Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského

Zvrátená medicína

Nacistické experimenty počas druhej svetovej vojny

Ľudmila Horehájová

III.L

2016/2017

Obsah

Úvod 3

1 Teoretická časť 4

1.1 Historické pozadie4

1.1.1 Nacistická ideológia 4

1.1.2 Koncentračné tábory 4

1.2 Najznámejšie koncentračné tábory 5

1.2.1 Auschwitz 5

1.2.2 Dachau 6

1.2.3 Ravensbrück6

1.3 Lekári, ktorí sa podieľali na pokusoch 6

1.3.1 Josef Mengele 6

1.3.2 Sigmund Rascher7

1.3.3 Karl Brandt 8

1.3.4 Herta Oberheuser 8

1.4 Obete nacistických experimentov 9

1.4.1 Marc Berkowitz 9

1.4.2 Jacqueline Morgenstern 10

1.4.3 Hedvah a Leah Stern 10

1.5 Použité lekárske praktiky 11

1.5.1 Zmrazovanie obetí 11

1.5.2 Výškové pokusy12

1.5.3 Pokusy s morskou vodou12

1.5.4 Testovanie liekov 12

1.5.5 Testovanie sulfónamidu13

1.5.6 Experimenty na dvojčatách 13

2 Praktická časť 14

2.1 Hypotéza 14

2.2 Analýza literárnych diel14

2.3 Overenie hypotézy17

Záver 19

Resumé 20

Zoznam použitej literatúry 21

Úvod

Na úvod by som rada uviedla dôvod, pre ktorý som si vybrala práve tému nacistických lekárskych experimentov. Bol ním prvotne záujem o konkrétne experimenty, hoci o nich nie je práve najľahšie čítať, či hovoriť. Avšak je dôležité, aby ľudia (a najmä mladí) vedeli, čoho sme schopní z nenávisti, ignorancie alebo zaslepenosti. Okrem iného ma zaujal aj historický kontext, nacizmus ako celok a všetko, čo lekárov viedlo k ich činom, či už to bola túžba po nových vedeckých poznatkoch alebo jednoducho potreba vyhladenia nenávidenej rasy.

Táto práca sa zaoberá jednotlivými medicínskymi praktikami, ale tiež tým, čo k nim lekárov viedlo a opisuje niektorých najznámejších. Ďalej hovorí o živote niekoľkých obetí, ktorí takéto experimenty podstúpili, o tých, ktorí prežili, no aj o tých, ktorí už toľko šťastia nemali.

Mojím cieľom pri vypracúvaní projektu bolo zistiť čo najviac o udalostiach spojených s nacistickými experimentami, a tiež ich ešte viac priblížiť ľuďom v podobe svedectva obete a svedectva jedného z lekárov, ktorým sa venujem v praktickej časti pri hľadaní odpovede na hypotézu, ktorú som si stanovila. Taktiež sa v práci snažím priblížiť ľuďom okolnosti jednotlivých pokusov a ich realizáciu. Toto všetko je dôležité si uvedomiť, aby sme získali kompletnejší obraz doby akou bol nacizmus,  v ktorej bol ľudský život často celkom bezvýznamný. Mojím motívom bola tiež možnosť poučenia sa z minulosti, aby sa podobné udalosti nezopakovali.

Pri vypracúvaní projektu som využívala knihy, časopisy, materiály z Múzea SNP v Banskej Bystrici a internetové zdroje, najmä anglické webové stránky archívov Norimberského procesu, na ktorých sa mi podarilo nájsť viac informácií. Na záver by som sa rada poďakovala vyučujúcim, ktorí mi s prípravou projektu pomohli.

1 Teoretická časť

1.1 Historické pozadie

Lekárskym experimentom počas druhej svetovej vojny predchádzali udalosti, ktoré sa v tom čase diali v nacistickom Nemecku a konkrétne v koncentračných táboroch, ktoré Nemci zriadili pre ľudí, ktorých považovali za menejcenných, či nepohodlných. V týchto táboroch boli pokusy na daných ľuďoch pravidelne realizované a vo väčšine prípadov končili smrťou obete.

1.1.1 Nacistická ideológia

Nacizmus vznikol spojením koncepcie fašistického štátu a rasistických teórií o nadradenosti árijskej rasy. Jeho základnými prvkami boli presvedčenie o nadradenosti nemeckého národa nad inými národmi, odmietanie demokracie aj komunizmu, a tiež nenávisť voči Židom, Rómom či iným tzv. menejcenným národom. Nacistická strana vytvorila absolútnu moc štátu a vodcu, presadzovala rasovú politiku a tiež agresívnu zahraničnú politiku. Práve rasová politika bola jednou z hlavných príčin nacistických experimentov na ľuďoch, a zahraničná politika napokon viedla k druhej svetovej vojne. Počas nej zomrelo v koncentračných táboroch približne 6 miliónov Židov, a okolo 200 000 Rómov.

1.1.2 Koncentračné tábory

Nacistické experimenty prebiehali v koncentračných táboroch, založených nemeckými autoritami. Termín „koncentračný tábor“ znamená tábor, v ktorom sú ľudia nedobrovoľne držaní, majú obmedzené práva a vo väčšine prípadov žijú vo veľmi ťažkých, až neľudských podmienkach. „Na začiatku boli prvými väzňami koncentračných táborov politickí oponenti nacistického režimu. Avšak aj „odlišní“ ľudia, ako napríklad Židia, Rómovia či kriminálnici boli chytení a umiestnení do týchto táborov – všetko v mene nacistickej rasovej a skupinovej ideológie.“[footnoteRef:1] Počas vlády nemeckého kancelára Adolfa Hitlera existovalo týchto táborov približne 24, pričom asi v ôsmich z nich (Neuengamme, Ravensbrück, Sachsenhausen, Buchenwald, Dachau, Mauthausen, Auschwitz a Natzweiler – Struthof) sa lekárske experimenty odohrávali (viď obrázok č. 1). [1: http://www.projetaladin.org/holocaust/en/history-of-the-holocaust-shoah/the-killing-machine/concentration-camps.html]

Obrázok č. 1 – Rozmiestnenie koncentračných táborov, v ktorých sa odohrávali lekárske experimenty

1.2 Najznámejšie koncentračné tábory

Z ôsmich koncentračných táborov som vybrala 3 najznámejšie, v ktorých sa realizovala väčšina lekárskych pokusov na väzňoch.

1.2.1 Auschwitz

Práve v koncentračnom tábore v Auschwitzi sa odohrávali jedny z najznámejších pokusov: pokusy doktora Mengeleho. Tieto robil predovšetkým na dvojčatách, ktoré ho odjakživa fascinovali. V Auschwitzi sa tiež odohrávali sterilizačné experimenty, ktoré boli realizované na väzňoch rómskeho a židovského pôvodu, aby sa tak predišlo ich rozmnožovaniu. V grafe č. 1 je možné vidieť, koľko percent ľudí rôznych etnických skupín bolo v Auschwitzi zavraždených.

Graf č. 1 - Percento príslušníkov rôznych etnických skupín, ktorí boli v Auschwitzi zavraždení

1.2.2 Dachau

V koncentračnom tábore v Dachau sa uskutočňovali výškové experimenty, zmrazovacie experimenty a tiež experimenty s morskou vodou. Ľudí sa snažili nakaziť maláriou, či tuberkulózou a testovali na nich nové lieky. Z nacistických doktorov tu pracovali napríklad Sigmund Rascher a Hans Eisele.

1.2.3 Ravensbrück

Ravensbrück bol koncentračný tábor založený výhradne pre ženy, z ktorých väčšina bola z Poľska a z Ruska. Lekárske experimenty tu boli zamerané najmä na testovanie efektivity sulfónamidu, ktorým boli obete liečené po nainfikovaní rôznymi vírusmi. Ďalšie pokusy študovali proces regenerácie kostí a tiež ich možnosti transplantácie. Z doktorov tu pracovali napríklad Karl Gebhardt, či Herta Oberheuser.

1.3 Lekári, ktorí sa podieľali na pokusoch

V nasledujúcej časti stručne popisujem najznámejších lekárov, ktorí sa na pokusoch podieľali, ako aj ich osud po vojne.

1.3.1 Josef Mengele

Josef Mengele, prezývaný aj „Anjel smrti“ bol nemeckým nacistickým lekárom, známym pre svoje nehumánne zaobchádzanie s väzňami v koncentračnom tábore v Auschwitzi. Narodil sa 16. marca 1911 v Günzburgu a pochádzal z pomerne bohatej, kresťanskej rodiny. Študoval antropológiu na univerzite v Mníchove a v januári roku 1937 sa stal asistentom Dr. Otmara von Verschuera, známeho svojím výskumom zaoberajúcim sa dvojičkami. K nacistom sa Mengele pridal v roku 1937 a o rok neskôr skončil lekársku školu. Robil výskum v inštitúte Kaisera Wilhelma, zaoberal sa antropológiou a tiež genetikou človeka, pokým ho 30. mája roku 1943 nepresunuli do koncentračného táboru v Auschwitzi. Tu sa začali jeho povestné experimenty a hoci je asi najznámejším z nacistických lekárov, v tábore ním (aspoň zo začiatku) nebol. Zodpovedným za lekárske oddelenie tábora bol totiž Dr. Eduard Wirths a Mengele začínal len ako vedúca osoba „Rómskeho tábora“ v Birkenau. Jednou z jeho najčastejšie spomínaných funkcií bolo rozdeľovanie väzňov na tých, ktorí pôjdu rovno na smrť, a tých, ktorí pôjdu pracovať alebo mu slúžiť pri jeho vedeckých pokusoch. Túto funkciu však vykonávali aj jeho lekárski kolegovia a rozhodne nebola v tábore ničím ojedinelým. Pre vytvorenie lepšieho obrazu o ňom môžeme citovať jednu z jeho obetí Violu Stern Fischerovú: „Josef Mengele mal tmavé vlasy, hnedé oči, medzierku medzi zubami a bol asi stoosemdesiat centimetrov vysoký. Pôsobil však oveľa vyšším dojmom a bol hrôzostrašný. Pretože v celom tom chaose, ktorý narastal pri selekcii, bol pokojný.“[footnoteRef:2] Pri svojich pokusoch sa usiloval dokázať podradenosť Židov a Rómov, poukazovaním na ich chýbajúcu odolnosť voči rozličným chorobám a na ich telesné nedostatky. Medzi experimenty, ktoré riadil patria napríklad pokusy s farbou očí, skúmanie a pokusy na dvojčatách, ktoré ho zaujímali zo všetkých najviac. Často ho bolo pri selekcii Židov a Rómov vidieť, ako cielene hľadá dvojčatá, ktoré okamžite odvádzal, aby na nich mohol experimentovať. [2: Fischerová, V. – Tóthová, V.: Mengeleho dievča, Bratislava: Ikar, 2016, str. 9]

Svoje „nové poznatky“, ktoré pri pokusoch získal, chcel neskôr uverejniť v habilitácii, umožňujúcej mu prednášať na vysokej škole, no nikdy sa mu ju nepodarilo napísať. V januári 1945, keď sa Sovietska armáda dostala do Poľska, musel totiž z Auschwitzu ujsť ďalej na západ. V snahe vyhnúť sa spravodlivosti utiekol do Južnej Ameriky, kde sa s pomocou svojej bohatej rodiny usídlil v Argentíne. Roku 1959 bol na Mengeleho vydaný zatykač a keď sa dopočul, že v Buenos Aires už chytili Adolfa Eichmanna, jedného z hlavných organizátorov holokaustu, presťahoval sa do Paraguaja a neskôr do Brazílie, kde pri plávaní v mori dostal mŕtvicu a utopil sa. Pochovaný bol v Sao Pãole, pod falošným menom Wolfgang Gerhard. Jeho hrob našla až v roku 1985 nemecká polícia. Mengele spravodlivosti unikal 34 rokov.

1.3.2 Sigmund Rascher

Narodil sa ako tretí syn nemeckého doktora Hansa-Augusta Raschera, 13. februára 1909 v Mníchove. Tu vyštudoval medicínu, pokračujúc v šľapajách svojho otca a roku 1939 získal doktorský titul. V roku 1942 bol povolaný do koncentračného tábora v Dachau, kde na ľuďoch robil experimenty, týkajúce sa nadmorskej výšky. Tieto mali vedcom pomôcť zistiť, v akej výške a atmosférickom tlaku je ešte ľudské telo schopné prežiť. Pridal sa tiež ku Josefovi Mengelemu pri pokusoch s ponáraním väzňov do ľadovej vody. Tieto experimenty mu otvorili dvere ku akademickej profesii a v roku 1944 už vyučoval na univerzite v Štrasburgu.

Počas svojho života sa snažil ukázať spoločnosti nadradenosť árijskej rasy a rozhodol sa predstaviť príklad „dokonalej árijskej rodiny“. Problémom bolo, že takouto rodinou nemohla byť práve tá jeho, keďže jeho manžela Karoline Diehl už nemohla mať deti. Tie si teda zaobstaral od inej rodiny, za čo bol neskôr spolu s manželkou na Himmlerov rozkaz popravený v koncentračnom tábore v Dachau.

1.3.3 Karl Brandt

Narodil sa v Mulhouse, v Alsasku roku 1904. Doktorom sa stal v roku 1928 a počas holokaustu bol zamestnaný ako Hitlerov osobný doktor. Na nacistického vodcu zapôsobil, keď liečil jedného z jeho pobočníkov, a bol tak vymenovaný za Hitlerovho osobného lekára. Bol najvyššou lekárskou autoritou v nacistickom režime a tiež vedúcim programu eutanázie, počas ktorého bolo zaznamenaných 70 273 úmrtí v rôznych nemeckých a rakúskych nemocniciach. V tomto programe Brandt vykonával lekárske experimenty na civilistoch a tiež na vojenských zajatcoch. „Akcia niesla krycí názov T4 podľa ulice Tiergartenstrasse 4 v Berlíne, kde sídlilo Generálne riaditeľstvo pre dlhodobú sociálnu starostlivosť. Na základe tejto akcie v liečebných a opatrovateľských ústavoch vyselektovali mentálne chorých a prepravili ich do likvidačných zariadení, kde ich usmrcovali kysličníkom uhoľnatým alebo smrteľnými injekciami.“[footnoteRef:3] Po skončení Druhej svetovej vojny bol zatknutý v sídle Gestapa a odsúdený na smrť za podieľanie sa na vojenských zločinoch. Bol popravený roku 1948. [3: SABOL, M.: Zvrátená medicína. Historická revue, č. 5/2012, Bratislava: SAHI ]

1.3.4 Herta Oberheuser

Narodená 15. mája 1911 v Kolíne nad Rýnom bola pracovníčkou koncentračného tábora v Auschwitzi v rokoch 1940 až 1943. Robila tu pod dohľadom Dr. Karla Gebhardta a podieľala sa na viacerých lekárskych experimentoch, realizovaných na približne 86 ženách. Doktorka Oberheusenová pri svojich pokusoch zabíjala aj deti, ktorým odrezávala končatiny a vyberala životne dôležité orgány, hneď potom, čo im vstrekla injekciu evipanu, či olejnú injekciu. Čas, za ktorý dieťa po vstreknutí injekcie zomrelo, bol okolo troch až piatich minút, počas ktorých bolo dieťa duchom prítomné až do skonania. Jej experimenty sa radia k jedným z najbrutálnejších, zameraných tiež na úmyselné zraňovanie obetí. Oberheuserová sa na svojich subjektoch snažila nasimulovať rany, ktorými bývali postihnutí nemeckí vojaci, a tieto rany následne šúchala drevom, sklom či hlinou. Za svoje činy bola ako jediná žena súdená v Norimberskom procese (viď obrázok č. 2) a poslaná na 20 rokov do väzenia, avšak v roku 1952 bola prepustená a stala sa rodinnou lekárkou v Stocksee v Nemecku. Jej povolenie na vykonávanie tejto práce bolo ale v roku 1958 zrušené.

Obrázok č. 2 – Herta Oberheuser na procese v Norimbergu

1.4 Obete nacistických experimentov

Z množstva obetí lekárskych experimentov som si vybrala tri príbehy, ktoré ilustrujú zvrátenosť nacistickej ideológie.

1.4.1 Marc Berkowitz

Spolu so sestrou Francescou bol Marc Berkowitz jednou z obetí doktora Mengeleho. Na začiatku bol spolu s rodinou poslaný do koncentračného tábora, z ktorého krátko na to ušli spolu s pár desiatkami ďalších. Všetkých ale po krátkom čase našli a odviedli do mesta, kde boli jeho brat a otec zastrelení. On aj jeho sestra boli prevezení do tábora v Auschwitzi, kde na nich mal doktor Mengele robiť pokusy. Berkowitz sa onedlho stal Mengeleho osobným poslíčkom, nosiacim správy z Auschwitzu do koncentračného tábora v Buchenwalde a späť. Ani napriek tejto funkcii sa Berkowitz nevyhol zvráteným Mengeleho experimentom. On aj jeho sestra boli vystavení obrovskému chladu, chemikáliám a injekciám, ktoré im boli pichané do chrbta. Berkowitz má kvôli nim dodnes bolesti. Počas celého ich mučenia zostali Marc a Francesca Berkowitzovci spolu a boli prepustení z tábora v roku 1945, keď ich presunuli do USA, aby im bola zabezpečená riadna lekárska starostlivosť. Po týchto zážitkoch Marc Berkowitz povedal: “Predtým, než sa experimenty začali, Mengele prišiel a osobne mi vytetoval číslo na ruku. Dali nás do vane so studenou vodou, rozotreli nám po koži chemikálie, ale boli to ihly, ktorých sme sa najviac báli. Po 150 injekciách som ich prestal počítať... V jedno ráno v júli 1944 som zazrel moju mamu v rade žien, ktorý sa posúval smerom k plynovej komore. Mengele ma poslal ku krematóriu. Vedel, že budem vidieť moju mamu ísť na smrť. O niekoľko dní neskôr sa ma spýtal, či stále verím v Boha.”[footnoteRef:4] [4: http://auschwitz.dk/Mengele/id24.htm]

1.4.2 Jacqueline Morgenstern

Jacqueline Morgenstern sa narodila v Paríži a so svojou rodinu žila pokojný život, kým sa roku 1944 nedostala do koncentračného tábora v Auschwitzi. Spolu s mamou išla najskôr do ženského pracovného tábora, odkiaľ neskôr jej mamu poslali na smrť a ju samú na experimenty ku doktorovi Mengelemu. V novembri roku 1944 bola prevezená spolu s ďalšími židovskými deťmi do koncentračného tábora v Neuengamme, neďaleko Hamburgu. Tu sa stala pokusným králikom doktora Kurta Heissmeyera. Doktor deťom vyberal lymfatické žľazy na analýzu a dával im injekcie tuberkulózy, aby zistil, či je ich telo pred ňou chránené. Všetky boli dôkladné prezerané a fotené počas postupného zhoršovania sa ich stavu. Neskôr bola Jacqueline Morgenstern spolu s ostatnými deťmi prevezená do školy Bullenheuser Damm, z dôvodu príchodu nepriateľských vojsk, pred ktorými chceli Nemci experimenty zatajiť. V suteréne školy boli všetky deti obesené.

1.4.3 Hedvah a Leah Stern

Dvojčatá Hedvah a Leah Sternové boli odvezené do koncentračného tábora v Auschwitzi keď mali len trinásť rokov. Okamžite po príchode do tábora boli poslané za doktorom Mengelem, zvyšok ich rodiny šiel rovno na smrť. Počas experimentov im doktori odoberali veľké množstvá krvi, následkom čoho často odpadávali. Boli nútené stáť nahé pred doktormi, ktorí ich fotili a vysmievali sa z nich. Mengele sa im pokúšal zmeniť farbu očí pomocou chemikálií. Dával im očné kvapky, kvôli ktorým neboli schopné vidieť aj niekoľko dní a mysleli si, že oslepli. Neskôr boli nútené ísť na pochod smrti, ktorý bol v tom čase bežným pochodom zajatcov a väzňov. Pochod, na ktorom sa dvojčatá zúčastnili bol pochodom z Auschwitzu do malého nemeckého mestečka Pitzberg. Tu sa následne dozvedeli, že vojna skončila a vrátili sa domov do Maďarska. Až do konca života boli obe ťažko poznačené zážitkami z koncentračného tábora.

1.5 Použité lekárske praktiky

Lekárske experimenty možno rozdeliť na tri základné kategórie. Tou prvou boli experimenty s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu a väčšie šance na prežitie nacistických vojsk v druhej svetovej vojne. Patrili medzi ne zmrazovanie obetí, výškové pokusy a pokusy s morskou vodou. Druhá kategória sa zameriavala na testovanie liekov a spôsobov liečenia chorôb, ktoré sa vyskytovali v armáde. Vedci na ľuďoch testovali lieky na maláriu, týfus, či tuberkulózu a v koncentračnom tábore v Ravensbrücku obetiam štiepili kosti a skúmali účinnosť novo vynájdeného lieku sulfónamidu. Väzni boli tiež vystavení horčičnému plynu a plynu fosgénu. Do tretej kategórie zaraďujeme pokusy, ktoré mali za cieľ zistiť, ako príslušníci jednotlivých rás reagujú na rôzne nákazlivé ochorenia. Patria sem tiež známe pokusy, ktoré Mengele vykonával na dvojčatách. Všetky uvedené aj neuvedené experimenty sa všeobecne považujú za úplne bezvýznamné a vraj nimi nebol dosiahnutý žiaden medicínsky pokrok. Vyčíta sa im aj to, že na vedecké otázky, ktoré údajne „riešili“, už ľudstvo dávno poznalo odpoveď, ku ktorej prišlo nenásilnou cestou. O týchto témach sa však stále polemizuje, keďže využitie niektorých látok pri liečení a dezinfekcii rán pred druhou svetovou vojnou neexistovalo a prvýkrát bolo využité práve pri nacistických experimentoch.

1.5.1 Zmrazovanie obetí

Tieto pokusy realizoval už spomenutý Sigmund Rascher, ktorý sa konkrétne zaoberal účinkami zmrazovania na telo človeka (viď obrázok č. 3 ). Ako mnohé iné, aj tento experiment mal za cieľ zistiť, akú veľkú bolesť dokáže človek ešte pred smrťou zvládnuť. Prebiehal tak, že nacistickí doktori ponárali obete do nádrží s ľadovou vodou, kde mali vydržať okolo troch až piatich hodín. Dôvodom bolo zistiť, čo robiť v prípade, ak by boli nemeckí piloti nútení skočiť do ľadovej morskej vody. Obete boli ponárané nahé, alebo prezlečené do odevu pilotov. Následkami pokusov boli silné zimnice, ktoré nastali za veľmi krátky čas, v horších prípadoch nimi bola smrť. Obetiam, ktoré prežili, lekári rôznymi spôsobmi navracali ich pôvodnú telesnú teplotu. Zmrazovanie prebiehalo aj iným spôsobom: ľudia boli vyvedení von do studenej zimy, kde boli následne vyzlečení a priviazaní o zem. V mínusových teplotách museli ležať niekoľko hodín, pričom ich telá postupne zamŕzali.

Obrázok č. 3 - Sigmund Rascher realizujúci zmrazovací experiment

1.5.2 Výškové pokusy

Realizované v koncentračnom tábore v Dachau, výškové pokusy sledovali ľudskú schopnosť prežiť v extrémnych výškových podmienkach. Obete experimentov boli odvlečené do nízkotlakových komôr, kde boli tieto podmienky nasimulované. Väčšina obetí v komorách zomrela, iní skončili ťažko postihnutí.

1.5.3 Pokusy s morskou vodou

Pri týchto pokusoch, taktiež realizovaných v tábore v Dachau, išlo o snahu nacistických vedcov spraviť morskú vodu pitnou. Obete boli rozdelené do štyroch skupín, z ktorých jednej bola podávaná slaná morská voda, druhej morská voda bez soli, ďalšej morská voda obohatená o vitamíny a posledná štvrtá skupina nemala žiaden príjem vody. Okrem toho boli všetky skupiny vyhladované a okrem vody sa im nič iné nepodávalo. Experimenty mali za následok extrémnu dehydratáciu obetí, hnačky, halucinácie a zlyhávanie ich orgánov.

1.5.4 Testovanie liekov

Testovanie liekov bolo využívané s cieľom chrániť a liečiť vojakov nacistickej armády. Lekári experimentovali s vírusom hepatitídy, ako aj s týfusom, no najviac rozšírenými boli pokusy týkajúce sa ochorenia malárie. Týmto padlo za obeť 1200 ľudí a spočívali v tom, že obetiam najprv držali ruky v krabiciach plných nakazených komárov, aby dostali maláriu a lekári na nich mohli testovať rozličné lieky. Väčšina obetí neumrela na maláriu, ale práve na predávkovanie sa liekmi, ktorými doktori nešetrili.

1.5.5 Testovanie sulfónamidu

Experimenty so sulfónamidom sa uskutočňovali v koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Obete boli infikované baktériami streptokoku či gangrény a ich krvný obeh bol prerušený. Infekcie boli ďalej liečené sulfónamidom, aby sa zistila jeho účinnosť. V knihe „Mengeleho dievča“ môžeme nájsť zbežný popis lieku sulfónamidu: „Sulfonamidy boli akýsi predchodcovia antibiotík. Tie mali počas druhej svetovej vojny k dispozícii len Angličania a neskôr Američania, aj to len v obmedzenom množstve.“[footnoteRef:5] [5: Fischerová, V. – Tóthová, V.: Mengeleho dievča, Bratislava: Ikar, 2016, str. 291]

1.5.6 Experimenty na dvojčatách

Pokusy na dvojčatách boli riadené dr. Josefom Mengelem a prebiehali v rokoch 1943 až 1944 v koncentračnom tábore v Auschwitzi. Dvojičky boli vždy dôkladne prezreté a zmerané. Doktor Mengele totiž požadoval veľmi špecifické a precízne pozorovania. Dvojčatá bývali fotografované – len fotografovanie ich hláv zabralo často niekoľko dní. Mengele bol známy tým, že spočiatku býval na tieto deti poväčšine príjemný a nosil im čokoládu, či cukríky. Dvojčatá mali jedny z najlepších podmienok v koncentračných táboroch, až pokým na nich Mengele nezačal uskutočňovať experimenty. Tie trvali aj niekoľko hodín a opäť zahŕňali skúmanie každej časti tela dvojčiat. K pokusom patrili aj krvné testy, ktoré znamenali masovú transfúziu krvi jedného dvojčaťa druhému. Mengele sa z dôvodu rozmnoženia príslušníkov árijskej rasy pokúšal zmeniť dvojčatám farbu ich očí chemikáliami, ktoré do nich vpichoval, a ktoré zvykli mať za následok silnú bolesť, infekciu, či trvalé poškodenie zraku. Vykonávali sa rôzne chirurgické zákroky bez anestézie, vrátane odoberania orgánov, kastrácie a amputácie končatín. Deti bývali ponárané do horúcej vody, až pokým od horúčavy neodpadávali a boli im vytrhávané vlasy s cieľom zachovania vlasových korienkov. Ak jedno z dvojčiat zahynulo, druhé bolo úmyselne zabité, aby sa mohlo skúmať. Bývali rozpitvávané a ich orgány sa posielali do vedeckého ústavu v Berlíne.

2 Praktická časť

V praktickej časti mojej práce analyzujem dve vybrané literárne diela a na ich základe sa snažím potvrdiť či vyvrátiť stanovenú hypotézu. Na začiatok som si položila otázku: Vnímali situáciu v koncentračných táboroch všetci lekári rovnako? K nájdeniu odpovede na moju otázku som si dopomohla dvoma literárnymi dielami, z ktorých som vybrala pre mňa dôležité fakty súvisiace s položenou otázkou.

2.1 Hypotéza

Mojou hypotézou je: Koncentračné tábory a lekárske pokusy, ktoré v nich boli realizované, vnímali všetci lekári, v táboroch rovnako, alebo aspoň veľmi podobne. Táto hypotéza zároveň nadväzuje na teoretickú časť, v ktorej sa zaoberám životom niektorých najznámejších lekárov, ktorí sa neštítili urobiť čokoľvek pre svoje osobné záujmy a pre záujmy vyšších autorít.

2.2 Analýza literárnych diel

K overeniu mojej hypotézy som využila dve knihy, ktoré obe priamo súvisia s holokaustom a konkrétne s hrôzami, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. Tieto témy sú v nich verne a podrobne rozpísané, vďaka čomu má čitateľ možnosť dostať verný obraz dôležitých aj menej podstatných udalostí, ktoré sa v táboroch počas druhej svetovej vojny diali.

Obrázok č. 4 – Viola Stern Fischerová (fotka z roku 1940)

Prvá kniha má názov „Mengeleho dievča“ a je výpoveďou Violy Stern Fischerovej (viď obrázok č. 4), dnes už vyše deväťdesiatročnej ženy, ktorá prežila štyri koncentračné tábory: Auschwitz, Ravensbrück, Buchenwald a Neustadt. Ako autorka je tiež uvedená Veronika Homolová Tóthová, redaktorka, ktorá knihu spísala zo spomienok pani Fischerovej.

Hneď v úvode knihy sa môžeme dozvedieť niečo málo o doktorovi Mengelem, ktorého mala Viola Fischerová možnosť vidieť pri príchode do jej prvého koncentračného tábora v Auschwitzi. Upriamuje našu pozornosť na fakt, že „Doktor smrť“ (ako ho sama nazýva) mal v tábore obzvlášť veľkú moc, ktorá znamenala kontrolu nad životom a smrťou prichádzajúcich väzňov. Podľa jej vlastných slov: „Ako prechádzal okolo nastúpených ľudí, iba ukazoval prstom – doľava znamenalo do plynu, doprava na prácu alebo na pokusy. Život, smrť, život, smrť... Chápete tú moc? On nerozhodoval o tom, kto pôjde do lepšieho či horšieho baraku. Kto dostane horšie či lepšie jedlo alebo topánky. On rozhodoval, kto pôjde rovno do plynu a kto nie.“[footnoteRef:6] Z týchto viet je jasné, že tí, ktorí podľa doktorovho názoru mali prežiť aspoň na začiatok, či už preto, že boli silnejší alebo preto, lebo ich potreboval na experimenty, sa zaradili vždy doprava. Naproti tomu ľudia, ktorí vyzerali slabšie, napríklad matky a ich deti, boli poslaní doľava, čo pre nich znamenalo takmer okamžitú smrť v plynových komorách. Autorka sa ďalej venuje Violinmu osobnému životu ešte pred odchodom do koncentračného tábora a neskôr samotnému transportu doň. [6: Fischerová, V. – Tóthová, V.: Mengeleho dievča, Bratislava: Ikar, 2016, str. 10]

Za časť knihy, ktorá bola pre moju prácu najväčším prínosom považujem dve kapitoly, ktoré sú zamerané na lekárske pokusy a tiež na Mengeleho vzťah k jeho obetiam. V prvej z týchto kapitol je opísaný osud malého chlapca, ktorý od začiatku vyzeral byť Mengeleho obľúbencom. Doktor mu nosil hračky, sladkosti a pozoroval ho pri hre. Bol k nemu oveľa milší ako k ostatným väzňom a už sa zdalo, že si chlapca naozaj obľúbil a ušetrí jeho život. Postupom času, však začínal byť Mengele mrzutý, keďže chlapec mal typické árijské črty a doktor nevedel prísť na ich príčinu. Robil na chlapcovi pokusy a keď na nič neprišiel, malého za to trestal. Nechával ho zamknutého v tmavej kutici bez jedla a hoci ho nakoniec prepustil, dal mu novú hračku a dávky jedla mu zvýšil, chlapca smrť dostihla v podobe pichnutej injekcie fenolu samotným doktorom.

Druhá z kapitol sa zameriava na pokusy, ktoré boli realizované na Viole Fischerovej. Spomenuté sú dva: prvým bol pokus so žltým práškom, ktorý jej napumpovali do tela a keď ju spolu s ostatnými väzenkyňami začali biť, sledovali, ako z nej vychádza. Podľa popisu experiment nemal žiadnu vedeckú hodnotu a bol určený čisto na pobavenie doktorov a strážnikov koncentračného tábora. Druhým pokusom s podobným účelom bolo pustenie horúcej pary na väzenkyne, ktoré boli nahnané do spŕch, domnievajúc sa, že vošli do plynovej komory. Viacero žien malo po pokuse popáleniny a všetky boli celkom vysilené.

O tejto knihe možno povedať, že má pre nás veľkú hodnotu a určite je obohatením najmä pre mladších a pre ich hlbšie pochopenie hrôz holokaustu, ktoré nemali žiadne vysvetlenie, či ospravedlnenie. Rozprávaniu zážitkov očami obete experimentov a hrubého zaobchádzania nacistických strážnikov je niekedy naozaj ťažké uveriť. Avšak jej výpovede sú pravdivé a je dôležité, aby sme si túto skutočnosť uvedomili.

Druhá kniha rozpráva o osude Miklósa Nyiszliho (viď obrázok č. 5), ktorý je tiež jej autorom. Nyiszli pracoval ako Mengeleho asistent, ktorý mal za úlohu vykonávať pitvy jeho obetí po smrti. Mengeleho opisuje ako „zločinného lekára“, ktorého tak vnímal takmer od úplného začiatku.

Obrázok č. 5 – Miklós Nyiszli, asistent doktora Mengeleho

Napriek tomu, že sa v knihe nevyskytuje priveľa častí, ktoré by boli písané zo subjektívneho pohľadu, tie ktoré sú, vždy poukazujú na hrôzy a nepríjemné pocity, ktoré autor prežíval, najmä pri pitve tiel a ich následnom bližšom skúmaní. Pri takomto skúmaní mohol zistiť príčiny smrti obetí a keď sa napokon dopátral k pravde, býval znechutený lekárskymi praktikami, ktoré boli použité na usmrtenie väzňov. Svedčí o tom jeho vlastný citát: „Nezabíja sa tu len plynom, ale aj injekciami chloroformu do srdca! Čelo mám zrosené potom. Ešte šťastie, že som sám. Len ťažko by som dokázal skryť vlastný hnev.“[footnoteRef:7] [7: NYISZLI, M.: Byl jsem Mengeleho asistentem, Praha: Academia, 2009, str. 50]

Jeho postoj voči lekárskym experimentom doktora Mengeleho možno sčasti vysvetliť tým, že autor bol pôvodne privezený do tábora ako väzeň a zamestnancom koncentračného tábora sa stal vďaka priznaniu, že je lekárom a vie vykonávať pitvy. Presne takýto lekár bol v tom čase v tábore potrebný, a tak mal Miklós Nyiszli obrovské šťastie – bolo možné, že sa zachránil pred istou smrťou. Do tábora boli privezené aj jeho žena s dcérou, tie však od neho boli okamžite oddelené, keďže tam nemohli byť ničím iným, len obyčajnými väzenkyňami. Aj prítomnosť jeho vlastnej rodiny bola možno jednou z vecí, vďaka ktorým si udržiaval triezvy pohľad na udalosti, ktoré sa v tábore diali. Na konci knihy je spomínané, ako svoju ženu s dcérou v tábore po nejakom čase našiel a kázal im, aby sa prihlásili do transportu, ktorý ich zavezie do továrne v západnom Nemecku, kde budú pracovať. Vedel, že ak by to neurobil, prišli by obe v Auschwitzi o život, keďže tak si to Nyiszliho nadriadení žiadali.

Z Nyiszliho postojov je zrejmé, že keby nebol nútený, experimentov na obetiach by sa nezúčastňoval, keďže ich sám vnímal ako nehumánne.

2.3 Overenie hypotézy

Moja hypotéza bola týmito dvoma knihami vyvrátená. Je jasné, že doktori vo všeobecnosti, a predovšetkým samotný Mengele, robili na ľuďoch experimenty bez akejkoľvek hanby za svoje činy, no našli sa aj svetlé výnimky. Jednou z nich bol doktor Miklós Nyiszli, ktorý bol sám zhrozený nad skutočnosťami, ktoré sa počas pobytu v tábore postupne dozvedal. Napriek tomu, že Mengelemu pomáhal a bol jeho spolupracovníkom, svoju prácou robil s čoraz väčšou neochotou, i keď mu bolo povedané, že tým „prospeje vede“.

Je tiež pravdou, že prítomnosť vlastnej rodiny v tábore a súcit s nimi mohol jeho postoj k lekárskym experimentom značne ovplyvniť. Videl situáciu akoby z dvoch pohľadov: prvým bol pohľad manžela, otca, ale tiež doktora, ktorý objavil hrozivé príčiny smrti obetí v tábore. Druhým pohľadom bol už čisto ten lekársky, pohľad zamestnanca koncentračného tábora, kvôli ktorému, hoci možno s veľkým sebazaprením, nehovoril nič v neprospech ostatných lekárov vykonávajúcich experimenty. Ak si chcel uchrániť aspoň vlastný život, vedel, že musí byť ticho a nevyjadrovať sa nahlas o pochybnosti všetkých „vedeckých“ pokusov, ktoré boli vykonávané.

Rozdiel medzi ním a veľkou časťou nacistických lekárov však bol značný. Nyiszli odhalil nehumánnosť nacistických experimentov a vedel, že to, čo lekári svojim obetiam robia, je často v rozpore s akoukoľvek formou ľudskosti.

Záver

V mojej práci som sa zamerala na nacistické experimenty počas druhej svetovej vojny a opísala som niektoré najznámejšie. Snažila som sa priblížiť ľuďom realitu nacistického režimu jeho zbežným opisom, a tiež opisom vybraných koncentračných táborov. Charakterizovala som niektorých najznámejších nacistických lekárov a obete ich experimentov.

Všetky lekárske pokusy, ktoré sa v tej dobe diali dnes bezpochyby považujeme za hrozné a neľudské. Avšak zostáva otáznym, či tieto experimenty naozaj vede neponúkli vôbec nič dôležité, ani nápomocné. Isté pokusy a ich výsledky sa totiž dali dosiahnuť len spôsobom, aký nacistickí lekári použili a je pravdepodobné, že ich realizácia mala ozajstný význam. Príkladom môžu byť experimenty, pri ktorých lekári nechali dve obete vykrvácať a sledovali, či ako prvá zomrie tá, ktorá mala ranu na nohe, alebo tá, ktorá mala porezanú ruku. Týmito pokusmi chceli pomôcť svojim vojakom, aby vedeli, či majú skôr ošetrovať toho, ktorý bude mať ranu na ruke, alebo toho, ktorý ju bude mať na nohe. Faktom však zostáva, že lekárske experimenty v koncentračných táboroch boli nehumánne a je potrebné, aby sme si uvedomili, koľko zla môže priniesť rasistická ideológia, pokiaľ má dostatok prívržencov. Tiež je dôležité, aby nás tieto udalosti poučili, a aby sme slepo nenasledovali politikov, ktorí aj dnes propagujú fašizmus v našom štáte.

Medzi klady svojej práce zaraďujem možnosť prehĺbiť si vedomosti o koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny, ako aj možnosť dozvedieť sa podrobnosti o udalostiach, ktoré museli väzni v táboroch prežívať. Písanie tejto práce bolo pre mňa obohacujúce po vedomostnej, no aj po morálnej a etickej stránke.

Snáď jediným záporom bol fakt, že o hrôzach z koncentračných táborov sa naozaj neľahko číta a píše. Je to zložitá téma, nad ktorou je potrebné uvažovať aj v dnešnej dobe, keď nás môžu ľahko ovplyvniť názory politikov, ktorí popierajú holokaust.

Resumé

V mojej práci som sa venovala téme zvrátených nacistických experimentov, ktoré sa odohrávali počas druhej svetovej vojny. Teoretická časť práce sa zaoberá opisom nacistického režimu a koncentračných táborov. Z nich som si tri konkrétne vybrala a napísala o nich podrobnejšie informácie. Ďalej som sa v teoretickej časti sústredila na lekárov, ktorí v koncentračných táboroch pôsobili a na niektoré z obetí, ktoré lekárske experimenty museli podstúpiť. V praktickej časti som si stanovila hypotézu, ktorú som sa následne snažila potvrdiť či vyvrátiť na základe dvoch kníh, ktoré súvisia s témou nacistického režimu a lekárskych pokusov prebiehajúcich v koncentračných táboroch. Jedna z kníh hovorí o osude obete experimentov, druhá o asistentovi jedného z najznámejších doktorov pôsobiacich v Auschwitzi.

Summary

In my work, I was focusing on the subject of Nazi medical experiments, which took place during the Second World War. The theoretical part of my work deals with the Nazi regime and concentration camps. I specifically chose three of these and wrote more information about them. In addition to my theoretical part, I was focusing on the life of several doctors who were working in concentration camps, and on some of their victims, who had to live through harsh medical experiments. In my practical part, I began with stating a hypothesis, which I attempted to confirm or refute, based on two books, both related to the topic of the Nazi regime and medical experiments taking place in the concentrations camps. One of these books describes the fate of a victim of these experiments, the second one gives us information about an assistant of one of the most famous doctors working in Auschwitz.

Zoznam použitej literatúry:

Knihy:

Fischerová, V. – Tóthová, V.: Mengeleho dievča, Bratislava: Ikar, 2016. ISBN 978-80-551-5188-5

NYISZLI, M.: Byl jsem Mengeleho asistentem, Praha: Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1757-4

Časopisy:

SABOL, M.: Zvrátená medicína. Historická revue, č. 5/2012, Bratislava: SAHI. ISSN 1335-6550

Internet:

Dejiny a charakteristika nacizmu. In: http://vcera.unas.cz/ [online]. [cit.: 2017-05-14]. Dostupné na internete: ‹http://vcera.unas.cz/Nacizmus.html›

Hedvah and Leah Stern. In: https://s3.amazonaws.com/ [online]. [cit.: 2017-05-15].

Jacqueline Morgenstern. In: http://www.auschwitz.dk/ [online]. [cit.: 2017-05-15]. Dostupné na internete: ‹http://www.auschwitz.dk/kulka.htm›

Josef Mengele. In: https://www.ushmm.org/ [online]. [cit.: 2017-05-14]. Dostupné na internete: ‹https://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10007060›

Karl Brandt biography. In: http://www.thefamouspeople.com/ [online]. [cit.: 2017-05-14]. Dostupné na internete: ‹http://www.thefamouspeople.com/profiles/karl-brandt-7172.php›

Marc Berkowitz. In: http://lifeintheshadows.wtonline.org/ [online]. [cit.: 2017-05-15]. Dostupné na internete: ‹http://lifeintheshadows.wtonline.org/-marc-berkowitz.html›

Nazi medical experiments. In: https://www.ushmm.org/ [online]. [cit.: 2017-05-13]. Dostupné na internete: ‹https://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10005168›

Nazi Medical experiments – Freezing experiments. In: http://www.jewishvirtuallibrary.org/ [online]. [cit.: 2017-05-13]. Dostupné na internete: ‹http://www.jewishvirtuallibrary.org/freezing-experiments›

Ravensbrück. In: https://www.ushmm.org/ [online]. [cit.: 2017-05-13]. Dostupné na internete: ‹https://www.ushmm.org/wlc/en/article.php?ModuleId=10005199›

Sea Water Experiment. In: https://owlspace-ccm.rice.edu/ [online]. [cit.: 2017-05-13]. Dostupné na internete: ‹https://owlspace-ccm.rice.edu/access/content/user/ecy1/Nazi%20Human%20Experimentation/Pages/Sea%20Water.html›

Sigmund Rascher. In: http://www.commissiononassisteddying.co.uk/ [online]. [cit.: 2017-05-14]. Dostupné na internete: ‹http://www.commissiononassisteddying.co.uk/sigmund-rascher/›

The evil of Herta Oberheuser. In: https://dirkdeklein.net/. 2016. [online]. [cit.: 2017-05-14]. Dostupné na internete: ‹https://dirkdeklein.net/2016/11/03/the-evil-of-herta-oberheuser/›

ŽidiaPoliaciOstatné skupinyRómoviaSovieti0.90.460.480.913000000000000030.93

20