romboid complete

L I T E R A T Ú R A / U M E L E C K Á K O M U N I K Á C I A

R O K 2 0 0 9 – 2 0 1 0 O R O Č N Í K X L I V – X L VE V 1 6 4 / 0 8 O I S S N 0 2 3 1 - 6 714 O C E N A 2 ,- C=

I S S N 0 2 3 1 - 6 7 1 4Číslo vychadza s podporou

romboid+

� Elizabeta BAKOVSKA

� Rumena BUŽAROVSKA

� Aleksandra DIMITROVA

� Lidija DIMKOVSKA

� Bogomil DJUZEL

� Igor ISAKOVSKI

� Jovica IVANOVSKI

� Katica KJULAVKOVA

� Jasna KOTESKA

� Stanislava REPAR

� Stevo SIMSKI

� Zvonko TANESKI

ro

mb

oi

d+

2

00

9–

20

10

O B S A H r o m b o i d + / 2 0 0 9 – 2 0 1 0 / r o č n í k X L I V – X L V

1

Stanislava REPAR: Zážitky a texty ostávajú, menia sa súradnice, okolnosti a niekedy aj ľudia O 2

P o é z i aAleksandra DIMITROVA: Anarchia a iné básne; prel. Vladimíra Malperová

a Stanislava Repar O 6Lidija DIMKOVSKA: Cvikátko na nechty a iné básne; prel. Zvonko Taneski

a Stanislava Repar O 13Katica KJULAVKOVA: Veľká matka a iné básne; prel. Zvonko Taneski

a Stanislava Repar O 23Igor ISAKOVSKI: nové riadky plné bieloby a iné básne; prel. Zvonko Taneski

a Stanislava Repar O 29Jovica IVANOVSKI: Toaleta a iné básne; prel. Zvonko Taneski a Stanislava Repar O 40Stevo SIMSKI: Lux Hermeticum a iné básne; prel. Zvonko Taneski a Stanislava Repar O 50Bogomil DJUZEL: Homér, rukojemník a iné básne; prel. Miroslav Dudok O 53

Š t ú d i aJasna KOTESKA: Láska v macedónskej fantastickej poviedke (K niektorým aspektom: prechod-

hybris, vampirizmus, portrét-zrkadlo, ľúbostný trojuholník a kastrácia); preložila Alica Kulihováv spolupráci so Stanislavou Repar O 55

E s e j eElizabeta BAKOVSKA: Ružové geto (alebo: My, neviditeľné autorky); prel. Alica Kulihová O 73Jasna KOTESKA: Otcovia a synovia; Na čom si, keď vydávaš svoje dielo?; prel. Juraj Foltán

a Stanislava Repar O 77

P r ó z aRumena BUŽAROVSKA: Smrdíš a iné prózy; prel. Igor Hochel O 89Igor ISAKOVSKI: Plávanie v prachu (úryvok z románu); prel. Zvonko Taneski

a Stanislava Repar O 98

R o z h o v o rO transnacionálnych identitách, metaforike Jána Ondruša, balkanistike na Slovensku

a slovensko-macedónskych kultúrnych vzťahoch (Rozhovor s komparatistom, slovakistom a macedónistom Zvonkom TANESKIM); zhovárala sa Stanislava REPAR O 111

O a u t o r o c h O 121O p r e k l a d a t e ľ o c h a k o o r d i n á t o r k e p r o j e k t u O 123

FFoottoorreeppoorrttáážžČíslo je ilustrované portrétmi účastníkov medzinárodných stretnutí vydavateľov a autorov, a filozofic-kých sympózií organizovaných v rámci projektu Časopis v časopise.

Vyhlásenie súťaží Haiku a Haiku komiks O 2. a 3. strana obálky

v r o m b o i d e

romb+09-10-text-1kor.qxd 22.2.2010 15:44 Page 1

2 v r o m b o i d e

STA

NIS

LAV

AR

EP

AR

Z á ž i t k y a t e x t y o s t á v a j ú ,m e n i a s a s ú r a d n i c e , o k o l n o s t i a n i e k e d y a j ľu d i a

Za slovenskými čitateľmi a čitateľkami prichádzame s ďalším priehrštím prekla-dov literárnych textov a textov o literatúre a kultúre, ktoré vznikli v rámci medziná-rodného projektu Časopis v časopise, koordinovaného zo Slovinska. Tentoraz nastránkach Romboidu predstavujeme nášho par tnera z Macedónska, webzin Ble-sok: www.blesok.com.mk

Táto inštitúcia neostáva iba pri webzine, ale vydáva aj tlačené a elektronické kni-hy a spoluorganizuje literárny a kultúrny život v Macedónsku, predovšetkým v jehohlavnom meste Skopje. Dušou aj telom združenia je básnik, prozaik a prekladateľIgor Isakovski, ktorý je zároveň jedným z hnacích motorov nášho medzinárodnéhoprojektu a spoľahlivým priateľom všetkých nás, ktorí sa okolo projektu krútime: vý-rečným, nekompromisným, ale vždy pripraveným priskočiť na pomoc alebo aspoňkomunikovať o vzniknutých problémoch. Mladosti zakladateľa Blesoku, ktorý anipo rokoch práce v neľahkých podmienkach nestráca entuziazmus, zodpovedá naša(a predovšetkým jeho) ponuka. Okrem Bogomila Djuzela, ktorý sa už stal básnic-kou legendou na medzinárodnej scéne – aj vďaka svojmu dlhoročnému vedeniuznámeho literárneho festivalu Stružské dni poézie, sa do nášho priehrštia dostališiesti mladí autori, narodení od roku 1970 do roku 1981, a traja autori dnes užviac-menej staršej strednej generácie.

Do výberu sme zaradili poéziu, prózu a esejistiku, ktoré (z literárnych druhov a žánrov) v Blesoku dominujú, a treba povedať, že aj témy v esejistike väčšinouzodpovedajú nižšiemu veku svojich autorov – očividne ich zaujímajú otázky súvi-siace s umeleckou subverziou, menšinovými žánrami, prielomom elektronickýchmédií a vizuálnej kultúry do sveta textu v jeho užšom vymedzení, uplatnením ro-dových politík v literatúre v spojení s diskurzom moci a pod. Pozoruhodným zja-vom v tomto smere je mladá vedkyňa Jasna Koteska z univerzity v Skopje.(V Romboide+ 2005 sme už mali príležitosť stretnúť sa s jej esejou Jeden v páre.Číslo sme vtedy koncipovali v duchu pozitívnej diskrimináce ženských autorieka nevyhli sme sa ani feministickým témam.) V poézii – okrem Steva Simskeho,ktorý je unikátny svojou básnickou zaujatosťou pre históriu – nájdeme svedectvonapojenia macedónskych mladých tvorcov na európske a svetové básnické tren-dy. Svojou „ležérnou vzburou“ proti vžitým stereotypom a modernou výrazovosťoucelkom isto zaujme poézia Lidije Dimkovskej, ktorú naše čitateľské publikum po-zná predovšetkým ako prozaičku. Na Slovensku jej v Kalligrame v roku 2007 vy-šiel román Skrytá kamera v preklade nedávno zosnulej Viery Prokešovej. Tak akov románe, aj v Dimkovskej básňach sa (aspoň podprahovo) objavuje téma novo-dobých migrácií, nakoniec, sama autorka už od konca 80. rokov žije v zahraničí –najpr v v Rumunsku a od roku 2001 v slovinskej Ľubľane.

Keď sme sa už okrajovo dotkli témy prekladania, ostaňme ešte chvíľu pri nej.Po odchode Vierky Prokešovej, ktorá bola navyše skôr bulharistka ako macedó-


3S t a n i s l a v a R e p a r

R o m b o i d+ v m e d z i n á r o d n o m

p r o j e k t e Č a s o p i s v č a s o p i s e

p o d e v i a t i c h r o k o c h

nistka, je macedónistika na Slovensku ešte osirelejšia. Ak nerátam Zvonka Taneskeho,zapáleného mladého vedca, macedónistu a slovakistu macedónskeho pôvodu pôso-biaceho na univerzite v Nitre, s ktorým v čísle prinášame obsiahly rozhovor a pre kto-rého je slovenčina ešte vždy druhým jazykom, viac-menej nemáme prekladateľa aleboprekladateľku, ktorí by sa týmto smerom orientovali a tiež prekladateľsky profilovali.Potreby podobných projektov, ako je náš, sa tak najčastejšie pokrývajú vďaka výpomo-ci prekladateľov z iných južnoslovanských jazykov, resp. iných literatúr Balkánu. Čo nieje najlepšia situácia. Hoci som im vďačná (a určite nehovorím iba v svojom mene) zaich pripravenosť popasovať sa s predlohou a pomôcť, to, že chýba priama znalosť jazy-ka, cieľavedomá a opakovaná, priama aj nepriama skúsenosť s jazykom a literatúrou,systematická orientácia v danom kultúrnom priestore a pod., nevyhnutne zanechávastopy aj v textoch prekladov, ktoré dnes dostávajú do rúk tí, čo stoja na konci celéhoreťazca – redaktori. Povedzme si úprimne: čoraz slabšie platení a čoraz viac vyťažení.Tým sa však celý problém nekončí: starší kolegovia sú na podobné zaskakovania, „im-provizácie“ či doslova tápania odkázaní čoraz menej, mladší podobnú ponuku sícevezmú s ver vou, povedzme ako výzvu, ale popri celkovo upadajúcej kultúre slova a ja-zykového prejavu najmä nižších vekových kategórií je výsledok takejto dobrej snahyneraz podpriemerný, zlý až redakčne neakceptovateľný. Nejde len o to, že sme sas týmto aj minulým číslom Romboidu+ (a to išlo o prekladanie zo svetového jazyka –nemčiny) neúmerne natrápili, že som sa ja sama, chtiac-nechtiac, stala spoluprekla-dateľkou a prebásňovateľkou z jazykov, ktoré buď neovládam vôbec alebo tiež lensprostredkovane, ale ide aj a najmä o nasledovné: Kam vlastne – v takýchto podmien-kach – slovenská kultúra a literatúra smeruje? Ako je možné, že potenciálna intelektu-álna a tvorivá izolácia (od iných jazykov a kultúr) a naše babráctvo nikoho neznepoko-jujú a v situácii, ako som ju opísala, dokážeme vegetovať celé roky a desaťročia,dokonca sa pokojne prizerať ďalšiemu vlastnému úpadku? A nehovorím teraz o prekla-dateľoch, ktorí na projekte spolupracovali a ktorí niesli svoju kožu na trh, ale o celko-vom systéme, aj vzdelávania a výchovy, či o kultúrnych stratégiách, ktoré sú očividnederavejšie ako ten najderavejší ementál!

Projekt Časopis v časopise je okrem iného – vo všetkých par tnerských krajinách – ajmapovaním domácich prekladateľských potenciálov. Zo svojej dlhoročnej redaktorskejskúsenosti viem, že nejde len o problémy s tým alebo oným jazykom, ale aj o širší kon-text tejto úvahy, za ktorým stoja symptomatické problémy s disciplínou u prispievateľova spolupracovníkov, s ich spoľahlivosťou a náročnosťou na seba samých, rozhľadenos-ťou a ochotou naučiť sa viac. Áno, hovorím aj o sebakritickosti a profesionalite „ľudí slo-va“, ktorá sa v niektorých prípadoch dostáva na bod mrazu. A pre porovnanie nemusímchodiť ďaleko. V Slovinsku je takmer nepredstaviteľné, aby si sám prekladateľ alebo sa-ma prekladateľka neoverili transkripciu vlastných mien, nepreverili citáty a často do-konca aj parafrázy použité v texte originálu v samotných prameňoch, neprečítali preklad


za sebou (takže zbadajú, ak im niekde vypadol riadok, verš alebo aj celý odsek a text ne-dáva zmysel), neopravili gramatické chyby, ktoré im automatický korektor vo worde vidi-teľne podčiarkuje čer venou linkou, svoj text štylisticky nevyčistili a neprispôsobili slovo-sledu a zvyklostiam prijímajúceho jazyka, čiže jazyka prekladu, atď. Na Slovensku satáto „nedorobenosť“ výstupov stáva takmer pravidlom.

(Vopred počujem pripomienky a odpovede, ako málo je dnes cenená táto práca, akosa všetko robí narýchlo a varí z pr vej vody, ako voľakedajšie profesie zamieňajú hobyaktivity posledných odhodlaných... – lenže kam sa takto dostaneme? Čo nás čaká, akbudeme problémy tohto druhu riešiť znižovaním nárokov a kritérií na seba samých? Ažteraz, po skúsenostiach posledných rokov vidím, že Jarka Samcová z Revue svetovej li-teratúry si za svoju celoživotnú prácu zaslúži viac než len medailu. A nielen ona – všet-ky tie prekladateľské osobnosti, ktoré ešte vedia, čo je stavovská poctivosť a hrdosť.)

Bojím sa, že táto moja rozlúčka s projektom na stránkach Romboidu nie je najšťast-nejšia, určite nie veľmi optimistická, ale, na druhej strane, kto povie to, čo treba pove-dať, ak nie ten, ktorý je podobným manierom, a veru aj neznalosti či ignorancii, vysta-vený najviac? Nikomu nechcem vstupovať do svedomia, poviem to teda v obecnejrovine: Je čas zamyslieť sa nielen nad oceňovanými perlami našej prekladateľskej kul-túry, isteže sa nájdu, nad teóriou prekladu, ktorá z nás robí akademických odborníkov,ale aj – a predovšetkým! – nad stavom a úrovňou širšej prekladateľskej základne, resp.štandardu, z ktorého vo svojich výkonoch vychádza. Tento štandard nás veru nemôžeuspokojovať a upadajúca textová kultúra a obmedzené možnosti medzinárodnej komu-nikácie na úrovni by v nás mali rozozvučať alarm. Od každého jednotlivca zvlášť cezprofesionálne inštitúcie až po slovenské ministerstvo kultúry. Kedy prestaneme v tomtozmysle látať diery, spoliehať sa na posledných „sedem statočných“, a začneme postu-povať systematicky a premyslene, v rozličných časových horizontoch a dopadoch –a vychovávať najmä samých seba?

Ak hovorím o rozlúčke s naším projektom na stránkach Romboidu, tak musím dopo-vedať, že nás ešte čakajú recipročné aktivity, o ktorých tu tiež ne je škoda stratiť slovo.Romboid a jeho autori spolu s naším projektom dostali do daru aj obrátenú stranumince. Nielenže sme postupne – vlastne už od roku 2002 – na jeho stránkach predsta-vili najnovšie myšlienkové iniciatívy a tvorivé výkony v českej, slovinskej, maďarskej,poľskej, chor vátskej, čiernohorskej, rakúskej a teraz macedónskej literatúre, že smeupozornili na rodové hľadisko v literatúre a vyskúšali si naše prekladateľské kapacityvo všetkých zmienených jazykoch, ale aj naši autori a spolupracovníci boli predstavenív špeciálnych vydaniach par tnerských časopisov projektu, konkrétne v piatich kraji-nách, ku ktorým ešte tento rok pribudnú Česká republika (časopis Protimluv) a Mace-

4 v r o m b o i d e


dónsko (webzin Blesok – vydanie v macedónčine a angličtine). Zároveň sme sa už podruhýkrát predstavili v Poľsku, tentoraz vo varšavskom časopise Tekstualia (pr výkrátsme hosťovali v krakovskom Studiume). V rukách mám posledné, ešte úplne čerstvéčíslo Tekstualií a v ňom čítam mená: Miroslav Brück, Michal Habaj, Nóra Ružičková, Peter Macsovszky, Daniel Grúň, Etela Farkašová, Peter Krištúfek, Dušan Mitana, BorisMihalkovič, Márius Kopcsay, Stanislav Rakús, Ivana Dobrakovová, Jana Bodnárová,Oleg Pastier, Daniel Pastirčák, Zora Jesenská, Ivan Kadlečík, Ivan Žucha, Mila Haugo-vá, Dušan Dušek a Dana Kršáková. (A moje meno, plus mená šéfredaktorky časopisu,mladej literárnej kritičky a vedkyne Żanety Nalewajk, a poľských prekladateľov – Izabe-ly Zając, Miłosza Waligórskeho a Katarzyny Jach.) Tieto mená spolu s menami všetkýchautorov, ktorých sme za tie roky týmto spôsobom „vyviezli“ do bližšieho či vzdialenej-šieho zahraničia a ich texty „presadili“ do iných európskych jazykov, sú zároveň mojouodpoveďou na pochybovačné hlasy o zmysle nášho projektu na stránkach Romboidu.Podotýkam však, že rozhodnutie ukončiť spoluprácu s Romboidom nie je motivovanépodobným sebastredným kuvikaním – problém je oveľa komplexnejší a hlbší.

S grafičkou Romboidu a spolupracovníčkou projektu Časopis v časopise Evou Kova-čevičovou Fudala sme sa rozhodli toto číslo ilustrovať por trétmi hostí, ktorí po celé ro-ky tr vania projektu prichádzali na naše medzinárodné stretnutie vydavateľov a autorovdo Slovinska a ktorí sa nám nezabudnuteľne vtisli do spomienok. Zážitky a texty ostá-vajú, menia sa súradnice, okolnosti a niekedy aj ľudia. Romboid prešiel viacerými „sitami“ a „osvedčeniami“ aj na medzinárodnej nadačnej scéne. Za tie roky sa nám podarilo uspieť – spolu s ďalšími par tnermi – v medzinárodných grantových koláchv rámci Stredoeurópskej iniciatívy (CEI), Kultúry 2000 – programu EÚ, nadácie NextPage, rakúskeho ministerstva kultúry, a po celý rok 2010 ešte budeme pôsobiť v rámciprojektu „Časopis v časopise z pohľadu Vyšehradu+“ (spolu s ostatnými krajinami Vy-šehradu, Slovinskom a Macedónskom), ktorý koncom uplynulého roka podporila nadá-cia Vyšehradu (IVF) a z ktorého z väčšej časti f inancujeme aj toto číslo. Aj v tomto kon-texte je pozitívne a masívne P. R., ktoré sa tak Romboidu a jeho vydavateľovi dostalona medzinárodnej scéne, nezanedbateľné. Ako s ním v ďalšom období naloží, bude závisieť od vôle a chuti samotnej (internej) redakcie a vydavateľa časopisu.

20. 01. 2010

5S t a n i s l a v a R e p a r

� Večer čiernohorskej literatúry v Ľubľane. Niko Goršič, herec a režisér (SLO), Milorad Popović, básnik a redaktor (ČH), MladenLompar, básnik a redaktor (ČH) a Pavle Goranović, básnik a redaktor (ČH).

� Večer macedónskej literatúry v Ľubľane. Primož Repar, básnik a vydavateľ (SLO), Aleš Mustar, básnik a prekladateľ (SLO), Jovica Ivanovski, básnik (MAC), Igor Isakovski, básnik a vydavateľ (MAC) Namita Subiotto, prekladateľka (SLO) a Meta Kušar,poetka (SLO).


6 v r o m b o i d e

A N A R C H I A

Obliekam si nočnú košeľuTelo mi vonia lesnými plodmiToto už nie je komunizmusAnarchia v mojej posteliLesné plody v enormných dimenziáchPod mojou nočnou košeľou hudba neznámeho maršuTakty odbíjaniaTaktílne premýšľamže by som mohla byť každodenne tvojaSubtílne ma trápišOlupuješ mi všetky kôryBezfarebné vrstvyVšetky moje predstavyAby si prišiel do neviditeľnej častipod moju nočnú košeľuPod divokýmJadromSrdcom tvojej anarchie

S M S

Spôsob ako sa ukryť pred mojím pohľadomako ma nazvať potenciálnou bohyňouako pozdraviť moje podkovité súhvezdieako stvoriť prítmiespoločnú túžbu v ktorej myslíme na jeho manželkuna jeho priemernú ženu

Zošalela by keby som ho pomenovala v básni?

Zaplakala by nad tým ako sa pomaly každý deň bičujemlen aby som dosiahla božskú mieru?

SMSSpôsob ako ma dojaťAko ma zatlačiť do prítmiaAko ma ukrižovaťAby som sa stala bohyňou

ALE

XA

ND

RAD

IM

IT

RO

VA


7

B O H Y Ň A Z D I V O Č E N Ý C H M A Č I E K

Moje výkriky veľkej zranenej mačkybudia tvojho obeseného svätcaJeho nemé namaľované divadloneprebudené stáročiaby ma chcelo umlčaťPrerušiť moje vrieskanieKeby mohol použil by malú namaľovanú kopijuMoje výkriky prihrievajú tvoj vlastný ateizmusProvokuješ aby sa stal zázrakčo by ma tu a teraz umlčalSvoju kopiju pomeriavaš s tou namaľovanou Plný seba Mučíš maAko bohyňa mačiekDívam sa na vás bez záchvevuveľký sväteca na tebaveľký sväteca na teba... analyticky sa chopíš vrieskaniaUvažuješ: keby som toľko nevrieskalabola by som úžasnou manželkou so sladkými ústami s nežne mäkkými telesnými záhybmi s cynickosťou...Koniec tvojho vnútorného monológuVyprahnutý hľadáš znaky víťazstvaLežím pod obrazom svätcaako veľká mŕtva mačkaSvätec čo ohluchol asi pred piatimi minútamiloví výraz moje tváretuší náš koniec

A l e x a n d r a D i m i t r o v a

Medzinárodné filozofické sympózium Škocjan 2007. Braco Rotar,sociológ a kultúrny antropológ, Slovinsko, a Janko Rožič, archi-tekt a esejista, Slovinsko.


8 v r o m b o i d e

S T R A T É G I E

Od pondelka do piatkuSa kontaminujem v ohraničených priestorochJem geneticky mutovanú stravuStrácam zmysel pre estetikuPijem viac než priemerný Rus

Každý piatok od zajtra (od soboty) riešimzačiatok revolučnej diétyprebádanie nepreskúmaných priestorov Vodnanapísanie najmenej desiatich strán najtriviálnejších dialógov

V nedeľu pochopím že by bolo dobré urobiť si svoj webzačať chodiť po svadbách s mojou matkoubyť Serióznou Pozitívnou Milou Žienkou Obyčajnouzarobiť svoj prvý milión hoci aj cez neúspešné manželstvo

Každý fucking pracovný týždeň sa neúspešne vyrovnávam s víkendovými plánmi

T Á N O C(podľa Ivicu Anteského)

kým si ma miloval v nejakej inej ére kým kolenačky kým si bol obyčajný kým si vedel ľúbiť kým

keď v nejakom šťastnejšom čase než teraz keď si vedel počúvať keď si vedel čítať príznaky aby si vytušil neviditeľné príčiny šťastia keď

Či si mi aj vtedy nevysvetliteľne klamal o vyplnených dierach v tvojej existencii ohluchote ktorú počujem vrieskať za tmy a vidím ako hviezdu Či si mi aj vtedy nevysvetliteľne klamal zvučnými samohláskami vrieskajúcimi výčinmi Či

Ottó Tolnai, básnik, Maďarsko/Srbsko. (Sediaci v zrkadleBogomil Djuzel, básnik, Macedónsko.)


9

U M E L Ý P O K U S O S A M O V R A Ž D U

Chcem nový zadok a nové prsia nový mozog nové jazatiaľ čo plánujem dokonalú samovraždudivadelne budujem mizanscénu pre vlastný pohrebný sprievodlen aby som si predstavila hyper-reálne tváre všetkých tých čo ma oplakávajúvšetkých tých čo konštatujú aká som len bola geniálna poetkano v skutočnosti plačú nad vlastnou zbabelosťouneschopnosťou pohltať za dózu ružových tabletiek

Chcem nový zadok a nové prsia nový mozog nové jazatiaľ čo svoju dokonalú samovraždu odkladám o ďalšiu noc teatrálne si predstavujem svoju posthumnú slávulen aby som príležitostne uvidela svojho obľúbeného pacientaktorý v najbližších dvadsiatich štyroch hodinách pochopí ako šialene ma milovala už nikdy sa nepokúsi uspokojiť inú ženu

Chcem nový zadok a nové prsia nový mozog nové jazatiaľ čo sa maskujem s profesionálnosťou make up štylistušikovne skrývam nedokonalosti svojho terajšieho telalen aby som si naposledy dala vodku s nejakým náhodným pacientomktorý si zajtra prečíta aká som bola geniálna poetka a vzápätí začne vážne rozmýšľať nad nevyužitou príležitosťoubyť môj posledný

S M U T N Ý P S Í K

Bar. Celkom známy.Akosi udomácnený v mojej percepcii.S pomarančmi a citrónmi v obrovskej nádobe.Hľadíme na seba z dvoch opačných kútov. Akoby sme zápasili.Akoby bola fyzická príťažlivosť zápasom samoľúbosti.


� Kali Bagala, vydavateľ, Slovensko.

�� Milorad Popović, básnik a redaktor, Čierna Hora.


10 v r o m b o i d e

Akoby som bola vyplašená že si súčasťou mojej polnočnej fantázie.Vzrušuje ma tvoj pohľad.Spokojnosť spod tvojej brady.Matnosť tvojho výrazu.Tvoje oči smutné ako oči opusteného psíka.Kým ty sa náhodne dotýkaš môjho prsta.Naschvál ma vzrušuješ.Kým ty sa spokojne zmierenýso svojím vrodeným smútkompozeráš na moje prsty hľadíš do môjho výstrihu.Pomyslím si aká som škaredá.Skoro ako ty.Vzrušuješ ma.Vzrušene túžim aby si ma potreboval.

P O L N O Č N É P R Á C E

Hlavy Každý večer mnoho hláv Tmavé hlavyPrázdne Nedefinované výrazy tváreMonotónne Jedna vedľa druhej zoradené temné hlavyTmavé ako zem Ako anemické nebo Ako bezkrvná voda Muži sú elevačne hendikepovaníDôverujú hračkám na baterkyVzápätí ma – baleríny na baterky – čudné ženské persóny na toalete požiadajú aby sme sa podelili o okamih – a spolu prežili releaveZ dnešnej perspektívy úžasne smiešne a v mihu iritujúce

Niekto hľadá číslo mojej izbyAké známe a nudné

Večer chorvátskej literatúry v Bratislave.Sprava: Dado Nagy,moderátor (SK), SenkoKaruza, prozaik (CRO),Robert Mlinarec, pro-zaik a vydavateľ (CRO)a Kresimir Mićanović,básnik (CRO).


11

Moje rýchlosti sa presúvajú

Túžim len po svojich mysterióznych on line milencoch

V A K V Á R I U P R E B A R B I E

O s p a l o s ť

M a s o v á

H y p n ó z a

V j e d n o m k r á ľ o v s t v e

S r u ž o v ý m d n o m

V a k v á r i u p r e B a r b i e

V p o t o p e n e j p i n k p l a n é t e

T e r a z a j m o j ej

P r i v e ľ m i

O k r ú h l ej


� Večer chorvátskej literatúry v Bratislave. Kresimir Mićanović,básnik, Robert Mlinarec, prozaika vydavateľ, a Senko Karuza,prozaik (všetci CRO).



P U T O V A N I E

Ku koncu putovania prestávame komunikovať

Môj spolujazdec sa pretvarujeZženštilo si mrmle do taktu nejakej indiánskej piesnePríroda je vyľakaná z vlastnej premeny

Rozmýšľam o meste ktorým prechádzame Zamyslene sa spájam so zmyselnou ženou vo mne S jej zmyselnou pokožkou S jej zmyslami plnými predtúch S jej kosťami ktoré sakrútia a menia S pórmi predpovedajúcimi dážď a smolu

Indiáni nám prekážajú v komunikácii Mrmleme

Spájam sa so zvonivým hlasom zmyselnej ženy vo mne S jej mäkkými ústami ktoré sa krútia rovnako ako kosti So spirituálnou polohou jej dieťaťa S plačom delfínov Snebom ktoré sa mení každým prejdeným metrom

Nejakí uniformovaní homosexuáli sa vypytujú na moje pohlavie

Nevedia že delfíny sú osamelé Roztrúsené po oblohe ktorá sa mení Môže ich pohltiť

Spytujem sa či ona teraz šípi delfíny

Či tuší že sa lejem s dažďom

Výsmechom delfínov ktorí tvarujú oblohu

Môj spolujazdec túži byť mojou ženou

Preložili VLADIMÍRA MALPEROVÁ a STANISLAVA REPAR.

Večer slovinskej (a macedón-skej) literatúry v Bratislave.Maja Vidmar, poetka (SLO), Vida Mokrin-Pauer, poetka(SLO), Lidija Dimkovska, poet-ka a prozaička (SLO/MAC) a Stanislava Repar, poetka a prozaička (SK/SLO).


13L i d i j a D i m k o v s k a

K L I E Š T I K Y N A N E C H T Y

Odkedy som nechtiac odvliekla do cudzinyklieštiky na nechty našich domácich,nekontrolovateľne a nerovnomerne im rastú nechty,nepozorovateľne sa im predlžujú prsty,trčia im z topánok aj pri potriasaní rúk s neznámymi,a ani užasnutí susedia ich viac nepočúvajú.Volám im z diaľky a medzi dvoma výkrikmi sa ich pokúšam obmäkčiť spievaním ich obľúbených, čerstvo skomponovaných piesní,veľkými myšlienkami malých národov ich prosím o odpustenie,veď čo už len dlhé nechty v porovnaní s mojím prahnutím po pravde,čo nevidíte, že sa stávate nesmrteľnými,a toto prežívate tak ťažko?Klieštiky na nechty, mierne pootvorené, na mňa zízajú z nočného stolíka,ani ony nie sú spokojné so zmenou prostredia,to je šialenstvo, kričím, pošlem vám ich poštou,hneď však začnú vrieskať jeden cez druhého, z tej i onej strany linky.„V žiadnom prípade! Klieštiky na nechty zabavujú na colnom úrade!”Ja sama som ich strčila do pravej tenisky, keď som prechádzala cez hranice.Domáci hrozia, že si nechty ostrihajú kuchynskými nožnicami,tak nech!, bude ako bude!, no svedomie ma hryzie ako sadra na krku,celú noc sa mi sníva o ich zakrvavených prstoch a upadám do bezvedomia,nasledujúce ráno sa budím s hemoroidmia v duši sa mi usídľuje beznádej.Klaustrofóbia medzi reznými hranami klieštikov na nechty je silnejšia ako medzi ľuďmi, ktorí zabudli na Boha.Farebný páv na rúčke nad jedným klieštikommi pošepne ľudským hlasom:„Život je voľba nechtov, vlasov a kože,starostlivosť o ne je však voľba božského. Celý život si hryzieš nechty,ale uvzato si ma sem privliekla. Poraď si, ako vieš, a pekne ma vráť naspäť,ty bezbožnica bez klieštikov, alebo pozvi sem domácich,nech si humánne ostrihajú nechty.“ Aj prišli,nevenovali mi jediný pohľad, iba sa pohodlne usalašili na posteli,a klieštikmi si pekne strihali, tvarovali nechty,hádzali ich na zem a spokojne sa pritom usmievali na páva:„Ešte chvíľu a všetci spolu sa poberieme domov.”

P A M Ä Ť

Moja pamäť je ako vojenská plechovka s paštétou s neobmedzenou zárukou. Vraciam sa na miesta,kadiaľ som chodievala s jediným jazykom v ústach,a domorodcom vyšľahávam vaječné žĺtka kvôli mocnému hlasu,v snehu z vaječných bielok leží Ježiš, rozopätý akoby zo žartu,

LID

IJAD

IM

KO

VS

KA



na francúzsky bozk treba dva jazyky,teraz, keď ich mám niekoľko, už nie som žena; som dračica.Podobne ako sv. Juraj ani ja som sa doteraz nenaučilaposkytnúť umelé dýchanie, nos mám upchaný už niekoľko rokova sama dýcham cudzími nosnicami, svet to zaplatí. Aha, to nie je s kostolným riadom!, to nie je s kostolným riadom!vykrikujú za mnou padlí anjelici,zbierajúci starý papier a plastový odpad,najradšej ich mám, keď na chodbu povynášajú svoje postieľky, aby ich vyvetrali od DNK,vtedy si na ne líhame s A., každý z jednej strany,a v presne premyslenom ľúbostnom zovretísa nám naštrbia všetky porcelánové zuby,naše pery sa menia na užasnuté očijazyky si v tme dávajú podnožky,rehocú sa, kvília a vreštia, ale necítime ani strach, ani ľútosť.Moja pamäť je čierna skrinka zo zrúteného vojenského lietadla,s neobmedzenou zárukou na tajomstvá. Vraciam sa na miesta,kadiaľ som chodievala s jedinou krvou pod kožou,domorodcom v ich kalendáriku s meninami a rodinnými oslavami označujem krížikom plodné dni, domáce zvieratá túžia po divých, divé po domácich.Tak ako židovský pár počas pôstu alebo mesačného cykluaj my s Bohom spávame už celé roky oddelene.

Z R E L O S Ť

Ako je možné, že blesk, skôr než udrie do žihľavy,naveky zahmlí zrkadlo v mojej vani?Koľká dôvera v teplomer za dverami,koľká skepsa k celonárodnej televízii,no keď sa ohrievač rozletel na kúsky,inštalatér bol práve na národnej slávnosti,

Medzinárodné filozofickésympózium Škocjan2007. Žarko Paić, filozof(CRO), Dražen Katunarić,filozof a spisovateľ (CRO)a Primož Repar, filozof a spisovateľ (SLO).



v jednom reproduktore škŕkali črevá moderátorkyv druhom zase ohňostroj vyvolával jo-jo efekt,keď sa vrátili domov tehotné ženy, nezmestili sa ani do jednej sprchovacej kabíny. Záplava je zrelosťou sucha,presne tak ako je smrť zrelosťou života.Aby ma veľká voda nezaliala v noci si líham s ochranou na lakťoch aj na kolenách,farba snov závisí od výmeny matérie,s ostnatou loptičkou sa prechádzam po stopách zajtrajška.Zbytočne som sviatočne položila zubný kameňza základný kameň muzeálnej šatne?Visia v nej pláštiky, ktoré premeškali Shakespearovu búrku.Než som sa stala A.-národná, tiež som si obliekala záchrannú vestu cez hlavu; teraz už cez helmu.Moje telo je zmenáreň na Starom tureckom trhu v Skopje,na daždi pred zmenárňou stojí mužíček s tetovanými svalmi, nechce ma pustiť dovnútra, aby som si vypýtala účet,a za peniaze, ktoré som zmenila za bezsenný odpočinok, kupuje topánky z diablovej kože pre duchovných vodcov. Niektorí v nich odslúžia omšu, iní si ich šetria pre televíziu,všetci máme mokré nohy, akoby nám ich umyla Mária Magdaléna.Aj dnes ráno som našla v masle iba anemickú plazmu,bábätká cmúľajú prsty namočené do voňavej vodydo akumulátorov a žehličiek, A.-ovo srdce je chvíľu čerešňa v lekvári,chvíľu višňa v pálenke. Ak so sebou nediskutujem dlhšie ako tri hodiny,svet sa premení na koktail na hojdačke z bambusu uprostred platenej pláže,a more už po niekoľkých hltoch nevidieť, more nevidieť.

N A R O D E N I N O V Á

V poštovej schránke pána Bohacelé predpoludnie vyhráva narodeninové blahoprianie,apoštoli už ráno odišli po sviečky a tortu

Medzinárodné filozofickésympózium Škocjan2007. Peter Sýkora, biológ, filozof a esejista(SK), Dežo Kamhal, filozof a prekladateľ (SK),Primož a Stanislava Re-par a Janko Rožič (všetcitraja SLO).



a ja som s ultrasluchom na mikrovidevsunula kľúčik od A.-ovho kufrado kľúčovej dierky poštára so žltou taškoua v rukách mi namiesto melódie Happy Birthday Dear God,zakódovanej v čipe medzi sviečkou a kvetinouostalo narodeninové šťastie.Aj v Božom bruchu sa krúti bolesť ako tá moja,keď sa nosič zvuku zriekne hlasu svojich útrob.Avšak v noci, na narodeninovej oslave medzi štyrmi stenami,z tvojho do môjho žlčníka sa prelieva piesok, natlačený do nôt piesne pre veľkých aj malých. Som viac než ženas New Yorkom pod ľavým vaječníkom, Bukurešťou pod pravou šošovkou,požehnanie či trest? – som prázdna škatuľa s mašličkouna Božie narodenie. Pieseň na želaniez nedeľných „Pozdravov a gratulácií”:Drahý oslávenec, Dead Can Dance, raz, dva, tri, ideš!Poštovú schránkukvôli nesúladu s európskymi štandardmivypli z vedomia poštáras milou tvárou a prízvukom ako ten môj,zásielky pre Boha teraz tajne podsúva popod moje dvere,a blahopriania, narodeninové, veľkonočné a pri iných príležitostiach,pootvorené vyhrávajú a vyspevujú v garsónke,ktorá sa pomaly mení na rajsko-pekelný palác.V nedeľu, keď sú susedia v kostole či na výlete,s blahoprianiami pod pazuchou preskakujem schody k Božiemu bytua on ma víta s tromi pármi okuliarov na stoles filatelistickým albumom otvoreným na novej strane.Kým mu čítam gratulácie, odlepuje známky,komentuje pozdravy a nezdrží sa, aby nevykríkol:Pozri, dali ma na novú poštovú známku!

Ján Litvák, básnik a prozaik, Slovensko.



Ž I V Í A M Ŕ T V I

Keď prichádzam na cintorín, vždy ma svrbí v nose.Mŕtvi sú konečne krotkí, no nie tí,ktorí nosia ich mená. Potomkoviasa najprv hrabú v kazetách s vlastníckymi listami a suchými kvetmia potom pijú vodu s cukrom a otvárajú okná.Ako to, že tieto peniaze viac neplatia?Plačkám poslúžia kávou a antiseptikom na hrdlo.Svrbí ma aj pravá ruka, no sviečky nakúpené v mestenevedia samé od seba kvapkať vodorovne.V každom dome s babkou jedno dieťa na prázdnináchkvapkami vosku reštauruje svätcov z kalendára,v každom dome s dedkom ostáva na pamätníku škrupina z vajec.Ani jeden chlap z môjho národa nie je prihlásený na mojej adrese.Hoci som sa od malička chodievala strihať do holičstva a hociktorého uja na ulici som mohla požiadať o vreckový hrebeň,keď si tetky okolo mňa otvárali sety s kefami na vlasy a zrkadielkom.Niektorí nikdy nedostali vši, iným vyholili hlavy.Pri krste odpadlíkov farár pred podstrihnutím vlasov zaviedol bielenie hláv. Niekoľko dní sme masovo posielali peniazematke samoživiteľke s piatimi epileptickými deťmi,keď sa však vyšla poďakovať, nezdržali sme sa výkrikov:„Azda sme zbierali peniaze, aby si si ty zafarbila vlasy?”Deti dostali záchvat v rovnakom čase, okolo matky s Wellou 05 kopali nohamiv spomalenom pohybe. Na hip-hopových zábavách tečie z kohútikovlen horúca voda. Musela som vypiť hydrogén. Aby som opláchlamŕtvych, ktorých treba posmeľovať ako v septembri žiakov prvej triedy:„Celý život je pred tebou, aby si sa naučila všetko, čo potrebuješ.”Celý život. V smrti je čas malý ruksak so športovou výbavou na hodinu telocviku.Zakrátko sa už nenájde dieťa bez trička Keep Dry a tenisiek Keep Fast.Zakrátko sa už nenájde mŕtvola, čo by nebola moja.

Jaromír Typlt, básnik, redaktor a kurátor, Českárepublika, a Jan Měřička,výtvarný umelec, Českárepublika.



K Ľ Ú Č

Keď ti kľúč visel okolo krku,tvoja hlava sa podobala na Budhovo bruško,ktoré hladkali podnikatelia z vašej rodinys nemenným novoročným prianím(peniaze = zdravie, šťastie a láska),mali obľúbený sen, ty obľúbenú nočnú moru.Bach v rozhlase, fazuľa na tanieri a Bruno Schulzv pozore v sprchovacej kabínke.Šťastný človek sa plní vonku a vyprázdňuje doma(vrecká, žalúdok, rozum, spermu),len prázdnota ostane na anatomickom vankúši,ktorý si pamätá tvoju hlavuaj potom, čo kľúč dávno prišiel o šnúrku.A teraz, keď aj nešťastie plnenie,Budhovo bruško sa musí pošúchať návliečkou z vankúšaalebo vymeniť za nejaké novšie božstvo,výmena posteľnej bielizne je aj výmena šťastia,ako batéria v nabíjačke, čo prestala blikať.Na všetko potrebuješ kľúč, okrem svedomia,hortikultúrne upravená, s anglickou trávou, trpaslíkom a senzorovou bránou,dom v ktorom je jediným jedinečným Bohom službukonajúca sestra,ktorá prichádza na návštevu tri dni po pôrode a tri dni pred úmrtím.V čiernom kufríku s kľúčikom s dvoma zúbkamiprináša raz váhu života, inokedy smrti.

B O N S A I

Smrť vydesí príbuzných v zahraničí.Treba chytiť lietadlo, prehltnúť orechový koláčik,ktorý spôsobuje afty, obariť jazyk kávoua pre absenciu rozlúčkového listu prečítať Life či The Economist.

Andrej Božič, filozof, Slovinsko.



V nedeľnej rubrike Kultúra nijaké články.Len články o zariaďovaní domu, záhrady, raja.Telegram, ktorý som poslala, cestuje spolu so mnou,ibaže v biznis triede. Poštový úradník trikrát zrátal slová,akoby boli vyhynutým zvieracím druhom. Ako jazyk, zachovanývďaka dvom ženám, čo sa nepoznajú, ale ohovárajú toho istého muža.Z matkinej strany máme také ženy. Muž umrel včera.V dome sú tiež stoličky, na ktorých som ešte nikdy nesedela,s tvrdými sedadlami rezervovanými pre domácich svätých,ktorí sa vracajú domov iba na pohreby a svadby.Odteraz si svoje pozostatky podarujeme aj na výročiapoistných zmlúv o náhrade škody spôsobenej smrťou.Živí si nechávajú preplatiť každé úmrtie. Balíčkom papierových vreckoviek,novými čiernymi podkolienkami, inzerátom na plazma televízor.Po pohrebe ležím pod stromom životaako bonsaj čakajúci, kedy sa s ním pohrajú deti mŕtveho.Žily sa mi chvejú, moje korene načúvajúmŕtvym, čo lomozia ako malé prietokové bojlerya do mojej kvapky rosy vyšplechujú horúcu vodu.O čo jednoduchšie to bolo, keď bola smrť v Božích rukách,keď som v noci sušila fénom rieku pod oknom,keď mi vojak kúpil pukance do šašovského kornúta.A teraz mám ešte aj hobby: chodím po spomienkových stretnutiachza neznámymi. Po návrate sa mi od bublinkových nápojov nadúva brucho.Od napísaných prejavov, odsek 2;0 o strate, ktorá nás zaskočilatu a teraz. Budeme nasledovať jeho cestu.Pijem krv od darcov krvi a hneď mi je lepšie. Skús to.Uprac si svoj život systémovým tiketom z lotta, nezakrúžkuj viac než sedem čísel. Pretože aj tebašteklili, keď si bol ešte bábo:„Zjem ťa, zjem ťa...“ Láska je prirodzený stavkanibalov. Ostatní sa vyvaľujú na kožených dvojsedačkácha stavujú sa o päť minút Ježišovej slávy.Či sa narodí, alebo zomrie, alebo vstane z mŕtvych?

Róbert Bielik, básnik, prozaik a výtvarný umelec, Slovensko.



Do elektronickej pošty mŕtvehobudú ešte vždy prichádzať ponuky:„Zhodíte 5 kg za 7 dní, grátis.”A strom života sa bude zmenšovať, mäso okolo kostí bude chradnúť, kým nezrušípäť denných pokrmov, kým sa nestane bonsajom.Jediná hranica medzi tam a tu je okienko lietadla.Tam som strom určený pre drevársky priemysel, tu stromček na meditáciu.Život, ako to býva, sa pohráva s príbuznými zo zahraničia.Treba vydržať let, kúpiť travel fit parfémiky,človek sa musí zavrieť na toalete a dlho, dlho cikať,až kým sa dole na hrobe môj bonsaj nestane stromom, čo vrhá tieň,a potom pre absenciu testamentu prečítať Financial či Sunday Times.V nedeľnej rubrike Život nijaké články.Len články o zariaďovaní podvedomia, ega, pekla.

P O S T - P R I Z N A N I E

Hotovo, nastal deň, keď si nakrútim črevá na natáčky,keď sa odhodlám k veľkému priznaniu,že umenie nezmôže viac, malo by však byť najmä masážou,malo by voňať každodennosťou ako dobrá polievka už z chodby,malo by sa kĺzať životom ako levanduľový éterický olej.Čo iné by som mala robiť, keď si v odraze vitríny s knihamipremeriavam svoje svaly, napínam svoje sily,krémom na spevňovanie spevňujem svoju dušu,keď sa do básne nemôžem potopiť ako do vane,ak je prasknutá, zhrdzavená a bez bohatej peny?Nastal čas, vdovec prežil deň smútkuv čiernom pyžame medzi bielymi plachtami,dívajúc sa na reláciu o vyhynutých dinosauroch,kým ja môžem nazvať éru zvonárok, čo previevajú hudobnýmikoridormi, iba ak kultúrnym výdobytkom.

� LOLITA, Slovinsko: Primož Simončič, saxofón.� Stretnutie vydavateľov a autorov Škocjan 2009. Miroslav Brück, básnik,

Marián Milčák, básnik a prekladateľ a Valerij Kupka, básnik a prekladateľ (SK).



Moji bratia sú retro-utečenci v new-exile domu pre cudzincov,som trpaslík medzi modelkami, mojím domácim oblečením je vrece na smeti.S „Bože môj” sa obraciam sa na svoj ohrievač vo vani,pýtam sa ho, ako v nečase pokračovať s opotrebovaným vnútrom,umelou čeľusťou, so zrazenou krvou. Rozohriaty a vášnivýoblizuje ma za uchom, tam, kde sa schováva gros umenia:„Pohľadaj si sud na vodu a dohadzovača múz.”Aj keby sa Boh prevtelil do malého čipu, ostane staromódnya umenie – mucha bez hlavy. Všetci sme si múzy navzájom,aj s natáčkami, no bez čriev. Mäso mám pevnéa pokožku ľahkú ako stránku z Biblie.V noci je pre mňa tvoja pokožka víťazná sedma v macedónskej lotérii,americký sen ktorýchkoľvek balkánskych gájd.Urobím si z nej rukavice, ktoré ma denne pohladia v nadáciách pre súčasnú umeleckú víziu,uznávam, že umenie nie je, hoci by malo byťpôžitkom, elixírom, svätým prijímaním, masážou, homeopatiou.

N Á R O D N Á D U Š A

Odkedy sa môj brat obesil na telefónnom káblimôžem sa s ním celé hodiny rozprávať po telefóne.Tlačidlo je stále prepnuté na Voice,aby mal voľné ruky a mohol nimivylepovať plagáty na božie piliere,pozývať na žlčovitú debatu na tému:„Je duša národná?”Obaja sa trasieme od rozrušenia, skúmame –ja na tomto, on na onom svete.Veda dokázala, že ruská duša už napríklad neexistuje,že ten, komu sa snívajú anjeli, ich v smrti zadupe ako tiene.Možnože turecká jestvuje, chrapčí na linke môj brat,ktorý každé ráno počúva pískanie čajníka Nazima Hikmeta,



ešte než tento dotlačí vozík s praclíkmi k pozemskej bráne. Kúpim ti jeden, pre tvoju dušičku.A potom zadychčaný mlčí. Pátrame aj po macedónskej dušina registračných tabuliach božej púte Východ – Západ,v kartónových škatuliach s nápisom „Neotvárať! Gény!”,naskladaných na pleciach priesvitných umrlcov.O umrlcov sa nedá oprieť.Umrlci sú ilegálni imigranti,svojimi spuchnutými orgánmi prenikajú do cudzích krajín,cez otvory svojich dutín a špicami svojich kostíkopú si svoj posledný hrob.Vyprovokujú ešte poslednú bitkuo národné nebesáa o dušu, ktorá nám už nepatrí.Počet ľudí bez duše a duší bez mena stále rastie.V autobuse neuvoľnia miesto, jedni druhým sa vzďaľujú,vyhľadávajú sa cez sprostredkovateľov, no nespoja sa.Národy sa obhadzujú vajcami.Môj brat si zúfa. Ja sa stávam A.-nacionálna.Telefónny spojovací kábelmi vykĺzne z upotenej ruky,pricviknutý telefónom o stenu ťahá sa do zásuvky.Prečo pre nešťastníkov na onom sveta nikdynezavedú bezplatnú linku SOS?Prečo som sa nikdy nenaučila prekaziť človeku odhodlanie na smrť?Tak ako môj brat od narodenia hľadám smietku v oku,odhalenie za každú cenu, vyjavovanie zmyslu.A duše ľudí, čo hľadajú smietku v okukončia tromi spôsobmi: obesené na telefónnom kábli,v telách básnikov, alebo jedno aj druhé.

Z knihy PH neutrál pre život a smrť (Blesok, 2009).

Preložili ZVONKO TANESKI a STANISLAVA REPAR.

Stretnutie vydavateľov a auto-rov Škocjan 2007. Grdina Trio,Kanada: Kenton Loewen, bicie,Gordon Grdina, gitara, a Tommy Babin, kontrabas.


23K a t i c a K j u l a v k o v a

V E Ľ K Á M A T K A

„Ja som tá.Spočívam na prekrížených nohách,moje kĺby oťaželi od vitálnostia tak veľmi sa rozšírili,že sa odlepili odo mňaa nie sú viac len moje a nie sú iba tu.Domom mojím bratský svet je. Presne tak:mám moc byť na rôznych miestach v rovnakom čase.

Som v stálom dotyku s erotikouutvárania živého, no smrteľného sveta– pretváram sa na knihu premien,mením meno, kšeftujem so symbolmia výjavmi, dávim ľudí,alterujem castingy,ale roly ostávajú!

Mne, ktorá obcujem s duchovnom,sedí skôr svetské:zem a more, Mesiac a čisté nebo!Ó, aká protirečivosť:byť ženou, zásada plodnosti,ale mať negatívny pasívnypredznak, archetypálne mínus,rytmické pasáže zo smrti a života!

Kto dáva, ak nie ten, čo má?Kto stráca, ak nie ten, kto máčo stratiť?Ja, matrica, matka, maternica,modrá, mierna, múdra matrónaz Iného sveta(nie, tento mi nikdy nestačil!)rozkazujem ti:vojdi do mora,nemysli na bezmocnosť,lebo nikdy nevieš,koľko vydržíšaj bolesti, aj rozkoše.

Plávaj, až pokiaľ vidíš,a dívaj sa do diaľky, vždy o kúsok ďalej,

KA

TIC

AK

JU

LA

VK

OV

A



rečním za-umne zhora,hovorím svojím materským jazykom(ó, aká úľava, aké pohodlie!)a dávam ti silu,nie útechu!

Potom budeš veštiť z mojich poznámok,z prerušenej línie osudu,vytvarovaného do 64 záhadných hexagramov,

a on potom bude do rébusu vsúvať párpriamych, prostých, prozaickýcha pozitívnych čiarok.Mužské resumé!“

S P O V E Ď D I E Ť A Ť A

„Neviem prečomám divný pocit,že každý deň je pre mňaosudový,

chlpy sa mi zježia od hrôzy a prechádzajú mnou zimomriavky,a zamotávam sa ako dlhá,veľmi dlhá a vetchá niťplná uzlov, no nemám trpezlivosťrozmotať ju!

Potom sa nevedomky preberiem,vraciam sa spolu s časovým strojomdo virtuálnej reality

Daniela Kuhnová, haikuistka, Slovensko.



a pokračujem v svojich hrách,vo svojich úletoch,

lebo ako inak by som prežil,Mama,– neviem!“

V Ô Ň A H R Í B O V M Ô J H O O T C A

Nemôžem teraz povedať,že medzi mnou a dňom, keďsom prvýkrát s otcom zbierala hríby,jestvuje jasná vzdialenosť,

teraz, keď privoniavam k hríbomviac ako k sebe samej,

keď roky života plynútak, akoby sa nepreniesli do spomienok,

keď je všetko svojím spôsobom neprítomné,poludnie aj býlie,ja aj on,

keď je všetko zabudované vo mnea každá udalosť má svoju vôňu,svoju dušu – súneporovnateľné!

Od rozdielu sa tiež skoro zomiera.„Ešte nie celkom, a predsa už“ áno.

Igor Isakovski, básnik, prozaik, prekladateľ a vydavateľ, Macedónsko.



Svet by nejestvoval, svet by nebol,ak by sa neodlišovalod všetkého, iného, aj od môjhoJa.

Odteraz budem potrebovať odvahuchodiť bez neho, po tých istých miestach,spomínať si a počas jasných mrazivých dní hľadaťhríby,

nie tie, ktoré vyčaril on pre mňa,ale tie, ktoré budem ja ovoniavať preňho.

P R E D Č A S N É B U D E N I E

Už sa nebudíte v jednej izbe. Aj to, čo je neviditeľné, nie je rovnaké. A v zvyklostiach budenia sú takisto zmeny.Predmety, s ktorými sa stotožňujete,vám nie sú rovnako cudzie.Každý tvar si vyžaduje zvláštny odliv vedomia.Hlad po poznaní je otvorený proces:Finneganovo prebúdzanie

Ovocie z jedného obyčajného plagátupremiesti pôdu pod prieduškami,kĺže sa mäkko a nezastaviteľnea prenesie vás do detstva – akoby to bolo na jednom mieste, kýmvy ste na druhom, akoby ste jeden druhého nemalivy, čo ste nesmeli –

Festival Časopis v časopise v Ľubľane. Stanislava Repar (SK) a Margret Kreidl, poetka a prozaička (Rakúsko).



znova prežívate vzrušenieoka a ceruzky,keď ste kreslili hrozno, hrušky a jablkáa načúvali ste rozhovorumedzi predstavivosťou a rukou, do ktorejsa prelieval eros budúcnosti.

Detstvo sa vynára z tajuplnej komnatya odhaľuje presah života, presah minulosti:toho, čoho sa nemôžete vzdať.

A už sa nepýtate, prečoskutočnosť nestačí na snívanie,a to, čím je, akoby sa neprejavovalo,

aj keď jestvuje!

W E L T A N G S C H A U U N G

Neodstupuj!Vzdialenosť musíš pocítiťako výhodu a opísať ju, prudkú mydlovú penu nádeje,čo vstupuje do tvojej duše po ktovie koľký raz,dobýja ťa tak, ako sa dobýja cudzie územie,privlastňuje si ťa tak, ako sa privlastňuje cudzie dieťa,a na celý čas onej-vône.

Potrebuješ vzdialenosť na predĺženie života,to ustavičné vzďaľovanie sa od toho, čo bolo,to branie – dávanie,

Stretnutie vydavateľov a autorov Škocjan 2007. DivadloSkrat, Slovensko: Ingrid Hrubaničová, spisovateľka a herečka, a Vlado Zboroň, herec.



ten neodmysliteľný mínus,ten holomráz, tú tôňu.

Vylez na seba-vrchol a stiahni sa do seba,na úpätí je plodná zem,jablká, ktoré voňajú petržlenom a mätoukvôli dlhému pobývaniu v tom istom sude,slová, ktoré sa stískajú pod pazuchami– samce šteklivé, plnovýznamové, semenné –pohľady, ktoré za tebou behajú ako verné psy, časy, ktoré ťa upozorňujúotoč sa, ukáž sa,ale nezastavuj sa,čím vyššie, tým nižšie,máš len to, čo nosíš v sebe.

Zväčši vzdialenosť, vzplaňod dlhého dívania sa do jediného, do tohto sveta,od ľahkého dotyku so skutočnosťou

– jej zhýralosti, jej ponoru,od toho úkrytu v zrážke s fiktívnym,od toho rodného domu, neriešiteľného sporumedzi snom a realitou –

uteč tak ďaleko, aby si zhorela od túžbypo návrate, vzdiaľ sa tak veľmi,že nemáš kedy, že niet mladostina návrat.


Festival Časopis v časopise v Pécsi. JutkaRudaš, prekladateľka, Slovinsko, a BeátaThomka, literárna vedkyňa a kritička, Maďarsko.


29I g o r I s a k o v s k i

N O V É R I A D K Y P L N É B I E L O B Y

odídem do opustenej chalupyaby som počúval vlastné ticho.nebudem myslieť na šľachtické menásvetových spisovateľov. nebudem myslieť ani naich prezývky. porozmýšľam, či si mám zmeniťsvoju vlastnú prezývku. či si mám zmeniť svoj občianskypreukaz. meno nebudem meniť. a nebudem vedieť,kto presne som. budem počúvať svoje vlastnéticho. budem stláčať klávesu enter po každom nádychu. celá kopanových riadkov plných bieloby. pustá chalupa a rozpínavýtieň ponad ňu. vo večernom tieni nájdem si oči vo vodeokolo seba. vode sveta. sveta, ktorý ostal bez mena. sveta, ktorého prezývka sa stále mení. a preto ju ani sám nepozná. v hlbokej vodeje ticho ako v hrobe. nikde nijaký zvuk.nedostávam nijaké správy. celá kopa prázdnych fliašokolo chalupy. počujem vlastné ticho. vyčistená bieloba v rozpínavom tieni. a nový riadok po každom nádychu.

17. 1. 2009, 21:31

L I S T D O S .(prekladajúc ťa, v prestávkach)

mám za sebou takmer polovicurieky. ako by povedal J:teraz musíš plávať nadruhý breh. takto mi vravíaj vtedy, keď jeho prekladámcez rieky a moria. radšej by som si ľahol, nechal sa trocha unášaťtou vodou tmy a bolesti,do ktorej si ma potopila s úsmevom.

ukrývaš sa miv pobavených úsmevoch,sestra smutienka?

bolo haiku, s ktorým by som mal začať nové zápisky na múre. hľa, múr mlčí, a ja rovnako,čím ďalej tým menej rozprávam. a aj keď prehovorím,všetko ostáva po starom. je čas vypiť si:vodu, oheň a ľad – jedným z nich budem zase plávať.

IGO

RI

SA

KO

VS

KI



•keď mám dobrý text, čítam ho pri prekladaní.zlé texty odmietam ako stuchnutý nápoj, už po niekoľkých stranách, po niekoľkých hltoch. jazyk mám čoraz prieberčivejší. prsty ma odmietajú poslúchať,moja klávesnica letí akoby ju naháňal vietor. stále častejšie.

•za očami: tiene a príšery, ohne a sny,z výkrikov utkané obrazy, vzdychaním poznačené tváre,čierna chmára zo spojených nárekov, tváre, ktoré za naminariekajú, túžia, plačú. najviac ma boliabezhlasé slzy milých očí, takých blízkych, že neviem,či sú tvoje alebo moje, alebo spoločné...bezhlasá voda zo soli a ohňa. spojené tváre, milá moja.

17. 1. 2009, 22:22

D O B R E

dobre, poďme si priznať: som sám. bodka. poďmeďalej: nemám sa zle?

dobre, poďme si pomyslieť:láska je myšlienka skrytáv temnote sveta.

dobre.

dobre teda, poďme si pomlčať. trochu.tvoje úsmevy, slnko.

Suzana Tratnik, prozaička, prekladateľka a redaktorka, Slovinsko.



tvoje ňadrá.dovoľ mi, nech ich prejdem mlčaním.

dobre, poďme si pomyslieť:sníva sa mi zriedkavo, ale hojne.tak isto ako v reklame na nápoj,ktorý mi zabil otca – nepi veľa,pi kvalitu. vinjak. cézar. alebo rubín.

bodka. dobre.

poďme sa tam teda vrátiť:do bytu na najvyššom poschodí.osy si urobili hniezda v prázdnychpivových fľašiach na úzkej terase. to moji na vnútornej stene terasynaskladali fľaše akoby na odstrel. najprv pošiel ten, čo ich pil zaradom;začal ich piť potajomky, v tichosti.potom sme začali odchádzať my ostatní, hnijúcv jeho utrpení, ako úbohé červy na cestek bohu. tak teda poďme, buď múdry a sám sebe vysvetli: ako ťa dokáže, tak jednoducho a prosto,zabiť láska. v dávkach: ako po lyžičkách.

dobre. daj tam bodku. odpľuj si. vyplač sa.lepšie už nebude: to ťa len klamú.

dobre.

poďme sa teda samých seba spýtať: mám odvahu,mám gule vrátiť sa. tam.píšem len bodky. a potvrdzujem:

Meta Kušar, poetka, esejistka a kultúrna publicistka,Slovinsko.



dobre. nechce sa mi plakať. nechce...čo mám robiť. mŕtvy. on.

ja: živý. ako oheň živý. ako voda vystúpená z brehov.živý, ja. neuveriteľné. hoci som blázon.to je môj poondiaty bonus v temnote sveta:dívam sa na skryté svetlo. láska. bolí.

dobre. nech čokoľvek spravím, nič sa nezmení.ani všeobecne, ani na veľké vzdialenosti. aj tak somšprintér. rýchle nádychy, ničivý oheň. ak sa premením na popol, znamená to, že mi popol spadol do lona.

z cigarety. dobre.

je mi to fuk...

dobre. nech je, ako je. poďme mlčať.

nechcem tu byť. dobre. nechcem byťkdekoľvek, len aby som bol. ale chcem ostať živý.

som. akýkoľvek, len nech som. nestály oheň. skrotený. bláznivý a nevysvetliteľný.

som. bodka.je to také prosté,až je to smutné.

7. 3. 2009, 02:11

Marcin Wieczorek, básnik a preklada-teľ, Poľsko, Lajos Notaros, básnik a redaktor, Rumunsko, a Żaneta Nalewajk, literárna vedkyňa a redak-torka, Poľsko.



K E Ď P R I Š L I (utrpenie aborigénov a všetkých ostatných,okrem Činga a sna o Veľkej vode)1

keď prišli,kopali v našich jaskyniach,vo vnútri stebiel...kradli našich mŕtvych, ich kostizbierali do veľkých rakieva odnášali ich cez veľkú vodu.

keď prišli,ohňom a železom zaútočili na naše svätynea hrabali sa nám v snoch,akoby tam spali opál a zlato, a potom ich odnášali cez veľkú vodu.

keď prišli,nemysleli sme si, že ostanú,pretože ani so smädom, ani so suchomsa nedokázali vyrovnať, ale zem tú nám aj tak kradli a chamtivo nakladalia všetko posielali cez veľkú vodu.

keď prišlidoniesli so sebou kohosi z Macedónska,či už Žinga alebo Činga, nikto nevie,ako sa volal, ale dobre spievala prijali sme ho za svojho, pretože jeho sensa podobal nášmu, loďke plaviacej sa cez veľkú vodu.

1 Živko Čingo (1935 – 1987) je macedónsky spisovateľ. Veľká Voda je názov jeho románu z roku 1971; roku 1976 vznikla autorská divadelná adaptácia tohto románu, preložená aj do slovenčiny.

Goran I. Janković, básnik, prekladateľ a vydava-teľ, Slovinsko/Bosna a Hercegovina.



keď ho priniesli, keď ho vyložili,nemal na sebe ani okovy, ani reťaze, mal len senzo sĺnk a červených pieskov, stvorenýpre niekoho, kto ho prenesie cez veľkú vodu,kto ho cez veľkú vodu prevedie a spolu s ním zaspieva, červene a plynule.

31. 3. 2009, 19:39

N E C Hpre teba, láska

nech ma husle rozvrátianech ma ukrižujú trubačivšetky orchestre nech ma roznesúzatiaľ čo ja ti píšem básne

pijem z tvojich očí ako z čerstvého vajca žĺtok

nech ma vetry bičujúnech ma polievajú daždevšetky protivenstvá nech si ma nájdu len aby som ti mohol písať básne

bozkávam tvoje oči ako prvé svitanie vyjdúc z temnice

nech ma vraždia ohnenech ma pohltia záplavyvšetci nepriatelia nech si ma nájdulen aby som ti mohol šepkať do ucha



sŕkam z tvojich očí ako alkohol z pupku

nech mňa nech násnech všetko nech je

iba si láska oči chráň nech sa z nich napijem

31. 3. 2009, 20:59

Z M Y S E L N E J A K E J N O C I

čo tu robím,doparoma, prečo sa vôbec pozerám cez nejakémizerné špinavé okno...

čo už len so mnou, tu na cestez bajtov a bitov a zabudnutých stretnutí...vidíš ma vo veršoch, nachádzaš ma tu? ja stále ťažšie: hľadať sám seba.

cez hmlu rozpamätávaní a dotyky, o ktorýchpochybuješ, že sú vymyslené, toto je aj pre mňa príliš namáhavé... aby som nemyslel na nezmysly. aby som nemyslel: dnes večer sa ochladilo.

zima sa ku mne prikradla ako skúpy chamtivec,zohrievam sa pri obrazoch, ktoré sa možno stali,obklopujem sa vôňami, ktoré mnou možno presiakli,anjelský stroj z nazbieraných okamihov času.

� Večer macedónskej literatúry v Ľubľane. Risto Lazarov, prozaik,Macedónsko, a Niko Goršič alias Nick Upper, herec a režisér,Slovinsko/Čierna Hora.

� Aleš Mustar, básnik a prekladateľ, Slovinsko.



počujem hudbu zeme, odohranúorchestrom z nahých kostí a studených vetrov. predo mnou cesta vzpriamených línií, predo mnou stojí vztýčený svet, ponorený v zime a úsmevoch.

a znova tá istá otázka, a odpovede mlčiaceako prázdne hroby... orchester je na večnejskúške a na ustavičnom výsluchu. v slovách sa vrstvímumlanie a zelenkavá patina spodiny: obyčajný čas.

čo tu robím, aký zmysel má táto noc?môžem aj cítiť, alebo len myslieť?dokážem odpovedať, keď sa ma opýtajú, alebo budem mlčať ako strelený mrzút, chorý z rozpamätávania?

B U K U R E Š Ť 5 1 / 2

Bukurešť o piatej – moje nové topánkystoja pri dverách.Bukurešť, pol šiestej,čajky zbavené tiaže,slnko, ktoré sa hanblivo vyzlieka.

Bukurešť, preplnená a nádherná,nehanebne pestrá, s voňavým betónom.

Bukurešť, pol ôsmej,posledné záhony pred prvým večerným letom,nalievam írsku rovno z tašky. dochádzajú nám rezervy: treba zatrúbiť na čestný ústup.

Namita Subiotto, prekladateľka, Slovinsko.



Bukurešť, neskoré popoludnie,vyprevádza ma búrkou –včera večer som sedel na nejakej terasea pozoroval čajkyako osvetľujú nebo:biele stuhy zbavené zmyslu.

írskej mám teraz viac než vody,a ani vindru, treba zatrúbiť na dôstojný ústup.

Bukurešť, neskoré popoludnie,vedie ma labyrintmi Eliadeho,priveľa literatúry na jeden deň.

pomaly ustupujem,javisko opúšťam s miernym úklonom –ešte jedno mesto, do ktorého sa vrátim.

Bukurešť v zatmení,Bukurešť v júni,Bukurešť v hlbokých výstrihoch, Bukurešť s malými pevnými ňadrami,Bukurešť s lososmi, s bielymi čajkami, ktoré ich lovia vo vetre.

22. 6. 2009, 19:35, Bukurešť

Bogomil Djuzel, básnik a prekladateľ, Macedónsko.



N E Ž N Á B Á S E Ň

dnes, kým som vykladal nové básnické zbierky,vidím na pulte knihu s názvom „som nebezpečný“.kým som čakal na prevzatie poézie, otvorím jua vidím: toto je nebezpečné ako protipožiarny prístroj– zlyhá ti, keď ho budeš najviac potrebovať.

pre literatúru ako umenie si nebezpečný, mrmlem si.nedajbože, aby ťa nejaké dieťa zobralo vážne.

snívajúc o próze, ukladám básnické zbierky do ruksaku,každé ráno sa budím s novými stranami poviedok,nič si nezapisujem, akurát čo sa spýtam, kde je výčap.

sám sebe som sa stal, takýto nenapísaný, nebezpečným, vždy na jar sa nedokážem prepiť až do dna,nasýtiť jedla, slov alebo hudby, nedokážem– dorafaný od prílišnej lásky k životu.

kde je výčap, kde je ľad, máte pre mňa pohár?

tak veľa sa pýtam, už vopred zmierený s každou odpoveďou.som nežný, pijem mlčky a usilujem sa zničiťspomienky. načo mi je spomínanie, ak už nežijem? máte aj pre mňa, a kde je ľad? tento oheň treba uhasiť,inakšie nám svet zhorí ako tenký nepopísaný papier...

patetické slová pre kontrabas, čo vo mne búši, žalospevy,ktoré ani mne nič nehovoria. máte aj pre mňa?staviam chalupu na opustenom brehu: nech to bude kedykoľvek, musím sa vrátiť k rybolovu. táto niť, ktorá ma spájas hlbinami: pot a plot v plodovej vode sveta.

Jovica Ivanovski, básnik, Macedónsko.


39

ešte mi nalej: nešetri ma. nešetri tú fľašu. všetko bude dobre. len nech tečie. kašli na čas:vždy budeme svoji, ak naň nebudeme príliš myslieť.staviam chalupu na mojom brehu. z potopených lodí,suchých stromov. staviam dom pre moje myšlienky:

ak sa sem nezmestia, vystaviame palác zo slov– krehký ako veža z kariet: som nežný, ľahostajnýk svetu. sám k sebe ľahostajný, nie som však proti, ak ma pohladíš. skrotený, idem si ľahnúť a nezáleží na tom, kedy sa zobudím. budia ma básne, kým ja snívam poviedky.

4. 7. 2009, 18:44


I g o r I s a k o v s k i

Jože Štucin, básnik, redaktor a haikuista, Slovinsko.



T O A L E T A

Nech sa moje pominutie zaobídebez ámenopnutia.

Leto, slnečný deň, presne na poludnie,s prijemným západným vánkom z východu. Z postele rovno do zápostelia. Aby mi už vopred, ešte pred autopsiou

telo zbezohľadnelo.Hlas farára nech počuť z daktorého

iného hrobu,trúchlenia nech sa sústredia na

spolumŕtvych, ktorí si ich zaslúžili. Vykašľal by som sa aj na kaplnku – na torituálne krúženie okolo lôžka,ukladanie kvetov ako na jarnej terase,súcit – v slzách alebo nasucho; letmí známi, objatia, čerň... Nieeee!Happy pohreb si prajem, hippy rozlúčku. A whiter shade of pale nech mi zaspievanejaký deväťdesiatnik – s elektrickou gitarou,

pochopiteľne. Dôstojný, obstojný (nemusí byť z mramoru)výčap po pravej strane diery – ale až po

vypadnutí funebrákov. Bez opísaných chválospevov a prejavov debila na

mikrofón – s opotrebovaným ozvučením a ruchmi. Aj moji starí komplici, opretí o lakeť, nech sa zdravo namažú a zabudnú, kde sú;a zbohomrozlúčka nech prerastie na žúr, až po fajront. A tí, čo precenia svoje mechúrebudú si môcť uľaviť – tu,v novej nedokončenej toalete,hneď za šenkom.

N E M A Ľ U J E M ,M Á M Ľ Ú B O S T N Ý V Z Ť A H S P L Á T N O M

Baretka a plášť sú artistickédresy z nejakých iných časov.

Maľujem nahý, celkom nahý.Celý som fľakatý od farieb.

Pestrý, viacfarebný, ako pávktorý sa predvádza na plátne.

JOV

ICAI

VA

NO

VS

KI


41J o v i c a I v a n o v s k i

Jedna kvapka odkvapla na vtáka,hneď sa mi postavil, lebo

maľovanie ho vzrušuje.

Pstruh a fľaša červeného vinaneskončia ako mŕtva príroda –víno vypijem, ale rybu pustím,nech odpláva na dno obrazu,

hneď pod rybkou mojej milovanej,ktorá mi pózuje, aj keď tu nie je.

Vidím ju, ako sa šminkuje v taxíku,ako otvára vchodové dvere,

ako vstupuje do obrazu, tak ako do vane s horúcou voňavou vodou,a čaká na mňa, až jej vydrhnem chrbát

maliarskym štetcom.

O D T E R A Z , N A V E K Y(Venované S. N. I.)

Premiestni ma,kĺb mi zlom!Prajem si, aby sa dom kolísalvzdychmi, až opadá keramické obloženie.

Pozri ho, Vardar sa šíri ako hmla,zatiaľ čo večery spásajú trávu v parkulavičky sa podkladajú zadkoma bežci podopierajú múry dlaňami.

Jana Unuk, prekladateľka, Slovinsko, a Ewa Sonnenberg, poetka, Poľsko.



Je nevyhnutné, aby si bola opäť moja.Čas odšraubuje mosty a kĺby,po našej izbe mašíruje orchester trubačov,konfety a kornúty a orgazmy ako bukréty.

Zákon gravitácie – pha!, podvod.Lietanie je možné, no až padanie je všeobjímajúce.A naša posteľ? Veď tá je vesmírom. Aotriasa sa, keď naše rozkroky tvoria súhvezdia.

Všetko je povedané, napísane, nakreslené, natočené...Obidvom spolu nám nestačí ani 180 rokov.Chcem, aby to trvalo, aby sa mi postavil aj pri 80-kea aby nás pochovali spolu do jedného lôžka.

Ja v tebe – ty otvorený hrob a ja rakva.

D E S A Ť R O K O V P R E D

„Aby divá sviňa našla huby v lese,nepotrebuje prieskum trhu“

nájdení – ja sviňa ty hubadržíme sa za ruky akoby bol jeden z nás dieťaťomuprostred davu na fieste v neznámom meste

deň sa pomaly končí – vo fade-outstrom si pakuje tieň rovnako ako výletníkprestieradlo rozprestreté pod stromomnapoly sklonení prechádzame pod jeho nízkymi konármi –akoby sme vystupovali z vrtuľníka

Zoltán Ágoston, redaktor, literárny kritik a esejista, Maďarsko.



hľadáme prázdnu lavičku v objatí nábrežiablízo kandelábrov – slnko ich odblesky

uhasína v rieke

ochladzuje sa nie je najteplejšieobzeráme si starcov ktorí niekam idúspomalene a s istotou – vo fade-out

budeme si mať čo povedať aj o desať rokov? –budeme sa príliš poznať a vyhýbať jeden druhému?krásne sú tieto okamihy prezentácietoho najlepšieho čo si myslime že mámea nedostatky a neprekonateľné rozdielynech zostanú skryté – nateraz

nie sme puboši aby sme sa obchytávali na lavičkeale po prvý krát sme spolu na dovolenkea spoznávame sa počas spoznávania mesta –celý život sa budeme spoznávať spoznávajúc

života keď sa skutočne spoznámejeden z nás bude musieť odisť

T R I Ť A R C H A V É

Porovnávajú svoje brucháodhadujú si mesiace

tamtá čo vychádza z WCzajtra vstupuje do deviateho

jedlo je chutné

Eva Kovačevičová-Fudala, knižná grafička,Slovensko.



no obmedzujú sa aj by si zapálili cigaretu

ale muži by neboli nadšení

tri stoličky v troch kútochkdekoľvek si sadnú sú v čakárni

tri požehnané stavys náchylnosťou k vracaniu

(vracali aj vlani – z piva a tecquilly)

tá prvá by si priala dievčatkodruhá prvé a teda chlapca

tretia takmer že nevybuchla“bude ako bude – len nech to ide rýchlejšie”

klamú si že sú úspešnépracujúce ženy

ktorých kariéra sa skončípigľovaním plienok

v podstate budú ťarchavé už len chvíľu

a potom sa konečne stanú dokázateľne úspešnými ženami

Jarmila Samcová, prekladateľka a redaktorka, Slovensko, a Daniela Kuhnová, haikuistka, Slovensko.



P R E Š Ľ A P O V A N I E N A M I E S T E

Keď nejdeš s časomodmietaš začuť novú melódiu – lennejaké staré piesne ktoré už nikto nepočúva

keď prešľapuješ na miestelebo nevieš prečo – kadiaľnevracaj sa do minulosti – nikde

ak by tvoja súčasnosťuviazla v spomalenej nedohľadnej kolónezrýchli – predíď kolónu akoby nebola tvoja

pred tebou je tma (od svetla za chrbtom,ktoré vrhá tvoj tieň)

pokračuj – pred sebou máš svetlejšie svetlo

vari sa ešte kamarátišs chlapcami z minulého storočiapre ktorých si sa stala minulosťou v okamihu keď si ich stretla?

je také jednoduché oddať satomu, čo si už dávno zakúsila –

odboč nech ťa zazriem v nejakej neznámej ulici

vždy – všade – nech je to kdekoľvekplávaj k svetlu – nech je to kamkoľvekaj keby si ju nemohla zachrániť a pritom sa neutopiť

nechaj minulosť nech si nájdesvoje miesto na dne

Braco Rotar, sociológ a kultúrny antropológ,Slovinsko, a Ciaran O’Driscoll, básnik, Írsko.



P O S T E Ľ

V nej prvý plač a posledný vzdychprvé stenanie a posledná erekcia

medzi matkinou spálňou a rodinnou hrobkouje našou hlavnou medzizastávkou

overuje či sme si umyli zuby pred spanímkeď ju ideme objať

či máme čisté nohy alebo ju zadusíme

(my v károvaných uniformách na snívaniesi líhame líhame líhame si)

vie na ktorej strane spíme ako chrčímekeď chrápeme

našu tiaž pozná lepšie ako váhakrivky lepšie ako milá

usadení na nej cestujeme okolo svetajazdiac na nej fušujeme do jej rokov

medzi prvým močom a poslednou babenkoumedzi prvou ligou a posledným semienkom

rozprestiera sa pani posteľdlhá jeden ľudský život



P O S E X E

Schádzame kráteroma pátrame po nohavičkáchjazyky máme ešte prepletené

aby nemohli zavaliť nejakú hlúposťutierame meč alebo vyťahujeme štítštyri pery fajčia jednu cigaretuštyri nohy (jedny medzi druhými pod prikrývkou)

ako príbor v obrúskochsprchovanie (hoci sme už nahí)blažený sen alebo krátka pauzatrochu ako po napísaní básneoveľa lepšie ako po vyhonenív každom prípade jedna príjemná eustazia1

víťazný oddych na vrchole horyAlexander a Bukefalos po dobití PerzieGeorg Friedrich Händl pred upadnutím do hlbokého snapo trojtýždňovej bitke so svojím Mesiášommedzipriestor dokazujúci láskuniečo jedinečne a zriedkavéniečo čo môžeme ihneď

zopakovaťak sa tvoj manželzabudne v práci

1 Eustazia – angl. Eustacy – znamená globalnú morskú rovinu, ktorá predstavuje mieru (uroveň) vzdialenosti medzi ob-lohou mora a oblohou fixnej roviny, napríklad zeme. Práve tá sa mení pri každej zmene rozmeru, resp. prepočtu mor-skej vody.

� Stretnutie vydavateľov a autorov Dane 2006. John Davis, básnik a vydavateľ (GB), Cveta Štepančič, architektka a knižná grafička (SLO), Daria Betocchi, prekladateľka a redaktorka(ITA), Umberto Mangani, básnik (ITA), Slavoljub Stanković, knižný grafik (SRB).

� Sudeep Sen, básnik a vydavateľ, India/Veľká Británia.



T E L E F Ó N N Y Z O Z N A M

Ešte jeden anachronizmusodložený v pivnici hneď nad

učebnicou marxizmu

bývalá komunikačná bibliahrubšia od Starého zákona

skončila neslávne – s krížikom na čelejazykom naslinený ukazovákobracia stránky rýchlejšie než Googleprehliada ostrým nechtom takmer ako

kurzorom počítačovej myšky

v čase infolinky 988 nebolo možné dovolať sa (kvôli kapacite centrály) len on si pamätal čísla dievčat

zničili ho mobilné telekomunikácietak ako ako parná lokomotíva

zničila poštový voz

nachádza sa už len telefónnych kabínachamerických filmov

kde frajeri so slabou pamäťou pre jednojediné číslo vytrhnú stránku s celou mestskou štvrťou

nikto ho už nečíta a tak ho ani netlačiav podstate si už dávno prežil

osud mojej poézie

Stretnutie vydavateľov a autorovDane 2006. Skupina KokavakereLavutára alias Sendreiovci, Slovensko.



P O H R E B

Kaplnka je úzka a dusná –aj mŕtvy už pobledolpop spieva dobrú polhodinu –spieva číta a recitujea ak by ešte chvíľu pokračovalmuseli by vykopať ďalší hrob„pekne spieval ten farárko” – vraví jedna babička„pekne, pekne” – odpovie druhá babičkapríbuzní držia v rukách po jednej zapálenej sviečke –úprimná modlitba ktorá mŕtvemu

osvetlí cestu k bohuprehrešenia sú viacnásobne odpustenételo sa čoskoro pretiahne cez bránu do večnostiale duša je živá a možno ešte vždy medzi namia možno nečujne máva v oblakoch z kadidlapotom dve ľavé a dve pravé rukyauto veko kríž kvety a vencea opäť farár(mladý dedinský fešák s briadkou)ktorý povie slovo na rozlúčku kýmhrobári improvizujú primitívny výťahživí potom hádžu hlinu po hrstiach –aby mu bola zem ľahkáa pop vleje trochu červeného vina –

aby mu bolo… a znova prídu na rad hrobáritentoraz však dvihnú oveľa viac prachuna čo všetci bezhlavo opúšťajú cintorín

akoby vystrašeníakoby videli umrlca


Laima Masyte, poetka, Litva.



L U X H E R M E T I C U M 1

Odložili sme záchranu ríšes neprekonateľnými prekážkami v priesmykoch,s vápencovými múrmi, granitovými vežami a proroctvami.

Zaviedli sme daň z krvi.Letné výpravy nepriniesli vyberanú korisť.Bez korunnej ochrany naše meče mali iba jedno ostrie, panciere ťažkékone zduté – vojaci zvlčilí.

Nepriatelia vzklíčili v hneve národa,to preto v lebkách vyrástli s mečmi s dvojitým ostrím a dlhými kopijami,s rýchlou jazdou a nasadenými pešiakmi.

S dynastiou, čo nie je vyhubená do koreňov,s hlasom, že naše patrí im – hociod kastových veľmožov dostávajú korisťpred žatvou, pred zberom, na svadbách,pre vojakov, aby sa dočkali neskorej staroby.

Na záchranu sme si vybrali hlboké temné zákutia,čakáme na zabudnutie, vhodné na vkradnutie sacez tajomné otvory lebiek – opevnení,aby sme pohli kolesom krviprelievania– premenovávanie starej ríše.

O R E S T E Y

Vraciame sa z Babylonu, poznačení chorobami, nona pleciach nezranení. Boh Fobos2 nadúva naše očiako Odyseove plachty bezsennosti.

Ksantike3 vďačíme za to, že v nás tlie láska k tým, ktorí nás čakali s korisťou z Ázie.Veria v iných nových bohov.Archaické sú obrazy z vnútorností prinesených obetí.Tymianom vyháňajú chmáry – oslavujú nové mená.

Spomenie si ešte niekto – krv je naša, alebo vytasí meč,aby pred nami bránil to, čo sme zanechali, keď sme sas falangou4 vydali na východ? Prišli sme sapozrieť, akú cenu má bohatstvo, ktoré sme získalia ktoré sme zakopali pri Bielej rieke,5 aby rozkvitlo.

STE

VOS

IM

SK

I


51S t e v o S i m s k i

Vrátili sme sa overiť, či existujú stopy po slzách – nakoľko sa naplnia lakrimariá.6

Aby sme ucítili chvenie lásky – alebo to všetko bola lož?Aby sme videli, či plamienok pod trojnožkou vzbĺkne,keď ho rozdúchame spomienkami.

Alebo nekonečné zúfalstvo, akoby sme vstúpili do cudzej krajinyv ktorej niet pokoja pre naše duše –so studenými čelami teda začneme novú vojnu,lebo pri našich ohniskách sa hrejú barbarské plemená.

D R A G O V I T I 7 – B D E N I E

Dané im je, že nezaspia, čakajú,ukazujú miesto, odkedy a odkiaľby sa mali tiene zahusťovať.

Nemíňajte zbytočne zachované syrakúzy,8

kvôli potlačeniu oživenia v ich očiach:– keď ich poceľujete na čelo, bozkom otvárajú viečka oltárov – pokračujete v ich diele – bdení.

Nikde nehnijú, ani s otvorenými ústami nie.Odležanú bavlnu zbytočne neprečesávajte, aby ste im zapchali uši. Nebojte saich, ak sa objavia v snoch, pri západe slnka,ak ich zbadáte ako strážia s kopijou –striehnu so šabľou, len aby sa rany nezacelili.

So štítom osemramenným, šestnásťlúčovým, soslnkom z Kutliša9 označujú nebo.

Ivan Štrpka, básnik a redaktor, Slovensko.



Nech vás studený pot neobleje. Zvolávajúzablúdených počas návratu do Macedónie.Tajuplne predpovedajú osudprestúpený nudou. Neroztápajte zbytočnedecht v ústach od maku na zaspanie.

Už nijaký váš sen – ste prekliati,vyvolení, aby vás rozpäli ako svätcov.


POZNÁMKY1 Lux Hermeticum = skryté svetlo (pozn. aut.)2 Boh Fob (v mac. origináli) – Fobos – jeden zo synov Afrodity a Área. Fobos vyvolával Strach (zlé znamenia), jeho bra-

tom bol Deimos, ktorý vyvolával Hrôzu. (pozn. prekl. – a všetky nasledujúce)3 Ksantika – jeden z najvýznamnejších staromacedónských zvykov – slávnosť, ktorá svojou čarovnou mocou zjednoco-

vala duše Macedóncov v ich spoločnej túžbe po lepšom živote. Macedónci (najmä vojaci) oslavovali Ksantiku ako (du-chovný) sviatok jari – sviatok lásky, krásy a kvetov. Prvé poznatky o Ksantike sa viažu k 6. storočiu p. n. l. Aj Alexan-der Macedónsky začal svoje historické dobýjanie sveta v deň tohto sviatku.

4 Falanga bolo vojsko Alexandra Macedónskeho.5 Pôvodné pomenovanie Vardaru.6 Lakrimarius – malá fľaštička do ktorej európske dvorné dámy zbierali detské slzy, aby nimi dosiahli skrášlenie svojej

tváre. Macedónske matky však zbierali vlastné slzy, aby mali čo odniesť na cintorín.7 Dragoviti – slovanské plemeno, ktoré sa usadilo na balkánskom polostrove v polovici 7. storočia. Usídlilo sa na úze-

mí zapadne od Solúna, v Egejskej Macedónii. Dragoviti založili tzv. sklaviniu (kniežatstvo) na území Egejskej Mace-dónii, kde dovtedy žilo antické macedónske obyvateľstvo, ktoré sa s Dragovitmi asimilovalo. Tieto dve etnika sa taktransformovali sa do nového macedónskeho etnika. Podľa nových historických a lingvistických poznatkov sú Dragovi-ti dokonca považovaní za súčasť etnika antických Macedóncov.

8 Sirakuzi (syrákusai) – starogrécke polisy (mestské štáty). Sirakuzy a ich obyvatelia sa usilovali o zväčšovanie svojhomajetku predovšetkým zaberaním novej pôdy, pestovali aj obchod po mori.

9 Kutliš – názov dediny z oblasti Egejskej Macedónie (v Solúnskom regióne). Spojením Kutliša a Barbesa sa v roku 1926vytvorila jedna väčšia dedina – Vergina. Na základe archeologických vykopávok z konca 30. rokov 20. storočia je voVergine lokalizované prvé sídlo antickej Macedónie – Ege. Neskôr bol na tomto mieste nájdený aj antický macedón-sky symbol – šestnásťlúčové slnko, známe ako Hviezda z Verginy.

Peter Michalovič, estetik, Slovensko.


53B o g u m i l D j u z e l

H O M É R , R U K O J E M N Í K

Je to jasné všetci sme rukojemníkmiale koho a čoho?Náhodného zrodu či cestyčo naprieč krajinou vrýva gén?Aberácie povahy?

Čo napríklad vložil osud do nás?Hlas ktorý vštepilaby sme odlíšili vravu od zlobyreč aby náš príbeh ostal zapísanýpríhodu možno neúspešnú ale povinnú

príležitosť ktorej sa nesmieme vzdaťživot ktorý musíme žiť do koncarukojemníci ktorých moc je stále v ohrozenínevyhnutné riziko ako život nás všetkýchrukojemníci vlastného bytia proti strate pamäti

ak nie rukojemníci na ukladanie na hranicuna ktorej budeme horieť spolu so svojimi rukopismičitatelia vydavatelia súčasnícipreto aj rukojemník Homér so všetkými trójskymi víťazmi ešte vždy horí v plameni čo trvá

O B E T N Ý B A R Á N O KPodľa René Girarda

Buď slobodný – ale sám pre seba,uteč do divočiny, za hranice, ak nechceš zostať tu medzi nami,alebo buď vyobcovaný medzi nása, samozrejme, pod dohľadom.

Nadobro trp za svoje hriechy(i svojich predkov) a nadobrosa k nim priznaj (žehnaj kliatbu),aby si sa zbavil viny, aby sme ťa neprinútili zopakovať ich.

Ak nie, padne na teba voľba, a taknie podľa tvojich zásluh, ale vďaka lósu –príde to, čo vysloví nepovolené,čo naše hrdinské skutky vyhlási za zločinymŕtvorodených skutkov.

BO

GO

MIL

DJ

UZ

EL



Ak nie, iba čo tým poštvešľud, aby ťa opľul a znivočil(ako zajtra nás, hoci teraz nechýba prevaha)a zriedkaví môžbyť budú ťa nasledovať ako vzor,čo by viedlo aj k našim budúcim sladkým obetiam.

Hoci si myslíš, že tvojho otca sme nezabili(a mali sme – radom – s tvojou matkou),v skutočnosti si to spravil sám,úmyselne, a akoby nechtiac.

Z Á P I S N Í K

Natiahol som si sval na pravej ruke,dvíhajúc batoh istej dievčiny vo vlaku.Čo len v ňom niesla?Kamene zo Svätej Hory?

Raz som jeden doslova niesol, obrovský,našiel som ho v prístave v Hilandári, kým som sa brodil plytčinou a čakal na loďku do Jericha.Bol taký rôznofarebný, skamenená dúha!

V ruksaku som ho niesol, autom, vlakom aj autobusom až domov.Potom som ním zaťažil kvasenú kapustu v sude,ale rozlomil sa, šteňa kameň, obruč na dúhe praskla zo smútku za morom, skutočným rôsolom.

vo vlaku do Prahy 2. 12. 1990

Preložil MIROSLAV DUDOK.

Medzinárodné filozofické sympóziumŠkocjan 2009. Jovan Čekić, filozof(SRB), Miroslav Marcelli, filozof a prekladateľ (SK) a Peter Michalovič,estetik (SK).


55J a s n a K o t e s k a

1 . Ú V O D , F A N T A S T I K ALáska a smrť sú dve ústredné témy poézie vôbec. „Vzťah medzi nimi nikdy nie je

totožný, možno však povedať, že je všadeprítomný“ – hovorí Tzvetan Todorov(1987, s. 139).1 Ako príklad uvádza rozprávku o Červenej čiapočke, v ktorej Char-les Perrault jasne demonštruje vzťah medzi „ľahnutím si do postele s bytosťou iné-ho pohlavia“ a „zjedením, smrťou“ (Todorov, 1987; s. 139). Je známe, že orgazmussa pri sexuálnom styku stotožňuje s tzv. malou smrťou, čo znamená, že aj také od-lišné fenomény, ako sú láska a smrť, sa určitým spôsobom dotýkajú.

Fantastika sa spája s modelmi archetypu, a preto prevláda názor, že poviedkys prvkami fantastiky majú predpokladaný počet kombinácií. Tvrdia to Roger Caillois,Louis Vax a a iní autori próz s fantastickými témami (Urošević 1987; s. 15). V týchtodielach sa preplieta téma lásky s témou smrti, čo sú najstaršie a najznámejšie témy.

Literatúra fantastiky odpovedá na podvedomé túžby človeka. Už Freudova psy-choanalýza dokazuje, že podvedomie pozostáva z potláčaných sexuálnych túžobzameraných na nesprávne alebo zakázané objekty. Zameranie na sexuálne túžbya manifestovanie fantazijnej tvorivej energie sú blízke operácie. Keď Croix tvrdí, že„fantastika je výfukový ventil a katarzia čiernych túžob“ (Urošević 1987; s. 28), po-tom je jasné, že láska a fantastika majú okrem nedefinovateľnosti, hraničnostia meandrovitosti aj iné spoločné vlastnosti.

Tzvetan Todorov analyzoval literatúru fantastiky z aspektu váhania, ktoré vyvolá-va. V poviedke Živka Činga Zaľúbený duch učiteľ zbadal v okne svojej izby ducha,jeho existenciu však nemožno opísať fyzikálnymi zákonmi sveta, v ktorom žijeme.Poviedka od nás vyžaduje, aby sme sa rozhodli: buď uveríme, že učiteľ videl ducha,alebo uveríme, že sa mu to zdalo. Kým trvá váhanie, vzniká fantastika. Spolu s pos-tavou sa pozeráme na protiklady dvoch svetov: skutočného a fantazijného, a vo vý-raze „takmer už veríme“ sa utvárajú hranice žánrov.

Fantastika sa najčastejšie zaraďuje medzi dva druhy žánrov: podivné a zázračné.Vysvetľovanie nadprirodzeného – to je podivné, akceptovanie nadprirodzeného –to je zázračné. Vo fantastickej literatúre sa oslobodzujeme od celej viery aj od ce-lej neviery, pretože každá z nich nás odvádza mimo hraníc tohto žánru (Tzvetan To-dorov, 1987; s. 35). Kým rozprávač (a s ním aj čitatelia) v poviedke Rekviem preRubinu Fain od Slavka Janevského váha, či je Rubina žena alebo prelud (prízrak),vzniká základ pre fantastickú poviedku. Vo chvíli, keď postava prestáva veriť, že ideo prízrak, vzniká – podivné. Neverím v prízraky, toto je podivné. Keď uveril, že vi-del prízrak – vzniká zázračné. Verím, že tento svet je taký, že v ňom existujú prí-zraky – tento svet je zázračný!

Fantastika hraničí s poviedkami, v ktorých sa vyskytujú mŕtvoly a perverzné prí-behy, Urošević však o nich hovorí, že nepatria do fantastiky; tie, v ktorých sa narú-šajú morálne kódexy, nezaraďuje do fantastiky, v nej sa totiž narúšajú zákony logi-ky (a fyziky) (Urošević, 1987; s. 17).

JAS

NAK

OT

ES

KA

L á s k a v m a c e d ó n s k e j f a n t a s t i c k e j p o v i e d k e( K n i e k t o r ý m a s p e k t o m : p r e c h o d - h y b r i s , v a m p i r i z m u s ,p o r t r é t - z r k a d l o , ľú b o s t n ý t r o j u h o l n í k a k a s t r á c i a )


Vo fantastických poviedkach sa vo veľkej miere využíva teória želaní. Claude Roy ana-lyzuje želania hrdinov fantastických poviedok v spojení s Freudovou psychoanalýzoua poukazuje na to, že sen odpovedá na akceptované a priznané túžby, kým nočné mory(čierna fantastika) na potlačené a nepriznané. V dôsledku čoho fantastika vo vzťahuk čiernym zónam podvedomie oslobodzuje (Urošević, 1987; s. 28).

V macedónskej literatúre sa s fantastickou poviedkou stretávame už v 19. storočí, kedyMarko Cepenkov využíval folklórne matrice a tie vnášal do fantastických (ľudovo-umelec-kých) poviedok (Urošević, 1987; s. 20). Výraznejší záujem o fantastiku však vzniká až podvplyvom expresionizmu (Urošević, 1987; s. 21). V jednej novšej štúdii sa uvádza niekoľkotypov fantastických poviedok v macedónskej literatúre spolu s ich tvorcami: tradičná(romantická) fantastika (Vlada Urošević, Mitko Madžunkov, Slavko Janevski); folklórnafantastika (Živko Čingo, Petre Andreevski, Vase Mančev); onirická fantastika (Katica Kju-lavkova, Danilo Kocevski); absurdná fantastika (Mile Nedelkoski, Blaže Minevski); alego-rická fantastika (Zoran Kovačevski, Mitko Madžunkov); erudovaná fantastika (Vlada Uro-šević, Krste Čačanski, Dragi Mihajlovski, Dimitrie Duracovski, Aleksandar Prokopiev,Jadranka Vladova, Hristo Petreski, Ermis Lafazanovski, Venko Andonovski) (Pavlovski,1998).

V tomto texte na základe analýzy piatich fantastických poviedok macedónskej litera-túry zo 70., 80. a 90. rokov preskúmame zmeny motívu lásky a jeho najčastejšie pre-plietanie sa s motívom smrti a neprítomnosti. Patria sem poviedky Upír autora PetreM. Andreevského z roku 1974, Zaľúbený duch Živka Činga z roku 1976, Rekviem pre Ru-binu Fain od Slavka Janevského z roku 1976, Žena od Mitka Madžunkova z roku 1988a Averroova chyba od Venka Andronovského z roku 1993. Prečo poviedky? Podľa Uro-ševića sa fantastická próza vo svojich začiatkoch rovnomerne vyskytovala tak v romá-noch, ako aj v poviedkach (1987, s. 10), avšak neskôr prvenstvo vo fantastickej prózezískala poviedka, ktorá sa stala reprezentantom tohto žánru.

2 . P R V Á P O V I E D K A : P R E C H O DPoviedka Zaľúbený duch Živka Činga (1935) vyšla v roku 1976.Poviedka sa začína scénou, keď skupina poľovníkov zablúdi v lese a skončí v akejsi

dedine, vlastne na uzatvorenom, izolovanom mieste, v gete, kde je všetko možné. Po-ľovník, podobne ako v Čechovovej próze, tu predstavuje dôveryhodného a kompetent-ného rozprávača.

Len čo vstupuje na neznáme miesto, rozprávanie preberá postava učiteľa, v skutoč-nosti hlavná postava poviedky. Začína sa nočná búrka, učiteľ Cvetan ponúka zatúlanýmpoľovníkom nocľah a rozpráva im rozprávku o tom, ako ľudia milujú a ako hrešia.


Andrej Detela, fyzik a esejista, Slovinsko.


2 . 1 . K o n c e p t h y b r i s uV susednej dedine žil vo veľkej láske, šťastí a duševnej harmónii muž so svojou ženou.

Ich mimoriadne šťastie sa znásobilo, keď sa dozvedeli, že sa im narodí potomok. Ale de-dinčanov – susedov ich mimoriadne šťastie znepokojovalo a hovorili: „Toľká radosť nieje dobrá“ (s. 48). A skutočne, vo chvíli najväčšieho šťastia, počas pôrodu, mužovi jehožena zomiera.

Z toho vyplýva prvé ponaučenie. Dedinčan musí byť potrestaný, lebo má priveľa šťastia.Svet je stvorený tak, aby neprimerané (priveľké) šťastie nenarúšalo poriadok, rovnováhus nešťastím. Dedinčan nenesie subjektívnu vinu za to, že je priveľmi šťastný, nikdy vedo-me nezhrešil, ale aj tak musí trpieť, lebo nesie objektívnu vinu, musí byť potrestaný, abysa znovu obnovil narušený poriadok. Tento dedinčan sa objavuje ako hybris, ako naruši-teľ daných pravidiel.

Koncept hybrisu predstavuje aj objektívnu vinu, ktorú tu nesie dedinčan. V knihe Sofok-les (Sofoklo) Zdeslav Dukat analyzuje starogrécku etiku tzv. hybrisu a odvoláva sa na Hero-dotove dejiny. V nich sa nachádza báj o vládcovi Polykratovi, ktorý mal takú šťastnú ruku, žečoho sa chytil, to sa mu podarilo. Jeho priateľ Amazis mu poradil, aby vyvolal božiu závisť –a skutočne padol do rúk Peržanom. Tento príklad, tvrdí Dukat, je zaujímavý, pretože Poly-kratovi nemožno vyčítať, že by bol nositeľom subjektívnej viny; dokonca sa pokúsil vyvolaťbožiu nenávisť (keď sa od neho žiada, aby sa zriekol najmilšej veci, hodí do mora prsteň).Jeho vina je ale objektívna: keďže narúšal ustálený poriadok sveta, musí byť potrestaný.

Grécka etika o zlatej dobrej strednej ceste vykresľuje poriadok ľudstva, obsiahnutý je ajv Aristotelovej maxime ’Všetkého s mierou‘. Hybris narušuje túto koncepciu a prekračuje všet-ky dané hranice; pretože dedinčan ich prekročil, je potrestaný smrťou ženy, ktorú miloval.

2 . 2 . P o r u š e n i e o n t o l o g i c k e j n o r m yPretože dedinčan narušil ontologické normy neprimeraným šťastím, je konfrontovaný so

smrťou svojej ženy. Jeho život je však neprimeraný aj v nešťastí, podobne ako v prípadeAchilla. Achillov príklad hrdinského správania predstavuje, okrem prehnaného hnevu, pom-stychtivosti, domýšľavosti, urážlivosti a tvrdohlavosti, aj neprimeranosť v zármutku (pospráve o smrti jeho najlepšieho priateľa mu musia držať ruky, aby sa nezabil), uvádza Du-kat. Dedinčan na pohrebe prejavuje rovnako neprimeraný žiaľ: kope okolo hrobu, bojuje sozemou a volá svoju mŕtvu ženu, aby sa mu vrátila aspoň v podobe ducha. Rozprávač hovo-rí: „Celá vykopaná zem vrie, je plná života, človek jednoducho nedokáže uveriť“ (s. 49).

Svedkovia na pohrebe, dedinčania, v strachu z veľkého nešťastia vravia: „Ak existujeBoh, po týchto slovách by mal oživiť nebohú a vrátiť ju tomuto mužovi“ (s. 49). Tak akov čase ich priveľkého šťastia povedali: „Toľká radosť nie je dobrá“ (s. 48), teraz hovoria:„Nie je dobré, ak niekoho tak veľmi milujete“ (s. 49).


Barbara Schubert (†), Spolok slovinskchspisovateľov, Slovinsko.


Podobne ako v 9. speve Illiady, kde grécki vyslanci idú do Achillovho stanu, aby mu po-vedali, že jeho nemiernosť v hneve nemá cenu, tak dedinčania v rozhovore konštatujú, ženemá cenu, aby bol dedinčan rovnako nestriedmy v smútku ako v šťastí. Ľud je zajedno, jeto antický chór a korektív prehnaných hrdinových pocitov. Ľud je nositeľom pragmatickejživotnej filozofie – aby sa nenarušil poriadok.

Od tejto chvíle do hry vstupuje fantastická paradigma a narušená ontologická norma.Učiteľ-rozprávač (ktorého milovaná žena zomrela pred troma rokmi) z neznámej príčinya celkom dobrovoľne „odsudzuje“ sám seba za to, že sa podieľal na nestriedmosti de-dinčana, je totiž posadnutý jeho nešťastím. Náhodou sa stretne s pohrebným sprievo-dom, dozvedá sa o nešťastí a každý deň chodí na hrob, aby robil dedinčanovi spoloč-nosť. V osobe učiteľa takto dedinčan získava médium.

Na začiatku učiteľ hovorí: „Iba človek sa nevracia, iba človek sa neobnovuje“ (s. 37).Hovorí o konečnosti sveta, o nemožnosti návratu človeka zo sveta mŕtvych. Napriek to-mu sa s duchom stretne.

V deň výročia pohrebu zosnulej sa v okne učiteľovej izby objavuje duch mŕtvej ženy.Duch je „prekrásna ženská postava“, „podivný prízrak, vlasy má zo strieborných nití a ce-lá je v bielych svadobných šatách“ (s. 53). Podobný opis nadpozemskej krásy, krásyz onoho sveta, nájdeme aj v poviedke Svantovid Venka Andonovského (1964). V nej La-sica – fatálna žena spí na bielej posteli zakrytá bielym hodvábom a jej dych sa podobášelestu krídel kŕdľa bielych holubov... Mŕtva milovaná žena sa tradične opisuje v bielejfarbe, pretože biela je farba duchovna.

Duch ženy ďakuje učiteľovi za pozornosť, ktorú venuje jej mužovi: „Anjeli ma k tebe pri-viedli (...), lebo môjmu mužovi si ako brat (...), chcem sa ti poďakovať“ (s. 53). No keďučiteľ otvára okno, aby duch vošiel do izby, ten uniká.

K narušeniu ontologickej normy, k prechodu ducha a hmoty a oživovaniu mŕtveho zrej-me dochádza kvôli nesmiernej láske. Taká láska je „chyba“ na ontologickej úrovni, „vý-robná chyba“ sveta. Avšak je to možná, motivovaná „chyba“, pretože lásku možno chá-pať aj tak, ako ju vysvetľuje Empedokles v knihe O prírode. Láska je nadontologická,nadprirodzená kategória, sila spájania, na rozdiel od sily, ktorá rozdeľuje (nenávisť); tie-to sily sa vo fyzike nazývajú afinita a repulzia. Iné chápanie vraví, že láska sa časomopotrebúva, že si privlastňuje/pohlcuje energiu ako aj všetko ostatné a že jej intenzitasa časom zmenšuje; to je osobitná téma postromantickej literatúry, ktorá kladie dôrazna tzv. realizovanú lásku (manželstvo, vzťah a pod.).

Aj keď sa učiteľ stretol s duchom, hlása tézu, že „iba človek sa nevracia, iba človek saneobnovuje“ (s. 37). Pokúsil sa ducha zadržať, aby ho materializoval, ale neúspešne.Učiteľ otvára okno a prosí ducha, aby vošiel dnu. V tej chvíli však duch unikne, okno te-da neprekračí. (Okno aj dvere sú symbolmi prahu, premeny hmoty na ducha a opačne,


� � Goran Starčević, filozof, Chorvátsko.

� Janez Vodičar, filozof a teológ,Slovinsko.


prechodu z vonkajšieho do vnútorného a opačne, a pod. Bachtin má vynikajúcu štúdiuo úlohe prahu v románoch Dostojevského, kde hovorí, že všetky kruciálne situácie saodohrávajú pri vchode/vstupe). Izba nemôže hypostazovať neprítomné a duch sa ne-môže zhmotniť, rovnako láska nemôže existovať večne. Izba však v poviedke funguje akohrob. Žije v nej mačka, ktorá je symbolom démonického, a funkciou izby je ukryť učiteľapred svetom. Učiteľ je teda v izbe rovnako „neprítomný“, ako je mŕtva znakovo, symbo-licky neprítomná v hrobe!

2 . 3 . D v e u t ó p i e : z a s t a v e n i e č a s u , v y s l o b o d e n i e z p r i e s t o r uV poviedke sa objavuje aj Jančule, ďalšia postava-parabola; je to slabomyseľný škol-

ník základnej školy. Cez túto postavu autor nastoľuje otázku o dedičnom (východisko-vom) hriechu. Jeho strýko Serafim zabil svojho brata pre pozemok (parabola príbehuo Kainovi a Ábelovi) a Jančule ako dedič z druhého kolena má hriešnu krv, je slabomy-seľný, to znamená, že je odsúdený nie za vlastné previnenie, ale za dedičný hriech.

Dozrieva v ňom apokryfná posadnutosť, že premení svet, resp. vytvorí nový bez starýchhriechov, koncepcie hriechu vôbec. „Och, nič viac nechcem (...), iba sedem hodín moci.Och, vtedy by som stvoril svet, vtedy,“ povie (s. 37). Jančule je teoretik možného vylepšené-ho sveta, sveta bez chýb. To predstavuje religióznu, symbolickú a metafyzickú os poviedky.

Práve on dospeje k fantastickej myšlienke o návšteve ducha, pretože podľa kresťan-ského učenia sa duch mŕtveho nemôže zhmotniť. Ale v tomto uzavretom svete, do kto-rého poľovníci zablúdili, vo svete, v ktorom „biblický“ Jančule predstavuje apokryfnúmyšlienku premeny sveta, je takýto prechod možný a pravdepodobný.

Téma viny úzko spojená s témou lásky sa v tomto príbehu pohybuje na viacerých úrov-niach. Najprv sa obnovuje myšlienka, že smrť je tragická pre každého, zvlášť pre toho,kto miluje. Opačná teória, že Kristovo obetovanie stráca tragický rozmer, že smrť strácapre západného kresťana „ontologickú česť“, pretože každá cesta vedie k Bohu a každátragédia je iba nepoznaná nevyhnutnosť – nie je útechou. Pre toho, kto má rád duchov-nú útechu, je kompletná iba s materiálnymi dôkazmi.

Preto sa v poviedkovom svete zapadnutej dediny, v ktorom žijú poloparabolické pos-tavy, udržiava idea o premene sveta. Svet sa musí vytvoriť znovu, a to bez objektívnej vi-ny – sterilnej a cudzej. Jančule trpí pre dedičný hriech a jeho vina na tomto svete je ob-jektívna. Vo fantastickej poviedke Z bleskov pred nimi horeli aj mŕtvi Slavka Janevského(1920) sa hovorí o láske dvoch mladých Židoch, 16-ročného Abrahama a o deväť me-siacov mladšej Stely, ktorí skončili v nacistickej plynovej komore. Aj ich vina je cudziaa objektívna, pretože počas biednych rokov svojho života nevykonali subjektívne chyby,za ktoré by mali trpieť. Objektivita viny tu nemá duchovno-symbolický charakter akou Jančulu, ale objektívny, historicky determinovaný.


Stretnutie vydavateľov a autorovDane 2006. Otvorenie výstavyobrazov Miroslava Ksandra zo Slovenska.


V príbehu o láske dvoch Židov vystupujú aj dve epizódne postavy, hodinár Ham po-sadnutý časom, a starožitník Emil schopný vidieť budúcnosť. Ich prítomnosť, ako aj té-za, že „život a smrť sú iba mozaikou neprerušeného rozpadávania sa a obnovovania...“ukazujú, že otázka času je úzko spojená s ideou lásky a viny.

Čas predstavuje základný problém metafyziky. „S vyriešením tohto problému by sa vy-riešilo všetko,“ povedal Borges. „Verím, že neexistuje, našťastie, nijaké nebezpečenstvojeho vyriešenia, a teda aj naďalej pokračujeme vo svojej nespokojnosti. Spolu so svätýmAugustínom vždy možno povedať: Čo je to čas? Ak sa ma nepýtajú, viem. Ak sa ma pý-tajú, neviem“ (Borges, 1990; s. 62).

V článku o prehltnutom čase Peter Krasztev povedal, že (post)symbolizmus na Výcho-de ponúkol originálny koncept, ktorý prakticky otočil kresťanskú tézu spasenia. Dušačloveka sa po spasení sťahuje do večnosti, to znamená do bezčasia. Modernisti zastá-vali názor, že ak sa im podarí vytvoriť večnosť, respektíve zastaviť čas, „pozemské spa-senie“ príde samo od seba (Krasztev, 1997).

Takéto zastavenie času nájdeme v Čingovej poviedke. Učiteľ Cvetan sa uťahuje doškrupiny, do izby, v ktorej sa zastavil čas. Izba sa podobá na hrob, mačka, ktorá tu ži-je, má démonickú symboliku. Je to geto, uzavretý priestor, v ktorom sa má uskutočniťveľká myšlienka zastavenia času a dosiahnutia večnosti. Ale táto večnosť a celý vý-chodný koncept záchrany času života sú nepravé; ide o simuláciu. Duch mŕtvej pretoz izby utečie, odmieta sa nasťahovať do priestoru, ktorý vychádza z falošnej predstavya je teda simulovaný.

Rovnako zaujímavý je pokus odkloniť sa od myšlienky konceptu časovej záchrany po-ukazovaním na priestorový exil. Čingova poviedka sa končí nasledujúcim komentárom:„Po týchto udalostiach sa ľudia začali sťahovať do Austrálie“ (s. 55). Je známe, že Austrá-lia, tento West Aust, vždy bola pre Macedónsko terénom priestorovej utópie, toposomamoendi, možným rajom na zemi. Propagáciou možnosti vybudovať časovú utópiu, úte-kom ducha a nemožnosťou jeho materializácie sa otvára príležitosť pre priestorovú utó-piu. Pre záchranu duší tam, v novom priestore, a nie tu, v podmienkach anulovaného ča-su, o ktorom sa vedelo, že sa pre živých nezastaví a pre mŕtvych nepredĺži!

3 . D R U H Á P O V I E D K A : V A M P I R I Z M U SPoviedka Upír od Petra M. Andreevského (1934) bola uverejnená v roku 1974.V poviedke sa prebúdza duch mŕtveho Najdena, ktorý v dedine začne kradnúť slad-

kosti, snopy sena, predmety a dobytok. Jeho žena Najdenica, zahanbená posmrtnýmiskutkami svojho muža, ukradnuté veci vracia dedinčanom. Tí sú znepokojení a privola-jú lovcov upírov. Lovci zamieria na Najdenovho ducha a vystrelia, no keďže duch je pre„obyčajné“ oko neviditeľný, dedinčania vidia iba to, ako sa jeho krv rozlieva po majetku,


Iztok Osojnik, básnik, prozaik, esejista a prekladateľ,Slovinsko.


a Najdenicu nájdu ležať mŕtvu. Najdenica podľa nich musela umrieť, pretože „ho púšťa-la [ducha], aby sa jej schoval do srdca“ (s. 236).

Srdce tu vystupuje ako mediátor dvoch svetov: materiálneho (orgán v tele Najdenice)a duchovného (úkryt Najdenovho ducha). Symbol srdca je domácky a obvyklý pre svet,v ktorom žijeme, avšak „nie všetky národy milujú srdcom“. Okrem kultúrneho modelu ži-dovsko-kresťanských národov existujú tiež prostredia s inou symbolikou. V nich sa dušači duchovná paradigma nespája so srdcom, ktoré – ako orgán v ľudskom tele – pred-stavuje materiálnu paradigmu, ale s iným materiálnym orgánom. Domorodci v Afrike tak„milujú“ hrdlom (hrdlo je centrum duše), Indiáni zase žalúdkom a pod.

Akú lásku a akú vinu nájdeme v tejto poviedke, ktorá sa končí smrteľnou tragédiou,a ako sa uskutoční presťahovanie ducha do cudzieho srdca?

3 . 1 . C u k r í k yV poviedke sa objavuje fenomén cukríkov. Najdenov duch kradne sladkosti z dedinskej

krčmy a podarúva ich manželke Najdenke. Tzvetan Todorov naznačuje, že to môžu byť dia-bolské cukríky: „Priehľadný symbol, ide o cukríky, ktoré vyvolávajú sexuálnu túžbu a ktorédiabol rád ponúkne hlavnému protagonistovi.“ A ešte raz: „Diabolský dar označuje prebu-denie túžby, ktorú už nič nemôže zastaviť“ (s. 132). V poviedke Nočný fiaker Vlada Uroše-vića (1934) sa nachádza opačná perspektíva, keď démonická žena dáva cukríky hrdinovi.Rozprávač nasadá do fiakra, v ktorom sedí Emília (u tohto autora nachádzame celý rad po-viedok, v ktorých sa objavuje postava príbuznej – Emílie) a je cukríky. „Mám vynikajúcecukríky,“ hovorí protagonista, nato „ma začne kŕmiť cukríkmi, plní mi ústa svojimi lepka-vými kúskami. Rozbaľuje staniol, odhryzne si kúsok z cukríka, aby okúsil jeho chuť, potomukazuje na ovocie skryté v jeho plnke a cukrík mi vloží do úst“ (s. 52 a 53).2

Keďže ide o fantastickú poviedku, váhanie, či duch existuje alebo nie – ostáva. Ak bysme váhanie odstránili a neuverili v existenciu upíra, potom by sme museli povedať, žekradne Najdenica – a to je právna, sociálne motivovaná vina. Nešlo by ani o lásku, anio hriech. Poviedku by sme potom interpretovali na fyzickej úrovni, konštatujúc: kradneNajdenica a pred dedinčanmi sa ospravedlňuje, že kradne duch jej mŕtveho manžela.Podľa takejto interpretácie ide o vinu vlastnícko-právnej povahy; zákon znie: „neukrad-neš“ a z náboženstva sa dostal aj do právnych noriem. (Mimochodom, monogamnémanželstvo, právne normy... to všetko má religiózny základ). Ak však pripustíme vieruv upíra, potom v poviedke pôjde o ľúbostný motív.

3 . 2 . M ý t u s o u p í r o v i Postava upíra má v macedónskej literatúre ústredné miesto, najmä vo folklórnej praxi

Marka Cepenkova (Urošević, 1987, s. 50). V poviedke Petra Andreevského Upír sa stre-


Ludwig Hartinger, básnik, prekladateľ a redaktor, Rakúsko.


távame so spracovaním mýtu o mŕtvole, ktorá v noci vystupuje z hrobu a pokračuje vosvojom živote. Nenájdeme v nej však štandardné správanie upíra (cicanie krvi živým),namiesto toho Najden živých okráda, využíva a znepokojuje; to znamená, obrazne pove-dané, že im „pije krv“. Upír Najdenko pokračuje vo svojom živote tak, že sa nasťahuje dosrdca svojej ženy, ale necicia jej krv. Prevláda názor, že staré povery o upíroch sú pove-ry o domácich duchoch, ktorí svoju prítomnosť v dome dokazujú prostredníctvom drob-ných zlomyseľností (premiestňujú predmety, buchocú a hrmotia) (Urošević, 1987, s. 50).Andreevského upír predvádza rovnakú „starosť“ o svoj majetok a „hospodári“ tak, že za-obstaráva seno, jedlo... Hoci je takéto upírovo počínanie vcelku ironické, zavadímeo postavu, ktorá zdôrazňuje, že je veľmi čudné, ak Najdenko kradne, pretože živý Naj-denko bojoval proti zlodejom. (Nie je uvedené, čo robil Najdenko, kým žil. Táto informá-cia je potrebná iba ako ironický odstup, z ktorého vidieť, že upír neničí iba životy a ma-jetok, ale aj česť).

Posadnutie dedinčanov príbehmi o upíroch sa odzrkadľuje v dokumentoch, v ktorýchsú potvrdené masové psychózy, ktoré zachvátili Európu, počnúc 17. storočím (Urošević,1987, s. 54). Poviedkoví dedinčania (vo funkcii chóru) berú existenciu upíra vo svojomprostredí ako samozrejmosť, rovnako aj skutočnosť, že sa odrazu objavuje lovec upírov,ktorý – keďže sa s dedinčanmi dohaduje o svojej službe – fakticky potvrdzuje, že lovecupírov je v tomto prostredí profesionálom na trhu „prítomných“ upírov, ktorých treba ulo-viť, a teda má svoju formálne stanovenú cenu v závislosti od ich „prítomnosti“.

V európskych príbehoch o upíroch sa zosnulý mení na upíra buď pre lásku, alebo preurčitý hriech, ktorý mu nedá pokoja ani v hrobe, alebo ho zem pre jeho hriech nechceprijať. (Takéto motívy sa objavujú v dvoch baladách slovinského básnika Franca Prešer-na Výčitka /Prekop/ a Nespráchnivené srdce /Neizgnieno srce/). Podobný nepokoj zo-snulého kvôli láske sa objavuje aj v poviedke Zaľúbený duch.

4 . T R E T I A P O V I E D K A , P O R T R É TPoviedka Rekviem pre Rubinu Fain od Slavka Janevského (1920) bola uverejnená

v roku 1976.Nie je známe, či je Rubina žena alebo prízrak. Poviedka sa skladá z troch svedectiev

rozprávača, ktorý je posadnutý Rubinou. Prvýkrát sa meno Rubina objavuje v historic-kých dokumentoch – bola členkou Tajnej revolučnej organizácie za oslobodenie Armén-ska. Jej otec bol vodcom organizácie; uskutočnili dva neúspešné atentáty na sultána.Druhýkrát rozprávač nachádza list Rubiny adresovaný jej priateľovi, v ktorom mu ozna-muje, že dostala ako dar bonsajový stromček. Tretí a poslednýkrát nachádza Rubininportrét v jednom solúnskom antikvariáte a kúpi si ho. Keď ho doma rozbalí, portrét sarozpadáva na drobné farebné kúsky a obraz sa stráca.


David Cobb, haikuista a preklada-teľ, Veľká Británia.


4 . 1 . B e z t v á r n o s ť , m ŕ t v e o č iKto je Rubina? Kým Čingo opisuje ducha ženskej postavy ako prekrásneho, podobného

modelu fatálnej ženy v európskej literatúre (la belle dame sans merci) (M. Prac, 1974;s. 157–237), Janevskeho Rubina je mysteriózna bytosť bez pôvodu, a tak „sa potvrdzuje jej’beztelesnosť‘, ktorá jej dáva stálosť a všadeprítomnosť“ (Vangelov, 1993; s. 161). Pretov okamihu, keď príbeh vyúsťuje do bodu, v ktorom sa permanentne netransparentná Rubi-na ustaľuje v nejakom materiálnom predmete (jej portréte), nastáva „sebadeštrukcia“ dô-kazu. Rubinin portrét sa z neznámeho dôvodu rozpadáva aj s farbami. Rozprávač posad-nutý Rubinou sa na ňu pozerá v rôznych podobách; Vangelov hovorí, že pre Rubinu jecharakteristická „polymorfia“, a „mnohotvárnosť sa končí v beztvárnosti“ (Vangelov, 1993;s. 169). „Čiže ak Boh (z perspektívy kresťanskej viery nemá podobu) môže mať mnoho po-dôb, potom sa aj mnohotvárnosť môže končiť v beztvárnosti“ (Vangelov, 1993; s. 169). Van-gelov sa pristavuje aj pri Rubininej charakteristike ako bytosti „bez lesku v očiach, ak nie ajbez očí“, čo je „blízko predstave o ne-bytosti, bez hmoty“ (Vangelov, 1993; s. 172).

Motív portrétu (obrazu) a motív mŕtvych očí sa objavuje aj v románe Pútnik Melmoth au-tora Maturina z roku 1820 (Urošević, 1987; s. 40). Románový hrdina Melmoth zdedil zá-mok po svojom nebohom strýkovi a spolu s ním zdedil aj tajomný portrét svojho predkaMelmotha, ktorý nestarne, pretože predal dušu diablovi. Nemenný výzor predka vyvolávahrôzu. Z celej jeho bytosti iba oči vyzerajú ako oči mŕtveho. Takéto dva motívy, portréta mŕtvolnosť očí (chápaných ako zrkadlo duše), sú aj v poviedke o Rubine; na jej tvári súmŕtve práve len oči. V obidvoch príbehoch existuje aj motív uvedomenia si pohybu. Pút-nik Melmoth potvrdzuje nebezpečenstvá, ktoré naňho číhajú na ceste za poznaním, a zatúto svoju odvahu musí zaplatiť. V príbehu o Rubine je pátranie po Rubine hlavným roz-právačovým motívom, a tiež túžba po poznaní, ktorá sa objavuje vtedy, keď rozprávač po-chopí, že dejiny o nej veľa svedectiev nevydajú. Ale na rozdiel od hrozby vyslovenej Mel-mothom, ktorý upozorňuje svojho príbuzného: „Vedzte, že za svoju fatálnu zvedavosťzaplatíte životom“ (Urošević, 1987; s. 41), rozprávač v príbehu o Rubine trpí menej. Ne-prežíva kolaps svojej osobnostnej integrity, aj tak sa však stáva otrokom posadnutosti,ktorá ho nakoniec neuspokojuje.

4 . 2 . P o r t r é t ( z r k a d l o )Rozprávač je v skutočnosti posadnutý beztelesnou bytosťou, samým duchom. Ako

možno prízrak materializovať? Je to podobná otázka ako pri učiteľovom trápení v Čingo-vej poviedke, keď chce navrátiť mŕtveho ducha. Takéto želanie môžeme nazvať syndró-mom Doriana Graya, hrdinu z románu Oscara Wilda, ktorý si vymieňa miesto s vlastnýmobrazom v snahe dosiahnuť večný život. Vo večnosti sa ale kategórie života a smrti zo-tierajú, večne živý je v rovnakej miere aj večne mŕtvy – ako prízrak, duch alebo upír. Do-


� Mary Barbara Tolusso, poetka, Taliansko.

� � Iva Jevtić, prozaička, pre-kladateľka a ved-kyňa, Slovinsko.


rian Gray si vymieňa miesto so svojím portrétom. Aby prešiel do duchovnej podoby več-nej mladosti, potrebuje materiálny element, v tomto prípade svoj portrét.

Portrét je teda mediátor, ktorý sa nachádza na prechode z duchovného do materiál-neho sveta. V predchádzajúcich príbehoch sa v úlohe mediátorov objavujú učiteľovookno/izba a Najdenkino srdce, v poviedke Rekviem pre Rubinu Fain je to Rubinin por-trét kúpený v solúnskom antikvariáte, ktorý sa v okamihu, keď ho rozprávač túži vlast-niť, rozpadáva. Mediátori ako výmenné stanice porušujú ontologickú normu, narúšajúmožné a vytvárajú zrážku a zachovanie dvoch poriadkov: prirodzeného a nadprirodze-ného (skutočného a neskutočného).

Portrét nie je náhodne zvolený mediátor – je nositeľom tak duchovného ako materiál-neho elementu. Zarámovaný portrét je fyzický/materiálny predmet, ktorý sa môže zave-siť na stenu; portrét ako umelecká hodnota je duchovná kategória, ktorá závisí od ďal-šieho aspektu: od pohľadu. Roland Barthes v roku 1971 v štúdii Od diela k textu (a neskôrv roku 1973 v Teórii textu) charakterizuje tento rozdiel medzi dielom a textom. Dielo(oeuvre) je fyzický predmet – kniha, ktorá sa môže vložiť do police. Text (z lat. texere =tkať) je to, čo z diela vzniká vo chvíli, keď čitateľ číta knihu; text existuje iba vtedy, keďv ňom čitateľ registruje mnohovýznamovosť (Intertextualita, 1988; s. 11).

Ďalším mediátorom na vyššej úrovni je zrkadlo, už oddávna charakteristický prostriedokprechodu do transcendentálnych sfér a nositeľ zložitých metafyzických konotácií pri veciach(Krasztev). Konvenčnú úlohu zrkadla možno zhrnúť do formuly: „To, čo je hore, je totožnés tým, čo je dole.“ Takýmto poznaním sa riadi aj dvojica mladých ľudí v poviedke Z bleskovpred nimi horeli aj mŕtvi (...) Slavka Janevského (1920). Stela povie Abrahámovi: „Na tejtostrane, na ktorej sme, sme iní. Poriadok je opačný, zdanlivý koniec je začiatok nekonečna...všetci, aj moja matka, (...) sú pre nás živí len ako mŕtvi.“ Krasztev hovorí: „Vo virtuálnom obra-ze všetko vyzerá ako v skutočnosti, s tým nepatrným rozdielom, že prichádza k výmene miestna pravej a ľavej strane.“ Presne o takejto výmene miest hovorí v poviedke Stela.

Portrét a zrkadlo sú metafory pre dve odlišné pátrania: Oscar Wild v diele Portrét Do-riana Graya hľadá v zrkadle (namaľovaného) obrazu nejakú vyššiu pravdu (stratenú več-nú mladosť) (Krasztev), zatiaľ čo Rubinin portrét v našej poviedke predstavuje zazna-menávanie beztvárneho, materializáciu neprítomného.

A napokon tu ešte máme fenomén rozbitého zrkadla, ktoré je vždy znamením nešťas-tia, respektíve znamením rozpadu celku. A tak zatiaľ čo rozprávač túži uzrieť Rubinu naobraze, obraz sa – podobne ako zrkadlo – rozpadáva na kúsky. To znamená, že iracio-nálne nemožno racionalizovať, nemožno zachovať jednotu sveta; materiálnosť a du-chovnosť nesmerujú k zjednoteniu, ale k opačným pólom. Popiera sa tak idea možnejjednoty medzi dvoma svetmi: racionálnym a iracionálnym. Medzi nimi totiž existuje ne-preklenuteľná priepasť mediátora!


Janko Petrovec, herec a redaktor, Slo-vinsko, a Daria Betocchi, prekladateľkaa redaktorka, Taliansko.


4 . 3 . P o s a d n u t o s ť n e p r í t o m n o s ť o uVeľká téma v súvislosti s láskou je smrť alebo neprítomnosť. Proust v istom prozaic-

kom kontexte povedal: „‘Nie’ je najväčší stimul pre líškanie.“ Neexistuje väčšie ‘Nie’ akoje smrť alebo neprítomnosť. Rozprávač (a učiteľ z predchádzajúcej poviedky) sú kon-frontovaní so smrťou, respektíve neprítomnosťou, čím sa začína strhujúca hra vzdorova-nia tejto strate.

Rozprávač je posadnutý Rubinou, ale táto jeho posadnutosť nie je láskou, aj keď ječiastočne motivovaná srdcom. Ako uvádza, nástroje, ktoré ho k nej priťahujú, sú „srdcea pocit približovania sa k minulosti“ (Vangelov, 1993; s. 160), ako aj „nájdenie zabud-nutej“ Rubiny (Vangelov, 1993; s. 179). Postavy oplývajú skúsenosťami, ktoré sa svojousilou nemôžu porovnávať so žiadnymi inými. Je známe, že do vzťahu s nadprirodzenýmsa dostávame vtedy, keď nejakou vlastnou skúsenosťou siahame až k svojim hraniciam,respektíve keď naša skúsenosť dospieva do superlatívnej polohy (Tzvetan Todorov,1987; s. 131). Čo je prípad práve tak učiteľovej lásky, ako rozprávačovej posadnutostiRubinou, alebo existencie Najdenovho ducha.

5 . Š T V R T Á P O V I E D K A : Ľ Ú B O S T N Ý T R O J U H O L N Í KPoviedka Žena Mitka Madžunkova (1943) bola uverejnená v macedónčine v roku

1988. Táto poviedka obsahuje niekoľko fantazijných prvkov (príjazd po jazere na zim-ných saniach), ale aj symbolických (vzťah ženy k jazeru a počasiu).

5 . 1 . L i t e r á r n y s y m b o l : d u c hAtmosféra v poviedke zodpovedá tradičnému fantazijnému literárnemu prostrediu: je

podvečer (šero a nejasné objekty), voda v jazere, pri ktorom sedí a oddychuje hlavnápostava Ivan, sa stáva „čoraz temnejšou a temnejšou“ (svetlo prepúšťa svoje miestotme, neviditeľnosti a mrákave). Odrazu sa objavujú „obrovské vlny“, výsledok rovnako„neočakávaného vetra“ (pokojná príroda sa z nejakého dôvodu dostala do disharmónie),na brehu jazera niet „živej duše“ (a teda nieto svedka udalosti), ide o opustené, izolova-né miesto, „príroda je v napätí“, v očakávaní dažďa.

Literárne symboly najčastejšie vznikajú v skamenenej mizanscéne, ktorou sa „odô-vodňujú“ literárne udalosti. Wayne Booth v knihe Rétorika v próze hovorí o banalizovanímotívu korytnačky na diaľnici v americkej literatúre; o fantastike sa hovorí, že k vraždenajčastejšie príde o polnoci, k tragédii počas búrky a pod. Napriek tejto klišeovitosti nieje veľmi rozumné do podobného literárneho dekóru (nešikovne) zasahovať. Lessingv diele Hamburská dramaturgia nekritizuje Voltairovu drámu Zaire pre už príslovečnúnemecko-francúzsku literárnu neznášanlivosť, ale pre nešikovný Voltairov pokus vytvoriťpostavu ducha podľa vzoru Shakespearovho Hamleta. Kým duch Hamletovho otca sa


Petr Hruška, básnik, redaktor a literár-ny vedec, Česká republika, a Yvetta Ellerová, hudobníčka, Česká republika.



zjavuje strážnikom v noci, zatiaľ čo všetci ostatní sa pripravujú na zábavu, a až potom,čo hodiny odbili polnoc, duch vo Voltairovej dráme sa objavuje uprostred bieleho dňa,medzi ľuďmi uprostred dediny! Lessing štipľavo komentuje, že Voltaire od svojich starýchmám nepočul, že duchovia sa vyhýbajú preľudneným miestam, že sa stránia dennéhosvetla, a okrem toho – nezjavujú sa tak, ako to uvádza Voltaire, ale, ak sa vôbec zjavu-jú, robia to tak, ako uvádza Shakespeare.

Všetky signály v poviedke Žena – stmievanie, neočakávaná disharmónia, opustenémiesto a napätá atmosféra – sú súčasťou toho skameneného literárneho symbolu; jehoúloha je pripraviť nás na nezvyčajnú udalosť.

5 . 2 . V y j e d n á v a n i e , t r h o v ý c h a r a k t e r l á s k yV podvečer, keď Ivan sedí na brehu jazera, dorazí k nemu na motorovom člne žena.

Rozhovor, ktorý sa medzi nimi odohrá, stavia Ivana do úlohy milovníka a ženu do roly,v ktorej by mohla využiť Ivanove (milostné) služby.

Ivan sa s ňou zoznamuje a použije slovo – služba. Keď totiž žena povie: „Mám man-žela... muža v rokoch,“ Ivan sa jej opýta, či nepotrebuje „niekoho službu“, načo ona od-vetí: „Počula som o vašej... dobrote,“ čím mu dá na vedomie, že za to, čo je pripravenýponúknuť, nemá v úmysle zaplatiť. Ale súhlasí, že mu za dobrotu, ktorú jej poskytne, za-platí krásou! „Nie som škaredá“ – hovorí, a vyzlieka si šaty, aby potvrdila, že za Ivanovudobrotu zaplatí vlastnou „krásou“. Žena si milenca očividne nechce kúpiť, chce, aby siju obzrel ako tovar. Ale ponúkajúc mu na výmenu svoje vnady, prakticky – ibaže na so-fistikovanejšej úrovni – potvrdzuje predajnú hodnotu lásky, o ktorú žiada.

Erich Fromm v knihe Umenie lásky hovorí o tomto kúpno-predajnom aspekte láskyv súčasnej kultúre založenej na túžbe po nakupovaní. Táto chuť je viditeľná aj pri výbe-re partnera, respektíve pri obdarovaní niekoho láskou. Nájsť príťažlivého človeka vlast-ne znamená nájsť na trhu balík s takými vlastnosťami, ktoré zodpovedajú vlastnostiam,aké je hľadajúci pripravený sám ponúknuť. Fromm uvádza, že dezilúzia je rysom súčas-nej (trhovej) lásky; dvojica sa cíti zaľúbená vtedy, keď si obaja myslia, že na trhu našlinajlepšie, slobodné „osobnosti na výmenu“.

Žena v poviedke sa vyzlieka, aby potvrdila svoje vyhlásenie: „Nie som škaredá.“ A tiežto, že pri výmennom obchode „dobrota – krása“ Ivan svoju dobrotu nemusí preukazovať;preto hneď sama ponúka dôkaz. (Jeho dobrota je dobre známa a ako taká nevyžadujedôkazy).

Ivanovi sa však dohoda nepozdáva. Nemá záujem o krásu ženy, neprekáža mu ani to,že za „službu“ nedostane peniaze. To, čo mu prekáža je explicitnosť prosby, úprimnosť,respektíve – vyzliekanie. „... Prečo ste taká rýchla a ... úprimná? Mali by ste byť trochuzdržanlivá, tak by to bolo iné. Takto... to nie je možné, skutočne,“ odvetí Ivan.

Miroslav Mićanović, básnik, prekladateľa redaktor, Chorvátsko, Zoran Triglav,prekladateľ a publicista a Jerneja Grmadnik, publicistka, obaja Slovinsko.


Tuší, že ide o obchod, ktorý vytvára situáciu, kedy sú vzťahy zbavené mystickosti, veci od-halené vo svojej nahote; lož je zvodná, kým pravda je najčastejšie trpká. Ivan má možnosťzískať neznámu ženu takú, aká je, – možno si dokonca váži jej úprimnosť. No paradoxne,čím viac si ju váži, tým menej ju chce. Neznáma žena reaguje inštinktívne: keď konečnenašla to, čo hľadala, nedokáže zachovať duchaprítomnosť a ľahostajnosť, nedokáže utajiťsvoju túžbu.

5 . 3 . Ľ ú b o s t n ý t r o j u h o l n í k ; a n t r o p o l o g i c k á a i d e o l o g i c k áp a r a d i g m aZatiaľ sa v poviedke nenachádza žiadny fantastický prvok. Ale vo chvíli, keď Ivan kate-

goricky odmieta ponúkajúcu sa nahú ženu, začína sa druhá, fantasticko-symbolická časťpoviedky.

Žena vysloví hrôzostrašné slová: „To nie je od vás pekné, to nie je dobré. Rozpadne sačas.“ V nasledujúcom okamihu jazero zamrzne. Cez sneh sa do hry včlení čiastočne ale-gorický vzťah medzi ženou a počasím. Ak má odvrhnutá žena „zamrznuté“ srdce alebo„zamrznutú“ lásku, potom sa dá ľahko vytvoriť paralela medzi zamrznutým srdcom a za-mrznutým jazerom. Snehová (fantazijná) paradigma pokračuje príchodom luxusných sa-ní s dvomi bielymi koňmi, ktoré poháňa ženin manžel. Ženu zahaľuje do drahého kožu-cha, tomu však predchádza indikatívna, hoci krátka scéna. Pretože nastala zima, Ivansa pohne, aby objal nahú ženu, a tak ju ochránil pred chladom. Jej manžel, neskôr uro-bí to isté, ale namiesto objatia má v rukách drahý kožuch.

Ak existuje protichodný vzťah: zima <–> láska, tak lásku získa ten, kto zvíťazí nad zi-mou. Ivan pociťuje impulz lásky, keď sa stretáva s „neláskou“ – zimou; to znamená, žeobidvaja muži, Ivan aj manžel, majú záujem o víťazstvo nad zimou. Obidvaja však pou-žijú odlišné prostriedky: Ivan – objatie, manžel – drahý kožuch. Žena je na začiatku po-viedky oblečená v letnom (námorníckom) oblečení, jej manžel má zimnú výbavu.

Koniec poviedky nadobúda charakter milostného trojuholníka, vo variante: žena medzidvoma mužmi. Do saní si sadajú žena, Ivan a manžel – mráz poľavuje a ľad na jazere saroztopí.

Takýto trojuholník medzitým poukazuje na dvojitú paradigmu: prvá, Ivan je nositeľomantropologickej paradigmy (objatia), druhá, manžel je nositeľom ideologickej paradigmy(drahý kožuch). Ako v ruských rozprávkach o Ivanovi a princeznej: Ivan je princ, princez-ná ho odmieta, hrozí jej však sneh a večná zima. Manžel je starý a bohatý, Ivan je mla-dý a dobrý (jeho dobrota je povestná). Mladosť, dobrota a práve tak aj láska sú antro-pologické kvality; bohatstvo je ideologická kvalita.

Na rozdiel od príbehov o Ivanovi a princeznej si princezná nevyberie ani jedného z dvo-jice mužov, presnejšie vyberie si obidvoch. Princezná z rozprávky by si vybrala mladého,


Tamas Szalay, kultúrny riaditeľ Pécs 2010 – hlavné mesto európskej kultúry.


pekného a dobrého a odmietla by starého a bohatého (často aj zlého). Tu je však tentovzorec porušený, diskurz podlieha paródii. Princezná z našej poviedky potrebuje aj mla-dosť aj krásu, ale aj starobu, ku ktorej patrí bohatstvo.

Ľúbostné trojuholníky sa obyčajne končia neúspechom. Autor môže odseknúť jednu lí-niu a ponechať jeden pár (tretí člen odchádza), alebo môže vytvoriť dva páry (pridá štvr-tý člen). P. Jeanestille uvádza: „Párne číslo je jediné uspokojivé číslo v našej civilizácii,ktoré sa zakladá na monogamii alebo monoandrii“ (N. Petkovska, 1996; s. 42). Tentovzor je v našej poviedke narušený a parodovaný.

6 . P I A T A P O V I E D K A : K A S T R Á C I APoviedka Averroova chyba Venka Andonovského (1964) bola uverejnená v roku 1993.Hlavný hrdina poviedky – východný filozof Averroes z Arábie žil v bohatom paláci

s mnohými ženami. No namiesto toho, aby daroval lásku niektorej z nich, je posadnutýBibliou, ktorú dostal do daru od jedného obchodníka zo Západu. Averroes bol v reálnomživote, resp. podľa histórie vykladačom Aristotelovej Poetiky, osobitne spornej definícietragédie, a žil v 10. storočí. Aj v poviedke je Averroes predstavený ako vášnivý vykladačkníh – konkrétne ako vykladač Biblie.

6 . 1 . P o s a d n u t o s ť c h y b a m iHistória Aristotelovej Poetiky, knihy, ktorej sa venoval popri mnohých iných filozofoch

všetkých časov aj skutočný Averroes, ukazuje, že priveľa námahy a práce môže spôsobiťchybu pri prepisovaní. Ako je známe, Aristotelova Poetika obsahuje opis štruktúry tragé-die a jej definíciu. Dodnes sú zachované dva prepisy Poetiky (Parinisius I a II), ale v jed-nom prepise je v definícii tragédie slovo: patheton – utrpenie, a v druhom prepise slovo:matheton – poučenie. Tieto dve slová vnášajú úplne odlišné významy do výkladu definí-cie a dodnes prakticky nie je známe, ako Aristoteles zapísal svoju definíciu tragédie, res-pektíve, ktorý z dvoch neznámych prepisovačov ju zapísal správne a ktorý urobil chybu.Tento malý príklad ukazuje, že z historického hľadiska Averroova posadnutosť chybamimá hlboký zmysel.

Zaujímavé však je, kedy sa uňho táto posadnutosť prejavuje. Prvú príčinu treba určitehľadať v podmienkach, v ktorých Averroes žil; je to obdobie bez Gutenberga. Po celé dl-hé roky potreboval rýchleho prepisovača, aby prepísal nové kópie niektorých dôležitýchkníh. Preto nemal ani jednoduchý, ani dôverný vzťah ku knihám, ktoré dostával. Z ich či-tateľa sa časom stal strážcom chýb prepisovačov, s cieľom, aby pre budúce generácieuchoval čisté informácie a poznatky.

Druhý a vážnejší dôvod však vyplýva z jeho vnútornej povahy.


Martin Skypala, básnik a redaktor, Česká republika.


6 . 2 . B e z c h y b n o s ťSvedkovia v paláci zanechali tieto svedectvá o sexuálnom živote ich pána: „Dobrý sta-

rý učenec bol odjakživa v posteli málo a (...) pravdepodobne nemal všetky kosti“ (s. 60).To, že Averroes bol v posteli málo, potvrdzujú udalosti v poviedke. Keď dostal Bibliu do

daru, Averroes sa zamkol do izby a premýšľal jeden mesiac a štyri dni. Nepomáhalo pre-sviedčanie najmladšej ženy s odhalenými prsiami, aby ju navštívil v jej komnatách. Keď jukonečne navštívil, namiesto očakávanej noci plnej lásky po pol hodine odišiel a uzavrel sana ďalších jedenásť dní a jedenásť nocí. Potom spáchal samovraždu, no ešte predtým na-krátko navštívil v izbách svoje ženy.

Je zaujímavé, že kým v poviedke prevládajú údaje o chudobnom Averroovom sexuál-nom živote a jeho posadnutosti Bibliou, nenájdeme tu nijakú fantastickú udalosť. Prvá ta-káto udalosť sa objaví až vtedy, keď Averroes v ženinej izbe nájde neznámeho obchodní-ka zo Západu a z izby vylieta v podobe anjela, vystrašiac tak preľaknutých sluhov.

Jeho premena na anjela nie je náhodná. Anjel je bezpohlavný a je nositeľom nevin-nosti a bezhriešnosti. Sexuálna aktivita Aaverroa sa dá prakticky zredukovať na biblickúbezhriešnosť. Možno teda konštatovať, že ten, kto je posadnutý chybami, je v sexuálnomzmysle v skutočnosti buď bez hriechu, alebo je anjel.

Je tu ešte jedna indikatívna veta. Keď Averroes dostal Bibliu, jeho život sa zmenil: „Odtoho dňa sa mu zo života stalo peklo“ (s. 55). Toto peklo ale nestojí v opozícii k uvede-nej transformácii Averroa na anjela – obyvateľa raja. Ide o peklo zapríčinené poznaním.Ten, kto žil anjelským životom, prostredníctvom Biblie zisťuje príčiny vlastnej bezhrieš-nosti a život sa mu stáva peklom. A ďalej – v dôsledku poznania spácha samovraždu. Toznamená, že bezhriešny napokon zhreší, a to v náboženskom zmysle – a menovite kvô-li náboženstvu: samovražda je hriechom pred Bohom. Bezhriešnosť sa tu teda neutra-lizuje vykonaním hriešneho činu.

6 . 3 . K t o r á k o s ť c h ý b a ?Čo sa dozvedá Averroes z Biblie? Dozvedá sa, že žena vznikla z mužovho rebra, a pre-

to každému mužovi chýba táto jedna kosť: „Z rebra, ktoré zobral človeku, urobil Jahve,Boh, ženu a priviedol ju k človeku“ (s. 57) – hovorí sa v Biblii.

Lenže Averroes so sexuálnym životom, aký vylíčili svedkovia, sa domnieva, že prepiso-vač urobil chybu, presnejšie že zapísal nesprávnu kosť. Pretože každý muž má predsakosť, ktorá mu vraj chýba. Averroes je muž a sám na sebe môže skontrolovať, ktorá kosťmužovi naozaj chýba. A konštatuje, že kosť, ktorá chýba jemu, nie je rebro, ale je po-hlavná, falická kosť.

Táto časť sa musí chápať alegoricky: tak ako žiadnemu Adamovi na svete nechýba reb-ro (rebrá sú párne), tak nijaký Adam na svete nemá kosť v pohlavnom orgáne (pohlavný


Umberto Mangani, básnik, Taliansko.


orgán je, ako je všeobecne známe – obyčajný, hoci veľmi oceňovaný sval). To, na čo saAverroes sťažuje, nie je neexistencia kosti v pohlaví, ale neexistencia zodpovedajúcehopohlavia. Preto bol „odjakživa v posteli málo“ (s. 60).

6 . 4 . ( R e l i g i ó z n a ) k a s t r á c i aDostali sme sa teda do blízkosti psychoanalýzy a tzv. syndrómu kastrácie. Freud v kni-

he Totem a tabu v štúdii Dostojevskij a otcovražda, ako aj na niektorých iných miestachhovorí o otcovražde ako o hlavnom a najstaršom zločine ľudstva a jednotlivca, čo jehlavná príčina pocitu viny a potreby po utrpení (s. 245) . Averroes, ako je to zrejmé z po-viedky, ustavične trpí a sebatrýzni sa, „večer sa plač zintenzívňuje, až sa stáva neznesi-teľným, počuť bolestné zavýjanie, ktoré v sebe sústreďuje všetku bolesť ľudstva“ (s. 57).Otcovražda sa objavuje ako potreba syna identifikovať sa s otcom; syn chce zabiť otca,aby sa mohol dostať na jeho miesto. (Podľa Freudovej psychoanalýzy jednou z príčin jeaj túžba stať sa milencom vlastnej matky).

Avšak „syn sa pri túžbe po otcovražde stretáva s veľkou prekážkou, keď v určitom mo-mente pochopí, že pokus o odstránenie otca ako rivala môže byť z otcovej strany po-trestaný kastráciou,“ (s. 245) píše Freud. Z hrôzy z kastrácie a v záujme zachovania svo-jej mužskosti syn sa zrieka túžby vlastniť matku a zlikvidovať otca. To je normálny osudtzv. Oidipovho komplexu.

Na to, aby Averroovi hrozila kastrácia, musí mať otca, ale v poviedke taký nie je. Ibaželen na prvý pohľad. Postava biologického otca tu síce neexistuje, v poviedke sa však ob-javuje postava Averroovho religiózneho Otca, ktorý je zároveň otcom všetkých synov nasvete – a to je Jahve, Boh.

Averroes ako jeho syn sa teda domnieva, že je pod ustavičnou hrozbou kastrácie zostrany Otca, ba že touto kastráciou už dokonca prešiel! Pretože ak sa Averroes narodils „vykastrovaným“ pohlavným údom, ten, kto ho vykastroval, môže byť iba Otec-Boha nikto iný. Tak je u Averroa vykonaná, povedzme, religiózna kastrácia.

Syndróm kastrácie je podľa Freuda najsilnejšie pociťovaný v prípade, ak je otec prís-ny, brutálny a surový (s. 247); ani hrmiaci biblický Jahve neponecháva nijaký priestor napriečenie sa jeho myšlienkam. Je všeobecne známe, ako si Jób kladie ruku na ústa, keďsa búri proti Jahvemu, poukazujúc na utrpenie mnohých nevinných, a ako mu Jahve hro-movým hlasom odpovedá v zmysle: A kde si bol, keď som zavinul oblaky do tmy, keďsom obaľoval zem moriami... atď.

Akú hrozbu mohol pre Otca predstavovať Averroes, že Otec na svojom synovi vykonalkastráciu? To je nevďačná otázka. Po vedomostiach bažiaci Averroes mohol napríklad –vo svojej posadnutosti po čistom poznaní – siahnuť na absolútne poznanie, pretože ibaabsolútne poznanie je čisté. Absolútne poznanie je však dané iba Bohu, preto je možné,


�� Ioan Matiut, básnik a redaktor, Rumunsko.� ILajos Notaros, básnik a redaktor, Rumunsko.


že Averroes zatúžil ozdobiť sa identitou Boha Otca, tak ako po tom skôr či neskôr zatúžikaždý hľadač poznania. Z toho by malo vyplývať, že každý, kto priveľmi pátra po poznaní,je na nejakej úrovni vykastrovaný, Boh Otec ho urobí neschopným, pretože sa musí staraťo poriadok a harmóniu na svete. Toto nepriame resumé však stráca spojenie s príbehomo Averroovi, ktorý v parodickej polohe spracúva mýtus našej súčasnosti: dĺžka a neexis-tencia dĺžky – kastrácia.

7. N a m i e s t o z á v e r uZámerom tejto štúdie nebolo vyčerpať všetky podoby fantastickej poviedky v mace-

dónskej literatúre, ktorá je motivicky a tematicky naozaj bohatá. Jej cieľom je zosumari-zovať zistenia u piatich analyzovaných poviedok.

Prvé tri poviedky uverejnené v 70. rokoch (Zaľúbený duch, Upír a Rekviem pre RubinuFain) stoja na najčastejších témach vo fantastike: prechode medzi hmotou a duchom, lás-ke zameranej na mŕtveho muža, resp. mŕtvu ženu, a v treťom prípade na prízrak/ženu. Ideo momenty, v ktorých sa postavy stretávajú so smrťou alebo neprítomnosťou, popierajúsvoju lásku (posadnutosť) k mŕtvemu/neprítomnému a pátrajú po znameniach, ktoré ve-dome zanecháva buď niektorá postava (prípad s Rubinou), alebo ich nachádzajú celkomnezávisle. V poviedke Zaľúbený duch sa vyskytuje podvariant nekrofílie (nekrofília sa tunechápe vo význame lásky k mŕtvole), a poviedka Upír sa pohráva s motívom upíra (takis-to ide o klasickú tému vo fantastike), ktorá tu predstavuje špecifickú príslušnosť mŕtvehok živému.

V poviedke Rekviem pre Rubinu Fain sa stretávame s posadnutosťou prízrakom/ženou.Tzvetan Todorov, hovoriac o fantastických témach u Théophila Gautiera uvádza: „Láskak zosnulej (...), ktorú Gautier prejavuje súčasne s láskou k sochám, postavám na obrazochatď., sa nazýva nekrofília“ (Todorov, 1987; s. 140). Vychádzajúc z Todorova by sme tedamohli povedať, že láska k mŕtvemu a láska k prízraku sa redukuje na to isté, hoci Todorovhovorí o konkrétnej próze Théophila Gautiera. Postava Rubiny, ako hovorí Vangelov, je vzorbeztvárnosti, resp. všadeprítomnosti, čím nadobúda globálne duchovné rozmery.

Poviedka Madžunkova namiesto opozície hmota – duch (z predchádzajúcich troch po-viedok) a posadnutosti po neprítomnej láske uvádza iný systém opozícií: ideológia (pe-niaze) – antropológia (dobrota, láska). Táto poviedka nastoľuje otázku, ako zmeniť klišév monogamnej láske. Tento prvok jej chýba, respektíve má len čiastočne symbolický cha-rakter, napriek tomu sa v nej nachádzajú aj fantastické prvky (jazda saní po jazere).

90. roky hlásajú, že všetko je možné, počnúc pohrávaním sa s mýtmi o mužskej sexua-lite (nejde teda už o lásku, ale ide o implicitne sexuálne témy) až po parodovanie biblic-kých vzorov. Táto postmodernistická poviedka potvrdzuje názor Lindy Hucheon, že paró-dia je jednou zo základných subverzívnych stratégií postmodernizmu (Hucheon, 1996;


Kornelius Platelis, básnik a redaktor, Litva.



s. 378). Poviedka zaujímavým spôsobom potvrdzuje Hamvasovu myšlienku (Krasztev),že moderní ľudia sa na činnosti okolo seba pozerajú tak, akoby sa neprestajne pozeralido zrkadla. Presnejšie, že vo všetkom, čo vidia, vidia len samých seba. Príbeh o Aver-roovi v tomto zmysle obsahuje, okrem fantastických prvkov premeny Averroa na anjela,aj opakované použitie symbolu zrkadla, v ktorom postava vidí vlastné fixné idey, ale ajfixné idey moderných mýtov o dĺžke a jej absencii.

Pre lož i la AL IC A KULIHOVÁ v spoluprác i so STANISLAVOU REPAR.

POZNÁMKY1 V texte sme prepis Todorovho mena upravili do podoby, v akej sa uvádza v slovenčine, napriek tomu, že autorka (ako uvádza

v zozname citovanej literatúry) vychádza zo srbského vydania jeho práce a Todorovo meno zapisuje po srbsky. V zozname literatú-ry sme teda ponechali srbský prepis – Cvetan. (red. pozn.)

2 V novej verzii je spojenie „ženského“ princípu a rastlín zobrazené vo filmovom hite Batmann a Robin, kde sa objavuje postava Jedovatého Brečtanu (Poison Aivy) – vedkyne, ktorá sa venuje ochrane prírody a ktorá po jednej nehode v laboratóriu vyrastá zo zeme a stáva sa bohyňou flóry. Starší príklad mystického, démonickej ženy, ktorá získava fatálny, rastlinný trón (flóry), nájde-me u Gautiera, ktorý rozpráva príbeh o Kleopatre. „Kleopatra vstáva zo svojho trónu, odhadzuje svoj kráľovský plášť, nasadí sidiadém s vencom z kvetov, do svojich alabastrových rúk vezme zlatú tamburínu a začne hrať pred Mejamunom, poblázneným od nadšenia“ (podľa M. Pras, 173).

LITERATÚRA

Michał Wójcik, prozaik, Poľsko a Grzegorz Nurek, literárny kritik a redaktor, Poľsko.


73E l i z a b e t a B a k o v s k a

Pred pätnástimi rokmi som nastúpila na doktorandské štúdium v odbore literatú-ra na Filozofickej fakulte Blaže Koneski v Skopje. Tak ako mnohí iní okolo mňa ne-mala som jasnú predstavu o tom, ktorý ostrov v nedozernom mori literatúry (a s ňousúvisiacej kritiky a teórie) by som chcela objaviť, samozrejme, bez kompasu, ktorý bymi ho pomohol nájsť. Ešte počas štúdia ma fascinovala americká literatúra stratenejgenerácie. Hemingway a Fitzgerald boli moji vtedajší hrdinovia. „Tak veľa je už napí-sané o stratenej generácii, venujte sa niečomu inému,“ povedala mi moja školiteľka.Takmer mimovoľne sa vynorila náhradná možnosť a rozhodla som sa, že budem pí-sať o amerických prozaičkách, presvedčená, že o nich, aspoň u nás, sa nepísalo tak-mer nič.

Keď som už bola presvedčená, že som si našla ozajstnú tému, v duchu kompara-tistiky, ktorá nenápadne ovládla naše doktorandské štúdium v odbore literatúry, do-stala som nápad, že by bolo dobré porovnať americké prozaičky s našimi. A tak somako dvadsaťtriročná absolventka anglistiky začala čítať o macedónskych prozaič-kách, ktoré boli pre mňa dovtedy neznáme. Čítanie sa väčšinou podobalo pátraniu,prozaičiek bolo pomenej a tých, ktorí o nich niečo napísali, ešte menej. Po siedmichrokoch hľadania, písania a prepisovania, radostného čítania dobrých kníh a frustrá-cií zo zlých som sa ocitla na obhajobách. V komisii boli tri ženy a okrem nich v audi-tóriu sedeli ešte Jadranka Vladova a Gordana Mihailova Bošnakovska, macedónskeprozaičky, ktoré som si zvolila na komparáciu s americkými autorkami. Až pred nie-koľkými rokmi som pochopila význam tejto udalosti – bez akéhokoľvek zámeru ale-bo vedomia som sa toho roku 2000 pripojila k macedónskemu ružovému getu.

Ružové geto je termín, ktorý sa prvotne spája s (ohraničeným) životným priesto-rom žien a ich činností – spálňou a kuchyňou. To sú typické priestory ružového ge-ta. V tomto tesnom priestore, oddelenom od obývačky (t. j. od priestoru kolektív-neho života a interakcie v domácnosti), ženy môžu viesť, dominovať a samy siurčovať podmienky fungovania každodenného života. Neskôr termín ružové getozačína prekračovať hranice domácnosti a v ekonomike a v teóriách spoločenské-ho vývoja v 80. rokoch 20. storočia sa začína používať pre časť ekonomickej výro-by spojenej s tzv. ženskými profesiami. Vychovávateľky, učiteľky a zdravotné sestrysa stávajú novými symbolmi ružového geta. V intelektuálnej tvorivej sfére – v ume-ní a vede sa ružové geto (aspoň tak, ako to chápem ja) týka žien, ktoré tvoria v tých-to oblastiach, teda aj mimo tradičných ružových profesií.

Bola som nútená čítať väčšinou diela pre ženy a od žien a prenikla som aj do te-oretických základov literatúry. Niektoré otázky sa mi začali vynárať samy od seba.Feministické hnutia svojím úsilím o rovnaké rodové práva bezpochyby prispelik tomu, že si ženy našli svoje miesto aj v oblastiach duchovnej kreativity. Je všakveľkou otázkou (aj v macedónskom prípade), či feminizmus vybojuje rovnoprávnemiesto pre ženy – autorky vo „veľkých“ myšlienkach ľudstva, alebo pre ne vytvoríiba nové ružové geto. Inými slovami, sú ženy rovnoprávne obyvateľky obývačiek tvo-rivosti, alebo ostávajú zatvorené vo svojich kuchyniach, miešajúc feministické ko-renie do svojich obvyklých jedál?

ELI

ZA

BE

TAB

AK

OV

SK

A

V i z b i e t k e r u ž o v é h o g e t aa l e b o

M y , n e v i d i t e ľ n é a u t o r k y


V svojej známej eseji A room of One’ s Own (1928) Virginia Woolf píše, že „žena mu-sí mať peniaze a svoju vlastnú izbu na písanie prózy“, a ešte dodáva, že „intelektuálnasloboda závisí od niečoho materiálneho“. Tento text, ktorý má vo feministickej teórii zá-väzné miesto a predstavuje takmer šlabikár, definuje základnú príčinu stáročnej ab-sencie žien v literatúre, alebo konkrétnejšie v próze, a ekonomickú nerovnoprávnosťmedzi mužmi a ženami. Ale iba na prvý pohľad, pretože len o niečo ďalej v tej istej ese-ji Virginia Woolf píše, že „na policiach, na ktorých sa nachádzajú knihy živých... je tak-mer rovnaký počet kníh napísaných ženami a mužmi“. Inými slovami, aj v čase, keď bo-la esej napísaná, právna a faktická rovnosť žien s mužmi (aspoň v tomto západnoma prozápadnom svete, v ktorom žijeme) takmer úplne vymazala ekonomické obmedze-nia ženskej tvorivosti. A ja, rovnako ako všetky moje súčasníčky, sedím vo svojej izbe,využívam všetky technické pomôcky, ktoré mi uľahčujú prácu, a píšem tento text. Eko-nomické práva nepriniesli nové slobody v porovnaní s tými spred niekoľkých storočí, aleVirginia Woolf jasne hovorí, že „táto sloboda je iba začiatok – izba je vaša, ale ešte jeprázdna...“

Keď som sa pokúšala v macedónskej próze zistiť, ktoré autorky a akým spôsobom vy-užili svoje izby, v najstaršej antológii macedónskej poviedky (Makedonski raskazi, 1972),ktorú mám, som našla iba jednu ženu (Oliveru Nikolovu). V Antológii macedónskej post-modernistickej poviedky (Antologija na makedonskiot prostmodernistički raskaz, 1990),je opäť iba jedna žena (Jadranka Vladova). Ale v knihe Tajna odaja: antologija na make-donskiot raskaz na XX vek (Tajná komnata: antológia macedónskej poviedky 20. storo-čia, 2000), je až šesť autoriek! Hoci sa na jednej strane (z chronologického aspektu)zdá, že ženy sa za tých tridsať rokov, od prvej po poslednú antológiu, ktorú som spome-nula, rozpísali, existuje aj druhá strana príbehu. Ostatná antológia je jedinečná medziuvedenými tromi antológiami, a to výberom poviedok, ktorý urobila žena (Katica Kjulav-kova). To znamená, že otázka o ružovom gete, ktorú sme si položili, ostáva otvorená.Zvlášť, keď si uvedomujem, že o Kica Kolbe a Lidiji Dimkovskej ako o prozaičkách písa-la Elizabeta Šeleva, že iba jeden macedónsky román napísala žena, čo som našla v do-slove, rovnako od inej ženy (Zaklučenoto telo na Lu / Zamknuté Luovo telo), že OliveraKjorvezirovska písala o Olivere Nikolovej a Jadranke Vladovej, a o Gordane MihailovejBošnakovskej som písala ja. A tak si už nejakú dobu šťastne nažívame v našom mace-dónskom ružovom gete, o ktoré sa, tak sa zdá, mužskí súčasníci zaujímajú iba neveľa.Nadväzujúc na Virginiu Woolfovú, musím povedať, že ak dnes vojdete do akéhokoľveknášho kníhkupectva, v porovnaní s obdobím, keď som začala čítať macedónske autor-ky, nájdete takmer rovnaký počet kníh napísaných ženami a mužmi. Ženy sú prítomné,neustále píšu zo svojich izieb. Avšak napriek tomu, že na policiach stoja plece pri pleciso svojimi mužskými kolegami, zdá sa, že tí sú predsa len viditeľnejší.


Barbara Pogačnik, poetka, prekladateľka a redaktorka, Slovinsko.


Na prelome rokov 2006 a 2007 sa v našej verejnosti objavil záblesk diskusie o tejtootázke. Zanikol skôr, než sa rozvinula nejaká debata. Diskusia sa začala jedným rozhovo-rom s Elizabetou Šelevou na chorvátskom portáli Iskon, v ktorom sa vyjadrila k vyhláse-niu Dubravky Ugrešićovej, že existuje literatúra s veľkým L a paralelne s ňou getoizovanáženská literatúra. „Pre nedostatok strategického postoja k takýmto fundamentálnymotázkam sa v dominantnom patriarchálnom mentálnom celku veľmi často stáva, že au-torky sa spomínajú, ale priamy prístup k médiám nemajú, nie sú sledované s takou po-zornosťou, sprevádzané takým ohlasom ako mužskí autori,“ hovorí Elizabeta Šeleva. Tútotézu prebrali kultúrne rubriky macedónskych denníkov (tie isté, ktoré svedomito a ne-únavne informujú o ďalšom novom románe, ktorý napísal nejaký náš „veľký, známya uznávaný“ autor /muž/, ktorý sa pripravuje na medzinárodný festival a ktorého najnov-šie veľké dielo bolo preložené do nejakého ďalšieho jazyka). Na rovnakú tému sa vo Vre-me (č. 947, 5 januára 2007) konštatuje, že „neoficiálne sa v spisovateľských kruhoch ho-vorí, že geto žien literátok a profesoriek existuje na filozofickej fakulte, na rozdiel odSpolku spisovateľov Macedónska, kde prevažujú muži.“ A, dodala by som, ak sa v ňomnejaká žena náhodou ocitla, tak v úlohe čestného muža.

Ak sa vrátim k prvej otázke, môžem konštatovať, že ružové geto v macedónskej litera-túre je skutočnosťou. Ženy píšuce (prózu) ostávajú často nepovšimnuté – kritika, ktoráaj popri všetkých svojich transformáciách ostáva primárnym promótorom literatúry, saveľmi málo zaujíma o diela žien. Až keď dostanú nejaké významné uznanie alebo cenu(Racinovo uznanie, Stale Popov, román roka denníka Utrinski vesnik), súčasníci im ve-nujú trocha pozornosti. Systematické sledovanie a skúmanie macedónskeho ženskéhopísania (chápaného v užšom zmysle ako literatúra, ktorú píšu ženy) je veľmi chabé – ne-stojí ani za reč. O autorkách najčastejšie píšu iné autorky alebo kritičky, aj to sporadic-ky, len občas a krátkodobo, a číta ich málokto. Ďalšie príčiny tohto stavu sú v doméneliterárnej tvorby, t. j. či sa nachádza v „našej pravoslávnej ortodoxii... mužská línia, po-dľa ktorej žijú súčasne všetci prapradedovia, pradedovia, dedovia, otcovia a synovia,“ako hovorí Goran Stefanovski (Forum, 13. marec 1999), a „v takom svete nie je priestorna ženské práva, toleranciu a demokraciu, ani ich potreba“ (tamže). Alebo sú príčiny vovnútri, v samých dielach autoriek, t. j. v tom, čomu Gilbert a Gubar hovoria „anxiozita (úz-kosť) z autorstva“, prípadne v nemožnosti celistvého tvorivého vyjadrenia sa autoriek,ktorým sa v dôsledku komplexného a často vedomého strachu z autorít (a klasickej au-tocenzúry) nepodarí písať tak, aby sa ich texty svojimi hodnotami a umeleckou silou vy-rovnali textom, ktoré napísali ich mužskí kolegovia.

Do spomenutej krátkej diskusie sa zapojila aj jedna z našich (zriedkavých) etablova-ných prozaičiek Olivera Nikolova (1936), ktorá povedala: „Je čiastočne pravdivé tvrde-nie, že ženská literatúra je do určitej miery zanedbávaná. Hlavná príčina však tkvie v že-

75E l i z a b e t a B a k o v s k a

JARARAJA, Slovinsko.


nách. Ich agilnosť často nie je dostatočná. Samy autorky sa stiahnu z bojového poľa.A čo je najdôležitejšie, nazdávam sa, že očakávajú osobitný prístup, nejaký privilegova-ný vzťah, nie preto, že sú slabším pohlavím, ale preto, že sú preťažené mnohými každo-dennými povinnosťami.“ So všetkou úctou k Olivere Nikolovej (o ktorej som presvedče-ná, že patrí k špičke súčasnej macedónskej prózy) a k jej literárnej skúsenosti, nemyslímsi, že má úplne pravdu. Ženy-prozaičky si zaslúžia rovnako osobitný prístup ako každý inýautor, ktorého rôzne dôvody zaraďujú do nejakej skupiny: postmodernisti, haiku básnici,autori urbánnej literatúry atď. O mnohých každodenných povinnostiach sa nechutne užlen hovorí, rada by som však komentovala niečo iné z toho istého textu (Vreme, č. 947,5. január 2007), v ktorom Olivera Nikolova ďalej hovorí, že (ženy) si robia svoju prácuv tichosti, zasvätili sa tomu, čo majú rady, a ostatné príde samo. Skutočnosť je však ta-ká, že ak by celú históriu ľudstva ženy iba „robili svoju prácu“ a čakali „na ostatné, abyprišlo samo“, tak by sme boli ešte stále bez vlastnej izby na písanie. Takto z tohto prie-storu, v ktorom tvoríme, ktorý máme, máme právo aj vyjsť.

Erica Jong (1942) – generačne blízka Olivere Nikolovej, ale názorovo celkom odlišná,v jednej svojej eseji (Ghetto /Not/ Fabulous, 28. máj 2006) napísala: „Feminizmus ne-zmení hlboko zakorenené priority, týkajúce sa toho, kto alebo čo je dôležité. Vidím ove-ľa menšie očakávania mladých autoriek... nepokúšajú sa zvýšiť hlas, pretože sa boja,že ich vôbec neuverejnia... Moja generácia očakáva viac...“ Vo svojej eseji zaraďuje dotémy, t. j. do samej podstaty ženského písania aj predsudky voči autorkám: „Vojna jedôležitá, láska nie. Ženy sú odsúdené, aby boli podceňované za to, že píšu iba o lás-ke.“ Avšak dodáva, že „aj strach z čítania môže byť podstatou problému. V krajinách,v ktorých sa nečíta, okrem iného kolujú zvesti... predsudky voči autorkám sa ťažko vy-vracajú.“

A tak prichádzam k jadru problému – macedónske ružové geto sa stane súčasťou celejmacedónskej literatúry jedine vtedy, ak zmeníme názor na to, čo vlastne predstavuje –macedónska literatúra. Problémom, ktorý je oveľa rozsiahlejší, ako sú hranice ružovéhogeta, je nedostatok uvedomelého čítania na jednej strane (čitatelia sú hypnotizovaní bom-bastickými reklamami kníhkupectiev, a tak namiesto toho, aby si vyhranili svoj literárnyvkus, hltajú tzv. bestsellery) a absencia kritického povedomia na druhej strane (kritici, kto-rí sú sami často autormi, píšu pochvaly, ktorými sa snažia vykresliť svojich priateľov po-mocou ozdobných epitet, a ignorujú všetkých ostatných/všetky ostatné, ktorých/ktoré ne-poznajú). Práve s touto chybnou praxou sa musíme popasovať – všetci tí a všetky tie, ktorísi želáme vyjsť z ružového geta, a teda ďalej nežiť v jeho blaženej izolácii.

Pre lož i la AL IC A KULIHOVÁ.


Stretnutie vydavateľov a autorov Škocjan2007. „Silná zostava“ na hrade Duino/Devínv Terste, Taliansko.



N e p r í t o m n í o t c o v i a V novom Almodóvarovom filme Vráť sa (Volver, 2006) niet mužov. Ešte dramatic-

kejšie: niet otcov. V scéne z tetinho pohrebu síce vidieť skupinu mužov, tí však sto-ja skamenení, nemí, nepodstatní. Ako sochy z minulých čias, ktoré kedysi mali svo-ju úlohu, a teraz sú už na nič. Vráť sa je film o dvoch sestrách, jednej dcére a jednejmatke. A ešte niekoľkých susedkách, ktoré chodia ku kaderníkovi a miesia pitu. Že-ny sú cestom Almodóvarovho sveta. Ďalšia scéna, v ktorej vystupujú muži, je opäťmasová scéna. Odohráva sa v reštaurácii, ktorú vedie Penelope Cruz. Ide o filmovýštáb, natáčajúci nejaký film. Muži prichádzajú, aby sa naobedovali, debatujú bezsexuálnych narážok, jedia, pijú, zaplatia a idú svojou cestou. Jediným vyprofilova-ným mužom vo filme Vráť sa je manžel Penelope Cruzovej, ktorý chce spáchať in-cest, včas ho však zabijú a dieťa je zachránené. Taký je Almodóvar, ktorý nakrúcafilmy o moderných časoch. Z jeho poetiky vyplýva, že harmonický svet je dnes mož-ný len za radikálnej absencie mužov. Svet ostáva patriarchálny, no ženy sa v ňomcítia dobre, iba ak chlapov nevidia. U Almodóvara je hranica medzi mužským a žen-ským svetom ostro vyznačená. Možnosť uzmierenia medzi nimi neexistuje.

Almodóvar je symptóm jednej dôležitej línie v pop kultúre. Pomenujem ju ako kul-túru neprítomných otcov. Spomínate si na kultový Goldbergov seriál pre tínedžerovRodinné putá (Family Ties) zo začiatku 80. rokov? Išlo o príbeh otca, matky a ich šty-roch detí, syna Alexa (hral ho Michael J. Fox), sestier Mallory a Jennifer a najmlad-šieho brata Andyho. Bol to prvý skutočne ziskový rodinný sitkom. Úspech dosiahol ažvtedy, keď si producenti uvedomili, že obraz šťastnej rodiny je možný len v prípade,ak je otec zbavený všetkých privilégií svojho statusu. Steven Keaton bol úplný proti-klad freudovského sadistického otca z minulosti. Otec viac nevnucoval svoj vkus,hodnoty, ani princípy. Tak vznikol prvý skutočný otec – hrdina. Rodinné sitkomy, kto-ré nasledovali, prebrali tento imidž zmäteného otca – liberála; ďalším takýmto prí-kladom bola Šou Billa Cosbyho (The Cosby Show).

Na ceste od seriálu Rodinné putá k Almodóvarovým filmom sa vyskytuje ešte je-den filmový otec, konkrétne otec vo filme Život je krásny (La Vita e Bella, 1997) odRoberta Benigniho. Otec a syn sú tu väzňami v nacistickom tábore smrti. Otec bu-duje imaginárny svet, aby ochránil svoje dieťa pred hrôzami reality. Benigniho odkazznie, že nevinný humor môže poraziť radikálne zlo. Čo nie je pravda. Filozof Slavoj Ži-žek položil otázku: „Čo bolo dobré na Benigniho otcovi? Za svojou zdvorilou maskouotec pred dieťom až do krajnosti tajil brutálny poriadok, a tak mu zabraňoval, aby od-rástlo. Pre dieťa by bolo skutočným hororom, mať takého psychopatického otca,akým bol Benigni. Taký otec svojou ochrannou maskou deti pred sadistickým svetomnechráni; nasadí si len masku, ktorou pred deťmi zakrýva vrcholy sadistického pô-žitkárstva, zabudovaného do patriarchátu.“ Maska Stevena Keatona a rovnako Be-nigniho maska nakoniec viedli k radikálnej neprítomnosti otca u Almodóvara.

Reprezentácia otcov z konca 20. storočia dosiahla svoj „politický“ cieľ, ktorým bola– totálna paralýza odporu. Tu popravde väzí jedna zo základných lekcií psychoanalýzy.Goldbergov a Benigniho otec stavali svet falošnej útechy. Prostredníctvom fiktívnehosveta chceli zakryť katastrofálne sexuálne, politické a rodinné vzťahy dneška. No keďsa každodennosť radikalizuje až po hrozný sadizmus, najhoršie je nasadiť si masku,ktorá traumu zdanlivo anuluje, a toto podsúvať ešte aj deťom! Politická lekcia musí byťcelkom odlišná. Otec nesmie zmiznúť. To on musí svojim deťom ukázať, v čom väzí bru-talita systému. Musí prevziať zodpovednosť a pomáhať im, aby (u)videli, kde sa na-chádza politické zlo, a teda aj to, kde sú potenciály odporu. Navyše iba takto si dieťadokáže pomôcť aj samo. Sebe aj iným, ktorí to potrebujú.

JAS

NAK

OT

ES

KA

O t c o v i a a s y n o v i a


I n f a n t i l n o s ťVytrácanie sa otca je badateľné aj ako priamy dôsledok postmoderného naliehania na

oslobodenie či amnestovanie dieťaťa v človeku.Známa je anekdota z kabinetu maďarského psychoanalytika Balinta, ktorú vykladal La-

can a ktorá pekne vykresľuje takéto „odobrovanie“. K Balintovi začala chodiť na sedenianejaká pôvabná dáma; príťažlivá, zaujímavá, zhovorčivá. Až taká zhovorčivá, že mu pripo-mínala ten typ ľudí, ktorí len rečnia, rečnia, a nakoniec nič nepovedia. Jej hovorenie by bo-lo možné zhrnúť asi takto: úvod, plus nič (namiesto jadra), plus nič (namiesto záveru).Problém spočíval v neuróze, ktorá nijako nemohla vyjsť na povrch. Na povrch nemohlavyjsť preto, lebo žena ustavične hovorila o nie veľmi dôležitých alebo úplne nedôležitýchveciach. Na jednom sedení, po celej hodine jej trkotania, Balint sa odrazu jemne dotkolmiesta, ktoré sa nechcelo odhaliť. Šarmantná dáma totiž dostala odporúčanie na novépracovné miesto. V odporúčaní stálo, že ide o „veľmi dôveryhodnú osobu“. Problematickýmoment spočíval v tom, že nechcela, aby ju považovali za hodnú všetkej dôvery. Niktonech sa na jej slová nespolieha. Pretože slovo zaväzuje. A musela by začať pracovať a pre-stať trkotať. Práca má pravidlá, zákonitosti a pracovný čas. Práca zaväzuje k dodržiavaniudohôd. Práca nás, skrátka, dostáva do pozície otrokov.

Táto dáma si intuitívne uvedomila, akým spôsobom vnímame prehovor dieťa a akým pre-hovor dospelého. A rozhodla sa pre detský hovor. Detská reč – hovorí Lacan – je síce krásna,plná múdrosti, transcendentálna a možno aj prorocká, dieťa však k ničomu nezaväzuje. Dos-pelí sa často trápime celé hodiny, aby sme deti, ak veci nejdú tak, ako by mali, zaviazali neja-kým sľubom. Dáma intuitívne vedela, že ak prestúpi na detskú reč, v podstate sa „elegant-ne“zbaví akéhokoľvek záväzku. Pretože vie, že aj tak nebude vnímaný ako seriózny.

Táto malá anekdota vlastne skratkovito predstavuje obsah jedného z najdôležitejšíchFreudových učení o sexuálnej teórii. Freud povedal, že v každom človeku existuje zaned-baná infantilnosť. Každý z nás má infantilnú amnéziu a podľa potreby si ju môže vyvolať,napríklad vtedy, keď atmosféra zhustne, lebo by sa mal zaviazať nejakou dohodou inejosobe. Táto teória sa dnes stáva čoraz aktuálnejšia. Čas postmoderny, ktorý žijeme, bolvyhlásený za „čas užívania (si)“.

U ž í v a j s i ! Nie je náhoda, že Slavoj Žižek vyhlásil príkaz „Užívaj si!“ za hlavný príznak postmoderny. Keď v roku 2003 Roman Abramovič náhle kúpil klub Chelsea, piatu (Pelorus) a šiestu

(Le Grand Bleu) najväčšiu jachtu na svete, nejaká americká tlačová agentúra začala biť napoplach v zmysle, že „bohatí Rusi utrácajú, akoby už zajtra neexistovalo“. Správanie rus-kého magnáta bolo v ich očiach obscénne, pretože zviditeľnilo nadmerné užívanie si. Tobola rana pod pás americkému dozoru, nie dozoru nad bohatstvom, ale – čo je dôležitejšie– nad pôžitkárstvom. Ľudia inštinktívne vedia, že ich pôžitky sú kontrolované, preto si ichdožičia v tajnosti. Čo znamená, že po celý čas klamú. Bohatí klamú, že sú chudobní. Chu-


Primož Repar, vydavateľ, spisovateľ, básnik, prekladateľ a redaktor,Slovinsko.


dobní klamú, že sú bohatí. Poctiví klamú, že sú hriešni. Hriešnici klamú, že sú poctiví.A všetci spolu sa krútia okolo pomyselnej hranice kultúrne prípustného pôžitkárstva. Prečoto robia? Odpoveď je jednoduchá. Aby predišli inkvizičnému trestu za „nedovolené pôžitky“.Pôžitkárstvo je najintímnejšia kategória, píše Žižek. A patrí iba mne. A dokonca, práve pre-to, že mi patrí, musí sa pôžitkárstvo skryť, a nie ukazovať. To predsa vieme z každodennejskúsenosti. Ak sa opýtate svojho suseda, ako sa má, cíti povinnosť posťažovať sa, hoci muv podstate nič nie je.

Existuje vtip o dvoch ochridských starenkách, ktoré sa stretnú na ulici. Samy sa už za-čali nudiť nad svojimi večnými sťažnosťami, preto ich rozhovor prebieha nasledovne:

– Čo robíš?– Čo by som mala?– Čo tam po robote... Predpokladaná lamentácia visí nad každou konverzáciou. Táto lamentácia je tampón,

ktorým sa chránime pred kultúrou. Ako sa máš? Biedne. Super, ja tiež. A znova môžemepokračovať a vyžívať sa v našich najintímnejších potešeniach a perverzitách, bezpeční jed-ni pred druhými... No nielen priveľa, aj primálo je hrozbou. Tento fenomén ráta s vratnýmvzťahom medzi prácou a uspokojením či potešením. Človek, ktorý si nemôže spontánneužívať, ktorý kopí peniaze a zo svojich zárobkov nič nemíňa, nachádza perverzné poteše-nie v samotnom odriekaní si potešenia. Aj do týchto ľudí radi a úspešne investujeme na-šu sadistickú fantazmu – v tom duchu, že si robia zásoby, aby ukradli pôžitky, ktoré vlast-ne patria nám. Do gulagu aj s nimi! Tiež nás ohrozujú.

Nebuďme však naivní. Tí, čo diktujú pôžitky, diktujú svet. Dnešná kultúra rozširuje jas-nú frázu: „Uži si to!“ Nie náhodou to bol jeden z posledných sloganov Coca-Coly. My ti po-vieme, kedy budeš abstinovať. Coca-Cola – to sú dejiny svetových diktátov v súvislostis pôžitkárstvom. Niekoľko príkladov. V roku 1985 mala Coca-Cola slogan „America’s RealChoice/ Americká pravá voľba“ – v januári toho istého roku Reagan prisahal na druhý pre-zidentský mandát. Neskôr sa preslávil ako človek, ktorý porazil komunizmus. Rok 1987:„Can’t Beat the Feeling / Ten pocit neprekonáš (Ten skvostný pocit)“ – v júni toho istéhoroka Reagan vyzval Gorbačova, aby zrušil Berlínsky múr. V roku 1989: „Can´t Beat theReal Think / Pravú vec neprekonáš (Coca-Cola – to je ono!)“ – v novembri toho istého ro-ku padol Berlínsky múr. V roku 1993: „Always Coca-Cola / Vždy Coca-Cola“ – nepriateľ užneexistoval. Od roku 2000 sa slogan zmenil najtransparentnejšie, na: „Coca-Cola enjoy /Uži si to“. Varianty, ktoré nasledovali, boli podobné: „Life tastes good / Život chutí po dob-rom“ (2001), „Coca-Cola... Real / Niečo Ozajstné“ (2003), „Make It Real / Urob to (Urob túsprávnu vec)“ (2005), a od roku 2006: „The Coce Side of Life / Coca-Cola – strana života(Radostná strana života)“.

Keď kultúra prostredníctvom svojich rozličných chápadiel v sloganoch navádza, aby sme sito užívali, ide o neklamný znak, že žijeme v obnovenej inkvizícii. Medzitým čo ti dáva povely„Užívaj si!“, pevnou rukou kontroluje tvoje pôžitky. Aby si nepreháňal ani v smere ,priveľa‘, ani


Péter Zilahy, básnik, prozaik a performer, Maďarsko, a Fiona Sampson, poetka, pre-kladateľka a redaktorka, Veľká Británia.


,primálo‘. V jadre tohto odkazu však spočívajú pradávne doktríny o dovolenom potešení.V staršej lektúre, v Danteho Pekle, sa môžeme pobaviť nad rôznymi zvrátenými trestami, kto-ré stredoveký človek určil tým, ktorí si užívali bez miery. V 4. speve Pekla opisuje utrpenie la-komcov a hýrivcov. Odsúdení sú na večný beh v uzatvorenom kruhu, organizovanom párovo.Zľava doprava bežia lakomci, v opačnom smere zase hýrivci. Keď sa stretnú, vzájomne sa ob-viňujú. Lakomý sa hnevá na hýrivca, pretože míňa bez kontroly, hýrivec zase pohŕda životnýmštýlom, ktorý stojí na neustálom šetrení a odopieraní si. Stredoveký človek bol, ako to dnesvidíme, proti preháňaniu, resp. nadmernosti. Svoju etiku prevzal od Aristotela, ktorý tvrdil, žečlovek musí nájsť mieru v pozemských veciach. Aristotelov vzorec pre šťastie znie: zlatý stred.Ničoho ani priveľa, ani primálo. Táto etika je zakorenená v našej civilizácii. A predsa. Etika zla-tej strednej cesty obsahuje úplne absurdnú požiadavku. Keď sa oddávam číremu pôžitku, eti-ka ostáva mimo hry. PRE MŇA. Miera nemá nijakú súvislosť s mojím uspokojením. V mojomužívaní si neexistuje ani primálo, ani priveľa. A ak áno, potom je to jasný znak, že sa nepod-riaďujem svojmu diktátu slasti, ale sa podriaďujem diktátu kultúry. Čo nie je to isté.

U n i f o r m a V tieto dni som si pozrela kultový britský dokument Christophera Collinsa o pankovom

hnutí UK/DK z roku 1983. Bolo to hnutie synov namierené proti uniformite svojich otcov.V Collinsovom filme v porovnaní s dnešným mediálnym cirkusom nebolo nič šokujúce; po-uliční pankáči sa vyjadrili, že od sveta neočakávajú nič, chcú len svoje právo na vizuálnuodlišnosť. Robili by čokoľvek, pokiaľ by zamestnávatelia od nich nevyžadovali zmenu vý-zoru, pracovali by napríklad za pokladňou v obchode Vero, s čirokézkym účesom, to byvšak nemal byť dôvod na to, aby kupujúci dostali infarkt. Smiešne? Nie tak celkom. Po-žiadavka, aby si vyzeral tak, ako sa cítiš, nie je ani trocha naivná. Pankeri chápali obleče-nie ako výraz človekovho vnútra, chceli, aby sa ľudia nepretvarovali, že sú ľahostajní, abyneklamali, že im je všetko jedno. Svoj postoj namierený proti vojne napríklad vyjadrovalitým, že pri svojom obliekaní kombinovali súčasti rozličných vojenských uniforiem.

Paralelne s hnutím pankerov sa korporácie sústredili na vymýšľanie úspešnejších stra-tégií, ako by obliekli celý svet. Zdanlivo síce dovolili, aby si človek mohol vybrať svoje ob-lečenie, ale len to, ktoré nosíš vo svojom voľnom čase. Aby bolo jasné, čo je pracovnýa čo voľný čas. Šéfovi predajne Vero nebude nikto brániť, aby potom, čo o tretej vyzlečiepracovnú uniformu, strávil celé popoludnie ako panker na schodoch pod Kamnitim mos-tom – a toto právo dnes považujeme za veľký úspech demokracie. No pozor, týmto „dovo-lením slobody“ si spoločnosti iba kupovali čas na nejaký vážnejší, avšak skrytý proces, kto-rý im umožnil uniformovať práve oblečenie určené na voľný čas. Jeden príklad za všetky.Ak dnes pracujete ako predavač v GAP butikoch, môžete si vybrať svoju uniformu medzipiatimi ponúkanými tričkami s logom GAP. Nemáte teda pocit, že nosíte uniformu, dokon-ca sa vám môže zdať, že ste čosi ako „GAP-manekýn“. Nenosíte teda na sebe niečo, čo byste si inakšie, vo svojom voľnom čase, neobliekli. Zvrhlosť spočíva v tom, že aj kupujúci


Daniela T. Bogojević, poetka, prekladateľka a vydavateľka, Srbsko.


v obchode má k dispozícii rovnaký výber tričiek s logom GAP. Ak nakupujete v GAP, ste natom rovnako, ako keď v GAP predávate. Neexistuje vonku a vnútri. Uniformu nosíte z obi-dvoch strán mreže na vchodových dverách predajne, tak v pracovnej dobe, ako vo voľnomčase. Sloboda výberu uniformy sa premenila na slobodu výberu medzi S, M a L. Ba do-konca ani táto voľba nie je slobodná.

Veľké ríše rýchlo prišli na to, že bitky sa vyhrávajú dobrou, bezpríznakovou uniformou. Keďsa Američania vylodili v Normandii, bolo priam radosťou pozorovať tú absenciu pocitov. Vik-tor Jerofejev opísal uniformy vojakov nasledovne: „Dívaš sa na uniformu a sám zatúžiš staťsa americkým vojakom. Pohodlné nohavice s vreckami, blúza, ktorá vyzerá ako pohodlnábunda, pekný automat, a topánky – ach, aké topánky! V takých topánkach nie je strašné anizomrieť!“ Posolstvo znelo: Odchádzaš zabíjať? Vyzeraj, akoby si išiel iba na prechádzku.

Z troch vášní: lásky, nenávisti a ľahostajnosti, je posledná najsilnejšia. Ignorancia je naj-silnejšia emócia práve preto, že je absenciou citu. Ľudia to intuitívne vedia, keď vyžadujú,aby ich svet miloval alebo nenávidel, pretože najhoršie je, keď je k nim svet ľahostajný.A vo firemných uniformách ide presne o to. Sú ľahostajné. Pankerské oblečenie bolozostavené z emócií, a preto prehralo.

„Punk nie je mŕtvy!“ Tento slogan bol súčasťou pankerského hnutia už od jeho začiatkov.Pankeri hovorili o smrti v čase vlastného zrodu, pretože nejasne cítili, že emócie sú v súčas-nom svete prebytkové. Collinsov dokument mi pripomenul síce minimálny, ale dôležitý roz-diel v hnutí obliekania. Pankeri chceli pracovať vo svojom domácom oblečení, v oblečenísvojich emócií. Korporácie nato vylúčili pracovné uniformy, a tie sa stali domácim oblečenímpre všetkých. To viedlo k pretváraniu sveta na armádu ľahostajných uniforiem. Teraz smevšetci rovnako uniformovaní, oblečení do ľahostajnosti – najžiadanejšej veci na svete.

K y b o r g o v s k é t e c h n o - t e l áOd uniforiem k techno-telám je iba krok. Jedna sloha z piesne Opičia laba (Monkey’s

Paw) od Laurie Anderson znie zhruba takto: Zastavila som sa v obchode s telami, / vravím chalanovi: / Chcem stereo FM, / nainštalo-

vanú v mojich zuboch, / a odstráň mi ten fľak z chrbta / a prehoď mi ho na tvár. / A keď užsom tu, daj mi / ten pár nôh / s vysokými podpätkami.

Techno-telá už nie sú science-fiction, ale sú súčasťou každodenného výberu našej civilizá-cie. Teoreticky sa všetci postupne stávame techno-telami. Ak nosíte zubnú protézu alebo kon-taktné šošovky, potom je minimálne časť vašich telesných funkcií závislá od technológií. Akoďaleko v praxi zájdete s technizáciou svojho tela, závisí predovšetkým od ekonomických fak-torov a osobných rozhodnutí. Ak máte veľa peňazí a ste tvrdohlavý, môžete svoje telo mode-lovať podľa diktátu poslednej módy. Do farby svojej kože si môžete primiešať trochu nočnéhoglamúru, kožu môžete premiestniť z jednej časti tela na druhú. Môžete mať tenší pás a väčšieprsia, môžete si zmeniť farbu očí (to si môže dovoliť každý, je to lacné – a mnohí si aj), môže-te si vymeniť zuby, zlepšiť sluch (aj keď niet dôvodu), zmeniť vzhľad nosa, tvar svojich pohlav-


Dejan Bogójević, haikuista, básnik a vydavateľ, Srbsko.


ných orgánov, alebo ich úplne vymeniť za genitálie opačného pohlavia. Techno-telá nie sú lenpotreba lekárskej vedy, ani len výsledok vzostupu technológií.

To, čo je pri techno-telách najdôležitejšie, je ich závislosť od krásy. Prvý úspešný román,v ktorom hlavné postavy boli techno-telami, bol Neuromancer (1986) od Williama Gibsona.Najprv sa stal populárny medzi softvérovými inžiniermi, po internetovej explózii sa však stalpravou techno klasikou. Hlavní hrdinovia, Case a Molly, narábajú so svojimi telami akos obalovým materiálom. Podobne ako grécki filozofi, aj oni dvaja považujú telo za oblek predušu, možno ho teda bez problémov vymeniť za novší. Vo svete, v ktorom sa telo považuje zamateriál, sa všetko stáva virtuálnym: sexualita, cestovanie, vojny, láska, prostitúcia, cestov-ný ruch – všetko prebieha v mozgu. Techno-telá boli vymyslené ako koncept najbližší ne-hmotnému svetu. A ak je svet nehmotný, prečo by telá nemohli byť krásne? Najzaujímavej-šia postava vo filme Neuromancer je čašník, ktorý sa rozhodol, že bude škaredý. Nakupujezastarané protézy, antické vidlicové čeľuste, všetky druhy nechutných implantátov. V dobekozmeticky dostupnej krásy sa preňho ohyzdnosť stala otázkou alternatívy, ktorá vraví:Mám vkus! Na Neromancera som si spomenula po tieto dni, keď som na VH1 natrafila nanový spot Jamesa Morrisona Čarovný svet (Wonderful World). Morrison prichádza s gitaroua usadí sa v krásnej záhrade jedného luxusného domu na predmestí. Približne desať diev-čat v bikinách sa opaľuje na ležadlách pri azúrovo modrom bazéne a pije rovnako azúrovomodré koktaily. Ležérnu idylu dramaticky preruší okamih, keď kamera ukáže slúžku, ktorána vozíku roznáša koktaily. Na hlave má zdravotnícky čepiec. Kamera zostupuje k dievča-tám a vidíme, že všetky synchronizovane pijú svoje koktaily, avšak koktaily z liekov. Dom lu-xusnej krásy je vlastne nemocničný ústav, v ktorom sa liečia krásne bikini-dievčatá.

V raných fázach technizácie tela bolo jasne povedané, že techno-telá, obzvlášť v koncep-cii krásy, budú závisieť aj od zhoršovania zdravia a kultúry drog. Neuromancerov svet bolsvet ťažkých opiátov, v ktorom konfekčné drieky idú ruka v ruke s liekmi proti bolesti. Keď satelo stáva bezvýznamné, nepodstatné je aj jeho udržiavanie. Techno-telá spchybňujú našumyšlienku o tele ako danosti. Telo sa stáva pracovným priestorom na manipuláciu s nímz hľadiska súčasných módnych trendov. Závisí od vášho svetonázoru, či si to vyložíte v pozi-tívnom alebo negatívnom duchu. Bez ohľadu na vašu odpoveď sa už zajtra môžete prichytiť,ako nazeráte do výkladu niektorej z „predajní s telami“. Nezabudnite, že za policami s kon-fekčnými ušnicami čaká aj nová generácia opiátov na vydržanie tejto krásy.

Aké alternatívy sa teda svetu ponúkajú? Na myseľ mi prichádzajú dva príbehy.

O e t i c k o m g e s t eJedna z legendárnych viet v novodobej histórii filmu je replika Al Pacina (Frank Slade) vo

filme Vôňa ženy (Scent of a Woman, 1992) od Martina Bresta, ktorý povie asi toto: „Videlsom mládencov s odtrhnutými rukami a odrezanými nohami, no neexistuje nič horšie akoobraz amputovaného ducha, pretože na ten protéza nejestvuje.“

Frank Slade je frustrovaný plukovník v dôchodku, ktorý v minulosti oslepol v nejakej vojen-


Lenka Daňhelová, prozaička, Česká republika.


skej akcii a teraz dostáva spoločníka na víkend. Jeho asistentom je mládenec Charlie Young,ktorý je sám v núdzi. Študent Charlie videl svojich bohatých priateľov, ako si nevhodne za-špásovali s autom riaditeľa „kolidžu“, prisľúbil im však, že ich totožnosť neprezradí. Škodamateriálnej povahy, ktorá vznikla na základe špásu, je v podstate bezvýznamná. Lenže škol-ská rada sa rozhodne využiť tento incident ako morálne ponaučenie pre študentov. Bohatívtipkári, ktorých rodičia finančne college podporujú, sa pod tlakom disciplinárnej komisie čo-skoro začnú obviňovať medzi sebou. Charlie, ktorý je z chudobnejších pomerov, ostáva jedi-ný, ktorý nie je ochotný porušiť slovo dané priateľom. Cena, ktorú bude musieť zaplatiť, je od-ňatie štipendia – a spolu s ním aj práva na šťastnejšiu budúcnosť.

Tento film v skutočnosti zobrazuje prastarý problém v súvislosti s etickým gestom. Koľ-ko sú hodné tvoje slová v momente, keď môžeš prísť o vlastné výhody? V skutočnosti saveci majú tak, že Charlie, ak dodrží svoje slovo, môže stratiť všetko, ak slovo poruší, získanaspäť svoju svetlú budúcnosť. Otázka, ktorú film nastoľuje, teda znie: z akého cesta ječlovek, ktorý zostáva verný sám sebe, keď sa životné okolnosti postavia proti nemu? „Ko-lidž“ ako istá morálna nad-inštancia, napriek tomu, že sa študentov usiluje viesť k etickýmhodnotám, v podstate „odmeňuje“ tých, ktorí porušujú lojalitu. Jediný, ktorý vidí a tiež vy-rieši túto etickú dilemu je, paradoxne, slepý plukovník, ktorého život pozostáva z tmy.Všetci ostatní, tí so zrakom, sú slepí. A ten, čo je slepý, má „vhľad“ v zmysel dobra. Etickégesto v sebe obsahuje neviditeľnú hranicu. Túto hranicu je zdanlivo ľahké prekročiť. Všet-ci si občas pomyslíme, že dané slovo treba obísť, aby sme si nezavarili. Ale etické gestosa stáva veľkým presne v opačných súvislostiach.

Film Martina Bresta má podobnú štruktúru ako istá staršia dráma – Sofoklov Filoktetes.Starého hrdinu Filokteta priatelia vysadia z lode na opustenom ostrove, aby tam mohol um-rieť. Filoktetes má so sebou Herakleitov šíp a veštba hovorí, že Grécko môže vyhrať Trójskuvojnu len s týmto šípom. Gréci preto pošlú k Filoktetovi Neoptolema, chlapca, ktorý by si po-dľa nich mohol získať dôveru starého vojaka. A vskutku, Filoktetes si Neoptolema obľúbia zverí mu svoj šíp do ochrany. Neoptolemos má už len niekoľko krokov na loď, ktorá by homala odviezť z ostrova, vtom však zaváha a vráti sa naspäť. Neoptolemos je rovnako veľkýako Filoktetes. Aj za cenu prehry Grékov v bitke o Tróju nedokáže zradiť dôveru starého mu-ža. Vráti sa a prezradí Filoktetovi, prečo vlastne prišiel na ostrov. Filoktetes mu povie: „Dieťamoje, tu si odhalil podstatu svojho bytia.“ Knihy a filmy nás učia, že existujú chvíle, keď člo-vek svoje slovo nesmie zradiť ani za cenu rozpadu celého svojho viditeľného sveta. Pretožeto je všetko, čo má. Neoptolemos z drámy Filoktetes a Charlie z filmu Vôňa ženy nám napo-vedia, z čoho pozostávajú „malé“ etické gestá. Svetová scéna je dnes prístupná iba gran-dióznym spektáklom, v ktorých sú diváci naučení hromovo aplaudovať. Podstata oceneniamalých gest často stojí len na „nedôležitom“ fakte, že môžeš večer (s)pokojne zaspať. V na-šej dobe všeobecnej morálnej insomnie je však „poklona“ pokojného spánku možno jedináhudba, ktorá ešte predstavuje aký taký rozdiel.


David Gombač, spoluorganizátor z TD Ško-cjan, Slovinsko, a Aleks Peršolja, básnik, vydavateľ a spoluorganizátor z KD Vilenica,Slovinsko.


Už desaťročia na hodinách literatúry opakujeme našim študentom ako v tranze jednumantru, že máme najlepšiu literatúru na svete. Ale keď študenti nazrú do svetového ká-nonu, zistia, že našu literatúru v ňom nenájdu; takže ich klameme. Pritom to nie je vinoukánonu, že v ňom nie sme. Očakávajú teda literatúru, ktorá bude všeobecne prijatá, budeju možné prednášať a študovať. Keď sa ma na hodine literatúry opýtajú „Prečo by som malčítať Koela Nedelkovského, a nie Victora Huga?“, musím pripustiť, že na to nemám este-tickú, ale iba patriotickú odpoveď. Lenže moji študenti na takú odpoveď nie sú zvedaví.Prišli ako nositelia tejto kultúry, nepotrebujú, aby im niekto dodatočne ťahal popod nosnárodné medové motúziky. Zaujíma ich len, či existuje Macedónec, ktorý by ich prinútil ne-spať do piatej ráno podobne ako Dostojevskij. Čo by ste im odvetili?

Keď čítam, že vo svetovom kánone chýbame preto, lebo naše diela nie sú adekvátnepreložené, nijako s tým nemôžem súhlasiť. Všetci významnejší básnici prvých piatich bás-nických generácií v Macedónsku sú preložení prinajmenšom do srbčiny a slovinčiny, a nie-ktoré ich diela aj do angličtiny, nemčiny, francúzštiny a ruštiny. To by mohlo na začiatokstačiť, no aj tak nekomunikujeme so svetom. Toto do určitej miery platí aj o próze, s týmobmedzením, že próza je „robustnejšia“, a teda aj technicky náročnejšia na preklad. Ta čitak veľa významných macedónskych spisovateľov bolo preložených do zahraničia, niekedyaj vo viacerých vydaniach a v novom preklade. Napriek tomu s okolitým svetom nekomu-nikujú.

Keď vravíme, že svet nás neprijíma, lebo sme malá kultúra, ani to celkom nesedí. Naj-menej polovica najlepších svetových diel vznikla v agonickom zápase s veľkými jazykmia scénami. Kafka je taký príklad – nemecky hovoriaci pražský Žid, povedzte mi, kam homožno automaticky priradiť, patril k rakúsko-uhorskej, židovskej či nemeckej literatúre?S ktorou kultúrou sa musel identifikovať, aby bol v svetovom kánone uznávaný? Podstat-né je, že Kafka písal tak, že pri tom odhaľoval ideológie, systémy, hodnoty, veľké jazykya kultúry, pracoval ako pes, čo hrabe jamu, ako krysa, hĺbiaca skrýšu. Zatiaľ čo u nás eštevšetci píšu ako kolieska v kolektívnej mašinérii, v nadšení a extáze kolektívnej hlúposti.Týmto spôsobom dosiahnete, že vo svojej literatúre zavážite, ale len vo svojej literatúre:pre svet budete potrebovať niečo viac. Kafka v jednom liste uvádza: „Iba malá literatúraje schopná pretransformovať jestvujúcu materiál.“ Hovorí, že veľkí umelci môžu pochá-dzať len z malých literatúr. Ak je slovná zásoba jednoduchá, upravíte ju, aby ohromila. Zin-


Martn Solotruk, básnik, prekladateľ a vydavateľ, Slovensko.

N a č o m s i , k e ď v y d á v a š s v o j e d i e l o ?


tenzívnite ju. Joyce, Beckett a mnohí ďalší opustili svoj materský jazyk, vystúpili z veľkýchjazykov a kultúr a preniesli sa do iných, v ktorých boli sotva kočovníkmi; vedome odišli dooblastí, ktorými nevládli; boli v nich výrazovo slabší, ale dostali príležitosť zahrať sa na „za-mknuté ústa“, na „nemých“, a tak povedať niečo dôležité.

Malá literatúra je výhoda a nie nedostatok. Môže zrevolucionizovať výraz, hovoriť veci,ktoré ťažko povie kultúra už podliehajúca „tabu“. Malá kultúra má na začiatku viac privi-légií. Vo veľkom jazyku dnes môžete dokonale opísať nedeľný obed, dieťa ukradnuté z ko-lísky, umiestniť politickú osobnosť do thriller-príbehu, no len malé jazyky ešte vždy majúneslýchanú možnosť subverzie. Každý jazyk produkuje významy len vtedy, keď prekonávasám seba, keď sa jazyk v ústach skryje za zuby, keď sa jedenie skryje za hovorenie. Me-dzi jedením a písaním existuje zjavná nespojitosť. U nás sa píše, ako keby sa žralo. Ne-máme svetové hodnoty, pretože naša literatúra pozostáva z o mame, o dome, o kraji; všet-ko je: lalala alebo lilili. To je hrôza kolektívneho „kriku a žrania“. Kto chce urobiť zmenu vosvetovom kánone, musí sa postarať o slová, ktoré dokážu súperiť s jedlom, tak aby smeostali hladní do piatej ráno, ako som ostala ja pri Beckettovi, alebo ako moji študenti, kto-rí by dali poslednú klobásu za Shakespeara. Je to krutý súper, ale nie politický, je to in-tímna udalosť, ktorá platí od antiky až po súčasnosť; tak sa vytvára svetový kánon.

Náš problém, problém tzv. „neviditeľnosti macedónskej literatúry vo svete“, „macedón-skej nekvality“, „menšinovej estetiky“ spočíva v tom, že nevieme písať inakšie ako len preodborné účely. To nemusí byť vždy len zlé, ale potom si aspoň neklamme, že sme veľkouliteratúrou. Za štyridsaťpäť rokov komunizmu v Macedónsku sme neboli schopní napísaťjedinú knihu, ktorá by bola klasicky cenzurovaná. A teraz mi nejde o písanie zámerne di-sidentskej literatúry. Ba neboli sme schopní napísať ani knihu, ktorá by „sa prebila“ cezclonu na susedových očiach, ďaleko od hodnotenia, ktoré bežne očakávam od predavač-ky v obchode s potravinami, už ani nehovoriac o nekorunovanom vládcovi mojich kultúr-nych pokladov. Nijaké také dielo sa nemôže dostať na vrchol. Preto sme nikdy, ani dnes,nepotrebovali cenzorov a nikdy sme ich ani nemali, ani v tom najklasickejšom komunis-tickom zmysle slova. Tak sme vychovaní, sami sme si najväčšími cenzormi. Všetci chcemeprovinčné pohodlie a spisovateľskú dôstojnosť.

Ak bol na konci roka 1950 každý piaty obyvateľ Macedónska negramotný, niet divu, žespisovateľ bol niečo ako Mesiáš. Obsypávaný kvetmi – tak od straníckych predstaviteľov,ako od suseda, ktorý mu pod pultom odložil najlepšiu kapustu na kvasenie. Do kánonu savstupovalo v súlade s biblickým výrokom „Veľa je povolaných, ale len málo vyvolených“,ibaže u nás to jednoducho znamenalo: v súlade s princípom gramotnosti. Kto bol gramot-ný, bol spisovateľ. A to nestačí. Nevravím, že tak nemožno vytvárať skvelú literatúru – mož-no, ale len výnimočne. A platí to aj z opačného konca. Zriedkavé prípady veľkých spisova-teľov z kráľovských výšav tohto sveta sú presne len také – zriedkavé.

Pre politikov v literatúre, ľudí, ktorí milujú jesť aj písať súčasne, existuje zaručená for-mulka na úspech; možno ju načrtnúť piatimi ťahmi. Aby ste sa dostali do macedónskeho

85

Peter Šulej, básnik, prozaik a vydavateľ, Slovensko.


kánonu, mali by ste patriť do čo najväčšieho počtu nasledujúcich kategórií: (1.) lepšie jebyť Macedónec ako príslušník menšiny, (2.) lepšie je byť muž ako žena, (3.) lepšie je byťzo Skopje než z akéhokoľvek iného mesta alebo obce v Macedónsku. Okrem toho dobréje (4.) mať v životopise triviálny detail (samovražda, nešťastná smrť počas zemetrasenia,revolučný zápočet a podobne), (5.) byť politicky a morálne prispôsobivý a, samozrejme,mať známych na dôležitých miestach. Úplne najlepšie je, ak ste sami v takej pozícii. Do-dnes predsa najrýchlejšie kanonizujeme profesorov literatúry, vydavateľov, mecenášovs literárnymi ambíciami ...

Za najsmutnejšie považujem, keď macedónski autori doslova v každom publikovanomrozhovore opakujú ten istý žalospev, ako sú „sklamaní národom“. Ako zvodcovia národa,ktorých neuspokojili ich „sexuálne pracovníčky“. Čo také im môže národ dlhovať, a čo oninárodu? A možnože naši spisovatelia majú právo protestovať, teraz – s odstupom času,pretože vo svojej literatúre klamali v mene agendy. To, čo mi hovorí moja ľudská empatia,nie moje profesionálne hodnotene, je síce smutné, ale prirodzené. Alebo píšeš, pretožechceš svetu aj sebe povedať nejakú pravdu, alebo – ak si pracoval programovo – nemášsa čo sťažovať.

A nakoniec, otázka literárnych hodnôt vždy prítomných v literárnej kritike. Osobne ju ne-milujem, aj keď pre kultúru je potenciálne dôležitá, zvlášť pre malé kultúry. Moja nejasnáintuícia mi vraví, že literárna kritika je ako liek bez atestu; buď vám prinesie potenciálnuškodu, alebo potenciálny úžitok – častejšie to prvé, ako to druhé. Povedzte mi, kto dnesešte môže, v tejto tesnej kultúre, v ktorej sa tlačíme ako sardinky v konzerve, napísať akútakú relevantnú kritiku na akékoľvek dielo? Ak by aj niekto napísal negatívnu kritiku, pre-čítajú ju ako každodennú politickú roztržku. Pod vplyvom nedostatku kritikov aj primaléhotrhu sa kritika mení výlučne na pozitívne hodnotenia a čitatelia sú už vopred naučení, žefrázy typu „vynikajúca kniha“, „ozajstný prienik“ atď. neznamenajú absolútne nič. Ak bysom sa mala rozhodnúť, vždy budem hlasovať za slobodný trh a samoreguláciu hodnôt –len s minimálnym právom zasiahnuť, ak by poctivá práca padla prihlboko. Čitatelia nie súidioti, aspoň nie vždy.

Dobre je, že sa zrušil tento tesný macedónsky literárny salón, ktorý súčasne píše, kriti-zuje a číta sám seba. Epos o Gilgamešovi tu neostal preto, lebo bol oslavovaný kňazom,ktorý mal blízko ku kráľovi, ale preto, že hovoril o probléme nesmrteľnosti, ktorý sa týkaltak kráľov, ako poddaných. Práve pre toto je test publikom dobrý. Nech je, aký chce, ma-nifestuje vkus jedného obdobia, akokoľvek nám je odporný. Sledovala som nejaký film ne-skorého Tarkovského vo švédčine: Tarkovskij – netarkovskij, film je „masové“ médiuma ani Tarkovskij toto médium, aj keby ako chcel, nemôže ľubovoľne zneužívať a vzápätíokiadzať testujúce publikum; publikum má neomylný inštinkt. Film bol ťažká, akože avant-gardne zabalená hlúposť. Ak je niečo geniálne, bude to geniálne aj pre masy jednodu-chých ľudí, aj pre „intelektuálov“, a ak nie je, potom buď pre jedných, alebo pre druhých,


Jurij Hudolin, spisovateľ a prekladateľ, Slovinsko.


no nie pre všetkých. A na geniálne dielo potrebujete záujem obidvoch. Spravidla. Niektorozprával príbeh dievčaťa, ktoré poslalo Nabokovov text plateným kritikom bestsellerovv USA, samozrejme anonymne. Poradili jej skrátiť dialógy, skrátiť zdĺhavé pasáže atď. Toznamená, že Nabokov by sa dnes nedostal na trh, a teda by zapadol. Z toho vyplýva, žeoblasť literárnych hodnôt je nevyjasnená, a že spôsob, ako sa dostať z podobných dilem,je: radšej trendy vytvárať, než ich nasledovať. To je možné len vtedy, ak kánon pre tebaako spisovateľa nebude dôležitý, ak s ním nepočítaš, ak si autentický sám so sebou, nonie na princípe „macedónskej“ autentickosti. Videla som ľudí, ktorí robia to, čo je pre nichdôležité. V rozličných oblastiach. Nestarajú sa o test publika, ani o zlatú wc misu; pracujúz vnútorného presvedčenia, nezapredávajú sa. Stotisíc ich prepadne, jeden zostane. Aleaj svetový kánon je vyskladaný z najväčších nezmyslov. V jednom veľkom meste v istomkníhkupectve som pred mesiacom spolu s knihami dostala igelitovú tašku, na ktorej stá-lo: „Najlepší spisovatelia roku 2007“ – a boli tam uvedené mená: J. K. Rowlingová, JohnGrisham, Jamie Oliver a Shakespeare. To, čo sa predáva, je teda kánon. To tiež nie je v po-riadku. Dokonca aj Nobelova cena, inštitúcia par excellence na utváranie kánonu, je prob-lematická – zistíme napríklad, že v rokoch svetovej krízy, napríklad v čase svetovej vojny,táto cena bola udeľovaná na základe politických parametrov.

Provincia je zmätená, prosté svojou odpoveďou vždy vyhráva. Nesmrteľnosť sa k písa-niu pridáva ako mysteriózna kategória, ktorá tam v skutočnosti nie je. Existuje jeden ge-niálny animovaný film Kung-fu Panda, v ktorom otec hovorí svojej dcére Kung-fu Pande:„Celý život som mal iba jeden recept na špagety, predávam ho všetkým a všetci si myslia,že v ňom je nejaká tajná prísada. Než umriem, poviem ti tajomstvo môjho úspechu. Nija-kej špeciálnej prísady niet. Všetko, čo som urobil, bolo, že som stále robil špagety.“ Malasom jednu kamarátku z Moskvy, najbrilantnejší rozum, s akým som sa kedy stretla. Keďma prišla pred niekoľkými rokmi navštíviť do Skopje, zarazene mi rozprávala: „Toto je naj-lepší režisér v Macedónsku, tento je najlepší maliar, všetci ste tu najlepší, a ja nikoho z vásnepoznám. Vieš koľko ľudí v Moskve, meste s desiatimi miliónmi obyvateľov, denne pra-cuje so všetkými geniálnymi avantgardnými technikami, geniálnymi metódami, o všeličomrozmýšľajú, ale nikto ani nepomyslí, že je najlepší v Rusku, jednoducho preto, že takýchgéniov je tam na tisíce, priveľa ľudí je tam.“

Písanie je naozaj ťažká práca, a ľudia v Macedónsku nie sú navyknutí na tvrdú prácu.Keď Kierkegaard vykladá, že celé dni nič nerobí, a čítame o tom v jeho tisícstranovej kni-he, kto komu sa posmieva? Na napísanie týchto stránok bola predsa vynaložená nejakápráca; aj keby bol pri tom ležal, aj tak je to práca. Naša literatúra je kylavá nielen preto,že ľudia nemajú predstavu, ako sa brániť dominujúcemu diktátu provinčnej kultúry, ale ajpreto, že ľudia nepracujú – až také je to jednoduché. Existuje film s Donaldom Sutherlan-dom z roku 1970, Alex v krajine zázrakov; hlavným hrdinom je Alex, šialený režisér, ktorýs debutovým filmom zožal okamžitý úspech, prežíva však tvorivú krízu a svoj druhý film niea nie nasnímať. Odchádza teda do Talianska, aby sa opýtal Felliniho, v čom spočíva ta-

87

Zdravko Kecman, spisovateľ, prekladateľ a redaktor, Bosna a Hercegovina.


jomstvo jeho inšpirácie. Felliniho, ktorý hrá vo filme sám seba, nachádza v malej šedivejizbe, oblečeného ako pravého byrokrata, vedľa neho sedí jeho stará mama, ponáhľajú sas redigovaním filmu, rád by mladému režisérovi rýchlo pomohol, ale nevie, ako na to. Poniekoľkých pokusoch sa úprimne ospravedlní, že je na smrť unavený, každý deň pracova-li po 15 hodín, a že aj keby chcel, nemá čas a nemôže si dovoliť ten luxus zamýšľať sa nadveľkými otázkami inšpirácie. Chcem tým povedať, že literatúra je takisto práca, to je celéveľké tajomstvo.

Rovnako ťažko znášam, ak niekto útočí na tých, ktorí odišli z Macedónska. Keď útočiana Gorana Stefanovského, je to podľa mňa meštiacka pomsta. Ak sa niekto môže vzrušo-vať nad americkými porno filmami z Macedónska, prečo by nemohol písať o démonoviz Debar Maalo z Canterbury? Ja sama nemám takýto vzťah k literatúre, ani všeobecne, aniv patriotickom zmysle slova. Môj otec mi, napríklad, zanechal zreteľný odkaz: nikdy sa ne-vracaj do Macedónska, čo najďalej od tejto krajiny. Aj tak som sa vrátila. Nie z národnejnostalgie, ale preto, lebo som si myslela, že tu ešte budem užitočná, pretože mám s tou-to kultúrou nevyrovnané účty. Ak chcem, môžem zajtra odcestovať. No nevidím to tak, žeby som podľahla, pravda, až na to vyslobodenie – ale práve v mene vlastnej kultúry.

Koniec koncov si myslím, že náš postkomunizmus odhaľuje ťažobu starnutia celej jed-nej generácie, nielen spisovateľov, ale u nich je to najviac viditeľné. Vystavovali ich ako ko-ryfejov jednej kultúry, internet však dnes rýchlo preukáže, že v skutočnosti boli nepod-statní, a to nielen na globálnej, ale aj na lokálnej úrovni. Aj krutá pravda je však lepšia odnepravdy. Ak nechceme byť politickí nevzdelanci, mali by sme si povedať, že naša minu-losť nebola ideologicky najšťastnejšia. Základný tón, ktorý formoval všetkých, bol politickýa každý jeden podriaďoval svoj rytmus tomuto politickému nad-rytmu.

Dnes je to už iné, je čas čeliť vlastným ilúziám. Dostávame už recepty, pod ktoré sa pod-písala globálna kultúra. Ak chceš byť čítaný, potráp sa. A ak trváš na svojej obskúrnosti,nenadávaj, že nie si čítaný. Ak si naozaj šťastný, možnože uspeješ aj na svetovej scéne. Vi-dela som Paula McCartneyho, ako raz v jednom rozhovore povedal: „Keď robíme muziku,presne vieme, že je veľmi dobrá“. Neverím, že človek, ktorý tento pocit nemá, môže nie-kedy so svojím dielom zažiť nečakaný úspech; predsa už v okamihu, keď vydávaš svojedielo, cítiš, na čom si. A tak je to aj na svetovom trhu. Túto facku extrémne potrebujeme.Aby sme sa mohli zdvihnúť z tohto estetického (čiže aj etického) bahna. Hoci svetový trhaj svetový kánon nie vždy vedia, že toto je pocit, ktorým sa definitívne riadia...

Pre lož i l i JURA J FOLTÁN a STANISLAVA REPAR.


Iva Zupančič, herečka, Slovinsko a Matjaž Kocbek, básnik,Slovinsko.


89R u m e n a B u ž a r o v s k a

– Smrdíš, – povedala Irena Eme jedno popoludnie, keď sa vracali zo školy.– Čo? – Ema nemohla uveriť tomu, čo počula. Nemôžem smrdieť, pomyslela si.– No, smrdíš. Hovoria to aj iní. A preto ťa nechcú medzi seba. Nechcú ťa, ako som

ti povedala, preto, lebo na zemepise sa robíš veľmi dôležitá, a preto, lebo smrdíš. Ema sa zamyslela. Aj ona poznala dve dievčatá, o ktorých si myslela, že sa robia

dôležitými, ale to bolo preto, lebo boli veľmi hlučné a pri všetkých hrách chceli maťhlavné slovo. Nemohla pochopiť, prečo si o nej myslia, že sa na hodinách zemepi-su robí dôležitá. Hádam pre to, že učiteľ sa rozhodol poslať ju na súťaž.

Ema vedela, že sa na dôležitú nehrá. Ale nevedela, či smrdí alebo nie. – A ty? Ty si čo myslíš, smrdím? – len čo položila otázku, začali sa jej potiť dlane.– Nuž, úprimne povedané, Ema, – Irena na chvíľu postála, aby pristúpila prázd-

nu plechovku, pohodenú na ceste, potom odtrhla lístok z kríka, ktorý rástol prichodníku, – niekedy ťa naozaj trocha cítiť.

Nastáva ticho. Ema aj Irena z času na čas kopnú do dajakého zatúlaného ka-mienka na asfalte.

– Veď v dnešných časoch sú všelijaké prostriedky. Dezodoranty, parfumy. Môžešsa postarať o to, aby si nesmrdela. Vieš, niekedy je to naozaj nepríjemné.

Ďalej kráčali bez slov. Chodník bol posiaty napadaným lipovým lístím. Ema sausilovala stúpať po tom, ktoré vyzeralo suché, aby zašušťalo pod podrážkou, a taksa prelomilo ticho. Keď zdvihla pohľad zo zeme, už boli pri ich dome.

– Tak dobre. Čau, – povedala Ema.– Čau, – odvetila Irena. Znelo to dokonca trocha zlostne.

Ema odomkla dvere a pocítila ostrý zápach. Mama varila čosi, čo veľmi neprí-jemne smrdelo. Tak silno to bublalo a dymilo v hrnci, že keď vošla do kuchyne a po-zdravila, mama ju nepočula.

– Čo je to? – spýtala sa Ema.– Ahoj! – mama ju pobozkala na hlavu bez toho, aby sa jej dotkla rukami, preto-

že ich mala čímsi ušpinené. – Dnes budeme jesť pór.– Pór? Pór neznášam! – vykríkla Ema a do oči sa jej natisli slzy.– Nemusíš ho jesť, – zmierlivo povedala mama. – Choď sa vyzliecť, – dodala

a znova sa pustila čosi miešať drevenou varechou. Ema zostala v kuchyni s taškou na chrbte. Myslela na to, čo jej povedala Irena.– Mami, nesmrdím? – spýtala sa.– Nie, – mama sa nepohla od sporáka.– Určite? – opýtala sa Ema. – Určite, zlatko, nesmrdíš. Čo ti to napadlo, že smrdíš? – mama sa zvrtla, aby na

ňu videla a spýtavo zamávala varechou.– Poď ma ovoňať, – povedala Ema a rozopla si kabátik.Mama si utrela ruky do utierky, chytila Emu za ramená, naklonila sa k nej a ovo-

ňala ju. – Nie, nesmrdíš, – povedala a obrátila sa k sporáku. – Prihorí mi cibuľa, – za-

mrmlala a začala obidvomi rukami potriasať hrniec. – Ako to môžeš vedieť! Veď tu tak smrdí, že nemôžeš nič cítiť! Neovoňala si ma,

ako treba! – vykríkla Ema, bola pripravená rozplakať sa, a buchla dverami na ku-chyni. V predsieni odhodila kabát a tašku a rýchlo sa zamkla v kúpeľni.

RU

ME

NAB

UŽ

AR

OV

SK

A

S m r d í š


Pozrela sa na seba do zrkadla. Vysoko zdvihla ruky, aby videla, či nemá po pazucha-mi krúžky od potu, aké si raz všimla na jednej moderátorke v televízii. Nebolo tam nič.Zobliekla si blúzku a zostala v tielku. Pod pazuchou sa nachádzala malá, lesklá zdure-nina, z ktorej vyčnievalo niekoľko dlhých temných chĺpkov. Tá zdurenina sa potí, usúdilaEma. Preto sa leskne. Priblížila si k nej tvár a zhlboka sa nadýchla nosom. Nebola si is-tá tým, čo zacítila. Akýsi jemný, akoby vzdialený zápach. Ešte raz sa zhlboka nadýchla.Teraz zachytila zápach póru a cibule a spoza zatvorených kuchynských dverí začula šuš-ťanie sporáka. Nadýchla sa po tretíkrát. Tentoraz zacítila zápach blúzky. Určite smrdím,pomyslela si. Určite stále smrdím a smrdí mi všetko, čo mám oblečené.

Spomenula si na bratove slová. „Smraduľa, smraduľa!“ povedal jej viackrát.

– Ja nie som smraduľa. Ty si smradúch.– Ty si najväčšia smraduľa na svete. Páchneš na kilometre. Potvora!V ten deň sa Ema práve vrátila zo školy. Vonku bolo veľmi teplo.Aj inokedy sa stalo, že je povedal „smraduľa“ alebo „smrdíš“. Ráno, keď vošiel do iz-

by vo chvíli, keď sa Ema akurát prebudila.– Fuj! – povedal a zapchal si nos. – Celá izba z teba smrdí! – A utekal otvoriť oblok.

Určite smrdím, pomyslela si Ema, mamka mi klame. Vzápätí sa utešovala. Možno samu to len zdalo. Veď aj ona, keď vstane prvá a vojde do bratovej izby, všade cíti jeho te-lo a vlasy.

Večer, keď mama pozerala televíziu, vstúpila do obývačky a povedala jej, aby jej kúpi-la dezodorant.

– Dezodorant? Na čo ti také niečo treba? – mama neodtrhla pohľad od televízora.– Chcem ho! Musím ho používať, – nástojila Ema.– Dezodorant nepotrebuješ, – mama neoblomne stála na svojom, pričom neprestala

hľadieť na televízor. – Chcem ho a hotovo! – povedala Ema a vyšla z izby, tresnúc za sebou dverami.

Prv než sa nasledujúci deň vybrala do školy, použila mamin sprej. Bol v skrinke s ve-cami, na ktoré mala zakázané siahať – so zvláštnymi fľaštičkami, malými ružovými ška-tuľkami a dlhými kúskami vaty. Najprv si nastriekala dezodorantu pod pazuchy, až kýmich nemala vlhké. Voňalo to broskyňami. Potom si obliekla červenú blúzku a keď ju ma-la na sebe, vôňa akoby zmizla. Znova vzala sprej a tentoraz si ním postriekala celú blúz-ku, pričom pozornosť venovala najmä podpazušiu. Teraz sa jej zdalo, že pekne vonia.Mama určite zbadá, že otvorila jej skrinku, ale pustila to z hlavy, šťastná vyšla z kúpeľ-ne a pobrala sa do školy, zanechávajúc za sebou stopu broskyňovej vône.


Oscar Leonel Ruiz Ramirez, básnik, Mexiko.


Uvidela Irenu, ako stojí spolu s ďalšími štyrmi dievčatami z ich triedy pred vchodom doškoly. Čosi si šepkali a pozorovali Emu, ako sa k nim približuje.

– Ahoj, – povedala Ema, keď k nim pristúpila.– Ahoj, – odvetila Irena, no neusmiala sa.– Poďme dnu, aby sme neprišli neskoro na hodinu, – navrhla Ema, len aby niečo po-

vedala. Cítila sa istejšie, lebo vedela, že ešte stále vonia broskyňami. Nik jej neodpovedal. Dievčatá sa jej obrátili chrbtom a začali si vymieňať pohľady. Ema

vykročila k triede a začula, ako sa za ňou nahlas smejú. Určite zasa smrdím, napadlo jej. Kým som išla do školy, dezodorant sa vyvetral a zasa

nemám dobrú vôňu. Pri tejto predstave sa jej ako prvé začali potiť dlane, no potom sajej zarosili aj jemnulinké chĺpky nad hornou perou. Keď si sadla do lavica a začalo sa vy-učovanie, spotila sa aj pod pazuchami. Zatiaľ čo učiteľka rozprávala, pocítila, ako sa jed-na kvapka spod pazuchy skotúľala k pásu. Potom jej prišlo na um, že sa jej určite urobi-li od potu fľaky ako tej moderátorke vo vysielaní. Chcela si to overiť, no aby nevyzeralapodozrivo, akoby náhodou zhodila ceruzku. Zohýnajúc sa po ňu sa pozrela pod pazuchy– a naozaj, na červenej blúzke boli malé škvrny. Uvedomila si, že sa jej do líc hrnie krv.Pocítila, ako ju oblieva nový nával potu, preto rýchlo pritisla ruky k telu.

Učiteľka im prikázala, aby sa pustili do riešenia niekoľkých príkladov, no Eme to nija-ko nešlo. Nemohla ani písať, ako treba, s rukami tuho pritisnutými k telu.

– Ema! – zvolala odrazu učiteľka. – Prečo tak sedíš? Posaď sa normálne.Ema ju poslúchla a uvoľnila si ruky. No len čo tak urobila, hneď sa jej zazdalo, že spod

jej blúzky sa uvoľnil silný zápach. Nato koža pod pazuchami prestala horieť, začala chlad-núť a s každým znížením teploty sa zdalo, že zápach je prenikavejší a prenikavejší. Pokú-sila sa na to nemyslieť a venovať sa príkladom, no nedokázala sa zbaviť myšlienky na to,čo povedia tí, čo sedia blízko nej, ako napríklad Andreja, ktorá sklonená nad zošitom sta-rostlivo písala číslice. Keď zbadala, že Ema sa na ňu pozerá, otočila sa k nej a uškrnula sa.

Určite si všimla, že zapácham, tak sa mi vysmieva, pomyslel si Ema a sklonila hlavu.Tvár jej znova očervenela a na čele sa jej začali zbiehať kvapky potu. Keď sa pokúsilasústrediť na príklady a uprene sa zahľadela na čísla, jedna kvapka z jej čela spadla rov-no na zošit a rozpila atrament na číslici 2. Ema ju hneď zakryla rukou, aby si to nik ne-všimol, a rukávom blúzky si utrela čelo.

Po istom čase pach akoby zmizol. Ema sa však začala zaoberať otázkou, či sa stratilnaozaj, alebo si naň iba privykla. Žiadalo sa jej ovoňať sa. Obrátila sa vľavo, aby sa ovo-ňala, kým ostatní píšu, takto by ju nik nemal vidieť – no oči sa jej stretli s pohľadom jed-ného z tých dievčat, ktoré predtým stáli vonku s Irenou. Predstierala, že si o ramenoškrabe bradu, a pokračovala v písaní, no nebola si istá, či niečo nezacítila. Čas však


Edo Fičur, prekladateľ, Slovinsko


ubiehal a jej bolo stále teplejšie a teplejšie, vzápätí chladnejšie a chladnejšie, až si na-pokon obliekla kabát, hoci nik v triede nesedel na hodine v kabáte.

Zapla sa a znova vzala do ruky ceruzku, aby pokračovala v riešení úlohy, ktorej nero-zumela.

– Nože, Ema, poď k tabuli vyriešiť ten príklad, – ozval sa odkiaľsi učiteľkin hlas. Tentoraz akoby Eme z tváre odišla všetka krv. – Ale... – vykoktala, – pani učiteľka, ešte to nemám vypočítané. – To nič, vyrátaš to na tabuli. Nože, neplaš sa a poď. Ak bude treba, pomôžeme ti, –

usmiala sa učiteľka a odhalila veľké, rovné zuby. Ako len teraz prejdem k prvým laviciam, pomyslela si Ema, kým váhavo vstávala zo sto-

ličky. Všetci zistia, že smrdím. Keď budem pred tabuľou, budem stáť rovno pred Irenoua ona si znova povie, že zapácham. Spomenula si na fľaky pod pazuchami a obliala junová vlna potu. Dobre, že mám kabát, pomyslela si a zastala pred tabuľou. Príklad, na-písaný bielou kriedou, ju už čakal.

– Tak, – povedala učiteľka a podala jej kriedu.Ema sa pozerala na číslice, ale vôbec nič jej nebolo jasné. Myslela si, že keď ich uvi-

dí a keď stisne kriedu medzi prstami, dovtípi sa, ako treba príklad vypočítať. No to sa ne-stalo, iba čo pocítila, ako sa jej rosia chĺpky nad hornou perou.

Učiteľka asi nič nezbadala:– Ema, prv než začneš, zobleč si, prosím ťa, ten kabát. Veď na začiatku roka sme sa

dohodli, že nebudeme na hodinách sedieť v kabátoch. Eme sa zazdalo, že z triedy začula niekoľko tichých „áno“. – Ale, pani učiteľka... mne je zima, – nevedela, čo má povedať, preto klamala. – Tebe je zima? Ešteže čo. Veď v triede je veľmi teplo! A ty si si obliekla aj kabát! –

zvolala teatrálne učiteľka a celá trieda sa zasmiala. Eme sa zazdalo, že najhlasnejšie sarehoce Irena.

– Nože, zobleč sa!– Ale... – Ema sa pokúsila ponechať si kabát. Predstavovala si, ako zodvihne ruku, aby

na tabuli vypočítala príklad, a pod pazuchami sa jej načrtnú temné jazerá potu. Už cíti-la, ako jej kvapky stekajú po slabinách.

– No, nijaké ale! – tentoraz učiteľkin hlas znel prísne. – Zo-bleč sa! – vyslabikovala.Ema položila kriedu k tabuli. Sklonila hlavu a zatvorila oči. Pomaly si začala rozopínať

gombíky na kabátiku. V tom tichu sa jej zdalo, že oči spolužiakov ju z neho nedočkavovyzliekajú. Vyšmykol sa jej zo spotených rúk, nechala ho padnúť na podlahu. Ležal pri jejčervených papučkách, ktoré začali tmavnúť, keď na ne jedna po druhej padlo niekoľkoťažkých slaných kvapiek.

(Pov iedka z kn ihy Čarban ice )


Gordon Grdina, hudobník – gitarista, Kanada.


P r í b o r p r e h o s t í

So sestrou som začala bývať potom, ako zomrel jej manžel, Pánboh mu dožič pokojnýspánok. Bol to dobrý človek, no nechápem, ako dokázal vydržať s Belou celé tie roky.Mne sa zdá, že aj mňa raz, skôr či neskôr, privedie do hrobu.

Sestra sama seba označuje za „multimediálnu hudobnú skladateľku“. Keď ju s pria-teľmi ohováram, nazývam ju muzikantka, hoci v zásade nevie hrať na ničom inom, ibana klavíri – a aj to zle. Odmieta napríklad interpretovať vážnu hudbu, pretože pred mno-hými rokmi jej ktosi povedal, že Chopin pod jej prstami znie ako úder kladiva o nákovu.Možno som to bola ja, kto to povedal, no to nie je podstatné. Podstatné je, že po takomtokomentári, a určite si podobných počas svojich štúdií vypočula viac, Bela začala hraťakýsi moderný džez, s ktorým sa moje uši nedokážu dodnes stotožniť.

Dlhý čas s týmto džezom koncertovala pred ženským publikom, ich účesy boli spredu doko-nalé, no vzadu strapaté, alebo pred mladými chlapcami so zaťatými perami a okuliarmi v hru-bých rámoch. Preto sa odrazu stala aj skladateľkou a začala komponovať „súčasnú“ hudbu.Moje uši mali s touto hudbou, ak to tak vôbec možno nazvať, ešte väčšie problémy. Začiatokskladby pozostával hlavne z úderu do niektorej klávesy dolného registra klavíra – a tón sa udr-žiaval, až kým nedoznel. Potom nastupovalo staccatové udieranie do klávesy z horného regis-tra, čo bolo sprevádzané veľkým hlukom v strednej tónine – a takto sa to opakovalo až do kon-ca. Mne celý tento „dialóg“, ako to neskôr pomenovali kritici, pripomínal skôr „dialógy“, ktoréviedla doma so svojím nebohým mužom Simonom, než akékoľvek umelecké dielo.

Hudobné experimenty mojej sestry sa rozvinuli aj v oblasti inštrumentácie. Hoci Belavoľakedy nemala pre moderné trendy ani najmenšie pochopenie, rýchlo prišla na to, ženajžiadanejšie umenie pochádzajúce z Balkánu musí mať čosi spoločné s vojnou, aby sacudzinci mohli identifikovať s tým jediným, čo vedeli o balkánskych končinách, a len takmimochodom byť hrdí na to, ako ich súcitne dojíma ono veľké utrpenie, ktoré prežívajúľudia v tamtom regióne. A tak sa prvá skladba mojej sestry volala Krvavé privítanie a za-čínala sa výstrelom z pištole.

Prirodzene, jej uvedenie naživo, sa začalo výstrelom z kapsľovej pištole, takže publi-kum v prvých radoch zasiahol silný zápach a nejaká babka sa rozkašľala. Práve dirigentmal za úlohu teatrálne vystreliť, no – nanešťastie – hráči na ľudové sláčikové nástrojehneď nato museli spustiť disharmonické vrzúkanie, a tak dirigent nemal čas odložiť piš-toľ – alebo sa celkom poplietol –, počas celej prvej časti neprestajne mával pištoľou


Aleks Peršolja, básnik a vydavateľ, Slovinsko.



v pravej ruke. Časť divákov bola týmto novým prístupom nadšená a skladba sa v mé-diách stretla s mnohými pozitívnymi kritickými ohlasmi.

Jej nasledujúce dielo sa volalo Kvílenie a bolo „postmodernou zmesou“ súčasných a mi-nulých konfliktov. Sestra tým asi chcela vyjadriť, že na jednej strane ju inšpiroval GrigorPrličev, a na druhej strane vojnové kvílenie, ktoré tu na Balkáne počúvala vôkol seba. A na-ozaj, toto dielo – jedno z jej najzúfalejších a najneznesiteľnejších pre uši – pozostávalo pre-važne z kvílení. Avšak tieto kvílenia neboli obyčajným kvílením ľudí, ktorí na Balkáne sku-točne trpia, tu išlo o kvílenie renomovaných sopránov, altov, tenorov a barytónov. Dielo bolozároveň jej prvým flirtom s multimediálnosťou: za orchestrom, ktorý sprevádzal skupinu kví-liacich, sa premietala čierno-biela snímka dvoch malých, usmrkaných, plačúcich detí. Tiedeti som veľmi ľutovala, preto som sa jej nikdy nespýtala, ako ich nafotografovala, ani akoich prinútila takto plakať, hoci si viem predstaviť, že to pre ňu nemusel byť nijaký problém.

Moja sestra patrí k pokoleniu – lichotivo povedané – umelcov, ktorí nie sú ani súčas-ťou etablovanej a zakotvenej starej generácie, ale ani mladej, ktorej sa darí získavať ka-dejaké výhody len preto, že je mladá. Bela však pochopila, že do radov starej generácieju neprijmú, pretože tam už jednoducho niet voľných stoličiek, a že ako príslušníčka mla-dej generácie môže precestovať kus sveta a svojimi multimediálnymi hudobnými pro-jektmi, ktoré očividne ešte nie sú až také okukané, získať popularitu. Myslím, že to bolahlavná príčina, pre ktorú sa pustila do výroby Kvílenia a podobných diel.

Ak neberieme do úvahy, že doma sa správa ako tyran, Bela je šarmantná osoba a kedy-si bola veľmi pekná. Ľudia, čo ju nemajú radi, ju prezývajú De Bela,1 no nepovedala somjej to, lebo si to odkladám na dajaký deň, keď ma mimoriadne naštve. Prv mala pevnéprsia a zadok, útly pás, štíhle a rovné nohy, no v posledných rokoch sa jej pás akosi spojilso zadkom i prsiami a aj jej nohy začali pozvoľna uskutočňovať pokus o splynutie s ostat-ným telom. Inými slovami, Bela veľmi pribrala a rozkysla, no jej tvár a hrdlo zostali útle.Keďže nosí zvonové sukne, má tvar trojuholníka. Tvár má peknú napriek tomu, že koža nanej sa uvoľnila. Problém spočíva v tom, že sa nechce zmieriť s tým, že starne či oškaredie-va, ale pokúša sa zostať mladou, a to tak, že znásobuje množstvo šminiek na svojej tvári.Nevychádza z domu, ak nemá očné viečka vyfarbené tmavostriebornými polmesiacmia rúž rozotrený okolo úst, čím sa pokúša vyvolať dojem, že jej pery sú plnšie. Keďže jej zred-lo obočie, začala si ho zvýrazňovať čiernou ceruzkou, no nemaľuje si ho vždy rovnako, tak-že niekedy tvar jedného obočia dodáva jej tvári cynický výraz, druhého rozpačitý. Musímpriznať, že z diaľky nevyzerá až tak zle, pretože oči a ústa má zvýraznené, no raz som jejúprimne odporúčala, aby sa nestavala blízko k človeku, s ktorým sa zhovára, lebo vyzeráako ježibaba.

(Úr yvok z nepubl ikovane j pov iedky)

1 Slovo debela v macedónčine znamená tučná – pozn. prekladateľa.

Stretnutie vydavateľov a autorov Škocjan 2008.Otvorenie výstavy Humberta Ortegu Villasen~ora z Mexika.



V l n y

Pamätám sa, že v to ráno, keď sme odcestovali, ma mama zobudila veľmi skoro. Ne-chcela som vstať, a tak mi na pyžamo obliekla oranžový kabát, natiahla ponožky a nanohy mi s veľkou námahou nasúvala čižmičky, až mi trocha podvrtla jeden členok. Po-tom ma vzala na ruky a odniesla k vchodovým dverám, kde už stál akýsi mohutný ujkov hrubom kabáte a čiernom roláku. „Poďme,“ povedala mu mamka a on schytil dva veľ-ké kufre, ktoré stáli na chodníku opreté o múr, a vykročil za ňou k hlavnej bráne. Chce-la som sa opýtať, kam ideme a či mi mama vzala medvedíka a denník, no akosi som ne-dokázala otvoriť ústa, ba ani rozlepiť mihalnice na ľavom oku.

Vonku bolo tma a chladno. Cítila som, že jedna nohavica sa mi vyhrnula a chladnývzduch sa mi vpíjal do pyžama ako prúd studenej vody na nohách mi zježil chĺpky. Ma-ma mi niečo šepkala do ucha, no jej slová sa rozplývali vo vzduchu a nerozumela somnič okrem „šššš“. Na parkovisku ujko otvoril mame zadné dvere na akomsi veľkom čier-nom zahraničnom aute a vliezli sme dnu. Kožené sedadlá boli studené. Mama ma pri-kryla svojím kabátom a moju hlavu si uložila do lona. Keď ujko nastúpil a zaplesol dve-re, auto sa zatriaslo, potom som začula vrčanie motora a nakoniec som pocítila, že sarozbiehame. Cez zahmlené okná som pozorovala, ako svetlá mesta prechádzajú poprimne a pomaly sa menia na mliečne škvrny v mojich mihalniciach. Nevidela som dobredo maminej tváre. Hľadela cez okno bez toho, aby z neho zotrela vlhkosť. Potom sa uka-zovákom pokúsila namaľovať akési ženské oko, ale nechtiac ho rozmazala v pravom kú-tiku. Zotrela ho dlaňou a vedľa neho namaľovala dva vŕšky so slnkom medzi nimi. Autosa pomaly zohrialo a slnko a kopčeky sa začali roztekať po skle. Odrazu mi začalo byťpríjemne a teplučko a upadla som do hlbokého spánku. Spomínam si, že v jednej chvílisom sa trocha prebudila a zistila som, že mamka mi vyzliekla pyžamo a obliekla hnedézamatové nohavice a žltý pulóvrik. Videla som, že vonku je fialovo, a zbadala som ostrýkosák mesiaca, umiestnený v rohu okna. Sprevádzal nás a predbiehali ho stĺpy a holéstromy. Nato som znova zaspala.

* * * Ujko vybral z batožinového priestoru čierneho auta dva kufre a postavil ich pred kavia-

reň, do ktorej sme si s mamou sadli, aby sme si zajedli. Počula som, že ľudia navôkol sazhovárajú po grécky, uzrela som more a spomenula som si na letá, keď sme sem s otcom

Barbara Pogačnik, poetka, prekladateľka a redak-torka, Slovinsko, a Mišo Pasujević, básnik a redak-tor, Srbsko.


a mamou chodili na dovolenku. Ale toto miesto som nepoznala. Keď sme sa usadili, ma-ma mi oznámila, že sme v Grécku, v dajakom malom mestečku, no nepovedala v ktorom,a prezradila mi, že sme sem prišli dovolenkovať. Potom mi objednala toust a pomarančo-vý džús, ona popíjala iba kávu, a kým som jedla, vyfajčila štyri cigarety.

„Prečo sme išli teraz na dovolenku?“ opýtala som sa mamy. Vedela som, že ak sa jejhneď spýtam aj na tatka, vyvedie ju to ešte viac z miery, preto som sa rozhodla, že s týmchvíľu počkám.

„Lebo v Skopje je veľmi chladno a preto, lebo tam je hrozný blázinec,“ náhlivo mi od-povedala cez dym, ktorý jej vychádzal z úst a nosa.

„Aký blázinec?“ opýtala som sa.„Taký. Blázinec,“ povedala, zahasila cigaretu a otvorila tabatierku, aby si vybrala ďal-

šiu. Nechty nemala také pekné ako zvyčajne. Na niektorých miestach ich mala zlomenéa lak bol olúpaný.

„A tatko príde?“ spýtala som sa trocha nesmelo. Vedela som, že nie je rada, keď sajej vypytujem, kedy príde tatko.

„Príde,“ odvetila mi úsečne.„A kedy?“ opýtala som sa ešte tichšie a hanblivejšie. „Určite na budúci týždeň,“ povedala mi a vybrala mobilný telefón. Vždy, keď sa so

mnou nechce viac zhovárať, vyberie si ho a tvári sa, že má nejaké odkazy alebo musí da-jaký napísať. Začala písať správu.

„Komu píšeš?“ opýtala som sa.„Frosa, stokrát som ti povedala, že to je moja súkromná vec a nie je slušné sa na to

vypytovať.“„A kam ideme?“ pokračovala som s otázkami. Vypila som aj posledný dúšok džúsu.„Na jeden pekný ostrovček, kde sa budeš môcť čľapkať v mori a užívať si,“ odpoveda-

la mi mama a trocha sa na mňa usmiala. Rukou, v ktorej držala cigaretu, ma pohladilapo hlave a vo vzduchu zanechala pásiky dymu, vznášajúce sa okolo mňa.

„Na aký ostrovček?“Mamka vzkypela: „Frosina, veľa sa vypytuješ. Nože, nechaj ma chvíľu si odpočinúť! Ty

si cestou spala, ale ja od únavy umieram.“„A to je v poriadku, že budúci týždeň budem chýbať na dvoch písomkách a nebudem

chodiť do školy?“Mama znova netrpezlivo dala najavo nevôľu a opäť sa pustila ťukať čosi do mobilu. Po

malej chvíli mi povedala: „Neznepokojuj sa. Ty si len užívaj.“„Ešte by som si dala džús,“ vyslovila som, hľadiac do prázdneho pohára.Mama vstala a položila na stôl niekoľko mincí. „Teraz už nie. Pôjde nám parník. Šup

šup, obliekaj sa.“


Brane Mozetič, básnik, prekladateľ a vydavateľ, Slovinsko.


„Ale ja chcem ešte džús.“„Kúpim ti ho cestou. Tak rýchlo, lebo ak nám utečie parník, budeme v kaši,“ riekla ma-

ma a schmatla kufre za držadlá. Ja som sa chytila jej kabáta, ale odstrčila ma nabok,pretože sotva za sebou ťahala oba kufre. Tvár jej očervenela a začala dýchať otvorenýmiústami. Kráčali sme ešte päť minút, kým sme prišli k nášmu parníku. Tam už pribeholakýsi ujko, aby jej pomohol odniesť kufre dnu.

(Úr yvok z nepubl ikovane j pov iedky)

P re lož i l IGOR HOCHEL.


Primož Čučnik, básnik, prekladateľ a redaktor, Slovinsko.



1 5 9 .O 22. hodine som vypol mixážny pult, vzal som tašku a kazetový magnetofón. Sne-

žana zobrala fľašu a vyrazili sme. Vo vestibule sme pozdravili Boža a pokračovalismerom k pavilónu.

Odomkla izbu a vstúpili sme dovnútra. Otvorila okná, ja som zapol magnetofóna vybral kazetu. J. L. Hooker ’66. Let’s Go Out Tonight. Pozrel som na oblohu. Mesiactam nebol. Zavrel som dvere. Stála v strede izby. V izbe boli dve postele, stôl s dvomastoličkami a umývadlo. Pobozkal som ju. Bozk opätovala a pohla sa k dverám. Mlčalsom. Sám seba som sa pýtal, ako sa cítim. Nič mimoriadne som necítil. Bol som po-kojný.

– Musím ísť – povedala s dlaňou na kľučke.– Prečo?– Všetci videli, že prichádzame spolu.– Okej. Uvidíme sa zajtra.– Môžem ťa zobudiť?– Áno, to by bolo fajn.– Prídem ráno.– Príď. Vrátila sa ku mne, bozk trval dlho, a potom za sebou zavrela dvere. Ľahol som si na

posteľ, zodvihol fľašu a započúval sa do blues. Na stole som zbadal škatuľku cigariet.Nechala ich pre mňa, pomyslel som si, a kým som si jednu zapaľoval, otvoril som dvere.Nejaký plavovlasý človek stál z druhej strany dverí. Zľakol sa. Zadíval som sa naňho, aleuž odchádzal po chodbe a vošiel do ktorýchsi dverí. Na chodbe boli aj ďalší ľudia, všetcisa na mňa podozrievavo pozerali. Mužskí aj ženské. Boli sme približne rovesníci. Chod-ba pôsobila zanedbane: steny boli už poriadne zosivené a zožltnuté a ich pôvodnú farbusa nedalo určiť. Chodba bola dlhá a na každých päť-šesť metrov bola jedna sliepňavá ho-lá žiarovka. Zažltnutosť a šedivosť si tu našli svoj domov. Žiarovky boli také slabé, že somv nich videl aj lanko. Vrátil som sa do izby. Dvere ostali otvorené. Zvonka bolo počuť hluk.Srbochorvátčina s čudným prízvukom. Bosniaci, povedal som si a zosilnil hudbu. Plavo-vlasý sa objavil vo dverách. Stál a pozoroval ma s úsmevom v očiach:

– Poď ďalej – povedal som mu.Vošiel a usadil sa na stoličke. Ponúkol som ho rakijou. Odpil a fľašu mi vrátil – Ako sa voláš?– ... Upír – odvetil som.– Upír, haha! – a potiahol z fľaše. – A ty?– Suad.– Ahoj Suad.Vo dverách stálo ešte niekoľko chalanov a báb.– Toto je Upír – povedal Suad.Usmievali sa.– Odkiaľ si prišiel, Upír? – spýtal sa niekto. – ... Z hrobu – odpovedal som.Znova sa zasmiali. Pozval som ich dovnútra a vstal z postele. – Sem si sadnite, na posteľ. Ja budem spať na tej druhej. Fľaša kolovala od jedného k druhému, až prišla medzi mňa a Suada. A potom to aj on

vzdal. Zostali sme iba ja a blues. Medzitým mi povedali svoje mená. Všetci boli z Bihača.

IGO

RIS

AK

OV

SK

I P l á v a n i e v p r a c h u( ú r y v o k z r o m á n u )


99

Čudné, ako veci do seba zapadajú, pomyslel som si a spýtal som sa, čo robia v Belehrade. Pra-covná brigáda, odvetili. Pomyslel som si: Takéto hovädiny ešte existujú?, ale nepovedal somnič. Chvíľu som ďalej popíjal, keď vtom sa niekto ozval, aby sme zamenili hudbu. Povedal som,že na tejto izbe som dídžej ja. Niekto spomenul diskotéku. Vraj im nedovolili vojsť dnu, a takveľmi sa im žiadalo tancovať. Presne tak to povedali – žiadalo sa im tancovať, plesati. To miprišlo milé.

– Príďte zajtra a povedzte im, že ste mojimi hosťami. – Čo piješ, Upír? – spýtal sa Suad.– Vodku, keď ju mám.– Zajtra máš jednu u nás.– Netreba – odvetil som.

1 6 0 .Otvoril som oči a uvidel som ju, jej úsmev, svetlohnedé oči a pohár s kávou v jej ruke.

Dobré ráno, povedala a ja som sa usmial. Zapol som si vlasy, strčil krk pod studený prúdvody z vodovodu a povystieral som sa.

– Včera si si dal dobre do tela – povedala, ukazujúc na fľašu. Bola takmer prázdna. – Mal som hostí.– O? – odvetila s úsmevom.– Šialenci v ráži.– Niečo si šepkali, keď som sem k tebe prichádzala.– Takí sú.Vyrušili nás iba raz, keď mi ponúkli športové noviny. Snežana pôsobila napäto. Nehovorili

sme nič dôležité. Kým sa pri umývadle utierala navlhčeným obrúskom, upadával som do drie-mot, aj keď to celkom tak nebolo. Počúval som všetko, vedel som, že som úplne pri vedomí, aleobrazy, ktoré som mal pred očami, sa nepodobali na nič z toho, čo som už predtým videl a zažilalebo o čom som uvažoval. V mojej hlave to začalo písať a pravdepodobne neexistoval spôsob,ako by som to mohol zastaviť. Neusiloval som sa to zastaviť. Strieborné žriebä začalo v miest-nosti okolo mňa opäť lomoziť. Tentoraz bol jeho krok ťažký a pomalý. Žriebä kráčalo a pri kaž-dom jeho kroku sa zablyslo. Za zavretými viečkami vidím blesky na mojom tele; od ramien na-dol a od chodidiel nahor. Skĺznuc po mojom tele, blesky sa stretávajú v okolí slabín, kde búrlivovyzváňajú. V prsiach cítim erupciu. Žriebä ryčí, jeho hriva ovíja moje telo. Niekde v diaľke vyhrá-vajú kemane1 spolu s ďalším pradávnym strunovým nástrojom. Na vtákovi cítim Snežaninešťavy pomiešané s mojou spermou. A vzápätí sú tu aj jej pery, ústa, jazyk. Počuješ ho? –vravímjej. Zamrmle, hmm, a pokračuje. Nato si vypláchne ústa, umyje zuby mojou zubnou kefkoua utiera ma mokrým ozdobným obrúskom. Čo si, orol alebo lastovička, alebo čajka? – spýta sa.Orol, odvetím bez premýšľania. Čo si, lev alebo kôň, alebo hyena, pýta sa znova. Kôň, vravím,


1 Kemane – starý ľudový hudobný nástroj, strunový.

Josip Osti, básnik, haikuista a prekladateľ, Slovinsko/Bosna a Hercegovina.



s hrivou zo strieborných bleskov. Prečo si orol? – pýta sa. Kvôli výškam a samote, odpovedámspoza privretých mihalníc. Jej pery ešte vždy skúmajú moje telo. Prečo si kôň? – pýta sa. Kôň jepútnik, vravím a do jej vlasov, ktoré ma šimrú na prsiach, vplietam svoje prsty. Kedy si zistil, žeobjavovanie je na tebe? – pýta sa, zatiaľ čo jej jazyk sa vydáva k môjmu pupku. Keď som ležaltri dni bez jedla na dlážke svojej izby, odpoviem a cítim, ako do nej vstupujú blesky a ako sa za-čína chvieť pri každom mojom slove. Zase máš erekciu a to mi prekáža v odhalení metafory o te-be, povie a šplhá na mňa. Hneď vyrážam, ako pytón do brloha. Moja erekcia je mentálnej pova-hy, vravím jej a zahryznem sa do jedného z jej ramien. Máš city a moc, vraví, kým ma jemnezviera vo svojom vnútri. Ľudí tým môžeš jedného dňa vystrašiť, povie. Jedni ti neuveria, pokra-čuje, zatiaľ čo druhí sa ťa pokúsia zničiť alebo pokoriť. Pre teba, vraví, je pokora hanebnejšia akoprehra. Máš aj city aj moc, zopakuje znova. Áno, ale chýba mi vedomie o sebe samom, poviemjej a vstanem, dvihnem ju a položím na stôl pri posteli. Toto je naša posteľ, poviem pre seba a po-lohlasom dodám: Keď si včera otvorila okná, pomyslel som si – toto je naša izba. Kým sú si na-še duše blízke, každý kúsok planéty je našou izbou, povie. O tom, prečo som si to pomyslel, užnepoviem nič. Moja sperma do nej vyteká zdĺhavo, ako pri ťažkej chôdzi, a v mojich žilách odti-káva večnosť. Zachveje sa podo mnou, niekoľkokrát, bozkávam jej prsia, pery, uši, čelo a po-maly z nej vychádzam. Stále mám jemnú erekciu a všetko pokračuje ďalej...

1 6 1 .Autobus zastavuje, dvere sa otvárajú a ja vykročím do horúceho belehradského pred-

poludnia. Snežana má na seba hodvábnu košeľu a bermudy, podáva mi ruku, má pevnýstisk a mäkkú, poddajnú dlaň a to ma dvíha.

V električke do Nového Belehradu sedíme oproti sebe a ona veselo trkoce. Sama je do-ma. Máme tri dni iba pre seba, hovorí. Potom opisuje Dubrovník, Pelegrin, všetky mestá,ktorými prechádzala toto leto. Zaznamenám, že v niektorých okamihoch nás delila naozajmalá vzdialenosť, iba sto alebo dvesto kilometrov, ale zdá sa, akoby sme museli čakať, ažpríde koniec augusta, aby sme sa videli. Aj po tom všetkom to vyzerá tak, akoby sme sarozišli iba pred niekoľkými minútami. To sa mi páči.

Kým sa sprchujem, pripravuje mäso. Úplne zmierený, cítim sa ako doma, vyberám hud-bu, hrabem sa v jej knihách, v poznámkach na stole, v jej spodnej bielizni... Prechádzamsa po jej izbe a prezerám si všetky predmety do radu. Je v kuchyni, počujem ako si pospe-vuje spolu s hudbou. Odrazu sa zastavujem a vidím sám seba, ako stojím v nejakom bytev Belehrade, medzitým čo akási žena pre mňa pripravuje jedlo. Koľko odvahy musíš mať,Isakovski, aby si ostal v tomto byte viac než len pár dní? A koľko trpezlivosti bude potrebo-vať ona? Aby ťa prijala aj so všetkými bláznivými muchami? Občas sa vyhýbaš otázkam,ale to nie je spôsob, z ktorého by sa rodila úprimnosť. Aké víno si dáš? – vykrikuje z ku-chyne. To sa týka teba, Isakovski, a tak jej zakričíš naspäť – Červené! –, akoby si nemoholprejsť do kuchyne... hoci nemôžeš, pretože stojíš a pokúšaš sa o rozhovor sám so sebou.

� Petra Onderufová, hudobníčka– huslistka, Slovensko/Slovin-sko, Tina Kocúreková Magdič,tanečníčka, Slovensko/Slovin-sko, a malý Samko.

� Zuzana Gažíková, kurátorka,Stretnutie vydavateľov a auto-rov Škocjan 2008. Otvorenievýstavy obrazov Mareka Ormandika zo Slovenska.


Neklaď jej za vinu, že ťa vyrušila v tvojich paranoických analýzach; veď práve varí, pre se-ba a pre teba, a nemôže ustavične pátrať v tvojej hlave. Takže sa zbav svojho zlomyseľné-ho úsmevu, ani sám nevieš, čo si počať s nenávisťou v sebe. Je súčasťou teba, to áno,nech však ostane tam, kde je; teraz ti je dobre a ešte pred malou minútkou si bol pokojný.Ale teraz už nie... Červené – šepkáš si dokola, zatiaľ čo sa usádzaš pri okne a dívaš sa nadvor, do oblokov susedných mrakodrapov. Mesto sa kúpe v slnku, na každom obloku vidíšspustené rolety a začína ti byť jasno, že ľudia sa skrývajú vo svojich domoch. Teraz predslnkom, inokedy pred susedmi, ďalší raz pred nocou, niekedy pred nebom nad nimi. Ich od-lišná viera sa odzrkadľuje v bariére, ktorú kladú medzi seba a nebo, a viacerí z nich majúvo svojich betónových bydliskách ikony a kadidlá, na ospravedlnenie pred sebou aj predsvojím náboženstvom. Toto náboženstvo nezdieľam. Snažil som sa vytvoriť si svoje. Boloto ťažké, samozrejme. Zdalo sa mi, že nikto okrem mňa v neho neverí. Niekedy sa zdalo,akoby som ani sám neveril. Ľahko som podliehal tlakom, stačilo, aby ma niekto opustil,a už som začal prahnúť po láske. Musím sa tomu zasmiať. Vylepšiť ho. Pousilovať sa, abysom vydržal. Aby som nezabúdal, no pritom nežil v minulosti.

1 6 2 .Vodil som ju na všetky miesta, naberal som ju celým mojím telom, milovali sme sa a pri-

tom zabúdali na jedlo. Začal som si myslieť, že sme odhalili spôsob, ako vybabrať so spán-kom. Milovali sme sa so zavretými očami, pomaly ako dve zmije na ostrom slnku, dýchalisme rovnomerne, váľali sa v našich šťavách a rozprávali všetkými zmyslami. Ucítil som,ako jej srdce pulzuje v mojom tele, v celom mojom tele aj v mojej mysli, a všetko, čo ho-vorila, bolo nádherne blízko pravdy, bolo to tak, akoby sme vliezli do vody, do mocnej veľ-kej vody, a akoby sme sa v nej rozpúšťali na všetky naše dieliky, na všetky naše súčiastkyaž po tú najmenšiu a stávali sa časťou veľkej mocnej vody, ktorá vo svojom neprerušova-nom pohybe objíma celý svet.

Keď si teraz na to spomeniem, zisťujem, ako normálne som prijal všetky veci. Tak nor-málne, ako je normálne, že dýchame, aby sme mohli žiť. Zvláštne je, s akou ľahkosťou ľu-dia prijímajú všetky dobrodenia, ktoré sa im ponúkajú; akoby to bolo úplné bežné, akobyto bolo pochopiteľné. Zdá sa, že nikomu ani nenapadne bojovať za to, čo má; všetci sausilujeme zadržať to, čo strácame.

1 6 3 .Možno si treba zapamätať, že život sa skladá z malých úsilí, z posunov o jeden krok do-

predu. Z doťahovania detailov. Z prijatia neúspechov, vychutnávajúc dosiahnuté. Aby sme siurobili život lepším. Aby sme vyhoveli blízkym a užívali pri tom aj sami. Inakšie sa ľahko zme-níme na plazy, ktoré ponechávajú svoje vajcia na vysedenie cudzím, bez osobitného dôvodumenia svoju kožu – nie zo zvyku, skôr z túžby, aby sme zapadli, aby sme mali svoje mimikry.



Úprimnosť voči sebe samým netreba zanedbávať. Samozrejme že otázky v nás kľujúa narušujú náš každodenný, obvyklý poriadok vecí. No ak im dovolíme, aby sa v nás usa-dili dostatočne hlboko, kľuvanie si nájde svoju korisť, jedna za druhou budú vyhrabávaťhlboko zakopané neúspechy, malé aj veľké, až nám neostane nič iné, len sa s nimi zmie-riť, prežuť ich s rozkošou, vypľuť staré jedy a dýchať ľahšie, z plných pľúc.

1 6 4 .Kým sme stáli pri autobuse, pobozkala ma. Usmievali sme sa. Zase sa uvidíme, vraveli

sme si očami. Prstami som prešiel po jej tváre. Zahryzla mi do ukazováka a vtiahla ho hl-boko do úst. Postavil sa mi. Takmer okamžite.

– Uvidíme sa – povedal som.– Mhm.– Usadil som sa na sedadlo spolujazdca a až do Skopje pozeral na biele a žlté pruhy na

diaľnici.

1 6 5 .Čakali ma na stanici, Turek aj Mars. Netušil som, ako mohli vedieť, kedy pricestujem.

Nevedel som, či vôbec vedeli, kde som bol. Pekné, že ma niekto vítal. – Hej – zakričal som na nich.– Hej – zakričali tiež.– Pricestoval som.– Super – povedal Mars.– Bratranček, čo ty tu? – vraví Turek.Doparoma, nečakali na mňa.– Vraciam sa. A vy? – Čakáme na platne z Belehradu. – Fajn. Myslel som si, že čakáte na mňa. – Ha, ani nie. Ale zajtra ideme do Budapešti, poď s nami. – A čo tam?– Koncert Davida Bowiho. Potrebujeme ešte jedného na vybavenie skupinového lístka

na vlak. – Nie som pri peniazoch...– Niečo vymyslíme – povedal mi Turek. Môj brat. Bratranec. Bratranček...– A ty si, starý, nešiel na vojnu? – opýtal sa ma Mars. – Každý deň čakám povolávací.– Pas ti už zobrali?– Nie, ani sa ma naň nepýtali. – Zajtra o siedmej vyrážame.


� Patrizia Vascotto, vydavateľka a prekladateľka, Taliansko.

� Petra Fornayová, tanečníčka a performerka, Slovensko.


– Ráno?– Jes.Hnusná hodina.

1 6 6 .O dva dni neskôr, veselí a plní energie, dorazili sme do Budapešti. V tých časoch, v de-

väťdesiatych rokoch sme boli pre Maďarov boháči. S drobákmi sme sa celé dni potulova-li po kaviarňach a múzeách. Na Váczi sme raňajkovali kaviár. Nikdy predtým som ho neo-chutnal. Spájal sa mi so šampanským a bohatstvom. S hŕbou peňazí. A pretože, ako jeznáme, peniaze som nemal, kaviár bol po celých dvadsať rokov môjho predchádzajúcehoživota vyčiarknutý z jedálneho lístka. Turek, Mars, ja a ešte niekoľko ľudí z Macedónskasme teraz na Váczi, najznámejšej ulici v Pešti, raňajkovali kaviár a predvádzali sme sa.Aspoň mne sa videlo, že sa predvádzam. Pekne zapečené chlebíky, maslo a všetky ostat-né dodatky. Aj trocha vodky, nech sa deň môže začať. Ľadová Stoličnaja. Jedna pollitrováfľaša. Len sa tak po nej zaprášilo.

Skoro popoludní sme prešli cez most s levmi a prechádzali sme sa Budou. Do Peštisme sa neskôr vrátili cez nejaký iný most. A zasa naspäť. Ako škorce na jar. Pešť sa mipozdávala hneď na prvý pohľad. To sa mi zriedkakedy stáva, ale naozaj bola pekná. Je-senné slnko bolo prijemné, od Dunaja povieval svieži vietor, možno taký miliónik ľudí vy-sedával a prechádzal sa po malých námestiach. Ženy nenosili podprsenky. Na všetkýchstranách som sa díval na pekné baby bez podprseniek, v ľahkých košeliach a tričkách,uvoľnené a svinsky si vedomé svojej krásy. Táto ich promenáda mala vskutku neobvyk-lý dekór: staré, imperiálne budovy. Budovy s vysokými piliermi a ozdobenými balkónmi.Obrúbené betónovým cifrovaním. S vysokými oknami. A všelijaké iné. Rovnako dobré,svojrázne.

V Bude sme našli malý park neďaleko rieky. V parku sa nachádzal veľký, dokonale za-oblený kameň. Podobal sa na obrovskú sivo-čiernu loptu. Usadil som sa na ten kameňa pozoroval rieku. Celý deň som chodil okolo nej, ale až teraz som ju uvidel. Nádherná veľ-ká rieka. Aká by asi bola, keby nebola zahradená nábrežiami? pomyslel som si. Niekdev diaľke, v protismere prúdu, som zahliadol zelený ostrov. Zdalo sa mi, že na ňom vidím ajnejaké stavby. V každom prípade sa tam niečo belelo. Nakoniec som svoj pohľad zapicholdo neba. A to ma zaskočilo. Doslova som sa zľakol. Videl som už otvorené nebo, ale povšetkých kilometroch tohto leta a po všetkých prechádzkach ulicami a námestiami tohtopopoludnia i tohto mesta sa mi videlo otvorené ako nikdy predtým. Bolo modré, počmá-rané zvyškami páperových oblakov a videl som mu až do hĺbky. Sedel som teda na kame-ni, fajčil a zízal dohora. Prsty na pravej dlani mi len tak zaihrali. Napísal som báseň. Ne-bo. Moje prvé nebo v Budapešti.



1 6 7.Vošli sme do metra a vyrazili k štadiónu. Bolo neskoré popoludnie. Niekto povedal, že

musíme ísť skôr, aby sme si chytili miesto rovno pod javiskom, preto sme vyrazili. Pri vstup-nej bráne sme boli medzi prvými. Do začiatku koncertu ostávali ešte štyri hodiny. Ak uvi-dia, kedy sme prišli, mali by nás pustiť rovno na javisko, a nie do prvého radu pod javiskom,pomyslel som si. Niekto navrhol, aby sme na koncert vzali Stoličnú. Blízko štadióna boli po-traviny, také isté ako v Skopje. Tie isté poličky, tie isté zamračené predavačky, zrkadláumiestnené pod stropom, aby sa videlo, kto ako kradne. Niekto povedal, že nám nedovo-lia vojsť na štadión s alkoholom. Kúpili sme teda aj nejaké nealko v plastovej fľaši, aby smedo tej istej fľaše mohli zakamuflovať vodku. Na začiatok sme vzali dve pollitrovky. To smesi ešte mysleli, že nám postačia na celý večer, ale dopadlo to tak, že sme sa akurát roz-behli. Za tie tri a pol hodiny, kým neotvorili bránu NEP štadiónu, sme sa vypravili do potra-vín ešte niekoľkokrát. Všetky forinty sme tam pustili. Ja som sa vrátil ešte raz a jednu fľa-šu som ukradol. Bolo tam tak veľa Bowieho fanúšikov, že si ma nikto nevšimol. Mars malokolo pása uviazanú malú ľadvinku, do ktorej sa pomestili všetky naše doklady. Zdalo sa,že je z nás najtriezvejší. Navyše, bol z nás najstarší, a teda akoby najistejší. Na pasy smesi dávali pozor ako na oko v hlave: na tie červené pasy so štátnym znakom SocialistickejFederatívnej Republiky Juhoslávie, s ktorými sme sa dostali, kam nás napadlo. Stačiloprdnúť. Niektorí ľudia dnes o týchto pasoch píšu eseje. To bolo na mňa priveľa, venovať ne-jakému dokumentu toľkú pozornosť. Hoci už predstavoval iba symbol. Symbol jednej od-fajčenej, rozpadnutej krajiny, spľundrovanej až na kosť... akoby zhorela primocným pla-meňom z fakieľ všetkých tých zjednotených republík a oblastí.

1 6 8 .Tlačili sme sa dovnútra ako stádo, ako svorka vlkov, stampedo. Akoby sme bežali za nehyb-

ným javiskom. Dôležité je, povedal niekto, dostať sa do prvého radu. Aj keby som ho nechcelpočúvnuť, dav ma unášal. Ako drobnú kvapku potu na horúcom tele, ktoré vstupuje do mora.

Postavili sme sa pod javisko ako skrotené ovce, verní uctievatelia kultu subkultúry, my– rockeri a imidžisti a ostatné klany –, pripravení na vystúpenie, na šou. Aby sme videličloveka, ktorý urobil revolúciu v hudbe ešte skôr, než viacerí z nás mohli túto hudbu vô-bec počuť; v tom čase sme počúvali uspávanky pre deti.

No nič nie je jednoduché: najprv sme si museli vypočuť predskupinu. Nejakých debilovz predmestia Temešváru... Nemám nič proti Temešváru ani proti ktorémukoľvek mestu,až na to moje. Lenže chlapci naozaj nestáli za to.

1 6 9 .Bol som na koncerte taký opitý, že si nespomínam úplne na všetko. Viem iba, že hudba sa

mi zdala príliš potichu a hneď vedľa mňa stála nejaká blondína, ktorá pekne voňala a na dla-


Zľava Maja Vidmar, poetka,Slovinsko, Zdravko Kecman,spisovateľ, prekladateľ a redaktor, Bosna a Herce-govina, a Taja Kramberger,poetka, prekladateľka, redaktorka a vedkyňa, Slovinsko.


niach mala hrubé prsty. Cez prestávku sme sa bavili o hudbe, Turek povedal, že sme počuli ibamonitory a malé zosilňovače z javiska. A pritom to malo byť turné Sound & Vision. Ani na po-zeranie nič zvláštne. Nikdy som nedal na stretnutia zblízka so slávnymi tvárami. O blondínesom sa nebavil s nikým, až do obdobia spred niekoľkých rokov, keď mi moja vtedajšia priateľ-ka oznámila, že po Bowieho koncerte v Záhrebe sa vrátila do Skopje, vyliezla na nejakú vyso-kú vežu a skokom z pätnásteho poschodia chcela spáchať samovraždu. Musel som jej pove-dať, že je bábika, a ešte som jej povedal, že kým ona na diaľku túžila po Bowiem, ja som nakoncerte v Budapešti potrtkal jednu blond rovno pred jeho očami, v prvom rade pod javiskom.Nebola si istá, či ju nenaťahujem, ale naše vzťahy sa vzápätí vylepšili: vždy, keď začala dra-matizovať, naservíroval som jej daktorý príbeh, ktorým som ju priklincoval k zemi.

Plastová fľaša naplnená Stoličnou a premiešaná s príchuťou džúsu kolovala medzi na-mi. Podávali sme si ju dokolečka ako džoint. Bowie oblečený v bielom sa usmieval svojimiporcelánovými zubami a karmínovými ústami. Nie, z tej diaľky sa nedalo vidieť, že sú por-celánové. Poznal som však historku o jeho zuboch, videl som fotky, na ktorých sa smejes čiernymi pahýľmi v ústach, zvyškami jeho neudržiavaného chrupu. To ma skoro nasralo.Na tento koncert som precestoval viac než tisíc kilometrov a zase bol nejaký problém. Asipreto, že ma neoslovil. Neprešiel mnou, ale len popri mne. Station to station... Ako vlak nabezvýznamnej zastávke. Horšie bolo, že tou zástavkou som bol ja. Pekne pri ceste, ech.Pochovaný v prachu a tichu, v strede davu, potu a hluku.

1 7 0 .Začali sme vychádzať tak, ako sme vchádzali. Stádo šialených kráv. Samozrejme, stra-

til som všetkých. Aj Marsa s pasmi, aj Vlada Turka, môjho bratranca, aj toho, ktorý zrejmedržal fľašu vodky, ak tam ešte nejaká ostala. Vykročil som k stanici metra. Okolo mňa plá-vali svetlá Budapešti. Vyzeral som ako veľká guľatá ryba. Pohúžvaný. Bez lístka som vo-šiel do metra, nemal som pri sebe ani flocha. Pomyslel som si, to bude super, ak ma chy-tia, ako sa veziem načierno a nemám pri sebe ani pas, ani hovno. Netušil som, na čo bymi bolo hovno v takej situácii platné, ale aj tak som naň pomyslel. Kým som čakal na met-ro, zapálil som si cigaretu. Aj to bolo zakázané. Pomyslel som si, no super... ale nikto mina cigaretu nič nepovedal. Stanica metra bola napchaná opilcami a zhúlenými fanúšikmiDavida Bowieho. Bol som jeden z nich. Kvapka v mori potu a hluku, v dave.

Pozrel som na staničné hodiny. Náš vlak mal odísť o 25 minút. Ostanem tu trčať, nechto šľak trafí...

1 7 1 .Utekal som zo stanice metra na železničnú stanicu, potom k tabuli s cestovným po-

riadkom, a hneď na nástupisko, kde už bol pristavený môj vlak, cez vagóny, až kým somnenašiel všetkých pohromade. Len vodka tam už nebola.


Saša Prokopiev, prozaik, Macedónsko, a FionaSampson, poetka, prekladateľka a redaktorka,Veľká Británia.


– Fuck, už som si myslel, že ostanem u Maďarov...– Kto by ťa takého chcel, pozri sa, ako vyzeráš! – povedal Turčiček. – Kurnik, veď som bežal, neužíval som si v kúpeľoch. Už nikdy u nikoho nenechám pas,

aj keby som sa mal posrať! – povedal som, keď som znova nabral dych. – Tu je všetko. Všetko, čo potrebuješ, – povedal niekto. A podal mi fľašu vody. Mal prav-

du, to bolo všetko, čo som potreboval. Kto bol ten človek? Žeby Džirlo? Možno aj. Čím viaco tom premýšľam, tým som si istejší, že to bol on. Toto možno nie je v mojom rozprávaníaž tak dôležité, ale pre mňa to je dôležité: rád by som si spomenul na všetkých, s ktorýmisom bol v nejakom okamihu svojho života. Nie preto, že by som svoj život považoval za vý-znamný aj pre niekoho iného okrem seba, ale preto, že všetci títo ľudia a všetky tieto mies-ta zo mňa urobili to, čo som, bez ohľadu na to, aké rýchle a povrchné boli naše stretnutia.Prach padá na tiché, mŕtve miesta. Nikdy predtým som sa nevenoval pozorovaniu, ako sanaberá: vždy som sa usilovať o gesto navyše. Zaplávať si v ňom. Rozvíriť ho. Najprv vomne. Potom bude všetko jednoduchšie. Uvoľniť dych... a bude sa mi celkovo lepšie dý-chať, myslel som si.

No, a už som bol v ňom. Vždy na mňa sadal, po troškách. Nepozorovane. Ako mimikry.

1 7 2 .Povolávací ma čakal pri písacom stroji. Devätnásteho septembra, stálo na ňom. Bola

taká nanič hodina. Všetci ešte spali. Odišiel som do kuchyne a našiel jednu z fliaš môjhootca. Nalial som si dvojitú a posadil sa k písaciemu stroju. Vonku už svitalo. Podíval somsa do kalendára: Bolo osemnásteho septembra. Pozrel som sa na svoje vlasy. Mal somich až na chrbát. Zajtra už všetko toto nebude, pomyslel som si, ani vlasy, ani písací stroj,ani jej fotografie na stenách, a vôbec pohľad na svitanie. Zajtra o polnoci budem v kasár-ni „Maršala Tita“, Záhreb, vojenská pošta xxxxx. Vypil som na ex a nalial si ešte jednu.

1 7 3 .Okolo poludnia, keď bola už trocha vhodnejšia hodina, zavolal som Ozane. – Zajtra ráno pricestujem – povedal som jej.– Počkám ťa na stanici.– Prídem ostrihaný. – Spoznám ťa.

Okolo piatej popoludní sa u mňa doma nazbieralo zopár ľudí. Aby ma vyprevadili do Ju-hoslovanskej národnej armády. Sedeli sme a pokúšali sme sa o zábavu. Nešikovne. Emi-li, „ségra“ zo školskej lavice, sa chytila na moje vlasy vo vani. Najprv mi zaplietla hrubý vr-koč. Potom ma niekto odfotil. Všetci mali radi moje dlhé vlasy. Bolo by fajn, keby boli navojne mojimi nadriadenými. Lenže neboli. Preto som sa s vlasmi rozlúčil už ráno. Povedal


Zuzana Gažíková, kurátorka, Slovensko, a Daniela Kuhnová, haikuistka, Slovensko.


som si, nikto ma tam švacať nebude. Aby sa na mne vyžíval. Emili vzala nožnice a po nie-koľkých ťahoch bolo po všetkom. Potom ma upravila, oholil som sa a bol som tip-top, akona vojenčinu. Aspoň mne sa tak zdalo.

Giš v obývačke prednášal o tom, aká je táto vojenčina zbytočná, a o tom, ako JNA ničíľudí. Akoby som prišiel na vlastný pohreb. Môj otec sa začal ožierať, moja matka bola ce-lá roztrasená, moja sestra hore-dolu roznášala drinky. Dostal som chuť odísť a zanechaťich v tom blaženom smútku. Emili ma chytila za ruku a dotiahla do obývačky. Reagovalipateticky. Ohromene. Akoby vlasy boli jadrom celej mojej existencie.

– Kirca, aspoň susedia nemajú dôvod mračiť sa na mňa, – povedal som otcovi a posadil savedľa neho. Naliali sme si a vypili na ex. Do očí mu vystúpili slzy. A teraz už aj do mojich.

1 74 .Vlak sa pohol o desiatej hodine večer. Emili s mojou sestrou bežali za ním. Moje dve ség-

ry. Ktoré mi život vezme. To je na dlhé rozprávanie. Nejaké iné rozprávanie o mojich dvochsestrách. Ako bežali za vlakom, videl som v ich očiach slzy. Prešli mnou zimomriavky. Vrá-tim sa, chcel som im povedať. Len to mi prišlo na um. Nepovedal som však nič. Nezakričal.Samozrejme že sa vrátim. Plačky moje, roky som sa doma neukazoval a až teraz vám do-šlo, že ma celých dvanásť mesiacov neuvidíte?! To by som im mal povedať. Spomenul somsi na to až o hodinu zatým, čo som sa snažil vyrovnať s ich bolesťou. Pätnásť minút predpolnocou som sa vybral do reštauračného vozňa, kde som si kúpil fľašu rumu.

Vrátil som sa do kupé, kde už sedeli dvaja maníci. Predstavil som sa im. Aj oni mne.Shon a Samuel. Sem. Z Írska, povedali.

– Ideš na nejaké strašné miesto? – spýtal sa Sem.– Nie, nič strašné. Idem na vojnu.– Videli sme, ako ťa odprevádzali so slzami. – Kde ste nastúpili?– V Solúne.– Sorry, nevšimol som si vás, – prehodil som. – Ja v Skopje.– V očiach si mal slzy, – povedal Shon.– Od pijatiky. Dáte si rum?– Iná možnosť asi nie je. Nie, kamarát?– Nie, starý, nie je a ani neviem, kedy zasa bude.– Tak si pripime! – vraví Sem.– O desať minút, – odvetil som. – Prečo? – opýtal sa ma.– Budem mať narodeniny.Pili sme desať minút mlčky a potom sme si začali pripíjať. Na ex. Rum na varenie. Naj-

lacnejší chľast v reštauračnom vozni.


Daniela Bogojević, poetka a redaktorka, Srbsko.


Dozvedel som sa o nich všetko, začali mi byť sympatickí. Boli baliť baby v Grécku. Mocim to nešlo. Sotva jednu na deň. Najviac Angličaniek.

– Brácho, vyser sa na kvantitu, len nech má dobré cecky – povedal Sem.– Angličanky sú sladké, vieš – povedal mi Shon.– Neviem, nevyskúšal som ich.– Vieš, Angličania nám sto alebo dvesto rokov dávajú do tela. Je pôvabné rozdávať si to

s ich ženami, aspoň trocha, – povedal Sem. – To bude asi viac než sto alebo dvesto rokov... – ja na to.– To sa len tak povie, brácho, – povedal Shon.Oslavovali sme moje narodeniny až do Belehradu. Stiahli sme celú fľašu a zaspali spán-

kom spravodlivých. Dobre ťahali, Íri, dobre sa držali. Oslávili sme moje dvadsiate narodeniny.

1 7 5 .Ozana sa mi, ospalému, rozbehla naproti a mocne ma objala. Na dlhých blond vlasoch

mala šatku, širokú tuniku a lenonky proti slncu, zvonové nohavice a pohodlné topánky.A celú kopu náhrdelníkov na krku. Najviac pletených.

– Vidíš, že som ťa spoznala?– Divné.– Nič na tom nie je divné. Poznáš príslovie o oknách do duše, nie? – Aká je moja dušu?– Vyrovnaná, pokojná. Ako... zlatý prach...Azda si nenašla kľúč od môjho vnútra, aby si ma zachránila?, pomyslel som si. – A čo ten prach?– Je chvejivý... Ako studené biele víno v letnom popoludní. – Poď, pozývam ťa na drink. Šetril som tieto peniaze pre nás dvoch, spolu ich prehajdákame.Najprv sme pili krvavočervené víno. Nato koňak. Potom sme jedli nejaké mastné mäsis-

ká. Flákali sme sa krížom-krážom po Záhrebe, ale ja som sa po celý čas akosi zdržiavalv blízkosti Námestia Bana Jelačića. Považoval som ho za centrum, za srdce mesta, tu sombol ako doma. Z kasární som mal vietor.

Objímala ma, bozkávala, smiala sa odkiaľsi zvnútra. Ozana moja, koľko síl potrebuješ,aby si to mohla robiť?, pomyslel som si a pohol sa za ňou. Ukazovala mi lacné krčmy, dob-ré biliardové sály, nie až také slávne, ale dobré reštaurácie. Aby si vedel, kam máš ísť, vra-vela mi, keď sa niekedy dostaneš z kasární bezo mňa. V uniforme ťa nebudú až tak milo-vať, ako ťa milujú teraz, ale poradíš si.

1 7 6 .Sedeli sme v jednej z tých nie práve najslávnejších, ale dobrých reštaurácií a znova sme

jedli. Vtedy som si spomenul, že jej porozprávam o Mirte.


Eva Dudzíková, počítačová grafička a galeristka, Slovensko.


109

– Chceš, aby sme išli k nej? – spýtala sa ma.– Neviem...– Pozri, dopijeme fľašu a môžeme isť, – rozhodla. – Aj tak je už posledná. Ani jeden posraný dinár už nemám. – Počula som, že nie je dobre prísť do kasární bez peňazí. Možno si tam budeš musieť

kúpiť dajaké veci.– Nechaj tak, nejako sa vynájdem.Natlačili sme jedlo, stiahli víno a vyrazili do Sigetu.

Keď sme sa u nich objavili vo dverách, boli totálne prekvapení. Nevedeli, čo urobiť akoprvé: či ma majú objať alebo sa zoznamovať s Ozanou. To všetko im prikazovali obvykléspoločenské normy. To, že ja a Ozana sme neboli obvyklí, ich vykoľajovalo. Nie, Mirta ne-bola doma. Ani Tanja. Posadili sme sa s ich rodičmi a tárali o literatúre. Ako by ich zaují-mala. Ledva čakali, kedy sa dvihneme.

1 7 7.– Už len dve hodiny do polnoci, – povie Ozana. – Koľko máš ešte?– Akurát toľko.– Čo budeme robiť teraz?– Keby sme mali prachy, ďalšia krčma...– Máme.– ?– Mirtina mama je ešte vždy presvedčená, že vojakom treba pomáhať...– Žartuješ...– Dala mi tri stovky, vraj ak by sa ti zišli. To vtedy, keď mi Mirtin otec nalieval posledný

pohárik.– Možno nie sú až takí sráči, ako som si o nich myslel.– Sú to ozaj dobrí ľudia! Prídeš k nim domov neohlásený, s dievčinou, ktorá nie je ich

mladšia dcéra, oznamuješ im, že odchádzaš na vojnu, mňa sa dotýkaš, kedy sa ti zachce,a oni ti dokola nalievajú a na koniec ti ešte dajú peniaze. Čo ti mám na to povedať... Súsráči alebo nie?

– No dobre, nie sú. Ibaže si nedokážem vysvetliť, prečo ma majú tak radi.– Pretože si taký, aký si. Vedia, že na nich kašleš, ale vedia aj to, že dokážeš byť aj váž-

ny, keď treba.– Super, teraz som ja vyznel ako sráč.– Nie, môj drahý, ty si sráč, odkedy ťa poznám. A takého ťa mám rada!


Peter Machajdík, hudobník, Slovensko,a Boris Lenko, hudobník, Slovensko.


Akoby tie dve hodiny pred prihlásením sa v kasárňach boli bohviečo. Trocha času na vý-menu niekoľkých bozkov a nežných objatí.

1 7 8 .Zastavil som sa pred veľkou kovovou bránou. Zaklopal som. Najprv zľahka, potom spô-

sobom, o ktorom som si myslel, že je vojenský. – Čo je, mladý muž? – ozval sa vojak z druhej strany brány.– Povolávací mám, – povedal som. – Ukáž, nech sa doňho pozriem.Dal som mu povolávací, usmial sa.– Prichádzaš päť minút pred dvanástou, však? – Áno.– Tak poď dovnútra.Obrátil som sa k mestu. Jeho svetlá plávali pred mojimi očami, akoby sa zrkadlilo v jed-

nom veľkom temnom mori.

(2005) Pre lož i l i ZVONKO TANESKI a STANISLAVA REPAR.


Jasna Čebron, pedago-dička a sprievodkyňapo Kopri, Slovinsko,neznáma študentka a Kari Klemela, prekla-dateľ a vydavateľ, Fínsko.


111R o z h o v o r s o Z v o n k o m T a n e s k i m

Napriek relatívne nízkemu veku – tento rok osláviš tridsiatku – máš za sebou bohatú a úspešnú vedeckúa odbornú kariéru, ktorá sa rozrastá aj o činnosti encyklopedickej a edičnej povahy. Kedy a ako mladý člo-vek zacíti volanie k takémuto profesionálnemu nasmerovaniu? Presnejšie, ako to bolo v tvojom prípade?

Záujem o literatúru sa u mňa objavil veľmi skoro. Ešte na základnej škole som cítil ne-vyhnutnú potrebu čítať viac než len knihy vyžadované v rámci povinného čítania. Vždysom sa chcel dozvedieť, resp. prečítať si čo najviac z toho obrovského literárneho sveta,a preto som často siahal aj po knihách nie veľmi známych autoroch (z médií, resp. učeb-níc literatúry) domácej a svetovej literárnej scény, ktoré sa nejako ku mne dostávali, po-žičiaval som si ich z knižníc, kupoval v kníhkupectvách, alebo ich dostával ako darčekyod príbuzných a priateľov. Toto všetko vo mne vyvolalo pevné presvedčenie, že budemštudovať literatúru... už na začiatku strednej školy som o tom vôbec nepochyboval. Stre-doškolské roky boli v tomto smere aj trochu priekopnícke, začalo ma zaujímať literárneremeslo, profiloval sa môj záujem o interpretáciu literárneho diela, o kritický duch a vkussamotného čitateľa. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodol študovaťvedecký smer všeobecnej a komparatívnej literatúry na filologickej fakulte v macedón-skom hlavnom meste Skopje. Mal som tú výhodu, že katedra komparatistiky bola pova-žovaná za akési „elitné“ pracovisko. V ročníku sme boli iba šiesti študenti, prednášky bo-li viac-menej interdisciplinárne, učili nás predovšetkým autority – osobnosti domácejliterárnej vedy, ktoré už mali vybudované renomé aj v zahraničí. Pre mňa to bola príjem-ná príležitosť, ako sa ešte viac a odbornejšie zdokonaľovať v odbore. Usiloval som sapreukázať čo najlepšie výsledky a práve v tých rokov som začal raziť svoju vlastnú ces-tu, keďže aj forma štúdia umožňovala študentovi včas sa profilovať a systematickejšiesa venovať tej oblasti literatúry a literárnej vedy, ktorá ho najviac lákala, resp. láka. Tá-to moja snaha nezostala nepovšimnutá, takže ešte počas štúdia som dostal viacero po-núk zapojiť sa do rôznych domácich a medzinárodných literárnych projektov, ktoré mi eš-te viac otvorili cestu k uskutočneniu svojich zámerov. Už vtedy som bol presvedčený, žedomácu literatúru je lepšie skúmať v širších kontextoch, a nie izolovane ako svet osebealebo sám pre seba. U mňa bola odjakživa prítomná tzv. xenofília, láska k cudziemu (ale,samozrejme, s nevyhnutným a dôstojným rešpektom vlastného). Nielenže ma dokázalaobohatiť o nové poznatky, ale pomáhala mi tiež spoznávať seba v iných, vlastné v inom,čo potom prispelo aj k tomu, že som postupne začal rozmýšľať kozmopolitne a celý (do-stupný) literárny svet vnímať ako svoj domov. Hľadal som cestu udomácňovania sa v li-terárnych priestoroch, popritom som mal veľké požiadavky aj sám na seba, a tak sapredmet môjho profesionálneho nasmerovania a záujmu taktiež rozrastal. Aj z pragma-

O t r a n s n a c i o n á l n y c h i d e n t i t á c h ,m e t a f o r i k e J á n a O n d r u š a , b a l k a n i s t i k e n a S l o v e n s k u a s l o v e n s k o - m a c e d ó n s k y c h k u l t ú r n y c h v z ť a h o c hRozhovor s komparat is tom, s lovak is tom a macedónis tom

Z V O N K O M T A N E S K I M


tického pohľadu to vlastne bolo celkom prirodzené; po skončení štúdia som rok praco-val vo vydavateľskej sfére v Macedónsku, nato prišlo niekoľko medzinárodných literár-nych festivalov a konferencií, ako aj pobyty na niekoľkých európskych univerzitách. Tie-to cesty po dnešnej Európe boli takmer vždy spojené s neľahkými prekážkami (napr.vybavovaním víz, rozličnými byrokratickými „preverovacími“ procesmi, starými a novýmidokladmi, nakoniec – celkovým prijatím v novom prostredí...), ale svojou vytrvalou túž-bou po ďalšom vzdelávaní, dobýjaní nových, dovtedy neznámych duchovných priestorovsom ich dokázal prekonávať. Nesporne však zanechali svoju pečať vo mne a čiastočneaj v mojej tvorbe; upevnili ma v mojich predsavzatiach a tiež mi priniesli poznanie, hociiného druhu, než som očakával.

Tvoja prvá knižná publikácia bola básnická zbierka Otvoreni vrati (1995), potom nasledovali ešte ďalšie dve.Túto dilemu – písanie literatúry (poézie) na jednej strane a jej skúmanie na strane druhej – už máš vyriešenú?

Áno, najprv som začal písať básne a píšem ich dodnes, hoci intenzita je teraz oveľamenšia, keďže sa v súčasnosti profesionálne venujem predovšetkým vedeckému skúma-niu literatúry. Hlavným podnetom pre môjho vtedajšieho macedónskeho vydavateľa na vy-danie môjho debutu Otvoreni vrati (Otvorené dvere) bola medzinárodná cena pre mladýchumelcov z mediteránskych a balkánskych krajín; udelili mi ju (už ju neudeľujú) v Talianskua získal som ju v roku 1994. Nadväzovalo na ňu ešte zopár domácich (macedónskych)cien. Výsledkom bolo, že prvá knižka mi vyšla, keď som mal iba pätnásť rokov. Pre niekto-rých je to možno na knižný debut priskoro, ale aspoň sú z dnešného hľadiska zreteľnejšievšetky posuny v mojej poetike. Prichádzalo k nim v každej novej zbierke – v druhej Horotna gnilite lisja (Chór hnilého lístia), ktorá vyšla v roku 2000, keď som študoval v Skopje,potom aj v poéme Srt (Vrch) z roku 2003 a takisto aj v najnovšej básnickej knižke Čokola-do vo portfolio (Čokoláda v portfóliu), ktorá by mala konečne vyjsť v tomto roku (na publi-kovanie čaká takmer celé tri roky). Teší ma, že kritika si v nich všimla a kladne ohodnotilanajmä tie zložky diela, na ktorých som si dal najviac záležať (figuratívnosť, jazyková vycib-renosť, špecifickosť motivických jadier atď.). Ako iní autori aj ja mám radosť z toho, že via-cero mojich básní bolo zaradených do niekoľkých macedónskych a európskych antológií,boli preložené do viacerých európskych jazykov a nedávno vyšli aj v USA.

Čo sa však týka druhej časti otázky – na rozdiel od svojich textov (kritických, vedeckých,interpretačných) o poézii iných autorov, ktoré dokážem napísať aj v inom jazyku, básne,aspoň také, aké píšem ja, som zatiaľ mohol napísať iba v materskom jazyku, teda v ma-cedónčine. Pravdepodobne to vyplýva z môjho presvedčenia, že do dobrej básne sa vždy(ne)vedome vkladajú, samozrejme medzi ostatnými, aj také jazykové a mimojazykové prv-ky, ktoré prežívame iba vnútorne. Odzrkadľujú sa v nich špecifické významové nuansy,


Marek Ormandik, výtvarný umelec, Slovensko.


ktoré často panujú dokonca aj nad celkovou atmosférou básne, obvykle súvisia s hlbšímkontextom jej vzniku, ale aj s charakterom prostredia, ktorého sú, povedzme určité idió-my, pochopiteľnou a aktívnou súčasťou, teda nie umelou či vyvolanou. Samozrejme, dob-rý preklad dokáže vo veľkej miere zachytiť aj takéto zložky básne, bohužiaľ, sa to nestávapravidelne. Z tohto dôvodu som pri skúmaní básní rôznych autorov vždy siahal aj po origi-náli a – macedónske alebo tiež slovenské – preklady som si overoval. Samozrejme, že ho-vorím o prípadoch, keď východiskový jazyk autora alebo autorky pre mňa nebol, resp. nieje neznámy. Usilujem sa teda (nakoľko je to možné) tieto oblasti, čiže písanie poéziea skúmanie poézie, odčleniť a medzi nimi udržiavať istý odstup. Väčšinou sa mi to darí,ale pripúšťam, že aj vo vlastných interpretačných textoch sa u mňa sem-tam objaví mojabásnická senzibilita, ktorá možno dokáže vedecký štýl textu odľahčiť, esejizovať, priblížiťaj takému čitateľovi, ktorého nemusí prísna vedecká metodológia až tak zaujímať či oslo-vovať, no na druhej strane môže ísť o milovníka dobrých kníh, ktorého si takisto treba vá-žiť. Nerobím to však zámerne, dôvodom je skôr presvedčenie, že v poézii a vôbec litera-túre nejde len o umelecké remeslo, ale aj o duchovný zážitok, a aj ja sám mám naň určitéprávo.

Tvoj osobný a profesionálny príbeh svedčia o tom, že sa z teba stáva novodobý medzinárodný „fenomén“: pri-chádzaš z macedónskeho Skopje, na Slovensku, predovšetkým v Bratislave a Nitre, sa pohybuješ už siedmyrok, sleduješ dianie na celej balkánskej – najmä literárnej a kultúrnej – scéne, ale jedným očkom aj v Čes-kej republike, svoju známosť si si našiel na Morave... Čo na to tvoj „domov“ a tvoja „identita“? Ako sa po-zeráš na tieto súvislosti dnešných migrácií?

No, práve vzhľadom na môj „osobný a profesionálny príbeh“ sa stalo vlastne nevy-hnutné, aby som sa na kategórie typu domov a identita pozeral ako na relativizované, niefixné alebo konštantné, čiže ako na pohyblivé. Moja skúsenosť jasne ukazuje, že v dneš-nom svete tieto kategórie nie sú raz navždy dané, ale sa vytvárajú a budujú v priebehucelého života určitého jednotlivca, nezávisle od toho, či je tento permanentný proces ich„utvárania“ vyvolaný dobrovoľne alebo z núdze. Podľa mňa sa však pri vysvetľovaní kate-górií domov alebo identita (a zvlášť to platí v prípadoch viacerých súčasných svetovýchliterárnych tvorcov) musí zobrať do úvahy aj tzv. emocionálny aspekt, čiže akýsi vnútornýpocit, priznanie si, identifikácia človeka s tým, či je niekde naozaj doma (t. j. plne, dušouaj srdcom, a teda nejde len o suchopárny fakt prevzatý z dajakého administratívnehodokumentu), či chce a môže byť niekde aj doma alebo svoj „domov“ predsa len vidí nainom mieste. Napríklad na mieste, ktoré je preňho v danej chvíli nedosiahnuteľné alebomu je dokonca z akýchkoľvek príčin dočasne znemožnené (či už formálne alebo v praxi)považovať ho za svoj „domov“. Tieto úvahy o domove potom logicky súvisia aj s identitou.Môj doterajší autorský život mi napríklad dokázal zrelativizovať „dom v jazyku“ a „jazyk


Valerij Kupka, básnik a prekladateľ, Slovensko.


v dome“. Tento proces je vo svojej podstate dialogický a viacvrstvový. Preto vlastne mojanová „slovenská identita“ vo vzťahu k slovenskému alebo macedónskemu spoločenstvuna seba preberá najmä rozlišovaciu funkciu. Inými slovami, takáto moja identita je to, čo– alebo kto – teraz som a podľa čoho ma rozpoznávajú, no nie vždy je aj to, čo si sámvyberiem alebo čo chcem, alebo to, s čím úplne a za všetkých okolností súhlasím. Zo spo-mínaného „dialogického a viacvrstvového“ ja teda vyplývajú aj výber, chcenie alebosúhlas. Všetky tieto rozdiely sú kľúčové aj pre samotné jestvovanie mojej identity. Kebytieto „charakteristiky“, práve ako rozdiely alebo odlišnosti, neexistovali, neexistovalo byani nijaké ja vo svojej osobitosti a pevnosti. Cez toto všetko som sa teda najprv musel pre-brodiť, aby som nasledovne mohol prísť„sám k sebe“, aby som spoznal sám seba akoudomácneného v slovenskom jazyku, resp. aby som získal právo povedať, že môj pod-mienečne „druhý“ jazyk sa viaže k môjmu podmienečne „druhému“ domovu. Vravím pod-mienečne, pretože „jazyk“ a „domov“ len málokedy strpia definície podobného druhu.Veď aj z každodenného života – napríklad keď som niekde v reštaurácii, či už je to s rodi-nou alebo príbuznými v Macedónsku, s kamarátmi a kolegami na Slovensku alebo s pria-teľkou v Čechách – vieme, že po zaplatení účtu zakaždým povieme: si odime doma / ide-me domov / jdeme domů. Toto univerzálne jazykové „doma“ je všade len a len doma(HOME) a neznesie doplňujúce vysvetlivky. Aj preto ten už spomínaný pocit domova ako-by protirečil jazyku; v podobných momentoch akoby odmietal podriadiť sa procesu ver-balizácie, naopak, akoby mal ostať zahalený tajomstvom, ostať tým, čím je – vnútornýmjazykom (jazykom v jazyku) a vnútorný domovom (domovom v domove) každého z nás.

Užitočné obdobie spolu s dosiahnutými výsledkami zo života v Macedónsku som satak rozhodol spojiť s novými skúsenosťami v novom kultúrnom prostredí, teda na Slo-vensku, a z tohto spojenia som sa vždy snažil vydolovať niečo pozitívne. Dnes už to mô-žem povedať a nepadne mi to zaťažko: nikdy nezabudnem, že ma to stálo veľa námahy,nemilosrdných bojov plných výziev, skokov a malých pádov, až kým som si nevytvoril (ale-bo mi nevytvorili) tento nový domov, túto novú identitu, ktorá zaiste nie je slovenská, alezaiste už ani len macedónska, ona je – najbezbolestnejšie a najneutrálnejšie povedané– moja vlastná. A s tým všetkým je spojené aj moje písanie. Svoju „paralelnú“ tvorbuv oboch jazykoch môžem teda považovať za integrálnu. Aj napriek tomu, že podaktorí naSlovensku ma ešte vždy považujú za výlučne macedónskeho autora, zatiaľ čo v Mace-dónsku ma pri rozličných príležitostiach zase niektorí iní uvzato spájajú, vždy a výlučne,so Slovenskom. Toto je môj súčasný autorský a reálny osud, ale v konečnom dôsledkusa musím priznať, že tomuto novému alebo „novodobému medzinárodnému fenoménu“nepripisujem až takú dôležitosť, povedzme v porovnaní s tým „starým“ fenoménom, to-tiž že autor nemusí nevyhnutne niekomu patriť, aby mohol byť úspešný, známy a identi-fikovateľný. Jeho čitatelia môžu byť odkiaľkoľvek, a preto domovom a identitou autora by


Martina Soldo, prozaička a prekladateľka, Slo-vinsko, a Mladen Lompar, básnik, Čierna Hora.


malo byť akurát jeho dielo, jeho tvorba – nehľadiac na to, v akom jazyku je napísaná. Sa-mozrejme, ratám s tým, že nie všetci musia súhlasiť s takýmto stanoviskom, a teda asiaj ja naďalej pre mnohých ostanem nezaraditeľný, deklaratívne neudomácnený alebonelokalizovaný, aj naďalej budem – derridovsky povedané – iba „domáci hosť“. Mojaskúsenosť tak svedčí o tom, čo taliansky komparatista Armando Gnisci nazýva „skúse-nosťou teritoriálneho, jazykového a existencionalného zdvojenia“. A dovoľuje mi stotož-niť sa aj s názorom Tzvetana Todorova, ktorý povedal, že „každý, aj keď v nerovnakej in-tenzite, tieto stretnutia s kultúrami prežíva predovšetkým vo svojom vlastnom vnútri“.

S akým obrazom Balkánu sa na Slovensku najčastejšie stretávaš? Mám na mysli – v širšej spoločnosti. V čomsme úplne vedľa, resp. čo uniká našej pozornosti, a kde by sme teda mohli pridať, resp. dovzdelať sa „aj akonárod“? Aké perspektívy vidíš pred balkanistikou či balkanistickými štúdiami na Slovensku? Aké miestov rámci tohto širšieho celku zaberá macedónistika?

Slovensko podľa mojich doterajších skúseností patrí medzi krajiny, kde o skutočnomživote na Balkáne ľudia vedia buď pomerne málo alebo skreslene veľa. Reálny a ob-jektívny záujem o skúmanie balkánskeho umenia v slovenskom prostredí sa obmedzu-je, žiaľ, iba na jednotlivcov. Medzi bežnými ľuďmi stále prevláda stanovisko, resp. ste-reotyp, že Balkán je „sud pušného prachu“, vášnivý, búrlivý, nepokojný, dokonca ažnebezpečný. Pri vytváraní takejto mienky vždy a jednoznačne rozhoduje politická situá-cia, spoločenské konflikty a problémy v krajinách Balkánu, o ktorých niektoré médiá in-formujú pomerne často. V reálnom svete však všade nájdete všelijakých ľudí, a preto bysa podľa mňa takéto výroky či názory nemali generalizovať. Problémy sú aj na Sloven-sku, ale asi nie sú také výrazné, a teda aj lákavé pre mediálne spracovanie v zahraničí,keďže tzv. „balkánsky temperament“ je pre médiá oveľa zaujímavejší ako „stredoeuróp-ska mentalita“, navyše – podmieňuje príbehy, ktoré majú sklon upútať pozornosť za kaž-dú cenu. Osobne však poznám mnoho ľudí na Slovensku aj v Čechách, ktorí vďaka svo-jim študijným alebo pracovným pobytom na Balkáne zmenili svoje názory, presnejšie,svoje predsudky o Balkáne a dnes sa aj profesionálne venujú balkanistickej problemati-ke. Taktiež netreba zabúdať, že Balkán predstavuje kolísku európskej kultúry a veľký po-čet diel balkánskych tvorcov má obrovskú a univerzálnu hodnotu; vďaka ich kvalite sapomerne ľahko dokážu uplatniť aj v dnešnom globalizujúcom sa svete. Preto si myslím,že to „dovzdelávanie sa“, napríklad v oblasti umeleckých výdobytkov, by mohlo byť oboj-stranné. V tomto kontexte ma teší, že v poslednom čase vidím úprimný a zvýšený záu-jem o balkánske reálie na Slovensku, ale toto ešte ani zďaleka nestačí na založenie ale-bo otvorenie tzv. „balkanistických štúdií“. Lektoráty balkánskych jazykov sa orientujúnajmä na lingvistickú zložku, o literatúre a umeleckom preklade sa učí veľmi málo. Pre-


Zoran Triglav, prekladateľ, publicista a hviezda novýchtechnológií, Slovinsko.


javuje sa to jednak ako celkové manko, keď príprava kádrov vždy nezodpovedá potre-bám praxe, napríklad aj v hospodárskej oblasti, ale tiež ako nedostatočná kvalifikova-nosť súčasných aj budúcich literárnych prekladateľov z týchto jazykov, resp. ich absen-cia. Nízke finančné odmeny a honoráre sú pritom len sekundárnou vecou, ktorá dokážeodradiť potenciálnych prekladateľov literárnych diel. O niečo lepšie sú na tom napríkladbalkanistické štúdie na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde majúv tomto smere bohatšiu a dlhodobejšiu tradíciu.

Pokiaľ ide o macedónistiku, počas môjho doktorandského štúdia som tri roky učil ma-cedónsky jazyk a prehľad južnoslovanských literatúr na Filozofickej fakulte UK v Bratisla-ve, teraz vyučujem slovanský jazyk – samozrejme macedónčinu – na Filozofickej fakulteUKF v Nitre. Robím všetko, čo sa dá, ale počet hodín pre študentov v jednom akademic-kom roku je, žiaľ, žalostne nízky, aby sa niektorý z mojich študentov mohol poriadne vy-profilovať, to znamená pustiť sa do výskumu alebo do prekladania macedónskej literatú-ry. Mňa osobne vždy poteší, keď sa dozviem, že na slovenskom knižnom trhu sa objavilnový autor z krajín bývalej Juhoslávie alebo širšie – z celého balkánskeho regiónu. Neviemzatiaľ odhadnúť, aké budú perspektívy balkanistických literárnovedných výskumov na Slo-vensku, ale s istotou môžem zdôrazniť, že každú dobrú a podloženú iniciatívu v budúcnos-ti iba privítam a rád na nej budem spolupracovať, ak ma o to požiadajú.

Zvonko, si autorom vedeckej monografie Slovensko-macedónske literárne a kultúrne vzťahy, ktorá vyšlakoncom uplynulého roka v spolupráci vydavateľstva Juga a ÚSL SAV a je výsledkom tvojich niekoľkoročnýchvýskumov doteraz – systematicky – neprebádanej problematiky. Dalo by sa stručne zhrnúť akési resumétýchto tvojich výskumov? Ako to vyzerá s našimi vzťahmi, ktoré inštitúcie alebo osobnosti pritom nemožnovynechať...?

Uvedená vedecká monografia si kladie za cieľ podať komplexnú literárnohistorickúanalýzu doterajších vzťahov oboch národov. Svojou povahou a zameraním sa radí do sé-rie analogických prác prinášajúcich sumarizujúci výskum vzťahov slovenskej literatúryk inonárodným literatúram a zároveň recepcie slovenskej literatúry v zahraničí. Ukazujemiesto a význam slovenskej literatúry a kultúry v prijímajúcom macedónskom literárnoma kultúrnom kontexte a opačne. Navyše som sa pokúsil systematicky a synteticky spra-covať nielen knižný, ale aj recenzný a literárnokritický časopisecký materiál, ktorý spre-vádzal preklady z macedónskej literatúry do slovenčiny a zo slovenskej literatúry do ma-cedónčiny. Takýto postup umožnil zachytiť vývoj prekladu a tiež (produktívne) napätiev domácej literárnej kultúre, ktorý prekladanie spôsobovalo, vytvoriť si predstavu o vrst-ve, ktorá sa pod vplyvom osvojovania si cudzieho umeleckého materiálu vyčleňovalaz domácej literárnej tradície a stávala sa slovenským (či macedónskym) zástupcom me-


Zľava Milan Děžinský, básnik, Česká republika, a Bogdan Trojak, básnik, Česká republika.


dziliterárneho a medzikultúrneho povedomia. Dlhoročné kontakty nielen so slovenskouliterárnou vedou, literatúrou a kultúrou som si pritom želal spojiť aj s bibliografickou čin-nosťou ai metodologickou bázou. To však neznamená, že sa obmedzujem len na spo-mínané dve východiska (literárnohistorické a prekladateľské). Usiloval som sa na zákla-de vlastného výskumu dotvoriť a doplniť obraz macedónskej literatúry na Slovenskua slovenskej literatúry v Macedónsku. Preto túto prácu možno chápať aj ako rekon-štrukciu dejín slovensko-macedónskych literárnych vzťahov (od spoločnej cyrilo-metod-skej tradície až po súčasnosť – do roku 2008) z pohľadu macedónskeho „slovakistu“.Táto monografia by rada prispela aj k poznaniu, že malé kultúry nie sú nevyhnutne men-šinovými kultúrami v Európe. Výsledky slovensko-macedónskych literárnych a kultúrnychvzťahov by skôr mohli svedčiť o tom, že ide o fenomén „malé jazyky – veľké literatúry“.Hovoriť o kultúre s menším počtom autorov a diel sa teda ukazuje primeranejšie než ho-voriť o kultúrnej malosti. Zároveň som tradíciu našich národných vzťahov chápal na ne-vyhnutnom slovanskom pozadí a tomu zodpovedajúcej tradícii. V oblasti umeleckéhoprekladu zas ako súčasť integračného a intelektuálneho pohybu v Európe. Takže napriektomu, že tieto vzťahy neboli vždy veľmi bohaté, napríklad už v porovnaní so vzťahmi, kto-ré slovenská kultúra udržiavala s ostatnými južnoslovanskými literatúrami a kultúrami,vždy sme na seba upriamovali istú pozornosť a okrem priateľského ducha iniciovali ajurčitú medziliterárnu výmenu. Treba povedať, že za ňu vďačíme najmä entuziazmu pre-kladateľov na oboch stranách. Na slovenskej strane sa tak kvantitatívne, ako aj kvalita-tívne na preklade macedónskych literárnych diel podieľal napríklad Dr. Ján Jankovičz Ústavu svetovej literatúry SAV. Táto vedecká inštitúcia napokon v 90. rokoch iniciova-la aj aktívnu a plodnú spoluprácu (vďaka projektom Dionýza Ďurišina) práve s mace-dónskou komparatistickou školou, ktorú založil prof. Dr. Milan Ďurčinov – súčasný pred-seda svetového komitétu slavistov. Samozrejme, netreba pritom zabúdať ani naangažmán vojvodinských Slovákov, na prof. Ivana Dorovského z brnenskej Masarykovejuniverzity a na mnohých ďalších, s ktorých prekladateľskými a tvorivými činnosťami samôžu čitatelia dôkladne oboznámiť prostredníctvom mojej monografie.

Z povedaného teda vyplýva, že si nielen macedónista u nás, ale aj „posol“ či „vyslanec“ slovakistiky v Mace-dónsku. Svojou vedeckou monografiou Metaforické modely obraznosti v poézii Jána Ondruša (2008) si sa za-pojil aj do vedeckej diskusie na Slovensku. Prečo práve Ján Ondruš? V čom je jeho metaforika podľa teba vý-nimočná? A na ktorých slovenských tvorcov, presnejšie interpretáciu ich diel sa už pripravuješ, ako a čím ťazaujali?

Poetika Jána Ondruša bola predmetom mojej dizertačnej práce na FF UK v Bratislave.Pri dôvernejšom zoznámení s novšou slovenskou básnickou tvorbou som dospel k pre-


John Davis, básnik a vydavateľ, Veľká Británia.


svedčeniu, že poézia Jána Ondruša je jedným z najoriginálnejších a najpodnetnejších ja-vov v slovenskej poézii druhej polovice 20. storočia. V monografii som sa predovšetkýmusiloval preskúmať metaforické modely poézie J. Ondruša v súčasných podmienkach lite-rárnej vedy a jazykovedy so zreteľom na variabilitu a širokospektrálnosť interpretácie jehopoézie, ako aj na spôsoby ich tvorby. Metaforu Jána Ondruša som pritom vnímal predo-všetkým ako funkčný veršový – básnický útvar, preto som ju nechcel preceňovať, ale aniredukovať len na otázku technickej realizácie básnickej výpovede. Metaforika v poézii Já-na Ondruša je podľa mňa taká rôznorodá, že je osobitne zaujímavá aj z pohľadu literárno-teoretického myslenia o metafore v širších súvislostiach. V monografii sa v podstate sú-streďujem na dva hlavné ciele, ktoré sledujem v dvoch „pracovne“ vyčlenených okruhoch.Po prvé, pokúšam sa nazerať na metaforu a na obraznosť v poézii Jána Ondruša práve cezprizmu jej vlastných protirečení či problémových momentov. Po druhé, z neprehľadnej šír-ky čiastkových aspektov a otázok, ktoré sa týkajú metaforickosti či obraznosti Ondrušovejbásnickej tvorby sa zameriavam na problém odôvodnenosti básnickej metafory v textovo-umeleckej rovine, teda na otázku principiálnej motivovanosti metafory. Prínosom tejto mo-nografie by, podľa mojej mienky, mohlo byť najmä to, že som preskúmal dosah zistenýchmetodologických zmien u Ondruša na štruktúrnu i pôvodnú významovú identitu jeho me-tafory, ako aj dôsledky na jej esteticko-semiotické kvality v procese semiózy interpretova-ných textov vôbec, pravda, v recepčnej perspektíve súčasného príjemcu. Okrem toho somdo istej miery včlenil výsledky interpretácie Ondrušovej obraznosti a metaforiky do literár-noteoretického myslenia o metafore, čo mi dovolilo aspoň v krátkosti sumarizovať dejinyliterárnoteoretického myslenia o metafore, prirodzene, práve s osobitým zreteľom na bás-nickú tvorbu Jána Ondruša. Aj preto, lebo verše J. Ondruša sú vlastne výrazom úsilia o pev-nejšie uchopenie komplexnej situácie ľudského bytia. Básnik je síce zahľadený hlboko doseba, v podstate je však nepokojne meditatívny; zápasí so všetkým, čo zmenšuje, ohrozu-je a znižuje hodnotu humánneho priestoru ľudského sveta.

K môjmu „posolstvu“ v Macedónsku: aj doteraz som sa veľmi snažil afirmovať, spro-stredkovať a prezentovať slovenskú literatúru v Macedónsku, buď prostredníctvom štúdiína vedeckých konferenciách a početných časopiseckých recenzií na diela preložené zoslovenčiny, alebo prostredníctvom prekladu. Uverejnil som viaceré časopisecké prekladyslovenských literátov v macedónčine a v roku 2006 mi dokonca vyšiel knižný preklad Kru-tého strojvodcu od Pavla Vilikovského. V tomto úsilí budem zaručene pokračovať aj na-ďalej. V blízkej budúcnosti pripravujem knihu v macedónskom jazyku s pracovným ná-zvom Slovakistické literárne rozhľady (štúdie a interpretácie), ktorá bude obsahovať mojeúvahy a postrehy o slovenských autorov a dielach preložených do macedónčiny, istýmspôsobom by však mohla povzbudiť aj macedónskych čitateľov, prekladateľov a vydava-teľov v ich záujme o slovenskú literatúru.


Stretnutie vydavateľov a autorov Dane 2006, čítačka na Krase.


Môžeš nám ešte na záver krátko predstaviť situáciu v súčasnej macedónskej literatúre, upozorniť na inicia-tívy, poetiky, výsledky, ktoré by mohli a mali zaujímať aj slovenskú literárnu obec a kultúrnu verejnosť? Čímvysvetľuješ, že macedónski autori mladšej a strednej generácie úspešne prenikajú aj na medzinárodnú scé-nu, zatiaľ čo na Slovensku sú takéto prieniky ešte vždy ojedinelé?

Súčasná macedónska literatúra je veľmi rozptýlená: zahŕňa paralelne popri sebe dosť-izmov, individuálnych starších a novších poetík, ale občas sa v nej objavujú aj niektoréprovokujúce iniciatívy, ktoré často dokážu na neurčité časové obdobie duchovne determi-novať domácu literárnu scénu. Podľa mňa je pre súčasného macedónskeho autora dôle-žitá predovšetkým akási personálna mytológia, autopoetika, ktorá sa síce zdanlivo odli-šuje od všetkých ostatných autopoetík, zároveň si však nenárokuje právo na výlučnosť.Z prozaikov mladšej generácie by som mohol vyčleniť napr. Goce Smilevského, ktorémudoteraz vyšli tri romány, posledné dva mali obrovský úspech, boli preložené do viacerýcheurópskych jazykov a vyšli aj v Amerike. Ide o romány Rozhovor so Spinozom a Sestra Sig-munda Freuda, ktoré možno chápať ako umelecko-ideové metafikcie, vytvorené podľa ži-vota a diela veľkých filozofov, no v duchu postmoderny obidva romány ponúkajú aj diskurzs udalosťami z ich „súkromných biografií“. Taktiež, prvý román Skrytá kamera (2004) in-telektuálnej nomádky Lidije Dimkovskej (v roku 2007 vyšiel, aj vďaka tvojmu sprostredko-vaniu, tiež v slovenskom preklade Viery Prokešovej) hovorí nielen o transnacionálnychidentitách, ale aj o motívoch ženského písania. Dimkovska je však bystrou pozorovateľkousúčasných dejinných pohybov aj vo svojej poézii, konkrétne z hľadiska balkánskej predur-čenosti a trápnej osudovosti, ktoré sú u nej zafarbené jemnou iróniou a vnútorne proti-kladnými pocitmi v tomto našom „malom“ svete. Z mladších básnikov by som tiež spome-nul Nikolu Madžirova, ktorý je už veľmi známy aj v širších európskych súvislostiach,a Vladimira Martinovského, autora haiku, ale aj krátkych poviedok, za ktoré už získal ne-jaké ocenenia a ktoré dokážu upútať, resp. získať si aj esteticky či vkusovo náročnejšíchčitateľov.

Ten prienik mladších macedónskych autorov na medzinárodnú scénu by som mohol vy-svetliť tým, že macedónska kultúra bola vždy otvorená k podnetom zvonka, rada spolu-pracovala aj s významnými osobnosťami literárneho sveta, nenechala sa uzavrieť do se-ba, bola mobilná a prijala množstvo zahraničných liberálnych podnetov, aj keď to navonokvyzeralo, že sa cíti dobre iba vo vlastných hraniciach a je oklieštená vlastnou perifériou čiklamlivo pohodlnou domácou spisovateľskou obcou. Každopádne takýto prienik ani v Ma-cedónsku nie je veľmi výrazný a viac-menej sa týka iba niekoľkých dobrých autorov, ktorísa našťastie dokázali individuálne presadiť vo svete, a tak zanechať dobrý dojem či lite-rárny obraz súčasného Macedónska. V Macedónsku totiž, aspoň podľa mojej mienky, eš-te vždy neexistuje „všeobecná stratégia“, ako afirmovať domácu literárnu kvalitu vo svete


„Ťažké hlavy!“; zľava IvanŠtrpka (SK), Ludwig Har-tinger (AU), Nenad Popović(CRO), Igor Isakovski(MAC) a Pavle Goranović(ČH) – básnici a redaktori.


a ako sa pri tom zbaviť úzkych, priateľských či politicky oportunistických záujmov. Navyše,neexistuje ani literárna nadácia či iná inštitúcia, ktorá by mohla aspoň trocha úspešnesprostredkovať alebo podporovať macedónsku literatúru v prekladoch do viacerých sve-tových jazykov, ako je to napríklad so slovenským Literárnym informačným centrom a ko-misiou SLOLIA. Preto ma osobne veľmi potešila príležitosť, že ste ma pozvali, aby som saaktívne podieľal aj na realizácii tohto medzinárodného projektu Časopis v časopise, kdesa predstavuje niekoľko známych spisovateľských osobností Macedónska pred sloven-skou kultúrnou verejnosťou v špeciálnom čísle Romboid+ (Blesok v Romboide). Tento sú-bor textov, ktoré vybrala redakcia časopisu Blesok, by mal vystriedať tvoj výber textov slo-venských autorov predovšetkým z Romboidu, ale aj zo Slovak Literary Review pre prestížnywebzinový časopis Blesok, kde vyjdú v angličtine a v novom preklade do macedónčiny.Rád teda prijmem pozvanie spolupracovať na projekte aj v opačnom garde. Myslím si, žesa tým – síce minimálne, ale poctivo, objektívne a úprimne – kompenzuje nedostatok ma-cedónskych a slovenských autorov na medzinárodnej scéne. Verím, že ich vzájomné zo-známenie sa bude nielen pozitívnym, ale aj vítaným krokom, a že zaujme čitateľov, ktorýmzáleží na dobrej literatúre.

(Brat i s lava , Brno , N i t ra ; december 2009 – január 2010) Zhovára la sa STANISLAVA REPAR.


„Apokalipsa Dream Team“, Slovin-sko; Zoran Triglav, Rada Matajc,Martina Šuperger, Vesna Paradiža Jože Dobovšek.


121o a u t o r o c h

O A U T O R O C H

ELIZABETA BAKOVSKA (nar. 1969 v Bitole) vyštudovala anglický jazyk a literatúru, venujesa prekladaniu z anglického do macedónskeho jazyka a opačne. Občas publikuje svoje lite-rárne kritiky a literárne texty. Je redaktorkou pre poéziu v literárnom časopise Blesok. Dosiaľpublikovala 2 básnické zbierky Život našej lásky (2003) a Stav ducha a tela po tridsiatke(2005), krátku prózu Štyri ročné obdobia (2004) a román Na ceste do Damasku (2006).

R U M E N A B U Ž A R O V S K A (nar. 1981 v Skopje) pracuje ako lektorka na Katedre anglické-ho jazyka a literatúry Filologickej fakulty Univerzity Blaže Koneského v Skopje; tu sa momen-tálne venuje aj svojej dizertačnej práci. Prózy publikovala v časopisoch Blesok, Margina, Lich-tungen, Ostrahege aWestpennest. Jej prvá zbierka poviedok Čkrtki (Čarbanice) vyšla v roku2007. Autorka je štipendistkou výmenného programu pre spisovateľov KulturKontakt vo Vied-ni a Internationales Haus der Autoren v Grazi. Venuje sa aj umeleckému prekladu z angličtinydo macedónčiny.

A L E X A N D R A D I M I T R O V Á (nar. 1977 v Skopje) vyštudovala macedónsku literatúrua v súčasnosti je na postgraduálnom štúdiu. Jej básne boli publikované v časopisoch Stremež,Mugri, Lettre International, Blesok, dosiaľ publikovala básnické zbierky: Hodiny právneho dý-chania (2002), Ja-Ty (2004), Bohyňa zdivočených mačiek (2008) a Akvárium pre Barbie(2009). Posledné dve vyšli v knižnej edícii Blesoku. Žije a pracuje v Skopje.

L I D I J A D I M KO V S K A (nar. 1971 v Skopje) vyštudovala všeobecnú a porovnávaciu litera-túru na Filologickej fakulte v Skopje, doktorandské štúdium rumunskej literatúry ukončila naFilologickej fakulte v Bukurešti, kde pracovala aj ako lektorka macedónskeho jazyka a litera-túry. Doteraz publikovala básnické zbierky: Prírastky z Východu (spoločne s Borisom Čavkov-ským, 1992), Oheň písmen (1994), Ohryzené nechty (1998), Nobel proti Nobelovi (2001,2. vyd. 2002), PH neutrál pre život a smrť (2009). Vyšli jej aj výbery z poézie a preklady bás-nických zbierok do cudzích jazykov (slovinčina, rumunčina, angličtina). Je zostavovateľkou an-tológie najmladšej macedónskej poézie 20 mladých mac.básnikov.00 (2000), autorkou ro-mánu Skrytá kamera (2004, v slovenčine 2007). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.Prekladá z rumunčiny a slovinčiny do macedónčiny, žije v Ľubľane.

B O G O M I L D J U Z E L ( Ď U Z E L ) (nar. 1939 v Čačku, Srbsko) vyštudoval anglický jazyk a li-teratúru na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje (1963). Samostatnébásnické zbierky: Medovina (1962), Alchýmická ruža (1963), Nositelia mieru (1965), Studňav čase (1972), Koleso roka (1977), Skutočnosť je všetko (1980), Obliehanie (1981), Prázd-ny priestor (1982), Tma a mlieko (1986), Rúcajúc múr (1989), Holý život (1994), Chaos(1998), Ona (poéma, 2000), Jestvovanie (2003). Za básnickú tvorbu získal viacero popred-ných, domácich aj zahraničných ocenení, jeho básne boli zaradené do všetkých macedón-skych a juhoslovanských básnických antológií po roku 1965. Vyšlo mu aj niekoľko básnickýchvýberov v rôznych svetových jazykoch. Je zostavovateľom výberu súčasnej macedónskej poé-zie, publikovaného v Belgicku vo flámčine a vo francúzštine: Dix-sept poetes macédoniennes(1993). Je tiež autorom niekoľkých prozaických kníh, cestopisov, esejí a dramatických textov.Do macedónčiny preložil diela autorov T. S. Eliota, Emily Dickinsonovej, Samuela Becketta,Amira Ora, Williama Shakespeara, Luisa Carrolla, Bernarda Shawa, Harolda Pintera, Rudyar-da Kiplinga, Sama Shaparda, Christophera Marlowa a ďalších.



I G O R I S A KO V S K I (nar. 1970 v Skopje) je šéfredaktor webzinu (vychádza v macedónčinea angličtine) a knižného vydavateľstva Blesok: http://www.blesok.com.mk. Píše poéziu aj pró-zu, žije v Skopje, ale je svetoobčan. Knižne dosiaľ vydal: Listy (román, 1991), Čierne slnko(poézia, 1992), Explózie, tehotný mesiac, erupcie... (poviedky, 1993), Sopka – Zem (poézia,1995), Nebo (poézia, 1996, 2000), Blues tribúna (veľmi krátke texty, 2001), Piesočné hodi-ny (poviedky, 2002), Hlboko v diere (poézia, 2004), Plávanie v prachu (román, 2005), Bluestribúna II (veľmi krátke texty, 2006) a Pozdvihujúc na svätca (V štádiu povýšenia na svätca)(poézia, 2008).

J O V I C A I V A N O V S K I (nar. 1961 v Skopje) doteraz publikoval 8 básnických zbierok: Načomi je taká pečeň? (1995), Mesto je ťa plné (1997), Nejaký divný slnečný deň (1999), Tri kro-ky dopredu, tri dozadu (2004), Dvojitý album (V tieni bilbordu a Zmrzlina do nedohľadna,2005), Prahnutie po spánku (2007) a Vietor a hmla (2009). Básnické výbery: Open the Win-dow and Let the City Breath a Little (v angličtine, 2002), Vybrané básne (v macedónčinea angličtine, 2002), V týchto dňoch, ak nie zajtra (v macedónčine a angličtine, 2009). Jehopoézia bola zaradená do dvoch antológií macedónskej poézie, ktoré vyšli v Belgicku a Austrá-lii.

K AT I C A K J U L AV KO V A (nar. 1951 vo Velese, Macedónsko) univerzitná profesorka, poet-ka, literárna teoretička, esejistka, kritička, autorka a zostavovateľka viacerých antológii a lite-rárnovedných publikácii, vedúca osobnosť viacerých medzinárodných literárno-vednýchvýskumných projektov, členka Macedónskej akadémie vied, súčasná podpredsedníčka sveto-vého PEN klubu. Výskumne sa venuje najmä otázkam poézie. Pracuje na Filologickej fakultev Skopje na Katedre všeobecnej a komparatívnej literatúry, kde vyučuje teóriu a metodológiuliterárnej vedy a literárnu hermeneutiku. Bola lektorkou macedónskeho jazyka a literatúryv Paríži a dlhodobou predsedníčkou Macedónskeho centra PEN klubu. Samostatné básnickézbierky: Blahosprávy (1975), Akt (1978), Náš spoluhlásateľ (1981), Nový pot (1984), Smä-dy, priestupkové básne (1989), Iný čas (básnická próza, 1989), Domino (1993), Vyhnanie zla(1997) a mnohé ďalšie. Knižné výbery z jej básní vyšli vo viacerých svetových jazykoch a zís-kali aj významné ocenenia. Personálna web strana: http://www.kulavkova.org.mk

J A S N A KO T E S K A (nar. 1970 v Skopje) pracuje ako mimoriadna profesorka na Filologic-kej fakulte v Skopje. Magisterské štúdium macedónskej literatúry ukončila v Skopje (1999),rodových štúdií na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti (2000). Doktorát získala v Skopjev roku 2002. Zameriava sa na viaceré disciplíny: teoretická psychoanalýza, literárna teória,rodové štúdie a široké spektrum tém (postmodernizmus, feminizmus, komunizmus, identity,abjektnosť). Je autorkou kníh: Postmodernistické literárne štúdie (2002), Macedónske žen-ské písanie (2003), Sanitná enigma (2006) a Komunistická intimita (2008). V slovinčine vy-šiel autorský knižný výber z jej esejí pod názvom Intimista (Ľubľana: Apokalipsa, 2008).

S T E V O S I M S K I (nar. 1953 v Jabuke, Srbsko) básnik, prozaik, autor literatúry pre deti.Pätnásť rokov pracoval ako učiteľ macedónskeho jazyka. Od roku 1997 pracuje na Minister-stve zahraničných veci Macedónskej republiky v Skopje. Získal viac ako 10 ocenení na súťa-žiach o najlepšiu poviedku. Je autorom niekoľkých TV scenárov, ktoré nakrútila macedónskarádio-televízia. Knižne vydal: Čln potápač (poéma pre deti, 1991), Loďka z kartónu (riekanky,1992), Hviezdna brána (román, 1993), Východný múr (poézia, 1999), Narodenie anjela (po-éma, 2001), Zimný klobúk (poviedky, 2002), Fialový dážď (poviedky, 2004), Nespavé oko(poézia, 2008). Ocenené knihy: Prvá cena na Podkozjačkých básnických stretnutiach v roku1999 za básnickú zbierku Východný múr. Cena „Grigor Prličev” za poému Narodenie anjela.


123O p r e k l a d a t e ľ o c h . . .

O P R E K L A D A T E Ľ O C H A K O O R D I N Á T O R K E P R O J E K T U

Prof. PhDr. M I R O S L AV D U D O K ,, DrSc. (1952) jazykovedec, básnik, prekladateľ. Pôsobíako vysokoškolský pedagóg a garant štúdia na FiF UK v Bratislave. Je autorom piatich vedec-kých monografií, viacerých štúdií a učebníc, ako i deviatich básnických zbierok. Prekladá po-éziu a odbornú literatúru. Je členom Klubu nezávislých spisovateľov AOSS.

Mgr. J U R A J F O LTÁ N (1980) je srbista a chorvatista, doktorand na Katedre slovanskýchfilológií FiF UK. V rámci svojej vedecko-výskumnej činnosti sa špecializuje na diferenciáciua komparáciu jednotlivých jazykových rovín srbského a chorvátskeho jazyka. Venuje sa lexiko-grafickej činnosti a terminologickým pomenovaniam ako elementom jazykovej politiky v tých-to krajoch. Vo svojej práci sa zameriava aj na vzájomné lexikálne výpožičky v rámci slovanskejkultúrnej jednoty.

PhDr. A L I C A K U L I H O V Á ,, PhD. (1959) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v špe-cializácii srbský, chorvátsky a ruský jazyk na FiFUK v Bratislave. Od roku 1982 pôsobí na Ka-tedre slovanských filológií UK v Bratislave ako odborná asistentka, vyučuje dejiny chorvátskejliteratúry, odborný a umelecký preklad, konzekutívne a simultánne tlmočenie. Publikovalaniekoľko vedeckých a odborných prác zameraných na analýzu prekladu a dejiny chorvátskejliteratúry: Miroslav Krleža na Slovensku, Chorvátska literatúra pre deti a mládež v sloven-ských prekladoch, Ženský rukopis – ženská literatúra v Bosne a Hercegovine, Sériové pre-klady z chorvátskej literatúry a i. Od roku 1982 vykonáva aj činnosť súdnej prekladateľkya tlmočníčky zo srbského a chorvátskeho jazyka. Knižne doteraz publikovala preklady dielV. Krmpotićovej, J. Matanovićovej, N. Bazduljovej Hubijarovej, M. Jergovića, Z. Baloga a i., ča-sopisecky I. Andrića, I. Cankara, P. Pavličića, M. Gavrana, N. Fabria, A. Baljaka, Z. Baloga,Z. Taneskeho a i.

Mgr. V L A D I M Í R A M A L P E R O V Á (1979) vyštudovala macedónsky jazyk a literatúru naKatedre slavistiky na Masarykovej Univerzite v Brne. V súčasnosti pracuje ako manažérka kul-túry v Regionálnom osvetovom stredisku v Nových Zámkoch. Do slovenčiny prekladá z jazykovkrajín bývalej Juhoslávie.

PhDr. Z V O N KO TA N E S K I ,, PhD. (1980) je literárny vedec, kritik, básnik, editor a prekla-dateľ. Štúdium všeobecnej a komparatívnej literatúry absolvoval na Univerzite Sv. Cyrila a Me-toda v Skopje. V roku 2007 obhájil dizertačnú prácu vo vednom odbore „Teória a dejiny slo-venskej literatúry“ na FiF UK v Bratislave. V roku 2008 obhájil rigoróznu prácu vo vednomodbore prekladateľstvo a tlmočníctvo na FF UKF v Nitre. V súčasnosti pracuje na FF UKF v Nit-re. Je členom Klubu nezávislých spisovateľov Slovenska a Európskeho spolku literárnych kom-paratistov (Réseau européen d’études littéraires comparées / European Network for Compa-rative Literary Studies). V roku 2006 mu v macedónčine knižne vyšiel preklad poviedok PavlaVilikovského Krutý strojvodca. Časopisecky preložil, resp. prebásnil vybrané diela autorov: Ru-dolf Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Ján Rak, Július Lenko, Ján Brezina, Pavel Bunčák, JánZambor, Stanislava Chrobáková Repar, Milan Richter... Doterajšie preklady odborných textov:Sonja Stojmenska-Elzeser (z macedónčiny do slovenčiny) a Paul Ricouer a Richard Palmer(z angličtiny do macedónčiny).


Doc. PhDr. S TA N I S L AVA ( C H R O B Á KO VÁ ) R E PA R ,, PhD. (1960) je poetka, prozaička,esejistka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, a vydavateľka so slovenským aj slovinskýmštátnym občianstvom. Vyštudovala filozofiu a estetiku na FiF Univerzity Komenského v Bratisla-ve, doktorát z literárnej vedy získala v roku 1995 na ÚSlL SAV. Od roku 2001 žije v Ľubľane v Slo-vinsku, kde tvorí, pracuje pre vydavateľstvo a časopis Apokalipsa – vedie knižnú edíciu Fraktal,rediguje špeciálne čísla s rodovou problematikou a i. – a voľne sa venuje vedeckému výskumu(semiotika kultúry, literárna hermeneutika, feministická teória literatúry + slovakistika a literár-na komparatistika). Spolu s manželom založila a koordinuje medzinárodný projekt Časopis v ča-sopise, ktorý dnes združuje 16 literárnych časopisov z 13 krajín najmä Strednej a JuhovýchodnejEurópy, ale tiež Rakúska, Talianska, Veľkej Británie a Litvy; je externá redaktorka literárneho me-sačníka Romboid, aktívna sprostredkovateľka slovensko-slovinskej kultúrnej výmeny. V rokoch2007 – 2008 bola zamestnaná v Mirovni inštitut/Piece Institute Ľubľana, v projekte „Quality inGender + Equality Policies“ (QUING), od r. 2010 externe prednáša na Univerzite v Novej Gorici.

Píše v slovenčine, v ostatných rokoch aj slovinčine. V slovenčine knižne doposiaľ publikova-la v zborníkoch Druhý dych (1985) a Kruh (1987), neskôr vydala 3 samostatné básnickézbierky: Nahá v tŕní (december 2006), Na hranici jazyka (1997 – bibliofília, 2000) a Zo spo-ločnej zimy (1994, v slovinčine 2006); ďalej 2 knihy krátkej prózy: Anjelské utópie (2001 –bibliofília, výber v slovinčine 2003) a Krutokradma (1997); a tiež 2 vedecké monografie Ohni-sko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu (2007) a Mila Haugová (Alfa) (2002). Je autorkou bi-lingválnej medzižánrovej prózy Slovenka na kvadrat / Slovenka na dvakrát (slovinsky 2009,slovensky 2010), v slovinčine jej práve vychádza pôvodná básnická zbierka Dotakniti se praz-ne sredine. Jej básne boli zaradené do viacerých inojazyčných antológií (naposledy Fínsko:Helsinky 2009 – SLO/SK, Čierna Hora: Belo Polje 2008 – SLO a Mexiko: Guadalajara 2008 –SK), jej texty preložené do 14 jazykov.

Prekladá najmä zo slovinčiny do slovenčiny a vice versa, doteraz publikovala 11 knižnýchprekladov, z toho 6 v spolupráci (V. Bartol, P. Repar, M. Kušar, S. Tratnik / Balla, P. Hruška,J. Ondruš, E. J. Groch, S. Chrobáková Repar). Edične pripravila množstvo publikácií, zborníkova antológií, medzi iným napríklad antológiu Sto let slovaške književnosti / One Hundred Yearsof Slovak Literature (2000), ktorá vyšla v slovinčine a angličtine, a antológiu Antología de laPoesía Eslovaca Contemporánea (2008), ktorá vyšla v španielčine. [email protected]


ROMBOID, časopis pre literatúru a umeleckú komunikáciu. Vydáva Asociáciaorganizácií spisovateľov Slovenska s finančnou podporou Ministerstva kultúrySR. Ročník XLV. Redakcia: Ivan Štrpka (šéfredaktor), Oleg Pastier (zodpovednýredaktor), Stanislava Chrobáková Repar (projekt Časopis v časopise, rombo-id+), Ľudmila Piatková (sekretár redakcie), Eva Kovačevičová–Fudala (grafickáúprava a technické spracovanie), Jazyková redakcia čísla Marta Bábiková. Re-dakčná rada: Ján Buzássy, Dušan Dušek, Pavel Dvořák, Lajos Grendel, Igor Ho-chel, Ivan Jackanin, Jozef Leikert, Dušan Mitana, Árpád Tözsér, Peter Zajac, JánZambor. Adresa redakcie: Laurinská 2, 815 08 Bratislava, tel.: 544 338 71,E–mail: [email protected]. Vytlačila Eterna Press. Objednávky na predplatnéprijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty. Objednávky do zahraničiavybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobo-dy 27, 810 05 Bratislava 15. Cena jedného čísla 2,– C=. Cena pre čísla predplati-teľov 1,5– C=. Celoročné predplatné (10 + 1 číslo) 16,– C=. Cena jedného čísla dozahraničia je 5,– C=, celoročné predplatné + poštovné do zahraničia 50,– C=. Neob-jednané rukopisy sa nevracajú. Ev 164/08. ISSN 0231–6714.

„Bodka na záver“ – delové gule, Koper, Slovinsko.


L I T E R A T Ú R A / U M E L E C K Á K O M U N I K Á C I A

R O K 2 0 0 9 – 2 0 1 0 O R O Č N Í K X L I V – X L VE V 1 6 4 / 0 8 O I S S N 0 2 3 1 - 6 714 O C E N A 2 ,- C=

I S S N 0 2 3 1 - 6 7 1 4Číslo vychadza s podporou

romboid+

� Elizabeta BAKOVSKA

� Rumena BUŽAROVSKA

� Aleksandra DIMITROVA

� Lidija DIMKOVSKA

� Bogomil DJUZEL

� Igor ISAKOVSKI

� Jovica IVANOVSKI

� Katica KJULAVKOVA

� Jasna KOTESKA

� Stanislava REPAR

� Stevo SIMSKI

� Zvonko TANESKI

ro

mb

oi

d+

2

00

9–

20

10

romboid complete

Documents