maroš mačuha brannÁ povinnosŤ ŠĽachty v novoveku,

51

BRANNÁ POVINNOSŤ ŠĽACHTY V NOVOVEKUNA PRÍKLADE TURČIANSKEJ STOLICE

Maroš Mačuha

Aby w osobě Grof, Báro, každý pánSedal na koňa jak chudobný zeman…1

Medzi najdôležitejšie záväzky šľachty voči štátu a panovníkovi bola vojenská povinnosť. Šľachtictvo sa skladalo z hlavných základných výsad osobnej slobody a slobodného vlastníctva, ktoré nepodliehalo daňovej povinnosti. Jedinou verejnoprávnou povinnosťou šľachticov bola vojenská služba, podľa ktorej bol každý šľachtic povinný osobne vykonávať vojenskú službu na obranu kráľovstva.2 Samotné šľachtictvo sa teda svojou prapodstatou viazalo na úlohu brániť krajinu pred nepriateľom so zbraňou v ruke. Aj keď v novoveku sa rozširujú možnosti získania šľachtického titulu aj inou cestou, vojenská služba ostáva v Uhorsku stále základným predpo-kladom šľachtickej kariéry a militárne atribúty typickým znakom šľachtica. Šľachtické insurek-cie a bandériá magnátov a prelátov predstavovali dôležitú vojenskú silu stredovekého a dlho aj novovekého Uhorska. Osobná účasť na vojenských výpravách pod kráľovským vedením bola povinnosťou každého privilegovaného obyvateľa a neúčasť mohla znamenať stratu stavovstva.3

Stručný náčrt branného systému v Uhorsku

Od počiatkov uhorského štátu sa organizácia vojenstva opierala o dve hlavné zložky, o stále a pohotovostné vojenské jednotky. Najvýznamnejšiu stálu vojenskú silu predstavovala kráľovská družina, ktorej členmi boli okrem dvoranov a familiárov aj vojaci z povolania slúžiaci za finančnú odmenu (stipendium). Pochádzali sčasti z domáceho slobodného aj neslobodného obyvateľstva, sčasti to boli naverbovaní rytieri a žoldnieri z cudziny. Ďalšiu časť kráľovského vojska tvorili krá-ľovskí servienti, ktorí vlastnili menšie majetky po celej krajine a v prípade potreby boli povinní vojenskou službou. Už v ranom stredoveku sa krajinské teritoriálne vojsko skladalo aj z pohoto-vostných oddielov vojenských koruhiev jednotlivých kráľovských komitátov (žúp). Tvorili ich kráľovskí hradní jobagióni (iobagiones castri), ktorí za pridelené majetky boli povinní službou na kráľovských hradoch, kde mali zväčša úradnícko-správne alebo nižšie veliteľské funkcie. V prí-pade vojny nastupovali spolu s poddanými hradu podľa určitého kľúča do boja pod vedením župana príslušnej župy. Predpokladá sa, že župný oddiel mal priemerne okolo 400 vojakov, ale to záviselo od rozlohy a ľudnatosti príslušnej župy, preto menšie z nich mali oddiely o 100 – 200 vojakoch. Okrem toho tvorili súčasť pohotovostného uhorského vojska oddiely najbohatších cir-kevných a svetských feudálov, ktorí mali právo bojovať v oddiele pod vlastnou zástavou.4 Prísluš-níci šľachty sa nachádzali takmer v každom type vtedajšieho vojska, ale najväčšie zastúpenie mali v stoličnom insurekčnom vojsku, ktoré bude hlavným predmetom tejto štúdie. (obr. 1)

1 Kratičké hystorycké vypsáni o sbírání, pribezych a připadnostěch wesselých y smutných slawné stolicy Turčanské insurgensú wydané léta páně 1799 v Pribovcách. Slovenská národná knižnica Archív literatúry a umenia (ďalej SNK ALU) sign. J 530.

2 LUBY, Štefan. Dejiny súkromného práva na Slovensku, s. 196, 197. 3 Vojenské dějiny Československa. II. diel (1526 – 1918), s. 36. 4 KLEIN, Bohuš – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska, s. 111; Magyar-

ország hadtörténete I., s. 46 – 49. Prehľadnú schému uhorských branných síl v 13. a 14. storočí prináša SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko. Vojenská kronika, s. 25. Odhaduje sa, že v druhej polovici 12. storočia tvorilo uhorské vojsko spolu 30 000 mužov.

52

Maroš Mačuha

Zlatá bula kráľa Ondreja II. z roku 1222, ktorá sa zaoberala výsadami kráľovských servien-tov, prispela k vytvoreniu uzavretej triedy šľachticov. Nasledovníci Ondreja II. sa usilovali vybu-dovať oporu svojej moci v mestách a v drobnej šľachte, čo sa prejavilo povýšením kráľovských servientov, hradných jobagiónov, ako aj niektorých synov jobagiónov (filii iobagiones) medzi šľachtu. Predmetom udelenia šľachtictva bolo získanie zásluh vo vojnách a výsadou povýšeného do šľachtického stavu bolo bojovať pod kráľovou zástavou.5 Od druhej polovice 13. storočia sa všeobecne vojnopovinná zložka obyvateľstva stále častejšie začína nazývať šľachticmi (nobiles). Tí boli viazaní povinnosťou insurekčnej ustanovizne, ktorej základným legislatívnym východis-kom bola Zlatá bula.6 V závislosti od ohrozenia krajiny mal panovník právo vyhlásiť generálnu alebo parciálnu insurekciu (insurrectio, nemesi felkelés).7 Po vyhlásení insurekcie muselo mobi-lizovať šľachtické pohotovostné vojsko podľa kvót, ktoré stanovovali počty ozbrojencov podľa veľkosti majetku. Župná vojenská hotovosť sa organizovala prevažne ako ľahké jazdecké, menej pešie bandériá (prápory), podľa jednotlivých žúp. V roku 1403 je pre nich prvý krát doložené pomenovanie bandérium (koruhva). Kým v stredoveku tvorili župné koruhvy prevažne oddiely ľahkej jazdy, od 15. storočia zvaných husári (obr. 2), začiatkom 16. storočia ich dopĺňali už aj strelci z ručníc, ktoré sa nemohli pri jazde uplatniť.8 Vojenská povinnosť bola viazaná na vlast-níctvo pôdy. Od 14. storočia preto začalo u vojnopovinných obyvateľov prevažovať pomenova-nie vlastníci, majitelia pôdy (possesionati). Povinnosťou slobodných majiteľov pozemkov bolo na výzvu kráľa narukovať do kráľovského vojska. Vlastníci menších pozemkov boli povinní narukovať osobne, zo spoločne spravovaného majetku musel narukovať jeden muž. V prípade neschopnosti boli povinní nájsť za seba náhradu. Vlastníci väčších pozemkových majetkov boli povinní postaviť počet vojakov úmerný ich majetku.9 Aj keď sa branná povinnosť v druhej polo-vici 13. storočia vzťahovala iba na výsadné vrstvy spoločnosti, vojsko sa neskladalo iba zo šľach-ticov a jeho počet bol väčší ako počet všetkých bojaschopných šľachticov v krajine. Kontingenty veľmožov sa skladali z najatých poddaných a šľachticov patriacich medzi ich čeľaď (familia-ritu).10 Koncom 14. storočia mohla mať vojenská hotovosť z územia Slovenska okolo 12.000 mužov. Toto vojsko sa skladalo z oddielov miest, cirkevných feudálov, magnátov a koruhiev stolíc. Početnosť stoličných koruhiev nebola rovnaká, vo veľkých stoliciach (Bratislava, Nitra) mohlo ísť aj o 500 – 600 vojakov, v malých stoliciach (Turiec, Orava, Liptov) spravidla počet vojakov nedosahoval ani 100. Bojová hodnota vojenskej hotovosti, ktorá sa skladala prevažne z ľudí zvyknutých na usadlý spôsob života, však bola nízka. Banderiálny systém bol už za kráľa Žigmunda zastaraný a v prvých fázach vojny často neúčinný.11 Už za vlády Albrechta Habsbur-ského a Vladislava Jagelovského došlo k pokusom vybudovať žoldnierske vojsko a nespoliehať sa na neprimerane vyzbrojenú a pomaly schádzajúcu sa krajinskú hotovosť. Za vlády Mateja Korvína skutočne prišlo k vybudovaniu pomerne veľkej stálej žoldnierskej armády, ktorej jadro

5 FÜGEDI, Erik. O stredovekej uhorskej šľachte slovenského pôvodu, s. 396. 6 SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva do sklonku 14. storočia, s. 7 – 10. 7 SEGEŠ, Vladimír. Vojenstvo v období ťaživého nepokoja, s. 13, 14. Slovo pochádza z latinského insurgō

(-ere), povstať, vztýčiť a vystihuje podstatu insurekcie, teda obranu krajiny pred bezprostredným útokom nepriateľa. V modernej slovenčine je jeho najvýstižnejším ekvivalentom pojem mobilizácia.

8 KLEIN, RUTTKAY, MARSINA, ref. 4, s. 126, 129, 164. 9 V 15. storočí sa táto povinnosť pohybovala na 10 – 36 usadlostí postaviť jedného vojaka. KLEIN, RUTT-

KAY, MARSINA, ref. 4, s. 133.10 RÁZSÓ, Gyula. A zsoldosság gazdasági és társadalmi előfeltételei és típusai magyarországon a XIV. – XV.

században, s. 176, 183. 11 Smernice za vlády Žigmunda Luxemburského predpisovali radšej postavenie menšieho, ale primerane vy-

baveného vojska a zdôrazňovali, aby tí, ktorí si nemôžu výstroj a výzbroj zabezpečiť, radšej nenarukovali. KLEIN, RUTTKAY, MARSINA, ref. 4, s. 142.

53

BRANNÁ POVINNOSŤ ŠĽACHTY V NOVOVEKU NA PRÍKLADE TURČIANSKEJ STOLICE

tvorilo povestné „Čierne vojsko“, ale po jeho smrti sa jeho veľkosť kvôli neschopnosti zabezpečiť potrebné financie obmedzila a v roku 1493 bolo zrušené.12 Zákony z obdobia vlády Mateja Kor-vína hovoria o troch hlavných spôsoboch obrany kráľovstva. Povinnosť obrany kráľovstva pred nepriateľmi mal predovšetkým kráľ zo svojich regálnych príjmov. Ak by mu na to sily nestačili, vtedy mali všetci preláti, baróni, ako aj ostatní klerici postaviť svoje bandériá. Ak by však toto nepostačovalo, boli povinní byť k dispozícii všetci šľachtici a zemepáni akéhokoľvek stavu, „tak ako tomu bolo za čias ostatných uhorských kráľov“.13

Uhorský banderiálny systém bol vo vojenstve 16. storočia anachronizmom kvôli ťažkopád-nej mobilizácii, výzbroji a obmedzenému použitiu len vo vlastnej krajine. V prípade Uhorska sa však habsburskí panovníci aj naďalej, až do prvých desaťročí 18. storočia, stále opierali aj o tra-dičné, stredoveké formy branných síl, šľachtickú insurekciu a portálne vojsko.14 Šľachtické insu-rekcie spolu s bandériami magnátov a prelátov predstavovali značný počet bojovníkov. V prvej polovici 16. storočia tvorilo uhorské pohotovostné vojsko 7300 šľachtických insurgentov a ban-dériá vysokej šľachty 9798 jazdcov a 4525 pešiakov.15 (obr. 3) Veľký význam opäť nado budlo profesionálne žoldnierske vojsko, aj keď bolo oveľa nákladnejšie. Habsburgovci preferovali pre-dovšetkým najímanie zahraničných žoldnierov, pretože ich jednotky boli takticky aj operačne zdatnejšie. Cudzí žoldnieri však nebojovali z presvedčenia, a preto pravidelne pustošili aj kraji-nu, ktorú mali brániť.16

Stála armáda sa v habsburskej monarchii vyvinula až po skončení tridsaťročnej vojny. V ro-ku 1649 nariadil cisár Ferdinand III., aby v trvalej službe zostalo spolu 19 plukov, ktoré sa stali základom pravidelnej armády habsburskej monarchie. V roku 1673 mala už 13 plukov pechoty, 12 plukov kyrysníkov a 2 pluky dragúnov v celkovom počte 45 460 mužov a na začiatku 18. storočia stúpol ich počet na viac než 96 000 mužov. Ani jeden z týchto prvých stálych plu-kov však nebol uhorský a uhorskí vojaci v nich slúžili len v malej miere. V druhej polovici 17. storočia síce vzniklo niekoľko plukov na území Uhorska, avšak trvalou súčasťou pravidelnej armády sa nestali a boli po čase rozpustené.17 V čase protihabsburských povstaní vyhlasovali insurekciu obidve bojujúce strany. Odhaduje sa, že v prvej polovici 17. storočia sa na oboch stranách zúčastnilo 6 – 10 tisíc príslušníkov banderiálnych vojsk. Maximálna sila insurekčného vojska spolu s neveľkými 50 – 100 člennými oddielmi uhorských veľmožov a prelátov sa na prelome 17. – 18. storočia odhadovala na 30 000 mužov. Insurgenti bojovali ako v cisárskej, tak v povstaleckej armáde aj v poslednom stavovskom povstaní. V apríli 1705 sa na Rákociho vý-zvu dostavilo do povstaleckej armády z 13 hornouhorských stolíc 1695 jazdcov a 1497 pešiakov z celkového počtu 4536 šľachtických rodín. Nedostavilo sa 1344 insurgentov.18 (obr. 4)

Po potlačení protihabsburského povstania Františka II. Rákociho v roku 1711 bolo aj Uhor-sko nútené sa vo väčšej miere podieľať na doplňovaní a vydržiavaní stálej armády. Avšak uhorská

12 SEGEŠ, Vladimír. Organizácia, výzbroj a taktika vojska kráľa Mateja Korvína, s. 58, 68. Kvôli nedostatočne vyplácanému žoldu rabujúce žoldnierske vojsko porazil príznačne v bitke pri Sáve v roku 1492 dolnouhor-ský kapitán Pavol Kiniži na čele panských bandérií a insurekčného portálneho vojska.

13 Dekrét z januára roku 1458. SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva za kráľa Mateja Korvína, s. 8.

14 Portálne vojsko (militia portalis) sa skladalo z poddaných veľkých pozemkových vlastníkov v príslušnej stolici. Magyarország hadtörtének I., ref. 4, s. 81. Podrobnejšie k problematike pozri BOROSY, András. A telekkatonaság és parasztság szerepe a feudális magyar hadszervezetben, 131 s.

15 Medzi najvýznamnejších magnátov, ktorí v 16. storočí najímali vojakov za peniaze kráľovskej pokladnice, patrili Gašpar Šerédi, Ľudovít Pekri, Gabriel Peréni, Ján a Melichar Balaša, Juraj Bubek a neskôr Mikuláš Pálfi a Juraj Turzo. Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 36, 38.

16 Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 16, 17.17 Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 38.18 SEGEŠ, ref. 7, s. 14.

54

Maroš Mačuha

šľachta si udržala stavovskú feudálnu ústavu, a tým aj vojenské zriadenie uhorského štátu. V dô-sledku toho tu aj po Satmárskom mieri existovali vedľa seba dve formy vojenských jednotiek, vojenská hotovosť uhorského štátu a stále pluky habsburskej armády.19 O vybudovanie stálej armády sa významne zaslúžila Mária Terézia, avšak v Uhorsku tento systém pre veľký odpor sta-vov nepresadila. Najvýznamnejšími vojnovými udalosťami, ktoré sa odohrali aj v bezprostrednej blízkosti Slovenska, boli vojna o habsburské dedičstvo (1740 – 1748) a sedemročná vojna (1756 – 1763). V boji o uznanie nástupníckeho práva novej panovníčky Márie Terézie jej uhorský snem v roku 1741 odhlasoval všestrannú pomoc ako protihodnotu za potvrdenie privilégií sta-vov. Vojenská pomoc z Uhorska pomohla kráľovnej, ktorej nástupníctvo viaceré štáty neuznali, zachrániť rútiaci sa trón. Bola vyhlásená generálna insurekcia a podľa starých tradícií sa mala zbrane chopiť každá zdravá osoba šľachtického stavu. Z Uhorska dostala Mária Terézia postupne na pomoc až 40.000 mužov šľachtickej insurekcie, portálneho vojska a naverbovaného pešieho vojska.20 Pokiaľ sa oddiely insurgentov zdržovali na území Uhorska, mali dostávať stravu z cisár-skych skladov, ale mali za ňu sami platiť, v cudzine ich však bola povinná živiť kráľovná. Vďa-ka uhorskej pomoci sa viedenskému dvoru podarilo dosiahnuť zvrat v ďalšom priebehu vojny. Habsburské vojská potom postupne vyhnali z Čiech Bavorov aj Francúzov, zmocnili sa Bavorska, zaznamenali veľké víťazstvá v Taliansku a prenikli až do Francúzska. V priebehu bojov sa po-stupne zlepšovala kvalita insurgentov a sťažnosti na ich nedisciplinované chovanie boli stále me-nej časté. V roku 1744 sa do vojny s Prusmi zapojilo dokonca ešte viac insurekčných jednotiek, aj keď prísne disciplinovanému pruskému vojsku už nedokázali účinne vzdorovať. Ako velitelia husárskych jednotiek v službách Márie Terézie vynikli traja dôstojníci, Karol Baťáň, František Nádašdy a Andrej Hadik, ktorí boli postupne povýšení do hodnosti poľných maršalov. Andrej Hadik, husársky vojenský veliteľ, bol príslušník zemianskej rodiny, ktorá pochádzala z Turca. Svoju kariéru začal vo vojne o poľské dedičstvo a v protitureckých vojnách v rokoch 1736 – 1739. Vrcholom jeho kariéry bol podiel na dobytí Berlína v roku 1757. V roku 1774 bol povýšený na maršala, ako jediný Uhor bol dlhšiu dobu prezidentom Dvorskej vojnovej rady.21 (obr. 5)

V štruktúre uhorského vojska prevažovalo ľahké jazdectvo, ktoré malo v pomere k pechote väčšie zastúpenie ako napríklad v cisárskej žoldnierskej armáde. Ľahké jazdecké oddiely mali v Uhorsku starú tradíciu aj z toho dôvodu, že každý šľachtic chcel podľa možnosti bojovať na koni. Ich prednosťou bola schopnosť manévrovania a rýchleho prenikania do zázemia nepriateľa, ako aj možnosť rýchleho ústupu.22 Prednosti uhorského ľahkého jazdectva začali využívať čosko-ro aj v cisárskej armáde. Najtypickejšími jazdeckými vojenskými útvarmi regrutovanými z Uhor-ska boli husári.23 (obr. 6, 7) Už v tridsaťročnej vojne bojovalo niekoľko husárskych oddielov. Ich prvé pluky sa sformovali ale až na konci 17. storočia. Veľké úspechy proti Turkom dosiahli pod vedením Jána Pálfiho v bitkách pri Petrovaradíne a pri Belehrade v roku 1717. Uhorské vojsko

19 Oproti tomu v českom kráľovstve, kde sa porážkou na Bielej hore v roku 1620 vojenské zriadenie zemí českej koruny zrútilo, prestalo stavovské vojsko existovať. Čechy boli plne zapojené do budovania stálej armády habsburskej monarchie, úplne podriadenej panovníkovi. Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 10. Zákonné nariadenia o vojenstve z tejto doby pozri v práci ZACHAR, József. A Magyarországi hadügy jogi keretei 1648 – 1848, s. 1 – 32.

20 SEGEŠ, ref. 4, s. 51. O insurekcii z roku 1741 pozri prácu ÉBLE, Gábor. Az 1741 évi insurrectio szervezése, s. 165 – 198.

21 SKALA, Harald. Slávne časy cisárskej jazdy v 17. a 19. storočí, s. 241.22 Úlohu koňov vo vojenskej tradícii Uhorského kráľovstva spomína v liste aj Matej Korvín … Vďaka doma

vycvičeným koňom sme zvíťazili … a podmanili si všetky susedné národy… SEGEŠ, ref. 12, s. 64.23 Z bohatej literatúry o tomto type vojska pozri napr. TÓTH, Z. A huszárok eredetéről, s. 657; BARCZY, Z.,

SOMOGYI, Gy. Magyar huszárok; BARCZY, Z., SOMOGYI, Gy. A magyar huszár. O uhorských jazdec-kých oddieloch v cisárskej armáde pozri SKALA, ref. 21.

55


pod vedením domácich veliteľov z radov uhorskej šľachty podliehalo dvorskej vojenskej rade vo Viedni. Dôstojnícky zbor pozostával takmer výlučne zo šľachticov a až počas povstania Františka II. Rákociho sa do jeho radov dostali aj vojaci plebejského pôvodu. U bohatej aristokracie bola vojenská príprava súčasťou ich domácej výchovy. Nižšia šľachta nachádzala možnosť uplatnenia vo vojenskej službe v pohraničných posádkach a z ich radov sa regrutovali aj nižšie dôstojnícke kádre. Celkovo však insurekčné vojsko nebolo dostatočne vycvičené a disciplinované, insurgenti často svojvoľne opúšťali vojenské tábory, alebo odmietali bojovať pod cudzími veliteľmi. Uhorské vojsko bolo aj málo spoľahlivé a v čase porážky alebo stavovského povstania sa buď rozutekalo domov, alebo sa pridalo na stranu nepriateľa. Nezodpovedné velenie a bojová neschopnosť uhor-ských stoličných vojsk zapríčinili aj viaceré ľahké víťazstvá tureckých vojsk.24

Insurekcie v Turčianskej stolici

Vojenské písomnosti samotného archívu Turčianskej stolice sú, napr. v porovnaní so sused-nou Liptovskou stolicou, pozoruhodne zachované už od polovice 16. a častejšie 17. storočia. Kombináciou archívnych prameňov z rôznych zdrojov si môžeme urobiť pomerne detailný obraz o insurekciách v regióne Turca v novoveku. Ten nám v tomto prípade môže slúžiť ako modelový príklad fungovania branného systému na úrovni stolice. Napriek tomu, že Turčian-ska stolica patrila k najmenším z uhorských stolíc a nemohla do boja postaviť veľké vojenské jednotky, bola od počiatku novoveku predmetom záujmu habsburských panovníkov. Ferdinand I. sa už v roku 1529 obrátil listom na stolicu, resp. jej hlavného predstaviteľa, župana Františka I. Révaia so žiadosťou o vyslanie vojska. Vyzýva turčiansku šľachtu (egregii et nobiles fideles nobis dilecti) na boj proti Turkom, ktorí vyslali do Uhorska veľké pozemné vojsko, ako aj loďstvo. V mene obrany katolíckej viery a krajiny ich vyzýva, aby sa dostavili aj s každým desiatym svo-jím poddaným na sviatok svätého Egídia do vojenského tábora k pevnosti Tata.25

Prvý dokument k šľachtickej insurekcii z prostredia Turčianskej stolice pochádza už z ro-ku 1550. Obsahuje súpis prevažne jazdeckých insurgentov z Turca, ktorí sa mali zhromaždiť v Slovenskom Pravne na odchod do vojny pod vedením uhorského miestodržiteľa a hlavného kapitána.26 Súpis je vedený podľa stoličných okrskov (processus) a týka sa hlavne kuriálnych dedín ako Záturčie, Turčianske Jaseno, Záborie, Kevice a podobne. Z jednotlivých kuriálnych dedín narukovali priemerne dvaja až štyria jazdci. Z väčších kuriálnych dedín, ako boli napr. Dražkovce pochádzalo až šesť insurgentov z jednotlivých línií rodu tamojších zemanov (Draž-kovský, Krasnec, Milko, Ceper, Ivanka), naopak z malého Lipovca to bol len jeden jazdec (Ján Dolinský). Lepšie situovaní zemania (bene possesionati) nastupovali do vojny spolu so svojím jedným či viacerými poddanými – familiármi, ako napríklad Gašpar Benický z Beníc alebo

24 Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 116, 117, 119, 127, 253 – 256. 25 … armis equis aliisque rebus bellicis … et cum decima parte colonorum vestrorum … in campo castri

nostri Tata convenire debeatis … Linec, 1529. V tomto roku Turci prvý krát neúspešne obliehali Vie-deň. Slovenský národný archív, Spoločný archív rodu Révai (ďalej iba AR), korešpondencia Františka I. Révaia, škatuľa 71, č. 4. Formulácia „s každým desiatym poddaným“ odzrkadľuje nariadenie z roku 1463, keď bola v čase generálnej mobilizácie proti Turkom vyhlásená povinnosť šľachticov jedného lánu narukovať osobne a ak mal šľachtic poddaných, od každých desiatich postaviť jazdca. Z najchudobnej-ších zemanov, ktorí žili viacerí na jednej usadlosti, mal povinnosť narukovať len jeden z nich. SEGEŠ, ref. 13, s. 13, 14.

26 Expeditio ad bellum ex generosum dominorum locumtenenti et capitanei generalis regni Hungariae transcripta in Thothprona … 1550. Štátny archív Bytča (ďalej iba ŠA Bytča), Turčianska župa I. (ďalej iba TŽ), vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 965, 1 – 2. Palatínskym miestodržiteľom Uhorska bol v tomto období turčiansky župan František I. Révai (†1553) a krajinským kapitánom Gašpar Šerédi (†1563).

56

Maroš Mačuha

Uriel Dávid zo Svätého Petra s jedným a František Justh s troma jazdcami.27 Veľkí pozemkoví vlastníci odvádzali počet jazdcov podľa počtu poddaných. Vavrinec Ňári mal vystrojiť až 12 jazdcov a správca kláštorského majetku Mutnoki mal postaviť 12 pešiakov, podľa zachovaných mien išlo o sedliakov.28 Významní cirkevní hodnostári boli povinní stavať vojsko nielen z vlast-ných poddanských usadlostí, ale aj z príjmov z desiatkov. Od stredoveku bolo bežné, že vysokí cirkevní hodnostári sa osobne zúčastňovali na bojoch na čele svojich bandérií.29 Vzhľadom na pomerne malý počet odvedeného vojska, 56 jazdcov a 12 pešiakov, išlo v tomto prípade buď o partikulárnu insurekciu, alebo sa prameň nedochoval v úplnosti.

Iné nedatované torzo evidencie počtu koní, vozov a potravín odoslaných pre potreby vojska pochádza približne z rovnakého obdobia.30 Naturálne dávky vtedy odovzdávali nielen kuriálne dediny, ale aj portálne poddanské dediny. Napríklad Mošovce ako najväčšie sídlo v Turci odo-vzdali až 29 koní, 29 lukien ovsa, 29 sliepok, 1 vola, 3 vozy sena a slamy, chleba v hodnote 2 zlatých a 3 achtele piva. Na porovnanie kuriálne dediny Vrútky a Tomčany (ktoré boli v rámci súpisu uvedené spolu s ostatnými ako Bona nobilium) odovzdali spolu 3 kone, 1 barana, 3 lukná ovsa, 6 sliepok, chlieb v hodnote 50 denárov, 1 achtel piva a voz sena a slamy. Celkovo odovzdala Turčian-ska stolica do kráľovského vojska pomerne vysoký počet koní – 246, rovnaký počet lukien ovsa ako krmovinu, ďalej chlieb v hodnote 35 zlatých, 40 achtelov piva, 400 sliepok, 7 volov, 40 baranov a 36 vozov sena a slamy. Z druhej polovice 16. storočia máme v kongregačných spisoch doložené konanie viacerých insurekcií, aj keď sa priame súpisy insurgentov nezachovali. Z roku 1556 po-chádza nariadenie uhorskej kráľovskej komory Turčianskej stolici o vyslaní vojakov do boja proti Turkom.31 Pravdepodobne na tomto základe bola vykonaná insurekcia v roku 1557.32 V roku 1558 opäť žiadal stolicu o vojsko sám panovník. Aj v roku 1562 panovník opakovane žiadal, aby stolica poslala jazdecký oddiel na posilnenie armády vrchného kapitána Zadunajska.33 Maximilián II. zasa v roku 1566 podobne povolal turčianskych šľachticov na vojenskú výpravu do tábora k mestu Ráb. Ich jazdci a pešiaci sa mali stretnúť pri Nitre, kde mali pokračovať pod vedením kapitána Štefana Deršfiho.34 V rokoch 1574 a 1596 je v stolici opäť doložené vyhlásenie insurekcie.35

Samotné insurekčné súpisy sa v stoličnom, ale aj rodových archívoch pravidelnejšie zacho-vali až od 17. storočia. Z roku 1611 pochádza pomerne stručný súpis insurekčných jazdcov Turčianskej stolice, ktorí sa mali zúčastniť boja vo vojsku palatína. Za Révaiovcov bol uvedený František III. Révai, ktorý pravdepodobne viedol vojsko, ale počet jeho jazdcov nie je presne stanovený (cum suis equitibus).36 Magnátska rodina Ňáriovcov zo Sučian postavila 5 jazdcov, rovnaký počet spolu postavila druhá, zemianska línia Révaiovcov, menovite Martin (3) a Gaš-par (2) Révai. Po troch jazdcoch postavilo Turčianske jezuitské prepoštstvo, kremnické mestské

27 Casparus Beniczky per se et colonus equites II. V roku 1463 bolo prvý krát dovolené zaradenie týchto sedliakov so šľachticmi do spoločného oddielu, takže nemuseli bojovať v radoch tzv. portálneho vojska príslušnej stolice. SEGEŠ, ref. 13, s. 14.

28 Meno najmocnejšieho turčianskeho magnátskeho rodu Révaiovcov je v písomnosti len spomenuté avšak bez udania počtu jazdcov.

29 Bohaté cirkevné inštitúcie mali na svojich majetkoch usadené skupiny ľudí (predialisti), ktorých úlohou bolo v prípade potreby vykonávať vojenskú službu. KLEIN, RUTTKAY, MARSINA, ref. 4, s. 134.

30 ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 965.31 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 1, č. 198. 32 ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 966, 1 – 4.33 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 1, č. 199, č. 202. 34 … iuxta articulos ad nostram personam in bellum venire tenerimi …Viedeň, 5. júl 1566. AR, korešpon-

dencia Františka I. Révaia, škatuľa 71, Correspondentiae et rescripta regia, č. 345.35 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 1, č. 212, škatuľa 2, č. 227. 36 V tomto období bol hlavným županom Turca jeho brat Peter I. Révai, ktorý sa pravdepodobne pre za-

neprázdnenosť ťaženia nemohol zúčastniť. Táto skutočnosť je dokladom toho, že aj keď najčastejšie bol

57


panstvo a spomedzi stredne situovanej šľachty Mikuláš Just a Martin (2) a Imrich (1) Benickí. Po dvoch jazdcoch postavili Peter a Juraj Husárovci, ako aj rodina Dávidovcov z Turčianskeho Petra. Najviac šľachticov však nastúpilo do boja s jedným koňom. Boli to menovite Martin Ra-kovský, Michal Platy, Michal Trnovský, Juraj Jesenský, pán Rappach, a rodiny Ujfaluši, Amade, Záturecký a Erdek (Erdegh). Jednotlivé kuriálne dediny (possesionum nobilium) postavili nie-kedy aj po dve jedného jazdca v nasledovnom poradí: Vrútky a Lipovec, Tomčany a Košúty, Záborie, Malé Jaseno, Veľké Jaseno, Dulice a Folkušová, Rakša a Benice, Trnovo. Celkový počet jazdcov bol 43, teda bez jazdcov Révaiovcov, ktorých bolo iste najviac, minimálne 5. Väčšina z nich teda patrila k strednej a nižšej šľachte. Tento súpis tiež neobsahoval pechotu, ktorá mohla aj v prípade šľachtického insurekčného vojska tvoriť číselnú prevahu.

Oveľa podrobnejší je insurekčný súpis z roku 1630.37 (obr. 8) Na čele insurekčného vojska stál osobne hlavný župan František V. Révai spolu so svojím bandériom (certis suis equitibus) bez udania konkrétneho počtu jazdcov. Okrem neho sa zo sklabinskej vetvy Révaiovcov osobne zúčastnil ťaženia aj Pavol Révai so svojím samostatným bandériom. Za kapitána insurekčného vojska bol zvolený František Just z Necpál.38 Za Turčianske prepoštstvo mal pod vlajku stolice postaviť štyroch jazdcov uhorský kardinál, ktorý ho spravoval.39 Za druhý turčiansky magnát-sky rod Ňáriovcov nastúpili osobne Štefan a Mikuláš a spolu s nimi ešte dvaja ďalší najatí jazdci plebejského pôvodu. Kremnický mestský majetok zastupovali dvaja jazdci. Za majetok rodov Tekeli a Amade zo Slovenského Pravna nastúpili traja jazdci. Osobne, každý spolu s jedným familiárom sa zúčastnili Ladislav a Gašpar Révai z trebostovskej línie Révaiovcov. Okrem toho nastúpili k vojsku dvaja členovia rodu Just a dvaja Platyovci. Po dvoch jazdcoch mali dať aj členovia rodov Husár zo Sučian, ale Petra Husára zastúpil Juraj Litavai (Lythaway). Spomedzi rozvetveného rodu Benických nastúpili traja jazdci osobne a štvrtého, Mikuláša Benického, za-stúpil Ján Zelený. Spomedzi Dávidovcov z Turčianskeho Petra sa dvaja nechali zastúpiť a len Ladislav Dávid nastúpil osobne. Okrem toho nastúpili osobne Rakovský a Juraj Kereškéni. Tur-čianske stoličné jazdecké vojsko bojovalo pod vlastnou stoličnou zástavou a jeho zástavníkom (vexillifer) bol Matúš Ivanka. Týchto šľachticov, ktorí bez výnimky bojovali ako jazdci, môžeme počítať do skupiny possesionati nobiles, teda takých, ktorí mali poddaných. Aj medzi kurialis-tami (unius curiae nobiles) však bojovala menšia časť ako jazdci. Boli medzi nimi príslušníci rodov Záturecký, Rutkai, Krasnec, Draškóci, Jesenský, Tomka, Orság, Zorkovský, Čepčanský, Kevický, Jezernický, Lehocký, Rakšáni, Feja, Erdek (Eordegh), Zeman a iní. Spolu ich bolo 31. Medzi kuriálnymi zemanmi však kvôli majetkovým pomerom prevládali pešiaci. Regrutovali sa jednak spomedzi niektorých rovnakých zemianskych rodov ako v prípade jazdcov – kurialistov (Tomka, Lehocký, Záturecký), čo dokladá nerovnaké majetkové postavenie medzi jednotlivý-mi členmi rodu, ale hlavne spomedzi ich početných rodových odnoží, ako boli v prípade Rut-kaiovcov rody Miklian, Davko, Čech, v prípade Jesenskovcov z Malého Jasena rody Šimkovič, Pavlovič, Jámbor, v prípade Záborských rody Zrubka, Chovan, alebo v prípade Dražkovských zemanov rody Čapiar, Milko, Ilgo, Bohunka, Ivanka. Boli medzi nimi aj ďalšie rody drobných

veliteľom insurekčného vojska hlavný župan, nemuselo to tak byť vždy. Nomina et numerus Comitatus Thurocziensis vigesima die septembris anno domini 1611. Penes dominum palatinum expeditorum. AR, škatuľa 62, Doplnky č. 10, Verejná administratíva – Turiec (1533 – 1728).

37 Personalis expeditio dominorum magnatum et nobilium comitatus Thurocz ad mandatum Illustrissimi Domini Comitis Palatini, per suam celsitudinem … constitutionem regni publicas. Anno domini 1630 facta. Magyar Országos Leveltár (ďalej len MOL), Révay csalaád P 585, 73 csomó, s. 209 – 213.

38 Už podľa zákonného článku 8 z roku 1463 sa stanovovalo, že za postavenie a vystrojenie stoličného vojska zodpovedajú župani a podžupani, pričom šľachtici stolice zvolia predstavitelia do čela vojska. SEGEŠ, ref. 13, s. 13.

39 Túto povinnosť si však nesplnil … sed nihil dat.

58

Maroš Mačuha

zemanov, ako Košút, Ďurdík, Čemanka, Záborský, Tomčáni, Hroznovský, Bada, Vachot, Kon-ček, Búľovský, Sluch a i. Peší zemania, ktorých bolo spolu 90, mali tiež svojho samostatného voj-vodcu, ktorým bol Jakub Búľovský (dux peditum nobilium). Ich zástavníkom bol zasa František Búľovský. Celkový počet jazdy bol viac ako 64 koní, pričom nevieme presný počet jazdcov ban-dérií dvoch najbohatších magnátov v stolici Révaiovcov. Podľa odhadu môžeme predpokladať, že nebol vyšší ako 5 jazdcov u každého z nich.

Tento počet uvádza napr. súpis generálnej insurekcie z roku 1641.40 Vdova Pavla Révaia Alžbeta Teuffelová sa v tomto období starala o sklabinské a blatnické majetky po svojom man-želovi Pavlovi Révaiovi, ktorý zahynul v roku 1632 vo vojne v Lotrinsku. Sama mala vystrojiť päť dobre vyzbrojených jazdcov (equites bene armatos). Novinkou v tomto súpise je skutočnosť, že ak sa niektorý z majetnejších šľachticov nemohol osobne dostaviť k vojsku, platil za seba ná-hradu vo výške 1 až 4 zlaté mesačne. Vykúpenie šľachty spod vojenskej povinnosti zdôrazňuje už snemové nariadenie z roku 1602, ktoré prízvukuje, že za tieto peniaze sa majú najať profesi-onálni žoldnieri.41 V tomto súpise máme rozpísaných jednotlivých kurialistov podľa obcí a nie podľa rodov. Môžeme si preto urobiť lepší obraz o ľudnatosti jednotlivých kuriálnych obcí. Vo Vrútkach boli napríklad 4 kúrie, ktoré mali spolu postaviť 12 pešiakov. Na jednu plnohodnotnú kúriu preto vychádzal stanovený počet troch pešiakov. Podobne tomu bolo v Záturčí, kde kúria „Štefanovič“ postavila troch pešiakov. V Dražkovciach boli tiež 4 kúrie, z ktorých okrem Ivan-kovskej, ktorá mala postaviť dvoch, odvádzali troch pešiakov. Viaceré kuriálne alebo čiastočne kuriálne dediny sa skladali len z jednej kúrie (Tomčany, Valentová, Lehôtka, Horný Kalník, Bystrička). Niektoré kuriálne obce dokonca netvorili spolu ani jednu šľachtickú kúriu, ako napr. v Rakove alebo Malých Socovciach (curia media), ktoré odviedli jedného, respektíve dvoch pe-šiakov. V tomto dokumente sú samostatne spomenutí aj sedemnásti stoliční armalisti, ktorí za seba platili finančnú protihodnotu v rozsahu 1 až 3, v jednom prípade až 6 zlatých.

Stoličné vojsko sa pred začiatkom bojových akcií prezentovalo pred obyvateľmi stolice na podujatí zvanom lustra. Táto prehliadka (zvaná aj muštra) mala preveriť bojaschopnosť neho-mogénnych insurekčných jednotiek, zabezpečiť kompletnosť výzbroje a výstroje.42 Prvý raz sa s týmto termínom v Turci stretávame v roku 1643, keď sa konala lustra v centre stolice, v Marti-ne.43 V tomto roku sa insurekcie zúčastnil hlavný župan František V. Révai pod svojou osobnou zástavou (cum proprio vexilio). Okrem neho osobne nastúpil aj jeho syn Štefan a Ladislav III. Révai, pôvodne z trebostovskej zemianskej vetvy Révaiovcov, ktorý získal pred niekoľkými rok-mi barónsky titul. Ani pri jednom z nich nie je opäť uvedený počet členov ich bandéria. Vdova Pavla Révaia okrem toho postavila opäť piatich jazdcov.44 Z predstaviteľov magnátskeho stavu nastúpil osobne Mikuláš Ňári. Jezuitské Znievske prepoštstvo bolo limitované na 6 jazdcov, ale títo sa opäť ako v minulosti na lustru nedostavili. Kremnickí mešťania postavili troch jazdcov. Z príslušníkov strednej šľachty nastúpili traja Justovci, z ktorých František Just bol menovaný kapitánom, ďalej štyria trebostovskí Révaiovci, štyria Husárovci zo Sučian, dvaja Benickovci a dvaja Platyovci. Spomedzi kuriálnych zemanov (unus curiae nobiles et partiales) sa regruto-

40 Generalis insurectionis series anni … 1641 … AR, škatuľa 62, Doplnky č. 10, Verejná administratíva – Tu-riec (1533 – 1728), s. 23.

41 DANGL, Vojtech – KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. II., s. 112.42 DANGL, KOPČAN, ref. 41, s. 47.43 Regestum Dominorum Baronum, Magnatum et Nobilium Comitatus istius Thurociensis, personaliter

ea Comitatu ad mandatum Suae Sacratissimae Caesarae Regiaeque Maiestatis proprium in Castra profis-cendorum, et in Generalis Lustra die 26 augusti hic in oppido Szenth Marthon celebrata … Anno 1643. MOL, Révay csalaád P 585, 73 csomó, s. 204 – 207.

44 Poznáme aj ich mená, dvaja z nich patrili k turčianskym zemanom (Erdek, Čepčanský), ostatní (Šproch, Varga a Géci) patrili pravdepodobne k plebejským familiárom.

59


valo až 132 jazdcov a peších vojakov spolu. Sú uvádzaní po mene podľa jednotlivých dedín, ale bez rozlíšenia zaradenia k pechote či jazde. Najväčšie počty odviedli kuriálne dediny, ako Dol-né Jaseno a Veľký Čepčín po 11, Folkušová 10 alebo Horné Jaseno a Dražkovce po 8 vojakov. Z niektorých malých kuriálnych dedín, ako napr. Vachotovice, Dolina alebo Blážovce to bol iba jeden vojak. Vodcom pešiakov (dux peditum) bol Mikuláš Košút. Tento zoznam však neobsa-huje všetkých, ktorí boli podľa svojho majetku v Turci povinní narukovať v rámci insurekcie. Druhý zoznam uvádza príslušníkov šľachtického stavu, ktorí sa z tejto povinnosti z rôznych dô-vodov vykúpili. Boli medzi nimi jednak magnáti, jednak strední, ale aj nižší šľachtici. Mesačne platenou peňažnou sumou sa vykupovali aj vdovy, ako napríklad vdova Štefana Ňáriho, ktorá za svoj kuriálny majetok v Sučanoch zaplatila 8 zlatých. Podobne platili v peniazoch aj magnáti, ktorí vlastnili v Turci majetok, ale zdržiavali sa mimo územia stolice, ako napr. František Ve-šeléni, Mikuláš Ostrožič, Štefan Tököli alebo vdova Štefan Čákiho, z ktorých každý zaplatil po dva zlaté zo svojho majetku v Slovenskom Pravne. Peňažnou sumou 6 zlatých sa vykúpili aj Ra-kovskovci z Kaľamenovej alebo Gašpar a Žigmund Révaiovci. To, že v rámci lustry neboli spo-menuté viaceré kuriálne obce, má tiež pôvod vo vykupovaní sa z vojenskej povinnosti. Takto sa vykúpili sumou 4 zlaté v Zorkovciach, sumou 3 zlaté v Abramovej či sumou 2 zlaté v Paraštinej, Diakovej a Markoviciach. Celková suma tých, ktorí sa vyplatili z vojenskej povinnosti, bola 205 zlatých, ktoré mali platiť mesačne. Je otázne, čo oprávňovalo jednotlivcov alebo spolumajiteľov celých kuriálnych podielov v obciach vykúpiť sa z vojenskej povinnosti (ako napr. rod Krasne-covcov v Dražkovciach, ktorí sa všetci vykúpili za hodnotu 8 zlatých). Niekedy je uvedený ako dôvod vykúpenia konkrétneho majiteľa kuriálnej pôdy jeho zlý zdravotný stav (senex, aegrotus, inhabilis). Neplatili však všetci, v prípade výkonu dôležitej úradnej funkcie, ako bol napr. sto-ličný súdny prísažný, bol tento oslobodený bez náhrady (exemptus). Podobne sa pristupovalo k pohorelcom, ktorí boli pietate christiana od platby oslobodení.45

Časté zovšeobecňujúce tvrdenia, že šľachta z titulu svojho postavenia neplatila vôbec žiad-ne dane, treba do určitej miery poopraviť. Predovšetkým čo sa týka mimoriadnych, vojenských daní (subsidium)46 boli hlavne zemania jedného lánu – kurialisti, keďže nemali poddaných, zdaňovaní aj osobne. Preto sa volali aj nobiles taxati.47 Ale neboli to len oni. Dokument z roku 1671 nám približuje princíp zdaňovania šľachty kvôli vojenskej dani (taxa seu contributio), ktorá bola určená na vydržiavanie nemeckých cisárskych vojakov.48 V kuriálnej obci Folkušo-vá platili nasledovným spôsobom. Za 12 sluhov zaplatili 1 zlatý a 20 denárov, za 8 slúžok 40 denárov, za 1 hudobníka (a fidicine) 10 denárov, za 3 pastierov dobytka 15 denárov, za výkon remesiel 40 denárov a za 5 podželiarov spolu 12,5 denára. V obci sa nachádzali 4 samostatné šľachtické kúrie. Kúria Tomkovcov, na ktorej pozemkoch sa urodilo 59 gbelov obilia, zaplatila zaňho 7 zlatých a 8 denárov a za 15 vozov sena 75 denárov. Kúria rodiny Ďurdíkovcov zapla-tila od 36 gbelov obilia 4 zlaté a 36 denárov a 60 denárov za seno. Tretia kúria rodiny Lačných zaplatila za 35 gbelov obilia 4 zlaté a 29 denárov a za 9 vozov sena 45 denárov. Posledná, štvrtá kúria Benických zaplatila za 30 gbelov obilia 3 zlaté a 60 denárov a za 12 vozov sena 60 dená-rov. Spolu zaplatili Folkušovčania 24 zlatých a 11 denárov. Podobne však platili aj na majet-koch strednej šľachty. V Necpaloch napríklad platili od „dolnej“ kúrie Jána Justa a jeho bratov,

45 Limitatio facta tempore Lustrae die 26. augusti in oppido Zenth Marthon, pro capitaneo et aliis officialib-bus pro personali insurrectione ordinatis. MOL, Révay család P 585, 73 csomó, s. 208 – 209.

46 Subsidium bola daň vyberaná na protiturecké vojny a prvý krát sa spomína v prvej štvrtine 15. storočia. SEGEŠ, ref. 13, s. 6.

47 LUBY, ref. 2, s. 192. 48 Anno 1671 … Taxam seu contributionem pro milite germano suae maiestatis … ŠA Nitra, fond Medňan-

ský Beckov, škatuľa 52, fasc. 2.

60

Maroš Mačuha

ako aj od druhej „hornej“ kúrie za rovnaké položky ako v prípade kuriálnej obce a okrem toho aj za úrodu na zemepanských majeroch v Kostolišti a Blatnici. Vieme si predstaviť, že aj takéto zdaňovanie prispievalo k odporu uhorskej šľachty voči habsburskému dvoru, hlavne ak finančne šľachtu vyčerpávalo, a navyše ak sa žoldnierske jednotky na uhorskom území dopúš-ťali násilností. Zo stoličných peňazí sa v 16. a 17. storočí financovala aj oprava protitureckých pevností v Tekovskej stolici, konkrétne Levíc. V roku 1559 prijal levický kapitán Bartolomej Horvát 100 zlatých na opevnenie pevnosti a v roku 1656 dostal príspevok na opevňovacie prá-ce Ján Láslófi.49

Aj keď počty odvedencov v jednotlivých kuriálnych dedinách sú v súpisoch 17. storočia po-merne malé, skutočný stav obyvateľov týchto obcí bol oveľa početnejší. Napríklad v roku 1682 evidoval v Dražkovciach podrobný insurekčný súpis spolu až 57 (prevažne) zemanov, pričom viacerí boli uvedení ešte so synom, prípadne sluhom (cum famulo). Bolo medzi nimi aj viacero vdov, ktoré ak hospodárili na majetku, museli tiež prispievať dávkami na vydržiavanie vojska. Súčasťou súpisu však boli v menšom počte aj kvartalisti, želiari či podželiari. Na vydržiavaní predpísaného počtu zemianskych odvedencov teda participovala celá komunita kuriálnej de-diny.50 V prípade, že zemania – kurialisti neboli schopní vojenskej služby, mohli namiesto seba odovzdať aj určité množstvo obilia.51

Stoličné insurekčné vojsko malo nárok aj na vojenského duchovného. V roku 1664 vyzval hlavný župan turčianske evanjelické bratstvo, aby vyvolili spomedzi seba osobu za vojenské-ho kňaza. Zvolený bol Juraj Žáry, kňaz farnosti Svätej Mary, ktorému bol odhlasovaný plat 12 zlatých. V roku 1683, keď vystrojila Turčianska stolica vojsko na pomoc Turkami obliehanej Viedni, zúčastnil sa na výprave ako vojenský kňaz Tomáš Finalis, farár kostola Svätej Heleny v Dražkovciach v Turci. Ostatní farári v Turci sa mu mali skladať po 1 zlatom mesačne na plat.52

V priebehu nepokojného 17. storočia, plného nielen bojov s Turkami, ale aj stavovských povstaní šľachty proti politike Habsburgovcov, bolo konanie insurekcí časté. V kongregač-ných spisoch máme doložené napr. oznámenia Juraja Rákociho a Šimona Balašu o vyhlásení insurekcie v roku 1644, oznámenie o vyhlásení insurekcie od Gašpara Ilešháziho v roku 1645, vyhlásenie insurekcie a nariadenie o vyslaní vojakov vojenským veliteľom Pavlovi Némethy-mu a Krištofovi Brandovi v roku 1664. Z roku 1665 pochádza pozoruhodný zákaz spolčovania sa vojakov s Turkami.53 Vyhlásenie insurekcie v súvislosti s Vešeléniho sprisahaním prebehlo v Turci v roku 1672.54 Turčianska stoličná šľachta však väčšinou s ideálmi stavovských povstaní sympatizovala. V roku 1678 sa napr. celá stolica pridala k Tököliho povstaniu.55 Ďalšie insurek-cie boli vyhlásené aj v rokoch 1682 a 1684.56

49 ŠA Bytča, TŽ I., daňové písomnosti, účty domácej pokladnice, škatuľa 589, č. 1119 – 1120. V priebehu 17. storočia dostala Tekovská stolica peniaze na obranu často (napr. 1657, 1658, 1659, 1660 atď.).

50 Regesta insurectionalia equitum et peditum nec non portalium locorum in annis 1682, 83 et 84… ŠA Bytča, TŽ I, vojenské písomnosti, škatuľa 558, č.

51 Napríklad v roku 1704. ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 973, 1 – 15.52 ŠKROVINA, Otto. Z histórie turčianskeho evanj. seniorátu a jeho sborov, s. 18, 23.53 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 5, č. 241, č. 242, č. 259, č. 260. 54 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 6, č. 267. 55 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 9, č. 273. 56 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 10, č. 277, 279.

61


Vyhlásenie insurekcie v súvislosti s povstaním Františka II. Rákociho prebehlo v Turci v ro-ku 1703.57 Z tohto roku sa zachovala lustra pre potreby povstaleckého vojska, ktorá sa konala počas generálnej stoličnej kongregácie v Necpaloch.58 Podľa nej vidíme, že velenie stoličných jednotiek už bolo diferencovanejšie. Kapitánom bol podžupan Jozef Husár, ktorý nastúpil s ďal-šími dvoma jazdcami, podobne ako podkapitán (vice-capitaneus) Krištof Okoličáni. S dvoma jazdcami nastúpil aj vice-dux Štefan Benický. Zástavník Michal Dávid a podzástavník (vice-ve-xillifer) Štefan Erdek (Eördögh) nastúpili každý s jedným jazdcom. Novou hodnosťou bol aj strážmajster (vigiliarium magister), ktorým bol Zachariáš Felicides a podstrážmajster (vice-vi-giliarium magister) Krištof Ujhely. Velenie vojska bolo teda v rukách stredne postavených šľach-ticov. Spomedzi magnátov nastúpili opäť viacerí Révaiovci. Boli to Michal starší Révai so svojím bandériom a synmi Imrichom a Michalom. Gašpar Révai nastúpil s jedným jazdcom a vdova Alexiana Révaiová postavila dvoch jazdcov. Hlavný župan František VI. Révai absentoval a je-ho príbuzný Žigmund Révai sa preukázal vyňatím z insurekčnej povinnosti (exemptionales), zaviazal sa však postaviť za seba 1 jazdca. Z ostatných magnátov postavil 3 jazdcov Pavol Ujfa-luši, 2 Tomáš Šmidek (Schmidegh) a Gašpar Suňog. Spomedzi strednej šľachty nastúpili osobne, resp. za seba postavili jazdcov Peter Révai z Trebostova (3), Husárovci (2), Justovci (5), Benický (4), Platy (7), Rakovský (5), Prónai (2) a po jednom Jeremiáš Šmidek, Ján Záborský a Franti-šek Gáfor. Dovtedy neobvykle veľké počty jazdcov dodali aj jednotlivé kuriálne dediny, ako aj portálne obce, kde žili šľachtici: Trnovo (9), Turčiansky Peter (4), Bystrička (1)59, Martin (4), Tomčany (2), Košúty (8), Dražkovce, (14) Záturčie (9), Vrútky (9), Sklabiňa (1), Štiavnička (1), Záborie (2), Horné a Dolné Jaseno (11), Belá (3), Dulice (1), Folkušová (2), Blatnica (2), Príbov-ce (1), Rakovo (7), Valentová (3), Malé Socovce (1), Medziház (3), Bodovice (4), Vachotovice (2), Kevice (4), Paraštiná (1), Jazernica (2), Markovice (2), Dvorec (4), Veľký a Malý Čepčín (10), Mošovce (1), Rakša (6), Zorkovce (2), Laclavá (14), Abramová (4). Celkový počet jazdcov spomedzi magnátov bol cca 20,60 spomedzi strednej šľachty 47 a z prostredia kuriálnej šľachty to bolo až 153 jazdcov, z čoho je vidno, že hlavné vojenské povinnosti v tomto období ležali pre-dovšetkým na pleciach drobných zemanov. Medzi insurgentami v tomto roku nenachádzame nijakých pešiakov. Je pravdepodobné, že požiadavka povstaleckých vojsk sa v prípade šľachty týkala predovšetkým ľahkej jazdy, pretože táto tvorila kostru armády Františka II. Rákociho. Pechota bola iste viac doplňovaná spomedzi sedliakov, ktorí tiež našli v povstaleckých vojskách veľké uplatnenie.

57 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 20, č. 298. 58 Anno 1703 die 5. decembris lustra in generali congregatione comitatus Thurocziensis in possesione Necz-

páll celebrata, ad personali insurrectione instituti hoc ordine. ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, ška-tuľa 558.

59 Okrem toho mal nastúpiť aj Andrej Lehocký, ktorý bol však na žiadosť Rákociho komisára od tejto povin-nosti omilostený, nakoľko bol v tom čase u Rákociho v službe.

60 Opäť len odhadujeme jazdcov Michala Révaia staršieho na cca 5 – 6.

62

Maroš Mačuha

Tabuľka 1. Počty evidovaných insurgentov v Turci podľa sledovaných rokov

Rok 1611 1630 1643 1703 1741 179761 180562

Jazda 4863 7464 45 22065 48 91 70Pechota 0 90 13266 0 0 1 200Spolu min. 48 min. 164 177 cca 220 48 92 270

Tabuľka 2. Počty evidovaných jazdcov podľa jednotlivých vlastníkov pôdy

Rok 1611 1630 1643 1703 1741Sklabinskí Révaiovci min. 567 min. 1068 min. 2069 cca 1270 12Ňáriovci 5 4 1 071 0Znievske prepoštstvo 3 4 6 6 10Mesto Kremnica 3 2 3 4 5Trebostovskí Révaiovci 5 4 4 3 ?Justovci 3 2 3 5 ?Benickovci 3 4 2 7 ?Husárovci 2 2 4 5 ?Dávidovci 2 3 0 2 ?Platyovci 1 2 2 7 1Ostatní possesionati zemania

8 5 ? 16 2072

Kurialisti 8 31 ? 153 ?Spolu min. 48 min. 74 min. 45 cca 220 min. 48

Z roku 1704 pochádza nariadenie o doplňovaní župnej insurekčnej jednotky a hlásenie o veľ-kej dezercii insurgentov.73 Aj keď Turčianskej stolici neostávalo nič iné ako navonok podporovať povstanie a v jeho prvých fázach môžeme dokonca u značnej časti miestnej šľachty predpokladať úprimnú podporu požiadaviek konfederovaných stavov, vyčerpanie dlhými bojmi postupne pre-rástlo v odpor voči príliš radikálnym postojom Rákociho a jeho prívržencov. Turčianska stolica

61 Údaje pre tento rok čerpáme z publikovaného prameňa GYALÓKAY, Jenő. A magyar nemesinsurrectio 1797-ben, s. 162.

62 Údaje pre tento rok čerpáme zo štúdie GYALÓKAY, Jenő. A magyar nemes insurrectio 1805-ben, s. 305, 306.63 Nebol udaný počet vojakov bandéria Františka III. Révaia, ktorý bol minimálne 5 jazdcov.64 Nebol udaný počet vojakov bandérií dvoch magnátov z rodu Révai, ktorý bol minimálne 5 jazdcov u kaž-

dého z nich.65 Počet jazdcov Michala Révaia staršieho len odhadujeme na 5.66 Šľachtici jedného lánu sú v tomto súpise uvádzaní bez udania či išlo o jazdcov, alebo pešiakov, na základe

predchádzajúcich súpisov sa dá predpokladať, že jedna zhruba pätina z tohto počtu boli jazdci.67 Nebol udaný počet vojakov Františka III. Révaia, ktorý bol minimálne 5 jazdcov.68 Nebol udaný počet vojakov bandérií 2 magnátov z rodu Révai, ktorý bol minimálne 5 jazdcov u každého

z nich.69 Nebol udaný počet vojakov bandérií 4 magnátov z rodu Révai, ktorý bol minimálne 5 jazdcov u každého

z nich.70 Počet bandéria Michala Révaia staršieho len odhadujeme na 5 jazdcov.71 Ňáriovci sa v súpise nespomínajú, ostaní príslušníci magnátskeho stavu postavili spolu 7 jazdcov.72 Tento počet je spoločný pre všetku ostatnú šľachtu a to ako vyššiu, tak prevažne strednú, ako aj nižšiu. Na-

koľko sa väčšinou skladali na jedného jazdca viacerí, nedá sa presne určiť ich podiel na jeho financovaní.73 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 21, č. 299.

63


vtedy vyvinula petičné aktivity na ukončenie bojov. Odpoveď prišla čoskoro, keď na tzv. krvavom povstaleckom sneme v Onóde v roku 1707 boli predstavitelia stolice obvinení zo zrady, surovo zavraždení boli dvaja jej najvýznamnejší vyslanci a ostatní členovia delegácie zatknutí.74 Časť sto-ličnej šľachty však aj počas povstania bojovala v cisárskych službách. Habsburgovcom bol verný aj barón Peter II. Révai, ktorý v roku 1706 velil vojenskému oddielu, ktorý obsahoval niekoľko desiatok drobných šľachticov z Turca.75 Uplatnil sa nielen na zahraničných bojiskách Habsbur-govcov, ale aj proti kuruckým povstalcom, za čo bol v roku 1723 povýšený do grófskeho stavu. Z tohto obdobia pochádza aj súpis prítomných, ako aj zbehnutých, chorých, mŕtvych a zajatých šľachticov Turčianskej stolice, ktorý dal vyhotoviť generál cisárskych vojsk Štefan Steinville po znovuobsadení Turca v júli roku 1709.76 Súpis uvádza konkrétnych jednotlivcov z jednotlivých rodov podľa domovskej príslušnosti a ich stanovisko k povstaniu, teda či sa doňho aktívne zapo-jili, alebo sú verní cisárovi. Pozoruhodné je, že v rámci jednotlivých rodov stáli jednotlivci ako na strane Rákociho, tak na strane cisára, napr. Michal Révai mladší zo Sklabine bol podplukov-níkom kráľa, ale Imrich Révai bol naopak plukovníkom Rákociho (apud Rakoczium colonellus). Podobne v Beniciach bojoval v cisárskej armáde Imrich Benický (in militia suae maiestatis), ale Peter Benický bol v armáde Rákociho. A rovnako to bolo aj s najnižšou šľachtou, ako napríklad Ján Lehocký z Bystričky, ktorý bol obyčajným Rákociho vojakom (miles Rakoczianus). Celkovo bola takmer polovica spísaných šľachticov osobne neprítomná, čo znamenalo väčšinou angažo-vanosť v kuruckom vojsku, teda neveru kráľovi (inter infideles).

Disciplína šľachticov podliehajúcich insurekčnej povinnosti bola často nízka. V roku 1704 sa v Turci vyskytli prípady podplácania vojenského sudcu, aby boli zemania oslobodení od vo-jenskej služby.77 Bežné boli aj lekárske svedectvá o neschopnosti vykonávať vojenskú službu. Šľachtici podliehali insurekcii vo svojej domovskej stolici aj keď žili v iných stoliciach. Zemanov však mohli legálne v určitých prípadoch nahradiť za finančnú protislužbu poddaní.78

Po relatívne dlhšom období mieru v Uhorsku sa uhorské insurekčné vojská znovu výraznou mierou podieľali na vojnách v čase panovania Márie Terézie. Vyhlásenie generálnej insurekcie v roku 1741 prebehlo v súvislosti s jej nástupom na uhorský trón. Z tohto roku sú doložené inštrukcie a urgencie na urýchlený odvod a vystrojenie insurekčného vojska, ako aj protest župných armalistov proti spôsobu odvodov insurgentov.79 Sedemnásteho novembra prebehla na generálnej kongregácii v Martine repartícia (repartitio), pri ktorej si majitelia pôdy medzi sebou rozdelili náklady na vystrojenie 48 jazdcov, ktorých postavenie im prikázal palatín.80 Na jednu portu, ktorej hodnota bola sedem zlatých a 70 denárov, mali postaviť jedného jazdca. Zo súpisu sa nedá presne rozdeliť podiel strednej a nižšej šľachty na postavení jazdcov, pretože jed-ného jazdca často postavili spolu viacerí majitelia pôdy. Nevieme ani presne, kto z nich nastú-pil osobne. Najvyšší počet jazdcov však postavili Révaiovci (12) a Turčianske prepoštstvo (10). Mesto Kremnica postavilo 5 jazdcov a ostatní šľachtici spolu 21. Turčianske insurekčné vojsko sa v tomto období zúčastnilo priamych bojov. V roku 1742 boli viacerí turčianski insurgenti zajatí v boji pri Uherskom Hradišti.81 V roku 1743 bolo insurekčné vojsko po víťazstvách nad

74 MAČUHA, Maroš. Príčiny a následky udalostí Onódskeho snemu v Turčianskej stolici, s. 98 – 114.75 Compagnia generosi domini Petri Revay. ŠA Bytča, TŽ, kongregačné spisy 1706. škatuľa 23, č. 301.76 Súpis publikoval ako prameň NOVÁK, Jozef. Turčianske rody (Súpis turčianskych rodov z 18. storočia),

s. 75 – 107.77 ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 973, 1 – 15.78 Príklady sú z roku 1809 z Liptova. ŠA Bytča, Liptovská župa, vojenské spisy, škatuľa 77, č. 476.79 ŠA Bytča, kongregačné spisy, škatuľa 42, č. 336. 80 Repartitio equitum qadraginta octo … a parte inclyti comitatus Thurocziensis Domini terestres … statu-

endorum anno 1741. ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558.81 ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 558, č. 979, 1 – 46.

64

Maroš Mačuha

Bavormi a korunovácii Márie Terézie za českú kráľovnú rozpustené. V roku 1744 dostala stolica oznam o vypuknutí ďalšej vojny s Pruskom a Francúzskom. V tejto súvislosti bola vyzvaná na obranu vlasti a následne bola vyhlásená opäť generálna insurekcia.82 Aj počas tejto vojny sa turčianske vojsko priamo zúčastnilo bojov. V roku 1745 padol v bitke pri Plese v Sliezsku veliteľ turčianskeho insurekčného vojska. V tomto roku bol veliteľom pešieho insurekčného vojska Jo-zef Révai. V roku 1747 bolo turčianske insurekčné vojsko ubytované v českom Tábore.83 V roku 1753 došlo k hromadnému úteku vojakov z Beleznayho jazdeckého pluku do Poľska. Aj v roku 1755 došlo k masovej dezercii uhorských vojakov v Taliansku.84

Posledným obdobím, keď sa na bojiskách uplatnili uhorské insurekčné vojská, bolo obdo-bie napoleonských vojen. Po zavedení všeobecnej brannej povinnosti sa francúzska armáda výrazne posilnila a v roku 1794 prešla do ofenzívy. Keď 2. februára 1797 kapitulovala pevnosť v Mantove, napoleonská armáda sa pohla na Viedeň. Z Uhorska sa vtedy stále popri jed-notkách regulárnej armády uplatňovali aj jednotky šľachtickej insurekcie a meštianskej mi-lície. Uhorské insurekčné vojsko tvorili 3 pešie prápory a 93 jazdeckých husárskych švadrón v celkovom počte 14.500 mužov. Z územia dnešného Slovenska pritom narukovalo približne 1000 pešiakov a 4800 jazdcov. Hlavným veliteľom jednotiek bol uhorský palatín a arciknie-ža Jozef Habsburský.85 V roku 1797 bola preto po menovaní nového hlavného župana Pet-ra III. Révaia aj v Turci vyhlásená generálna insurekcia. V súvislosti s ňou bola limitovaná cena mäsa pre vojsko Liptovskej, Trenčianskej a Oravskej stolice.86 V súvislosti s touto jednou z posledných šľachtických insurekcií v Uhorsku vôbec sa dochoval zaujímavý literárno-his-torický dokument. Ide o veršovanú báseň (epos) turčianskeho učiteľa Jána Mrázika, ktorá v širšom dobovom kontexte podrobne popisuje osudy turčianskych insurgentov v priebe-hu ťaženia v roku 1798.87 (obr. 9) Dielo sa začína popravou francúzskeho kráľa (ktorú autor odsudzuje) a ozvenou revolučných udalostí v Uhorsku (menovite sa spomína Martinovič, Žigrai, Hajnóci, Lackovič). Na sneme v Bratislave, na ktorom sa zúčastnili z Turca podžupan Juraj Just a stoličný notár Anton Lehocký, bola vyhlásená insurekcia. Následne sa v Martine konalo zhromaždenie šľachty Turčianskej stolice – generálna kongregácia. Dielo zachytáva krízu tohto archaického spôsobu branného systému, predovšetkým nechuť plnenia brannej povinnosti u vyššej šľachty. Tá podľa autora zvalila náklady hlavne na zemianstvo. Na čele stoličného bandéria už nestál hlavný župan, ale aj navrhnutý podžupan Juraj Just alebo Jozef Benický sa urobili chorými, aby nemuseli osobne do boja. Veliteľom insurekčného vojska sa nakoniec stal podplukovník Imrich Zai z Uhrovca, ktorý nepochádzal z Turca. Velenie okrem neho malo pozostávať zo strážmajstra Pavla Nemeša, poručíka Jozefa Rakšániho, po-kladníka Prónaia a zástavníka Karola Batiza, ktorí však na poslednú chvíľu tiež ostali radšej doma. Okrem nich boli členmi vojska poručík Alojz Seneši a príslušníci rodov Rutkai, Erdek, Zorkóci, Velič, Košút, Vladár, Bouc a podobne. Lekárom bol Karol Salmovský a trubačom Václav Ružička z Kremnice. Insurekcia sa začala 9. júna slávnostnou prísahou pred stoličným domom. Vojsko sa však na pochod vydalo až o šesť dní na trase Žilina, Bytčica (kde preno-

82 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 45, č. 338, škatuľa 46, č. 339. 83 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 47, č. 340, škatuľa 49, č. 342. 84 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 53, č. 389, 1 – 12, škatuľa 55, č. 407, 1 – 8.85 DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojenské dejiny Slovenska. III. zväzok 1711 – 1914, s. 54; BERKÓ,

István. A magyarság a régi hadseregben, s. 40.86 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 159, č. 654, 1185 – 1420, škatuľa 162, č. 655, 1 – 216.87 Kratičké hystorycké vypsáni o sbírání, pribezych a připadnostěch wesselých y smutných slawné stolicy

Turčanské insurgensú wydané léta páně 1799 v Pribovcách. SNK ALU, sign. J 530. Dokument je písaný v slovakizovanej češtine (bibličtine) s početnými latinskými, menej maďarskými citátmi.

65


covali v kaštieli baróna Kališa), Považská Bystrica, Ilava, Trenčín, Stankovce (kde sa istý čas zdržali), Podolie (kde sa ubytovali u Jána Rázgu), Trnava, Bratislava, ďalej cez Szombathely do Tanfalu až do Körmendu. Už pri Szombathely sa stretli všetky insurekčné vojská na čele s kniežaťom Jozefom, jeho adjutantom Antonom Révaiom, generálom Mikulášom Pálfim, plukovníkom Antonom Forgáčom a ďalšími členmi dôstojníckeho zboru. V rámci dislokácie vojska sa Turčania dostali do Mennesdorfu, kde táborili až do novembra. Do bojov však ne-zasiahli a pri návrate pri meste Tata prekročili Dunaj a cez Žarnovicu, Kremnicu a Štubňu sa vrátili naspäť do Martina.88

Na prelome 18. a 19. storočia, keď insurekčný vojenský systém smeroval k neodvratnému zániku, boli v súvislosti s napoleonskými vojnami v Uhorsku vyhlásené spolu štyri insurek-cie.89 (obr. 10, 11) Na základe insurekcie z roku 1800 narukovalo 26.000 pešiakov a 10.000 jazdcov. Ani toto šľachtické pohotovostné vojsko sa však na bojisko nedostalo.90 Po uzavretí mieru s Francúzskom v roku 1801 sa ranení a chorí turčianski vojaci liečili v Turčianskych Tep-liciach.91 V súvislosti s napoleonskými vojnami došlo k vyhláseniu insurekcie aj v roku 1805. Kráľovské Uhorsko bolo rozdelené na štyri vojenské dištrikty, pričom územie Turca patrilo k prvému podunajskému dištriktu spolu s Oravskou, Zvolenskou, Novohradskou, Trenčian-skou, Nitrianskou, Bratislavskou, Ostrihomskou, Peštianskou a Báčskou stolicou. Literatúra uvádza, že v tomto roku bolo v Turci odvedených 70 insurekčných husárov, ktorí boli organizo-vaní v rámci trenčianskeho pluku. Zaujímavé je, že sa dozvedáme aj farbu ich uniformy – žltá vysoká čiapka (čákov), tmavomodrý šnurovaný kabát (attila) so žltými gombíkmi a tmavomod-ré nohavice, ktorá bola spoločná pre trenčiansky pluk. Okrem toho bolo v Turci odvedených 200 pešiakov, ktorí mali uniformu svetlomodrej farby s čiernym čákovom.92 V roku 1806 bola v Turci vyhlásená amnestia pre vojenských zbehov.93 V roku 1809 bola v stolici opäť vyhlásená insurekcia kvôli francúzskym vojskám, pričom stolica mala od palatína nariadené vystrojiť 75 jazdcov. Veliteľom stoličnej insurekčnej kohorty sa stal podplukovník Ján Jesenský. V insurekč-nom vojsku sa v tomto roku vyskytli dezercie, nepokoje a krádeže. Stoličné vojsko stratilo časť svojej výzbroje v bitke pri Jágri, v ktorej boli aj zranení a padlí.94 Uhorské insurekčné jednotky sa vôbec posledný krát zúčastnili bojov pri Rábe 14. mája 1809, kde sa však plne prejavila ich nefunkčnosť v nových podmienkach napoleonského ponímania vojenstva. Pri Rábe bojova-lo 21.000 uhorských insurgentov z celkového počtu 32.000 narukovaných šľachticov, ktorých začiatkom leta sformovali do 17 peších práporov a 108 husárskych švadrón. Nevycvičení a ne-dostatočne vyzbrojení insurgenti nemali ani minimálne predpoklady postaviť sa proti vojakom najmocnejšej európskej armády. Už po prvom útoku sa dali zväčša na bezhlavý útek, pričom stratili okolo 8000 mužov.95 Rábska porážka potvrdila neopodstatnenosť tejto prežitej formy branných síl, preto listom z 18. novembra 1809 uhorský palatín arcivojvoda Jozef Habsburský

88 Tento pozoruhodný dokument priblížil v prednáške „Moriamur pro rege nostro“ Posledné dejstvo šľach-tickej insurekcie historik Vladimír Segeš na konferencii „Šľachta v stredoveku a ranom novoveku“, ktorá sa konala 21. – 22. 5. 2009 v Győri.

89 DANGL, Vojtech. Organizačný vývoj rakúsko-uhorského jazdectva, s. 5.90 SEGEŠ, ref. 4, s. 63.91 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 168, č. 657, 481 – 700, škatuľa 172, č. 658, 1 – 240.92 GYALÓKAY, ref. 62, s. 267, 305, 306.93 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 190, č. 662, 1071 – 1324, škatuľa 191, č. 663, 29 – 350.94 ŠA Bytča, TŽ I., spisy permanentných deputácií, škatuľa 536, č. 797, 798, škatuľa 537, č. 801, škatuľa 539,

č. 804. Turčianska stolica bola povinná v týchto vojnách postaviť, podobne ako Oravská, Liptovská a Zvo-lenská stolica jednu stotinu jazdeckého vojska. DANGL, ref. 89, s. 5.

95 SEGEŠ, ref. 4, s. 66.

66

Maroš Mačuha

insurekčné vojská rozpustil a v skutočnosti už neboli nikdy nasadené do bojov.96 Turčianske vojsko, ktoré bolo financované zo samostatnej šľachtickej insurekčnej pokladnice, bolo v Turci oficiálne rozpustené v nasledujúcom roku.97

Oficiálny zánik insurekčnej povinnosti však prišiel až v druhej polovici 19. storočia. V ro-ku 1811 stolica vypracovala zoznam stoličných insurgentov a vydáva úpravu o prepúšťaní osôb z činnej vojenskej služby. Ešte v roku 1813 vyhlásil palatín insurekciu kvôli novej vojne s Fran-cúzskom.98 K zapojeniu insurgentov do boja však v tomto období už nedošlo. V druhej polovici 19. storočia sa ale stoličné vojsko stále prezentovalo pri slávnostných príležitostiach, ako naprí-klad v roku 1867, keď Turčianska stolica vyslala župné bandérium do Budína na korunováciu Františka Jozefa I. za uhorského kráľa.99 V Turčianskych Tepliciach sa nachádzala v prvej polo-vici 19. storočia insurekčná vojenská nemocnica.100 Právne bola inštitúcia insurekcie definitívne zrušená po zavedení všeobecnej brannej povinnosti v roku 1868.101

Výstroj a výzbroj insurgentov

Zaobstarávanie dobrej výstroje a výzbroje bolo pre väčšinu príslušníkov krajinskej hotovosti ťažkým finančným problémom. Najmä chudobnejší zemania si nemohli zaobstarať kompletnú kvalitnú výzbroj a žiadalo sa od nich, aby mali aspoň jednu účinnejšiu zbraň. Koncom stredo-veku sa výslovne nariaďovalo, že zemania vlastniaci aspoň 50 poddanských usadlostí majú mať kožený ochranný odev a prilbu. To znamená, že v mnohých prípadoch neboli ani tí potrebne vystrojení.102 Výzbroj ľahkoodeného jazdca, husára, sa na konci stredoveku skladala z tarčového alebo okrúhleho štítu, kopije, náprsného (krúžkového) panciera, kovovej prilby alebo koženého klobúka – šišaku.103 V novovekých insurekčných súpisoch sa pri stanovovaní vojakov často prí-zvukuje, aby boli dobre vyzbrojení (bene armatos). V 16. a 17. storočí, keď sa v Uhorsku nedá hovoriť o stálom vojsku, nenachádzame jednotnú výstroj ani uniformitu odevov.104 Vytvorenie celkovej predstavy o výzbroji a výstroji však naráža na problémy spôsobené nedostatočným výskumom týchto otázok. Vojenský odev sa príliš neodlišoval od súdobého súkenného meš-tianskeho odevu. Rozdiel bol len v tom, že niektoré oddiely mali odev odlišnej farby. Pokrývky hlavy pozostávali z rozličných druhov uhorských klobúkov, ale aj tureckých čiapok a podob-ne. Ochrannú zbroj mali iba vybrané jazdecké oddiely. Uhorské a chorvátske jazdectvo bolo vyzbrojené iba kopijou a kordom a malo často len kožené alebo súkenné kabáty. Hlavnými zbraňami boli v 16. storočí v Uhorsku sečné a bodné zbrane, šable, palaše, meče, kordy, kopije, halapartne a rôzne druhy vojenských sekier a čakanov. Palné zbrane boli zastúpené menej ako luky a kuše. Šľachtická insurekcia bola vyzbrojená často iba „dedičnými“ mečmi alebo šabľa-mi.105 (obr. 12)

96 DANGL, ref. 89, s. 6. 97 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 207, č. 666, 431 – 565, škatuľa 209, č. 667, 1 – 228, ŠA Bytča,

TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 566, č. 999, 1 – 12. 98 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 219, č. 668, 1259 – 1502, škatuľa 230, č. 670, 832 – 1050. 99 ŠA Bytča, TŽ II., spisy, škatuľa 1066, č. 2876, 5 – 155.100 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 258, č. 675, 176 – 419.101 DANGL, ref. 89, s. 6.102 KLEIN, RUTTKAY, MARSINA, ref. 4, s. 164.103 SEGEŠ, ref. 12, s. 63.104 Z maďarskej literatúry pozri napr. o vývoji sečných zbraní v Uhorsku LUGOSI, József – TEMESVÁRY,

Ferenc. Kardok, 254 s. O ovplyvňovaní uhorskej výzbroje tureckým vplyvom pozri CSILLAG, Ferenc. Ma-gyar és török fegyverek a XVI. század közepén, s. 828 – 835.

105 Vojenské dějiny Československa. II., ref. 3, s. 113, 124.

67


Spomínané zbrane nachádzame často v zemianskych testamentoch alebo súpisoch majetku po ich smrti. V slovenskom testamente majetkovo stredne situovaného zemana Františka Be-nického, napísaného v roku 1576 v Hornej Mičinej, je okrem iného hnuteľného majetku spomí-naná kordowa šebla, boczegan menší, šabla stribrem obytá, sekerka stríbrem obvinutá a pozlacená a okrem toho tri jazdecké kone.106 V čiastkovom inventári majetkovo snáď podobne situované-ho zemana Martina Rakovského z Kaľamenovej z roku 1584 sú spomínané dwa tesaki zedrany-mi pošvy a geden šišak.107 (obr. 13) Palné zbrane sa v prostredí jazdy vo väčšom meradle rozšírili až v priebehu 17. storočia. Ešte koncom 16. storočia bolo zastúpenie palných zbraní v oddieloch ľahkej uhorskej jazdy pomerne nízke a tieto zvyčajne bojovali „tureckým spôsobom“, teda kopi-jami.108 Palné zbrane nachádzali uplatnenie pri obrane zemianskych rezidencií. Napr. súčasťou Justovských kaštieľov v Necpaloch bolo viacero palných zbraní. V rozdelení majetku medzi po-tomkov Mikuláša Justa z Necpál v roku 1623 sa spomínajú štyri delá (bombarda maior) zvané szakálos, ďalej stredné delo (bombarda mediocris) a štyri pušky (sclopus minor) zvané tessini puska a róvid puska.109 Samozrejme v neskoršom období už bolo rozšírenie palných zbraní aj u príslušníkov drobného zemianstva všeobecné. Napr. súčasťou inventára majetku drobného zemana – kurialistu, Zachariáša Končeka z Dvorca v Turci boli v roku 1772 flynti dve, karabin geden, pyštole dwa pary, šabla w zeleze gedna, a okrem toho dva kone.110

Insurekčné oddiely boli najneskôr od začiatku 19. storočia vyzbrojované z krajinských in-tendačných skladov zbraní. V roku 1816 vymáhali stratenú zbroj z týchto skladov aj u turčian-skych insurgentov. Jednotlivé stoličné vojská mali sami financovať aj opravy týchto zbraní.111 Zbrane pre insurgentov sa po postavení nového stoličného domu v 18. storočí skladovali v ňom, ale niekedy aj na iných miestach. Napr. v roku 1810 boli premiestnené do Turčianskeho Petra.112 Ešte aj v roku 1827 bol umiestnený sklad insurekčných zbraní na hrade Sklabiňa.113

Záver

Na príklade Turčianskej stolice môžeme vďaka dobre zachovaným archívnym prameňom rekonštruovať fungovanie systému insurekčného vojska už od 17. storočia. Základom insurekč-nej povinnosti nebolo samotné šľachtictvo, ale majetková držba, ktorá sa však v stoličných pod-mienkach ku šľachtictvu viazala najčastejšie. Aj mesto Kremnica bolo ako zemepán, vlastniaci majetky v Turci (bývalé hájske panstvo) povinné postaviť do turčianskeho bandéria predpísaný počet jazdcov. Jazdcov boli povinné poskytnúť aj veľké panstvá, ako napríklad sklabinsko-blat-nické panstvo Révaiovcov s tým, že niektorí členovia rodu narukovali aj osobne. Ako jazdci narukovali osobne aj príslušníci strednej šľachty, ktorú v Turci reprezentovalo len zopár rodov (Husár, Justh, Benický, Platy). Naopak, spomedzi zemanov kurialistov väčšinou len menšia časť slúžila v jazdeckom vojsku. Kvôli svojej nemajetnosti tvorili pešie jednotky, ktorým velil sa-

106 Testament Francisci condam Beniczky pro consotre sua Cathatina Jakoffy et filio … Horná Mičiná, 22. máj 1576. MOL, Beniczky család, P 46, 1. csomó, 1. jelzett, évrendezett iratok 1527 – 1585.

107 Inventarium rerum mobilium et immobilium egregii Martini Rakovszky in possesione Kelemenfalva ha-bbitis ad instantiam Barbarae filii eiusdem … Anno 1585. MOL, Justh család, P324, 3. csomó, évrendezett iratok 1581 – 1590, s. 2.

108 DANGL, KOPČAN, ref. 41, s. 46.109 Litterae divisionales familiae Justh de Neczpall anno 1623 … MOL, Justh család, P 324, 5. csomó, évrende-

zett iratok 1611 – 1660, s. 12.110 ŠA Bytča, TŽ, rod Konček – divisionales, 23.10.1772.111 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 246, č. 673, 934 – 1170, škatuľa 249, č. 674, 1 – 196.112 ŠA Bytča, TŽ I., vojenské písomnosti, škatuľa 566, č. 999, 1 – 12.113 ŠA Bytča, TŽ I., kongregačné spisy, škatuľa 328, č. 684, 201 – 470.

68

Maroš Mačuha

mostatný veliteľ. Vojenská sila turčianskeho insurekčného vojska nebola veľká, priemerne to bola neúplná stotina jazdcov a jedna-dve stotiny pešiakov, nakoľko Turiec patril k najmenším uhorským stoliciam.

Archívne pramene

Archív literatúry a umenia, Slovenská národná knižnica, Martin.Magyar Országos Levéltár Budapest, Beniczky család.Magyar Országos Levéltár Budapest, Justh család.Magyar Országos Leveltár Budapest, Révay család.Slovenský národný archív, Spoločný archív rodu Révai, korešpondencia Františka I. Révaia.Slovenský národný archív, Spoločný archív rodu Révai, verejná administratíva – Turiec.Štátny archív Bytča, Turčianska župa I., daňové písomnosti, účty domácej pokladnice.Štátny archív Bytča, Turčianska župa I., kongregačné spisy. Štátny archív Bytča, Turčianska župa I., spisy permanentných deputácií.Štátny archív Bytča, Turčianska župa I., vojenské písomnosti.Štátny archív Bytča, Turčianska župa, rod Konček – divisionales.Štátny archív Nitra, fond Medňanský Beckov.

Zoznam bibliografických odkazov

BARCZY, Z., SOMOGYI, Gy. A magyar huszár. Budapest, 2000.BERKÓ, István. A magyarság a régi hadseregben. Budapest, 1926. 45 s.BOROSY, András. A telekkatonaság és parasztság szerepe a feudális magyar hadszervezetben.

Budapest : Akadémiai Kiadó, 1971. 131 s.CSILLAG, Ferenc. Magyar és török fegyverek a XVI. század közepén. In Hadtörténelmi Közle-

mények, 1966, roč. 13, č. 4, s. 828 – 835.DANGL, Vojtech – KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. II. diel. 1526 – 1711. Bratisla-

va : Ministerstvo obrany SR, 1995. 224 s.DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. Vojenské dejiny Slovenska. III. diel. 1711 – 1914. Bratisla-

va : Ministerstvo obrany SR, 1996. 241 s.DANGL, Vojtech. Organizačný vývoj rakúsko-uhorského jazdectva (1866 – 1914) so zreteľom

na Slovensko. In Vojenská história, 2001, roč. 5, č. 4, s. 3 – 25.ÉBLE, Gábor. Az 1741 évi insurrectio szervezése. In Hadtörténelmi Közlemények, 1910, s. 165 – 198.FÜGEDI, Erik. O stredovekej uhorskej šľachte slovenského pôvodu. In Historický časopis, 1982,

roč. 30, č. 3, s. 395 – 403.GYALÓKAY, Jenő. A magyar nemesinsurrectio 1797-ben. In Hadtörténelmi Közlemények, 1925,

roč. 26, s. 160 – 164.GYALÓKAY, Jenő. A magyar nemesinsurrectio 1805-ben. In Hadtörténelmi Közlemények, 1925,

roč. 26, s. 254 – 310.KLEIN, Bohuš – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. I.

diel. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 1993. 177 s.LUBY, Štefan. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava, 2002. 630 s. LUGOSI, József – TEMESVÁRY, Ferenc. Kardok. Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1988. 254 s.MAČUHA, Maroš. Príčiny a následky udalostí Onódskeho snemu v Turčianskej stolici. In Me-

morialis – historický spis slovenských stolíc. Ed. Miloš Kovačka, Eva Augustínová. Martin : Slovenská národná knižnica 2008. s. 98 – 114.

69


Magyarország hadtörténete I. Ed. József Borus. Budapest : Zrínyi Katonai Kiadó, 1984. 671 s. NOVÁK, Jozef. Turčianske rody (Súpis turčianskych rodov z 18. storočia). In Kmetianum, 1976,

roč. 4, s. 75 – 107.RÁZSÓ, Gyula. A zsoldosság gazdasági és társadalmi előfeltételei és típusai magyarországon

a XIV. – XV. században, In Hadtörténelmi Közlemények, 1962, roč. 9, č. 1, s. 160 – 217.SEGEŠ, Vladimír a kol. Slovensko. Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt, 2007. 200 s.SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva do sklonku 14. storočia. In

Vojenská história, 1999, roč. 3, č. 1, s. 3 – 19.SEGEŠ, Vladimír. Legislatívno-právny rámec uhorského vojenstva za kráľa Mateja Korvína. In

Vojenská história, 2001, roč. 5, č. 2, s. 3 – 19. SEGEŠ, Vladimír. Organizácia, výzbroj a taktika vojska kráľa Mateja Korvína. In Vojenská his-

tória, 2007, roč. 11, č. 3, s. 55 – 69.SEGEŠ, Vladimír. Vojenstvo v období ťaživého nepokoja. In Neďaleko od Trenčína… Pamätnica

k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Ed. Vladimír Segeš, Božena Šeďová. Trenčian-ska Turná – Bratislava, 2008, s. 11 – 29.

SKALA, Harald. Slávne časy cisárskej jazdy v 17. a 19. storočí. Prešov : Universum, 2005. 371 s.ŠKROVINA, Otto. Z histórie turčianskeho evanj. seniorátu a jeho sborov. Martin : Kníhtlačiarsky

účastinársky spolok, 1929. 372 s.TÓTH, Z. A huszárok eredetéről. In Hadtörténelmi Közlemények, 1970, roč. 83, č. 4, s. 657.Vojenské dějiny Československa. II. diel (1526 – 1918). Praha : Naše vojsko, 1986. 589 s.ZACHAR, József. A Magyarországi hadügy jogi keretei 1648 – 1848. In Hadtörténelmi Közlemé-

nyek, 1995, roč. 108, č. 2, s. 1 – 32.ZACHAR, József. A magyar huszár. Budapest : Corvina kiadó, 2000.

Military duty of the nobility in the modern age ( on example of Turiec County)

The duty to defend the country with a gun in hand belonged to the basic duties of each Hungarian nobleman. On the basis of this duty the nobility as a privileged social group had rationalized the degree of their political rights since the Middle Ages. The noble military readiness formed readiness part of the Hungarian troops. It was organized according to the traditional administrative division of the kingdom into counties. On the king´s appeal the general insurrection was organized by particular county admi-nistrators who during the early Middle Ages personally led their infantry and cavalry troops into battle under their county flag. The insurrection troops fought at their own expense only in the territory of their native country, if the sovereign wanted them to fight abroad, he needed the approval of the Diet and had to cover all their expenses. Therefore the insurrection troops were of limited use at battlefields in the modern age. With regard to military abilities, war strategy and tactics, modern mercenary troops were much more suitable. The use of foreign armies had overwhelming consequences at Hungarian battlefields as the mercenaries treated Hungary as a hostile country and plundered the country the same way as the hostile Ottoman Turks did. The use of foreign mercenaries in Hungary was one of the main arguments of the noble opposition against the Habsburgs that resulted in several known rebel-lions. On example of small Turiec County we can get an idea how the insurrection system worked in regional scale. It was bound to land possession. Fighting contingents had to be set up by each feudal landowner in a particular county, if it was a nobleman, an ecclesiastical institution or a royal town. For the nobleman his duty to fight was personal but at the same time expressible in money or perquisites. Therefore in certain cases the noblemen could exempt themselves from the duty by payment.

70

Maroš Mačuha

Die Wehrpflicht des Adels in der Neuzeit (auf Beispiel der Gespanschaft Turiec)

Die Pflicht das Land mit Gewehr in der Hand zu wehren gehörte zu den Grundpflichten jedes un-garischen Adelsmannes. Gerade auf Grund dieser Pflicht hatte der Adel wie privilegierte gesellschaft-liche Schicht vom Mittelalter das Maß seiner politischen Rechte zu ergründen. Der Adelstruppenteil bildete einen Bereitschaftsteil des ungarischen Heeres. Er organisierte sich auf Grund traditioneller administrativer Teilung des Königreiches auf Gespanschaften. Auf Grund der Herausforderung des Königs organisierten die Generalinsurrektion in einzelnen Gespanschaften Gespane, die während der Frühneuzeit persönlich Infanterie- und Kavallerieregimente unter Gespanschaftsfahne in den Kampf leiteten. Das Insurrektionsheer wurde auf eigene Kosten nur auf dem Gebiet des Heimatlandes ge-kämpft, sobald es der Herrscher im Ausland verwendet wollte, musste außer der Zustimmung des Parlaments auch alle seine Kosten decken. Deshalb hatte das Insurrektionsheer in der Neuzeit nur eine beschränkte Verwendung. Auch vom Gesichtspunkt des Vermögens und der Taktik der Kriegführung entsprachen mehr moderne Söldnerheere. Die Verwendung dieser ausländischen Heere auf ungari-schen Kampplätzen hatte erschütternde Folgen, weil sich die Söldner in Ungarn wie im Feindesland aufführen haben und plünderte hier ebenso wie die feindlichen Türken. Gerade die Verwendung von Söldner in Ungarn war ein von Hauptargumenten der Adelsopposition gegen Habsburg und führte zu mehreren bekannten Standesaufständen. Auf Beispiel der kleinen Gespanschaft Turiec können wir einen Anblick über das Insurrektiossystem im regionalen Maßstab. Dieses wurde mit Bodenbesitzung gebunden. Kampfkontingente musste deshalb jeder feudale Bodenbesitzer in der Gespanschaft errich-ten, ob es sich um einen Adelige, eine Kirchenveranstaltung oder eine königliche Freistadt handelt. Die Pflicht zu kämpfen war für Adelige was persönliches, aber auch im Naturalrecht ausgedrückt - in bestimmten Fällen könnten sich die Adelleute aus der Wehrpflicht freikaufen.

71


Obr. 1 Idealizovaná predstava o typoch uhorských vojakov zo 16. storočia

Obr. 2 Vyobrazenie husára zo začiatku 16. storočia

72

Maroš Mačuha

Obr. 3 Uhorský pešiak zo 16. storočia Obr. 5 Poľný maršal Andrej Hadik

73


Obr. 4 Uhorský husár zo začiatku 18. storočia

74

Maroš Mačuha

Obr. 6 Husárska výstroj a výzbroj po roku 1767

75


Obr. 7 Uhorské pešie vojsko z polovice 18. storočia

76

Maroš Mačuha

Obr. 8 Insurekčný súpis Turčianskej stolice z roku 1630

77


Obr. 13 Šišak a štít uhorskej proveniencie zo 16. storočia

78

Maroš Mačuha

Obr. 9 Slovenský veršovaný dokument o turčianskej insurekcii z roku 1799

79


Obr. 10 Boj uhorských husárov s Francúzmi v roku 1792

Obr. 11 Uhorskí insurgenti z obdobia napoleonských vojen

80

Maroš Mačuha

Obr. 12 Typy uhorských šablí zo 16. a 17. storočia

maroš mačuha brannÁ povinnosŤ ŠĽachty v novoveku,

Documents

kratik hystoryck vypsni

ty domcej pokladnice

fond medansk beckov

ministerstvo obrany sr

slovensk nrodn archv

organizan vvoj raksko

brann povinnos achty

obdob aivho nepokoja