ročník 25 listy cena 30 kč / 1,20 € 12večera hana zagorová, no name, mária Čírová, adam...

ListySLOVÁKOV A ČECHOV, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Ročník 25Cena 30 Kč / 1,20 €

12 2018

Eva Zajíčková – Nádej by som pacientovi nikdy nebral – rozhovor s Prof. MUDr. Pavlom Pafkom, DrSc. • Eva Zajíčková – O vianočke • Jarmila Wankeová – O dobe a jej zvratoch • Hana Zelinová – Neprávom zabudnutý Bohuš Šippich • Vladimír Dubeň – Kam vedú všetky cesty • Alica Virdzeková – Študenti po stopách totality • Mirjana Šišoláková – Jubilantka z bratislavskej Reduty • Miro Pogran – Postrehy z Colchesteru • Monika Pulišová – Mária Štefániková • Petr Kuneš – Čeští a slovenští přátelé Mongolska • Ľuboslav Moza – Dvanásty ročník Identifikač-ného kódu Slovenska • Zuzana Štancelová – Beata Hlavenková • Príloha Študentské listy • XV. Pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí (vklad) •

I_OB_titul 12_2018.indd 1I_OB_titul 12_2018.indd 1 10.12.2018 15:33:4110.12.2018 15:33:41

Výber programov v januári a februári 201916. decembra – 3. januáraGaléria DNM, Praha 2, Vocelova 602/3Výstava Tichý svet fotografi e Matyldy ŠtancelovejVstup voľný.

25. januára 2019 17.00 hod.Galéria DNM, Vocelova 602/3, Praha 2 Krst CD podľa knihy ...a nezabudni na labute! súčasného slovenského spisovateľa Petra Juščáka CD uvedie režisérka, scénografka a maliarka Zuzana Štancelová s režisérkou Monikou Pulišovou, ktorá stvárnila hlavnú postavu Irenu Kavašovú. Predstavia sa slovenskí herci žijúci a pôsobiaci v Prahe Štefan Capko a Matej Kováčik, predstavitelia hlavých mužských úloh. V závere večera pozývame na pohár vína. Prítomní budú obdarovaní prezentovaným CD. Vstup voľný. Pripravil DOMUS v ČR vďaka fi nančnej podpore Úradu vlády a MK ČR.

7. februára 18.00 hod. Kaviareň DNMFašiangy, Masopust, Maslenica, Faschingszeit, KarnawalPodvečer s ľudovými zvykmi fašiangov rôznych národov s prezentáciami a reprodukovanou hudbou. Pripravil DOMUS SM v ČR v spolupráci s Akadémiou národnostných menšín.

16. februára 19.00 hod.Obecní dům v PrazeČesko-slovenský ples. Záštitu prevzali prezidenti ČR a SR Miloš Zeman a Andrej Kiska. Hviezdy večera Hana Zagorová, No Name, Mária Čírová, Adam Ďurica, Láďa Kerndl a ďalší. Viacej na www.ceskoslovenskyples.cz

27. februára 18.00 hod. Slovenský inštitút Praha 1, nám. Republiky 3Literárny podvečer so súčasnou slovenskou spisovateľkou, prekladateľkou a literárnou vedkyňou Evou Maliti Fraňovou pri príležitosti prezentácie jej dvoch nových kníh. Prvá je odborná s titulom Eva Maliti Fraňová: Andrej Belyj / celistvosť (v) mnohosti. Publikácia o najznámejšom ruskom predstaviteľovi symbolizmu vyšla v Bratislave vo vydavateľstve SAV, 2018. V druhej knihe sa nám predstaví ako prekladateľka románu Andreja Belého Strieborný holub. Kniha práve vychádza v Bratislave vo vydavateľstve Európa a ide o prvý preklad do slovenčiny. Vstup voľný. Pripravil DOMUS v ČR vďaka fi nančnej podpore MK ČR.

II_program_12_2018.indd IIII_program_12_2018.indd II 10.12.2018 15:34:2110.12.2018 15:34:21

Listy 1

Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnos-ťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Číslo 12/2018 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370, zodpovedný redaktor a grafi cká úprava Milan Šmíd, tel. 604 545 555, redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: 272 911 893, Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093, Mgr. Eva Belzová • Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová • e-maily: noskova@usd. cas. cz, [email protected], [email protected] • Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • DTP: studio Franklin • Tlač: tiskárna Triangl • Do tlače odovzdané 10. 12. 2018 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 • ISSN 1213–0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 € • Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK • Obálka: Autorky štúdie na výskume bývania a odievania v Čičmanoch

Slovo redaktoraNádej by som pacientovi nikdy nebral rozhovor s Prof. MUDr. Pavlom Pafkom, DrSc. ...................2Eva Zajíčková

O vianočke ..........................................................................7Eva Zajíčková

O dobe a jej zvratoch ...........................................................8Jarmila Wankeová

Neprávom zabudnutý Bohuš Šippich (dokončenie) ............10Hana Zelinová

Kam vedú všetky cesty .......................................................12Vladimír Dubeň

Študenti po stopách totality ...............................................14Alica Virdzeková

Jubilantka z bratislavskej Reduty ........................................16Mirjana Šišoláková

Postrehy z Colchesteru .......................................................18Miro Pogran

Mária Štefániková ..............................................................20Monika Pulišová

Čeští a slovenští přátelé Mongolska ....................................22Petr Kuneš

Dvanásty ročník Identifi kačného kódu Slovenska ...............24Ľuboslav Moza

Beata Hlavenková ..............................................................26Zuzana Štancelová

Príloha Študentské listy

OBSAHVážení a milí čitatelia,po ľahkých mrazíkoch, ktoré aspoň načas postriebrili kraj, nastali zasa teplé dni, ktoré skôr pripomínajú jar s tep-lým vetríkom ako mrazivý príchod Vianoc. Meteoroló-govia tvrdia, že biele i mra-zivé Vianoce bývajú v našich zemepisných šírkach vlastne výnimkou, a že teda máme prijať Vianoce na blate, ináč ľudovo nazývane čierne. Je to tak. Keď sneh nepridá dlhým súmrakom a večerom bielo-bu, máme optický pocit hlbo-kej temnoty. Ani hojnosť pouličných svetiel, žiariace výklady, osvetlené okná nenahradia trblietajúci sa sneh, ktorý súčasne vyvoláva aj pokoj v duši. Hoci príroda je taká, aká je, môžeme si pomôcť práve v tento čas my ľudia navzájom. Preto sme veľmi radi, že sa nám podarilo práve do tohto čísla na samý úvod zaradiť rozhovor s prof. MUDr. Pavlom Pafkom, CSc. Jeho život, naplnený prácou, ktorá zachránila životy tisícov ľudí, je príkladom lásky a obetavosti. Sme vďační, že sa s nami podelil aj o svoje spomienky na detstvo, na mladosť a svoje začiatky, rovnako ako jeho pani Hana Pafková. V čase vysokých múrov, ktoré obklopujú domy mnohých nových vlastníkov, nedávajúce možnosť okoloidúcim čo len nazrieť do predzáhradky, je takýto rozhovor priam pohladením na duši. Ďalším krásnym zážitkom bola naša XV. Pražská medzinárodná konferencia slovenských stredoškolákov a ich hostí. Zazneli nielen zaujímavé a prekva-pivo odborné štúdie, rozprávky a poviedky plné reálií i fantázie, ale i piesne za sprievodu heligónov. Bolo to nečakané, ale krásne. V prvom čísle časopisu nového roku 2019 sa budeme celému programu konferencie podrobne venovať. Čakajú nás ešte dve decembrové stretnutia a potom ďalšie v novom roku, ak nám zachováte svoju priazeň.Dovoľte zaželať Vám menom celej redakcie pokojné, krásne Vianoce. Do nového roku 2019 Vám želáme veľa zdravia, šťas-tia, radosti a spokojnosti, okolie plné ľudskosti, prajnosti a po-rozumenia!

Za redakciu Helena Nosková, december 2018

Ilustrácia Zuzana Štancelová

01_obsah_uvod.indd 101_obsah_uvod.indd 1 10.12.2018 15:02:3710.12.2018 15:02:37

2 Listy

Pán profesor, kde sú vaše korene?Je veľmi ťažké hovoriť o koreňoch, lebo korene sú niečo

ako domov. Pre mňa domov nie je dom, nejaké mesto, pre mňa je domov tam, kde žijú moji blízki. Moji blízki žili do mojich sedemnástich rokov, keď som maturoval, v Bratislave a teraz mám rodinu v Prahe. Takže môj domov bol v mladosti v Bratislave a teraz už je v Prahe. Samozrejme, rád sa vraciam do Bratislavy, do miest, kde som sa narodil a kde som prežil svoje detstvo a mladosť, ale teraz už mám svoj koreň v Prahe.

Môj otec pochádzal z Prešova, v tridsiatych rokoch študoval práva v Prahe, tam poznal mamu, ktorá bola Pražáčka, vzali sa

Vynikajúci chirurg, nesporná autorita v tomto odbore, energický, charizmatický muž, stále pracovne vyťažený, to všetko je

prof. MUDr. Pavel Pafko, DrSc. Teší nás, že táto významná osobnosť prispieva do nášho časopisu a prijala pozvanie na rozhovor do vianočného čísla. Pán profesor nám navyše

umožnil stretnutie so svojou manželkou, aby sme aj jej položili niekoľko otázok.

Nádej by som

pacientovi nikdy nebral

a po svadbe v roku 1939 išli na Slovensko. Najskôr išli do Košíc, ale keď Maďari zabrali Košice, presťahovali sa do Bratislavy, kde som sa v roku 1940 narodil. Po maturite na 1. štátnom gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave som robil prijímacie pohovory na lekársku fakultu v Bratislave, kde som chcel zostať, pretože tam som mal rodičov. Prišlo mi oznámenie, že som prijatý, ale na Fakultu všeobecného lekárstva v Prahe. Za socializmu existova-la politika premiešať študentov, vojakov zo Slovenska do Čiech a obrátene. Myslím si, že dnes tak každá piata, šiesta rodina v Čechách má v príbuzenstve Slováka, vďaka desaťročiam, keď sa to takto miešalo.

Vyrastali ste v ťažkých vojnových a povojnových rokoch, aké boli Vianoce vášho detstva?

Vianociam by som nedával žiadne ďalšie atribúty, Vianoce sú pre tých, ktorí majú šťastie, že majú rodinu, sviatky rodinné. Aj vo vašom časopise boli články o Kysuciach, že rodina sa zišla, zväzovali nohy stola, aby rodina držala pohromade. To je sym-bol, uvažovali o tom, kto sa vydá, kto zomrie, proste Vianoce sú sviatky rodiny. A Vianoce u tých, ktorí zostali sami – tak tých treba prichýliť, pretože oni znášajú Vianoce veľmi smutne, treba ich pozvať ku stolu.

Ako deti sme sa aj vtedy tešili na darčeky, ale boli to iné dar-čeky, boli skromnejšie, k Vianociam patrili stromček, kapustnica a ryba, a dodnes si to ani neviem inak predstaviť. Stále dbáme na to, že máme pravý vianočný stromček, 150 – 170 cm vyso-ký. Na Štedrý deň ideme k jednej dcére, na 1. sviatok vianočný navštívime druhú dcéru, a tretia dcéra, ktorá žije v Slavoniciach, príde s rodinou na 2. sviatok vianočný.

Koľko máte vnúčat?Od troch dcér máme 5 vnúčat. Najstarší vnuk, ktorý má 30

rokov, pracuje v Amerike a najmladšia vnučka je v druhej triede.Vydalo sa niektoré z detí alebo vnúčat vo vašich stopách?Nie, moje deti videli, že som obetoval život práci, a dcéry mi

povedali, že ony nechcú život obetovať práci a chcú si ho aj troš-ku užiť. To je mimochodom dnes trend mladých ľudí. Viete, naša generácia, my sme nemali nič, žili sme v klietke socialistického tábora a maximálne sme robili nejaké športy, raz za rok sa tí šťast-ní pozreli k Čiernemu moru a potom premietali diapozitívy všet-kým návštevám, ako vyzerá more. Dnes je situácia taká, mladí chodia na treking do Himalájí, do Južnej Ameriky, do USA, do

Vianočný zubáč v tých najlepších rukách

02_06_Zajickova.indd 202_06_Zajickova.indd 2 10.12.2018 15:08:5410.12.2018 15:08:54

Listy 3

Afriky, to sme si my nevedeli ani predstaviť. A preto dnes mladí ľudia chcú zarobiť, pretože turistika niečo stojí, ale majú možnos-ti svoj čas viac využiť.

Za každým úspešným mužom hľadaj ženu – môžete nám predstaviť pani Pafkovú?

Na toto sa spýtajte priamo jej. Povedal som jej, že jej zavoláte.Veľmi rada som túto možnosť využila a pani Pafkovej som

zavolala. Bola veľmi milá, príjemná, s rozhovorom súhlasila.Pani Pafková, môžete sa nám predstaviť?Jmenuji se Hana, narodila jsem se ve Zlíně, můj tatínek byl

vystudovaný organický chemik a pracoval ve výzkumných la-boratořích u Bati. Maminka byla učitelka. V roce 1946, rok po osvobození, přišla výzva, že je třeba převzít chemické závo-dy v Záluží u Mostu, které postavili Němci za války na výrobu hlavně leteckých benzínů ze severočeského hnědého uhlí a sa-mozřejmě bylo nutné, aby výroba pokračovala i po válce. Tatínek s kolektivem kolegů se stěhoval do Litvínova, maminka a já taky. V Litvínově jsem vyrůstala, tam jsem chodila do obecné školy i do gymnázia, po maturitě jsem byla přijata na Přírodovědec-kou fakultu UK v Praze, obor biologie a chemie. Končili jsme po státnicích a obhájení diplomových prací už jen jako promovaní biologové, titul RNDr. mohl být získán po dalším roce studia a nové disertační práci. Ale k tomu jsem se už nikdy nedostala a, upřímně řečeno, ani jsem to nikdy neměla v úmyslu. Nastoupila jsem hned po promoci do svého prvního zaměstnání a několik dní poté jsem poznala mladého lékaře Pavla Pafka.

Ako ste sa s manželom zoznámili?S Pavlem jsem se seznámila prostřednictvím spolubydlící

v podnájmu, myslím druhý nebo třetí den po nástupu do Ústavu hygieny a epidemiologie – nynější SZÚ. Bydlela jsem u staré paní docentky ve velikém bytě v hezké vile na Vinohradech a měla jsem spolubydlící, lékařku a můj muž byl její mladší kolega.

Preskočila iskra hneď?Já nevím, úplně hned ne, protože můj muž byl takový srandis-

ta a pořád si dělal z něčeho legraci, nějakým způsobem i ze mě. Takže mě možná trochu štval. Ale smysl pro humor jsem u něho ocenila už tehdy. Potom jsme se viděli častěji, protože Pavel byl tenkrát krátce po infekční žloutence, měl přísnou dietu, a pokud se nenajedl v dietní restauraci, neměl kde si třeba rozmixovat tva-roh a pomeranče, takže s mou spolubydlící jsme mu dělaly dietní jídla. Jednou přišel a přinesl bifteky, že by měl chuť na dobré maso bez moučné dietní omáčky a neví, co s tím, nemůže se to smažit, prostě potřeboval biftek bez tuku. Podotýkám, že žádné tefalové pánve tehdy nebyly. Tak jsem vyrobila biftek na vodě, kupodivu se to dalo i jíst, já myslím, že ta jiskra přeskočila tady.

Kde ste mali svadbu?Svatbu jsme měli na Staroměstské radnici, manžel měl tenkrát

aerovku – cililink, ale tou jsem odmítla jet, protože byla poru-chová a ještě bychom mohli někde zůstat trčet, takže aerovkou přivezl jenom kytici a jeli jsme standardně ozdobenými embéčky. Byla tam moje rodina, ze Slovenska přijela taky celá Pavlova rodi-na, ubytováni byli všichni na Vinohradech v hotelu Flora, tam jsme měli i hostinu, vzpomínám na to ráda.

Vy máte 3 deti?Máme 3 dcery, Báru, Hanku a Pavlu, v rozpětí jedenácti let.

Mezitím jsem samozřejmě chodila do práce, pracovala jsem jako biolog-výzkumný vědecký pracovník v laboratoři elektromag-netických vln. Často jsem pracovala na zkrácený úvazek, žádné vědecké tituly jsem nesbírala, protože jsem na to neměla čas. Když jsme se s mužem brali (po necelém roce známosti) a řešili

jsme své preference, řekla jsem mu, že udělám všechno pro to, aby tu chirurgii mohl dělat. Ale to jsem nevěděla, že chirurgie bude jeho druhé manželství.

Mal manžel čas chodiť na rodičovské združenia?Myslím, že jednou nebo dvakrát tam byl. Dcery říkají, že jsme

je dali do školy a pak už jsme o nich nevěděli.Tak to určite boli dobré žiačky. A spoločné dovolenky?Společné dovolené byly pravidelné, ale většinou jsme je trávili

tady v Česku, blízko Prahy. Často se stávalo, že Pavel odjížděl na jeden nebo na dva dny do Prahy udělat plánovanou operaci, nebo když bylo potřeba něco složitého vyřešit. Když se začal věnovat plicní chirurgii, začal i spolupracovat s plicním oddělením ne-mocnice v Příbrami, kam docházeli nebo byli hospitalizováni pa-cienti – bývalí zaměstnanci uranových dolů – s karcinomy plic. Takže jezdil do Příbrami. Ale to bylo celkem při ruce. Máme chatu na Orlické přehradě, a v té dávné době, kdy ješte nebyly mobily, bylo možno využívat telefon nedalekého hotelu a ocho-tu personálu zaběhnout se vzkazem k doktoru Pafkovi na chatu. Takže odjel na den a pak se vrátil. Nedalo se nic dělat, bylo to po-

S dcérkami na začiatku 80. rokov

Na výlete s Českým klubom velocipedistov


4 Listy

třeba, ale můžu vám říct, že taky jsem byla někdy rozmrzelá... Ale scény jsem nikdy nedělala a postupem času jsem si zvykla… No a kompenzací byly krásné zimní dovolené na chatě na Podbán-ském pod Kriváněm, trávené s rodinou manželovy sestry. Bylo tam nádherně a Pavel byl z Prahy nedosažitelný.

A také si vzpomínám na to, co mi jednou řekl pan profesor Řehák. To byl výborný, zkušený hrudní chirurg, který přišel na 3. chirurgii a stal se přednostou po odchodu docentky Vaněčkové. A můj muž, který už tehdy byl dobrým traumatologem, se nad-chl pro hrudní chirurgi, plíce, jícny… (no s kamarády jsme tomu říkali drůbky). Hrozně ho to bavilo, všechno se chtěl naučit... Pan profesor v něm začal vidět spolehlivého, nadšeného pracanta a začal ho čím dál tím víc zatěžovat. Takže následoval další úbytek času pro rodinu. Jednou jsme se s profesorem Řehákem při něja-ké příležitosti potkali a on mi řekl: „Paní Pafková, ja vím, že mě nemáte ráda, protože já Pavla tak vytěžuju.“ Odpověděla jsem, že já i děti bychom ho měli taky rádi víc doma a neunaveného... „Paní Pafková, Pavel má nadšení, vůli, má takový tah na bránu, nechte ho, prosím vás, uvidíte, že se to všechno zúročí.“

Pri rozhovore s pánom profesorom som sa pýtala, či sa niektoré z detí vydalo v jeho stopách. Odpovedal, že nie, na jeho príklade videli tú nesmiernu časovú náročnosť a všetko okolo toho...

Možná je to tak, naše dcery o tom ani nikdy neuvažovaly, vydaly se spíše humanitním směrem, studovaly jazyky a dějiny umění a mají děti a hezká, a jak doufám, i šťastná manželství. Ale jsou rodiny, kde oba rodiče jsou lékaři a děti jdou v jejich stopách. Také je to krásné, rodinné klany lékařů... Naše vnučka od prostřední dcery se rozhodla studovat přírodní vědy, ekologii a životní prostředí, chce pomoci hledat možnosti, jak zachránit naši modrou planetu. Jsem ráda, že nechce být právničkou nebo bankéřkou, jistě se do studia biologie s nadšením ponoří a bude ji to bavit. Ale myslím, že se záchranou planety to bude mít, ne jen ona, těžké a doufám, že nebude zklamaná těmi překážkami.

Aký bol stravník váš manžel, naučili ste sa niektoré jedlá zo slovenskej kuchyne?

Dlouho před našimi prvními vánočními svátky jsem se od Pavla dozvěděla, že na Štědrý večer musí být kapustnice, protože bez ní nejsou Vánoce. Pavlova maminka Anděla mi dala recept, vysvětlila, jak se polévka vaří, a tak jsem udělala štědrovečerní kapustnici. Myslím, že tak dobrá, jako ji dělám teď, nebyla, ale můj muž-gentleman mi řekl, že je výborná. No a nakonec se kapustnica stala naprosto nepostradatelnou vánoční polévkou ve všech rodinách mých dcer. A párkrát mi Pavel řekl, že Báři-na kapustnica byla lepší. Kvůli české tradici a malým dětem se

vaří i jemnější rybí polévka. Jenže už i ti malí vyžadují říznou kapustnicu.

A naučila jsem se parené buchty (kynuté ovocné knedlíky, va-řené na páře). Můj muž má od dětství rád sladká jídla. Jeho teta Aranka dělala baracké knedle s makom, to jsou parené buchty plněné meruňkami a bohatě posypané mákem s cukrem a bohatě polité máslem. Vůbec se mi zdá, že mák je na Slovensku alfa a omega sladké kuchyně. Česká část rodiny upředňostňuje ky-nuté ovocné knedlíky s tvarohem a zakysanou smetanou. Vaření na páře je geniální vynález a i ostatní přílohové knedlíky kynuté nebo houskové bych už nikdy ve vodě nevařila. S láskou vzpomí-nám na Pavlovu maminku.

Trénoval váš manžel šitie aj doma, štopkal ponožky, zašíval?Ponožky neštopkal, nezašíval, ale šití trénoval. Byla jsem přek-

vapená, Barborka byla miminko, Pavel mě požádal o plenu, a nechtěl říct, k čemu ji potřebuje (myslela jsem, že bude trénovat přebalování). Dostal plenu, z tašky vytáhl jehelec, to je takový peán na držení jehly, a chirurgickou jehlu a do té pleny začal pře-cvakávat tu jehlu. Uložil si všechno do krabičky a často doma tré-noval šití bez nitě, protože na jistotě a rychlosti ruky při šití záleží.

Záverom k rozhovoru s pani Pafkovou – ak by ste sa chceli dozvedieť viac o jej rodine, dcéra Barbara Trojanová písala pred rokmi na blogu Nedokonalé.cz o tehotenstve svojej mladšej ses-try „Deník rostoucího bříška“, ktorý bol teraz vydaný i knižne. Profesor Pafko okrem mnohých odborných publikácií vydal knihu „Šlo to skoro samo“, v ktorej píše nielen o svojej práci a skúsenostiach, ale i o svojich názoroch.

Pán profesor, mimoriadnej obľube sa u televíznych divákov tešia seriály z lekárskeho prostredia. Videli ste niektorý?

Kedysi som sa díval na Nemocnicu na kraji mesta, dnes ich nesledujem. Chápem, že ľudia majú radi akciu a dramatickosť, ale v tých seriáloch sa premietajú stále určité ľudské vlastnosti a je jedno, či je to v samoobsluhe, alebo v požiarnom zbore, alebo v nemocnici. Ja to vnímam tak, že na nemocnicu sa nemusím dívať ešte aj po pracovnej dobe.

Za uplynulé dva týždne o vás s úctou hovorili ako o svojom učiteľovi prof. Lischke a prof. Neužil. Kto boli vaši učitelia, na ktorých vy takto spomínate?

Mal som viac učiteľov, myslím, že človek na niekoho, kto ho niečo naučil, musí spomínať vždy v dobrom. Učitelia odovzdáva-jú svoje informácie mladým rôznym spôsobom, niekedy to môže niektorých žiakov odradiť, pretože je to takou vojenskou formou, oni učia tým, že rozkazujú. Iní láskavo hovoria, ale vždy získavate informácie a musíte vedieť od učiteľov získať maximum. Učiteľov mám viac, mená osobne by vám nič nehovorili. Poučil som sa v medicíne, nejde len o to naučiť sa prácu, ale naučiť sa vzťah k človeku a to je veľmi dôležité, pretože lekára lekárom nerobí len to, že ovláda svoj odbor, ale musí ešte vedieť s ľuďmi jednať. A to vás učia tí ľudia, pretože na fakulte sa to málo vyučuje.

V prípade tých najťažších ochorení považujete za správne zoznámiť pacientov s ich diagnózou?

Zákon hovorí, že pacient má právo byť informovaný a so všet-kými postupmi a zákrokmi musí vysloviť súhlas, je to takzvaný informovaný súhlas, a ten je povinnosťou. Ale niekedy lekári skĺzavajú do toho, že veštia budúcnosť, a proti tomu zásadne som. Zažil som mnoho ľudí, ktorým povedali „my už vám nemá-me čo ponúknuť, už bežte domov“. Myslím si, že každá informá-cia musí obsahovať určitú nádej. Beznádejná informácia je podľa mňa neľudská a hlavne nikto nemá zaujímať postoje k budúcnos-ti, pretože o nej nič nevie. V živote som zažil mnohých pacien-

Stretnutie s najbližšími príbuznými


Listy 5

tov, ktorým povedali, že je to otázka týždňov, možno mesiacov, a boli tu roky. A videl som ľudí, kde si všetci mysleli, že je to v poriadku, a druhý deň boli mŕtvi. Máme informovať o tom, čo je objektívne preukázané, ale nemáme sa púšťať do debát, pa-cienti hlavne chcú vedieť, čo bude. Pacienta nezaujíma čo je, ale čo bude. A tam má byť lekár veľmi opatrný, pretože v štatistikách môže povedať skupinové prognózy, ale individuálnu prognózu povedať nemôže, pretože ani sám nevie, keď sadne po robote do auta, či z neho doma vystúpi.

Vaša práca je mimoriadne náročná na prípravu pred operá-ciou, maximálne sústredenie počas operácie, ale aj relaxovanie po operácii. K tomu patrí štúdium, ktoré vo vašom povolaní nikdy nekončí. Kde čerpáte sily?

Toto si myslia ľudia, ktorí sledujú tie seriály. Nie je to tak, medi-cína je práca ako každá iná a to, že máme v rukách ľudské životy... v rukách má ľudské životy aj automechanik, ktorý vymieňa koleso v aute. Keď ho zle utiahne, štyri-päť ľudí sa môže zabiť. Stavbár, ktorý stavia a zle to spočíta, spadne strop a zabije robotníkov, ktorí na stavbe robia, to všetko už sme zažili. Šofér autobusu môže zabiť 40 ľudí, výhybkár, ktorý zle prehodí výhybku a pošle dva vlaky proti sebe... ľudia neuvažujú o týchto možnostiach. Nie je treba povyšovať našu prácu nad prácu automechanika, výhybkára, ale oddeliť to iba tým, že k tomu, aby ste sa stali výhybkárom alebo au-tomechanikom, potrebujete iba krátke vzdelanie. My potrebujeme dlhé vzdelanie, ale nakoniec môžeme ovplyvniť život podobne ako oni. Dramatické situácie, to je len malý výsek celej medicíny, keď ide o život a o sekundy. Pretože sa dívate stále na tie seriály, tak máte pocit, že všade v nemocnici lietajú splašene s nosidlami. Na-opak, hneď ako niekto behá po chodbe, je vidieť, že je to nejaké zmätené a že nevedia, čo majú poriadne robiť.

V roku 1997 ste uskutočnili prvú transplantáciu pľúc v re-publike. Ako dlho a kde ste sa pripravovali na túto operáciu?

My sme sa pripravovali asi tri roky. Jazdili sme do Viedne, lebo Drážďany vtedy neboli najbližšie mesto. K tomu tam boli veľmi príjemní kolegovia, ktorí nás to učili. Bolo to tak, že my sme tam jazdili vlastným autom. Z Viedne zatelefonovali, obyčajne sa transplantuje v noci, sadli sme do auta, cesta trvala obvyk-le štyri hodiny, potom transplantovali, potom nás to už nechali spraviť, a zase štyri hodiny naspäť. To bola celá noc a ráno len osprchovať a ísť do roboty. Kolegovia už trošku aj hundrali, lebo sme jazdili vlastným autom. Vaším prostredníctvom by som rád odkázal mladým čitateľom, že človek musí najskôr niečo dokázať a potom môže natiahnuť ruku, aby mu niečo dali. Neskôr nám už dali služobné auto, dokonca aj s vodičkou, takže sme nemu-seli štyri hodiny riadiť auto, štyri hodiny operovať, štyri hodiny naspäť a hneď ráno do práce, cestou sme už mohli spať. Až ne-skôr sme už nešli za vlastné, ale nemocnica to platila. A z toho je rada pre mladých, najskôr niečo dokážte a potom naťahujte ruky, nie hneď dajte nám peniaze a my vám niečo ukážeme. Tade cesta nevedie. Keď idete za nejakým cieľom, najskôr si musíte rozmyslieť, ako tam ísť, treba nejaké úsilie a peniaze prídu. Vždy som všetkým hovoril: človek, ktorý príde do samoobsluhy a ide hneď k pokladni, tak ten si môže kúpiť akurát to, čo majú pri pokladni. Človek má prejsť celou predajňou a nakoniec skončí u pokladne.

Ste jeden z mála lekárov, ktorý vyjadril svoj kladný názor na eutanáziu. V akých prípadoch ju považujete za opodstatnenú?

Ľudia majú rôzne názory. Eutanázia nie je problém medicíny, eutanázia je problém celej spoločnosti. Z môjho pohľadu je to fi -lozofi cký problém, či najvyššou hodnotou je hodnota života, alebo

hodnota slobodného rozhodnutia? Ľudia si ani neuvedomujú, že glorifi kujú ľudí, ktorí svoje rozhodnutie povýšili nad hodnotu svoj-ho života. Jan Hus, keby bol odvolal, nebol by skončil tak, ako skončil. Jan Palach povýšil svoje rozhodnutie, svoju slobodnú vôľu, nad hodnotu svojho života. A tu si musíme položiť otázku, kam sa staviame my – či slobodné rozhodnutie, alebo život. Keď človek príde na to, že kvalita jeho života je už taká, že by sa slobodne zriekol toho života, tak je to jeho vec. Prvá fi lozofi cká otázka je, či áno alebo nie. A druhá je, ako to potom celé realizovať.

Pokým by sa mal druhý človek, lekár, na tom podieľať, tak jeho názor musí byť súzvučný s názorom človeka, ktorý o eutanáziu žiada. Základ eutanázie je euthanatos – dobré umieranie, a že si to ten človek praje. Ak by lekár pichal injekcie bez toho, že by si to pacienti priali, to sú vraždy. To sa dialo aj v českom zdravot-níctve – heparínoví vrahovia – to sú vraždy. Ale ak človek sám dospeje k tomu, že kvalita jeho života je taká, že len trpí, potom aj lekár musí dôjsť k rovnakému názoru, že už nie možné nič robiť, len potom je to možné realizovať. Ľudia hovoria – eutaná-zia v Nemecku v koncentračných táboroch... Ale aká eutanázia? Pýtal sa niekto tých ľudí, či chcú zomrieť? To boli vraždy.

A v prípade, že pacient už nie je schopný sám o sebe rozhodovať?Ak pacient už nie je schopný sám o sebe rozhodovať, tak ho

v žiadnom prípade nemôžete poslať na onen svet. To by bola vražda. V psychiatrických zariadeniach sú ľudia zbavení svojpráv-nosti, tak tam to nie možné v žiadnom prípade, to sú predstavy Hitlera, že pacient zbavený svojprávnosti má byť poslaný na onen svet, lebo ho musia len kŕmiť a nič pre tú spoločnosť nerobí.

Nevyhýbate sa ani ďalším kontroverzným otázkam v našej spoločnosti. Čo považujete za problém, ktorý treba prednost-ne riešiť v našom zdravotníctve? Po otvorení hraníc žije veľa na-šich občanov dlhodobo v zahraničí, na základe ich skúseností zisťujeme, že naše zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa o ňom hovorí, napr. preventívna starostlivosť o deti. Prípadne sa emigranti prichádzajú nechať operovať v Česku.

Manželia Pafkovci na dovolenke


6 Listy

Základným problémom českého zdravotníctva je jeho fi nanco-vanie. Český občan nechce starostlivosť, aká je v Rumunsku alebo v Bulharsku, ale takú, aká je v Rakúsku, Nemecku a ďalších vyspe-lých štátoch. Na to je treba peniaze, nielen na ľudí, ale aj na tech-niku. My dávame na zdravotníctvo asi 7,5 % hrubého domáceho produktu, krajiny na západ od nás dávajú okolo 10 %. A pritom 1 % rakúske alebo nemecké nie je 1 % české, ale keď ide riaditeľ kupovať nové CT alebo sanitku, nikto sa nepýta, či je z Prahy, alebo z Innsbrucku, alebo z Viedne. Cena auta je stále rovnaká.

Druhý problém je, že českí obyvatelia si ani neuvedomujú, akú dobrú starostlivosť majú. Medzi 35 krajinami, ktoré OECD sleduje, sme na treťom mieste, ak sa porovnáva výkonnosť zdravotníctva s peniazmi, ktoré do neho idú. Za málo peňazí je tu veľa muziky. Ak si zlomíte nohu v Alpách a nie ste poistení, môže to rodinu fi nančne ohroziť.

Ďalší základný problém českého zdravotníctva je, že máme málo praktických lekárov, ktorí by mali posudzovať niektoré veci. Každý ide hneď k špecialistom a chodí sa za nimi nekontrolovane – bolí vás chrbát, ráno idete k obvodnému lekárovi, potom na neurológiu a večer na pohotovosť, a to všetko poisťovňa platí. Je to neohraničená turistika, ktorá je prakticky nemožná.

Ďalej máme pomerne veľa nemocníc v malých lokalitách, ľudia si zvykli, že majú nemocnicu za rohom, využiteľnosť nemocníc nie je taká, aká by mala byť. Malé nemocnice si nebudú môcť dovoliť modernú techniku, pretože je veľmi drahá a nebola by využitá. V malej nemocnici sa CT vyšetrení urobí za deň len pár. To je lepšie pacienta naložiť a odviezť ho. Robil som si prieskum chirurgických oddelení – v priemere je nemocnica s chirurgic-kým oddelením od druhej nemocnice vzdialená 19 km. Kedysi sa nemocnice budovali tak, aby človeka na konskom poťahu do-viezli ešte živého, ale dnes sú sanitky, helikoptéry, takže 20 km je nič, ale ľudia si zvykli, že tam majú nemocnicu. Samozrejme je to politické rozhodnutie, každý poslanec je odniekiaľ a bude si brániť svoje mesto.

V českých nemocniciach pracuje slovenský personál, v slovenských nemocniciach je personál z Ukrajiny, naši leká-ri a sestričky odchádzajú smerom na západ. Bude tento trend pokračovať?

Je ľudskou prirodzenosťou, že keď nemám veľké ploty, tak idem za lepším. A pokiaľ sa pre personál nevyrovnajú príjmy, tak pôj-du za lepším. Tomu sa dá brániť len tak, že sa vyrovnajú životné podmienky, a potom ľudia nebudú migrovať.

Povolania, ktoré zasluhujú najvyššiu úctu, sú lekári a uči-telia. Jedni sa starajú o naše zdravie, druhí vychovávajú naše deti. Vy ste zároveň lekár aj vysokoškolský pedagóg. Akí sú dnešní študenti medicíny?

Vidím ich veľmi dobre. Mladá generácia je všade rovnaká, dnes majú úplne iný život, treba to vnímať v kontexte s celou spoloč-nosťou. Nemôžete lekárov vytrhnúť na akýsi ostrov a nedívať sa na to, čo je okolo. Sú medzi nimi veľmi schopní ľudia a sú ľudia, ktorí študujú, len aby prešli skúškami. Nie sú ani lepší ani horší, sú iní, pretože žijú v iných podmienkach.

Našla som informáciu o nadačnom fonde, ktorý nesie vaše meno. Môžete nám Nadační fond PPP priblížiť?

Kolegovia prišli s návrhom, ako získať prostriedky a spojili to s mojím menom, súhlasil som, pretože je to pre dobrú vec. Je to nadačný fond III. chirurgickej kliniky, prostriedky fondu sú určené na zlepšenie starostlivosti o našich pacientov. Som pred-sedom nadačnej rady a garantujem, že sa použije a vyúčtuje každá koruna správnym smerom, a že nikto si z toho nič neberie. To by

som ťažko niesol. Sú pred nami Vianoce a Nový rok, aké novoročné predsav-

zatie by ste nám ako lekár poradili?Príde mi smiešne, keď ľudia na Silvestra majú novoročné

prianie, obyčajne sú priopití, sú v zafajčenom prostredí...Ale za prvé – dbať o svoje zdravie a zlozvyky obmedziť, alebo

úplne vylúčiť. Keď som bol v Amerike, sledoval som veľmi bohatých ľudí, ktorí

mali niekoľko miliónov a tí mali životosprávu veľmi prísnu, nevidel som medzi nimi nijakého tučného človeka. Ak mali na programe tenis alebo jogging, tak to dodržali, aj keby sa neviem čo dialo. Uvedomovali si, že ich zdravie je najvyššia hodnota, ktorú majú, pretože len čo začnete byť chorý, tak aj milióny sú nanič.

A za druhé – ľuďom by som prial, aby boli viac racionálni ako emocionálni a neprežívali našu politickú scénu tak dramatic-ky, aby boli trošku nad vecou, aby pomáhali svojmu okoliu, ako môžu, a žili so svojím okolím, a aby to, kto je momentálne na Hrade, nebol pre nich dôvod pre depresiu, to môžu ovplyvniť len vo voľbách.

Ďakujem za čas, ktorý ste nám venovali.Pripájame číslo účtu na Nadační fond Profesora Pavla Pafka: 43 – 98 42 55 02 37/0100 Eva Zajíčková

Foto: Archív rodiny Pafkovcov

Prof. MUDr. Pavel Pafko, DrSc.3. 7. 1940 sa narodil v Bratislave1957 maturoval na 1. štátnom gymnáziu na Grösslingovej

ulici v Bratislave1963 promoval na Fakulte všeobecného lekárstva UK v Prahe1981 obhájil titul CSc.1986 menovaný docentom UK1989 obhájil titul DrSc.1990 menovaný profesorom UK1992 prednosta III. chirurgickej kliniky na Londýnskej ulici

v Prahe, v roku 1997 klinika presťahovaná do Motola1997 uskutočnil prvú transplantáciu pľúc v ČRManželka Hana, dcéry Barbora, Hana a Pavla 28. 10. 2013 udelené štátne vyznamenanie – Medaila za zásluhy2016 pasován na rytíře českého lékařského stavu, nositeľ

ďalších vyznamenaní

S manželkou a dcérami na oslave svojich narodenín


Listy 7

Dlhé roky pečiem vianočku podľa receptu Sandtnerovej z jej Knihy rozpočtů a kuchařských předpisů.

Je zaujímavé, že kniha, ktorú mám, je z roku 1950, ale nie je uvedené, koľké vydanie to je, aj keď v tej dobe to bolo obvyklé. Kni-ha obsahuje predhovory k predchádzajúcim vydaniam, dva posledné sú datované január 1936 – k vydaniu deviatemu a január 1946 – k šesťdesiatemu prvému. Je málo pravdepo-dobné, že by v rokoch 1936–1946 vyšlo 51 vydaní /aj keď úspešnej/ knihy, to by musela byť vydaná každý rok 5x. Prvých 10 vyda-ní vyšlo v rokoch 1924–1936. Zrejme došlo k omylu v číslovaní vydania v roku 1946, ktoré bolo označené ako 61., a na tento omyl sa nabaľujú ďalšie, takže k počtu vydaní jej knihy treba pristupovať obozretne.

Vianočka od Sandtnerovej je výborná, ale menej sladká, cukru dávam o tretinu až o po-lovicu viac. Pôvodn ý recept je nasledovný: 12 dg masla, 8 dg práškového cukru, 3 žĺt-

O vianočkeky, 50 dg múky /zmiešanej hladkej a polohrubej/, trošku soli, citrónová kôra, vanilka, 2,5 dg droždia, ¼ l smotany, 5 dg hrozienok, 5 dg citroná-dy, 4 dg mandlí.

Maslo, cukor a žĺtky spolu vymiešame /môžeme to uro-biť šľahačom/ do peny, pridá-me múku, kvások, smotanu a vymiesime cesto. Nakoniec pridáme všetky ostatné suro-viny, ešte raz premiesime a ne-cháme aspoň hodinu kysnúť. Vykysnuté cesto rozdelíme na 8 dielov, zo štyroch, troch a dvoch dielov upletieme vr-koče, poskladáme vianočku, potrieme rozšľahaným vajcom a pečieme podľa druhu rúry. Najskôr vo vyhriatej pri vyš-šej teplote cca 10–15 minút, potom vianočku prikryjeme

alobalom, znížime teplotu na cca 180 ̊ C a pe-čieme ďalších 20–25 minút.

V dobe, keď Hospodárske noviny mali ešte formát Rudého práva, uverejnili celostranový článok o vianočke, kde o nej hovorili majstri odborného výcviku odboru cukrár. Hovori-li odborne a ich záver bol: pretože vianočka obsahuje tak veľa tuku, je buď pekná, alebo dobrá. A svoj recept vám nedáme, pretože je tajný.

Prvú zmenu v recepte som urobila podľa ďalšieho vyhláseného autora kuchárskych kníh V. Vrabca. Vzhľadom na množstvo tuku

odporúča okrem droždia pridať i prášok do pečiva. Vyskúšala som, funguje to. Druhá dobrá, vyskúšaná rada, je 1/3 masla nahradiť bravčovou masťou, vianočka bude krehkejšia.

Dobré je pri skladaní vianočky jednotlivé vrstvy potrieť bielkom, držia lepšie pohroma-de a neskĺzavajú. Mandle, nahrubo naseka-né, dávam do vianočky, ale neposýpam nimi vrch, vianočka sa pečie cca 35 minút, a to sú už obyčajne mandle prihorené.

A nedávno som pridala poslednú inováciu, aj keď nie je priamo z receptu na vianočku. J. M. Raynaud vo svojej knihe Vůně fran-couzského pečení odporúča spracovávať cesto, ktoré obsahuje veľa tuku, tak, že najprv vymie-sime cesto bez tuku, necháme ho vykysnúť, a potom pridáme tuk, znovu cesto vymiesime a znovu necháme vykysnúť. Mandle, hrozien-ka a citronádu pridáme po druhom miesení. Vysvetľuje to tým, že lepok potrebuje tekuti-nu, aby sa stal pružným. Tuk znižuje schop-nosť lepku absorbovať tekutinu, nepomáha kysnutiu, preto ho pridávame až potom, keď je už cesto pružné. Aj toto som vyskúšala, fun-guje to, vianočka je krásne nadýchaná, takto sa v podstate pripravuje pľundrové cesto. Pri tomto postupe odpadá šľahanie žĺtkov, cukru a masla na začiatku, pretože maslo sa pridáva až pri druhom miesení.

Ak sa vám vianočka hneď nepodarí, ne-vadí. Poznala som pána, vyučeného pekára, ktorý doma piekol len raz za rok – vianoč-ku. Ale piekol ju zásadne v noci. Ak by sa mu nepodarila, aby to nikto nevidel.

Eva Zajíčková, Foto z archívu Ing. Štěpána Noska, PhD.

Zbieram kuchárske knihy, mám ich stovky. Nekupujem každú, ale kúpim knihu aj

kvôli jednému receptu. Dnes už kupujem hlavne

v antikvariátoch a zahraničné kuchárky, čítam ich ako

odbornú literatúru.

07_Zajickova.indd 707_Zajickova.indd 7 10.12.2018 15:11:5510.12.2018 15:11:55

8 Listy

Takto bola pred čitateľskú verejnosť predostretá kni-ha fotografií z bohatého archívu fotografa Antona Šmotláka (1920–1979) Pohyb k nehybnosti s podti-

tulom Literárny život na Slovensku od začiatku 60. rokov do kon-ca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka. Vydalo ju Literárne informačné centrum v Bratislave v roku 2018. Literárni vedci Vladimír Petrík a Vladimír Barborík v sprievodných textoch a citátoch z dobovej tlače približujú literárne a spoločenské dianie toho obdobia. Ako uvádzajú v predslove, kombinujú dva prístupy k minulosti – osobný (spomienkový) a literár-nohistorický. V knihe nájdeme viacero fotografií z konferen-cií – napríklad z konferencie Zväzu slovenských spisovateľov v bratislavskom hoteli Devín 11. mája 1967 či z konferen-cie Zväzu slovenských spisovateľov v hoteli Dukla 30. aprí-la 1968, z redakcie Kultúrneho života, ale aj iných redakcií, z udeľovania vydavateľských cien; vedľa nich ale aj z Domova spisovateľov v Budmericiach, výletov do Gabčíkova v roku 1966 či z konferencie na Táloch v roku 1964 (kapitola Výlety a kolektívny oddych). Vidíme spisovateľov na ceste loďou po Dunaji, pri varení guláša či opekaní živánskej. V popredí alebo uprostred skupiny často „vodcovské“ osobnosti ujímajúce sa slova ako Štefan Žáry, Rudolf Fabry či Ladislav Novomes-ký. Na fotografiách zazrieme aj usmiatu Agnešu Kalinovú či mladých básnikov Jozefa Mihalkoviča a Jána Buzássyho. Na Tále prišiel aj Iľja Erenburg, ktorý navštevoval Slovensko aj predtým.

Zaujímavá je aj stať Tváre v druhej časti knihy. Tam sa striedajú portréty spisovateľov fotené podľa všetkého s vedomím objektov fotografi í (Ján Poničan, Jožo Nižnánsky, Ladislav Mňačko, Klára Jarunková...) s momentkami. Tie sú často výpoveďou o vlastnostiach umelca, jeho „ustrojení“ (Rudolf Fabry s košíkom jedla a bandaskou, Vladimír Mináč s gestom zodvihnutej ruky, Ladislav Novomeský s neodmysliteľnou cigaretou...).

V období, ktoré na svojich snímkach zachytáva Anton Šmotlák, bol v spoločenskom a kultúrnom vývine pre literatúru určujúci pomer k moci. Na fotografi ách to dokladá aj prítom-nosť členov ideologického oddelenia ÚV KSS, napríklad Vasila Biľaka a Michala Pechu na konferencii Zväzu slovenských spiso-vateľov v roku 1967.

Naša strana utvorila široký priestor pre rozvoj a spoločenské uplat-nenie kultúry a umenia. Nechceme a nebudeme zasahovať do ume-leckej tvorby. Usilujeme sa a budeme sa vždy usilovať o to, aby sa kultúrna politika realizovala v duchu socialistickej ideológie. Vasil Biľak

O dobe a jej zvratoch

Spisovateľov spoznávame v prvom rade cez literárne dielo. No vidieť spisovateľa na fotografi i alebo ho stretnúť dotvára predstavu čitateľa o ňom. V literárnom procese 60. a 70. rokov minulého storočia bolo zachytených mnoho momentov s výpoveďou o tvorcoch: keď sa schádzali, či už to bolo v redakciách, na konferenciách alebo vo chvíľach voľna. Niektoré sa k nám dostávajú s odstupom času až teraz.

Vojtech Mihálik, prekladateľka Zora Jesenská a literárny historik Karol Rosenbaum na konferencii Zväzu slovenských spisovateľov v bratislavskom hoteli Dukla 30. 4. 1968

Milan Rúfus na konferencii Zväzu slovenských spisovateľov v bratislavskom hoteli Dukla 30. 4. 1968

08_09_Wankeova.indd 808_09_Wankeova.indd 8 10.12.2018 15:13:3810.12.2018 15:13:38

Listy 9

Fotografi e zo sedemdesiatych rokov sa od tých z rokov šesť-desiatych dosť líšia. Ako to osvetľuje kapitola o normalizácii, po kritickom prehodnotení predošlého desaťročia smerovali opa-trenia novej mocenskej garnitúry k potlačeniu verejných opo-zičných prejavov. Z literatúry ofi ciálne vydávanej zmizli desiat-ky autorov. Medzi nimi napríklad Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Peter Karvaš, Ladislav Ťažký, Zora Jesenská, Jaroslava Blažková, Hana Ponická, Albert Marenčin, Štefan Moravčík, Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Dušan Kužel, Jozef Bžoch a ďalší. Do literárneho života vstúpili snahy o návrat k tzv. socialistickému realizmu.

V archíve Antona Šmotláka sa z obdobia normalizácie zacho-valo oveľa menej fotografi í ako zo 60. rokov. Už nemá fotografi e z redakcií, posedení či výletov, zostala viac-menej ofi ciálna podo-ba literatúry.

Posledné fotografi e v knihe sú z III. zjazdu ZSS v bratislavskom Parku kultúry a oddychu 2. marca 1977. Ten mal potvrdiť správnosť cesty, ktorou sa vydala slovenská literatúra na začiatku 70. rokov. Hana Ponická chcela na zjazde vystúpiť s prejavom, v ktorom sa zastávala proskribovaných autorov, hoci ona v tom čase publikovať mohla. Organizátori zjazdu jej neumožnili prís-pevok predniesť. No aj neprednesený a na Slovensku nepubli-kovaný referát mal pre autorku osudové následky (ako sme sa mohli dočítať v knihe H. Ponickej Lukavické zápisky).

Slávnostné bolo i oblečenie väčšiny spisovateľov a spisovateliek...prevažovali nové kostýmy, obleky alebo šaty priam bálového typu, najmä staršie a celkom staré spisovateľky prišli vyparádené v látkach nápadných kvalitou, vzormi i farbami...v hygienických priestoroch ledva sa človek dostal k zrkadlu, všetky boli obsadené. Okolo hláv s čerstvými frizúrami v najrozličnejších odtieňoch farieb od gaš-tanovej cez mahagónovú, slamovožltú až po oceľovo i fi alkastos-triebornú vznášali sa oblaky vôní.

Hana Ponická: Lukavické zápisky

V knihe Antona Šmotláka nájdeme aj niekoľko fotografi í spisovateľov v tých rokoch začínajúcich (neskôr známych a vý-znamných). V sprievodnom texte sa k tomu píše: „Nastupujúcich

autorov pravdepodobne ešte nemal veľmi prečo fotiť, zriedkavou príležitosťou bolo, keď preberali ceny. Na ich odovzdávaní vyfotil na začiatku roku 1965 Vincenta Šikulu, o rok neskôr Rudolfa Slobodu, v roku 1968 Oľgu Feldekovú s manželom (ale ešte skôr, ako sa spisovateľkou stala) či Ladislava Balleka s manželkou.

V dnešnej, na vizuálnu stránku zameranej dobe, keď sa fotí doslova všetko, a kto nie je na fotkách, ako keby ani nebol, je zvláštne prezerať si fotky spred vyše 50 rokov. Boli objekty, ktoré nám zachytil Anton Šmotlák, s fotením uzrozumení? (Väčšinou súdiac podľa ich výrazu asi áno). Boli polichotení, že sú na foto-grafi ách, alebo sa fotili neradi? V každom prípade sa k nám dnes dostávajú pohľady na často rozkošné situácie (chvíle uvoľnenia) a vypovedajú aj o tom, čo sa odohrávalo na fotkách strnulých či škrobených.

Jarmila Wankeová

Redaktor a básnik Ján Buzássy a šéfredaktor časopisu Mladá tvorba Miroslav Válek v redakcii, 26. 11. 1962 Rudolf Fabry (s košíkom a bandaskou)

Ladislav Ballek s Annou Ballekovou pri udeľovaní cien vydavateľstva Slovenský spisovateľ 23. 2. 1968

08_09_Wankeova.indd 908_09_Wankeova.indd 9 10.12.2018 15:13:4610.12.2018 15:13:46

10 Listy

Neprávom zabudnutý BOHUŠ ŠIPPICH

Deklarovanú snahu o prispôsobenie vidieckych výrob súčasným po-trebám mesta ilustruje zameranie

kurzov realizovaných ústavom v roku 1934: Kurzy domáceho tkáčstva pre zužitkovanie slovenskej čiernej vlny, domáci tkáčsky kurz pre nové druhy handrových kobercov, kurz pre domáce pletenie zeleninárskych a ovo-cinárskych košov, kurz domáceho tkáčstva z ľanu a z farebných ľanových látok vzor-kovaných vrátane výučby domáceho farbe-nia ľanového vlákna a tkania vzorovaných látok ľanových na uteráky, obrusy, záclon-ky, poťahové látky a pod. V roku 1933 bol B. Šippich vyslaný na informačnú cestu po Morave, aby sa zoznámil s novými techni-kami pletenia lykových predmetov a obuvi. Po úspešných technických skúškach zor-ganizoval v apríli až máji toho istého roku kurz pre vzorkovanie a výcvik výrobkýň lykových predmetov. Významným podujatím ŠÚPZŽ v oblasti domácej výroby, priprave-ným v spolupráci so spolkom Slovenská práca, bola výstava ľudovej keramiky v Šiveticiach, konaná v dňoch 10. až 17. júna 1934. Predchádzal jej hrnčiarsky kurz a špeciálny výtvarno-maliarsky kurz kera-

níc. Výstava bola mimoriadne úspešná aj vďaka jej výtvarnému riešeniu, pripravené-mu a navrhnutému Bohušom Šippichom. Jej úvod tvorili práce šivetických hrnčiarov – „pôvodné kusy starej šivetickej kerami-ky“. Ďalšie časti výstavy boli situované po celej dedine s tým, že každý, v tom čase pracujúci výrobca mal svoju vlastnú expo-zíciu, kde vystavoval nielen svoje výrobky, ale návštevníkom výstavy predvádzal aj určitú fázu postupu hrnčiarskej výroby. Po prehliadke celej výstavy sa tak návštevník zoznámil s celým výrobným postupom od prípravy hliny až k vyberaniu tovaru z pece. Z výročných správ spolku Slovenská práca sa dozvedáme aj o pozornosti venovanej ďalším materiálom a technikám, akými boli v oblasti spracovania textilných vlákien výroba paličkovanej čipky, vyšívanie, výro-ba handrovo-vlnených kobercov a nových gobelínových techník s uplatnením sloven-ských prvkov. Spolok sa zaoberal aj otázkou slovenských drotárov. Vypracoval návrhy drôtených ozdôb na vianočné stromčeky, hračky, reklamné pomôcky pre výkladné skrine a z drôtu zhotovené reklamné nápisy.

Múzeum v Martine

Dokončenie z minulého čísla mický, ktorého inštruktorom bol B. Šippich. Cieľom kurzu i následnej výstavy bolo oži-venie a propagácia zanikajúcej hrnčiarskej výroby v tejto obci, spôsobená nielen kon-kurenciou továrenskej výroby, ale do znač-nej miery aj stratou pôvodných odbytísk v dôsledku vytýčenia nových štátnych hra-

10_11_Zelinova.indd 1010_11_Zelinova.indd 10 10.12.2018 15:14:5310.12.2018 15:14:53

Listy 11

Pre naplnenie svojho zámeru – ekonomic-kého zhodnocovania domácej výroby – spo-lok pravidelne organizoval predajné výstavy (pravidelne v budove ŠÚPZŽ a Národnom dome v Martine, ale napr. aj vo Vysokých Tatrách a Prahe) a obosielal výstavné podu-jatia iných subjektov. V rámci propagácie slovenských výrobkov vydal leták s textom „Kupujte domáce výrobky!“ určený živnos-tenským spoločenstvám, okresným úradom

a rôznym korporáciám, dbal aj na distribú-ciu fotografi í predmetov z produkcie do-mácich výrobcov centrálnym inštitúciám a časopisom.

Rozsah pôsobenia B. Šippicha bol však oveľa širší: hneď v roku nástupu do ústavu bol poverený spracovaním výtvarného ná-vrhu úspešnej expozície Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností na výstave sú-dobej kultúry v Brne, pričom sa podieľal aj na jej technickej realizácii. V návrhoch a realizácii úspešných výstavných projek-tov pokračoval počas celého pôsobenia v štátnom ústave, pričom ním realizované výstavy boli považované za vzor výstavnej činnosti vôbec.

Zároveň v rámci pôsobenia v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností uplatňo-val svoje umelecké schopnosti „v najhlav-nejšom obore výrobnom, v remesle“ ako inštruktor kurzov maliarstva izieb, lakýr-nictva a napodobňovania driev a mra-morov. Od roku 1929, po tom, ako sa zúčastnil svetového kongresu o reklame v Berlíne, sa ďalšou sférou jeho pôsobe-nia stalo aranžérstvo. Túto oblasť činnosti B. Šippicha hodnotil po jeho náhlom úmrtí v roku 1935 riaditeľ Štátneho ústa-vu pre zveľaďovanie živností Albert Urban slovami: „To, čo som si cenil a čo doka-zuje všestrannosť jeho schopností a jeho obdivuhodnú prispôsobivosť potrebám výroby a obchodu, boli jeho práce v obore aranžérstva a reklamy. Tento obor, pôvod-ne mu úplne cudzí, vyžadoval usilovného predbežného štúdia a namáhavej prípravy, čo Šippicha nezradilo z úmyslu venovať sa

aj tomuto oboru. A skoro vypracoval sa na takú úroveň, že práce ústavu v kur-zoch úpravy výkladných skríň a reklamy prekonali všetky výsledky jestvujúcich aranžérskych škôl našich i zahraničných.“ Okrem už spomenutých bol B. Šippich aj inštruktorom kurzov pre maliarov písma a reklamných pozlacovačov; pre nové na-podobňovanie driev, mramorov a techni-ky náterov; pre fi gurálne kreslenie a pes-tovanie vkusu a kurzu aranžérsko-strihač-ského pre dámskych krajčírov a kreslenie módnych fi gurín.

Predmety zhotovené v rámci kurzov domácej výroby, prototypy navrhnuté B. Šippichom a autentické artefakty z jed-notlivých lokalít sústredil B. Šippich do svojej súkromnej zbierky. Po jeho ná-hlom úmrtí v roku 1935 žiadal ŠÚPZŽ o jej prevzatie, no ministerstvo obchodu sa rozhodlo darovať túto kolekciu Sloven-skému národnému múzeu v Martine, kto-ré ju v r. 1937 zaradilo do svojich zbierok, pričom jej najväčšia časť bola zaradená do tematického fondu ľudových hračiek.

Roky strávené v Martine považoval B. Šippich za najšťastnejšie obdobie svojho života. Naplnil ho obetavou tvorivou i or-ganizačnou prácou vykonávanou v tem-pe, ktoré jeho srdce nevydržalo. Rozlúčka s B. Šippichom, uverejnená v dobovej tlači pod názvom „Slovensko stratilo dobrého pracovníka“ približujúca jeho osobnosť i vykonané celoživotné dielo končila slo-vami: „Bol Čechom, ktorý svojou prácou i povahou získal si srdcia slovenského ľudu“. Text a foto: Hana Zelinová

Z diela B. Šippicha

Z diela B. Šippicha

10_11_Zelinova.indd 1110_11_Zelinova.indd 11 10.12.2018 15:15:0210.12.2018 15:15:02

12 Listy

Asi každý pozná odpoveď na jednoduchú otázku, do ktorého mesta vedú všetky cesty. A nie je to iba príslovie, ktoré sa do dnešnej podoby prevzalo zo staroveku, kedy skutočne hustá sieť ciest vybudovaná

Rimanmi spájala večné mesto so všetkými dôležitými geografi ckými bodmi v 30 krajinách sveta. Ale Rímom prechádzali od čias jeho najväčšieho obchodného a vojenského rozkvetu aj všetky najdôležitejšie

fi lozofi cké či náboženské myšlienky a umelecké smery, ktoré spoluvytvárali dejiny ľudstva.

Aj preto by mal každý človek aspoň raz v živote toto nádherné mesto navštíviť a ten, kto sa pre takúto ces-

tu rozhodne, určite nebude ľutovať. Väčšina rímskych pamiatok sa totiž nachádza priamo v historickom centre, a preto všetko pod-statné možno vidieť v priebehu niekoľkých dní. Prehliadku mesta je vhodné začať od toho najcennejšieho, a teda od starovekých pamiatok, pretože je na svete už len veľmi málo metropol, kde sa vyskytujú v takej za-chovalej podobe. Najvýznamnejšou z týchto pamiatok je Rímske fórum (Forum Roma-num), rozsiahly areál medzi pahorkami Ka-pitol, Palatino a Esquilino. Táto močaristá plocha bývala kedysi obchodným, politic-kým a náboženským centrom Ríma. Pozo-statky honosných budov z bieleho mramo-ru, súdnych siení a obchodných hál, ktoré boli kedysi výstavnou skriňou mesta, majú v sebe stále neuveriteľné kúzlo. Stačí zatvoriť

oči a návštevník si okamžite dokáže predsta-viť rušné ulice plné ľudí, odetých iba v ľah-kých bielych tógach, vojenské výpravy s bo-hato zdobenými alegorickými vozmi alebo neopakovateľnú atmosféru gladiátorských zápasov. Pri návšteve Rímskeho fóra určite nevynechajte prvú budovu senátu, ktorá sa nachádza v tehlovej kúrii uprostred areálu. Je to vlastne pramatka všetkých európskych parlamentov. Tu boli formulované myšlien-ky rímskeho práva, ktoré dodnes tvorí zák-lad moderných právnych systémov vo väč-šine európskych štátov. Z Rímskeho fóra sa dá pomerne rýchlo peši presunúť ku Kolo-seu, monumentálnemu štvorposchodovému amfi teátru, ktorý v časoch svojej najväčšej slávy pojal až 50 tisíc divákov. Gladiátori sa pôvodne regrutovali z radov trestancov, vojenských zajatcov a otrokov, ale neskôr sa ku nim dobrovoľne hlásili slobodní muži, ktorých lákalo bohatstvo a sláva. V Koloseu

vďaka jeho jedinečnej akustike prebiehajú dodnes koncerty a operné predstavenia. Asi kilometer južne od Kolosea sa nachádzajú Caracallove kúpele z 3. storočia nášho leto-počtu, ktoré sú typickou ukážkou antické-ho pohodlia a luxusu. Návšteva verejných kúpeľov bola v staroveku považovaná za spoločenskú udalosť. V 6. storočí boli po nájazdoch barbarov bohužiaľ zničené všetky rímske akvadukty a kúpele zostali bez vody. Dnes sa tu konajú veľkolepé operné a balet-né predstavenia pod holým nebom. Ďalšie významné staroveké pamiatky sa nachádza-jú v centre mesta neďaleko Židovského geta. Nájdeme tu polorozpadnuté oblúkové prie-čelie Portico di Ottavia, stavby starej viac ako 2000 rokov, ktorá bola venovaná sestre cisára Augusta. Hneď za ňou stojí Marcel-lovo divadlo, ktoré začal stavať Julius Cae-sar a dokončil ho Augustus. Divadlo bolo architektonickým vzorom Kolosea. Najza-

Kam vedú všetky cestyAnjelský hrad s riekou Tiberou

12_13_Duben Rim.indd 1212_13_Duben Rim.indd 12 10.12.2018 15:16:4010.12.2018 15:16:40

Listy 13

chovalejšou pamiatkou antického Ríma je ale Panteón na Piazza della Rotonda, inak nazývaný aj „chrámom všetkých bohov“. Pôvodný chrám na tomto mieste dal po-staviť už v roku 27 nášho letopočtu Mar-cus Agrippa, ten bol ale zničený požiarom. Znovu ho nechal postaviť až v roku 125 n. l. cisár Hadrián a v tejto podobe sa zachoval až dodnes. Vo vnútri Panteónu môžu náv-števníci vidieť okrem nádhernej vykladanej kupoly dómu aj hrobky sochára Raff aela, architekta Baldassara Peruzziho alebo prvé-ho talianskeho kráľa. Ak sa vydáte od Pan-teónu z centra cez rieku Tiberu, tak určite nemôžete minúť jednu z najkrajších stavieb Ríma, ktorá bola pôvodne opäť vybudovaná cisárom Hadriánom a mala slúžiť ako jeho mauzóleum, a síce Anjelský hrad. Dosta-nete sa k nemu najlepšie cez most Ponte Sant´Angelo, postavený už v roku 134 n. l. a neskôr ozdobený krásnymi Berniniho so-chami anjelov. Hrad sa v neskoršom období stal pre svoju strategickú polohu útočiskom pápežov v dobách ohrozenia Ríma. Svoje meno získal v roku 590 n. l. po tom, čo sa pápežovi Gregorovi Veľkému zjavil archan-jel Michael. Návšteva hradu je skutočným zážitkom pre milovníkov histórie a umenia, ale aj preto, že z jeho strechy je asi najkrajší výhľad na celé mesto.

Ale nie len staroveké pamätihodnosti sú tým, čo sa vyplatí vo „večnom meste“ vidieť. Pri návrate z Anjelského hradu do centra návštevník určite nesmie vyne-chať barokové Španielske schody, ktoré spájajú Španielske námestie s kostolom Santa Trinità dei Monti. Boli postavené v roku 1723 na popud pápeža Inocenta XIII. architektom Francescom De Sanc-tisom a sú jednou z najväčších turistic-kých atrakcií v celom Ríme. Obdobie baroka vôbec zanechalo na tvári mesta veľmi viditeľnú stopu, ktorú reprezentu-jú najmä dvaja významní architekti Gian Lorenzo Bernini a Francesco Borromini. Z Berniniho stavieb každého iste uchváti Fontána štyroch riek na námestí Piaz-za Navona so zabudovaným starovekým obeliskom uprostred. Symbolizuje veľ-ké rieky štyroch kontinentov Ameriky (La Plata), Európy (Dunaj), Afriky (Níl) a Ázie (Ganga). Zatiaľ čo Borrominiho architektúru reprezentuje hlavne Late-ránska bazilika na Lateránskom námes-tí, ktorej prestavbu zrealizoval v rokoch 1646–1649 a patrí k najkrajším kostolom Ríma. Avšak najväčším neskorobaro-kovým skvostom mesta bude asi slávna Fontána di Trevi. Postavil ju v 18. storočí Niccoló Salvi. Spleť skál, jazierok, fontán z travertínu a mramoru vkusným spôso-bom dopĺňajú rôzne mýtické postavy na čele s obrovskou postavou boha Neptú-

na, ktorý sa vezie na mušli ťahanej dvomi okrídlenými morskými žrebcami. To všet-ko je v noci nádherne osvetlené a pôso-bí to veľmi monumentálnym dojmom. Fontánu preslávila aj scéna zo slávneho Felliniho fi lmu Sladký život, pri ktorej sa švédska herečka Anita Ekberg s Marcel-lom Mastroiannim kúpali v noci práve v tejto fontáne.

Samostatnú kapitolu medzi rímsky-mi pamiatkami tvorí Vatikán. Nie je iba najvýznamnejším centrom duchovného života a rímskokatolíckej cirkvi, ale aj jed-nou z najväčších umeleckých galérií sveta. Už preto je dobré si na jeho prehliadku vyhradiť viac času. Vo vatikánskych mú-zeách sa nachádza viac ako 70 tisíc ume-leckých objektov a z toho len asi 20 tisíc je vystavených pre verejnosť. Základom zbierky sú klasické diela, ktoré sú od roku 1503 vystavené z iniciatívy pápeža Júliusa II. Najatraktívnejšími expozícia-mi pre návštevníkov sú Raff aelove siene, Kaplnka Sv. Mikuláša, izby Borgiovcov, Vatikánska apoštolská knižnica, Etruské múzeum, Egyptské múzeum, galérie tapi-sérií, máp a svietnikov, Múzeum kočiarov a samozrejme Sixtínska kaplnka s násten-nou výzdobou stropu od renesančného majstra Michelangela. Keď ju navštívil nemecký básnik Goethe, zložil Miche-langelovi poklonu poznámkou, že neverí, že je možné, aby také obrovské dielo do-kázal vytvoriť jediný človek. A každý, kto túto sieň aspoň raz v živote navštívi, mu musí dať určite za pravdu. Pohľad na prie-čelie a strop Sixtínskej kaplnky vyvoláva v človeku silné, mrazivé až nadpozemské pocity. A takýto neobyčajný zážitok je iste dobré zakončiť návštevou Baziliky Svätého Petra, ktorá je najväčším katolíckym chrá-mom na svete a v jej útrobách sa nachádza hrob apoštola Svätého Petra. Bazilika bola postavená v rokoch 324 až 329 n. l. a od roku 500 sa stala sídlom pápežov. V tomto období získala aj svoj renesančne barokový vzhľad. Priestor pred bazilikou je opäť spo-jený s menom architekta Berniniho, kto-rý okolo námestia vybudoval 250 metrov dlhé námestie lemované kruhovou kolo-nádou so štyrmi radmi toskánskych stĺpov v zákryte, nad ktorými je 140 sôch svätcov. Uprostred námestia je zasadený obelisk, ktorý dal do Ríma priviesť cisár Caligula a pôvodne ho postavil na mieste, kde bol údajne umučený Svätý Peter. Z námestia môže návštevník vidieť balkón, z ktoré-ho pápež každoročne udeľuje požehnanie Mestu a svetu (Urbi et Orbi), ale aj okno Vatikánskej knižnice, kde sa pápež pravi-delne, každú nedeľu napoludnie pri jeho pravidelnej modlitbe, prihovára k veriacim na námestí. A to môže byť pre návštevníka práve tá najpôsobivejšia rozlúčka so „svä-tým“ mestom.

Text a foto: Vladimír DubeňVatikán, Bazilika Svätého Petra

Sixtínska kaplnka

Pantheon

Rímske fórum

Koloseum

12_13_Duben Rim.indd 1312_13_Duben Rim.indd 13 10.12.2018 15:16:4410.12.2018 15:16:44

14 Listy

V júni 2018 sa v Banskej Bystrici uskutočnil 2. ročník medzinárodnej

študentskej konferencie nazvanej Vojna očami mladých. Organizátorom tohto podujatia

už po druhýkrát bolo Vzdelávacie centrum Múzea SNP v Banskej

Bystrici. Akcia sa uskutočnila na základe partnerskej spolupráce Múzea SNP, Památníku Terezín a Památníku Lidice. Záštitu nad podujatím prevzali ministerka

kultúry Slovenskej republiky Ľubica Laššáková a ministerka školstva,

vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Martina Lubyová.

Študenti po stopách

totality

Nadácia Milana Šimečku v Bratislave v roku 2018 pripravi-la pre študentov stredných škôl tretí ročník projektu Štu-denti po stopách totality. Cieľom projektu bolo zmapovať

životné osudy ľudí, ktorí emigrovali z Československa v čase vlá-dy komunistickej strany. Do projektu sa zapojili 4–6 členné tímy z 8 škôl Slovenska (z Gymnázia L. Novomeského v Bratislave, Gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave, Gymnázia Lučenec, Gym-názia J. Lettricha, Gymnázia Púchov, Gymnázia Varšavská cesta v Žiline, SOŠ obchodu a služieb v Sobranciach a z Obchodnej akadémie Dolný Kubín), ktoré od februára do novembra praco-vali v projekte. Finančnými partnermi projektu boli Ministerstvo spravodlivosti SR, Veľvyslanectvo USA a Nadácia ESET.

Prvé, úvodné stretnutie, sa uskutočnilo vo februári v Žiline. V priestoroch obnovenej Novej synagógy sa študenti po zoznamo-vacích aktivitách oboznámili s metodikou ako pracovať s rôznymi druhmi prameňov, s tým, ako viesť rozhovor s pamätníkmi, s plá-nom aktivít projektu. Taktiež si jednotlivé tímy zadefi novali ciele svojej výskumnej práce, spôsoby, ako ich dosiahnuť a plánované výstupy. Práca na projekte, ktorý sa sústreďuje na životné príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli z Československa emigrovať, sa mohla začať.

Tím študentov Gymnázia Varšavská cesta v Žiline (GVARZA) si vybral ako tému Úteky za železnú oponu. Cieľom bolo zmapo-

Verejná akcia Polis

Titulná strana projektu

Projekt prezentácie pred americkým veľvyslanectvom

14_15_Virdzekova.indd 1414_15_Virdzekova.indd 14 10.12.2018 15:20:1910.12.2018 15:20:19

Príloha LISTY 12/2018 1

ListyŠtudentské

Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov

12/2018

ÚvodTémou našej práce je materiálne dedičstvo. Vybrali sme si maľovanú dedinku Čičmany, pretože si myslíme, že je to unikát nielen slo-venský, ale aj svetový.

Po výbere pamiatky sme si stanovili nie-koľko cieľov našej práce.

Naším hlavným cieľom je spopularizovať Čičmany, ich históriu a oboznámiť široké okolie s touto pamiatkou.

Ďalším cieľom je analyzovať čičmiansku ľudovú architektúru, odev, sociálny život ľudí, ich zvyky a tradície.

Po stanovení cieľov sme sa snažili zhromaždiť informácie o Čičmanoch. Hlavným zdrojom získaných informácií bola Krajská knižnica

Vážení čitatelia, pre vianočný čas sme vybrali študentskú prácu Eriky Valentovej a Niny Mališo-vej, s ktorou sa zúčastnili našej XIV. Medzinárodnej konferencie stredoškolákov v roku 2017. Porota síce ich štúdii neudelila ocenenie, ale ich práca je nezanedbateľným prínosom v oblasti slovenskej hmotnej kutúry. Z obsiahlej štúdie ponechávame pre vašu orientáciu kapitolu veno-vanú čičmianskej architektúre.

v Žiline, internetové stránky a rozhovor s Ing. Vítom Piešom, ktorý nám poskytol zaujímavé informácie o jeho živote a detstve v Čičmanoch. Na základe získaných informácií sme vytvorili prácu, ktorú sme obohatili o obrazovú prílohu, v ktorej sa nachádzajú fotografi e z kníh, inter-netových stránok, fotografi e nášho pamätníka a aj naše vlastné fotografi e z návštevy Čičmian.

Prácu sme rozdelili do piatich kapitol a viace-rých podkapitol. V prvej kapitole sa zaoberáme históriou Čičmian a ich dejinami.

Ťažiskovou kapitolou je druhá kapitola, v ktorej opisuje ľudovú architektúru Čič-mian a jej vývoj.

V tretej kapitole rozoberáme unikátnosť čičmianskeho tradičného ľudového odevu.

V štvrtej kapitole našej práce analyzujeme spoločenský život obyvateľov Čičmian, zvy-ky a tradície, ktoré dodržiavali.

V poslednej, piatej kapitole sa zaoberáme súčasnosťou dediny, stavom domčekov a tu-rizmom v Čičmanoch.

Súčasťou našej práce je okrem obrazovej prílohy aj rozhovor s naším pamätníkom – Ing. Vítom Piešom, s ktorého pomocou si lepšie dokážeme predstaviť, ako Čičmany vyzerali v minulosti a pomáha nám vykresliť si obraz o ľude tejto rázovitej dedinky, jeho umení, architektúre a charakterových vlast-nostiach.

Z dejín ČičmianČičmany, dedinka s ojedinelými domčekmi, je najjužnejšia a zároveň najvyššie položená obec Žilinského okresu. Nachádza sa v kot-line Strážovských vrchov, takmer pri prame-ni rieky Rajčianky. Čičmany boli až do 30. rokov 20. storočia ťažko prístupná a izolo-vaná obec.

Prvá a zároveň najstaršia písomná zmien-ka o Čičmanoch pochádza z 13. storočia, t. j. z 23. 2. 1272. Originál listiny nebol zacho-vaný, iba jej odpis rukou z 18. storočia. Ob-sah listiny je venovaný obyvateľom Zliechova, ktorým sa udeľuje právo na slobodné rúbanie dreva, pasenie dobytka... Čičmian sa dotýka len veta o „novej ceste, ktorá vedie od obce Čičmany“ (ad quandam viam novam, qua itur ad possessionem Cziczman). V obmenách sa táto cesta spomína aj v neskorších odpisoch. Historici tvrdia, že listina je nedôveryhodná, kvôli viacerým odpisom a bude pravdepodob-nejšie, že Čičmany vznikli až v 14. storočí.

Studentske_listy.indd 1Studentske_listy.indd 1 10.12.2018 15:36:1010.12.2018 15:36:10

2 Príloha LISTY 12/2018

Historické začiatky Čičmian sú spoje-né s turčianskymi rodinami Jesenských a Rakovských, z ktorých pochádzal aj Mi-kuláš, novomestský richtár a vysoký krá-ľovský úradník. Rodina Rakovských, ktorá s malými prestávkami vlastnila Čičmany až takmer do 17. storočia, patrila k tým vý-znamnejším v Uhorsku. Za krátky čas sa vy-striedalo mnoho zemepánov z týchto rodov.

Z časti pôvodných rodinných gruntov sa zostrením feudálnych vzťahov na začiatku 18. storočia vyvinul panský majer. Prvý zemepán odkúpil richtársky grunt a zosadil čičmian-skeho richtára. Tento grunt prenajal, a tak získal stály fi nančný príjem. V neúrodnom chotári sa mohlo panské poľnohospodárstvo udržať iba tým, že okrem niekoľkých plate-ných zamestnancov všetku ostatnú prácu na majeri vykonávalo čičmianske obyvateľstvo takmer zadarmo. Na majeri sa pestoval hlav-ne ovos, ľan a čiastočne aj jačmeň. Pšenicu, žito na pálenku a sladový jačmeň na výrobu piva v miestnom pivovare vozili zo záblatské-ho kaštieľa. Ovocie sa im nedarilo vypestovať.

Málo úrodná pôda a jej neustále drobenie vyháňalo obyvateľov z domova, aby si hľadali obživu v nájomnej práci, v domáckej výrobe a remesle a v podomovom obchode. Mno-hí sa museli vysťahovať z dediny natrvalo. Z pôvodných poľnohospodárskych robotní-kov sa stávali vysťahovalci. Čičmanci predá-vali sklárske výrobky a ako sklenári chodili na Moravu, do Nemecka, ale i do Maďarska. Nemajetní hľadali obživu vo vandrovných zamestnaniach. Počet obyvateľov kolísal v tomto období v rozmedzí 1100 – 1505. Migrácia však nezasiahla počet domácností, ktorý bol ustálený na 128 domov.

V jazykovej otázke Čičmanci nemali prob-lém. Maďarizačný tlak pociťovali najmä ško-lopovinné deti, pretože na obecnej i štátnej škole bola zavedená ako úradný jazyk maďar-

čina. Popri stále narastajúcom vykorisťovaní a neustálom maďarizačnom tlaku najväčším nepriateľom „drevenej“ dediny boli požiare. V roku 1907 zhorela stredná a dolná časť obce. Zhorela škola a vyše 40 rodinných domov. Nové domy, postavené na pohoreniskách, boli oproti tradičným stavbám zmodernizované a u viacerých nahradili tradičné drevo kameň a tehla. Požiar opäť zhoršil sociálnu a hospo-dársku situáciu. Bieda a hlad viedli k sociálnej diferenciácii. V roku 1921 vypukol ďalší požiar na dolnom konci dediny. Následky požiaru sa zlikvidovali až 4 roky po tragédii prijatím pro-tipožiarnych opatrení pre každú domácnosť.

Ľudová architektúraZákladný stavebný materiál na stavbu domov a hospodárskych objektov čerpali Čičmanci z miestnych zdrojov. Najprístupnejšie a v dosta-točnom množstve bolo pre nich drevo. Drevo im bolo blízke a vedeli ho majstrovsky spraco-vať. (Pozri prílohy obr. č.1)

Stavba domov a ich interiérPri stavbe domov používali zrubové kon-štrukcie. Základné drevá boli z hrubých guľatých trámov. V uhloch obvodných stien boli spájané väzbou na zámok a postavené na nárožných veľkých kameňoch, zapustených do zeme. Medzery, ktoré vznikali medzi te-

rénom a podvalmi, vypĺňali kamennou pod-murovkou. Pomocou nárožných kameňov a podmurovky nielenže vyrovnávali terén, ale aj izolovali zrub pred vlhkosťou prenikajúcou zospodu. Z podobných hrubých trámov ro-bili aj základy priečnych stien oddeľujúcich pitvor od izby a na druhej strane združených komôr. Aj pod tieto spoje stien kládli veľké kamene ako na nárožiach zrubu. Keďže sa hli-nená podlaha priestorov nenavážala a podvaly robili z hrubých trámov, prahy všetkých dvier na dome boli veľmi vysoké.

Ďalšie trámy boli viazané na „rybí chvost“. Uhly boli rovné, bez prečnievania častí trámov za úrovne stien. Vstupné dvere do domu, ako aj dvere do izby a komôr, boli nízke. Na rohovú konštrukciu strechy boli nabité „laty“ – tenké guľaté tyče, na ktorých bola upevnená krytina. Pôvodnou krytinou všetkých drevených domov v Čičmanoch bol šindeľ. V súčasnosti nenájdeme na žiadnom dome šindľovú krytinu. Vystriedal ju eternit, plech, v niektorých prípadoch škridla.

Časté prírodné katastrofy a požiare mali za následok stieranie typickosti starých prv-kov a prinášanie nových obmien v archi-tektúre obce. Rozsah škôd bol veľmi veľký. Popolom ľahlo asi trištvrte obce. Projekty nových stavieb vychádzali z tradičnej ľudo-vej architektúry Čičmian s cieľom zachovať vonkajší vzhľad, rozmery a celkový ráz ob-jektov. Vnútorné usporiadanie a úprava boli však už prispôsobené zásadám moderného a kultúrneho bývania, potrebám a požiadav-kám hygieny. V týchto nových objektoch však nenastali zmeny len v ich vnútornom usporiadaní a v použití nových konštrukč-ných prvkov, ale zmenil sa aj celkový vzhľad obce. Vytýčili sa priečne ulice kolmo k hlav-nej ceste.

Súčasná zástavba nezodpovedá tej pô-vodnej. Ako vyzerala zástavba v čase vzni-ku tejto obce, nevieme povedať, pretože z toho obdobia sa nezachovali žiadne do-klady. Keďže Čičmany sa rozprestierajú pri rieke, išlo o prirodzené osídľovanie brehov potoka. Išlo o nepravidelnú, nie veľmi za-hustenú zástavbu. Až po požiaroch začali stavať radovú výstavbu. Základnou jed-notkou boli hospodárske dvory – usadlos-ti. Počet, druh a veľkosť stavieb v usadlosti závisel od toho, aké bolo gazdovstvo a ako rodina hospodárila. U menších gazdov chýbala stodola. V takýchto gazdovstvách boli postavené len chlievy, slúžiace na ustajnenie hospodárskych zvierat. V bo-hatších usadlostiach sa stavali aj stodoly, ktoré boli napojené na dom. Na usklad-nenie obilia slúžila povala nad holohum-nicou, ktorá sa nachádzala medzi domom

Krpce

Čičmianska výšivka


Príloha LISTY 12/2018 3

a maštaľou, kým povala nad chlievom slú-žila na uskladnenie krmiva pre ovce.

Okrem hospodárskych stavieb sa v usad-lostiach nachádzali aj obytné domy. Je to dôsledok osamostatňovania sa rodín z veľko-rodiny. Tieto domy sa stavali na ľubovoľných miestach, ale snažili sa ich orientovať tak, aby bola čo najlepšia komunikácia s veľkorodin-ným domom a s hospodárskymi stavbami. Pôvodné usadlosti neboli uzatvorené. Oplo-tené boli len záhradky, ktoré sa nachádzali pri dome, aby k nim nemali prístup hydina a do-bytok. Bol to len jednoduchý plot z guľatých tyčiek zvisle nabitých na tenké guľaté brvná. Hlavným objektom hospodárskeho dvora bol obytný dom, v ktorom žila veľkorodina. „Hlavou veľkorodiny býval starý otec. Tieto rodiny bývali väčšinou v poschodových do-moch, kde na prízemí sa nachádzala tzv. čier-na izba, ktorá slúžila ako spoločenská miest-nosť. Na poschodí boli malé izby, ktoré boli rozdelené medzi jednotlivé rodiny. Spávalo sa na laviciach. V dome sa nachádzala len jed-na posteľ, ktorá bola pre matku s dieťaťom. Bola prekrytá plachtou, aby mali súkromie. Deti spávali pri peci,“ spomína na život v čič-mianskej drevenici náš pamätník Vít Pieš. Keďže dym z ohniska a pece unikal voľne do priestoru, povala a steny izby boli zadymené, preto sa spoločenská miestnosť nazývala čier-na izba. Odvod dymu bol zabezpečený cez dvere.

Pec bola postavená v rohu izby, tesne pri stene pitvora. Zaberala takmer štvr-tinu izby. Jej veľkosť závisela od veľkosti gazdovstva, veľkosti izby a od početnosti rodiny. Ohnisko bolo postavené na úrov-ni dna pece. Na ohnisku sa varilo tak, že sa buď k ohňu prikladali hrnce, alebo sa voda ohrievala v kotle. Pec sa vykurovala otvorom nad ohniskom, ktorým sa sádzal

aj chlieb do pece. Vstupný priestor nemal žiadne okná. Vrch pitvora tvorila povala. V niektorých prípadoch bola v pitvore prí-tomná aj truhla na obilie, inak bol tento priestor prázdny. Komory boli tmavé. Boli osvetlené len štrbinovými otvormi. Nemali žiadne vykurovanie a zostávali stále chlad-nými miestnosťami.

Vonkajšia výzdoba stienČičmianske domy sú zaujímavé hlavne pre vonkajšiu výzdobu stien. Vznik a výzor ma-lieb na vonkajších stranách stien drevených domov pripisujeme vnútornej charakteristi-ke čičmianskeho bývania a tektonike stien. Maľby stien majú veľmi starú tradíciu. Stavali sa domy veľmi tmavé a ich výzdoba ich mala oživiť. Výzdoba začala od jednoduchých fo-riem, až dospela k rozvinutej geometrickej ornamentálnej skladbe. „Prvé maľby sa natie-rali na spodné brvná tzv. hlinkou. Táto maľba

mala zatiaľ len izolačný zámer, až neskôr sa začali pripájať ornamentálne prvky.“ Pozná-me celkovo tri typy maľovaných domov. Naj-starší výzdobný typ pochádza z druhej polo-vice 18. storočia. Bola to jednoduchá maľba, ktorá členila základnú plochu stien bielymi obrubovými pásmi po okrajoch. Neskôr sa pridali ozdobné prvky, ktoré zvýrazňovali najmä okná a dvere. Vzory boli vedené ho-rizontálnym aj vertikálnym smerom. Takéto maľby boli hlavne na prízemných domoch, ktorých majitelia boli predovšetkým roľníci.

Druhý typ výzdoby spočíval v tom, že každý trám bol vždy zdobený po celej dĺžke rovnakým vzorom, pričom susedné trámy mali už iný vzor. V tejto pásovej výzdobe boli ozdobné prvky vždy radené za sebou. Takáto výzdoba sa objavuje najviac na prí-zemných a starších domoch. Tento typ vý-zdoby patrí do obdobia, keď sa steny celé bielili. Niektoré domy sa bielili až po okná a až tam začínala výzdoba. Takýto typ vý-zdoby ľudia považovali za podradný.

Základom tretieho typu maľby čičmian-skych dreveníc bolo natrieť steny konzervač-nými látkami. Ornamentálne prvky sú v ho-rizontálnych radoch. Rozdiel oproti druhému typu spočíva v tom, že jednotlivé pásy nie sú iba na jednom tráme, ale presahujú plochu dvoch alebo troch trámov. Maľby sa robili pô-vodne hlinkou, neskôr sa začalo používať váp-no, ktoré sa používa aj v súčasnosti. Ornamen-ty vždy maľovali ženy bez akejkoľvek predlohy. Námety čerpali z krojových výšiviek. Výzdoba stien bola obrazom a pýchou žien a dievok, aby mali dom čo najkrajšie ozdobený. Čičmany sú jedinečné vďaka ľudovej architektúre, ktorá už po dlhé roky láka širokú verejnosť.

Erika Valentová, Nina Mališová,

Žilina 2017

Ľudová ornamentálna výzdoba čičmianskych dreveníc a ukážka dievčenského kroja s čičmianskou výšivkou

Fašiangy


4 Príloha LISTY 12/2018

UKÁŽKA Z ROZHOVORU S V. PIEŠOM:

Mohli by ste nám povedať v skratke pár slov o sebe? V akom období ste žili v Čič-manoch? Koľko ste mali v tom období rokov?

Narodil som sa 29. 1. 1931. Pochádzam z rodiny, kde som bol už od detstva vycho-vávaný k práci s drevom. Základnú školu som navštevoval v rodných Čičmanoch. V 14 rokoch som opustil svoju rodnú de-dinu a učňovské roky som prežil v Čechách. Pracoval som v Bratislave, ale aj v dielňach Armádneho divadla v Martine. Práci s dre-vom som sa intenzívne začal venovať až neskôr. Postupne som začal vyrábať kožené pastierske kapsy, biče, opasky, pastierske palice, črpáky, varechy... V mojej zbierke nechýbajú ani modernejšie výrobky, ako misky, šperky a fi gurálne drevorezby. Na všetko si sám precízne vyberám materiál. V mojej tvorbe je dominantné najmä vzác-ne svorové drevo. Pri spracovávaní rešpek-tujem jeho vlastnosti, tvar, kresbu a farbu. Hotové výrobky môžete vidieť na rôznych výstavách.Koľko členov mala vaša rodina a ako ste si zarábali na živobytie?

Doma nás bolo 7. Patril som medzi naj-mladšie deti. Moji rodičia boli vlastníkmi salaša. Strava bola skôr jednotvárna. Čas-té boli mliečne výrobky, ako syr, smotana a mlieko. V škole som patril medzi tých šikovnejších. Už v štvrtej triede som zostro-jil krosná, na ktorých sa dalo tkať. Vždy po škole som chodil pásavať ovce. Staršie deti a rodičia mali na starosti kone. Cesta zo školy na salaš mi trvala trištvrte hodiny pešo. Keď som odišiel z domu, vracal som sa domov len cez sviatky alebo v sobotu.

Keď napadol sneh, z Čičmian sme sa vedeli dostať len na saniach. Dokonca aj poštár chodil na saniach. Cesta sa potom preorávala dreveným pluhom, ktorý ťahal kôň. Zo Žiliny nechodil autobus priamo do Čičmian. V Žiline som nastúpil na vlak, ktorý ma doviezol do Rajca, kde som pre-stúpil na autobus priamo do Čičmian.Navštevujte ešte stále svoju rodnú dedinu?

Aj napriek tomu, že z rodnej dediny som odišiel už veľmi dávno, s radosťou sa tam stále vraciam, či už s mojimi deťmi alebo vnúčatami. V roku 2011 som mal v Rade-novom dome vlastnú výstavu pod názvom „Posledný salaš“. Chcel som ukázať najmä svet čičmianskych salašov prostredníctvom modelu salaša na Podfačkovskej.

Zimné Čičmany

Tradičný zimný odev a obuv v Čičmanoch

Ako vyzeral tradičný ľudový odev Čič-manca? Čo ste nosili oblečené vy?

Ako malé dieťa som nosil „gace“ šité z plátna a košeľu. Na nohách sme nosili kr-pce. Topánky som mal len dovtedy, kým sa nezodrali. V zimnom období som nosil ka-bát, ktorý sa ľudovo označoval ako „huňa“. Sviatočné oblečenie sa skladalo z vyšívaných nohavíc, ktoré vyzerali mužnejšie. Dospelí muži nosili súkenné nohavice.Boli Čičmany už v tej dobe turistickým centrom alebo sa ním stali až neskôr?

Turisti začali chodiť až po 2. svetovej voj-ne. V období pred vojnou bol turista ojedi-nelým úkazom. V období vojny aj pôvodní obyvatelia opúšťali svoju rodnú dedinu zo strachu o svoj život. Sťahovali sa do okoli-tých dedín (Tužina, Nitrianske Pravno) ale-bo tí odvážnejší odchádzali aj do zahraničia.Ako sa opravovali/udržiavali maľby na čičmianskych dreveniciach?

Prvé nátery sa robili na spodné brvná. Ozdobné ornamenty sa maľovali hlinkou – hlina vykopávaná za Čičmanmi. Neskôr sa začalo využívať pálené vápno.Aké zamestnanie mali obyvatelia Čič-mian?

Rozšírené medzi obyvateľmi bolo ovčiar-stvo. Vyrábali bryndzu, ktorú aj predávali. Lesy naokolo sa klčovali, takže mali dosta-tok dreva, z ktorého vytvárali rôzne úžitko-vé, ale aj ozdobné výrobky. Rozvinutý bol podomový obchod a predaj papúč. Niektorí ľudia vyrábali šindle.Spievali si obyvatelia nejaké tradičné piesne?

Čičmanci trávili všetok svoj voľný čas spe-vom piesní. Podľa mňa Čičmany boli „spe-vavý národ“.Aká cesta viedla do Čičmian v období, keď ste tam žili?


Listy 15

vať životné osudy konkrétnych emigrantov, príčiny ich úteku a oboznámiť s ich životným príbehom najmä mladých ľudí. Aby študenti pochopili, prečo ľudia odchádzali do emigrácie, museli sa zoznámiť s pomermi, ktoré boli v totalitnom Československu. Ďalším krokom bolo nájsť ľudí, ktorí z rôznych príčin opustili svoju vlasť a našli svoje uplatnenie a domov v zahraničí, za „že-leznou oponou“. S prvým pamätníkom, pánom Jánom Tockým, ktorý sa po rehabilitácii v roku 1992 vrátil do Žiliny, sa stretli osobne. Ďalšou pamätníčkou bola pani Mária, ktorej manžel odišiel do Viedne a neskôr do Austrálie a ju nechal aj s dvomi malými deťmi v ČSR. Ponúkal jej, aby odišla aj ona, ale s dvomi malými deťmi ísť do neistej budúcnosti odmietla. S pani Ľubi-cou a pánom Vladimírom, ktorí žijú vo Viedni, komunikovali prostredníctvom internetu. Študentov zaujímalo, prečo títo ľudia opustili svoju vlasť a odišli do neistých pomerov. Príčiny boli po-dobné: potláčanie náboženskej slobody a ďalších ľudských práv, príkazy a nariadenia, ktoré obmedzovali slobodné myslenie a ko-nanie, nemožnosť realizovať svoju kariéru a i.

Podmienkou projektu bolo verejné podujatie, ktoré študenti uskutočnili v spolupráci s Nadáciou Polis v jej priestoroch 18. sep-tembra 2018 v Žiline. V prvej časti podujatia priblížili prítomným študentom i širšej verejnosti príčiny emigrácií, jednotlivé emigračné vlny a hlavne spracované životné príbehy pamätníkov s dôrazom na príčiny emigrácie a jej dôsledky. Druhá časť bola moderova-ná diskusia. Jednak sa prítomní mohli pýtať členov tímu na ďalšie podrobnosti, jednak moderátorka kládla otázky publiku, dotýkajúce sa emigrácií v minulosti a v súčasnosti, ale aj porovnania totalitného režimu so súčasnosťou. Akcie sa zúčastnilo okolo 100 ľudí.

Dôležitou súčasťou práce študentov boli formy výstupov nie-koľkomesačnej práce tímu. Tím GVARZY zo spracovaných materiálov pripravil 4 bannery a brožúru s osobnými príbehmi pamätníkov. Svoju prácu prezentovali začiatkom októbra na hod-notiacom seminári v Košiciach najskôr pred rovesníkmi a peda-gógmi, ktorí viedli tieto tímy, a na ďalší deň pred hodnotiacou odbornou komisiou.

Všetky tímy ukázali zanietenosť pre prácu, nápaditosť a nad-šenie, s ktorým predviedli ostatným, čo urobili za niekoľko mesiacov. Ako výstupy projektu môžeme spomenúť animovaný fi lm či anketu o emigrácii, video s pamätníkmi, prezentáciu o osu-doch emigrantov a i. Spestrením boli hry Stoj a Sen o slobode, ktorých cieľom bolo priblížiť súčasníkom totalitný režim a pod-mienky, za ktorých ľudia utekali za slobodným životom, ako aj konkrétne osudy emigrantov.

Študenti zapojení do projektu sa zúčastnili podujatí v Brati-slave, konaných pri príležitosti Boja za demokraciu a slobodu nazvaných Remember November, organizovaných Nadáciou Milana Šimečku na počesť slobody a demokracie. V rámci záverečnej prezentácie v Galérii Umelka pre študentov dvoch bratislavských gymnázií predstavili svoje výstupy aj veľvyslan-covi USA, ktorý si ich so záujmom vypočul. Z ďalších podujatí novembrových dní môžeme spomenúť návštevu divadelného predstavenia, Stredoeurópskeho fóra či odovzdávania ocenení Biela vrana 2018. Ocenenie sa udeľuje ako poďakovanie vzác-nym ľuďom okolo nás, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spra-vodlivosť a konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu. Medzi tohtoročnými ocenenými bol napr. aj zavraždený novi-nár Ján Kuciak či novinári Zuzana Petková, Paula Holcová a i.

Projekt Študenti po stopách totality, ktorý Nadácia Milana Šimečku organizovala už po tretíkrát, je veľkým prínosom pre všetkých zapojených študentov. Naučia sa pracovať v tíme, riešiť problémy, prezentovať svoje poznatky iným, reagovať na otázky publika, pracovať s literatúrou, archívnymi prameňmi a pod. Najväčším prínosom je bližšie spoznanie našej nedávnej minu-losti, kedy nebolo jednoduché otvorene vysloviť svoje názory, slobodne ich prezentovať či cestovať do zahraničia, kedy a kam chceme. Musíme si vážiť a rozvíjať nadobudnutú slobodu a de-mokraciu, pretože ani dnes, v 21. storočí, nie sú vo všetkých krajinách sveta samozrejmosťou.

PhDr. Alica Virdzeková

Študenti zapojení do projektu Polis so svojou vedúcou v Bratislave

14_15_Virdzekova.indd 1514_15_Virdzekova.indd 15 10.12.2018 15:20:2310.12.2018 15:20:23

16 Listy

Jubilantka z bratislavskej

Reduty

Koncertná sezóna 2018–2019 v Bratislave je v plnom prúde

a sľubuje poslucháčom množstvo nezabudnuteľných zážitkov a kvalitných umeleckých výkonov. Pre dve popredné

slovenské hudobné telesá je to však aj sezóna jubilejná. Slovenská fi lharmónia

vstúpila do svojej 70-tej, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dokonca

do 90-tej sezóny. V nasledujúcich riadkoch budeme venovať pozornosť

predovšetkým Slovenskej fi lharmónii.

Slovenská fi lharmónia vznikla úradne v decembri 1948 pri-jatím Zákona Slovenskej národnej rady o Slovenskej fi l-harmónii. Tomuto ofi ciálnemu dokumentu predchádzalo

dlhoročné úsilie mnohých významných osobností slovenského hudobného života o založenie reprezentačného orchestra. Na čele prípravného výboru stál hudobný skladateľ Eugen Suchoň. Dôle-žitú úlohu zohral vtedajší povereník pre školstvo, vedu a umenie, básnik Ladislav Novomeský.

Koncertný život sa v Bratislave pestoval aj v dávnejšej minu-losti, predovšetkým v šľachtických, neskôr v meštianskych ro-dinách. Za Rakúsko-Uhorska k tomu výrazne prispievala blíz-kosť Viedne a Budapešti, ale boli tu aj domáce, zväčša maďarské a nemecké hudobné spoločnosti. Po vzniku Československej republiky sa zintenzívnila spolupráca s českými hudobníkmi od dirigentov, skladateľov až po hráčov na jednotlivé nástro-

je. Mnohí z nich sa stali členmi novovznikajúcich slovenských orchestrov. V r. 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo, ale aj Orchestrálne združenie Slovenská fi lharmónia. Pri jeho zrode stál hudobný skladateľ, pedagóg a úspešný organizátor Miloš Ruppeldt (1881–1943). Okrem spomínaného fi lharmonického združenia založil Hudobnú školu pre Slovensko, Spevácky zbor slovenských učiteľov, Družstvo Slovenského národného divadla, spolu s Oskarom Nedbalom viedol hudobné vysielanie Rádio-žurnálu na Slovensku a v r. 1939 bol aj jeho riaditeľom. Váž-na hudba sa v medzivojnovom období stávala, popri iných hu-dobných žánroch, neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho života Bratislavčanov. Zakladatelia Slovenskej fi lharmónie v r. 1949 teda mali z čoho vychádzať.

Slovenská fi lharmónia má od svojho uzákonenia domov v bra-tislavskej Redute, impozantnej budove, ktorej história siaha do roku 1911. Vtedy sa začalo s prípravou výstavby tohto nového kultúrno-spoločenského priestoru mesta.

Vybudovať orchester na takej vysokej úrovni, akú dnes Sloven-ská fi lharmónia má, si vyžadovalo nepredstaviteľné množstvo prá-ce a nadšenia ľudí rôznych, ale predovšetkým umeleckých profe-

Slovenská fi lharmónia so súčasným šéfdirigentom Jamesom Juddom

Slovenský fi lharmonický zbor, zbormajster Jozef Chabroň foto Ján Lukáš

16_17_Sisolakova.indd 1616_17_Sisolakova.indd 16 10.12.2018 15:21:5410.12.2018 15:21:54

Listy 17

sií. Na prvom mieste to boli dirigenti. Hneď na začiatku, v rokoch 1949–1952 zastával miesto šéfdirigenta český dirigent svetového mena Václav Talich (1883–1961) a zároveň s ním tu pôsobil vtedy 42-ročný, ale už skúsený Ľudovít Rajter (1906–2000). Práve tento významný slovenský dirigent patrí k osobnostiam, ktoré symbo-licky spájajú oba jubilujúce orchestre, Slovenskú fi lharmóniu aj Symfonický orchester slovenského rozhlasu, pretože v nich pôso-bil veľa rokov ako šéfdirigent. Po ňom sa za dirigentským pultom vystriedali Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Bystrík Režucha, Ondrej Lenárd.

Nemôžeme na tomto mieste venovať pozornosť všetkým, ktorí sa podieľali na formovaní Slovenskej fi lharmónie. V jej 70-ročnej histórii pôsobili na poste šéfdirigenta aj viacerí českí dirigenti: Libor Pešek, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, ako di-rigenti Zdeněk Bílek, Zden ěk Košler, Tomáš Hanus, Leoš Svá-rovský, ale za dirigentským pultom hosťovali umelci doslova z celého sveta. Spomeňme aspoň mená Carlo Zecchi, Claudio Abbado, Yehudi Menuhin. Od r. 2007 do r. 2016 bol šéfdiri-gentom Francúz Emmanuel Villaume, od sezóny 2017–2018 je to britský dirigent James Judd. V sezóne 2018–2019 sú stá-lymi hosťujúcimi dirigentmi Rastislav Štúr, v súčasnosti riadi-teľ a šéfdirigent Opery Slovenského národného divadla a český dirigent Petr Altrichter.

Veľmi dlhý by bol aj výpočet domácich a hosťujúcich inštru-mentálnych či vokálnych sólistov. Výnimočnou udalosťou ale bolo, keď sa vo fi lharmónii mohli predstaviť dve slovenské sopra-nistky svetového mena, dlhé roky „zakázané a nežiaduce“ emig-rantky Lucia Poppová a Edita Grúberová.

V súčasnosti má orchester Slovenskej fi lharmónie vyše sto čle-nov. Spevácky zbor, ktorý vznikol pôvodne z Miešaného zboru Slovenského rozhlasu, vyše sedemdesiat. Vedie ho zbormajster Jozef Chabroň. Na pôde Slovenskej fi lharmónie pôsobí aj Slo-venský komorný orchester, predtým Slovenský komorný orches-ter Bohdana Warchala s umeleckým vedúcim Ewaldom Dane-lom. Všetky tieto zložky sú dnes vďaka svojej vysokej profesiona-lite veľmi žiadané aj v zahraničí. Často hosťujú na hudobných festivaloch po celom svete.

Od r. 2004 je riaditeľom Slovenskej fi lharmónie klavírny virtu-óz, profesor Marián Lapšanský.

Pokiaľ ide o repertoár, aj ten sa od začiatku budoval veľmi premyslene a na vysokej úrovni, k veľkej radosti pravidelných aj občasných návštevníkov koncertov. Čo ale považovalo vede-nie fi lharmónie za svoju vec, bolo uvádzanie symfonických diel slovenských skladateľov 20. storočia, napr. Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a mnohých ďalších, až po súčas-nú generáciu, ku ktorej patrí napr. Peter Breiner alebo Ľubica Čekovská.

Aktuálna, jubilejná 70. sezóna Slovenskej fi lharmónie ponúka 13 koncertných cyklov v Koncertnej sieni a v Malej sále Redu-ty a v dvoch bratislavských kostoloch: v Katedrále sv. Martina a v Kostole Zvestovania Pána. Zároveň ju čaká dvadsiatka domá-cich aj zahraničných zájazdov.

V rámci spomínaných 13 cyklov spomeňme Symfonicko-vo-kálny cyklus, cyklus Hudba troch storočí, Populárny cyklus a na programe je aj 14 mimoriadnych koncertov. Nasledujú koncert-né cykly pre mladých, kam patria napr. Rodinné koncerty, ďalej Cyklus organových koncertov, Hudobná mozaika, Stará hudba a cyklus Klavír a klaviristi.

70 rokov je Slovenská fi lharmónia neodmysliteľnou súčasťou hudobného života v Bratislave. Zažila priaznivé tvorivé časy, aj menej úspešné obdobia, ale na jej koncertoch vyrástli stovky poslucháčov, milovníkov vážnej hudby, pre ktorých sa Reduta týždeň čo týždeň stáva chrámom vysokého kumštu.

Mirjana Šišoláková

Použitá literatúra: Šesť desaťročí Slovenskej fi lharmónieVydala Slovenská fi lharmónia 2009

Prvý šéfdirigent Slovenskej fi lharmónie Václav Talich

Slovenská fi lharmónia, historická fotografi a

Historická fotografi a Reduty

16_17_Sisolakova.indd 1716_17_Sisolakova.indd 17 10.12.2018 15:22:0410.12.2018 15:22:04

18 Listy

Lietadlo z Prahy dosadá v hustom daž-di na pristávaciu dráhu letiska Lon don-Stansted. Je sychravý, nevľúdny

jesenný deň. Pravé anglické počasie. Drko-ceme zubami a s chuťou nasadáme do vy-hriateho autobusu spoločnosti National Ex-press, ktorý nás má dopraviť do Colchesteru, vzdialeného asi 40 kilometrov od letiska.

Prekvapenie číslo jeden: Spiatočný au-tobusový lístok z letiska do Colchesteru stojí takmer toľko ako letenka z Prahy do Londýna!

Za oknom autobusu sa dáva do pohy-bu mokrá krajina s kŕdľami letiacich vrán a morských čajok.

Sme v cieli našej cesty a v mumraji au-tobusovej stanice medzi množstvom ľudí najrôznejších odtieňov a farieb pleti vyze-ráme našu študentku. Mrholí. Konečne spoznávame známy úsmev pod pršiplášťom a po zvítaní sa rozhodneme pre svižnú pre-chádzku mestom k študentskému bytu na okraji mesta neďaleko univerzitného areálu.

Prekvapenie číslo dva: Ulice periférie sú plné odpadkov. Nedá sa to ignorovať. Je to horšie ako neporiadok na dobříšskom námestí po pravidelnom víkendovom vy-číňaní žúrujúcej mládeže u nás doma.

Miriam nám vysvetľuje, že s čistotou ulíc je tu naozaj problém, hlavne mimo

centra mesta, ktoré vraj nepatrí do klubu najprosperujúcejších anglických miest.

Za necelú polhodinku sme na mieste. Moderný elegantný bytový komplex po-stavený na brehu rieky. Rieky, ktorá pod-ľa prílivu či odlivu mení svoju podobu z rieky splavnej člnmi a plachetnicami až po rozbahnený nie viac ako širší potok, ktorý by sa v gumákoch dal hravo pre-brodiť. To blízkosť mora robí divy.

Neďaleko sa nachádza obrovský areál univerzity so študentským kampusom, budovami ubytovní, kancelárií, poslu-chární, knižníc, telocviční a študentských klubov, barov a reštaurácií.

V encyklopédii Wikipedia sa dozvieme, že Colchester je mesto ležiace severovýchodne od Londýna v grófstve Essex na rieke Colne. Je najstarším zaznamenaným rímskym mestom na britských ostrovoch a určitý čas bolo hlavným mestom rímskej Británie.

V súčasnosti má asi 122 000 obyvateľov a takmer desatinu z nich tvoria študenti tamojšej univerzity, ktorá sa právom radí k najlepším nielen v Anglicku. Jedným zo

študentov je momentálne i naša dcéra Miriam, ktorá bola tým hlavným dôvodom našej krátkej návštevy v týchto pre nás neznámych končinách.

POSTREHY Z COLCHESTERU

„It´s Kinda Like Heaven“

Colchester – vidiek

18_19_Pogran.indd 1818_19_Pogran.indd 18 10.12.2018 15:23:1210.12.2018 15:23:12

Listy 19

Prekvapenie číslo tri, tentoraz veľmi príjemné: Jednotlivé budovy a architek-tonické celky sú harmonicky zasadené do mierne zvlnenej krajiny, pripomínajú-cej pravý „anglický park“. Stáročné porasty dubov striedajú zvlnené plochy trávnikov a terasy s rybníkmi, na hladine ktorých sa zrkadlí jesenná obloha a kŕdle divých kačíc. Uprostred vodných plôch tryskajú k nebi monumentálne fontány.

Prechádzka areálom sa mení na etnografi c-kú prehliadku mládeže snáď zo všetkých kú-tov sveta. Priestory univerzitnej knižnice so študovňami a miestnosťami s vybavením IT sú študentom k dispozícii 24 hodín denne! Kampus je akýmsi živým klokotajúcim kotlí-kom, kde sa stále niečo kuchtí a varí.

Dnešný rušný deň zakončíme v príjem-nom študentskom bistre. Aké prekvape-nia nám asi prinesie zajtrajšok?

Je tu nový deň. A vetrom vymetená obloha bez jediného mráčika. V slnečných lúčoch sa trblieta mrazíkom postriebrená tráva a lís-tie. Dnes sa chystáme preskúmať historické centrum mesta. Kúsok od bytu sa začína tu-ristický chodník a cyklotrasa kopírujúca tok rieky Colne. Dovedie nás až k rozľahlému a dokonale udržovanému hradnému par-ku. Najprv však musíme zdolať niekoľkoki-lometrovú trasu vinúcu sa okolo mokrín poskytujúcich útočisko mnohým druhom vtáctva a záhradkárskej kolónii. Zastavenia s informačnými tabuľami upozorňujú na históriu mesta, ktoré zažilo mohutný rozvoj v 19. storočí vďaka obchodovaniu a distribú-cii uhlia pomocou člnov vlečených konský-mi záprahmi a neskôr železnicou.

Ak je niečo, čo možno Angličanom závi-dieť, tak sú to ich parky. Veľkorysé, s láskou udržované a priateľské. Zo záplavy slneč-ných lúčov sa raduje celá príroda. Krotké a trochu drzé veveričky sa preháňajú trávou a korunami stromov. Veľké sivé americké veveričky, ktoré pomaly ale isto vytlačili menší pôvodný druh, ktorý vraj z anglic-kých parkov nenávratne vymizol. Sú také krotké, že pri najmenšom náznaku, že vy-tiahnete z vrecka nejakú dobrotu, priskáču až k vám a opierajúc sa labkami o vaše to-pánky žobrú o nejakú tú maškrtu.

Uprostred hradného parku sa tiah-ne „Rímsky múr“, pozostatok rímskeho opevnenia mesta. Samotný Colchesterský hrad bol postavený na ruinách veľkolepé-ho rímskeho chrámu zasvätenému cisárovi Claudiusovi. Jeho výstavbu zahájil Viliam I. Dobyvateľ v roku 1076 a išlo o prvý ka-menný hrad v Anglicku. Hrad využil pre svoje základy klenby pôvodného chrámu a vďaka nim sa stal najväčším hradom,

aký Normani postavili. K výstavbe hradu využili materiál z rímskych stavieb vrátane tehál. Hrad bol dokončený v roku 1125.

V stredoveku v ňom sídlilo väzenie, kde na svoj smutný ortieľ čakali odsúden-ci obvinení z čarodejníctva. Tieto obete dnes pripomína pamätník umiestnený v parku neďaleko hradu.

Počas stáročí mohutná stavba postupne chátrala, aby sa nakoniec dočkala obnovy a rekonštrukcie v 19. a 20. storočí. Dnes je v hrade umiestnené múzeum venova-né histórii rímskeho osídlenia v Británii a Colchesteri.

Opúšťame hradný areál a vstupujeme do rušných ulíc mesta, ktorých dominan-tou je mohutná tehlová budova radnice s vysokou vežou. Hlavnou triedou uhá-ňajú autá a typické poschodové doub-ledeckery. Medzi nimi sa prepletá nejaký výtržník podgurážený alkoholom, hromží na celý svet a zatína päste.

V bočných uličkách sa mesto utíši, tu je priestor pre útulné kaviarne a čajovne ako i najrôznejšie obchodíky a dielne ponú-kajúce služby od kaderníka a holiča až po tetovacie štúdio.

Narazíte tu i na ruiny kláštora Augus-tiniánov z 12. storočia, ktorého torzo je akýmsi podobenstvom o plynutí a relati-vite času.

Pýchou súčasnej architektúry je na-opak osvetové a galerijné sídlo Firstsite, vybudované neďaleko kláštora. Kultúrna a vzdelávacia inštitúcia zameraná na pre-zentáciu moderného umenia, poskytujú-ca verejnosti veľkorysé výstavné priestory, kinosálu a konferenčné miestnosti.

V čase našej návštevy sa v nej nachádza inštalácia, refl ektujúca fenomén prisťaho-valectva a hľadania identity v dnešnom glo-balizovanom svete. Takisto výstava veľko-plošných plagátov, ktoré nenechajú nikoho bez odozvy. Na jednom z nich, 4 x 2 metre obrovskom plagáte je vymaľovaná gýčovitá scenéria do ružova rozkvitnutej krajinky s potôčikom, na ktorom plávajú zamilova-né labute. Gigantický titulok hlási, že ide o Post Brexit U.K. s podtitulom: „It´s Kin-da Like Heaven“ (Je to takmer raj).

Na prvý pohľad si skoro nevšimnete drobný text v spodnej časti plagátu, ktorý upozorňuje na to, že je viac ako isté, že brexit prinesie veľa problémov a zmätku.

„Not really of course, it´s actually gonna be what they used to call a bleedin ´mess.“

„ALWAYS READ THE SMALL PRINT,“ stojí na konci plagátu:

„Vždy čítajte aj malé písmenká!“…Text a foto: Miro Pogran

Kampus

Starý mlyn Colchester

Colchester moderný

Študentský kampus

Colchesterské veže

Anglický park Colchester

18_19_Pogran.indd 1918_19_Pogran.indd 19 10.12.2018 15:23:1610.12.2018 15:23:16

20 Listy

Ako to, že expertka na internetové bankovníctvo za-čala hrávať divadlo?

Pracujem ako testový analytik, teda mojou hlavnou snahou je dodať zákazníkovi kvalitné internetové bankovníc-tvo. Spolupracujem s veľkým množstvom ľudí a aj keď ma práca veľmi baví, občas je psychicky náročná a potrebujem sa odreagovať. Chcela som si skúsiť stáť na pódiu pred divák-mi. Divadlo mi pomáha zbaviť sa trémy aj v bežnom živote. V súbore som stretla veľmi zaujímavých ľudí a som rada, že s nimi môžem vystupovať.

Si súčasťou amatérskeho divadelného súboru S bojkou v zádech. Spolok vznikol v roku 2005 ako študentská organizácia Vysokej školy ekonomickej v Prahe a svoji-mi umeleckými aktivitami búra zaužívané predsudky, že ekonómovia rozumejú len číslam. Dnes pripravujete už 10. inscenáciu a okruh vašich divákov dávno presiahol pô-vodnú skupinku spolužiakov a absolventov univerzity. Kto tvorí vaše súčasné, a musím povedať, na ochotnícky súbor neuveriteľne početné, publikum?

Naše publikum tvoria prevažne naši priatelia, rodiny a študenti Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Za roky fungo-vania súboru sa aj členovia súboru obmieňali. Noví členovia priviedli zo svojho okolia zasa nových divákov, ktorí súboru už zostali verní.

Vysvetlila by si prosím ten netradičný názov? Týmto názvom vzdali zakladajúci členovia súboru hold vte-

dajšej dekanke Fakulty fi nancií a účtovníctva VŠE v Prahe, pani doc. Bójke Hamerníkovej, ktorá na prelome rokov 2005 a 2006 uviedla do života svoj nápad zorganizovať na VŠE

amatérsky divadelný súbor. Vďaka jej počiatočnej iniciatíve sa tak dala dokopy nesúrodá partička nadšencov. Ich prvotná divadelná záľuba prerástla do dlhoročnej, sústavnej činnosti väčšej skupiny ľudí.

Držíte si výsostne veselohernú poetiku, ktorej ambíciou je prinášať smiech. Aké tituly tvoria váš repertoár?

Povedala si to krásne a výstižne – veseloherná poetika je za-stúpená vo všetkých našich doteraz uvedených inscenáciách. Od prvoplánových Dievčenských vojen Ringa Čecha cez dve vlastné autorské hry (kde prvá z nich ID aneb velmi špatný den Alexandra Komárka nesie nádych futurizmu a druhá Pohádko-vý večírek bilancuje na hranici komédie, paródie a absurdnej drámy). Ďalej cez wildeovskú klasiku Jak je důležité míti Filipa, muzikálovo ladeného Limonádového Joa, divácky veľmi úspeš-

Mária Štefániková je mladá Slovenka v Prahe, nadšená pre umenie, milovníčka divadla a extrémnych športov a ochotnícka herečka,

profesiou však odborníčka na internetové bankovníctvo.

Mária Štefániková

20_21_Pulisova.indd 2020_21_Pulisova.indd 20 10.12.2018 15:29:0710.12.2018 15:29:07

Listy 21

né Světáky až po našu najnovšiu, v poradí desiatu hru, ktorú uvedieme v decembri tohto roku a vďaka ktorej sme zabrúsili do nového žánru – klasickej anglickej konverzačky.

Väčšina členov súboru už „vyrástla“, majú kariéry alebo podnikanie a zakladajú rodiny. Súbor však pokračuje a je čím ďalej tým úspešnejší. Nehrozil vám zánik? Nikdy ste si nepovedali, že na tento koníček už nemáte čas ani energiu a bolo by rozumné sa na to radšej vykašľať?

Všetkým členom našťastie vždy veľmi záležalo na zacho-vaní súboru pre ochotníkov, ktorí budú po nich nasledovať. K prvej generačnej obmene sa začalo schyľovať v roku 2010, kedy zakladajúci členovia pozvoľna končili školu a začínali sa naplno venovať svojim pracovným kariéram. V tej dobe bol zorganizovaný nábor nových členov, ktorí sa prakticky okam-žite zapojili do skúšania novej hry. Nejaký čas obe tieto gene-rácie fungovali spoločne, až kým pôvodní členovia nezačali súbor prirodzene opúšťať práve kvôli nedostatku času a ener-gie. Tento náborový model sa podarilo úspešne zopakovať ešte niekoľkokrát. Vďaka tomu sa v našej najnovšej hre predstaví-me nielen my – služobne najmladšia a zároveň najpočetnejšia skupina, ale aj naši predchodcovia naprieč všetkými generá-ciami, a to vrátane dvoch zakladajúcich členiek.

V 18 rokoch si sa presťahovala z rodnej Trnavy do Prahy a odtiaľ do Kanady. Nakoniec si sa ale vrátila do Prahy. Čo ťa priviedlo späť? Plánuješ tu už ostať, alebo pomýšľaš na ďalší návrat – tentoraz na Slovensko?

Vrátila som sa hlavne kvôli rodine, a preto, že doma je pros-te doma. Keď žijete viac než 8000 km od vašich blízkych, nikdy nie je možné byť s nimi vo chvíľach, keď to je naozaj potrebné.

Za svoj domov už považujem Prahu a návrat na Slovensko zatiaľ nemám v pláne, aj keď som zopárkrát už aj o tom pre-mýšľala. Dôvod na návrat by bol opäť rovnaký – byť bližšie k rodine.

Cítiš sa byť po tých rokoch strávených v Prahe „počeš-tená“?

Áno. Bohužiaľ mi slovenčina a čeština tak trochu splynuli do jedného jazyka. Nachádzam sa v štádiu, že už ani nerozli-šujem, či počúvam alebo čítam slovenčinu alebo češtinu. Roz-právam stále prevažne po slovensky, ale už do toho miešam české slová a prízvuk. Má to tú výhodu, že mi Česi lepšie rozumejú a nemusím nič prekladať. Na druhej strane mi ale moje „počeštenie“ trošku robí problémy v divadle, kde hrám po slovensky.

Blížia sa Vianoce. Ako ich prežíva Slovenka v Prahe?

Udržiavaš tu nejaké špeciálne trnavské zvyky? Špeciálnym trnavským zvykom, ktorý som do Prahy prinies-

la, je úžasná vianočná kapustnica mojej mamy. Príliš sa nelíši od tradičnej bielej kapustnice, až na to, že v tej našej je ryba, sušené slivky a hríby. Je výborná a každý, kto prekonal pred-sudky a ochutnal ju, požiadal o druhý tanier. Inak Vianoce trávim ako väčšina Čechov či Slovákov. Užívaním si rodiny, darčekov a pojedaním obrovských hromád cukroviniek.

Vráťme sa ešte k divadlu. Pripravujete novú premiéru, povedz nám o predstavení viac.

Ide o komédiu, paródiu na detektívku, je z britského pro-stredia s vtipne koncipovanými postavami, z ktorých každá je veľmi špecifi cká – groteskná. Detektívnu zápletku sme chceli v našom spolku spracovať už dlhšie, avšak doteraz sme nenašli scenár, ktorý by nás dostatočne zaujal. Až sme objavili dielo Normana Robbinsa, ktoré sa stalo predlohou pre projekt Tombs family a režisérku Moniku Pulišovú, ktorá sa tvorby inscenácie ujala s pravou stredoslovenskou vervou.

Názov sme vybrali kvôli asociácii na všeobecne známu Adams fa-mily. Dej sa totiž odohráva na pochmúrnom panstve rodiny Tom-bovcov, z ktorej každý príslušník je trochu inak šialený. Členovia rodiny majú dediť po zosnulom otcovi a sú nemilo prekvapení, že do závete je zahrnutá aj cudzia osoba – spisovateľka románov červenej knižnice Ermyntruda Ashová, ktorú hrám ja. Je to ener-gická a sebavedomá žena, ktorá prinesie do temného a strašidel-ného sídla popretkávaného tajnými chodbami štipku vzrušenia a niekoľko vrážd. Avšak záhadné úmrtia, ktoré sa rozpútajú po jej príchode na panstvo, súrodencov Tombovcov príliš neprekvapia, ich rod má totiž so smrťou stáročné bohaté skúsenosti.

Vrah je pochopiteľne neznámy až do úplného záveru, aj keď divák iste v priebehu hry pojme nejedno podozrenie. Tieto detektívne tipy či odhady nás budú zaujímať. Chceme diváka do predstavenia čo najviac vtiahnuť, a tak bude mať možnosť hlasovať o tom, kto je hlavný podozrivý a spolurozhodovať o ďalšej vražde. Tým bude každé predstavenie úplne unikátne a prekvapivé nielen pre divákov, ale aj pre samotných hercov.

Vzhľadom na to, že komediálnych detektívok je na súčasnej divadelnej scéne poskromne, a pritom je tento žáner veľmi obľúbený a žiadaný, vnímame náš projekt nielen ako chýba-júci diel puzzle v našom repertoári, ale aj ako obohacujúci prvok pražského divadelného menu.

Týmto by som chcela čitateľov na našu premiéru pozvať. Hra Tombs family bude prvýkrát uvedená 19. decembra v Di-vadle Na Prádle. Monika Pulišová

Foto z archívu M. Štefánikovej

20_21_Pulisova.indd 2120_21_Pulisova.indd 21 10.12.2018 15:29:1110.12.2018 15:29:11

22 Listy

Pozoruhodné je, že obdobná organizace existovala už koncem 60. let – v čele Společnosti československo-mongol-

ského přátelství stál tehdy slovenský politik Jozef Kopča. Od svého založení v roce 1968 vyvíjela nadějnou činnost při promítání mongolských fi lmů nebo práci s mongolský-mi studenty u nás. V letech normalizace byla organizace rozpuštěna a nahradil ji značně formální Čs.-mongolský výbor při státem ří-zené Čs. společnosti pro mezinárodní styky.

Dobrou duší dnešní SPM byl dlouhá léta a je i dosud jeden z prvních česko-slovenských mongolistů, absolvent Mon-golské státní univerzity v Ulánbátaru PhDr. Jiří Šíma. V 70.–80. letech mohl vy-konávat jen řadovou funkci v Orientálním ústavu, ale jeho pomoc vládní orgány vy-užívaly při různých ofi ciálních jednáních. V letních měsících několikrát doprovázel

skupiny mongolských rekreantů po Čes-koslovensku – ti přijížděli v rámci výměn-ných akcí mezi odbory obou zemí. Čeští a slovenští turisté trávili recipročně pobyt v Mongolsku.

Jak se stalo, že vznikly široké kontakty mezi tak vzdálenými zeměmi, jako jsou Mongolsko a někdejší ČSSR, resp. obě dnešní nástupnické republiky? Především proto, že v Mongolsku léta pracovali česko-slovenští odborníci, hlavně geologové, kte-ří výrazně pomohli asijskému státu hledat a využívat bohaté nerostné bohatství. Čes-koslovensko se významně podílelo např. na stavbě důlního a upravárenského kombi-nátu v Erdenetu, kožedělného kombinátu a nemocnice v hlavním městě Ulánbátaru. Četní slovenští a čeští specialisté žili v Mon-golsku i se svými rodinami a všichni získali k této zemi vřelý vztah.

Na druhé straně na vysokých školách v českých zemích i na Slovensku studo-vali (a také dnes studují) stovky studen-tů z Mongolska, většinou v technických oborech. Po návratu si zachovali kladný poměr k našim zemím, mnozí působí i ve vysokých vládních funkcích. Dodnes v Mongolsku aktivně pracuje Asociace ab-solventů českých a slovenských vysokých škol a kursů, její členové se pravidelně scházejí a podporují aktivity ve prospěch vzájemného mongolsko-slovenského a českého obchodu, pořádají četné kul-turní akce. Není přehnaný názor, že každý stý Mongol hovoří česky nebo slovensky. Je jenom škoda, že v 90. letech tehdejší vládní kruhy podcenily spolupráci s Mon-golskem a začaly se orientovat výhradně na Západ, místa českých a slovenských fi rem okamžitě zaujaly fi rmy z Japonska, Korej-

Staré i nové v dnešním Mongolsku

Už čtvrt století jsou vedle sebe dvě republiky – Česká a Slovenská. Ale stále existuje společenská organizace sdružující členy z obou zemí. Je to Společnost přátel/Spoločnosť

priateľov Mongolska, zapsaný spolek. Vznikla na jaře 1990 v tehdejší budově Domu slovenské kultury v Praze, jejíž ředitel Dr. Vojtech Čelko laskavě poskytl prostory pro ustavující schůzi. Sám byl dlouhá léta aktivním členem i funkcionářem SPM.

SStSStaSSSSSSttatStaSSSStttataStSttaSStaStSStaSSSSSSStaStaStatStStaStaStaStaStatataStaaSStaStaSSStaSStaSSStaStStStStStataStaStaStaStatataStaStaStaStaStStSSSSSSSStStatataaaSStaSSSStaStaStSStaSStaSSStStSttaStataStaStaSSSSSSSStStStaSSStSttStttaStatStaStaStaStaSSStaSSSSSSSStaSttatattatataataSSSSStaStaSSSStatattataaaaaaaataaSStStaSSSSttttSttaaaaaaSStaStaStaSStStSttttaStataaaaaaStaaaaaaStSStSSSStttttttatataaaaaataaStaSSSSSSSSSttttaStataaaaaaSSSSSttStataaaaaaaaaaSSStaaataaaaaSSSStaStaStttttattaaaaaaaaaaaaaaSSSSSSSSSSSStStttttaaaaaaaaaaSSSStSSSSttttttatataaaaaaaSSSSSSStttaaaaaSSSSSSSStttaaaaaaSSSSStaaaSSSSSSStttttaaaaaa ééré ééééré ré éréréréééééééééé rérééérééé éééééééééérrérérééréérééééééééérrrérérérééréééééérééréérrrééééééréééééérérréréérééééréréééérrrérrrrrérréréréré éééééé éérrrérrrrrrééérééééééérérrrrrrrérérééééééééééééérrérrrrréréréréééééééérérrrrérééééérrrrrrrrréréérééérrrrrrrrrééééééérérrrrrrrrréééréré rérrrrrrrrrrééé éééééééré rrrrrrréééééérrrrrééééérrrrrééérrrrréééé érrrrééé ni ni ni nnni ni nnii nnni nii ni i ni ni ni nnnniiiiiiii ni nni ni ni ni ni ni ni ni niii ni niii ni ni ni nni nniiiiiii niiiiii nnnniii nii ni ni niii niiiii nnnnnnnnnnni nni nnni ni niiiiii nnnnnnnnnnnni ni ni ni niiiii nnni nnnnnnnnnni ni ni nii ni nnnnnnnni ni niii ni nnnnnnni niiii nnnnnnnnniiiiii nnnnnnnnniiiii nnnnnnnniiiiii nnnnnniiii nnnnnnniii nni nnnnnniiii i nnniiiiii nn éovéovévéovéo éovéééovéovvéovvovévééovéoovoovovéoovééévéééovéééovéééovévéovééovovovéovvééovéééovéovééoovéovéovéovovéovéovéovéovéovovéévévévévééovééovéovovéovovéoovéovovovvéévéovééovéééééovééovéovéovévovééévéééééoovovéooovovvéovééovévéééééééovovovoooooovéovovovvovovvééovééévéovéovovovovooovovvvévvéééovéééoovoooooooovvvééééééovéééoooooovéooovovovvééovéééééééoooovéoovéovvvovéééévéovééoooooooovévvvvééééévééooovéovéoooooovvvvvvovvovééévévéééoooooovvvvvvvvovééovééééooooovvvéééovoovéoovvvéééééoovooovvééévéééooooovvvvvééééééééoooovovvvvééééééooooooooovvvéééééé v ddv dv dv dv dddv v ddv dv ddddv ddddv dddddv dddv dv dv dddv dv dv dv dv dv ddv dv dv dv ddddddv dv ddddddddddddddddv dv dddv dv ddddddddddddddddv dv dvvv ddv dddddddddddddddv dv dvv dv dv dv dv dv ddv dv dddddddddddddddv dv dv dddddddv ddddddddv dvv ddv dv ddddv ddddddvv dv ddddddv dddv dv dv dv dvv ddddv dv dv dv dv dddddv ddddvv dv dv dvvv dv dddddddv dddv ddddvvv dvv ddddddv dddddv dddv dv dv dddv dv dddv dv dv dv dv dvv ddv v dddddv dddvv dvvv dv ddddddv ddddv dvvvvvv ddddddv dvvv dddv dvv dddddv dvvv ddvvvvvvvv ddddddddddddv dvvvvvvv ddddddddddd šnešnešneššnešnešnnešneenenešešššnešneššnešnnešnešneššešeešešnešešnešnešššešnešnešnnnenenešnešnenešeešneešešnešneešešešnešeššššššnešnešnenenešnešneneššnenešneššššššnešešnenešnešnnešššešešnešššnešnešnenenešnešnešnenešnešnešnešnešneššnešneešeššššešnešššnešešešnešššnešnešešneššnešneneneešešeššššššneešneeššešššešešnešnenešnnnešneeeeeešeššššššnennešnnnnnnešnneneeneeeeeeešešššešneššnešnnnnnnnnešenešeeeeeeneeššeššššnešnešnennnnneneeeeeešenešnešneššššešnnešnešneneeeeeneeššššneššššnenneeešeššnešnešššnešnnneneeeššššššnennneššššnešnnneššššneneššššneeššššššnnnnnneeeešeeššnínímnímnímnímnímnímnímnímnímnímníínímnímnímnímnímnímnímnímímnímnímnímmnímnínnímnímnímnínímímínímnímnímnímímnímnímínímímnímínímnínnímíímnímínímnímímímmnínínímínímííníímímnímnímnímmnnímnnímnímíímímnímmnímnímnímínímnínímnímnímnímnímímnímnímnímnínímnímnímínímmnímmmímímnímnímnnnímnnímínímnímmmmnímnímnímnímnnnnímnínímmnímnímnnímnímnímnímmnnímnnímnímnnímínímmímmmnnínímnííímímnímmmmímímímmmmmnímnímnímííímmmmmímmmmmmnnímníímmmímmmmmnnnímnnnínínímmmmmmmmnnímnnnímnnímnnnníííímíímmnímmmmmmmmmmnnnnnnnnínímímímímmmmmmmmmmmmmnnnnnnnnnímmmmmmmmmímímmmmnnníníímmmímmmmmmnnnníííímmímmmmmmmnnímnnnnnnnímmmmmmmmmmmmmmnnnnnímmmm MoMoMoMMoMMMMoMoMMoMMoMMoMMoMMoMoMMoMoMoMoMoMMMMMMMMoMoMoMMMoMMMMMMMMMMMMMMMMMoMMoMMMMMMMMMMMMMoMoMoMoMoMoMMoMoMMMMMMMMoMoMoMMMMMMMMMoMMMoMoMMoMMoMMMMMMMMMMMoMMMoMMMMMMMoMMMoMoMMMMMMMMMMooMoMMMoMMMoMMMMMMMMMMMMMMoMoMoMoMoMoMMMMMMMMMMMMMMMMMMoMMMoMoMoMMMMMMMMMMMMMMMMMMMoMoMoMoMMMMoMMMMMMoMMMMMoMoMMMoMMoMoMoMoMMMMMoMoMoMMoMMMMMoMoMMMMMoMoooooMoMoMMMMMMMoMMoMoMMoMMMMoMoooMMMMMMMoMMMMoooMoMMMMMMoMMMMoooooMMMMMMMoMMMMMMMMoMoMoMoMoMMMMoMMMMoMoMMMoMMoMoMoMoMoMooMoMMMMMMMoMMMMoMoMMMoMoMoMMMMMMMMMMMMoMoMoooMMMMMMMMMMMooMMMoMoMMMMMMMMMMoMoooMMMMMMMoMoonnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnnn

Čeští a slovenští přátelé MONGOLSKA

22_23_Kunes.indd 2222_23_Kunes.indd 22 10.12.2018 15:30:0310.12.2018 15:30:03

Listy 23

ské republiky, Německa, USA, Kanady a dalších zemí. Teprve v posledních letech čeští i slovenští podnikatelé opět úspěšně spolupracují s mongolskými partnery.

V roce 1999 sehrála SPM také vý-raznou roli při obnovení ambasády ČR v Mongolsku, která byla počátkem 90. let z úsporných důvodů uzavřena a její bu-dova prodána; dnes ve stejné budově síd-lí v pronájmu. Společnost/Spoločnosť je velmi agilní organizace. Sdružuje Čechy, Slováky i Mongoly žijící trvale u nás. Po-máhá s tlumočením a překlady četným Mongolům pracujícím u nás hlavně v tex-tilním a potravinářském průmyslu. Její kulturní a sportovní akce seznamují naši veřejnost se životem v Mongolsku a tam-ními realitami. Pomáhají těm, kdo u nás trvale nebo dočasně žijí, aby se co nejlépe integrovali. Mongolové u nás mají větši-nou dobrou pověst díky své pracovitosti a nekonfl iktnosti, s projevy xenofobie se setkávají u zdejších lidí jen výjimečně.

SPM vydává spolu s dalším spolkem – Klubem přátel Asie Pražská jurta – skvěle vybavený čtvrtletník (občasník), který podává všestranné informace zejména o dění v Mongolsku. Zásluhou dlouholeté tajemnice SPM Mgr. B. Ariundzul má periodikum barevnou podobu s řadou fotografi í. Někdejší geolog působící léta v asijské zemi, Ing. Mojmír Krauter, sleduje dodnes pravidelně tamější tisk a informuje o všech zajímavých politic-

kých, ekonomických a kulturních událos-tech. Aktivním členem SPM na Slovensku je významný speleolog Ing. Peter Holúbek z Liptovského Mikuláše, který s podporou SPM organizoval v roce 1994 slovenskou expedici do „šamanské“ jeskyně Daja-n-dérchin aguj. Publikuje příležitostně i v Bulletinu. Akcí Společnosti se zúčast-ňuje i Ing. Batmend, Mongol žijící na Slovensku, se svou slovenskou manželkou a početnou rodinou. Studoval v Bratislavě.

Prvním československým velvyslancem v Mongolsku po pádu totalitního režimu se stal právě mongolista PhDr. Jiří Šíma. On i jeho pozdější následovnice – už za ČR, Dr. Ivana Grollová, rovněž mongolis-tka, měli v Mongolsku obrovskou autori-tu, byli jedni z mála mongolsky mluvících ambasadorů a byli osobně zváni preziden-tem k setkání. Dnes má v Mongolsku za-stupitelský úřad jen Česká republika, její ambasáda hájí i zájmy Slovenské republi-ky. Mongolští diplomaté u nás jsou často absolventy českých a slovenských škol.

K rozsáhlé činnosti SPM patří i kaž-doroční akce nazvaná JURTA, koná se střídavě v různých městech a místech ČR i SR. Jedna z úspěšných akcí proběhla před lety v Liptovském Mikuláši. Název je od skutečné jurty (mongolsky se nazývá ger), kterou si Dr. Šíma přivezl z Mongolska a kterou dává nezištně k dispozici. Kolem vlastní jurty, kterou si mohou návštěvní-ci prohlédnout, se konají různé sportov-

Listy 23

ní akce, při nichž u nás žijící Mongolové předvádějí svoje umění v zápase, lukostřel-bě nebo jízdě na koni, zvláště ženy pak ve hře na tradiční lidové nástroje morinchúr, šandz nebo jatga. Každá taková akce se setkává se zájmem veřejnosti a přispívá k pochopení životního stylu ve vzdálené zemi. Neformální zájem Mongolů o naše země i mnohých našich občanů o jejich domovinu je v dnešním světě něco, co si zasluhuje pozornost.

Petr Kuneš Foto: B. Ariundzul

Současný Ulánbátar

22_23_Kunes.indd 2322_23_Kunes.indd 23 10.12.2018 15:30:0710.12.2018 15:30:07

24 Listy

Veda dosahuje rekordy vo vývoji a umenie chce byť úplne iné. A človek spoznáva, aké zložité je prijať dnešok. Možno aj preto, že je nový. Identifi kačný kód Slovenska, Culture Code, predstavuje každoročne vybrané osobnosti, ktorých prínos pre kultúru patrí ľuďom, nie bulváru. Ich tvorba a objavy majú tú pridanú hodnotu, ktorá sa dnes pre mediálnu plytkosť v našom poznaní stráca. Spočívajú na mimoriadnom talente a náročnej práci. Vďaka nim sa ľudstvo rozvíja. Avšak z roka na rok je ťažšie rozlíšiť „plevy od zrna“. Obidvoje má svoje opodstatnenie a zastúpenie v našom živote. Prvé sú však krát-kodobou zábavou, umeleckou zbytočnosťou, alebo nepod-statnou informáciou o objave, ktorý nejestvuje, kde človek pokrúti hlavou a zabudne. Druhé reprezentujú všetky možné cesty vývoja a rastu. Filozofi u a poznávanie, relax pri učení hrou, upozornenia na dekadentný úpadok, násilie, a jedným dychom estetiku radosti a krásy. Na tej jednej strane dominuje

biznis a beh za peniazmi. Na strane druhej práca či tvorba, bez ktorej by sme neboli, čím sme. Ľuďmi.Identifi kačný kód Slovenska je pojem, spojený s udeľovaním prestížnych cien „Laureát Identifi kačného kódu Slovenska“. Patria tým, ktorých dnes nazývame „skutočné osobnosti“. V tomto roku sa slávnosť uskutočnila 20. októbra na Bratislav-skom hrade pod záštitou Európskej akadémie vied a umení, ktorej podpredseda bol na odovzdávaní cien osobne prítomný. Táto myšlienka vznikla na Slovensku, ale patrí všetkým tým „skutočným“ na celom svete, ktorí tvoria hodnotné výsled-ky pre seba, pre nás, pre ľudstvo. Niektorí známi, iní temer neznámi. Vôňu ich tvorby a práce cítiť však všade. Identitou je kód bezproblémového detstva, spojeného s miestom hier, vôňou matkinej kuchyne a poznávania práce. Tú nesie každý v sebe. Bez nej by to nešlo. Keď sa potláča, nastupuje násilie a vznikajú vojny. Ona totiž je práve v tej spomienke na prvé

Súčasná kultúra. Umenie a veda. To je množstvo informácií ovplyvňujúcich schopnosť jedinca orientovať sa v nich.

Dvanásty ročník Identifi kačného kódu

Slovenska

Laureáti v priestoroch Bratislavského hradu

24_25_Moza.indd 2424_25_Moza.indd 24 11.12.2018 9:01:3611.12.2018 9:01:36

Listy 25

sadenie zemiakov, citlivé prežívanie detských rozprávok, kose-nie trávy a v sile domova. Nezávisle od toho, v ktorom štáte, v ktorej časti sveta. Laureáti dvanásteho ročníka sú mimoriadni ľudia preto, že originálne vnímajú prítomnosť a dokážu ju spracovať v mi-moriadnych výsledkoch. Tu je zoznam Laureátov Identifi kačného kódu Slovenska. Zo-znam tých, ktorí si osobne prevzali ceny na Bratislavskom hra-de. Viac sa k jednotlivým osobnostiam vrátime v niektorých z ďalších čísiel Listov.Babjak Martin Filimonová Lucie

Geislerová Aňa Gezelius Berit Kopócs Tibor Ledecká Iveta Noga MiroslavMeisner JanPetránsky ĽudovítReháková Mária, Rittstein Michael Vančová Alica Vašáryová Emília a Zoričák Ján

Ľuboslav Moza

Michael Rittstein, Ľuboslav Moza a Štefan LubyJan Meisner, Ľuboslav Moza a Štefan Luby

Emília Vášáryová, Ľuboslav Moza a Štefan Luby

24_25_Moza.indd 2524_25_Moza.indd 25 11.12.2018 9:01:3911.12.2018 9:01:39

26 Listy

Mluvíš slovensky?Jen trošku. Raději bych mluvila česky,

i když je to až můj třetí jazyk v životě, kte-rý jsem se učila používat. Můj první rod-ný jazyk byl slezský dialekt, neboť jsem vyrůstala ve Vendryni na hranici s Pol-skem kousek od Jablunkova, deset kilo-metrů od pomezí Slovenska. Slovenština byl můj druhý jazyk, protože můj otec byl Slovák z Piešťan. Časem také začal mlu-vit víc slezským dialektem, a tak se slo-venština z našeho života vytratila. Mám ten jazyk moc ráda. Dokonce jsem měla i slovenskou kapelu a své spoluhráče jsem vždy prosila, aby slovensky mluvili, a na-konec některé písně mám ve slovenštině.

Jakou roli ve tvém dětství hrála hudba?Dětství jsem prožila ve Vendryni, která

tenkrát byla součástí Třince. Nyní už je to samostatný městys. Nachází se v Besky-dech. Odtud jsem ve čtrnácti letech ode-šla do Ostravy na konzervatoř.

Jsem velice vděčná svým rodičům, že mě k hudbě vedli. Nemysleli si, jako jiní, že se tím neuživím. Oni sami se hudbou zabývali, ale neživili. Moje ma-minka chtěla jít v mládí studovat hru na klavír na konzervatoř. Pocházela z prak-tikující křesťanské rodiny a za hluboké totality by jí studium nebylo umožně-no, zvláště u nás ve Slezsku byly poměry vyhrocené. Můj otec se hudbou zabýval odmalička. Hrál na akordeon, trochu na klavír, dobře na kytaru, zpíval. S ma-minkou jsme v rámci církve vedly dět-ský sbor, dokonce jsme pro děti napsaly muzikál. Potom jsem dala dohromady čtyřhlasý sbor mladých lidí mého věku.

Hrála jsem i v nějakých místních kape-lách.

Zvláštní oporou byl pro mě můj otec, který slyšel tóniny v barvách. On mě učil vyhledávat si písničky, které se mi líbily v rádiu, na pianě a umět si je zahrát. Mys-lím ty popové, třeba Eltona Johna. Jeho vklad vnímám jako podstatný. Maminka mě zase vedla k pravidelnému cvičení. Pa-matuji si to období, které je pro většinu dětí traumatické, když se skládá hra pra-vou a levou rukou dohromady. Moje ma-minka už ztrácela nervy, já taky.

Byla to rovněž ona, kdo mi oznámil k mé prvotní nelibosti, že se budu hlásit na konzervatoř. To bylo moudré!

Pamatuješ si, co ti pomohlo tu první dětskou krizi překonat?

Právě nedávno jsem měla seminář s uči-teli z „hudebky“ a to mě vedlo k tomu, abych si analyzovala svoje hudební začát-ky na škole. K dřině jsem dostala protipól právě v přístupu mého otce, který mě učil hudbu také poslouchat. Dále to, že jsem už ve dvanácti hrála v kapele a napsala jsem nějakou písničku.

Studovala jsi obor skladba na konzer-vatoři v Ostravě, potom na Janáčkově akademii múzických umění v Brně, v Praze na Konzervatoři Jaroslava Ježka a nakonec i nějakou dobu na Univerzi-tě v Massachusetts. V čem byla studia a pobyt v USA inspirativní pro hudeb-níka, který se zabývá moderní hudbou?

V Americe jsme i s mým mužem stu-dovali tři roky Masters of Music. Už je to sedmnáct let. V té době tu sice existovala jazzová platforma, ale zdaleka nebyla tak

rozvinutá jako dneska. Myslím, že k tomu přispěla velkou měrou možnost získat za-hraniční stipendia. Určitý podíl na vzrůs-tající popularitě jazzu u nás má i můj muž Patrik Hlavenka Karpentski, který sestavil osnovy pro první vysokoškolské studium jazzové interpretace v ČR, a to na Janáč-kově akademii v Brně. Otevíralo se, tu-ším, v roce 2008.

V Americe jsem si všimla, že po jakém-koliv i nezdařeném vystoupení za vámi někdo přijde a řekne „Good job!“. Lidé se navzájem poplácávají po zádech a umí se pochválit: „Děláš to dobře, dělej to dál!“ Zpočátku mi to i vadilo. Nakonec jsem se také naučila, že pozitivní feedback /zpět-ná vazba/, i když se vám v tu chvíli sub-jektivně zdá neadekvátní, má dobrý vliv na vaši další práci.

Dále jsme měli možnost vyjíždět do New Yorku, kde jsme chodili do hudeb-ních klubů i těch undergroundových. Se-tkávali jsme se s našimi hudebními idoly a pochopili jsme, že jsou to normální lidé z masa a kostí, na které do klubu přijde jen pár fandů, zatímco jindy vyprodávají světová turné. V té době jsem byla velkou fanynkou jazzu a v klubech jsem se po-tkávala s těmi největšími hvězdami. Sedali jsme si s mým mužem vždy do první řady. Hodně jsem tenkrát poslouchala soudobý jazz a vstřebávala dojmy. Byl to pro mě hluboký základ.

Možnost vyjet ze země a setkat se s jinou kulturou znamenala, že jsem začala bořit i některá dogmata, která jsem v sobě nesla od dětství. Otevřely se mi oči, viděla jsem, že se dá žít i jinak a že je to v pořádku.

26_28_Stancelova.indd 2626_28_Stancelova.indd 26 10.12.2018 15:33:0110.12.2018 15:33:01

Listy 27

Kde jsi se setkala se svým manželem?Známe se prakticky od dětství. Pat-

rik studoval na ČVUT „strojařinu“, ale vždycky ho táhla muzika. Po nějakou dobu byl současně i studentem konzer-vatoře Jaroslava Ježka v Praze. Abychom mohli studovat v USA Masters of Music, měli jsme mít absolvované bakalářské stu-dium. Mně uznali titul DiS z konzervato-ře a Patrikovi bakaláře ČVUT.

Máš za sebou spolupráci s řadou zná-mých jmen. Doprovázela jsi na klavír Ondřeje Rumla, Justina Lavashe, Davi-da Kollera, trvale spolupracuješ s Len-kou Dusilovou. Připadá mi, že spojuješ nespojitelné, dokážeš pracovat na mno-ha platformách. Nestačilo by být jen skladatelkou a aranžérkou?

Ne, mně by to nestačilo. Nebaví mě stereotyp, a proto se mu zřejmě podvědo-mě vyhýbám svými mnohými aktivitami. Skladba u mě byla vždy na prvním místě, hru na klavír jsem bohužel tak důkladně nestudovala. Na druhou stranu by mě nebavilo psát a vymýšlet jen pro ty dru-hé. V poslední době spolupráce s jinými osobnostmi ubylo, a to vlastně tak trochu plánovaně. Čím dál tím víc píši pro své koncertní příležitosti nebo nahrávám své vlastní hudební projekty. Abych se necha-la zlákat zadáním pro druhé, musí mě ta práce zaujmout. Také učím i dávám kon-zultace.

Natočila jsi několik vlastních alb. To první dokonce v Americe. Proč tam?

V té době jsem měla vlastní jazzové trio. Z pobytu v USA jsem osobně znala ně-které jazzové osobnosti, například Ingrid Jansen, kanadskou trumpetistku žijící v New Yorku a Riche Perryho, saxofonis-tu, který hraje v proslulých kapelách. Vra-cela jsem se tam po čtyřech letech a měla jsem chuť navštívit svoje známé. Zároveň jsem v době studia byla silně ovlivněna soudobým americkým jazzem a ještě jsem se mu tehdy chtěla věnovat. Můj muž Pa-trik je můj první spolupracovník, spolu alba produkujeme, mým vydavatelem je

Petr Ostrouchov, který má vydavatelství Animal Music.

Za album Th eodoros jsi v roce 2013 obdržela cenu Anděl v kategorii Jazz a blues. Z poslechu jsem pochopila, že jsi pro tuto hudbu získala jiný zdroj in-spirace. Kde jsi ji našla?

V té době jsem začala pociťovat, že na-vzdory spolupráci s jinými zajímavými hu-debníky se musím pokusit o sebevyjádření a při tom možná i překonat strach ze sólo-vého hraní. Cítila jsem se unavená z před-chozí práce. Zaujala mě písnička, něco, co může být jednoduché a zároveň silné. Měla jsem za sebou tvorbu písní pro Baromanti-ku, Eternal Seekers, sama jsem poslouchala písničkáře. Začal se proměňovat můj vkus. Obklopovala jsem se jinou hudbou, často právě v písňové podobě. Psala jsem pro sebe ovlivněna jednoduchou formou pís-ně, aniž bych v sobě popřela další vlivy ať už klasické hudby, moderní, jazzové a na-konec i těch písničkářů. Měla jsem před-stavu, že to bude suita, zvolila jsem formu dvanácti skladeb – dvanácti měsíců.

Proč jsou názvy v řečtině?Th eodoros znamená Boží dar a můj dru-

horozený syn se tak jmenuje. Zároveň můj první syn je Mathias, což v hebrejštině má stejný význam. Napadlo mě, že Boží dar je náš celý život, který tu prožíváme, vyjádři-la jsem ho ve dvanácti měsících. Použitím řečtiny naznačuji i to, že naše kultura nava-zuje na tu řeckou starověkou.

Tvar řeckého písma ale není pro nás obvyklý. Nevystihuje grafi cká podoba výtvarně tvůj pokus o osobitou hudeb-ní výpověď?

Ano, to nás také napadlo. Spolupracuji dlouhodobě se Zuzanou Lednickou, vý-tvarnicí, která byla autorkou celé výtvar-né koncepce tohoto CD, organizovaného jako kalendář s krásnými fotkami Johany Pošové, dá se pověsit na zeď.

Máš rodinu a děti. Vede tě tahle sku-tečnost i k práci pro děti, anebo přichá-zí tahle práce zcela náhodně?

Před časem jsem se podílela na projektu Pišlických příběhů. Autor textů o Pišlicích je Filip Rychlebský, skutečným jménem Václav Kvapil, manžel mé sestry. Mají čtyři děti. Spolu jsme vymysleli koncepci příběhů, které jsou protkány hudbou. On začal s psaním a já jsem tenkrát prosadila, že tam musí být i ženské postavičky, nejen mužské. Existuje to i v jevištní formě uvá-děné festivalem Struny dětem.

Shodou okolností jsme se my dvě sešly minulý rok v Českém Těšíně při tvorbě dětského loutkového představení Sněhová královna, pro které jsem napsala několik písniček a scénickou hudbu. Nyní jsou některé písničky spolu s jinými od dalších autorů na nedávno vydaném albu Loutky v nemocnici – Létající peřina.

S mým mužem a s manželi Ester a Mi-lanem Starými chystáme audioknihu pro děti „Ó ó ó, vajíčko“.

Máš zvláštní a náročné povolání. Jaký způsob vedení rodiny jsi si našla, aby to bylo možné zvládnout?

Jsem přesvědčená, že právě při našem povolání máme na své syny více času než ti zaměstnaní, kteří chodí denně do práce mimo domov. Obě naše rodiny byly vždy velmi vstřícné, když jsme potřebovali po-moci s hlídáním a čekaly nás koncerty. Někdy své syny bereme s sebou, proto se ve společnosti nestydí. Občas přijdou, když mě vidí u piana a ptají se, co dělám. Připadá mi velice vtipné, že v současné době oba o hudbu nejeví zájem, jsou zary-tí fotbalisté. Nakonec jsme si oba s man-želem řekli, že piano je základ a z toho neustoupíme. Nezbývá, než je ke cvičení striktně vést.

V tomto roce jsem ti držela palce, neboť tvoje album Bethlehem bylo no-minované na cenu Anděl v oboru Jazz a blues, ale nakonec vyhrálo jiné al-bum. Nicméně je to stále velký úspěch. Proč jsi se obrátila k vánoční tématice?

Odjakživa jsem měla ráda koledy. Naši rodiče doma pouštěli z desek jak polské, tak české i světové. Aktivně jsme je hrá-


28 Listy

ptám, jak to mám sama se sebou. A to jsou ty skryté věci.

Vidím ty druhé, kteří jdou na nějakou imaginativní terapii a trvá jim několik se-zení, než jsou schopni si něco představit. Spousta lidí žije v zajetí materiálního světa natolik, že nevnímá věci skryté. Zatímco nám umělcům, kteří se pohybujeme v kre-ativní sféře, se běžně daří používat řekně-me „třetí oko“ a taky se dostat do přítom-ného okamžiku ve tvůrčím procesu.

Přijímám z toho poučení. Uvědomuji si zároveň, že často nejsem dost vděčná, stěžuji si na fi nance a jiné obtíže. Měla bych se naučit pokoře a vděčnosti. Čím jsem dál, tím víc si uvědomuji svoji vděč-nost, že jsem schopna něco složit, napsat,

li. Napsat, nahrát vlastní vánoční album jsem měla v plánu velmi dlouho. Po albu Scintilla jsem cítila, že přišel pravý čas. V té době byl můj tatínek na odchodu z tohoto světa a já jsem mu tu hudbu vě-novala. Zdá se mi, že někdy si to konkrét-ní album najde svůj čas ke stvoření samo. Právě v některých pro mě těžkých chvílích jsem byla schopná napsat něco nového, vymyslet aranžmá. Kdo je všímavý, může objevit v grafi ce obalu skrytá poselství. Moje čtyři původní skladby se jmenují: Nativity, Omnia Vincit Amor, Emmanuel a Love. Z jejich prvních písmen můžeme složit slovo NOEL. Dalších dvanáct písni-ček jsou úpravy cizích i našich koled.

Výtvarná podoba CD Bethlehem je opět zvláštní. Chtěla jsem, aby to byl výtvarný artefakt připomínající knihu, něco hezké-ho do ruky, na dotek. Povedlo se to nejen díky výtvarníkům Zuzaně Lednické a Mi-lanu Starému, který vytvořil 16 nádher-ných akvarelů „Hlav“, ale i díky vydavateli Petru Ostrouchovi, že mi ten nápad neroz-mluvil, ale byl ochoten do toho investovat.

Někde jsem se dočetla, že máš ráda skryté významy, sama implantuješ há-danky do přebalů svých CD. Jak tohle souvisí s tajemstvím Vánoc a s tvým vztahem k tomuto svátku?

Vždycky mě fascinovalo to, co nevidím. Zajímalo mě, co je za tím, jak se někdo chová. Mohly to být průšvihy v jeho živo-tě, v dětství, bolest, ale i radost. Fascinuje mě intuice, kde se bere. Divím se tomu, jaký je problém sama sebe přijmout. Po-dle Kristových slov máme milovat lidi jako sami sebe. Ale jak je mohu milovat, když nemám dobrý vztah ani k sobě? Cítím, že jsem na začátku cesty, nebo terapie, kdy se

vymyslet. Není to nic automatického, není to moje zásluha. Je to dar. Přesně jako v podobenství o hřivnách. Ten ta-lent, který jsem dostala, mohu nechat ležet ladem a nic by nevzniklo, anebo musím vykonat spoustu práce, abych ho zúročila, rozvinula.

Sama si teď kladu otázky a pátrám. Smutné období, které jsem nedávno prošla, mě navrátilo k uvědomění si, že jsme všichni smrtelné bytosti. Smrt je jediná věc, kterou musíme v životě vy-konat. V souvislosti s tím jsem začala přehodnocovat svůj vztah ke křesťanství a k víře. Zatím jsem v tomto procesu, na téhle cestě došla k osvobození od dog-mat. Pochopila jsem, že není peklo, ani nebe, ani očistec. Vnímám nyní celou osobu Krista jako něco, k čemu se jen přibližujeme. Je mi cizí vytváření kul-tu. Přála bych si, aby hlavním symbo-lem nebyl kříž, výraz utrpení, ale světlo s významem plného uvědomění života. Po osvobození, ke kterému jsem došla, chápu, že v realitě, ve které žijeme, víme velmi málo, protože si i málo připouš-tíme. V této souvislosti mě napadá věta Prof. Tomáše Halíka „Co je bez chvění, není pevné“. Když nepodrobujeme věci pochybnostem, stáváme se jen nemyslí-cí ovcí. Vánoce mají být pozastavením, sondou do života, napojení se na Jedno-tu, Svobodu, Vědomí, Lásku, o kterou tu koneckonců nakonec jde.

Děkuji za rozhovor Zuzana ŠtancelováTitulní foto Petra Hajská,

ostatní z archivu Beaty Hlavenkové


Listy 7

I. blok

■ Gymnázium BruntálOndřej Schwarz: Pavel Bednár Poslední slovenský válečný veterán na Bruntálsku Tereza Hudcová, Aneta Pavlicová: Milotic ePetr Kaufmann: Martin Krajčovič. Jediný slovenský voják pohřbený během 1. sv. války v Bruntále

■ Gymnázium TachovAlexandra Štefanková: Pohádka o Spišském hraděJaroslav Šroub: Slovensko v Československu. Moji slovenští předci.Kristýna Gimová: Slovensko v Československu. Můj děda ze Slovenska.Kateřina Moravcová: Historie vybraných českých a slovenských menšin v zahraničí

■ Střední škola služeb Liberec Lucie Houšková: Móda v období první republiky. Léta 1918–1938Karolína Prokopová: 100. výročí založení liberecké Zoo

Diskusia

II. blok

■ GVARZa Žilina a Gymnázium Hranice

Simona Böhmová: Československá reálka Jána Palárika a jej profesoriMichal Kuča: Dva bratřiBarbora Horehájová, Tatiana Drevená: „SIAMO TUTTI FRATELLI.“ (Život MUDr. Ivana Hálka)Michaela Adameová: „Housle“Lea Horecká, Soňa Krajčiová: Medzivojnová architektúra prostredníctvom prác Ing. Michala Maximiliána ScheeraNikola Hanáková: Nesuď podle starých ran Tereza Michálková: Alexander DubčekTerézia Sklenárová: Jan VrtílekJan Mikuš: SelankaJan Franc: Jan Žižka

III. blok

■ Gymnázium Turzovka a Gymnázium Broumov

Emma Paštrnáková, Simona Žembová: 100 verzus 100 o Milanovi Rastislavovi Prezentace: Ludmila Kollertová (Oláhová)Monika Kasáková, Miroslava Kubalová: Spievaj, Slovenka, SlovákPrezentace: Miloslav Gajdoš

■ Gymnázium v PopradeMeryem Tatiana Harnuboglu: Tomáš Garrigue Masaryk (rozprávka)Jazmína Pavlíková: Vznik československého fi lmuRóbert Bednár: Vznik 1. československej republiky a jej ohlas v medzivojnovom období na území okresov Poprad a Kežmarok

Diskusia

● 16.00 hod. Vyhlásenie najlepších prác XV. konferencie a príprava zborníka na tému 100. výročie Československa

● 17.00 hod.Slovenský inštitút, nám. Republiky 3, Praha 1Prezentácia CD „...a nezabudni na labute!“ Moderuje Zuzana Štancelová, režisérka CD nahrávky. Za prítomnosti autora rovnomennej knihy Petra Juščáka a slovenských hercov v Prahe: Moniky Pulišovej, Štefana Capka a Mateja Kováčika.

● 4. 12. 9.00 – 12.00 hod. Exkurzia po stopách slovenských literárnych osobností v Prahe (J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, M. Kukučín, J. G. Tajovský, H. Volanská, D. Tatarka)Konferenciu pripravilo Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR vďaka fi nančnej podpore MŠMT, Magistrátu hl. m. Prahy a zúčastnených gymnázií.

XV. pražská konferencia slovenských

stredoškolákov v ČR a ich hostí,

pod záštitou veľvyslanca SR v ČR J. E. Petra Weissa

Slovensko v Československu. K 100. výročiu vzniku

Československa.

v dňoch 2.–4. 12. 2018

Odborná záštita: Ústav pro soudobé

dějiny AV ČR

2. 12. 12.00 Príjazd účastníkov

konferencie do Prahy, ubytovanie, vychádzka po

vianočnej Prahe

3. 12. 2018Dům národnostních menšin, spoločenská sála a kaviareň

9.30 hod. – 10.00 hod.Prezentácia účastníkov

konferencie v DNM10.00 hod.

Zahájenie konferencie a predstavenie hostí:

Noskova.indd 7Noskova.indd 7 10.12.2018 15:35:1710.12.2018 15:35:17

III_OB.indd 1III_OB.indd 1 11.12.2018 8:41:3711.12.2018 8:41:37

IV_OB.indd 1IV_OB.indd 1 11.12.2018 8:43:2411.12.2018 8:43:24

ročník 25 listy cena 30 kč / 1,20 € 12večera hana zagorová, no name, mária Čírová, adam...

Documents