zm

-' ~zo.š:zm ~

(A•...~

C N(AZ ~.~ <: '1J~

~

~

00 m O~~ O(A

O·~ =i m~ ~ cnx~.

."ztn

.- m C,03::0.N::>O::>Oo;;ctn"T1><Z::>oV!>

-I

n;o:;>

-

11~ tl';~r_ t-j;;

Zl>;:o:.-l>ol>~mr-eII>-<<o

":j .h.0) .

t.~.i

z•

Vedecký redaktor Jaroslav Martinka

'I'ranslatlon © F. Novosacl, 1976© Preface J. Netoptlík, 1976

NicolCli Hartmann a novó ontológia

Niektoré školy tzv. realistickej filozofie zaujímajúv buržoáznej filozofii 20. storočía významné miesto.Neodstrántteřná je tendencia "naivného realizmu", toh-to presvedčenia každého zdravého človeka, ktorý do-síař nebol v blázinci alebo nechodil do školy k idea-listickým profesorom, " ... že veci, prostredie, svetexistujú nezávisle od nášho pociťovania, od nášho ve-domia, od nášho [a a od človeka vóbec".'

Toto presvedčenie nadobudlo v buržoáznej filozofiišpecifickú podobu tzv. realizmu. Realistická filozofiavábi mnohých buržoáznych myslíteřov - nielen filo-zofov, ale aj sociológov, ekonómov, historikov, poli-tikov, ba i niektorých prírodovedcov - najma preto,že vystupuje proti idealizmu, subjektívnemu aj objek-tívnemu, uznáva objektívnosť vonkajšíeho sveta, ne-orientuje sa jednostranne na gnozeologické problémy,ale kladie do popredia problémy bytía, ontologickéotázky. Termín realistická filozofia je však taký hmlístý,že umožňuje síce údajný boj proti idealizmu, ale v sku-točností sa ho usiluje obhájiť, pretože si narokujeprekonať materializmus. Realistická filozofia vyjadru-je odmietavý postoj tak k idealizmu, ako aj k mate-rializmu, v skutočností však vyúsťuje do idealizmu.

Spomínanú filozofiu predstavujú jednak rozličnéprúdy anglo-amerického neorealizmu či "kritického

1 Lenin, V. I.: Materializmus a empiriokriticizmus, Bra ttslnva1967, s. 72.

5

realizmu" (napr. G. E. Moore, Ch. D. Broad, R. B.Perry, E. B. Holt, W. P. Montague, E. G. Spaulding),jednak rozličné smery tzv. novej ontológie v Európe.

Slovo ontológia má grécky póvod a znamená učenieo bytí. V predmarxistickej filozofii sa ňou rozumieučenie o bytí ako takom, o bytí ako bytí, ktoré sachápe špekulatívne a objektívnoidealisticky.

Základná myš1ienka ontológie sa objavuje u Aristo-tela, ktorý si vo svoje] Metatyzžke, v tzv. "prvej filo-zofii", postavil úlohu skúmať "súcno ako súcno a to,čo mu osebe náleží".

Stredoveká filozofia chápala ontológiu ako učeníeo božskom bytí a formách bytia vyplývajúcich z tohtobožského počíatku. Takéto ponímanie ontológie dodnesobhajuje novotomizmus.

Termín ontológia prvý raz použili v 17. storočí Gocle-níus a Clauber. Toto učeníe rozvinul Ch. Wolff (1679až 1754), ktorý vybudoval ontológiu čisto špekulatív-nou cestou ako abstraktný systém kategórií odtrhnutýod vedeckého poznania.

V buržoáznej filozofii podrobili ontológiu ostré] krí-tíke, a to tak řrancúzskí, ako aj anglickí materialistia empirici (J. Locke, D. Hume }. Proti ontológii sa obrá-tili aj predstavitelia nemeckej klasickej filozofie, za-čínajúc 1. Kantom a končiac G. W. F. Hegelom, azároveň postulovali vytvorenie novej, dokonalejšejontológie. G. W. F. Hegel vyslovil myšlienku o jednotedialektiky, gnozeológie a logiky, ktorá mala nahra-diť predchádzajúce učeníe o bytí ako takom. U Hegelavšak ide o objektívnoidealistický systém, v ktorombytle a jeho poznanie sú vývojovými stupňamí abso-lútnej idey. Po Hegelovi ontológia v buržoáznommyslení ustupuje do pozadía a do centra filozofickéhouvažovanía sa dostávajú prevažne gnozeologické otáz-ky. Tak je to najma v pozitivizme.

S krízou kapitalizmu sa však opař stávajú aktuálny-mi otázky bytia, na ktoré filozofia jednostranne orien-tovaná na otázky teórie poznania nebola schopná

6

odpovedať. Ak odhliadneme od niektorých epigónovontologického myslenia v 19. storočí (R. H. Lotze, G.T. Fechner), dochádza k renesancii ontológie v bur-žoáznom myslení asi tak od dvadsiatych a trídsíatychrok ov. Táto obnova je motivovaná aj reakciou na sub-jektivizmus novokantovstva, pozitivizmu, filozofie ži-vota, prípadne existencializmu a bojorn proti dialek-tickému materializmu.

Nová ontológia však nie je nejaký jednotný smer.Popri anglo-americkom realizme možno do nej naeurópskom kontinente zahrnút názory rozličných bur-žoáznych myslíteřov (O. Kiilpe, H. Driesch, A. Wenzel,A. N. Whitehead a iní), a potom predovšetkým takýchfilozofov, ako je E. Husserl (univerzálna ontológia) aviac či menej naňho nadvazujúcí M. Heidegger (fun-damentálna ontológia], J. P. Sartre (fenomenologickáontológia), H. Conradová-Martiusová (reálna ontoló-gia). Za typických reprezentantov spomínane] novejontológie sa však zvyčajne pokladajú Nícolaí Hart-mann a GUnther [acoby.

N. Hartmann sa narodil 20. 2. 1882 v Rige, na uní-,verzite v Petrohrade študoval klasické jazyky a filozo-fiu. Po neúspešnej revolúcii v roku 1905 odišiel z RuskaIdo Nemecka na univerzitu v Marburgu, kde vtedy

,posobili novokantovci H. Cohen a P. Natorp. V roku11907N. Hartmann promoval a o dva roky neskol' sa'habílítoval. V roku 1917 sa stal v Marburgu mímoríad-I .

\nym profesorom a v roku 1920 ríadnym profesorom.Roku 1925 prešiel na novoutvorenů univerzitu v Ko-líne. Roku 1931 ho povolali do Berlína a zvolili za čle-na Pruskej akadémie vied. N. Hartrnann takto už v mla-dých rokoch doslahol najvyššie vedecké uznanie.V roku 1945 prešíal do Gčttíngenu, kde 9. 10. 1950zomrel.

Za svojho života napísal mnoho dlel, z kterýchuvádzame aspoň najdčležítejšíe: Grutuiziiqe einer Me-taphysžk der Brkenntnis, 1921 (Základné črty metafy-ziky poznania); Dže Philosophie des deutschen Idea-

7

lizmus I. 1923, H egel II. 1929 (Filozofia nemeckéhoidealizmu), Ethik, 1926 (Etika) ; Das Problem desqeistiqeti Seins, Untersuchungen ZUl' Grundlegung derGeschichtsphilosophie urui der Geistesiotssenschajten,1933 [Problém duchovného bytia, Skúmanie základovfilozofie dejín a duchovných vied); ZUl' Grundlegung'der Ontoloqie, 1935 (K základom ontológie); Moglich-keit urui wtrkttchkott, 1938 (Možnosť a skutečnost};Der Aufbau der realen Welt, Grundriss der allqemeineriKateqorienlehre, 1940 (Výstavba reálneho sveta, Zá-kladný náčrt všeobecnej teórie kategórií); Neue Wege,der Ontologie, 1942 (Nové cesty ontológie); Ptiilo-sophie der Natur, 1950 (Filozofia prírody); Theleolo-,qisches Denken, 1951 (Teleologické myslenie); Asthe~UJe, 1953 (Estetika) a mnohé iné.

N. Hartmann vyšiel z novokantovskej marburske]školy. Aj keď sa neskol' vzdal jej názorov, ba ích prejednostranné zameranie na gnozeologickú problemati-ku aj kritizoval, predsa len nájdeme v jeho názorochnemalý vplyv novokantovského subjektívneho ídealíz-mu. Pri rozpracovávaní svojej ontológíe sa v mnohominšpiroval Aristotelom a Hegelom. Veřrní hlízky mubol aj Platónov objektívny idealizmus, v ktorom neraznašíel potvrdenie alebo zdroj svojich myšlienok. V jehonázorech sa zreteřne prejavuje aj vplyv řenomenolo-gickej metódy - hocí Husserlovu fenomenológiu ne-raz kritizoval - ale najma vplyv M. Schelera.

Ako chápe filozofiu N. Hartmann? Proti zužovaniufilozofie na otázky poznania usiluje sa obnoviť poní-maníe filozofie ako zrenia sveta v celku - fyzickejprírody, človeka, jeho poznania, jeho duše a ducha.Toto úsilie o univerzálnu koncepcíu sveta vyplývalonielen z vnútorných zákonitostí rozvoja vedy a tech-niky, ale aj - a predovšetkým - z potrieb buržoáz-neho sveta zmietaného v imperialistickom štádíu vý-vinu silnými rozporrní a neístého pred budúcnosťou,

8

z potreby znovu si osvetliť najzákladnejšte otázkybytía a nájsť nové perspektivy ďalšieho prežitia.

Prítorn novej ontológii ide o čo najpravdivejšie -pravda, len v buržoáznom horizonte - znovupre-mysleme sveta ako celku a hl'adanie nových uníver-zálnych koncepcií, ktoré by mohli účinne konkurovatunlverzálnej marxístícko-lenínske] filozofii. Je dosta-točne známe, že súčasná kapitalistická spoločnosť ne-má ucelenú, jednotnú a všeobsíahlu filozofickú teóríu,ktorá by dávala uspokojujúcu odpoveď na základnéotázky bytía, poznania, vývoj a spoločnosti a postave-nía človeka vo svete i v spoločnosti a která by posky-tovala jasné perspektívy do budúcnosti.

Hartmannovu filozofiu možno do značnej míery po-kladať za pokus o vypracovanie takejto filozofie. Prav-da, táto filozofia je poznačená všetkými tými proti-kladnými tendenciami, ktoré sú typické pre sůčasnéburžoázne teoretické myslenie: na jednej strana úsilieo ístú racionalitu, objektivizmus, tríezvost a hřadaníeširokých sůvíslostí medzi jednotlivými sférami sku-točnosti, ktoré sú z hřadíska fungovania kapitalistic-kého zríadenía také potrebné, a na druhé] strane ob-hajoba iracionality a agnosticizmu, subjektivizmusa voluntarizmus, najma pri vysvetIovaní spoločen-ských javov, metafyzika, špekulácía a boj proti dia-lektike vóbec a proti díalektíckěmu a historickémumaterializmu zvlášť.

Len z týchto protikladných a vzájomne sa podmíe-ňujůcích tendencií sa dajú pochopit jednotlivé aspektyHartmannovej filozofie. Úsilie utvoriť uníverzalnu ří-

lozofiu zodpovedajúcu potrebám buržoázneho svetaho viedla k tomu, že odmíetol zužovanie filozofienielen na otázky poznania, ale aj na problematikuřudska] existencie (S. Kierkegaard, F. Níetzsche,existencializmus, antropologizmus a pod.) odtrhnutejod vonkajšíeho sveta a vedeckého poznania. Filozofiamusí byť podřa Hartmanna vedecká, t. j. musí zacho-vávať vedecký spčsob myslenia a byť v úzkom kon-

9

takte s jednotlivými vedami. Preto vystúpil proti ta-kým koncepciám, ktoré chápu filozofiu skór ako odraztemperamentu, originálnosti, subjektívnych zážítkov aprežívanía, emócií filozofa, a nie ako výraz hřadaníapravdy. Za róznymí filozofickými smermi sa skrýváníečo společné - hřadaníe pravdy.

Filozofia sa však podřa Hartmanna nemóže stat ve-dou, pretože nie je schopná vyríešít najdóležttejšíe -tzv. metafyzické - otázky. V práci Iluod do filozofie,ktorá je súhrnom jeho prednášok z roku 1949, hovorí:"Najdaležitejšie otázky filozofie, ktoré sú v základeprevažne metafyzickými otázkami, sú v podstate takéotázky, ktoré od začíatku do konca znovu a znovu vy-žadujú nové riešenie. Neriešrteřnosf ich problémov jepodstatným, charakteristickým momentom filozofie.Odpoveď na otázku: Čo je filozofia? maže teda znieť:Filozofia je spracovávanie otázok, ktoré sa nedajúvyriešiť s konečnou platnosťou, a preto pretrvávajú. "2

Filozofia sa teda nemóže stať vedou ako ucelenýsystém teoretických tvrdení, ale len ako komplexproblémov. Jednotlivé filozofické systémy vzníkajůa zanikajú, ich pohyb nte je pokrokem v riešení zá-kladných otázok, ale len postupom v stavaní a objas-ňovaní hlavných problémov, ktoré sú koniec koncovneríešíteřné. Čím vačšmí sa ich filozofia usiluje ucho-piť, tým zreteřnejšíe naráža na ich íracíonalny mo-ment. Preto sa v tomto smere zbližuje s náboženstvoma umením. Uznanie iracionality v bytí vedie Hartmanna,aj keby sa akokořvek dovolával vedeckosti, nakoníeck úsiliu, ktoré je typické pre súčasnů buržoáznu řtlo-zofiu - zblížiť filozofiu s náboženstvom a umením.Dejiny filozofie sú, ako ukazuje Hartmann, predo-všetkým dejinami problémov a pokusom o ích viac čimenej úspešné riešenie. SÚ stálym zdrojem pouče-nía, pri kladení a objasňování problém ov slúžia na]-

2 Hartmann, N.: Einfiihrung in die Philosophie. 6. vyd. Os-nabruck, bez udania roku, s. 7.

10

ma ako výstraha pred chybami, ktorých sa dopustilipredchádzajúci filozofi. Na roždíel od víed, ktoré sarnusía zriecť prekonaných pojmov a systémov, řilo-zofia nemčže svoje myšlienkové dedičstvo ani odmle-tat, ani príjímat, ale musí s ním ustavíčne zápasita vyrovnávať sa. Riešenie filozofických problémovtreba teda zaraďova ť do širokých historických súvís-lostí, pretože filozofia predpokladá vedenie nazhro-maždené stáročiami a metodickú skúsenosť všetkýchvied takisto, ako aj protikladné skúsenosti filozofic-kých systémov. Z toho všetkého sa treba učit. Pritomje důležité odlíšiť v názorech jednotlivých filozofovto, čo je v nich podmienené epochou a stanoviskomtoho-ktorěho filozofa, ČO je subjektívne a pomínuteřné,od toho, ČO je objektívne a nadčasové, ČO má trvalúhodnotu. Z tohto hřadíska sa N. Hartmann usilovalanalyzovať najma Kantovo učenie a ukázať jeho trvalézásluhy v rozvoji filozofického myslenia, ale aj jehoslabiny podmienené dobou či Kantovým postojom.Je prirodzené, že k hodnoteniu trvalých i pomínuteř-ných zásluh jednotlivých filozofov pristupuje z hl'a-diska svojej kritickej ontológie, a preto ho nemožnoprijať, aj keď obsahuje mnohé výstižné postrehy.

Konečná neríešíteřnosř najzákladnejších problémovvyplýva z toho, že v nich podřa Hartmanna vždyostáva nedoriešený zvyšok, níečo nepreníknuteřně,íracíonálne. Takými problémami sú napríklad spormaterializmu a idealizmu, vzťah hmoty a vedomía,spor mechanízmu a vitalizmu v teórii prírody, ímanen-cíe a transcendencie v teórii poznanía, determinizmua slobody v teórii konanía atď. Existencia prímeskuiracionality v najzákladnejších problémoch však nezne-možňuje filozofovanie, pretože úlohou filozofie je od-deliť racionálne a íraclonálne prvky v bytí a poznanía osvetliť prvky racionálne, které sú prístupné nášmupoznaniu a chápaniu. Toto oddelenie je úlohou "no-vej", "kritickej" ontológie. Vzniká však otázka, čimožno vopred vyhlásiť níektorě otázky bytia i pozna-

11

nia za racionálne a iné za iracionálne. Údajná neríe-šíteřnost sporu medzi materializmom a idealizmom,ako aj iných otázok nie je zdóvodníteřná a je skol'prianím. Hartmann síce požaduje vedeckú filozofiu,ale jej zakazuje riešiť najpodstatnejšie otázky bytiaa poznania. Usiluje sa "vedecky" zdóvodnít agnosti-cizmus.

V súvislosti s ustanovením "novej", "kritickej" onto-lógie vynorila sa pred N. Hartmannom otázka vztahugnozeológie a ontológie. V teórii poznania sa postavilna "realistické" stanovisko. '

N. Hartmann v protiklade lm škole, z ktorej vyšíel,neurčil za prvú úlohu filozofie otázky poznanía, aleproblémy bytia, nie gnozeológiu, ale ontológiu, pretožefilozofia je bezmocná, ak nemá poznatky o bytí. Prí-mát bytia pred poznaním je daný aj tým, že poníma-nie poznania sa maže zakládat len na ponímaní bytia.Preto podrobil N. Hartmann ostrej kritike idealizmus,najma subjektívny, do ktorého právom zahřňa ajnovopozitivizmus, a priznáva existenciu sveta nezá-vislého od subjektu, Iudského rozumu a stupňa pozna-nia. V práci Základné črty metafyziky poznaniadokazuje, že vzťah subjektu a objektu v procese pozna-nia je vzťahom protikladu. V úvode k tejto práci ho-vorí, že "poznanie nie je utyáraním, vyrábanímaleboplodením predmetu, ako nás chce presvedčiť ídealíz-mus starého i nového typu, ale uchopenie niečoho, čoje dané pred každým poznaním a nezávisle od neho"."

Týmto správnym ponímaním vyhlásil frontálny útoksvojej ontológie proti subjektívnemu idealizmu. Ak to,čo pokladáme za reálny svet, samo osebe nezávisí odnášho poznania, neexistuje ani to, čo nazývame pozna-ním, a poznanie nemčžeme odlíšlř od číreho mysle-nia, predstavovania, fantázie alebo sna. Ako sa mažepresvedčiť aj čítateř Nových ciest ontoláqie, svet

3 Hartmann, N.: GrundzUge einer Metaphysik der Erkenn lnis.5. vyd. Berlin 1965, s. 1.

12

existuje 'podra~-, _Hartmanna ontologicky sk ar než~človek á človek je z orrt610gíéI<é"hohTidiska jehoposledným produktem. Na tom sa zakladá aj možnostpoznávania sveta.

N. Hartmann teda vysvetruje poznanie ako trans-cendentný, t. j. subjekt prekračujúci akt, ktorý ucho-puje predmet existujúci nezávisle od vedomia a predním. Pritom ide o proces, v ktorom sa hranice pozna-nia stále posúvajú tým, že predmetom skúmania sub-jektu sa stávajú nové objekty. Veda s úspechom čorazzretefnejšie poznáva svoje predmety, čoraz vačšmí po-súva hranice poznania a preniká do nepoznaného.

Existencia reálneho sveta nezávislého od vedomíaa jestvujúceho pred ním je daná podřa N. Hartmannaaj tým, že veci sú nielen predmetom vnímania a pozna-nía, ale aj Iudského chcenía, konanía, utrpenía: súzačlenené do sféry Iudského života, v ktorej sa roz-víjajú Iudské vzťahy a konflikty. Poznanie nie jeprvotně, ale druhotné, je jedným z aktov, pomocouktorých človek uchopuje veci, predmety. V tejto sú-vislosti sa N. Hartrnann neraz dovoláva tzv. prirodze-něho realizmu, ktorý nepochybuje o existencii svetanezávislého od Iudského vedomia. Uznanie vecí osebenie je gnozeologickým dogmatizmom, ako to hlásalanajma pozitivistická filozofia, ale výsledkom kritic-kého stanoviska.

Práve táto stránka Hartmannovej filozofie - uzna-nie sveta nezávislého od vedomia a od stupňa pozna-nia - zapósobíla na určité kruhy buržoáznej inteli-gencie, predovšetkým na prírodovedcov, kterýmv súvislosti s rozvojom vedy a techniky čoraz menejvyhovuje pozitivistická filozofia, čo sa alebo vzdávaríešenía svetonázorových otázok, alebo ich rteší sub-jektívnoidealisticky.

"Kritická" ontológia sa však ukázala príťažlivou níe-len svojím "realizmom", ale aj bojom proti materia-lizmu. N. Hartmann sa pokúsil odstráni ť "kra jností" ,prekonat "ohraničenosti" tak idealizmu, ako aj mate-

13

rializmu, nájsť akúsí tretiu cestu vo filozofii, ktoráraz vyúsťuje do objektívneho a ínokedy do subjektív-neho idealizmu. Boj proti materializmu, vrátaneMarxovho díalektíckého a historického materializmu,preniká všetkými Hartmannovými spismi. Aj kecf saneraz dovoláva realizmu, odmieta ho, lebo v ňom vidícestu k materializmu, ktorému sa chce vyhnúť. Jehostanovisko je stanoviskom "z tejto strany idealizmua realizmu", ako to vyjadril v rovnomennom článkuz roku 1924. Hřadaníe tretej cesty vo filozofii ho spá-ja s pozltívízmom, ktorý označuje idealizmus za takúistú metařyzíku ako materializmus. V práci Problémduchotmého bytia píše: ,,:Cudia veria, že musia svetvysvetřovat alebo »zhora«, alebo »zdola«, rozhodujúsa alebo pre všernohúcnost ducha, alebo pre všerno-hůcnost hmoty ... Kto sa odvracia od viery v božstvo,pretože sa mu svet nejaví ako bohom stvorený, slepoupadá do materializmu... Nevidí hojnosť možností,nieto ešte presvedčivú hojnosť řaktov, ktoré sa na-chádzajú v skúsenosti a otvárajú celkom iné perspek-tívy. Je spútaný radikalizmom protíkladov.""

Preklenúť protiklady meclzi ídealízmom a matería-lizmom sa pokúšali už machisti na prelome 19. a 20.storočía. Márnosť tohto pokusu odhalil V. 1. Leninv Materializme a empiriokriticizme. I ke ď Hartmannustavíčne dokazuje, že subjekt v procese poznania"uchopuje" (ale neodráža) objekt existujúci nezávisleod vedomia, odmieta koniec koncov uznať svet akosvet vecí osebe. Prirodzenému realizmu i materializmuvyčíta stotožnenie fenomén ov vecí s vecamí samými,tzv. apriorizmus tézy o realite.

Svoju .movů", "kritickú" ontológiu predstavuje akostrednú cestu medzi realizmom (materializmom) aidealizmom. Jeho kritika nepochybne pósobívo pouká-zala na slabé stránky starej metafyziky: idealizmus,

4 Hartmann, N.: Das Problem des gcistigen Seins. 3. vyd. Ber-Iin 1962, s. 64.

14

redukcía bytía na ideálne bytie, podriadenie bytia 10-gike, teleologizmus, apriorizmus, špekulatívízmus atď.,čo napríklad platí o Platónovom, Leibnizovom, Wolffo-vom, Hegelovom systéme. Dovolávajúc sa Kantovejkritiky špekulatívno-racíonalístíckej metafyziky, ná-rokuje si vypracovať novú ontológiu na índuktívnorna empirickom základe, který vraj vyžaduje uznať Ira-cionálny základ sveta a jeho nepoznateřnost. Tzv. krí-tickosť a analytickosť novej ontológie proti dogma-tizmu a konštruktívízmu starej metafyziky má slúžiťna oddelenie racionálnych a íracíonálnych momentova na sprostredkovaníe medzi nimi. Preto "nová" onto-lógía, ako ju požaduje N. Hartmann, nie je ani mate-rialistická, ani idealistická, ani racíonalístícká, ani íra-cionálna, ani scientístícká, ani antiscientistická atď.

Racionálny postoj ku skutečností, ktorý nepochybnepotrebuje každá sůčasná spoločnosť používajúca vý-sledky novodobej vedy a techniky, utápa sa a roz-plýva v prúde všeobecnej iracionality prenikajúcejsúčasnou buržoáznou spoločnosťou.

Idealizmus N. Hartmanna vystupuje do popredianajma vtedy, keď odpovedá na otázku, čo treba 1'0-zumíet súcnom jestvujúcim nezávisle od vedomía,aká je jeho výstavba - teda na otázky, které tvoriapredmet jeho ontológie v užšorn zmysle. Hartmannodmieta odpoveď na základnú filozofickú otázku(vzťah hmoty a ducha) a nahrádza ju otázkou štruk-túry bytia. Na postihnutie štruktúry bytia je určenýcelý rad pojmov: momenty bytia (Seinsmomente),sp6soby bytia (Seinsweisen), mody bytia (Seinsmodi)a vrstvy bytia (Seinsschichten).

Najvšeobecnejšie je bytie určované dvoma protiklad-nými pármi: sp6sobom a momentom bytía. Každé by-tie je alebo reálne, alebo ideálne (sp6soby bytia),vztah medzi nimi je disjunktívny; prlčom však reálneneznamená materiálne, pretože sem patrí tak bytiefyzikálno-materiálne a organické, ako aj bytie du-ševně a duchovně. K ideálnemu bytiu patrí iba oblasť

15

matematiky a hodnot. Protiklad medzi materiálnyma ideálnym sa zastiera a zakrýva.

Momentmi bytia rozumté' N. Hartmann existujúcebytie (Dasein) a určené bytie (Sosein), čiže podřatradičnej terminológie existenciu a essenciu. Objek-tívny idealizmus spájal existenciu s reálnym a essen-

, ciu s ideálnym bytím. N. Hartmann namleta, že medziexistenciou a essenciou maže byť aj protiklad (akonapr. pri matematických útvaroch) i jednota (riapr.zelená farba ako určené bytie stromu je práve takáreálna ako tento strom sám). Určené bytie je pod laneho neutrálne k idealite a realite [guřatost gule savzťahuje tak na materiálnu, ako aj na geometrickyideálnu guřu ]. Existujúce bytie však nie je neutrálne,patrí do sféry alebo reálného, alebo icleálneho bytía.Vzťah medzt existujúcim a určeným bytím je vzťahkonjunktívny, pretože každé určené bytie níečoho jezároveň axístujůcím bytím níečoho a každé existujúcebytie níečoho je zároveň určeným bytím níečoho. Spč-soby bytia rozdvojujú súcno na dve sféry: na sférureálna a na sféru ideálna. Momenty bytia držia tútorozdvojenosť pohrornade. Spósoby bytia a momentybytia tvoría podřa Hartmanna tzv. ontlckú schérnu vovýstavbe sveta.

Zmyslom tejto schémy je obísť monistické riešeniezákladnej filozofickej otázky (idealizmus sa nazývámetafyzikou zhora, mate-rializmus metafyzikou zdola)a pripraviť tak učeníe o mnohovrstevnatosti bytia,a tým postaviť proti monizmu tzv. filozofický pluraliz-mus.

Bližšie skúmanie by ukázalo, že Hartmannovc po-nímaníe vzťahu určeného a existujúceho bytia je ne-dialektickým, metafyzickým vysvetrovaním vztahuvšeobecného a jednotlivého. Reálne bytie je pod laHartmanna índivíduálne, jedinečné, časové, pocllieha-júce zmenám, zatíal čo ideálne bytie je všeobecné,nečasové, večné, neclotknuté zmenou. lndividuálno ra-dikálne oddeřuje obidve sféry - sféru reálneho

16

1

a ideálneho bytia. Všeobecné vládne úplne len v ideál-nom bytí.

Realita všeobecného však - ako dokazuje N. Hart-mann - spočíva v tom, že všeobecné je obsíahnutév individuálnom a prestupuje reálne bytie. N. Hartmannsíce bojuje proti odtrhávaniu všeobecného a jednotli-vého, proti uprednostňovaniu všeobecného na jednejstrane a jednotlivého na strane druhej (realizmus,nominalizmus ), ale tvrdením, že všeobecné, ktoré mácelkom ideálnu povahu, nadobúda realitu v indlvl-duálnom, dostáva sa k objektívnemu idealizmu. Nienadarmo sa tu dovoláva Abélarda, Tomáša Akvinského,Dunsa Scota a Aristotela. Odmieta chápať ideálno akomyšlienkový výtvor s cíeřom dokázať, že reálny svetje preniknutý ideálnymi zákonitosťami. Zretefne sa toprejavuje aj vtedy, keď sa usiluje dokázat, že mate-matické vzťahy nie sú odrazom reálnych vzťahovv anorganickej prírode, ale nadobúdajů v nej reálnosť.

Rozdiel a vzťah medzi reálnym a ideálnym bytímešte konkrétnejšie určuje tzv. modálna analýza, ktoráodhaluje a objasňuje pozitívne mody bytia (možnosť,skutečnost, nevyhnutnosť) a im zodpovedajúce nega-tívne mody (nemožnosť, neskutočnost, náhodnosť).Najvačšíu pozornosť venoval N. Hartrnann analýzemodov možnosť a skutečnost (na túto tému napísalobsiahlu prácu). Tieto mody bytia sa menia v závis-losti od jednotlivých sfér bytia a ich vzájomné vzťahysú podriadené rozličným zákonitostiam. Napríkladpodstatne nevyhnutné je to, čo prináleží nejake] ve cina základe jej ideálnej štruktúry, kým reálna ne-vyhnutnosť znamená modus závislosti časových pro-cesov a je širšia než kauzálna súvislosť, pretože ob-sahuje i nekauzálne reálne determinácie. Modálnaanalýza nepochybne obsahuje mnoho podnetnýchmyšlienok, vcelku je však založená na objektívno-idealistickom prístupe ku skutečností.

[adro Hartmannovej teórie bytia tvorí učenie o ka-tegóriách, ktoré znamenajú obsahové uskutočnenie

2 Nové cesty ontotóg!e 17

ontológie. Hartmann chápe kategórie ako osebe jest-vujúce (t. j. nezávisle od sveta a poznania), všeobecné,nadčasové, večné príncípy bytia. Na rozdiel od novo-kantovstva a novopozitivizmu, ktoré ích redukovalina kategórie rozumu, zdórazňuje ich ontíckú prvora-dosť. Kategórie tvoria štruktúru a výstavbu svetavóbec aj jeho jednotlivých vrstíev a vecí, [avov a pro-cesov. Ak sú výsledkem analýzy pozitivistov pojmy'rozumu, výsledkem Hartmannovej kategoriálnej ana-Ilýzy sú kategórie ako príncípy bytia. __

Níe je ťažké postrehnúť objektívnoidealistickú pod-statu Hartmannovho učenía o kategóriách. Preto níe ná-hodou hřadá príbuznosť svojho učeni a o kategóriáchu objektívnych idealistov - u Platóna, Tomáša Akvín-ského, Hegela a inýcll. Pretože v teórii o kategórtáchvidí cestu ako obísť základnú filozofickú otázku, redu-kuje tiež celé dejiny filozofie na pokusy prevíest svetna kategórie. Dejiny filozofie sa skúmajú z objektív-noidealistich:ého hřadískaa jednotlivé systémy sa prí-jímajú alebo odmietajú pod fa toho, ako prispievajúk chápaníu kategórií ako objektívnych princípov by-tia alebo im odporujú.

I keď sa Hartmann usiluje kritizovať Objektívrly)idealizmus, nakoniec sám pobadal príbuzenstvo medzlsvojimi kategóriami a objektívnoidealistickými pod-statnosťami. O tomto vzťahu hovorí: "Kategórie takistoako podstatnosti sú »všeobecné« a identické v roz-manitosti prípadov, sú obsiahnuté v jednotlivých prí-padoch a možno ich z nich získať analýzou, zároveňsú však aj nadčasové, nezávislé od jednotlivých prípa-dov a v nich nadempirické. Týmito momentmi zhodynemožno otríasř. "S

Pravda, na druhej strane sa Hartmann usiluje daťkategóriám "realistickú" alebo "materialistickú" po-dobu a nájsť medzi ideálnymi podstatami a kategóriami

s Hartrnann, N.: Der Aufbau der realen Welt. 3. VYl]. Berlin1964, s. 44.

18

celý rad odlišností. Najdóležitejšíu z nich vidí v tom,že systém kategórií obsahuje kategórie substrátu ahmoty. Tým sa však tento systém nestáva ani realís-tickejším, ani materialistickejším, pretože substrátuňho nie je nič iné než istý druh logickej kate-górie totožnosti a hmota sa vysvetruje ako nižšíútvar vo vzřahu k vyššíemu, zložitejšiemu, ako napr.pojmy sú hmotou, stavebným materiálom súdov. Hart-mann tu využíva Aristotelovo učenie o vzťahu látky aformy na to, aby kategóríu hmoty pozbavíl jej mate-rialistického obsahu a premenil ju na neutrálnu kate-góriu, ktorá hrá jednu z podradných úloh. Tak realis-tická či materialistická terminológia ostáva lenterminológiou.

Na podporu svoje] koncepcie, pod fa ktorej kategó-rie sú princípy bytia nezávislé od subjektu a mysli a-ceho rozumu, uvádza Hartmann mnoho dókazov. [ad-ným z nich je tvrdenie, že kategóríe nie sú pojmy.Kategórie ako principy predmetov existujú osebe, ne-závisle od poznania, mažu sa však st ať - a stávajúsa, keď sú poznané - lmtegóriami poznanía, ale aniv prvom, ani v druhom prípade nie sú poj marni, pre-tože pojmy sú len pokusmi uchopiť kategórie deříníto-rícky. Pojmy mažu, Ienže nemusia uchopiť kategó-rie, sú voči nim čímsi dodatečným, sekundárnym.To, čo pojmy uchopujú, je vočí nim samým Iahostaj-né. Pojmy sú nástroje vytvorené Iuďrní a mažu byťkategóriám adekvátne, ale a] neadekvát~

Ako dokazujú-dejiny filozofie, pojmy podIa nehozvyčajne nezodpovedajú kategóriám. Hartrnann končísvoju úvahu týmito slovarní: "Kategórie-&tí-oo-pojmutakisto nezávislé ako prírodné zákony. Ich pojmovéuchopenie sa začína-a.ž s ich odnaleníffi v teórii pozna-nía: ích fungovanie v poznaní predmetu však nečaká nateóriu poznania, ale ďaleko predchádza odhaleni ua nie je ním nijako ovplyvnené. "6 Lenže toto metafy---------

6 TalJllicž, s. 10J.

19

zické odtrhnutie pojmov a kategórií je falošné. Sku-

I točnosť, že sa ponímanie kategórií vyvíjalo, nesvedčío tom, že kategórie sú entity jestvujúce osebe a nezá-visle od Iudí, ale je dókazom, že sú produktem vývo-

'\ ja Iudského myslenia a poznanía. ousiar by sa daloI. získaf svedectvo o kategóriách, ak nie zo samého pro-1\, cesu poznania? Predpokladať ich existenciu pred\'poznaním je metafyzická a idealistická špekulácia.

I Uplne móžeme súhlasit s myšlienkou, že kategóríene sú apriórne dané formy rozumu, nemožno ich

dedukovat z čistého myslenia, ale sa získavajů zosystematického zovšeobecnenia Iudského poznanía,predovšetkým výsledkov vied. Kategórie však ne-možno vysvetřovat ako večné podstatnosti, ale akomyšlíenkové, pojmové odrazy objektívneho sveta,a preto sa rozvíjajú a obohacujú práve tak ako Iudsképoznanie. SÚ to najvšeobecnejšie pojmy, ktoré odrá-žajlÍ--!!-ajpOdSfarn.ejšie určenia hmo.!y ~ jej vývoj a, ichsúvislosrr.-V-tomt0-Z:rrIVsl~ majú _objektívny obsah, ale

~ stupna vývoj a řudského poznania, nakořkosa tento obsah rozvtníe. Tým, že kategórie odrážajúnajpodstatnejšíe vlastnosti a vzťahy objektívneho sveta, majú veřký teoretický a praktický význam, pretožje v nich zovšeobecnená a zafixovaná stáročná teoretická a praktická skúsenosť Iudstva. Kategórie, akhmota, pohyb, všeobecné a jednotlivé, podstata a [apríčina a ůčínok, obsah a forma a mnohé iné sú mocnými myšlienkovými nástroj mi, pomocou ktorých sčlovek teoreticky a prakticky zmocňuje sveta. PretV. 1. Lenin nazval kategórie uzlovými bodmi pozna-

ía, ktoré pomáhajú poznávať a ovládat prírodu.Pretože kategórie predstavujú kondenzovanú skúse-

nosť z poznávania a pretvárania sveta, mnohé z nichIudía bežne používajú a musia používař (napr. kate-górie príčiny a účinku, možnosti a skutočnosti atď.)bez toho, že by si to uvedomovali. To sa mnohým Iilo-zofom javí, akoby kategórie bolí vrodené rOZUIIlU(Kant), alebo existovali nezávisle od Iudského pozna-

20

nía (Platón, Hegel). N. Hartmann hypostazuje a íetí-šízuje kategórie a výtvory Iudského mozgu prerníeňana síly vládnúce nad spoločnosťou.

Nie je však pravda, že fungovanie kategóríí je ne-závislé od Iudského poznanía. Na jednej strane sú ka-tegórie produktom Iudského poznama a na drn-hejstrane mocna:u~porou,;" Preto úloha filozofie vždy spo-čívala a spočívá nielen vo formulovaní a rozvíjaníjednotlivých filozofických kategóríí, a-le aj y ich roz-pracovaní ako metod-ických nástroj ov poznávaniaa ovládania -skutočnosti. Nemožno súhlasít " s Hart-mannovým tvrdením, že řungovante kategóríí neovplyv-ňuje teória poznania. Práve naopak, až keď sa roz-pracujú pomocou teórie poznania, možno zabezpečiťich fungovanie v procese myslenia.

Kat~gQtie sú výsledkom analytickej činnosti mysle-ía vydeřujúce] v predmetoch a javoch sveta faketránky a súvíslostí, kforé" samy osebe a--OcfcI8lene od

druhých neexistujÚ-.SJ:L abstrahnzané z ob~ejskutočnosti a vo.szojom.snncne slÚžia na jej duchovnúreprodukcíu, Aj keď sa v procese poznania [avía akOprvotné voči konkrétnemu predmetu, pretože človekvždy pristupuje k poznaniu skutočnosti s určitou ka-tegoriálnou výzbroj ou, v skutočností sú druhotné.Hartmannova chyba je v tom, že výsledky svoje] ana-lýzy vydáva za štruktúru samých predmetov, sveta.Systémy kategórií sú godfa neho gozadím sfér b)Ůiaa jeho spásobov. Každé konkrétno - alebo ako onhovorí, concretum - sa_mu~jaV:LakQ-sp~e-mROh1chkategórií. "Concretum je práve to, v čom je princíp»zrastený« s mnohými inými princípmi, v čom je zba-vený svojej umelej izolácie a navrátený svojmu po-vodnému vzťahu, z ktorého nikdy osebe nevystupuje."?V tejto súvislosti hodno pripomenúť Marxove slováo konkrétnosti poznanía. V úvode Ku kritike politicke]

7 Tamtlež, s. 44.

21

ekončmte poznamenáva: "Konl(l'étno je konkrétne..• ------_. -preto, lebo_je zhmutím.jnnohých určení, je teda jed-

notou roz;m~itého.~V myslení sa preto javí ako pro-ces zhrňovanta, ako výsledek, nie ako východisko,hocí je skutočným východískorn, a preto je tiež vý-chodískom nazeranía a predstavy. Prvou cestou plnápredstava vyprcháva v abstraktně určeme: druhoucestou vcdú abstraktně určenia k reprodukclí 11:On-krétna rnyslením. Hegel upadal preto do ilúzie, žereálno treba chápat ako výsledek, ktorý sa zhrňujev sebe, prehlbuje v sebe a samo od seba pohybuje,kým metóda postupu od abstraktna ku konkrétnemuje len spósob, kterým si myslenie prísvojuje koukrétno,duchovne ho reprodukuje ako konkrétno. No nie je tov nijakom prípade proces vzniku konkrétna ... "8 I ke ď

sa Hartmann stále usiluje dištancovať od objektívno-idealistického chápania kategórií, predsa sa dopúšťatoho istého omylu ako Hegel - že totiž systém kate-górií určuje konkrétnosť toho či. onoho predmetu.

Hegelovo objektívnoidealistické ponímanie vývoj akonluétneho však bolo veřké tým, že bolo dialektické.Naprotí tomu Hartmann v boji proti tzv. kategoriálne-tmu monizmu, t. j. vysvetřovantu sveta alebo z ducha'(Hegel), alebo z hmoty (dialektický materializmus), inevyhnutne obhajuje metafyzický obraz sveta. "Myš-líenka univerzálneho vývoja kategoricky vyžaduje jed-notu póvodu, "9 namieta. Proti vývojovému ponímaníuvyzdvíhuje koncepciu sveta ako štruktúry, ktorá jev podstate ustrnutá. Usiluje sa uznať kategóriu pohy-bu, ktorú chápe ako všeobecnú formu bytía každéhoreálneho bytia, ale ktorá mu nte je určujůcou preutváranie sveta, pre jeho štruktúru. Mnohotvárnosťskutočností pod fa neho nevyplýva z pohybu, vývoj a _

8 Marx, K.: Ku krittke políttckaj ekonómíe, Bratislava 1962.s. 188. .

9 Hartmann, N.: Der Aufbau der Q'eane<nWelt. 3. vyd. Ber-lín1964. s. 139.

2

..~

proti tejto myšlíenke často vystupuje - ale z rozma-nitosti kategórií. "Kategóľie v ích pluralite sú tedakořajamí, v kterých sa pohybuje rozmanitost sveta -a nie menej rozmanitos ť poznanía. "10

)Podřa N. Hartmanna [estvuje- 24 z-áklad.ný-el-1-kategó-

rií, 1. j. kategórií, které platia pre všetky ~féry.2 .YI21YY.bytia [prtncíp -coRcretum; štruktúra - lll.o_dus;Jor-ma - maté.r.ía~oUl.é - vonkajšie.;.-d..ete-rc-mmáG-la-

Idependencia; kvalita - kvantita;-Jednota .z: ..!:.QZ.IDa-t nítost, -súlad - s.por;_p'rotiklad _. dimenzia; pretrží-tosť - kontinuita; substrát - relácia; element -sústava). J:Lgproti tomu platnosť in)ích ka.te.górií ob-,medzuje leg na .niektoré sférY-,,--P-J:il.2ill!.nevrstvy ..by-tia. ' Idealistický a metafyzický charakter tohto učemaznovu sa prezrádza tým, že kategóri~p·rt~Oru a~procesu ~, substanciality a !muza!i):y .sú.spojené _len s_IlieR!.Q!:fmi vrstvami bytia: d:gp1'Ík1ad. vrstyY-d1!:ševného a duchovného sú nezěvíslě od priestorua existujú len v čase. Nemožno tu poprtet vplyv novo-kantovstva a !..e!}omenológie~

Rozmanitosť a heterogénnosť sveta určená kate-góriami kladie však otázku ich jednoty. N. Hartmann

(

postuluje jednotu sveta, ale ukazuje, že poznať jumóžeme nanajvýš z vnútorných zákonitostí štruktúry.To nám však nedovoluje hřadat ju v nejakej substan-cii - či už duchovnej alebo hmotnej. ITIllO-nakoniec

\ vyhla~, že otázka jedn~ sveta a sy-stému kategó-ri.ije nep.oznaterná: "Zo štruktúry súvíslostí, v ktorejpoznateřná kategórie vystupujú, nernóžeme teda usu-dzovať na prítomnosť alebo neprítomnosť najvyššlehozjednocujúceho princípu. Otázka musí ostať otvorená.A s ňou musí ostať otvorená aj možnosť, že systémnemá nijakú »špíčku«, alebo ak sa máme vyjadriť po-zitívne, že prechádza do pluralíty samostatných prv-kOV."l1

10 Tamtiež, S. 140.n Tamtiež, s. 141.

23

Medzi kategóriami teda podřa Hartmanna neexístu-ie jednota, ktorá by bola odrazom jednoty sveta, aleen kategoriálna koherencia, to znamená, že každájednotlivých kategórií predpokladá nielen svoj proti-

lad, ale aj všetky ostatné kategórie. V podstate ne-exístujú jednotlivé kategórie, ale kategoriálne konti-nuum, v ktorom spočíva ich jednota.

Myšlienka kategoriálnej koherencie je len iným vy-jadrením predstavy, že medzi kategóriami neexistujevzťah subordinácie, ale vztah koordinácie. Kategórie'u Hartmanna exístujú vedřa seba v koordinácii. Takétoponímanie je charakteristické pre metafyziku. Na toupozornil už K. Marx, keď ukazoval, že u Ricarda saz hodnoty nerozvíja nadhodnota, z nadhodnoty ziskatď., že uňho sú ekonomické kategórie koordinované.

Hartmann odmieta jednotný princíp systému kate-órií takisto ako ich subordináciu, t. j. vyvodzovanie

\ednej kategórie z druhej, pretože sa ich usiluje zbaviť~vetonázorového charakteru a predstaviť ích ako sve-tonazorovo neutrálne. To sa mu však pomstí, pretožesa nakoniec dostáva do idealizmu a metafyziky.

Dialektický a historický materializmus, ktorý po-kladá kategórie za odraz najvšeobecnejších vlastnostía súvislostí hmoty, otvorene vyhlasuje kategóriu hmo-ty za pilier a zjednocujúcí príncíp systému kategórií.Proti predstave o koordinácii kategórií kladíe myšlíenkuich subordinácie, ktorá vyjadruje ích súvislosť, vzá-jomné p6sobenie a vzájomné prechody na jednej stra-ne a rozvoj vyšších kategórií z nižších na strane dru-hej, pričom vyššia kategória dialekticky ruší nížšíu.Napr. v politickej ekonómii nadhodnota neguje hod-notu, ale zároveň [u obsahuje, a preto je nadhodnotakonkrétna a hodnota abstraktná. Nadhodnota je zasanegovaná získom a zároveň v ňom uchovaná. Preto jezisk konkrétny, nadhodnota abstraktně atď. Pri vypra-covávaní systému kategórií treba, ako hovorí V. 1.Lenin, kategórie "vyvodiť (a nie Iubovořne alebo me-chanicky vztat ) (nie »rozprévaním«, nie »uístovaním«.

24

ale dokazovaním), vychádzajúc z najjednoduchších,základných ... "12

Nie menej zretefný je idea1izmus aj v Hartmanno-vom učení o vrstvách bytia. Vedfa dvoch velkých sférbytia - reálneho a ideálneho - existujú vrstvy bytia.V rámci reálneho bytia Hartmann vymedzuje štyrívrstvy: hmota ~.J:g.anic~tv:.a~ti~gani..G.ká-,duševná, 'dITC"l10v!];á(.!:..LSILalílčenské vedomie) vrstvabytla. Základom tohto učenía o vrstvách je nepopiera-tefný fakt kvalitatívnej odlišnosti jednotlivých foriempohybu hmoty, ktoré nemožno navzájom na seba re-dukovať. Lenže relatívnu samostatnosť jednotlivýchforiem Hartmann metafyzicky znetvoruje a absolu-tizuje.

Zhoda a kvalitatívny rozdiel jednotlivých foriem po-hybu hmoty (fyzikálna, chemická, organická, biolo-gická, psychická, spoločenská) je však prvotná vočípojmom a kategóriám, pomocou ktorých naše mysle-níe tieto formy pohybu odráža. Hartmann tento vzťahprevracia, systémy kategórií sú podřa neho prvotnéa kvalitatívne rozdiely medzí predmetmi sa stávajúvýsledkom rozdielu komplexov kategórrí. Okrem tohoprechod od jednej formy pohybu k druhej (v jeho ter-minológii od jednej vrstvy bytia k druhej ] sa stávanepochopíteřným, takže genetická súvislosť medzi jed-notlivými javmi (napr. medzi anorganickou a organic-kou prírodou) sa viac-menej obchádza. Vznik novýchkvalít sa vysvetruje idealisticky a chápe ako náhod-nosť - ako ničím nepodmienené priradenie novej ka-tegórie alebo komplexu nových kategórií k starým,

(

ktoré sú modifikované v novej vrstve. Vznik nových kva-lít, ktoré sa objavujú neočakávane, nie je zákonitý.Pod zámienkou boja proti teleologizmu a preformáciipopiera vývoj ako prechod od nížšíeho k vyššíernu.,,,Nižšie kategórie," píše, "sa správajú k vyšším »índí-ferentne« - aj keď od nich závisia. Ako kategórie

12 Lenin, V. 1.: Spisy. 38. zv, Bratislava 1961, s. 98-99.

25

nemajú v sebe nijaké »určeníe« alebo tendenciu slúžiťvyššej štruktúre ako nosný základ alebo dokonca donej vchádzať ako prvky. ",13

Hartmann tu však v skutečností nepopíera teleolo-gizmus, ale súvislosť nového so starým. Dalo by sauviesť veřa príkladov z oblasti prírodných a spoločen-ských víed, ktoré dokazujú, že javy jedného clruhu vy-volávajú nové javy, že existujú zákony vzniku novýchkvalít. Pozaclím oclmietania vzniku vyššíeho z nižšiehoje u Hartmanna popieranie pohybu ako základnéhoatribútu hmoty, ktorý sa prejavuje ako prechod od ne-bytia k bytiu, a naopak, ako vznik, clianle vecí a íchzničenie,ako prernena na iný stav a iný objekt.

I Zákonitosti, ktoré N. Hartmann nachádza medzi lm-tegóriami a které nazýva princípmi príncípov, možno

. do značnej miery pokladat za protiváhu k dialektic-kým zákonitostiam. V Úvode do filozofie ich pre-hřadne formuluje takto: 1. zákon návratu (v každej

ižšej vrstve sú kategórie, ktoré sa vracajú vo vyššej,I kým níekořko kategórií sa nachádza vo všetkých vrst-jtáCh); 2. zákon modifikácie (kategórie, ktoré precha-Idzajú od najnlžše] vrstvy k najvyšše], v každej vrstveisa určitým spósoborn modifikujú); 3. zákon novéhoI (v každej vrstve nastupujú nové kategórie, čím vzní-I ká rozdiel medzi anorganickým a organi ckým, medzí or-ganickým a duševným atď.); 4. zákon dištancie vrstiev

I (medzi jednotlivými vrstvami je odstup a prechod od

\jednej k druhej nepochopítetný, čo sa vyjadruje vzťah-mi nadstavovania); 5. zákon sily (nižšie kategóríetvoria predpoklady vyšších); 6. zákon samostatnostiInižšej vrstvy voči vyššej; 7. zákon matéríe ( nížšía/vrstva je v najlepšom prípade matériou, ktorá je pre-Iformovávaná vyššou vrstvou).;_8. zákon slobody (každá

f vrstva je })J,J}e.rminovaná svojírnl vlastnými určenosrn>mL). Uťttr! d {jj

V týchto zákonoch vyslovených Hartmannom sú ne-13 Hartmann, N.: Der Aufbau der realen Welt, 3. vyd. Berlin

1964, s. 480.

26

pochy-bne zachytené- niektQré aspelcty. dialektiky. Dalo~-- -.by sa povedať, že Hartmann, kterého dielo prezrádzavplyv Hegelových myšlíenok, sa pokúsíl v protikladek Hegelovl a Marxovi o akýsi ."realistický" variantdialekUky. -Samu dialektiku však výslovne odmíeta,ale J1HIPúčeme--s-vl'Stvaeh-bytiaa=Ovzťahoch medzinimi je do istej míery metafyzickým výkladem "dia-lektiky". Z tejto metafyzickej pozícíe potom kritizujepredovšetkým ponímaníe vývoj a ako prechodu od niž- \šíeho k vyššiemu. "V tejto schéme," píše Hartmann

.-o Hegelovom ponímaní vývoj a, "sa predovšetkýmI .

porušuje zákon indiferencie, kJorý hoyort, že nižšie ka-tegórie sú Iahostajné vočí vyšším a vůbec ích nepotre-bujú, -Zúrovefí. je - však znetvorený základný katego-Mállly zákon, pretože samostatnosť (»silnejšie bytíe«)nižších kategórií sa ruší v prospech teleologického za-sahovania vyšších do ich vrstiev. Naprotí tomu zákonnávratu je v istých hraniciach zachovaný, pretože niž-šíe kategórie sú vyzdvíhované (»zrušené«) do vyšších;len návrat sa tu javí ako určený »zhora«, "14 -

Hartmannov výklad vzťahov medzi jednotlivýmivrstvami je v buržoáznom myšlienkovom svete po-soblvý, pretože vyvoláva zdanie súladu nielen so sú-časným vedeckým poznaním, ale aj s princípmi ve-deckého myslenia, ako je napr. uznanie objekti\mostisveta, priestoru a času,Jlznanie 1ím.2!LJlko základna]podmienky živeho šVeta, duševných.a duchovných pro-cesov, zaradenie človeka, a společností do širokýchprírodných i spoločenskýctu..sůvíslnstí; (ínšpírovanédOžnačnej miei~y Schelerovým kozmizmom, a nako-niec snahy o objasnenie základných filozofických ka-tegórií a vzťahov medzi nimi, ktoré do istej mieryvychádzajú v ústrety snahe pochopit svet v jeho sú-vislostiach, zákonitostiach a vývoji.

Nie menej príťažlivou stránkou Hartmannovho uče-nía v buržoáznom myšlienkovom svete je zdanlivé pre-

14 Tamtiež, s. 550.

27

konaníe materialistického výkladu vývoj a sveta. Tosú niektoré aspekty, prečo našlo učeníe o vrstváchbytía v buržoáznom myslení pomerne veřký ohlas.

Kým Hartmannovo ponímanie kategórií je zjavneobjektívnoidealistické, v jeho teórii poznanía sa pre-javujú určité tendencie k subjektívnemu idealizmu.Ako sme videli, Hartmann hovoríl o tom, že poznanieje transcendentným aktom, t. j. že svoj predmet chá-pe ako exístujůcí osebe bez ohradu na to, či je pozna-ný. Ale aj tu sa vynára otázka, ako sa táto nezá-vislosť objektu od subjektu chápe.

Pre teóriu poznania (takisto ako pre ontológiu) sta-novuje mnoho apórií (vlastne problém poznanía sa murozpadá na rad apórií), t. j. bezvýchodností a chcetým povedať, že sa jednotlivé problémy nedajú úplnevyríešít, že v nich vždy ostáva niečo záhadné, Iracío-nálne.

Jednou za základných apórií sa mu javia ťažkosti spo-čívajúce v tom, že "subjekt nie je schopný dost ať sazo seba samého, nikdy nem6že uchopit nič iné nežsvoje vlastné obsahy, ale aj tak má nejako «uchopit»určenosti objektu"." Táto apória kladie otázku: Akoje možné poznávajúce vedomie? Pokíař je vedomím,nem6že vyjsť za seba, pretože poznanie je možné lenv jeho stére; pokíal' však poznáva, musí prekročiť sebasamo. Inýmí slovami, je to problém imanencie atranscendencie vedomia. Podl'a Hartmanna realizmus(materializmus) rieši tento problém primámosťou ob-jektu voči subjektu, idealizmus naopak primárnosťousubjektu voči objektu. Hartmann si nárokuje prekonaťprotiklad materialistického a idealistického rtešeníaproblému poznania tým, že poznávací vzťah prerníeňana vzťah bytía, číže teóriu poznanía premíeňa na on-tológiu. Keďže z učenia o vrstvách bytia vyplýva, žesubjekt je najvyšší a najkomplexnejší útvar medzi

15 Hartmann, N.: Grundziige einer Metaphysík der Erkenntnis.5. vyd. Berlin 1965, s. 320.

28

všetkými útvarmi bytía, vedomie tým, že obsahuje ibasvoje obsahy, reprezentuje všetky ostatné útvary by-tía, Podřa Hartmanna teda imanencia objektu vedomianíe je v rozpore s transcendenciou objektu. Prítomvšak nemusí reprezentovať všetky objekty, ale lentie, ktoré objektivizuje. Za nimi sa rozprestíera sfératransobjektívneho, ktorú m6že vedomie objektivizo-vať, t. j. poznať, a nakoníec existuje sféra transinteli-gibi1ného, ktorú nemožno objektivizovať, t. j. poznaťa pochopit. Toto riešenie problému poznania níjakoneprekonáva protiklad materializmu a idealizmu, alevykazuje zreteřné črty subjektívneho idealizmu. Ten saprejavuje aj v poslednej kapitole Nových ciest ontoló-gie.

Prekonať protiklad predmetu a predstavy, materia-lizmu a idealizmu pomáhajú opat kategórie, pretožesú kategóriami aj poznania, aj bytia. "Kategórie súteda to »tretíe«, čím je určený predmet i predstava.Tento »tretí prípad«, ktorý si Kant nevšímol, má predostatnými dvoma tú prednosť, že nie je podmienenýstanovískom. Ak predmet určuje predstavu, upadámedo realizmu; ak predstava určuje predmet, upadámedo idealizmu. Ak je však jedno i druhé určené kate-góriami, v6bec sa nepredpokladá nijaké stanovisko:nech už sa predstava a predmet akokořvek vzťahujúna seba, záleží iba na tom, že kategórie poznania akátegórie bytia sú totožné. "16 Rozum teda nepotre-buje predpisovať prírode zákony, ako si myslel Kant,pretože rozumu aj prírode sú predpísané tie ísté zá-kony a stačí sledovať zákony rozumu, aby sa týmsledovali aj zákony prírody - uzatvára Hartmann svo-je subjektívnoidealistické, z novokantovstva pochádza-júce chápanie poznanía, Túto myšlienku rozvádza ajv Nových cestách ontoláqie, keď vnímanie, predsta-vovanie a chápanie charakterizuje ako priraďovaniemyšlíenkových útvarov určitým predmetom. Možnosť

16 'I'arntiež, s. 350.

29

/

II

poznať predmety nezávislé od vedomia teda N. Hart-mann zdóvodňuje tým, že tak subjekt, ako aj objektpatria do tej istej sféry bytia, patria do jedného svetaa stoja k sebe vo vzťahu bytia. Existuje totožnosť medzíkategóriami bytia a poznanía. Subjektívnemu idealiz-mu Sil N. Hartmann bráni tvrdením, že táto totožnostnie je absolútna, že nie všetky kategórie bytía sú ka-tegóríamt rozumu. Tým sa však dostáva do objektívne-ho idealizmu. Takisto níe všetky kategórie poznaniasú kategóriami bytia, a preto exístujú predmety, ktorésú nepoznateřné. To však je agnosticizmus.

Čiastočná totožnosť kategórií poznania a bytia vy-svetruje podřa Hartmanna zhodu medzi apriórnyma aposteriórnym poznáním, ale aj neriešitefnosť na]-základnejších problémov a antinómií. S odvolaním sa

; na učenie o vrstvách bytía je poznanie podřa N. Hart-

Imanna možné preto, že niektoré kategórie bytia jed-....nej vrstvy sa vracajú v inej, vyššej vrstve; pretože

duchovná vrstva je najvyššia, móžu sa kategórie by-tia neduchovnej prírody st ať kategórtamí poznanía.

Ak sú v oblasti ontológie kategórie "neutpáklymiprvkamí", z ktorých sú vybudované jednotlivé reálnepreamety, v oblasti teórie poznan' - ategórie l' .Tvkami, z ktorVčfisu-:Y.Y.t~orenUliel.en PLedmety

svet a nezá vis lé-lli!...Yedorrllil,_ale ~L ..JÍtv.a.t..'f-samého .. ve-domía. Okrern toho vo sfére vedomia pósobía tie istésúvislosti a vzťahy medzi týmito "prvkami", ktorésa nachádzajú aj mimo subjektu. Aby subjekt poznávalpredmet nezávislý od neho, nemusí ho vo svojorn ve-domí odrážať, stačí mu skúmať súvislosti a vztahymedzi prvkami vo vedomí. 'I'ak sa imanentné pozna-nie, t. j. poznanie neQrekrac:ujÚce hranice vedomia,- - - ._._~ -- ---- -fakticky stáva poznaním transcendentný'm, t. j. pozna-ním objektov existujúcich OSebB>- nezá;isl""-ýchod ve--domia. ._--

Z toho je zrejmé, že Hartmann sa ani zďaleka nezba-vil natořko vplyvov novokantcvskej školy, ako by sazdalo.

\ 30-,'<,

~J !uOJJJlJ;, fu{ alP dl ( I ~I

)~{}JrJJ~IA ~ ~~ \!)

<,

~ . Idgntita - i keď.-ČiQ.stoČná - kategóriíJ~niaI a bytía je mu.zarnknu možnostj apliórnel!o poznania.V tejto súvislosti sa odvoláva na Platónovu anamnézu,podfa ktorej odvrátením sa od vonkajšíeho sveta a po-norením sa do nášho vnútra mažeme pochopiť pod-statu vecí. Druhý dokaz možnosti apriórneho poznaníaposkytuje vraj "Čistá matematika", ktorá podřa ~-manna nie je len matematikou IQ.z!!mu,--éWLz~r:oy'eň a]matematíkoji P.L!rodnYgh_Nocesov. Všetky tíeto dókazyvšak spočívajú len na jednom predpoklade - namyšlienke tofožnoští vedomía a bytia. Nemusíme oso-bitne rozvádzať, že túto tézu vyvrátil celý vývoj sú-časných vied i spoločensko-výrobnej praxe.

Prevrátenie sveta na myslenie najzretefnejšie vidnov Hartmannovom učení o ideálnom bytí, do ktoréhovraj patria .všetky obsahové útvary číste] logiky a ma-tematiky, ďalej ideál ne právo a celá sféra hodnot" YVšetky tieto ideálne štruktúry sa vyznačujú tým, žesa mažu, ale nemusia st ať štruktúramí reálnych pred-metov. Do reálneho bytia hlbolw zasahujú predovšet-kým štniktúry miiliml~y a l.QgikyJt.or!l h~QYláda:_jú .ako jehozákonítostí. Ako sme už povedali, ideálnebytie je všeobecné, zbavené časovosti, skutočnostia nemožno mať o ňom níjakú skúsenosř, empíriu,možno ho poznať iba apriórne. To však neznamená,že ho možno celkom poznať. Aj tu ostáva iracionálnyprímesok, ktorý je nepoznatefný.

Samostatnú existenciu ideálneho bytia dokazujeHartmann odvolávaním sa na ideálno-všeobecnúgeometriu s n-rozmermi a Iubovořne premennoumierou krivosti rozmerov - teda na rozličné neeukli-dovské geometrie. "Geometrické útvary ako všeobec-né útvary majú len ideálne bytíe v ideálnom príesto-re; ich priestorovosť sa vyznačuje tým, že sú všad«a nikde, ČO je pre reálno-priestorovú vec nemožné.Ďalej, ideálny priestor nie je nevyhnutne ani trojroz-

17 Tamtiež, S. 482.

31

II

merný, ani euklidovský, je všeobeunom »možných«priestorov, kým reálny priestor je len jeden a má lenjednu vlastnosť. "18 Dokaz samostatnej existencie ideál-neho bytia priestoru, ako ho podáva Hartmann, všakvyplýva za zámeny dvoch otázok - otázky priestoruako existencie hmoty a otázky geometrícke] metriky.Na základe tejto zámeny sa uňho objavujú rozdíelne,vzájomne rozporné priestory, a pretože je nevyhnutnýjeden reálny priestor, ostatné priestory sú odkazovanédo ideálneho bytia. Lenže metrika neeuklidovskýchgeometrií je práve taká reálna ako metrika euklidov-skej geometrie, neprotírečía si navzájom, ale orírá-žajú vo svojom celku mnohotvárne charakteristikyhmoty. U Hartmanna matematika nie je odrazom sku-tečností, i keď veřmí zložitým a sprostredkovaným,ale je určujúcou štruktúrou prírody.

Práve také neopodstatnené je aj tvrdeníe o samo-statnej, ničím nepodmíenene] existencii hodnot. Hod-noty sú pre Hartmanna večné, nemenné, absolútne,ideálne útvary, ktoré sa stávajú určujúcímí štruktú-rami etiky, estetiky atď. "Máme tu," píše, "ideálnepoznanie, kterému nezodpovedá reálne poznanie, ale-ba správnejšie, ktoré je nezávislé od toho, či sa k nemupridružuje alebo nie... reálne pcznaníe. Že jepríslušné reálno hodnotné, poznáme len z ideál-nej štruktúry, ktorá je v ňom, respektíve z je-ho čisto ideálneho, osebe jestvujúceho hodnotovéhocharakteru. Hodnoty sú poznávané nezávisle od íchreality či ireality práve tak, ako čistá idealita stojí.mimo reality a ireality."!" Toto objektívnoidealisticképonímanie hodnot, ktoré ich premieňa na samostatnú,nemennú ríšu ideálnych podstatností, je nepochybnepoplatné úsiliu udrž ať a uhájiť hodnoty existujúcej

18 Hartmann, N.: Der Aufbau der realen Welt. 3. vyd. Berlín1964, s. 59.

19 Hartrnann, N.: Gnmdztige cmer Metaphysik der Erkonntnts,5. vyd. Berlín 1965, s. 568.\32

buržoáznej společností ako večné a čelit ich rozkladu,ako aj ich nahradeniu novými hodnotami. V tom sadokonale prejavuje buržoázny charakter Hartrnanno-ve] filozofie.

Ako srne však vide li, Hartmann sa v tsórí í poznaníabráni subjektívnernu idealizmu. Popri apriórnom pozna-ní obhajuje aj aposteriórne poznaníe, které vznikápósobením vecí na naše vcdorn!e. Ako je toto pósobe-níe možné - je ďalšou z jeho apórií. Jej riešenie vidíHartmann čiastočne v aktívnom vzťahu .človeka I\: sve-tu, ale predovšetkým v akomsí priraďovaní istéhosystému symbolov k veclam a procesom vonkajšíehosveta. Zmyslové pocity chápe len ako syrnboltckúreprezentáciu vonkajšíeho sveta uzavretú do seba. Aleponímanie zmyslového vnímania ako systému symbo-lov vyúsťuje nakontec do agnosticizmu, ku kterémusa Hartroann sám priznáva, a do subjektívneho ídealiz-mu. Subjektivizmu sa bráni hřadaním čohosí tretiehomedzi fyzickým a psychickým, čím znovu upadá doobjektívneho idealizmu. "Jednotné," píše, "antickyreálne procesy, o ktoré napekou ide, nezačínajú saalebo nekončía ani vo řyzrckom, ani v psychickom,ale v onom reálnom treťom, o ktorom nernáma bez-prostredné vedomie, sú 'to len rozdielne členy alebočastí týchto reálnych procesov, které vystupujú akofyzický alebo psychický proces. "20 Lenže čo je tototretie? Hartrnann váha odpovedať nu túto otázku,ale nakoníec je možná len jedna odpoverř, že totižtýmto tratím je nejaká večná podstatnost určujúcatak fyzické, ako aj psychické procesy - teda boh.Táto odpoveď sa dá zdóvodnít aj tým, že Hartrnannvyhlasu]e "posledné" problémy vztahu fyzického a du-ševného takisto, ako aj iné svetonázorové otázky zairacionálne, nepoznatejné. V tejto súvislosti poznáme-náva: "Nadradená sféra, ktorá spája vedomíe a pred-rnet, je teda sférou, ku ktore] patria kategórre prcd-

20 Tamtiež, s. 392.

3 Nové cesty ontológie 33

metov ako príncípy bytia. Ak teda transcendentnátotožnosť patrí do skrytého pozadia obojstranných ka-tegórií, patrí do iracionálnej častí kategórií, ktorejhlbku nemóžeme zmerať. "21 Ono tretie, na ktoré saHartmann odvoláva, je koniec koncov iracionálnoneprístupné nášmu poznaniu a tvoriace najhlbší zá-klad sveta a poznanta.

Všetky apórie, ktoré N. Hartmann va svoje] teóriipoznanía uvádza (1. apória objektu nezávislého odvedomia, 2. apóría aposteriórneho a 3. apríórneho pozna-nía, 4. apória pravdy, 5. apórla problémového vedornía,6. apória poznateřností l, sú napokon rrešiteřně z hla-díska ponímania poznania ako historicky sa rozvíja-júceho procesu odrážania objektívneho sveta spolo-čenským subjektem a prakticko-predmetnej činnosti,premeny prírodného i spoločenského sveta.

Dialektický a historický materializmus vidí rozho-dujúci základ procesu poznania a jeho najdóležítejšíuhybnú silu v spoločenskej praxi Iudí, ktorá je reálnyma aktívnym procesom vzájemného pósobenía medzisubjektom a objektom. Tým nachádza prístup k po-chopeníu aktívneho a tvorívéno charakteru procesupoznanía.

Praktlcko-predmetné osvojovanie skutečností spolo-čenskýrn subjektom vyvoláva rózne formy duchovnéhoosvojovania, takže Iudía sa vďaka svoje] činnosti na-chádzajú níelen v praktíckom, ale aj v teoretickomvzťahu k vonkajšej sxutočností. Lenže tento teoretickývzťah níe je daný od prírody, ako sa to [aví ídealíz-mu, ale sa utvára, rozvíja a obohacuje na základespoločenskej praxe. Keď už raz vznikal a rozvinul sa,má níelen svoju relatívnu samostatnosť, ale stáva saaj jedným z predpokladov vyššej a bohatše] praxeřudí. Pretože dialektický a historický materializmusvysvetlil poznaníe ako historicky sa rozvíjajúcí pro-ces, takisto odmieta jednostranný aprrorizrnus [r a-

21 Tamtiež, s. 374.

34

cionalizmus), ako aj aposteriorizmus (empirizmus,senzualizmus], ale pripúšťa relatívny apriorizmus.

Zmyslová i rozumová činnost sú produktom histo-rického vývoja. Ako si Iudía v procese spoločenske]praxe vypestovali tudské zmyslové orgány, tak ani ka-tegórie rozumu im neboli dané od prírody, ale sa roz-vinuli v historickom procese praktickej a teoretlclce]činnosti. Pritom z historického hřadíska formy Iudske]zmyslovej a rozumovej činnosti hrajú úlohu spolo-čensky funkčného relatívneho a príorí, t. j. pomocounich si společenský človek začína teoreticky osvoj 0-

vať objekty.. Vzťah subjektu a objektu je pre dialektický a his-

torický materializmus vztahem vzájomného sprostred-kovanía. Primárne je daný v Iudskom pracovnom pro-cese, v ktorom subjekt cíeřavedomým materiálnympósobenírn premíeňa objekty a pretvára ích pre Iudskéúčely a pritom poznává vlastnosti a zákony objek-tov. Znalosti o nich získava vo svojej teoreticko-pozná-vacej činnosti, v ktorej si neprisvojuje objekty prak-ticky bezprostrednou zmenou, ale si ích prisvojujeideálne, odrazem ich vlastností, vzťahov a štruktúrvo vedomí.

Otázky možnosti teoretického osvojenia objektovnezávislých od vedomia, zhody myslenia s prírodnýmii spoločenskými zákonitosťami, pravdivosti poznatkov,rozvoj a poznania od nevedenia k vedeniu a napokonextenzívneho a intenzívneho ras tu poznania sa dajúriešiť z hřadíska aktívnej, praktickej činnosti subjektu,konkrétno-historického človeka. Až tu sa začína sku-tečné pochopenie povahy vedeckého poznani a a teore-tickej činnosti človeka. V tejto súvíslostí pripomeňmeslova F. Engelsa: "Prírodné vedy práve tak ako filo-zofia až doteraz zanedbávali vplyv činnosti človekana jeho myslenie, poznajú iba prírodu na jednej stra-ne a mysleme na strane druhej. No práve premenapriroau ělouekom, nie príroda sama ako taká, je na]-poclstatnejšou a najbližšou základňou Iudského rnysle-

35

nia, a tak sa človek naučil meniť prírodu, tak rástlajeho inteligencia. "22

Charakteristika Hartmannovej ontolágie by nebolaúplná, keby sme si aspoň stručne nevšimli jeho ná-zory na spoločnosť.

Spoločsnský život Hartmann redukuje na duchovněbytie, ktoré tvorí najvyššiu vrstvu reálneho bytiu.Samozrejme, aj tu vystupuje proti monistickému vysvctIovanlu dejinného a spoločenského procesu - ídeallz-mu a materializmu, a preto vraj nemožno určit podsta-tu duchovného [spoločenského l bytia, ale ju možno lenopísať. V tejto súvislosti uplatňuje "realisticl\ý" pohřadna ducha a vystupuje proti jeho náboženskému a idealis-tickému ponímaniu ako najvyšše] dokonalosti. "Ducll,o ktorom hovoríme," píše N. Hartmann, "nle je anibožský, ani absolútnv, ale ten, kterého jedine poznáme,náš, konečný, empirický; je to duch, který žije a umíerav čase, ktorý má dejiny a osud .. (. pu§h, a::.o ho po-známe, je najmenej dokonalý, i keď7le svolím spó-sobem najvyšším výsledkom. J1--D-SY.Qj~jrealíte jezriedka tým, čím je vo svojej idei. Jeho život je ustu-vičnýnrzapasom o svoje uskutočnenie."23 Duch~.?pred ovšetkým re áln y_=.JQ.--Ía.podř a.J:I-a-ti-R-lanlllLͧQin émožné určenie -..1!. preto ho, ako každé reálné bytíe,chataktertzuje jedínečnost, zmena, časovosť a okremtoho nepriest~o_sť. Toto metafyzické odlthqnieprrestoru a času v obla~llcha I1l.tle.n o.fltfha du-chovné procěšYQd -mater.iálneho substrátu (mozgu),ale zabúda aj na ..skutočnost, že Qu.ch,.. .mzsleníe.csavždy maž~ realizovat len~.ll-U-rči-tom prírodnom a ~o-ločeň'škom prostredi;"""priestore. Realita ducha-nezna-mená, ako SB usiluje dokézat Hartmann, jeho ne pod-míenenost. hmotou. Naopak, popieran18"vnútornýchsúvislostí medzi hmotou a duchem a ích redukcla na

22 Engels, F.: Díalektíka prírody, Bratislava 1963, s. 184.23 Hartmann, N.: Das Problem des geístigen seíns. ::I. vyd. Ber-

Iin 1962, 's. 52.

36

také vonkajšie súvíslostí ako neseníe či nadstavova-nie povyšujú ducha na určujúcí princíp sveta na jed--nej strane a odsudzujú ho na bezmocnost, nedoko-nalost - ako hovorí N. Hartmann - na- stranodruhej. Ak vláda ducha u Hegela vyjadrovala ešte optí-mistickú víeru nastupujúcej buržoázie v možnost pod-riadiť svet zákonom rozumu, u Hartrnanna vystupujedo popredia pesimistická obava pred mocou du-cha, pretože sila ducha sa premíeňa na svoj opak.V tejto súvislosti níekofkokrát opakuje myšlíenku,že duch vyvolal duchov, kterých nie je schopnýovládnuť. Tak napr. píše: "Čím je sloboda tvoreniavačšta, tým je vačšía aj vytvorená nesloboda, tým jeteda tažšíe aj znovuoslobodenie... Čím je intenzitaduchovného života vačšia, tým je vačšíe aj spútanie,ktoré duch sám vytvára. "24 (Čím vyššía je vrstva by-tía - pokračuje Hartmann - tým ťažšie ju mažečlovek ovládať. Dosť dobre sa mu to darí v anorga-nícke] prírode, horšíe už v organickej a najmenejv oblasti spoločnosti a ducha, lebo čím sú vrstvy by-tía zložitejšie a obsahovo bohatšie, tým věčšmí sú pre-sýtené tracíonalltou.cžratn čJ..o.yel~Ože-IIl.e.R-i-ť- svet,lebo to by podřacHartmanna. znamenalo poznať na]-

-:. základnejšie probléI,!!y._lch hlbka je však človekunedostupná' a vláda človeka nad. skutočnostou mažespočívat len v jeho závislosti od nej. Na prvý pohřadsa zdá, že N. Hartmann postrehol dialektiku ne-vylmutnosti a slobody, determinizmu a slobody, v sku-točnosti su však za touto zdanlívou dialektikou skrý-va úsilie odóvodnít nemožnosť pretvoriť svet anevyhnutnosť príspósobít sa dane j skutočnosti a pre-dovšetkým danej spoločenskej skutočnost~PretoHartmann odmieta plány na pretvorenie spoločnostíako utápie - a odmieta najma revolučně robotníckehnutie. Hartmannovo učeníe o duchu sa usiluje byť po-merne racionálnym a realistickým opisom foriem

24 Tamtiež, s. 525-526.

37

spoločenského vedomia, ale tento opis predpokladáexistenci u buržoázneho společenského zriadenia akovrcholnej formy společenského bytia. Preto je idealis-tický, abstraktný a špekulatívny a odrníeta racionálnevysvetlenie základov spoločnosti a ducha. Za istý ra-cionalizmus a realizmus vďačí inšpirácii z Hegela,i keď chce byť kritikou jeho idealizmu, aprtnrtzrnua~

Duchovné bytie J~a pod~~J-Iartmanna delí na triformy ~ý, .-DhlektÍ1'ny----a.-Dbj~ktizovan Ý duch) ,ktoré sa vzájomne podmíeňujů, ale stoja v jednejrovine. Osobný duch je jednotlivá osoba, jeho hlav-ným znakem je "excentricita", t. j. oslobodenie ve do-

,mia.slli vitálnych~nkcií vo vztahu.Jcu svetu, "Orga-nícké ~oJie" sa mu. stáva "svetom"._Osobný_duch nieje duševným, vedomím, ale je níečím víac, je presaho-váním je~notlivca.,-Kým_duševné vedomLe-ludí izoluje,d~h iC; sp~a, t. j. jeex2anzívny do objektívneho du-e ~ ia..J)JLskuffiČlle-fuQsk.:ý:mLincl:i1>iduamilen vted v,keď myslia, chcú a konajú v spojení s inými Iuďrnl.~artméIDnmTej pozornosti dostáva

. -- ==-d:U:Cfr- nadíndívíduálny pospolitý duch.Za Kolumba tohto ducha označil Hegela, ktorý v ňomobjavíl noviJmntinent bez-toho, že by si to uvedomil.Zárove_ň.JlO však i k1'.illZuj.~.ta...mu, že objektívnehoducha p,o.v-yšovaLJLad.-jednotlLvca, _že mu udeřovalfunkci]! riadiLsygt_že l( jeho..r.ozv.oj-i_videl, vývoj odnižšieho k vyššiemu, pokrok, že koncipoval optímís-tickú myšlienku o svetových dejinách ako svetovomsúde. "Historicky stabilnejšie je vo všeobecnosti to,čo je hrubšíe", namieta Hartmann. Oprávnená kritikasa tu vedie z pozícií agnosticizmu a pesimizmu i ne-pochopenia dialetiky všeobecného a zvláštneho.~

Objektíllfi1L--Gl,l:eh---peťlľ~ zamň..a:..-j.a.2.}Uq~~, morálku, právo, vedu, techniku, hospodárstvo,pOlitik)!, f~r~ výchovy a vzdelávania,. umele~!{é sme-:'-Y-'r~toni!Zory. I k€l-G'-Ha-r-tmann--ille.fl..z.l-esobnyma ob-jektívnY!!Ld-uGlwm-h-ľad-á-ts~dialektiku, predsa ích

38

od se ba od tfha~B-Fa-z-a-kcetl:ffi1-e-j ednotrí vca; a íno-- kedy spoločnosť~bLek1í.v-neho--4uolla. I keď sú mnohé

vonkajšie faktory objektívneho ducha poznatelné,vnútorná dynamika tohto procesu je nám podřaHartmanna nedostupná.

Objektizovan ý~Jll I:OZllm.i~-l:Ia~t-IDan-R-Sflred-matnéřífě objektívneho __ducha v_o3ecnýJ;.kodifikovaný zákon, vedecké,_2o~nanie obsiahnutév slove a písme, umelecké dlelo atď. Poostrední.Gtvomtohto spredmetnenia -nadobúda objektívny jucE...,. sa-mostatnosť, nélcLčasovosr a -nadhistoríckost, ale záro-veň je nimi aj_spútaný. Prestáva v ňom žit, stáva saireálnym a mu.§.! byť....znovu prebudenýLživotu.LQ.?:U-mejúcim osobným duchem. Odlišné postavenie má ibaumelecké dielo, pretože si vynucuje porozumenie ajbez-iraíl exi e..-A*e-je-z-rejmé,_Hadmann-tu-kladiELdoostrého prottkíadu-duehovne-život a '1eho stelesneniev materiálnych výtvoroch. Preto vraj treba na materiál-nych výtvorech rozeznávat "reálne", vecné "popredie" a"ireálne", duchovné "pozadie", ktoré na rozdiel od hod-not nemá bytie osebe,ale má "predmetné" bytie prerozumejúceho ducha. Možno sůhlasít s tým, že duch,duchovný život, sa dá uchopit len pomocou jeho ob-jektívnych výtvor ov (tu sa Hartmann v mnohominšpiruje Diltheyom), ale ostrý protiklad medzí ži-vým objektívnym duchom a neživým objektívízovanýmduchom je neopodstatnený, pretože duchovný životnadobúda svoju realitu až vo svojich produktech. Ve-deníe takéhoto protikladu vyúsťuje na jednej stranedo subjektívnoidealistického vysvetrovania duchovně-ho života, lebo jeho výtvory existujú len pre nás, súoživované len naším chápajúcim a rozumejúcimzmyslom, a na druhej strane do ich odcudzeného poní-mania, pretože nadobúdajú akési samostatné bytiea vývoj, ktoré sú nezávislé od spoločnosti. Proti He--+gelovi--!:ti!ItmaUll-právom zdórazňuja, .že• bobjektívnaho ducha, keby nebolo_ osobnjch_ dJ.1.chDJL

~ednotlivcov, ala,z toho .nepravom vyvodzj!je, že výtvo-

39

ry duchovného života sú indivtduáln~, jegnorazové.Tým sa popiera zákonitý vývoj nielen duchovného,-ale aj spoločenského života vóbec, ČO je charaktsrls-tické pre jeho koncepciu.

Objektívny duch je síce pod fa Hartmanna v dejlnáchv uSŤavlcnom pOhybe, zrrreňe, vZlllKaní a zanlkaní, arenfs je v zákQIluOIll vývoJr,-po'ln'okJl.:.casoyos""t::1:tneha .teda'" neznameně, vývoj, ale len pre:ňiěiiiivosť, ktore]smer nijako !!§1!lO.žn~čiť.-Preto "príeběh dejínných

pracesov nemožno ani predvídať, ani' riadiť. Ako byto aj bolo možné, ke ď Hartmann společenské a du-chovné -ůtvary chápa., ako índlvíduálne, jecrlněčlléa n~pakovatefné, medzi ktorýmí neexistuje nijakáuestancía, a které sú spojené iba časom. Hartmann

síce prípúšta p6sobenie objektivizovaných spoločen-ských i duchovných útvarov na společenský pohyb,p6sobenie minulosti na prítomnosť, ale tým nemyslídeterminovanosť společenského díanía. Pokíař prí-púšťa determinovanosť společenského pohybu, opatvychádza z objektívnoidealistickej koncepcíe o urču-júcom charaktere kategórií, ktorý je v poslednej in-štancii pre nás neprístupný. "Hlavná zvláštnosť ducha,veřké kategoriálne nóvum, které ho odlišuje od ostat-ných sůcíen, je to, že duch je vlastne nepreniknutefný,najvlac iracionálny - zároveň alogický a transíntelí-gibilný."25 Neskoroburžoázny charakter Hartmannovhosociálneho učeni a je nepopíerateřný. Dal by sa doku-mentovať aj na mnohých iných príkladoch. Hartmann,vychádzajúc zo zákona sily nižšieho voči vyššíemu,ktorý vyvoláva dojem, že sa hmota uznáva za pred-poklad ostatného bytía, upadá do glorifikácie pudo-vostí, inštinktívnosti, živočíšnej vitality. Tak napríkladpíše: "Nebezpečný je dnešný ideál vzdelania - nielensvojím smerom do výšky, ale aj svojírn smerom došírky. Všetcí majú byť vzdelaní - to je neznesiteřněpre živé telo národa, je to ničenie vlastných rezerv.

25Tamtiež, s. 128.

40

Lebo rezervy spočívajú len vo vitálnej neopotrebova-nosti. Pritom sa myslí na humanítu, rovnost, spravodli-vú účasť na všetkých najvyšších hodnotách. Nemyslísa však na to, ... že tu maže hroziť systematické se-bazrušenie."26 Podobne vystupuje N. Hartmann aj protiúčasti más na politickom živote, pretože "masa poci-ťuje iba temne, ČO vlastne chce" ,27 a preto musí byťvychovávaná štátom a vodcami. Hartrnann vůbec veř-mi opovrhuje Iudom, lebo Iud má podřa neho nízképredstavy o štastí, a preto sa dá zvíest, klamat, zneuží-vať a využívať. Eud pokladá za temnú elementárnu si-lu, ktorej sa bojí, a preto sa prihovára za jej skroteniesilným štátom a silnými vodcamí. Využívajúc mnohéaspekty Hegelovho učenía o objektívnom duchu, vy-jadruje myšlíenky, ktoré vyhovujú monopolístíckej bur-žoázii. Ríša ducha, t. j. společností, je pcdřa neho ríšoukonfliktov, ktoré treba vybojovávať. Pritom íde predo-všetkým o boj proti všetkému, ČO ohrozuje daný spolo-čenský porladok. V tejto súvislosti vystupuje nielen protipokrokovým tradícíám buržoáznej spoločností, ale pre-dovšetkým proti "Marxovi a bořševíkom" a revolučně-mu hnutiu más. Opakuje tu len otrepané ohováračky,ako sa ustálili v buržoáznom myslení.

Hartmannovo sociálne učenie založené na jeho uče-n'lO Rateg0E-ach j~ obj!:,ktívnoidmrríšttcklrkon-cepctcrpohybu spoločnosti. ObsahUje však aj mfiohé'"prvKysuojeKtívnoideáIIstických názorov •. Inšpiruje sa najmaHegelovým učením o objektívnom duchu a zneužíváho v sulade s postavení!!> súCasne] buržb1iZle;-Rtorá jebezmocná vočí objektívnemu vývoj u šp 010 črrostr,-ltttH'-&-sa bojí pokrokového hnutia más a bojuje za udržaniesvojho postaveni a a proti všetkému, čo ju ohrozuje.V jeho učení o společností sa dajú nájsť aj prvkyvulgárneho materializmu, biologizmu a rasizmu. "Člo-vek neprestáva byť zvieraťom, nech už sa v oblasti

26Tamtiež, s. 107.27Tamtiež. s. 352.

41

ducha akokolvek vysoko vypracoval. "28 Úsilie zda-razniť úlohu hmotného, organického (zákon sily niž-šieho voči vyššiemu), ho vedie k vulgarizmom.

Tým však nechceme povedať, že v jeho učení o ob-jektívnom duchu nie je níekořko zaujímavých myšlíe-nok. Proti existencializmu a filozofii života zdórazňujeúlohu spredmetnených výtvorov ducha, usiluje sao akýsi ontologický objektivizmus a postihnutie šir-ších súvislostí spoločností so svetom. Metodickým zá-kladom je však objektívny ídealízmus. Istou pozítív-nou črtou je krítíka náboženského vysvetrovaniaspoločnosti a chápania dejinného procesu ako pro-duktu činnosti rudí, i keď veřrní abstraktne a idealis-ticky ponímanej.

Hartmannovo dielo je výrazným dokladem ůsilíasúčasného buržoázneho filozofického myslenia o uní-verzálny pohřad na skutečnost. Preto spracováva všet-ky tradičně filozofické disciplíny: ontológiu, gno-zeológiu, estetiku, antropológiu, metodológiu. PreHartmannovu filozofiu je typické nielen úsilie o uní-verzálne ponímanie sveta, ale a] o "realistický" prístupk nemu.

V konfrontácii s filozofiou jednostranne orientova-nou na teóriu poznania (novopozitivizmu,s J a na ve-domie (fenomenológia, existencializmus, filozofia ži-vota) vyslovil mnoho racionálnych otázok a prispelk číastkovérnu riešeniu niektorých jednotlivých problé-mov. Preto sú v jeho kritike subjektívneho idealizmumnohé zaujímavé momenty.Ir Hlavné jadro Hartmannovej ontológie spočíva v uče-

I,

í o vrstevnatej štruktúre bytía a špecifických auto-ómnych kategóriách každého bytía. Proti pozítívís-ickému úsiliu zredukovať všetky predmety a [avy do

'e'ednej roviny Hartmann zdórazňuje ích kvalitatívnuII dlišnosť a neredukovateřnosf vyšších predmetov a ja-~ ov na nižšie. V tejto súvíslostí jeho starostlivá ana-

28 Tarntlaž, s. 122.

42

~L- _

jlýza kategórií filozofického myslenia má níektoréracionálne postrehy.

Hartmannova filozofia sa chce priblížiť vedám a spo-ločenskému pohybu. Je preniknutá níelen úsilím o vy-tvorenie jednotnej a celostnej filozofickej teórie, ale jeaj pokusorn nájsť východisko z krízy toho prúdu bur-žoázneho filozofického mysleni a , které sa rozpl ynulov iracionalizme a subjektívizrne. Je dokladem toho, žekríza súčasnej buržoáznej filozofie neznamená jejúplný zánik, že nenesie so sebou kvantítatívne vzrasta-níe iracionalizmu a mystiky, že sa neocitá v úplnebezvýchodiskovom postavení, ale reaguje na nové javya problémy vedeckého poznania a společenského vý-voja, mení svoje formy a mnohokrát sa zmocňuječiastkových právd. Východisko z krízy však hřadáv buržoáznom spoločenslcorn poriadku a v buržoáznejideológii, a preto sa znovu dostáva do krízy.

Súčasný vedecký i společenský vývoj stavia mnohopodobných problémov pred buržoáznu i marxístícko-leninskú filozofiu. Čitater Hartmannových Novýchciest ontológie sa nepochybne presvedčí, že mnohéproblémy, ktoré táto práca nadhadzuje, sú i probléma-mi marxisticko-leninskej filozofie, tak napr. už sámproblém objektívnej reality, otázka vzťahu teórie by-tia a teórie poznania, problému kategórií a ich vzťahuku skutečností, otázky vzťahu medzi jednotlivými ka-tegóriami atď. V postavení a riešení týchto otázok savšak buržoázna a marxísttcko-lenínská filozofia radí-kálne odlišujú. I niektoré čiastkové racionálne postre-hy a pravdy, ktoré sa na prvý pohl'ad javia ako blízkepravdám dialektického a historického materializmu, na-dobúdajú celkom iný význam v kontexte celých teórií.To platí aj o Hartmannových filozofických spisoch.

Napriek úsílíu priblížiť sa k vede a skutečností Hart-mannova fllozofia nemóže urobiť k tomu rozhodnýkrok, pretože nemóže prekonať daný spoločenský bur-žoázny poriadok. Preto o všetkých problémoch, ktoréprínaša súčasný vedecký a společenský pohyb, uvážu-

43·

je abstraktne, v kontexte večných problémov. Z ab-straktností sa rodí filozofia bytia bez substancie, akouchce byť práve Hartrnannova ontológia. V tomto smeresa zbližuje s novopozítívízmom a vyhlasuje otázkusubstancie, takisto ako problémy exístencíe, života,vedomia, ducha, slobody za záhadné, metafyzické a ko-niec koncov za neríešíteřné. Ako pozitivizmus aj Hart-mann hřadá akýsi tretí prvok, pomocou kterého chceprekonať protiklad medzí materializmom a idealiz-mam, a dospieva tak k agnosticizmu. Prejavuje sav tom uňho obava pred silou řudského poznani a, predsilou Iudského ducha. Preto sa nakoniec dovoláva,práve tak ako filozofia života, iracionálnej vitálnejsily ako záruky prežitia.

Skutečnému životu sa priblížila iba marxístícko-Ie-ninská filozofia, ktorá nehl'adá bytie vo svete bez sub-stancie. Hřadá bytie v substancii, t. j. zákony ma-teriálneho sveta, ktoré odráža naše poznanie. Ontolo-gická otázka sa v marxístícko-Ienínskej filozofii riešimaterialistickou odpoveďou na základnú otázku filo-zofie. Pravda, neexistuje gnozeológia bez ontológie,ako to chcú subjektívni idealisti, ale neexistuje aníontológia ako veda o čístorn bytí, ktoré by neboloani materiálne, ani ideálne. Marxisncko-tenmsxa Iílo-zofia uznáva jedinú substancíu - hmotu, ktorá vosvojom vývoji produkuje vedomíe schopné odrážať zá-konitosti hmotného, od vedomia nezávislého a predním existujúceho sveta. Preto v dialektickom mate-rializme nejestvuje ontológia odtrhnutá od gnozeoló-gíe a naopak. F. Engels zdórazňoval, že subjektívnadialektika čiže teória poznanía je odrazem objektívnejdialektiky. Niekedy sa hovorí o "marxistickej ontoló-gíí" a myslia sa tým najvšeobecnejšía zákony prírodyalebo dialektika ako teória vývoj a odtrhnutá od spolo-čenskej problematiky i od poznania. To je podřa nášhonázoru nesprávne, pretože ontológia sa tu odtrháva odgnozeológie a logiky. Lenže najvšeobecnejšie dialek-tické zákony sú zároveň z ákonmí prírody, spoločnosti

44

lI..'

a myslenía, vrátane poznania. "Logika, dialektika agnozeológia materializmu (netreba troch slov, je tojedno a to isté) ... "29 hovorí Lenin vo Filozofickýchzošttocti. Materialistická dlalektíka ako filozofické uče-níe o najvšeobecnejších zákonoch pohybu a vývoj aprírody a spoločnosti zahřňa gnozeolčgtu a logiku,pretože obsahuje aj všeobecné zákony poznani a a je-ho vývoj a, všeobecné metódy poznania a všeobecnékategórie myslenia. V tomto zmysle Lenin píše: "Dia-lektika v Marxovom chápaní a v zhode aj s Hegelomzahrnuje však aj to, čo sa teraz nazýva teóriou pozna-nía, gnozeológiou, ktorá sa musí pozerať na svoj pred-met taktiež historicky, príčom skúma a zevšeobecňujevznik a vývin poznania, prechod od nepoznaniak poznaniu. "30 Jednota dialektiky a teórie poznaniazahřňa nielen totožnosť, ale aj rozdielnosť. Na ontolo-gickej úrovni vystupuje do popredia pojem totožnostibytia a vedomia v tom zmysle, že vedomie, myslenie,poznanie je produktem a funkciou hmoty organízo-vanej zvláštnym spósoborn. V gnozeologickej rovinevystupuje do popredia pojem protikladnosti bytia a ve-domia. Poznanie nie je totožné s bytím, je jeho odra-zom. "Je nesporné, že tento protiklad nesmie byť »prí-líšný, zveličený, metafyzický ... Hranícamí absolútnejnevyhnutnosti a absolútnej pravdivosti tohto protikla-du sú práve hranice, které určujú smer gnozeologíc-kého bádania. Bolo by hrubou chybou operovať zatýmito hranícarní protíkladorn hmoty a ducha, fyzické-ho a psychického ako absolútnym protikladom."31 Ve-domie nie je materiálnym produktem v zmysle mate-riálneho výlučku, ale je komplikovanou _činnosťou,ktorej špecifickým znakom je schopnost odrážať objek-tívnu realitu v ideálnycl1 formách, premíeňat mate-

29 Lenin, V. I.: Spisy. 38. zv. Bratislava 1961, s. 33'7.30Lemín, V. I.: Spisy. 21. zv. Bratíelava 1956, 5. 43.31Lenin, V. I.: Materializmus a empiriokriticizmus. Bratislava

1967, s. 218.

45

riálne na ideálne. Ako ideálny odraz materiálneho sve-ta nernóže mať samostatný obsah.

Hartmann tým, že odmieta materiálnu jednotu sve-ta a hřadá ju len v bytí, stotožňuje hmotu a vedomie.Toto stotožiíovanie bytia, hmoty a vedomía, mysleniavyplýva aj z jednostranného ontologického prístupuku skutočností a zo zavrhovania gnozeologického mys-lenia. Okrem toho rozdeřovaníe bytia na jednotlivéautonómne vrstvy a sféry bytia ho vedie k tomu, že ve-domíe, poznaníe mení na zvláštnu vrstvu bytia (v tej-to súvislosti hovorí o reálnej relácii bytia). Preto ka-tegórie poznani a a bytia sú mu totožné. "Ontologickýpostoj, ktorý chápe subjekt ako súcno medzi súcnami,"pokrýva celý proces poznania. Tým sa dá u Hart-manna pochopiť negácia postoj a "čisto gnozeologic-kých úvah" a "dvojitosť kmeňov poznania ako funda-mentálny rozdiel príradent". Tým sa tíež zdóvodňuje"vzájomné presahovanie" oboch kmeňov poznania (t. j.apriórneho a aposteriórneho poznania) na dosahova-nie pravdy." Odmietanie gnozeologického postoja satak premieňa na stotožňovaníe bytta a myslenia a ve-die k idealizmu.

Marxístícko-Ienínská teória nemá nič společnés vrstvami bytia a ich prekrývaním, ktoré stoj a zaprotikladom subjektu a objektu. Jednotu sveta vidív materiálnosti, a preto neuzná va momenty, mody,vrstvy, sféry bytia, pretože všetky tieto rozlíšenía ve-dú k takým abstraktným všeobecným určeníam kon-krétneho sveta, v ktorých sa vyparuje a stráca sub-stan cia sveta - hmota.

Ontológia sa netýka tohto sveta, ale len abstraktno-všcobecnej koncepcíe sveta, a preto je taká vzdialenáskutečnému životu, aj keď Sti u to akukol'vek usiluje.Marxtstícko-Ienínská Iilozofia pozná jediné bytie -hmotu, ktorá je v ustavičnom pohybe a vývoji a 50 vzní-kom Iudske] společností je schopná ídeálneho odrazu

32 Hartmann, N.: Nové cesty ontológie. Bratislava 1976, s, 162.

46

v poznaní a nových foriem premeny i vývoja. Pretomá do čínenía so skutočnými zákonitosťami tohtosveta a so skutočným životom rudí. Nenazerá bytíev jeho "čistej" podobe, ale poznanie zákonitostí vý-voja hmoty je pre ňu návodom na pretváraníe a utvá-raníe novej skutočností. V tom sa jej konkrétnost zá-sadne líši od abstraktnosti ontológie.

Jakub Netopitik;

1. Koniec starej ontológie

Dnes viac než kedykofvek predtým sú vážne zmýšl'a-júci Iudía presvedčení o tom, že filozofia má i prak-tické úlohy. Život jednotlivcov a pospolitosti sa ne-utvára len podřa nevyhnutností a osudov, ale vždyaj podřa ideí, ktoré život usmerňujú. Idey sú moc-nosti ducha, patria do ríše myšlienky. Myšlienka mávšak vlastnú disciplínu a vlastnú kritiku, a to Iilozo-fiu. Preto je filozofia povolaná obsiahnuť i dnešněa aktuálne a spolupracovať na tom, ČO nevyhnutnetreba.

Mnohí, ČO toto cítia, ochotní sú zaoberať sa Iílozo-fiou, len ak by ich ČO najkratšou cestou priviedla k rte-šeniu pálčivých problémov ích aktuálnej situácie; a aknamiesto priamej cesty potrebujú rozmanité obchádzky,rozčarovaní sa odvracajú s tým, že filozofia je ibahra s myšlienkami, ktorá je odtrhnutá od života. Ne-trpezlivosť v túžbe po poznaní im nedovoluje vhlbířsa do problémov natořko, aby začali chápať. Chcú za-čať od konca. Neuvedomujú si, že sa tým už pri prvomkroku vylúčia z filozofie.

Sila nemeckého ducha bola vždy v tom, že ovládolnetrpezlivosť, našiel cestu reflexie a nebál sa dlhýchpríprav, ani keď boli požiadavky aktuálne a úlohynaliehavé. Tak to bolo u Kuzánskeho, Leíbníza, Kantaa Hegela. Možno, že je to v podstate ešte aj dnes tak,veď časy, keď sme sa od tejto línie odklonili, mámeza sebou, a tie odniesli so sebou aj všetky nebezpe-čenstvá povrchnosti a jednostrannosti. Pravá filozofia

4 Nové cesty ontológie 49

sa práve tam musí vrátiť k základom, kde sú úlohynajnalíehavejšie, Niet inej cesty ako novému stavusveta vydobyť nové myšlienkové bohatstvo.

Filozofia nemóže pristúpiť k praktickým úlohámbez vedenia o súcne. Veď úlohy samy vyrastajú z cel-kového stavu reálnych pomerov, a ak ich chcemepríspčsobít svojim cíeřom, musíme im pcrczumíeta preníknůt im ku koreňom. Napríklad všetka tech-níka sa opíera o exaktné poznanie prírodných zákoni-tostí, medicína o biologické, politika o historicképoznanie. Nie je to inak ani vo filozofii, ibaže jej pred-met je univerzálny, zahřňajúcí celého človeka i svet,v ktorom človek žije. Preto východisková rovina súcnanie je v ne] tak bezprostredne zrejmá. A preto sa vždyopakujú obdobia, keď si filozofia myslí, že maže [estvo-vať aj bez ontologického základu.

V skutočnosti však nijaká filozofia nemóže jestvovaťbez nejakých základných názorov na súcno. To platíbez ohřadu na stanovisko, smer a obraz sveta, Že níekaždá filozofia začína objasňovaním súcna, dá savysvetliť řahkostou, s akou sa v tejto problémovejoblasti preberajú názory a bez ďalšieho objasnentasa kladú za základ. Vóbec nepozorujeme, ba ani ne-tušíme, do akej miery rozhodujú o všetkom nasledu-júcom. Už prirodzený názor na svet, podřa kterého savšetky ve cí chápu ako substanciálne nositele menía-cích sa vlastností a vzťahov, je ontologickým rozhod-nutím. V oveřa vačše] miere to však platí o filozofic-kých, určitým stanoviskom podmienených obrazochsveta.

Medzi dejinne danými systémami filozofie níet jedi-ného, kterému by problémová oblasť súcna vóbec a akotaká nebola podstatná. Tie hlbšíe sa zamýšřajúcevždy si klád li otázku bytia a podřa svojho obzoru sapokúšali na ňu a] odpovedať. Ba podřa toho, či filo-zofické systémy túto otázku kládli a sa ňou zaobe-rali, mažeme ich rozdeliť na fundované a nefundované,a to zasa bez rozdielu stanoviska a špecifických

50

tendencií. Významnejšie výkony všetkých čías, kteréuž na prvý pohřad rozoznáme podřa ďalekosiahlehovplyvu, sú bez výnimky fundované systémy.

To však vóbec neznamená, že by to boli ontologickystavané alebo dokonca realistické systémy. Dobrýmpríkladom sú práve vel'ké systémy nemeekého idea-Iízrnu. Keď Fichte vo svojorn rauorn Vedosloiú redu-kuje bytie vecí na produk~ívnl1 činnnst' [a, je to od-poveď na otázku, čo je bytíe vecí; je to teda základnátéza teórie bytia, ktorá funduje všetko ostatně, a toaž po naozaj aktuálne otázky, o které vo Vedoslovííšlo, po otázky človeka, vole a slobody.

To isté platí mutatis mutandIs o Schellingovi a He-gelovi vo všetkých fázach ich filozofie, či už hřadajúposledný fundament bytia v seba si neuvedomujúcejinteligencii, v indUerencii subjektu a objektu alebov absolútnom rozume. Takisto to platí aj pre Kantaa Berkeleyho. Čo ako principiálne sa líšl Berkeleyhoimmaterializmus od transcendentálneho idealizmu, té-za "esse est percipi" je práve tak ontologiclcým roz-hodnutím ako dobre uvážené Kantovo tvrdenie, ževeci v priestore a čase sú iba javy.

Teda pokíař ide o základné tězy, idealistické systé ..my sú práve tak ontologicky stavané ako realistické.Veřkě odlišnosť idealistických systémov od realistic-kých je len v tom, že ích pojem bytia je vačšrní odvo-dený. Tým sa, pravda, dostávajú do neprekonatelnél1oprotikladu s tradíciou starej ontológie. Tento protikladje vedomý, podmienený gnozeologiekými a etickýmidóvodmt a u ích epigónov v 19. storočí, ktorým užnešlo o fundamentálne otázky, viedol k rozrušeníustarej ontológie.

Toto rozrušenie znamená rozhodujúci krok v dojí-nach filozofických teórií. Nezačína sa až idealizmom,pripravuje sa už všeobecným novovekým obratom kugnozeologicko-kritickej fundamentácii filozofie a kon-com 17. storočia u Leibniza dosahuje svoj prvý vrchol.Leíbnízov systém je svojim spósobnm skrz naskrz on-

51

tologický myšlienkový výtvor, ale v tom hlavnom užLeibniz opustil dráhy starej ontológie.

Čo bola vlastne stará ontológia? Myslí sa tým uče-nie o bytí, ktoré prevládalo od Aristotela až po koniecscholastiky. Hoci vyšlo z neho mnoho dívergujúcíchsystémov a hoci ono samo nakoniec vyústilo do nevy-liečíteřného rozkolu smerov, vo svojich základnýchčrtách bolo jednotné a myslíteřom novoveku, ktorínaň sústredene útočili z rozličných strán, ešte sa pred-stavovalo ako jediný nepriatefský tábor.

Staré učenie o bytí sa zakladalo na téze, že všeobec-no, ktoré sa v essentii pretvára na formovú substanciua ktoré je uchopítel'né v pojme, je určujúcim a stvár-ňujúcím vnútrom vecí. K svetu vecí, do ktorého patríi človek, pristupuje svet bytností, a tie ako nečasovéa nemateriálne vytvárajú ríšu dokonalosti a vyššíehobytia. Ba extrémni prívrženci tohto učenia pripisovalivšeobecným bytnostiam skutočnú a jedine pravdívúrealitu a znehodnotili tým časovo-vecný svet. Ichnasledovníci v 19. storočí, ktorí poznali všeobecno užlen vo forme pojmu, pomenovali tento smer "pojmo-vým realizmom". Spomenutý výraz nie je adekvátny,pretože práve s pojmom nemali "univerzálie" splynúť.Mažeme tu však celkom dobre hovoriť o realizme uní-verzálií.

Scholastická ontológia sa neobmedzila na totoextrémne ponímanie. Učenie o univerzáliách sa v nejprezentuje vo veřrní rozmanitom odstupňování. Tátoontológia nemusela pripisovať bytnostiam bytie "predvecamí" a "nad" nimi, mohla ich chápať aj arístotelov-ským spósobom ako substanciálne formy jestvujúce"vo vecíach". Tým sa vyhla tažkostíam, ktoré vyplývalizo zdvojenia sveta, a pritom sa nemusela zriekať zá-kladnej myšlienky. Pravda, v stredoveku nebolo možnéobmedziť sa len na takéto chápanie, pretože scholas-tická ontológia musela rešpektovať špekulatívny teolo-gický záujem, ktorý nútil pokladať univerzálie za pred-jestvujúce v intellectus divinus.

52

Napokon podstata scholastickej ontológie nespoci-va v odstupňovaní tejto základnej tézy. Nespočíva aniv špekulatívno-metafyzických tendenciách, ktoré sas ňou spájalí, ale výlučne v základnom názore napodstatu všeobecna samého - že totiž všeobecno jehybným a účelovo-určujúcím princípom vecí. Do uva-žovania scholastickej ontológie tu zasahuje prastarýmotív mýtického myslenia - snaha teologicky vysvet-Iovat časové dianie na základe analógie s řudskýrnkonaním. Filozofickú podobu dal tejto myšlienkeAristoteles. Pevne [u spojil s učením o eidos, a to oríen-tujúc sa prevažne na organickú prírodu. Bytnosť jepotom formová substancia, ktorá ako konečný účelurčuje proces vývoj a organizmu. Aristoteles však pre-náša rovnakú explikačnú schému na celý svet a všetkyprocesy anorganickej prírody chápe teleologicky,podřa analógíe s organickou prírodou.

Prednosťou tejto schémy bolo, že prekvapujúco jed-noducho riešila záhady stavby sveta. Ak sa podaríuchopiť formovú substanciu najake] veci, máme křúčk všetkým zmenám, ktorým vec podlieha. Formovúsubstanciu však možno uchopiť v pojme a metodickýmprostriedkom na to je definícia. Definícia je zasa zá-ležitosťou rozumu, ktorému nezostáva nič íné, ako zozáverečných štádií prírodných procesov získat pod-statné zložky formy a usporiadane ích zostaviť.. Pravda, tento postup si nemóžeme predstaviť naspósob plytkého empirizmu. Najvšeobecnejšie črtypodstaty, ktoré sú spoločné mnohým druhom essentií,nedajú sa jednoducho vybadať z vecí samých. Arístote-lovská teória poznania tu nedávala hotové pravidláa scholastici si čoskoro osvojili Platóriovu myšlienkubezprostredného vnútorného nazerania (íntuttío, visio).Scholastici si čoraz víac zvykali nadraďovať rozumuešte vyššíu inštanciu - vhřad, ktorému pripisovalimožnosť prtameho kontaktu s najvyššímí formovýmielementmi určujúcímí bytie.

Týmto však stará ontológia nadobudla zároveň de-

53

duktívny charakter. Veď ak už raz fudský rozum vlast-ní najvyššíe univerzálie, fahko si domyslíme, že z nichmaže skutočne "odvodiť" to, čo nemóže získať zo skú-senosti. A tak došlo k zanedbaniu empirického pozna-nía a k rozbujneniu metafyziky, ktorá dedukovalaz púhych pojmov. Proti takejto metafyzike sa postavilaž neskorý nominalizmus a definitívne bola odstrá-nená až nástupom novovekej prírodne] vedy.

Je samozrejmé, že takouto sumarizujúcou úvahounemčžeme spravodlivo hodnotiť stredovekú metařyzíku.Lenže tu nejde o stredovekú metafyziku, ale o zále-žitosti dneška; a preto si musíme zretefne uvedomiťzákladné črty ontologických názorov, ktoré boli zá-kladom stredovekej metafyziky. Mali by sme sa poučitz cl1ýb týchto starých ontologických názor ov, veďpredovšetkým od nich sa musí jednoznačne a vedomeclištancovať každý pokus o novú ontológiu.

Novoveká kritická teória poznania od Descarta poKanta síce nebola schopná plnohodnotne nahradiť sta-rú ontológiu níečírn novým, podarilo sa jej však roz-rušit jej základy nato řko, že metafyzika na scholastic-kých základoch už nebola možná. Kritika čistéhorozumu, do ktorej táto očisťovacia práca vyústila, tvoríclejinnú hranícu, oclkedy takmer úplne mizne ontolo-gické myslenie. To je pozoruhodná skutočnosť, veďKantova kritika nebola vlastne zameraná proti zákla-dom starej ontológie, ale proti špekulatívnc-raclonál-nej metafyzike, ktorá bola na nich vybudovaná.

Kant skoncoval predovšetkým s deduktívnou sché-mou postupu. Dedukovať sa dá len z a priori istýchprincípov; a prúve aprtorízmus podrobuje Kant ostrejkritike. Ohraničuje ho na dve formy nazerania a naniekofko kategórií, a aj tieto platía len pre jav a niepre bytie vecí osebe. Formové substancie sa tým samyod seba zakazujú a to znamená aj koniec uče-nia o essentii. Hádam ešte dčležttejšíe je, že Kritikasůdnosti napáda teleológiu v jej najvlastnejše] ob-lasti, v organickom, a upiera jej konštltutívny význam.

54

posledný bod je azda najdaležitejší. Kant rozhodnezasiahol najslabšiu stránku celej starej ontológie vy-rastajúcej z aristotelovských koreňov. Lenže právetomuto bodu porozumeli Kantovi súčasnící a nasledov-níci najmenej a najmenej ho oceňovali. Schellingovaa Hegelova naturfi1ozofia hodila kritilm teleologiclí:ejsúdnosti cez palubu a opat postupovala pcdta scho-lastického vzoru. Kantova kritika bola transcendentál-nou, t. j. gnozeologickou kritikou organických pred-pokladov; idealizmus rozumu si však myslel, že opatvlastní nevyvrátitefné všeobecné ístotv, ktorými sa dátajuplne účelné usporiadanie živých bytostí - a napo-kon aj celej prírody zdola nahor - vvsvetřovat te-

leologicky.

2. Uchopenie kategórií bytia

Ak si teraz jasne uvedomíme túto situáciu, hneď námmusí byť zrejmé, že v novej ontológii nijako nemóžeísť o znovuoživenie starej. Teleologická myšlienkováschp,ma<;a napriek všetkým pokusom obnoviť juukázala neudržateřnou; ide sk ar o vylúčenie všetkýchdruhov téz, ktoré by mohli slúžif ako maskovací plášťnejakej zastaranej metafyziky. Nie je to až také Iah-ké, akoby sa na prvý pohřad zdalo. Tradičné myšlíen-kové kořaje nie sú ani v súčasnom myslení celkomprekonané a hřadajúcí často ani nevie, kde sa do nichdostane. Napríklad ešte v nedávnej minulosti zažiloučenie o essentii znovuzrodenie vo fenomenológii -zdanlivo bez akejkolvek metafyzickej tendencie, v sku-točnosti však nie bez opětovného. obnovenia veřmí sta-rých a už často prekonávaných ťažkostí a ani nie bezzvádzania k práve takým starým a už často vyčíta-ným chybám.

Nejde len o to, kritizovať nové učenie o bytí ako"ontológiu podstát". Od učeni a o podstatách sa vóbecmusíme dištancovať, a to nielen preto, že sa nímznovu približujeme k substanciálnym formám, ale ajpreto, že sa oň vždy opíera osamostatnenie "všeobec-ného" a s tým zároveň ožíva tendencia pretvoriťvšeobecno ako také na niečo principiálne a základně.Za takouto tendenciou vždy stojí, či už vedome alebonevedome, postulát deduktívnosti: veď "odvodzovať"sa dá len zo všeobecných viet, a preto sa ony [avíaako výraz princípov bytia.

56

.•.

V koncepcii všeobecných podstát sa neskrýva ibajedna chyba. Je síce pravda, že všetko principiálneje všeobecné, z toho však nevyplýva, že všetko všeobec-né je i principiálne. [estvuje aj celkom periférnevšeobecno - napríklad vonkajšie vlastnosti opakujú-ce sa v jednotlivých roztrúsených prípadoch - a prá-ve toto sa najskór vnucuje skúsenosti. Keby sme všakchce li veci alebo živé bytosti čo len porozdel'ovatpodřa takýchto všeobecností, dostali by sme klaslfí-kácíu, ktorá by v6bec nezachytila ich ontické charak-teristiky. O princípoch súcna nerozhodujú svojvořnevyčlenené spoločné črty jeho vonkajšieho javu. Akchceme uchopiť príncípy, potrebujeme iné hřadíská.Jednou zo slabostí starej ontológie bolo, že nemala ta-ké hl'adlská.

Ďalej, keď už je neodškrlepíteřne pravdivé, že lenzo všeobecných víet sa dá niečo "odvodiť" (deduko-vať), z toho predsa nevyplýva, že všeobecné vety,z kterých odvodzujeme, vypovedajú aj niečo "onticky"všeobecné. Ak to však nevypovedajú, potom sú to ne-pravdivé vety - v kantovskom jazyku - niečo akosyntetické súdy a priori bez "objektívnej platnosti".Pokíař ide o logickú stránku, z takýchto vlet sa dá prá-ve tak dedukovat ako z pravdivých; len konklúzie sútakisto málo pravdivé ako premisy. Tým sa však ne-vyhovie ani najskromnejším nárokom myšlienkovéhoúsilia.

Je zrejmé, že práve proti týmto chybám sa stavajúcentrálne úvahy Kritiky čistého rozumu, a to tak, žesa proti každej takejto deduktívností - mohli by sme _povedať ontologicke j dedukcii - kladie "transcenden-tálna dedukcía", ktorej ide práve o "objektívnu plat-nost" takých apriórnych princípov, které umožňujúpravdivosť syntetických súdov a priori. Je dobre zná-me, akú veřkú hodnotu pripisoval tejto dedukcí! Kant.Ak však uvážime, že sa úplne zakladala na spatne]vazbe kategórií na skúsenosť - ktorá umožňovala ích objektívnu platnosť len v hraniciach "mož-

57

nej skůseností" - je celkom zrejme, že a liminezavrhovala čisto apriórnu vedu o podstate vecí. Hocije tento výdobytok Kritiky sprvu len negatívny, jehodasledky sú naskrze afirmatívne a majú ďalekosiahlydosah.

V každej ontológii ide o fundamentálne výpovedeo súcne ako takom. Výpovede tohto druhu níe sú ni-čím iným než kategóriami bytia. S Kantovými kategó-rtamí _ ktoré ponímané obsahovo tiež níe sú ničíminým než fundamentálnymi výpoveďami o súcne -zdieYajú charakter všeobecných konštitutívnych prín-cípov, ktorým sú podriadené všetky špeciálnejšie výpo-vede o bytí. Preto sa očakáva, že nová ontoló'giaposkytne aj ich transcendentálnu dedukciu, lebo ínáč

by sa ím nedala zaručiť nijaká "objektívna píatnost''.Ale to by znamenalo, že transcendentálna dedukcía bysama potrebovala gnozeologický fundament, kdeby zasa muselo íst, v značne rozšírenom zmysle,o odavodnenie apriórnych príncípov. •

Týmto sa jej však predznačuje ístá cesta, ktorá jenačrtnutá pod Ia schémy starej deduktívnosti. Lenžepráve tu sa dráhy starej a novej ontológie rozchádza-jú. Dnes už v probléme bytia nejde o substanciálneformy a prostredníctvom nich o teleologickú determí-nácíu reálnych procesov, ale ani o dodatočné odó-vodnenie apriórnych princípov. Kategórie, ktorými sazaoberá nová ontológia, nezískavajú sa ani definíciouvšeobecna, ani odvodením z formálnej tabulky súdov,ale všetky sú odpozorované z reálnych pomerov.Je prirodzené, že ani pri tomto spósobe získavaniakategórií nejestvuje absolútne kritérium pravdy takistoako v hociktorej inej oblasti poznania, a preto mu-síme poznamenať, že postup ich získavania a prevero-vanía je ovel'a širší a podrobnejší, a v ohraničenejpráci řudského skúmania prechádza rozličnými ok řu-kamí, vyžaduje si ustavičné korektúry a ako každáskutočne vedecká práca nikdy níe je ukončený.

Až tu mažeme hovoriť v skutočnom a doslovnom

58

--

zmysle o nových cestách ontológie. Základnú tézumažeme vyjadriť asi takto: kategórie bytia nie súapriórnymi princípmi. Apriórne mažu byť len vhřady,poznatky, úsudky; celý protiklad apriórneho a aposte-riórneho jestvuje len v teórii poznania. V ontológiivšak nejde o poznaníe, nehovoríac o čírych úsudkoch,ale o predmet poznania, pokiar je ako taký zároveňnadpredmetný, t. j. nezávislý od toho, či sa súcnostane prostredníctvom poznania predmetom a v akýchhranícíach. Princípy jestvujúceho predmetu nie sú v ni-jakom prípade eo ipso aj princípmi poznania, v mno-hých oblastíach poznania sa mažu od nich aj značnelíšiť, ako to dostatočne dokazujú všelijaké prímeskynepoznateřna takmer vo všetkých základných problé-moch filozofie. Už z toho vyplýva, že nemóžu byťapríórnymí princípmi nášho rozumu, ba že voči hranicipoznatelností a nepoznateřností sú práve také indlře-rentné ako súcno, kterého sú princípmi.

Práve v tomto bode sa musíme radikálne preoríen-tovať, a to ntelen keď vychádzame zo starej ontológte,ale aj keď vychádzame z transcendentálno-filozofickejteórie poznania. Je samozrejmé, že kateg6rie bytia samažu obsahovo zhodovať s kategóriami poznania;a v určitých hraníctach, kde sa objektívne platnépoznaníe predmetov realizuje s prímeskom apriórna,to vždy musí byť tak. Nemožno však predpokladať,že je to tak všade a neohraničene. Práve apriórno v na-šom poznaní podlieha veřmí podstatnému ohraníčeníu,a to preto, že kategórie nášho rozumu sa s princípminášho bytia v najlepšom prípade zhodujú len číastočne.Táto zhoda siaha najďalej tam, kde ide o praktickyrelevantně a v živote nevyhnutne potrebné vhřady,teda v tých predmetných oblastiach, ktorým je nášrozum najlepšie príspósobený. A korelatívne k tomunajviac zlyháva tam, kde stojíme pred všeobecnýmiteoretickými otázkami, pred celkovým obrazom svetaa filozofickým objasňovaním. Je zrejmé, že s prin-cípmí nášho rozumu mažeme z reálného sveta uchopit

59

&..-

a priori len to, ČO je v ňom samom vybudované podřatých istých princípov.

Tu však musíme ešte o krok postúpiť. Tvrdenie, žekategórie bytia nie sú apriórnymi princípmi, jedno-ducho znamená, že tieto princípy nemožno poznať bez-prostredne a priori. Musíme ich teda uchopiť, pokíařich vóbec možno poznať, inými cestami. Zdá sa, žetým sa už stanovuje istý vzťah medzi kategóriamipoznania a bytía, Ukázalo sa už, prečo musí tvoriťtento vzťah aspoň parciálnu identitu. Mohli by smeteda vyvodzovať: pokíař sú kategóríe bytia tíe ísté akokategórie poznania, potíař móžerne prvé odvodiť oddruhých. Takto by sme aspoň časť z nich mohli ucho-piť a priori.

Ale aj táto nádej sa ukáže klamnou. Po prvé, nemá-me nijaké kritérium na dosah onej kategoriálnej iden-tity. A práve tam, kde je toto krítéríum z praktickýchdóvodov isté - v oblasti každodennej a prirodzenejorientácie vo svete - je filozoficky bezcenné, pretožesa nevzťahuje na problémy filozofie: a tam, kde sazačínajú filozofické problémy, stáva sa mimoriadneotáznym a čoskoro nás necháva v úzkych. Po druhé,ani v našom poznávacom aparáte níet základnej pod-mienky pre takéto kritérium, veď ani kategórie nášhovlastného poznania nepoznáme bezprostredne.

V podstate každého poznani a spočíva, že sa neza-meriava na seba, ale na svoj predmet. Poznanie sivo svojej funkcii vždy uvedomuje len črty predmetu,a nie vlastného konania a najmenej si uvedomuje vnú-torné predpoklady svojho konania. A práve k nimpatria kategórie poznania. Filozofia musela prejsť dlhý-mi dejinami, kým si začala uvedomovať niektoré ka-tegórie poznanía ako také. To si vyžaduje obrat v prí-rodzenom smerovaní poznania, takrečeno odvráteniesa myslenia od predmetu k sebe samému. A faktickyaž tu sa začína poznanie druhého rádu, v ktorom sapoznanie stáva samo sebe predmetom. Táto gnozeolo-gická reflexia je teda sekundárna a musí sa presadiť

60

j

"proti" prirodzenému postoju. A keď sa gnozeologickáreflexia začne, ešte stále nevedie príamo ku kategó-riám umu, a cestu k nim im musí ukázať zvláštna me-tóda.

To je dóvod, prečo nie sú nielen kategórie bytla, aleani kategórie nášho poznanía, na ktorých sa zakladácelé apriórne poznanie, poznávané a príorí. Ba musí-me dodať, že v predmetnom poznávaní vóbec ostávajúzvačša nepoznané. Fungujú síce v našom poznaní, alesa nestávajú jeho predmetom. Do svetla vedomia sadostávajú až vtedy, keď sa začne gnozeologická re-flexia. To je však historicky neskorý stupeň poznania.Keby řunkcía týchto kategórií závisela od ichpoznanía, muselo by všetko Iudské poznanie, aj tonajnaívnejšíe, čakať na filozofiu, ktorá si tíeto kate-górie uvedomuje. No pretože je naívné poznávanieskór predpokladom filozofie, takto by sme vóbec nikdynedospeli k jednoduchému poznávaníu predmetov.

V skutočnosti je to naopak: kategórie poznania súsíce prvými podmienkami nášho poznávania - a tonajma apriórnych zložiek v ňom, ktoré nikdy nechý-bajú ani v naivnom ponímaní sveta - níe sú všaktým prvým, ČO v ňom poznávame. Nie sú síce nepozna-teřné, poznatelné sú však len sprostredkovane, totižprostredníctvom jednoduchého poznávania predmetov,ktoré sa opíera o ich fungovanie. Možno teda povedať,že ak sú vóbec poznané, sú skór tým, čo poznáme.majneskoršte". Táto následnosť sa nedá obrátiť.Z toho vyplýva, že sú tým najtažšíe poznateřným.Jednoznačným dókazom tohto sú rozličné okfuky.a omyly, ktorými prechádza teória poznanta skór, nežsa k nim dostane.

Možnosť uchopiť kategórie bytia ok rukou, prostred-níctvom kategórií poznania, je potom veřmí malá.Mohli by sme dúfať, že sa nakoniec skol' kategóriepoznani a dajú uchopiť okřukou prostredníctvom ka-tegórií bytia. Tieto sú aspoň v prirodzenom smerovanípoznani a prítomné v pozadí predmetov, i keď jedno-

61

duché poznávanie predmetov neprenikne až k nim.Pretože každé predmetné poznávanie sa vyznačuje ten-dencíou ďalej pokračovať, móže pri hlbšom prenikaníviesť príamo ku kategóriám bytia.

Že je to aspoň zásadne tak, dokazuje najstarší a na]-jednoduchší smer filozofického skúmania, ktorý dávnopred vznikem gnozeologických úvah vel'mi jednoznučnehl'adal princípy súcna. V tomto ohřade móže byť prí-kladem celý rad veřkých predsokratikov. A nemožnopoprieť, že v tomto úsilí aj skutočne našli ten či onenprincíp bytia, ktorý sa osvedčil aj v priebehu oveřaneskoršieho a kriticky vyzretejšieho skúmanía,

Kvůli tomuto sa ani nemusíme tak ďaleko vracať.Odklal' vzal vlastne Kant svoje kategórie? Iste niez tabulky súdov, pretože by ju bol musel na tento účelnajskór doplniť! Pravdu prezrádza analytika zásad:prevzaté sú z obsahu poznanía, ako sa vykryštalizovalv jednotlivých oblastiach vedy. To však znamená, že súprevzaté z nášho vedomía o predmetoch - alebo, ČO

je to isté - boli prevzaté z predmetov samých, pokiařsa odkryli danému stavu vedy. Veřmí zreteřne sa toukazuje prí "analógiách skúseností". Kategória substan-cíe je výsledok analýzy procesu a zrneny; vysvetřova-ním objektívne určitých následností sa ozrejmujeextstencía kauzálneho vzťahu. Že sa takto bezprostred-ne dostaneme iba k predmetným kategóriám a v ni-jakom prípade nie k "čistým rozumovým pojmom"(a ani k zásadám určujúcej súdnosti), to, pravda,idealisticky formované myslenie nemóže postrehnúť.Veřrní dobre to však móže postrehnúť epigón, ktorý sausiluje napodobniť Kantove postupy vo vlastnom mys-lení a kriticky ích osvetliť.

Sotva stojí za zmienku, že níečo podobné musí pla-tíř v oveřa vačšej miere o pokusoch Fichteho a Schellín-ga odvodit svoje kategórie z jedného princípu. Prí krí-tike týchto pokusov sa už často poukazovalo na to, žesa tu prakticky všetko prebralo zo skúsenosti, aj keďsa to prípísuje [a, seba samu si neuvedomujúcej inte-

62

J

Iígencll alebo rozumu. V tejto forme je námietka troškuprihrubá: no faktom je, že za všetkýmí týmito zdan-Iívýrní odvodzovaniami stojí podrobné poznanie svetapredmetov, ktoré sa všade ujíma slova a poskytujevšetko obsahové.

Z tohto všetkého možno vyvodiť len jedno zásadnépoučeníe. Pokíař vóbec . dospejeme k poznaniu kate-górií, nedospejeme k nemu ani apríórnou cestou, anivnútorným uvedomením si princípov rozumu, ale ana-lýzou predmetov, pokíat ich vóbec můžeme uchopiť.Touto cestou však vždy uchopíme predovšetkým ka-tegórie bytia, ale nie kategóríe poznania ako ta-ké, ktoré sú až spatne odvodené z uchopených kate-górií bytía (reflexiou poznávacej funkcie)., To má ďalekosíahle důsledky. Po prvé z toho vy-plýva, že teória poznania nie je v probléme kategóriísamostatná, ale predpokladá ontologické preniknutiedo celej predmetnej oblasti poznania; ba že teóríapoznania ako taká vóbec nemóže byť fundamentálnoufilozofiou, ako to vždy mlčky predpokladalo transcen-dentálne myslenie, ale že si vyžaduje ontologickú prí-.pravu. Po druhé, práve na základe tohto vzťahumóžeme odpovedať na otázku, ktorou cestou sa mádať filozofia, aby uchopila kategórie bytia.

Táto otázka sa stane nalíehavejšou než iné, ak siuvedomíme, že nejestvuje ani čisto apriórna cesta,ani cesta transcendentálnej reflexie (o podmíenkachpoznani a ), ktorá by viedla k cíeřu. Že takmer vóbecneprichádza do úvahy čisto empiristická cesta, pokla-dáme za samozrejmé. Napríek tomu cesta, o ktorúide, nie je nijakou záhadou. Je známa už z dejín a krá-čalo sa po nej všade, kde boli odhalené princípy bytía.Je to stará, vyskúšaná cesta analytiky, metodologickybežná už u starých Grékov, ktorá sa v novoveku odčias Descarta stala prevládajúcim postupom filozofic-kého skúmanía.

Cestou novej ontológie je teda kategortálna analý-za - postup, ktorý nesplýva ani s índukcíou, ani s de-

63

dukciou a ktorý nevyvráti ani čisto aprrórne a aničisto aposteriórne pozrianle. Predpokladá celúšírku skúsenosti, teda aj každodennú skúsenosť, ajskúsenosť praktického života a vedy. Ba mažeme do-dať, že predpokladá i filozofickú skúsenosť čiže skú-senosť zaznarnenanú v dejinách myšlienkovej práceřudstva ako dlhý rad pokusov, omylov a sebakorektúr.Tento súhrn hotovej skúsenosti tvorí východiskovúrovinu daného, pričom treba do nej úplne zahrnúťi prímesky kritického uvedomenia si stupňa vlastne]neístoty, ktoré sú v istom ohřade v nej tým najdčleží-tejším.

Touto východiskovou rovinou teda níe je len naívnévedomie sveta, z ktorého vychádza fenomenológia.Obsahovo by to bolo veřrní chudobné vedomie. Už dáv-nejšie sa ukázalo, že naivné vedomie sveta nikdy ne-mažeme uchopiť ako neinterpretované, pretože to níeje vedomie filozofujúceho človeka, z jeho stanoviskaho mažeme nanajvýš rekonštruovať. Lenže rekonštruk-cla naívného vedomia - povedzme vedomia dieta-ťa - natořko podlieha rozmanitým klamom, že po-kladať výsledky tejto rekonštrukcie za východiskovúrovinu je veřrní otazne. lde práve o dané, lenže re-konštruované je práve to, ČO níe je dané.

Ako dané maže platit iba to, ČO filozofujúce vedomieskutočne prtnáša so sebou na začíatku svoje] analýzy.Rozlíšenie ístého a pochybného je už vecou filozofickejmyšlienkovej práce. Belo omylom vylúčiť výdobytkyvedy; vedy síce interpretujú svoj materiál, ale otvára-jú aj výhrad na plnosť nových obsahových oblastí, a tiepatria k východiskovej rovine analytiky. Nemažemeích brať ízolovane a pokladať za [edínů "orientačnúoblast", ako to bolo v novokantovstve, ale nemóžemeích ani zanedbávať.

Analýza sama je potom čisto obsahovo rekonštruujú-ci postup a spočíva v tom, že princípy bytia musiabyť nejako obsiahnuté v súcnach, čiže sa musia daťnájst v dostatočne širokej základni daností bytía. Je

64

však prirodzené, že princípy bytía sa v danom akotakom neprezentujú otvorene a že ich odhalíme ažzahlbením sa do súcna. To, čo sa dá nájsť týmto spó-sobom, obsahove nevyhnutne prekračuje dané - užpreto, že si nárokuje vyššiu všeobecnosť -- a pretovždy obsahuje prímesok hypotetického. Tento príme-sok však možno značne zmenšit, ak sn nájdené po-darí dodatočne verifikovať na nejakorn rozstahlejšornmateriáli daného. Vecf i dejínná línia poznávanta lm-tegórií bytia, ktorá sa pri mnohých kategóriách dásledovať od najstarších myslíteřov po sůčasnost, zre-teřne ukazuje ustavíčne sa obnovujúcu kritiku a postup-né zlepšovanie hypoteticky vyvodeného. Až neskoršiedochádza k určíte] stabilizácii jednotlivých kategóriíbytia, ale vačšína z nich dodnes nie je ustálená.

Kategoriálna analýza sa teda ukazuje ako veda, kto-rá - bez ohradu na svoje dávne začíatky - ešte vždysa nachádza v štádiu vývoja. V poslednom storočí, kto-ré bolo orientované prevažne gnozeologicky, len málopokročila, a preto dnes zaostáva za ínýrní vednýmidisciplínami. Až budúcnost ukáže, nakořko maže tútosvoju zaostalosť prekonať.

Nie je dňležtté, že takýmto postupom sa ontológiaznovu približuje k metódam mnohých špeciálnych vled,od ktorých sa neprávom vzdialila v časech, ke ď sauniverzálie pokladalí za reálne. Pozitívna veda totižprvá prepracovala a kriticky osvetlila analytickýpostup s prímeskami hypotetického. Lenže pozitívnaveda nemóže použiť tento postup na posledné základ-né problémy. To je úlohou filozofie. Pravda, pritomsa tento postup ztntenzívňuje a až potom sa dá posú-dít jeho nosnosť.

5 Nové cesty ontolčgte

3. Nový pojem reality

Metafyzicko-špekulatívna zložka starej ontológie sa do-konale zdiskreditovala. Problém bytia sa dnes kladieskromnejšie, ale prehřadnejšíe a bez romantickej ci-tovosti. No toto ohraničenie je namierené iba protisvetonázorovo-fantazírujúcemu mysleniu, ktoré si vy-básňuje transcendentný svet mimo hraníc skúsenosti,a nie proti problémom duševného a duchovného živo-ta či proti neodmíetnuteřným problémom zmyslua hodnoty, ktoré hýbu človekom.

Ak sa napríklad z tohto hřadíska pozeráme na me-tafyziku ducha a slobody, ako ju načrtli Fichte a He-gel, nová ontológia by jej tézy len ohraničila, ale v ni-jakom prípade neodmietla. Nová ontolágia nernóžesúhlasiť s tým, že všetko súcno sa zakladá na [a (ajkeby to bolo absolútne [a ] alebo na duchu. V níjakornprípade by však nepopierala, že kdekořvek duch vy-stupuje skutočne, náleží mu sloboda a aktivita - a totaká, ktorá sa vzťahuje na súcno a ktorá má daleko-siahlu moc ho pretvárať. Ba skór by sme mohli očaká-vať, že moc a sloboda ducha sa stanú pre ňu problé-mam v novom zmysle, pretože sa usiluje určiť bytieducha a jeho aktivity vo vzťahu k bytiu ostatnéhosveta.

Stará ontolágia to len ťažko mohla urobiť. V podsta-te sa orientovala na bytie vecí a potom na bytie orga-nizmu. Duševno chápala organologicky, ducha všakzaraďovala do ríše bytností. Takto ho nemohla zaradiťdo reálneho sveta. "Realita" ducha sa zdala celkom

66

inou ako realita vecí, zdala sa nečasovým bytím bezzmeny a individuality. Nová ontológia sa však líší odstarej tým, že ruší všetky takéto ohrantčenta, pretoževýchodisková rovina daného obsahuje práve tak du-chovné a duševné bytie, ako aj bytie prírody. Duch níeje mimo reálneho sveta, patrí skrz-naskrz k nemu,náleží mu tá istá časovosť, to ísté vznikanie a zanika-níe ako veciam a živým bytostiam. Slovom náleží mutá istá realita. Len preto maže působit v tomto svetea skusovať na sebe účinky sveta, nachádzať v ňomsvoj osud a akčně pole.

Tu sa vynára rad veřmí starých, svojou dlhou tradí-ciou takmer úctyhodných predsudkov. Spósob bytiamateriálnych vecí nernóže byť predsa taký ístý akospósob bytia myšlienok, aktov, stavov mysle a vhl'a-dav. Práve tu prechádza stredom sveta i človeka veTkáhraníčná čiara, ktorú urobíl Descartes svojím učenímo dvoch substanciách: na jednej strane je priestorovorozřahlé, extenzívne, merateřné, mechanické; na dru-hej strane je nepriestorový, nerozřahlý vnútorný svet,ktorý sa nikdy nezmieša s vonkajším.

V tomto Descartovom učení je neštastne pomiešanápravda s nepravdou. Priestorovosť a materialita naozajodlišujú obidve ríše súcna; ale predstava, že človekje zložený z dvoch heterogénnych substancií, ukázalasa mylnou. Podstata človeka ako celku je na to prílíšjednoliata, aktivita, pasivita, stavy sú príliš zjavnezároveň telesné i duševné. A najma skutočný životčloveka spočíva predsa v nedelíteřne] spatostí vnú-torného a vonkajšieho. Úžitok z takéhoto rozdeleniamohla mať len iluzórna víera v nesmrteTnosť; skutoč-němu, konkrétnemu životu, kde sa ustavične preplietaduševné a telesné, týmto spósobom sa nedá porozu-mieť.

Základnou chybou spomenutých názor ov je právezamieňanie reality s materialitou. A preto sa mohlostať, že za reálne sa pokladalo iba príestorové. Potomby však ani řudské osudy, ani dejinné sítuácíe a uda-

67

losti neboli reálne; tým by sa však práve to, ČO v ži-vote pociťujeme ako najreálnejšíe, stalo nereálnym.Pravda, nemóžeme takto postupovat. Takéto názory saopierajú o príliš úzky a zjavne zle utvorený pojemreality, totiž o pojem vykonštruovaný kvůli určitémusvetonázoru. Lenže svetonázor, ktorý tu nespoznanýzasahuje do hry, bol v podstate materralísucký. Už tiJ

je dostatečný důvod obzrieť S3 po ntečom lepšom, na]-ma ak nám vážne záleží nu bytí ducha 3 jeho dejln-nej tvorbe.

Pravé charakteristiky reality nespočívajú v kategó-riách priestoru a matérie, ale v kategóriách času a in-dividuality. Kategórie príestoru a času nie sú ontolo-gícky rovnocenné: čas je oveřa fundamentálnejší nežpríestor. Priestorové sú len veci a živé bytosti vrátaneprocesov, v ktorých prebieha ich. jestvovanie, časovésú okrem toho aj duševné a duchovné procesy. Všetkoreálné je v čase, v príestore je iba čast -- mohli bysme povedať, iba polovica reálného sveta, a to jehonižšie útvary.

S časovostou je nerozlučne spatá individualita.Nespočíva v níčom inom než v jednorazovosti a jedi-nečnosti. Reálno je pomtnuteřné, a tým aj nenavrá-títeřné: pravda, neprestajne vzniká rovnaké, ale nikdynie identické. To platí práve tak o dejinných udalos-tiach ako o kozmických pohyboch, o osobách akoo veciach. Len všeobecno sa navracía, vzaté pre sebaje nečasové, neprestajne jestvujúce, "večné". Tútonečasovosť chápala stará ontolágia ako bytie vyššíehorádu, ba ako jedine pravdivé bytíe. V skutečností jeto však nesamostatné, len "ideálne bytie"; a realitaobsahuje všeobecno iba v časových a individuálnychreálnych prípadoch. Co sa kedysí pokladalo za ríšudokonalosti, za ríšu bytností, ktore] slabým odrazemmali byť veci, ukázalo sa ako ríša nedokonalého bytiaosamostatnená až v abstrakcíí. V tomto názore spo-číva azda najvýraznejší protiklad medzi novou a sta-rou ontológiou.

68

To je dóvod, prečo maže nová ontológia prírnera-ným spósoborn absorbovať hlboké problémy nemecké-ho idealizmu, prečo maže hovoriť c duchu a slobode,o živote pospolnosti a dejinnosti práve tak ako o kozmea organizme. A preto mažeme od nej očakávať novévyjasnenie vztahu, ktorý sa vytvára medzi postavenímduchovne] Iudskej bytosti a jej aktivity a bezduchýmsvetom determinovaným zákonmí.

Spomenuté úvahy sú malým výsekom z jednej kapi-toly o kategoriálnej analýze. Skol' sů iba naznačenéa právom si vyžadujú ove Ia presnejší výklad kategórí í

priestoru, času, procesu, duševného aktu, reality atď.Najma kategóría reality, čistý spósob bytla útvarova procesov, ktoré vytvárajú svet, je mímoríadne ob-ťažný predmet analýzy. Aby sme pochopili "realitu",musíme sa vrátiť až k vzťahu možnosti a skutečností,ktorý bol oddávna fundamentálnym problémom ontoló-gie. Až do týchto základov síaha premena celej prob-lernattky bytía. Lebo čo učila stará ontológia o po-tencii a akte - že je to vztah, kde je všetko skutečněuskutočnením predtým jestvujúcej možnosti a všetké ..mu súcnu náleží "určenie" stať sa tým, čím je podřasvojich možností - ani zďaleka nestačí vzhřadom narozšírený problém reality. Treba zavíest nový pojemreálnej možnosti, ktorý nebude ohraničený iba na pod-statnú možnost, ale zobrazí aj totalitu podmienok kaž-dého stavu reálnej súvíslostí. A tomu musí zodpove-dať nový pojem reálnej skutočnosti, který už nebudecieřovýrn bodom antropomorfne si predstavovanéhoúsilia - akoby kozmícké procesy boli víazané na čin-nosť nejakej inteligencie - ale v každom prípade za-chytí komplexný výsledok cfalekosiahlych súvislostídeterminácie. Je to celá veda, ktorá má do čínenías týmito vnútornými vztahmí "reality" ako spósobubytia. Tvorí jadro novej ontológie a na rozdíel od ob-sahovo-štruktúrnej analýzy kategórií [u mažeme oz-načít ako "modálnu" analýzu.

Zrejme sa tu musíme vrátiť ešte ďalej. Veď tra-

69

dičné predsudky voči problému bytia siahajú ešte ďa-lej. Iestvuje dnes mnoho bádatefov, čo sú oduševnenípravým filozofickým duchom, ale majú hlbokú averziuvoči každému druhu skúmania, ktoré uprednostňujeproblém bytia. Bytím rozumejú niečo ustrnuté, ne-hybné a dokonca životu nepriateřské, čo bráni člove-lm v aktivite a oberá ho o samostatnosť a slobodu.Tanie im na mysli ideál fichteovského aktívízrnu,v ktorom je svet závislý od človeka a ktorý kladie čin-nosť pred všetko jestvovanie. Pod fa ich názoru lentakýmto spósoborn možno adekvátne pochopiť podsta-tu človeka.

ČO ako by sme chceli súhlasit s praktickým posto-jom, ktorý je základom tohto názoru, spósob, ako míe-ni dosiahnuť svoj cíeř, je od základu falošný. A pretonemóže realizovať ani to, čo je v tejto tendencii opráv-nené. Vychádza totiž z nesprávnych predpokladov.V reálnom svete nemáme do činenia s ustrnutýmsystémom, ani so svetom v každom ohl'ade "hotovým",ktorý by sme mali pokladať iba za fakt a s ktorýmby sme už nemohli nič robiť. Že bytie znamená proti-klad pohybu a dlanía, je starý omyl. Tento protikladfixovali kedysí v začiatkoch filozofie eleati. Potomsa proti nemu rozmanitým spósoborn bojovalo, aleniečo sa z neho zachovalo v úpadkových názoroch19. storočia a dodnes existuje skryte v myslení tých,čo sa nepoučili z dejín filozofie.

Dianie nie je protíkladom by ti a, ale iba istým spó-sobom ako byť. Všetko reálne je v toku, v ustavíčnomvznikaní a zanikaní. Hybnosť a díanie sú tie všeobecnéspósoby bytia reálneho bez chladu na to, či ide o ve-cí, žívočíchy alebo Iudí, Nehybné a ustrnuté sú lenideálne bytnosti starej ontológie. A ak prvou úlohounového učenía o bytí je určít spósob bytia reálného,potom to znamená, že treba určiť spósob bytia diania.Táto úloha je sama v sebe zasa len róznorcdá, pre-tože podřa stupňov a vrstiev reálneho nadobúda i dia-nie rozličné formy. Napríklad už život - chápaný

70

ako komplexný životný proces organického - sa líšíod jednoduchého priestorovo-fyzického pohybu tak-ísto, ako sa líšía duševné procesy od organickýcha duchovno-dejinné od duševných. Spůsob bytia ichreality je však rovnaký, sú reálnym dlaním, reálnymživotom atď. Problém bytia sa nezaoberá vymyslenýmsvetom pokoja, ale bytím díanla.

Toto je jednoduchý príklad a netreba k nemu veřaslov. Pohyb, ktorý níe je jestvujúci, nemóže byť sku-točným pohybom a bolo by zbytečné o ňorn hovoriť.A to isté platí aj o skutočnom živote, skutočnej voli,skutočnorn konaní, skutočnom rozhodnutí a skutočne]iniciatíve. Nemá zmyslu nepriznať si, že tento faktorskutočného bytia je všade - v živote človeka takistoako v procesoch premeny energie v prírode - modombytia, bez ktorého by fenomény sveta boli nezávažnéa bezvýznamné. A práve s týmto faktorom má ontoló-gia do činenia. V živote sa nám móže zdať samozre]-mým, filozofia sa však začína tým, že v samozrejmomodhaluje nepochopené a záhadné.

Ale aj bez ohřadu na to kvólí človeku a jeho aktívl-te nemóžeme predsa zanedbávať ostatný svet. Veďčlovek je zasadený do jeho stredu a žije v nekonečnerozmanitej závislosti od neho. Extrémny aktivizmusani počuř nechce o tejto závislosti, hneď šípí za ňouvšeobecný determinizmus, ktorý znásilňuje všetkuspontaneitu a slobodu. Má právo odmietnuť takýtodeterminizmus. Je však predsudkom, ak predpokladá,že istá závislosť už predstavuje ohrozenie Iudske] slo-body. Sloboda bez závislosti je bezhraničná svojvóřa,aktivita bez víazaností a odporu by bola Iahkou hroubez boja a vážnosti angažovania sa.

To veřrní jasne vídel a vyslovil Fichte: [a sa stávaskutočne činným až prostredníctvom odporu už jestvu-júceho - "sveta, ku kterému smeruje moje konaníe",Mohli by sme ešte dodať: každá čínnosř si musí hřadatprostriedky na realizovanie svojich cíeřov: prostríed-ky však nevytvára, ale si ích volí. Lenže voliť

71

sa dá iba v jestvujúcom svete, ktorý poskytuje roz-manitost

A nakoniec, nikto si nemóže myslieť, že všetko v žlvote závisí od človeka. Museli by sme veriť s "magic-kým ídealístom" Novalisom, že len na človeku záleží,či zdvihne čarovnú paličku a vytvorí si svet podřasvojej vole. To je sen básníka. Tak ďaleko moc člove-lm rozhodne nesiaha, a kto by to chcel dokazovať pro-stredníctvom riejake] metafyziky človeka, ten by fi-lozofoval celkom vedřa, bez ohradu na reálnu podstatučloveka. Aj Fichte bol daleko od toho. Špecifickosťpostavenia človeka v reálnom svete je práve v tom,že mnohé maže, ale rozhodne nie všetko. Aby moholčlovek presadiť v tomto svete svoje, musí sa ho naučiťpoznať a rozumieť mu. Svojim cíeřom a záujmom homaže prtspósobíř len natořko, nakoJ'ko sa podríadíjeho zákonom.

V tom spočíva tajornstvo všetkých technických mož-ností, všetkého ovládania prírody, ale aj všetkéhoovládnutia a riadenia vlastnej Iudskej podstaty. Leboaj tá podlíeha špecifickým zákonitostiam a pretvoriťju možno iba v ích hranícíach. To isté platí aj o životepospolnosti ako najšírše] oblasti Iudske] činnosti. Prá-ve tu vedie aktívne organizovanie 1<;:situácíám, taž-kostiam a nebezpečenstvám, ktoré človek nechcela nepredvídal, ale které musí akceptovat, a právetáto nevylmutnosť prebúdza v ňom k činnosti schop-nosti, tvorivé hřadaníe a nachádzanie východísk, pred·vídanie a sílu odvahy.

Aj sloboda je možná len vo svete, kde sa odlišujeod jeho determinovanosti a presadzuje sa voči nej.Kto nechce vidieť, aký je svet, nechce vidieť ani pod-statu vlastnej aktivity a vlastných možností. Duchuníe je daná všemohúcnosť, ale ohraničená moc. A prá-ve tak je ohraničená aj sloboda ducha - všade jeviazaná na podmienky svoje] realizácie, ktoré níe súvýtvorom ducha, ktoré mu však vymedzujú priestor preiniciatívu. Nájsť tento priestor uprostred rozmanitých

72

obmedzení prostredníctvom jestvujúcej zákonitostísúcna je už díelorn autonómnej duchovnej aktivity avyžaduje si ustavičné vynakladanie intelektuálnych síltak v živote a v učení jednotlivca, ako aj v historickomprocese hromadenia sa názorov, objavov a vynálezov.

Skutočná úloha filozofie, pokíař ide o problém slo-body, spočíva vlastne v správnom určení hranic slo-body. Slobodu musíme chápať ako podmienenú roz-manitými závislosťami a presadzujúcu sa voči týmtozávislostiam. lnak by sme mali do činenia len s vysní-vanou, a nie so skutočnou slobodou. A potom by smenemali do činenia ani so skutočným duchom a sku-točným človekom.

4. Nová ontológia a nová antropológia

S predsudkom, čo sme práve odmietli, úzko sůvísí istákoncepcia, ktorá dominovala ešte v novokantovstvea vo filozofii života. Týka sa vzťahu organického a du-chovného života. Spomínané učenia pochopili svojzá-konnosť duchovného života a fixovali isté jeho základ-né črty, domnievali sa však, že teraz musia odmietnuťkaždú podmienenosť ducha procesmi telesného života.Proti tomu hovorilo množstvo v medicíne dobre zná-mych faktov, hlasne protestovala fyziológia a vtedyprevažne prírodovedne orientovaná psychológia. Na-priek tomu sa však pevne pridfžali tézy raz už posta-venej, pretože nevedeli, ako uviesť do súladu svojráz-nosť ducha odhalenú v mnohorakých polemikáchs takouto závislosťou.

V tomto myšlienkovom smere vznikol pojem "chá-panía", ktorý novokantovstvo a filozofia života kládlinad každé pojmové poznanie. Spomínaný pojem "chá-panía'' bol podmienený spósobom práce duchovnýchvied, predovšetkým hístóríe. Historické činy a uda-losti bolo treba pochopiť z ích vnútorného významu,z ich "zmyslu". Tento pojem zmyslu sa rozšíril navšetko, čo sa malo vysvetrovať z niečoho vnútorného.Pojmové poznávanie, ako sa vtedy všeobecne myslelo,zmocňuje sa vonkajška, len chápanie preniká k zmys-lu. Materiálnu prírodu práve preto možno pojmovopoznávať, že nemá vnútro.

Je zjavné, že za týmto pojmom zmyslu sa skrývastará predstava účelu. Pri vysvetřovaní Iudských činov

74

-

je nepochybne oprávnená. Činy sú práve účelným ko-naním. Možno však takto charakterizovať udalosti v sú-vislosti sveta? Možno k nim pristupovať s požradavkoupochopiť zmysel? A sú dejinné udalosti všade zmyslu-plné, nejestvuje v chode dejín aj nezmyselno? A nieje řudské konanie v dejinách práve nepretržitým bo-jom s nezmyselnom?

Toto učenie o zmysle a chápaní zmyslu je zjavne užmetafyzickým rozhodnutím. Nie všetko a hádam vel'mímálo v reálnom svete má zmysel, a nie pri všetkýchdruhoch predmetov je chápanie adekvátny spčsobuchopenia. Lež napriek tomu vnútro maže mať i níe-čo, čo nesmeruje k účelom, napríklad pohyb hmotyvo svetovom priestore. Vnútrom maže byť zákonitosť,forma determinácie, rozmanitosť zvíazaná do jednotyalebo i súperenie zhody a rozporu. Nie je náhoda, žesa nám vnucujú čisto ontologické základné kategórie,keď chceme označiť vnútornú podstatu prírodnýchštruktúr. V skutočnosti v ístom veřrní určitom a skrz-naskrz platnom zmysle práve kategórie bytía tvoria.vnutro sveta". Metódu, ktorá vedie k tomuto vnútru,ukázal ešte Kant. Je to metóda "pozorovania a roz-čleňovanía". V prípade najvšeobecnejších princípov jeto metóda kategoriálnej analýzy.

Lež oveřa závažnejší než tieto úvahy je fakt, že ko-nanie človeka, duchovný život a dejinná skutočnosť sanijako nedajú dostatočne uchopiť "chápaním" zmyslu.Vznášame sa pritom vo vzduchu, chýba nám pevnápčda, o ktorú by sme sa mohli oprieť, a nakoniec samusíme vrátiť k pojmom, ktoré nám sprostredkúvajúzákonitosti. Lebo pevná pčda, na' ktorej duch spočíva,nie je duch sám, ani niečo jemu podobné, ale práveníečo duchu protikladné a cudzie, veřká ríša prírody,a to predovšetkým prírody organickej a sprostredko-vane i anorganickej.

V tomto bode sa idealizmus neosvedčil a neosvedčilsa ani veřmí skromný, od každe] extrémnej metafy-ziky rozumu očistený idealizmus filozofie života .. Aj

75

on zdieřa ešte starý názor () duchovnom živote opie-rajúcom sa o seba samého - akoby niekde vo svetejestvoval vznášajúci sa duch, a nemal základ v te-lesnom živote, ani sa nepríspósoboval celkovej sú-vtslostí reálneho sveta. Praktický život nám však ho-vorí o niečom celkom inom - o tom ístom ako všetkypozitívne vedy, pokíař sa nejako týkajú človeka. Nietvznášajúceho sa ducha, každý skutočný duch je ne-sený, a to všetkými vrstvami sveta počnúc hmotou.

Nepochybne je človek duchovná bytosť. Je to jehoprednosť pred všetkými ostatnými tvormi. Ale nie jelen duchovnou bytosťou, nemčže prekročiť priestoro-vé vztahy, v ktorých žije. Maže to urobiť v myšlien-kach, ale nemóže byť reálne - t. j. žijúc a konajúc -zároveň na nejakom inom mieste, ako je. Maže sa tamvybrať, ale len in corpore. Duch je a ostane viazanýna telo, vyskytuje sa len v organických bytostíach,spočíva na ich živote, žije z ich síl. A pretože orga-nický život je súčasťou materiálneho sveta, je včlene-ný do premien jeho energie, a teda duch sprostredko-vane závisí aj od materiálneho sveta.

A práve tu pripadá novej ontológii veřmí vážna úlo-ha. Ak človeka - ani ako duchovnú bytost - nemožnopochopiť mimo sveta, v ktorom žije, ide o to, pochopiťho na základe tejto jeho sůvíslostí s celkovou stavbousveta a vzhřadorn na ňu znovu určiť jeho podstatu.Stará ontológia postupovala opačne, celý svet chcelavidieť vo vzťahu k človeku, všetky formy a súvislostiv hierarchii sveta chápala ako smerujúce k človeku,akoby on bol konečným účelom poríadku sveta. Cel-kom inak to vyzerá, ak vychádzame Z() skutečnýchzázrak ov organického života, z genetickej súvislostipríbuzných foriem a priebežnej príspósobívostí orga-nických funkcií životným podmienkam okolitého sve-ta. Tu sa ukazuje opak: níe svet sa opiera o človeka,ale človek o svet; všetko v ňom sa vztahuje na svet.Človeka možno pochopiť ako príspčsobujůceho sa cel-kovej všeobecnej situácii, v ktorej sa musí uplatniť.

76

Ak sme sa až sem dostali, nevyhnutne musíme v tej-to úvahe pokračovat. Aj keď je človek akokořvek prí-spósobený, je podmienený celkovou híerarchíou reál-nych útvar ov. Jeho jestvovanie vo svete predpokladájestvovanie sveta, bez sveta nernóže žit, svet však maževeřrní dobre jestvovat bez neho. Organický svet - chá-paný ako celok a níe v jeclnotlivom - je predpokla-dorn jeho exístencíe, a protože anorganický svet jezasa predpoklaclom organického sveta, musíme pove-dat: celá prírocla zdola až k žívočíchom príbuznýmčloveku je podmienkou existencie človeka.

Je zjavné, že tento vzťah sa nedá obrátiť. Z tohovyplýva celkom jednoduchý dósledok: v genetickejnáslednosti útvarov, ktoré vytvárajú svet, je človekneskorým fenoménom. Tým nechceme vopred rozho-dovať o jeho vzniku, ten ostáva v mnohom ohřadeproblematický a ontológia sa v6bec nemusí zaoberattýmto problémom. Pre ňu je dčležíté len to zásadně,že tu ide o nezvratný vzťah podmíeňovanla; nížšíestupne bytia sú oproti vyšším samostatné a nepotrebujúích, vyššíe sú však závislé od nižších.

Nevyvodzujme však závery predčasne. Predchádza-júca úvaha nemala nič spoločné s materializmom.V tejto súvíslostí nejde o to, aby sme všetko organickémuseli vysvetrovať z fyzikálno-materiálnych vzťahova všetko duševné a duchovné z organických. Pokíařsi aha závislosť "zdola", čoho sa týka, kořko a čo sadá ňou vysvetliť, je celkom iná otázka. Takáto pod-mienenosť nijako nevylučuje autonómnosť. Zatíař mu-síme priznať len conditio sine qua non vyšše] formybytia, ktorá ako taká je vždy podmienená nižšou for-mou a koníec koncov celým radom nižších foriem by-tia. .

Priekopníckym v tomto ohřade sa v dnešných dňochstalo nové učenie o človeku, ktoré zdůrazňuje ďaleko-síahlu podmienenosť duchovného života dedično-bio-logickými faktormi. Fenomény rasové] rozclielnosti sadnes v mnohom mažu zdať vratkými a nádeje jedno-

77

stranne biologisticky zameraných hláv pomocou tohtomateriálu riešiť kultúrne problémy mažu byť zveličené.Nemožno však pochybovať o rozdelení Iudského roduna kmene s veřmí určitými a relatívne pevnými de-dičnými typmi nadania, s charakteristickými schop-nosťami a tendenciami. Centrálnym momentom je tutelesno-duševná jednota človeka. Pretože tu nejdeo dve rozličné dedičstvá, ale o jedno, ktoré Sil vo všet-kej rozmanitosti a zdanlivej nezávislosti telesneja duševnej svojráznosti zreteTne prejavuje ako jedno-ta uzavretého typu.

Pravda, pred biológiu sa tým stavajú úlohy, ktorév súčasnosti nie je schopná riešiť. Dokazovať netrebačíry fakt dedičnosti, ale jej vnútornú zákonitosť, zá-klady a hranice jej stability, rozsah jej variability, jejtvoriteTnosť a pretvoritefnosť, jej vzťah k ohromnémumnožstvu ustavične pósobíaclch vonkajších faktorov.Nikto nemóže poprieť, že v oblasti duševna hrajú von-kajšie faktory nezanedbateřnú úlohu. Bolo by všakdobré nájsť základ, z ktorého by sme mohli posúdiť,nakořko a čo ovplyvňujú v duševnom živote biologickypochopíteřné komponenty dedičnosti.

Aby sa daÚ tieto úlohy riešiť, musela by biológianajprv dostatočne objasniť čisto organický proces de-dičnosti. Lenže to je ešte ďaleko. Poznáme viditefnénositele dedičných vloh v jadrách buniek, ale len v cel-ku, ich štruktúru nepoznáme. A aj keby sme jumikroskopicky zistili, ešte by sme vóbec nevedeli, akopósobí vo funkcii určovanía formy, pretože táto jejdeterminujúca funkcia je vo zvláštnom vzájomnompósobení s neprehfadným množstvom iných funkcií,z ktorých je pravdepodobne najdóležttejšía situácía,ale v každom štádiu vývoj a iná.

Ťažkosti však níe sú iba v mikroskopickosti štruk-túry, ani v neprístupnosti čiastočných procesov, alev níečom principiálnom: vo vzájomnom sebaprenikaníveřmí rozdielnych spósobov determinácie. Pokíař jesúhrnný proces organického vývoj a určovaný systémom

78

"-'--

vlóh, jeho determinácia je prospektívna, samu sebaríadlaca: pokíař závisí od níektorej řunkcíe celkové]situácie, je kauzálna. Z oboch týchto foriem determi-nácie presnejšie poznáme len kauzálnu, pretože je spo-ločná všetkým reálnym procesom a v neživej prírcdeje jediná. Druhú však, ktorá utvára špecifický organo-logický charakter vývoja organizmu a od ktorej tedazávisí aj reprodukcia formy, poznáme len podřa vý-sledku. Jej vnútorný spósob fungovania, kategoriálnaštruktúra determinácie je vonkoncom neznáma a vzhřa-dom na dnešné prostriedky skúmania [u mažeme po-klad ať za nepreniknutefnú.

V procesuálnej sústave organického života je mnohotakýchto nepoznatefných faktorov. Takou istou záha-dou je regeneračná a produktibilná funkcia v látkovejvýmene. A tu i tam je íracíonálny práve eminentneformotvorný (morfogenetický) faktor v súhrnnom pro-cese. A níe je to ínak ani v regulačných a reštítučnýchfenoménoch živočíchov a ani v javoch adaptáciea účelnosti, ktoré sú každému vídíteřné.

Čím hlbšie vnikáme do týchto vecí, tým víac záhadpribúda. Samozrejme, pýtame sa, prečo? Odpoveďdostaneme, ak prihliadneme na špecifickú sítuácíučloveka, pre ktorého organický svet nie je len mimoneho, ale aj v ňom samom. On sám je živou bytosťou,ale vo výseku sveta, ktorý mu je prístupný, je mu or-ganizmus aj objektom. Dokonca i vlastné telo mu je"dané" dvojakým spósoborn: subjektívne ho bezpro-stredne pociťuje ako svoje v jeho stavoch, objektívneje však zároveň viditefné a hmatatelné takísto akoiné priestorovo-materiálne objekty.

Ak sa bližšie prizrieme týmto dvom formám danosti,zistíme, že ani jedna z nich sa vlastne netýka orga-nického života. Vonkajšía danosť je síce predmetnesformovaná, ale poskytuje len vonkajší jav; vnútornádanosť je však subjektívna, nediferencovaná a zastre-tá. Ani jedna neotvára prístup k organickej funkcii.Dostáva sa k nej až veda tým, že sa drží prevažne

79

objektívnej stránky: postupuje však pornaly, krččíkmta v základných otázk ach musí pripúšťať mnoho hypo-tetického.

Náš poznávací aparát nemá nijaký osobitý orgán nauchopenie života ako takého. Má vysoko vyvinutý or-gán na chápanie vecí, oň sa opiera exaktně vedecképoznávanie; v určitých hraniciach ho má aj pre vlastnéduševné vnútro, a preto jestvuje aspoň bezprostrednáistota vnútorného díanía, ČO využíva psychológia. Preorganický život nejestvuje nič podobné: mažeme k ne-mu preniknúť iba zo susedných vrstiev bytia, z nižšíchtakisto ako z vyšších, z anorganického takísto akoz duševného.

Ale obe tieto ok ruky včleňujú do úvah sprostredku-júce oblasti bytia a pokúšajú sa pochopiť organickýživot prostredníctvom ich kategórií. Objektívne hřadís-ko tu chce všetko interpretovať na sposob exaktnýchvied, subjektívne na spósob duševného života. Prvéhřadísko interpretuje organický život podřa determí-načných schém kauzálnej súvislosti, druhé podřa schémúčelovej súvislosti. A preto až dodnes jestvuje mecha-nistické a teleologické ponímanie organických funkcií,čomu zodpovedajú filozofické teórie organizačna roz-štiepené na dva tábory. Obom stranám však uniká, žev organizme jestvuje azda aj vlastná forma determiná-cie. Je ňou už naznačené určenie formotvorného pro-cesu prostredníctvom systému vloh. Vzhřadorn naň smevo svojráznej situácii, že ho totiž nemusíme iba hypo-teticky predpokladať, ale naň skol' jednoznačne a do-razne narážame vo všetkých problémových oblastiachživej prírody, a predsa nemóžeme spoznať jeho kate-gorIélnu stavbu.

Práve toto si musíme uvedomiť, ak chceme vedieť,ako je to s dedičnosťou duchovných povahových črt.Fakt tejto dedičnosti maže veda zatíař len empirickyakceptovať, nemóže ho však analyzovať exaktnými me-tódami. Ontologicky významné však nie je to, ČO

ten-který stav vedy maže vysvetliť, ale to, ČO musíme

80

--

akceptovať a brať do úvahy na základe fenoménov.Hranice poznateřností nie sú hranicami súcna. Prekategoriálnu analýzu je rozho,dujúce toto hřadísko.Ontológia musí hřadat svoje kategórie práve tam, kdesú medzery emprickej vedy - pravda, nie so ctižia-dostivosťou definitoricky ich zaplňat odvážnymi antící-páciami, ale práve s opačnou tendenciou - uznať íchiracionálnosť a vedorns ju zabudovať do súhrnnéhoobrazu. Azda ani jedna kategória bytia nie je bez Ira-cionálnych prímeskov. Ani dobre známe princípy sub-stanciality a kauzality nie sú vo svoje] vnútornejpodstate bez zvyšku poznateřné: čo je vlastne substan-cia, ako sa zachováva v ustavičných premenách, akovyvoláva príčina účinok - to všetko sú veci, ktorénemožno ďalej vysvetliť. To však nebráni, aby sa nazáklade týchto kategórií nedalo vysvetliť množstvojavov. Práve tak je to i so špecificky organickou de-termináciou systému vlóh: ešte dlho nebudeme mčctvšetko v ňom previesť na pojmy, ale to nebráni vy-svetl'ovat ním určité základné fenomény organickéhoživota. K fenoménom organického života patrf predo-všetkým dedičná stabilita organických vlastnostív striedaní generácií a s nimi zároveň aj stabilita du-ševných a duchovných vloh.

Všetky staršía teóríe. o duchu sa obávali zahrnúť dovýstavby duchovného sveta mimoduchovné faktory.Báli sa, že tým upadnu do materializmu. No táto obavaje bezd6vodná, ak nebudeme akceptovat radikálne"buď - alebo", akoby s určitými organickými kompo-nentmi aj v ríši ducha muselo všetko závisieť od or-ganizmu. Duchovný život si maže zachovať osobitosťa charakteristickú autonómiu, i keď ho ovplyvňujemnožstvo mimoduchovných momentov najrozličnejšie-ho druhu. Veď duch jestvuje len v šíroke] sůvíslostísveta a o ňu sa opiera. Musí teda rozmanité, nie nímvytvorené cestičky determinácie, ktoré vytvárajú sů-víslost sveta, mať aj v sebe a musí sa ím podriaďovať.To mu však nebráni mať aj vlastnú determinovanosť

B Nuvé cesty untológie 81

a proti silám nižšej prírody vystupovať s veřrní určitousamostatnosťou.

Nová antropológia si opař uvedomuje tíeto sůvís-losti. Ponecháva priestor autonómii duchovného živo-ta, víe ju však zjednotiť aj s organickou vrstvou rud-skej bytosti. To je však možné, len ak sa opíerameo určité ontologické názory. Idealistické teóríe, ktoréobhajovali tézu, že duch sa absolútne opiera o sebasamého, sú neudržateřné. Autonómia ducha však ne-závisí od takýchto téz, tie sú skór v protirečení s fe-noménmi. Všetka samostatnosť, ktorú u ducha pozná-me, je samostatnosťou v závislosti, a to vo vaImízávažnej a všestrannej závislosti. Popieraf závíslostznamená nechcieť vidieť fakty. Uvíest do súladu zá-vislosť so samostatnosťou je schopné len ontologickéobjasnenie principiálneho vzťahu medzi heterogénny-mi vrstvami reálneho.

5. Stupňovitosť a vrstevnatost' sveta

Teda už antropológia si vyžaduje novú ontológiu. Ve ď

sa zakladá na predpokladoch filozofie organična.Nemožno ju však vypracovat bez všeobecnej teóriebytia. Filozofia je súčastou systému vied práve takako jej predmet, organizmus, je súčasťou výstavbysveta.

Aby sme teda mohli prenilmúť až sem, potrebujemesúhrnný názor na výstavbu sveta. Jeho základ sa do-hotovil, keď sa ukázalo, že ten istý spósob bytia realityzahrnuje všetko od hmoty až po ducha. Úlohou kate-goriálnej analýzy ostáva rozpracovať rozmanitosť fo-riem súcna a vzájomné prelínanie sa závislosti a sa-mostatnosti.

Rozmanitosť foriem je zjavne hierarchicky usporía-daná a jej stupne sú zhruba známe: vec, rastlina, zvie-ra, človek, pospolnosť - a azda ešte niečo víac. Semby sa dali priradiť aj dejiny ako to, čo obsahujekoexistujúce a striedajúce sa pospolnosti národov.Ak sa bližšie prizrieme, zistíme, že každý z týchtostupfíov bytia op ať zahrňuje celú hierarchiu. Najzre-tefnejšie je to v ríšt rastlín a zvierat, týka sa to všakaj anorganickej prírody, ak sledujeme usportadantsdynamických štruktúr od atómu po kozrntckš systémy.Tá.to hiel'archiclwsť nechýba ani li človoka a prí for-mách pospolnosti, i l{ecl' je tu skrytejšía a zároveňmena] určitá.

Keby Sl11C si však za základ zvolili len toto stup-l1!!vit6 II~ľ)(ll'ii:ldimiG lJt";JI"(lV íJ skúmalí by srne ich ka-

83

tegoriálnu diferenciáciu, čoskoro by sa ukázalo, ženie je dostatočne fundamentálna. Dokonca sa [avínehomogénnou. Človek je i živočíchom, ale nie jerastlinou, živo čích i rastlina majú aj vecne materiál-nu stránku, pospolnosť však nie je človek. Zahfňasíce človeka a vnútorne ho pretvára, sama je všakníečírn celkem iným. A to ísté platí o dejinách. Musímesa teda rozhodnúť pre iné rozdelenie, ktorým by bolomožné jednoznačne a adekvátne zachytiť kategoriálnurozdielnosť stupňov.

Mohli by sme vyjsť z karteziánskeho rozdelenia sve-ta na cogitatio a extensio. V tomto rozdvojení ideo kategoriálnu rozdielnosť oblastí. Do protikladu sa tustavia nielen .ruiša .a tele", ale aj nepriestorový svetvnútra, uchopíteřný v rozmanitosti aktov a obsahovvedomia, je tu postavený proti priestorovému vonka]-šiemu svetu. Tieto dve ríše sa Iíšía celým spósobornbytia, a práve preto sa neprelínajú. Aj ich spósob da-nosti ukazuje tú istú heterogenitu. Preto ich Descartesmohol v súlade s vtedajším pojmovým jazykem vyhla-siť za "substanciálne" rozdielne.

V skutečností rozdiel prejavujúci sa ako ostrá hra-níčná čiara nevypl ýva znej ake] "substancie", alez celkom iného kategoriálneho rozlíšenia. O tom všakneskoršíe. Teraz je dňležíté, že protiklad týchto oblastíbytia sa ani číastočne nekryje so spomínanou híerar-chiou: sk ar prechádza príarno stredom Iudske] pod-staty a už u vyšších živočíchov hrozí rozbiť ich jed-notu. Duševný život sotva patrí iba človeku, aj keďsa najvyššie rozvinul u človeka. Vnútri Iudske] bytostitoto rozhraničenie naoza] naznačuje dve heterogénnevrstvy bytia. Lenže podstatným by tu mala byť práveto, že dvojitosť vrstiev nijako neruší jednotnost a ce-listvosť človeka.

To však je len začíatok. Obe oblasti bytia sa ďalejdelta, Priestorový vonkajší svet sa rozpadá na dvevrstvy - na ve ci a fyzické procesy na jednej stranea na vrstvu živého na strane druhej. Lež ríša ne-

81

prlestorového, ktorú sme sprvu chápali len akovnútrajškovost vedomia, skrýva v sebe lný protikladvrstiev, a to protiklad duševného a duchovného. Ten-to protiklad sa nedá tak Iahko uchopiť a naozaj bol ažneskoro uchopený.

Spomínaný protiklad možno najřahšíe uchopiť nasústave duchovných obsahových foriem, ako jazyk,poznaníe, hodnotenie, právo atď. Takéto obsahové for-my transcendujú vedomie jodnntltvca ; individuálneIudské' vedomie nikdy neobsíahne ich súhrnnú existen-cíu: súhrnné vedomie, které by zahřňalo vedomie jed-notlivcov, však nejestvuje. Duchovně obsahová formasa teda nedá charakterizovať ako duševný fenomén,patrí do inej sféry s iným spósoborn bytia. A jehozačíatok nie je až pri řaktícke] výmene, kornunlkácllalebo pri pojmove objektivnom vymedzení; do tejtoobjektivity je vyzdvihnutá už myšlíenka formujúca savo vedomí jednotlivca a každé myslenie si maže uve-domiť túto objektivnost, která je preň charakteris-tická.

Vo vedomí dnešného človeka, který od mladostl vy-rastá v spoločnej duchovnej sfére, je takrner všetkoobsahovo sformované a vyzdvihnuté do objektivity.Tým sa vedomie odlučuje od vitálnej viazanosti a sa-mo sa stáva duchovným vedomím. Lenže sa tak dostávado určitého protikladu s primárnym vedomím, ktoréje určené pudovým životom, a podriaďuje sa mu. Totovedomie mažeme nazvať i neduchovným. Va vyspelomčloveku nezaniká, pretrváva v pozadí duchovnéhovedomia a príležitostne maže eruptívne vzplanúťa otríast objektívnym poriadkom ducha. V dieťatl,na raných stupňoch vývinu prevláda primárne vedo-mie, práve tak aj u vyšších živočíchov a nepochybnei vedomie človeka v dlhých periódach svojho predde-jinného vývinu bolo prevažne neduchovné.

Takto dostávame štyri základné vrstvy, ktoré za-chytávajú všetku rozmanitosť bytía v reálnom svete.Ich rozličnosť zodpovedá už oblastíarn fenoménov

85

pcdřa najdóležítejších rozdíelov heterogénnych pred-metných oblastí. Aj vedy sa rozdelili do patričnýchskupín podřa predmetných oblastí: od exaktných ob-lastí poznanía anorganickej prírody jasne sa odlišujúbiologické vedy; na ne nadvazuje psychológia so svo-jimi vedřajštmí oblasťami; od psychológie sa zasapredmetom i metódou odllšujú vlastné duchovně ve-dy (história, [azykoveda, teória literatůrv, veda () ume-ní, právna veda).

Ako sú jednotlivé oblasti víed v rozmanitých vzá-jomných vzťahoch a nevyhnutne do seba presahujú,tak sú spojené aj ich predmetné oblasti, ktorýchhranice nie sú neprekročitefné. Platí to najma o hra-ničnej oblasti medzi duševným a duchovným bytím.Ale ani vo vzťahu nežívej a živej prírody nemožnoklásť hranicu dogmaticky ako rez a tob6ž už nie po-kladat ju za trhlinu, cez ktorú sa nedá prejsť. Hlbšírez by sa dal skol' predpokladať medzi organickýma duševným: ospravedlňovala by to prínajmenšom Iilbo-ká heterogenita medzi prtestorovo-materíálnym a ne-prtestorovo-nernatertálnym. Nesmieme však zabúdať,že tento rez sa zakladá len na protiklade kategóríí,zatíař čo človeku je daná psychofyzická jednota, ktorúmožno celkom dobre pozorovať vo všetkorn Iudskornkonaní a prežívaní.

Z ontologického hl'adíska nie je důležttá ani tak hra-nica medzi vrstvami ako skol' zvláštne uspósobenievrstiev. Každý principiálny pokus uchopiť toto uspo-riadanie vedie ku kategóriám. Ukáže sa, že každejz týchto vrstiev náležia špecifické kategórie bytia, kto-ré sa nikde nezhodujú s kategórlamí iných vrstiev.Ba práve rozličnosťou prevládajúcich kategórií bytiasa vrstvy navzájom odlišujú. Tak látková výmena, asi-milá cía, samočinná regulácia a reprodukcia indivíduíjednoznačne odlišujú v bytí vrstvu organična od fy-zikálno-energetických procesov a dynamických štruk-túr: pretože sa nereprodukujú, regulujú sa len v kmí-taní okolo rovnováhy raz už získanej a ich dočasné

I3G

zachovanie nezávisí od ustavičného obnovovania, aleod zotrvačnosti substanciálneho nosíteřa,

Ďalej, pre tíeto štyri základně vrstvy reálneho jecharakteristické, že nielenže sa nezhodujú so stupňa-mi útvar ov (Gebilde - vec, organizmus, človek atď.),ale že práve v nich sa pretínajú. Nie sú len vrstvamireálneho sveta ako celku, ale aj vrstvami samýchútvarov. Napríklad človek níe je len duchom, ale máaj neduchovný duševný život, je aj organizmem, bai vecne-materiálnym útvarom: na určité podráždeniareaguje reflexívne ako zvíera, tak isto sa rozmnožuje,nárazy skusuje ako vec. Organizmu okrem životnostináleží aj všeobecná fyzická materialita; len tak jev6bec možné, aby životný proces organizmu spočívalpredovšetkým v látkovej výmene. Z ontologického hl'a-diska je organizmus len dvojvrstevný, zatíal' čo v člo-veku sú všetky štyrí vrstvy bytia. Na vyšších úrovniachríše zvíerat sa začína trojvrstevnatosť: až objaveníevedomia pridáva organickému životu ďalšie poschodie.

Nielen človek zahřňa v sebe všetky štyrí vrstvy by-tia. To isté platí aj o pospolnosti a dejínnorn procese.Jednota národa má základ v organickej jednote kme-ňa. Nechýba ani rasove zmiešaným národom. Vždy spo-číva v dedičnom zachovaní typu prí striedaní generá-cií, príčom sa celkové vyrovnanie zaručuje ustavičnýmzmiešavaním dispozícií. Kmeňový život zasa závisí odmnožstva fyzických podmienok, pretože len v nich samaže reprodukovať. Až nad ním sa dvíha vedomie [ednotlivcov, ktoré je nosíteřom spoločného duchovnéhoživota - základom všetkej produktivity, formovaniapospolnosti a dejinnej aktivity. Toto prekrývanie sajednotlivých vrstiev bytia netriešti Iudskú pospolnosť,.aní ju nerobí nehomogénnou. Jej jednota je komplex-ná, je dejinným celkem a možno [u pochopiť len zovztahu vrstiev.

To isté sa vzťahuje aj na dejinný proces. Veřa spo-rov sa viedlo najma o druhu jeho determinovanosti.Teórie tu takrner vždy zabiehali do extrémov: alebo

87

chceli priebeh Iudských dejín vysvetfovať kauzálne,alebo sa domnievali, že smer dejín určujú idey vytvo-rené a aktívne uskutočňované řuďmí. Obe teórle sadajú doložiť faktmi, a predsa sú obe jednostranné.Alebo upadali do historického naturalizmu, alebo dohistorického teleologizmu. Pravda je, že obe formydetermínácíe sa v dejinnom procese prekrývajú a roz-manito ovplyvňujú. To však nie je všetko, dejiny v mno-hom ohřade podstatne ovplyvňuje aj organická de-terminácia - ona určuje rozvoj síl, vzrast, bohatstvotalentov, ale i všetky formy dekadencie. Musíme slzvyknúť na to, že sily, ktoré určujú priebeh dejín,patria do rozličných vrstiev. Pritom však všetko záležína správnom pochopení ich prelínania sa.

Vrstvy reálneho sa teda neprekrývajú len v jednotesveta, ale aj v útvaroch vyšších stupňov, a to vždy tak,že nižšie vrstvy sú zároveň obsiahnuté aj vo vyššíchútvaroch. Tento vzťah sa zrejme nedá obrátiť. Orga-nizmus nemóže jestvovať bez atómov a molekúl, ale ató-my a molekuly mažu byť celkom dobre bez neho. Pretočlovek zahřňa v sebe všetky vrstvy bytía a je prázdnouabstrakciou ponímať ho jednostranne len ako duchov-nú bytosť. V najvyšších útvaroch reálneho sveta sav zmenšenej mierke reprodukuje celá vrstevnatá stav-ba sveta. Preto pósobía tieto útvary ako malé svetya preto ich určité filozofické teórie chápali ako míkro-kozmos. Túto analógíu však treba brať opatrne, zvádzatotiž k opačnému chapaníu, k pokusem interpretovaťsvet podřa analógie s človekom. To vyúsťuje do antro-pomorfizmu, hoci skór ide o určenie správnej míerytejto analógie. Prirodzene, to si vyžaduje celkom inéúvahy.

Zatíař sme vel'a získali tým, že sme jednoznačne odlíšili charakter jednotlivých vrstiev bytia od útvarovna jednotlivých stupňoch hierarchického poríadku(Stufenordnung). Bez tohto odlíšenta nemožno zachy-tiť diferenciáciu kategoriálnej stavby. lnak vždy ostá-va nepochoptteřným, prečo majú vec, rastlina, zviera,

BB

-

človek atd. číastočne rovnakú a člastočne takú ne-smierne odlišnú štruktúru - rozdielnu níelen v zmyslečíreho odstupňovania, ale aj v zmysle zásadne] hete-rogenity a neporovnateřností. Popríet níečo z tohtoudivujúceho faktu a chcieť tým ohromnú rozmanitosťreálnych útvarov, z ktorých pozostáva svet, násilnepodriadiť nejakému rozumovému postulátu jednoty jebláznovstvom. Fenomény sa predsa nedajú zmeniť,teória maže jestvovať len "s" nimi, "proti" nim ostá-va v nepráve.

Treba pochopiť, že ani najhlbšía heterogenita nevy-lučuje jednotu vnútornej vazby, a to ani na jednotli-vých stupňoch reálnych útvarov, ani v celku sveta.Ba mohlo by to byť aj obrátene, formy jednoty by sostupňovaním rozmanitosti a heterogenity tíež mohlistúpať; ba vyššíe útvary (ako človek a pospolnosť) bymohli byť formami vyšše] jednoty. "Výška" jednotyby bola práve v tom, že by do celku súhrnnej štruktú-ry - sústavy vyššíeho poriadku - integrovala vačšíua vzhřadom na úroveň vrstiev šíršíe založenú rozma-nitosť.

Nie je to možné, ak hierarchia útvarov bytia nemáspoločný základ. Je to však veřrní dobre možné, akjestvujú vrstvy bytia, ktoré sa pretínajú so stupňamiútvar ov, ak teda útvary majú o tořko víac vrstiev,o kořko sú vyššie. Najnížší stupeň má potom jednuvrstvu, ďalší dve a najvyšší stupeň obsahuje všetkyvrstvy. Potom všetky útvary bytia bez ohřadu na to,do ktorého stupňa patria, sú navrstvované "zdola".A potom sú si všetky útvary v tom, že obsahujú túistú základnů vrstvu, homogénne, lenže najvyššíe ma-jú s nižšími stupňamí společné aj ostatné vrstvy svo-jej vnútornej stavby.

Týmto sa hlavná váha v sústave sveta presúva zostupňov útvar ov na vrstvy. Práve tíeto treba ontolo-gicky blížšíe skúmať. Najdóležitejšímí sa ukazujú dveúlohy: po prvé, treba vypracovat základně určeníejednotlivých vrstiev, t. j. ich kategórie; po druhé, tre-

89

ba vymedziť ich vzájomný vzťah. To prvé je úlohoukategoriálnej analýzy v užšorn zmysle slova a to dru-hé úlohou analýzy vrstiev. Prvá ma do čínenía pre-važne s kategoriálnym rozdielom vrstiev, druhá pre-važne s ich súvislosťami. A pretože sa vrstvy vovšetkých vyšších útvarech prekrývajú, treba ukázatspósob tohto prekrývanía. A zároveň treba určít i hra-níčné vztahy vrstiev, pretože rozhodne nte sú všaderovnaké,

Tieto dve úlohy sa d ajú ud seba oddelit v programepráce, ale níe v realizácii. Možno ich splniť iba spo-ločne. Veď v skutečnosti aj súvislostí, aj hraničněvzťahy vo vrstvách závisia od kategórií, ktoré ich ur-čujú. A pretože nie všetky kategórie sa dajú jedno-ducho odhaliť, základným vodidlom pri ich odhalenísú súvlslostí medzi nimi presahujúce hranice vrstlev.Predovšetkým sa musíme ohliadnuť po takých kate-góriách, ktoré sú společné všetkým vrstvám. Takétokategórie majú význam všeobecných základov bytiaa zároveň tvorla spojovacie línle prechádzajúce vrstev-natou stavbou sveta. Právom ich teda mažeme ozna-čiť za fundamentálne kategórie.

No skol' než sa ontológia pustí do týchto úloh, musísa zabezpečiť proti omylom. Filozofia bola oddávnana stope kategóriám bytia, aj keď ím zakaždým dá-vala nové mená. A ani vrstevnatost sveta nie je vofilozofii nová myšlíenka. V skutečností mnohé kate-górie boli už dávno odkryté a neskoršie skúmanía nazáklade bohatšej skúsenosti ích len potvrdili. Aksa však budeme pýtať, prečo sa veřmí mnoho z toho,čo sme pokladali za isté, neskoršie ukázalo ako omyl,ktorý má dnes len taký význam, že sa z neho mažemepoučiť, tak nemóžeme sumárne odpovedať iba pouká-zaním na "jeden" důvod. Dóvodov je veřa, pretože jevefa zdroj ov omylu. A práve tie treba odhalit, pretožeje jasné, že inak sa dopustíme tých istých chýb.

Prípravné práce tohto druhu sú úlohou kritiky. Týmsa osvetfuje ďalšia základná črta novej ontológie: musí

90

totiž, na rozdiel od starej dogmatickej ontológie, vy-stúpí ř s nárokom byť kritickou ontológiou. A aj kerřmóže tomuto nároku azda len číastočne vyhovieť, musímu aspoň prekliesniť cestu a vykročiť na ňu, abymohla v ďalšej práci kráčať po nej s vačšou istotou.

Pritom musíme mimovořne myslíet na Kanta, verřjeho kritika mala kliesniť cestu práve "budúcej meta-řyztke". Kantova kriticl<á práca však bola čisto gnozeo-logická a ňou stanovené hranice boli všeobecné, zna-menali ohraníčeníe "objektívne platného" poznania najavy. 'I'akouto kritikou sa však nove] ontológii neposlú-ži. Niežeby ontológii nestačilo, ČO Kant nazýval ja-vom -- to, čo Kant chápal ako jav, nie je nič iné ako"empirická realita" a len to, ČO sa vymykalo akej-kofvek skúsenosti, mala byť neprístupné poznaniu. No-vá ontológia níe je nijaká špekulatívna metafyzikaa Kantova hranica pcznateřností platí pre ŤLU právetak ako pre každú serióznu vedu. Ale ontológii tátohranica nestačí, ako jej vóbec nestačí čisto gnozeolo-gická kritika. Okrem ne] potrebuje aj ínů.

Táto iná kritika musí vychádzať z predmetu. Idev nej o získaníe a zabezpečenie takého ponímaniakategárií, ktoré bude skutočne adekvátne vrstevnaté-mu systému sveta. To však nemožno tak Iahko do-'siahnut, lebo táto kritika sa týka obsahového. Pretomusí hranice na každej kategórii vymedziť osobitne.Pravda, možno to robiť iba v obsahovej kategoriálnejanalýze, príčom sa to, ČO malo byť prípravnou prácou,znovu dostáva do vlastného hlavného skůmanía.

No aj tak možno niektoré smery tejto kritiky vopredvyznačit. A práve o ne ide predovšetkým - pretožepráve na nich sa ozrejmí charakter novej cesty - a toaj jej tažkostí, aj jej možnosti.

6. Staré chyby a nová kritika

Namiesto toho, aby sme sledovali rozmanitosť v chyb-nom ponímaní a používaní kategórií, ukážeme na prí-klade veřmí starého a ustavične sa vracajúceho pred-sudku, ako je to vlastne s chybami tohto druhu.

Antická atomistika prvá vypracovala teóriu ma-teriálnej výstavby telesa, jeho vlastností a zmien.Táto teória bola odóvodnená dvoma navzajom sadoplňajúcímí príncípmí, príncípmí "atómu a prázdna",ktoré sa ukázali nosnými, neskór sa v mnohýchteóriách a rozmanitých modifikáciách znovu objavo-vali a vo fyzike sa udržall dodnes. Lenže už starovekáatomistika tu išla ďalej a preniesla svoje principy nainé predmetné oblasti, na organický život a na "dušu".Drobila to neprávom a stala sa materializmom.

Lebo, prirodzene, bolo a ostalo iba tvrdením, že du-ša pozostáva z atómov a pohybuje sa s tele sami v tomistom priestore. Nijaké javy duševného života, ani lennajjednoduchšie pocity, popudy a predstavy sa neda-[ú takýmto spósoborn vysvetliť. Atomistika prekročilahranice oblasti, v ktorej bolí oba princípy objavené.Za touto hranícou sa však spomínané princípy ukázalibezmocnými: fenomény ináč utvárané než materíálnosa nedali nimi uchopiť. Prekvapujúce však je, ženapriek týmto nezdarom sa materializmus ako teóriaudržal. Ešte v čase osvietenstva v 18. storočí mal do-ležitú úlohu a ako učenie o "látke a síle" sa objavilaj v 19. storočí.

Také isté prekročenie hranic, len s obráteným zna-

9

míenkom, nachádzame v Aristotelovej filozofii a vovšetkých teóriách i novovekých, ktoré boli ňouovplyvnené. Účelový vztah, charakterízujůcí řudskěkonanie, rozširuje sa na všetky procesy vo svete i nafyzikálne. Dósledkom je všeobecný teleologizmus. Akomaterializmus prenáša kategórie najnížše] vrstvy by-tia na vyššie, tak sa tu kategória najvyššej vrstvyprenáša na nížšíe. Pravda, výsledok prenosu je v tomtoprípade opačný: ak raz v prírodných procesech pred-pokladáme účelne pósobtací princíp, veřmí Iahko saním dá .vysvetltt" množstvo nepochopených súvíslostí.Nepríjemné je len to, že vysvetlenie je svojvořné a ne-znesie nijakú kritiku. Účelná činnosť predpokladá ro-zum, ktorý si kladie ciele a podřa nich aktívnepostupuje. Museli by sme ho teda predpokladať aleboako jestvujúci vo veciach, alebo ako vládnúcí nadnimi - a takýto výklad naoza] vždy viedol k teistic-kým - alebo aspoň k panteistickým predstavám.

Toto prekročenie hraníc .madoí" - ako ho mčžemenazvať na rozdiel od materialistického prekročenia"nahor" - spája sa nielen s kategóriou účelu, ale ajso všetkými kategóriami ducha (inteligencia, rozum,vóřa, hodnotenie). Dlhý rad metafyzických systěmov,ktoré pokladajú "ducha" za základ celého sveta, po-kúša sa všetko vysvetliť takýmito kategóriami. Schel-ling a Hegel sú v tomto ohřade vel'mí blízki starýmmajstrom scholastiky, ČO ako sa od nich v ostatnomlíšia. A aj tu je výsledok všade rovnaký: takýmto spó-sobom sa dá Iahko utvoriť jednotný obraz sveta, nov nijakom prípade to nie je obraz skutočného sveta.Skór či neskór sa to prejaví v protirečení s fenoménmi:a pretože sa fenomény nedajú oddiskutovať, znamenáto zrútenie sa obrazu sveta.

Napokon chyba, o ktorú tu ide, je ešte všeobecnej-šia. Svojvořne sa prenášajú nielen kategórie z na]-nižšej a najvyšše] vrstvy, ale aj zo strednej. [estvujenapríklad aj biologizmus, ktorý chce všetko súcnointerpretovať organologicky (napr. Iudskú pospolnosť,

93

ale aj kozmícká systémy); ďalej psychologizmus, kto-rý chce celý duchovný svet vysvetliť z duševnýchstav ov a procesov. Tak sa dá tažísko prenosu z du-ševného posunúř i .madoj", tak to bolo u Leibniza,ktorý vo svojej metafyzike prevzal princíp monádyz fenoménu duševnej jednoty a potom ho odstupňo-vane pripísal nižším vrstvám.

Na uvedených príkladoch je pozoruhodné, že savždy vychádza z úplne adekvátna uchopeného prín-cípu - adekvátneho, pravda, v tej predmetnej oblasti,v ktore] bol princíp odhalený a pre ktorú bol póvodneformulovaný. Chyba tu všade spočíva iba v zovšeobec-není. Možno teda tiež povedať - skór v gnozeologic-kom zmysle - chyba je v nesprávné] aplikácii naoblasti, do ktorých objavené nepatrí a v ktorých aninebolo objavené. A v aplikácii sa vždy prekračujú on-tické hranice vrstiev.

Varí nič nie je Iudskejšíe ako omyly tohto druhu.Podl'ahlí im aj najproduktívnejšie hlavy dejín, pretožepráve ony boli veřkýmí objavíteřmí. Akoby nadšeniez objavu hnalo objavíteřa za sféru dosahu objavu; zdása mu, že čo našiel v jednej vrstve by ti a, hodí sa ajpre iné vrstvy. Zaiste tu pósobí i pochopitefná tenden-cia vidieť celý svet čo možno najjednotnejšie; vysvet-Iovat podřa možnosti všetky vrstvy týmí istými prin-cípmi. Túto tendenciu mažeme nazvať aj monistickou.Znamená predsudok v prospech jednoduchosti.

Reálny svet však níe je jednoduchý, jeho rozrnaní-tosť by sa takto nernohla uplatniť. Ak bez presnejšiehopreverenia prenášame kategórie jednej vrstvy navyššie alebo nižšie vrstvy, zjednodušujeme svet v myš-lienkach a falšujeme jeho obraz. Omyl je celkom po-chopitefný, najma tam, kde prtřahlá vrstva nie jeešte kategoriálne zvládnutá a príbuznosťou ístých fe-noménov zvádza k pripodobneniu. Ale prenos aj takostáva nebezpečným myšlienkovým pokusom a Iahkomaže viesť k znásílneníu celej vrstvy bytia. Tak je tov prípnde organicke] determinácie; tu sa už ukázalo,

94

prečo je takou nepreniknutefnou záhadou. Teórie bo-li ihneď pripravené vyplniť prázdne míesto nepozna-něho tým, že prebralí princípy "zhora" i "zdola" a bezuváženia s nimi pracovali. "Mechanistická" interpretá-cia preníesla na organizmy princíp kauzality, "vitalis-tická" princíp finality a obidve sa domnievali, že tým1101problém vyriešený.

Tým vóbec nechceme povedať, že každá kategóriaSG obmedzuje na jednu vrstvu. Dobre to vidno na prí-klade, ktorý sme práve spomínali. Veď aj v organic-kých procesoch nepochybne jestvuje jednoduchý vztahpríčiny a účinku, takže je tu na míeste aplikácla prin-cípu kauzality, hoci tento princíp pochádza z nižšejvrstvy bytia (z vrstvy anorganického). A predsa budeprenos chybný, ak si bude nárokovat objasnit prin-cípom kauzality aj špecifickosť determinácie systémuvloh. To nie je možné, pretože perspektívny charaktervlohy si vyžaduje ínú formu detcrminácie než kau-zálnu.

Musíme tu teda pracovať opatrne. Vo všeobecnostinemóžeme dosah platnosti kategórií ohraničiť len natú vrstvu súcna, v ktorej boli objavené a na útvarechktorej sa prejavujú najmarkantnejš!e. [estvuje aj pravéontické presahovaníe kategórií z jednej vrstvy dodruhej. Ani toto presahovanie nie je Iubovořné, viažesa na veřrní určité vztahy vrstiev. Napokon je prí kaž-dej kategórii alebo užšej skupine kategórií iné. Na ka-tegórii, ktorá bola objavená v určitej oblasti, ani tonikdy nevidno, či je ohraničená na túto oblasť, alebosa vztahuje aj na ďalšie, susedné vrstvy. To musímev každom jednotlivom prípade preskúmat, čo znamenáanalyzovať, či susedné vrstvy obsahujú tú ístú kate-góriu, alebo nie. Len tak mažeme dávno zakorenenúchybu prekročenia hranic a umele zjednodušenéhoznetvorenia obrazu sveta účinne prekonať.

Tu sa začína nová kritika. Aj ona je určením hra-nice "objektívnej platnosti", tak ako bola Kantova:a] v nej treba ohranlčrt platnost kategórte, ktnrá L17.

95

bola odhalená. Rozdiel je len v tom, že hranicu ne-možno vymedziť všeobecne pre všetky kategárie, alepre každú osobitne a že kritériom vymedzenia nie súinštancie poznania, ale bytia. O dosahu platnosti te]-ktorej kategárie rozhoduje špecifickosť vrstiev bytíaa ich vzájomné medzikategoriálne vzťahy. Teda novákritíka ani z metodického hřadíska nie je len gno-zeologická, ale aj ontologická.

Pre svet ako sústavu vrstiev však takáto kritika zna-mená získat objektívne meradlo vzťahu jednoty a roz-manitosti, ktorý vládne vo svete. Všetky metafyzickésystémy chápali tento vzťah príliš jednoducho. Pretožeheterogenita vrstiev sa im zdala neprehřadnou a íra-cionálnou, úplne sa podriadili rozumovej potrebe jed-noty, nekriticky generalizovali to, čo získali v jednejparciálnej oblasti. To platí práve tak o prenášaníz ducha na nižšie 'vrstvy, ako aj o prenášaní z hmotyna vrstvy vyššie; a preto aj pre všetky medzivrstvyjednostranných obrazov sveta. Skoro by sa dalo po-vedať, že to platí pre každú metafyziku, ktorá kedyjestvovala; lebo temer všetky metafyziky bez výnimkysa rozpadajú na dva typy: na metafyziku "zhora" a nametafyziku "zdola". Zovšeobecnením sa svet stal pre-hřadným a zároveň úmerným rozumu. To, čo sa raznašlo, pokladalo sa za základ, z kterého sa dalo od-vodzovať. Tak sa stala metafyzika deduktívnym systé-mom.

Lenže práve tieto metafyzické systémy pozbavili ří-

lozofiu spořahlívostí vedeckého postupu. Všetky malíkrátky život, pri prvom nápore kritiky museli ustúpiť.Práve základ sa ukázal neudržatefným; zovšeobecne-né kategóríe boli zaťažené viac, než uniesli. Nová on-tolágia by chcela vylúči ť akúkořvek deduktívnosť ta-kéhoto druhu. Prirodzene, to sa maže uskutočnít lentak, že sa zároveň vylúči aj jej predpoklad, východiskoza zovšeobecnených kategárií. To, že jej postup budeanalytický, dostáva v tejto súvislosti aj iný význam:práve kategárie treba odvodiť. Nová cesta teda

96

nevedie od nich, ale najprv vždy k nim: a na tom,čo sa dá takto odvodiť, vždy ostáva hypotetický zvy-sok, ktorý musí byť potvrdený daným.

Monistická rozumová potreba pochopiť celý svet akojednotný a homogénny v sebe sa, pravda, nedá uspo-kojit' touto cestou. Ale je skutočný svet taký homogén-ny, ako si to praje rozumová potreba? A je svet vóbecnatořko rozumový, aby sa Iudský rozum v úsilí po-chopiť ho mohol spořahnůt na svoje potreby? Pokíařsa dalo veriť, že svet bol stvorený rozumom, ktorýsa dal porovnať s rudským, len bol do absolútna vy-stupňovaný, bola taká dóvera, aj keď povážlivá, aspoňzmysluplná. So stratou tejto viery sa stáva celkomnezmyselnou. Rozumová potreba jednoty sa ukazujeskór ako ilúzia.

Lenže práve také nesprávne a svojvořné by boloobrátiť vec a chcíet svetu uprieť akúkořvek jednotu.Na to vóbec niet dóvodu. Svetu, aký je, náleží, príro-dzene, aj charakter jednotnosti; nevystupuje však na-tořko do popredia ako rozmanitosť, ktorú zahřňa. Prt-rodzene, táto jednotnosť je iná, ako by ju chcelskonštruovať rozum. Nemožno [u uchopiť podřaanalágie s jednotlivými predmetmi. A najmene] jeuchopitefná popretím rozmanitosti. Lebo nech je aká-kořvek, musí byť jednotou v rozmanitosti. Uchopiť juzovšeobecnením jednotlivých skupín kategárií je na]-horšía možná metáda. Kategoriálna heterogenitavrstiev sa musí zachovať za každých okolností, v kaž-dom hfadaní jednoty sveta.

Dóležíté je jasne si uvedomiť, že jednota nemusíspočívať iba v rovnorodosti základ ov bytia. Nemusíbyť jednotou princípu alebo póvodu -. ako si to myslelPlatin - ani jednotou niektorých princípov, maže byťaj jednotou istej sústavy alebo aj jednotou stálehoporiadku. A ako taká znáša sa s ďalekosiahlou hete-rogenitou. Prirodzene, že [u nemóžerne konštruovata príorí ani [u anticipovať pred vlastnou kategoríálnouanalýzou. Skór maže byť jej výsledkem,

7 Nové cesty ontológie 97

V tomto ohřade nemá ontológia zlé perspektivy. Da-lo by sa povedať, že vypracovanie kategórií bytia zrej-me od prvého kroku mímovořne vedie k takémutojednotnému obrazu sveta, k jeho stavebnému plánu.Lebo už samo pochopenie, že tento svet je ríšouvrstiev, vo vyšších útvaroch ktorej sa opat nachádzajúvšetky nižšie vrstvy, zjavne naznačuje niečo také akozákonitý poriadok celku.

Aj na to jestvuje spósob, ako bližšie určiť zvláštnydruh tohto poriadku. Najprv sa musíme pokúsiť ob-jasniť si vzájomný vzťah vrstiev a predovšetkým for-mu ich prekrývania, iba vrstevnatosť ako taká ešteveřa nehovorí. Skol' ide o to, či sú vrstvy od seba zá-vislé a do akej míery, a akého druhu je táto závislosť.Ak sa tu podarí ukázať spatost, je zrejmé, že sme takpostihli aj čosi z charakteru jednotnosti reálnehosveta.

Vzťah vrstíev však možno určit iba prostredníctvomvzťahu ich kategórií. Aj keď pritom neuvažujemeo kategóriách ako takých, používame ich, len ČO po- "IIrovnávame dve susedné vrstvy bytia; pri porovnávanítotiž ide o charakteristické základně črty jednej i dru-hej vrstvy. Ale ak chceme posúdiť vzťah samého pre-krývanía alebo dokonca hranice samostatnosti obochvrstiev, nestačí len vo všeobecnosti uvažovať o ich zá-kladných črtách. Tu treba základné črty uchopiť akotaké v ich podstatných znakoch. Lenže to znamenápustiť sa do kategoriálnej analýzy oboch vrstíev.

Teda všetky nitky v novej ontológii vedú k teórii ka-tegórií. úlohy rozšírenej kritiky a nové stanoveniehraníc poznateřností v predmetne] oblasti ontológie,vzťah homogenity a heterogenity v rozmanitosti súcna.svojskosť vrstiev bytia, pomery na ích hraniciacha ich podmienenosť, stavba a jednota reálneho sveta -to všetko závisí od kategórií bytia a ich medzikatego-riálnych vzťahov. Preto rozpracovať iCJ1a pokíař mož-no pochopit ako sůvístací celek nie je číastočnou úlo-hou ontológie, ale celkovou.

7. Modifikácia fundamentálnych kategórií

Pravda, v rámci tohto krátkého súhrnu nernožno po-dať analýzu kategórií. Tá musí ísť do jednotlivostía predstavuje potom celú vedu. Mažeme tiež dodat, žetáto veda je dnes ešte v začíatkoch a najma smeromhore, pri vyšších vrstvách, sotva sa maže pochváliťspomenutiahodnými výsledkami - ak odhliadneme odniektorých zásad, které sú, pravda, důležité, ale pred-sa označujú len program skúmanía.

Každá systematická filozofia odjakžíva pracovalana vypracovávaní kategórií, pretože vo všetkých svo-jich formách chcela preníknůt až k všeobecným a po-kía] možno k fundamentálnym základom. To, ČO našla,bolo zvačša pravé kategoriálne bohatstvo. Dejinyfilozofie teda predstavujú v istom zmysle pokusy pre-víest svet na kategórie. Lenže tíeto pokusy sa nero-bili kvólí kategóriám, a preto v nich vačštnou chýbaostrosť určení. Rozmanitosť filozofickej skůseností, akoaj ustavlčne sa začínajúca kritika predstavujú určitýzáklad vykonanej práce, z kterého sa dá aspoň preprvú orientáciu mnohému podučiť. Z tohto dejínnéhobohatstva si mažeme vybrat určité príklady, kterésú aj dnešnému mysleniu dostatočne známe, a pro-stredníctvom nich sa dostať k principiálnym objas-neniam.

Vychádzame z toho, že jednotlivým vrstvám by-tia náleží špecifický systém kategórií, ktorý bez bliž-šieho skúmanía nemožno prenášať na íné vrstvy, aspoňčíastočne na to najdeme doklady v dejinách. Ale

erJ

práve tak v nich nájdeme predobraz mnohých funda-mentálnych kategórií, ktoré sú společné všetkýmvrstvám. Ako kategóríe sveta telies sú všeobecne zná-me napr. priestor a čas, proces a stav, substancialitaa kauzalita. Menej známe je už súčasné vzájomnéovplyvňovanie proces ov (ktoré Kant nazýval vzájom-ným pósobenírn ] prejavujúce sa ako dynamická sústa-va a dynamická rovnováha. Zreteřne sa od nich líšíakategórie živého; organická sústava, prrspósobívosfa účelnost, látková výmena, samoregulácia, sebarepro-dukcía, život druhu, konštantnosť druhu a odchýlkyod neho. Tieto dve skupiny kategórií sa neprelínajúkontinuálne. Tvoria dve rozdielne vrstvy kategóriízodpovedajúce obom vrstvám bytia, ku ktorým patria.V oblasti duševného majú podobnú úlohu kategórie:akt a obsah, vedomé a nevedomé, slasť a strasť. V ríší

duchovného zasa rozhodujúcu úlohu majú kategórie:myšlienka, poznaníe, chceníe, sloboda, hodnotenie,osobnost K týmto posledným kategóriám patria i zá-kladné určenía dejinného nadindividuálneho duchovně-ho života, ťažko sa však dajú zachytit a nemožno íchspomenutými pojmami vyjadriť.

Uvedené príklady, prirodzene, nedávajú ešte obrazvrstiev. Zreteřne však ukazujú dva momenty: 1. jed-noznačné priradenie kategortálnych vrstíev k vrstvámbytia, 2. vnútornú homogenitu a spatosř kategórií jed-notlivých vrsttev. Zjavne to nie je tak, že by jednotlivékategórie určovali zvláštne druhy reálnych prípadova iné zasa iné druhy, ale všetky kategóríe jednejvrstvy spoločne určujú a sa podíeřajů na všetkomzvláštnom. V skutočnom duchovnom živote napríkladmyšlienka, poznanie, včřa a hodnotenie nevystupujúoddelene, ale len spoločne, aj keď sú v každom jed-notlivom akte najrozmanitejšie odstupňované. Vazbavrstvy tvorí nerozlučnů jednotu. Z toho vyplýva, žejednotlivú kategóriu ako takú vóbec nemóžeme ucho-piť; ako izolovanú by sme [u uchopili jednostranneči znetvorene, Ukázalo sa to na mnohých filozofických

100

pokusoch, ktoré začali takýrnto izolovaním. Ůspechzávisí od šírky východiskovej bázy v celej vrstve by-tía.

Pokíař ide o prvý bod, o priradenie vrstiev bytiaa vrstíev kategórií, ešte sa nepovedalo posledné slovo.Ako sme už naznačili, nielen mnohé kategóríe presa-hujú do iných vrstiev, ale jestvuje aj pokračovaniev slede kategoriálnych vrsnev "smerom dolu", kdeim už nezodpovedá nijaká vrstva bytia. Spomenutépokračovanie spósobujú fundamentálne kategórie.A toto ích osobitné postavenie neobsahuje nijaké proti-rečenie. Lebo aj fundamentálnym kategórtám náležíurčitá oblasť bytia, ktorá však nespočívá v jednej je-dinej vrstve bytia, ale v celom slede vrstíev. Sú tokategórie společné všetkým vrstvám,

Fundamentálne kategórie sú munoríadne závažnéz viacerých hřadísk. Predovšetkým sa o ne opíera vzá-jomná vazba vrstíev bytía - a to nie iba vazba kon-tinuitou alebo hraníčením, ale znútra: rovnakosťouistých stálých základných čřt. Pri všetkej rozmanitostivrstiev badať v nich homogenitu. A tým sa zároveňstáva uchopíteřným aj niečo z charakteru jednotnostisveta. A nielen to, i spósob, ako a v akých pcdrníen-kach presahujú kategórie jednej vrstvy do ínýchvrstiev, možno najjednoduchšie ukázat na týchto fun-damentálnych kategoríách, pretože prechádzajú všet-kýmí vrstvami. Teda od ích vypracovania závisí aj otáz-ka kritiky.

Z obsahověho hřadíska však predstavujú iba mini-mum uchopíternej určitosti. To je důsledok ích vysekejvšeobecností.: Preto sa dajú konkrétne uchopit len vte-dy, keď ích sledujeme vo všetkých obmenách v roz-ličných vrstvách. Na prvý pohl'ad sa zdajú samozre]-mostamí a v živote aj naoza] sú temer všetky bežné.Lenže práve v živote si ích nevšímame. Filozofická úva-ha sa však začína odkrývaním záhadného v samozre]-mom. Také sú kategóríe: jednota a rozmanitosť, sú-hlasnosť a spor, protiklad a dimenzia, pretržitosť

101

a kontinuita, substrát a relácia, element a sústava.Práve tak sem patria kategórie: forma a matéría, vnú-torné a vonkajšie, determinácia a dependencia. Semmožno priradiť aj kvalitatívne protiklady, ako identitaa rozdielnosť, všeobecnosť a individualita; takisto mo-dálne kategórie: možnosť, skutočnosť, nevyhnutnosť ajej negatívne protičleny.

Každá z týchto kategórií prechádza všetkýmí vrstva-mi ako nasledujú za sebou a pri prechode z jednejvrstvy do druhé] sa mení. Jednota organizmu je inánež jednota fyzického telesa, jednota životného pro-cesu je iná než jednota energetického procesu. A opařje iná smerom hore jednota vedomia v zmene svojichstavov a obsahov, jednota Iudske] osobnosti v rozma-nitosti jej čínov a osudov, jednota rudu, štátu aleboiných kolektívnych útvarov. Tomu zodpovedajú aj mo-difikácie rozmanitostí. S vyššou jednotou však neubúdarozmanitosti, vyššíe vrstvy skór sú bohatšie dife-rencované, a preto sa musia vyššíe typy jednoty zmoc-niť vačše] a bohatšíe členenej rozmanitosti. A pretosa jej celku menej dokonale zmocňujú než nižšie jed-noty.

Podobne sa modifikujú i ostatné páry protikladov.Vačšína z nich je vo vyšších vrstvách intenzívnejšia, na-príklad spor (chápaný ako reálna repugnancia a nieako protirečenie, pretože to jestvuje len v myšlienkach),a formy súhlasnosti (harmónia, vyrovnanie), kto-ré vystupujú proti nemu. V rovine fyzikálnych proce-sov jestvuje spor len ako sily pósobíace proti sebe.V každom relatívne stabilnom útvare sú tieto silyv istej rovnováhe. Stačia na to jednoduché zákonitostiich spósobu pósobenía. V organizme tíeto zákonitostinestačía na zachovanie rovnováhy, tu pósobí protisebe mnoho druhov procesov (asimilácia a dísímílá-cia) a na dosiahnutie rovnováhy sa vyžaduje aktívnaregulácia znútra; táto rovnováha však nie je stabílí-zovateřná in ínřínítum, má svoje hranice v stárnutía smrti indivídua. O stupeň vyššíe sa však znovu ob-

102

novuje tak, že proti smrteřností indivídua sa stavíareprodul{cia (plodenie) nových índivíduí, takže životcelého rodu kontinuálne pokračuje, aj ke d' sa índí-víduá menía. Najsilnejšie formy sporu sa vyskytujúv duchovnom živote; spoznávame ich v konflikte záuj-mov, v sociálnych bojoch stavov, v mocenských náro-koch národov, v morálnych konfliktoch jednotlivcovoHarmóniu tu nezabezpečuje ani prírodná zákonitost,ani samočinná regulácia. Nájsť rovnováhu, určiť jejmodus je tu vecou slobody človeka.

Rovnakým spósobom móžeme sledovať fundamen-tálne kategórie cez všetky vrstvy. Až pri takomto uva-žovaní postihneme úplný dosah ich významu. Pretožeaž bohatstvom modifikácií sa dá vyčerpať ich skutečnýobsah. Na doplnenie celkového obrazu uveďme eštedva príklady takýchto modifikácií. Oba príklady násmóžu poučiť o vzťahu vrstiev.

Prvý sa týka dávno známeho protikladu medzi for-mou a matériou. Nejde tu o absolútnu, poslednú a ne-rozložíteřnů matériu na spósob látkového princípu na]-staršej metafyziky, ani o aristotelovskú ríšu foriemjednotnej hierarchie. Forma a matéría ako kategóriesú prísne korelatívne, a to tak, že každá forma móžebyť opět matériou vyšše] formy a každá matéria zasařormovaním nižšej matérie. Takto vzniknutý radje postupným zvyšovaním foriem, z ktorých každá jeopat matériou ďalších formovaní. Príroda je cel-kom jednoznačne vybudovaná podřa tohto prín-cípu zvyšovania formovanosti. Atóm ie matéríoumolekuly, ale sám je už formovaným útvarem; mole-kula je matériou bunky, bunka je matériou mnoho-bunkového organizmu. Tento stúpajúci rad foriem všaknepokračuje nerušene, neprestupuje hladko celouvrstevnatou stavbou reálneho sveta. Jestvujú tu zárezy,kde sa formovanie prerušuje, taká je napríklad hra-níčná číara medzi organickým a duševným bytím; kýmorganizmus absorbuje do seba atómy a molekuly a bu-duje z nich nové formy, vedomie vylučuje zo seba 01'-

103

ganické formy a zároveň ich necháva za sebou. Du-ševný život sám je síce sformovaným celkom, a toúplne novou, vyššou formou, ale "nepretvára" orga-nizmus (alebo jeho častí}, skór sa ním začíná novýrad foriem, kde telesný život so svojimi materiálny-mi formami a procesmi už nie je matériou. A o stupeňvyššíe, na hranici medzi duševným a duchovnýrn by-tím, je to podobne: duševné akty nie sú stavebnoulátkou objektívne duchovných obsahov, oddelujů saod nich a majú dejinne nadíndívíduálny spósob bytia.

Z toho vyplýva, že ohromná rozmanitosť řoríem,z ktorých pozostáva svet, nie je jednoduchým radomformovaní, čo výrazne svedčí o prímesku heterogenityv jednote sveta. Kategoriálne je to vyjadrené tak, žesa na spomenutých miestach zárezov namiesto nižšíchforiem vsúvajú nové substráty ako matéria. Kategóriasubstrátu, ktorá neznamená len níečo relatívne, aleznamená čosí absolútne posledné a nerozložtteřné, doistej míery tu nahrádza kategóríu matérie.

Iný príklad svojskej modifikácie predstavuje pár ka-tegórií: deterrnínácía a dependencia. Obe tvoria sícejediný vztah, ale jeho dve odlišné stránky. Svedčío tom aj fakt, že oveřa víac vieme o dependencii a jejdruhoch než o determinácii. Determinácia je pravéaktívnym, určujúcím momentom, skrytým vnútromvzťahu, kým dependencia je jej prejavujúcim sa, a te-da viac vonkajším protirečením.

Nesmieme tu hneď myslieť na kauzálny vzťah. Príčl-na a .účinok tvoria len jednu z mnohých foriem deter-minácie. Skol' móžerne všeobecný základný vzťahcharakterízovař ako príncípíum ratíonís sufficientis,ktorý hovorí, že vo svete sa nič nedeje, ČO by nemalodóvod v níečom inom. Tento vzťah jestvuje i v ríštmyšlienok [ako dóvod poznania) a v matematickýchvzťahoch (známych napríklad z Euklidovho postupudokazovania], ale ani v jednom prípade níe je kauzál-nym vzťahom. Všeobecný zákon determinácie hovorív skutečností len toto: nikde vo svete nejestvuje nič,

104

čo by bolo ontícky náhodné; všetko závisí od podmie-nok a uskutoční sa len tam, kde sú podmienky splne-né. Ak sú však ·všetky podmienky splnené, tvoria ajdostatočný dóvod a vec sa už nemóže neudiať.

Ontologicky centrálny význam má modifikácia de-terminácie a dependencie vo vrstvách. Základný vzťahnadobúda na každe] úrovni novú formu, a tíeto zvlášt-ne formy alebo typy určujúcich sůvíslostí tvoria všadenajdoležitejšie členy kategoriálnych vrsttev. V najniž-šej vrstve máme do čínenía so závislosťou neskoršíe-ho od skoršieho, ktorá je paralelně s prúdorn času,príčorn každé štádíurn procesu je zároveň účínkornpredchádzajúciCh príčin a príčínou nasledujúcich účín-kov. Reťaz štádií tvorí tzv. kauzálny rad, ktorý prín-cípíálne pokračuje bez začíatku a konca, a preto ne-vyhnutne vyúsťuje do antinómie "prvého člena".

Lenže už v rovíne tejto vrstvy vystupuje vedřa kau-zality vzájomné pósobeníe súčasného. Kauzálně radytotiž neprebiehajú nezávisle od seba, ale v súvislos-tlach vzájomne sa križujúcich. Jednotlivé procesy satým spájajú do jednoty uceleného procesu, v ktoromsa čiastkový účinok určuje všetkými řaktormí toho-ktorého prierezu.

O stupeň vyššíe, v organíckom, pristupuje nová for-ma determinácie. Prejavuje sa vo vzájomnej účelnostičíastkových funkcií, v sebaregulácii celku, v seba-reprodukcii indivídua, ktore] priebeh sa rladí istýmsystémom vloh. Tu sa číastkové dianie určuje celkem.Vnútornú štruktúru tohto určovanía nepoznfi.me, svo]-skosť nexus organicus je zatíař nepoznateřná, a pretopokusy pochopiť ho ako komplexnú kauzalitu aleboako účelnost sa ukázali pomýlenými.

Takisto je neznáma aj vnútorná podstata formy de-termínácíe duševných akt ov. I tu sa vyskytli pokusypreviesť všetko na kauzalitu, lenže to nestačí. Istejestvuje níečo, čo spósobuje vznik a priebeh duševnýchprocesov, ale ani len svojskosť najjednoduchších du-ševných aktov sa tým nevyčerpáva a ešte menej svo]-

105

skosť spontánnych tendencií duševného života. Aj tupoznáme iba prímesok zvláštneho druhu dependencie,ale formu príslušne] determinácie nepoznáme.

Lepšie sme na tom s poznaním na úrovni duchovoného bytia. Tu presne poznáme aspoň jednu formu de-termínácíe, finálnu, ktorá zahřňa celú ríšu vedoméhokonania, vrátane mravného chcenia a konania. Finál-ny nexus nie je jednoduchým obrátením kauzálnehonexu. Jeho stavba je oveřa komplikovanejšia. Dá sarozložiť na tri etapy: predsavzatie účelu, vořba pro-striedkov a uskutočnenie účelu zvolenými prostriedka-mi. Prvé dve etapy sa odohrávajú vo vedomí, tretiaprebieha ako reálny proces vo vonkajšom svete. Na]-charakteristickejší je tretí člen, pretože volba pro-striedkov sa vracia od predsavzatého účelu spatk prvému členu, ktorým sa začína uskutočňovaníe.Práve táto spátná determinácia prostríedkov spóso-buje, že finálny proces je určený koncem (účel om).

V duchovnom živote sa vyskytujú aj mnohé iné for-my determinácie. Jednou z nich je hodnotová determi-nácía. Hodnoty neurčujú voru s nevyhnutnosťou, alelen ako požiadavka. Vóřa sa nernusí podriadiť požra-dávkám, ale ani ich nemóže ako také zrušiť. Kornple-mentárnou formou determinácie je sebaurčovanie vole,ktorá sa rozhoduje pre požiadavku, alebo proti nej.Túto formu determinácie chápeme zvyčajne ako slo-bodu vole a mienime tým podmienku, ktorá je zákla-dom spořahlívostí a zodpovednosti v Iudske] bytosti.V bežnom živote sa však so slobodou spája vačšínoupredstava neurčenosti; sloboda sa zdá otvorenosťouvoči a1ternatíve. To však vóbec nestačí, ak ide o etickýproblém vole a konania. Slobodná vóřa nie je neroz-hodnutá, ale práve "rozhodujúca sa", má teda v sebepozitívne determinujúci moment, a práve ten je na]-dčležitejší. Co sa v tzv. slobode vole v ontologickomzmysle skrýva, nie je nič nevýznamnejšie ako nová,svojská a zjavne vyššia forma determinácie. A veřkýproblém slobody vole, o ktorý sa spor teórií a stano-

106

vísk dostal neskončil, nespočíva v otázke, či má včřak dispozícii príestor, v ktorom by nebola determino-vaná, ale v celkom inej otázke - ako móže totiž jejsebadeterminácia jestvovať spolu s nižšími typmi de-terminácie.

8. Zákony vrstvenia reálneho sveta

Príklady, ktoré sme uvíedlí, mažu vecí iba naznačovatAle aj tak si mažeme pod řa nich utvoriť aspoň príbhž-nú predstavu o úlohe, ktorú majú fundamentálne 'kategóríe vo výstavbe sveta. Prvý dojem, že ide o sa-mozrejmosti, rýchlo zmizne, len čo vstúpime do nedo-hfadnej rozmanitosti ich modifikácií a objavíme, žeich úlohou v slede vrstiev súcna je zároveň spájaťa diferencovať, že fundamentálne kategórie práve takurčujú jednotu a vazbu celku, ako aj heterogeniturozdielnych úrovní.

Okrem toho na nich vidíme, že vazba vrstíev bytíaspočíva v podstate na preníkaní elementárnych kate-górií do oblasti s oveřa vyššou štruktúrou. A toto pre-nikanie sa spája s neprestajnou modifikáciou samýchelementárnych kategórií. Pri opakovaní sa v jednotli-vých vrstvách každá z týchto elementárnych kategóriípreberá niečo zo svojskosti vrstvy, ktorou prechádza.Je to celkom pochopíteřnň, pretože každá vrstva bytiamá vlastný systém kategórií, kde sú zložky úzko spa-té. Kategórie jednej vrstvy si neurčujú konkrétumkaždá osobitne, ale len spoločne. Elementárna kate-góría tým, že sa stane súčasťou tejto spoločne určujú-cej vazby vrstiev kategórií, preberá ich celkový cha-rakter a mení sa v súlade s ním. V regione by ti a, kdevládne látková výmena, sebaregulácia, sebaprodukciaa príspčsobovaníe, nemóžu ani formy jednoty, ani dru-hy protikladu, harmóníe, kontinuity a determináciebyť také isté ako tam, kde vládne proces .1 stav, sub-

108

stancia a matematická zákonitosť. Svojskost vrstvysfarbuje aj element, ktorý vrstvou iba prechádza.

Ak je to však tak, skutočne musí v jednotlivýchvrstvách vočí predchádzajúcemu elementu vystúpiť ajfaktor samostatnosti. A ak chceme adekvátne po-stíhnůt vzťah vrstíev, musíme sa pokúsiť tento druhýfaktor určít práve tak všeobecné a ukázať ho právetak na príkladoch kategórií vrstvy, ako prechod ele-mentárnych kategórií. Aj na to nám poskytujú modífí-kácie fundamentálnych kategórií mnoho materiálu. Vovzostupnom rade jednot a v rozmanitosti typov kore-latívne k nemu rastúcej zreteřne vidíme, ako vystu-puje níečo celkom nové, kategoriálne nóvum, ktoréprekonáva nižší typ. Najma v rade rozličných typovdeterminácie je zreteřné, že vyšší typ nikde nepre-chádza do nížšíeho. Prospektívna funkcia systému vlohv organickom vývinovom procese nikde neprechádzado kauzálneho vzťahu; kladenie účelu a spatná vořbaprostriedkov v ciefavedomom konaní sú oproti obomčímsi celkom novým - a tak ďalej až po sebaurčo-vanie vole. V rade vzájomne sa prevyšujúcich foriemsa to najzretefnejšie prejavuje tým, že tíeto formysa navzájom "preformovávajú", a kde preformovaniezlyhá, vždy dochádza aspoň k "prestavbe". Počiatkomnového je" práve objavenie sa vyššieho typu formy,voči ktorému sa nižší typ stáva matériou alebo len nos-ným základom.

Ešte zreteřnejšíe sa to ukazuje vo vzťahu kategóriívrstiev. Samoregulácia a samoreprodukcia predstavujúv porovnaní s fyzikálnym procesom a jeho matematíc-kc-kvantítatívnou zákonitosťou zjavne niečo nové. Akta obsah duševného života sú v porovnaní s organic-kým procesom tiež mečím novým; a opat čímsi novýmsú obsahy, ako jazyk, poznaníe, právo, morálka atď.,ktoré jestvujú nezávisle od duševných aktov jednot-lívca a dejinne sa tradujú.

Teraz, keď sme sa už zorientovali, Iahko mažeme doníekořkých hlavných bodov zhrnúř zákonitosť, ktorá

109

určuje obsahový vzťah vrstiev. A pretože tu ide o prín-cipiálne zložky vrstiev bytia, zákony samy závisia vý-lučne od kategórií a sú predovšetkým zákonmi vrstve-nia kategórií. Keďže však kategórie nernajú zvláštnebytie popri konkrétne, práve týmto spósobom sa ichzákony celkom jednoznačne týkajú vrstiev bytia.

1. V každom prekrývanj sa vrstíev bytia vždy [estvu-jú také kategórie nižších vrstiev, ktoré sa navracajúvo vyšších. Nejestvujú však kategórie vyššej vrstvy,ktoré by sa opakovali v nižších. Kategórie jednejvrstvy presahujú do druhej vždy len smerom nahor,nikdy nie nadol.

2. Návrat kategórií je vždy obmedzený. Netýka savšetkých kategórií nižších vrstiev, ani sa nevzťahujebez výnimky na všetky vyššíe vrstvy. Na určíte] úrovnivrstiev sa návrat aj prerušuje.

3. Prí presahovaní do vyšších vrstíev sa navracajúcekategórie modifikujú. Pretvárajú sa podřa charakteruvyšších vrstiev. Nemenným ostáva len kategoríálnyzákladný moment.

4. Svojskost vyšších vrstiev sa níkdy neutvára návra-tom nižších kategórií. Táto sa vždy utvára tak, žepristúpí niečo kategoriálne nové, ktoré nezávisí odnávratu nižších kategárií, ale od vynorenia sa kate-górií nového druhu. Modíftkácía navracajúcich sa ele-mentov spočíva už v činnosti toho nového.

5. Vzostupný rad foriem bytia netvorí kontinuum.Vrstvy bytia sa od seba jednoznačne oddeřujú, a totak, že v určitých zárezoch radu sa kategoriálne nóvumzároveň objaví v mnohých kategóriách. Táto odde-lenosť je fenomén dištancie vrstiev, ktorý je charakte-ristický pre ich hierarchiu.

Z kritických rozbor ov, ktoré sme práve uviedli, vyplý-va, že kategórie vo všeobecnosti nemožno prenášať z jed-nej vrstvy do druhej. To však neznamená, že nejestvu-jú kategóríe, které sú spoločné víacerým vrstvám.Zvláštne postavenie fundamentálnych kategórií spo-číva práve v tom, že sa vzťahujú na všetky vrstvy.

110

Niečo podobné platí o mnohých kategóriách, ale nieo všetkých. Nemožno povedať všeobecne, aká má byťkategória, aby presahovala do iných vrstiev. Ako pra-vidlo možno sformulovať len to, ČO hovorí zákon návra-tu; jestvuje iba presahovanie "nahoru, nie však "na-dol". [estvuje iba jednostranné preníkaníe do inýchvrstiev, ktoré nemožno obrátiť. Len nlžšíe kategórieprenikajú do vyšších, nikdy to nie je naopak, abyvyššie kategórie preníkalí do nižších.

Napríklad čas, proces, kauzalita prenikajú do všet-kých vyšších vrstiev. Aj organický život je procesprebíehajůcí v čase, aj v ňom je neskorší stav zaprí-činený skorším. To isté platí aj o ríši duševných pro-cesov, ba i sám duchovný život sa svojou dejinnosťouodohráva v tom istom reálnom čase a je celkovýmprocesom, v ktorom jednotlivé štádiá majú svoje kau-zálne d6sledky. V6bec to však neplatí o všetkých ka-tegóriách fyzicko-materiálneho sveta. Matematická zá-konítost a substancialita prenikajú síce do ríšeorganického, ale majú tam len podradnú úlohu. Orga-nizmus sa riadi inými zákonml a jeho zachovanienezávisí od zotrvačnosti (ani látky, ani energie], aleod aktívneho sebaobnovovania. D6ležitejšie je tu posta-venie priestorovosti. Priestorovosť, na rozdíel od ča-sovosti, nepreníká do duševného a duchovného, ale sazastavuje na hraníčne] číare medzi organickým a du-ševným.

Možno to sformulovať ako druhý zákon: na určíte]výške vrstvy jestvuje zastavenie sa návratu. Charakte-ristickým príkladom je tu kategórra priestoru. Priestora čas chápeme zvyčajne ako dva rovnocenné základ-né momenty reálneho sveta. Lenže ontologicky to nieje tak. Ontologicky je čas oveřa vačšía kategoriálnamocnosť. Preniká až do najvyššej vrstvy: aj žijúci duch(osobnostný aj dejinno-objektívny) jestvuje len vo for-me diania - vzniká, trvá a zaniká. Priestor však patrílen dvom najnižším vrstvám. Aj vedomie, a to už nasvojom najnižšom stupni, je úplne nepriestorové.

111

Táto rozdielnosť v správaní sa ]p.dnotlivých kategó-rií spósobuje, že návrat níe je všeobecným zákonem.Obmedzuje sa len na niektoré kategórie. No predsa tunevládne úplná nepravidelnosť. Na slede vrstiev sa dáukázať, že na určitých úrovníach celé skupiny ka-tegórií prestávajú preníkař. Jednou tak ou úrovňoujepráve hraničně číara medzí organickým a duševným.Tu je to celkem inak ako na nižšej hranične] číaremedzi neživou prírodou a organizmom. Všetky kate-górie anorganického života prenikajú do ríše organic-kého, i keď mnohé z nich tu hrajú len podradnú úlohu.Dóvodom toho je, že organizmus zahřňa do seba dy-namické sústavy určitého veřkostnáho poriadku akostavebné kamene a svojou vyššou špecifickou štruk-túrou ich preřormovava, Zároveň s nimi preberá aj íchkategórie. Preformovať ich však móže len v tom istompriestore a v tej istej procesualite. Keby organizmussám nebol priestorový a materiálny, keby on sámnebol procesuálnou sústavou, nemohol by ich do sebazahrnúť.

Tento vzťah preformovávania však nie je smero-dajný pre všetky odstupy medzi vrstvami. Duševnýživot nie je preformovaním telesného života. Nezahřňado seba organické procesy, nepoužíva ich ako sta-vebné kamene. Organícké procesy sů síce nosíteřomduševného života, vplývajú naň, ale ostávajú pod ním.Pravda, jestvuje vedomie látkovej výmeny alebo ras-tu, ale len v tom zmysle, ako jestvuje vedomie vecía vecných proces ov: tíeto sů potom objektom vedomiaa pretrvávajú mimo neho, nestávajú sa jeho súčastouani ako akty, ani ako obsahy.

Akt a obsah sů kategoriálne iného druhu. Niet v nichani priestorovosti ani materiálnosti, ani substanciality."Vnútorný svet" - svet zážitkov, citov, vnemov, mys-lenia - ktorý sa z nich buduje, je síce regionom bytiadvíhajúcim sa "nad" organickou sústavou, ale "na" nejiba spočívá ako na základni svojho bytía, nie je všakvystavaný "z" nej ako svojej matéríe. Tento druh

112

prekrývania na rozdiel od vzťahu preformovávaniamožno nazvať vzťahom nadstavovania.

Tu sa potvrdzuje, ČO sa dalo už predtým vídíet: vý-stavba reálneho sveta nie je homogénnym sledompreformovávaní, nemožno [u zobraziť len prostred-níctvom relativizovaného vzťahu fundamentálnych ka-tegórií formy a matérie. Všetky teórie, ktoré sa o topokúšajú, musía zlyhať na hraničnej číare medzi psy-chickým a fyzickým. Typ jednoty sveta níe je takýjednoduchý. Všetky metafyzické obavy, že ontológiaby mohla svojím zákonom návratu ohroziť nereduko-vateřnú svojskosť duševného a duchovného bytía, a takprenechať slovo obmedzenému materializmu, v tomtobode sa ukazujú neodóvodnenýmí, A práve taká neodč-vodnená je aj opačná obava, že by ontológia vídala lenheterogénnosť a nestarala by sa o jednotu sveta. Nove]ontológii ide práve o to, opatrne a uvážlivo vypracovaťvzťah homogenity a heterogenity v rozmanitosti vrstievbytia a nedať sa oslepiť ani pomýliť predsudkamí ni-jakého druhu.

To je vyjadrené v znení prvých troch zákonov. Ná-vrat jestvuje len v obmedzenej miere a vždy s modíří-káciami kategoriálneho obsahu. Viditefné hranice ná-vratu, t. j. tíe, čo možno bezprostredne ukázať nafenoménoch samých, sů tam, kde zlyháva preformová-vaníe a vystrieda ho nadstavovanie. Najmarkantnejšímpríkladom je tu hranica medzi organickým a duše v-ným. Smerom vyššie jestvuje druhá hraníčná číarapodobného druhu, kde nedochádza k preformovávaniu.Prechádza stredom ríše ducha a oddeřuje personálnehoducha od objektívneho. Lebo dejinný život objektívne-ho ducha sa nebuduje z výkonov duševných aktov,ale len na nich "spočíva" ako na základní svojhobytia. Jazyk, právo, mravy, morálka a veda nevzníka-[ú v jednom vedomí; jednotlivec ích preberá zo spo-Iočnej duchovnej sféry, do ktorej vrastá, a odovzdávaich ďalej. Prispieva svojím podielom do celkového de-jinného procesu, nevytvára si však vlastný jazyk, mo-

8 Nově cesty ontnlógte 113

rálku alebo vedu. Teda tento duchovný svet nie jeobsahovou formou nejakého nadosobného vedomia,ako to predpokladajú mnohé metafyzické teoríe. Ve-dorníe jestvuje len ako vedomie jednotlivca, ktoré všaknie je adekvátnym vedomím objektívneho ducha.Indivíduá sú však akrem póvodu svoje] organickej po-spolnosti spojené aj společným duchovným svetom. Svojduševný život má každý človek iba pre seba, nikto inýnemóže realizovať jeho akty za neho, níkto nemóžeznášať jeho stavy namiesto neho. Vedomie oddeYuje,duch spája.

Zároveň je však zrejmé, že fakt prerušenia návratuurčitých kategórií na hranici určitých vrstiev predsalen nestačí na dokonalé uchopenie týchto vzťahov.ČO je skutočne afirmatívne v podstate nejake] vyšše]vrstvy bytia, zjavne nespočívá len v zmiznutí nižšíchkategórií, ale vo vystúpení nových, vyšších. Práve totovyjadruje štvrtý zákon vrstvenia - zákon nového. Ele-menty, ktoré prenikajú do vrstvy "zdola", nestačía naurčenie svojskosti vrstvy, tvoria len jej predbežnúpodmienku; to podstatné závisí od vlastných kategóriívrstvy, od tých, ktorýrní sa vrstva Iíší od nižšíchvrstiev.

V organickom je týmto novým: samočinná látkovávýmena - vzájomné vyvažovanie regeneračných a de-generačných procesov - aktívne tvorenie formy, sa-moregulácia a pokračovanie života napriek smrti in-dívídua prostredníctvom plodenia a dedičnosti. Oprotitýmto formám jestvovania sú materiálna substanciaa fyzikálny proces v skutečností len podriadenými mo-mentmi. Dokonca ani kauzálna vazba, aj keby bol jejvplyv vo vitálnych procesoch aký podstatný, nemóževytvárať svojskosť morfogenetických procesov. Pretvá-ra ju organická determinácia systému vloh. To platípre všetky formy a stup ne samočínne sa regenerujú-cich procesov, od jednoduchej asimilácie prijímanejlátky až po účelné reakcie a príspčsobovaníe sa.

Zákon návratu a zákon nového vytvárajú spolu for-

114

mačný typ kategoríňlneho vrstvenia. Ak ích beriemeizolovane, ostávajú jednostrannými. Každý z nich jevýrazom jednej stránky vo vzťahu vrstiev: od návratuzávisí súvíslost, od nového rozdielnosť vrstiev. Aj mo-difikácia navracajúcich sa nižších kategórií je funkciounového vo vyššej vrstve. Vzájomné oddeřovaníe vrstíevbytia a existencia hierarchie súcna, kde je rozhranievrstiev uchopíteřné, spočíva výlučné na tom, že nastu-pujú nové skupiny kategórií. Bez vystúpenia novéhoby sme vo výstavbe reálneho sveta mali jedno jedinévefké kontinuum foriem a každý rozdiel úrovne bytiaby bol iba rozdielom komplexnosti. Pre níečo princi-piálne odlišné by nebolo miesta.

Z tohto stanoviska vidno aj prerušeníe vzťahu pre-formovávania v inom svetle. Návrat nižších kategóriísa tu dostáva do pozadía - neprestáva síce úplne, ob-medzuje sa však len na níekořko fragmentárnych zlo-žiek - a namíesto zatlačených nižších kategóriínastupuje bohaté nóvum pozostávajúce z mnohých kate-górií vyššíeho poriadku. Padla tohto sa zdá, že na roz-hraní vrstiev nastáva akési kolísaníe, či preváži návrat,alebo nové. Zjavne práve najdiferencovanejšie kategó-rie nižšej vrstvy nemčžu preníknút do vyšše], ak sazačnú rozvíjať nové kategórie, naproti tomu z jedno-duchších mnohé prenikajú do vyšších vrstiev a najřah-šie práve fundamentálne kategórie.

Azda bude správne vyjadriť tento stav opačné: váč-šia skupina nových kategórií nachádza priestor len natakých miestach v hierarchii bytia, kde sa vačšla sku-pina nižších kategórií "preruší" a stráca svoju stvár-fíujúcu silu. Ale oba spósoby vyjadrenia sú len prirov-naníamt: kategoriálna dynamika, ktorej rozpracovanieby nám dovolilo rozhodnúť sa pre jeden alebo druhýspósob vyjadrenia, nateraz úplne chýba. Bez rozpakovmažeme povedať len to rka, že objavenie sa vzťahunadstavovania v slede vrstiev znamená prerušenie ná-vratu na širokom fronte a súčasne práve taký roz-síahly nástup kategoriálne nového. Špeciálne kategórie

11.5

vyššu] a nižšej vrstvy, ktoré sú diferencované, zrejmenemóžu spoločne existovať.

V súlade s tým je aj fakt, že okrem fundamentálnychkategórií len rriekořko málo prvkov najnížšej kate-goriálnej vrstvy (čas, proces, príčinnosť) preniká bezzábran všetkými vrstvami bytia. A takisto je s týmv súlade aj fakt, že v celom slede vrstiev jestvujevlastne len jeden jediný čistý vztah preformovávania,totiž na rozhraní najnížšíoh vrstiev, tam, kde sa nadanorganickým svetom dvíha svet organický. Tu súešte kategórie nížše] vrstvy len málo diferencovanéa zjavne sa nimi obmedzuje aj kategoriálne nóvumvyšše] vrstvy. Azda tak by sa dalo vysvetliť, že právena tejto úrovni bytia sa už veřká bohatost novýchforiem a zákonitostí znesíe s celým kategoriálnyminventárom nižšej vrstvy. Aj keď sú kategórie nížše]vrstvy vzhřadorn na kategórie vyšše] vrstvy v subalter-nom postavení, predsa všetky bez výnimky preníkajůdo ríše živého.

9. Dependencia a autonómia v ríši vrstiev

Zákony vrstvenia sú zbraňou proti mnohým prastarýma zakoreneným predsudkom. Spor extrémov, či svetuvládne duch alebo hmota, sa týmito zákonmi vyriešil:svet nemóže byť ovládaný ani zdola, ani zhora, pretožekaždá vrstva predstavuje níečo kategoriálne nové. Svetvšak nemožno vyčerpávajúco postihnúť ani dualtstíc-ky, sporom protikladných určení, pretože určité zá-kladné momenty prenikajú zdola až do sféry ducha.Okrem toho treba povedať, že stredným vrstvám v ob-lastíach bytia náleží vlastná mohutnost, ktorá vóbecnie je v súlade so schematicky zovšeobecneným proti-kladom spomínaných extrém ov.

Presnejší vztah medzi samostatnosťou a závislosťouv slede vrstiev však nemožno vyčítať z týchto zákonov.Na to potrebujeme aj iné zákony, ktoré sa síce opíe-rajú o zákony vrstvenia, ale nie sú s nimi totožné.

Keby každé prekrývanie vrstiev malo charakter pre-formovávania, možno by sa dali zákony dependenciepreviesť na zákony vrstvenia. Lenže potom by muselina každom rozhraní vrstiev všetky kategórie nižšejvrstvy preniknúť do vyššej vrstvy. Ako sme už ukázali,to v6bec nevylučuje objavenie sa nového, to iba obme-dzuje bohatstvo nových kategórií. Súcno nižšieho po-riadku by potom bolo matériou vyššíeho, jeho sústavyby boli stavebnými kameňmi vyšších sústav, jeho zá-kony by sa stali elementárnymi zložkami vyššej záko-nitosti. V takto stavanom svete by závislosť a sarnostat-nosť vyšších vrstiev ešte vždy mohli koexistovať. Lenže

117

závislosť - a to jednostranne, závislosť "zdola" bymusela prevažovať.

Svet, v ktorom žijeme, však nie je taký, ale načrtnu-tý obraz sa mu v mnohom približuje. V skutočnom sve-te naozaj jestvuje neustála závislosť vyšších vrstrevbytia od nižších, nespočíva však v neustálom preformo-vávaní -- duch nie je preformovaním atómov, vedomienie je preformovaním buniek - a nie všetky kategórienižšieho poriadku sú nosíteřmt závislosti. Medzi ne savsúvajú vztahy nadstavovania a značne obmedzujúzávislosť vyšších vrstiev.

Lenže toto ohraničenie sa vzťahuje len na určitýdruh závislosti. Mažeme ju nazvať obsahovou aleboštruktůrnou. [estvujs však aj íná závislosť, závislosťčo do existencie. O ČO tu ide, vidno na určitých otáz-kach, ktorýmí sa metafyzika oddávna zaoberala: Jest-vuje duševný život bez organického života? [estvujeorganický život bez fyzicko-kozmickej prírody? Mažeduch jestvovať bez vedomia, ktoré ho nesie? Maževedomie jestvovať bez telesného nosíteřa a bez fyzic-kého sveta?

ČO ako často pripustila špekulatívna metafyzika ta-kéto možnosti, predsa ich musíme, ak sa budeme prísnedržať hraníc našej skúsenosti, jednoznačne odmietnuť.Duchovný život poznáme len ako život nesený, víazanýna vedomie žijúcich indivíduí. A hoci objektívnehoducha nemožno stotožniť s individuálnymi vedomíamí,predsa sa vždy viaže na nejakých nosíteřov, spočívana nich, a ke d' zomierajú, žije ďalej nesený inýmiindivíduami. Práve tak nepoznáme vedomíe, ktoré bynemalo organického nosíteřa, ani organický život, kto-rý by nebol viazaný na celkom určitý výsek neživejprírody, kde je svetlo, vzduch, voda a stavebné látkyrozmanitého druhu. To nie je len vec skúsenosti. Leboak sme raz pochopili, čo je asímílácía, ozrejmí sa námtiež, že sa viaže na konkrétne fyzické podmienky. Aksme si ujasnili, ako je primitívne vedomie vradené docyklu organických funkcií, vieme tíež, že duch nemóže

118

jestvovať pre seba, že vždy musí spočívať na vysokorozvinutom telesnom živote.

Tento vzťah spočívania a nesenosti je zjavne stály,nezávisí od jednotlivých kategórií, a preto nie je ohra-ničený ani vzťahmi nadstavovania. Zrejme jestvujúdva druhy závislosti vyššieho bytia od nižšieho. Jedenmá podobu funkcie matérie a prejavuje sa vo vztahupreformovávania; druhý je vztahem nesenia a nese-nos ti a zahřňa i vztahy nadstavovania. Má podobufunkcie základu. Závislé v ňom je len spočívajúce. Anijeden za vzťahov závislosti neprotirečí samostatnostivyššej formy. Rozdiel je len v tom, že funkcia základuje vo výstavbe sveta všeobecnejšía.

Ak chceme vypracovať kategoriálnu zákonitosť de-pendencie, musíme sa pridržiavať funkcie základu.Prevaha nižších kategórií sa nevyčerpáva tým, žeposkytujú vyšším látku; lebo práve toto vykonávajúnížšíe kategórie len čiastočne. Okrern toho aj inaka nezávisle od svojho preniknutia do vyššej vrstvyurčujú fundament bytia vyššej vrstvy. Veřrní zreteřnéje to na vyšších útvaroch, na človeku, pospolnosti a nadejinách: sú vrstevnatými útvarmi a v rámci nich jeorganický život práve tak nesený fyzickými silami,vedomie organizmom a duch práve tak vedomím -ako v celku sveta.

Na základe tejto orientácie mažeme uviesť prehřadzákonov dependencie.

1. Kategoriálne len vyššie kategórie závisia od niž-ších, nie naopak. Nižšie kategórie sú teda "silnejšie",pokíař ide o determináciu. Sila a výška kategóriísú v slede vrstiev v obrátenom pomere.

2. Kategórie nlžše] vrstvy sú fundamentom bytiavyšše] vrstvy, ale sú vo či nej "indiferentné". Umožňujúpreformovávanie a nadstavovanie, ale si ho nevyžadujú.Vyššia vrstva bytiá nemóže jestvovať bez nížšej, alenížšía maže celkom dobre jestvovať bez vyššej.

3. Nižšie kategórie určujú vyššie vrstvy bytia aleboako .matěna", alebo ako fundament bytia. Vymedzujú

11!;l

len pole pósobností vyšších kategórií, ale neurčujú íchvyššíu formu a svojskosť.

4. Nóvum vyšše] vrstvy kategórií je vo či nížšejvrstve úplne "slobodné". Napriek všetkej závislosti sizachováva voči nej autonómíu. Nadradená štruktúravyššieho nezasahuje do nižšieho, ale len pósobí "nad"nižším.

Prvý a štvrtý zákon dependencie - zákon sily a slo-body - sú v podobnom vzájomnom vzťahu ako zákonnávratu a nového spomedzi zákonov vrstvenia. Auto-nórnía vyššej vrstvy je vo vzťahu k nižšej zjavne funk-ciou vyšších kategórií, ktoré v nej nastupujú. Vzhl'a-dam na ne "sloboda" znamená niečo íně. Znamená,že "nad" nižšou vrstvou bytia je neohraničené polepósobností pre vyššie a obsahovo nadradené formácienového druhu. A to vóbac nie je samozrejmé. Slobodaby sa nepochybne nemohla zniesť s neprestajnýmnávratom všetkých nižších kategórií. Lenže nie všetkykategórie sa vracajú vo vyšších vrstvách; o to sa sta-rajú vzťahy nadstavovania, ktoré čast z nich vyraďujú.

"Sila" nižších kategórií nezávisí len od návratu, anisa s ním svojím rozsahom nekryje. Aj tie kategórienižšej vrstvy, ktoré neprechádzajú do vyššej, sú sil-nejšie než kategórie vyššej vrstvy. VA vlastnej oblastiplatnosti nemóžu byť ohrozené nijakým preformováva-ním a každé vyššie utváranie bytia sa pohybuje lenv hraniciach toho, čo umožňuje jeho základ. Lebozákladom ostáva celá nižšia vrstva bytia i tam, kdesa nepreformováva a kde jej útvary nevstupujú akomatéría do vyšších foriem. Aj duševný život závisí odorganizmu a sprostredkovane od neživej prírody, hocínepreberá ích priestorovo-materiálne útvary. A duchzávisí od celej stupnice nižších vrstiev. Je k nim vovztahu spočívania a nesenosti. Ak sa telo usmrtí, vyha-sína aj vedomie a spolu s ním aj personálny duch.Ak vymrie nejaký národ, spolu s ním zaniká aj jehoobjektívno-dejinný duch pospolnosti. V jednotlivej oso-be, ako aj v pospolnosti rudí majú všetky produkty

120

ducha nesenú exístencíu. Nesúce vrstvy však nemusiavždy zaniknúť so zaniknutím svojich produkt ov.

V tomto zmysle aj bez preformovávania, iba v do-sledku vzťahu nesenia a neseno sti je antická závislosťúplne jednostranná a ireverzibilná. Najsilnejšie to vy-jadruje druhý zákon dependencie - zákon samostat-nosti vrstiev (alebo "indiferencie"). Že vo vzťahu pre-krývania sa dvoch vrstiev je nížšia vrstva nosnýmzákladom vyššej vrstvy, jasne vidno príamo na feno-ménoch. Vlastne sa to vždy uznávalo, pokla] sa a kdesa spozoroval vzťah vrstiev. Ale zvačša sa s tým spá-[ala predstava, že nižšia vrstva smeruje k vyššej, a topráve preto, že je iba jej základom. Nepozorovane satým vzťah nesenia prerueníl na vztah prostriedkua účelu, a nižšia vrstva sa chápala len ako jestvujúcakvólí vyššej, Slovom pripísalo sa jej "určenie" niesťvyššíu, Napríklad Iudskě telo sa chápalo ako níečo,čo je tu kvólí duši, fyzické podmienky života sa chá-'pali ako níečo, ČO jestvuje kvůli telu, a všetko spolutu mala existovať kvólí duchu. Fakticky sa tým všakdependencia vrstiev obrátila. Pretože v teleologickomvzťahu sú prostriedky kvůli účelu, teda determinatívnezávisia od neho.

Každá teleológia foriem - zastúpená v množstvesystémov od Aristotela po Hegela - dopúšťa sa chybyv tom, že prevracia zákon sily a za silnejšie pokladávyššie kategórie. Zodpovedá to určitému obrazu, kto-rému si človek vždy rád príspósoboval svet; pretožetak mohol sám seba ako duchovnů bytosť pokladať zacíeř a korunu sveta. Tak sa však dezinterpretoval níe-len svet, ale aj vlastná podstata človeka, a to v nepros-pech človeka. Lebo úlohou človeka je vyrovnať sa sosvetom, který tu nie je kvůli nemu, čo je oveřa vačšíaa pre silu jeho sebaurčenia oveřa dóstojnejšía úloha.

"Zákon indiferencie" vylučuje takéto predstavy, a toskór z čisto ontologických než z antropologických do-vodov. Podřa tohto zákona je síce nižšia vrstva bytiazákladom vyššej, ale bytie nižšej vrstvy .mespočíva"

121

len v tom, že je základom vyššej vrstvy. Skór jestvujei sama pre seba aj bez vyššej vrstvy. Vzhřadom najej existenciu alebo neexistenciu je "fahostajná", norozhodne tu níe je kvólí nej, čiže nie je víazaná navyššiu vrstvu. A práve to je rozhodujúce, pretože nadruhej strane vyššia vrstva je víazaná na nížšíu a mažejestvovať, len ak je ňou nesená. To zodpovedá nevrat-nému zákonu kategoriálnej dependencie, ktorá vždyznamená závislosť vyššleho bytia od nižšieho.

Táto indiferencia teda znamená samostatnosť nížše]vrstvy vočí všetkým vyšším vrstvám. Má formu totálnej(a níe len parciálnej) nezávislosti. Práve toto námsprostredkúva každá skúsenosť, ale najma vedecká.Anorganická príroda jestvuje úplne Iahostajne voči ob-javeniu sa života v nej; je ohromnou kozmickou sústa-vou, kde sú podmíenky, v ktorých mažu existovať živébytosti, veřmí vzácne a vyskytujú sa len na malompriestore. A ani v týchto kozmicky sporadickýchzvláštnych stavoch sa nemusia vyskytovať živé bytosti.Práve tak jestvuje živý svet v nespočetných živýchdruhoch bez vedomia; a vedomie v začíatkoch Iudskéhorodu v príebehu veřmí dlhých období jestvovalo bezluxusu ducha.

Táto úvaha je taká jednoduchá, že vlastne nebolotreba na ňu strácať slová. Lenže čo ako zvláštne toznie, vo filozofických sústavach sa proti nej častoprehrešovalo, ba mnohé veřmí obdivované teórie saproti nej prehrešujú aj dnes. Preto musíme túto úvahusformulovať ako kategoriálny zákon. Z tohto hřadískaaj zákon "sily" nadobúda plnú váhu a treba ho po-kladať za "základný kategoriálny zákon". Je pozadímindiferencie vrstiev, je fundamentálnejší ako zákonnávratu, pretože je všeobecnejší a jeho dosah nemáhranice. Neobmedzuje ho ani zákon slobody, ten íbazachytáva druhů stranu toho istého vztahu dependen-cie.

So "zákonom matéríe" to nie je také jednoduché,pretože nie každé nížšíe bytie je matériou vyššieho.

122

Prí vztahu nadstavovania je nižšia vrstva iba nosnýmzákladom. Nosný základ však nevstupuje do vyššejformy bytia, a preto sa ani vo vyššej vrstve nenavra-cajú všetky nižšíe kategórie.

Ak sa má teda adekvátne určiť miera kategoriálnejdependencie - a práve o to ide v zákone matérie -očakávame tu dvojitý zákon, který by zodpovedal dvo-jakej forme závislosti. Lebo spočívanie alebo nesenosťvyšše] vrstvy vóbec nie je identická s preformováva-ním nížše] vrstvy.

Proti tomu je však iná úvaha. V tomto zákone predsalen ide o fixovanie momentov vyššej vrstvy bytía, kto-rých sa vlastne týka kategoriálna dependencia. Ajkeby v nej pósobílí všetky nížšíe kategórie, vzťahova-la by sa len na níekořko momentov vyššej formy by-tía a tvorila by tak len [emnú niť závislosti. Ak jevšak nížšía vrstva iba základom bytia vyššej vrstvy,ako je to vo vzťahoch nadstavovania, závislosť sa užnevzťahuje na obsah, ale len na jestvovanie vyššejvrstvy. Vyššia vrstva potom nie je podmienená štruk-túrou nižšej vrstvy, ale jej výskytom. Tak vedomiea duch sú podmienené organizmom, ktorý ich nesie,pretože nemóžu jestvovať, keď sa vořne vznášajů, ma-žu jestvovať, len keď spočívajú na nižšej vrstve. Ve-domie a duch štruktúrne nie sů viazané na formya procesy organizmu, pretože ich nezahřňajú ako svojeelementy. Preto nepotrebujeme osobitný kategoriálnyzákon "základu" alebo "spočívania".

Potrebujeme však zákon ~,matérie". Lebo vo vzťahupreformovávania vyššía štruktúra zahřňa do seba niž-šíu, a tým sa kategoriálna závislosť stáva obsahovou.A tu treba bližšie určit oblasť tejto závislosti v rámcivyššej vrstvy. Je charakteristické, že i tu - pri ne-obmedzenom prenikaní nižších kategórií do vyššejvrstvy - je vyššia forma určovaná len zdola, len "pe-rlřérne" a zároveň "negatívne". To práve hovorí výraz.anatěrta": závislosť vyšších štruktúr v každorn prefor-movávaní siaha len potíař, pokíař níe je ohraničená

123

svojskosťou použitých stavebných kameňov, Ako člo-vek nernčže zhotoviť z daného materiálu všetko, čo muvnukne fantázia a želanie, ale len čo dovoluje pevnosťa vhodnosť materiálu, tak aj vo výstavba sveta vyššiekategórie nernóžu vytvoriť z matérie nižších foriemčokolvek, ale len to, ČO tento materiál umožňuje.Pretvoriť tůto matériu nemóžu, to predsa hovorí za-kladný kategoriálny zákon: nižšie kategórie sú "sil-nejšie" a nernóžu byť zrušené nijakou "vyššou" mocou.To však zároveň znamená, že nižšie formy reálneho súsilnejšími formami. Vo vzťahoch preformávania sú všaknižšie formy matériou.

Z tohto vyplývajú ďalekosiahle důsledky. Určujúcamoc matérie neprekračuje ohraničujúcu funkciu, a pre-to ju nepresahuje ani kategoriálna dependencia. ČOnernóže byť pretvorené, maže byť "preformované". Tonové, čo vzniká týmto spósobom, nie je určované ele-mentmi.

V tomto zmysle mažeme zákon matérie označit aj zazákon rozsahu možností vyššej formy. Vedle bezpro-stredne k "zákonu slobody". Lebo rozsah možností jelen negatívom možného formovania. Samo formovanieje však niečím iným.

Nie je však samozrejmé, že sa nad jestvujúcouvrstvou bytía opat za čína nové formovanie. Sledvrstiev vóbec nepokračuje in infinitum, má hornú ajdolnú hranicu. Nespósobuje to nedostatok rozsahumožností, veď prečo by nad duchom nemalo byť vořněpole možných formovaní bytia. Len preto si to viemeťažko predstaviť, lebo nepoznáme nijaké súcno vyššíe-ho poriadku a okrem toho máme aj niektoré dóvodydomnievať sa, že nijaké také súcno nejestvuje. Ale po-tom práve to, že nijaké nejestvuje, musíme brať akofakt, aj keď dóvody, prečo je to tak, nie sú zrejmé.A to isté platí o fakte, že sa prekrývajú štyrí vrstvybytia - nie víac a nie menej - a že teda jestvujútri rozhrania vrstiev, kde sa vyššia kategoriálna for-mácia dvíha nad nižšou.

124

Štvrtý zákon dependencie však nehovorí o tomto ne-redukovaternom základnom fakte vo výstavbe sveta.Skar ho predpokladá, ako ho vóbec predpokladá celákategoriálna zákonitost Zákony dependencie hovorialen o závislosti medzi vrstvami a "zákon slobody" mádo čínenía špeciálne s faktorom nezávislosti v zá-vislosti.

Tento faktor je popri stúpajůce] dependencii, tedapoprí "sile" nižších kategórií, vlastne tým významnýmv spomenutých zákonoch. Zákon slobody hovorí, žev každom prekrývaní je vyššía vrstva bytia bez ohraduna svoju závislosť od nižšej samostatná oproti nižšejvrstve. Dóvodom toho je vzťah kategórií: pretože vyššíekategórie sú podmienené nižšími nanajvýš "matériou"(a inoked y sú nižšie dokonca len "základom bytía"},musia byť vyššie kategórie vočí nižším vo vlastne]štruktúre "slobodné". Táto sloboda jestvuje teda vnútrizávislosti a neodporuje faktu, že vyššie kategórie sú"slabšie". Má charakter úplnej autonómíe a obsahovesa kryje s kategoriálne novým vyššej vrstvy. Pole jejpósobností je jednoznačne vymedzené zákonom ma-térie. Je to pole pósobností slabšieho voči silnejšiemu,a preto nie je v jeho doméne, ale nad ňou.

Sloboda v závislosti - v tom níet nijakého protíre-čenia. Každá pravá sloboda je slobodou "od" níečohoa v protiklade k niečomu. A toto niečo musí mať cha-rakter vazby, "proti" ktorej sa sloboda presadzuje. Inakby bola sloboda íba neviazanosťou a neschopnosťouklásť odpor, teda mečím čisto negatívnym. Skutečnýmzmyslom slobody je však prevaha nad mečím iným.A v kategoriálnej slobode je táto prevaha tou hlavnouvecou. Prejavuje sa v určítom primáte bytia, v primá-te "výšky".

Tu si musíme ujasniť, že bez tejto prevahy by vóbecnemohol existovat rozdiel výšky medzi vrstvami; a pre-toža rozdiel vrstiev spočíva na rozdiele výšky, zmizliby aj vrstvy samy. Práve k tomuto smerovali vždy

125

metafyzické teórie jednoty: nivelizovali protikladvrstíev, pretože neuznávali novosť a autonómnosť jed-notlivých vrstiev. Tým sa však prehrešovali proti hete-rogenite fenoménov.

Ak uvážime, že "sila" nižších kategórtí, o ktorej ho-vorí základný kategoriálny zákon, znamená práve takprimát v bytí a nadradenosť ako "výška" slabších,vidíme, že vo vrstvení ide o vzájomné prestupovaniesa dvojakého primátu bytia a nadradenosti. Obe sastupňujú v tom ístom slede vrstiev, len v obrátenomsmere. Rastom výšky ubúda primátu sily. Súčasne satým sebe vyhýbajú a koexistujú v jednej hierarchii beztoho, že by rozbíjali jej jednotu. Nižšie kategórie súnadradené iba silou, ale sú chudobnejšíe čo do štruk-tůrneho obsahu; nerozhodujú o tom, či sa nad niminiečo dvíha alebo níe, a už vóbec nie o tom, čo sanad nimi dvíha. SÚ .Jndiřerentné'' voči všetkémuvyššiemu; nevytvárajú ho, ale ani nebránia jeho vzni-ku. Ak sa však níečo nad nimi dvíha, nesú ho. Leboníečo vyššie maže jestvovať, len ak spočíva na nižšíchkategóriách.

Objasnenie vzťahu závislosti a slobody obsahujú obí-dva stredné zákony, zákon índlřerencla a zákon matérie.Vždy sa myslelo, že závislosť ruší akúkořvek samostat-nosť. To je jeden z mnohých omylov pochádzajúctchz deterministických predstáv zastaranej metafyziky.V etike viedol k tomu, že sloboda vole sa chápala akoprekonanie akejkořvak závislosti .- bolo to chápanie,kde každé ďalšie úsilie o slobodu vole bolo a limineodsúdené na neúspech. Práve taký dezorientujúci jeaj v probléme kategoriálnej dependencie. Skór je tonaopak: samostatnosť jestvuje len v závislosti. sa-mostatnosť je onen primát bytia, ktorý sa maže uplatniťlen "proti" nosným podmienkam.

Nech by bola sila nižších kategórií čo ako nadrade-ná všetkým vyšším útvarom, v rámci vyšše] vrstvybytia má v dosahu iba to, čo svojim členením patrí do

126

jej oblasti. V bohatstve vyšších útvarov je to však vždylen níečo podríadené, týka sa výlučne elementárnychčřt v nich, ktoré v nijakom prípade nevytvárajú svo]-skosť vyššíeho útvaru. Zmýšřaníe a činy rudí neurčujeanatomická stavba ich tela, ho cí sú spolu s celýmduchovným životom osoby ňou nesené. Práve tak anistavebný plán tela neurčujú atómy, ktoré sú jeho sta-vebnými kameňmi.

Kategoriálna závíslosř sa však tým vóbec nenarúša,pokojne ju mažeme chápať ako absolútnu. To zname-ná iba to rka, že ju nemožno zrušiť ani prelomiť, aleneznamená, že by bola totálna. Sila bytia nížše] štruk-túry níe je v tom, že determinuje "všetko" vo vyššombytí. Skčr je to naopak: čím vyššie v slede vrstiev pre-niká, tým užšíe a menej badateřné sú cestičky tejtonezrušíteřne] závislosti, tým viac sa stáva čírou nega-tívnou predbežnou podmienkou.

Kategoriálna dependencia níe je zábranou autonómíe,ale len jej nevyhnutným doplnkom. Aj keď je svojoupodstatou "absolútna", svojím obsahom je len "par-cíálna". Parciálna dependencia sa však dobre znášas parciálnou independenciou. Vyšše] řorrnácíí sa ne-žiada odtrhnúť od nosnej základne, ktorú jej posky-tuje nížšía, nížšía vrstva zasa nechce určovat svojskosťvyššej vrstvy. Je zároveň podrníeňujúca a indiferentná,a to v tom istom zmysle, ako je vyššla štruktúra záro-veň podmienená a autonómna.

V dejinách metafyziky najtvrdošijnejšie vzdorovalsprávnemu chápaníu práve tento vztah - níežebybol prílíš komplikovaný alebo tažko uchopíteřný, alepre zakorenené predsudky. O týchto predsudkoch smeuž hovorili, je to postulát jednoty a prekračovaniehraníc: v súlade s nimi chce mať metafyzika svet čomožno najjednoduchší a kategórie jednej vrstvy chceprenášať na všetky vrstvy. Korene oboch chýb možnooveřa hlbšie uchopiť z hřadíska kategoriálnej zákoni-tosti dependencie ako pri prvom odhalení.

Z obidvoch typov špekulatívnej metafyziky prvý

127

chce totiž všetko vysvetrovať podřa najvyšších foriembytia, druhý podřa najnižších. Prvý typ je zastúpenýteleológiou foriem, panteizmom a idealizmom rozumu,druhý typ materializmom a všetkými teóriami, ktorésú mu príbuzné. Ak použijeme zákony dependencie natieto dva základné typy metafyziky, Iahko zbadáme,že prvý sa prehrešuje proti základnému kategoríalne-mu zákonu, druhý však proti zákonu slobody. Naprí-klad Hegelov idealizmus rozumu pokladá najvyššíekategórie za najsilnejšie, pretože im umožňuje ovládatvšetky vrstvy až po najnížšíu. Tento postup je ínver-ziou základného kategoriálneho zákona, zrušením sa-mostatnosti a indiferencie všetkých nižších vrstiev, zá-roveň je však i zrušením toho nového a autonómnehovo vyšších vrstvách, pretože im potom neprislúcha ni-jaká kategoriálna svojskosť vočí nižším vrstvám. Tietosystémy teda doslovne obracajú najnižšie na na]-vyššie.

Materialistická metafyzika zas pripisuje najmzsimformám bytia moc vytvárať najvyššie. Nechápe ani tonové vyšších vrstiev bytia a ich slobodu, ale ani hra-nice návratu a obsahové ohraničenie kategoriálnejdependencie na funkciu "základu" alebo v najlepšomprípade na funkciu "matérie". V jednom bode sa všakmaterializmus menej mýli než metafyzika rozumu:aspoň principiálne jestvuje prenikanie nižších kate-górií do vyšších vrstiev, kým opačné prenikanie ne-jestvuje. Je však vačšmt ohraničené, akoby si to prialmaterializmus; a práve najdčležttejšíe kategórie tejtointerpretácie sveta, kategórie príestoru, materiálnejsubstancie, dynamického procesu atď. sa lámu už nahranici psychofyzického.

Materializmus sa však dostáva do oveřa ťažšejsituácie v inom ohfade: chcieť vysvetrovať vyššiekategórie nižšími je aspoň zmysluplné, aj keď nie správ-ne. A tento spósob vysvetrovania sveta, ak prijmemejeho predpoklady, to má naoza] Iahšíe, pretože ob-sahové bohatstvo vyšších kategórií sa Iahko zmocní

128

-

jednoduchších fenoménov. Nižšie kategórie sú všakobsahove prflíš chudobné, aby mohli byť adekvátnevyšším fenoménom. Mechanícko-dynamícké princípyzlyhávajú už pred životnými prejavmi najjednoduchšíchorganízmov. Redukovat na ne duševné a duchovnévzťahy bytia je nielen nesprávne, ale aj nezmyselné.

9 Nové cesty ontológie

10. Námietky a perspektívy

Z toho, čo sme povedali, je zrejmé, ako veřa závisíod presného ponímania zákonov dependencie. Nebu-deme zveličovať, ak povieme, že práve ony dovořujúkriticky rozhodovať o najzávažnejších otázkach meta-fyziky. To sa potvrdí ďalej, v aplikácii týchto zákonovna niektoré špeciálne problémy.

Najprv sa však musíme vyrovnať s námietkou, ktorása bezprostredne týka zákona indiferencie a sprostred-kovane aj základného kategoriálneho zákona. Jenaozaj pravda, že nižšia vrstva bytia nepodlíeha katego-riálnemu vplyvu vyšších vrstiev? Alebo: Je kategoriál-na dependencia vrstiev skutočne ireverzibilná? Neza-sahujú vyššie formy i do nižších vrstiev? Dosvedčujeto predsa moc človeka nad prírodou, ktorá ho obklo-puje, jeho technika, schopnosť pretvárať a využívať,teda práve to, čo zabezpečuje zvláštne postavenie rud-skej bytosti v reálnom svete. Táto moc je však mocouducha, ktorá spočíva predovšetkým na špecifickýchkategóriách ducha.

Túto námietku nemožno brať nal'ahko. Nezbavímesa jej, ak povieme, že táto moc ducha sa týka len "von-kajšleho" postavenia človeka. Pretože práve vonkajšiepostavenie a sp6sob činnosti človeka vo svete sa úplneopíerajů o jeho najvnútornejšíu svojskost. Co sa tu v sku-tečností deje? Clovek vtdíteřne pretvára určité prí-rodné vzťahy v ich vlastnej oblasti bytia: móže to robiťsíce len v najbližšom okruhu, kozmické dlařky súuzavreté jeho zásahu, ale tvár Zeme človek zmeníl,

130

Duch ako poznávajúca, plánujúca a realizáciu usmer-ňujúca moc celkom zjavne zasahuje do diania v nižšíchvrstvách bytia. A toto sa netýka len anorganickej prí-rody. Clovek zušřachtuje rastliny a zvieratá, mení týmich druhový typ. Kontroluje aj vlastný telesný život,stará sa oň a zvyšuje jeho schopnosti. To isté platíaj o duševnom živote, ako vychovávateY ho preberádo svojich rúk a modeluje ho podřa svojich účelov.Vlastnú podstatu pretvára práve tak ako okolitý svet.A vo všeobecnosti m6žemepovedať, že Iahšie pretváraprírodu ako vlastného ducha, pretože najsilnejší odporrastie z jeho vlastnej podstaty a najtvrdošijnejšie zá-pasí duch s duchom.

Nevyzerá to teraz tak, akoby najvyššie kategóriemuseli byť i najsilnejšie? Tento dojem možno eštestupňovať, ak konanie zvíerat postavíme vedřa kona-nia človeka. V skromných hranícíach aj zviera sipretvára malý výsek okolitého sveta, chýba mu lenďalekosiahle vedomie súvislostí. Až duchovné vedomieumožňuje získat nadhřad, objektívnu orientáciu vosvete, pochopenie možného a cíeřu úmerné plánovanie.Z moci nad prírodou teda vyplýva, že kategórie duchasú najsilnejšie.

Lenže to nie je tak. Pravda, bolo by smiešne po-píerat fakty. Ide len o spósob ako vysvetfovať faktya či skutočne odporujú silnejšiemu bytiu nižších ka-tegórií.

Fakty, ktoré sme uviedli, i všetky, čo sú im prí-buzné, dosvedčujú zasahovanle ducha - a sčastí užaj neduchovného vedomia - do nižších vrstiev bytia.Ale nedosvedčujú zasahovanie do ich kategoriálnejštruktúry a zákonitosti. A práve o tento rozdiel ideoZákony dependencie nepopierajú stvárňovanie súcnanižšej vrstvy mocou vyššej; veď toto stvárňovanie nieje ničím iným než preformovávaním, a to je v me-dziach toho, čo dovoluje .anatěna" (t. j. nižšia for-rnacía ), vždy možné. Zákony dependencie popíerajúskor premenu aiebo preformovávanie nižších kategó-

131

rií, teda základných zákonov a základných foriemnížše] vrstvy bytia vyššími kategáriami.

Ludský duch maže rozmanitým spósobom pretváraťjednotlivé útvary alebo lokálne vztahy prírody, a totým víac, čím [ednoduchšía je ích zákonitost Nijakýmspósobom však nernóže pretvárat tíeto zákony. Nadích kategoriálnou štruktúrou nemá nijakú moc.

To je rozhodujúce. A ke ď sa vačšmí zahlbíme clo vzřa-hov, kterých sa týkajú uvedené fakty, práve v nichnájdeme úplné a jednoznačné potvrdenie zákonov de-pendencie. Veď v čorn spočívá vlastne moc ducha, po-kíal' skutočne ovláda prírodu? Zaiste nie v tom, že byodporoval silám a špecifickej zákonitosti prírody, sta-val sa proti nej, zápasil s ňou. V takornto zápase byrýchlo podřahol. Fakty nás poúčajú o opaku: jehovláda spočíva v podriaďovaní sa. Tajomstvo jeho mo-ci nad určitými prírodnými silami najblížšteho okolíaspočíva v schopnosti porozumtet špecifickej zákoni-tosti týchto síl a v schopnosti príspósobtř sa im v tech-níckom tvorení. ČO duch prírode predpisuje, sú lenúčely, ktoré realizuje prírodnou silou ako daným pro-striedkom. Možno tiež povedať, že ju preformovávavyššou formou. Maže to však robiť, len pokíař rešpek-tuje ích svojskost. Nemaže prinútiť tieto sily ínak pó-sobít, ako pósobla od prírody: na svoje účely maževyužiť len spósob pósobenía, který im je vlastný. Lebok účelem sa správajú prírodné sily Iahostajne. Onysamy nesledujú nijaké účely, a preto ích možno použiťako prostriedky cudzích účelov. Nížšla forma je Indi-ferentná k akérnukořvek preformovávaniu.

Aj v ovládaní prírody je duch presne taký závislýod kategárií prírody ako bez akéhokořvek ovládania;a jeho vlastné kategárie sú aj tu slabšie. Každú jehotvorbu v ríší prírody ohraníčujů prírodné zákony: "pro-ti" nim nič nemóže, "s" nimi sa mu darí a] to najču-desnejšie, hranícou mu je iba sila jeho invencie.

Tu sa veřrní názorne potvrdzuje vztah dvojake] nad-radenosti. Elementárne sily sa vysmievajú krehkostí

132

řudske] bytosti. Prostredníctvom čoho človek nakoníecpredsa len vládne, je nadradenosť íného druhu. Jehomocenskými prostriedkami sú predvídanie a účelnáčinnost Príroda nemá k dispozícii tieto kategárie, jejprocesy prebíehajú Iahostajne k. výsledku, jej sily súslepé: nernóžu sa brániť proti účelom, které si kladlačlovek, ak prehlíadol ích podstatu a vie ju podriadiťsvojim účelom.

Metafyzika, poklal hovorila o moci ducha, zvačša saprikláňala k extrémnym tézam. Alebo videla len slepúnadradenosť nižších síl [prítornných aj vnútri človeka 1a hovoríla o "bezmocnosti" ducha, alebo videla len pre-zieravú nadradenosť tvorívostí človeka a verila vo "vše-mohúcnost" ducha. Oboje je nesprávne. Odporuje topráve tak řenoménom Iudského života, ako aj kate-goriálnym zákonom. Duch má svo] druh moci, lenžeje ohraničená, a je to moc íného druhu ako všetko,čo stojí oproti nej. Opiera sa o kategoriálne nóvumducha najvyššej svojskosti. Predpoldadá však celévrstvenie nižších síl, s ktorýmí má v živote do čine-nia, pretože na nich spočívá. Jej autonámia je sa-mostatnosťou v závislosti, charakteristickou pre všetkyvzřahy vrstiev sveta.

Námietka, o ktorej sme hovorílt, nie je jediná. Pred-sudkov, s ktorými máme do čínenía, je veřa a vačší-nou súvisía s postulátom jednoty. Odporujú nielen zá-konom dependencie, ale aj zákonem vrstvenla, a pretosa k nim ešte raz vrátime.

Zákon návratu, ako sme ukázali, nie je všeobecný.Casř nižších kategárií stráca moc na hranícíach vzťa-hov preřorrnovávanía. Zdá sa, že sa tým rozkládá jed-nota reálneho sveta, ktorů požaduje každá metafyzika.Niektoré úvahy však akoby odporovali tomuto preru-šeniu návratu. Ak bytie vyšších vrstiev spočíva na bytínižších vrstiev a nižšie vrstvy obsahujú plný početkategárií, nemusí byť návrat totálny? Konkrétne útva-ry vyšších vrstiev bytia predsa obsahujú nižšie, nernčžusa od nich odtrhnút, pretože nemóžu jestvovať "vo

133

vzduchu". Vedomie sa nemóže odtrhnúť od organiz-mu, organizmus od fyzických, materiálnych pomerova duchovný život je pripútaný na celý sled nižšíchstupňov bytia. Nehovorí zákon sily práve o tomto?Neodporujú teda zákony dependencie prerušeniu ná-vratu?

Táto námietka neodporuje iba vzťahom nadstavova-nla. Nadstavovanie by takto nebolo hraníčnou číarounávratu. Vnútorný svet vedomia síce neobsahujepriestorové procesy organizmu; duševné procesy všakprebiehajú v tom istom čase a predpokladajú ich. Psy-chológia si tu chcela pomóct paralelizmom procesov.Lenže takáto teória iba obchádza vlastný problém, a ne-rieši ho. Telesno-duševná jednota Iudske] bytosti jepredsa bezprostredne daná a práve taká prístupnáv prežívaní vlastných stavov ako vo vedeckom skú-ma ní. Prečo teda kladieme hraníčnú číaru do streduIudske] bytosti? Napokon ani starý problém psycho-fyzickej kauzality (omylom často označovaný ako vzá-jomné pósobeme ) nemožno len tak odbaviť. Príčinnosťjestvuje práve tak v organickom, ako aj v duševnomživote, nie je to však "mechanická" kauzalita ako kau-zalita hmoty a jej pohybov vo vesmíre. Z podstatykauzality nevyplýva, že by mala byť víazaná na hmotuv priestore. A kauzalita nepatrí ani k tým kategóriám,ktoré "strácajú moc" na hranici psychofyzického.Kauzalita preniká až do sveta ducha, pospolnosti a jejdejín a nebráni vzniku vyšších foriem determinácie.V tom, "ako" vyvoláva príčína účinok, ostáva i nanajnižších stupňoch niečo nepoznateřné. Ak nám tedanie je celkom zrejmé, ako mažu fyziologické procesypósobiř na duševné a duševně na fyziologické, to ešteníe je dóvod oclmietnuť súvislosť pósobenía ako takú.

Zdá sa, že hranica, ktorú sme tu vymedzili a takučene zdčvodnílí, maže byť len hranicou nášho spó-sobu uvažovania. Tak by ontická hranica meclzi obo-ma vrstvami bytia zmizla. Jediný ontologicky adekvát-ny spčsob uvažovania by sa potom nachádzal v rovine

134

klinického psychiatra, ktorý vidí principiálnu jednotutelesných a duševných symptómov. A čo platí o tejtohranici medzi vrstvami, platí, prirodzene, ešte viaco iných hraniciach. Veď často sa už dokazoval kontí-nuálny prechod dynamických sústav do organických;a napokon i doména ducha sa až neskoro odlíšila odduševného života, a toto odlíšenie sa dodnes neuplat-nilo jednoznačne.

Na tomto základe sa naozaj dá hovoriť o totálnomnávrate nižších kategórií. Potom by však v celku ka-tegórií vyššej vrstvy bytia musela byť obsíahnutá ce-lá rozmanitosť všetkých nižších kategórií. Všeobecneby muselo o každej kategórii platiť: ak sa raz naurčitej úrovni vrstvy vynorí, smerom nahor už nikdynezmizne. Nóvum vyšších vrstiev ich maže zatlačitdo pozadia a zároveň zakryť, ale čo do bytia sa ajv tomto zdanlivom zmiznutí mažu zachovať a príleži-tostne opat vystúpiť do popredia. Týmto spňsoborn by .návrat kategórií predstavoval zvazok pretínajúcich salínií, ktorý by sa smerom nahor ohromne zhusťoval,pretože by na každom stupni pristupovali nové kate-górie. A toto zhusťovanie by nemuselo obsahovať ni-[akú naddetermináciu. Forma determinácie by právezodpovedala kategoriálnemu bohatstvu vyšších vrstiev.

PotiaY sa dá načrtnutý obraz sledovať bez toho, žeby odporoval fenoménom. Má predností, ale aj ne-výhody zjednodušeného obrazu. VeYmi dobre zachytávaníečo aj z reálneho sveta. Lenže toto níečo nie je sledvrstiev matérie, života, duše a ducha, ale stupnicaútvarov zastúpených približne vecou, rastlinou, zvíe-ratom, človekom, pospolnosťou. Táto stupnica sa ne-kryje so sledom vrstíev, ale ho pretína. Duševný životneobsahuje organické procesy, ale "človek" ich obsa-huje. Clovek je práve zdola vrstveno u bytosťou, orga-nický život zdteřa so zvieraťom a rastlínou, vecnemateriálnu telesnosť dokonca s neživou prírodou. Dása o ňom povedať, že priestorovosť a substancia sújeho kategóríami, nie sú však kategóriami jeho cíte-

135

nía a vale, a ani kategóriami jeho ethosu, jazyka alebopráva. Tieto kategórie sa teda navracajú v ňom akov telesnej a organickej bytosti, ale nie ako v duševneja duchovnej bytosti. To však neznamená nič íné akoprerušenie návratu týchto kategórií vnútri řudske] by-tosti, a to na úrovni duševného života.

Tak sa samy od seba obnovujú hranice vymedzenémedzi vrstvami. Nie sú hranícarní uvažovania, alebytia; neoddefujú spósoby predstavovania, ale katego-riálne štruktúry, a to bez ohradu na to, či jestvujúmedzi nimi stále prechody, alebo nie. Pravda, jestvujúoprávnené spósoby ponímanía, ktoré chápu človeka -a práve tak aj zvíera, pospolnosť a dejiny - ako jed-notný útvar. Lebo tieto útvary sú naozaj [ednotamíveřmí určitého druhu; nie sú ani kategoriálne homo-génne, ale vrstevnaté a ich jednota je jednotou vrstva-nia. Toto nemóže nebrať do úvahy ani oprávnenéhřadísko jednoty. Zoológia, antropológia, sociológia, Ií-lozofia dejín v širokom rozsahu prihliadajú na protikla-dy vrstiev, ktoré sa vyskytujú v rámci ich predmetov,a hovoria o nich so samozrejmosťou. Bez rozdielovmedzi vrstvami sa nemóžu zaobísť. Ontológia má dočínenía práve s týmito rozdielmi ako taký mi. Veďvrstvy bytia so svojimi systémamí kategórií sú príe-bežnými stupňami súcna spájajúcimi všetky vyššieútvary.

Totálny návrat kategórií je adekvátny řenoměnom,len ak vyššie vrstvy, vrátane ich ontickej základne,bez ktorej sa nikdy nevyskytujú, zhrnieme do jedno-ty. Pretože potom je v nich obsíahnutý celý sledvrstíev. Deformujeme však fakty, ak kategoriálne for-my základne nevedomky pripíšeme vyšším vrstvám,které sa na nej dvíhajú. Proti tomu nemožno ako argu-ment uviesť psychofyzickú jednotu Iudske] bytostia priebežnosť kauzálnej súvislosti. Základnou otázkouskal' ostáva, ako sa v rámci celistvého útvaru vrstvyodlišujú a ako spolu súvísía. Odpovedať sa dá na toiba preskůmaním kategoriálnej svojskostí samých

136

vrsttev a vzopretím sa akýmkofvek unáhleným zámenám. Jednota sveta nie je jednotou stálej rovnakostí,ale jednotou sústavy, ktorá poskytuje priestor i prekategoriálnu heterogenitu.

Toto vyplývá z ontologického sp6sobu uvažovaniaorientujúceho sa pod fa vrstíev. Veď všetky vrstevnatousporiadané útvary už predpokladajú usporiadaniesamých vrstiev. V slede tohto usporiadania je všaknávrat kategórií ohraničený.

Tretia námietka smeruje proti zákonu dištancievrstiev. Zdá sa, že odstupy medzi vrstvami rozbíjajúsúdržnosť fenoménov. V každé] vrstve jestvuje nad-věznost medzí stupňarní formácií a je nevysvetlitefné,prečo by sa na hranícíach vrstiev mal vzostupný radprerušiť. To, že nepoznáme nijaké prechodné formy,nevyvracia túto námietku; nášmu poznaniu chýbajúajmnohé medzičlánky v reťazi foriem rastlinnej a živo-číšne] ríše, to neohrozuje však uznávanú myšlienku ge-netickej súvislosti.

Táto námietka by bola oprávnená, keby prí dištanciivrstiev išlo o prerušenie radu foriem. Ide tu však o níe-čo celkom iné - o prudký nástup nových skupínkategórií na určíte] úrovni. "Dištanciu" netreba chá-pať ako medzeru, ale ju treba chápať kvalitatívne akoinosť štruktúry nad určitou výškovou úrovňou. A to-muto sa nemožno vyhnúť, pretože to zodpovedá feno-ménom, Kde sa začína organický život, tam spoločnevystupujú jeho kategórie: látková výmena, asírmlácía,sebaregulácia, sebareprodukcia atď. Je Iahko pochopí-teřné, že ani najjednoducl1ší žijúci druh by sa nemoholudržať, keby mu jedna z týchto základných funkciíchýbala. Tteto kategórie teda nastupujú spoločne,a týmto ich společným nástupom sa vytvára kvalita-tívny odstup vyššej vrstvy oproti nižšej.

Základem tohto vzťahu je zvláštna kategoriálna zá-konitosť, ktorá popri zákonoch vrstvenia a dependen-cie vytvára tretí základný štruktúrny faktor celéhoUsporiadania bytia. Mažeme [u označit ako skupinu

137

zákonov koherencie, pretože sa týka sú víslostí kate-górií jednej vrstvy. lch obsah možno zhrnúť do dvochbodov:

1. Kategórie jednej vrstvy bytia tvoria uzavretý ce-lak, nedeterminujú útvary vrstvy [ednotlívo, ale lenspoločne, 2. Kategórie jednej vrstvy sa implikujú ajobsahovo. Kde sa vyskytne jedna, nevyhnutne sú donej vpletené i ostatné.

Táto súdržnosť však nepresahuje hranice vrstvy.A keď čast kategórií prenikne do vyšše] vrstvy, vstu-pujú tieto kategórie do vyšše] koherencie vrstvy, a te]potom zodpovedá i modifikácia, ktorej podliehajú v no-vom zvazku. To je d6vod, prečo sa vrstvy bytía jedno-značne od seba líšia. Tomuto sebaodlíšeniu však trebarozumieť výlučne v kategoriálnom zmysle.

Preto sa zákon dištancie vrstlev dobre znáša s myš-lienkou kontinuity foriem. A keby jednota sveta malamať podobu takéhoto kontinua, nijako by to neprotí-rečilo zákonom vrstveni a a dependencie. Súčasný stavkategoriálnej analýzy nedovořuje rozhodnúť, či je toskutočne tak.

Ba tu sa mčžeme zasa o krok priblížiť špekulatívne]potrebe jednoty, a nemusíme sa jej pritom dogmatickyzaviazať. S myšlienkou kontinuity foriem je úzko spa-tá myšlienka genetickej súvíslostí. Požiadavkám tejtomyšlienky móže dnes filozofia ešte menej vyhoviet nežpožiadavkám myšlíenky kontinuity; a pre teóriu jevždy nebezpečné, ak sa problému genetickej súvislostiujme spolu s problémom spósobu vzniku. Za nijakýchokolností sa nemóže ďalej dost ať ako po domnienkya neverifikovatefné hypotézy. Ale to, že je problém ne-rlešíteřný, neznamená, že je neoprávnený. V prípadevzniku sveta je časové neskoršie objavenie sa vyššíchvrstíev bytia dokonca nepopíerateřným dósledkom jed··noznačne zdola nahor smerujúcej závislosti vrstíev.Okrem toho jasne o tom svedčí aj množstvo faktov,ktoré sú vedecky dobre podložené. Z kozmologickéhohřadíska je život na zemi nepochybne neskorým výtvo-

138

rom; mohol vzniknúť, až keď došlo k určitému ochla-deníu, a keď sa vytvorili relatívne stabilné atmosferic-ké pomery. Takisto vedomie vzniká až· vo vysokovyvinutých a relatívne neskorých zástupcoch žtvočíšne]ríše. A duch by mal byť dokonce v pomere k veku Iud-ského rodu ešte mladý.

Preto zaíste nie je nezmyselné vidieť v hierarchiia závislosti vrstiev bytia stopy dejín vzníkanía. Prav-da, načrtnut tíeto dejiny nemóže byť úlohou ontoló-gie - tým by sa opat vrátila k špekulatívnym kon-štrukciám. Ale možno od nej očakávať, že jej tvrdeniao výstavbe reálneho sveta aspoň pripustia genetickévysvetrovanie. Veď vzhřadom na fakty, ktoré sú k dls-pozícii, nemožno uzavrieť cestu takémuto skúmaniu.

Lež ako je to teraz: pripúšťajú kategoriálne zákonyvrstvenia a dependencie, ktoré osebe sú ku všetkýmotázkam vzniku úplne neutrálne, genetické vysvetřo-vanie?

Na túto otázku mažeme bez rozpakov odpovedať po-zitívne. Ťažkostí by nastali, keby sme dištancie medzívrstvami chápali ako skoky alebo medzery v kontinuuforiem. Lenže práve toto ponímanie sa ukázalo myl-ným, Ani prerušenie nižších kategórií, ani nástupnového vyššej vrstvy netrhá súvislosť reťaze foriem.Niet teda dóvodu, prečo by táto retaz nemohla i čodo času tvoriť jednotný rad. Tu sa treba vyvarovať ibazjednodušených schém vznikania - napríklad pred-stavy "vytvorenia" alebo "vývoja". Nedá sa vóbec po-chopiť, ako by mohla nížšía vrstva bytia "vytvoriť"vyššíu, ak neobsahuje jej kategórie. Viedlo by tok vysvetrovaniu sveta "zdola" a k priblíženiu sa ma-terializmu. Ak však necháme vyššiu formu "vyvíjať"sa z nižšej, musí byť vyššia forma v nižšej "zavinutá".Ak túto schému premietneme na celý sled stupňov,znamenalo by to, že najvyššie kategórie sa musiaukrývať už v najnížších útvaroch, a tým by sa poru-šila ireverzibilita dependencie a vyústilo by to do vy-svetrovania sveta .zhora",

139

Ontnlágia nernčže pracovať s takýmito schémami. Zavšetkých okolností sa musí pridržiavať vlastných zá-kladných zákonov, a takéto schémy nepotrebuje. Ka-tegoriálne zákonitosti jej poskytujú iné možnosti nainterpretáciu myšlienky vzníkanía.

Možno napríklad predpokladat, že na úrovni každe]vrstvy jednotlivé formy bytía podliehajú určíte] va-riabilite. Fakticky vo všetkých vrstvách poznáme fe-nomény tohto druhu. Predstavujú prímesok nestabilityvo formách bytia. Ak sa ístý typ formy približuje hor-nej hranici vrstvy, mažu jeho varianty i prekročiťokruh foriem svojej vrstvy. To maže mať celkom nega-tívny zmysel, že totiž už nemčžu jestvovať medzi ka-tegáriami svojej vrstvy a musía zaniknúť. Maže to maťvšak aj afirmatívny zmysel, a to vtedy, keď sa priprekročení hranice vrstvy dostanú medzi kategárievyššej vrstvy. Tie ich potom zároveň "zhora" uchopiaa vradía do inak členenej súvislostí bytía. Namiestorozpadu v dósledku nestability nastupuje stabilitavyššieho poriadku bytia. Čo je ako fyzikálny útvarvzhřadom na dynamickú rovnováhu nestabilné, mažebyť celkom dobre stabilně pod kategáriou organickejrovnováhy, pretože ňou sa začína aktívne sebaobnovo-vanie a sebaregulácia.

Kategoriálne skupiny rozličných vrstiev bytia by po-tom tvorili pevné systémy heterogénnych poriadkovbytia. Svojou nadvaznostou by variujúcim typom kon-krétnych útvarov umožňovali prechod z jedného po-riadku bytia do druhého. To by bolo takisto v súlades návratem nižších kategárií vo vyšších vrstvách, akoaj s nástupom nového v nich. A ešte vačšmí s týmladí nesenosť vyšších vrstiev, ich spočívanie na nižších,a teda napriek všetkej kategoriálnej autonámii ich zá-vislosť od nižších vrstiev. Naznačený vzťah by bol naj-Iahšíe uskutočníteřný pre vzťahy preformovávania,v ktorých sa nížšíe útvary bytia spolu so svojou sřormo-vanosťou stávajú matériou vyšších foriem. S určitoumodifikáciou sa však myšlíenka genetického prechodu

140

dá aplikovať aj na vzťahy nadstavovania. Pretože spo-čívanie je v nich rovnaké.

Takéto ponímanie možno ďalej podporiť úvahouo tom, že v jednotlivých vrstvách bytia neprestajnepokračuje prevyšovanie foriem. Prevyšovanie je naj-známejšie v organícke] prírode - poznáme ho akorozmanite odstupňovanú híerarchíckú rtšu. Pokračova-nie radu však vždy maže ísť o kúsok ďalej, a to takpod spodnú, ako aj nad hornú hranicu. Hranice vrstlevnaznačuje nástup kategoríálne nového. A predovšetkýmto je to ontologicky podstatné. Ale v celkovom pohřadeani podstatné nemožno br ať izolovane. Ak v organíc-ke] hierarchii nemožno poprieť genetickú sůvíslosti keď sa ešte stále vedú spory o jej vnútornú dyna-miku - niet dóvodu, prečo by tá ístá súvislosť nemalaprekročiť i hranice vrstíev. Hranice vrstiev sú hraní-cami procesu vznikania len vtedy, keď níekto chcekategórlamt nižšej vrstvy vysvetliť formu bytía vyšše].Zákony vrstveni a to však radíkálne popíerajů. Ak všakpri prekročení hranice nastupuje zároveň kategoriálnenóvum, pretože útvary už potom podliehajú zákonemvyššieho poríadku bytia, stáva sa aj nedóvera vočíprenášaniu nedostačujúcich kategóríí na vyššie formybezpredmetnou a hranice genetického výkladu pa-dajú.

Neslobodno však zabudnůt, že celá táto perspektivaje práve len perspektívou výkladu a že v nijakom prí-pade nemožno z toho robiť teáriu a potom [u ontolo-gicky zdóvcdňovat. Kategoriálna analýza sa musíprísne držať daných fenoménov a vyhýbať sa špe-kulatívnym konzekvenciám, aj keď majú určitúhypotetíckú hodnotu. Kategoriálne zákony sa dajú zda-vodniť v rámci dnešného poznanía, spomenutá sché-ma genetického výkladu sa však zdóvodniř nedá - čilen nateraz, alebo vóbec níe, to musíme zatiař nechaťbokom,

Z hřadíska ontolágie je na tomto výklade dóležítéiba jedno: dokazuje, že kategoriálne zákony ako také

141

pripúšťajú genetické ponímanie, nepopierajú ho, ako-by sa to na prvý pohřad zdalo. Veď teória na dnešnomstupni riešenia problémov musí aspoň v podstate ne-chávať otvorenú cestu ďalšiemu skúmaníu, ktoré po-maže pochopiť proces vznikania v ríši foriem bytía.

-

(22. VrstevnCltosť l'udske] bytosti

Filozofická myšlienka sa len číastočne osvedčuje tým,'že otvára nové obzory. Osvedčuje sa aj iným spóso-bom, predovšetkým tým, že je schopná ríešít problé-my. Ako sa tu osvedčuje myšlienka vrstveni a a kate-goriálnych zákonov?

Problémy, o ktoré tu pojde, sú všetky metafyzické.Patria k tej skupine problémov, které sa stali osudomIudského rozumu, pretože rozum ich nemóže ani od-mietnuť ani vyriešiť. Preto od pokusov vyriešiť íchnemóžeme prílíš ve fa očakávať. Hoci tu nemóžemeočakávať "skutočné" riešenia, predsa len mažeme ajv týchto problémoch pokročiť, mažeme ich spracová-vať a vždy podřa toho, či ich uchopíme adekvátnealebo níe, mažeme dospieť k určitému ponímaniu,ktoré vec objasňuje, alebo ešte váčšrm zamotáva a za-temňuje.

Na zákonoch vrstvenia a dependencie je podstatnýmto, že sa ich pomocou dá celý rad starých metafyzic-kých otázok číastočne objasnit a takmer vyriešiť. Žeje to naozaj tak, stane sa bezprostredne zrejmým, keďzístíme, ako sa celá skupina tradičných problémov,ktoré stáli v ceste pokroku, premenila na zdaníea uvořníla tak cestu prenikaniu nového.

O jednom z týchto metafyzických problémov sme užhovorili v predchádzajúcich úvahách; obsahovo ho to-tiž vóbec nemožno oddeliť od témy kategoriálnej zá-konitosti. Je to problém jednoty sveta. Každé hřadaníejednoty nejakého prvého princípu, počiatku alebo zá-

143

kladu sveta sa ukázalo mylným. Keby sme postupovaliLýmto smerom, nemohli by sme adekvátne zachytiť roz-manitosť súcna a už vóbec nehovoríme o obsahove]jednostrannosti týchto konštrukcií. Nestačí ani poní-maníe jednoty ako celku, pretože neprekračuje postu-lát neuchopitefnej totality. Takej jednote reálnehosveta, kturá sa ohlasuje vo fenoménoch, približuje sauž myšllenku vrstevnatosti. Skutočnú predstavu o nejvšak dá až presnejšía analýza štruktúry zúlwnitusti,ktorá panuje v slede vrstíev. Lebo nijaká nntícká jed-nota - či už v malom alebo vo veřkom - níe je zjed-nodušením, ale ovládnutím rozmanitosti, s ktorou mádo činenia.·

Čo platí o jednote sveta, platí mutatts mutandis ajo jednote všetkých vyšších útvarov, a najma človeka.Staršia metafyzika aj túto jednotu chápala príliš [ed-noducho. Videla alebo rozumnú, alebo prírodnú bytosťa celok Iudske] bytosti sa pokúšala pochopit aleboz ducha, alebo z organického života. Nepochybne, aksa vychádza z ducha, možno zo svojskosti číovekapostíhnút viac, lenže sa tým stráca z dohfadu bázabytia, ktorá nesie duchovný život. Takisto je zrejmé,že vychádzajúc z talesného života, možno uchoplf prá-ve túto bázu bytia, nemožno však porozumieť duchov-nému životu. V antropológii ešte aj dnes stoj a netodva smery proti sebe a nezdá sa, že by sa ích spormal skončit. A aj tam, kde sa prihliada na obe strán-ky Iudske] bytosti, teórie akcentujú alebo tú, aleboonú stránku. Ešte stále tu prežíva níečo z kartezián-skeho dualizmu, a najvíac práve tam, kde sa chce dvo-jitosť "tela a duše" prekonať škrtnutím jednej alebodruhé] stránky tohto protikladu. Aj tu sa vychádzaz protikladu ako takého, akoby to v6bec bolo také ísté,že ide o dvojčlenný vzťah.

Filozofovanie v protikladoch je dobre známa formamyslenia a v starej metafyzike kedysi prevládalo. Tomala zmysel tam, kde šlo o odstupňovanie alebo o kon-tinuálny prechod medzi extrémami. Telo a duch sa

144

však neodstupňovávajú navzájom, nlet medzi nimi kon-tinuálneho prechodu, súvislosť medzí nimi je skol'sprostredkovaná svojskou, od oboch vrstiev odlišnouvrstvou duševného bytia.

Tým sa výstavba Iudske] bytosti stáva viacvrstevnoua odpadá príkrosť jednostranne zaostrených protí-kladov. Čo vyzeralo ako nepreklenutefná polarita, uká-zalo sa ako dósledok neopodstatnenej izolácie jed-notlivých vrstiev. V istom zmysle je tu však schémaprotiklad ov predstihnutá, pretože všetky štyri vrstvyv človeku obsahujů aj určité protikladné momenty.Ich vzájomné postavenie sa však nedá postihnút sché-mou protiklad ov, pretože ich základom je priebežnáspojitost Schéma protiklad ov nemóže stačit tam, kdevzřah nie je dvojčlenný.

Tak v dósledku myšlienky vrstevnatosti padá starámyšlienková schéma a uchopíteřnou sa stáva spojitosťňou zakrytá. Podstatným je pri tom, že táto spojitosťsa nestáva uchopiteYnou ako číra schéma, ale sa pro-stredníctvom kategoriálnych zákonov veYmi konkrétnezobrazuje ako vzájomné súperenie priebežnej závis-losti a autonómie, ktoré na každej z troch hranícjestvujúcich medzi vrstvami nadobúda špecifickú for-mu. Tým sa dá bližšie určiť typ jednoty Iudske] by-tosti. A tento typ sa op ať neurčuje nejakou in ou sché-mou. ale analýzou špecifického druhu funkčnýchsúvíslostí, ktoré spájajú vrstvy.

Je dobre známe, že duch v človeku pretvára v urči-tom smere duševný a telesný život, že plánovite roz-víja vlohy a stupňuje schopnosti. Už sme ukázali, žetakéto pretváranie sa netýka vlastnej zákonitosti orga-nizmu a duševného života, že duch mčže pretvárat lenprisp6sobením sa tejto zákonitosti a že čo do obsahumá k dispozícii priestor na uskutočnenie svojich cie-Iov. Nemenej aktuálna je aj opačná otázka. ako súpodoba a tendencie ducha - rasové práve tak akoosobné - podmienené organizmom.

Ťažískorn tejto otázky je záhadyplný fenomén de-

10 Nové cesty ontol6gie 145

dlčnosti. Samozrejme, tu nejde o domýšlavost onto-lógíe ríešit problém, ktorého vedecky vyhovujúce ríe-šeníe súčasná biológia ešte nemóže poskytnúť. Vedafakticky pozná len určité emplrlcky preukázateřnévztahy medzi nosítelmí dedičnosti v systéme vloha jednotlivými 'vývojovýmí štádiami organizmu; nevievšak objasniť determinujúcu funkciu, ktorá sa za niminepochybne skrývá. Táto situácia sa kryje s nepozna-teřnostou nexus organicus, o ktorej sme už hovorilipri kategórrí deterrmnácíe.

Potiarto je celý problém interným problémom bioló-gie a týka sa iba somatickej dedíčností vlastností.Ontologickým sa stáva až tým, že dedičnosť vzťahuje-me aj na duševné a duchovné vlastnosti. Tým sa pre-kračuje hranica organického a začína ísť o vzťahvrstiev. Ak sa dedia charakterové vlastností a v ná-slednosti generácií sa určité sklony a špecifické schop-nosti opakujú, nemožno sa odvolávať len na organickýnexus prenášania. Pretože len podmienky vloh patríaorganizmu, efekt však patrí vyšším vrstvám bytía, Bun-kové jadro so svojírní chromozómami patrí priestorovo-materiálnemu svetu, duševná podoba, ktorá sa nímreprodukuje, je nepriestorová a nemateriálna. A kebyaj bola reprodukcia somatických vlastností celkom ob-jasnená, ešte by sa tým nepochopila reprodukcia du-ševných vlastností.

A keďže zatíař nevieme vysvetlít reprodukciu te-lesných vlastností, nevieme, prirodzene, vysvetliť anireprodukciu duševných. Zásadnou otázkou je však ichvzájomný vzťah, ktorý treba objasniť kategortálne,pretože duševné vlastnosti sa nededia izolovane, alelen spolu so somatickými. Teórie, ktoré oddeřujú telood ducha, nepornóžu nám pochopiť túto sítuácíu, a tak-isto nám nepornóžu ani opačné teórie, ktoré úplne za-nedbávajú rozdiel medzi vrstvami a v6bec nevidia prob-lém. V tomto bode nám len myšlienka vrstevnatostirnóže poradiť.

Myšllenka vrstevnatosti však ukazuje len príncípy

146

a nerleši vlastnú záhadu dedičnosti. Lenže ani princípynie sú bezcenné, pretože tu nejde o to vysvetliť všetko,ale len o také chápaníe vztahu medzi telesnými a du-ševnými procesmi, ktoré by nerušilo jestvujúcu hete-rogenitu medzi nimi a ktoré by zároveň umožňovalo,aby telesné procesy spoluurčovali duševně. Ontologic-ká problematika, o ktorú tu ide, je v metodickom ohl'a-de analogická problému genetického výkladu násled-nosti vrstiev. To nie je náhoda, pretože aj tu ideo otázku genézy. Treba počít ať s tým, že aspoň určitýmodus vzťahu následnosti bude možné medzí niminájsť.

Táto možnost je daná v kategoriálnych zákonoch.Práve ony hovoria o závislosti vyšších vrstiev bytia odnižších, o ích nesenosti a o tom, že vyššie vrstvy súčiastočne určované nižšími. Časť nižších kategórií to-tiž prechádza do vyššej vrstvy aj vo vzťahu nadstavo-vanía, s ktorým máme do činenía na hranici medzifyzickým a psychickým. Predovšetkým sa však uká-zalo, že spósoby determinácie nížše] vrstvy sa nekon-čía na jej hornej hranioi; kauzálna súvislosť telesnýcha duševných procesov sa dá demonštrovať na všetkýchfenoménoch života. A čo platí o kauzálnom nexe, pla-tí prinajmenšom rovnako aj o nexe organickom.

Treba zdórazniř, že tento druh závislosti neruší sa-mostatnost, a teda sa netreba obávat o svojskosta autonómiu duševného života. Autonómiu dostatočnezabezpečujú novonastupujúce kategórie duševnéhoa nakoniec duchovného bytia. Dependencia je tu vó-bec len číastkovýrn fenoménom, skutočné ťažiskovyšše] vrstvy je v zákone nového a v zákone slobody.

Tento základ nám dovoluje pripraviť půdu pre prob-lém duševnej a duchovnej dedičnosti. V každom indi-víduu za čína Iudská bytosť od čisto organického živo-ta, a len v tejto vrstve bytia súvlsí bezprostrednes Iíníou svojho póvodu. Indivíduum nepreberá vedomieod rodič ov, ale si ho znovu vytvára. Lenže vedomiesa vytvára vo veřmí určíte] závislosti od vyvíjajúce]

147

sa organickej svojskosti. A táto závislosť stačí, abyorganická svojskosť bola nosíteřom dedičností schop-ností a charakteristických vlčh.

V idealistických teóriách novokantovstva sa otázkavzniku vedomia pokladala kedysi za nemiestnu. Lenžetým si ešte nepomóžeme, ak nedovolíme filozofii pýtaťsa na isté veci. Jej otázky nie sú ani zbytečnou zve-davosťou, ani vymyslenými ťažkosťami. Za týmito otáz-kami stoj a fenomény, ktoré ník nernóže poprieť, akích raz postihol; a za fenoménmi stojí svet, aký je,vrátane človeka, aký je. Pretvoriť svet človek nernóže,aj seba maže pretvoriť len okrajovo, a nie od zákla-dov. A preto nie sú jeho problémy, ani tie nertešíteřné,čo do obsahu jeho díelom, ale sú jeho osudom. Mažeokolo nich prejsť, nemóže ich však zo sveta odstrániť.Vznik vedomia z nevedome živého je fakt, ktorý sarealizuje pred našimi očamí vo vývinovom procesekaždého jednotlivca, fakt, ktorý je Iahostajný k tomu,či ho chápeme, alebo nie. Čo sa raz uskutočnilo v des-cendencii organizmov vo veřkých rozmeroch a v geolo-gických časových mierach, opakuje sa tu v ma-lom - v súlade so všeobecným biologickým zákonom"ontogenézy", ktorá v skratke opakuje proces fyloge-nézy.

Týmto spósoborn sa vznik vedomia bez ťažkostí za-raďuje do organických procesov tvore ni a foriem, kto-rými prechádza každý orgán a každá funkcia. Vznikvedomia mažeme chápať aj z čisto biologického hra-disk a: a to tak, že ho chápeme ako adaptáciu aleboako selekciu. Vedomie poskytuje organizmu rozhodu-júcu prevahu v boji o sebapotvrdenie; má teda evi-dentne selektívnu hodnotu. Podstatné je tu však, žesa takýmto spósobom nesíaha na jeho autonómiu. To,že vznik vedomia berieme ako fakt v morfogenetic-kých procesech organizmu, neznamená, že obsahovo-štruktúme zákonitosti vedomia sú totožné so zákonmiorganického. Skol' tu v každorn novom indivíduu do-chňdza I, posunutíu formy nad hranice tcj vrstvy by-

110

tia, z ktorej forma pochádza; zároveň tým dochádzak jej začleneníu do vyšše] vrstvy, kde sa dostáva podíné kategórie.

Zákonitosť nového a zákonitosť slobody nie sú prob-lémom dedíčností duševných a duchovných vlastnostíohraničené. Skór naopak - až v probléme dedičnostisa stáva dependencia vrstiev takou príehřadnou, žesi mažeme o nej utvoriť adekvátnejšiu predstavu. Prá-ve tu sa stáva zrejmým, čo to znamená, že forma by-tia nižšej vrstvy sa stáva "nositefkou" vyšše] formy.Nížšía forma bytia zahřňa vyššiu do procesu svojhovzniku, ale jej pritom nevnucuje vlastný modus bytia.Organizmus harmonicky začleňuje duševné funkcie dosvojich vlastných, nestavia však medzi ne príe-hradu, ani si ich nepodriaďuje. Celá živá bytosť so svo-jím duševným životom skol' presahuje do zákonitostívyššieho poríadku, ktorý je vzhřadorn na organickýdostatočne heterogénny, aby mohol s ním jestvovatbez treníc. Výsledkom je tajuplné a v živote človekapredsa také samozrejmé vzájomné prestupovanie saorganických a duševných procesov, které poznáme navlastnej bytosti ako nedetíteřnů jednotu v dvojitostisfér danosti, vnútorného a vonkajšieho aspektu.

Antropológia, ktorá vychádza z tohto základu, mátú výhodu, že si maže byť za každých okolností ístájednotou Iudske] bytosti, a to aj vtedy, keď svoje skú-manie začína jednostranne - pri jednej z vrstiev by-tia, ktoré sa zjednocujú v Iudske] bytosti. Organolo-gické skůmaníe človeka, ak sa robí dósledne, musíviesť k psychologickému a duchovnovednému skúma-niu, ktoré sa tak svojimi metódami príspósobujevyšším vrstvám, a to aj vtedy, keď o tom nevie alebosa v zle pochopenej dósledností domníeva, že je eštestále na fyziologickej rovine a biologizuje. A obráteneto platí aj pre tie spósoby skúmania, ktoré vychá-dzajú z oblasti psychológie alebo duchovných vied.

Podstatu človeka mažeme pochopiť len vtedy, keďju pochopíme ako celek tej sústavy vrstiev, ktoré sa

149

v nej zjednocujú. Teda pochopiť ju mažeme len v cel-lm tej istej sústavy vrstiev, ktorá jestvuje i mimo člo-veka v stavbe reálneho sveta. Nemožno pochopiť člo-veka, ak nepochopíme svet, v ktorom žije a ktoréhoje súčasťou. A práve tak nernóžeme pochopiť svet, aknepochopíme človeka - ako tú súčast sveta, ktore]jeclinej sa stavba sveta predstavuje. Lebo toto predsta-vovanie sa je obraz sveta, ktorý načrtáva filozofia.

12. Oeterminácia a sloboda

Kedysi, v metafyzike nemeckého idealizmu, bol prob-lém slobody najvnútornejšou pružinou filozofickéhoskúmanía. Najprv išlo o mravnú slobodu, potom o slo-bodu ducha vóbec a nakoníec sa duch temer stotož-nil so slobodou. Táto tendencia však vždy smerovalaproti univerzálnemu determinizmu, který prevládolv systémoch 17. a 18 storočia. Fichte chápal tento de-terminizmus ako určitý druh poroby človeka a Kanto-vo riešenie antinómie kauzality prtvítal ako oslobo-denie. Kant si prvý uvedomil, aká vážna je sítuácíav tejto oblasti: mravne dobrá alebo mravne zlá mažebyť len slobodná vóřa a len ako k takej maže smerovaťmravný zákon.

ČO sa však vtedy stalo s problémom slobody? Fichtesa domnieval, že najlepšie zabezpečí človeku slobodutak, ak zruší samostatnosť celého vonkajšíeho svetas jeho priestorovosťou a materialitou, ak prírodu akoNe-ja urobí závislou od [a a za základ všetkého budepoklad ať čístú aktivitu. Hegel previedol prírodu naducha, slobodu však chápal ako ntečo, ČO náleží ce-lému duchu; pristúpiť k nemu a stupňovat sa maželen .vedorníe" slobody.

Prí takornto chápaní sa už vopred rozhodlo o "prob-léme" slobody bez toho, že by sa bola pochopila jehoskutečná závažnost "Problém" slobody jestvuje lentam, kde človeka obklopuje a nesie determinovanýsvet. A práve toto nám ukazujú fenomény mravnosti.Z velíkánov idealizmu [asne videI tento problém iba

151

Kant. A preto postavil problém vo forme antinómiea ríešíl ho na pOde teoretickej filozofie, hoci skutečnýzáujern oň je "praktický".

Smerodajným ostáva Kantovo ponímanie problému,i keď Kantov pokus riešiť tento problém predstavujeiba začíatok. Problém sa dá riešiť len na póde onto-lógie, pretože v ňom ide o vzťah vole k determinujúcimsilám, ktoré ovládajú svet zdola. Predovšetkým tupotrebujeme súhrnný pohřad na určujúce faktoryz rozličných úrovní bytia, ako aj analýzu ich vzájom-nej závislosti a samostatnosti. Pre toto patrí spome-nutý problém s celou svojou metafyzickou závažnos-ťou do šíršíeho problémového okruhu kategoriálnychzákonov dependencie.

Bolo nevýhodou starých teórií, že slobodu vole ne-brali v týchto sůvíslosttach, ale izolovane. Netušilí, ževo vrstevnato vystavanom svete je sloboda vzťahom,ktorý sa zo stupňa na stupeň opakuje a aktualizujevšade tam, kde vystupuje skupina vyšších determinu-júcich faktorov. Nemohli teda vedieť, že sloboda voleje z ontologického hřadíska len špeciálnym prípadompriebežnej autonómie vyššej formácie voči nižšej. Týmsa staré teórie vopred odsudzovali na jednostrannéchápanie problému, pretože mravnú slobodu chápalia konfrontovali bezprostredne s kauzalitou a zanedbá-vali medzi ne umiestené formy determinácie organic-kého a duševného bytia.

Autonómia organizmu vočí zákonitosti nežívej prí-rody níe je osebe o nič menej pozoruhodná než auto-nómia vole vočí spleti duševných motívov. Lebo tui tam sa autonómia uplatňuje voči závíslostí "zdola",ktorá sa nedá popríet. A nie je to ínak ani s autonó-miou vedomia, pokíař sa uplatňuje vočí determináciinosného organizmu. Máme teda do čínenía so vzostup-ným radom autonómií a vzhl'adom naň je zrejmé, žesloboda vole je možná len vtedy, ak existuje slobodav závislosti vyššej vrstvy bytia od nižšej.

Kategoriálna sloboda je teda podmienkou mravne]

152

slobody. To, prirodzene, neznamená, že by sme po-mocou zakonov dependencie mohli riešiť všetky číast-kově problémy; znamená to však, že by sme bez nichnič nevyriešili, ba základný problém by sme ani ade-kvátne nepostihli. Preto síahalí staršíe teórie temerbez výnimky po metafyzických konštrukciách, ktoréproblém vóbec neobjasňovalí, Tým sa spomínanéteórie dostali do závozu.

Každému vážnemu pokusu zdóvodnít slobodu volestál v ceste determinizmus. Determinizmus ponúkalobraz sveta, v ktorom jedna jediná reťaz uniformnejzávislosti preniká všetkými stupňamí súcna a nikdenenecháva trhlinu, ktorá by mohla byť priestorom prevlastnú ínícíatívu Iudského ducha. Najčastejšíe sa tátoreťaz chápala teleologicky ako reťaz, ktorú určujňkonečné cíele, a toto chápanie sa rado spájalo s víe-rou v prozretefnosť. V tomto ponímaní je všetko bu-dúce pevne určené bez ohradu na človeka a nemóžedopadnúť ínak, čo ako sa človek domnieva, že v ma-lom určuje a realizuje svoje zvláštne ciele. Zríedka-vejší, ale menej náročný než teleologický determiniz-mus je determinizmus kauzálny, ktorý sa opiera o prí-rodovedný spas ob nazeranía a uznává len slepé,voči svojím výsledkem Iahostajné svetové dianie. I tuje priebežná determinácia bez medzier; pod fa tohto po-nímanía po sobí v rozhodnutiach človeka príčínná re-ťaz, o ktorej však človek nevie, a táto nevedomosť sta-čí, aby si človek vsugeroval falošný obraz slobody.

Proti takémuto determinizmu bola metafyzika bez-mocná. Lebo z podstaty každej deterministickejzávislosti vyplýva, že tam, kde ako taká existuje,i nezrušítelne prebieha a nernóže byť dodatočnesuspendovaná inými silami. Východisko sa hřadalov popretí determinatívnej sůvíslostt sveta. Dóslednesa to však nedalo uskutočnít, protirečili tomu mnohédobre známe fenomény. Uspokojili sme sa teda s polo-vičatou tézou o parciálnom indeterminizme.

Tým sa získal pre slobodnú vóřu priestor, uzol bol

153

r-

však iba rozťatý, a nie rozviazaný. Teória medzíerv reťazi závislostí sa vóbec nedala zjednotiť s pod-statou determinatívnych závislostí a ani získanýpriestor nestačil zmyslu etickej slobody. Lebo slobodnávóřa zrejme nie je neurčenou vóřou, ale práve urče-nou, a to určenou sebou samou. Sebaurčenie však ne-možno získať prostredníctvom negatíva číastočne zru-šenej determinácie.

Tak stoja proti sebe tri metafyzické teórie, dve de-terministické a jedna indeterministická. A až do dneš-ných čías sa podřa nich delia stanoviská k otázkeslobody. Z ontologického hřadíska sa však Iahko dajúvidieť chyby všetkých troch teórií. Kauzálny determi-nizmus porušuje zákon nového, pretože nepripúšťa, žeby vyššie vrstvy mali vlastné 'formy determinácie. Ft-nálny determinizmus nerešpektuje zákon návratu,pretože kategórie najvyšše] vrstvy bytia (účelnú čin-nosť) prenáša na nižšie vrstvy. Indeterminizmus všaknerešpektuje základný kategoriálny zákon, popíera, ženižšie kategórie sú sílnejšíe, a teda kvólí slobode vole(duchovnému aktu) prelamuje duktus radov závislostinižšieho poriadku.

Kant sa prvý pokúsil pochopiť slobodu bez indeter-minizmu. Zaviedol nový pojem slobody a definoval hoako nástup pozitívnych určení vyššíeho poriadku("prvý počíatok kauzálneho radu", "kauzalita pro-stredníctvom slobody"). Takáto sloboda je čosí inénež neurčitost, níe je "slobodou v negatívnom ume",ale "slobodou v pozitívnom ume". A jej možnosť v kau-zálne determinovanom svete vídel Kant v tom, že zatýmto svetom sa nachádza druhý, "inteligibilný" svet,svet vecí osebe. Voči nemu sa "empirická realita" da-ného a poznateřného sveta mení na "jav". Len vosvete javov panuje priebežná kauzálna súvíslost. Pozí-tívna sloboda vole je teda možná bez toho, že by saporušovali kauzálne reťaze; človeku ako mravne] by-tosti totiž náleží inteligibilné [adro, ktoré zasahujedo rozhodnutí vole.

154

Nasledovníoi dokonale ocenili vefkoleposť tohto po-kusu riešiť problém slobody. Nepodarilo sa im všakzachytiť jeho skutočnú hodnotu, a to preto níe, lebokládli prílíš vel'ký doraz na myšlienkovú formu trans-cendentálneho idealizmu, do ktorej Kant zaodel svojemyšlienky. Táto forma je však to dobove podmienenéa pomtnuteřné v Kantovom životnom díele. Jasnýmdčkazom toho je spor o .vecí osebe", ktorý sa rozhoreluž za Kantovho života a pretrval až do novokantov-stva.

Čo však je to pretrvávajúce v Kantovom prístupek antinómii slobody? Lahko to zístíme, ak pochopímepríncípy kategoriálnych zákonov. Sloboda vystupujevšade tem, kde sa začína kategoriálne nóvum, slobod-nou je každá vyššía determinácia, ktorá sa dvíha nadnejakou nižšou. Vo svete, ktorý by pozostával len z jed-nej vrstvy, je sloboda nemožnosťou; v ňorn by muselobyť všetko podriadené jedinej forme determinácie. Aksa však nad vrstvou, která je určitým spósobom uždeterminovaná, dvíha vyššia vrstva, prináša so sebouvlastnú determináciu bez toho, že by rušila determiná-ciu nižšej vrstvy. U Kanta sa nad "senzibilným" sve-tom dvíha "inteligibilný" svet, ktorý prináša so sebouvlastné určenía (prejavujúce sa v mravnom zákone).To, čo je v senzibilnom svete spósobené mravným zá-konom, nemá svoj póvod v kauzálnych radoch senzí-bilného sveta, a teda je vočí nim slobodné.

Senzibilný a inteligibilný svet u Kanta nie sú vrst-vami bytía v zmysle novej ontológie. Pre problémslobody však stačí, že vóbec jestvujú obe vrstvy. Týmmožno zjednotiť autonómiu s kauzalnou spatostou.Kauzálna spatost sa tu netýka svojske] určenosti vyššejvrstvy. Kantovi sa takto podarilo zdóvodnít sloboduvole bez predpokladu indeterminizmu.

ČO sa tu Kantovi podarilo geniálnym hmatom beztoho, že by si bol vedomý vlastného princípu, to myš-lienka vrstveni a umožňuje previesť na prísnu zákoní-tosť. Východiskom je názor, že v reálnom svete sa

155

determinovanosť Iíší podřa vrstiev a podlieha záko-nom dependencie. Potom musía jestvovať aj vrstvyforiem determinácie. A podřa zákona nového v takom-to svete vyššie nikdy nernóže byť predurčené nižším,1 keď sa nižšie vo vyššom opakuje. Lebo podřa záko-nov dependencie je nižšla forma determinácie "Ta-hostajná" k vyšším formám. V každej vyššej vrstvesa znovu objavuje autonórnla v dependencii. A z tohtohřadíska je sloboda vole len špeclálnym prípadomkategoriálnej slobod y.

Chybou starých teórií bolo, že vychádzalí z falošnejalternatívy. Domnievali sa, že jestvujú len dve mož-nosti: determinizmus alebo indeterminizmus. Prvú mož-nosť nebolo možné zjednotiť so slobodou, druhůs prírodnou zákonitosťou. Nebrala sa do úvahy tretiamožnosť vyplývajúca z vrstevnatosti determinácií. Išloteda, ako to v špekulatívnych teóriách často bývalo,o nedokonalú dísjunkcíu. Ontológia, idúc v Kantovýchstopách, ruší túto alternatívu: každá jednotlivá vrstvamaže byť svojím spósobom priebežne determinovaná,,a predsa maže byť voči všetkým nižším determináciámautonómna.

A ešte si tu treba všímnút niečo iné. Vždy sa po-kladal za osobitne nebezpečný práve kauzálny deter-minizmus, pretože je finálnemu spósobu činnosti volecudzí a zdanlívo protikladný. PrijateTnejším sa zdal řl-nálny determinizmus, pretože je príbuzný voli a jetakého istého druhu. To je však osudný omyl. Ak jesvet teleologicky determinovaný zdola, je najvyššíaforma determinácie spoločná všetkým súcnam a ne-maže sa nad ňou dvíhat už nijaká vyššía: Iudske] volipotom nenáleží nijaká determinatívna prednosť predvecnými procesmi; nepatrí jej teda nijaké špecifickésebaurčovanie odlišné od prírodných procesov, stojís nimi na tej istej rovine. Tým sa stáva autonómiavyššíeho určovania nemožnou. Potvrdzuje sa to i tým,že účely vačších finálnych procesov svetového díaníaby museli stáť ako nadradené nad ůčelmí, ktoré si

156

kladie človek. Pre účely, které si kladie človek, byjednoducho nebolo míesta,

Kauzálny determinizmus je v porovnaní s tým re-latívne nevinný. Prenecháva totiž voli jej datermína-tívnu prednosť; neumožňuje však pochopit, ako savóřa uplatňuje voči spleti kauzálnych radov. Ak všaksúvislosť kauzálnych radov ohraničíme na jednuvrstvu - ako to urobil Kant - hneď sa uvořní priestorpre autonómne určeme vole. Ak si teda uvedomíme,že slobode odporuje len nížšía forma determináciea že tá je v podstate preformovateTná vyššou for-mou - rozriešili sme tým starů záhadu zjednotenianevyhnutnosti a slobody.

Pravda, celý problém slobody by sa tým ešte ne-rozriešil. Súčasťou problému slobody sú aj íné apórie.Sporná otázka determinizmu sa však tým vyriešila.A to je veřa.

Na základe vrstvenia možno rozriešiť aj iný číastko-vý problém. Možno ukázať, že v skutočnosti je kauzál-ny nexus preformovateTný, dokonca možno ukázat,prečo je preřormovateřný. To je dóležíté nielen preproblém slobody, ale aj pre determinatívnu štruktúruorganických procesov. Lebo aj tu je kauzálny nexuspreformovaný.

Každé štádíum kauzálneho radu pozostáva z roz-manitosti určujúcich faktor ov, ktoré sú komponentmispoločnej výslednice. Ani jeden komponent nemožnoodstrániť, pretože každý závisí od určíte] reťaze príčin.Možno však pripojiť nové komponenty. Skupina kom-ponentov níe je uzavretým systémem, je otvorená kaž-dému zásahu, ktorý je schopný pripojiť k determína-tívnemu celku spoluurčujúcu súčasť. ZreteTne sa toodráža v Iahostajností kauzálneho nexu voči výsledku.Veď je prirodzené, že každý nový komponent pozmenícelkový smer.

Preto je kauzálny nexus preformovatefný. Finálnynexus nie je preformovateTný, pretože jeho smer kukonečným cíeřom je už určený a každé pribranie no-

15'/

vých komponentov ho ruší. Skupina komponentov fi-nálneho nexu je pevne uzatvorená. A ak je dosť silný,aby sa presadil -ako to požaduje teleologický sve-tonázor pre celý priebeh svetového díanía - tak savedřa neho alebo nad ním nemčže vyskytovat deter-mínatívna inštancia inéhodruhu.

Keby bol svet finálne usporiadaný už zdola, človekby nemohol vyvíjat nijakú aktivitu. Svojím kladenímúčelov by nemohol zasahovať do priebehu udalostí.Ak je však človek určený len kauzálne a ak je finálneurčenie prednostným právom človeka, potom človekmóže v hraníclach svojho chápania kauzálnych súvís-lostí usmerňovat procesy. Ciele, ktoré si kladie človek,sa stávajú komponentmi kauzálnych súvislostí a v sů-hrnnom procese pósobla práve tak kauzálne ako ajvlastné komponenty kauzálneho radu.

Tu si musíme pripomenúť, že finálny nexus sa reali-zuje v troch etapách. Stanovenie cíeřa a spatný výberprostriedkov sa odohrávajú vo vedomí, pretože len ve-domie móže v "myšlienkach" predbehnúť čas a krá-čat spat proti jeho prúdu. Tretia etapa je však reálnyproces, ktorý prebieha v čase: účel sa uskutečňujeprostredníctvom toho ístého radu prostriedkov, lenv obrátenom poradí. A ešte víac, tento reálny procesje jednoduchý kauzálny proces. Lebo prostriedky "spo-sobujú" cíeř a vybrali sme ich práve s ohřadom natoto ich kauzálne pčsobeníe. Kauzálny nexus nie jelen podrníenkou finálneho procesu, finálny proces sav svojej tretej etape stáva súčasťou kauzálneho pro-cesu. Pretože však tejto etape predchádzali prvé dve,finálny nexus preformoval kauzálny rad.

Tento príklad veřmí názorne ukazuje, čo vlastneznamená preformovanie nižších kategórií vyššími.Kauzálny rad sa vracia ak'o podriadený vzťah, zara-dený do oveřa komplexnejšej determinatívnej súvis-losti. Kauzálny rad býva v komplexnej súvislosti nó-vom tak zakrytý, že ho metafyzika spravídla nebolaschopná objaviť a účelovosť pokládala jednoducho za

158

obrátenú kauzalitu. Až kategoriálna analýza odhařujeskutočný vzťah: návrat kauzálneho vzťahu v samomfinálnom vzťahu a jeho preformovatefnosť vyšším spó-sobom determinácie.

Často sa tvrdievalo, že vo svete vecí, v ktorom bybolo všetko kauzálne determinované, človek by ne-mohol uskutočňovať svoje ciele. My sme však došlik opačnému výsledku. Kauzálne procesy nesmerujúku konečným cieřom, sú k nim Iahostajné, a pretoich možno usmcrníř. Usmerniť ích však možno len vte-dy, ak človek pochopí ich zákonitosť a príspósobí S8

jej. Len čo sa táto podmienka splní, kauzálne procesyprestanú klásť usmerňovaniu aktívny odpor. Keby všaksvet vecí nebol kauzálne determinovaný, človek by honemohol usmerňovař, ani by nemohol uskutočňovaťsvoje ciele. Nemohol by si vyberať prostriedky prssvoje ciele. Výber umožňuje práve špecltícké kauzálnepósobeníe prostriedkov.

Vzťah navzájom sa prevyšujúcich foriem determiná-cie, ktorý sme tu stručne naznačili, tvorí teda základ-ný vzťah, na ktorom spočíva charakteristická prevahaducha, jeho mocenské postavenie va svete a jeho pan-stvo nad prírodou. To síce ešte níe je sloboda vole,ale zato je to základná antická podmienka, od ktorejsloboda vole závisí. Lebo vňla je akttvrta a vždy sme-ruje k uskutočňovaniu cíeřov. Keby človek nemal v zá-sade túto možnosť, jeho včřa by naozaj nemohla roz-hodovať, bola by odsúdená na bezmocné prianiaa v pravom zmysle by nebola ani zodpovedná, pretožeby nebola schopná činu.

Preto sů sloboda vole a mravnosť jednoznačne vía-zané na kategoriálne vrstvenie foriem determlnácie,a bez neho nie sú možné.

13. Nové ponímanie problému poznania

[estvuje veřa metafyzických problémov, ku ktorýmmožno na základe zákonov vrstveni a a dependenciepristupovať podobne. Niektoré z nich nadobúdajú prí-tom úplne novú podobu a úmerne tomu možno k nimpristupovať novým spósobom.

Najdčležttejšíe z nich sa nachádzajú, práve tak akoproblém slobody, v rovine duchovného bytia. Tak na-príklad nanovo možno rozvínút a spracovať problémdejinnosti a tzv. problém relativizmu. Veď dejinnýproces a jeho nositelia, Iudské kmeňové pospolitosti,sú celky, ktoré pozostávajú z viacerých vrstiev. Feno-mény, ktorými sa prejavujú, spočívajú na vnútornomvztahu vrstíev, zároveň tvoria ich povrch a mažemeich posúdiť len vzhl'adom na vztah vrstiev. Pri všet-kej relativite je však rozhodujúca otázka, "vzhYa-dom na čo" má byť níečo relatívne. Ak napríklad prav-da a hodnota majú byť relatívne vzhřadorn na dejinya národy, vzťahovou základňou všetkej relatívnosti jereálny proces dejín a pri vše tkej podmienenosti "zdo-la" je sám mimo tejto relativity.

Namiesto narážek o novej orientácii v tomto problé-me a v mnohých iných pripojme na záver ešte jedenjediný základný problém; totiž ten, kde by sme azdanajmenej očakávali, že v ňom maže ontologické hra-disků niečo zmeniť: problém poznania.

Problém poznania sa dlho pokladal za základnýproblém filozofie a teória poznania za jej základnúdisciplínu. Filozofia je predsa poznaním, jej danosti

160

sú danosťami poznania, usiluje sa o poznanie. Pretosa "kritická" filozofia od Kantových čías domnievala,že podstatu poznania treba skúmať pred všetkými pred-metmi. Lenže toto skúmaníe, ako sa ukázalo už u Kan-ta, predpokladá poznanie iných predmetných oblastí.Poznanie smeruje k predmetu. Skúmanie poznania sivyžaduje obrátiť tento prirodzený smer a usmerniťpoznaníe na seba samo. To je však dlelo sekundárnejreflexie, ktoré je vystavené mnohým omylom. V kaž-dom prípade to však predpokladá póvodné a prírodze-né poznanie, ako aj predmet, teda predpokladá už on-tologický postoj. Ontologický postoj je práve taknereflektovaný ako prirodzený a predstavuje jeho pría-močiare pokračovaníe.

K tomu prístupuje ešte aj druhý moment. Poznanienie je čírym fenoménom vedomia ako napr. predstava,myslenie, fantázia. Poznanie je reláciou medzi vado-mím a jeho predmetom, prekračuje teda vedomie. Akovýkon aktu je v tomto zmysle transcendentným aktem.To sa jednoznačne odráža v tom, že svo] predmetchápe ako jestvujúci "osebe", teda ako [estvujůcí bezohradu na to, či je poznaný a nakořko je poznaný.Platí to bez ohradu na to, či ide o predmet vnútornýalebo vonkajší, Pretože i procesy v našom vlastnomvedomí sa odohrávajú bez ohradu na to, ČO o nichvieme. Transcendencía teda platí i vtedy, keď pozna-nie reflektuje samo seba. Táto reflexia totiž - a o ňusa opiera teória poznania - nereflektuje samu seba,ale prirodzené poznávanie predmetov.

Rozhodujúci je však tretí moment. Poznávacia ret-lexia, v ktorej tkvie transcendencía aktu, je v základereláciou bytia, a to reálnou; ba je len jednou z mno-hých reálnych relácií, ktorými sa vedomie viaže naokolitý reálny svet. A v níjakom prípade nie je z nichprvou alebo základnou. Spolu s chcením a konaním,skusovaním a prežívaním, nádejou, strachom a staros-ťou patrí do okruhu transcendentnych aktov, s ktorýmije poznávacia relácia v živote pevne spojená a voči

11 Nové cesty ontol6gie 161

ktorým sa osamostatňuje až vo vede. V týchto aktechsa odohráva reálny život človeka, pokíař je životomvo svete s nekonečne rozmanitými vztahmí.

Zo svojho vnútorného aspektu je poznanie zároveňobsahovou sférou vlastného druhu, svetom vnemov,predstáv ,a pojmov. Táto sféra je oproti vonkajšíemusvetu uzavretá a neprelína sa s ním. Predstava len"reprezentuje" veci vo vedomí - nemóže však zrušiťích náprotivnosť, ích vlastnú "predmetnosť". Tu saohlasuje ontologický moment v probléme poznania:otázka zníe, ako móžu predstavy a pojmy reprezento-vať vo vedomí to, čo je nezrušíteřne transcendentné.

Ak vychádzame z protikladu sfér "útvar ov pozna-nía" vo vedomí (predstava, pojem atď.) a predmetovpoznanía, zdá sa, že sa priepasť medzí nimi nedápreklenúť. Dósledok toho je alebo skeptické zrieknu-tie sa rtešenía otázky, alebo idealistické riešenie, ktoréruší samostatné bytie predmetov poznania. Oba posto-je sú zastúpené mnohými verziami. No i najkritickejšíidealizmus naráža na ťažkosti - musí totiž jeden zozákladných fenoménov poznania, prirodzený realiz-mus, kterého sa napriek všetkej teórtí celý život prí-držiavame, vyhlásiť za ílúzíu. Lebo každé poznaníevychádza z toho, že predmety poznania jestvujú ne-závisle od toho, čo o nich vieme alebo nevieme.

Preto urobíme dobre, ak si namiesto protikladu sférzvolíme za východisko nejaký iný protiklad, ktorý bu-de neutrálny voči takýmto metafyzickým tézam. Ná-vod nám dáva ontológia upozornením, že poznávaciarelácia je v podstate reláciou bytia. Subjekt, ako a]objekt poznania sú útvary bytía: ide len o to, že patriak značne rozdielnym úrovniam, a práve toto spósobuje,že v jednoduchom poznávaní vecí sa ích heterogenitajaví ako nepreklenutefná priepasť.

Namiesto absolútneho protikladu sfér nastupuje gra-duálny rozdiel vrstiev bytía. Poznanie patrí k duchov-nému bytiu; jeho predmety sú zo všetkých vrstíev by-tia. K podstate všetkého súcna patrí, že sa móže st ať

162 ,.

predmetom pre poznávajúcí subjekt. Či sa ním stane, ne-závisí od neho samého, ale od schopnosti subjektuurobiť súcno predmetom alebo, ako znie na to tech-nický výraz, od schopnosti subjektu "objektivizovať"súcno.

Poznanie teda patrí, pokíař ide o spósob bytta, k na]-vyšše] vrstve reálneho. Reálny charakter poznania na-chádza svo] výraz v tom, že je níečím skutečnýma eminentne účinným v Iudskorn živote, že určujúcozasahuje do všetkých životných vzťahov. Poznaníevzniká a vyvíja sa v čase, v indivíduu, ako aj v de-jinnom duchovnom živote má formu procesu. Lenžek tejto príslušnosti k duchu sa priraďuje druhý vzťah,ktorý sa netýká spósobu bytía poznania, ale jehozvláštnej funkcie, a to funkcie "uchopovania". Tentodruhý vzťah na rozdiel od príslušností móžeme nazvatvzťahom "priradenia".

Poznaníe je teda priradené níelen najvyššej vrstvebytia, ale všetkým vrstvám, primárne dokonca najčas-tejšie nižším vrstvám. Lebo naivně poznaníe smerujepredovšetkým k priestorovému a telesnému, k vídíteř-ným veciam a živočíchom. Priradenle nie je ničím inýmnež funkciou reprezentácie - len v ontologickyneutrálnom ponímaní. Myšlíenka je vzhřadom na veciheterogénna, patrí k duchovnému vedomiu, vecíama ich vzťahom je však "priradená". Predstava, pojem,súd nie sú priradené sebe samým, ale níečomu inému,a to bez ohřadu na to, aké je postavenie tohto inéhov ríši vrstiev sveta. Je síce možné, že v každom pozna-ní je obsiahnuté i sprevádzajúce uchopenie vlastnéhoduchovného bytia; poznanie vecí však nespočíva v tom-to sprevádzajúcom uchopení a níe je naň ani viazané.A ak je toto sprevádzajúce uchopenie vlastného bytiav poznávaní prítomné, nezávisí to od poznania, ale odtoho, že naše duchovné bytie je vždy už nejakým spó-sobom onticky spojené s vecami.

Transcendencia poznávace] relácíe a príradeníeútvarov poznania k určitým predmetom vel'mí úzko

163

sůvísía. Až tým, že nejaká predstava je priradenák určitému súcnu, sa stáva poznávacím obsahema súcno sa stáva predmetom. Čo do tendencie to platíaj vtedy, ak predstava nezachytí skutočný stav súcnaalebo ho zachytí len čiastočne. Obsahovo sa nedázistiť, či je nejaká predstava adekvátna alebo nie. Pria-me kritérium pravdy a omylu v oblasti rudského pozna-nia nejestvuje.

I keď zákon príradenía platí pre "každé" poznanie,spósob priradenia nie je v každom poznaní rovnaký.Stretávarne sa tu so širokým odstupňovaním, od jed-noduchého vnemu až po pojmové chápanie. Medzinimi sa nachádzajú rozmanité medzistupne, ktoré saprakticky vždy prelínajú. Krajnosti však hrajú v tejtostupnici úlohu základných prvkov, ktorých súpereniev celku poznania všade pretrváva. Mažeme teda ho-voriť o dvoch základných typoch príradenía, ktorýmzodpovedajú dva typy príslušnosti. Lebo vnútri duchov-něho bytia, ku kterému poznanie patrí, stupne pozna-nia ea od seba dostatočne Iíšía a mažeme im teda ajvo výstavbe vrstvy pripisovať rozdielnu úroveň. Svetducha je v sebe rozmanito členený a odstupňovaný,na jeho dolnej hranici, blízko k neduchovnému vedo-míu, stojí vnem, na hornej hrantcí sa nachádza poj-mové chápanie a spolu s ním aktivita skúmania a kri-tickej sebakontroly.

Tento protiklad - známy ako dvojakost "kmeňovpoznanía" - spočíva v podstatnej rozdíelností príra-denia. V oblasti vnemov sa jednotlivé pocitové kvalitypríraďujů určitým fyzikálnym procesom (svetelnýmvlnám, zvukovým vlnám určitej frekvencie). Extrémnanepodobnosť medzi škálou pocitov a škálou podrážde-ní nebráni priradeniu. Priradenie nemá s podobnosťounič společné. Aj napríek nepodobnosti je temer doko-nalé a pevné, takže rovnakým podráždeniam v rovna-kých podmienkach zodpovedajú i rovnaké pocity. vý-seky z rozmanitosti určení bytía, na ktoré sa pocity

164

vzťahujú, sú uzavreté do vel'rní úzkych hraníc a nemóžusa svojvol'ne rozširovať.

Pojmové chápanie charakterizuje celkom iný druhpriradenia. Toto priradenie sa týka všeobecnéhov súcne, jeho rovnakosti a zákonitosti. Koniec koncovsa týka kategórií. Funkcia kategórií v poznaní je zná-ma ako funkcia apriórneho v poznaní. Apriórnosť sav reálnom poznaní nikdy nevyskytuje oddelene, vždyostáva v rámci skúsenosti. Poznanie, ktoré nazývameapriórnym, prekračuje skúsenostne prístupně, pretoževšeobecnosť ako taká nernčže byť daná skúsenostne.Pre tento druh priradenia je rozhodujúce to, či kate-górie poznania zodpovedajú kategóriám bytía, Myšlíen-ka maže byť súcnu adekvátna len vtedy, ak sa kate-górie poznania kryjú s kategóriami bytia.

O tom, že takéto krytie jestvuje, i keď nie je totál-ne, hovorí mnoho dóležttých a známych faktov. Na]-známejším z nich je neprestajné potvrdzovanie prin-cipiálne poznaného všeobecna v skúsenosti a praxiživota. Z ontologického hl'adíska to znamená návratkategórií bytia nižších vrstiev v štruktúre poznávajú-ceho ducha. Tak sa v počítajúcom rozume navracajúkategórie kvantity, v poznávaní prírody kategóriepriestorovosti, časovosti, substanciality, kauzality, vzá-jomného pósobenia a mnohé íné. Ide tu o to, že celépriradenie vyššej vrstve, apriórne poznatky a pojmovépochopenie, sú podmienené práve týmto návratom ka-tegórií v duchu.

Porozumieť tomuto návratu umožňuje zákonitosťmyšlienky vrstvenia. Tento návrat je len špeciálnymprípadom prenikania nižších kategórií do vyššíchvrstiev. Lenže toto prenikanie je veťmi zvláštneho dru-11U. Kategórie prírody nevystupujú v rámci poznáva-júceho ducha ako jeho reálne kategórie, ale ako jehoobsahové kategórie. Poznanie samo ako duchovnáfunkcia a transcendentný akt nie je ničím priestoro-vým alebo substanciálnym ani níečím kvantitatívnym.

165

Poznanie charakterizujú jeho vlastné kategórie, ktorésa radikálne líšía od kategórií nižších vrstiev. Kukategóríěm poznania patrí odlučíteřnost obsahu pozna-nia od aktu, indiferencia poznania vočí individuálne-mu subjektu, jeho intencionálna predmetnosť a objek-tivita, a v neposlednom rade kategória saméhopriradenia a s ňou nerozlučne spatý moment aktovejtranscendencie.

To však, že sa nižšie kategórie reprodukujú v obsa-hu poznania, znamená čosí celkom iné. Predstavujú tuštruktúrne momenty poznávacích útvarov (predstavy,pojmy atď.}, v ktorých sa musía nevyhnutne repro-dukovať, ak je poznanie pravým, to jest "pravdivým"poznaním. Poznávací útvar je predmetu poznania prí-radený, jeho zmyslom je reprezentovať predmet.Poznávaciu hodnotu má len potíař, pokíař vo vedomískutočne "predstavuje" (reprezentuje) štruktúru bytiapredmetu, a predstavovať ho maže len vtedy, ak jevybudovaný na rovnakých kategóriách ako predmet.

V poznávacom vztahu máme teda do činenía s istýmdruhem zdvojenia kategórií. V objekte a subjekte stojavočí sebe tie ístě kategórie, tam ako reálne kategórie,tu ako obsahové. A tento vzťah zrejme patrí k podstatepoznávacíeho ducha práve tak ako aktová transcen-den cia a priradenie.

Potíařto by to bol veřrní jednoduchý vzťah. Nepo-zostáva však len z číreho zdvojenia. Už najjednoduch-šla analýza ukazuje, že obsahové kategórie poznaniav níjakom prípade nie sú také isté ako realne kategó-ríe ich predmetu. Aj tu jestvuje, v súlade so zákonmívrstvenia, modifikácia v reprodukcii. Názorný príestora názorný čas v ponímaní veci nie sú celkom iden-tické s reálnym priestorom a reálnym časom, v ktoromsa ve ci pohybujú. Názorný čas a názorný priestor niesú ani nekonečné, ani prísne kontinuálne a ani horno-génne, ale sú perspektivisticky deformované a obklo-pené miznúcimi hranicami. Nie na všetkých kategó-riách je modifikácia taká zreteřná, ale na vačšíne

166

-

z nich, ktoré sme schopní pochopiť, predsa sa preja-vujú jej stopy.

Ak uvážíme, že apriórne prvky poznania spočívajúna identite kategórií bytia a poznania a že tam, kdesa končí identita, končí sa aj apriórnosť, má modifiká-cia v tejto reprodukcii značnú váhu. Lebo z gnozeolo-gického hřadíska možno teraz v každom prípadepresne určit odchýlku od kategórií bytía. Zrejme tonemožno urobiť sumárne pre všetky kategórie naraz,pretože faktor odchýlky od zodpovedajúcej reálnej ka-tegórie je v každej kategórii poznania vždy iný. Kate-goriálna identita sa zdá najdokonalejšou v oblasti ka-tegórií kvantity; a z toho, zdá sa, právom mažemeuzatvárať, že práve o túto identitu sa opiera exaktnosťmatematického poznania. Pretože sa však toto pozna-nie týka len jednej stránky reálneho a iba vo vedácllo neživej prírode má vedúcu úlohu, nemóžeme z tohovyvodzovať nijaké všeobecnejšie důsledky. V ostatnýchoblastiach poznani a sa kategórie bytía a kategóriepoznania zreteřne od seba odchyřujú a ako sa zdá,tým viac, čím vyššie leží v slede vrstiev reálneho pred-metná oblasť poznania.

Pre čístejšíu kategoríálnu analýzu tohto druhu -t. j. pre gnozeologicky diferenciálne skúmanie kate-goriálnych sůvíslostí sa zatíař neurobilo nič. Problémvšak dozrel zároveň s ontologickým aspektom v teórítpoznania. Treba očakávať, že riešenie tohto problému,ak sa raz doň filozofia vážne pustí, sa rozrastie docelej vedy s vlastnými metódami a vlastnou kompe-tenciou.

To, čo sa týmito skúmaníamí dosiahne, je veřrní dó-ležité pre všetko poznanie a pre celú vedu, ale najmapre filozofické poznanie. Tieto skúmania nte sú ničíminým než pokračovaním v ceste, po ktorej sa pustilKant v Kritik:e čistého rozumu. Pravda, Kritiku musímechápat v Kantovych póvodných intenciách ako kritikuapriórneho poznávania.

Práve sme vyložili, že nová ontológiaaj v iných

167

ohřadoch vedie ku kantovskej ceste. Tam išlo o správneohraničenie pri používaní kategórií v aplikácii napredmety skúsenosti. Kant určil toto ohraničenie lenvšeobecne pre všetky kategórie. Ukázalo sa však, žepre každú jednotlivú kategóriu jestvuje osobitné ohra-ničenie na určité predmetné oblasti, že toto ohraníče-nie nie je dané jednoducho hranicami vrstvy bytia,pretože jestvuje aj návrat nižších kategórií vo vyššíchvrstvách. A preto je na určenie hraníc legitimnej aplí-kácie kategórií poznania potrebné ontologické skúma-nie, ktoré rozhodne o tom, pokíař a v ktorej forme sazodpovedajúca kategória bytia prejavuje vo vyššíchvrstvách.

V diferenciálnej kategoriálnej analýze k tomu prístu-puje i druhá požíadavka. Aj v rámci legttímne] oblastiaplikácie istej kategórie poznania ustavične narážamena hranice, pretože kategórie bytia sa ani obsahovenekryjú celkom s kategóriami poznania. V živote a vovačšíne vied táto hranica krytia - .Jcategonatna di-ferencia" - nehrá d6ležitú úlohu. V hraničných a zá-kladných otázkach vedy, a najme vo filozofii všakm6že hrať veřmí d6ležitú úlohu, pretože tu ide o prob-lémovú oblasť, a tá presahuje hranice skúsenosti, kto-rej je prisp6sobený kategoriálny aparát Iudskěhopoznávania. Prisp6sobenie spočíva práve v kategoriál-nej identite, a tá je ohraničená. Filozofické poznanieje teda odkázané na kritiku apriórnych moment ovv ňom, na kritiku, ktorá sa diferenciálnou analýzoukaždej jednotlivej kategórie pokúša určiť hranice iden-tity medzi kategóriami bytia a kategóríamí poznanía.

Ako ďaleko sa m6žeme touto cestou dostať, nedá sa,prirodzene, predpovedať. Nemožno však vylúčiť, žesa takto dajú objasniť určité špekulatívne hraničnéotázky alebo tie otázky, ktoré sa formulovali ako antí-nómie. K otázkam prvého typu patria filozofickékategoriálne problémy, na ktoré narazila teoretická fy-zika, k otázkam druhého typu patrí problematika prav-dy filozofického relativizmu. V obidvoch prípadoch

168

ide o také fundamentálne predpoklady, že sa pred-pokladajú aj v tézach, ktoré ich popierajú. Tentonesúlad by sa hádám dal riešiť, keby sme odlíšili gno-zeologicko-kategoriálne popieranie od ontologicko-ka-tegoriálneho.

Dvojité priradenie, ktoré jestvuje v každom reálnompoznaní, má však oveřa všeobecnejší význam. Týka savedenia o pravdivom a nepravdivom, a tým aj staréhoproblému kritéria pravdy. Keby v Iudskom poznaníjestvovala len jedna forma priradenia alebo by smepri transcendencii poznávacej relácie v6bec nevedeli,či je predstava adekvátna alebo neadekvátna súcnu,alebo by sa toto vedenie zakladalo na ilúzii. Ak súvšak priradenia dve, ak sú dostatočne heterogénnea samostatné, je zhoda toho, čo dávajú, spořahlívýmsvedectvom adekvátnosti. A presvedčivosť tohto sve-dectva významne vzrastá s pribúdaním obsahu pozna-nia.

Táto myšlíenka je stará. Tvorí základ akěhokořvekúsilia o skúsenostné potvrdenie apríórnych poznatkov.Plný význam však nadobudne až vtedy, keď fenoméntranscendencie v poznávacej relácii pochopíme akoontologický vzťah a za protikladům subjektu a objektuspoznáme prekrývanie vrstiev bytia. Na p6de transcen-dentálnej filozofie to nebol o možné. Reflektujúci postojčisto gnozeologických úvah si tu sám prekáža. Až on-tologický postoj, ktorý chápe subjekt ako súcno medzisůcnamí, umožňuje pochopiť dvojitosť krneňov pozna-nia ako fundamentálny rozdiel priradení. A až týmnadobúda ich vzájomné presahovanie silu principiálnezd6vodniť nárok na transcendentnú pravdu.

Obsah

Nicolai Hartmann a nová ontoláqia [Jakub Netopilík J 5

1. Koníec starej ontológie • 49

2. Uchopenie kategórií bytia 56

3. Nový pojem reality 66

4. Nová ontológia a nová antropológia 74

5. Stupňovitosť a vrstevnatost sveta 83

6. Staré chyby a nová kritika 92

7. Modifikácia fundamentálnych kategórií 99

8. Zákony vrstvenia reálneho sveta . 108

9. Dependencia a autonómia v ríší vrstíev 117

10. Námietky a perspektívy . 130

11. Vrstevnatosť řudske] bytosti 143

12. Determinácia a sloboda . 151

13. Nové ponímanie problému poznania 160

Edícia Filozofické odkazy

N. HARTMANN

Nové cestyontolági'e

Z nemeckého originálu Nicolai Hartmann, Neue Wege der Ontho-logte, uverejneného v súbore štúdií Systematische Philosophie[W. Kohlhammer Verlag, Stuttgart und Berlin 1942], preložllFrantišek Novosad. Predslov napísal Jakub Netopilík.

Vydala Pravda, tlačový kombinát KSS,Nakladateřstvo P R A V D Aako svoju 1844. publikáciu1. vydanie, Bratislava 1976

Prebal a vazou navr'hol E mil B a č í k

Zodpovedná redaktorka M '8 g d 8 1é na Pec li o v á

Technický redaiktor L 8 d i s la v L 8 S z á k

Korektorka M á l' i 8 F i 1k o v á

Vytlačili Tlačidrenské závody Pravda. z ávod Žilina - Počet strán 172 -Náklad 3000 ex, - AH 8,37 - VH 8,52 - Tematická skupina 02/03 - Povol.SŮKK·OR. Č, 1338/1 - 74.

175-083-76. CENA VIAZ. Kčs 12,-1