slovenskÁ po ĽnohospodÁrska univerzita v nitre...

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V

NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH

ZDROJOV

1126878

BOTANICKÁ CHARAKTERISTIKA A VYUŽITIE

LIE ČIVÝCH RASTLÍN

2010 Miroslava Makalová

SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V

NITRE

FAKULTA AGROBIOLÓGIE A POTRAVINOVÝCH

ZDROJOV

BOTANICKÁ CHARAKTERISTIKA A VYUŽITIE

LIE ČIVÝCH RASTLÍN

Bakalárska práca

Študijný program: Udržateľné poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka

Študijný odbor: 6.1.1 Všeobecné poľnohospodárstvo

Školiace pracovisko: Katedra botaniky

Školiteľ: RNDr. Ivan Ikrényi, CSc.

Nitra, 2010 Miroslava MAKALOVÁ

Čestné vyhlásenie

Podpísaná Miroslava Makalová vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému

„Botanická charakteristika a využitie liečivých rastlín“ vypracovala samostatne

s použitím uvedenej literatúry.

Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.

V Nitre 14. mája 2010

Miroslava Makalová

Poďakovanie

Touto cestou si dovoľujem vysloviť poďakovanie školiteľovi záverečnej práce

RNDr. Ivanovi Ikrényimu, CSc. za jeho metodické usmernenie, cenné rady, poskytnutú

pomoc a tvorivé pripomienky, ktoré mi poskytol pri vypracovaní bakalárskej práce.

Abstrakt v štátnom jazyku

Liečivé rastliny sa stali v poslednom čase módnym artiklom. Pre ľudský

organizmus sú zdrojom množstva cenných a nahraditeľných látok. Tieto účinné látky

majú uložené v koreni, kôre, vňati, kvetoch, listoch alebo semenách. Ako drogy

zbierame iba tie časti, v ktorých je najviac týchto účinných látok. Cieľom bakalárskej

práce bolo zosumarizovať a spracovať získané poznatky z literatúry o 19 liečivých

rastlinách z 9 čeľadí. Výber jednotlivých druhov bol zameraný podľa ich liečebných

účinkov na dýchacie cesty. U každej rastliny je uvedená botanická charakteristika,

miesto výskytu, obsah účinných látok, zber a spôsob úpravy liečivých rastlín a ich

využitia v ľudovom liečiteľstve, v medicíne alebo rôznych odvetviach priemyslu.

Hlavné obsahové látky liečivých rastlín pôsobia mnohostranne a iba odborník, ktorý má

hlboké znalosti o liečivých rastlinách môže posúdiť vhodnosť podávaného prípravku.

Kľúčové slová: liečivé rastliny, drogy, obsahové látky, vykašliavanie.

Abstrakt v cudzom jazyku

Healing herbs have become very fashionable item recently. They are a source of a great

amount of precious and irreplaceable substances for a human organism. These

important substances are placed in a root, peel a haulm flowers leaves and seeds. As

drugs we collect only those parts where is the biggest amount of these substances. The

aim of my bachelor,s work was to summarise and sort out gained know – ledge from

literature about nineteen healing herbs from nine superfamilies. The choice ot certain

kinds was aimed according to their healing effects at airways. In each of these herbs is

given botanic characteristics, a place of presence content of healing substances,

collecting and way of modification of these herbs in folk healing, medicine or in

different areas of industry. The main substances of healing plants have a wide spectrum

of effects and only a specialist, who has a deep know-ledge about healing plants, can

judge if the extracts is proper or not.

Key words: healing plants, drugs, substances, process of coughing.

Obsah

Čestné vyhlásenie ............................................................................................................ 2

Poďakovanie.................................................................................................................... 3

Obsah ............................................................................................................................... 5

Slovník termínov ............................................................................................................. 6

Zoznam ilustrácií ............................................................................................................ 7

Úvod ................................................................................................................................. 8

1 Cieľ práce................................................................................................................... 9

2 Metodika práce........................................................................................................ 10

3 Výsledky práce – štúdia o súčasnom stave riešenej problematiky ..................... 11

3.1 História liečiteľstva ............................................................................................. 11

3.2 Liečivé rastliny a ich význam.............................................................................. 13

3.2.1 Droga a rozdelenie drog............................................................................... 15

3.2.2 Účinné látky v liečivých rastlinách.............................................................. 16

3.2.3 Pestovanie liečivých rastlín.......................................................................... 18

3.2.4 Zber, úprava, sušenie a uskladnenie liečivých rastlín.................................. 19

3.2.5 Spôsob prípravy a úprava liečivých rastlín.................................................. 20

3.3 Prehľadné spracovanie vybraných druhov liečivých rastlín................................ 21

3.3.1 Čeľaď slezovité - malvaceae........................................................................ 22

3.3.2 Čeľaď lipovité - tiliaceae ............................................................................. 24

3.3.3 Čeľaď egrešovité - grossulariaceae.............................................................. 25

3.3.4 Čeľaď krtičníkovité - scrophulariaceae ....................................................... 26

3.3.5 Čeľaď hluchavkovité - lamiaceae ................................................................ 28

3.3.6 Čeľaď borákovité - boraginaceae................................................................. 31

3.3.7 Čeľaď skorocelovité - plantaginaceae ......................................................... 34

3.3.8 Čeľaď astrovité - asteraceae......................................................................... 35

3.3.9 Čeľaď ľaliovité - liliaceae............................................................................ 38

4 Návrh na využitie poznatkov.................................................................................. 40

5 Záver......................................................................................................................... 42

Zoznam použitej literatúry .......................................................................................... 43

6

Slovník termínov

Adstringenciá – sťahujúce látky, miestne zužujúce cievy a znižujúce vylučovanie aj

strebávanie

Anestetiká – prostriedky na znecitlivenie

Antiflogistiká – látky zmierňujúce zápalové reakcie

Antitusiká – prípravky tlmiace kašeľ

Bronchitída – zápal sliznice broncov, zápal priedušiek

Diaforetiká – potopudné, na vypotenie

Diuretiká – látky močopudné

Emolienciá – látky zmäkčuje kožu a sliznicu

Espektoranciá – látky uľahčujúce odhlieňovanie a odkašlávanie

Hypertoniká – prípravky na zvýšenie krvného tlaku

Hypotenzíva – prípravky na zníženie krvného tlaku

Cholagogá – látky zvyšujúce vylučovanie žlče, žlčopudné

Karmitíva – prípravky vetropudné, proti plynatosti, nadúvaniu

Laryngitída - zápal hrtana

Metaboliká – látky podporujúce látkovú premenu

Mucilaginóza – slizové prostriedky, hlienotvorné

Pertussis – čierny kašeľ, dusivý kašeľ

Sekretolytiká – prípravky na uvoľňovanie hlienu

Spazmolitiká – prípravky uvoľňujúce kŕče

Stomachiká – prípravky podporujúce chuť do jedenia, činnosť žalúdka a trávenie

7

Zoznam ilustrácií

Obr. 1 Ibiš lekársky

Obr. 2 Slez lesný

Obr. 3 Lipa veľkolistá

Obr. 4 Ríbezľa čierna

Obr. 5 Divozel veľkokvetý

Obr. 6 Veronika lekárska

Obr. 7 Dúška materina

Obr. 8 Mäta prieporná

Obr. 9 Šalvia lekárska

Obr. 10 Pamajorán obyčajný

Obr. 11 Borák lekársky

Obr. 12 Kostihoj lekársky

Obr. 13 Pľúcnik lekársky

Obr. 14 Skorocel kopijovitý

Obr. 15 Echinacea purpurová

Obr. 16 Oman pravý

Obr. 17 Rumanček pravý

Obr. 18 Zlatobyľ obyčajná

Obr. 19 Cesnak kuchynský

8

Úvod

Na liečivé rastliny sa v nedávnej minulosti hľadelo dosť pochybovačne,

nedôverčivo. Ich zber a liečebné využívanie mnohí pokladali za výlučnú záležitosť

starých materí a zelinkárok. Viera vo všemocnosť moderných syntetických liečiv

nepriaznivo ovplyvnila i odborné názory na možnosti liečby rastlinami. Ukázalo sa

však, že zneuznanie tisícročných tradícií a skúseností nebolo opodstatnené. Zavážila aj

skutočnosť, že niektoré syntetické prípravky po dlhšom užívaní strácajú liečivý vplyv,

prípadne majú aj nežiadúce vedľajšie účinky (Kresánek – Krejča,1988).

Liečivým rastlinám sa dnes už venuje primeraná pozornosť. Staré znalosti liečivej

sily rastlín sa dnes dopĺňajú novšími a novšími poznatkami, ktoré sa využívajú

v internej medicíne, chirurgii, či urológii a pod.

Fytoterapia je opäť moderná, a to nielen v širokom okruhu trpiacich ľudí, ale

predovšetkým vo vedeckých medicínsko-biologických kruhoch. Stala sa dnes

významnou liečebnou procedúrou a zaraďuje sa v medicínskej praxi ako rovnocenná

popri starých liečebných metódach, akými sú hydroterapia, elektroterapia, chemoterapia

a iné. Dnes môžeme hovoriť o renesancii liečenia rastlinami. Prispel k tomu najmä

výskum tým, že sa náležite začal zameriavať na rastlinné liečivá a to vo vývoji lepších

a mnohokrát štandardizovanejších preparátov (Gašpierik, 1991).

„... na oboch stranách rieky strom života, ktorý rodí dvanástoraké ovocie, každý

mesiac vydáva svoje ovocie a lístie stromu na uzdravenie národov “

Biblia, Zjavenie sv. Jána 22,2

9

1 Cieľ práce

Rastliny sprevádzajú človeka od kolísky po hrob. Takmer každodenne sa

v najrozličnejších podobách dostávajú na náš stôl ako potraviny, mnohé slúžia na

technické účely, ale aj na liečenie. V Európe rastie asi 1000 druhov liečivých rastlín,

z toho asi 800 sa používa v ľudovom liečiteľstve a oficiálne v medicíne vyše 300

druhov.

Cieľom bakalárskej práce je v primeranom rozsahu teoreticky nadobudnúť,

tvorivo integrovať a prakticky uplatniť hlavné poznatkov o histórii, význame, účinných

látkach, pestovaní, zbere, spôsoboch úpravy liečivých rastlín a ich využitia na základe

vybraných druhov liečivých rastlín. Výber jednotlivých druhov zamerať podľa ich

liečebných účinkov na dýchacie cesty.

10

2 Metodika práce

Pri vypracovaní bakalárskej práce bola použitá kompilačná metóda. Tituly

uvedené v zozname literatúry a citované v texte boli systematicky spracované, čím sa

dospelo k novým pohľadom, poznatkom a záverom.

11

3 Výsledky práce – štúdia o sú časnom stave riešenej

problematiky

3.1 História liečiteľstva

Človek už od dávna trpel rôznymi chorobami, ktoré mu skracovali život. Nakoľko

sa živil tým, čo mu poskytovala okolitá príroda, postupne spoznával vlastnosti rastlín

na liečenie svojich chorôb aj tých škodlivých, keď potreboval zničiť nepriateľa alebo

ľahšie uloviť zver. Skúsenosti získané využívaním rastlín – či už v dobrom, alebo zlom

zmysle pribúdali. Aby vedomosti nezanikli smrťou jedinca, rodiny, alebo rodu

zhromažďovali ich schopný ľudia. Stávali sa z nich liečitelia.

Doklady o liečení rastlinami nájdeme v Ázii aj v Amerike už v období z pred 4000

rokov. Číňania znižovali horúčku z koreňa čang-šán už pred 3000 rokmi. Účinok ópia

bol známy už v starom Egypte. Juhoafrický Indiáni liečili zimnicu rozomletou kôrou

chinovníku už pred španielskou okupáciou. (Korbelář – Endris, 1981).

O liečebných prostriedkoch a lekárskych praktikách starých Egypťanov sa

dozvedáme z hieratických lekárskych papyrusov. Zvlášť cenný je Smithov papyrus

z prvej polovice 17. storočia pred n. l., okrem neho Kahunský gynekologický a Ebersov

papyrus. Ako liečivá využívali okolo 400 substancií živočíšneho aj rastlinného pôvodu.

V starovekej Mezopotámii, využívali prevažne liečivé rastliny asi 250 druhov a o ich

účinkoch sa dozvedáme z klinových tabuliek. Ich poznatky neskôr prebral antický svet

a Arabi.

Hlavný cieľ staroindického lekárskeho umenia spočíval v predĺžení ľudského života

a jednou z najdôležitejších súčastí lekárskej vedy bolo poznanie liečivých prostriedkov.

Podľa nariadenia budhistického kráľa Asoka (3. tisícročie pred n. l.) sa liečivé rastliny

aj cieľavedome pestovali. Ich poznatky boli známe po celej Ázii a dostali sa aj do

Európy.

Najviac prepracovanou časťou čínskej medicíny bola popri akupunktúre, vynájdenej

v Číne, farmakológia (náuka o liečbe drogami). V roku 1597 bolo vydané Pent-ts, ao

kang-mu, ktoré obsahuje 8160 receptov zostavených z 1871 substancií väčšinou

rastlinného pôvodu, (Volák – Stodola – Severa, 1987) .

Nesmieme zabúdať ani na najslávnejších lekárov staroveku. Zo starých Grékov to

bol najmä Aesklépio, ktorý bol povýšený na boha lekárstva. Popri ňom sa za

12

najslávnejšieho lekára pokladá Hippokrates a neskôr sa preslávil aj údajný autor prvého

zachovalého herbára Diokles. Druhým najslávnejším lekárom v staroveku pôsobiacim

v Ríme bol Galenos. Venoval sa liečeniu rastlinami a vyrábaním liekov z nich, ktoré sa

dodnes volajú podľa neho galeniká.

Postupne sa začali venovať liečiteľskej činnosti obyvatelia kláštorov – mnísi.

Najznámejší z nich Kozma a Damián, ktorí sa zaslúžili o poznávanie liečivých rastlín

a ich využívanie v liečiteľskej praxi. V 6. storočí sa preslávil mních Benedik z Monte

Casina.

Starovek a stredovek preslávil arabské liečiteľské umenie. Známy Avicena, vlastným

menom Abu Ali al Husein ibn Abdullah ibn Sina. Vyslúžil si v medicínskom svete titul

„knieža lekárov“. Ako jeden z prvých sa zaoberal skúmaním vplyvu životného

prostredia na zdravie človeka (Gašpierik, 1991).

K rozvoju využívania liečivých rastlín v medicíne prispeli aj Slovania. Podľa

Miku (1991) pri osídľovaní nášho územia slovanskými kmeňmi liečili našich predkov

prostriedkami prírodného lekárstva bylinkárky a vedmy. Bohatá flóra územia Veľkej

Moravy im na to poskytovala hojnosť liečivých rastlín.

Kráľ Karol Veľký (768-814) popri pestovaní zeleniny a ovocia úradne nariadil aj

pestovanie okrasných a liečivých rastlín. Pestovanie liečivých rastlín sa sústreďovalo

najmä tam, kde sa aj liečilo, t.j. do kláštorov. V roku 1000 založili benediktíni kláštor

s nemocničným oddelením na Zobore, v roku 1075 v Hronskom Beňadiku. Liečiteľstvu

sa venovali aj cesteriáni v Štiavniku a kartuziáni na Kláštorisku i v Červenom Kláštore.

Tu v 18. storočí zohral významnú úlohu v histórii slovenského ľudového liečiteľstva

mních Cyprián. Zachoval sa po ňom najstarší herbár na Slovensku.

V ranom novoveku lekári často dosahovali vynikajúce úspechy aj v prírodných vedách.

Z bratislavských lekárov sa preslávil ako botanik Juraj Purkircher (1530-1578). Slávu

našich liečivých rastlín šírili ďaleko od svojho domova tzv. olejkári, ktorí chodili so

slovenskými liekmi po celej Európe, Turecku ba dostali sa aj na Sibír. V roku 1754

vydal bratislavský lekár Justus Ján Torkos prvý uhorský liekopis, ktorého podstatnú

časť tvorili rastlinné lieky. Liečbu rastlinami v knižke zelinkár (1793) popularizoval aj

kňaz Juraj Fándly. V 19. storočí propagoval pestovanie liečivých rastlín na Slovensku

holíčsky farár Jozef Angelli, ktorý o nich napísal dve knihy. V 20. storočí

k najvýznamnejším ľudovým liečiteľom na Slovensku patrila Ľudmila Thurzová rod.

Lilge (1881-1971) a na jej tradíciu nadviazal aj jej syn dr. Fedor Thurzo (1907-1986).

13

Zo známych autorov treba ešte spomenúť Jaroslava Kresánka, Františka Gašpierika,

Karola Miku, Martu a Štefana Venglošových a mnohých ďalších.

3.2 Liečivé rastliny a ich význam

Liečivé rastliny reprezentujú tie druhy rastlín, ktoré sa dajú buď priamo, alebo

nepriamo aplikovať v humanitárnej a veterinárnej medicíne, prípadne sa používajú ako

suroviny na výrobu liečiv a liečivých prípravok – liekov (Mika, 1991).

Podľa Gašpierika (1991) pojem fytoterapia ako prvý použil francúzsky lekár

Henry Lecléve (1870-1955). Jeho diela mali v medicínsky kruhoch veľký ohlas.

Fytoterapia – liečenie rastlinami, je tá časť medicíny, ktorá sa zaoberá používaním

rastlinných liečiv pri chorobách. Zahrňuje v sebe všetky liečivé rastliny bez ohľadu na

to, či majú slabšie liečivé účinky alebo sú silno pôsobiace. Okrem rozdelenia liečivých

rastlín podľa sily účinku používame ďalšie rozdelenie a to na fytoterapeutiká

(zahrňujeme sem všetky rastlinné liečivá – slabo, mierne alebo silno účinkujúce)

a fytofarmaká (izolované, čisté látky tzv. silných terapeutík).

Fytoterapia môže byť kauzálna (zameraná na príčiny chorôb) alebo

symptomatická (zameraná proti príznakom chorôb). Modernejšie sa uplatňuje

preventívna liečba zameraná na predchádzanie chorobám. Tieto liečebné postupy sa

usilujú vyvolať v tele obranný proces liečivými látkami opačného účinku. Súborne sa

nazývajú alopatia. Nespokojnosť s výsledkami alopatických liečebných postupov

v minulom storočí viedla k založeniu homeopatie, ktorá vychádzala zo zásady –

rovnaké možno liečiť rovnakým. Základy položil lipský lekár Samuel Hahnemann

(1755-1843). Podľa homeopatického chápania možno chorobu liečiť malými dávkami

takého liečiva, ktoré vo vyšších dávkach u zdravého človeka vyvoláva príznaky

podobné ochoreniu. Zmodernizovanú homeopatiu možno chápať ako formu podnetovej

liečby, ktorá v tele podporuje tvorbu vlastných protilátok (na rozdiel od substitučnej

liečby, pri ktorej sa do tela vpravujú hotové obranné látky) pričom platí zásada

dôkladného lekárskeho vyšetrenia a presnej diagnózy (Kresánek – Krejča, 1988).

Prirodzené liečivé prostriedky, predovšetkým liečivé rastliny, boli dlho jediným

arzenálom liečiv pre lekárov a zdrojom surovín na výrobu liekov v lekárňach.

S rozvojom chémie, najmä však komplikovanou syntézou organických zlúčenín,

nadobudla začiatkom 20. storočia vo farmaceutickom priemysle prevahu výroba

chemoterapeutík (Volák – Stodola – Severa, 1987).

14

Mika (1991) uvádza, že súčasné poznatky biofarmácie (biogaleniky)

a farmakinetiky nás informujú o tom, že mnohé syntetické lieky neselektívne zasahujú

aj tie orgánové systémy, ktoré neboli pôvodným ochorením postihnuté. Aj v prípade, že

liečba rešpektuje aktuálny zdravotný stav, individuálne odlišnosti, odlišné dispozičné

faktory a rozličnú funkčnú toleranciu jednotlivých systémov, respektíve celého

organizmu chorého, nezriedka vznikajú druhotné poruchy – iatrogénne poškodenie

liečivými látkami. Po období prudkého rozvoja nových syntetických terapeutík možno

pozorovať celosvetový trend návratu k prírodným liečivým látkam, ktoré sú ľudskému

organizmu najbližšie a najprirodzenejšie.

Rastlinné liečivá majú oproti chemickým zlúčeninám veľkú prednosť: tieto účinné

látky sú totiž v dôsledku prítomnosti vedľajších látok a ich vzájomného pomeru vždy

biologicky vyrovnané, takže sa v organizme nehromadia a nemajú škodlivé vedľajšie

účinky. Výnimku tvoria silné rastlinné jedy (Volák – Stodola – Severa, 1987).

Koncom 60. rokov minulého storočia sa prístup ku zdraviu a liečeniu veľmi

zmenil. Nadišla éra preventívnej medicíny raziaca zásadu, že je jednoduchšie chorobám

predchádzať ako ich liečiť. Do filozofie propagujúcej prevenciu formou zdravého

životného štýlu, starostlivosti o kondíciu a zvládanie stresu dobre zapadli aj liečivé

rastliny. V poslednej dobe sme svedkami stúpajúceho záujmu o homeopatiu, prírodné

liečenie a čínsku medicínu. Základom všetkých týchto smerov sú práve liečivé

rastliny. Najdôležitejším faktorom je, že väčšina dnešných užívateľov liečivých rastlín

sú vyštudovaní lekári. Ovplyvnila ich aj celková zmena pohľadu klasickej medicíny na

prírodné produkty. Inými slovami môžeme povedať, že rastlinné liečivá sa stávajú

hlavným trendom súčasnej medicíny (Castleman, 2004).

Korbelář a Endris (1981) uvádzajú, že moderná medicína chce predovšetkým

poznať chemizmus prírodnej látky a rozsah jej účinnosti. Žiada štandardnú liekovú

formu, ktorú je možné spoľahlivo dávkovať. Tieto požiadavky sú odôvodnené, ich

plnenie závisí na laboratórnom alebo priemyselnom získaní čistých látok. Je ale veľa

prípadov kde účinné princípy nepoznáme, ale ich pôsobenie je preukázateľne potvrdené.

Inokedy poznáme účinné látky po stránke chemickej aj farmaceutickej veľmi dobre, ale

ich získanie z rastliny je problematické.

Samoliečbu v súčasnosti aplikuje v praxi množstvo ľudí. Kto chce využívať tento

systém liečby mal by mať predovšetkým primerané znalosti o produkte, ktorý chce

používať. Zároveň musí poznať svoje práva pri zaobstaraní si týchto produktov. Tieto

15

dve zásady platia o to viac pri produktoch vyrobených z liečivých rastlín, že ide

o chemicky nesúrodý materiál, biologicky stále aktívny s veľmi nízkym obsahom

a s veľkým množstvom účinných látok. V súčasnosti je na trhu neprehľadné množstvo

voľne predajných rastlinných liekov (vrátane tradičných) a doplnkov výživy s obsahom

liečivých rastlín. Neustále rastie taktiež počet výrobcov týchto produktov. Orientovať sa

v tejto situácii nie je pre pacienta a spotrebiteľa jednoduché. Samozrejme, že pre

ochranu pacienta a spotrebiteľa štát zriadil rôzne inštitúcie. Tie sa však nemôžu venovať

len dozoru a kontrole produktov z liečivých rastlín a ich výrobcom z dôvodu, že majú

širšie povinnosti, ktoré im ukladajú naše zákony. Viac-menej sa má o svoju ochranu

postarať aj sám pacient alebo spotrebiteľ (Štalmach, 2009).

3.2.1 Droga a rozdelenie drog

Čerstvá žijúca rastlina sa nazýva materská rastlina. Materská rastlina ešte vlastne

nie je droga. Túto dostaneme až po predchádzajúcej úprave rastliny alebo rastlinných

častí, predovšetkým sušením (Volák – Stodola – Severa, 1987).

Černý a i. (2004) uvádzajú, že pod pojmom droga rozumieme všetky usušené

upravené alebo neupravené časti rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, ktoré slúžia na

výrobu liečiv a technicky dôležitých farmaceutických surovín, alebo sa používajú

priamo k liečebným, technickým a potravinárskym účelom. Drogou môže byť: kvet

(flos), list ( folium), vňať (herba), koreň (radix), plod (fructus), semeno (semen), kôra

(cortex), stielka (thalus), mladý výhonok (lignum), listové púčky (gemma), stopky

listových čepelí (stipex), plodový obal - oplodie (pericardium).

Na základe toho rozlišujeme drogy:

• kvetové – rumanček kamilkový, topoľovka (ibiša) čierna, divozel

veľkokvetý, slez lesný maurský, nechtík lekársky, levandula lekárska,

echinacea purpurová a pod.,

• vňaťové – bazalka pravá, benedikt lekársky, majorán záhradný, senovka

grécka, saturejka záhradná, šalvia muškátová, všetky druhy palín, jablčník

obyčajný, medovka lekárska, jarabina lekárska, mäta, dúška materina, repík

lekársky a yzop lekársky atď.,

• listové – náprstník vlnatý, medovka lekárska, skorocel kopijovitý, ligurček

lekársky, šalvia lekárska a pod.,

16

• koreňové – blen čierny, horec žltý, valeriána lekárska, ligurček lekársky,

oman pravý, ľuľkovec zlomocný a iné,

• plodové – aníz, koriander siaty, rasca lúčna, kyjanička purpurová, plody

ruže a pod.,

• semenné – pagaštan konský, orech kráľovský a pod..

Uvedené delenie zahŕňa iba skupiny liečivých rastlín podľa najviac žiadaného

typu drogy, avšak nie je jednoznačné, pretože niektoré rastliny sú špecifické iba pre

jeden druh drogy (napr. divozel, ibiš čierny a pod. sú len kvetovými dogami, podobne

skorocel, šalvia lekárska, náprstník iba listové), pričom pri rumančeku je oficiálnou

drogou „ kvet“ (úbor), ale pre kozmetický priemysel sa využíva vňať z posledného

zberu pred likvidáciou porastu.

3.2.2 Účinné látky v lie čivých rastlinách

V terapii sa liečivé rastliny používajú po správnej konzervácii, ktorej cieľom je

stabilizácia obsahových látok nachádzajúcich sa v čerstvej rastline, tzv. materskej

rastline. Pre farmaceutický je prioritný obsah terapeuticky účinných látok

v jednotlivých častiach drog.

Obsahové látky liečivých rastlín je možné rozdeliť na:

• hlavné účinky – sú to biologicky aktívne zlúčeniny, ktoré sú nositeľmi

farmakologického účinku,

• vedľajšie účinné látky (koefektory) - modifikujú účinok, čiže vplývajú na

terapeutický efekt,

• balastné látky – nemajú špecifický farmakologický účinok (liečivý ani

podporný). Môžu znižovať účinnosť hlavných látok ( Habán a i., 2007).

Liečivé rastliny obsahujú dva rozličné typy účinných látok. Jednak sú to produkty

primárneho metabolizmu (predovšetkým sacharidy), to znamená látky, ktoré sú

nevyhnutné pre život samej rastliny a vznikajú vo všetkých zelených rastlinách

fotosyntetickou asimiláciou. Druhý typ predstavujú účinné látky, ktoré sú produktmi

sekundárneho metabolizmu, teda vznikajú procesmi, ktoré súvisia predovšetkým s

asimiláciou dusíka. Tieto látky, ktoré sú často krát pre rastlinu zdanlivo neupotrebiteľné

(balastné látky), predstavujú často účinné terapeutiká (Volák – Stodola – Sever, 1987).

Výskumom obsahových látok v liečivých rastlinách sa zaoberajú viaceré vedné

disciplíny ako biochémia, farmakológia i biológia. Farmakologická fytochémia zistila

17

v rastlinách asi 12 tisíc substancií, ktoré zaraďujeme do určitých skupín a to podľa

svojich vlastností a účinku pôsobenia. (Gašpierik, 1991).

Podľa Voláka, Stodolu a Severu (1987) je charakter drogy určený obsahom

niektorých hlavných skupín obsahových látok:

Alkaloidy – sú komplikované dusíkaté zlúčeniny alkalického charakteru, zvyčajne so

silným fyziologickým účinkom. Väčšinou pôsobia ako špecifické, silné rastlinné jedy.

Glykozidy – sa skladajú z dvoch štrukturálnych častí. Jeden komponent obsahuje cukor,

napríklad glukózu. Spravidla je neúčinný, priaznivo ovplyvňuje rozpustnosť

glykozidov, ich prijímanie aj dopravu do určitých orgánov. Terapeutický účinok

ovplyvňuje najmä účinná látka, tzv. aglykón.

Saponíny – sú v účinných látkach veľmi rozšírené, charakteristická vlastnosť spočíva

v ich schopnosti hemolyzovať krvinky človeka, to znamená z červených krviniek

uvoľňovať hemoglobín, niektoré saponíny majú toxické účinky – sú nepožívateľné.

Horké látky – chutia horko, dráždia chuťové orgány, zvyšujú chuť do jedla

a vylučovanie žalúdočných štiav.

Triesloviny – rozličné chemické zloženie, rozpustné vo vode. Zmierňujú podráždenosť

a bolesti a utišujú menšie krvácanie, používajú sa zvonka pri zápaloch ústnej dutiny,

kataroch, bronchitídach, lokálnom krvácaní, popáleninách a omrzlinách, hemoroidoch

a pri príliš silnom potení.

Aromatické látky – sú medzi účinnými látkami vegetabilných drog silne zastúpené

a svojim zložením a účinkom sa od seba podstatne odlišujú.

Silice – prchavé tekutiny s charakteristickou vôňou, podobajúce sa olejom. Zvlášť veľa

silíc obsahujú rastliny za stáleho, teplého a slnečného počasia. Tento čas je najvhodnejší

aj na zber.

Mastné oleje – pri normálnej teplote tekuté, pri podchladení sa zakalia a tuhnú, vo vode

nerozpustné. Patria sem olivový a mandľový olej (nevysychajú), podzemnicový,

slnečnicový a repkový (polovysychavé) a makový a ľanový olej (vysychajú). Ricínový

olej má preháňavý účinok. Používajú sa nielen na výrobu liečiv, ale aj v priemysle a pri

výrobe potravín.

Glukokiníny (rastlinné inzulíny) – sú účinné látky ovplyvňujúce hladinu cukru v krvi,

nazývajú sa fytoinzulíny.

18

Rastlinné slizy – sú amorfné (beztvaré) zmesi polysacharidov, s teplou vodou vytvárajú

vysoko viskózne koloidné roztoky, v studenej vode napučiavajú a vytvárajú rôsoly.

Rastlinné hormóny (fytohormóny) – chemicky veľmi zložité, väčšinou pôsobia ako

biokatalyzátory ovplyvňujúce látkovú premenu a rast.

Fytoncídy – sú antibiotiká vyšších rastlín a antimikrobiálnym účinkom a veľmi

širokým spektrom použitia, väčšinou prchavé a stále substancie, účinkujú aj ako

aerosóly vdychovaním.

3.2.3 Pestovanie lie čivých rastlín

Spotreba liečivých a koreninových rastlín (LAKR) neustále vrastá a ich zber

z prírodných lokalít nestačí pokryť ich potrebu. Pestovanie liečivých rastlín sa ukazuje

ako hlavná možnosť zabezpečenia potrebného množstva a kvality. Z hľadiska druhovej

diverzity sa v Európe pestuje približne 130-150 druhov a 150-170 druhov zberá

z prírodných zdrojov. Vo vybraných krajinách Európy (Nemecko, Poľsko, Česká

republika, Slovensko a iné) sú pestovatelia v úzkom kontakte so spracovateľmi, ktorí

určujú požiadavky na druh a množstvo požadovanej suroviny (Habán a i., 2007).

Pestovanie liečivých rastlín sa riadi smernicou Svetovej zdravotníckej organizácie

(WHO) z roku 2001. Táto stanovuje všeobecné zásady a technické detaily nielen pre

pestovanie liečivých rastlín ale aj zabezpečenie kvality a jej kontrolu. Ovplyvňujú ju

viaceré faktory:

• pôda – je rozhodujúcim faktorom, typ pôdy, obsah organických živín, pH ,

vlhkosť, úrodnosť, hnojenie, organickými a chemickými hnojivami,

• klimatické faktory - svetlo (intenzita a dĺžka osvetlenia, teplota, nadmorská

výška, voda (vzdušná a pôdna vlhkosť),

• výber parcely – orientácia na svetové strany, svahovitosť a sklon pozemku,

• spôsob pestovania – tradičné metódy, rôzne šetrné poľnohospodárske techniky

(zahŕňa aj systém neobrábania pôdy).

Konečnou fázou pestovania je žatva (Štalmach, 2008).

Podľa Přibylovej (2005) je pestovanie liečivých rastlín v rámci ekologického

systému hospodárenia novým celosvetovým smerom. Ekologické poľnohospodárstvo je

v súčasnosti najviac sa rozvíjajúcou oblasťou európskeho ale aj svetového

poľnohospodárstva a tak má pestovanie LAKR týmto systémom veľký potenciál, ktorý

je zároveň v súlade so smerom vývoja spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ.

19

V súčasnosti sa na Slovensku pestujú liečivé rastliny prevažne v horských

a podhorských oblastiach, t.j. v ekonomicky náročnejších podmienkach. Napriek

dôležitému spoločenskému významu nikdy nezaberali rozhodujúci podiel na trhovej

produkcii. Stále častejšie sa v súčasnosti vyskytujú malé farmy, špecializujúce na

pestovanie liečivých rastlín, distribujúce úrodu farmaceutickému priemyslu, resp. ich

spracovávajú v podobe voľne sypaných alebo porciovaných čajov (Habán a i., 2007).

3.2.4 Zber, úprava, sušenie a uskladnenie lie čivých rastlín

Zber jednotlivých druhov liečivých rastlín sa riadi dosiahnutým stupňom zrelosti

a požiadavkami farmaceutického priemyslu. Korene sa vyorávajú z pôdy na jeseň alebo

skoro na jar podľa percentuálneho obsahu účinných látok. Majú byť dobre vyvinuté,

vyfarbené, zdravé, bez poškodenia chorobami a škodcami a zásadne bez zvyškov

nadzemných orgánov (vňate, bylí, listov), druhovo a odrodovo jednotné, bez prímesí,

podľa stanovených noriem, vysušené na požadovanú vlhkosť. Vňať sa zbiera spravidla

kosením, mladá šťavnatá bez drevitých častí a podľa požiadaviek buď bez kvetných

orgánov alebo na začiatku kvitnutia. List trháme ručne alebo priamym kosením podľa

druhu rastliny (náprstník, skorocel) a triedime. Najväčšiu pozornosť pri zbere

a manipulácii vyžaduje zber kvetov. Robí sa spravidla za suchého a slnečného počasia,

podľa druhu rastliny pred alebo v plnom rozkvete, postupne ako rastlina nasadzuje nové

kvety (Černý a i., 2004).

Štalmach (2008) uvádza, že rozhodujúcim je najlepší čas pre zber, takzvaný

vrchol kvality sezóny a čas dňa. Nie je dôležitý celkový výnos liečivých rastlín, ale

kvalita a kvantita účinných látok. Zberaný materiál sa musí počas zberu chrániť, aby

nedošlo k primiešaniu toxických rastlín. Tiež sa musí chrániť pred mikrobiálnym

znečistením od pôdy. Dôležitým faktorom pri zbere je aj kvalifikácia personálu.

V okamihu oddelenia zberanej časti sa preruší spojenie orgánu s celým telom

rastliny a začínajú sa rozkladné procesy – odumieranie a vädnutie. Aby sa zastavili tieto

procesy musí sa materiál urýchlene ďalej spracovať pomocou rozličných mechanických

a chemických postupov.

Podľa Voláka, Stodolu a Severu (1987) pod pojmom úprava sa rozumejú všetky

pracovné pochody spojené so zberom: sušenie, lúpanie (odkôrňovanie), rezanie,

odstránenie určitých častí, mletie, preosievanie, práškovanie, praženie a niekedy aj

fermentácia. Každým druhom úpravy sa dosiahne určitá stabilizácia účinných látok

v droge. Rastliny sa po zbere väčšinou najskôr sušia.

20

Pri tejto úprave je potrebné dodržiavať určité zásady: sušíme čím rýchlejšie, nie však pri

vysokých teplotách, teda sušiť tak, aby si droga zachovala pôvodnú farbu. Sušíme

v tieni, pri dobrej výmene vzduchu (nie v miestnosti, kde je para) drogu zbytočne

neobraciame, aby sa nedrobila. Sušenie sa končí, keď sa rastlina vo všetkých svojich

častiach pri pokuse o ohnutie láme. Sušenie pri umelom teple prebieha rýchlejšie

a nezávisí od počasia; navyše sa dá regulovať. Je výhodné tam, kde nestačí prirodzené

teplo, alebo tam kde sa pracuje s väčšími množstvami. Ak chceme získať tovar výbornej

kvality, možno sušiť niektoré časti rastlín kombinovane: najprv v prievane a potom

dosúšať horúcim vzduchom.

Musíme dbať, aby sa jednotlivé drogy nemiešali, aby nenabrali na seba cudzie pachy

a sušiarne musíme udržiavať v úplnej čistote.

Po usušení venujeme dôkladnú pozornosť uskladneniu. Drogy uschovávame

v suchu, tme a v dobre vetrateľných nádobách ako sú jutové či papierové vrecia, debny

vyložené papierom, sklenené alebo plechové nádoby. Uskladnený materiál musíme

často kontrolovať, pretože môže navlhnúť, alebo ho môže napadnúť pleseň a hmyz

(Kresánek – Krejča, 1988).

3.2.5 Spôsob prípravy a úprava lie čivých rastlín

Liečivé účinky rastlín závisia aj od spôsobu požitia. Rastlina je najúčinnejšia

v čerstvom stave (obvykle v jarných a letných mesiacoch), vo forme štiav, bylinkových

polievok alebo jarných šalátov a pod. Väčšinou používame sušené liečivé rastliny –

drogy.

Čaje - najjednoduchší a v domácnostiach najbežnejší spôsob zužitkovania liečivých

rastlín alebo drog. Sú to vodné výluhy s nedostatočnou stálosťou, a preto by sa mali na

každé použitie pripraviť čerstvé. Rozoznávame tri spôsoby prípravy :

• macerát - výluh z drog obsahujúcich sliz, za studena, čas státia 0,5-12 hodín,

• zápar - výluh z drog obsahujúcich silice (väčšinou z mäkkých rastlinných častí),

zalejeme vriacou vodou a necháme stáť 5-15 minút v prikrytej nádobe,

• odvar - výluh z tvrdých rastlinných častí (kôra, drevo atď.), droga sa zaleje

prepísaným množstvom vody a privedie do mierneho varu (trvá 10-15 minút),

odstavený výluh sa nechá asi 15 minút chladiť a potom sa odstaví (Kresánek –

Krejča, 1988).

21

Tinktúry - sú liehové, liehovo-éterické , vínne alebo vodné výťažky rastlinných drog.

Rozlišujeme jednoduché tinktúry, alebo zložené pripravené z viacerých drog ako horké

kvapky. Určené na vnútorné použitie, na potieranie alebo ako kloktadlá.

Extrakty – výluh studenou alebo teplou cestou vodou, liehom a pod. (maceráciou,

perkoláciou – pri normálnej teplote pretekajúcimi tekutinami a digesciou – pri vyšších

teplotách max. do 50 oC s rozličnou dĺžkou trvania až 24 hodín), účinné látky vplyvom

tekutiny prejdú do roztoku, niekedy sa extrakt zahusťuje, podľa konzistencie

rozoznávame extrakty tekuté (extracta fluida), riedke (extracta tenuia), husté (extracta

spissa) a suché (extracta sicca).

Sirupy – cukrový roztok s prímesou rozličných látok, používa sa najmä v pediatrii.

Prášky – pripravujeme roztlčením alebo pomletím drogy na jemnú múčku, užíva sa

navlhčený s tekutinami, výhodné pri liečivých látkach, ktoré sa pri vylúhovaní

nedostávajú do roztoku.

Z liečivých drog môžeme tiež pripraviť: kloktadlá (gargarisma), klystíry (clysma),

obklady, zábaly (fomentu), náplasti (emplastrum), masti (unguentum), mazadlá

(lininemtum), inhalatória, kúpele atď. (Mika, 1991).

3.3 Prehľadné spracovanie vybraných druhov liečivých rastlín

Civilizačné ochorenia sa nevyhýbajú ani respiračnému systému. Choroby

dýchacieho systému tvoria závažný medicínsky problém, ale i sociálno-ekonomický

problém. Ako to vyplýva z rôznych štatistík, sú na prvom mieste medzi príčinami

pracovnej neschopnosti, na treťom mieste medzi príčinami smrti a na siedmom mieste

medzi príčinami invalidity. Medzi civilizačné ochorenia dýchacích ciest je možné

zaradiť:

• infekčné zápalové ochorenia (vírusové, bakteriálne a mykotické),

• alergické zápalové ochorenia (senná nádcha – rhinitis alergica

a priedušková astma – asthma bronchaile).

Pri liečbe ochorení dýchacích ciest má tradičné uplatnenie fytoterapia, ako spoľahlivá

a osvedčená metóda v prevencii a podpornej liečbe (Habánová – Habán – Chlebo,

2007).

22

3.3.1 Čeľaď slezovité - malvaceae

U nás sú známe byliny s typickým dlaňovito delenými listami. Kvety sú veľké 5-

početné, korunné lupienky vykrajované, okrem kalicha majú aj kalištek. Tyčiniek je

veľa, sú zrastené do 5-tich zväzočkov a vytvárajú rúrku. Plody patria medzi rozpadavé,

sú diskovitého tvaru a rozpadajú sa radiálne na jednotlivé časti (slez, ibiš). Plodom

môže byť aj tobolka (ibištek). Kvety slezovitých produkujú veľa nektáru (Baranec –

Poláčiková – Košťál, 2004).

3.3.1.1 Ibiš lekársky - Althaea officinalis

Ľudovo: ajbiš, proskurník, prieskiernik, slez (biely, liečivý).

Opis: trváca bylina vysoká aj 80 -120 cm s byľou

zamatovou, slabo ochlpenou, okrúhlou, bledozelenou, listy

veľké, so zamatovým povrchom, dlaňovito trojlaločné,

sivozelenej farby, päťpočetné, kvety beloružovej alebo bielej

farby, s purpurovými tyčinkami (kvitne v júli až septembri),

koreň má dlhý, mierne sa zužujúci s bielou vláknitou

dužinou, plody rozpadavé, sploštené, so semenami

diskovitého tvaru, svetlohnedé.

Výskyt: rastie na vlhkých alebo občas zaplavovaných

lúkach, výživných, zásaditých, pevných, často zasolených, hlinito-piesočnatých pôdach

teplejších oblastí celého štátu roztrúsene, pôvodne často v záhradách (liečivá rastlina)

a splanievajúca. Na pestovanie je vhodná dobre vyhnojená pôda, hlboká, ľahká, semená

sa vysievajú na jar v máji až júni a na jeseň sa presadia. Možno ho množiť aj delením

alebo stonkovými odrezkami.

Zber: predmetom zberu je vlastne celá rastlina – kvet, list, vňať i semená a koreň,

liečebne sa uplatňuje list, vňať, koreň. Vňať a list sa zberá mladý, čerstvý z ešte

nekvitnúcich rastlín a nesmie byť napadnutý hrdzou, kvet v čase kvitnutia (júl až

september) a koreň, ktorého zber z voľne rastúcich rastlín je u nás zakázaný, rastlina má

podzemnú časť chránenú – v jeseni (október až november) alebo na jar (marec až apríl)

a niekedy sa bez umývania, po dôkladnom očistení aj lúpu – zbavujú korku a časti kôry.

Materiál sa musí rýchlo sušiť, na dobre vetraných miestach – prípadne aj umelým

teplom (do 40 – 50 oC).

Obr. 1 Ibiš lekársky

23

Obsahové látky: sliz – v koreni až do 15 %, v listoch aj kvetoch je aj silica (0,2 %),

v koreni škrob (37 %), cukry, pektín a minerálne látky.

Využitie: spoločné pôsobenie rastlinných častí je protidráždivé, antitusické

(farmakologická skupina: fytoterapeutiká antitusiká), tíšiace zápaly a bolesť, aplikujú sa

preto pri kašli, aj čiernom, kataroch dýchacích a močových ciest, pri bolestiach obličiek

(najmä detí), zvonku do očných i ústnych vôd, do kloktadiel pri zápale mandlí, v ústnej

dutine a podobne (Kresánek – Kresánek, 2005).

3.3.1.2 Slez lesný - Malva sylvestris L.

Ľudovo: boží chlieb, chlebík, pagáčiky, pánbožkové

koláčiky, peniažky.

Opis: dvojročná až trváca bylina vysoká 25-120 cm.

Stonka zväčša poliehavá, pomerne tenká, celá rastlina

chlpatá. Listy okrúhlasté alebo obličkovité, dlaňovito

päťzárezové, s okrúhlymi vrúbkovanými lalokmi.

V pazuchách listov 2-6 lilavoružových kvetov, lupienky

dlhé zväčša 2-2,5 cm, pozvoľna predchádzajúce do

nechtíka. Plody tvoria rozpadavý diskovitý útvar, plôdiky

sú holé. Užitočný pre včely. Kvitne asi v máji až októbri

a poskytuje bohatú nektárovú aj peľovú pašu.

Výskyt: je to teplomilná rastlina suchých lúk a pasienkov.

Rastie v teplejších oblastiach celého Slovenska.

Zber: predmetom zberu i nákupu bývajú listy a kvety. List sa zberá mladý, celý zdravý

(niekedy ho napáda slezová hrdza – taký je neprípustný), s čím kratšou stopkou, a to

v období kvitnutia (jún – august). Kvet sa zberá v čase plného kvitnutia, bez stopky, ale

aj s kalichom. Kvet je háklivý a vyžaduje si zber za suchého počasia. Ak sa zberal

mladý list, nezberá sa už kvet. Materiál sa nesmie stláčať, suší sa v tieni v jednej vrstve,

na lieskach. Dobre usušený kvet pri dotyku šuchoce ako papier a je tmavomodrý; pri

pomalom sušení fialovie. Predmetom zberu je niekedy aj vňať.

Obsahové látky: rastlina obsahuje predovšetkým sliz, vedľajšími obsahovými látkami

listov sú triesloviny a silica, kvetov antokyánové glykozidové farbivo (malvín).

Využitie: mucilaginózum, mierne adstrigencium, uplatňuje sa pri kataroch horných

dýchacích ciest, pri laryngitíde a faryngitíde, tiež však pri žalúdočných poruchách.

Obr. 2 Slez lesný

24

Zvonku slúži na prípravu bylinných zmäkčovacích obkladov, ako prísada do ústnych

vôd a kloktadiel. Homeopatia používa na podobné účely ako alopatia čerstvú kvitnúcu

rastlinu bez koreňa (na esenciu) a čerstvý kvet (na rozotieraný prípravok Teep)

(Kresánek – Krejča, 1988).

3.3.2 Čeľaď lipovité - tiliaceae

Prevažne dreviny. U nás rastú pôvodne iba dva druhy lipy (Tilia). Sú to stromy so

srdcovitými listami, 5-početnými voňavými kvetmi bledožltej farby a 5-zväzkovitými

mnohopočetnými tyčinkami. Kvety sú usporiadané do vrcholíkov, ktorých stopka je

zrastená s veľkým blanitým listeňom. Semenník dozrieva na oriešok (Baranec –


3.3.2.1 Lipa veľkolistá - Tilia platyphyllos

Ľudovo: lipa.

Opis: vysoké stromy s košatou korunou. Listy sú na

dlhých stopkách, nepravidelne srdcovité, na okraji

pílkovité. Na rube majú belavé chĺpky, po oboch

stranách rovnako zafarbené. Z úžľabia listov

vyrastajú na dlhých stopkách kvety a veľkým

blanitým zelenožltým jazykovitým listeňom.

Kvetné vidlice sa skladajú z 3-9 kvetov. Plody sú

takmer guľovité nažky. Kvitne v druhej polovici

júna.

Výskyt: rozšírená po celej Európe. Hojne sa pestujú

v listnatých hájoch, na slnečných stráňach a v alejach od nížin po podhorské oblasti.

Zber: zberáme lipové kvety s blanitým, jazykovitým listeňom hneď na začiatku

kvitnutia za suchého počasia a rýchlo sušíme v tieni a prievane. Umelo sušíme

miernym teplom nanajvýš do 35 oC a droga sa neprehrabáva. Nevhodné je predsušovať

na priamom slnku. Slnko a vyššie teploty nepriaznivo pôsobia na chemické zloženie

drogy. Droga má slabý korenistý pach a nasladlú slizovitú chuť.

Obsahové látky: jednými z hlavných obsahových látok sú silice (0,04 %) s hlavnou

látkou farnesolom, sliz, glykozidy a látky blízke tokoferolu (vitamín E).

Využitie: vnútorne vo forme nálevu užívame ako diaforetikum, pri infekčných

ochoreniach a horúčkovitých stavoch, pri ktorých je potrebné vypotenie (prechladnutie,


25

kašeľ, zahlienenie dýchacích ciest, zápal priedušiek), tiež pri chorobách obličiek

a močového mechúra i ako prostriedok na podporu činnosti žalúdka a čriev.

Upozornenie: V parkoch sa často vysadzuje lipa americká a lipa plstnatá – nevhodné na

liečebné účely. Vyvarovať sa zámeny (Korbelář – Endris – Krejča, 1981).

3.3.3 Čeľaď egrešovité - grossulariaceae

Sú to známe ovocné i okrasné kry s dlaňovito zúbkatými až laločnatými listami.

Kvety sú drobné v strapcovitých súkvetiach, 5 početné, s menšími korunnými

lupienkami ako kališné lístky. Časti kvetu zrastajú do kvetnej čiašky ( receptakulum) so

spodným semenníkom. Plodom je mnohosemenná bobuľa (Baranec – Poláčiková –

Košťál, 2004).

3.3.3.1 Ríbezľa čierna - Ribes nigrum L.

Ľudovo: ribizla, ríbezlie.

Opis: ker vysoký až 200 cm, s chlpatými konármi. Listy

má stopkaté, striedavé, dlaňovité, s 3-5 lalokmi, na

okraji pílokvité. Žlotozelené kvety tvoria riedke ovisnuté

strapce. Plody sú šťavnaté čierne bobule.

Výskyt: pestuje sa v záhradách ako ovocina, v prírode si

volí vlhké až mokré stanovištia, rašeliniská, pobrežné

kroviská a vlhké lesy do nadmorskej výšky 1000 m.

Zber: zberajú sa predovšetkým mladé, svieže, hrdzou

nenapadnuté listy, zber sa robí ručne, jednotlivo, nanajvýš

z dvoch tretín kríka, aby sa rastlina priveľmi nevysilila. Listy sa zberajú v čase, keď už

ker odkvitol, ale nemá ešte plody (máj - september, zvyčajne jún - júl). Materiál sa suší

v tenkých vrstvách prirodzeným alebo umelým teplom (maximálne pri 40-45 oC).

Drogu treba skladovať v dobre uzatvorených obaloch, chránenú pred svetlom, má

výrazný osobitý pach a chutí nevýrazne. Ojedinele sa zberajú listové pupene,

manipulácia je ako s listami. Bežne sa zberajú plody, a to od začínajúcej až do úplnej

zrelosti. Pri zbere možno upotrebiť aj tzv. hrebene. Treba však dávať pozor, aby sa

materiál neznečistil. Plody sa spracúvajú skoro výhradne začerstva, ale dajú sa i sušiť,

čo treba urobiť ihneď po zbere, najlepšie umelým teplom v sušiarni alebo na peci,

prípadne na plechu vo vyhriatej rúre.


26

Obsahové látky: list obsahuje predovšetkým 0,75 % silice (hlavnou zložkou je asi

cymol), flavonoidy (rutín), triesloviny, vitamín C a minerálne soli bóru, magnézia a iné,

plody zasa kyselinu askorbovú a niektoré vitamíny z komplexu B (až 120 mg v 100 g),

ovocné sacharidy, cukry, kyselinu (najmä citrónovú), červené farbivo, fytoncídne látky,

pektín a veľa sacharózy. Pupene obsahujú až 1 % silice.

Využitie: list sa cení ako diuretikum, diaforetikum a hypotenzívum, používa sa najmä

ako močopudný prostriedok, na vypotenie pri chorobách z nachladnutia, pri reumatizme

i hnačkách, zápaloch močových ciest i mechúra a pri čiernom kašli detí, napomáha tiež

látkovú premenu v organizme. Aj plody napomáhajú látkovú premenu a sú zdrojom

vitamínov, zápar zo sušených plodov sa používa proti zápalom. Robí sa z neho aj

kloktadlo, ktoré sa uplatňuje pri silnom zápale hrdla a ústnej dutiny, pri angíne

a podobných ochoreniach. Plody majú močopudný účinok - tvoria zložku čajovín tohto

druhu (Kresánek – Krejča, 1988).

3.3.4 Čeľaď krti čníkovité - scrophulariaceae

Prevažujú byliny, stromy sú výnimočné (paulovnia). Listy majú najčastejšie

jednoduché a veľmi rôznorodé. Kvety majú korunu veľmi rôznorodo utváranú, od

takmer radiálnej (divozel) až po súmernú s rúrkou (náprstník), pyskovitú (papuľka)

alebo s ostrohou (pyštek). Kvety sú najčastejšie v súkvetiach a to v strapcoch, klasoch

alebo iných i vrcholíkatých súkvetiach. Sú hmyzoopelivé. Zvláštnosťou býva

u viacerých zástupcov tzv. pelorický kvet, t.j. terminálny kvet je pravidelný, pričom

ostatné kvety sú súmerné (divozel, pyštek). Plodom je tobolka (Baranec – Poláčiková –

Košťál, 2004).

3.3.4.1 Divozel veľkokvetý - Verbascum densiflorum Bertol

Ľudovo: divizna, huniak, volov chvost, cisárska svieca,

pánbožkova onučka.

Opis: mohutná dvojročná bylina, ktorá v prvom roku vytvára

prízemnú listovú ružicu a v druhom roku až 2 m vysokú stonku

s nápadným klasom žltých kvetov na konci. Listy sú

podlhovasté a plstnaté. Sedia striedavo na stonke a čepeľou

zbiehajú k nasledujúcemu nižšiemu listu. Plod je tobolka

s malými semienkami.

Obr.5 Divozel veľkokvetý

27

Výskyt: rozšírený po celej Európe, rastie na slnečných svahoch, na skalách a na

úhoroch. V súčasnosti sa pestuje v záhradách a na poliach.

Zber: zberajú sa kvety za slnečného počasia denne tak, ako sa kvety postupne rozvíjajú.

Odtrhávajú sa len korunné lupienky s tyčinkami bez kalicha. Materiál sa nesmie stláčať

a musí sa rýchlo usušiť v tieni alebo sušiarni pri teplotách do 60 oC.

Obsahové látky: saponíny, sliz, triesloviny flavonoidy, silicu a cukry.

Využitie: droga uvoľňuje hlieny a kŕče, pôsobí močopudne a je podstatnou zložkou

prsných čajov. Pripravuje sa ako odvar, zápar alebo extrakt (na výrobu zmäkčujúcich

mastí). Zvonka sa používa na obklady a kúpele a do mastí proti vredom predkolenia a

hemoroidom (Volák – Stodola – Severa, 1987).

3.3.4.2 Veronika lekárska - Veronica officinalis L.

Ľudovo: veronika, rozrazil, úložník, vretienko, nádchová

zelina.

Opis: trváca bylina, krátko chlpatá s vretenovitým koreňom.

Má 10-60 cm dlhú poliehavú zakoreňujúcu sa, na konci

vystúpavú byľ, protistojné, obrátenovajcovité alebo eliptické,

na okraji pílkovité, krátkostopkaté listy a priame husté

klasovité strapce drobných belasofialových, niekedy aj

bielych kvetov. Plody sú tobolky. Kvitne od júna do augusta.

Výskyt: rastie v hornatých krajoch na výslní lesov, na

trávnatých stráňach, suchých lúkach, medzi krovím

a podobne.

Zber: zbierame kvitnúcu vňať. Odrezávame ju nad zemou, ale tak, aby sme rastlinu

nevyničili. Sušíme v tenkých vrstvách pri teplote do 35 oC bez obracania, pričom

dbáme, aby si zachovala pôvodnú farbu a aby kvety neopadali. Uschovávame dobre

uzavreté a chránime pred svetlom a vlhkom.

Obsahové látky: triesloviny, horčinu, glykozid aukubín, stopy éterického oleja, živicu,

vosk, organické kyseliny a iné látky.

Využitie: adstringens, diuretikum, diaforetikum, stomachikum, expektorans, pri

chorobách dýchacích ústrojov (kašeľ, záduch, tuberkulóza), pri zápale močových ciest,


28

pri poruchách trávenia, povzbudzuje chuť do jedla, podporuje potenie, zvyšuje

vylučovanie hlienu i moču, napomáha látkovú premenu (Thurzová a i., 1986).

3.3.5 Čeľaď hluchavkovité - lamiaceae

Sú to byliny zriedka polokry so štvorhrannými byľami a protistojnými

(krížmoprotistojnými) listami. Majú početné žliazkaté trichómy a epidermálne žliazky

s éterickými olejmi (silicami) rôzneho zloženia. Preto je väčšina druhov výrazne

aromatická. Kalich je päťdielny, päťzubý alebo dvojpyskový. Koruna je súmerná,

dvojpysková, s horným dvojdielnym a dolným trojdielnym pyskom. Horný pysk môže

aj chýbať alebo je zakrpatený. Výnimočne niektoré druhy majú korunu len slabo

súmernú temer pravidelnú 4-cípu (karbinec, mäta). Dvojplodový piestik je rozdelený

nepravou priehradkou na 4 jednosemenné púzdra. V každom dozrieva 1 tvrdka. Štyri

tyčinky sú dvojmocné. Kvety majú zoskupené do praslenov a tie do zložených súkvetí.

Niektoré sú medonosné, iné okrasné, ruderálne alebo burinové (Baranec - Poláčiková –

Košťál, 2004).

3.3.5.1 Dúška materina - Thymus serpyllum L.

Ľudovo: materidúška, živilka, kukučky.

Opis: poloker vysoký až 30 cm, veľmi rozkonárený,

s priamymi, štvorhrannými a drevnatejúcimi konármi. Listy

čiarkovito kopijovité a podvinuté. Chudobné paprasleny

drobných červených kvietkov sú zoskupené vo vrcholové

hlávky. Plody sú tvrdky.

Výskyt: pochádza zo stredomorskej oblasti, pestuje sa

v záhradách ako trváca teplomilná rastlina vhodná aj pre

suchšie stanovištia, pre značnú spotrebu sa tymian odporúča

pestovať.

Zber: drogu získavame zdrhovaním listov a kvetových

zakončení v začiatočnom štádiu rozkvitania, t.j. asi v júni – júli až auguste 1-2 krát do

roka.

Obsahové látky: silica (0,75-6,3 %), s význačným obsahom najmä tymolu alebo

karvakrolu (20-60 %), málo 1,8-cymolu, borneol, geraniol, linalol, bornyl resp.

linalylacetát, tymolmetyléter a α–piném; droga obsahuje aj triesloviny, saponíny,

flavonové glykozidy a horčiny.


29

Využitie: je obľúbená ako expektotrans – chorobách dýchacích ciest (bronchitis,

laryngitis, pertusis), poruchách trávenia, zvonka je vhodná na obklady, kúpele,

kloktanie či výplachy úst. Používa sa pri výrobe zubných pást a ústnych vôd ako

prostriedok odstraňujúci zápach (Kresánek – Krejča, 1988).

3.3.5.2 Mäta pieporná - Mentha piperita

Ľudovo: promincka, promincľová alebo vetrová zelina.

Opis: trváca bylina s drevnatým podzemkom, s podzemnými

a nadzemnými výbežkami a až 80 cm vysokou štvorhranou

byľou. Listy sú zelené alebo červenozelené, protistojné,

kopijovité, pílkovité. Na čepeli sú žliazky. Kvety sú fialové

usporiadané v koncových valcovitých klasoch. Plody sú

červenohnedé vajcovité tvrdky. Celá rastlina je aromatická,

kvitne od júla do septembra.

Výskyt: je to druh pestovaný na rôznych druhoch pôd

a v rôznych odrodách, darí sa jej vo vlhkej hlinitej humóznej,

dobre vyhnojenej a čiastočne zatienenej pôde v teplejších polohách.

Zber: listy sa zberajú na začiatku kvitnutia za suchého počasia dopoludnia a sušia sa v

tieni, pokiaľ možno rýchlo. Pri pomalom sušení hnednú. Teplota pri sušení v sušiarni

nesmie prekročiť 35 oC.

Obsahové látky: silica (1-2,5 %) s hlavnými zložkami mentolom(50-60 %), mentónom

a mentofuranom. Silice sa tvoria v rastline iba cez deň. Obsah trieslovín kolíše medzi 5-

6 %.

Využitie: užíva sa ako cholagogum, karminatívum a spazmolytikum vnútorne. Tlmí

a odstraňuje kŕče najmä pri kolikách žalúdka a čriev, žlčových ciest. Pôsobí vetropudne

a používa sa aj na podporu chuti do jedla. Priaznivo pôsobí pri zápalových ochoreniach

horných dýchacích ciest (používa sa vnútorne alebo vo forme inhalácií). Zvonku sa ako

anestetikum používa vo forme kúpeľa pri reumatických a kožných ochoreniach

(Korbelář – Endris, 1981).

3.3.5.3 Šalvia lekárska - Salvia officinalis L.

Ľudovo: šalvia.


30

Opis: trváci asi pol metra vysoký poloker s viacerými

priamymi, vlnato plstnatými stonkami. Listy sú protistojné,

stopkaté, vajcovito kopijovité až úzko elipsovité, na okraji

vrúbkované. Kvety sú súmerné, v praslenoch, dvojpyskovitý

kalich hore s tromi, dole s dvoma dlho končistými kališnými

cípmi, koruna je tiež dvojpyskovitá, červenkastofialová,

horný pysk je prilbicovitý, dolný so stredným cípom

dvojlaločným. Tyčinky sú iba dve, plody sú štyri tvrdky.

Kvitne v júni až v júli.

Výskyt: pochádza z oblasti Stredozemného mora. U nás sa

pestuje a to tak, že si zo semena predpestujeme v parenisku

alebo na záhone semenáčiky a keď zosilnejú, vysadíme ich na pripravené, pohnojené

pole vo vzdialenosti 40 x 40 cm. Ďalšiu kultúru zakladáme delením starých trsov.

Zber: zberajú sa listy vrátane mladých výhonkov, sušíme starostlivo v tieni

a v prievane alebo umelým teplom nepresahujúcim 35 oC.

Obsahové látky: silica (1-2 %), v ktorej je až 50 % tujónu, salviol, cineol, borneol,

pinén a salvén, triesloviny, horčina, živice, kyseliny a iné látky.

Využitie: droga má zvieravý a protizápalový účinok a používa sa aj proti nočnému

poteniu, oddávna sa používa ako kloktadlo pri angínach a zápale hrdla, pri kataroch

dýchacích a tráviacich ústrojov, na vymývanie zle sa hojacich rán (Macků – Krejča,

1987).

3.3.5.4 Pamajorán obyčajný - Origanum vulgare L.

Ľudovo: dobrá myseľ, divý alebo obyčajný majorán,

sobotka.

Opis: trváca bylina s priamou, červenkastou stonkou

a protistojnými, vajcovitými listami. Stonka sa v hornej

časti rozkonáruje a každý konár je ukončený vejárovitou

metlinou fialkastých kvetov, z ktorých sa neskôr tvoria

tvrdky. Celá rastlina príjemne vonia. Je vynikajúcou

medonosnou rastlinou.

Výskyt: rastie v celej Európe aj v Ázii na slnečných suchých svahoch a na rúbaniskách.



31

Zber: zbiera sa celá vňať, zber sa uskutočňuje na začiatku kvitnutia v obedňajších

hodinách. Rastlina zasa obrastie a možno ju znovu zbierať. Materiál sa suší v tenkých

vrstvách v tieni alebo zväzočkoch na dobre vetranom mieste. Usušená vňať aromaticky

vonia a chutí horko. Uskladňuje sa uzatvorených nádobách a v suchu.

Obsahové látky: silica s hlavnou zložkou tymolom, horčiny, triesloviny, živica

a minerálne látky.

Využitie: droga sa nachádza v čajoch proti kašľu, pretože pôsobí dezinfekčne, uvoľňuje

hlieny a potláča kŕčovité záchvaty. Používa sa aj proti nechutenstvu, žalúdočným

a žlčníkovým ťažkostiam a hnačkám. Čaj pôsobí proti nervovej slabosti, proti stavom

vyčerpania organizmu a užíva sa aj pri sexuálnych poruchách. Zvonka sa používa na

prípravu kloktadiel, kúpeľov a na inhaláciu. Pamajorán je aj vynikajúca korenina (často

sa používa napr. v Taliansku) na prípravu mletého mäsa a diviny (Volák – Stodola –

Severa, 1987).

3.3.6 Čeľaď borákovité - boraginaceae

Byliny s celistookrajovými sediacimi alebo zbiehavými listami. Byle aj listy sú až

na malé výnimky (voskovka) drsno chlpaté (preto sa predtým nazývali drsnolisté).

Päťpočetné kvety sú pravidelné, koruna rúrkovitá až tanierovitá. V ústí rúrkovitej

koruny niektorých druhov (kostihoj, smohla) bývajú vyvinuté výrastky, alebo šupinky

či chlpaté hrbolčeky tvoriace tzv. pakorunu. Tyčinky prirastajú ku korune.

Dvojpuzdrový semenník je rozdelený nepravou priehradkou na 4 puzdrá, v každom je

po jednou vajíčku. Kvety sú usporiadané v závinkoch (dvojzávinkoch). Po odkvitnutí sú

podobné jednostrannému strapcu (napr. nezábudka). Plodom sú tvrdky (Baranec –


3.3.6.1 Borák lekársky - Borago officinalis L.

Ľudovo: burák, brutnák, atlacier, oharkový kvet, radosť srdca.

Opis: jednoročná bylina, drsnochlpatá s vláknitým koreňom.

Má 20-60 cm vysokú, rozkonárenú byľ s vráskovitými listami

a modrým, niekedy aj bielymi kvetmi v riedkych závinkoch

(jednoramenných vrcholíkoch). Plody sú hnedé tvrdky. Kvitne

od mája do septembra. Medonosná.

Výskyt: rastie v teplejších krajoch na poliach a rumoviskách

ako splanená. Darí sa mu v hlinitopiesočnatej vápnitej živnej Obr. 11 Borák lekársky

32

pôde, najmä v záhradách. Semená vysievame priamo do pôdy; klíčia 1-3 týždne,

klíčivosť je 90-100 %. Rastlinu treba viac krát okopať a plieť.

Zber: zbierame kvet alebo aj vňať na začiatku kvitnutia, prípadne iba list. Sušíme

pozorne v tenkých vrstvách pri teplote do 35 oC. Pri manipulácii s drogou buďme

opatrní, lebo suché kvety pichajú. Uschovávame dobre uzavreté a chránime pred

svetlom a vlhkom.

Obsahové látky: sliz, živicu, éterický olej, antokyanové modré farbivo, triesloviny,

kyselinu kremičitú, vitamín C a iné látky.

Využitie: mucilaginózum, diuretikum, diaforetikum, emoliens, antiflogistikum, pri

chorobách močových ústrojov a dýchacích ciest, potné kúry napomáhajú látkovú

premenu. V medicinálnom víne vyvoláva pocit chladu a pôsobí upokojujúco. Zvonka sa

používa na hojenie rán, kožných vriedkov a chronických vyrážok (spravidla vo forme

macerátu, čerstvé stlačené listy aj priamo na obklady). Mladé listy sa používajú

v domácnostiach na šalát (Thurzová a i., 1986).

3.3.6.2 Kostihoj lekársky - Symphytum officinalis L .

Ľudovo: medunica, svalník, čierny koreň, dobrý koreň.

Opis: trváca bylina s repovitým, čiernym koreňom,

štvorhrannou stonkou a striedavými, drsnými kopijovitými

listami. V pazuchách listov na konci stonky rastú závinky

modrofialových, zriedkavo aj bielych kvetov. Plody sú tvrdky.

Celá rastlina je drsno chlpatá.

Výskyt: rastie v trávnych spoločenstvách, na ťažkých

pôdach a na vlhkých stanovištiach.

Zber: zbiera sa koreň, umyje sa, zbaví sa zelených častí, hrubšie kúsky sa rozrežú

a sušia sa na slnku alebo v sušiarni pri teplotách do 45 oC.

Obsahové látky: alantoín, triesloviny, slizovité látky, škrob, alkaloidy a organické

kyseliny.

Využitie: používa sa väčšinou zvonka na obklady, náplasti, masti a odvary. Tieto

liečivé prostriedky slúžia väčšinou na ošetrovanie opuchov, ako kloktadlá na tlmenie

bolesti zubov a parodontózy. Kúpele s prídavkom drogy sa pripravujú proti

reumatickým bolestiam, kŕčovým žilám, vredovým ochoreniam a ekzémom.. Vnútorne

sa droga používa ako čaj alebo prášok pri chronických zápaloch dýchacích ciest, pri


33

liečbe žalúdočných vredov, tuberkulózy a proti hnačkám. Čerstvé nastrúhané korene

alebo roztlčené listy sa používajú na zábaly kĺbov (Volák – Stodola – Severa, 1987).

3.3.6.3 Pľúcnik lekársky - Pulmonaria officinalis L .

Ľudovo: pľúcnik, pľúcna zelina, fľakový list, hviezdoš,

kuroslep, včielka, cicalka, červený kľúč, modrý kľúč.

Opis: trváca bylina, celá rastlina je pokrytá drsnými štetinami

a početnými osteňmi. Podzemok je tmavohnedý až čierny, hrubý

do 5mm, rozkonárený, plazivý. Stonka dorastá do výšky 20 až

30 cm, je priama, štetinatá, chlpatá, so stopkatými žliazkami,

najmä v súkvetí. Prízemné listy vyrastajú z podzemku, sú zväčša

prezimujúce, čepeľ listu je široko vajcovitá alebo srdcovitá, na

vrchole krátko končistá, bielo škvrnitá. Byľové listy sú striedavé,

vajcovito kopijovité, so slabo objímavou bázou pri stonke,

škvrnité. Kvety vyrastajú z pazúch listeňov, v riedkych

vrcholových dvojzávinkoch. Kalich je úzko valcovitý, pri dozrievaní plodu

zvončekovitý, kališné úkrojky trojuholníkovité, koruna lievikovitá. Plody sú takmer

čierne tvrdky.

Výskyt: u nás rozšírený od nížin, hlavne v juhozápadnej časti Slovenska, rastie

v teplejších dubových, dubovo-hrabových, listnatých, humóznych lesoch a na minerálne

látky bohatších stanovištiach.

Zber: zbierame kvitnúcu vňať, alebo len bieloškvrnité mladé prízemné listy, režeme

nad zemou, hneď sušíme v tenkých vrstvách pri teplote do 40 oC. Uschovávame dobre

uzavreté a chránime pred svetlom a vlhkom.

Obsahové látky: kyselina kremičitá (do 4 %), triesloviny (6-10 %), sliz, saponíny,

minerálne látky (sodné, draselné a vápenaté soli), sacharidy, derivát močoviny –

alantoín (asi 1 %), fytosterol, cerylalkohol, pyrolizidínové alkaloidy (stopové

množstvo).

Využitie: vnútorne sa droga užíva vo forme záparu pri kataroch priedušiek, pridáva sa

do expektoračných čajovinových zmesí, kde sa kombinuje s liečivými rastlinami

pôsobiacimi na dýchacie orgány, uľahčuje odhlieňovanie a odkašlávanie, môže sa

využívať pri tráviacich ťažkostiach (metabolikum) spojených s preháňaním a pri


34

poškodeniach sliznice ústnej. Zvonka sa používa vo forme obkladov, oplachovania na

poranenia pokožky a sedacích kúpeľov pri liečbe hemoroidov (Habán, 2007).

3.3.7 Čeľaď skorocelovité - plantaginaceae

Byliny s listami v prízemnej ružici. Listy sú kopijovité s oblúkovitou žilnatinou.

Bezlistý stvol je zakončený hustým klasom drobných 4-početných kvetov so

suchoblanitými kalichmi. Plodom je tobolka (Baranec – Poláčiková – Košťál, 2004).

3.3.7.1 Skorocel kopijovitý - Platango lanceolata

Ľudovo: psí jazyk, kolocier, skorocel, ranocel, jatrocel.

Opis: trváca bylina s krátkym koreňom. Má ružicu

kopijovitých, pozdĺžnožilkovaných, pomaly do stopky sa

zužujúcich prízemných listov a 10-50 cm vysoké priame

stvoly, ukončené krátkym okrúhlym klasom bieložltých

drobných kvetov. Plody sú tobolky. Kvitne od mája do

septembra.

Výskyt: rastie ako burina na lúkach a poliach, pri

cestách, medzi trávou a podobne. Obľubuje stredne ťažkú

humóznu pôdu vo vlhkých a drsnejších polohách. Rozmnožujeme ho semenami, ktoré

vysievame na jar priamo na pole. U nás je šľachtený.

Zber: zbierame listy v čase, keď rastlina kvitne. Čisté a bezchybné odrežeme priamo

pri zemi alebo vyberieme z čerstvo pokosenej trávy. Zľahka ukladáme a veľmi riedko

rozložené hneď a rýchlo sušíme pri teplote do 40 oC bez obracania, pričom dbáme, aby

nezhnedli. Pri úschove nestláčame. Uschovávame dobre uzavreté a chránime pred

svetlom, vlhkom a hmyzom.

Obsahové látky: glykozid, aukubín, sliz, kyselina kremičitá (čiastočne vo vode

rozpustná), triesloviny, vitamín C a iné látky.

Využitie: expektotrans, antiflogistikum, súčasť priemyselne vyrábaných prsných

i žlčopudných čajovín a iných liečivých prípravkov. Osoží pri chorobách dýchacích

ústrojov, ako aj pri záduchu (astme), ďalej pri zápaloch močových ciest, pri poruchách

žlčníka a pečene, pri vredovej chorobe, pri katare žalúdka a čriev. Zvonku slúži na

hojenie rán a na prípravu obkladov alebo náplastí na opuchliny a podobne.


35

Upozornenie: Oficinálna droga nesmie obsahovať listy príbuzných druhov ( Thurzová

a i., 1986).

3.3.8 Čeľaď astrovité - asteraceae

Veľmi rozsiahla čeľaď. Prevažujú byliny. Najtypickejším znakom sú súkvetia –

úbory. Pozostávajú z dvoch typov kvetov rúrkovitých a jazykovitých. Rúrkovité kvety

sa nachádzajú v strede súkvetia a vytvárajú tzv. terč. Jazykovité vyrastajú po obvode

a tvoria tzv. lúč. Peľnice zrastené do rúrky, kalich zakrpatený. Na spodnej strane úboru

vyrastajú zelené listene, ktoré tvoria zákrov. Môžu byť jednoradové, viacradové

i strechovite sa kryjúce. Lôžko úboru, môže byť pokryté plievkami, niektoré druhy ho

majú zhrubnuté až dužinaté. Väčšinou býva ploché ale i vyklenuté. Zásobnou látkou je

polysacharid inulín (Baranec - Poláčiková – Košťál, 2004).

3.3.8.1 Echinacea purpurová - Echinacea purpurea L .

Opis: trváca bylina so vzpriamenou, mierne drsnou,

rozkonárenou stonkou, vysokou 0,6-1,5 m. Koreňová sústava

je tvorená krátkym viachlavovým podzemkom, z ktorého

vyrastajú husté, zväzkovité korene. Listy sú protistojné,

vajcovito kopijovité, smerom k báze úzko zašpicatené, so

zúbkovitým okrajom listovej čepele. Listová stopka je

pošvovitá. Povrch listov je na obidvoch stranách drsný.

Spodné listy sú vajcovito-kopijovité, žilnaté, horné sú

kopijovité a k byli prisadnuté. Lôžko kvetného úboru je

vypuklé, ostnaté. Listene kvetného lôžka sú čiarkovité, úzko kopijovité. Jazykové kvety

sú výrazné, sterilné, purpurovočervenej farby, zriedkavo bielokveté. Vnútorné rúrkovité

kvety sú hnedočervené, s prečnievajúcimi tvrdými, pichľavými plievkami. Rastlina

kvitne od júna do septembra: plod je sivohnedá štvorhranná nažka, vo vrchnej časti

zúbkovitá, so zakrpateným chocholčekom.

Výskyt: druh pochádza z Ameriky, kde rastie na humóznejších a polovlhkých pôdach.

Z pôvodných oblastí výskytu sa rozšírila aj na európsky kontinent, kde sa prevažne

pestuje.

Zber: zber pestovaných rastlín z kultúr, čerstvá kvitnúca vňať (používa sa na výrobu

extraktov) a kvet a list, ktoré sa sušia.


36

Obsahové látky: kyselina škoricová a jej deriváty (k. kávová, k. chlorogénová),

polysacharidy (4 - 0 metylglukonónarabinoxilon, arabinogalaktán), silica (0,3 - 1,0 %),

estery mastných kyselín – polyíny, seskviterpénové alkoholy (echinaxantol, echinadiol

a iné), triesloviny, flavonoidy, pyrolizidínové alkaloidy (tusilagín, izotusilagín – 0,005

%).

Využitie: farmakologický efekt podmieňuje celý komplex obsahových látok, ktorý sa

podieľa na zvýšení odolnosti organizmu (imunostimulans), droga pôsobí výrazne

protizápalovo (anfiflogistikum, antiseptikum). Polysacharidy pôsobia dezaktivačne na

enzým hyaluronidáza, čím sa zvyšuje virostatická schopnosť organizmu (antivirotikum)

droga sa odporúča požívať vo forme tinktúry, vodnoetanolového roztoku, sirupov.

Vnútorne sa používa pri zápalových ochoreniach dýchacích, ale i močových ciest.

Prípravky (sirupy, kapsule) sa preventívne používajú proti baktériám a niektorým

vírusom. Zvonka sa používa na hojenie rán, zastavenie krvácajúcich rán – čerstvá šťava

(Habán, 2004).

3.3.8.2 Oman pravý - Inula helenium L .

Ľudovo: alant, ománek, voman .

Opis: trváca bylina vysoká až 150cm, s hrubým podzemkom

a koreňmi, s priamou, ryhovanou, hore rozkonárenou byľou.

Prízemné listy sú vajcovité, na báze srdcovité, stonkové široko

kopijovité, sediace, na rube plstnaté. Úbory sú veľké žlté,

vnútorné zákrovné listene suché a kožovité. Plody sú nažka

s dlhým chocholcom. Je medonosnou bylinou.

Výskyt: importovala sa k nám z Ázie, tradične sa pestuje

v záhradách; miestami splanieva, s ohľadom na veľkú spotrebu sa rastlina u nás pestuje.

Zber: vykopávajú sa podzemné časti 2-ročných rastlín (august – október), pričom

koreňové puky sa môžu použiť na výsadbu ďalšej kultúry. Materiál sa rýchlo omyje

a dá sa sušiť na dobre vetraných miestach, najlepšie umelým teplom (do 40 oC); pre

urýchlené sušenie sa korene rozrezávajú. Drogu treba skladovať v dobre zatvorených

obaloch (nie z umelých hmôt).

Obsahové látky: silica (1-3 %) v ktorej hlavnú zložku tvoria alantolaktóny

(seskviterpény); obsah azulénov je problematický, inulín (až 45 %), sacharidy

a horčiny.

Obr. 16 Oman pravý

37

Využitie: droga je expektorans, spazmolytikum, stomachikum, diuretikum

a cholagogum. Uvoľňuje zahlienené dýchacie cesty, pričom pôsobí aj antibakteriálne

a mierne diureticky; vplýva i na tvorbu a uvoľňovanie žlče, uplatňuje sa na povzbudenie

chuti do jedla, urýchľuje látkovú premenu, zvonka proti kožným vyrážkam, lišajom, na

zle hojace rany, mokvavé lišaje, ako kloktadlo (Kresánek – Krejča, 1988).

3.3.8.3 Rumanček pravý - Matricaria chamomilla L.

Ľudovo: harmanček, kamilky.

Opis: jednoročná bylina s priamou, rozkonárenou stonkou,

ktorá je riedko obrastená perovito strihanými listami. Na konci

stonky rastú jednotlivé úbory s vypuklým, dutým lôžkom a so

žltými rúrkovitými a bielymi jazykovitými kvetmi. Plod je

nažka. Celá rastlina príjemne vonia.

Výskyt: predovšetkým v Európe, Ázii a Severnej Amerike,

rastie na zle obrábaných poliach, medziach, úhoroch,

rumoviskách a pri komunikáciách, často prechádza aj na slané

lúky a pasienky.

Zber: na liečebné účely sa zbierajú úbory, zber sa robí 3-4 razy do roka za pekného

počasia v období máj – jún. Materiál sa suší v tenkých vrstvách na dobre vetraných

miestach v tieni alebo sušiarenských zariadeniach pri teplotách do 35 oC.

Obsahové látky: silica s bisabolom, azulénom a i., ďalej flavonoidy, kimarín, cholín

a celý rad ďalších účinných látok.

Využitie: droga pôsobí protizápalovo, dezinfekčne, potopudne a uvoľňuje kŕče.

V liečbe, najmä pri detských chorobách patrí k najobľúbenejším drogám. Používa sa aj

pri chrípkových ochoreniach (potopudný a upokojujúci účinok), pri žalúdočných

a črevných ťažkostiach a proti hnačkám. Dezinfekčný účinok sa uplatňuje pri zápaloch

močových ciest. Zvonku sa rumanček používa na prípravu obkladov a kúpeľov pri

ošetrovaní zle hojacich sa rán, kožných vyrážok a spálenín (aj ako prášok), ako aj na

vyplachovanie úst a očí (Volák – Stodola – Sever, 1987).

3.3.8.4 Zlatobyľ obyčajná - Solidago virgurea L .

Ľudovo: zlatá byľ, zlatá metla, celík, žlté králiky, hadí trank, živiteľník zlatušký.


38

Opis: trváca bylina s krátkym podzemkom. Má 50-100 cm

vysokú priamu jednoduchú byľ, striedavé podlhovasto

elipsovité listy, ktoré sa postupne k vrcholu zužujú a dolu

majú klinovitú stopku.. Na byli sú strapcovité úbory

voňavých zlatožltých kvetov. Plody sú chlpaté nažky.

Medonosná.

Výskyt: rastie na slnečných svahoch, stráňach a skalnatých

miestach, holiach a v kosodrevine.

Zber: zbierame kvitnúcu vňať, ktorú odrezávame asi

v polovičnej výške byle a riedko rozloženú rýchlo sušíme pri teplote do 35 oC, aby sa

zachovala farba kvetov a listov. Uschovávame dobre uzavretú a chránime pred svetlom,

vlhkom a hmyzom. Kvitne od júla do októbra.

Obsahové látky: saponíny, triesloviny, horčinu, stopy éterického oleja, flavónové

farbivo.

Využitie: diuretikum, diaforetikum, adstringens, expektorans, uplatňuje sa pri liečbe

ekzémov, pri chorobách močových ústrojov, pri chronických zápaloch priedušiek a pri

zväčšenej prostate slúži ako základná droga v čajovine s vňaťou hluchavky, srdcovníka

a vresu.

Upozornenie: Nezamieňať s príbuznými alebo podobnými druhmi z čeľade astrovitých

(Thurzová a i., 1986).

3.3.9 Čeľaď ľaliovité - liliaceae

Sú zvyčajne trváce byliny s podzemkami, cibuľami alebo hľuzami, ktoré im slúžia

ako zásobné orgány. Listy sú najčastejšie čiarkovité s rovnobežnou žilnatinou alebo

elipsovité s oblúkovobežnou žilnatinou. Sú v postavení striedavom, praslenovitom alebo

len prízemné. Niektoré druhy majú fylokládiá (úzke, ihlicové – asparagus, lupeňovité –

listnatec). Kvety sú trojpočetné, obojpohlavné, rôznej veľkosti (vranovec má kvety

štvorpočetné, tôňovka dvojpočetné). V trojpúzdrovom semenníku sú anatropné vajíčka.

Semená majú embryo uložené v mäsitom alebo chrupavkovitom endosperme, ktorý je

bohatý na olej a bielkoviny. Kvety sú jednotlivé ma konci stvolov či olistených bylí

(napr. tulipán), alebo sú zoskupené do strapcovitých a vrcholíkovitých súkvetí (napr.

konvalinka). Plodom je tobolka alebo bobuľa (Baranec – Poláčiková – Košťál, 2004).


39

3.3.9.1 Cesnak kuchynský - Allium sativum L.

Ľudovo: cesnak.

Opis: trváca bylina dosahujúca výšku i 1m. Má zloženú

cibuľu, ktorá sa skladá z viacerých strúčikov – cibuliek.

Vnútorné strúčiky sú tenšie, podlhovasté, vonkajšie sú hrubšie.

Kvetná stonka je skoro do polovice zabalená do pošiev listov

a na vrchole nesie okolíkové súkvetie. Listy sú ploché,

čiarkovité a žliabkaté.

Výskyt: pochádza pravdepodobne z Južnej Ázie. Pestuje sa

v záhradách alebo na poliach pre vysušené cibule na

kuchynské alebo konzervárenské spracovanie. Vyžaduje dobre

zásobené piesčitohlinité až hlinitopiesčité pôdy, pri piesočnatých pôdach treba cesnak

zavlažovať.

Zber: zbiera sa cibuľa cesnaku.

Obsahové látky: éterický olej alicín (0,1 – 0,36 %), ktorý je zložený z rozličných

polysulfidov. Základnou zložkou je dietylsulfid. Pri extrahovaní drogy s vodou vznikne

aliín, ktorý je rozpustný vo vode a nemá vôňu cesnaku. Pod vplyvom enzýmu aliináza

a za prítomnosti kyslíka zo vzduchu sa aliín rozkladá na acilín (60 % dialylsulfid), ktorý

má baktericídne a fungicídne účinky. Droga tiež obsahuje vitamíny A a B1 , amid

kyseliny nikotínovej, hormóny s účinkom na mužské a ženské pohlavné žľazy, enzýmy,

jód a iné.

Využitie: cibuľa cesnaku má rôznorodé účinky. Protihlístový a baktericídny účinok sa

využíva pri infekčných ochoreniak tráviaceho ústrojenstva. Éterický olej ničí chorobnú

a pomáha pri rozvití normálnej črevnej flóry. Používa sa pri chrípke, týfuse a dyzentérii

i ako preventívny prostriedok. Je dokázaný baktericídny účinok cesnaku na

streptokokové, stafylokokové, týfusové a dyzenterické mikroorganizmy. Stimuluje

vylučovanie žalúdočnej a žlčovej šťavy a vylučovanie žliaz tráviaceho ústrojenstva.

Časť alicínu sa vylučuje pľúcami a účinkuje sekrétolyticky a odkašliavajúco pri

zápaloch dýchacích ciest. Éterický olej znižuje tlak pri hypertónii, rozširuje cievy,

zväčšuje amlitídu srdcových sťahov a spomaľuje rytmus srdca. Je dobrý preventívny

prostriedok pri ateroskleróze a tiež pri paradentóze (Pamukov – Achtardžiev,1988).


40

4 Návrh na využitie poznatkov

Človek je sám tvorcom svojho zdravia, jeho udržiavateľom, žiaľ často aj

ničiteľom. Má svoje zdravie vo vlastných rukách, keď ochorie, má právo voľby lekára

a v mnohom aj liečby. Má možnosť obrátiť sa na tisícročné bylinárske skúsenosti

a prírodné medikamenty z rastlinnej ríše. Pri každej liečbe tak ide o komplexné

pôsobenie na organizmus a snahu o odstránenie nielen následkov, ale aj príčin choroby.

So zdravým životným štýlom, so zavedením nových spôsobov výživy a chovu

zvierat, nových technológií v spracovaní surovín, úzko súvisia aj zmeny vo výžive

konzumáciou tzv. potravinových (výživových) doplnkov. Tieto majú za úlohu doplniť

do organizmu dostatočný, nevyhnutný príjem vitamínov, minerálov, vlákniny a iných

živín a tým vykompenzovať naše stravovacie nedostatky.

Kvalita každého výrobku sa musí tvoriť už v jeho predvýrobných etapách, teda už

počas výskumu a vývoja. Platí to pre rastlinné lieky aj potravinové doplnky s obsahom

rastlinných látok. Pri ich používaní je potrebné dodržiavať všeobecné zásady:

• ddržiavať individuálny prístup k samoliečbe z hľadiska poznania svojho

organizmu,

• sledovať reakcie oragnizmu, obzvlášť opatrní by mali byť pacienti

trpiacimi rôznymi alergiami,

• informácie o liečivých a nežiadúcich účikoch a ich interakciách získavať

len z hodnoverných zdrojov,

• pri užívaní dodržiavať pokyny uvedené v návode, neprekračovať dávku,

• pri nákupe preveriť dôveryhodnosť zdrojov produktu,

• pri návšteve ošetrujúceho lekára informovať a používaní rastlinných

liekov,

• pripadné nežiadúce účinky konzultovať s ošetrujúcim lekárom,

Spotreba liečivých rastlín má za posledné štvrťstoročie celosvetovo vzostupnú

tendenciu. Sú zdrojom surovín pre farmaceutický, potravinársky, kozmetický

a chemický priemysel. Z tohto dôvodu nepostačuje množstvo liečivých rastlín

získaných zberom vo voľnej prírode, ale ich cielene pestujeme. Ich špeciálnemu

využitiu zodpovedajú aj ich zvláštne nároky na pestovanie. Táto umelo vytvorená

kategória úžitkových rastlín sa vyznačuje veľkou druhovou rozmanitosťou

41

a v porovnaní s inými plodinami sa pestuje len na vymedzených plochách. Pri pestovaní

sa veľký dôraz kladie na ochranu proti škodcom, hubovým ochorenia a burinám.

Pri intenzívnejšom trende ochrany prírody a zachovaní autochtónneho ale

i alochtónneho genofodnu rastlín sa pestovanie javí ako významný faktor rozvoja

vidieka.

42

5 Záver

V bakalárskej práci boli opísané morfologické znaky jednotlivých rastlinných

druhov, miesta ich výskytu, zber a spôsoby úpravy, obsiahnuté účinné látky ako aj

možnosti ich využitia. Devätnásť spracovaných liečivých rastlín z deviatich čeľadí je

zameraných predovšetkým na liečenie chorôb dýchacieho ústrojenstva, ktoré patrí

medzi závažné civilizačné ochorenia. Súčasťou práce sú aj farebné ilustrácie.

Rastlinné lieky sa využívajú na podporu vlastných obranných a liečivých

mechanizmov organizmu a ich používanie patrí k najstarším lekárskym odborom.

Mnoho liečivých rastlín obsahuje také účinné zložky, ktoré zatiaľ nevieme chemicky

nahradiť. Prirodzenou vyváženosťou jednotlivých zložiek rastlín a ich terapeutickými

účinkami sa stávajú významnými pomocníkmi liečby ochorení v našej humanitárnej

medicíne.

Život človeka je práve tak ako život rastlín a všetkých živočíchov úzko spojený

s prostredím. Preto si uvedomuje škodlivé vplyvy nášho životného štýlu na nás aj

životné prostredie v ktorom existujeme. Liečivé rastliny pôsobia blahodarne nielen na

telo, ale aj na dušu. Okrem biologickej tak plnia aj estetickú funkciu. Ak chceme, aby

boli naďalej nenahraditeľnou súčasťou prírodných ekosystémov nielen pre súčasnú ale

aj budúcu generáciu musíme ich chrániť.

Využitie liečivých rastlín medzi obyvateľstvom najúčinnejšie propagujú média

(internet, televízia, rozhlas) a publikácie rôznych článkov v periodickej tlači.

Záujemcovia si danú problematiku môžu podrobnejšie naštudovať v odbornej literatúre.

43

Zoznam použitej literatúry

1. BARANEC, Tibor – POLÁČIKOVÁ, Mária – KOŠŤÁL, Jaroslav. 2004. Systematická botanika. 2. prepracované vyd. Nitra : SPU, 2004. 210 s. ISBN 80-8069-453-2.

2. CASTLEMAN, Michael. 2004. Velká kniha léčivých rostlin. 1. vyd. Praha : Colombus, 2004. 635 s. ISBN 80-7249-177-6.

3. ČERNÝ, Ivan. a i. 2004. Rastlinná výroba II.. 1. vyd. Nitra : SPU, 2004. 182 s. ISBN 80-8069-359-5.

4. DUGASOVÁ, Aurélia – DUGAS, Dionýz. 2002. Babkine bylinky. 3. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, 2002. 216 s. ISBN 80-7181-756-2.

5. HABÁN, Miroslav. 2004. Mini atlas liečivých rastlín 6. Astrovité. In Liečivé

rastliny, roč. XLI, 2004, č. 6, príloha.

6. HABÁN, Miroslav. a i. 2007. Manažér pestovania liečivých rastlín. 1. vyd. Nitra : SPU, 2007. 100 s. ISBN 978-80-8069-864-5.

7. HABÁN, Miroslav. 2007. Mini atlas liečivých rastlín 21. Borákovité. In Liečivé

rastliny, roč. XLIV, 2007, č. 4, príloha.

8. HABÁNOVÁ, Marta - HABÁN, Miroslav - CHLEBO, Peter. 2007. Liečivé rastliny v prevencii a podpornej liečbe civilizačných ochorení (VI). In Liečivé rastliny, roč. XLIV, 2007, č. 1, s. 3.

9. GAŠPIERIK, František. 1991. Zázrak menom fytoterapia. 1. vyd. Bratislava : Genezis. 1991. 189 s. ISBN 80-85220-40-7.

10. KRESÁNEK, Jaroslav – KREJČA, Jindřich. 1988. Atlas liečivých rastlín a lesných

plodov. 3. vyd. Martin : Osveta. 1988. 400 s. ISBN 70-056-88.

11. KRESÁNEK, Jaroslav - KRESÁNEK, Jaroslav. 2005. Liečivé rastliny západu nového milénia (22). In Liečivé rastliny, roč. XLII, 2005, č. 2, s. 54-55.

12. KORBELÁŘ, Jaroslav – ENDRIS, Zdeněk. 1981. Naše rostliny v lékařství. 7. vyd. Praha : Avicenum, 1981. 504 s. ISBN 80-201-009-1.

13. MACKŮ, Jan – KREJČA, Jindřich. 1988. Atlas liečivých rastlín. 4. vyd. Bratislava : Veda. 1988. 472 s. ISBN 071-010-88.

14. MIKA, Karol. 1991. Fytoterapia pre lekárov. 2.doplnené vyd. Martin : Osveta, 1991. 379 s. ISBN 80-217-0349-0.

15. PAMUKOV, Dimiter – ACHTARDŽIEV, Christo. 1988. Prírodná lekáreň. 2. doplnené vyd. Bratislava : Príroda, vydavateľstvo kníh a časopisov, 1988. 305 s. ISBN 064-113-88.

16. PŘIBYLOVÁ, Zuzana. 2005. Léčivé, aromatické a kořeninové rostliny. In Aktuální

otázky pěstování, zpracování a využití léčivých aromatických a kořeninových rostlin

2005 : XI. Odborný seminář s mezinárodní účastí. Brno : Mendelova zemědělská a lesnická universita v Brně, 2005, s. 5 - 6. ISBN 80-7157-914-9.

44

17. ŠTALMACH, Valdemar. 2008. Správna poľnohospodárska a zberová prax – ďalší

krok k zvýšeniu kvality rastlinných liekov a doplnkov výživy (I). In Liečivé rastliny,

roč. 45, 2008, č. 5, s. 120-123.

18. ŠTALMACH, Valdemar. 2009. Samoliečba (samomedikácia) stále kontroverzná

téma. In Liečivé rastliny, roč. 46, 2009, č. 3, s.128 – 131.

19. THURZOVÁ, Ľudmila a i. 1986. Malý atlas liečivých rastlín. 9. vyd. Martin :

Osveta, 1986. 456 s. ISBN 70-001-86.

20. VOLÁK, Jan – STODOLA, Jiří – SEVERA, František. 1987. Veľká kniha liečivých

rastlín. 1. vyd. Bratislava : Príroda, 1987. 320 s. ISBN 064-029-87.

Obrázky:

Obr.1 Ibiš lekársky

<http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://www.veronica.host.sk/fytoterapia/herbar/o

brazky/054.jpg&imgrefurl=http://www.veronica.host.sk/fytoterapia/herbar/054.html&us

g=__RlTO6ucRAnASALiEkHPxK8W4yBY=&h=400&w=223&sz=21&hl=sk&start=3

&itbs=1&tbnid=qUlMrMbnij-

oPM:&tbnh=124&tbnw=69&prev=/images%3Fq%3Dibi%25C5%25A1%2Blek%25C3

%25A1rsky%26hl%3Dsk%26gbv%3D2%26tbs%3Disch:1>, 07.05.2010.

Obr. 2 Slez lesný

<www.edusan.sk/.../img_byliny/slezlesny_small.jpg>, 07.05.2010.


<http://www.google.sk/images?hl=sk&gbv=2&tbs=isch:1&q=lipa+ve%C4%BEkolist

%C3%A1&sa=N&start=20&ndsp=20>, 07.05.2010.


<http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://slnieckova.sk/images/ribezla-cierna-1-

591_jpg>, 07.05.2010.

Obr. 5 Divozel veľkokvetý


Obr. 11 Borák lekársky

Obr. 16 Oman pravý

<http://www.wordwoog.estranky.sk/stranka/bylinky>, 07.05.2010.


45

<http://www.herbavitalis.cz/herbar.html#mate%F8%EDdou%B9ka>, 07.05.2010.


<http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://bylinky.biz/herbar/stranky/mata_p.jpg&i

mgrefurl=http://bylinky.biz/herbar/male_stranky/image17.htm&usg=__MNxQCUwFM

6BSkqBiP2Kx1VT0dh8=&h=450&w=222&sz=37&hl=sk&start=7&itbs=1&tbnid=q-

7CubllqjR7BM:&tbnh=127&tbnw=63&prev=/images%3Fq%3Dm%25C3%25A4ta%2

Bprieporn%25C3%25A1%26hl%3Dsk%26gbv%3D2%26tbs%3Disch:1>, 07.05.2010.


<http://nd03.blog.cz/711/745/d3171c811f_56093838_o2.jpg>, 07.05.2010.


<http://www.herbar.pramen.info/byliny/pamajora.html>, 07.05.2010.


<http://www.pozaskolu.sk/static/skolienka/kostihoj.jpg>, 07.05.2010.


<http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://www.veronica.host.sk/fytoterapia/herbar/o

brazky/145.jpg&imgrefurl=http://www.veronica.host.sk/fytoterapia/herbar/145.htm&us

g=__X4k98Wx6SJZZ8Vcm3s76o-w-

oiw=&h=424&w=184&sz=21&hl=sk&start=1&itbs=1&tbnid=-EplHCPG-

ANHkM:&tbnh=126&tbnw=55&prev=/images%3Fq%3Dp%25C4%25BE%25C3%25

BAcnik%26hl%3Dsk%26sa%3DN%26gbv%3D2%26ndsp%3D20%26tbs%3Disch:1>,

07.05.2010.


<http://www.edusan.cz/dom_lek/img_byliny/skorocelkopijovity_small.jpg>,07.05.2010


<http://slnieckova.sk/p/echinacea-purpurea/>, 07.05.2010.


<http://www.pozaskolu.sk/static/skolienka/rumancek.jpg>, 07.05.2010.


<http://slnieckova.sk/p/zlatobyl-obycajna/>, 07.05.2010.


<http://slnieckova.sk/p/cesnak-kuchynsky/>, 07.05.2010.

slovenskÁ po ĽnohospodÁrska univerzita v nitre...

Documents