pr. č. 10štrukturalizmus

obrat k jazyku, jazyk ako systém (štruktúra) znakov, reč,

prehovor, sémiológia, lingvistika, kultúra ako systém znakov,

charakteristika:

vplyv: F. de Saussure (1857–1913)

lingvista (lingvistický štrukturalizmus)

jazyk je forma nie substancia,

jazyk má znakovú povahu,

ovplyvnil:

pražský lingvistický krúžok (N. S. Trubeckoj, R.

Jacobson, J. Mukařovský, ...)

Rolanda Bartha, Jacquesa Lacana, Claudea

Lévi-Straussa.

Saussure_model_znaku

Ide o binárny model, teda Znak tvoria dve zložky vo vzájomnej jednote. (je dôležité nezamieňať si to s ternárnymi modelmi, napríklad s Peirceovým (reprezentamen, interpretant, objekt))

označujúcezmyslový obrazto, čo pôsobí na zmysly

označovanépojem, idea,zmysel

pojemSTROM

nejde o jednoduchý proces korelácie, ale skôr o vydeľovanie, „akt simultánneho vydelenia dvoch amorfných más“ (Barthes, 1997, s. 135).

„[...] Jazyk je oblasťou členenia a význam je predovšetkým vydeľovaním.“, a tak „[...] nasledujúcou úlohou semiológie je ... odkrytie členenia, ktoré ľudia vnášajú do skutočnosti“ (Barthes, 1997, s. 136).

Jazyk je tu chápaný staticky (predmet), ako systém, ktorý spája a súčasne diferencuje.

„[J]azyk je predmet stojaci uprostred medzi zvukom a myšlienkou: jeho úloha spočíva v tom, že ich navzájom spája a zároveň rozkladá.“ (Barthes, 1997, s. 136).

označujúce

označovanépojemSTROM

Saussure_diferencia_a_arbitrárnosť

označujúce a označované nemajú nič spoločné ich spojenie je arbitrárne. Svoj význam získavajú nie z pozitívneho priradenia ale z diferencie medzi sebou.

v jazyku sú len diferencie, bez pozitívnych termínov

príklad – farebné spektrum

červená žltá zelená modrá fialová

Saussure_reč

Saussure ako lingvista vychádzal, samozrejme, z verbálneho jazyka – reči –, ale domnieval sa, že lingvistika je len časťou všeobecnejšej náuky o znakoch – semiológie. Barthes naopak navrhuje, aby sa semiológia stala súčasťou lingvistiky: „... lingvistika nie je (trebárs aj privilegovanou) časťou semiológie, ale naopak, semiológia je časťou lingvistiky (...)“, alebo „ (...) semiológia je teda asi povolaná, aby bola pohltená v akejsi translingvistike“ (Barthes, 1997, s. 85).

reč = jazyk (abstraktný systém) + prehovory (konkrétne akty použitia jazyka)

dve osi reči: a) syntagmatická a b) paradigmatická

horizontálna (kombinácie znakov, ktoré sa opierajú o rozlohu v čase, lineárne plynutie reči)

vertikálna (asociačný plán, kde sú znaky v pamäti zoraďované do tried podľa spoločných znakov)

(Barthes, 1997, s. 137 – 138).

vplyv: F. de Saussure, K. Marx, S. Freud,

J. Lacan, J.P. Sartre, G. Bataille, P. Valéry

diela: 1953 – Nultý stupeň písania1957 – Mytológie1965 – Základy semiológie1967 – Systém Módy1970 – Ríša znakov – S/Z1971 – Sade, Fourier, Loyola1975 – Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi1977 – Fragmenty milostného diskurzu1980 – Svetlá komora

kľúčové termíny:

písanie, sémiológia, text, štrukturalizmus,

postštrukturalizmus, mytológie, smrť

autora,

Rolland Barthes (1915 – 1980)

Rolland Barthes _písanie

písanie nechápe ako akt komunikácie, ale skôr ako artikuláciu spájajúca štýl a jazyk.

Spisovateľov štýl (romantický, surrealistický alebo existencialistický) je spojený so spisovateľovým jazykom zahŕňajúcim v sebe sociálny kontext a skúsenosťVzájomný prienik jazyka a štýlu vyznačuje umiestnenie písania v Dejinách. Takto sa revolučné písanie alebo buržoázne písanie alebo romantické písanie objavuje v termínoch špecifického jazyka a určitého štýlu. A takéto revolučné písanie môžeme nájsť rovnako v časoch Thomasa Jeffersona, Robspierra a Brechta. Hoci obdobia sú radikálne odlišné, aj jazyk a štýl sú rozdielne, písanie môžeme nazvať "rovnaké". Barthes prišiel na to, že rozličné texty môžu byť chrakterizované v termínoch týchto opakujúcich sa foriem písania.

"(J)azyk a štýl sú spisovateľovi dané, prvé ako horizont, do ktorého je umiestnený a druhé ako prítomnosť jeho vlastného tela v tomto poli." (Marcelli,2001, s. 79)

písanie je gesto, ktorým sa spisovateľ spája s Dejinami

Nultý stupeň písania

Revolúcia, či wrestling, telo spisovateľa sa vkladá do Revolúcie, telo zápasníka sa stáva inkorporáciou Spravodlivosti.

Rolland Barthes _dielo_a_text

dielo je fragment hmoty zaberajúci miesto v priestore kníh je výsledkom aktu otcovstva, autor vytvorí dielo a vloží do diela svoj význam, následne sa kritik tento význam snaží odhaliť, interpretovať. Toto bolo cieľom štúdií zameraných na dielo.Barthes navrhuje presunúť záujem z diela na text

text je metodologické polenie je to estetický produkt, ale prax označovanianie je to štruktúra, ale štrukturácianie je to predmet, ale práca a hranie je to súbor uzavretých znakov obdarených zmyslom, ktorý by bolo potrebné znovu odhaliť, ale je to premiestňujúci sa objem trás ...Text prekračuje niekdajšie literárne dielo; existuje napríklad Text Života, do ktorého som sa pokúsil vstúpiť písaním o Japonsku.

vplyv: škola Annales, F. Nietzsche, L.

Althusser, I. Kant, G. Bataille, M. Heidegger,

Maurice Blanchot, s. Kierkegaard, ,G.W.F.

Hegel, J. L. Borges, A. Artaud, R.

diela:

1961 – Dejiny šialenstva

1963 - Dejiny kliniky. Archeológia

lekárskeho pohľadu

1966 – Slová a veci

1969 – Archeológia vedenia

1975 – Dozerať a trestať

1976-84 Dejiny sexuality

kľúčové termíny:

archeológia, genealógia, moc,

epistémé, diskurz, poznanie, režimy

pravdy,

Michel Foucault (1926 - 1984)

aplikácia štrukturalizmu na analýzu poznania

skúmal systematickú povahu štruktúr, ktoré sú používané na vytváranie významu a poriadku za účelom ľudskej skúsenosti a poznania.

Foucaultova práca sa sústreďuje na štruktúry moci v sociálnom poriadku a ich roly v konštruovaní a zmene konceptov spoločnosti, indivídua a kultúry.

Poznanie – moc produkuje poznanie (nielen že poznanie slúži moci) moc a poznanie sa navzájom podmieňujú. Niet mocenských vzťahov bez konštitúcie zodpovedajúcej oblasti poznania, ale ani poznania, ktoré nepredpokladá v rovnakom čase mocenské vzťahy.

Michel Foucault_analýza_poznania

naše poznanie sa riadi systémom v pozadí, ktorý je neviditeľný (v tomto poznaní netematizovateľný), ktorý organizuje všetky naše pozorovania a dáva ich do vzájomných vzťahov.

- núti nás myslieť tým a nie iným spôsobomide o formu/rámec poznania, ktorá sa čas od času skokom mení.

Michel Foucault_epistémé

dejiny nie sú kontinuita

~ T. Kuhn - paradigma

výsledkom podrobných skúmaní historických detailov je

kritika zmyslu, indivídua a pravdy – ideálov humanizmu a osvietenstva.

- antiteleologické chápanie dejín - odmieta históriu ako veľký Príbeh (schému) bez nezrovnalostí, ruptúr a trhlín

- chápe dejiny skôr ako produkt závislý na drobných malých a na prvý pohľad nesúvisiacich udalostí

metódu nazýva archeológiasnaha odhaliť implicitné poznanie ktoré je podmienkou a niekedy katalyzátorom špecifických sociálnych praktík, inštitúcií a teórií.

Michel Foucault_archeológia

Michel Foucault_diskurz

Diskurz – skupiny tvrdení, ktoré štruktúrujú spôsoby myslenia o veci, a spôsoby nášho konania, vychádzajúceho z týchto spôsobov myslenia. Špecifické poznanie o svete, ktoré formuje spôsoby porozumenia svetu a tomu ako sa veci v ňom dejú.

- má svoje vlastné pravidlá, konvencie a inštitúcie, ktoré ho vytvárajú, a v ktorých obieha (diskurz medicíny, umenia, histórie, atď.)napr. diskurz umenia 19. storočia:

- zreťazenie (sieť) obrazov

- jazyk a štruktúra kriticizmu (publikácie (časopisy, knihy, ...), formy, ...

- kultúrne inštitúcie (múzeá, galérie, školy, fondy, súťaže, vydavatelia, ...)

- publikum

- hodnoty a poznanie

Umenie" v tomto prístupe nie sú isté druhy obrazov, ale poznanie, praktiky, inštitúcie a subjekty, ktoré pracujú na definovaní istých obrazov ako "umenia", a všetkých ostatných ako "ne – umenia.

Michel Foucault_moc_a režimy pravdy

Moc

- diskurz je forma disciplinácie a tak nutne súvisí s mocou

– diskurz je vplyvný („mocný“) pretože je produktívny nielen represívny

(produkuje poznanie, subjekty, vzťahy, miesta ...)

- diskurz produkuje svet spôsobmi akými sa ho snaží pochopiť.

Režimy pravdy – všetko poznanie je diskurzívne a diskurz je presiaknutý mocou a najsilnejšie diskurzy, v zmysle ich sociálneho efektu a produktivity, závisia na predpokladoch a tvrdeniach, že ich diskurzy sú pravdivé. Predpoklady na základe ktorých je pravda tvrdená sú historicky premenlivé a konštituujú to čo M. Foucault nazýva režimy pravdy.

Neskôr Foucault začína používať iný prístup pri vysvetľovaní a zmien v systémoch diskurzov a ich nondiskurzívnych praktík v štruktúre sociálnej moci.

genealógia – zameriava sa na historické transformácie a manifestácie moci a spôsobov ako vplývajú na produkujú indivíduá ako subjekty..

Michel Foucault_genealógia

~ Nietszche