1

Úvod

Predkladaná učebnica je určená pre študentov stredných škôl. V tejto učebnici sú jednoduchou

a prijateľnou formou prezentované vybrané kapitoly zo základov ekonómie. Verím, že na

ceste spoznávania ekonomických zákonitostí budú vstupnou bránou mladých ľudí do sveta

problematiky, ktorá je niekedy považovaná za nezáživnú a získané ekonomické znalosti sa

stanú pridanou hodnotou potrebnou pri zaraďovaní absolventov na trhu práce.

Autor

2

1. STRUČNÝ PREHĽAD VÝVOJA EKONOMICKÉHO MYSLENIA Hospodárska činnosť sprevádza ľudskú kultúru od počiatku civilizácie, ale až od polovice 18.

storočia, keď sa začala formovať “klasická ekonómia”, dosiahla ekonómia postavenie vedy.

Predklasických autorov rozdeľujeme do troch škôl ekonomického myslenia: scholastiky,

merkantilizmu, fyziokratizmu.

Určité ekonomické názory však môžeme sledovať už aj u starovekých Grékov. Práve slovo

ekonómia má korene v starovekom Grécku (oikonomikus). Usporiadanie spoločnosti, jej

úloha, deľba práce, peniaze a hospodársky život sú témy gréckych filozofov Xenofóna,

Platóna a Aristotela. V stredoveku bola spoločnosť rozdelená na štyri skupiny: nevoľníkov,

šľachtu, kráľovskú rodinu a cirkev. Cirkev, ktorá bola v západnej Európe najväčším

vlastníkom pôdy, mala významný vplyv na svetský život. Jej majetky boli spravidla lepšie

spravované ako majetky šľachty, čiastočne možno preto, lebo jej príslušníci patrili

k najvzdelanejším ľuďom vtedajšej spoločnosti. Scholastickými autormi boli vzdelaní mnísi,

ktorí sa pokúšali aplikovať náboženské princípy na svetský život. Ich cieľom však nebola

analýza ekonomickej činnosti, ale vytvorenie pravidiel ekonomického života. Významným

predstaviteľom bol Tomáš Akvinský.

Merkantilizmus (1500 - 1750)

Z historického hľadiska možno rozlišovať dve základné obdobia merkantilizmu: raný a

rozvinutý. Rozdiel medzi týmito obdobiami vidieť hlavne v ponímaní hospodárskej politiky a

jej uplatňovaní v praxi. Tvorcami tohto ekonomického myslenia boli najmä ľudia

z hospodárskej praxe. K jeho rozšíreniu prispeli zámorské objavy a následne obchod, ktorý

bol založený na peniazoch a drahých kovoch. Cieľom hospodárskej politiky bola vyspelá

a bohatá krajina, kde zdrojom bohatstva bol zahraničný obchod, hlavne dovoz drahých kovov.

Na vývoz týchto kovov vtedajšia obchodná politika uvalila vysoké clá. Peniaze získané

z predaja tovaru v danej krajine sa nesmeli vyviesť, ale museli byť použité na nákup tovaru,

ktorý vyrábala daná krajina. Cieľom bolo dosiahnuť aktívnu peňažnú bilanciu.

Zásahy štátu v rozvinutom merkantilizme sa orientovali na reguláciu obehu peňazí a podporu

manufaktúrnej výroby, určenej na vývoz, ktorá sa pokladala za zdroj bohatstva krajiny.

Cieľom hospodárskej politiky bolo dosiahnuť aktívnu obchodnú bilanciu. V rozvinutom

merkantilizme sa peniaze už chápali ako kapitál, ktorý sa zhodnocuje a vlastníkovi prináša

zisk. Významným anglickým merkantilistom bol obchodník Thomas Mun (1571 – 1641), vo

3

Francúzsku to bol J.B. Collbert (1619 – 1683) a v Rakúsko – Uhorsku to bola Mária Terézia

so synom Jozefom II.

Fyziokratizmus Vzniká v 18. storočí vo Francúzsku ako reakcia na učenie merkantilizmu. Za hlavný zdroj

bohatstva krajiny pokladal pôdu a poľnohospodársku výrobu. Hlavnými predstaviteľmi boli

F. Quesnay (1694 – 1774), osobný lekár Ľudovíta XV. a A. R. Turgot (1727 – 1781), minister

financií za vlády Ľudovíta XVI. Quesnay tvrdil, že povinnosťou ekonóma je odstrániť

príčiny, ktoré spôsobujú chorobný stav hospodárstva. Prirodzený poriadok, ktorý v slobodnej

spoločnosti ovplyvňuje hospodársky život mal byť podmienkou normálneho fungovania

hospodárstva. Jedinou produktívnou prácou je poľnohospodárska výroba, čiže iba tá prináša

výrobok a zisk. Štruktúru spoločnosti tvorili tri triedy: vlastníci pôdy, podnikatelia a pracujúci

v poľnohospodárstve (produktívna trieda) a pracujúci v iných odvetviach hospodárstva

(sterilná trieda). Na tomto princípe vysvetlil ekonomickú tabuľku, ktorá znázorňuje toky

peňažných dôchodkov medzi triedami. Fyziokratizmus vyvrcholil dielom Roberta Turgota

o princípe klesajúcich výnosov.

Klasická škola (1780 – 1869) Vzniká rozkladom merkantilistického učenia a pokračovaním fyziokratizmu. Klasická

ekonómia obsahuje zásady o fungovaní trhového systému. Trhový systém je označovaný za

ten mechanizmus, ktorého neviditeľná ruka vedie cez osobný záujem človeka k naplneniu

spoločenských cieľov. Bohatstvo spoločnosti sa rodí novou hodnotou, ktorú vytvára práca,

práca všeobecne, nielen v poľnohospodárstve. Tu sa zrodila teória pracovnej hodnoty.

Hodnota je vytváraná prácou. Ďalšia podstatná črta tohto učenia spočíva v tom, že ide o prácu

osobne slobodného človeka. Nový ekonomický systém bol podmienený zrušením

nevoľníckych a otrockých vzťahov osobnej závislosti ľudí, zrušením stavovských rozdielov,

možnosťou človeka zamerať svoju činnosť slobodne na to, na čo mal vlohy, nadanie. Toto

učenie sa spája s pojmom ekonomický liberalizmus. Myšlienka o neviditeľnej ruke trhu ako

riadiaceho ekonomického mechanizmu spája klasických ekonómov do jednej školy. Patria

k nim: zakladateľ W. Petty, ale najmä títo predstavitelia anglickej školy: A. Smith; D.

Ricardo; J. B. Say; T. R. Malthus; J. S. Mill.

Ku klasickej škole, k jej teórii pracovnej hodnoty, môžeme zaradiť aj učenie K. Marxa.

Keďže hodnotu vytvára práca osobne slobodného robotníka, tento okrem vytvorenej hodnoty

4

pre seba, ktorú dostane zaplatenú v podobe mzdy, vytvára aj nadhodnotu, ktorá má podobu

zisku. Nadhodnotu si privlastní ten, pre ktorého pracuje. Robotník je vykorisťovaný,

zbedačovaný a jediné východisko vidí v revolúcii. K. Marx sa stal zakladateľom školy, ktorá

neskôr niesla pomenovanie podľa neho – marxizmus.

Neoklasická ekonómia (1870 – 1939) Doteraz sa pozornosť ekonomického skúmania sústreďovala na stranu výroby. V trhovom

systéme však je aj strana dopytu, strana spotrebiteľov a na túto oblasť ekonomiky sa

sústreďuje pozornosť novej školy, neoklasickej ekonómie.

Z názvu tejto školy (neoklasická) vyplýva, že uznáva úlohu trhu tak ako klasická škola,

rozoberá však trh v podobe trhového modelu. Do teórie zavádza pojem marginálnych veličín.

Preto táto škola začína vo veľkej miere používať matematiku, matematicky vyjadruje vzťahy

dvoch veličín v podobe funkcií. Okrem toho zavádza vyjadrovanie ekonomických súvislostí

pomocou diagramov, grafov. Ekonómia sa má stať abstraktno-logickou vedou, o čom svedčí

aj názov tejto vedy “ekonómia” namiesto klasického názvu “politická ekonómia”.

Neoklasická škola má tri prúdy: 1. Rakúska škola, subjektívno-psychologická škola, jej hlavní

predstavitelia sú K. Menger, F. Wieser, E. Böhm – Bawerk. Táto škola zavádza do ekonómie

pojmy ako užitočnosť, meranie užitočnosti u spotrebiteľa, hraničná užitočnosť; 2. Lausanská

škola, s predstaviteľmi V. Paretom a L. Walrasom, je označovaná aj ako matematická

škola; 3. Angloamerická (Cambridgeská škola), s predstaviteľmi A. Marshallom a B.

Clarkom, zavádza diagramové vyjadrovanie v ekonómii. B. Clark začal uplatňovať

marginálny – hraničný prístup aj v oblasti výroby, v podobe hraničnej produktivity výrobných

činiteľov.

Rozdiely v názoroch klasikov a neoklasikov:

a) klasická ekonomická teória koncentrovala svoju pozornosť na skúmanie

a objasňovanie strany ponuky (náklady), neoklasická teória vychádza z analýzy

dopytu (spotrebiteľské správanie),

b) klasická teória predpokladala, že alokáciu zdrojov vyrieši „neviditeľná ruka“ trhu,

dôraz kládli na ekonomický rast a akumuláciu kapitálu, neoklasici považujú za

nositeľa prvotných ekonomických rozhodnutí spotrebiteľa, jeho preferencie za hybnú

silu, pričom výroba sa musí podriadiť želaniam spotrebiteľa,

c) neoklasická teória použila ako hlavný nástroj analýzy marginálny prístup, ktorý

spočíva v tom, že ekonomické rozhodnutia subjektov závisia od hraničných veličín,

5

ktoré určia optimálny výsledok, klasická teória tieto veličiny nepoužívala, sústredila sa

na problémy hospodárskej rovnováhy (Sayov zákon trhu).

J. M. Keynes (1883 – 1946)

Klasická a potom neoklasická ekonómia boli hlavnými ekonomickými školami až do 30.

rokov 20. storočia. Neoklasickou školou sa dovtedy jednotná mikroekonómia

a makroekonómia rozdelila, vyčlenila sa jej mikroekonomická časť. Moderná makroekonómia

začína významným anglickým ekonóm Keynesom, ktorý poznal, že trh, jeho mechanizmus, je

nepostačujúci na riešenie ekonomických a sociálnych problémov.

Od čias A. Smitha sa zmenil charakter ekonomických subjektov. Namiesto veľkého množstva

malých podnikov približne rovnakej veľkosti, čo bolo jednou z podmienok dokonale

konkurenčných trhov, sa presadzujú formy nedokonalej konkurencie. Vznikajú veľké podniky

s veľkou ekonomickou silou, ktoré uplatňujú necenovú konkurenciu, s finančne nákladnou

reklamou. Monopoly ako ekonomické subjekty trhu nevyužívajú naplno výrobné faktory.

Obdobia nízkeho využívania výrobných faktorov, hovoríme im hospodárska kríza alebo

recesia, sa predlžujú, obdobia ekonomického rastu sa skracujú. Hospodárske krízy, kedy

celkový výkon ekonomiky klesá pod svoje výrobné možnosti, kedy sa podniky zatvárajú a

nezamestnanosť stúpa, sa stávajú trvalými ekonomickými javmi. Hlboká kríza z rokov 1929 –

1933 výrazne ukázala neschopnosť trhového systému riešiť tieto problémy. Trhový systém

potrebuje aj určité zásahy štátu.

Moderná makroekonómia vychádza z toho, že v ekonomickom systéme, založenom na

trhových princípoch, existujú dva mechanizmy: trhový a centrálny - regulovaný zo strany

štátu. Keynesovská makroekonómia je teóriou zmiešaného ekonomického systému, presadila

sa po druhej svetovej vojne a ako hlavný teoretický smer sa uplatňoval až do 70. rokov 20.

storočia. Sú to hospodárske politiky, kde štát usmerňoval hlavné ekonomické procesy, a to:

ekonomický rast, zamestnanosť a vývoj cenovej hladiny. Vďaka týmto opatreniam štátu

poznali vyspelé štáty takmer bezkrízový vývoj, s nízkou nezamestnanosťou a s miernou

infláciou. Táto situácia trvala do polovice 70. rokov. V 70. rokoch vznikajú nové podmienky

ekonomického vývoja.

Zmenili sa podmienky v svetovej ekonomike. Vysoké tempá rastu, zabezpečované vo

vyspelých ekonomikách, boli náročné na výrobné zdroje, vrátane prírodných zdrojov, hlavne

surovín a na energetické zdroje – ropu. Ich dodávateľmi boli prevažne menej vyspelé krajiny,

bývalé kolónie, ktoré do 60. rokov získali politickú nezávislosť. Tieto samostatné krajiny,

6

ktoré vyvážajú ropu, začali ovplyvňovať aj jej cenu. V polovici 70. rokov nastal tzv. ropný

šok, cena ropy sa zvýšila 19-násobne, čo vyvolalo vo vyspelých krajinách ponukový šok. Ten

sa prejavuje znížením hrubého domáceho produktu pri súčasnom raste cenovej hladiny.

Stagflácia, ako nový jav, vrhla ekonomiky vyspelých krajín dozadu, ekonomický rast,

zabezpečovaný extenzívne, narazil na bariéru, na vyčerpanosť týchto zdrojov rastu. Voči

tomuto novému javu sa stala keynesovská hospodárska politika neúčinnou, dokonca

škodlivou. Hľadajú sa nové prístupy, ktoré by dokázali zabezpečiť ekonomický rast, spolu

s nimi sa dostávajú do popredia iné ekonomické smery myslenia, ktoré by vhodnejšie

reagovali na vzniknutú situáciu.

Monetarizmus

Monetarizmus M. Friedmana je smer ekonomického učenia, ktorý predpokladá, že trhová

ekonomika je vnútorne stabilná, trhovými silami je schopná dostať sa do rovnováhy,

dlhodobo smeruje k plnému využitiu výrobných činiteľov, je teda efektívna, ak ju štát

ovplyvňuje vhodnou monetárnou politikou. Naopak, nevhodnou politikou ju môže vyviesť

z rovnováhy.

Monetárna politika vychádza z jednoduchej rovnice výmeny, ktorá vyplýva z kvantitatívnej

teórie peňazí:

M . V = Q . P,

kde M – money,

V – koeficient rýchlosti obratu peňazí,

Q – národohospodársky produkt,

P – jeho cenová hladina.

P = M . V / Q

Ak centrálna banka zvyšuje množstvo peňazí v obehu rýchlejšie ako je tempo rastu

národohospodárskeho produktu, potom cenová hladina, teda inflácia, rastie. Úlohou štátu je

teda starať sa o “zdravú“ menu. Pri zdravej mene sa trhová ekonomika sama vysporiada s

ekonomickými nerovnosťami. Nástupom monetarizmu sa dostáva do popredia trh,

mechanizmus trhu, do úzadia ustupuje úloha štátu.

Teória ekonómie ponuky

Hlavným predstaviteľom teórie ekonomickej ponuky je A. Laffer, ktorý zdôrazňuje tvorbu

nových výrobných zdrojov ekonomiky, zvýšením iniciatívy súkromného sektoru. Rast výroby

a ponuky sa dá docieliť znížením hlavne daňového zaťaženia dôchodkov. Potom

7

ekonomickým subjektom ostáva väčšia časť dôchodku, ktorú použijú na rast úspor a rast

výroby.

Zníženie daní znamená zníženie príjmov štátu. Na strane výdavkov sa znížia výdavky hlavne

sociálneho charakteru, teda podpory v nezamestnanosti. Pracovná sila takto dostáva “stimul”

ponúkať prácu. Pri strate sociálnych podpôr je pracovná sila prinútená prijať akúkoľvek

prácu, ktorá sa jej ponúka. Stimulovanie rastu úspor súvisí s politikou “drahých“ peňazí,

s rastom úrokových sadzieb. Stimulovanie k úsporám a k práci, má prispieť k tvorbe nových

výrobných zdrojov, ktoré v trhovom systéme stoja na strane ponuky na trhu výrobných

činiteľov, na strane trhu tovarov a služieb je strana ponuky predstavovaná stimulovaním

k podnikaniu znížením daní.

Nová klasická makroekonómia RATEX (škola racionálnych očakávaní)

Nová klasická makroekonómia s hlavným predstaviteľom E. Lucasom vychádza z toho, že

ekonomické subjekty jednajú na základe racionálnych, nie adaptívnych očakávaní. Adaptívne

očakávania sú založené na predpoklade, že subjekty sa adaptujú na rýchle sa meniace

podmienky podľa toho, aké majú predchádzajúce skúsenosti. Pri riešení novej situácie sa

pozerajú do minulosti, z ktorej čerpajú skúsenosti.

Racionálne očakávania vychádzajú z pohľadu subjektu do budúcnosti. Aj bez

predchádzajúcich skúseností, ak je subjekt postavený pred riešenie novej situácie, sa pri

dostupnosti informácií vie rýchle zorientovať a nájsť pre seba racionálne riešenie. Na tieto

rýchlo sa meniace podmienky vie operatívnejšie reagovať trh ako centrum – štát. Štátne

zásahy sú preto považované za ťažkopádne, zdĺhavé a málo efektívne.

Vo všetkých troch smeroch ekonomického myslenia ustupuje úloha štátu do úzadia, naopak

zdôrazňuje sa regulatívna funkcia trhu.

8

2. PREDMET A METODOLÓGIA EKONOMICKEJ TEÓRIE Ekonómia je spoločenská veda, ktorá skúma ako ľudia a spoločnosť rozhodujú o využití

vzácnych zdrojov, ktoré môžu mať alternatívne použitie na výrobu rôznych komodít a ich

distribúciu pre súčasnú alebo budúcu spotrebu, medzi rôzne osoby a skupiny spoločnosti.

Ekonomickú teóriu možno rozdeliť z viacerých hľadísk, prinášame dve najbežnejšie členenia:

1. mikroekonómiu a makroekonómiu, 2. pozitívnu a normatívnu ekonómiu.

Mikroekonómia skúma správanie sa jednotlivých ekonomických subjektov – jednotlivcov,

domácností a firiem. Makroekonómia sa pozerá na ekonomiku ako celok. Makroekonómovia

skúmajú nielen ekonomické javy, ale usilujú aj o ich kvantifikovanie. Pozitívna ekonómia

prijíma ekonomickú realitu takú, aká je. Sústreďuje sa na popis faktov, okolností a vzťahov

v ekonomike. Jej úlohou je analyzovať to, čo je a nezaujíma ju to, čo by malo byť.

Normatívna ekonómia obsahuje aj etiku a hodnotové úsudky. Odpovedá na otázky, ktoré

nemožno vyriešiť vedou, možno o nich polemizovať a odvolávať sa pri ich riešení len na

fakty.

Ekonómia ako veda tvorí základ pre ďalšie ekonomické vedy: - odvetvové ekonomiky

(ekonomika poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu), - prierezové ekonomiky (ekonomika

práce, financií), – priestorové ekonomiky (dejiny ekonomických vied,..).

Uplatnenie vedeckej metódy v ekonómii zahŕňa tieto fázy:

• proces pozorovania – pozorujeme súčasnosť, aj minulosť(sledujeme skutočnosť

alebo štatistické údaje, následne ich triedime a interpretujeme),

• formovanie hypotéz – aby sme odhalili súvislosti medzi javmi, abstrahujeme od

niektorých stránok javu, teda využívame metódu abstrakcie. Súvislosti sa

usporiadajú do neoverenej teórie – hypotézy, ktorá sa potom testuje a overuje.

Ekonomická analýza vychádza z dedukcie (postup od všeobecného

k jednotlivému) a indukcie (postup od jednotlivého k všeobecnému). Ak sa

analyzujú zložitejšie problémy využívajú sa aj štatistické údaje, pomocou nich sa

dá kvantifikovať ekonomické správanie.

• testovanie hypotéz – v ekonomických vedách je testovanie hypotéz formou

experimentu zložitejšie, pretože je veľmi náročné v laboratórnych podmienkach

navodiť ekonomickú realitu a jej vplyv na rozhodnutia účastníkov. Pri

ekonomických experimentoch sa informácie zbierajú pomocou ankiet,

komparatívnych metód a ekonomických modelov.

9

• sformovanie teórie – realizuje sa pomocou syntézy – spájanie čiastkových

poznatkov a vytváranie ekonomickej teórie. Pri uvedenej metodológii sa

môžeme stretnúť s viacerými nástrahami.

a) ceteris paribus – ostatné premenné nezmenené, nedodržanie tohto

predpokladu môže viesť k nesprávnej interpretácii vo vzťahu činiteľ –

skutočnosť,

b) post hoc klam – predstavuje mylné vyvodzovanie príčinnej súvislosti

z časovej následnosti (ide aj o nedodržanie predpokladu ceteris paribus),

c) omyl kompozície – zjednodušene by sme ho mohli interpretovať ako –

nie vždy to, čo platí a je dobré pre časť, je rovnako dobré a rovnako platí

aj pre celok,

d) subjektívnosť - každý z nás pomocou nej vníma realitu okolo seba,

umožňuje vznik rôznych názorov, postojov a aj ekonomických teórií,

teda koľko ekonómov toľko názorov,

e) neistota v ekonomickom živote – spoločenské vedy sú menej presné ako

prírodné, lebo skúmajú a snažia sa o predpovedanie ľudského správania.

Ekonómovia sa čoraz viac musia vyrovnať so skutočnosťou, že neistota

ovláda ekonomický život a správanie sa ľudí,

f) ignorovanie sekundárnych účinkov – môžu sa vyvíjať pomalšie ako

primárne a nemusia byť vždy zreteľné. Ekonomická analýza ich však

musí brať do úvahy,

g) paradigmy – základné východiská, ktoré nedokazujeme, ale veríme im na

základe skúseností.

Základné problémy ekonomickej teórie

Ľudské potreby predstavujú snahu človeka o ich uspokojenie a je jednou zo základných

foriem ľudskej existencie. Delenie potrieb podľa naliehavosti ich uspokojenia je rôzne.

Ekonomické potreby majú bezprostredný vzťah k hospodárskej činnosti. Spotreba ako proces

realizácie potrieb je v tovarovo – peňažnom hospodárstve determinovaná rozsahom

a štruktúrou peňažného dôchodku, ktorý dostáva jednotlivec. Ekonómia sleduje správanie

ľudí, ako vo svete vzácnych ekonomických statkov volia uspokojovanie tých potrieb, ktoré sú

pre nich najdôležitejšie. Ekonomické potreby sa uspokojujú statkami a službami.

10

Ekonomická vzácnosť má dva aspekty, prvým je obmedzenosť zdrojov a druhým užitočnosť.

Vzácnosť musíme posudzovať aj z pohľadu času a priestoru. Ekonomické statky nazývame aj

výrobkami, ide o užší pojem ako statok (nie každý statok je výrobok). Ešte užším pojmom je

tovar, je to výrobok, ktorý sa k spotrebiteľovi dostáva prostredníctvom trhu, je určený na

výmenu – predaj.

Základné ekonomické problémy

Sú založené na poznaní, že realizáciu jedného cieľa možno uskutočniť len na úkor iného

cieľa. V podmienkach obmedzenosti výrobných zdrojov každé rozhodnutie o tom, mať niečo

viac, je zároveň rozhodnutím o tom, mať niečo menej. V ekonómii cenou každého

rozhodnutia je cena alternatívneho výstupu alebo cena obetovanej príležitosti. Otázkou „čo sa

má vyrábať a v akom množstve?“ odpovedáme na problém voľby medzi jednotlivými

alternatívami výroby v závislosti od zdrojov. Pri danom množstve výrobných faktorov,

zvýšenie výroby jedných výrobkov a služieb vyvolá zníženie výroby inej skupiny výrobkov

a služieb. Odpoveďou na otázku „ako vyrábať?“ sa rieši problém s akými zdrojmi, s akou

technológiou a v akom type podnikov vyrábať. Spoločnosť z pohľadu vzácnosti výrobných

zdrojov je postavená pred problém voľby spôsobu výroby. „Pre koho vyrábať“ odpoveď na

túto otázku súvisí so spôsobom rozdeľovania národného produktu, riešenie je často spojené

s kompromisnými prístupmi.

Výskum alternatívnych ekonomických systémov sa zaoberá rôznymi mechanizmami, ktoré by

mohla spoločnosť využívať na riešenie triády ekonomických problémov. V primitívnych

civilizáciách ovládal správanie zvyk, tradície a inštinkt. Napr. povolanie otca priamo preberal

syn. Vyrábalo sa pre bezprostrednú spotrebu tradičným spôsobom, bez úvahy nad zmenou

procesu výroby. V prikazovacej ekonomike vláda (diktátorská alebo demokratická) robí

všetky rozhodnutia o výrobe a rozdeľovaní. V trhovej ekonomike sa triáda rieši cez systém

cien, trhov, množstiev, ziskov a strát. Zmiešaná ekonomika obsahuje prvky trhu, príkazov

a zvykov. Teda ide o prvky slobodnej podnikateľskej aktivity so štátnou aktivitou. Väčšina

ekonomík je zmiešanými ekonomikami.

Východiská ekonómie – základné zákony

Základné zákony vyjadrujú limity rastu bohatstva spoločnosti. Ak sú výrobné zdroje

obmedzené, nemožno vyrobiť všetko, čo by spoločnosť potrebovala a chcela. Medzi základné

zákony zaraďujeme zákon vzácnosti, hranicu produkčných možností a zákon klesajúcich

výnosov.

11

Zákon vzácnosti a hranica produkčných možností

Ekonomická vzácnosť vychádza zo skutočnosti, že spoločnosť môže pri výrobe použiť len

obmedzené množstvo zdrojov. Ľudia a spoločnosť sa musia rozhodnúť, ako tieto zdroje

rozdeliť na výrobu jednotlivých výrobkov, teda ktoré statky (relatívne vzácne) sa budú

vyrábať a v akom množstve. Medzi zdrojmi a potrebami sa musí robiť výber. Problém

nedostatku ilustruje hranica produkčných možností (PPF – Production Possibility Frontier).

Obr. 1: Hranica produkčných možností (PPF)

PPF zobrazuje všetky maximálne dostupné kombinácie dvoch statkov alebo skupín statkov,

ktoré sa môžu vyrobiť pri daných výrobných zdrojoch a technológiách. Predstavme si, že

máme dva statky A a B. Ak by všetky zdroje boli vynaložené na výrobu statku A, mohlo by

sa vyrobiť maximum statku A (priesečník PPF a osi X) a žiadny statok B. Podobne by sme

mohli uvažovať aj o statku B. Pri kombinácii zdrojov sa môže vyrobiť rôzne množstvo

statkov A a B, jednu z možných kombinácií znázorňuje bod F. Bod Z je nedosiahnuteľný

z pohľadu zdrojov v ekonomike. Bod X predstavuje možnosť, ktorá je dosiahnuteľná, no

zároveň nás upozorňuje, že dané zdroje sa využívajú neefektívne. Môžeme skonštatovať, že

ak sa v ekonomike v plnom rozsahu využívajú výrobné zdroje, pri zvyšovaní výroby jedného

výrobku musí nastať znižovanie výroby druhého výrobku. Substitúcia je dôsledok plne

využívaných zdrojov – zákon substitúcie. Alokačnú efektívnosť dosahuje ekonomika, ktorá

sa pohybuje na hranici výrobných možností, teda zo zdrojov spoločnosti sa vyťaží maximálny

objem statkov a uspokojenia. Krivka PPF nie je raz navždy daná, vychádza z existujúcich

zdrojov a technológie. Ak sa zmení množstvo zdrojov alebo technológia, PPF sa tiež posunie.

Na posun PPF má vplyv aj rozdelenie zdrojov na súčasnú a budúcu spotrebu.

12

Alternatívne náklady (cena obetovanej príležitosti) vznikajú pri našich rozhodnutiach, keď sa

musíme vzdať jedného statku v prospech druhého. Rozhodnutie vyrobiť niečoho viac je

zároveň rozhodnutím vyrobiť niečoho menej.

Zákon klesajúcich výnosov

Týka sa vzťahu medzi inputmi a outputmi. S rastúcim množstvom jedného vstupu, ktorý

pridávame k fixnému množstvu druhého vstupu, rastie výstup stále pomalšie a dodatočný

výstup klesá.

Tab.1: Zákon klesajúcich výnosov

Vstup (input) 1

Vstup (input) 2

Celkový výstup

Dodatočný výstup

0 1 0 200

1 1 200 100

2 1 300 50

3 1 350 30

4 1 380 20

5 1 400

13

3. VYBRANÉ PROBLÉMY Z MIKROEKONÓMIE Vznik marginálnych teórií vytvoril priestor pre vývoj súčasnej mikroekonómie.

Rozhodovanie sa uskutočňuje za pomoci súhrnných individuálnych funkcií dopytu a ponuky,

jednotlivých domácností a firiem, ktoré vystupujú na uvedených trhoch ako predávajúci

a kupujúci.

V tejto časti sa oboznámime s kategóriami ako sú cena, individuálne funkcie dopytu

a ponuky, elasticity, typy trhov, spotreba, výdaje, príjmy a náklady.

3.1. Trhy a trhové subjekty a nástroje ekonomickej analýzy

Štúdiom spotrebiteľov a producentov ako tvorcov rozhodnutí sa zaoberá mikroekonómia.

Spotrebitelia vytvárajú dopyt po tovaroch a službách a výrobcovia ich poskytujú. Trh

definujeme ako stretnutie kupujúcich a predávajúcich, ktorí si dobrovoľne vymieňajú tovary

a služby. Trhy existujú pre všetko, čo je kupované a predávané. Trhy môžu byť

medzinárodné, národné, regionálne a lokálne.

Zjednodušený pohľad na ekonomiku ukazuje domácnosti ako trhový subjekt, ktorý v každom

čase prináša prácu, pôdu a kapitál na trhy výrobných faktorov. Firmy (ďalší subjekt trhu)

nakupujú alebo si prenajímajú tieto zdroje, aby ich využili na výrobu tovarov a služieb, ktoré

predajú na trhu tovarov a služieb. Domácnosti použijú mzdu, rentu, úrok na nákup tovarov

a služieb, čo predstavuje príjem firiem a výdaje domácností. Každý z trhových subjektov

môže byť v závislosti od trhu, na ktorom operuje, predávajúcim alebo kupujúcim. Ak pridáme

k domácnostiam a firmám tretí subjekt - vládu a finančný trh, dostávame realistickejší pohľad

na ekonomiku. Vláda má príjem od firiem a domácností vo forme daní, ale na druhej strane

nakupuje od nich tovary a služby, ktoré jej pomáhajú zabezpečovať zverené úlohy

a povinnosti. Niektoré firmy a domácnosti časť zarobených peňazí ušetria a na finančnom

trhu akumulujú úrok, iné firmy a domácnosti si finančné zdroje požičiavajú a platia úrok.

14

3.2. Dopyt, ponuka a trhová rovnováha

Pre naše potreby budeme využívať dva jednoduché princípy. Princíp optimalizácie – ľudia sa

pre svoju spotrebu snažia vybrať čo najlepšiu kombináciu statkov, ktorú si môžu dovoliť.

Princíp rovnováhy – ceny sa prispôsobujú do okamihu, keď sa dopytované množstvo určitého

statku rovná ponúkanému množstvu tohto statku.

Dopyt

Individuálny dopyt je súbor cien a im zodpovedajúcich množstiev, ktoré je jednotlivec

ochotný a schopný nakúpiť pri každej cene za určité časové obdobie. Trhový dopyt je súčet

množstiev všetkých individuálnych dopytov pri každej cene.

Dopyt sa vyjadruje ako Qd = f(P), teda, že dopytované množstvo je funkciou ceny.

Ekonómovia zistili, že dopytované množstvo je determinované ďalšími faktormi, ako napr.

príjem spotrebiteľa (I), ceny ostatných tovarov (Py), preferencie spotrebiteľa (R) a očakávanie

budúcej ceny (FPc).

Efekt príjmu na nakupované množstvo môže byť rovnaký ako efekt ceny, ale aj opačný.

Podľa efektov zmien príjmu na dopyt rozlišujeme tovary normálne (superior) a tovary

menejcenné (inferior). Tovar je normálny, ak rast/pokles príjmu zapríčiní rast/pokles dopytu

15

pri danej cene. Ak rastom/poklesom príjmu klesá/rastie dopyt po tovare pri danej cene, ide

o inferior tovar.

Ceny ostatných tovarov ovplyvňujú dopyt po sledovanom tovare, teda ak po zvýšení ceny

jedného tovaru spotrebiteľ začne nakupovať viac iného tovaru, ide o substitúty. Spotrebiteľ

môže nakupovať aj menej iného tovaru, ak cena určitého tovaru vzrastie, v tomto prípade ide

o komplementy.

Zmenu preferencií spotrebiteľa ovplyvňujú externé aj interné faktory. Medzi externé môžeme

zaradiť napr. reklamu a iné marketingové akcie firiem, vládne rozhodnutia,... Medzi interné

zaraďujeme napr. zdravotný stav, životné skúsenosti,.......

Ak účastníci trhu očakávajú rast ceny určitého tovaru prispôsobia tomu súčasné správanie,

spotrebitelia si robia zásoby za nižšie ceny. Očakávania sú ovplyvnené mnohými faktormi,

ako napr. vyhláseniami politikov, legislatívou, technologickými zmenami,......

Dopyt je nielen funkciou ceny, ale aj vyššie spomenutých faktorov, potom dopyt môžeme

vyjadriť ako: Qd = f(P, I, Py, R, FPc). Ekonómovia používajú pri analýze dopytu parciálny

prístup, to znamená, že analyzujú vplyv len jednej nezávisle premennej na dopyt za

predpokladu ceteris paribus.

K analýze dopytu sa používa grafické znázornenie, kde každý bod na krivke reprezentuje

kombináciu ceny a množstva. Ak sa cena zvýši dopytované množstvo klesne (zákon dopytu).

Obr. 2: Krivka dopytu a jej posun

Zmena ceny sledovaného tovaru vyvolá pohyb po tej istej krivke dopytu, ak sa zmení iný

determinant dopytu, dochádza k zmene dopytu, čo sa graficky prejaví ako posun krivky

dopytu (graf 1). Posun krivky dopytu doľava dole (D na D2) zapríčiní pokles dopytu,

v skutočnosti je pri každej cene spotrebiteľ schopný kúpiť menej ako na D. Naopak posun

16

doprava hore (D na D1) zapríčiní zvýšenie dopytu, čo znamená, že spotrebiteľ je ochotný

nakúpiť väčšie množstvá pri každej cene ako na D.

Tab.2: Premenné ovplyvňujúce dopytované množstvo

Premenné, ktoré ovplyvňujú dopytované

množstvo

Zmena tejto premennej vyvolá....

Cena Pohyb pozdĺž krivky dopytu

Príjem Posun krivky dopytu

Ceny substitútov a komplementov Posun krivky dopytu

Preferencie Posun krivky dopytu

Očakávania Posun krivky dopytu

Počet kupujúcich Posun krivky dopytu

Keď hovoríme o dopyte dôležitým ekonomickým pojmom je elasticita (pružnosť) dopytu.

Pomocou elasticity ponuky sa meria dôsledok pôsobenia determinatov dopytu na zmeny

v dopyte. Dopyt sa považuje za elastický, keď dopytované množstvo reaguje na zmenu ceny

výrazným spôsobom a neelastický , keď je zmena dopytovaného množstva v závislosti na

zmene ceny miernejšia.

Cenová elasticita dopytu sa vypočíta ako podiel % zmeny dopytovaného množstva tovaru X a

% zmeny ceny. Ak je dopyt cenovo jednotkovo elastický, percentuálna zmena množstva je

rovnaká ako percentuálna zmena ceny, ale s opačným znamienkom (EPD = -1). Výdaje na

tovar X sa nemenia. Ak je dopyt po tovare X neelastický, percentuálna zmena množstva je

menšia ako percentuálna zmena ceny (EPD > -1). V tomto prípade zmena ceny mení výdaje

spotrebiteľa na statok X. Ak je dopyt po tovare X elastický, percentuálna zmena množstva

tovaru X je väčšia ako percentuálna zmena ceny (EPD < -1). Aj tu sa menia výdaje

spotrebiteľa na statok X. Dôležité bude uvedomiť si, že dopyt spotrebiteľa po akomkoľvek

statku je závislí na preferenciách spotrebiteľa. Cenová elasticita potom závisí na

ekonomických sociálnych a psychologických faktoroch, ktoré ovplyvňujú individuálne

potreby spotrebiteľov. K faktorom, ktoré ovplyvňujú elasticitu dopytu patria:

• Nevyhnutné statky a luxusné statky - nevyhnutné statky sa vyznačujú

neelastickým dopytom, pretože keď stúpne cena chleba, ľudia nebudú

dramaticky znižovať jeho nákupy a luxusní statky majú naopak elastický dopyt,

keď napríklad pokles ceny luxusného tovaru vyvolá veľkú zmenu v jeho

dopytovanom množstve.

17

• Dostupnosť substitútov – keď napríklad malé zvýšenie ceny (maslo) vyvolá

zmenu spotrebiteľského správania prechodom k substitučnému tovaru (margarín)

– dopyt je elastický, v prípade, že nie je možné nájsť na trhu substitút (káva)

dopyt bude neelastický

• Faktor času a časový horizont - v dlhšom časovom období je dopyt elastický -

pokiaľ dlhodobo stúpne cena benzínu nad svoju magickú hranicu preferencie

spotrebiteľov sa zmenia a napríklad začnú nakupovať malé automobily s nízkou

spotrebou, ale v krátkom období zvýšenie ceny benzínu nespôsobí zníženie

dopytu

Krivka trhového dopytu po určitej komodite je horizontálne sčítanie kriviek dopytu

individuálnych spotrebiteľov na danom trhu. Krivka trhového dopytu má negatívny sklon.

Zmena v počte spotrebiteľov spôsobí jej posun, ak počet spotrebiteľov narastie, posúva sa

krivka trhového dopytu doprava, ak klesne, posúva sa doľava. Determinanty, ktoré pôsobia na

krivku individuálneho dopytu pôsobia aj na krivku trhového dopytu.

Ponuka

Ponuka je súbor cien a množstiev, ktoré predajca alebo skupina predajcov sú ochotní

a schopní ponúknuť na predaj pri každej cene v určitom časovom období. Výrobcovia

ponúkajú väčšie množstvá pri vyšších cenách, lebo očakávajú vyšší zisk. Ak sa zvýši cena

a náklady zostanú nezmenené, zisk bude rásť s každou predanou jednotkou. V dlhom období

majú ceny tendenciu pokrývať náklady na poskytovanie tovaru, teda krivka ponuky ukazuje

náklady na výrobu a predaj. Krivka ponuky, ktorá je jej grafickou reprezentáciou, má kladný

sklon (Graf 2). To znamená, že čím predajcovia vo všeobecnosti viac vyrábajú a predávajú,

tým majú vyššie náklady. Nepôsobí tu žiadny zákon ponuky, podľa ktorého má krivka kladný

sklon.

18

Obr. 3: Krivka ponuky a jej posun

Plochá krivka ponuky indikuje, že predávajúci sú ochotní a schopní poskytovať rôzne

množstvá pri rovnakej cene, výrobcovia sú schopní jednoducho zvyšovať produkciu alebo

náklady na dodatočné zdroje potrebné na výrobu a predaj sa nezvyšujú.

Podobne ako krivku dopytu, aj krivku ponuky môžeme znázorniť ako ponúkané množstvo

závislé od ceny tovaru, Qs = f(P). Na ponuku vplývajú aj iné faktory, ktoré spôsobujú jej

posun (graf 3). Posun doľava hore (S na S2) znamená, že pri každej cene je ponúkané

množstvo menšie a posun vpravo dole (S na S1) reprezentuje väčšie ponúkané množstvo pri

každej cene. Medzi ďalšie faktory patria: technológia (T), ceny vstupov (Pi), ceny podobných

tovarov (Py) a očakávania výrobcov o budúcej cene tovaru (FPp).

Technológia posúva krivku ponuky doprava, čo reprezentuje rast ponuky. Žiadna firma si

nekúpi horšiu technológiu ako má. Posun ponuky doľava môžu spôsobiť napr. vládne

regulácie, výrobný proces je menej efektívny ako bez regulácií.

Ak sa zvýši cena niektorého zo vstupov, zvýšia sa výrobné náklady firmy a krivka ponuky sa

posúva doľava, čo reprezentuje pokles ponuky.

Podobné tovary sú také, ktoré firma môže produkovať pri použití v podstate rovnakých

zdrojov. Ak sa zvýši cena jedného tovaru, tento sa stáva ziskovejším a výrobca začne

presúvať výrobné zdroje od druhého tovaru k smerom k ziskovejšiemu. Ponuka druhého

tovaru sa zníži a krivka sa posunie doľava.

Ak výrobcovia očakávajú zníženie ceny, budú mať snahu predať viac ešte pred znížením, to

posunie krivku ponuky doprava, naopak, ak sa očakáva zvýšenie ceny, firmy si budú vytvárať

zásoby, čo posunie krivku dopytu doľava.

19

Podobne ako pri spotrebiteľoch, ak sa cena zvýši, firmy ponúkajú väčšie množstvá, teda sa to

prejaví ako pohyb po tej istej krivke ponuky. Ak sa zmení iný, vyššie spomenutý, faktor

dochádza k posunu krivky ponuky, a tým k zmene ponuky.

Tab.3: Premenné ovplyvňujúce ponúkané množstvo

Premenné, ktoré ovplyvňujú dopytované

množstvo

Zmena tejto premennej vyvolá....

Cena Pohyb pozdĺž krivky ponuky

Ceny vstupov Posun krivky ponuky

Technológie Posun krivky ponuky

Očakávania Posun krivky ponuky

Počet predávajúcich Posun krivky ponuky

Ponuka má podobne ako dopyt svoju elasticitu. Cenová elasticita ponuky meria do akej miery

reaguje ponúkané množstvo na zmenu ceny. Ponuka je elastická vtedy, keď ponúkané

množstvo reaguje na zmenu ceny podstatne a neelastická, keď ponúkané množstvo reaguje na

zmenu ceny len nepatrne. Napríklad pôda má neelastickú ponuku pretože na zmenu ceny

nereaguje a neponúka sa vo veľkých množstvách pretože ju nemožno vyrobiť (je ako nerastná

surovina), ale napríklad statky ako sú autá, knihy majú elastickú ponuku lebo firmy, ktoré ich

vyrábajú môžu reagovať na zvýšenie ceny novými vyrobenými množstvami takýchto statkov.

K determinantom elasticity ponuky môžeme zaradiť hlavne časový faktor. Ponuka je bežne

elastickejšia v dlhšom časovom období ako v kratšom, kedy firmy len obtiažne menia veľkosť

svojich tovární tak aby mohli vyrobiť väčšie objemy produkcie. V dlhom časovom období

však môže ponúkané množstvo výrazne reagovať na zmenu ceny na trhu.

Trhová rovnováha

Vo všeobecnosti môžeme trhovú rovnováhu určiť graficky, je to priesečník krivky dopytu

a ponuky (E). Na osi y dostávame rovnovážnu cenu P*, ktorá čistí trh a na osi x dostávame

rovnovážne množstvo Q*, teda, prebytok a nedostatok sú nulové.

20

Obr.4: Trhová rovnováha

Dopyt a ponuka existujú na trhu vo vzájomnej interakcii. Trhová rovnováha je situácia

v ktorej sú dopyt a ponuka uvedené do rovnováhy. Rovnovážna cena P* je cenou, ktorá

vyrovnáva ponuku a dopyt. Rovnovážne množstvo je ponúkané a dopytované množstvo

v situácií keď cena vyrovnáva dopyt a ponuku. Toto je ideálny stav, ktorý v reálnom živote

nastáva málokedy. Predpokladajme, že cena na trhu je vyššia ako rovnovážna cena. Je to

situácia v bode a môžeme ju nazvať prebytok ponuky. Predávajúci sú v situácii ,keď pri

danej cenovej hladine nie sú schopní predať všetok svoj tovar. Nikto nie je ochotný držať

tovar na sklade (logistické a iné druhy nákladov) a preto sa predávajúci musí prispôsobiť

trhovým podmienkam a jednoducho znížiť cenu. Cena bude klesať dovtedy pokiaľ sa trh

nedostane do rovnovážneho bodu. Predpokladajme teraz, že trhová cena je pod rovnovážnou

cenou P2 a v takomto prípade je dôsledkom nedostatok tovarov a služieb na trhu pretože

dopyt spotrebiteľov prevyšuje ponuku výrobcov. V takejto situácii, kedy príliš mnoho

kupujúcich zháňa ťažko dostupné tovary môžu výrobcovia využiť takúto situáciu a reagovať

na ňu zvýšením ceny a vôbec pri tom neprídu o svoje tržby. S rastúcimi cenami sa trh bude

znovu približovať rovnovážnym cenám.

21

3.3. Intervencia - vládne rozhodnutia

Regulácia cien

Ak niekto robí cenovú reguláciu, stanovuje buď minimálnu cenu, pod ktorú nie je možné

výrobok predávať alebo maximálnu cenu, nad ktorú nemožno výrobok predať.

Obr. 5: Dopady stanovenia maximálnej ceny

P* predstavuje rovnovážnu cenu stanovenú trhom, predpokladajme, že vláda stanoví

maximálnu cenu P2, nad ktorú je protizákonné čokoľvek predávať. Pri takto stanovenej

maximálnej cene nemôže prísť k vyčisteniu trhu a dopytované množstvo prevýši ponúkané

množstvo o veľkosť Qs2Qd2. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebitelia sa ponáhľajú

nakúpiť statky, ktoré za túto cenu, ale nie sú k dispozícii. Niektorí sa musia bez nich zaobísť,

iní sa musia vydať na „čierny“ trh, ktorý vznikol, a platiť prémiu za riziko trestu, ktorému sa

predávajúci vystavujú. Ľudia, ktorí sa snažia dosiahnuť vyčistenie trhu, prichádzajú s veľkým

množstvom trikov a fínt (podpultový predaj, úplatky,.....). Tento nástroj ochraňuje

spotrebiteľa pred vysokými cenami, ale nie pred nekonečnými zástupmi na tovar.

Ďalšou cenovou reguláciou je minimálna cena, teda cena stanovená nad rovnovážnou trhovou

cenou. Na grafe 5 vidíme cenu P* - ide o rovnovážnu trhovú cenu a cenu P1 – regulovaná

cena (minimálna cena). Pri cene P1 je dopytované množstvo o Qd1Qs1 menšie ako množstvo

ponúkané. Minimálna cena vytvára na trhu umelý nepredaný prebytok. Umelo vysoká cena

láka zdroje do odvetvia, no zároveň odrádza spotrebiteľský dopyt. Minimálna cena ochraňuje

výrobcov a deformuje alokáciu zdrojov pri uspokojovaní potrieb spotrebiteľov.

Pri maximálnej cene prevyšuje peňažná zásoba dopytované množstvo peňazí, teda ľudia držia

peniaze v podobe „nepredaného prebytku“.

Obr.6: Dopady stanovenia minimálnej ceny

22

Pri minimálnej cene sa vytvára prebytok dopytu po peniazoch nad dostupnou peňažnou

zásobou, hlavne v podobe nepredaných zásob.

Regulácia produktu

Ďalšou formou intervencie je zasahovanie priamo do výroby, nielen do podmienok výmeny.

Následkom je poškodenie všetkých zúčastnených strán. Spotrebiteľom klesá úžitok, pretože si

nemôžu kúpiť výrobok a uspokojiť svoje potreby a výrobcom je zabránené zarobiť peniaze

v danej oblasti a musia sa uspokojiť s menšími zárobkami niekde inde. Takouto reguláciou je

napr. prohibícia a monopolné privilégium. Privilégium vzniká vtedy, ak sa vytvoria prekážky

vstupu do daného odvetvia, ale ak sa toto zvláštne privilégium udelí jednej firme alebo

jednému človeku vzniká monopolné privilégium. Monopolista ako príjemca monopolného

privilégia bude schopný dosiahnuť monopolnú cenu svojich výrobkov vtedy, ak bude jeho

dopytová krivka nad úrovňou trhovej ceny neelastická, prípadne dostatočne málo elastická.

Na slobodnom trhu je každá krivka dopytu po výrobkoch danej firmy nad úrovňou trhovej

ceny elastická, inak by každá firma mala dôvod zvýšiť svoju cenu a dosiahnuť tak vyššie

tržby. Udelenie monopolného privilégia spôsobí zníženie elastickosti spotrebiteľskej

dopytovej krivky, pretože spotrebiteľ nemôže robiť substitúciu s výrobkami ostatných

potencionálnych konkurentov. Monopolná cena vzďaľuje trh od ceny dosiahnuteľnej na

slobodnom trhu, znižuje vyrábané množstvo a zvyšuje ceny v porovnaní so situáciou, kedy by

spotrebitelia a výrobcovia mohli voľne obchodovať.

23

Medzi monopolistické privilégiá zaraďujeme:

• povinné kartely (produkčné kvóty),

• licencie a rôzne druhy štandardov,

• clá a rôzne druhy importných kvót,

• obmedzenie imigrácie,

• zákon o minimálnej mzde a podpora v nezamestnanosti,

• postihovanie trhových foriem a patenty,

• právo vyvlastňovať a podplácanie úradníkov.

Povinné kartely vytvárajú prostredie, v ktorom prosperujú neefektívne firmy na úkor firiem

efektívnych a na úkor spotrebiteľov. Firmám nie je priamo bránené vstúpiť do odvetvia, ale

musia sa podriadiť vládou uvaleným kvótam maximálnej výroby.

Licencie predstavujú jednu z najdôležitejších monopolistických praktík v súčasnej

ekonomike. Licencia obmedzuje ponuku práce a množstvo firiem v licencovaných

povolaniach. Pre vstup do určitého sektoru a pre výkon určitého povolania sa vyžaduje splniť

rôzne požiadavky a tiež zaplatiť licenčný poplatok. Príklady licencií: prevádzkovanie

taxislužby, lekární, leteckej dopravy, v oblasti obchodu (dovoz a vývoz), práce. Licencie

môžu, ale nemusia viesť k stanoveniu monopolnej ceny, rozhoduje o tom elasticita

dopytových kriviek. Licencie a rôzne štandardy, smernice kvality a bezpečnosti vytvárajú

strnulosť v technologickom zdokonaľovaní a monopolizujú ekonomický systém. Tieto zásahy

do slobody jednotlivca sú ospravedlnené teóriou prevencie, ktorá naznačuje, že chceme

predísť budúcim útokom pomocou sústavného útočenia na všetkých.

Clá a rôzne druhy importných kvót zabraňujú, či už čiastočne alebo úplne, geografickej

konkurencii najrôznejších výrobkov. Domácim firmám je garantované skoro monopolné

postavenie, čím je im zaručená aj monopolná cena. Ani „nepriaznivá obchodná bilancia a ani

príjem do štátneho rozpočtu“ nevyvážia poškodzovanie spotrebiteľa vo vnútri chráneného

územia. Nemôžu nakupovať statky od efektívnejších konkurentov za nižšiu cenu, realizovať

svoje rozhodnutie o nákupe a nemôžu využiť výhody geografickej špecializácie. Podobne sú

poškodené zahraničné firmy, ale aj firmy v chránenom území, ktoré postupne začnú byť

neefektívne a začnú strácať krok s konkurenciou a technologickým pokrom. Výrobné faktory

získajú nižšiu odmenu za menej efektívne činnosti.

Obmedzenie imigrácie môže viesť k dosiahnutiu reštrikcionistických miezd pre všetkých ľudí

na území, kde je prístup obmedzený. Relatívne najviac získavajú tí, ktorým by na trhu práce

24

potencionálni imigranti priamo konkurovali, pretože im bolo zabránené pracovať v danej

oblasti, sú nútení prijať menej platenú prácu doma. Jednotlivé trhy práce reprezentujú rôzne

povolania, ktoré sú vzájomne prepojené a celková úroveň miezd je určená vzťahom celkovej

ponuky pracovnej sily a rôznych kriviek dopytu po rôznych druhoch pracovnej sily v rôznych

odvetviach. Obmedzenie celkovej ponuky pracovnej sily v danej oblasti povedie

k všeobecnému nárastu mzdových sadzieb. Ľudia s oblastí s relatívne nízkymi mzdami sa

imigrácie neobávajú, pretože sú tu tlaky emigračné, teda odísť do oblastí s vyššími mzdami,

ktoré svoje postavenie získali vďaka väčším kapitálovým investíciám na obyvateľa, než inde.

Pracovníci v oblastiach s vysokými mzdami sa snažia zabrániť ich zníženiu, ktoré by nastalo

prílivom zahraničných pracovníkov. Napriek tomu, že je proces vyrovnávania mzdových

sadzieb ochromený, bude pokračovať v podobe vývozu kapitálových investícií do krajín

s nízkymi mzdovými sadzbami. Nakoniec sa mzdy vyrovnajú, ale rozmiestnenie zdrojov je

narušené.

Na slobodnom trhu existuje tendencia, aby sa mzda každého človeka rovnala diskontovanej

hodnote jeho hraničného produktu (discounted marginal value product – DMVP). Zákon

o minimálnej mzde znamená, že ľuďom, ktorých DMVP je pod zákonom stanoveným

minimom, je zabránené pracovať. Pracovník bol ochotný prijať prácu a zamestnávateľ bol

ochotný ho zamestnať, ale nariadenie vlády bráni, aby sa uskutočnilo toto prijatie do práce.

Odstránenie konkurencie hraničných pracovníkov, zvyšuje mzdy zostávajúcich pracovníkov

a proklamované zvýšenie miezd hraničných pracujúcich sa nekoná, pretože títo pracovníci sú

za zákonnú mzdu nezamestnateľnými. Dôsledkom sú deformácie vo výrobe

a nezamestnanosť, teda čím je väčší rozdiel medzi minimálnou mzdou a mzdou na slobodnom

trhu, tým bude väčšia nezamestnanosť. Podpora v nezamestnanosti vyraďuje pracovníkov

z trhu práce a je financovaná z peňazí daňových poplatníkov.

Akákoľvek podoba vládneho postihovania nejakého druhu výroby alebo služby na trhu

znižuje efektívnosť ekonomického systému a bráni faktorom v dosiahnutí maximálnej

odmeny a spotrebiteľom v dosiahnutí maximálneho úžitku. Zaraďujeme sem napr. zákaz

stánkového predaja, zákon o povinnej zatváracej dobe, poisťovníctvo, čiastočne aj

protimonopolné zákonodarstvo a tzv. konzervačné zákony. Patenty môžu byť prekážkou, ak

niekto nezávisle niečo objaví, chce to zrealizovať a zistí, že už je tento objav patentovaný.

Prvý objaviteľ z patentu získava, ale tí po ňom sú nadlho z výroby, v oblasti patentu,

vylúčení. Konkurenti, v mnohých prípadoch, obmedzia investície do oblastí, ktoré patent

pokrýva a tak ho môžu odsúdiť na nezrealizovanie. Výdaje na výskum v oblasti, kde patent

nie je sú veľké, ale ak patent niekto získa radikálne klesajú. Systém udeľovania patentov

25

umelo podporuje výskum v patentovaných oblastiach a umelo obmedzuje výskum

v nepatentových oblastiach.

Vláda je držiteľom práva vyvlastňovať a skutočnosť, že vláda môže podľa svojho uváženia

zbaviť majetku každého vlastníka, je dokladom toho, že v súčasnosti je majetkové právo

rešpektované veľmi povrchne. Určite nemôžme tvrdiť, že nedotknuteľnosť súkromného

vlastníctva je chránená štátom. Toto privilégium má za následok neefektívnu alokáciu

produktívnych zdrojov, hlavne kapitálu, ktorý môže chýbať v iných tiež dôležitých oblastiach

hospodárstva a krajiny. Podplácanie štátnych, mestských alebo obecných úradníkov má

podobné ekonomické dopady ako pridelenie licencie, rozlišujeme tzv. útočné a obranné

úplatky. Tými prvými sa získava monopolistické privilégium, teda sa vzďaľujeme od

slobodného trhu, druhé úplatky predstavujú posun k slobodnému trhu.

4. NÁKLADY V predchádzajúcich kapitolách sme sa zoznámili so zákonom ponuky a je možné povedať, že

pri vysokých cenách sú firmy ochotné predávať a vyrábať väčšie množstvá tovarov ako pri

nižších cenách pretože majú jednoducho väčšie tržby. Pri analýze mnohých problémov je

postačujúce poznať zákon ponuky. V budúcich kapitolách sa budeme zaoberať správaním

firiem na trhoch, budeme skúmať ich rozhodnutia ohľadom cien a pozrieme sa aké

rozhodnutia firiem sú skryté za ponukovou krivkou. Na to potrebujeme poznať rôzne druhy

nákladov, ktoré firmy používajú pri svojich trhových rozhodnutiach.

Cieľom každej firmy pôsobiacej na trhu je maximalizácia zisku. Zisk firmy je rozdiel

celkových príjmov a celkových nákladov firmy. Celkový príjem je čiastka , ktorú firma

dostane za predaj svojho výstupu (tovary a služby). Celkový náklad je čiastka, ktorú firma

zaplatí za nákup vstupov do výroby (mzdy, materiál, energie a pod.). Existuje spojitosť medzi

výrobným procesom firmy a jej celkovými nákladmi.

26

4.1. Produkčná funkcia

Produkčná funkcia skúma vzťah medzi množstvom vstupov (inputov) použitých pri výrobe

a množstvom výstupov (outputov).

Obr. 7: Produkčná funkcia

Ako vstup si predstavme množstvo robotníkov a ako výstup počet vyrobených párov topánok.

Produkčná funkcia je ilustrovaná v tabuľke.

Tab.4: Produkčná funkcia Počet

robotníkov

Výstup –

počet

vyrobených

párov

Hraničný

produkt práce

Náklady na

továreň

(EUR)

Náklady na

prácu

Celkové náklady na vstupy =

náklady na továreň plus

náklady na robotníkov

(EUR)

0 0 50 30 0 30

1 50 40 30 10 40

2 90 30 30 20 50

3 120 20 30 30 60

4 140 10 30 40 70

5 150 30 50 80

Jedným zo základných princípov ekonómie je rozhodovanie v hraničných veličinách.

Racionálni ľudia a takisto aj firmy uvažujú v hraničných veličinách. Takéto hraničné veličiny

používajú pri svojich výrobných rozhodnutiach o počte najatých robotníkov a o množstve

svojej produkcie topánok. Hraničný produkt v treťom stĺpci tabuľky je hraničný produkt

práce, ktorý predstavuje zvýšenie výstupu získaného z jednej dodatočnej jednotky vstupu -

27

práce (v našom prípade jeden robotník). Z tabuľky je jasné, že hraničný produkt každého

ďalšieho robotníka je stále menší a táto vlastnosť sa označuje ako klesajúci hraničný produkt.

Najdôležitejším vzťahom v tabuľke je vzťah medzi vyrobeným množstvom a celkovými

nákladmi. Graficky tento vzťah vyjadruje krivka celkových nákladov. Sklon krivky celkových

nákladov odráža sklon produkčnej funkcie. Keď rastie rozsah výroby krivka je strmšia. Keď

najímame ďalšie jednotky práce (robotníkov) dochádza postupne k efektu preplnenia

množstvom jednotiek práce a každý ďalší robotník prispeje menším vyrobeným množstvom

topánok. Táto vlastnosť klesajúceho hraničného produktu sa prejaví v tom že produkčná

funkcia je s počtom pribúdajúcich robotníkov stále plochejšia. Krivka celkových nákladov je

preto strmšia a s počtom pribúdajúcich robotníkov sa stáva výroba nákladovejšia.

Obr. 8: Vývoj celkového produktu a hraničného produktu

28

4.2. Druhy nákladov

Tab.5: Druhy nákladov Počet fliaš za hodinu

Celkové náklady (EUR)

Fixné náklady (EUR)

Variabilné náklady (EUR)

Priemerné fixné

náklady (EUR)

Priemerné variabilné náklady (EUR)

Priemerné celkové náklady (EUR)

Hraničné náklady (EUR)

0 3,00 3,00 0,00 - - - 0,30

1 3,30 3,00 0,30 3,00 0,30 3,30 0,50

2 3,80 3,00 0,80 1,50 0,40 1,90 0,70

3 4,50 3,00 1,50 1,00 0,50 1,50 0,90

4 5,40 3,00 2,40 0,75 0,60 1,35 1,10

5 6,50 3,00 3,50 0,60 0,70 1,30 1,30

6 7,80 3,00 4,80 0,50 0,80 1,30 1,50

7 9,30 3,00 6,30 0,43 0,90 1,33 1,70

8 11,00 3,00 8,00 0,38 1,00 1,38 1,90

9 12,90 3,00 9,90 0,33 1,10 1,43 2,10

10 15,00 3,00 12,00 0,30 1,20 1,50

V prvom stĺpci tabuľky je počet fliaš, ktoré je možné vyrobiť v sódovkárni za 1 hodinu.

Prvým druhom nákladov pri výrobe fliaš sú celkové náklady. Celkové náklady narastajú

s rastom produkcie, pretože sa tu prejavuje efekt klesajúceho hraničného produktu. Celkové

náklady možno ďalej rozdeliť na dva druhy. Prvým sú fixné náklady, ktoré sa nemenia

s množstvom vyrábanej produkcie. Sem patria napríklad náklady na prenájom továrne. Tieto

náklady musia byť uhradené aj v prípade, že objem produkcie je nulový (napr. splátka

úveru).Ďalším druhom nákladov sú variabilné náklady, ktoré sa zo zmenou množstva

produkcie menia. Sú to napríklad náklady na výrobu sódy (fľaše s kysličníkom uhličitým,

obaly a pod.) a náklady na mzdy robotníkov, keď zvyšujeme objem výroby. Variabilné

náklady sú nulové pri nulovom objeme výroby potom však začínajú rásť. Celkové náklady sú

súčtom fixných a variabilných nákladov.

29

Obr. 9: Celkové, fixné a variabilné náklady

Každý vlastník firmy sa musí rozhodnúť aký objem výroby bude vyrábať a preto musí poznať

ako sa budú meniť náklady so zmenou rozsahu produkcie. Základnými otázkami sa pre

výrobcu a vlastníka stávajú otázky: „Koľko stojí výroba jednej fľaše?” a “Koľko stojí

zvýšenie vyrábaného množstva o jednu fľašu?“. Keď celkové náklady vydelíme podľa

množstva produkcie dostaneme priemerné celkové náklady alebo ich môžeme nazvať

jednotkové náklady (náklady na jednu fľašu sódy). Pretože celkové náklady sú súčtom

fixných a variabilných nákladov, takisto priemerné náklady môžu byť vyjadrené ako súčet

priemerných fixných nákladov a priemerných variabilných nákladov. Priemerné fixné náklady

sú fixné náklady vydelené množstvom produkcie a priemerné variabilné náklady sú variabilné

náklady vydelené množstvom produkcie. Priemerné náklady nám povedia o náklade na

jednotku výroby ale nehovoria nám o tom ako sa zmenia celkové náklady, keď firma zmení

rozsah výroby. K tomu nám slúžia hraničné náklady, ktoré mám ukážu zmenu v celkových

nákladoch, keď firma zvýši výstup o jednu jednotku. Pre užitočnosť vyjadríme definíciu

matematicky:

ATC (Priemerné celkové náklady) = TC (Celkové náklady) / Q (objem produkcie)

a

MC (Hraničné náklady) = ( zmena celkových nákladov) / ( zmena množstva ) = ΔTC /

ΔQ

Grécke písmeno delta (Δ) označuje zmenu premennej. Pojmy priemerné celkové náklady

a hraničné náklady budú pre nás kľúčovými pojmami pri rozhodovaní o množstve výroby.

30

4.3. Nákladové krivky

Na grafe sú zobrazené štyri krivky: Priemerné celkové náklady (ATC), priemerné fixné

náklady (AFC), priemerné variabilné náklady (AVC) a hraničné náklady (MC).

Obr. 10: Nákladové krivky

Dôležité sú tri charakteristické znaky nákladových kriviek: tvar krivky hraničných nákladov,

tvar krivky priemerných celkových nákladov a vzťah medzi hraničnými a priemernými

celkovými nákladmi. Hraničné náklady rastú s množstvom produkcie, čo odráža zákon

klesajúceho hraničného produktu. Pri výrobe malých množstiev sódy je relatívne málo

výrobných zdrojov zapojených do procesu (málo využité strojové zariadenie, malý počet

robotníkov) a hraničné náklady sú nízke a klesajú. Pri zvýšení objemu výroby sa plne využije

výrobná kapacita a pri zvýšení počtu robotníkov nastáva efekt zahltenia, čo spôsobí že výroba

sa stáva stále nákladnejšia. Krivka priemerných celkových nákladov má tvar písmena U.

Priemerné celkové náklady sa znižujú pri zvyšovaní výroby pretože fixné náklady sa riedia

alebo jednoducho povedané rozdeľujú na väčší počet jednotiek. Priemerné variabilné náklady

s rastom objemu produkcie rastú, pretože klesá hraničný produkt. V priemerných celkových

nákladoch sa odráža tvar kriviek priemerných fixných a variabilných nákladov. Pri veľmi

malom rozsahu výroby sú priemerné celkové náklady vysoké, pretože fixné náklady sú

rozložené len do malého počtu vyrobených jednotiek. Priemerné celkové náklady potom stále

klesajú až dosiahnu dno krivky v tvare písmena U a potom začnú rásť čo je spôsobené

podstatným rastom variabilných nákladov. Najnižší bod krivky U predstavuje množstvo, pri

ktorom firma minimalizuje priemerné celkové náklady, čiže náklady na jednu jednotku

31

výroby. Tento bod sa nazýva efektívny rozsah množstva výroby. V tomto bode krivka

hraničných nákladov pretína krivku priemerných celkových nákladov v jej najnižšom bode.

Dalo by sa povedať ,že cena výrobku sa odvíja od priemerného nákladu na jednu jednotku

výroby a preto je tento bod dôležitý. Za týmto bodom začínajú priemerné náklady znovu rásť

a výroba sa stáva nákladovejšia.

Obr.11:Minimalizácia priemerných nákladov

Náklady v krátkom a dlhom období

Náklady firmy často závisia na časovom horizonte. Veľké množstvo nákladov sa jednoducho

v krátkom časovom horizonte nemení (ostávajú fixné) ale v dlhom období sa začínajú meniť.

Keď sa firma rozhodne zmeniť rozsah svojej výroby (napríklad zakúpi nové stroje a továrne

a zamestná nových robotníkov) priemerné náklady budú rásť v krátkom období viacej ako

v dlhom období.

32

5. DOKONALÁ KONKURENCIA Konkurenčný trh sa niekedy nazýva dokonale konkurenčný trh a má dve charakteristiky:

• Na takomto trhu sa stretáva mnoho predávajúcich a kupujúcich

• Statky predávané predávajúcimi sú homogénne (rovnaké)

V dôsledku takýchto podmienok majú aktivity jednotlivých predávajúcich a kupujúcich na

trhu len malú možnosť ovplyvniť trhovú cenu. Jednoducho cena je daná trhom. Výhodou

dokonale konkurenčného trhu je to, že firmy môžu volne vstupovať a odchádzať z dokonale

konkurenčného trhu. Firma na dokonale konkurenčnom trhu sa snaží o maximalizáciu zisku.

Tab.6: Celkový, priemerný a hraničný príjem v dokonalej konkurencii

Množstvo

(Q)

(litrov)

Cena

(P)

(EUR)

! cena daná trhom

Celkový príjem

(TR = P*Q)

(EUR)

Priemerný príjem

(AR = ΔTR/Q)

(EUR)

Hraničný príjem

(MR=ΔTR/ΔQ)

(EUR)

1 6 6 6 6

2 6 12 6 6

3 6 18 6 6

4 6 24 6 6

5 6 30 6 6

6 6 36 6 6

7 6 42 6 6

8 6 48 6 6

Ten sa rovná rozdielu celkových príjmov a celkových nákladov. Keďže cena je na dokonale

konkurenčnom trhu daná a firma sa jej musí prispôsobiť keď firma zdvojnásobí výrobu sódy

cena zostane rovnaká a celkový príjem sa zdvojnásobí (na trhu je veľa výrobcov sódy) a je

priamo úmerný množstvu produkcie. Pojem priemerný a hraničný je takisto dôležitý pri

analýze nákladov v predchádzajúcej kapitole ako pri analýze príjmov dokonale konkurenčnej

firmy.

33

Tab.7: Maximalizácia zisku v dokonalej konkurencii Množstvo

(Q)

(hektolitrov)

Celkový príjem

(TR)

(EUR)

Celkové náklady

(TC)

(EUR)

Zisk

(TR-TC)

(EUR)

Hraničný príjem

(MR=ΔTR/ΔQ)

(EUR)

Hraničný náklad

(MC=ΔTC/ΔQ)

(EUR)

0 0 3 -3 6 2

1 6 5 1 6 3

2 12 8 4 6 4

3 18 12 6 6 5

4 24 17 7 6 6

5 30 23 7 6 7

6 36 30 6 6 8

7 42 38 4 6 9

8 48 47 1

Firma si zvolí taký vyrábaný objem produkcie pri ktorom je zisk najväčší. V našom prípade

sódovkárne, ktorá podniká na dokonale konkurenčnom trhu to bude pri objeme 4 hektolitrov

sódy. Iný prístup k maximalizácii zisku je možný pomocou porovnania hraničných nákladov

a hraničných príjmov. Prvý hektoliter sódy prinesie hraničný príjem 6 EUR a hraničný náklad

2 EUR takže výrobou vzrastie zisk o 4 EUR. Druhý prinesie hraničný príjem 6 EUR ( !cena

daná trhom) a hraničný náklad 3 EUR takže výrobou druhého hektolitru sódy vzrastie zisk o 3

EUR. Situácia sa ale zmení pri výrobe šiesteho hektolitru kedy hraničný náklad prekročí

hraničný príjem a zisk sa zníži o 1 EUR. V prípade, že sa radíme k racionálne uvažujúcim

ľuďom, ktorí uvažujú v hraničných veličinách zistíme, že výrobu budeme rozširovať pokiaľ

hraničný príjem prevyšuje hraničný náklad a obmedzovať pokiaľ hraničný náklad bude

prevyšovať hraničný príjem V bode optima, keď sa hraničný náklad rovná hraničnému príjmu

dosiahneme maximálny zisk.

Obr. 12:Maximalizácia zisku v dokonalej konkurencii

34

Na grafe sú znázornené krivky hraničných nákladov (MC), priemerných celkových nákladov

(ATC) a priemerných variabilných nákladov (AVC) spolu s trhovou cenou P, ktorá sa rovná

hraničnému príjmu P = MR (pretože ju na dokonale konkurenčnom trhu nemôžme ovplyvniť).

Pri výrobe množstva Q1 hraničný príjem prevyšuje hraničný náklad, čo znamená, že rast

produkcie povedie k rastu zisku. V bode Q2 je hraničný náklad nad hraničným príjmom, čo

znamená že rast zisku je možné docieliť len znížením rozsahu produkcie. Množstvo Q max ,

pri ktorom sa zisk maximalizuje sa nachádza v bode , v ktorom cenová priamka (P) pretína

krivku hraničných nákladov (MC).

Firma sa v krátkom období na dokonale konkurenčnom trhu rozhoduje aj o uzatvorení

výroby. Podmienkou je že firma uzatvorí výrobu vtedy, keď je príjem, ktorý by získala

predajom svojich výrobkov nižší ako sú variabilné náklady vynaložené na výrobu týchto

výrobkov. Je to jednoduché rozhodnutie, keď cena výrobku na trhu nepokrýva zložku

priemerných variabilných nákladov vtedy je jednoduchšie y z trhu odísť (P < AVC).

Rozhodnutie firmy o ukončení činnosti v dlhom období je podobné ako rozhodnutie

o ukončení činnosti v krátkom období .Firma v dlhom období odchádza z odvetvia výroby

vtedy, keď príjmy, ktoré získa výrobou sú nižšie ako celkové náklady (TR < TC).

35

6. NEDOKONALÁ KONKURENCIA Na dokonale konkurenčných trhoch existuje mnoho firiem ponúkajúcich skoro identickú

produkciu, takže každá firma môže len ťažko ovplyvniť trhovú cenu svojho výrobku. Na

základe ceny si potom dokonale konkurenčná firma zvolí objem svojej produkcie, kedy sa

hraničné príjmy rovnajú hraničným nákladom. Pre nedokonalú konkurenciu platí, že

napríklad monopol ako forma nedokonalej konkurencie si zvolí cenu svojho výrobku tak, aby

presahovala hraničné náklady.

Obr.13:Dokonalá a nedokonalá konkurencia

Monopol si takéto zvýšenie ceny môže dovoliť, pretože je napríklad vlastníkom jedinečného

patentu alebo licencie na trhu. Monopol dáva cenu trhu jeho zisky však nie sú neobmedzené.

Aj keď zákazníci zaplatia monopolnú cenu, ktorá prevyšuje hraničné náklady výroby nemôže

si monopol dovoliť stanoviť príliš vysokú monopolnú cenu , pretože výrobky monopolu by

sa stali nepredajné (zákon klesajúceho dopytu ). Hlavnou príčinou vzniku monopolu sú

prekážky vstupu na trh a monopol sa tak stáva jediným predávajúcim daného statku na trhu.

Ostatné firmy nemôžu vstúpiť na trh a súťažiť spolu v dokonalej konkurencii. Prekážky

vstupu na trh vznikajú z troch dôvodov:

• Dôležitý zdroj (napr. nerastné suroviny) je vlastnený jedinou firmou

• Vláda udelí jednej firme výhradné právo na výrobu určitého statku (prirodzený

monopol – vzniká keď jediný výrobca pokryje ponuku tovarov alebo služieb na trhu

s nižšími nákladmi ako by malo dve alebo viacero firiem)

• Z hľadiska nákladov výroby môže byť jediný výrobca efektívnejší ako veľké

množstvo výrobcov

36

Jedným z možných pohľadov na rozdiel medzi monopolom a dokonale konkurenčnou firmou

je hľadisko krivky dopytu, s ktorou sa stretávajú obidve typy konkurencie so strany svojich

zákazníkov. Firma v dokonalej konkurencii čelí horizontálnej krivke dopytu na obrázku 14 a

preto môže predať svojim zákazníkom toľko tovaru koľko sama chce.

Obr.14:Krivka dopytu v dokonalej a nedokonalej konkurencii

Monopol čelí klesajúcej krivke dopytu, pretože je jediným výrobcom na trhu a jeho krivka

dopytu je preto klesajúca (keď monopol zvýši cenu tovaru zákazníci znížia dopyt). V prípade,

že monopolný výrobca zníži objem svojej produkcie cena rastie. Cieľom monopolu je

podobne ako v dokonalej konkurencii maximalizácia zisku.

Tab.8: Celkový, priemerný a hraničný príjem v nedokonalej konkurencii

Množstvo

(Q)

(hektolitrov)

Cena

(P)

(EUR)

! monopolná cena

Celkový príjem

(TR = P*Q)

(EUR)

Priemerný príjem

(AR = ΔTR/Q)

(EUR)

Hraničný príjem

(MR=ΔTR/ΔQ)

(EUR)

0 11 0 - 10

1 10 10 10 8

2 9 18 9 6

3 8 24 8 4

4 7 28 7 2

5 6 30 6 0

6 5 30 5 -2

7 4 28 4 -4

8 3 24 3

37

Obr. 15: Krivka dopytu a hraničný príjem v nedokonalej konkurencii

Tabuľka je podobná ako pri analýze dokonalej konkurencie. Rozdiel je v druhom stĺpci, kde

monopol čelí klesajúcej krivke dopytu zo strany svojich zákazníkov a preto musí akceptovať

nižšiu cenu za každú ďalšiu predanú jednotku. Pre pochopenie chovania monopolu je dôležitý

posledný stĺpec tabuľky. Hraničný príjem monopolu je v tomto stĺpci nižší ako monopolná

cena! Dokonale konkurenčná firma predá všetok svoj tovar za trhovú cenu a neexistuje tu

žiadny cenový efekt. Keď dokonale konkurenčná firma zvýši výrobu o jednu jednotku

dostane za túto jednotku trhovú cenu rovnakú ako za predchádzajúce jednotky. Hraničný

príjem dokonale konkurenčnej firmy sa rovná cene tovaru. U monopolu je to iné, pretože keď

zvýši výrobu o jednu jednotku musí znížiť cenu za všetky ostatné predané jednotky a tento

pokles ceny znižuje príjem za už predané jednotky. Preto hraničný príjem monopolu je nižší

ako jeho cena. Pre maximalizáciu zisku u monopolu platí to isté pravidlo ako pri dokonalej

konkurencii. Monopol bude upravovať objem svojej výroby dovtedy, kým nedosiahne

rovnosť hraničných príjmov a hraničných nákladov ( !!! pravidlo MR = MC platí aj pre

dokonalú aj nedokonalú konkurenciu). Pre obe typy konkurencie existuje však jeden

podstatný rozdiel. Hraničné príjmy dokonale konkurenčnej firmy sa rovnajú jej cene, zatiaľ čo

hraničné príjmy monopolu sú nižšie ako jeho cena.

• Dokonale konkurenčná firma: P = MR = MC

• Pre monopolnú firmu: P > MR = MC

38

Otázkou zostáva ako monopol určí svoju cenu, pri ktorej bude zisk maximálny. Monopolný

výrobca zvolí rozsah svojej produkcie na úrovni rovnosti hraničných príjmov a hraničných

nákladov. Potom k určeniu ceny využije krivku dopytu svojich zákazníkov (krivka dopytu

v tomto prípade hovorí o cene, ktorú sú ochotní zákazníci zaplatiť za monopolný výrobok).Tu

je možné vidieť rozdiel medzi dokonalou konkurenciou, kde sa cena na trhu rovná hraničným

nákladom a monopolom , kde cena prevyšuje hraničné náklady.

Obr. 16: Stanovenie ceny v nedokonalej konkurencii

Existencia monopolu alebo inej formy nedokonalej konkurencie je na trhu nežiadúca. Rozsah

výroby pri ktorej monopolista maximalizuje svoj zisk je menší ako rozsah výroby pri

dokonalej konkurencii, čo znamená že monopolista predáva svoje výrobky za cenu

prevyšujúce hraničné náklady. Pre niektorých zákazníkov to znamená, že si výrobok za takúto

cenu nekúpia. Vyrobené a predané množstvo je pod spoločensko - efektívnou úrovňou

a nastáva stav nerovnováhy na trhu. Politici môžu na neefektívne správanie monopolov

reagovať rôznymi spôsobmi:

• Využitím protimonopolných zákonov čím sa zvýši konkurencia v odvetví

• Môžu regulovať ceny stanovené monopolom

• Môžu nariadiť štátnu správu monopolu v krajnom prípade vyvlastnenie

V prípade monopolu je potrebné zmieniť sa aj o cenovej diskriminácii, čo je stav prevládajúci

v obchodnej praxi, kedy monopolný predajca diskriminuje svojich zákazníkov predajom

identického tovaru za rôzne ceny. Cenová diskriminácia nie je možná v dokonalej

konkurencii, keď dokonale konkurenčná firma predáva svoje výrobky za cenu danú trhom.

(analýza je podaná v predchádzajúcich kapitolách).

39

7. MERANIE NÁRODNÉHO PRODUKTU A DÔCHODKU Hrubý domáci produkt a hrubý národný produkt

Hrubý domáci produkt predstavuje súhrn všetkých vytvorených statkov za rok. Hospodárstvo

produkuje množstvo hospodárskych statkov od šnúrok do topánok (výrobok) až po masáž

(služba). Keď chce makroekonóm spočítať celkovú produkciu musí množstvo rôznych

statkov agregovať a vyjadriť celkovú produkciu jedným číslom. Robí sa to tak, že sa sčítajú

trhové hodnoty rôznych statkov, ktoré produkuje ekonomika.

Príklad:

Krajina vypestuje 5 jabĺk a 7 banánov = celková produkcia ovocia je 12 kusov. Ale čo sa

stane, keď krajina vyrobí aj jeden počítač? Ako teraz počítame jablká, banány a počítač?

Keď poznáme predajnú cenu jablka (5,- Sk), banánu (7,- Sk) a počítača (8.000,- Sk)

dostaneme trhovú produkciu celej zeme (jej HDP).

(5 jabĺk . 25,- Sk) + (7 banánov . 49,- Sk) + (počítač 8.000,- Sk) = 8.074,- Sk

Trhové hodnoty umožňujú ekonómom sčítať mnoho statkov vyrobených ekonomikou. Ale nie

všetky statky sa kupujú alebo predávajú. Neplatená práca v domácnosti je ekonomicky cenná

ale neprechádza trhom a teda sa nezapočítava do HDP. Platená práca v domácnosti ako je

napríklad upratovanie domácností firmami alebo baby - sitting sa do HDP započítava. Tieto

paradoxy spôsobujú nedostatky pri výpočte HDP.

V niektorých prípadoch sa statky, ktoré neprešli trhom zahrňujú do HDP. Keď sa do HDP má

napríklad zahrnúť vzdelanie v štátnych školách započítajú štatistici do HDP náklady spojené

s poskytovaním týchto statkov ako ich približné ekonomické hodnoty to znamená, že sa

sčítajú platy učiteľov a iných pracovníkov v školstve, ceny učebníc, iných pomôcok atď. Toto

je príklad produkcie verejnej inštitúcie, ktorá nie je realizovaná trhom.

Hrubý národný produkt predstavuje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyrobených

národnými výrobnými faktormi, pričom nie je dôležité, na území ktorého štátu tieto výrobné

faktory pôsobia. Napríklad nemecká firma podniká na Slovensku. Jej zisk sa započíta do

hrubého domáceho produktu Slovenska a zároveň zisk tejto nemeckej firmy tvorí súčasť

hrubého národného produktu Nemecka.

40

Finálne statky, pridaná hodnota a medziprodukt

Aj keď sa HDP vypočíta ako súčet trhových hodnôt (výnimkou sú verejné inštitúcie) do HDP

sa nezapočítavajú všetky statky, ktoré majú trhovú hodnotu. HDP obsahuje iba tie statky,

ktoré sú konečným výsledkom výrobného procesu a nazývajú sa finálne statky. Statky, ktoré

sa vo výrobnom procese naďalej používajú sa do HDP nezahrňujú.

Finálnym statkom je chleba, ktorý je konečným produktom celého výrobného procesu. Obilie

a múka sú statky vyrobené v priebehu tohto procesu a nazývajú sa medziprodukty.

Medziprodukty sa do HDP nezahrňujú, pretože nie sú cieľom konečnej spotreby.

Príklad:

Trhová cena obilia je 5,- Sk, mlyn rozomelie obilie na múku a jej trhová cena je 15,- Sk

a napokon pekár upečie bochník chleba, ktorého trhová cena je v obchode 24,- Sk.

Pri výpočte HDP nesčítame cenu obilia (5,- Sk) a múky (15,- Sk) ako medziprodukt, ale iba

cenu bochníka chleba (24,- Sk) čo je cena finálneho statku.

Zvláštnym druhom statkov, ktorý nie je ani finálnym statkom ani medziproduktom je

kapitálový statok. Jeho hlavným znakom je dlhá životnosť. Kapitálový statok je najskôr

vyrobený a potom sa používa k výrobe iných statkov. Ako napríklad môžu slúžiť stroje

a budovy patriace továrni. Nové vyrobené finálne statky ekonómovia klasifikujú ako finálne

statky a započítavajú sa do HDP.

Niekedy, keď sa jedná o výrobný proces, ktorý trvá dlhé obdobie alebo presahuje z jedného

roku do druhého je ťažké klasifikovať finálny produkt a medziprodukt. Finálny príspevok do

HDP v príklade s chlebom je 24,- Sk. Zrno a múka boli vyrobené v polovici roku 2005

a chleba bol upečený na začiatku roku 2006. Ako započítať do HDP medziprodukt (zrno

a múka) a ako finálny statok (chleba) a do ktorého roku, keď výrobný proces jedného sa

skončí v roku 2005 a druhého roku 2006. Ekonómovia vyriešili tento problém pomocou

metódy pridaných hodnôt tak, že sčítajú pridané hodnoty všetkých firiem vo výrobnom

procese. Pridaná hodnota firmy je trhová hodnota jej výrobkov alebo služieb mínu cena

vstupov, ktoré nakúpila od iných firiem. Súčtom hodnôt pridaných všetkými firmami (firmy

s medziproduktom a firmy s finálnym produktom) dostaneme číslo, ktoré je rovnaké ako súčet

hodnôt finálnych statkov.

Príklad;

Bochník chleba je konečným produktom troch firiem, kde každá z nich vytvára pridanú

hodnotu. Poľnohospodárske družstvo dopestuje obilie v cene 5,- Sk a nenakupuje žiadne

vstupy. Jeho pridaná hodnota je teda 5,- Sk mínus 0,- Sk = 5,- Sk. Pridaná hodnota mlynu je

15,- Sk mínus 5,- Sk = 10,- Sk. A nakoniec pridaná hodnota pekární je 24,- Sk mínus 15,- Sk

41

= 11,- Sk. Ako vidíme súčet pridaných hodnôt (5 + 10 + 11 = 24,- Sk) je rovnaký ako hodnota

finálneho statku (bochník chleba = 24,- Sk).

Meranie HDP výdajovou metódou

Všetky finálne statky vyrobené ekonomikou v danom roku spotrebujú (nakúpia) príslušníci

štyroch skupín. Ekonómovia ich delia do štyroch kategórií. Sú nimi domácnosti, firmy, štát

a zahraničný sektor. Celková čiastka, ktorú kupujúci utratia za rôzne statky sa rovná sume

trhových hodnôt týchto statkov, a preto je možné HDP merať ako sumu trhových hodnôt

všetkých finálnych statkov vyrobených v danej zemi alebo ako sumu výdajov v domácnosti,

firiem štátu a zahraničného sektoru, ktorú zaplatia za finálne statky.

Domácnosti, firmy, štát a zahraničný sektor sprevádzajú štyri činnosti. Domácnosti

spotrebovávajú, firmy investujú, štát realizuje vládne nákupy a čistý vývoz.

Spotreba (Consumption) domácností sú výdaje domácností na statky ako sú potraviny, odevy

a podobne. Delia sa na predmety dlhodobej spotreby (automobil, počítač), krátkodobej

spotreby (potraviny a odevy) a služby (vzdelanie a pod.).

Investície (Investments) sú výdaje firiem na finálne statky. Delia sa na investície firiem do

fixného kapitálu (stroje, továrne) do obytných budov (investície do nových bytov, ktoré firmy

predávajú) a investície do zásob (tovar, ktorý firma vyrobí ale v danom období ho nepredá).

Vládne nákupy (Government) sú nákupy finálnych výrobkov ako napríklad tanky alebo nákup

služieb vládou ako je napríklad výuka v školách a pod.

Čistý vývoz (Net Export) je vývoz mínus dovoz. Čistý vývoz môže byť záporný v prípade, že

dovoz v danom roku prevýši vývoz.

Vzťah medzi HDP a výdajmi na statky vyjadríme rovnicou:

Y (hrubý domáci produkt) = C (spotreba) + I (investície) + G (štátne nákupy) + NX (čistý

vývoz)

Meranie HDP metódou súčtu dôchodkov

Časť platieb za používanie výrobných faktorov ich vlastníci nedostanú, pretože ich príjemcom

nie sú domácnosti, ale štát. Je to tá časť dôchodkov, ktorú štát odčerpáva vo forme

nepriamych daní. Nepriame dane (daň z pridanej hodnoty a s potrebnej dane) sú zahrnuté

v cenách, preto sú súčasťou hrubého domáceho produktu. HDP je možné merať ako príjem

z predaja výrobku alebo služby, ktorý sa rozdeľuje medzi pracovníkov a vlastníkov kapitálu,

ktorí sa podieľajú na výrobe. HDP sa teda rovná súčtu dôchodkov za prácu a kapitál. Pod

dôchodok za prácu spadajú mzdy, platy a príjmy samostatných podnikateľov. Do dôchodkov

42

z kapitálu zahrňujeme príjmy z fyzického kapitálu (tovární, strojov) a nehmotného kapitálu

(autorské práva a patenty).

Meranie HDP produkčnou metódou

Všetky finálne výrobky a služby, ktoré sa za určité časové obdobie vyrobili na území daného

štátu a sú vyjadrené v bežných trhových cenách, tvoria hrubý domáci produkt. Do HDP sa

nemôžu zahrnúť medziprodukty. Pri výpočte HDP pomocou tejto metódy sa všetky finálne

statky a služby, ktoré sa za určité časové obdobie vyrobili na území daného štátu, vynásobia

ich cenou a získané údaje sa agregujú.

V praxi je často ťažko rozlíšiť, či ide o finálne statky a služby, alebo o medziprodukty. Preto

sa HDP vypočítava tak, že sa spočítajú pridané hodnoty jednotlivých výrobcov (rozdiel medzi

tržbami firmy, t.j. hodnotou hrubej výroby a nákladmi firmy na nákup medziproduktov).

Hrubý a čistý produkt

Pri vymedzení HDP sme predpokladali, že jeho súčasťou sú hrubé investície. Investičné

statky (budovy, stroje) sa v procese výroby postupne opotrebúvajú a znižujú svoju hodnotu.

Časť investícií, tzv. obnovovacie investície, nerozširujú existujúce investičné statky, ale slúžia

len na obnovu amortizovaných strojov, budov a pod. Čistý domáci produkt - ČDP vypočítame

tak, keď od hrubého domáceho produktu odpočítame amortizáciu (odpisy);

ČDP = HDP - amortizácia

Čistý domáci produkt zahŕňa len čisté investície, ktoré rozširujú množstvo existujúcich

investičných statkov, ale nezahŕňa investície, ktoré sa použili na nákup spotrebovaných

a opotrebovaných investičných statkov.

Podobne ako čistý národný produkt - ČNP vypočítame ako rozdiel hrubého národného

produktu a amortizácie.

ČNP = HNP - amortizácia

Nominálny a reálny HDP

HDP je dôležitým ukazovateľom pre porovnanie ekonomickej aktivity rôznych krajín.

Môžeme tak napríklad porovnať ekonomickú aktivitu SR v porovnaní s krajinami EÚ.

Ekonómov však zaujíma aj porovnanie v rôznych časových obdobiach. Pri meraní HDP za

určité časové obdobie môže nastať prípad, že v dôsledku zvýšenia cien vzrastie trhová

43

produkcia väčšou mierou ako vzrastie jej fyzický objem. Blahobyt ľudí sa však meria na

základe vyrobených statkov a nie na základe ich trhovej (peňažnej hodnoty).

Ak chceme využiť HDP na porovnanie ekonomickej aktivity v rôznych obdobiach,

potrebujeme metódu vylučujúcu vplyv zmeny cien. Vyberieme jeden konkrétny rok (základný

rok) a ceny tohto roku sa použijú na výpočet trhovej hodnoty HDP. HDP vypočítaný

pomocou cien základného roku sa nazýva reálny HDP, meria len fyzický objem produkcie

a vylučuje vplyv zmeny cien. HDP vypočítaný podľa skutočných cien sledovaného roku

(bežných cien) sa nazýva nominálny HDP.

Pojem reálny HDP nie je možné stotožniť s pojmom ekonomický blahobyt, pretože zahrňuje

len statky, ktoré majú stanovenú cenu a predávajú sa na trhu. Niektoré veci neprechádzajú

trhom a napriek tomu majú svoju vysokú hodnotu a prispievajú k ekonomickému blahobytu

človeka. Typ národohospodárskej politiky s vysokým dosiahnutým HDP nemusí zákonite

korešpondovať s pojmom ekonomický blahobyt a nemal by sa stať prvoradým cieľom.

Hlavným prínosom pre ľudí bohatej spoločnosti je dlhší voľný čas, ktorý nemá trhovú

hodnotu a neodráža sa v HDP. HDP nepokrýva ani mimotrhové ekonomické činnosti.

V chudobných krajinách ľudia obchodujú na regionálnych trhoch medzi sebou, poskytujú si

služby a neplatia si navzájom peniazmi. S mimotrhovými aktivitami je tiež spojená tieňová

ekonomika s legálnym alebo nelegálnym pozadím.

Jedným z problémov pri meraní HDP je aj to, že HDP prehliada znečisťovanie ovzdušia

a vyčerpávanie obmedzených výrobných zdrojov. Kvalita životného prostredia a vyčerpanie

prírodných zdrojov sa dá len ťažko oceniť peniazmi, pretože sa jedná o nehmotné

a neobnoviteľné statky.

HDP taktiež nehovorí o rozdelení bohatstva medzi ľuďmi v krajine ale meria len celkový

objem vyrobených statkov v ekonomike. Sú krajiny, kde hŕstka bohatých ovláda celú krajinu

a príjem ostatných jednotlivcov zostáva na hranici chudoby.

Osobný dôchodok a disponibilný osobný príjem

Údaje o hrubom domácom produkte ekonómovia využívajú aj na posúdenie blahobytu

obyvateľov danej krajiny. Niekedy sa zjednodušene predpokladá, že keď rastie HDP rastie aj

ekonomický blahobyt obyvateľstva.

Individuálny blahobyt obyvateľstva možno posúdiť pomocou kategórií osobný dôchodok

a disponibilný dôchodok.

Osobný dôchodok predstavuje hrubý príjem jednotlivca. To znamená, že obsahuje dôchodky

výrobných faktorov ale aj transferové platby, t.j. všetky dôchodky jednotlivca (domácností).

44

Jednotlivca zaujíma veľkosť jeho osobného dôchodku a z tohto hľadiska veľkosť HDP nie je

pre neho prvoradá.

Disponibilný dôchodok predstavuje taký dôchodok, takú sumu peňazí, s ktorou už jednotlivec

môže disponovať podľa vlastného rozhodnutia. Disponibilný dôchodok predstavuje takú

výšku dôchodku, ktorú majú jednotlivci (domácnosti) k dispozícii na spotrebu a úspory.

Disponibilný dôchodok sa vypočíta, keď sa od osobného dôchodku odpočítajú priame dane,

ktoré platí jednotlivec. Od výšky disponibilného dôchodku závisí, akú jeho časť použije jeho

príjemca na nákup spotrebných statkov a akú časť usporí.

Dôležitým ukazovateľom, ktorý slúži na medzinárodné porovnávanie výkonnosti ekonomiky

je HDP na jedného obyvateľa.

8. PENIAZE A BANKOVNÍCTVO 8.1. Funkcia peňazí a formy peňazí

Peniaze vznikli evolučne ako prirodzený výsledok rozvoja výroby, deľby práce a výmeny

tovarov. Predstavujú osobitný druh tovaru, ktorý slúži na vyjadrovanie cien iných tovarov, na

ich kúpu a predaj a na realizáciu rôznych platieb. Sú všeobecným ekvivalentom, ktorý

sprostredkúva výmenu všetkých ostatných statkov a služieb na trhu. Plnia tieto funkcie;

• prostriedok výmeny keď sa nimi platí nákup tovaru napr. potravín alebo úhrada šekom

napr. účet za elektrinu

• zúčtovacia jednotka, kde sú hlavným nástrojom pre meranie ekonomických hodnôt

ceny všetkého druhu tovaru vyjadrené v peniazoch

• uchovanie hodnoty t.j. držanie peňazí ako jednej z foriem majetku

Forma peňazí;

• drobné kovové mince

• papierové peniaze - bankovky, príp. štátovky.

Papierové peniaze spolu s mincami tvoria obeživo, hotové peniaze.

• bankové (depozitné) peniaze

Ide o vklady bez výpovednej lehoty a o šekové účty využiteľné na platby

prostredníctvom šekov. Existujú v bezhotovostnej podobe, ale možno ich rýchlo

zmeniť na hotovosť. Kvantitatívne v ponuke peňazí prevládajú.

• kvázipeniaze, prostriedky s nižším stupňom likvidity, ktoré zahrňujú:

a) termínované vklady, t.j. vklady s určitou výpovednou lehotou

45

b) likvidné cenné papiere, predovšetkým štátne obligácie

Ustavičný rozvoj, uplatňovanie nových technológií v bankovníctve generuje zavádzanie

nových finančných nástrojov. Ide najmä o automatizované spracovanie platobného styku

a foriem jeho zúčtovania. Papierové peniaze sa v platobnom styku čoraz viac nahradzujú tzv.

elektronickými peniazmi zakódovanými v pamätí počítačov, úverovými kartami a inými

modernými formami peňazí. Elektronické peniaze prinášajú mnohé výhody - sú rýchlejšie,

spoľahlivejšie a informatívnejšie ako šekové knižky.

8.2. Poslanie a funkcia centrálnej banky

Peniaze sú tesne zviazané s finančným systémom predovšetkým s bankovým sektorom. Jedna

z foriem makroekonomickej politiky je monetárna politika vzťahujúca sa predovšetkým na

stanovenie množstva peňazí, ktoré má obiehať v ekonomike. K tomu slúži bankový systém.

Banková sústav má dva druhy:

Centrálnu banku, ktorá má kľúčovú pozíciu, určuje ponuku peňazí v ekonomike a napomáha

fungovaniu finančných trhov. Má v národnom hospodárstve nezávislé postavenie, neriadi ju

ani vláda, ani parlament ale banková rada. Hlavný cieľ centrálnej banky je garantovať

stabilitu meny.

Obchodné banky (komerčné), vykonávajú operácie aktívne (poskytujú úvery), pasívne

(prijímajú vklady, vydávajú akcie) a sprostredkovateľské (rôzne služby ako vedenie účtov,

zmenárenské služby a pod.). Sú to spravidla súkromné firmy hospodáriace podľa ziskového

kritéria, ich činnosť je ovplyvňovaná centrálnou bankou za účelom;

zabezpečovať stabilitu bankovej sústavy, k tomu slúžia predpisy o vzniku banky, povinné

poistenie depozit a zákonom určené minimálne rezervy, ktoré povinne držia obchodné banky

u centrálnych bánk. Povinné rezervy majú významnú funkciu pri regulácii tvorby bankových

(depozitných) peňazí.

Ako tvoria banky peniaze;

Banka môže so zverenými vkladmi (jednotlivec, podnikateľ, podnik) určitým spôsobom

disponovať. Časť z nich však musí držať ako povinnú rezervu u centrálnej banky, ktorej

výška je stanovená ako podiel na depozitoch tzv. miera rezerv napr. 10 %. Ostatnú časť

vkladu využívajú banky poskytovaniu úverov a finančným investíciám.

Príklad:

Prvá banka získa vklad 1000,- Sk. Ponechať tieto peniaze banke by nemalo žiaden zmysel,

pretože by neprinášali žiaden výnos. Banka ich teda použije na poskytnutie pôžičiek

46

a k investíciám do cenných papierov. Môže však použiť len 90 % vkladu t.j. 900,- Sk, lebo

10 % tvoria povinné minimálne rezervy. Bilancia tejto banky je nasledovná.

Aktíva Pasíva rezervy 100,- Sk pôžičky a investície 900,- Sk

depozitá 1000,- Sk

celkom 1000,- Sk celkom 1000,- Sk Držitelia požičaných peňazí ich využívajú na nákup tovaru a obchodníci tieto tržby uložia do

bánk. Tieto banky urobia s vkladmi to isté ako prvá banka. Ich bilancia je nasledovná.

Aktíva Pasíva rezervy 90,- Sk pôžičky a investície 810,- Sk

depozitá 900,- Sk

celkom 900,- Sk celkom 900,- Sk

Celkový objem depozít vzrástol na 1900,- Sk. Rovnaký proces prebieha v ďalších štádiách

dovtedy, pokiaľ nebude celá suma vyčerpaná. Tento proces nazývame multiplikovaná

expanzia bankových depozít. Zhrnutá je v tabuľke;

Štádium Prírastok depozít Sk Prírastok pôžičiek a investícií Sk Prírastok rezerv Sk

1. 1000 900 100 2. 900 810 90 ďalšie 8100 7290 810 celý bankový systém 10000 9000 1000

Aktívami obchodných bánk sú hotové peniaze v trezoroch bánk. Pasívami bankového

systému sú vklady klientov bánk, pretože zostatky na účtoch predstavujú peniaze, ktoré banky

dlhujú ich majiteľom. Pri tvorbe rezerv 10 % vkladov zostávajúcich 90 % vkladov môže

banka použiť ako pôžičky a získať z nich úroky. Bankové rezervy sú hotovosť v obchodných

bankách, určené na výplatu vkladov klientov a prevádzanie ich platieb.

Zdroje príjmu bánk:

1. úroky prijaté z poskytnutých úverov a z vkladov

2. poplatky prijaté za vedenie účtov a za bankové operácie

3. výnosy z cenných papierov

4. výnosy z devízových operácií - z obchodov s cudzou menou.

47

Obeživo spolu s rezervami v centrálnej banke sú označované za peňažnú základňu alebo

„silné peniaze“. Na ich vývoji závisí i vývoj ponuky peňazí.

Ponuka peňazí = hotovosť v rukách občanov + vklady na účtoch u bánk.

Pod pojmom ponuka peňazí rozumieme tvorbu peňazí. Hlavnou súčasťou peňažnej masy

(množstva peňazí v obehu) sú depozitné - bankové peniaze.

Ponuka peňazí = hotovosť v rukách občanov + bankové rezervy (požadované krytie

bankových vkladov rezervami).

8.3. Dopyt po peniazoch a ponuka peňazí

Dopyt po peniazoch je dopyt po reálnych zostatkoch. Inými slovami ľudia chcú mať peniaze

pre ich kúpnu silu, t.j. pre množstvo statkov a služieb, ktoré si za ne môžu kúpiť.

Dopyt po peniazoch vysvetľuje teória preferencie likvidity, ktorú rozpracoval J. M. Keynes.

Táto teória je spojená s troma motívmi držby peňazí;

1. transakčným motívom

2. opatrnostným motívom

3. špekulatívnym motívom

Prvé dva motívy sú priamo závislé od množstva statkov a služieb, ktoré ekonomika vytvára

a od ich cien (od vývoja cenovej hladiny); inými slovami - závisia od nominálneho národného

dôchodku. Špekulačný motív po peniazoch je nepriamo úmerný úrokovej miere. Čím je

úroková miera vyššia, tým majú ekonomické subjekty väčší záujem investovať a menší

záujem držať peniaze v podobe peňažnej zásoby.

Dopyt po peniazoch teda závisí od výšky dôchodku (produktu), cenovej hladiny a úrokovej

miery. Závislosť peňažného dopytu od výšky úrokovej miery je vyjadrená na

obrázku 17.

Obr.17: Dopyt po peniazoch

48

S rastom úrokových sadzieb reálny dopyt po peniazoch klesá, pretože ekonomické subjekty

presúvajú viac svojich aktív z formy bezúročných peňazí na zúročiteľné účty. S držbou peňazí

sú spojené isté náklady - náklady obetovanej príležitosti. Ak ekonomický subjekt drží

peniaze, potom prichádza o úrok, ktorý by mohol získať v prípade konverzie peňazí na

alternatívne aktíva (na úročené vklady alebo cenné papiere prinášajúce úrok).

Pretože držaním aktív vo forme peňazí subjekty obetujú svoje výnosy z úrokov je držba

peňazí (dopyt po peniazoch) obmedzená. Ak je úroková miera vysoká, potom je držba

hotových peňazí nevýhodná, výsledkom bude nižší dopyt po peniazoch.

Veličina ponuky peňazí (množstva peňazí v obehu) je dôležitým činiteľom vývoja

ekonomiky. Ovplyvňuje ju predovšetkým monetárna politika centrálnej banky, ktorá priamo

vytvára monetárnu bázu zloženú z obeživa a z bankových rezerv.

Monetaristi považujú ponuku peňazí (nominálne množstvo peňazí) za veličinu nezávislú od

výšky úrokovej miery. Predpokladá sa, že centrálna banka využíva svoje nástroje tak, aby

udržiavala ponuku peňazí na danej úrovni (MS), čo možno graficky znázorniť vertikálnou

priamkou fixovanou v niektorom bode pre každú úrokovú mieru (obr.18-1). Naproti tomu

v keynesovskom chápaní vláda nemôže plne determinovať množstvo peňazí v obehu, môže

ho len ovplyvňovať. Keynesovská ekonómia priznáva väčšiu závislosť ponuky peňazí od

úrokovej miery; krivka MS je rastúca, pretože banky sú stimulované poskytovať úvery rastom

úrokových sadzieb, za ktoré úroky poskytujú. Tým rastie aj ponuka peňazí (obr. 18-2 ).

Obr.18: Ponuka peňazí

49

Úrok je cena, ktorá sa platí za zapožičanie peňazí, alebo cena ktorú strácame v prípade, že

dávame prednosť držaniu peňazí. S ohľadom na infláciu rozlišujeme reálnu a nominálnu

úrokovú mieru. Nominálna je zakotvená v úverových zmluvách, reálna berie v úvahu infláciu.

Dopyt po peniazoch a ponuka peňazí vytvárajú peňažný trh. Na peňažnom trhu sa predmetom

stávajú peniaze, banky poskytujú úvery:

dlhodobý

krátkodobý

Stretnutím dopytu a ponuky na peňažnom trhu dochádza k určeniu tržnej úrokovej sadzby pri

určitom množstve peňazí.

Ak dôjde k rastu cenovej hladiny vzrastie potreba peňazí ekonomickými subjektami, rastie

dopyt po peniazoch a tým aj úroková sadzba. Banky budú poskytovať drahšie peniaze.

8.4. Medzinárodný trh peňazí

Na medzinárodnom trhu peňazí (devízovom trhu) sa obchoduje s valutami (cudzie hotovostné

peniaze) a s devízami. Výsledkom stretu ponuky a dopytu po devízach je menový kurz t.j.

cena menovej jednotky štátu vyjadrená v menových jednotkách iného štátu. Medzi

najdôležitejšie faktory ovplyvňujúce menový kurz patria;

• vývoj zahraničného obchodu

• vývoj reálnych úrokových sadzieb

• stav platobnej bilancie

• vývoj kúpnej sily danej meny

Rozoznávame tri základné systémy menových kurzov;

• fixné menové kurzy (stanovené centrálnou bankou)

• voľné pohyblivé kurzy (floating), určované na základe ponuky a dopytu

• riadený floating

V súčasnosti v kurzových systémoch prevláda riadený floating. Jedná sa o nákupy a predaje

devíz centrálnymi bankami, často mnohostranne koordinované, s cieľom zabrániť nadmerným

kurzovým výkyvom, alebo udržať výkyvy kurzu v určitom stanovenom rozpätí. Významnú

úlohu v medzinárodnom menovom systéme plnia nadnárodné menové inštitúcie zvlášť MMF

a Svetová banka.

50

9. INFLÁCIA 9.1. Príčiny inflácie

Tvorcovia hospodárskej politiky považujú nízku a stabilnú mieru inflácie za jeden zo svojich

hlavných cieľov. Inflácia v národnom hospodárstve štátu spôsobuje náklady, ktoré znižujú

výkonnosť ekonomiky a je definovaná ako prejav ekonomickej nerovnováhy, ktorej hlavným

prejavom je rast cenovej hladiny.

Podľa príčin vznikajúcich na strane dopytu a na strane ponuky rozlišujeme dopytovú infláciu,

ktorú zapríčiňujú: nadmerné investičné výdavky, rýchlejší rast nominálnych miezd ako

produktivity práce a zníženie úrokovej miery a daní.

K inflácii na strane dopytu dochádza vtedy, pokiaľ sa reálny produkt (Y) blíži svojou

veľkosťou potenciálnemu produktu (Y´). V prípade, že naďalej rastie agregátny dopyt (AD)

a rast potenciálneho produktu (Y´) nesleduje nárast agregátneho dopytu (AD) môže nastať

stav dopytovej inflácie. Agregátny dopyt sa skladá zo spotreby (C), investícií (I), vládnych

nákupov (G) a čistého exportu (NX). Každá z týchto zložiek agregátneho dopytu môže

spôsobiť infláciu.

1. Mzdy tvoria významnú čiastku spotrebných výdajov a pokiaľ rast nominálnych miezd

prevýši rast produktivity práce môže dôjsť k inflácii na strane dopytu.

2. Investície - investičné výdaje, ktoré nepriniesli zodpovedajúci rast ponuky môžu

vyvolať rast agregátneho dopytu až do takej miery, že sa prejaví inflácia na strane

dopytu.

3. Pokiaľ štát presadí „lacné úvery“ zvýšia sa tak spotrebné a investičné výdaje

a dochádza k inflácii na strane dopytu.

4. Zníženie daní zvyšuje dopyt a vytvára možnosť aby sa prejavila inflácia na strane

dopytu.

5. Zvýšenie vládnych nákupov môže byť väčšie ako je rast ponuky a môže spôsobiť

infláciu na strane dopytu.

Ponukovú (nákladovú) infláciu spôsobuje: rast mzdových nákladov, zvýšenie cien

dovážaných surovín a vplyv nedokonalej konkurencie, ktorá môže spôsobiť rast cien

medziproduktu.

K ponukovej (nákladovej) inflácii dochádza vtedy, keď reálny produkt (Y) je nižší ako

potenciálny (Y´). Dôvodom ponukovej inflácie je zvýšenie nákladov. Príčiny ponukovej

inflácie môžu byť rôzne.

51

1. Firmy v nedokonalej konkurencii (monopol, oligopol) majú vplyv na trhové ceny

a pokiaľ niektorá z týchto firiem zvýši ceny a jej výrobky slúžia ako medziprodukty

zvýšia sa náklady aj ostatným výrobcom.

2. Mzdy sú dôležitou zložkou nákladov. Keď odbory presadia zvýšenie miezd, môže sa

to odraziť vo zvýšení celkových nákladov.

3. Politické udalosti môžu vyvolať zdraženie dovážaných surovín (ropa) a energetických

zdrojov.

4. Náklady sa takisto zvyšujú keď firmy prechádzajú na menej kvalitné zdroje surovín

alebo energií.

Z hľadiska kvantitatívneho rozlišujeme: miernu infláciu - ak tempo rastu cien neprekračuje

tempo rastu výroby a nenastáva pokles reálneho HDP (do 9 %), cválajúcu infláciu - ak reálny

HDP klesá a peniaze strácajú kúpnu silu a ľudia sa ich snažia zbavovať nákupmi (do 999 %)

a hyperinfláciu - ak peniaze prestávajú vykonávať svoje funkcie a ceny a mzdy kolíšu hore

i dole (nad 1000 %).

9.2. Meranie cenovej hladiny

Základným nástrojom pre meranie cenovej hladiny je index spotrebiteľských cien (consumer

price index), ktorý je merítkom životných nákladov za určité obdobie a meria zmeny ceny

štandardného spotrebného koša v sledovanom období v porovnaní s cenou rovnakého

spotrebného koša v takzvanom základnom roku. Spotrebný kôš tvoria statky a služby, ktoré

spotrebuje jednotlivec alebo domácnosť v danom roku. Spotrebný kôš východzieho roku sa

nazýva kôš základného roku. CPI sa pre hociktorý sledovaný rok vypočíta podľa vzorca:

CPI = cena spotrebného koša v sledovanom roku /cena spotrebného koša v základnom roku

Príklad:

CPI = 50.000,- Sk (cena spotrebného koša v roku 2004)/45.000,- Sk (cena spotrebného koša

v roku 2003) = 1,11

Životné náklady jednotlivca alebo domácnosti sa v sledovanom roku 2004 zvýšili o 11 %

oproti základnému roku 2003.

CPI nie je cena tovaru ale je to cenový index, ktorý meria priemernú cenu skupiny statkov

v porovnaní s cenou rovnakých statkov v základnom roku. CPI používa veľa ekonómov na

hodnotenie vývojových trendov.

52

CPI meria priemernú hladinu cien v porovnaní s cenami v základnom roku, ale inflácia

ukazuje akým tempom sa táto cenová hladina v priebehu času mení. Miera inflácie je ročná

zmena cenovej hladiny vyjadrená v percentách a meria sa napríklad indexom spotrebiteľských

cien.

Príklad:

CPI v roku 2003 je 1,35 a v roku 2004 je 1,40. Inflácia sa vypočíta ako podiel 0,05 (zvýšenie

cenovej hladiny v percentách v roku 2004 oproti roku 2003) a 1,35 (cenová hladina v roku

2003) = 0,04 = 4 %.

CPI je dôležitý ukazovateľ umožňujúci merať zmeny v životných nákladoch ale takisto

umožňuje vylúčiť vplyv inflácie z ekonomických dát. Používa sa pri úprave hodnôt tovarov

ocenených bežnými cenami na reálne hodnoty a naopak. Keď potrebujeme vylúčiť vplyv

inflácie vydelíme nominálnu hodnotu (napr. príjem rodiny alebo mzdu) cenovým indexom

(CPI) a dostaneme množstvo tovaru vyjadrené v jeho reálnej kúpnej sile. Nominálna hodnota

je hodnota určitého množstva tovaru vyjadrená v jeho bežných cenách. Reálna hodnota je

hodnota určitého množstva tovaru vyjadrená v stálych cenách.

Príklad:

Porovnanie reálnych príjmov rodiny v rokoch 1998 - 2004

Rok Nominálny príjem (Sk) CPI Reálny príjem (Sk) =

nominálny príjem/CPI

1998 15.000 1,0 15.000

2004 18.000 1,25 14.400

Z tabuľky je zrejmé, že hoci nominálny príjem bol v roku 2004 o 3000 Sk vyšší reálny príjem

sa oproti roku 2003 znížil o 600,- Sk.

Podobným spôsobom získame aj reálnu mzdu. Reálna mzda je mzda vyjadrená v reálnej

kúpnej sile. Vypočítame ju ako podiel nominálnej mzdy a CPI v danom období.

9.3. Problémy spojené s infláciou

Ľudia majú často mylné názory na infláciu. Zamieňajú si pojem cenová hladina, ktorá

vyjadruje všeobecnú hladinu cien v určitom časovom okamžiku (meria sa napr. pomocou

CPI) s pojmom relatívna cena čo je cena určitého statku alebo služby v zrovnaní s cenami

iných statkov. Nárast cenovej hladiny počítačov o 3 % je len nárastom cenovej hladiny

53

jedného druhu tovaru, ale nemusí ovplyvniť nárast cenovej hladiny všetkých ostatných

tovarov, ktoré tvoria spotrebiteľský kôš a tým následne zvýšiť infláciu. Z toho vyplýva, že

zmena relatívnych cien nemusí nutne vyvolať infláciu.

Inflácia vyvoláva náklady spojené s držbou hotovostných peňazí. Platí, že čím vyššia je miera

inflácie, tým menšiu hotovosť držia ľudia fyzicky pri sebe, pretože klesá jej kúpna sila. Ľudia

však nie sú ochotní kvôli inflácii strácať časť kúpnej sily svojich peňazí. Chodia takisto ako

podniky často do banky pre výber hotovostných peňazí a spôsobujú bankám nároky na väčší

počet bankových operácií a tým zvyšujú aj samotné bankové náklady.

Ceny v inflačnom prostredí nie sú ovplyvňované iba výkyvmi v ponuke a dopyte po produkte,

ale sú ovplyvňované aj zmenami celkovej cenovej hladiny. V ekonomike s miernou alebo

nulovou infláciou dodávatelia tovarov chápu rast cien produktu ako signál pre zvýšenie

dodávok (podľa princípu trhovej rovnováhy). Pri vysokej inflácii dodávateľov trápi otázka, či

za rastom ceny je skutočný rast dopytu po tovare alebo či nejde iba o dôsledok inflácie, ktorá

vedie k rastu cenovej hladiny všetkých tovarov. Inflácia vytvára hmlu, ktorá sťažuje jasné

videnie cenových pohybov a znížením efektívnosti trhu tak spôsobuje skutočný ekonomický

náklad.

Inflácia spôsobuje aj neočakávané zmeny v čiastkach, ktoré ľudia platia prostredníctvom daní

a to môže viesť k neočakávaným zmenám v ich ekonomickom chovaní.

Vážnym spôsobom môže inflácia ovplyvniť aj prerozdelenie bohatstva. Mzdy odborovo

organizovaných robotníkov, ktorí majú so zamestnávateľom podpísaný viacročný kontrakt

nemusia kopírovať rýchle tempo inflácie a robotníci tak prichádzajú o kúpnu silu svojej

mzdy. Vysoká miera inflácie prospieva dlžníkom na úkor veriteľov a naopak. Reálna hodnota

peňazí, ktorými dlžník spláca svoju pôžičku môže byť v budúcnosti vplyvom inflácie nižšia.

Inflácia zapríčiňuje aj narušenie dlhodobých plánov dôsledkom neistoty vo vývoji cien teda

napríklad aká bude v budúcnosti hodnota peňazí, ktoré si človek odkladá na dôchodok

a podobne.

Inflácia a úrokové miery

Reálna úroková miera je ročné zvýšenie kúpnej sily finančného aktíva a je vyjadrená

v percentách. Vypočíta sa ako rozdiel nominálnej úrokovej miery (t.j. ročné zvýšenie

nominálnej hodnoty finančného aktíva) a miery inflácie. Definíciu reálnej úrokovej miery

vyjadríme matematicky:

54

r = i - ir

kde r je reálna úroková miera

i je nominálna úroková miera

ir je miera inflácie

Rok Úroková miera (%) Miera inflácie (%) Reálna úroková miera (%)

1999 8,5 6,5 2

2000 10 6,5 3,5

Keď je inflácia neočakávane vysoká vtedy je úroková miera nižšia ako sa predpokladalo čo

poškodzuje veriteľov a prospieva dlžníkom. V prípade, že je inflácia neočakávane nízka

strácajú dlžníci a zarábajú veritelia. Ak chcú veritelia získať reálny výnos, musia požadovať

vysokú nominálnu úrokovú mieru v prípade, keď je inflácia vysoká a nízku nominálnu

úrokovú mieru v prípade, že je inflácia nízka.

Vzťah inflácia a nezamestnanosť

Nezamestnanosť znamená existenciu určitej skupiny práceschopného obyvateľstva, ktorá

nemá zamestnanie. Určitá miera nezamestnanosti je sprievodným javom aj v pružne sa

rozvíjajúcich trhových ekonomikách. Prirodzená miera nezamestnanosti súvisí

s mikroštrukturálnou adaptáciou ekonomiky, s obmedzovaním a zánikom určitých výrob

a s rozvojom nových výrob a aj s prirodzenou mobilitou pracovnej sily (2 - 4 %

práceschopného obyvateľstva).

Pri typológii nezamestnanosti sa môžeme stretnúť s pojmami ako sú frikčná, štrukturálna

a cyklická nezamestnanosť. Frikčná nezamestnanosť je krátkodobá a je vyvolaná hľadaním

vhodných miest pre vhodných pracovníkov a náklady, ktoré vyvoláva sú nízke a niekedy

dokonca negatívne pokiaľ vedie k nájdeniu lepšieho pracovného miesta a k zvýšeniu

produkcie. Štrukturálna nezamestnanosť je dlhodobá a chronická. Vzniká na základe

mnohých faktorov zahrňujúcich jazykové bariéry, diskrimináciu, štrukturálne javy na trhu

práce a nedostatočnú kvalifikáciu pracovníkov. Náklady na štrukturálnu nezamestnanosť sú

rádovo vyššie ako na frikčnú nezamestnanosť a spôsobujú veľké ekonomické straty

nezamestnaným ako aj celej spoločnosti. Cyklická nezamestnanosť sa vyskytuje v obdobiach

recesie a je spôsobená znížením celkovej úrovne výdajov v ekonomike. Vzostup cyklickej

nezamestnanosti aj keď trvá relatívne krátku dobu je sprevádzaný výrazným poklesom

reálneho HDP a preto je tento druh nezamestnanosti pre spoločnosť veľmi nákladný.

55

V reálnom ekonomickom živote existuje významný vzťah medzi mierou zmeny miezd

a nezamestnanosťou. Táto závislosť sa označuje ako tzv. Phillipsova krivka a pokúša sa

kvantifikovať čo určuje mzdovú infláciu. Teoreticky možno očakávať, že čím je nižšia miera

nezamestnanosti, tým vyššia je miera rastu miezd. Stabilnú mieru nominálnych miezd možno

očakávať pri miere nezamestnanosti približne 6 %. Ak nezamestnanosť klesne pod 6 %

možno očakávať rast miery nominálnych miezd. Phillipsova krivka bola postupne inovovaná

a miera zmeny nominálnych miezd bola nahradená mierou inflácie. Z toho vyplýva, že nízke

miery nezamestnanosti sú sprevádzané nežiadúcimi vysokými mierami inflácie a ak chce

vláda fiškálnou alebo monetárnou politikou meniť mieru inflácie volí medzi dvoma

extrémami, ktoré sú nepriamo úmerné a to je vysoká nezamestnanosť alebo vysoká inflácia

alebo inými slovami: na udržanie nízkej inflácie je potrebná vyššia nezamestnanosť.

V posledných 30-tych rokoch minulého storočia sa však vo vyspelých trhových ekonomikách

začal prejavovať jav stagflácie, čo je vysoká miera nezamestnanosti spojená s vysokou

infláciou.

Zastavenie inflácie

Rozvrátenie ekonomiky infláciou môže dosiahnuť stupeň, ktorý už verejnosť nie je ochotná

tolerovať. K radikálnym opatreniam terapie patrí zrušenie platnosti starej meny a zavedenie

nových peňazí tzv. nulifikácia.

Je potrebné povedať, že je to krajné riešenie, ktoré predchádza úsilie na zastavenie inflácie

spočívajúce v:

1. reštriktívnej monetárnej politike, t.j. prísna kontrola množstva peňazí v ekonomike,

uľahčenie prístupu k úveru prostredníctvom diskontnej sadzby a úverových mier

2. reštriktívnej fiškálnej politike, t.j. zníženie vládnych výdajov, prípadne zvýšenie daní

a daňovej disciplíny, elimináciou rozpočtového deficitu

3. politike stabilného menového kurzu, ktorý v podstate závisí na zahraničnej mene

4. regulovanej dôchodkovej politike (miezd a cien)

Výsledkom týchto opatrení by malo byť zníženie agregátneho dopytu. Uskutočnenie

uvedených opatrení je neoddeliteľne spojené s nutnosťou voľby, pokiaľ ide o rýchlosť ich

zavedenia. Sú dve možnosti; pomaly alebo rýchlo, t.j. gradualismus alebo šoková terapia.

Pokles inflácie je rýchlejší pri šokovej terapii ako pri gradualisme. Cenou, ktorá sa za to platí

je hlbšia recesia a vyššia nezamestnanosť.

56

10. NEZAMESTNANOSŤ K vytvoreniu makroekonomického produktu je potrebné určité množstvo výrobných faktorov

z ktorých dôležitú úlohu tvorí práca. To znamená, že s určitým objemom produktu je spojená

určitá úroveň zamestnanosti resp. nezamestnanosti.

Nezamestnanosť sa meria pomocou miery nezamestnanosti.

Formy nezamestnanosti:

1. Frikčná nezamestnanosť, keď ľudia prechádzajú z jedného zamestnania do iného

s rovnakou alebo podobnou kvalifikáciou. Je spôsobená bežnými presunmi v ponuke

a dopyte po výrobkoch a službách. Táto nezamestnanosť je prechodná, trvá niekoľko dní,

maximálne niekoľko týždňov.

2. Cyklická nezamestnanosť je spôsobená poklesom v hospodárskom cykle, t.j. znížením

celkovej úrovne výdajov v ekonomike. Trvá spravidla niekoľko mesiacov dokiaľ nezačne

opäť rásť národná produkcia a dokiaľ sa nezvýši dopyt po práci.

3. Štrukturálna nezamestnanosť je spôsobená hlavne zmenami v požadovanej kvalifikácii

u pracovníkov, preto že sa zmenili technologické podmienky výroby, alebo došlo

k zmenám konkurenčnej schopnosti jednotlivých odvetví. Štrukturálna nezamestnanosť

môže trvať i niekoľko rokov a je spojená s rekvalifikáciou pracovníkov.

Pri posudzovaní rozsahu nezamestnanosti sa používa ukazovať tzv. „prirodzená miera

nezamestnanosti“, pri ktorej miera inflácie nevykazuje tendenciu zvyšovania ani znižovania.

Problémy vznikajúce na trhu práce

Na trhu práce sú dva základné subjekty:

- domácnosti ako vlastníci práce predstavujú ponuku práce

- firmy určujú dopyt po práci

Zamestnanec má zákonne právo na odmenu za vykonanú prácu. Touto odmenou je mzda.

Mzda je peňažná odmena za prácu, ktorá sa vypláca pracovníkom v pravidelných termínoch.

Mzda je cenou práce.

Plat má rovnaký charakter, vypláca sa zamestnancom v štátnych rozpočtových

a príspevkových organizáciách.

V trhovej ekonomike má na výšku mzdy vplyv ponuka a dopyt po pracovníkoch danej

profesie. Ak bude napríklad nedostatok stavbárov, cena ich práce bude rásť, čiže bude rásť ich

57

mzda. Okrem ponuky a dopytu výšku mzdy ovplyvňuje najmä vzdelanie, prax, ale aj mnoho

iných faktorov. Výšku mzdy vyjadruje:

Nominálna mzda je mzda vyjadrená v peniazoch.

Reálna mzda je kúpna sila mzdy pracovníka vyjadrená množstvom tovarov a služieb (toho čo

si môže za mzdu kúpiť).

Zvláštnosťou trhu práce je „dôchodkový efekt“. Prejavuje sa tým, že niektorý člen

domácnosti dostáva tak vysokú reálnu mzdu, že ďalší člen domácnosti uprednostní voľný čas

pred ponukou práce. To znamená, že i keď sa bude zvyšovať reálna mzda, nastane pokles

záujmu o prácu.

Náklady spojené s nezamestnanosťou

Mzdy sú významnou zložkou výrobných nákladov a určujú sa na trhu práce. Ak sa ekonomika

nachádza vo vzostupnej fáze hospodárskeho cyklu, potom dopyt po pracovnej sile prevyšuje

jej ponuku. Zamestnávatelia zistia, že majú problémy so získaním kvalifikovaných

pracovníkov a môžu mať problémy i s udržaním súčasných zamestnancov. Trh práce je

v tomto prípade napätý. Pokiaľ sa firmy budú usilovať o získanie ďalších pracovníkov, musia

ponúkať vyššie mzdy, aby svojich zamestnancov odlákali od iných firiem. To vyvoláva rast

výrobných nákladov, ktorý spôsobí pokles zisku na jednotku výstupu. Dôsledkom je postupný

pokles agregátnej ponuky, produktu a zamestnanosti.

Štát, odbory a trh práce

Trh práce ovplyvňujú vonkajšie zásahy buď zo strany štátu, alebo zo strany odborov. Štát

zákonom určuje minimálnu mzdu. Zvýšenie minimálnej mzdy spôsobuje na niektorých

pracovných trhoch zvýšenie ponuky práce a súčasne zníženie dopytu po práci a preto sa

nezamestnanosť zvýši. Štát tiež určuje daň z dôchodkov, ktorá môže znižovať alebo

i zvyšovať mzdové sadzby.

Otázky pracovných podmienok a miezd sú náplňou tripartitných rokovaní, na ktorých sa

zúčastňujú zamestnávatelia, odbory a štát (vláda). Stanovenie, prijatie a podpísanie

podmienok sa vyjadruje generálnou dohodou, na nižšej úrovni kolektívnou zmluvou. Odbory

sa v ekonomickej teórii považujú za jednu z vyrovnaných síl na trhu práce, protiváha

zamestnávateľov. Na druhej strane sa považujú za monopol na strane ponuky práce. Týmto sa

vytvára trhová štruktúra, ktorá sa nazýva monopson. Monopson na trhu práce sa vytvorí, keď

dopyt po práci určitej profesie má jediný zamestnávateľ. V prípade monopsonu sú hraničné

náklady na prácu vyššie ako je mzda.

58

11. HOSPODÁRSKY RAST A HOSPODÁRSKE CYKLY

Existencia ekonomických cyklov

Z dlhodobého hľadiska sa úroveň potenciálneho produktu zvyšuje ako dôsledok

ekonomického rastu. V priebehu jedného alebo niekoľkých rokov môže nastať pokles

výkonnosti ekonomiky, resp. pokles tempa rastu reálneho HDP. Takéto striedanie fáz sa

nazýva - cyklický vývoj ekonomiky.

Ekonomická teória rozlišuje tri základné typy ekonomických cyklov:

• krátkodobé cykly (Kitchinové cykly), ktorých dĺžka sa odhaduje na 2 - 3 roky.

Krátkodobé kolísanie reálneho produktu vzniká ako dôsledok sezónnych vplyvov

a výkyvov produkcie (napr. v poľnohospodárstve vplyvom výkyvu počasia).

• strednodobé cykly (Juglarove cykly), s dĺžkou trvania 6 - 10 rokov. Vznik a priebeh

súvisí so zmenami dopytu po investičných statkoch (stroje, technologické zariadenia).

• dlhodobé cykly (Kondratiovove alebo Kuznetsove cykly), s dĺžkou trvania 40 - 60

rokov. Ich vznik súvisí so zásadnými zmenami vo vývoji a využívaní moderných

progresívnych technológii ako výsledok zavádzania inovácie do praxe.

Fázy ekonomického cyklu:

• dve základné fázy, t.j. recesia a expanzia

• dve ohraničujúce fázy, t.j. dno a vrchol

Cyklický vývoj ekonomiky - krátkodobé výkyvy trhového systému

Obr. 19: Model cyklického vývoja ekonomiky a jeho fáz

59

Potencionálny produkt, resp. potencionálny HDP je maximálny produkt, ktorý môže

ekonomika vytvoriť, keď sa nachádza na hranici svojich produkčných možnosti. Skutočný

produkt je (HDP).

Tradične sa uvádza, že recesia vzniká vtedy, keď nastal pokles reálneho HDP počas dvoch po

sebe nasledujúcich štvrťrokov. Vo fáze recesie sa výrazne znižuje agregátny dopyt, alebo

neúmerne znižuje agregátna ponuka, alebo obidva javy nastávajú súčasne. V dôsledku toho sa

znižuje výroba a rastie nezamestnanosť. Znižujú sa nákupy spotrebných tovarov,

predovšetkým predmetov dlhodobej spotreby, vznikajú odbytové problémy a rastú zásoby.

Podnikom klesajú zisky a preto klesá aj ich investičná aktivita. Znižuje sa dopyt po úveroch

a preto klesá aj úroková miera. Pokles investícii sa podieľa na znížení skutočného HDP

obyčajne až dvoma tretinami.

Dolnou ohraničujúcou fázou ekonomického cyklu je dno. Predstavuje najnižšiu úroveň HDP,

najvyššiu nezamestnanosť, najnižšiu ekonomickú aktivitu podnikateľských subjektov

a najnižšiu úroveň spotrebiteľského dopytu. Je to zároveň bod, v ktorom sa zastavuje

ekonomický pokles firmy a ekonomika sa pripravuje na obnovu ekonomickej aktivity. Začína

fáza expanzie (rozmach), keď ekonomika rastie výrazne nadpriemerným tempom. Veľmi

silná a dlhá expanzia sa nazýva boom. Vo fáze expanzie rastie ekonomická aktivita, skutočný

produkt sa dostáva nad úroveň potenciálneho produktu a vzniká produkčná medzera, ktorá má

zápornú hodnotu, t.j. skutočný produkt je vyšší ako potenciálny produkt. Ak expanzia trvá

dlho môže dôjsť k tzv. prehriatiu ekonomiky.

Ekonomický rast a životná úroveň

Proces neustáleho zvyšovania množstva a kvality statkov, ktoré ekonomika vyprodukuje sa

nazýva ekonomický rast pričom platí, že čím viac vyrábame tým viac môžeme spotrebovať.

Pod pojmom životná úroveň rozumieme stupeň dostupnosti prístupu k statkom, ktoré

dopomáhajú k ľahšiemu, zdravšiemu a bezpečnejšiemu životu. V Spojených štátoch,

v Japonsku a v Západnej Európe je životná úroveň vyššia ako kedykoľvek predtým a ľudia si

môžu dopriať viac spotrebných tovarov, žijú dlhšie v dôsledku kvalitnej lekárskej

starostlivosti, dobrej výživy a hygienických podmienok, majú lepší prístup ku vzdelaniu a tým

aj väčší výber zaujímavých a hodnotných pracovných príležitostí. Naopak na začiatku tretieho

tisícročia sú krajiny, ktoré sa nezbavili fenoménov ako sú chudoba, hlad, nezamestnanosť

a z toho vyplývajúca bezmocnosť.

Zvýšenie celkovej produkcie sa nedá stotožniť s pojmom zlepšenie celkovej životnej úrovne,

pretože s vyšším rastom populácie sa na vysokej produkcii podieľa stále väčší počet ľudí.

60

A preto lepším ukazovateľom životnej úrovne oproti celkovej životnej úrovni je produkcia na

obyvateľa.

12. MAKROEKONOMICKÁ A HOSPODÁRSKA POLITIKA ŠTÁTU A JEJ CIELE

Hospodársku politiku štátu môžeme definovať ako súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích

procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomickej reality. Tvorbou koncepcie

hospodárskej politiky sa zaoberá teória hospodárskej politiky. Z teórie hospodárskej politiky

vychádza praktická hospodárska politika. Tá sa opiera o teoretické doporučenia, avšak naviac

berie na seba politickú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Praktická hospodárska politika

musí tiež prihliadať k rozloženiu politických síl v krajine a rešpektovať medzinárodnú

situáciu.

Prvým subjektom, ktorý formuje hospodársku politiku je štát. Avšak štát nie je jednoliatym

celkom. Skladá sa z rady inštitúcií, ktoré ovplyvňujú a môžu sledovať odlišné ciele.

Kľúčovými subjektami štátneho aparátu je parlament a vláda, ich zloženie je dané silou

jednotlivých politických strán a skupín.

Vláda riadi ďalšie štátne inštitúcie – ministerstvá a iné vládne úrady, výskumné a expertné

organizácie atď. Štátnu hospodársku politiku sa snažia ovplyvniť i rôzne záujmové skupiny

(lobby).

V rámci národnej ekonomiky sledujú štáte orgány dva základné stabilizačné ciele.

1) Prvým cieľom je zaistenie cenovej stability. Vlády obvykle neočakávajú úplnú

strnulosť cien na všetkých trhoch, ale snažia sa zmeny cien minimalizovať a zabrániť

neočakávaným cenovým šokom.

2) Druhým cieľom stabilizačnej politiky je podpora zamestnanosti. Nejde o úplnú

stopercentnú zamestnanosť ale o udržanie nezamestnanosti na úrovni, ktorá sa blíži

k prirodzenej miere nezamestnanosti.

Podmienkou úspešného splnenia obidvoch cieľov sú opatrenia, ktoré majú pôsobiť na rast

reálneho produktu. Produkt by mal rásť rovnomerne a takým tempom, aby bola zaistená

cenová stabilita a dostatočná zamestnanosť. Ďalšou podmienkou dostatočnej zamestnanosti

a cenovej stability je rovnováha vzťahov národného hospodárstva so zahraničím. Štátne

orgány pôsobia na rovnováhu platobnej bilancie a stabilitu menových kurzov tak, aby ich

dlhodobý vývoj neohrozoval plnenie oboch vyššie uvedených základných cieľov.

61

Podľa toho, ktoré z cieľov stabilizačnej politiky sa považujú za prioritné, rozlišujeme tri typy

hospodárskej politiky.

Keynesiánsky typ je spojený s menom anglického ekonóma J. M. Keynesa. Keynesiánci

požadujú, aby štátne orgány pružne reagovali na vývoj hospodárstva a korigovali plynulo

svojimi opatreniami poruchy v ekonomike. Vláda má zasahovať permanentne a neustále

dolaďovať chod ekonomiky (tzv. fine tunning). Štátne orgány majú považovať za hlavný cieľ

hospodárskej politiky vysoký stupeň zamestnanosti. Všetci ľudia, ktorí chcú pracovať a prácu

hľadajú, by ju tiež mali nájsť. Aby bolo možné zaistiť dostatočný stupeň zamestnanosti, musí

výrobe na trhu zodpovedať dostatočne rozsiahly dopyt. Štát by mal preto podporovať rast

dopytu, doplňovať súkromné výdaje štátnymi výdajmi. Štátne výdaje plynú zo štátneho

rozpočtu. Preto keynesiánci považujú za najvýznamnejšie nástroje fiškálnu politiku.

Konzervatívny typ hospodárskej politiky vychádza z klasického modelu určenia dôchodku.

Konzervatívci požadujú, aby štát vytváral optimálne podmienky pre fungovanie tržného

mechanizmu. Štát má stanoviť presné a dlhodobé pravidlá pre tržné subjekty a minimalizovať

permanentnú štátnu reguláciu. Hlavnou podmienkou činnosti tržného mechanizmu je cenová

stabilita. Cenová stabilita a dobré fungujúci tržný mechanizmus má zaistiť i druhý cieľ,

dostatočnú zamestnanosť. Hlavným nástrojom štátnej regulácie je preto pre konzervatívcov

monetárna politika.

Keynesiánstvo sa postupne vyvíjalo a neokeynesiánstvo je jednou z jeho vývojových vetiev.

Neokeynesiánska politika za svoj hlavný cieľ považuje tiež dostatočnú zamestnanosť.

S ohľadom na vývoj tržných ekonomík po druhej svetovej vojne obracia svoju pozornosť

cenovej stabilite ako nevyhnutnej podmienke realizácie hlavného cieľa zamestnanosti. Na

cenovú stabilitu má štát pôsobiť reguláciou ponuky peňazí. Neokeynesiánci chcú pôsobiť na

hospodárstvo vhodnou kombináciou monetárnej a fiškálnej politiky.

12.1. Monetárna politika

Taká forma hospodárskej politiky, ktorá je zameraná na kontrolu množstva peňazí v obehu

a úrokovej miery, s cieľom ovplyvniť rozhodujúce makroekonomické veličiny sa nazýva

monetárna politika.

Základnými determinantami monetárnej politiky sú:

● úloha peňazí v ekonomike a pri rozhodovaní ekonomických subjektov,

● postavenie centrálnej emisnej banky,

● existujúca štruktúra bankového systému,

62

● rozsah a intenzita platobného styku so zahraničím a systém menového kurzu.

Jej bezprostredným cieľom je ochrana integrity národného finančného systému, stabilita meny

a kontrola inflácie, pretože práve ponuka peňazí, pohyb úrokových mier a ďalších faktorov

finančného systému slúžia ako barometer ekonomických podmienok v krajine.

Hlavným subjektom monetárnej politiky je centrálna banka, ktorá má k dispozícii nástroje na

presadzovanie základných ekonomických cieľov štátu: dosiahnutie plnej zamestnanosti,

stabilnej cenovej hladiny, udržateľného ekonomického rastu a pevná pozícia platobnej

bilancie so svetom.

Funkcia centrálnej banky

Centrálne banky vo svojej činnosti kumulujú predovšetkým tieto funkcie:

● emisia peňazí – centrálna banka má výhradné právo emitovať vlastnú menu – bankovky

a mince, ktoré sú zákonnými peniazmi v štáte, závislosti od potrieb verejnosti;

● banka pre štát – fiškálny agent vlády – spravuje účty štátneho rozpočtu, štátnych

finančných aktív a štátnych účelových fondov. Je zodpovedná za udržanie stability na trhu so

štátnymi cennými papiermi, ktoré od nej nakupuje najmä v súvislosti s krytím výkyvov

hospodárení štátneho rozpočtu (pokladničné poukážky). Vykonáva aj činnosti spojené

s vydávaním štátnych dlhopisov;

● banka pre komerčné banky a iné úverové inštitúcie na území štátu – veriteľ v poslednej

inštancii – vedie účty komerčných bánk a v záujme zachovania likvidity komerčných bánk im

poskytuje úver v čase likvidnej tiesne, spôsobenej náhlymi zmenami ekonomických

a finančných podmienok;

● uskutočňovanie monetárnej politiky – používanie rôznych nástrojov zo strany centrálnej

banky na zabezpečenie kontroly nad disponibilitou úverových zdrojov v súlade s úsilím

o dosiahnutie národných ekonomických cieľov;

● správkyňa menových rezerv v zlate a iných devízových hodnôt – vyhlasuje menový kurz,

stanovuje podmienky pre obchodovanie so zlatom a ostatnými devízovými hodnotami,

vydáva cenné papiere znejúce na cudziu menu;

● orgán bankového dohľadu nad činnosťou komerčných bánk a ostatných úverových

inštitúcií – posudzuje a rozhoduje o žiadostiach o udelenie povolení pre banky, uskutočňuje

dozor nad dodržiavaním podmienok a opatrení ňou vydaných, má právo ukladať pokuty za

ich nedodržanie.

Hlavnou úlohou NBS je zabezpečiť stabilitu meny. Národná banka Slovenska:

a) určuje menovú politiku,

63

b) vydáva bankovky a mince,

c) riadi peňažný obeh, koordinuje platobný styk a zúčtovanie bánk, stará sa o ich

plynulosť a hospodárnosť,

d) má dozor nad vykonávaním bankových činností v rozsahu upravenom týmto zákonom

a stará sa o bezpečné fungovanie a účelný rozvoj bankového systému,

e) zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných menových inštitúciách

a zabezpečuje plnenie z toho vyplývajúcich úloh,

f) zastupuje Slovenskú republiku v operáciách na svetových trhoch peňazí.

Nástroje monetárnej politiky

Priame nástroje:

1. Regulácia investičného úveru. Predpokladajme, že sa nejaký záujemca obráti na banku

so žiadosťou o investičný úver. Ak rozsah požadovaného úveru prekračuje štátom

určenú hranicu, musí žiadateľ predložiť banke súhlas štátnych orgánov, že banka smie

úver v tejto výške poskytnúť. Ak nemá povolenie štátnych orgánov, banka mu nesmie

investičný úver poskytnúť.

2. Regulácia spotrebného úveru je ďalšou formou priamych monetárnych nástrojov. Pri

predaji na splátky môžu štátne orgány stanoviť napr. maximálnu dobu splatnosti

úveru. Opäť je na banke aby rozhodla, či vôbec poskytne žiadateľovi spotrebný úver

a za akých podmienok (samozrejme v rámci štátom daných obmedzení).

3. Štátne orgány majú k dispozícii i ďalšie priame nástroje – napr. môžu požadovať od

bánk mesačné správy o úveroch, môžu určiť bankám úverové stropy, stanoviť

maximálne prístupné rozpätie medzi diskontnou sadzbou a úrokmi, ktoré požadujú

obchodné banky od svojich klientov.

Nepriame nástroje:

K základným nepriamym nástrojom monetárnej politiky patrí politika povinných

minimálnych rezerv, operácie na voľnom trhu, diskontná politika.

1. Politika povinných minimálnych rezerv, kde štátne orgány stanovia v prípade použitia

tohto nástroja bankám povinnosť, aby časť svojich aktív uložili na bežnom účte

centrálnej banky. Aktíva môžu byť uložené v hotovosti, ale aj v iných formách. Výška

rezerv nie je určená absolútnou čiastkou ale v podobe miery rezerv – ako percento

z depozít. Miera rezerv býva stanovená selektívne: čím sú depozitá likvidnejšie, tým

vyššiu čiastku aktív vyžaduje centrálna banka blokovať v rezervách. Zvýšenie miery

64

rezerv zníži ponuku úveru zo strany obchodných bánk. Zníženie miery rezerv má

opačné dôsledky.

2. Operácie na voľnom trhu – v tomto prípade centrálna banka nakupuje alebo predáva

štátne cenné papiere. Keď centrálna banka ponúka na trhu štátne cenné papiere,

vstupuje do konkurencie s ostatnými záujemcami o voľné peňažné zdroje. Pri danom

množstve peňazí možno očakávať, že sa zvýši konkurencia na strane dopytu po

peniazoch. Výsledkom záujmu konkurencie na strane dopytu po peniazoch bude rast

ich ceny, t.j. úrokových sadzieb. Okrem účinku na úrokové sadzby má predaj štátnych

cenných papierov tiež vplyv na množstvo peňazí, ktoré obieha v ekonomike. Ak predá

centrálna banka úspešné štátne cenné papiere, odčerpá časť ponuky na trhu. Zníži sa

tak množstvo peňazí, ktoré zostáva k dispozícii ostatným tržným subjektom.

3. Diskontná politika – má úzku súvislosť s emisnou funkciou štátnej centrálnej banky.

V prípade potreby môže získať obchodná banka u centrálnej banky dodatočné peňažné

prostriedky v podobe úveru. Dopyt obchodných bánk reguluje centrálna banka, okrem

iného i výškou požadovaných úrokov. Diskontná sadzba je úrokové sadzba, za ktorú

poskytuje úvery centrálna banka bankám obchodným.

Od rastu diskontnej sadzby očakáva centrálna banka pokles dopytu po svojich

úveroch. Tieto úvery získavajú výlučne obchodné banky. Rast diskontnej sadzby

obmedzí úverové zdroje obchodných bánk a zníži ich ponuku peňazí ostatným

objektom v ekonomike.

Obr. 20:Vzájomná väzba medzi tržne orientovanými nástrojmi monetárnej politiky

Konečné ciele monetárnej politiky

65

Štátne orgány, aby dosiahli konečných cieľov, stabilizačných cieľov hospodárskej politiky

sledujú cenovú stabilitu a dostatočnú zamestnanosť. Zmeny v ponuke peňazí majú vplyv na

veľkosť agregátneho dopytu. Posuny v agregátnom dopyte potom pôsobia na cenovú stabilitu

a na veľkosť skutočne dosiahnutého produktu (a tiež i na úroveň zamestnanosti).

Obr.21: Konečné ciele monetárnej politiky

Úroveň zamestnanosti i cenová stabilita závisí ako na agregátnom dopyte, tak na agregátnej

ponuke. Bezprostredným cieľom monetárnej politiky sú: regulácia množstva peňazí v obehu

a regulácia úrokových sadzieb. Štátne orgány môžu realizovať jednak expanzívnu monetárnu

politiku (zvyšovaním množstva peňazí v obehu alebo znižovaním úrokových sadzieb)

s cieľom stimulácie agregátneho dopytu, jednak politiku reštriktívnu, ktorá je opakom politiky

expanzívnej. Konečným cieľom stabilizačnej monetárnej politiky je stabilita cenovej hladiny

a udržanie nezamestnanosti na úrovni jej prirodzenej miery.

12.2. Fiškálna politika

Fiškálnu politiku definujeme ako využitie verejných financií (štátneho rozpočtu) na

makroekonomickú stabilizáciou. Je to jedna z foriem hospodárskej politiky, ktorá sa od

ostatných foriem líši tak svojím cieľom ako aj nástrojmi na jeho dosiahnutie. Základným

cieľom fiškálnej politiky je dosiahnuť prirodzenú mieru nezamestnanosti, a to

prostredníctvom anticyklického regulovania. Hlavným nástrojom je štátny rozpočet.

Štátny rozpočet – je ekonomickou kategóriou, ktorú možno chápať z rôznych hľadísk:

a) Z hľadiska fondového chápania je štátny rozpočet centralizovaným peňažným

fondom, ktorý sa vytvára, rozdeľuje a používa na základe nenávratného

a neekvivalentného spôsobu rozdeľovania.

66

b) Z účtovníckeho hľadiska je štátny rozpočet bilanciou, ktorá sa skladá zo strany

príjmov a zo strany výdavkov. Príjmy štátneho rozpočtu tvoria najmä priame

a nepriame dane. Hlavnými zdrojmi priamych daní sú daň z príjmov a príspevky do

fondov sociálneho poistenia. Nepriamym daniam patria najmä daň z pridanej hodnoty

a spotrebné dane (napr. daň z tabakových a alkoholických výrobkov). Výdavky

štátneho rozpočtu pozostávajú z bežných výdavkov (vzťahujú sa na financovanie

verejných potrieb príslušného rozpočtového obdobia), z kapitálových výdavkov

(slúžia na úhradu investičných zámerov presahujúcich obdobie jedného roka)

a z vládnych úverov. Z účtovníckeho hľadiska sa rozlišuje štátny rozpočet vyrovnaný

(ak sa príjmy rovnajú výdavkom), prebytkový (ak príjmy presahujú výdavky)

a schodkový alebo deficitný (ak sú jeho príjmy nižšie ako výdavky).

c) Na štátny rozpočet možno nazerať aj ako na zákon, pretože jeho návrh schvaľujú

zákonodarné orgány. Stáva sa tak záväzným finančným plánom. Ministerstvo financií

musí predkladať zákonodarnému zboru priebežné správy o jeho plnení. Prípadné

zmeny v plnení sa analyzujú a opäť schvaľujú formou zákona.

d) Štátny rozpočet možno definovať aj ako významný nástroj fiškálnej politiky.

Automatické stabilizátory a aktívna fiškálna politika

Automatické (zabudované) stabilizátory sú také mechanizmy v ekonomike, ktoré zmierňujú

cyklické výkyvy. Ich pôsobenie má jednu veľkú výhodu: Po ich zavedení do ekonomiky

fungujú ďalej automaticky bez toho, aby niekto rozhodoval o ich použití.

Konkrétnymi javovými formami automatických stabilizátorov sú:

● systém progresívneho zdaňovania dôchodkov,

● podpory v nezamestnanosti,

● subvencie k cenám poľnohospodárskej produkcie.

Pôsobenie automatických stabilizátorov má v jednotlivých fázach ekonomického cyklu

rozdielne účinky na agregátny dopyt.

V čase expanzie:

a) Dôchodky rastú, ale pôsobením systému progresívneho zdaňovania disponibilný

dôchodok rastie pomalšie, čo brzdí rast dopytu po spotrebných statkoch a teda aj rast

agregátneho dopytu.

b) Podpory v nezamestnanosti dosahujú svoju minimálnu úroveň, pretože miera

nezamestnanosti je nízka. Navyše príspevky platené na poistenie v nezamestnanosti

znižujú disponibilný dôchodok a tým aj agregátny dopyt.

67

c) Subvencie k cenám poľnohospodárskej produkcie klesajú, lebo v čase expanzie rastie

dopyt po poľnohospodárskej produkcii, a teda farmári ju môžu predávať za ceny, ktoré

kryjú ich výrobné náklady.

Pôsobenie automatických stabilizátorov v čase expanzie vedie teda k znižovaniu agregátneho

dopytu, čím sa má zamedziť tomu, aby sa ekonomika dostala do stavu prehriatia.

Fiškálna politika, ktorá sa uskutočňuje buď cestou znižovania daní alebo cestou rastu

vládnych výdavkov sa nazýva expanzívna fiškálna politika. Fiškálna politika, ktorá sa

uskutočňuje buď cestou zvyšovania daní alebo cestou znižovania vládnych výdavkov sa

nazýva reštriktívna fiškálna politika.

Ciele fiškálnej politiky

Reguláciou agregátneho dopytu a ponuky štát naplňuje konečné ciele stabilizačnej politiky –

dostatočnú zamestnanosť a cenovú stabilitu.

Vzájomnú väzbu medzi cieľmi rozpočtovej politiky a jej nástrojmi vyjadruje nasledujúci

obrázok 22.

Obr. 22: Fiškálna politika

Zníženie daní zväčší disponibilný dôchodok. Môžeme očakávať, že ľudia s väčším

disponibilným príjmom budú mať i vyššie výdaje na spotrebu. Spotrebné výdaje sú súčasťou

agregátneho dopytu. Výsledok už poznáme: vzrastie agregátny dopyt a tým sa jedná

o expanzívnu fiškálnu politiku.

68

Pokles daní sa tiež prejaví na strane agregátnej ponuky. Ak štát zníži dane, môže podnietiť

záujem ľudí viac pracovať a podnikať. Pokiaľ ľudia skutočne začnú viac podnikať a pracovať,

zvýši sa agregátna ponuka.

Pokles daní môže mať i opačné účinky. Ľudia majú väčšie príjmy, cítia sa bohatší a miesto

práce a podnikania volia viac voľného času. Vyrába sa menej, agregátna ponuka sa zníži.

Čisté dane a štátne nákupy výrobkov a služieb menia veľkosť agregátneho dopytu.

Expanzívna fiškálna politika podporuje rast agregátneho dopytu. Reštriktívna rozpočtová

politika naopak obmedzuje rast agregátneho dopytu alebo ho znižuje.

Deficit štátneho rozpočtu a verejný dlh

Z rozpočtového hľadiska je deficit štátneho rozpočtu prejavom zlého rozpočtového

hospodárenia. Z fiškálneho hľadiska je však prejavom expanzívnej fiškálnej politiky, t.j.

prejavom snahy vlády o oživenie ekonomiky.

Aktívny (štrukturálny) deficit je dôsledkom expanzívnej fiškálnej politiky vlády. Jeho

podstata spočíva v tom, že bol zámerne subjektívne zapríčinený vládou.

Pasívny (cyklický) deficit je dôsledkom pôsobenia určitých exogénnych faktorov, nezávislých

od zámerov vlády. Môže to byť napr. vplyv ekonomického cyklu, príp. úrok z verejného dlhu,

ktorý vláda zdedila z minulosti.

Keď už rozpočtový deficit vznikne, je nutné ho nejakým spôsobom financovať. Existuje

pritom niekoľko možných foriem financovania:

● dlhové financovanie,

● krytie rozpočtového deficitu domácim úverom,

● krytie rozpočtového deficitu zahraničným úverom,

● emisné financovanie deficitu štátneho rozpočtu.

Dlhové financovanie. Podstatou dlhového financovania deficitu štátneho rozpočtu je predaj

štátnych cenných papierov jednotlivcom a firmám (vrátane komerčných bánk). Takto získané

peňažné prostriedky môže potom vláda použiť na financovanie svojich výdavkov.

Krytie rozpočtového deficitu domácim úverom. Tieto možnosti sú dosť obmedzené. Závisia

od dvoch činiteľov, a to jednak od previsu úspor nad investíciami (S – I) a jednak od salda

obchodnej bilancie (Ex – Im). Inými slovami, o čo viac nakúpil štát nad objem disponibilných

zdrojov, o to je nevyhnutné znížiť reálnu spotrebu súkromného sektora, príp. je nutné

potrebné reálne zdroje doviezť zo zahraničia. Nedostatok finančných prostriedkov vo

verejnom sektore je teda nutné pokryť tou časťou úspor v súkromnom sektore, ktorá nie je

použitá na financovanie čistého exportu.

69

Krytie rozpočtového deficitu zahraničným úverom. Ak sú možnosti krytia deficitu štátneho

rozpočtu domácim úverom obmedzené, potom je nutné ho kryť zahraničným zadĺžením.

Týmto spôsobom vzniká zahraničný verejný dlh, ktorý sa prirodzene prejaví na raste

pasívneho salda platobnej bilancie.

Emisné financovanie deficitu štátneho rozpočtu. Jeho podstatou je úver, ktorý vláda dostáva

od centrálnej banky. Centrálna banka môže poskytnúť vláde buď priamy úver, alebo môže od

nej nakúpiť štátne dlhopisy. V oboch prípadoch však hovoríme o úverovej emisii. To zvyšuje

monetárnu bázu, zvyšuje množstvo peňazí v obehu, čo vedie tak k rastu cenovej hladiny, ako

aj k rastu úrokových mier.

70

13. MEDZINÁRODNÝ OBCHOD, MENOVÁ POLITIKA A JEJ NÁSTROJE

Podstata medzinárodného obchodu

Medzinárodný obchod je založený na princípe komparatívnych výhod, ktorý hovorí , že každý

účastník môže obchodom získať, keď sa krajiny špecializujú na výrobu statkov pri ktorých

majú komparatívnu výhodu a vyrobené tovary si navzájom vymieňajú. Pri obchodoch bez

obmedzení naviac platí, že trhové sily samy zaistia aby krajiny produkovali také druhy

tovarov pri ktorých majú komparatívnu výhodu.

Špecializácia spojená s obchodom medzi výrobcami rôznych druhov tovarov umožňuje

spoločnosti dosiahnuť vyššej produktivity a životnej úrovne v krajine, ktorá sa špecializuje

ako v krajine bez špecializácie. Rôzne faktory ako sú napríklad podnebie, prírodné zdroje,

technická a technologická vyspelosť, zdatnosť a vzdelanie pracovných síl a kultúrna

vyspelosť poskytujú krajinám komparatívne výhody vo výrobe statkov a služieb.

V uzavretej ekonomike, ktorá neobchoduje so žiadnou inou krajinou môžu ľudia

spotrebovávať len tie výrobky a služby, ktoré sa v danej krajine vyrobia (túto situáciu

nazývame autarkia). Občania krajiny, ktorá je zapojená do medzinárodného obchodu môžu

časť svojej produkcie zamieňať na svetových trhoch a podľa princípu komparatívnych výhod

môže každý účastník obchodu dosiahnuť prospech. Spotrebné možnosti otvorenej ekonomiky

sú preto vyššie ako pri uzavretej ekonomike, kde spotrebné možnosti neprevyšujú výrobné

možnosti.

Vplyv medzinárodného obchodu na ponuku a dopyt

V uzavretej ekonomike určujú rovnovážnu cenu a množstvo výrobku alebo služby domáci

ponuka a domáci dopyt po tomto výrobku alebo službe. Cena výrobku alebo služby s ktorými

sa obchoduje na medzinárodnom trhu je v otvorenej ekonomike rovnaká ako svetová cena.

Pokiaľ množstvo tovarov ponúkané za svetovú cenu na domácom trhu prevyšuje domáce

dopytované množstvo bude nadbytočné množstvo tovarov vyvezené do zahraničia. V prípade,

že dopyt na domácom trhu za svetovú cenu prevyšuje ponuku na domácom trhu vtedy bude

chýbajúce množstvo tovarov privezených zo zahraničia. Ak je cena výrobku alebo služby

v uzavretej ekonomike nižšia ako svetová cena a krajina sa zapojí do medzinárodného

obchodu potom sa krajina stáva čistým vývozcom tohto výrobku alebo služby. Keď je cena

v uzavretej ekonomike vyššia ako svetová cena a krajina sa zapojí do medzinárodného

obchodu stane sa čistým dovozcom daného tovaru alebo služby. Spotrebitelia dovážaného

71

tovaru a výrobcovia vyvážaného tovaru na obchode zarábajú ,zatiaľ čo spotrebitelia

vyvážaného tovaru a výrobcovia dovážaného tovaru na obchode prerábajú. V prípade, že

skupina, ktorá je medzinárodným obchodom postihnutá má v danej krajine možnosť

politického vplyvu je schopná presvedčiť vládu aby stanovila obmedzenia pre obchod.

Na príkladoch si ukážeme podstatu medzinárodného obchodu. Predstavme si trh počítačov

a trh kávy v Brazílii. Obrázok 23 predstavuje ponuku a dopyt na trhu počítačov v danej

krajine. Pokiaľ Brazília nie je zapojená do medzinárodného obchodu bod trhovej rovnováhy

nastáva v bode kde sa pretína krivka domácej ponuky s krivkou domáceho dopytu. Keď sa

Brazília zapojí do medzinárodného obchodu stane sa cenou počítačov v Brazílii svetová cena

čo je cena, za ktorú sa predávajú počítače na svetovom trhu. Tá je daná dopytom a ponukou

počítačov na celom svete. Predpokladáme, že brazílsky trh je malý na to aby mohol významne

ovplyvniť cenu počítačov na svetovom trhu. Cena počítačov brazílskom na trhu musí byť

rovnaká ako cena na svetovom trhu. Dopyt spotrebiteľov počítačov za svetovú cenu ( Q D ) je

na brazílskom trhu väčší ako je ponúkané množstvo počítačov vyrobené brazílskymi

výrobcami ( Q S ). Rozdiel medzi dopytom a ponukou ( Q D - Q S ) ukazuje počet počítačov,

ktoré musí Brazília doviezť zo zahraničia. Obecný záver: keď je cena výrobku alebo služby

v uzavretej ekonomika vyššia ako svetová cena a táto ekonomika sa zapojí do svetového

obchodu potom sa krajina stane čistým dovozcom daného tovaru.

Obr.23: Trh počítačov v Brazílii

Obrázok 24 predstavuje ponuku a dopyt na trhu kávy v danej krajine. Pokiaľ Brazília nie je

zapojená do medzinárodného obchodu rovnováha na trhu kávy nastane v priesečníku kriviek

72

domácej ponuky a domáceho dopytu. Keď sa Brazília otvorí obchodu musí sa domáca cena

kávy vyrovnať svetovej cene. Za vyššiu svetovú cenu budú spotrebitelia v Brazílii požadovať

množstvo kávy (Q D), ktoré je menšie ako množstvo ponúkané domácimi výrobcami (Q S).

Prebytočné množstvá kávy dodávané domácimi výrobcami (Q S - Q D) sa môže vyviezť do

zahraničia. Obecný záver: keď je cena výrobku alebo služby v uzavretej ekonomika nižšia ako

svetová cena a táto ekonomika sa zapojí do svetového obchodu potom sa krajina stane čistým

vývozcom daného tovaru. Žiadna z krajín , ktoré spolu obchodujú nemôže mať komparatívnu

výhodu vo všetkých výrobkoch a službách (Brazília – káva , ostatní výrobcovia – počítač )

a preto môžu komparatívne výhody priniesť výhody všetkým účastníkom medzinárodného

obchodu.

Obr. 24: Trh kávy v Brazílii

Pokiaľ medzinárodný obchod nie je obmedzený bude dosahovať krajina s komparatívnou

výhodou v konkrétnom druhu tovaru prospech, v prípade že tento tovar dodáva na svetový

trh. Výmenou bude dovážať tovar v ktorom nemá komparatívnu výhodu. Slobodný trh tak

automaticky zaistí aby sa tovary vyrábali tam, kde sú náklady príležitosti najnižšie, čo

v konečnom dôsledku povedie k najširším spotrebným možnostiam v celosvetovom meradle.

I keď niektoré štáty sú vo vzťahu k medzinárodného obchodu liberálnejšie, snažia sa do neho

zasahovať minimálne, všetky krajiny sveta uplatňujú v určitej miere protekcionizmus voči

národným firmám. To znamená, že prítomnosť štátu na trhu v medzinárodnom merítku sa

neobmedzuje na odstraňovanie bariér trhu, tržných zlyhaní a zaisťovania sociálnych aspektov,

ale snaží sa chrániť vlastné domáce firmy pred zahraničnou konkurenciou. Štát, na ktorého

teritóriu pôsobia bohaté firmy je sám tiež bohatý, a toho si je vedomý.

73

K protekcionizmu používa štát rôzne nástroje vonkajšej obchodnej a menovej politiky

(VOMP). VOMP reguluje toky výrobkov, služieb a kapitálu, ktoré prechádzajú cez hranice

krajiny. Celý pohyb výrobkov, služieb a kapitálu sa premieta v platobnej bilancii krajiny.

Štátne orgány obvykle usilujú, aby boli z dlhodobého hľadiska všetky toky z krajiny a do

krajiny vyrovnané. Snahou je presadiť z dlhodobého hľadiska vyrovnanú platobnú bilanciu.

Dlhodobá vyrovnaná platobná bilancia je jednou z podmienok naplnenia konečného cieľa

stabilizačnej politiky t.j. dostatočnej zamestnanosti a cenovej stability. Dlhodobú vyrovnanú

platobnú bilanciu preto považujeme za bezprostredný cieľ stabilizácie vonkajšej obchodnej

a menovej politiky.

Pokiaľ krajiny používajú odlišné národné menové jednotky, ovplyvňuje toky výrobkov,

služieb a kapitálu významne menový kurz. Zmena menového kurzu môže pozmeniť toky,

ktoré plynú cez hranice krajiny a ovplyvniť rovnováhu platobnej bilancie. Druhým

bezprostredným cieľom vonkajšej obchodnej a menovej politiky je teda regulácia menového

kurzu.

13.1. Nástroje vonkajšej obchodnej a menovej politiky

K naplneniu úloh VOMP má štát k dispozícii radu nástrojov. Štátne orgány môžu vystupovať

ako jeden z tržných subjektov a svojou činnosťou regulovať toky výrobkov, služieb

a výrobných faktorov cez hranice krajiny. V tomto prípade používajú nepriame (tržne

orientované) nástroje.

Druhou skupinou nástrojov sú administratívne príkazy a zákazy, ktoré sa dotýkajú pohybu

výrobkov, služieb a výrobných faktorov cez hranice krajiny.

Medzi tržné orientované nástroje zahrňujeme:

- intervencie na devízových trhoch;

- opatrenia monetárnej a fiškálnej politiky, ktoré so svojimi účinkami majú vplyv na

rovnováhu platobnej bilancie.

K priamym administratívnym opatreniam patria:

- kvóty;

- clá a vývozné subvencie;

- neviditeľné prekážky dovozu.

74

Kvóty určujú maximálny objem tovaru, ktorý možno za rok alebo iný časový úsek doviezť do

krajiny. Vláda napr. určí, že v roku 1995 možno doviezť najviac 40000 osobných

automobilov. Vláda môže dovoz niektorého tovaru zakázať, t.j. určiť nulovú kvótu. Vláda tiež

nemusí určiť kvótu ako absolútny objem dovážaného tovaru, ale ako percentný podiel

z domácej výroby daného produktu.

Clo je daň, ktorú štát vyberá za dovoz tovaru do krajiny alebo za jeho vývoz. Napr. vláda

rozhodne, že za každý kubický centimeter obsahu motora dovezeného auta zaplatí dovozca 20

Sk.

Dopad ciel je možné najlepšie ilustrovať na grafe ponuky a dopytu. Graf 25 ukazuje

pravdepodobný dopad cla na domáci trh počítačov v Brazílii. Na grafe sú uvedené dve ceny.

Jedna z nich je svetová cena a druhou je svetová cena plus clo, ktorú zaplatia brazílski

spotrebitelia za dovezené počítače. V dôsledku zvýšenia cien (svetová cena plus clo) za

dovážané počítače môžu brazílsky výrobcovia počítačov zvýšiť cenu, ktorú požadujú za svoje

počítače a brazílsky spotrebitelia tak musia zaplatiť rovnakú cenu za doma vyrobené

a dovezené počítače. Domáca výroba si je vedomá vyššej ceny počítačov a preto zvýši výrobu

z Qs na Q’s. Spotrebitelia budú reagovať na zvýšenú cenu znížením domáceho dopytu z QD na

Q’D. V dôsledku toho sa počet dovážaných počítačov, čo je rozdiel medzi domácimi nákupmi

a domácou výrobou zníži z QD - Qs na Q’D - Q’s. Domáci výrobcovia získajú pretože vyrobia

pretože predajú viac počítačov za vyššiu cenu a domáci spotrebitelia strácajú, pretože za

počítače zaplatia vyššiu cenu. Z uvalenia cla získa peniaze aj vláda a jej príjem predstavuje

plocha šedého obdĺžnika na grafe čo je počet počítačov po uvalení cla násobený čiastkou cla

na jeden počítač.

Obr.25: Trh počítačov po zavedení cla

75

Ďalším príkladom štátnej intervencie sú prípady, keď štát podporuje vývoz a exportérom

vypláca vývozné subvencie. Subvencie majú obvykle podobu zníženia alebo odpočtu daní,

ktoré by platil výrobca, pokiaľ by tovar predal na domácom trhu. Brániť sa dovozu potravín

môže napr. štát prísnymi zdravotníckymi normami, dovozu automobilov požiadavkou

zabudovaného katalyzátora a pod. To všetko sú príklady neviditeľných prekážok dovozu.

Intervencie na devízových trhoch sú svojím charakterom podobné operáciám na devízovom

trhu. Centrálna banka za národnú menu nakupuje zahraničné meny alebo za zahraničné meny

vykupuje meny národné. Ovplyvňuje tak výšku menového kurzu. Intervencie na devízových

trhoch sú teda spojené so systémom riadených menových kurzov.

Obr. 26: Nástroje a ciele VOMP

Účinky zavedenia colných taríf na dovážaný tovar, vplyv na ceny a objem dovozu ukazuje

vyššie uvedený graf. Druhým nástrojom VOMP sú kvóty, ktoré majú obdobné účinky ako clá.

Na rozdiel od cla však nevytvárajú príjem pre štátny rozpočet. Okrem toho sa dovozcovia

snažia získať podiel na kvóte od štátnej byrokracie pozornosťami, úplatkami apod. Kvóty

totiž posilňujú tieňovú ekonomiku.

76

14. MEDZINÁRODNÁ EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA Podstata ekonomickej integrácie

Predmetom záujmu štátnych orgánov je vnútorná stabilita ekonomiky a stabilita vzťahov

národného hospodárstva voči zahraničiu. Štátne orgány podporujú zapojenie národnej

ekonomiky do regionálneho alebo svetového trhu, aby národné ekonomické subjekty

(spotrebitelia, firmy) mohli využiť výhody týchto trhov. To však je možné len vtedy, keď

štátne orgány jednotlivých krajín spolupracujú.

Koordinácia – je prvá z foriem medzinárodnej spolupráce, kde si ponechávajú orgány

jednotlivých štátov výlučnú právomoc k regulácii chodu národných ekonomík a pri

medzinárodnom jednaní musí dôjsť ku zhode medzi jednotlivými zúčastnenými stranami.

Národné vlády potom samé uplatňujú dohodnuté opatrenia vo svojich ekonomikách.

Koordinácia sa vytvára na základe aktu dohôd medzi jednotlivými krajinami. Do

medzinárodných obchodov môžu tieto inštitúcie zasahovať:

• nepriamo – napríklad poskytovaním úveru slabším ekonomikám

• priamo – napríklad napomáhaním pri uzatváraní medzinárodných zmlúv o liberalizácii

obchodu.

Koordinácia zachováva navzájom oddelené národné ekonomiky, ktorých chod je naďalej

regulovaný hospodárskou politikou štátnych orgánov.

Integrácia – je vyššou formou spolupráce. Možno ju chápať ako proces vzájomného

zlučovania, splývania menších ekonomických celkov vo väčšie komplexy. Na rozdiel od

koordinácie nezostávajú zachované jednotlivé národné ekonomiky. Dochádza k ich

postupného splývaniu a vytvára sa väčší nadnárodný ekonomický komplex. V rámci tohoto

komplexu účastnícke zeme chcú dosiahnuť toho, aby aspoň v určitej oblasti hranice medzi

krajinami zanikli, aby regionálny trh bol úplne liberalizovaný a nelíšil sa žiadnym spôsobom

od trhov národných.

Formy ekonomickej integrácie – k určeniu sa používajú tri kritériá:

a) podľa toho, či skúmame jednotlivé ekonomické subjekty alebo hospodárstvo ako

celok, rozlišujeme mikroenomickú a makroekonomickú integráciu

b) s ohľadom na to, či sa integrácia týka celej ekonomiky alebo len niektorých odvetví

hovoríme o integrácii sektorovej a všeobecnej

c) teritoriálna – táto integrácia vystupuje ako regionálna alebo globálna.

77

Mikroekonomická integrácia vytvára a prehlbuje kontakty medzi podnikateľskými

subjektami. Mikroekonomická integrácia má rôzne formy. Patrí k nim:

- výmena informácií medzi firmami;

- spoločný výskum trhu

- spoločný servis a poradenstvo

- dohody o špecializácii a kooperácii

- spoločný výskum a vývoj

- rozvoj transnacionálnych kooperácií

Mikroekonomická integrácia je základom celého integračného procesu.

Makroekonomická integrácia – je proces spojovania trhov jednotlivých zemí s konečným

cieľom vzniku veľkého nadnárodného komplexu. Makroekonomická integrácia sa presadzuje

na základe zmlúv medzi vládami. Činnosť vlád nie je samoúčelná. Štátne orgány reagujú na

rozvoj technológií, medzinárodnej deľby práce a pod. Svojimi opatreniami podporujú

racionálne chovanie mikroekonomických subjektov (spotrebitelia a firmy). Rovnako

významnými podnetmi k rozvoju makroekonomickej integrácie sú vedľa ekonomických

príčin i dôvody politické. Napr. studená vojna urýchlila európske integračné procesy.

Stupne makroekonomickej integrácie – možno rozlíšiť:

1. Pásmo voľného obchodu, kde členské krajiny rušia clá a kvóty vo vzájomnom

obchode. Každá krajina si ponecháva svoju autonómnu colnú politiku voči

nečlenských krajinám.

2. Colná únia, kde okrem odstránenia cla a kvót vo vzájomnom obchode prechádzajú

členské krajiny ku spoločnej colnej politike voči ostatným krajinám.

3. Spoločný trh, kde členské krajiny liberalizujú okrem pohybu výrobkov a služieb

medzi národnými trhmi i pohyb výrobných faktorov (práce a kapitálu).

4. Hospodárska únia, ktorá predpokladá naviac oproti spoločnému trhu to, že štátne

orgány členských krajín budú v určitej miere harmonizovať národné hospodárske

politiky.

5. Úplná ekonomická integrácia (únia) predpokladá zjednotenie menovej, fiškálnej,

sociálnej a anticyklickej politiky. Vznik úplnej ekonomickej integrácie je podmienený

politickou integráciou.

6. Menová únia, predpokladá spoločnú menu, ktorá by odrážala ekonomickú a nakoniec

aj politickú jednotu zúčastnených krajín. V rámci menovej únie sa majú prijať

jednotné pravidlá peňažného obchodu, spoločná menová politika. Národné centrálne

78

banky sa nahradia jednou, spoločnou centrálnou bankou a vytvorí sa spoločný fond

menových rezerv.

Prvé tri stupne makroekonomickej integrácie je v zásade možno realizovať koordináciou

činností národných vlád. Rozvoj hospodárskej únie a úplnej ekonomickej integrácie už

vyžaduje, aby bol vytvorený nadnárodný orgán, ktorý postupne preberá právomoci orgánov

národných.

Integrácia úplná a sektorová prepojuje všetky odvetvia národných ekonomík. Integrácii

sektorovej sú prepojené len vybrané odvetvia.

Globálna integrácia predstavuje proces vytvárania jednotného celosvetového ekonomického

komplexu.

Príčiny ekonomickej integrácie

Vznik integračných procesov je podmienený predovšetkým dosiahnutým stupňom

ekonomického rozvoja. Medzinárodná ekonomická integrácia je dôležitým prostriedkom

prekonávania objektívneho problému efektívneho riešenia otázky ekonomického rastu,

kapacity trhov a existenciou národných rámcov, ktoré tomuto kladú určité prekážky.

Integrácia je súčasne ekonomickým a politickým procesom. Integračné procesy si vyžadujú

vedomú činnosť subjektov štátnych a nadštátnych orgánov.

Práve v Západnej Európe sa vytvorili po druhej svetovej vojne ekonomické a politické

predpoklady na presadenie všeobecných integračných tendencií. Bola to predovšetkým

ekonomická a politická závislosť krajín Západnej Európy od USA. Otázka hegemónie USA

prerástla sféru konkurenčného boja a nadobudla politickú otázku – osud západoeurópskeho

regiónu, jeho miesto a úloha vo svetovej hospodárskej sústave. Závažným faktorom

integračných tendencií v povojnovom období bolo postavenie Sovietskeho Zväzu a jeho vplyv

na krajiny Strednej a Východnej Európy. Ďalšie historické udalosti demonštrovali fakt, že

Európa sa dostáva do nadvlády dvoch veľmocí, Ruska a Ameriky. Západná Európa hľadala

spôsoby ako čeliť vojenskej moci Sovietskeho Zväzu a ekonomickej moci USA.

Podľa integračnej metódy, resp. podľa toho, či štátny internacionalizmus potláča alebo

vedome podporuje sa v ekonomickej teórii prezentujú rôzne koncepcie medzinárodnej

ekonomickej integrácie, ktoré vyjadrujú tri prúdy:

● liberálny, v ktorom sa integrácia spája s odstraňovaním prekážok pre voľný pohyb tovaru

a faktorov výroby (práce a kapitálu). Štát podľa mienky liberálov nemusí mať žiadnu úlohu

v integračnom procese. Ako objekt integrácie sa predpokladá sféra výmeny – trh

subjektami – jednotliví súkromní podnikatelia;

79

● neoliberálny, tento prúd pripúšťa určité zásahy štátu, ale len s cieľom zabezpečiť

nevyhnutné podmienky pre fungovanie ekonomiky založenej na konkurencii. Koordinácia

hospodárskej politiky členských krajín je druhoradým komponentom, ktorý má vytvoriť

najlepšie podmienky pre fungovanie trhového mechanizmu;

● neokeynesovský, ktorý zdôrazňuje aktívnu úlohu štátu v integračnom procese. Činnosť

medzištátnych orgánov a národných vlád sa neobmedzuje len na odstraňovanie

diskriminačných otázok v medzinárodných ekonomických vzťahoch. Pozornosť sa

zameriava na národnú hospodársku politiku integrujúcich sa krajín s úmyslom meniť ju

a usmerňovať v zmysle spoločných cieľov.

Po druhej svetovej vojne začali medzinárodné ekonomické vzťahy nadobúdať podstatné

formy, ktoré sa stali základom nového fenoménu tak v ekonomickej teórii ako aj v praxi, a to

fenomén medzinárodnej ekonomickej integrácie. Do integračných vzťahov začali vstupovať

priemyselné vyspelé krajiny ale aj rozvojové krajiny.

Zvlášť rozvinutú podobu nadobudli integračné tendencie z Západnej Európe, realizujúce sa

v rámci týchto zoskupení:

● Európska únia – v skratke EÚ, ktorú tvoria Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ

(ESUO) – vzniklo v r. 1951 na základe Parížskej zmluvy, Európske hospodárske

spoločenstvo (EHS) – založené v roku 1957 (Rímska zmluva), Európske spoločenstvo pre

jadrovú energiu (EURATOM) – založené v roku 1957 na základe Rímskej zmluvy.

Pôvodnú členskú základňu (tzv. šestku) tvorili krajiny: Belgicko, Francúzsko, Holandsko,

Luxembursko, Nemecko, Taliansko. Od roku 1973 sa stávajú členskými krajinami: Veľká

Británia, Dánsko, Írsko. Od roku 1981 Grécko. Od roku 1986 Portugalsko a Španielsko. Od

roku 1995 Fínsko, Rakúsko, Švédsko.

● Európske združenie voľného obchodu (EZVO). Vzniklo v roku 1959 na základe

Stockholmskej konferencie. Členskými krajinami boli pôvodne: Dánsko, Nórsko,

Portugalsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko, Veľká Británia. Od roku 1994 sa mení

členská základňa: Fínsko, Island, Lichtenštajnsko, Nórsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko.

Po vstupe ďalších krajín z EZVO do EÚ od roku 1995 rastúca členská základňa: Island,

Lichtenštajnsko, Nórsko, Švajčiarsko.

Okrem integračných tendencií v Západnej Európe vznikajú aj iné regionálne obchodné

spoločenstvá:

• Severoamerická dohoda o voľnom obchode (NAFTA) . Dohoda vznikla v roku 1992

medzi vládami Mexika, Kanady a USA.

80

• Oblasť volného obchodu latinsko - amerických krajín (FTAA).Dohoda vznikla v roku

1994 medzi vládami Kolumbie, Mexika a a Venezuely a v súčasnosti je v dohode

asociovaných 36 krajín karibskej oblasti.

• Spojenectvo národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN).Je to obchodné spojenie desiatich

národov juhovýchodnej Ázie .

• Spoločný trh východnej a južnej Afriky (COMESA). V dohode je asociovaných 21

afrických krajín.

Ekonomická integrácia sa vyznačuje týmito charakteristickými znakmi:

● jej vznik je objektívne podmienený určitým stupňom ekonomického rozvoja a deľby práce,

medzinárodnej špecializácie a kooperácie,

● integrácia je regulovaný proces v tom zmysle, že vyžaduje vedomú činnosť subjektov

(štátov, hospodárskych združení, medzinárodných inštitúcií) pri formovaní a regulovaní

ekonomických vzťahov,

● integrácia je charakterizovaná vzájomným prispôsobovaním sa jednotlivých odvetví,

regiónov, krajín, formujú sa hlboké a pevné vzťahy, národné reprodukčné procesy

vzájomne prenikajú,

● integračné procesy majú regionálny charakter,

● integráciou sa dosahuje ekonomický efekt: zvýšenie produktivity práce, ekonómia času,

úspory, zníženie nákladov na obeh.

Všeobecne možno medzinárodnú ekonomickú integráciu vymedziť ako objektívny proces

vzájomného a postupného prepájania, prispôsobovania a zbližovania národných

ekonomických štruktúr.

Od 1. januára 1993 sa pôvodná zmluva o založení EHS nahradila zmluvou o Európskej Únii

(na základe Maastrichtskej dohody z roku 1991) a namiesto ES sa od konca roku 1993

používa názov Európska Únia (EÚ).

S cieľom realizovať stanovené ciele má EÚ vytvorené nasledúce inštitúcie:

● Komisiu – Európska komisia je výkonným orgánom Európskej únie. Jej úlohou je

zabezpečovať dodržiavanie ustanovených zmlúv, navrhovať zákony pre EÚ, smernice

a predpisy a po ich schválení zabezpečiť ich uplatňovania;

● Radu – je rozhodovacím normotvorným orgánom, ktorý rokuje o zákonoch EÚ a prijíma

ich;

● Európsky parlament – jeho prvoradou povinnosťou je sledovať činnosť európskej

81

komisie, schvaľovať a upravovať rozpočet a kontrolovať legislatívu;

● Súdny dvor – urovnáva spory medzi členskými krajinami. Posudzuje medzinárodné

dohody;

● Európsku radu – prijíma na úrovni najvyšších predstaviteľov členských krajín politické

impulzy a smernice pre budúci vývoj Európskej únie.

14.1. Jednotný trh

Chýbajúci skutočný jednotný trh sa stal závažnou prekážkou pri vytváraní hospodárskej

a menovej únie. Jednotný trh začal fungovať začiatkom roku 1993. Boli vypracované mnohé

ekonomické štúdie, ktoré analyzujú jednotný trh z hľadiska kalkulovaných úspor

i očakávaných prínosov. Závery štúdií sú publikované pod názvom Európska výzva 1992.

Cieľom jednotného trhu bolo spojiť niekoľko existujúcich individuálnych trhov do jedného,

vytvoriť dynamický rozširujúci sa trh a dosiahnuť pružnosť trhu, aby ľudské a materiálne

zdroje plynuli do tých ekonomických sfér, kde možno očakávať najväčší ekonomický prínos.

Jednotný trh možno charakterizovať ako priestor, kde sú odstránené všetky netarifné

prekážky. Predpokladá sa, že v prvej fáze sa to prejaví v znížení nákladov na obeh. Takto sa

trh bez ochranných bariér stane priestorom, kde sa stretáva konkurencia a kde vznikajú

informácie o ekonomicky zdôvodnenej alokácii kapitálu a úrovni cien. Nižšia cenová úroveň

ako výsledok voľnej konkurencie má pôsobiť ako impulz na efektívnejšie využívanie zdrojov,

zvýšenie výroby a konkurencieschopnosti tovaru tak vnútri spoločenstiev ako aj na svetových

trhoch.

V máji roku 1992 sa podpísala dohoda o európskom ekonomickom priestore. Vytvoril sa tak

obrovský trh s novými možnosťami.

Asociačné dohody Európskeho spoločenstva sledujú rozšírenie ekonomických vzťahov

odstraňovaním obchodných prekážok a vytvorením colnej únie. Spoločenstvo je najväčším

ekonomickým partnerom rozvojových krajín. Historické ekonomické vzťahy (najmä

koloniálne) tvoria základ partnerských vzťahov medzi Spoločenstvom a šesťdesiatdeväť

africkými, karibskými a tichomorskými krajinami, ktoré si signatármi dohovoru v Lomé.

V rámci globálnej stredomorskej politiky má spoločenstvo uzatvorené asociačné dohody

alebo dohody o spolupráci s viacerými štátmi.

V roku 1989 bol predložený program PHARE. Je zameraný na podporu hospodárskej

reštrukturalizácie, vybudovanie trhového hospodárstva a na podporu súkromného podnikania.

Podpora spočíva najmä vo forme technickej pomoci a transferu zručnosti. Prioritnými

82

oblasťami sú: poľnohospodárstvo, priemysel, energetika, finančné služby, privatizácia

a podpora vzdelávania investícií.

PHARE pomáha krajinám pri reštrukturalizácii štátnych podnikov, modernizácii finančných

systémov, vytváraní malých a stredných firiem pri rozvoji trhu práce a sociálnej oblasti.

83

LITERATÚRA

ÁRENDÁŠ, M. a kol.1997. Základy ekonómie. Nitra:SPU, 1997. 400 s. ISBN 80-967842-7-7.

BRADLEY R.S. 2004. Makroekonomie dnes. Brno : Computer Press, 2004. 412 s. ISBN 80-

251-0169-X.

COLANDER, C. D.1997. Microeconomics. McGraw Hill, 1997, tretie vydanie, ISBN 0-256-

17273-0.

FRANK, R.-H.– BERNANKE, B.S. 2003. Ekonomie. Praha : Grada Publishing, 2003. 803 s.

ISBN 80-247-0471-4.

GOGA, M. 1996. Tajomstvá nedokonalého trhu. Bratislava : ELITA, 1996, prvé vydanie,

ISBN 80-8044-016-6.

HOPPE, H. H.: A Theory of Socialism and Capitalism: economics, politics, and ethics.

University of Nevada, The Ludwig von Mises Institute, www.mises.org

KINKOR, J.1996. Trh a stát. Praha : Svoboda, 1996, prvé vydanie, ISBN 80-205-0522-9.

LISÝ, J. a kol.1998. Ekonómia (všeobecná ekonomická teória). IURA EDITION, 1998, prvé

vydanie, ISBN 80-88715-43-1.

LISÝ, J. a kol. 2005. Ekonómia v novej ekonomike Iura Edition, 2005. ISBN 80-80787-063-3.

ROTHBARD, N. M. 2001. Ekonomie státních zásahů. LI Praha, 2001, ISBN 80-86389-10-3.

RUSMICHOVÁ, L. – SOUKUP, J. a kol.: Makroekonomie, ISBN 80-86175-24-3

SERENČÉŠ, R. 2001. Clo a produkčná dotácia ako nástroje ochrany domáceho trhu. In:

Zborník zo 4. medzinárodnej vedeckej konferencie doktorandov EDAMBA. Bratislava: EU,

2001, s.227-230. ISBN 80-225-0586-2.

SERENČÉŠ, R. 2001. Nástroje obchodnej politiky ako faktory podnikovej úspešnosti. In:

Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Liptovský Ján „Faktory podnikovej

úspešnosti“. Nitra, SPU, 2001, s. 399-402, ISBN 80-7137-927-7.

SOUKUPOVÁ, J. – HOŘEJŠÍ, B. – MACÁKOVÁ, L. – SOUKUP, J. 1999. Mikroekonomie.

Praha : MANAGEMENT PRESS, 1999, druhé vydanie, ISBN 80-7261-005-8.

STEPHEN P.R. 2004. Management, Grada Publishing 2004, ISBN 80-247-0495-1.

VARIAN, R. H. 1995. Mikroekonomie. Praha : VICTORIA PUBLISHING, 1995, ISBN 80-

85865-25-4.

ZENTKOVÁ, I. 2001. Základy mikroekonómie. Nitra : SPU, 2001, prvé vydanie, s.149. ISBN

80-7137-839-9.

84

OBSAH

1. STRUČNÝ PREHĽAD VÝVOJA EKONOMICKÉHO MYSLENIA............................ 2

2. PREDMET A METODOLÓGIA EKONOMICKEJ TEÓRIE....................................... 8 2.1.Základné problémy ekonomickej teórie ........................................................................... 9

3. VYBRANÉ PROBLÉMY Z MIKROEKONÓMIE........................................................ 13 3.1. Trhy a trhové subjekty a nástroje ekonomickej analýzy ............................................... 13 3.2. Dopyt, ponuka a trhová rovnováha ............................................................................... 14 3.3. Intervencia - vládne rozhodnutia................................................................................... 21

4. NÁKLADY.......................................................................................................................... 25 4.1. Produkčná funkcia......................................................................................................... 26 4.2. Druhy nákladov ............................................................................................................. 28 4.3. Nákladové krivky .......................................................................................................... 30

5. DOKONALÁ KONKURENCIA ...................................................................................... 32

6. NEDOKONALÁ KONKURENCIA................................................................................. 35

7. MERANIE NÁRODNÉHO PRODUKTU A DÔCHODKU .......................................... 39

8. PENIAZE A BANKOVNÍCTVO...................................................................................... 44 8.1. Funkcia peňazí a formy peňazí...................................................................................... 44 8.2. Poslanie a funkcia centrálnej banky .............................................................................. 45 8.3. Dopyt po peniazoch a ponuka peňazí............................................................................ 47 8.4. Medzinárodný trh peňazí............................................................................................... 49

9. INFLÁCIA .......................................................................................................................... 50 9.1. Príčiny inflácie .............................................................................................................. 50 9.2. Meranie cenovej hladiny ............................................................................................... 51 9.3. Problémy spojené s infláciou ........................................................................................ 52

10. NEZAMESTNANOSŤ..................................................................................................... 56

11. HOSPODÁRSKY RAST A HOSPODÁRSKE CYKLY .............................................. 58

12. MAKROEKONOMICKÁ A HOSPODÁRSKA POLITIKA ŠTÁTU A JEJ CIELE ............................................................................................................................... 60

12.1. Monetárna politika ...................................................................................................... 61 12.2. Fiškálna politika .......................................................................................................... 65

13. MEDZINÁRODNÝ OBCHOD, MENOVÁ POLITIKA A JEJ NÁSTROJE............ 70 13.1. Nástroje vonkajšej obchodnej a menovej politiky ...................................................... 73

14. MEDZINÁRODNÁ EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA................................................. 76 14.1. Jednotný trh ................................................................................................................. 81

LITERATÚRA ....................................................................................................................... 83