VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR

VODA MŔTVA__________________

Оd “sociológie” k reči života

(k sTrojeniu spoloCnosti)

Zväzok Idejinno-filozofická

štúdia

Kitež

Mocný hrad Ruska

2004 2011

Strana, rezervovaná pre základné typografické nastavenia.

© Publikované dokumenty sú vlastníctvom svetovej kultúry, a preto vo vzťahu k nim nikto nedisponujeosobnými autorským právami. V prípade privlastnenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebofyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež v podobe nepríjemnej „mystiky“, vychádzajúcejnad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecnéhoprospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkamikopírovať a vydávať aj za komerčným učelom. Ten, kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, priich fragmentálnom (čiastočnom) citovaní, alebo pri odkazoch na ne, berie na seba osobnú zodpovednosť, a vprípade vytvorenia kontextu, meniaceho zmysel následných materiálov ako celku má šancu naraziť na„mystické“ pôsobenie mimo právneho rámca.1

1 Tento © Copyright pri publikácii knihy neodstraňovať, pretože by to protirečilo jeho významu. © Copyright vydavateľav prípade nutnosti umiestniť za neho. Túto poznámku pod čiarou pri publikácii odstrániť.

ObsahPredslov k aktuálnemu vydaniu...............................................................................................................................................4SLOVO K ČITATEĽOVI .....................................................................................................................................................10ÚVOD....................................................................................................................................................................................14I. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES AKO ČIASTKOVÝ PROCES V GLOBÁLNOM EVOLUČNOM PROCESE BIOSFÉRY ...........................................................................................................................................................................30II. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES............................................................................................................................40III. DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA..................................................................................................57

3.1. Dostatočne všeobecná teória riadenia: načo to treba?.........................................................................................57IV. RIADENIE V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE ........................................................................................58V. RUSKO (ZSSR) V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE................................................................................77VI. ЕURO-АМЕRICKÝ КОNGLOМЕRÁТ A BLОКY V GLОBÁLNОМ DEJINNОМ PRОCESЕ: TЕNDЕNCIE ROZVOJA.............................................................................................................................................................................91VII. «VÁŠNIVOSŤ»: BIOLÓGIA A INÉ VZÁJOMNE VLOŽENÉ PROCESY ............................................................123VIII. ČО SA STALO JASNÝM NESKÔR.........................................................................................................................141BOHOSLOVIE RUSKEJ CIVILIZÁCIE (doplnenie z roku 2000) ...................................................................................177

Predslov k aktuálnemu vydaniu

„Voda Mŕtva“ bola sformovaná vo februári – júni r. 1991 ako „výcuc“ („readers digest“)z našich predchádzajúcich pracovných materiálov, nazvaných „Dehermetizácia“2. Pri jejnapísaní bol postavený cieľ nedopustiť rozpad ZSSR a s tým súvisiace utrpenia, v domnienkea nádeji, že riadiaca stranícko-štátna a vedecká „elita“ sa zamyslí alebo zľakne a nájde v sebesilu a mužnosť, aby zmenila nasmerovanie a koncepciu reforiem v našej krajine. Tento cieľdosiahnutý nebol. A až po štátnom krachu ZSSR, už v r. 1992, bola „Voda Mŕtva“ vydanáv náklade 10 000 kusov3.

Mnohí jej čitatelia nepoznajú skutočné dejiny vzniku tejto práce, a preto hovoria, že „VodaMŕtva“ je napísaná grobiansky hrubým jazykom, bez akejkoľvek úcty k čitateľovi. Avšakspočiatku práca, stanúc sa všeobecne dostupnou knihou, bola adresovaná nie širokejčitateľskej obci, ale vedeniu Inštitútu USA a Kanady AV ZSSR. „Intelektuálni“ vodcoviauvedeného pracoviska Akadémie vied ZSSR boli úspešní vo formovaní názorov vyššíchúradníkov ZSSR v otázkach ďalšieho smerovania vnútornej a vonkajšej politiky strany a štátuvo všetkých oblastiach činnosti. A oni nesú priamu vinu a sú zodpovední za štátny krachZSSR a následné spoločenské utrpenia.

Spočiatku bola „Voda Mŕtva“ sama o sebe tzv. “nezávislou expertízou“4 správy na témuvedecko-výskumnej práce „Vypracovanie koncepcie strategickej stability a dynamikyrozvoja scenárov možnej spolupráce za podmienky zachovania parity perspektívnychstratégií svetových mocností na obdobie do roku 2005“5, vypracovanej na Inštitúte USA a Kanady AV ZSSR v r.1990. (Technickú špecifikáciu zadania tejto vedecko-výskumnej prácepodpísal po námestníkovi ministra obrany vtedajší námestník riaditeľa tejto inštitúcie A.Kokošin). Patrične adresátovi bol vybraný aj názov nie knihy, ale expertnej analýzy jednej zo2 Prvá hlava „Dehermetizácie“ bola publikovaná v r.1997. Okrem toho bol v r. 2002 publikovaný § 8 piatej hlavy„Dehermetizácie“ „Trockizmus“- leninizmus sa dostáva k „moci“.Tieto a všetky ostatné následne v texte spomínané materiály Koncepcie sociálnej bezpečnosti sú predstavenéna stránke www.vodspb.ru a sú rozširované na CD nosičoch ako súčasť Informačnej bázy VnútornéhoPrediktora ZSSR (poznámka z r.2003).

3 Rok 2014 a 2015 – kompletný preklad do slovenského jazyka. Aj pri maximálnej snahe čo najvernejšiezachovať pôvodný text, tak v porovnaní s ruským originálom je tu pár zmien. Vzhľadom na rozdielnosťv štylistike a informačnú náročnosť textu sme kvôli lepšej zrozumiteľnosti všade, kde to bolo možné, ales dôrazom na zachovanie významu a súvislosti pôvodnej myšlienky v celkovom kontexte, rozčlenili siahodlhéruské súvetia na viacero viet, prípadne časť súvetia presunuli do poznámky pod čiarou. Kvôli neexistenciivýrazov v slovenskom jazyku adekvátnych ruským slovám, rozdielnosti v hovorových výrazoch a zaužívanýchrečových zvratoch a rozdielnej štylistike sa čitateľ oproti originálu stretne s množstvom synonymických, či inakupresňujúcich výrazov v zátvorkách. Takisto to, čo sme považovali za potrebné, vzhľadom na predsa existujúceodlišnosti medzi česko-slovenskými a ruskými reáliami a dejinami a postupujúci vývoj, doplniť, sme doplnili,buď formou zátvoriek, alebo odkazov pod čiarou. Tieto naše, oproti ruskému originálu navyše, vysvetleniaa doplnenia sú v prípade odkazu pod čiarou označené ako – pozn. prekl. a - dopl. prekl. Ak je to formouzátvoriek v pôvodnom texte, tak sme to kvôli nenarúšaniu plynulosti textu a jeho vnímania označili *.

4 T.j., expertízou, vypracovanou ľuďmi, ktorí nie sú previazaní vzťahmi vzájomného ručenia mafiánskehoa/alebo korporátneho charakteru v nejakej oblasti činnosti.

5 Ako vidno už zo samotného názvu správy, „jasnovidci“ z Inštitútu USA a Kanady sa pomýlili už vo východzíchúdajoch pri formulácii tejto vedecko-výskumnej práce: v r.1990 už žiadna parita neexistovala.

správ uvedenej inštitúcie: „Ako v á m treba reorganizovať B´nai B´rith“ (Organizačnáplatforma KSSZ – Komunistickej strany sovietskeho zväzu), ktorá narážala na podobnosťs prácou V. I. Lenina „Ako máme reorganizovať Rabkrin“6. Vydanie brožúry tejto expertnejanalýzy tvorilo 5 strojopisných exemplárov, z ktorých bolo vyhotovených ešte niekoľkoexemplárov xerokópií.

Bol to pokus vkliniť sa medzi „elitárny“ aparát riadenia ZSSR a skutočných pohlavárovbiblickej civilizácie (tzv. Globálneho Prediktora), s cieľom prerušiť riadiace kanály zo strany„Prediktora“ a pristúpiť bez sprievodných katastrof k pretvoreniu pseudosocializmu nanormálnu ľudskú spoločnosť spravodlivosti. Nebol ovenčený úspechom, pretože jedninevnímali a druhí v tom čase už „urobili stávky“ v globálnej „hre“ a nevzdali sa ich.

Táto expertíza bola vydaná po štátnom krachu ZSSR počas cenzúrno-ideologického chaosur.1992. Pôvodný názov prvého vydania z r. 1992, smerovaný ku konkrétnemu adresátovi, bolzamenený za charakteristiku samotnej práce z poslednej frázy jej záveru (z vtedajšej tretejbrožúry). V takejto podobe sa „Voda Mŕtva“ stala dostupnou širokému čitateľskémuprostrediu. To, že bola vydaná ako kniha a stala sa v princípe voľne dostupnou – to jedôsledok krachu predchádzajúcej formy štátnosti a rozloženia ZSSR. Z toho dôvodu bolzverejnený materiál, ktorý pri zachovaní predošlej formy štátnosti alebo nekatastrofickompriebehu spoločenských zmien bol odsúdený stratiť sa v archívoch ÚV KSSZ (Ústrednéhovýboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu*), štátnych bezpečnostných služieb a „Štátnej kontroly za Štátnym dozorom“.

„Elita“ podľa svojho typu psychiky – to sú nevoľníci, samoľúbi domýšľaví otroci.Nevoľník reaguje výlučne na pánove veliteľské zrevanie. Ako v ňom prebudiť dôstojnosťčloveka? a zachovalo sa v ňom vôbec to, čo treba budiť? – to sú otázky, na ktoré nepoznámeodpoveď inú, ako tú, že: nevoľník si sám musí spomenúť, že on pôvodne je slobodnýmčlovekom a má sa správať patrične dôstojnosti človeka. Vtedy sa ľudia budú aj k nemusprávať ľudsky.

Ak „zrevanie“ nedosiahlo úspech, tak sa netreba klamať nádejou, že buď by „VodaMŕtva“, napísaná vážene a úctivo voči každému, kto je v nej osobne spomenutý7, bolavypočutá, adekvátne pochopená a s vďakou prijatá v aparáte na vykonanie, čo by umožnilovyhnúť sa národom ZSSR mnohým nepríjemnostiam; alebo naraziac na chybné názory v nejvyjadrené, by Akadémia vied vypracovala zrozumiteľnejšiu a dokonalejšiu dlhodobúkoncepciu života spoločnosti.

M. S. Gorbačov a celá banda (ako aj ich predchodcovia a následníci) dostali viac akodostatočne láskavé a dobromyseľné listy od množstva sovietskych ľudí, ktorí sa k vodcomstrany a štátnych orgánov stavali s hlbokou úctou a dôverou. Desaťročia im písali v úprimnomnaivnom presvedčení, že úrady niečo nevidia, nevedia a nechápu. Mnohí workoholici, stranícii nestraníci, nedajúci si nič naviac do vlastného vrecka aj keď mali na to zákonný nárok, sasnažili roky priviesť k rozumu vodcov štátu, pokiaľ oni robili svoje úradnícke kariéry. Písali

6 Tzv. Robotnícko-roľnícka inšpekcia. Ide o systém silových orgánov vedených Národným komisariátom,zaoberajúci sa štátnou kontrolou za ranného obdobia sovietov v r. 1920-1934. Jedným z Leninových cieľov tejtopráce bolo pravdepodobne znemožnenie koncentrácie moci do jediných rúk – pozn. prekl.

7 Vo vzťahu k vtedajšej „elite“ ako celku a opatrená verného služobníka sprievodným „Vaše Veličenstvo“,t.j. označenie funkcie cárskym výnosom vo filme „Ivan Vasilievič mení profesiju.“ (Poznámka z r. 2004)

krajne dobromyseľne a úctivo – bez toho zavrhujúceho vzťahu k celej sociálnej „elite“ a jejpánom, ktoré je vyjadrené vo „Vode Mŕtvej“. Avšak „elitárni“ chrapúni proste pľuli na nicha vysmievali sa im v svojom úzkom kruhu „komunizmu“ vnútri kremeľských stien a ohrádbezpečných haciend – dáč. A vo „Vode Mŕtvej“ im bolo povedané: „Dosť!“ – ktorému onineporozumeli. Škoda...

Ak by bola „Voda Mŕtva“ od začiatku adresovaná širokým čitateľským kruhom, pričom jejkaždodenný profesionalizmus nachádza svoje uplatnenie mimo sféry štátnehoa národohospodárskeho riadenia, mimo sféry žurnalistiky a sociologických vied, tak by bolanapísaná v inom emocionálno-zmyslovom usporiadaní.

Problém Ruska tkvie v tom, že za posledných tisíc rokov sa takmer všetci – až nazriedkavé výnimky – stali takými „ostýchavými“ a v podstate zbabelými, že sa zdráhajújednoducho nazvať hlupáka – hlupákom, podliaka – podliakom, parazita – parazitom. Alenasledujúc pravidlá „zdvorilosti“, si sami sebe nahovárajú, že naozaj nerozumejú, kto jehlupák, kto darebák, kto parazit, kto pokrytec. A veľká časť pripomienok ohľadomhrubosti jazyka „Vody Mŕtvej“ je zviazaná s touto osobitosťou obrazu myslenia, panujúcejv ruskej kultúre, v ktorej pozitívne zobrazený zločinec môže všetko, a pravdu o ňom – anipriamo do očí, ani len tak – nesmieš povedať... Je čas s tým skončiť a začať nazývaťvšetko pravými menami.

Preto ak niekto bolestivo vníma štýl „Vody Mŕtvej“, tak nech nájde mužnosť uvidieťv sebe samom tie „elitárne“ démonické ambície, možno neuspokojené v reálnom živote,do ktorých cielene bije informácia „Vody Mŕtvej“. Alebo nech sa oslobodí od idolo-poklonkovania vo vzťahu k tým idolom, ktorí sú zavrhnutí vo „Vode Mŕtvej“.

Druhá časť nespokojných vyčíta autorom „Vody Mŕtvej“ „neruskosť“ ich jazyka8.V skutočnosti vo „Vode Mŕtvej“ na jednu stranu textu pripadá výrazne menej prevzatíz cudzých jazykov, ako v inej literatúre, venovanej problémom sociológie a histórie. Pritommnohé neruské slová vpadli do jej textu, buď pri citácii („akmatická fáza“, „etnos-persistent“,„komplementárnosť“, „diachronická chronológia“ – je to zo slovnej zásoby L. N. Humiliova,idola mnohých ruských a neruských euroázijcov-multinacionalistov), alebo preto, že oni súznakmi našej epochy („pluralizmus názorov“, „interregionálny“ a pod.). V našom vlastnomvýklade sa vôbec nevyskytujú koreňovému systému Ruského jazyka, panujúceho v Rusku,také cudzie slová, ako „objektivizácia“, „ontologizácia“, „reflexívna“, „relevantnosť“,„explicitné“, „heterarchirovaný systém“, „imanentný“, „paradigma“, „metafyzický plán“,„mentálnosť“ a pod. „renyxa“ 9. Ich používaním zaklínajúco hreší ruskojazyčná inteligencia,prestávajúc seba samú chápať. Nakoľko sa však cudzojazyčná terminológia stala stabilnouv niektorých oblastiach poznania, tak sme ju nevyhnutne použili. Jej zmena na nejakú inúterminológiu by totiž bola spoľahlivým spôsobom ako stratiť chápanie čitateľa, postavenéhona tejto už stabilnej terminológii.10

8 Výčitky takéhoto druhu boli vyslovované aj neskôr. Odpovede na ne boli dané v práci VP ZSSR „Jazyk náš: akoobjektívna dannosť a ako kultúra reči“. (Poznámka z r. 2004) 9 Ak by sme ruskú azbuku stotožnili s latinskou abecedou, tak ruské rukou písané slovo «чепуха» („nezmysel“)by sa čítalo ako „renyxa“ — «чепуха», nejasné slovo, vysvetlenie ktorého nemožno nájsť ani v jednomslovníku. Na tomto vytvoril námet pre jednu zo svojich poviedok A. P. Čechov.10 Preto sme aj v slovenskom preklade ponížili použitie cudzích slov na najnižšiu možnú mieru a vrátili sa kpôvodným slovenským výrazom. Tam kde sa cudzí výraz už vžil a vytlačil pôvodné slovenské slovo – sme použilipre lepšie pochopenie oba výrazy. Týka sa to nielen tohto prekladu, ale všetkých prekladaných materiálov KSB –pozn. prekl.

Druhá vec je, že vo „Vode Mŕtvej“ sa stretávajú známe slová v neznámych spojeniach –kombináciách („zmena logiky sociálneho správania“, a pod.), no tu nič nespravíš. Ak prídereč na javy, ktorým tradičná sociológia nevenuje žiadnu pozornosť, tak naraziac na takýtodruh nezvyčajných slovných spojení, je pre čitateľa nutné zobrazovať si ich samostatne, abyvo svojom vnútornom svete vytvoril obraz toho javu, na ktorý poukazuje neznáme spojenieznámych slov. Ale ak by sme na poukázanie na tieto javy vymýšľali úplne nové slová, tak ichzmysel by skutočne bolo nemožné pre väčšinu si zobraziť.

Okrem toho hustota nabalenia zmyslu v prepočte na stranu textu je vyššia, ak píšemev dlhých súvetiach. Keďže pri písaní „Vody Mŕtvej“ sa pôvodne sledoval cieľ ekonomickostivyužitia času a prostriedkov na strojopis (aby sa neposielali zákazníkovi hrubé texty), tak totourčilo aj štýl podania. Samozrejme, že ten, čo si zvykol myslieť v citoslovciacha trojslabičných frázach, nie vždy môže z chodu zdolať a pochopiť súvetie na štvrť strany.Ale, ak on chce pochopiť všetko, o čom je reč vo „Vode Mŕtvej“, tak si musí spomenúť, akoešte v 7. – 8. triede ZŠ rozoberal zloženie vety: druh vety (zložité priraďovacie súvetie spodraďovacou vetou a pod.), podmet, prísudok, prívlastok, príslovkové určenia atď. T.j.,všetko potrebné na to, aby pochopil dlhé frázy, on už v pamäti má. Je druhá vec, že on tonepoužíva, žijúc v zhone krátkodobých záležitostí, určovaných citoslovcami a trojslabičnýmifrázami.

Čo sa týka zmyslu, obsahu – tak je „Voda Mŕtva“ dokonca aj vo vydaní z r. 1992 stále navyššej úrovni, ako ľubovoľná z publikácií s ňou nespokojných, týkajúca sa rovnakejproblematiky. Je v nej mnohé povedané, no ešte viac sprevádza potichu (medzi riadkami*)povedané v nej v súlade s princípom doplniteľnosti informácií. A v tomto je jej hodnota –prednosť, nakoľko bezpečnosť každého, kto sa s ňou stretáva, sa určuje tým, nakoľko sa jehovlastné celostné vnútorné i navonok viditeľné správanie sa zhoduje so vzájomnoupodmienenosťou povedaného a ho potichu sprevádzajúceho (medzi riadkami vysloveného*)vo „Vode Mŕtvej“.

Počas prípravy terajšieho vydania bola časť priamo napísaného vo vydaní z r. 1992 nanovovysvetlená, a pritom boli odkryté aj niektoré z predošlých zamlčaní. Zamlčania, vyjadrovaniesa „medzi riadkami“ – to nie je hermetizmus a ani ezoterika, sledujúce cieľ utajeniainformácie v inotajoch a symbolike. Proste v princípe je nemožné zostrojiť informačný systémna nosičoch s ohraničenou kapacitou, v ktorom by všetko bolo oficiálne. Vždy v ňom je niečoaj zamlčané – „medzi riadkami“.

No vždy je nevyhnutné dbať na to, aby princípy, zavádzané do systému oficiálne, bolipodporované princípami, zavádzanými do neho mlčky – po tichu. A tým viac, aby všetky boliv súlade s objektívnymi procesmi v objemnejších systémoch. V prvom vydaní „Vody Mŕtvej“sa podarilo udržať tento štýl výkladu na dostatočne vysokej úrovni, aj keď sú v ňom aj chyby:konkrétne, Odeskému vojenskému okruhu na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny nevelil I. E.Petrov a zóna Panamského kanála spolu s Panamou bola súčasťou Kolumbie a nie Mexika.

V terajšom vydaní v novej úprave zahŕňa začiatok Zväzku I aj tretiu kapitolu. Pritom jeznova, podrobnejšie a dôkladnejšie vysvetlená Dostatočne všeobecná teória riadenia

(DVTR). Doplňujúco je do Zväzku I vložená ôsma kapitola, v ktorej sú osvetlené otázky,v predošlých vydaniach „Vody Mŕtvej“ zamlčané – ponechané v tichosti.

V Zväzku II je prepracovaná časť o zobrazení Plnej funkcie riadenia v štátnycha neštátnych štruktúrach spoločenského samoriadenia a ekonomická časť. Z ekonomickejčasti je odobraná veľká časť pôvodného textu, ale teraz je v nej ukázaný východz abstrakcionizmu DVTR a „čistej“ matematiky do oblasti organizácie praktického riadenianárodného hospodárstva na osnove metrologicky podloženého matematického modelu. Tátočasť poskytuje ešte jednu formu výkladu DVTR (metódu dynamického programovania –MDP) a podstatou zjednocuje oba zväzky „Vody Mŕtvej“. Zvyšný text sa menil iba štylistickya odstraňovali sa zjavné chyby a preklepy. Všetky poznámky pod čiarou boli zahrnuté dotextu počas prípravy súčasného vydania fakticky druhej verzie „Vody Mŕtvej“ (neskoršiepoznámky sú opatrené rokom ich zapracovania do textu.) Do textu DVTR sú vloženéupresnenia a doplnenia, t.j., je vo verzii z r. 2011 základnej úpravy z r. 2003.

„Voda Mŕtva“ bola písaná pozvoľna: priemerne nie viac, ako 5 knižných strán za deň. Praxukazuje, že v prevládajúcej väčšine prípadov sa aj číta s chápaním v nej povedaného nierýchlejšie, ako sa písala. Aj keď samotné texty je možné aj rýchlejšie prečítať..., v zmysle„naložiť“ do pamäte.

A hoc ona na aktuálnosti nestratila za posledných 20 rokov (úpravy prvého vydania bolizavŕšené koncom júna 1991), predsa len pri prečítaní si treba uvedomiť, že „Voda Mŕtva“ jedokumentom príslušnej epochy. Odvtedy sa nielen svet zmenil, ale aj v chápaní mnohýchotázok a ich vzájomných súvislostí VP ZSSR takisto čo-to povyrástol.

19. marca — 9. apríla 1998Upresnenia: 26. novembra 1998; 17. januára 1999

2. apríla 200327. mája 2011

V terajšom vydaní je do ôsmej kapitoly Zväzku I vložené doplnenie – upresňujúce pohľadyohľadom bohosloveckých otázok. V Zväzku II sú do časti, zasvätenej informačnejbezpečnosti, pridané tri neočíslované obrázky, opakujúce obr. 1 – 3 Zväzku I.. V ostatnom, dopozornosti predkladaná úprava, opakuje text Sväto-Petrohradského vydania „Vody Mŕtvej“v úprave z r. 1998 s opravou rozpoznaných preklepov a zmenou štylistiky na niektorýchmiestach.

21. novembra 2000

VYSVETLENIA O Gramatike

Teraz platný pravopis, nahrávajúc šušľavosti všednej hovorovej reči, predpisuje predsykavými neznelými spoluhláskami v predponách bez-, voz-, iz-, raz- zvučné „z“ zameniť zanezvučné „s“ v dôsledku čoho menované „morfemy“ (predpony*) v skladbe slova strácajúzmysel. Pretože nám sa nepáči nezmyselná zmena pravopisu, prešli sme v našich prácach napravopis, vyjadrujúci zmysel. Kvôli tomu je lepšie písať takto, napriek tomu šušľavo-nezmyselnému „pravopisu“, ktorý učili všetkých v škole. Aj keď sluchové vnímanie rozdielovv znení «е» a «ять», «и» a «i» vymizlo a aj chýbajú na klávesnici, tak na existenciu týchtopísmen ako zvýrazňovačoch zmyslu upozorňujeme podľa nutnosti, zodpovedajúcozachovávajúc vo väďšine prípadov v písaní «е» a «и».

Okrem toho v rade prípadov v dlhých súvetiach, je možné v naších prácach natrafiť nainterpunkčné znamienka, ktorých umiestnenie nie je predpísané teraz platnou gramatikou. No,je ich lepšie dať do textu, lebo ich významom je vymedzovať rôzne zmyslové jednotkyv skladbe dlhých súvetí, čo zjednodušuje ich pochopenie. Takémuto cieľu – spojeniuniekoľkých slov do zmyslovej jednotky – slúži aj priebežné podčiarkovanie a zvýrazneniečasti textu vo vete kurzívou.

O nevyhnutnosti prechodu k zmysel vyjadrujúcemu pravopisu v materiáloch Koncepciesociálnej bezpečnosti pozri prácu „Jazyk náš: ako objektívna dannosť a ako kultúra reči“a čiastočne kapitoly: 2. „Zmysel slov a zmysel reči“ a 3.3.3. „Kultúra reči v Koncepciisociálnej bezpečnosti“.

27. februára 2004

Prvý odsek O gramatike má plný zmysel pre originálny text v azbuke, ale v mnohom ajpre naše jazyky.

Kolektív prekladateľov, 27. júl 2014

SLOVO K ČITATEĽOVI

„Predovšetkým do lásky sa odievajte, ktorá dokonalosť celku dáva11“, písal apoštol Pavolv Liste Kolosanom (3:14). Láska Ekumenická (Ľúbosť Všezjednocujúca*) zjednocuje vsúlade celistvosť hierarchie vesmíru. Ľudská „láska“, súc bláznivou, poddávajúcou sa vášni a(alebo) ľútosti, alebo súc nenaučenou používať rozum jej daný, nepredvída následky svojichaj cudzích činov, po prvé: pre okolie; a po druhé: pre seba – a tak zlo rozsieva.

Takže: Láska mínus zodpovednosť za dôsledky svojich činov nie je nič viac akodobromyseľnosť. A dobrými úmyslami, idúcimi prevažne z čistého srdca, do pekla cestadláždená je. Preto neradno stavať proti sebe horúce, chvejúce sa srdce a chladnú hlavukľudnej mysle, nezkalené v ich jednote ani pomútením, ani zlom.

Každý rozum – individuálny alebo súborný – v hierarchii Universa rieši predovšetkýmúlohy samoriadenia v medziach možností, poskytnutých hierarchicky vyšším objemnejšímriadením a úlohy vyššieho riadenia vo vzťahu k hierarchicky nižším systémom. Tentovšeobecný stav je spravodlivý aj vo vzťahu ku každému človeku, aj vo vzťahu k rôznymľudským spoločenstvám. Počnúc rodinou a končiac ľudstvom celkovo. Všetci a každý žijetak, ako rieši úlohy riadenia a samoriadenia. Dobre, alebo zle. Vychádzajúc z Lásky, alebovychádzajúc z chtíču, pre uspokojenie ktorého dusia okolitý svet.

Nasledujúca práca – to je pohľad na dejiny, viac alebo menej pamätné dnešnémuľudstvu, z pozície Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Pritom skutočný dejepis, ako ajmatematika, sú vedou presnou. Len, pokiaľ v matematike sa môžu výpočty robiť s presnosťoujedného alebo viac znakov (napr. číslic), tak každý historický proces môže byť opísaný12: s presnosťou do úrovne bezmenného davu-národa13 a „osobnosti“. Osobnosti vodcu, génia,

velikého a múdreho, alebo malého a podlého, v závislosti od toho, z pozície akejkoncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa pozerá;

11 Alebo v inom preklade: „...je dokonalosť celá“, či „...súhrnom dokonalosti“ *

12 Nasledujúci fragment textu o dejepise ako o vede presnej bol prepracovaný v r. 2004 s cieľomdôkladnejšieho rozboru tejto otázky

13 Podľa definície V. G. Belinského: „Dav – tlupa je skupina osôb, žijúcich podľa tradície a posudzujúcichpodľa autorít... Takýchto ľudí v Nemecku nazývajú filistrami, a dokiaľ v ruštine sa nenájde pre nich úctivý,nehanlivý výraz, budeme ich volať týmto menom“ (V. V. Odincov, „Lingvistické paradoxy“, Moskva, „Osveta“, r.1988, str. 33).

Ak „filistra“ pomenovať v ruštine, tak on je – tlupár. Jeho základnou kvalitatívnou charakteristikou je,že si neželá a nie je schopný samostatne myslieť a získavať názor, zodpovedajúci reálnemu stavu vecía smerovaniu toku udalostí. Tzv. „elita“ – to je tiež dav, no informovanejší v niektorých otázkach, než „plebs“.V davo-„elitárnom“ spoločenstve zčasti ne-davom sú tzv. znachari, schopní samostatne myslieť, a jakobmývaním, tak prevalcovaním vštepovať svoj názor do psychiky okolia priamo – cez ich vlastný názor, alebonepriamo – cez názory „bezúhonných“ autorít, ktoré oni sami vypestovali na to, aby ich autoritný názor bolprijatý davom. Zodpovedajúco tomu, v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti („Voda Mŕtva“)spoločnosť, tvorená dvoma druhmi davu, riadeného „znacharmi“, sa nazýva davo-„elitárnou“.

V danom prípade termín „dav-národ“ nemá takýto špecifický význam, ale pomenuváva historickyvzniknuté spoločenstvo ľudí, v pozadí ktorého aj vo vzájomnom pôsobení s ktorým, konajú tzv. „historickéosobnosti“. (Poznámka, r. 2004)

pri zložitejšom variante opisu dav-národ stále zostáva neosobný, no k osobe vodcu sapridávajú ďalšie osoby – stúpenci vodcu, jeho nepriatelia i stúpenci nepriateľov. Toto sútzv. „historické osobnosti“.

No s „historickými osobnosťami“ v ich živote a činnosti sú zviazaní aj ďalší ľudia, patriacido anonymného davu-národa v historickom popise dvoch vyššie opísaných typov. A tak jemožné v doteraz anonymnom dave-národe odhaliť rôzne záujmové strany. Niektoré z týchtostrán existujú v priebehu krátkych období v rámci aktívneho života jedného pokolenia. Noiné strany sa vytvárajú a pretrvávajú v kontinuite – následnosti generácií, naberajúc do sebanových ľudí, zámenou za odchádzajúcich zo života. Okrem toho možno v spoločnostiodhaliť aj rôzne sociálne skupiny: profesionálne korporácie; spoločenské triedy; vmnohonárodnom spoločenstve v rámci štátu a celkovo v ľudstve – národy a národnosti,národnostné menšiny a pod. V súlade s tým, možno historický proces opísať:

s presnosťou na určité sociálne skupiny;

Z počtu sociálnych skupín takéhoto typu, sa osobitne vyčleňujú tie sociálne skupiny,ktorých všetci predstavitelia sa tak, či onak z väčšej časti zaoberajú politikou. V súlade s tým,možno historický proces opísať:

s presnosťou na cirkevný rád alebo politickú stranu;

Avšak nie všetky sociálne skupiny tohto druhu konajú vo verejnej politike otvorene.Niektoré z nich sa utajujú pred spoločnosťou, robiac zákulisnú politiku, alebo, zaoberajúc saňou, snažia sa vytvoriť u okolia dojem, že sa zaoberajú nie politikou, ale niečím iným.Napríklad: zbierajú kolekcie motýľov, alebo sa zaoberajú nejakým „osobnostným rozvojom“svojich členov. V súlade s rozpoznaním tohto faktora v historickom procese14, možnohistorický proces opísať:

s presnosťou na úroveň globálneho sprisahania (napríklad mnohých pokolení rímskychpápežov, ruských imperátorov, komunizmu, fašizmu, anarchizmu, homosexualizmu atď);

Keďže však sprisahania strategického zamerania bývajú viacúrovňové (táto viacvrstvovosťje užitočná pre prípad fiaska, a taktiež nevyhnutná na odkanalizovanie prílišnej politickejaktivity nezasvätených a časti protivníkov cieľov sprisahania, vovlečených aj tak do komplotuz dôvodu ich riadenia. A rovno – aj z dôvodu potreby zneškodňovania, eliminácie ich činnostivo vzťahu k cieľom skutočného jadra sprisahania), môže byť historický proces opísaný:

s presnosťou na vnútorné „sprisahania v sprisahaní“, šéfujúce nad sprisahaniami nižšíchúrovní utajenia (napríklad slobodomurárstva15 v Euro-Americkej regionálnej civilizácii);

14 A tí, ktorí si myslíte, že tomu tak nie je, tak čítajte (chápte): „Primerane hypotetickej možnosti odhaleniafaktora tohto typu...“ (Poznámka z r. 2004).

15 „SLOBODOMURÁRSTVO (z franc. franc maçon – slobodný murár) alebo MASONSTVO (z ang. masonry –murárstvo) religiózno–etické hnutie, vzniklo začiatkom 18. stor. v Anglicku, rozšírilo sa (hlavne v buržoáznycha šľachtických kruhoch) v mnohých krajinách, vrátane Ruska. Názov, organizáciu (združovanie v lóžach) atradície Slobodomurári prevzali od stredovekých cechov (bratstiev) od stavbárov – kamenárov a odstredovekých rytierskych a mystických rádov. Slobodomurári sa snažili vytvoriť tajnú celosvetovú organizácius utopickým cieľom pokojného celosvetového zjednotenia ľudstva v religióznom bratskom zväzku (hrubým

Avšak aj so sprisahaniami to nie je až tak jednoduché, keďže v každom skutočnomsprisahaní existuje vlastný „mozgový trust“, ktorý zadáva, definuje ciele sprisahania, určujecesty a prostriedky ich uskutočnenia, kontroluje priebeh vypĺňania plánov a v prípadenevyhnutnosti plány koriguje. A existuje aj výkonná periféria. Vzhľadom na uvedenéokolnosti, môžno historický proces opísať:

s presnosťou na „mozgové trusty“, „najhlbšie z najhlbších“ v mnohoúrovňovýchsprisahaniach; Aj tak celé ľudstvo, nezávisle od jeho reálnej alebo vymyslenej vnútornej štruktúry, je iba

časťou Sveta. A vzhľadom na túto skutočnosť, netreba už od prahu zavrhovať možnosť toho,že historický proces – dejiny môžu byť opísané:

s presnosťou na vzťahy pozemského človečenstva s inými civilizáciami, hierarchiouSatana i „Kráľovstvom Boha – Tvorcu Všemohúceho“ (Božou Prozreteľnosťou).16

písmom zvýraznený text je citácia). Najväčšiu úlohu zohralo v 18. – a začiatkom 19.stor. So Slobodomurárstvomboli zviazané jak reakčné tak aj progresívne spoločenské hnutia.“ (Sovietsky encyklopedický slovník, rok vydania1986).

Čo sa týka nami hrubo zvýraznenej frázy v citáte (o čom sa takmer tými istými slovami vyjadruje aj„Veľká sovietska encyklopédia“, vydanie 3, zväzok 15, str. 447), tak v podstate „Sovietsky encyklopedickýslovník“ takto – priamo a nedvojzmyselne – oznamuje: činnosť Slobodomurárstva spočíva v uskutočňovanítajného celosvetového sprisahania.

Do akej miery je tento cieľ utopický? – to rieši každý človek sám, v závislosti od toho, akýmipredstavami o riadení a riadiacimi návykmi on osobne disponuje. Taktiež podľa svojich možností:

1. rozumieť a chápať priamo pred jeho očami prebiehajúce a aj už jemu o minulých udalostiach známez kroník;

2. účelne (celostne, komplexno-cieľavedome) konať podľa svojho chápania pravidiel slobodnej vôle naprincípe slobody morálneho výberu.

Autori všetkých nám známych učebníc dejepisu majú zhruba také predstavy o riadení spoločnosti, žetémy slobodomurárstva do svojich výkladov nezahŕňajú. A ak táto téma vyvstane v učebných literárnychdielach školských výučbových programov (napr. v románe L.N.Tolstého „Vojna a mier“ – „Válka a mír“, sa grófPiérre Bezuchov stane slobodomurárom.. Pritom si treba „vyjasniť“ aj to, že M IR, azbukou „мiр“ v ruštineznamená svet, spoločnosť, a MIER, azbukou „мир“ – neprítomnosť vojny; ľahostajnosť v písaní týchto podľazmyslu rozdielných slov – to je ďalší príklad škodlivosti aktuálne účinkujúcej šušlavo-nezmyselnej ortografie),tak slobodomurárstvo a jeho činnosť charakterizujú v tom zmysle, ako aj autori uvedeného odseku„Sovietského encyklopedického slovníka“: (ne)slobodní murári sú vraj rôzni romantickí idealisti, ktorí majúcprostriedky sa ničím nezaoberajú, nudia sa v nečinnosti, nevplývajúc na nič zásadné v živote spoločnostia v politike; a ak aj vplývajú, tak v dôsledku toho, že oni sú idealisti-romantici, vplývajú blahodárne.

O tom, že idealisti sú vlastne „romantici“, a nie praktici, verní ideálom; a že u „romantikov“ často v dušiniet návykov, umožňujúcich uskutočniť blahé zámery v živote – o tom všetci tí, ktorí čítajú takéto táraniny(bludy) o blahodárnom vplyve idealistov-romantikov na chod historického procesu – by mali sami popremýšľať,a nie sa dôverčivo spoliehať na definície, podobné definícii prinesenej zo „Sovietského encyklopedickéhoslovníka“. (Poznámka z r. 2004).

16 Avšak vyššie uvedené (a taktiež druhé, zatiaľ nepomenované) opísateľné kategórie, ktoré môžu byť danédo vzťahu s historickým procesom ako takým v procese jeho popisu – to nie sú fakty hisTórie. No fakty históries nimi súvisia cez príslušnosť ľudí k tej-ktorej sociálnej skupine, alebo cez skutky „historických osobností“ alebosociálnych skupín. Opísateľné kategórie, ak by sme chceli vytvoriť analógiu s matematikou ako náukou presnou,definujú priestor formálnych parametrov nejakých rozmerov (mier), vo vzťahu ku ktorým si možno historickýproces predstaviť ako viackvalitatívny proces. Inými slovami, historický príbeh s presnosťou (zameraním sa) na„historické osobnosti“ a neosobný dav-národ, je primitívnym ploským (2D) modelom dejín reálnych. Rozlíšeniepríslušných záujmových strán – skupín v anonymnom dave – dáva tak troj- resp. viac-rozmerný model dejín.

Tým, ktorí z rôznych príčin nie sú schopní priznať existenciu Boha – TvorcuVšemohúceho – a existenciu Satana, môžeme len povedať, že jazyky národov nezvyknúudržiavať prázdne pojmy po tisíce liet, hypotetické „zhluky slabík“, ktoré nemajú žiadnyvýznam. Preto pri čítaní tejto práce môžu pod „Kráľovstvom Najvyššieho Boha Všedržiteľa“chápať hierarchicky usporiadaný súhrn javov v prírode a spoločnosti, ako minimum podporyudržateľnosti procesov rozvoja bez vzájomného ničenia rovnako kvalitných systémov v rámcijednej hierarchickej úrovne. A pod hierarchiou Satana – len ďalší hierarchicky usporiadanýsúbor javov v prírode a spoločnosti, disponujúci alternatívnou kvalitou antagonizmu úplnevšetkého a dopĺňajúci prvú hierArchiu javov do plnosti chápania sveta – svetonázoru ateistu.

Pri akejkoľvej presnosti historických opisov sú samozrejme aj chyby možné. Tak ako súmožné pri výpočtoch s ľubovoľným množstvom znakov. Pri čítaní historických prác sú chybyčitateľom vnímané s presnosťou zhruba do úrovní mier vyššie spomínaných kategórií. Tie súsvojou podstatou rôznorodými elementami jednotlivých, počas dejín vzniknuvších systémovsamoriadenia spoločnosti. Tendencie vývoja týchto systémov však zároveň nevyhnutne vždyplynú v hraniciach dopustenia hierarchicky vyššieho (vo vzťahu k ľudstvu) objemnejšiehoriadenia, s ktorým človečenstvo býva, žiaľ, z dlhodobého hľadiska skôr viac v nesúlade, akov súlade – čo by malo. Teraz môžeme prejsť k vlastnému predmetu obsahu tejto štúdie...

(Poznámka doplnenia z r. 2004 pri zmene základného textu s cieľom dôkladnejšieho vysvetlenia otázkyo dejepise ako náuke presnej. Za ňou nasledujúci text je ako vo vydaní z r. 1998).

ÚVOD

A k b y s a c e l ý v e s m í r s t a lš t á t o m j e d n ý m , n e m o ž n ý m b yb o l o v š a d e i z á ko n y n e m a ťj e d n y.

K . P r u t ko v

V termínoch analogickej vedy by bolo možné nasledujúcu prácu nazvať „Všeobecnézáklady sociológie“. No máme dôvody, aby sme termín reč života postavili do protikladutermínu „sociológia“ a prešli od „sociológie“ k reči života.

Termín „sociológia“ sa vzťahuje k dvom pojmom: socium – spoločnosť a logos – slovo.Keďže život človeka plynie v spoločnosti, tak ak po-rusky žiť, namiesto nezrozumiteľnej„sociológie“, treba používať jasne a jednoznačne zrozumitenú reč života. Lebo všetky životnéprejavy treba nazývať menami, vyjadrujúcimi podstatu každého z nich. Života-reč – to jevnútrospoločenská funkcia ž-reče-stva.17 Je očividné pre tých, čo si spomínajú, že písmeno –znak “Ж”(ž), v slovanskej bukvici18 má názov „Žijete“. Pojmový koreň reče (riecť, reč akovyjadrenie, prejav mysle) je bezprostredne prítomný v obidvoch slovách.

Expanzia mamonárskeho svetonázoru, neseného kánonicky biblickým židokresťanstvoma formálne rituálnym islamom, bola sprevádzaná miznutím žrečestva zo štruktúry národnýchspoločenstiev. Ono totiž nieslo národnú i mnohonárodnostnú konceptuálnu moc – vyššiu mocpri vymedzení plnej funkcie riadenia podľa špecializovaných druhov vnútrospoločenskejmoci v procese spoločenského samoriadenia. Monopol na konceptuálnu činnosť si následnedlhú dobu uchovávala kasta nadjudaistických nadslobodomurárskych „žrecov“, stanúc sapodľa svojich činov znacharstvom – pseudožrečestvom. Národné spoločenstvá, stratiackonceptuálnu samostatnosť riadenia, sa tak zmenili na obetné stáda a v konečnom dôsledkunamiesto Života-reči dostali tzv. sociológiu – pseudovedu. Jej nevedeckosť sa prejavujepredovšetkým v tom, že celá súčasná civilizácia prežíva globálnu krízu kultúry: konfliktgenerácií, organizovaná „všehoprípustnosť“ (zločinnosť), ekologické problémy,nacionalizmus, prechádzajúci do nacizmu, problémy odzbrojenia a pod..

17 žrečestvo – schopnosť rozlíšiť podstatné od nepodstatného (procesy objektívne dominantné odiluzórnych), pravdu od lži v danom konkrétnom momente, konštelácii. Žrec – jedinec toho schopný, majúcitakéto vedenie, avšak nezneužívajúc danú schopnosť, tento informačný náskok pred davom (na rozdiel odznachara) vo svoj egoistický prospech – pozn. prekl.

18 Pôvodná slovienska abeceda – bukvica – predchodkyňa dnešnej azbuky – torza pôvodnej bukvice (poamputačných zásahoch Cyrila a Metoda, následne Romanovcov a Lenina). V nej každé písmeno – znak – bukvamala svoj plnovýznamový názov a k tomu priradený Obraz. Preto doteraz, aj ked v oklieštenej forme, sislovanské jazyky (najmä ruský a bieloruský) zachovali schopnosť rozvíjať ľudské vedomie, rozum, mozog narozdiel od všetkých ostatných umelo vzniknutých jazykov, ktoré myslenie degradujú (viď. zistenia izraelskéhovedca) – pozn. prekl.

Ak by súčasná sociológia bola vedou, tak samoriadenie spoločnosti, väčšinoudobromyseľné (minimálne aspoň deklaratívne), by vychádzalo z nej a všetky uvedenéproblémy by proste neboli. Mohli by sa vyskytnúť ojedinelé excesy, nevychádzajúce všaknad rámec kompetencie psychiatrie. Pritom by v základnej osnove sociológie ležaliminimálne nasledovné vedné odbory:

porovnávacie bohoslovie (teológia) a porovnávací satanizmus19. V danom prípade sa všakbavíme nie o stáročných neprestajných sporoch o tom, ktoré z Písiem pravým jest a ktoráviera ako jediná spásu prináša – bo to sú spory o ráme na ikone, keď sa zabúda na ikonusamotnú i na Toho, kto je na nej. Bavíme sa tu nie o sporoch o tom, s ktorým z národov jeBoh – tieto spory sú bláboly detského myslenia, pričom už je čas konečne dospieť.Bavíme sa o tom, že je nevyhnutné pochopiť, v čom je rozdiel – rozlíšenie medzináboženstvom a relígiou. Je nevyhnutné pochopiť, že každé Písmo, považované za sväté(vrátane ateistických analógií), zrodilo v národných spoločnostiach druhotné výklady,ktoré spolu s nimi i zvyškami predchádzajúcich lokálnych vier a povier počasnasledujúcich storočí v značnej miere určovali smerovanie vývoja kultúry, životný štýla logiku sociálneho správania. Všetko toto je nevyhnutné vedieť a chápať, aby smenadarmo nevyhrocovali situáciu a „nestúpali na hrable“, dostanúc sa do konfliktus hierarchicky Najvyšším Všeobjímajúcim riadením (HNVR);

psychológia (individuálna i kolektívna)20; biológia, keďže ľudstvo – biologický druh, jeden z mnohých v biosfére – je nositeľom

sociálnej organizácie. A globálny historický proces – to je čiastkový proces v rámciobjemnejšieho procesu evolúcie biosféry Zeme. A narušenie biológie môže zničiť ajsociálnu organizáciu spolu s kultúrou;

genetika, ako časť biológie, a s ňou združené oblasti matematiky, aby sme nemiešali „vnávale nadšenia“, ako L. N. Humiliov, informačné procesy, prebiehajúce na úrovnibiologickej organizácie s informačnými procesmi na úrovni organizácie sociálnej;

Dostatočne všeobecná teória riadenia a s ňou združené oblasti matematiky; teória kmitaní a s ňou združené oblasti matematiky; astrológia, ako teória modelovania kmitavých procesov, frekvenčnej analýzy súčinnosti

(interakcie) Zeme a Kozmu; teória globálneho a národných dejinných procesov, keďže sociálne procesy sú prejavom

všeobecných zákonitostí sociológie v konkrétnej historickej situácii; jazykoveda; etnografia; ekonomická veda, vyučujúca objektívny jav celospoločenského spájania špecializovanej

práce a procesy riadenia vo výrobe a distribúcii tovarov a služieb.

Samotná sociológia, obsahovo sa odlišujúc od ľubovoľného z týchto vedných oborov, bymala čnieť nad týmto základom ako niečo kvalitatívne nové. Ako veda nie je jednoduchšianež matematika, fyzika, alebo iná veda, na názov ktorej si vedomie bežne spomenie, keď

19 „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „Ku Kráľovstvu Božiemu...“,„Majster a Margaréta“: hymna démonizmu? alebo Evanjelium bezzákonnej viery“, „Od korporátnosti podochranou ideí k súbornosti a Kráľovstvu Božiemu“

20 Táto téma je preskúmaná v prácach Vnútorného Prediktora ZSSR, vydaných po „Vode Mŕtvej“:„Dialektika a ateizmus: dve nekompatibilné podstaty“, „Od korporátnosti pod ochranou ideí k súbornostia Kráľovstvu Božiemu“.

potrebuje nevyhnutne ohodnotiť niekoho reálnu alebo zdanlivú intelektuálnu silu. Asociológia – to nie je humanitná veda, v dnešnom chápaní „humanitného vzdelania“ v zmysleoslobodenia „vzdelávaného“ od povinnosti poznať prírodné vedy a ovládať matematickýaparát, nad rámec štyroch základných aritmetických funkcií21. V dnešnej dobe spoločnosťako celok takouto sociologickou vedou nedisponuje, a to je veľmi zlé.

Je možné, že poniektorí si už všimli, že právna veda nie je spomenutá ani v základochsociológie, ani ako jej súčasť. Vec je v tom, že právna veda – to nie je veda, ale remeslo –odnož talmudistiky22 – jej modifikácia. Obe deklarujú prvenstvo „zákona“ (akože Mojžišovho,alebo nežidovského) v živote spoločnosti a zďaleka obchádzajú otázku o skutočnej mravnostispoločnosti a príčinách jej mravného úpadku, vyvolávajúceho nevyhnutnosť „zákona“ preživot, navonok potláčajúceho nemorálnosť a to, čo sa v spoločnosti považuje za prejavamorálnosti. Zrovna tak amorálne sa obchádza stranou otázka o mravnosti zákonodarcov i zákona samotného, predpisujúceho logiku sociálneho správania. Logika sociálneho správaniadavo-„elitárnej“ spoločnosti je vždy amorálna. Ale talmudistika a právnictvo, chrániacudržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy spotrebovávania bláh, stotožňujú svojvôľu23 sovšetkosidovoľovaním amorálnosti a nerozlišujú všetkosidovoľovanie od vysokomravného sivyvolenia – zvolenia, vychádzajúceho zo slobody vôle, slobody výberu poskytnutéhočloveku. Talmudistika a právnictvo, spraviac túto zámenu pojmov, sa boria so svojvôľou „vovšeobecnosti“, snažiac sa vonkajším prinútením a hrozbami voviesť nemravnosť spoločnostido pre udržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy bezpečných hraníc zákonnosti. V podstate týmpodporujú v spoločenstve jeho vnútornú nemravnosť. V skutočnosti – v objektívnej realite je

21 Sčítať, odčítať, násobiť a deliť – pozn. prekl.22 Aby sme vySvetlili, o čo ide, uvedieme kedysi všeobecne známu anekdotu zo seriálu pre „čapajevcov“.Peťko sa pýta komisára Furmanova:

- Dimitrij Andrejevič, objasni mi, čo je to dialektika.- Dobre. Predstav si, že máš vo vani vodu na umytie jedného človeka, ale prídu dvaja:

čistý a špinavý. Koho umyješ?- Ale veď to je jasné: špinavého.- Práveže nie. Keď umyješ špinavého, on sa znovu zašpiní – čistého treba umyť, aby bol ešte čistejší.- Čože?- Nie, Peťko, to nie je všetko. Predstav si znovu, že u teba vo vani je vody len na umytie jedného človeka,

ale prídu dvaja: čistý a špinavý. Koho umyješ?- Ale veď si mi už vysvetlil, Dimitrij Andrejevič, čistého umývať treba...- A práveže nie. Treba umývať špinavého: a budú dvaja čistí.- Čože?- Toto, Peťko, je dialektika..

To nie je pravda, lebo všetky dialógy tejto anekdoty sú zobrazením talmudistiky: človek zadá jednuotázku a dajú mu odpovede na druhú. Pýtal sa na dialektiku, a ako odpoveď dostal demonštráciu talmudistiky.Pritom mu dajú odpovede také, ktoré vylučujú možnosť konkrétneho samostatného chápania toho, čo prebiehav ich vlastnom živote. Naše chápanie dialektiky, zamerané na vypracovanie u čitateľa návykov samostatnéhochápania Života, je vyjadrené v práci z r. 2001 „Dialektika a ateizmus: dva antagonizmy“

23 Tu ju treba chápať v skutočnom, pravom slova zmysle ako slobodu vôle, a nie už v dnešnom donegatívnej roviny posunutom význame. Svojvoľne = na základe vlastného uváženia a rozhodnutia, nečakajúc naniečie povolenie. A o to povolenie, po zákazoch ako vyššej úrovne obmedzovania slobodného rozhodovania sajedná. Kvôli tomu biblickou kultúrou ten posun obrazu svojvôle do hriešnej roviny. – pozn. prekl.

mravne podmienená svojvôľa nad zákonom24 a všetkosidovoľovanie je zo stranyzákonodarcov (včítane) trestné.

Korán tvrdí:Boh25 „pre samého Seba milosť predurčil“(t.j. byť milostivým) (súra 6:12), čo my chápeme

ako neprítomnosť všetkosidovoľovania predovšetkým v činoch Najvyššieho26.Všetkosidovoľovanie je nezodpovednosť za svoje činy, zamerané na vlastné uspokojovanie,neúmyselne alebo zámerne pripúšťajúce spôsobovanie krívd a újmy okoliu. Jeto bohorúhačstvo, satanizmus. Újma druhým môže byť ospravedlniteľná len vtedy, ak jedôsledkom chyby, naozajstného omylu.

Napriek tomu je právnictvo spoločensky potrebné do určitej etapy rozvoja spoločnosti, akologická osnova správania sa ľubovoľného represívneho aparátu. Dokonca aj takého, ktorýnaozaj chráni morálku a cnosť v živote spoločnosti. Zákon – to je vyznačená hranica, naktorej jedna koncepcia spoločenského zriadenia života chráni seba samú pred s ňounezlučiteľnými koncepciami, pri snahe o ich uskutočnenie v živote tej istej spoločnosti.Preto, pred nabádaním k poslušnosti pred zákonom, je nutné odhaliť tú koncepciuspoločenskej konštrukcie života, ktorú tento zákon vyjadruje.

Sociológov – profesionálov vo vede niet a grafománia a dobromyseľný diletantizmus(dokonca aj akademikov z oblasti fyziky a matematiky: A. D. Sacharov, I. P. Šafarevič) ichnahradiť nemôže. Sociotáraji, zaplniac štátne a spoločenské štruktúry, sa pokúsili prevziaťriadenie na seba, dôsledkom čoho za nimi stojaci bábkovodiči zlomyseľne vohnali spoločnosťdo chaosu. Preto nami vybraný názov „Od sociológie k reči života“, dostatočne strohonačrtávajúc tému výkladu, necháva sociotárajov pri ich monopole na prázdne kecy (po„demokraticky“ – parlamentarizme, od francúzskeho parle – hovoriť, kecať).

Sociológia – veda – najvšeobecnejšia zo všetkých vied ľudstva (širšia je len etika), tak akovšetky jednotlivé vedy sa musia zlievať spolu do jedného v procese reči života. Sociológia mávšak jednu osobitosť, odlišujúcu ju od všetkých jednotlivých vied – sociológa. Sociológ jesúčasťou spoločnosti; v nej vyrastené dieťa, nesúce pečať rodiny, „malej i veľkej“ Rodiny,sociálnej skupiny atď. Nachádzajúc sa vo vnútri spoločnosti, je sociológ unikátny ako každáosobnosť. On vykladá svoju subjektívnu mienku – názor o objektívnych vo vzťahu kspoločnosti príčinno-dôsledkových podmienenostiach v procese spoločenského rozvoja.Každého pozorovateľa zaujíma získanie dovtedy neznámeho poznania. Vo vzťahuk spoločnosti sa toto predtým neznáme poznanie prejavuje ako osobný názor pozorovateľa,odlišný od v spoločenstve panujúcich predstáv, alebo im dokonca odporujúci. Subjektivizmus

24 „Riadiac sa dôstojnými zámermi, ja smiem všetko“ – I. A. Jefremov „Čas býka“. Ide o svojvôľu – sloboduvôle, no nie všetkosidovoľovanie.

25 Slovo „Allah“ je prevzatie z arabského jazyka, keďže popieranie Koránu, ako zápisu Božieho Zjavenia,

nedovoľovalo pri jeho preklade do iných jazykov používať slovo „Boh“ v každom z nich. Arabské slovo „Allah“obracia človeka k Tomu istému, ku komu obracia naše slovo „Boh“. Prevzatím „Allah“ vzniká ilúzia, že Korán jeod Allaha, a nie od Boha. To ako keby navádza nezabiehať do porovnávacej analýzy zmyslu Svätých písiem.Preto pri citovaní Koránu nahrádzame arabské slovo „Allah“ naším slovom „Boh“. Tu aj ďalej, kde niet odkazovna iné preklady, je Korán citovaný podľa prekladu I. J. Kračkovského (a Abdulwahaba Al-Sbenatyho)*

26 Aj z tohto dôvodu upúšťame pri preklade do slovenského jazyka od použitia, v naších krajináchzaužívaného, slova „Všemohúci“ – pozn. prekl.

pozorovateľa v sociológii – vede je jediným zdrojom nových poznatkov v nej; no ten istýsubjektivizmus je však aj hlavným z mnohých zdrojov všetkých chýb vo všetkých vedách.

Preto jediným metodologickým problémom sociológie – vedy je: Ako vychovaťa organizovať subjektivizmus výskumníkov, aby umožňoval získať nové vedomosti, alezároveň garantoval odstránenie spoločensky nebezpečných chýb sociológie (iné v nejnebývajú!!!) skôr, než odporúčania sociológov začnú prinášať škodu v praxi samoriadeniaspoločnosti.

Keďže všetci ľudia majú hoc i najprimitívnejší názor – obraz o príčinno-dôsledkovýchpodmienenostiach v živote spoločnosti, tak toto vyvoláva v živote druhú stranu tohtoproblému: Presvedčiť ostatných o hodnovernosti novej znalosti, nezodpovedajúcej ichtradičným predstavám. Obsahovú stránku tohto aspektu problému opísal F. I. Tjutčev (v listeA. M. Gorčakovi) takto:

A ako mocná že je Vaša páka? Zlomí v mudrákoch tvrdohlavosťA pohne zadubenosťou hlupáka?

Až po vyriešení tohto dvojitého problému sa sociológia z dobromyseľného tárania pretvárana životarečenie – reč Života, v ktorej je Zhora dané predvídať odozvu slova našeho iv prírode i v spoločnosti.

Jasne, že si treba osvojiť nejaké Rozlíšenie, aby slovo neblahé v duše hlbinách zamknutýmzostalo a blahé slovo v čase vhodnom i hodnote plnej prednesené bolo a plnú odozvu našlo,zrodiac v ľuďoch dobro-vôľu a harmóniu v prírode.

Obráťme pozornosť na Korán – na jediné Písmo, ktoré priamo hovorí o zoslaníRozlíšenia: „I hľa, dali sme Mojžišovi Písmo aj Rozlíšenie – snáď pôjdete priamou cestou!“(súra 2:50, resp. 2:53). V súre 25:2, nazvanej „Al Furkán“ (Rozlíšenie) je povedané, že Boh„stvoril každú vec i vymeral ju mierou“ (podľa prekladu do slovenského jazyka od A. Al-Sbenatyho: „predurčil predurčením“)*. Pridržiavajúc sa tohto Rozlíšenia, pôjdeme ďalej.

Leninská definícia „matérie“: „Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnejreality, ktorá je podávaná človeku cez jeho vnímanie, ktorá sa kopíruje, fotografuje,zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich“ je prelievaním z pustého doprázdneho. Táto „definícia“ je rovná nasledujúcemu tvrdeniu: „matéria“ „Objektívnarealita“. Objektívna realita, pokiaľ ide o ňu, je Boh a Ním stvorené, Stavba sveta celkovo,Vesmír. A človek – to je časť stvoreného.

Čítame definíciu ďalej: Vesmír „sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami,existujúc nezávisle od nich“.

Jednoduchšie a všeobecnejšie hovoriac: informácia z vonkajšieho sveta (ostatne,i z vnútorného tiež) je vnímaná našimi zmyslovými orgánmi, podvedome sa zapamätáva ahoci čiastočne prichádza do vedomia, stáva sa neodeliteľnou súčasťou osobnosti človeka. Preprijatie informácie (nie len človekom) na ľubovoľnej etape rozširovania informácie jenevyhnutné:

aby úroveň signálu bola vyššie, ako prah vnímania príjemcu;

aby bola zlučiteľnosť príjemcu, vysielača a prostredia medzi nimi ohľadom schopnostik spolupráci jedného s druhým; t.j. nevyhnutná zlúčiteľnosť materiálneho nosiča;

aby bola zabezpečená zlúčiteľnosť systému kódovania, frekvenčného pásma atď. aby sa prechod informácie nejako v prijímači zaznamenal; t.j. zmenil jeho informačný

stav a primerane tomu – usporiadanie nejakých príjemcovi vlastných elementov,zapamätávajúcich a (alebo) zobrazujúcich prichádzajúcu informáciu.

Ak by sme to vyskladali v termínoch najvšeobecnejších filozofických kategórií, tak:

1. jestvuje niečo, čo vplýva na jemu podobné niečo, meniac jeho stav, jeho obraz (formu)– je to matéria;

2. je niečo, objektívne existujúce, no nie materiálne, čo sa predáva v procese tohtovzájomného ovplyvňovania sa, meniaceho stav matérie – zobrazenia – od jednéhomateriálneho nosiča k druhému a nestráca pri zmene materiálneho nosiča svojeobjektívne kvality. Je to in-formácia, po rusky: obrazy; „Niet vecí bez obrazu“ –Slovník V. I. Dalija;

3. a je prítomné ešte niečo, takisto nemateriálne, čo určuje rozlíšenie kvality – vlastnostízobrazenia informácie – prah vnímania, systém kódovania, frekvenčné pásmo,polarizácia nosnej vlny a pod.. To sú všetko čiastkové miery rozlíšenia parametrov.

A táto trojica: matéria, informácia, miera (cez „h“ – mhra (v pôvodnej azbuke cez h —«ять»: мhра)*) existuje v neprerušiteľnom zväzku jeden s druhým, zobrazujúc trojjedinosť.„Boh trojicu miluje“, no Boh nie je trojica.

Človek – osoba i biologický druh, je súčasťou Vesmíru. Človek má možnosť chápať celýVesmír ako proces – trojjedinstvo: MATÉRIA i INFORMÁCIA sa menia podľa MIERYrozvoja. Prvotnosť kategórií matérie, informácie, miery znamená, že kategórie priestorua času nie sú prvotné, ale od prvotných odvodené. T.j., priestor a čas nie sú objektívnev medznom prípade zovšeobecnenia pojmov. Sú vytvárané objektívnymi rôznorodýmivlastnosťami tvoriacimi trojjedinstvo.

Aj keď si to človek môže aj neuvedomovať, aj keď o tom počul, no v závislosti od toho,aké kategórie sú vlastné jeho duši v zmysle obrazov objektívne prvotných rôznorodostí, súmožné rozličné kultúry vnímania Objektívnej reality a jej pochopenia. Efektivita každej zospoločenských a osobnostných kultúr vnímania a chápania Objektívnej reality, zostrojenýchna tom, alebo inom definovanom súbore prvotných kategórii, je rozličná. Týka sa to jakživelne sformovaného svetonázoru a organizácie psychiky, tak aj cieľavedome zostrojených.Dôsledkom toho to, čo očividne bije do očí v jednej z kultúr psychického konania a je vlastnéjej svetonázoru, môže „zmiznúť“ v druhej, alebo sa predstaviť v jave, úplne vzdialenom odprvotného objektívneho obrazu, existujúceho v Objektívnej realite27.

Aby sme neboli len nositeľmi prázdnych slov ale poukázali na rozlíšenie jednotlivýchmožností chápania sveta, uvedieme výňatok z „Knihy pre počiatočné čítanie“ V.Vodovozova (St. Petersburg, r. 1878), určenej na samovzdelávanie koncom 19. storočia.,v ktorej bola téma o pohľadoch starých Egypťanov na Objektívnu realitu:

27 Podrobnejšie v našich svetonázorových pojednávaniach v prácach „Ku Kráľovstvu Božiemu.. “,„Dialektika a ateizmus: dve antagonistické podstaty“.

„Najvyššia kasta, riadiaca všetko, bola kasta duchovných alebo žrecov. Oni predpisovaliaj vladárovi (t.j. faraónovi – naša vsuvka), ako žiť a čo robiť... Vyšším božstvom egypťanovbol AMUN. V jeho osobe boli zjednotené štyri božstvá: hmota, z ktorej sa skladá všetko nasvete – bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti skladať sa, meniť sa,konať – NEF; nekonečný priestor, zaberaný hmotou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas,ktorý sa nám prejavuje pri neustálych zmenách hmoty – boh SEBEK. Všetko, čo jestvuje nasvete, podľa učenia egypťanov, pochádza z hmoty pomocou účinkovania neviditeľnej sily,zaberá priestor a mení sa v čase a všetko to sa tajomne zjednocuje v štvorjedinnej podstateAMUN“.

T.j. medznými zovšeobecňujúcimi kategóriami, vnímanými v zmysle prvotných pojmov oobjektívnosti Stavby sveta – Univerza, v dnešnej civilizácii v priebehu tisícročí nemennezostávajú: 1) „matéria“ (hmota); 2) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“, i ako riadiacipočiatok, t.j.“informácia“; 3) „priestor“; 4) „čas“.

Aj keď slová, ich popisujúce, i traktáty pri ich detailnejšom popísaní sa neraz v priebehuhistórie Západnej regionálnej civilizácie menili, tak nemenným zostávalo jedno: informácia(„obraz“, „idea“) je pojmovo skrytá a neoddeliteľná – neodlíšiteľná v skupine prvotnýchpojmov od „ducha“ = „energie“ = „sily“ a „matéria“ = „hmota“ sa pri ďalšej detailizáciidávala do vzťahu so štyrmi živlami (agregátnymi stavmi hmoty: „zem“ – pevné; „voda“ –tekuté; „vzduch“ – plynné; „oheň“ – plazma)28. A pre väčšinu ľudí neviditeľné, v prírodevšadeprítomné silové polia, nesúce informačne usporiadanú energiu, boli zmiešanés informáciou v „nemateriálnom duchu“, alebo v nejakom zvláštnom „energo-informačnompoli“. Prírodné vákuum – vôbec nie prázdnota, ale jedna z foriem matérie – sa stalo„priestranstvom – skladiskom“ a „čas“ sa stal slovom – symbolom pre označenieneuchopiteľnej nepochopiteľnosti.

Pochopenie miery v takomto svetonázore je x-tá odvodenina od prvotných pojmov a„predurčenosť“ sa stáva nevyspytateľnou nevýpočítateľnosťou.

T.j. najrozšírenejšiemu svetonázoru v terajšej globálnej civilizácii je vlastné zmiešanieobjektívne rôznorodých kvalít v každom z prvotne zovšeobecňujúcich pojmov, ktoré súzákladom–osnovou svetonázoru. Je to zmiešanie hraníc pojmového chápania vo vnútornomsvete človeka vzťahovo objektívne daných rôznorodých kvalít.

Leninské „kopíruje sa a fotografuje sa“ sú dve čiastkové podoby spoločných celkovýchvlastností, vlastných jak Vesmíru ako celku, tak aj jeho jednotlivým častiam. Táto vlastnosť jezobrazenie – projekcia usporiadanosti Vesmíru. Zobrazenie je predanie inFormácie z jednéhofragmentu Vesmíru do ľubovoľného druhého (vrátane do neho samotného, medzi úrovňamihierarchie v jeho organizácii), privádzajúce k zmene usporiadania fragmentu-príjemcu. T.j.,jeho nosičov informácií a v náväznosti na to, aj jeho informačného stavu, ním nesenéhoobrazu. Vesmír existuje ako nepretržitý proces zobrazovania. Prerušenie zobrazenia za

28 Je nutné poznamenať, že tento súbor prírodných živlov nie je všeobecne prijatý. Tak napr. je v čínskejkultúre súbor prirodných živlov – elementov iný: ...drevo < zem < voda < oheň < kov < drevo ... (A. Devjatov, M.Martirosian „Čínsky prienik a úlohy pre Rusko“, Moskva, 2002, str. 51), čo v mnohom i určuje osobitostichápania sveta číňanmi. Znaky « < » poukazujú na vzájomné usporiadanie, poriadok prekonávania elementovjeden druhého a ostrím sú (opačne, ako na západe)* nasmerované na stranu „silnejśieho“ elementu: drevoprekonáva zem, voda prekonáva oheň atď. v cykle. (Poznámka r. 2003)

hranice akéhokoĺvek fragmentu Vesmíru vedie k tomu, že fragment mizne pre jeho okolie,následkom čoho hynie, pokiaľ sa sám nemôže stať Vesmírom plným. „Vďaka“ marxisticko-leninskému „existovaniu nezávisle od nich“, človek prijmuvší do vedomia túto „nezávislosť“,vypadáva z harmónie Strojenia sveta z dôvodu narušení plnosti a celostnosti zobrazeniaObjektívnej reality. Je to cesta do záhuby.

Vo vzťahu k informácii všetka matéria, všetky materiálne objekty vystupujú ako nosičejediného celovesmírneho hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačnéhokódu – celovesmírnej miery. Vo vzťahu k informácii je miera kódom (ľudský jazyk ječiastkovou mierou, lebo on je tiež kód). Vo vzťahu k matérii vystupuje táto vševesmírnamiera ako viacrozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná matrica jejmožných stavov, t.j. „matrica“ pravdepodobností možných stavov. Ide o svojho druhu„Mnohovariantný Scenár bytia Vesmíru“, predurčený Zhora. Štatisticky predurčujeusporiadanosť čiastkových materiálnych štruktúr (ich informačný obsah) a spôsoby ichzmeny pri pohltení vonkajšej informácie i pri strate informácie (v konečnom dôsledku nesenejmatériou).

Aj to, i druhé môže byť sprevádzané narušením súrozmernosti, harmónie jak špeciálnychfragmentov štruktúry, tak aj jej hierarchie celkovo. Strata súrozmernosti – zladenia jedegradáciou, avšak vo vzťahu k objemnejším štruktúram môže byť degradácia niektorýchčiastkových fragmentov rozvojom štruktúry ako celku. Tak kvetný púčik prechádza púť:púčik, výhonok, kvet, plod, semeno, rastlina. Aj degradácia elementov je neoddeliteľná odrozvoja systému ako celku.

Súdiac podľa celkovej skúsenosti ľudstva, táto pravdepodobnostná matrica možnýchstavov, miera, má holografické vlastnosti v tom zmysle, že ľubovoľný jej fragment obsahujev sebe nejakým obrazom aj všetky jej ostatné fragmenty v ich celej informačnej plnosti.Miera prebýva vo všetkom a všetko prebýva v Miere. Vďaka tejto vlastnosti miery je svetcelostný a plný. Vypadnutie z miery – to je záhuba. Vyčerpanie čiastkovej miery je prechoddo inej čiastkovej miery, získanie nejakej novej kvality.

Periodická tabuľka chemických prvkov D. I. Mendelejeva je jedným z fragmentov tejtomatrice pravdepodobností možných štatisticky predurčených stavov. Vo vzťahu podielovrôznych izotopov, vo výskyte udržateľných, neudržateľných (životnosť ktorých je ohraničenáštatistikou polčasu ich rádioaktívneho rozpadu) prvkov a izotopov, sa jasne prejavujepravdepodobnostný charakter tejto matrice, podriadenie všetkého štatistickýmpredurčenostiam, najdúvšim svoje vyjadrenie v zákonitostiach už zrealizovaného. Štatistickápredurčenosť označuje na každej hierarchickej úrovni Vesmíru predovšetkým existenciupravdepodobnosti (číslo od 0 do 1) jestvovania systému v každom z jeho objektívne možnýchstavov, a taktiež aj informačne s pravdepodobnosťou previazaných charakteristík (hustotyrozdelenia pravdepodobnosti v priestore parametrov, opisujúcich systém; ich integrálnychcharakteristík a pod.). Táto pravdepodobnosť stavu systému môže byť nemenná, no môže saaj meniť v priebehu procesu vývoja systému. Práve v tomto zmysle, v kontexte tejto práce jepotrebné chápať slovo „pravdepodobne“ a jemu príbuzné výrazy.

Štatistické zákonitosti sú odrazom – echom tejto štatistickej predurčenosti príčinno-dôsledkových vzťahov v štatistike masových javov na každej hierarchickej úrovni organizácieVesmíru. Rovnaké príčiny pri rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké (v zmysleštatistiky) dôsledky, štatisticky predurčené. Poznanie štatistiky minulého, hustoty rozdelenia

pravdepodobností a vnímanie vševesmírnej miery vo vzťahu k nepoznanému – to spoločnev celku umožňuje prognózovať, predpovedať budúcnosť s rôznym stupňom presnostia odstraňovať z nej podľa slobodnej vôle nepríjemnosti v medziach, prípustných hierarchickyvyšším riadením. No bezprostredné vnímanie vševesmírnej miery (zmysel pre ňu)* ležív základe všetkého človečieho. Na pozadí štatisticky usporiadaných procesov na každejhierarchickej úrovni organizácie Vesmíru plynie hierarchicky vyššie adresné zasahovanie doprocesov danej úrovne. Môže sa prejavovať v štatistike ako zmena hustoty rozdeleniapravdepodobnosti v priebehu času, aj ako nadmerné občasné výkyvy zvyčajnej štatistikypríčinno-dôsledkových vzťahov.

Mendelejevov periodický systém je ľahko viditeľným fragmentom všeobecnešieho javu,keďže leží na hranici delenia subatomárnej fyziky (mikrokozmu) a chémie, a človek sa naneho pozerá nezúčastnene zvonku. Avšak na iných úrovniach hierarchie Vesmíru sa prejavujematéria iba v udržateľných stavoch (v priebehu nejakého štatisticky predurčeného intervalu),disponujúcich príslušnými štatistickými charakteristikami.

Všetka matéria vo Vesmíre je usporiadaná podľa miery, je štruktúrovaná. To, čo vyzeráako chaos, sa pri širšom pohľade javí byť časťou objemnejšej – objímajúcej usporiadanejštruktúry. Aj sám „chaos“ obsahuje v ňom vložené usporiadané štruktúry a je usporiadanýštatistickými zákonitosťami, umožňujúcimi rozlíšiť jeden „chaos“ od druhého.

„Náhoda“ nevyvracia štatistiku množiny „náhod“, ale ju dopĺňa. „Náhodnosť“ na každejhierarchickej úrovni organizácie Vesmíru – predurčenosť pravdepodobnosti „náhody“matríc možných stavov – to je plná celovesmírna miera. To znamená, že je to štatistikachaosu danej hierarchickej úrovne (štruktúry), plus štatistika cieľavedomého zasahovaniahierarchicky iných úrovní organizácie Vesmíru (štruktúry).Pre uskutočnenie pravdepodobnostnej predurčenosti („náhodnosti“) je nevyhnutná informačnáprimeranosť fragmentu Vesmíru (kde sa ona – „náhoda“ realizuje) a okolitého prostredia.Náhodnosť nie je synonymom bezpríčinnosti a bezcieľnosti. Okrem toho: „Náhoda – to jemocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti“ – A. S. Puškin.

Javy rezonancie a vlastného kmitania (autooscilácie)* umožňujú napodobniť –nasimulovať skúmané možné stavy štrukúr Vesmíru binárnym systémom kódovaniainformácie na princípe párnych stavov, zodpovedajúcich 1 a 0 (1 – rezonancia aleboautooscilácia, 0 – ich neprítomnosť), známych z technických aplikácií.

Pritom informačný objem jedného a toho istého časového intervalu ľubovoľnéhovysokofrekvenčného pásma je vyšší, ako nízkofrekvenčného pri ich vzájomnom porovnaní.Z tohto dôvodu, nachádzajúc sa vo vysokofrekvenčnom pásme, môže pozorovateľ stiahnuťvšetky informácie nízkofrekvenčného. Ale naopak nie, pretože nízkofrekvenčný pozorovateľnemôže preskúmať vo svojom pásme všetky kódové skupiny, prebehnuvšie vovysokofrekvenčnom pásme za ten istý, pre nich spoločný interval. Preto musí zaradiť dosvojho nízkofrekvenčného pásma všetky kódové skupiny vysokofrekvenčného pásma, na čo vnízkofrekvenčnom pásme treba oveľa viac času, ako je čas ich priebehu v pásmevysokofrekvenčnom.

Nevideným jemným mieram, o ktorých oddávna hovoria relígie, podľa našeho chápaniazodpovedajú pásma s ešte vyššími frekvenciami kmitania matérie v zostrojení sveta.V informačnej výmene – obnove hrá takisto úlohu polarizácia (smerovanie) kmitaní, nesúcich

informáciu. Z pohľadu polarizácie ortogonálny svet, perpendikulárny (naň kolmý, o 90°pootočený) k našemu, je pre nás neviditeľný s výnimkou oblasti jeho priesečníc – križovania snaším. Paralelný svet, ako vidíme, aj môže byť súčasťou nášho sveta.

Organizácia prevládajúcej väčšiny štruktúr zodpovedá zložitejším systémom kódovania,ako je binárna logika, avšak všetky zložitejšie kódy môžu byť zmenené na kód binárny,a v tom zmysle sú mu rovnocenné – ekvivalentné. Keďže všetky čiastkové ohraničenéštruktúry majú mnohoúrovňovú informačnú kapacitu, tak oni reagujú na vonkajšie pôsobeniepravdepodobnostným obrazom úmerne vzťahu usporiadanosti vonkajšieho pôsobenia k ichvnútornému informačnému stavu.

Odozva štruktúry na príslušné pôsobenie je taktiež takmer jednoznačne predurčená, t.j.determinovaná, pokiaľ na pôsobenie reagujú informačne naplnené, svoje rozvitie zavŕšivšiehierarchické úrovne v organizácii štruktúry. Slovo „takmer“ tu poukazuje napravdepodobnostnú predurčenosť chyby dôsledkom degradácie štruktúry pri strate ňoupredtým skôr nahromadenej informácie. Odozva štruktúry na príslušné pôsobenie je náhodná,t.j. nejednoznačná a pravdepodobnostne predurčená mierou, ak na pôsobenie odpovedajúinformačne nenasýtené hierarchické úrovne organizácie štruktúry, osvojujúce si potenciálsvojho rozvoja. Osvojenie si potenciálu ide cestou náhodného, t.j. mierou pravdepodobnostnepredurčeného súboru nahromadených a štruktúrou prechádzajúcich informačných modulov.Vďaka miere pôsobenie otázka (akcia)* už obsahuje v sebe odpoveď-odozvu (reakciu)*,v štatistickom zmysle správnu. Otázka i odpoveď – to sú dve formy jedného a toho istéhovýznamu.

Pri pohľade zvonku sa sčítanie determinovaného a náhodného chápe u odozvievv uvedenom zmysle slova (pri dostatočnej zložitosti spracovávaných informačných modulov),ako prejav intelektu. Pri takom chápaní objektívnosti informácie je intelekt celoprírodným,vesmírnym procesom. Rozdielnosť medzi čiastkovými intelektami je v ich príslušnostik jednotlivým hierarchickým úrovniam organizácie Vesmíru, v materiálnych nosičoch a pod.,t.j. rozdiely podľa nimi osvojených čiastkových fragmentov celovesmírnej miery. Vzájomnépochopenie je o to viac možné, čím viac sa zhodujú – ladia ich čiastkové miery. Pre začiatokvzájomného porozumenia je nevyhnutný aspoň dotyk čiastkových mier alebo prostredník-sprostredkovateľ (interface) – taktiež nejaká miera.

Špirála (závit)* evolúcie ohraničených prírodných štruktúr (a možno i Vesmíru celkovo) sanekrúti v priestore formálnych parametrov, opisujúcich ich rozvoj, „len tak, ako to príde“, alesa rozvíja podľa pravdepodobnostnej mnohorozmernej matrice možných stavov v procesezobrazovania informácie v súlade s touto matricou: každá otázka už v sebe nesie odpoveď.Tak evolúcia prebieha v súlade s pravdepodobnostnými predurčenosťami náhodnýmspôsobom podľa miery rozvoja. Východ na nový stupeň evolúcie sa stáva stále viacpravdepodobným podľa miery nasýtenia informačného objemu (kapacity) štruktúry narozvíjajúcich sa úrovniach v jej organizácii.

Pritom nevratný výstup na nový stupeň rozvoja je možný iba po informačnom nasýteníštruktúr predchádzajúcich etáp. Práve preto sa netreba snažiť predbehnúť-obísť mieru rozvoja.Beztak bude nevyhnutné sa vrátiť: je to otázka pravdepodobnostne predurčeného času. Vočinemu je odolná (nezraniteľná) iba svedomitá dobromyseľnosť, majúca pevné zázemie(v hlbokom pochopení reality)*.

Obrazom evolučného rozvoja ohraničenej štruktúry v trojrozmernom faktorovom priestoreje spúšťanie a ukladenie reťaze do kónického (kužeľovitého) lievika s prstencovitými a niešpirálovitými, stupňovitými stenami. Lievik je priezračný. Preto je jeho usporiadanie –konfigurácia viditeľná iba na predchodzích etapách evolúcie. Budúce etapy sú viditeľné akoroztrieštené krátkodobé epizódy, keď v súlade s pravdepodobnostnými predurčenosťamisilno od stredu lievika sa odkloniaci závit skĺzne dole po stupňovitých hranách lievika tam,kde je ešte nezaplnený. Steny lievika sú kruhovité stupne, a nie stúpajúci špirálovitý stupeň.Povrch jednotlivých stupňov je naklonený k centru – osi lievika tak, že ovin reťaze môželežať na povrchu stupňa dostatočne stabilne, len ak ho zospodu podopierajú druhé oviny. Takzapĺnenie lievika reťazou ide po špirále, avšak špirála sa ukladá v trojrozmernom faktorovompriestore, zodpovedajúco forme lievika, zabezpečujúc udržateľný (v zmysle nevratnosti)výstup na nový stupeň evolúcie (prah hrany lievika) ďalšej úrovne štruktúry iba po vyplnenívšetkého predchádzajúceho objemu lievika. Reťaz padajúca prirýchlo, môže zničiť krehkýlievik alebo sa zamotať. Vtedy evolúcia cúvne naspäť, následne sa proces obnovuje, ale inak,keďže jedne a tie isté pravdepodobnostné predurčenosti a priame zasahovanie Zhora, ktorýmje podriadené spúšťanie reťaze, ťažko presne zopakujú predošlé usporiadanie ovinov –vinutia.

V tejto analógii hrá priehľadný lievik s kruhovým stupňovitým plášťom úlohu miery –matrice možných stavov matérie – jediného jednotného celoprírodného systému kódovaniainformácií. Reťaz je analógiou „energetického“ toku, nesúceho informáciu.

Neprítomnosť v leninskej definícii „matérie“ vnímania na úrovni uvedomenia si procesutrojjedinosti: matérie-informácie-miery je svetonázorovým koreňom všetkých nehoráznostísovietskej periódy dejín. Vlečie totiž zo sebou posun a zmiznutie pojmových hraníc pripoužívaní jednotlivých slov – pojmov. Vnímanie života, ako bezvýchodiskovej nočnej mory,v ktorej je nemožné si vybrať líniu konania, oslobodzujúcu od tejto nočnej mory, je dôsledkomneovládania Rozlíšenia všeobecných zákonov bytia, teda i rozvoja, v ich konkrétnychprejavoch. Tak sa znova prejavila slepota materializmu.

Boh stvoril (zostrojil) každú vec a vymeral ju mierou. Prečo nepouvažujete? – to nie jecitát, no Korán sa často podobným spôsobom obracia k rozumu ho čítajúcich. Z vôleVšemohúceho je všetko matériou a všetkému sú pridané informačné charakteristiky v súlades mierou (to sa rovná štatisticky masovému predurčeniu): takto by to znelo v terminológiinielen relígie, ale aj súčasnej vedy. Rozlíšenie v terminológii relígií (Korán — 2:50, 25:2;Biblia – Tretia kniha Kráľov, 3:5 – 10; Pavol židom, 5:14), podľa nášho chápania, jezákladom – osnovou Metodológie vedeckého skúmania. Veda i relígia, zbavené Rozlíšeniaa metodológie sú umŕtvujúce slová dogmatiky, ktoré nemôžu vysvetliť farizeji obidvoch„chrámov“. Veda i relígia ľudstva, vládnuce Rozlíšením, nie sú jedna druhej alternatívou, aletvoria nejakú, univerzálnej etike prináležiacu, celostnú kompletnosť, t.j. reč života.

Vesmír je jednotný a celostný. Vydelenie – rozpoznanie jednotlivých čiastkových javov aobjektov z celostnosti je osobitosťou vnímania sveta človekom, používajúcim ohraničenéčiastkové miery pri ich rozlišovaní. Základom – princípom rozpoznania jednotlivého objektuje bezprostredne priamo Zhora každému dávané Rozlíšenie – schopnosť rozdeliť vo svojomvnímaní kompaktnú Objektívnu realitu na dve zložky „to – nie to“. Až po tomto rozdelení na„to – nie to“ je možné ozmyslenie takýmto spôsobom prijatej informácie.

Otázka lokalizácie objektu Vesmíru, oddelenie čiastkového procesu z neho – to je vždyotázka o úrovniach príslušných fyzických polí, nesúcich informáciu o objekte, prijímanýchobjektom ako hraničné; je to otázka o prahu vnímania (citlivosti)* prostriedkov prijímaniatýchto fyzikálnych polí. T.j., je to otázka o informačných charakteristikách a výbere miery ichrozlíšenia. Pre jedne a tie isté objekty sa každý raz rieši rôzne, v závislosti od konkrétnejúlohy. Človek vyberá čiastkovú mieru z množiny už osvojeného na predchodzích etapáchrozvoja jeho svetonázoru, a tak: v jedných úlohách je planéta ideálny materiálny bod;v druhých dokonalá guľa; v tretích je telesom veľmi zložitej formy; v ďalších niečo postupneprechádzajúce do kozmického vákua, ktoré, čo sa toho týka, je veľmi vzdialené od ideálnejteoretickej prázdnoty. Reálne vákuum je nie „nič“, ale objektívne existujúce niečo, majúcenejakú štruktúru, stojace v základe obvyklých foriem matérie: pole, hmota; samotné vákuumje matéria v jednom z jej agregátnych stavov. A tak vo všetkých úlohách. Vnímanie sveta a ho vyjadrujúci svetonázor človeka sú podmienené ním osvojenou – v medziach Zhoradaného Rozlíśenia – mierou bytia.

Všetky čiastkové procesy vo Vesmíre-procese majú kmitavý (periodický, cyklický)charakter. Impulzný proces (skoková zmena)* je čiastkovým prípadom procesu kmitavého.Z tohto dôvodu hrajú rezonančné a autooscilačné (samobudiace)* javy osobitnú úlohu, možnosa javiac svojho druhu fundamentom Stavby sveta – základom Univerza. Všetko, čo na prvýpohľad sa zdá byť nekmitateľným a nemenným, má pri hlbšom pohľade v svojom základenejaké kmitavé procesy: nemennosť je stacionárnosť nejakého kmitania. Parametre kmitania:polarizácia, počet celých kmitov v procese, amplitúda, frekvencia, fázové posuvy rôznychčiastkových procesov vo Vesmíre sa menia v priebehu procesu a vytvárajú čas (presnejšie,určitý konkrétny čas) a objektívne sú podmienené celovesmírnou mierou.

Chápanie času vzniká u subjektu v procese zobrazovania jedného kmitvého procesu (aleboich súhrnu) na druhý kmitavý proces, ktorého frekvencia je vybraná ako etalónová. Aby smeto pochopili, je nutné „uvidieť“, ako trojjedinosť matérie-informácie-miery vytvára priestor ačas. V našom chápaní: Čo objektívne existuje, to je subjektívne poznateľné. To znamená, ževšetko je poznateľné objektívne rovnako s nejakou subjektívnou neprimeranosťoua nejednoznačnosťou (chybou) poznávania. To, čo sa do poznania zanesie ako chybasamotným subjektom-skúmateľom – to treba skúmať v samotnom subjekte.

Ak sa pozrieme na dejiny poznania objektívnej prírody priestoru a času v ich „čistej“forme, t.j. vo forme „očistenej“ od matérie, tak – nebolo takého poznania. Bolo mnohoneživotaschopných prázdnych rečí filozofov o ich objektívnosti, a realitou bolo praktickémeranie. Postupom dejín sa menila iba etalónová – porovnávacia báza merania.

Základom etalónov na meranie priestrou boli: zpočiatku – sám človek (lakeť, krok, stopa,piaď, palec a pod.); potom – dĺžka zemského meridiánu – poludníka; dnes – dĺžka vlny svetlavo vákuu, vylučovaného zdrojom na princípe kryptónu-86 (izotop prvku z Periodickejtabulky).

Základom etalónov pre merače času bola periodickosť astronomických javov na nebeskejklenbe pri pohľade zo Zeme (Mesiaca, Slnka, súhvezdia Sírius), a teraz – perióda kmitaniaizotopu cézia, tzv. „céziový etalón FREKVENCIE a ČASU“ (zvýraznené nami;„Encyklopedický slovník“, Moskva, 1986).

T.j. etalónová báza merania „priestoru“ a „času“ sa technicky zblížila. Avšak všetkyetalóny boli materiálnymi nosičmi informačných procesov a stavov.

A v princípe nič, okrem oddanosti zaužívanému svetonázoru „nezávislosti objektívnehopriestoru a času“ a nejakých technických komplikácií, nebráni previazať etalón času

s frekvenciou svetelnej vlny vyžarovania rovnakého kryptónového žiariča, na ktorom jezaložený etalón merania priestoru. Ak máme dĺžku vlny, tak máme aj jej frekvenciu, ktorúurčíme29 pomerom 1/[čas]. T.j. [čas] = 1/[frekvencia].

Možno v princípe prejsť aj k inému objektu mikrosveta, previažúc s ním oba etalóny, nov každom prípade so zminutím objektu-etalónu zmiznú i „priestor“ a „čas“, ako objektívneprocesy, nesené etalónovým objektom, predstavujúceho sebou samým objektívnu trojjedinosťmatérie-informácie-miery30. Tak nám zostanú iba prázdne, objektívne nepoznateľnéfilologické abstrakcie „priestor“ a „čas“, keďže priestor a čas v ich od matérie „očistenej“forme objektívne neexistujú. Opačný názor vzniká zo stotožňovania vákua s „objektívnymnič“, aj keď vákuum rozhodne nie je „nič“, ale jeden z agregátnych stavov matérie, odlišný odjej iných agregátnych stavov: hmoty, plazmy, polí.

T.j., ak máme vychádzať zo Stavby sveta (Univerza), ako celostného OSOBITOROZMERANÉHO – ŠPECIFICKY NADIMENZOVANÉHO objektu, časťou ktorého je ajsám človek, tak pojmy „priestor“ a „čas“ sú druhoradé vo vzťahu k objektívnej miere-predurčeniu a pochopeniu jej podstaty. „Priestor“ a „čas“ vznikajú v procese priameho alebosprostredkovaného porovnania pozorovaného objektu (procesu) s nejakým jemu v nejakomzmysle podobným objektom-etalónom, aj keď tento vzťah – pomer si subjekt nie vždykonkrétne uvedomuje. Jeden spôsob porovnania meraného objektu s etalónom dáva vnímaniečasovej súmerateľnosti – časomiery a druhý spôsob dáva vnímanie priestorovejsúmerateľnosti.

Slávny vzorec Е = mс2 spája dva spôsoby merania množstva matérie (je možné meraťjednotkami energie i pre všetkých obvyklými jednotkami hmotnosti) s priestorovoua časovou súmerateľnosťou. Takéto vzájomné previazanosti vyvstávajú pri porovnaníneurčitostí popísaných Heisenbergovým princípom neurčitosti. Ak aj tieto vzorce našejsúčasnej fyziky objektívne obsahujú istú kvantitatívnu nepresnosť, jednako len odmietajúobjektívnu nezávislosť priestoru a času, ako informačných charakteristík, mieroupredurčeného, bytia – existencie materiálnej Stavby sveta – Univerza.

To znamená, že „priestor“ a „čas“ nie sú vlastnosti objektívne „pustej schránky“, do ktorejje umiestnená materiálna Svetostavba – Univerzum so všetkým v ňom žijúcim, ale sú tovlastnosti samotného trojjediného Vesmíru. Tie človek vníma ako súmerateľnosť fragmentovVesmíru, existujúceho ako proces MIEROU pravdepodobnostne predurčenýchpreOBRAZovaní MATÉRIE pri zobrazení informácie, prenášanej spolu s energiou (matériou)z jedného fragmentu Vesmíru do druhého.

Avšak ani jeden zo spôsobov porovnávania nie je možný, ak nie sú prítomné objekty,nesúce v sebe trojjedinstvo matérie-informácie-miery, schopné vzájomnej spolupráce,z ktorých sa vyberie jeden ako etalón, a s ktorým sa porovnáva druhý. Čas je vnímaný o toviac ako objektívny čas, čím viac je v prírode rozšírená trieda procesov, z ktorej sa vyberáetalónový proces času. Z tohto dôvodu je céziový etalón frekvencie a času vhodnejší ako

29 Vzorce, v ktorých sú premenné v hranatých zátvorkách, chápeme vo fyzike nie v zmysle množstevnýchpomerov, ale ako vzťahy rozmerov do nich zahrnutých veličín.

30 Nech sa filozofovia-materialisti nezaťažujú obvineniami o „subjektívnom idealizme“ za našeodmietnutie priznať objektívnosť priestoru a času ako prvotných a medzne všeobecných kaAteGórií. My mámeiné predstavy o objektívnosti a subjektivizme.

astronomický, kvôli jedinečnosti každého z astronomických objektov (ich obrovskéhomnožstva)* a množstvu atómov. (Atómový etalón navodzuje ilúziu objektívneho času menej,ako etalón, naviazaný na astronomický objekt alebo proces, napr. striedanie ročných období,mesačné a slnečné cykly a pod.)*

V princípe ľubovoľný proces, v ktorom je odhalená periodičnosť zmien nejakej jehovlastnosti, môže byť vybraný ako etalónový proces času.

Jednotkou merania času sa pritom stáva celá perióda, alebo nejaká zjavne od druhýchodlíšiteľná časť celej periódy etalónového procesu. Samozrejme, že všetky etalóny pritomzostávajú navzájom súmerateľnými, no niektoré z nich – pri porovnaní navzájom – nebudúmať vlastnosť rovnomernosti. T.j. rôzne periódy jedného procesu budú mať rôznu dobutrvania, ak by sme ich trvanie merali v im zodpovedajúcich periódach druhého, celkovoobjemnejšieho procesu. Ani jeden etalónový proces sám sebou meraný byť nemôže31. Čo satýka etalónov času, tak etalón času nie je merateľný sám o sebe z dôvodu zmiznutia jehopredchádzajúcich periód v minulosti.

Rovnako tak možno vybrať z množstva procesov, zviazaných s hierarchickymnohoúrovňovým systémom, disponujúcim množstvom rôznorodých kvalít, nie jeden, aleniekoĺko etalónov. Vlastný pre každú z úrovní jeho organizácie, vlastný pre každú zmnožstva jej kvalít. V tom prípade bude pomer etalónových frekvencií charakterizovať režim,v ktorom sa systém nachádza.

Konkrétne z toho dôvodu, ako druhotná kategória vo vzťahu k miere, je čas neobjektívnya neabsolútny. Meranie času je postavené na výbere etalónu – periodického procesu –a spočítaní počtu jeho celých kmitov. Výber etalónového procesu (to je tiež miera) je vždysubjektívny, hoci nemusí byť vnímaný ako výber. Odtiaľ aj pochádza rôzne vnímanie času.Hamletovské „Rozpadla sa väzba časov“ je vyjadrením zmätku subjektu v súvislosti smnožstvom procesov v ich hierarchii k určitému etalónu času.

Vo vzťahu k subjektu môže byť proces, nesúci etalónovú frekvenciu, vonkajšími vnútorným. Ako objektívny sa vníma čas, postavený na etalónových procesoch, plynúcichjak vo vnútri subjektu, tak aj mimo neho. „Stupeň objektívnosti“ času je tým vyšší, čím viacvšeobecnejšie pre Vesmír a rozšírenejšie procesy vystupujú v úlohe etalónových.Najvšeobecnejšie procesy v rámci rozšírenia svojej celistvosti sú nerozlíšiteľné jeden oddruhého vo vnútri subjektu i mimo neho. Preto najviac „objektívny“ nejaký vševesmírny časje z vnútra tohto Vesmíru nepoznateľný.

Subjektívne vnímanie času má dvojaký charakter:• po prvé, podľa úrovne v hierarchii VesMíru, v ktorom plynie etalónový proces. Odtiaľ

máme čas astronomický, fyzický (lokálny), biologický, sociálny atď.;

31 Hĺbková obrazná predstava je o tom podaná v kreslenom filme „38 papagájov“. Ako je z neho známe,dĺžka pytóna pozostáva z „38 papagájov a jedného papagájeho krídelka“. Ak by papagáj nepomohol hadovi tým,že prijal na seba úlohu etalóna dĺžky, tak pytón by zostal pytónom neznámej jednotkovej dĺžky, vyjadrenej v„pytónoch“.

• po druhé, podľa toho, ktorá strana v etalónovom procese vyzerá byť z pohľadusubjektu v každom konkrétnom prípade najdôležitejšou – materiálna aleboinformačná, nezávisle od materiálnych nosičov porovnávaného a etalónového procesu.

Takým príkladom môže byť modelovanie nejakého procesu na analógovom prístroji. Hociaj pristávania lietadla. Fyzický čas pre modelovaný a modelujúci proces môže byť rôzny.Reálny proces pristávania trvá desiatky sekúnd. Pri modelovaní na analógovom prístrojimožno modelujúci proces natiahnuť v prípade potreby aj na hodiny. No grafy zmenyrovnorodých parametrov modelovaného i modelujúceho procesu môžu byť zostrojenév jednom spoločnom nákrese a zhodovať sa v začiatku i konci oboch procesov. V tom prípadebude informačný čas pre ne spoločný, aj keď čas fyzický bude rozličný.

Porovnanie etalónových frekvencií času na rôznych úrovniach hierarchickyorganizovaného systému, a taktiež v rámci každej z vlastností systému, sa môže v procesejeho rozvoja meniť. To nevyhnutne prináša so sebou zmenu správania sa systému až do jehotransformácie na kvalitatívne iný systém.

Inou podobou súmerateľnosti – spôsobom porovnávania – je podmienené vnímaniepriestoru. No obe podoby súmerateľnosti sú vzájomne previazané fundamentálnymi vzťahmivo fyzike: ekvivalentnosťou energie a hmoty Е=mс2; a Heisenbergovým vzťahom neurčitostipxh – neurčitosť v meraní impulzu častice, vynásobená neurčitosťou v meraní jejsúradníc v „priestore“ nie je menšia ako hodnota Planckovej konštanty. T.j., meranie priestorupotrebuje svoj čas, a meranie času potrebuje priestor, a obe merania sú nemožné, ak nietetalónového objektu, v ktorom sú Matéria, Informácia a Miera zliate v trojjedinstve.

V kontexte celej tejto práce termín „objektívny“ a slová s rovnakým etymologickýmkoreňom označujú vo vzťahu k procesu (alebo objektu): proces, plynúci bez našehozasahovania a bez riadeného zasahovania zo strany iných, plne definovaných subjektov,v rámci rozptylu parametrov, prípustného pre hierarchicky Najvyššie Všeobjímajúce riadenie.Termín „subjektívny“ označuje: patriaci subjektu, ním vytvorený; a vo vzťahu k procesu(alebo objektu) neprítomnosť objektívnosti, t.j. na ne – objekty a procesy – vplývajú plnedefinované subjekty v medziach, pripúšťaných hierarchicky vyšším objemnejším riadením.Pokiaľ subjekt, zasahujúci do plynutia procesu, nie je definovaný a anonymné riadenieprocesu nie je chápané ako také, tak sa proces javí ako objektívny proces samoriadenia.

Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie sa taktiež považuje za objektívny faktor vovzťahu k ľubovoľnému ním riadenému objektu, lebo direktívne – priamo zmeniť jehocharakter riadenia podľa svojej vôle hierarchicky nižší objekt nemôže. Pri takejto predstave jeobjektívny (s klauzulou o Najvyššom – Bohu, Tvorcovi a Všedržiteľovi) iba proces-trojjedinstvo Vesmíru ako celku: matéria a informácia sa menia v miere. V našom chápanítrojjedinstvo matéria-informácia-miera – to je minimum počiatočných filozofickýchkategórií, nevyhnutných pre opísanie sveta a formovania usporiadaného systému vedomýchi podvedomých stereotypov človeka, patriacich do sústavy algoritmiky32 jeho psychiky, t.j.:

32 „Algoritmus“ je skomolenina Al-Chorezmi – mena stredoázijského stredovekého matematika. Jehomenom sa nazýva kontinuálna následnosť dejov (činov), ktorej vyplnenie umožňuje dosiahnuť príslušné ciele.Algoritmom sa tiež nazýva opis takejto následnosti (sekvencie) krokov. Algoritmus sám o sebe predstavuje:

I. súbor informácií, opisujúcich charakter transformácie vstupného informačného toku v každombloku algoritmu a

stereotypov rozlíšenia javov a spracovania ich obrazov vo vonkajšom i vnútornom svetečloveka;

stereotypov vzťahov – postojov k nim;

stereotypov vnímania vzťahov medzi nimi;

stereotypov vonkajšieho a vnútorného správania sa a ďalších.

Svet je spoznávaný človekom pomocou pre človeka i prírodu spoločnej matérie,informácie, miery a spoločnej vlastnosti zobrazovania informácie a pre nich spoločnéhoNajvyššieho. Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa v kultúre nie je dielom „umeleckého tvorenia“ľudí, ale zobrazením, odozvou v živote spoločnosti objektívneho, svet presahujúceho bytiaBožieho.

Všeobjímajúci jedinečný dôkaz bytia Božieho dáva Boh každému človeku Sám. Dôkaz jeto obzvlášť objektívny, aj keď reakcia jedinca naň je subjektívna. Subjektívna až do úplnéhopopierania pravdivosti skutočne jemu daného dôkazu. Podstata dôkazu je v tom, že Bohvskutku odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto Mu verí, ak človek činmisvojho života sám odpovedá Bohu, keď Boh hovorí cez svedomie človeka, alebo sa k nemuobracia jazykom životných znamení aj prostredníctvom iných ľudí.

Poznanie – to je rozšírenie svojej osobnej ohraničenej čiastkovej miery pri osvojovanícelovesmírnej miery v procese získania informácii z nej. Miera – mat(r)ica možnýchstavov – je objektívna. Avšak časom, zdrojmi, lokalizáciou ohraničenému subjektu jedostupná iba v nejakej svojej časti. Odtiaľ pramení subjektivizmus, t.j. neúplnosť,ohraničenosť, mozaičnosť (celostnosť obrazu, poskladaného z čiastočiek) i kaleidoskopickosť(nepreviaznosť čiastočiek, neodrážajúcich v ich súhrne usporiadanosť a celistvosť) chápaniasveta.

Poznanie faktorov, podmieňujúcich čiastkový proces v trojjedinosti Vesmíru, umožňujev mnohých prípadoch objektívne priviesť proces, prebiehajúci objektívne, k subjektívnevybranému režimu plynutia z množiny objektívne možných variánt rozvoja procesu. V tomtovzťahu je hlavný obsah pojmu riadenie.

Riadenie je informačná výmena medzi objektom riadenia, nachádzajúcim sa v nejakomprostredí a riadiacim subjektom; alebo pri neprítomnosti lokalizovaného riadiaceho subjektuje to cirkulácia informácie v uzavretých okruhoch v samoriadiacom systéme v procese jejvýmeny s prostredím. Riadenie a zobrazovanie sú vzájomne vložené pojmy. Riadenie je totižuzavretie kruhu priameho a spätného zobrazovania. Spolu so zobrazovaním je riadenie

II. mier (pravidiel), riadiacich prenos tokov algoRytmom transformovaných informácií od každéhobloku k druhým.

Pod algoritmikou chápeme celý súbor čiastočných funkcionálne špecializovaných algoritmov.Spomedzi pojmov, vlastných subkultúre založenej na princípe tzv. „humanitárneho“ vzdelania, je

termínom „algoritmus“, „algoritmika“ najbližší: termín „scenár“ , pričom scenár je mnohovariantný. (Poznámkaz r. 2004)

jednotná funkcia, predstavujúca sebou hierarchický usporiadaný celok rôznorodých činov,a zároveň aj proces, plynúci v čase, no i schopný nejaký čas vytvárať33.

Z týchto všeobecných svetonázorových pozícií sa aj bude odvíjať ďalší výklad.

33 Čas je v tomto zmysle v princípe tiež aj špecifický fraktálový systém Mier, vzájomne pomerovopreviazaných frekvencií. – pozn. prekl.

I. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES AKO ČIASTKOVÝ PROCESV GLOBÁLNOM EVOLUČNOM PROCESE BIOSFÉRY

N i e t v e c i t a k v e ľ ke j , k t o r ú b yn e p r e k o n a l a v e ľ ko s ť o u e š t ev ä č š i a . N i e t v e c i t a k m a l e j , d ok t o r e j b y s a n e z m e s t i l a e š t em e n š i a .

K . P r u t ko v

Pre veľkú väčšinu našich súčasníkov je globálny evolučný proces biosféry procesom rozvojamateriálnych životných foriem (druhov živých organizmov), vzniknutých na základe „neživejmatérie“. Pritom zložitejšie nové druhy postupne dopĺňali celok skôr existujúcich druhov biosféry,alebo vytláčali niektoré z nich. Za celé obdobie existencie organického života na Zemi sa druhovézloženie biosféry neraz obnovilo. Tendencia vedy smerom k materializmu a presnejšiek bezduchovnosti, k „hluchej mechanickosti“ v posledných storočiach nás priviedla k tomu, že z jejskúmania vypadla zložitosť informačného zabezpečenia biologických druhov v procese ichčinorodosti, t.j. duchovná evolúcia biosféry. Napriek tomu existujú aj iné pohľady na evolúciubiosféry, odlišné od všeobecno-materialistického.

V tom, čo posledné roky masovo propagujú nasledovníci medzinárodnej spoločnosti Hare Krišna,vôbec niet evolúcie. Je tam iba hierarchicky usporiadaná dannosť životných foriem, po ktorej kočujúduše v procese prevteľovania v závislosti od zákona karmy (zákona dôsledkov za zlé a dobré činy,vykonané v tomto a minulých životoch, prejavených v ďalších vteleniach). A tak až do skončeniavekov života tohto Vesmíru. Cieľom duše je vytrhnúť sa z kola prevteľovania, pretrhnutím reťazekarmy.

Niektoré učenia, uznávajúce prevteľovanie duší, tvrdia, že naraz prebiehajú dva evolučné procesy:proces rozvoja duší, prevteľujúcich sa v súlade so zákonom karmy a hromadiacich životnéskúsenosti; a proces rozvoja materiálnych foriem, v ktorých duše v procese prevteľovaniazískavajú skúsenosti. Aj keď nejaká časť duší môže upadať, vteľujúc sa v súvislosti so „zarobenou“karmou do stále primitívnejších hierarchicky nižších foriem, tak pre prevládajúcu väčšinu duší nesieproces v pravdepodobnostnom zmysle jednosmerný charakter postupu k vyššiemu. T.j.pravdepodobnosť postupu pri prevtelení sa nie je nižšia ako 0,5. Ak dostatočné množstvo duší vyjdena úroveň rozvoja, pri ktorom vtelenie do už existujúcich životných foriem nemôže tieto dušeobohatiť novou životnou skúsenosťou, tak pre zabezpečenie ich ďalšieho vývoja hierarchicky vyššieobjemnejšie riadenie, kontrolujúce proces evolúcie, vytvorí nové životné formy.

Biblia nikde priamo nehovorí o evolučnom procese biosféry ako celku. Avšak výklad prvej hlavyknihy Genezis, ak by sme ju skúmali ako obrazný spôsob opísania evolučného procesu, podávanasledovné poradie objavenia sa živých organizmov: suchozemské rastliny (1:11, 12), plazy (vo vode„zjavené“) a vtáky (1:20 — 22), suchozemské zvieratá (1:24, 25), človek. Toto vo všeobecnostiopakuje, súhlasiac so zisteniami vedy, poradie vzniku druhov a tried živých organizmov, hoci etapyobjavenia sa baktérií, rias, mäkkýšov, mechúrnikov, hmyzu z neznámych príčin z biblického príbehuvypadli. O vymiznutí jedných druhov a objavení sa druhých pri zmene biosfér sa taktiež nič nehovorí.O druhotných vteleniach skôr žijúcich ľudí hovorí Biblia ako o ojedinelých skutočnostiach.

Napríklad, Ján Krstiteľ predtým žil ako prorok Eliáš (Matúš, hl. 11:14, 17:12). Učeníci dávajúJežišovi otázku o slepom od narodenia: „Rabbi! Kto zhrešil, on alebo rodičia jeho, že slepý sanarodil? Ježiš odpovedá: Nezhrešil ani on, ani rodičia jeho, ale stalo sa tak preto, aby sa na ňomprejavili diela Božie“ (Ján, hl. 9:1 — 3). Túto udalosť niekedy interpretujú v tom zmysle, že učenícivedeli o opakovaných prevteleniach, keďže pre nich otázka má zmysel, ak je slepota odplatou zahriechy predošlého života. Ježiš prijíma otázku ako majúcu pre neho ten istý zmysel, a týmpotvrdzuje možnosť opakovaného vtelenia.

Podobenstvo o smrti boháča a biedneho Lazara, naveky padnúcich patrične do pekla a raja (Lukáš,16:14 — 31), priamo popiera možnosť návratu na tento svet po smrti: boháčovi je zamietnutá prosbavrátiť sa, aby varoval brata.

Apoštol Jakub píše: „Želal, zrodil On nás slovom pravdy, aby sme sa stali počiatkom tvoreniaJeho nejakým.“(Zbierka listov, 1:18). Ak je človek nejakým začiatkom Jeho Stvorenia, tak totomiesto Nového Zákona môžeme chápať ako biblický návod na evolúciu duší, v ktorom byťčlovekom, je len stupeň. No, či sa môže duša na tomto stupni potĺkať z vtelenia do vtelenia, alebo naňom prebývať iba raz, jednoznačne z Biblie pochopiť sa nedá.

Korán takisto nikde priamo nehovorí o evolúcii materiálnych foriem a viacnásobnom prevteľovaníduší. Avšak aj v Koráne sú miesta, ktoré môžeme skúmať ako opisy evolučného procesu biosféryv obraznej forme. Tak súra 23 ohlasuje:

„12. My sme už stvorili človeka z esencie hliny,13. potom umiestnili Sme kvapky jeho na spoľahlivom mieste,14. potom stvorili Sme z kvapky zhluk krvi a vytvorili zo zhluku krvi kúsok mäsa,

stvorili z toho kúska kosti a obliekli kosti mäsom, potom Sme ho vypestovali v druhomTvorení, – blahoslavený je Boh, najlepší z tvorcov!“

Na rozdiel od Biblie Korán nezabieha do podrobností vzniku rastlín, rýb, vtákov, plazov atď.v chronologickej postupnosti, jednako jediný raz poukazuje na fakt degradácie: pôvod opíc zo židov,narúšajúcich svätosť soboty (súra 2:61).

Verš 12 uvedeného fragmentu, možno skúmať ako objavenie sa organických vecíz neorganických; 13 – rozšírenie variácií organiky v rozvoji; 14 – objavenie sa buniek, čo odlišuje krvod iných, organický materiál obsahujúcich tekutín; 14 – objavenie sa mnohobunkových organizmova rozvoj vnútorných kostier v nich a zrodenie človeka z ne-človeka (vypestovali ho druhom výtvore– tvorení). A ďalej:

„15. Následne vy, potom umierate.16. potom v deň Vzkriesenia vyzdvihnutí budete“.

Kto chce, môže tento fragment chápať ako opis rozvoja inDiviDuálneho ľudského organizmu odzačiatku (na ktorom je zúčastnená „esencia hliny“) po smrť, ale nech si spomenie, že v procesevnútromaternicového vývoja opakuje zárodok úplne všetky etapy evolučnej cesty biosféry, známej zpaleontológie (ontogenéza nasleduje fylogenézu).

Korán, ako aj Biblia, uisťuje, ohľadom celkového osudu ľudstva, o dni vzkriesenia mŕtvych a súdeBožom nad živými i nad vzkriesenými. Po ňom má nasledovať, buď večné peklo ohňa pre zlých,alebo život večný v raji pre ostatných. Avšak Korán priamo nehovorí o tom, čo sa do súdneho dňabude diať s dušou (nesúcou celú informáciu o svojich činoch počas života) po smrti tela, ale dávahlavne odporúčania o dočasnom pozemskom živote, predchádzajúcom životu večnému. Okrem tohodáva celostno-svetonázorovú informáciu, potvrdzujúc obsahovú jednotu všetkých Zjavení a nabáda kuvažovaniu o usporiadaní sveta.

Aj tak však súra 80 hlása:„17. Z čoho On (Boh – pozn. aut.) jeho (človeka – pozn. aut.) vytvoril?18. – Z kvapky!19. Vytvoril ho i premeral,20. potom mu cestu uľahčil. 21. Potom ho umŕtvil i uschoval.22. Potom, keď si zaželal, vzkriesil ho.(zvýraznené nami – pozn. aut.)23. Tak nie! Nekoná on to, čo rozkázal On!“

Súra 56 Dopadajúce (Postihujúci: – preklad G. S. Sablukova) sa taktiež týka otázky o životea smrti človeka:

58. Či ste videli to, čo semenom vyvrhujete, -59. či azda tvoríte vy, alebo My sme tvorcom?60. My smrť sme vám nadelili, – a Nás nepredbehnete! -61. v tom, aby ste boli vymenení vám podobnými, i v tomto obnovení (zvýraznené nami – pozn.aut.), lebo vy to neviete.62. Veď vy poznáte už prvé stvorenie, i prečo by ste nepodumali?“ (zvýraznené nami –

pozn. aut.)

V preklade G. S. Sablukova:„56 : 61. pre to, aby vymenili Sme vás vám podobnými, a obnovili vás v takom čase, ktorý

nepoznáte. 62. Vy už viete o prvom stvorení; Ó, keby ste si spomenuli ina druhé!“(zvýraznené slová sú doplnené v preklade G. S. Sablukova; možno taktieždoplniť slovom „opätovné“).

Súra 2:26. „Ako vy v Boha neveríte? Mŕtvymi ste boli, i On oživil vás, potom On vásumŕtvi, potom oživí, potom k Nemu budete navrátení“.

Súra 2:149. „Nehovorte o tých, ktorých na ceste Boha zabíjajú: „Mŕtvi!“ Nie, živí! No vynevnímate“.

To sú niektoré časti Koránu, ktoré pripúšťajú možnosť ich chápania v zmysle mnohonásobnýchvtelení duše, v perióde do súdneho dňa, podľa vôle Najvyššieho i možnosť života duše mimo mŕtvehotela v období medzi vteleniami.

Avšak v Koráne sú aj priame popierania opakovaných vtelení duše na Zemi. Súra 23 oznamuje: „101. A keď k jednému z nich smrť príde, on povie: „Bože, vráť ma:102. snáď urobím blahé v tom, čo som opustil“. Tak nie! To je slovo, ktoré on hovorí,

ale za nimi je hrádza do toho dňa, keď budú vzkriesení.103. A keď zazneje trúba (súdny deň – pozn. aut.), nebude v ten deň spriaznenosti

uprostred nich, i nebudú sa vypytovať druh druha“.

Ľudstvo je aj v Koráne nejakým spôsobom informačne, duchovne previazané s biosférou.Súra 35:44 „Ak by Boh trestal ľudí za to, čo si oni zaslúžili, nenechal by On na jej povrchu

(Zeme – pozn. aut.) nijakého zvera, no On dočasu istého odročuje im.“

Ak vychádzame z toho, že človek na Zemi nadobúda „karmu“ a duše časti hriešnikov vypadávajúv nasledujúcich vteleniach z ľudstva do fauny, tak je možné pochopiť, prečo sa v tomo verši spájamožnosť vytrestať ľudí za ich činy s vyhubením celého živočíšneho sveta.

Takisto mnohé biblické a koránické obvinenia súčasníkov zo zabitia prorokov – poslovNajvyššieho k ľuďom – v pokoleniach minulých sú pochopiteľné, ak duše, ku ktorým sa obe písma

v prítomnosti obracajú, v nejakej forme žili v časoch vykonania týchto zločinov. Alebo že dušepredkov alebo ich duplikáty – kópie (plné alebo čiastočné) v nejakej forme sú prítomné v prvotnýchdušiach žijúcich. Inými slovami – prvotná ľudská duša je vinná za hriechy a zločiny predkov,ktorým pri všetkej svojej dobromyseľnosti zabrániť v ich vykonaní nemohla. Vtedy nasleduje (nesie)ich vinu dôsledkom vonkajších okolností, a nie slobodným výberom svojich činov a línie správaniasa, vykonaných v prebiehajúcom alebo minulom živote, s následkami ktorých sa stretáva teraz. T.j.,pri pohľade z tohto sveta sa narúšajú príčinno-dôsledkové vzťahy: potomkom sa dáva zavinu nesprávna výchova a zlé činy ich predkov. Životné pomery – okolnosti objektívne dedíme,avšak prijať na seba vinu za to, čo sme odvrátiť nemohli, ak sme duše prvotné – nemôžeme.

Zatiaľ asi najvšeobecnejším modelom evolúcie je množstvo individuálnych vývojov duší primnohonásobných vteleniach do rôznych tiel. Spomienky o životoch predošlých na úrovni vedomia súu väčšiny populácie blokované, aby sa stimulovalo myslenie a tvorenie, aby pre svoju lenivosť chybypredošlé neopakovali, pokračujúc v dráhe obvyklého hriechu a mohli začať učiť sa „žiť od novejstránky“ (túžba mnohých školákov-päťkárov). Pri tom, ak sa z počtu duší vyčlení nejaká podmnožina,osvojavšia si najvyššiu životnú formu z už v biosfére existujúcich, tak sa usporadúva súdny deň, poktorom sa duše tejto podmnožiny vtelia už do nejakých nových, špeciálne pre nich zostrojenýchživotných foriem.

Známy je taktiež uhol pohľadu, že vedomie človeka je prvotná duša, a v jeho podvedomí žijemnohonásobne sa prevteľujúca duša. Takým spôsobom sú v každom človeku duše dve. Po smrtiorganizmu sa duše rozdelia a prvotná duša začne svoj proces mnohonásobných vtelenív podvedomiach nasledujúcich pokolení (V. Lavrovová „Kľúče k záhadám živoda. Záhrobný svet“,Zväzové vydavateľstvo tlače“, r. 1991, Talin). T.j., duše sa pri vteleniach rozmnožujú.

V jedinom evolučnom procese, plynúcom podľa miery možných stavov, sa rozvíjajú aj materiálneformy – tento proces skúma materialistická veda; i informačné zabezpečenie životaschopnosti týchtoforiem, t.j. duše – tento proces skúmajú okultné školy a niektoré relígie. A očividne nie náhodouv jednom zo starovekých symbolov dva hady obvíjajú jedno okrídlené žezlo. Vládca žezla – Hermes,zbožštený posol, podľa legiend raz dávno priniesol do Egypta vedomosti. Od neho vzišielhermetizmus – tajné vedomosti pod pečaťou tajomnosti: „len pre zasvätených a za prezradeniesmrť“. Žezlo vekov je symbol nejakej moci a miera dĺžky. Na alegorickom obrázku je žezlosymbolom miery vo všeobecnosti. Dva hady, hlavy ktorých sú na jednej úrovni, symbolizujú dvavzájomne podmienené procesy evolučného rozvoja materiálnych foriem a duší (informačnýchmodulov), hromadiacich informáciu a riadiacich tieto materiálne formy. Hady, na rozdiel odmotúzov, majú hlavy a vedia liezť iba hlavou napred, čo symbolizuje jednosmernosť evolučnéhoprocesu. Ruka, držiaca žezlo-mieru, usmerňuje vývoj dvoch evolučných špirál – matérie i informácie– nahor po hierarchii Vesmíru.

Obrázok 1. Vľavo Asclepiova palica, vpravo Hermesove žezlo.

Hlavy hadov na jednej úrovni sú symbolom proporcionality: evolučný proces hmoty nemôžepredbehnúť evolučný proces ducha alebo za ním zaostať. Odtiaľto je vidno aj nezmyselnosť –hlúposť „základnej“ otázky filozofie dialektického materializmu. V jeho terminológii duch, vedomiebolo utopené v termíne „matéria“ a následne bola zadaná otázka, čo je prvotné: celok alebo jehoneoddeliteľná súčasť. Na základe-osnove tejto otázky ani nič nemohlo byť zostrojené.

Materialisti sa k relígiám a okultným náukam stavajú ako ku nezmyslom. Avšak ajnajskostnatenejší materialista nemôže nevidieť, že informačné zabezpečenie správania sa človeka sa oniečo líši od informačnej výstroje správania sa komára alebo opice smerom k väčšej náročnosti.Okrem toho, materialistom, popierajúcim nesmrteľnosť duše (vo vedeckej terminológii –objektívnosť a nezničiteľnosť informácie), navrhujeme preskúmať otázku: kam sa podeje informáciaodnášaná od tela fyzikálnymi poľami živého ľudského organizmu v momente smrti, t.j. duša, a akýje jej ďalší osud. Ak informácia „mizne“, tak padajú všetky zákony zachovania „materialistickej“,presnejšie bezduchovnej „náuky“, pretože, stratiac informáciu, matéria vo všetkých jej známych(hmota, plazma, pole, vákuum) a neznámych stavoch sa prepadá do nebytia.

Z pozícií dogmatického bohoslovia, chápajúceho všetko doslovne v Biblii, v Koráne i v inýchPísmach, i evolúcia materiálnych foriem, o ktorej hovoria geológia, paleontológia, biológia,skúmajúce vykopávky zvyškov minulých a súčasnej biosféry; i evolúcia zborov duší, nazývanýchľudstvom alebo faune prináležiacich (Korán, 6:38. Niet zvieraťa na zemi a vtáka na krídlachlietajúceho, ktoré neboli by spoločenstvami vám podobnými), o ktorej hovoria nasledovnícirôznorodých okultných učení, sú proste satanským pokušením. K tomu musíme poznamenať, že žezlos hadmi, ale bez krídel sa nachádza na vyobrazení nejakej bezmernej príšery – Bafometa satanistov –s papuľou capa, plameňom medzi rohami, ženským trupom a tetovaním na rukách, odsúdenejk nebytiu – neexistencii kvôli jej nesúmernosti. Príšera sedí na tróne, akoby sa rozptýlila, bolaodvrátená (aby pózovala) od onanovania, keďže žezlo i hady trčia z toho istého miesta.

Priznávajúc fakt tvorenia jedine súčasnej biosféry Najvyšším, odovzdávajú písmožrúti bohosloviaprvenstvo tvorenia množstva predchádzajúcich biosfér satanovi? Alebo snáď v ich chápaní Božiedopustenie zašlo tak ďaleko, že satanovi bolo povolené do prvotného stvorenia vniesť toľko vlastnýchvýmyslov, že každý paleontológ, skúmajúc vykopané zvyšky predchádzajúcich biosfér, nemôženenatrafiť na myšlienky o globálnom evolučnom procese ako spôsobe existovania organickéhoživota (existuje ešte poľový) na Zemi?

Ešte v r. 1872 A. K. Tolstoj upozornil takéhoto písmožrúta dogmatiky bohoslovia v „Liste M. N.Longinovovi o darvinizme“:

Ty že, povesť židovskáS výzorom tatka hýčkajúc,Ty bys už mal zasadajúcZakázať i Galilea.

Ak ty že pripustíš zdravo,Že voľné vo vede sú názory,Tvoja kontrola akéže má právo?Bol si ty azda pri stvorení?

Z akého dôvodu by nie po troškuVovedení sme v žitie my?Alebo či nechceš už viac Bohu

Ty predpisovať postupy?

Spôsob, ako tvoril Strojca,Čo mienil On viac vhodným –Vedieť nemôže vodcaVýboru tlačového zvodný.

Ohraničovať tak smeloVšestranosť moci Boha –Veď taká vec, Mišo,

Páchne rúhaním sa spola!

Keďže na rozdiel od archeologických vykopávok pitekantropa si cudzie spomienky rukamineohmatáš, neprisvojíš, v kine nepozrieš, sú spomienky jednotlivých ľudí na ich predchádzajúcevtelenia o to viac vnímané ako mámenie podsvetia. Ale keď sa hromadí štatistika, potvrdzujúcapravdivosť informácie spomienkok množstva navzájom neznámych ľudí, tak sa po nej možno ohnaťslovami: “Ja – normálny – si nič podobné zo svojej minulosti nepamätám. A toto všetko je podvrh,alebo nejaký druh psychopatológie. Nech sa tým zaoberajú psychiatri a špeciálne služby.” (Nebojtesa, oni sa tým aj tak zaoberajú...)

Aj keď podsvetie podhadzuje do pôvodnej duše spomienky na hodnoverné minulé životy druhýchľudí, tak z toho je nutné vyvodiť záver, že na rozdiel od Najvyššieho Strojcu, darujúceho pôvodnejduši život, večný do budúcnosti, satan zdržuje život v minulosti. Svojim verne poddaným dávapraktickú skúsenosť nevlastných, im cudzích, predchádzajúcich životov, a svojim protivníkom“spomienky” na nimi neuskutočnené zločiny, aby vyvolal ilúziu nemožnosti ich odpustenia a chytilich do svojich sietí. Alebo satan dočasne vypúšťa z pekla hriešnikov, aby oni roznášali po zemipokušenia okultných poznatkov a miatli nimi prvotné duše? Alebo to, čo sa vynára ako spomienkypredchádzajúcich vtelení, je pamäťou upírov, parazitujúcich na živých, miesto toho, aby upíryprebývali v pekle do súdneho dňa, ako tvrdí Bohotvorné centrum zrodenia dnešného kresťanstva? Ačím lepšie si ľudia pamätajú, tým vo väčšej miere sa upírom podarilo prisvojiť, zakabaliť si ichpôvodné duše, t.j. informačne ich zožrať?

Napriek tomu v chápaní sveta poznajúcich predchádzajúce vtelenia svojich duší (alebo ichmajiteľov – upírov?), spoznávajúcich v súčasníkoch svojich známych z predchádzajúcich vtelení,alebo prebývajúcich v takej ilúzii,je evolúcia aj duší, aj materiálnych životných foriem realitou.Obzvlášť, ak si môžu spomenúť na dinosaury a ich obraz života. (Podľa jednej z verzií, sú dinosaury– jaštery – človeku predchádzajúce rozumné bytosti na Zemi, ktoré zahubila nimi vytvorená, doslepej uličky vedúca kultúra).

My však vychádzame z toho, že evolučné procesy vo Vesmíre plynú, a symbol žezla Hermesa,ovinutého dvoma hadmi, je správny obraz rozvoja čiastkových štruktúr v trojjedinosti matérie,informácie, miery. A ruka, držiaca mieru – žezlo, je symbolom hierarchicky vyššieho riadenia – moci– vedúceho, usmerňujúceho evolučný proces. To, že u vyššie spomenutej príšery bolo žezlo bezkrídlea na okázalom mieste, symbolizuje jej tvorivú impotenciu, nútiacu pristupovať k rôznorodým“usmerňovačom” a náhražkam (protézam), kvôli získaniu ničoho viac ako momentálneho pôžitku.

Avšak evolučný proces biosféry Zeme je jedným z mnohých evolučných procesov vo Vesmíre.Opačný uhol pohľadu: evolučný proces je v skutočnosti procesom agónie prvotného dokonaléhosveta po upadnutí do hriechu. Ale nejaký, istý proces je to vždy, aj pri ľubovoľnom, subjektívnevybranom uhle pohľadu. O tomto procese ďalej aj bude reč.

Biosféra planéty čerpá energiu pre svoju životnú činnosť z Kozmu, predovšetkým zo Slnečnejsústavy. Intenzita fyzikálnych polí, nesúcich energiu Zeme, je na všetkých frekvenčných pásmachpodriadená cyklickosti Slnečnej sústavy, podmieňujúcej interakcie planét navzájom i s centrálnouhviezdou. Biosféra celkovo i jej jednotlivé elementy sú kmitavé systémy, nachádzajúce sa v interakciinavzájom i s okolitým prostredím. Závislosť Zeme od energetických a informačných rytmov Kozmuobjektívne podmieňuje charakteristiky rôznorodých kmitavých procesov v jej biosfére a v sociálnychsystémoch, s ňou zviazaných.

Z toho dôvodu je pre zaistenie bezpečnosti a stability rozvoja spoločnosti nevyhnutná interpretáciastarovekých astrologických teórií prostredníctvom pojmového a terminologického aparátu súčasnéhoPoznania.

My sa dotkneme iba niektorých čŕt evolučného procesu organickej biosféry. Vážnou hranicouv ňom je vznik chromozómového aparátu dedičnosti, odovzdávajúceho informáciu nasledujúcimpokoleniam každého biologického druhu. Všetky druhy sú navzájom geneticky odlišné. Okrem toho,všetky druhy sú geneticky uzavreté vo vzťahu jeden k druhému v tom zmysle, že v prirodzenýchpodmienkach sú medzidruhové hybridy buď nemožné, alebo neplodné (ako mul), alebo sa ichgenotyp pri výmene generácii rozpadá (ako v rade odrôd kultúrnych rastlín a plemien domácichzvierat).

Chromozómový aparát nesie pre existenciu biologického druhu dve životne nevyhnutné funkcie.Po prvé, odovzdáva organizmom z pokolenia na pokolenie (po genealogických líniách) geneticky

podmienenú informáciu. Podiel odchýliek – chýb pri predaní informácie v prirodzenýchpodmienkach je dostatočne nízka, čo zabezpečuje genetickú udržateľnosť druhov v priebehu výmenymnohých pokolení.

Po druhé, tie odchýlky genetickej informácie, ktoré vnútrobunečné a celodruhové systémyochrany chromozómového aparátu nedokážu včas odstrániť, sú taktiež čiastočne nevyhnutné prezabezpečenie záchrany a rozvoja druhu v biosfére. Poruchy genetickej informácie – mutácie – sú vosvojej väčšine vyvolávané vplyvom vonkajších faktorov na chromozómový aparát: fyzické polia,chemické reakcie, bunky nepatriace normálnej fyziológii atď. Časť mutácií sú genetickýmidefektami, pretože jedince, majúce ich vo svojom genotype sú buď života neschopné, alebo neplodné,alebo majú znížený potenciál zdravia a rozvoja. Mutácie tohto typu sa nazývajú genetickou záťažou.V každej populáci existuje nejaký podiel geneticky zaťažených jedincov – je to prirodzené.V dostatočne mnohopočetných populáciách je vždy prítomné geneticky udržateľné jadro,zabezpečujúce reprodukciu nových pokolení a geneticky zaťažená, degenerovaná, v nasledujúcichpokoleniach degradujúca periféria. No medzi nimi niet nepriechodnej hranice: hranica medzi nimiv priebehu pokolení má charakter štatisticky kombinatorikou podmieneného chromozómovéhoaparátu. Genetická katastrofa populácie je zmiznutie geneticky udržateľného jadra, zabezpečujúcehodolaďovanie jedincov daného druhu voči postupne sa meniacim podmienkam prostredia prebývania.

Niektoré mutácie nevykazujú bezprostredný vplyv na vznik geneticky podmienených defektovv organizme a vedú iba k vzniku osobitostí (jedinečností) u jednotlivých organizmov daného druhu,ktoré sa predtým v populácii nevyskytovali. To sa nazýva nenasmerovaná premenlivosť – variabilita.

Každý biologický druh sa nachádza v interakcii s ostatnou biosférou a všetkou prírodou akocelkom, nachádza sa pod ich tlakom. Charakter tohto tlaku sa mení podľa podriadenosti biosférygeologickým procesom na Zemi a energetickým rytmom Kozmu. Frekvencie niektorých z týchtoprocesov sú oveľa nižšie, ako frekvencia zmeny pokolení ľubovoľnej genealogickej línie druhu.Vďaka takémuto pomeru frekvencií vonkajších (vo vzťahu k druhu) procesov, nenasmerovanávariabilita vyúsťuje do prispôsobovania sa – dolaďovania genotypu druhu k pozvoľne (vo vzťahu

k zmene pokolení) sa meniacim podmienkam obývaného prostredia. Taký je mechanizmusprirodzeného výberu, pravdepodobnostne predurčujúci zánik jedných a rozvoj druhých v konkrétnesa vytvorivších podmienkach.

Časť mutácií v jedných podmienkach (ako vonkajších, tak i vnútorných, geneticky podmienených)môže vystupovať ako genetická záťaž, a v druhých ako veľmi užitočný znak. No sú v prírodeprocesy, ktorých frekvencia je vyššia ako zmena pokolení v genealogických líniach. K zmenecharakteru nimi vyvolaného tlaku na druh musí byť prispôsobený každý jedinec daného druhu.V opačnom prípade populácia, stretnúc sa s takýmto typom tlaku vonkajšieho prostredia, ktorému sanestíha prispôsobiť genotyp pri výmene pokolení a ku ktorému jedinci druhu nie sú prispôsobení,bude poškodená, až do vymiznutia druhu z biosféry. To môže priniesť újmu mnohým iným druhomživých organizmov, zviazaných s prvým cez potravinový reťazec (kto hoho požiera). Tak sa môžezmeniť celá biocenóza a v princípe – celá biosféra.

Reakcia biologického druhu na vonkajší tlak prostredia sa prejavuje dvojako: po prvé, zmenoupotenciálu rozvoja jedincov daného druhu, podmieneného prispôsobovaním sa genotypu v proceseprirodzeného výberu; po druhé, reakciou v správaní sa jedinca na vplyv obývaného prostredia,nasmerovaného priamo na daného jedinca. Aj ten, aj druhý typ reakcie biologického druhu vyžadujeinformačné zabezpečenie. U rôznych biologických druhov sa charakter tohto informačnéhozabezpečenia odlišuje predovšetkým v objemoch správanie určujúcej informácie:

I. predávanej geneticky z pokolenia na pokolenie;II. osvojovanej konkrétnym jedincom v priebehu jeho dospievania a dospelosti;III. ich porovnávaním.

Ak by sme skúmali priebeh globálneho evolučného procesu, tak si môžeme všimnúť, že objaveniesa nových druhov, vyšších vo vzťahu k skôr existujúcim, sprevádzalo zmenšenie podielu objemugeneticky predávanej informácie v celkovom objeme informácie, na základe ktorej sa formujúindividuálne reakcie správania sa konkrétneho jedinca, prislúchajúceho k danému druhu. Tak jeprakticky takmer celý objem individuálnej informácie, definujúcej správanie sa, funkčnosť druhu,u rastlín, mäkkýšov a hmyzu podmienený iba geneticky.

U dospelého človeka – „koruny tvorstva“ – objem negeneticky podmienenej (hlavne sociálnepodmienenej) individuálnej informácie správania sa prevláda nad geneticky podmienenouinformáciou do tej miery, že väčšina obyvateľstva, prinajmenšom aspoň mestského, už nevníma a sineuvedomuje svoju individuálnu príslušnosť hoci k jednému z množstva druhov živýchorganizmov. Nehovoriac už o svojej príslušnosti k biosfére Zeme ako celku a podriadenostiobjektívnym predurčeniam jej bytia. Okrem vedomých spojení sa narúšajú aj podvedomé psychickéa celobiologické spojenia – previazanosť s prírodou, keďže mesto je jedným z najsilnejšíchmutagénnych faktorov a genetický aparát človeka je k nim 50-krát vnímavejší, ako aparát známejmušky octomilky. Tak človek sám seba stavia do protikladu s prírodou. To je aj bezprostrednoupríčinou globálnej biosférno-ekologickej a ostatných čiastkových globálnych kríz.

Zväčšenie pomerného a absolútneho objemu negeneticky podmienenej informácie, definujúcejsprávanie sa, bolo sprevádzané rozšírením adaptabilných možností jedincov daného druhu, a takzmenšením individuálnej závislosti jej jedincov od zmien podmienok životného prostredia.

Reakcie správania sa jedincov daných druhov, u ktorých prevláda geneticky podmienenésprávanie, sa neodlišujú rôznorodosťou. Z tejto príčiny je nepružnosť správania sa jedincov druhukompenzovaná veľkou plodnosťou, rastom pasívnej a aktívnej ochrany voči pôsobeniu neprívetivýchfaktorov, čo je proste nevyhnutné pre existenciu takého druhu. U takých druhov perióda detstvajedincov buď chýba, alebo je veľmi krátka.

Ak vzniká faktor, tlaku ktorého sa genotyp populácie pri zmene pokolení nestíha prispôsobiť, takpopulácia hynie.

Nevyhnutnosť osvojenia veľkých objemov negeneticky podmienenej informácie, je sprevádzanáobjavením sa detstva, v priebehu ktorého jedinec hromadí životne nevyhnutné minimum tejtoinformácie. Buď individuálne, alebo pod opaterou dospelých jedincov.

Ak vzniká faktor, vplyvu ktorého sa genotypu populácie takého druhu nedarí prispôsobiť privýmene pokolení v prípade výlučne geneticky podmienených, t.j. rovnakých reakcií správania sau rôznych jedincov, tak sa populácia môže zachrániť vďaka rôznorodosti reakcií v správaní sa jejjedincov, podmienených individuálne negeneticky. To vedie k zníženiu škody, prinášanej populáciidaným faktorom a „získava čas“, v priebehu ktorého sa geneticky udržateľné jadro populáciepotenciálne môže prispôsobiť na úrovni chromozómového aparátu vplyvu daného faktora.

.To sa týka aj prežitia populácie pri živelných pohromách a prírodných katastrofách v mieste ichprebývania.

V priebehu evolučného procesu sa globálna ekologická nika (životné prostredie vyhovujúcepotrebám určitého súboru rastlín alebo živočíchov)* biosféry rozširovala. Keď ktorýkoľvek druhvyčerpal geneticky podmienený potenciál osvojenia ekologickej niky, kde sa zrodil, tak buďvytesňoval iné druhy, zaberajúc ich ekologické niky, alebo si osvojoval dovtedy prázdnu (bez života)niku, adaptujúc sa na ňu geneticky, prípadne zrodiac pritom nový druh organizmov.

V nejakej etape rozvoja biosféry vznikol druh Človek Rozumný, ktorého predstaviteľmi je celéľudstvo, nehľadiac na všetku rôznorodosť rás, národov, národností, plemien.

Potenciál rozvoja každého jedinca daného biologického druhu, v správaní ktorého je objemnegeneticky predávanej informácie významný, je vo všetkých vlastnostiach, charakterizujúcichjedinca, geneticky podmienený. Aj keď sa môže i nerozvinúť, nenaplniť reálnym obsahom, ak topodmienky obývaného prostredia neumožňujú. Vo vzťahu k populácii sú genetická podmienenosťi potenciál jej osvojenia podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam, zobrazovanýmv štatistických zákonitostiach zavŕšenej etapy vývoja.

To sa v plnej miere týka i človeka – biologického druhu, nesúceho najväčší absolútny i pomernýobjem (v porovnaní s inými druhmi živých organizmov biosféry Zeme) negeneticky podmienenejinformácie správania sa, zabezpečujúcej najväčšiu pružnosť správania sa v rýchlo sa meniacomprostredí.

Obvinenia z „biologizácie“ sociológie, dejín atď., a taktiež zriedkavajšie obvinenia zo„sociologizácie“ biológie, odrážajú predovšetkým neznalosť biológie u sociológov a sociológie adejín u biológov. Oficiálni politici sú zvyčajne neznalí i v ostatných odvetviach vzdelania, a nie lenv týchto dvoch. Svojim obsahom sú tieto vzájomné obvinenia spormi o tom, čo je v človeku (iv jedincovi, i v biologickom druhu) podmienené geneticky predávanou informáciou, čo kultúrou a čovlastným tvorením. Bez odpovede na tieto otázky je nemožné i „rozdelenie hranicou“ biologickéhoa sociologického komplexu náuk.

V našom chápaní je celý komplex nepodmienených reflexov a inštinktov geneticky podmienený.

Geneticky podmienená je i schopnosť formovania podmienených reflexov. Samotná správanieurčujúca informácia, navonok sa prejavujúca ako podmienený reflex, je určená vplyvom prostredia

obývania, v ktorom sa daný podmienený reflex vytvára iba u osôb, ktoré sa bezprostredne stretlis týmto vplyvom. Základom formovania podmienených reflexov v živočíšnom svete je mechanizmus,podľa všetkého analogický predmetno-obraznému (procesnému) mysleniu človeka. Ilustráciou tejtosituácie sú experimenty s opicami. Sú známe úspešné pokusy výučby opíc, dôsledkom ktorých opicez kartičiek s obrázkami dedukovali postupnosti, ktoré bolo možné identifikovať s jednoduchšímireakciami správania sa typu: „chcem banán“, „daj piť“, „daj banán, a nie jablko“ atď. T.j., ide ovýučbu nejakého systému hieroglyfického písma, odrážajúceho predmetno-obrazné mysleniečloveka. Možnosť učenia sa poukazuje na nejakú zhodu procesov, ležiacu v jej základe.

Neznáme sú akékoľvek reakcie v správaní sa predstaviteľov živočíšneho sveta, ktorých základomby mohol byť mechanizmus, analogický abstraktno-logickému (diskrétnemu) mysleniu človeka.

So schopnosťou opakovania artikulovanej reči sa v živočíšnom svete stretávame u vtákov. Avšaktáto „artikulovaná reč“ sa nestala kanálom informačnej výmeny u biologických druhov, ktoré todokážu: vtáčie mozgy34.

Človeka zo živočíšneho sveta vyčleňuje genetická podmienenenosť rozvoja diskrétneho(abstraktno-logického) myslenia v príslušnej perióde jeho rastu, artikulovanej reči a schopností prerealizáciu v rôznorodej pracovnej činnosti svojich predsavzatí (zámerov) na základe predvídavostirôznych možností. Je možné, že geneticky podmienené sú ešte nejaké, zatiaľ nevyužívané možnosti.Avšak konkrétne tieto tri faktory: reč, myslenie (včítane abstraktno-logického), schopnosť pracovať,nejaká sloboda správania sa voči diktátu inštinktov – sa stali základnou osnovou súčasnej ľudskejkultúry.

Kultúra je nosičom ešte jedného (okrem inštinktov, nepodmienených a podmienených reflexov)druhu správanie určujúcej informácie – spoločensky (sociálne) podmienenej, ktorú každý človekdostáva z informačného prostredia spoločnosti.

Ak ako kultúru máme chápať výsledok rôznorodej negeneticky podmienenej činnosti pokolení

jedincov druhu Človek Rozumný, tak nemožno popierať, že potenciál osvojenia prostredia človekomje geneticky podmienený. Hoc aj na účet rozvoja kultúry. Spolu s rozvojom kultúry je genetickypodmienená aj v jej základe stojaca sociálna organizácia druhu Človek Rozumný. Kvôli tomu jekultúra od začiatku a vždy jedným z mnohých faktorov globálneho evolučného procesu biosféryZeme. Niet „dobrej“ kultúry a „zlej“, t.j. „nekultúrnosti“. Existuje jediná mnohotvárna kultúra– z pokolenia na pokolenie negeneticky predávaná informácia, a v nej náklady kultúry (poplatky –to, čo ona stojí)*, predstavujúce nebezpečenstvo pre celú kultúru ľudstva a biologický základ kultúry– druh Človek Rozumný i celú biosféru. Inými slovami, toto privádza k otázke o objektívnosti Dobraa Zla, ich rozdiele a rozlíšeniu. Aj proces rozvoja kultúry – globálny dejinný proces – je jednýmz čiastkových procesov globálneho evolučného procesu biosféry.

34 V r.2003 v tlači a televízii však prebehli informácie o tom, že niektoré papagáje používajú úplne vedomeartikulovanú reč na komunikáciu so svojimi majiteľmi.

II. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES

S ú č a s t n o s ť j e d ô s l e d ko mm i n u l o s t i , a p r e t o n e u s t á l eo b r a c a j s v o j p o h ľ a d v z a d , t a kv y v a r u j e š s a v á ž n y c h c h ý b .

K. Prutkov

Ľudstvo vo svojej historickej pamäti zaznamenalo zmiznutie mnohých druhov živýchorganizmov z biosféry, ale nezaznamenalo ani jeden vierohodný prípad vzniku nového biologickéhodruhu v prirodzenom prostredí.

Homo Sapiens, presvedčený o svojej vysokej organizovanosti v porovnaní s inými biologickýmidruhmi, pokladá sám seba za “korunu tvorstva”, vychádzajúc predovšetkým zo svojej novoty. Nonovota je znak nielen dokonalosti, korunujúcej nejaký proces, ale aj znak všetkých experimentálnychvzorov, skončiacich v odpade, na ktoré si po čase nikto nespomenie. Ak “koruna tvorstva” tlačí nahlavu, tak si korunovaný zaobstará novú korunu.

Otázka o procese vzniku nových druhov je mimoriadne dôležitá, keďže odpoveď na ňu vmnohom určuje aj hodnotenie toho, čo sa považuje za blaho v globálnom historickom procese a čopredstavuje nebezpečie jak pre žijúcich, tak aj pre nasledovné generácie ľudí, pre biosféru i celúplanétu. Na prvý pohľad sú možné aspoň dva varianty vzniku nového biologického druhu počasevolučného procesu biosféry.

PRVÝ. Je známe, že keď už raz vznikne nejaká mutácia, tak môže zachvátiť celú populáciuorganizmov, alebo časť populácie, alebo z populácie zmiznúť. Vtedy môže nový biologický druhvzniknúť v dôsledku kaskády mutácií, ktoré kvalitatívne zmenia jeho genotyp. V takom prípade sajeden druh v biosfére proste zamenil druhým. Vo vzťahu k vzniku Homo Sapiens, ako ajľubovoľného iného biologického druhu, vyvstáva v tomto variante otázka o medzičlánkoch odprotočloveka k človeku. A to z dôvodu, že proces zasiahnutia celého biologického druhu komplexomhoci len jednorázových mutácií, je veľmi dlhodobý; hlavne vzhľadom na to, že v dôsledku týchtomutácií sa zvyšuje úroveň organizovanosti matérie a informačné zabezpečenie životnej činnosti saskomplikuje. Z dôvodu dlhodobosti procesu rozšírenia sa komplexu mutácií na všetky populácie bykostrové pozostatky týchto “medzičlánkov” mali byť vede známe spolu s ostatnými, úplnemálopočetnými vykopanými formami človeka.

Ale takýto proces vzniku nového druhu pripúšťa rovnako aj degradáciu ľubovoľnéhovysokoorganizovaného druhu až do “améby”. Okrem toho vyvstáva otázka o rozštiepení druhov nadva i viac, ktoré vedie k zvýšeniu celkového počtu druhov počas evolučného procesu biosféry,pretože nie je jasné, ako môže vzájomná genetická uzavretosť – izolovanosť druhov byť sprevádzanášírením komplexu mutácií v druhu, rodiacom nový druh. Tento variant vzniku nových druhov jeobzvášť dobrý pre adeistov, pretože všetko prebieha “samo sebou”, náhodným spôsobom, bezorganizovaného a cieľavedomého zasahovania do priebehu evolučného procesu zvonku.

Avšak globálny evolučný proces biosféry má celkovo jednosmerný charakter v smerevšeobecného zvýšenia komplikovanosti novovznikajúcich druhov organizmov i celej biosféry. Okremtoho, neprítomnosť dostatočného množstva „medzičlánkov“ vo vykopávkach minulých biosfér,vlastne prehovoriac, umožnila vidieť samotný globálny proces vývoja biosféry v čase a aspoňčiastočne určiť druhovú skladbu minulých biosfér. V súčasnej biosfére sú takisto prítomné ibaudržateľné druhy, a dostatočného množstva amorfných životných foriem, prelievajúcich sa z jednejdo druhej pri zmene generácií – jednoducho niet. Niečo odporujúce tomu vyššie povedanému opremene druhov navzájom tvrdil akademik T. D. Lysenko.

DRUHÝ. Časť jedincov druhu Protočlovek – generáciu alebo niekoľko súčasne plodnýchgenerácií v populácií alebo v celom druhu – postihla genetická katastrofa, v dôsledku ktorej samice,patriace k tejto skupine druhu Protočlovek, rodili iba netvorov (monštrá). No títo “netvori” už patrilik druhu Homo Sapiens a boli geneticky uzavretí vo vzťahu k ich porodivším jedincom druhuProtočlovek i k svojim „bratrancom a sesterniciam“, ktorých rodičia unikli katastrofe. Možno, žekonkrétne tento fakt sa odráža v kultoch totémových predkov zvieracích prvotnopospolných(primitívnych) relígií. Takýto proces vzniku biologického druhu je v súlade so zjavnoujednosmernosťou evolučného procesu biosféry ako celku v smere zvyšovania zložitosti jehoorganizovanosti. Takisto umožňuje aj realizáciu tendencie k degradácii, ktorú v evolučnom procesenemožno zapierať, no ktorá má čiastkový charakter; ale všeobecnejší charakter jej dopadu je buďkrátkkodobý, alebo katastrofálny pre jednotlivé biocenózy i celú biosféru.

Viditeľné zloženie súčasnej biosféry a analýza vykopaných zostatkov minulých biosfér v ichchronologickej postupnosti hovorí skôr o tom, že cesta evolúcie biosféry je mnohostupňový rebrík,a nie bezstupňovité plynulé vchádzanie a plynulé prelievanie jedného biologického druhu do druhého.Na každom stupni je rôznorodosť – varieta druhov; každý stupeň je základňou pre nasledujúci. Tomuviac zodpovedá druhý variant procesu vzniku nových druhov v biosfére.

Ale druhý variant, odstraňujúc otázku o medzičlánkoch, vyvoláva otázku o prírodnom alebomimoprírodnom faktore, ktorý vyvoláva zmenu genotypu.

Novú informáciu do genotypu môže vniesť vírus. V princípe vírus, selektívne napadajúcipohlavné bunky (ako vírus HIV-AIDS selektívne napadá červené krvinky35), môže vniesť do ichchromozómov také zmeny, že po počatí vznikne organizmus, ktorý už patrí do nového druhu.

Na druhej strane, samotný chromozomálny aparát je kmitavý systém, spôsobilý k emisii ipríjmu nejakých kmitov. Emisia môže niesť kódové skupiny, schopné vyvolať prestavbuchromozomálneho aparátu buniek. To jest, vyvolať masové synchrónne, kvalitatívne rovnaké mutáciev populácií, ktorá je vystavená takémuto žiareniu a zrod nového biologického druhu. Je zrejmé, žetakéto mutagénne žiarenie sa kvalitatívne odlišuje od obvyklého, prírodného mutagenného pozadia.No je možné, že zrod nového biologického druhu vyvoláva nejaký iný faktor, a nie vyššie uvedenédva faktory.

Ale najprekvapujúcejšie je, ak napriek vštepenému do pamäti zemskej kôry, Tvorca – StvoriteľOsobne zliepal všetkých z hliny, zemského prachu, napodobniac mýtického Pygmaliona,vytesavšieho raz Galateu z mramoru, zamilovavšieho sa do nej a poprosivšieho bohov Olympu sochuoživiť, čo aj bolo splnené. Následne sa “sochy” začali rozmnožovať obvyklým spôsobom bez použitiaesencie hliny. Hoci Korán (súra 38:75) priamo hovorí o vytvorení Adama Bohom, Jeho vlastnýmirukami.

Pokiaľ však existuje faktor, tak čo ho iniciuje k činnosti? Pričom sa aktivizuje zakaždým v čase,keď sa ukončí určitá etapa vývoja biosféry. Druhy, dýchajúce kyslík, sa neobjavili skôr, než rastlinnýsvet vytvoril kyslíkovú atmosféru a ozónovú vrstvu, zužitkovávajúc nadbytok uhlíka z uhlia avápenca. Dravce sa objavili nie skôr, než sa objavili bylinožravce a nepohyblivé živočíchy (mušle,sasanky a pod.). To znamená, že proces vývoja biosféry je v nejakom zmysle analogický procesuvypustenia kozmickej viacstupňovej rakety: hlavné prúdové motory sa neodhadzujú skôr, než objektopustí husté vrstvy atmosféry; stupne raketového nosiča sa oddeľujú – každá vo svojej etape -splniacsvoju časť práce, ale nie skôr; oporné stožiare sa oddeľujú nie skôr, než ťah motora prevýšištartovaciu hmotnosť atď.

Pri vypustení rakety sa realizuje nejaký program, predpisujúci nejakú postupnosť operácií apodmienky kontroly ich splnenia. Program môže byť aj mnohovariantný. Tento program postupnostioperácií pri štarte rakety je výtvor ľudského umu. Je primitívny v porovnaní s tým, čo vidíme pri

35 Podľa jedného z modelov vírus AIDS napadá nie červené krvinky, ale trichomonády, ktoré žijú v krvi človekaa požierajú červené krvinky. Pre viac informácií pozri práce T. J. Sviščevskej o parazitickej trichomonádnej teóriirakoviny, kde sa otázka o AIDS skúma ako sprievodná.

evolúcii biosféry počas mnohých stoviek miliónov rokov. Avšak z uhla pohľadu adeistickej slepoty,očividne programovaný a kontrolovaný vývoj biosféry Zeme, v dôsledku ktorého sa objavil ľudskýrozum, je slepá hra “blbej náhody”, panujúcej v prírode. Pritom svojim rozumčekom, vytvoriacpočítače, človek doteraz sa nezmohol zopakovať “technologické” procesy “hlúpej prírody”, vdôsledku ktorých sa objavil on sám – on, ktorý mnohokrát vlastnou zložitosťou prevyšuje svojľubovoľný počítač. Hoci analógia nie je dôkaz, tak analógie a asociácie tiež ležia v základe poznania.A ak je nasledujúci, nižšie uvedený, uzáver chybný, tak svet je nepoznateľný.

Uzáver z tejto analógie môžeme urobiť iba jeden: svet je poznateľný a rozum, vládnuci vprírode, je neporovnateľne silnejší a jeho možnosti sú neporovnateľne väčšie ako rozum človeka isúhrnný kolektívny rozum celého ľudstva. Neporovnateľnosť tu je v tom zmysle, že chyba meraniamnohonásobne prevyšuje jednotku merania, t.j. človeka. Ich nesúmerateľnosť aj plodí u určitéhokruhu vedcov – “múdrych hláv” ilúziu o ich vlastnej jedinečnosti, ako nositeľov exkluzívne silnéhorozumu, čo sa časom sformuváva do adeistických svetonázorov, ktoré vznikali oddávna. A Zhora šlinapomínania o lživosti tejto ilúzie. Posledné napomenutie, vstúpiace do základov islamu, Korán vsúre 55 (Milosrdný), opisujúc realizáciu programu prípravy Zeme k objaveniu sa človeka na nej,skoro v každom verši opakuje otázku: “Akéže z dobrodení Hospodina Vášho vy pokladáte za lživé?”No ilúzia je ako predtým u vychvaľujúcich sa osôb stále silná v domýšľavosti o ich vysokejintelektuálnej sile a jedinečnosti ňou zrodenej. Avšak Najvyšší je mocný a Jeho milosrdenstvo je bezhraníc: hlavné je – uznať to a nespochybňovať.

Idea Boha – Tvorcu a Všedržiteľa – v kultúre je nie dielo “umeleckej” tvorivosti ľudí, ale odrazpravého Božieho bytia v živote spoločnosti. Jediný všeobjímajúci dôkaz Svojho bytia dáva Bohsám: On vskutku odpovedá, v súlade so zmyslom modlitby, modlitbe Jemu veriaceho a žijúcehopodľa svedomia. Odpoveď je vyjadrená v tom, že sa mení štatistika, zdalo by sa, vzájomnerôznorodých prípadov v množstve, ktoré ľudské vedomie nie je schopné kontrolovať kvôliohraničenosti jeho možností. Viditeľne sa mení tým viac, čím menej zostáva človek hluchý k volaniuBoha, keď sa On obracia k človeku cez jeho svedomie alebo ho obkolesujúce okolnosti.

Existuje biosféra planéty a mat(r)ica jej možných stavov, podľa ktorej prebieha vývoj. Tátomat(r)ica je nejaký fragment celovesmírnej mat(r)ice možných stavov, celovesmírnej miery. Prebiehaneustály proces zobrazovania informácie do biosféry z okolitého Vesmíru; súčasne prebieha processpätného zobrazovania informácie z biosféry do Vesmíru v súlade s mierou. Zobrazenie, riadenie,samoriadenie – to sú vzájomne vložené procesy a pojmy. Hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu kbiosfére prebieha podľa ju objímajúcej (zahŕňajúcej) mat(r)ice možných stavov. Samoriadenieprebieha v plnej celovesmírnej miere (čiastková mat(r)ica biosféry + objímajúca mat(r)ica). Acelovesmírna miera uvádza do činnosti faktor, ktorý vyvoláva zrod nového druhu v biosfére.

Ak je adeista schopný uznať objektívnosť miery vo Vesmíre, tak možno bude pre nehozaujímavé vedieť, že celovesmírna mat(r)ica možných stavov – miera – má jednu vlastnosť, ktorúmnohé relígie pripisujú Najvyššiemu Hospodinovi: On prebýva všade a všetko prebýva v ňom =miera je vo všetkom a všetko prebýva v miere. A celá matéria v jej rozličných agregátnych stavoch,od vákua po hmotu, je v miere neoddeliteľne spojená s informáciou.

Panteizmus, hlásajúci: Príroda je Boh – stotožňuje mieru, t.j. Božie predurčenie v jehoúplnosti, s Najvyšším. Relígie, odmietajúce panteizmus, fakticky prijímajú mieru akonajvšeobecnejší prostriedok riadenia Vesmíru zo strany Najvyššieho, prostredníctvom ktorej prebiehaenergeticko-informačný tok od Neho – Duch Svätý.

Korán popisuje proces celovesmírneho riadenia v súre 97 (Sila – Moc):«V meine Boha milostivého, milosrdného! 1. Vskutku My sme ho (Korán – aut.) zoslali v noci sily (Al Quadr)*!2. A či ty vieš, čo to je noc sily? 3. Noc sily je lepšia ako tisíc mesiacov (lún)*.4. V nej zoslaní sú anjeli i Duch so súhlasom ich Pána v každej veci. (nami zvýraznené –

aut.).5. Ona je svet do úsvitu!»

Aj v našom chápaní existencia človeka ako osoby, aj ľudstva ako celku nie je bez zmyslu, alemá nejaké predurčenie, ktoré je podmienené jak čiastkovou mat(r)icou možných stavov biosféry iplanéty ako celku, tak aj celovesmírnou mierou.

Genetická podmienenosť schopnosti človeka osvojiť si v určitom veku artikulovanú reč,abstraktno-logické diskrétne myslenie, predmýšľať – mať úmysly na základe predvídavosti arealizovať to v rôznorodej pracovnej činnosti, je ekvivalentná genetickej podmienenosti sociálnejorganizácie, ktorá nesie nejakú kultúru. To v súhrne vydeľuje ľudstvo zo živočíšneho sveta a ľudstvoako celok môže urobiť dve veci: alebo vytvoriť nejaký typ kultúry, prijateľný pre NajvyššiehoTvorcu Všedržiteľa, neprotirečiaci celovesmírnej miere, alebo zahynúť, zrodiac kultúru, neprijateľnúpre ľudí i pre Všedržiteľa.

V súre 21 (Proroci) Korán o tom hovorí priamo: «10. Мy sme vám zoslali Písmo, v ktorom je napomenutie pre vás, — naozaj vy nechápete?

(zvýraznené nami – aut.).11. Koľko osád sme zničili, ktoré boli nespravodlivé a pozdvihli sme po nich iné národy!12. A keď pocítili oni našu moc, tak hľa – utekajú pred ňou.13. Neutekajte a vráťte sa k tomu, čo vám bolo dané v hojnosti, do vašich obyd lí – azda sa

vás opýtajú!14. Oni povedali: „Ó, beda nám, vskutku sme boli nespravodliví!“15. A neprestával tento ich nárek, pokiaľ sme ich neučinili podobných skosenému poľu,

nehybnými.16. My sme nevytvorili nebo i Zem i to, čo je medzi nimi, zo zábavy.17. Ak by sme si chceli nájsť zábavu, My by sme to spravili od Seba, ak by sme to

robili. (zvýraznené nami – aut.).18. Áno, My porážame lož pravdou, a ona ju rozdrobuje, a hľa – ona mizne, a vám – beda za

to, čo vy pripisujete» (v kontexte Koránu sa má na mysli pripisovanie vlastných výmyslov kZjaveniam – aut.).

V ľubovoľnom z variantov, ktoré uznávajú evolučný proces biosféry za realitu – aj vo vývojimateriálnych foriem, aj vo vývoji duší, druh Človek rozumný vošiel do skôr existujúceho živočíšnehosveta; a svetonázor i praktické návyky u človeka boli živočíšne, viditeľne blízke k “svetonázoru” apraktickým návykom jeho “opičieho” alebo iného protoľudského okolia, t.j. inštinkty, nepodmienenéa podmienené reflexy a nič naviac. Od živočíšneho okolia ho odlišoval iba geneticky podmienenýpotenciál rozvoja kultúry, ktorý si ešte musel osvojiť. Tento uhol pohľadu na vznik a vývoj Človekarozumného sa potvrdzuje archeologickými údajmi. Nemenej známy je iný uhol pohľadu, ktoréhovyjadrením je, čiastočne, biblický mýtus o upadnutí do hriechu a vyhnaní z raja; mýty o celosvetovejpotope, ktoré možno interpretovať ako spomienky na katastrofu jednej z predchádzajúcichglobálnych civilizácií, po ktorej väčšina potomkov preživších zdivela.

Analýza obrazu života jednotlivých ľudí a extrapolácia ich reálnych možností na celé ľudstvoumožňuje urobiť záver, že ľudstvo môže niesť minimálne tri typy kultúry a žiť nejakú dobu v trochtypoch civilizácie.

V osvojení si svojho geneticky podmieneného potenciálu najmenej zo všetkých uspelizmyselne (chlípne) a tupo čumiaci do televízora, stanúc sa jeho otrokmi, biorobotmi. Ich správanie saje takto programované prostriedkami masovej informácie. Oni nie sú schopní k ničomu inému, okremtechnoKRATICKEJ civilizácie a kultúry. To je naša súčasná civilizácia. V nej sa ľudstvo stalootrokom ním vytvorenej techniky, ktorá reálne zmenila množstvo ľudí na človeku podobnýchrobotov, nakoľko drvivá väčšina obyvateľstva klesla na úroveň prívesku k svojmu pracovnémumiestu. Práca vysáva ich životné sily, mimo práce nemajú ani síl, ani schopností na to, aby mohli byťľuďmi v hierarchii Vesmíru. Len toľko, čo sa im podarí obnoviť minimum síl, tak už znovu treba ísť„nevyhnutne“ do práce. A tak zo dňa na deň, z generácie na generáciu – bez prestania. To potvrdzujeaj štatistika: mnohí penzisti v prvých rokoch po odchode do dôchodku rýchlo strácajú zdravie aumierajú proste preto, lebo nevedia, čím sa zaoberať, keď už nemusia ísť do práce a byť tampríveskom k pracovnému miestu.

Druhý možný typ je ekotechnologický. V ňom nie technosféra vládne nad ľuďmi, ale ľudianad technosférou, a preto technika slúži im, zabezpečujúc uspokojovanie ich potrieb. Ľudia sanemenia na otrokov technosféry a antagonizmy s prírodou odstraňujú skôr, než sa stanú hrozboupre život.

Tretí možný typ civilizácie je biologický. Pri tomto type je kultúra orientovaná na osvojenie sigeneticky podmieneného potenciálu možností ľudského organizmu. Vďaka tomu ľudstvo a každýčlovek žije v súlade s biosférou, zaobíduc sa bez protéz pre nás bežnej techniky, a napriek tomu nieje ani dobytkom, ani dravcom. Porfirij Kornejevič Ivanov bol jeden z tých, ktorý demonštrovalreálnosť takejto možnosti aj v podmienkach zasnežených zím v Rusku. Rerichovci taktiež opisovalimožností ľudí, ktoré boli podivuhodné pre technokratickú civilizáciu, ale ktoré ovládajú mnohí, ktorívyrástli v informačnom prostredí starovekej kultúry Tibetu.

Ak biologická civilizácia na Zemi v minulosti existovala a zahynula z nejakých príčin,zabudnúc na plnotu a celistvosť jej vlastnej kultúry, tak z nej prakticky nemohli zostať archeologickéartefakty materiálnej kultúry. Ale spomienka (pamäť) na ňu sa mohla zachovať ako mýtus o zlatomveku a ako mýtus o vyhnaní z raja po páde do hriechu. Vo vzťahu k tejto civilizácii je upadnutie dohriechu nejaká globálna nesúmernosť (vypadnutie z miery), ktorej sa ľudstvo dopustilo, ktorá viedlak narušeniu jeho celovesmírnych informačných a energetických väzieb. A odvtedy je dnešné ľudstvozaneprázdnené druhotným vybudovaním kultúry prakticky od “opičej” nuly. Ale bez ohľadu navariant predhistórie dnešného ľudstva (či už prvykrát alebo nie prvykrát z fauny zo štvornožcov savynorujeme) okruh otázok, na ktoré si musia ľudia uvedomiť odpovede, aby mohli žiť v ľudskosti,bude jeden a ten istý. A hlavný z nich: čo vo vývoji kultúry je blahom, dobrom; čo je prípustné; čo jenevyhnutné uhasiť a vykoreniť?

S rozvojom kultúry je spätá otázka o formovaní individuálnych osobitostí jedinca druhu HomoSapiens. Kultúrne prostredie formuje fyzickú i duchovnú osobnosť človeka hlavne v období odpočatia po vstup do dospelosti na základe individuálnej mat(r)ice geneticky podmienenéhopotenciálu rôznorodých možností a predispozícií: to je tiež čiastková miera, ktorú je nutné v priebehuživota naplniť reálnym obsahom. Okrem toho, mnohé je podmienené astrologicky, t.j. vplyvomrytmov Kozmu na biosféru ako celok i na človeka ako na kmitavé systémy.

Faktor včasnosti formovania tých alebo iných spôsobilostí človeka je vyjadrený v prísloví:“Nenaučil sa Váňuška – Ivan Ivanovič sa už nenaučí.”. Predovšetkým sa to týka tých spôsobilostí,ktoré sa zabezpečujú vznikom štruktúrnych osobitostí v organizme, pre formovanie ktorých genetickýprogram stanovuje tvrdé, plne definované (konkrétne) časové limity. To je obzvášť viditeľné priformovaní mozgu vo vnútromaternicovom období a v období dospievania. To isté sa týka ajformovania psychiky človeka. Snahy vrátiť do spoločnosti reálnych dospelých “Maugli” sa nikdynepodarili, z dôvodu nerozvinutosti ľudských štruktúr v organizme (bionositeľovi duše) anerozvinutosti ľudskej psychiky.

Neprítomnosť nevyhnutných podmienok alebo prítomnosť zlých podmienok v prostredí pobytuv určitom období vedie k nemožnosti naplnenia mat(r)ice potenciálnych možností reálnym obsahom.A v najdeprimujúcejších podmienkach – k zmareniu realizácie geneticky podmieneného programuvývoja organizmu jedinca vo väčšej, či menšej miere. Následkom toho sa duša nemôže realizovaťnáležitým spôsobom a získava nejakú negatívnu skúsenosť. Tiež užitočnú, ako tvrdia zástancoviateórie reinkarnácie, ale už mimo hraníc jedného života.

V akých vonkajších štruktúrnych znakoch sa prejavujú osobitosti individuálnej mat(r)icemožností a predurčení – na túto otázku ašpirujú odpovedať najmä chiromantia (predpovedanie osuduveštením z dlaní), fyziognomika a frenológia. Nakoľko sa im to darí – to je už iná otázka. Taktiež jedávno známe, že oči sú zrkadlom duše a nejaká zhoda tela voči duši takisto jestvuje.

O prejavoch mat(r)íc geneticky podmienených možností a predurčení k určitej konkrétnejživotnej voľbe v správaní sa človeka hovoria výskumy spôsobu života jednovaječných (t.j. genetickyidentických a astrologicky skoro totožných) dvojčiat, ktoré boli v detstve oddelené. Ich životný štýl ječasto veľmi podobný. Pri existencii rovnakých možností, oni nezávisle na sebe veľmi často robiarovnaký výber: uprednostňujú rovnaké farby, hudbu, značky áut; ich partneri majú rovnaké mená a

sú si podobné. Dvojčatá sú si podobné do takej miery, že v jeden deň, nachádzajúc sa na rôznychmiestach, sa ocitajú na operačnom stole s rovnakým zápalom slepého čreva. Hodnoty chýrneho“inteligenčného kvocienta – IQ” sa tiež moc neodlišujú, aj v prípadoch, že žijú v rôznom sociálnomprostredí. Nepodarilo sa len stretnúť s informáciou o tom, ako si spomínajú na svoje minulé životy(inkarnácie), ak boli.

V období, tesne pred začiatkom prebiehajúceho globálneho historického procesu (ihneď pozrodení sa druhu Človek rozumný alebo po dovršení katastrofy kultúry predchádzajúcej ľudskejcivilizácie), v podmienkach nulovej alebo takmer nulovej úrovne kultúry, mat(r)ice genetickypodmienených potenciálnych možností určovali počiatočné cesty vývoja, ktoré neboli podmienenépriamym vplyvom prírodno-geografického prostredia a adresným hierarchicky vyšším objímajúcimriadením vo vzťahu k biosfére riadenia.

Vzhľadom k tomu, že genotypy populácie druhu Človek rozumný sa v rôznych biotopochprispôsobovali miestnym podmienkam prírodného prostredia, tak sa v rôznych populáciach súboryindividuálnych mat(r)íc geneticky podmienených možností a predpokladov štatisticky odlišovali. Toaj predurčilo, spolu s priamym vplyvom prírodno-geografických faktorov, odlišnosť kultúr v rôznychregiónoch už v pomerne ranných etapách vývoja spoločnosti. Následne, v procese kultúrnehopreberania – osvojovania, štatistické odlišnosti v súboroch mat(r)íc geneticky podmienenýchpotenciálov možností a predpokladov (spolu so sociálnou organizáciou a mimosociálnym riadením)boli jedným z faktorov, stabilizujúcich národné kultúry a ochraňujúcich ich pred rozpadom, hocisamotná kultúra sa geneticky nededí.

Kultúru nesie nie biologická populácia, ale sociálna organizácia biologickej populácie. Kultúraje jedným z faktorov prostredia osídlenia populácie, vykazujúcim tlak na populáciu všetkých druhov(vrátane človeka), na biocenózu ako celok v hraniciach dosahu danej kultúry. Ak tempá zmienparametrov kultúrneho prostredia sú v porovnaní s tempom zmien generácií nízke, tak sa genotyppopulácie bude nevyhnutne prispôsobovať najstabilnejším parametrom kultúrneho prostredia. To sabude odrážať v danej populácii v zmene štatistických charakteristík v súhrne individuálnychmat(r)íc (t.j. v súhrnej mat(r)ici) geneticky podmienených potenciálnych možností a predurčení.Takým spôsobom rozvoj kultúry odtlačil ďalšiu stopu do reprodukcie generácií druhu Homo Sapiens.Ak vo svete zvierat a rastlín sú populácie jedného druhu uzavreté vo vzťahu druh k druhu prírodno-geografickými faktormi, tak u človeka vzniká kultúrno-podmienená uzatvorenosť (izolovanosť)podľa národných, triednych, mafiózno-“elitárnych” a iných znakov.

* * *

Vnucovanie cudzej kultúry národu vyvoláva odpor nielen v kultúrnych tradíciach jeho sociálnejorganizácie, ale aj v štatistických osobitostiach súhrnnej mat(r)ice geneticky podmienených možnostía predispozícií tohto národa, a taktiež aj v mimosociálnych faktoroch. Preto kultúrna výmena lenzriedkakedy vnáša nový obsah do života národov. Národ, buď vytvorí podmienky pre otvoreniesvojho vlastného potenciálu rozvoja, súc pre neho vonkajším stimulom, alebo sa takémuto vývojubráni. Z toho dôvodu vykorenenie nežiadúcej kultúry v histórií je vždy sprevádzané genocídou:narkotickou, ekonomickou, “štátnymi” programami zníženia pôrodnosti a jej kontrolou v rôznychsociálnych skupinách a pod. Pritom, ako počas perestrojky i po nej, v ZSSR-Rusku môže genocídu vovšetkych jej druhoch sprevádzať blahu-podobný blábol vedomých nepriateľov a dobromyseľnýchidiotov o obrode národa a ochrane jeho kultúrnych hodnôt. Konkrétne mámenie národných hodnôt ajzaujíma väčšinu tárajov.

Podľa miery zvýšenia relatívneho a absolútneho objemu behaviorálnych informácií,negeneticky podmienených, viedla medzidruhová konkurencia k vzniku detstva – výučbe detičiekstaršou generáciou stáda alebo bezprostredne rodičmi niektorým návykom dospelackého života.

Vo svojej podstate je artikulovaná reč predovšetkým formálnym systémom kódovania obsahupredmetno-obrazového myslenia človeka. U človeka, líšiaceho sa od zvierat možnosťou abstraktno-logického myslenia a artikulovanou rečou, proces učenia získal novú kvalitu: človek začal hovoriť otom, čo nemohol zrozumiteľne ukázať telom. Predstavte si učiteľa, ktorý by zobrazoval telom dôkaz,

povedzme, Pytagorovej vety – s tým si očividne neporadí. Mama-mačka, učiac mačence lovu, saúplne zaobíde bez jediného zvuku. Hovoriaci učiteľ – to je progres v porovnaní s mamou-mačkou.Dnes často pozorujeme opačnú tendenciu: keď sa nedá vyjadriť slovami, začne sa prudkogestikulovať, prskať slinami a bučať po vyslovení každých pár slov.

Osvojenie si geneticky podmieneného potenciálu rozvoja abstraktno-logického myslenia a rečiodkrylo potomkom životné, geneticky nededené návyky ďalekých predkov a rozšírilo informačnúbázu kultúry vďaka rôznym abstrakciám a všeobecným, t.j. nie konkrétne predmetným pojmom.

Použitie rúk dokopy s rečou, predvídaním variantov možného a predmyslením budúcichdejov-činov na základe predvídavosti v zostave intelektuálneho potenciálu umožnilo začať sa chrániťpred tlakom prírodného prostredia v areáli osídlenia vytvorením umelého prostredia prebývania,ktoré časom začalo potláčať prírodné prostredie – spočiatku v živote jednotlivých ľudí, a potom aj vplanetárnom meradle.

Ale získaním abstraktno-logického myslenia, ktoré je súčasťou intelektuálnej sily, získal človekaj schopnosť klamať i klamať sám seba. Výskumy činnosti mozgu hovoria, že človek klame ľavouhemisférou, v ktorej je uložené abstraktno-logické (diskrétne) myslenie a reč. Pravá hemisféra, vktorej je uložené predmetno-obrazové (procesné) myslenie, nie je klamstva schopná. Jazyky národov– časť celovesmírnej miery – tak mnohé z nich, odrážajúc tento fakt, dielo Pravdy nazývajú pravýmdielom. Relígie takisto označujú pravú stranu ako bohuľúbu: je známe – Bože Pravý, no nie ľavý;podľa ruských povier strážny Anjel-ochranca je napravo, a ľstivý – naľavo. Podľa koránického opisusúdneho dňa, nečestní dostávajú knihu svojich skutkov do ľavej ruky, a spravodliví – do pravej.

Ak by v r. 1941 J. V. Stalin vyzýval k ľavému dielu, tak by ho nikto nepochopil: ”Naše dielo(činy) sú pravé! Víťazstvo bude naše!” – Toto je pochopiteľné všetkým pravým, pretože ľavičiarstvozámerov a činov je vždy spojené s lžou a sebaklamom. Tým takisto trpia všetky ľavicové apseudopravicové politické sily.

Ak ktokoľvek robí dielo (činy) a nie je v stave hovoriť vo všetkých prípadoch bez výnimkymnohostrannú pravdu, tak v skutočnosti robí iné dielo a pre dané dielo je slabý; lepšie pre nehoje načas odísť od daného diela a zaoberať sa sebaposilnením, lebo každá lož je vždy časťou inéhodiela, nezávisle na jeho vyhláseniach a zámeroch. To jest – on je buď nepriateľ, alebo biorobotnepriateľa tohto diela, alebo “sluha” dvoch pánov.

Schopnosť klamať je narušenosťou možností adekvátneho zobrazenia Objektívnej reality uiných osôb, je to narušenie alebo rozpad cudzej osobnej miery. Je to najmä primitívny spôsob boja vovnútrodruhovej konkurencii – kanibalizmus človekupodobných, ale nie štýl života Človeka aľudskosti.

Spôsobilosť ku klamstvu a sebaklamu sa tiež stala faktorom vývoja kultúry (bohužiaľ, hlavnýmfaktorom!!!) a, ako dôsledok, faktorom globálneho procesu vývoja biosféry.

Homo Sapiens je jediný biologický druh na Zemi, ktorý si z prírody berie nielen hotovýprodukt spotreby, ale aj suroviny, z ktorých vyrába produkt, ktorý bezprostredne potrebuje. Procesvývoja kultúry je sprevádzaný absolútnym i relatívnym nárastom objemu surovín v súhrnnomprodukte, ktoré Homo Sapiens berie z prírody. V určitej etape sa princípom existencie ľudstva stalonie zbieranie hotového produktu spotreby, ale jeho výroba v spoločnosti zo surovín, vzatých zprírody.

Rozvoj výroby v spoločnosti viedol k vzniku spoločenského zjednotenia36 osobnejšpecializovanej práce. Spoločenské zjednotenie práce je doteraz základom života, jak národnýchspoločenstiev, štátov, tak aj celého ľudstva.

Hlavnou črtou tohto sociálneho javu je profesionalizmus, to jest systematické, s predvídateľnouúrovňou kvality, naplnenie ľuďmi určitých úzko špecializovaných druhov činnosti v spoločenskom (anie technologickom, procesnom) rozdelení profesionalizmu. Tradičné, podľa “publicistiky”

36 Zavedením termínu „spoločenská deľba práce“ marxizmus zaklamal, zvrátil (skreslil) podstatu veci:v spoločnosti sa osobná práca mnohých ľudí zjednocuje (združuje) a spoločenská práca – to je výsledok tohtozjednotenia (združenia), ktorého zďaleka nie všetkým sa podarí dosiahnúť.

rozdelenie práce na duševnú a fyzickú v princípe necharakterizuje spoločenské zjednotenie práce.Okrem toho, v ľubovoľnom druhu činnosti sa sčítava práca duševná (prvoradá) a práca fyzická; bezrozumu sú len automaty (stroje). Spoločenské rozdelenie profesionalizmu v spoločenskom zjednotenípráce – to je predovšetkým vyčlenenie profesionálnej riadiacej činnosti, bez ktorej je nemožnábezprostredná výrobná profesionálna činnosť ani v sfére materiálnej výroby, ani v sfére duševneja intelektuálnej produkcie (veda, umenie a iné sféry spracovania informácií). Bez akejkoľvek z týchtosfér je existencia dnešnej civilizácie nemožná. Rozvoj spoločenského zjednotenia práce – to je ďalšiedrobenie a špecializácia profesií, rast minimálnej kvalifikačnej úrovne, od ktorej spoločnosť uznávaprofesionalizmus človeka, prestanúc ho pokladať za nevyučeného diletanta, ktorý sa zaoberá niesvojou činnosťou.

Integrálnou charakteristikou spoločenského zjednotenia práce, skúmanej bez ohľadu na inésociálne a prírodné javy, je úroveň produktivity spoločenskej práce (v sférach materiálnej výroby ispracovania informácií), ktorá závisí nielen od úrovne individuálnej práce, ale aj od kvalityriadenia čiastkových druhov činnosti v spoločenskom zjednotení práce. V určitej etape rozvojaspoločnosti tempá rastu produktivity spoločenskej práce začínajú závisieť od kvality riadeniačiastkových druhov činnosti v spoločenskom zjednotení práce, pretože tempá rastu produktivityindividuálnej práce začínajú byť závislé od úspechov alebo nezdarov fundamentálnych i praktickýchvedecko-technických výskumov, realizovaných spoločnosťou ako celkom.

História súčasnej kultúry je predovšetkým históriou spoločenského zjednotenia práce,vyvolavšieho aj triedne rozvrstvenie spoločnosti. Riadiaca práca i práca bezprostredne produkčnáv sférach materiálnej i duševnej výroby sú kvalitatívne rôznorodé.

Osobný faktor sa prejavuje ako talent aj v sfére materiálnej výroby, aj v sfére duševnejprodukcie, aj v sfére riadenia. Každý talent je jedinečný. No individuálna produktívna práca jezriedkakedy prácou celospoločenského významu. Jej unikátnosť môže získať takýto význam v očiachspoločnosti v úplne od života pracovníka vzdialených časoch. Riadiaca práca v spoločenskomzjednotení práce, počnúc od nejakej úrovne v hierarchii sociálnej organizácie, je nevyhnutne prácoucelkovo spoločensky významnou už v období osvojovania si riadiacej práce človekom, pretože tátopráca určuje životné podmienky pre množstvo ľudí. Takto je celá spoločnosť závislá od pomerneúzkeho okruhu riadičov (manažérov), na úrovni celospoločenského významu. Pritom závislosťjedných môže vytvárať vo vzťahu k nim nezodpovednosť druhých. Riadiaca činnosť takejto úrovne,okrem talentu, vyžaduje oporu v množstve vedomostí z najrozličnejších oblastí teórie a praxe,nahromadených nejednou generáciou. Ak analyzujeme sociálny proces v dlhodobom vývoji, ktorýzachytáva život niekoľkých generácií, tak v sfére riadenia celospoločenského významu opora vZnalostiach mnohých pokolení a ich ovládanie sú prednejšie ako nevyučený talent, ktorý je schopnýsamostatne odhaliť preň nevyhnutné praktické poznatky.

Spoločenské zjednotenie práce (faktor sociálnej organizácie), pud sebazáchovy a rodičovskéinštinkty (biologické faktory) v podmienkach nízkej úrovne produktivity spoločenskej práce zrodilipri zmenách generácií triedne rozvrstvenie spoločnosti. V ranných štádiach vývoja spoločnosti nízkaúroveň produktivity spoločenskej práce neumožňuje zabezpečiť reálne rovnakú dostupnosť všetkého,spoločnosťou nahromadeného Poznania pre narodených vo všetkých rodinách a klanoch spoločnosti.Spoločenská nevyhnutnosť zachovania nositeľov Znalostí viedla k tomu, že riadiaca činnosť v tomtoobdobí zabezpečovala vyššiu úroveň osobnej bezpečnosti a menšie straty fyzických síl, akobezprostredná výrobná práca. Tieto okolnosti, prelomiac skrz lenivosť aj VŠEOBECNÉ ŽIVOČÍŠNEinštinkty rodičovskej “lásky” a sebazáchovy, viedli so zmenou generácií k formovaniu “elity”,majúcej monopol na prístup k Znalostiam. Z jej prostredia sa z generácie na generáciu získavajúriadiči – manažéri celospoločenského významu. Triedne rozvrstvenie spoločnosti sprevádzalovyčlenenie riadiacich štruktúr – štátneho aparátu, ktorého kádrovou bázou sa stala “elita”.

To čo nepatrí k “elite”, je v jej očiach spodinou, čierňavou, davom. Toto umožňuje nazvaťtakýto sociálny systém davo-“elitárnym”. Úvodzovky v poslednom slove zdôrazňujú vlastný výmyselpredovšetkým “elity” vo vytýčení “hranice” medzi ňou a „spodinou“. Vedomie svojejspolupatričnosti k “elite” alebo k “spodine” je vždy lživé. Kvôli odstaveniam z rôznych príčin (od

nedostatku voľného času až po vycibrené postupy, neštítiace sa invázie do psychiky) od Poznania,právo na získanie ktorého je pre všetkých garantované zákonodárstvom, sú pracujúci produktívnej –výrobnej (aj duševne aj fyzicky) sféry zbavené prístupu ku Znalostiam a nemôžu vymeniť “elitu” vsfére riadenia bez toho, aby v prípade odstránenia minulej “elity” nedošlo k strate kvality riadenia naveľmi dlhú dobu. Kvalifikovaných, ale nepohodlných manažérov možno zaradiť do asanačnýchbrigád, poslať na galeje a pod.; manažéri sa “napravia” a spoločnosť ako celok sa kvôli tejto akcii vovývoji nezastaví. No kvalifikovaní asanátori, uväznení galejníci, vedecko-technická i “tvorivá”inteligencia nemôžu bez získania zodpovedajúcich teoretických znalostí a praktických návykovnahradiť riadičov – manažérov ani celoštátne významných, ani nižších úrovní bez toho, aby celáspoločnosť nebola otrasená ich „riadením“. Príkladom toho sú jak “perestrojka”, tak aj minulérevolúcie.

Rozvoj spoločnosti i zjednotenie osobnej práce v nej si vyžaduje podporu stabilného kvalitnéhoriadenia na všetkých úrovniach sociálnej a štátnej organizácie. To je základom rastu produktivitypráce. Stabilný rast produktivity spoločenskej práce mení kvalitu života (sociálnu organizáciu,spoločenský systém), zvyšuje úroveň života a stupeň istoty do zajtrajšieho dňa u všetkých členovspoločnosti, avšak v rôznej miere. S týmto “v rôznej miere” je spätý pojem o vykorisťovaní človekačlovekom a pojem o sociálnej spravodlivosti. To posledné mnohí začali nazývať “sociálnouzávisťou”, aby uspali vlastné svedomie, hoci so závisťou sa dá tiež stretnúť. Istota do zajtrajška –dôvera v budúcnosť väčšiny obyvateľstva – to je najdôležitejšia charakteristika spoločnosti,vytvárajúca podmienky pre jej zdokonaľovanie na ceste k sociálnej spravodlivosti. Keď zanikádôvera v budúcnosť – istota zajtrajška – znamená to, že vo vzťahu k väčšine spoločnosti reálnevládnuci vytvárajú nespravodlivosť. Pritom spoločnosť duchovne degraduje nezávisle od rastu jejmateriálneho blahobytu.

Sociálna nespravodlivosť vzniká ako zrodenie predovšetkým dvoch javov. Po prvé: vládnuca“elita” – zámerne alebo bez úmyslu – je v pozícií všetko-si-dovoľovania vo vzťahu k ostatnejspoločnosti, založenej na zvýšenom samoocenení jej vlastnej masovej tuposti, nachvatavšejnejakých poznatkov a praktických návykov viac, ako základná masa populácie. Preto “elita” vnímane-“elitu” ako druho- až treťotriedných ľudí, ktorým stačí aj to, čo im ona zanechá po uspokojenípotrieb svojho bezmierneho lakomstva.

Po druhé: spoločenské zjednotenie práce – to je aj výmena produktov kvalitatívne rôznychčiastkových druhov činnosti v súlade so spoločenskými potrebami a rozvojom kultúry. V tejtoproduktovej výmene sa zúčastňuje aj produkt riadiacej práce: kvalita riadenia (úroveň a dynamikaspoločenskej spotreby v rôznych sociálnych skupinách je jedna zo strán kvality riadenia) i prostriedkyjeho zabezpečenia. Všetky produkty pri produktovej výmene majú ceny, hoc by aj skryté pred očamispoločnosti, napríklad v “réžijných nákladoch”. Pretože väčšina spoločnosti, zbavená Znalostí, závisíod monopolu vzdelanej “elity” na zabezpečenie kvality riadenia dostatočne vysokej úrovne, tak“elita” realizuje svoje “elitárne” ambície, účtujúc spoločnosti monopolne vysokú cenu za produktriadiacej práce.

Prvotný monopol “elity” na Vedomosti umožňuje zavedenie jej sekundárneho monopolu navyššiu úroveň spotreby v rodinách, patriacich do sféry riadenia. “Elitárne” všetko-si-dovoľovanieumožňuje monopolne vysoké ceny, ktoré sú podmienené monopolom na Znalosti, v realite života.Monopol na Znalosti a z neho odvodený monopol na vyššiu životnú úroveň môžu byť uzákonené voväčšej, či menšej miere. V závislosti od toho “sociológia” klasifikuje spoločensko-ekonomickéformácie: otrokárstvo, feudalizmus, kapitalizmus, “socializmus”, no je očividné, že okremdavo-“elitarizmu” pod rôznymi názvami v dejinách súčasnej globálnej civilizácie ničoho inéhonebolo.

Pretože v spoločenskom zjednotení práce sa zúčastňujú všetky triedy, no iba “elita” diktujespoločnosti monopolne vysokú cenu za produkt svojej práce, tak všetci jej odstup vnímajú akovykorisťovanie človeka človekom. T.j. sociálnu nespravodlivosť, ktorú sú nútení trpieť preto, leboodstránenie starej “elity” by viedlo k poklesu kvality riadenia na dobu, nevyhnutnú pre vytvorenienového riadiaceho zboru. Táto doba je úmerná dĺžke ľudského života, čo vlastne aj núti masy trpieť

“elitu”, len aby neupadli do ešte horších podmienok a možno, že aj do konca ich života. No masy“spodiny” to trpenie môžu aj nevydržať... V termíne “vykorisťovanie človeka človekom” je skrytámonopolne vysoká cena za produkt riadiacej práce; režijná monopolne vysoká cena. Monopolnevysoká cena je reakcia zlej morálky – sebectva na úkor iných, a to zámerne alebo nevedomeneúmyselne – na vznik deficitu. Prirodzený deficit – spôsobený živelnými pohromami, kde saškodám nedá zabrániť je veľmi zriedkavý. Vo väčšine prípadov je deficit, vytvárajúci monopolnevysokú cenu, sám výtvorom sebectva, v ktorom sa odráža zámerné alebo neúmyselné všetko-si-dovoľovanie vo vzťahu k druhým, čo sa stáva masovým spoločenským javom. Všetky diskusie “oumení žiť” (na úkor druhých) je proste bezočivá, sprostá demagógia, skrývajúca mechanizmusvytvorenia umelého deficitu na produkty a služby a zavedenia monopolne vysokého zisku na účetniečiej straty.

* * *

No treba podotknúť, že parazitujúci lump všetkých spoločenských tried zvyčajne najviac anajhlasnejšie zo všetkých kričí o “sociálnej spravodlivosti”, “právach človeka”, “demokracii” a pod.To isté sa týka aj medzinárodných vzťahov: USA, Izrael, Západná Európa, okrádajúce “tretí svet” naúkor neekvivalentnej výmeny, založenej na monopolne vysokých a monopolne padnutých cenách vglobálnom zjednotení práce, sú najviac zo všetkých znepokojené “spravodlivosťou”, “demokraciou”,“právami človeka”, “slobodou osobnosti” a pod.

* **

Analýza globálneho historického procesu ukazuje, že počas neho prebiehala koncentráciariadenia výrobných síl ľudstva. Táto koncentrácia riadenia prebieha aj v dnešnej dobe pri podporedavo-“elitárneho” obrazu života spoločnosti “elitou” vo všetkých regiónoch planéty. Aj v dnešnejdobe je pozorovaná tendencia k vybudovaniu globálneho davo-“elitárneho” sociálneho systému,opierajúceho sa o globálne spoločenské zjednotenie práce, podriadené jedinémumedziregionálnemu centru riadenia.

Relatívne samostatné centrá riadenia boli počas vzájomnej konkurencie viac-menej vedomeprinútené otvárať prístup k čoraz vyššiemu vzdelaniu, čoraz širším vrstvám spoločnosti. To vytvorilosociálny základ pre rozšírenie “elity”, z ktorej sa čerpali kádre pre riadiacu štruktúrucelospoločenského významu. Sociálna báza manažérov je širšia ako buržoázia; buržoázia je širšia akoslužobná (dvorná) šľachta; šľachta je širšia ako rodová, titulovaná aristokracia; aristokracia je širšiaako sociálna báza vyšších zasvätených (znacharov – akoby žrecov).

Rodiny “elít” podliehajú všeobecným biologickým štatistickým zákonitostiam, odrážajúcimpravdepodobnostnú predurčenosť, tak, ako aj všetko ostatné. Preto na tisíc detičiek tých spôsobilýchsi premyslene–uvážene osvojiť vedomosti, nie je v rodinách dedičnej “elity” o nič viac, ako vdruhých sociálnych skupinách. Zato všetko-si-dovoľovanie a “elitárne” ambície sa osvojujú bezpremýšľania a ľahko. Následkom toho “elita” počas historického procesu nie je schopná udržiavaťspoločensky nevyhnutnú početnosť riadiaceho zboru, ktorého kvalifikácia umožňuje zabezpečiťspoločensky priznanú vysokú kvalitu riadenia. A proces rozširovania sociálnej bázy sféry riadeniapokračuje napriek “elitárnym” ambíciam a mienke, že “ušmudľanec” nedokáže to alebo ono... IľjaMuromec, M. V. Lomonosov, M. V. Frunze, J. V. Stalin, G. K. Žukov i ďalší, pôvodom zo“spodiny”, v priebehu celej histórie systematicky dokazujú, že dokážu a zmôžu aj viac, ako dedičná,kastová “elita”. Generálny štáb porevolučného Ruska, pozostávajúci v základe (vďaka včasnej čistkev rokoch 1937 – 1940) z bývalých sedliackých detí, na hlavu rozdrvil v čase 2. svetovej vojny pruský“elitárny” generálny štáb fašistického Nemecka.

Spoločenská nevyhnutnosť zvýšenia kvality riadenia do budúcnosti vedie k rozšíreniu sociálnejbázy sféry riadenia až na hranice celej spoločnosti, a to cestou poskytnutia reálne rovnakého, a nie lendeklarovaného prístupu k ako libo vysokému vzdelaniu potomkov zo všetkých sociálnych skupín.

Avšak, to vedie iba k odstráneniu uzákonenej dedičnej “elity”, ale nebúra to davo-“elitarizmus”štruktúry spoločnosti, pretože “elita” – to je spôsob života, svetonázor, chránené klanmi; a klany – toje mafia. V davo-“elitárnom” sociálnom systéme je fakticky jeden krehký dav a v ňom hierarchiamafií – klanových systémov, ustrkujúcich hierarchicky nižší dav, no ktorá vpúšťa do svojich radov ajnovicov, predtým k nej nepatriacich, ak sú dostatočne dôrazní vo svojom „elitarizme”. “Elitárne”sebavedomie a sebavedomie mafiána sa prejavuje v jednom, pre nich spoločnom faktore:v organizovanom všetko-si-dovoľovaní vo vzťahu k okoliu. Rozdiel je len v pravidlách “dobréhotónu” pri realizácii všetko-si-dovoľovania alebo ich neprítomnosti.

“Elita” je tiež dav, jen pripustený k vzdelaniu, v dôsledku čoho má o sebe mienku, že je elita, no jeešte viac nezodpovedná, ako národné masy, ktoré ona pokladá za stádo. “Mafia” v doslovnom slovazmysle je akoby neexistujúca sociálna kategória. V davovo-“elitárnej” spoločnosti niektoré mafiezámerne podporujú davo-“elitárnu” organizáciu spoločnosti, vo väčšej alebo menšej miere, blokujúcintelektuálnu činnosť k mafii nepatriacich skupín davu a rozvracajúc spoločnosť požehnávanímprincípu všetko-si-dovoľovania. Nejakú predstavu o tom mafie majú vždy. To sa prejavuje u mafií vpohŕdaní “sprostým davom”. Ale z dôvodu hierarchickosti mafií môže byť vo vzťahu k “elitárnejšej”mafii sprostým davom aj samotná mafia, ktorú ustrkuje v danom poradí-hierarchii druhá mafia,aktívnejšia v nejakých aspektoch intelektuálnej činnosti. Tá stojí, ako aj všetky predchádzajúce, naprincípe všetko-si-dovoľovania.

V. G. Belinskij definoval dav ako skupinu ľudí, žijúcich podľa zvyklostí a usudzujúcich podľaautorít. Spoločná tradícia je faktorom sociálnej organizácie, ktorý zjednocuje dav dohromady aumožňuje ho riadiť pomocou autorít tradície, vodcu–zakladateľa, vodcov–následníkov a vernýchvykladačov. Tradícia môže byť zámerne i neúmyselne hocikoľko lživo upravená v porovnaní s tým,čo bolo a je v skutočnosti v živote. Rôzne tradície zjednocujú rôzne davy a umožňujú odlišovaťočividné ľavoradikálne davy od pseudopravých. Reálne praví nie sú dav, ale rozmýšľajúci kolektív.Zničenie autority tradície alebo samotnej tradície mení dav – úplne nerozmýšľajúci a velebiaci sa vdomýšľavosti o svojej intelektuálnej sile – v zberbu, chamraď. Je to ostré slovo, keď dav nezačínausudzovať samostatne podľa sve-domia, kolektívne. “Usudzovanie” podľa autorít je intelektuálnepríživníctvo – hlavná charakteristika davu. V ňom sa prejavuje snaha davu žiť cudzím rozumom ahotovými receptami, ktoré rozdávajú jemu podsunuté autority. Svojim umom riešiť svoje problémy– žiť po-ľudsky – si dav neželá a rozčarovaný z jednych vodcov, okamžite začína očakávať novýchautoritatívnych vodcov. Vďaka svojmu nemysleniu dav nasleduje vodcu dychtivo, t.j.nezodpovedne, nezpochybujúco veriac v správnosť vodcu. To vytvára bezmyšlienkovité všetko-si-dovoľovanie davu. Mafia, stojaca na úmyselnom všetko-si-dovoľovaní, predstaví davu vodcu a pasieho. Fakticky vedie dav za vodcom–provokatérom kade sa jej páči, a to aj na porážku. Takistobezmyšlienkovite je dav zapojený do spoločenského zjednotenia práce, ne-zaujímajúc sazodpovedne v nej ničím, dokonca ani svojim vlastným dielom. To dáva možnosť organizovať davalebo zberbu do štruktúry nejakého rozdeleného, dezintegrovaného biorobota, v ktorej je davspôsobilý aj k budovaniu aj k rozbíjaniu, aj k dobru aj ku zlu. Ale takýmto spôsobom vytvorené jeneisté, a to preto, že nie je vybavené ani umom, ani srdcom tvorenia a nie je odovzdané umu a srdcupotomkov a neuvedomené ani ako dobro, ani ako zlo. Nachádzajúc sa v štruktúrach dezintegrovanéhobiorobota, ktorého program činnosti je rozmiestnený v pamäti množstva z pohľadu svedomianerozumných ľudí, dav neprestane byť davom ani v parlamentoch, ani v odboroch – nikde.

Davo-“elitárny” systém je hierarchiou párových vzťahov typu: “to nie je vec pre tvoj rozum!”,“poznaj svoje miesto!”, s čím obyčajne napomínajú druhých tí, ktorí sami nevidia svoje reálne miesto– “ja som na to malý človek!”, “naše záležitosti – to sú hovadiny!”, ktoré zväzujú drvivú väčšinučlenov spoločnosti. T.j., davo-“elitarizmus” existuje vďaka spoločensky akceptovanému všetko-si-dovoľovaniu menšiny a právu na nemyslenie a necitlivosť pre všetkých k tomu, čo sa vôkol deje.

A. Hitler vyzdvihoval tézu o nevyhnutnosti pre národ zabezpečiť ľubovoľnému rasovo čistémutalentovanému dieťaťu možnosť dostať také vysoké vzdelanie, aké si je len schopné osvojiť. To vperspektíve viedlo k rozšíreniu sociálnej bázy sféry riadenia až po hranice celého národa, noneodstraňovalo davo-“elitárnu” organizáciu dokonca aj nacionálnej spoločnosti, nehovoriac už o tom,

že delenie na rasovo čistých a rasovo nečistých zrodilo ešte tvrdší davo-“elitarizmus”. Dokonca vrámci národnej (nacionálnej) spoločnosti toto sprevádzala “totalita” – extrémna formadavo-“elitarizmu”, otvorený absolutizmus mafie, pasúcej vodcu, priamo poukazojúci na to, že celáspoločnosť, okrem vodcu (monarchu) je dav, “spodina”. Všetko to sa priznáva, no zamlčiava sa ibato, že “vodca” je len bábkou mafie. Ale v histórii sa stáva, že mafia, vlastnou chybou, namiesto bábkydá davu i skutočného vodcu.

Davo-“elitárna” spoločnosť sa garantovane zámerne vedie k totalite najneskôr do 10 rokov adobromyseľná “inteligencia” sa mýli v predpoklade o nemožnosti zopakovania mimoriadnýchudalostí alebo gestapa, ako sa pomýlila “inteligencia” 19. stor. o nemožnosti zopakovania “rozkoší”inkvizície. Mýliaca sa “inteligencia” je nanič.

Súhlas spoločnosti, akceptovanie všetko-si-dovoľovania, ležiacej v základe davo-“elitarizmu”-to je choroba ducha, choroba vnímania sveta a svetonázoru. Ona neumožňuje ľuďom osvojiť sigeneticky podmienený potenciál rozvoja, predovšetkým intelektuálny, pretože príliš mnohé sa posúdiako “nie vec pre ich rozum” alebo ako snaha “vliezť so svinským rypákom do košíka na chlieb” apod. To je hlavné nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pre ľudstvo vláda davo-“elitarizmu”, keďžepotenciál ľudstva je vedúci faktor planetárnej lokalizácie v globálnom evolučnom procese biosféry.Ten objíma historický proces, v ktorom je inteligencia človeka hlavným faktorom vývoja kultúry.

Ľudstvo je biologický druh a jeho osud môže byť len taký, ako aj u iných biologických druhov:buď slepá ulička evolúcie – a vtedy smrť ľudstva, nanajvýš mučivá; alebo pokračujúca existencia,počas ktorej ľudstvo vyčerpá svoj geneticky podmienený potenciál vývoja a zaujme stabilné miesto vbiosfére, vytvoriac podmienky pre jej ďalšiu evolúciu; alebo vymizne, splniac na neho Zhora uloženúmisiu.

Davovo-“elitárna” organizácia nevyhnutne vedie k samozničeniu súčasnej kultúry a možno ajspolu so samotným človekom “rozumným” a s rozpadom súčasnej biosféry a ešte viac ako to.Mechanizmus tejto samolikvidácie je jednoduchý aj bez jadrovej vojny.

Harmónia biosféry – to je harmónia požierania jedných druhými. V nej ani jeden biologickýdruh nemôže spotrebovávať viac, ako mu zabezpečuje produktivita biosféry a procesy obmeny látok aenergií medzi biosférou a “neživou” prírodou. Faktor ohraničenej – limitnej produktívnosti biosféryvo všetkých jej potravinových reťazcoch, podriadený energetickým a informačným rytmom Kozmu,podporuje kmity (výkyvy) početnosti všetkých druhov organizmov v určitých hraniciach,nevyhnutných pre udržateľnosť evolúcie. Najviac pažravé a nadmieru plodné populácie súvyhladzované hladom a vnútrodruhovou konkurenciou. K tomu zostáva ešte dodať, že ani jedenjedinec ani jedného druhu nemôže prekročiť mieru sýtosti a vziať si z prírody viac, ako je životnenevyhnutné. Úroveň spotreby a rozsah potrieb jednotlivcov ľubovoľného druhu v prepočte nacelý ich životný cyklus sú v štatistickom zmysle konštantné.

Predpoklady pre zmenu situácie vznikli s objavením sa Homo Sapiens: zoznam jeho potrieb sav priebehu historického procesu menil. Človek je jediný druh v biosfére, ktorý sám definuje určitúčasť svojho zoznamu potrieb a sám vyberá mieru a spôsoby odňatia z prírody ním uznaných pre životnevyhnutných látok a energií. Pričom to môže robiť, buď uvedomelo a zodpovedne, alebobezohľadne, vychádzajúc zámerne alebo neúmyselne so všetko-si-dovoľovania.

A situácia sa kvalitatívne zmenila, keď sa od 19. storočia ľudská kultúra, vychádzajúca zospoločensky uznaného všetko-si-dovoľovania vládnucej “elity”, stala rozhodujúcim planetárnymfaktorom planetárnej lokalizácie, vyvíjajúcej tlak, pustošivý útlak na biosféru Zeme, ktorej súčasťouje aj človek. V davo-“elitárnych” sociálnych systémoch skutočne existuje, ako masový jav vspoločenskom svetonázore, sociálna závisť voči tým, ktorí spotrebuvávajú viac reálnych i domnelýchbláh a majú čas, s ktorým môžu voľne, nie nútene, podľa vlastného rozhodnutia naložiť. Vspoločenskej činnosti sa táto závisť prelieva do nevyberavosti v prostriedkoch naháňania spotreby bezohraničení všetkého a všetkých. Celý dav, zúčastňujúci sa v tomto bezuzdnom konzume – i “elita” i“spodina” – bezhlavo nasledujúc nespútané výstrelky módy a orientáciu na prvoradosť zmyslovýchrozkoší v živote “človeka” bez akejkoľvek miery, nezmyselne v ňom šrotujú ľudské (materiálne iduchovné), a takisto prírodné zdroje.

Výpočet “naliehavých”, “životne nevyhnutných” potrieb “vládnucej“ „elity”, ktorá je lídromnaháňania konzumu, vždy prevyšuje dosiahnutú úroveň produkcie v spoločnosti. Chudák Malthusnepochopil rolu davo-“elitarizácie” v jave prioritného rastu spotreby spoločnosti v porovnaní s jejprodukčnými možnosťami a vytvoril “malthuziánstvo” – teóriu o “zbytočných ľuďoch”, doterazležiacu v princípoch medzinárodnej politiky poskytovania “pomoci” slabo rozvinutým krajinámformou ekonomickej genocídy zo strany USA a OSN. Okrem toho, základnou podmienkou “pomoci”je štátne obmedzenie pôrodnosti, hoci Malthus by si mohol všimnúť, že prvotnopospolné sociálnesystémy, zbavené davo-“elitárneho” rozdelenia, udržateľne existujú po tisícročia, nachádzajúc sa vekonomickej i ekologickej rovnováhe s prírodou, prežijúc nie jednu okolitú “vysokorozvinutú”civilizáciu. Tieto systémy majú vnútornú harmóniu a nepoznajú mnohé choroby, ktoré postihujú ichcivilizovaných susedov. A ak táto harmónia nie je plne zrozumiteľná “civilizátorom”, tak plneuspokojuje “divochov” a nepredstavuje žiadnu hrozbu ani pre ľudstvo, ani pre biosféru.

Honba za konzumom v davo-“elitárnom” systéme je vnútrodruhová konkurencia na zničenieslabých, ako ľubovoľná iná vnútrodruhová konkurencia v biosfére. Preto v nej prežívajú najsilnejší anemilosrdní človekupodobní dravci a paraziti a ľudia, jednotlivo alebo spoločne sa pozdvihnuvší zdavu k ľudskosti, na ďalší vývoj ktorých už zákonitosti, vlastné zvieraciemu svetu, nemajúrozhodujúci vplyv.

Také javy ako otroctvo, nevoľníctvo, kastový systém v podmienkách davo-“elitarizmu” brzdilihonbu za spotrebou, tvrdo limitovali možnosti “spodiny” spoločnosti pričleniť sa k “elite”, ktorá saprezentovala neskrotnou potrebou konzumu. Avšak kapitalizmus tieto obmedzenia odstránil, pretožeje to absolútne trhový systém a peniaze v ňom nesmrdia a zmetú všetko na svojej púti (otázka je len vich množstve a komu a ako ich posunúť do laby). Môžu zmiesť aj kapitalizmus i jeho “demokraciu”občianskej spoločnosti. Z toho dôvodu davo-“elitárne” ľudstvo, oslobodivšie sa od zdržiavacíchfaktorov kastového systému, sa od všetkých živočíchov biosféry odlišuje iba v jednom: je vprincípe nenásytné, a preto antiprírodné (v terminológii materializmu) a diabolské (v úplnejšejterminológii relígií).

Táto diabolskosť premieňa vedecko-technický “progres” na prostriedok sofistikovanejsamovraždy ľudstva, pretože nadmieru urýchľuje “progres” nebezpečnosti planéte. Davo-“elitárna”techno-kratická (t.j. podriadená, nevoľnícka voči jej neriadenému rozvoju techniky) civilizácia je vprincípe nenásytná v spotrebe materiálnych i nemateriálnych statkov na ulahodenie nie viac akomomentálnemu chtíču hlupákov bez mozgu, poľujúcich na zmyslové rozkoše alebo na “spoločenskéuznanie” (publicitu). Vo vzťahu k biosfére predstavuje intelektuálne ozbrojeného parazita–samovraha. Parazit–samovrah zabíja toho, na kom parazituje a sám pri tom hynie. Podľa mieryrozvoja techniky a rastu jej energovýzbroje má technokratická civilizácia tendenciu čoraz viacnarušovať udržateľný priebeh aj u rozsiahlejších prírodných procesov, čím prevyšuje mierubeztrestnej spotreby prírodných zdrojov.

To nemôže vyvolať činnosť celoprírodných faktorov zachovania stability Stavby sveta –Univerza. Pri zachovaní takýchto tendencií aj v budúcnosti to v horšom prípade pre človeka ľudstvovyvolá globálnu ekologickú katastrofu, v ktorej zahynie súčasná biosféra; v lepšom prípade prebehnekatastrofa kultúry bez zničenia biosféry a bude nutné začať budovať kultúru opäť od opičej “nuly”37.

37 Zoológovia, skúmajúc život opíc v prírodnom prostredí, zistili, že populácie niektorých druhov opíc saodlišujú navzájom životnými návykmi, odovzdávanými na osnove “sociálnej organizácie” kmeňa. Toto zoológoviazadefinovali ako “kultúru.” Čiastočne tejto téme bol venovaný článok v novinách Izvestia 8.1.2003 pod názvom“Orangutany – kultúrny kmeň.” (internetová adresa: http://www.izvestia.ru/science/article 28471/)

Článok sa začína slovami:“Počas výskumu, ktorý 10 rokov viedla medzinárodná skupina pod vedením Karla van Schaika z americkej

univerzity Duke, bolo zistené, že orangutani, ktorí sa pokladajú za príbuzných človeka, majú kultúra. Samo o sebeje to pekné. No dôležitejšie je iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia, ako sa predtým predpokladalo. Bolozistených 24 modelov správania sa orangutanov, ktoré sa prenášajú cestou imitácie a javia sa priamym prejavomkultúry. Kultúrne správanie vzniklo pred 14 mil. rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.

Charles Darwin poznal význam evolúcie. On prehlásil: “Opica, ktorá sa niekedy opila z brandy, sa honikdy viac nedotkne. A v tom je opica oveľa múdrejšia ako väčšina ľudí.”

Lokálne katastrofy davo-“elitárnych” kultúr už neraz v histórii prebehli: tak zanikli civilizácieBabylonu, Egypta, Ríma a iné. Tentokrát to však vyzerá na globálnu katastrofu. Jej následky budústrašné, aj keby sa to zaobišlo bez excesov so zbraňami hromadného ničenia. Proste preto, žekatastrofa kultúry je trvalá strata samoriadenia spoločnosti počas života niekoľkých generácií. V tomprípade v technokratickej civilizácií padne spoločenské zjednotenie práce a profesionálna produkcia.A jedinci davu, odnaučení žiť v nekonfliktnej harmónií s Vesmírom (Prírodou) a inými ľuďmi,zbavení obvyklého komfortu konzumu a ochrany pred prírodou, zabezpečených sociálnouorganizovanosťou a spoločenským zjednotením práce, sa na svojej koži presvedčia o tom, že oni niesú ľudia, ale človekupodobní kanibali a paraziti na tele Zeme, neschopní ľudsky výjsť z danejsituácie.

Vierouky religióznych kultov hovoria ešte o jednej možnosti východu z tejto globálnej krízy. Jeto Súdny deň: nečestní – naľavo, spravodliví a tí, ktorých duše sa ešte môžu vyliečiť – napravo.Anjeli s ohnivými mečmi nastolia poriadok a, pokým ľudstvo nedôjde k Ľudskosti, – priamu moc(vládu) Boha.

* * *

Ale na všetky súčasné stony ľudstva je odpoveď daná už rímskym cisárom a filozofom MarcomAntoniom Aureliom (126 – 180 n. l.): “Je šialenstvom si myslieť, že zlí netvoria zlo.”

A ešte:- Máš rozum?- Mám.- Tak prečo ho nepoužívaš? Veď keď ho necháš robiť to čo má, čo viac ti ešte treba?To značí: Tlupár – ovčan! Staň sa predsa Človekom! Tebe bolo na to všetko Zhora dané...

* **

Lenže “spodina” davu – základná časť obyvateľstva – nemôže žiť ľudsky, pretože nemá natoteoretické znalosti a praktické návyky a hlavne – voľný čas: všetci sú zaneprázdnení prácou,“oddychom” pri televízore alebo okolo fľaše a obnovou síl na nový pracovný cyklus. Dav- “spodina”je nevoľníkom – poddaným produktívnej sféry. „Elita“ davu takisto nežije ľudsky, pretože jej rodinysú zaujaté pseudočinnosťou a naháňaním konzumu bez miery a krátením chvíľ v chlípnychradovánkach. Ona je nevoľníkom – poddaným sféry spotreby. Davo-“elitarizmus je “elitárno”-nevoľnícky stroj.

Teraz ľudstvo potrebuje prechod od technokratickej civilizácie, v ktorej človek ponížil seba nanevoľníka techniky, nevoľníka biologických inštinktov a vášne k špirálovito roztočenémukonzumu, k inému typu civilizácie, v ktorej by mohol prejaviť svoju ľudskosť a stanoviť všetko-si-dovoľovanie nemožným. Pritom mysliaci adeisti sa nachádzajú v lepších podmienkách, ako rituálnenespochybniteľne veriaci, pretože oni chápu, že spása topiacich sa je v rukách samotných topiacichsa. Veriaci totiž poväčšinou úplne zabudli na dve príslovia: Na Boha sa spoliehaj, ale sám nechybuj; Boh pomáha tomu, kto pomáha sám sebe.

Jeden z príkladov kultúrneho správania orangutanov – používanie listov ako obrúskov a rukavíc. Učloveku podobných primátov existujú racionálne modely, keď s pomocou palice sklepávajú hmyz zo stromov a sú ajtaké, ktoré slúžia zábave. Orangutany vymysleli rituál: ukladajúc sa spať sfúkavajú si z dlane neviditeľné predmety.Niektoré sa zaoberajú športom: šmýkajú sa ako z kopca zo spadnutých stromov a pri brzdení sa zachytávajú okonáre.

Dôvodom pre výskum bol ten fakt, že niektoré orangutany používajú nástroje pre prácu a iné ich do rúkneberú. ”Spočiatku sme boli zmätení, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov” – hovorí van Schaik. Práca sastala pokračovaním štúdia základov kultúry u šimpanzov, ktoré trvalo tiež 10 rokov. Bolo odhalených 39paradigiem kultúrneho správania – v dôsledku toho datovanie kultúry primátov bolo 7 miliónov rokov. (poznámkaz r. 2003).

Veď ani jedno zo Zjavení nehovorí o tom, žeby Najvyšší niekedy zamýšľal Sám robiť to, čo má robiť človek, no čo človek nerobí.

Je známy a Písmam protirečivý uhol pohľadu, že ani Súdny deň nebudú ľudstvu Zhoravnucovať, rešpektujúc jeho slobodnú vôľu: žiť ľudsky alebo zahynúť. Spravodliví aj tak získajú vstupdo ľudskosti svojou pravdivosťou a spravodlivosťou, a tí, čo čakajú v hlúpej viere “u mora pokoja”čakajú márne a zahynú bez Súdu, padnúc za obeť svojmu príživnickému vzťahu k okolitej podstate.To znamená, že o Súd je nevyhnutné úpenlivo prosiť Najvyššieho, ako o veľkú milosť v prípade, akvlastné možnosti ľudí budú nadarmo vyčerpané v boji za poľudštenie – človečenstvo – Človeka-večnosť na Zemi.

Ale myšlienka o tom, že niet od Boha lepšieho priateľa a pomocníka človeka v jeho dielach, jeprítomná v tej či onej forme v každom Zjavení. A premýšľajúcemu nezištnému adeistovi je ľahšie knej prísť, ako bezmyšlienkovite “veriacemu” nie Božiemu otrokovi. A leňochovi a príživníkovi trebazačať myslieť, robiť, a nie čakať v strachu na pozemské alebo nebeské vojská, keď ďalší šarlatánzvestuje dátum “súdneho dňa”. Pretože neziskuchtivo premýšľajúci nevyhnutne dôjde svojimimyšlienkami k Bohu. A Boh mu v tom nápomocný je.

Vo vzťahu ku každému jednotlivo vzatému človeku je davo-“elitarizmus” objektívny jav, ktorýon zrušiť nemôže, pretože nevie ako. Ale vo vzťahu k spoločnosti ako celku je davo- “elitarizmus”subjektivizmus spoločnosti ako celku v otázkach jej samoriadenia. Davo-“elitárna” štruktúraspoločnosti nie je geneticky podmienená a všetky Zjavenia tak alebo onak nazývajú všetko-si-dovoľovanie ľudí zlom, ktoré je dočasne prípustné, ale ktoré nie je Zhora podporované. To je jasnékaždému človeku, ktorý uvidel vo svojom správaní (vonkajšom i vnútorne myslenom) tie alebo inéprvky všetko-si-dovoľovania, a potom ich dokázal previesť z oblasti stereotypov správania do oblastistereotypov rozpoznávania javov.

Duch všetko-si-dovoľovania môže panovať v spoločnosti z dvoch príčin: po prvé, monopol“elity” na poznanie neumožňuje zostatku spoločnosti, ktorému tieto vedomosti chýbajú, sa ochrániťod “kultúrneho” všetko-si-dovoľovania “elity”. Môže odpovedať len protismerným všetko-si-dovoľovaním, brutálnejším. Po druhé, samotné vedomosti, ktorými disponuje “elita” sú informácie,neúplné a porušené, vyrvané z celostnosti celovesmírnej miery v rozptýlených kúskoch.

Monopol na vedomosti a defektnosť týchto vedomostí vedie k tomu, že osvojivší si nejakévedomosti sa vo svojej namyslenosti vyvyšujú nad druhými ľuďmi a začínajú úmyselne alebobezmyšlienkovite “kultúrne” vytvárať všetko-si-dovoľovanie vôkol seba. Potláčajúc okolitú podstatua zákonite sa stretávajúc s odvetným, oveľa tvrdším a surovejším všetko-si-dovoľovaním nimivyučených nekultúrnych zaostalých nevedomcov, hoci oni všetci majú možnosť zdržať sa všetko-si-dovoľovania. Možnosť všetko-si-dovoľovania, založená na monopolnom ovládaní poznania – to jepokušenie, ale defektnosť poznania, jeho neúplnosť a hlavne – neochota premýšľať – im neumožňujetento fakt pochopiť. Nasledovanie pokušenia, úmyselne alebo slepo – to je morálka zla, rodiaca zlo-dejstvá.

Aby bolo možné prežiť a dôjsť do Človečenstva, obidve čriedy davu – pracujúca “bedač” i“vládnuca” “elita” – sa musia stať národom, t.j. spoloCnosťou ľudí, dobro-voľne-premýšľajúcich ovšetkom (a všetkých), vedome zodpovedných za svoje zámery a výsledky činnosti počínajúc odpredmyslených úmyslov. Pre toto sa tie či oné tradície, tvoriace väčšiu časť vedomostí, musiavytesniť na druhé miesto v hierarchickom systéme vedomostí ľudstva. Na prvom mieste súvedomosti a návyky o poznaní sveta na osnove Rozlíšenia, na druhom – “tradície” – faktológiapoznatkov jednotlivých vied v chronologickej následnosti.

Tým sa odstraňuje prvotná defektnosť poznania a vzájomné popieranie sa “tradícií” vedy arelígií, pretože kultúra myslenia na osnove Rozlíšenia umožňuje rôznym ľuďom ľubovoľný“pluralizmus”, t.j. množstvo izolovaných faktov a termínov spracovať do jednoty mienok –názorov o stave ľubovoľného prírodného i spoločenského procesu, tendenciách a možnostiach jeho

vývoja v hierarchii čiastkových procesov vo Vesmíre – procese-trojjedinstva: matéria-informácia-miera.

Okrem toho, v otázkach štátneho a spoločenského budovania je úlohou číslo jedna vždyzabezpečenie reálnej dostupnosti k jakému libo vysokému vzdelaniu, ľubovoľných vedomostí prejedincov zo všetkých sociálnych skupín a rodín spoločnosti.

Pretože základné problémy davo-“elitarizmu” vyrastajú zo všetko-si-dovoľovania v podmienkáchmonopolu «vládnucej” “elity” na vedomosti a hierarchickej dezorganizovanosti, nesystémovostijej poznania (defektnosť vedomostí), tak spoločnosť má reálne možnosti dostať sa z krízy, akodstráni príčiny, ktoré v nej plodia všetko-si-dovoľovanie. To jest, ak zaistí nemožnosť všetko-si-dovoľovania.

Aj tak, dnes môže byť reč o dvoch možnostiach:• Alebo si ľudstvo osvojí svoj geneticky podmienený potenciál, prestanúc samo sebe

VEDOME klamať, skončí s vlastným všetko-si-dovoľovaním a ladne vstúpi do hierarchieStavby sveta – Univerza.

• Alebo schopnosť klamať sám sebe a touto lžou zavádzať seba samého zahubí davo-“elitárnu”zrúcaninu človeku podobných “nečlovekov”, domnievajúcich sa, že oni sú biologický druhČlovek Rozumný.

V poslednom prípade je možný ještě jeden pokus zastaviť bezmerné naháňanie konzumu a týmzabezpečiť stabilitu pyramídy spotreby davo-“elitarizmu” v biosfére. Je to masová biorobotizáciaobyvateľstva na základe vývoja globálnej počítačovej siete a masmediálnych prostriedkov, to jest,preniknutie (invázia) do psychiky ľudí prostredníctvom bežnej domácej techniky obmedzenímslobody vôle človeka obídením kontrolných mechanizmov jeho vedomia (to je hlavné pribiorobotizácii). V princípe to umožňuje podporovať samozrejmosť dobrovoľného zrieknutia sa želanía v najťažších prípadoch odstraňovať zo “spoločnosti” nepoddavších sa vplyvu technickýchprostriedkov na psychiku, a takto upraviť a obmedziť spotrebu v spoločnosti. Práce v tomto smere savedú už od 40-tych rokov 20. storočia, ale v niektorých aspektoch sa začali ešte pred našímletopočtom, v epoche predchádzajúcej globálnej civilizácie. A mondalistická koncepciareštrukturalizácie sveta, čiastočne vysvetlená v prácach “kozmopolitu” žida Jacquesa Attaliho,bývalého poradcu niekoľkých prezidentov Francúzska – to je koncepcia biorobotizácie. Jerozširovaná prostredníctvom Medzinárodnej akadémie informatizácie. V tejto koncepcii je človek –prívesok ku kreditno-registračnej karte, kočovník v globálnom rozdelení špecializácie, profesií – bezrodiny, bez Vlasti. Ale subjektivizmus “elity”, v zavádzaní hranice medzi pracujúcou “bedačou”,podliehajúcou biorobotizácii a “vládnucou” “elitou”, ktorá jej nebude podliehať, je schopný premeniťna biorobotov na základe bionositeľa druhu Homo Sapiens celé ľudstvo. Okrem toho: hranica – to jeelement štruktúry. Všetky štruktúry “plávajú” (podobne ako chaluhy) v prostredí bezštruktúrnehoriadenia (o ňom bude reč ďalej), pre ktoré hranice štruktúr neexistujú. To, na rozdiel od subjektívnychzámerov “elity“, je objektívnym faktorom, ktorý ju odsudzuje na biorobotizáciu spolu s pracujúcim“dobytkom”. Ak ale niet ľudí, ale samí bioroboti, tak kto má zámer byť pánom tohto stádabiorobotov? Zjavenia Zhora na túto otázku odpovedajú. A materialisti bez duchovnosti, adeisti,bezmyšlienkovite rituálne “veriaci”, vďaka stáročnému úsiliu ktorých sa toto všetko stalo možným –či oni môžu vôbec na túto otázku dať odpoveď? Ak ich odpoveď bude: “Centrálny počítač”, takodpoveď je nepresvedčivá a nezmyselná. Súhlas s cestou biorobotizácie, aj keď bezmyšlienkovitý,“podľa správania” mlčanlivý, bude posledným sebaklamom ľudstva, ak ešte bude existovať.Likvidácia slobody vôle obídením kontrolných mechanizmov vedomia pri povoľnostinepremýšľajúceho človeka – mení človeka na biorobota. A preto, nevedomý obraz biorobota, ako typčlovekupodobnej existencie, zbavenej slobody vôle, našiel svoj obraz v ruskej literatúre dávno predpríchodom robotiky, ako vedomého pojmu:

A tak on svoje nešťastné žitieVláčil ni zviera, ni človek,Ni to, ni ono, ani v svete živý,Ani prízrak mŕtvy...

А. S. Puškin, “Меdený jazdec”

Biorobot nie je človek, ale antiprírodný zjav: na biorobotov sa normy etiky nevzťahujú.Biorobot, to je rôznorodosť techniky a vzťah k technike je mimo etiky, je v rámci účelnosti vzťahovmedzi majúcimi, hoci len zčasti slobodnú vôľu majiteľmi techniky.

Príslušník davu, ktorý si myslí, že je časťou “elity”, aj napriek tu povedanému (aj po mnohostoročí predtým), a túži po dôstojnom globálnom alebo regionálnom “elitárnom” spoločenskomusporiadaní, nemusí ďalej čítať. Toto je napísané pre rozmýšľajúcich, ktorí sa neboja ani cudzích anivlastných myšlienok. Pre tých, ktorí sú schopní prestať myslieť na svoje osobné ambície azodpovedne a včas prijímať rozhodnutia a uvádzať ich do života, nehľadiac na nespokojnosť členovdavu, ktorí si vymieňajú iba cudzie názory v závislosti od konjuktúry trhu a svojej posadnutosti.

Tým, ktorí sa vedome diabolskými stali, pripomenieme: diabol dáva iba lživé sľuby; a vám –takisto. Pozrite sa do minulosti a zbadáte to. Zamyslite sa. Ešte je čas...

Ak vychádzame z toho, že veda musí objavovať pre spoločnosť nové vedomosti, tak môžemevidieť, že rôzne pojmologické, terminologické a symbolické aparáty umožňujú riešiť jednu a tú istúúlohu rôznorodo s rôznou kvalitou. Uvedomenie si celistvosti Stavby sveta a miesta ľudstva a človekav ňom pri výstupe do novej etapy vývoja si vždy vyžadovalo nový pojmologický, terminologický asymbolický aparát. To jest, Evanjelium podľa Jána je pravdivé vo vzťahu k existencii Sveta: “Napočiatku bolo Slovo, a slovo bolo u Boha...”; alebo ináč v Koráne (18:109): ”Povedz: Ak by morebolo atramentom pre slová Pána môjho, tak by more vyschlo skôr, než by vyschli slová Pánamôjho...”

Ľudstvo zišlo z priamej cesty a stalo sa rukojemníkom a nevoľníkom technosféry a vlastnéhovšetko-si-dovoľovania. Aby nebolo nevoľníkom je nevyhnutné, aby sa s nim nestýkalo, ale ak totovtrhnutie všetko-si-dovoľovania je zvonku spoločnosti, tak práve preto je aj nemožné sa s nímnestýkať. Vtedy nevoľníkovi, ak sa mu zunovala poroba a zatúži po slobode, zostáva stať sa pánomsituácie, následne po čom dokáže nasadiť uzdu všetko-si-dovoľovaniu, urobiť ho nemožným, atechnosféru buď zlikvidovať ako zbytočnú, alebo jej nájsť bezpečné miesto v novom type kultúry sinou organizovanosťou života spoločnosti. No zmena typu kultúry, typu civilizácie, dokonca aj zapomoci Zhora je úlohou samoriadenia ľudstva, pričom nie na priamej ceste, ale v prechodnej etape odsúčasnej neusporiadanosti smerom na priamu cestu vo vývoji ľudstva.

Možný je aj variant utrpenia a nič nerobenia na Zemi v nádeji na pomoc Vyšších síl. Prejdime žek Dostatočne všeobecnej teórii riadenia, aby sme z jej pohľadu pozreli na minulosť, tendencie amožnosti do budúcnosti, aby sme sa vyhli ceste do pre nás zlej budúcnosti.

III. DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA

K a ž d á v e c j e f o r m o u p r e j a v un e ko n e č n e j m n o h o t v á r n o s t i .

К . P r u t ko v

3.1. Dostatočne všeobecná teória riadenia: načo to treba?

Celá Kapitola III – Dostatočne všeobecná teória riadenia, skrátene DVTR, inými slovamiDostatočne univerzálny model tvorenia, skrátene DUMT. V tejto práci – Vode mŕtvej, je jej verziaz roku 1992. Tá bola viackrát samostatne publikovaná, následne upresňovaná a doplňovaná. Preto jutu, ako súčasť Vody mŕtvej vo verzii z roku 1992, nebudeme uvádzať, ale čitateľa odkazujeme na jejsamostatné vydanie – preklad v najnovšej verzii, vrátane jej dvanástich príloh.

K stiahnutiu tu: http://leva-net.webnode.cz/koncepce-socialni-bezpecnosti/#DVTR

IV. RIADENIE V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE

M n o h é v e c i s ú n a m i n e c h á p a n én i e p r e t o , ž e n a š e c h á p a n i e j es l a b é ; a l e p r e t o , ž e t i e t o v e c in e s p a d a j ú d o k r u h u n á š h oc h á p a n i a .

Kozma Prutkov

Téza marxizmu o tom, že štát je výlučne nástrojom na potláčania všetkých ostatných vládnucoutriedou, je jednostranná. Preto z nej vyvodený záver o odumieraní štátu spolu s vykorenenímvykorisťovania človeka človekom vo vyšších fázach rozvoja spoločnosti je v podstate chybný pripohľade na dejinný vývoj z pozície teórie riadenia, skúmajúcej spoločnosť ako supersystém,osvojujúci si potenciál rozvoja. Štát bude zachovaný, ale zmení charakter svojej činnosti, oslobodiacsa od mnohých už prežitých funkcií.

V pôvodných primitívnych spoločenstvách sa čarodejom, šamanom, žrecom mohol stať zďalekanie každý, ale iba ten, kto mohol PRAKTICKY dokázať spoločenstvu svoju schopnosť k tomuto,dnes „mystickému“, druhu spoločensky prospešnej činnosti, plne uspokojujúcej vtedajšie potrebysvojich súčasníkov.

Už v prvotnej spoločnosti – objekte riadenia – prišlo k vyčleneniu špecializovanéhovnútrospoločenského vzdelávania – systému riadenia: šamansko-starešinovskej štruktúry, udržateľneexistujúcej v priebehu zmeny pokolení.

Do zostavy takýchto štruktúr vstupovali tí, ktorí dlho a pravdivo žili, mnoho pamätali, skúsenýmii múdrymi boli. Oni boli svojho druhu pamäťou spoločenstva a mohli na základe predchádzajúcichskúseností sformovať koncepciu riešenia vznikajúcich problémov. Okrem nich vstupovali doštruktúry tí, ktorí mali schopnosť prorokovať budúcnosť a riadiť ju nezávisle od posúdení, rozhodnutína základe svojej a cudzej predchádzajúcej skúsenosti, t.j. „šamani“. Každý človek má nejaké názoryna budúcnosť: v mnohých prvotných spoločenstvách existovali ustálené obyčaje, rituály, orientovanéna rozpoznanie prezieravcov s cieľom ich ďalšej špeciálnej výchovy pre následné plnenie najviacspoločensky významných funkcií.

Prvotná spoločnosť sa riadila podľa schémy prediktor-korektor. Šamansko-starešinovská štruktúravyhodnocovala stav prírody a spoločnosti. Na základe skúsenosti z minulosti a šamanských prognózbudúcnosti táto štruktúra s nimi porovnávala ciele spoločenskej činnosti, formovala koncepciu ichdosiahnutia a zavádzala ju do života. Kvôli tomu, že spoločnosť bola ešte beztriedna, šamansko-starešinovská štruktúra slúžila záujmom celej spoločnosti a bola otvorená vstupu do nej prepredstaviteľov všetkých rodín a klanov, avšak v závislosti od reálnych, a nie zdanlivých –predstieraných zásluh každého z nich pred občinou.

V procese triedneho rozvrstvenia spoločnosti sa šamansko-starešinovská štruktúra rozpadla.Šamanstvo sa transformovalo na žrectvo (žrečestvo), majúce svoje štruktúry, vrátane tajných.Starešinovia sa transformovali na „elitu“, ktorá sa stala sociálou bázou štruktúr štátneho aparátu.Ostatná spoločnosť sa ocitla vo sfére poľnohospodárskej a remeselnej produkcie a vo sfére

zabezpečenia výmeny produktov (kupci). To zodpovedá 4 – 5 kastovému deleniu mnohýchstarovekých spoločenstiev.

V rámci informačných vzťahov sa spoločnosť rozpadla na 3 časti.

1. ŽRECTVO-ZNACHARSTVO. Ono sa stalo uchovávateľom FAKTOLÓGIE znalostía METODOLÓGIE získavania znalostí nových. Na určitej etape vývoja prestalo potrebovať„prorokov z davu“, podľa všetkého vtedy, keď si osvojilo obsahovú stránku toho, čo my dnespoznáme ako rozličné kultúry jógy v Indii. Žrectvo sa oddelilo od spoločnosti tým, že preneho vierouka spoločnosti a zodpovedajúci kult boli mnemonickým systémom zachovaniainformácie, inotajami a „mystikou“, ktorými chránilo monopol na Znalosti pred nepovolenýmprístupom „davu“, t.j. celého zvyšku spoločnosti. Úmerne tomu, ako sa tento proces rozvíjal,podporovaný stále výraznejším egoizmom, prejavovalo žrectvo všetkosidovoľovanie vovzťahu k ostatnej spoločnosti a postupne, stavajúc svoje výmysly do protikladu s BožímZámerom – Jeho Prozreteľnosťou, strácalo schopnosť reči života a degenerovalo do hierarchiesociálneho znacharstva, manipulujúceho spoločnosťou, aj keď si zachovalo názov „žrectvo –žrečestvo“.

2. „ELITA“. Ona získala od znacharstva iba FAKTOLÓGIU znalostí v časti, jej sa týkajúcejohľadom jej praktickej činnosti38. T.j. hotové recepty, inotaje, proroctvá, ale nieMETODOLÓGIU získania nových vedomostí a svojvoľného zrealizovania hierarchiouutajovaných poznatkov podľa miery vzniku potreby poznatkov a návykov k danej činnosti.„Elita“ sa stala sociálnou bázou úradníckeho korpusu štátneho aparátu. „Elita“ bolacieľavedome zbavovaná plnosti faktológie a celostnej metodológie, pri ktorej sú prítomné obadruhy myslenia: predmetno-obrazné i abstraktno-logické sa v súlade návzájom dopĺňajúv činnosti.

3. „DAV“ – národné masy s minimálnou úrovňou vzdelania v oblasti METODOLÓGIEi FAKTOLÓGIE. S úrovňou nevyhnutnou na obsluhu prostriedkov výroby mimo sféryriadenia. „Dav“ bol cieľavedome zbavovaný detailov faktológie a metodológie, rozvinutej vovedeckej forme. Zachoval si však plnosť metodológie v jej praktickej životnej obrazno-inotajovej forme. Abstraktno-logická forma existencie terminologicky definovanýchvedomostí v spoločnosti sa kaličila vládou kultu, podporovaného hierarchiou sociálnychznacharov. Preto v národe prítomná plnosť, kompletnosť metodológie v obraznej forme jejeho prednosťou voči „elite“, chvastajúcej sa pred ním svojou informovanosťou v oblastifaktológie. Metodologické krívanie „elity“ je jej hlavná spoločenská charakteristika.

Avšak plná funkcia riadenia na úrovni celospoločenského významu, ostala u znacharstva. U„elity“ zostali ohraničené čiastkové funkcie riadenia VO VZŤAHU K SPOLOČNOSTI AKOCELKU, pozbavené rozoznávania faktorov vplyvu prostredia, formovania vektora cieľova neohraničenej konceptuálnej činnosti.

Tento vzájomný vzťah „žrectva“-znacharstva a „elity“ jasne ukázal Plutarch. Opisujúc pobúrenieAlexandra Macedónskeho ohľadne zverejnenia niektorých filozofických učení Aristotelom39, Plutarchuvádza veľmi významný dopis vojvodu:

„Konal si nesprávne, keď zverejnil si učenia, predurčené iba na ústne podania. Čímže sa budeme odlišovať od ostatných ľudí, ak tie samé učenia, na ktorých sme bolivychovaní, stanú sa všeobecným vlastníctvom? Chcel by som prevyšovať druhých aninie tak mocou, ako vedomosťami o vyšších veciach“.

38 Rečový zvrat z lexikonu utajenej agendy z obdobia ZSSR.39 Aristoteles bol jedným z učiteľov Alexandra.

Upokojujúc zranenú ctižiadostivosť a city „génia“ Alexandrovho, mu Aristoteles vo svojej

odpovedi objasnil, že „hoci tieto učenia i zverejnené boli, tak pritom akoby i zverejnenými neboli“.

Na tomto príklade je dobre vidno, že Alexander Macedónsky – vodca „elity“ – je znepokojený„narušením“ základu moci nad nevedomou spoločnosťou Aristotelom – perifériou sociálnehoznacharstva. Ale je tu i dobre vidno, že Aristoteles je znepokojený zachovaním toho istého monopoluna Znalosti ešte viac, ako Alexander, pretože naznačuje Alexandrovi, že publikácia je v nejakomzmysle defektná a neumožňuje po jej prečítaní ovládnuť Znalosti v plnej miere: sú potrebné eštenejaké objasnenia. Ak to Alexander nepochopil sám, tak iba preto, že nerozlišoval „žrecov“ od„elity“. Ale aj z tejto Alexandrovej otázky vyplýva, že sociálni znachari ho oboznámili iba s tým, čopovažovali za nevyhnutné pre uskutočnenie na Alexandra uloženej misie. Takže z uhla pohľadusociálneho znacharstva je Alexander Veľký taký istý predstaviteľ davu, ako aj všetci ostatní,neprislúchajúci k „žrectvu“. Tento dejinný fakt, opísaný Plutarchom, poukazuje na to, že „elita“ i„žreci“, každý podľa miery svojho chápania, chránili monopol na Znalosti a spolupracovali v oblastiriadenia.

Štát je systémom štruktúrneho riadenia spoločnosti. Štruktúrne riadenie vzniká z bezštruktúrneho.Ak nejaký cieľ získava časovú udržateľnosť, tak informačné toky, vznikajúce v bezštruktúrnomriadení, taktiež získavajú udržateľnosť a na nich vyrastajú trvalé spoločenské štruktúry.

Štát vznikol prirodzene z bezštruktúrneho riadenia, keď sa spoločenské štruktúry sformovali okolouž stabilizovaných informačných tokov, zabezpečujúcich bezštruktúrne riadenie spoločnostiv prvotnom období. Prechod k štruktúrnemu riadeniu bol sprevádzaný rastom kvality riadenia vspoločenskom zjednotení práce. Prirodzene, že v podmienkach nízkej úrovne výroby a vzniknutéhodavo-„elitarizmu“ sa jednou z funkcií štátnych štruktúr stalo organizovanie profesionálnehookrádania susedov a ochrany vlastného spoločenstva pred pokušením susedov k rovnakej lúpeži.Profesionalizmus, nahromadený v stabilných štruktúrach, zabezpečoval vyššiu „kvalitu“ lúpeniaa ochrany. V takých podmienkach funkcia potláčania nespokojnosti reálne i zdanlivovykorisťovaných a utláčaných vo vlastnej spoločnosti, okrem ktorej radikálni „dobrodinci“ ľudí ničiné nevidia, je svojho druhu „bezplatná“ príloha k monopolu „žrecov“ a „elity“ na Znalostia druhotný monopol na vysokú životnú úroveň v porovnaní so zvyškom spoločnosti.

Pojmová báza ruského jazyka (slovenského a českého obdobne)* je taká, že vyjadriť pojem MOCje možné iba takto: Moc – to je uskutočňovaná schopnosť riadiť. Vo vzťahu k spoločnosti sa plnáfunkcia riadenia rozprestiera po špecializovaných druhoch vnútrospoločenskej moci.

KONCEPTUÁLNA MOC obsahuje: rozpoznávanie faktorov, vykazujúcich vplyv prostredia na spolоčnosť; formovanie vektorov cieľov vo vzťahu k faktoru, vykazujúcemu vplyv – tlak; formovanie účelnej, cieľavedomej funcie riadenia štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom, t.j.,

koncepcie riadenia na dosiahnutie cieľa rozvoja spoločnosti.

Konceptuálna moc vždy pracuje podľa schémy prediktor-korektor. Ona je začiatok a koniecvšetkých kontúr – obrysov riadenia, je to vyšší druh z jednotlivých druhov vnútrospoločenskej moci.Je AUTOKRATICKÁ, t.j. svojou povahou absolutistická a ignoruje „demokratické“ procedúryspoločnosti, ktoré ju nevidia, alebo si neprajú priznať jej autokraciu40.

40 Termín „konceptuálna moc“ má aj druhý doplnkový význam, javiaci sa byť dôsledkom práve vysvetlenéhoprvého: konceptuálna moc – to je aj moc určitej koncepcie nad spoločnosťou, podľa ktorej sa uskutočňuje spoločenskésamoriadenie.

Hlavný problém skutočne demokratického zriadenia spoločnosti nie je v spôsoboch a termínochhlasovania.

Hlavný problém zostrojenia opravdivej vlády národa je v zostrojení takej organizácie životaspoločnosti, pri ktorej je absolutizmus konceptuálnej moci dostupný všetkým, následkomčoho sa absolutizmus nemôže stať antinárodným. Tu je koreň demokracie-vlády národa,lebo prediktor-korektor konceptuálnej moci je začiatkom i koncom všetkýchvnútrospoločenských čŕt samoriadenia.

IDEOLOGICKÁ MOC oblieka koncepciu do príťažlivých foriem pre široké národné masy.V podmienkach davo-„elitarizmu“ môže byť obsah koncepcie koľko libo vzdialený od príťažlivostiforiem, v ktorých ona je davu predstavovaná41.

ZÁKONODÁRNA MOC privádza pod koncepciu strohé právne formy. VÝKONNÁ MOC uvádza štruktúrne i bezštruktúrne koncepciu do života, opierajúc sa o tradície

a zákonodárstvo.VYŠETROVACO – SÚDNA MOC dohliada na dodržiavanie tejto „zákonnosti“ v živote

spoločnosti.

Dostatočne všeobecná teória riadenia je i tým dobrá, že je dostatočne všeobecná. Ak hovorí, žepríslušné deje sú prítomné v plnej funkcii riadenia, no v reálnom procese riadenia ich niet, tak toznamená, že nie všeobecná teória sa pomýlila v danom konkrétnom prípade, ale to, že riadenie jevykonávané nie podľa plnej funkcie.

Súhrn súdnej, výkonnej, zákonodárnej a ideologickej moci nezabezpečuje uskutočňovanie plnejfunkcie riadenia v živote spoločnosti. Z toho vyplýva, že pokiaľ niekto z vedenia spoločnosti,o väčšine jej členov ani nehovoriac, nemôže zrozumiteľne prehovoriť o konceptuálnej moci v tejtospoločnosti, o jej činnosti, tak taká spoločnosť je NESAMOSTATNÁ A SKUTOČNÚSUVERENITU NEMÁ. Reálna suverenita je kontrola nad všetkými líniami spoločenského riadenia,čo je nemožné bez prediktora-korektora konceptuálnej moci, udržateľného v kontinuite pokolení.

Ak konceptuálna moc existovala v prvotnopospolných časoch, ak jej nositeľom v dobepohanských spoločenstiev viac-menej vedome bolo žrectvo, tak s vymiznutím pohanstva nebolo vspoločenstve príčin, aby ona zanikla ako spoločenský jav. Bez nej riadenie v meniacom sa prostredíje nemožné, a pritom spoločenstvá sú stále riadené aj po vymiznutí odkryto viditeľných štruktúr,nesúvšich neohraničenú konceptuálnu moc. Teda, ona mohla jedine zmeniť formy svojej existencie.

Široká zámena pohanského polyteizmu židovsko-kresťansko-islamským MONOteizmomv spoločnosti v prvom tisícročí novej éry, charakterizovaná potlačením pohanstva42 a zmiznutímžrecov zo štruktúr národných spoločenstiev, nemôže slúžiť ako dôkaz vymiznutia konceptuálnejmoci.

Tento jav len svedčí o zavŕšení procesu „spolupráce“ medzi sebou si konkurujúcich národnýchhierarchií sociálneho znacharstva ustanovením MONOpolu JEDNEJ hierarchie sociálnych znacharov,úspešne osedlavšej a zahnavšej všetky ostatné.

41 Silou princípu doplniteľnosti informácie (DVTR kap.13.6)*, keď informácia, zavádzaná do systému oficiálnezverejnením, je potláčaná v jej činnosti princípmi, zavádzanými do neho potichu.

42 Pohanstvo, modloslužobníctvo a mnohobožstvo nie sú synonymami. Modloslužobníctvo je klaňanie sa modlám;mnohobožstvo je vierou v existenciu množstva bohov; pohanstvo je prijatie celej plnosti života, ako Jazyka, preplnenéhovnútorným zmyslom, ktorým sa Boh (alebo bohovia – pri mnohobožstve) obracia na každého z ľudí.

To, že v našej dobe sa tieto slová synonymami stali, je veľká ujma kultúry myslenia, ktorú národom svetazasadila biblická hierarchia.

Skúmanie globálneho dejinného procesu svedčí o riadení spoločenstiev v globálnych rozmerochpodľa plnej funkcie riadenia aj po „zmiznutí“ odkryto viditeľných žreckých štruktúr, nesúvšichkonceptuálnu moc.

V súlade s tým treba hovoriť nie o zmiznutí javu konceptuálnej moci, ale iba o zmene spôsobov jejexistencie v súčasnom svete a o kvalite globálneho riadenia, dosiahnuteľnej pri skrytých formách jejčinnosti.

Súčasná globálna kríza riadenia výrobných síl, postaviaca ľudstvo na hranu MINIMÁLNEglobálnej katastrofy kultúry, je zrodená Euro-Americkou civilizáciou. Euro-Americká a Západno-Ázijská regionálna civilizácia vznikli potom, ako historicky reálny judaizmus, kresťanstvo a islamvytesnili pohanské kulty a v ich regiónoch vymizlo národné pohanské žrectvo, viac-menej vedomenesúvše konceptuálnu moc. Z tohto dôvodu si najprv v základoch zanalyzujeme štruktúry, procesya funkcie riadenia v Euro-Americkej a Západno-Ázijskej regionálnej civilizácii.

Štátne štruktúry v spoločnosti, naviazané na zjavnú alebo skrytú konceptuálnu moc, uskutočňujúriadenie štruktúrnym spôsobom, vydávajúc príkazy na presné adresy. Ale v supersystéme direktívno-adresné štruktúrne riadenie nezabezpečuje všetky spoločenské potreby, týkajúce sa riadenia. Pretoexistujú a sú rozvíjané spoločenské systémy bezštruktúrneho riadenia vzájomného pôsobenia –interakcie člena spoločnosti a informačného prostredia spoločnosti. K takým systémom patria:finančný systém, relígiozne kulty, masovokomunikačné prostriedky... až po fámy, klebetya anekdoty.

Novorodenec vchádza do existujúceho informačného prostredia spoločnosti; ono ho formuje;podrastúc, on v ňom žije a sám naň vplýva.

Vzájomne na seba pôsobia dva informačné systémy: psychika človeka, riadiaca správanie sa osobybiologického druhu Človek Rozumný, a informačné prostredie spoločnosti.

Psychika Človeka je minimálne dvojúrovňový informačný systém vedomie – podvedomie,pracujúce vo vzájomnom v dialógu.

Podvedomie je oveľa mocnejší informačný systém. Patrí k nemu determinujúcaa pravdepodobnostná pamäť, pamäť reálnych javov a pamäť modelovania (fantázie); mechanizmustriedenia informácií pamäte a vlastne intelekt, formujúci nové informačné moduly rôzneho určenia.V podvedomí sa spájajú informačné toky: podmienené geneticky, extrasenzorické-mimozmyslové,senzorické-zmyslové, dialógové toky vedomia-podvedomia.

K determinujúcej pamäti patrí geneticky podmienená matrica potenciálnych možností a bazálnejpredkategorizácie (základného rozlíšenia v „hrubých črtách“)*. K pravdepodobnostnej pamäti patrídlhodobá pamäť podvedomia, zapamätávajúca – nahrávajúca si všetko, čo sa udialo v rámci obzoruzmyslových a „mimo“zmyslových kanálov získavania informácií; operačná pamäť, obsahujúcainformáciu, ktorú je človek schopný podľa svojho priania uskutočniť vedome v nejakej forme. Obadruhy pravdepodobnostnej pamäte spolupracujú medzi sebou i s determinujúcou – identifikačnoupamäťou.

Keďže mozog človeka je štruktúrou na báze tekutých kryštálov, t.j. nádherná anténa, tak nemožnovylúčiť možnosť existencie reinkarnačnej pamäte, chrániacej informáciu pamäte ľudí zomrelých,vyžiarenú ich mozgom pri smrti. Nesmrteľné duše sú realitou, keďže žiadne obecne známe prírodnépolia, unášajúce informáciu od tela v momente telesnej smrti, nemiznú.

Informačné moduly pravdepodobnostnej pamäte predstavujú nejaký systém vedomýcha nevedomých obrazov javov vonkajšieho a vnútorného sveta a systém vedomých alebo nevedomýchväzieb medzi nimi. To umožňuje nedohľadný vesmír nejakým spôsobom zobraziť do jeho veľmiohraničenenej súčasti – človeka.

Ak by sme klasifikovali informačné moduly pravdepodobnostnej pamäte podľa ich účelovýchpríznakov – funkcionálnych charakteristík, tak môžme rozlíšiť:

Metodologické moduly: stereotypy rozpoznávania javov vonkajšieho a vnútorného sveta; stereotypy formovania jak obrazov, tak aj systému vzťahov medzi nimi vo vnútornom svete.

Faktologické moduly: obrazy javov vonkajšieho a vnútorného sveta; vzájomné vzťahy, väzby medzi obrazmi; kódové systémy same osebe sú prázdne formy, zbavené obsahu obrazov a javov; stereotypy vzťahov, postojov, uhlu pohľadov (dobre-zle-neutrálne) k obrazom a javom; stereotypy správania sa: vonkajšieho a vnútorného (myslenia).

Rozdelenie informačných modulov na METODOLOGICKÉ a FAKTOLOGICKÉ nás núti obrátiťsa ku Koránu.

Súra 2, verš 50: «A hľa, My dali sme Mojžišovi Písmo a Rozlíšenie: je možné, žepôjdete priamou cestou».

Tu obraciame pozornosť čitateľa na ten fakt, že Mojžišovi dané bolo Zhora nielen Písmo, noi Rozlíšenie. Čo také je „Rozlíšenie43“, ak nie osnova metodológie spoznania Sveta?

Drvivá väčšina predstaviteľov duchovenstva všetkých kultov vyzýva k nasledovaniu autoritysvojich „svätých“ písiem, ale družne mlčí o Rozlíšení. Preto existuje otázka k „verným“mojžišovcom: Kam ste podeli Rozlíšenie? Ako sa opovážili, sústrediac sa na boj o cveng peňazí,správať sa v živote tak, že boli Zhora zbavení Rozlíšenia? Veď, aby priamou (optimálnou) cestou išli,ľuďom nevyhnutne i bolo dané Zhora i Písmo i Rozlíšenie.

Intelekt, opierajúc sa o existujúce stereotypy, vytvára nové stereotypy všetkých druhov.Intelektuálna moc je skrytá v podvedomí.

Vedomie má vo svojom obyčajnom – netranzovom stave – v porovnaní s podvedomím veľmi malémožnosti spracovania informácie. V pozornosti môže udržať nie viac, ako 7 – 9 objektov a je schopnévykonávať s nimi jednoduchšie operácie pri rýchlosti spracovávania informácii nie viac ako 15 bit/s.Tieto parametre sú podobné i u géniov, i u slabomyseľných44. Preto je vedomiu predvádzaný obraz

43 Korán 8:29 hovorí: «Ó tí, ktorí uverili! Ak blahoslaviť budete pred Bohom, On Rozlíšenie dá vám a od zlých činovvašich očistívás i odpustí vám. Vskutku, Boh vládcom múdrosti velikej je! »

Pod Rozlíšením chápeme schopnosť človeka, bezprostredne jemu dávanú ZHORA, v svojom svetonázore deliťcelostný svet na „to – nie to“. Také delenie v množstve párov „to – nie to“ tvorí záKlad poznania a ozmyslenia bytiasvojho a Objektívnej reality.

44Aj tí i druhí pozerajú na plátno v kine v jednom a tom istom systéme. Pri premietaní filmu pod 16 obrázkov zasekundu, je film vnímaný ako postupnosť rýchlo sa meniacich obrázkov. Pri rýchlosti premietania 16 a viac obrázkov zasekundu sa všetko zlieva do pre vedomie neprerušenej – kontinuálnej zmeny zobrazovania.

sveta, primitizovaný podvedomím natoľko, aby logika vedomia vedela o čo ide. Logika vedomiaoperuje iba s obrazmi, ktoré si uvedomí. T.j. s tými, ktorých hranice chápania je schopná si určiť45.Podvedomie operuje so zložitejším mozaikovým obrazom sveta, do súboru ktorého vstupujúi jedincom si neuvedomované obrazy, ležiace mimo kruhu vedomých pojmov.

Vedomie v stave bdelosti je zamestnané neustálou kontrolou obsahu pamäte a jeho porovnávaníms informačným tokom vonkajšieho alebo vnútorného sveta, na základe čoho sa vypracovávajú reakciesprávania sa a nové uvedomelé a neuvedomelé stereotypy.

Všetko to sú funkcie hlavného mozgu, ktorého pologule majú taktiež funkčné rozdelenie. Pravázodpovedá hlavne za predmetno-obrazné myslenie. Uvažuje v PROCESOCH, v celostnostiachrôzneho stupňa detailnosti, avšak zbavených spojitostí, vzťahov medzi celostnosťami. Zobrazuje svet,aký je. Otázkou je len detailnosť tohto zobrazovania.

Ľavá hemisféra mozgu zodpovedá za abstraktno-logické myslenie a reč. Myslí, uvažujebezobsažnými formami celostností a vzťahov medzi nimi. Je schopná klamať, zámerne narúšajúcvzťahy a celistvosť elementov v logických systémoch. Je schopná sebaklamu pri neúmyslenomnarušení väzieb a celistvosti.

Obraznému mysleniu je otvorené videnie všeobecného chodu procesov v Stavbe sveta – Universe,t.j. neohraničenosť. Pre abstraktno-logické myslenie je viditeľná iba konečná postupnosť stavov vkonečnom systéme elementov, podriadených konečnému – výslednému súboru formálnychpretvorení, t.j. ohraničenosť.

Obrazné myslenie zodpovedá za harmóniu, abstraktno-logické za „algebru“. Preto pokusy„poveriť algebrou harmóniu“ – to sú pokusy poveriť ohraničenosťou neohraničenosť, zmeraťkonečným nekonečné. Logika môže odkryť iba vlastné chyby v konečnom systéme elementov a ichvzťahov. Vyviesť logiku za hranice ohraničenosti týchto elementov a vzťahov medzi nimi môže ibaobrazné myslenie. Jedine ono je spôsobilé pridať ohraničenému konečnému systému elementovvzťahov a formálnych transformácií, s ktorým má dočinenia logika, nový element alebo procestransformácií.

Chod logického procesu je iba časťou celkového chodu procesov v Stavbe sveta – v Universe.

Pri rečovej činnosti – komunikácii sa obrazné i abstraktno-logické myslenie zjednocujú: prihovorení obrazné dáva obsah a abstraktno-logické lexikálne formy; pri počúvaní a čítaní preberáabstraktno-logické CUDZIE lexikálne formy a obrazné k nim v pamäti dohľadáva SVOJE obrazy,a taktiež aj vytvára nové, ak nenachádza už hotové obrazy.

Dvaja síce môžu používať rovnaké lexikálne formy, ale nepochopia jeden druhého, ak: majú rôzne systémy stereotypov obrazov javov vonkajšieho a vnútorného sveta a vzťahov medzi

nimi; nebudú stíhať z-OBRAZOVAŤ nimi vypočuté lexikálne formy dovtedy im neznáme, s obrazmi,

nevyhnutnými pre pochopenie reči.

Ukážkový príklad – gramaticky bezchybná, no nepochopiteľná fráza, známa mnohým filológom: «Glokaja kuzdra šteko budlanula bokra i kurdjačit bokrjonka46».

45 To jest, existuje nie len obraz, ale i prostriedok jeho vyvedenia na úroveň vedomia v psychike: slová, symboly,vyobrazenia, znaky.

46 Počeštěná analogie by mohla znít: Hloukatá kuzdra štěchle budlanula bokra a kurďačí bokřátko.

Základom nechápania je vnesenie svojich obrazov do vypočutých lexikálnych foriem.

Základom chápania – pochopenia – je osvojenie si cudzích obrazov, predávaných vo lexikálnychformách, kódoch.

Pojmová adresácia slov v živom jazyku nie je konštantná, nemenná, ale v rozhovore i hovoriaci ipočúvajúci sú povinní zakaždým stroho vymedzovať a rozlišovať pojmy, predávané rečou. To vždychápali, no rôzne vysvetľovali: je známe dávnoveké tvrdenie: „vyrieknutá myšlienka je lož!“ Súhlas inesúhlas s cudzími rečami teda môže byť i formálne-lexikálny, i predmetno-obrazný: a jedno oddruhého je dostatočne nezávislé.

Ako vidíme z vyššie uvedeného, duša človeka – informačný systém, riadiaci jeho správanie – jemnohoúrovňový hierarchický systém, v ktorom plynú rozličné procesy, do značného stupňanekontrolované vedomím väčšiny súčasných ľudí.

To vytvára dobrý základ pre vmiešavanie sa do správania sa človeka, opierajúceho sa o využívaniením nekontrolovaných informačných tokov a úrovní v organizácii jeho psychiky. Triednerozvrstvenie spoločnosti v davo-„elitarizme“ vytvára príčiny na prechod takých možností do reálnehoživota spoločnosti. Preto je zujímavé nazrieť, ako sa takéto možnosti uskutočňujú v informačnomprostredí judaistického, kresťanského a muslimského sveta.

Tiež je vidieť, že základom, osnovou samoriadenia človeka podľa plnej funkcie je intelekt,opierajúci sa o metodologické stereotypy. Na zabezpečenie spoľahlivého riadenia človeka zvonku jenevyhnutné: paralyzovať alebo nezmyslom, bezvýznamnosťou rozptýliť jeho intelekt; znetvoriť metodologické stereotypy do nemožnosti ich použitia mimo úzkoprofesionálnej

činnosti.

Následne možno nekontrolovane zo strany vedomia človeka miešať jeho faktologické stereotypy,ako balíček kariet, podvádzať pri miešaní, podhadzovať cinknuté karty, kradnúť tromfové a pod. Natom je osnované riadenie davu, ktorý „sám“ prejavuje hnev i „odobruje“.

V spoločnosti, kde dlhodobo vládne nejaký ideologický kult, posvätený nespochybniteľnýmiautoritami, človek, vstupujúci do života, získava základný objem najdôležitejších životnýchstereotypov rozpoznávania javov, formovania obrazov, stereotypov vzťahov, stereotypov správania sav hotovej forme hlavne z tohto kultu. „Sväté“ písma náboženstiev, „svätootcovské“ tradície akánonické výklady v spoločenstvách Euro-Americkej a Západo-Ázijskej civilizácie boli kostrou,okolo ktorej sa po stáročia formovala kultúra – informačné prostredie spoločnosti a jej materiálninositelia. Preto je zaujímavá porovnávajúca analýza stereotypov, ktoré vytvárajú texty StaréhoZákona a Talmudu, kresťanskej Biblie a Koránu, a v akých vzájomných vzťahoch sa oni nachádzajúvoči príRode, druhým ľuďom a jeden voči druhému.

Základom judaizmu je Starý Zákon a Talmud. V Starom Zákone je zákonoposlušnému židovi danéživotné nastavenie – smernica:

«… a budeš dávať na úver mnohým národom, ale sám nebudeš brať na úvera budeš vládnuť nad mnohými národmi, ale oni nad tebou vládnuť nebudú»(Deuteronómium, 23:19-20, 28:12).

A prísľub na záruky budúce:«Vtedy synovia cudzincov budú budovať steny tvoje, a ich králi – slúžiť tebe, bo

v hneve Mojom Ja som ťa ničil, no v blahovôli Mojej budem milostivý k tebe.

I budú vždy otvorené vráta tvoje, nebudú sa zatvárať ni dňom ni nocou, abyprinášaný bol k tebe majetok národov a privádzaní boli ich králi.

Lebo národy i kráľovstvá, ktoré nezochcú tebe slúžiť – zahynú a také národyúplne vykynožené budú» (Izaiáš 60:10-12).

Talmud komentuje Starý Zákon v rovnakom duchu:«Majetok gója (nežida) – to je neobývaný kút: kto prvý ho ovládne, ten bude jeho

pánom» (traktát “Baba batra” 54, 16). „Aboda zara“, 26, v. a Tosafot pokračujú:„I najlepší z gójov smrť si zaslúži“.

Vo výsledku je zákon poslúchajúci žid zlodejom zo zákona, v hisToricky reálnom „zákoneMojžiša47“.

Aby zlodeja nemučilo svedomie, treba menej myslieť: z tohto dôvodu dáva Talmud odporúčaniana všetky životné malichernosti od narodenia do smrti, o odporúčaniach ohľadom „vážnejších“komerčno-vojenských aktivitách ani nehovoriac. Život zákonoposlušného žida plynie podľa hotovýchreceptov, zobrazujúcich skúsenosti pokolení. Odtiaľ pramení udržateľnosť systému na osnoveštandardizovanej bezmyšlienkovitej prispôsobivosti správania sa výsledného automatu-biorobota,neschopného vyjsť von z programu. Aby sme sa nesporili ohľadom hodnovernosti výkladu Talmudupri preklade do ruštiny (a následne do slovenčiny)*, pozrieme sa na inštitút súkromného poskytovaniaúveru – na úžerníctvo. Ak jednoducho vlezieme do cudzieho vrecka a ukradneme 100 rubľov, tak jeto zlodejstvo, zakázané jedným z 10 prikázaní, predkladaných ako osobitý vklad židov do súčasnejkultúry Západu. Ak núdznemu človeku dáme úver 500 rubľov, a chceme vrátiť 600, tak totouž zlodejstvo nie je? – Ide už o vypĺňanie príkazu „božieho“, no 100 rubľov je aj tak ukradnutých.

Peniaze sú vecou, odcudzujúcou človeka od práce i bytia. Úrok z pôžičky je vždy vyšší, ako temporastu produktivity práce spoločnosti pri nezmenených cenách. Vďaka tejto vlastnosti novovytvorenáhodnota v jej peňažnom vyjadrení putuje k veriteľovi. T.j., pokiaľ spoločenstvo uzná percentuálneúročený úver za legálny, ide o ZLODEJSTVO V UZÁKONENEJ FORME.

47 Hoci, ako zvestuje aj Korán, Mojžiš učil niečo úplne iné. S tým možno súhlasiť, pretože pravý posol Boží nemoholučiť ohavnosti. Inými slovami, naraziac na Bibliu, je každý v podstate postavený pred otázku: Čo v nej konkrétne jeodovzdanie potomkom pravých Zjavení Mojžišom i druhými ľuďmi Božími, a čo konkrétne je výmysel cenzorova redaktorov slov prorokov. Ak to niekto nechápe, rozlíšiť nevie, môže upadnúť do nepriehľadnej situácie, podobnej tej,do akej padol prezident Izraela Ezer Weizman.

„Pravda 5“ z 27. marca – 3. apríla 1998 oznamuje: «Weizmana pozvali na seminár s názvom “Štát Izrael: štát židovalebo židovský štát?“ Prezidentova reč bola v podstate zasvätená tomu, ako priviesť izraelskú mládež k učeniu sa Tóry,t.j. Starého Zákona. Vo vystúpení Weizmana prebleskla myšlienka, že možno pre svetskú mládež v Biblii nie všetko jerovnako užitočné – správne.

- Občas netreba čítať tam všetko za radom, – odporúčal mladým ľuďom Weizman. – Sú tam neveľmi sympatické veci.Vezmite si napríklad nášho učiteľa Mojžiša. Podľa mňa, on je najväčším vodcom židovského národa, ale, patrne,mal bybyť opatrneší s niektorými svojimi vyjadreniami.»

Toto vyvolalo búrku rozhorčenia v tej časti izraelskej spoločnosti, pre ktorú je každé písmenko v Biblii sväté.Minister výstavby Izraela Meir Porush zareagoval na slová prezidenta nie lepšie, ako sám prezident na historicky

reálne texty Starého Zákona, vyjadriac svoje rozhorčenie zo slov prezidenta v sarkazme: «Ak sa už hanbíme za Tóru,poďme a úplne sa jej vzdajme», za ktorým nasledovali slová biblicky verne oddaného žida: «Môžeme ešte aj opustiť zemizraelskú a odísť do Ugandy (od konca 19. stor. do začiatku 20. stor. sa prejednával projekt vytvorenia židovského štátuv Ugande: naše vysvetlenie). Možno sa chce Ezer Weizman stať prezidentom Ugandy?»

Avšak rozlíšiť historicky reálneho Mojžiša a „Mojžiša“ biblickú persónu si nikto zo sporiacich sa strán neželal. I keďhádať sa im v podstate nebolo o čom: Weizman nevyzýva k zrieknutiu sa ohavností Starého zákona, ale vyjadruje skôrsvoje znepokojenie nad tým, že tieto ohavnosti, stanúc sa celospoločenským majetkom – súčasťou celej spoločnosti,spustia procesy prehodnotenia Biblie a histórického mýtu o jej pôvode v samotnom Izraeli.

Takto vloženie 10 prikázaní do kultúry prináša besné percentá za vklad, dôsledkom čoho všetcineúžerníci dlhujú plemenu úžerníkov-biorobotov a sú ich finančnými nevoľníkmi.

* * *

Miesto „Desatoro prikázaní“ ľuďom vo vnútri spoloČnosti, všetkým bez výnimky, je potrebné lenjedno: „Miluj blížneho svojho, no nedaj zviesť sa ním v klam!“48 A preto pochybuj o všetkom a uvažujsám! Avšak slepá antiintelektuálna viera toto prikázanie neustojí. Preto ho v Biblii ani niet.

* **

A na dovŕšenie (dokonalej funkčnosti)* zlodejského zákona Starý zákon obsahuje zákaz naúžerníctvo a parazitizmus vo vnútri židovstva a Talmud tento zákaz potvrdzuje.

Vojenské doktríny Starého Zákona vyžadujú úplné vykynoženie obetí agresie. Ich súčasťou je aj„preventívna“ vojna, v ktorej je samotná vina prenášaná na obeť agresie.

V zdravo mysliacom pohanskom svete (viď. dielo „Hovory k sebe“ Marka Aurélia) takésvätuškárstvo existovať a udržateľne sa rozširovať nemôže. Zbytkov zdravomyslia49 zbavilo Rím tzv.kresťanstvo – historicky reálne učenie veľmi vzdialené od toho, čo priniesol ľuďom Ježiš. A Rím takpadol ako prvá obeť kultu nového boha. Toto tzv. kresťanstvo prijalo svätosť Starého zákona akonespochybniteľnosť. Pravoverný „kresťan“ namotáva ostatných, že pod riadením žida Jozefa Egyptprekvital, a keď faraón Mojžiša neposlúchal, tak sa začali „rany egyptské“. Obzerajúc sa vôkol seba,vidí paralely v minulosti i súčasnosti. A teda, židov treba poslúchať. Okrem toho Ježiš v Kázni nahore, ktorú „kresťania“ predkladajú ako etický etalón, povedal: «Pokiaľ nepominie nebo a zem,nepominie ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo zákona (Mojžišovho), kým sa všetkonesplní». Ako je jasné z už dávnejšie uvedených citátov Starého Zákona, toto «kým sa všetkonesplní» poukazuje na globálnu sio-internacistickú diktatúru, čo sa v termínoch kresťanstva volá«kráľovstvo božie na zemi». Matúšovo evanjelium uvádza epizódu uzdravenia dcéry kanaanskej ženy(hl.15:21 – 28), avšak až potom, ako Kanaančanka priznala svoju rovnosť so psami vo vzťahuk židom, ku ktorým akoby VÝLUČNE bol Ježiš poslaný, akože podľa jeho slov v tejto epizóde. Totovšetko sa zatĺka do podvedomia a žije tam, ale na úrovni vedomia zostáva: „Niet ani helléna, anižida“, čo sa všetkým vysvetľuje ako prekonanie kresťanstvom „bohovyvolenosti židov“,„internacionalizmus“. Avšak v podvedomí pôsobí pokora voči sio-internacizmu. V termínoch teórieriadenia sa to nazýva antagonizmus medzi fragmentami vektora cieľov, ktorý sa prejavujev nekonečných sporoch o miere „kresťanskej lásky“ k židovi. A takých porúch Biblia kresťanov plodímnoho. Je to riadenie cez nekontrolované úrovne organizácie štruktúry psychiky jednotlivcova kultúry spoločenstva.

Zato kresťanský stereotyp «a komu sa zachce... plášť tvoj ti vziať, tomu i odev vrchný daj; ...milujte svojich nepriateľov... i modlite sa za tých, čo vám ubližujú a prenasledujú vás» je podriadenýstereotypu židovskému, dávajúcemu židovi právo ovládať, mať ako vlastníctvo všetkých nežidovspolu s ich majetkom.

Pravoverný „kresťan“ – to je sluha uzákoneného zlodeja; vrah, keď si sám zlodej nechce krvouruky špiniť. Je to dobre vidno na osude pôvodného obyvateľstva Severnej a v menšej miere i Južnej

48 K. Prutkov

49 Spoločenstvo, rozptyľujúce sa gladiátorskymi bitkami, pitkami a divadlom trhania ľudí divými zvermi v arénecirkusu, nemožno nazvať plne zdravo mysliacim. Avšak i tomuto spoločenstvu môže byť zdravý um v nejakýchohraničených oblastiach činnosti vlastný.

Ameriky; a „bohabojní“ a „demokratickí“ Angličania ešte koncom 19. storočia poľovali naaborigénov v Austrálii.

No ani uzákonený zlodej sa krvi neštíti, o čom je nedávny príklad – Sabra a Šatila. Áno, i skanibalizmom si judaizmus „zašantil“, o čom V. I. Dalia zanechal knihu „Vyšetrovania o zabíjaníkresťanských detí židmi a užívaní ich krvi“50, vydanú v Petrohrade v r. 1844 v náklade 10 ks prečlenov imperátorskej rodiny a vyšších štátnych úradníkov a znova vydanú v r. 1913. V básni„Vedma“ T. G. Ševčenko prináša ukrajinský folklór, potvrdzujúci pravdu V. I. Dalia.

Folklór sa tvorí, formuje na základe typických javov, a preto neklame.

Ján Kronštadtský píše o „Božích tajomstvách“, ktoré pravoslávneho kresťana nemajú čo zaujímať.Všetko vyššie popísané je len maličkou časťou týchto „božích“ tajomstiev, dôsledkom pôsobeniaktorých sa tá istá pravoslávna cirkev neraz v minulosti výdatne vo vlastnej krvi myla. A vbudúcnosti?51

Moslimovia (muslimovia, mohamedáni)* majú pravdivú predstavu o úlohe judaizmu a kresťanstvav živote spoločenstiev. V Koráne je povedané: «a za to, že brali oni úrok, i keď im to zakázané bolo,i požierali majetok ľudí mrhajúc, My i pripravili sme neverným z nich trest mučivý» – súra4:159(161). Existuje smernica, pokyn aj na podriadenosť historicky reálneho kresťanstva judaizmu:

«Ó, vy, ktorí ste uverili! Neberte si židov a kresťanov za priateľov: oni súpriateľmi jeden druhému. А ak niekto z vás ich za priateľa berie, ten sám jednýmz nich sa stáva. Vskutku, Boh nevedie ľudí nespravodlivých! » – súra 5:56(51).

No rozhodne to nie je výzva k vraždeniu neveriacich, ako sa často myslí mimo moslimského sveta.Korán uznáva skoršie zjavenia, zoslané prostredníctvom Mojžiša, Ježiša a ďalších prorokov, Bohomposlaných. On potvrdzuje, že Mohamedovi nebolo povedané nič iné, ale len to, čo druhým prorokompred ním predané bolo. No židovská verchuška klamlivo prekrútila zjavenie Boha ľuďom:

«Ó držitelia písma! Prečo pravdu lžou obliekate i pravdu skrývate, v ten samý čas,keď vy samy pravdu poznáte?. . . Nepatrí sa človeku, aby mu Boh písmo daroval,i múdrosť, i proroctvo, a potom by on ľuďom povedal: „Otrokmi buďte mojimi, miestoBoha, no buďte rabínmi za to, že písmu sa učíte, i za to, čo vyučujete.“» – súra 3:64(71).

Tu je priame poukázanie na to, že nad rabinátom stojí nejaká sila, považujúca rabinát za svojichotrokov.

O židoch je povedané:«My (Boh) darovali sme im znamenia jasné o veci, no oni sa rozišli (odklonili) po

tom, ako poznanie ku nim prišlo, zo zloby medzi sebou. Vskutku, Otec tvoj v deňvzkriesenia vyrieši medzi nimi to, v čom odpadli (protirečili) oni» – súra 45:16 (17).

50 V informačnej báze Koncepcie spoločnej bezpečnosti, rozširovanej na CD, je internetová verzia tejto knihy V. I.Dalia predstavená v časti „Druhých autorov“ v adresári „Porovnajte“ spolu s internetovou verziou knihy dvoch rabínovz USA D. Preigera a J. Telushkina „Osem otázok o judaizme pre inteligentného skeptika“ (Poznámka z r. 2004)

51 No priamo odpovedať na otázku, či je Ježiš za tieto ohavnosti zodpovedný, alebo učil niečo úplne iné, cirkvi„kresťanské“ nechcú. Avšak aj v ich Biblii, po mnohonásobnej cenzúre, zostali svedectvá o tom, že Ježiš učil niečopodstatne iné. Podrobnejśie je táto téma preskúmaná v prácach Vnútorného prediktora ZSSR: „Otázky metropolitoviJánovi a hierarchii Ruskej Pravoslávnej cirkvi“, „Ku Kráľovstvu Božiemu...“

Z analogického zločinu obviňuje Korán i apoštolov. Keď Ježiš neveru zacítil v židoch, takpovedal:

«„Kto sú moji pomocníci Bohu?“ Apoštoli riekli: „My sme pomocníci Boha. Mysme uverili v Boha, dosvedč, že sme sa oddali“» – súra 3:45 (52)

Po uistení apoštolov o vernosti Bohu v Koráne stojí fráza:« I chytráčili oni, i chytráčil Boh, ale Boh najlepším je z chytrákov» – súra 3:47

(54).

Židia i kresťania sú uznaní za pravoverných ľudí, iba ak nasledujú neskazené zjavenia, dané imcez Mojžiša a Ježiša. Celková požiadavka na pravoverného moslima je nespúšťať sak nespravodlivosti vo vzťahu k neveriacim. Vojenské doktríny Koránu majú obranný charakter, avšakvojna sa musí končiť bezpodmienečnou kapituláciou protivníka.

Muslim celkovo správne chápe aj charakter žido-kresťanskej expanzie, no Korán, poukázajúc na

odsúdeniahodné úžerníctvo, nič priamo nehovorí o mechanizme uskutočňovania úžerníckej agresie.Preto muslim nevie, ako ju zastaviť a spolieha sa na slová Koránu:

«Boh napísal: „Získam víťazstvo Ja i vyslanci Moji!“» (58:21).

Zo všetkých svätých kníh regionálnych civilizácií, tak, či onak priznávajúcich fakt ZjaveniaMojžišovi, Korán jediný je celostným, vyzýva k dobru, spravodlivosti, nerozsieva antagonizmyv spoločnosti a v duši človeka.

To isté sa týka aj vzťahov človeka a prírody. Starý Zákon priúča žida k myšlienke, že on je v práve

vysúšať moria, rieky, zastavovať Slnko, kedy sa mu zamanie: prechod cez Červené more, cez Jordánatď. „Kresťan“ v rovnakom duchu: Kristus preklial figovník, i keď nebola doba úrody jeho (Marek,11:13), t.j. preklial ho za to, že poslúchal zákony prírody, stanovené Bohom. A tento obraz „Krista“ jepríkladom, ktorí „kresťania“ napodobňujú.

Iba Korán priamo vraví:«Nenarúšajte nič na Zemi po jej ustrojení. Vzývajte Ho zo strachom i nádejou:

vskutku, milosť Boha blízka je dobrokonajúcim!» (nezávisle od náboženskej,rasovej a triednej príslušnosti) – súra 7:54(56).

Zdôraznená je aj spätosť ekologickej kultúry s pevnosťou rodiny, bunky spoločnosti:«A je možné, že vy, ak odvrátite sa, ničiť budete zem a trhať zväzky rodinné? To

sú tí, ktorých Boh zatratil. On ohlušil ich a oslepil ich pohľad». (T.j. biedy tiepostihli ich za činy, no nie činy samotné sú dôsledkom ich hluchoty a slepoty, alesama hluchota a slepota je dôsledkom činov ich) –súra 47:24 (22).

Toto všetko hovorí o tom, že historicky reálny judaizmus a kresťanstvo sú prostriedkami porobynárodov metódou „kultúrnej“ spolupráce, vnosiacej do vektora cieľov židovského a kresťanskéhosveta mnohopočetné inverzie cieľov a vzájomné antagonizmy rôznych úrovní organizáciepodvedomia, vedomia človeka a spoločenského vedomia a podvedomia. Táto defektnosť vektorovcieľov židovských a kresťanských supersystémov je osnovou, umožňujúcou tretej sile riadiť žido-kresťanskú expanziu davo-„elitarizmu“, postaviacu svet za 2000 rokov na hranu minimálnekatastrofy kultúry.

Islam bol zrodený ako sila, oponujúca tejto expanzii. Časom dejinne reálny islam prestal byťefektívnou obranou, lebo v momente jeho zrodu arabský svet stál na pomerne nízkom stupni vývoja.Ešte nevzniklo žrectvo, zabezpečujúce udržateľnosť konceptuálnej moci pri zmene pokolení. To

viedlo k tomu, že podľa miery dogmatizácie Koránu a jeho výkladov, sa žido-kresťanský ideologickýkomplex prispôsobil islamu a začal využívať jeho chyby s cieľom rozšírenia expanzie. Aj tak Koránmá vnútornú celostnosť a zatiaľ nevyčerpaný potenciál rozvoja CELOSTNÉHO svetonázoru ľudí najeho osnove, na rozdiel od Biblie a Talmudu, ktoré formujú kaleidoskopický idiotizmus, a nie živýsvetonázor. Preto nechápanie a nepoznanie Koránu mimo muslimského sveta predstavujenebezpečenstvo pre milovníkov politických hier v muslimskom regióne.52

V Koráne je všetko, čo je potrebné k zhateniu plánov sio-internacistickej agresie Euro-Americkejcivilizácie. Je nemúdre pre svoju neznalosť sociológie sa ľahkomyselne stavať k jeho slovám: «Bohnapísal: „Víťazstvo obdržím Ja i Mnou vyslaní!“» – jedná sa o muslimskú analógiu slov AlexandraNevského «Nie v sile je Boh, ale v pravde!»

* * *

Rozširovanie historicky reálneho žido-kresťanstva a islamu po svete bolo sprevádzané ničenímnárodných pohanských kultov a žrectva alebo vytváraním podmienok, v ktorých „šamanizmus“rodovo-kmeňových spoločenstiev nemohol zrodiť žrectvo, udržateľné v kontinuite, následnostipokolení. Znachari, tradične a nezaslúžene nazývaní „žrecmi“, sa odlišujú od duchovenstva.Duchovenstvo iba vykladá sväté písma, a „žreci“- znachari – sa izolujú svätými písmami odduchovenstva i od národa, uchovávajúc pre seba pred ostatnými utajované učenia, ktoré sa nikdynekanonizujú, ale sa neprestajne obnovujú praktickým obsahom. Opravdivé žrectvo vôbecnepotrebuje ťaháky písiem svätých.

Starovekí Hebreji, žijúvši v dobe kamennej, taktiež nemali znacharských hierarchov, schopnýchzrodiť tak agresívny informačný systém, ako je 5 kníh „Moseho“ a všetky ostatné knihy Staréhozákona. Starý Zákon nie je národným eposom, prinášajúcim národom chápanie Dobra a cestouzdolania Zla. Je to výsledok kolektívnej práce profesionálov v oblasti teórie a praxe riadenia davo-„elitárnymi“ spoločenstvami, disponujúcich veľmi vysokou svetonázorovou úrovňou, hlbokýmivedomosťami v oblasti ekonomiky, individuálnej a kolektívnej sociálnej psychológie.

Najpravdepodobnejším zdrojom cieľavedomej intepretácie týchto vedomostí vo forme príbehovbiblických je hierarchia znacharov („žrecov“) Egypta, ktorá sa za 3000 rokov jeho písaných dejínpresvedčila o nemožnosti zabezpečiť udržateľné rozširovanie sféry riadenia metódami otvorenejvojenskej agresie. Oni ako prví pochopili, že pre riadenie cudzieho regiónu vôbec nie je nevyhnutnévojenskou cestou zvrhávať tamojšiu vládnucu verchušku, rozvracať štátnosť a nasadzovať okupačnýalebo bábkový režim, ktorý za 200 – 300 rokov bude zvrhnutý miestnym národom. Pre riadenie jespoľahlivejšie obídením vedomej kontroly vniesť účelovo namierené inverzie a antagonizmy doinformačného prostredia zotročovaného spoločenstva. Následne tamojšia lokálna vládnuca verchuškabude riadiť svoje výrobné sily vo vašich záujmoch, t.j. ich výrobné sily sa stanú vašimi, a národ si tonevšimne, lebo pre neho existuje iba jeho vládnuca verchuška.

52 Muslimom je potrebné uskutočňovať Koránické prikázanie konceptuálnej moci:Súra 3:98(103). «Spoločne sa verne Boha držte, nie deľte, a na milosť Boha k vám pamätajte, keď nepriateľmi

ste boli, a On srdcia vaše zblížil, i z Jeho milosti bratmi vás spravil! 99. Vy boli ste na kraji priepasti ohňa, i On spasil vásodtiaľ. Tak vyjasňuje Boh vám znamenia svoje, – možné je, že cestou priamou pôjdete!

100(104). A nech medzi vami občina bude, ktorá k dobru vyzýva, zladeniu velí i od nesúladu chráni. Takí budúšťastní.

101(105). A nebuďte takí,ako tí, ktorí sa rozdelili a stali sa nehodní, potom ako k nim znamenia jasné zavítali.Pre tých čaká trest veliký.»

Ajat (verš) 3:100 – to je neuskutočnené odporúčanie konceptuálneho vládnutia celej spoločnosti v následnostipokolení, pretože reč je občine, a nie iba o úzkom kruhu znacharských klanov, disponujúcich konceptuálnou mocou.

Ak sa pozrieme z pozície žrecov (svetonázor žrectva sa odlišuje od svetonázoru “davu“, „elity“ aznacharstva) na knihy Biblie, „Genezis“, „Exodus“, „Numeri“, tak práve v nich sú zaznamenané prvédve etapy začiatku expanzie staroegyptského znacharstva metódou „kultúrnej“ spolupráce.

Zajatie egyptské – etapa prvá. „Zajatci“ neboli premiešaní v otrockom stáde Egypta, ale, stanúc sachrámovými otrokmi, zachovali si svoje obyčaje, spôsob života, zvyky, nevyhnutné na kočovanie.Prebiehalo skúmanie kolektívno-individuálnej psychológie kmeňov, ktoré nemali štátnosť a stáli naveľmi nízkom stupni rozvoja pri porovnaní s Egyptom. Prebiehalo prenikanie periférie znacharstvado sociálnej organizácie týchto kmeňov.

Sinajské „putovanie“ – etapa druhá. Pod vedením „žreca“ – sprievodcu exkurzie, zosobnenéhobiblickým Mojžišom – prvého v dejinách zaznamenaného antisemitu, počas 42 rokov dve pokolenia,narodené v púšti, nepoznajúce rozdiel medzi dobrom a zlom (viď. „Numeri“, hl. 14 v pravoslávnejBiblii: doplnenia zo Septuaginty sú v hranatých zátvorkách), ZÁMERNE boli demoralizovanézdarma poskytovanou „mannou nebeskou“. V izolácii od druhých národov im vymývali mozgy,nastavovali chápanie dobra a zla, odlišné od všeľudského. Dôsledkom toho, po ubehnutí 42 rokov,z púšte vtrhla do Palestíny nie horda kočovníkov, ale plemä-biorobot – banda lupičskej „šestky“,riadená generalitou mafie: perifériou sociálneho znacharstva Egypta. Samozrejme, že v tomtostarovekí Hebreji a ich potomci nenesú plnú vinu za to: egyptskí sociálni znachari zapriahli do vozaexpanzie tých, ktorí boli k nim geograficky bližšie a v sociálnom rozvoji nižšie ako oni.53

„Manna“ nie je prírodným javom. Jediný jej možný zdroj sú obilnice chrámov Egypta, z ktorýchbola privážaná do oblasti sinajského sociálneho experimentu podľa dopredu „Mojžišovi“ predpísanejtrasy. V opačnom prípade by sme sa s ňou stretali aj naďalej ako s prírodným javom, hoci ajzriedkavo.

Neskoršie, podľa miery stabilizácie životného údelu podľa zlodejského „zákona Mojžišovho“, sasociálni znachari ukryli v jednom z výkladov zákona a v kolene Lévi. Je to možné pochopiť zoStarého Zákona a prác54 Jozefa Flávia, ktorý sám bol prvosväteným – veľkňazom.

S objavením sa kresťanstva, formovanie ktorého prebiehalo taktiež nie bez kontroly, a sozačiatkom jeho rozširovania začalo regionálne žrectvo miznúť a staroegyptské žrectvo satransformovalo na medziregionálne sociálne znacharstvo. Na Globálneho nadžidovského Prediktora,ak by sme vo vzťahu ku globálnej civilizácii používali pojmový aparát Dostatočne všeobecnej teórieriadenia. Rabinát sa vo vzťahu k nemu stal nevoľníkom, na čo priamo poukazoval Mohamed.

No tak sa veci majú, iba ak sa na dejiny a písma vieroučení kultov z pozície žrecov pozeráme,majúcich reálnu predstavu o moci až po konceptuálnu, vrátane. Ak sa však na celú vec pozerámez pozície „elity“ alebo „davu“, majúcich systém stereotypov rozpoznávania javov, od Žrecov odlišný,tak sa všetko javí úplne inak, a síce: kaleidoskop historických náhod, v ktorom je skrytý pluralizmusnázorov o jednej a tej istej historickej zákonitosti i nepoznateľná „obdivuhodnosť“ židovstva.

Z pohľadu teórie riadenia, sú dejiny Euro-Americkej civilizácie koncentráciou riadeniav objemnejšom supersystéme metódou zostrojenia medziregionálneho konglomerátu

53 Formovanie historicky reálneho židovstva je skúmané v práci VP ZSSR «Sinajské putovanie». Analýza textov hl. 14knihy „Numeri“ a Koránu ukázala, že starovekí Hebreji zavrhli opravdivé Zjavenie, dané im cez Moseho (Mojžiša), po čomsa obeťou dopustenia Božieho voči odpadlíkom stali. Egyptský znachari si potom len „etnografický materiál“ naspracovanie vzali a následne výmysly svoje, Mosemu pripísali.

54 Autor historických prác: „Židovské starožitnosti“ a „Židovská vojna“

medziregionálnym centrom riadenia, nesúcim plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémovéhovýznamu. Medziregionálne centrum riadenia dlhodobo podporuje svoj monopol na tento druhčinnosti. Koncepcia globálneho riadenia a zotročenia všetkých je otvorene vyjadrená v Biblii: drviváväčšina davu sa k nej stavia nezúčastnene ako dobytok, a väčšina „elity“ – politikov a „vlastníkovparlamentov“ – s ňou súhlasí. Nielenže v nej nebezpečie nevidia, ale i nespokojnosť zlostnú vyjadrujúv spojení so snahami o vecné preskúmanie jej obsahu. Všetko ostatné sú drobné historické detaily,nepredstavujúce ani trocha podstatnú zaujímavosť na tejto úrovni zhrnutia čiastkových procesova faktov vnútri objemnejšieho procesu koncentrácie riadenia na princípe biblickej doktrínyzostrojenia rasovej „elitárno“- nevoľníckej globálnej civilizácie.

«Národ je dejinne sformované, stabilné spoločenstvo ľudí, vzniknuvšie na bázespoločného jazyka, územia, ekonomického života a psychického zloženia, prejavujúcesa v spoločnej kultúre. <…> Iba prítomnosť všetkých príznakov, daných dokopy, dávanám národ».55

Je to klasické definovanie národa v maxisticko-leninistickej sociológii. Zahŕňa všetkých, okremsvetového židovstva.

No existujú aj iné definície národa, napríklad:«Národ – to je skupina ľudí so spoločnou dejinnou minulosťou a obecne uznanou

príslušnosťou v súčastnosti, stmelená kvôli existencii spoločného nepriateľa»56.V podstate je to definovanie mafie-bandy, pretože, ak niet nepriateľstva medzi národmi, tak

národy spolu s ich odlišnými – jedinečnými kultúrami „miznú“ a „zjavujú sa“ znova s obnovenímnepriateľstva. Iba mafia vidí v spoločnosti otroka, keď je spoločnosť poslušná; a nepriateľa, keď saspoločnosť voči mafii bráni. Túto definíciu národa ako mafie-bandy dal zakladateľ súčasnéhosionizmu Theodor Herzl. Nemožno pod ňu zahrnúť ani jeden národ, okrem svetového židovstva,ktorého ekonomické spoločenstvo je spoločenstvom parazitov-geschäftmacherov. Židovstvo totižtovšade uprednostňuje výlučne „prestížne“ profesie, vyhýbajúc sa tak rovnomernému rozšíreniu pocelom spektre profesií, v rámci celospoločenského zjednotenia práce, proporcionálne k svojejpočetnosti v zložení národných spoločenstiev. Objasňuje to, to svojou osobitou genialitou, topodkutosťou v genialite.

V historickom procese bolo židovstvo celkovo spoločenskou bázou medzinárodnej (t.j.internacionálnej) mafie špekulantov, zamaskovanej za národ jej tvorcami.

Z pohľadu teórie riadenia je židovstvo fragmentom supersystému, osobitnou, zvláštnou úrovňouv jeho organizácii, ktorá je nesprávne identifikovaná regionálnymi centrami riadenia. To zo židovstvarobí nekontrolovanú úroveň regionálnej spoločenskej organizácie a umožňuje riadiť región zvonku,vnášajúc cez túto, regiónom nekontrolovanú úroveň medziregionálnu riadiacu informáciu, obídenímkontroly vedomia. Včítane obídenia kontroly vedomia samotných židov, inak by T. Herzl neľapolsvoju definíciu národa-banditov.

Rozsievanie židov nie je žalostným dôsledkom „antisemitizmu“, ale prostriedkom riadeniamedziregionálneho konglomerátu. V cieľoch zjednodušenia tohto riadenia je želateľné narušiťformovanie duše dospelého človeka. Informačné prostredie judaizmu počíta však, okrembezduchej štandardizácie života podľa Talmudu, aj s inými metódami...

55 J. V. Stalin „Marxizmus a národnostná otázka“.

56 «Proti sionizmu a izraelskej agresii» ,Moskva, 1974, str. 61, 62. (Zborník materiálov progresívnej tlače. Zostavili: V.I. Kyselev, N. P. Olejnikov. Akadémia vied ZSSR, Inštitút Východných štúdií. – Moskva, vydavat. Veda, 1974).

Následkom obriezky na 8. deň sú neprestajne odkryté receptory na hlavičke pohlavného orgánu,ktoré sa za normálnych okolností odkrývajú epizodicky na veľmi krátke časové intervaly (priporovnaní s celkovou dĺžkou života) až po vstupe organizmu do obdobia pohlavnej zrelosti. Obsluhatýchto receptorov v normálnych podmienkach vyžaduje vysokú spotrebu zdrojov nervového systémuako celku a hlavného mozgu ako jeho súčasti. Následkom obriezky prebieha celý proces formovaniaštruktúr nervového systému na porušenom – deformovanom informačnom podklade, čo jesprevádzané aj narušením procesu formovania informačného zabezpečenia správania sa jedinca.

Starý Zákon hovorí:«Synov Izraelských Šalamún robotníkmi nerobil, ale oni jeho vojakmi, jeho

sluhami, jeho veľmožmi, jeho vojvodami a vodcami jeho vozov i jeho jazdcovboli».

Sú aj iné údaje – dôkazy ohľadom neželateľnosti alebo neprípustnosti toho, aby sa „Zákon“dodržujúci žid zaoberal tými alebo inými odvetviami pracovnej činnosti. Avšak pri pracovnej činnostisa rozvíjajú tvorivé schopnosti človeka, zviazané s jeho osobným vnímaním harmónie Stavby sveta –Universa a kultúrou obrazného myslenia. Týmo spôsobom judaizmus potláča obrazné mysleniezákonuposlušného žida. Keďže kultúra je jedným z faktorov tlaku prostredia na populáciu danéhodruhu, ktorému sa podriaďuje pri zmene pokolení aj genotyp, tak takáto „kultúra“ deformovalagenetickú matricu potenciálnych možností a prednastavení židovstva smerom k narušeniu obraznéhomyslenia a k niektorým ďalším defektom. Celé toto dielo sa urýchľovalo uzavretosťou vo vzťahu kugójskemu57 prostrediu a príbuzenskými manželstvami. Narušenia obrazno-spojitého myslenia židov saodrazili v ich vnímaní „gójskymi“ spoločenstvami, podloženom masovou štatistikou, akocharakteristické osobité prednastavenie židov ku „lži a podvodu“ obchodníkov – kšeftárova zraniteľnosť židov, neželajúcich si stať sa kšeftármi.

V biológii úbytok v jednom sa kompenzuje prevahou v druhom. Šach, matematika a rad ďalšíchdruhov činnosti, vyžadujúcich rozvinuté abstraktno-logického myslenie, sú prejavom tejtokompenzácie.

No nie «algebra preveruje harmóniu».

Dielo „Kapitál“ nie je do konca dopísané preto, lebo Marx sa v otázke «dogmy Smitha» mýlil(alebo bol do omylu niekým vovedený?). Následne vo všetkých zväzkoch „Kapitálu“ nebol schopnývyriešiť logické protirečenia, vzniklé z tohto dôvodu. Lenin chyby Marxa potvrdil, a tak ich všetkyďalej dav kvôli ich autorite nespochybniteľne nasledoval z dôvodu intelektuálneho príživníctva.

Lev Davidovič Bronštejn (Trocký) takmer 40 rokov ohlasoval teóriu permanantnej revolúcie. A za40 rokov sa v nej nič obsahovo nového neprejavilo, len sa menili formy a logika jej zdôvodňovania.

Obrazná strana myslenia, poskytujúca odhalenie PROCESOV, je v marxizme úplne slabá. Takistoaj všetky druhy „avandgardného“ umenia väčšinou odkrývajú nie hĺbku harmonického rozvojazdravého podvedomia, ale celkovo dokaličenú psychiku a konkrétne zvrátené obrazné myslenie,vyplesnuté na úroveň vedomého vnímania.

Narušenie obrazného myslenia zjednodušuje riadenie zákonoposlušnej masy židov. Rodí veľmivysokú pravdepodobnosť toho, že pokiaľ tejto mase sa dá kruh dogmatických pojmov, tak úroveňobrazného myslenia tejto masy ju nemôže vyviesť za hranice jej zvonku daného kruhu, a abstraktno-logické myslenie ju (masu biorobotov)* bude vodiť iba v jej ohrade.

57 Židovský termín pre nežidovské prostredie.

Z uhla pohľadu teórie riadenia sa Euro-Americká civilizácia vyskladala ako interregionálnykonglomerát so všetkými jeho charakteristikami, preskúmanými v Dostatočne všeobecnej teóriiriadenia.

Existuje veľmi udržateľné interregionálne centrum riadenia so svojim systémom periférií,vniknutým do jednotlivých ovládaných regiónov – nadžidovský prediktor a svetové židovstvo.Centrum riadenia a jeho udržateľná systémová periféria nesú však v sebe inverziu cieľových priorít.T.j., koncentrácia riadenia má vyššiu prioritu, ako zachovanie dosiahnutej úrovne rozvoja regiónova ochrana prírody. Vektor cieľov komponentov konglomerátu – jeho regiónov – obsahujemnohopočetné vzájomné inverzie a antagonizmy: práva dospelého môžu potláčať práva dieťaťa;práva jednotlivca sú nad právami spoločnosti, t.j. práva osoby sú nad právami ju zrodiaceho druhu;záujmy kolektívu sú nad záujmami rozvoja celospoločenského zjednotenia práce: záujmy všetkých„elít“ stoja nad záujmami všetkého davu; „robenie“ peňazí – celospoločenskej abstraktnej výmennejjednotky – je prednejšie, ako výroba spotrebných produktov a služieb a zachovanie prírody.

Miera prípustného narušenia všetkého vyššie uvedeného je regulovaná zákonodárstvom: zákonstojí nad všetkým; a zo zákonov najvyšším je „zákon Mojžišov“. Zákon stojí nad mravnosťou, aj keďz pohľadu historického vývoja je zákon nielen rámcom prípustných medzí nemravnosti a zločinnostispoločenstva, ale aj hranicou, na ktorej sa jedna určitá morálka chráni pred druhou, s ňounezlučiteľnou, v jednom a tom istom spoločenstve. Do davo-„elitárneho“ rozdelenia spoločnostizákon v jeho súčasnej podobe neexistoval. Mravnosť existovala preto, lebo ochrana prírody bolaprvoradá, dominovala vnútorným záujmom spoločnosti. Záujmy spoločnosti stáli nad záujmami členaspoločnosti. Nebolo stálych defektov vo vektoroch cieľov spoločnosti, a tak nebolo treba anizákonodarstva, ohraničujúceho škody, vyplývajúce z defektnosti vektorov cieľov. Celkovo je síceinterregionálny konglomerát riaditeľný, avšak rezerva udržateľnosti riadenia je u komponentovkonglomerátu mizivá, odhliadnuc od toho, že systém jeho riadenia spolu so svojou perifériou(židovstvom) sú veľmi stabilné.

Na udržanie interregionálneho konglomerátu v podmienkach „etnickej“ uzavretosti židovstva, jepotrebné previazanie všadeprenikajúceho židovstva s gójskym spoločenstvom. Tomuto cieľu slúžislobodomurárstvo, opierajúce sa na toleranciu voči cudzím presvedčeniam («pluralizmus názorov»)za podmienky, že sa netýka otázky o pravdivosti a lživosti a taktiež o zdroji a procese vzniku avývoja týchto presvedčení.

Ohľadom činnosti slobodomurárstva existujú dva krajné uhly pohľadu: po prvé – vnútorný uholpohľadu samotného slobodomurárstva, ním ohlasovaný s cieľom sebareklamy, – bratstvo sa zaoberá„zostrojením «Chrámu Šalamúnovho» v spoločnosti, aby všetkým dobre bolo; po druhé – vonkajšia„židožrútska“ – bratstvo sa zaoberá «žido-slobodomurárskym sprisahaním», z ktorého je všetkýmzle58. Oba uhly pohľadu, ak sa na ne pozrieme z pozície teórie riadenia, sú nepravdivé.

Riadenie davo-“elitárneho“ spoločenstva je celkovo uskutočňované znacharskými klanmi podľaschémy prediktor-korektor štruktúrnym i bezštruktúrnym spôsobom na základe princípu: každýpríslušník davu, NEĽUTUJÚC SÍL, podľa miery svojho chápania žije a pracuje pre seba; a mierou58 Ako už bolo poznamenané, „Sovietsky encyklopedický slovník“, r.1986, hovorí: «Slobodomurári sa snažili zostrojiťtajnú celosvetovú org-ciu s utopickým cieľom svetového zjednotenia ľudstva v relig. zväzku bratskom». V podstate„Sovietsky encyklopedický slovník“ takto – priamo a nedvojzmyselne – oznamuje: činnosť slobodomurárstva tkviev uskutočňovaní tajného celosvetového sprisahania. Do akej miery je tento cieľ utopický a komu v skutočnosti patrí?nakoľko je činnosť v jeho uskutočňovaní efektívna? – na to si každý človek odpovedá sám podľa svojich možností, poprvé – ozmysliť si pred jeho očami prebiehajúce a jemu z kroník známe o dejoch minulých, a po druhé – konaťcieľavedome podľa svojho chápania a slobodného výberu.

svojho nechápania, NEĽUTUJÚC SÍL, žije a pracuje na príslušníkov davu, chápajúcich viac ako on.Všetok dav – jednotlivé tlupy v ňom, sú majetkom znacharov, aj keď si to neuvedomujú, a strojajednotné celospoločenské dielo, poručené im hierarchiou sociálnych znacharov. V davo-“elitárnom“spoločenstve existujú dve pyramídy: po prvé – pyramída vedomého poznania; po druhé – pyramídanechápania. Spoločnosť ako celok je vzájomné vloženie týchto dvoch pyramíd.

Riadenie davo-„elitárneho“ spoločenstva vyúsťuje, sa klenie k PREDCHÁDZAJÚCEMUzostrojeniu týchto pyramíd a ich TERAJŠIEMU využívaniu.

Ak je niekto z „voľných“ murárov stále neschopný pochopiť, prečo sa za viac ako 2000 rokov primonopole slobodomurárstva na múdrosť nepodarilo úspešne zavŕšiť zostrojenie celosvetového«chrámu Šalamúna», tak odpoveď je prostá: celý ľudský „konštrukčný materiál“ architektia stavbyvedúci vydávajú na zostrojenie pyramídy vedomého poznania a pyramídy nechápania. Pritomjednu z nich stroja vždy základňou hore, čo je, ako nie je ťažké pochopiť, s technickými ťažkosťamia meškaniami (najmä kultúry) späté. Tu už neide o chrám... Veď zo stavby, z jej vnútra, poriadnenevidno, čo, ako a kde stavia sa, strojí.

Verzia o „žido-slobodomurárskom sprisahaní“ je taktiež neudržateľná. Pre tkanie nitiek kobercasprisahania je nevyhnutné analyzovať celkový priebeh procesov vo svete. Účastníci „sprisahania“ tovšak spraviť nemôžu: jední kvôli narušeniu obrazného myslenia a poškodenej psychike následkomobriezky; druhí preto, že v zhode s nastaveniami vyšších hierarchov sa zaoberajú opracovávaním„netesaného kameňa“, a nie nepredpojatým pozorovaním celkového chodu procesov Stavby sveta.Dielči, izolovaný priebeh procesov stredným bratom dôverne ako tajomstvo, utajené pred nižšími,objasňujú vyšší podľa «plánu», obdržaného od ešte vyšších... pánov.

Z pohľadu nadslobodomurárskeho sociálneho znacharstva slobodomurárske heslá «sloboda,rovnosť, bratstvo» označujú: SLOBODA príslušníkov davu sa mýliť; nevoľnícka ROVNOSŤ všetkých tlúp davu a „elít“ pred znacharmi-pohlavármi; BRATSTVO vo vypĺňaní slobodomurárskych policajných funkcií voči ostatnému spoločenstvu,

nezasvätenému do „velikých tajomstiev“.

Avšak okrem Euro-Amerického konglomerátu existujú aj oblasti s blokovou organizáciou riadeniaalebo blízkou blokovej. Je to Japonsko, ktoré si zachovalo pohanské žrectvo až do súčasnosti a ktorésa dokázalo pozdvihnúť po zdrvujúcej porážke v druhej svetovej vojne vďaka veľkej hĺbke zhodyvektorov cieľov v spoločnosti.

India, ktorú ani za storočia kolonizácie nedokázali premeniť na tropickú filiálku Anglicka. Čínaa arabský svet sú takisto bližšie k blokovej organizácii. Určité ťažkosti, ktorými sú skúšanévymenované regióny a krajiny, sú zviazané s malou hĺbkou zhody objektívnych vektorov cieľov vovzťahu k subjektívnym vektorom ich vládnucích štruktúr. Osobitne sa to týka nedostatočnéhochápania objektívnych dlhodobých, t.j. nízkofrekvenčných, sociálnych procesov samotnou vládnucou„elitou“ týchto krajín.

Pri pohľade z pozícií Dostatočne všeobecnej teórie riadenia na život jednotlivých spoločenstievpočas dlhodobých dejinných intervalov (stovky a viac rokov), prostriedkami vplyvu na spoločnosť,ktorých cieľavedomé používanie umožňuje riadiť jej život a smrť, sú:

Prvá PRIORITA. Informácia svetonázorového charakteru, metodológia poznania, ktorú siosvojujúc, ľudia stroja – individuálne i spoločne – svoje „štandardné automatizmy“ rozpoznávaniaa ozmyslovania čiastkových procesov plnosti a celostnosti Stavby sveta – Universa. Týmto určujú vsvojom chápaní ich hierarchickú usporiadanosť v ich vzájomnej vloženosti. Táto informácia je

osnovou kultúry myslenia a plnosti riadiacej činnosti, vrátane vnútrospoločenskej plnej – reálnejmoci.

Druhá PRIORITA. Informácia letopisného, chronologického charakteru, týkajúca sa všetkýchodvetví Kultúry a všetkých odvetví Vedy. Umožňuje vidieť smerovanie plynutia procesov a uvádzaťdo vzájomného vzťahu čiastkové odvetvia Kultúry celkovo a odvetvia Vedy. Pri disponovaní Stavbesveta zodpovedajúcim svetonázorom, na princípe vnímania miery, umožňuje chronologickáinformácia odhaliť čiastkové procesy, prijímajúc „chaotický“ tok faktov a javov do svetonázorového„sita“ – subjektívnej človečej miery rozpoznávania.

Tretia PRIORITA. Informácia fakto-opisného charakteru: opis čiastkových procesov a ichvzájomnych vzťahov je podstatou informácie tretej priority, ku ktorej patria vierouky religióznychkultov, svetské ideológie, technológie a faktológia všetkých odvetví vedy.

Štvrtá PRIORITA. Ekonomické procesy, ako prostriedok vplyvu, sú podriadené čistoinformačným prostriedkom vplyvu prostredníctvom financií (peňazí). Financie sú medznezovšeobecňujúcim typom informácie ekonomického charakteru.

Piata PRIORITA. Prostriedky genocídy, postihujúce nielen žijúcich, ale aj nasledujúce pokolenia,ničiace geneticky podmienený potenciál osvojenia a rozvoja kultúrneho dedičstva predkov. Ide hlavneo jadrové vydieranie – hrozbu použitia zbraní hromadného ničenia; genocída alkoholová, tabakováa ostatných narkotík, potravinové prísady, všetky ekologické znečistenia, niektoré lieky – reálnepoužitie; „génové inžinierstvo“ a „biotechnológie“ – potenciálne nebezpečenstvo.

Šiesta PRIORITA. Ostatné prostriedky vplyvu, hlavne silového – zbrane v tradičnom chápanízmyslu tohlo slova, zabíjajúce a kaličiace ľudí, poškodzujúce a ničiace materiálno-technické objektycivilizácie, hmotné pamiatky kultúry a nositeľov ich ducha.

Aj keď jednoznačných hraníc medzi prostriedkami vplyvu niet, keďže mnohé z nich majúvlastnosti, umožňujúce ich zaradiť k rôznym prioritám, tak vyššie uvedená ich hierarchickyusporiadaná klasifikácia umožňuje rozlíšiť prevládajúce faktory pôsobenia, ktoré je možné používaťako prostriedky riadenia a konkrétne, ako prostriedky potlačenia a zničenia javov v životespoločnosti, ktoré sú neprijateľné z pohľadu zvolenej koncepcie jej riadenia.

Pri použití tohto súboru (nástrojov riadenia od dlhodobých silných, až po krátkodobé „havarijné“,t.j. fyzické zbrane) vo vnútri jedného sociálneho systému (spoločnosti) ide o zovšeobecnenéprostriedky jej riadenia. A pri ich použití jedným sociálnym systémom (sociálnou skupinou) vovzťahu k inej, pri nesúlade koncepcií riadenia v nich prítomných, ide o zovšeobecnené zbrane, t.j.prostriedky vedenia vojny, v najvšeobecnejšom chápaní tohto slova; alebo ide o prostriedky podporysamoriadenia v inom sociálnom systéme, pri neprítomnosti konceptuálnej nezlúčiteľnosti riadeniav oboch systémoch.

Uvedené usporiadanie určuje prioritnosť pomenovaných tried prostriedkov pôsobenia naspoločnosť. Zmena stavu spoločnosti pod vplyvom prostriedkov vyšších priorít má totiž oveľa väčšiedôsledky, ako pôsobením nižších, hoci prebieha spravidla pomaly a bez „hlučných efektov“. To jest,na dejinne dlhodobých časových intervaloch operačná rýchlosť rastie od prvej priority k šiestej,ale nezvratnosť výsledkov ich použitia, v mnohom určujúca efektívnosť riešenia problémov v životespoločnosti v zmysle raz a navždy, padá.

Štvrtá priorita dominuje nad piatou, lebo financie sú systémom bezštruktúrneho riadenia,schopným spolu s 1., 2., 3. prioritou vyvolať činnosť 5. a 6. priority, avšak nikdy nie naopak.

Prvá priorita sa nekupuje a neprenajíma, silou sa „neurve“, lebo vlastné chápanie sveta – to jejediný produkt práce, ktorý sa nedá človeku odcudziť ani v súlade, ani napriek jeho vôli. Cudzí umneosídliš, pokiaľ sám lenivým si organizovať myslenie svoje alebo vlastného uma u teba niet.

Odtiaľ vyplýva aj samovláda – autokracia Konceptuálnej moci, v intelektuálnej schéme riadeniaprediktor-korektor.

Výhra odporu (v konflikte)* na prioritách nižších, nechráni od prehry, zdrvujúcej porážky navyšších, opierajúcich sa o dlhodobejšie nízkofrekvenčné procesy. Zdrvujúci úder na vyššíchprioritách môže zasiahnuť svoje ciele aj veľmi dlho potom, ako jeho iniciátor, možno, už i zmizolz tváre Zeme následkom svojej porážky na prioritách nižších. Avšak aj toto neznamená, že on celkovozmizol zo Života Objektívnej reality.

Odtiaľto, z poriadku priorít vyplýva aj základný princíp realizácie Konceptuálnej moci. My niesme zviazaní časom, t.j. konkrétnym obdobím preto, lebo cieľavedomé vpisovanievysokofrekvenčných procesov do nízkofrekvenčných umožňuje opierať sa o nadchádzajúci časo-tvorný objektívny proces.

V. RUSKO (ZSSR) V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE

U m o m R u s ko n e p o c h o p í š . . .

F. I .T i u č e v

Všetky ťažkosti v pochopení Ruska sú vyvolané medziregionálnym konglomerátnym myslením„elity“, preto ho aj nechápu.

Rusko (ZSSR) sa v globálnom historickom procese formovalo hlavne ako výsledokpredchádzajúceho vpisovania – predikčného začleňovania59 autonómnych regiónov, a nie ich zničenias následnou integráciou úlomkov. Rusko je veľký mnohoregionálny blok, a nie medzinárodnýkonglomerát60. Pochopiť procesy, plynúce v bloku a ním vyvolané v okolitom svete, je nemožné, aksa používa medziregionálny systém stereotypov rozpoznávania javov. T.j., považovať blok za jedenz konglomerátov, tak to znamená hlboko sa mýliť. Tie javy, ktoré sa potom napriek tomu podarínejako rozpoznať (celá otázka je v tom, ako?), následne nechcú zapadať do systému stereotypovvzťahov, opisujúceho konglomerát. Organizácia bloku a riadenie v ňom sa PRINCIPIÁLNE odlišujúod organizácie a riadenia v konglomeráte.

* * *

Toto nechápajúc, je medzinárodné centrum v princípe nespôsobilé organizovať riadenie blokuv súlade so svojim subjektívnym vektorom cieľov. Riadiť blok nie je vecou medziregionálnehocentra.

* **

„Imperiálne myslenie“ Ruska, o ktorom medziregionálne vrieskanie už zaradom všetkých prestalobaviť, sa vôbec neuskutočňuje tak, ako imperiálne myslenie regionálnych centier riadeniav konglomeráte.

Rusko, stanúc sa regionálnou civilizáciou najneskôr v období do r. 1917, zachovalo svojráznekultúry všetkých národov a kmeňov, čo do nej vošli. Lotyši, Estónci a ďalší sa sformovali ako národyv jej rámci vďaka a nie napriek ruskému „imperiálnemu“ mysleniu. Aj židovské pogromy, od ktorýchaž uši brneli, neboli štátnou politikou centra riadenia bloku, ale excesy, naplánované mimo Ruska.Ruské vojsko chránilo židovské obyvateľstvo pred aktérmi pogromov. Ale to isté ruské vojsko sa

59 V origináli упреждающее вписывание, kde упреждающее v doslovnom preklade znamená predchádzajúce.Slovo predchádzajúce v tomto kontexte treba chápať nie ako predošlé, ale ako tomu predchádzajúce, k tomu vedúce,predpokladajúce, k niečomu navádzajúce... вписывание, doslovne vpisovanie vo význame vchádzanie, začleňovaniesa... spolu voľne preložiteľné ako dopredu predpokladané – predikčné začleňovanie – pozn. prekl.

60 Z toho dôvodu je Rusko jedna z regionálnych civilizácií. Od ostatných regionánych civilizácii sa odlišuje tým, že jegeograficky lokalizovaná v hraniciach jedného štátu. Jeho štátnosť sa od ostatných odlišuje v tom, že je to jedináštátnosť, nesúca v sebe funkciu riadenia civilizácie. Všetky ostatné štáty sveta sami patria do jednej civilizácie, z dôvodučoho funkcia riadenia ich civilizácie ako celku nepatrí ani jednému z nich.

zúčastňovalo na štátnych pogromoch ruských staroobradníkov. To odlišuje excess od štátnejpolitiky.

Imperiálne myslenie Španielska zotrelo z tváre Zeme kultúry Inkov, Aztékov, Mayov. Imperiálne myslenie zákonodateľa parlamentných mód Anglicka vyústilo do poľovačiek na

domorodcov v Afrike a Austrálii, dalo novú recidívu trhu s otrokmi a prejavuje sa v stáročianeutíchajúcej vojne v Írsku, ktorej predchádzal nemenej brutálny boj so Škótskom.

Nemecké imperiálne myslenie nechalo na mape z Prusov, Kúrov a časti slovanskych61 kmeňov ibamiestne názvy krajov a dedín.

Poľsko, v blúznení imperiálneho myslenia, v r.1945 spievalo: „Jedno Poľsko, rovnaké, od Kyjevado Krakova“. I keď po r. 1613, takmer 400 rokov, nemôže bez importných barlí udržateľne stáť nasvojich nohách a ustavične padá to do Švédska, to do Ruska a Nemecka.

V dôsledku imperiálneho myslenia „demokratických“ USA a Kanady zostali z mnohomiliónovéhopôvodného obyvateľstva iba názvy na mapách a perie v oddeleniach hračiek a suvenírovv supermarketoch. A vznikol rasový problém „amerických“ negrov...

Imperiálne myslenie Ruska nepoškvrnilo Rusko ničím podobným, i keď sa jeho expanzia neobišlabez vojen, masakrov a krvi. Tak, ako každá expanzia sociálneho systému, v ktorom má miestovykorisťovanie človeka človekom.

Rusko vždy bolo blokom. Jeho ťažkosti boli vyvolávané antagonizmom subjektívnych vektorovcieľov jeho riadiacej „elity“ a objektívneho a potenciálneho vektora cieľov jeho národov. Tentonesúlad odrážal informačnú agresiu medziregionálneho centra, opierajúceho sa o biblický a svetskýsio-internacizmus prostredníctvom blokom nekontrolovaných úrovní jeho organizácie.

Prvým otrasom bol import kresťastva, exportnej modifikácie judaizmu, z Byzancie. Dôsledkomtoho padla konceptuálna moc staro-pohanského žrectva. Odkaz pohanských čias, kultúra jógy, je vosvojej väčšej časti populáciou stratená. Ostatkami pohanskej kultúry sú názvy písmen-hieroglyfovcirkevno-slovianskej azbuky, nesúce pravdu slova, t.j. jeho zmyslový obsah: «АЗ» «ГЛАГОЛ»ю«ТВЕРДО»: «ЖИВЕТЕ» «ЛЮДИ» «ДОБРО». To je pravé – ozajstné slovo, písmeno (bukva) bolaviac, ako len symbolom zvuku. Kresťanstvo zúrivo ničilo pamätníky pohanskej kultúry, ju samotnúi jej nositeľov. Biblické inverzie cieľov umožnili feudálnu rozdrobenosť, porážku na Kalke, nástupBatyja (Batuchána)* a jarmo. Za toto vďačí Rusko kresťanstvu. V dobe jarma odvádzanie otrokovz Ruska bolo židovským monopolom celoeurópskeho a Západo-Ázijského významu.

Pohanstvo, pritom všetkom, vymlátilo biblické blúznenie minimálne na úrovni podvedomianárodných más, odkázaných samých na seba, ak nie vo vládnucej „verchuške“.

Tak sa pravé – ozajstné slovo pohanstva pravoslávim v svetovom kresťanstve stalo. No tentoproces bežal vždy na úrovni DVOJVIERY, čo vždy príčinou rozkolov v spoločnosti až do dnešnýchdní bolo. Svetonázor stúpencov pravoslávnej cikvi, pravoslávneho katechizmu v svojej celostnosti jebližšie k celostnosti Koránu, a nie k Biblii, aj keď sa o citovanie z Biblie opiera – avšak výlučne oselektívne citovanie tých miest, čo sú súzvučné s ich dušou. Celý nacizmus židovstva je na úrovivedomia v pravoslávii neprítomný62. V tom tkvie tajomstvo neprítomnosti udržateľnéhonáboženského nepriateľstva medzi muslimami a kresťanmi v Rusku, aj keď dogmy o „Trojici“ a

61 Slovanskych, slovianskych, slovienskych? Nech už je z nich ktorékoľvek dejinne správne, v obraze vieme, o čomje reč. – pozn. prekl.

62 Avšak sio-internacizmus je prítomný v podvedomí a vytvára rozpor medzi vedomou a podvedomou úrovňoupsychiky pravoslávnych.

„Bohu Synovi“ vždy obe náboženstvá i dva svetonázory rozdeľovať budú. Z toho dôvodupravoslávne kresťanské Rusko k 16. storočiu zmohlo sa stať veľkým mnohonárodným cárstvom.

Kresťanstvo prišlo na Rus v dobe štátnosti, formovanej v podmienkach nie otrokárskeho, aleprvotnopospolného stroja spoločnosti. Otrokárstva do konca prvého tisícročia našho letopočtu naRusi, na rozdiel od Európy, nebolo. A preto aj feudalizmus, vzniknuvší v tom čase v Európe natroskách otrokárstva Rímskeho impéria, na Rusi byť nemohol. Odtiaľto pochádzajú aj mnohé ťažkostiprenikania „kresťanstva“ na pohanskú Rus.

Tzv. historicky reálne kresťanstvo bolo v otrokárskej spoločnosti organicky prijímané ako nováideológia pri prechode od otrokárstva k feudalizmu. „Organickosť“ a „progres“ prenikaniakresťanstva do otrokárskych štátov Grécka a Ríma boli určené tým, že spočiatku sa stalosvetonázorom otrokov a zbedačených slobodných občanov. A až potom „elity“, pochopivšej63, že lenpomocou kresťanstva môže zostať „elitou“ na novom stupni rozvoja spoločnosti.

Spoločenské povedomie na Rusi nezabezpečovalo takú „organickosť“ preniknutia kresťanstva(masy otrokov nebolo), preto boli „progresori“ donútení konať naopak: najprv „elita“ (Vladimír-Krstiteľ), a potom „dav“. A ak „naopak“, tak aj krvi prelieva sa viac: tatársko-mongolský(„pohanský“) vpád pri veľmi povzbudivom vzťahu hordy k pravoslávnej cirkvi, bola práca„progresorov“, avšak... cudzími rukami.

Ak sa spomenie letopisné mýtické vyprávanie o krstení Rusi, tak mimovoľne obraciaš pozornosťna to, že Vladimírom-Krstiteľom do iných zemí vyslaná delegácia vybrala kultový rituál, ktorý sa jejnajviac zapáčil. No porovnávacou analýzou jednotlivých „svätých“ písiem a z nich odvodenýchdogiem viery a sociálnych dôsledkov sa seriózne nezaoberala. K výberu novej RELÍGIE prespoločnosť pristupovali ako k výberu radovánky typu diskotéky, či reštaurácie, pretože islam,nástojaci na triezvosti, bol zavrhnutý Vladimírom s odôvodnením: „Zábavou na Rusi je pitie...“.Odobratie vládnucej „elite“ jednej zo zložiek tradičného menu antiintelektuánych radovánok boloposúdené ako neprípustné.

Kronika tak týmto zafixovala zavedený program tisícročnej alkoholickej genocídy. T.j.,

náboženstvo a vierouku vyberala nie Vladimírom vyslaná delegácia. Delegácia vyberala iba peknýrituál, sprevádzajúci program-vierouku, určujúci logiku sociálneho správania, predpísanú Rusinadnárodnými medziregionálnymi sociálnymi znacharmi. Každý pracuje mierou svojho chápania naseba, a mierou nechápania na chápajúceho viac. Pracuje dosť dlho: viac ako 1000 rokov.

Zdá sa, že za 1000 rokov sa vo vedomí „progresorov“ nič nezmenilo, a preto naša levo-i pravoradikálna „elita“, želajúc si prebrať riadenie od národa, sa celá vrhla do kresťanstva.

Nie je na škodu pripomenúť, že potom, ako sa Lžidimitrij II., vydávajúci sa za Lžidimitria I.,obesil, našli v jeho veciach židovskú Tóru. A obaja Lžidimitriovia neboli samostatnými figúrami.Pravdou páni Lžidimitriov zdolať Rus nezmohli.

Cirkevná reforma Nikona v r. 1653 sa javila byť hlúposťou, pri pohľade na ňu z pozície Ruska.Znížila totiž efektivitu systému bezštruktúrneho riadenia, už vzniklého k tomu dátumu. Presne tak ajreformy Petra I. sú výsledkom konglomerátneho medziregionálneho myslenia Nemeckej slobody,v ktorej sa sotva kto nachádzal, a nie otvorením ciest rozvoja vlastného potenciálu národa. Hlavný„úspech“ Petra I. tkvie v tom, že kultúra riadiacej kasty Ruska prestala vyrastať z kultúry jej národov,

63 pritom nie naraz – boli prenasledovania kresťanov v období Nera i druhých imperátorov, bol aj cisár F. C. JuliánOdpadlík.

a začala sa importovať zvonka. Národ odvetil na tento rozkol spoločnosti zjavom Puškina, čo chápedokonca N. A. Berďajev. Všetko vkope zmenšilo hĺbku zhody subjektívneho vektora cieľov riadiacejverchušky vo vzťahu k objektívnemu a potenciálnemu vektoru cieľov systému ako celku. SmrťouAlexandra III. to priviedlo k naviazaniu štátnosti bezštruktúrnym spôsobom na nadžidovskéhoprediktora Euro-Amerického medziregionálneho konglomerátu, čo sa prejavilo v zmene vonkajšejpolitiky, vedúcej k rusko-japonskej a 1. svetovej vojne. Posledná – v prípade samostatnej politikyRuska – by vôbec nenastala. Jej hlavným cieľom bolo: začať proces zámeny rodiaceho sa štátno-monopolistického kapitalizmu pod kontrolou nacionálnej buržoázie, za kapitalizmus pod kontroloutransnacionálnej židovskej buržoázie. Jak v Rusku, tak aj v Nemecku, ktoré tiež malo dôsledkomBismarkovej politiky tendenciu k blokovej organizácii riadenia.

Kapitalizmus v ľubovoľnej krajine môže existovať pod kontrolou buď národnej vnútornejburžoázie, alebo pod kontrolou internacionály (internacizmu, reprezentovaného polooficiálne hlavne)Rotschild-Hammerov. Avšak tento prostučký fakt sa nevedel zmestiť do vedomia vodcov I., II., III.Internacionály, čo je v terminológii KVN64 nazvané: kosák a kladivo pod kompasom lode revolúcie.Vo výsledku buržoázna internacionála Rotschild-Hammerov riadi „proletársku internacionálu“ bezvedomia65 čestných vodcov svetového komunistického hnutia a ich úprimneho ľudovéhozhromaždenia.

Zámena národného kapitalizmu v Rusku sionokapitalizmom na medziregionálne maniere jeprocesom, tiahnúcim sa už niekoľko pokolení. Avšak jeho poddanú príslušnosť vo vzťahu k pánomžidoslobodomurárstva sovietski dejepisci66 vidieť nechcú. Všetky čiastkové vysokofrekvenčnésociálne procesy plynú v tomto, vo vzťahu k nim objímajúcom objemnejšom, nízkofrekvenčnomprocese. Preto VERNOPODDANE nechcejúc vidieť tento objemnejší proces výmeny kapitalizmov,bola sovietska historická „veda“ donútená pravidelne nanovo prepisovať dejiny. Tým sa v súčasnostiv Rusku aj čiastočne zaoberá brigáda generála-medziregionála D. Volkogonova a Roja Medvedeva.Pri tom sa len jedny biele škvrny a temné miesta jednoducho vymieňajú za druhé67.

Zavedenie Moci Sovietov v Rusku bol umelý proces, privedený k životu snahou nadžidovskéhoglobálneho prediktora zničiť štátnosť Ruskej regionálnej civilizácie a integrovať jej úlomky dokonglomerátu pre jej ďalšiu degeneráciu do všeobecnej úrovne vládnucej v konglomeráte.Etalónovým obrazom degenerácie sú USA.

Keď od narodenia zdravý americký režisér, získavší nie najhoršie „vzdelanie“, točil filmo umelcovi s downovým syndrómom, slabomyseľným od narodenia, tak sa nakoniec priznal, že prednatáčaním si myslel, že pozná život lepšie, ako John-downie, a teraz musí priznať, že John sa stal preneho učiteľom. To znamená, že pri takom progrese kultúry sa zajtra učiteľom tejto davo-„elitárnej“spoločnosti môže stať aj opica: vysoká technologická úroveň „civilizácie“ tomu nie je prekážkou.(Príbeh o Džonovi umelcovi-downatikovi bol vysielaný 2. 9. 1990 v programe TV „Kinoserpentína“)To znamená jedno: medziregionálnemu centru sa pekne podarilo podviesť „priemerného američana“.

64 Humoristická TV relácia: Klub Veselých a vyNaliezavých – pozn. prekl.

65 Obchádzajúc vedomie, vedomú kontrolu

66 Po štátnom rozpade ZSSR si ho oficiálni ruskí historici a politickí analytici vidieť neželajú. Neželajú si ho vidieť aniverejní politici rôzneho významu a zmýšľania...

67 V súčasnej dobe D. Volkogonov už nežije – umrel samootráviac sa lžou, no na scénu vyšiel I. L. Bunič („Zlatostrany“, „Operácia «Búrka»“ a iné) (rovnako aj on zomrel v Júni 2000).

Príčiny, vyvolavšie „Sovietizáciu“ Ruska, tkvejú v nasledujúcom: samoderžavná – autokratická,absolutistická monarchia, korunujúca systém riadenia bloku, je nevhodná pre udržateľné riadeniezvonku. Absolutistický monarcha sa zaoberá konceptuálnou činnosťou a vo vzťahu k bloku nesieplnú funkciu riadenia. Avšak konceptuálna činnosť monarchu je ohraničená v bloku dominujúcouideológiou (vieroukou a relígiou) a schopnosťou monarchu postupovať účelne napriek stereotypomideológie. Aj keď „neohraničená“ monarchia nezabezpečuje dostatočnú úroveň kvality udržateľnostikonceptuálnej činnosti pre konceptuálnu nezávislosť bloku, tak aj táto konceptuálna činnosť mátendenciu efektívne rozširovať sféru vplyvu, kontrolovanú blokom, na dlhú dobu. To znemožňujeexpanziu medziregionálneho konglomerátu do regiónov bloku.

Odhliadnuc od technickej zaostalosti a technologickej závislosti od Západu, tempá ekonomickéhoa kultúrneho rozvoja Ruska v období carovania Alexandra II., Alexandra III. a Mikuláša II. vočitempu Euro-Amerického konglomerátu boli natoľko vysoké68 v porovnaní s tempami Euro-Amerického konglomerátu, že rozvoj jeho štátnosti bez úspešných zvonku vniknutých revolučnýchotrasov by začiatkom druhej polovice dvadsiateho storočia prevrátilo Rusko na jedinú veľmoc69, odktorej by sa stal závislý celý medziregionálny konglomerát so svojim siono-internacizmom.

Revolúcia bola prejavom vyčerpania rezervy udržateľnosti vzhľadom na hĺbku zhody vektorovcieľov dôsledkom bezštruktúrnej naviazanosti popetrovskej „elity“ na nadžidovského GlobálnehoPrediktora prostredníctvom biblickej kultúry a slobodomurárstvo. Nebola nejakým „objektívnym“javom, ako sa domnievajú marxistickí publicisti, neznalí dodatkov teórie riadenia ohľadomkaždodennosti – všednosti života.

Avšak, odhliadnuc od revolúcie, občianskej vojny, rozvratu, chýb a zločinov v priebehusocialistickej výstavby, straty 1/3 národného majetku vplyvom Veľkej Vlasteneckej vojnya kolosálnych ľudských strát, ich sprevádzajúcich, ZSSR sa v roku 1953 stal veľmocou č. 2. adosiahol svoju vedecko-technickú nezávislosť od Západu, prejaviacu sa v tom, že on prvý vyšiel doKozmu.

Bolo možné očakávať, že po-Staliské vedenie napraví dobromyseľné omyly „stalinizmu“ a oživítrockistami v jeho dobe pošliapanú spravodlivosť, dôsledkom čoho tempá ekonomickéhoa kultúrneho rozvoja ZSSR porastú ešte viac, následkom čoho ku koncu dvadsiateho storočia ľudstvouvedie globálny davo-„elitarizmus“ do stavu nemožnosti. No, nestalo sa tak, a ku koncu dvadsiatehostoročia vedenie strany pri snahe o východ zo „stagnácie“ upadlo do krízy riadenia, z ktorej dodnešného dňa nevie, ako sa vyhrabať70. Preto vyvstáva otázka o riadení ZSSR po r. 1917.

Analýza prác V. I. Lenina hovorí, že slepo dôveroval teórii K. Marxa a F. Engelsa, rozvíjajúc jejjednotlivé časti podľa miery praktickej nevyhnutnosti. V praktickej činnosti V. I. Lenin reagoval naaktuálne udalosti; prognózy rozvoja procesu sociálnych zmien nerobil, ale jeho činy ako celok bolinasmerované na vybudovanie spoločnosti sociálnej spravodlivosti. Kvôli neudržateľnosti politickejekonómie marxizmu boli mnohé porevolučné ťažkosti vyvolané teoretickou negramotnosťou

68 Je pravda, že pritom bohatli zahraniční „investori“, a nie prostý ľud Ruska. (Poznámka r. 2003)

69 Ale, ak by sme skúmali zovšeobecnené prostriedky riadenia na vyššich prioritách, než je ekonomická, tak na nichpredchádzajúca štátnosť plne vyčerpala svoje možnosti vzdorovať agresii pohlavárov konglomerátu, čo aj našlo svojevyjadrenie v 1917-om roku uskutočnivšej sa revolúcii. Nemožno ju však skúmať ako bezvýhradné víťazstvo internacizmu,pretože v jej dôsledku sa pred Ruskou civilizáciou odkryla možnosť rozvoja, ktorú jej zakrývala predchádzajúca, savyčerpavšia štátnosť.

70 To bolo napísané v r.1991. Porovnajte s nasledujúcimi udalosťami.

sovietskeho vedenia v oblasti teórie riadenia národného hospodárstva a neprítomnosťou praktickýchnávykov u nich.

L. D. Bronštejn od r. 1905 iba vyhlasoval „proroctvo“ o permanentnej revolúcii, ktoré získalprostredníctvom Helphanda-Parvusa nevedno odkiaľ, nakoľko sa za bezmála 40 rokov nevylepšilo.Korekcie tejto prognózy vzhľadom na okolnosti tiež nerobil, t.j. nezaoberal sa neohraničenoukonceptuálnou činnosťou. Pozície bronštejniánstva (trockizmu) boli po VI. zjazde RSDRS71 (9. – 16.augusta 1917 podľa gregoriánskeho kalendára) silné, vďaka 3 faktorom:

po prvé – vďaka pomernej mnohopočetnosti bronštejniáncov, majúcich koncepciu revolúcie,propagandovanú viac ako 10 rokov;

po druhé – vďaka neprítomnosti prognosticky presvedčivej, podloženej alternatívnejkoncepcie ďalšej činnosti u boľševikov-leninistov;

po tretie – vďaka intelektuálnemu príživníctvu, vládnuvšiemu v RSDRS od momentu jejzaloženia, a jej davo-elitárnemu mysleniu. Od ostatného ruského davu sa strana odlišovala lensvojou politickou aktivitou v tom čase, keď zvyšok davu sa využíval pomocou umeléhopodnetu – vybudzovania na to, aby podporil tú, či inú stranu72

„Vodcovia“ vedú; masy počúvajú a idú. Pritom sa „vodcovia“, kvôli neprítomnosti kultúrymyslenia a prehnaného sebaohodnotenia, nemilosrdne mezi sebou hádajú nad otázkou: Kam a kto mámasy ďalej viesť?

Za vyššie uvedených okolností po roku 1917 sa bronštejniáncami do života začala vteľovať teóriapermanentnej revolúcie. Bolševici-leninisti napravovali škody spôsobené touto politikou, reagujúc nauž nastavšie situácie s určitým oneskorením kvôli svojej konceptuálnej bezmocnosti. Sociálnereformy podľa schémy Leva Davidoviča Bronštejna pokračovali do zavŕšenia kolektivizáciea začiatku industrializácie. Keďže všetko toto prebiehalo v podmienkach účinnosti „zákonao antisemitizme z r. 1918“, tak pri drvivej prevahe židov a s nimi spriaznených nohsledov (takýchako N. Ježov) na vedúcich funkciách vo vyšších úrovniach štátneho riadenia a orgánov ČEKA-GRU-NKVD, tak nám ostáva iba vyvodiť záver, že v roku 1917 bolo štruktúrne riadenie v Rusku obsadenénadžidovským prediktorom cez jeho systémovú perifériu. V štáte bol otvorene pri moci nacizmus –židovský. Jediné ospravednenie väčšiny židov a gojimov, zúčastnívšich sa na tomto štátnom prevratepo r. 1917 je v tom, že oni to nechápali a úprimne sa snažili o zostrojenie spoločnosti sociálnejspravodlivosti. Ale bolo aj cieľavedomé záškodníctvo – sabotáže voči národom ZSSR. Siono-èíòåð-nacizmus nemohol nevyvolať odvetnú cieľavedomú a neľútostnú reakciu, ktorá dostala nepodloženýpaušálny názov „represie stalinizmu“, v ktorých sa utajili zločiny siono-internacizmu. Tie vyvolaliuvedené represie.

J. V. Džugašvilli (Stalin) bol jediným z „vodcov“ strany, o ktorom je možné povedať, že jehovzdelanie mu umožňovalo rozvinúť vlastnú konceptuálnu činnosť. Štúdium v seminári garantovalopoznanie obsahu Biblie. Marxizmus si osvojoval v mladom veku, podľa všetkého, prekladajúc ho preseba z ruštiny do rodnej gruzínčiny. To nevyhnutne viedlo k tomu, že marxizmus chápal nieformálno-lexikálne, ale obsahovo do hĺbky, lebo prekladanie – to je synonymické zobrazovanieúrovni vedomia, premieňanie obrazov lexikálnych foriem jedného jazyka na lexikálne formydruhého, prostredníctvom obrazného myslenia. Štúdium pomocou inojazyčných kníh je v tomto

71 (Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana)*. Analýzu tohto zjazdu a trockistských „proroctiev“ prinášamev práci VP z r. 1990 «Trockizmus–„leninizmus“ si berie moc» (publikovaná v r. 2002) (Odkaz z r.2003).

72 Momentálne jedným z problémov demokratizácie (davokratizácie) Ruska podľa západného modelu je to, že,na rozdiel od západného davu, Rusi mierou nahromadenia voličských „skúseností“ strácajú schopnosť politicky sanabudiť.

zmysle užitočnejšie a spoľahlivejšie: osvojuje sa jazyk a lepšie sa osvojuje obsah predmetu. Privšetkých nedostatkoch filozofie marxizmu, ide obsahovo o METODOLOGICKÚ filozofiu73, a nieformálno-dogmatickú, citátnu, do akej ju pretvorili v porevolučných rokoch tí, ktorí sa votreli nie domarxistického, ale do boľševického hnutia. To jest, Stalin mal všetko nevyhnutné, aby pochopil, čo jeto Biblia a čo je marxizmus – svetské vyjadrenie tej istej biblickej doktríny, určenej pre epochuviery davu vo vedu. Preto on už v r. 1917 vedel, že židia nie sú národ, no pomlčal o tom, kým oni sú,ale analyzujúc národnostné zloženie Londýnskeho zjazdu strany, si dovolil v jemu venovanom článkuuviesť vtip jedného z delegátov:

„Keďže väčšina menševikov sú židia, tak by nám, boľševikom, neprekážalovyvolať v strane pogrom“.74

Ako politická postava zväzovej a svetovej úrovne bol Stalin vytvorený slobodomurárstvom. O tomsám píše v priezračných inotajoch 8. zväzku spisov v liste k pracujúcim tbiliských železničnýchdielní. Kult jeho osobnosti bol modelovaný – lepený po celom Euro-Americkom konglomerátea nielen v ZSSR, a stál nielen kopejku, ale aj nejeden dolár a funt šterlingov.

J. V. Stalin sa zaoberal konceptuálnou činnosťou: t.j. tam, kde chápal viac, než globálnynadžidovský prediktor, vpisoval – zahŕňal jeho politiku do svojej; tam, kde globálny prediktor chápalviac, tak využíval J. V. Stalina ako nástroj, riadiac ho obídením kontroly jeho vedomia. Vo výsledkubolo v Rusku za Stalina konceptuálne dvojvládie, prejavujúce sa v konceptuálne neurčitom riadení naosnove interpretácie oficiálnej marxistickej ideológie, spoločnej v tých rokoch pre obe koncepcie.

Revolúcie r. 1917 odstránili štátne uzákonený davo-„elitarizmus“, ale sa zachovala tradičná davo-„elitárnosť“ spoločenských vzťahov, predovšetkým v oblasti formovania ideológie (prvé 3 priorityzovšeobecnených zbraní), podmienená inerciou (zotrvačnosťou, robustnosťou)* psychológie.V takých podmienkach, pri hroziacom raste vojensko-ekonomického potenciálu Nemecka, mohla byťpožiadavka zvýšenia rýchlosti systému riadenia v ZSSR na vypracovanie riešenia realizovaná iba akoodstránenie strát času v straníckych a štátnych vykecávačkách. Vo výsledku sa „demokratické“štruktúry stali bezmocnými, no nie neužitočnými orgánmi. Stali sa školami, z ktorých boli čerpanénevyhnutné kádre riadiacich pracovníkov pre direktívno-adresný diktátorský neobmedzený systémriadenia, ktorý dokázal svoju efektívnosť i v predvojnových rokoch, i vo vojne, i v rokoch obnovynarodného hospodárstva.

Okrem toho, slúžili ako prostriedok hodnotenia miery chápania národa vďaka tomu, žezobrazovali celý sociálny súbor obyvateľstva krajiny: triedy, vekové kategórie, národnosti atď.Hodnotenie miery chápania nevyžaduje verejné skúmanie: stačia kuloárne rozhovory, ktoré sú týmhlavným na ľubovoľnom „sympóziu, konferencii“ pre jeho skutočných organizátorov, aj keďúčastníci môžu mať na to iný názor. Pritom sa zároveň lepšie zachováva pre riadenie nevyhnutná„čistota“ tzv. «plurality názorov».

«Zákon o antisemitizme z r. 1918» v podmienkach davo-„elitarizmu“, pri zakonzervovaní židova ich príbuzných vo vyšších úrovniach moci a murkovaní mnohých, znemožnil dejinnú analýzua kritiku sio-internacizmu. O objasnení všetkého reálneho celkového chodu procesov v krajine a vosvete – ani nehovoriac. Za takých podmienok účelné konanie nemohlo mať charakter dlhýchdohováraní a rozumovaní: väčšina DAVU by ich nepochopila, a „bystrejšia“ menšina – periférianadjudaistického prediktora v ZSSR – by vysvetľujúcemu proste odkrútila hlavu. Preto účelné činy

73 Okrem toho ešte v r. 1907 sa v jednej zo svojich publikáciíi J. V. Stalin vyjadril, že on je prívrženec „tvorivéhomarxizmu“ a nie „dogmatického“.

74 Čo aj bolo naplnené v priebehu boja s ľavými a pravými odklomi, ako formami trockizmu.

mohli byť vykonané iba rozhodne a rýchlo z ľubovoľného dôvodu – pod vonkajšou zámienkou,nijako nesúvisiacou s ich skutočnými cieľmi, a len obídením kontrolných mechanizmov vedomiavšetkých tlúp: verne podriadených, neutrálnych i opozičných. To samozrejme nemohlo nevyvolaťobete medzi nezúčastnenými: po prvé – dav, osobitne „elitárny“, miluje písať udania jeden nadruhého z čisto zištných dôvodov, koristníckych pohnútok – inakšie by nebol „elitou“75; po druhé –časť z nechápajúcich to, čo sa deje, prejavila „občiansku statočnosť“ a nemohla mlčať, keď malamlčať a nie miešať sa do vecí, o podstate ktorých nemala ani najmenšiu predstavu; po tretie – vorgánoch štátnej bezpečnosti boli taktiež škodcovia, sabotéri a nadmieru snaživí idioti – iniciatívniblbci, ktorých vyberali rovnakí sabotéri. Tomu sa nedalo vyhnúť: spoločnosť – tá bola davo-„elitárna“. Sú to straty – ťažké a krvavé, ale sio-internacizmus, otvorene stojaci pri moci – to je javešte krvavejší a nemilosrdnejší, a hlavne – bezvýchodiskový z hľadiska ľudskej dejinnej perspektívy.

Či sa Stalin snažil maniacky o neobmedzenú diktátorskú moc pre seba, ako si závistlivo myslídnešná „elita“, alebo bol predvídavým strojcom socializmu – no bol nútený zbaviť sa sio-internacizmu, spútavajúceho jeho činy, v ľubovoľnom z oboch prípadov. Globálny prediktor mal zacieľ zničiť „starú gardu“ strany ako nepotrebných svedkov alebo ich proste dovolil zničiť akovypálený – vyhasnutý stupeň rakety, no oni boli odsúdení, pretože zostali davom, idúvšim za„vodcami“ a chybujúvšim vo výbere jediného vodcu. Strana celkovo nedisponovala kultúrouadekvátneho chápania sveta a myslenia z dôvodu davo-„elitárnej“ organizácie a nemohla rýchlomeniť svoje chybné názory primerane situácii. Z toho dôvodu socializmus bol pre väčšinu vieroukou,a nie náukou – vedou. V dave je najrýchlejším spôsobom zbavenia sa nositeľov nepotrebnýchnázorov – odrezanie hlavy spolu s týmito názormi. Čokoľvek vysvetliť hlúpemu davu fanatikova presvedčiť ho, je nemožné aj pre jeho vodcov: dav fanatikov žije raz a navždy podľa osvojenýchstereotypov z dôvodu lenivosti myslieť a metodologickej biedy, ale je pripravený hocikedy rozdupaťvodcov-odpadlíkov. L. D. Bronštejn – Trockij, H. E. Apfelbaum – Zinovjev, L. B. Rozenfeld –Kamenev, N. I. Bucharin zahynuli práve ako vodcovia-odpadlíci, lebo sami boli „elitárnymi“predstaviteľmi davu. Pri nepotrebnosti príslušnej sociálnej vrstvy pre ďalšiu politiku, konajúcej nazáklade stereotypov, uznaných ako škodlivé, a neschopnej sa ich zbaviť, v davo-„elitárnych“spoločenstvách sa kvôli nedostatku času často pristupuje k púšťaniu žilou: ináč cieľovo účelnékonanie termínovo mešká. Aj keď konceptuálna moc nie je časovo viazaná, tak na území vládnutiakaždej koncepcie sa musí všetko vykonávať konceptuálne pohotovo – v pravý čas.

Zostáva iba otázka, či bol J. V. Stalin stúpencom alebo protivníkom davo-„elitarizmu“. V r. 1926v liste robotníkom tbiliských železničných dielní hodnotí svoje zásluhy v revolúcii ako „drobnosti“a vychvaľovanie na jeho adresu ako „absolútne nepotrebné zveličovanie“. Preto strana, ak by jejvedenie bolo umom, česťou a svedomím tej doby, by mohla nasledovať riadiace pokyny vodcua, postaviac sa ku kultu ako k absolútne nepotrebnému zveličovaniu, zaoberať sa sebavzdelávanímkultúry adekvátneho chápania sveta a myslenia. Aby potom plody svojho intelektuálneho príživníctvanezvaľovala zbytočne na plecia „vodcu“, obviňujúc ho z nimi samými vytvoreného kultu.

V r. 1952 v diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, ktoré vyšlo pol roka pred smrťou J.V. Stalina, on písal, že pre ozajstný socializmus musí produktivita práce vyrásť natoľko, abypracovný deň bolo možné skrátiť na 5 – 6 hodín a voľný čas by mohli ľudia využívať na získavanierôznorodého vzdelania. Rôznorodé vzdelávanie je nevyhnutné, pretože iba ono jediné môže roztrhnúťokovy, ktorými je človek celý svoj život prikovaný k svojej profesii vo vzniknuvšom zjednotenípráce. Sú to za celú dobu najpodstatnejšie slová o demokracii a socializme, povedané v ZSSR jehovedením. Ak by bol J. V. Stalin stúpencom davo-„elitarizmu“, tak namiesto týchto prostých, jasnýcha obsahovo správnych slov by narozprával spústu prázdnych slov, podobných tým dnešným o

75 Jedna z vlastností „elitárnej“ psychológie: opustiť blízkych, aby sa „vyšplhali“ – pozdvihli na ich chrbtoch. Tomôže byť vlastnosťou aj podvedomých úrovní psychiky. Ak je to vedomé, tak je to všetkosidovoľovanie, cynizmus.

„spoločných ľudských hodnotách“, nezabiehajúc do obsahu týchto pojmov a konkrétnych životnýchjavov, im zodpovedajúcich alebo nezodpovedajúcich.

Okrem toho, analýza historického procesu ukazuje, že iba tá krajina, o ktorú sa opieralnadjudaistický prediktor, mala právo na neohraničený monopolný rozvoj flotily. A bez flotily nietvyvážených ozbrojených síl. V súčasnosti plnohodnotnú flotilu majú iba USA. Porážka v prvejsvetovej vojne a strata zvrchovanosti priviedli Nemecko k strate flotily. Nová flotila sa objavila ažvtedy, keď Sionom kontrolovaný slobodomurár Hitler skrotil Nemecko76. J. V. Stalin vždy dávalosobitnú pozornosť rozvoju flotily a ekonomiky pre jej rozvoj. K roku 1953 bol v ZSSR vypracovanýprogram budovania lodí, predpokladajúci výrobu 9 radových lodí, 15 lietadlových lodí, okolo 100krížnikov, zodpovedajúce množstvo torpédoborcov a do 1000 ponoriek. Tento program zbavovalsvetový sio-internacizmus možností vojensko-námorného diktátu ako vo vzťahu k ZSSR, tak aj vovzťahu s ním spriateleným krajinám. Program bol zredukovaný po zabití J. V. Stalina, a jehoprojektanti v čele s admirálom N. G. Kuznecovom vyhnaní v krátkom čase z ich postov podvšelijakými nezmyselnými zámienkami. S liberálom vlastnou podlosťou vyhnali z armády aj G. K.Žukova77. Týmito dvoma odvolaniami sa začali „neústavné vzťahy“.

Skúsenosť svetového leteckého priemyslu hovorí o nemožnosti vytvorenia multifunkčnéholietadla, rovnako efektívneho vo všetkých jeho cieľových funkciách. Doba služby lietadlovej lode je40 – 50 rokov, počas ktorých sa vymenia 3 – 4 generácie lietadiel. To vyzdvihuje nasledujúcupožiadavku: lietadlová loď nemusí spĺňať špecifiká dnešnej generácie leteckej výzbroje, pretože jesystémom, časovo zahŕňajúcim niekoľko rôznorodých systémov leteckej výzbroje. Druhá požiadavkavyplýva z toho, že lietadlová loď je predurčená nie na demonštráciu možností jednotlivého lietadla,ale pre hromadné nasadenie leteckých zoskupení úplne rôznorodého zloženia. Letecké zoskupenia sapripravujú k vzlietnutiu na vzletovej palube, ktorej plocha z hľadiska parametrov pevninskéholetectva je nedostatočná. Preto druhá požiadavka, zlaďovaná s prvou predpokladá: lietadlová loďmusí zabezpečiť predovšetkým katapultový štart lietadiel a ich nasadenie na vzdušné ciele.

Mostík, zaberajúci od 50 do 70 m dĺžky vzletovej paluby, je prekážkou skupinovému využitiuletectva a prostriedkom podriadenia sa lietadlovej lode dielčim špecifikám jeho leteckej výzbroje. Tieobmedzujú možnosti rozvoja námorného letectva osobitosťami architektúry skôr postavených lodí nadobu 40 – 50 rokov. Ako súčasť námorného bojového zväzku má byť lietadlová loď zbavenáakýchkoľvek iných funkcií, okrem zabezpečenia činnosti námorného letectva78.

Masové nasadenie letectva na zadržiavanie protivníka vyžaduje zabezpečenie štandardu

bezpečnosti letov nie nižšiu, ako u potenciálneho protivníka. Odtiaľ vyplýva tretia požiadavka: výtlaka vonkajšie rozmery lietadlovej lode nesmú byť menšie, ako u lodí potenciálneho protivníka.

76 Pritom je dobré obrátiť pozornosť na to, že v činoch Hitlera (A. SchekelGrubera), osobitne začiatkom druhejsvetovej vojny, sa viac skúma snaha o ničenie nových lodí v jednotlivých kotvištiach, a nie snaha o nahromadenie silyvojensko-námorných zoskupení podľa miery budovania nových lodí.

77 Žiaľ, súc významným suchozemecom, maršál G. K. Žukov nechápal globálno-strategické možnosti flotily,dôsledkom čoho nekrotil svoje osobné ambície a závisť a aktívne sa zúčastnil v poľovačke na N. G. Kuznecova. Toznamená, že, nepodporiac N. G. Kuznecova, v studenej vojne bojoval proti ZSSR. Každý riadiaci pracovník podľa mierysvedomia a chápania pracuje pre národ svoj a mierou nechápania a nesvedomia pre jeho nepriateľov.

78 V súvislosti s vyššie uvedeným (a obsahom nasledujúcich dvoch odsekov)*, strata lietadlových lodí „Kiev“,„Minsk“, „Novorossijsk“ dôsledkom reforiem, nemožnosť dostavby TLK (ťažkého leteckého krížnika) „Variag“ (vovýsledku predaný Ukrajinou Číne „na demontáž“) a rozobratie na šrot v lodeniciach rozostavaného „Ulianovsk“, prípravaTLK „Admirál Gorškov“ (predtým „Baku“) k predaju Indii, sú nie stratami, ale očistením flotily od iluzórnej sily.

Hlavným záverom pre ZSSR z toho je79: koncepcia stavby ťažkých lietadlových krížnikov súzkošpecializovanou leteckou výzbrojou a ťažkou raketovou výzbrojou je absurdná. A všetko totobolo známe ešte do projektovania „Kyjeva“.

Všetkým je jasné, že pozemné vojská bez letectva, sú vhodné akurát tak na vykonávaniepolicajných funkcií. Strategické letectvo nie je alternatívou letectvu taktickému: TU-95 nemôževypĺňať tie úlohy, ktoré môže riešiť MIG-25. Lietadlová loď je JEDINÝM PROSTRIEDKOMvynesenia taktického letectva na more až do zabezpečenia jeho činnosti nad územím protivníka.Pritom, ako ukázalo porovnanie výsledkov činnosti námorného letectva a pevninského strategickéholetectva proti Japonsku v druhej svetovej vojne, námorné letectvo sa ukázalo byť efektívnejším akostrategické pevninské. Ale tí istí ľudia, ktorí súhlasia, že pozemné vojsko bez letectva nie jebojaschopné, predpokladajú, že Vojenské námorníctvo bez plnohodnotných lietadlových lodí jevhodné aj na niečo iné, ako na slávnostné vojenské prehliadky. A tak sa otázka o lietadlových lodiachskúma nielen mimo koncepcie vzájomnej podpory jednotlivých zložiek Ozbrojených síl ZSSR, aledokonca mimo koncepcie rozvoja Vojenského námorníctva, akoby lietadlová loď bola iba drahouhračkou, ktorú chce mať pre uspokojenie svojej túžby „chlapček“ v náplecníkoch – výložkáchadmirála flotily ZSSR.

Aj pre ochranu pobrežia je lietadlová loď lacnejšia a efektívnejšia, ako 6 pobrežných letísks príslušnou infraštruktúrou. USA by pohoreli, keby sa pred 40 rokmi pokúsili zameniť lietadlovélode – jadro hladinového loďstva – pobrežným letectvom rovnakej sily. Súdiac podľa vystúpeníakademika G. A. Arbatova, v Inštitúte SŠA a Kanady prevláda americký pohľad na želané tendencievývoja Ozbrojených síl ZSSR a Vojenského námorníctva predovšetkým. Ide minimálneo bezštruktúrne naväzovanie sa tohto inštitútu na Pentagon.

Ponorky ZSSR v súčasnosti a blízkej budúcnosti zaostávajú v akustickom utajení (hlavný bojovýparameter) za ponorkami USA o 30 – 40 dB. S touto úrovňou šumu prestávajú byť zbraňou, keďžev súčasných podmienkach garanciou mierového rozvoja a neprítomnosti vonkajšieho diktátu jepredovšetkým u ponoriek vytvorenie u protivníka dostatočne vysokej miery neurčitosti o svojejprítomnosti a počte plavidiel, nachádzajúcich sa na mori.

Z tohto dôvodu momentálne v ZSSR prevádzajúce sa zníženia počtu MBR (Medzikontinentálnychbalistických rakiet) pozemných základní na mobilných nosičoch sú odrazom záujmov USA, keďženie sú sprevádzané odvetným znížením systémov MBR námorných zariadení „Traident“ a flotilylietadlových lodí USA. Či sa to po dohode v Reykjavíku deje z dôvodu „vlastného“ nechápaniareálneho porovnania kvality, štruktúr a potenciálov oboch strán alebo pod diktátom blafujúcehoPentagonu, je otázkou vedľajšou.

To jest všetko, čo bolo urobené do r. 1953 pre vylúčenie vojenského diktátu vo vzťahu k ZSSR,obrátilo nasledujúce vedenie krajiny na prach.

Pozrieme sa na ekonomiku a sústredíme sa na tabuľku:

79 Berúc do úvahy, že tieto riadky boli písané pred rozpadom ZSSR – pozn. prekl.

Stalinizmus “Oteplenie” a “Stagnácia”

Perestrojka

Rok 40 50 60 70 80 85 86 87 88 89 90 Finančný obrat tovaru (v miliardách rubľov)

17,5

28

78

155

270

324

332

341

350

360

370

Úspory obyvateľstva (v miliardách rubľov)

0,7

1,8

11

47

156

220

243

280

320

360

410

Odhad inflácie (%%)

4

7

14

30

57

68

73

82

91

100

110

Tabuľka je zostrojená z údajov rozličných ročných zborníkov Štátnej štatistickej komisie v roku 1985. V nej bola formulovanáprognóza rastu inflácie. Prognóza sa prakticky plne potvrdila.

V podmienkach vlády štátneho vlastníctva prostriedkov výroby a vyrábanej produkcie, dobrýmspôsobom odhadu inflácie je pomer finančných úspor občanov k objemu ročného obratumaloobchodu a služieb. Z tabuľky je vidno, že odhad inflácie80 sa každé desaťročie prakticky tvrdozvyšoval a niekedy až zdvojnásoboval. Zmena oficiálneho vyššieho vedenia štátu a vyhlasovaniemnohých reforiem a kampaní tento proces nezasiahli. Ak by sme hodnotili situáciu podľa tohtoprocesu, tak nám zostáva urobiť záver, že ani vyššia moc – vláda sa v krajine nemenila.

(Naj)vyššia moc je konceptuálna! Ak by sme sa pozreli dovnútra tohto procesu, tak vidno, že v období „stalinizmu“ hodnota odhadu

inflácie bola v rámci presnosti ekonomickej štatistiky a rozpočtov na jej osnove. Avšak v porovnanís obdobiami „oteplenia“, „stagnácie“ a „perestrojky“ je známe, že ceny boli každoročne znižované,životná úroveň udržateľne rástla a rástli fondy spoločenskej spotreby obyvateľstva. Odtiaľtovyplývala dôvera širokých más obyvateľstva v zajtrajšok – budúcnosť.

V následných „liberálnych“ a menej liberálnych časoch prestali byť ceny znižované, potom začalirásť a fondy celkovej spotreby populácie celkovo upadli do zabudnutia. Nedôvera v blahobyt a šťastiezajtrajška narastá. Tovarom a službami nezabezpečené obeživo – vnútorný dlh – sa zhromaždilu finančnej „elity“ tieňov (bossov tieňovej ekonomiky)*. Menej ako u 3% populácie krajiny je viacako 90% hotovosti81. A ekonomické i ostatné reformy počas . „perestrojky“ – jedna jak druhá vedúk rastu kontrastu davo-„elitárneho“ rozdelenia spoločnosti v ZSSR.

V období po „stalinizme“ voči vodke liberálne vedenie (zbraň genocídy – 5. priorita) zabiloa zkaličilo viac ľudí, ako zahynulo a bolo zranených v pracovných táboroch po r. 1933, v obdobíaktívneho odporu stalinizmu voči sio-internacizmu. V dôsledku výrobnej traumy každoročne zomieraa trpí viac ľudí, ako trpelo a zomrelo za 10 rokov vojny v Afganistane. Pritom interegionáli a ich tlačsú osobitne „znepokojení“ umieraním ľudí v Ozbrojených silách počas mierového obdobia, aj keď

80 Ak by sme považovali úspory občanov za normálny jav, tak inflácia ako taká, sa objavila v ZSSR až v 60-tych rokoch20. storočia, keď sa úspory odkladali nie z nejakých konkrétnych dôvodov, ale proste preto, že nebolo čo kúpiť.

81 Konkrétne títo vytvorili prvé družstvá („novej vlny“ na rozdiel od predchádzajúceho typu družstiev)*. A tí z nich,ktorí prežili v „družstevnom hnutí“, sa zúčastnili v skupovaní kupónov u ostatného náhle zbedačeného obyvateľstva.Avšak potenciál pre toto okradnutie národa sa vytváral dlhé roky a vyzeral úplne ušľachtilo ako úspory obyvateľstva.

prípady traumatizujúcich a smrteľných úrazov ľudí v armáde sú štatisticky zriedkavejšie, akov národnom hospodárstve krajiny, či v dôsledku pijanstva82.

Z uvedeného porovnania rozvoja procesov v rôznych sférach spoločenskej činnosti za posledných70 rokov je možné vyvodiť len jeden záver.

J. V. Stalin a skupina jeho podporovateľov dokázali narušiť štrukturálnu priviazanosť štátnostiZSSR na globálneho nadžidovského prediktora Euro-Amerického konglomerátu, opierajúceho sa vosvojej davo-„elitárnej“ expanzii na sio-internacizmus.

Vytvorili v krajine stav konceptuálneho dvojvládia a úspešne čelili – odporovali davo-„elitarizmu“na všetkých prioritách zovšeobecnených zbraní: od prvej po šiestu.

Riadiac stranu direktívno-adresne podľa schémy prediktor-korektor (plánovaná ekonomika,ohraničená štruktúrnym spôsobom riadenia, aj keď štruktúrny sa má kombinovať s bezštruktúrnym),umožnili vedecko-technickú nezávislosť ZSSR od Euro-Amerického konglomerátu a vytvorili všetkypredpoklady pre nezvratné zničenie davo-„elitárnej“ organizácie spoločnosti v ZSSR83.

To znamená, že J. V. Stalin a nejaká časť ho podporujúcej skupiny, vzíduvšej z národa, vo svojomsvetonázore vystúpala nad široké masy národa i „elitu“ a získala kvalitu žREČestva, vedúcehoživotaREČenie.

Demokracia, ktorú vo vzťahu k interregionálom vykonával J. V. Stalin, sa svojím charakteromničím neodlišovala od tej, ktorú na sinajskom „pochode“, ako o tom Bibia hovorí, vykonával iný žrec– Mojžiš. Ak by interregionálna „elita“ mala celostný svetonázor, tak by nemohla ohovárať Stalina,keď sa pred Mojžišom skláňala. Sám Mojžiš, ohodnotiac dejinné okolnosti, sotva by na J. V. Stalinanadával.

Kritika „stalinizmu“ sa vždy a všade viedla a vedie z pozície „elitárneho“ medziregionálnehosystému stereotypov rozpoznávania javov. „Elitárny“ systém je rovnako vzdialený aj od systémumetodologických stereotypov žrecov a národných más. Žrecký systém metodologických stereotypovmá vo svojom základe-osnove národný systém metodologických stereotypov obrazného mysleniaa odlišuje sa od nej väčšou detailnosťou v kombinácii s rozvojom abstraktno-logickej lexikálnej častiMETODOLÓGIE a neprítomnosťou dogmatizácie faktológie (t.j. ideológie, ak hovoríme ospoločnosti).

Politika J. V. Stalina a podporujúcej ho skupiny bola nasmerovaná k nezvratnému zničeniudavo-„elitárnej“ organizácie spoločnosti, čo zodpovedá vyššej priorite v objektívnomi potenciálovom vektore cieľov národných más. Preto „elitárna“ kritika stalinizmu môže byť národomvnímaná ako pravda v jej fragmentoch, no ako celok bude hodnotená ako lož. „Elitárna“ politikaperestrojky, vedúca k znovuzrodeniu štátne uzákoneného davo-„elitarizmu“, môže mať krátkodobúčiastkovú podporu národa, ale ako celok bude odvrhovaná podľa miery jej trvania84.

Revolúcie r. 1917 odstránili štátne uzákonený davo-„elitarizmus“ a odkryli rovnoprávny prístupk vyššiemu vzdelaniu predstaviteľom všetkých sociálnych skupín. Filozofia marxizmu je vo svojejpodstate METODOLOGICKÁ. V systéme vyššieho vzdelávania nebolo možné neoboznámiť sa

82 Behom demokratických reforiem sa k tomuto problému (k tejto legálnej tvrdej, silno neurologicko-geneticko-toxickej drogy – k alkoholu)*, pridali ešte problémy narkomanstva.

83 Čo s týmto dedičstvom urobila vládnuca „elita“ ZA DOPUSTENIA ŠIROKÝCH NÁRODNÝCH MÁS“ – ukázali reformy.

84 Práve z tohto dôvodu reformy prekĺzavajú, t.j. bežia naprázdno.

s ňou. Je pravdepodobné, že nie všetci ju chápali ako dogmu. To znamená, že od r. 1917 existujev krajine štatistická predurčenosť vzniku vnútorného prediktora v bloku. Jeho kádrovou bázou je celápopulácia, čo zabezpečuje vyššiu zásobu udržateľnosti konceptuálnej moci v záujme národa prizmene generácii, ako to zabezpečovala „neohraničená“ monarchia do r. 1917. Avšak tento závernezapadá do systému metodologických a faktologických stereotypov medziregionálneho davua medziregionálneho centra riadenia.

Politika J. V. Stalina napomáhala zrodu udržateľného vnútorného prediktora v bloku Rusko(ZSSR). Z toho dôvodu sú J. V. Stalin a podporujúce ho komunistické vedenie OSPRAVEDLNENÍ –REHABILITOVANÍ. Všetky ich chyby a osobné slabosti sú zanedbateľné na pozadí zroduvnútorného žrectva v bloku. Národy pochopia pravdu Stalina – je to len otázkou času.

Kritici J. V. Stalina špekulujú na všeobecnom (včítane aj svojom vlastnom) nechápaní fázovýchposuvov v sociálnych procesoch, medzi procesom formovania ideológie a procesom prineseniaplodov ideológie. Príčinno-dôsledkové väzby medzi nimi sa ešte viac komplikujú v podmienkachkonceptuálneho mnohovládia pri napĺňaní príslušným zmyslom jednej a tej istej ideologickej formy,spoločnej dvom vzájomne sa vylučujúcim koncepciám. «V období Stalina» sa rovná «Stalin je navine» – je vecne nesprávne.

Kult možno urobiť iba tomu, kto je svojim svetonázorom nad kultom. Ten, kto je pod ním, zničíkult svojimi činmi, nechápajúc ani kult, ani svoje činy. Preto Davokratovi kult nemožno vyrobiť.Okrem toho si treba pamätať, že dejiny nezachovali ani jednu anekdotu, v ktorej by J. V. Stalinvyzeral hlúpym, čo nemožno povedať ani o jeho predchodcoch a ani o všetkých po ňomnasledujúcich pohlavároch ZSSR a Ruska predovšetkým.

U žrectva, ktoré sa neoslobodilo od znacharských ambícií, môže existovať rôzny vzťah k davo-„elitarizmu“. Avšak pri ľubovoľnom vzťahu k davo-„elitarizmu“ všetok dav a na dav zmenení ľudiasú z pohľadu žrectva rovnakí, nezávisle od ich informovanosti (vzdelania). „Humánnosť“ narábaniažrectva, ako i znacharstva so spurným davom, čo sa nechce poučiť, je definovaná časom, v plynutíktorého žrectvo môže trpieť oddanosť davu žrectvu cudzej koncepcii.

Vo všeobecnosti je pojem humanizmus nepoužiteľný voči človeku, neželajúcemu si myslieťsamostatne a zdokonaľovať sa na tejto osnove, pretože intelekt človeka je faktorom evolúcie biosféry.Hlúpy člen davu, v rukách ktorého sa môže v davo-„elitárnej“ spoločnosti ocitnúť nejaká moc, jespôsobilý zotrieť z tváre planéty nielen ľudstvo. Za takých podmienok niet miesta pre „humanizmus“– je miesto iba pre nezlomnú a dôslednú CIEĽAVEDOMOSŤ odstránenia davo-„elitarizmu“ zoživota. Áno, aj zo zákonov žrectvo uznáva iba zákony existencie celého súcna, a nie zákony,diktované ním alebo znacharmi s cieľom riadenia „elity“ a „davu“. Uvedené je podkladom prenasledujúce tvrdenie:

V roku 1953 sa v ZSSR odohral opätovný štátny prevrat, ktorý obnovil konceptuálnu plnú mocnadžidovského prediktora, uskutočňujúceho expanziu davo-„elitarizmu“.

V rokoch. 1953 – 1982 prebiehalo bezštruktúrnym spôsobom ničenie všetkých výdobytkov reálnejspravodlivosti socializmu s masívným nasadením zovšeobecnených zbraní 1. – 5. priority protinárodom ZSSR. V rovnakom čase medzi širokými masami pracujúcich narastala snahak vykoreňovaniu štátom neuzákoneného bežného každodenného i mafiózneho davo-„elitarizmu“.Koncepcie, uložené do perestrojky; vedú k obnove štátom uzákoneného davo-„elitarizmu. Perestrojkazpočiatku bola podporená národom, potom sa podpora zamenila nepochopením a narastajú tendenciek odmietaniu kurzu, zavádzaného do života vedením85. Krajina vchádza do novej etapy straty riadenia

85 T.j., hovorí sa tu o procesoch obdobia konca ´80 a začiatku ´90 rokov 20. stor. v ZSSR, resp. vo východnom bloku. –pozn. prekl.

vzhľadom k hĺbke zhody subjektívnych vektorov cieľov „elitárneho“ vedenia a objektívnychvektorov cieľov bloku Ruska86.

Ak skúmame tento proces z pohľadu záujmov národov ZSSR, tak štruktúrny spôsob riadeniav období „stalinizmu“ bol plne oprávnený. Ekonomický rozvoj by bol ešte úspešnejší, ak by vtedajšievedenie si osvojilo aj bezštruktúrne spôsoby riadenia, ktoré bežný spôsob myslenia, nechápajúczákony riadenia spoločnosti, stále vníma ako „demokraciu“. Aj národ, aj „elita“ chcú „demokraciu“,avšak každý ju vníma po svojom.

V priebehu dejinného vývoja štruktúrny spôsob riadenia je pohlcovaný bezštruktúrnym (masovoefektívnejším) a oba sa zlučujú pri prechode k riadeniu prostredníctvom pružných a virtuálnychštruktúr87. Štruktúrny spôsob umožňuje, aj keď ťažko, riadiť tie druhy činností, ktoré ešte pre nehonedozreli: dozrejú v štruktúrach. Preto spoliehanie sa výlučne na štruktúrne riadenie je „zabiehanímdopredu“. Je to neželateľné, ale z pohľadu perspektív rozvoja menej nebezpečné, než „zabiehanienazad“, t.j. zrieknutie sa štruktúrneho riadenia. Zničenie systému štruktúrneho riadenia národnéhohospodárstva potom, ako už prerástlo úroveň rozvoja, pri ktorom sa môže „samoriadiť“ trhovým,finančno-„demokratickým“ bezštruktúrnym spôsobom, je “zabiehanie nazad“. T.j. nevedomosťa lenivosť riadičov: v praktických príkladoch teórie riadenia u jedných a parazitizmus a organizovanézáškodníctvo u druhých. Na celkovom pozadí opatrení perestrojky je to čiastkový fakt, vyjadrujúcineprítomnosť konceptuálnej samostatnosti u vyššieho vedenia ZSSR.

Vtedy vzniká otázka o konceptuálnej podriadenosti ZSSR. Z pohľadu teórie riadenia vonkajšísúlad situácie v ZSSR so Smernicou NSC USA (Directive of the National Security Council – Radynárodnej bezpečnosti USA)* Č. 20/1 z 18. 8. r. 1948, nazvanou „Ciele USA vo vzťahu k Rusku“,nemôže byť ničím iným, ako vyjadrením konceptuálnej podriadenosti vyššieho vedenia štátua naviazanosti štátnosti ZSSR na NSC a CIA (Central intelligence agency – Ústredná spravodajskáslužba)* USA štruktúrnym spôsobom cez slobodomurárstvo a mafiu a bezštruktúrnym spôsobom –cez jednostrannú „kultúrnu výmenu“ so Západom. (Táto „kultúrna výmena“ zrodila takých agentovvplyvu, ako „architekt perestrojky“ A. N. Jakovlev, generál KGB Kalugin, redaktor časopisu„Ogaňok“ v období „glasnosti“ V. Korotič, a iní... – toto objasnenie bolo doplnené v r. 1998.)

Z vyššie uvedeného môže vzniknúť u niekoho dojem, že expanzia Euro-Americkéhokonglomerátu je mocná, nezvratná a nemilosrdná, a preto je vládnuca „elita“ „pre záchranu národa“„prinútená“ podriadiť potenciál ZSSR záujmom medziregionálneho centra riadenia konglomerátu.

O tom, že „rozumu“ na to u našej „elity“ je dosť, niet pochýb88. Pochybnosti sú v inom: mákonglomerát dosť zdravia na takýto experiment?

86 Po augustovom puči ГКЧП (ŠKVS – Štátna komisia výnimočného stavu) v r.1991 sa táto nová etapa začala: „elita“odhalila svoju temnú tvár Netvora a zriekla sa socialistickej (sociálnej)* formalizácie – masky svojej tyranskej moci.

87 Viď. DVTR – Dostatočne univerzálnu teóriu riadenia, Kapitola 7. Spôsoby riadenia: A. štruktúrny; Vsupersystémoch — B. bezštruktúrny a C. na osnove virtuálnych štruktúr, str. 72 – pozn. prekl.

88 To sa plne potvrdilo behom reforiem po zavŕšení šou КГЧП (SKVS – Štátnej komisie výnimočného stavu) v r. 1991.

VI. ЕURO-АМЕRICKÝ КОNGLOМЕRÁТ A BLОКY V GLОBÁLNОМDEJINNОМ PRОCESЕ: TЕNDЕNCIE ROZVOJA

N i e v c e l k u h ľ a d a j j e d n o t u ,a l e v j e d n o t n o s t i o d l i š n o s t í .

K . P r u t ko v

Do polovice 20. storočia sa vo vzťahu ku krajinám Afriky a Ázie, najmä východnej, nepatriacichdo biblickej civilizácie Euro-Amerického konglomerátu, často používal epiteton “zaostalé”. Táto“zaostalosť” sa prejavovala predovšetkým v tom, že technicko-technologická stránka ich civilizáciínepredbiehala vo svojom rozvoji, na rozdiel od Euro-Americkej, ich mravnostne-etický rozvoj a jemuzodpovedajúcu organizovanosť života spoločnosti. Z toho dôvodu všetky najnebezpečnejšieproblémy súčastnosti pre dnešné ľudstvo sú zrodené mravnostne zaostalou, ale technicky vedúcou –vyspelou Euro-Americkou civilizáciou. Urýchľovačom rozvoja technokracie v tejto civilizácii bolvždy židovský pôžičkový úrok, na jednej strane posvätený autoritou “boha” v Starom zákone a nadruhej – prekliaty v Koráne. Vďaka pôžičkovému úroku, pri súkromnom úvere s besnými účtovnýmisadzbami, prebiehal rozvoj technokracie na úkor – škodu sociálnej organizovanosti spoločnosti, dušečloveka a obývaného životného prostredia. Všetko toto, s prihliadnutím na následky dlhovekýchpretekov v zbrojení, vyústilo v súhrne do krízy Euro-Americkej kultúry. Koloniálne jarmo nad Afrikou, vďaka rasistickému opovrhovaniu Európanov domorodýmobyvateľstvom, sa nedotklo základov svetonázoru starých vier národov a kmeňov Afriky.“Europeizácia” sa dotkla (pričom pomerne neskoro) iba miestnej “elity” až v procese krízyklasického kolonializmu. Je to povrchová europeizácia – „poeurópšťovanie“. Povrchná (navonok)*europeizácia “elít” Afričanov, v kombinácii s pokračujúcou lúpežou (drancovaním) prírodnýchbohatstiev kontinentu Euro-Americkým konglomerátom, vytvára predpoklady k vzniku blokovejorganizácie autonómneho riadenia v regiónoch Afriky s perspektívou formovania mnohoregionálnychblokov. Biblické pokresťančovanie (christianizácia) “neplnohodnotného” miestneho obyvateľstva“civilizátormi” zhora, nemohla nevyvolať dvojakú vieru, pri ktorej kresťanská obradnosť iba povliekas ňou paralelné staroveké pôvodné viery. To je spoločné v kresťanstve Afriky i Ruska. Avšak africkékresťanstvo je mladšie i rozdelenie v dvojakej viere je v ňom silnejšie. Všetko toto neumožňujepokladať proces integrácie Afriky do Euro-Amerického konglomerátu za dovršený a nezvratný, hociod začiatku expanzie do Afriky prešlo už nie jedno storočie. Hlavnou príčinou toho je parazitickýcharakter expanzie siono-internacizmu Euro-Americkej civilizácie. Európa vynaložila stáročia nalúpeže, a nie na udržanie počiatočných vojenských úspechov kolonizácie následnou integrácioukultúr. India sa stretla s expanziou siono-internacizmu v podobe Angličanov a Francúzov, keď sanachádzala na vyššej úrovni sociálneho rozvoja, ako väčšina národov Afriky. Vo výsledku úspechyexpanzie mali ešte viac povrchný charakter ako v Afrike: biblické myslenie, vlastné Euro-Americkému konglomerátu, sa neujalo. India síce prijala anglický jazyk, ale udržala si svojustarobylú kultúru. Expanzia do Číny viedla len k tomu, že sa Čína prebudila z dlhovekého spánku. Japonsko, využívajúc svoju odľahlosť a ostrovnú polohu, proste uzavrelo svoje prístavy precudzincov a dlho bolo v samoizolácii, keď sa stretlo s žido-kresťanskou expanziou. Po tom, ako v r.1855 námorníctvo USA prinútilo Japonsko vystúpiť z izolácie, prebehla v ňom v r. 1867 – 68 obnova– reforma Meidži. Jednym z dôsledkov obnovy Meidži bolo ustanovenie relígie Šinto (šintoizmu),starovekých pohanských národných vier, ako vládnucej relígie Japonska. Budhizmus, oficiálne

panujúci v japonskej dvojviere, sa mu podriadil. Kresťanstvo89 bolo vyhlásené za cudziejaponskému národnému duchu celkom správne, lebo ono je cudzie každému národnému duchu. To bolo osnovou konceptuálnej samostatnosti Japonska. Po uplynutí 120 rokov, nehľadiac nachyby v zahraničnej a domácej politike, vyvolané zapadnutím vládnucej “elity” do nacizmu,konceptuálna samostatnosť umožnila Japonsku v apríli 1989 vyhlásiť, že sa stalo superveľmocou No.1. Toto vyhlásenie má v sebe solídny fundament, v základe ktorého leží konceptuálnasamostatnosť, splodivšia vedecko-technickú nezávislosť.90

Z uvedeného je zrejmé, že drvivá väčšina obyvateľov Zeme a jej prírodných zdrojov jesústredených buď v regiónoch, hoci aj kontrolovaných konglomerátom, no majúcich tendenciu kukonfrontácií s ním kvôli neekvivalentnej výmene v globálnom zjednotení práce, alebo v regiónoch, vktorých sa nezvratná expanzia konglomerátu ukázala očividne neúspešnou. Časť týchto regiónov –arabský svet, islamský svet celkovo, India, Čína, Japonsko – už má autonómnu blokovú organizáciuriadenia, alebo sa nachádzajú na ceste k zakončeniu formovania blokovej organizácie riadenia vosvojich regiónoch.91

Preto ďalší rozvoj globálneho dejinného procesu bude prebiehať v boji Euro-Americkéhokonglomerátu s regionálnymi a mnohoregionálnymi blokmi, viac-menej autonómne realizujúcimiplnú funkciu riadenia, kvôli koncentrácii riadenia výrobných síl ľudstva v globálnom meradle zapoužitia zovšeobecnených zbraní 1. – 6. priority. Zdrojový potenciál blokov, vrátane intelektuálneho,je už dnes vyšší ako u konglomerátu. Úspech takejto “spolupráce” bude určený koncepciou rozvojaľudstva ako celku, ktorú bude uvádzať do života medziregionálne centrum riadenia konglomerátu aten blok z množstva vzdorujúcich, oponujúcich konglomerátu, ktorý si uvedomí svoju globálnuzodpovednosť (alebo niekoľko blokov). Všetko opäť dospelo k činnosti prediktora globálnej úrovne zodpovednosti, spôsobilého stať saglobálnou konceptuálnou mocou. Preto sa zo začiatku budeme zaoberať analýzou priebehu expanzienadžidovského globálneho prediktora, nesúceho konceptuálnu moc v Euro-Americkomkonglomeráte. Nadžidovský prediktor nedokázal ukončiť koncentráciu riadenia výrobných síl do toho momentu,keď jeho expanzia vyvolala v spoločnosti i prírode k životu procesy, kvalitatívne meniacepodmienky, v ktorých expanzia prebiehala počas viac ako 2000 rokov.

Najvýznamnejšou zmenou bola zmena etalónových procesov, na frekvenciách ktorých je založenýpojem sociálneho času. Ľubovoľný pojem času sa vždy vzťahuje k frekvencii etalónovéhokmitavého procesu. Pretože osnovou života spoločnosti je výroba (produkcia), tak etalónovýproces, určujúci sociálny čas, je proces, ktorý hlavne určuje úspech alebo neúspech výrobnej činnostispoločnosti. Staroveké civilizácie, u ktorých v hrubej produkcii bol na prvom miestepoľnohospodársky produkt, mali ako etalónový proces sociálneho času prirodzený cyklický proceszmeny ročných období. S etalónovým procesom sociálneho času je spojená aj predstava o charakterevývoja procesov v čase. Biblické “všetko sa vracia na svoje kruhy”, založené na ročných amnohoročných energetických rytmoch kozmu, bezprostredne určujúcich produktívnosťpoľnohospodárskej výroby, odráža predstavu o kruhovej uzavretosti procesov v čase starovekých

89 Fakticky Biblia a spolu s ňou zavádzaný svetonázor, morálka a etika.

90 Jednako zatiaľ nerozprestierajúcu sa do oblasti fundamentálnej vedy.

91 Burzová kríza v juhovýchodnej Ázii na jeseň r. 1997 viedla k tomu, že ministerský predseda MalajzieMahathir Mohamad sa na adresu Západu vyjadril: “Otvorená medzinárodná ekonomika – to sú džungle naplnenésliediacimi, krutými zvermi. Naučíme sa žiť v týchto džungliach a vypracujeme návyky zachádzania s divokýmizvermi.

Vravia nám, že musíme otvoriť našu ekonomiku, že obchod musí byť úplne slobodný. Pre koho? Prepodvodníkov a špekulantov, ktorí v krížovej výprave na ochranu otvorenej spoločnosti chcú zničiť slabé krajiny.

Pracovali sme 30 – 40 rokov, aby sme rozvinuli našu ekonomiku. A zrazu niekto prichádza s niekoľkýmimiliardami dolárov a ničí väčšinu z plodov našej práce.”

V podstate je to výzva k oslobodzujúcej vojne juhovýchodnej Ázie proti úžerníckemu Západu.

poľnohospodárskych civilizácií. Keď v živote spoločnosti začala dominovať priemyselná výroba,priamo nepodriadená prírodným ročným cyklom, objavila sa predstava o postupnom charakterevývoja spoločnosti. Tá začala panovať aj v každodennom vedomí davo-“elitárnej” sociálnejorganizácie, hoci filozofia v tom čase už vyzdvihla tézu o špirálovitom charaktere procesov vývojaštruktúr v čase. Postupnému charakteru zodpovedá nekonečne malá (blížiaca sa k nule) frekvencia inekonečná hodnota periódy v etalónovom kmitavom procese, s ktorým je spätý pojem sociálnehočasu. Odtiaľ je svojho druhu “bezčasovosť” kapitalizmu.

No existuje ešte jeden proces v živote spoločnosti, ktorý tiež môže byť osnovou etalónovejfrekvencie sociálneho času. Je to proces obnovy faktológie vedomostí, prakticky využívanýchspoločnosťou. V minulosti, v stredoveku táto PRAKTICKÁ – APLIKOVANÁ FAKTOLÓGIA postáročia nestarla. Ešte na konci 19. storočia študent, nabifliac sa všetko naraz, mohol s týmitozásobami vedomostí žiť po celý svoj pracovný život. V dnešnej dobe Japonci predpokladajú, žeaplikovaná faktológia, osvojená na VŠ, sa stáva bezcennou každých 5 – 7 rokov.

* * *

V súčasnosti frekvencia obnovy APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE vedomostí je frekvenciou,definujúcou etalónový proces sociálneho času v globálnom meradle.

* **

To nepriamo potvrdzuje nasledujúci fakt: od 2. polovice 80. rokov 20. storočia náklady naspracovanie informácií v ročnom objeme svetovej výroby prevyšujú náklady na vybavenie sférymateriálnej výroby. Zmena procesov, frekvencie ktorých sú etalónovými pre sociálny čas, prebehlapomerne rýchlo: kratšie, než za jedno storočie. Aj ona podryla základy riadenia v davo-„elitárnej“spoločnosti. Znacharstvo (slobodomurárska špička) riadilo procesy, podporujúc svoj monopol navyužívanie METODOLÓGIE a APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE. „Elite“ sa dávala chybnámetodológia a faktológia „v časti, ktorá sa jej týkala“, ktorá bola nevyhnutná pre plnenie sociálnychpovinností. „Tlupa“ vo filozofickom, metodologickom pláne bola ponechaná sama na seba, voľný časnemala a dostávala minimálnu úroveň vzdelania, nevyhnutnú na obsluhu výrobných prostriedkov.Pretože celej spoločnosti praktické faktologické vedomosti postačovali na celý život, tak otázkao metodológii, odhaľujúcej nové poznanie, proste nevyvstala. * * * Naše (VP SSSR) s ú č a s n é chápanie metodológie je obsiahnuté v Úvode a taktiež v práci“Dialektika a ateizmus: dva antagonizmy”.

* * *

Po stanovení etalónu sociálneho času, založeného na frekvencii obnovovania praktickej faktológiepoznania, sa stav kvalitatívne zmenil. Faktológia sa stala bezcennou a neprítomnosť v spoločenskomvedomí metodológie osvojovania si novej praktickej faktológie vyústilo do krízy straty kvalityriadenia, pretože metodologicky negramotný človek, nevidiac celkový priebeh procesov v spoločnostia prírode, prijímal riešenia, ktoré rozbíjali väzby základov bytia spoločnosti v prírode. Príčinou krízyriadenia je slepota väčšiny spoločnosti k CELKOVÉMU (VŠEOBECNÉMU) PRIEBEHUPROCESOV v spoločnosti a prírode (tzv. metodologická ničota), a nie lavínovitý nárast objemuinformácií, s ktorými sa stretáva každý človek, riešiac svoje SÚKROMNÉ „problémy“, odtrhnutév jeho chybnom svetonázore od CELKOVÉHO (VŠEOBECNÉHO) PRIEBEHU PROCESOV. Pretosnaha Euro-Amerického konglomerátu vyjsť z krízy „informačného výbuchu“ cestou kompjuterizáciea superkompjuterizácie ju len prehĺbi: superpočítač, hoci aj s umelou inteligenciou, je schopnýrýchlejšie než VEDOMIE človeka spracovať kolosálne množstvo informácií, súvisiace s jednotlivýmidielčimi otázkami a ich konečným súhrnom, ale sotva v najbližších sto rokoch človek dokáževytvoriť lepší agregát (jednotku) pre výskum všeobecného chodu procesov vo Stavbe sveta –

Univerze ako ten, čo už má pod lebečnou klenbou. V davo-„elitárnej“ spoločnosti sa strategickápočítačová iniciatíva (USA prijali aj takú) mení na nekonečný program protetiky vlastného intelektupri neochote ho používať. Môže riešiť mnohé dielčie problémy, no všetko, čo je späté s všeobecnýmchodom procesov, ešte dlho zostane v kompetencii ľudského intelektu.

Odhalenie obsahu pojmu sociálneho času, spojeného s frekvenciou obnovy APLIKOVANEJFAKTOLÓGIE, umožňuje nielen odhaliť príčiny súčasnej globálnej krízy riadenia, ale aj vytvárav spoločnosti reálne predpoklady pre východ z nej. Stretnúc sa so znehodnocovaním faktológie,človek pod tlakom okolo neho vznikajúcich okolností nevyhnutne prichádza k uvedomeniu sinevyhnutnosti osvojenia si METODOLÓGIE odhaľovania praktickej faktológie nového poznaniapriamo v procese svojej pracovnej činnosti. To je ekvivalentné rozšíreniu sociálnej bázy žrectva nahranice celej spoločnosti. Zvyšok je otázkou času.

Tento objektívny jav je zmenou pomeru etalónových frekvencií biologického času (založeného nafrekvencii obnovy generácií ľudí) a sociálneho času (založeného na frekvencii obnovy praktických –aplikovaných vedomostí a návykov). Frekvencia obnovy praktických návykov a poznatkov od druhejpolovice 20. storočia prevýšila frekvenciu obnovy generácií. Následkom toho svet stíha meniť svojobraz nie jedenkrát počas života jednej generácie. V takých podmienkách logika sociálneho správania(mravnosť, motivácia správania sa, etika), vytvorivšia sa na začiatku expanzie biblickej civilizácie,vedie nie k takým výsledkom, ako pri predchádzajúcom pomere etalónových frekvencií sociálneho abiologického času, keď nezmeneným svetom prechádzali mnohé generácie.

Lavína rozčarovaní bude v dôsledku toho narastať a v nej sa sami zničia mnohí, tupo privŕžení kstarej logike sociálneho správania. Tí, ktorí sú schopní vziať seba – svoj osud do svojich rúka prehodnotiť prebiehajúce deje i svoje rozčarovania, sformujú novú logiku sociálneho správania,v ktorej nájde svoje vyjadrenie nová morálka – mravnosť, etika, sociálna organizovanosť.

Zmena procesov, udávajúcich etalónové frekvencie sociálneho času, je ekvivalentná konceptuálnejneudržateľnosti Biblie a Talmudu, s ktorými sú všetci spokojní na rozdiel s od nich odvedenýmiškandálnymi „Protokolmi sionských mudrcov“. Nie je dôležité, kto je ich autor; nie je dôležité, žev histórii 20. storočia sa vo všetkých krajinách udalosti vyvíjali v súlade s celkovou schémou,vysvetlenou v Protokoloch. Dôležité je to, že mechanizmus sionisticko-internacistickej expanzie,ktorý je v nich opísaný, skôr garantuje vo vzniknuvších podmienkach samozničenie ľudstva, nežzavŕšenie expanzie majiteľov biblického projektu.

Tendencie k lavíne podobnému rastu objemu informácií v epoche vedecko-technického rozvojaa rozšíreniu vrstvy ľudí, disponujúcich metodologickou kultúrou (objektívne rozbíjajúcou davo-„elitarizmus“), vedú v perspektíve k vojne koncepcií na úrovni 1. – 3. priority zovšeobecnenýchzbraní, medzi nadžidovským prediktorom a jeho expanzii sa protiviacimi blokmi.

Neudržateľnosťou, bezmocnosťou cieľovo orientovanej globálnej koncepcie nadžidovskéhoprediktora je strata riadenia na prvých pozíciach plnej funkcie riadenia. Je to dlhodobá a trvalá stratariadenia. Ak ekologickú krízu ešte možno, hoc by s veľkou námahou, považovať jednoducho za pádkvality riadenia pri zachovaní celkovej kontroly nad chodom procesov v globálnom meradle, takvytvorenie jadrových zbraní spolu s prepuknutím tendencií ku konceptuálnej samostatnosti tuv Nemecku, tu v ZSSR tu v Japonsku je prvým zvonením, naznačujúcim, že je čas opustiť biblickúkoncepciu davo-„elitarizmu“ v sionisticko-internacistickom prevedení v globálnom meradlea rozpracovať niečo životaschopnejšie a radostnejšie.

Objavenie sa jadrových a iných druhov genocídnych zbraní s veľkou ničivou silou a s vysokourýchlosťou účinku tiež kvalitatívne zmenilo situáciu a je ekvivalentné strate riadenia nadžidovskéhoprediktora. Špičky – elita slobodomurárstva celkovo po tisícročia nikdy nebola rukojemníkom davualebo nejakých sociálnych skupín, ktoré neboli znacharmi.

Pri existencii niekoľkých konceptuálne samostatných centier riadenia v globálnej spoločensko-ekonomickej formácii nemôžu byť genocídne zbrane s vysokou rýchlosťou účinku používané ani navydieranie zdravo mysliacich. Vytvárajú totižto štatistickú predurčenosť vzniku konfliktu s ichpoužitím, v dôsledku chýb personálu štábov a zlyhaní činnosti technických prostriedkov spracovaniainformácií v systémoch ministerstiev obrany. Najväčšie nebezpečie súčasnosti tkvie v „náhodnom“,

t.j. štatisticky predurčenom BEZCIEĽNOM začatí vojny s použitím genocídnych zbraní. Účelová(cieľavedomá) vojna aj s použitím genocídnych zbraní potrebuje čas na prípravu a nemôže sa začaťz dôvodu „vlastnej – sebeckej“ iniciatívy ani jednej z krajín, kde je slobodomurárstvo. Cieľavedomávojna s účasťou základných veľmocí konglomerátu sa môže začať iba so schválením vyššiehoslobodomurárstva.

Avšak vojna „po chybe“ je neriaditeľná a nepredvídateľná. A pri dnešnej úrovni rozvoja zbraní jejnajpravdepodobnejším výsledkom je globálna katastrofa kultúry alebo globálna ekologickákatastrofa, ktoré neušetria ani vyššie slobodomurárstvo.

Okrem vojny, v podmienkach, keď konkurencia a úrok, ako dva biče, šľahajú podnikateľa, sabezpečnosť výroby pre personál a životné prostredie odsúva vo väčšine prípadov až na poslednémiesto. Preto tragédie jadrových ponoriek „Trasher“, „Komsomolec“, „Kursk“, priemyselnékatastrofy v Bhópale, Černobyle a im podobné sú štatisticky predurčené s dostatočne vysokoupravdepodobnosťou samotným davo-„elitarizmom“ aj bez diverzií a intríg nepriateľov, hoci právetakéto objekty sú najviac lákavé pre vykonanie diverzných – sabotážnych akcií. T.j. nadžidovskéznacharstvo sa prvykrát v histórii terajšej globálnej civilizácie stalo rukojemníkom davu.

Ale aj vojna „podľa plánu“ v súčasných podmienkach je vec takisto ťažko predpovedateľná.Je známe, že „neutrálne“ Švajčiarsko sa počas niekoľkých storočí vojen nezúčastňovalo. Ale

analýza informačných a finančných tokov, vedúcich cez Švajčiarsko počas francúzsko-pruskej vojnyv r. 1870, počas prvej a druhej svetovej vojny a jeho úloha v príprave kádrov revolucionárov prevšetky európske revolúcie a menšie štátne prevraty od 18. do 20. stor.; sústredenie svetových bánkv spojení s najnižšou úrovňou sociálneho napätia v jeho DAVO-„ELITÁRNEJ“ spoločnosti; vspojení s výlučne „čistou“ výrobou, hovoria o jeho osobitej úlohe v systéme riadenia Euro-Amerického konglomerátu. Osobitne zdôrazňujeme riadenie vojen. Švajčiarsko, vďaka svojej„tichosti“, sa javí najvhodnejšou štátnou základňou pre pobyt prediktora konglomerátu. Od starovekujednym z najdôležitejších princípov vojny je útočiť na centrá riadenia. Preto je štatistickypredurčené, že v prípade jadrového konfliktu za účasti Euro-Amerického konglomerátu niekto budepokladať za účelné nezabudnúť ani na „neutrálne“ Švajčiarsko, počom vyplesne megatonovounáložou Ženevské jazero na jeho okolie. Ak sa toto dovtípia, tak povolenie Generálneho štábu sinebudú pýtať, zvlášť, keď Generálny štáb stratí dôveru počas bojových akcií. Jadrových zbraní je ukaždého v arzenáloch nadbytok – o jeden cieľ naviac, o jeden menej – neveľký rozdiel. Domyslieť sito môžu aj príslušníci ozbrojených síl samotného konglomerátu: oni v jadrovej vojne tiež „nemajúčo stratiť“, s jej začatím už naisto všetko stratia.

Predpokladajme, že jadrová vojna nevyvolá globálnu ekologickú katastrofu, a že ju celú je možnévyhrať. Pri rozhovoroch o cestách dosiahnutia víťazstva v jadrovej vojne sa kvôli historickejneznalosti a negramotnosti v oblasti sociálnej psychológie a teórie riadenia obyčajne zabúda naoneskorovanie kapitulácie ozbrojených síl a ich jednotlivých jednotiek vo vzťahu ku kapituláciivlády. Jednotlivé jednotky japonskej cisárskej armády na Filipínach kapitulovali až v 60. rokoch.Posledná loď spojencov antihitlerovskej koalície bola potopená nemeckou ponorkou v auguste 1945:t.j. po prehliadke víťazstva a 3 mesiace po podpísaní bezpodmienečnej kapitulácie Nemeckom.

Dnešná atómová ponorka nesie 16 – 24 rakiet s oddeliteľnými bojovými hlavicami, s možnosťouich individuálneho navádzania. Ak sa „stratená“ strategická raketová ponorka počas úspešne vyhranejjadrovej vojne náhle „objaví“ po pol roku od jej skončenia, tak je to ekvivalentné jadrovémuBlitzkriegu (bleskovej vojne)*, ktorý nikto neočakáva, ku ktorému nikto nie je pripravený, a na ktorýsa nebude koho dopýtať. A hoci je to nezmyselná, ale predsa len pomsta víťazovi. A takáto akciamôže byť takisto vopred predpísaná Generálnym štábom „porazenej“ strany.

Okrem toho, vedecko-technický rozvoj zjednodušuje a zlacňuje výrobu všetkého a všade. Preto samôže jadrová zbraň časom objaviť v rukách nielen štátov, ale aj mafií. Ako transportné prostriedkymožno využiť nielen vojenskú techniku, ale aj autá, motorové člny, jachty, súkromné lietadlá a pod..K tomu ešte zostáva pridať prognózu jadrovej zimy v prípade začatia jadrovej vojny. Aj keď je neistá– mýlna pri dosiahnutej úrovni rozvoja zbraní, tak „progres“ vo veci tvorby nových vzorov zbraní

nevyhnutne vedie k tomu, že Zem sa stáva tesnou pre vojnu s použitím novších prostriedkova nevydrží ju.

V davo-„elitárnych“ sociálnych systémoch nevyhnutne bežia preteky v zbrojení na úrovni 6. až 4.priority zovšeobecnených zbraní. Preteky v jadrovom zbrojení sú len ich časťou a zákonitýmvýsledkom rozvoja technokracie v davo-„elitarizme“. Ak by si prediktor–korektor Euro-Americkéhokonglomerátu uchránil riadenie, tak by sa musel postarať o zmenu koncepcie globálneho rozvoja eštedo toho momentu, ako energia výzbroje davu alebo „elitárnych“ skupín davu, bude schopná BEZJEHO VEDOMIA vyvolať minimálne globálnu katastrofu kultúry.

Schválenie vytvorenia jadrových zbraní bolo dané USA prostredníctvom A. Einsteina,kontrolovaného sionistami, z dôvodu pochybnosti vyššieho slobodomurárstva o porážke Nemecka.V Nemecku sa viedli práce na vytvorení jadrovej zbrane a v prípade jeho úspechu vo vojne so ZSSRmalo Nemecko vysoké šance, po zavŕšení prác na atómovej bombe, sa dostať spod kontrolykonglomerátu.

Víťazstvo ZSSR, v spojení so získaním konceptuálnej samostatnosti, vyvolalo snahu do vyššíchtajomstiev nezasvätenej „elity“ USA realizovať jadrový monopol, čo hrozilo vyviesť globálnyhistorický proces vo veľmi krátkom čase spod kontroly vyššieho slobodomurárstva, pretože úspechUSA vo vojne nebol zaručený.

Odtiaľto aj obvinenie manželov Rosenbergovcov v USA zo špionáže v prospech ZSSR, prípadKlausa Fuchsa, prípad Peňkovského v ZSSR, utajené miesta biografie A. D. Sacharova a ďalšiepodobné manipulácie v globálnom rozsahu s jadrovo-raketovou informáciou nanajvýš odrážajú úsilienadžidovského prediktora uviesť preteky v zbrojení do rovnovážneho režimu predtým, ako „medenéprilby – zelené mozgy*“ z „elity“ sa zamerajú na ovládnutie sveta z vlastnej iniciatívy v snahe v čonajkratšej dobe využiť svoj monopol na „superzbraň“. Hoci preteky v raketovo-jadrovom zbrojení poodstránení Stalina a obnovenie konceptuálnej podriadenosti ZSSR Západu umožnili spustošiťnárodné hospodárstvo ZSSR, jednako rovnovážny režim vzájomnej „špionáže“ v zbrojných pretekoch– to nie je obnovenie riadenia konglomerátu v globálnom rozsahu, ale iba oddiaľovanie katastrofy dobudúcnosti: počítačová automatizácia vyvádza systémy riadenia ozbrojených síl ako celku spodkontroly človeka (prediktora) mierou rastu akčnej rýchlosti strategických zbraňových systémov.Zlyhania v práci počítačových systémov, jak v dôsledku narušenia činnosti technických prostriedkov,tak aj chybami programátorov, sú štatisticky predurčené. Stávkou v tejto nezmyselnej „rulete“ ježivot ľudstva. R. McNamara – minister obrany USA v rokoch vietnamskej vojny – dokonaleoboznámený s priebehom pretekov v zbrojení, no neoboznámený s vnútornými silami a riadenímv globálnom historickom procese, nazval svoju knihu: „Cestou chýb ku katastrofe“. Možno preto, žev nej neuviedol koncepciu východu z globálnej krízy, ktorá svojou podstatou je krízou straty riadenia.

V podstate, je to v americkej tlači odraz toho faktu, že nadžidovské znacharstvo fakticky splynulos davom a stalo sa rukojemníkom jeho expanziou zrodeného rastu energetického vyzbrojenia ľudstvaa predovšetkým jadrových zbraní. Žrectvo sa predtým nikdy nestalo rukojemníkom davu. A východzo situácie krízy riadenia nie je v dohodách vojenských špecialistov a politikov, ale vo vytvoreníudržateľnej globálnej koncepcie rozvoja VŠETKÝCH NÁRODOV, a nie tých alebo oných, čímsi„vybraných“ pre nejaké ciele.

Ako ukazuje analýza možností, marxizmus, orientovaný na svetovú socialistickú revolúciu,odzrkadľoval snahu nadžidovského prediktora zavŕšiť koncentráciu riadenia v globálnom rozsahus jednorázovou zmenou globálnej koncepcie rozvoja. No historický osud marxizmu núti k záveru, žetento „silný manéver“ sa na konceptuálnej globálnej úrovni riadenia ukázal ako nie úspešný,ale chybný, a len zhoršil situáciu, pretože práve filozofia „čistého“ materializmu stimulovalavýskumy v oblasti prírodných vied, zákonite privedšie k vytvoreniu nebezpečných technológiía jadrových i raketových zbraní92. Na filozofickej úrovni všetky problémy raketovo-jadrovej technikyboli riešené už koncom 19. – začiatkom 20. storočia. Do životnej praxe toto všetko zaviedliintelektuálne silní degeneráti z davu, nezamýšľajúc sa nad osudom ľudstva. Ale predovšetkým

92 A hlavne – marxizmus ukázal davu rozdiel medzi dogmatickou a metodologickou filozofiou. Následkom tohosa aktivoval proces transformácie časti davu na akcieschopné žrectvo.

„zvrátenie“ „žrectva“ odobrilo takýto druh výskumu. Neúspech sociálnych premien na osnovemarxizmu je zákonitým následkom príťažlivosti jeho ideí sociálnej spravodlivosti v kombinácii s jehoabsenciou teórie riadenia spoločnosti, jeho výrobou a prerozdeľovaním v období kapitalizmua v prechodnom období k socializmu, „vylepšených“ poriadnym dielom antinárodného sionistickéhointernacizmu, prítomného v systéme v tichosti. Marxizmus-leninizmus v jeho kanonickom tvarenezabezpečuje východ z krízy davo-„elitarizmu“. Fakt odstránenia Stalina93 a zmena koncepcierozvoja v ZSSR po jeho smrti hovorí o nechápaní vo vyšších úrovniach slobodomurárstva anadžidovského prediktora nebezpečia davo-„elitarizmu“ v jeho ďalšom rozvoji pre všetko živé naplanéte. Sotva bolo účelné aj odstránenie prezidenta USA J. F. Kennedyho.

Súčasné rozhovory o „mesiášovi“, „antikristovi“, nejakom Emanuelovi, narodenom a obrezanomv Izraeli v r. 1962, môžu len odrážať prípravu nadžidovského prediktora k v poradí ďalšiemu pokusuo zmenu globálnej koncepcie rozvoja ľudstva.

V súčasnosti globálna ekologická kríza a genocídne zbrane, rozliezajúce sa po svete, hovoriao strate riadenia v konceptuálnej skupine (úseku, centre) pri realizácii plnej funkcie riadenia Euro-Amerického konglomerátu. V globálnom rozsahu sa kríza absencie jedinej koncepcie rozvojaprehĺbuje snahou aktivizovavších sa Východoázijských, a predovšetkým regiónov koránickej kultúryvo svojom rozvoji o konceptuálnu samostatnosť od nadžidovského prediktora. Udalosti v Perzskomzálive sú len začiatkom týchto procesov.

Dlhodobá strata riadenia v konceptuálnom centre pri realizácii plnej funkcie riadenia (minimálnedlhodobá strata kvality riadenia) hovorí o narušeniach v činnosti nadžidovského prediktora-korektora,až po jeho degradáciu do programovo-adaptívnej schémy riadenia, pri ktorej je nemožná zmenakoncepcie (i riadenia) bez vonkajšieho zásahu.

To, čo je v súčastnosti známe o organizácii znacharských hierarchií staroveku (jedného z druhovmafie), umožňuje vyčleniť rad faktorov, ktoré mohli viesť k takému typu degradácie.

Mnohostupňovitosť zasvätenia do znalostí vyšších úrovní hierarchie viedla k tomu, že s určitouinformáciou sa človek stretával nie v detstve, kedy je maximálna sviežosť prijímania informácie a citlivosť duše, ale v zrelom veku, kedy určitá inercia (zotrvačnosť) myslenia, neústretovosť k novýmznalostiam, zadávaniu otázok, postihuje ľudí aj s veľmi vysokou kultúrou myslenia. (Inercia –zotrvačnosť myslenia sa odlišuje od konzervativizmu, pretože konzervatizmus predpokladáneschopnosť odvrátiť sa od starého, a inercia myslenia predpokladá neschopnosť samostatne získaťnový pohľad na známe a neznáme).

Prítomnosť „hermetických“ učení, predurčených pre vnútorné používanie v hierarchii,zapisovaných v inotajoch a predávaných v strohých termínoch vedeckých a filozofických kategóriíVÝLUČNE ÚSTNE, viedlo k „zabúdaniu“ hierarchiou celkovo zriedkavo v praxi používanýchznalostí a pokazeniu obsahovej časti inotajov pri mnohonásobných výkladoch.

Činnosť tohto faktora bol prehĺbená zničením stacionárnych dlhodobých archívov informácií:chrámov cudzích kultov, knižníc a pod., v počiatočnom štádiu žido-kresťanskej a následnemuslimskej expanzie.94 Zmiznutie vierohodných, chronologicky dôsledných letopisov spravilo„neviditeľnými“ nízkofrekvenčné procesy, na pozadí ktorých prebiehali všetky ostatné.

Dominancia fonetickej písomnosti, pri úplnom vymiznutí typov písomností, priamoodzrkadľujúcich činnosť predmetno-obrazového PROCESNÉHO myslenia, viedla v Euro-Americkejcivilizácii k znehodnoteniu zmyslu správ pri synonymickom prepracovaní textov, podaniach,prekladoch, skracovaniach a pod. a navyše vytvárala podmienky, v ktorých rozkvitlo prázdnetáranie, nenesúce žiadnu predmetno-obrazovú informáciu.

93 V diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ J. V. Stalin hoci aj používal marxistický lexikón,v podstate vyniesol nad marxizmom smrteľný príhovor (rozsudok), pretože navrhol preskúmať pojmový aparátmetrologicky neopodstatnenej nesprávnej marxistickej politickej ekonómie, operujúcej prakticky nezmerateľnýmikategóriami: „základný a nevyhnutný pracovný čas“, „nevyhnutný produkt a nadprodukt“ a pod.

94 Okrem toho, počas celej písomnej histórie, bola prítomná úmyselná „čistka“ a falzifikácia archívnychmateriálov.

Mnohé staroveké učenia vyžadovali odstránenie osôb zo žreckej a vyššej štátnej činnosti, ktorénemali telesnú úplnosť a celistvosť, aby faktor zmrzačenia, narušujúc nejaké stránky normálnerozvinutej prirodzenej psychiky, sa neprejavoval vo výsledkoch takejto činnosti. Obrezanie – to jezmrzačenie. Ak v procese splývania znacharstva so židovskou verchuškou – špičkou znachari na tozabudli a stali sa obrezanými, tak týmto podkopali svoj potenciál rozvoja nervového systému.

Okrem toho, do 20. storočia prediktor vládol, súdiac podľa všetkého, iba čiastkovýmišpecializovanými verziami teórie riadenia, pojmovo a terminologicky navzájom izolovanýmia predurčenými na kontrolu každej zo sfér života davo-„elitárneho“ sociálneho systému.

Dlhodobý monopol na akúkoľvek činnosť vedie k nekritickému prijímaniu výsledkov tejtočinnosti. Osobitne sa to týka výsledkov, podmienených nízkofrekvenčnými procesmi, ktorýchpozorovanie je sťažené hlavne „krátkou pamäťou“ (letopisy zničili) a skostnatelou filozofiou, slepouk týmto procesom.

Čo hralo väčšiu úlohu a čo menšiu – to je druhoradá otázka. Ale hierarchia znacharov, mafia, sanachádza vždy pod vplyvom týchto faktorov a kvôli informačnej vzájomnej uzavretosti úrovníorganizácie je odsúdená na stret s faktorom tlaku prostredia. Na reakciu naň jej štruktúra nie jeprispôsobená a nemá potrebnú informačnú podporu. V tom prípade je pravdepodobná strata riadeniaohľadom rýchlosti – akčnosti počas vypracovania reakcie na faktor. Možná je zvratná i nezvratnástrata riadenia.

Ak analyzujeme priebeh globálneho historického procesu, tak môžeme vydeliť minimálne jedentakýto faktor, ktorý bezprostredne vykazuje vplyv na úspešnosť činnosti prediktora-korektora, ktorýje nositeľom konceptuálnej moci. Prognostická činnosť vo vzťahu k spoločnosti je v mnohompodmienená predstavami o čase všeobecne a o sociálnom čase predovšetkým, hoci tento fakt môžebyť aj MIMO OKRUHU POJMOV tých, ktorí sa ňou zaoberajú, aj keď sú prognózy úspešné. Akobolo skôr poukázané, v 19. – 20. storočí prebehla dvojnásobná zmena procesov, na frekvenciáchktorých je založený pojem sociálneho času, a okrem toho sa zmenil pomer etalónových frekvenciíbiologického a sociálneho času.

Celá koncepcia expanzie medziregionálneho centra riadenia sa formovala (v tajnosti pred davom)a pilovala stáročia v podmienkach, keď etalóny sociálneho času boli založené na prirodzenýchprírodných cykloch a dĺžka obnovy spoločensky významných návykov obsiahla čas života mnohýchgenerácií. Ako výsledok žido-kresťanskej expanzie sa sformoval medziregionálny Euro-Americkýkonglomerát. Svetonázor davo-„elitárnej“ časti obyvateľstva konglomerátu je založený na Biblii, v jejprekladoch určených pre dav. Kozmogónia knihy Genesis je v týchto prekladoch primitívna.Originálna kozmogónia knihy Genesis v ivrite (starohebrejčine)* pripúšťa mnoho výkladov sozreteľom na existenciu niekoľkých kľúčov hláskovania textu, zapísaného pomocou 22 spoluhlásokbez použitia samohlások. Ona je dostupná podľa miery chápania iba rabinátu a vyššiemuslobodomurárstvu, z pohľadu ktorých nižšie slobodomurárstvo, židovské masy a všetci gojimovia súproste len davom, zbaveným, ako by ich ani nebolo, filozofickej kultúry a predstáv o globálnomhistorickom procese.

Ale aj v samotnej Biblii ani príroda, ani spoločnosť nestoja, ako kontinuálne vzájomne vloženéprocesy. Z tohto hľadiska Biblia – to je skôr určitý kaleidoskop logiky, ale nie PROCES, pretožečlovek klame a podvádza sám seba pomocou abstraktno-logického myslenia, čo bol aj jedenz hlavných cieľov tvorcov Biblie. Biblia zasieva v spoločnosti kaleidoskopický idiotizmus, priktorom sa svet premieňa na kaleidoskop roztrieštených izolovaných faktov, narušuje sa celostnosťvnímania úplnosti a detailnosti vzájomnej vloženosti procesov v Stavbe sveta – Univerze.Kaleidoskopickým idiotizmom sú v rôznom stupni postihnutí všetci: aj jej agenti, oddaní biblickejkoncepcii, aj vykladači, aj im bezmyšlienkovite dôverujúci poslucháči.

V termínoch teórie riadenia toto všetko zodpovedá úplne nízkej rezerve udržateľnostisupersystému podľa rozdielu jeho elementov a štruktúr v procese fungovania informovanostiv porovnaní so skúsenosťou supersystému ako celku.

Mechanizmus straty riadenia v konglomeráte prebieha nasledovne. Vyladená žido-kresťanskáexpanzia stabilne pracovala stáročia, ale rýchlosť rozšírenia sféry (regionů), kontrolovanej na

svetonázorovej úrovni (prvá až tretia priorita všeobecných zbraní), bola nedostatočná. Zmenaetalónových procesov, s ktorými je spojený pojem sociálneho času, sa ukázala neočakávanoua nepochopiteľnou pre dav Euro-Amerického konglomerátu i jeho prediktora. V dôsledku vysokéhokontrastu rozdelenia v davo-„elitarizme“ sa včas nepodarilo skorigovať globálnu koncepciu rozvojaexpanzie konglomerátu v súlade so sociálnymi a prírodnými procesmi, aktivizovavšími sa od druhejpolovice 19. storočia. Vznik tendencií ku konceptuálnej samostatnosti, konkrétne Japonska, Číny,ZSSR, celkovo muslimského a arabského sveta a v perspektíve Indie a Afriky, prehĺbilo globálnukrízu riadenia. Východu z krízy bráni hlavne privŕženosť k biblickým SVETONÁZOROVÝMtradíciam siono-internacistického davo-„elitarizmu“ „elitárnych“ tlúp davu v Euro-Americkomkonglomeráte.

Tým, ktorí trvajú na tom, že je zachované udržateľné riadenie v Euro-Americkom konglomerátepodľa plnej funkcie riadenia, navrhujeme odôvodniť, akú účelnosť pre nadžidovského prediktora máaktivizácia procesov, vyvolavších ekologickú krízu a urobivších celé davo-„elitárne“ ľudstvorukojemníkom štatistických predurčeností nesankcionovaného (neodsouhlaseného) vzniku„excesov“ s genocídnymi zbraňami veľkej sily a vysokej rýchlosti účinku a štatisticky predurčenýchregionálnych i globálnych priemyselných – technogénnych katastrof.

* * *

Zvaľovať toto všetko na „prišelcov“ je nepresvedčivé, pretože civilizácia, schopná vyjsť dootvoreného kozmu, musí mať vedecko-technický potenciál, dostatočný na to, aby očistila pre sebaplanétu v kratšom termíne, než to umožňuje urobiť globálny historický proces davo-„elitárneho“ľudstva, v ktorom svetonázor, založený na Biblii je katalyzátorom technicko-technologickéhoprogresu, plodiaceho samovražednú technokraciu – nevoľníctvo – podriadenosť ľudstva technike. Aksú prišelci aj prítomní v konceptuálne konfliktnom riadení v globálnom historickom procese, tak ajv tom prípade sa ľudia budú musieť konceptuálne vyhraniť – vyjasniť si to, v akej spoločnosti chcúžiť. Po tomto sa miešanie do záležitostí Zeme, ak je a bolo v minulosti, v mnohých smeroch činnostistane nemožným.

* **

Ale strata riadenia podľa plnej funkcie v danom prípade nie je sprevádzaná stratou riadenia vprogramovo-adaptívnej časti plnej funkcie riadenia. Z toho dôvodu Euro-americký konglomerátprejavuje aktivitu v Latinskej Amerike, Afrike, Perzskom zálive: pokúša sa rozložiť ZSSRa integrovať jeho úlomky do „CELOEURopSKEHO domu“, kde všetci okrem rasy biblických pánovbudú šábesgójimami a pod. Ľudstvu je vnucovaná neudržateľná koncepcia rozvoja, čo hovorí o plnejdegradácii prediktora Euro-Amerického konglomerátu.

Konglomerát sa zmenil z ľudského spoločenstva na dezintegrovaného biorobota v tom zmysle, žeprogram jeho správania sa je fragmentálne porozdeľovaný po dušiach jeho nepremýšľajúcehoobyvateľstva.

V osnove konceptuálnej moci (hoci aj ohraničenej ideológiou) ľubovoľného národa leží jehovidenie sveta, vedomá i nevedomá kultúra príjmu informácií z Objektívnej reality, kultúra myslenia,uloženie a prenos informácií. Na videniach sveta, ktoré sú vlastné súčasnému ľudstvu, leží pečaťsvetových relígií. Preto pre analýzu perspektív vzťahov Euro-Amerického konglomerátu s najviacaktívnymi a silnými blokmi Ázie je nevyhnutné mať predstavu hoci len o základných odlišnostiachvidení sveta, formovaných dominantnými relígiami.

Biblia je jediné písmo, stavajúce človeka proti prírode. Už prvá kapitola knihy „Genesis“ kladiečloveku úlohu: „a nech vládnu nad morskými rybami, aj nad nebeským vtáctvom, aj nadzvieratami, nad dobytkom, aj nad celou zemou, i nad všetkými hadmi, plaziacimi sa po zemi“.Orientácia na „vládnutie“ nie je podporená propagandou vedomostí o tom, ako „vládnuť“ v súlades biosférou Zeme, Kozmom a Bohom. Preto, aby sme nerúbali konár, na ktorom sedíme, a aby koniec

Biblie zodpovedal jej začiatku, po Zjavení Jána (Apokalypse) na poučenie všetkým následovníkomoboch zákonov by mala byť zapísaná pohanská „Rozprávka o Zlatej Rybke“ od A. S. Puškina,v ktorej sa biblickému ľudstvu v podobe Stareny, v plnom súlade s knihou Genesis, zachcelo byťvládcom mora, a aby samotná Zlatá Rybka bola u neho v službe.

Biblia stavia proti človeku Boha: veď iba na obraz a podobu bol stvorený človek. Vzhľad, formaje, a obsah? – temné dielo...

No a žalostné podoby nie sú si rovné v očiach „boha“: „synovia Izraela“, fyzicky i mravneskaličení v Sinajskom „pochode“ a následne Talmudom, sú akoby povýšení nad svetom ako rasapánov.

A nič, okrem rozkladu Ľudskosti Biblia nenesie: o tom hovorí jak celá história i súčasnosťbiblickej civilizácie, tak predovšetkým aj historická skúsenosť Ruska. Oponovanie tomu jekaleidoskopickým idiotizmom v ružových okuliaroch, nespôsobilým sa pozrieť na celostnosť svetatakého, aký on je v živote, a nie v spisoch biblických „humanistov“. V osnove biblického videniasveta leží inverzia priorít vo vektore cieľov, vnesená do židovstva počas sinajského „pochodu“naviazaním mu odlišného od celoľudského chápania Dobra a Zla. Inverzia Dobra a Zla – to je hlavnétajomstvo Biblie. Marcus Aurelius tvrdil, že je NEROZUMNÉ SI MYSLIEŤ, ŽE ZLÍ NETVORIAZLO. V spojení s Euro-Americkou civilizáciou to znamená: je hlúposť si myslieť, že ňou zrodenéhrozby životu ľudstva nespoznateľne vznikli samé od seba, a Biblia i somári, zvrátivší Tóru(zhodnotenie na základe Koránu95) existujú len tak samo sebou.

Vo všetkých relígiach sú posvätné písma, dané ich bohmi a prorokmi, a sú kanonizované výkladysvätých písiem. Biblia je unikátne sväté písmo: ona jediná, autoritou božského zjavenia, vyhlasujeprávo po stáročia utláčať iných a právo ľudí „panovať“ nad prírodou.

Všetky ostatné, nebiblické sväté písma: islamu, hinduizmu, budhizmu sú oslobodené od takejtopomätenosti. Vykorisťovacie potreby vládnucej verchušky (špičky) spoločenstiev, kde prevládajútieto vierouky, sú podporované nie priamo božskými zjaveniami, ale kanonizovanými výkladmi,selektívne citujúcimi zjavenia a potápajúcimi nimi vybraté úryvky myšlienok zjavení v ichmnohovravnosti.

Vo výsledku vlastne božské zjavenia proste miznú v druhotných výkladoch a komentároch a„svätosť“ komentárov i komentátorov začína zatieňovať svätosť božských zjavení. Poslednýmmasovým príkladom takéhoto druhu je: “Bhagavad-Gítá, taká aká je“ Šrílu Prabhupáda, rozširovanápo celom svete Medzinárodnou spoločnosťou vedomia Krišnu (Hnutie Haré Krišna)*. Veľký kapitálUSA a Kanady v počiatočnom momente podporil činnosť Šrílu Prabhupáda s propagandou jehoučenia v štátoch konglomerátu. Jedinú hlbokú príčinu takejto podpory možno uvidieť v davo-„elitárnom“ rozdelení súčasných krišnaistov: „elita“ – patriaci k reťazi parampary, dedičneodovzdávajúcej učenie ústne a dav – masy nových „krišnaistov“, ktorých pasie „elita“. To navonoktrocha pripomína vzťahy rabinátu s masou židov. Ale existuje aj vnútorná podoba. Medzi komentármiv „Bhagavad-Gíte, taká aká je“ sú aj také: „...obchodník, pri všetkej svojej počestnosti, je niekedyprinútený skrývať svoje príjmy, aby zostal v biznise a z času na čas sa musí uchýliť k operáciam načiernom trhu. To všetko je potrebné a nevyhnutné. Rovnako tak, šudra, nachádzajúci sa v službáchu hlúpeho pána, musí plniť príkazy pána, a to aj keby to nemal robiť. Nehľadiac na tieto nedostatky,človek musí aj naďalej plniť jemu predpísané povinnosti, lebo ony vyplývajú z jeho vlastnejprirodzenosti... Ak sa nejaká profesionálna činnosť vykonáva za účelom uspokojenia NajvyššiehoPána, všetky ujmy, chyby, vlastné tejto činnosti, sa odstraňujú.“ („Bhagavad-Gítá, taká aká je“, str.783). To jest, profesionálny banditizmus v mene Pána je svätý. Vzpierať sa, že na mysli sa maloniečo úplne iné, netreba. Ak pod portrétom komentátora sú slová: „Jeho Božská milosť“, tak „milosť“je povinná odhadnúť – predvídať, na rozdiel od prostého smrteľníka, akú bude mať jeho slovoodozvu a neplodiť takéto dvojzmyselnosti.

A pre porovnanie mienky rabinátu na analogické otázky. Talmud, „Baba kama“, str. 113:„Oklamať jeho (gója) je dovolené“. V Talmude sa taktiež dávajú odporúčania pre prípad súdneho

95 Súra 62:5(5) : “Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, a oni ju neniesli, sú podobní oslovi, ktorý nesie knihy.Ošklivá podoba ľudí, ktorí pokladali za lož znamenia Boha! Boh nevedie nespravodlivých ľudí!”

konania, ak nemožno dať za pravdu židovi v spore s gójom ani na základe židovských zákonov, anina základe zákonov štátu: „...pracuj proti gójovi, vymýšľaj si na neho, ako učí R. Ismail.“ – R. Akiba,jednako len, radí neuchyľovať sa ku lži, aby sa nepohanilo Božie Meno, ak bude žid prichytený prilži. – Glosa (výklad), urobená k tomuto listu: „Meno Božie sa nezneuctí, ak si gój nevšimne, že tyklameš.“ (I. B. Pranaitis: „Kresťan v židovskom Talmude“, Petrohrad, r. 1911, str. 18, 19).

* * *

Ako je z toho vidieť, aj rabinát, aj „elita“ Hare Krišna spievajú dueto a, je vidieť, dobre sa zladili.Jedna zo strán činnosti Medzinárodnej spoločnosti vedomie Krišny je talmudizácia „Bhagavad-Gíty“v procese jej importu na Západ pre dav, unavený z Biblie. Obsah je jeden a ten istý, ale komu sa viacpáči exotický východný obal, tomu vyššie slobodomurárstvo a rabinát dajú súhlas ochutnať i„východnú exotiku“. Ruskí „krišnaisti“ nie sú výnimkou. Zachováva sa hlavné: ovčan zostávaovčanom bez ohľadu na to, či tvrdí: „Otče náš, ktorý si...“ alebo „Haré Krišna...“. Hlavné je, abyovčan sám nepremýšľal a nestal sa Človekom.

* * *

Celkom iný uhol pohľadu na svet a človeka v ňom majú predbiblické relígie Ázie. Starovekýindický brahmanizmus splodil budhizmus i dnešný hinduizmus. Hoci v každom z nich sú vlastnéprúdy, v určitom stupni navzájom protirečiace, aj tak nesú rad fundamentálnych ideí spoločných prevnímania sveta v Ázii.

Spoločné je učenie o prevteľovaní duší ľudí, reinkarnácii. Život v ich chápaní je neprerušenýnekonečný proces striedania nových vtelení duší, ľudského „ja“, v nových materiálnych telách.Z pohľadu budhizmu telo a psychika človeka sú tiež procesy a neexistuje nemenné „ja“. A základnátéza budhizmu stojí v tom, že každý človek môže dosiahnúť osvietenie už na tomto svete, v tomtoalebo v nasledovných životoch, ako to spravil Budha. A v každej živej podstate – existencii prebývaBudha. Takým spôsobom, obraz sveta budhizmu je celostný proces, v ktorom všetci majú právo naexistenciu a všetko je rovnakej kvality ako Boh a meniace sa „ja“ človeka by sa malo snažiť pozeraťna všetko prebiehajúce z pozície večnosti, stojacej nad ilúziou materiálneho sveta, meniaceho sav čase.

„Bhagavad-Gítá“ tiež rozpráva príbeh o nekonečnom počte vesmírov, v ktorých prebiehaživot, ktoré sa rodia a zomierajú, a ktoré sú rovnaké v určitom zmysle s Najvyšším Bohom. Dušačloveka je večná a nezničiteľná, a v každej duši prebýva Najvyšší Pán ako Vyššia osobnosť alebo„nimi zosobnené Absolútno“, v závislosti od interpretácie prekladateľov a komentátorov. Duša saprevteľuje do nových tiel v súlade s karmou, ale nasledujúc pokyny vierouky má plnú možnosťpretrhnúť reťaz karmických dejov a vrátiť sa k svojmu prvotnému pôvodcovi – Najvyššiemu Pánovi– nezávisle na sociálnom postavení v danom vtelení – inkarnácii.

Relígie Ázie formujú v človeku systém stereotypov rozpoznávania javov vonkajšiehoa vnútorného sveta, orientovaný na pochopenie celostnosti neustále sa meniaceho sveta, v ktorom nietničoho trvalého a všetko, aj vrátane stereotypov rozpoznávania existuje ako proces.

Spoločnosť a postavenie človeka v spoločnosti sú z ich pohľadu tiež iluzórne procesy, na ktoré bysa mal mudrc pozerať rezignovane, nepociťujúc ani smútok, ani radosť. Duša musí byť spoluúčastnápokoju a veľkoleposti velikého kozmu.

Vnímanie všetkého jestvujúceho ako vzájomne vložených procesov viac zodpovedá Objektívnejrealite, ako biblický kaleidoskop nemenných, navzájom protichodných danností.

Niečo podobné učeniam Ázie, otvorene propagovaných pre všetkých, na Západe existuje iba vpred väčšinou uzavretých tajných učeniach slobodomurárskych rádov. Preto davo-„elitarizmus“biblického Západu v ideáli slobodomurárskej verchušky je večne existujúca dannosť zhora. Davo-„elitarizmus“ spoločnosti v Ázii je procesom, v ktorom teoreticky niet duší väčšmi „bohomvyvolených“ a menej „bohom vyvolených“. Úroveň kontrastnosti davo-„elitárneho“ rozdelenia Ázieje definovaná sociálnymi tradíciami jej národných kultúr a rozvojom spoločenského zjednotenia

práce v nich. Ale tento davo-„elitarizmus“ z pozície jej relígií je len okamihom vo večnosti a nie jeniečím nemenným, a tým viac predpísaným Zhora: zmenia ľudia svoju karmu – aj davo-„elitarizmus“sa zmení iným spoločenským usporiadaním, viac zodpovedajúcim novej karme. Svetonázorovéhozdôvodnenia davo-„elitarizmu“ božskými zjaveniami svätých písiem ázijských relígií niet. Je lenzdôvodnenie účelného vzťahu – postoja k prebiehajúcemu stavu davo-„elitarizmu“ v komentárocha zjaveniach.

Kam sa dostala večná duša: do davu alebo „elity“ – to je dočasná epizóda, ktorú je nutné pretrpieťako ošklivý sen, ak je zlý, ale ak dobrý, tak podľa možnosti nevytvárať ošklivé sny pre okolie.A matéria reálne patrí Bohu.

Z kaleidoskopu Biblie vyplývajú učenia o „bohom vyvolenosti“ a „neplnohodnotnosti“ národov, o„prvotnom hriechu“, „umrtvovaní tela“ a hlavne: priame a nepriame zákazy na osvojenie si genetickypodmieneného potenciálu rozvoja človeka, t.j. všetkého toho, čo je na Západe známe ako rôznorodéjógy Indie, wu-šu a tibetská medicína, karate, ninja. Sústredenie tohoto všetkého do Ázie ještatisticky predurčené obsahom svätých písiem a tradícií relígií, rozvinuvších sa z pohanstvaa šamanizmu prirodzenou cestou, a relígií Západu, umelo vytvorených nadslobodomurárskýmznacharstvom s cieľom podpory svojho monopolu na tie druhy činnosti, ktoré v Ázii v princípe bolisvetonázorovo otvorené všetkým sociálnym skupinám. „Kladivo na čarodejnice“ zbytočne stavajú doprotikladu s duchom kresťanstva: Starý Zákon nie jedenkrát vyžaduje vyhladenie „volchvov“,„veštcov“, „prorokov“ a „jasnovidcov“, t.j. tých ľudí, ktorí si osvojili svoj potenciál rozvoja vo väčšejmiere, ako ich okolie, a z ktorých zďaleka nie všetci boli v skutočnosti satanistami. V knihe„Numeri“ Mojžiš (kap. 11) vyjadril túžbu: „Ó, keby všetci v národe Hospodinovom boli prorokmi,keby Hospodin zoslal Ducha Svätého na nich!“ Ale na toto by starovekí židia museli prijaťvodcovstvo Zhora, sprostredkovane cez Mojžiša, a nie ho odvrhnúť („Numeri“, kap. 14). Vtedy byich 40 rokov nevodili po púšti, kŕmiac bezplatnou „mannou“, a nevnútili by im niesť po svete úžeru aúčtovnú knihu, zameniac nimi Zjavenie Zhora, orientujúce všetkých ľudí na osvojenie si potenciálurozvoja, a nie na kšeftovanie a otrockú prácu v žido-kresťanskom rozdelení spoločenskej činnosti.Duchu Zjavenia prevracajúcej Biblie by viac zodpovedalo zobrazenie postavy „Mojžiša“ s účtovnýmiúčtami a nie s „kamennými doskami Zjavení“. „Sejúci slovo seje...“ hlása Evanjelium podľa Marka.Slovo bolo zasiaté v písmach relígií Západu i Východu. Je známe: „Čo zaseješ – to aj zožneš!“ Vpísmach Východu vyrástli kultúra myslenia, riadenie psychiky a fyziológie človeka podľa jehovlastnej vôle a oveľa vyššia úroveň osvojenia si geneticky podmieneného potenciálu človeka.V spoločenskom živote sa to odráža v tom, že vysoký profesionalizmus kuchára, porcujúcehovypitvané zviera, je hodný kráľovskej úcty, a táto úcta je odzrkadlená aj v písomných zdrojoch.Profesionalizmus zametača je nevyhnutný pre spoločnosť rovnako, ako aj profesionalizmus vyššíchpolitikov a dokonalosť spoločensky prospešného profesionalizmu je v očiach ľudí rovnocenná.

Ani jeden národ Ázie nezmizol z tváre Zeme. A zaostávanie v technike za Západom dohnaloJaponsko za 100 rokov, Južná Kórea za 40 a všetky ekologické problémy neboli u nich tak výraznéa dlhodobé ako v Európe a Amerike.

Biblia zotrela z povrchu Zeme národy Austrálie, oboch Amerík, dokaličila Afriku i Rusko, zbavilaEuro-Americkú civilizáciu kultúry myslenia, čo aj zrodilo... extrémny individualizmus tzv.„osobností“ z davu, dve svetové vojny za jedno storočie, ekologickú krízu a urobila všetkýchrukojemníkom genocídnych zbraní a štatisticky predurčených možností vzniku technogénnychkatastrof.

Kvôli diskrétnemu – nespojitému mysleniu, ktoré vyrástlo z Biblie, Západ zle chápe Východ,ktorý myslí procesne. Kvôli individualizmu v myslení západného „davu“ Západ nie je v stave zaviesťefektívnejšie japonské formy organizácie práce, založené na komunitnom myslení.96

Východ má v budhizme (a nielen v ňom) osobitnú techniku búrania cudzích i svojich vlastnýchstereotypov vnímania a chápania sveta a môže úplne porozumieť Západu, vďaka plastičnosti svojhosystému stereotypov rozpoznávania javov a formovania ich obrazov. Okrem toho je ešte jedna

96 Fakticky – korporátnom myslení, lebo komunitné myslenie vo svojom základe má ľudský typ stroja psychiky.(Poznámka z r. 2004)

prevaha Východu: existencia písomníctva obrazného PROCESNÉHO MYSLENIA paralelnes fonetickým písomníctvom. Hieroglyfika robí myslenie disciplinovaným, lebo sťažuje rozmývaniepojmových hraníc (zámerné i neúmyselné). Takto sú Japonsko a Čína jediné dva veľké štáty, ktorýchobyvateľstvo je v princípe OBOJGRAMOTNÉ, na rozdiel od gramotného ľavou hemisférou mozguobyvateľstva Euro-Amerického konglomerátu. Z tejto príčiny proces informačnej obmenyv konglomeráte plynie pomalšie a s väčšími chybami pri hre s lexikálnymi formami, čo jev hieroglyfike reálne nemožné. Hoci osvojenie si hieroglyfiky, z pohľadu Európana, je ťažká vec, aleje celkovo odôvodniteľná a osvedčená pre spoločnosť pri veľkých objemoch ňou spracovávanejinformácie.

Jediným kritériom dokonalosti toho alebo iného videnia sveta je zbiehavosť (konvergencia) reálnev živote prebiehajúcich procesov s prognózami, sformovanými na jeho základe. Tu netreba podprognózou chápať všade vyhlasované proroctvo, ktoré sa plní, a mudrc, predpovedajúci udalosti, akokatastrofické pravidlo (pozri Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia), prichádza potom k národu soslovami: „Veď ja som predpovedal...“ Vierohodnosť prognóz na základe videnia sveta sa môžeprejavovať nepriamo, takmer nebadateľne, v procese SAMORIADENIA spoločnosti, akoneprítomnosť porúch riadenia a katastrof kultúry, pri ktorých sa stráca kontinuita kultúry národa,podstúpivšieho katastrofu kultúry. Udržateľnosť SAMORIADENIA spoločnosti hovorí o tom, žeriadiace riešenia, ktoré potenciálne môžu vyvolať katastrofu kultúry spoločnosti, sú zavrhované jehosystémom riadenia. Otázka o vierohodnosti prognózovania, ktorá je základom oddeľovaniapotenciálne nebezpečných riešení, vo všednom každodennom vedomí spoločnosti nevzniká, pretoževšedné vedomie spoločnosti si hlavne pamätá naplnivšie sa negatívne prognózy.

Ak by Trójania poslúchli rady Kassandry, tak by Trója, možno, stála dodnes. Keďže trójska vojnaby sa v tom prípade nekonala, tak dav by hneď zabudol doporučenia, sprevádzajúce proroctvo, nopamätajúc si „nevyplnivšie sa“ proroctvo, pohanil by kňažku „nízkou kvalifikáciou“, ktorá vie len„prorokovať“ nešťastia, ktoré sa nevypĺňajú. Následne v životnom zhone by sa zabudlo aj menoKassandry, aj samotná epizóda s proroctvom o nenastavšej vojne a zničení Tróje. Ako je známe,trójsku vojnu sprevádzala epizóda s proroctvom Laokoona: „Obávajte sa danajcov, daryprinášajúcich.“ – ale nevnímali a dreveného koňa so „špeciálnym vojskom“ sami vtiahli do mesta,zrúcajúc vlastné múry. Tak dav – jeho stádovosť – hubí vlastný názor.

Túto epizódu je prospešné spomenúť v spojení s reformami prestavby podľa direktívy Radynárodnej bezpečnosti USA 20/1 z 18.8.1948. Analógia nie je dôkaz; dôkazom je spoločenská prax.Varovania o neúčelnosti konkrétne týchto reforiem pre záujmy národov ZSSR boli aj v r. 1985, novedenie uprednostnilo zahnať mienky „konzervatívcov“ a za 5 rokov, stratiac riadenie ekonomikya ideológie, doviedlo krajinu do lístkového prídelového systému a reže, za čo je akoby vinný ešteVÝLUČNE Stalin a „stagnácia“. A vtedajšie súčasné vedenie je blaho zamerané, a preto za tentorozpad „nezodpovedá“.97

Prognózy, „proroctvá“ o nešťastiach sú pre riadenie cennejšie informácie, ako uvážené aleboneuvážené „odobrujem – schvaľujem“, pretože iba v tom prípade sa môže spoločnosť posmievať nadpredpovedateľmi nevyplnivších sa nešťastí.

Ako príklad sa obrátime k Leninovi a Puškinovi. V. I. Lenin a jeho bližší stúpenci z množstvatých, ktorí neboli siono-internacisti, boli veľmi domýšľaví ľudia. Historik N. M. Karamzin sa v PZB(Plný zborník básnikov)* spomína trikrát, a ani raz obsahovo: odtiaľ vychádza nevidenie historickýchprocesov. So slovníkom V. I. Daľa sa V. I. Lenin oboznámil až v roku 1920, odtiaľ je rečová vada.Filozofia „dialektického materializmu“ nevidí informácie: odtiaľ čiastočne nemožnosť vytvorenia vjeho termínoch teórie riadenia spoločnosti a rozkol celostnosti chápania sveta Leninom. Puškin bolpre neho „beletrista“, v PZB sa spomína trikrát, ale ani raz obsahovo. V. I. Lenin so svojimsvetonázorovým kaleidoskopom nechápal celostnosť vnímania sveta A. S. Puškina. V básni „Domček

97 “Mŕtva voda“ – bola daná na vedomie vyššiemu vedeniu KGB ZSSR a sekretariátu ÚV KSSZ ešte koncommája – začiatkom júna 1991, poldruha mesiaca pred štátnym pučom, v dôsledku ktorého sa zmenilo oficiálnevedenie. Takisto nevnímali.

v Kolomne“ A. S. Puškin dvakrát upriamuje pozornosť čitateľa, že sa jedná o alegóriu (inotaj) a„dosť veľa vtipkuje“. Pre V. I. Lenina a spol. to nebolo zaujímavé a do r. 1917 ostal inotajneodhalený. Po r. 1917 oxmanovci a cjavlovskovci, ktorí sa usadili v „spravovaní Puškina“, sa pripublikáciach „Domčeka v Kolomne“ rozhodli vydať z 54 oktáv iba 40 oktáv a vyňali epigraf: „ To jemuž, to je žena“, na rozdiel od „veľkého“ Lenina, sami revidujúc to, čo pre Puškina bolo tým, čoskrýva „bratstvo murárov“, ale čo národ musí vedieť. Dnes sa toto alegorické proroctvo, nestavšie sapodľa domýšľavosti V. I. Lenina v literatúre obyčajným „bytovým doplnkom“, chápe takto:

1

Usadni múza. Rúčky do rukávnika, Pod lavicu nôžky!...“ Všetko ide nádherne... „Teraz začnime... Žila-bola vdova“ — Nešťastná vláda Ruska. Národu a hospodárstvu hlava Korunu namiesto čepca nosila. V očkách vdovy ja uvidel som rád Celý administratívny aparát.

2 Chatrč... A v chatrči tri okná:Koruna, Pravoslávie, Národnosť. Zaplavená bola alebo spálená —Taká neznáma nám podrobnosť. Fakt ten, že, kde spočinula ona, —Dom trojpodlažný... To je čo za drobnosť? Masonstva symbol odveký —Tri poschodia. Hľa, zmysel tu aký!

3 Na prvom poschodí – učni, Poschodie druhé — “tovariši” — podmajstrovia, Posledné — majster. Tí sú vzdialení —Pred nikým „neodkrývali” peria. ON — pochopil. A z jeho ruky K ich domu98 v Rusku nedôvera. Poét sa nahneval — dychtí, aby v ňom Všetky poschodia zachvátilo ohňom!

4 Paráša... Páša... Pašenka... — Národ,Ktorý kŕmi všetkých i odieva, Hospodárstvo nepokojné spravuje, Národ to — ruský — Grékyňa naznačuje.Osobitú pokoru nepestuje, Po nedeliach kostol navštevuje. I Viera tam Ivanovna nevídaná —Ako Viera ruských v Boha i Cára!

98 Správnosť tohto variantu prečítania inotaja sa následne prejavila v smiešnych výsledkoch účasti volebnéhobloku „Náš dom Rusko“ vo voľbách do Štátnej dumy (ruský parlament)*.

5

Či nespomenieme si na osemnásty rok?Ďaleko od prestolu, na Urale, Vtedy krvavý prskol „guľomet Jurovského“ v Ipatievskom podvale, Romanovcov vykoreniac rod...Tam veď nie«rod», ale Vieru postrieľali!Dom Jeľcin zboril... Nuž, bol taký prípis,I kto by povedal: «Nemáš pravdu, Boris!»

6

Tie strofy rozkrývať ja nezberám´s, Kde Puškin taje času otvára. A čo tam za gardista-čiernofúz Pod oknami ruskými prechádza sa? Pritisneš ho – uteká, ako zbabelca kus,Popustíš – čiernym tieňom znova mihotá sa? A tu ja čas náš podvediem — Z oktávy na dekádu prejdem.

* * *

Áno... Čierny anjel – nie hlupák je: Pokiaľ všetci súdia a riešia, On rúca... rúca Po brvienku... dokiaľ podkrovie Nepadne hrudou mnohotonnej. Rozbíjajúc sväté obrazy, I u madony pochovanej Do prachu nepadnú slzy...V ničotnom napätí čaká, Dvetisíci rok maznáčika...

7

A hľa, grófka. Neľahká dáma. Načo je básnikovi? Na chybku? Všeho tu dosť: hrdosť i clivota, A dokonca Dostojevského v nadbytku. Ona na Pašu pozerá zvysoka, No jej nie cudzie sú milosti pokusy... — Naozaj v dáme nepoznáš ty Rodnej inteligencie črty?

8

Kuchtíčka Fiokla... Táto zdarma (Závideniahodné je kuchtíčkine vytrvalstvo) Bez sluchu, biedna... a, možno, i uma Rusi slúži: to je kresťanstvo, vlastne – ideológia sama, Spojivšia i čas, i priestranstvo,

V roku Októbra kuchárka umrela, Akoby ani nežila!

9

Za ňou žialil kocúr Vaska «najviac zo všech». Áno... finančných kocúrov vtedy pritisli—V sedemnástom, keď prišiel úspech, Ktorí k «susedom» neutiekli—Všetkých šikanovali, nepovažujúc to za hriech… Im, pravda, na krk aj svoji dýchali. I budovali pre svojich vidinu akože bláhPaláce, fabriky, bane i… GULAG.

10

Ako bude bez ideológie vdove? Národ, vzhliadni na Západ! Za hranicou -Tam varí sa čo-to v hlave Z Feuerbacha, Hegela i Nietsche. «Bež, kuchárku hľadaj, môj svet, Aby nebola len darebnicou! » Pokiaľ vdova-vláda spala, Paraša do domu kuchárku privádzala.

11

A hľa, charakteristika jej -То jest ideológiou nadutou, Ktorá vlúpala sa v bytie, Takmer ako aj kresťanstvo, – silou: Prišla, zosadla, sťa plemä havranie, A s ušatou vyporiadala sa s Rusou, Hoc hlava vravela jej tiež: «Nelez do inflácie –priratávať nesmieš»

12

To presolí, to rozvarí. То strašnú represiu vytvorí, То Ladogu, to Volgu znečistí, То severné rieky opačne nastaví, То zrazu tovarov výrobu zastaví, То hrádzu na „radosť“ Petrohradu postaví... Všade uškodí alebo podvedie – Liet sedemdesiat už národ sa s ňou bije…

13

U nás je nepokoj. Poradíme si s ním? «Ako ťa volať?» – «Á, Maura». – Toť odsúdenie! Všetci vedia: Maur – bol Marxov pseudonym! Naozaj básnik predpovedal pomenovanie?

Naozaj šesťkrídly serafím Jemu šepol – potomkom pre poučenie? Tak alebo nie tak – na to odpovede niet, No s Maurou my žijeme desiatky liet!

14

Náhoda, poviete? No keby jedna! Vezmite dielo s «Ruslanom a Ľudmilou», Prečítajte, ako je unesená Nevesta strašnou, nechápanou silou. V Ľudmile – je i krása stelesnená, I, básnikovi milá, mravnosť krajov. A ktože je zlodej, utiekol s nevestou mladou? Veď tenže Karlo (Maura?) s bradou!

15

Dcéra i vdova: národ i moc v kriku jest – Vyšli na žobrotu... Robiť perestrojku. Im Maura sľúbila tortu upiecť, Vystrojiť hody... po našom – opičku. I tu vdova odhodlá sa zo strachu riecť, Vraj, aby sme nespadli v mozgomyčku?Či neokradne ruka Maury-„majsterky“,A či s tým nezmizne za pahorky?

16

Ach, biedna naša ruská dolina i les! Ropa, uhlie, plyn... Rukou sme mávli, dobre! Akýže vás na porážku predal bes? Kto kradne všetko, horliac nemilosrdne? Kto, prevracajúc peniaze v zlata lesk, Náhli sa zdrhnúť na Západ bezohľadne? Čitateľ môj! Hľa, Puškina pečať: Prorokoval on – nám treba odpovedať!

17

A tak, vdova, od Pokrova-masky v spech, uvidela cez okno dievčie – Mauruša sa holí! Zmizni, duch, Náš ideál menil svoj obličaj. Pristihnutá, sukňami šuštiac, Ona beží, zabudnúc na dobrý obyčaj. A veď zdrhá, s namydlenou tvárou. No získa však pokoj ten náš národ?

18

Nepokoje v „krajoch“ i vo „vrchoch“, A žurnalisti rozpaľujú strasti. Pokiaľ ruský spí «nevoľník i padúch»,Gvardejci-čiernofúzi rvú sa k vlasti. Akoby neboli v našich poznatkoch – Od počiatku vekov trpké útoky, pasti... Znova stavajú „generátory idej“ Experiment k Vlasti mojej.

19

Teraz majú do kapitalizmu vlnu! Socializmus prekrútiac bezbožne, Stvoriac klamstiev hojne i vinu, Tu zrazu ohlasujú, že učenie je ložné! Že vlastníctvo nám v ruku vlastnú Že nám bez ich „kultúry“ žiť je nemožné… (V „Kubani“ Šafarevič pomedzi diela Pieseň zádušnú socializmu spieva...)

20

А že národ sa nejaví rýchlym byť? Národ stále pozerá do «zrkadla Paraše».To zrkadlo vie hovoriť A stále bičuje poblúdenia naše. A nedáva sa Rusi ni zjednotiť, Ani vytriezveť. Hoc sľubuje kaše, Dovážanej nám «spoza Rozmedzia». Chuť tej kaše však známa je aj pre ježa!...

21

«Načnúc pre zdravie, zhrnieme pre pokoj» Všetky diela. A perestrojku takže No Puškin je optimista v jednom riadku -On nám neporovnateľne viac pokáže Než všetky tie „reči“, čo teraz sa lejú v rieku. Nastávajúce, jak vravia, ukáže. Hádať о ňom pokiaľ budem na pozore, No zdá sa,rozhýbalo sa Rusi more!

Námietka môže byť prijatá k posúdeniu iba vo forme inej interpretácie alegórie,neprotirečivej ohodnoteniu A. S. Puškina Mikulášom I. ako najrozumnejšieho muža Ruska, ktorý sateda nebude zaoberať malichernosťami. Ak by tomu tak nebolo, tak by nebolo PRÍČIN urobiťobrezanie „Domčeka v Kolomne“ o 14 oktáv.

Dokonalosť systému spoločenského samoriadenia spočíva v nasledovnom: sú ľudia, ktoríprorokujú nešťastia, ale tie neprichádzajú, pretože hneď za proroctvami o nich sa v spoločnostiformulujú aj odporúčania, ako sa im vyhnúť a spoločnosť tieto odporúčania nasleduje. Prekultúrneho riadiča-manažéra informácia o tom, že sa proces rozvíja v súlade s vektorom cieľov

s dostatočnou úrovňou kvality, má nulový význam. Význam pre KULTÚRNEHO RIADIČA-MANAŽÉRA má upozornenie PREDIKTORA na možné odklonenie procesu v budúcnosti odvektora cieľov až za neprípustné hranice. Preto starostlivosť o stabilné fungovanie PREDIKTORA–KOREKTORA je pre KULTÚRNEHO RIADIČA-MANAŽÉRA – hlavná starosť.

* * *

Samotné „proroctvo“ nemusí ani zďaleka v každom prípade vychádzať na úroveň vedomiaa ohlasovať sa spoločnosti. Stačí, ak sa vierohodnosť prognóz prejavuje v neprítomnosti nešťastí,a o to viac katastrof straty riadenia. Táto podmienka je postačujúca, pretože prognóza vývojauzavretého systému je vždy prítomná v plnej funkcii riadenia.

Chronologická hĺbka kultúrnej kontinuity v Indii a východnej Ázii je výrazne väčšia, akov Európe a Amerike, otriasaných katastrofami kultúry raz za 200 – 300 rokov a lokálnymi stratamiriadenia oveľa častejšie. Európania toto „obnovenie“ kultúry nazývajú „sociálnym progresom“, ktorývyústil do bezduchovnosti individualistov Euro-Americkej civilizácie, pretože v katastrofách kultúrysa ničia predovšetkým výdobytky duchovnej kultúry. Technokracia sa kontinuálne zachováva, alerozvoj duchovnej kultúry po katastrofe začína takmer od doby kamennej. Aby sme sa o tompresvedčili, stačí si spomenúť na averbachovsko-meyerholdovské „proletársko-kultové hľadanie“s ich degenerovaným, človeka nenávidiacim heslom: «Zhodíme Puškina z lode súčasnosti!» a naúspechy ZSSR v industrializácii prakticky v rovnakom čase.

A ako obvykle, borci za „sociálny progres“ – jasne ľaví i PRAVdepodobnÍ, ale nie PRAVÍ, čoje plne v súlade so spôsobilosťou ku lži a sebaklamu ľavej hemisféry mozgu človeka. Nepravé dielolži ľavých sa vždy oblieka do hávu „pravdy“.

* **

Dobré úmysly, nezavedené do života sú základom pre ODSUDZUJÚCI úsudok, predkladaný„humanistom“, hoci dobré úmysly s rovnakým úspechom sa vyskytujú jak v Biblii, tak aj v ju„popierajúcom“ marxizme.

Nespojitosť – trhlina, vznikajúca pri katastrofách kultúry pri úplnosti kontinuity technokraciea kultúry myslenia, narastajúca pri opakovaní katastrof kultúry, aj vyústila do súčasnej krízy vývojaEuro-Americkej civilizácie. V porovnaní s Európou väčšia chronologická hĺbka kultúrnej kontinuityIndie a Východnej Ázie odráža, z pohľadu teórie riadenia, vyššiu rezervu udržateľnosti blokovejorganizácie riadenia, vlastnej pre tieto krajiny.

Čiastkové, lokálne katastrofy kultúry a menšie krízy a zlyhania riadenia v jednotlivých regiónochEuro-Amerického konglomerátu znižujú rezervu udržateľnosti konglomerátu ako celku, čo neexistujev regiónoch s blokovou organizáciou riadenia.

To všetko vedie k záveru, že Východ je svetonázorovo vyššie ako Západ. Osobitne sa to týkanajmä vládnej „elity“ sociálnych systémov Východu v porovnaní s „elitou“ Západu, pretože v históriiVýchodu nie je možné vypátrať časovo stálu činnosť rozbíjania celostnosti svetonázoru, podobnú tej,ktorú vedie celosvetová „profesionálna únia kamenárov súdruha Šalamúna“ na Západe. „Elita“ jevždy svetonázorovo dokaličená viac ako národné masy, pretože sa vždy stavia do opozície vočinárodu, chváliac sa vyššou úrovňou informovanosti v oblasti praktickej – aplikovanej faktológie.(A. I. Solženicyn tento jav videl, ale pomenoval ho emocionálne bičujúco a obsahovo nevierohodne –

„vzdelanovština“, zrejme preto, že v „elite“ vydeľuje ešte nejakú „elitu“, ktorá nie je„vzdelanovštinou“. Z nášho pohľadu, celý rozdiel je iba v stupni „vzdelanovštiny“: kandidát,rozmýšľajúci o „vzdelanovštine“, je sám – „vzdelanovština“ z pohľadu ešte viac „vzdelaného“akademika, no takisto zbaveného METODOLOGICKEJ kultúry). Za takýchto podmienok osvojeniesi PRAKTICKEJ – APLIKOVANEJ FAKTOLÓGIE Západu nepredstavuje pre Východ principiálneproblémy. V dôsledku svetonázorovej prevahy Východu je tam sociálna vrstva, spôsobilá niesťVEDOME konceptuálnu moc, širšia ako na Západe. Dokiaľ sa konceptuálna samostatnosť Japonskapodvedome opiera práve o unikátnosť CELOSTNÉHO SVETONÁZORU svojho národa.

* * *

Pri prechode k VEDOMEJ konceptuálnej činnosti je ešte jedna rezerva, ktorá doposiaľ Východomnie je využívaná.

Západ dnes pripomína Kaia z rozprávky Hansa Ch. Andersena, ktorý sa v paláci SnehovejKráľovny snaží poskladať z jednotlivých kúskov ľadu (kaleidoskopických vedomostí aplikovanejfaktológie) slovo «večnosť», no neovláda METODOLÓGIU. Nevie, že pre dosiahnutie úspechu vtejto úlohe treba pred «večnosť» postaviť «čelo». A večnosťou na toto intelektuálne cvičenie Západnedisponuje. Odvrátiť sa od biblického kaleidoskopického svetonázoru (náboženského aleboateistického) a získať celostný svetonázor v dostatočne prísnych abstraktno-logických lexikálnychformách – na to treba viac času, než na osvojenie si aplikovanej faktológie, pred ktorejnevyhnutnosťou teraz stojí Východ. Západ si ľahko osvojuje formy východných svetonázorov, ales osvojením obsahu to ide ťažko. Východ, hoci aj nie bez excesov (Pol Pot, červení khméri a pod.), siosvojuje svetonázor Západu bez straty vlastného.

Celostný svetonázor Východu je schopný zahrnúť kaleidoskopický svetonázor Západu do svojejmozaiky, preto je zdrojová prevaha blokov Ázie nad Euro-Americkým konglomerátom podporená ajprevyšovaním na úrovni zovšeobecnených zbraní druhej a prvej priority. Minimálne, zovšeobecnenézbrane druhej a prvej priority, prevyšujúce západné, v arzenáloch Východu sú; iná vec je, či oni budúvyužité včas a účelne. Z pohľadu teórie riadenia, bloky Východnej Ázie maju všetko nevyhnutné,aby sformovali svojho prediktora-korektora a zvíťazili v konceptuálnom boji nad nadžidovskýmprediktorom Euro-Amerického konglomerátu.

Osobité miesto zaujíma muslimský svet a Rusko, v ktorom pohanstvo existovalo vo formepravoslávneho kresťanstva. Pravoslávie a islam uznávajú zjavenia Mojžiša i Ježiša, ktoré súobsiahnuté v lživej Biblii; uznávajú slová, ale vo svojej praktickej činnosti mali vždy viac-menejrozvinuté tendencie k odmietaniu siono-internacizmu „Starého“ i „Nového“ zákona. Európu odpravoslávneho Ruska a muslimského sveta odlišuje to, že národy Stredomoria, odkiaľ začalaexpanzia civilizácie, stavšej sa časom Euro-Americkým konglomerátom, mali vo svojej históriipočiatok, rozkvet i súmrak otroctva. Korán odsudzoval otroctvo a jeden z bližších stúpencovMohameda, Beljal (Balal) bol bývalý ČIERNY OTROK. Rus sa v čase krstenia ani nesnažila vstúpiťdo otrokárskej civilizácie, lebo zem na Rusi bola do krstenia bohatá a práca más otrokov, ponižujúcaslobodných, nebola potrebná. Medziregionáli vo svojom kaleidoskope zas všetko posplietali: pečaťotroctva leží na Euro-Americkej civilizácii, a nie na Rusku. A my nepotrebujeme vypudiť zo sebaotroka, ale im je nevyhnutné vypudiť zo seba žida. Čo to znamená, pozri Slovník V. I. Daľja vdorevolučnych vydaniach99. V sovietskych vydaniach stať «Žid» medziregionáli minulých generácií

99 Ak sa pozrieme do originálneho textu “Slovníka živého veľkoruského jazyka” V. I. Daľja, tak slovo “žid” niev každom prípade nevyhnutne označuje Hebreja – Izraelitu:

«Žid, židovina, židák, židuga, m. židovka alebo židovščina, ž. židovské str., slovné spojenia: skúpy, lakomý,koristnícky, sebecký kupec. Hebrejec, nevidel si žida? – dráždia židov. Na každého laika po sedem židovinov.Ži ako brat, a obchoduj (predávaj) ako žid. Žid krstený, nie priateľ zmierený, ale vlk kŕmený. Rodom dvoran, a

vyňali: «Hebrej» a «žid» v ruskom jazyku dokonca ani synonymá nie sú. Podľa V. I. Daľja je “žid”podľa zmyslu bližšie k «zlodejovi v zákone». V danom prípade zlodeja v úplne špecifickom “zákoneMojžiša”. Hoci je známe, že nie každý «zlodej v zákone» je Hebrej, no aj nie každý Hebrej jeposlušný voči zákonu a solidárny so zákonom Mojžiša v konaní a myšlienkach do takého stupňa, žemôže byť priradený k «zlodejom v zákone».

Normálny, t.j. európsky “rytiersky” feudalizmus vyrastal z otroctva. Ak v Rusku a muslimskomsvete nebolo plnohodnotné otroctvo, ako v antickom Stredomorí, tak nemohol byť ani feudalizmus veurópskom chápaní tohto slova. Úmerne aj kapitalizmus v Európe sa líšil od ruského a ázijského.Dejiny – to je proces, ale nie slovný kaleidoskop príčinno nepodmienených danností sociálno-ekonomických formácií.

Kultúry pravoslávneho Ruska a muslimského sveta sa odlišujú od kultúr nemuslimskýchnárodov Východnej Ázie, a presne tak ani nepatria do civilizácie Euro-Amerického konglomerátu. VRusku nebolo klasické európske otroctvo, a to určilo celý nasledujúci vývoj svetonázoru, aj v islame,aj v pravoslávnom kresťanstve. V Stredomorí bola Biblia zo začiatku prijatá sociálnou spodinou a ažpotom “elitou” (aj to nie naraz, bol Nero i Julian-odpadlík). V Rusku Bibliu najskôr prijala “elita” ado konca 15. storočia ju vnucovala sociálnej spodine ohňom a mečom. Zavedenie Biblie bolosprevádzané v pravoslávii pokazením-pozmenením biblického svetonázoru zdravomyslím (zdravýmmyslením)* svätých ruského pravoslávia a národa. Proces odmietania žido-kresťanskéhointernacizmu a kaleidoskopickosti svetonázoru bežal natoľko úspešne, že po návrate z Ruska nejakýŠvéd vydal v r. 1620 knihu s názvom “Kresťania alebo Moskovčania?” A väčšina západnýchcestovateľov, ktorí sa stretávali v bohosloveckých sporoch aj s vyššími hierarchami pravoslávia vdopetrovských dobách (pred vládou Petra I.)* , zaznamenávajú ich “výmysly” v bohosloví azarážajúcu textovú nevedomosť Biblie, nehovoriac o tom, že prostý ľud ešte v 19. storočí dodržiavalpohanské obrady (pozri N. M. Nikolskij “História ruskej cirkvi”, Moskva, 1985).

Pretrhnúc otvorený rozvoj védickej kultúry pohanstva pod tlakom “elity”, svätá Rus neprijalabiblický svetonázor a svojim umom vykladala Bibliu podľa potrieb života, a hlavne “po zavŕšenídejov”. Západ pozeral do Biblie predtým, ako išiel niečo robiť. Ak Biblia protirečila ruskému duchu,tak ju proste položili na policu so slovami: “Boh odpustí” alebo Pane Ježišu, do našich diel nelez”.

Vďaka takému zdravému mysleniu vo vzťahu k “superknihe”, z ktorej Západ doteraz cucá, si Rusdostatočne uchránila celostný svetonázor a nerozpadla sa v duchu individualizmu – práv “jedinca” naúkor spoločnosti. A v celej svojej histórii sa ruský duch snažil realizovať v živote spoločnostispravodlivosť a spoločné súžitie.

Korán priamo obviňuje žido-kresťanskú vrchnosť z toho, že zo sebeckých, koristníckychdôvodov sfalšovala zjavenia Boha Mojžišovi i Ježišovi. Korán je pred znehodnotením ochránenýveršovanou formou, ktorú podľa arabských zdrojov za posledných 1 500 rokov nedokázal zopakovať

skutkami židák! Neprirovnávajte čertov k dvoranom, ale židov k Samarom.Židomor m., židomorka ž. : židovská duša alebo koristnický kupec. Židovať, židomorničať, židomoriť: žiť a

postupovať ako židomor, skrbliť; získavat kopejky vymáhaním, neplatením atď.Židukať, – sa: nadávať niekomu do židov. Židovstvo alebo židovčina: židovský zákon, spôsob života.

Židovať: byť pod týmto zákonom. Heréza židujúcich alebo sabatistov (adventistov – svätiacich sobotu)*.Židovská smola: asfalt, zemitá, kamenná, horninová fosílna smola. Židovská višňa: rastlina fisalis (machovkaperuánska)... Slobožanskí (vajatičskí) židokopi hľadali peniaze v hrobe žida.»

Ako vidíte, nič nacionálne v tejto stati nie je odzrkadlené: výlučne škaredosť, ktorá sa odsudzuje ruskounárodnou kultúrou, jak v prostredí Hebrejov („Hebrej, nevidel si žida?“), tak aj v prostredí Rusov («rodom dvoran(t.j. blahorodný: «vaše blahorodie» – štandardné normatívne oslovenie prostého človeka k dvoranovi sa chápalotak, že s dvoranstvom je spojený morálno-etický dlh byť blahým dejateľom), a skutkami židák»). A žid vovšeobecnosti – to je skúpy, lakomý, skrblivý parazit bez ohľadu na rod a kmeň (Poznámka z r. 2004).

ani jeden básnik alebo filozof. Preto pokazenia koránického svetonázoru sú vždy ako nános a ľahkooddeliteľné, pretože idú cestou opakovania písma (recitovania veršov)*, a nie jeho pokazenej formy.Korán tiež hlása spravodlivosť a spoločné súžitie ako ideál života spoločnosti. Konkrétne z tohodôvodu v Rusku do r. 1917 po stáročia nebolo nepriateľstva medzi pravoslávnymi a muslimami akospôsobu koexistencie. Národy zjednocovali nie “bajonety cárizmu”, ale blízke chápaniespravodlivosti a spoločného súžitia v jednom štáte. Národné “elity” sa medzi sebou hrýzli, to bolo ije. “Elity” stavali národy proti sebe, ale aj vtedy i dnes sú to excesy v živote národovmultinacionálnej krajiny – regionálnej civilizácie, a nie spôsob ich spolužitia.

Falanster je vynález európskeho myslenia. Preto nedoporučujeme vešať etiketu falangy na ruskýpojem súžitia ľudí na planéte, ktorý sa líši od opitej “obce-komunity” i od “kasárni”, do ktorýchdoviedli krajinu medziregionálni “socialisti – demokrati”.

Normy sociálneho správania, koránická a pravoslávna morálka sú obsahovo blízke. No rozdeľujúdva svety dogiem bohoslovia a obradnosť relígií, no to sú vonkajšie rozdiely, ktoré majú význam voblasti mimosociálnej etiky: v oblasti vzťahov ľudí s Bohom Pravdivým.

Biblii sa nepodarilo zničiť v Rusku celostnosť svetonázoru pravoslávnych a muslimov v takejmiere, ako to prebehlo v Euro-Americkom konglomeráte, hoci aj nasadila okovy rozvoju duchovnejkultúry pravoslávneho a muslimského sveta a prekážala pre spoločnosť otvorenému osvojeniugeneticky podmieneného potenciálu rozvoja človeka. Ale všetko to, čo ohromuje Západ voVýchodnej Ázii: “netradičná” medicína a špecifické druhy bojových umení – sa v Rusku, Bieloruskua na Ukrajine zachovalo z pohanských dôb v „ilegalite“ bez zbytočnej reklamy, ale aj bez želateľnéhorozvoja v kultúre národa, s dostatočne širokou dostupnosťou. “Vedmy” boli (a nie jedna vo veľkýchdedinách), bolo počuť aj o “spase” – netradičnom bojovom umení, kvalitatívne odlišnom od“klasických” a “voľných” druhov Euro-Amerického boja. Preto medziregionáli by sa nemali len takoháňať termínom “netradičný” len preto, že pri honbe za “celoľudskými” hodnotami nezostal Euro-Americkému medziregionálnemu konglomerátu čas na vytvorenie svojich vlastných tradícií,obsahovo analogických kultúrnym tradíciam voči konglomerátu oponentných blokov Ázie a Afriky.

Ale v tom, spoločnom pre všetky bloky, je aj unikátnosť kultúry pohanskej Rusi. Zem bolapriestranná a bohatá; zomrieť od hladu v krajine, kde rieky boli bohaté na ryby a lesy na zver, med aplody rastlín, bolo ťažké aj v rokoch neúrody. Tieto podmienky boli spojené s dvojako nízkouhustotou obyvateľstva: po prvé – s dostatočne veľkými vzdialenosťami osád od seba; po druhé – sneprítomnosťou stiesnenosti (nahustenia) ľudí v samotných osídleniach. Obývaná oblasť bola z juhuchránená strategickými opevneniami – Zmijovými valmi, ktoré hrali rovnakú úlohu strategickejochrany teritória ako Veľký čínsky múr, čo sa však spochybňuje niektorými historikmi100. Kultúra sapri takýchto podmienkách formovala dlhú dobu v relatívnej vysokej bezpečnosti od vonkajšíchnájazdov a pri krajne nízkej frekvencii vnútorných konfliktných situácií v dôsledku neexistenciekonkurencie pri využívaní prírodných zdrojov. (Podobné blahodárne podmienky mali patrne už lenindiáni dnešnej Kanady a severu USA.) Podmienky, v ktorých sa formovala pohanská Rus,napomáhali vzniku kultúry s veľmi veľkou hĺbkou identickosti vektorov cieľov jej čiastkovýchsociálnych štruktúr a elementov.

Nízka hustota obyvateľstva stavala človeka do podmienok, pri ktorých informačná obmena vkultúrnej pospolitosti dávala dostatok času pre zdokonaľovanie informačného prostredia jednotlivýchosídlení. Človek, rozvíjajúc sa od narodenia v informačnom prostredí obyvateľstva s nízkou úrovňousociálneho napätia a pri pomerne slabej informačnej výmene s druhými osídleniami, takisto malpodmienky, v ktorých sa formovala stabilnosť celostného vnímania vonkajšieho i vnútorného sveta.Genotyp sa podriaďoval najstabilnejším podmienkam tlaku prostredia pri zmenách generácií. To

100 Najmä L. N. Gumiljov

všetko určovalo prevládanie nízkofrekvenčných sociálnych procesov a vysoký prah odvetnej reakciekonaním na vonkajší podnet, ktoré boli vlastné ruskej kultúre ako celku v priebehu vekov. Navonoksa to prejavovalo ako “spomalenosť” a vnútorne – ako ďalekoidúca dôkladná kvalita v snahe robiťvšetko raz a navždy. Reč je o kultúre národa, a nie o kultúre “vládnucej elity”, ktorá vždy chcela preseba urvať “nevyhnutné” prakticky okamžite. Touto snahou “elity” národ neraz trpel, ale aj “elita”neraz dostala svoje; aj od národa, aj od “despotov”, ktorí sa vo svojom “despotizme (reálnom alebozdanlivom) snažili upevniť moc a rozšíriť štát, a pri všetkých svojich reálnych i zdanlivých hriechochv tejto snahe nachádzali v ruskom národe podporu.

Osobitosti vzniku kultúry pohanskej Rusi určili aj charakter ruskej expanzie: predchádzajúcevpisovanie (začleňovanie do celku)* prevládalo nad rozbíjaním cudzích sociálnych systémov aintegráciou ich fragmentov. Ruská expanzia dorazila v priebehu stáročí do Kalifornie, o čom doterazhovorí názov Fort Ross – Ruská pevnosť. S pôvodným obyvateľstvom Ameriky sa vzťahy vytváralitiež na osnove princípu ľudského súžitia. Konkrétne z toho dôvodu Rusko zachovalo a nechalo vyrásťpod svojou ochranou všetky národné kultúry, ňou integrované do bloku. A z toho dôvodusedemdesiat rokov po revolúcii z r. 1917 má kto obviňovať Rusov zo šovinizmu, parazitizmu,okupácie. No Prusi, Lužickí Srbi, kmene pobaltských Slovanov nemôžu obviniť Nemecko z ničohopodobného preto, lebo boli vykántrení a ponemčení počas jeho expanzie. Aj indiáni Kalifornie takistonemôžu prehovoriť o rozdieloch ruskej “okupácie” a anglosaskej puritánskej genocídy. Čo sa týkasamotnej expanzie – procesu koncentrácie riadenia výrobných síl ľudstva –, tak to je najdôležitejšíčiastkový proces v globálnom historickom procese. Obviňovať kohokoľvek z toho, že nasledujeprirodzenosť dejín je hlúposť. Iná vec je, aké konkrétne prostriedky sa pri tom používajú. Formovanieglobálneho systému riadenia spoločenstiev a ich výrobných síl je v technickej civilizácii dejinnánevyhnutnosť.

Hlavné je len to, aby sa v tomto procese neničili regionálne a národné systémy riadenia. Tejtopožiadavke proces ruskej expanzie vyhovel. Proces expanzie Euro-Amerického konglomerátu tútopožiadavku vždy odmietal a ODMIETA, pretože integrácia ľubovoľného regiónu do tohtokonglomerátu vždy vyúsťuje do stáročnej tragédie (100-ročné vojny, 30-ročné vojny, vyhubeniepôvodných obyvateľov troch kontinentov a pod.).

* * *

Skôr (v predchádzajúcich textoch)* bol uvedený pojem zovšeobecnených zbraní a prostriedkovriadenia. V súvislosti s práve uvedeným o osobitostiach Ruska a konglomeráta, ešte raz zdôrazníme,že všetky skôr vymenované prostriedky vyzerajú ako zbrane, pri pohľade zvonku na odporujúce si,vzájomne bojujúce spoločenstvá ľudí. Pri pohľade zvnútra ľubovoľného spoločenstva, bez ohľadu nakonfrontácie, všetky zovšeobecnené zbrane vystupujú ako zovšeobecnené prostriedky riadenia sozachovaním poradia ich priorít. Je očividné, že plná funkcia riadenia sa vo vzťahu k sociálnemusystému zabezpečuje celým súhrnom týchto zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Ich rýchlosťvzrastá od prvej k šiestej priorite, preto v súlade s pojmami o silných a slabých manévrochzovšeobecnené prostriedky riadenia nižších priorít zodpovedajú silným manévrom v sociálnomsystéme a prvých priorít – slabým manévrom. Ešte raz pripomíname, že „sila“ a „slabosť“ manévrovz pohľadu teórie riadenia nie je spojená s pojmom „efektívnosti manévru“, ale iba s parametrami,charakterizujúcimi dynamiku procesu riadenia.

* * *

Do roku 1917 sa riadenie v bloku Rusko zabezpečovalo nasledovným spôsobom:

I. jednotné ozbrojené sily a služby štátnej bezpečnosti – 5. a 6. priorita zovšeobecnenýchprostriedkov riadenia;

II. jednotný ekonomický priestor s jedným finančným systémom – 4. priorita;III. pluralizmus ideológií – zastúpené všetky svetové relígie a ich základné prúdy s

množstvom siekt – 3. priorita; IV. národné eposy národov a intelektuálna filozofia a sociológia – 2. a 1. priorita.

Je potrebné vysvetliť úlohu eposov a ich vzťah s vedou v danom kontexte. Epos, podľa všetkého,je v dejinách každého národa prvý kultúrny jav, v ktorom je vyjadrené národné sebauvedomenie,základné etapy dejín vytvárania národa, jeho svetonázor. Svetonázor národa formuje v epose systémpredstáv o Dobre a Zle, Spravodlivosti a mravných cestách obhajovania Dobra a Spravodlivosti. Eposje celostný a všetky tieto problémy rieši v umeleckých formách alegórií a v súhrných obrazochhrdinov a druhých postáv, a nie v abstraktno-logických kategóriach sociologickej vedy, ilustrovanejreálnymi i domnelými faktami biografií historických postáv. V drvivej väčšine prípadov, ako nositeľZla, v epose vystupujú súhrnné obrazy, ktorých zlostnosť správania nie je spojená s cudzím etnickýmpôvodom. Cudzí etnický pôvod získava nejaký význam iba v epose národa, utláčaného etnickycudzími dobyvateľmi.

* * *

Eposu je vlastné iba uvedomenie si vlastnej národnej kultúry. Ani nacionalizmus, ani nacizmus sav epose nenachádzajú. Tu a ďalej sa pod nacionalizmom chápe uvedomenie si jedinečnosti vlastnejkultúry v kombinácií s odmietaním jedinečnosti a významu iných národných kultúr pre ľudstvo. Podnacizmom sa chápe zničenie cudzích kultúr a (alebo) národov, ktoré ich vytvorili.

* * *

Opätovne k problémom, riešeným v epose v umelecko obrazných formách podania, sa národobracia, keď sa objavujú sociologické vedy: filozofia (bohoslovectvo), história, ekonomické vedy.Epos – to je celonárodné kultúrne dedičstvo, rodiace sa v podmienkach neprítomnosti triednehorozvrstvenia spoločnosti, a potom existujúce po stáročia aj v triedne antagonistickej spoločnosti.Veda sa vytvára v podmienkach rozvinutého spoločenského zjednotenia práce a triednehorozvrstvenia spoločnosti. Tou sa zaoberajú predstavitelia vládnucej “elity” – sociálnej vrstvy, najviacinformovanej v oblasti aplikovanej faktológie celospoločenskej úrovne významu, ale v tom istomčase aj metodologicky najbiednejšej a v tej alebo onej miere nakazenej “elitárnou” domýšľavosťou,ktorá ju zbavuje celostnosti a úplnosti svetonázorového chápania. V podmienkách biblickejcivilizácie je “elita”, aj vo väčšom stupni v porovnaní s národom, dokaličená úmyselným biblickýmrozbitím celostnosti svetonázorového chápania. Nacionalizmus a nacizmus plodí “elita” vo svojejsociologickej vede, v snahe rozširovať sféru poberania monopolne vysokej ceny za produkt riadiacejpráce za hranice národnej spoločnosti alebo štátu.

Nacizmus a nacionalizmus, splodený Bibliou, je jeden prejav toho, že Starý zákon nie jestarohebrejský epos, ale plod uvažovania profesionálov. Biblický nacizmus je mnohostupňový:

I. po prvé – je to úroveň národných “elít” v regiónoch konglomerátu; II. po druhé – je to úroveň nadnárodného siono-internacizmu, spravujúceho nacionalizmus a

nacizmus regionálnych “elít”, pričleňujúc ich k regulárnemu slobodomurárstvu anacionálno-“elitárnym” rádom;

III. po tretie – je to prvotný kozmopolitický “elitarizmus” nadžidovského znacharstva.Viditeľnosť všetkých troch poschodí v rôznych obdobiach historického vývoja bola rôzna,

ale v tej alebo onej miere boli vždy prítomné. Táto trojposchodovosť biblickéhointernacizmu je upevnená aj organizačne v štruktúre slobodomurárskej pyramídy:

1. — 33. stupeň zasvätenia — prístupný národnej elite; 1. — 66. stupeň zasvätenia — pre celý “bohom vyvolený národ”; 1. — 99. stupeň a možno aj vyššie — pre rabinát a nadžidovského prediktora.

Vyššie stupne zasvätenia sú pre každú z kategórií prístupné iba pri disciplinovanej spolupatričnostipredkov k tomuto systému. Všetko toto v súhrne zabezpečuje výlučnú udržateľnosť biblickéhonacizmu po stáročia, avšak za podmienky: pomer etalónových frekvencií biologického a sociálnehočasu je taký, že cez nemenný kultúrne a technologický svet bezmyšlienovite prechádza niekoľkogenerácií.

V pomerne autonómnych regiónoch s blokovou organizáciou riadenia môže “elita” taktiež upadaťdo nacionalizmu a nacizmu. No tieto pády nemajú udržateľný stáročný charakter a sú len epizódami vdlhodobom dejinnom vývoji blokov. V tom čase základom existencie konglomerátu a rozvoja jehoexpanzie bol nadnárodný siono-internacizmus a kozmopolitický “elitarizmus” nadžidovskéhoprediktora, z času na čas podporovaný regionálnym nacizmom niektorých z národných “elít”.

K momentu zavŕšenia obnovy národného hospodárstva ZSSR po 2. svetovej vojne 20. storočiaprebehli veľmi vážne zmeny vo vzťahu k zovšeobecneným prostriedkom riadenia v bloku Rusko(ZSSR). Zmizol pluralizmus ideológií: hlavná časť obyvateľstva, dospevšieho po r. 1917, nezávislena sociálnom a národnom pôvode, s dôverou prijímala marxisticko-leninské učenie o socializme akomunizme. To objektívne pracovalo na zväčšení hĺbky identickosti vektora cieľov v bloku.

Národné eposy a národný system života boli rozbité v rokoch 1920 – 1930 pod tlakomantinárodných ideí, obsiahnutých v medzinárodnom (tzv. internacionálnom101) socializme marxizmu-leninizmu – trockizmu. To znižovalo hĺbku identickosti vektorov cieľov v perspektíve obrodenianárodných sebaidentifikácií národov krajiny. Očividne, súc si toho vedomý, J. V. Stalin, zahajujúcboj s siono-internacizmom, prijal tézu o tom, že obsahom socialistická kultúra musí byť podľa formynárodnou. Avšak vedenie po Stalinovi realizovalo politiku antinárodného “socializmu”.102

Veda, vrátane aj spoločenskej, prestala byť údelom “elitárnej” inteligencie. Prístup k jejMETODOLÓGII a APLIKOVANEJ FAKTOLÓGII získali REÁLNE predstavitelia všetkýchsociálnych skupín: triednych, národných i iných, ale v rôznej miere. Po prvé – existovalo ohraničeniena obnovu samej seba dorevolučnou “elitárnou” inteligenciou. Po druhé – aktívna účasť siono-internacizmu v zvrhnutí historickej štátnosti Ruska zabezpečila štatisticky prednostný prístup kvyššiemu vzdelaniu židom, čo však nepredstavovalo nebezpečenstvo pre budovanie socializmu, zapodmienky perspektívneho vytvorenia konceptuálnej samostatnosti riadenia v plnej funkcii riadenia vbloku Rusko (ZSSR).

Ak nebudeme v spojení s týmto skúmať otázku o konceptuálnej samostatnosti riadenia, takmusíme vyvodiť záver, že od r. 1917 do r. 1953 sa blok Rusko (ZSSR) dostal na vyššiu úroveňrozvoja, zabezpečiac jednotu zovšeobecnených prostriedkov riadenia na všetkých šiestich prioritách.

Ale davo-„elitárne” rozdelenie spoločnosti sa zachovalo a národné kultúry utrpeli veľkú ujmu. Akprihliadneme na jav davo-„elitárneho“ rozdelenia spoločnosti, ktoré je základom vonkajšiehovmiešavania sa do procesu spoločenského samoriadenia podľa plnej funkcie riadenia (t.j. oveľa širšie,ako len konceptuálna samostatnosť), tak aj tak sa zvýšila úroveň organizácie riadenia v porovnaní s

101Otázka k „milovníkom latinčiny“: prečo „internacionalizmus“ a nie „multinacionalizmus“ alebo„polynacionalizmus“ ? (Poznámka z r. 2004).

102 Práve na tejto pôde sa po rozpade ZSSR povstal nacizmus regionálnych „elít“ v bývalých republikách ZSSR.

dorevolučným obdobím, pretože bolo odstránené množstvo ideológií (t.j. pluralizmus názorov) areálne panovala jediná ideológia. A okrem toho bolo skoncované s právne uzákoneným, davo-„elitarizmom” stavovského usporiadania, ktoré bolo v ruskom impériu do r. 1917.

Hoci marxizmus dal v princípe všetkým členom spoločnosti METODOLOGICKÚ filozofiu, noekonomicky úspešne rozvíjajúca sa davo-“elitárna” spoločnosť ju nepoužívala a s nespochybniteľnoudôverou nasledovala vodcu a vládnucu chuntu. Preto 1. a 2. priorita, neosvojené davo-“elitárnym”myslením, boli nielen zovšeobecnenými prostriedkami riadenia spoločnosti, ale aj zovšeobecnenýmizbraňami, obrátenými proti samotnej spoločnosti. Bolo to v dôsledku osobitého špecifika marxizmu,nepredpokladavšieho oboznámiť marxistov s reálnymi znalosťami, nevyhnutnými pre riadenie životaspoločnosti ako celku a jednotlivých sfér jej činnosti.

To sa prejavilo zničením národných eposov a tvorivého dedičstva VÝRAZNÝCH NÁRODNÝCHumelcov všetkých druhov umenia, uzavretím chronológie dejín do r. 1917 pred širokými masami (N.M. Karamzin sa nevydával do r. 1987; V. O. Kľučevskij sa vydával s obmedzeným nákladom103);prekrútením faktológie dejín v celej, prezretiu dostupnej hĺbky minulosti; odstránením z obehu prácdorevolučných sociológov, ekonómov, filozofov; najtvrdšou cenzúrou a človeka nenávidiacimidopisovaniami a falzifikáciami v sovietskych vydaniach tvorivého dedičstva A. S. Puškina, F. I.Tjutčeva, F. M. Dostojevského a iných, nielen ruských osobností kultúry, vytvorením systémuvzdelávania, zámerne orientovaného na odstránenie z okruhu záujmov učiacich sa historicko-filozofických a sociálnych otázok, čo vyvolávalo nevoľnosť a ospalosť študentov už len privyslovení slov “filozofia”, “sociológia”, “história KSSZ104”. Z toho dôvodu systém vzdelávaniaformoval nadvládu kaleidoskopického svetonázoru, nespôsobilého k chápaniu sociálnych procesov vnajvzdelanejších kruhoch spoločnosti, bez čoho je nemožná výchova generácií, zodpovedných vsvojom živote za celonárodné a všeľudské dielo.

Po r. 1953 všetky tieto faktory naďalej fungovali, ale na posilnenie úspechov v davo-“elitárnom”rozdelení sovietskej mnohonárodnej spoločnosti sa k nim pridali nové:

I. alkoholická genocída predovšetkym voči slovanským národom a vidieckemuobyvateľstvu;

II. prechod na päťdňový pracovný týždeň s osemhodinovým pracovným dňom, ktorý zhoršilpodmienky výchovy dorastajúcej generácie v rodine v porovnaní so šesťdňovýmpracovným týždňom a sedemhodinovým pracovným dňom a skráteným pracovným dňom vsobotu (pracujúci rodičia musia mať dennodenne čas na to, aby vnikali do toho, ako rastúich deti).

Tieto dva faktory zmenšili počet ľudí, ktorí mohli každodenne zostať triezvi osamote so svojimimyšlienkami, čo napomáha formovaniu celostnosti svetonázorového chápania a objektívne pracuje narozšírení sociálnej bázy konceptuálnej moci vnútorného prediktora-korektora bloku Rusko (ZSSR).

Existoval a existuje jav, ktorý možno nazvať URBANISTICKÁ GENOCÍDA – sústredenieobyvateľov do megapolisov, ktoré odtŕhajú ľudí od prirodzeného prírodného prostredia. Vurbanistickej genocíde je ešte jeden zvláštny jav: budovanie obydlia, vylučujúceho normálnybezkonfliktný život 3 – 4 generácií pod jednou strechou, hoc len jednej vetvy rodiny. To je priamacesta rozbíjania celostnosti svetonázoru, antagonizácie spoločnosti, ničenia kultúrnej kontinuitygenerácií. Podstata je v tom, že iba vo veľkej rodine niekoľkých generácií sa pred dieťaťom objavujú

103 Následkom nedostupnosti historickej vedy, historici-beletristi boli jedni z najčítanejších: V. Jan, V. Pikuľa viac vedecký L. N. Gumilev boli známi mnohým ľuďom.

104 KSSZ – Komunistická strana Sovietskeho zväzu. – pozn. prekl.

všetky vekové kategórie jeho budúceho života, a ak je rodina harmonická (spomeňte si na film“Veľká rodina” podľa románu V. Kočetova), tak dieťaťu v takej kvalite veľkú rodinu nemôženahradiť žiadny iný sociálny útvar.

V južných regiónoch krajiny bol umelo vytvorený “prebytok” pracovnej sily, čo nevyhnutnevyústilo do rozšírenia sociálnej bázy organizovanej kriminality s jej špecifickým národným koloritomv súčasnosti: kaukazci a stredoaziati naspodku a v stredných hladinách riadenia mafií, ktoré súprirodzene napojené na medzinárodné slobodomurárstvo.

Od konca 50. rokov do začiatku 60. rokov vizuálne umelecké štýly začali šíriť pomimo kontrolyvedomia, cez podvedomie, informácie, ktoré propagovali obraz života v najzlodejskejších krajináchEuro-Amerického konglomerátu a formovať “elitárny” svetonázor. Sociologické vedy v tom časeviedli na úrovni vedomia citátno dogmatickým spôsobom “nemilosrdnú” kritiku vizuálnym umenímpropagovaného západného obrazu života. V podmienkach procesu rozpadu ekonomiky (po obnoveníkonceptuálnej plnej moci prediktora Euro-Amerického konglomerátu v ZSSR v r. 1953) to viedlo kvzniku inverzií a antagonizmov vo fragmentoch vektorov cieľov, zodpovedajúcich úrovni vedomia apodvedomia: individuálneho i spoločenského. Na Západe to nazývali priamo: vedenie psychologickejvojny na zotročenie Sovietskeho národa.

V tom istom čase pod PSP105-šnými ohraničeniami prístupu židov na vysoké školy, prebiehalasionizácia vedy. Výsledkom bolo, že na začiatku perestrojky na 1 000 židov – 700 malo vyššievzdelanie; na 1 000 Rusov – 20; u ostatných národov od 50 do 70, ale nie viac ako 100 ľudí na 1 000.To je základom etnického rozdelenia spoločnosti podľa práce a základom útlaku ZSSR ako celkusvetovým siono-internacizmom, pretože v podmienkach historicko-filozofickej negramotnosti našejinteligencie a pseudoetnickej solidarity svetového židovstva sovietska veda zabezpečovalakonceptuálne pripútavanie štátnosti ZSSR na svetový siono-internacizmus: cez spoločenskýmvedomím národov krajiny (i samotných židov) nekontrolované úrovne sociálnej organizácie a línieinformačnej výmeny.

Práve tento potenciál sa snažili realizovať medziregionáli počas perestrojky zlého “socializmu” do“dobrého” siono-kapitalizmu podľa amerického modelu. Je treba poznamenať, že väčšina sovietskychmedziregionálov je “elitárna” nerozumná tlupa, vykladajúca veľmi emocionálne to, čo je vítané v“elitárnych” kruhoch celého konglomerátu. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí porovnať tvorbu E.Jevtušenka z konca 50-tych a začiatku 60-tych rokov s jeho súčasnou tvorbou. Odzrkadlilo sa v nejspoločenské vedomie: spočiatku pracujúceho národa, a potom – beznárodnostnej “elity”, podľa mierypríklonu básnika k nej. Uvidieť v jeho tvorbe, že sa ako človek rozvíjal, začal čo-to chápať z toho, čonechápal predtým, je nemožné pri akomkoľvek želaní jednoducho preto, že sa nerozvíjal, ale lensplietal rýmy a prechádzal od jedneho válovu k druhému, lepšie vytvorenému. Osobnosť básnika,ktorý si samostatne uvedomuje sociálne procesy – niet. Je len veterná koruhvička, nasledujúcamienku okolitého davu. O nič lepší nie je stav ani u vedeckej “elity” medziregionálov. Možno, žezosnulý A. D. Sacharov bol veľmi dobrý fyzik, ktorého význam prác ešte nie je v plnej miereuvedomený. Nemožno mu uprieť blahú zameranosť a principiálnosť presvedčení, názorov, jak jehoosobných, tak aj jemu priviatych okolím. No ako sociológ je Nula s veľkým písmenom, a preto sajednoducho stal slepým nástrojom v rukách medziregionálov. V prácach A. D. Sacharova niet aninajmenší náznak toho, že si celostne uvedomuje miesto Ruska (ZSSR) v globálnom historickomprocese a miesto globálneho historického procesu v globálnom evolučnom procese biosféry. Navyšeu neho niet ani náznaku toho, že chápe charakter reálneho procesu riadenia života a smrtispoločenstiev.

105 faksimile «ДСП -PSP» — pre služobné používanie, t.j. úradné účely.

Samoohodnotenie ekonomickej vedy medziregionálov dal v programe “Vzgľad” (Názor, Pohľad)*v noci z 30. na 31. decembra 1988 G. Ch. Popov, doktor ekonomických vied: “Nemôžem pochopiťtúto fantasmagóriu, keď všetko je, zdroje sú, no nedostávame to, čo je potrebné.”

* * *

Ak je niečo nepochopiteľné, tak je to následok toho, že kultúra myslenia neumožňuje rozpoznaťjavy vonkajšieho a vnútorného sveta človeka a sformovať systém ich obrazov a vzťahov medzi nimi,na osnove ktorých je možné objasnenie minulosti a prognóz budúcnosti.

* * *

Diplom doktora vied by mal čestný človek vrátiť do VAK-u106 a ísť pracovať rukami, ak jenespôsobilý pre vedu. Avšak takíto cynickí „elitárni“ krkavci a ich pochlebovači potrebujú: „Strana,daj pokormidlovať!“107 Dňa 24.1.1988 akademik A. G. Aganbegjan v „Reflektore perestrojky“ priprerokúvaní problémov BAMu zadal otázku o tom, kde boli protivníci BAMu, t.j. znepokojenáspoločnosť predtým, pred začiatkom budovania. Vedúci programu vykoktal, že „verejnosť si zvyklaVERIŤ vede.“ Ako odpoveď na to sa mu A. G. Aganbegjan vysmial do tváre... Vyzeralo to ako náhlycynický výsmech, a v podstate aj takým bol.

Takže jedno z dvoch: alebo v ZSSR existuje ekonomická veda a pád ekonomiky do stagnácie aperestrojky108 sa nám prisnil; alebo v ZSSR ekonomickej vedy niet a rozpad ekonomiky je normálnynásledok tohto javu a váženosť titulu „vedcov“ kompenzuje ich ľahkomyseľnosť. A ak sa mámes predchádzajúcou dôverou stavať k „vedeckým“ odporúčaniam ekonomických „zahmlievačov“, taknie je potrebných ani 500 dní109, aby došlo k strate riadenia, na obnovenie ktorého je potrebná chunta.

A ako je doložené, pravé príčiny toho všetkého pomenoval filozof – profesor, doktor filozofickýchvied A. Butenko. V čase, keď svetový systém socializmu existoval, bol vedúcim oddeleniavšeobecných problémov svetového socializmu Inštitútu ekonomiky svetového socialistickéhosystému AV ZSSR. V časopise „Veda a život“, č. 4, r. 1988, v článku „Ako pristúpiť k vedeckémuchápaniu histórie sovietskej spoločnosti“ píše: „Riadime sa jednou metodológiou, fakty sa učímea vieme jedny a tie isté, a k záverom prichádzame rôznym. Prečo?“ O niečo ďalej dáva odpoveď natúto otázku: podľa jeho názoru: „sa to objasňuje tým, že pri osvojovaní si histórie popri metodológiia faktoch ešte existuje koncepcia, ktorá spája dokopy základné etapy skúmanej historickej doby.Takže, táto koncepcia je u sporiacich sa autorov rôzna, a preto jedny a tie isté fakty vyzerajú každýraz v rôznom svetle, so svojimi zmyslovými odtieňmi“.

Takto sa oficiálna filozofia medziregionálov, svojou kaleidoskopickosťou protirečivá so svojimiklasikmi, rozpisuje o nemožnosti spoznať svet.

* * *

106 VAK – vyššia atestačná komisia (Poznámka 2004).

107 Kam „dokormidlovali“ – ukázali nasledujúce reformy, keď globálny prediktor velil straníckym(pseudosocialistickým)* lídrom „odísť z postov“ a dať „pokormidlovať“.

108 A počas nasledujúcich reforiem.109 „500 dní“ – názov programu ekonomických reforiem, s ktorým vystupoval G. A. Javlinskij na konci

perestrojky. Prakticky celý program bol splnený vládou E. T. Gajdara. Čo sa dosiahlo – je známe.

Teraz navrhujeme prečítať Úvod a pozrieť sa na slová A. Butenka z metodologických pozíciíÚvodu. Táto fráza nie je rétorická: Na úvod ako celok sa skutočne treba rozpamätať pred ďalšímčítaním.

* * *

Metodológia je určená na rozpoznanie čiastkových procesov v ich vzájomnej vloženostiv objímajúcich procesoch. Metodológia sa priamo zaoberá procesmi. Čiastkové fakty patriasúčasne niekoľkým vzájomne vloženým procesom. Butenko píše o „štúdiu faktov“, ani slovanehovoriac o procesoch, nanajvýš iba pre určenie hraníc, medzi ktorými sa pri výklade priťahujúfakty. Ak „študujeme“ fakty a ignorujeme procesy, ktoré ich zahŕňajú, tak máme úplnú možnosť dojednej koncepcie zahrnúť, zlúčiť čiastkové fakty, ktoré sa vzťahujú k rôznym objektívnym procesom,a tak získať koncepciu objektívne neexistujúceho procesu. Koncepcia nezjednocuje „etapy času“ akopíše A. Butenko. Koncepcia zjednocuje, spája fakty v subjektívnej interpretácii možno objektívneexistujúceho procesu, a iba etapy procesu menia druh druha v čase. V danom kontexte podobjektívnym procesom sa chápe proces, ktorý prebieha sám o sebe bez nášho zásahu do jehopriebehu. Hojnosť čiastkových faktov, patriacich k dlhodobým rôznorodým objektívnym vzájomnevloženým procesom, pri absencii vedomej metodológie, zameranej na rozpoznávanie procesov, saprejavuje v množstve metodicky negramotných ľudí v pluralizme NEVIERYHODNÝCH názorovo jednom a tom istom objektívnom procese. „Pluralizmus názorov“ metodologicky negramotnéhodavu je zákonitý jav, ak dav na nejaký čas ponecháme osamote – sám o sebe. Práve z tejto príčiny jereálna demokracia v dave nemožná a „demokratické“ procedúry sa stávajú len zástenou diktatúryzákulisnej mafie. V konglomeráte, v USA, je touto mafiou siono-slobodomurárstvo.

Ale ak existuje metodologická kultúra, tak čiastkové fakty sa prepúšťajú cez prizmu metódy, čohovýsledkom je vznik subjektívnej koncepcie objektívneho procesu. Prvé kritérium vierohodnostisubjektívnej koncepcie objektívneho procesu je zhoda s reálnosťou prognóz vývoja objektívnehoprocesu v budúcnosti a odhalenie predtým neznámych faktov a ich väzieb na jeho minulosť.

Nové, predtým nepoznané fakty a spoločenská prax s priebehom času buď potvrdzujú správnosťsubjektívnej koncepcie objektívneho procesu, alebo si vynucujú zdokonalenie, prehodnotenie danejkoncepcie.

Pretože jeden a ten istý objektívny proces sa prejavuje v mnohotvárnosti čiastkových faktov, takrôznym bádateľom môžu byť prístupné rôznorodé súbory faktov. Ak však študujú nie fakty, ale jedena ten istý objektívny proces a majú dostatočne vysokú metodologickú kultúru, tak nevyhnutnev priebehu času prídu k jednotnej koncepcii jedného a toho istého objektívneho procesu siloukomplexnosti schopnosti zobrazovania informácie v Objektívnej realite.

* * *

METODOLÓGIA, orientovaná na rozpoznávanie procesov, umožňuje spracovať ľubovoľný“pluralizmus” (t.j. množstvo) faktov do jednoty VIEROHODNÝCH názorov na jeden a ten istýobjektívny proces: v tom je základ demokracie.

* * *

Tým sa odstraňuje aj otázka o tom, že „spoločnosť privykla veriť vede“. Nerozumná dôverčivosťmôže byť vytlačená iba METODOLOGICKOU KULTÚROU, orientovanou na ROZPOZNÁVANIE

PROCESOV, PROGNOSTIKU A VÝBER NAJVHODNEJŠIEHO VARIANTU OBJEKTÍVNEMOŽNEJ BUDÚCNOSTI.

* * *

Podporovanie „viery spoločnosti vo vedu“ je založené na systéme vedeckých titulov od kandidátavied po akademika, akoby svedčiacich o kvalifikačnej úrovni ich majiteľov. Pritom akademik môženezodpovedne, vedome alebo nevedome tárať nezmysly, ale podstatné námietky mladého špecialistubuď budú odmietané davom, pozerajúcim len na insignie, alebo vôbec nebudú vypovedané, pretožejediný prostriedok pre mladého špecialistu ako si zlepšiť svoj život je „vedecký rast“, čo neumožňujenapravovať mozgy akademikom, ak si to zaslúžia. Spoločenské vedy v súčasných podmienkách súvýznamom na prvom mieste pred aplikovanými technickými i ostatnými vedami. Neopodstatnenosť,bezmocnosť spoločenských vied v ZSSR je všetkým očividná, okrem spoločenských vedcov. Rozvratvedy a techniky si vyžaduje likvidáciu VAK v ZSSR a anulovanie všetkých vedeckých hodnostía titulov od kandidáta vied po plného člena AV ZSSR. Svojou sociálnou funkciou sa akadémiečiastkových vied a AV ZSSR ako celok nemôžu odlišovať od ľubovolného ministerstva: musia sastať proste ministerstvami a komisiami – výbormi pri vláde na organizáciu vedeckých výskumov.

* * *

Medziregionáli v ZSSR vo svojej väčšine nie sú nájomníkmi, žoldniermi imperializmu, hoci sú ajtakí. Oni proste nemajú metodologickú kultúru, sú unavení sociálnymi zmätkami a vidia koreňvšetkého zla v nadvláde jednej ideológie. Odchod od vlády ideológie je pre nich jedine možný, lenako návrat k „pluralizmu“ ideológií a „zjednoteniu“ všetkých v jedinom svetovom trhovommechanizme. To, že nad ideológiou stoja ešte minimálne dve úrovne hierarchie zovšeobecnenýchprostriedkov riadenia, jednoducho nevidia.

Prejsť od jednej ideológie k „pluralizmu“ ideológií je pre spoločnosť ako celok – regresia.Nasadenie „pluralizmu“ trhovej ideológie po tom všetkom, čo národy prežili od r. 1917, môže mať zanásledok ešte viac krvi, než nasadenie jednej vládnej ideológie v minulosti. Tento pokus, dôslednezavádzaný do života, je ekvivalentný zničeniu národov ZSSR.

Avšak, po celú dobu existencie Sovietskej moci boli tendencie, ktoré boli podmieňovanéštatistickou predurčenosťou vzniku vnútorného žrectva prediktora-korektora v ZSSR, orientujúcehosa na podomieľanie davo-“elitarizmu“ v krajine i vo svete. To si taktiež vyžaduje deideologizáciuspoločnosti, no úplne v inom zmysle. Každá ideológia je produktom metodológie poznania sveta,využívaným podľa vlastnej ľubovôle nejakej skupiny osôb. Preto deideologizácia spoločnosti môževyzerať nie ako návrat k „pluralizmu“ – množstvu druhov – jednej a tej istej trhovej ideológie, ale ajako osvojenie si metodologickej kultúry spoločnosťou. Pretože metodológia má do činenias procesmi, tak vznik prúdov, ktoré dostali názov „Pamäť“, a ktoré študujú chronológiu a faktológiudejín, je zákonitý. Vrieskanie o reálnom i domnelom „antisemitizme“ sú taktiež zákonité, pretožediskutovať o problematike KONTRASIONIZMU nemajú medziregionáli záujem a biblickýi marxistický siono-internacizmus národom nemálo otvorene i skryto ublížil. Cesta k prvej,metodologickej priorite vedie cez druhú, chronologickú, pretože procesy sú viditeľné ibav chronologickej analýze faktov dejín.

A takto, v súčasnej sovietskej spoločnosti a najmä u inteligencie, sú dve strategické tendencievývoja spoločnosti ako celku: po prvé – medziregionálna, následkom ktorej sa blok Rusko (ZSSR)musí rozpadnúť do špecifických „kniežatstiev“, presnejšie „p-rezidenstiev“, s ich následnou

integráciou do Euro-Amerického konglomerátu; po druhé – vnútrobloková koncepcia podomieľajúcadavo-„elitarizmus“ v bloku Rusko (ZSSR) s perspektívami rozvoja do globálnej úrovne.

Otázkou je, akú tendenciu podporí národ, a najmä ruský, ktorý je rozosiaty po celomruskojazyčnom Zväze. Už skôr sa povedalo, že na úrovni svetonázorového chápania eposovu národov antagonizmov niet. Analýza ruských bylín hovorí, že ani raz sa meč ruského víťazanezdvihol pre získanie zlata alebo trónu. Meč – zovšeobecnená zbraň – sa zdvíhal bohatiermi bylínnie za úplatu i nie za vieru, ale na ochranu utlačovaných i ukracovaných, kvôli ochrane kultúrynároda. Byliny sa odovzdávali po stáročia a odzrkadľujú štatistické zákonitosti genetickypodmienených matríc potenciálnych možností a predpokladov ruských ľudí. V 19. storočí Puškinpísal: „Tu cár Koščej nad zlatom chradne, tu ruský duch je, tu Rusou páchne.“ V 20. storočí, len päťrokov po začatí perestrojky, po masívnom vymývaní mozgov trhovými koncepciami, počúvamesťažnosti medziregionálov – na čo? Áno, stále na to isté: trhové zákony sa naprijímali, ale obchodnícivo svojej väčšine sú zlodeji z čias „stagnácie“; nadšenia v národe niet, a nespokojnosť narastá.Medziregionáli to objasňujú tým, že “temný je národ”. No nemôže temný národ mať svetlý epos.

* * *

Z uvedeného vyplýva, že svetonázorovo je Rusku najbližší islamský svet. Preto slovansko-muslimské konflikty môžu byť len umelo a zámerne vyprovokované vládnucou “elitou”, napojenouna siono-internacistické štruktúry slobodomurárstva Euro-Amerického konglomerátu.110

Objektívnych antagonizmov medzi národmi ZSSR vo vnútri krajiny niet (teraz medzi národmijednotlivých krajín bývalého ZSSR)*. Všetky vzplanutia občianskej vojny v RF (plus minulé apotenciálne možné zostrenia vzťahov RF s bývalými republikami ZSSR)* sú rozdúchané „elitárnou“inteligenciou, zbavenou dejinno-filozofickej kultúry v procese získania svojho vzdelania apodporované mafiami a systémovou perifériou globálneho nadžidovského prediktora.

Objektívnych antagonizmov medzi RF a Východnej Ázie niet Všetky minulé a potenciálne možnézostrenia vzťahov ZSSR (teraz RF) so štátmi tohto regiónu mali vo svojom základe davo-“elitárnu”sociálnu organizáciu v konfliktných krajinách. Konflikty boli provokované medziregionálnym Euro-Americkým konglomerátom cez nekontrolované úrovne sociálnej organizácie a línie informačnejvýmeny.

“Studenú” vojnu ZSSR, podľa mienky lídrov USA, prehral “s výsledkom”, ekvivalentnýmbezpodmienečnej kapitulácii. Avšak “studená” okupácia – trhová perestrojka – prebieha s veľkýmiťažkosťami a so stratou tempa.

Hoci dlhodobé záujmy národov ZSSR vyžadovali dať “veto” v BR OSN pri riešení otázky ozásahu vojenskou silou do vnútroarabských záležitostí v Perzskom zálive, a ZSSR súhlasil so siono-internacistickou pozíciou v tejto otázke, tak analýza konfliktu umožňuje urobiť dôležitý uzáver. Vnajbližšom čase USA i NATO nie sú schopné vojenskej diktatúry obyčajnými druhmi zbraní vovzťahu k ZSSR, a to aj bez účasti krajín bývalej Varšavskej zmluvy na našej strane. Hocimedziregionálne sily aj dosiahli v Perzskom zálive vojenský úspech, tak v tomto vojenskom úspechuje viditeľný predovšetkým krach vojenských doktrín USA pri ich orientácii na konfrontáciu s blokmi,ktoré sú schopné samostatného rozvoja svojej ekonomickej i vojenskej infraštruktúry.

Jadrové zbrane a iné druhy genocídnych zbraní sú pre ÚČELOVÚ VOJNU proti ZSSR (terazRF)* nepoužiteľné, vzhľadom na nepredvídateľné následky v podmienkach zachovania mobilných

110 V tom je príčina i ciele čečenskej vojny.

odpaľovacích zariadení medzikontinentálnych balistických rakiet pozemných základní v ZSSR (ajeho nástupcu RF)*. Tento stav sa zachová minimálne v priebehu najbližších 10 rokov, do zavedeniastabilného režimu fungovania globálnych zbraňových systémov s rozvinutou pozemnou a kozmickouinfraštruktúrou.

Fázové posuny v sociálnych procesoch, medzi zrodom ideológií a ich prinášaním plodov,neumožňujú jednoznačne interpretovať ako úspech konglomerátu integráciu krajín východnej Európydo celoeurópskeho domu, predtým patriacich do Varšavskej zmluvy. Dve generácie vyrástli pri“zlom” vybudovaní socializmu. Rast sociálnej polarizácie pri prechode k davo-“elitarizmu”“dobrému” kapitalizmu bude predstavovať veľký vnútorný problém pre všetky tieto krajiny aNemecko.

Neprijatie trhových koncepcií “socializmu” národmi (bývalého)* ZSSR, intelektuálnaneschopnosť medziregionálnej “elity” v ZSSR (a v následníckych štátoch)*, v súhrne s vnútornýmiprocesmi v Euro-Americkom konglomeráte a vo východoázijských a moslimských blokoch, vytvoriapriaznivé podmienky pre realizáciu politiky podomieľania davo-“elitárnej” organizácie spoločnostipri ignorovaní názorov “slobodnej” tlače Západu o procesoch v ZSSR (a následnických krajinách).111

Svetonázorový potenciál pre realizáciu takejto politiky (bývalá)* sovietska spoločnosť má. Pretokonceptuálna samostatnosť rozvoja (bývalého)* ZSSR (a teraz RF ako jeho nasledovníka)* vglobálnom historickom procese môže byť zabezpečená. Situácia sa zjednodušuje konceptuálnoukrízou riadenia v Euro-Americkom konglomeráte, ktorá sa v budúcnosti bude zostrovať, vzhľadomna neadekvátnosť biblickej koncepcie davo-“elitarizmu” v súčasnej civilizácii a prítomnosť tendenciík získaniu konceptuálnej samostatnosti v regiónoch Ázie s blokovou organizáciou riadenia.

“Intelektuáli” Rímskeho klubu, PEN, Rotary a ostatných “elitárnych” klubov takistodemonštrovali svoju neschopnosť v medzinárodnej aréne z dôvodu “choroby“, vlastnej všetkýmmedziregionálom: špecialista je podobný opuchline – jeho plnota je jednostranná. Kvôlislobodomurárstvom zvrátenej historicko-filozofickej kultúry západnej inteligencie ona ako celok jenespôsobilá k neobmedzenej konceptuálnej činnosti.

Neprítomnosť svetonázorových antagonizmov medzi národmi blokov Ázie v sociálnom správanísa je dobrým základom pre formovanie spoločnej globálnej koncepcie rozvoja blokov. V prípaderealizácie takejto udržateľnej koncepcie, davo-“elitárna” organizácia spoločenstiev konglomerátu hospraví konceptuálne závislým od Ázie. Japonsko skupuje filmové štúdia USA a americkémujedincovi davu je to všetko jedno, on pozerá filmy, natáčané za japonské peniaze alebo za židovské.Ako je známe, kto platí, ten aj muziku rozkazuje (koho chleba ješ, toho pieseň spievaj)*. Pred takýmvpádom nie sú USA chránené, vzhľadom na neexistenciu takého javu, ako je stabilizovaná jedinákultúra jediného amerického národa, vyjadrujúca geneticky podmienené matrice potenciálnychmožností a predpokladov. Proces etnogenézy sa v USA ešte nezavŕšil: národnosť “američan” v USAdosiaľ neexistuje.

Či má vládnuca “elita” ZSSR (teraz RF)* rozum, aby to všetko pochopila – to je vec desiata.Národ má umu dostatok: uvedomenie si ciest Dobra a Zla rodí pojem mravnosti i PRÁVA NAKONANIE. Mravne pravé dielo je vyššie práva, vyplyvajúceho zo zákona preto, lebo zákon vdavovo-“elitárnej” spoločnosti vzniká a vyvíja sa na ochranu nemravností a morálky zla, zrodených“elitou”. Ide o vovedenie objektívnych defektov rôzneho druhu na prijateľnú úroveň pre život

111 Pri globálnej analýze problému netreba zabúdať na všeobecnú krízu kapitalizmu, ktorá sa vôbec neprisnilmarxistom, ale predstavuje historickú dannosť. Pred Západom stojí prekonať túto krízu a zbaviť sa svojhokapitalizmu. Naša úloha je tento proces podporiť tak, aby sa nepodarila globálna permanentná siono-internacistickárevolúcia podľa Trockého.

spoločnosti. Preto mravné PRÁVO je nad zákony štátu a zlodejské zákony, najmä zákona“Mojžišovho” a od neho odvodených.

Naše dielo je pravé! Víťazstvo bude naše! Dielo medziregionálov je ľavoradikálne, t.j. radikálnelživé. Moc ľavých je bezprávie národa a zničenie spoločnosti a prírody. Preto ľaví radikáli, klamajúcipravdu, vo sfére riadenia nemajú čo robiť.

VII. «VÁŠNIVOSŤ»: BIOLÓGIA A INÉ VZÁJOMNE VLOŽENÉPROCESY

Pravda nevyšla by zo studne, ak by

daždivosť nenarušila jej hladinu.

Aj Egypťania boli svojhočasu spravodliví i

ľudomilní!

K. Prutkov

Táto časť diela nie je nevyhnutná, nakoľko už skôr v minulosti vyslovené všeobecné stanoviská sav nej týkajú úplne konkrétnej otázky.112 Jej objavenie sa je vyvolané tým, že v ZSSR od r. 1987 bežíPROPAGANDA koncepcie L.N. Humilieva „Etnogenéza a biosféra Zeme“ (zjavivšia sa v r. 1979).Odporcovia pohľadov L.N. Humilieva mu oponujú na stránkach vedeckých publikácií a nevystupujúv takej miere pred masovým auditóriom -poslucháčstvom, ako L.N. Humiliev (či už oni samotní,alebo ich prosto nepustia). Za takých podmienok väčšina čitateľského a poslucháčskeho publika,hodnotiac podľa autority, prijíma koncepciu „vášnivosti“ („pasionárnosti“ z ang. Passion)* akodôveryhodnú teóriu, zhodne odkrývajúcu minulé i budúce záhady dejín. Proces prijímania tejtopropagandy spoločnosťou je z najrôznejších príčin sprevádzaný vulgarizáciou teóriei neopodstatneným rozšírením oblasti aplikácie jej téz, vyslovených autorom.

Súhlasíme s tým, že „etnogenéza“ ako jav v globálnom historickom procese existuje, avšak jejopis so strany L.N. Humilieva je extrémne jednostranný a obsahuje rad chybných, z nášho pohľadu,tvrdení. V tejto časti okomentujeme knihu L.N. Humilieva „Etnogenéza a biosféra Zeme“ (tretievydanie, Leningrad, „Hydrometizdat“, r. 1990, 528 str., náklad 50 000).

Lev Nikolajevič používa metodológiu – systém stereotypov rozpoznávania javov a formovania ichobrazov – veľmi blízku dialektickému materializmu. Z tohto dôvodu nie je vesmír zvedomovaný akoproces-trojjedinosť – matéria, informácia, miera. Čas v tejto knihe neexistuje ako vedome využívanákategória miery.

«Tak my vieme, že čas ako kategória existuje, no nevidiac jeho hranice, nemáme možnostidať času všeobecne zrozumiteľnú definíciu» (str.39). Na str.96: «Čo je to „čas“ – nevie nikto.Avšak merať sa ho ľudia naučili113»

112

Význam tejto časti od momentu, keď na svet prišlo prvé vydanie „Vody Mŕtvej“, vzrástol v súvislosti s tým, žeeuroázijci prevzali do svojej ideologickej výzbroje odkaz L.N. Humilieva.

Okrem toho treba mať na pamäti, že „euroázijský“ rozmer myslenia je pre riešenie problémov Ruskanedostatočný: treba globálny rozmer skúmania problémov a globálnu starostlivosť a zodpovednosť.

113 A to – merať ho – je aj to hlavné pri chápaní toho, že čas je sekundárna kategória vo vzťahu k miere a vznikáv subjektívnom chápaní po rozdelení celostného sveta na «to – nie to», následkom čoho sa jedna zložka berie ako etalón

Ďalej L.N. Humiliev uvádza príklady merania času, postavené na rozličných etalónovýchprocesoch, čo je možné zovšeobecniť, ako je to urobené v našom Úvode: pojem, predstava časuvzniká pri procese zobrazenia jedného procesu na druhý, ktorého frekvencia je prijatá ako etalónová.

Na str. 351: «Dejiny – to je štúdium procesov, plynúcich v čase, no čo je to čas – nevie nikto».

V našom chápaní je „čas“ vždy subjektívny. Nutné je iba si zodpovedať, frekvencia ktoréhoprocesu je etalónovou, keď sa používa termín „čas“ v zmysle odlišnom od jeho bežného vnímania.V opačnom prípade je možná vedomím nekontrolovaná zmena etalónových procesov počas výkladu,čo môže viesť k chybným vývodom-záverom.

Informácia (duch) je v dialektickom materializme nemiestny pojem. A ako to platí o nemiestnomduchu, vmiešava sa informácia do vecí dialektikov-materialistov a mstí sa za popieranie svojejexistencie posuvom-deformáciou pojmových hraníc a zámenou pojmov.

Na str. 279: «Dá sa povedať, že rezonancia vášnivej výbušnosti je tým menšia, čím dlhšiedokážu etniká uhájiť vášne a harmonickú osobu, samozrejme, za rovnakých ostatnýchpodmienok. Táto okolnosť znovu približuje problémy vášnivosti ako príznaku problému podstatyetnickej celistvosti. Avšak rezonancia, ako aj indukcia, sú pojmy energetické. Nakoľko súaplikovateľné na etnikum?»

Energia je matéria114, vždy nejakým spôsobom usporiadaná a existuje ako súčasť procesu

trojjedinosti MIM: Matéria, Informácia, Miera. Čo v procese je pre subjekt podstatnejšie, je jehoosobná vec, no hlavným je však nepliesť a nestotožňovať jedno s druhým.

Podstata javu rezonancie spočíva v tom, že nejaká štruktúra, pri prechode toku energie cez ňu,odoberá z tohto toku časť energie a pretvorí ju v iný druh. Na to, aby vznikla rezonancia, jenevyhnutný súlad usporiadania štruktúry, pohlcujúcej energiu, a usporiadania toku energie. T.j.informačné zladenie je zladenie vlastných frekvencií kmitania štruktúry so spektrálnym zložením-kompozíciou toku energie. Ak prinesiete ku klavíru ladičku 440Hz a udriete po klávese „re“, akonajsilnejšie viete, ladička nezazvučí; Ale ak tichúčko zahrajete „la“, ladička sa ozve, hoci struny „re“vyžiarili oveľa viac energie, než struny „la“.

To isté sa týka aj indukcie: pre ňu je nevyhnutný súlad usporiadania štruktúr 1) vysielača, 2)prostredia, cez ktoré sa pohybuje príslušný tok energie (nesúci informáciu), 3) prijímača. Jenezmyslom zostrojiť jadro transformátora z dreva; nutné je železo, najlepšie transformátorové. Ajkeď sú atómy železa a molekuly dreva „zostavené“ z jedného a toho istého súboru elementárnychčastíc, tak usporiadané, sformované do štruktúry sú tieto častice rozlične.

To isté sa týka aj druhého vinutia transformátora – prijímača: cievka s nádherným rybárskymvlascom zjavne nebude vhodná na tento účel.

kmitania a v druhej zložke „vzniká“ čas. Druhá vec je, či to prebieha vedome alebo nevedome (podvedome).

114 Známy vzťah rovnocennosti (ekvivalentnosti) matérie a energie Е=мс2. Obyčajne pod matériou chápeme udržateľnýagregátny stav (pevný, tekutý, plynný atď.). Energia sa uvoľňuje alebo pohlcuje pri prechode z jedného udržateľného(stabilného) agregátneho stavu do druhého. To znamená, že agregátne stavy matérie sú stabilné rovnovážne režimya toky energie sú prechodné procesy zmeny agregátneho stavu matérie, t.j. prechod z jedného rovnovážneho režimu dodruhého.

Keďže dialektický materializmus nevidí ducha, informáciu ako objektívnu nehmotnú kategóriu,tak zákonite vzniká zmätok pojmov pri opise informačných procesov, keď sa použijú termíny«matéria», «energia» a pod. Nevyhol sa tomu ani L.N. Humiliev.

Na str. 328: «V ľubovoľnom kmitavom pohybe je iba rytmus a väčšie, alebo menšie napätie(frekvencia)».

Pozrite sa do ľubovoľného slovníka fyzikálnych termínov: «Rytmus» a «frekvencia» súsynonymá, aj keď len čiastočne; «napätie» a «frekvencia» synonymami nie sú: t.j. je tu posunpojmových hraníc, nakoľko ľubovoľný kmitavý proces je charakterizovaný frekvenciou,porovnávanou s frekvenciou etalónového procesu, a amplitúdou v najvšeobecnejšom zmysle slova (vkonkrétnom prípade amplitúdovou hodnotou napätia fyzického poľa); aj tá aj druhá sa môžu meniťv priebehu času, t.j. procesu. Hoci teória kmitania je rozhodne jednou z najvšeobecnejších vied.

A vyslovené námietky nie sú plytké a ani sekírovanie: kniha L.N. Humilieva je zasvätená opisukrajne nízkofrekvenčných procesov vo vzťahu k zmene pokolení, ktorých doba trvania rozvojamnohonásobne prekračuje obdobie existencie samotnej rozpoznanej a skúmanej problematikyetnogenézy vo vedomí populácie, dokonca i vo vedomí vzdelancov. Pritom biologické aspektyproblému sú dokumentované nepomerne horšie, ako sociálne. V takých podmienkach nepresnosťv používaní slov a nekontrolovaný drift pojmových hraníc sú schopné zdeformovať do nepoznaniapodstatu objektívneho javu v chápaní človeka.

Vo fyzike existuje Heisenbergov princíp neurčitosti: nepresnosť hodnoty hybnosti častice,vynásobená nepresnosťou jej polohy, je rovná minimálne ½ Plankovej konštanty. Na str.163 L.N.Humiliev píše:

«Počínajúc od XVII. stor. sa vo fyzike diskutovala otázka – či pozostáva svet z častíc(corpuscula) alebo predstavuje sám o sebe vlny v éteri? Obe koncepcie mali tak vážnenedostatky, že ani jedna z nich nemohla prevládnuť. Spor bol vyriešený až v polovici 20-tychrokov XX. stor. s objavením sa kvantovej mechaniky. Súčasní fyzici predpokladajú, že svet nie jeani vlna, ani častica, ale jedno i druhé súčasne a môže prejavovať obe skupiny vlastností. Natejto osnove bol sformulovaný dobre známy princíp neurčitosti, podľa ktorého pri prítomnostidvoch vzájomne prepojených fyzikálnych premenných (napríklad, hybnosti a polohy, aleboenergie a času) môže byť určená hodnota jednej alebo druhej premennej, ale nie oboch spolu115.

Pri etnických fenoménoch sú takisto prítomné dve formy pohybu – sociálna a biologická.A tak, tým či oným spôsobom, v tom či inom aspekte môže byť opísaná buď jedna, alebo druhástrana zložitého javu. Pritom presnosť opisu a jeho mnohostrannosť sa vzájomne vylučujú. Totopodotknúc, aplikujeme princíp neurčitosti v našom „materiáli“.»

Ale veď takto sa to nesmie – to je neprípustné! Za prvé, analógia nie je dôkaz. Za druhé, anianalógie tu niet, a okrem toho samotný vzťah neurčitostí je interpretovaný nesprávne, lživo (možnoz dôvodu nevedomosti humanitárov v otázkach prírodovedných a ich defektného myslenia,následkom čoho sú neschopní opisovať javy jazykom matematiky). V mikrosvete, ktorý opisujekvantová mechanika, je každá častica konečnou skupinou vĺn (v krajnej miere, ak sa vychádzaz prítomnosti prahu citlivosti dotyčnej meracej aparatúry). Ľubovoľný objekt má vlnové vlastnosti,keďže aj on je predovšetkým vlnou. Ten istý objekt má i korpuskulárne (časticové) vlastnosti, keďžejeho konštrukcia obsahuje konečný (vo vyššie uvedenom zmysle) súbor vĺn. Vlna v makrosvete – tosú súbory častíc, pohybujúce sa nejakým kmitavým spôsobom, meniace sa v zložení, a pretovlastnosti častíc a vlastnosti vĺn sa prejavujú na rôznych objektoch nezávisle a navzájom sa

115 Ako vidíte, vo „voľnej interpretácii“ L.N. Humilieva prestal byť Heisenbergov vzťah neurčitostí samým sebou, stratiacdefiníciu miery. Na ľubovoľnej Vysokej škole na skúške z fyziky by L.N. Humiliev za takúto formuláciu dostal hodnotenie«nedostatočný».

vylučujúc: t.j., buď vlna, alebo častica, teleso. Mikrokosvet má svoje zákony, ktoré podmieňujúzákony makrosveta.

Okrem toho, vo vzťahu k častici mikrosveta je možné určiť hodnoty impulzu-hybnosti i koordinátypolohy, avšak čím presnejšie je určená jedna veličina, tým väčšia je chyba pri určení tej druhej.Veľkosti oboch chýb sú zviazané vzťahom neurčitostí Heisenberga, a nie nariekaním Humilieva na túistú tému. V mikrokozme jestvuje jeden spôsob existencie objektov – tomu je vlastný prejavi vlnových i časticových vlastností u jedných a tých istých objektov. Pre použitie vzťahu neurčitostívo fyzike opodstatnenie existuje, avšak k použitiu jeho „analógie“ na rozdelenie sfér biológiea sociológie opodstatnenia niet, okrem želania vytvoriť ilúziu vedeckosti daného výkladu. Vovýkladovom slovníku pojmov a termínov, ukončujúcom knihu, jeho zostavovateľ V.J. Jermolajevtvrdí: «Princíp neurčitosti v etnológii je objektívne ohraničenie možností skúmania pri pozorovanínáslednosti udalostí, umožňujúce opísať ich výlučne v jednom z dvoch aspektov: buď v sociálnom,alebo v etnickom (prírodnom).» Ale jednota zákonov bytia netkvie v tom, aby boli prenášanéčiastkové zákony z jednej oblasti vedy do druhej, kedykoľvek si niekto zmyslí pre NI(E)KOHOnevhodný predmet schovať pomocou „objektívneho zákona“ pred skúmaním.

Kybernetika a Všeobecná teória systémov boli spomenuté L.N. Humilievom iba preto, abycharakterizoval «etnikum» ako samoorganizujúci sa systém. Avšak mechanizmus samoregulácie,proces samoregulácie ako INFORMAČNÝ proces, vrátane procesu informačnej výmeny medzibiologickou a sociálnou organizáciou populácie, nie sú nikde opísané.

Možné sú dva ZÁKLADNÉ-MERNÉ uhly pohľadu na ľubovoľný proces. Po prvé – ako na jedenz čiastkových procesov v ho zahŕňajúcom objemnejšom súbore-množine procesov; po druhé – ako naobjemnejší proces vo vzťahu k nejakému súboru. Kvôli vzájomnej vloženosti procesov, jePRAKTICKY potrebné v priebehu interpretovania prechádzať z jedného uhlu pohľadu na druhýa naopak. Pritom je nevyhnutné náležite rozlišovať oba možné uhly pohľadu na jeden a ten istýproces, a nie vnášať nezmysly o «princípe neurčitosti» tam, kde je všetko určené.

L.N. Humiliev pod slovom „etnogenéza“ chápe proces vzniku «etnika», rozvoj «etnika», jehovyhasínanie do úplného vymiznutia alebo prebývania jeho ostatkov v dlhodobej rovnováhes obývaným životným prostredím v priebehu zmeny pokolení. Vonkajší opis procesu etnogenézy prineprítomnosti jeho prerušovania z vonku vyzerá nasledovne:

«Z nejakej, zatiaľ nejasnej príčiny objavivšie sa v aréne nové etnikum (často so starým názvom)pretvára krajinu pomocou nového spôsobu adaptácie na prírodné podmienky. Prebieha to, spravidla,v inkubačnej perióde fázy rozmachu a nezaznamenáva sa v dejinných prameňoch (okrem legiend).Dejinná epocha, popísaná v prameňoch, zahŕňa za neprítomnosti vonkajšieho vmiešavania sanasledujúce fázy etnogenézy: 1) zjavnú periódu fázy rozmachu, 2) fázu akmatickú, keď je etnikumhranične aktívne a rast tlaku na životné prostredie sa začína zmenšovať, 3) fázu zlomu, keď jeantropogénny tlak maximálny a deštruktívny, 4) inerčnú fázu, v ktorej prebieha hromadenietechnických prostriedkov a ideologických cenností, 5) fázu obskurácie, počas ktorej niet záujmu anio kultúru, ani o krajinu. Následne nastupuje fáza homeostázy, keď prebieha interakcia zostatkovpolozničeného etnika s ochudobnenou krajinou, vzniknuvšou na zvyškoch kultúrnej krajiny, tam, kdena mieste dubov vyrástli lopúchy, uprostred ktorých sa hrajú na schovávačku pravnuci dobyvateľova deti banditov.

V tejto epoche sa vzťah etnika-perzistenta k prírode stáva zároveň spotrebiteľským i ochranným.No, beda, jak jedno, tak i druhé je diktované tradíciou, a nie vedomým rozhodnutím vôle. A tak dotých čias, pokiaľ nové etnikum znova nepretvorí krajinu. Očividne, etnogenéza nie je jedinýmglobálnym javom, ale množstvom samostatných etnogenéz v jednotlivých rajónoch.» (str. 211).

Predtým, ako budeme ďalej hovoriť o PROCESE „etnogenézy“ a jeho fázach, obrátime pozornosťna ten fakt, že termín „etnikum“ v teórii L.N. Humilieva má pojmový obsah, odlišný od termínu„národ“ v definícii J.V. Stalina i odlišný od termínu „národ“ pri bežnom používaní tohto slova. Privulgarizácii teórie L.N. Humilieva v procese jej propagácie, všetko, čo hovorí jej autor o SVOJOM„etniku“, prenáša bežné vedomie populácie do svojho chápania slov „národ“ a „národnosť“.

„Etnikum“ je u L.N. Humilieva pojem s veľmi elastickými a kolísajúcimi pojmovými hranicami.Na str.15, 16: «Etnikum je fenomén biosféry alebo systémový celok diskrétneho typu, pracujúci za

pomoci geobiochemickej energie živých látok, v súlade s princípom Druhého termodynamickéhozákona, čo potvrdzuje diachronická chronológia dejinných udalostí.»

Na str.24: «Etniká sú javom, ležiacim na hranici biosféry a sociosféry, majúce veľmi špecifickéurčenie v konštrukcii biosféry Zeme.»

V tejto fráze je zaujímavé použitie slova „určenie“: ono sa asociuje vo vzťahu s nejakou cieľovoufunkciou existencie a rozvoja „etník“, aj keď L.N. Humiliev popiera teleologický prístup. Podľateleologického prístupu všetko existuje s príslušnými cieľmi primerane Božiemu prednaznačeniu.

Na str.59: «...etnogenéza nie je proces sociálny, lebo spontánny rozvoj sociosféry iba vzájomnekoná – interaguje s prírodnými javmi, ale nie je ich produktom.

Avšak práve ten fakt, že etnogenéza je proces, a bezprostredne skúmané etnikum je fázouetnogenézy, a teda nestabilným systémom, vylučuje ľubovoľné porovnávania etníks antropologickými rasami, a tým pádom i s ľubovoľnými rasovými teóriami.»

Na str.95: «...etnikum je kolektív osôb, vydeľujúci sa od všetkých ostatných kolektívov. Etnikum jeviac-menej stabilné, aj keď vzniká a zaniká v dejinnom čase. Niet ani jedného reálneho príznaku-kritéria na určenie etnika, použiteľného vo všetkých známych prípadoch. Jazyk, pôvod, zvyky,materiálna kultúra, ideológia sú niekedy určujúcimi momentmi, a niekedy nie. Do úvodzoviekmôžeme dať iba jedno – uznanie osoby, jednotlivca „My sme takíto, a všetci ostatní iní“. Keďže je tojav univerzálny, možno predpokladať, že odráža nejakú fyzickú alebo biologickú realitu, ktorá sanám javí ako hľadaná veličina.»

Na str.102: «A tak miera stability etnika ako systému je určovaná nie jeho masou, t.j. počtomobyvateľov a presnosťou kopírovania predkov, ale štatistickým priemerom súboru vzťahov rôznychzávažností a označení. Rýchly prechod uvedených hraníc privádza so sebou buď záhubu, alebobúrlivý rozvoj. Tým je vytváraná elasticita etnika, umožňujúca mu amortizovať vonkajšie vplyvya dokonca niekedy aj regenerovať, lebo „mnohoväzbovo-spojitý“ systém kompenzuje škoduz prestavby-reorganizácie vzťahov.»

Na str.103: «Etnikum nie je prosto len zhluk ľudí, vzájomne podobných nejakými črtami, alesystém vkusom a schopnosťami rozličných osobností, produktov ich činnosti, tradícií, vplývajúcehogeografického prostredia, etnického okolia, a taktiež príslušných tendencií, prevládajúcich v rozvojisystému.»

Na str.135: «Etnikum je stabilný, prirodzene sa vyskladavší kolektív ľudí, postaviaci sa doprotikladu ku všetkým analogickým kolektívom a odlišujúci sa osobitým stereotypom správania sa,ktorý sa zákonite mení v priebehu dejín.»

Tu sa zavádza pojem „superetnika“ ako mozaikovej celistvosti skupiny etník, súčasnevzniknuvších v jednom regióne; a „subetnika“ ako časti-elementu štruktúry „etnika“,spolupracujúceho s ostatnými elementami štruktúry „etnika“. «Pri zjednodušení etnosystému vofinálnej fáze sa počet subetník zmenšuje na jeden, ktorý sa stáva reliktom.».

Na str.185: «Aj Arabi, Tibeťania, Irokézi – všetci majú svoje východzie teritórium, určenéneopakovateľným zložením elementov krajiny. A ako také „rodisko-vlasť“ je jedným z komponentovsystému, nazývaného „etnikum“.»

Na str.241: «Etniká nie sú ako hady: oni menia nie kože, ale duše.» A o niečo ďalej: «A vtedyzískavame rázny záver: etniká vznikajú a miznú nezávisle od prítomnosti tých alebo iných predstávsúčasníkov. To znamená, že etniká nie sú produktom sociálnej uvedomelosti jednotlivých ľudí, ajkeď sú spojené výlučne s formami kolektívnej činnosti ľudí...»

Vo „výkladovom slovníku“ knihy V.J.Jermolajev dáva nasledujúcu definíciu „etnika“: «..naosnove originálneho stereotypu správania sa prirodzene sa zloživší kolektív ľudí, existujúci akoenergetický systém (štruktúra), stavajúci sa do protikladu ku všetkým druhým kolektívom,vychádzajúc z pocitu komplimentárnosti.»

Súbor príznakov, nevyhnutných na identifikáciu „etnika“ podľa L.N. Humilieva, je niekedyrozsiahlejší, než päť znakov-kritérií v definícii národa podľa J.V. Stalina a zahŕňa aj prostredieprebývania (prírodné i sociálne). A inokedy je zasa skrátený do jedného stereotypu správania sa,dostatočne udržateľného v čase. Stereotyp správania sa môže byť rozličný, včítane stereotypu T.Herzla: «Skupina ľudí spoločnej dejinnej minulosti a všeobecne uznanej spolupatričnosti vsúčastnosti, stmelená existenciou spoločného nepriateľa.». To jest, humilievské „etnikum“ je možnénapasovať aj na historicky vzniknuvšiu národnosť, národ i na pseudoetnickú mafiu; potom tonazvať medzinárodným konfliktom; a následne pristúpiť k ochrane „malého národa“ od „útlakov“ sostrany veľkých národov, chrániacich svoju suverenitu a ďalší rozvoj svojich národných kultúr predúkladmi pseudoetnickej mafie, ktorej snahou je vládnuť nad národmi ako nad svojim majetkom.

TOTO JE HLAVNÁ PRÍČINA, PREČO JE TEÓRIA „PASIONÁRNOSTI – VÁŠNIVOSTI“PROPAGOVANÁ AKO JEDEN Z POSLEDNÝCH VÝDOBYTKOV SOVIETSKEJ VEDY,DOTERAZ AKOBY SA SKRÝVAJÚCI PRED SPIATOČNÍCKYMI NÁRODMI.

Okrem toho, „židovský národ“ v priebehu dvoch tisícročí demonštruje ničím nezničiteľnú„vášeň“,, čo lichotí pocitu „bohovyvolenosti“ siointernacistov. Nezničiteľnosť jeho „vášne“ jevýnimkou zo všeobecného pravidla („vášnivosť etnika“ podľa tejto teórie vyhorieva zhruba za 1 200rokov), čoho príčiny sa L.N. Humiliev objasniť nesnažil.

Celkovo je HUMILIEVSKÉ ETNIKUM kategóriou biologickou a robiť z jeho teórie širokésociologické zovšeobecnenia je nemiestne. V našej terminológii tento fenomén biosféry (ktorý L.N.Humiliev nazval termínom „etnikum“) je v kontexte jeho knihy populáciou druhu Človek Rozumný(Homo sapiens), uzavretou vo vzťahu k druhým populáciám ani nie tak prírodno-geografickýmifaktormi, ako skôr faktormi kultúrnymi. O možnosti takejto uzavretosti populácie druhu ČlovekRozumný pomocou kultúry sme hovorili už skôr. Okrem toho, každá takáto populácia sa odlišuje oddruhých štatistickými osobitosťami súboru geneticky podmienených matríc potenciálnych možnostía prednastavení do nej patriacich osôb. Zreteľnú hranicu medzi nimi na biologickej úrovni je pomernečasto ťažko urobiť, zrovna tak, ako je ťažko zreteľne načrtnúť hranice jednotlivých vĺn v celkovomobraze vlnenia mora. Predstavte si hoci známy obraz I. K. Ajvazovského „Deviata vlna“.

Pri slobodnom rozvoji kultúra odráža celkovú matricu populácie; pri obmedzovanom rozvojikultúra deformuje celkovú matricu. Matrica však chráni svoju kultúru aj pri pokuse nanútiť populáciiinú. Charakter ochrany môže byť rôzny – od uzavretosti až po aktívny odpor. Kultúra a matrica naseba vzájomne vplývajú, aj keď sú informačnými systémami rôznych organizačných úrovníbiologického druhu Človek Rozumný. „Etnikum“ L.N. Humilieva je populáciou, uzavretou vovzťahu k druhým cez kultúru a je štatisticky odlíšiteľná od druhých na úrovni genetických štruktúr.

Z definície národa J.V.Stalinom zodpovedá „etniku“ L.N. Humilieva iba posledný znak-atribút –«psychické zloženie, prejavujúce sa v spoločnej kultúre» – avšak k tomuto príznaku sú pridanéštatistické osobitosti genetiky populácie. Národ v sociológii a biologické „etnikum“ L.N. Humilievasú kvalitatívne rozličné kategórie.

Dôležitejšiu úlohu v teórii L.N. Humilieva hrá termín „vášeň – vášnivosť“ a iné termíny, s nimspojené.

Na str.266: «A tak, vášeň – to je schopnosť a snaha k zmene svojho okolia, alebo, v prekladedo jazyka fyziky – k narušeniu inercie agregátneho stavu prostredia. Impulz vášne býva natoľkosilný, že nositelia tohto príznaku – vášne – sa nedokážu prinútiť odhadnúť dôsledky svojhokonania. To je veľmi závažná okolnosť, poukazujúca na to, že vášnivosť je atribútom nievedomia, ale podvedomia, je vážnym príznakom, prejavujúcim sa v špecifiku konštitúcienervovej činnosti. Stupne vášnivosti sú rozličné, no na to, aby mala viditeľné a dejinamizaznamenané prejavy, je nevyhnutné, aby vášnivcov bolo mnoho, t.j. tento príznak nie je lenindividuálny, ale aj populačný».

Na str.281: „A tak, vášeň nie sú prosto „hlúpe sklony“, ale vážny dedičný znak, prebúdzajúcik životu nové kombinácie etnických substrátov, pretvárajúc ich do nových superetnických systémov.Teraz už vieme, kde hľadať jej príčinu: odpadá ekológia a vedomá činnosť jednotlivých ľudí. Zostávaširoká oblasť podvedomia, avšak nie individuálneho, ale kolektívneho, pričom doba trvania činnostiinercie vášnivého impulzu sa počíta v stáročiach. A tak vášnivosť – to je biologický príznak, prvotnýimpulz, narúšajúci inerciu pokoja, – je to prejav pokolenia, zahrňujúceho nejaké množstvo vášnivýchosôb. Oni samotným faktom svojej existencie narúšajú zaužívané pomery, pretože nemôžu žiťkaždodennými starosťami, bez cieľa, ktorý ich strháva. »

Na str.276: «Vášnivosť disponuje ešte jednou veľmi vážnou vlastnosťou: je nákazlivá. Toznamená, že ľudia harmonickí (a ešte vo väčšej miere – impulzívni), ocitnuvší sav bezprostrednej blízkosti od vášnivcov, začínajú sa správať tak, ako keby aj oni boli vášniví. Alelen čo ich dostatočná vzdialenosť oddeľuje od vášnivcov, získavajú svoj prirodzený psycho-etnický profil správania sa.»

A vo „výkladovom slovníku“ V.J. Jermolajeva je všetko zhrnuté:«VÁŠNIVOSŤ AKO CHARAKTERISTIKA SPRÁVANIA SA – efekt prebytku biochemickej

energie živej hmoty, rodiaci obetavosť často pre iluzórny cieľ.VÁŠNIVOSŤ AKO ENERGIA – prebytok biochemickej energie živej hmoty, opačný k

vektoru inštinktu a určujúci schopnosť k vrcholnému vypätiu.PRÍZNAK VÁŠNE – recesívny genetický symptóm, podmieňujúci zvýšenú absorpciu

biochemickej energie osobou z vonkajšieho prostredia a výdaj tejto energie formou práce.IMPULZ VÁŠNE – mikromutácia, vyvolávajúca zjavenie sa vášnivého symptómu v populácii

a vedúca k vzniku nových etnických systémov v tých, či oných regiónoch.»

Teraz prejdeme k pohľadu na vnútornú mechaniku „etnogenézy“ a jej prepojenie s procesmi, ktorésú vo vzťahu k nej vonkajšie.

Na str. 345: «Zóny zdvihov-impulzov vášní – to sú úzke pásy šírky okolo 300 km v smerepodľa rovnobežiek a o niečo viac pri poludníkoch, približne na 0,5 obvodu planéty. Podobajú sageodetickým líniám. Tieto impulzy-zdvihy vznikajú zriedka – dva alebo tri za tisíc rokov, a takmernikdy neprebiehajú cez jedno a to isté miesto.»

Geodetická línia, na nerovnom povrchu, – analógia priamky na rovine – spája dva vybrané bodynajkratšou cestou. To jest, vo vzťahu k zemeguli ide o úsečku „oblúka veľkého kruhu“(kartografický termín, definujúci líniu preseknutia povrchu zemegule a pretínajúcej roviny,

prechádzajúcej cez jej stred). Mapa osí impulzov-zdvihov vášní pre Euroáziu a Sev. Afriku jeuvedená v citovanom vydaní na obr. 5 str.342.

Na str. 485: «…samotný impulz-zdvih vášne, ktorý bol opísaný ako empirickézovšeobecnenie, objasňujúce kmitania etnosféry, je zjavne nezemského pôvodu. Už to, že osizón zdvihov sa rozprestierajú na povrchu planéty ako línie, ktorých konce sú ohraničenézakrivením planéty a kolmice na ne prechádzajú stredom Zeme, poukazuje na závislosť osizdvihu od magnetického poľa planéty. Predpoklad, že tieto energetické údery po Zemi idú nie odSlnka, ale z energie, rozptýlenej v galaxii, našiel upresnenie. Americký astronóm John Eddiobjavil, že aktivita Slnka variuje do tej miery, že aj 11-ročný cyklus aktivity slnečných škvŕn jenepozorovateľný. Na základe týchto výstupov John Eddi zostavil graf slnečnej aktivity za 5 tisícrokov. A ukázalo sa, že všetky datované vášnivé impulzy-zdvihy sa chronologicky zhodujús minimom slnečnej aktivity alebo s periódami jej klesania. To je už zákonitosť, umožňujúcainterpretovať jav. Pri zmenšovaní slnečnej aktivity, klesajú ochranné vlastnosti ionosférya ojedinelé kvantá alebo chumáče vyžarovania môžu dosiahnuť zemský povrch. A silné žiarenie,ako je známe, vyvoláva mutácie.»

Na str. 341: «Príčinou zdvihov môžu byť iba mutácie, presnejšie mikromutácie, prejavujúce sana stereotype správania sa, avšak zriedka vplývajúce na fenotyp. Mutácia spravidla nezasahujecelú populáciu daného areálu. Mutujú iba niektoré, pomerne nemnohé osoby, no to sa môžeukázať dostatočným na to, aby vznikli nové „druhy“, ktoré my časom zaznamenávame akooriginálne etniká.»

K tomuto môžeme vysloviť námietku, týkajúcu sa genetického aparátu. Všetky chromozómy,všetky ich fragmenty sú rovnako zraniteľné voči vplyvu mutagénnych faktorov. Újma od mutácií jev rôznych fragmentoch genokódu pre organizmus rozličná. Avšak ohraničenie mutácií zákazom„zriedka vplývať na fenotyp“, zjavne nepochádza z genetiky.

Celá populácia sa podľa teórie „vášnivosti“ delí na tri kategórie osôb: vášnivci, ktorých impulz vášne správania sa prevyšuje veľkosť impulzu inštinktu sebazáchovy; harmonické osoby, ktorých impulz vášne je veľkosťou rovný impulzu inštinktu sebazáchovy; subvášnivci, ktorých impulz vášne je menší ako impulz inštinktu sebazáchovy.

Dopad silného žiarenia z kozmu, podľa teórie vášnivosti, vyvoláva mikromutácie, dôsledkomktorých sa zvyšuje množstvo vášnivcov, a tí vychyľujú populáciu zo stavu rovnováhy s prostredím.Celý proces „etnogenézy“ je procesom výkyvu podielu osôb všetkých troch kategórií v celkovompočte populácie, až do obnovenia rovnovážneho režimu prebývania populácie v prostredí,nemeniaceho sa v priebehu striedania pokolení.

V citovanom vydaní na obr. 4 na str. 399 je uvedený graf zmeny vášnivého napätia (nejakoufunkciou vzťahu všetkých troch kategórií osôb v populácii) v závislosti od času. Celý proces sa ťahápribližne 1 200 rokov. Na str. 344 je znázornená závislosť toho istého vášnivého napätiaetnokultúrnych systémov Euroázie od I. do XV. storočia. Ak sa podarí zavŕšiť proces do energickéhovonkajšieho zásahu, tak jeho dĺžka je taktiež blízka 1 200 rokom. Podľa knihy L.N. Humilieva sadĺžka plného cyklu etnogenézy okolo 1200 rokov javí byť konštantou, nezávislou od akýchkoľvekfaktorov, ktorými je proces podmienený.

Vnútornou príčinou etnogenézy podľa L.N. Humilieva je výlučne mikromutácia, ktorá sa prejavujena geneticky podmienenej celkovej matrici potenciálnych možností a prednastavení. Ak sa obrátime kpráci G. Klimova „Protokoly sovietskych mudrcov“ (Vydanie „Globus“, San Francisco, r. 1981),zasvätenej úlohe biologickej degenerácie v dejinách kultúry, tak sa ukazuje, že zoznamy„vášnivcov“ a degenerátov, zanechavších svoje stopy v kultúre, vede, politike a mimo toho

v prísloví – „príroda oddychuje na deťoch géniov“, keďže ich potomstvo bolo neplodné,neživotaschopné alebo degeneračné, – sa ztotožňujú. Značná časť „vášnivcov“ mala, podľa údajov G.Klimova, sklon k pohlavným deformáciám, nervovým a psychickým poruchám. To jest, oni boli„vášniví“ proste preto, že nemohli fyzicky alebo psychicky žiť normálnym životom spoločnosti, t.j.životom rodinným. Takisto G. Klimov prináša štatistiku o osobitnom prednastavení, sklone židovk nervovo-psychickým poruchám, základom ktorého sa javí byť degenerácia, čo opäť plne súhlasís neuvädajúcou vášnivosťou „bohom vyvoleného národa“ a úlohou znetvorenia pohlavného orgánu(obriezky) pri narušení rozvoja nervového systému. To jest, veľká časť „vášnivcov“ patrí dokategórie, charakterizovanej porekadlom: „Sila je, uma netreba“.

Ak skúmame človeka ako informačný systém, tak genetický aparát je iba jednou z jeho úrovníorganizácie. Pritom je to úroveň najlepšie chránená vo vzťahu k poškodeniu informácie pri porovnaníso štruktúrami predného mozgu, zabezpečujúcimi myslenie, včítajúc spoluprácu dlhodobej pamäte,podvedomia, vedomia a pod. Je známe, že zvýšenie nehodovosti v automobilovej doprave, vpriemysle výrazne kopíruje slnečnú aktivitu a ňou podmienené zmeny stavu fyzikálnych polí Zeme.Zvýšenie-vzostup nehodovosti je priamym dôsledkom chybovosti myslenia, narušení nervovejčinnosti operátorov všetkých uvedených technických prostriedkov. Pritom tu neprichádzak mutáciám, a keď sa obnovuje bežný, štandardný stav fyzikálnych polí Zeme, tak vyššia neurálnačinnosť prebieha normálne a chýb vzniká oveľa menej, ako v období vzostupu nehodovosti. Okremtoho existujú bionegatívne zóny, ktorých dynamika a aktivita nie je zatiaľ dostatočne preskúmaná, alektoré sú taktiež schopné vyvolať narušenia vyššej nervovej činnosti.

To znamená, že skôr, než v populácii vzniknú genetické zmeny, udeje sa v nej už nejaký súmrakumov – zatmenie mozgov, dôsledkom čoho vznikne téza: „Tak žiť sa nemá“, i keď dovtedy mnohépokolenia žili v etno-krajinnej rovnováhe a nemali nijakých námietok, prejavujúcich sa v činnosti,namierenej proti predchádzajúcemu spôsobu žitia. Voči druhu Človek Rozumný je etno-krajinnárovnováha rovnovážnym režimom v systéme «PRÍRODNÉ PROSTREDIE REGIÓNU – KULTÚRA(VČÍTANE SOCIÁLNEJ ORGANIZÁCIE) – ŠTATISTICKÉ CHARAKTERISTIKY CELKOVEJMATRICE GENETICKY PODMIENENÝCH MOŽNOSTÍ A PREDNASTAVENÍ POPULÁCIEĽUDÍ V REGIÓNE».

Pritom v tomto systéme najmäkším, najpoddajnejším článkom, majúcim najmenšiu rezervuudržateľnosti, je kultúra, t.j. sociálna sféra, a nie biologická. Avšak práve toto ohnivko je skrývanépred pozorovateľom „objektívnym“ princípom «neurčitosti» v etnológii, vymysleným L.N.Humilievom bez akýchkoľvek podkladov k tomu v Objektívnej realite.

Mutagénny faktor takisto môže vyviesť systém z rovnovážneho režimu, avšak genetický aparát jedosť dobre chránený systémami obnovy genetickej informácie v porovnaní s kultúrou a vyššouneurálnou činnosťou. Preto súmraky umov, deformujúce kultúru dostatočne dlhú dobu, sú z nášhopohľadu pravdepodobnejšou priamou vnútornou príčinou „etnogenézy“, než deformácia pod vplyvommutagénnych faktorov celkovej matrice štatistických charakteristík geneticky podmienenýchmožností a prednastavení.

Vonkajším faktorom, vyvolávajúcim zmenu činnosti myslenia (jak individuálneho, tak ajkolektívneho na úrovni biologickej výmeny), môžu byť rytmy slnečnej aktivity, vplývajúce na stavfyzikálnych polí planéty a charakter jej interakcie s Kozmom; môže ísť o zasahovanie iného rozumu,o čom hovoria mýty a náboženstvá; môže ísť o zavŕšenie cyklu reinkarnácií, keď sa do populácievracajú duše, ktoré už túto púť rozvoja prešli niekedy dávnejšie – konkrétne ony vravia: „Tak žiť sanemá!“

Po tomto impulze systém vychádza z rovnovážneho režimu a časom prechádza do nejakého inéhorovnovážneho režimu, ak cyklus nie je prerušený vonkajším vplyvom. V tomto prechodnom režime,ktorý L.N. Humiliev nazýva „etnogenéza“, elementy systému – kultúra, celková matrica a životnéprostredie – vytvárajú tlak na seba navzájom a menia sa v porovnaní s predchádzajúcim stavom až domomentu vstupu do nového rovnovážneho režimu.

Schopnosť ľudí prijímať energiu z vonkajšieho prostredia, akumulovať ju a vracať ju doprostredia, prírodného a sociálneho, je v priebehu ich činnosti rozličná. Jedni len-len zvládajú udržaťsi energetickú rovnováhu, a na aktívnu činnosť v spoločnosti im ich energia už nestačí; iní sú zasaveľmi energickí. Okrem toho energetické možnosti človeka sa počas života menia. A táto zmena jepodmienená nielen genetickým programom rozvoja organizmu, ale aj sociálnymi faktormi. Fyzickyzdravého, energického človeka možno zabiť morálne, zbaviac ho jeho obvyklých životných cieľov,v súlade s ktorými používa svoj energetický potenciál, ak on nedokáže nájsť nové ciele uplatneniasvojej energie. Príkladom je „smrť“ Mikuláša I., zlomeného porážkou v Krymskej vojne, ktorá saudiala napriek tomu, že on počas celej svojej vlády venoval osobitnú pozornosť podpore vojenskejmoci Rusi na súši i na mori na najvyššej, podľa jeho chápania, úrovni.

Preto to, čo L.N. Humiliev nazval „vášnivosť“ je jav zložitejší, než biologický znak, predávanýgeneticky z pokolenia na pokolenie. A je možné rozlíšiť minimálne nasledujúce typy „vášnivcov“: ľudia, ktorých zdravie im kvôli genetickým a traumatickým poruchám neumožňuje viesť

normálny spôsob života, t.j., mať rodinu a celý komplex sociálnych vzťahov; ktorí kvôli tejtookolnosti sú nútení využívať zbytok energie vo forme „vášnivej aktívnosti“. Z týchto „spravilkolekciu“ C. Lombroso, a na neho sa odvoláva G. Klimov;

idioti a bioroboti, plní síl a zdravia, ktorým sa nejakým spôsobom nejako v tem(e)no hlavy zašilanejaká fixná idea (alebo Ni(e)kto im ju do tem(e)na zašil?), a oni sa jej nemôžu zbaviť a nie súschopní ju kriticky zhodnotiť. V dôsledku toho kladú svoje a cudzie životy na realizáciu tej ideifixnej. Príkladom takého typu „vášnivca“, súdiac podľa všetkého, je L.D. Bronštejn-Trockij so„svojou“ teóriou „permanentnej revolúcie“ i mnohí jeho nasledovníci;

samostatne mysliaci ľudia, plní energie, no nedisponujúci dostatočnou intelektuálnou silou,potrebnou na realizáciu tejto energie vo formách bezpečných pre okolie, t.j. to sú slaboduchí vovzťahu k druhu činnosti a k nej prislúchajúcemu okruhu zodpovednosti;

harmonicky rozvinuté povahy s mocnou energetikou. Takých je, očividne, menšina z množstva„vášnivcov“. Robia veľa a, na rozdiel od predchádzajúcich troch kategórií, prehodnocujúdôsledky svojich činov.

Takže „vášnivosť“ židovstva – to je „vášnivosť“ prvých dvoch typov, keďže je založená namrzačení pohlavného orgánu, narušení vývoja nervového systému, genetickej záťaži kultúrne-kultovouzavretej populácie za cenu príbuzenských sobášov v priebehu mnohých stáročí a na strate zmyslupre sebakritiku, zničeného pocitom „bohovyvolenosti“.

Tí, ktorých L.N. Humiliev zaradil k subvášnivcom, sú podľa nás charakterizovaní nie taknedostatkom energie, hoci sú aj takí, ako extrémne nízkou organizáciou duše, čo ich tlačík agresívnemu konzumu. Majúc nízku duševnú organizáciu, oni totiž nemôžu nájsť svoje miestov činnosti spoločnosti. Oni, a časť „vášnivcov“, tvoria sociálnu spodinu, ktorá v obdobiach fázovýchzmien procesov predstavuje najväčšiu hrozbu pre ostatnú spoločnosť.

Pokiaľ populácia prebýva v stave etno-krajinnej rovnováhy, všetci ľudia s akokoľvek rozličnouenergetikou nachádzajú v sociálnej organizácii populácie sféru uplatnenia svojej energie. Keď téza„tak žiť sa nemá“ rozvracia predchádzajúcu sociálnu organizáciu, tak v tomto sociálnom chaoseplieska neorganizovaná energia, čo je ničivé i pre životné prostredie, i pre predchádzajúcu kultúru,

i pre predošlý stav štatistických charakteristík celkovej matrice geneticky podmienených možnostía prednastavení (posledné prebieha zvyčajne vo forme masakrov).

Hoci sa L.N. Humiliev zvlášť nepúšťa do analýzy sociálnych procesov, obracia pozornosť na to,že v prvých fázach etnogenézy po „impulze-zdvihu vášne“ je prechod do „vyšších“ sociálnych skupín– t.j. „elitu“, sféru riadenia – možný a je určovaný predovšetkým osobnými kvalitami. V termínochsociológie to znamená, že kontrastnosť rozdelenia populácie v davo-„elitarizme“ nemá pri striedanípokolení stabilný charakter. Po chaose prvých fáz etnogenézy je obnova riadenia spoločnostisprevádzaná tým, že sociálne štruktúry nadobudnú udržateľnosť, čo vedie znova k davo-„elitarizmu“,pri panovaní psychológie všetko-si-dovoľovania a súhlasu so všetko-si-dovoľovaním tých, nejakýmikvalitami silnejších v spoločnosti. Kultúrna uzavretosť populácie, nazvanej L.N. Humilievom„etnikum“, nadobúda nielen vonkajšiu hranicu, charakteristickú pre prvé fázy etnogenézy, aleaj vnútornú hranicu medzi „elitou“ a „davom“. „Etnikum“ sa tak rozpadá na dve „subetniká“, akpoužijeme terminológiu L.N. Humilieva. A vzniká „subetnický“ antagonizmus: spočiatku vzájomnásociálna negatívna predpojatosť, potom sociálne napätie a koniec koncov triedny boj v jeho otvorenejforme. Príčina je v tom, že jedno „subetnikum“ maká na druhé, tovarová výmena medzi nimi mánerovnoprávny charakter, a toto sa ťahá BEZ SVETLA (NA KONCI TUNELA)*, INFERNÁLNEpre jedno z nich. Pritom „elita“ začína časom besnieť z mastnoty, a „dav“ na všetko pľuje, a výrobui služby, na minimum utlmuje. Myslia iba jedinci, no nikto ich nepočúva, a preto degradácia kultúrynapredúva..., degenerácia na biologickej úrovni, stimulovaná kultúrou odmeny-podnecovaniarozvratu. Následkom toho rastie priepasť vo „vzdelanosti“, medzi „davom“ a “elitou“, čo vspoločnosti kumuluje rôznorodú spodinu.

O tom, že „vášnivosť“ je zviazaná nielen s energetikou, ale predovšetkým s organizáciou (t.j.informáciou), hovorí aj meranie „napätia vášne“ L.N. Humilievom v jednotkách, charakterizujúcichzložky (jednotkové vektory) vektora cieľov. Na obr. 4, str. 339: obetavosť, snaha k ideálu víťazstva,snaha k ideálu úspechu, snaha k ideálu vedomostí, tvorivosti, snaha ku komfortu bez rizika pre život,tichý obyvateľ, adaptovaný na biocenózu oblasti (t.j., jeho vektor chyby je podľa jeho chápania rovnýnule). A ďalej nasledujú miery straty riadenia „subvášnivcami“: neschopnosť regulovať chtíč aneschopnosť uspokojovať chtíč. Ale veď predsa celý cyklus etnogenézy je kmitavý proces zmenyštatistických charakteristík individuálnych cieľov na prvých prioritách celosociálneho vektora cieľov.Základný objem informácií ohľadom správania sa čerpá človek predsa z kultúry, ktorá sa nepredávageneticky, aj keď vnímanie kultúry prebieha v súlade s geneticky podmienenými individuálnymimatricami potenciálnych možností a prednastavení. No naplnenie matrice prebieha predsav kultúrnom prostredí, t.j. v informačnom prostredí sociálnej úrovne organizácie, formujúcej všetkymimogenetické stereotypy človeka. Mnohé získava človek aj na tejto úrovni obídením kontroly jehovedomia, avšak tu pôsobia už štatistické zákonitosti prijímania informácií zo spoločnostijednotlivcom, a nie genetické predurčenie informačného stavu jedinca po spojení pohlavných buniekrodičov. Štatistické zákonitosti procesov sociálnej a biologickej úrovne organizácie, sú určované vovzťahu k etalónovým frekvenciám času na obidvoch úrovniach organizácie systému. Na biologickejúrovni je etalónová frekvencia určovaná na princípe doby vstupu nového pokolenia do života: 20 – 25rokov (približne dva cykly slnečnej aktivity). Pritom u človeka niet synfáznosti (synchrónnosti) privstupe jednotlivých pokolení do života v rôznych genealogických líniách populácie, ako je tomunapríklad u väčšiny vtákov, alebo ešte výraznejšie u lososov. Z tohto dôvodu táto frekvencia nepadnedo oka, hoci existuje a prejavuje sa v stúpaní a klesaní pôrodnosti, nasledujúcom po silnýchsociálnych otrasoch v priebehu niekoľkých pokolení. Ako už bolo skôr uvedené, na sociálnej úrovniorganizácie v priebehu dejín prebehla zmena etalónových procesov, ktoré sú osnovou spoločenskejvýroby, ktorých frekvencie určovali čas sociálny. Jedným zo sociálnych procesov je obnovapraktickej faktológie vedomostí. V globálnom dejinnom procese frekvencia obnovy praktickejfaktológie vzrástla a periodicita obnovy aplikovanej faktológie vedomostí v celospoločenskomzjednotení práce sa zmenila z niekoľkých storočí (v období starovekých civilizácií) na dnešných 5-10

rokov vo vedúcich odvetviach. Takýmto spôsobom sa informačný stav populácie na úrovni sociálnejorganizácie zhruba od druhej polovice XX. storočia začal obnovovať niekoľko krát počas životajednej generácie; ale na biologickej úrovni sa informačný stav ako predtým, samozrejme, obnovujepri striedaní pokolení. Tento rozdiel má vo vzťahu k „etnosystémom“ kvalitatívny charakter,skúmaný L.N. Humilievom, no extrapolácia jeho vývodov na súčasnosť je nepodložená (on sámohraničuje svoju štúdiu obdobím do začiatku XIX. stor., na čo popularizátori-vulgarizátori zabúdajúalebo to úmyselne zamlčujú). Potom, ako sa frekvencia obnovenia praktickej faktológie, prevýšiacfrekvenciu vstupu nových pokolení do života, i frekvenciu zmeny aktívnych pokolení dospelých (50rokov), stala etalónovou frekvenciou sociálneho času, sa zmenili i štatistické zákonitosti prijímaniainformácií zo spoločnosti jej jednotlivými jedincami.

Davo-„elitarizmus“ je udržateľný, pokiaľ periodicita obnovy-inovácie aplikovanej faktológie jeviazaná životom mnohých pokolení. Keď ale v priebehu života jedného pokolenia prebehne niekoľkozmien aplikovanej faktológie, môže byť davo-„elitarizmus“ udržovaný iba umelo. Včítane cestoumasového použitia prostriedkov vplývania na psychiku väčšiny populácie, t.j. BIOROBOTIZÁCIOUne-“elity“ i „elity“ (alkohol, tabak, všetky ostatné druhy narkotík až po hudobné a elektronické,ezoterickí senzibili, protiľudské zvrátenosti vedy, psychotronické zbrane a pod.). Obnovainformačného stavu populácie na úrovni sociálnej organizácie niekoľko krát v priebehu životajedného pokolenia vytvára vysokú štatistickú predurčenosť (v porovnaní s predchádzajúcimiperiódami globálneho historického procesu), že nie jednotliví ľudia, ale celé sociálne vrstvy obrátiana úrovni vedomia pozornosť na procesy spoločenského rozvoja, a nie na ich momentálnuustrnuvšiu sociálnu situáciu, ako tomu bolo v časoch, keď periodicita obnovy praktickej faktológiezahŕňala život niekoľkých pokolení. Neudržateľnosť davo-„elitarizmu“ v týchto podmienkach sa eštezvyšuje aj tou okolnosťou, že riadenie davo-„elitárneho“ sociálneho systému si vyžaduje vymývaniemozgov jednému a tomu istému pokoleniu počas jeho života, čo taktiež núti nad príčinami tohtovymývania mozgov sa zamyslieť nielen jedincov, ale celé sociálne vrstvy (pozri vysvetľujúceobrázky 5 a 6, pridané do vydania v r. 1998).

* * *

Na obr. 5 je znázornená charakteristika úbytku elementov z počiatočného početného stavu nejakejmnožiny v priebehu času. Predpokladá sa, že v počiatočnom momente času je množina definovanákonkrétnym početným stavom jej elementov a jej početnosť tvorí 100 %. Ďalej elementy množinypod vplyvom vonkajších a vnútorných okolností vyčerpávajú svoj zdroj a hynú. Ak v populáciiživých organizmov zisťujeme jej konkrétny početný stav, a potom sledujeme ako na začiatkuidentifikované osoby z populácie miznú, tak získame zhruba takú grafickú charakteristiku, ako jezobrazená na obr. 5, avšak s kvantitatívne definovaným rozmerom na osiach času a početnosti.Proces, zobrazený na obr. 5, neznamená, že s jeho ukončením populácia zmizne. Aj keď i takámožnosť v princípe existuje, ale v prevládajúcej väčšine prípadov sa personálna zostava členovpopulácie (elementov množiny) obnovuje. To jest so zaniknutím množiny jednej, zistenej podľaindividuálneho zloženia na počiatku, je možné identifikovať množinu novú, charakteristickú svojoupersonálnou zostavou. O zaniknutí množiny, idntifikovanej jej personálnym zložením, je možnéhovoriť aj v štatistickom zmysle, t.j., je možné považovať zaniknutie množiny za uskutočnené, akzaniklo nejaké definované trvalé (spravidla pre všetky skúmané množiny) percento z počiatočných100%, napríklad 80%, alebo 95%, ako na obr. 5.

Pozrime sa na obr. 6. V hornej časti obr. 6 je hypoteticky zobrazená celková doba trvaniaglobálneho dejinného procesu (stupnica času je hypotetická, nerovnomerná). Nižšie sú rozmiestnenédve časové osi. Na nich sú zobrazené dva procesy. Na hornej časovej osi je proces súvisléhostriedania pokolení ľudí. Na dolnej časovej osi je proces obnovy technológií a praktických životnýchnávykov.

Čisto formálne podľa algoritmov zostrojenia každý z procesov, zobrazených na hornej a dolnejčasovej osi obr. 6, je rovnaký-identický jak s procesom, zobrazeným na obr. 5, tak aj vzájomne medzisebou. Pritom sa predpokladá, že v každom momente dejinného procesu možno podľa personálnehozloženia rozlíšiť pokolenie ľudí. V tomto momente bude mať 100-percentnú početnosť, ktorá sa budezmenšovať až do úplného zmiznutia pokolenia. Keďže sa však rodia ľudia noví, ktorí nie súsúčasťou prvotne vybranej množiny, tak v tom momente dejinného procesu, keď zmizne predtým

identifikované pokolenie, je možné rozlíšiť ďalšie pokolenie, taktiež majúce v tomto momente 100-percentnú početnosť.

OBR. 5. CHARAKTERISTIKA ÚBYTKU ČASTÍC Z POČIATOČNÉHO ZLOŽENIA MNOŽINY V PRIEBEHU ČASU

Analogicky sa predpokladá – a tento predpoklad neprotirečí možnostiam archeológie, – žev počiatočnej perióde formovania civilizácie je identifikované nejaké plne definované množstvotechnológií a životných návykov-zručností. Ďalej mierou dejinného rozvoja technológie a zručnosti,patriace k tomuto obdobiu vývoja, postupne vypadávajú z používania. V tom momente dejín, keďzmizne počiatočná množina technológií a životných návykov, bude možné rozpoznať nejakú inúmnožinu technológií a životných návykov. Je možné, že pod vplyvom vedecko-technického pokrokubude početnejšia, ako predchádzajúca. Napriek tomu, aby sme zjednodušili zostrojenie grafu,môžeme početnosť odhalených nových technológií takisto považovať za rovnú 100%. Ako bolopoznamenané pri skúmaní obr. 5, možno moment zmiznutia jak pre pokolenie ľudí, tak i pre

OBR. 6. ZMENA VZŤAHU ETALÓNOVÝCH FREKVENCII BIOLOGICKÉHO A SOCIÁLNEHO ČASU БИОЛОГИЧЕСКОГО И СОЦИАЛЬНОГО ВРЕМЕНИ.

generáciu technológií116 a životných návykov, chápať aj v štatistickom zmysle: nakoľko úplnézmiznutie, fixované na zmiznutie posledného z objektov množiny, môže byť silno vypadávajúcez celkovej štatistiky a pre ňu necharakteristické, tak je možné považovať zánik množiny zauskutočnený, ak zmizlo nejaké pevne stanovené percento z počiatočných 100%, napr. 80% nazačiatku identifikovaných technológií. Takisto možno pristupovať aj k procesu obnovy generácieľudí: t.j., nečakajúc na odchod zo života posledného dlhožijúceho, možno rátať, že ak odišlo z tohtosveta 80% kedysi identifikovaného personálneho zloženia obyvateľstva, tak generácia bola nahradenánovou.

Zodpovedajúco tomu, pri plnej formálnej zhode zostrojenia, vecný rozdiel medzi hornýma dolným grafom v hornej časti obr. 6 je v rôznom charaktere súmerateľnosti procesu striedaniapokolení ľudí a procesu výmeny generácií technológií a životných návykov s astronomickýmetalónom času (rok je zmena ročných období pri obehu Zeme okolo Slnka).

Doba trvania života pokolenia Тb je podmienená geneticky a v priebehu dejín sa menív ohraničenom rámci (Тb priem = v rámci storočia ± desiatky rokov). Hoci priemerná dĺžka života ľudív priebehu známych dejín dnešnej civilizácie rástla, predsa len nevzrástla mnohonásobne. Dôsledkomtoho je možné ju považovať za približne nemennú vo vzťahu k etalónu astronomického času. Tentoproces striedania následných pokolení je možné zvoliť ako etalónový proces biologického času, čo jeaj zobrazené na hornej osi času obr. 6, naľavo od medzery horizontálnych osí grafov, oddeľujúcichďalekú minulosť od našej epochy – obdobia dejín života súčasných a osobne pamätajúcich minulýchgenerácií, ku ktorým patrili otcovia a dedovia teraz žijúcich.

Proces obnovenia technológií a zručností, zobrazený na dolnej časovej osi v hornej časti obr. 6 akopostupnosť ubúdajúcich množín, taktiež môže byť zvolený ako etalónový proces času. Avšak narozdiel od horného grafu, trvanie života generácií technológií a zručností v priebehu dejín nie jenemenná. A to ani približne, keďže sa následkom zrýchľovania periodicity obnovy technológiía zväčšovania celkového množstva informácií v kultúre spoločnosti, zmenila kvalita biologicko-sociálneho systému ako celku. To vidno na nasledujúcom grafe, umiestnenom v dolnej časti obr. 6.Tam je umiestnený ešte jeden súradnicový systém s časovou osou, na ktorom je ukázaná v priebehudejín zmena merných charakteristík procesov striadania pokolení a obnovy technológií a praktickýchživotných návykov.

Grafy procesov na hornej a dolnej časovej osi možno vzájomne porovnať, čo je aj na obr. 6spravené. V jeho ľavej časti pripadá na jednu časovú periódu vymiznutia počiatočného množstvatechnológií mnoho zmien ľudských pokolení. V jeho pravej časti je kvôli prehľadnosti zobrazeniazmenená mierka pozdĺž časovej osi (je to vidno v úseku, zobrazujúcom plynutie procesu globálnychdejín). Dôsledkom toho dĺžka života generácie XX. storočia vyzerá mnohonásobne dlhšia, než v ľavejpolovici obrázku, vzťahujúcej sa k obdobiu vzniku prvých regionálnych civilizácií. Tento pomer všakumožnil zreteľnejšie zobraziť na dolnej časovej osi proces mnohokrátnej obnovy technológiía praktických životných návykov v priebehu života jednej generácie, a taktiež aj rast množstvainformácií v kultúre spoločnosti. V tejto časti obrázku je narušená mierka aj na vertikálnej osi,dôsledkom čoho je začiatočná početnosť 100% neskorších nasledujúcich množín technológiía životných návykov zreteľne vyššia, ako u predchádzajúcich.

Charakter vzťahu frekvencií horného a dolného procesu na obr. 6, znázornený v jeho ľavej časti,sa zmenil na kvalitatívne opačný. Matematicky sa to vyjadruje nasledovne: na úsvite dnešnej

116 Termín slova „pokolenie – generácia“ sa vo vzťahu k objektom technosféry už stal obecne používaným: „počítač piatejgenerácie“, „televízor druhej generácie“ a pod. My sme tento termín už analogicky použili vo vzťahu k technológiám.

civilizácie bolo fb >> fs; v priebehu jej rozvoja sa stalo fs > fb; a graficky je to zobrazené v dolnej častiobr. 6.

Zistené frekvencie fs a fb – to sú miery rýchlosti obnovenia informačného stavu spoločnosti (akohierarchicky organizovaného systému) na sociálnej a biologickej úrovni jej organizácie. Na grafe(približne) nemenná Vg znázorňuje rýchlosť obnovy genetických informácií (index „g“) v populácii;v priebehu celých dejín rastúca Vs charakterizuje rýchlosť obnovy kultúry, ako geneticky z pokoleniana pokolenie nepredávanej informácie.

Ako je zo života, z matematiky i z grafu vidno, prebehla zmena pomerov etalónových frekvenciíbiologického a sociálneho času.

Objektívny jav, ktorý je tu nazvaný zmena pomeru etalónových frekvencií biologickéhoa sociálneho času, je vlastnou charakteristikou globálneho biologicko-sociálneho systému, predktorým sa niet kam podieť. Je to informačný proces, prebiehajúci v hierarchicky organizovanomsystéme. Z teórie kmitania a z teórie riadenia je známe, že ak v hierarchicky organizovanommnohoúrovňovom (multikvalitatívnom) systéme prebieha zmena frekvenčných charakteristíkprocesov, prejavujúcich každú z množstva ich vlastností, tak systém prechádza do iného režimusvojho správania sa. Je to spoločná vlastnosť hierarchicky organizovaných systémov, majúcichmnožstvo rôznorodých vlastností, do triedy ktorých patrí jak ľudská spoločnosť celkovo, tak ajhierarchicky organizovaná psychika každého jedinca.

Je to spoločná vlastnosť multiparametrických a hierarchicky organizovaných informačnýchsystémov. Vo vzťahu k životu spoločnosti predurčuje kvalitatívne zmeny v organizácii psychikydanej množiny ľudí, v mravnostne-etickom podklade – zdôvodňovaní a cieľavedomosti ich činnosti ivo výbere prostriedkov na dosiahnutie cieľov..Predurčuje kvalitatívne zmeny toho, čo možno nazvaťlogikou sociálneho správania – je to masová štatistika psychickej činnosti osôb, prejavujúca sav reálnych faktoch života.

Žijeme v období dejín, kedy zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálnehočasu už prebehla, ale nastolenie novej logiky sociálneho správania sa, ako štatistickyprevládajúcej a určujúcej život celej spoločnosti, sa ešte nezavŕšilo. Avšak spoločenské riadeniena osnove predchádzajúcej logiky sociálneho správania sa, podmienenej predchádzajúcouštatistikou osobnostnej psychiky množiny ľudí, už stráca stabilitu, t.j. moc a spôsobuje mnohonešťastia a ohrození života.

Formovanie logiky sociálneho správania sa, zodpovedajúcej novému pomeru etalónovýchfrekvencií, prebieha v našej dobe a každý z nás sa na ňom zúčastňuje cieľavedome,i nevedome na osnove v minulosti osvojených automatizmov správania sa. Avšak každý podľasvojej vôle, jeho mravnosťou podmienenej, možnosť má, vedome za následky zodpovedajúc,vybrať pre seba ten – či onen štýl života. A v podstate – zvoliť osobnú kultúru psychickej činnosti.

Tí, ktorí logiku sociálneho správania minulú, v šplhaní hore po stupienkoch vnútrosociálnejpyramídy, nasledujú, alebo udržať vybojované výšiny sa snažia, stále častejšie stretávať budúrozčarovania..., nakoľko v momente dosiahnutia cieľa, alebo osvojenia prostriedkov na dosiahnutiejeho, spoločenská významnosť cieľa zmizne, alebo sa osobná hodnota jeho významnosti zmení.Prichádza k tomu následkom zrýchleného obnovovania kultúry. To predurčuje nevyhnutnosť výberucieľov podľa ich udržateľnosti v čase a najväčší význam budú mať „večné hodnoty“, ktorýchosvojenie si uchováva svoj význam nezávisle od zmeny technosféry a výdobytkov vedy.

Byť človekom v súlade s Bohom i biosférou, predurčené udiať sa pri novom pomere etalónovýchfrekvencií biologického a sociálneho času, je nepominuteľným a samo o sebe dostatočným cieľompre každého zdravého mravne i intelektuálne. I cieľu tomu podriadená bude celá sociálna

organizácia života a moci. Bo všetci, kto otrokom ostanú v života zhone, odsúdení sú naodvrhnutie biosférou Zeme.

Všetky elementy človečenstva ako systému v biosfére Zeme, ktoré sú neschopné pohotovozareagovať na zmenu pomerov etalónových frekvencií biologického a sociálneho času, sú odsúdenéna odvrhnutie biosférou Zeme, prechádzajúcej do iného režimu svojho bytia pod vplyvom ľudskejčinnosti niekoľkých posledných tisícročí. A pred biosférou Zeme neochráni ani bunker hermetickýs protézou Prostredia životného, ani „kumšt“ medicínsky...

* **

Zmena pomerov etalónových procesov biologického a sociálneho času je objektívny (t.j. vonkajší,neriadený) faktor vo vzťahu k hovädskému stavu davo-„elitárnej“ spoločnosti. Tento faktor,zrodením inej kultúry, principiálne odlišnej od predchádzajúcich typov kultúry davo-„elitarizmu“,podomieľa davo-„elitárnu“ organizáciu spoločnosti. Kultúra je faktorom tlaku na biologický druh,ktorému sa prispôsobuje súhrná matrica geneticky podmienených možností a usporiadania populácie.Preto biologické zákonitosti, spravodlivé pre populácie s davo-„elitárnou“ sociálnou organizáciou,nemôžu byť rozšírené v populácii s iným typom kultúry, vylučujúcej davo-„elitarizmus“. Tak Prírodaľudí pred voľbu stavia: buď pád zažratých davokratov späť do sveta zvierat, alebo vzostup ľudí kČ(E)LOvečnosti.

L.N. Humiliev sa zmohol preskúmať proces „etnogenézy“, nezabiehajúc do sociálnej sféryz jedného dôvodu. Davo-„elitárna“ spoločnosť sa z informačného pohľadu ničím neodlišuje odpopulácie zvierat. V populácii zvierat prebieha obnova jej informačného stavu iba so zmenoupokolení na úrovni genetického aparátu. V davo-„elitárnej“ spoločnosti, kde kvôli najrozličnejšímpríčinám základná masa zloženia oboch davov tvrdohlavo chce žiť cudzím umom, hodnotiac podľaautorít a spokojac sa s tradíciami, prebieha obnova informačného stavu na úrovni sociálnejorganizácie taktiež so zmenou pokolení. Čo si totiž stáda úd osvojiť stihol do vstupu na prahdospelosti, s tým on i zo života odíde, možno i prastarým starcom súc. Tento jednotný charakterprocesov informačnej obnovy populácie na úrovni sociálnej organizácie a genetického aparátu –osobitosť, charakteristika davo-„elitarizmu“ – umožnil L.N. Humilievovi do pojmu „pasionárnosť –vášnivosť“, a ďalších, s ním spojených, zhrnúť najrôznorodnejšie javy, týkajúce sa informačnýchprocesov na úrovni genetickej obnovy populácie i na úrovni jej sociálnej organizácie. Nepriamo toumožňovala nemiestnosť pojmu „informácia“ a neučitosť pojmu „čas“ v dialektickom materializme.

Tá istá „nerozlíšiteľnosť“ informácie od energie je viditeľná aj pri opise «indukcie vášne», ktorejpríklady L.N. Humiliev uvádza: Napoleon na Arkolskom moste, A.V. Suvorov na pochodev Taliansku a Švajčiarsku atď. Avšak indukcia, ako jej i je stanovené byť, je javom informačným.Vojsko dôveruje tým veliteľom, ktorých dobre pozná. Každý vojak nesie v sebe stereotypy správaniasa v boji. Jeden veliteľ je schopný u jedných a tých istých vojakov aktivovať stereotypy bojovejvytrvalosti a neústupčivosti, a druhý stereotypy bezdôvodného úteku. Stereotyp, včítane neželaného,môže byť i zablokovaný, čoho príklad bol v Kulikovskej bitke: knieža Dmitrij Ivanovič dal zbrojsvoju druhému vojakovi, a sám, oblečúc sa ako radový vojak, v spoločnej línii sa bil. Všetci ruskí tovedeli, a ťažké zranenia Dmitria Ivanoviča – strata vlastnej energie „vášnivosťou“ – nezabrániliruským Kulikovskú bitku vyhrať, pretože všetci vedeli, že knieža je od prostého vojaka neodlíšiteľný,a všetci musia jeden za druhého stáť ako za knieža, za seba, za Zem Ruskú. Nesmie sa zabudnúť anina požehnanie Sergeja Radonežského, ktoré taktiež zohralo svoju úlohu.

V priebehu boja „Variaga“ začali na palube vznikať zdžania a strácať sa tempo streľby. Zistilo sa,že medzi posádkou (po zásahu veliteľského mostíka krížnika japonským granátom) prebehla fáma

o smrti veliteľa. Objavenie sa na vrchnej palube pred zrakmi námorníkov veliteľa V.F. Rudneva,vyjdúvšieho z veliteľského mostíka, zahasilo fámu a obnovilo zladenosť práce zameriavania zbraní.

Začiatkom vojny v r. 1941 sovietská pechota sedela v individuálnych bunkových jamách117, a niev líniových zákopoch a často sa jej triasli kolená. „Bojovníci“ strácali bojaschopnosť a masovo savzdávali do zajatia z vlastného strachu bez akýchkoľvek vojenských príčin k tomu. A nijaká indukcia„vášne“ nepomáhala. Avšak systém ochranných buniek „múdri“ velitelia nevymysleli sami, ale hoprebrali od Japoncov: u nich bol tento systém plne efektívny, keďže u japonského vojaka bol v súlades duchom Šinto(izmu) CIEĽAVEDOME pestovaný stereotyp vojenskej obetavosti. V tom istomobdobí flotila USA poznala prípady, keď zo strachu pred kamikadze Američania, vychovávaní naprincípe platenia za všetko tvrdou menou a prinesenia na obeť Krista, umiestňovali na palubáchsvojich lodí pre japonských kamikadze šípky z celtoviny – «lietadlové lode týmto smerom» – hoci vpodmienkach života na lodi sú možnosti na prejavenia sa efektu „vášnivej indukcie“ hocikde: možno„vášnivcov“ hoci aj stavať do stráže „indukovať“ non-stop.

„Indukcia vášne“ je aktivizácia vnútorných sformovaných stereotypov dlhodobej pamätepodvedomia, a nie prejav geneticky podmienených inštinktov a nepodmienených reflexov, aj keď„indukciou vášne“ môžu byť aktivované aj inštinktívne a reflexné programy správania. Robí sa to cezbiopoľovú informačnú výmenu a nevychádza na úroveň vedomia: či sa to robí hlasom alebo osobnýmpríkladom, je druhoradé. No ak niet stereotypov, sformovaných kultúrou, tak nebude ani „indukcie“.V lepšom prípade nastane živelný výron neorganizovanej energie davu a inštinktívne podmienenázhovadilosť.

Aj v dejinách boli rôznorodé «etnogenézy»: pomerne slobodný rozvoj kultúry v súlade so štatistickými charakteristikami súhrnej matrice

geneticky podmienených možností a prednastavení – takých je väčšina do-biblických etnogenéz; aj násilná deformácia súhrnej matrice pod umelo vytváranú cudziu kultúru – Sinajský „pochod“

starovekých Hebrejov, pod vedením znacharstva, do ktorého zdegenerovalo niekedy spravodlivéa ľudomilné egyptské žrectvo, i celá nasledujúca história židovstva;

aj prechodné varianty, kedy sa periódy rozvoja kultúry v súlade so súhrnou matricou striedali speriódami deformácie matrice pod zvonku dosadenú cudziu kultúru – krstenie Rusi, revolúcieRuska, perestrojka.

Celkovo je možné z teórie „vášnivosti“ urobiť rovnaký vývod: davo-„elitárna“ sociálnaorganizácia spoločnosti nedovoľuje ľudstvu pozdvihnúť sa zo zvieracieho stavu. Príroda zhadzuje„etnikum“ do fauny, následne potom, ako ono zrodí ďalšiu slepú uličku kultúry davo-„elitárnej“organizácie spoločnosti. Či bude zavŕšujúca fáza etnogenézy nazvaná katastrofou kultúry, alebohomeostázou, v ktorej prebieha degenerácia a smrť od hladu kvôli lenivosti – to podstatu vecinemení: č(e)loVEČNOSŤ118 je bezpečne chránená pred davo-„elitarizmom“ a v jeho základe ležiacouzhovadilosťou.

Avšak sociálne vypitvaná koncepcia L.N. Humilieva (ostatne ako aj sociálne vypitvaná koncepciaG. Klimova) je výhodná pre expanziu sio-internacizmu a nadžidovského prediktora, pretože po celej

117 Výhoda individuálnych jám-buniek oproti líniovým zákopom a okopom je v tom, že delostrelecký granát spadnúc dolíniového zákopu alebo okopu, zabije všetkých ľudí v dosahu priameho rozptylu úlomkov; pri zásahu jamy-bunky – ibajedného. Straty pechoty môžu byť významne znížené, ak sa zakope v systéme buniek, avšak za jednej podmienky: ak i„sám v poli vojakom je“, dôsledkom čoho on neoslavuje zbabelca, čupiac počas boja ticho sám v jame.

118 KaMáRaAt môj ver mi, „Boh nestvoril nás na to, aby zostali sme zvermi“. Vyzerá, že Boh chce (potrebuje?) CeloVěka,Č(e)loVěka. Druh, ktorý svoj potenciál nenapĺňa, sám do hrobu dejín sa zhŕňa. – pozn. prekl.

VULGARIZÁCII ideí oboch koncepcií v kolektívnom vedomí davu zostane „etnogenéza“a degenerácia – mimo spoločnosti.

«To znamená, že tu sa stretávame s determinovaným prírodným javom, za ktorý človek morálnuzodpovednosť nenesie, aj keby pritom hynula prekrásna panenská príroda i veľkolepá cudziakultúra. Smutné, samozrejme, no čo narobíš?» (L.N. Humiliev, str. 462)

Avšak takýto pohľad je nedôstojný človeka...

Február- jún r.1991Upresnenia: marec r. 1998

Február – marec r. 2004Jún- september r. 2015

VIII. ČО SA STALO JASNÝM NESKÔR

О p ä ť p o v i e m : n i k t o n e o b j í m e n e o b j a t e ľ n é h o !

К . P r u t ko v

Vzhľadom k tomu, že „Voda mŕtva“ bola napísaná vo februári – júni 1991, tak v nej bolo vyjadrenévtedajšie chápanie autorského kolektívu o prebiehajúcich procesoch v krajine a vo Svete. Okrem toho,„Voda mŕtva“ bola tzv. „nezávislou expertízou“ správy–referátu na tému vedecko-výskumnej práce„Vypracovanie koncepcie strategickej stability a dynamiky rozvoja scenárov možných interakcií, pripodmienke zachovania parity perspektívnych stratégií svetových mocností na obdobie do roku 2005”,vypracovanej v Inštitúte USA a Kanady AV ZSSR v r. 1990. Z týchto dvoch príčin problematika, objasnenávo „Vode mŕtvej“ vo vydaní z roku 1991, bola v základe určená problematikou, obsiahnutou už v uvedenejspráve Inštitútu USA a Kanady. A hoci k tejto problematike bolo v procese expertízy čo-to pridané, takniektoré dôležité veci ostali vtedy aj tak obídené mlčaním. Pri príprave tohto vydania bolo rozhodnutézahrnúť do textu túto kapitolu, zasvätenú najdôležitejším zamlčaniam vo vydaní z r. 1991. Таkéto zamlčaniasú dve: 1) civilizačná misia v dejinách dnešnej globálnej civilizácie, ktorú sme vtedy pre nedostatok časuneposudzovali a 2) psychologická spletitosť spoločenského usporiadania, o ktorej sme vtedy mali hmlistúpredstavu.

Bohužiaľ, dnes je namieste vo vzťahu k histórii použiť termín „historický mýtus“, pretože niktoz ľudí si sám nepamätá celé reálne prebehnuvšie dejiny ľudstva a súčasná spoločnosť je negramotnáv tom, aby bezchybne čítala rôznorodé pamätníky a symboly minulosti, aspoň tak, ako čítame knihyv našich časoch. A úmerne tomu, je nám história minulosti známa podľa ústnych podaní, písomnýchkroník, podľa interpretácií archeologických údajov, paleontologických vykopávok a geologickýchvýskumov v súlade s už vytvorivšími sa predstavami.

Tak ako zďaleka nie všetky udalosti, vykazujúce vplyv na nasledujúci priebeh dejín, sa staliv minulosti predmetom pozornosti a chápania ich významu vtedajšími súčasníkmi, tak aj nie všetkodejinne významné sa zapamätalo v ústnych podaniach, a nie všetko je odrazené v písomnýchkronikách, nie všetko sa stalo majetkom archeológie, a nie všetko, tak alebo onak známe, je správneinterpretované.

My skutočne žijeme na osnove spektra historických mýtov a každá historická škola sapridržiava svojho historického mýtu, pestuje ho a hýčka119, propaguje ho ako jediný pravdivý.Dominujúce historické mýty sa menia počas samotného historického procesu, pričom, ako v prípadeZSSR a dnešného Ruska, nielen raz za život jednej generácie.

Historické mýty sa úmyselne falšujú vo vzťahu k reálnym udalostiam, a ak sa mýtus stanedominantným (prevládajúcim), tak sa časom fakt jeho falzifikácie zabúda. Aj dnes jednaz najnaliehavejších otázok historickej vedy pozostáva z toho: Ktorý z množstva rozličnýchhistorických mýtov je bližšie k reálne prebehnuvším dejinám a ako v súhrne historických mýtovodhaliť skutočne pravdivý obraz prebehnuvších dejín

Podľa panujúceho historického mýtu sa dnešné ľudstvo zrodilo v živočíšnom svete, vstúpilo dodoby kamennej, prvé regionálne civilizácie vznikli pred cca 5 – 7 tis. rokmi, pred asi 3 000 rokmi sazačala písomná história. A vďaka písomnej histórii môžeme viac či menej dobre všetko zistiť o

119

V Hlave I uvedené fragmenty “Listy M.N. Longinovi o darwinizme” sú plne relevantné aj k súčasnejhistorickej vede.

minulosti regionálnych a globálnej civilizácie, počnúc približne od polovice 1. tisícročia pred našimletopočtom.

V posledných rokoch sa ojavili pokusy zmeniť tento historický mýtus za chronologicky oveľakratšiu verziu akoby spoľahlivo známej histórie. Najmä v prácach matematikov Moskovskej štátnejunivezity A.T. Fomenka a G.V. Nosovského na základe štatistickej analýzy správ z kroník sa tvrdí, žekroniky sú z veľkej časti vierohodné, počnúc od 11. – 12. stor. nášho letopočtu, a celá staršia históriaje mnohokrát do minulosti posunutá história stredoveku, v ktorej stredovekí reálni ľudia fungujú podinými prezývkami a v pozmenenej geografickej lokalizácii stredovekých akože skutočnýchudalostí.120

Ale vec sa má tak, že existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do tohto, ani do druhého historickéhomýtu. Aby sme rozbili mýtus, stačí do neho vložiť len jeden fakt, ktorý mýtus nedokáže objasniť.Najmä v rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severneja Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadového panciera, a v takom obraze nikdynebola v pamäti dnešnej civilizácie v súlade s jej oficiálnou históriou.121

Súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu iba po niekoľkýchstoročiach po objavení sa týchto máp, počas epochy veľkých geografických objavov (od r. 1519, akrátame od počiatku prvej plavby F. Magalhãesa okolo sveta). Globálne kartografické mapovanie,trvajúce štyri storočia, bolo v princípe dokončené až v r. 1906, keď R. Amundsen prešiel z Atlantikudo Tichého oceánu cez prieplavy v súostroviach severu Kanady; a plne bolo ukončené iba v 70.rokoch 20. storočia po skončení programu systematického snímkovania povrchu Zeme z kozmu.

Napriek tomu na stredovekých mapách vierohodne známemu sú pobrežné línie Antarktídy,oboch Amerík, Európy a Afriky vo veľkých vyobrazeniach s chybou v dĺžkach, ktorú zabezpečujeúroveň rozvoja chronometrie122 a matematiky123 v súčasnej civilizácii až počnúc 80-tymi rokmi 18.storočia n.l..

Egyptská Sfinga pri Cheopsovej pyramíde je historikmi-tradicionalistami spolu so samotnýmipyramídami datovaná vekom nie viac ako 5 000 rokov. Jej zlý vzhľad historici objasňujú veternoueróziou: fúkali vetry, niesli piesok, piesok a zvetrávanie vydreli časť materiálu a pod. Ale keď saprehliadkou Sfingy zaoberal profesionálny geológ, tak prišiel k záveru, že Sfingu dlhý čas zalievaliprívalové dažde a je poškodená vodnou eróziou, spôsobenou atmosferickými zrážkami... Avšak vdnešnej civilizácii stojí Sfinga na jednom z najsuchších miest planéty, kde zriedkavé dažde nemohlispôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu hlboké vertikálne ryhy a vlnité horizontálne drážky v tomčase, kedy zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú výlučne horizontálne stopy s ostrými hranami,vytvarajúc bizarné formy: skalné hríby, skalné dáždniky, skalné sochy a pod.. Ak mámepredpokladať, že Sfinga je obrazom človeka epochy súhvezdia Leva124, tak Sfinga je kultúrnoupamiatkou epochy, keď v mieste jej umiestnenia bola iná klíma s výdatnými zrážkami. Sfinga jeproduktom globálnej civilizácie, predchádzavšej našej a zahynuvšej v nejakej globálnej

120 Podrobnejšie pozri prácu Vnútorného Prediktora CCCP „Prozreteľnosť – nie je algebra“, špeciálne zasvätenúprácam A.T. Fomenka a G.V. Nosovského.

121 O tom pozri najmä knihy: G. Hancock „Stopy bohov. Pri hľadaní pôvodov starovekých civilizácií“ (Moskva,„Veče“, r. 1997) ; Erich von Däniken “Spomienky na budúcnosť” (Moskva, EKSMO, r. 2004).

122 Určovanie zemepisnej dĺžky a rozdielov zemepisných dĺžok rôznych geografických bodov je založené nazmeraní súradníc nebeských telies (na to sa v navigácii používa sextant) a vztiahnutím – porovnaním miestnehočasu s časom nultého poludníka (to si vyžaduje dostatočne presný chronometer). Úmerne tomu, čím väčšia jechybovosť chronometrov, tým väčšie sú chyby v určení zemepisnej dĺžky.

123 Dnes používaný systém kartografickej projekcie je nemožný bez dostatočne rozvinutého matematickéhoaparátu.

124 Obdobie dejín, kedy v deň jarnej rovnodennosti bol východ slnka pozorovaný v súhvezdí Leva, bolo dávnopred oficiálnym počiatkom Egyptskej regionálnej civilizácie v panujúcom historickom mýte: 10 970 – 8 910 predn.l.. Pohľad Sfingy je vždy nasmerovaný na východ a stretáva sa s vychádzajúcim Slnkom v dňoch jarnej a jesennejrovnodennosti. Podrobnejšie pozri v knihe G. Hancock „Stopy bohov. Pri hľadaní pôvodov starovekých civilizácií“(Moskva, „Veče“, r. 1997), str. 420 – 422.

geofyzikálnej alebo astrofyzikálnej katastrofe (podľa niektorých mýtov Mesiac a Venuša neboli nastarovekej oblohe), a až po jej zániku začal vznik a rozvoj dnešnej globálnej civilizácie.

Na v minulosti prebehnuvšiu globálnu katastrofu poukazujú predovšetkým obelisky Egypta.Mnohé z nich sa používali ako slnečné hodiny. Pritom stupnice týchto chronometrov sú také, žetrvanie ranných, poludňajších a večerných “hodín” nie je rovnaké, čo vyvoláva ohromenie tých, ktorísa stretávajú s týmto faktom. Ale ak by sa Egypt nachádzal na zemepisnej šírke 15° (reálne sarozkladá približne medzi 25° a 30° severnej zemepisnej šírky), tak existujúce stupnice slnečnýchhodín Egypta by zabezpečovali rovnosť – rovnomernosť – všetkých hodín dňa. Aj náleziská mamutov v permafroste sú premiešané s južnejšou vegetáciou, než je tá, čo terazrastie v týchto zemepisných šírkach; okamžite zahynuvšie zvieratá vo veľkom počte v kombináciach,ktoré nie sú v bežnom živote biocenóz (mäsožravce a bylinožravce spolu vo veľkom množstve, a dotoho premiešané s polámanými stromami), boli v niektorých miestach zasypané vrstvamivulkanického popola alebo zaliaté bahnom, potom rýchlo zmrazené ešte predtým, ako sa ichroztrhané125 alebo celé trupy začali rozkladať. Okrem toho:

«... po celej Južnej Amerike sa našli fosílie z čias doby ľadovej, v ktorých kostrynekompatibilných druhov zvierat (dravce a bylinožravce) sú chaoticky premiešanés ľudskými kosťami. Nemenej dôležitá je kombinácia (v dostatočne rozsiahlýchoblastiach) vykopávok (fosílií) suchozemských a morských živočíchov, chaotickypremiešaných, ale pochovaných v jednom geologickom horizonte (vrstve). »“126

* * *127

V Južnej Amerike sa nachádza jazero Titicaca. Je to slané jazero na hranici medzi Perua Bolíviou, v nadmorskej výške 3812 m, s hĺbkou až 272 m. Na jazere je ostrov Titicaca s dobrezachovanými pozostatkami staroperuánskych stavieb. Na dne jazera boli objavené ruiny starovekéhomesta. Podľa názorov geológov bolo toto jazero súčasťou oceánu. Okrem toho, na jeho brehoch boliobjavené pozostatky starovekého prístavu, z ktorého vyplávať na tomto jazere nie je kam, čo privádzana myseľ to, že jazero „sa vznieslo“ a stalo sa vysokohorským jazerom až potom, ako bol tentoprístav vybudovaný.

V Európe existuje množstvo megalitických stavieb z doby kamennej. Ak budeme skúmať niekaždú oddelene, ale všetky dohromady, tak mnohé z nich sa nachádzajú na priamych líniach,tiahnucích sa mnohé stovky km cez celý kontinent: cez lesy, hory, jazerá a niektoré – cez Baltickémore a jeho zálivy. A rôzne takéto línie sa zbiehajú do starogréckeho mesta Delfy (a rovnakov lúčoch z neho vychádzajú) – rezidencie Delfského orákulu, miesta, kde sa (podľa mýtov) zjavil bohApollón. Na lesných lovcov a prvotnopospolných roľníkov tak presná väzba mnohých objektov – toje priveľa128, ak predpokladáme, že pre takúto výstavbu sú nevyhnutné geodézia a kartografia,rozvinuté do úrovne blízko k dnešnej; ale ak reálne je to všetko vybudované bez geodézie akartografie v našom súčasnom chápaní, tak všetko, čo sa dnes interpretuje vedou ako primitívna“doba kamenná”, bolo v skutočnosti epochou kvalitatívne inej duchovnej kultúry (kultúry psychickejčinnosti), umožňujúcej riešiť mnohé teraz neriešiteľné inžinierské úlohy “organolepticky”, t.j., nazáklade vlastných zmyslov a intelekt sa využíval nie na ich riešenia, ale na nejaké iné účely.

V aztéckej civilizácii129 bolo mesto, ktorého zrúcaniny sa teraz nachádzajú na teritóriumegalopolisu Mexico City, a ktoré je súčasnej vede známe pod názvom Teotihuacan. V plánerozmiestnenia architektonických objektov tohto mesta sú objavené proporcie vzdialeností Slnka odplanét Slnečnej sústavy, vrátane pásu asteroidov a Pluta130. A len tak mimochodom, Koperníkzverejnil svoju prácu o Slnečnom systéme, v strede ktorého je Slnko, až v r. 1542 krátko pred smrťou;

125 Predstavte si, čo môže na polovice roztrhať živého mamuta. 126 Podrobnejšie pozri knihu G. Hancock „Stopy bohov. Pri hľadaní pôvodov starovekých civilizácií“, str. 204.127 Text za hviezdičkami bol pridaný v r. 2004.128 Pozri Erich von Däniken „Kamenná doba bola iná“ (Moskva, ЭKSMO, r. 2003).129 Jedna z kultúr predkolumbovskej Ameriky; bola zničená španielskými conquistadormi v 16. storočí.130 Erich von Däniken „Deň, keď sa zjavili bohovia“ (Moskva, ЭKSMO, r. 2003).

Galileo vytvoril teleskop až v r. 1609, a pred touto dobou vo vede ani o nejakých asteroidoch, a týmviac o “páse asteroidov” nemohlo byť ani reči; a planéta Pluto bola objavená za pomoci teleskopu ažv r. 1930. A na to, aby toto všetko mohlo byť vystavané v Teotihuacane, boli tiež nevyhnutné ajznalosti, aj urbanistický plán, pre vytvorenie ktorých, podľa ich poradia, je nevyhnutná prehistóriarozvoja vedy, najmä astronomických pozorovaní, samozrejme, ak vychádzame z vedecko-technického myslenia našej civilizácie. Alebo aj toto všetko, vrátane poznatkov o pozícii Pluta a pásuasteroidov, bolo tiež získané “organolepticky”?131

Ale aj to ešte nie je všetko. Na území súčasného Sudánu žije kmeň Dogonov, ktorý (ako sapredpokladá) predtým žil na území Mali. Od r. 1946 komunikovala s kmeňom francúzskaetnografická expedícia. Výsledky jej výskumov boli publikované v r. 1951 v knihe “Sudánskysíriusologický systém”. Podstata spočíva v tom, že tento kmeň od staroveku vie, že opticky viditeľnýSírius nie je sólo hviezdou, ale hviezdnym systémom. Aj astrofyzikálne parametre hviezd v tomtosystéme sú Dogonom známe a boli potvrdené astronómiou terajšej civilizácie až v 19. storočí, a aj to– len čiastočne. V 19. storočí bola fakticky zistená existencia „Síriusu B“ – bieleho trpaslíka, ktoréhodoba obehu sa rovná približne 50 rokom a určuje rytmiku kultu Síria u Dogonov minimálne od 15.storočia, ak nie skôr. Ale mýty Dogonov sa zmieňujú ešte o jednej hviezde v hviezdnom systémeSíriusu – o „Emme Ya“, ktorá má tiež svoju hviezdu-satelit, o existencii ktorých, rovnako ako aj o ichneexistencii, nám súčasná astronómia nič konkrétneho povedať nedokáže.132 Tieto znalosti Dogonitiež získali “organolepticky” v pradávnych dobách na vzdialenosť 8,5 svetelného roka medziSlnečnou sústavou a sústavou Síria? A ak ich dostali v hotovom tvare v staroveku, tak od koho?

Fakty takéhoto druhu – a to sú iba najznámejšie z ich množstva – nezapadajú do tohohistorického mýtu, ktorý sa vyučuje v škole akoby reálne dejiny ľudstva a jeho národov. V súčasnostitakéto fakty poslúžili ako základ k tomu, aby nie historická veda, ale tí alebo oní výskumníci ichinterpretovali osobne:←Buď ako pamiatky spoluúčasti mimozemských civilizácií v pozemských záležitostiach.133 ←Alebo ako svedectvo toho, že začiatok súčasnej globálnej civilizácie bol završením nejakej

katastrofy planetárneho rozsahu, ktorá zničila minulú globálnu civilizáciu a jej kultúru;následkom ktorej ľudia zdivočeli a následkom čoho začala doba kamenná; no paralelne s ňouzačala vo vzťahu k divochom aj civilizátorská misia málopočetných preživších nositeľovpredchádzajúcej vysokej kultúry.

←Nie je vylúčené, že minulá civilizácia sa v osvojovaní kozmu dostala k momentu vlastnej záhubyďalej, než kam sa dostala dnešná. Je možné, že boli aj kontakty s mimozemskými civilizáciami.A rovnako tak, okrem po vode plávajúceho korábu, boli ňou vybudované kozmické a jaskynno-bunkrové útočištia134.

Ale nech to bolo v dejinnej skutočnosti akokoľvek, dejinná veda nemá právo ignorovať fakty,archeologické a antropologické pamiatky, ktoré “nelezú” do ňou vytvorených historických mýtov,

131 Planéta Pluto je mimochodom v optickom diapazóne – astroobjekt nanajvýš 15 hviezdnej veličiny. T.j., je 15-krát menej jasný, ako najslabšie svietiace hviezdy, ktoré sú viditeľné na jasnej oblohe voľným okom prineprítomnosti zdrojov svetla na Zemi v oblasti pozorovaní.

132 Erich von Däniken „Spomienky na budúcnosť“ (Moskva, ЭKSMO, r. 2004).133 K ním patria Erich von Däniken a bývalý scientológ Bernd von Wittenburg, autor knihy „Šach planéte Zem“

(Moskva, vydav. Nová planéta, r. 1997), ktorých knihy boli publikované v ruštine v poslednom desaťročí. Eštev sovietskej minulosti rovnaké názory podporoval vedec a spisovateľ-fantasta Alexander Petrovič Kazancev (1906-2002).

134 V súvislosti s tým, v starovekých kultúrach dnešnej civilizácie stavby hrobiek a ich zásobenie predmetmidomácnosti, štábom sluhov, zásobami proviantu a pod., sú vyjadrením “noosférického echa“ reálnej prípravyvládnucej špičky minulej globálnej civilizácie k tomu, aby, prebývajúc v bunkroch, zásobených všetkýmnevyhnutným, v stave „anabiózy“, prežila katastrofu a jej následky, a potom začala žiť v novom svete nie od nuly.Iná vec je, že v dnešnej civilizácii tomuto „noosférickému echu“ bol pridaný iný zmysel – starostlivosť o mŕtvych v„záhrobnom svete“.

ktorými ona kŕmi o minulosti nič nevediacich (kvôli ich veku) školákov a študentov. Je povinná ichinterpretovať preto, aby bola objektívna.

* **

Tí, ktorí porovnávajú takéto druhy faktov, ktoré sú geograficky lokalizované „po celej

planéte“, prichádzajú k názoru, že minulá globálna civilizácia zahynula následkom globálnejkatastrofy, ktorá bola podľa rôznych odhadov pred 10 000 až 13 000 rokmi, počas ktorej sagigantické prílivové vlny alebo cunami s výškou do 1 km prevalili cez kontinenty, zmyli lesy, zabiliľudí, mamutov i veľryby, premiešajúc ich pozostatky. Vtedy aj došlo k posunu pólov, čo bolosprevádzané globálnou tektonickou aktivitou, objavením sa zlomov a zdvihov zemskej kôry,masívnou erupciou vulkánov a pod. V dôsledku tejto katastrofy sa Egypt posunul na sever a jehoslnečné hodiny stratili rovnomernosť stupníc. Antarktída sa presunula na juh do zóny polárnehozaľadnenia presne tak, ako sa posunuli na severnej pologuli do zóny polárneho zaľadnenia aj územiadnešných oblastí permafrostu na Sibíri, v Kanade, na Aljaške135. Dnešné jazero Titicaca prestalo byťsúčasťou oceánu a „vznieslo sa“.

Z globálneho kartografického snímkovania, vykonaného tou zahynuvšou civilizáciou, prešli donašej civilizácie nejaké zachované materiály, ktoré aj vytvorili základ stredovekých máp s pre nichnevhodnou Antarktídou a Amerikami na to, aby panujúci historický mýtus o vzostupe našej civilizáciez nulovej úrovne rozvoja kultúry do dnešných výšok bol vierohodný.

Obraz predchádzajúcej globálnej civilizácie možno vytvoriť iba podľa mýtov a tajných učení,nie určených pre cieľavedomú propagandu v dave, a odovzdávaných od staroveku v dnešnejcivilizácii medzi zasvätenými a zainteresovanými osobami, hoci v niektorých epochách tútošpecifickú informáciu predstavujú aj davu, ako rôzne druhy kuriozít. Všetko toto v kombinácii s terazdominujúcim historickým mýtom znamená, že doba kamenná, ako to ukazuje archeológia, bola. Alenie všetci preživší v globálnej katastrofe, ktorá jej predchádzala, zdivočeli na úroveň doby kamennej.Okrem toho, podľa jednej z rekonštrukcií obrazu minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, onižili nie tak, ako my...

„Rasa pánov-vládcov“ bola pomerne malopočetná a obývala len jeden z kontinentovs najpríjemnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu boli len jej oporné body pre riadenie hospodárskejčinnosti ju obsluhujúcich podrobených nevoľníckych národov, ktoré boli zbavené možnosti viesťvýrobnú a inú činnosť na princípe technogénnej energie. To zabezpečovalo vysokú spotrebiteľskúúroveň „rasy vládcov“ pri pomerne blahodárnej ekológii planéty ako celku. T.j., dnešné pokušeniak rozdeleniu obyvateľstva planéty na „zlatú miliardu“ a ju obsluhujúce „pracujúce hovädá“ majú vosvojom základe dávny hlboký psychický podklad.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre osôb „rasy vládcov“, ak aj nemali telesnúnesmrteľnosť, tak boli vnímaní ako nesmrteľní celým zvyškom populácie planéty, pretože

135 Podrobnejšie pozri knihu G. Hancock „Stopy bohov. Pri hľadaní pôvodov starovekých civilizácií“ (Moskva,Вече, r. 1997) ; I. Velikovskij „Zrážky svetov“, Fénix, Rostov na Done, r. 1996 ; T.N. Drozdova, E.T. Jurkina „Prihľadaní obrazu Atlantídy“, Moskva, Strojizdat, r. 1992 ; V.N. Demin “Tajomstvá ruského národa. Pri hľadaníkoreňov Rusi.”, Moskva, Вече, r. 1997 a taktiež interview s V.N. Deminom “Keď sme vedeli lietať... a hovorilijednym jazykom”, publikované v rubrike “Teória nepravdepodobností” v „Ruskej gazete” z 20. februára 1998, vktorom sa hovorí o živote starovekej civilizácie Hyperborei, bývalej domoviny niektorých z olympských bohov,pozostatky ktorej boli nájdené na severe Ruska. V tomto interview sa tiež spomína, že v 30. až 15. storočí pred n.l.bola klíma Arktídy pomerne mierna a Severný ľadový oceán bol teplý, nehľadiac na prítomnosť ľadovcov nakontinente.

Je potrebné mať na pamäti, že vytváranie suchozemských ľadovcov nie je spojené len so zemepisnoušírkou, ale aj s množstvom zrážok v zimnom období. Tak, podľa jedného z matematických modelov klimatológie,na terajšej Sibíri mohol by byť ľadovec podobný antarktickým, ak by Tibet a Himaláje nebránili pohybu vlhkýchvzdušných más z oblasti Indického oceánu na sever.

mnohonásobne prevyšovali v dĺžke života neslobodných: to aj dalo pôdu pre legendy o bohocha polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že používali aj génové inžinierstvo vovzťahu k nevoľníkom, zmeniac ich prakticky na biorobotov, ktorých spôsobilosť k tvorivémusebarozvoju bola umelo a cielene ohraničená.136 To je, ako je známe, v dnešnej globálnej civilizácii,hlavne na Západe konečným snom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtva sezóna“ jelen jedným z umeleckých zobrazení vedeckých výskumov, reálne vykonávaných v smere vytvoreniavedeckými metódami rasy „vládcov“ a množstva ich obsluhujúcich rás, samorozmnožujúcich sa,funkčne špecializovaných, programovaných a dištančne (technogénne i extrasenzoricky) riadenýchbiomechanizmov.

Tak alebo onak, túžbu ustanoviť v globálnom meradle niečo podobné takejto rasovo-„elitárnej“rekonštrukcii života Atlantídy, možno vysledovať počas celých dejín terajšej civilizácie. A ono je tovysledovateľné tým jasnejšie, čím vyššie výdobytky dosahuje veda a technológie dnešnej civilizácie.Avšak v dnešnej globálnej civilizácii obnažená vláda „vládcov-pánov“ nad „hovoriacimi nástrojmi“a otvorené rozdelenie spoločnosti na „vládcov“ a „pracujúce hovädá“, charakteristické pre počiatočnéregionálne civilizácie, sa udržať nemohlo.

Nie je vylúčené, že atlantídska „rasa vládcov“ v minulej globálnej civilizácii bezvýhradnekontrolovala nie celú planétu, ale boli regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia.V nich počas globálnej katastrofy tiež nie všetci zahynuli. Možno, že i toto je v základe ostrýchrozdielov kultúry pritichooceánskeho Východu a kultúry okolo Atlantického Západu v dnešnejglobálnej civilizácii.

Avšak, aj keď ponecháme bokom osobitosti života minulej globálnej civilizácie, tak nespornehlavné, od čoho odvádza pozornosť teraz panujúci historický mýtus, je: Paralelne s dobou kamennou dnešnej globálnej civilizácie sa rozvíjala civilizátorská misiapreživších potomkov minulej civilizácie.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť náhla, v dôsledku čoho tí, ktorí sa vážne postavilik prognózam o jej možnosti, sa skôr postarali, aby počas nej prežili a zachovali kultúrne dedičstvopre nasledovné obnovenie života, normálneho podľa ich chápania. Ak sa k prognózam serióznepostavili aj vládnuce vrstvy, tak boli štátom prijaté organizované úsilia na to, aby sa zabezpečilazrýchlená obnova normálneho (v ich chápaní) spôsobu života po zavŕšení katastrofy.

Biblické a koránické informácie o Noemovej arche, predstavujú v podstate správy o účelovejreakcii na takéto varovné prognózy. Je tiež potrebné mať na pamäti, že aj biblické, aj koránické údajeo arche sú jednotné v tom, že archa bola dielom opozície vládnuceho režimu minulej civilizácie.Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora137 pre nevratne zvrátenú morálku a etiku v nej, pretožejej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický stroj psychiky, dosiahla bezvýhradnúvnútrosociálnu moc, stabilnú v postupnosti generácií.

V našej civilizácii vždy vyvstávala otázka, nakoľko dôveryhodné sú zvestovania o Noemovejarche, hoci len preto, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblii (Genesis 6:15 – dĺžka 300lakťov, šírka 50 lakťov, výška 30 lakťov; približne 150 x 25 x 15 metrov – čo je viac ako hlavnérozmery krížnika „Aurora“), archa predčila všetky drevené lode, postavené v dnešnej civilizácii posúčasnú dobu vrátane, a kovové lode väčšieho rozmeru začala dnešná civilizácia stavať iba v 2.polovici 19. storočia.

V posledných niekoľkých rokoch sa v médiach mnohokrát objavili správy, že archa bola nájdenana hore Ararat, ako je aj napísané v Biblii o mieste ukončenia jej plavby. Posledný prehľad informáciína tému o tomto náleze bol publikovaný v „Komsomolskej pravde“ (bacuľke) 20. februára 1998.

Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého vodil jeho dedo na horu k “posvätnému korábu”ešte v r. 1905. Uvádza sa, že v čase 1. svetovej vojny ruský letec Roskovickij, realizujúc let v oblastiAraratu, na brehu horského jazera objavil polozatopený trup korábu. «Z jednej strany bol jeho trupčiastočne rozobratý a na palube zívali štvorcové dvere so šírkou okolo 6 m. To sa mi zdalo

136 Vrátane aj na úkor narušenia genetických programov v smere zníženia priemernej dĺžky života „hovoriacichnástrojov“.

137 Ponúknutím možnosti, aby zahynula v Božom dopustení.

nezvyčajné, veď ani dnes lode nemajú také veľké dvere138» (citát z intervia Roskovického, ktorý dal vr. 1939 časopisu „New Eden Magazin“, uvedený „Komsomolskou pravdou“).

Ako sa uvádza ďalej, Rusko organizovalo expedíciu k arche (Ararat sa v tej dobe nachádzal naúzemí, spravovanom Ruským impériom), ktorá sfotografovala a zmerala archu a odobrala vzorky zjej materiálov. Ale po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa “podľa niektorýchsvedectiev” všetko dostalo pod jurisdikciu L.D.Trockého a na jeho príkaz boli členovia expedície ajej materiály zlikvidované.

Potom sa na archu zabudlo dovtedy, pokiaľ nebola druhykrát objavená už vrastená do ľadovcapočas leteckého snímkovania vzdušnými vojenskými silami Turecka v r. 1959. Po tomto bolo k archevyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré nimi nájdené materiály boli vystavené vNew Yorku v r. 1985, čo vyvolalo protest Turecka z dôvodu porušenia jeho zákonov o kultúrnychcennostiach. Okrem toho, nejaký objekt na svahu Araratu bol objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď safámy o tomto dostali do spoločnosti a jeden z amerických bádateľov, odvolávajúc sa na zákon oslobode informácie, si vyžiadal tieto fotografie, tak mu Ministerstvo obrany poskytlo druhéfotografie, získané leteckým snímkovaním US Air Force v r. 1949 – 10 rokov starších ako materiálytureckých leteckých snímok. Všetky materiály na túto tému, ako sa uvádza, sú uložené v archívochCIA a oficiálni predstavitelia Turecka mlčia. Publikácie na tému nálezu lodipodobného objektu na Araratskej vrchovine, obsahujúce ilustrácie,sú aj na internete.139

Na základe toho, čo je známe v dejinách dnešnej civilizácie, my sa predsa len pridržiavame názoru,že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti a všeobecnej Lásky. Bola tocivilizácia geneticky rozdielnych rás. A minimálne v tej jej časti, na troskách ktorej vznikol súčasnýZápad, bolo rozdelenie na rasu „pánov-vládcov” a rasy “pánov-vládcov” obsluhujúcich “hovoriacichnástrojov.”

Toto všetko našlo svoje rôznoobrazné pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie amnoho v nej objasňuje, a to najmä – v dejinách regionálnej civilizácie, teraz nazývanej Západ, vranných etapách jej vývoja:←Kastové delenie v staroveku v jedných regiónoch – odrážalo snahu potomkov „pánov“,

uskutočňujúcich civilizačnú misiu, zachovať v následníctve generácií geneticky čisté línie avylúčiť svoje “vyrodenie” pri krížení sa s potomkami bývalých “hovoriacich nástrojov“.

←Vzájomné sobáše bratov a sestier, rodičov a detí v žreckých a kráľovských dynastiách v inýchregiónoch mali ten istý cieľ – uchrániť geneticky čisté línie “vládcov” v následníctve generáciípred zanesením genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“.

←Na druhej strane, právo prvej noci a pohlavnej roztopašnosti samcov “vládcov” vo vzťahu ksamiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti civilizátorov vďaka určitému„vylepšeniu plemena“ civilizovaných, prirodzeným i umelým výberom v postupnosti generácií.

←S týmito tajomstvami „krvi“ je spojený aj zákaz výskumov v oblasti genetiky, vnútený ZSSRv časoch J.V.Stalina. Nakoľko čiste sionistický internacistický rozvoj revolúcie podľa Marxaa Trockého sa v Rusku nepodaril, tak objavenie sa v tábore protivníka úplne špecifickejinformácie о gеnetike obyvateľstva, páni-strojcovia marxizmu-trockizmu (potomkoviastarovekých atlantických civilizátorov) uznali za účelné zaraziť. Tým viac, že už v r. 1925 dosovietskej tlače prekĺzli publikácie o možnosti s 90 % spoľahlivosťou určiť analýzou krvi, čijedinec je židom alebo nie (prečo bol záujem o identifikáciu práve takého rozdielu, saneobjasňovalo, hoci konkrétne takáto selekcia nevyhnutne leží v osnove biblickej rasovej“elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojho druhu analógia

138 Nákladné lode typu Ro-Ro (po rusky „vkladaj-vykladaj“) s horizontálnou nakladacou manipuláciou, spalubnými kormovými dverami takéhoto rozmeru sa objavili až v 60. rokoch 20. stor.; tankovo-výsadkové snosovou platformou takýchto rozmerov – až počas 2. svetovej vojny. Takže v r. 1916 sa bolo čomu čudovať...

139 Niektoré publikácie na túto tému, nájdené na internete, sú prezentované v materiáloch KOB, distribuovanýchna CD v časti „Iných autorov“: katalóg „Noemova archa“.

anekdoty: «Stierlitz vedel, že dvakrát dva sú štyri, ale nevedel, či o tom vie Müller», rovnako vtrocha inej forme: «Globálne majúci moc „Nikto“140 vedel, čo je v genetike jeho „dvakrát dva“,a nechcel, aby sa o tom dozvedeli v regióne, vyšmykujúcom sa z jeho bezvýhradnej kontroly».

←Je možné, že tieto genetické osobitosti, zdedené od minulej nespravodlivej globálnej civilizácie,sa prejavujú v tom, čo si mnohokrát v spoločnosti všimli mnohí organizátori kolektívnej činnosti.O tom Henry Ford napísal takto:

«Drvivá väčšina si želá zostať tam, kde je postavená. ONI CHCÚ BYŤVEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKYCH PRÍPADOCH INÍ ZA NICH RIEŠILIVECI A SŇALI Z NICH ZODPOVEDNOSŤ.141 Preto hlavným problémom nie jeto, aby sa našiel zasluhujúci si povýšenia, ale želajúci si ho aj dostať.<…>

...pre väčšinu ľudí je potreba myslieť trestom. Ideálnou sa im zdá práca,nevyžadujúca žiadnu potrebu tvorivého inštinktu142.” 143

Otupujúce pôsobenie systematického školského a vysokoškolského vzdelávania, v mnohomneodlíšiteľného od drezúry, drezírujúcej na riešenie rôznorodých úloh po predkoch zdedenýmimetódami; vzdelania programujúceho psychiku konkrétnymi vedomosťami a návykmi, no neučiacehoľudí spolutvoriť, t.j. preciťovať život a samostatne ho ozmysľovať, podľa miery nevyhnutnosti rodiacnevyhnutné vedomosti a návyky v sebe i v kultúre spoločenstva, samozrejme takisto môže maťrovnaké následky, o ktorých písal H. Ford.

Aj keď sa so systémom vzdelávania stretávajú ak nie všetci bez výnimky, tak väčšina, jednakolen, nie všetkých vzdelávanie otupuje. Táto skutočnosť, že nie všetci vychádzajú zo školy a VŠvydrezúrovaní idiómami pre prácu v nejakej oblasti, reálne môže mať aj genetickúnaprogramovanosť, zdedenú ešte od minulej globálnej civilizácie.

Po vytvorení, pred asi 7 – 5 tis. rokmi, centier regionálnych civilizácií, veľmi vzdialených odseba, no majúcich mnoho zhodného a spoločného v námetoch doteraz zachovaných mýtov,zvestujúcich o ich vzniku, sa začala expanzia do hraničiacich regiónov. Následkom toho, keď začalivzájomne hraničiť, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.

Nezávisle na tom, ako ciele týchto vojen chápali a objasňovali vladykovia každého z regiónov,boli to vojny, ktorých objektívnym cieľom v dlhodobej historickej perspektíve bolo vytvorenie jednejglobálnej civilizácie tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ostatnými ašpirantmina to isté.

Počas tejto epochy vojen Egypt skôr, než všetci jeho konkurenti v boji o bezvýhradnú svetovúnadvládu, prešiel od vojen “horúcich” k vojne “studenej” – informačnej vojne metódou kultúrnejspolupráce s nimi zotročovanými susedami, ktorých dejinne vytvorivšia sa kultúra pri realizáciikultúrnej spolupráce sa nahrádzala alebo sa zvrhávala cieľavedome agresorom skonštruovanoukultúrou – biblickou kultúrou v našej historickej realite. Ako prejav tohto spôsobu vedenia svetovejvojny, trvajúcej už niekoľko tisíc rokov, vďaka úsiliu tamojších znacharov – následníkov pyramíd aznalostí minulej globálnej civilizácie – vznikla predtým uvedená biblická doktrína skúpenia celéhoostatného sveta od globálne bezstarostných a nemysliacich na princípe úžerníctva. Samotný Egypt,

140 Pod menom Nikto sa predstavil Odysseus Polyfémovi predtým, ako mu vypichol jediné oko. Keď sa to udialoa na výkriky Polyféma sa zbehli ostatní kyklopovia, pýtajúc sa, čo tak reve a kto mu ublížil, Polyfémos imodpovedal: „Ublížil mi zákerný Nikto“. Keďže ostatní pochopili, že reálneho páchateľa niet, tak sa spokojne rozišli,zanechajúc Polyféma osamote s jeho žiaľom a vzniknutými problémami...

141 Text pri citovaní zvýraznený nami: t.j. psychicky sú oni otroci, alebo pracujúci, človeku podobný dobytok,ktorý je riadený a za ktorého zodpovedá jeho “majiteľ” pred druhými “slobodnými” “majiteľmi”.

142 Zvýraznený nami: pri takomto postoji k práci, ktorá je v dnešnej civilizácii základom zabezpečenia jej života,pracovník je neodlišiteľný od pracovného dobytka alebo naprogramovaného automatu; ak budeme hovoriť ooblastiach tvorivosti, v ktorých uspela súčasná civilizácia, tak sú to zbrane: prírodou dané zuby a pazúry rozumnézvieratá, pri nadvláde nečlovečieho typa psychiky v spoločnosti, zamenili o niekoľko tisíc rokov za jadrové zbrane avojensko-kozmické sily.

143 H. Ford „Môj život, moje úspechy“, Moskva, r. 1989, str. 86 a 89. Internetová verzia tejto knihy je uvedenáv materiáloch KOB v rubrike „Iných autorov“ v katalógu „Ford“.

ako regionálna civilizácia, takmer umrel pri pôrode tejto doktríny a prebýva dodnes v komatickomstave. Aby bolo možné realizovať agresiu metódou kultúrnej spolupráce, bol nevyhnutný samo sareprodukujúci inštrument, nesúci umele a cieľavedome vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, vlastnépozorovania a úsilia hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblastigenetických experimentov, selekcií a génového inžinierstva. Pomocným “etnografickýmmateriálom”144, vybraným pre tento cieľ, boli kočovné kmene, teraz nazývané starohebrejské, žijúcev dobe kamennej145 a zabrané do egyptského zajatia. Stali sa chrámovými, a nie štátnymi otrokmialebo otrokmi súkromných osôb: t.j. stali sa majetkom hierarchie strážcov znalostí a návykov,nazývajúcich sa kedysi “žrectvom” bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v ich nasledujúcej činnosti.

Potom, počas sinajského “pochodu”, na osnove tohto “etnografického materiálu” bolovyšľachtené špeciálne plemeno ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Historicky sa vyvinulo dodnešného židovstva, absorbujúc počas stáročí do seba aj množstvo prozelytov (cudzincov z inýchkmeňov, ktoré prijali judaizmus – niekedy aj celé kmene, ako to bolo s Chazarmi).

A ak starozákonno-talmudistický judaizmus mnohokrát tvrdí, že “národy Zeme” sú v podstatezvieratá v ľudskej podobe, tak to možno chápať ako znak toho, že majiteľom judaizmu oddávna bolaznáma v „národoch Zeme“ množstevná prevaha zvieracieho stroja psychiky v skôr definovanomzmysle tohto termínu (pozri koniec Podkapitoly 3.4 Kapitoly III). Ale ani u Bibliou do funkcie rasy“vládcov” vymenovaných sa niet čím pýšiť: hierarchia znacharov starovekého Egypta odchovalahistoricky reálne židovstvo presne tak, ako sa teraz šľachtia plemená dobytka, dopredu si zadajúcplne definované požiadavky. Pre realizáciu zamýšľaného svetového projektu muselo židovstvo akocelok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky:←Aby v ňom početne prevládal stroj psychiky autonomného biorobota a biorobota, dištančne

riadeného prostriedkami extrasenzoriky, v ktorom kultúrne podmienené programy správania sapotláčajú inštinkty. To v masovej štatistike malo zabezpečiť prevahu väčšiny jedincov-biorobotov nad jedincami-nositeľmi zvieracieho stroja psychiky v procesoch konfliktov sdostatočne dlhým trvaním, v ktorých inštinktívne krátkodobé programy správania sa,prevládajúce u zvieracieho stroja psychiky, strácajú efektívnosť. Dosiahnutý úspech v tejtooblasti následne zrodil názor o osobitej intelektuálnej a kultúrnej – nadľudskej – prevahe židovnad ostatnými.

←Aby sa majitelia globálneho projektu a ich potomkovia mohli skryť v sociálnom prostredí tejtorasy „pánov“ potom, ako projekt bude pripravený v medzinárodných rozmeroch, a národy, vktorých početne prevláda zvierací stroj psychiky, budú riadiaco závislé na „pánoch“ na základeim zavedenej biblickej kultúry. Je možné, že nejakým spôsobom bola zabezpečená aj genetickánezmiešateľnosť majiteľov projektu s ich židovskou kuklou biorobotom. V každom prípade,noviny “Nový Peterburg”, 6.2.1997 v článku “Všetci rabíni sú od jedného predka“ uvádzanasledujúce: «Skupina výskumníkov z Izraela, Kanady, Anglicka a USA, vykonajúc veľa práce,publikovala jej výsledky v časopise “Nature”. Preštudujúc genetický materiál rabínovv komunitách židov-aškenázi (Stredná a Východná Európa) a sefardov (Južná Európa), sapresvedčili, že všetci duchovní, dokonca aj oddávna rozdelených spoločenstiev, pochádzajú odjedného predka po mužskej línii. Genetický rozdiel medzi rabínmi a ich pasenými v miestnejkomunite je omnoho väčší, ako rozdiel medzi rabínmi navzájom vzdialených diaspór».

V priebehu celej nasledujúcej histórie skutoční majitelia židovstva neraz boli nútení vybrakovaťmnožstvo osôb, genealogických línií a takmer celých stád biorobotov preto, aby židovstvonezmenene vyhovovalo uvedeným len dvom hlavným takticko-technickým požiadavkam nainštrument agresie.

144 Termín získaný z niektorých dokumentov súčasných demokratov.145 Ako zvestuje Starý Zákon, obrezanie sa robilo kamennými nožmi: „Vtedy Zipporah (Sipora, Cippóra),

vezmúc kamenný nôž, obrezala predkožku syna svojho a, hodiac k nohám jeho, riekla: Si mojim pokrvnýmženíchom!“ (Exodus, 4:25).

Posledné takéto brakovanie židov, “zdivočelých” z pohľadu ich majiteľov, bolo nazvané“holokaustom”; bolo vyvolané snahou mnohých židov v Európe emancipovať sa v tých národoch, vprostredí ktorých žili; to znamená vedomým alebo podvedomým úsilím stať sa rovnakými, ako ajvšetci ostatní ľudia.

Uvedené tvrdenie o civilizátorskej misii a prostriedkoch jej realizácie sa mnohým môže zdaťdivokým, ale aj tak, ak si zoberieme publikácie na tému záhad histórie, monografie triedy“Celosvetové dejiny”, školské a vysokoškolské učebnice, napísané bez akýchkoľvek “hlúpychvtipov” na osnove interpretácie údajov archeológie a zachovaných kroník, tak možno uvidieť veľmišpecifické osobitosti takýchto publikácií.←Prakticky všetky mýty regionálnych civilizácií staroveku bez výnimky hovoria o tom, že ich

vznik bol podmienený prišelcami spoza mora (alebo z kozmu), osvietencami, ktorí učili divochov– zberačov a lovcov – poľnohospodárstvu, remeslám, základom štátneho riadenia. Potomcivilizátori buď zomreli, alebo boli zabití, alebo opustili svojich zverencov; niekedy na tomtoodstránení prišelcov-civilizátorov prijímali účasť zlí “bohovia”, taktiež sa snaživší realizovaťcivilizačnú misiu, stanúc sa následníkmi dobrých “bohov”, ktorí ju začínali.

←V priebehu celých dejín mnohí myslitelia identifikovali globálne nadštátne riadenie na základevšeobecne známych faktov, ktoré kultivovaný historický mýtus predstavuje ako navzájomnesúvisiace bezpríčinné divočinky alebo zhody náhod, nijakým spôsobom nevplývajúce na životväčšiny: «Táranina: Antarktída na mape 15. storočia, tri storočia pred jej objavením F.F.Bellingshausenom a M.P. Lazarevom, no čo ťa je v 21. storočí po takej mape? – učiť sa,pracovať, a tak podobne je potrebné, a nie zaoberať sa nezmyslami». Таkéto fakty zisteniaglobálneho riadenia sú zafixované v literatúre dnešnej civilizácie: od novozákonných správ o“kniežati tohto sveta”, ktorý rozdeľuje moc nad štátmi, ponúknuc ju napríklad aj Kristovi146;v súčasných vedeckých stroho dokumentovaných monografiách, takých ako kniha americkéhopolitológa Ralpha Eppersona “Úvod do pohľadu na Históriu ako na Sprisahanie” alebo odhaleniaRerichov o mnohovekej činnosti Svetovej vlády147.

146 Ako tvrdia, grécke texty Nového Zákona uvádzajú odpoveď Krista “kniežaťu”: “Nasleduj ma...” – odlišnú odpanujúcich ruskojazyčných a západných textov: “Odíď odo Mňa, satan...” Analogická podľa zmyslu je odpoveď:“Poď za mnou, satan...” – ktorá je obsiahnutá v cirkevno-slovanskom texte Nového Zákona (Matúš, 4:10) v“Ostrožskej Biblii” prvovydavateľa Ivana Fjodorova, čo jasne poukazuje na vzťah Krista ku “kniežaťu” ako kpodvodníkovi, ktorému Ježiš ponúka svojou odpoveďou možnosť napraviť sa. To podrýva cirkevnú doktrínu oreálnej moci “kniežaťa tohto sveta”, potvrdzujúc koránické tvrdenie o predurčení človeka byť námestníkom Božímna Zemi i o neprítomnosti u satana akejkoľvek reálnej moci nad ľuďmi s výnimkou tých, ktorí si ho sami svojouzlou morálkou vybrali za svojho pána.

Smerovanie zmien textu v ruskojazyčnej Biblii od čias Ivana Fjodorova hovorí samo za seba, a nie vprospech “ruskej” “pravoslávnej” cirkvi.

147 «Medzinárodná vláda nikdy nepopierala svoju existenciu. Neodhaľovala sa manifestami, ale činnosťami,ktoré nechýbajú ani v oficiálnej histórii. Možno menovať fakty z francúzskej i ruskej revolúcie, a taktiež z anglo-ruských a anglo-indických vzťahov, keď samostatná ruka zvonku zmenila beh udalostí. Vláda neskrývalaprítomnosť svojich poslov v rôznych štátoch. Samozrejme, títo ľudia sa z dôstojnosti Svetovej Vlády nikdyneskrývali. Naopak, boli na očiach, navštevovali Vlády a boli videní množstvom ľudí. Literatúra zachováva ichmená, prikrášlené fantáziou súčasníkov.

Nie tajné spoločnosti, ktoré sa tak boja Vlády, ale konkrétne osoby, posielané príkazom NeviditeľnejMedzinárodnej Vlády. Každá falošná (nepravá) činnosť je v rozpore s medzinárodnými úlohami. Zjednocovanienárodov, ohodnotenie tvorivej práce, a taktiež stúpanie vedomia sú schvaľované Medzinárodnou Vládou akonajnaliehavejšie opatrenia. A ak budeme sledovať opatrenia Vlády, tak ju nikto nemôže obviniť z nečinnosti. Faktexistencie Vlády neraz prenikal do vedomia ľudstva pod rôznymi pomenovaniami.

Každý národ sa navštevuje len jedenkrát. Posolstvo býva iba jeden raz za storočie – to je zákonArchatov. Zameranie javu Neviditeľnej Vlády podlieha vzťahu (korelácii) svetovej evolúcie, pričom do osnovyzáverov sa dávajú presné matematické výpočty. Niet osobného želania, ale nemennosť zákonov matérie. Nechcem,ale viem. A preto riešenie pri vlnení toku je vždy nemenné.

Možno vystúpiť na horu zo severu alebo z juhu, no samotný výstup zostáva nemenný.» (“Agni Jóga”,Samara, vydanie r. 1992, str. 292 – “Znaky Agni Jógy”, bod 32)

←Кultivovaný historický mýtus zakaždým vyjavené globálne nadštátne riadenie, prejavujúce sav podpore „elitárno“-otrokárskych poriadkov, pripisoval v minulých storočiach buď Bohu, alebodiablovi, vymenovanému majiteľmi mýtu do funkcie “kniežaťa tohto sveta”, a iné označoval akoschizofréniu. Pritom majitelia mýtu bedlivo odstraňovali z učebnej literatúry dejín správy otakých faktoch, ako mapy Piri Reisa, o staroegyptských a iných “historických anomáliach”, atakisto aj informácie o činnosti rádov a ostatných systémov zasvätenia, realizujúcich nadštátneriadenie v súlade s ich koncepciou reštaurácie Atlantídy. Najzjavnejším príkladom posledného súStarý a Nový Zákon v ich historicky vytvorivších sa vydaniach – v minulosti povinné učenie prevšetkých – v ktorých “žrectvo” Egypta a členovia Sanhedrinu sú predstavení výlučne akosúkromné osoby, slobodné vo svojom správaní, a nijako nemajúce zviazané ruky i nohydisciplínou hierarchií systémov zasvätenia a prerozdelenia moci. To protirečí reálnej praxičinnosti takýchto štruktúr, očividnej aj v dnešných dňoch v činnosti hierarchií cirkví a strán (napr.KSSZ, KSRF).

←Ak sa spoločnosti aj ponúka “alternatíva” k dominujúcemu historickému mýtu, tak je to niečo naspôsob teórie „passionarnosti“ L.N.Gumiljova, kde všetky nepríjemnosti sú “zákonom prírody, zaktorý ľudia morálnu zodpovednosť nenesú”; alebo ponuka vonkajšej kurately medzi ľuďmižijúcimi “dobrými prišelcami”, ktorých opatera má zameniť minulú i dnešnú kuratelu „zlýchprišelcov“ z kozmu; alebo ponuky pasívne, neprotiviac sa zlému, v pokore voči moci „spoliehaťsa na Boha“.

←Je jasné, že monografie typu “Celosvetová história” môžu byť dvojaké: po prvé – opisglobálneho historického procesu ako jediného celostného procesu, zahŕňajúceho vzájomnýmiväzbami množinu regionálnych historických procesov; po druhé – opis celého súhrnuregionálnych historických procesov prakticky bez akejkoľvek väzby medzi nimi, čo vylučujevidenie celostného globálneho historického procesu tými, ktorí nie sú spôsobilí samostatnepreciťovať a ozmysľovať život spoločnosti.

Všetky vyššie vymenované osobitosti učení typu “Celosvetová história” v súhrne zabezpečujúurčitú naprogramovanosť správania sa v spoločnosti u nositeľov zvieracieho stroja psychiky anositeľov stroja psychiky biorobot, čo zabezpečuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni nevidiatyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálne a dlhodobé ciele, alebo vzťahujú všetkytieto procesy výlučne k nepochopiteľnému “božiemu úmyslu – prozreteľnosti”.

Všetky “Celosvetové histórie” dnešnej civilizácie patria k druhému druhu, v ktorom pre stromynevidieť les: množstvo lokálnych procesov, no niet celého. Následkom toho väčšina ich čitateľov máneadekvátnu predstavu o osobitostiach spoločenského riadenia v štátoch, patriacich k regionálnymcivilizáciam a zostávajú v názore, že nadštátne riadenie, a tým viac vnútrosociálne riadenieglobálneho historického procesu neexistuje, a proces prebieha sám osebe, náhodne, a nie v smere plnedefinovaných cieľov riadenia. A neefektívnosť Ligy národov a OSN ho iba presviedča o správnostinázoru o nemožnosti globálneho riadenia, keď sa snaží posudzovať možnosti a nemožnostiglobálneho vnútrosociálneho riadenia na základe úplne prevrátených pojmov o riadení vovšeobecnosti.

Absencia pojmov, predstáv u neho o riadení vo všeobecnosti skutočne neumožňuje posudzovaťmožnosti alebo nemožnosti realizácie veľmi špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia,čo on aj stotožňuje s pravdivosťou názoru o neprítomnosti – neexistencii takéhotovnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho principiálnej nemožnosti“.

Tak sa kultivuje historický mýtus o bezcieľnom, neriadenom priebehu globálneho historickéhoprocesu od doby kamennej až po súčasnosť, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom,že od začiatku je v globálnom historickom procese prítomná civilizátorská misia, a to nie jedna, zktorých každá sleduje plne definované a v mnohom vzájomne sa vylučujúce globálne ciele.

Konkrétne, ak sa na svahoch Araratu skutočne zachoval staroveký koráb, tak skrytie informácieo ňom patrí k prúdu pokusov skryť civilizátorské misie v dejinách dnešnej civilizácie. Ak je to

falzifikácia, t.j. na svahoch Araratu niet ničoho podobného, a preto tam naozaj niet čo ukázať, tak ideo nabíjanie biblického historického mýtu, na osnove ktorého sa realizuje reštaurácia démonickýchporiadkov minulej globálnej civilizácie, zahynuvšej v katastrofe.

Námietky voči účelovému riadiacemu charakteru priebehu globálneho historického procesu navnútrosociálnej úrovni majú hysterický charakter a, ak je to možné, tak charakter nemilosrdnýchrepresií proti tým, ktorí sa pridržiavajú takéhoto názoru. Ale nikto a nikdy sa nepodujal na to, abydokázal:←lživosť správ o zániku Atlantídy; ←falšovanie rannostredovekých máp so zobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa

nie je jediná148);←falzifikáciu obeliskov na Mesiaci, ktorých plán rozmiestnenia podľa fotografií “Lunar

Orbiteru”149 zrkadlovo opakuje plán rozmiestnenia pyramíd v Gíze v Egypte a pod. Keďže takýtorozsiahly faktologický materiál, chronologicky rozdelený do celého obdobia dejín terajšejglobálnej civilizácie, dokonca aj v prípade jeho falzifikácie, je vyjadrením globálnehonadštátneho riadenia, no o niečo odlišného od toho, o ktorom predovšetkým je reč v tejto práci.

Keďže systematické konanie, minimálne ako nedávanie na plagáty a maximálne ako skrytieglobálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a určitej civilizátorskej misie, nie je bezcieľné, takto vedie k otázke o charaktere vzájomných vzťahov civilizátorov a civilizovaných. Ako je známe z dejín, vzťahy “zaostalých” a “nositeľov pokroku” sú už personifikované dvoma

epizódami kontaktu “civilizovaných” a “divochov”:←аnglického kapitána Jamesa Cooka (1728 — 1779), «divosi» rýchlo zjedli, a, ako každý obed,

načisto naň zabudli, ak nie k večeri, tak k nasledujúcemu obedu150;←N.N.Miclouho-Maclay (1846 — 1888) žil niekoľko rokov medzi Papuáncami, a po viac ako 100

rokoch si ho v tomto národe všetci ešte pamätajú a jeho menom nazývajú deti.

Sú dôvody predpokladať, že tak rozdielny osud dvoch bádateľov je podmienený nie až takodlišnou kvalitou “divochov”, ako odlišnou kvalitou tých civilizátorských misií, na realizácii ktorejsa každý z nich účastnil. Ako je známe, Veľká Británia v priebehu niekoľkých storočí vybudovalaglobálne koloniálne impérium, v ktorom za prvotriedneho človeka bol uznávaný iba anglosas, a nadomorodé obyvateľstvo Austrálie ešte v 2. polovici 19. storočia usporadúvali hony, ako na divú zver;a dokonca ani potomkovia Holanďanov neboli uznaní za prvotriednych ľudí počas búrskej vojny.

To znamená, že v podstate James Cook padol ako obeť sebaobrany proti agresívne zlovestnýmcivilizátorom. V.S.Vysockij, stanúc sa narkotizovaným, a preto zvrátene chápajúcim biorobotom (sktorého abstraktným humanizmom sa mnohí jeho fanúšikovia naháňajú posledných dvadsať rokov,ako pitomci s torbou na písanie) slovami piesne, venovanej tejto epizóde “Za čo Aborigéni zjedliCooka? – mlčí veda”: “hodil GAĎJUKA (jedovatého hada)* – i niet Cooka” – takto vyjadril svojupokoru a spolupatričnosť rovnakej civilizačnej misii, ku ktorej patril aj zjedený James Cook.

Jednako, uvedené príklady sa vzťahujú k osobnému styku-komunikácii predstaviteľov rôznychkultúr. Ale v dejinách dnešnej globálnej civilizácie bol vznik jednej z regionálnych civilizáciipamätný aj pre všetky ostatné regionálne civilizácie. Reč je o koránickej civilizácii, v ktorej toho

148 Podrobnejšie pozri G. Hancock: “Stopy bohov”, hlava 1.149 V ZSSR boli tieto fotografie publikované v časopise „Technika mládeže“ No. 5, 1969 (pozri archív

s odkazmi: http://technica-molodezhi.ru/docs/Archive/TM_05_1969 alebo http://www.netbook.perm.ru/tm4.html. Vtom istom časopise v 1960-tych rokoch v sérii “Antológia tajomných prípadov” bolo publikované značné množstvoinformácií, rozbíjajúcich historický mýtus, ktorý v rovnakom čase nafukoval školský a vysokoškolský program ohistórii. V jednom z čísiel boli publikované aj mapy Piri Reisa (r. 1513) so zobrazením Antarktídy bez ľadu.Správnosť zobrazenia pobrežných línii na nich bola potvrdená seizmickým prieskumom len niekoľko rokov poobrátení záujmu vedy v 20. stor. k analýze týchto máp.

150 Ak chceme byť viac presní, tak v správe o jednej z neskorších ruských plavieb okolo sveta sa stále ešte hlási oostrovnom starcovi, ktorý sa hrdil tým, že on “je sídlom veľkého palca pravej nohy kapitána Cooka”. No tútospomienku na starý obed najskôr zo všetkého podporovali nasledujúci návštevníci Havaja, prejaviac záujem o osudkapitána Cooka.

človeka, ktorý vyplnil civilizačnú misiu, tiež spomínajú s vďačnosťou a hlbokou úctou. Pritom trebamať na pamäti, že Mohamed uskutočňoval civilizačnú misiu netajac ju, vo všetkých prípadoch jasnenazýval, čo konkrétne je Dobro a čo Zlo v konkrétnych situáciach v živote spoločnosti. Inýmislovami, on realizoval civilizátorskú misiu odlišnú od tej, v ktorej sa od čias doby kamennej “rasavládcov”, súc neschopnou k zjavnej vláde nad otrokmi, snaží realizovať skryté panovanie, maskovanépred tými, ktorým sa snažia vnútiť otrocký údel. Realizovanie civilizátorskej misie, ku ktorej patrilMohamed, zjavnej alternatívy k biblickej doktríne reštaurácie Atlantídy, takisto možno vysledovať oddobiblických i od predpotopných čias.

Všetko toto – vzhľadom na koránické oznámenia – označuje, že minulá globálna civilizáciabola zničená Zhora151, už vôbec nie na to, aby o niekoľko tisíc rokov následníci vládnucej “elity”Atlantídy obnovili v globálnom merítku predchádzajúce rasové “elitárno”-nevoľnícke poriadky,pomenujúc ich “nový svetový poriadok”. Inými slovami, dnešná globálna civilizácia, vytvorenásúborom regionálnych civilizácií, predstavuje vo vzťahu k dĺžke života generácie dlhodobýprechodný proces od objektívne pomýlenej, skazenej, antiľudskej Atlantídy k civilizácii ľudskostivšetkých. V tomto prechodnom procese nie je iba známa, podľa prevládajúceho historického mýtu,zmena spoločensko-ekonomických formácií, ale aj menej nápadná zmena rozdelenia obyvateľstva vzávislosti od stroja psychiky jednotlivcov, tvoriacich spoločnosť.

V súvislosti s tým je treba podrobnejšie preskúmať tématiku, zmienenú na konci Podkapitoly 3.4Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Mnohým je známa legenda o gréckom filozofovi Diogénovi(okolo r. 400 – okolo r. 325 pred n.l.), ktorý, ako hlása legenda, žil v sude, cez deň chodil po meste slampášom a na otázku “načo je mu cez deň lampáš?” odpovedal prosto: “Hľadám Človeka...”152.

Táto legenda po stáročia putuje z jednej učebnice do druhej, ale do dnešného dňa Diogéna,mnohí, čo o ňom počuli, vnímajú ako “mestského blázna” starovekej Sinopy, podobne tomu, akozačiatkom tohto storočia obyvatelia Kalugy, zabravší sa do svojich záhrad, považovali za “mestskéhoblázna” K.E.Ciolkovského. Diogénes však vyšiel so skutočne dôležitou otázkou v živote spoločnosti.

Jej podstata spočíva v tom, že správanie jedinca biologického druhu, nazývaného teraz Človekrozumný, občas bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v správaní sa väčšiny predstaviteľov tohoto druhu,sa vytvára na základe vzájomnej interakcie: ←vrodených ininštinktov a nepodmienených reflexov, ←bezmyšlienkovitého automatického odpracovania zvykov a osvojených návykov správania v

situáciach-podnetoch, ←rozumového vypracovania svojho správania na osnove zapamätanej a znovu prichádzajúcej

informácie, ←intuície, prekračujúcej hranice inštinktívneho a rozumového, odporúčania ktorej môžu byť

následne pochopené rozumom.

Hoci v psychike všetkých ľudí je všetko toto tak, či onak prítomné, tak u rôznych ľudí tietokomponenty interagujú medzi sebou rôzne. V závislosti od toho, ako sú všetky tieto komponentyhierarchicky organizované v psychike jedinca, možno hovoriť o stroji psychiky každého z nich.Možno odhaliť nasledujúce základné typy stroja psychiky jedincov:

Sú ľudia, ktorých správanie sa je podriadené inštinktom, rozum obsluhuje inštinktívne potrebya snaží sa tejto službe prispôsobiť intuíciu.

Sú ľudia, ktorých rozum slúži inštinktom, ale ktorí systematicky odmietajú svoje intuitívnechápanie, alebo sú úplne bez intuície.

Sú ľudia, ktorých rozum nie je nevoľníkom inštinktov, ale opíjajúc sa svojou nezávislosťou nanich, odvrhuje intuitívne vnuknutia, alebo sú intuície zbavení.

151 Daním jej možnosti zahynúť v Božom dopustení.152 Aby sa nepriťahovala k problému pozornosť, tak „Encyklopedický slovník“, odkiaľ sme vzali dátumy jeho

života, túto odpoveď neuviedol, ale viditeľne, v cieľoch boja s nacionalizmom poznamenal, že Diogénes sa pokladalza „občana sveta“, t.j. Kozmu, po grécky za „kozmopolitu“.

Sú ľudia, ktorých rozum sa vo svojom rozvoji opiera o inštinkty, počúva intuitívne vnuknutia astavia svoje správanie na tejto osnove.

Ale i to ešte nie je všetko. Jedincom, utvárajúcim spoločnosť a jej podmnožiny, je vlastnétvorenie kolektívnej psychickej činnosti a táto kolektívna psychická činnosť môže byť vovšeobecnosti iba dvojaká:←v jednom prípade k chybám, vykonaným jednym jedincom, sa pridávajú chyby spáchané

druhými. Balvan množstva ich chýb narastá a ťaží spoločnosť dovtedy, pokiaľ ona nezhynie podjeho tiahou, alebo pokiaľ nezačne vytvárať kolektívnu psychickú činnosť druhého typu.

←V druhom prípade chyby, vykonané jednym jedincom sa odstraňujú alebo kompenzujú druhýmijedincami, ale pritom sa každý stará o to, aby sám páchal menšie množstvo chýb, abynezaťažoval druhých nevyhnutnosťou odstraňovania ich následkov.

No okrem toho sa jedinci môžu líšiť aj podľa vzájomných vzťahov ich individuálnej psychiky skolektívnou, nimi plodenou. Pritom jedinec je:←buď nevoľníkom kolektívnej psychickej činnosti, a vtedy je to – stádovitosť; ←alebo slobodným spoluúčastníkom kolektívnej psychickej činnosti, ale pritom vo vzťahu k jednej

stádovitosti, možno, vystupuje ako pastier, súc neslobodným nejako ináč. Takisto je potrebnémať na pamäti, že aj “stádovitosť” i “kolektívna sloboda”, v závislosti od charakteruinformačných procesov v nich, môžu plodiť jak “lavínu nešťastí a chýb”, tak aj nejaké bezchybnéfungovanie kolektívu celkovo.

To znamená, že teoretické znalosti a osvojené praktické návyky (teoreticky formalizované ineformalizované) sú iba “prídavkom” k stroju psychiky jedinca. Inými slovami, ľudská dôstojnosť savyjadruje nie vo vzdelaní, znalostiach a návykoch, ale v určitom stroji psychiky. Okrem toho, hocimnohí jedinci počas celého svojho života prebývajú v nejakom jednom stroji ich psychiky, tak mnohíiní počas života menia stroj svojej psychiky nezvratne a viackrát. Taktiež je aj mnoho tých, ktorýchstroj psychiky sa viackrát, ale zvratne mení nielenže v priebehu ich života, ale aj počas jedného dňa.

Tiež je rozmanitý aj zrod kolektívnej psychiky množinami jedincov: existujú jedinci, ktorýchpríspevok do kolektívnej psychiky je vždy nasmerovaný na to, aby ju pretvorili do “lavíny chýb apohrôm” nezávisle na ich vôli a zámeroch; existujú jedinci, ktorí vždy pracujú na podporebezchybného súladu; existujú jedinci, ktorým je vlastné i to i ono – v závislosti od ich nálady vdanom časovom momente, od vonkajších okolností a personálneho zloženia ich okolia.

Sú dva uhly pohľadu. Jeden tvrdí, že všetky osoby druhu Človek rozumný (Homo Sapienssapiens)*, bez ohľadu na okolnosti pôvodu a ich úspechov v oblasti osobného rozvoja – sú ľudia.Druhý tvrdí, že v kvalite ľudí sú iba tí, ktorí majú tie alebo iné určité kvality: pôvodom od predkovvrodené kvality, osvojené návyky a znalosti a pod. Všetci ostatní, ktorí ich nemajú, sa ľuďmi nestali.

Druhý uhol pohľadu, hoci aj pre mnohých neprijateľný, má v sebe reálne základy, ktoré jeneprípustné ignorovať v živote ani v osobnom styku, a tým viac ani v politike, dotýkajúcej sa životamnohých generácií. V spoločnostiach dnešnej globálnej civilizácie sú reálne prítomní na blahozameraní netrpezlivci, ktorí prejavujúc tento špecifický druh hlúposti, sa zhromažďujú do stajne.Keď takéto stajne, idúc hlava-nehlava – na nič sa neobzerajúc, získajú štátnu alebo inú moc nadspoločnosťou a začínajú realizovať svoj abstraktný humanizmus pod heslom všeobecnej rovnostipráv, poskytovaných “práve teraz”, tak to vyúsťuje do lavíny všemožného zlodejstva preto, leborozdiely v stroji psychiky jedincov predsa len reálne existujú. Tieto rozdiely v stroji psychiky plodiavzájomne sa vylučujúce chápanie každého z množstva jedincov konkrétneho dobra a konkrétneho zla,alebo celkovo absenciu takéhoto ich určitého chápania. To vedie k vnútrospoločenským konfliktommnožiny človeku podobných živočíchov, biorobotov, svojvoľných démonických individualistov, i vkaždej historickej epoche stanúvšich sa ľudí, v súhrne tvoriacich spoločnosť.153

153 Spoločnosti v ich historickom vývoji sa odlišujú jedna od druhej nielen kultúrnou svojráznosťou každejepochy, ale aj proporciami, v ktorých sú reprezentované predtým nazvané psychické typy a ich podtypy.

Takéto druhy konfliktov, podmienené rozdielom v správaní sa, v ktorom sa vyjadruje každý z vspoločnosti existujúcich strojov psychiky, sa potláčajú alebo eliminujú inštitútmi spoločenskéhosamoriadenia prostriedkami rôzného druhu: “uspať”, umelo vytvoriť záujmy pre konfliktné skupinymimo sféry konfliktu, fyzicky izolovať od spoločnosti alebo zničiť jednu alebo viac strán,zúčastňujúcich sa v konflikte.

Ak rozlišujeme v živote stroj psychiky jedinca v skôr uvedenom zmysle tohto termínu, vkaždom z množstva skôr diskutovaných variantov, tak pod tlakom objavujúcich sa okolností musímeopustiť názory o tom, že všetky osoby druhu Človek rozumný, už len faktom spolupatričnosti ktomuto biologickému druhu, konali (a boli poskladaní) ako ľudia.

Ale, aby sme si v zatemnení mysle nezlomili väz pri popieraní dôstojnosti človeka u kohokoľvek zľudí, je nevyhnutné sa konkrétne vyhraniť takisto v druhom uhle pohľadu. Predovšetkým je nutnépoznamenať, že odopieranie ľudskej dôstojnosti na základe pôvodu od určitých predkov, osvojenianávykov a znalostí v živote, sa v dejinách nepotvrdzuje.

Kastový systém, určujúci akoby mieru ľudskej dôstojnosti všetkých jedincov v spoločnosti, sazrútil, aj keď pôvodne niekto správne rozdelil ľudí do kást v závislosti od ich schopností a návykov.V rodinách vyšších kást sa rodili tí, ktorí si nemohli osvojiť sebadisciplínu, návyky a znalosti,nevyhnutné pre činnosť v spoločnosti; vyrástli tak, že nemali osobné kvality, ktoré boli kedysipoložené do základu kastového delenia; a v rodinách nižších kást sa rodili tí, ktorí vyrastúc maliosobné kvality, vyhlasované ako neoddeliteľné vlastnosti vyšších kást; rodili sa tí, ktorí si mohliosvojiť “vyššie” znalosti a návyky, no ktorým to “vyššie” kasty nedovoľovali, popierajúc ich právona to kvôli pôvodu. Kasty sa v podstate zmiešali, hoci sa zachovali kasty podľa formy a “nastúpilaKali Yuga”.

Potom podobne padol otrokársky a stavovský systém, kde nebolo nepriechodných kastovýchhraníc, kde hranice stavov boli priepustné prinajmenšom v štatistickom zmysle: t.j. bolo všeobecnépravidlo, no boli aj viac či menej početné výnimky z neho.

Počas celých dejín predstavitelia prostého národa opakovane a všade ukazovali “lepšímľuďom”, utláčajúcim prostý národ, že ani oni nie sú lykom šití, a môžu robiť prakticky všetko lepšieako aristokrati: bojovať – Spartacus, S.T.Razin, E.I.Pugačev, S.O.Makarov, M.V.Frunze, G.K.Žukova mnohí ďalší; robiť vedu – M.V.Lomonosov, D.K.Maxwell, T.A.Edison; vytvárať umelecké diela –I.E.Repin, S.A. Jesenin, G.V.Sviridov; robiť veľkú politiku – A.D.Meňšikov, A.Hitler, V.M.Molotov,L.M. Kaganovič.

Nech by sa ktokoľvek staval voči vymenovaným a mnohým iným predstaviteľom prostéhonároda ako k ľuďom, pokladajúc jednych za výtvory pekla a druhých za najlepších predstaviteľov ichnárodov, tak vo svojich oblastiach činnosti všetci fungovali minimálne nie horšie, než predstaviteliaim súčasnej “elity”. Na druhej strane, ak sa obrátime na kroniky, zvestujúce o činoch “významnýchpredstaviteľov elity”, vždy prisudzujúcej plnú dôstojnosť človeka len pre seba, tak mnohí z jejpredstaviteľov narobili toľko ohavností, že hovoriť u nich o dôstojnosti človeka sa nedá.

Ak sa pozrieme na organizáciu psychiky jedinca a jeho účasť v kolektívnej psychike, takmnohé sa v tejto problematike odhaľuje veľmi svojsky.

Vo všeobecnosti sú dospelým, bez ohľadu na ich pôvod, vlastné vrodená a kultúrnepodmienená zložka psychiky. Obe sa prejavujú v správaní sa jedinca. Pritom u rôznych jedincov a vrôznych časových intervaloch môže byť správanie podriadené buď inštinktom, alebo sociálnepodmieneným zvykom (ako aj inštinkty, zabezpečujúce bezduché automatizmy správania), aleborozumovému tvorivému chápaniu sveta každého, alebo vychádzajúce za hranice chápaného: vlastnejintuícii; vedeniu Zhora, alebo posadnutosti (v inkvizítorskom zmysle tohto slova).

V ideále musí byť človek slobodný od posadnutosti a všetko ostatné – inštinkty, zvyky, rozuma intuícia – v jeho psychike musí byť vo vzájomnom súlade – harmónii a napomáhať jedno druhémuv zabezpečení správania sa človeka v živote tak, aby nebolo konfliktov s Vyšším Zámerom.154

154 Ekvivalent pre adeistov: nerúbať konár na ktorom sedíš, inak povedané: neničiť objímajúce systémyv Objektívnej realite, od existencie ktorej závisí bytie každého človeka i ľudstva ako celku.

Pritom je zrejmé, že inštinkty, rozum a intuícia sú javy rôzneho hierarchického poriadku vorganizácii správania sa človeka na základe i v priebehu jeho psychickej činnosti. Z nášho pohľadu –pre človečí stroj psychiky – je normálne, ak vrodené reflexy a inštinkty sú základom, na ktorom sabuduje tvorivo rozumové správanie; normálne je, keď intuícia poskytuje informáciu, ktorú možnopochopiť prostredníctvom intelektuálnej činnosti. To jest, pre človečí stroj psychiky jedinca jenormálne, keď v jeho hierarchii je intuícia nad rozumom, rozum nad inštinktmi a všetko to spoločnezabezpečuje prebývanie človeka v lade s biosférou Zeme, Vesmírom i Bohom. Taktiež je človečiemu stroju psychiky vlastné nasledovné: človek nie je nevoľníkom kolektívnejpsychickej činnosti a kolektívna psychická činnosť nositeľov človečieho typu stroja psychikyprebieha tak, že chyby splodené jedným sa odstraňujú a kompenzujú druhými a každý sa stará o to,aby svojimi chybami nezaťažoval okolie a potomkov. Avšak dosť často je vidieť, ako sa rozum stáva nevoľníkom a obsluhuje živočíšne inštinktyčloveka; ako racionálna činnosť sa vyvyšuje – sama seba velebí a snaží sa odmietať intuitívneohodnotenia a dokonca úplne vytesňuje intuíciu zo psychiky; ako sa spolu snažia odvrhovať VyššíZámer, následkom čoho sa stávajú obeťami nimi neprekonateľnej ohraničenosti a zaujatosti.

Tiež je nutné vidieť aj to, ako jedni jedinci konajú vo vzťahu k druhým, s cieľom skaziťzostrojenie ich psychiky smerom k zvieraciemu alebo “zombie”155, aby oni sami alebo druhí malimožnosť parazitovať, využívajúc psychicky skaličených ako “rozumné zvieratá” alebo robotov,fyziologicky v mnohom identických človeku. Rovnako tak, ak rozum odmieta intuíciu alebo slúži – ako nevoľník-otrok – inštinktom, tak . to jenie človečí, ale zvierací stroj psychiky.

Termín zvierací stroj psychiky, s ktorým sa stretávame v tejto práci, je potrebné chápaťkonkrétne v tomto zmysle: nadradenosť vrodených zvieracích inštinktov a nepodmienených reflexovv spojení s prijatými z kultúry spoločnosti a bezmyšlienkovite odpracovávanými návykmi správaniasa v životných situáciách (svojho druhu analóg drezúry) nad všetkými ostatnými zložkami psychikytoho, komu je dané Zhora byť Človekom Rozumným.

Pritom je potrebné mať na zreteli, že aj pri zvieracom stroji psychiky môže byť intelekt vysokorozvinutý a jeho nositeľ môže byť vynikajúcim profesionálom v tej, či onej oblasti činnosticivilizácie156 (vrátane mágie), ale v podstate nestanúc sa človekom.

Všetky tieto inštinkty, reflexy, zvyky a slabosti v správaní sa ľudí pri zvieracom zostrojenípsychiky podvedome automaticky spolupracujú pri kontakte jedinca s patričnými vonkajšímirozdrážditeľmi – podnecujúcimi okolnosťami, situáciami.

Aby sme lišiacky nemudrovali a nezačínali opis života dospelých, z nejakého dôvodu odspoločnosti a vzájomne druh od druha odosobnených jedincov – mužov a žien –, v odtrhnutí odreálnych dejín niekedy z biosféry vyjdúvšej súčasnej spoločnosti; a napriek tejto západnej“intelektuálnej” tradícií začínali s tým, že Človek Rozumný je jeden z mnohých druhov v biosféreZeme, tak bude nutné sa zaoberať detailným a konkrétnym zistením toho, čo v živote ľudí jepodmienené všeobecnými biologickými zákonitosťami a čo kultúrou, rozvíjanou v spoločenskomživote množstva jedincov, prechádzajúcich cez všetky vekové kategórie života.157

Psychike každého dospelého človeka je vlastná geneticky podmienená (vrodená) zložka akultúrne podmienená zložka (výchova a sebavýchova). Pritom kultúrne podmienená zložka sa rozvíjapočas celého života na základe osobe vlastnej, vrodenej, geneticky podmienenej zložky, a taktiež i na

155 Inak povedané, „zombie“ to je „klobásový“ typ psychiky: „Mnohí ľudia sú podobní klobásam: čím ichnaplnia, to aj v sebe nosia.“ – K. Prutkov

156 Inými slovami, hoci ľudská dôstojnosť nie je možná bez profesionalizmu v tom alebo inom druhuspoločensky prospešnej činnosti, tak nie v profesionalizme sa ona vyjadruje. Dosť často špičkový profesionál nie ječlovekom, ale prídavkom k svojmu pracovnému miestu. Iný, poučujúci druhých o právach človeka a humanizme,nič iné robiť nevediaci a nechcejúci, preto tiež nie je človekom.

157 Podrobnejšie pozri práce VP CCCP “Od človekapodoby k človečenstvu” (názov prvej redakcie v r. 1997 “Odmatriarchátu k človečenstvu...”).

osnove kultúrneho dedičstva minulých generácií, spoločného viac alebo menej širokému okruhuosôb.

V živote biologického dvojpohlavného druhu Človek Rozumný je funkčné určenie každéhopohlavia rôzne. A tento funkčný biologický rozdiel pohlaví musí nachádzať svoje vyjadrenie vosobitostiach vrodených inštinktov mužov a žien a, ako dôsledok, v kultúre spoločnosti, ktorá, stanúcsa v podstate flexibilným mnohovariantným pokračovaním a obálkou inštinktívnych jednoznačnýchpevných programov správania sa, je výtvorom rozumu mnohých generácií ľudí a obsahuje v sebe jak“nepohlavné” zložky, tak aj zložky, podmienené pohlavnými osobitosťami ľudí.

Ak budeme analyzovať problematiku vzájomných vzťahov pohlaví v dnešnej civilizácii z tohtouhla pohľadu, tak výsledok bude pre mnohých neočakávaný:

Napriek nespornej viditeľnosti patriarchátu ako dominujúceho typu spoločenských vzťahov, aknie v drvivej väčšine krajín sveta, tak minimálne v spoločenstvách, v osnove kultúry ktorých ležíBiblia, dominuje matriarchát v jeho skrytej forme158.

Každá spoločnosť, v ktorej je analógia príslovia “Nikto nie je hrdinom pred svojou ženou” arovnakú podstatu vyjadrujúce anekdoty159, žije v matriarcháte. Matriarchát v minulých dejináchformovania dnešného ľudstva je podmienený geneticky naprogramovaným súborom inštinktovjedincov každého pohlavia.

Ak pozeráme na proces života biologického druhu v biosfére, tak to hlavné v ňom je –reprodukcia generácií. To sa týka všetkých druhov, vrátane Človeka.

Osobitosť Človeka je v tom, že mu bolo dané Zhora byť Rozumným a poskytnutá sloboda vôle,v základe ktorej leží sloboda ozmysleného výberu svojej línie správania sa v Objektívnej realite.Rozum vytvára kultúru – celú geneticky nededičnú informáciu, odovzdávanú v spoločnosti zgenerácie na generáciu v ich kontinuite; ale okrem kultúry sú človeku vlastné i vrodené programysprávania sa – rôznorodé nepodmienené reflexy a inštinkty, na ktoré tým, ktorí majú v úmyslerealizovať sa ako skutočný človek, a nie človek potenciálny (akým je od narodenia), je v dnešnejcivilizácii zabúdať neprípustné.

V tých etapách rozvoja dnešného ľudstva, keď každý človek dostával priamo z pr í rody viac,než sprostredkovane cez systém spoločenských vzťahov, možno predpokladať, že kultúra bolanerozvinutá v porovnaní s dnešnými časmi, keď mnohí “žijú” v úplne umelom životnom prostredí apriamo z prírody nedostávajú skoro nič, okrem vzduchu. A rovnako tak, v počiatkoch formovaniasúčasnej civilizácie po dovŕšení globálnej katastrofy, vrodené inštinkty hrali podstatne väčšiu úlohu vživote druhu Človek potenci á lne Rozumný, než kultúra.160 Pretože funkčnou záťažou muža prizabezpečení života biologického druhu v takých podmienkach je zabezpečenie života a činnostimatiek, priamo vychovávajúcich potomstvo, tak mužské pohlavné inštinkty sformované tak, že,blokujúc programy sexuálneho správania zajačieho typu “našou úlohou nie je rodiť ( a tým viac ani

158 Ale aby sme nezostali dlžní: na skutočnosť, že zvieracie inštinkty ženy vládnu nad súčasnou civilizáciou, bolov r. 1992 – 1993 priamo poukázané v publikáciach Bohorodičského centra obrody kresťanstva, proti ktorému saokamžite postavila oficiálna pravoslávna cirkev, a ktoré sa okamžite snažili očierniť ako “totalitárnu sektu”,neodeliac zrno od pliev.

159 Napríklad: Kráľ počul, že všetci muži v jeho kráľovstve sa boja svojich žien. Aby si overil, či je to tak, nariadilzhromaždiť celú mužskú populáciu hlavného mesta na námestie pred palácom. Keď sa muži zišli, prikázal, abyvšetci, ktorí sa boja svojich žien odišli od paláca a tí, ktorí sa neboja svojich žien – sa priblížili k palácu. Akovýsledok – pred palácom sa objavil len jeden mužíček. Kráľ sa ho spýtal, či sa skutočne nebojí svojej ženy a dostalodpoveď, že sa veľmi bojí, ale prešiel na túto stranu námestia, pretože žena mu zakázala byť tam, kde sazhromažďuje mnoho mužov z obavy, že ho všetci muži spolu zatiahnú do nejakého popíjania alebo bitky.

160 Najmä plodnosť na podporu početnosti populácie (kmeňa) znamenala oveľa viac, ako úspechy medicíny.V etape rozvinutej kultúry je krach medicíny schopný spustošiť celý kontinent, ako to bolo v stredoveku, keď morniekoľkokrát vykosil prakticky celú populáciu Európy; epidémia “španielskej” chrípky po skončení 1. svetovejvojny si odniesla okolo 20 miliónov ľudských životov – viac ako samotné vojenské akcie.

V perspektíve ďalší krach medicíny je neúspech v boji s genetickými chorobami a rôznouimunodeficienciou, ktorých prudký nárast je vyvolaný minulými „úspechmi“ medicíny a nezdravým spôsobomživota civilizácie, ničiacim biosféru, ktorej súčasťou je aj obyvateľstvo.

vychovávať...) – vsunul, vytiahol a „v nohy“...”, postavili muža do pozície psychickej podriadenostivo vzťahu k žene. Toto genetické dedičstvo minulosti sa v mnohom zachovalo dodnes, pretožekultúra, rozvíjaná na takejto psychickej osnove, je v mnohom pokračovanie a obálka programovinštinktívneho správania sa.

Inými slovami, v systéme “matky-deti-muži (nie nutne otcovia)” je vytvorený genetickypodmienený inštinktívny systém podriadenia správania sa jedincov rôzneho pohlavia a rôznychvekových kategórií: matka je v správaní priamo orientovaná na uspokojenie životných potrieb dieťaťav prvých rokoch jeho života, pokiaľ nie je spôsobilé žiť bez cudzej obsluhy; muž je cez sexuálneinštinkty priviazaný k žene a podriadený žene161 (nie nevyhnutne jedinej, ale môže byť i mnohým), atým nepriamo orientovaný na uspokojovanie potrieb dieťaťa (možno, že aj nie od neho narodeného) ataktiež aj matky.

Ale, keďže správanie ženy je v čase štatisticky prevladajúco orientované na pásmo “súčasnosť”na obr. 7, tak psychická závislosť muža na žene prostredníctvom sexuálnych inštinktov vytvárapodmienky, v ktorých, ak je žene vlastný na daný okamih orientovaný despotizmus, tentodespotizmus podriaďuje okamihovosti aj mužské správanie sa, možno, že samo o sebe orientované nainé časové intervaly. Tým do psychiky muža vnáša žena nesúlad, odsudzujúc ho na zvýšenúchorobnosť a poškodenie života.

* * *

Na obr. 7 je ukázané rozdelenie mužov a žien podľa rozmiestnenia ich cieľov v čase (nachronologickej osi)*. Orientujúc sa na ich uskutočnenie, muži aj ženy formujú svoje správanie sanezávisle na tom, či si uvedomujú chronologickú orientáciu svojej činnosti alebo nie. Obrázok jezjednodušený, schematický a nie rozsiahly: t.j., sú na ňom ukázané iba charakteristické odlišnostištatistík, opisujúcich typy psychiky mužskej a ženskej zložky ľudskej spoločnosti, ale nie číselnéhodnoty každej zo skupín mužov a žien, orientujúcich svoje správanie sa na ten alebo iný interval,rozložený na časovej osi. Na časovej osi od hlbokej minulosti do celkom vzdialenej budúcnostitakisto niet jednotiek merania.

Napriek tomu na obrázku je možné vidieť na časovej osi tri intervaly, úplne vzájomne odlišnépodľa číselnej prevahy mužov a žien v nich. Nazvime ich hypoteticky „Minulosť“, „Súčasnosť“,„Budúcnosť“.

161 A na tejto psychickej podriadenosti muža žene cez sexuálne inštinkty je založený inštitút posteľovej politiky,predurčujúci verejnú politiku. Nakoľko je v nej posteľovo-politická aktivistka vo výbere sexuálneho partneraverejného politika, politických cieľov a stratégie ich realizácie slobodná – to už je iná otázka. Konkrétne, ak by podSvjatoslava nepodsunuli Malku – dcéru chazarského rabína, tak ich syna – kniežaťa Vladimíra Krstiteľa – byv histórii nebolo. Majitelia biblického projektu by museli hľadať iné cesty k infikovaniu Rusi byzantizmom, a viacako 1 000 rokov biblického duchovného otroctva by ani nemuselo byť.

*) Hustota rozdelenia je početnosť osôb spadajúcich do intervalu na horizontálnej osi (času), vzťahujúca sa k dĺžke tohtointervalu, za predpokladu limitného približovania sa dĺžky intervalu k nule. Úmerne k tomu sa plocha pod každouz kriviek hustoty rozdelenia rovná 100 % – nej početnosti mužov alebo žien v nejakej mierke.OBR.7. ŠTANDARDNÁ GAUSSOVA KRIVKA NORMÁLNEHO ŠTATISTICKÉHO ROZDELENIA MUŽOV A ŽIENPODĽA ROZLOŽENIA CIEĽOV ICH SPRÁVANIA SA V ČASE „Súčasnosť“ – to je tá oblasť, v ktorej sa sústredili tí, ktorí, obrazne povedané, žijú „tu a teraz“162.T.j., dnes dorábajú to, čo malo byť dokončené ešte včera. Niečo robia dnes pre dnešok a „hľadajúdáždnik na zajtra, pretože dážď prisľúbili.“

V tejto kategórii je pomerne mnoho ľudí, ktorí v „Súčasnosti“ nerozmýšľajú o tom, že teraz žnúplody svojich minulých skutkov a nečinnosti. Takisto nerozmýšľajú o tom, že nimi konané dnesprinesie svoje plody v budúcnosti. Tento bezmyšlienkovitý vzťah k minulosti i budúcnosti vediek tomu, že mnohí z nich pre svoje mrzké mravy v minulosti zasiali to, čo je neprijateľné pre nich teraza teraz sejú to, čo bude pre nich neprijateľné v budúcnosti.

Pritom – kvôli komplexnosti a celostnosti sveta pre všetkých ľudí – sa so zlými následkami ichbezohľadnosti a neobozretnosti tak či onak stretávať budú nielen oni sami, ale aj mnohí iní.

Toto pásmo „Súčasnosť“ na časovej osi zaberá v spoločenskom živote približne interval od „dvatýždne nazad“ po „dva týždne nato“ a zahŕňa rôzne druhy operatívnych reakcií na prichádzajúcuvšednú životnú informáciu, ktorá pre drvivú väčšinu ľudí stráca význam približne v priebehu dvoch-troch týždňov.

Intervaly „Minulosť“ a „Budúcnosť“ sú matematicky identické v tom zmysle, že ide o„chvosty“ rozdelenia. V pravom i ľavom „chvoste“ je v súhrne sústredený veľmi malý podiel javovtejto štatistiky: úhrnom v rozmedzí 3 – 5% z celkového množstva pozorovaných jedinečných javov.Ale, ako poznamenal K. Prutkov, z malých príčin bývajú veľké následky.

Do „Minulosti“ padli tí, ktorých A.S. Gribojedov vo svojom diele „Útrapy z rozumu“charakterizoval slovami: «Názory čerpajú zo zabudnutých novín očakovských časov a časovpokorenia Krymu». Sú to tí ľudia, ktorí sa snažia vsunúť do súčasnosti nie to, čo bolo normouvčerajšieho dňa, ale normy minulého storočia alebo dokonca minulých tisícročí. V politike sú toskutoční reakcionári-ultrakonzervatívci a spiatočníci.

Do „Budúcnosti“ sa dostali tí, v ktorých správaní prevláda individuálna i kolektívna činnosť,plody ktorej sú možné vo veľmi vzdialenej – podľa meradiel bežnej každodennosti – budúcnosti: porokoch, desaťročiach, storočiach, tisícročiach.

162 “Ži v prítomnosti!“ – slogan z reklamy fotografickej firmy Polaroid. Ak by táto firma nasledovala svoj slogan,tak by už dávno vyletela komínom a bola by zabudnutá. No toto odporúčanie je decentne bezúhonné s cieľomprogramovania psychiky konkurenta, aby ho odstránila z cesty. „Nežite súčasnosťou, ale žite vždy!“ – to je lepšie.

Treba ešte urobiť osobitnú poznámku: rozdelenia sú prezentované v náväznosti cieľov správaniasa k časovým intervalom, a nie podľa kritérií Dobra a Zla, Dobre alebo Zle. Dejinná skúsenosťukazuje, že v minulosti nie všetko bolo zlé v porovnaní so súčasnosťou a v budúcnosti nie všetkobude natoľko dobré, ako sa to teraz javí. Opäť že z pohľadu realizácie súčasných ideálov. A hoci jeznámy výrok: „Čokoľvek sa urobí – všetko k lepšiemu ide“, jednako len sú v spoločnosti ajďalekozrakí zlo-deji163, ktorí podľa charakteru ich činnosti spadajú do skupiny „Budúcnosť“. Toznamená, že podvedomého a v mnohých významoch správneho automatizmu vnímania „Budúcnosť“= dobre, „Minulosť“ = zle vo vzťahu k analyzovanému obrázku je potrebné zbaviť sa.

Obr. 7 je zaujímavý tým, že ukazuje kvalitatívne odlišnosti v orientácii správania sa,podmienené vlastnosťami psychiky mužskej a ženskej zložky spoločnosti. To jest, v orientáciisprávania sa množiny mužov a množiny žien, a nie v orientácii správania sa konkrétneho jednotlivoskúmaného človeka, ktorý nezávisle na svojom pohlaví môže reálne patriť k hociktorému intervalu načasovej osi. V pásme „Súčasnosť“ číselne prevažujú ženy nad mužmi, ale v „chvostoch“ rozdelenia jeto naopak: muži číselne prevažujú nad ženami. Avšak tieto osobitosti rozdelenia pohlaví podľachronologickej orientácie správania sa ich predstaviteľov sa prejavujú jak v spoločenskom životecelkovo, tak aj v politike.

Inštinkty a ich pokračovania i masky, kultúre vlastné, predstavujú krátkodobé programysprávania sa vo vzťahu k dĺžke života. Preto na hrbe-vrchole rozdelenia v pásme „Súčasnosť“ na obr.7 našla svoje nepriame vyjadrenie nadvláda zvieracieho stroja psychiky v spoločenstvách dnešnejcivilizácie.

* **

Pritom treba mať na pamäti, že takáto inštinktívna podriadenosť muža žene biologicky(automaticky), a nie sociálne (uvážene, premyslene), nakladala od začiatku dejinného rozvojacivilizácie na neho starosť o osudy predovšetkým jemu blízkych žien a detí. Nie už však starosťo spoločnosť ako celok, nie starosť o fungovanie štátnosti a iných štruktúr a infraštruktúr spoločnosti– prostriedkov, rozvinutých v kultúre, pomocou ktorých sa v priebehu kolektívnej činnosti riešiaúlohy na úrovni celospoločenského významu, ktorých riešenie je nemožné silami jedného človeka,rodiny alebo rodu-kmeňa. O to viac je to nemožné na základe informačného zabezpečenia správaniasa inštinktívnymi programami.

V súvislosti s uvedeným podčiarkneme, že reč je o prevládajúcej väčšine vzťahov «muž –žena» v spoločnosti, a nie o „chvostoch“ štatistických rozdelení, v ktorých sa počas celých minulýchdejín buď vzťahy mužov a žien nevytvárajú obvyklým spôsobom pre väčšinu párov164, alebo v nichvládne nadpozemská obojstranná Ľúbosť-Láska.

V súčasnosti sa inštinktívne podmienený okruh zodpovednosti mužov za osudy žien a detíukazuje ako nedostatočný, na rozdiel od staroveku doby kamennej a prvotnopospolného lovu a zberu,keď mnohé záviselo od situácie priamo v mieste pobytu rodiny, rodu, vnímanej bezprostrednevšetkými. V našich dňoch je bezpečnosť života žien a detí na každom mieste a v každom časepodmienená zámermi a udalosťami, úplne geograficky a chronologicky vzdialenými od miesta a časupobytu a nemôže byť zabezpečená na osnove podriadenosti psychiky človeka inštinktom

163 Uvedené tvrdenie je však skutočne spravodlivé, pretože vopred nepredpovedateľné “vedľajšie” efekty,sprevádzajúce konanie zlo-dejov, znehodnotia u nich takisto dosiahnutý výsledok. Ak ho vôbec budú schopnídosiahnúť. Preto skutočne všetko, čo sa deje, k lepšiemu ide.

164 Alebo sa nevytvárajú vôbec. A v spoločnosti, ktorá vyzerá ako jasný patriarchát, vznikajú ženské subkultúry“hetér- kurtizán”, “gejší”, ktoré sa vytvárajú nie na obsluhu sexuálnej roztopašnosti mužov, ako u predstavitelieknajstaršej ženskej profesie, ale na účasť “hetér” vo verejnom spoločenskom živote zarovno s mužmi.

a bezohľadnej orientácie jeho správania sa na pásmo „Súčasnosť“: „priamo teraz +/- dva týždne“165

a v hraniciach bezprostredne viditeľného horizontu krajiny. To znamená, že rozvoj kultúry a technosféry viedol k tomu, že nastal čas, keď geneticky

podmienený zjavný alebo utajený matriarchát, podriaďujúci si umenie, vedu, politiku okamžitémukrátkozrakému a nezodpovednému despotizmu veľmi úzkej skupiny žien, psychologicky vládnucichprostredníctvom sexuálnych inštinktov nad dejateľmi umenia, vedy a politiky166, sa stávanebezpečenstvom pre ďalší život druhu Človek, ktorému je dané Zhora byť Rozumným a slobodnevoľným, a taktiež aj pre celú biosféru Zeme.

Avšak drvivá väčšina obyvateľstva Západu (vrátane veľkej časti „elity“) aj po prvejpriemyselnej revolúcii pri početnej prevahe nečlovečieho stroja psychiky tak, ako predtým, «žilasúčasnosťou» a udalosťami, lokalizovanými v hraniciach bezprostredne viditeľného horizontu. To satýka aj Ruska do r. 1917, aj vrátane jeho „elity“ a veľkej časti duchovenstva.

Následkom toho všetky katastrofy štátnosti i kultúry boli drvivou väčšinou ľudí vnímané podobneako náhle a vopred nepredpovedané prírodné nešťastia, pred ktorými nie je možné sa ochrániťvčasnou a cieľavedomou zmenou samých seba a systému života spoločnosti. To vyvolávanevyhnutnosť pochopiť167, v čom konkrétne sa prejavuje nadvláda zo staroveku zdedenéhonečlovečieho stroja psychiky počas celých dejín dnešnej civilizácie, aj v dňoch dnešných. V opačnomprípade sa akoby «živelné» sociálne nešťastia budú na nás valiť i v budúcnosti.

Je známe, že v biosfére pri generovaní pokolení druhov na princípe sexuálnej odlišnostijedincov nie poslednú úlohu hrajú inštinktívne programy pritiahnutia jedincov opačného pohlaviaa konkurencia medzi jedincami rovnakého druhu o lepšieho partnera pre pohlavné vzťahy a zateritórium pobytu. A takisto aj ochrana svojho teritória pred jedincami vlastného druhu, alenepatriacich do jeho rodiny, stáda.

U rôznych druhov aktívna úloha v pritiahnutí jedincov iného pohlavia pre pokračovanie rodupatrí buď samcom, alebo samiciam. Ak vyhľadáme analógie takéhoto druhu v živote ľudskejspoločnosti, tak môžeme vidieť, že prakticky celú históriu Západu sprevádza história ženskej módy,ženskej kozmetiky i parfumérie a ženskej galantérie. Mužská móda, kozmetika i parfuméria a mužskágalantéria nie sú takým predmetom hodnotenia a záujmu spoločnosti, ako ženská. Príčina toho tkviev tom, že v sexuálnych vzťahoch na základe inštinktov, práve žena, po prvé – vyvoláva v mužoviželanie byť blízko nej a, po druhé – ona rozhoduje, či príjme alebo odvrhne ňou vyvolaný záujem.Mienka o aktívnej úlohe mužského pohlavia v sexuálnych vzťahoch je iluzórna a vyvolaná tým, že potom, čo žena úmyselne alebo neúmyselne aktivovala v mužovi inštinktívne programy sexuálnehosprávania, muž musí vyvinúť úsilie, aby žena prijala jeho želanie. Preto, hoci žena-parádnica, naviacpod rúškom uhladenej „elitárnej“ kultúry, samozrejme nie je tak očividné zviera, ako otvorenechlípna neotesaná fľandra, tak pri určitom pohľade odlišnosť medzi nimi je iba v kulturologickompokračovaní-predĺžení jedných a tých istých sexuálnych inštinktov, nezávislých na ich rozumovej,ozmyslenej vôli.168

165 Pouvažovať na túto tému možno na príklade Černobyľskej katastrofy; v historickej minulosti na príkladezneužívania pri kolektivizácii a rozkulačovaní; takisto dnes perestrojka a následné reformy dávajú množstvoinFormácií k zamysleniu sa na túto tému (z dedín nie je jednoduché sa ochrániť pred škodlivosťou Gajdara a jehonástupcov, usadivších sa v hlavnom meste, preplnených neznalosťou, aroganciou a inými defektami).

166 Globálny nadžidovský prediktor je nútený riadiť sociálny systém, samo-sa-organizujúci na osnoveinštinktívnych programov správania sa utajeného matriarchátu.

167 Podľa slov M.E. Saltykova-Ščedrina, «mužík sa dokonca ani vnútornej politiky nebojí, jednoducho preto, žeju nechápe. Nech by si ho hocako moril, on stále si bude myslieť, že to nie je “vnútorná politika”, ale proste božiedopustenie, typu moru, hladu, povodne len s tým rozdielom, že tentoraz stelesnením tohto dopustenia je pompadur(ironicky: administrátor-riadič – pozn. aut.). A či treba, aby on (mužík – pozn. aut.) chápal, čo je to vnútornápolitika? – na túto tému názory môžu byť rôzne; no ja, zo svojej strany, hovorím priamo: beda vám, páni! pretožeakonáhle mužík pochopí, čo je to vnútorná politika – n-n-ni, c’est fini! (odbilo!)» “Pompadury a pompadurky”.

168 Ak niekto pochopí všetko uvedené tak, že nevinní chlapi trpia kvôli tajnej moci zlých žien, tak v skutočnostinepochopil vôbec nič. Predstavitelia oboch pohlaví v ich bezmyšlienkovitej podriadenosti vlastného správania sa

V súlade s tým, ak je muž cez pohlavné inštinkty podriadený žene so zvieracím strojompsychiky, v správaní ktorej prevládajú zvieracie inštinkty a ich kultúrne pokračovania-predĺženia azaobalenia (typu ženskej módy), tak jeho správanie sa je tiež veľmi ďaleko od človečieho.169 A takpod útlakom zvieracích ženských inštinktov žije po stáročia celá biblická civilizácia – Západ: Európa,obe Ameriky i Austrália, a v mnohom Rusko170.

Konkurencia a boj za najlepšie teritórium, v zvieracom svete naprogramovanév zodpovedajúcich inštinktoch, má v spoločnosti taktiež svoje kultúrne pokračovanie a vyzerá akokonkurencia v ovládnutí majetku, v zabezpečení obydlia, v demonštrácii svojho vysokého„životného“ štandardu okoliu, a v podstate – štandarde spotreby-konzumu.

Rukami vystavané obydlie je analógiou teritória osídlenia v prírode a miestom pobytu matkya dorastajúcich pokolení. Tak sa výbava-vylepšovanie bydliska ocitlo vo vedení ženy. Úmerne tomui honba bezuzdného mamonárstva, v ktorom po stáročia je lídrom Západná civilizácia171, je kultúrnympokračovaním taktiež prevažne ženských inštinktov. Prevaha nad príbuznými, známymi a priateľmiv zariadení a urbanistike obydlia oveľa viac zaujíma ženy než mužov a oveľa viac je to nimioceňované, a nie mužmi. A štatisticky prevládajúca medzi ženami orientácia správania sa na pásmo„Súčasnosť“ na obr. 7. získava v tomto prípade konkrétne vyjadrenie: «Oni majú, a my nie... Chcemteraz... Ty nemôžeš zabezpečiť rodinu všetkým nevyhnutným, aby sme nežili horšie, ako žijú druhíľudia172... »

Pritom, ak je činnosť muža nasmerovaná na podporovanie dlhodobých procesov, tak z pohľaduokamžitého inštinktívne podmieneného ženského despotizmu je táto činnosť v „priamo teraz“neprípustným odobratím jej173 muža, ktorého ona vlastní alebo si nárokuje vlastniť ako svoj majetok, iodobratím niečoho ňou priamo teraz želaného jej samotnej, i jej (taktiež ňou vlastnenej) rodiny,nijako sa nestarajúc o budúci blahobyt všetkých vrátane jej samotnej, aj celej rodiny.

zvieracím inštinktom sú defektní a vo svojej podstate predstavujú “ešte nie ľudí – nedorobkov”. Ak sa niekto, oboznámiac sa s vyššie uvedenými názormi na vytvorivší sa inštitút módy, rozhodne, že

našim ideálom je odieť všetkých do nejakej zodratej šedej uniformy, napríklad do prešívakov, tak tiež ničnepochopil. Estetika oblečenia, vonkajšieho výzoru a správania sa človeka – to je jedno, a pornopôsobenie módy –to je niečo celkom iné.

169 Najmä v kultúre dnešnej spoločnosti sú prítomné predĺženia nielen ženských inštinktov pritiahnutia partnera,ale aj predĺženia inštinktov samcov. Tak v prostredí stáda paviánov sa hierarchia ich “osobností” vytvára na bázetoho, kto komu beztresne ukazuje pohlavný úd. V súlade s tým bezmyšlienkovite obvyklý celoruský „мат“ (u nás„kok.t“)*, v minulosti atribút prevážne mužskej subkultúry: “Ja ťa j.bem” ; “A teraz ťa ...” ; “Ja na vás všetkých ...”)– je predĺženie stádno-opičieho, zvieraco-inštinktívneho do kultúry spoločnosti tých, komu bolo Zhora dané byťĽuďmi – námestníkmi Boha na Zemi. Opiciam nie je dané byť ľuďmi; Rusom však áno – v tom je rozdiel.

A Človek Rozumný sa nemá ponižovať organizáciou svojej psychiky na úroveň organizácie psychikyopíc. Rovnako tak vulgárnosť je vonkajším viditeľným prejavom psychiky, vlastnej “ľudským nedorobkom –neľuďom”.

Ale ak sa niekomu zachce pocvičiť, v súvislosti s uvedeným, v rasizme voči Rusom a obyvateľomRuska, tak by mal vedieť, že špecificky rusko-tatársky „мат“ nie je jediným predĺžením zvieracích inštinktov dokultúry. Posúťažiť medzi sebou pred očami žien v rôznych druhoch predností (fyzická sila, tučná peňaženka,“blysnúť sa umom”) – často videná mužská činnosť vo všetkých kultúrach, ale takisto podmienená sexuálnymiinštinktami a pomocou nich psychologickou závislosťou od ženského odobrenia.

V minulosti sa to v civilizovanej Európe prejavovalo v rytierských turnajoch, a potom v športovýchzápasoch, ktoré do konca 19. stor. boli obsadením prevažne mužskými. Masový šport oboch pohlaví ako jedna zostránok zdravého spôsobu života – to je už výdobytkom 20. storočia.

170 Regióny koránickej a védickej kultúry majú svoju svojráznosť, ktorú na tomto mieste posudzovať nebudeme.Záujemcovia sa môžu obrátiť k skôr spomínanej práci „Od človekupodoby k človečenstvu...“.

171 pretože v nej sa degradatívno-parazitický „rozvoj“ podporuje a urýchľuje „úrakovinovým“ úžerníctvom,predpísaným Bibliou rasovej židovskej internacistickej „elite“. Rozosiatie židov nie je žalostným následkom„antisemitizmu“ starovekých Rimanov, ale spôsobom dobývania a riadenia sveta majiteľmi biblického projektu.

172 Otázka o tom, či objekty napodobňovania majú zvierací alebo človečí stroj psychiky, v tomto prípadezvyčajne nevyvstane.

173 „jej“ vo význame ňou vlastneného, ovládaného, stojaceho jej k dispozícii.

V masovej štatistike takýto druh inštinktívne podmieneného krátkozrakého ženského diktátu vovzťahu k mužom, zabezpečujúcich život rodiny, ale zároveň aj nevoľníkom sexuálnych inštinktov,podriaďujúcich ich žene, vyúsťuje do bezohľadného bezstarostného ohlodávania ŽIVEJ PLANÉTYpočas mnohých storočí. Pre biosféru je to tým neprijateľnejšie, čím vyššia je energovýzbrojcivilizácie nositeľov zvieracieho stroja psychiky. Výsledkom je globálna biosféricko-ekologickákríza, zrodená západnou regionálnou civilizáciou utajeného matriarchátu, ohlodávajúcou celú planétuV HONBE PO BEZUZDNOM KONZUME. Táto honba vychádza z okamžitého agresívneho chtíčajedných samíc predbehnúť v konzume samice iné prácou nimi cez inštinkty zotročených samcov.

A podriadenosť správania sa zvieracím inštinktom konkurencie o lepšie miesto v prostredíprežívania najmä u žien nepozná ani mieru sebaohraničenia, ani blahodárnosti: «Vráť sa, a pokloň sarybke. Nechcem ja byť kráľovnou voľnou, chcem byť vladárkou mora, aby som v oceáne žila, aby miZlatá rybka slúžila, i moje želania plnila.»

V dnešnej dobe zmena pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času užprebehla. Dnes, počas aktívneho života jedného pokolenia, sa nie jedenkrát dokáže obnoviť niekoľkogenerácií technológií a techniky nie v jednom, ale v mnohých odvetviach technosféry, meniac jakprofesionálnu činnosť ľudí, tak aj ich rodinný život. A ak drvivá väčšina populácie ako predtým žijes nečlovečím strojom psychiky, orientujúc svoje správanie (úmyselne alebo bezmyšlienkovite) naciele, sústredené-koncentrované na obr. 7 v pásme „Súčasnosť“, tak, nakoľko život väčšiny prebiehav prostredí na technológie viazanej spoločnosti, sa takmer všetci stretávajú v živote s tým, že doteraznimi osvojené návyky a vedomosti postupne alebo náhle strácajú na hodnote. Následkom tohostrácajú svoj predchádzajúci sociálny status v tom čase, kedy monopolne vysokú cenu za svoju prácuumožňujú vyberať iné vedomosti a návyky, ktorými oni nedisponujú. Ale aj nositelia novýchvedomostí a návykov, ktorí náhle vstúpili prostredníctvom ich osvojenia si do predtým túžobnýchživotných štandardov (spotrebiteľských i sociálnych výšok), takisto zrazu zisťujú, že i ichprofesionalizmus – silou toho istého technicko-technologického progresu – stráca na význame.

Tak sa vyjasňuje, že na podporu svojho sociálneho statusu musia nevyhnutne všetci (až nazriedkavé výnimky) neustále obnovovať svoj profesionalizmus.

To sa náhle obnažilo v Rusku ako výsledok štátno-politických udalostí v poslednom desaťročí.No taký istý stav je aj v stabilných (podľa ruských predstáv) spoločnostiach Západu, ktoréposledných 100 – 200 rokov žijú bez zmeny spoločensko-ekonomického zriadenia, a preto sa javiaz Ruska doma odchovaným reformátorom ako ideál, ktorý má byť zavedený do života aj tu.

Kvôli takejto idealizácii navonok stabilne vyzerajúceho Západu, sa dnes reformátori v Ruskusnažia realizovať to, čo sa malo zaviesť do života ešte v časoch Petra I., a najneskôr v dobe KatarínyII.. Teraz je potrebné zavádzať do života niečo úplne iné, ale „elitárni“ reformátori – obete „kódujúcejpedagogiky“174 – si to samostatne nedomyslia, a prijať od iných – to je nemožné z dôvodunelegitímnosti takýchto znalostí pre panujúci systém zjavných i tajných zasvätení a jemu vlastnej„kódujúcej pedagogiky“, programujúcej psychiku ľudí, akoby ľudia boli počítače.

Možnosti psychiky a tela človeka pre spracovanie informácií sú podmienené nielen geneticky,ale aj výchovou osobnej kultúry vnímania sveta a myslenia u každého, čo odporuje „kódujúcejpedagogike“. A preto sú možnosti ohraničené jak geneticky, tak aj dosiahnutou úrovňou rozvojaosobnej duchovnej kultúry v medziach geneticky uloženého potenciálu. Kvôli takejto ohraničenosti,omieľajúc informáciu v tempe jej pribúdania pod tlakom „závanov času“175, sa možno dostať iba do„stresu“. Ten následne nevyhnutne vlečie zo sebou rôzne druhy chorôb, ktoré je možné vyliečiť ibajediným spôsobom – zlikvidovať informačnú príčinu „stresu“. To posledné je mimo moci všetkýchodvetví na Západe rozvinutej medicíny, a taktiež aj mimo moci západnej sociológie a politickéhozriadenia.176

174 Pedagogiky, hlušiacej tvorivý sebarozvoj osobnosti a programujúcej psychiku ľudí hotovými algoritmamiriešenia rôznych druhov problémov.

175 najmä, ak sa to robí na osnove kultúry šablonovitého, neprirodzeného, tvorivosť vylučujúceho myslenia,zrodeného „kódujúcou pedagogikou“.

176 Okrem toho, je to v podstate krach „kódujúcej pedagogiky“.

To znamená, že účasť v honbe za udržanie a zvýšenie svojho sociálneho statusu177

v technokratickej spoločnosti (podobnej Západu) je priama cesta k mučivej samovraždeprostredníctvom chorôb, vyvolaných neschopnosťou spracovať celú informáciu, nevyhnutnú preudržanie a rast kvalifikácie a ňou podmieneného príjmu, určujúceho „životný štandard“ spotreby.

Okrem toho, takéto „stresy“ honby za konzumom bijú predovšetkým skupiny obyvateľovv reprodukčnom veku, čo sa prejavuje aj na ich reprodukcii – obnove nových generácií spoločnosti.Úmerne tomu je štatisticky predurčené, že tým, ktorí sa vedome alebo bez zamýšľania účastniapretekov v spotrebe na osnove neustáleho obnovovania kvalifikácie, proste nebude koho alebonebude kedy vychovávať v kultúrnej tradícii, ktorej sú oni sami nositeľmi. I nebudú mať komuv rámci rodinnej tradície odovzdať svoje vlastné životné orientácie a návyky ich realizácie.

A ak aj budú mať deti, tak takým deťom pri ich živote v rodine obetí neustáleho „stresového“stavu bude odovzdaná celá problematika dospelých. Alebo deti samé budú musieť sa samostatnezaoberať výchovou inej morálky v sebe, inej životnej orientácie, inej sebadisciplíny a inému štýluživota, s prihliadnutím na smutnú skúsenosť staršej generácie, na základe jej preozmyslenia. Lenv tom prípade sa všetky narodivšie deti môžu vyhnúť reprodukcii-obnove v nových generáciachbezduchého nasledovania osudu svojich predkov a tých nepríjemností, na ktoré narazili ich rodičia.Navyše osudu zaťaženého aj ich vlastnými chybami.

Jednou z masových chýb tohto typu je pokus rôznorodý „stres odstrániť“ pomocou silnýcha slabých narkotík, jak prírodného pôvodu, tak aj syntetických. Ak necháme bokom problematikuzapájania sa neplnoletých do narkománie, snažiacich sa takouto cestou prejaviť sa ako na dospelýchnezávislá „silná osobnosť“, ktorej je „more po kolená“, alebo hľadajúcich zábavu, radovánky kvôlibezcieľnosti svojej existencie, a budeme rozoberať konkrétne „odstránenie stresu“ takouto cestou, takv podstate ide o nasledujúce: Psychika jedinca vynáša (alebo sa snaží vyniesť) na úroveň vedomiareálnou morálkou podmienené hodnotenie kvality svojho života. Takéto hodnotenie môže byťemocionálne dvojznačné («dobre» alebo «zle»), alebo ho môžu sprevádzať nejaké intelektuálneúvahy a zdôvodnenia. Ak je ohodnotenie vnímané ako neželateľné, tak človek v podstate stojí predvýberom:←buď ozmysliť svoje emocionálne vyhodnotenie situácie do konca, t.j. do uvedomenia si jasnej

odpovede na otázku, ako zmeniť seba a okolité podmienky tak, aby si zabezpečil psychologickýkomfort;

←alebo uzatvoriť výstup morálne neprijateľnej informácie na úroveň vedomia v jej podvedome-emocionálnom zovšeobecnom tvare alebo v intelektuálne detailizovanom tvare, nezmeniac nič zosvojej mravnosti, psychiky a nimi určovaného spôsobu života.

Pre toho, čo sa usiluje o dôstojnosť človeka a túto si udržať aj naďalej, je prirodzené ozmysliť-

pochopiť okolnosti i seba v nich až do konca. To jest do uvedomenia si jasnej odpovede na otázku,ako dosiahnuť psychologický komfort; následne sa pokúsiť uskutočniť v praktickom živote nímzískanú odpoveď, alebo skúsiť dostať inú odpoveď na tie isté otázky.

Pre toho, komu sa prvé javí byť neznesiteľným bremenom, neprekonateľnou prekážkou, môženarkotický spôsob „odstránenia stresu“ zabezpečiť psychologický komfort rýchlo a bez ťažkého,sužujúceho uvažovania o nepríjemnom. A navyše aj bez stanovenia nejakých záväzkov, povinností

Po zmene pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času na to, aby prostredníctvom„kódujúcej pedagogiky“ sa udržiavala profesionálna úroveň a zabezpečovalo preškolenie pracovne schopnéhoobyvateľstva, je nevyhnutné ešte jedno „paralelné“ spoločenstvo učiteľov, ktorí by si sami včas osvojovali novévedomosti a návyky, a potom by ich vnášali do psychiky druhých v hotovom použiteľnom tvare, ako je to vlastné„kódujúcej pedagogike“. A toto vedie k otázke: „Odkiaľ vziať ešte jedno paralelné spoločenstvo včas pripravenýchučiteľov?“ Odpovede na ňu v panujúcej kultúre dnešnej globálnej civilizácie niet, hoci bola skutočne včas danáprostredníctvom Krista. Nový zákon dokonca aj po všetkých cenzúrnych odstráneniach zachoval podstatuodpovede: Duch Svätý je mentorom-učiteľom každej pravdy (Lukáš, 11:9,10,13; Ján 16:13).

177 Čo pre väčšinu v spoločnosti bezohľadného konzumu znamená predovšetkým udržanie a zvýšenie ichspotrebiteľského statusu.

pre seba samého. Samozrejme, pokiaľ narkotizácia neotvára zrazu do jeho psychiky cestu nejakejhrôze, desu, nočnej more, pred ktorou je výhodnejšie sa skrývať v menej desivej triezvosti.Narkotické opojenie deformuje a ničí intelekt, ako prirodzený geneticky preddefinovaný proces.Preto, ak niekto v boji so „stresom“ alebo pri hľadaní radovánok vstúpi na cestu „silnej“ alebo„slabej“ narkománie, tak v podstate tým samotným vyhlasuje, že rozum je pre neho zbytočný a bránimu žiť, a bolo by mu prijateľnejšie byť nerozumným dobre udržiavaným dekoratívnym178 (ale niepracujúcim179) dobytkom, bezstarostne po vôli žijúcim na všetkom už hotovom. Tým samým sausvedčuje, že je skutočným nedočloviečikom. A je to tak, nech by akýchkoľvek výšin dosiaholv sociálnej hierarchii civilizácie, kde vládne zvierací stroj psychiky a stroj psychiky zombie,naprogramované kultúrou.

Normálna genetika druhu Človek Rozumný nepredpokladá vo fyziológii organizmu prítomnosťa účasť narkotických chemických zlúčenín (alebo prekročenie ich geneticky predurčených úrovnív organizme pri jeho prirodzenej fyziológii). V opačnom prípade to vedie k podlomeniu zdraviaa štatisticky prevláda v reprodukčnom veku (alebo tomu veku predchádza), čím vyvoláva prerušeniegenealogických línii180 „silných i slabých“ narkomanov mechanizmom prirodzeného výberu,prejavujúceho sa v kultúre pri zmene generácií nemysliaceho spoločenstva presne tak, ako ajv biosfére.

Medicínske liečenie narkománie je vo väčšine prípadov neefektívne, pretože únik donarkománie od „stresu“ alebo pri hľadaní rozkoše je vyjadrením mravnej defektnosti, alebo inýmtypom poškodenia psychiky. Preto, ak sa v procese liečenia morálka a morálne podmienená štruktúraa stroj psychiky nestávajú človečími – a to vyžaduje úsilie predovšetkým od pacienta, a nie odmedicíny181, – tak (aj keď následne niet narkomanskej recidívy) človek, absolvujúci liečenie, zostanetraumatizovaným a vystrašeným nedočloviečikom. Okrem toho, určitá časť príčin „stresu“ ležív oblasti kolektívnej psychiky spoločnosti, a ak sa medicína, venujúca sa problémom narkománie,obmedzuje na psychoanalýzu a psychosyntézu výlučne osobnej psychiky, ignorujúc procesvytvárania kolektívnej psychiky množstvom jedincov a procesy interakcie jednotlivcov s kolektívnoupsychikou, tak sa vyložene ukazuje ako nespôsobilá vyliečiť narkomana, pretože je sama nemocná,izolujúc sa od dejín a reči života.

To znamená, že štatisticky predurčene výhodu v obnovovaní generácií získavajú predstaviteliatých genealogických línii, ktoré nevidia zmysel ani v „odstránení stresu“ narkotickými prostriedkami,ani v omieľaní profesijných informácií v podstate na to, aby padli za obeť „stresu“ a jeho následkom,nad ktorými nemá moc ani oficiálna medicína (ako vedný odbor), ani oficiálna politika. V súlades tým, oni štatisticky predurčene budú mať komu odovzdať v nasledujúcich pokoleniach182 svoježivotné orientácie a vypestovať ich rodinám vlastnú morálku, stroj psychiky a kultúru správania sa.

Takto sa všetkým spoločná kultúra technokratickej civilizácie, pri subjektívne k nej rôznomvzťahu rôznych jedincov, stáva faktorom prirodzeného výberu v populáciách druhu, nazvanéhoČlovek Rozumný, rozdeľujúc ľudstvo na dve zložky s rôznymi osudmi, generovanými každým

178 Spomeňte si na film “Kin-dza-dza“: pre Čatlanov (chatlanov)*, ktorí si seba predstavovali ako sociálnu„elitu“, je nejako neprijateľná trasa dopravy pacakov („inotaj“: kacapov, Moskaľov, ak čítame sprava doľava) naZem cez oblasti Vegy preto, lebo z Čatlanov tam «robia kaktusy», ktoré ako je známe, krásne kvitnú. Inýmislovami, obyvatelia Vegy pridávajú telesnému usporiadaniu Čatlanov úroveň, zodpovedajúcu stroju ich psychiky.

179 Pracovným dobytkom taktiež byť nechcel, vstúpiac na cestu narkománie.180 To jest rodín v pokračovaní ich generácií.181 Maximum, čo môže a musí medicína v drvivej väčšine prípadov onemocnení urobiť, je odstrániť vplyv

vonkajších faktorov, prejavujúcich sa v nemoci a podľa možnosti skľúčenosť organizmu a psychiky touto nemocou.V priebehu určitej ohraničenej doby takejto medicínskej opatery sa človek musí naučiť viesť zdravý spôsob života, av tom mu je tiež možné poskytnúť vonkajšiu pomoc. Avšak človek sám musí urobiť oveľa viac, než medicína,starajúca sa o neho počas nemoci.

182 Uvedené v týchto dvoch odstavcoch sa prejavuje v živote najmä v tom, že sa USA zo štátu, v ktorom početneprevládali bieli a vládnuca „elita“ bola taktiež biela, postupne stávajú štátom s tendenciou k početnej prevahe«farebného obyvateľstva», ak použijeme ich terminológiu.

z patriacich k tej alebo onej zložke ľudstva. Hoci nepriechodných hraníc medzi oboma zložkamiľudstva v súčasnej dobe v štatistickom zmysle zatiaľ niet, tak napriek tomu proces ich nevratnéhorozhraničovania prebieha po celú dobu epochy zmeny logiky sociálneho správania následkom zmenyetalónových frekvencií biologického a sociálneho času, pričleňujúc rozličných jedincov k jednejalebo druhej zložke ľudstva s rôznymi osudmi.

Avšak skôr, než budeme hovoriť o živote tej časti ľudstva, ktorá je slobodná od utláčajúcehopôsobenia „stresov“ aj v epoche po «informačnej explózii» v strede 20. storočia, je nevyhnutné urobiťjednu obšírnu odbočku a objasniť ešte jednu tému.

Mnohonásobné obnovenie praktických znalostí a návykov v profesionálnej činnostii v domácom živote počas života jednej generácie v dôsledku zmeny pomeru etalónových frekvenciíbiologického a sociálneho času – to je iba jedna stránka veci, objektívne sa prejavujúca v štatistikeživota spoločnosti. Druhá stránka veci je v tom, že sa zmenila nielen rýchlosť obnovy spoločenskynevyhnutných aplikovaných znalostí a návykov, ale aj „šírka“ tematického spektra v spoločnosti. Nane naráža v každodennosti každý z množstva jednotlivcov, v princípe majúci slobodnú vôľu a inémožnosti slobodného Človeka Rozumného, a ktorý silou osobitostí výchovy a kultúry ohraničuje sebav tom alebo onom druhu otroctva, vlastnom dnešnej civilizácii.

Nezávisle od toho, k akej sociálnej skupine človek patrí, sa teraz stretáva s informáciou,bezprostredne nesúvisiacou s jeho profesionálnou činnosťou, ktorá ale vytvára informačnú„atmosféru“, v ktorej prebieha jeho profesionálna činnosť a život jak jeho samého, tak aj jeho rodiny.

V minulosti v podmienkach triedno-kastového usporiadania spoločenského života k roľníkomalebo remeselníkom, tvoriacim v súhrne drvivú väčšinu populácie, „kráľovská informácia“183 denneneprichádzala.←Ak sa niekedy k nim aj dostávala, tak ju v celkovom informačnom toku nerozlišovali a ona

zostávala pre nich akoby neviditeľnou;←aj uvidiac ju, nemohli pochopiť jej spoločenský význam kvôli úzkemu rozhľadu;←a hoci aj pochopiac, títo málopočetní pochopivší z prostého národa zriedkavo mohli realizovať

spoločensky významné riadiace pôsobenie184 hlavne kvôli nedostatkom vо vedomostiach anávykoch, a hlavne – kvôli neznalosti svojho pôvodu, zbavujúceho ich aj pri správnom názoreautority v očiach vládnucej „blahorodnej elity“.

183 t.j. informácia, nevyhnutná na identifikáciu a vyriešenie problémov celospoločenského významu rozsahu štátua globálnej civilizácie ako celku.

184 Spomeňte si na povesť “Levša” od N.S. Leskova: «Povedzte vladárovi! V Anglicku zbrane tehlou nečistia!Treba, aby i u nás nečistili, lebo ak nastane vojna, tak zbrane budú k streľbe nevhodné!» – Levša zomrel s týmto“blábolom”, ale vladárovi nikto o “kráľovskom blábole” prostého mužíka nepovedal. A keď Rusko krymské ťaženieprehralo, tak tí istí, ktorí «nepovedali vladárovi» odsekli: «Ak aj doložíte, že sme nepovedali vladárovi, tak na vászvalíme, že ste to iba teraz oznámili, a vtedy ste to nehlásili».

Samozrejme, to fakticky nie je skutočná príčina porážky Ruska v Krymskej vojne, ale N.S. Leskovukázal skutočnú spoločensko psychologickú príčinu úplne presne. O tom hovorí nasledujúca fakticky vierohodnáepizóda.

Nemenej smutný je príbeh o tom, ako sa skupina činiteľov kultúry Ruska (Gorkij, Arsenjev a iní) vpredvečer postrieľania robotníkov v Petrohrade 9. januára 1905 snažila dosiahnuť, aby predseda rady ministrovWitte tiež «oznámil vladárovi» svojou podstatou “kráľovskú” informáciu o nevyhnutnom krviprelievaní, akmnohotisícovému pochodu robotníkov s rodinami, psychologicky nastavenému na celospoločenské zhromaždeniena Palácovom námestí pri odovzdaní petície cárovi, silou vojska uzavrú cestu k cieľu ich pochodu. Witte všakodmietol včas nahlásiť cárovi túto informáciu, čo by bolo mohlo odvrátiť túto streľbu a mnohé ňou vyvolanétragédie. O tom sám S.J. Witte píše vo svojich memoároch, ospravedlňujúc svoju nečinnosť najrôznejšímiblahovými výhovorkami, plne zodpovedajúcimi masonskej (slobodomurárskej) tradícii biblického projektu,zaoberajúceho sa zvrhnutím zvrchovanej vlády každého z národov Zeme, nech by existovalo v akejkoľvek vládnejforme: cárizmus, Sovietska moc, iné.

Jediný za celú históriu súčasnej globálnej civilizácie všeobecne vo svete známy príklad, kedy “kráľovskáinformácia” bola efektívne realizovaná v triedno-kastovom systéme človekom z prostého národa, je Johanka z Arku.

Na druhej strane, a úmerne pre všetkých spoločnému vzťahu k životu takisto aj štátno-vládnuca„elita“ Západu v drvivej väčšine prípadov seba považovala za oslobodenú od nevyhnutnosti vnikaťdo analýzy podstaty a následkov prijatia príslušných rozhodnutí, založených na použití tradičnýchtechnológií, a o to viac technicko-technologických inovácií185. Všetko toto ona považovala za „niekráľovskú záležitosť“, ale za «súkromné záležitosti ich poddaných», do ktorých vnikať je pre nichponižujúce a otravné; alebo za «súkromnú záležitosť» svojich dlžníkov, čo je charakteristické preMEDZInárodnú úžernícku starozákonno-talmudistickú „aristokraciu“, vládnucu prostredníctvom186

finančného hrdúsenia spoločenstiev a štátov na základe uzurpovania si úverovania a účtovníctva,tvoriacich podstatu bankovníctva.

S rozpadom triedno-kastového systému na Západe, sa psychológia nezasahovania štátua úžerníckej bankovej mafie do súkromného života a súkromno-podnikateľskej činnosti uchovalapresne tak, ako sa uchovala aj psychológia nezasahovania do záležitostí štátnosti u prostéhoobyvateľa, predpokladajúceho, že všetky svoje povinnosti vo vzťahu k spoločnosti ako celku a najmäk jej štátnosti si splnil, ak zaplatil dane a formálne sa zúčastnil demokratických procedúr, existujúcichna Západe. To i všetko ostatné v otrockom obojku úroku, ovládaného výlučne medzinárodnoukorporáciou klanov úžerníkov.

No ak do samoopojného triumfu buržoázno-demokratických revolúcií takýto typ psychológiepanoval mlčky, tak v dobe rozvoja západného kapitalizmu tento psychoprofil našiel svoje teoretickévyjadrenie: v najvšeobecnejšom tvare – vo filozofii individualizmu a v užšom pragmatickom variante– v rôznorodých ekonomických pseudoteóriach o slobode súkromného podnikania, slobode obchodua akoby schopnosti „voľného“ trhu187 regulovať v živote spoločnosti stále a všetko bez stanovenianejakých cieľov a riadenia zo strany rozmýšľajúcich ľudí.

No všetky teórie bez výnimky sú iba vyjadrením stroja psychiky a jemu zodpovedajúcejmorálky. V závislosti od morálky a stroja psychiky, na základe jednych a tých istých faktov, je rozumčloveka schopný rozvinúť vzájomne sa vylučujúce teórie a doktríny.

Buržoázno-demokratické revolúcie a následné spoločenské zriadenia života západnýchspoločností boli psychologicky podmienené rozumom, aktívnym v nositeľoch zvieracieho strojapsychiky, dominujúceho na Západe. A primerane tomu, zvieracím strojom psychiky zrodenéburžoázno-demokratické revolúcie zmenili spoločenské zriadenie tak, že pri novom systémevnútrospoločenských vzťahov v podmienkach technicko-technologického pokroku prevzal iniciatívua aktivizoval sa rozum množstva jedincov. Jedincov, ktorým sa otvorila možnosť prístupuk informácii, predtým uzavretej triedno-klanovými hranicami, predurčujúcimi jak profesiu a sociálne

185 Známym príkladom tohto druhu je odmietnutie Napoleona poskytnúť štátnu podporu R. Fultonovi,konštruktérovi jedného z prvých plávajúcich parníkov. To mohlo zmeniť charakter boja na mori s Anglickom,majúcom veľkú flotilu plachetníc. Menej známe je, že reaktívny systém salvovej paľby výbušnými granátmi bolpribližne v rovnakom čase vynájdený a vyskúšaný v Rakúsku, kde ukázal svoju strach naháňajúcu efektívnosť, alenapriek tomu nebol Rakúskom použitý proti Napoleonovi a ani Napoleonom po kapitulácii Rakúska.

Aj novšie dejiny všetkých národov takmer bez výnimky sú plné faktov, keď sa silní tohto sveta odkloniliod riadenia vedecko-technického pokroku ako jednej zo zložiek života spoločnosti, t.j. politiky, pokladajúczaoberanie sa takýmito otázkami za „nie kráľovskú záležitosť“.

V dejinách Ruska sú len dva príklady, keď hlava štátu systematicky držala pod kontrolou vedecko-technický pokrok a budovala so zreteľom naň štátnu politiku: Peter I. a Stalin. Pod vedením oboch, práve vďakatakému pripojeniu ku „kráľovským záležitostiam“ záležitostí „nekráľovských“, aj napriek chybám oboch vladárov,získala krajina štatút superveľmoci v priebehu niekoľkých desaťročí. A takisto v priebehu niekoľkých desaťročí hoaj strácala, keď sa ich nástupcovia – na západný štýl – vyhýbali technicko-technologickým problémom ich“poddaných”.

186 Na činnosť medzinárodných úžerníkov v národných spoločnostiach sa samotnou štátnosťou (úradníkmi)nazeralo takisto ako na jeden z druhov súkromného podnikania “poddaných“. Ale tá skutočnosť, že do závislosti odmalého počtu „poddaných“ úžerníkov sa dostala celá spoločnosť (vrátane štátnosti i jej prvých hierarchov) vypadlaz chápania sveta „elitárnych“ individualistov-spotrebiteľov, vládnucich štátom na osnove bezmyšlienkovitéhoprijímania tradícií predkov.

187 Kde oni našli slobodný – voľný trh, nepodriadený korporácii úžerníkov a rôzneho druhu racketeeringu(výpalníctva), ostáva záhadou.

postavenie, tak aj dovtedy počas celého života človeka nemenné informačné toky, v ktorých on žil.Ale nový systém vnútrospoločenských vzťahov, vzniknuvší ako výsledok buržoázno-demokratickýchrevolúcií, vôbec nezmenil dovtedy na Západe dominujúci nečlovečí stroj psychiky (početne prevládazvierací a zombie).

A konkrétne jeho nositelia sa po «informačnej explózii» 20. storočia prejavujú v dnešnejspoločnosti, kde vládne orientácia správania na konzum teraz i potom pre uspokojenie zmyselnostia namyslenosti. Následkom toho sa mnohí stávajú obeťami „stresov“ a ich následkov. No«informačná explózia» otvorila pre nich aj možnosť zbaviť sa tejto nimi vyvolanej lavíny „stresov“.

Táto možnosť spočíva objektívne v tom, že život celej spoločnosti technicky rozvinutých krajínplynie aj v práci, aj v domácnosti v prúdoch „kráľovskej informácie“, majúcej význam:←provinčný – v rámci štátu; ←celoštátny – v rámci regionálnej civilizácie;←pre jednotlivú regionálnu civilizáciu – v ich množine;←pre celú množinu regionálnych civilizácií a predcivilizačných prvobytných kultúr188, v súhrne

tvoriacich súčasné ľudstvo na Zemi.

Predtým táto „kráľovská informácia“ prechádzala pomimo drvivej väčšiny populácie,vykazujúc vplyv na ich život prevažne nepriamo (sprostredkovane), no málokto sa poučil – prišiel krozumu, bezprostredne na ňu naraziac.

Psychika každého, komu je Zhora dané byť Človekom Rozumným, je organizovanáhierarchicky mnohoúrovňovo. A úroveň vedomia väčšiny, na ktorej je rýchlosť spracovaniainformácií 15 bit189 za sekundu a kde je človek schopný spracovávať max. 7-9 objektov súčasne, jeiba viditeľná „z vody vytŕčajúca časť ľadovca“ celkovej individuálnej psychiky. Vo vzťahu k skrytejčasti psychiky – nevedomiu (inak povedané podvedomiu) – sa v kultúre ľudstva vyvinuli dva aktívneprístupy:←rozšírenie vedomia a zahrnutie do neho tých úrovní psychiky, ktoré sa predtým nachádzali mimo

neho;←prebudovanie štruktúry vedomej a podvedomých úrovní psychiky na osnove dialógu

(informačnej výmeny) medzi úrovňami s cieľom likvidácie rôznych druhov antagonizmov medzinimi a vypracovania takouto cestou štýlu-spôsobu ich koordinovanej činnosti v celostnejindividuálnej psychike, v procese harmonizácie vzťahov jedinca s ho objímajúcou a do nehoprenikajúcou Objektívnou realitou.

Ak máme nájsť technickú analógiu vzťahov uvedomovaného „ja“ s ostatnými úrovňamiv psychike, tak vedomie, spolu s jemu vlastnými možnosťami, možno prirovnať k pilotovi a celénevedomie (podvedomie) – k autopilotovi. Pri takej analógii je prvý prístup ekvivalentný (vmnohom) tomu, že pilot, súc spočiatku nešikovný, postupne preberá na seba plnenie čoraz väčšieho

188 Ktoré sa niekde stále zachovali a sú oboznámené so životom ostatného ľudstva na základe správ rádiového aTV vysielania technicky rozvinutého okolia ich sveta.

189 1 bit je množstvo informácie, nevyhnutné pre vyriešenie neurčitosti 50% : 50%. 15 bitov za sekunduznamená, že v priebehu 1 sekundy je vedomie človeka schopné zachytiť 15 zmien v okolí, o čom sa každý môžeľahko presvedčiť v kine: pri rýchlosti projekcie menej ako 16 obrázkov za sekundu film začíname vnímať ako sériujednotlivých obrázkov-snímkov; pri rýchlosti projekcie 16 a viac obrázkov za sekundu sa jednotlivé obrázkyzlievajú do plynule sa pohybujúceho zobrazenia, hoci, ako ukázali výskumy, podvedomé úrovne psychiky stíhajúzachytiť aj vo filme nebadané „vložené“ snímky, ktoré je možné rozmiestniť medzi reálnymi snímkami filmu.Podvedomé úrovne psychiky vnímajú aj tzv. “25-ty snímok”, ktorého informáciu riedia prostredníctvom každých 24snímok filmu. Na tomto základe sú založené niektoré druhy reklamy a iné programovanie správania sa hľadiska,obídením kontroly na úrovni vedomia divákov. No mnoho výskumov ukazuje, že na to, aby “25-ty snímok”zapracoval, je nevyhnutné vopred zabezpečiť vnútorný morálno-psychický súhlas jedinca s predkladaným zmyslom“25-teho snímku”.

množstva funkcií, zabudovaných do autopilota. Druhý prístup je ekvivalentný (v mnohom) tomu, žepilot si osvojuje návyky nastavenia autopilota a stará sa o vzájomne doplňujúce rozhraničenie toho,čo si berie na seba a toho, čo ukladá na autopilota.

Môže vzniknúť otázka, v akom vzťahu sa nachádzajú oba prístupy. Na ňu môžu byť danéodpovede rôzne, podmienené mravnosťou, svetonázorom a osobnou skúsenosťou každéhoz odpovedajúcich. Z nášho pohľadu, druhý prístup – prebudovanie vedomých a podvedomých úrovnípsychiky – zahŕňa zároveň aj prvý, pretože pri nastavovaní „autopilota“ nemôže „pilot“ nezískaťpredstavu o jeho funkčných možnostiach a ich riadení. No druhý prístup, zahŕňajúc v sebe aj prvýprístup (rozšírenie vedomia), mu pridáva osobitnú kvalitu od samého začiatku, zatiaľ čo nasledovanieprvého prístupu pri ignorovaní (alebo odmietaní druhého) skôr či neskôr vedie k tomu, že možnostizahrnuté do oblasti vedomia je nevyhnutné uviesť do vzájomného súladu. A okrem toho aj dosúLadu s tým, čo si individuálne vedomie ešte neosvojilo v procese svojho rozširovaniav Objektívnej realite. Ak prvý prístup nevedie k uvedomeniu si takejto nevyhnutnosti, taknasledovanie cesty rozširovania vedomia sa končí osobnou katastrofou, vyvolanou, ak aj nievnútornou konfliktnosťou individuálnej psychiky, tak konfliktnosťou individuálnej a kolektívnejpsychiky, alebo tiež konfliktnosťou psychiky jednotlivca s rôznymi druhmi hierarchicky vyššej nieľudskej psychiky, činnosť ktorej sa tiež prejavuje v Stavbe sveta, ak sme dostatočne vnímavík prebiehajúcemu.

Prvý prístup v tradičnej kultúre ľudstva odrážajú rôznorodé duchovné praktiky Východu (jógy)a západných systémov zasvätenia do rôzneho okultizmu. Na možnosť realizácie druhého prístupu jepriamo poukázané v Koráne, hoci ten nie je rozvinutý v historicky reálnom islame, ináč by regiónkoránickej kultúry nebol vnútorne nejednotný a nezažíval by množstvo vnútorných i vonkajšíchproblémov.

Toto všetko bolo nevyhnutné povedať, pretože s „kráľovskou informáciou“ (ak to porovnámes normami adresácie informácie v triedno-kastovom systéme) sa v súčasných podmienkach stretávajúprakticky všetci. Možnosti spracovávania informácií úrovňami psychiky, súvisiacimi pre drvivúväčšinu ľudí s podvedomím, mnohonásobne prekračujú možnosti ich individuálneho vedomia (už niejedenkrát spomínaných 15 bit/s, 7–9 objektov súčasne). A to znamená, že nezávisle od vedoméhovzťahu ku „kráľovskej informácii“ zo strany jedinca, jeho podvedomé úrovne individuálnejpsychiky190 spracovávajú aj „informáciu kráľovskú“. V súlade s tým, výsledky tohto spracovanianejakým spôsobom vyvstanú vo vedomí jedinca buď pri oddychu, alebo v životných situáciách.

Všetko ďalšie je určované (definované) tým, ako sa vedomie jedinca (a/alebo kolektívu) staviak takýmto prienikom výsledkov spracovania „kráľovskej informácie“ z podvedomých úrovnipsychiky na úroveň vedomia. „Stresy“ a ich následky, obeťou ktorých v technicky poprednýchspoločenstvách sa stávajú neochvejní účastníci honby za konzumom, neprestajne omieľajúciinformáciu, nevyhnutnú pre udržanie profesionalizmu a ním podmieneného (predovšetkým)spotrebiteľského statusu, sú výsledkom zámerného alebo nepremysleného odmietnutia ichindividuálneho vedomia prijať výsledky podvedomého spracovania „kráľovskej informácie“ akofaktora usmerňujúceho, ale takisto zdržujúceho ich individuálnu súkromnú činnosť.

Ak sa výsledky podvedomého spracovania „kráľovskej informácie“ prijímajú vedomím, tak sazačína zosúlaďovanie osobnej individuálnej vedomej i podvedomej činnosti s týmito výsledkami,vplývajúcimi na celú spoločnosť, nakoľko práve podľa tohto príznaku – ovplyvňovania všetkého – sa„kráľovská informácia“ odlišuje od súkromnej, osobno-existenčnej.

Ak prijatie výsledkov podvedomého spracovania „kráľovskej informácie“ hoc aj prebieha naúrovni vedomia, avšak prebieha bezmyšlienkovite, tak zosúladenie úrovní vedomia a podvedomiaindividuálnej psychiky celkovo prebieha jednako len bez rozšírenia vedomia. Keď prijatie výsledkovpodvedomého spracovania „kráľovskej informácie“ je sprevádzané na úrovni vedomia premýšľanímo prebiehajúcich dejoch a zámeroch do budúcnosti, tak prebieha nielen zosúladenie vedomýchi podvedomých úrovní psychiky, ale možnosti vedomia sa rozširujú a cibria. Pritom v poslednom

190 K ním sa vzťahujú i «vstupy-výstupy», ktorými keď prechádzajú informácie, tak ľudia vytvárajú psychikukolektívnu, ktorá je vlastná jak málopočetným skupinám, tak aj ľudstvu celkovo.

prípade rozšírenie vedomia prebieha vo vnútornej harmónii, pri súčasnom odstránení konfliktnostimedzi úrovňami individuálnej psychiky i medzi psychikou individuálnou a psychikou kolektívnou.

Tomuto procesu môže pomôcť príslušná disciplína narábania s informáciou na úrovni vedomia,neprotirečiaca funkčným možnostiam vedomia drvivej väčšiny ľudí, ktorí si ešte nestačili rozšíriťsvoje vedomie natoľko, že už vedia, čo a ako majú potom robiť.

Vzhľadom na to, že ľudské vedomie môže súčasne operovať so 7 – 9 objektmi, tak disciplínavedomého nakladania s informáciou na úrovni vedomia s jeho veľmi ohraničenými (mimotranzových stavov191) možnosťami, musí predovšetkým zabezpečiť rozdelenie každého informačnéhotoku, informačného súboru na nie viac ako po 7 – 9 medzi sebou oddelených kategórií. Inak sa ichnepodarí jednoznačne adresne preposlať výkonnejším podvedomým úrovniam psychiky. Tak akokaždý proces v Objektívnej realite môže byť interpretovaný (predstavený, zobrazený) ako procesriadenia alebo samoriadenia, a „nastavenie autopilota“ podvedomých úrovní psychiky a vstupindividuálnej psychiky do kolektívnej je každodennou úlohou praxe riadenia – samoovládania sačloveka, tak Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, ktorej je v tejto práci udelené osobitné miesto, jenajlepšie nasmerovať na seba osobne a vstúpiť do procesu riadenia seba samého a vo svojom okolí sarodiacich situácií, pamätajúc pritom na globálnu úroveň starostlivosti a zodpovednosti voči druhýmľuďom a Bohu.

Po zavŕšení prechodného procesu dnešnej globálnej civilizácie na Zemi nasledujeČlovečenstvo. V nej nebude miesta pre prejavenie sa v ľudskom tele nečlovečích strojov psychiky:zvieracieho, biorobota-zombie, démonických osobností. A každému je zatiaľ daný čas a možnostivybrať si a naplniť svoj ďalší osud.

To znamená, že všetci nositelia týchto nečlovečích typov usporiadania psychiky sú postavenípred výber: buď zmenia nastavenie psychiky, preozmysliac svoju existenciu a zámery do budúcna,alebo zahynú preto, že ich predchádzajúci stroj psychiky ich spraví obeťami objektov technosféryalebo stresov, a taktiež nimi podmienených nemocí.

To kvalitatívne odlišuje podmienky života v terajšej civilizácii od podmienok životav predchádzajúcej globálnej civilizácii, v ktorej početne i mocensky prevládal démonický typosobností. V nej «rasa vládcov», osvojivších si nejakú „mágiu“ (technológie ovládania myslenia), bezodvety riadila prostredníctvom extrasenzoriky psychickú činnosť «hovoriacich nástrojov». Tí,neovládajúc parapsychologické schopnosti, nemali možnosť akokoľvek odvetne konať voči «rasevládcov», nech by ona čo akými nepríjemnosťami zaťažovala život prostého národa s nerozvinutouextrasenzorikou, neovládajúvšieho kultúru mágie a okrem toho, možno aj zlomyseľne genetickyskaličeného.

Dnes sú ašpiranti na «rasu vládcov», takisto ako ostatní obyvatelia Zeme, rukojemníkmitechnosféry, vytváranej a riadenej v mnohom tými, ktorí sú nezodpovední a bezohľadní v dôsledkuzvieracieho stroja psychiky alebo stroja psychiky zombie. Ako rukojemníci technosféry v dnešnejglobálnej civilizácii sú si všetci rovní: i považujúci seba za pánov, i tí, koho sa snažia „páni“ zotročiť.

V takých podmienkach pre ašpirantov na «nadľudí» je jedinou možnosťou, ako sa vyhnúťzáhube v ďalšom «Černobyle», sa postarať o to, aby sa „nadľuďmi“ (a v podstatenormálnymi, skutočnými ľuďmi) stali všetci bez výnimky.

V opačnom prípade môžu i „nedoľudkovia“ i „nadľudia“ zahynúť. Dokonca nie následkomsamovražedného úmyslu nejakého „stresom“ preťaženého operátora atómovej elektrárne alebochemickej továrne, ale následkom kolektívnej psychiky typu «lavíny chýb», vytvorenej jedincami

191 Osvojenie si návykov ľubovoľného vstupu do tranzového stavu je jednou z variánt rozšírenia vedomia. Vtranzových stavoch sa vedomie človeka môže opierať na iné časotvorné procesy, výsledkom čoho sa do oblastiuvedomovaného vnímania dostávajú veľmi rýchlo prebiehajúce javy. V literatúre je opísaný prípad, keď si človekdo maličkých detailov zapamätal pozorovaný proces explózie vedľa neho dopadnuvšieho delostreleckého granátu:Strela padá, potom sa po jej povrchu začínajú vytvárať trhliny, cez ne začínajú vyrážať plamene, potom sa úlomkypozvoľna začínajú pohybovať v priestore a objavuje sa ohnivé “slnko” plazmy... Tento proces trvá zlomok sekundya v bežnom stave vedomia nie je dostupný pre tak detailné vnímanie, no v stave tranzu je to úplne iná vec, inémožnosti.

s nečlovečou psychikou. Takto sa v technicko-technologickom svete reálne vládnuca „elita“ a jejmajitelia, realizujúci civilizačnú misiu, ocitli prvý krát v dejinách našej civilizácie v uzavretýchspätných väzbách. Toto v živote démonicko-magickej «rasy vládcov» minulej globálnej civilizácienebolo, a v takých podmienkach mohlo prekvitať všetko-si-dovoľovanie démonizmu.

Taktiež treba mať na zreteli, že počas globálnej katastrofy minulej civilizácie sa rozpadol aj jejduchovný svet – súbor egregorov192 – prostredníctvom ktorého «rasa vládcov» na princípe„extrasenzoriky“ bez odvety vládla nad „hovoriacimi nástrojmi“. Technosféra vo svojom súčasnomstave (televízne a rádiové vysielanie, počítačové siete a pod.) nedokáže nahradiť v tejto kvaliteprostriedky bezvýhradnej kontroly psychiky duchovnej kultúry jednotlivcov, a ňou vytvorenýduchovný svet (egregory) minulej globálnej civilizácie. Pretože ašpiranti na novú «rasu vládcov»pociťujú potrebu takejto bezvýhradnej kontroly nad psychikou ostatnej populácie, tak sa dnesstávame svedkami intenzifikácie prác v oblasti vytvárania technických prostriedkov kontroly nadcudzou psychikou – to na jednej strane. A na strane druhej je zasa množstvo individualistovpostrkované prostriedkami masovej informácie k tomu, aby zo svojej duše vychovali džina, t.j.,osvojovali si rôznorodé parapsychologické praktiky a návyky, pomocou ktorých je možné pôsobiť nahmotný svet a psychiku okolitých jedincov, vrátane aj bez priameho kontaktu s nimi.

Individualisti nevidia sociálne vzájomné väzby a odlišnosti koncepcií spoločenského zriadenia,aj keď si osvoja parapsychologické schopnosti. Táto ich špecifická slepota odkrýva možnosť,vzbudzujúc abstraktný humanizmus takýchto extrasenzorikov-parapsychológov, predurčiť ich namisiu byť nápomocnými v riadení ostatného obyvateľstva.

Samočinné extrasenzorické nabudzovanie je svojho druhu duchovná kulturistika, ktoráumožňuje zvýrazniť sa na pozadí okolia, no jednako len je škodlivá pre zdravie. Tak, ako všetko, čosa stáva samoúčelné v živote jednotlivca. Podľa miery posunu na tejto ceste nabudeniaparapsychologických možností začína samočinne konajúci jedinec vnímať viac, ako je schopnýozmysliť-pochopiť. Následkom toho je to priama cesta do blázninca. Okrem toho, parapsychologickysa nabudiac, on, prebývajúc v predchádzajúcej konceptuálnej neurčitosti – nerozlišovaní, začína sadotýkať toho, na čo nemohol dosiahnuť bez rozvoja svojich parapsychologických schopností. Vovýsledku si tak na hlavu navaľuje to, čo predtým vždy prechádzalo mimo neho. Následkom toho sakonceptuálne ľahostajní extrasenzorici-samoukovia193 dostávajú pod jarmo stresov, vlastnýchaktívnemu démonizmu, a toto – to je cesta k smrti a záhube.

Inými slovami: porast „extrasenzorikov“ sa teraz pestuje pre realizáciu misie pastierov oviecrozchádzajúceho sa «stáda tohto dobytka». Takáto misia sa niekedy vytyčuje v rôznorodých„parapsychologických“ periodikách, keď sa v nich publikujú výzvy typu «všetci extrasenzorici musiavtedy a vtedy meditovať za zvolenie Clintona za prezidenta USA»; v Rusku v r. 1991 analogickáinštrukcia vo vzťahu k «meditácii na zvolenie Jeľcina» prebehla ústnou formou. Pritom „kulturistika“v oblasti parapsychológie je najefektívnejšou, a preto do očí bijúcou stranou života v súčasnejspoločnosti individualistov – no je to čiastková záležitosť oveľa širšieho javu.

Reálne sa osobná kultúra vnímania sveta a jeho ozmyslenia u väčšiny vytvára bez uvedomeléhostanovenia požiadaviek voči nej a mimo cieľavedomého konania k ich uskutočneniu vo vlastnejkaždodennej psychickej činnosti. Následkom toho drvivá väčšina populácie je nositeľom osobnejpsychickej kultúry, ktorú A.S. Puškin v básni „Eugen Onegin“ charakterizoval slovami: «My všetciučili sme sa po troške, čo-to a tak-nejako, všelijako...», následkom čoho si až do staroby zachovaliľahostajnosť a životný nepokoj náladového infantilizmu: «Bohatí sme, od kolísky sotva, chybami

192 Poľových, nie hmotných výtvorov psychickej činnosti, v štruktúrach polí, stelesňujúcich kolektívnu psychiku.193 Keď osvojenie parapsychologických návykov prebieha v rámci štruktúr rádov, tak je to o niečo bezpečnejšie,

pretože rádu je vlastné konanie v duchu určitej koncepcie a rád vyberá za členov tých, ktorí ešte nestanúc sa jehočlenmi, sú pre túto koncepciu užitoční. Následkom toho dochádza k pričleneniu jedinca k egregorom rádu a rádovádisciplinovaná parapsychológia prebieha pod ich ochranou a pri opore na ich energetiku a informáciu. Konkrétne oto sú ochudobnení samočinne konajúci konceptuálne ľahostajní extrasenzorici-individualisti. Keď je im niekedy natúto skutočnosť poukázané, tak odpovedajú, že koncepcie akoby niet, alebo že oni sú akoby slobodní od diktátukoncepcie a nedovolia, aby ich zotročila. Následky takej tvrdohlavosti alebo posadnutosti v takejto „slobode“ súvždy smutné.

otcov a ich umov dávnych, i život nás už morí, ako cesta bez cieľa rovná, ako hody na slávnosticudzej...» – pokračoval v charakteristike tej samej duchovnosti M.J. Lermontov v básni „Duma“ (sk:„Myšlienka“)*.

Vo výsledku množstvo nakopivších sa chýb v pre spoločnosť charakteristickej kultúreformovania osobností vyúsťuje do krízy civilizácie – nositeľky tejto kultúry psychiky. Tento jav voveľkej miere postihol Západnú regionálnu civilizáciu, ktorej kostrou duchovnej kultúry je po stáročiana základe Biblie cieľavedomé pestovanie kaleidoskopického adiotizmu obyvateľstva – pomalyprebiehajúcej schizofrénie.

V rôznych historických epochách ľudia, ktorých psychika z rôznych príčin nebola rozdrvenátouto antiintelektuálnou biblickou kultovou a svetskou tradíciou, prichádzali k pochopeniu podstatyduchovnosti biblickej civilizácie – kultúry myslenia, psychiky. I pokúšali sa dať spoločnosti viac, čimenej efektívnu alternatívu biblickej vnútorne i navonok antagonistickej osobnej kultúre psychiky-myslenia; alebo dať zdanie takejto alternatívy. V 20. stor. bol jedným z takýchto ľudí Američan L.Ron Hubbard – zakladateľ dianetiky, na osnove ktorej vznikla scientologická cirkev. L. Ron Hubbardstanovil konkrétne požiadavky na normálnu psychiku jedinca (normálnu podľa jeho predstáv)a vytvoril praktickú procedúru, umožňujúcu doviesť k tejto norme psychiku jedinca. Psychiku celkomod nej vzdialenej pri živelnom rozvoji osobnosti v panujúcom informačnom prostredí súčasnejspoločnosti. Samozrejme, ak jedinec prejavuje určitý záujem o takýto druh psychickej prestavby.Dianetika sa rozšírila do mnohých krajín, pretože reálne – podľa ich subjektívnych dojmov – mnohí,absolvujúc jej kurzy, získali následne duševný pokoj, životnú spokojnosť a zbavili sa neuróz zneustálych stresov.

Otázky o tom, v čom majú L. Ron Hubbard a jeho verní nasledovníci pravdu; v čom sa mýlili;k realizácii konkrétne akých cieľov sa snažili prispôsobiť ich reálne výsledky pohlavári Západua pod., my v tejto práci z väčšej časti ponecháme bokom.194

A podstata nie je v tom, či je scientologická cirkev «totalitnou sektou»195, alebo nie je. Podstataje v tom, že ak niekto (napr. S.V. Kirienko) skutočne navštevoval semináre dianetiky, tak je – hoci bylen sčasti – nositeľom účelovo vytvorenej osobnostnej psychickej kultúry, ktorej možnosti v mnohomprevyšujú možnosti osobnej psychickej kultúry typu «my všetci učili sme sa po troške, čo-to a tak-nejako, všelijako...», nositeľmi ktorej je väčšina populácie, vrátane väčšiny poslancov, novinárovi štátnych úradníkov.

Ak budeme hľadať analógie, ktoré umožnia uvidieť rozdiel medzi oboma typmi kultúry, tak,keďže informačné procesy sú objektívne vlastné rovnako i prírodnému prostrediu, i antropogennémuprostrediu, najvýraznejšiu analógiu možno nájsť vo svete počítačových programov. Operačný systémMS-DOS firmy Microsoft, jak sa vytvoril, tak sa vytvoril, od začiatku súc produktom živelnéhodiletantizmu, získaval profesionalizmus v procese jeho vytvárania. Na Windows sa od začiatku jehotvorby kládli profesionálne konkrétne požiadavky, v čom konkrétne a menovite akými prostriedkamimusí prevyšovať MS-DOS. Oba varianty operačného systému umožňujú riadiť prácu počítačaa riešenie praktických úloh. Avšak kvalita tejto «možnosti» a komfort jej praktického využitia jerôzny. Všetko hovorí v prospech Windowsu. Hoci aj v ňom vo všetkých jeho modifikáciách existujúmnohé chyby a chybovosť niektorých riešení, tak jeho nedostatky sú úplne inej kvality, akonedostatky MS-DOS, z pozície ktorého o nich hovoriť proste ani nie je možné.

Niečo podobné je aj pri porovnávaní možností nositeľa živelne – spontánne – vytvorivšej saosobnej psychickej kultúry myslenia (živelnej psychickej „bezkultúrnosti“) a nositeľa cielenevytvorenej psychickej kultúry. Pritom v kontexte tejto práce slová «živelne vytvorivšia sa osobnápsychická kultúra» a «živelne vytvorivšia sa duchovnosť» neoznačujú pre človeka prirodzenú osobnúpsychickú kultúru, duchovnosť. V civilizácii, v ktorej po niekoľko tisíc rokoch otroctvo iba menilo

194 Podrobne o tom pozri prácu VP SSSR: „Príď na pomoc mojej neviere... (O podstate dianetiky a scientológie:pohľad z boku), r. 1998“.

195 Katolicizmus a pravoslávie totalitnými sektami istotne sú, na vládu ktorých si všetci zvykli kvôli starobylostiich nastolenia.

spôsoby zotročovania druhých ľudí, zostávajúc v podstate otroctvom, nemožno hovoriť, že akovýsledok samovoľného rozvoja osobností, vyrastajúc v kultúre tejto spoločnosti, osobnosti samosebou získavajú pre človeka prirodzenú duchovnosť – osobnostnú kultúru psychickej činnosti.Niektorí ju skutočne získajú – sú však výnimkou zo všeobecného pravidla, predurčujúceho zvráteniecelkovej psychiky a intelektu dominujúcou kultúrou. Najmä v období, pokiaľ človek prejde cestu oddetstva do dospelosti. Takže aj slová «cieľavedome vytvorená osobná psychická kultúra» neoznačujúvždy vo všeobecnosti umelé skaličenie prirodzenej duchovnosti človeka, osobnej psychickej kultúry.Príčiny sú tie isté: v spoločnosti, kde sa nezabezpečuje formovanie prirodzenej duchovnosti človeka,môže cielený odchod od panujúcej duchovnosti smerovať jak na cestu pre človeka prirodzenejduchovnosti, tak aj na cestu ďalšieho zvrátenia pre človeka prirodzenej osobnej kultúry myslenia –psychiky.

Principiálna odlišnosť prirodzene sa vyskladavšej organizácie psychiky človeka od cielenevytvorenej organizácie psychiky je v tom, že v prirodzene sa vyskladavšej psychike je veľký podielneusporiadanej informácie, na základe ktorej jedinec formuje svoje správanie sa. Podneusporiadanosťou informácie sa má na mysli to, že informácia nie je rozdelená podľa kategórií«pravdivé», «lživé», «stupeň vierohodnosti neznámy». Vo výsledku objektívne nedôveryhodnáinformácia, popri dôveryhodnej, leží v osnove informačného zabezpečenia správania sa jedinca.Okrem toho, niet ani rozdielov medzi inštinktívne podmienenými automatizmami správania, sociálnepodmienenými automatizmami správania (obyčaje, zvyky), intuitívnymi osvieteniami a správaním nazáklade racionálnej činnosti. To vedie k chybovosti správania sa, kedy sa inštinktívne a sociálneautomatizmy správania, odpracovávané bezmyšlienkovite a bez vôle v podnecujúcich situáciách,aktivizujú zlomyseľne, alebo situácia objektívne vyžaduje pružnejšie správanie, než to zabezpečujúbezmyšlienkovite odpracovávané inštinktívne a sociálne automatizmy.

Cielene-účelovo vytvorené kultúry osobnej psychickej činnosti tak-či onak venujú pozornosťtejto problematike a vypracovávajú duchovné praktiky individuálne, dialógové, kolektívne na to, abysa takto formované kultúry odklonili od živelne vytvorivšej sa organizácie psychiky k normálnejorganizácii z ich uhla pohľadu. V závislosti od toho, do akej miery sa im podarí odstrániť chybya deformácie, vlastné živelnému formovaniu psychiky jedinca v dominujúcej kultúre spoločnosti,získava väčšina ich nositeľov rôzne výhody-prednosti oproti ostatnej časti spoločnosti so živelnevyskladavšou sa organizáciou psychiky. Treba to však chápať v štatistickom zmysle: t.j., ajv prostredí nositeľov živelne vyskladavšej sa organizácie psychiky môžu byť jedinci, ktorých osobnápsychická kultúra je dokonalejšia, než cielene–účelovo vytvorené kultúry osobnostnej psychickejčinnosti.

Jednou z množstva v dejinách známych196 účelovo cielene vytvorených kultúr osobnostnejpsychickej činnosti sú dianetika a scientológia. A jedna z najznámejších štruktúr, ktorá„obhospodaruje“ rôznorodú duchovnú kulturistiku individualistov, je scientologická cirkev197, rodiaca

196 Jógy Indie, bojové umenia Číny a Japonska i mnohé iné podobné praktiky sú nemožné bez prechodu k cieleneformovanej organizácii psychickej činnosti. Bez nej je možná len ich imitácia.

197 Taká je realita, nezávisle na tom, o aké ideály sa snažil jej zakladateľ L. Ron Hubbard.«Princíp Hubbardom rozpracovanej teórie Тэта — MEST, pričom Тэта () (...) predstavuje kvalitu, alebo

potenciál.MEST – nové slovo, pozostávajúce z počiatočných písmen anglických slov Matter (matéria), Energy

(energia), Space (priestor) a Time (čas), ktoré sú súbornými časťami fyzického Vesmíru». – Bernd von Wittenburg(jeden z propagátorov dianetiky, opustivší lono scientologickej cirkvi, ktorej vedenie podľa jeho mienky uchvátili«potláčajúce osobnosti», za oslobodenie od ktorých bojoval sám L. Ron Hubbard) v knihe “Šach planéte Zem”,Moskva, “Nová planéta”, str. 441.

«Тэта () – jednotka vedomia, ktorej spôsobilosť je utvárať, budovať». Théta sa definuje ako «Energiaživota, ktorá pôsobí na matériu vo fyzickom vesmíre, oživuje ju, uvádza do pohybu a mení ju». (Tamtiež, str. 433 sodkazom na “Technický slovník dianetických a scientologických termínov”).

To jest, v ich svetonázore sú miera a informácia druhotné vo vzťahu k prvotnému súboru «Théta-MEST».Ekvivalentnosť matérie a energie E = mc2 sa ignoruje, podmienenosť priestoru a času ako mier matérie sa taktiežignoruje a informácia ako objektívna celovesmírna kategória neexistuje.

biorobotov s možnosťami, poväčšinou presahujúcimi možnosti nositeľov živelne vyskladavšej saorganizácie osobnostnej psychologickej činnosti na obsluhu úplne tej istej civilizátorskej misieznovuzrodenia Atlantídy. Táto „misia“ sa týka predovšetkým činnosti dianetikov, nachádzajúcich savo sfére riadenia.

Noviny „Sovietske Rusko“, zo 14.4.1998 s odkazom na časopis „Spiegel“ a „Deutsche Welle“v článku „Prešiel «vymývaním mozgov» u scientológov“ (o S.V. Kirijenkovi) píšu: «Scientológovia v Rusku používajú nasledujúci trik: ponúkajú Rusom, bažiacim povšetkom západnom, svoje učenie ako technológiu manažmentu. Takýto seminár nazvýšenie kvalifikácie, svojho druhu «vymývanie mozgov», absolvoval mladýKirijenko v Nižnom Novgorode. V oficiálnej správe za r. 1995 banka „Garancia“,ktorej šéfoval Kirijenko, sa poukazovalo na to, že takéto semináre spôsobovalizvýšenie úrovne znalostí v oblasti súčasných TEÓRIÍ RIADENIA (zdôraznené namipri citovaní). Nové, ale pre bývalého komsomolského vodcu tak bežné ideály, ktoréhlásali scientológovia, a konkrétne: skupinová záruka a uzavretosť vo vzťahuk okolitému svetu198 – sa zjavne zapáčili Kirijenkovi. On nasmeroval na semináre docentra scientológov celé vedenie svojej banky».

Samozrejme, u mnohých čitateľov tohto fragmentu z novín skupinová záruka a uzavretosťscientológov pred cudzími vyvoláva odmietnutie. Avšak spoločensky najvýznamnejšie v citovanejspráve je to, že teraz na Západe199 je scientologická cirkev jedinou spoločenskou organizáciou, ktorácielene učí svojich nasledovníkov TEÓRIU RIADENIA.

To znamená, že v globálnych rozmeroch sa teraz potichu realizuje stratégia vyzdvihnutianositeľov účelovo-cielene vytvorenej osobnostnej psychickej kultúry do štruktúr štátnej a biznis moci.V podstate, toto je stratégia, smerujúca z dlhodobej perspektívy k vytesneniu predchádzajúcej„elity“200 „elitou“ novou. Rozdiel medzi oboma „elitami“ je v tom, že osobnostná psychická kultúrastarej „elity“ sa sformovala živelno-bezcieľne „sama sebou“ v biblickom svetskom a religiózno-kultovom informačnom prostredí, a nová „elita“, ako predpokladajú pohlavári Západnej civilizácie,bude pozostávať z nositeľov účelovo-cielene sformovanej osobnostnej psychickej kultúry,momentálne šírenej scientologickou cirkvou do celého sveta. Predchádzajúca „elita“ nedokážeodporovať tejto stratégii pasenia davu ovcí na osnove dianetiky a scientológie. A to dovtedy, pokiaľv sebe nevychová inú kultúru psychiky osobnosti, ktorá svojimi možnosťami predčí kultúru,praktizovanú administratívou scientologickej cirkvi na osnove Hubbardovho dedičstva (dianetiky)a do neho zakomponovaných spracovaní CIA a FBI v oblasti kontroly psychiky jedincova spoločnosti ako celku.

Na tejto všeobecnej svetonázorovej osnove, nemajúc adekvátny pojmový a terminologický aparát pre opisinformačných procesov (vrátane v spoločnosti i v psychike jedincov), pôsobí scientologická cirkev metódamidianetiky v oblasti aplikovanej psychológie.

Fakticky celá teória «Théta-MEST» je variantou staroegyptského štvorjediného Amuna (pozri v Úvodevýňatok z “Knihy pre počiatočné čítanie” V. Vodovozova), získanou vyčlenením človeku vlastnej «Théty» zAmunovho “božského” aspektu Nef.

198 Nuž prečo sa Západ hnevá za to na scientológov, ak je na tých istých princípoch je postavený život globálnejžidovskej diaspóry a činnosť regulárneho slobodomurárstva?

199 V Rusku takého monopolu u scientológov niet. Vnútorný Prediktor SSSR cieľavedome šíri v prostredízainteresovaných osôb a spoločenských organizácií rôznorodé vedomosti, vrátane Dostatočne všeobecnej teórieriadenia.

200 Práve takouto jednoznačnosťou stratégie je možné vysvetliť vyhlásenie prezidenta Ruska o tom, že on nebudepredkladať Dume (ruskému parlamentu)* inú kandidatúru (okrem S.V. Kirijenka, ktorý je možno scientológom), naministerského premiéra, urobené B.N. Jeľcinom 13.4.1998.

No páni-vlastníci „elity“ sú oveľa predvídavejší než samotná „elita“, žijúca krátkozrakouchamtivosťou. A oni, aj keď nebránia hierarchiám „elity“ v snahe obnoviť z ich pohľadu normálnepasenie národných stád, napriek tomu pripravujú novú školu „elitárnych“ pastierov. Dianetikaa scientológia sa pre nich javí ako najvhodnejšia filozofická a psychologická osnova vytváraniaa šírenia takejto novej školy pastierov. Príčiny tohto sú v tom, že v dedičstve L. Rona Hubbarda sapomerne mnoho pozornosti venuje organizácii individuálnej psychickej činnosti, a koncepciaorganizácie spoločenského života množstva jednotlivcov je mlčky obchádzaná. To neznamená, žekoncepcie vôbec niet, pretože nejaká koncepcia vždy v spoločenskom „samo“riadení objektívneprítomná je. Hoci aj v tichosti – mlčky. Zamlčania v sociológii v drvivej väčšine prípadov vyjadrujúochranu toho, čo aj tak v spoločnosti prítomné je. Totižto, na princípe zamlčaní majú majiteliasociológie možnosť sa oprieť o už v spoločnosti existujúcu mravne-svetonázorovú bázu. To isté satýka aj vzťahu k relígii: dianetika je «moderná veda duševného zdravia»201, čo mlčky predpokladásebaurčenie jedinca pri riešení bohosloveckých otázok presne tak, ako aj v otázkach sociológie.

A aj keď samotná scientologická cirkev, pretransformujúc samú seba na pevnú administratívnuštruktúru, je «totalitnou sektou», tak, ako podčiarkujú mnohí vystúpenci z tejto sekty:„administratívna štruktúra cirkvi – to je jedna vec, a dianetika a scientológia ako výdobytok kultúry –to je úplne niečo iné.

Ak budeme na to brať ohľad, pamätajúc na kombináciu štruktúrneho a bezštruktúrnehoriadenia, tak nemá význam, či sa nachádza scientológ-dianetik («klír» v ich terminológii:z anglického «clear» – «čistý», «jasný», «pochopiteľný») v radoch cirkvi, alebo, definujúc lídrovcirkvi ako «potláčajúce osobnosti» (tiež ich termín, označujúci despotov a tyranov), rady cirkviopustil. Hlavné je, že stroj psychiky u neho už nie je živelno-bezcieľne vyskladavší sa, ale účelovo-cielene vypestovaný, zodpovedajúci potrebám majiteľov scientologickej cirkvi. Pritom štatistickypriemerný dianetik podľa svojich možností vnímania a chápania informácií predčí štatistickypriemerného príslušníka davu s živelne vyskladavšou sa organizáciou psychiky.

To znamená, že množina tých, ktorí sa stali dianetikmi, v prostredí, v ktorom živelnevyskladavšia sa organizácia psychiky predstaviteľov predošlej „elity“ väčšinou zlyháva, si zachovávaspôsobilosť k adekvátnejšej reakcii na situáciu, čo do ich rúk dáva perspektívu misie pasenia celéhodavu. Ak pripustíme slovnú hračku, tak pohlavári Západu nie sú proti nahradiť historicky vyčerpanýklerikalizmus biblických vieroučiteľov a svetských hierarchií za «klirikalizmus» scientológie. Ciele –stanovenie absolútnej globálnej moci – pritom ostávajú ako predtým. Mení sa iba dominujúca cirkev– systémová periféria rozširovania a výkonu moci. To jest, dianetika a scientológia sú povolané akonáhrada panujúcich biblických kultov a marxizmu pri zachovaní podstaty davo-„elitárnej“ koncepciespoločenských vzťahov.

Pritom sa realizuje globálny prechod od riadenia más ideológiami k riadeniu samotnejpsychickej podstaty ideológie. Na chápanie tejto špecifickej podstaty prebiehajúceho nebola predošlá„elita“ Západu i Ruska pripravená.

Preto činnosť scientologickej cirkvi, majúca strategický význam v globálnych rozmeroch,vyvoláva u na Západe vládnucej, historicky sformovanej predošlej „elity“ s bezcieľne živelnevyskladavšou sa organizáciou psychiky, určité neprijatie. Totižto pasený dav prechádza pod moc inejbrigády pastierov. Týmto je vyvolané množstvo zákazov a obmedzení činnosti scientológovv krajinách Západu, začlenivších scientológov-dianetikov k tváram «totalitných siekt». No tietoobmedzenia scientológov predošlou vládnucou „elitou“ sú odsúdené na neúspech, pretože sú tonesúrodé politické kroky, nepatriace k nejakej postupnej cieľavedomej stratégii, efektívnejšej, než jestratégia postupu scientológie.

Ale aj „elitárnym“ scientológom a ostatným duchovným kulturistom, ašpirujúcim vstúpiť dozostavy novej „elity“, je treba nepodliehať sebaklamu. Reakcia Zhora na činnosť štruktúr, pracujúcichna koncepciách, protiviacich sa Vyššiemu Zámeru (Prozreteľnosti), je jednoduchá:

201 Podtitul knihy L. Rona Hubbarda „Dianetika“.

Štruktúre je daná možnosť dusiť sa vo „vlastnej šťave“ bez prístupu k novej informácii. Keď sapredchádzajúce informačné zabezpečenie, vlastné danej štruktúre, stáva neprimerané meniacim sapodmienkam okolia, jeho riadenie hromadí chyby a štruktúra hynie pod tlakom týchto chýb. Ak nie jeschopná prehodnotiť svoje predchádzajúce informačné zabezpečenie, tak štruktúry často zanikajúspolu s ich kádrovým korpusom.

O takejto sebadeštrukcii – sebazničení F.I. Tjutčev písal takto:

Bol deň, keď Hospodinov pravdy mlat Pustošil, drobil starozákonný chrám. A vlastným mečom svojim sťat,V ňom dodýchaval veľkňaz sám…

Takýmto obrazom, «mechanizmus prirodzeného výberu», fungujúci v hraniciach Božiehodopustenia vo vzťahu k ľuďom, ničí teraz nositeľov zvieracieho stroja psychiky a stroja psychikyzombie. To jest, sociálnu bázu ašpirantov na «rasu vládcov». Na jej základe, bez zrýchľujúceho satechnicko-technologického rozvoja, bolo predtým možné „socialistické spoločenstvo“ na spôsobMarxa-Trockého, alebo otvorená spoločnosť podľa G. Soroša. Hoc by aj v izolovanej krajine. Pritomv tomto prirodzenom výbere jedinci hynú v reprodukčnom veku. V týchto podmienkach, formujúcichnový informačný stav celej spoločnosti, prežívajú a potomstvo majú iba premýšľajúci, vrátaneo výchove detí tak, aby vyrástli v ľudí, a nie v človeku podobné civilizované zvieratá a bioroboty. Tieisté procesy nútia aj premýšľajúcu časť „elity“ sa poľudštiť, t.j. deelitarizovať sa – zrieknuť sa„elitárnych“, a o to viac rasových ambícií.

Aktivácia intelektu nemôže byť v drvivej väčšine prípadov ohraničená úzko profesionálnouoblasťou202. Nielen preto, že prostriedkami masovej informácie (pred ktorými sa v našom svete skryťprakticky nemožno203) sa rútia na všetkých prúdy najrozličnejších informácií, ale aj preto, že všetkyodvetvia profesionálnej činnosti sú dnes informačne previazané. Preto, aby človek nebolcivilizovanou opicou, vydrezúrovanou profesionálne stláčať množstvo tlačidiel doma i v práci, musíprofesionál v každej oblasti vnikať jak do problematiky súvisiacich oblastí činnosti, tak aj do ichvzájomnej previazanosti v živote spoločnosti.

Toto nevyhnutne štatisticky predurčene pozvoľne robí premýšľajúceho úzko orientovanéhoprofesionála sociológom, v ktorého sfére kompetencií a zodpovednosti leží celá Zem. Otázka je ibav tom, po akom čase od momentu, keď už podvedome vnikol do sociológie, vrátane globálnej, siuvedomí seba ako sociológa, uprednostňujúceho každodenne určitú koncepciu spoločenskéhozriadenia z ich množstva v pluralizme nedôveryhodných názorov v otvorenej alebo uzavretejspoločnosti. A výber určitej koncepcie nevyhnutne sprevádza proces cieľavedomej organizáciepredovšetkým svojej osobnej kultúry myslenia tak, aby podporovala zvolenú koncepciu.

Pritom nevyhnutne pred tými, ktorí nechcú zahynúť v tomto procese sociálnej hygieny,vyvstáva otázka o tom, konkrétne ktorá informácia v kultúre spoločnosti a v psychike každého z nichje zlomyseľná lož, ktorá je následok poblúdení bez zlého úmyslu; čo v ich psychickej činnosti jevyjadrením vrodených inštinktov a nepodmienených reflexov; čo je vyjadrením dodržiavaniaspoločenských tradícii a zvykov; čo je výtvorom ich vlastnej vedomej rozhodovacej činnosti; čoprišlo z intuície; čo v ich intuícii je výplodom ich individuálneho podvedomia, čo je následkomvonkajšieho mámenia a posadnutosti, čo je prejavom bezprostredného vedenia Zhora; čo sú vlastnédémonické náklonnosti k potláčaniu slobodného rozvoja svojho okolia.

202 O to viac nemôže byť ohraničená nezvratne zvonku blokovaním psychiky pomocou extrasenzoriky.203 Existujú ľudia, ktorí počujú rádiové vysielanie prosto aj tak, že sa iba nachádzajú blízko prenosovej siete bez

akýchkoľvek rádiových prijímačov. Avšak aj tí, ktorí takto vedome nepočujú, počujú všetko na podvedomýchúrovniach psychiky.

Odpovede na tieto otázky a konanie z vlastnej vôľe voči sebe samému, vyjadrujúcenasledovanie zmyslu zvolených pravdivých odpovedí – sú prechodom od živelne vyskladavšej sakultúry psychickej činnosti k cieľavedome vytvorenej. V tomto masívnom procese sa budevyskladávať pre každého z množstva ľudí najlepšia cieľavedome budovaná osobná duchovnosť, t.j.,duchovnosť pre človeka prirodzená, od začiatku pre Človečenstvo Zhora predurčená. To znamená, žeaj keby sa majiteľom scientologickej cirkvi a ostatných škôl duchovnej kulturistiky v individualizmeaj podarilo rozšíriť číselne dostatočný náklad „pastierov novej školy“, tak pásť im – okrem sebasamých a svojich pánov – nebude koho a démonické úmysly budú rozhodne a účinne zmarenézvíťazivším Človečenstvom.

No myslenie je vlastné i démonizmu, i človečenstvu. Démonizmu, na rozdiel od človečenstva,je vlastné nevyhnutne budovať hierarchie vzťahov medzi jedincami. A každému z jedincovs démonickým strojom psychiky je vlastná snaha o zvýšenie svojho hierarchického statusu; obhájiťdosiahnutý stav pred úkladmi konkurentov a ponížiť, zhodiť mnohých okolo seba, aby sa sám nadnimi pozdvihol.

Prebudivší sa Rozum dokonca aj, ak sa jedinec ocitol zo svojho predchádzajúceho zvieraciehoalebo zombie stavu psychiky v démonickom type psychiky, odsúdený je dôjsť k otázke o tom, či lákaho tá vojna na zničenie všetkých démonov proti démonom všetkým, ako spôsob existovania, alebomá nejaká alternatívu, plnú ladného života.

Keďže alternatíva existuje, ako o tom zvestujú Zjavenia, dané prostredníctvom Mojžiša, JežišaKrista a Mohameda, tak minúť skúmania tejto alternatívy démonizmu v celej problematike sociológieje už nemožné. A na tejto etape vývoja vzdorujúci démonizmus sa bude sám ničiť «mechanizmom»prirodzeného výberu vo vojne démonických osobností proti všetkým démonickým osobnostiama ostatným nevnímajúcim nedoľudkom: jak fyzicky, behom rozbrojov medzi sebou, tak aj vplyvomneustáleho prehlbujúceho sa „stresového“ stavu všetkých účastníkov vojny všetkých proti všetkým.„Stresy“ svojimi následkami spôsobujú psychosomatické ochorenia a alkoholicko-narkotickúdegradáciu v snahe „odstrániť stres“ pôsobením narkotík a iných psychotropných látok. Matricamožného priebehu globálneho dejinného procesu v dnešnej civilizácii je predurčene Zhora zostrojenátak, aby ľudstvo odstránilo zvierací stroj psychiky, stroj psychiky robota, a takisto všemožnédémonické sklony, nasmerované na utláčanie druhých s cieľom parazitovania na ich živote.

Marec – Apríl 1998 Upresnenia a doplnky:

27. februára 2004,

BOHOSLOVIE RUSKEJ CIVILIZÁCIE (doplnenie z roku 2000)

Rusko-Rus – jedna z regionálnych civilizácií na planéte, začleňujúca do seba ju obklopujúcenárody počas celých dejín. Rus – sebaobetavé zrkadlo Sveta v tom zmysle, že po záhubepredchádzajúcej nespravodlivej globálnej civilizácie, ľudstvo skoro úplne stratilo vedomú pamäť,stratiac jej kultúru, a v ustanovení kultúry novej civilizácie, ktorá zjednotí celé ľudstvo včlovečenstve, Rus do seba začleňuje všetky iné kultúry aj národy ich nesúce v takej miere, akonepredpojato-sebaobetavo rieši vo svojom živote otázku – «čo je pravda z toho všetkého, s čím onamá čo do činenia vo svojom živote?»

Inými slovami, sme my – Rus – vo svojej podstate civilizáciou Mhry: ak sa nemýlime v odpovedi na uvedenú otázku, tak do hraníc Rusi sa vlievajú nové národy a ich

kultúry, oslobodivšie sa od nejakej im predtým vlastnej pomýlenosti, vlievajú sa do kultúrysamotnej Rusi, obohacujúc ju im vlastnou pravdou;

ak sa mýlime v odpovedi na uvedenú otázku, tak ku chybne riešenému v predchádzajúcej otázkenás Boží Úmysel – Prozreteľnosť navracia znova a znova do tých čias, pokiaľ neprídeme kpravdivej odpovedi na ňu.

Pritom zeme i národy vlievajúce sa do Ruskej mnohonárodnej civilizácie, sa stávajú ruskými. Atento proces je, podľa nášho presvedčenia, v riečisku Zámyslu-Prozreteľnosti. My – Rus – zadámetento «spoločný lakeť», o ktorom písal F.I. Tjutčev, ale my ho zadáme do budúcnosti. A v každejprítomnosti sa druhí pokúšajú zmerať nás niekedy v minulosti204 od nás získaným a k zrušeniuodsúdeným štandartom.

Konkrétne z tohto dôvodu – dôvodu, javiaceho sa podstatou regionálnej civilizácie Rusi v etapenastolenia človečenstva po krachu predchádzajúcej globálnej civilizácie – sme neposudzujúcoľahkoverní, dôverčiví a bezhlavo skáčeme do všemožných podujatí, náhle uveriac v niečo nové a plnesa zriekajúc svojho nedávneho minulého. No ukvapená, nepremyslená fanatická viera v čokoľvek je unás krátkotrvajúca a vzniká len pri východe z kríz rozvoja, v ktorých sa prejavujú naše minulévyhýbania sa v danom čase aktuálnym odpovediam na otázku «čo je pravda?» i naše minulé chyby vodpovediach na ňu. Potom ona takisto rýchlo, ako prišla, tak i odchádza, a my začíname pochybovaťo tom, čomu sa predtým podarilo stať sa nespochybniteľnou fanatickou vierou a začíname skúmať jejpravdivosť, v presvedčení, že opravdivosť-pravda ustojí všetky skúšky života, a lož i omylykrachnú205. To sa týka všetkého: jak vieroúk a bohosloveckých dogiem, zámerne voprednepotvrdzovaných v umelo vytýčených pokusoch (no správnosť-pravdivosť ktorých môže potvrdiťalebo vyvrátiť iba samotný život), tak aj vedeckých hypotéz a teórií, ktoré možu byť podrobenéexperimentálnym previerkam.

Jediné, o čom väčšina na Rusi nikdy nepochybovala, je to, že Najvyšší Boh, predurčivšíjestvovanie Stavby Sveta, existuje a že s Ním človeku treba žiť v súlade. Áno, aj mnohí z tých,ktorí v epoche štátnej ideológie materialistického ateizmu tvrdili, že Boha niet, predsa len v životesa nechali viesť svedomím, ktoré cítilo, že Boh je a treba žiť, zosobňujúc v reálnosti svedomímciteľný Zámysel.

Pritom Rus si nepamätá vo svojich dejinách fakty, žeby sa v nej rodili proroci – príjemcoviazvestovaní Zhora, ktoré by sa stali základom na Rusi vládnucích vieroučení. Všetky vierouky, ktorénahradili pohanské povery národov, žijúcich v hraniciach Ruskej civilizácie, sú prinesené zvonku. Tieboli tak, či onak prijaté národami, no aj potom sa Rusi rôznych národností sporili o obraze Božom

204 «Мааstrichtské dohody», položivšie základy budovania Európy, zjednocujúcej v spoločnej kultúre všetky jejnárody – koniec 20. storočia. Аnalogický proces v Ruskej civilizácii, minimálne ,ak počítame od dobytia KazaneIvanom Hrozným, prebieha viac ako 500 rokov.

205 A toto, vo všeobecnosti, zodpovedá koránickému: «Áno, My porážame pravdivosťou lož, a ona ju rozbíja, ihľa – ona mizne, a beda vám za to, čo dopisujete» (Коrán, 21:18(18) ).

(t.j. о súbore predstáv o všetkom tom Božskom ako takom) i o tom, čo vlastne je o sebe súlad človekaa Najvyššieho Boha podľa podstaty i podľa formy. Vždy sme sa medzi sebou o tom sporili, a mnohí vrozpore s panujúcimi tradíciami priamo hlásali to, čo mali na duši. Otázka vždy bola a je iba o tom, čito do duše vložil Boh, alebo dotyčný bol posadnutý a opravdu šiel proti Zámyslu-Prozreteľnosti,fanaticky si pritom privolávajúc Boha na pomoc. A tieto naše spory boli vždy pre cudzincovnepochopiteľné. My – v snahe získať pravdu a zosobniť ju do života – sme boli neľútostní i k sebe, ik okoliu v tomto živote, dúfajúc v milostivý Súd Boží. A pravdepodobne, konkrétne pre tútonevykoreniteľnú snahu o odhalenie a stelesnenie Pravdy-Istoty v každodennom živote nám boloBohom odpustené a odpúšťa sa nám mnohé z toho, čo nebolo odpustené iným, k dnešku zmiznuvšímkultúram.

Таkto sme k 1917-temu prekonali za 900 rokov biblický idealistický ateizmus. V podstate takisto,ale celkovo len za 70 rokov, sme prekonali k 1991-ému i materialistický ateizmus vo formemarxizmu. A teraz ruské veriace svedomie, naberúc historickú skúsenosť, sa ocitlo v takej istejsituácii výberu viery, v akej bolo v epoche mnohobožstvom a modlárstvom podmienenej krízypohanstva, v predvečer prijatia islamu volžskými Bulharmi (súčasný Tatarstan) v roku 889 a krsteniaslovanskej Rusi v roku 988.

Existuje aforizmus historika V.O. Kľjučevského, ktorý sa vo vyskladavších sa podmienkachpriamo vzťahuje k výberu viery: «Mravné bohoslovie sa zachytáva o chvost ruskej beletrie»(„Zobrané spisy v 9 dieloch”. Моskva, «Мyseľ», 1990, Diel 9, str. 423). A ako ukázala nasledujúcahistória ХХ. storočia, mravné bohoslovie podľa svedomia Ruskej civilizácie skutočne našlovyjadrenie nie v prácach filozofov alebo bohoslovcov, аle v umeleckom diele – v románeМ.А.Bulgakova „ Majster a Margaréta”, ktorý mnohí vnímajú ako «hymnu démonizmu». No toto nieje «hymna démonizmu», аle Evanjelium bezvýhradnej viery Bohu podľa svedomia, predloženéspoločnosti nie formou filozoficko-bohosloveckého traktátu, vysušujúceho dušu i myseľ, ale vrománovej inotajovo-symbolickej forme podobenstva206.

«- A teraz mi povedz, prečo ty celý čas používaš slová «dobrí ľudia»? Tyvšetkých, azda, tak nazývaš? – Všetkých, – odpovedal väzeň, – zlých ľudí niet na svete» („Маjstеr aМаrgаrétа”, Kap. 2).

A z tejto odpovede sa odvíja celé bohoslovie Ruskej civilizácie: hlásanie Jeshua a otvorene nímkázané učenie o všeobecnej dobrote ľudí nepozná výnimky, jak vo vzťahu ku všetkým ľuďom akocelku, tak i vo vzťahu ku každému osobne. Zdôvodnenie tvrdenia «zlých ľudí niet na svete» je takistoprosté: «Títo dobrí ľudia (…) sa ničomu neučili…»

Inými slovami, zlo – v skazenej, pomýlenej kultúre, kde nie je vypracovaná pravoverná výchova, akde sa ľudia učia pravde chybami života spoločnosti, tvorenej nimi VŠETKÝMI – je objektívnenevyhnutné, následkom čoho klásť zaň zodpovednosť na kohokoľvek z nich je objektívne nemiestne.To jest, takéto obvinenia sú nespravodlivé a samé o sebe nesprávne, nech by ho ktokoľvek z ľudíspáchal, a ktokoľvek ho z toho obviňoval. No toto nie je o kompromise so zlom a potrebe pokoryvoči nemu. Chápanie faktu počiatočnej dobroty všetkých ľudí musí každého zaväzovať k premeneseba samého i kultúry spoločnosti celkovo.

A, práve tak, všetky vierouky, v ktorých má miesto peklo, ako miesto nekonečných múkhriešnikov, sú z pohľadu bohoslovia Ruskej civilizácie chybné alebo zámerne lživé.

Jedinému Najvyššiemu Bohu – Ruskému Bohu všetkých ľudí, Všemohúcemu Tvorcovi všeho avšetkého, Všedržiteľovi – je vlastná všeobjímajúca súčasť dokonalosti – Ľúbosť a ňou sa

206 Podrobnú analýzu Ruského bohoslovia, ktoré našlo vyjadrenie v tomto diele, si pozri v našej práci “«Маjstеra Маrgаrétа»: hymna démonizmu? Alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

prejavujúca Milosť k Svojemu stvoreniu, od začiatku vychádzajúca zo štádia Predurčenia Nímbytia všetkého tvárneho.

Kráľovstvo Božie nemôže byť postavené na strachu ľudí pred Bohom alebo pred večným peklom.A v súlade s tým, v Predurčení bytia niet miesta pre peklo: no toto nie je zámerné odpúšťaniehriechov, podnecujúce beztrestné zlo-dejstvo (konanie zla) na Zemi slabých a padlých, lebo všetcihriešnici musia poznať hanbu – stud. V živom Ruskom jazyku predstava hanby nie je spojená sosúdom, majúcim miesto po vykonaní niečoho, ale s pohoršením-odsúdeniahodnosťou správania sa,nedôstojného pre človeka. Pohoršenie-odsúdeniahodnosť je jednou zo súčastí Božieho aktuPredurčenia bytia, a preto predchádza nedôstojnému. Jeden z významov slova «hanba», «stud» vSlovníku V.I.Dalja sa definuje takto:

«Hanba (…) zmysel alebo vnútorné uvedomenie si POHORŠUJÚCEHO(zvýraznené nami pri citovaní), zneváženie, sebaodsúdenie, ľútosť a pokora,vnútorná spoveď pred svedomím».

Medzi prísloviami a ľudovými porekadlami, uvádzanými V.I. Daljom v tejto stati, je aj takéto:«Ľudská hanba (t.j. cudzia hanba: naše objasnenie pri citovaní) – posmech, a vlastná – smrť». А vpodstate vlastná hanba je pre mnohých strašnejšia ako smrť, následkom čoho, nestrpiac hanbu vživote, si vyberajú smrť a skoncujú so sebou v bezdôvodnej nádeji ujsť po smrti pred hanbou.

Názor o akožeby bezvýznamnosti a ľahkosti vykúpenia hriechov, tým viac vykonaných so zlýmúmyslom, poznaním hanby, je vyjadrením nejakej pomstychtivosti a morálne-etického nepamätaniasi: tí, ktorí tak rozmýšľajú, zabudli na svoje pocity pri prvej vlne hanby, ktorá na nich padla (akoprvá, skôr ako všetko ostatné) v rannom detstve, keď prvýkrát pocítili, že vykonali niečo nedôstojnéčloveka. Potom sme sa všetci naučili ujsť pred hanbou a potláčať ju v sebe. No hanbu – stud„súdneho dňa“ – PoStudného dňa – na ktorý sám seba odsudzuje každý, čo zneužíva Božie milostivéPredurčenie, – potlačiť nedokáže nikto, i nebude pred ňou/ním sa kam podieť. Preto, hoci vieme, že vBožom Predurčení bytia večné peklo nemá miesto, netreba zneužívať Milosť Božiu, nech by to boloaj v Ním prípustných rámcoch (pre každého vlastných). Pritom je potrebné vedieť a chápať,vzťahovať na svoj život, že tým, ktorí konajú nedôstojné človeka omylom v dobrej viere, je dovolenéto, čo je zarazené vo vzťahu k tým, ktorým je dané na vedomie, že nimi konané jeODSÚDENIAHODNÉ zlo; a v prekazení ich činnosti sa v živote prejavuje jeden z druhov ichochránenia pred nevydržateľnou hanbou – studom v Postudný deň.

A z pohľadu bohoslovia podľa svedomia Ruskej civilizácie v tomto svete všetci bez výnimky sú v

podstate vyslancami Najvyššieho k ich okoliu, v niečom majúci pravdu, v niečom sa v dobrej vieremýliaci, a v niečom, možno, pokryteckí, buď z chamtivosti, alebo zo strachu. Následkom toho Bohnikdy a nikoho nevyberá na to, aby ako výlučne Ním vybraný zvestoval pravdu všetkým ostatným,ktorých akoby Boh odmietol v Svojom bezprostrednom prístupe k nim. Boh neodmieta nikoho, nonie každý, čo vyrástol v nespravodlivej kultúre je schopný prijať a k iným doniesť Jeho zvesti.

No nedostanúc spravodlivej výchovy v dosiaľ ešte nedozrevšej kultúre človečenstva, mnohívplyvom tlaku kultúrneho prostredia, kultivujúceho v ich psychike všemožné strachy, predpojatosti avadnosť, vplyvom rôznorodých pripútaností-závislostí, sa sami odkláňajú od skrytých (pred druhými)zvestovaní Boha k nim priamo cez ich svedomie. Oni nevnímajú sprostredkované obrátenia sa Boha knim prostredníctvom iných ľudí, prostredníctvom kultúrnych pamiatok a životných okolností. A ztýchto príčin oni odháňajú bezprostredne Zhora im dávané zrnká pravdy ako dotieravé, do očú lezúcemušky, žmoliac ich, a nevidiac nevyhnutnosť podeliť sa so zrnkami, ktorých sa im dostalo, s okolím;alebo sa boja zrozumiteľne súhlasiť s im známymi pravdami dokonca aj vo vlastnom vnútornomsvete, a nieto aby ich ešte verejne ohlásili v spoločnosti, keď sú v rozpore s vyskladavšou satradíciou, chránenou všetkými prostriedkami nespravodlivej kultúry, podporovanej tak alebo onakvšetkými a každým v spoločnosti. Vystúpiť proti vyskladavšej sa tradícii – to je možno obetovať sa

na krutú smrť alebo na dlhý život odvrhnutého a prenasledovaného všetkými. Preto v trvajúcejdejinnej epoche sa misia Božieho zastupiteľstva a Jeho vyslania k druhým ľuďom u jedných (atakých je drvivá väčšina) zvrátila do nepoznateľnosti, iní ju dokázali splniť viac-menej úspešne,udajúc smerovanie toku lokálnych i globálneho dejinného procesu na mnoho storočí (takí súojedinelí, a niektorých z nich ľudstvo pamätá ako prorokov – monopolistov na ohlasovanie pravdy; amnohí z ich počtu boli sami úprimne presvedčení o takomto svojom výnimočnom význame).

Nо Bоhu patrí večnosť, a preto On môže čakať do tých čias, pokým kultúra civilizácie dozreje dočlovečenstva, pokým sa všetci oslobodia od strachu, a nastane kráľovstvo pravdy následkom toho, žekaždý bude s ľúbosťou a podľa svedomia námestníkom Božím na Zemi.

О tomto Pilátovi a druhým osobám rozprával Jeshua, no všetci boli vydesení a nahnevaní anemohli toto prijať bez toho, aby nezvrátili im povedané, prispôsobiac to k strachom, zvyčajnýmobrazu života každého z nich... Tak isto to z veľkej časti prebieha i v živote počas celých dejínterajšej globálnej civilizácie. No je čas, začať žiť ináč – bez strachu (strach je najhorším prorokom)podľa svedomia, zverujúc Bohu svoj život i posmrtnú existenciu:

Všetci ľudia bez výnimky v Predurčení bytia – v jeho Ruskom ponímaní – nie sú otrokmiani Boha, oni – podľa Predurčenia – sú Jeho slobodní dobrovoľní pomocníci aspolupracovníci.

Таk budeme, nakoniec, žiť tak, aby sme zodpovedali Božiemu Predurčeniu bytia Človeka....

6. – 7. októbra 2000