poučenie z fukušimy

Po

dni

eten

ie e

nerg

etic

kej r

evo

lúci

e

greenpeace.sk

Február 2012

Poučenie z Fukušimy

greenpeace.org

© C

HR

IST

IAN

ÅS

LUN

D /

GR

ee

Np

eA

Ce

Stručné zhrnutie 5

Úvod:

Fukušima a ľudské práva

Prof Tessa Morris-Suzuki 11

Kapitola 1 :

Núdzové plánovanie a evakuácia

Prof David Boilley 15

Kapitola 2:

Boj za náhradu škôd:

Príbehy zo Zóny katastrofy

Dr David McNeill 31

Kapitola 3:

Efekt zvukovej komory:

Zlyhanie dozoru a katastrofa

vo Fukušime Daiiči

Arnie Gundersen, Fairewinds Associates 41

Závery 50

.

Pre bližšie informácie kontaktujte: [email protected] [email protected]

Autori:Prof Tessa Morris-Suzuki, Prof David Boilley, Dr David McNeill,Arnie Gundersen, Fairewinds Associates

Poďakovanie: Jan Beránek, Brian Blomme, Wakao Hanaoka, Christine McCann, Nina Schulz, Shawn-Patrick Stensil, Dr Rianne Teule, Aslihan TumerDr McNeill would like to extend his thanks to Nanako Otani for help in compiling Section 2 of this report

Kontroloval:Dr Helmut Hirsch

Editori:Alexandra Dawe, Steve Erwood

Dizajn:Atomo Design

Fotografia na obálke: © Reuters/David Guttenfelder/Pool JN 406Publikoval Greenpeace International

Ottho Heldringstraat 51066 AZ AmsterdamThe NetherlandsTel: +31 20 7182000greenpeace.org

Obsah

obrázok Matka drží svoje dieťa v telocvični Yonezawa, ktorá poskytuje útočisko 504 ľuďom, ktorí buď stratili svoje domovy v dôsledku vĺn cunami, alebo žijú v blízkosti jadrovej elektrárne Fukušima.

Greenpeace International Poučenie z Fukušimy 3

Greenpeace International

Poučenie z Fukušimy „Na to, aby bola

technológia úspešná, musí mať

realita prednosť pred propagáciou,

pretože prírodu neoklamete.”

Richard Feynman

034 Greenpeace International Poučenie z Fukušimy

© C

HR

IST

IAN

ÅS

LUN

D /

GR

ee

Np

eA

Ce

obrázok Dedina Ítate, 40 km severozápadne od jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči. Hodnota radiácie nameraná monitorovacím tímom Greenpeace je vysoko nad medzinárodne odporúčanými limitmi.




Od jadrovej katastrofy vo Fukušime prešlo viac ako dvanásť mesiacov. Veľké východojaponské zemetrasenie a vlna cunami boli síce spúšťačmi problémov, ich základ však spočíva v inštitucionálnom zlyhaní politického vplyvu a v reguláciách, ktoré vychádzajú v ústrety priemyslu. Podceňovanie rizikovosti reaktorov, nevyvíjanie nátlaku na ustanovenie adekvátnych štandardov jadrovej bezpečnosti a zameranie pomoci inam než na ľudí a životné prostredie sú obrovskými zlyhaniami ľudských inštitúcií.

Táto správa vydaná Greenpeace International hovorí o ponaučení, ktoré by sme si mali z tejto katastrofy vziať. Prvé výročie havárie vo Fukušime je príležitosťou na zamyslenie, čo nám táto tragédia, ktorá sa pre stovky tisícov Japoncov zatiaľ neskončila, odkazuje. Otázkou je, či sme pripravení počúvať.

Pozornosť by sme mali okamžite upriamiť na tieto tri témy:

• Ako je možné, že havária sa stala v jednej z technologicky najvyspelejších krajín sveta? Veď jadrový priemysel nás dôsledne uisťoval o jadrovej bezpečnosti a sľuboval, že už nebudeme svedkami takých vážnych jadrových nehôd, akou bola havária v Černobyle v roku 1986.

• Prečo nefungovali bezpečnostné opatrenia a evakuačné plány tak, aby boli ľudia ochránení pred únikom rádioaktivity a následnej kontaminácii? Prečo vláda aj naďalej zlyháva v ochrane svojich obyvateľov aj jeden rok po havárii?

• Prečo viac ako 100 000 ľudí, ktorí po havárii trpia najviac, stále nedostali adekvátnu finančnú a sociálnu podporu na to, aby si mohli postaviť nové domy, začať žiť normálne životy a znovu vybudovať svoje komunity?

Ide o otázky, ktoré treba položiť, aby sme sa poučili. Správa, ktorú máte v rukách, tieto otázky skúma a prináša niekoľko dôležitých záverov:

1. Jadrová havária vo Fukušime znamená koniec legitimity paradigmy o “jadrovej bezpečnosti”.

2. Jadrová havária vo Fukušime odkryla systematické zlyhanie tých inštitúcií, ktoré by mali jadrovú energiu kontrolovať a chrániť ľudí pred podobnými nehodami.

Stručné zhrnutie

Stručné zhrnutie


Koniec paradigmy o jadrovej bezpečnostiPrečo hovoríme o konci paradigmy? Po tom, čo sme boli svedkami zlyhaní vo Fukušime, dochádzame k záveru, že niečo ako „jadrová bezpečnosť“ v skutočnosti neexistuje. Existujú iba nepredvídateľné jadrové riziká spojené s konkrétnymi reaktormi. Hocikedy môže akákoľvek nepredvídaná kombinácia technologických zlyhaní, ľudských chýb alebo prírodných katastrof viesť k tomu, že reaktor sa dostane mimo kontrolu.

Niekoľkonásobné bariéry naprojektované tak, aby zamedzili úniku radiácie do životného prostredia a medzi obyvateľov, sa vo Fukušime ukázali úplne nefunkčné. Poslednú ostávajúcu bariéru oddeľujúcu obrovské množstvá radiácie od ovzdušia porušila explózia vodíka necelých 24 hodín po zlyhaní chladenia prvého reaktora.

Jadrový priemysel pritom stále tvrdí, že pravdepodobnosť takej vážnej havárie, ako sa stala vo Fukušime, je extrémne nízka. S viac ako 400 reaktormi by bola pravdepodobnosť roztopenia jadra vo frekvencii jeden jadrový reaktor za 250 rokov. Už dnes máme jasné dôkazy, že takéto odhady sú nesprávne. V skutočnosti je sledovaná frekvencia omnoho vyššia – raz za desať rokov

Jedným z princípov modernej vedy je, že ak pozorovania skutočných udalostí nezodpovedajú zamýšľaným predpovediam, model a teória sa pozmenia. Pravdepodobnostné vypočítané hodnotenia rizík v jadrovej bezpečnosti sú omnoho nižšie ako reálna sledovaná frekvencia takýchto udalostí. Napriek tomu sa však jadrový priemysel stále spolieha na uvedené modely s veľmi nízkou pravdepodobnosťou jadrových katastrof, ospravedlňujúc tak prevádzkovanie reaktorov v Japonsku i po celom svete.

Táto správa odkrýva systematické zlyhania v jadrovom sektore, konkrétne sa zameriavajúc na tri oblasti:

• plány pre stav núdze a evakuáciu;

• zodpovednosť za škody a ich kompenzácia;

• úrady určené ako dozor pre jadrovú energetiku.

Ľudské právaTessa-Morris Suzuki je profesorka japonskej histórie na Fakulte ázijských a tichooceánskych štúdií na Austrálskej národnej univerzite. Taktiež pôsobí ako členka v Medzinárodnom výbore pre ľudské práva (International Council on Human Rights Policy, skr.: ICHRP). V úvode správy sa zaoberá jadrovou katastrofou vo Fukušime z pohľadu ľudských práv. Vysvetľuje, ako katastrofy odhaľujú veľa slabých miest a trhlín v sociálnych, ekonomických a politických inštitúciách, a to nielen v japonskom, ale i celosvetovom kontexte.

Z jej textu vyplýva, že slabé miesta v manažmente a regulácii jadrovej energetiky v Japonsku neboli v rámci systému „tajné“. Naopak, ľudia si ich boli vedomí a boli na ne upozorňovaní už celé desaťročia.

Zlyhanie núdzových plánovV prvej kapitole profesor David Boilley, predseda francúzskej mimovládnej organizácie ACRO, opisuje, ako sa Japonsko, skúsené v boji proti rozsiahlym katastrofám, v stave núdze po havárii presvedčilo o nefunkčnosti ich núdzových plánov pre prípad jadrovej havárie. Evakuácia sa stala chaotickou, čo u veľa ľudí viedlo k vystaveniu radiácii, ktorej mohli pri lepšom vedení uniknúť.

Počas najhroznejších chvíľ katastrofy japonská vláda odmietala pripustiť, že by úniky radiácie predstavovali akékoľvek nebezpečenstvo. Na tlačovej konferencii 12. marca štátny tajomník povedal, že by nemalo prísť k väčším únikom radiácie z reaktorov a ktokoľvek v okruhu 20 a viac kilometrov od elektrárne je v bezpečí. Počas ďalších dvoch týždňov vláda vyzvala na dobrovoľnú evakuáciu ľudí žijúcich v okruhu 20 – 30 kilometrov od elektrárne. Až na konci apríla vláda určila evakuačnú zónu na niektorých miestach až do vzdialenosti 50 kilometrov od elektrárne. Potom znovu – v júni, júli a auguste –vyzývala na evakuáciu ľudí žijúcich vo vzdialenosti viac ako 20 kilometrov od elektrárne.

Z vládnych dokumentov, ktoré sa objavili neskôr, vysvitlo, že najhorší, zato možný scenár havárie, by zahŕňal evakuáciu metropoly Tokio a niekoľkých ďalších sídel až do vzdialenosti 250 kilometrov od elektrárne. Plánovanie evakuácie na základe vzdušných vzdialeností iba do niekoľko kilometrov je v prípade jadrovej havárie zúfalo neadekvátne.




Stručné zhrnutie

Špeciálny softvér, ktorý mal predikovať územia a množstvá rádioaktívneho spádu, bol využitý nesprávne. V niektorých prípadoch boli dokonca ľudia evakuovaní do oblastí s vyššou rádioaktivitou. Tisíce ľudí sa na niekoľko dní ocitlo vo vysoko kontaminovanom prostredí. Akoby to nestačilo, scenáre vypočítané počas prvých dní krízy sa nikdy nedostali do kancelárie premiéra, kde sa rozhodovalo o každom kroku záchranných opatrení.

Úplne zlyhali evakuačné postupy s bezmocnými ľuďmi. V jednej nemocnici a priľahlom domove dôchodcov zomrelo 45 zo 440 pacientov po tom, ako personál toto zariadenie opustil. V inom prípade bolo viac ako 90 starších ľudí ponechaných bez kohokoľvek, kto by sa o nich mohol postarať. Prefektúra musela pozastaviť zdravotné služby, pretože stovky lekárov a zdravotných sestier odstúpilo, aby sa vyhli radiácii.

Kríza vo Fukušime takisto dokázala, že kľúčový princíp núdzových plánov v prípade jadrových havárií jednoducho nefunguje. Ide o tzv. „obmedzenie voľného pohybu“ (angl.: confinement), keď je ľuďom odporúčané, aby sa zdržovali iba doma, a tým sa vyhli radiácii. Nariadenie je možné udržať iba pár dní, a nie počas desiatich dní, ako bolo v tomto prípade treba, keďže takto dlho trvali masívne úniky radiácie do okolitého prostredia (v prípade černobyľskej katastrofy prebiehal únik väčšiny radiácie až do dvoch týždňov od nehody).

Komunity, na ktoré sa tieto opatrenia vzťahovali, sa po pár dňoch ocitli bez jedla či dokonca bez benzínu potrebného na prípadnú evakuáciu. Špecializovaní pracovníci ako vodiči, zdravotné sestry, lekári, sociálni pracovníci a hasiči, ktorých pomoc bola pre týchto ľudí potrebná, neboli pripravení na to, aby mohli na týchto územiach zostať a prijímať vysoké hodnoty radiácie.

„Pokrízová“ situácia bola problémová takisto. Japonské úrady neboli a nie sú schopné predvídať následky havárie v celej ich šírke, pokiaľ ide o kontamináciu jedla a plodín a neustále sa ukazuje, že ich vývin udalostí zastihuje nepripravených. Vládne programy na monitorovanie radiácie sú neefektívne, čo viedlo ku škandálom, ktoré len prehĺbili nedôveru verejnosti a spôsobili obrovské škody na majetku farmárov a rybárov. Programy dekontaminácie, ktoré by mali byť implementované na územiach s najvyššou rádioaktivitou, so sebou prinášajú pochybnosti týkajúce sa ich efektivity, ceny a negatívnych vedľajších efektov.

Nedostatok zodpovednostiDruhú kapitolu napísal lekár David McNeill, japonský korešpondent pre The Chronicle of Higher Education a prispievateľ do The Independent a Irish Times. Zaoberá sa najhorším dosahom katastrofy – dôsledkami na ľuďoch. Viac ako 150 000 ľudí bolo evakuovaných. Napriek tomu, že stratili úplne všetko, vláda aj spoločnosť TEPCO im odmieta vyplatiť odškodné, aby boli schopní vystavať si svoje životy od základov.

Väčšina krajín pripisuje prevádzkovateľom reaktorov primalú zodpovednosť v porovnaní s reálnymi škodami. Jadrový priemysel tak často vyviazne zo situácie bez toho, aby finančne kompenzoval škody, ktoré spôsobil. Podľa japonskej legislatívy nesie prevádzkovateľ, v tomto prípade TEPCO, netradične neobmedzenú zodpovednosť za škody spôsobené tretím stranám. Avšak nijako nie sú ustanovené pravidlá a procedúry, ako majú byť kompenzácie vyplatené. Rovnako nie je definované, kto je na túto činnosť spôsobilý. Vzniká tu preto priveľa miesta na voľnú interpretáciu.

Firme TEPCO sa doteraz darí uniknúť plnej zodpovednosti a zatiaľ dostatočne nepodporila ľudí a spoločnosti, ktoré boli haváriou dramaticky poznačené. Aj najrozsiahlejší scenár kompenzačného plánu vylučuje z procesu desiatky tisícov ľudí, ktorí sa evakuovali dobrovoľne. Niektorým bola ponúknutá suma 1043 amerických dolárov ako jednorazové odškodné. Právnici firmy TEPCO sa takisto tvrdeniami, že radiácia a potreba odstrániť ju nepatrí firme, ale majiteľom jednotlivých pozemkov, snažia dosiahnuť, aby firma neplatila za dekontaminačné práce.

Mnohé rodiny boli rozdelené, ľudia stratili svoje domovy a celé komunity boli zničené. Ľudia stratili prácu a v niektorých prípadoch sa ich životné náklady zdvojnásobili. Napriek tomu bol prvý balík pomoci vo viac-menej symbolickej sume 13 045 dolárov vyplatený až po niekoľkých mesiacoch od evakuácie. Skutočný prvý balík pomoci prišiel až o 6 mesiacov neskôr. TEPCO dalo postihnutým ľuďom 60-stranové žiadosti, ktoré bolo treba vyplniť podľa 150-stranových inštrukcií. Mnohí mali problémy rozumieť formulárom, mnohí to jednoducho vzdali v snahe zabudnúť na celú záležitosť a konečne začať odznova.


Japonské zákony vyžadujú, aby mala firma TEPCO povinné poistenie na 1,6 miliardy dolárov, čo znamená, že čokoľvek nad tento rozsah nemusí byť vyplatené, ak bude firma čeliť neodvratným finančným ťažkostiam alebo bankrotu. Spoločnosť zatiaľ vyplatila obyvateľom kompenzácie vo výške 3,81 miliardy dolárov. Odhady na pokrytie reálnych škôd pritom predstavujú od 75 až do 260 miliárd dolárov. Celkové náklady po havárii vrátane vyradenia šiestich reaktorov elektrárne Daiiči z prevádzky boli odhadnuté až na sumu 500 – 650 miliárd dolárov. Už teraz je zrejmé, že vláda nakoniec tak či onak zasiahne, aby TEPCO vykúpila. Väčšina nákladov na kompenzácie – ak vôbec niekedy bude vyplatená – ostane na pleciach daňových poplatníkov.

Je priam ohromujúce sledovať, ako sa jadrovému priemyslu podarilo vybudovať systém, v ktorom majú znečisťovatelia obrovské zisky, no keď sa niečo zvrtne, môžu sa zbaviť zodpovednosti za škody v neprospech postihnutých obyvateľov.

Chyby systémuTretia kapitola je od Arnie Gunderson z americkej spoločnosti Fairewinds Associates, ktorá sa venuje energetike. Hovorí o tom, ako sa vôbec niečo také ako havária vo Fukušime môže stať. Prichádza na to, že existovala „tichá dohoda“ medzi spoločnosťou TEPCO a japonskými úradmi, ktoré boli zodpovedné za bezpečnosť svojich obyvateľov. Tieto dohody predstavujú inštitucionálne zlyhania v Japonsku: neprípustný vplyv politiky na jadrový priemysel, ktorý priemyslu umožňoval rozhodovať o ďalšom vývoji regulácií, či pohŕdavý postoj k rizikám, ktoré so sebou jadrová energetika nesie.

Dokonca aj vtedy, keď problémy, slabé stránky a škandály firmy TEPCO vyšli najavo, kompetentní nikdy nevyvinuli úsilie na sprísnenie noriem, aby sa podobné veci neopakovali. Keď sa nakoniec na prísnejších zmenách zhodli, nechali si obdobie niekoľkých rokov na ich implementáciu. Práve toto sa v roku 2011 pri havárii vo Fukušime ukázalo ako fatálne rozhodnutie.

obrázok Záber zo satelitu ukazuje škody v jadrovej elektrárni Fukušima. Škody boli spôsobené pobrežným zemetrasením z 11. marca 2011. © DigitalGlobewww.digitalglobe.com




Stručné zhrnutie

V Japonsku viedli ku katastrofe práve zlyhania týchto inštitúcií. O hrozbách ako zemetrasenie či cunami sa vedelo už dlhé roky predtým. Priemysel tak dlho všetkých presviedčal o nezničiteľnosti reaktorov a nízkom riziku spojenom s prírodnými katastrofami, až tomu nakoniec sami uverili. Nastal tzv. „efekt zvukovej komory“, keď sa zosilňujú či až mýtizujú isté názory v prostredí, kde malý počet aktérov s rovnakým záujmom prijíma odovzdane myšlienky jeden druhého bez akýchkoľvek pochýb či námietok. Úzke prepojenie medzi propagáciou a reguláciou jadrového sektoru vytvorilo „samoregulačné“ prostredie ako jednu z kľúčových príčin katastrofy vo Fukušime Daiiči.

Nebolo preto prekvapujúce, keď sa prvé znepokojené ohlasy zo strany politických vodcov netýkali obáv a snáh, ako obyvateľov ochrániť pred radiáciou, ale snažili sa v ľuďoch obnoviť vieru v jadrový priemysel a dementovať všetky negatívne správy. Týka sa to aj Medzinárodnej agentúry OSN pre atómovú energiu, ktorá takisto uprednostnila politické záujmy voči japonskej vláde spolu so svojou misiou propagovať jadrovú energetiku namiesto dôslednej ochrany obyvateľstva. Ešte v rokoch 2007 a 2008 Japonsko systematicky vyzdvihovala za mieru regulácií a pripravenosť na vážne jadrové havárie.

Ponaučenie z havárie vo FukušimeZlyhanie japonských inštitúcií by malo byť výstrahou celému svetu. Podobné zlyhania boli hlavným dôvodom všetkých vážnych jadrových nehôd v histórii vrátane havárie v elektrárni Three Mile Island v USA či v Černobyľ na Ukrajine. Medzi katastrofami v Černobyle a Fukušime nachádzame viacero podobností: množstvo uniknutej radiácie, počet evakuovaných obyvateľov, dlhodobá kontaminácia rozsiahleho územia. Podobné je aj pozadie vzniku havárií: inštitúcie, ktorých sa to týkalo, dlhodobo ignorovali riziká spojené s prevádzkou konkrétnych elektrární; iné záujmy (politické, ekonomické) boli uprednostňované pred bezpečnosťou; priemysel, ale aj politici a inštitúcie boli fatálne nepripravení. V oboch prípadoch im totiž bolo dovtedy umožnené fungovať bez akejkoľvek zodpovednosti.

Vlády, regulačné úrady a jadrový priemysel uvádzali, že z minulosti si vzali obrovské ponaučenie. Avšak – opäť je opak pravdou. Ako si môžeme byť istí tým, že sa znovu nestane podobná havária? Ako veľmi sa môžeme

spoliehať na „preverovanie“ a uisťovanie Medzinárodnej agentúry MAAE? Nezabúdajme, že máme na výber. Máme k dispozícii kvalitne vyvinuté, silné a finančne dostupné technológie na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, ktoré môžu postupne plne nahradiť hazardné jadrové elektrárne. Počas posledných piatich rokov bolo postavených 22-krát viac zdrojov na výrobu energie založených na energii slnka a vetra (230 000 MW) v porovnaní s jadrovou energiou (10 600 MW). Obnoviteľné zdroje energie postavené len v roku 2011 sú schopné vyprodukovať množstvo elektriny porovnateľné so 16-timi veľkými jadrovými reaktormi. Ostáva len chopiť sa príležitosti a vytvoriť budúcnosť bez rizika v podobe jadrovej energetiky.

“Na to, aby bola technológia úspešná, musí mať realita prednosť pred propagáciou, pretože prírodu neoklamete,”

znie výrok Richarda Freymana, popredného fyzika uplynulého storočia a držiteľa Nobelovej ceny. V roku 1987 ho publikoval v krátkej správe pre komisiu vyšetrujúcu tragickú nehodu raketoplánu Challenger. V jeho analýze sa dajú nájsť udivujúce podobnosti s jadrovým priemyslom. Vysvetľuje, ako socioekonomické vplyvy modernej spoločnosti vytvorili obrovskú priepasť medzi oficiálnymi hodnoteniami a reálnou pravdepodobnosťou katastrofickej havárie komplexných technológií v reálnom svete. Zistil, že ak nastane obdobie, keď ide všetko dobre a bez podobných tragédií, regulácie a princípy opatrnosti sa nevyhnutne zoslabujú. Freyman takisto vyzýva, aby sa zvažovalo využívanie alternatívnych technológií, ktoré by spravili rovnakú prácu.

Na to, aby sa prestali používať raketoplány typu Challenger, boli treba dve havárie. Teraz sa nachádzame po druhej obrovskej jadrovej katastrofe v histórii. Nespravme zo seba zase bláznov – sme zodpovední za využitie tohto dôležitého momentu na prechod k bezpečnej a cenovo prijateľnej energii z obnoviteľných zdrojov. Produkcia všetkých jadrových reaktorov na svete by mohla byť týmito technológiami nahradená do dvoch desaťročí. Zatiaľ sa môžeme ponaučiť z havárie vo Fukušime, že jadrová energia nebude nikdy bezpečná. Ak však nastane ďalšia vážna jadrová havária, postihnutým ľuďom môže byť daná lepšia starostlivosť vtedy, keď sa nám podarí donútiť jadrový priemysel k zodpovednosti, vrátane zodpovednosti finančnej. Musíme dostať jadrový priemysel pod podrobnú verejnú kontrolu a vyžadovať transparentnosť. Ešte raz však zdôrazňujeme, že popritom je nutné postupne sa vymaňovať zo závislosti od jadrovej energie tak rýchlo, ako to bude možné.

obrázok Prázdne ihrisko miestneho opatrovateľského centra vo Fukušime. Pred nešťastím sa v ňom starali o 24 detí.


Následky tejto osudovej explózie na ľudskej spoločnosti sú nápadne viditeľné v obci Ítate, ktorá sa nachádza na nádhernej náhornej plošine v kopcoch prefektúry Fukušimy.

© N

OR

IKO

HA

YAS

HI / p

AN

OS

/ GR

ee

Np

eA

Ce




Prof. Tessa Morris-SuzukiKeď akúkoľvek časť sveta zasiahne zemetrasenie, odhalia sa skryté sily a trhliny, do toho momentu neviditeľné, ktoré predtým existovali pod zemou. Trhliny nachádzajúce sa hlboko v skalnom podloží pod našimi nohami sa javia ako nové praskliny v povrchu. Obrovská sila našej meniacej a pohybujúcej sa Zeme sa stáva desivo reálna.

Podobne sa v prípade akejkoľvek katastrofy – zemetrasenia, cunami, záplav, silného hurikánu alebo vulkanickej erupcie – odhalia aj trhliny v spoločenskom a politickom systéme. Buď boli doteraz skryté, alebo sme o nich vždy sčasti vedeli, ale až doteraz sa nám darilo ignorovať ich. V prípade veľkého východojaponského zemetrasenia – kde sa tragédia doslova strojnásobila: zemetrasenie, cunami a jadrová havária – bola odhalená celá škála prasklín a slabých článkov nielen v japonských sociálnych, ekonomických a politických inštitúciách, ale aj v inštitúciách medzinárodných.

Snáď najviditeľnejšie boli slabiny v regulácii a riadení japonského jadrového priemyslu. Nešlo o celkom „skrytú“ chybu v systéme. Išlo skôr o nedostatok, o ktorom veľa ľudí vedelo, písalo a varovalo celé desaťročia. V mojej knižnici sa nachádza napríklad výtlačok žurnálu Ampo, publikovaného pred vyše 35 rokmi, v roku 1975. Článok s titulom „Jadrové reaktory: riziko najhoršieho znečistenia“ poukazuje na náchylnosť nových japonských jadrových elektrární na riziko prírodných katastrof. Zároveň vyzdvihuje fakt, že v roku 1971 (rok spustenia elektrárne Fukušima Daiiči) vláda USA varovala, že u reaktorov chladených ľahkou vodou, aké boli vo Fukušime, hrozí v prípade zlyhania núdzového chladiaceho systému jadra riziko „smrtiacej jadrovej explózie a široko rozptýleného rádioaktívneho spádu“.

Dnes môžeme vidieť učebnicový príklad následkov takejto smrteľnej explózie na ľudské životy v obci Ítate nachádzajúcej sa na nádhernej náhornej plošine v horách prefektúry Fukušima. Upravené farmárske domy a krátky rad obchodov lemuje hlavnú cestu vedúcu cez obec. Reštaurácie lákajú okoloidúcich tabuľami ponúkajúcimi miestne hovädzie a zeleninu. Cestou sa vinie nepretržitý prúd vozidiel, žiadne z nich však nezastavuje. Parkoviská sú prázdne, z polí sa vytratila úroda. Na školskom ihrisku sa nehrajú žiadne deti. Necelý rok po katastrofe prekvitajú skleníky v obci Ítate burinou. Hoci je obec vzdialená až 40 km od jadrovej elektrárne Fukušima 1, stalo sa z nej mesto duchov.

Úvod Fukušima a ľudské práva

Úvod: Fukušima a ľudské práva


Dozimeter na meranie externej radiácie, ktorý mal so sebou jeden z mojich spolucestujúcich, ukazoval pred komunitným centrom v Ítate 13.26 mikrosievertov za hodinu. Je to stokrát vyššia hodnota v porovnaní s prírodným radiačným pozadím. Keď svoj dozimeter priložil k odtokovému kanálu pred centrom, úplne prestal fungovať – stupeň radiácie prekročil rozsah stupnice. Na miestach, akým je Ítate, sa rýchlo naučíte, že úrovne radiácie sa v rámci relatívne malej oblasti môžu enormne líšiť. Nevýhodou Ítate je, že leží na mieste, kde sa vietor z pobrežia stretáva s pohorím a stala sa tak pre zrážky centrom radiácie. Jej obyvatelia patria k 150 000 ľuďom, ktorí boli z oblasti postihnutej jadrovou haváriou evakuovaní a netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov.

Väčšina súčasných výskumov o následkoch havárie v prefektúre Fukušima nie je vykonávaná profesionálnymi vedcami, ale bežnými miestnymi obyvateľmi bez akéhokoľvek vedeckého vzdelania. Zúfalo sa snažia pochopiť, čo sa okolo nich deje. Napríklad v obci Miharu skupina miestnych farmárov, poväčšine starších žien, pestuje množstvo rôznych plodín a testuje ich radiáciu meracím zariadením poskytnutým obecným úradom. Výsledky sú udivujúce. Niektoré plodiny vykazujú extrémne vysoké hladiny kontaminácie rádioaktívnym céziom, zatiaľ čo iné nevykazujú vôbec žiadnu kontamináciu a budú tak s podporou dobrovoľníkov predávané zákazníkom v celej krajine. Orgány nie sú schopné správne kontrolovať a regulovať rádioaktivitu rôzneho tovaru, ktorý sa predáva na trhu, predovšetkým však jedla. To môže mať vážne následky.

V malom nákupnom stredisku v centre mesta Fukušima pomáha skupina miestnych obyvateľov vybavením na meranie radiácie vrátane celotelových počítačov dovezených z Bieloruska (jednej z krajín najviac zasiahnutých černobyľskou katastrofou). Občianska stanica na meranie rádioaktivity financovaná z dobrovoľných príspevkov a fungujúca vďaka prepracovaným dobrovoľníkom bojuje s nepretržitým prívalom otázok a žiadosťami o radu. Koncom roka 2011 boli úrovne vonkajšej radiácie v častiach mesta Fukušima 10-násobne vyššie, ako je hranica prírodného radiačného pozadia. Boli však stále v rámci hodnôt stanovených vládou ako „bezpečné“.

V podmienkach tejto neistoty bolo množstvo rodín rozdelených: jeden z rodičov bol s deťmi poslaný do inej časti Japonska alebo dokonca do zahraničia, zatiaľ čo rodič, ktorý rodine prinášal príjem, zostal vo Fukušime. Koniec koncov, aj keby bolo riziko malé, ktorý rodič by chcel čeliť možnosti, že jeho dieťa dostane rakovinu, pretože nebol schopný včas konať?

Evakuácia však niečo stojí. Predstavuje obrovskú psychologickú záťaž – v súvislosti s odlúčením a odsťahovaním sa – predovšetkým pre deti, ktoré musia zmeniť školu alebo sa odsťahovať od rodiny a priateľov. Finančné náklady sú takisto vysoké a znášať ich bude z veľkej časti spoločnosť. Je tu ale háčik: súčasná kompenzačná schéma firmy TEPCO je postavená na smerniciach vlády o evakuácii, takže nárok na náhradu majú len tí, ktorí boli vysťahovaní povinne. To znamená, že ľudia z vyhradených evakuačných zón dostanú od prevádzkovateľa elektrárne alebo od vlády kompenzáciu, ale japonská vláda odmieta kompenzovať náklady tých, ktorí sa rozhodli opustiť mesto Fukušima dobrovoľne. Trvajú totiž na tom, že mimo špecifikovaných evakuačných zón neexistuje žiadne zdravotné riziko. V decembri 2011 vláda nakoniec prijala odporúčania poradného výboru poskytnúť aspoň nejaké




Úvod Fukušima a ľudské práva

podporné prostriedky obyvateľom tých 23 obvodov, ktoré sa nachádzajú mimo povinných evakuačných zón, ale vykazujú vysoké hodnoty radiácie. Podpora (ktorá bude vyplatená bez ohľadu na to, či obyvatelia opustia oblasť, alebo v nej zostanú) je však len úlomkom z nákladov, ktoré vznikajú pri sťahovaní z kontaminovaných oblastí.

Vyše stotisíc obetí jadrovej havárie čaká, kým sa ich žiadosti spracujú. Tí, ktorí údajne nemajú nárok na kompenzáciu, sa môžu ohľadom vyrovnania obrátiť na súd. Mnohí nedostanú vôbec nič. Právnici a nezávislí pozorovatelia tvrdia, že stratégiou firmy TEPCO a vlády je zamietanie žiadostí o kompenzáciu tak, že pravidlá pre finančnú kompenzáciu obetí urobia také obmedzujúce, byrokratické a ťažké, ako len bude možné.

Dobrovoľník miestnej mimovládnej organizácie Kodomo Fukušima založenej v máji 2011 výstižne opisuje ľudský rozmer katastrofy. 240 detí, ktoré navštevovali tri školy v obci Ítate, boli evakuované, mnohé z nich do oficiálne vyhlásenej bezpečnej zóny mesta Fukušima, zatiaľ čo ich škola bola presťahovaná do školského areálu v neďalekom meste Kawamata (hneď za evakuačnou zónou) pod kopcom, na ktorom je Ítate. Aby sa evakuované deti, ktoré teraz žijú v meste Fukušima, dostali do školy, musia cestovať autobusom okolo šiestej ráno a domov sa vracajú neskoro popoludní. Počas školského dňa nemajú povolené hrať sa alebo mať telesnú výchovu vonku pre strach z radiácie. Keď sa vrátia k svojim rodinám na miesto, kam boli v meste Fukušima evakuovaní, sú vystavovaní hladinám radiácie, ktoré 10-násobne prekračujú hranicu prírodného radiačného pozadia. U mnohých z nich sa prejavujú známky únavy a nízky stupeň imunity, hoci nikto nemôže povedať, či sú následkom zlej spoločenskej situácie, ktorú prežívajú, alebo zvýšenej hladiny radiácie.

Kodomo Fukušima je len jednou z mnohých mimovládnych organizácií, ktoré sa snažia pomáhať deťom z tejto oblasti. Organizujú kampane za účelom založenia sanatórií v iných

častiach Japonska a v zahraničí, kde by mohli byť obzvlášť citlivé deti (vrátane tých z evakuačných zón, akou je napr. Ítate, ale aj iné) umiestňované počas dvoch mesiacov, aby sa znížila ich hladina radiácie a obnovilo sa im duševné aj fyzické zdravie. Členovia skupiny uznávajú, že reakcie na katastrofu sa rôznia. Niektoré z rodín chcú byť evakuované, iné nie.

Dohovor OSN o právach dieťaťa požaduje, aby štáty „uznali právo dieťaťa na najvyššiu dosiahnuteľnú zdravotnú úroveň“. Je čas, aby TEPCO, spoločnosť zodpovedná za haváriu vo Fukušime, orgány miestnej samosprávy, japonská vláda ako aj svetové spoločenstvo splnili svoje povinnosti voči deťom z Fukušimy.

Tessa Morris-Suzuki je profesorkou japonskej histórie na Fakulte ázijských a tichooceánskych štúdií na Austrálskej národnej univerzite a je členkou Medzinárodného výboru pre ľudské práva (International Council on Human Rights Policy, skr.: ICHRP). Je spoluzakladateľkou AsiaRights – siete ázijsko-pacifických výskumníkov a aktivistov v oblasti ľudských práv a šéfredaktorkou on-line časopisu AsiaRights.

01obrázok Dieťa spí v

evakuačnom centre v Yonezawe.


Katastrofa sa v Japonsku práve začala. Znamená to, že obyvatelia sa musia naučiť, ako žiť v kontaminovanom prostredí počas nasledujúcich desaťročí.

© M

AR

Ke

L Re

DO

ND

O / G

Re

eN

pe

AC

e




01

Professor David BoilleyRok po jadrovej tragédii vo Fukušime vyvolanej veľkým zemetrasením vo východnom Japonsku 11. marca 2011 Japonsko stále bojuje s jednou z najhorších jadrových havárií v histórii. Jej dôsledky budú pretrvávať oveľa dlhšie ako následky zemetrasenia a cunami, ktoré spustili tavenie jadra v troch reaktoroch jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči.

Technológia Japonsku pomáha vyrovnávať sa s prírodnými katastrofami. Japonsko čelí až desiatim percentám všetkých zemetrasení na svete. Budovy, vysokorýchlostné železnice, mosty a ďalšia infraštruktúra boli prispôsobené tak, aby im odolali. Jadrová havária vo Fukušime ukazuje, že jadrový priemysel nie je pripravený čeliť prírodným katastrofám a spoločnosť zas nie je pripravená čeliť jadrovým haváriám. Dokonca aj technologicky vyspelý a organizovaný národ si nedokázal s takouto katastrofou poradiť.

Táto kapitola opisuje, ako orgány čelili a stále čelia mnohým ťažkostiam s organizáciou núdzovej evakuácie a dekontaminačných procesov, ako sú napríklad:

• Koncept evakuácie postavený na okruhoch od 5, 20, alebo dokonca 30 km vo vzdialenosti od elektrárne sa ukázal príliš neflexibilný a absolútne nevhodný.

• Obmedzenie voľného pohybu, resp. odporúčania nevychádzať zo svojich príbytkov a úkrytov nie je dostatočné, keď ide o úniky radiácie pretrvávajúce počas desiatich dní.

• Vysoko kontaminované oblasti museli byť evakuované až do vzdialenosti 50 km od jadrovej elektrárne, čo však stále nie je dostatočné.

• Orgány nie sú schopné primerane kontrolovať a regulovať rádioaktivitu rôzneho tovaru, ktorý sa predáva na trhu, predovšetkým jedla, čo môže mať vážne následky.

• Orgány si nevedia poradiť s rozsiahlymi kontaminovanými územiami a veľkým množstvom rádioaktívneho odpadu.

Celkový rozsah katastrofyJe všeobecne akceptované, že katastrofa vo Fukušime bola veľmi vážnou jadrovou haváriou, ktorá zapríčinila dlhodobú kontamináciu veľkých oblastí pôdy a oceánu.

Odhad1 množstva rádioaktívnych prvkov vypustených do prostredia závisí od organizácie, ktorá výpočet vykonala. Všetky sa však zhodujú v tom, že ide o najväčší známy únik rádioaktívnych prvkov do Tichého oceánu. K úniku došlo na mieste, kde sa stretávajú dva oceánske prúdy – Kurošio a Ojašio, čo zvýšilo šírenie rádioaktívneho znečistenia. Morský život2 a sedimenty3 vo veľkých vzdialenostiach od týchto miest sú naďalej kontaminované. Situácia v oblasti elektrárne je žiaľ stále nevypočítateľná: TEPCO muselo čeliť výskytu viacerých únikov a ďalší veľký únik4 je stále možný.

Únik rádioaktívnych prvkov do atmosféry sa odhaduje na 10 %5 až 40 %6 množstva, ktoré uniklo pri černobyľskej havárii. Pre xenón-133 je to najväčší únik v histórii – 2,5-krát väčší ako únik z Černobyľu.7 Našťastie pre obyvateľov Japonska, až okolo 80 % tohto úniku smerovalo k oceánu, čo však prispelo ku kontaminácii rádioaktivitou v morskom prostredí.8 Poškodená jadrová elektráreň stále do vzduchu

Kapitola 01 Núdzové plánovanie a evakuácia

Núdzové plánovanie a evakuácia


vypúšťala rádioaktívny materiál rýchlosťou 60 miliónov becquerelov za hodinu, a to v decembri 2011. V januári 2012 to bolo 70 miliónov becquerelov za hodinu.9

Hoci len 20 % uniknutej radiácie dopadlo na japonskú pôdu, veľké časti postihnutých oblastí zostanú po desaťročia vysoko kontaminované. Japonská vláda sa rozhodla, že prevezme zodpovednosť za dekontamináciu územia, kde je externé ožiarenie vyššie ako 1 milisievert ročne10, v súlade s medzinárodne stanovenou maximálnou dávkou pre verejnosť. To predstavuje zhruba11 13 000 km2. Za predpokladu, že je to prakticky možné, nehľadiac na cenu, vláda stále nevie, ako si poradiť so vzniknutým rádioaktívnym odpadom, ktorý sa odhaduje zhruba na desiatky miliónov kubických metrov.12

Ako zdôraznil oficiálny vyšetrovací výbor havárie jadrovej elektrárne Fukušima13, spoločnosť TEPCO nebola pripravená čeliť jadrovej havárii. Ak by spoločnosť a zodpovedné orgány neurobili tak veľa chýb na začiatku katastrofy, množstvo rádioaktívneho znečistenia v Japonsku mohlo byť oveľa nižšie.

Na druhej strane, situácia mohla byť ešte horšia. K najhoršiemu scenáru nedošlo vďaka odvážnym pracovníkom, ktorí čelili nebezpečenstvu explózie a rádioaktívnej kontaminácie. Podľa správy14 riaditeľa Japonského výboru pre jadrovú energiu odovzdanej premiérovi 25. marca 2011, scenár založený na roztavení použitého paliva uskladneného v nádobe reaktora č.4 mohol viesť k nútenej evakuácii do 170 až 250 kilometrov vrátane veľkej časti Tokia.

Ak by sa takáto katastrofa stala v jadrovej elektrárni v prefektúre Fukui, v ktorej sa nachádza 13 reaktorov15 na pobreží Japonského mora, kontaminovaný by nebol Tichý oceán, ale metropoly ako Kjóto, Osaka, Kobe a Nagoja či jazero Biwa (najväčšie jazero v Japonsku). Spoločenské, ľudské a ekonomické následky by boli oveľa vážnejšie.

Japonsko je pravdepodobne najlepšie pripravenou krajinou na svete v schopnosti čeliť prírodným katastrofám. V ktorejkoľvek inej krajine by si zemetrasenie s magnitúdou 9 a veľká vlna cunami vyžiadali viac ako 20 000 obetí, ktoré boli v prípade Japonska. Navyše, v evakuačných táboroch bolo prichýlených až 448 000 ľudí. Za menej ako rok sa podarilo všetkým evakuovaným zabezpečiť dočasné bývanie.16 Ako však zdokumentujeme nižšie, japonské orgány vzbudzovali dojem, že neustále improvizujú pri ďalšom vývine udalostí spojených s jadrovou haváriou. Javili sa ako neschopné predpovedať tieto udalosti, ako keby neexistovalo žiadne plánovanie pre prípad núdze a žiadne predbežné opatrenia proti jadrovým haváriám.

Prehľad a analýza núdzového plánova: ľudská tragédia

Následnosť udalostí havárie17:

Piatok 11. marca 2011 (pozn.: miestne časy, JST)

14:46 Zemetrasenie s magnitúdou 9 stovky kilometrov mimo pevniny.

15:27 Jadrovú elektráreň Fukušima zaplaví viacero vĺn cunami.

16:46 V jadrovej elektrárni Fukušima je vyhlásený „stav jadrovej pohotovosti“.

20:45 Miestne orgány vyzývajú na evakuáciu oblasti do 2 km okolo jadrovej elektrárne. Okruh 2 km zodpovedá oblasti havarijných cvičení.

21:23 Ústredná vláda nariaďuje evakuáciu v okruhu 3 km a ukrytie obyvateľov v okruhu 3 – 10 km.

Sobota 12. marca 2011

05:44 Premiér nariaďuje evakuáciu v okruhu 10 km.

Okolo poludnia: vyzerá to tak, že obyvateľstvo v okruhu 3 km bolo úplne evakuované.

15:36 Vodíková explózia v hale reaktora č. 1

18:25 Premiér nariaďuje evakuáciu v okruhu 20 km.

Pondelok 14. marca 2011

475 ľudí v okruhu 20 km zostáva v nemocniciach a ošetrovateľských zariadeniach.

11:01 Vodíková explózia v hale reaktora č. 3.

Vláda vyzýva osoby, ktoré zotrvali v okruhu 20 km, aby nevychádzali von.

Utorok 15. marca 2011

06:14 Vodíková explózia v hale reaktora č. 2

Skoro ráno: nemocnici v meste Futaba zostáva viac ako 90 pacientov bez opatery.

11:00 Počas tlačovej konferencie premiér odporúča 136 000 ľuďom, ktorí ostali vo svojich domoch v okruhu 20 – 30 km od jadrovej elektrárne, aby nevychádzali von.

Americké veľvyslanectvo vyzýva svojich občanov na evakuáciu v okruhu 80 km.

Piatok 25. marca 2011

Vláda vyzýva ľudí žijúcich 20 – 30 km od jadrovej elektrárne na dobrovoľnú evakuáui, pretože je veľmi ťažké poskytnúť jedlo a starostlivosť.

Piatok 22. apríla 2011

Vláda rozširuje zónu evakuácie na vysoko kontaminované obvody (Kacurao, Namie, Ítate a časti miest Kawamata a Minami-Soma) do 50 km. Zakazuje vstup do okruhu 20 km od elektrárne.

obrázok Starší farmár nesie košík s produktmi na okraji mesta Koriyama, 60 km južne od jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči.

© C

HR

ISTI

AN

ÅS

LUN

D /

GR

ee

Np

eA

Ce

Sú len dva spôsoby, ako

zabrániť tomu, aby bola populácia

vystavená rádioaktívnemu spádu v prípade jadrovej havárie:

úkryt a/alebo evakuácia.






Sú len dva spôsoby, ako zabrániť tomu, aby bola populácia vystavená rádioaktívnemu spádu v prípade jadrovej havárie: úkryt a/alebo evakuácia. Úkryt je možný len na určitý krátky čas a evakuácia si vyžaduje komplexnú logistiku pre informovanie, vysťahovanie a poskytnutie prístrešku celej postihnutej populácii.

Evakuácia v prípade pohotovostiPremiér vydal pokyny na evakuáciu v okruhu do 20 km. Počas tlačovej konferencie večer 12. marca generálny tajomník Yukio Edano povedal: „Nepríde k žiadnym únikom rádioaktívneho materiálu vo veľkom množstve. Osoby v oblastiach mimo okruhu 20 km nebudú postihnuté.“ Ľudia z tejto oblasti však boli vyzvaní, aby v rámci predbežných opatrení vyhľadali úkryt.18

Prefektúra Fukušima začala s meraním hladiny radiácie v rôznych lokalitách od skorého rána 12. marca: o 9. hodine merania v okrese Sakai v Namie zaregistrovali 15 mikrosievertov/hod. a v okrese Takase 14 mikrosievertov/hod., pričom oba okresy sú od elektrárne vzdialené asi 10 km. Stalo sa tak viac ako šesť hodín pred vodíkovou explóziou v reaktore č. 1 a v okolí bolo evakuovaných mnoho ľudí. Tieto merania boli zverejnené na stránke ministerstva ekonomiky, obchodu a priemyslu 3. júna 2011.19

Koncom apríla štátne orgány rozšírili zónu evakuácie až do 50 km smerom na severozápad v dôsledku vysokej kontaminácie územia. Obyvatelia žijúci na týchto územiach boli priamo vystavení rádioaktívnemu spádu bez toho, aby o tom vedeli. Mysleli si, že sú v bezpečí, keďže boli ďaleko od okruhu 20 km. Hoci odborníci Greenpeace namerali veľmi vysoké hladiny kontaminácie v obci Ítate 40 km od poškodených reaktorov a vyzývali na jej evakuáciu už 27. marca20 (hodnoty radiácie ako aj potreba evakuácie boli potvrdené o pár dní neskôr tímom Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu,21 ktorý opäť stiahol svoje vyjadrenie), úrady navrhli rozšírenie zóny evakuácie až 11. apríla a príkaz vyšiel až 22. apríla.22

Japonská vláda dala vyvinúť špeciálny softvér na predvídanie rádioaktívneho spádu v prípade havárie a na pomoc v procese rozhodovania o tom, kde obyvateľstvo evakuovať. Takzvaný SPEEDI 23 softvér stál 13 miliárd jenov (170 miliónov dolárov) a teoreticky je schopný predpovedať do 79 hodín. Nanešťastie nebol použitý správne. Niektorí ľudia boli evakuovaní na miesta, kde boli spádu vystavení viac ako vo svojej pôvodnej lokalite.

V čase, keď vedenie plánovalo ventilačné opatrenia v jadrovej elektrárni Fukušima, ktoré mali nevyhnutne viesť k úniku rádioaktivity do ovzdušia, softvér SPEEDI predpovedal, že základná škola Karino sa nachádzala priamo v smere rádioaktívneho mraku. Škola nebola okamžite vysťahovaná, ale premenila sa na dočasné evakuačné centrum. Tisícky ľudí teda niekoľko dní zotrvávali v oblastiach, ktoré boli vysoko kontaminované. Na príkaz primátora boli niektorí evakuovaní a autobusmi prevezení do okresu Cušima. Neskôr sa ukázalo, že podľa údajov SPEEDI išlo o nebezpečnú oblasť. Evakuované obyvateľstvo v útulkoch v okrese Cušima – vrátane okolo 8000 obyvateľov mesta Namie – dostalo inštrukcie presunúť sa ešte ďalej až 16. marca, päť dní po vypuknutí krízy.24

Verzia SPEEDI používaná ministerstvom školstva, kultúry, športu, vedy a technológie (MEXT) nebola schopná zhodnotiť kvantitu rádioaktívnych prvkov, ktoré unikli – takzvané „množstvo uvoľnenej radiácie“. Svojvoľne tak predpokladali, že množstvo radiácie bolo 1 becquerel za hodinu, čo viedlo k indikatívnym výsledkom, ktoré nemali nič spoločné s realitou.25

Úrad pre jadrovú a priemyselnú bezpečnosť (NISA) zverejnil prvé predpovede SPEEDI

11. marca o 21:12. Po prepuknutí krízy agentúra vydala 173 strán prognóz založených na rôznych scenároch vykalkulovaných do 16. marca. Táto kompletná analýza sa nikdy nedostala do úradu premiéra, kde boli tvorené všetky rozhodnutia ohľadom evakuácie.26

Dokonca ani po tom, ako sa úrad premiéra dozvedel o SPEEDI, výsledky simulácií neboli dostatočne použité na ochranu obyvateľstva a neboli ani zverejnené. Počas tlačovej konferencie 2. mája odborný poradca premiéra Goši Hosono vysvetlil, že „mali obavy, že medzi obyvateľmi vypukne panika“.27 Údaje boli poskytnuté americkým jednotkám prostredníctvom Japonského ministerstva zahraničia už od 14. marca, no verejnosť bola oficiálne informovaná až 23. marca.28

Ak by aj bol SPEEDI použitý správne, nie je isté, či by sa informácie dostali k ohrozenej populácii. Po zemetrasení boli elektrické vedenia potrhané. Komunikačné technológie vrátane mobilných telefónov neboli k dispozícii. V japonských médiách sa objavilo množstvo príbehov ľudí, ktorí zostali doma, pretože neboli varovaní.





Je veľmi dôležité uvedomiť si, že nástroje na predvídanie spádu sa ukázali zbytočné a neboli schopné modelovať reálne situácie. Chýbalo potrebné množstvo ľudí, ktorí by boli dostatočne vyškolení na to, aby ich interpretovali – čo prispelo k chaosu v procese rozhodovania.

Japonským orgánom ani spoločnosti TEPCO sa nepodarilo verejnosti jasne tlmočiť informácie, praktické závery a odporúčania. Následkom toho bolo mnoho ľudí zbytočne vystavených vysokým hladinám radiácie.

Nedostatky núdzovej evakuácieNapriek skúsenostiam Japonska s prírodnými katastrofami neprebehla evakuácia tak plynulo, ako sa očakávalo. Zemetrasenie zničilo mnohé cesty. Dopravné zápchy spomalili evakuáciu ako aj použitie elektrických generátorov na kamiónoch, ktoré mali zachrániť jadrovú elektráreň.

Slabí ľudia, ktorí nemohli odísť sami, boli mimoriadne zraniteľní. Platí to predovšetkým pre pacientov nemocníc a ošetrovateľských zariadení. Evakuácia nemocnice vo Futabe sa premenila na katastrofu: pacienti, ktorí neboli schopní sami chodiť, vrátane ľudí s vážnym zdravotným stavom pripútaných na lôžko, boli na tri dni opustení bez akejkoľvek starostlivosti a jedla.

Evakuovaní pacienti boli posielaní do núdzových centier bez medicínskeho vybavenia nevyhnutného na poskytnutie starostlivosti. 45 zo 440 pacientov z nemocnice vo Futabe a neďalekého opatrovateľského zariadenia pre starších zomrelo.29 Došlo k tomu aj napriek vopred vypracovaným smerniciam vlády o evakuácii starších a postihnutých ľudí v čase prírodnej katastrofy. V 20-kilometrovej evakuačnej zóne bolo v zdravotníckych a iných zariadeniach umiestnených celkovo 840 ľudí.30

V 13-tich obvodoch, ktoré zasiahla jadrová kríza, bolo celkovo 573 úmrtí klasifikovaných ako „súvisiacich s katastrofou“. 29 prípadov zostalo neuzavretých. Úmrtný list uvádzajúci príčinu smrti súvisiacu s katastrofou sa vystavuje, ak smrť nie je priamo zapríčinená tragédiou, ale vyčerpanosťou alebo zhoršením chronickej choroby v dôsledku katastrofy.31

Ukázalo sa, že nemocnice, jasle a iné sociálne zariadenia s citlivou populáciou je v prípade pohotovosti veľmi ťažké evakuovať. V prípade vážnej havárie v jadrovej elektrárni sa núdzová evakuačná zóna rozširuje ďaleko za okruh 20 alebo 30 km, čo potenciálne ovplyvní dôležité súčasti infraštruktúry.

Farmári boli nútení opustiť svoje zvieratá. Okolo 3 400 kráv, 31 500 svíň a 630 000 sliepok bolo podľa ministerstva poľnohospodárstva, lesného hospodárstva a rybolovu v okruhu 20 km evakuačnej zóny opustených.32 Väčšina z nich zomrela. Zvyšok bol vypustený do voľnej prírody. Niektorí farmári odmietli opustiť svoje zvieratá a zostali s nimi alebo sa k nim pravidelne vracali na farmu, aby ich nakŕmili a podojili kravy, čím sa vystavili radiácii z jadrovej elektrárne.

Do núdzových centier neboli prijímané domáce zvieratá. Niektorí ľudia museli tie svoje opustiť. Iní s nimi odišli do iných lokalít.

Čo sa týka zvierat, núdzové opatrenia boli nerealistické a nefunkčné. Ľudia, ktorí sa museli presťahovať, nechceli svoje zvieratá opustiť a nevedeli, ako im majú zabezpečiť starostlivosť, čo obmedzovalo evakuáciu.

Dlhodobé obmedzenie pohybu a nedostatok odbornej starostlivostiIn V prípade jadrovej havárie je prvým opatrením izolovať ľudí do úkrytov, aby neboli vystavení rádioaktívnemu spádu. Najbezpečnejšie je zostať dnu a v každom prípade by sa malo vyhýbať tomu, aby do budovy prenikal vzduch a prach. To si vyžaduje vypnúť ventiláciu a zaistiť dvere a okná.

Tieto extrémne opatrenia sú možné len na krátke obdobie. Masívne úniky vo Fukušime trvali 10 dní,33 podobne ako v prípade Černobyľu.34 Dokonca aj po 10 dňoch bola situácia príliš neistá na to, aby mohla byť izolovaná populácia vypustená z úkrytov. Takáto dlhá izolácia je prakticky nemožná, hlavne z hľadiska zásob jedla a možnej potreby špeciálnej starostlivosti. Zabezpečovanie jedla pre každú domácnosť vystavuje ľudí riziku.

Virtuálny odkaz vo fľaši zverejnený na internete primátorom Minami-Soma vyvolal rozruch35. Jeho svedectvo je dôležité pre pochopenie problémov lokálnych úradov pri riešení situácie. Všetky obchody boli zavreté. V čase nakrúcania videa sa musel postarať o 20 000 ľudí36 (24. marca 2011). Sťažoval sa predovšetkým na nedostatok nevyhnutných dodávok pre ľudí, ktorým bolo nariadené, aby nevychádzali von, ako aj na nedostatok informácií o situácii v elektrárni a nebezpečenstvách, ktoré im hrozili.

Podľa prieskumu Asociácie nemocníc v prefektúre Fukušima, ktorý bol vykonaný koncom júla, podali stovky lekárov a sestier z okolitých zariadení po havárii výpoveď.37 Týmto prieskumom sa zistilo, že z 24 nemocníc v prefektúre podalo výpoveď 125 lekárov pracujúcich na plný úväzok, resp. 12 % všetkých lekárov pracujúcich v týchto inštitúciách. Čo sa týka


zdravotných sestier, 407 podalo výpoveď zo 42 nemocníc v prefektúre, čo predstavuje 5 % všetkých sestier v týchto inštitúciách. Ich odchod mal v niektorých nemocniciach za následok zrušenie nočnej pohotovosti a iných služieb.

Prieskumom sa zistilo, že najviac lekárov odišlo z nemocnice v Minami-Soma. Trinásť lekárov podalo výpoveď v štyroch nemocniciach v meste vrátane jednej v uzavretej zóne. Toto číslo predstavuje 46 % celkového počtu lekárov z týchto štyroch inštitúcií. Čo sa týka sestier, v Minami-Soma z práce odišlo 44 sestier zo štyroch nemocníc, čo je 16 % celkového počtu sestier v týchto inštitúciách. Asociácia predpokladá, že väčšina lekárov a sestier, ktoré podali výpoveď, tak urobili preto, aby mohli oblasť opustiť pre obavy z možného vystavenia sa radiácii.38

Skúsenosti z Fukušimy aj Černobyľu ukázali, že počas 10 dní došlo k úniku veľkých množstiev radiácie. Tzv. „obmedzenie voľného pohybu“ (nariadenie, aby sa ľudia zdržiavali výhradne doma), jedno z kľúčových opatrení núdzového plánovania, je prakticky nemožné na takéto dlhé obdobia. Orgány pritom žiadne alternatívne riešenia pre prípad vážnych nehôd nemajú. Izolované skupiny ľudí medzitým vyčerpajú potrebné zásoby jedla a paliva. Ďalším dôležitým problémom je, že niektorí špecialisti ako vodiči, sestry, sociálni pracovníci, lekári a požiarnici neboli pripravení v prípade jadrovej katastrofy zasiahnuť.

Monitorovanie radiácie u evakuovaných osôbJaponské orgány neboli pripravené na monitorovanie ľudí, ktorí prichádzali z evakuačných zón. Niektorým evakuovaným nebolo príjemné, že ich skenujú zamestnanci TEPCO, pretože väčšiu dôveru mali voči profesorom z univerzity, ktorí sa na túto prácu dobrovoľne podujali.39

14. marca 2011 vláda prefektúry Fukušima zvýšila normy pre určovanie, ktorí ľudia si vyžadujú celotelovú dekontamináciu, a to z 13 000 a viac impulzov za minútu (cpm), podľa svojho medicínskeho manuálu pre prípad radiačnej pohotovosti, na 100 000 a viac cpm (cpm – angl.: counts per minute – je jednotkou množstva rádioaktívneho materiálu v ľudskom tele). Objavili sa obavy, že by si podľa pôvodných kritérií celotelovú dekontamináciu vyžadovalo príliš veľa ľudí, čo by bránilo hladkej evakuácii kvôli nedostatku personálu a vody. Dôvodom pre nedostatok vody, ktorá by bola potrebná pre dekontamináciu, bolo prerušeniu jej dodávky v dôsledku zemetrasenia.

Iné prefektúry sa však držali pôvodnej hranice 13 000 cpm.40 Pre rozdielne kritériá v rôznych prefektúrach boli niektorí ľudia prijatí do niektorých núdzových prístreškov a do iných zase nie – to spôsobilo veľa nadbytočného zmätku. V marci 2011 bolo okolo tisíc ľudí kontaminovaných hladinami medzi 13 000 a 100 000 cpm; 102 ľudí hladinou vyššou ako 100 000 cpm41.

Úrady neboli schopné zvládnuť celotelovú dekontamináciu veľkého množstva ľudí a museli svoje normy upraviť. Zmena pravidiel dekontaminácie v priebehu katastrofy vyvolala množstvo zmätku a podozrenia.

Distribúcia dodávok jodidu draselnéhoOJedným z nepriaznivých účinkov vystavenia radiácii je zvýšené riziko rakoviny štítnej žľazy pre rádioaktívny jodid, ktorý sa viaže na žľazu. Aby sa tomu zabránilo, je potrebné užiť jodid draselný (KI) 24 hodín pred vystavením radiácii (alebo do 3 hodín po ňom, aby sa dosiahla aspoň 50% účinnosť)42. Aby to bolo možné dosiahnuť, sú potrebné presné predpovede spádu ako aj komunikačný systém pre varovanie postihnutej populácie.

Niektoré obvody v okolí jadrovej elektrárne mali dostatočné zásoby jodidu draselného. Vládne manuály pre prípad katastrofy nariaďujú, aby mestá čakali na pokyny ústrednej vlády predtým, ako začnú rozdávať dávky. Tokio vydalo pokyn podať lieky až päť dní po 11. marci. Dve mestá najbližšie k elektrárni – Futaba a Tomioka – ich rozdávali obyvateľom bez toho, aby čakali na pokyny z Tokia. Dve mestá vzdialenejšie od elektrárne, Iwaki a Miharu, rozdávali tablety KI svojim obyvateľom na základe vlastného rozhodnutia. Zatiaľ čo obyvateľom Iwaki bolo povedané, aby počkali na inštrukcie vlády, obyvatelia Miharu lieky užili, čo viedlo k pokarhaniu od činiteľov prefektúry.43

Komisia pre jadrovú bezpečnosť (NSC) na svojej stránke zverejnila rukou písanú správu z 13. marca ako dôkaz, že odporučila podávanie a požitie liekov. NISA, hlavný regulačný orgán jadrovej energetiky poverený vedením vládnej centrály pre jadrovú haváriu, tvrdí, že táto správa nikdy nevyšla.

Jodid nebol podávaný ani v evakuačných centrách. Podľa oficiálnych manuálov pre prípad katastrofy by mali byť tablety KI podané každému s výsledkami radiácie 13 000 a viac cpm. 14. marca prefektúra Fukušima hranicu posunula na 100 000 cpm v súlade so svojím dekontaminačným limitom. NSC bola pôvodne opatrná





s povolením vyššej hranice nameraných hodnôt. 14. marca vydala správu, v ktorej odporučila Fukušime, aby sa riadila hranicou 13 000 cpm s dôrazom na to, že MAAE v tom čase odporučila podávanie KI, aby predišla riziku vzniku rakoviny štítnej žľazy. NSC však už podávanie 20. marca povolila, keď vo svojich vyjadreniach uviedla, že podľa meracieho štandardu MAAE v úvodnej fáze jadrovej pohotovosti bola povolená hranica 100 000 cpm.44

Ukázalo sa, že podávanie dávok jodidu draselného nevyhnutých v prevencii budúceho vypuknutia rakoviny štítnej žľazy bolo veľmi problematické. Japonské orgány nezvládli ich distribúciu, ľudia nevedeli či ich majú užiť a kedy. V kombinácii so zlyhaním komunikácie a stratou dôvery voči orgánom nastal chaos v procese implementácie. Preventívna stratégia postavená na podávaní jodidu draselného jednoducho nefungovala.

Pokrízové evakuačné opatrenia: ľudská tragédia pokračujePo prvotnej reakcii na krízovú situáciu prišla na rad úloha spravovať kontaminované územie. Evakuácia je síce pre lokálne obyvateľstvo veľmi ťažký proces, z dlhodobého hľadiska je to však pre nich určite lepšie, ako zotrvať na veľmi kontaminovaných územiach. Na miestach s nízkou mierou kontaminácie evakuácia potrebná nie je. Medzitým sa nachádza sivá zóna, kde je potrebné nájsť rovnováhu medzi bremenom evakuácie a bremenom vystavenia radiácii, resp. opatreniam dekontaminácie. Aké by mali byť limity rádioaktivity? Ako by malo byť ideálne podporené evakuované obyvateľstvo? Ako môže zvyšná populácia bojovať s hrozbou rádioaktivity v ich každodennom živote? Ako by mali byť ohľaduplne, ale pravdivo informovaní o rizikách rádioaktivity tak, aby sa na jednej strane predišlo panike a strachu, ale zároveň sa zdôraznila vážnosť situácie, a tiež boli dodržiavané opatrenia potrebné na to, aby sa vystavenie ožiareniu znížilo na čo najnižšiu mieru?

Hranica evakuácie Masívna kontaminácia pôdy sa nachádza aj ďaleko za evakuačnou zónou v okruhu 20 km.45 Toto viedlo japonské úrady k rozšíreniu evakuačnej zóny na Namie, Kacurao a Ítate ako aj časti Minami-Soma a Kawamata46. Ďalší ľudia boli prinútení opustiť svoje domovy po neskoršom objavení niekoľkých nebezpečných oblastí: 30. júna 2011 určila centrálna vláda 113 domácností v meste Date, ktoré sa nachádzali na miestach s vysokou rádioaktivitou. Očakávalo sa, že kumulovaná rádioaktivita

presiahne vládny štandard, a preto centrálna vláda odporučila evakuáciu týchto ľudí. Date leží približne 80 km severozápadne od reaktoru č. 1 jadrovej elektrárne Fukušima.47 21. júla vláda určila 59 domácností v štyroch oblastiach v meste Minamisoma, ktoré sa nachádzajú na nebezpečných miestach odporúčaných na evakuáciu.48 3. augusta bola odporučená evakuácia ďalším 72 domácnostiam v Minamisoma.49 Počet ľudí, ktorí boli vysťahovaní v záujme ochrániť sa pred rádioaktivitou, sa vyšplhal až na 150 000.50

Japonské úrady určili mieru radiácie, ktorá oprávňuje evakuované osoby na kompenzáciu po evakuácii, vo výške 20 milisievertov ročne z dôvodu externého ožiarenia z kontaminácie pôdy. Toto predstavuje ekvivalent ročného limitu používaného pre pracovníkov jadrovej elektrárne.51 Avšak ľudia pracujúci v jadrovom priemysle sú starostlivo monitorovaní a majú nárok na zdravotnú starostlivosť. V rámci bežnej populácie sú niektorí ľudia voči vysokej radiácii viac zraniteľní: deti, batoľatá či tehotné ženy. Tieto skupiny potrebujú oveľa prísnejšie štandardy a z tohto dôvodu je za normálnych okolností limit pre vystavenie radiácie určený na úrovni 1 milisievert za rok (na tomto je založený princíp aplikácie dávkových limitov). Toto je evidentne maximum, keďže dávka má byť taká nízka, aby sa považovala za prijateľne dosiahnuteľnú (princíp optimalizácie ochrany)52.

Ročný limit určený pre deti z Fukušimy je v súčasnosti 20 milisievertov, teda rovnako ako u profesionálnych pracovníkov jadrových elektrární. Školopovinné deti sú vybavené dozimetrami na meranie dávok externej rádioaktivity, ktorej sú vystavené. Na rozdiel od pracovníkov jadrovej elektrárne tieto deti si nezvolili byť v kontaminovanom prostredí.

Obyvateľstvo žijúce v kontaminovaných oblastiach čelí tiež internej kontaminácii, keďže mnohí boli priamo vystavení rádioaktívnemu oblaku. Riziku inhalácie rádioaktívneho prachu a príjmu kontaminovaného jedla budú však vystavení aj v budúcnosti. Nezávislí experti z francúzskeho laboratória ACRO ukázali, že v moči detí z Fukušimy sa nachádza cézium53. V domácom prachu z vysávačov v štvrti Watari mesta Fukušima, ktoré sú 50 km od reaktorov, namerali 20 000 Bq/kg cézia; 6000 Bq/kg v príbytkoch situovaných vo vzdialenosti 200 km od reaktorov.54

Odhadovaná maximálna kumulatívna externá dávka evakuovaných osôb, ktoré žili v oblasti Koakuto, v meste Namie až do 10. mája 2011 je 50 milisievertov.55 Evakuácia ako taká je odôvodnená z hľadiska ochrany pred radiáciou. Vláda prefektúry Fukušima priznáva, že obyvatelia bývajúci


v blízkosti jadrovej elektrárne Fukušima mohli byť vystavení radiácii do výšky 19 milisievertov počas prvých štyroch mesiacov jadrovej krízy. Najvyššie hodnoty pripadajú na obyvateľov, ktorí boli evakuovaní z vysokorizikových oblastí v dedine Ítate, a to na konci júna 2011.53

Limitné hodnoty určené vládou boli príliš vysoké a najmä zraniteľné časti obyvateľstva boli zbytočne dlho vystavené neodôvodniteľným rizikám. Miera radiácie stanovená pre obyvateľstvo by mala zahrňovať všetky spôsoby vystavenia radiácie a mala by sa časom znižovať.

Finančná kríza Inštitút ekonómie Národnej akadémie vied v Bielorusku odhaduje celkovú finančnú škodu spôsobenú černobyľskou katastrofou vrátane 30-ročného obdobia nakladania so škodami na 235 miliárd USD. Výdavky na zdravotníctvo boli z pôvodných odhadov nepretržite zvyšované na 54,32 miliárd USD v období rokov 2001 až 2015. Celkové náklady na rovnaké obdobie predstavujú 95 miliárd USD.57

Je príliš skoro, aby sme poznali celkové náklady jadrového nešťastia v Japonsku. Podľa vládneho panelu prešetrujúceho finančné postavenie firmy bude musieť TEPCO zaplatiť kompenzačné platby odhadované na 4,54 triliónov jenov (59,2 miliárd USD) na škodách počas dvojročného obdobia.58 Odhady Študijnej komisie o manažérskych a finančných podmienkach v TEPCO (Study Committee on Tokyo Electric Power Co.’s Management and Financial Conditions) sú založené na predpoklade, že problémy 150 000 evakuovaných osôb budú pretrvávať iba dva roky od nešťastia vo Fukušime. Kompenzácia súvisiaca s evakuáciou je odhadovaná na 577,5 miliárd jenov (7,5 miliárd USD) za predpokladu, že evakuované osoby úplne stratili hodnotu ich pôdy, budov a ostatného vlastníctva. Škody na chode podnikov a strata práce sú do tejto kategórie zahrnuté tiež, dosahujúc celkovo 1,92 triliónov jenov (25 miliárd USD).59 Je to nepomerne viac ako zisky z prevádzkovania 17-tich jadrových reaktorov firmou TEPCO.60

Spoločnosť nemôže prežiť bez finančnej podpory štátu. 28. októbra požiadala o odhadovaných 900 miliárd jenov (11.7 miliárd USD) finančnej pomoci z japonského Fondu na pomoc pri finančných záväzkoch vyplývajúcich z jadrových škôd, ktorý bol založený v septembri 2011 vládou spoločne s inými elektrárňami prevádzkujúcimi jadrové reaktory za účelom kompenzačných platieb.61

Táto finančná záťaž je pravdepodobne najväčšou prekážkou pre rozšírenie evakuácie obyvateľstva žijúceho v kontaminovaných oblastiach.

Finančné problémy spoločnosti sa však týmto nekončia. Fond japonských poisťovateľov jadrovej energie, spoločnosť vytvorená z 23 poisťovateľov v neživotnom poistení, sa minulú jeseň rozhodla neobnoviť poistnú zmluvu s TEPCO pre jadrovú elektráreň Fukušima I, berúc do úvahy riziká spojené s riešením bezprecedentnej katastrofy v Japonsku. Poistná zmluva vypršala 15. januára 2012. TEPCO sa zbytočne snažilo vyjednávať so zahraničnou poisťovacou spoločnosťou, ktorá nie je súčasťou uvedeného projektu. V dôsledku tohto spoločnosť uložila 120 miliárd jenov (1,6 miliárd USD) v podobe kompenzačnej rezervy do vládnej inštitúcie pre prípad ďalšej nehody v jadrovej elektrárni Fukušima I. Poškodená jadrová elektráreň Fukušima bude prvou jadrovou elektrárňou v Japonsku, ktorá nemá poistenie na svoje záväzky.62

Spoločnosti prevádzkujúce jadrové reaktory nie sú pripravené pokryť škody a straty vyplývajúce z vážnych jadrových katastrof. Nedostatok zodpovednosti a obmedzená možnosť kryť záväzky vedie k situácii, kde zisky sú privatizované elitou, ale väčšina strát a škôd leží na pleciach obyvateľstva.

Dobrovoľná evakuácia Neexistuje bezpečná hranica radiácie. Pri akomkoľvek limite zvolenom pre evakuáciu ľudia ostávajúci v kontaminovaných územiach by sa mali nepretržite chrániť, aby predišli vystaveniu radiácii. Fakt, že niekoľko štátnych úradníkov dokonca poprelo nebezpečenstvá radiácie, vedie nielen k nebezpečnému nedostatku opatrnosti a ochranných opatrení u časti populácie, ale aj k prehĺbeniu nedôvery u tej časti populácie, ktorá sa rozhodla dobrovoľne vysťahovať.

Mnohí ľudia sa počas krízy či po nej dobrovoľne presídlili, aj keď k tomu neboli vyzývaní. Niektoré rodiny žijúce v kontaminovaných oblastiach poslali svoje deti k príbuzným či priateľom. Vo vidieckych oblastiach zostali často v dome iba starí rodičia, ktorých mladšie generácie opustili.

Dobrovoľné vysťahovanie je v mnohých oblastiach zmysluplne odôvodnené. Tento krok však narušil komunity a verejné služby: chýbajú zdravotné sestry, lekári, učitelia a ostatné nevyhnutné profesie potrebné pre chod každej komunity. Niektoré obchody boli nútené zrušiť prevádzku, pretože mali nedostatok zákazníkov. Odhaduje sa, že do októbra 2011 sa dobrovoľne vysťahovalo približne 36 000 obyvateľov. Zo 160 domácností, ktoré opustili Sapporo,





predstavujú 70 až 80 percent matky s deťmi. Odišli, aby si boli istí, že ich deťom zabezpečia dôslednú ochranu, no neprestávajú sa strachovať o členov rodiny, ktorých zanechali v prefektúre Fukušima.63

Nezrovnalosť medzi vysokými limitmi pre evakuáciu a medzinárodnými štandardmi (ale aj japonskou legislatívou pred katastrofou vo Fukušime) viedol jednotlivcov k oprávnenému znepokojeniu a k individuálnemu konaniu nad rámec inštrukcií vlády. Väčšina ľudí, ktorí sa vysťahovali na dobrovoľnej báze, finančne trpia, keďže nie sú oprávnení získať kompenzácie či iný druh pomoci.

Potenciálne potravinové nedostatkyKontaminovaná strava môže viesť k dlhodobému vystaveniu rádioaktivite. Za 25 rokov od tragédie v Černobyle ľudia žijúci na kontaminovanej pôde denne prijímajú rádioaktívne čiastočky a niektorí trpia nepretržitou vnútornou kontamináciou. V rokoch 2003 – 2004 francúzske laboratórium ACRO kontrolovalo moč bieloruských detí, ktoré prišli do Francúzska na dovolenku. Zistili, že najmenej dve tretiny z nich boli kontaminované céziom-137, až do výšky 68 becquerelov na liter.63

Situácia v Japonsku je úplne iná. Krajina importuje asi 60 % jedla, ale zachováva si sebestačnosť v produkcii ryže. 17. marca 2011 japonské úrady definovali limity pre kontamináciu potravín.65 Uvedené limity vychádzajú z ročnej dávky 5 milisievertov za predpokladu, že človek skonzumuje iba jedlo na úrovni limitu. Uvedené limity boli narýchlo rozšírené 5. apríla o morské plody v reakcii na medzinárodné znepokojenie ohľadom kontaminácie morského prostredia.66

Vo všeobecnosti existuje vysoká miera prenosu rádioaktívnych čiastočiek medzi listy, ale prenos do koreňov je nižší. Dôsledkom toho boli listová zelenina a mlieko prvými kontaminovanými potravinami na začiatku krízy, pretože listy boli priamo vystavené rádioaktívnemu spádu,67 čo prinútilo úrady obmedziť ich konzumáciu už 23. marca.69

25. marca obsahovala listová zelenina (po japonsky komacuna) 890 Bq/kg rádioaktívneho cézia na predmestiach Tokia, čo je vyššie ako predbežný limit stanovený úradmi po nehode – 500 Bq/kg.69 Rádioaktívny jód, ktorý má krátky polčas rozpadu, bol na začiatku katastrofy problematický takisto. Listová zelenina, ktorá vyrástla v stredne zamorených územiach neskôr, mala nižšiu úroveň kontaminácie. Keby sa katastrofa vo Fukušime odohrala v júli, keď majú plodiny dlhšie listy,

nebezpečne kontaminované by boli väčšie množstvá ryže v roku 2011. Podobne, keby sa katastrofa v Černobyle odohrala v júni, väčšia časť produkcie pšenice v Európe roku 1986 by bola nevhodná na konzumáciu.

Vážna jadrová nehoda vždy vyvoláva dlhodobý potravinový problém. Prvý rok je horší, keďže môže dôjsť k možnému nedostatku potravín. Pre krajiny exportujúce veľké množstvá potravín jadrová katastrofa uzatvorí aj exportné trhy, čo je skúška pre celú ekonomiku. Podľa odhadov ministerstva poľnohospodárstva, lesného hospodárstva a rybolovu 44 krajín a území buď zakázalo dovoz potravín vyrobených v Japonsku, alebo požadovalo ich overenie pri dovoze, aj keď na domácom trhu boli považované za bezpečné a obchodovalo sa s nimi.70

Rozsiahla kontrola potravín je pre ochranu spotrebiteľov nevyhnutná. Avšak je nemožné otestovať všetko. Prefektúra Fukušima vyprodukovala v roku 2011 356 000 ton ryže. Miestne úrady by s ich súčasným vybavením potrebovali približne 30 rokov na otestovanie všetkých 30-kilogramových balíkov ryže.71

Monitorovanie morských plodov je tiež extrémne náročné, pretože niektoré druhy rýb ďaleko migrujú. V septembri bola na pobreží Hokkaidó, niekoľko stoviek kilometrov od jadrovej elektrárne Fukušima, ulovená treska s obsahom cézia 87 Bq/kg.72 Monitorovanie založené na pozorovaní morskej vody je náročné, pretože niektoré morské druhy môžu akumulovať rádioaktívne čiastočky: cézium môže byť 100-krát viac koncentrované v rybe ako v morskej vode. Preto by limity na vodu mali byť veľmi nízke, ale presné meranie trvá pridlho. Limity73 definované úradmi v Japonsku boli príliš vysoké a boli kritizované Oceánografickou spoločnosťou Japonska.74

Jadrová katastrofa predstavuje aj obrovskú skúšku pre spotrebiteľskú dôveru. Úrady, ktoré schválili činnosť jadrového zariadenia, sú nehodou zdiskreditované. Ľudia im neveria, keďže chybne ohodnotili bezpečnosť jadrovej elektrárne. Skutočnosť, že Agentúre pre jadrovú a priemyselnú bezpečnosť (NISA) v Japonsku trvalo niekoľko mesiacov75, kým uznali, že došlo k roztaveniu prehriateho jadra až v troch jadrových reaktoroch a úplne narušila jej kredibilitu.

Okrem toho japonské úrady rozhodli povoliť produkciu potravín na kontaminovaných územiach, iba okrem produktov vystavených nadlimitnej kontaminácii. Táto politika má významné nedostatky – nie je totiž možné otestovať všetky potraviny. Úrady boli neschopné

obrázok Tím odborníkov na radiáciu z Greenpeace kontroluje kontamináciu plodín v záhrade vo Fukušime.


predpovedať a predchádzať mnohým problémom. Jeden z príkladov je kŕmenie dobytku kontaminovanými steblami ryže76, čo spôsobilo kontamináciu hovädzieho mäsa. Neočakávali ani to, že čajové listy z oblasti Šizuoka vzdialenej asi 300 km od jadrovej elektrárne, presiahnu stanovené limity.77

Ryža je mimoriadne významná zložka japonskej stravy. Jej žatva sa začala v auguste, čo poskytlo úradom dostatok času na prípravu pre účinné testy. Oficiálne všetko prebiehalo hladko podľa očakávaní, až do 16. novembra: v úrode zožatej v dištrikte Onami v meste Fukušima boli namerané hodnoty 630 Bq/kg rádioaktívneho cézia presahujúce limit 500 Bq/kg78. Ukázalo sa, že 15 % ryže pestovanej v tomto údajne bezpečnom regióne vykazovalo nadmerné úrovne rádioaktívneho cézia.79 Nakoniec bol vydaný zákaz dodávky ryže z troch miest v prefektúre Fukušima.80

Následkom tohto sú ľudia pri kúpe potravín vyprodukovaných v bezprostrednej blízkosti kontaminovaných zón váhaví. V prefektúre Fukušima sa pestuje približne polovica celkovej produkcie broskýň v Japonsku. Počas sezóny sa broskyne z Fukušimy hromadili pri vstupoch do supermarketov, ponúkané boli za veľmi nízke ceny, no predať sa ich nepodarilo.81

Japonské úrady nezvládli predpovedať a efektívne riešiť problémy s kontaminovanými potravinami a úrodou. Mesiace po havárií boli opakovane zaskočení vyvstávajúcimi problémami a neschopní sa nimi zaoberať. Nesprávny program monitorovania a testovania potravín viedol ku škandálom, ktoré ďalej oslabili verejnú dôveru a spôsobili ďalšie zbytočné ekonomické škody pre farmárov a rybárov. Alternatívou je zakázať všetky potravinárske výrobky na rozľahlom území okrem tých, ktoré sú testované a spĺňajú bezpečnostné štandardy.

Jednotný manažment dávokPrvé limity kontaminácie pre potraviny boli hneď po katastrofe odvodené od ročnej dávky radiácie 5 milisievertov. Externé limity pre evakuáciu obyvateľstva boli stanovené na úrovni 20 milisievertov/rok. Aby sme dostali celkový limit kontaminácie vyskytujúcej sa na konkrétnom území, musíme tieto dve hodnoty sčítať. Výsledkom je aktuálny neakceptovateľne vysoký limit 25 milisievertov/rok v kontaminovaných územiach.

Japonské úrady sa rozhodli znížiť koncentračné limity na potraviny v priebehu jari 2012 na ročnú dávku nižšiu ako 1 milisievert. Toto rozhodnutie je vítané, aj keď prechod

medzi dvoma štandardmi bude problematický.82 Ako dôsledok bude pokles maximálnej povolenej koncentrácie rádioaktívneho cézia v potravinách z 500 na 100 Bq/kg. Lokálne úrady niekedy uplatňujú prísnejšie štandardy pre školské obedy: mesto Fukušima stanovilo limit 350 Bq/kg, kým miestna vláda v Sukagawa určila limit 10 Bq/kg na prísady do obedov.83

Centrálna vláda sa rozhodla uhradiť náklady na dekontamináciu oblastí, kde dosiahne radiácia ročnú mieru vyššiu ako 1 milisievert. Japonské ministerstvo životného prostredia vydalo toto nariadenie 14. decembra.84 Avšak tie isté úrady zvažujú povoliť návrat obyvateľstva do 20-kilometrovej zóny zákazu vstupu, v častiach, kde je úroveň kontaminácie nižšia ako 20 milisievertov ročne.85

Japonské úrady posudzovali každý spôsob ožiarenia samostatne a vytvorili samostatné štandardy napriek tomu, že dávky z rôznych spôsobov ožiarenia by mali byť spočítavané kumulatívne. Takisto ignorovali potenciálne vysoké dávky, ktoré vyplývajú z počiatočného ožiarenia rádioaktívnym oblakom a spádom. Nedostatok transparentnosti a protichodné štandardy viedli k ďalšiemu zmäteniu obyvateľstva.

BudúcnosťV oblastiach, kde zostala populácia naďalej žiť, je veľmi potrebné, aby sa čo najskôr dekontaminovali najzamorenejšie územia a zaviedol sa priamy prístup k výsledkom z meraní rádioaktivity. Situácia v evakuovaných územiach je komplikovanejšia – budú sa ich obyvatelia niekedy môcť vrátiť domov? Odpoveď pre územia s najvyššou kontamináciou znie: treba len trpezlivo čakať, kým kontaminácia rádioaktivitou začne klesať.

Dekontaminácia Vláda určí v evakuovaných oblastiach tieto zóny:

• Zóny s úrovňami rádioaktivity 50 a viac milisievertov za rok budú dlhodobo neprístupné. Predpokladá sa totiž, že dostatočná dekontaminácia by trvala niekoľko rokov, kým by sa jej obyvatelia mohli vrátiť.

• Zóny s úrovňami rádioaktivity 20 – 50 milisievertov za rok sa považujú za tzv. „obmedzené zóny“. Úrady predpokladajú, že sa do nich obyvatelia budú môcť vrátiť v priebehu niekoľkých rokov.

• Napokon, do zón s úrovňami rádioaktivity nižšími ako 20 milisievertov za rok sa budú môcť obyvatelia vrátiť hneď, ako bude na to ich prostredie znovu uspôsobené.86

Dekontaminačné práce sa začnú v oblastiach s úrovňami 10 – 20 milisievertov ročne, kde sa dá predpokladať

Japonskí predstavitelia zlyhali vo veci

predvídania rozsahu

problémov s kontaminovanými

potravinami a plodinami.

© C

HR

ISTI

AN

ÅS

LUN

D /

GR

ee

Np

eA

Ce






značné zníženie úrovní rádioaktivity. Cieľom je dosiahnuť úroveň 10 a menej milisievertov/rok. Prísnejšia norma – dosiahnuť úroveň 5 a menej milisievertov/rok – bude platiť pre školy.87 Celá situácia je v silnej kontradikcii s medzinárodnými odporúčaniami udržať limity úrovne rádioaktivity na 1 milisievert za rok, a to v akejkoľvek oblasti, kde sa obyvateľstvo zdržiava dlhodobo.88

Čo sa týka ostatných oblastí s ročnou úrovňou rádioaktivity 1 milisievert, japonské ministerstvo životného prostredia vydalo nariadenie na ich vyčistenie. Týka sa to viac ako 100 samospráv. Miestne vlády budú dôsledne merať úrovne rádioaktivity, aby mohli naplánovať dekontaminačné práce a následne ich zavádzať s finančnou podporou od centrálnej vlády. Nie je daný žiadny konkrétny cieľ dekontaminačných prác. Nariadenie takisto vláde prikazuje nakladanie s odpadom s obsahom rádioaktívneho cézia nad 8 000 Bq/kg v záujme miestnych samospráv a implementáciu dekontaminačných prác a nakladanie s rádioaktívnym odpadom v evakuačných zónach blízko jadrovej elektrárne. Náklady sú odhadované na viac ako trilión jenov (13 miliárd USD)89.

Dekontaminácia nie je jednoduchá úloha. Vrchná vrstva zeme zo všetkých ihrísk z fukušimských škôl už bola odnesená. Väčšina budov bola vyčistená vďaka žiadostiam strachujúcich sa rodičov. Všetky samosprávy uviedli, že odnos zeme sa ukázal ako prospešný, avšak jej objem zo všetkých 19 samospráv sa odhaduje na 178 000 m³ 90. Mestá tiež dekontaminovali vysoko zamorené územia odnosom bahna z korýt.

Podľa Ministerstva životného prostredia bude musieť byť z prefektúry Fukušima odvezená zem v celkovom objeme 28 miliónov m³. Je to postavené na predpoklade, že budú dekontaminované všetky územia s úrovňou radiácie nad 5 milisievertov za rok, čo sú okrem iného všetky lesné plochy v prefektúre. Lesy predstavujú až 70 % kontaminovanej plochy. Ministerstvo verí, že nebude treba odstrániť všetku pôdu, ak vláda zakáže vstup do hornatých oblastí a uskladnia sa opadané vetvy a listy.91 Odstránenie vrchnej päťcentimetrovej vrstvy zeme na kultivovaných pôdach znamená odobratie tej najúrodnejšej časti. V lesoch bude takéto konanie viesť k ďalšej ekologickej katastrofe.

Podľa inštrukcií ministerstva životného prostredia by sa kultúrne pôdy mali dekontaminovať iba hlbokou orbou. Vláda oznámila, že finančne podporí dekontamináciu, ak sa budú používať veľké stroje so špeciálnymi poľnohospodárskymi zariadeniami, čo je pre väčšinu

malých ryžových polí veľmi zlé riešenie. Farmári začínajú byť rozzúrení. Ba čo viac, ministerstvo si za primárny cieľ kladie znížiť vzdušnú radiáciu. Znižovanie radiácie v poľnohospodárskych produktov je mimo ich jurisdikcie.92 Pri prvých procesoch dekontaminácie v Ivaki boli úrovne radiácie pred orbou 0,3 – 0,42 mikrosievertov/hod., a po 0.23 - 0.3 mikrosievertov/hod.93

Mesto Fukušima dekontaminovalo vysoko kontaminované miesto v oblastiach Onami a Watari v júli a auguste. V nasledujúcom týždni sa spravili merania na 885 miestach, z toho na 7 boli úrovne radiácie vyššie ako pred dekontamináciou. V jednom koryte sa dokonca hodnoty zmenili z 3.67 na 4.63 mikrosievertov/hod. Radiácia sa zvýšila v oblastiach v blízkosti hôr a na miestach, kde steká voda dolu svahom.94

4. decembra povolila vláda zástupcom médií sledovať modelový projekt odnosu rádioaktívneho materiálu zo zakázanej zóny v okruhu 20 km od elektrárne. Pred prácami boli úrovne radiácie 20 mikrosievertov/hod. Po nich sa úrovne znížili na 6 mikrosievertov, čo je však ešte stále priveľa.95 Cézium je zapustené v betóne či škridlách a je takmer nemožné ho odstrániť. Miestna vláda v Date bola prvá, ktorá začala s dekontamináciou domov s rozpočtom 150 miliónov jenov (2 milióny USD). Dekontaminácia bola vykonaná na 26 domoch, zníženie úrovní radiácie sa však potvrdilo iba na štyroch z nich.96

Finančné a environmentálne náklady na dekontamináciu sú vyššie, ako sa očakávalo. Japonské úrady urýchľovali realizáciu veľkého rozsahu dekontaminácie, ktorá sa zdá byť zle plánovaná. Neprebehla žiadna transparentná diskusia o limitoch rádioaktivity, t. j. aké oblasti sa vlastne oplatí draho a zložito dekontaminovať. Je to náročná debata, ktorá musí prebiehať demokraticky a otvorene, pričom politické záujmy by mali ísť stranou.

Posilnenie obyvateľstvaV prípade jadrovej havárie sa prístup k meraniam rádioaktivity stáva nevyhnutnosťou. Orgány majú laboratória a odborníkov, ktorí odpovedajú na ich otázky, aby im pomohli pri rozhodovaní. Občania by mali mať k dispozícii detektory, laboratóriá a odborníkov, ktorí by zodpovedali ich otázky a pomohli im pri ich rozhodovaní.

Úrady distribuovali dozimetre pre všetky deti a tehotné ženy v prefektúre Fukušima . To pomohlo nájsť miesta s najvyššou kontamináciou a ochrániť obyvateľstvo. Vláda prefektúry Fukušima zistila, že štyri deti z jednej rodiny boli vystavené 1.4 – 1.6 millisievertom, a to len v priebehu septembra. Vtedy sa zdržiavali v blízkosti vysoko


Section xxxx




rádioaktívneho miesta, odvtedy je rodina presťahovaná mimo prefektúry Fukušima.98 Pri vyšetrovaní v bytovom dome v Nihonmacu bola odhalená relatívne vysoká úroveň radiácie, 1.62 milisievertov, u študenta strednej školy, ktorý tu žil tri e Viedlo to k zisteniu, že na základy bytového domu bol použitý vysoko kontaminovaný drvený kameň. Tento drvený kameň bol použitý na mnohých iných miestach a vyšetrovanie stále prebieha.99 Bolo by vhodné distribuovať dozimetre medzi celú populáciu v prefektúre Fukušima a na iných kontaminovaných miestach.

Plán prefektúry Fukušima, ktorý pozostáva z dlhodobých zdravotných kontrol svojich 2 miliónoch obyvateľov, je vítaný takisto. Rovnako sa rozhodlo poskytnúť celoživotné testy štítnej žľazy pre približne 360 000 obyvateľov prefektúry vo veku 18 a menej rokov. Oprávnení obyvatelia budú testovaní raz za dva roky až do veku 20-tich rokov, potom raz za päť rokov.100

Znepokojení obyvatelia sa ponáhľali kúpiť jednoduché detektory hodnôt dávok rádioaktivity. Ich prvé závery neboli orgánmi dobre prijaté, ignorovali túto podľa nich „amatérsku“ prácu. Japonsko však bolo napokon také znepokojené objavmi miest s vysokou kontamináciou ďaleko od jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči, že vydalo pokyny na pomoc občanom a miestnym úradom pre detekciu zamorených oblastí a ich bezpečné vyčistenie. „Odteraz musíme ponúknuť adekvátne vybavenie a požiadať ľudí, aby hľadali zamorené miesta aj ďalej od Fukušimy,“ vyjadril sa v rozhovore Masaharu Nakagawa, minister školstva, kultúry, športu, vedy a technológie.101 „Skupiny aktívnych občanov hrali veľmi dôležitú úlohu v detailnom posudzovaní ich susedstva. Naozaj si vážim ich pomoc.“ Obyvatelia, ktorých odborníci z vysokých škôl učia, ako používať meracie prístroje, vytvorili najpresnejšiu mapu znečistenia mestskej časti Haramachi v meste Minamisoma.102

Ďalším krokom v potrebnom posilnení obyvateľov je poskytnúť priamy prístup k laboratóriám, ktoré sú schopné analyzovať kontamináciu rôznych druhov vzoriek. V Japonsku sa od 11. marca 2011 objavilo veľa občianskych iniciatív na spustenie nezávislých laboratórií. Potrebujú však oficiálne uznanie a akreditačný systém.

Japonsku chýbala sieť nezávislých meracích staníc a laboratórií, ktoré by boli akreditované orgánmi a mali by dôveru obyvateľstva. V počiatočných fázach havárie úrady odmietali merania namerané nezávislými odborníkmi a dokonca vytvárali prekážky pre tých, ktorí chceli robiť svoje vlastné merania. Všetko napriek tomu, že dlhodobé preventívne opatrenia sú dôležité pre vzdelávanie a posilnenie postavenia občanov v monitorovaní radiácie.

ZáverJadrová havária s masívnymi rádioaktívnymi spádmi je dlhodobá sociálna katastrofa. Plány pre stav núdze by mali byť dobre pripravené, pretože každá chyba môže mať dramatické dôsledky. V tomto prípade naozaj nie je čas na improvizáciu.

Japonsko, pravdepodobne najlepšie pripravená krajina na svete čeliť prírodným katastrofám, sa javilo tak, že nie je schopné predvídať udalosti, ktoré nastali počas jadrovej katastrofy. Je to spôsobené nedostatkom prípravy, ale aj nedostatočnosťou prijatých opatrení: obmedzenie voľného pohybu sa ukázalo v praxi neuplatniteľné pri masívnom rádioaktívnom spáde, ktorý trval asi desať dní. Bez účinných nástrojov na predpovedanie spádu a funkčnej logistiky nebola možná evakuácia tak, aby sa obyvatelia vyhli priamej expozícii rádioaktívnemu oblaku, keďže treba brať do úvahy nedostatok komunikačných nástrojov, zložitú dopravu a nedostatok úkrytov. Najviac ohrození ľudia sú v prípade jadrovej havárie v najväčšom nebezpečenstve. Chorí pripútaní na lôžko a hendikepovaní sa evakuujú ťažko. V dlhodobom horizonte sú najviac ohrozené deti žijúce v zamorených oblastiach.

Jadrové katastrofy ako tie z Černobyľu a Fukušimy takisto vyvolávajú potravinovú a finančnú krízu, ktorá bráni úplnej obnove života v daných oblastiach, ako ho obyvatelia poznali predtým. Úrady a obyvateľstvo by mali mať rovnakú víziu o možných rizikách. Dôvera a rešpekt sú však po jadrovej katastrofe ťažko dosiahnuteľné. Tá totiž spochybňuje odbornosť orgánov, ktorým sa nepodarilo zaistiť bezpečnosť.

Katastrofa v Japonsku sa zatiaľ iba začala. Dekontaminácia sa doteraz vo veľkom meradle neukázala ako efektívna. To všetko znamená, že populácia sa musí počas nasledujúcich dekád naučiť, ako žiť v zamorenom prostredí.

David Boilley je predsedom francúzskej mimovládnej organizácie Association pour le Contrôle de la Radioactivité de l`Quest (ACRO)103, ktorá prevádzkuje laboratórium akreditované francúzskymi orgánmi. Koordinoval účasť organizácie ACRO v Japonsku, ktoré poskytlo testy rádioaktivity na rôznych vzorkách, pomoc a poradenstvo pre niekoľko nových laboratórií. Je profesorom fyziky na francúzskej univerzite.

02Boj za adekvátnu kompenzáciu za najhoršiu jadrovú katastrofu od čias Černobyľu bude zrejme trvať veľmi dlho a jeho výsledok bude pre obete nesmierne neuspokojivý.

obrázok Špecialistka na radiáciu z radov Greenpeace Dr. Rianne Teule kontroluje kontamináciu plodín v Minamisome, 25 km severne od zasiahnutej atómovej elektrárne vo Fukušime Daiiči.


© C

HR

IST

IAN

ÅS

LUN

D / G

Re

eN

pe

AC

e




Dr David McNeillKacuzó Šódži mal farmu s ryžou, zeleninou a chovom kráv na malom pozemku v dedine Ítate v prefektúre Fukušima. Ako mnoho ďalších z tejto oblasti, farma pána Šódžiho sa dedila z otca na syna. Jeho pozemky patrili rodine od roku 1880. Definitívny koniec jej rodinnej histórie nastal v marci 2011, keď zlyhali chladiace systémy a roztavilo sa palivo v troch reaktoroch jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči vzdialenej približne 40 km.

Pán Šódži (76) a jeho manželka Fumi (75) dnes majú dočasné bývanie, ktoré sa skladá z dvoch izieb v Date, asi 60 km severozápadne od elektrárne. Boli nútení opustiť všetok svoj majetok.104 Ítate bola pôvodne mimo povinnej evakuačnej zóny v okruhu 20 km od elektrárne. V apríli však bola nariadená evakuácia. Mimovládni pozorovatelia vrátane Greenpeace a Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE)105 varovali, že hladina cézia a iných rádioaktívnych kontaminantov prekračuje kritériá pre okamžitú evakuáciu.

Šódžiho stádo bolo zabité, plodiny vykopané a pole ponechané napospas burine. Rodina sa pripojila k približne siedmim tisícom jadrových vyhnancov z mesta Ítate. Takmer 11 mesiacov po zničení ich pozemku, príjmov a spôsobu života rodina Šódži dostala doteraz celkom 1,6 milióna jenov (20 900 USD), t. j. asi 150 000 jenov (1960 USD) mesačne. „Nemáme žiadne očakávania, že budeme riadne finančne vykompenzovaní a vzdali sme sa nádeje na návrat do svojich domovov,“ hovorí pán Šódži.106

Počas toho, ako píšem tento text, rodina čaká na svoj nárok vo výške zhruba 2 milióny jenov (26 100 USD) od firmy Tokyo Electric Power Co. (TEPCO), prevádzkovateľa elektrárne Fukušima. Šesť mesiacov po vypuknutí krízy TEPCO rodine zaplatilo 1 milión jenov (13 050 USD) ako „dočasnú“

náhradu a potom ďalších 300 000 jenov na osobu – ako náhradu za evakuáciu – a rovnakú dohodu ponúkol tisícom iných ľudí.

12. septembra 2011, teda pol roka po začiatku nehody, začala spoločnosť posielať – väčšinou poštou – 58-stranový formulár žiadosti o odškodnenie, ktorý vyžaduje potvrdenia nákladov (originál, nie kópiu) za dopravu a iné poplatky vynaložené v priebehu evakuácie, bankové alebo daňové výpisy preukazujúce úroveň príjmov pred haváriou a zdokumentované dôkazy o zhoršení zdravia od presťahovania.107 O mesiac neskôr TEPCO dostalo naspäť len 7 600 vyplnených žiadostí, iba zlomok od ľudí, ktorí mali nariadenú evakuáciu, pretože formuláre boli u väčšiny populácie považované za príliš náročné a detailné.108

V jednej časti formulára vyžadovali, aby žiadateľ vypočítal (a podložil potvrdeniami) náklady na návrat do svojich opustených domovov, aby si mohol vyzdvihnúť veci. V ďalšej sa pýtali, či bol žiadateľ testovaný na žiarenie. K formuláru bolo pripojené 158-stranové vysvetlenie postupu pri jeho vypĺňaní vrátane desiatich strán o tom, za akú sumu cestovných nákladov možno požadovať náhradu zo všetkých kútov Japonska. Kompenzačné platby na náhradu škody prebiehali len od 11. marca do 31. augusta. Proces však vyžaduje, aby žiadateľ znovu požiadal (čo požiadal?) každé tri mesiace. Zdvihla sa taká vlna kritiky celého procesu, že TEPCO bolo v decembri 2011 nútené zjednodušiť celý formulár na štyri stránky.

Keď rodina Šódži dostane šek na 2 milióny jenov, má im to vystačiť do novembra 2012, keď budú musieť podať ďalšiu žiadosť. Hlava rodiny priznáva, že to už vnútorne prekonal. „Prenajal som si malú parcelu (hatake) a pestujem zeleninu. Nechcem viac rozmýšľať o strate môjho pozemku alebo o tom, že za to dostávam zaplatené, pretože som z toho veľmi smutný.“

Príbeh pána Šódžiho ilustruje systematické nedostatky kompenzačného procesu v nadväznosti na jadrovú katastrofu vo Fukušime. On je iba jeden z približne 100 000 ľudí, ktorí boli medzi marcom a májom 2011 nútení opustiť svoje hospodárstva, domy, školy a zamestnania a žijú mimo zamorenej prefektúry Fukušima. Počet ľudí, ktorí sa

Boj za náhradu škôd : Príbehy zo zóny katastrofy

02

Kapitola 02 Boj za náhradu škôd: Príbeh zo zóny katastrofy


presťahovali dobrovoľne, vláda odhaduje najmenej na 50 000. Títo ľudia tak spravili najmä kvôli obavám z ožiarenia, ignorovali oficiálne vyhlásenie, že život v prefektúre Fukušima alebo v jej okolí je bezpečný.109 Častou situáciou bolo, že matky vzali svoje deti z prefektúry a ďaleko odtiaľ začali nový život, napríklad v Tokiu, Osake a Kjúšú – rozdelili rodiny, často i proti vôli otcov a svokrovcov.

„Môj manžel nesúhlasil s presťahovaním a hovorí nám, aby sme sa vrátili domov,“ vysvetľuje Akemi Sato, žena v domácnosti z mesta Fukušima (cca 60 km od jadrovej elektrárne), ktorá teraz žije v Tokiu so svojimi dvoma deťmi vo veku 7 a 9 rokov.110 „Musím platiť svoje účty v Tokiu a cestovať do Fukušimy trikrát až štyrikrát mesačne, aby som navštívila svojho manžela. Je to veľmi drahé a stresujúce, ale nemala som na výber. Ľudia hovoria, že máme šancu získať odškodnenie, ale bola som príliš zaneprázdnená, aby som na to myslela alebo si našla právnika.“

Pani Sato a jej dve deti žijú v sociálnom bývaní bez nájomného poskytované mestom Tokio. Ona sama však odhaduje, že jej náklady na bývanie sa zvýšili o 100 000 – 150 000 jenov (1300 – 1960 USD) za mesiac, keďže musí platiť ďalšie účty za verejné služby, dopravu a vzdelanie svojich detí.111 Takí ako pani Sato, ktorí sa dobrovoľne presťahovali, aby unikli žiareniu, nemajú v súčasnosti ani nárok na rovnaké vyrovnanie ako rodina Šódži.

Niektoré z obetí odmietli hrať hru na odškodnenie podľa pravidiel firmy. V roku 2009 zaplatil Fumitaka Naito 9,8 milióna jenov (128 000 USD) za 2,2-hektárový pozemok v Ítate, ktorý je teraz nepoužiteľný z dôvodu kontaminácie.112 „Môj názor je, že to, čo sa stalo, nie je moja chyba, preto chcem, aby mi spoločnosť poskytla novú farmu niekde inde. Nemôžem čakať 20 alebo 30 rokov, kým mi dajú kompenzáciu za pozemky – to už budem mŕtvy. Keď som videl kompenzačný formulár, nebol tam priestor na napísanie mojej požiadavky.“ Pán Naito vypočítal náklady jeho pozemku, vybavenie a zničenú produkciu a pripojil samostatný list papiera, kde žiada asi o 70 miliónov jenov (913 000 USD). Zástupca TEPCO mu zavolal, spochybnil žiadosť a nakoniec ponúkol 150 000 jenov (USD 1910). „Povedal som im, aby to neposielali. Namiesto toho budem bojovať na súdoch.“

Finančná zodpovednosť a stratégieJaponský zákon o odškodnení za jadrové škody (1961) prijatý v počiatkoch japonského jadrového priemyslu nekladie žiadny dôraz na jadrovú zodpovednosť prevádzkovateľa „bez ohľadu na zavinenie, nedbalosť alebo úmysel ublížiť.“ 113 Právny predpis ukladá TEPCO

povinnosť pripraviť súkromné poistenie (zhruba 120 miliárd jenov – 1,6 mld. USD) za jednu lokalitu pre prípad jadrovej havárie (vo Fukušime Daiiči sa šesť reaktorov počíta ako jedna lokalita). Kľúčová časť tohto právneho predpisu znie:

„...„Jadrová škoda“ znamená akákoľvek škoda spôsobená účinkami štiepneho procesu jadrového paliva alebo žiarenie z jadrového paliva atď., alebo toxická povaha týchto materiálov (čo znamená: efekty, ktoré vyvolávajú toxicitu alebo jej vedľajšie účinky na ľudský organizmus požitím alebo vdýchnutím týchto materiálov); ale akákoľvek škoda spôsobená jadrovým prevádzkovateľom, ktorý je zodpovedný za takú škodu v súlade s týmto odsekom, je vylúčená.“

Kľúčové však je, že zákon neustanovuje praktické detaily a pravidlá na podávanie žiadostí o náhradu škody. Ako právnik Jasuši Tadano vysvetľuje, výrazne sa tým podhodnocuje finančná príprava potrebná pre haváriu väčšieho rozsahu, ako je Fukušima. „Poistenie TEPCO je 120 miliárd jenov (1,6 mld. USD). To nebolo ani zďaleka dosť na pokrytie nákladov postihnutého obyvateľstva. Toto bude stáť minimálne 5 biliónov jenov (65 mld. USD).“ Okrem toho, sekcia 16 hovorí, že vláda môže pomôcť v prípade nárokov na kompenzáciu, keď sú nároky vyššie ako rámec zodpovednosti prevádzkovateľa – v závislosti od schválenia parlamentu. Sekcia 16 je považovaná za kontroverznú, pretože dáva vládu do pozície kompenzátora ako poslednej možnosti pri jadrovej nehode.114

Tadano hovorí: „Som proti myšlienke, že TEPCO bude môcť prežiť na verejných prostriedkoch, pretože verím, že akcionári a manažment TEPCO by mali byť zodpovední za túto nehodu ako prví.“

Nedostatok praktických detailov pre kompenzáciu prinútilo vládu v apríli 2011, mesiac po nehode vo Fukušime, založiť Kompenzačný výbor pre spor o náhrade jadrovej škody (ďalej len Výbor), organizáciu určenú na stanovenie hlavných smerov a hraníc kompenzácie škody.

28. apríla prijal výbor predbežné pokyny pre stanovenie jadrovej škody, a to ich definovaním, že sú výsledkom pokynov zo strany úradov, ako sú príkazy na evakuáciu, zastavenie poľnohospodárstva alebo rybolovu.115 Následné „druhé“ a „dočasné“ pravidlá, ktoré boli prijaté v dňoch 31. mája a 5. augusta, obsahujú ustanovenia o „trvalej kompenzácii“.116 Ešte v čase písania tohto článku žiadna z týchto smerníc nestanovuje náhradu za stratu



Greenpeace International Lessons from Fukushima 31


majetku, ako sú domy alebo hospodárstva; ani u ľudí, ktorí opustili Fukušimu dobrovoľne. Špekuluje sa, že zhruba 1 miliónu ľudí, čo je viac ako polovica populácie prefektúry Fukušima, môže byť ponúkaných 80 000 jenov (1043 USD) ako jednorazové odškodnenie, navyše 400 000 jenov (5218 USD) na dieťa do 18 rokov. Pán Hirojuki Hosoda, vedúci člen skupiny za záchranu detí od žiarenia vo Fukušime, považuje túto sumu za „absolútne neprijateľnú“. Pán Jošino, obyvateľ mesta Fukušima, hovorí, že jeho manželka a štvorročný syn odišli žiť do Kjóta: „Musíme si tam prenajímať byt a žiť dva oddelené životy. Ako máme takto žiť? Zdá sa, že vláde je to jedno.“ 117

Zákon z roku 1961 hovorí príliš všeobecne a dokonca až veľkoryso o podmienkach na kompenzáciu, ale o konkrétnych pokynoch pre žiadosti o náhradu sa rozhodlo až počas samotného incidentu. Kompenzačný výbor má presne stanovené nároky, aby obsahovali iba vládami menované obete katastrofy s možnosťou ústupkov voči obyvateľom z prefektúry Fukušima aj mimo evakuačných zón, ktorí žijú v niektorých silno ožiarených oblastiach. Výbor prijíma vládne kontroverzné odporúčanie, že „znesiteľné“ úrovne radiácie môžu byť až do 20 milisievertov za rok. Ako však vieme, veľa rodín s deťmi týmto odporúčaniam neverí.118

„Teraz je to nejaká menovaná komisia, ktorá rozhodne, na čo sa môže nárokovať a problém je, že robiť pokyny po nehode je právne absolútne neprijateľné,“ vysvetľuje Julius Weitzdoerfer, nemecký výskumník, ktorý zostavil jednu z najobsiahlejších správ o zodpovednosti pri katastrofe vo Fukušime.119

Navyše, najväčší otáznik visí nad nákladmi na dekontamináciu vo Fukušime. Dekontaminácia pravdepodobne zanechá hromadu jadrového odpadu, a to v objeme takmer 29 miliónov m³ – čo je objem, s ktorým by sme mohli 80-krát vyplniť plochu jedného z najväčších mestských štadiónov.120 Kto za to zaplatí? TEPCO už pred súdom argumentovalo, že nie je zodpovedné za rádioaktivitu naprieč Fukušimou, pretože ju „nevlastní“. „Rádioaktívne materiály (ako je napríklad cézium), ktoré sa rozptýlili z jadrovej elektrárne Fukušima I, patria jednotlivým vlastníkom pôdy tam, kde sa nachádzajú, nie TEPCO,“ povedali právnici na okresnom súde v Tokiu počas pojednávania na vypočutie požiadaviek prevádzkovateľov Sunfield Nihonmacu Golf Club, 45 km západne od závodu, že by TEPCO malo dekontaminovať ich nehnuteľnosť. Majitelia uviedli, že sú argumentom TEPCO „ohromení“. Podľa The Asahi Shimbun súd v podstate spoločnosť od zodpovednosti oslobodil.121 Ak toto rozhodnutie prejde

právnym procesom, miestne a centrálne úrady budú nútené platiť namiesto firmy TEPCO.

Obete jadrovej katastrofy Fukušima majú na výber: buď čakať, či majú nárok na usporiadanie svojich pohľadávok od TEPCO, alebo sa obrátiť na súd. Ako Weitzdoerfer vysvetľuje, „dobrovoľné“ vyrovnania sú „pre postihnutých nevýhodné, pretože nemusia dostať toľko, koľko by mohli vysúdiť.“ Pre spoločenské a právne dôvody len veľmi málo prípadov kompenzácie skončí na japonských súdoch. Avšak niektorí advokáti sa na boj pripravujú. „Rozsah rozdielu medzi tým, čo TEPCO ponúka, a čo títo ľudia potrebujú, je taký veľký, že sme ľuďom povedali, aby sa len neklaňali, ale bojovali za svoje práva, aj keď im nemôžeme sľúbiť, že neprehrajú,“ hovorí právnik Tadano.

Dovtedy, ako hovoria právnici a nezávislí pozorovatelia, je stratégia TEPCO a vlády v skutočnosti minimalizovať odškodného pravidlami, ktoré sú pre obete Fukušimy príliš prísne, byrokratické a zložité. „Je to v týchto prípadoch bežná prax,“ hovorí Martin Schulz, hlavný ekonóm spoločnosti Fujicu Research Institute v Tokiu. Ako príklad poukazuje na skoršie hromadné odškodnenie v Japonsku – prípad otravy jedla ortuťou v okolí mesta Minamata na ostrove Kjúšú v roku 1950. „Trvalo 40 rokov, kým sa tieto žiadosti vyrovnali. Takto funguje japonská byrokracia.“

V prípade jadrovej havárie v jadrovej elektrárni na výrobu paliva Tokaimura v roku 1999 bolo 98 % poistných udalostí vybavených v rámci jedného roka po nehode. Ale ako poukázali Weitzdoerfer a iní, katastrofa vo Fukušime je iných rozmerov. “Tieto dva prípady nie sú porovnateľné, pretože tam bola evakuácia na niekoľko stoviek metrov, trvala niekoľko dní a bolo po všetkom. Toto je jednoznačne úplne iné.“ 122

„Súčasná stratégia vyplácania bude čakanie na smrť starších ľudí, ako je aj rodina Šódži. Tým tiež vylúčia všetkých žiadateľov okrem tých najodhodlanejších,“ hovorí Júiči Kaidó, právnik a protijadrový aktivista. „Umelo vytvárajú čas, platia čo najmenej, ako môžu a odkladajú vyrovnanie hlavných najdrahších žiadostí, takže obetiam dôjde trpezlivosť a skončia.” 123 Pán Kaidó hovorí, že od katastrofy 11. marca je väčšina šetrení v japonskej advokátskej komore práve ohľadom jadrovej nehody. Odhaduje, že najmenej 1000 právnikov v súčasnosti rokuje s občanmi alebo skupinami z ožiarených zón rozosiatych vo viac ako 40 rôznych krajoch po celej krajine. „Väčšina ľudí je však príliš zaneprázdnená zápasom s


novým životom, aby vôbec mysleli na právnika alebo kompenzácie škôd.“

„V strednodobom horizonte je dôležité zabrániť znárodneniu TEPCO na tak dlho, ako je to možné – nároky na odškodnenie tak budú dosiahnuteľné,“ hovorí Schulz. On a ďalší ekonómovia veria, že táto spoločnosť je v podstate už iba akousi živou mŕtvolou: v platobnej neschopnosti, je nezisková už najmenej desať rokov a čelí bezprostrednému znárodneniu, zrejme niekedy v tomto roku.124 „Pokiaľ TEPCO ostane súkromným sektorom pre žiadosti o vyrovnanie oproti vláde, zostáva užitočné,“ hovorí Schulz. „To je dôvod, prečo sa zameriavajú na tieto obmedzené prípady – pokiaľ tak robia, môžu aspoň predstierať, že podnikajú.“

TEPCO popiera tieto obvinenia a tvrdí, že robí maximum počas tejto „bezprecedentnej“ katastrofy. Od marca 2011, kedy Masataka Šimizu, vtedajší prezident spoločnosti, povedal, že cunami, ktoré udrelo na jadrovú elektráreň bolo „nad všetky očakávania“ 125, názor nezmenili. Hovorca Hiroki Kawama popiera zámerné sťažovanie procesu žiadostí: „Z nášho pohľadu sa len snažíme, aby proces zahŕňal všetky náležitosti a uistili sa, že nič nevynecháme.“ 126

TEPCO hovorí, že už vyplatilo dočasnú kompenzáciu 160 000 ľuďom. Rodiny dostali prvú platbu vo výške jedného milióna jenov (13 045 USD) s výnimkou jednočlenných rodín vo výške 750 000 jenov (9 784 USD); ďalších 300 000 jenov (3 914 USD) za náklady na sťahovanie sa z určených evakuačných priestorov. Pán Kawamata dodáva, že jeho spoločnosť už zaplatila prvé kompenzácie 14 500 ľuďom udelením až štyroch miliónov jenov (52 183 USD) každému, avšak dodáva, že prvá kompenzačná platba (1 milión jenov) bude z tejto sumy odpočítaná.127 Popiera stagnovanie pohľadávok: „Sú veľmi zložité a postupujeme tak rýchlo, ako je to možné.“

Za straty na zárobku bolo kompenzovaných aj približne 285 poľnohospodárov, stovky rybárov a malých a stredných podnikateľov . Po trpkej verejnej kritike procesu žiadostí TEPCO hovorí, že strojnásobil počet zamestnancov určených na vysvetlenie, ako uplatniť žiadosť. Tým priniesli celkom 7000 pracovných pozícií, na ktorých pracujú ľudia v telefonických centrách, 14 lokálnych kanceláriách a interných oddeleniach spoločnosti. Tvrdí, že doteraz vyplatilo celkovo 291,7 miliárd jenov (3,81 mld. USD) a odhaduje celkové náklady počas dvoch rokov na 1,7 trilióna jenov (22,2 mld. USD).

Náklady, a kto ich zaplatíVyššie uvedená suma je považovaná za hrubé podcenenie. Súčasný systém kompenzácie TEPCO má veľmi blízko k nariadeniu vlády o evakuácii – takže nárok na kompenzáciu majú len tí, ktorí boli povinne presťahovaní. Schéma ešte stále ignoruje otázku opustených nehnuteľností a iných aktív, pretože názor vlády je, že evakuovaní z Futaba, Ítate a ďalších silne ožiarených oblastí sa vrátia do svojich domovov, fariem a prístavov – plán, o ktorom len málo vedcov tvrdí, že je možný alebo žiaduci.128 Schéma vylučuje mestá ako Iwaki a Minamisoma, ktoré hraničia s evakuačnou zónou a ktorých starosta tento mesiac oznámil, že žaluje TEPCO pre ekonomické škody.129 Starosta Kacunobu Sakurai povedal, že z celkového počtu 70 000 obyvateľov mesta plánuje 27 000 obyvateľov natrvalo odísť, a týmto pripraviť mesto o dane. Výsledkom bude pravdepodobne bankrot mesta.130 Schéma kompenzácie neberie do úvahy dlhodobý vplyv na miestne obyvateľstvo po dlhšom vystavení žiareniu, čo pravdepodobne nakoniec vyvolá stovky súdnych sporov.131 Ako vysvetľuje Tadano: „Vláda sa nepripravila, aby obetiam radiácie ponúkla odškodnenia, naopak – týchto žiadostí sa obávajú. Radiácia je málo viditeľná jadrová škoda, takže ľudia nemôžu vidieť dôsledky, ale určite sa obávajú, že v budúcnosti sa objavia obete, a obávajú sa, že to bude stáť najviac. K dispozícii je 20-ročný limit na žiadanie kompenzácie odo dňa nehody. Problém bude to, čo sa stane potom.“

Odhady celkových nákladov katastrofy vo Fukušime vrátane kompenzácie divoko kolísajú. V októbri dostalo TEPCO od poradcov informáciu pripraviť 4,5 trilióna jenov (59 miliárd USD) pre kompenzácie na nasledujúce dva roky po katastrofe do marca 2013.132 Súkromný výskumný ústav Japonské centrum pre ekonomický výskum stanovilo výšku na nasledujúcich 10 rokov od 5,7 trilióna jenov (74 mld. USD) až do 20 triliónov jenov (261 mld. USD) alebo viac.133 Ani jeden údaj však nezahŕňa náhradu škody v sektoroch, ako sú rybolov či poľnohospodársky priemysel, hoci ten druhý počíta s nákupom kontaminovanej pôdy vo vnútri evakuačnej zóny. Niektoré zdroje kalkulujú náklady len na výkup kontaminovanej pôdy na približne 4 trilióny jenov (52 mld. USD).134 Detailnejšie výpočty toho istého výskumného ústavu rátajú všetky náklady katastrofy vrátane kompenzácie a vyraďovania šiestich reaktorov Daiiči z prevádzky, na 40 – 50 triliónov jenov (520 mld. – 650 mld. USD). Je to suma, ktorá sa blíži sume za pomoc bankovému sektoru v USA v roku 2008 – 2009.135





Spoločnosť TEPCO nedokáže riešiť tento obrovský finančný záväzok sama, napriek tomu, že bola založená v roku 1951 a mala monopol na dodávky elektriny pre Tokio (t. j. tretina z celkového množstva elektriny v Japonsku) a v čase nehody bola štvrtým najväčším výrobcom energie na svete. Vláda tento fakt mlčky, aj keď nie výlučne, prijala. Väčšina pozorovateľov hovorí o prípadnom zoštátnení, čo by posunulo tieto otázky do byrokratickej oblasti – inými slovami, budú spravované orgánmi vlády, a nie orgánmi súkromnými.136 Presun ťarchy za katastrofu zo súkromného do verejného sektora bol odsúdený. Proti nemu je aj ekonóm Keiiči Ošima, ktorý hovorí, že nehoda znovu dokazuje neschopnosť kapitalistického trhu platiť za jadrovú energiu: „Jadrový priemysel mal pred nehodou dobré zisky z obyčajných ľudí, ale teraz sme to my, kto musí platiť za vyčistenie.“

Podľa zákona, ktorý bol v parlamente rýchlo prijatý v auguste, japonská vláda zriadila novú verejno-súkromnú agentúru, Fond na spravovanie jadrovej zodpovednosti za škody, aby udržala TEPCO pri živote a dohliadala na odškodnenie zo zmesi verejných prostriedkov, bankových úverov (ručených vládou), vládnych dlhopisov a peniazmi od desiatich japonských spoločností s elektrickou energiou.137 V starostlivej analýze prichádza Ošima k záveru, že hoci bol fond ponúknutý ako rýchla reakcia jadrovým obetiam, je jednoznačne zameraný na „záchranu a zabráneniu kolapsu jadrového priemyslu... Nespochybňuje priemysel samotný alebo nevysvetľuje jeho zodpovednosť za nehodu.“ 138

TEPCO v decembri minulého roka následne oznámilo, že plánuje predať majetky a ďalšie aktíva, aby získalo vyše 600 miliárd jenov (7,8 mld. USD), a tiež zvýšiť ceny elektriny pre priemyselných užívateľov. Je schopné čerpať 120 – 240 mld. jenov (1,6 až 3,1 mld. USD) z fondu vládneho poistenia stanoveného podľa zákona o náhrade škody za jadrovú haváriu. Avšak Keidanren – japonská najväčšia lobistická skupina, už lobovala DPJ Demokratickú vládu aby zadala limity pre zodpovednosť priemyslu za haváriu.139 V tom istom čase sa záťaž platenia za haváriu už začala presúvať na daňových poplatníkov.140

V novembri 2011 vláda súhlasila s kompenzáciou 890 miliárd jenov (11,6, mld. USD) do záchranného fondu. Koncom decembra TEPCO požiadalo fond o ďalších 690 miliárd jenov (9 mld. USD). V tejto súvislosti zaznamenané číslo 4 trilióny jenov (52 mld. USD) ako finálna suma kompenzácie nemá podľa slov právnika Kaidó „absolútne žiadny základ v realite“. Vládna stratégia v nasledujúcich mesiacoch a rokoch bude obmedziť nároky na verejné

financie. „Vláda zrejme znárodní TEPCO a rozdelí ho na „dobré TEPCO“ (t. j. jeho funkcie produkcie a dodávok) a „zlé TEPCO“ (t. j. jeho záväzky a pohľadávky),“ hovorí Tecunari Ída, riaditeľ Inštitútu pre politiku udržateľnej energie v Japonsku. „Vláda sa potom byrokratickým spôsobom bude snažiť obmedziť platby.“

ZáverBitka o primeranú kompenzáciu za najhoršiu jadrovú haváriu na svete bude pravdepodobne dlhá, trpká a nakoniec pre jej obete veľmi neuspokojivá. Advokát Kaidó to nazýva veľkým právnym problémom nasledujúcich rokov: „To, ako sa k tomu Japonsko postaví, bude definovať našu profesiu v nasledujúcich rokoch.“ Ekonóm Schulz uvádza, že TEPCO, ktoré bolo počas šiestich desaťročí svojho monopolného fungovania chránené byrokratickým štátom, teraz robí len to, čo vždy robilo: počína si neschopne a ignoruje verejnú mienku. „Nemalo by im to len tak prejsť. Hraničí to s pobúrením. Je to vládna politika, ktorá vyústila do tejto situácie. V konečnom dôsledku to bude vláda, kto bude platiť.“

Kľúčovým slovom je tu „nakoniec“. Stovky tisíc jadrových obetí z Fukušimy budú čakať, pretože ich nároky sa spracúvajú, zatiaľ čo ich životy budú ponechané osudu. Mnohí z nich nedostanú vôbec nič. Dovtedy sa budú snažiť tak, ako najlepšie vedia. Matky budú vychovávať deti stovky kilometrov od svojich otcov. Rybári opravia svoje siete a lode a budú čakať, kým sa more nezbaví kontaminácie. Niektorí budú vyťahovať trosky po vlne cunami, čo je práca, ktorá im od vlády prinesie zárobok 11 000 jenov denne. Poľnohospodári ako aj Kacuzó Šódži budú buď bojovať na súde, alebo opustia svoje právne nároky, aby sa z papierovania nezbláznili.

Uprostred celej katastrofy sa naskytla takáto bizarná vec: nezamestnaným poľnohospodárom v okolí Ítate bola ponúknutá práca za 12 000 jenov (157 USD) denne – vyčistiť zničenú jadrovú elektráreň. Miestny mestský úrad pomohol s verejným oznámením.

Pán Šódži hovorí: „My sme obete a TEPCO je páchateľom. Ja však vôbec nemám pocit, že sa spoločnosť cíti vinná.“

Dr David McNeill je japonským korešpondentom pre noviny The Chronicle of Higher Education a píše tiež pre The Independent a Irish Times. Pre všetky tri publikácie dodával informácie o jadrovej katastrofe vo Fukušime a od 11. marca 2011 ju navštívil už 6-krát. So svojou ženou a synom žije v Tokiu.

obrázok Odoberanie vzoriek pôdy na testovanie kontaminácie na okraji Fukušimy, 60 km od zasiahnutej jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči. Greenpeace monitoruje kontamináciu potravín a pôdy aby odhadli zdravotné a bezpečnostné riziko pre miestne obyvateľstvo.

Časová os:

11. marec 2011 Nastáva zemetrasenie, pozastavuje sa činnosť reaktorov 1, 2 a 3 na jadrovej elektrárni Fukušima Daiiči. Zemetrasenie vyvoláva cunami, ktorá udrie o 41 minút neskôr a odštartuje jadrovú krízu. Premiér Naoto Kan najprv vyhlási, že žiadne rádioaktívne úniky neboli zistené.

12. marec 2011 Vláda začína s evakuáciou obyvateľov do vzdialenosti 10 km od elektrárne. Po výbuchu v reaktore 1 sa evakuačná zóna rozširuje na 20 km. Obyvateľom zo vzdialenejších oblastí je odporúčané, aby zostali vo svojich domovoch a zatvorili okná.

11. apríl 2011 Dedine Ítate a iným obciam do vzdialenosti 30 alebo viac kilometrov od elektrárne je nariadená evakuácia po tom, čo vláda potvrdzuje, že obyvatelia sú v nebezpečenstve vystavenia sa kumulatívnej dávke ožiarenia viac ako 20 milisievertov/rok.

15. apríl 2011 TEPCO ohlasuje platby „počiatočnej“ kompenzácie v hodnote 1 milióna jenov (13 045 USD) každej evakuovanej domácnosti. Rodiny, s ktorými médiá robili rozhovor, odsúdili sumu ako príliš malú. TEPCO začína rozdeľovať peniaze v máji, ale niektorí obyvatelia hovoria, že ich dostali až v júni či júli.

28. apríl 2011 Kompenzačný výbor pre spor o náhrade jadrovej škody prijíma predbežné pokyny pre určenie jadrovej škody. Ďalšie zasadnutia 31. mája a 5. augusta určia hlavné smery alebo „dočasné“ a „trvalé“ kompenzácie.

30. august 2011 TEPCO odhaľuje svoje plány pre finančné kompenzácie s prísľubom, že ich začne vyplácať v októbri.

12. september 2011 TEPCO začína posielať žiadosti o kompenzácie spolu s 150-stránkovým dodatkom, ktorý vysvetľuje postup ich vyplnenia poštou alebo prostredníctvom centier pre pomoc obetiam.

31. október 2011 Po kritike ku komplikovanému procesu žiadosti TEPCO pripúšťa, že naspäť dostalo iba 10 % vyplnených žiadostí.

31. december 2011 NHK vydáva správu, že iba menej ako polovici žiadateľov boli v skutočnosti kompenzácie vyplatené.

25. január 2012 Guvernér vo Fukušime Juhei Sató kritizuje vládu a TEPCO za to, že z kompenzačných schém vylúčili obyvateľov zo západu a juhu prefektúry. Plánuje poskytnúť fond v objeme 520 miliónov USD, aby im pomohol.


© M

AR

Ke

L Re

DO

ND

O / G

Re

eN

pe

AC

e





03Lídri, čeliac vážnym varovaniam, si vedome vybrali podstúpiť riziko vedúce k nešťastiu.


© R

eU

Te

RS

/ DA

VID

GU

TT

eN

Fe

LDe

R / p

OO

L




Arnie Gundersen, asociácia Fairewinds Väčšina komentátorov z oblasti jadrovej energetiky poukazuje na sled technických zlyhaní vedúcich k úniku rádioaktivity z troch nukleárnych reaktorov v elektrárni vo Fukušime Daiiči. Detailnejšie a dlhodobejšie analýzy však odhaľujú, že kľúčovými príčinami roztopenia paliva v troch reaktoroch bolo inštitucionálne zlyhanie vyvolané politickým vplyvom a nedostatočnou reguláciou zo strany prevádzkovateľa, teda ich celkovým odmietavým postojom k jadrovým rizikám.

Pre tých, ktorí sa počas uplynulého desaťročia riadili pokynmi spoločnosti TEPCO, sa objavilo viacero výstrah naznačujúcich možné problémy. Zásadné konštrukčné chyby reaktora vo Fukušime Daiiči, nedostatočná kontrola, slabý manažment spletený s podvodmi a zásterkami, dohody, nedostatočný regulačný dohľad, vedomé ignorovanie výstrah pred možným zemetrasením a cunami boli kľúčovými príčinami katastrofy z marca 2011. Na všetky tieto zásadné nedostatky sa verejne poukazovalo celé roky pred vypuknutím tragédie. Vieme teda definovať tri hlavné dôvody celej katastrofy: 1. konštrukčné a technické problémy; 2. vedenie, manažment a nedostatočná regulácia a 3. systematické zlyhania v hodnotení aktuálnej jadrovej bezpečnosti.

Tragédiu vo Fukušime Daiiči nespôsobilo len obyčajné technologické zlyhanie alebo nepredvídateľný akt prírody. Túto tragédiu spôsobilo predovšetkým zlyhanie ľudského faktora, pretože skutočné riziko jadrových reaktorov nebolo dostatočne zdôrazňované, bezpečnostné opatrenia neboli dostatočné a napokon zlyhala ochrana verejnosti a životného prostredia. Navyše je dôležité uvedomiť si, že inštitucionálne zlyhanie bolo príčinou všetkých doterajších vážnych jadrových nehôd vrátane Černobyľu a Three Mile Island.141

Táto správa dokáže, že zvýšené riziko vzniku zemetrasenia a cunami v Japonsku a konštrukčné nedostatky reaktora Mark 1 boli detailne známe ako japonskému, tak aj medzinárodnému vedeniu po celé desaťročia. Napriek tomu TEPCO a jeho kontrolóri tieto varovania opakovane ignorovali.

V roku 1970, keď bola Fukušima Daiiči postavená, boli prijaté chybné bezpečnostné opatrenia, ktoré ani po viac než 40 rokoch nikomu neprekážali, pretože prevádzkovateľovi status quo zjavne vyhovoval.

Tento záver zdôvodňuje Marc Gerstein vo svojej knihe Flirtovanie s katastrofou, ktorá vysvetľuje, že takéto nehody sú len zriedka vecou náhody:

„… rozumní ľudia, ktorí nie sú zlomyseľní a ktorí nemajú v úmysle zabíjať alebo ubližovať druhým, za žiadnych okolností nebudú riskovať smrť obrovského množstva ľudí. A budú tak konať vedome.... Od začiatku, v každej fáze si boli vedomí rizík…. Čeliac vážnym hrozbám sa lídri vedome rozhodli riskovať tragédiu… Ľudia pri moci sú ochotní riskovať akékoľvek množstvo ľudských životov, len aby sa vyhli prípadným stratám, ich vlastnému neúspechu v krátkodobom horizonte.“ 142

Kapitola 03 Efekt zvukovej komory: Zlyhanie dozoru a katastrofa vo Fukušime Daiiči

efekt zvukovej komory: Zlyhanie dozoru a katastrofa vo Fukušime Daiiči

03


Kľučkujúc medzi vládnym poverením propagovať jadrovú energetiku a snahou spoločnosti TEPCO minimalizovať výdavky Agentúra pre energetický priemysel a bezpečnosť (NISA) zlyhala. Nedokázala posilniť existujúce štandardy a odpovedať na vedecký pokrok vo veciach zmiernenia rizík vzniku nehôd pri prírodných katastrofách, akou bola cunami. Inštitucionálne zlyhania, ktoré viedli k tragédii vo Fukušime Daiiči, zároveň poskytujú dôkaz proti tvrdeniam energetického priemyslu o „bezpečnosti“ jadrovej energie. Kým energetický priemysel vždy tvrdil, že riziko nehody jadrového reaktora je veľmi malé – kolaps reaktora je podľa neho reálne iba za milión rokov jeho prevádzky – odhady založené na skúsenostiach vrátane havárie v troch reaktoroch vo Fukušime Daiiči ukazujú, že jadrové nešťastia sa vyskytli približne raz za sedem rokov.143

Jadrová bezpečnosť v JaponskuMnožstvo krajín, ktoré prevádzkujú alebo stavajú jadrové elektrárne, nemá k dispozícii skutočne nezávislého a správne zaisteného regulátora jadrového priemyslu. Hoci Medzinárodná konvencia o jadrovej bezpečnosti vyžaduje separáciu jadrových regulátorov od propagátorov jadrovej energetiky, neexistuje medzinárodný mechanizmus monitoringu dodržiavania týchto pravidiel a ich nezávislosti. Rozsah tohto problému je ilustrovaný skutočnosťou, že medzinárodná komunita bola úplne neschopná identifikovať a riešiť dohodu medzi japonským energetickým priemyslom a jeho regulátormi. Okrem Japonska sa pod drobnohľadom na konferencii o konvencii o nukleárnej bezpečnosti v roku 2008 ocitli aj Brazília, India a Juhoafrická republika, a to v dôsledku skutočnosti, že ich regulačné orgány mali príliš blízko k organizáciám propagujúcim jadrovú energiu.144

V skutočnosti je v rámci japonskej jadrovej energetiky ťažké rozlíšiť medzi regulátorom a regulujúcim. Blízky vzťah medzi regulátorom a spoločnosťou TEPCO vytvoril

podmienky na totálne zlyhanie oboch inštitúcií vo veci zachovania bezpečnosti jadrových reaktorov.

Z radov najvyššej vládnej politiky vychádzajú rôzne ciele – presadzovať jadrovú energetiku a plniť funkciu „strážneho psa“ nad jadrovou bezpečnosťou. Oba sú však tak úzko prepojené, že rola „strážneho psa“ pomaly, ale isto zaniká. Ministerstvo ekonomiky, obchodu a priemyslu (METI) spravuje nielen Agentúru pre jadrovú a priemyselnú bezpečnosť (NISA), ktorá reguluje bezpečnosť jadrových elektrární, ale aj Agentúru pre rozvoj prírodných zdrojov a energie, ktorá je poverená propagáciou rastu jadrovej energetiky.

Vzťahy medzi vládou a priemyselníkmi majú v Japonsku dlhú históriu vzájomne prepletených osobných kontaktov, čo Japonci opisujú výstižným „amakudari“ (v doslovnom preklade znamená „nebeský pôvod“). Amakudari opisuje vládnych úradníkov zastávajúcich dobre platené pracovné miesta v priemysle, ktorí predtým pracovali ako regulátori, a priemyselníkov, ktorí sú zase menovaní ako vládni poradcovia s právomocou formovať štátnu politiku.145 Táto skutočnosť je jedným z kľúčových faktorov ohrozujúcich jadrovú bezpečnosť v Japonsku.

Amakudari znamená, že vzťah medzi bezpečnostným regulátorom a prevádzkovateľom elektrárne je veľmi blízky, navzájom sa dokonca podporujú. Takýto vzťah buduje tzv. „efekt zvukovej komory“: miera presvedčenia o spoločnom tvrdení je zosilnená, dokonca mýtizovaná, pričom v prostredí s limitovaným počtom aktérov nemajú jeden k druhému výhrady.

Úzke vzťahy medzi propagáciou a reguláciou jadrového sektora vytvára „samoregulačné“ prostredie, ktoré je kľúčovou príčinou tragédie vo Fukušime Daiiči.146

Japonský regulátor NISA sa tiež snažil o zmanipulovanie verejnej rozpravy v prospech jadrovej energetiky. V roku 2011 nezávislá komisia zistila, že v roku 2006 NISA nabádala TEPCO, aby na verejných zhromaždeniach propagovalo pozitíva nových jadrových projektov. Objavili sa dôkazy, že NISA úzko spolupracovala s priemyselnými lídrami a jej propagačné aktivity mali pravdepodobne





uspokojiť ministerstvo, ktorého zámerom bolo propagovať jadrovú energiu.147

Tolerovanie výhovoriek spoločnosti TEPCOTEPCO má dlhú históriu v utajovaní „nepohodlných“ a kontroverzných informácií týkajúcich sa bezpečnosti ich reaktorov – ako pred regulátorom, tak aj pred japonskou verejnosťou. Napriek tejto skutočnosti a potenciálnym hrozbám vyvolaných technickým stavom reaktora NISA opakovane tolerovala správanie spoločnosti TEPCO a zachovávala poverenie dodržiavania a regulovania jadrovej bezpečnosti. Namiesto sankcií alebo obmedzení pre TEPCO NISA v istých okamihoch dokonca sama vytvárala isté špecifické štandardy povoľujúce výkon činnosti poškodených reaktorov spoločnosti TEPCO. Takéto nedbanlivé podmienky vytvorili prostredie, v ktorom lídri spoločnosti TEPCO dokázali falšovať, zamlčovať a zadržiavať informácie týkajúce sa bezpečnosti a výsledkov inšpekcií. Ako napríklad:

• Zistilo sa, že v auguste 2002 TEPCO sfalšovalo záznamy inšpekcie, ktorá odhalila trhliny na 13 jadrových elektrárňach zo 17 vrátane reaktorov vo Fukušime Daiiči.148/149 Japonský jadrový regulátor nezrealizoval žiadnu inšpekciu reaktora, namiesto toho dôveroval informáciám, ktoré im poskytla korporácia sama. Ukázalo sa, že zamestnanci falšovali záznamy inšpekcií od 80. rokov minulého storočia.150 Dokonca aj po tom, čo boli tieto falzifikáty odhalené, regulátori ignorovali akýkoľvek záujem o zvyšujúce sa riziko nehôd založených na výpočtoch spoločnosti TEPCO. NISA odpovedala na podvody prijatím špeciálnej „poruchovej normy“, ktorá reaktorom povoľovala nepretržitú činnosť. 151

• Neskôr, v roku 2002, bolo zistené, že TEPCO sfalšovalo testovacie dáta o vzduchotesnosti zariadenia reaktora 1 vo Fukušime Daiiči zo začiatku 90. rokov minulého storočia.152 Predbežné testy o integrite reaktora ukázali, že tesniaci systém je nedostatočný.153 20. septembra boli odhalené ďalšie utajované skutočnosti o nedostatočnosti recirkulačnej trubice v ôsmich reaktoroch spoločnosti TEPCO, rovnako aj reaktore číslo 1 v elektrárni Onagawa prevádzkovanej elektrárenskou spoločnosťou Tohoku a reaktore číslo 1 v elektrárni Hamaoka prevádzkovanej spoločnosťou Chubu. Okrem toho boli zistené aj trhliny v reaktore 1 v Onagawe, reaktore 4 v Hamaoke, reaktore 1 v Curuge (Japan

Atomic Power Co., Ltd) a reaktore 1 v Šimane. Toto dokazuje, že škandál sa netýka výlučne spoločnosti TEPCO, ale väčšiny národných elektrárenských spoločností.154

• V roku 2006 priznalo TEPCO falšovanie záznamov o teplotách chladiacej vody v rokoch 1985 a 1988.155

• V roku 2007 vypukol vplyvom zemetrasenia požiar. Zemetrasenie spôsobilo aj únik rádioaktívnej vody v jadrovej elektrárni Kašiwazaki-Kariwa. TEPCO sa najprv snažilo utajiť rozsah škôd vrátane úniku stoviek galónov rádioaktívnej odpadovej vody.156

• Len dva týždne pred tým, ako vypukla katastrofa vo Fukušime Daiiči, NISA obvinila TEPCO zo zlyhania vo veci riadnej kontroly vybavenia tejto elektrárne vrátane chladiaceho systému a nádrží s vyhoreným palivom.157

V roku 2002 po vypuknutí škandálu falšovania dokumentov v spoločnosti TEPCO priznala japonská vláda problém so spoločnosťou NISA a prisľúbila zmenu. Hirojuki Hosoda, minister pre vedu a technológie, na MAAE konferencii v roku 2003 vyhlásil:

„V auguste minulého roka boli zverejnené falzifikáty záznamov z inšpekcie vykonanej prevádzkovateľom jadrovej elektrárne. Vážne ohrozili dôveru verejnosti v bezpečnosť jadrovej energetiky. Odpoveďou na túto skutočnosť bolo drastické prepracovanie noriem týkajúcich sa jadrovej bezpečnosti zrealizované japonskou vládou. Účelom bolo zdokonaliť efektivitu regulačného systému a zabezpečenia kvality zo strany prevádzkovateľa, teda zvýšiť bezpečnostnú regulačnú politiku. Japonsko sa snaží obnoviť dôveru verejnosti prostredníctvom dialógu a znovu obnoviť prevádzku elektrární, ktorým bola vplyvom inšpekcií pozastavená činnosť.” 158

Prísľub vládnych reforiem zaznamenáva aspoň malý úspech. Regulačné záznamy dokazujú, že počas piatich rokov predchádzajúcich katastrofe vo Fukušime Daiiči nieslo TEPCO zodpovednosť za oveľa viac nebezpečných prevádzkových chýb ako ktokoľvek iný.159 Podľa posudkov


z roku 2002 manažment spoločnosti TEPCO uprednostnil šetrenie pred bezpečnosťou. Napriek pretrvávajúcim slabým výkonom nenastali takmer žiadne regulačné aktivity, ktoré by situáciu skvalitnili.160

Po skľučujúcich dôsledkoch tragédie vo Fukušime Daiiči japonská vláda opätovne pripustila zlyhanie v bezpečnostných záležitostiach, tentoraz konkrétne negatívny vplyv METI a ich propagačnej politiky na spoločnosť NISA. Pred odchodom z funkcie inicioval bývalý premiér Naoto Kan nátlak na vznik nezávislej regulačnej organizácie.161

Neschopnosť adaptácie na vedecké dôkazy162

Katastrofe vo Fukušime Daiiči sa dalo vyhnúť. TEPCO totiž disponovalo informáciami o blížiacich sa 10-metrových vlnách cunami, ktoré by mohli ohroziť elektráreň. NISA si bola vedomá potreby nového prehodnotenia a zvýšenia bezpečnostných požiadaviek v súvislosti so zemetrasením a cunami. NISA aj TEPCO povýšili svoje finančné záujmy nad svoju zodpovednosť ochraňovať občanov Japonska.

• Od roku 1990 Tohoku Electric Power Co., Univerzita v Tohoku a Národný inštitút priemyselnej vedy a technológie sledovali stopy, ktoré zanechalo staroveké zemetrasenie Jogan.163 Výsledky ich štúdie ukázali, že cunami v Jogane mali rovnakú silu ako tie z 11. marca 2011. Pred tragédiou vedci opakovane upozorňovali na to, že región Tohoku môže zasiahnuť veľká cunami. TEPCO tieto výstrahy, samozrejme, ignorovalo.

• Od roku 1997 si bolo TEPCO vedomé rizika cunami, napriek tomu ignorovalo vedecké analýzy vypracované seizmológmi Kacuhikom Išibašim a Kojim Minouraom týkajúce sa zvýšeného rizika vzniku cunami v oblasti elektrárne. Zástupca spoločnosti TEPCO sa k tomu vyjadril: „Chápem Išibašiho, ale ak by sme mali reagovať na všetky možné katastrofické scenáre, elektráreň by vôbec nestála.“ 164

• Po zemetrasení a cunami na Sumatre v roku 2004 zverejnilo TEPCO o tri roky neskôr štúdiu o hrozbe vzniku cunami. Výsledky referovali, že pravdepodobnosť cunami vo veľkosti 6 a viac metrov sa objavuje až s 10% pravdepodobnosťou raz za 50 rokov. Za mimoriadny

problém boli v tomto prípade označené reaktory vo Fukušime.165

• Vo výročnej správe zverejnenej v roku 2008 predpovedala Japonská organizácia pre jadrovú bezpečnosť (JNES) možné škody spôsobené cunami na reaktore Mark-1. Jedna správa hovorí, že ak bude 13 m vysoký vlnolam nad hladinou mora a zasiahne ho 15-metrová vlna cunami, všetky elektrárenské zdroje budú vyradené – vrátane vonkajšieho elektrického vedenia a záložných generátorov. V takejto situácii chladiaci systém zlyháva a jadro reaktora je stopercentne poškodené. Vlnolam v elektrárni Fukušima I vyčnieval 5,5 m nad hladinu mora.166

V roku 2006 publikovala NISA nové smernice posudzujúce seizmickú hrozbu v jadrových elektrárňach. MAAE po havárii v roku 2011 smernice zrevidovala a zistila, že neboli dostatočné, pretože neobsahovali žiadne nápravné opatrenia. Iba sa spoliehali na záznamy spoločnosti TEPCO bez akejkoľvek spätnej kontroly vykonanej spoločnosťou NISA. Správa MAAE tvrdí:

„Smernice z roku 2006 ako súčasť smerníc seizmickej bezpečnosti neobsahujú žiadne konkrétne opatrenia alebo metodológiu smerujúcu k prehodnoteniu existujúcej situácie. Jediné prehodnotenie bolo zrealizované v roku 2002 spoločnosťou TEPCO, a to na dobrovoľnej báze. Toho prehodnotenie však vôbec nebolo zrevidované spoločnosťou NISA. Z toho vyplýva, že žiadne efektívne regulačné opatrenia zamerané na cunami nikdy neuzreli svetlo sveta.“ 167

Vyšetrovatelia MAAE dospeli k názoru, že seizmická hrozba vo Fukušime bola podcenená, a to z dôvodu jednoznačného zlyhania spoločnosti TEPCO, ktorá neprijala protiopatrenia na základe dlhodobých výskumov, napriek tomu, že je to bežný medzinárodný postup.168

TEPCO informovalo spoločnosť NISA o tom, že Fukušima Daiiči by mohla byť zasiahnutá cunami s veľkosťou 10 metrov, pričom elektráreň bola postavená tak, aby uniesla nápor cunami s veľkosťou 5,7 metra. Tieto informácie boli poskytnuté len štyri dni pred tým, ako zemetrasenie a následné cunami spôsobili roztopenie jadra v troch reaktoroch vo Fukušime Daiiči.169 Po nehode sa zistilo, že výstraha bola súčasťou štúdie z roku 2008 zrealizovanej priamo spoločnosťou TEPCO, ktorá bola vedením spoločnosti odmietnutá s odôvodnením, že takýto scenár





je „nereálny“.170

Pri vyšetrovaní nešťastia MAAE zistila, že: Japonsko je medzinárodne uznávané v oblasti expertíz týkajúcich sa rizika vzniku cunami a zemetrasení, japonskí vedci a priemyselní experti zároveň asistujú ostatným krajinám pri vyhodnocovaní rizík cunami a zemetrasení. Počas tohto vyhodnocovania MAAE zistila aj to, že „...organizačné problémy spôsobili, že táto expertíza nebola aplikovaná do praxe...” v prípade katastrof v jadrových elektrárňach vo Fukušime Daiiči a Tokai Dai-ni.171

Na toto inštitucionálne zlyhanie aplikovať japonské vedomosti a expertízu o rizikách cunami a zemetrasenia na jadrový priemysel poukazuje schválenie predĺženia životnosti reaktorov Fukušima Daiiči pred haváriou. Len zopár týždňov pred 11. marcom schválila NISA ďalšie fungovanie reaktora 1 vo Fukušime Daiiči na nasledujúcich 10 rokov, a to bez akýchkoľvek úprav či bezpečnostných modifikácií alebo dokonca podstatnej revízie ochrany tejto 40-ročnej elektrárne pred cunami.172

Obhajcovia jadrovej energetiky sa pokúšali dať katastrofu vo Fukušime na zodpovednosť tzv. „čiernej labuti“ – extrémne nepravdepodobnému a nepredpokladateľnému javu, ktorý nie je možné v reaktore odhadnúť. Výsledky vyšetrovania ukazujú, že TEPCO a NISA ignorovali vedecké fakty o potenciálnej hrozbe a nepripravili sa na niečo, čo sa dalo očakávať.

Tvrdenie o jadrovej bezpečnosti – falošný pocit bezpečiaZákladom tvrdení o jadrovej bezpečnosti je predpoklad, že nehody vedúce k úniku rádioaktivity sa vyskytujú len veľmi zriedka. Medzinárodné bezpečnostné smernice prijali paradigmu o jadrovej bezpečnosti, z ktorej pre nehody kategorizované ako „projektové“ vyplýva, že výstavba elektrárne musí garantovať, že žiadny závažný únik rádioaktivity nehrozí. Nehody zaznamenávajúce značný únik radiácie, čiže aj tá vo Fukušime Daiiči, sa označujú za „nadprojektové“ a sú považované za nepravdepodobné.173

Nadprojektové nehody, ktoré znamenajú obrovský únik rádioaktivity, sú považované za veľmi nepravdepodobné,

a to s pravdepodobnosťou menej než jedna k miliónu. Tieto čísla sú výsledkom štúdie PSA (Pravdepodobnostnej analýzy bezpečnosti). PSA ale nemožno považovať za zmysluplné odhady pre pravdepodobnostnú frekvenciu výskytu nehôd, keďže neberú do úvahy všetky relevantné faktory (napr. nedokážu pokryť nepozornosti jadrových dozorov) a jej faktory disponujú obrovskými nepresnosťami (napr. neberú do úvahy zemetrasenia).

Naprojektovanie všetkých reaktorov v súčasnosti v prevádzke vrátane zariadenia vo Fukušime Daiiči boli uskutočnené v 60. rokoch minulého storočia. „Konštrukčné nedostatky“ reaktorov sú založené na „zmysluplnom predpovedaní“ nehôd, to znamená nehôd, ktoré môžu byť podľa priemyselných expertov očakávané.174 Konštrukcia je založená na zastaraných inžinierskych modeloch a metodológii využívanej pred viac než štyridsiatimi rokmi.

V uplynulých desaťročiach sme boli svedkami nehôd, pri ktorých došlo k značným únikom radiácie. Spočiatku sa považovali za „neuveriteľné“, ako napr. havária v Three Mile Island (1979) a Černobyle (1986). Napriek istému pokroku v kvalite jadrových posudkov (napríklad čo sa týka orientácie na rôzne typy nehôd) jadrový sektor neotvára otázku bezpečnosti, ale naďalej využíva zastaraný model, akým je napríklad spomínaná pravdepodobnostná analýza bezpečnosti na ospravedlnenie tolerancie slabín reaktorov a ich poruchovosti.

Jadrový priemysel a jadrové dozory považujú jadrovú energiu za „bezpečnú“, pretože ich kalkulácie neberú do úvahy extrémne nepravdepodobný výskyt nehôd so značným únikom rádioaktivity ako pri udalosti vo Fukušime Daiiči. Katastrofa vo Fukušime dokazuje, že táto teória jadrovej bezpečnosti je nedostatočná.

Do roku 2011 svet zažil viac ako 14 000 rokov prevádzky jadrových elektrární.175 Bezpečnostná smernica Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) predpokladá frekvenciu zničenia jadra reaktora na menej než jeden prípad za 100 000 rokov.176 Pri počte viac než 400 jadrových elektrární v prevádzke na celom svete sa tragédia značného rozsahu očakáva približne každých 250 rokov.177

Katastrofa vo Fukušime Daiiči bola zavŕšením piatich hlavných katastrof predstavujúcich značný únik škodlivých


látok počas posledných 33 rokov: Three Mile Island v roku 1979, Černobyľ v roku 1986 a tri zariadenia vo Fukušime Daiiči v roku 2011.

Na základe skúseností z týchto piatich havárií sa odhaduje, že pravdepodobnosť výskytu nebezpečných nehôd je každých 2 900 rokov prevádzkovania reaktora.178 Povedané inak – na základe pozorovania viac než 400 reaktorov, ktoré sú vo svete v prevádzke, ďalšia nehoda veľkého rozsahu sa môže udiať kdekoľvek vo svete približne každých 7 rokov.179

Teória jadrovej bezpečnosti vypracovaná jadrovým sektorom poskytla zavádzajúci pocit bezpečnosti regulátorom, prevádzkovateľom aj verejnosti. Pre tie druhy priemyslu, ktoré vyžadujú vysokú mieru spoľahlivosti, ako napr. letectvo alebo jadrová energetika, sú inštitucionálne zlyhania najväčším prispievateľom k vzniku nehodovosti. Prieskumy jadrovej energetiky a iných typov priemyselnej výroby ukazujú, že 70 % reálnych nehôd je spôsobených inštitucionálnym zlyhaním.180 Napriek tomu štúdie pravdepodobného rizika realizované prevádzkovateľmi reaktorov predpovedajúce frekvenciu zlyhania vedúceho k úniku rádioaktivity neberú do úvahy zlyhania prevádzkovateľov a regulátorov vykonávajúcich dohľad nad elektrárňou. Skúsenosti potvrdzujú, že nehodovosť reaktorov je rádovo oveľa pravdepodobnejšia ako ich frekvencia predpokladaná modelom jadrového priemyslu.

Tento historický záznam jasne odporuje tvrdeniu o jadrovej bezpečnosti. Havária reaktorov nie je nepravdepodobná, v skutočnosti totiž ide o bežnú udalosť so zásadnými dôsledkami. Úrady jadrového dozoru a svetové vlády by mali túto skutočnosť pripustiť, tak ako to urobil Dr. Piet Müskens z Ústavu jadrovej fyziky, regulátor jadrovej bezpečnosti v Holandsku, ktorý krátko po katastrofe vo Fukušime vyhlásil:

„Dôsledkom problémov v jadrovej elektrárni vo Fukušime I v Japonsku by mali všetky krajiny prevádzkujúce jadrovú energiu prešetriť a prehodnotiť svoje predpoklady vzniku jadrovej katastrofy.“ 181

Po celé desaťročia jadrový priemysel a jadrový dozor presviedčali samých seba, že jadrová technológia je nízkorizikovým odvetvím priemyslu vďaka nízkej pravdepodobnosti zlyhania. Riziko je definované ako pravdepodobnosť (alebo frekvencia) „krát“ dôsledky. Dokonca aj jav nízkej pravdepodobnosti môže byť

vysokorizikový, ak sú jeho dôsledky katastrofické. Väčšina štúdií jadrového rizika ráta frekvenciu alebo pravdepodobnosť udalostí, zatiaľ čo sa vyhýba skutočnému posúdeniu rizika sprevádzaného vážnymi dôsledkami. Takéto prekrútené modely mätú verejnosť a inštitucionálne pochopenie potenciálneho rizika zhodnoteného jadrovým priemyslom podporujú riskantné správanie.

Bývalý prezident spoločnosti TEPCO Cunehisa Kacumata opisuje postoj regulačných autorít, ktoré súhlasili s podvodmi: „Inžinieri si boli natoľko vedomí svojich schopností a vedomostí o jadrovej energetike, až nadobudli mylný dojem, že záležitosti týkajúce sa bezpečnosti nie je potrebné oznamovať vláde.“ 182 Táto prehnaná dôvera a odmietanie jadrového rizika sú v prípade spoločnosti NISA A TEPCO vo Fukušime úplne evidentné.

Medzinárodný jadrový priemysel a jeho regulátori často vykresľovali skepticizmus týkajúci sa jadrovej bezpečnosti za neopodstatnený. Fukušima ale dokázala, že je viac než na mieste.

Jadrové riziká by mali byť posudzované objektívnejšie. To si však vyžaduje priznať si všetky doterajšie historické záznamy o výskyte nehôd a aj skutočné dôsledky týchto javov.

Možnosť vzniku podobných katastrofických nešťastí nie je obmedzená len na Japonsko. Tucty existujúcich a novobudovaných reaktorov na celom svete bojujú s podobnými technologickými slabinami, ktoré sa vo Fukušime Daiiči stali osudnými – majú problémy s riadením a manažmentom, sú prevádzkované bez dostatočného a najmä nezávislého dohľadu. Tieto riziká by mali byť so zreteľom na tragédiu vo Fukušime znovu prehodnotené.

Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAe): Propagácia jadrového priemyslu verzus bezpečnosťMAAE bola založená v roku 1957 pod záštitou OSN. Jej status poskytuje mylný dojem nezávislosti na medzinárodnej úrovni v súvislosti s jadrovou




bezpečnosťou. Jej autorita tzv. strážneho psa sa týka len jadrových zbraní. MAAE je orgánom OSN s poverením výslovnej propagácie jadrovej energie. Status MAAE je deklarovaný v úvode jej Charty OSN jasne:

„ČLÁNOK II: Ciele. Agentúra sa usiluje o urýchlenie a rozšírenie prínosu jadrovej energetiky posilňujúc mier, zdravie a prosperitu všade na svete. Zabezpečuje, že činnosť, ktorú poskytuje, jej aktivity a celkový dohľad alebo kontrola, nie sú zneužívané na militantné účely.“183

MAAE rovnako ako niektoré národné regulačné orgány trpí obrovským problémom -– konfliktom záujmov. Mali by regulovať nebezpečné technológie, ktoré majú propagovať. Táto protirečivá rola agentúry vedie k systematickým zlyhaniam. Bezpečnostné odporúčania agentúry totiž nikdy nedosiahnu potrebnú váhu, nakoľko sa nesmú stať prekážkou rozvoja jadrovej energetiky. Okrem toho MAAE nedisponuje výkonnou mocou ani súdnou právomocou nad žiadnou elektrárňou na svete. Má teda len odporúčaciu právomoc a jej bezpečnostné pokyny sa často stávajú tým najslabším menovateľom pri rozhodovaní členských štátov.

MAAE a Fukušima DaiičiPo vypuknutí nešťastia vo Fukušime Daiiči sa stalo systémové zlyhanie MAAE veľmi zreteľným. Prvý tím agentúrnych expertov dorazil do Japonska 26. marca 2011, dva týždne po katastrofe.184 Nasledujúci deň Greenpeace oznámil, že hladina rádioaktivity v dedine Ítate, asi 40 km od zničeného reaktora, bola taká vysoká, že prekročila prah únosnosti a mala nasledovať evakuácia.184 Špecialisti Greenpeace už dávno merali radiáciu v regióne Fukušima a poskytli prvé nezávislé výsledky merania. Hovorca japonskej vlády pán Nišimura tieto výsledky okamžite spochybnil a odmietol.186

30. marca MAAE potvrdila, že únik radiácie v dedine Ítate, mimo evakuačnej zóny zasiahnutej výbuchom v japonskej elektrárni, bol pod úrovňou bezpečnosti a žiadala, aby Japonsko prehodnotilo situáciu.187 „Prvý posudok ukazuje, že MAAE rozšírila evakuačnú zónu aj na dedinu Ítate,” povedal šéf bezpečnosti MAAE Denis Flory. Vláda tieto nálezy a odporúčania opäť odmietla. Hlavný tajomník vládneho kabinetu Jukio Edano pred novinármi188 vyhlásil, že situácia „nevyžaduje žiadne podobné aktivity.“ 189

O dva dni neskôr MAAE odvolala svoje stanovisko. Jej predstavitelia vysvetľovali, že „detailnejšie prepočty uskutočnené Japonskom“ ukázali, že údaje boli v súlade

so štandardmi MAAE.190 Našťastie pre obyvateľov Ítate, japonská vláda konečne pripustila závažnosť problému a pristúpila k evakuácii, a to 22. apríla191 – teda štyri týždne po tom, ako Greenpeace po prvýkrát zdôraznil jej potrebu; a tri týždne po tom, čo MAAE odvolala svoje odporúčania.

Tento incident jasne ilustruje štrukturálny problém MAAE: od prvého dňa mala MAAE tendenciu uprednostňovať politické záujmy pred vedou a ochranou verejného zdravia. Namiesto toho, aby konala nezávisle, uprednostnila dohodu s japonskou vládou. Tento postoj je ešte zreteľnejší pri detailnejšom skúmaní správ a hodnotení MAAE o tragédii v jej ďalšom vyšetrovaní prebiehajúcom v nasledujúcich mesiacoch.

Jednou z aktivít MAAE počas nadchádzajúcej krízy v Japonsku bolo zvolanie konferencie expertov na jadrovú energetiku v júni 2011.192

Bola to konferencia výlučne „na pozvanie“: bez účasti tlače, verejnosti či dokonca bez nezávislých inžinierov a vedcov. Preto sa niektorí z vedcov, ktorí odhalili značné chyby v japonskom regulačnom procese a v protokoloch krízového manažmentu, nezúčastnili vedeckého vyhodnocovania situácie. Podľa očakávaní pozorovateľov bolo výsledkom tejto utajenej konferencie: MAAE oznámila, že nie sú potrebné žiadne štrukturálne zmeny jadrového bezpečnostného systému.

V júni 2011 MAAE zverejnila svoje predbežné vyhodnotenie situácie v Japonsku. Napriek viacnásobnému zlyhaniu japonskej vlády a jej inštitúcií vo veci prevencie nehody (opísané a dokumentované v ďalších častiach tejto správy), ale aj vo veci efektívneho zmiernenia dôsledkov nehody a zabezpečenia najlepšej ochrany pre japonských občanov, MAAE pochválila japonskú vládu slovami:

„Japonská odpoveď na jadrovú katastrofu bola príkladná.... Japonské aktivity vrátane evakuácie oblasti v pôsobnosti reaktorov boli veľmi dobre zvládnuté.“ 193

Nie je preto prekvapením, že 12. septembra 2011, šesť mesiacov po tragédii a dva mesiace po vyslovení chvály na adresu japonskej vlády a jej aktivít zmierňujúcich katastrofálne následky vo Fukušime, vyzývala agentúra politických lídrov a jadrových expertov, aby prijali opatrenia na znovuobnovenie verejnej dôvery v bezpečnosť jadrovej



produkcie, ktorá bola vplyvom nehody otrasená.194 Všimnime si, že politickí lídri neboli nabádaní, aby znásobili bezpečnosť občanov po jadrovej havárii, ale aby obnovili stratenú dôveru v bezpečnosť jadrovej energetiky.

V decembri 2011 MAAE znova hrala protichodnú úlohu verejného obhajcu a jadrového regulátora. MAAE tvrdila:

„Reaktory v jadrovej elektrárni vo Fukušime Daiiči boli „stabilizované“ a únik rádioaktívneho materiálu je pod kontrolou. “ 195

Okrem toho MAAE naďalej chválila TEPCO a japonskú vládu za ich značný pokrok. Pravdou zostáva, že štyri jadrové reaktory vo Fukušime Daiiči nie sú v stabilizovanom stave, naďalej predstavujú nebezpečenstvo – únik rádioaktívneho materiálu nepretržite kontaminuje oceán a presakuje do podzemnej vody. Radiácia naďalej kontaminuje aj potravinové zdroje v rôznych oblastiach, napr. zelený čaj, ryžu či hovädzinu.196

Japonsko ako príkladPred vypuknutím nešťastia a jadrových nehôd vo Fukušime bola MAAE plná chvál na adresu japonského dokonale funkčného a spoľahlivého regulačného procesu jadrovej bezpečnosti. Podľa MAAE sa ostatné krajiny mohli od Japonska učiť, ako presadzovať vhodné opatrenia na jadrových reaktoroch v prevádzke tak, aby sa predchádzalo závažným haváriám. Naša správa však ukazuje presný opak.

V júni 2007 zorganizovala MAAE tzv. misiu integračnej regulačnej služby v Japonsku. Jej účelom bolo „pomôcť členským štátom posilniť legislatívu a regulačnú infraštruktúru a zharmonizovať regulačné vplyvy s ostatnými oblasťami bezpečnosti”.197 MAAE tvrdila, že tento proces bude „jedným z najefektívnejších nástrojov v rámci agentúrnych štandardov“ .

Troma hlavnými nálezmi, ktoré obsahovala správa MAAE, bolo, že „Japonsko má komplexný národný právny a vládny rámec jadrovej bezpečnosti, súčasný regulačný rámec bol nedávno skvalitnený a neustále sa rozvíja“.199

Záverom bolo aj to, že „všetky dôležité bezpečnostné prvky boli duálne skontrolované držiteľom licencie aj spoločnosťou NISA,“ a tiež, že Japonsko „vykonalo dôslednú inšpekciu všetkých príslušných javov a od držiteľa licencie žiadalo prijatie vhodných protiopatrení“.200

Len mesiac po správe z roku 2007 postihlo západné pobrežie Japonska zemetrasenie so silou 7,3 stupňa Richterovej stupnice a ovplyvnilo činnosť siedmich reaktorov v prevádzke v jadrovej elektrárni Kašiwazaki-Kariwa. MAAE vypracovala štúdiu a hodnotenie o tom, akú lekciu táto udalosť Japonsku uštedrila. Nanešťastie agentúra neinformovala o skutočných výsledkoch, ale o tom, aké sú reaktory bezpečné, a to aj počas zemetrasenia:

„Bezpečnostná štruktúra, systémy a komponenty elektrárne sú v takom stave, že prekonali očakávania, ktoré boli na ne kladené v súvislosti s veľmi silným zemetrasením, ktoré nespôsobilo žiadne viditeľné značné škody... Táto misia potvrdila, že existuje zhoda v rámci celej vedeckej komunity o prípadoch neočakávane silných otrasov zeme, ktoré sa udiali počas zemetrasenia v júli 2007 a na ich základe bolo následne možné identifikovať opatrenia, ktoré v budúcnosti pomôžu pri prípadnom výskyte podobných situácií.“ 201

Neskôr v roku 2010 – len rok pred tragédiou vo Fukušime Daiiči – MAAE zorganizovala medzinárodný workshop so záverom, že v roku 2007 bol problém v Kašiwazaki-Kariwa posúdený spoločnosťami NISA, JNES, TEPCO a veľkým množstvom ďalších špecializovaných organizácií a univerzít, rovnako aj expertmi z rôznych odvetví, na základe čoho boli prijaté opatrenia aplikované priamo do praxe.

MAAE zlyhala vo veci identifikovania inštitucionálnych problémov a nedostatkov v procese jadrovej regulácie v Japonsku – presne naopak dokonca už v roku 2007 povýšila Japonsko na príklad pre ostatné regulačné organizácie a vlády. MAAE vyhlásila, že poučenie z predchádzajúcich zemetrasení bolo vzaté do úvahy a táto správa zvýšila seizmickú bezpečnosť v súvislosti s jadrovou energetikou ako v Japonsku, tak aj vo svete. Napriek tomu len o štyri roky neskôr došlo ku kolapsu týchto reaktorov a úniku radiácie.





Otázkou zostáva, aká je hodnota misie MAAE v Japonsku v januári 2012. Vraj malo ísť o preverenie kvality stres testov japonských reaktorov, ktoré sú potrebné na znovuobnovenia prevádzky. Neprekvapivo MAAE ubezpečuje:

„Prišli sme k záveru, že inštrukcie pre prevádzkovateľa elektrárne a proces komplexného posúdenia bezpečnosti uskutočnených spoločnosťou NISA sú v súlade s bezpečnostnými štandardmi MAAE. Tím objavil počas hodnotenia množstvo kvalitných opatrení a identifikoval ďalšie zlepšenia, ktoré posilnia efektívnosť celého procesu.“ 202

ZáveryKatastrofa vo Fukušime Daiiči dokázala, že teória jadrového priemyslu o bezpečnosti je mylná. Historické dôkazy – Fukušima Daiiči, Černobyľ a Three Mile Island – ukazujú, že podobná tragédia sa udiala približne raz za desať rokov. Tento pravidelný výskyt nehôd reaktorov dokazuje, že tvrdenie jadrového priemyslu o výskyte obdobných javov približne raz za 250 rokov je mylné.

Lekciu, ktorú dostávame prostredníctvom týchto nehôd znova a znova, možno zhrnúť takto: jadrový priemysel odmieta brať do úvahy inštitucionálne zlyhania pri odhade pravdepodobnosti vzniku havárie, pričom ľudské a inštitucionálne zlyhanie je hlavným prispievateľom k nehodovosti reaktorov. Séria takýchto inštitucionálnych zlyhaní vrátane systému samoregulácie zo strany priemyslu, prehnaného sebavedomia prevádzkovateľov elektrární, ich nepochopiteľne odmietavého prístupu k jadrovým rizikám a ich odmietaním vedeckých dôkazov vytvorila priestor pre tragédiu vo Fukušime Daiiči.

Štandard samoregulácie jadrového priemyslu možno nájsť na rôznych miestach sveta. Nešťastie vo Fukušime Daiiči dokázalo, že tvrdenie o bezpečnosti v jadrovom priemysle a jeho národné aj medzinárodné stanovy sú chybné.

Toto sú poučenia, ktoré vyplývajú z inštitucionálneho zlyhania vo Fukušime:

• Nezávislosť regulátora: Zlyhanie japonského dozoru, ktorý nepredvídal, nepripúšťal ani neskvalitnil bezpečnostné štandardy na základe predpovedaného rizika, bolo kľúčovou príčinou nešťastia vo Fukušime Daiiči. Toto zlyhanie bolo čiastočne spôsobené aj tým, že regulačný orgán úzko spolupracoval s vládou, propagoval jadrovú politiku a mal úzke vzťahy s prevádzkovateľom. Jadrový priemysel je často úzko prepojený so svojimi regulátormi, keďže ide o vysoko špecializované priemyselné odvetvie. Vyhnúť sa tomu dá silnou štrukturálnou a politickou separáciou bezpečnostných regulátorov a priemyslu, ktorého činnosť má byť regulovaná.

• Objektívny krízový manažment a komunikácia: Medzinárodné vlády a regulátori by mali opäť prehodnotiť metodológiu, ktorú využívajú na hodnotenie jadrového rizika a konečne brať do úvahy aj prežité skúsenosti. Kým zástancovia jadrovej energetiky tvrdia, že havária sa vyskytuje raz za 250 rokov, skúsenosť dokazuje, že svet zažil jadrovú katastrofu raz za desaťročie. Tieto informácie by mali slúžiť všetkým národom sveta pri rozhodovaní sa o jadrovej budúcnosti.

• Verejná účasť: Podľa udalostí v Japonsku verejnosť predpokladá riziko jadrových nehôd. Kým jadrové dozory a prevádzkovatelia vidia v potenciálnej havárii len matematický problém, Fukušima Daiiči dáva za pravdu verejnému skepticizmu o prípadných rizikách jadrového sektoru. Širšia verejná účasť sa musí stať súčasťou procesu namiesto vytvárania efektu zvukových komôr, ktoré umocňujú slepú dôveru v to, že katastrofické jadrové nehody sú nepravdepodobné.

• Prísna jadrová bezpečnosť a dlhodobé pozorovania: Reaktory na celom svete vyžadujú prísne kontroly konštrukcií na základe moderných štandardov a uvedomenie si novej situácie po trojnásobnej havárii vo Fukušime Daiiči. Bezpečnostné smernice a dlhodobé pozorovania by nemali byť len byrokratickým postupom.

Arnie Gundersen je vedúcim inžinierom asociácie Fairewinds zaoberajúcou sa právnym poradenstvom vo veciach inžinierstva s centrálou vo Vermonte a špecializujúcou sa na jadrové inžinierstvo. Zúčastňuje sa na expertízach vo veciach jadrovej energetiky a ako odborník často predstupuje pred Jadrovú regulačnú komisiu. Pôsobil ako senior viceprezident v jadrovom priemysle, je licencovaný prevádzkovateľ jadrovej elektrárne a držiteľ jadrového bezpečnostného patentu.


poznámky

1 Francúzsky Institut de Radioprotection et de Sureté Nucléaire, odhadol 26. októbra 2011 množstvo Cs137 uniknutého do ocenánu medzi 26. marcom a 8. aprílom 2011 na 22x1015 Bq, čo predstavuje 20-krát viac ako odhad spoločnosti TEPCO z júna 2011. Rovnaké množstvo Cs134 by malo byť pridané. Ostatné element ako I131 tiež unikli, ale majú krátky polčas rozpadu. http://www.irsn.fr/FR/Actualites_presse/Actualites/Documents/IRSN-NI-Impact_accident_Fukushima_sur_milieu_marin_26102011.pdf Odhady japonských orgánov sú dostupné v správe japonskej vlády pre Ministerskú konferenciu MAAE o jadrovej bezpečnosti – The Accident at TEPCO’s Fukushima Nuclear Power Station, jún 2011.http://www.kantei.go.jp/foreign/kan/topics/201106/iaea_houkokusho_e.html

2 Ministerstvo poľnohospodárstva, lesohospodárstva a rybolovu, Výsledky inšpekcie rádioaktívnych materiálov v produktoch rybolovu, január 2012 http://www.jfa.maff.go.jp/e/inspection/pdf/120127_kekka_en.pdf

3 Ministerstvo školstva, kultúry, športu, vedy a technológie (MEXT), Výsledky monitorovania morských oblastí v okolí prefektúr Mijagi, Fukušima a Ibaraki – morská pôda, 25. január 2012. http://radioactivity.mext.go.jp/en/monitoring_around_FukushimaNPP_sea_marine_soil/2012/01/1350_012514.pdf

4 TEPCO: 45 tons of radioactive water leaked at plant, Asahi, 5. december 2011 a Leaks sprout at 14 spots in Fukushima nuclear power plant, Asahi, 30. januára 2012.

5 Francúzsky IRSN 22. marca 2011 odhadol únik do atmosféry na 2x1018

Bq for rare gases, 2x1017 Bq pre vzácne plyny a 3x1016 Bq pre cézium. http://www.irsn.fr/FR/base_de_connaissances/Installations_nucleaires/La_surete_Nucleaire/Les-accidents-nucleaires/accident-fukushima-2011/impact-japon/Documents/IRSN_NI-Evaluation-radioactivite-rejets_22032011.pdf Japonský úrad NISA odhadoval, že celkové úniky z reaktorov jadrovej elektrárne Fukušima Daiiči boli približne 1.6x1017 Bq pre jód 131 a približne 1.5x1016 Bq pre cézium 137 (Správa japonskej vlády Ministerskej konferencie MAAE o jadrovej bezpečnosti. Havária Jadrovej elektrárne Fukušima spoločnosti TEPCO, jún 2011) http://www.kantei.go.jp/foreign/kan/topics/201106/iaea_houkokusho_e.html. Rakúsky ZAMG mal výsledky bližšie k 20 % (Unfall im japanischen Kernkraftwerk Fukushima, tlačová správa z 24. marca 2011) http://www.zamg.ac.at/aktuell/index.php?seite=1&artikel=ZAMG_2011-03-24GMT11:24

6 Stohl A, Seibert P, Wotawa G, Arnold D, Burkhart JF, Eckhardt S, Tapia C, Vargas A, Yasunari TJ (2011). Xenon-133 and caesium-137 releases into the atmosphere from the Fukushima Dai-ichi nuclear power plant: determination of the source term, atmospheric dispersion, and deposition. Atmospheric Chemistry and Physics, doi:10.5194/acpd-11-28319-2011 http://www.atmos-chem-phys-discuss.net/11/28319/2011/acpd-11-28319-2011.html . Pre Cs137 bolo odhadnuté množstvo 35.8x1015 Bq.

7 16.7x1018 Bq preXe133; Ibid.

8 Ibid.

9 Amount of radioactive materials released from Fukushima plant up, Mainichi Japan, 24. január 2012.

10 Ordinance of the Environment Ministry quoted in Japan to clean up areas

with radiation of 1 millisievert or more, Mainichi Japan, 14. december 2011.

11 Hrubý odhad od Asahi: Estimated 13,000 square km eligible for decontamination, 12. október 2011. http://www.asahi.com/english/TKY201110110214.html

12 „Koncom septembra ministerstvo životného prostredia uviedlo, že úplná dekontaminácia oblastí s hodnotami nad 5 milisievertov za rok a čiastočná dekontaminácia oblastí medzi 1 a 5 milisievertami by si vyžadovala odstránenie okolo 29 miliónov kubických metrov povrchu pôdy a opadaného lístia v lesoch,“ Ibid.

13 Investigation Committee on the Accident at the Fukushima Nuclear Power Stations of Tokyo Electric Power Company. 2011. Interim Investigation Report, 26. december 2011. http://icanps.go.jp

14 Správa s najhorším scenárom zahŕňajúcim evakuáciu Tokia,‘Migration’ plan mulled at height of atomic crisis, The Japan Times, 6. január 2012

15 14, ak zarátame aj Monju, experimentálny reactor.

16 Last shelters in Fukushima Pref. Close, The Yomiuri Shimbun, 29. december 2011.

17 ACRO, Centrale Nucléaire de Fukushima dai-ichi : Reconstitution des évènements http://www.acro.eu.org/chronoFukushima2.html

18 The Prometheus Trap / Men in Protective Clothing, a series of the Asahi, episode 2: Radiation information did not make it to residents, Asahi, 16. november 2011.

19 Ibid. Archív tlačových správ nájdete: Nuclear and industrial Safety Agency (NISA). 2011. Press Releases. http://www.nisa.meti.go.jp/english/press/index.html.

20 NGO finds high levels in safe area, The Japan Times, 31. marec 2011. Greenpeace radiation team pinpoints need to extend Fukushima evacuation zone Greenpeace International, tlačová správa, 27. marec 2011. http://www.greenpeace.org/international/en/press/releases/Greenpeace-radiation-team-pinpoints-need-to-extend-Fukushima-evacuation-zone-especially-to-protect-pregnant-women-and-children-/

21 IAEA data prods Japan to boost radiation monitoring, eye evacuation, Kyodo News, 31. marec 2011.

22 Govt officially sets new evacuation zone, The Yomiuri Shimbun, 23. apríl 2011.

23 Viac o škandále SPEEDI viď napr. The Prometheus Trap / The Researcher’s Resignation, Asahi, 31. december 2011

24 Eric Talmadge, AP, Radiation forecasts ignored; Namie not warned, Inability to grasp SPEEDI data put Fukushima residents at risk, The Japan Times, 10. august 2011.

25 The Prometheus Trap / The Researcher’s Resignation, Asahi, 31. december 2011.

26 Ibid.

27 Eric Talmadge, AP, Radiation forecasts ignored; Namie not warned, Inability to grasp SPEEDI data put Fukushima residents at risk, The Japan Times, 10. august 2011.

28 Radiation-dispersal data was provided to U.S. before Japanese public, Kyodo News, 17. január 2012.

29 Families want answers after 45 people die following evacuation from Fukushima hospital, Mainichi Japan, 26. apríl 2011

30 Ibid.




Poznámky

31 573 deaths ‘related to nuclear crisis’, The Yomiuri Shimbun, 5. február 2012.

32 Japan to cull livestock in no-go zone near Fukushima plant: Edano, Kyodo News, 13. máj 2011.

33 Naše výsledky ukazujú, že emisie Cs137 vyvrcholili 14. – 15. marca, ale od 12. do 19. marca boli stále všeobecne vysoké. Potom náhle rapídne klesli, presne v čase, keď sa začalo s pumpovaním vody do bazénu skladujúceho vyhorené palivo reaktora 4“ (in Stohl A et al, Atmos. Chem. Phys. Discuss., 11, 28319-28394, 2011, doi:10.5194/acpd-11-28319-2011). Francúzsky IRSN vysvetľuje, že väčšina rádioaktívnych prvkov bola uvoľnená medzi 12. a 22. marcom (v Synthèse des informations disponibles sur la contamination radioactive de l’environnement terrestre japonais provoquée par l’accident de Fukushima Dai-ichi. 27. september 2011) http://www.irsn.fr/FR/base_de_connaissances/Installations_nucleaires/La_surete_Nucleaire/Les-accidents-nucleaires/accident-fukushima-2011/impact-japon/Documents/IRSN-NI_Fukushima-Consequences_environnement_Japon-27092011.pdf)

34 „Reaktor č. 4 černobyľskej elektrárne vybuchol 26. apríla 1986. Rádioaktívne častice unikali 10 dní“ – v správe IRSN: The radioactive particles released during the explosion of the reactor were blown over thousands of kilometers by the windInformačná správa, datum neuvedený. http://www.irsn.fr/EN/Library/Documents/fiche8_va.pdf)

35 SOS od primátora mesta Minami Soma v blízkosti poškodenej jadrovej elektrárne Fukušima, Japonsko. 24. marec 2011.http://www.youtube.com/watch?v=70ZHQ--cK40&feature=player_embedded#!

36 50,000 do toho času už odišlo.

37 Exodus of doctors, nurses adds to Fukushima Pref. woes, The Yomiuri Shimbun, 4. október 2011

38 Ibid.

39 Súkromná komunikácia tých, ktorí sa podieľali na skenovaní

40 Yuka Hayashi, Japan Officials Failed to Hand Out Radiation Pills in Quake’s Aftermath, The Wall Street Journal, 29. september 2011

41 Ibid.

42 Smeesters P, Van Bladel L, Accidents nucléaires et protection de la thyroïde par l’iode stable, FANC/AFCN Belgium, 8. marec 2011

43 Japan Officials Failed to Hand Out Radiation Pills in Quake’s Aftermath, The Wall Street Journal, 29. september 2011 a Tokyo ignored calls to issue iodine during crisis, Asahi, 26. október 2011

44 Ibid.

45 Mapy kontaminácie od vlády je možné nájsť tu: http://radioactivity.mext.go.jp/ja/distribution_map_around_FukushimaNPP/ Konzorcium univerzít a vedeckých inštitútov vytvorilo iné mapy založené na vzorkách. Ich výsledky sú tu: http://www.rcnp.osaka-u.ac.jp/dojo/

46 Govt officially sets new evacuation zone, The Yomiuri Shimbun, 23. apríl 2011.

47 113 households identified as radioactive hot spots, The Japan Times, 1. júl 2011.

48 Gov’t designates new ‘hot spots’ near Fukushima plant, Mainichi Japan, 21. júl 2011.

49 More Radiation Hot Spots Designated Near Fukushima N-Plant, Jiji Press, 3. august 2011.

50 Local mayors discontent with plan to reclassify no-entry zones, The Yomiuri Shimbun 22. december 2011. Taktiež tu: http://www.mext.go.jp/b_menu/shingi/chousa/kaihatu/016/shiryo/__icsFiles/afieldfile/2011/12/21/1314459_4_1.pdf

51 20 mSv v priemere za 5 rokov podľa medzinárodných odporúčaní;

presne 20 mSv za rok podľa francúzskej normy.

52 2007 ICRP Recommendations of the International Commission on Radiological Protection ICRP Publication 103; Ann. ICRP 37 (2–4).

53 Všetky výsledky nájdete online tu: http://acro.eu.org

54 ACRO, All the dust from vacuum cleaners are contaminated, tlačová správa z 15. Decembra 2011. Japanese remove their shoes before entering a house. http://www.acro.eu.org/CP_ACRO_151211_en.pdf.

55 Masahiro Hosoda, Shinji Tokonami, Atsuyuki Sorimachi, Satoru Monzen, Minoru Osanai, Masatoshi Yamada, Ikuo Kashiwakura and Suminori Akiba, 2011, The time variation of dose rate artificially increased by the Fukushima nuclear crisis, Scientific Reports 1, Article number: 87 doi:10.1038/srep00087 http://www.nature.com/srep/2011/110907/srep00087/full/srep00087.html

56 Fukushima gov’t estimates radiation exposure of up to 19 millisieverts, Mainichi Japan, 13. december 2011

57 Department for the Mitigation of the consequences of the Catastrophe at the Chernobyl NPP of the Ministry for Emergency Situations of the Republic of Belarus, A quarter of a century after the Chernobyl catastrophe: outcomes and prospects for the mitigation of the consequences, Minsk 2011.

58 TEPCO seeks 690 billion yen more for Fukushima compensation, Asahi Shimbun, 27. december 2011.

59 TEPCO compensation predicted to reach 4.54 trillion yen, The Yomiuri Shimbun, 1. október 2011.

60 Estimated to about 4tn yens ($52bn US dollars) by Kenichi Oshima, an environmental economist and professor at Kyoto-based Ritsumeikan University, in 38 years of nuke profit up in smoke?, The Japan Times, 28. jún 2011.

61 TEPCO seeks 1tr yen for N-compensation, The Yomiuri Shimbun, 29. október 2011.

62 TEPCO to deposit 120bn yen for future claims, Asahi, 11. január 2012

63 Voluntary evacuees from Fukushima seek compensation, Asahi, 21. október 2011.

64 ACRO, Evaluation de la contamination des enfants de Biélorussie, marec 2004. http://www.acro.eu.org/enfantcherno.html a Du rôle de la pectine dans l’élimination du césium dans l’organisme, december 2004 http://www.acro.eu.org/pectine.html Résultats d’analyses sur des enfants biélorusses

65 Director-General, Department of Food Safety, Pharmaceutical and Food Safety Bureau, Ministry of Health, Labour and Welfare, Handling of food contaminated by radioactivity, Notice No. 0317 Article 3 of the Department of Food Safety, 17. marec 2011. http://www.mhlw.go.jp/english/topics/foodsafety/dl/110318-1.pdf

66 Japan hastily sets seafood radioactivity limit amid overseas concern, Kyodo News, 5. apríl 2011.

67 Positive signs for Japan nuclear crisis but radiation traces found, Kyodo News, 19. marec 2011.

68 Kan asks Fukushima residents not to eat leaf vegetables over radiation, Kyodo News, 23. marec 2011.

69 Notice No. 0317 Article 3 of the Department of Food Safety, Ministry of Health, Labour and Welfare, 17. marec 2011. http://www.mhlw.go.jp/english/topics/foodsafety/dl/110318-1.pdf

70 Food exports plunged due to nuclear crisis, The Yomiuri Shimbun, 11.


január 2012.

71 Fukushima plans exhaustive tests of 2012 rice, Asahi, 6. január 2012.

72 Reportované ministerstvom zdravotníctva http://www.mhlw.go.jp/stf/houdou/2r9852000001p90s-att/2r9852000001p95n.pdf

73 9 becquerelov na liter pre Cs137, 6 Bq/l pre Cs134 a 4 Bq/l pre jód.

74 Vyhlásenie pracovnej skupiny na podporu zemetrasenia, Oceánografická spoločnosť Japonska, 25. júl 2011 http://www.kaiyo-gakkai.jp/main/2011/07/post-157.html

75 Nuclear and Industrial Safety Agency, Regarding the Evaluation of the Conditions on Reactor Cores of Unit 1, 2 and 3 related to the Accident at Fukushima Dai-ichi Nuclear Power Station, Tokyo Electric Power Co. Inc., 6. jún 2011. http://www.nisa.meti.go.jp/english/press/2011/06/en20110615-5.pdf

76 V januári 2012 Ministerstvo zdravotníctva, práce a sociálnych vecí priznalo, že nemá možnosť vypátrať distribučné cesty 2996 zo 4626 kráv, ktorých mäso je podozrivé, že obsahuje vysoké úrovne rádioaktívneho cézia. 6,4% z 1630 testovaných zvierat obsahuje rádioaktívne cézium presahujúce vládny predbežný limit 500 becquerelov na kilogram (Suspect cattle still untested / Location of nearly 3,000 cows in radiation scare remains unknown, The Yomiuri Shimbun, 27. január 2012)

77 679 becquerels per kilogram of radioactive cesium. Radiation above standards found in Shizuoka tea. Asahi, 11. jún 2011.

78 Government orders Fukushima to halt rice shipments, Asahi, 17. november 2011.

79 15 Pct of Rice Tainted with Excessive Radiation: Fukushima Pref. Jiji Press, 25. november 2011.

80 Radioactive cesium content higher in Fukushima fruits, mushrooms, Asahi, 19. január 2012 .

81 Fukushima farmers in a jam / Fruit growers see orders plunge due to fears over radiation, The Yomiuri Shimbun, 14. august 2011.

82 Ministry seeking lower radiation levels for infants, Asahi, 21. december 2011.

83 Radiation testing on school lunches differs, The Yomiuri Shimbun, 29. január 2012.

84 Japan to clean up areas with radiation of 1 millisievert or more, Mainichi Japan, 15. december 2011.

85 No-Go Zone Designation Could Be Lifted with 20 Millisieverts: Hosono, Jiji Press, 15. december 2011.

86 Govt speeds rezoning of contaminated areas, The Yomiuri Shimbun, 18. december 2011.

87 Road map released for Fukushima decontamination, Asahi, 27. január 2012.

88 2007 ICRP Recommendations of the International Commission on Radiological Protection ICRP Publication 103; Ann. ICRP 37 (2–4).

89 Japan to clean up areas with radiation of 1 millisievert or more, Mainichi Japan, 15. december 2011.

90 Schools in Fukushima clearing radioactive dirt, but nowhere to dump it, Asahi, 12. august 2011.

91 28 million cubic metres of ‘hot’ soil in Fukushima / Ministry aims to set storage site guidelines, The Yomiuri Shimbun, 26. september 2011.

92 Fukushima farmers furious over lack of consideration in

decontamination subsidies, Mainichi Japan, 2. február 2012.

93 Ploughing technique to fight spread of radiation demonstrated, Mainichi Japan, 4. február 2012.

94 Residents near Fukushima mountains face nuclear recontamination every rainfall, Mainichi Japan, 11. október 2011.

95 No simple steps to carrying out decontamination work, Asahi, 5. december 2011.

96 Decontamination of houses under way, The Yomiuri Shimbun, 16. november 2011.

97 Fukushima gives radiation meters to pregnant women and children, Asahi, 26. jún 2011.

98 Schoolgirl in Fukushima exposed to high level of radiation in September, Mainichi Japan, 2. november 2011.

99 Evacuees may move due to radioactive concrete, Asahi, 16. január 2012

100 Fukushima to provide lifetime thyroid tests in wake of nuclear crisis, Mainichi Japan, 25. júl 2011.

101 Hayashi, Y. 2011. Japanese seek out ̀Hot Spots´, Wall Street Journal, 19. október 2011.

102 Residents near Fukushima nuclear plant make own radiation map, clean contaminated areas, Mainichi Japan, 25. september 2011.

103 Association pour le Contrôle de la Radioactivité de l`Quest (ACRO). http://acro.eu.org

104 Osobný rozhovor, 4. október, 2. november 2011 a 16. január 2012.

105 Prosím pozrieť sekciu 3.3.1 o tom, ako MAAE najprv odporučila evakuáciu a potom stiahla svoje vyhlásenie o dva dni neskôr, po skritizovaní japonskou vládou.

106 Osobný rozhovor, 4. október, 2. november 2011 a 16. január 2012.

107 Čísla pochádzajú z TEPCO, osobné interview s Jošikazu Nagai a Hiroki Kawamata, odbor komunikácie spoločnosti, 13. január 2011.

108 10% of compensation forms filed/TEPCO’s arduous application process blamed for claimant’s slow response, The Daily Yomiuri, 31. október 2011. http://www.yomiuri.co.jp/dy/national/T111012005321.htm (sprístupnené 23. januára 2012)

109 Údaje pochádzajú od TEPCO a z rozhovorov s Hideyuki Ban, generálnym tajomníkom Citizens’ Nuclear Information Center.

110 Osobný rozhovor, 14. január 2012.

111 Tokyo has the world’s highest cost of living, according to The Economist. Pocket World in Figures. 2010. str.90.


113 Kópiu tohto zákona môžete nájsť: http://www.oecd-nea.org/law/legislation/japan-docs/Japan-Nuclear-Prevádzkovateľ je oslobodený od zodpovednosti v prípadoch „vážnej prírodnej katastrofy výnimočného charakteru“, ale vyzerá to tak, že v čase písania článku si TEPCO neuplatnilo túto výnimku.


115 Pozri X. Vasquez-Maignan, “Fukushima: Liability and Compensation,” published by the Nuclear Energy Agency: http://www.oecd-nea.org/nea-news/2011/29-2/nea-news-29-2-fukushima-e.pdf, 23. január 2012

116 Ibid.




Poznámky


118 V normálnych situáciách je limit ožiarenia stanovený na jeden milisievert za rok (zásada použitia dávkových limitov). Toto je najvyššie možné maximum, aby dávka mohla byť tak nízka ako najrozumnejšie dosiahnuteľná (princíp optimalizácie ochrany). Pozri: 2007 ICRP Recommendations of the International Commission on Radiological Protection ICRP Publication 103; Ann. ICRP 37 (2–4).

119 Weitzdoerfer J (2011). “Die Haftung für Nuklearschäden nach japanischem Atomrecht – Rechtsprobleme der Reaktorkatastrophe von Fukushima I” (Liability for Nuclear Damages pursuant to Japanese Atomic Law – Legal Problems Arising from the Fukushima I Nuclear Accident), The Journal of Japanese Law, No.31, 2011 (k dispozícii len anglické resumé). Osobný rozhovor, 25. január 2012.

120 McNeill D (2011). Japan Reveals Huge Size of Fukushima Cleanup, The Irish Times, 29. september 2011. http://www.irishtimes.com/newspaper/world/2011/0929/1224304933758.html (sprístupnené 31. januára 2012)

121 Iwata T (2011). TEPCO: Radioactive Substances Belong to Landowners, Not US. The Asahi Timbun, 24. november 2011 http://ajw.asahi.com/article/behind_news/social_affairs/AJ201111240030

122 Ibid. Pre správu o odškodnení po Tokaimure pozri: http://www.oecd-nea.org/law/nlb/Nlb-66/013-022.pdf 23 January 2012


124 TEPCO shares fall on fears that it may be nationalised. BBC News, 28. december 2011.

125 Vyhlásenie bolo široko zosmiešňované. Ochranné múry elektrárne Fukušima Daiiči boli postavené tak, aby vydržali cunami s výškou iba 5,5 m; možno tretinu veľkosti 14- – 15-metrovej cunami, ktorá poškodila chladiace systémy. V roku 1933 zbúrali 28-metrové vlny časť Aomori, Iwate a Mijagi. 38-metrová vlna zasiahla severovýchodný región v roku 1896.

126 Čísla pochádzajú z TEPCO, osobný rozhovor s Jošikazu Nagai a Hiroki Kawamata, Oddelenie komunikácie spoločnosti, 13. január 2011


128 McNeill D (2011). Learning Lessons from Chernobyl to Fukushima. CNNGO, 28. júl 2011. http://www.cnngo.com/tokyo/life/learning-lessons-chernobyl-fukushima-645874 (sprístupnené 3. januára 2012).

129 http://www.minyu-net.com/news/news/0106/news9.html (sprístupnené 14. januára 2012)

130 Nagata K (2012). Disaster Towns Left in Limbo, The Japan Times, 16. január 2012. http://www.japantimes.co.jp/text/nn20120116a3.html (sprístupnené 16. januára 2012)

131 Takisto neustanovuje mnohé nečakané následky katastrofy, ako je ožiarenie novopostaveného bytového domu, na ktorého stavbu boli použité kontaminované kamene. Rodiny vnútri budovy budú musieť byť premiestnené a stavba pravdepodobne zničená. Pozri “New Condo’s Foundation Radioactive,” The Japan Times, 17. január 2012.

132 TEPCO seeks 690 billion yen more for Fukushima compensation, The Asahi Shimbun, 27. december 2011. http://ajw.asahi.com/article/0311disaster/fukushima/AJ201112270013 (sprístupnené 14. januára 2012)

133 Kobori T (2011). Fukushima crisis estimated to cost from 5.7 trillion yen to 20 trillion yen. The Asahi Shimbun, 1. jún 2011. http://ajw.asahi.com/article/0311disaster/quake_tsunami/

AJ201106010334

134 Japan Center for Economic Research. (JCER). 2011. Report Impact to last Decade or more if Existing Nuclear Plants Shut Down, str.11. 25. apríl 2011. http://www.jcer.or.jp/eng/research/pdf/pe(iwata20110425)e.pdf

135 Japan Center for Economic Research. (JCER). 2011. Abstract The 38th Middle-Term Forecast, 2. december 2011, str.3. http://www.jcer.or.jp/eng/pdf/m38_abstract.pdf.

136 Japan’s Yukio Edano rebuffs Tepco bailout claim. BBC, 9. december 2011. Taktiež pozri Japan’s nuclear conundrum: The $64 billion question, The Economist, 5. november 2011: “[T]he longer the government dithers over nationalizing Tepco, the more the costs will rise and the impetus for action will wane.”

137 Government Oks TEPCO compensation framework, The Asahi, 13. máj 2011.

138 Ibid

139 Kenichi Oshima (2011). Ošima to tvrdí vo svojej knihe. Lobovanie sa koná v zákulisí.

140 Tokyo Shimbun, zrejme najväčší kritik spoločnosti TEPCO a vládnej politiky ohľadne Fukušimy z mainstreamových médií, na to prišiel už v júli 2011. Pozri “Tokyo Shimbun’s Devastating Critique of Fukushima Compensation Bill,” Japan Focus, 3. august 2011. http://japanfocus.org/events/view/106. (získané 15. januára 2012)

141 Mosey D (2006). Reactor Accidents: Institutional Failure in the Nuclear Industry, 2nd Edition, Nuclear Engineering International Special Publications, 2006.

142 Flirting With Disaster: Why Accidents Are Rarely Accidental by Marc Gerstein with Michael Ellsberg, Union Square Press, C 2008. P286-289

143 Detailné informácie nájdete v časti 3.2 tejto kapitoly.

144 Trevor Findlay 2010: The Future of Nuclear Energy to 2030 And Its Implications For Safety, Security And Nonproliferation. Part 2 – Nuclear Safety. http://www2.carleton.ca/cctc/ccms/wp-content/ccms-files/nef_part2.pdf

145 Ulrike Schaede, ‘“Old Boy” Network and Government-Business Relationships in Japan,” Journal of Japanese Studies, Vol. 21, No. 2 (Summer, 1995), pp. 293-317.

146 Akira Nakamura and Masao Kikuchi, “What we Know, and What We Have Not Yet Learned: Triple Disaster and the Fukushima Nuclear Fiasco in Japan,” Public Administration Review, November/December 2011, 893-899.

147 Fake questions on N-energy / Report finds 7 cases of events staged to promote nuclear power, The Yomiuri Shimbun, 2. október 2011. http://www.yomiuri.co.jp/dy/national//T111001002465.htm

148 Chihiro Kamisawa and Satoshi Fujino, “Revelation of Endless N-damage Cover-ups: the “TEPCO scandal” and the adverse trend of easing inspection standards,” Nuke Info Tokyo, Citizens Nuclear Information Centre, Nov./Dec 2002, No. 92.

149 Heavy Fallout From Japan Nuclear Scandal, CNN, 2. september 2002.

150 Mufson S (2007). Earthquake Spills Water At Japanese Nuclear Plant, The Washington Post, 17. júl 2007.

151 Kazukuki Takemoto, “Looking Back Over the Year of TEPCO’s Cover-up Defects,” Nuke Info Tokyo, Citizens Nuclear Information Centre, Sep./Oct 2003, No. 97.


152 TEPCO cover up may have involved reactors last defense against radiation leak, Japan Times, 4. október 2002.

153 Ibid.

154 McGraw-Hill (2004). Nucleonics Week, Issues 2 and 48. Newsletter.

155 Japan’s nuclear power operator has checkered past, Reuters, 12. marec 2011. http://www.reuters.com/article/2011/03/12/us-japan-nuclear-operator-idUSTRE72B1B420110312

156 Japan nuclear-site damage worse than reported , The New York Times, 19. júl 2007. http://www.nytimes.com/2007/07/19/world/asia/19japan.html?scp=1&sq=kashiwazaki&st=cse

157 Tabuchi H et al (2011). Japan Extended Reactor’s Life, Despite Warning, The New York Times, 21. marec 2011.

158 “Vyhlásenie pána Hirojuki Hosoda, ministra pre vedu a technológie, pri príležitosti 47. výročnej konferencie Agentúry pre medzinárodnú jadrovú energetiku,“ september 2003. http://www.mofa.go.jp/policy/energy/iaea/state.html

159 Special Report: Japan engineers knew tsunami could overrun plant, Reuters, 29. marec 2011. http://www.reuters.com/article/2011/03/29/us-japa-nuclear-risks-idUSTRE72S2UA20110329

160 Special report: Fukushima long ranked most hazardous plant, Reuters, 26. júl 2011.

161 Správa Japonskej vlády pre MAAE Ministerskú konferenciu o jadrovej bezpečnosti - Accident at TEPCO’s Fukushima Nuclear Power Stations, 7. jún, 2011, Kapitola XII: Lessons Learned So Far, str. 12. http://www.iaea.org/newscenter/focus/fukushima/japan-report/

162 Časť o hrozbe zemetrasenia a cunami vychádzajú z Daily Yomiuri 17. apríl 2011: Tepco Ignored Tsunami Warnings for Years. The Daily Yomiuri 12. jún 2011: Government, Tepco Brushed Off Warnings From All Sides.

163 National Institute of Advanced Industrial Science and Technology (AIST). 2011. Active Fault and Earthquake Research Center (AFER) Study on the 869 Jogan earthquake tsunami. http://unit.aist.go.jp/actfault-eq/Tohoku/jogan_tsunami_e.html

164 Clenfield, J. 2011. Vindicated Seismologist Says Japan Still Underestimates Threat to Reactors, Bloomberg, 21. november 2011. http://www.bloomberg.com/news/2011-11-21/nuclear-regulator-dismissed-seismologist-on-japan-quake-threat.html

165 Special Report: Japan engineers knew tsunami could overrun plant, Reuters, 29. marec 2011. http://www.reuters.com/article/2011/03/29/us-japa-nuclear-risks-idUSTRE72S2UA20110329

166 NUCLEAR CRISIS: HOW IT HAPPENED: Government, TEPCO brushed off warnings from all sides, The Daily Yomiuri, 12. jún 2011. http://www.yomiuri.co.jp/dy/national/T110611002697.htm

167 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Mission Report: The Great East Japan Earthquake Expert Mission, 24. máj – 2. jún 2011. str. 78.

168 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Mission Report: The Great East Japan Earthquake Expert Mission, 24. máj – 2. jún 2011. str. 71 – 72.

169 Nishikawa J, Sasaki E (2011). TEPCO warned of big tsunami 4 days prior to March 11, The Asahi Shimbun, 25. august 2011. http://ajw.asahi.com/article/0311disaster/quake_tsunami/AJ201108257639

170 Interim Report by the Investigation Committee on the Accidents at the Fukushima Nuclear Power Stations of Tokyo Electric Power Company, 26.

december 2011, Executive Summary, section 6, part B, str. 15. http://icanps.go.jp/eng/111226ExecutiveSummary.pdf

171 MAAE, 2011. Mission Report: The Great East Japan Earthquake Expert Mission, 24. máj – 2. jún 2011, str.78.

172 Tlačová správa METI v japončine: http://www.meti.go.jp/press/20110207001/20110207001.pdf

173 Bezpečnostná smernica MAAE uvádza “…že pravdepodobnosť výskytu tých štartérov, ktoré sa z historického hľadiska označujú za „konštrukčné nedostatky“, je menej než jedna k 10 000 ročne.” Pozri: International Atomic Energy Agency (IAEA). 2001. Safety Assessment and Verification for Nuclear Power Plant, No. NS-G-1.2, 2001, str. 43. http://www-pub.iaea.org/MTCD/Publications/PDF/Pub1112_scr.pdf

174 Thompson, G. 2008. Design and Siting Criteria for Nuclear Power Plants, január 2008, str. 13. http://www.greenpeace.org/canada/Global/canada/report/2008/1/GP_IRSS_NPP_22-1-08.pdf.

175 World Nuclear Association. 2011. http://www.world-nuclear.org.

176 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2001. Safety Assessment and Verification for Nuclear Power Plants, Safety Guide, str. 73.

177 100,000/400=250

178 14 500 reaktorových rokov deleno piatimi haváriami reaktorov = jedno roztopenie jadra za 2 900 reaktor-rokov. Dr. Gordon Thompson, New and Significant Information from the Fukushima Daiichi Accident in the Context of Future Operation of the Pilgrim Nuclear Power Plant, Institute for Resource and Security Studies, 1. jún 2011. Vykonané Office of the Attorney General, Commonwealth v Massachusetts.

179 2,900/400 = 7.25

180 Waddington JG (2009). Challenges to the regulation of Generation III reactors and the nuclear renaissance, Proceedings Volume 1, International Nuclear Law Association Congress 2009, Toronto, Canada.

181 DePers (2011). Kansen ramp kerncentrales nader bekeken, 31. marec 2011. http://www.depers.nl/binnenland/557957/Berekening-kernramp-onduidelijk.html

182 Prejav Tsunehisa Katsumata, “Reconstruction After Misconduct: The Pursuit of Excellence,”” 2003. http://www.tepco.co.jp/en/news/presen/pdf-1/0310-e.pdf

183 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. The Statute of the IAEA. http://iaea.org/About/statute.html

184 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Fukushima Nuclear Accident Update Log. Full Update, Staff Report. 14. apríl 2011. http://www.iaea.org/newscenter/news/2011/fukushimafull.html

185 Greenpeace radiation team pinpoints need to extend Fukushima evacuation zone. 2011. Greenpeace International, tlačová správa, 27. marec 2011. http://www.greenpeace.org/international/en/press/releases/Greenpeace-radiation-team-pinpoints-need-to-extend-Fukushima-evacuation-zone-especially-to-protect-pregnant-women-and-children-/

186 Japan rejects Greenpeace argument for expanding evacuation zone, Reuters, 28. marec 2011. http://www.trust.org/alertnet/news/japan-rejects-greenpeace-argument-for-expanding-evacuation-zone

187 IAEA raises alarm over Japan evacuation, AFP, 30. marec 2011

188 Japan not to widen nuclear evacuation zone. RTTNews, 31. marec 2011. http://www.rttnews.com/Story.aspx?type=msgn&Id=1588065&SM=1




Poznámky

189 Japan nuclear crisis: Pressure to widen evacuation zone, BBC, 31. marec 2011 http://www.bbc.co.uk/news/mobile/world-asia-pacific-12916688

190 Tamakawa, T. 2011. IAEA becomes minor player in nuclear crisis, The Asahi Shimbun, 6. apríl 2011. http://www.asahi.com/english/TKY201104050205.html

191 Govt officially sets new evacuation zone, The Yomiuri Shimbun, 23. apríl 2011

192 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Ministers’ Declaration envisions strengthened nuclear safety regime, 20. jún2011. http://www.iaea.org/newscenter/news/2011/confsafety200611-3.html

193 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Press Releases, IAEA Fact-finding team completes visit to Japan, 1. jún2011 http://www.iaea.org/newscenter/pressreleases/2011/prn201107.html

194 United Nations Radio. 2011. Confidence in nuclear power ‘deeply shaken’: IAEA chief, 22. september 2011. http://www.unmultimedia.org/radio/english/2011/09/confidence-in-nuclear-power-%E2%80%98deeply-shaken%E2%80%99-iaea-chief/

195 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2011. Cold Shutdown Conditions declared at Fukushima, 16. december 2011. http://www.iaea.org/newscenter/news/2011/coldshutdown.html

196 Pre referencie pozri:

The Mainichi Daily News. 2012. Excessive radioactive cesium levels found at 38 Fukushima rice farms, 8. február 2012. http://mdn.mainichi.jp/mdnnews/news/20120204p2g00m0dm012000c.html; The Mainichi Daily News. 2012. High radioactive cesium levels detected in worms 20 km from nuke plant, 8. február 2012. http://mdn.mainichi.jp/mdnnews/news/20120206p2a00m0na008000c.html; Koh, J. 2012. For Japan Locust Eaters, A Plague of Cesium? The Wall Street Journal, 13. január 2012. http://blogs.wsj.com/japanrealtime/2012/01/13/for-japan-locust-eaters-a-plague-of-cesium/; Fujimura, N. 2011. Mushrooms join growing list of radioactive threats to Japan´s food, Bloomberg, 13. august 2011. http://www.bloomberg.com/news/2011-08-13/mushrooms-join-growing-list-of-radioactive-threats-to-japan-s-food-chain.html; United Press International (UPI). 2011. Miyagi beef cattle shipments banned, 29. júl 2011. http://www.upi.com/Top_News/World-News/2011/07/29/Miyagi-beef-cattle-shipments-banned/UPI-71821311912119/

197 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2007. International Regulatory Review Service (IRRS). Report to the government of Japan, Tokyo Japan, 25 to 30. jún 2007 http://www.meti.go.jp/press/20080314007/report.pdf

198 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2007. International Regulatory Review Service (IRRS). Report to the government of Japan, Tokyo Japan, 25 to 30. jún 2007 http://www.meti.go.jp/press/20080314007/report.pdf

199 Ibid.

200 Ibid.

201 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2007. IAEA issues report on Kashiwazaki-Kariwa nuclear plant, 17. august 2007. http://www.iaea.org/newscenter/news/2007/kashiwazaki-kariwa_report.html

202 International Atomic Energy Agency (IAEA). 2012. IAEA Mission

completes review of Japanese nuclear safety assessment process, 31. január 2012. http://www.iaea.org/newscenter/news/2012/missioncompletes.html

Greenpeace je globálnou medzinárodnou organizáciou, ktorá koná v prospech zmeny postojov a správania, ochrany a zlepšovania životného prostredia a šírenia mieru.

greenpeace.sk

Pre bližšie informácie kontaktujte:

[email protected] [email protected]

JN 406

Publikoval vo februári 2012 Greenpeace International Ottho Heldringstraat 5 1066 AZ Amsterdam The Netherlands

greenpeace.org