UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PRÁVNICKÁ FAKULTA

NEPRÍČETNOSŤ AKO OKOLNOSŤ VYLUČUJÚCA

TRESTNÚ ZODPOVEDNOSŤ

Diplomová práca

Študijný program: právo ( jednoodborové štúdium, magisterský II. st., denná forma )

Študijný odbor: 3.4.1 právo

Školiace pracovisko: Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky

Školiteľ: JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.

Bratislava 2014 Bc. Mária Ignáciková

Univerzita Komenského v Bratislave

Právnická fakulta

Zadanie

Meno a priezvisko študenta : Mária Ignáciková

Študijný program: právo ( jednoodborové štúdium, magisterský II. st., denná forma )

Študijný odbor: 3.4.1 právo

Typ záverečnej práce: diplomová

Jazyk záverečnej práce: slovenský

Názov: Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť

Cieľ práce : Komplexná charakteristika právnej úpravy nepríčetnosti ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť.

Školiteľ : JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.

Katedra : KTPKK; Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalsitiky

Vedúci katedry : doc. JUDr. Yvetta Turayová, CSc.

Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce :

Dátum zadania : 23. 01. 2013

Dátum schválenia : .........................................

vedúci katedry

....................................... ...........................................

autor školiteľ práce

......................................

školiteľ práce

( dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním, vrátane spôsobu sprístupnenia )

Abstrakt

IGNÁCIKOVÁ, M.: Nepríčetnosť ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť.

Diplomová práca. Univerzita Komenského v Bratislave. Právnická fakulta. Katedra

trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Školiteľ: JUDr. Ingrid Mencerová, PhD.

Stupeň odbornej kvalifikácie: magister práva. Bratislava: PraF UK, 2014, s. 75.

Predkladaná práca sa snaží podať ucelený obraz o problematike nepríčetnosti,

ktorá je v zmysle súčasne platného Trestného zákona, zákon č. 300/2005 Z.z.. v znení

neskorších predpisov, okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť. V úvodnej časti

vychádza z historického vývoja tohto trestnoprávneho inštitútu a dokazuje, že

kultúrnohistorický vývin každej spoločnosti je úzko previazaný s jej postojom k právnym

normám a ich porušovateľom a rovnako k psychickým príčinám tohto konania. V ďalších

kapitolách, venujúcich sa na prvom mieste pojmu nepríčetnosť, je okrem samotnej

charakteristiky jednotlivých zákonných znakov nepríčetnosti, aké ustanovuje Trestný

zákon, venovaný pre účely tejto práce primeraný priestor forenznému významu

jednotlivých duševných porúch, s ktorými pracuje platná Medzinárodná klasifikácia

chorôb vo svojej 10. revízii ( MKCH –10 ) Kapitoly venované trestnoprávnym dôsledkom

nepríčetnosti a významu znaleckej činnosti pri posudzovaní duševného stavu páchateľa

v čase činu vychádzajú z bohatej judikatúry, ktorá významne podporuje teoretické

východiská autorky, a tým ich robí pre právnu prax obsahovo cennejšie. Na záver práce je

pozornosť venovaná komparácii slovenskej právnej úprave nepríčetnosti s úpravou

zahraničnou, ktorou je z dôvodu spoločnej právnej histórie, právna úprava Českej

republiky.

Kľúčové slová: Trestná zodpovednosť. Nepríčetnosť. Duševná porucha. Trestnoprávne

dôsledky nepríčetnosti. Úloha znalca. Zahraničná právna úprava nepríčetnosti.

Abstract

IGNÁCIKOVA, M.: Insanity as a circumstance excluding criminal liability. Diploma

work. Comenius University of Bratislava. Faculty of law. Department of criminal law.

Tutor: Ingrid Mencerova. Academic Degree : magister. Bratislava : PraF UK, 2014, p. 75.

The targit of this diploma thesis is to provide a comprehensive picture of the issue

of insanity, which is recognize as a circumstance excluding criminal liability under the

Criminal Code number 300/2005 Coll. of Laws, as amended. The introductory part of the

work is based on the historical development of this criminal institute and it shows that

cultural and historical development of any society is closely related to its attitude toward

legal norms and their offenders as well to psychological causes of this behavior. In the

following chapters, the author deals mainly with the concept of insanity, with the legal

character of insanity, which are stipulated by the Criminal Code. For the purpose of this

work is given adequate space for forensic significance of various mental disorders, with

whom the International Classification of Diseases works in his 10th revision (ICD -10).

Chapters, dedicated to the criminal consequences of insanity and to the importance of

expert activities in assessing the mental condition of the offender at the time of offense, are

based on the rich case law, which significantly supports the theoretical background of the

author, and thus makes these chapters more valuable for legal practice. In the last chapter,

the attention is drawn to the comparation of Slovak legal regulation of insanity with the

foreign one, which is the legal regulation of the Czech Republic due to a common legal

history .

Key words : criminal liability, insanity, mental disorder, criminal consequences of insanity,

role of the expert, foreign legal regulation of the insanity.

Predhovor

Problematika nepríčetnosti ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť

predstavuje nesporne veľmi zaujímavú tematiku, ktorá nikdy nestratí na svojej aktuálnosti.

Rozhodnutie o existencii stavu nepríčetnosti páchateľa v čase trestného činu je úlohou

orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, ktorí sa pri jej posudzovaní nemôžu

spoliehať na svoju vlastnú úvahu. Z tohto hľadiska vystupuje do popredia ďalšia z otázok,

a síce aké znalosti by mali byť spomenutým orgánom známe s ohľadom na správne

posúdenie trestnej zodpovednosti v konkrétnom prípade ? Odpoveď je jednoduchšia, ako

sa na prvý pohľad zdá. Sú to poznatky zo psychológie a psychiatrie, lebo ich učia poznať

človeka, t. j. predmet ich činnosti. Tak ako sa vyvíjala forenzná psychiatria, obdobné

zmeny sa týkajú i samotného zákonného obsahu pojmu nepríčetnosti, ktorý sa v období

niekoľkých rokov prispôsoboval novým psychiatrickým poznatkom a určitá tendencia

pokračovať v tomto progresívnom stave pretrváva naďalej.

Z uvedeného mi zároveň vyplýva, že by som si nedokázala zvoliť príťažlivejšiu

a podnecujúcejšiu tému svojej diplomovej práce, nakoľko svoje ťažisko vkladá nielen

výlučne do trestnoprávnej oblasti, ale zasahuje i do trestnému právu podporných

forenzných disciplín. Verím, že informačný substrát ohľadne tejto zaujímavej tematiky,

ktorý som sa snažila spracovať zodpovedne o čo najväčšiu mieru komplexnosti

najdôležitejších trestnoprávnych a súdnopsychiatrických problematík spojených

s nepríčetnosťou, môže predstavovať informatívne a obohacujúce poznanie pre

zainteresovaného čitateľa.

Čestne prehlasujem, že predkladanú prácu som vypracovala samostatne

a s použitím zdrojov, ktoré uvádzam v zozname použitej literatúry. Zároveň prehlasujem,

že elektronická verzia práce je zhodná s jej tlačenou verziou.

Na tomto mieste sa chcem poďakovať mojej školiteľke JUDr. Ingrid Mencerovej,

PhD.za odborné pripomienky, trpezlivosť a spoluprácu pri spracovaní danej diplomovej

práce

Obsah

Úvod...................................................................................................................8

1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti...................................................10

1.1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti na našom území od roku 1918.........16

2 Pojem nepríčetnosť.........................................................................................21

2.1 Biologické kritérium nepríčetnosti.............................................................................23

2.1.1 Forenzný význam niektorých duševných porúch................................................26

2.2 Psychologické kritérium nepríčetnosti.......................................................................39

2.3 Zmenšená príčetnosť..................................................................................................40

3 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti a zmenšenej príčetnosti............................42

3.1 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti........................................................................42

3.2 Trestnoprávne dôsledky zmenšenej príčetnosti..........................................................45

3.3 Trestný čin opilstva.....................................................................................................49

4 Úloha znalca pri zistení duševného stavu páchateľa v čase trestného činu............56

4.1 Simulovanie nepríčetnosti..........................................................................................60

5 Komparácia slovenskej platnej právnej úpravy nepríčetnosti s právnou úpravou

vybraného štátu.................................................................................................63

Záver................................................................................................................69

Zoznam použitej literatúry.................................................................................71

Úvod

Diplomová práca spracúva problematiku, ktorá v trestnom práve nie je nová

a v modifikovanej úprave si už mnohé stáročia drží stabilné miesto v trestnoprávnych

predpisoch jednotlivých štátoch. Dôvodov, pre ktoré ma problematika nepríčetnosti

zaujala, je mnoho. Jedným z nich je môj osobný záujem o forenznú psychiatriu

a psychológiu, ktorý bol mojím najväčším motivačným faktorom už pri samotnom výbere

témy mojej diplomovej práce. Hoci úprava problematiky nepríčetnosti ako okolnosti

vylučujúcej trestnú zodpovednosť nie je v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení

neskorších predpisov zložitá a na pochopenie komplikovaná, ešte vždy ide o tematiku,

ktorá dokáže vzbudiť záujem a vyvolať rad citlivých otázok medzi laickou verejnosťou.

Diplomová práca je určená každému, kto prechováva určitý záujem o problematiku

nepríčetnosti, zaujíma sa o príčiny patologickej motivácie konania nepríčetného páchateľa

a o trestnoprávne následky tohto konania.

Vzhľadom na uvedené si dovoľujem za cieľ mojej práce stanoviť komplexný

prehľad právnej úpravy problematiky nepríčetnosti podľa platnej právnej úpravy de lege

lata obsiahnutej v Trestnom zákone.

Na dosiahnutie tohto cieľa pracujem so širokým spektrom informačných zdrojov,

ktoré netvorí výlučne len právnická literatúra, ale i množstvo odborných publikácii

z oblasti psychiatrie a psychológie. Tie mi pri spracovaní diplomovej práce umožňujú

hlbšie nahliadnuť do predmetnej problematiky a tým citeľnejšie vnímať samotný účel

sledovaný niektorými zákonnými ustanoveniami, v ktorých je obsiahnutá.

Prvá kapitola za zaoberá historickým vývojom právnej úpravy nepríčetnosti.

Najskôr v stručnosti informuje o vývoji, ktorý prebehol na celom svete a v rámci

samostatnej podkapitoly venuje bližší priestor vývoju právnej úpravy nepríčetnosti na

našom území.

V nasledujúcich kapitolách podávam výklad pojmu nepríčetnosť, a to

prostredníctvom charakteristiky kritérií, pomocou ktorých Trestný zákon tento pojem

v ustanovení § 23 vymedzuje. Nielenže detailne charakterizujem biologické

a psychologické kritérium nepríčetnosti, pozornosť venujem ďalej i trestnoprávnemu

inštitútu zmenšenej príčetnosti.

8

Kapitola venovaná trestnoprávnym dôsledkom nepríčetnosti a zmenšenej

príčetnosti má ponúknuť odpoveď na otázku, aké dôsledky sú spojené s nepríčetnosťou

páchateľa, resp. so stavom jeho zmenšenej príčetnosti. Čitateľ sa môže následne dozvedieť

o spôsobe sankcionovania nepríčetného páchateľa a o zvláštnostiach modifikovaného

postupu, ktorý sa uplatňuje v prípade, ak páchateľ spácha trestný čin v stave zmenšenej

príčetnosti, ktorý nevylučuje trestnú zodpovednosť. Rovnako rozoberám i špecifiká

právnej úpravy trestného činu opilstva podľa § 363 TZ a problematiku trestnoprávnej

konštrukcie actio libera in causa obsiahnutej v § 363 ods. 2 TZ. Chcela by som upozorniť,

že z dôvodu lepšieho a zrozumiteľnejšieho pochopenia použitia jednotlivých zákonných

ustanovení, o ktorých pojednáva predmetná kapitola, uvádzam tiež judikatúru súdov a ich

argumentáciu v jednotlivých rozhodnutiach.

V závere diplomovej práce si dovoľujem venovať pozornosť nezastupiteľnej

úlohe súdnych znalcov psychiatrov pri vyšetrení duševného stavu páchateľa v čase

trestného činu, ktoré tvorí významný dôkazný prostriedok, o ktorý sa opierajú orgány činné

v trestnom konaní a súd pri hodnotení otázky nepríčetnosti páchateľa. V tejto kapitole si

zároveň kladiem otázku, či je možné stav nepríčetnosti dôveryhodne simulovať, a tým sa

vyhnúť trestnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin.

Posledná kapitola má za úlohu porovnať právnu úpravu nepríčetnosti obsiahnutú

v slovenskom Trestnom zákone s platnou právnou úpravou nepríčetnosti v Českej

republike, ktorej výber by som zdôvodnila viacerými hľadiskami. Jednako oba štáty

disponujú spoločným právnym dedičstvom a právnou kultúrou, z ktorých vychádzali od

rozdelenia československej štátnosti v roku 1993 i pri budovaní vlastných právnych

poriadkov. Nielenže zmena politických, hospodárskych a najmä ústavnoprávnych pomerov

v roku 1989 nasmerovala českú a slovenskú legislatívu do nových legislatívnych procesov,

ktorých výsledkom bola postupom času u oboch štátoch rekodifikácia trestných zákonov,

ale  podnietila i voľbu viacerých spoločných legislatívnych aktivít. V poslednom rade

medzi oboma štátmi existuje čulá a úspešná vedecká spolupráca v oblasti trestného práva,

najmä medzi jednotlivými právnickými fakultami a ich akademickými pracoviskami.

Považujem preto za nesmierne zaujímavé a informačne obohacujúce pri zohľadnení

uvedených hľadísk ponúknuť v komparatívnom priereze pohľad na rozdielne legislatívne

riešenia problematiky nepríčetnosti v právnych poriadkoch oboch štátov, prípadne na ich

spoločné znaky.

9

1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti

Je ťažké odhadnúť dobu a krajinu, v ktorej ako prvej dochádzalo k uplatňovaniu

rozličného prístupu v trestaní duševne chorých. S veľkou pravdepodobnosťou bol takýto

prístup zaužívaný omnoho skôr, ako boli z toho dôvodu vydané platné uznesenia.1 Súčasne

dostupné pramenné materiály dosvedčujú, že odlišné hľadisko v trestaní duševne chorých

páchateľov trestných činov poznalo už rímske právo rozlišujúce medzi ,, furiosi, mente,

capti, dementes“.2 Naostatok už jeden z významných rímskych právnikov antiky, autor

mnohých právnických spisov, Domitius Ulpianus ( 170 – 228 ) v prípade otázky trestnej

zodpovednosti uvádzal, že duševne chorý páchateľ nie je trestne zodpovedný za svoje

činy.3 Vo všeobecnosti rímske právo na začiatku nášho letopočtu poznalo tri psychiatrické

jednotky – furor, mentecaptio, melancholia. Presnejšiu kvalifikáciu šiestich duševných

porúch podmieňujúcich trestnú nezodpovednosť obsahoval i Justiniánov kódex.4 Dôvodom

vylučujúcim trestnú zodpovednosť bola rovnako za predpokladu vylúčenia rozumovej

schopnosti ( narozdiel od právnej úpravy v období klasického staroveku ) i opitosť

s výnimkou prípadu actio libera in causa .5

Pre zaujímavosť uvádzame, že mnoho všeobecných zásad rímskeho trestného

práva slúžilo v 16. stor. ako podklad pre spracovanie českého zákonníka mestského práva,

tzv. ,,Práva městské království českého“ od autora Pavla Kristiána z Koldína ( jedná sa

o známy Koldínův zákonník, ktorý kodifikoval české feudálne mestské právo ). Nielenže

autor v spomenutom diele podal obraz rímskeho práva z pohľadu jednotlivých inštitútov

súkromného a trestného práva, na mnohých miestach sa dokonca odvolal na všeobecné

rímske zásady, ktoré neboli vždy citované v originály či v latinskom jazyku. Mohli by sme

ale povedať, že množstvo citácii rímskoprávnych prameňov, počet odkazov na ne a na

mnohé iné texty zaoberajúce sa rímskoprávnymi zásadami svedčia o fakte, že Koldín ich

vydanie veľmi dobre poznal a musel ich mať fyzicky k dispozícii pri zostavovaní svojho

1ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s. 15. 2PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing, 2004, s. 13.

3 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15.4 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15. 5 Riha, str.35

10

diela. V prípade trestnoprávnej zásady týkajúcej sa beztrestnosti páchateľa trestného činu

zapríčinenej nedostatkom veku alebo duševnou poruchou, vychádzal Koldín z diel

rímskeho klasického právnika Herrenia Modestina. Ako príklad uvádzame, že v dvanástej

knihe Pandektov ( zbierka výťahov zo spisov rímskych právnikov tvoriacich imanentnú

súčasť Justinánovho Corpus iuris civilis ) bolo ustanovené, že šialenstvo samo trestá

páchateľa.6

Paralelne s prvými trestnoprávnymi aspektmi týkajúcimi sa trestnej

nezodpovednosti duševne chorých páchateľov svoj prvý vrchol dosiahlo i ľudské poznanie

v oblasti psychiatricko – psychologických vied, ktorých poznatky výrazne

ovplyvnili problematiku nepríčetnosti v právnej praxi. V staroveku bola duševná porucha

vnímaná ako trest, ba kontrastne ako dar boží. Tým bol vysvetlený prevládajúci magický

pohľad na vznik duševných porúch v tej dobe.7 V rámci antického myslenia došlo u

Platóna ( 427 – 347 pred n. l. ) k striktnému etiologickému rozlíšeniu duševných porúch

nadprirodzeného ( božského ) a prirodzeného ( telesného ) pôvodu. Táto dvojdielnosť

ovplyvnila spoločenské postoje k psychopatológii až do obdobia novoveku.8

Nebolo ojedinelé, že viacerí antickí lekári dokázali pracovať s prvými odbornými

psychopatologickými klasifikáciami a termínmi, z ktorých sa mnohé používajú dodnes.

Pozoruhodné názory na etiológiu duševných porúch priniesol ďalej Hippokrates ( 460 -

377 pred n. l. ) klasifikujúci duševné ochorenia do šiestich skupín :

frenetis – akútna duševné ochorenie sprevádzané horúčkou

mánia – akútne duševné ochorenie bez horúčky

melanchólia – všetky druhy chronických duševných chorôb

epilepsia

hystéria – najmä záchvaty a bolesti

skýtska choroba – perverzia9

6 SKŘEJPEK, Michal. Římskoprávní zásady v díle P. K. Koldína. In ˇVŠEHRD [online] [citované 2. 100. 2013]. ISSN 1801-3678. Dostupné na: http://casopis.vsehrd.cz/2010/10/rimskopravni-zasady-v-koldinove-dile %E2%80%9Eprava-mestska-kralovstvi-ceskeho%E2%80%9C/#fn-383-547 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 5.

8 ČERNOUŠEK, Michal. Studie k dějinám psychiatrického myšlení II. Správy VUPs č. 85. Praha, 1988. Zdroj: HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15.9.HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15.

11

Kánonické právo popri ,,furiosi“ vylučovalo trestnú zodpovednosť námesačných

a osôb konajúcich v horúčke.10

Obdobie stredoveku je spojené s odlišným postojom trestného práva na riešenie

problematiky trestnej zodpovednosti duševne chorých osôb. Magický pohľad na vznik

duševných porúch vystriedal démonologický model ich vzniku. Viac sa nehovorilo

o chorých, ale o osobách posadnutých diablom či inými zlými nadprirodzenými

stvoreniami11a duševne chorý jedinec i zločinec mali v najlepšom možnom prípade

spoločný osud, ktorým bola reťaz a cela12.

Stredoveké nehumánne postoje ešte dlho ovplyvňovali právnu prax. Spomenuli by

sme, že tortúra ako mučenie pri súdnom vyšetrovaní bola v Rakúsku zrušená až na konci

18. stor., aj  keď odhliadnuc od toho, už v stredoveku existovali kláštorné útulky pre

duševne chorých.13 Bližšie sa zmieňuje o tejto problematike Foucault, ktorý uvádza, že sa

stalo zaužívaným postupom, najmä v nemeckých mestských štátoch, keď duševne chorí

jedinci boli vyobcovaní zo spoločnosti a to takým spôsobom, že mestské úrady ich

vyháňali za hradby ( obdoba novodobých detenčných ústavov ), čím sa z väčšiny z nich

stávali tuláci. Iným zvykom bolo predávať ,,šialených“ lodníkom. Autor túto uzanciu

manifestuje na príklade, podľa ktorého v roku 1399 dostali námorníci vo Frakfurte za

úlohu zbaviť mesto duševne chorého, ktorý sa prechádzal nahý ulicami. Tento zvyk dostal

svoje špecifické pomenovanie a v povedomí celej spoločnosti sa zakorenil ako tzv. ,,lode

bláznov“ ( Narranschif ). Nemôžeme byť avšak toho názoru, že išlo o všeobecne zaužívanú

metódu, akou sa mestské úrady zbavovali potulujúcich sa šialencov. Tí neboli vždy

vyháňaní, ale po celé obdobie stredoveku a renesancie existovali v rámci mnohých

európskych miest určité mestá, v ktorých dochádzalo k opatere o takéto osoby. Občas boli

prijímaní do nemocníc, kde bolo o nich lekársky postarané, dokonca zo záznamov

stredovekých miest sa dozvedáme o podporách pre duševne chorých či domovoch

v prospech pomätených.14

10, SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s. 228.11 FLEISCHER, Juraj ,a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 5.12 DOBROTKA, Gejza. Základné otázky forenznej psychológie. In Pedagogica specialis, 1, 1969. Zdroj: HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 16.13 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 15, 16.

14 FOUCAULT, Michel. Dějiny šílenství. Hledaní historických korenu pojmu duševní choroby. Praha :

12

V stredovekom angloamerickom priestore v dobe panovania Ondreja III. ( 1216-

1272 ) sa zvyklo udeliť kráľovskú milosť páchateľovi násilného trestného činu spáchaného

v stave nepríčetnosti. Rovnako počas obdobia vlády Edwarda II. ( 1307 – 1327 ) sa

nepríčetnosť považovala za tzv. obhajovací dôvod.15

Humánnejší postoj na duševne chorých páchateľov môžeme zreteľne vnímať

v Constitutio criminalis Carolina ( 1532 ) z obdobia vlády Karola V. zavádzajúceho

u páchateľov ,,zbavených rozumu“ trest podľa rady znalcov. V tomto univerzálnom

trestnoprocesnom a zároveň trestnohmotnom zákonníku sa v časti s názvom ,,O

zločincoch, ktorí nemajú rozum pre maloletosť alebo pre iné činy“ pamätá na situáciu, keď

trestný čin spácha osoba, ktorá pre maloletosť alebo inú chorobu je vyložene pozbavená

rozumového úsudku. V takomto prípade zákonník požaduje prijatie rady ,,múdrych ľudí“

o tom, ako postupovať, a to v súlade so všetkými okolnosťami prípadu a zároveň požaduje

i zhodnotenie či treba pristúpiť k trestu. O duševne chorých a ich trestnoprávnej

zodpovednosti sa daný zákonník zmieňuje i na inom mieste, konkrétne v súvislosti

s trestnoprávnymi následkami samovraždy. Zákonník totiž rozlišoval dva druhy

samovrážd, a jednak samovraždu zločincov a beztrestnú samovraždu ,,šialených“. Táto

dualistická koncepcia pretrvávala následne po celé obdobie raného novoveku. Len toho,

komu bola preukázaná ,,úmyselná“ samovražda, bolo možné odsúdiť, za to

samovražda ,,ex non compos mentatis“, ako následok duševnej poruchy, šialenstva či

melanchólie, trestná nebola.16 Uvedené ustanovenia sa pravdepodobne nevzťahovali na

opilstvo.

O dve storočia neskôr bol nariaďovaný na základe ustanovení  Hrdelného

poriadku Jozefa I. z roku 1707  miernejší trest pre páchateľov čiastočne zbavených

rozumu ( počiatky inštitútu zmenšenej príčetnosti ), v prípade úplnej absencie rozumu

prichádzalo do úvahy vylúčenie trestnej zodpovednosti.17 Opilstvo bolo ale

v staronemeckom práve priťažujúcou okolnosťou, ktorá trest sprísňovala. Zavinenú

a nezavinenú ( vylučovala trestnú zodpovednosť ) opitosť rozlišoval aj Codex jurix

Bavarici Criminalis z roku 1751. Podobný prístup môžeme vidieť i v rakúskej legislatíve

nakladatelství Lidové noviny, 1994, s. 8, 9, 10.

15 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s. 228.16 BEŇA, Jozef. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2009, s. 399, 432, 433, 444.17 V starších právnych prameňoch, dokonca i v niektorej súčasnej právnickej literatúre sa stretávame s nesprávnym pojmom exkulpácia páchateľa, ktorý podľa našej mienky je vhodné používať len v odvetí súkromného práva.

13

v zákonníkoch Constitutio criminalis Theresiana a v zákonníku Jozefa II. .18 Chorobné

stavy vedúce k vylúčeniu trestnej zodpovednosti alebo k zmierneniu trestu pre páchateľa

uvádza už Constitutio criminalis Theresiana z roku 1768, ktorý za psychopatologické

stavy podmieňujúce beztrestnosť alebo zmiernenie trestu považuje aj hluchotu,

hluchonemosť, melanchóliu, oslabenie zmyslov, spáchanie deliktu počas spánku,

námesačnosť, rozsiahle afekty, opitosť a i. Zákonník sa zmieňuje i o znalcoch –

liečiteľoch, majúcich za úlohu vylúčiť prípadnú simuláciu týchto duševných stavov,

prípadne určiť v ktorom stupni sa posudzovaná duševná porucha nachádza.19

John Coke ( 1563 – 1644 ), významný anglický politik, závažnosť duševnej

poruchy v čase spáchania činu zhodnotil tak, že sa nemožno dopustiť vraždy ani iného

zločinu bez existencie zločinného zámeru. Konanie duševne chorej osoby pripodobnil ku

konaniu zvieraťa, čo prakticky vylučovalo existenciu akéhokoľvek zločinného zámeru

a rovnako i následného odsúdenia pre spáchaný zločin. Takýchto páchateľov,

ktorí ,,nevládli rozumom“ klasifikoval do štyroch skupín :

idiot, resp. blázon od narodenia

osoba majúca dobrú a zdravú pamäť, ale navštívením Boha ju stratila

šialenec tešiaci sa lucidným intervalom

osoba, ktorá svojim zavineným konaním čo opilec nevládne svojou

mysľou ( opitosť ale nezbavovala tejto osoby jej trestnej zodpovednosti ) 20

Navzdory tomu, že koncom 16. storočia bolo zaužívané stanovisko, podľa ktorého

kto bol vyhlásený za duševne chorého v dobe trestného činu, nemohol byť postavený pred

súd a zároveň u koho duševná porucha nastala až po rozsudku, nemohol byť popravený,

táto prax nevyplývala ani tak z humánnych zásad ako skôr z náboženského hľadiska. Práve

náboženstvo požadovalo ušetrenie duše človeka, ktorý nebol v stave, ,,aby sa mohol

zmieriť s Hospodinom“.21

V roku 1843 našla v anglosaských krajinách svoje uplatnenie a do značnej miery

vo svojej modifikovanej podobe i dnes tvorí kľúčové hľadisko psychiatrického

18 ŘIHA, Jiří Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007,roč. XI, č.4, s. 25.19 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s.15 .

20 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 16.21 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s. 16.

14

posudzovania tzv. McNaughton Rules ( alebo tzv. McNaghtenov zákon ). Podstata jej

uplatnenia spočíva v povinnosti obhajoby preukázať, že páchateľ v čase spáchania činu

trpel takým defektom rozumu vyvolaným duševnou poruchou, že nepoznal podstatu ani

kvalitu svojho činu. Ak ju aj poznal, nevedel, že koná napríklad v blude. Je zrejmé, že

tento typ formulácie vzhľadom na definíciu nepríčetnosti v našom Trestnom zákone

zohľadňuje výlučne rozpoznávajúcu schopnosť.22 Skutkový stav prípadu, o ktorý sa

rozoberaná formulácia opiera vychádza z konania paranoidného schizofrenika Daniela

McNaughtona, ktorý v roku 1843 konajúc v blude, postrelil sekretára predsedu vlády

Roberta Peela, o ktorom sa mylne domnieval, že išlo o spomínaného štátnika a ktorý na

následky zranenia po piatich dňoch zomrel. I keď obžaloba sa opierala najmä o argumenty,

že v určitých okamihoch, napríklad pri zakúpení strelnej zbrane, postupoval McNaughton

cieľavedome a plánovane, pri posudzovaní jeho viny požiadala Snemovňa Lordov porotu

o vytvorenie pravidiel pre posudzovanie trestnej zodpovednosti duševne chorých

páchateľov, po uplatnení ktorých súd uzná páchateľa za nepríčetného ( ,,not guilty by

reason of insanity“ ).23

,,McNaughtenove pravidlá“ narážali postupom času na značnú kritiku. Vytýkané

im bolo predovšetkým morálne a nemedicínske hľadisko, ktoré obsahovala požiadavka

,,rozpoznania dobrého od zlého“ páchateľom ( ,,right or wrong test“ ), nezváženie

emočných faktorov a v neposlednom rade absencia vzťahu  vôle páchateľa a schopnosti

rozpoznať závažnosť trestného činu. Práve z týchto dôvodov väčšina štátov neskôr

zahrnula do svojich právnych ustanovení týkajúcich sa nepríčetnosti popri biologickom

kritériu ( resp. medicínskom ) kritérium psychologické ( resp. juristické ), ktoré sa

neuspokojuje s jednoduchým konštatovaním duševnej poruchy, ale vyjadruje aj intenzitu

a závažnosť chorobného stavu, ktorá musí byť tak veľká, že vylučuje príčetnosť.24

V Anglicku bol tento výklad už v roku 1844 doplnený o pojem nekontrolovateľný impulz,

čo samo o sebe signalizovalo narušenie vôľovej zložky správania duševnou poruchou.

Napriek podobným snahám tento aspekt trestnej zodpovednosti vo vzťahu k duševnej

poruche nebol nijak zvlášť akceptovaný. Ďalšia revízia ,,McNaughtenovho zákona“ sa

uskutočnila v roku 1972 ako reakcia na príliš liberálnu a tým neudržateľnú interpretáciu

22 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s .228.23 IZÁKOVÁ, Ľubomír a Ivan ANDRÉ. Forenzná psychiatria – niektoré podnety zo zahraničia. In Psychiatria pre prax, 2012, roč. 13, č. 2, s. 81.24ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 16 – 17.

15

zákona. V súčasnosti je vo veľkej Británii zaužívaná zaujímavá prax súdov v prípadoch,

keď páchateľ, ktorý v čase spáchania vraždy trpel duševnou poruchou, ale tá mu

nevylučovala schopnosť rozpoznať závažnosť trestného činu a jeho dôsledky, súd môže

hodnotiť prítomnosť tejto poruchy ako poľahčujúcu okolnosť, prekvalifikovať vraždu na

zabitie a v dôsledku toho znížiť páchateľovi trest.25

1.1 Historický vývoj právnej úpravy nepríčetnosti na našom území od roku 1918

Základ trestného práva novovznikajúceho československého štátu v roku 1918

v zmysle recipovaného rakúskeho a uhorského práva tvorili rakúsky trestný zákonník

z roku 185226 a uhorský trestný zákonník z roku 187827, oba v novelizovanom znení

platnom k 28. novembru 1918. Československý právny poriadok prekonal tento svoj

právny dualizmus, ktorý prevládal počas celej existencie predmníchovskej republiky,

počas vojny a dokonca aj v čase po oslobodení, až vytvorením nového občianskeho a

trestného zákonníka v rokoch 1949 a 1950.28

Uhorský trestný zákonník v VII. hlave s názvom Dôvody vylučujúce alebo

zmierňujúce trestnosť v § 76 uvádzal, že ,, čin sa nemôže pričítať tomu, kto ho spáchal

v bezvedomí alebo za takej duševnej poruchy, že nebol schopný voľne určovať svoju vôľu“.

Rovnako bola v zmysle § 88 vylúčená trestná zodpovednosť hluchonemých osôb, ktoré

nesmeli byť trestané za zločiny alebo prečiny v prípade, ak neboli schopné rozpoznať

trestnosť svojho konania.29 Je vidieť, že toto ustanovenie v sebe zahrňovalo i terajšiu

novodobú úpravu okolností vylučujúcich protiprávnosť a zároveň poľahčujúcich okolností.

Problematickou sa javí otázka, kam treba zaradiť ,,donútenie neodolateľnou mocou“,

nachádzajúce sa pod § 77. Prušák vylučuje neodolateľné donútenie z dôvodov

25 IZÁKOVÁ, Ľubomír a Ivan ANDRÉ. Forenzná psychiatria – niektoré podnety zo zahraničia. In Psychiatria pre prax, 2012, roč. 13, č. 2, s. 81.26 Rakúsky trestný zákon č. 117/1852 r. z. ( Zákon trestný o zločinoch, prečinoch a priestupkoch ).27 Zákl. článok 5/1878 ( Uhorský trestný zákonník o zločinoch a prečinoch ).28 HUBENÁK, Ladislav. Právne dejiny Slovenska do roku 1945. 1. diel. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2002, s. 209.29 LACLAVIKOVÁ, Miriam a Adriana ŠVECOVÁ. Pramene práva na území Slovenska II. ( 1790 – 1918 ). Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 535.

16

vylučujúcich príčetnosť, pretože tento druh donútenia má podľa neho zreteľne vonkajšiu

podobu ( násilie, hrozba ) a už vôbec nie podobu vnútornú.30

Historické obdobie prvého slovenského štátu významnejšie nepoznačilo trestné

zákonodarstvo na našom území, pretože sa úplne zachovala platnosť recipovaných

právnych predpisov s výnimkou prijatia predpisov nových. V roku 1950 bol kodifikovaný

prvý Trestný zákon ( zákon č. 86/1950 Zb.) platiaci pre celé územie Československa,

ktorý otázku nepríčetnosti upravoval v § 11 nasledovne, a síce : ,,Kto pre duševnú poruchu

nemohol v dobe činu rozpoznať, že jeho konanie je pre spoločnosť nebezpečné, alebo

ovládať svoje konanie, nie je za taký čin trestne zodpovedný.“31

Nielenže zákonník siahol po tzv. biologicko – psychologickej definícii

nepríčetnosti, ale samotné biologické kritérium bolo vyjadrené širším termínom duševnej

poruchy, ktorý mal za úlohu nahradiť kazuisticky vypočítané duševné choroby starších

zákonníkov. Rovnako pod spomenutý pojem duševnej poruchy bola ako často používaný

biologický predpoklad nepríčetnosti zahrnutá porucha vedomia.32

Predmetný právny predpis otázku zmenšenej príčetnosti riešil len v jednom

jedinom ustanovení týkajúcom sa poľahčujúcich okolností, konkrétne v § 21 písm. a),

ktorý za jednu z poľahčujúcich okolností považoval najmä okolnosť, keď ,,páchateľ

spáchal trestný čin v stave, ktorý je blízky nepríčetnosti, pokiaľ si ho neprivodil sám, najmä

požitím alkoholického nápoja“. Trestný zákon z roku 1950 teda ešte nepoznal pojem

zmenšenej príčetnosti a hoci použil termín stav blízky nepríčetnosti, výlučne ho

subsumoval pod poľahčujúce okolnosti. Svojou povahou nešlo o podobu úpravy zmenšenej

príčetnosti, ako ju poznáme v súčasnosti. Až zákon č. 63/1956 Zb., ktorým sa menil

Trestný zákon z roku 1950 nahradil pojem stav blízky nepríčetnosti termínom zmenšená

nepríčetnosť.

V rokoch 1950 až 1961 bola uplatňovaná ,,prax rauschdeliktu“. Na rozdiel od

súčasnej právnej úpravy neboli stanovené podmienky trestnosti v prípadoch actio libera in

causa.33 Ustanovenie o trestnom čine opilstva v upravenom § 186 malo nasledujúce znenie:

,,Kto sa požitím alkoholického nápoja alebo inak privedie, čo aj z nedbanlivosti, do stavu

nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí trestného činu, potresce sa odňatím slobody až na päť

30 ŘIHA, Jiří. Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007, roč. XI, č. 5, s. 39. 31 § 11 zákona č. 86/1950 Zb., Trestný zákon32 ŘIHA, Jiří. Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo, 2007, roč. XI, č. 5, s. 38.33 ŠUBRT, Milan. Zaviněná nepříčetnost. In Trestní právo, 2011, roč. XV, č. 9, str. 24.

17

rokov; ak však spácha trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest, potresce sa

týmto miernejším trestom.“

Trestný zákon z roku 1961 ( zákon č. 140/1961 Sb. ), účinný od 1.januára 1962

a platný na našom území do 31. decembra 2005, upravoval trestnoprávny inštitút

nepríčetnosti v § 12. Ods.1 predmetného zákonného ustanovenia vylučoval trestnú

zodpovednosť u osoby, ktorá pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohla

rozpoznať jeho nebezpečnosť pre spoločnosť alebo ovládať svoje konanie. V zmysle § 12

ods. 2 sa ďalej vylučovala aplikácia ustanovenia o trestnej nezodpovednosti nepríčetného

páchateľa upravenej v prvom odseku ,,ak sa páchateľ privedie do stavu nepríčetnosti čo aj

z nedbanlivosti, požitím alkoholického nápoja alebo omamného prostriedku.“

Z hľadiska systematiky Trestného zákona z roku 1961 bola právna úprava

zmenšenej príčetnosti zaradená do druhého oddielu s názvom Všeobecné zásady pre

ukladanie trestov, kde v zmysle § 32 bola okolnosťou, na ktorú súd prihliadol pri určení

druhu trestu a jeho výmery, a to za podmienky, že ,,páchateľ spáchal trestný čin v stave

zmenšenej príčetnosti, ktorý si, a to ani z nedbanlivosti, neprivodil požitím alkoholického

nápoja alebo omamného prostriedku“.

Trestný zákon z roku 1961 neprevzal zákonné ustanovenie týkajúce sa

rauschdeliktu, a preto bol páchateľ trestaný i za ten trestný čin, ktorého sa dopustil v stave

nepríčetnosti, do ktorého sa dostal čo i z nedbanlivosti požitím alkoholického nápoja alebo

omamného prostriedku ( § 12 ods. 2 ). Zákonom č. 557/1991 Zb., ktorým sa menil

Trestný zákon, zák. č. 140/1961 Zb., dal zákonodarca za pravdu kritikom vtedajšej právnej

úpravy nerešpektujúcej dôsledne zásadu zavinenia v trestnej zodpovednosti.34 Predmetný

zákon zrušil ods. 2 v zákonnom ustanovení § 12 a zaviedol staronové ustanovenie

o trestnom čine opilstva podľa § 201a ods. 1, 2. Takto novelizované ustanovenie trestného

činu opilstva sa takmer identicky podobalo na právnu úpravu trestného činu opilstva

v súčasnosti. Podľa § 201a ods.1: ,,Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky alebo

inak privedie, čo i z nedbanlivosti, do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania,

ktoré ma inak znaky trestného činu, potresce sa odňatím slobody na tri roky až osem

rokov; ak sa však dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon

ustanovuje miernejší trest, potresce sa oným miernejším trestom“.

34 HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti. Košice : Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 78.

18

Zákon taktiež v § 201a ods.2 postihoval prípad actio libera in causa dolosa,

ktorého naplnením neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovení § 201a ods.1 ani § 12.

Koncepcia právnej úpravy trestného činu opilstva podľa § 363 ods. 1, 2

rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. svojím obsahom predstavuje

v istom zmysle kompromisné riešenie medzi dvoma krajnými názormi riešenia trestnej

zodpovednosti osoby, ktorá sa zavinene ( hoc i z nedbanlivosti ) priviedla do stavu

nepríčetnosti ( bez úmyslu spáchať trestný čin ) a v tomto stave sa dopustila činu inak

trestného.35

Prvá koncepcia spočíva na absolútnom vylúčení trestnej zodpovednosti

nepríčetného páchateľa, ktorý si tento stav privodil úmyselne vplyvom návykovej látky

a javí sa nám preto kriminálno – politicky neúnosná.36

Druhá koncepcia znamená uplatnenie trestnej zodpovednosti v plnom rozsahu za

čin spáchaný v stave nepríčetnosti spôsobenej zavinene vplyvom návykovej látky, na

nepríčetnosť sa teda narozdiel od predchádzajúceho trestnoprávneho riešenia vôbec

neprihliada ako na okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť. Nemožno poprieť, že dané

riešenie je v súlade s ochrannou funkciou trestného práva ako prostriedku ochrany záujmov

spoločnosti pred závažnými protiprávnymi útokmi fyzických osôb, napriek tomu v plnom

rozsahu obchádza zásadu zodpovednosti za zavinenie, ktorá spočíva na nevyhnutnej

existencii vnútorného psychického vzťahu páchateľa k objektívnym znakom spáchaného

trestného činu.37 Toto trestnoprávne riešenie bolo dlhé časové obdobie do účinnosti

spomenutej novely č. 557/1991 Zb. súčasťou Trestného zákona z roku 1961 ( zákonné

ustanovenie § 12 ods. 2 ) .

Ustanovenie o trestnom čine opilstva podľa § 363 Trestného zákona č. 300/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov má nasledujúce konečné znenie:

,,(1) Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti,

privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky

trestného činu, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov; ak sa však dopustí

35 ŠUBRT, Milan. Zaviněná nepříčetnost. In Trestní právo, 2011, roč. XV, č. 9, s. 23.36 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 414.37 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 749, 750.

19

konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest,

potrestá sa týmto miernejším trestom.

(2) Ustanovenie odseku 1, ako i § 23 sa nepoužije, ak sa páchateľ priviedol do

stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.“

20

2 Pojem nepríčetnosť

Subjektom trestného činu podľa platného Trestného zákona, zákona č. 300/2005

Z. z. v znení neskorších predpisov ( ďalej len TZ ) môže byť len fyzická osoba, ktorá

v čase činu dosiahla určitého veku ustanoveného zákonom a je zároveň príčetná. Teória

trestného práva pod pojmom príčetnosť rozumie najčastejšie spôsobilosť byť trestne

zodpovedným páchateľom trestného činu z aspektu duševných schopností. Je to

pochopiteľné, pretože by bolo neúčelné a nehumánne brať na trestnú zodpovednosť osobu,

ktorá z dôvodu svojej psychickej indispozície nemohla rozpoznať protiprávnosť skutku

alebo ovládať svojej konanie.38 Staršie definície, ktoré sa snažili vystihnúť obsah pojmu

príčetnosť v celom jeho rozsahu, vychádzali najmä z vlastností mysle alebo stavu,

v ktorom mal trestný zákon možnosť pôsobiť na myseľ páchateľa. Podľa takéhoto

vymedzenia príčetným je ten, kto mohol svoju vôľu určovať podľa zákona, poznať pomer

činu k právnej norme a udržať ho v zhode s ňou.39 Podobná bola formulácia príčetnosti ako

schopnosti podmienenej duševným zdravím a vyspelosťou páchateľa správne ohodnotiť

povinnosti a na základe tohto úsudku konať.40

Často sa javí polemickou otázka vzťahu príčetnosti a viny. Kallab tieto dva pojmy

prísne odlišuje, keď uvádza, že príčetnosť je podmienkou viny. Vychádza z úsudku, že

rozhodovať o vine osoby možno len za toho predpokladu, že ide o konanie príčetného

človeka. Keď niet príčetnosti, niet ani viny v zmysle trestného práva. Naopak táto

konštrukcia vždy ale neplatí.41 Odlišné stanovisko zaujíma k predmetnej problematike G.

Maggiore, ktorý odmieta tvrdenie, žeby príčetnosť mala byť podmienkou viny, nakoľko

vina prehlbuje a spresňuje samotné posúdenie príčetnosti a obe nikdy nevystupujú

v protikladnom vzťahu.42

38 BALÁZ, Pavel. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava : IURA EDITION, 2001, s. 80.39 FINGER, August. Das Strafrecht I., 3 Aufl. Berlin, 1912. Zdroj: SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003 s. 230.40 MAYER, Max. Der allgemeine Teil des deutschen Strafrechts. Heildeberg, 1915. Zdroj: SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003 s . 230.41 KALLAB, Jaroslav. Trestní právo hmotné platné v zemi české a moravskoslezské. Praha : Melantrich, 1935, s. 38.42 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003 s. 229.

21

Náš Trestný zákon nedefinuje pojem príčetnosť, ale na jej vymedzenie zvolil

negatívnu formu, t. j. v  ustanovení § 23 definuje, kto je nepríčetný. Celé zákonné

ustanovenie o nepríčetnosti znie teda nasledovne: ,,Kto pre duševnú poruchu v čase

spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje

konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.“43

V treťom oddiely druhého dielu všeobecnej časti Trestného zákona s názvom

Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť, v ktorom sa citované zákonné ustanovenie

v zmysle systematiky Trestného zákona nachádza, sa nepríčetnosť uvádza ako jedna

z okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť. Trestne nezodpovedný je v zmysle tohto

zákonného ustanovenia ten subjekt, ktorý pre duševnú poruchu ( biologické kritérium )

v čase spáchania činu inak trestného, nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať

svoje konanie ( psychologické kritérium ), pričom stačí, ak chýba jedna z týchto

schopností. Aplikáciou argumentum a contrario môžeme dospieť k tvrdeniu, že príčetným

je ten subjekt, ktorý v čase spáchania skutku, vedel rozpoznať jeho protiprávnosť a ovládať

svoje konanie.44 Takto formulovaná definícia príčetnosti predpokladá dva druhy

spôsobilostí, a to spôsobilosť rozpoznávaciu a ovládaciu. Len subjekt, u ktorého sú obe

tieto schopnosti v čase činu dané, je príčetný, naproti tomu nepríčetným je ten, o koho

aspoň jedna z týchto uvedených schopností ( prípadne obidve) v dôsledku duševnej

poruchy v čase činu vymizla. 45

V zmysle § 23 TZ je na vylúčenie trestnej zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti

nevyhnutná kumulácia aspoň troch tu uvedených kritérií, ktorými sú:

duševná porucha

čas spáchania činu inak trestného

neschopnosť rozpoznať protiprávnosť činu

neschopnosť ovládať svoje konanie ( resp. absencia oboch schopností )46

Rozhodujúce je pritom kritérium psychologické, lebo duševná porucha nadobúda

význam pre trestnú zodpovednosť len vtedy, keď zároveň vedie k vymiznutiu aspoň jednej

43 §23 Trestného zákona44 HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti. Košice : Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 75.45 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 129, s. 370.46 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 125.

22

zo schopností rozpoznávacej alebo určovacej v čase spáchania činu.47 Inak povedané,

existencia duševnej poruchy v čase činu sama o sebe nikdy nezbavuje páchateľa trestnej

zodpovednosti.

Posledným kritériom, ktorého naplnenie je nevyhnutné na vylúčenie trestnej

zodpovednosti z dôvodu nepríčetnosti, je čas činu inak trestného. Páchateľ môže byť

nepríčetný pred spáchaním trestného činu alebo sa stane nepríčetným až po jeho spáchaní,

avšak v čase, v ktorom čin vykonal, bol príčetný. Prípad, keď sa duševná porucha objaví

u páchateľa až po spáchaní trestného činu, nemá vplyv na posudzovanie jeho trestnej

zodpovednosti. Ide len o procesnoprávnu otázku, kedy je potrebné posúdiť či je takáto

osoba schopná vnímať priebeh a zmysel trestného konania.48.

V zmysle ustanovenia § 23 Trestný zákona sa nakoniec myslí i na situácie, keď

v zákonnom stanovených prípadoch bude možno brať na trestnú zodpovednosť

i nepríčetného páchateľa, ktorý sa zavinene užitím alebo aplikáciou návykovej látky

privedie do stavu nepríčetnosti, následkom čoho bude podľa okolností zodpovedať za

trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ alebo za dolózne actio libera in causa v zmysle

§ 363 ods. 2 TZ.

2.1 Biologické kritérium nepríčetnosti

Trestný zákon nedefinuje pojem duševnej poruchy ako jedného kritéria

nepríčetnosti. Duševné poruchy majú pritom v trestnoprávnej praxi veľmi dôležité miesto,

pretože sú významným činiteľom negatívne ovplyvňujúcim ovládacie a rozpoznávacie

schopnosti páchateľa trestného činu. I keď definíciu tohto pojmu neobsahuje žiadne

zákonné ustanovenie, v teórii trestného práva sa stretneme s názormi, že ide o poruchu

spoločensky závažnejšiu a existenčnú v čase spáchania činu, nie až po ňom.49

V odvetí psychiatrie sa už pomerne dávno zaužívalo namiesto termínu ,,choroba“

používať všeobecnejší termín ,,porucha“. Vyžiadala si to prax, ktorá doteraz nedokázala

odhaliť príčiny a presne stanovený typický vývoj pri veľkom počte psychických ochorení.

47Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 371.48 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 126.49 HREBIKOVÁ, Vladimíra. Duševné poruchy a ich význam pri posudzovaní trestnej zodpovednosti. In Justičná revue, 1995, roč. 47, č. 3 – 4, s. 26.

23

Z tohto dôvodu sa pristúpilo k terminologicky vhodnejšiemu pojmu poruchy.50 Tá je podľa

moderných medicínskych názorov vymedzená ako odchýlka od stavu duševného zdravia

a rovnováhy, majúc na mysli stav úplnej a sociálnej spokojnosti ako výsledku genetických,

psychologických a sociálnych faktorov.51 Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že je

absolútne nežiaduce a nesprávne stotožňovať duševnú poruchu s duševnou chorobu, ktorá

je jej užším pojmom. Vznik duševnej poruchy môže byť determinovaný rôznymi faktormi,

medzi ktoré spadá i duševná choroba alebo iná choroba majúca za následok takú poruchu

či dokonca môže byť vyvolaná požitím návykových látok( napr. alkohol ). Rovnako platí,

že duševná porucha, ktorá je príčinou nepríčetnosti, môže byť prechodného, krátkodobého,

dlhotrvajúceho či dokonca trvalého charakteru. V literatúre sa ako príklady krátkodobosti

duševnej poruchy zvyknú uvádzať prípady, kedy porucha nastáva v čase len niekoľkých

sekúnd ( porucha vedomia u vodiča osobného automobilu ako príčina dopravnej

autonehody, ktorá má za následok ublíženie na zdraví ), alebo minút ( epileptický záchvat,

počas ktorého dôjde k ublíženiu na zdraví osobe poskytujúcej chorému pomoc ).52

Nepríčetnosť podľa súčasnej súdnopsychiatrickej praxe býva zapríčinená

prevažne nasledujúcimi duševnými poruchami :

duševné choroby, rovnako i duševné choroby dlhšieho trvania ,

charakteristické svojím špecifickým začiatkom, priebehom, často krát

i s typickým vyústením v podobe vyliečenia alebo smrti : schizofrénia,

manickodepresívna psychóza, senilná demencia

chorobné duševné stavy vyznačujúce sa svojou chronickosťou, nemajúce

charakteristický postup, začiatok, progresiu, často ako výsledok pôsobenia

faktorov vrodených i sociálnych : vývojové poruchy, vývojové oneskorenia,

psychopatie

krátkodobé duševné poruchy ako patologický afekt, alkoholická

opojenosť ( najmä patologická opitosť ), patologické poruchy spánku a iné ťažké

poruchy vedomia ( mrákotné stavy ), rovnako i epizodické duševné poruchy

v rámci priebehu chronických nervových chorôb ( epileptické záchvaty, migréna,

duševné poruchy vyskytujúce sa po otrase mozgu, zásahu bleskom, obesení, po

otrave CO a i. )53

50 ONDRIÁŠOVÁ, Mária. Psychiatria. Martin : Osveta, 2005, s. 25.51 RABOCH, Jiří a Petr ZVOLSKÝ . Psychiatrie. Praha : Galén, 2001, s. 18, 146.52 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 371.

24

Pojem duševnej poruchy nemožno definovať s konečnou platnosťou, keďže sa

jeho obsah mení paralelne s pokrom psychiatrie a možnosťami liečebného procesu. Dosť

významné zmeny v odbornej terminológii priniesla súčasne platná a globálne uznávaná

Medzinárodná klasifikácia chorôb vo svojej 10. revízii ( MKCH–10, resp. International

Classification of Diseases – ICD-10, ďalej len MKCH-10 ), ktorá bola prijatá na pôde

Svetovej zdravotníckej organizácie ( WHO ).54 MKCH-10 predstavuje v súčasnosti

štandardný klasifikačný nástroj jednotlivých druhov chorôb a iných zdravotných

problémov.55 Od 1. septembra 2013 platí na Slovensku jej aktuálna revízia MKCH-10-SK-

2013, ktorá obsahuje klasifikáciu duševných porúch v piatej kapitole s názvom Duševné

poruchy a poruchy správania.56

Otázka nepríčetnosti je výlučne otázkou právnou, ktorej posúdenie prináleží

orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, a to len na základe skutočností

vyplývajúcich z vykonaných dôkazov.57 Zložitosť tejto otázky logicky vyžaduje, aby jej

posúdenie bolo založené na základe odborného znaleckého dokazovania z odvetia

psychiatrie. V zmysle § 142 z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok ( ďalej len TP ) je orgán

činný v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom predseda senátu povinný pribrať

dvoch znalcov, ak ide o vyšetrenie duševného stavu. Pribratí znalci z odvetia psychiatrie sa

následne vyslovia k otázke, či obvinený v čase činu trpel duševnou poruchou, o akú

poruchu išlo a aký bol jej konkrétny vplyv na spôsobilosť páchateľa rozpoznať

protiprávnosť svojho činu alebo na spôsobilosť ovládať svoje konanie. Takto znalcom

vyhodnotené biologické hľadisko sa stáva podkladom pre právny záver orgánu činného

v trestnom konaní, prípadne súdu o príčetnosti alebo nepríčetnosti, ktorý musí v závere

zapadať do celého zvyšného reťazca skutkových zistení.58 Zdôrazňujeme, že orgány činné

v trestnom konaní a súdy nezisťujú nepríčetnosť páchateľa ako takú, ale vždy len

nepríčetnosť vo vzťahu k určitému činu.59

53 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s . 235.54 Pozri International classification of disease [online] [navštívené 20. 12. 2013]. Dostupné na: http://www.who.int/classifications/icd/en/55 Pozri International classification of diseases [online] [navštívené dňa 20. 10. 2013]. Dostupné na: http://www.who.int/classifications/icd/en/56 Pozri Medzinárodná klasifikácia chorôb [online] [navštívené 20. 12. 2013]. Dostupné na: http://www.nczisk.sk/Standardy-v-zdravotnictve/Pages/Medzinarodna-klasifikacia-chorob-MKCH-10.aspx57 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 154.

58 HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti. Košice : Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 77. ; pozri tiež R 17/1979

25

Sudcu nezbavuje zodpovednosti za správne posúdenie stavu nepríčetnosti

páchateľa v konkrétnom skutkovom prípade odkázanie sa výlučne na stanovenú diagnózu

duševnej poruchy a jej vplyvu na rozpoznávaciu alebo ovládaciu schopnosť páchateľa

v čase činu. Nemožnosť bezvýhradného spoliehania sa sudcu v prípadoch riešenia otázok

trestnej zodpovednosti na autoritu znalca, ktorého úlohou by malo byť presvedčiť tohto

sudcu o správnosti svojich zistení ohľadne duševného stavu rozumnými závermi,

predpokladá, aby i sám súdny znalec z odvetia psychiatrie mal určité právne znalosti,

vďaka ktorým by bol schopný prispieť k účelu trestného konania.60

Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony v oblasti občianskeho práva nie je

rovnako rozhodujúce z hľadiska posúdenia nepríčetnosti páchateľa v trestnom konaní.

Z pohľadu trestného práva je absolútne irelevantné či k takémuto pozbaveniu alebo

obmedzeniu došlo ( napríklad z dôvodu duševnej poruchy ), pretože i osoba, ktorá bola

rozhodnutím súdu pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na

právne úkony bola obmedzená, môže byť za predpokladu, že trpela duševnou poruchou,

ktorá jej v čase uskutočnenia činu nebránila rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať

svoje konanie, príčetná.61

2.1.1 Forenzný význam niektorých duševných porúch

Na úvod tejto podkapitoly dávame do pozornosti, že literatúra súdnej psychiatrie,

z ktorej sme vychádzali pri vypracovaní tejto podkapitoly, obsahuje pojmy zo všeobecnej

psychopatológie a špeciálnej psychiatrie, preto považujeme za nutné stručne vymedziť

aspoň hlavnú obsahovú náplň týchto termínov. Všeobecná psychopatológia v zásade

popisuje jednotlivé chorobné príznaky – symptómy ( resp. psychopatologické príznaky ),

ktorých určenie patrí k základným úkonom súdneho znalca v odbore psychiatria pri

vyšetrení duševného stavu páchateľa. Niektoré príznaky sa vyskytujú vzácne, iné sú veľmi

časté ( napríklad blud ) a môžeme ich nájsť pri viacerých duševných poruchách. Jednou z

úloh psychiatra v rámci špeciálnej psychiatrie je preto ozrejmiť, pri ktorých poruchách sa

ten-ktorý príznak vyskytuje a opísať spôsob jeho prejavu.62 Príznaky ale nemajú rovnakú

59 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 154. 60 VÁLKOVÁ, Helena. K ,,trestněprávnímu obsahu“ duševní poruchy a jeho souvislostem s přípustností zabezpečovací detence u některých pachatelu . In Trestněprávní revue, 2011, roč. 11, č. 10, s. 253.61 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013,s. 154.62 FLEISCHER, Juraj ,a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 18.

26

dôležitosť z hľadiska diagnózy. Zistenie psychopatologických príznakov v súdnoznaleckej

praxi má zásadný vplyv na hodnotenie kvality rozpoznávacích a ovládacích schopností

páchateľa a v prípade ich pretrvávania ich prítomnosť môže značne ovplyvniť kvalitu

účasti obvineného na trestnom konaní.63 Navzájom sa dopĺňajúce symptómy sa ďalej

združujú do syndrómov64, ktorých určenie tvorí významný stupeň diagnostického procesu

pri vypracovaní psychiatrického znaleckého posudku a prakticky nevyhnutne predchádza

k stanoveniu diagnózy klasifikovanej duševnej poruchy.65

Keďže ide o veľmi širokú problematiku, ktorá je na mnohých miestach viac -

menej záležitosťou medicíny ako práva, pre potreby tejto práce sa zameriavame výlučne na

tie skupiny duševných porúch, ktoré majú zásadný význam pre posudzovanie otázky

trestnej zodpovednosti. V oblasti psychiatrie nie sú ale jednotné názory na členenie

duševných porúch najmä pre rozdielne klasifikačné kritéria. Z dôvodu, že Medzinárodná

klasifikácia chorôb ( ďalej len MCKH-10 )66 klasifikuje jednotlivé duševné poruchy na

základe dohodnutých a ustanovených pravidiel, čím prispieva k harmonizácii

a k vzájomnej porovnateľnosti psychiatrickej odbornej terminológie a údajov

v jednotlivých štátoch, ktoré sú členmi WHO, pri pomenovaní a členení jednotlivých

duševných porúch budeme ďalej vychádzať z jej odborného názvoslovia a kategorizácie.

Organické duševné poruchy

Rozsiahla skupina organických duševných porúch v sebe zahŕňa poruchy

vzniknuté v dôsledku priameho postihnutia mozgu zapríčineného úrazom, nádorom,

rôznymi infekciami a i. alebo poruchy, ktoré sa prejavujú pri určitom ochorení, a z toho

dôvodu sa označujú ako duševné poruchy symptomatické alebo sekundárne. Forenzne

významnými sa javia najmä rôzne formy demencií, bežne sa vyskytujúce vo vyšších

vekových skupinách. Výnimočne sa výskyt demencie objaví i skôr, najmä v dôsledku

poškodenia mozgu.67

63 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 23.64 Napríklad depresívny syndróm charakteristický depresívnou náladou, spomalením myslenia, poruchami spánku, samovražednými myšlienkami alebo paranoidný syndróm, pre ktorý je charakteristický výskyt paranoidných bludov, obáv, úzkosti a i. .65 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 23.66 Pozri bližšie v podkapitole Biologické kritérium nepríčetnosti67 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 37, 38.

27

Najrozšírenejším typom patriacim do tejto skupiny duševných porúch je

demencia Alzheimerovho typu. Jedinec postihnutý Alzheimerovou chorobou sa môže

hlavne počas jej neskoršieho štádia dopustiť nedbanlivostného trestného činu ako napríklad

spôsobenia požiaru či do úvahy prichádza i sexuálne motivovaná trestná činnosť, ktorá je

viac menej výsledkom páchateľovej postupnej zmeny osobnosti a straty vyšších citov.68

V prípade, keď súdny znalec posudzuje vplyv tejto duševnej poruchy na kvalitu

rozpoznávacích a ovládacích schopností páchateľa, nevznikajú väčšie odborné ťažkosti.

Znalec spravidla dospeje k záveru o ich úplnom vymiznutí.

U tohto typu poruchy vznikajú ale určité teoretické a v zásade i praktické

problémy, s ktorými sa súdni znalci –psychiatri musia vyrovnať. V praxi môže nastať

situácia, že sa páchateľ dopustí trestného činu v dobe, keď je uňho zistené včasné štádium

choroby a kedy je ďalej preukázané, že sa podobnej trestnej činnosti opakovane dopúšťal

i vstave úplného duševného zdravia. Zásadne samotné preukázanie organického

poškodenia mozgu by malo i v tomto prípade viesť k záverom o vymiznutí rozpoznávacích

a ovládacích schopností páchateľa vplyvom tejto duševnej poruchy a k návrhu ochranného

liečenia. Výskyt jednotlivých známok demencie značí o už nemennom trvalom stave, ktorý

odôvodňuje vylúčenie akejkoľvek možnosti uznania tzv. lucidného intervalu ( remisia

duševného stavu, ,,svetlé obdobia“ ). Pavlovský uvádza, že je nesprávne v prípade

prechodných a nevýznamných zlepšení u posudzovaného páchateľa vyvodzovať nejaké

právne následky. Z psychiatrického hľadiska môže ísť totiž len o odznenie kvalitatívnej

poruchy vedomia, ale samotný stupeň demencie zostáva naďalej zachovaný.69

Veľmi dôležitou poruchou z hľadiska posudzovania nepríčetnosti páchateľa je

epilepsia. Jedným zo základných príznakov prejavu epilepsie sú opakujúce sa záchvatové

prejavy, ktoré sa zvyknú ďalej rozlišovať na veľké ( grand mal ) a malé ( petit mal ). Môžu

mať rôzny prejav, pre ktorý je typický nečakaný afekt úzkosti alebo zlosti, najrôznejšie

ilúzie, halucinácie či neúčelné automatické konanie.70 Pre oba stupne záchvatov je

charakteristická strata vedomia dlhšieho či kratšieho trvania. V prípade veľkého záchvatu

nie je ojedinelý jeho prechod do mrákotného stavu.

68 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing , 2004, s. 39.69 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 39 a 41.70 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 136.

28

Mrákotný stav buď nadväzuje na epileptický záchvat alebo môže vzniknúť bez

akejkoľvek nadväznosti naň. Jedná sa vždy o ťažkú duševnú poruchu, ktorá má za

následok vymiznutie rozumových a ovládacích schopností. Chorý nedokáže hodnotiť

situáciu, ani ovládať svoje konanie, i keď sa jeho správanie javí niekedy okoliu ako

usporiadané, plánovité ( pri tzv. záchvate psychomotorickom ).71

Psychomotorický záchvat je zas akousi automatickou formou mrákotného stavu

a v literatúre súdnej psychiatrie býva považovaný za najnebezpečnejšiu duševnú poruchu,

pod ktorej vplyvom môže veľmi ľahko dôjsť k spáchaniu násilných trestných činov. Počas

záchvatu pôsobí chorá osoba dojmom robota, celé jej konanie je automatické a na toto

obdobie si vôbec nepamätá. Častokrát chorý vytrhne inej osobe nejaký predmet z ruky, je

agresívny bez akejkoľvek motivácie, prípadne sa dopúšťa sexuálne motivovaných

trestných činov.72

V praxi nenastávajú problémy so stanovením vymiznutia rozpoznávacích

a ovládacích schopností páchateľa, ktorý sa dopustil trestnej činnosti v stave epileptického

záchvatu ( grand mal, mrákotný stav, psychomotorický záchvat). Problematickou sa javí

otázka preukázania samotnej existencie záchvatu v inkriminovanej dobe činu, keďže

nezriedka sa stáva, že epileptik sa dopustí trestnej činnosti medzi záchvatmi a v takom

prípade je trestne zodpovedný.73 Pre epileptické poruchy je charakteristická veľká

premenlivosť, z toho dôvodu je možné, aby nastala situácia, kedy jeden z dvoch činov bol

spáchaný v stave príčetnosti a v čase spáchania druhého činu bol už páchateľ nepríčetný.74

Duševné poruchy a   poruchy chovania vyvolané účinkom psychoaktívnych

látok

Duševné poruchy a poruchy chovania vyvolané účinkom psychoaktívnych látok sú

veľmi často diagnostikovanými poruchami s významným forenzným významom. Hneď

v názve tejto skupiny porúch uvádza MKCH–10 pojem psychoaktívne látky. Z

71 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 137.72 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 292, 293.73 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004 s .48, 49.74 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 299, 300.

29

medicínskeho hľadiska rozumieme pod termínom psychoaktívna látka každú látku schopnú

ovplyvniť duševné procesy ( napríklad stav vedomia ) po jej vstrebaní do organizmu.

Okrem psychoaktívnych látok existujú i látky psychotropné, s ktorými je spojené narozdiel

od látok psychoaktívnych vysoké riziko návyku. Najzaužívanejším je termín droga, pod

ktorý môžeme subsumovať všetky lieky uvádzané v lekárenských predpisoch a látky typu

tabak, kofein či alkohol v rámci nemedicínskeho užívania.75 Drogy majú schopnosť

pozmeniť funkcie organizmu, nevynímajúc funkciu nervového systému a psychiky.76

Trestný zákon v ustanovení § 130 ods. 5 definuje pojem návykovej látky. Podľa tohto

ustanovenia sa na účely Trestného zákona návykovou látkou rozumie ,,alkohol, omamné

látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka

alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne

správanie“77.MKCH–10 klasifikuje jednotlivé duševné poruchy spadajúce do tejto skupiny

podľa hlavnej zneužívanej psychoaktívnej látky, z ktorých niektoré majú väčší forenzný

význam, iných forenzný význam je zanedbateľný.

Z jednotlivých foriem opitosti, má osobitný význam patologické opilstvo (

ebrietas pathica ), ktoré nadobúda väčšinou charakter mrákotného stavu majúceho za

následok vždy kvalitatívnu poruchu vedomia. Dôležité je, že nie je podmienené požitím

väčšieho množstva alkoholu, ale je schopná sa objaviť i po vypití malej dávky.78 Typickým

znakom tejto formy opitosti je konanie bez akejkoľvek motivácie, úplná alebo čiastočná

anamnéza osoby na toto konanie trvajúce niekedy i niekoľko hodín, v zásade bez

pohybového ochromenia.79

Zistenie patickej ebriety vedie nepochybne k záverom o absencii rozpoznávacích

a ovládacích schopností. Diagnostikovať túto formu je značne zložitý úkon v súdnej

psychiatrii. V takomto prípade je nevyhnutné, aby súdny znalec venoval dôkladnú

pozornosť svedeckým výpovediam. Pri hodnotení okolností patickej ebriety je znalec

mnohokrát nútený odpovedať na otázky zadávateľa znaleckého posudku, týkajúce sa

skutočnosti, či sa mohol požívania alkoholu zdržať alebo či páchateľ už v minulosti stav

75 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s .50.76 FLEISCHER, Juraj – a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 151.77 § 130 ods.5 Trestného zákona78 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 261.79 SVOBODA, Zdeněk. Alkohol a trestní odpovědnost. In Kriminalistický sborník 2/83, 1983, roč. XXVII, č. 2, s. 126.

30

patologického opilstva už prežil. V prvom prípade prichádza záporná odpoveď do úvahy

len vtedy, ak mal páchateľ nízku toleranciu alkoholu a jeho osobnosť bola v dôsledku

častého a dlhodobého užívania alkoholu degradovaná.80 Študent uvádza, že ohniskom tohto

problému je určenie, v akom štádiu alkoholizmu sa má konzument alkoholu nachádzať,

aby sa v právnom zmysle nemohol zdržať pitia. Zásadne by sa malo jednať o IV. štádium

alkoholizmu, čím by sa následne odstránili akékoľvek pochybnosti o tom, či tieto

schopnosti alkoholika neboli prinajmenšom znížené.81 Odpoveď na druhú stanovenú

otázku je značne významná, lebo v zmysle samotnej judikatúry, trestná zodpovednosť

páchateľa za trestný čin spáchaný v nepríčetnosti vyvolanej patologickou opitosťou je

v zmysle § 23 TZ vylúčená len vtedy, ak si páchateľ pred tým, než sa rozhodol požiť

alkohol, nebol ani nemohol byť vedomý svojej dispozície pre podobné stavy po požití

alkoholu ( R 49/1990 ). Podobne nepríčetnosť spôsobená patologickou opitosťou

nevylučuje trestnú zodpovednosť páchateľa, ak si tento stav zavinil aspoň z nevedomej

nedbanlivosti ( R 29/1971 ). Pre aplikáciu zákonného ustanovenia § 23 TZ je nevyhnutné,

aby sa po užití alkoholu zistila u páchateľa patologická opitosť, alkoholová paranoja alebo

prinajmenšom halucinačná psychóza. V ostatných prípadoch neprichádza použitie

spomenutého ustanovenia do úvahy.82

Schizofrénia, schizofrénne poruchy a   poruchy s   bludmi

Schizofrénia, ktorá je ťažkou chronickou duševnou poruchou nachádzajúcou sa

v skupine s názvom Schizofrénia, schizofrénne poruchy a poruchy s bludmi , sa zvykne

prejaviť už v mladom veku s tendenciou postupného zhoršovania. Zaujímavý je priebeh

schizofrénie, ktorý môže prebiehať v jednotlivých epizódach s kratšími či dlhšími

medziobdobiami zmiernenia alebo vymiznutia psychotických príznakov ( tzv. remisia ),

poprípade tieto epizódy chýbajú a celý proces je chronický.83 Táto duševná porucha má

viacero klinických foriem ako napr. najčastejšie sa vyskytujúcu paranoidnú schizofréniu

alebo dnes už vzácne diagnostikovanú katatónnu schizofréniu.

80 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing, 2004, s. 58.81 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989 s. 93.82 HREBIKOVÁ, Vladimíra. Duševné poruchy a ich význam pri posudzovaní trestnej zodpovednosti. In Justičná revue, 1995, roč. 47, č. 3 – 4, s. 33.83 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 178.

31

Nebezpečnosť poslednej spomenutej spočíva v hrozbe spáchania impulzívneho

činu bez akéhokoľvek predchádzajúceho afektu alebo prípravy. V odbornej literatúre je

uvedený príklad chovania sa schizofrenika, ktorý najskôr nehybne sedí v kuchyni spolu so

svojou matkou práve krájajúcou zeleninu, náhle vstane, pričom vytrhne nič netušiacej

matke z ruky nôž, prebodne ju a napokon opäť zaujme nehybnú sediacu polohu.84

Pri posudzovaní otázky trestnej zodpovednosti sa nám môže zdať, že

konštatovanie vymiznutia rozpoznávacích a ovládacích schopností u diagnostikovaných

schizofrenikov je bežný a viac menej zaužívaný jav. V skutočnosti medzi súdnymi

znalcami z odvetia psychiatrie existujú názory o nevyhnutnosti určenia symptómov,

podieľajúcich sa na motivácii činu, a to z toho dôvodu, že môže nastať situácia, keď medzi

povahou a spôsobom vykonania trestného činu na jednej strane a symptomatológiou

ochorenia na strane druhej nie je žiadna súvislosť. Pritom pacient za predpokladu účinnej

farmakologickej liečby by mal schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo

toto konanie ovládať.85 Ďaleko náročnejšie sa javí posúdenie situácie, keď sa schizofrenik

v čase spáchania trestného činu nachádza práve v stave remisie alebo v minulosti liečený

schizofrenik spácha potom, čo sa jeho stav už pred mnohými rokmi upravil, opäť trestný

čin.86 V prvom prípade sa bude podľa názoru väčšiny súdnych znalcov z odvetia

psychiatrie nevyhnutné oprieť o psychopatologický obraz, prehodnotiť motiváciu,

charakter a všetky okolnosti trestného činu, prihliadnuť na fakt, či remisia je len

výsledkom liečby alebo nastala bez pomoci liečiv a aké má trvanie.87 Pri priebehu druhej

z možných variant situácií bude potrebné preskúmať zdravotnú dokumentáciu s cieľom

zistenia, či sa v minulosti skutočne jednalo o schizofréniu a vylúčiť tak prítomnosť inej

duševnej poruchy, prípadne minulú simuláciu.88

Neurotické poruchy vyvolané stresom a   somatoformné poruchy

Skupina duševných porúch s označením Neurotické poruchy vyvolané stresom

a somatoformné poruchy nevzbudzuje dojem, že by svojou povahou mohla mať významný

84 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s.68.85 LIBIGER, Jiří. Schizofrenní psychózy. In C. Hőschl a spol(Eds): c.d., 2004. Zdroj: HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 234.86 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 128.87 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 69.88 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 128.

32

vplyv na rozumové a vôľové schopnosti páchateľa v čase činu. Ide o veľmi časté poruchy,

ktorých vznik je spojený s výskytom enormne ťažkej krízovej situácie, psychotraumy

vyvolanej smrťou blízkeho človeka, stresu, prípadne udalosti katastrofického rázu. Napriek

istej možnosti stanovenia kvalitatívnych zmien vedomia znalcom psychiatrom a

následných záveroch o možnosti podstatného zníženia alebo vymiznutia rozpoznávacích

alebo ovládacích schopností pri niektorých druhoch porúch vyskytujúcich sa v tejto

skupine, je ich forenzný význam pre posudzovanie nepríčetnosti zanedbateľný.89

Niektorí znalci z odvetia psychiatrie a psychológie s dlhou súdnoznaleckou

praxou zahrňujú do tejto skupiny problematiku tzv. patického afektu, i keď

v klasifikačnom manuály porúch nenájdeme v rámci jednotlivých skupín duševnú poruchu

s príslušným názvom a naň nadväzujúce číselné označenie. Pavlovský uvádza, že pri

posudzovaní ovládacích schopností osoby, ktorá sa dopustila trestného činu pod vplyvom

silného afektu, by bolo prijateľnejšie podoprieť svoje súdnoznalecké závery použitím

diagnostickej jednotky akútnej reakcie na stres.90 O problematike patického afektu sa

rovnako v súvislosti s príslušnou skupinou porúch zmieňuje i Heretik.91 Afekt môžeme

charakterizovať ako krátkodobú, silnú reakciu. Patický afekt je potom jeho veľmi silná

forma, na vrchole ktorej dochádza ku kvalitatívnej zmene vedomia so súčasnou stratou

pamäte. To sú jeho charakteristické znaky, ktoré ho odlišujú od jeho kvalitatívne nižších

a forenzne menej významných foriem. Nemenej významný je poznatok, že počas

patického afektu dochádza častokrát k takému konaniu ( ublíženie na zdraví, zabitie ),

ktoré býva v rozpore so životnými postojmi jedinca a s danou situáciou.92 Osoba sa môže

správať k obeti extrémne brutálne, jej konanie je vo veľkej miere automatizované a to

i napriek faktu, že u nej nebýva zistená zvýraznená agresivita.93 Vplyv afektu na konanie

páchateľa trestného činu je zastúpený vo významnej miere asi u 2/3 páchateľov vrážd,

pričom ide prevažne vždy o rôzne stupne afektu s minimálnym výskytom afektu

patického.94

89 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing, 2004, s.74 a 77.90 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 28.91 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s.199, 200.92 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 35.93 HERETIK, Anton. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, 3. prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2004, s. 200.94 HERETIK, Anton. Extrémna agresia I . Forenzná psychológia vraždy. Nové Zámky : Psychoprof, 1999, s. 96, 97.

33

Problematika ,,afektdeliktov“ je jedna z najspornejších a najkomplikovanejších

otázok vyskytujúcich vo forenznej psychiatrii. Patický afekt má povahu ťažkej duševnej

poruchy, diagnostikovanie ktorej vedie vždy k priznaniu úplnej nepríčetnosti, preto je

nesmierne dôležité odlíšiť ho od akejkoľvek inej kvalitatívnej formy. Od patického afektu

je nutné v prvom rade odlíšiť jednoduchý afekt95, pri ktorom vždy chýba výskyt

kvalitatívnej poruchy vedomia. V minulosti sa tento typ afektu zvykol označovať

prívlastkom nezvládnutý alebo nezvládnuteľný. Dojem, aký posledný spomenutý

prívlastok vyvoláva tým, že akoby naznačoval narušenie ovládacích schopností, je

v súdnoznaleckej praxi považovaný za nesprávny a veľmi zavádzajúci. Jednoduchý afekt

až na výnimočné prípady, kedy možno uvažovať o znížení ovládacích schopností, nebýva

podkladom pre priznanie nepríčetnosti.96 Súd ho môže ale zobrať do úvahy ako

poľahčujúcu okolnosť ( v zmysle § 36 písm. a) TZ ako ospravedlniteľné silné citové

rozrušenie ).

Je nesmierne ťažké odlíšiť patický afekt od afektu jednoduchého. Obzvlášť

náročné je to vtedy, keď sa svedecké výpovede zhodujú v opise veľmi silného afektu

v konaní páchateľa, ktorý sa vymykal bežnému správaniu jedinca v obdobných situáciách.

Máme na mysli napríklad situáciu, keď páchateľ zasadí do už mŕtveho tela neobyčajne

veľa bodných rán nožom. Patický afekt sa na svojom vrchole odohráva často

v sekundovom intervale, čo samozrejme opäť komplikuje jeho zistiteľnosť. Stáva sa, že

páchateľ sa po zasadení prvých rán obeti dostane do takého rozpoloženia, v ktorom bodá

svoju obeť ďalej viac - menej automaticky, bez akéhokoľvek následného odôvodnenia

lokalizácie a počtu zasadených rán. Jedná sa o tzv. ,,Blutrausch“ ( opojenie krvou ), do

ktorého sa páchateľ dostane svojím vlastným pričinením. Nemôžeme výlučne vždy

predpokladať takúto abnormitu konania, lebo ešte stále môže ísť len o bežné

zmechanizovanie pohybu.

Komplikovanosť posudzovania duševného stavu páchateľa v čase spáchania

trestného činu súdnymi znalcami z odvetia psychiatrie, najmä ak sa jedná o otázku výskytu

patického afektu, môže prerásť za istých okolností až do absurdity. Priblížime si to na

príklade páchateľa, ktorý potom čo sa rozhodol usmrtiť svoju obeť, jej v stave silného

afektu zasadil nespočetné množstvo rán, v priebehu čoho stratil schopnosť ovládať svoje

95 V literatúre sa môžeme stretnúť i s pojmami vystupňovaný ( používaný niekedy i judikatúrou ) afekt, silný afekt, normálny afekt a i. .96 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s.201.

34

konanie. Teoreticky mohla preto nastať situácia, že sa po zasadení prvých rán začal

dostávať do stále silnejšieho afektu, ktorý uňho mohol nakoniec prerásť i v samotný

patický afekt, ktorý by vyvolal uňho stav nepríčetnosti. Zo strany obhajoby by ale logicky

pri pripustení tejto možnosti mohla smerovať otázka na znalca, od ktorej doby sa obvinený

nemohol ovládať. Ak by znalec razantne danú otázku neodmietol, malo by to za následok

položenie ďalšej otázky smerovanej znalcovi z odboru súdneho lekárstva týkajúcej sa

označenia poradia rany, ktorá bola v konkrétnom prípade smrteľná. I v takto

vykonštruovanom prípade by mal byť pre sudcu dôležitý len stav, v ktorom sa páchateľ pre

čin rozhodol a začal ho.97

Poruchy osobnosti a   chovania u   dospelých

Poruchy osobnosti a chovania u dospelých ako ďalšie zo skupín duševných

porúch v sebe zahŕňajú špecifické choroby osobnosti, pojem ktorých v minulosti nahradil

používaný ale značne pejoratívny termín psychopatie. Poruchy osobnosti ( personality

disorders ) nie sú duševnými chorobami v užšom slova zmysle, ale chorobnými stavmi.

Nemajú náhly začiatok, ani ohraničenú dobu priebehu, ale ide o trvalý stav, pre ktorý je

charakteristická disharmónia jednotlivých zložiek osobnosti, jej nevyváženosť a nezrelosť.

Touto disharmóniou trpí nielen sám jedinec, ale často i jeho okolie. V anamnéze ( v histórii

života ) od raného veku môžeme vidieť viaceré rysy chovania, ktoré sú typické pre jedinca

trpiaceho touto duševnou poruchou. 98 Psychopatické vlastnosti osobnosti po ich ustálení

sprevádzajú jedinca po celý život. Niektoré strácajú vekom na intenzite ( disociálne

prejavy, agresivita ), iné sa značne zvýrazňujú ( egocentrizmus ). Jedným zo všeobecných

kritérií prejavov poruchy osobnosti je trvalosť abnormného chovania, ktoré nie je

obmedzené len na určité životné etapy a ktoré sa manifestuje už počas detstva alebo

dospievania a pokračuje naďalej v dospelosti.99 Pri zvážení všetkých kritérií dôležitých z

hľadiska správneho posúdenia trestnej zodpovednosti páchateľa môže v trestnom konaní

nadobudnúť význam aj poznatok, že podľa MKCH-10 majú ,,psychopatie“ rôzne formy.100

Z forenzného hľadiska sa za najdôležitejšiu považuje disociálna porucha osobnosti,

charakterizovaná nerešpektovaním sociálnych noriem, antipatiou, trvalou

97 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 35.98 LUKEŠ, Václav. Pojem ,,psychopatie“ v třestním řízení. In Kriminalistický sborník 1/86, 1986, roč. XXX, č.1, s. 29.99 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 79 a 80.100V delení psychopatií existuje doteraz veľká terminologická nejednotnosť.

35

nezodpovednosťou, nízkym prahom pre spustenie agresívneho chovania, absenciou tzv.

zlého svedomia a častým pripisovaním viny okoliu. V odborných kruhoch takáto

konštelácia vlastností napĺňa pojem tzv. morálnej tuposti ( moral insanity ).101

Jedinci s poruchou osobnosti sú vysoko náchylní k iným psychickým poruchám.

Nie je vylúčená ani abnormálna reakcia v podobe skratového suicidného pokusu osoby

s poruchou osobnosti i pri malej psychickej záťaži. V literatúre býva zvýraznená najmä

disponovanosť takýchto osôb k závislostiam na alkohole a iných návykových látkach,

nesúca so sebou častokrát riziko zhoršovania adaptačných ťažkostí a akcentácie

psychopatických osobnostných charakteristík.102 U osôb trpiacich poruchou osobnosti

dochádza k chorobným duševným reakciám akou je napríklad patologický afekt.

Pozoruhodný je aj vzťah psychopatickej agresivity a epilepsie. Známy je prípad

z Anglicka, v ktorom istý súdny znalec z odboru psychiatrie posudzoval duševný stav

páchateľa násilného trestného činu ( vražda vlastnej matky ), pričom u takejto osoby

vykonal okolo 50 špeciálnych psychiatrických vyšetrení, počas ktorých uviedol

organizmus páchateľa do podobného stavu, v akom sa nachádzal v čase vraždy, t. j. hladný

a po vypití malej dávky piva. U tejto osoby sa následne objavili abnormálne mozgové

prejavy typické práve pre epilepsiu. Závery znalca zneli v prospech k priznaniu

nepríčetnosti páchateľa.103

Mysliveček nepovažuje poruchy osobnosti za chorobný proces. Poukazuje na to,

že takýto jedinec mal od mladého veku možnosť vyrovnať sa so svojimi povahovými

odchýlkami a kompenzovať ich ostatnými vlastnosťami. Je zaužívané všeobecné

presvedčenie, že osoba s poruchou osobnosti je prístupná výchovným vplyvom, dokáže

chápať ich zmysel, a práve tým sa líši od duševne chorých trpiacich psychotickým

ochorením.104 Fleischer k tejto problematike dodáva, že hoci osobe trpiace poruchou

osobnosti prvotne nereflektujú svoju zvláštnosť a považujú ju za viac menej prirodzenú,

adaptačné ťažkosti zvládajú najmä pomocou racionalizácie. Pod pojmom racionalizácia má

na mysli tie situácie, keď sa takáto osoba naučí často vplyvom životnej skúsenosti

rozumieť svojej výnimočnosti a brať ju na zreteľ. Inokedy dochádza k vedomému

101 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 80.102 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 82.103 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 120,126.104 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 83.

36

ospravedlňovaniu svojho nezákonného konania práve s odkazom na svoju poruchu.105

Nositeľ povahovej odchýlky, ktorá je málokedy hlboká, dokáže zo strachu pred

dopadnutím a trestom posúdiť protiprávnosť svojho činu i ovládať svoje konanie.

V prenesenom význame môžeme povedať, že duševná porucha vysvetľuje páchanie

trestnej činnosti, ale nemala žiadny vplyv na rozpoznávacie a ovládacie schopnosti

páchateľa v čase trestného činu.106

V súdnoznaleckej praxi môže nastať špecifická situácia, keď sa v genéze

posudzovaného činu objaví nielen konkrétna porucha osobnosti, ale i iné

psychopatologické znaky, ktoré samy o sebe nemajú vplyv ani na priznanie zmenšenej

príčetnosti. Môže ísť o prípad jedinca trpiaceho disociálnou poruchou osobnosti, ktorý sa

nachádza v stave ľahkého alkoholového opojenia a zároveň u  ktorého predchádzajúca

konzumácia alkoholu alebo iných návykových látok mohla spôsobiť určité organicky

podmienené zmeny psychiky Celé spolupôsobenie daných činiteľov môže napokon vyústiť

do stavu odôvodňujúceho priznanie zníženia rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti

v podstatnej miere.107

Podiel páchateľov s poruchou osobnosti na všeobecnej kriminalite sa v staršej

literatúre odhaduje na 50 % a medzi vrahmi toto percento stúpa až na celkových 75 %.108

Z podobných vykonaných štatistík nepriamo vyplýva problém výkladu trestnoprávnej

relevancie porúch osobnosti v súdnej praxi. V prvom rade v každom štáte vzniká

pochopiteľná obava legislatívne voliť také zákonné formulácie nepríčetnosti, do ktorých by

boli páchatelia trpiaci poruchou osobnosti výslovne subsumovaní, a tým zvýhodňovaní.

Znamenalo by to, že osobám s hlbšou formou narušenia, ktorých náprava a ochrana

spoločnosti prostredníctvom ich izolácie, by logicky vyžadovala trest dlhšieho trvania, by

bol vymeraný narozdiel od ostatných kratší trest. Dokonca by za určitých okolností mohli

byť vyhlásení za nepríčetných a zverení do rúk psychiatrov, nemajúcich súčasne účinné

liečebné prostriedky, ktoré by boli zárukou ochrany spoločnosti.109

105 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 82, 83.106 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s. 83.107 FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby. Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993, s. 88.108 DOBROTKA, Gejza. Základné otázky forenznej psychológie. In Pedagogica specialis, 1, 1969. Zdroj: HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, s. 212.109 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 57.

37

Poznatky z rozhodovania súdov nám podávajú obraz o rôznom posudzovaní

trestnoprávneho významu porúch osobnosti  vzhľadom na otázku či môžu byť

s prihliadnutím na stav poznatkov súdnej psychiatrie o rozpoznávacej a ovládacej

schopnosti osoby trpiacej duševnou poruchou osobnosti dôvodom na priznanie stavu

nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti. V nadväznosti na to vzniká  polemika aj

o odchylnej voľbe druhu trestu a jeho výmery, ktorý by mal zabezpečiť ochranu

spoločnosti a účinnú resocializáciu duševne chorého jedinca.110

Ak vychádzame z toho, že slovenské trestné právo je založené na tzv.

zodpovednosti za zavinenie ( nullum crimen sine culpa ) vyjadrenej v ustanoveniach §§ 15

až 18 TZ, pričom trestné právo nepozná objektívnu zodpovednosť za spáchanie trestného

činu, je pochopiteľné, že pri rozhodovaní o trestnom čine nemožno páchateľovi pričítať

okolnosť, ktorú nezavinil. Výnimku nachádzame jedine v podobe objektívnej podmienky

vo forme tzv. kvázideliktu, ktorým sa má namysli čin inak trestný vyskytujúci sa pri

trestnom čine opilstva podľa § 363 TZ a rovnako čiastočné narušenie uvedenej zásady

vidíme v procese rozhodovania o ochranných opatreniach.111 Problematika nepríčetnosti

páchateľa v čase činu nepochybne úzko súvisí s danou zásadou, keďže akákoľvek

konštrukcia zavinenia je nepríčetnosťou absolútne vylúčená a bez zavinenia v zmysle

spomenutej zásady nemôžeme hovoriť o trestnom čine a rovnako nemôžeme uvažovať ani

o uložení trestu.112 Môžeme sa stretnúť so zaujímavým názorom, podľa ktorého problém

porúch osobností v trestnom práve nie je irelevantný, lebo ignorovanie a opomínanie

poznatkov súdnej psychiatrie o príslušnej skupine duševných porúch s ohľadom na riešenie

otázky trestnej zodpovednosti páchateľa v trestnom konaní, by vylučoval uplatnenie

zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyjadrenej v § 2 ods. 10 TP:

,,Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.“.113

2.2 Psychologické kritérium nepríčetnosti

110 DUBIVSKÝ, Peter. Trestnoprávny význam psychopatie. In Justičná revue, 1993, roč. 45, č. 6, s. 16.111 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 175.112 HATALA, Vojtech. Zavinenie v československom socialistickom trestnom práve. Bratislava : SAV, 1961, s. 42.113 DUBIVSKÝ, Peter. Trestnoprávny význam psychopatie. In Justičná revue, 1993, roč. 45, č. 6, s. 17.

38

Výskyt samej duševnej poruchy nikdy nebude postačovať na to, aby páchateľovi

chýbala rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Porucha musí vplývať tak na jedinca, že

vylučuje aspoň jednu z schopností vo vzťahu k spáchanému skutku.114 V predchádzajúcich

kapitolách bolo preukázané, že povaha duševnej poruchy a predovšetkým jej intenzita býva

určená psychologickým kritériom.115

Nedostatok schopnosti rozpoznávacej, resp. rozumovej je nevyhnutné posudzovať

vždy s ohľadom na povahu spáchaného trestného činu. I páchateľ postihnutý duševnou

poruchou môže byť schopný rozpoznať protiprávnosť takých trestných činov, ktorých

obsah je z hľadiska jeho jednoduchosti schopný pochopiť, napríklad krádež, vražda.

U ,,zložitejšieho“ činu nedokáže ale pochopiť jeho dosah. Tak to bude v prípade podvodu

alebo všeobecného ohrozenia. Do úvahy prichádza i situácia, keď páchateľ, ktorý spáchal

viacero trestných činov, môže byť vo vzťahu k niektorým z nich príčetný a vo vzťahu

k ostatným nepríčetný.116

Podobne s ohľadom na povahu trestného činu treba posudzovať i schopnosť

ovládaciu, resp. vôľovú. Nepríčetná osoba si síce uvedomuje protiprávnosť svojho činu,

ale nie je schopná v tomto konkrétnom prípade svoje konanie regulovať vlastnými

duševnými schopnosťami, aby sa ho aj napriek vedomosti protiprávnosti nedopustila.117 .

Svoje konanie dokáže v zásade dobre ovládať osoba trpiaca pyromániou, ale už nie ak sa

jedná o založenie požiaru, pričom jej rozpoznávacia schopnosť nie je dotknutá.118

2.3 Zmenšená príčetnosť

Trestný zákon uvádza pojem zmenšenej príčetnosti v ustanoveniach § 39 ods.2

písm. c) a § 40 ods.1 písm. d) TZ. Zmenšenú príčetnosť môžeme charakterizovať ako stav,

v ktorom došlo vplyvom duševnej poruchy k podstatnému zníženiu ( oslabeniu )

rozpoznávacej alebo ovládacej schopnosti páchateľa. Nesmie ísť však o stav úplne

114 HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti. Košice : Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000, s. 76.115 SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis, 2003, s. 235.116 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 153.

117 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 372.118 NOVOTNÝ, Oto a Adolf DOLENSKÝ a Jaroslav JELINEK a Marie VANDUCHOVÁ. Trestní právo hmotné – I. Obecná část. Praha : Aspi Publishing, 2003, s. 137.

39

vylučujúci niektorú z týchto schopností, lebo by sa jednalo už o nepríčetnosť v zmysle § 23

TZ alebo by sa uplatnila trestná zodpovednosť za trestný čin opilstva, prípadne za actio

libera in causa v zmysle § 363 ods. 1, 2 TZ.

Zmenšená príčetnosť býva zapríčinená podobnými duševnými poruchami ako

nepríčetnosť, líši sa len ich intenzita. Študent uvádza, že ide najmä o hraničné a málo

vyjadrené stavy ako sú napríklad maniomelancholické psychózy na rozhraní normálneho

a chorobného obdobia, niektoré prípady chronického alkoholizmu s poškodením mozgu

a iných orgánov, niektoré formy duševných porúch osobnosti,  demencií

a hluchonemosť.119 Keďže problematika zmenšenej príčetnosti sa opiera o rovnaké kritéria

ako nepríčetnosť, duševná porucha ( samozrejme menšej intenzity ) tu musí byť v čase

činu.

V úvodných kapitolách sme predostreli pomerne krátky vývoj zákonných

ustanovení upravujúcich problematiku zmenšenej príčetnosti na našom území. V rozmedzí

tejto krátkej historickej doby sa našlo viacero odporcov odopierajúcich oprávnenosť

tomuto inštitútu. Predovšetkým sa zdôrazňovala teoretická neudržateľnosť tohto pojmu,

ktorá narážala na fakt, že samotná príčetnosť nemá žiadne stupne, nie je diferencovaná.120

Kallab zdôrazňuje, že tu nejde vôbec o otázku príčetnosti, ale o otázku trestnosti. Podľa

tohto autora celý problém týkajúci sa zmenšenej príčetnosti vyplýva z nedostatočného

rozlišovania medicínskych a právnych pojmov. Je samozrejmé, že existujú prechodné

stupne medzi duševným zdravím a chorobou. Príčetnosť je ale určitým právnym

postavením, spôsobilosťou zodpovedať za svoje činy, ktorá tu je alebo nie je. Nejde

o žiadny zdravotný stav. Je nesprávne trestať tieto osoby ( ktoré sú úplne príčetné, t. j.

právne zodpovedné ) miernejšie na základe uznania stavu zmenšenej príčetnosti, ktorá len

odôvodňuje voľbu zvláštnych a týmto osobám primeraným trestom, majúcich do istej

miery charakter liečebného alebo zabezpečovacieho opatrenia.121 Ďalšou námietkou proti

uznaniu trestnoprávneho inštitútu zmenšenej príčetnosti je skutočnosť, že osobám veľmi

často ťažko zvládnuteľným, náchylným k recidíve a odolným voči účinkom trestu i liečby,

ktorých pobyt na slobode predstavuje trvalé nebezpečenstvo pre spoločnosť, by mal byť

vymeraný trest kratšieho trvania. Proti týmto argumentom vystupovali názory väčšiny

119 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, 18.120 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 19.121 KALLAB, Jaroslav. Trestní právo hmotné platné v zemi české a moravskoslezské. Praha : Melantrich, 1935, s. 44.

40

lekárov a právnikov poukazujúcich na to, že medzi príčetnosťou a nepríčetnosťou existuje

široké vákuum a osoby, ktoré doň spadajú buď nechápu úplne trestnosť svojho konania

alebo nie sú jednoducho schopné oplývať dostačujúcimi zábranami proti trestnoprávnemu

konaniu či oboje. Z právneho hľadiska sú síce trestne zodpovední, ale nemôžeme hovoriť

viac o rovnakej vine v porovnaní s duševne zdravím jedincom. Hovoríme, že sú príčetní so

zmenšenou vinou ( resp. zmenšene zodpovední ). Nemenej zaujímavé je tiež hľadisko

považujúce zmenšenú príčetnosť za zvláštny prípad príčetnosti.122

122 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 19 - 20.

41

3 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti a zmenšenej príčetnosti

3.1 Trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti

Ochranné liečenie

V prípadoch, kedy páchateľ činu inak trestného nie je z dôvodu nepríčetnosti

trestne zodpovedný a  jeho pobyt na slobode je nebezpečný, súd v zmysle § 73 ods. 1 TZ

obligatórne uloží ochranné liečenie. Pripomíname, že obe podmienky majú kumulatívny

charakter. Súdu vzniká povinnosť dokazovať splnenie všetkých týchto podmienok. ( R

24/1992 )

Otázku nebezpečnosti páchateľa, ktorý sa dopustil činu inak trestného v stave

nepríčetnosti, nemožno posudzovať výlučne len s odkazom na konanie, vykazujúce inak

znaky trestného činu, ale je potrebné tiež prihliadnuť na stupeň duševnej poruchy či

doterajšie prejavy recidívy páchateľa (R 58/1968 ). Podmienka nebezpečnosti pobytu

takejto osoby na slobode je splnená, ak existuje vysoké riziko opätovného spáchania

závažnejšieho útoku na záujmy chránené trestným zákonom vplyvom duševnej poruchy.123

Nestačí pritom len hrozba konania naplňujúca znaky priestupku ( Rč 3/2000 ). V tomto

význame zohrávajú významnú úlohu znalci z odboru psychiatrie, ktorí sa k predmetnej

problematike majú za úlohu vyjadriť( R 11/1974 ). Úloha znalcov je len odporučiť súdu

vhodnosť uloženia ochranného liečenia páchateľovi. Samo toto odporučenie nebude nikdy

tvoriť podklad pre rozhodnutie súdu o tejto otázke, pretože ten je nútený k nej pristúpiť až

po celkovom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov v dobe rozhodovania o tomto

ochrannom opatrení ( R 59/1968 ). Čas rozhodovania súdu o ochrannom liečení nadobúda

v danej situácii právny význam, pretože ak pominie nebezpečnosť páchateľa na slobode

v dobe od spáchania činu inak trestného do rozhodnutia súdu, ochranné liečenie nemožno

uložiť.124 Z toho vyplýva, že súd posudzuje nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode

podľa stavu existujúceho v čase jeho rozhodovania o ochrannom liečení. ( R 23 /1979 ) .

Dovoľujeme si upozorniť na ustanovenie § 73 ods. 2 písm. b) TZ, podľa ktorého

môže súd fakultatívne uložiť ochranné liečenie ,,ak páchateľ spáchal trestný čin v stave

123 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 1159.124 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha : C. H. Beck, 2010,s. 530.

42

vyvolanom duševnou poruchou a jeho pobyt na slobode je nebezpečný“. Toto zákonné

ustanovenie sleduje za cieľ zníženie rizika recidívy tých špecifických páchateľov

sexuálnych trestných činov ( sexuálnych deviantov ), ktorí sa trestného činu dopustili

v stave vyvolanom touto charakteristickou poruchou a u ktorých uloženie ochranného

liečenia neprichádza do úvahy z dôvodu absencie zákonných podmienok potrebných na

jeho uloženie v zmysle vyššie uvedeného v § 73 TZ. V tomto prípade sa ochranné liečenie

ukladá plne trestne zodpovednému páchateľovi, lebo hoci páchateľ spáchal trestný čin

v stave vyvolanom duševnou poruchou ( sexuálnou deviáciou ), nemyslí sa tým stav

nepríčetnosti.125

Podľa § 73 ods.4 TZ ochranné liečenie možno uložiť samostatne, popri treste

alebo pri upustení od potrestania. Súd uloží samostatne ochranné liečenie páchateľovi,

ktorý je trestne nezodpovedný z dôvodu nepríčetnosti. Z jednotlivých druhov ochranných

liečení bývajú spravidla ukladané súdmi psychiatrické ochranné liečenie,

protitoxikomanické ochranné liečenie, protialkoholické ochranné liečenie, sexuologické

ochranné liečenie a ochranné liečenie patologického hráčstva.126

Detencia

Trestný zákon v § 81 ods. 1 špeciálne upravuje i situácie, kedy odsúdený ochorie

duševnou poruchou vo výkone trestu odňatia slobody alebo hoci odsúdený trpel duševnou

poruchou ešte pred samotným výkonom tohto trestu ( nie však v čase spáchania trestného

činu ), k jej zisteniu dôjde až vo výkone trestu odňatia slobody. Predmetom zákonnej

úpravy daného odseku je zakotvenie podmienok obligatórneho rozhodnutia súdu

o nariadení umiestnenia odsúdeného do detenčného ústavu.127 Detencia je nový druh

ochranného opatrenia, ktorý bol zavedený rekodifikáciou trestného zákona č. 300/2005 Z.

z. v znení zákona č. 650/2005 Z. z.. Nakoľko zriadenie detenčných ústavov si vyžiadala

predovšetkým povaha niektorých duševných porúch ( špecifické poruchy osobnosti,

niektoré sexuálne deviácie a i. ), ktoré sú v mnohých prípadoch nereverzibilné

a terapeuticky neovplyvniteľné a podmieňujú u postihnutých jedincov páchanie trestnej

činnosti.128

125 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 139.

126 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 389.127 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 148.128 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 397, 398.

43

Spomínaný § 81 ods. 1 TZ uvádza viaceré podmienky dôležité pre súdne

rozhodnutie o uložení detencie, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Detenciu možno

uložiť len páchateľovi, ktorý sa dopustil trestného činu, v čase ktorého bol plne trestne

zodpovedný, za čo bol i následne odsúdený, a to výlučne na nepodmienečný trest odňatia

slobody. Odsúdenému, ktorý sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody je zistená

podľa lekárskeho znaleckého posudku nevyliečiteľná ( relatívna nevyliečiteľnosť ) duševná

porucha a s prihliadnutím na doterajšiu spáchanú trestnú činnosť sa javí pobyt odsúdeného

na slobode nebezpečným pre spoločnosť. Je samozrejme bezvýznamné, ak sa neskôr vo

výkone trestu odňatia slobody v dôsledku dodatočného vzniku duševnej poruchy stane

trestne nezodpovedným. Z uvedeného rovnako vyplýva, že uloženie detencie neprichádza

do úvahy, ak dôjde k prepusteniu páchateľa na slobodu.129 Kumulatívne musí byť tiež

splnené podanie návrhu prokurátorom alebo riaditeľom ústavu na výkon trestu odňatia

slobody adresovaný súdu. Účel zaradenia predmetného zákonného ustanovenia do

Trestného zákona je uvedený v samostatnom ustanovení, nachádzajúcom sa v § 82 ods. 1

TZ a vychádza najmä z požiadavky ochrany spoločnosti pred ďalším páchaním trestných

činov alebo činov inak trestných nepríčetnými páchateľmi, pričom nezabúda i na situácie,

kedy by sa ďalší pobyt odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody zdal byť neúčinným

a z dôvodu výskytu duševnej poruchy nebezpečným pre ostatných spoluväzňov.130

Pre správne pochopenie trestnoprávnych dôsledkov, ktoré sa s nepríčetnosťou

spájajú, považujeme rovnako za dôležité v stručnosti spomenúť i niektoré procesnoprávne

ustanovenia, nakoľko preukázanie nepríčetnosti obvineného v čase činu má viaceré

významné procesnoprávne následky. Z procesnoprávneho hľadiska je nepríčetnosť

páchateľa ako okolnosti vylúčenia jeho trestnej zodpovednosti v prípravnom konaní

dôvodom zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods.1 písm. e) TP. Z daného dôvodu

možno ale zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak sa zistí, že skutok kladený za vinu

obvinenému sa skutočne stal,  napĺňa inak znaky trestného činu a spáchal ho obvinený,

u ktorého bola vylúčená trestná zodpovednosť z dôvodu nepríčetnosti ( R 12/1996 ).131

V zmysle ďalšieho zákonného ustanovenia § 236 ods. 1 TP, ak prokurátor ( už bolo

vznesené obvinenie) zastaví trestné stíhanie z dôvodu nepríčetnosti obvineného v čase

činu, ktorá vylučuje jeho trestnú zodpovednosť a zároveň je pobyt obvineného na slobode

129 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha : C. H. Beck, 2010,s. 541.130 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha : C. H. Beck, 2010,s. 543.131 MINÁRIK, Štefan, a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2010, s. 594.

44

nebezpečný, predloží súdu návrh na uloženie ochranného opatrenia.132 Podobný postup

v zmysle zastavenia trestného stíhania, ak sa jedná o obvineného, ktorý nebol v čase činu

pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, je pri preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby

podľa § 215 ods.1 písm. c) a § 244 ods.1 písm.c) TP. Na hlavnom pojednávaní ide o jeden

z dôvodov pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 285 písm. d) TP .

V trestnom konaní má napokon význam, keď obvinený v dôsledku duševnej

poruchy, ktorá nastala až po spáchaní trestného činu, nie je schopný vnímať zmysel

trestného stíhania, čo je samo o sebe dôvodom pre prerušenie trestného stíhania policajtom

v prípravnom konaní alebo súdom na hlavnom pojednávaní v zmysle § 228 ods. 2 písm. c)

a § 283 ods. 1 TP. Výskyt duševnej choroby môže byť  dôvodom pre odklad výkonu trestu

podľa § 409 ods. 1 TP alebo prerušenia výkonu trestu v zmysle § 412 ods. 1 TP.

3.2 Trestnoprávne dôsledky zmenšenej príčetnosti

Zistenie, že sa páchateľ dopustil trestnej činnosti v stave zmenšenej príčetnosti,

nevylučuje jeho trestnú zodpovednosť, ale vytvára zvláštnu situáciu, v ktorej nemožno voči

páchateľovi postupovať obvykle účinným spôsobom a táto skutočnosť rovnako nadobúda

význam pri rozhodovaní o treste ( R 17/1993 ). Zmenšená príčetnosť nie je sama o sebe

poľahčujúcou okolnosťou, pretože nemusí znižovať závažnosť trestného činu

a odôvodňovať uloženie mierenejšieho trestu. Spáchanie trestného činu v stave zmenšenej

príčetnosti nesignalizuje jeho nižšiu závažnosť. Trestný zákon dovoľuje v prípade takýchto

situácií uloženie ochranného opatrenia popri treste alebo pri upustení od potrestania, ak

pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný. Stav zmenšenej príčetnosti nadobúda dvojaký

charakter. Na jednej strane znižuje mieru zavinenia páchateľa, paralelne predstavuje často

zvýšenie nebezpečnosti jeho osoby ( R 41/1976 ).

Trestný zákon pri stanovení zmenšenej príčetnosti rozlišuje dva fakultatívne

dôsledky:

a) mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. c) TZ za súčasného uloženia

ochranného liečenia v zmysle § 73 ods. 1 TZ

132 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 497.

45

b) upustenie od potrestania podľa § 40 ods. 1 písm. c) TZ za súčasného uloženia

ochranného liečenia v zmysle § 73 ods. 1 TZ

Mimoriadne zníženie trestu

Za určitých okolností prípadu súd môže zvážiť, že udelenie zákonom

ustanoveného trestu páchateľovi v konkrétnom prípade je neprimerane prísne.

Rozhodovanie súdu o výške trestu páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej

príčetnosti, musí byť zároveň spojené s jeho úvahou o  možnosti uloženia ochranného

liečenia.133 Ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) TZ upravuje možnosť súdu znížiť dolnú

hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom, ak sú splnené nasledujúce

predpoklady:

1. trestný čin spáchal páchateľ v stave zmenšenej príčetnosti

2. zdravotný stav páchateľa za súčasného uloženia ochranného liečenia umožňuje

dosiahnutie ochrany spoločnosti aj trestom kratšieho trvania

3. povinnosť uloženia ochranného liečenia

Pri aplikácii uvedeného zákonného ustanovenia súd nie je viazaný obmedzeniami

o najnižšej trestnej sadzbe uvedenej v § 39 ods. 3 TZ ani nie je limitovaný rozsahom

a dôvodmi mimoriadneho zníženia uvedenými v § 39 ods. 1 TZ.

Dôležitú úlohu pri daných úvahách súdu bude hrať otázka absolvovania

ochranného liečenia, ktoré má v tomto prípade slúžiť ako prostriedok na riadne dovŕšenie

účinku trestu. Nie vždy bude ale možné ochranné liečenie uložiť. Táto situácia môže nastať

v prípade, kedy by uloženie ochranného liečenia nebolo lekársky odôvodnené ( napríklad

stav zmenšenej príčetnosti u páchateľa nastal vplyvom afektu, ktorý po spáchaní trestného

činu pominul ) 134 alebo samotné ochranné opatrenie toho istého druhu a formy bolo už

uložené v predchádzajúcom trestnom konaní vedenom proti tomu istému obvinenému a je

teraz vykonávané ( primerane porovnaj R 30/1982 ).

Z uvedeného logicky vyplýva, že ak nebude možné pristúpiť k možnosti uloženia

ochranného liečenia, rovnako neprichádza do úvahy aplikácia zákonného ustanovenia § 39

ods. 2 písm. c) TZ. V takomto prípade by prichádzalo do úvahy použitie ustanovenia § 39

ods. 1 TZ, podľa ktorého súd môže uložiť páchateľovi trest pod dolnú hranicu trestu

133 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha: C. H. Beck, 2010,s. 154.134 KOCINA, Jan. Trestní postih zmenšeně příčetného pachatele. In Bulletin advokacie, 1988, č. 4, s. 54.

46

ustanovenú týmto zákonom, ak ,,vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na

pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo

pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj

trest kratšieho trvania“. Pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1

TZ, ktorý sa vzťahuje na všetky trestné činy, bude nutné subsumovať náš konkrétny prípad

pod pojem ,,okolnosti prípadu“, majúcich povahu skutočností, ktoré sú schopné ovplyvniť

objektívne okolnosti spáchaného trestného činu ako sú jeho charakter a povaha.135 Pri

aplikácii inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 TZ nemožno uvažovať

o psychickom stave páchateľa v čase činu ako o pomeroch páchateľa, ale len ako

o okolnostiach prípadu. Pokiaľ psychický stav charakterizuje páchateľa ako subjekt

trestného činu, pod pomermi páchateľa môžeme rozumieť len okolnosti charakterizujúce

páchateľa ako objekt trestu, ktoré sa neprejavili v spôsobe spáchania trestného činu. Za

mimoriadne okolnosti odôvodňujúce aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu

odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 TZ môžeme preto považovať napríklad psychický stav

osoby spočívajúci v slabomyseľnosti so známkami primitivizmu, ľahkej ovplyvniteľnosti

afektmi a emóciami, ktorý mal významný vplyv na spáchanie trestnej činnosti páchateľom

( R 50/1970 ). Ak trestná sadzba trestu odňatia slobody, ktorej použitie prichádza do

úvahy, nemá ustanovenú dolnú hranicu, predmetné ustanovenie sa nepoužije.136

Z dikcie ustanovenia § 39 ods.2 písm. c) TZ plynie, že trestom kratšieho trvania

sa rozumie trest odňatia slobody a že ide o jeho zníženie i pod zákonom ustanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby, pričom sa neuplatnia obmedzenia uvedené v ustanovení § 39 ods.

3, ktoré sa vzťahujú na niektoré prípady mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody.137

Upustenie od potrestania

Upustenie od potrestania býva v právnej teórii charakterizované ako špecifický

prípad trestnoprávnej reakcie na trestný čin138. Uplatnenie tohto inštitútu vychádza zo

zásady, že už samotné prejednanie veci pred súdom a vyslovenie viny páchateľa, má

rovnaké účinky ako uloženie trestu, čím sa zvýrazňuje jeho výchovný charakter. Aplikácia

trestnoprávneho inštitútu upustenia od potrestania nie je absolútna, ale právna úprava

135 Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 300.136 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 539.137 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 539.138 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 424.

47

podmienok na jeho uplatnenie v § 40 TZ sa vzťahuje výlučne na prečiny, ktorými nebola

spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví. Smrť alebo ťažká ujma na zdraví ako

spôsobený následok prečinu by sa javil natoľko závažným poškodením chráneného

záujmu, že ich spôsobenie odôvodnene vylučuje použitie daného zákonného ustanovenia

( aj za predpokladu naplnenia ostatných zákonom stanovených podmienok pre jeho

aplikáciu ).139

V zmysle § 40 ods. 1 písm. d) TZ možno upustiť od potrestania páchateľa

prečinu, ktorým nebola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, ak sa ho dopustila

osoba v stave zmenšenej príčetnosti. Upustiť od potrestania podľa § 40 ods. 1, písm. d) TZ

možno zároveň len s obligatórnym uložením ochranného liečenia súdom podľa § 73 ods. 1

TZ, o ktorom súd predpokladá, že zabezpečí ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa

účinnejšie ako trest. V takomto prípade sa súd vo svojom rozhodnutí obmedzí len na

vyslovenie viny obvineného bez toho, aby uložil trest a súčasne nariadi ochranné liečenie.

Použitie právnej úpravy tohto ustanovenia je vylúčené v prípade, ak si páchateľ

stav zmenšenej príčetnosti spôsobil zavinene vplyvom návykovej látky.140 V situácii, keď

páchateľ požije pred činom alkoholický nápoj a táto skutočnosť sama o sebe nebude

rozhodujúcou príčinou stavu jeho zmenšenej príčetnosti, bude uloženie ochranného

liečenia podľa § 40 ods. 1 písm. d) TZ prípustné.141

Právoplatnosťou rozhodnutia o upustení od potrestania nastávajú účinky zákonnej

fikcie, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený. V praxi to má význam z toho

hľadiska, že v prípade vedenia ďalšieho trestného konania sa na takéto rozhodnutie

o odsúdení nebude môcť prihliadnuť v zmysle napríklad priťažujúcej okolnosti podľa § 37

písm. m ) TZ.142

Ochranné liečenie

Trestný zákon okrem obligatórneho uloženia ochranného liečenia podľa § 73

ods. 1 umožňuje súdu uložiť ochranné liečenie aj vtedy, ,,ak páchateľ spáchal trestný čin

v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt na slobode je nebezpečný“143 Predpokladom

139 Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. Praha : C. H. Beck, 2010,s. 314.140 K tomu bližšie pozri podkapitolu s názvom Forenzný význam niektorých duševných porúch141 Pozri R 11/1965142 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 86 a 87.143 § 73 ods. 2 písm. a) Trestného zákona

48

fakultatívneho uloženia ochranného liečenia je kumulatívne splnenie dvoch

hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú:

spáchanie trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti

nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode

Zdôrazňujeme, že zmenšene príčetnému páchateľovi v zmysle § 73 ods. 2 písm.

a) TZ súd uloží trest neznížený, t. j. v rámci jeho zákonnej sadzby.144 Trestný zákon

vymedzuje podmienky uloženia ochranného liečenia i negatívne a síce: ,,Ochranné liečenie

neuloží, ak je vzhľadom na osobu páchateľa zrejmé, že jeho účel nemožno dosiahnuť“145.

3.3 Trestný čin opilstva

Heretik uvádza, že podiel páchateľov pod vplyvom alkoholu sa mení v závislosti

od skutkovej podstaty trestného činu. Najvyšší podiel dosahuje pri trestnom čine opilstva

podľa § 363 TZ a pri násilných a sexuálnych trestných činoch, u ktorých dochádza

k potlačeniu sociálnych a morálnych zábran, vystupuje ako motivačný faktor.146

Primárnym objektom trestného činu opilstva je občianske spolužitie a sekundárne

je to konkrétny chránený záujem, ktorý bol porušený alebo ohrozený konaním páchateľa

v stave nepríčetnosti, ktorú si spôsobil zavineným konaním.

Objektívna stránka v zmysle § 363 ods. 1 TZ je naplnená dvoma kumulatívnymi

konaniami páchateľa, a jednak privedením sa do stavu nepríčetnosti požitím alebo

aplikáciou návykovej látky147 a zároveň dopustením sa konania v takomto stave, ktoré má

inak znaky trestného činu. ,,Požitím návykovej látky“ treba výlučne rozumieť jej príjem

ústami, nakoľko akýkoľvek iný spôsob jej príjmu v podobe injekčnej aplikácie rozpustenej

návykovej látky alebo inhalovaním prchavých návykových látok, ,,šňupaním“, fajčením

a i. je subsumovaný pod slovné spojenie ,, aplikáciou návykovej látky“.148

144 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 449.145 § 73 ods. 3 Trestného zákona146 HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010,s. 257.147 K obsahu pojmu návyková látka pozri bližšie podkapitolu s názvom Forenzný význam niektorých duševných porúch148 IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava : Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 415.

49

Nestačí, aby sa páchateľ takýmto spôsobom konania priviedol len do stavu

zmenšenej príčetnosti. O naplnení objektívnej stránky trestného činu môžeme hovoriť len

v tom prípade, ak spomínané konanie páchateľa malo za následok zapríčinenie stavu

nepríčetnosti v zmysle § 23 TZ. Ak stav nepríčetnosti u páchateľa vznikol v dôsledku

aplikácie návykovej látky v ingerencii ďalších faktorov, napríklad poruchy osobnosti,

i v takom prípade nemôžeme odmietnuť aplikáciu trestného činu opilstva podľa § 363

TZ.149

Vo vyššie uvedenom prípade zmenšenej príčetnosti by páchateľ zodpovedal podľa

všeobecných zásad Trestného zákona, t. j. zodpovedal by za trestný čin, ktorý v tomto

stave spáchal a nie za trestný čin opilstva v zmysle § 363 ods. 1 TZ.150 Rovnako nemožno

aplikovať zákonné ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) TZ, pretože upustenie od potrestania

páchateľa, ktorý sa dopustil prečinu v stave zmenšenej príčetnosti, je za okolnosti, kedy si

tento stav spôsobil sám vplyvom návykovej látky, vylúčené.

Aplikácia ustanovenia trestného činu opilstva si vynucuje znalecké posúdenie

duševného stavu páchateľa, ktorému by malo predchádzať vyšetrenie skúškou na alkohol

v krvi, prípadne na prítomnosť inej návykovej látky, ktoré tvoria mimoriadne významný

podklad pre rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu o nepríčetnosti. Až

teda na podklade získaného posudku z odboru súdneho lekárstva vo vzťahu k zisteniu

objektívnej výšky hladiny alkoholu v krvi, je možné objasňovať i okolnosti nevyhnutné pre

posúdenie duševného stavu obvineného znaleckým posudkom z odboru psychiatrie ( Rč

46/1994-II ). Zdôrazňujeme, že laboratórny nález ohľadne hladiny nameraného množstva

alkoholu v krvi je vždy len pomocným vyšetrením a sám osebe nestačí na vytvorenie

podkladu o nepríčetnosti. Súdny znalec psychiater okrem hodnoty tohto nálezu vychádza

i z radu ďalších zistení a poznatkov relevantných pre posúdenie vplyvu návykovej látky na

psychiku páchateľa.151

Ďalším konaním, ktoré je nevyhnutné pre naplnenie skutkovej podstaty trestného

činu opilstva je dopustenie sa konania majúceho inak znaky trestného činu ( tzv.

kvázideliktu ) v tomto stave nepríčetnosti . Zákon teda uvádza, že ide o konanie majúce

inak znaky trestného činu, z čoho logicky vyplýva, že čin spáchaný v nepríčetnosti nemá

149 Burda, E., Čentéš, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. II. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, s.1219.150 Pozri bližšie uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.marca 1992, sp. zn. 1 To 20/92 ( 17/1993)151HACEK, Vladimír. Trestný čin ,,opilstvo“ z pohľadu psychiatra. In Psychiatria pre prax, 2011, roč. 12, č. 1, s. 37.

50

všetky znaky trestného činu. Predovšetkým tu chýba príčetnosť páchateľa ako obligatórny

znak subjektu, ktorým je trestne zodpovedný páchateľ a zavinenie. Rozhodujúce v praxi

bude to, či konanie má inak znaky trestného činu obzvlášť následok konania.152 Nielen

poruchové, ale i ohrozovacie trestné činy môžu byť kvázideliktom.153

V literatúre býva uvedené, že hoci je vylúčené, aby bolo možné považovať

prípravu za kvázidelikt, za určitých okolností možno uvažovať nad jednotlivými formami

prípravy na zločin v takých prípadoch, keď sa páchateľ v stave nepríčetnosti zúčastňuje na

trestnom čine inej osoby, ktorý v závere nedospeje ani do štádia pokusu trestného činu.

Absolútne je ale vylúčené účastníctvo vo forme prípravy, nakoľko si vyžaduje aspoň pokus

alebo dokonanie trestného činu.154 Dôkazné problémy budú vznikať predovšetkým pri tých

trestných činoch, ktoré sa vyznačujú náročnejšou subjektívnou stránkou, najmä ak Trestný

zákon pre naplnenie subjektívnej stránky nejakého trestného činu vyžaduje i pohnútku

páchateľa ako obligatórny znak subjektívnej stránky. V danom prípade bude nevyhnutné

u nepríčetného páchateľa dokázať, že ju výslovne prejavil, inak v pochybnostiach bude súd

postupovať v zmysle zásady ,, in dubio pro reo“.155 Ak sa páchateľ zavinene privedie do

stavu nepríčetnosti, konanie takéhoto páchateľa zapríčinené týmto stavom, bude vždy

predstavovať jeden skutok, aj keby malo podobu viacerých samostatných skutkov, ktoré by

napĺňali rôzne skutkové podstaty trestných činov. Tieto skutky je potrebné posudzovať

výlučne z aspektu znakov trestného činu opilstva v zmysle § 363 TZ.156

Ďalším nevyhnutným znakom pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu je

existencia príčinného vzťahu medzi konaním páchateľa a jeho následkom. Zo zákonnej

formulácie trestného činu opilstva podľa § 363 ods. 1 TZ je zrejmý príčinný vzťah medzi

privedením sa do stavu nepríčetnosti a jej vznikom, a to konaním páchateľa, ktorý si

požitím alebo aplikáciou návykovej látky spôsobí stav nepríčetnosti. Zdôrazňujeme, že

tento vzťah je pokrytý zavinením páchateľa, čo vyplýva zo zákonnej formulácie ,, hoci aj

z nedbanlivosti“. Ak by sme chceli preskúmať  príčinný vzťah medzi spôsobeným stavom

nepríčetnosti a spáchaným činom inak trestným v tomto stave, prišli by sme k záverom, že

tu žiadny nie je. Konanie v stave nepríčetnosti si nevyžaduje zavinenie páchateľa ( čo je

152 TERYNGEL, Jiří. Návrat k “Rauchsdeliktu”. In Justičná revue, 1992, roč. 44, č. 3, s. 28.153 Nie je prípustné, aby kvázidelikt mal znaky len priestupku alebo iného správneho deliktu.154 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 751. 155 IVOR, Jaroslav, et al. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 416.156 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 686.

51

proti zásade, že príčinný vzťah musí byť krytý zavinením aspoň v hrubých črtách ), toto

nemožno ale tvrdiť v prípade actio libera in causa upravenom v § 363 ods. 2 TZ.157

Subjekt trestného činu opilstva je všeobecný, t. j. môže sa ho dopustiť ktokoľvek

za podmienky, že predtým než sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky dostal do stavu

nepríčetnosti, bol trestne zodpovedným.

Určitú špecifickosť môžeme vidieť v samotnom charaktere trestného činu opilstva

ako tzv. vlastnoručného deliktu, ktorý si vyžaduje, aby jeho páchateľ uskutočnil objektívnu

stránku skutkovej podstaty sám, vlastným bezprostredným konaním.158 Z uvedeného nám

zároveň vyplýva, že v danom prípade je vylúčené spolupáchateľstvo a nepriame

páchateľstvo .159 Posledné spomenuté prichádza do úvahy, len ak uvažujeme nad

nepriamym páchateľstvom iného trestného činu, keď páchateľ s úmyslom využiť

nepríčetnú osobu ako ,,živý nástroj“ na splnenie svojich cieľov, túto osobu opije alebo stav

jej opitosti využije .160 Nielenže za spomenutých okolností bude trestne zodpovedný

nepriamy páchateľ za trestný čin, ktorý prostredníctvom nepríčetnej osoby spáchal,

rovnako bude nutné vyvodiť trestnú zodpovednosť u osoby, ktorá sa sama zavineným

konaním priviedla do stavu nepríčetnosti, a to za trestný čin opilstva podľa § 363 ods. 1

TZ.161 Jedná sa o kvalitatívne rozdielnu situáciu, ak nejaká osoba úmyselne privedie inú

osobu do stavu nepríčetnosti, ktorá si ho nezavinila ani z nedbanlivosti. Aby osoba, ktorá

úmyselne zavinila druhému stav nepríčetnosti mohla byť trestne zodpovedná ako nepriamy

páchateľ za trestný čin, ktorého sa dopustila nepríčetná osoba a vo vzťahu k nej by inak

malo znaky trestného činu, musela by byť súčasne uzrozumená, že nepríčetná osoba

v dôsledku tohto svojho stavu je schopná spáchať určitý trestný čin, resp. má sklony

k páchaniu takýchto trestných činov.162

157 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 751.158 IVOR, Jaroslav, et al. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 416.159 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 752.160 IVOR, Jaroslav, et al. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010, s. 417.161 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 752.162 Burda, E., Čentéš, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. II. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, s.1222.

52

Subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu opilstva spočíva

v alternácii úmyselnej a nedbanlivostnej forme zavinenia, ktorá sa vzťahuje výlučne len na

privedenie si stavu nepríčetnosti. Pri posudzovaní tzv. kvázideliktu je napriek tomu

potrebné preukazovať i subjektívnu stránku konania nepríčetného páchateľa. Vyžaduje si

to potreba rozlíšiť, či trest uložiť v rámci trestnej sadzby ustanovenej pre nedbanlivostný

trestný čin alebo pre trestný čin spáchaný úmyselne. Nepôjde ale o zavinenie v pravom

slova zmysle, lebo chýba príčetnosť ako jej predpoklad.163

V praxi je nevyhnutné odlišovať prípady nevedomej nedbanlivosti, kedy si

napríklad osoba vpichne do krvi namiesto inzulínu heroín, pretože si najskôr

neskontrolovala obsah striekačiek, ktoré ležali voľne pri sebe na stole od situácií, kedy by

jej ( v tomto našom príklade ) niekto predtým z nepozornosti tie dve striekačky zamenil.

V prvom prípade by bola daná osoba trestne zodpovedná za trestný čin opilstva podľa §

363 TZ, ktorého sa dopustila v nevedomej nedbanlivosti, v prípade druhom nepríčetná

osoba, ak nič nezanedbala, nebude vôbec trestne zodpovedná, a to v zmysle § 23 TZ.164

Ako bolo už vyššie uvedené, pokiaľ by sa jej zavinenie vzťahovalo aj na kvázidelikt

spáchaný v tomto stave, išlo by o prípad actio libera in causa.

V § 363 ods. 1 TZ sa uvádza sankcia za spáchanie trestného činu opilstva, ktorou

je trest odňatia slobody s trestnou sadzbou v rozmedzí troch až osem rokov. Pokiaľ sa

páchateľ ,,dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje

miernejší trest, potrestá sa týmto miernejším trestom“165. Z hľadiska posúdenia, ktorý trest

ustanovený Trestným zákonom je pre páchateľa miernejší, je nutné, aby sme v prvom rade

vychádzali z hornej hranice trestu odňatia slobody a ak by tieto boli totožné, tak

rozhodujúcou bude výška dolnej hranice trestu odňatia slobody. Opäť môže nastať situácia,

že sa i tieto budú zhodovať, práve preto bude nevyhnutné vychádzať nielen z osobitnej ale

i zo všeobecnej časti Trestného zákona a posúdiť, či zákon vedľa trestu odňatia slobody

umožňuje pripustenie minimálne jedného ďalšieho alternatívneho druhu trestu ako trestu

samostatného.166

Dané riešenie, ktoré zvolil zákonodarca sa javí správne. Nemožno predsa za ten

istý čin ( ak berieme do úvahy jeho vonkajšie znaky ) trestať nepríčetného páchateľa

163 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 686.164 Burda, E., Čentéš, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. II. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, s.1224.165 § 363 ods. 1 Trestného zákona166 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník II. § 140 až 421. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s.3338.

53

prísnejšie ako páchateľa so zachovanou a úplnou rozpoznávacou a ovládacou schopnosťou

v čase činu, lebo dotknuté ustanovenie svojím spôsobom len dopĺňa medzeru

v trestnoprávnej zodpovednosti.167 Zdôrazňujeme, že nakoľko páchateľ spáchal trestný čin

pod vplyvom návykovej látky, z ochranných opatrení prichádza do úvahy fakultatívne

uloženie ochranného liečenia podľa § 73 ods. 2 písm. c ) TZ.168

Zákonné ustanovenie § 363 ods. 2 tzv. actio libera in causa dolosa postihuje

prípady, keď sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin,

v dôsledku čoho sa vylúči jeho trestná zodpovednosť za trestný čin opilstva podľa § 363

ods. 1 TZ a rovnako sa vo vzťahu k nemu nebude aplikovať ani zákonné ustanovenie § 23

TZ o nepríčetnosti. Základným rozdielom medzi daným zákonným ustanovením

a trestným činom opilstva podľa prvého odseku toho istého ustanovenia spočíva

v existencii psychického vzťahu páchateľa k eventualite spáchania trestného činu v tomto

stave. Odlišný je i príčinný priebeh ako obligatórny znak objektívnej stránky trestného

činu, nakoľko tu existuje príčinná súvislosť medzi privedením sa do stavu nepríčetnosti

a dopustením sa protiprávneho konania. Ide o tzv. ,,napitie sa na guráž“, kedy si páchateľ

hodlá dodať odvahu na spáchanie trestného činu. Kváziúmysel, ktorý sa pojmovo javí

správnejšie voliť, nakoľko v stave nepríčetnosti nemožno hovoriť priamo o úmysle, bude

nutné vyvodzovať z vôle páchateľa, ktorú prejavil ešte pred privedením sa do takéhoto

stavu. Vo všeobecnosti platí, že u páchateľa existuje psychický vzťah k protiprávnemu

následku, ktorý si želá, aby nastal, resp. je s tým uzrozumený. Opäť je dôležité, aby sme

mali napamäti, že je potrebné, aby sa čin, ktorý spáchal páchateľ už ako nepríčetný,

v podstatných okolnostiach neodlišoval od jeho predstavy, ktorú mal ešte v dobe, keď sa

len do nepríčetnosti uvádzal. Vidíme tiež, že úmyselné zavinenie sa tu akoby ,,predsúva“

do doby, keď bol páchateľ ešte úplne príčetný, a z toho dôvodu sa bude voči nemu

vyvodzovať trestná zodpovednosť v zmysle všeobecných zásad Trestného zákona.169

167 Burda, E., Čentéš, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. II. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, s.1221.168 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 753. 169 TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E., et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 753, 754.

54

4 Úloha znalca pri zistení duševného stavu páchateľa v čase trestného činu

Orgány činné v trestnom konaní a súd vychádzajú pri hodnotení otázky

nepríčetnosti páchateľa zo záverov obsiahnutých v znaleckých posudkoch vypracovaných

súdnymi znalcami z odboru psychiatrie vo vzťahu duševného stavu páchateľa v čase

trestného činu. Podľa stanoviska generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 1. júna

2006 : ,,Vyšetrenie duševného stavu obvineného je expertízna činnosť vykonávaná dvoma

znalcami z odboru psychiatrie, zameraná na zistenie psychopatologických symptómov

obvineného a na posúdenie jeho schopnosti spáchať konkrétny trestný čin, ktorý je

predmetom trestného konania.“170 Zmyslom, resp. najdôležitejším cieľom celého trestného

konania je predovšetkým zistiť či sa skutok stal, či vykazuje znaky skutkovej podstaty

trestného činu, kto je jeho páchateľom a z akých pohnútok daný čin spáchal, prípadne

podmienky a okolnosti jeho spáchania a v neposlednom rade je rovnako dôležité v rozsahu

nevyhnutnom na voľbu druhu trestu a jeho výmery zistiť i osobné pomery páchateľa.171 Na

dosiahnutie tohto účelu slúži orgánom činným v trestnom konaní a súdu dokazovanie,

ktoré nie je len čisto právnym pojmom, ale z technického hľadiska sa zabezpečuje

aj prostredníctvom iných forenzných vedných disciplín ako je napr. súdna psychiatria

a súdna psychológia.172

Otázka nepríčetnosti má výlučne právnu povahu. Súd hodnotí znalecký posudok

ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne

nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou mienkou, ale môže a je

povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska či znalec prihliadol na všetky

skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská

znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom konaní náležite zistené alebo

naopak o skutočnosti, ktoré sú pochybné, ba dokonca odporujúce iným výsledkom

dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov ( R

40/1972 ).

170 Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 10 odsek 2 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre ( IV/1 Gn 5010/05 – 89 )171 PUCHALLOVÁ, Ivana. Aplikačné problémy znaleckého dokazovania. In Bulletin slovenskej advokácie, 2012, roč. 18, č. 12, s. 21.172 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 320.

55

Príčetnosť páchateľa v čase spáchania trestného činu je obzvlášť zložitá a dôležitá

podmienka pre posúdenie jeho trestnej zodpovednosti. Orgány činné v trestnom konaní

( napr. vyšetrovateľ ) sú povinné už v počiatkoch vyšetrovania zisťovať skutočnosti, na

základe ktorých rozhodnú o ustanovení či neustanovení znalca. Ak konkrétne okolnosti

nasvedčujú tomu, že obvinený môže trpieť duševnou poruchou, ktorá v čase činu mohla

vylučovať alebo znižovať jeho príčetnosť a ( s výnimkou situácií, kedy sa páchateľ

zavinene priviedol do stavu nepríčetnosti alebo zmenšenej príčetnosti aplikáciou

návykovej látky ) musí byť táto možnosť v trestnom konaní overená a otázka duševného

zdravia obvineného objasnená, a to spravidla pribraním znalca. Posudzovanie takej

možnosti len laickou úvahou súdu, ktorá nie je založená na odborných vedomostiach, nie

je dostačujúcim prostriedkom na zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných

pochybností ( primerane porovnaj R 33/1968 ). Orgány činné v trestnom konaní by mali

preto vždy náležite zvážiť či sú dané podmienky pre vyšetrenie duševného stavu

obvineného. Je dôležité zdôrazniť, že by sa v tomto ohľade nikdy nemali uspokojiť

s tvrdeniami obvineného, ktoré je treba vždy overiť. Rovnako ani sama skutočnosť, že sa

obvinený dopúšťa opakovane nejakej trestnej činnosti alebo že trestná činnosť, ktorej sa

dopustil bola závažná, nemôže byť samo o sebe dôvodom pre skúmanie jeho duševného

stavu. Vznikom konkrétnych pochybností o duševnom stave obvineného v čase činu,

možno prísť záveru o existencii stavu nepríčetnosti, zmenšenej príčetnosti alebo o jeho

vylúčení, až vykonaním dôkazov uvedených v § 119 TP a ich následným zhodnotením

orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom.173 Zo súhrnu dôkazov by malo byť zrejmé

podozrenie na nepríčetnosť obvineného v čase činu, ktoré by mohlo vzniknúť, keby

obvinený v trestnom konaní postupoval nelogicky, nezmyselne, prípadne by vykazoval iné

príznaky duševnej poruchy, alebo bol v minulosti z dôvodu duševnej choroby liečený.174

Podľa § 148 ods. 1 TP na posúdenie duševného stavu obvineného, ktorý

predstavuje obzvlášť dôležitú skutočnosť, sú potrební z dôvodu objektivity vždy dvaja

znalci z odboru psychiatrie. Z judikatúry vyplýva, že ak sú na základe výsledkov

dokazovania pochybnosti o úplnej príčetnosti páchateľa, jeho duševný stav nemožno

zisťovať na základe lekárskeho potvrdenia alebo odborného vyjadrenia, ale bezvýhradne

treba pribrať dvoch znalcov z odboru psychiatrie ( R 24/1976 ).

173 BRZÁK, Jan. Některé problémy dukazního řízení a využívaní znalcu. In Kriminalistický sborník 5/80, 1980, roč. XXIV, č. 5, s. 313.174 LITERA, František. Znalecké posudky je nutno prověřit jako jiné dukazy. In Kriminalistický sborník 6/80, 1980, roč. XXIV, č. 6, s. 331.

56

Neopomenuteľnou požiadavkou na osobu znalca psychiatra je získanie

vysokoškolského lekárskeho vzdelania so špecializáciou z odboru psychiatrie, čo vylučuje

pribranie znalca klinického psychológa, hoci by vzhľadom na jeho prácu vo funkcii

odborného pracovníka v zdravotníctve na úseku psychiatrie získal odborné znalosti

z odvetia psychiatrie ( R 2/1982 ). Zákonné podmienky, za akých môže získať lekár

špecializáciu psychiatra, upravuje nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 296/2010 Z. z.

o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania

zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných

pracovných činností v znení neskorších predpisov ( § 3, § 4, § 69 až § 72 ).

Nepríčetnosť páchateľa nebýva orgánmi činnými v trestnom konaní preukazovaná

ako taká, ale vždy len vo vzťahu k určitému trestnému činu. Z toho dôvodu platí, že

vypracovaný znalecký posudok v predchádzajúcej trestnej veci toho istého obvineného

nemôže plniť funkciu znaleckého posudku i v ďalšej trestnej veci, v ktorej sa vedie nové

trestné stíhanie ( R 11/1982 ).

V zmysle § 145 ods. 1 TP znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky,

posudzovať akékoľvek právne závery či hodnotiť vykonané dôkazy. Z tohto dôvodu je

nevyhnutné určiť znalcovi rámec otázok, ktoré má riešiť z hľadiska svojej odbornosti už

v uznesení o pribratí znalca a zároveň mu v zmysle tohto ustanovenia okrem iného

umožniť, aby sa mohol oboznámiť s obsahom spisu alebo vykonanými dôkazmi. Takto

znalcovi sprístupnené informácie, bez znalosti ktorých by nebolo možné vypracovať

hodnotný znalecký posudok ( psychiatrický znalecký posudok ), sa následne premietnu i v

jeho kapitole o výpise zo spisu175. Pre vypracovanie danej časti znaleckého posudku je

okrem iného potrebné, aby súdny znalec psychiater venoval veľkú pozornosť i výpisu zo

znaleckých posudkov o duševnom stave obvineného podaných v predchádzajúcich

trestných veciach, ktorých zabezpečenie a odovzdanie znalcovi k dispozícii je povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní ( R 16/1979 ). Podľa zákona č. 576/2004 Z. z.

o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je znalec, ktorého

ustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní oprávnený nahliadať do

zdravotnej dokumentácie osoby na účely priamo súvisiace s trestným konaním v rozsahu

nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku, pričom o tomto rozsahu rozhoduje sám

175 Psychiatrický znalecký posudok sa obsahovo člení na viacero kapitol, a to na úvod, výpis zo spisu, vlastné vyšetrenie a záver s odpoveďami na otázky zadávateľa posudku.

57

znalec [ § 25 ods. 1 písm. j) ]. Z judikatúry zároveň vyplýva, že je povinnosťou znalca

zadovážiť si pred podaním znaleckého posudku o duševnom stave obvineného v záujme

úplnosti anamnestických údajov, s ktorými pracuje, jeho zdravotnú dokumentáciu

o predchádzajúcom ochrannom liečení ( R 15/1997 ).

V závere znaleckého posudku je nevyhnutné dôkladné zdôvodnenie odpovedí

znalcom na položené otázky. Táto časť nemusí byť diagnosticky jednoznačná, avšak

znalec musí v každom prípade prinajmenšom odôvodniť svoje podozrenie na prítomnosť

duševnej poruchy. Znalcove závery o prítomnosti, resp. neprítomnosti duševnej poruchy

v čase spáchania trestnej činnosti musia viesť následne k záverom o kvalite

rozpoznávacích a ovládacích schopností obvineného, a to bez zbytočného používania

odborných termínov. Znalec je taktiež povinný posúdiť prípadnú nebezpečnosť pobytu

obvineného na slobode z lekárskeho hľadiska ( v zmysle § 149 ods. 2 TP ) a odporučiť

ochranné opatrenie.176 Veľké percento závažnej trestnej činnosti, predovšetkým vrážd je

páchaná pod vplyvom alkoholu, prípadne osobami závislými od alkoholu alebo iných

návykových látok. Z toho dôvodu sú nezriedka pevnou súčasťou znaleckých

psychiatrických posudkov i odpovede na stupeň závislosti obvineného od alkoholu a jej

vplyvu v kritickom čase na jeho rozpoznávaciu prípadne ovládaciu schopnosť. Štúdie o

osobnostných vlastnostiach páchateľov vrážd preukazujú, že ide prevažne o osoby

s podpriemerným intelektom, často až na hranici pásma strednej debility, príčinou čoho sú

psychiatrické znalecké posudky doplňované posudkami z odboru klinickej psychológie.177

Ako sme uviedli v úvode tejto kapitoly, znalecký psychiatrický posudok je

potrebné hodnotiť ako každý iný dôkaz, a to podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Orgány činné v trestnom konaní alebo súd sa nemôžu obmedziť čisto len na hodnotenie

záveru znaleckého posudku, ale je nevyhnutné nazerať na jeho celý obsah a tým

kontrolovať či znalec prihliadol pri vypracovaní posudku ku všetkým významným

skutočnostiam pre jeho podanie, či jeho názory vyplývajú z ich názorov, či si zachovávajú

vnútornú logiku a až následne je na mieste zváženie hodnoty týchto záverov v rámci celého

dokazovania.178

176 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s.22.177 NESVADBA, Antonín. Znalecká činnosť vykonávaná v procese vyšetrovania vrážd. In Justičná revue, 1998, roč. 50, č. 3, s. 41.178 LITERA, František. Znalecké posudky je nutno prověřit jako jiné dǔkazy. In Kriminalistický sborník 6/80, 1980, roč. XXIV, č. 6, s. 329.

58

Ak by vznikli pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, prípadne sám

znalecký posudok by bol nejasný alebo neúplný, orgán činný v trestnom konaní alebo súd

je povinný požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie dotknutého posudku. V praxi sa

môže stať, že ani tento postup by neviedol k odstráneniu jeho pochybností alebo nejasností

či doplneniu neúplností, preto pre tieto účely Trestný poriadok ustanovuje, že je potrebné

pribrať iného znalca ( § 146 TP ), prípadne v obzvlášť závažných prípadoch dokonca

znalecký ústav ( § 147 ods. 1 TP ).

Na záver tejto kapitoly zdôrazňujeme, že podanie nepravdivého znaleckého

posudku je v zmysle § 347 TZ trestným činom.

4.1 Simulovanie nepríčetnosti

V laickej verejnosti prevláda názor, že je pomerne jednoduché simulovať duševnú

poruchu a tým sa vyhnúť trestnej zodpovednosti za spáchaný trestný čin, prípadne oddialiť

súdne konanie či samotný nástup na výkon trestu. Účely simulácie duševnej poruchy, ktorá

nie je v trestnom konaní vzácna, sú rôzne. V skutočnosti dobre simulovať duševnú poruchu

nie je v praxi ľahké a každý skúsený psychiater dokáže vykonaným systematickým

vyšetrením predstieraný chorobný obraz rýchlo odhaliť. Takýchto ľahko poznateľných

simulantov môžeme symbolicky prirovnať k hercom, ktorí sa nevžili do svojej role 179

Študent na základe odpozorovaných simulácií uvádza ich hlavné rozpoznávacie znaky:

nezvyklosť až smiešnosť simulovaných bludov a halucinácií, ktoré sú sprevádzane

tomu nezodpovedajúcemu správaniu, ktoré je celkom nenápadné alebo naopak

priam teatrálne, demonštratívne a vystupňované pri kontakte s vyšetrujúcim

izolácia chorobného symptómu od ostatnej psychiky

absencia dynamiky vývoja poruchy v čase

amorálny sklon osoby ku klamaniu, podvodom, predstieraniu, ktorý sa odzrkadľuje

v predchádzajúcich znaleckých vyšetreniach

rozpor medzi psychopatickými príznakmi v dobe pred spáchaním trestného činu,

ktoré udáva sám páchateľ a svedecky doloženým normálnym správaním v tom

istom čase

179 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 303, 304.

59

samotný rozpor medzi predstieranou psychózou a spôsobom, akým bol trestný čin

vykonaný180

Úloha znalca preukázať, že sa v skutočnosti jedná o čistú simuláciu je

v niektorých prípadoch problematická. Niekedy sa znalec psychiater v priebehu svojej

súdnoznaleckej praxe môže stretnúť u posudzovaného obvineného s duševnými stavmi na

rozhraní medzi simuláciou a hysterickou reakciou, ktoré sú typické u tzv. väzbových

psychóz. Z hľadiska posúdenia trestnej zodpovednosti orgánmi činnými v trestnom konaní

alebo súdom je samotné preukázanie existencie hysterickej reakcie u obvineného

bezvýznamné, nakoľko nejde o tak forenzne významný chorobný stav, ktorý by mohol

oslabiť, prípadne vylúčiť rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obvineného, napriek tomu

tento príklad dobre demonštruje problematiku odhalenia simulácie.181

Inokedy bude úlohou súdneho znalca psychiatra posudzovať duševný stav

obzvlášť rafinovaného obvineného, ktorý mal možnosť odpozorovať psychotické prejavy

mnohokrát vďaka vlastnej skúsenosti z predchádzajúcich psychiatrických vyšetrovacích

postupov, v rámci pobytu v psychiatrickej liečebne, prípadne z inštrukcií bývalých

recidivistov .182 Neodhalenie simulácie by predstavovalo vážne dôsledky vo vzťahu k

trestnej zodpovednosti páchateľa za spáchaný trestný čin. V odbornej literatúre sa

stretneme s názormi, ktoré pri podozrení na predstieranie duševnej poruchy odporúčajú

pozorovanie na uzavretom psychiatrickom oddelení. Je to z toho dôvodu, že

v súdnoznaleckej psychiatrickej praxi sa týmto spôsobom podarilo preukázať skutočný

stav veci, keď napr. osoba predstierajúca ťažkú depresiu bola pristihnutá v domnienke, že

ju nik nesleduje, vo veselej nálade hrať s ostatnými pacientmi karty. Veľmi

frekventovaným javom je simulácia schizofrénie, ktorá sa ale v drvivej väčšine prípadov

obmedzuje na popis rôznych hlasov a pocitov prenasledovania zo strany nepriateľov.

Takto simulujúci páchateľ sa stáva pred súdnymi znalcami psychiatrami ľahko

odhaliteľným, keďže mu chýbajú poznatky o formálnych poruchách myslenia a zmenách

emotivity, typické pre danú duševnú poruchu.183 Spomenieme tiež, že veľmi častým javom

180 ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, str.44, 47, 48.181 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 304.182 ŠTUDENT, Vadimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství ,1989, s. 41, 42183 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, .86 ,87.

60

v trestnom konaní je rovnako predstieranie straty pamäte na určité obdobie, najčastejšie na

dobu trestného činu, celkovej anamnézy alebo demencie.184

Rovnako nezastupiteľnú úlohu pri včasnom odhalení simulácie nepríčetnosti

zohrávajú orgány činné v trestnom konaní. Tie by mali v čo najväčšom predstihu

optimálne zabezpečiť vyšetrenie páchateľa ihneď po spáchaní skutku, resp. po vzniku

podozrenia na prítomnosť nejakej duševnej poruchy alebo simulácie tohto stavu. Javí sa to

logické z dôvodu vylúčenia nežiaducich vplyvov okolia a znemožnenia páchateľovi

rýchleho vykonštruovania si účelovej obrany.185

S problematikou simulácie nepríčetnosti je spojená pozoruhodná situácia. Táto

nám predostiera zaujímavý poznatok zo súdnoznaleckej praxe psychiatrov, v zmysle

ktorého môže výnimočne dôjsť u sociálne izolovaných ľudí k vzniku duševnej poruchy

nazvanej indukovaná porucha s bludmi alebo inak folie a deux. Podstata vzniku tejto

poruchy pramení z faktu, že takto postihnutý jedinec v dôsledku tesného spolužitia

s duševne chorou osobou prebral jej systém bludov. Veľkú rolu tú hrá sugescia a len čo

dôjde k prerušeniu kontaktu s duševne chorým, dochádza u takto postihnutého jedinca

k uzdraveniu. Treba zdôrazniť, že ak by sa mal posudzovať duševný stav takto postihnutej

osoby, súdny znalec psychiater by v závere znaleckého posudku s veľkou

pravdepodobnosťou konštatoval vymiznutie rozpoznávacej schopnosti páchateľa.186

184 KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957, s. 304.185 IVOR, Jaroslav. Mrákotný stav, alebo simulácia ? In Kriminalistický sborník 6/83, 1983, roč. XXVII, č. 6, s. 367.186 PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing,, 2004, s.71.

61

5 Komparácia slovenskej platnej právnej úpravy nepríčetnosti s právnou úpravou vybraného štátu

Právna úprava nepríčetnosti zakotvená v rekodifikovanom českom Trestnom

zákone č. 40/2009 Sb. v znení neskorších predpisov187 ( ďalej ,, ČTZ“ ) je z viacerých

hľadísk podobná slovenskej právnej úprave. Zákonodarca Českej republiky v snahe

o dosiahnutie maximálnej legality podmienok trestnej zodpovednosti a rovnako i väčšej

jednotnosti výkladu a aplikácie Trestného zákona, siahol po novej definícii trestného činu

podľa § 13 ČTZ, ktorá zo svojho obsahu vypúšťa tzv. materiálny znak ( ,, pre spoločnosť

nebezpečný čin“ ) a nahradzuje ho definičným znakom ,, protiprávny“, čím dochádza

k zavedeniu formálneho poňatia trestného činu. Jedná sa o významný moment, nakoľko

má tento krok nadväznosť i na ďalšie ustanovenie českého trestného zákonníka,

nevynímajúc zákonné ustanovenia § 26 a § 27 ČTZ o nepríčetnosti a zmenšenej

príčetnosti.188

Pojem nepríčetnosť a   zmenšená príčetnosť

Platná právna úprava nepríčetnosti podľa § 23 TZ je takmer totožná s právnou

úpravou českého Trestného zákona, ktorý tiež nedefinuje pojem príčetnosť, ale

vymedzením nepríčetnosti stanovuje dôvody vylučujúce trestnú zodpovednosť: ,,Kto pre

duševnú poruchu v dobe spáchania činu nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo

ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný“189

Český Trestný zákon narozdiel od nášho zakotvil do svojho ustanovenia na účely

rôznych trestnoprávnych predpisov legálny pojem duševnej poruchy. Kľúčovým pojmom

§ 123 ČTZ je pojem ,,duševná porucha“, nie choroba. Toto výkladové ustanovenie

vymedzuje, že pod pojmom duševnej poruchy treba nutne rozumieť ,,okrem duševnej

poruchy vyplývajúcej z duševnej choroby i hlbokú poruchu vedomia, mentálnu retardáciu,

ťažkú asociálnu poruchu osobnosti alebo inú ťažkú duševnú alebo sexuálnu odchýlku.“190

Český zákonodarca zvolil termín, ktorý nielenže vychádza z trestnoprávne

relevantného hľadiska ( z psychologického kritéria pojmu nepríčetnosti ), ale zároveň

187 Zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákonník188 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 129.189 § 26 ´českého Trestného zákona190 § 123 českého Trestného zákona

62

neobchádza pri zohľadnení súčasnej psychiatrickej empírie hľadisko medicínske

( biologické kritérium nepríčetnosti ).191

Definícia zmenšenej príčetnosti obsiahnutá v českom Trestnom zákone má

nasledovnú podobu : ,,Kto pre duševnú poruchu v dobe spáchania činu mal podstatne

zníženú schopnosť rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, je zmenšene

príčetný“192. Slovenský Trestný zákon neobsahuje legálnu definíciu zmenšenej príčetnosti,

ale zo súdnej judikatúry vyplýva, že pri zhodnotení duševného stavu páchateľa ako stavu

zmenšenej príčetnosti, vychádzame z rovnakého hľadiska.

Ochranné opatrenia

Vylúčenie trestnej zodpovednosti páchateľa z dôvodu nepríčetnosti a

súčasné preukázanie jeho nebezpečnosti na slobode je dôvodom obligatórneho uloženia

ochranného liečenia podľa § 99 ods. 1 ČTZ alebo zabezpečovacej detencie podľa § 100

ods. 1 ČTZ.

Podľa ustanovenia § 98 ods. 1 a § 100 ČTZ je zabezpečovacia detencia druhom

ochranného opatrenia, ktorým hlavným účelom je v zmysle § 100 ods. 1 ČTZ ochrana

spoločnosti pred páchateľom činu inak trestného ( chýba znak príčetnosti páchateľa ako

zákonný predpoklad jeho trestnej zodpovednosti ), ktorý by naplňoval inak znaky zločinu (

§ 14 ods. 3 ČTZ ) a ktorého pobyt na slobode je nebezpečný a rovnako nemožno vzhľadom

na povahu duševnej poruchy a možnostiam pôsobenia na páchateľa očakávať od uloženého

ochranného liečenia, že by viedlo k jej dostatočnej ochrane.

Základným rozdielom oproti slovenskej právnej úprave detencie v zmysle § 81

TZ je, že česká právna úprava umožňuje uloženie zabezpečovacej detencie páchateľovi,

ktorý sa dopustil činu inak trestného v stave nepríčetnosti, narozdiel od úpravy

slovenského Trestného zákona, ktorý tento postup nepripúšťa.

Mohli by sme ale spomenúť, že zákon č. 262/2011 Z. z. účinný od 1. septembra

2011, ktorým sa menil Trestný zákon, zaviedol do zákonného ustanovenia § 81 štvrtý

odsek, ktorý ustanovil fakultatívnu možnosť danú súdu rozhodnúť o umiestnení páchateľa

do detenčného ústavu. Tak je to umožnené na základe podania návrhu zariadenia ústavnej

zdravotnej starostlivosti, v ktorom páchateľ vykonáva ochranné liečenie, pričom môže ísť

191 VÁLKOVÁ, Helena. K ,,trestněprávnímu obsahu“ duševní poruchy a jeho souvislostem s přípustností zabezpečovací detence u některých pachatelu . In Trestněprávní revue, 2011, roč. 11, č. 10, s. 253 .192 § 27 českého Trestného zákona

63

rovnako o uložené ochranné liečenie v zmysle § 73 ods. 1 TZ páchateľovi, ktorý sa

dopustil činu inak trestného v stave nepríčetnosti a jeho pobyt na slobode je nebezpečný

Podľa § 81 ods. 4 TZ postupuje súd na základe uvedeného návrhu v prípade, ak ide

o páchateľa, ktorého pobyt na slobode je nebezpečný a ktorý zároveň vykonáva uložené

ochranné liečenie v zariadení zdravotnej starostlivosti, kde svojím správaním ohrozuje

život alebo zdravie iných osôb. Súd tak po predchádzajúcom zhodnotení odborného

lekárskeho posudku môže rozhodnúť o uložení detencie. Zákonodarca touto úpravou

pamätá predovšetkým na zabezpečenie ochrany personálu zariadenia ústavnej zdravotnej

starostlivosti, jeho hospitalizovaných pacientov, resp. pri hrozbe možného úteku páchateľa

zo zariadenia i širšieho okruhu ľudí pred agresívnym a nebezpečným správaním

páchateľov nachádzajúcich sa vo výkone ochranného liečenia.193

Podstatný rozdiel medzi úpravami problematiky zmenšenej príčetnosti oboch

štátov sa javí v jej samotných trestnoprávnych dôsledkoch. Pokiaľ slovenský Trestný

zákon pri stanovení zmenšenej príčetnosti rozlišuje výlučne len fakultatívne dôsledky194,

ustanovenie § 40 ods. 1 ČTZ ukladá súdu povinnosť prihliadnuť pri stanovení druhu trestu

a jeho výmery na okolnosť, že páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti,

ktorú si ani z nedbanlivosti neprivodil vplyvom návykovej látky.

Ani z pohľadu českého trestného práva nemôžeme považovať zmenšenú

príčetnosť za poľahčujúcu okolnosť. Sama o sebe nemusí znižovať závažnosť trestného

činu, a tým odôvodňovať miernejší trest. V predchádzajúcich kapitolách sme si uviedli, že

stanovenie zmenšenej príčetnosti u páchateľa, ktorý sa dopustil trestného činu zmierňuje

jeho zavinenie, ale súčasne zvyšuje nebezpečnosť jeho osoby. Zmyslom predmetného

ustanovenia teda nie je, ako sa na prvý dojem javí, stanoviť trest bezvýhradne miernejší,

ale môže ísť o uloženie iného trestu než toho, ku ktorého uloženiu by súd pristúpil, ak by

sa jednalo o úplne príčetného páchateľa. Svojou povahou vystupuje toto ustanovenie ako

určité ,,doplnenie“ všeobecných zásad pre ukladanie trestov obsiahnutých v § 39 ČTZ,

ktoré sa uplatní len vtedy, ak súd v súvislosti so zmenšenou príčetnosťou neupusti od

potrestania páchateľa v zmysle § 47 ČTZ.195

Fakultatívny dôsledok zmenšenej príčetnosti, ktorým je zníženie trestu odňatia

slobody za súčasného uloženia ochranného liečenia, český zákonodarca rekodifikáciou

193 Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, s. 148 - 149.194 K tomu pozri bližšie v podkapitole s názvom Trestnoprávne dôsledky zmenšenej príčetnosti195 Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 537.

64

českého trestného zákona vyčlenil do samostatného ustanovenia § 40 ods. 2 ČTZ podľa

ktorého: ,, Ak má súd za to, že by vzhľadom na zdravotný stav páchateľa uvedeného

v odseku 1, by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia ( § 99 ) dosiahnuť

možnosti jeho nápravy i trestom kratšieho trvania , zníži trest odňatia slobody pod dolnú

hranicu trestnej sadzby, pričom nie je viazaný obmedzením v § 58 ods. 3 a súčasne uloží

ochranné liečenie.“196 Pri aplikácii predmetného ustanovenia súd nie je viazaný

obmedzeniami v § 58 ods. 3 ČTZ, ktoré sa vzťahujú na určité prípady mimoriadneho

zníženia trestu odňatia slobody podľa § 58 ods. 1 a 2 ČTZ.

Komparáciou spomenutého ustanovenia českého Trestného zákona a jeho

slovenského ekvivalentu v § 39 ods. 2 písm. c) TZ môžeme prísť k záveru, že sa líšia

v jednom významnom hľadisku. V prípade českej úpravy je zníženie trestu odňatia slobody

pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 42 ods. 2 ČTZ vylúčené, ak si páchateľ stav

zmenšenej príčetnosti spôsobil vplyvom návykovej látky. Slovenská úprava je v tomto

prípade voči páchateľovi, ktorý vplyvom návykovej látky spôsobil stav zmenšenej

príčetnosti ,,zhovievavejšia“, nakoľko túto negatívnu podmienku neobsahuje.

Súd môže, za predpokladu, že sa páchateľ dopustil trestného činu v stave

zmenšenej príčetnosti, upustiť od potrestania aj vtedy, ak je zároveň presvedčený, že

súčasné uloženie ochranného liečenia zaistí jeho nápravu lepšie než trest ( § 47 ods. 1 ČTZ

). Toto ustanovenie sa nepoužije, ak si páchateľ zapríčinil stav zmenšenej príčetnosti

vplyvom návykovej látky. V kontexte vyššie analyzovanej úpravy inštitútu upustenia od

potrestania podľa slovenského trestného zákona [ § 40 ods. 1 písm. d) TZ ] je treba

zdôrazniť markantné rozdiely oboch regulácií. Pokiaľ náš trestný zákon umožňuje

aplikovať predmetné ustanovenie výlučne v prípade spáchania prečinu zmenšene

príčetným páchateľom ktorým, ako ďalej špecifikuje, nebola spôsobená smrť alebo ťažká

ujma na zdraví, česká úprava sa zmieňuje o trestnom čine, pod ktorým vzhľadom na jeho

bipartíciu sa rozumieme prečin i zločin, a to bez ohľadu na spôsobený následok.

Český Trestný zákon navyše stanovuje ďalšiu možnosť súdu, kedy môže upustiť

od potrestania zmenšene príčetného páchateľa, a to za súčasného uloženia zabezpečovacej

detencie ( § 47 ods. 2 ČTZ ). Túto úpravu náš Trestný zákon nepozná. Súdy v Českej

republike k nej oprávňuje pristúpiť Trestný zákon v situácii, keď,, páchateľ spáchal zločin

v stave zmenšenej príčetnosti alebo v stave vyvolanom duševnou poruchou a nemožno

196 § 40 ods. 2 českého Trestného zákona

65

pritom očakávať, že by uložené ochranné liečenie s prihliadnutím k povahe duševnej

poruchy a možnostiam pôsobenia na páchateľa, viedlo k dostatočnej ochrane spoločnosti,

a súd má za to, že zabezpečovacia detencia ( § 100 ), ktorú páchateľovi zároveň ukladá,

zaistí ochranu spoločnosti lepšie než trest“197. Aplikácia tohto ustanovenia nie je vylúčená

v prípade, ak si stav zmenšenej príčetnosti privodil páchateľ aplikáciou návykovej látky.

Obdobne platí, čo sme uviedli pri upustení od potrestania za súčasného uloženia

ochranného liečenia. Súd sa vo výroku obmedzí na vyslovenie viny obvineného bez

uloženia trestu, ale súčasne nariadi jedno z uvedených ochranných opatrení, t. j. ochranné

liečenie alebo detenciu.

Trestný čin opilstva

Na záver nám zostáva ešte porovnať právne úpravy oboch trestných zákonníkov,

ktoré sa vzťahujú na prípady, keď sa páchateľ zavinene privedie do stavu nepríčetnosti

a v tomto stave sa dopustí konania majúceho inak znaky trestného činu. Komparáciou

ustanovení trestného činu opilstva podľa § 363 TZ a § 360 ČTZ dospejeme k záveru, že

okrem výšky trestnej sadzby, ktorá je v prípade českého trestného zákona 4 až 10 rokov, sa

líšia úpravou špeciálnej trestnoprávnej konštrukcie actio libera in causa, ktorá v oboch

prípadoch vylučuje aplikáciu privilegovaného ustanovenia o trestnom čine opilstva ( § 363

ods 1 TZ a § 360 ods. 1 ČTZ ) a nepríčetnosti ( §23 TZ a § 26 ČTZ ). Ustanovenie českého

Trestného zákona narozdiel od našej úpravy sa vzťahuje i na culpóznu formu actio libera

in causa. Ide o prípad, keď páchateľ spáchal trestný čin z nedbanlivosti, ktorá spočíva

v tom, že sa priviedol do stavu nepríčetnosti a z toho dôvodu je vylúčené použitie § 360

ods. 1 a § 26 ČTZ.

Pod prípad actio libera in causa culposa môžeme subsumovať tie situácie, keď sa

páchateľ, ktorý sa zavinene užitím alebo aplikáciou návykových látok privedie do stavu

nepríčetnosti a následne sa dopustí trestného činu, pričom v čase, kedy sa do tejto

nepríčetnosti ešte len uvádzal vedel, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že

neohrozí záujem chránený Trestným zákonom alebo to jednoducho nevedel, hoci to

vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mal a mohol. Na túto situáciu býva

v literatúre uvedený často citovaný prípad vodiča, ktorý sa privedie do stavu nepríčetnosti

tým, že si pred cestou automobilom vypije z nedbanlivosti a vplyvom tohto stavu spôsobí

neskôr dopravnú nehodu s následkom smrti.

197 § 47 ods. 2 českého Trestného zákona

66

Problematickou sa z pohľadu slovenskej právnej úpravy javí skutočnosť, že

z dikcie zákonného ustanovenia § 363 ods. 2 TZ nevyplýva, že sem môžeme zaradiť

i prípad kulpóznej actio libera in causa, čo by znamenalo, že v jej prípade by bolo

potrebné aplikovať ustanovenie § 363 ods. 1 TZ. S určitosťou tým dochádza k oslabeniu

trestnoprávnej ochrany spoločnosti, ale do úvahy za takejto situácie a vzhľadom na široké

rozpätie trestnej sadzby prichádza možnosť posudzovania tejto koncepcie trestnej

zodpovednosti páchateľa v rámci vyššej miery zavinenia.198

198 TERYNGEL, Jiří. Návrat k “Rauchsdeliktu”. In Justičná revue, 1992, roč. 44, č. 3, s. 31.

67

Záver

Predložená práca podala komplexné spracovanie problematiky nepríčetnosti ako

okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť. Vzhľadom na rozsiahlosť problematiky

a predovšetkým s prihliadnutím na rozsahové možnosti práce, môžem povedať, že išlo

o náročnú úlohu. Napriek tomu sa mi podarilo spracovaným informačným substrátom

dostatočne pokryť hlavné obsahové body práce, dokonca venovať priestor i teoreticky nie

celkom jednoznačne riešeným problémom, ktoré sú spojené s otázkou príčetnosti ako

predpokladu trestnej zodpovednosti páchateľa.

Historickým exkurzom do právneho vývoja nepríčetnosti som v úvode mojej

diplomovej práce dokázala, že ide o veľmi starý inštitút, ktorý bol v minulosti viacmenej

akceptovaný bez ohľadu na potrebu jeho formálneho zakotvenia v trestnoprávnom

predpise. Nielenže som podala obraz právneho vývoja právnej úpravy nepríčetnosti, ktorý

prebiehal v rámci kontinentálneho systému práva, nevynímajúc územie nášho štátu,

rovnako som mala ambíciu nahliadnuť i do angloamerického priestoru, ktorý v tomto

smere poskytuje množstvo osobitných legislatívnych prístupov.

Ťažiskom nasledujúcich kapitol bola právna úprava nepríčetnosti de lege lata.

Trestný zákon v ustanovení § 23 definuje pojem nepríčetnosť, ktorú musíme chápať ako

okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť páchateľa za čin inak trestný, ktorý spáchal

v stave nepríčetnosti a ktorý uňho vznikol v dôsledku vplyvu duševnej poruchy na jeho

schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania alebo toto konanie ovládať.

V predmetnej zákonnej definícii sú obsiahnuté dva druhy kritérií, pomocou ktorých možno

nepríčetnosť vymedziť, a to kritérium biologické a psychologické. Práve prvému zo

spomenutých  kritérií som venovala širší priestor, nakoľko som toho názoru, že vznik

novej trestnej činnosti s ohľadom na čoraz menej obvyklé otázky adresované súdnym

znalcom psychiatrom týkajúce sa duševného stavu páchateľa, podnecuje odborný dialóg

v oblasti súdnej psychiatrie, ktorého závery musí znalec pri svojej práci tiež zohľadniť.199

Rovnako i súdna prax by mala vyvíjať väčšiu snahu o osvojenie si niektorých poznatkov

z uvedenej forenznej disciplíny, predovšetkým ak ide o riešenie otázok v trestnom konaní

199 ANDRÉ, Ivan. Aktuálne témy forenznej psychiatrie. In Psychiatria pre prax, 2010, roč. 11, č.1, s. 36.

68

týkajúcich sa trestnej zodpovednosti páchateľa, čím možno zabezpečiť rozhodovací proces

objektívnejším a spravodlivejším.

V kapitole, ktorá rozoberala trestnoprávne dôsledky nepríčetnosti a zmenšenej

príčetnosti som ozrejmila, ako možno sankcionovať páchateľa, ktorý spáchal čin inak

trestný, prípadne sa dopustil trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti, ktorý

nevylučoval jeho trestnú zodpovednosť. Rozsahovo táto kapitola, ktorá bola zameraná na

oblasť sankcií a v neposlednom rade i na problematiku, ktorú so sebou prináša aplikácia

zákonného ustanovenia trestného činu opilstva podľa § 363 TZ, tvorila podstatnú časť

mojej diplomovej práce.

V závere diplomovej práce som poukázala na skutočnosť, že orgány činné

v trestnom konaní a súd sa pri hodnotení otázky nepríčetnosti páchateľa v čase činu

nezaobídu bez expertíznej činnosti znalcov z odboru psychiatrie. Mimoriadna dôležitosť

znaleckej činnosti vystupuje do popredia i v prípade možnej eventuality simulácie stavu

nepríčetnosti páchateľom, ktorý by sa takýmto konaním chcel zbaviť trestnej

zodpovednosti za spáchaný trestný čin. Hlavné rozpoznávacie znaky typické pre

najrôznejšie simulácie stavu nepríčetnosti, ktoré každý skúsený znalec psychiater vie

okamžite odhaliť, som uviedla v rámci samostatnej podkapitoly pojednávajúcej práve

o simulovaní stavu nepríčetnosti.

V úvode práce som zdôvodnila svoj výber právnej úpravy nepríčetnosti

obsiahnutej v českom Trestnom zákone, ktorú som následne porovnala so slovenskou

právnou úpravou. Vykonaná komparácia predmetných právnych úprav mi dovoľuje zaujať

stanovisko, že legislatívne prístupy oboch štátov k problematike nepríčetnosti sú vo

viacerých aspektoch rovnaké, odlišujú sa však najmä v trestnoprávnych dôsledkoch, ktoré

sú spojené s trestnoprávnymi inštitútmi nepríčetnosti a zmenšenej príčetnosti.

69

Zoznam použitej literatúry

Monografie

1. BALÁZ, Pavel. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava :

IURA EDITION, 2001. ISBN 80-88715-75-X.

2. BEŇA, Jozef. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava: Univerzita

Komenského v Bratislave, 2009. ISBN 978-80-7160-251-4.

3. Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť.

Komentár. I. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, 1130 s. ISBN 978-80-7400-324-0.

4. Burda, E., Čentéš, J., Záhora, J., a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár.

II. diel. Praha : C. H. Beck, 2010, 1568 s. ISBN 978-80-89122-76-9.

5. Čentéš, J. a kol. Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. 2. Vydanie.

Šamorín : Heuréka, 2012, 864 s. ISBN 978-80-89122-76-9.

6. Čentéš, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Zilina : Eurokódex, 2013, 813 s.

ISBN 978-80-8155-020-1.

7. FLEISCHER, Juraj, a kol. Základy psychiatrie pre policajné a bezpečnostné služby.

Bratislava : Akadémia Policajného zboru Slovenskej republiky, 1993.

8. FOUCAULT, Michel. Dějiny šílenství. Hledaní historických korenu pojmu duševní

choroby. Praha : nakladatelství Lidové noviny, 1994.

9. HATALA, Vojtech. Zavinenie v československom socialistickom trestnom práve.

Bratislava : SAV, 1961.

10. HENCOVSKÁ, Mária. Trestné právo hmotné 1. Základy trestnej zodpovednosti.

Košice : Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, 2000. ISBN 80-7097-

381-1.

11. HERETIK, Anton. Extrémna agresia I. Forenzná psychológia vraždy. Nové Zámky

: Psychoprof, 1999. ISBN 978-80-89322-114.

12. HERETIK, A. / Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné

pomáhajúce profesie – 3. Prepracované a rozšírené vydanie. Bratislava :

EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, 544 s. ISBN 978–80–89447–22-0.

70

13. HUBENÁK, Ladislav. Právne dejiny Slovenska do roku 1945. 1. diel. Banská

Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2002. ISBN 80-8055-530-3.

14. IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné . Všeobecná časť. Bratislava :

Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010. ISBN 978-80-8078-

308-2.

15. IVOR, Jaroslav, a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava:

Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, 2010. ISBN 978-80-8078-

308-2.

16. KALLAB, Jaroslav. Trestní právo hmotné platné v zemi české a moravskoslezské.

Praha : Melantrich, 1935.

17. KNOBLOCH, Ferdinant a Jiřina KNOBLOCHOVÁ. Soudní psychiatrie pro

právniky a lékare. Praha : Orbis, 1957.

18. LACLAVIKOVÁ, Miriam a Adriana ŠVECOVÁ. Pramene práva na území

Slovenska II. ( 1790 – 1918 ). Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012. ISBN

978-80-8082-506-5.

19. MALÝ, Karel, et al. Dějiny českého a československého práva do roku 1945.

Praha : Linde, 1997. ISBN 80-7201-045-X.

20. Mencerová, I., Tobiášová, L., Tyrayová, Y., a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná

časť. Šamorín : Heuréka, 2013, 478 s. ISBN 978-80-89122-86-8.

21. MINÁRIK, Štefan, a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava : IURA

EDITION, 2010. ISBN 978-80-8078-369-3.

22. NOVOTNÝ, Oto a Adolf DOLENSKÝ a Jaroslav JELINEK a Marie

VANDUCHOVÁ. Trestní právo hmotné – I. Obecná část. Praha : Aspi Publishing,

2003.ISBN 80-86395-73-1.

23. ONDRIÁŠOVÁ, Mária. Psychiatria. Martin : Osveta, 2005. ISBN 80-8063-1999.

24. PAVLOVSKÝ, Pavel, a kol. Soudní psychiatrie a psychologie, 2. rozšířené

a aktualizované vydání. Praha : Grada Publishing, 2004.ISBN 80-247-0542-7.

25. RABOCH, Jiří a Petr ZVOLSKÝ . Psychiatrie. Praha : Galén, 2001.

26. REBRO, Karol a Peter BLAHO. Rímske právo. Bratislava : IURA EDITION, 2010.

ISBN 978-80-8078-352-5.

71

27. SOLNAŘ, Vladimír a Jaroslav FENYK a Dagmar CISAŘOVÁ. Základy trestní

odpovědnosti, podstatné prepracované a doplnené vydání. Praha : Lexis Nexis,

2003. ISBN 80-86199-74-6.

28. Šamál, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. Vydání. Praha : C. H.

Beck, 2012, 1464 s.

29. Šamál, P. a kol. Trestní zákoník II. § 140 až 421. Komentář. 2. Vydání. Praha : C.

H. Beck, 2012, 2150 s.

30. ŠTUDENT, Vladimír. Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha: Státní pedagogické

nakladatelství ,1989. ISBN 80-7066-059-7.

Periodiká

1. ANDRÉ, Ivan. Aktuálne témy forenznej psychiatrie. In Psychiatria pre prax, 2010,

roč. 11, č.1, s. 36- 37. ISSN 1335-9584.

2. BLATNIKOVA, Šárka a Petr ZEMAN. Pachatelé sexuálních trestných činu

a zacházaní s nimi – současné problémy z pohledu výzkumu. In Trestněprávní

revue, 2013, roč.13 , č. 4, str. 95 – 99. ISSN 1213-5313.

3. BRZÁK, Jan. Některé problémy dukazního řízení a využívaní znalcu. In

Kriminalistický sborník 5/80, 1980, roč. XXIV, č. 5, s. 306 – 313.

4. BUZEK, Bohdan. Příspěvek k soudněznaleckému posuzování sexuální delikvence.

In Kriminalistický sborník 5/83, 1983, roč. XXVII, č. 5, s. 307 – 309.

5. DUBIVSKÝ, Peter. Trestnoprávny význam psychopatie. In Justičná revue, 1993,

roč. 45, č. 6, s. 15 – 24 . ISSN  1335-6461.

6. FENYK, Jaroslav. Základy trestní odpovědnosti podle nového trestního zákonníku

České republiky č. 40/2009 Sb. In Trestní právo, 2009, roč. XIII, č. 3, s. 6. ISSN

1214-3758

7. HACEK, Vladimír. Trestný čin ,,opilstvo“ z pohľadu psychiatra. In Psychiatria pre

prax, 2011, roč. 12, č. 1, s. 36 – 38. ISSN 1335-9584.

8. HREBIKOVÁ, Vladimíra. Duševné poruchy a ich význam pri posudzovaní trestnej

zodpovednosti. In Justičná revue, 1995, roč. 47, č. 3 – 4, s. 26 – 34 .ISSN 1335-

6461.

72

9. IVOR, Jaroslav. Mrákotný stav, alebo simulácia ? In Kriminalistický sborník 6/83,

1983, roč. XXVII, č. 6, s.364 – 367.

10. IZÁKOVÁ, Ľubomír a Ivan ANDRÉ. Forenzná psychiatria – niektoré podnety zo

zahraničia. In Psychiatria pre prax, 2012, roč. 13, č. 2, s.79 – 81. ISSN 1335-9584.

11. JANIK, Peter. Komplikovaná a patologická ebrieta. Ako ich rozoznať ? In

Psychiatria pre prax, 2008, roč. 9, č.6, s. 292 – 294 .ISSN 1335-9584.

12. KOCINA, Ján. Trestní postih zmenšeně příčetného pachatele. In Bulletin

advokacie, 1988, č. 4, s. 50 – 58.

13. LITERA, František. Znalecké posudky je nutno prověřit jako jiné dǔkazy. In

Kriminalistický sborník 6/80, 1980, roč. XXIV, č. 6, s. 329 – 331.

14. LUKEŠ, Václav. Pojem ,,psychopatie“ v třestním řízení. In Kriminalistický sborník

1/86, 1986, roč. XXX, č.1, s. 29 – 34.

15. NESVADBA, Antonín. Znalecká činnosť vykonávaná v procese vyšetrovania

vrážd. In Justičná revue, 1998, roč. 50, č. 3, s. 40 – 43.

16. PUCHALLOVÁ, Ivana. Aplikačné problémy znaleckého dokazovania. In Bulletin

slovenskej advokácie, 2012, roč. 18, č. 12, s. 21 – 25.

17. ŘIHA, Jiří Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo,

2007,roč. XI, č.4, s. 25 - 35. ISSN 1211-2860.

18. ŘIHA, Jiří. Vývoj právni úpravy nepříčetnosti na našem území. In Trestní právo,

2007, roč. XI, č. 5, s. 37 – 40. ISSN 1211-2860.

19. SVOBODA, Zdeněk. Alkohol a trestní odpovědnost. In Kriminalistický sborník

2/83, 1983, roč. XXVII, č. 2, s. 124 – 126 .

20. ŠTIAVNICKÁ, Jana. O trestnej zodpovednosti nepríčetného páchateľa podľa

návrhu nového trestného zákona. In Justičná revue, 2004, roč. 56, č. 5, s. 608 –

612. ISSN 1335 – 6461.

21. ŠUBRT, Milan. Zaviněná nepříčetnost. In Trestní právo, 2011, roč. XV, č. 9, s. 23 –

28. ISSN 1211 – 2860.

22. TERYNGEL, Jiří. Návrat k “Rauchsdeliktu”. In Justičná revue, 1992, roč. 44, č. 3,

s. 25 – 31.

23. VÁLKOVÁ, Helena. K ,,trestněprávnímu obsahu“ duševní poruchy a jeho

73

souvislostem s přípustností zabezpečovací detence u některých pachatelu . In

Trestněprávní revue, 2011, roč. 11, č. 10, s. 253 – 256. ISSN 1213 – 5313.

Zborníky

1. TANEČKA, Peter. Trestnoprávne dôsledky zavinenej nepríčetnosti. In BURDA, E.,

et al., zost. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008. Bratislava :

Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2008, s. 749 – 755. ISBN 978-80-7160-

271-2.

Internetové zdroje

1. SKŘEJPEK, Michal. Římskoprávní zásady v díle P. K. Koldína. In VŠEHRD

[online]. [citované 2. 11. 2013]. ISSN 1801-3678. Dostupné na:

http://casopis.vsehrd.cz/2010/10/rimskopravni-zasady-v-koldinove-dile

%E2%80%9Eprava-mestska-kralovstvi-ceskeho%E2%80%9C/#fn-383-54

2. Medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH [online] [navštívené 20. 12. 2013].

Dostupné na: ttp://www.nczisk.sk/Standardy-zdravotnictve/Pages/Medzinarodna-

klasifikacia-chorob-MKCH-10.aspxh

3. International classification of disease [online] [navštívené 20. 12. 2013]. Dostupné

na: http://www.who.int/classifications/icd/en/

Právne predpisy

1. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov2. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov3. Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Použitá judikatúra

R 33/1968

R 58/1968

R 59/1968

R 29/1971

74

R 11/1974

R 24/1976

R 41/1976

R 16/1979

R 23/1979

R 2/1982

R 11/1982

R 30/1982

R 49/1990

R 24/1992

R 17/1993

Rč 46/1994-II

R 12/1996

R 15/1997

Rč 3/2000

75