Gloria Polo: Stála som pribráne neba a pekla

Toto svedectvo môže byť voľne rozširované,kopírované a užívané, ak budú splnené tietopodmienky:

Tento text nesmie byť skracovaný ani menený ‒nesmú byť vytrhávané vety zo svojho kontextu.T ieto stránky a ich kópie smú byť používané arozširované len zadarmo a bez komerčného účelu.

Môžete navštíviť webové stránky, ktoré podávajúsprávu o prípade pani dr. Glorie Polo, napr.http://gloriapolo.net alebo tiež mj.http://gloriapolo.neuevangelisierung.org

Este material puede disponerse para otras WEB y/oartículos de prensa, radio y televisión siempre ycuando se cite la procedencia. No se autoriza la ventay/o alquiler del contenido escrito ni archivos deimágenes, audio o video, sin excepción alguna. Todoslos derechos reservados ® Dra. Gloria Polo. Bogotá,República de Colombia, 2006

ISBN: 978-80-969867-4-3

PREDSLOV

Večný Boh, ktorý nás povolal do života na zemi,chcel a chce, aby sme v súčasnom svete vydávalisvedectvo o Ňom a jeho pláne spásy. Aby sme v časeprivádzali ľudí k večnému prameňu nesmrteľnosti,ktorým je Ježiš Kristus. Preto nám Boh zjavil svojvečný plán, ktorý má s človekom.

Ale pohľad človeka sa občas zakalí. Človek sastratí v množstve aktuálnych udalostí. Stratí zmyselpre to, čo je podstatné, nadčasové. Preto sa nám Bohaj v modernej dobe prihovára, hoci nám už nezjavujenič nové, ale len objasňuje večné pravdy, ktoré námzjavil skrze svojho Syna, Ježiša Krista, a ktoréochraňuje Cirkev. Väčšinou to robí prostredníctvomUčiteľského úradu Cirkvi a jednotlivých udalostíživota ľudí a národov. Ak však toto nestačí, Boh saprihovára ľuďom aj osobitným, mimoriadnymspôsobom súkromných zjavení. Hoci viera v súkrom-né zjavenia nie je podmienkou spásy, môžu nám byťveľkou pomôckou na našej duchovnej ceste.

Ohľadom pravosti tohto svedectva sa redakciapodriaďuje skúmaniu a konečnému stanoviskuKatolíckej cirkvi.

Obsah

ÚvodSvedectvo pani dr. Glorie PoloZásah bleskomDruhá strana dianiaPrvý návratMárnivosťV nemocniciDiabol skutočne existujeÚbohé dušeVidela som svojho otca a svoju matkuEutanázia a pomoc pri umieraníSkúškaBudeš svojho Boha milovať nado všetkoEzoterika ‒ reinkarnáciaJa a môj blížnyJa a moja rodinaNevezmeš meno Božie nadarmo! Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil!Cti otca svojho a matku svoju...Nezabiješ ‒ umelý potratNezosmilníš!Nepokradneš!Nepreriekneš krivého svedectva

... a nepožiadaš majetku jeho!„Kniha života“Záverečná otázkaBožia láskaMoje fyzické uzdravenieModlitba

ÚVOD

Ak niekto z vás pochybuje alebo si myslí, že Bohneexistuje a že onen svet je záležitosťou pre autorovfilmov, alebo ak si niekto z vás myslí, že smrťouvšetko končí, nech si prosím prečíta túto knižočku.Ale čítajte ju úplne celú od začiatku až do konca.Určite sa potom vaša mienka zmení, nech jeakokoľvek skeptická. Jedná sa tu o skutočnosť,udalosť, ktorá je dobre zdokumentovaná a stala sa vroku 1995. Pani dr. Gloria Polo je žena z Kolumbie,zubná lekárka, ktorá „zomrela“ pri jednom úraze, toznamená bola tak ťažko zranená, že ležala niekoľkodní v kóme a bola udržiavaná pri živote len pomocounemocničných prístrojov. Keby boli prístrojevypnuté, okamžite by zomrela. Ošetrujúci lekári sa užcelkom vzdali a t iež už chceli prístroje odpojiť. Lenjej sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, abyprístroje nechali ešte ďalej v prevádzke. Cez kómu saocitla na druhej strane skutočnosti, na onom svete, asmela sa opäť vrátiť, aby vydala svedectvo tým, ktorínedokážu veriť. Priniesla nám teda stadiaľ dôležitésvedectvo. Ale čítajte ho na nasledujúcich stránkachradšej sami z jej úst... Pani Gloria smela v dnešnejdobe v mystickom zážitku, ktorý veľmi jasne

popisuje, nahliadnuť do svojej „knihy života“ . Atento zážitok ňou natoľko otriasol, že sa na príkazPána stala hlasom volajúcim na „púšti viery“ dnešnejmodernej doby. Pritom podstata jej posolstva a jejsamotný zážitok nie je nič iné, ako pohľad nanesmiernu lásku Božiu k nám ľuďom a na Jeho veľkéMilosrdenstvo. Hovorí pritom na rovnakú tému akonáš súčasný pápež Benedikt XVI. vo svojej prvejencyklike Deus caritas est (Boh je láska). Veď Bohnám dáva stále znovu dôkazy, ale my i napriek tomupopierame Jeho existenciu.

Svedectvo pani dr. Glorie Polo***

ZÁSAH BLESKOM

Dobré ráno, pozdrav Pán Boh, milí bratia a sestry!

Je pre mňa veľmi krásne a veľkou radosťou, že tusmiem byť, aby som sa s vami podelila o tento veľkýdar, ktorý mi preukázal Boh. To, čo vám budemrozprávať, sa stalo 5. mája 1995 pri Národnejuniverzite v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, takokolo pol piatej popoludní. Som zubná lekárka. Ja amôj dvadsaťtriročný synovec, tak isto povolanímdentista, sme práve pracovali na našej dizertácii. Vtento deň, bol to daždivý piatok, sme išli spolu smojím mužom smerom k fakulte zubného lekárstva,aby sme si priniesli pár kníh, ktoré sme potrebovali.Išli sme so synovcom spolu pod malým dáždnikom.Môj muž mal nepremokavý plášť a išiel tesne popristene hlavnej knižnice, aby sa chránil pred dažďom.Zatiaľ čo sme obidvaja neustále menili strany, abysme sa vyhýbali kalužiam, sme sa priblížili ‒ beztoho, aby sme to spozorovali ‒ k aleji stromov, a keďsme skákali cez jednu väčšiu kaluž, z výšky nászasiahol blesk, ktorý bol tak silný, že sme

zuhoľnateli. Môj synovec bol okamžite mŕtvy,zomrel na mieste. Blesk ho zasiahol zozadu a spálilcelé jeho vnútro. Navonok zostal neporušený. Aj keďbol taký mladý, bol to človek celkom oddaný Bohu.Zvlášť uctieval Jezuliatko. Nosil Jeho medailu na krkuv kryštále kremeňa. Odborníci zo súdneho lekárstvahovorili, že to bol práve kremeň, ktorý pritiaholblesk. Blesk mu prenikol priamo do srdca. Okamžitenastalo zastavenie srdca. Zhoreli všetky vnútornéorgány a silný prúd blesku potom opustil jeho telocez nohy. Oživovacie pokusy boli zbytočné. Ale čistonavonok nemal žiadne popáleniny. Čo sa týka mňa,tak blesk vnikol cez moju ruku a spálil celé moje telostrašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Za toto mojeuzdravené telo, ktoré teraz pred sebou vidíte, musímďakovať len Božiemu Milosrdenstvu. Je to výrazMilosrdenstva nášho dobrotivého a nás nadovšetkomilujúceho Boha. Celé moje telo bolo týmmohutným zásahom blesku zuhoľnatené. Prsia bolipreč, zvlášť na ľavej strane, kde bol môj prsník, bolaveľká diera. Nebolo na mne už žiadne svalstvo, mojerebrá, brucho, podbruško, ako aj moje nohy a pečeňboli úplne zuhoľnatené. Blesk opustil moje telopravou nohou. Ľadviny utrpeli silné popáleniny, takisto pľúca a jeden z vaječníkov. Používala som ako

antikoncepciu vnútromaternicové teliesko, ktoré je zmedi, a meď je naozaj dobrý vodič elektriny. Pretosnáď aj vaječníky boli tak veľmi spálené. Boli takémalé ako dve guličky hroznového vína. Utrpela somzastavenie srdca a bola som prakticky bez života.Moje telo sa šklbalo a chvelo kvôli elektrickýmšokom, ktoré spôsobil blesk. Sama mokrá zem bolaešte pod elektrickým napätím. V prvom okamihu mipreto nikto nemohol pomôcť, pretože dlhšiu dobunebolo možné, aby ma niekto chytil.

DRUHÁ STRANA DIANIA

A teraz dobre počúvajte! To bola telesná,materiálna, fyzická časť môjho úrazu. Ale druhá časťtohto diania bola oveľa krajšia, bol tonepredstaviteľný, prekrásny zážitok. Pretože zatiaľ,čo moje te lo tu ležalo zuhoľnatené, nachádzalasom sa (moja duša) v nádhernom bielom tuneli.Okolo mňa bolo biele svetlo, neopísateľné svetlo,ktoré spôsobovalo taký pokoj, také šťastie .Pocity, ktoré sa prosto ľudskými slovaminedajú popísať. Jednoducho povedané ‒ neexistujúpozemské slová, ktoré by popísali veľkosť tohtookamihu. Bola to šialene enormná extáza,nepopísateľný vrchol. V tomto svetle som sapohybovala dopredu, neopísateľne šťastná a plnáradosti, nič ma v tomto tuneli neťažilo. Keďsom sa pozrela hore, uvidela som na konci tohtotunela niečo ako slnko, biele svetlo. Hovorím „biele“len preto, aby som označila nejakú farbu, pretožefarba tohto svetla a jeho jas bol neopísateľný. Nebolaporovnateľná s ničím, čo sa týka farieb na tomtosvete. To svetlo bolo jednoducho prekrásne. Totosvetlo bolo pre mňa ako zdroj tejto úplneobrovskej lásky, tohto pokoja vo mne a okolo

mňa. Neopísateľná láska a pokoj, ktorý som zo svetanepoznala... Zatiaľ čo som sa pohybovala tunelomdopredu, povedala som si sama pre seba: „Pri stohromoch! Veď ja som umrela!“ A v tomto okamihusom myslela na svoje deti a nariekala: „Môj Bože,moje detičky! Čo na to asi povedia moje deti?“Bola som matkou stále zamestnanou a v strese ,ktorá na nich nikdy nemala čas. Odchádzala somz domu skoro ráno, aby som dobýjala svet a vracalasom sa domov len neskoro večer. A pritom som bolaneschopná, aby som sa správne postarala o rodinu a odeti. A tu som teraz videla celú biedu svojhovlastného života v celej pravde a bez príkras, aprepadol ma veľký smútok. V tomto momentevnútornej prázdnoty kvôli neprítomnosti svojich detísom nevnímala ani svoje telo, ani rozmer času apriestoru. Pozrela som znovu hore a videla som niečoveľmi krásne. Videla som všetkých ľudí svojhoživota v jednom jedinom okamihu a súčasne,skutočne v jednom jedinom okamihu, a síce žijúcichaj zomrelých. Objala som svojich praprarodičov,prarodičov, svojich rodičov, ktorí už umreli,jednoducho všetkých! Bol to taký okamih plnosti,bolo to nádherné. Teraz som pochopila, že som bolaklamaná rozprávkami o reinkarnácii. Prakticky som

si „strelila vlastný gól“ , pretože som reinkarnáciuvždy fanaticky a rázne obhajovala. Bolo mipovedané, že moja babička sa vtelila do niekohoiného, ale už mi nepovedali do koho, a pretoževeštenie bolo pre mňa príliš drahé na zisťovanie,nechala som veci voľný priebeh a ďalej somnepátrala, do koho sa vtelila. Sama som stále znovustretávala ľudí, o ktorých som si myslela, že sa donich vtelil môj pradedko a dedko. O bjali sme saúplne ozajstne a skutočne a stretla som sa sovšetkými v jednom jedinom okamihu, a to sa udialoso všetkými ľuďmi, ktorých som kedy spoznala a zovšetkých krajín, kde som niekedy bola, a síce soživými aj zomrelými ‒ a to všetko v jednomokamihu. Len moja dcéra reagovala zdesene, keď somju objala. Mala vtedy práve deväť rokov a mojeobjatie pociťovala v tom istom okamihu vo svojomskutočnom živote na tomto svete. Pociťovala tedamoje objatie v tých hodinách, keď sa ona a celárodina strachovala o môj život, pretože som ‒ mojetelo ‒ predsa ešte ležala v kóme v nemocnici.Normálne takéto objatie z druhého svetanepociťujeme. V tomto podivuhodnom stave sa časzastavil, bolo to jednoducho také nádherné, bezpríťaže te lesnosti, bez te la. A už som sa

nepozerala na ľudí tak ako predtým. Vo svojomživote predtým som sa pozerala len na to, či jeniekto tučný, štíhly, škaredý, či má tmavú kožu aleboči je dobre oblečený alebo nie... Podľa toho somrozdeľovala ľudí, a preto som bola plná predsudkov acynickej kritiky. Vždy, keď som hovorila o druhých,kritizovala som. Teraz tu to bolo úplne inak. Tu bolovšetko bez hmotného tela. Teraz som tiež videlavnútro ľudí, a aké krásne bolo vidieť vnútro ľudí,ich myšlienky a pocity, pokým som ichobjímala. A zatiaľ čo som tak všetkých brala donáručia, súčasne som sa pohybovala stále viacnahor.

A týmto spôsobom som sa dostávala ďalej, plnápokoja a šťastná. A čím vyššie som vystupovala,tým viac som si uvedomovala, že sa mi dostalonádherného videnia ‒ a na konci tejto cesty somvidela jazero, prekrásne jazero, obklopenéprekrásnymi stromami, takými krásnymi, krásnymi,že už neexistuje ďalšie stupňovanie slova krásny. Atak isto tu boli kvety vo všetkých farbách, s vôňou,ktorá človeku spôsobovala také blaho ‒ bolo tovšetko také iné, všetko bolo tak nadmieru krásne vtejto podivuhodnej záhrade, na tomtonádhernom mieste ‒ že neexistujú slová, ktoré by

to opísali, všetko bola láska.Boli tu dva stromy, ktoré niečo uzatvárali. Zdalo

sa, že je to vstupná brána. Je to všetko úplne iné, akoto poznáme. Ani farby nie sú podobné tým našim.Tam je všetko nevýslovne krásne. V tomto okamihuvidím svojho synovca, ktorý so mnou utrpelnešťastie, ako vošiel do tejto nádhernej záhrady.A ja so vedela, cítila, že tam nesmiem vstúpiť aani ešte nemôžem ‒ vstúpiť tam...

PRVÝ NÁVRAT

V tomto momente som počula hlas svojhomuža. Kričí, plače so zlomeným srdcom a volá zhĺbky duše: „Gloria!!! Čo sa stalo! Gloria! Prosím,nenechávaj ma samého! Pozri, tvoje deti ťapotrebujú. Gloria, vráť sa späť! Nebuď zbabelec anenechávaj nás tu samých!“ V tejto chvíli som videlavšetko ‒ ako jedným pohľadom som mala prehľad ovšetkom ‒ a nevidela som len jeho, ako tak bolestneplakal. A v tomto momente mi Pán doprial návrat.Ale ja som nechcela ísť späť. Tento pokoj, tátoradosť, táto slasť, do ktorej som tu bola zahalená, mafascinovala. Ale postupne a stále viac som sa začalapohybovať dolu smerom k svojmu telu, ktorésom videla bez života. Videla som, že moje telo bezživota ležalo na nosidlách na jednom oddeleníuniverzitnej nemocnice v Bogote. Videla som lekárov,ako sa okolo mňa namáhajú a ako mi dávajúprístrojom elektrické šoky, aby obnovili činnosťmôjho srdca. Predtým sme so synovcom ležali viacako dve hodiny na zemi, pretože nás nikto nemoholzdvihnúť kvôli elektrickým výbojom, ktorévychádzali z našich tiel nabitých prúdom z blesku.Len teraz sa o nás mohli starať a len teraz začalo

úsilie o moje oživenie . A pozrite sa sem. Ja (mojaduša) prichádzam k svojmu telu a dotýkam sanohami svojej duše tohto miesta mojej hlavy(pani Gloria ukazuje pritom na miesto svojej hlavy).Duša je obrazom nášho ľudského tela v jej forme. ‒ Av tom momente na mňa preskočila iskra s veľkousilou. A tak sa znovu vtesnávam do svojho te la.Zdalo sa mi, akoby ma do seba nasávalo. Tento vstupdo tela mi spôsobil nekonečnú bolesť, pretožemoje telo zo všetkých strán sršalo iskrami. Vnímalasom to, akoby som bola vtláčaná do niečoho veľmimalého a úzkeho. To ale bolo moje telo. Bolo to, akokeby som so svojou normálnou postavou bolanatlačená do detského oblečenia, ktoré sa zdalo byť zdrôtu. Bola to príšerná bolesť. A od tejto chvíle somtiež začala pociťovať bolesti môjho totálnespáleného tela. Toto spálené telo tak bolelo, taknevysloviteľne bolelo, tak strašne pálilo, odvšadiaľvychádzal dym a para. Počula som, ako lekárivolajú: O na prišla k sebe! Ona prišla k sebe! Boliod radosti celí bez seba, ale moje bolesti bolineopísateľné. Moje nohy boli úplne čierne azuhoľnatené, moje telo bolo jedna otvorená rana, akešte vôbec na ňom nejaké svalstvo bolo.

MÁRNIVOSŤ

Tou najväčšou a najneznesiteľnejšou bolesťou bolaale moja márnivosť. Bol to vo mne iný druh bolesti,bola to márnivosť svetskej ženy, emancipovanej ženysveta, samostatnej, sebavedomej výkonnejodborníčky, profesionálky, akademičky,intelektuálky, študovanej ženy, ženy ekonómky,stvorenia, ktoré chcelo hrať v spoločnosti nejakúúlohu. Súčasne som ale bola otrokyňou svojhotela, otrokyňou krásy, módy. Denne som strávilaštyri hodiny aerobikom, masážami, diétami ainjekciami a všetkým, čo si v tomto smere lendokážete predstaviť. To najdôležitejšie, moja modla,bola krása môjho tela. A kvôli tomu sompodstupovala množstvo obetí. To bol môj život, lenmodloslužba mojej vonkajšej kráse. Hovorievala som,že krásne prsia sú nato, aby sa ukazovali. Prečo bysom ich mala skrývať? To isté som hovorila osvojich nohách, pretože som vedela, že mámvýnimočne pekné nohy na pozeranie a vôbec veľmipeknú postavu. A teraz som v jednom okamihu sozdesením videla a pochopila, ako som sa celý svojživot stále len starala o svoje telo. To bol stredobodmôjho života a celý môj záujem: láska k vlastnému

telu. A teraz som už nemala žiadne telo. Tam, kdeboli prsia, boli len diery, ktoré pôsobili hroznýmdojmom, zvlášť na ľavej strane bolo všetko preč.Moje nohy vyzerali príšerne, skôr len holé pahýle ,zuhoľnatené, úplne čierne ako spálené grilovanérebierka. Áno, všetky miesta môjho tela, ktoré somnajviac rozmaznávala a o ktoré som sa najviacstarala, boli zuhoľnatené a zničené.

V NEMOCNICI

Následne som bola prevezená do nemocnicesociálneho zabezpečenia. Tam ma začali rýchlooperovať a zoškrabávať miesta so spálenou kožou.Cez narkózu som opustila svoje telo druhýkrát aprizerala som sa, čo so mnou lekári robia, a veľmisom sa obávala o svoj život, predovšetkým som malastrach o svoje nohy. Keď sa náhle ‒ tak desivé apríšerné ‒ stalo niečo strašné... Zatiaľ sa vám, milésestry a bratia, musím priznať, že aj vo veciachnáboženstva som bola ‒ vlastne ako aj v celomsvojom živote ‒ „na diéte“ . Bola som teda vovzťahu k Pánu Bohu t iež jednou z katolíčok, ktoré„sú v ž ivote viery na diéte“. Je dôležité, aby ste sitoho boli vedomí: Bola som zlou katolíčkou. Môjcelý vzťah k Bohu spočíval v tom, že somnavštevovala nedeľnú bohoslužbu, ktorá trvala len 25minút. Vyhľadávala som vždy také sväté omše, kdekňaz hovoril čo najmenej, pretože ma jeho kázanienudilo. Akým utrpením boli pre mňa kňazi, ktorímali dlhé kázne! To bol môj vzťah k Bohu ‒ bolveľmi úbohý, a preto mali nado mnou takú mocvšetky svetské prúdy a módne novinky. Bola somnaozajstnou veternou zástavou. Čo práve platilo za

najnovšie, najmodernejšie v racionalizme alebo vovoľnomyšlienkárstve, za tým som letela s vlajúcimiprápormi. Chýbala mi ochrana modlitby,chýbala mi viera.

Chýbala mi tiež viera v silu milosti, v siluobety svätej omše. A práve keď som sa ďalejvzdelávala a špecializovala kvôli svojmu povolaniu,priniesla moja prelietavosť tie najhoršie plody. V tejdobe som na univerzite jedného dňa počula, akojeden katolícky kňaz hovorí, že „neexistuježiadny diabol a ani peklo“. To bolo presne to, čosom chcela počuť! Hneď som si pomyslela: Keďteda neexistuje diabol a peklo, potom prídemevšetci do neba. Kto sa ešte má čo báť?

Z čoho som ešte teraz veľmi smutná, čo vámmôžem priznať len s veľkou hanbou je, že viera vpeklo bola posledným putom, ktoré ma ešte držalo vCirkvi. Bol to prosto tento jestvujúci strach z diabla,ktorý mi ešte dával to, že som bola v spojení sospoločenstvom Cirkvi. Keď mi teda povedali, že on apeklo naozaj vôbec neexistujú, hneď vtedy som sipovedala: „Prečo sa tu mám ešte namáhať abojovať za ž ivot podľa pravidiel „svätej cirkvi“?Dobre teda, potom prídeme všetci do neba, jepreto úplne jedno, čo sme a čo konáme.“

Práve toto bol potom s konečnou platnosťoudôvod, prečo som sa úplne vzdialila od Pána.Vzdialila som sa od Cirkvi a začala som na ňunadávať a nazývala som ju hlúpou a prekonanou...atď. Už som nemala strach z hriechu a začala somničiť svoj vzťah k Bohu. Hriech nezostal len vomne vo vnútri, ale tento hriech sa začal cezo mňašíriť navonok a vyvolávať nákazu u druhých. Stalasom sa aktívnou v negatívnom zmysle . Áno,dokonca som teraz začala sama všetkým rozprávať,že diabol vôbec neexistuje, že je to vynálezduchovenstva ‒ a niekedy som aj svojim kolegom nauniverzite začala hovoriť, že ani Boh neexistuje a žesme produktom evolúcie atď., atď. A tak sa mipodarilo ovplyvniť veľa ľudí. To predostieram,aby ste mohli lepšie pochopiť nasledujúce.

DIABOL SKUTOČNE EXISTUJE

Teraz počúvajte, čo sa stalo: Keď som sanachádzala v tejto strašnej situácii, naraz som sadesivo zľakla! Pretože som zrazu uvidela, že démoniskutočne existujú. A teraz prišli , aby ma odniesli .Videla som týchto démonov pred sebou v celej ichpríšernosti a žiadne z napodobnenín, ktoré som nazemi dosiaľ videla, nemôžu ani v najmenšomvykresliť, ako príšerne vyzerajú títo diabli vskutočnosti. A tak vidím, ako naraz zo stienoperačnej sály vystupuje množstvo temných postáv.Zdajú sa byť celkom normálnymi a obyčajnýmiľuďmi, ale všetci majú tento príšerný, hrôzostrašnýpohľad. Nenávisť im priamo hľadí z očí. A naraz sompochopila, že im niečo dlhujem. Prišli, aby mavyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu,a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou sombola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky.Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnouponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenousme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme vjeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť.To by nám malo byť jasné.

Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme

pokojom svedomia, platíme vnútorným pokojom,platíme svojím zdravím... A ak sme veľmi vernýmistálymi zákazníkmi satanovho supermarketu anakupujeme stále len v jeho obchode, nakoniec nászinkasuje sám.

Najväčšou klebetou a hlavným klamstvom,veľkým trikom diabla je , že rozširujerozprávku, že vôbec neexistuje .

A tieto strašné, temné postavy krúžia okolo mňa aje jasné, že prišli len s jedným cieľom, aby ma vzaliso sebou. Nemáte pravdepodobne žiadne poňatie, čoto bolo za hrôzu a strašný strach, že mi v tejtosituácii vôbec nebol nič platný celý môj intelekt,moja duchaplnosť, moja vedeckosť, moje akademickétituly a moje ukončené odborné vzdelanie. Boli úplnebezcenné. T ieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny,dolu, k „otcovi lži“ . Ak ale svojepoľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktorémusíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatostizmierenia, potom Boh platí túto cenu. O n juzaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži. AO n platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. O n za násvytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali samiodpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov(satanovi). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom.

Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na Jehoživot, pretože O n nás urobil „Božími deťmi“.

A sem teraz prišli oni, t íto temní pomocníci, abyzinkasovali svoj majetok ‒ mňa... Videla som ichteraz vystupovať zo steny a vstupovať do operačnejsály. Bolo to veľmi veľa osôb, ktoré tu naraz stáliokolo. Navonok vyzerali najprv normálne, alepohľad každého z nich bol plný nenávisti. Plnýdiabolskej nenávisti. A boli takí bezduchí, akoby vovnútri vyhoreli. Moja duša sa vzpierala a triasla a jasom okamžite pochopila, že to boli démoni.Pochopila som, že tu boli kvôli mne, pretože som imniečo dlhovala, pretože hriech nie je zadarmo. To jenaozaj najväčšia diablova podlosť a lož, že robí, abyľudia verili, že vôbec neexistuje. To je jeho stratégia,potom s nami môže robiť tento klamár všetko, čochce. A teraz som so zdesením videla: Ó, áno, oniexistujú! A už začali okolo mňa krúžiť, chceli maodniesť. Dokážete si predstaviť moje zdesenie? Môjstrach, moju hrôzu?!

Celá moja veda, múdrosť a spoločenské postaveniemi teraz nebolo vôbec na nič. Začala som sa váľať pozemi a vrhať sa na svoje telo, pretože som chcela ujsťdo svojho tela, ale moje telo ma už neprijalo. A tohosom sa strašne zľakla. Začala som utekať a chcela

som zmiznúť. Neviem ako, ale prenikla som cezstenu operačnej sály. Nechcela som nič iné, akodostať sa preč, ale keď som prenikla stenou – hľa –urobila som skok do ničoho. Bola som poslanádovnútra jedného z tých tunelov, ktoré tu narazboli a viedli dolu. Na začiatku tu bolo ešte trochusvetla a boli to svetlá ako včelie plásty. A tiež sa to tuhemžilo ako v úli, bolo tu toľko ľudí. Dospelí, starí,muži, ženy, a s hlasným krikom, šupinatí a s divokouhrivou, škrípali zubami. A bola som vťahovaná stálehlbšie do zeme a pohybovala som sa nepretržitedolu, aj napriek tomu, že som sa stále snažila dostaťsa stadiaľ von. Svetla stále ubúdalo a bolo stáletemnejšie, a ja som sa hnala v tomto tuneli ďalej, ažnastala mimoriadna tma. Bezbranne som saponorila do tejto temnoty, pre ktorú jednoduchoneexistuje prirovnanie. Tá najtemnejšia temnota natejto zemi je proti tomu ešte jasné poludnie. Ale tamtáto temnota spôsobovala strašné bolesti, hrôzua hanbu ‒ a príšerne zapácha. Je to ž ijúcatemnota, nič tam nie je mŕtve alebo nehybné. Keďsom sa takto bez pomoci a bezbranná kĺzala týmitotunelmi, nečakane som dospela k nejakému rovnémumiestu. Tu som teraz bola úplne zúfalá, ale posadnutáželeznou vôľou, aby som sa stadiaľto dostala preč.

Bola to tá istá vôľa ako predtým, aby som v životeniečo dosiahla, čo mi teraz a tu nebolo vôbec na nič ‒pretože som bola tu a nebola som schopná saoslobodiť. Z veľkých predstáv a snov z doby predtýmnezostalo už nič. Stala som sa naraz proste len úplnemalou, úplne nepatrnou. A potom som naraz uvidela,ako sa otvorila zem. Vyzeralo to ako obrovské ústa,ako príšerne veľká tlama, ako pažerák. Tá zemžila, ona sa chvela!!! Cítila som sa strašne prázdnaa podo mnou táto skľučujúca, strašná priepasť, ktorúľudskými slovami jednoducho nie je možné opísať.Najstrašnejšie bolo, že tu už človek necítil absolútnenič z prítomnosti a lásky Božej. Tu už nebolo nič, anikvapôčka nádeje. Táto diera v sebe mala niečo, čoma nasávalo dolu, bez toho, aby som sa mohlapostaviť na odpor. Kričala som ako pomätená.Vydesila som sa na smrť, keď som spozorovala, žetomuto pádu nemôžem zabrániť, naopak, že somnepretržite ťahaná dolu. Vedela som, že ak sa už razzrútim dolu, tak sa už nedostanem späť. A budempadať bez konca stále hlbšie a hlbšie. To boladuchovná smrť mojej duše, bola by somneodvolateľne navždy stratená. Ale v priebehu tejtostrašnej hrôzy, na okraji tej priepasti som náhlepocítila, ako ma svätý archanjel Michal pevne

drží za nohy. Moje telo padalo do tejto diery, alebola som pevne držaná za nohy. Bol to okamihdesivej bolesti a t iež príšerného strachu. Ale keď somtak visela nad priepasťou, démonov dráždila tá trochasvetla, ktoré som ešte mala v duši, a tak sa všetkytieto netvory na mňa vrhli. T ie strašné tvory boliako larvy, ako upíri, aby toto svetlo vo mne skonečnou platnosťou zhasili. Predstavte si môj odpora hrôzu, keď som sa videla pokrytá týmitoodpornými tvormi. Kričala som, kričala som akopomätená. T ieto veci horeli. Ó, moje sestry a bratia,jedná sa o žijúcu temnotu, je to nenávisť, ktorá takpáli, ktorá nás pohlcuje, ktorá nás vykorisťuje avysáva.

Neexistujú slová, ktorými by som opísalatúto hrôzu.

ÚBOHÉ DUŠE

Je potrebné, aby ste vedeli, že som bolabezbožníčka, prakticky ateistka. Už som neverila vexistenciu diabla a potom už ani v existenciu Boha.Ale tu ‒ za týchto okolností ‒ som začala kričať: „Vyúbohé duše v očistci, prosím vás, vezmite mastadiaľto preč, pomôžte mi von! Prosím, pomôžtemi!“ Keď som tak kričala, naplnila ma spaľujúcabolesť. Tu som si všimla, ako milióny a miliónyľudí plakalo a stenalo. Naraz som uvidela, aké tubolo nespočítateľné množstvo ľudí. Mladiství,predovšetkým ľudia mladí, všetci v nevysloviteľnýchbolestiach. Pochopila som, že na tomto strašnommieste , v tejto žumpe a bahne plnom nenávistia bolesti, škrípu zubami a vyráža z nich kvílenie abolestné výkriky, ktoré ma roztriasli a na ktoré užnikdy nezabudnem. Chápete? To je vzdialenosť odBoha, to je hriech , to sú následky hriechov.Chápete, čo je hriech? Celkom protichodný Bohu,ktorý je nekonečná Láska. Niečo tak strašné jehriech, že má také šialené dôsledky. A my si z tohorobíme vtipy. Vtipy o hriechu, o pekle a o démonoch.Pritom nanešťastie nevieme, čo robíme. Od tej doby,čo som to zažila, uplynuli roky, ale vždy, keď na to

myslím, musím plakať nad bolesťami týchtomnohých, mnohých ľudí. Boli to sebevrahovia,ktorí sa zabili v okamihu zúfalstva a teraz boli vtýchto mukách, v tejto biede, v tomto trýznení:obklopení týmito príšernými vecami, obklopenídémonmi, ktorí ich trápili. Ale to najstrašnejšie nacelom tom mučení bolo: neprítomnosť Boha, úplnáneprítomnosť Boha, pretože tam človek Bohanepociťuje.

A pochopila som, že tí, ktorí si berú život, tammusia zostať tak dlho, toľko rokov, koľko by boliešte mali žiť na zemi. Pretože sebevraždou vypadli zporiadku Božieho, preto k nim mali prístup démoni.V očistci sú „úbohé duše“ inak uchránené predkaždým zlým vplyvom, sú už Božími svätými as démonmi už nemajú nič spoločného. MôjBože, toľko úbohých ľudí, väčšinou mladých, toľko,toľko plačúcich, trpiacich, nevysloviteľne trpiacich!Keby vedeli, čo ich po sebevražde čaká, iste by saradšej zmierili s väzením atď., ako niečo takéto.Viete, aké zvláštne utrpenie musia ešte znášať okremvšetkého ostatného? Musia vidieť, ako ich rodičiaalebo blízki príbuzní, ktorí ešte ž ijú, kvôli nimtrpia, znášajú hanbu, majú komplexy viny: Keby somho len bol vychovával prísnejšie, keby som ho len bol

potrestal, alebo: Keby som ho nebol trestal... Kebysom mu bol povedal... keby som urobil/neurobil toalebo ono... T ieto výčitky svedomia sú veľmi veľké aťaživé, sú peklom na zemi. To, že musia hľadieť natoto utrpenie svojich príbuzných, im spôsobujenajviac utrpenia. To je pre nich najväčším trápením adémoni sa z toho radujú a ukazujú im všetky tietoscény: Pozri sa, ako tvoja matka plače. Pozri sa, akotvoj otec trpí, akí sú zúfalí, plní strachu, ako saobviňujú, ako diskutujú a vzájomne sa obžalovávajú.Pozri sa na to utrpenie , ktoré si im spôsobil.Pozri sa, ako teraz rebelujú proti Bohu. Pozri sana svoju rodinu ‒ to všetko je tvoja vina! T ietoúbohé duše predovšetkým potrebujú, aby pozostalízačali lepší život, aby svoj ž ivot zmenili , abykonali skutky lásky, aby navštevovali chorých. Aaby nechali slúžiť sväté omše za zomrelých asami sa týchto omší zúčastnili. T ieto duše by z tohonačerpali veľmi veľa dobra a útechy. Duše, ktoré sú vočistci, nemôžu samé pre seba urobiť už nič. Nič,vôbec nič. Ale Boh môže niečo robiť pre nesmiernemilosti obety svätej omše. Mali by sme im týmtospôsobom pomáhať. Ja, plná strachu, som teraz tiežpochopila, že mi tieto duše nemohli pomôcť. A vtomto strachu a príšernej panike som začala znovu

kričať: „Kto sa tu zmýlil? To musí byť omyl! Veď sasem predsa pozrite, ja som svätá, všetci ma v mojomživote svätou nazývali! Nikdy som nekradla a nikdysom nevraždila. Nikomu som nespôsobila utrpenie.Skôr, ako som bola finančne zruinovaná, somošetrovala zuby zadarmo a často som nežiadala žiadnepeniaze, keď nemohli zaplatiť. Nakupovala som prechudobných... Čo tu len robím?“ Dupala som na svoje„právo“! Ja, ktorá som predsa bola taká dobrá a malasom ísť rovnými nohami do neba. Čo tu robím?Každú nedeľu som chodila na svätú omšu, aj keď somsa vydávala za ateistku a nič som nedbala na to, čopán farár hovoril. „Nikdy som nezmeškala obetusvätej omše. Ak som za celý svoj život zameškala nasvätú omšu päťkrát, tak je to veľa. Čo teda robím tu?Pusťte ma stadiaľto!

Vezmite ma stadiaľto preč!“Pokračovala som v kriku a reve, pokrytá týmito

odpornými stvoreniami, ktoré na mne boli nalepené.Som rímskokatolíčka, som praktizujúcakatolíčka, prosím, vysloboďte ma stadiaľto!“

VIDELA SOM SVOJHO OTCA ASVOJU MATKU

Pokým ležalo moje telo na zemi v hlbokej kóme,keď som tak kričala, že som katolíčka, vidím malésvetlo ‒ a vedzte, že len malinké svetie lko je v tejtonepreniknuteľnej temnote niečím preveľkým, ak stezažili túto absolútnu, neopísateľnú temnotu. To je tonajlepšie, čo sa vám v tejto situácii môže stať, je toten najväčší dar, o ktorom človek len sníva a v ktorýsa neodvažuje ani dúfať, že ho tiež skutočne dosiahne.Vidím nad touto príšernou tmavou dierou niekoľkostupňov a dívam sa hore a pozorujem, ako nad toutostrašnou priepasťou stojí môj otec. Zomrel predpiatimi rokmi. Vtedy stál takmer na okraji tejtodiery. Mal o trošku viac svetla ako ja tu dole a o štyristupne vyššie som videla svoju matku s oveľa,oveľa väčším svetlom. Bola akoby pohrúžená domodlitby, taktiež v postoji klaňania. Keď som ichobidvoch uvidela, naplnila ma taká veľká radosť, takáveľká radosť, že som celá bez seba začala volať: „Oci!Mami! Aká veľká radosť, že vás vidím! Prosím,vezmite ma stadiaľto von! Prosím vás z celého srdca,vezmite ma stadiaľto preč! Vezmite ma stadiaľtovon!“ A keď potom namierili svoj pohľad na mňa

sem dolu a môj otec ma uvidel v takej žalostnejsituácii, mali by ste vidieť tú preveľkú bolesť, ktorá sadala čítať z ich tvárí. A na druhej strane to vidíčlovek skutočne automaticky, pretože tam človekpoznáva každého až do najvnútornejšiehovnútra. A tak som na nich pozrela a okamžite sompocítila ten nesmierny smútok a bolesť, ktoré mojirodičia trpeli, keď ma tak videli. Môj otecko začalhorko plakať, držal si ruky pred tvárou a nariekal schvejúcim sa hlasom: „Ó, moja dcéra! Ó, ty mojadcéruška!“ A moja matka sa modlila ďalej, a tak somusúdila, že ma moji rodičia stadiaľto nemôžu vziať.Bolo to popri tom pre mňa ešte ďalšie veľkéutrpenie, že som svojou situáciou len ešte prispela ktomu, že aj oni tam, kde boli, museli naviacznášať ešte moju bolesť a moje utrpenie.

EUTANÁZIA A POMOC PRI UMIERANÍ

Znovu som teda začala celou silou kričať: „Vezmitema stadiaľto von! To všetko musí byť nejaký omyl.Kto je zodpovedný za tento omyl? Vezmite mapredsa von!“ V tomto okamihu, keď som tak kričala,bolo moje te lo na zemi v hlbokej kóme. Bola somnapojená na množstvo prístrojov. Bola som vagónii. Zomierala som. Žiadny vzduch mi užnenapĺňal pľúca, ľadviny už nefungovali, „žila“ somuž len preto, že som bola napojená na prístroje apretože moja sestra, ktorá je tiež lekárka, trvalana tom, aby ma nechali napojenú. Povedalaošetrujúcim lekárom a zdravotným sestrám: „Vy nieste Boh!“

Pretože lekári si mysleli, že sa už neoplatí, abypokračovali v mojom intenzívnom ošetrovaní.Hovorili už s mojimi rodinnými príslušníkmi apripravovali ich na to, že asi zomriem a že by mamali nechať v pokoji zomrieť, pretože som bolanaozaj v hlbokej agónii. Ale moja sestra nepovolila.Pozorujete ten protiklad? Ja som vo svojom životeeutanáziu vždy obhajovala, takzvané právo „dôstojnezomrieť“. Moja sestra mohla byť pri mne len preto,že sama bola lekárka. Po celý čas zostala na mojej

strane. A predstavte si: V okamihu, keď moja dušabola na druhom brehu a ja som videla svojich rodičova zo všetkých síl som na nich volala, počula mojasestra na tomto svete, vo svojej skutočnosti tohookamihu celkom zreteľne, ako som na svojich ‒našich rodičov volala, plná radosti z toho, že maprišli vyzdvihnúť... Ale moja sestra nepochopila totovolanie. Sama z toho skoro umrela hrôzou, keďvnímala moje volanie, ktoré tiež naozaj skutočne primojom lôžku zreteľne počula. Pretože tento výkrikpre ňu znamenal, že som šla a tiež že som chcelastadiaľto odísť definitívne. A tak zo svojej stranykričala: „Moja sestra teraz zomrela! Ten zápasprehrala.“

SKÚŠKA

A znovu som začala kričať: „Čo nerozumiete!Vezmite ma predsa stadiaľto preč, pretože somkatolíčka! To všetko musí byť nejakénedorozumenie, omyl! Kto sa tu pomýlil? Prosím,vezmite ma predsa stadiaľto von!“ A keď znovu takázúfalá kričím, naraz počujem nejaký hlas, je to takýsladký hlas, je to nebeský hlas. A keď ho počujem,celá moja duša sa otrasie radostným vzrušením. Mojaduša sa napĺňa hlbokým pokojom anepredstaviteľným pocitom lásky. A všetky tietotemné postavy a táto odporná háveď, ktorá bolaokolo mňa, uteká rýchlo a zdesene preč, pretoženemohli odporovať tejto láske. A tiež nemôžu zniesťten pokoj. Okolo mňa sa teda rozhostí tentoneopísateľný pokoj a vnímam, ako mi tento pôvabnýhlas hovorí: „No dobre, keď si skutočnekatolíčka, určite mi vieš povedať, ako znieDesatoro Božích prikázaní!“

Aká to bola pre mňa nepriaznivá výzva! Terazsom sa mala strápniť. Sama som si vytvorila pascusvojím výkrikom a vyznaním. Celý svet mal terazmať možnosť počuť vierolomnosť môjho slova, mojefalošné vyznanie. Strašná predstava pre mňa.

Dokážete si to predstaviť? Sotva som ešte vedela, žeexistuje desať prikázaní. Ale to bolo tiež všetko.Potom „nepopísaná doska“. Do sto hromov, ako sa ztoho dostanem? Čo len mám robiť? Len sanevzdávať, nejako to už bude!

Svojho Boha budeš milovaťnadovšetko...

Moja matka predsa vždy hovorila o prvomprikázaní lásky. Konečne majú jej výroky pre mňatiež praktickú cenu. Jej stále nabádania a poučovaniapredsa neboli zbytočné. Teraz prišla tá hodina, abysom dokázala, že som dobrá, poslušná dcéruška. Mojamaminka z toho bude mať radosť. Pozrime sa, čiprejdem s týmito minimálnymi znalosťami bez toho,aby sa ukázala zostávajúca nevedomosť. Myslela som,že už to nejako dám dokopy, ako som na to bolavždy zvyknutá zo svojho doterajšieho života. Vždysom mala tie najlepšie výhovorky a dokázala som zovšetkého vykľučkovať. Vždy som sa týmtospôsobom tak ospravedlnila a obhájila, že si prostenikto nevšimol, čo všetko neviem a neovládam. Atak si to predstavujem aj teraz a proste začínamhovoriť: „Prvé prikázanie znie: „Budeš svojho Bohamilovať nadovšetko a svojho blížneho ako sámseba...!“ A už počujem odpoveď: „Veľmi dobre!“ Alehneď na to ten milý hlas hovorí: „A ty? Milovala sisvojich blížnych?“ Hneď na to odpovedám: „Áno,áno, milovala som ich. Áno, skutočne som ichmilovala, áno, áno, milovala som ich!“ A z druhej

strany vnímam: „Nie!“ Krátke, priezračne jasnénie! A teraz ma prosím dobre počúvajte! Keď sompočula toto nie, to ma zasiahlo ako blesk. Len terazsom naozaj správne vnímala zásah blesku. Bolo toako šok , bola som ako ochromená. Do hája! A tentohlas pokračoval ďalej: „Nie, nemilovala si svojhoPána Boha nadovšetko! A ešte oveľa menej similovala svojho blížneho ako samu seba! Samasi si utvorila svojho Pána Boha, upravila si sisvojho Boha, ako sa ti práve hodilo. Dopriala siPánu Bohu miesto len v okamihoch svojhoživota, keď si bola v najväčšej núdzi.

Bol takpovediac tvojou núdzovkou! Vrhala si sapred Ním na zem, keď si bola ešte chudobná, keďtvoja rodina žila v úplne jednoduchých pomeroch aty si bezpodmienečne chcela mať dobré odbornévzdelanie a postavenie v spoločnosti. Áno, vtedy sisa modlila každý deň a trávila si tým veľa času. Veľahodín si sa úpenlivo obracala k Pánovi, prosila si Hoa plazila si sa pred Ním na kolenách. Nepretržite sisa za to modlila a posielala prosby nahor, abyťa ráčil vyslobodiť z tvojej biedy, aby tiumožnil úctyhodné odborné vzdelanie a dal t istať sa jednou z uznávaných osobností v spoločnosti.Keď si bola v núdzi, chcela si jednoducho len

peniaze. „Teraz hneď jeden ruženec, Pane, aleprosím potom mi nezabudni tiež hneď nechať poslaťpeniaze!“ Takýchto a podobných bolo predsa veľatvojich modlitieb! A to bol celý tvoj vzťah k Bohu!Tak si sa stretávala so svojím Pánom, Bohom apodľa svojich predstáv si Jemu prideľovalaľubovoľné miesto vo svojom živote!“

A bolo to skutočne tak, konala som tak s PánomBohom vo svojom živote. Je to smutná pravda, ktorúnemôžem ani prikrášliť, ani poprieť. Môžem k tomulen povedať, že Boh bol pre mňa „druhombankomatu“. Vhodila som „jeden ruženec“ a potomsa musel zniesť, resp. vypadnúť peňažný obnos,bankovky. To bol môj vzťah k Pánu Bohu. A bolo mito ukázané a bolo to aj mne samej celkom jasné.Akonáhle Pán dovolil , že som ukončila svoje dobréodborné vzdelanie , akonáhle On pripustil, že sommala „v spoločnosti meno“, že som bola „niekým“,akonáhle On dovolil, aby som sa dostala k peniazoma mohla si veľa dovoliť, bol pre mňa Pán Boh naraznedôležitý ‒ On sa stal vedľajšou vecou v mojomživote. Začala som si sama o sebe veľa namýšľať ‒domýšľavosť je veľmi nebezpečným úsekom naceste životom! Moje ego rástlo do gigantickýchrozmerov! Ani som nebola schopná najmenšieho

gesta lásky, a už vôbec nie vďačnosti voči Pánovi!Byť vďačný! Nikdy a odjakživa nie! Prečo aj! Veďsom všetko dokázala sama! Urobila som sa„niekým“. Ja sama som dosiahla všetko, o čom somsnívala. Bola som totálne slepá, už som si nedokázalaspomenúť na svoje tŕpnutie! Nebolo pre mňa možnépovedať: „Pane, ďakujem za tento ďalší deň, ktorými dávaš! Ďakujem Ti za svoje zdravie! Ďakujem Tiza život a zdravie mojich detí. Ďakujem Ti, že mámestrechu nad hlavou. Pomôž tiež aj chudákom, ktorí súbez prístrešia a nevedia, čím sa dnes budú živiť! Dajim predsa aspoň niečo na jedenie, nenechávaj ichsamých, stoj pri nich!“ Nič z toho všetkého somnedokázala povedať. Nebola som toho schopná. Anisom na to nepomyslela. Bola som celkom ponorenádo svojho ja. A aj mne samej stačilo. A tak sombola tým najnevďačnejším stvorením, aké si vietepredstaviť. A ešte k tomu, že som nebola schopnážiadnej vďačnosti, dokonca som Pánom Bohompohŕdala a vydávala som Ho napospaszosmiešňovaniu.

Ezoterika ‒ reinkarnácia

Oveľa viac než v Neho som verila v Merkúr,Venušu a súhvezdia. Talizmany boli pre mňadôležitejšie ako Pán. Bola som oslnená astrológioua náukou o hviezdach a všade okolo som rozprávala,ako hviezdy môj život ovplyvňujú a pozitívneutvárajú. Astrológia je jednou z týchto malých trhlínv našom živote duše, ktorým neprikladáme žiadnyvýznam. A keď potom spozorujeme, ako smezapletení do týchto trikov, ktoré tiež majúdémonický pôvod, potom už býva väčšinou prílišneskoro, aby sme sa z toho ešte vyslobodili. Začalasom potom behať za každým módnym prúdom duchadoby. Všetky náuky ‒ aj keď pramenili z akokoľvekchorých mozgov ‒ boli pre mňa zaujímavejšie akoradostná zvesť Pána. Všetko bolo „in“ viacej nežSväté písmo a storočia stará náuka Katolíckej cirkvi.Začala som preto tiež veriť na to, že človekjednoducho umrie a potom zasa nanovo začne maťďalší život. Znovuzrodenie, reinkarnácia, bola premňa vítanou náukou, aby som si vyplnila svojneverecký a bezduchý život. Vďačnosť voči môjmuStvoriteľovi mi bola cudzia. Proste som na to vôbecnikdy nemyslela. Milosť bola niečím, čo som zo

svojho slovníka vyškrtla ‒ stala sa pre mňa cudzímslovom, ktorého význam som úplne zabudla a presvoj životný postoj už ani nepotrebovala. Už som sivôbec nebola vedomá toho, že PÁN zaplatil aj zamňa vysokú cenu, že som aj ja bola Ním vykúpená zacenu Jeho Najdrahšej Krvi. Toto všetko miprichádzalo na myseľ pri tejto skúške z Desatoraprostredníctvom slov a otázok toho nebeskéhohlasu. Teraz som to všetko videla úplnepriezračne. Slepota akoby bola zmazaná. Skúšajú maa chcú vedieť, čo viem o Desatore prikázaní. Avytýkajú mi, že som predstierala, že som sinamýšľala, že Boha uctievam, že Pána milujem. Tĺklima mojimi vlastnými slovami. A čo to malo terazznamenať... mala som byť jednoduchoodkomandovaná k diablovi, do pekla? Keď ku mne doordinácie raz prišla jedna milá pani, aby mojemiestnosti vydymila svojou zmesou bylín a vykropilaesenciami šťastia a aby usporiadala ceremóniuvyháňania nešťastia, povedala som jej: „Ja na takýtohumbug neverím, ale len to urobte, človek nikdynevie. Keď to neuškodí, môže to byť ešte na niečodobré.“ A tak tie miestnosti zahmlila svojimizaklínadlami a pokropila svojimi vodičkami, aby domojich miestností pomohla preniknúť šťastiu a

pohode. Tak som pripustila, aby samé totoprimitívne kúzelníctvo a táto povera, odporujúcamojej vedeckosti, mali v mojom živote už väčšívýznam a vplyv než Pán a Jeho radostná zvesť.Mala som v ordinačnej miestnosti schovaný vjednom kúte, kde to nikto nemohol vidieť a kde si tonemohli všimnúť ani pacienti, mäsitý list rastlinyaloe vera (po španielsky: „Penca de sáliba“), o ktorejmi rozprávali, že sú ňou vyháňané zlé energie zmiestnosti. Posúďte teraz sami, na akých mylných abludných cestách som sa nachádzala! Dozvedáte savšetko, aká prázdnota napĺňala môj životnamiesto pravej náuky. Hanba mi za to a dnes saza to hanbím. Ale to bohužiaľ bol skutočne môjvtedajší život! A tak pokračovali, aby analyzovalimôj život na základe Desatora Božích prikázaní.Pritom tiež celkom presne poukazovali na to, akosom sa chovala voči svojim blížnym. Ako často sompredsa volala k Pánovi, že Ho milujem a mám rada,kým som sa od Neho, svojho Pána Boha, odvrátila.Skôr, než som začala blúdiť po mylných cestáchateizmu a nasledovať falošné náuky, často somPánovi hovorila: „Môj Pane a môj Bože, milujemŤa!“

Ja a môj blížny

Ale tým istým jazykom, ktorým som Pána takchválila a velebila, týmto istým jazykom a týmiistými ústami som celému ľudstvu hádzala polená podnohy a nazývala ho čertovským. Všetko a každéhosom len kritizovala. Nič mi nebolo vhod. Na celýsvet som ukazovala prstom a pripisovala som muvinu, len na seba som neukazovala, ja som bolazo svojich obviňovaní vyňatá! Veď ja som bola tá„svätá Gloria“, tá „dobrá“, tá „milá“ a tá „krásna“.A ako som sa pritom ešte vychvaľovala, keď somhovorila, že milujem Boha. A pritom som bolazávistlivá, neznesiteľná a už vôbec nie vďačná! Vžiadnej chvíli som neprejavovala uznanie avďačnosť svojim rodičom a svojej rodine zavšetku námahu, obete a lásku, ktorú všetci vynaložilinato, aby mi umožnili dobré odborné vzdelanie, abyma videli spoločensky postupovať, aby mapodporovali. Ale k tomu patrí ešte aj to, že akonáhlesom dokončila svoje vzdelanie, akonáhle som savyšplhala na svojom kariérnom rebríčku, tu už mojirodičia a moja rodina neboli pre mňa dôležití .Dokonca sa tí, ktorí ma všetkými možnýmiprostriedkami podporovali, stali vedľajšou vecou,

ktorá nestojí za zmienku. Áno, došlo to dokonca takďaleko, že som sa hanbila za svoju matku.Hanbila som sa za ňu, pretože pochádzala zjednoduchých pomerov a živorila za takýchžalostných okolností.

Ja a moja rodina

A po tomto zhrnutí môjho egoistického životnéhoštýlu mi pri tejto skúške z Desatora Božích prikázaníešte ukázali, ako som zlyhala aj ako manželka aako som sa správala úplne mimo, ďaleko vzdialená odočakávaní, ktoré zveril Boh kresťanskému partneroviv manželstve. Čo som bola za manželku? Aká sombola? Celý deň som šomrala už od okamihu, kedy somvstala z postele. Môj milý muž ma priateľskypozdravil slovami: „Dobré ráno!“ A čo som na topovedala ja: „Ako to má byť dobré ráno? Pozri sapredsa z okna! Veď už zasa prší!“ Vedela somjednoducho vždy niečo vytknúť a kritizovať, malasom zlú náladu . Nikto mi nemohol nič urobiť pochuti. Na všetkom som niečo nachádzala a hneď somsa nad tým začala rozčuľovať. Nielen voči svojmumužovi, ale aj voči deťom som sa chovala tým istýmneznesiteľným a tiež nespravodlivým spôsobom. Vtejto skúške na druhom brehu mi tiež ukázali, že somnikdy, ani raz nemala úprimný cit lásky alebopravého súcitu voči ľuďom naokolo, voči svojimbratom a sestrám v rodine. A Pán mi povedal: „Ty sina nich proste nikdy nemyslela!“ A uvidela somnespočítateľné množstvo chorých a osamelých a

začala som plakať: „Ó, Pane, akí sú úbohí, akíopustení, t íto chorí ľudia. Nikto sa o nich nestará!Dopraj mi predsa tú milosť, aby som k nim išla anavštívila ich, aby som ich potešila a zahnala ichsamotu tým, že by som pri nich zostala. T iež veľatýchto detí, ktoré už nemajú matku, t ie často takmalé siroty, ó, Pane, aké utrpenie musia znášať už vcelkom mladom veku!“ A čím viac som sa pozerala ačím ďalej postupovala táto skúška, tým zreteľnejšiesom pred sebou videla svoje skamenené srdce. Bolopre mňa ako obluda, ktorú som teraz naraz muselazistiť vo svojom predchádzajúcom spôsobe bytia. Avšetko bolo také jasné a také jednoznačné, že som sažiadnym spôsobom ‒ ako som inak bola vždyzvyknutá ‒ z tejto aféry nemohla vyvliecť. Jednýmslovom stručne a jasne povedané, zhrnuté: V tejtoskúške na základe Desatora Božích prikázaní somtotálne prepadla. Na základe svojho uplynuléhoživota som nemala šancu obstáť. Bolo to prostenepochopiteľne strašné! Vo svojom uplynulom životesom žila v obrovskom chaose. Neexistoval už žiadnyporiadok, ako bol daný stvoreniu. Čo mi pomohlo, žesom nikoho nezavraždila a žiadneho človekanezabila? Budem vám rozprávať ešte jeden príklad:Veľmi často som množstvu potrebných ľudí darovala

tovar, potraviny, oblečenie a veľa ďalšieho. Ale nikdysom im to nedávala z nezištnej lásky, aleväčšinou, aby som získala na význame, aby somukázala, aká som dobrá, aby som na nich zapôsobilalživým dojmom a aby som si v našej pokryteckyuhladenej spoločnosti vybudovala o sebe peknýobrázok. Pretože som totiž bola veľmi bohatá, chcelasom tiež ľuďom ukázať, aká som dobrotivá aveľkodušná. Mali na moju veľkorysosť zízať sotvorenými ústami, a tiež mi preto závidieť aobdivovať ma. A tiež preto, že som bola taká bohatá,chcela som svojimi darmi a veľkorysosťoumanipulovať s biedou a chudobnými ľuďmi atiež ešte seba urobiť potrebnou. A tak som napríkladhovorila: „Pozri, tu ti dávam to a ono (podľa toho,čo mi práve prišlo pod ruku alebo čo mi prostezostalo), ale prosím ťa, buď taký láskavý a choďnamiesto mňa na rodičovskú schôdzku do školymojich detí a zastúp ma tam, pretože bohužiaľnemám čas, aby som chodila na tieto školskézhromaždenia, kde sa vždy kontroluje osobná účasť.“A týmto spôsobom som síce v celom okolí rozdalanespočetné množstvo vecí, ale každý dar bol zmojej strany spojený s nejakými podmienkamialebo požiadavkami. A tak som ľudí mala na

svojom remienku. Manipulovala som nimi a oni namne boli závislí. A okrem toho sa mi mimoriadnepáčilo, keď som pozorovala, že za mnou behá húfľudí a za mojím chrbtom ďalej hovoria, že som vrajtiež veľkodušná, dobrotivá a svätá. Budovala somsi tak v spoločnosti o sebe pôsobivý obraz. Niktonevedel, že to je klamný obraz, ktorýnezodpovedá skutočnosti. A teraz to bolo zjavné. Pritejto mojej skúške vyšlo všetko najavo. Povedali mi:„Jediným Bohom, ktorého si uctievala, bolipeniaze. Týmto božstvom peňazí si sa samazatratila!! Kvôli tomuto svojmu Bohu peňazí a zlatasi sa rútila do priepasti. A tak si sa sama stále viacvzďaľovala od Pána Boha.“ To súhlasilo, počasnejakej doby sme mali veľmi veľa peňazí, ale potomsme zbankrotovali. Dlhy nám prerastali cez hlavu,mali sme neskutočné množstvo dlhov. A peniaze námúplne došli, už sme nič nemali... A keď mi práve totovšetko s peniazmi vytýkali, jednoducho som kričala:„Ale o akých peniazoch Vy tu hovoríte, zanechalasom predsa tam na zemi celé množstvo problémov adlhov...“ a viacej už som povedať nemohla...

Nevezmeš meno Božie nadarmo!

Keď mi potom robili výčitky v druhom prikázaní,jasne som videla, ako som sa ešte ako dieťapoľutovaniahodným spôsobom učila, že klamstvá súvýborným prostriedkom, aby som unikla trestomsvojej matky, ktoré niekedy mohli vyzerať aj veľmiprísne a tvrdé. A tak som začala ísť svojou cestou vspoločnosti otca všetkých klamstiev, satana. Stalsa tak mojím spoločníkom na ceste. Stala som saveľkou klamárkou. A v tomto „umení klamstva“ somsa zdokonaľovala. Stávala som sa stále perfektnejšou.A v tej miere, ako sa moje hriechy stávali stáleväčšími a nechutnejšími, stupňovali sa aj moje lž ia stávali sa stále väčšími a nehanebnejšími. Chcelasom asi dokázať sama sebe, k akému majstrovstvu tov tejto disciplíne klamstva môžem dotiahnuť. Lži sastávali stále mocnejšími a prerástli mi cez hlavu ‒rovnakým spôsobom ako dlhy. Vrchol hriechuklamstva som dosiahla, keď išlo aj o to sväté, o toNajsvätejšie a o samotného Pána. Pozorovala som,že moja maminka mala veľkú bázeň pred PánomBohom. A pre ňu bolo meno Pána niečímúctyhodným a veľmi svätým. Nechala som si toprejsť hlavou a pomyslela som si, že to je pre mňa

naozaj tá najlepšia zbraň. Tak ju mám (svoju matku)úplne v hrsti. A začala som pri každej maličkosti, aaby som podporila každú z mojich lží, prisahať naBoha. Brala som meno Božie proste ľahkovážne abezdôvodne do úst. Svojej matke som napríkladhovorila: „Mami, pri našom milom Kristovi tiprisahám...“, alebo: „Mami, pri mene Boha O tcati prisahám, ubezpečujem ťa,“ atď., atď... a taksom pritom vierohodne vymyslenými lžami unikalaasi pred zaslúženými trestami svojej matky. Dokážetesi predstaviť, že pre svoje klamstvá, pre svojelotroviny, pre túto hromadu výkalov, v ktorej som sačasto cítila ohromne dobre, som zneužívalanajsvätejšie Meno Božie , a tým som aj Jehozaťahovala do výkalov, pretože som sama bolarovnako až po krk zaborená v tomto močiarihriechov a v tomto ľudskom hnoji. A teraz sapozrite, moje milé sestry a bratia, vďaka svojmuosudu a tejto skúsenosti smrti, o ktorej tu právepodávam správu, som sa tiež naučila a na vlastnejkoži zakúsila, že slová a vety, ktoré opúšťajú našeústa a ktoré z nás vychádzajú často tak ľahkovážne aneuvážene, nie sú proste odviate vetrom atakpovediac sa nerozplynú. Nie, zostávajú častoskutočnosťou, ktorá nás oveľa neskôr dostihne a

naraz sa nám zasa vráti ako bumerang, možnodokonca ešte lepšie vyjadrené, dopadne späť nanás. Možno vám teraz prebehne mráz po chrbte, keďvám poviem nasledujúce. Nie raz, ale veľmi často,keď bola moja matka naozaj tvrdohlavá a proste minechcela veriť, skrátka som jej povedala: „Mami,nech do mňa udrie blesk, ak ti klamem.Hovorím ti len čistú pravdu!“

A tieto moje časté výroky upadli do zabudnutia anikto už na ne nemyslel. Ale teraz sa pozrite, stojímpred vami len z čistého Milosrdenstva Božieho,pretože ma skutočne zasiahol blesk, praktickymnou prešiel, prakticky ma rozpolil na dve časti aúplne spálil. Tak mi teda na onom svete ukázali, akoja, ktorá som sa veľkolepo vydávala za katolíčku,som nikdy nedodržala slovo, vždy som bola lenvierolomná a vždy som najsvätejšie Meno nášhoPána a Boha len zneužívala a stavala pred svojenečestnosti. Zapôsobilo na mňa, ako Pán znášalvšetky tieto ohavné a odporné prípady a akosúčasne všetky tvory pred Ním na znakdojemného klaňania a úcty padajú na tvár.Videla som najblahoslavenejšiu Pannu Máriu, MatkuBožiu, pri nohách Pána vo veľkej úcte a adorácii.Modlila sa za mňa a úpenlivo Ho prosila. A ja,

veľká a hanebná hriešnica, som si zo svojho bahna sPánom tykala! Ja, ktorá som bola predsa údajne takádobrá a mala som takú dobrú povesť, ktorú som sivšak kúpila svojimi manipuláciami. A tak som savidela, ako často som sa búrila proti Pánovi, akásom bola na Neho nahnevaná, ako som na Nehonadávala a aj Ho preklínala. Bolo pre mňa nielenzahanbujúce , ale skôr neznesiteľné a bolestné ,keď som si bola vedomá tejto minulosti a mala somna ňu jasný pohľad.

Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil!

Keď pri mojej skúške podľa Desatora došlo naprikázanie svätenia Pánovho dňa a sviatočných dní,bol to hrozný okamih. Prepadla ma sotva znesiteľnábolesť. Ten hlas mi povedal celkom jasne a sucho, žesom bola denne štyri aj päť hodín zamestnanásvojím telom, svojim zovňajškom, svojou zdanlivoukrásou, pričom som denne nevenovala ani 10 minúttomu, aby som Pánovi potvrdila svoju hlbokúnáklonnosť a vďačnosť alebo aby som k Nemuhovorila v modlitbe. Áno, často to bolo dokonca tak,že keď som Mu sľúbila ruženec, odverklíkovala somho väčšinou v chvate a strese. Pritom sa tiež stalo, žesom povedala: „Veď to zasa dopadne dobre. Môžem saiste dobre odmodliť ruženec v reklamnýchpauzách svojich obľúbených televíznychseriálov.“

A tak mi na onom svete ukázali, aká som bolavoči svojmu Pánu Bohu stále nevďačná, nikdy minenapadlo, aby som Jemu, svojmu Stvoriteľovi aVykupiteľovi, poďakovala. A tiež mi jasne predostrelipred oči, čo všetko som splodila za výhovorky, keďišlo o to, že som nechcela ísť na svätú omšu z čistejlenivosti. „Ale mami, ak je Boh všade a všade

prítomný, prečo by som tam potom malabezpodmienečne chodiť a vyhľadávať ho vkostole?“

Jasné, pre mňa bolo veľmi jednoduché a pohodlnéprednášať takéto výroky a takto rozprávať. A tenhlas znovu opakoval výčitku, že som Pána Bohanechala na seba čakať každý deň 24 hodín acelý čas som si na Neho nespomenula. Nemodlila somsa k Nemu a ani v nedeľu som k Nemu nešla, aby somMu ďakovala, aby som Mu prejavila svoju vďačnosť aukázala Mu svoju lásku aspoň v Pánov deň. To namňa bolo proste príliš. Bola som príliš pyšná anaviac nafúkaná. Ale najhoršie na tomto mojomprípade bolo, že táto návšteva kostola bola pre mojudušu ako reštaurácia. Bez chodenia do kostola mojaduša zakrpatievala, lepšie povedané hladovala,pretože tak isto nedostávala žiadnu potravu. Alevenovala som sa len svojmu telu. Aby som sa staralao toto pominuteľné telo a rozmaznávala ho, na tosom mala všetok čas na svete. Stala som saotrokyňou svojho te la. A pritom som celkomprehliadala jeden malý, ale podstatný detail. Malasom tiež dušu, o ktorú som sa jednoducho vôbecnestarala. Bola „úplnou sirotou“. Nikdy som ju

neživila Božím Slovom. Pretože aj na to som malavo svojom repertoári lákavejšiu táraninu, keď somvytrubovala, že ten, kto pravidelne číta Bibliu, saskôr alebo pozdejšie zblázni. A sviatosti som vôbecnemala v láske. Ako by som len mohla vyznávaťsvoje hriechy jednému z tých „starých, skostnatelýchúbožiakov“, ktorí sami boli horší a hriešnejší než jasama! Pretože pre mňa a moje prasačiny bolo veľmivítané, aby som na spoveď nechodila. Ten veľkýklamár a rozvracač (veď to je doslovný významslova „diabolos“), totiž satan, ma držal ďaleko odspovedí a sviatostí. A tak to satan doviedol aj dostavu, aby zabránil uzdraveniu a očisteniu mojej duše.Je to totiž tak, že démon zakaždým, keď som sadopustila hriechu, otlačil na biele šaty mojej dušesvoje razítko, čierne znamenie svojej ríše temnoty.Moje hriechy neboli bez následkov. Neboli bezplatnéa zadarmo, ale naopak, mali ťažké dôsledky prezdravie mojej duše. Nikdy ‒ okrem prvého svätéhoprijímania ‒ som si neurobila dobrú svätú spoveď. Aod tej doby som už nikdy na spoveď nešla. A niezriedka som sa stretla s kňazom prispôsobenýmdobe, ktorý mi dokonca dával za pravdu v mojompostoji k individuálnej spovedi ‒ a túto sviatosťoznačoval ako už nezodpovedajúcu našej modernej

dobe a že už nie je pre moderného človeka žiadúca. Apreto tiež dochádzalo k tomu, že zakaždým, keď somišla na sväté prijímanie, prijímala som Pána JežišaKrista v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nehodne. Amoje rúhanie išlo dokonca tak ďaleko, že som pyšnea akoby som vedela všetko, všade hlásala: „Čo to mábyť, tá Najsvätejšia? Veď ako to má byť možné, abysám všemohúci živý Boh bol prítomný v kúsočkuchleba, v hostii? T íto kňazi by predsa mali radšej khostii pridať trochu karamelovej polevy, aby aspoňchutila dobre a nie tak mdlo.“ Tak ďaleko sa môjživot teraz vymkol spod kontroly a natoľko somopustila poriadok v stvorení, že som bola schopnávytrubovať takéto rúhanie . A tak som dosiahlanajhlbší bod, odbúranie a ničenie svojho vzťahuk Bohu, k svojmu Stvoriteľovi.

Nikdy som nedopriala svojej duši niečo naozajhodnotné, nejakú potravu. A aby som tomu všetkémuešte nasadila korunu, nerobila som nič iné než to, žesom kritizovala a očierňovala kňazov. Mali by stezažiť, ako mi práve tento bod ťažko dopadol na hlavupri mojej skúške na onom svete. Tento hriech mi Pánveľmi ťažko pripočítal. V mojej rodine bolo už dávnozvykom obtierať si ústa o kňazov. Pokiaľ sispomínam, teda od tej doby, keď som bola ešte veľmi

malá, u nás doma sa o kňazoch hovorilo nepekne.Začínajúc mojím otcom všetci jednoducho hovorili,že kňazi boli typy záletníkov, otočili sa za každousukňou a že všetci spolu boli viac požehnaní peniazmia bohatstvom, než my jednoduchí ľudia. A všetkototo ohováranie sme my deti opakovali od malička.A k tomu mi teraz povedal Pán smutným, aleprísnym hlasom: „Čo si si myslela, že si, aby si takkonala, akoby si bola Pánom Bohom, a posudzovalamojich pomazaných a pritom ich ešte ohovárala aurážala?“ A pokračoval: „Oni sú ľudia z mäsa a krvi.A čo sa týka svätosti nejakého kňaza, tak tá ježivená tiež predovšetkým cez spoločenstvoveriacich, cez ľudí vo farnosti. Spoločenstvo nesieBohu zasvätenú osobu svojimi modlitbami, uznaním aúctou, ktorú mu preukazuje, podporou, ktorú mu ľudiadávajú. A ak nejaký kňaz prepadne hriechu,potom by ste sa ho nemali tak veľmi vypytovaťna dôvody a obviňovať ho, ale skôr hľadať vinuv spoločenstve, ktoré mu odopieralo úctu,uznanie , podporu a modlitbu alebo ichneposkytovalo v dostatočnej miere.“

A Pán mi potom ukázal, ako sa zakaždým, keďsom kritizovala a špinila kňaza, na mňa vrhli démonia ako sa ku mne pritisli diabli. A okrem toho som

videla, aké veľké zlo som spôsobila, keď somvyhlásila a označila jedného Bohu zasväteného zahomosexuála a táto novina preletela ako blesk celýmspoločenstvom veriacich. Nedokážete si vôbecpredstaviť, akú veľkú, nesmiernu škodu som týmspôsobila.

Cti otca svojho a matku svoju...

Teraz sme prišli ku štvrtému prikázaniu: Cti otcasvojho a matku svoju...

A Pán mi aj v tejto oblasti postavil pred oči, akásom v priebehu svojho života bola nevďačná vočirodičom. Ako často a ako zle som na nich nadávalaa preklínala ich. Vyhadzovala som im na oči, že minemohli poskytnúť všetko to, čo už dostali mojepriateľky. A bolo mi jasné, aká som bola dcéra, ktoráproste nič nevedela oceniť a pre ktorú všetko, čo mirodičia cez mnohé obete a za vynaloženia veľkýchnámah poskytli, bolo proste bezcenné. Áno, vosvojom hneve voči rodičom som zašla dokonca takďaleko, že som jednoducho tvrdila, že táto panivôbec nemôže byť mojou matkou, pretože mi prostepripadala tak primitívna, a považovala som ju zapríliš málo, než aby mohla byť mojou matkou.Bolo pre mňa také odporné, keď som videla tentoúsudok o sebe samej. Totiž o jednej žene bez Boha aako táto žena bez Boha ničila a negatívneovplyvňovala všetko, čo len prišlo do jej blízkosti.Ale najhroznejšie na tom všetkom bolo, že som sipritom ešte namýšľala niečo zvláštne, predovšetkýmto, že som tiež dobrá a svätá. Pán Boh mi tiež

objasnil, prečo som si len mohla namýšľať, že sapri tomto štvrtom prikázaní iste nemám čohoobávať. Bola som si totiž len preto istá, že tútoprekážku zvládnem ľavou rukou, pretože ‒ áno, vposledných rokoch ich života som financovalalekárov a lieky, ktoré moji rodičia potrebovali, keďboli chorí. Len kvôli tomuto úplne obyčajnémupríbehu som si namýšľala, že som toto štvrtéprikázanie naplnila viac než dosť. Práve to zapadalodo mojej ž ivotnej filozofie , podľa ktorej sompráve posudzovala a zaraďovala všetky svojeskutky len podľa princípu peňazí a financií. Apráve tak to bolo aj s mojimi rodičmi.Prostredníctvom svojich peňazí som nimimanipulovala a robila som ich poddajnými k svojimzámerom a záujmom. Moje bohatstvo im, mojejmatke a otcovi z jednoduchých pomerov, mňavyvýšilo ako nejaké božstvo, ktoré oni sami,zaslepení mojimi peniazmi, naozajstne uctievali. Atáto situácia, vytvorená mamonou, mi tieždovoľovala, aby som po svojich rodičoch v drzejsvojvôli šliapala. Nedokážete si predstaviť, akúbolesť mi spôsobovali a ako až do špiku kostí bolelit ieto jasné znalosti o mojom predchádzajúcomživote, ktoré som smela vidieť vďaka milosti Božej.

Musela som sa prizerať, ako môj otec, naplnenýveľkým smútkom, plakal a vzlykal nado mnou a nadmojím chovaním. Pretože aj napriek všetkým svojimslabostiam bol dobrým otcom.

Učil ma, aby som bola pracovitá a usilovná aviedla počestný život. Pretože len ten, ktovykonáva dobrú prácu a osvedčí sa vo svojompovolaní, bude robiť pokroky a niekam to dotiahne.Ale bohužiaľ mu pri všetkých jeho námahách, aby madobre vychoval, unikol jeden malý detail , ktorýje ale niečím najpodstatnejším, totiž, že som malatiež dušu, ktorá bola pred vyhladovaním, a že onako vzor pre svoju dcéru mal poslanie, aby mipriblížil svojím životom aj radostnú zvesť a vieru. A vtomto ohľade úplne zlyhal a jednoducho vôbecnevidel, ako sa celý môj život na základe pochybeniatohto malého detailu potápal a ako som sa stálehlbšie zabárala do tohto bahna. Bolelo ma, keď somvidela, aký bol môj otec záletník . Cítil sa šťastne aveľmi blažene, keď mohol mojej matke a všetkýmľuďom rozprávať a chváliť sa tým, aký bol „mačo“(juhoamerický výraz pre capa, záletníka a domácehotyrana a podobne), pretože mal súčasne veľa žien(jeho rečou: veľa báb) a bol schopný si ich všetkyudržať a uspokojiť. Okrem toho môj otec nadmieru

pil a fajčil . Na všetky tieto neresti a zlozvyky bolmôj otec teraz ešte aj pyšný a veľmi si na tomzakladal, pretože mal mylný názor, že to neboližiadne neresti, ale úplne naopak ‒ cnosti, ktoré horobili niečím zvláštnym. A tak som už v mladostivnímala, ako moja matka často sedela domauplakaná, keď sa môj otec začal zasa raz chváliťsvojimi ďalšími ženami a dobrodružstvami, ktoré snimi mal. A čím častejšie som to zažívala, tým viacrástol vzdor, hnev a odpor, ktorý ma prenikal. Ateraz vidím priebeh svojho doterajšieho života anaraz chápem, ako ma tieto neovládané pocity aodpor pomaly ženú do „duchovnej smrti“,privádzajú moju dušu k záhube. Prepadol ma mohutnýhnev, keď som sa musela dívať, ako môj otecponižoval moju mamku pred očami celého sveta. Azačínam sa proti tomu brániť, repcem proti tomu adohováram svojej matke a pokúšam sa ju ovplyvniť.Hovorím jej napríklad toto: „Nikdy nebudem ako ty,nikdy nenechám, aby mi nejaký muž robil takétoveci. My ženy práve nemáme v našej spoločnostižiadnu cenu a sme preto pokorované, pretože existujúženy, ktoré sú ako ty a ktoré všetko znášajú. Ženy,ktoré sa bezvládne podrobujú svojvôli „mačov“,ktoré už nemajú žiadnu dôstojnosť a hrdosť, sú skôr

len zlomenými osobnosťami. Práve ženy, ktorédovolia domýšľavým mužom, aby po nich šliapali akonali s nimi ako s najposlednejším výkalom.“ A keďsom bola už trochu staršia, povedala som svojmuotcovi: „Nikdy, ver mi a zapíš si to za uši, oci, nikdynedopustím, aby so mnou nejaký muž konal apokoroval ma tak, ako to znovu a znovu robíš smojou mamkou. Keď to dôjde tak ďaleko, že mi budemuž neverný a bude ma podvádzať, pomstím sa mu azašliapnem ho do kanála. So mnou nie, môj milýotec!“ Po tomto ma môj otec zmlátil ako žito akričal na mňa: „Čo si to len dovoľuješ? Čo sa toopovažuješ? Čo myslíš, že si, aby si so mnou taktohovorila?“ Vôbec si nedokážete predstaviť, aký zlý„mačo“ bol môj otec. A ja som nedokázala držať ústaa odpovedala som: „Aj keď ma zmlátiš, a dokoncazabiješ, prisahám ti, že niečo takého si nenechámrobiť. V prípade, že to niekedy dôjde tak ďaleko, žesa vydám a potom sa dozviem, že mi je môj manželneverný, potom sa na ňom strašným spôsobompomstím, aby ste vy muži konečne pochopili, čozažíva žena, keď s ňou muž jedná ako snajposlednejším výkalom, ponižuje ju a šliape po nejako po špinavej handre.“ A týmto spôsobom som sacelú dobu zožierala všetkým tým odporom,

týmto hnevom a touto zlosťou a zasypávala somtým svoje myšlienky a mozog. Ja sama som siotravovala svojho ducha a svoj charakter. Keďsom potom bola už samostatná a dospelá ‒ aprirodzene som už mala tiež dostatok peňazí ‒ začalasom svoju matku stále znovu ovplyvňovať tým, žesom jej hovorila: „Vieš čo, mami? Rozíď sa s otcom,rozveď sa s ním!“ A tak som sa správala aj napriektomu, že som si svojho otca veľmi ctila a tiež homala rada. Aj napriek tomu som vždy znovu a znovusvojej matke dohovárala a hovorila som jej: „Topredsa nemôže byť, aby si jednoducho tak znášalatakéhoto chlapa, ako je môj otec! Buď si predsavedomá svojej dôstojnosti ženy! Vydoby si späť svojučesť a ukáž mu predsa, že si niečím cenným,zvláštnym, a nie kusom zablátenej handry, o ktorú samôže otrieť!“ T ieto a podobné frázy som predsvojou matkou stále znovu opakovala. Dokážete si topredstaviť? Vsadila som všetko na to, aby somsvojich rodičov od seba rozdelila, by som ichdotlačila k rozvodu ich manželstva. Ale väčšinoumi potom moja mamka povedala: „Nie, milá mojadcéra, nenechám sa rozviezť. Nemysli si, že totochovanie sa tvojho otca nie je pre mňa veľmiponižujúce a bolestné. Trpím tým veľmi ‒ ako si iste

vieš predstaviť. Ale prinášam túto obeť a vydržím,pretože ste tu predsa vy ‒ mojich sedem detí. Vás jesedem detí a ja som len sama. Tak je predsa lepšie,aby tým trpel len jeden, a nie aby potom museloznášať tú bolesť sedem ľudí. A koniec koncov ‒ tvojotec je predsa aj dobrým otcom a moje srdcejednoducho neznesie, aby som proste utiekla anechala vás vyrastať bez otca. Ešte sa ťa spýtam:Keď sa s otcom rozídem, kto sa potom ešte budemodliť za to, aby sa obrátil a bola tak zachránenájeho duša? Bolesť a ponižovanie , ktoré mispôsobuje tvoj otec, spájam s nevýslovnýmibolesťami nášho Pána Ježiša Krista na kríži.Každý deň hovorím nášmu Pánu Bohu: „To, čotu musím trpieť a znášať, nie je predsa vôbecničím v porovnaní s bolesťami, ktoré si za násvytrpel na kríži. Aby moje utrpenie z ískalohodnotu, prosím, dovoľ, aby som sa spojila azjednotila s Tvojím utrpením, aby tak aj mojemalé útrapy získali silu, aby som od Tebaobdržala milosť, aby sa môj muž a moje detiobrátili a tak boli zachránené pred večnýmzatratením!“

Mne to všetko bolo nepochopiteľné a vtedy somnad takouto „hlúposťou“ len potriasla hlavou. Bolo

to na mňa jednoducho príliš. To boli myšlienky, ktorémi boli úplne cudzie a diametrálne protichodnémôjmu spôsobu života a myslenia, a preto som aninemala pochopenie pre tieto matkine výpovede. Aaby ste vedeli: nielen, že som sa to nesnažilapochopiť, ale tieto matkine výpovede ma len ešteviac dráždili a popudzovali môj hnev.

Viedlo to k tomu, že sa zmenil celý môj život,pretože som naozaj začala rebelovať. Táto rebéliasa prejavovala predovšetkým v tom, že som sazasadzovala o ženské práva a emancipáciu ‒ a tonielen ako normálny prívrženec – nie, v boji za právažien som bola v prvej línii. Začala som obhajovaťpotrat, právo ženy, aby sama rozhodovala o svojombruchu, nezávislosť a právo žiť ako „single“ alebovo voľnom partnerstve ‒ organizovať život stakzvanými „partnermi pre určitý úsek života“ ,začala som propagovať rozvod ako vítané riešeniemanželských problémov. Zvlášť som tiežobhajovala „zákon odplaty“ (Ley de Talion =právnická zásada „odplatiť rovné rovným“ ‒ „oko zaoko, zub za zub“). To znamená: Dávala som ženámvždy dobrú radu, aby jednoducho odplácali rovnérovným a rovnako sa každému mužovi, ktorý jeneverný, pomstili t iež neverou ‒ ak je to možné s

jeho najlepším priateľom. Aj keď som osobne svojmumanželovi nikdy v živote nebola telesne neverná, taksom svojimi škodlivými radami u veľmi veľaľudí spôsobila veľmi veľké škody. Žiaľ Bohu!

Nezabiješ ‒ umelý potrat

Keď sme v mojej „knihe života“ prišli k piatemuBožiemu prikázaniu ‒ Nezabiješ, pomyslela somsi: Konečne si nemusím nič vyčítať, pretože somnikoho nezabila a žiadneho človeka somnepripravila o život. A na moje veľké zdesenie maPán Boh poučil o niečom celkom inom. Ukázal miso všetkou zreteľnosťou, že som bola príšernehroznou vrahyňou. A vraždy, do ktorých som bolazapletená, patrili mimo iné do triedy zločinovzabíjania, ktoré sú v Pánových očiach najohavnejšiesvojho druhu, totiž umelé potraty nenarodenýchdetí.

Dávajte teraz dobrý pozor! Moc a vplyv, ktorésom získala pomocou peňazí, ma zviedli a priviedli ktomu, že som financovala nie jeden, ale niekoľko ‒ak nepoviem mnoho ‒ umelých potratov. Len mojepeniaze tieto potraty umožnili. Pretože som, áno,stále hovorila: „Žena má právo si zvoliť, kedy chcezostať tehotná a kedy nie. Jej brucho patrí len jejsamej!“ A teraz sa pozrite! V mojej „knihe života“bolo čierne na bielom ‒ a bola to pre mňa veľkábolesť, keď som tu videla a nakoniec tiež pochopila ‒do akých odporných zločinov som sa sama zaplietla

vďaka peniazom. Bolo to ale nezmazateľne zapísanév mojej „knihe života“ . Naviac som donútila kpotratu jedno dievča, ktoré malo sotva 14 rokov.Bola som jej majstrová. Ak má niekto v sebe jed, takv jeho okolí nezostane nič zdravé. Všetci, ktorí sapriblížia k takémuto človeku, sú negatívneovplyvňovaní, prichádzajú do styku s týmto jedom aaj sami sa potom stávajú zamorenými a jedovatými.Ďalšie ešte úplne mladé dievčatá, tri z mojich netería snúbenica jedného z mojich synovcov, išli napotrat. Bez všetkého im dovolili prísť za mnou,pretože som bola tá s veľkými peniazmi, ktorá mohlavšetko riadiť ‒ a bola taká „dobrotivá“. Bola som tádobrá teta, ktorá vždy všetkých pozvala. Tá dobráteta, ktorá im rozprávala o novinkách zo sveta módya ktorá im najnovšiu módu t iež predvádzala a častoaj kupovala.

Bola som tou, ktorá týmto mladým stvoreniamnapomáhala ako sa učiť byť atraktívnejšími, akovstúpiť do sveta „lesku“ a ako druhým ukazovaťsvoje mladé telá čo najviacej sexi a dráždivé.

A predstavte si! Moja sestra mi v úplnej dôvereposlala a prenechala svoje deti. A ako som ich skazilaa urobila prostitútkami! Áno, priviedla som tietomladé dievčatá, napoly ešte deti, k prostitúcii. A to

bol ďalší do neba volajúci zločin a strašný hriech,ktorý v poradovníku tých najohavnejších zločinovpred Pánom zaujíma hneď ďalšie miesto za umelýmpotratom. Pretože som tieto mladé dievčatá učilanasledujúcemu: „Moje milé dievčatá, nebuďte predsahlúpe! Aj keď vám vaše matky toľko rozprávajú ohodnote panenstva, cudnosti a čistoty, potom jepotrebné proste poukázať na to, že vaši rodičia eštežijú v minulosti, ich svet už nie je svetom dneška,sú v zajatí včerajška, zmeškali slobodný a modernýživot. Musíme mať pre to pochopenie. Ale vy saméby ste sa mali pripojiť k modernému životu,ktorý obsahuje slobodu vybojovanú nami ženami, anaplno sa realizovať ako ženy ‒ teda počúvajteich, majte pre nich porozumenie, pretože oniskrátka inak nemôžu. Ale nekazte si predsa pretosvoj vlastný mladý život. Vaše matky s vami hovoriao Biblii, ktorá existuje už 2000 rokov. Ony už tiežnie sú „up-to-date“ (moderné).

A farári t iež odmietli to moderné a nechcú ísť sdobou. Kážu len to, čo im predloží pápež, ale pápežtiež nie je zrovna dobový, tento pápež vyšiel zmódy. A každý moderný človek, ktorý ho eštepočúva, je hlúpy a môže si za to sám, keď si svojživot nevie poriadne užiť.“ Viďte teraz ten jed, ktorý

som sypala do týchto mladých, nevinnýchdievčenských sŕdc. Je to proste nepredstaviteľneobludné!

A tiež som tieto mladé dievčatá učila, ako si môžunajlepšie užívať svoje telo a potešenie pri sexe.Pritom som ich výslovne upozorňovala na to, aké jedôležité, aby sa chránili. Naučila som ich všetkýmmne známym metódam. Pod názvom „Dokonalá,samostatná žena“ som ich čo najpresnejšieinformovala o všetkých rizikách a ochrane prednimi pri pohlavnom styku. A jedného dňa potomku mne do ordinácie príde jedno z týchto dievčat,totiž snúbenica môjho synovca ‒ mala ledva 14rokov ‒ (a to, čo vám tu rozprávam, som osobnevidela zapísané v „knihe môjho života“) ‒ príde tedaku mne do ordinácie a rozpráva mi s usedavýmplačom: „Gloria, som predsa ešte taká mladá, somprakticky sama ešte dieťa, a napriek tomu somuž tehotná.“ Ja som na to odpovedala: „Ty si alehus! Či som vás neučila, ako sa má človek chrániť!!!“Na to povedala, stále ešte plačúc: „Áno, iste, ale onoto proste správne nefungovalo.“ A pohľadom dosvojej „knihy života“ som videla, že mi Pán totomladé stvorenie vlastne poslal, aby som houchránila pred hlúposťou. Chcel, aby som ju

uchránila pred pádom do tejto priepasti, aby som juodvrátila od potratu jej dieťatka. Pretože umelýpotrat nám okolo krku navlieka takú ťažkú reťaz,ktorá nás tlačí k zemi a ktorú potom len sotvadokážeme za sebou vláčiť. Vyvoláva bolesť, ktorá užnikdy v našom živote neprestane. Je to tánezmyselná istota, že človek spáchal vraždu,teda že je vrahom.

A najhoršie na tom je, že človek nezavraždil lentak niekoho, ale svoje vlastné te lo a krv, svojevlastné dieťa. A v prípade tohoto dievčaťa bolonajhoršie to, že namiesto toho, aby som ju od tohoodvrátila a rozprávala o našom Pánu Bohu, vtislasom jej do ruky hrsť peňazí, aby si tento potratmohla dovoliť. A aby som uspokojila svoje svedomie‒ vôbec neviem, či sa to ešte vôbec dá nazvaťsvedomím, čo som vtedy mala ‒ dala som jej toľkopeňazí, aby mohla ísť do najrenomovanejšejpotratovej kliniky, aby potom neboli naozaj žiadnekomplikácie. A tak, ako pri tejto príležitosti, somfinancovala ešte niekoľko ‒ ak nepoviem veľa ‒potratov. Je to tak strašné, keď na to dnes pomyslím.Zakaždým, keď je takto prelievaná krv dieťatka, jeto ako veľká zápalná obeť pre satana, je toslávnostná hostina pre diabla. Šúcha si ruky a tancuje

od radosti. A nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi tospôsobuje bolesť ako pri Jeho smrti na kríži a pritýchto bolestiach sebou šklbe a zakaždým tým veľmitrpí, keď je umučené nenarodené, nevinnédieťa.

V „knihe života“ som totiž tiež mohla vidieť, akovzniká život. Videla som, ako sa naša duša tvorí vokamihu, keď sa stretne spermia s bunkou vajíčka. Vtom okamihu preskočí prekrásna iskra, ktorávyžaruje svetlo, ktoré má svoj pôvod v slnečnomsvetle Boha O tca. A brucho nastávajúcej matky jeožiarené lúčmi tejto novej duše v okamihu, keď bolaoplodnená jej bunka vajíčka. A keď potom dôjde kpotratu, potom táto duša kričí a stená číroubolesťou, aj keď sa ešte neutvorili žiadne oči aniúdy. A celé spoločenstvo svätých, celý onen svetvníma tieto výkriky a toto stenanie, keď je vraždenánová, za pomoci Boha stvorená duša. Celá nebeskáklenba sebou pri tomto výkriku šklbne a je hopočuť od jedného konca k druhému, hlasne a zreteľneako ozvenu v horách. V pekle sú tiež počuť hlasnévýkriky, ale tam sú to výkriky jasotu, ktorévydávajú všetci démoni na slávu dňa a predvádzajúpritom tanec radosti.

A bezprostredne potom sa v pekle otvára

niekoľko pečatí a vychádzajú ohavní strašidelníduchovia, ktorí sú vypustení na zem, aby znovapokúšali celé ľudstvo a zvádzali ho na scestie. Adôsledkom toho je, že ľudia sú stále viaczotročovaní satanom, stále viac prepadajúžiadostivosti a pôžitku, vyskytujú sa stále novézávislosti na vášňach a dejú sa všetky tie hrozné astrašné zločiny a ošklivosti, ktoré denne vidíme apočujeme o nich v správach a o ktorých si zakaždýmmyslíme, že už nemôžu byť horšie, a ďalší deňnarazíme prostredníctvom nových zločinov na to, žestupňovanie bolo predsa ešte len možné. Máme vôbecešte predstavu, koľko detičiek je denne zabitých nacelom svete? Už nie je možné, aby sme si predstavilirozsah tohoto obrovského zločinu. Brodíme sa vkrvi týchto neviniatok a vôbec to užnepozorujeme. Je to pre nás normálne a patrí to užk všednému životu. Keď sa niekto postaví protipotratu, je označovaný za fanatika a konzervatívca,za staromódneho a akéhosi pomäteného. A to jejeden z najväčších triumfov pre pekelné kniežasatana. Ako bude postarané o náš svet, ak cenouza nevinnú krv každého jednotlivéhonenarodeného je to, že je na zem vypustenýnový démon? Už skoro sa náš svet zatemní čiste

kvôli démonom, ktorí boli vypustení.A potom som videla, ako som bola ponorená a

umývaná touto krvou nevinných detí. A úplne vprotiklade k umývaniu v našom svete sa stávalamoja biela duša týmto krvavým kúpeľom stáletemnejšia a nevzhľadnejšia, až bola úplne čierna. Apo týchto udalostiach s potratmi som už vôbecnemala cit pre hriech. Pre mňa už proste hriechneexistoval. Všetko bolo dovolené a moje chovaniesa mi pritom ešte pripadalo ako dobré. Veď sompomáhala ľuďom. Nebola som si len vedomá toho,že týmto ľuďom pomáham k istej ceste dopekla.

A objavila sa ešte druhá vec, ktorá by mi nikdynenapadla alebo neprišla na um, keď som ja sama bolauvedená na diablovej výplatnej listine. Boli miukázané všetky detičky, ktoré som usmrtila jasama, ktoré som ja sama umelo potratila. A presnetak ‒ ako vy teraz ‒ som v prvom okamihu nevedelaako, kedy a kde! Bolo mi to však hneď ukázané amala som to potom aj jasne pred očami. Veď somvám už na začiatku hovorila, že ja sama som sizvolila ako ochrannú metódu plánovanéhorodičovstva vnútromaternicové te liesko anechala som si ho zaviesť. A v bolestnom údive som

teraz vo svojej „knihe života“ musela vidieť, koľkomojich vaječných buniek bolo oplodnených apripravených vyrásť na malé detičky. Videla som veľatých svetelných iskier, ktoré sa rozžiarili pri utváraníich duší. A počula som tiež výkriky týchto duší,ako boli vyrvané z ruky Boha O tca.

A naraz som pochopila dôvod, prečo som bolastále tak zle naladená, zatrpknutá a protivná.Bola som v zlom rozpoložení, často sa so mnounedalo hovoriť, neovládala som sa a bola somnáladová voči svojim blížnym, voči svojej rodine.Celý deň som bola len frustrovaná, nič ma nemohlouspokojiť. Často ma prepadali strašné depresie. Ateraz ako keby mi spadli šupiny z očí: „Akéjednoduché a jednoznačne jasné ‒ veď som sapremenila na stroj na zabíjanie detičiek!“ A tovšetko ma nechávalo klesať stále hlbšie do bahnahriechu. Ako som si len mohla na začiatku tohtozhrnutia môjho života domýšľať a pyšne vyhlasovať,že som nikoho nezabila? A ako som len mohlakaždého druhého, ktorý mi pripadal príliš tučný alebomi bol nesympatický, obchádzať, pohŕdať ním, áno,naozaj s ním jednať nenávistne a proste ho odmietať?Ako som mohla nosiť nos tak hore, pričom sombola úplne obyčajnou vrahyňou?

A bolo mi tiež ukázané, že človeka nezabíja lenrana z pištole . Nie, často stačí, keď honeprekonateľne nenávidíme, keď mu prajeme alebospôsobujeme zlo, keď niekoho zožiera závisť vočitejto osobe. A už tým môžeme druhého zabiť.Vražda v rodine alebo v dedine veľmi často začínatýmto jednaním, ktoré často my sami hodnotíme akovôbec nie nebezpečné, aj keď zlé.

Nezosmilníš!

Teraz pri šiestom prikázaní ‒ Nezosmilníš! ‒som si povedala: „No konečne ‒ aspoň pri tomtoprikázaní mi nemôžu vyčítať žiadne priestupky.Nebudú mi môcť predhadzovať žiadneho milenca,pretože som po celý svoj život bola intímne len sjedným mužom ‒ a to bol môj prvý a posledný, totižmôj manžel.“ Naraz mi bolo ukázané, že zakaždým,keď som ukazovala odhalené prsia a vystavovala naobdiv svoje te lo v sexi bikinách, zvádzala somcudzích mužov k tomu, aby na mňa civeli, malipritom zlé predstavy a tým boli zvedení na hriech. Atýmto celkom jednoduchým spôsobom som tak ‒ tu atam ‒ tiež skĺzla do manželskej nevery. Ale tiež sommala vo zvyku stále znovu a znovu radiť inýmženám, že majú byť svojim manželom neverné,pričom som im hovorila: „Nebuďte predsa hlúpe,odplaťte im to, len im to neprepačujte, ale skôr sarozíďte a radšej sa dajte rýchlo rozviesť!“

Len týmto táraním a týmito zlými radami som sapodieľala na jednom opovrhnutia hodnomcudzoložstve. A takto pri tomto prehľade svojhoživota som aj jasne spoznala, že takzvané hriechyžiadostivosti te la sú ohavné. Vedú priamo do

zatratenia a je potrebné ich úplne striktne odmietnuť,aj keď to už dnes veľa ľudí považuje za normálne ahovoria, že im to voňalo a že to bolo úplne skvelé, žečlovek tú a onú skúsenosť raz musel sám zažiť, že točlovek musí skúsiť, aby sa dozvedel, či sa pritompociťuje rozkoš alebo či dochádza k celkomzvláštnemu vrcholu. Mnohí sa vôbec neštítia, aby siako argument na svoje konanie zobrali dokoncaporovnanie sa so zvieratami, a hovoria: „Nech násto preháňa tak divoko ako divokú zver!“ A tiež zahomosexualitu je často predkladaný argument, že jecelkom prirodzená a chcená Bohom, pretože je užtiež predsa dokázané, že aj v ríši zvierat existujehomosexuálne párenie. Áno, a či nepozorujeme,že si tým berieme za vzor zvieratá? A to márovnaký význam, ako keď sa odhadzuje duša. To, čímsa vyznačujeme ako Boží obraz ‒ totiž Nímstvorenou nesmrteľnou dušou v každom človeku ‒ totýmto hádžeme psom. Bohužiaľ som sa vo svojomživote vytrhla z ruky Božej. Musela som so smútkomzistiť, že hriech nie je len urobený skutok, ale žemôžem ťažko hrešiť aj v najskrytejšíchmyšlienkach a vo svojej duši. Veď to tiež jeuvedené vo vyznaní hriechov: „myšlienkami,slovami a skutkami“.

Bolo pre mňa tiež veľmi bolestné, keď som muselaspoznať, aké majú všetky tieto spáchané hriechydôsledky a dlhú dobu pôsobia ďalej. Hriechcudzoložstva ‒ lepšie povedané hriechycudzoložstva ‒ môjho otca zapríčinili veľkú škodujeho deťom a zadusili ich duše. Tak som začalaopovrhovať všetkými mužmi a moji bratia sa stalipravými odliatkami, vernými kópiami svojho otca,ktorí sa všade vychvaľujú tým, že sú ešte pravými„mačmi“, naozajstnými záletníkmi a veľkýmipijanmi. A ešte si na tom aj veľmi zakladajú. Pyšne tovytrubujú do celého sveta. Vôbec si nerobia starosti,ako veľmi tým zasa škodia vlastným deťom. A pretosom svojho otca videla na onom svete tak veľmiplakať. Len tam pochopil a videl, akým veľkýmdedičstvom svojich hriechov zaťažil svojich synov ajdcéry. A pochopil, akú škodu tým spôsobil v Božomporiadku a vo stvoreniach Boha Otca.

Nepokradneš!

V siedmom prikázaní ‒ Nepokradneš! ‒ som sibola svojou vecou zasa celkom istá, považovala somsa za veľmi čestnú a nemala som si čo vyčítať! AlePán Boh mi drastickým spôsobom ukázal, že u mňadoma začalo hniť a plesnivieť veľa zostávajúcichpotravín, pretože som pri nakupovaní jednoduchomala príliš veľké oči a vôbec sme nemohli všetkozjesť. Teda, pokým ja som nechávala skaziťpotraviny, na celom svete bolo toľko hladu. A keďmi to On postavil pred oči, povedal k tomu len: „Jasom bol hladný a pozri sa, čo si ty urobila stým, čo som ti dal ‒ nevážila si si to a nechalasi to skaziť. Bola Mi zima a pozri sa, ako si sanechala zotročiť módnymi trendami a vonkajšímvzhľadom. Aký majetok si zaplatila za injekcie, abysi bola štíhlejšia. Urobila si sa tiež otrokyňou svojhovlastného tela. Skrátka, povýšila si svoje te lo nabožstvo, urobila si ho modlou.“ A tak mi náš Pánpostavil pred oči, že som sa tým stala tiežspoluvinnou na veľkej biede v našej zemi a žesom tak isto aj v tomto Božom prikázaní na sebauvalila vinu. Ďalej ma tiež upozornil na to, žezakaždým, keď som o niekom hovorila z le , kradla

som mu jeho česť. A niečo takéto znovu napraviť,znovu to vrátiť do pôvodného stavu, je takmernemožné. Bolo by oveľa ľahšie, keby som niekomuukradla bankovku, pretože potom by som mu mohlapeňažný obnos jednoducho vrátiť, aby som svojeprevinenie znovu napravila. Preto je tiež lúpež„dobrej povesti“ nejakého človeka oveľa závažnejšianež práve jednoduchá krádež vecí alebo peňazí. Ajsvoje deti som okradla, keď som im odoprela byťdobrou ženou v domácnosti a matkou, matkounežnou, ktorá sa o deti stará, ktorá je tu stále pre nea je im praktickým vzorom nezištnej a obetavejlásky. A nie matkou, ktorá sa len sama potuluje poulici a deti nechá doma samy v opatrovanítelevízora ako náhradného otca a počítača akonáhradnej mamky a v kruhu mnohých videohierako náhradných súrodencov.

A aby som uspokojila svoje svedomie, kupovalasom im za drahé peniaze stále len najlepšie značkovéoblečenie, aby aspoň v škole a pred svojimi priateľmiurobili dojem a mohli vyvolávať závisť. Ešte viacejsom sa zdesila, keď som videla, ako si moja matkarobila výčitky svedomia a pýtala sa, či vôbec boladobrou matkou. A to aj napriek tomu, že mojamaminka bola veľmi zbožná a dobrá žena, žena v

domácnosti a matka rodiny, ktorá nás vždy znovu aznovu napomínala, milovala a ukazovala, akú veľkámá starosť o nás a o naše potreby. Presne tak svojímspôsobom aj môj otec stále znovu a znovu ukazoval,ako nás má rád a že sme tým najdôležitejším v jehoživote. A ako som tam tak bola ponorená do týchtomyšlienok, povedala som si sama pre seba: „Čo sa asistane so mnou, ktorá som svojim deťom ani ničnedala, možno vôbec nespozorujú, že teraz tu užnebudem, pravdepodobne im vôbec nechýbam!“ Pritýchto slovách mi prebehol mráz po chrbte,doprevádzaný bolesťou, ktorá mnou prešla ako meč ‒stredom srdca. Hanbila som sa za všetky svojezlyhania na celej čiare. Je potrebné, aby ste vedeli, žečlovek môže v „knihe života“ vidieť všetko tak akovo filme. A tak som tam práve videla, ako sa mojedeti pri jednej príležitosti navzájom rozprávali apovedali nasledujúce: „Dúfajme, že moja matka budepotrebovať ešte dlhšiu dobu, aby prišla domov.Dúfajme, že uviazla niekde v zápche, pretože mojamamka je veľmi nudná a celú dobu dokáže lenhundrať a kritizovať...“ Aké otrasné ale bolo, keďsom počula trojročné dieťa a o niečo staršiu dcéru,ako takto hovorili o svojej krkavčej matke! A znovusom si uvedomila, že som ich olúpila o naozajstnú

matku. Neposkytla som im žiadny pokojnýdomov. Zabránila som, aby v detských rokochmohli ‒ prostredníctvom môjho vzoru ‒ spoznaťBoha. A nenaučila som ich, ako sa milujúblížni. Pretože je to predsa také jednoduché: Aknemilujem svojho blížneho, nebudem mať tiež ničdočinenia s naším Pánom Bohom, a ak samanemám žiadny súcit a milosrdenstvo aneuskutočňujem ho v praxi, potom aninemôžem byť s Bohom, a tak ani nikohonemôžem priviesť bližšie k Bohu alebo odovzdávaťvieru. Pretože Boh je Láska...

Nepreriekneš krivého svedectva

No dobre, teraz vám chcem ešte krátko niečopovedať na tému: Nevydávať krivé svedectvo protiblížnemu a neklamať. A pri tomto som toskutočne dotiahla na prieborníčku. Počuli to všetci?!?Pretože mojím otcom sa stal diabol. Pretože každý znás má svojho otca, buď Boha Otca, alebo je to právesatan, ktorý Mu upiera otcovstvo. Ak je BohLáska, a ja som ale plná hnevu, kto je potommojím otcom? To predsa nie je ťažké zodpovedať aje ľahké to pochopiť, ak mi Boh stále znovu a znovukáže zmieriť sa a odpustiť, ak ma On vyzýva k tomu,aby som milovala svojich nepriateľov a tých, ktorími škodia ‒ a ja mám v hlave len pomstu a myslím naheslo: „Zub za zub.“ A to bol skutočne vtedy môj sveta moje predstavy. Dobre, kto teda bol mojím otcom?A k tomu ešte: O n, náš Pán Boh, je Pravda sama,a satan je knieža lž i. Kto bol teda mojím otcom?Už vidíte. Môžem to otáčať a prekrúcať ako chcem.Výsledok je stále: To ja sama som si vo svojomživote zvolila diabla za otca.

A hovorím vám, neexistuje žiadne rozdeľovanieklamstva do kategórií. Neexistujú klamstvá aniružové, ani tmavo žlté alebo strakato zelené. Každá

lož je len lož. A presne tak, ako neexistujú tietospomínané zafarbené lži, neexistuje ani „lož z núdze“alebo „láskavá lož“ alebo „milosrdná alebo súcitnálož“ a ešte tak veľa iných druhov, ktoré vymysleliľstiví ľudia podľa démonického návodu, aby malivýhovorku. Každá lož je len lož. A diabol je otecvšetkej lž i, klamár od počiatku.

Lži, ktorých som sa svojím jazykom dopustila,boli také, také príšerné, jednoducho strašné. Mohlasom vidieť, ako som tým hádzala iba len šestky. Prikaždej príležitosti, ako napríklad pri ohováraniach,ktoré som púšťala do sveta, keď som si z druhýchrobila srandu, alebo keď som ľahkovážne vymýšľalapre druhých ľudí zlé prezývky a potom ich hovorilacelému svetu a zakaždým som sa ešte pri tomškodoradostne bavila. Ako veľmi a ako veľa ľudísom tým zranila, urazila, vydala na posmech aohovorila! A to všetko som robila svojim blížnym.Neviete si vôbec predstaviť, ako taká prezývkadokáže človeka zraniť. Môže tým získať komplexymenejcennosti, ktoré ho sprevádzajú celý ž ivota vždy znovu a znovu pripravujú bolesti. Napríkladjednu kamarátku, ktorá bola trochu bucľatejšia, somjednoducho nazývala len „tou tučnou“ alebo„sadlovitou guľou“. Už nikdy sa tohto označenia

nezbavila a zostala vždy len „sadlovitá guľa“. Veľmijej to ublížilo. Táto frustrácia z nej urobilafrustrovaného jedáka, čo zasa malo prirodzene dopadna obvod jej tela. Často ju preto so sebou nebralialebo nepozývali. A tak vidíte, ako slová môžu maťza následok aj zodpovedajúce skutky ‒ a nakoniec ztoho vznikne celá kopa zla. Všetko sú len jedovatéplody jedného ľahkovážne vypusteného slova.

... a nepožiadaš majetku jeho!

Keď preskúšali môj život na základe DesatoraBožích prikázaní, vyšlo jasne najavo, že všetko mojezlo, hriechy a zloba mali svoj pôvod v chamtivosti.Toto bláznivé prianie, táto dychtivosť proste všetkovlastniť a o všetkom rozhodovať. Musím maťmiesto, musím byť. Vždy som si myslela, že budemšťastná, keď budem vlastniť všetky peniaze sveta abudem veľmi bohatá, a toto prianie , aby som malapeniaze, sa u mňa čoskoro zvrhlo na posadnutosť.Bola to veľká škoda a pre mňa veľká tragédia. Keďsom totiž vlastnila skutočne veľa, veľa peňazí amohla som si takmer všetko dovoliť, prežívala somnajhoršie a najnešťastnejšie obdobie svojho života.Moja duša sa dostala na dno, že som si dokoncachcela vziať život. S toľkými peniazmi abohatstvom, a napriek tomu sama a vnútorneprázdna, osamelá a opustená. Sama som prežila, čoznamená: Láska, priateľstvo, náklonnosť sanedajú peniazmi kúpiť.

Aj pri pokuse kúpiť za všetky peniaze sveta lásku‒ sa dostane väčšinou len pokryteckosť, faloš,lichôtky a predstieraná poníženosť. Bola somvtedy hlboko sklamaná, zatrpknutá v slepej uličke

svojho života, ktorú som si sama zvolila. Dosiahlasom vrchol frustrácie a tam vial mrazivý vietor,ktorý mi len vnášal do mysle otázku: Prečo si semvôbec vystúpila? Hrabivosť, ako aj každá inážiadostivosť, teda táto dychtivosť po peniazoch abohatstve, táto závisť toho, čo už má iný, toto „tomusím mať tiež“ sa do mňa zakliesnilo, chytilo ma zaruku a priviedlo ma na scestie. Táto chamtivosť maviedla priamym smerom do pekla, preč od môjhoStvoriteľa, Boha, z ktorého ruky som sa týmto„chcieť mať“ vytrhla.

„KNIHA ŽIVOTA“

A po tomto rozbore môjho života na základeDesatora Božích prikázaní mi bol poskytnutý pohľaddo mojej „knihy života“ . Bol to nádherný okamih.Proste nenachádzam slov, aby som mohla primeranepopísať túto „knihu života“ . Začala mojímpočatím. Akonáhle sa spojili bunky mojichrodičov, prebleskla iskra. Malá, prekrásna svetelnáexplózia a z nej sa vytvorila duša, moja vlastnáduša, úplne chránená v rukách Boha O tca ‒ a vBohu O tcovi som tak videla láskyplného anežného O tecka.

Bol so mnou 24 hodín denne, viedol ma za ruku,chránil ma, neustále mal o mňa starosť a stál zamnou. Nikdy ma nespustil z očí a nenechal masamú. A všetko, čo mi v prvej chvíli pripadalo akotrest alebo veľké nešťastie, nebolo ničím iným akovýrazom Jeho lásky a Jeho starostlivosti o mňa.Pretože On sa na mňa nepozeral zvonku a nehľadelna moje dobre formované telo. Nie, On sa pozeral domôjho vnútra, On skúmal moju dušu a pritom videl,ako som pomaly, ale iste, schádzala z Jeho cesty aako som odmietala Jeho záchranu a spásu. A tak somveľa situácií svojho uplynulého života pri pohľade do

svojej „knihy života“ zažila v jej súvislostiach avidela som súčasné dôsledky svojho konania arozhodnutia svojej slobodnej vôle. Pre lepšiepochopenie vám chcem preto porozprávať jedenpríklad, ktorý ukazuje, aká nádherná je táto „knihaživota“ . Za svojho života som bola veľmi falošná apokrytecká. Tak som často svojim známym ‒ aleboaj priateľkám ‒ hovorila lichotivým hlasom: „Jéj!Pozrime, ako ti to dnes pristane! T ieto tvoje šaty súproste skvelé a tak ti sedia! Ako v nich krásnevyzeráš!“ Ale v „knihe života“ človek dokonca vidíaj to, čo si pritom myslí a čo sa odohráva v jehovnútri. A tu som vnímala, že som si pritom v srdcihovorila: „Fuj! Aká je hrozná! A veď si pritom ešte ajmyslí, že je snáď kráľovnou krásy!“ Vidíte, že bolizároveň moje myšlienky v mojom skrytom vnútri. Vtejto „knihe života“ človek vidí a počuje tietoudalosti ako vo filme, a tak som tiež všetko videla apočula presne tak, ako som to vtedy za svojho životatiež počuteľne povedala, s jediným rozdielom, že somtiež mohla vidieť a vnímať svoje myšlienky. Bolo toako dvojkanálový zvukový film v rôznychjazykoch alebo ako film s titulkami. Jeden zvukovýkanál prenášal presne to, čo som zo seba vydávalasvojím jazykom a s pokrytectvom, a druhý kanál

mi dával počuť a čítať myšlienky, ktoré sompritom mala, a mohla som pritom tiež vidieť stavsvojej duše, svoje vnútro. Sami by ste mysleli natechnický zázrak, keby ste niečo takého zažili sosvojimi výrokmi alebo situáciami svojho vlastnéhoživota. Je to jednoducho veľkolepé! A tak som videlavnútornú skutočnosť svojho života. Všetky mojeklamstvá tu ležali úplne odhalené, vreli ako v hrncibez pokrývky, boli nahé a bez príkras, každý ichmohol vnímať. Celý svet ich mohol vidieť. Boližijúce a odkrývali moje vlastné zahanbujúce činy.Moju matku, ako často som ju vodila za nos a úplnesprosto podvádzala. Často mi totiž právomnedovolila, aby som išla vonku a stretávala sa sosvojimi „zlými kamarátmi“. Ale s poznámkou:„Mami, mám teraz ešte skupinovú prácu v školskejknižnici!“ som už bola v okamihu preč. A mojamatka to „zjedla aj s navijákom“ a uverila mojejpohotovej lži. Ako často som si takýmitoklamstvami ukradla čas samoty, túlala som sa okolodomov, pozerala si pornografické filmy alebo išla dobaru, aby som so svojimi „kamarátkami“ popíjalapivo. A teraz to všetko videla tiež moja matka vmojej „knihe života“ , ktorá tu bola pre všetkýchotvorená. Nič jej neuniklo. Ešte ďalší príklad toho,

čo som videla vo svojej „knihe života“. Moji rodičiami vždy so sebou do školy na obedňajšiu prestávkudávali banány. V tej dobe sme žili naozaj vo veľmichudobných pomeroch, takže môj obed sa väčšinouskladal práve len z banánov, tu a tam zo žemle amlieka. Často som jedla banány už cestou do školy ašupky som odhadzovala proste všade, kadiaľ sompráve išla, bez ďalšieho premýšľania. Nikdy minezišlo na um, nikdy som si nelámala hlavu nad tým,čo všetko sa môže stať kvôli takejto klzkej,nepozorne odhodenej banánovej šupke, aké škodymôže niečo takéto spôsobiť inému človeku. A šupkyod banánov, ktoré som odhodila, sa tu len tak prostepovaľovali. Prekvapujúce a najpôsobivejšie bolo, akomi Pán Boh ukázal, čo niektoré ‒ samozrejme nievšetky ‒ z týchto povaľujúcich sa šupiek spôsobili.Videla som osoby, ktoré kvôli týmto šupkám odbanánov spadli, a v niektorých prípadoch by tietopády mohli kvôli hustej premávke dokonca dopadnúťsmrteľne, a ja by som tak bola vinná, keby bolvyhasol nejaký ľudský život. A to všetko len kvôlibezmyšlienkovitosti, z chýbajúceho pocituzodpovednosti a chýbajúceho milosrdenstva vočimojim blížnym. Tak isto to bolo aj v inom prípade,keď mi jedna pokladníčka v supermarkete omylom

sama od seba vrátila o celých 4.500 peso viac. A vtejto situácii som potom išla tiež v jednom z málaprípadov na spoveď, kde som skutočne pociťovalaúprimnú, hlbokú ľútosť a veľkú bolesť nad svojímhriešnym počínaním. Môj otec nás deti vždy nabádalk tomu, aby sme boli vo svojom živote čestné anapriek chudobe považovali česť osoby za veľkédobro ‒ predovšetkým aj svoju vlastnú. Nemali smenikdy siahnuť na peniaze druhého, ani keď sa jednalolen o niekoľko centov. Keď sa teda stala táto udalosťs vrátením peňazí, spozorovala som omyl len v aute,keď som už zasa bola na spiatočnej ceste do svojejordinácie. A povedala som si sama pre seba: „Ach,táto hlúpa stará krava, to hlúpe hovädo, či minevrátila o 4.500 peso viac ‒ a na mne je zase teraz,aby som k nej išla späť a tie peniaze jej vrátila!“ Bolasom už zasa na ceste k supermarketu, keď som sadostala do obrovskej dopravnej zápchy. V autorádiusom počula, že dookola je všetko uzavreté. A znovusom nahlas premýšľala a povedala som si: „Ach! Toje naozaj vrchol! Teraz mám ešte aj strácať hodinysvojho drahocenného času len preto, že tá hlúpakrava bola taká blbá, namiesto toho, aby správnepočítala. Veď jej nikto nekázal, aby bola hlúpa akohus a prepočítala sa! Teraz idem proste domov a za

takýchto okolností jej t ie peniaze už vôbec nevrátim!Nie, v žiadnom prípade, veď si to zavinila sama.“ Alenapriek mojim výhovorkám mi z tejto udalosti speniazmi zostali výčitky svedomia. A pretože otectak často a tak zreteľne zdôrazňoval práve základpočestnosti, a tým ho tiež upevnil v mojomcharaktere, išla som teda nasledujúcu nedeľu na svätúspoveď a povedala som kňazovi, ktorý sedel vspovednici: „Dôstojný otče, zhrešila som, pretožesom si privlastnila 4.500 peso, keď som už nevrátilatento obnos jednej pani, ktorej t ie peniaze vlastnepatrili.“ Potom som už vôbec nedávala pozor, čo mispovedník k tomu povedal alebo ako ma o tompoučoval. A keď som potom videla túto scénu v„knihe života“, je potrebné, aby ste vedeli, že tenZlý, diabol, mi skutočne tento hriech užnemohol pripisovať a označovať ma za zlodejku,pretože som sa z neho naozaj vyspovedala. Aleteraz vám budem rozprávať, čo mi o tom povedalPán Boh:

„Táto chýbajúca láska k blížnemu, ktorú situ dala najavo, keď si neurobila ž iadnezadosťučinenie za svoj hriech, tiež nie je vporiadku. Tých 4.500 peso bola pre teba sícemaličkosť ‒ pretože si takéto obnosy denne

vyhadzovala z okna za hlúposti, ktoré sibezpodmienečne chcela mať ‒ ale pre túto chudobnúženu s minimálnou mzdou, ktorá musela ešte pol dňapracovať a zanechať svoje deti, aby vôbec nejakovyšli, ‒ pre ňu bolo týchto 4.500 peso živobytím nacelé tri dni, jej kapitál na jedlo a pitie pre celú rodinuna tieto tri dni.“ A viete, čo pritom bolo najhoršie anajdojemnejšie? Ako ma Pán nechal vidieť tútoscénu: Mohla som totiž na vlastné oči vidieť, akotým táto žena so svojimi deťmi skutočne muselatrpieť a ako táto rodina niekoľko dní musela znášaťskutočný hlad. Všetko len mojou vinou. Dôsledkymôjho hriechu. Tá žena toto všetko znášala sosvojimi malými deťmi a k tomu ešte musela maťstrach, že stratí svoje miesto pri pokladni vsupermarkete. Pretože tak poukazuje náš Pán Bohv „knihe života“ na naše chovanie. Ukazuje nám,kedy sme niečo urobili, kto týmto naším činom museltrpieť, kto musel niesť dôsledky, ku ktorým zlýmskutkom tým bol podnietený blížny, keď bol plnýsúcitu, a ako sa potom správal alebo čo potom robil.

ZÁVEREČNÁ OTÁZKA

Nakoniec sa ma Pán Boh opýtal: „Aké miprinášaš duchovné poklady?“

Ešte si myslím: „Čo asi myslí týmiduchovnými pokladmi?“ veď som pred Ním stála sprázdnymi rukami, veď moje ruky boli bez ničoho,len tak mi viseli z ramien bez toho, žeby niečo držalialebo konali. A vtom okamihu počujem, ako ku mnehovorí: „Čo ti je teraz platné, že si vlastnila dvabyty, že bolo tvojím vlastníctvom niekoľko domov,že si dokonca mohla nazývať svojimi viaceroordinácií? Čo ti je teraz platné, že si sapovažovala za vysoko vzdelanú odbornú zubnúlekárku, ktorá je veľmi úspešná? Mohla si sem sosebou priniesť čo i len jedno zrnko prachu z jednejtehly tvojich budov? Máš snáď so sebou svojunabitú peňaženku alebo tučnú šekovú knižku?“ Akeď sa ma potom ešte opýtal: „Čo si urobila stalentami, ktoré som ti dal?“, pomyslela som si:„Čo asi myslí za talenty? Čo mi tým chce povedať?“A naraz mi svitlo. Uvedomila som si to. Áno, dostalasom príkaz, príkaz brániť a šíriť „Kráľovstvo Lásky“,„Kráľovstvo Božie“. Jednoducho som úplne zabudla,že mám tiež dušu, a ešte oveľa menej som si

pamätala, že som tiež dostala talenty. A už vôbecsom si nebola vedomá, že jedným z týchto talentovbola schopnosť, aby som bola nástrojomBožieho Milosrdenstva, aby som pôsobila ako Jehomilosrdná ruka. A tak som si ani nerobila starosti soskladaním účtov, že všetko dobro, ktoré somopomenula a tiež nevykonala, pripravilo PánuBohu veľké bolesti a veľa zármutku.

BOŽIA LÁSKA

Pretože je potrebné, aby ste vedeli, na čo sa maPán stále znovu a znovu pýtal! Stále znovu aznovu ma oslovoval kvôli Láske, kvôlinezištnej, bezpodmienečnej Láske. A preto vždyznovu vychádzal najavo nedostatok tejto Lásky, tejtoCaritas, tejto dobročinnosti, tohto širokého spektrakresťanskej lásky k blížnemu. Táto neprítomnosťJeho Božskej lásky, ktorú nám všetkým On dal dovienka ako príkaz a talent, bola ‒ krátko povedané ‒výsledkom, zhrnutím všetkých udalostí môjhodoterajšieho života. A potom mi vysvetlil: „Vieš,tvoja duchovná smrť, odumieranie tvojej dušezačalo...“ A teraz som videla úplne zreteľne: Bolasom síce ešte ž ivá, ešte som dýchala, ale bola somvlastne už mŕtva... Keby ste len sami videli, čo je to„duchovná smrť“! Čo znamená, že duša odumrela,zadusila sa. Mali by ste vidieť, ako vyzerá duša, ktoráuž len pociťuje Nenávisť. Aká hrôza a des vychádzajúz takejto duše, ktorá je už len zatrpknutá, na obtiaž aneznesiteľná. Celú dobu myslí len na to, ako bymohla celému svetu spôsobiť ďalšie zlo. Práve taktovyzerá duša, ktorá je naplno obťažená ťažkýmihriechami. Moja duša je toho príkladom. Navonok

som príjemne voňala a bola som ovešaná drahýmišatami, ale moja duša tu vo vnútri odpornesmrdela a potulovala sa len v priepastiachľudskej a diabolskej z loby.

Je len úplne pochopiteľné a oprávnené, že sommala všetky tie depresie a zmocňovala sa mazatrpknutosť. A On mi vysvetlil nasledujúce: „Tvojaduchovná smrť začala totiž už tým, ako ti boliúplne ľahostajní tvoji blížni a ich utrpenie .Ako si s nimi už proste nesúcitila. Bolo tonapomenutie odo Mňa a malo ti byť varovnýmsignálom, keď som ti staval pred oči utrpenietvojich blížnych ‒ pri toľkých príležitostiach avo všetkých častiach sveta. Alebo keď si mohlavidieť v televízii alebo v iných oznamovacíchprostriedkoch, ako boli ľudia unášaní, zabíjaní,roztrhaní bombami a vyháňaní, mala si na jazykučasto len povrchný komentár, ako: „Ó! T í úbohíľudia! Akého hriechu sa na nich dopúšťajú!“ Aleutrpenie tvojich blížnych sa ťa vôbecnedotýkalo, nepreniklo do tvojho skamenenéhosrdca, ich osud sa od teba odrážal. Vo svojomsrdci si teda vôbec nič nepociťovala! Tvoje srdcebolo tvrdé ako kameň, ľadová skala. Tvojehriechy premenili tvoje srdce na kameň,urobili ho tvrdým a chladným!“ A keď sa teraz

moja „kniha života“ zatvorila, dokážete si istepredstaviť, aká hanba a smútok ma prepadli.

Ale k tomu sa ešte pridalo, ‒ a táto bolesť bolaešte väčšia, ešte neznesiteľnejšia, ‒ že sompociťovala najväčšiu ľútosť nad tým, ako zle anevďačne som sa vo svojom živote správala vočisvojmu Stvoriteľovi, Bohu Otcovi. Pretože napriekvšetkým mojim ťažkým hriechom, napriek môjmucelkom nečistému duchu a mojej veľkej ľahostajnosti,napriek mojej vlažnosti a všetkým mojim odpornestrašným pocitom voči mojim blížnym, ma PánBoh vždy, a dokonca až do posledného okamihuhľadal, šiel za mnou a čakal na znamenie mojejvôle k obráteniu a návratu.

Stále znovu a znovu mi posielal osoby, ktorékrižovali moju životnú cestu a boli jeho nástrojmi,aby mnou pohli, aby som premýšľala a vrátila sa kNemu. A týmto spôsobom ku mne hovoril,upozorňoval na seba, týmto spôsobom ma ‒ častocelkom nahlas ‒ volal.

Tiež mi vzal veľa vecí, aby ma poholpremýšľať. Poslal mi skúšky a ťažké časy. Akopolená pod nohy mi posielal veľké sklamania. Tovšetko priebežne robil, len aby ma opäť získalnaspäť, aby ma priviedol na správnu cestu do

Otcovho domu. Až do posledného okamihu skúšalskutočne všetko a čakal na znamenie odo mňa. Onale nikdy nelámal moju slobodnú vôľu. Malasom spoznať všetko Jeho volanie a čakanie apotom urobiť správne rozhodnutie zo slobodnejvôle .

Viete , kto a aký je Boh ‒ O tec nás všetkých?Stojí ako žobrák na okraji našej ž ivotnej cesty.A ako žobrák nás rovnako stále znovu úpenlivo prosí,beží za nami, je často tiež na obtiaž. On plače apokúša sa obmäkčiť naše skamenené srdcia a jesmutný až do hĺbky svojho Najsvätejšieho Srdca, keďmusí tak často prežívať, ako sa k Nemu len chladneobraciame chrbtom a proste Ho neberieme navedomie, alebo tiež len tak robíme, ako keby sme siHo nevšimli. On sa tak často a toľkokrát ponižuje ‒presne tak, ako sa ponížil na kríži ‒ len aby dosiaholto, že sa obrátime a zmeníme svoj život, že savrátime k Nemu do otcovho domu. A keď som Mupovedala: „Počúvaj, môj Pane, Ty si ma zatratil!“‒ zasa som si už uvedomila, aká je to odo mňadrzosť. Samozrejme to zasa raz nebola pravda,pretože nie O n ma zavrhol, ale ja sama som sito všetko zapríčinila. Bolo mi jasné, žerozhodnutie som urobila ja podľa chuti a nálady ‒ v

slobode ľudského stvorenia, na ktorú Boh vždy dbá.Vybrala som si svojho otca a svoj klan. A otec,ktorého som pre seba vyvolila, nebol Boh Otec, aleza otca a vodcu svojho života som si vzala satana,diabla. Zariaďovala som svoj život podľa jeho vôle ajeho klamstiev. On a jeho klam, to bol zmysel môjhoúbohého života. A ako sa teraz moja „kniha života“zatvorila, v duchu zisťujem, že stále ešte visím hlavoudolu na okraji hrozivého, temného hrtanu. A stáva sami istotou myšlienka, že bez toho, aby som sa mohlabrániť, budem neodvolateľne padať do tejto tmavejdiery, kde si na konci predstavujem bránu, ktoroupotom už vstúpim do „večnej temnoty“, a nikdy sauž nestretneme. A tak som začala zúfalo všetkou siloukričať a volať. Utiekala som sa k všetkým svätým,aby ma ráčili zachrániť. A nedokážete si vôbecpredstaviť, koľko svätých mi naraz zišlo na um.Vôbec som nevedela, že poznám toľko svätých a ichmená. Veď som bola takou vlažnou, ba ešte viac,skutočne zlou katolíčkou.

Ale v tomto okamihu mi len prebehlo hlavou, abysom bola zachránená. A bolo mi úplne jedno, či mazachráni svätý Jozef Robotník alebo svätý Františekz Assisi alebo iný vzývaný svätec. Hlavne, aby sombola zachránená. Nakoniec mi ako napriek došli

mená svätcov, ktoré som vzývala. Už mi totiž žiadnynezišiel na um a naraz bolo zasa hrobové ticho. Atoto ticho ma nechalo, aby som opäť pocítila svojeneopísateľné bolesti. Vnímala som prázdnotu, ktorábola beznádejná. Cítila som sa osamelá a úplneopustená. A mohla som myslieť len na to, že na zemina mňa iste všetci ľudia myslia a pritom majú v hlavelen moju „povesť tej dobrej, krásnej a svätej“ . Veďsom si túto povesť zámerne vybudovala svojímzdanlivým svetom, ktorý som si sama vytvorila.Všetci pre mňa smútili, hovorili o mojej „svätosti“ ,čakali na moju smrť, aby svoju „svätú“, ktorú predsaosobne poznali v skutočnom živote, potom vzývali aprosili o ten alebo onen „zázrak“. A len sa pozrite, vakej nepríjemnej situácii som bola. Nikto z týchtosmútiacich ľudí na zemi, ktorí čakali na moju smrť ‒ani moji najhorší nepriatelia ‒ by si nedokázalipredstaviť, v akej beznádejnej situácii som sanachádzala. Totiž celkom blízko pred večnýmzatratením, pred odpochodovaním do pekla, vexistenciu ktorého väčšina týchto smútiacich ľudípravdepodobne už vôbec neverila. A ako mi tak tietoúvahy prechádzali mysľou a k tomu som stále lennesúhlasne potriasala hlavou ‒ na znamenienepochopenia tohoto nesúladu medzi mojou situáciou

a smútočnými myšlienkami pozostalých ‒ tuzdvihnem svoje oči hore, vidím oči svojej matky anaše pohľady sa stretávajú. Dívame sa na seba,hľadíme si priamo do očí. A za veľkých bolestí volámk svojej matke:„Mami! Aká hanba! O ni ma zavrhujú. Stadiaľ,kam teraz musím ísť, sa už nikdy nevrátim auž sa nikdy neuvidíme.“

A v tomto okamihu je mojej matke dopriataveľká, obdivuhodná milosť. Veď bola celú dobu úplnenehybná a strnulá. A naraz je jej dovolené zodvihnúťhore dva prsty a dáva mi nimi jednoznačné znamenie,aby som sa tiež pozrela hore. A v rovnakom okamihumi padajú z očí dve veľké šupiny, ktoré mi pripravilinepredstaviteľné bolesti a ktoré boli dôvodom mojejduchovnej slepoty. Padajú mi teda z očí a náhle vidímniečo neopísateľne krásne, nášho Pána Ježiša Kristauprostred. Súčasne mi prichádza na rozum, ako mi razpovedala jedna z mojich pacientiek:

„Pozrite sa, pani doktorka, a zapíšte si to zauši. Ste zameraná veľmi materialisticky, alejedného dňa si spomeniete a budete myslieť nato, čo vám teraz poviem. Áno, bude vám todokonca veľmi potrebné, keď budete vnajväčšom nebezpečí, ktorému nebudete môcťuniknúť. Vôbec pritom nie je dôležité , akého

druhu to nebezpečie bude. Až teda budete vtejto situácii, potom jednoducho vzývajte nášhoPána Ježiša Krista a proste Ho, aby vás ráčilprikryť a chrániť svojou drahocennou SvätouKrvou. Takto vás nikdy neopustí alebonezanechá samu. Pretože O n svojoudrahocennou Svätou Krvou zaplatil výkupné ajza vás a za spásu vašej duše!“

A v najväčšej ľútosti a zahanbení, s veľkýmibolesťami v srdci som zakričala z plných pľúc: „PaneJežišu Kriste , maj so mnou súcit! O dpusť mi!Pane, daj mi predsa nejakú druhú príležitosť!“

A nato zažívam najkrajší okamih celej tejtoudalosti. Proste neviem nájsť slová, ktorými by somsprávne popísala tento okamih. On, náš Pán JežišKristus, zostupuje a vyvádza ma z toho čierneho,hrozivého hrtanu, z tejto diery naháňajúcej strach. Akeď ma odvádzal a vzal za ruku, odpadla z môjho telavšetka tá háveď, tie slizké hnusné hovädá a tietohoriace škvrny, ktoré som predtým cítila, a celá zempodo mnou bola plná tejto špiny. Dvíha ma teda horea privádza ma k tomu rovnému miestu, ktoré som užpredtým opísala. A s nesmiernou, proste ľudskýmislovami nevyjadriteľnou láskou mi hovorí: „Vrátišsa na zem, dostaneš svoju druhú šancu...“ ‒ alepritom tiež veľmi vážne hovorí: „Ale túto milosť

návratu dostávaš vôbec nie pre množstvomodlitieb tvojich priateľov a rodinnýchpríslušníkov. Veď sa predsa dá očakávať a jeúplne normálne, že tvoja vlastná rodina aľudia, ktorí si ťa vážia, sa za teba modlia aúpenlivo Ma kvôli tebe prosia. Ale môžeš savrátiť vďaka modlitbám množstva ľudí, ktorínie sú tvojej krvi a ktorí sa nepočítajú k tvojejrodine. Toľko úplne cudzích ľudí horkoplakalo, modlili sa ku Mne so z lomenýmsrdcom a z hĺbky duše a dvíhali ku Mne svojesrdcia s citom najväčšej lásky a náklonnostivoči tebe.“

A v tom okamihu vidím, ako začína svietiťnespočetné množstvo svetiel, malých bielychplamienkov, ktoré sú plné nezištnej, čistej lásky. Anáhle vidím všetky osoby, ktoré sa za mňa modlili.Ale jeden z týchto plameňov bol obzvlášť veľký,vynikal a svietil medzi všetkými ostatnými,vyžaroval viacej svetla ako všetky ostatné. Bol toplameň osoby, ktorá do svojej modlitby vložilanajviac nezištnej, pravej lásky k blížnemu. Zaujímalasom sa teda, aby som videla, kto bol tento človek,ktorý napriek tomu, že ma vôbec nepoznal, pre mňavynaložil toľko lásky. A tu mi Pán povedal:

„Tento človek, ktorého vidíš tamto, je osoba,

ktorá, aj keď ste si navzájom úplne neznámi acudzí, k tebe pociťovala takú vrúcnu a veľkúnáklonnosť a nežnú lásku, akú si človek sotvavie predstaviť.“

A Pán mi ukázal, ako sa to všetko stalo. Tentochudobný muž indiánskeho pôvodu, žil na vidieku naúpätí Sierra Nevada de Santa Marta. Bol to chudobnýa veľmi jednoduchý roľník. Chodil dolu do dediny nasvätú omšu a bol prítomný na svätej omši s takouvrúcnosťou, aká sa vidí úplne vzácne. Mal pri sebedve bankovky ‒ jednu s 10 a druhú s 5 vtedajšímimenovými jednotkami. Predstavte si, že priobetovaní nedal pri zbierke kostolníkovipäťbankovku, ale napriek svojej chudobedesaťbankovku. A po svätej omši si za zostávajúcepeniaze ešte kúpil trochu chleba a syra. T ietopotraviny mu zabalili ‒ ako je to na vidieku bežné ‒do starého novinového papiera z predošlého dňa(bolo to vydanie kolumbijského denníka ElEspectador). Keď cestou domov chcel z toho niečozjesť a rozbalil si chlieb, uvidel na titulnej stranetohoto vydania El Espectadora z predchádzajúcehodňa fotografiu môjho zuhoľnatelého tela, ako takležalo na ulici. Keď tento skromný muž uvidel tútofotografiu, ktorej popis a príslušný článok si ani

nemohol prečítať a v chvate na to ani nemal čas,padol na kolená a začal horko a srdcervúco plakať.Urobil to s takou veľkou, vrúcnou, nezištnou adetskou láskou a náklonnosťou, a pritom plačlivýmhlasom prednášal nasledujúcu modlitbu: „O tče nanebesiach, môj Pane a Bože, maj predsazľutovanie s mojou sestričkou. Pane, zachráňju, Pane, pomôž jej, Pane, nenechaj juzahynúť, Pane, milostivo zhliadni a ujmi sajej. Ak moju sestričku zachrániš, sľubujem Ti,že budem putovať peši do svätyne Buga(mariánske pútnické miesto na juhozápade Kolumbie)a určite tento sľub splním, ale Ty príď napomoc mojej sestričke a zachráň ju!“

Predstavte si! Jeden úplne jednoduchý a chudobnýroľník, ktorý Bohu nenadával a neklial, že muselznášať hlad a smäd. A ktorý jednoducho malnepredstaviteľnú vnímavosť na ozajstnú, nezištnú,rýdzu lásku, ponúka Pánovi, že precestuje našu veľkúkrajinu, aby vykonal sľúbenú púť za niekoho, kohovôbec nepozná a naviac nikdy v živote nestretol. APán mi vysvetľuje: „Teraz vidíš! Tomu hovorímláska k blížnemu!“ (...) a hneď nato mi hovorínasledujúce: „Pôjdeš späť na zem. Ale nebudešto, čo si prežila, rozprávať len tisíckrát, aletisíc tisíckrát. A pritom budú existovať ľudia,

ktorí sa nezmenia, aj keď budú počuť tvojpríbeh. A takéto osoby budú potom ale súdenépodľa ešte prísnejších meradiel. Tak, ako aj pritebe, keď prídeš nabudúce, budú pre tvoj súdplatiť prísnejšie meradlá.“

A tiež pomazaní, to sú Bohu zasvätení Pánovikňazi, budú posudzovaní podľa prísnejších súdnychsmerníc. A každý z tých, kto dostane správu ozázrakoch, ktoré Pán koná v tomto svete, a preto otom vedel, zakúsi prísnejšie meradlá. Leboneexistuje horší hluchonemý ako ten, ktoproste nechce počuť. A neexistuje horšiaslepota ako tej osoby, ktorá proste nechcevidieť. A všetko, čo som vám teraz tu rozprávala,moje milé sestry a bratia v Pánovi, nie je žiadnahrozba alebo vyhrážka, ani vydieranie, pretože nášPán Boh nepotrebuje, aby sa nám vyhrážal alebo násvydieral. To, čo sa dnes tu dostalo k vášmusluchu, alebo čo ste práve čítali , je vašoudruhou šancou, vašou príležitosťou, za ktorú myvšetci, vy aj ja, musíme ďakovať len nesmiernejdobrote nášho Boha.

Využite túto ponuku. Veď je to naviac možno ajvaša posledná príležitosť. A vďaka tomuto nášmudobrotivému Bohu som prežila to, čo som zažila. A

tak vám z milosti Božej môžem o tom podať správu.Pretože, keď sa vám otvorí „kniha života“ , každémuz vás jednotlivo, až každý z vás príde do večnosti,keď umrie, vtedy my všetci prežijeme tento úplnerovnaký proces a všetci sa budeme vidieť takými,akými skutočne sme, bez príkras, s jedinýmrozdielom, že v Božej prítomnosti budeme vzájomnevidieť a spoznávať svoje najhlbšie myšlienky anajtajnejšie pocity. Všetko bude zjavené a ničnezostane utajené alebo zametené pod kobercom. Anajkrajšie pritom bude, že každý z vás bude stáťpriamo pred Pánom a budeme ‒ a to každý jednotlivoz nás všetkých tu ‒ pred Ním stáť tvárou v tvár. AO n nás bude stále znovu a znovu „prosiť akožobrák“, aby sme sa obrátili, aby sme sa vrátili doOtcovho domu, aby sme prišli k Nemu domov, abysme začali znovu a aby sme sa s Ním a skrzeNeho stávali novým stvorením, pretože bezJeho pomoci to pre nás proste vôbec nie jemožné.

MOJE FYZICKÉ UZDRAVENIE

Vrátila som sa teda späť. Ležala som na smrteľnejposteli, moje ľadviny ani pľúca nefungovali. A keďmi Pán v jedinom okamihu uzdravil ľadviny ajpľúca, boli lekári od úžasu bez seba. Neurobili mi anidialýzu, pretože to všetko už bolo zbytočné. Terazzačalo moje srdce prudko biť a ja som užnepotrebovala žiadne prístroje. Začalo mojeopätovné uzdravovanie. Od pásu dolu som ničnecítila. Po mesiaci mi lekári povedali: Gloria, Pánna vás urobil zázrak, pretože na všetkýchvašich spáleninách sa vytvorila nová koža. Ale svašimi nohami nemôžeme nič robiť. Budemeich musieť amputovať. Naozaj som sa na nohynemohla postaviť, pretože som ihneď padala. Akovšestranná športovkyňa som veľa cvičila, denne somrobila aerobik, a načo mi to teraz všetko bolo? Kvôliďalšej operácii som bola preložená zo 4. na 7.poschodie. Tam som spoznala jednu ženu, ktorejamputovali obe nohy, ale museli ju znovu operovať aodobrať jej ďalší kus končatín. Keď mi to rozprávala,bola som z toho veľmi smutná, že všetky peniazesveta nestačia na to, aby som si mohla kúpiť novénohy. Nikdy predtým som Bohu neďakovala za svoje

nohy, naopak! A teraz vidím tieto nohy spálené nauhoľ, bez mäsa, bez krvného obehu, ale prvýkrát somBohu ďakovala, že ich vôbec ešte mám. Pane,ďakujem ti za moje nohy a prosím ťa, aby si midovolil ešte chodiť. Pane, nechaj mi moje nohy!A v tom okamihu som ich opäť začala cítiť. Keďpotom lekári prišli pripravovať operáciu, boliudivení, pretože moje nohy nadobudli opäťnormálnu farbu, znovu začal krvný obeh. Lekáriohmatávali moje nohy a nechceli veriť tomu, čovideli. Povedala som: Pán doktor, tie nohy mastrašne bolia, ale myslím si, že nikto, koho bolianohy, nebol taký šťastný, ako ja v tomto okamihu.Primár povedal: Za 38 rokov svojej lekárskejslužby som nič podobného nezažil.

Po nejakej dobe spôsobil Pán ďalší zázrak: Boli tomoje prsia a moje vaječníky. Doktor mi povedal,že už nikdy neotehotniem, a ja som s týmto riešenímbola takpovediac spokojná. Ale po roku a pol sa mojeprsia znovu sformovali. Bola som veľmi prekvapená,keď mi lekár povedal: Ste v inom stave! A týmtoprsníkom som potom svoje dieťa kojila.

Nech vás všetkých Pán náš Boh bohato zahrniesvojím požehnaním a svojimi milosťami.

Sestra Gloria Polo

Dr. Gloria Polo žije v Kolumbii a ako preddramatickou udalosťou pracuje aj ďalej ako zubnálekárka. Jazvy po spáleninách, ktoré tvorili 70% súviac ako výrečným svedectvom, aký veľký zázrakmilosrdenstva s ňou Boh vykonal a aký spôsobí aj snami, keď odpovieme na Jeho volanie.

Sláva buď Bohu O tcovi, ktorý nás stvoril amiluje nás s veľkou nežnosťou.

Sláva buď Bohu Synovi, nášmu Pánovi JežišoviKristovi, ktorý nás svojím utrpením na kríživykúpil zo všetkých hriešnych previnení aobmyl a vykúpil nás od každej poškvrnyhriechu svojou drahocennou Svätou Krvou

a sláva buď Duchu Svätému, ktorý násposväcuje, ktorý nás posilňuje mocou svojichdarov, ktorý nás utešuje a zastáva sa nás, kýmopäť prídeš Ty, ó, Pane, ako si nám sľúbil.

Príď, Pane, daj, nech nastane hodina, ktorávšetko obnoví a zriadi Tvoje kráľovstvo. O bnovvšetko a zriaď svoje kráľovstvo lásky a pokoja.Amen.

Doslov

V živote každá krajnosť, extrémny postoj, čipohľad môže škodiť. I toto osobné svedectvo môžena jednej strane mnohým čitateľom pomôcť, aby ichsvedomie bolo citlivejšie a mohli sa v budúcnostivyhnúť následkom, ktoré sprevádzajú každý hriech, iten, ktorý si človek azda ani neuvedomuje, ale nadruhej strane môže azda viesť jeho svedomie khlbšiemu vnímaniu veľkosti viny za hriechy minulostia následne vziať mu pokoj srdca a podnietiť ho kvnútorným výčitkám, sužovaniu, ba až k pocituzatratenia.

To zrejme nie je dôvod ani cieľ, prečo táto knižkabola napísaná. Preto by nemala v človeku navodiťstrach, psychicky ho ubiť, alebo priviesť ho kzúfalstvu. Nezabúdajme, že takéto stavy sú od Zlého.Najskôr nás lákavým spôsobom dostane ku hriechu apotom ubíja výčitkami. Práve o to krajšie sa vynímapostava Krista, ktorý jediný rieši následky hriechusvojím milosrdenstvom, odpúšťa ich. Dáva možnosťuveriť, že aj keď sme hriešni, je vždy možné vrátiť sana cestu úprimnosti a lásky, k čistému vzťahu k Bohua k blížnemu, aby sme tak mohli raz dosiahnuťprisľúbenú blaženosť v Božej láske, v skutočnom

šťastí a radosti.Pán Ježiš často hovoril kajúcnikom, ktorí si

uvedomili a vyznali svoje previnenia: „Odpúšťajú sa tihriechy. Choď a viac nehreš!“ Toto hovorí každémuz nás.

Neexistuje hriech, ktorý by Boh nemoholodpustiť! Jediný hriech, ktorý nemôže byť odpustenýje hriech proti Duchu Svätému, a teda i to, ak človekneuverí, že mu Boh po vyznaní hriechov a úprimnejľútosti naozaj odpustí, že jeho hriechy vzal Kristus naseba, že už ich niet!

Vydavateľstvo Publica Nitra2008

Publikácia je distribuovaná za výrobné náklady.

ISBN: 978-80-969867-4-3