín do najrozličnejších geometrických tvarov, využitie výhliadok a vody
a zvládnutie terénu terasovaním svahov, alebo zdôraznenia rovín dodnes poskytuje mnoho inšpirácie (
Rózová, Halajová, 2002 ).
Podľa Bencovej (2000 In Národný trust n.o. , 2007) v súčasnosti možné určiť aspoň tri modely
vyjadrujúce barokovú participáciu človeka na prírode (krajine):
Prvým modelom je bezvýhradne ontologicky chápaná zem, jej krajina a novo ponímaná
záhrada.
Druhý model je zámerne komponovaný priestor barokovej krajiny. Každá stavba je dôsledne
obsadzovaná do krajiny.
Tretí model barokovej participácie človeka na prírode tkvie vo fakte, že barok mal tendenciu
obsiahnuť celú zem ako vtelené podobenstvo „Svätej zeme“. Miesta i cesty preto často
napodobňovali alebo simulovali siete posvätných lokalít. Jedným z prototypov posvätných,
symbolických pohybov a zastavení v krajine od stredoveku, je procesia alebo púť k zázračnému
miestu, krížová cesta na Kalváriu.
Barok predstavoval jednak dynamiku, pohyb, jeho rytmus a poriadok a jednak obľúbenú tému večnosti
času a priestorového nekonečna (Národný trust n.o. , 2007).
Mnoho záhrad a parkov bolo postavených na Slovensku v období baroka. Skoro však boli tieto
záhrady ovplyvnené lenôtrovským slohom a neskôr bola väčšina prebudovaná na prírodné parky. Za
pôvodne barokovú považujeme Grasalkovičovu záhradu, Asprementovu záhradu – Medickú záhradu v
Bratislave, park v Holíči, kláštor v Jasove, Betliar a mnohé iné (Wagner, 1999).
V záhrade kaštieľa v Hodkovciach na Spiši sa zachovala pravidelná staršia francúzska terasovitá
úprava. Zvyšky po terasovitej francúzskej úprave je možné vidieť aj v Markušovciach, kde sa ukazujú
aj náznaky rokokovej úpravy. Prísnu geometriu si zachoval park v Dubnici nad Váhom a lenôtrovskú
koncepciu parky vo Veľkých Levároch a dnes už zničený park vo Veľkom Bieli (Tomaško, Hrubík,
2001).
S príchodom klasicizmu sa parky oživili antickými stavbami a sochami. V našich parkoch
nechýbali z obdobia prechodu ku klasicizmu ani obľúbené ,,chinoisserie“ niekdajších rokokových
záhrad, napr. v Erdödyho záhrade v Bratislave a v záhrade pri kaštieli v Hlohovci. Na Slovensku sa
typická francúzska klasicistická záhrada nezachovala. (Národný trust n.o. , 2007).
Udalosti konca 18.storčia sa okrem iného prejavili aj v kritickom pohľade na pravidelné
monumentálne umenie. Do umenia a architektúry vstupuje nový myšlienkový prúd, ktorý propaguje
návrat k prírode (Thiry, Janek, 1990).
Nepretvorená krajina bola povýšená na symbol slobody a nezávislosti, kým geometrická
baroková záhrada bola odmietaná ako znak feudalizmu. Ďôvodom neúspechu monumentálnych záhrad
boli aj časté hmly v Anglicku ( domov prírodne – krajinírskeho parku), ktoré bránili uplatniť ich hlavné
prednosti – dlhé pohľady do krajiny (Kalusok, 2004).
Pri prírodno-krajinárskej prestavbe parkov koncom 18.storčia sa často neodstránil pôvodný
barokový základ, ako sa zmieňuje Wagner (1999). Je to možné vidieť v parku v Ivanke pri Dunaji a
Komjaticiach. Boli tu tiež ponechané renesančné prvky ako vodné hry, pustovne a grotty.
Tomaško a Hrubík (2001) uvádzajú viacero činiteľov, ktoré vplývali na rozvoj prírodno-
krajinárskeho parku. Bol to vplyv literatúry, rozvoj archeologických výskumov, poznanie čínskeho
záhradného umenia, téma návratu k sedliackemu spôsobu života (stavba chalúp, mlynov a maštalí,
ktoré iba navonok pripomínali vidiecke stavby, vo vnútri boli prepychovo zariadené) a snaha vzbudiť
u návštevníka cit (v parkoch stavali zbytky rytierskych hradov a rôzne ruiny). Okrem nich sa začalo so
stavaním pavilónov, ktoré boli typické pre národné tradície rôznych krajín.
Z dôvodu nebezpečia tureckých vpádov sa maďarská šľachta uchyĺovala na Slovensko. Tu si
stavali okázalé sídla, ktoré obklopovali už koncom 18.storočia rozľahlými prírodnými parkami, alebo
k pravidelným dispozíciám pripájali prírodné scenérie. Mnohé hodnotné pravidelné záhrady boli tiež
prebudované na prírodné a obvikle zostal iba priestor parteru alebo menšej pravidelnej plochy okolo
zámku (Wagner, 1999).
Ako ďalej spomína Wagner (1999), na Slovensko prenikol nový sloh dvoma smermi. S českými
zemami mali vlasteneckí Slováci živé kultúrne styky a bol nimi ovplyvnený hlavne slovenský vidiek
pri úprave zemanských kúrií, ako tomu bolo napr. V Liptovskom Jáne. Maďarská šľachta naopak mala
-
4
svoj vzor v Rakúsku a Nemecku. Tá časť šľachty, ktorá žila vo Francúzsku, bola ovplyvnená
romantizmom. Podľa ich pokynov boli upravované ich sídla, kam sa šľachtici len občas vracali.
K sentimentálnym parkom patria napr. Voderady, Iliašovce, Hubice a Betliar. Zvláštne
postavenie majú zemanské kúrie s dlhými záhumnými záhradami, zachovali sa v už spomenutom
Liptovskom Jáne, Liptovskom Hrádku a pod. Tieto kúrie však neskôr ovplyvnil empír (Tomaško,
Hrubík, 2001).
Dendrologické parky sú podľa Tomašku a Hrubíka (2001) považované za záverečnú etapu
historického vývoja našich sadovníckych diel. Zaraďujeme sem Cerovú Lieskové, Malinové, Dolnú
Krúpu, Rakovice, Lednícke Rovne, Turčiansku Štiavničku, Svätý Antol a Topoľčianky. Jediná
pozoruhodnejšia secesná sadovnícka úprava sa uplatnila pri kaštieli v Abrahámovciach.
Zvláštne postavenie majú arboréta. Našimi najstaršími arborétami sú Arborétum Strednej
lesníckej školy v Liptovskom Hrádku z roku 1796, Arborétum SAV Mlyňany vo Vieske nad Žitavou,
založené v roku 1892 a Lesnícke arborétum Kysihýbel z roku 1900. Významné je tiež Arborétum
Borová Hora ( 1965 ) a Arborétum Cemiata pri SLŠ v Prešove (Rózová, Halajová, 2002).
1.2 Dejiny pamiatkovej ochrany
To, že pamiatky menia v toku času svoj účel a rolu v spoločnosti, je zrejmé. Prispelo k tomu
rušenie kláštorov v rámci reforiem Josefa II. v 18. storočí, konfiškácia majetkov šľachty v 20. storočí.
alebo postupná ateizácia spoločnosti a nevyužívanie kostolov k cirkevným účelom o niekoľko
desaťročí neskôr (Svoboda, 2010).
1.2.1 Dejiny pamiatkovej ochrany na území Slovenska od jej vzniku do rozpadu ČSFR
Jedným z najstarších právnych predpisov, ktorý sa týkal pamiatkovej ochrany v Rakúskom
cisárstve, bol dvorský dekrét zo dňa 24. 2. 1776, doplnený dekrétom zo dňa 5.3. 1812. Tento dekrét
upravoval povinnosti nálezcov starožitností. Nájdené predmety mali byť poslané ku dvoru s ponukou
prednostnej kúpy. Ďalším právnym predpisom bol dekrét dvornej kancelárie zo dňa 28. 12. 1818, ktorý
upravoval vývoz a obchod s umeleckými dielami a zvláštňosťami (Mašitová, 2010).
Priamy podnet k prvým pamiatkarskym akciám u nás prišiel z Bavorska. Stalo sa tak cez
pamiatkovú starostlivosť v rakúskej časti habsburskej monarchie, kde bola pamiatkovým orgánom C. k.
centrálna komisia (Kaiserliche und konigliche Central - Commision zur Erforschung und Erhaltung der
Baudenkmale). Ako spomína Brázdilová (2009), táto komisia bola zriadená cisárskym nariadením z
31.decembra 1850. V roku 1853 začala komisia svoju činnosť aj na Slovenskom území. Mala sedem
členov konzervátorov a 5 členov korešpondentov. Napriek tomu, že C. k. centrálna komisia sa hlásila
svojim názvom k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole od začiatku obsahovalo temer celý
dnešný register pamiatok.
C. k. komisia rozvinula vlastné umeleckohistorické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola
prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko, hoci hlasy volajúce po organizovanej a
inštitucionálnej záchrane pamiatok siahajú už do počiatkov 40. rokov 19. storočia. Sú spojené napr. so
Spolkom uhorských lekárov a prírodovedcov, ktorí na svojich stretnutiach oboznamovali účastníkov s
historickými pamätihodnosťami hosťujúceho mesta (Brázdilová, 2009).
Dňa 4. apríla 1872 bola nariadením Ministerstva kultu a výučby č. 5371 zriadená Uhorská
dočasná komisia pre pamiatky ako výkonný orgán nadriadeného ministerstva. Jej kompetencie a
pracovná náplň boli zamerané na súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Brázdilová
(2009) uvádza, že v prehľade o jej činnosti v roku 1870 - 1871 sa ako príloha nachádzal zoznam 853
významnejších pamiatok krajiny. Dočasnú komisiu nahradila Štátna pamiatková komisia, ktorá
spravovala pamiatky na Slovensku nasledujúcich 50 rokov.
Obdobie rokov 1919-1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti úplne
samostatnou epochou. V dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky, došlo k
vytvoreniu slovenských pamiatkových orgánov v Bratislave ( Brázdilová, 2009).
Od roku 1919, počas existencie prvej Československej republiky, pôsobil na Slovensku Vládny
komisariát na ochranu pamiatok, po 2. svetovej vojne na jeho činnosť nadviazal Referát na ochranu
pamiatok Ministerstva školstva a národnej osvety (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).
Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej)
metódy a príklon k prísnej konzervácii. Zmenil sa tiež predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti (
Brázdilová, 2009).
Komisariát zaniká 24.3. 1939 na základe vládneho nariadenia č. 29/1939 Slov. zákonníka .
Kompetencie a pracovná náplň preberá novovznikajúce slovenské Ministerstvo školstva a národnej
obrany v Bratislave. Tu vzniká pamiatkové oddelenie. Z pamiatkových akcií v rokoch 1939-1945
možno spomenúť adaptáciu Grassalkovichovho paláca na sídlo prezidenta.
Počas vojny sa pamiatky dostali do bezprostredného nebezpečenstva. Brázdilová (2009)
uvádza, že pamiatkový fond na Slovensku utrpel značné škody. Avšak dodáva, že oveľa viac im
ublížili nasledujúce mesiace po prechode frontu. Podľa údajov z roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne
a po nej zničených, resp. poškodených 255 profánnych stavieb (kaštiele a kúrie), 20 hradných ruín,
poškodené boli pomníky a pamätníky, rozkradol a zničil sa interiér 450 kaštieľov a kúrií.
-
5
Pamiatkový ústav v Bratislave bol zriadený výnosom z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1.
januára 1951. Stal sa štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a
prírodných pamiatok. V decembri 1951 bol ústav premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav.
Úlohou ústavu v dobe jeho vzniku bolo najmä dopracovanie štátneho zoznamu kultúrnych
pamiatok a spracovanie Súpisu pamiatok na Slovensku, ktorý bol publikovaný v šesťdesiatych rokoch
(Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).
Brázdilová (2009) uvádza, že v roku 1961 sa vypracoval návrh na vyhlásenie prvých národných
kultúrnych pamiatok na Slovensku - 23 objektov a dielo Majstra Pavla z Levoče. Začína sa
s propagáciou pamiatok pomocou filmu. Bol natočený film o Spišskej Sobote a Ždiari. Pripravuje sa
vydanie Súpisu pamiatok na Slovensku do konca r. 1962. V roku 1962 sa vykonal aj celoslovenský
terénny výskum historických pamiatok. Na koci šesťdesiatych rokov sa konajú prvé konferencie
o záchrane historických pamiatok, pamiatková starostlivosť je už chápaná ako samostatná vedná multi
disciplinárna disciplína. Prvý zväzok Súpisu pamiatok na Slovensku ústav vydáva v r.1967.
K 1.1. 1988 nadobúda platnosť zákon SNR č.27/87 Zb. O štátnej pamiatkovej starostlivosti,
vypracovávajú sa zásady pamiatkovej inšpekcie. V roku 1989 sa vykonáva previerka stavebno-
technického stavu kaštieľov Západoslovenského kraja. Vykonáva sa previerka počítačových výstupov
automatizovaného systému informácií pamiatkovej starostlivosti.
S prihliadnutím na zmeny spoločensko -politicko-ekonomických podmienok, pripravili sa 2
varianty novely zákona o pamiatkovej starostlivosti. Štatút ústavu z 21.1.1991 stanovuje, že ústav je
opätovne vedecko-výskumnou, dokumentačnou a informačnou základňou pre zabezpečenie
starostlivosti o pamiatkový fond Slovenska, koordinuje činnosti v odbore a rieši úlohy rozvoja
Brázdilová (2009).
1.2.2 Porovnanie pamiatkovej ochrany Slovenskej republiky a Českej republiky po rozdelení Česloslovenska
Po rozdelení Československa se pamiatková ochrana a jej legislatívna úprava v obidvoch
samostatných krajinách začala odlišovať. Kým Česká republika po niekoľkých neúspěšných snahách
o zmenu zostala pri zákone o štátnej pamiatkovej ochrane z roku 1987 (s drobnými úpravami vo
forme novelizácií), na Slovensku vznikol celkom nový zákon o ochrane pamiatkového fondu č.
49/2002 (Svoboda, 2010).
V decembri 2001 prijala Národná rada SR zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového
fondu, ktorý prináša rad organizačných, metodických a terminologických zmien, najmä však zriaďuje
špecializovanú štátnu správu na úseku ochrany pamiatkového fondu, ktorú okrem Ministerstva kultúry
SR ako ústredného orgánu štátnej správy tvorí Pamiatkový úrad Slovenskej republiky a krajské
pamiatkové úrady (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).
Od roku 2002 teda prebieha administratíva starostlivosti o pamiatky odlišne v Čechách a na
Slovensku. Svoboda (2010) poznamenáva, že je pozoruhodné, ako sa na Slovensku podarilo odbúrať
dvojkolajnosť ustanovenú viac ako 20 rokov starým zákonom.
Základným orgánom starostlivosti o pamiatky na Slovensku je Pamiatkový úrad a ním
zriaďované krajské pobočky s rozsiahlými právomocami. Pamiatkový úrad a krajské pamiatkové úrady
vykonávajú štátny dohľad nad dodržiavaním ustanovení zákona č. 49/2002 Z.z.. Pamiatkový úrad vedie
register pamiatok (Ústredný zoznam pamiatkového fondu), navrhuje vyhlásenie i rušenie kultúrnych
pamiatok, vydáva rozhodnutia k plánovanej obnove a nariaďuje sanačné práce. Všetky rozhodnutia
vydává v správnom riadení a môže rovnako udeľovať pokuty za porušovanie pamiatkového zákona.
Pamiatkový úrad riadi generálny riaditeľ, ktorého po prerokovaní s Pamiatkovou radou (§ 6 zákona)
vymenúva a odvoláva minister kultúry. Pamiatkový úrad vykonáva v druhom stupni štátnu správu na
úseku ochrany pamiatkového fondu vo veciach, o ktorých v prvom stupni rozhodujú krajské
pamiatkové úrady úrady (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).
Vlastník pamiatky na Slovensku má, narozdiel od vlastníka v Čechách, už v zákone (§ 28 odst.
1) zakotvené právo na náhradu preukázanej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou pamiatkového zákona
alebo rozhodnutím podľa pamiatkového zákona (Svoboda, 2010).
Ministerstvo kultúry SR vykonává hlavne dozor nad výkonom pamiatkovej starostlivosti,
používa opravné prostriedky a zaoberá sa návrhmi pamiatok do zoznamu svetového dedičstva
UNESCO. Rovnako ako české ministerstvo kultúry má aj slovenské svoju pamiatkovúv inšpekciu.
Svoboda (2010) píše, že pamiatkový zákon rozlišuje tzv. základnú ochranu pamiatok a ich
obnovu. V základnej ochrane ide o zachovanie pamiatok, ich evidenciu a zaistenie vhodného zpôsobu
využívánia. Pre vlastníka z nej plynie predovšetkým oznamovacia povinnosť – vyžadujú sa hlásenia o
ohrození pamiatky, zmene vlastníctva, zmene zpôsobu užívania.
Pri obnove kulturnej pamiatky je povinná žiadosť vlastníka o rozhodnutie k zámeru obnovy na
krajskom pamiatkovom úrade. Tým sa vylúči príprava takej obnovy, ktorá je nezlúčiteľná s ochranou
pamiatkových hodnôt. Plánovaný zámer využívania musí tiež zohľadňovať kapacitu pamiatkového
objektu. Pamiatkový úrad potom môže stanoviť podmienky obnovy danej pamiatky.
Pamiatkový zákon tiež stanovuje povinnú žiadosť o záväzné stanovisko ku každému stupňu
projektovej dokumentácie vrátane dokumentácie výzkumnej. O samotnej stavbe potom rozhoduje
príslušný stavebný úrad.
Ďalšou odlišnosťou v úprave pamiatkovej starostlivosti, ako uvádza Svoboda (2010), je
odlišná úprava povolení na reštaurovanie pamiatok. V Českej republike vydává povolenie k
-
6
reštaurovaniu ministerstvo kultúry, na Slovensku bola ustavená (zákonom č. 200/1994) profesná
Komora reštaurátorov. Iba členovia komory sú oprávnení reštaurovať. Slovensko pri tom, na rozdiel
od Čiech, nerozlišuje medzi kultúrnymi pamiatkami a národnými kultúrnymi pamiatkami.
1.3 Pamiatkový fond Slovenskej republiky
Pamiatkový fond Slovenskej republiky tvoria hnuteľné a nehnuteľné národné kultúrne
pamiatky a ich súbory (skupiny pamiatok alebo pamiatkové areály) a pamiatkové územia, ktorými sú
pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Národnými kultúrnymi pamiatkami sú predovšetkým
objekty umenia, architektúry a urbanizmu, archeologické lokality, objekty ľudovej architektúry,
historické záhrady a parky, objekty výroby, vedy a techniky, pamiatky viažuce sa na významné
historické udalosti a osobnosti slovenských dejín. Napriek desaťročiam socialistickej výstavby
zachovali sa v mnohých územiach Slovenska neporušené väzby kultúrneho dedičstva s pôvodnou
krajinou a chránenou prírodou (Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2006).
1.4 Pamiatky a ich zapojenie do cestovného ruchu
Obnova, záchrana a zachovanie kultúrnych pamiatok v súčasnej dobe prežíva novú renesanciu.
Pamiatky odpradávna boli objektami, ktoré obdivovali a doposiaľ obdivujú ľudia rôznych národností,
etník a vekového zloženia. Moderná doba priniesla so sebou fenomén turistického ruchu „bez hraníc“
(Blahová, 2010).
Hlavným cieľom pamiatkovej starostlivosti je zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúcnosť.
Prvoradá je teda ochrana pamiatok a až potom nasleduje ich prezentácia verejnosti. To však vyjadruje
iba úzký pamiatkársky pohľad, ktorý môže byť pre návštevníkov nepochopiteľný. Tí sa totiž usilujú o
uspokojenie svojich súkromných potrieb, kým pamiatkári a pamiatková starostlivosť ako spoločenská
disciplína naplňujú zadania spoločnosti (Svoboda, 2010).
Výsledky ankety, ktorú uskutočnilo stredočeské pracovisko Národné pamiatkového ústavu
s 1200 respondentami v roku 2009 naznačili, že návštevníci pamiatok nemajú vo svojich potrebách
úplne jasno. Ideálna prehliadka pamiatky by mala byť podľa odpovedí v ankete zábavná, ale zároveň by
mala poskytovať odpočinok a relax (Svoboda, 2010).
Pamiatky sú špecifickým ekonomickým statkom, je stanovená ich ochrana. Majitelia alebo
prevádzkovatelia pamiatok ich nemôžu voľne využívať a nemôžu ich v rámci ekonomickej činnosti
úplne ani čiastočne spotrebovať. Správcovia pamiatky musia nájsť vhodný kompromis služieb tak, aby
bola zachovaná ochrana pamiatky pro budúcnosť a zároveň bolo možné jej ekonomické využívanie.
Svoboda (2010) uvádza, že pri takom množstve nemovitých kultúrnych pamiatok, ktoré ponúka
Česká a Slovenská republika, si na svoju prevádzku môžu tieto stavby zarobiť samy. Pamiatky sú
nepochybne predmetom zájmu kultúrnych služieb. Sú sídlom mnohých reštauracií, hotelov, penziónov.
Práve pamiatky hostia najvýznamnejšie koncerty, divadelné predstavenia, výstavy a podobné kulturne
udalosti.
Pamiatkový objekt robí príťažlivým samotná pamiatka (architektúra, história a i.), ale tiež
služby, které návštevníkom poskytuje. Svoboda (2010) tvrdí, že kvalitnú službu nemôžeme ponúknuť,
pokiaľ si nebudeme uvedomovať zdroje, ktoré máme k dispozícií. Definoval základné zdroje pamiatky:
Samotná architektúra pamiatky, priestory pamiatky – služby pri tom môžu byť pre rôzne
skupiny návštevníkov nastavené značne odlišne ( prehliadka so sprievodcom alebo iba
pôsobenie pamiatky na emócie návštevníka bez výkladu)
Historický mobiliár – zvyšuje autentickosť, približuje udalosti, osobnosti, príbehy
Prezentácia šľachtických, vojenských a iných každodeností
Rozvoj cestovného ruchu so sebou prináša zvýšenú konkurenciu, je čoraz ťažšie v prevádzke
pamiatkových objektov obstáť a udržať si či dokonce zvyšovať návštevnosť .
Svoboda (2010) navrhuje zvyšovať ponuku pomocou ucelených pobytových balíčkov. Balíček
zahrňuje komplex niekoľkých služieb ako prehliadka pamiatky spolu s obedom v zámockej či parkovej
reštaurácií. Uvádza, že napríklad v Českom Krumlove, obľúbenom turistickom cieli medzi turistami, sa
pobytové balíčky stávajú jedným s významných náplní strategického cieľa.
Taktiež zážitková turistika je v poslednej dobe veľmi vyhľadávaná. Prináša nový rozmer
spoznávania pamiatok pomocou emocionálnych vnemov.
Pro efektívne fungovanie pamiatok je praktické spojiť historický objekt s cyklotasou, pretože
cykloturistov každý rok pribúda. Je však potrebné zabezpečiť pre cyklistov služby – stojany na bicykle
a i.
Správne a vhodné využitie pamiatky je hlavným problémom zachovania a rekonštrukcie
historickej pamiatky, vrátane historickej zelene. Možnosti treba diferencovať tak, ako sa diferencujú
nároky na formu rekreácie. Isté je, že kultúrno – osvetová funkcia historickej zelene je veľká
(Tomaško, 2004).
Blahová (2010) píše, že to, čo dokáže byť pozitívom pre jednu pamiatku, môže byť negatívnym
faktorom pre pamiatku druhú. Preto je veľmi dôležitý objektívny a individuálny pohľad na jednotlivé
pamiatky a ich prostredie, ktoré ich obklopuje.
-
7
Príkladom pozitívneho komerčného využitia historickej pamiatky je napríklad zámok Mostov so
svojími parkami a záhradou v Čechách. Jeho dejiny sú spojené s porcelánovou manufaktúrou. V roku
1997 sa podarilo zámok Mostov opäť spojiť s tradičným porcelánom Haas a Czjzek v Hornom
Slavkove. Tradícia porcelánu a zámok so svojím parkom vytvorili jedinečné prostredie pre zámockých
hotelových hostí, ktorí prepojenie súčasného i historického porcelánu môžu vnímať v mnohých
podobách. Toto unikátne spojenie otvára široké možnosti v oblasti tradičného užitkového umenia so
súčasnými trendami umenia píše (Nováková, 2009).
Nováková (2009) ďalej píše, že na zámku sa nachádza porcelán v mnohých podobách. Hotelové
izby zdobí porcelán, dvere sú značené porcelánovými štítkami, v jedálni sa stoluje na slavkovskom
porceláne. Porcelánové vázy sú aranžované predovšetkým ružami, ktoré sú pestované priamo
v zámocke záhrade. Hostia si môžu slavkovský porcelán zakúpiť priamo na recepcii. Porcelán sa stal
neodmysliteľnou súčasťou nie len interiéru, ale v posledných dvoch rokoch, v rámci výstavy ,,Letní
porcelánová plastika Mostov“, sa dostáva aj do exteriéru zámockého parku, čo predstavuje ďalšie
špecofické možnosti v historickej záhrade. Záhrada sa tak znovu stáva miestom pre vzdelávanie
a výchovu ku kultúrnym tradíciám. Nie len náučná cesta s popisom všetkých druhov drevín rastúcich
v parku, ale nekonečné prepojenie výtvarného i hudobného sveta činí Mostov historickým objektom
pôsobiacim na všetky zmysly.
Autorka dodáva, že komerčné využitie je tu nutnosťou, jednotlivé objekty sú postupne
rekonštruované a vybavované. V areáli zámku je plavecký bazén, v historických pivničných priestoroch
z 15.storočia je možné dopriať si masáž. Zámok a park sú spojené históriou i súčasnými potrebami pre
rozmanité využitie.
Rozvoj služieb cestovného ruchu ukazuje, že ľudia nebudú spokojní, pokiaľ im nedoprajeme
všetko, čo sú si ochotní zaplatiť. Kultúra sa stáva obchodným artiklom ako každý iný tovat (Svoboda,
2010).
Obnova a turistický ruch, sú navzájom úzko prepojené. Zapojenie historických pamiatok do
cestovného ruchu je pre pamiatky prospešné až nutné. Dôležité je však určiť rozumnú mieru medzi
zachovaním pamiatky a sprístupnením pre verejnosť. Prvoradá je vždy ochrana pamiatky (Blahová,
2010).
1.5 Park ako architektonické dielo
Park ako súbor rôznych biotických a abiotických prvkov a ako zložité biologicko-technické
a umelecké dielo má charakter architektonického diela. Je to zámerne stvárnený výsek prírody, so
svojimi špecifikami povrchu, pôdy a klímy, a jej prvkov – rastliny, voda, kameň, drevo a prvky malej
architektúry. Park teda tvorí systém, ktorý je potrebné nie len
založiť ale aj udržiavať, pretože biologický materiál je v sezónnom aj celkovom vývoji, a ten určuje
spojitosť a vzájomne vzťahy. Je to syntéza prírodných prvkov a umenia, v ktorom sa využíva,
obohacuje a vyjadruje bohatstvo a rozmanitosť prírodných podmienok ( Tomaško, Hrubík, 2001 ).
Ako architektonický výtvor park tvoria umelo realizované spoločenstvá parkových rastlín,
ktoré sú rôzneho pôvodu, charakteru, požiadaviek a nárokov, špecifické vo svojom výtvarnom
a estetickom prejave.
Park, ako dielo krajinárskej architektúry, je nutne zviazané so svojím okolím. Dôležité je
zakladať parky s ohľadom na vonkajšie skladobné vzťahy. Tie sú však len vodítkom pre usmernenie
architekta. Pretože rozhodujúca je kreativita tvorcu.
K obmedzujúcim činiteľom, ktoré vytvárajú a ovplyvňujú hodnotu parkov patria okrem
reliéfu a základných klimatických činiteľov najmä ich veľkosť a tvar. Ďalej je dôležitá lokalizácia
a dostupnosť parku. Cenné sú predovšetkým plochy umožňujúce využitie členitého terénu,
zaujímavých krajinných prvkov ako sú vodné plochy, rieky, skalné partie, alternatívne výhliadky
a hlavne útvary vzrastlej zelene( Rózová, Halajová, 2002 ).
V záujme nerušeného priebehu jednotlivých činností v parku je dôležité stanoviť jeho náplň
a jeho vnútorné organizačné členenie ( Štencel a kol., 1983 ) :
Nástupné a rozptylové priestory
Ústredný spoločenský priestor
Priestor rušných aktivít
Odpočinkový priestor
Hospodárske zariadenie parku
Pre celoročnú prevádzku je dôležitý program parku. Podľa Wagnera (1990) je potrebné ho
špecifikovať v troch dimenziách. Z lineárneho programu sú najdôležitejšie cesty, pretože rozhodujú
o plynulosti prevádzky. K lineárnemu programu patria ešte vodné toky, potoky, kanály a odpočívadlá.
Z plošného programu sú v parkoch hlavne lúky alebo iné trávnaté plochy, pokryvné porasty, kvetinové
záhony a vodné nádrže. Priestorový program parku tvoria hmoty porastov ( stromy ), hmoty budov
a múrov.
Historické parky a záhrady majú svoje špecifikum, ktoré spočíva v tom, že sú spravidla
komponované vo vzťahu k určitým významným stavebným objektom ( kaštiele,
paláce, zámky, kláštory, mestské sídla šľachty a pod. ), čo samo o sebe už dáva akúsi záruku slohovej
vážnosti a neopakovateľnosti, ktorá sa musí rešpektovať v procese odbornej údržby a zachovať
-
8
v prípade potrebnej obnovy. Tak, ako architektúra vždy hľadala v každej dobe svoj vlastný štýl, sloh
zodpovedajúci spoločenským podmienkam a výtvarným predstavám doby , tak to bolo aj pri tvorbe
parkov a záhrad, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou architektúry i keď v časových reláciách často
posunutých vo svojom vývoji ( Tomaško, Hrubík, 2001 ).
1.6 Pojem historická záhrada, historický park
Podľa Florentskej charty je historická záhrada architektonická a vegetačná kompozícia, ktorá je
z hľadiska dejín alebo umenia celospoločensky významná a ako taká je považovaná za pamiatku
(Tomaško, Supuka, 2003).
Tomaško a Supuka (2003) tiež uvádzajú, že za historickú záhradu alebo park považujeme
objekt, ktorý bol vytvorený v minulosti podľa zásad architektonického slohu, tej ktorej doby a má teda
veľkú historickú s kultúrnu hodnotu.
Tomaško (2004) definuje historickú zeleň ako parkové a záhradné objekty, ktoré majú určitú
historickú, architektonickú, biologickú a krajinársku hodnotu. Dokumentujú poučný a zaujímavý vývoj
záhradníckeho umenia na Slovensku a v mnohých prípadoch sú aj pre súčasnosť vzormi kvalitnej
tvorby kultúrneho prírodného prostredia.
Laubová (1992) píše, že historická zeleň je globálne označenie pre takú zeleň, ktorá je
pozoruhodná, zriedkavá alebo inak významná z pohľadu vývoja ľudskej spoločnosti alebo prírody.
1.7 Ochrana historickej zelene
Pri ochrane historickej zelene je nutné spomenúť predovšetkým Florentskú chartu. Vo Florencii,
dňa 21.5. 1981, medzinárodný výbor pre historické záhrady a historické lokality, ICOMOS-IFLA prijal
chartu, ktorá sa zaoberá ochranou historických záhrad.
Táto charta sa zaoberá definíciou historickej zelene, jej cieľmi a zákonitosťami ochrany.
Zdôrazňuje potrebu ochrany nie len všetkých materiálnych častí historických záhrad ale aj jej
duchovnej podstaty. Rieši možnosti využitia týchto objektov, stanovuje zákony prevádzkovania
a zaoberá sa aj perspektívami do budúcnosti, propagáciou (Tomaško, Supuka, 2003).
Historická zeleň je naše kultúrne dedičstvo, ktoré treba chrániť, kultivovať a dnes najmä
rekonštruovať udržiavať (Tomaško, 2004).
Reš a kol. (2009) píšu, že historické záhrady a parky zlepšujú životné prostredie obyvateľov.
Zvyšujú estetickú hodnotu prostredia a zatraktívňujú danú lokalitu o to viac, ak je v blízkosti zámok
alebo iná historická budova. Taktiež zvýšenou biodiverzitou a ekologickou stabilitou zvyšujú
biologickú hodnotu prostredia.
Nemalo by sa zabudnúť na význam historických parkov a záhrad z pohľadu ochrany prírody
a krajiny, uvádza Reš a kol. (2009):
vyskytujú sa tu vzrastlé stromy alebo ich skupiny (často sú vyhlásené za pamätné stromy či
skupiny pamätných stromov),
predstavují prírodné stanovište mnohých druhov organizmov (často chránených),
tvoria migračný priestor pre živočíchy, môžu byť súčasťou ÚSES,
historické krajinné celky naväzujú na voľnú krajinu (napr. Lednicko-Valtický areál),
predstavujú zvlášť chránené územia a územia začlenené do sústavy Natura 2000.
Jiránek a Prudík (2009) naopak zdôrazňujú, že dnes je, pod dohľadom najvyšších exekutivných
inštitúcií, zrejmá spoločenská tendencia transformovať kultúrne a komponované záhrady, parky
a krajinárske areály na prioritne chránené územia s preferovanými záujmami ochrany prírody v tom
najjednoduchšom ideologickom zmysle. Z hľadiska národnej a lokálnej identity sa podľa nich jedná
o nebezpečné a chybné postoje , často už o úplne chybné inštitucionálne rozhodnutie. V istých
proporciách dochádza k vytesňovaniu kultúrnej a spoločenskej podstaty historických záhrad, parkov
a krajiny partikulárnymi záujmami ochrany prírody.
Ďalej uvádzajú, že už istá miera ,,naturalizácie“ architektonického dedičstva musí byť rozumná
a triezva. Nepochybne je na počiatku 21.storočia filozofická úvaha o miere kultivácie krajiny
relevantná a zodpovedná. Úvaha musí byť proporčná, vyvážená, nikdy nie prevažujúca. Dôležitá je
diskusia o miere kultivácie krajiny.
Čo sa týka samotnej obnovy, na rozdiel od iných nehnuteľných a hnuteľných pamiatok pri
parkoch vždy ide o živý, premenlivý rastlinný materiál, ktorý sa nedá udržovať a ochraňovať
obvyklými konzervačnými metódami ochrany pamiatky. Preto sa pri pamiatkovej obnove, resp. údržbe
nedajú použiť metódy z iných oblastí umenia v plnom rozsahu (Tomaško, 2004).
Záhradu nemožno konzervovať v intaktnom stave určitého letopočtu, aby bola ,,pôvodná“
a uložiť ju do depozitára ako obraz alebo sochu (Drhovský, 1989).
Predmetom ochrany, ako kultúrnej pamiatky, sú len vybrané diela slohovej čistoty s viac –
menej zachovalým porastom, ktoré ako bilologické objekty treba neustále udržiavať a usmerňovať vo
vývoji v záujme zachovania pôvodného priestorového členenia a kompozície. Patrí sem tiež historická
-
9
zeleň rôznych kategórií, ktorá podlieha ochrane v rámci ochrany architektonických diel
a urbanistických súborov.Vytvára prostredie pamiatkam (Tomaško, Supuka, 2003).
Okrem týchto je predmetom ochrany na Slovensku množstvo parkových objektov, ktoré časom
stratili hodnotu a zmenili sa iba na tzv. biocentrá kultúrnej vegetácie. Stalo sa tak v dôsledku absencie
odbornej údržby a nejasnej legislatívy. Platila totiž diferencovaná starostlivosť o stavebný objekt
a priľahlý park alebo záhradu. Tieto parkové objekty sa chránia už iba ako „prírodné areály“.
Neúcta k výtvorom šľachty v minulom storočí mala za následok fakt, že sa mnohé cenné
historické objekty znehodnotili a zdevastovali do neobnoviteľného stavu.
Tomaško a Supuka (2003) uvádzajú, že podmienkou aktívnej ochrany je predovšetkým
dokonalá znalosť parkovej zelene s objektami architektúry, ktoré vytvárajú celé súbory často
zaberajúce veľké časti i z okolitej krajiny.Poznanie týchto súborov a ideovej hodnoty pamiatky sú
predpokladom zvýšenia ich ochrany.
1.7.1 Ochrana prírody verzus ochrana historickej zelene, historické krajinné štruktúry
Ochranou prírody a krajiny sa rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť
alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú
stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť
o ekosystémy. Každý je povinný chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním, poškodzovaním a
ničením a starať sa podľa svojich možností o jej zložky a prvky na účel ich zachovania a ochrany,
zlepšovania stavu životného prostredia a vytvárania a udržiavania územného systému ekologickej
stability (Ústredný portál verejnej správy Slovenskej republiky, 2006).
Orgány ochrany prírody:
Ministerstvo životného prostredia SR ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach ochrany
prírody a krajiny,
Slovenská inšpekcia životného prostredia,
krajský úrad životného prostredia,
obvodný úrad životného prostredia,
obec,
Štátna veterinárna a potravinová správa.
Zákon dáva orgánom ochrany prírody kompetencie vyjadrovať sa k niektorým zásadným
skutočnostiam. Ide napríklad o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie, vydanie
územného rozhodnutia, vydanie stavebného povolenia na stavbu alebo zmenu stavby, vydanie
povolenia terénnych úprav, prác alebo zariadení (ak sa nevyžaduje územné rozhodnutie), vydanie
rozhodnutia o zmene v užívaní stavby, vydanie rozhodnutia o odstránení stavby alebo dodatočnom
povolení stavby, vydanie povolenia na výrub drevín podľa osobitných predpisov atď. (Ústredný portál
verejnej správy Slovenskej republiky, 2006).
Ako bolo spomenuté v kapitole o ochrane historickej zelene, Jiránek a Prudík (2009) píšu, že
v súčasnosti je zrejmá ,,naturalizácia“ architektonického dedičstva. Je zrejmá spoločenská tendencia
transformovať kultúrne a komponované záhrady, parka a krajinárske areály na na prioritne chránené
územia s preferovanými záujmami ochrany prírody. Dôležitá je podľa nich diskusia o miere kultivácie
krajiny, ktorá sa nesmie dostať do patologického až paranoidného videnia vzťahu človeka a jeho
životného priestoru.
Problém vidia v odborne vedenej ochranárskej politike, reprezentovanej zasahovaním
metodológov z ochrany prírody a krajiny do projektov v prípadoch, keď investor žiada o finančnú
podporu z operačných programov životného prostredia. Podľa autorov sa tak vytráca deveťdesiat
percent z pamiatkovej a architektonickej podstaty. Ďalší bezhlavý trend, píšu Jiránek a Prudík (2009),
je vyhlasovanie rozsiahlych celkov kultúrnej či komponovanej povahy za chránené územia v európskej
sieti NATURA 2000. Znova v zjednodušenom pohľade na svet.
Negatívne vnímajú aj laicky vedenú, skôr občiansku a ochranárska ideu vo formách rôznych
občianských združení, ktorá je v mnohých prípadoch natoľko účinne podporovaná právnym či
ideologickým zázemím, že opäť víťazí jednostranné a zjednodušené riešenie. Autori spomínajú aj
častú predpojatosť pamiatkárov k architektom a investorom. Projekt sa neuskutoční, pamiatka úspešne
pustne.
Vzájomná súhra pamiatkára a architekta pri argumentícií proti silnému a politicky veľmi
účinnému tlaku naturalizačného prúdu je nutná, píšu Jiránek a Prudík (2009). Domnievajú sa, že k
pochopeniu problému zachovania kultúrnej povahy miesta so záujmami ochrany prírody môže prispieť
komplexné videnie problému. Na to je, či má byť vzdelaný architekt alebo krajinársky architekt, ktorý
má ambície takýto problém analyzovať a navrhovať riešenie.
Tiež dodávajú, že nepochybne existujú aj príklady vyváženej polohy záujmu zachovania
kultúrnej povahy miesta so záujmami ochrany prírody.
Iný názor na túto problematiku predstavuje enviromentálny dizajn. Jančura (1998) uvádza, že
poznatky o krajinných štruktúrach môžeme aplikovat v pretváraní prostredia, navrhovaní jeho
kompozičného a tvarového usporiadania. Pretváranie krajiny a krajinotvorné zásady maju vychádzať
nielen z čisto architektonických a výtvarno-geometrických kompozičných závislostí, ale predovšetkým
-
10
z poznatkov odborov študujúcich zákonitosti fungovania krajiny (Marenčák, Supuka, Jančura, Kollár,
1997; Jančura, Supuka,.Marenčák, 1997 In Jančura, 1998).
Súčasné trendy krajinnej a urbánnej architektúry poskytujú viacero pozitívnych príkladov a
podnetov pre spoluprácu architektov a krajinných ekológov. Integracia na úrovni krajinných štruktúr a
funkčných vzťahov je vhodným motívom spolupráce. Tradičná európska krajinotvorba vychádza z
predpokladu pochopenia prírody. Hovorí aj o environmental art ako o novom vzťahu architektúry a
prírody. Vo vzťahu k environmentálnemu dizajnu je príbuznou disciplínou "tradična" tvorba krajiny.
Environmentálny dizajn a klasické krajinnoekologické prístupy, napríklad metóda LANDEP, môžu a
musia nájsť spoločnú výrazovú platformu (Jančura, 1998).
Autor ďalej spomína, že poznanie prírodnych procesov vedie k optimalizácií hospodárenia v
krajine a krajinnej štruktúry, poznanie zákonitostí estetickej tvorby vedie k vytvoreniu harmonicky
pôsobiacich objektov v krajine. Tu sú styčné body vnútornej spätosti poznania a tvorby, funkčnosti a
pretvárania smerom k novej funkčnosti.
Štúdium historickej krajinnej štruktúry môže byť jednou zo "spojníc" doteraz diferencovaných
prístupov, pretože vyžadujú výskum a prepojenie viacerých profesií, píše Jančura (1998). Pri HKŠ
prekvapuje ich harmonické začlenenie do krajiny. Je spôsobené holistickejším, celostnejším prístupom
tvorcov v minulosti než je to dnes. Príčinou je možno určitá izolovanosť a nedokonalý spôsob
komuniácie a výmeny vedomostí o podstate fungovania krajiny (ako geoekosytému) v rámci
jednotlivých odborov študujucich krajinu.
Jančura (1998) na záver uvádza, že je treba okrem výsostne ekologického hľadiska pochopiť aj
antropogenézu ľudskej society a vytvoriť ucelenejšiu integrovanú koncepčnú bázu na spoluprácu
ekologicky i antropicky orientovaných odborov (od sociológie cez etnológiu až po urbanizmus).
Tvorme krajinu ako integrovaný celok, nie ako sumu izolovaných javov. Tak, akoby sme vytvarali jej
budúci "historický krajinný obraz". Historické krajinné štruktúry nám dávaju dostatok podnetov na
pochopenie procesov, ktoré tieto prístupy umoňujú.
1.7.2 Historické prvky krajiny a územné plánovanie
Prvé vety Stavebného zákona platného na Slovensku znejú nasledovne: ,,Územným plánovaním
sa sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, určujú sa jeho
zásady, navrhuje sa vecná a časová koordinácia činností ovplyvňujúcich životné prostredie, ekologickú
stabilitu, kultúrno - historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi
trvalo udržateľného rozvoja“. Kultúrne hodnoty sú v Stavebnom zákone spomenuté ešte niekoľkokrát.
Zdalo by sa teda, že ochrany historických krajinných štruktúr, historických parkov, záhrad ako
kultúrneho dedičstvaje dostatočne zabezpečená (Dobrucká, 2009).
Dobrucká (2009) však uvádza, že samotná legislatíva nestačí na ochranu historickkých
krajinných šruktúr. Je potrebné uvedomiť si v rámci tvorby územného plánu, čo je vlastne krajinná
štruktúra. Ak obec, alebo autori UPD majú pochybnosti v otázkach historickej zelene, mali by si nechať
spracovať územno – plánovacie podklady, ktoré by mali sledovať i toto hľadisko. Historické krajinné
štruktúry by mali byť definované v MUSES a v Genereloch zelene, prípadne v krajinných štúdiách.
Historické krajinné štruktúry maju fraktálny, utržkovitý charakter. Často sa vyskytujú ako
izolované relikty. Sú však pozostatkom bývalej kontinuity krajiny, a preto sú nesmierne cenným
fenoménom v krajine (Jančura, 1998).
Historické krajinné štruktúry predstavujú súbor tých prvkov a javov v krajine, ktoré vznikli
zámernou činnosťou človeka v priebehu jeho histórie až do nedávnej minulosti, a ktorou človek
pretváral prírodu, alebo vytváral nové, dosiaľ zachované štruktúry (Štefunková, Dobrovodská, 1998 In
Životné prostredie, 2000).
Komplex týchto hmotných krajinných prvkov dopĺňa systém nehmotných
historických javov, ku ktorým môžeme zaradiť ľudové tradície, zručnosti obyvateľstva, ľudové zvyky a
pod., súvisiace s charakterom daných hmotných štruktúr (Dobrovodská In Životné prostredie, 2000).
V doteraz najpodrobnejšej monografii o HKS (Huba, 1988 In Jančura, 1998) autori upozorňujú
na veľkú roznorodosť prístupov a náročnosť typologického zaradenia HKŠ. Tradičné prístupy spravidla
podrobne spracúvajú: a) antropomorfný relief, b) kultúrne dedičstvo, spravidla viazané na
architektonické pamiatky, sídelné štruktúry a technické pamiatky.
Za historické krajinné štruktúry sa teda považujú jednak prvky v kultúrnej, poľnohospodárskej
krajine (napr. extenzívne využívané maloplošné polia, lúky, pasienky, sady, vinice, koliby, sakrálne
stavby atď.) a taktiež prvky v urbánnom prostredí. V urbánnom prostredí sú buď jasne deklarované,
zdokumentované, chránené, udržiavané alebo naopak, sú zaniknuté, potlačené alebo neidentifikované.
Ak aj sú zadefinované, ale nie su chránené, potom sú vnímané ako ,,rezervné plochy pre investičné
zámery“ (Dobrucká , 2009).
Dobrucká (2009) píše, že mestá maju právo zvoliť si svoje vlastné stratégie rozvoja
i urbanizačný proces. Majú právo svoju identitu podporiť alebo zničiť. Súčasné trendy v urbanizme
smerujú k novým hodnotám, k novým stratégiám, k podpore identity, k humanizácií, k biologickej
i kultúrnej rôznorodosti atď. Realizáciou týchto stratégií sa mestá stávajá atraktívne alebo stagnujú.
Avšak len atraktívne mestá majú budúcnosť. Na atraktivite mesta sa veľkou mierou podieľa genius loci
– špecifická atmosféra mesta. S ňou súvisia aj historické krajinné štruktúry. Pri územnom plánovaní by
-
11
mali byť nové trendy i hodnoty územia (teda aj HKŠ) podporené, identifikované, zdôraznené,
chránené.
Autorka uvádza aj príklady zachovania alebo nezachovania HKŠ. Negatívnym príkladom je
UPD – VUC trnavského kraja, kde nie je ani zmienka o unikátnosti územia medzi obcami Holíč
a Kopčany. Sú tu lokalizované sídliská a pohrebiská z obdobia Veľkej Moravy a taktiež sa tu
nachádzajú aj unikátne fragmenty barokovej kultúrnej krajiny z 18.storočia. Riešitelia RUSES zrejme
nepostrehli špecifiká tejto krajiny, pretože naplánovali medzi Kopčanmi a Holíčom obchvat tak, že
pretína fragmenty barokovej krajiny.
Naopak pozitívnym príkladom zachovania HKŠ je Skalica. V roku 2005 bol vypracovaný
Miestny územný systém ekologickej stability a Generel zelene. O rok neskôr bola vypracovaná Vízia
rozvoja plôch zelene. Cieľom vízie rozvoja plôch zelene...bolo podporiť ekonomický rozvoj mesta na
princípe trvalej udržateľnosti pri zachovaní špecifickej kultúrnej dimenzie a génia loci slobodného
kráľovského mesta Skalica. V roku 2007 bol spracovaný územný plán, ktorý bol konzultovaný
s riešiteľmi Vízie.
1.8 Obnova historickej zelene
Reš a kol. (2009) uvádzajú, že pod pojmom obnova sa skrýva viac významov, ako napríklad
uvedenie záhrady do pôvodneho stavu (rekonštrukcia), celkové zhodnotenie (rehabilitácia) alebo návrat
zanedbanej záhrady s pôvodnou funkciou naspäť do života (revitalizácia).
Obnova pamiatkových objektov a súborov zahŕňa i obnovu historických parkov, záhrad
a vegetácie kultúrnej krajiny, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Sú to buď samotné objekty, alebo
prírodné (parkové) prostredie stavebného objektu alebo celé súbory architektúr, prírodného parkového
prostredia a priľahlej krajiny (Tomaško, Supuka, 2003).
Reš a kol. (2009) píšu, že pred samotnou obnovou je dôležité položiť si základné otázky:
,,Čomu taká obnova pomôže, pomôže obci alebo mestu? Môže zvýšiť návštěvnosť a oblasť zviditelniť
? “ Tiež zdôrazňujú, že účelom obnovy nie je za každú cenu obnovovať akúkoľvek záhradu či park a
neúčelne tak využiť štátne či európske dotačné programy len proto, že je možné získat dotácie.
V rámci obnovy historického parku, záhrady je nutné odborne posúdiť celkový stav porastov,
ich funkčnosť a estetický vzhľad. Procesu obnovy musí predchádzať analýza a vyhodnotenie drevín ako
súčasť projektovej dokumentácie. Intenzita celkového renovačného procesu sa zvykne odvíjať od stavu
porastov.
Ako spomína Tomaško (2004), revitalizácia postupne prerastie do celkovej rekonštrukcie aj
stavebných prvkov a malej záhradnej architektúry.
Je potrebné, aby projekt rekonštrukcie obsahoval zámer obnovy s jasne definovaným cieľom pre
výber slohovej vrstvy. Pri návrhoch na obnovu sa analyzuje forma slohového vyjadrenia (realistický,
naturalistický alebo kombinovaný park) a obsah umeleckého diela (parku). Všímame si, čo chcel autor
vo svojom diele vyjadriť, zdôrazniť. Hľadáme, v čom spočíva jedinečnosť daného parku, umelecký
zážitok, účinnosť. Obsah a forma by mali byť v každom parku resp. v každom umeleckom diele
v zhode a jednote.
Drhovský (1989) zdôrazňuje, že každý záhradný architekt, pristupujúci k obnove historickej
záhrady, musí byť v tvorbe skromný, snažiť sa vcítiť do tvorby a prijať koncepciu, ducha zakladateľa
parku a novú vybavenosť v tomto duchu a proporciách, napríklad novými výrazovými prostriedkami.
Čím významnejšia a hodnotnejšia je záhrada, tým prísnejší a opatrnejší musí byť prístup k jej obnove.
Niekde je hlavnou a zachovalou myšlienkou priehľad na krajinnú dominantu, inde ostalo niekoľko
starých stromov, ktoré sa môžu stať centrom novej kompozície.
Vedomosti o spôsoboch zakladania, vývoja a využitia historických parkov a záhrad sú po
analýze podkladom pre návrh obnovy. Faktografické, historické materiály (mapy, plány, rytinym,
fotografie a i.) sú dôležitou pomôckou pri obnove parku. Časté sú však prípady absencie historických
materiálov. Podľa stupňa dostupnosti a početnosti získaných historických materiálov sa volí metodický
postup, metóda obnovy konkrétneho parku, záhrady.
1.8.1 Spôsoby obnovy historických parkov a záhrad
Voľba spôsobu obnovy je ovplyvnená historickým vývojom, súčasným stavom parku, stupňom
odbornej údržby a súčasným resp. plánovaným využitím parku po obnove.
Obnova pamiatky v prípade chráneného parku alebo záhrady má niekoľko stupňov a v prípade
súboru budovy – pamiatky a chráneného parku je potrebné vnímať a riešiť súbor ako celok. V obidvoch
prípadoch je nutné začať s asanáciou. Ďalej nasleduje obnova stavebných objektov, stavebných prvkov
malej záhradnej architektúry, vodného systému a komunikačnej siete. Finálnou fázou je biologická
úprava – obnova trávnika, kvetinových záhonov a výsadba drevín.
Podľa Reša a kol. (2009) by pri správnej obnove :
nemalo dochádzať k zbytočnému výrubu stromov – uprednostniť ošetrenie,
mali by sa minimalizovať zásahy do vodného režimu (zvlášť pokiaľ ide o európsky významné
lokality sústavy Natura 2000),
-
12
mala by sa zaistiť ochrana chráneným druhom, které se zde vyskytují,
pri krajinárských parkoch obnova nesmie negativně ovlivnit krajinný ráz,
vhodné je individuálne riešenie s dôrazom na nejcennejšie partie a hodnoty konkrétneho parku
či záhrady,
mali by sa eliminovať nevhodné druhy z hľadiska ochrany prírody (invázne rastliny,
monokultúry nevhodných drevín),
mali by sa eliminovať zbytočné a z hľadiska projektu nevhodné zásahy a práce predražujúce
obnovu.
Skúsenosť posledných desaťročí v Čechách dokázala, že je nutné uskutočňovať pravidelnú
informačnú kampaň týkajúcu sa historických záhrad a parkov tak, aby bola odborná i laická verejnost
včas a dostatočne informovná o súčasnom stave, zámere obnovy a následnom využití týchto cenných
plôch. Informácie musia obsahovať aj vysvetlenie z akých dôvodov rehabilitačné zásahy nevracajú
pamiatku zahradného umenia do stavu v dobe jej vzniku (Národní památkový ústav, 2003).
Často zabúdaným, avšak veľmi dôležitým faktom býva dostupnosť areálov historických záhrad
a parkov spojená s režimom ich uzavierania. Ako nevyhnutné sa javí presné vymedzenie doby
otvárania a pravidelné večerné a nočné uzavieranie, najlepšie s ostrahou. Pre záhrady a parky je tiež
nutný návštevný poriadok so stanovenými sankciami, pokiaľ to povaha situácie bude vyžadovať a
určením zodpovednej osoby (Národní památkový ústav, 2003).
1.8.2 Metodika obnovy historickej architektúry
Historické parky a záhrady sa podobne ako pamiatky architektúry navrhujú rekonštruovať podľa
metodík obnovy pamiatkových objektov a súborov, ktoré boli vypracované na Katedre ochrany
pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave. Ich aktualizácia (Tomaško, 1999 In Tomaško,
Supuka, 2003) pre ochranu a obnovu parkových objektov a upravených segmentov krajiny pozostáva z:
1. Konzervačných metód zvyškov architektúr a parkových porastov,
2. Slohovo – rekonštručných metód záhradnej architektúry a architektúry krajiny,
3. Metód analytických a syntetických, parciálne pre architektúru a biologické zložky,
4. Náznakovej rekonštrukcie čiastkových komponentov parkového prostredia,
5. Novotvarov architektonického slohového riešenia a reštitúcií parkových porastov pre nový
spôsob využitia.
1. Konzervačné metódy zvyškov architektúry a parkových porastov
Ide o záchranu zvyškov architektúry a parkových spoločenstiev rastlín. Z architektonického
hľadiska predstavuje konzervačná metóda zachovanie zvyškov v nálezovom stave. Doplnia sa iba
nepostatných častí do takej miery aby bol originál stabilizovaný ale nestratil výpovednú schopnosť
fragmentu (torza) originálu.2. Slohovo – rekonštrukčné metódy
Využívajú sa vtedy, keď je objekt zachovaný do takej miery, že je možné rozpoznať jednotlivé
slohové úpravy, ktorými prešiel v minulosti (exaktná rekonštrukcia).Taktiež sa tieto metódy používajú
v prípade, ak má objekt zachované časti tak, že je možné ho obnoviť podľa podobných príkladov
(analogická, hypotetická rekonštrukcia) alebo ak máme podrobnú dokumentáciu o už neexistujúcom
objekte (metóda kópie).3. Analyticko – syntetické metódy obnovy
Používajú sa ako sprievodné metódy pri konzervačných a slohovo – rekonštrukčných metódach
v prípade prezentovania viacerých slohových vrstiev súbežne. Využívajú sa grafické, fotografické,
modelové dokumentácie o náleze.4. Náznaková rekonštrukcia čiastkových komponentov parkového prostredia
Náznaková rekonštrukcia spočíva v doplnení zaniknutých častí jednotlivých kultúrnych vrstiev
obnovovaného objektu. Využíva sa vtedy, ak síce máme dostatok informácií, ale vrstva nie je
významná do takej miery, aby sme pristúpili k metóde kópie. Pri tejto metóde sa treba vyvarovať efektu
romantizmu ( nedostatočná architektonická kvalita transfotmácie). Používa sa evokácia, revokácia
zaniknutého kultúrneho javu ( môže mať napríklad vizuálny alebo akustický chrakter).5. Novotvar architektonického slohového riešenia a reštitúcií parkových porastov
Tento druh metódy sa používa na dotvorenie územia, ktoré nebolo nikdy zastavané. Ďalej sa
používa ak sú pamiatkové štruktúry zničené do takej miery, že ich pamiatková ochrananie je možná.
Nové riešenie vtedy vytvorí harmonický predel medzi pamiatkovou štruktúrou a zničenými časťami
v podobe vizuálnej clony alebo náznaku.
Pri voľbe metódy obnovy nesmieme skĺznuť do polohy hlavnej ekonomiky, ale tvrdo sledovať
cieľ – etapu – horizont zvoleného riešenia, najcennejšieho z hľadiska architektonického a vedeckého
prístupu (Tomaško, 2004).
Ale treba myslieť aj na to, že ak nie je možné zabezpečenie odbornej údržby, je investícia na
obnovu často neúčelná. Jednorázový obnovovací zásah sa časom znehodnotí a aj keď bol finančne
náročný, prinesie iba krátkodobý efekt. Možnosti, rozsah a spôsob obnovy závisia od finančných
zdrojov vlastníka.
-
13
Tomaško (2004) však dodáva, že ekonomika je len jeden z faktorov, oveľa cennejšia je kultúrna
a vedecká hodnota objektu.
Veľký význam pri voľbe metódy obnovy má spôsob využívania pamiatky. Často je
rozhodujúcim činiteľom. Od stupňa intenzity využívania závisí intenzite údržby, ktorá je limitovaná
finančnými zdrojmi užívateľa, príjmamy z návštevnosti a od sponzorov.
1.8.3 Valorizácia a kategorizácia záhrad a parkov
V 60tych – rokoch bola urobená inventarizácia historických parkových objektov, bol zistený
počet parkov v regiónoch a okresoch. Aktualizáciou v rokoch 1995 – 1997 sa zistil stav, ktorý redukuje
pôvodný stav parkov vhodných na ochranu, obnovu a delí ich podľa geografického členenia územia
SR.
Kategorizácia na základe valorizácie súčasného stavu delí objekty podľa významu na skupinu
parkov ( Tomaško, 2004):
A₁ architektonicky a biologicky významné – mimoriadne (Jasov, Betliar, Grassalkovichová
záhrada a hradné záhrady – Bratislava, Topoľčianky).
A₂ architektonicky a biologicky významné – celoslovensky (Bernolákovo, Dolná Krúpa,
Štiavnička pri Martine, Medická záhrada v Bratislave a i.)
A₃ architektonicky a biologicky významné – regionálne (Malacky, Veľké Leváre, Voderady,
Gbeľany, Svätý Anton, Spišský Hrhov a i.)
B významné historicky a krajinársky – nadpriemerne (Stupava, Trebišov, Cífer, Mošovce,
Tajná, Továrniky a i.)
C významné historicky a krajinársky – regionálne, aj ako biocentrá (Veľké Leváre, Krasňany,
Strážky, Fričovce a i.)
Historická a kultúrna hodnota je predpokladom výberu parku do zoznamu hodnotených parkov a po ich
prehodnotení pre zaradenie do navrhovaného zoznamu chránených parkov (areálov) podľa
valorizačných stupňov (A₁ - A₃, B, C). Navrhovaný stupeň ochrany predpokladá predchádzajúcu
renováciu na rôznych úrovniach:
renovácia úplná – kategória A₁
celková revitalizácia čiže rekonštrukcia – kategória A₂
rekonštrukcia – kategória A₃
reštitúcia – kategória B
sanácia – kategória C
Valorizácia zohľadňuje hlavne súčasný stav a zachovalosť čistoty kompozičného riešenia na
všetkých úrovniach posudzovania každej zložky parku. Všíma si ucelenosť a vyváženosť celku.
1.9 Podstata prírodne - krajinárskeho parku
Zo všetkých záhradných štýlov, ktoré sa vyskytli v dejinách ľudskej kultúry, prírodne - -
krajinársky park je najvyspelejším dielom záhradného umenia. Prírodné a antropogénne časti tu tvoria
harmonický celok a v optimálnej miere slúžia človeku a prírode.
Prírodne - krajinársky park nie je formálne ukončeným dielom, stále sa vyvíja. Funguje na
princípe „voľnej prírody“ vhodne riadenej človekom
Zo všetkých kompozičných prvkov krajinárskeho parku je najdôležitejšia zeleň. Dôležitá je
priestorová funkcia zelene, kompozícia zelene, pôsobenie tvarov, farieb, textúr a štruktúr, svetla a tieňa.
Ako poznamenáva Bartmann (1989), pri konzervácii krajinárskeho parku sa malá pozornosť
venuje udržiavaniu a obohacovaniu rastlinnej kompozície, ktorá sa na rozdiel od iných základných
súčastí parku veľmi mení v čase a priestore.
Tiež dodáva, že konzervačná metóda je v rozpore s filozofiou prírodne – krajinárskeho parku. Je
to filozofia voľnej prírody, v ktorej platia pravidlá rastu, vývoja a zániku rastlín. Táto filozofia je podľa
neho správna nie len z prírodného hľadiska, ale aj z hľadiska psychologického. Poskytuje človeku pocit
istoty, spokojnosti, že všetko prirodzene a bez rozdielu vzniká a zaniká.
1.9.1 Špecofické zásady rekonštrukcie zelene v prírodne - krajinárskom parku
Rozsiahle dendrologické bohatstvo našich historických záhrad a parkov sa ako v minulosti, tak
v súčasnosti stalo zdrojom, z ktorého je možné čerpať poznatky, predovšetkým o taxónoch rastlín, ktoré
k nám boli postupne introdukované. Nikde inde, než v práve historických parkoch, nenájdeme storočné
a staršie exempláre drevín cudzieho pôvodu. V mnohých prípadoch sú to tiež najstaršie
a najmohutnejšie exempláre našich domácich drevín (Machovec, 1989).
Historické parky a záhrady sú najcennejšími objektami, čo sa týka pomerene širokej druhovej
škály mohutných, prirodzene sa vyvíjajúcich exemplárov drevín domácich i cudzieho pôvodu,
s typickým vetvením, tvarom aj celkovým habitusom koruny.
-
14
Najväčším problémom historickej zelene všeobecne, je skutočnosť, že porasty sú prestárnuté
a často aj poškodené či dokonca zničené ako dôsledok neodbornej alebo žiadnej údržby.
Machovec (1989) uvádza, že ak máme kvalifikovane riešiť priestorové náhrady prestarnutých
a funkčne nevyhovujúcich drevín a porastov, vrátane zmien v ich sortimente v historických parkoch, je
nutné túto problematiku rozdeliť na geometrické záhrady a parky (renesančné, barokové a i.) a
nepravidelné záhrady a parky (prírodne – krajinárske a romantické historické parky a záhrady).
Prírodne – krajinárske a romantické historické parky a záhrady sa rekonštuujú podľa iných
zásad ako geometrické. Najdôležitejšie je vytváranie a zachovanie rôznovekosti porastu. Väčšina
parkov tohoto typu vznikla a bola vysadená jednorázovo. Len málokedy sa zasiahlo do zdravo sa
rozvíjajúcich porastov. Preto došlo k tomu, že väčšina historických parkov tohoto typu je v súčasnosti
prestarnutá, porasty dožívajú.
Jedinou cestou ako tento stav zmeniť sú radikálne, nepopulárne zásahy. Postup spočíva vo
vytvorení kotlíkov (vychádza sa z lesníckych zásad) v súčasných porastoch. Dosadby, predsadby
a doplňovanie porastu by sa mali uskutočňovať tak, aby sa nenarušili proporcie hmôt, priehľady,
výhľady. Podľa možnosti by mali byť ihličnaté dreviny nahradzované listnatými a naopak. Ak to nie je
z historicko – estetického alebo funkčného hľadiska možné, malo by dochádzať aspoň k zmene čeľade
alebo rodu (Machovec, 1989).
Porasty je treba systematicky sledovať, preberať, doplňovať tak, aby boli trvalo rôznoveké a čo
najviac sa tým približovali filozofii prírodne krajinárskeho parku, filozofii prírody.
1.10 Záhradné siete v Európe
Parky a záhrady sú v kultúrnych zemiach trendovým turistickým cieľom. V zahraničí sú preto
riadené ako kultúrne centrá, ktoré nie len vzdelávajú a prispievajú ku kvalite života. Fungujú ako
produkt poskytujúci príjmy, ktoré pokryjú náklady. Zamestnávajú a vzdelávajú svojich zamestnancov.
Základom bolo uvedomenie si významu hradov a zámkov ako prvkov, ktoré môžu obohacovať
regionálnu identitu, prispievať k udržateľnému rozvoju a zvyšovať turistickú atraktivitu. Veľkým
nástrojom a súčasne aj trendom, ktorý pomáha zvyšovať záujem o záhrady audržateľne ich rozvíjať, sú
siete, podľa prieskumu sú pre návštevníkov atraktívnejšie ako samotné záhrady (Drochytková, 2009).
Drochytková (2009) píše, že obnovou a vzájomným prepojením zámockých záhrad,
komponovaných krajín, cintorínov, kláštorných záhrad, mestských parkov vznikajú trvalo udržateľné
turistické siete, ktoré sú individuálne doplnené kultúrnou ponukou. Záhrady sú prepojované v rámci
regiónov, často ide o cezhraničnú spoluprácu. Cieľom sietí je zviditeľniť menej známe záhrady,
rozvíjať kvalitu starostlivosti, turistické, kultúrne i hospodárske aktivity, vzdelávať verejnosť,
podporovať miestnu i medzinárodnú spoluprácu a výmenu skúseností, propagáciu a rozvoj regiónu.
Autorka daľej píše, žeje nutné do kooperácie a propagácie zapojiť čo najväčší počet organizácií,
je dôležitá tak spolupráca záhrad medzi sebou, ako aj spolupráca s turistickými centrálami, ubytovacími
a stravovacími zariadeniami a sprostredkovateľmi verejnej dopravy. V rámci sietí záhrad sú v regióne
sú v regióne často vytvárané aj tematické turistické trasy, ktoré sú komponované ako celodenný výlet,
najdôležitejšími zastávkami sú vybrané záhrady, trasa je doplnená o prírodné zaujímavosti alebo
produkty regionálnych výrobcov. Návštevník tak spoznáva nie len záhrady ale celý región.
Drochytková (2009) tiež uvádza iný typ sietí – siete záhrad a parkov vo veľkých mestách
(Berlín).U nás je tento typ siete vhodný pre Bratislavu. Záhrady spolupracujú na jednotnej a ucelenej
prezentácií, vydávajú mapkya podrobné informácie, návštevník veený sprievodcom tak prechádza
mestom a spoznáva nie len záhrady ale aj pamiatky okolo.
Z medzinárodných sietí treba spomenúť Európsku sieť záhradného dedičstva - ,,The European
Garden Heritage Network“ (EGHN). 16 partnerov z Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka
a Holandska sa v roku 2003 spojilo a s finančnou podporou Európskej únie v rámci programu
INTEREG – IIIB. EGHN má za cieľ uchovávať, chrániť a obnovovať záhrady a parky vo vybraných
regiónoch, ukázať nie len tie známe, ale zviditeľniť aj tie menej známe či zabudnuté, ktoré sú pre daný
región dôležité. V rámci projektu bolo vytvorených 11 záhradných trás, na ktorých je prezentovaných
viac ako 150 parkov a záhrad. Záhradám boli podľa spoločných elementov dané 4 základné témy:
Historické záhrady, Záhrady slávnych osobností a udalostí, Záhrady plodov (záhrady so zeleninou,
ovocím a bylinami) a Súčasné záhrady. Celá záhradná sieť má jednotné orientačné a informačné
systémy. EGHN podporuje prístup k záhradám verejnou dopravou (záhradný autobus) a na bicykloch
(sieť cyklotrás). Na internetových stránkach sú záhrady rozsiahle popisované a ilustrované, pre všetky
trasy sú vidané brožúry (Spanjer, 2007 In Drochytková, 2009).
1.11 Súčasné trendy v plánovaní a premene verejných i parkových priestorov
Novým podmienkam miest musí zodpovedať i vývoj ich prírodných priestorov. Prostrediu
dnešných miest i pri snahe o zachovanie historickej kontinuity nevyhnutne dominuje architektúra i
urbanistické štruktúry nových foriem, ktoré majú nové funkcie. V tomto kontexte stále častejšie
rezonuje otázka krízy súčasného parku (Turner, 1996 in Gažová, 2001).
Mestské parkové priestory sú vzhľadom na požiadavkky doby často nevyhovujúce a zastarané
svojou formou, funkciami i väzbami na okolité prostredie okrem iného aj preto, že sú nedostatočne
-
15
definované očakávania, ktoré majú spĺňať. Potreba novej kvality prírodných priestorov, reagujúcej na
dynamiku vývoja celej spoločnosti, je teda vysoko aktuálna, píše Gažová (2001).
Pri premene parkových priestorov je potrebné aktualizovať jeho úlohy, funkcie, formy,
definovať jeho polohu v systéme prírodného prostredia, sledovať jeho vývoj vo vzťahu k dynamike
vývoja sídla, vo vzťahu k požiadavkám a potrebám jeho dnešných a budúcich užívateľov, ako aj
aktuálne otázky tvorby celej krajiny pre budúcnosť (White, 1990 in Gažová, 2001).
Miková a kol. (2010) píše, že súčasné trendy v plánovaní i pr