SLOVENSKOâasopis pre Slovensko a slovensk˘ svet Roãník XXXVI., 1,70 eur 1

2014

DvadsaÈrokov

turistickýchprezentácií

Maškariádyz minulého

storočia

Voľby 2014 a Slováci v zahraničí

Moja fotkapri‰la

s cestami

Terchovskámuzika je uÏv UNESCO

Slovensko jezázraãná skrinka

Po stopáchbarda

NitrianskyJules Verne

Príhovor Slovensko je zázraãná skrinka

Dvadsať rokov turistických prezentáciíFilip Kulisev: Moja fotka pri‰la s cestami

Slovanská slovenská olympijská víťazkaPo stopách barda

Terchovská muzika je už v UNESCOKrk pln˘ hlaholiky

Ľudovít Hološka a jeho výtvarný profil·tvrÈstoroãie takmer dvojstoroãného Kocúrkova

Maškariády z minulého storočiaHviezdou bola krátko, stálicou je dodnes

Dcéra Dolnej zemeBard slovenskej divadelnej kritiky

O scénografii pohybuHlas svieÏi ako osemnásÈroãnej

Grosmanova hviezda opäť svietiTatransk˘ skladateº a hotelier

Nitriansky Jules VerneTvorivo na odkaz svojich osobností

Putovanie od hradu k hraduNevtieravá krása v tichom zadumaní

Voľby 2014 a Slováci v zahraničí

SLOVENSKOâasopis pre Slovensko a slovensk˘ svet

Vydávajú Matica slovenská, P. Mudroňa 1, 036 01 Martin, IČO 00 179 027, a Neografia, a. s., Sučianska 39A, 038 61 Martin-Priekopa, IČO 31 597 912

Číslo 1/2014 /marec 2014Ročník XXXVI.EV 4012/10

Šéfredaktor: Dušan Mikolajdusanmikolaj@gmail.com

Predseda redakčnej rady: Marián TkáčGrafický redaktor: Peter ĎuríkJazyková redaktorka: Jana FarkašováAdresa redakcie: Vydavateľstvo Matice slovenskej, P. Mudroňa 1,036 01 MartinTel.: 00421 434 012 839Fax: 00421 434 133 188

Cena výtlačku: 1,70 eurCeloročné predplatné do zahraničia: Európa 20 eur, ostatné štáty sveta 30 USDRozširujú: Vydavateľstvo Matice slovenskejMartin, PNS, Mediaprint KapaPredplatné a objednávky zo SRi zahraničia zasielajte na e-mailovú adresu:periodika@matica.sk

Sadzba, zlom a prípravatlačových podkladov: Peter ĎuríkReprodukcia, tlač: Neografia, a. s.,Sučianska 39A, 038 61 Martin-Priekopa,

Zadané do tlače 19. marca 2014,vydané 28. marca 2014.Nevyžiadané rukopisy a fotografie redakcia nevracia.Podávanie novinových zásielok povolené OZSaRP Banská Bystrica,č. j. ISSN 0231-7303

Fotografia na obálke: Ján SúkupBiatlonistka Nastasia Kuzminová na stupni víťazov na Zimných olympijských hráchSoči 2014

O B J E D N ÁV K A

Od čísla .......... 2014, v počte ........ kusov,za jednoročné predplatné 30 USD, 20 eur (pre zahraničných odberateľov),

6,80 eur (pre odberateľov na Slovensku)Meno: ......................................................................................................Adresa: .....................................................................................................................................................................................................................

Mesto: ............................... Krajina: .............................. PSČ: ...............

Poznámka: Túto objednávku (s potvrdením o zaplatení) pošlite na adresu:Vydavateľstvo Matice slovenskej, P. Mudroňa 1, 036 01 Martin, Slovensko

S U B SC R I P T I O N

Beginning number ............ 2014, for one year subscription of $ 30, eur 20

Name: .....................................................................................................Address: ...................................................................................................................................................................................................................

City: ................................... State: .................................. ZIP: ...............

Note: Send this subscription, address:

Vydavateľstvo Matice slovenskej, P. Mudroňa 1, 036 01 Martin, Slovakia

346

1013141618202224262830313234363840424446

2 | SLOVENSKO

Drahí čitatelia! Ešte predtým, ako sa zahĺbite do môjho prí-spevku, dovoľte mi popriať vám požehnaný čas,ktorý venujete mojim riadkom. Nie som spiso-vateľ, ani novinár. Som herec, ktorý si za štyrid-saťpäť rokov svojej aktívnej činnosti zvykolinterpretovať texty napísané rukou iných. Pretomi odpusťte tento môj štýl.Prihováram sa najmä vám, mladým ľuďom, tedagenerácii, ktorá je na štarte svojho občianskeho,profesijného i osobného života.Mám na Záhorí chalupu. Veľmi rád tam chodímnajmä v zime. Zakúrim do kozuba, nasypem vtá-čikom slnečnicu a začnem sledovať Božiu tele-víziu. Ponajprv priletia sýkorky. Zobnú zrnkoa odletia. Najprv jedna, dve, potom desaťa o krátky čas možno sto. Medzi ne sa po časepriplichtia vrabce, ďatle, drozdy. Občas vypuknehádka, ba i bitka. Po chvíli, je však znovu pokoj.Poviete si: no a čo. Veď sú hladné. Je to však ibazačiatok môjho rozprávania.Po zime prídu dni plné slnečných lúčov. A pred-stavte si, že tie sýkorky si začali v okolí zimnéhokŕmidla robiť hniezda. Prešlo niekoľko týždňova moje zimné sýkorky mi predstavujú svoje mlá-ďatká. Áno, je to tak. Na mojej záhrade si našlipre seba aj svoje potomstvo domov. Podľa kního prírode sú sýkorky teritoriálne verné.Pri takomto pozorovaní som si uvedomil, že ajmy ľudia sme vlastne také teritoriálne verné by-tosti. Napadne mi táto myšlienka vždy vtedy,keď sa vraciam domov po ceste z vystúpeniaalebo zo zahraničia. Moje deti sa ma už viackrátpýtali, prečo nesedím doma a neužívam si dô-chodok. A tu je odpoveď. Lebo milujem tenpocit, že sa vraciam domov. Musím sa vám priznať, že v roku 1969 som bolvo vtedy západnom Berlíne. Aj som si našiel cel-

kom dobre platenú prácu. Aj som mal myšlienkuemigrovať. No nemal som v duši mier. Niečo miakoby chýbalo. Po niekoľkých mesiacoch somprišiel na to, že čo. Zo žartu hovorím, že som do-stal chuť na bryndzové halušky a v celom západ-nom Berlíne bryndzu nemali. Ale v skutočnosti:Chýbali mi naši občas závistliví, ufrflaní, večnenespokojní, v krčme smelí, no v skutočnosti pod-dajní a bojazliví Slováci. Chýbal mi najkrajšíkúsok zeme na svete. Tí Slováci, ktorí obdivujú cudzincov, ktorí sú hrdína svoju krajinu, na svoju vlasť, na svoje sym-boly. A nielen pri športových víťazstvách. V Ka-nade, pri oslave narodenín, je torta plná vlajočieks javorovým listom, v USA a je to obdobné ajv Anglicku, navyše nosia tričká a aj spodnú bie-lizeň vo farbách svojich národných symbolov.A čo my. Viete si predstaviť Slováka v tričkubielo-modro-červenom s nápisom Milujem Slo-vensko? Môžete mi povedať, že áno. Teraz, počasolympijských hier. Alebo prídete do Čiech, koľkí

P R Í H O V O R

z vás budú rozprávať naším krásnym jazykom?Sú výnimky. Hanka Gregorová a Meky Žbirka.Úcta k rodnému jazyku je jeden z atribútov prí-slušnosti k národu. To však v poslednom obdobíasi už neplatí. Kde zostala krásna slovenčinapánov Záborského, Valacha, Pántika, Zachara,Jamnického, Chudíka a mnohých ďalších maj -strov? Prečo z masovokomunikačných prostried-kov počúvame od profesionálov slová: poď zomnou, bicygel, postavil sa pri stôl, lahýňajú si, vyste bol atp. Pozrime sa aj na tlač. Bežne v novi-nách, kvôli zachovaniu riadkov, čítame rozdele-nie slova „v pori-adku“.V čom to je? Kde sa stala chyba? Verte mi, že jeto preto, lebo málo čítame, alebo vôbec nečí-tame, že je to vo výchove doma i v škole. Žechyba sa stala pri NE-vedení dieťaťa k hrdostina to svoje, naše. Av neskoršom veku často bývauž neskoro.Ako malý dôkaz dovoľte uviesť môj príbeh.Keďže pochádzam z geneticky nie slovenskej ro-diny (už podľa priezviska Šimonovič) a mamkabola Češka, bol by tu predpoklad istej ľahostaj-nosti vo vzťahu k slovenskému národu. Ale!A znova zdôrazňujem ALE. Napriek nie priazni-vej finančnej situácii mojich rodičov moja mamavždy našetrila niekoľko korún a kúpila si knihu.Väčšinou to boli básnické zbierky. Nenechala siich len pre seba. Boli aj pre mňa a moju sestru. Medzi týmito knihami bola aj kniha dnes verej-nosti neznámeho spisovateľa, kňaza Maroša Ma-dačova. Ak si prečítate nasledujúce riadky, asipochopíte, prečo milujem túto krajinu, prečo mi-lujem našich ľudí, prečo som hrdý na všetko, čovonia Slovenskom. Nech sa páči, vojdite do očarujúceho sveta po-vesti o Slovákoch. JOZEF ŠIMONOVIČ

PRVÝ PODPREDSEDA MSFOTO: ADAM VLČEK

SLOVENSKO | 3

B O H A T S T V O S L O V E N S K É H O N Á R O D A

Ľudia zabudli aj na potopu a zasa ich bolo čoraz viac. Čoraz viac ich bolo a toľko ich bolo, že už ani nevyžili v starej krajine, i prikázal im Pán Boh, abysa rozišli po svete. Nepustil ich s prázdnymi rukami: každému národu dal osobitnú reč a osobitné bohatstvo. I bolo živo a rušno, keď sa národy zišli predBožím trónom a keď im Pán Boh dával dary, aké si kto zažiadal. Naveľa, naveľa, na samom konci idú pred Boží trón Slováci. Idú úctivo, len hŕstka ichje, najmenej medzi národmi. – Vitajte, deti moje, a prečo idete len teraz, na ostatku?– Ach, odpusť, Otče, väčšie národy nás odsotili, malý národ by sa darmo tisol dopredu.– A čože vám dať, keď veľké krajiny, moc a slávu zabrali iné národy?– My neprosíme o veľké krajce, my nedychtíme po moci ani po sláve. Len jedno prosíme, o Tvoju lásku prosíme, aby si Slovákov večne miloval! – O lásku prosíte, dar nad všetky dary na svete? Keď lásku chcete, lásku vám dávam, slovenský národ budem milovať naveky!I usmieva sa dobrý Pán Boh, usmieva sa na Slovákov ako otec na dietky, lebo ich prosba páči sa mu najväčšmi spomedzi všetkých národov. Ale kdeže sú hranice Božej štedrosti, ktože ju kedy do dna vyčerpá? I máča Pán Boh prst v rajskej studni a dotkne sa jazyka Slovákov:– Dávam vám do daru najkrajšiu reč, akej nemajú iní ľudia na svete. Slovenská reč bude taká ľubozvučná, ako keď v nebi spievajú anjeli. Taká krásna,ako keď sa rosa jagá na slnci. Taká príjemná, ako keď vetrík veje v máji. Taká sladká, ako keď dieťa teší matku. Taká milá, ako keď sa usmeje nevinnédieťa. Taká utešená, ako keď zapeje sláviček, že pri jej zvukoch mladí budú ešte mladší a aj srdcia starých ľudí omladnú!Druhý raz načiera Pán Boh do nebeského raja, berie z neho najkrajšie piesne a kladie ich do úst Slovákom: – Dávam vám do daru aj piesne, najkrajšie piesne na svete. Keď vaše devy zaspievajú, umĺknu vtáčky, zhučia potôčky, vŕšky poskočia: spev slovenskýchdiev v raj premení vašu zem!Aj tretí raz usmieva sa Pán Boh na Slovákov, do tretice všetkého dobrého:– Napokon dávam vám aj krásnu vlasť pod Tatrami, to bude vaša milá otčina. Tam obrábajte svoje role, tam zachovávajte otcovské mravy, kresťanskúvieru, reč slovenskú. A keby aj súženie prišlo na vás, nezúfajte, ja vás vždy budem nosiť v otcovskom srdci, ja vám vždycky pomôžem...

MAROŠ MADAČOV

(1912 VÝCHODNÁ – 1980 RUŽOMBEROK)

Svoj trval˘ záujem o Slovensko si zaãal predpiatimi rokmi potvrdzovaÈ ojedinelou autor-skou koncepciou, ktorú Vydavateºstvo Ma-tice slovenskej publikuje pod názvomSlovenská vlastiveda v samostatn˘ch kni-hách. Nateraz vy‰li ‰tyri objemné zväzky.V prvom venuje‰ pozornosÈ Bratislavskémua Trnavskému samosprávnemu kraju (podºanovodobého ãlenenia Slovenskej republiky),v ìal‰ích Îilinskej, Nitrianskej a Ko‰ickejÏupe. Konበv nich prácu hodnú autorskéhokolektívu. Kedy si sa zaãal na Àu pripravovaÈa ão Èa viedlo pustiÈ sa do nej individuálne?Spisovateľská profesia je osamelé remeslo. Člo-vek je tak trochu mních, ktorý sa v pracovni akov cele môže plne sústrediť na prácu pre svojnárod. Rozhodnutie pustiť sa do písania ency-klopedického diela, akým Slovenská vlastivedaje, dozrievalo vo mne postupne. Ako som sa blí-žil k šesťdesiatke, viac a viac som pociťovalvnútornú potrebu podeliť sa o vlastné poznanie,čo som sa ako reportér v novinárčine za rokynaučil, aj o to, čo som objavil. Desiatky osob-ností sa narodili ako Slováci, ale veľmi radi siich prisvojovali susední Maďari či Rakúšania,ale aj Česi či Poliaci. Usiloval som sa ich vrátiťdo slovenského kultúrneho dedičstva a, myslímsi, že sa mi to podarilo. Lebo iba tak možno sú-stavne budovať slovenské sebavedomie, ak siosobnosti a dejinné udalosti prisvojíme. Som z generácie spisovateľov, ktorí si v júni1986 v Trenčianskych Tepliciach vydali výzvuVzduch našich čias, a tak som si ako vlastný zá-väzok niesol povinnosť splatiť dlh vlasti, Slo-vensku. Slovensko považujem za veľký dar,ktorý som od života dostal. V čase, keď všetciplakali, že niet deti z čoho učiť, som sa pokúsilsám napísať vlastnú encyklopédiu. Nie som ne-omylný, ale rozhodnutie, že sa pokúsim zmeraťsa v tvorbe s Matejom Belom, ma vyburcovalak veľkému štúdiu a k vypätiu energie, ktoréneraz hraničilo s výkonom alpinistu, čo sadriape na vrchol horolezecky náročnej hory.

V slovenskej histórii nachádza‰ mnohéosobnostné vzory, ãasto pí‰e‰ o svojichsúãasníkoch ako o partneroch, s ktor˘mi saoddá angaÏovaÈ v národn˘ch otázkacha konaÈ pri obrane vzne‰en˘ch ideálov ãiv súbojoch proti t˘m, ão ich povrchne alebodemagogicky spochybÀujú. Na ktor˘ch váÏe-n˘ch ºudí si myslel osobitne, keì si sa po-dujímal na písanie vlastivedy?Najvzrušujúcejšie bolo, ako som hľadal prí-stupy, ako som si ujasňoval koncepciu tejto en-cyklopédie. Chcel som napísať dieloo slovenských osobnostiach a historických uda-lostiach ako dobrodružstvo poznávania. Na za-čiatku som chcel každú župu charakterizovať.Túžil som, aby tam boli informácie o každejslovenskej dedine, o každej osade, mestečku aj

meste, preto som vždy začínal prvou písomnouzmienkou. V tom mi pomáhal Vlastivedný slov-ník obcí na Slovensku, kde som sa dozvedel zá-kladné informácie, ale tie som musel dopĺňaťštúdiom monografií o obciach, ktorých našťas-tie vyšlo dosť. Potom prišli na rad návštevy ar-chívov a štúdium dokumentov. Niekedy somkvôli jeden a pol stránke musel prečítať dveknihy... A potom som sa už len sústredil na písanie. Vovlastivede nájdete fakty o bohatých vykopáv-kach slovenských archeológov, ktorí výraznezdvihli sebavedomie o historickosti sloven-ského národa, o  skutkoch starých Slovákova Slovenov. Píšem o období, keď Slovenskobolo súčasťou Uhorského kráľovstva, pretotreba uhorské dejiny považovať za súčasť slo-venských dejín. Musíme sa naučiť prisvojiť siuhorské dejiny a dôverne ich poznať, lebo sú tonaše dejiny! Moja kniha je zároveň pestovanímhrdosti k našej vlasti a podporuje slovenskévlastenectvo. Kamil Peter vyslovil pekný bon-mot: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a pri-tom sa v nej cítime bezpečne.“ Túžil som Slovenskú vlastivedu najmä zaľudniť.Zámerne som sa sústredil a vyzdvihujem osob-nosti vedcov, spisovateľov, umelcov, ktorí stálipri zrode slovenskej štátnosti. Bolo mojou am-bíciou, aby som práve tých neraz vedome zabú-daných vlastencov ukázal vo vlastivede akoľudí nezničiteľnej energie, ako nezištné osob-nosti, ktoré si slovenskú vlasť zastali právevtedy, keď sa lámali dejiny. Teda v rokoch 1990až 1992. Písať o súčasníkoch nikdy nie je ľahké.Preto som dbal najmä na faktografickú hodnotumedailónov, ale nebál som sa o blízkych ľu-ďoch, ako sú Ivan Hudec, Peter Štrelinger,Dušan Mikolaj, Jozef Bob, písať tak, že somčerpal z nádherných ľudských skúseností, ktorésom s jedinečnými a charakternými ľuďmi za-žíval. Je to, samozrejme, generačná výpoveď,

ale v zrelom veku mám na tento osobnostný prí-stup nárok. A mal som aj veľké šťastie, že somsa pri zápasoch o nezávislosť Slovenskej repub -liky (1993) stretol a spriatelil s ľuďmi, ktorí mav živote poznačili. Myslím najmä na také osob-nosti, ako sú Roman Kaliský a Imrich Kružliak,prof. Matúš Kučera, ale aj na prof. Janka Štev -čeka, ktorý bol predsedom Vedeckej radyNárodného literárneho centra, v ktorom som boldva roky generálnym riaditeľom, či na JozefaDarma alebo spisovateľa Pavla Števčeka. Mys -lel som na Jaroslava Rezníka a Petra Jaroša, navýtvarníkov Ondreja Zimku, Vlada Kompánka,herca Gustáva Valacha. Diskusie s nimi bývalinádherným objavovaním slovenského sveta,prehlbovaním poznania o zmysle slovenskýchdejín, ale aj získaním istoty, že Slovensko akonezávislý štát sa v Európe presadí schopnos-ťami svojich občanov. Práve ocenenie Sloven-skej vlastivedy od Romana Kaliského, ktorývšetky doterajšie zväzky poctivo prečítal, sivážim najviac.

Ako ti pri písaní slúÏil vlastn˘ archív?Na ten som mimoriadne pyšný. Už od prvýchčlánkov, ktoré som napísal ako dopisovateľTrenčianskych novín, som si vystrihoval, nale-poval a archívne odkladal každú svoju reportáž,esej, článok aj interview. Takže mám doma od-ložených okolo 40 šanónov podľa rokov, keďčlánky vznikali. Práve preto som bez problé-mov mohol do Slovenskej vlastivedy zaradiť ajslovenské osobnosti, ktoré sa presadili v ďale-kom zahraničí a v zámorí. Ich skutky ma pre-svedčili, aký je slovenský národ bohatý naveľkých hrdinov. Takto som siahol do vlastnéhoarchívu po slovenskom pilotovi RAF generá-lovi Ottovi Smikovi, ktorého zostrelili počas 2.svetovej vojny nad holandským mestom Zwolle(napísal som o ňom knihu Zlomený sen), po plu-kovníkovi americkej armády Johnovi Slezákovizo Starej Turej, ktorý sa stal námestníkom mi-nistra obrany USA. Takto píšem o  rodákoviz Jarabiny Michaelovi Strankovi, ktorý je vy-modelovaný na slávnej soche z bojov Američa-nov o ostrov Iwo Jima, či o Dežovi Hoffmanoviz Banskej Štiavnice, ktorý bol fotografom Beat -les, o sochárovi Williamovi Schifferovi z Trna -vy, ktorý žil a tvoril v Paríži a vytvoril súsošiesv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Na ktoré diela vo svojom byte, vo verejn˘chkniÏniciach, v archívoch si pri ‰túdiu a zbie -raní podkladov siahal najãastej‰ie?Mimoriadne mi pomohli najmä encyklopedickédielo: Slovenská encyklopédia z roku 1976,veľká štvordielna Encyklopédia Slovenskoz Obzoru, terajšie encyklopédia Beliana, ktorúvydáva Peter Červeňanský so spolupracov-níkmi vo vydavateľstve Veda, Slovenský biblio-

4 | SLOVENSKO

Slovensko je zázračná skrinkaRozprávame sa s Drahoslavom Machalom, spisovateºom a ãlenom predsedníctva MS

grafický slovník z Matice slovenskej a už spo-mínaný Vlastivedný slovník slovenských obcí.A potom to boli túlačky po knižniciach a pre-hrabávanie sa v archívoch. Poznám, ako voniaprach archívov v  Ivanke pri Dunaji, Levoči,Evanjelickej lyceálnej knižnici v Bratislave ajv Kežmarku, v archíve v Bytči či v Mestskommúzeu v Banskej Bystrici. Držal som v rukáchunikátne dokumenty. Keďže som napísal knihyMajstri slova a Šľachtické rody, usiloval somsa zaľudniť slovenské dejiny slovenskou šľach -tou. To bola moja prioritná ambícia, aby somSlovákom ukázal, aké staré šľachtické rodymajú od rodu Hunt-Poznanovcov z 9. storočiaz čias Nitrianskeho vojvodstva cez Mariášov-cov, Radvanskovcov, Rakovskovcov, Zmeška-lovcov, Podhradskovcov, Podmanickovcov,Ostrolúckovcov a ďalšie rody. Každý z nich sanádhernými skutkami zapísal do dejín sloven-skej vlasti. Takže stačí sa iba dovzdelať a hneďsa Slováci zbavia pocitu, že sú plebejský národ.Mali sme knieža Pribinu, Rastislava, Mojmíraaj veľkého kráľa Svätopluka a mali sme ajvlastnú nižšiu, strednú a vysokú šľachtu!

Ako reagovali na tvoje aktivity pracovníci re-gionálnych in‰titúcií, ktorí majú vo svojejpracovnej náplni starostlivosÈ o historickéhodnoty alebo súãasnú kultúru, umenie,vzdelávanie, osvetu?Osobitne by som sa rád poďakoval ľuďom, ktorípracujú v miestnej kultúre, regionálnym mú-zeám na Orave, na Kysuciach (Turóczy, Je-senský, PhDr. Blanka Králiková), v Trenčíne (v Rešetkovej knižnici Mária Špániková), v Ko-šiciach (Mikuláš Jäger), Michalovciach (pánMolnár), a rovnako galériám aj múzeám, odkiaľsom získal portréty šľachty (Banská Bystrica,Strážky, Matica slovenská). Ľudia v regiónochsú soľou slovenskej zeme a slovenskej kultúry.

Aké je súãasné povedomie verejnosti o vlast -n˘ch národn˘ch dejinách? Ak˘ majú k Slo-vensku vzÈah mladí ºudia, osobitne tí, ktorídlhodobo alebo uÏ natrvalo Ïijú v zahraniãí?Povedomie staršej a strednej generácie o národ-ných dejinách je pomerne vysoké. Ľudia si ku-pujú knihy profesora Matúša Kučeru ajmladých profesorov Martina Homzu a RobertaLetza, Antona Hrnka a Martina Lacka a IvanaMrvu. Sú to muži, ktorí každou knihou dvíhajúslovenské sebavedomie. K nim patria viaceríslovenskí archeológovia: prof. Jozef Vladár,Titus Kolník, Karol Pieta, Dušan Čaplovič.A pridal by som desiatky slovenských spiso-vateľov a publicistov v EXTRA Plus, Slo-venských národných novinách, Literárnomtýždenníku či v Slovenských pohľadoch, ktorívýrazne dvíhajú slovenské sebavedomie aj his-torické vedomie. Ľudia sa potrebujú zoriento-vať. Teší ma, že aj na internete sa čoraz viacstretávam so záujmom mladých ľudí, ktorí pra-cujú v Británii, Nemecku, vo Francúzsku čiv Taliansku a chcú poznať svoje historické slo-venské korene. Ich záujem prichádza s tým, akovyzrievajú. Chcú niekam patriť a začínajú chá-pať, že Slovensko v Európskej únii sa stále viaca viac etabluje. To, že slovenská politická scéna

je amatérska a slabučká, ešte neznamená, že jeobrazom celého národa. Slováci sú vitálny a dy-namický národ.

PoznበSlovensko dôverne, ão Èa pri opätov-n˘ch náv‰tevách blízkych miest alebo prinovom spoznávaní menej známych oblastíúprimne te‰ilo, kde si zostával nepríjemnezaskoãen˘?Nielen zaskočený, ale doslova šokovaný bohat-stvom histórie a osobností som zostával opako-vane pri písaní Košickej župy. Každý Slovák zozápadu si myslí, že pri Košiciach sa končí slo-venský svet. Ale tam je ešte 120 kilometrov slo-venskej úrodnej zeme, lebo v takých mestách,ako sú Michalovce, kde je z čias Nitrianskehovojvodstva a Veľkej Moravy Kostol svätého Mi-chala z 9. storočia, si človek uvedomí, že všadetam žili starí Slováci. Rovnako ma bohatstvomhistórie prekvapil Trebišov. Úžasnú silu histo-rických udalostí aj artefaktov majú Košice,preto majú Slováci povinnosť prisvojiť si ich.

Je prvým mestom na svete, ktoré malo svojmestský erb. Kto to na Slovensku vie?

Mበbohaté spisovateºské a publicistickéskúsenosti, dostal si sa napriek tomu prizostavovaní vlastivedy do situácií, keì si sacítil ako úpln˘ zaãiatoãník?Musel som sa naučiť i skĺbiť poznanie z archí-vov a z dokumentov a napísať ich tak, aby po-znanie slovenských ľudí vzrušilo, zaujalo. Pretosom neraz rozmýšľal, ako to urobiť príťažlivo.Keď dostávam listy a poďakovania od nezná-mych ľudí, vtedy ma hreje pri srdci, že skorodesať rokov života, ktoré som tomuto projektuvenoval, malo zmysel. Napokon, som v štádiu,keď dokončievam Banskobystrickú župu aj Pre-šovskú župu.

Publikované dielo sa stáva verejn˘m vlast-níctvom, pri jeho písaní si v‰ak zaiste opa-kovane myslel na to, ãomu sa hovorievaodkaz. Komu, akej skupine ho venuje‰ s v˘-sostne osobnou úãasÈou?To je azda najťažšia otázka, akú si mi položil.Vlastivedu som písal pre každého, kto milujeSlovensko a cíti sa byť sebavedomým Slová-kom. Ale aj pre slovenských učiteľov, ktorí hľa-dajú učebné materiály na internete, ale v mojomdiele nájdu všetko, čo by mali svojim žiakoma študentom ponúknuť. Odkazujem toto dielonajmä mladým slovenským ľuďom, aby hľadaliistoty, že na taký málopočetný národ sme Eu-rópe dodali osobnosti, ktoré sa stali súčasťoueurópskeho kultúrneho dedičstva. Malý je ibaten, kto si dal malý cieľ.

Ktoré tvoje texty sú „najzrel‰ie“ na vydaniev ìal‰om vlastivednom zväzku?Najťažšie na Slovensku nie je knihu stvoriť, na-písať, najzložitejšie je na ňu nájsť peniaze, abyvyšla. Dávno som dopísal Slovenskú vlastiveduII. o Trenčianskej župe, skadiaľ pochádzam,a teším sa, že uzrie svetlo sveta v tomto roku.Tento diel ukazuje, aké je stredné Považie bo-haté na desiatky, ba priam stovky slovenskýchosobností, ktoré nadobro poznačili osudy našejvlasti.

Pri voºbách na valnom zhromaÏdení Maticeslovenskej v Martine minulú jeseÀ si sa staljedn˘m z ãlenov predsedníctva MS. âo odna‰ej národnej in‰titúcie najväã‰mi oãakávasúãasné Slovensko?Nesmierne si vážim dôveru matičiarov, ktorí mazvolili do výboru aj do p redsedníctva Maticeslovenskej. Navymýšľal som už dostatok pro-jektov, osadil po Slovensku aj po Európe de-siatky pamätných tabúľ, bronzových reliéfova sôch. Azda budem mať ešte dostatok invencie,aby sme aj v  tomto Roku kráľa Svätoplukaa Andreja Hlinku pripravili s MS také podujatia,ktoré oslovia slovenské srdcia. Slovensko odMatice očakáva veľa, ale aj Matica očakáva odSlovákov, že sa konečne budú pri obrane národ-ných a štátnych záujmov správať ako sebave-domí Slováci a hrdí vlastenci.

DUŠAN MIKOLAJ

FOTO: ARCHÍV

SLOVENSKO | 5

·tátna propagáciaPropagáciu významného hospodárske ho od-vetvia garantuje Slovenská agentúra cestov-ného ruchu (SACR). O ak tívnych zmenácha nových postupoch v práci agentúry sa mô-žeme oboznámiť aj prostredníctvom inovova-ného portálu www.slovakia.travel. Generálnariaditeľka SACR Marta Kučerová povedala, žepri koncipovaní jeho obsahu sa usilovali o in-formačnú „jednoduchosť, prehľadnosť, zrozu-miteľnosť a intuitívnosť“ tak, aby bol motivačnýpre širokú verejnosť. Informácie sú štruktúro-vané prakticky, návštevníci získajú rýchlo pre-hľad o oblastiach a témach, ktoré ich zaujímajúprednostne, a zároveň sa im otvárajú ďalšie po-nuky. Prakticky užitočné sú priame odkazy narezervačné ubytovacie systémy, cestovné po-riadky, služby každodennej potreby, oznamyo zaujímavých udalostiach, pozvánky na aktu-álne podujatia, ktoré pootvárajú lákavé cesty domenej známych oblastí. Portál obsahuje aj in-teraktívnu mapu a fotobanku.

Návštevník si môže o základných tematickýchčinnostiach a regionálnych oblastiach prečítaťa pozrieť v 25 elektronických katalógoch. Sa-mostatne o najvýznamnejších miestach sosvetovým či európskym významom. Mnohé in-formácie sú zverejnené už v šiestich jazyko-vých mutáciách, čo je jednoznačný prínos prezahraničných záujemcov o cesty na Slo-vensko. Popri angličtine sú v jazykoch sused-ných štátov a s vyšším počtom návštevníckejklientely – vo frekventovanej nemčine a ruštinea naši susedia: v poľskom a maďarskom ja-zyku. Samozrejmosťou je komunikačné napo-jenie na sociálne siete.

Nosné témy, osvedãené lákadláNa veľtrhu je dostatok priestoru i času zorien-tovať sa, na čo podstatné považujeme za po-trebné upriamiť pozornosť návštevníkov mya čo prišli ponúknuť zahraničné agentúry a ces-tovné kancelárie. O rok dlhšiu veľtržnú prezen-táciu ako ITK Slovakiatour majú Danubius

Gastro a špecializovaná výstava Poľovníctvoa oddych. Obe sa považujú za svojbytné, avšakich organizační garanti si dobre uvedomujú, ževeľtržná pôda cestovného ruchu je výbornýmsprievodným nosičom informácií o ich vlast-ných aktivitách a ponukách. Na všetkých tele-víznych staniciach sveta sa gastronómiaprezentuje ako neodmysliteľná súčasť cestova-nia a spoznávania miestnych zvyklostí a kultúr-nej tradície. Ľudstvo varí na uliciach, v prírode,v jednoduchých jedálňach i nóbl hotelových ku-chyniach. Ak si reštaurácie a hotelierstvo chcúzískať a udržať klientelu stravníkov, nezaobídusa bez priam kompletného technického a ma-teriálneho vybavenia kuchýň, barov, jedální.A tak na veľtrh prichádzajú výrobcovia a distri-bútori mnohorakých strojov i jednoduchýchnástrojov na uľahčenie kuchárskej roboty,štýlového aj praktického nábytku, hrncov,nádob, porcelánu, skiel, obalových materiálov,zaručene zdraviu prospešných potravín, zele-niny, nápojov. Neďaleko tisícok týchto vecí sa

6 | SLOVENSKO

DVADSAË ROKOVVeºtrÏné podujatia v bratislavskej Inchebe na zaãiatku nového roka tradiãne otvára ITF Slovakiatour. Na prelome

januára a februára sa konal jubilejn˘ 20. roãník najväã‰ieho veºtrhu cestovného ruchu na Slovensku, ktor˘ or-

ganizátori radia medzi najv˘znamnej‰ie podujatia v stredoeurópskom priestore. Zúãastnilo sa na Àom takmer

370 vystavovateºov z Albánska, Brazílie, Cypru, âeskej republiky, âiernej Hory, Dominikánskej republiky, Egypta,

Chorvátska, Jamajky, Juhoafrickej republiky, Maìarska, Maroka, Moldavska, Namíbie, Poºska,

Rakúska, Ruska, Slovenska, Srbska, Srí Lanky, Talianska, Tuniska, Turecka a z Ukrajiny.

Poãas ‰tyroch dní si pri‰lo oficiálne prezentácie regiónov, obchodné ponuky na‰ich a zahraniãn˘ch cestovn˘ch

kancelárií a sprievodné kultúrne podujatia pozrieÈ viac ako 75-tisíc ºudí. Veºtrh sa konal pod zá‰titou Minister-

stva dopravy, v˘stavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Minister rezortu Ján Poãiatek sa na jeseÀ

pri príleÏitosti svetového dÀa cestovného ruchu o turistickom potenciáli Slovenska vyjadril uspokojivo a s per -

spektívnym optimizmom prisºúbil jeho podporu „v maximálnej moÏnej miere“. Popri inom sa uvádza, Ïe oproti

roku 2012 k nám pri‰lo o 107 120 zahraniãn˘ch turistov viac, ão znamená medziroãn˘ nárast o 16,1 percenta.

V prvom polroku minulého roka dovolenkovalo na Slovensku takmer 1,9 milióna ºudí, nav‰tívilo ho 771 262 za-

hraniãn˘ch hostí. Pozitívny ‰tatistick˘ rast zaznamenal domáci cestovn˘ ruch, prv˘ch ‰esÈ mesiacov minulého

roka dovolenkovalo doma 1 121 543 obãanov Slovenskej republiky a poãet ich prenocovaní v na‰ich zariade-

niach cestovného ruchu medziroãne vzrástol o 7,5 percenta.

rozkladajú kuchári, barmani, baristi, cukrári, pe-kári, aby svojimi obdivuhodnými šikovnosťamipresviedčali tých menej praktických prizerajú-cich sa, že do varenia jedál, kávy, miešania ná-pojov sa možno pustiť v každom veku.Domácim neodolateľne konkurujú vystavovate-lia zo zahraničia, ponúkajú ochutnávky vlast-ných kulinárskych a nápojových špecialít.A to sme nespomenuli someliérov. Ak by siniekto dal tú námahu, mohol by celé štyri dnirátať, koľko druhov vína možno najprv znaleckyovoňať a potom spôsobne ochutnať v ústnejdutine, koľko fliaš a pohárov sa nadvihne a ob-ráti, do koľkých oblastí a viníc by bolo hodnozájsť. V praktických i propagačných činnostiachna Slovensku majú značný predstih členoviazdružení v Malokarpatskej vínnej ceste.

Lesy v závetrí civilizácieVýstava Poľovníctvo a oddych je venovanávšetkým, ktorí radi trávia svoj voľný čas v les-natej prírode. Vystavovatelia im pripravili uži-

točné informácie o faune a flóre, ukážky soko-liarstva, vábenia zveri. Lesníci a poľovníci tvoriasúručenstvo, ku ktorému by sme mohli zaradiťaj rybárov, výrazné ponuky sú však predovšet-kým pre vášnivých lovcov zvere, ktorí od dáv-nych čias patria neodmysliteľne k lesom. Medzisúčasnými poľovníkmi sa navyše grupuje sol-ventná klientela, a tá popri poplatkoch za lovvýznamne zvyšuje nákup loveckého sortimentuod všakovakého oblečenia po špičkovú stre-leckú techniku. V duchu dávnych zvyklostívchádzajú do lesov v čo najdokonalejšom vy-strojení, a tak na veľtrhy prichádzajú výrobcoviaa obchodníci s oblečením, obuvou, zbraňamia ostatným mnohorakým vybavením neodmys -liteľne potrebným na lov. Prirodzene, aj tu väčšinu tvoria návštevníci,ktorí sa uspokoja s tichým pobytom v les-nom prostredí, so zbieraním lesných plodov,s bývaním na samotách, čo najďalej od civi-lizačných ruchov a konzumných ponúk. Uby-tovacích kapacít je tu podstatne menej ako

na vidieku, kde súkromní vlastníci stavajúnové penzióny, opravujú obytné objekty sosnahou zachovať ich pôvodný architekto-nický či dokonca starosvetský štýl, rozširujúrodinné domy, zriaďujú v nich samostatnévchody a interiéry vybavujú potrebným čivyššie očakávaným štandardom bývania.O to viac sú cenené architektonicky príťaž-livé zrubové domy, v ktorých niekedy bývalilesnícki správcovia s rodinami, jednoduchéútulne na samote s niekoľkými posteľamia skromnou kuchynskou výbavou, novšiechaty na okraji obcí, v ktorých sa môže uby-tovať väčšia skupina záujemcov. Tieto ob-jekty vyhľadáva aj turistická klientela, ktoráhľadá oddych a méty ich ciest vedú právedo lesných priestranstiev.

Voda, zdravie, relaxSlovensko má podstatne viac termálnychprameňov, než ich využíva na liečebné a re-kreačné účely. V našom neraz priam maso-

SLOVENSKO | 7

turistick˘ch prezentácií

Kúpele Pie‰Èany Prezentaãn˘ stánok Slovenskej republiky

Rekreaãné objekty na brehu Dunaja

chistickom odmietaní toho, čo bolo charakte-ristické pred rokom 1989, sme sa správalik viacerým vybudovaným kúpeľným stredis -kám ako k nejakej ideovej príťaži. Navyše sado systému začali montovať privatizéri s laic-kými skúsenosťami, no s vysokými ambí-ciami po ziskoch, a tak sme si muselidôveryhodnosť nášho kúpeľníctva dosť ná-ročne získavať späť. Preto viacerí privítalisúčasné aktivity prezentované na ITC Slova-kiatour 6. ročníkom výstavy Wellness a fit-ness. Vnímali sme ich nielen po stránkevybavenia športových a relaxačných zaria-dení. Viaceré bývajú súčasťou práve priesto-rov kúpeľov a kúpalísk, ktoré sa začínajúrozširovať o termálne kúpaliská nazývanéaquaparkami. Sieť kúpeľov je vybudovaná na viacerýchmiestach Slovenska. Najvýchodnejšie sa na-chádzajú Bardejovské kúpele a Vyšné Ruž-bachy, najzápadnejšie sú Smrdáky uprostredoblasti Záhoria. Najväčší počet termálnycha klimatických kúpeľov je vo Vysokých Tat -rách. V stredných oblastiach sú to naše naj-známejšie Piešťany, Bojnice, Sliač, Kováčová,Nimnica, Brusno, na juhu Dudince, Číž. Tep -lice priamo v názve majú regionálne kúpeleRajecké, Turčianske, Trenčianske, Sklené Tep -lice sa nachádzajú pod Štiavnickými vrchmi.V Liptove sú tradične vyhľadávané Lúčky.S poľutovaním však treba konštatovať, že Ko-rytnica pod Nízkymi Tatrami charakterizovaná„indikačným zameraním a dosahovanýmiliečebnými výsledkami sa môže radiť medzipopredné kúpele, ako sú Karlove Vary, fran-cúzske Vichy alebo talianske Monte Catini“je mimo prevádzky. Vo významných turistických oblastiach začalik niektorým vonkajším termálnym kúpalis -kám stavať objekty s plavárňami, saunami,vírivkami, masážnymi a ďalšími službami.Alebo vybudovali celkom nové komplexy. Inésú v stave budovania, pribúdajú s lokálnymcharakterom, sú iba rozšírením verejných kú-palísk, avšak niektoré naznačujú perspek-tívne z hľadiska turistického ruchu vyššieambície. Ich význam narastá najmä tam, kderozširujú relaxačné a športové možnosti prenávštevníkov horských stredísk (hoci to ne-musí byť pravidlo, dlhšie obdobie je na Slovensku predovšetkým kvôli liečivým vlast-nostiam vody najvyhľadávanejším termálnekúpalisko Podhajská). Na severe je v sused-stve s Poľskom hojne navštevovaným Mean-der park v Oraviciach v susedstve Zá-padných Tatier, v Poprade Aquacity, menšíThermal park v neďalekom Vrbovom pri Kež-marku. Pri Nízkych Tatrách v susedstve prie-hrady Liptovská Mara sú Thermalparkv Bešeňovej a Tatralandia Liptovský Mikuláš.Ako vidieť i pri nasledujúcich, málokde sauspokoja s jednoduchými slovenskými ná-zvami. Máme síce Kúpeľný dom AphroditeRajecké Teplice, Vodný raj Vyhne, Terchovecv Terchovej, Vadaš Štúrovo, Termál CentrumGalandia v Galante, Termálne kúpalisko Mar-gita-Ilona Levice. Ale popri nich sa nesú hrdépomenovania: Aquathermal Senec, Aqua -thermal Strehová, Holidaypark Kováčová,Thermal corvinus Veľký Meder, Spa & Aqua-park Turčianske Teplice, AquaRelax DolnýKubín, Aqua-Vital Park Lúčky, ThermalparkDunajská Streda. O kvalite služieb však ne-vypovedajú, prirodzene, importované slová.

·port, poznávanie V posledných rokoch sa začína investovať dobudovania cyklotrás. Na Slovensku sú oficiálnev dĺžke tisíc kilometrov, do roku 2020 by malapribudnúť ďalšia tisícka kilometrov nových ciestpre cyklistov. Najlepšie sú na tom Bratislavaa jej okolie, odkiaľ sa možno pohodlne dostaťdo susedného Rakúska, Maďarska či na Mo-ravu. Podstatne lepšie podmienky majú cyklo-turisti. Na Slovensku je pre nich vyznačenýchviac ako päťsto trás v celkovej dĺžke vyše 10--tisíc kilometrov. Záujem a osobnú iniciatívuvyvíjajú prirodzene v mnohých častiach Slo-venska, zaujímavá je napríklad prvá etapa ve-

8 | SLOVENSKO

Folklórna skupina Hájiãek z Chrenovca-Brusna patrí medzi charakterové oÏivenia Slovakiatouru

·t˘lové objekty v kúpeºoch Vy‰né RuÏbachy

dená na Kysuciach Bystrickou dolinou po mies-tach niekdajšej lesnej železnice. Osobitnú po-zornosť chcú venovať úpravám mestskýchkomunikácií, cyklopruhov a cyklokoridorov nauž existujúcich cestách, na ktorých bicyklova-nie býva neraz priam riskantné. Pri horskej turistike sa nemusia brať na zreteľiba vrcholové športové výkony v extrémnychpodmienkach. Podobne ako pri túrach do hôrväčšina návštevníkov netúži štverať sa navrcholy pomocou horolezeckých lán, mnohícyk listi uprednostňujú skôr putovanie než pre-tekanie krajinou. A treba veriť, že súbežnes cyklotrasami budú v regiónoch dbať na zimnétrasy pre bežkárov, pretože budovatelia zjazdo-viek berú záujemcov o tento šport predovšet-kým ako nevítanú konkurenciu. Tu je veľkýrozdiel medzi zimnými ponukami pre tých, ktorínetúžia predvádzať sa s parádnym výstrojomv lyžiarskych strediskách, ale chcú spoznávaťprírodne oblasti mimo nich.

Propagácia ako ‰tátny systémSlovenskej agentúre cestovného ruchu (SACR)sa v nových časoch nepodarilo uchovať takúsvojbytnosť, akú mala predtým celoštátnaspráva v tejto významnej oblasti národnéhohospodárstva. Je štátnou príspevkovou organi-záciou a od roku 1995 ju v rámci vlády SR za-strešovali ministerstvá s viacerými názvami (i podstatne rozdielnymi kompetenciami). Pre-zrádza to na jednej strane hľadanie toho „naj-správnejšieho“ zaradenia, ale v neposlednomrade aj upieranie takého výsostného postave-nia cestovného ruchu, aké už dlhodobo a sta-bilne majú mnohé štáty sveta. Momentálnetreba hľadať SACR pod Ministerstvom dopravy,výstavby a regionálneho rozvoja SR. Slovenskárepublika by si však zaslúžila povedzme samo-statný vládny rezort, ktorý má potrebný rozpo-čet a kompetencie rovnocenné s ostatnýmiministerstvami. Mnohé ministerstvá totiž poprudkej privatizácii štátneho majetku plniapredovšetkým byrokratickú a organizačnúfunkciu, pretože ich riadiaca pôsobnosť v ná-rodnom hospodárstve prechádza z reálnejpozície do symbolickej. A príjmy do štátnejpokladnice sa zvyšujú skôr z domácich pod-nikateľských aktivít, a tu práve v oblasti ces-tovného ruchu a výkonných služieb, ktoré súnaň priamo napojené, alebo bývajú účelnea účinne sprostredkované. Príkladov na povýšenie postavenia cestovnéhoruchu Slovenskej republiky sa ponúka v mno-hých oblastiach našej spoločnosti i v medziná-rodnom postavení. Ak bola SACR už v riadiacejpôsobnosti ministerstiev hospodárstva či do-konca kultúry (vtedy s prívlastkom „a cestov-ného ruchu“), mohli by sme pozbierať odvahua uvažovať nad tým, či by adekvátny podielz hospodárskeho prínosu aktivít v cestovnomruchu do štátneho rozpočtu nebol schopný fi-nančne zabezpečiť existenciu samostatnéhovládneho rezortu. Kým sa tak nestane, musímesa uspokojiť povedzme s čiastkovou propagá-ciou reprezentácie Slovenska na olympijskýchhrách, keďže šport patrí do kompetencie minis-terstva školstva, iba sčasti budeme uvažovaťo podiele vidieckej turistiky a agroturistiky nacestovnom ruchu, lebo do tejto oblasti idú eu-rópske zdroje cez ministerstvo pôdohospodár-stva, ministerstvo kultúry má pod svojousprávou iba centrálne inštitúcie, a tak nemožnoočakávať, že celú šírku kultúrneho dedičstva,

ktoré je neodmysliteľnou súčasťou turizmu,bude mať plne na zreteli terajší zriaďovateľskýgarant SACR na úrovni vlády SR.Zjednodušene povedané: súčasné garanciestarostlivosti o rozvoj cestovného ruchu a vý-znamného zdroja štátnych príjmov si žiadajúplnú aktívnu účasť na celoštátnej a regionál-nej úrovni a vzájomnú súčinnosť všetkých za-interesovaných. A rovnako to, čomu sa hovoríúprimný záujem a trvalá odborná účasť nadosiahnutí čo najpraktickejších výsledkova spoločenského úžitku. „Základnou úlohoumarketingovej stratégie je určiť opatrenia, nazáklade ktorých je možné dosiahnuť stano-

vený marketingový cieľ. Nejde o podrobnýplán opatrení, ale o určenie takého správaniasa, ktoré umožní dosiahnutie optimálnehocieľa. Kvôli tomu treba vyvinúť všetky možnéstratégie.“ Takýto citát maďarského profesoraClaude Kaspara otvára Marketingovú straté-giu Slovenskej agentúry pre cestovný ruch naroky 2014 – 2020, ktorou sa koncom minu-lého roka zaoberala vláda SR. Nenechajte sa,prosím, odradiť implicitnou múdrosťou. Odpo-rúčam pozrieť si celý materiál na webovejstránke SACR.

DUŠAN MIKOLAJ

FOTO: AUTOR

SLOVENSKO | 9

Kulinárske ponuky spod Veºkej Raãe, lyÏiarskeho a turistického strediska na Kysuciach

Generaãné odovzdávania bohat˘ch remeseln˘ch tradícií

Opakovane pripomíname, že súčasné Slovensko mávo svete stovky svojich ľudí, ktorí sa uplatniliv mnohých vedeckých činnostiach, na významnýchpracovných, spoločenských pozíciách. Naše infor-mačné podlžnosti pritom narastajú, pretože mi-gračný pohyb v Európe je nebývalý, a vôbec nie súvýnimkou ani cesty našincov na iné kontinenty, dokončím sveta, ktoré i pri rozvíjajúcich sa informač-ných technológiách ešte stále pôsobia „tajuplne“.Každý cestujúci má vo svojej základnej výbave fo-toaparát alebo kameru. Galéria mesta Bratislavy kaž-doročne inštaluje profilovú výstavu výtvarníkovdlhodobo usadených v zahraničí. Pribúda medzinimi fotografov. V ostatných rokoch vystavovaliv GMB svoju tvorbu Dežo Hoffmann (preslávený soslávnymi Beatles), Yuri Dojč, rodák z Humenného,usadený od konca 60. rokov v kanadskom Toronte,Martin Trenkler fotografujúci preteky formuly 1.Predpokladajme, že je iba otázkou času, keď galériado výstavného programu zaradí Filipa Kuliseva.So štyridsaťročným bratislavským rodákom som sastretol v Inchebe na veľtrhu cestovného ruchu, kdevystavoval výber zo svojej tvorivo bohatej a tema-ticky rozmanitej tvorby. Na webovej stránke ama-zing-planet uvádza svoj doterajší prezentačnýsumár: už okolo 170 autorských výstav v rozlič-ných častiach sveta, z nich najmenej stovka boladoma na Slovensku. Budúci rok plánuje veľkú vý-stavu v Clevelande, Amerike aj v mestách NewYork a Washington.Za nejakých dvanásť rokov aktívnej činnosti je toúctyhodný počet, ich charakter neraz ovplyvňujúgalerijné a iné prezentačné priestory, konkrétnemestá a miesta.Narastajúci oficiálny záujem o tvorbu Filipa Ku-liseva potvrdilo na začiatku tohto desaťročia nie-koľko významných inštitúcií. V novembri 2010mu Európska komisia fotografov (FEP) udelilav Bruseli najvyššie kontinentálne ocenenie preprofesionálnych fotografov – titul Master QEP(Qualified European Professional Photographer).V histórii bol iba druhý autor, ktorého ocenili za„prírodné scenérie“. Roku 2012 v Londýne akoprvý fotograf zo štátov strednej a východnej Eu-

rópy dostal najvyššieho ocenenie a titul FBIPP –Britského inštitútu profesionálnych fotografov.Zároveň sa stal jeho najmladším držiteľom nasvete. V tom istom roku v súťaži o najlepšiehoeurópskeho fotografa sa stal držiteľom oceneniaEuropean Landscape Golden Camera. Svoje fo-tografie publikuje aj knižne. Vyšli v piatich autor -ských publikáciách, najznámejšia monografiaÚžasná planéta sa umiestnila na druhom miestev medzinárodnej súťaži o Európsku fotografickúknihu za rok 2010 (FEP – European Photo Bookof the Year Award). Kniha má 624 strán, váži päťkilogramov, je v nej viac ako päťsto fotografiíplus mapy lokalizujúce polohu konkrétneho prí-

rodného úkazu alebo priestoru. Vyšla s textamiv 13 jazykoch v našom prestížnom vydavateľstveSlovart, ktoré publikovalo aj Kulisevovu najnov-šiu knihu Zoom. V nej sa autor väčšmi otvára či-tateľom a popri fotografickom svedectve o tom,čo je úchvatné pre zrak, píše o osobných zážit-koch hodných zaznamenania.

Prvé dovolenkové skúsenosti Pri našom zoznamovacom rozhovore ma zaujímalapraktická predpríprava Filipa Kuliseva, ktorá muotvorila nezvyčajne úspešnú kariéru. Hoci by homohla nabádať (a vlastne i oprávňovať) k osob-nostnému vyjadrovaniu, hovoril jednoducho, nerazpriam lapidárne, čo som si stotožnil s vlastnosťounazývanou skromnosť. „Moja fotka prišla s ces-tami.“ Najprv s manželkou na dovolenkách, z ne-veľmi prítulných bratislavských zím odchádzali zaslnkom a príťažlivou krajinou. Zostavovali fotogra-fické albumy, potom prišiel návrh, aby pripravilisamostatnú výstavu. Odozvy návštevníkov bolisympatické, fotografie sa páčili viacerým, prichá-dzalo to, čomu sa hovorieva prvé úspechy. A tak sina tom začali plánovať svoju existenčnú budúcnosťsamostatným podnikaním. Svoj projekt nazvali Amazing Planet, začali vydá-vať obrazové a zvukové nosiče, ich prezentácia vy-volávala záujem širšieho okruhu ľudí, verejnosti,čoskoro aj médií. To už nabáda pokračovať čo naj-zodpovednejšie. O tomto období sa Filip Kulisevvyjadruje obrazne: Keď nasadnete do osobákaa okolo chodia icečka, láka vás to presadnúť a ces-tovať ďalej. Na cestách spoznáte nových ľudí, tívás predstavia svojim známym. Pribúdajú medzinimi významné osobnosti, niekde je to politik, indepodnikateľ, vydavateľ, hlásia sa časopisy s tradí-

10 | SLOVENSKO

Moja fotkaFilip Kulisev:St. Andrew Bay, JuÏná Georgia

prišla s cestamiciou a jasnou koncepciou. Ich oslovenie je povzbu-dzujúce, potvrdzuje istú tvorivú etapu, nabáda naprekročenie dosiahnutej méty.

SkromnosÈ a cieºavedomosÈAmazing Planet je dnes vo svete známa firma a foto-grafovanie je už desať rokov Filipova jediná pra-covná činnosť. Z istých povedzme strategickýchdôvodov (ktoré si na Slovensku mnohí ambicióznineraz pestujú oveľa dôslednejšie, než by s plným na-sadením rozvíjali svoju osobnostnú tvorivosť) bymohol obchádzať fakt, že nemá na túto činnosť ni-jaký doklad o vzdelaní a na profesionálneho foto-grafa sa vypracoval bez akejkoľvek cielenejumeleckej prípravy. Pýtal som sa ho: Je to nedosta-tok, potreboval dodatočným štúdiom dobiehať tých,ktorí sa na profesionálnu dráhu pripravujú vo váže-ných umeleckých akadémiách? On ani po tom, čodosiahol, nemení názor, že človek sa najlepšie učí navlastných chybách. „Nepoznám nič lepšie, ako riešiťpraktické záležitosti priamo,“ hovorí. Študovať foto-grafiu možno, poznať tvorbu iných pomáha – ale„nič nie je lepšie ako prax“. Vlastným smerovaním dosiahol, že mu publikačnýpriestor ponúkol National Geographic, prírodopisnýmagazín so 125-ročnou tradíciou a starostlivým vý-berom obrazového materiálu. Pre fotografa je takétooslovenie pocta, podobné ponuky sa neodmietajú, ne-jedného to nabáda využiť výhody, ktoré periodikumposkytuje, čo najextenzívnejšie. Možno by sa dala nanich založiť trvalejšia existenčná istota, ale Filip sanechce viazať na ochotné plnenie redakčných ponúk,pretože v konečnom dôsledku sú zaväzujúce. Hovorí,že pre neho je podstatne výhodnejšie, keď si vyberúz toho, čo už vytvoril. Ide vlastnou líniou, má svojtvorivý program, je pánom vlastného času – čo si

môže povedať stále menej pracovne, spoločensky,tvorivo či komerčne úspešných ľudí. Z dovoleniek do klimaticky príjemných oblastí sapostupne vyvíjalo neodolateľné lákanie podobnépudom sťahovavých vtákov. V začiatkoch to bývalipovedzme cesty za teplom, neskôr sa žiada strieda-nie teplých pásiem za chladnejšie, doslova antark-tické prostredie. Filip poznamenáva, že vlaniv októbri a novembri boli v Patagónii a na Fal-klandských ostrovoch, začiatkom februára odchá-dzali na Island. „Tam sme v zime ešte neboli,“poznamenáva. A potom zase do tepla, na jar naNový Zéland, kde už dôverne pozná viaceré miesta.Medzipristátie v Sydney. Samozrejme, aj tam budes fotoaparátom. Na svojich cestách prechádza mno-hými, veľkomestami a mestami, neodolá nutkaniamnafotiť si v nich, čo ho zaujme. „Všade sa dá fotiť,vlastne človeku to už ani nedá nefotiť.“

Bratislavãan s prírodnou závislosÈouVzápätí však bratislavský rodák potvrdzuje, žemesto nikdy nedominovalo v jeho fotografickomzáujme. A už vôbec nie turistické „destinácie“ vy-hľadávané davmi rekreantov. „Mestám a ľuďom savyhýbam, ako sa to len dá,“ poznamenáva o hľadanímotívov a v súvislosti s tým o štýle svojej práce. Najlepšie sa cíti v krajine. Možno podobne ako po-vedzme Martin Martinček. Kým si však náš nestorumeleckej fotografie celý tvorivý život inšpiračnevystačil v liptovskej krajine, mnohí súčasní foto-grafi a filmári sa stávajú zároveň cestovateľmi. Lie-tadlami brázdiacimi vzdušné koridory sa zaniekoľko hodín dostanú z jednej strany kontinentuna druhý. Viacerí majú ambície putovať do najod-ľahlejších miest Zeme, v jej výškach, hĺbkach,v zložito prístupných „interiéroch“ programovo vy-

hľadávajú extrémne náročné podmienky. V podob-nom duchu pôsobia ich umelecké výpovede (spo-meňme aspoň nášho filmára Paľa Barabáša). Filiplakonicky poznamenáva: „Keď to pri fotografovanípotrebujem, tak šliapem.“ Putovanie na vlastných nohách býva neraz nevy -hnutné, pretože mnohé miesta si doslova žiadajúfyzickú námahu. Berie ju ako neodmysliteľnú súčasťfotografovania. Inokedy s najbližšími priateľmi,tvorivými partnermi prelieta nad krajinou vrtuľní-kom, aby pre seba objavili tie najpríťažlivejšiemiesta. Potom nasadnú do tereňáka alebo obytnéhoauta, aby čo najskôr prešli nevýraznými miestamia priblížili sa tam, kde sa dá plne sústrediť na mo-tívy hodné dlhodobej pozornosti. Pri tom vie byť ajcelkom sám. Samota je priam nevyhnutnou súčasťouhlbšieho zvnútorneného pochopenia, bez ktoréhoniet dôveryhodnej autentickej výpovede. A násled-nej pôsobivosti fotografie.

Zemská krása v ºudskom ohrození„Miesta si vyberám,“ hovorí Filip Kulisev, „alemožností na Zemi je toľko, že i tie známe zakaž-dým prinášajú iný zážitok.“ Jeho srdce zakaždýmbúši, keď pricestuje na Nový Zéland, na Havajskéostrovy mimo turistických pláží, v iných zemepis-ných polohách zas na Aljaške. A jeho srdcové kra-jiny sa rozkladajú aj na všetkých kontinentoch:Namíbia, Austrália, Kanada, Island. Na otázku, kdeby chcel žiť, však odpovedá: „... ja som rád doma.“ Všetky uznania poroty a záujemcov o fotografiu získal Filip Kulišev za to, čomu sa tradične hovoríkrajinárska fotografia. Svoje bytostné tvorivé za-ujatia však sprievodne prezentuje ako aktuálnepodnety do environmentálnej problematiky. Inýmislovami: do potreby vážnych diskusií a následných

SLOVENSKO | 11

Waimea Valley, havajsk˘ ostrov Oahu

12 | SLOVENSKO

Zoom je neodmysliteľná súčasť technickejvýbavy profesionálneho fotografa. A jev názve knihy Filipa Kuliseva s podtitulomPríbehy fotografií. O jej „čitateľskom smero-vaní“ uznávaný autor píše: „Každý rok smespolu s manželkou Zuzkou väčšinu času nacestách. V rôznych častiach sveta hľadámenové, pozoruhodné fotomotívy. O to menejčasu máme na rodinu a našich priateľov, abysme im porozprávali zážitky i situácie, kto-rým čelíme.“ Ako uvádzame v črte Filipa Kuliseva, jehoprvou a nateraz najrozsiahlejšou publikácioubola Úžasná planéta, po nej nasledovalo 100divov sveta s 300 fotografiami. Podobnýpočet ako v nej ich je aj v Zoome tretej, vyšedvestostranovej publikácii z vydavateľstvaSlovart. Mnohé potvrdzujú, že fotografovanieje pre Filipa súbežne tvorivou prácou, neodo-lateľnou vášňou a „často i zábavou“. Fotogra-fie sa vyznačujú vysokou profesionalitoua túžbou po čo najdokonalejšom zábere, ne-všednom uhle pohľadu a nezvyčajnou snahouvtiahnuť diváka do jeho vlastnej spoluúčasti.Cítiť to z každého tematického celku pribli-žujúceho výtvarné detaily a panoramatickécelky predovšetkým z národných parkovoboch amerických svetadielov, z Afriky čiNového Zélandu. Autor to sympaticky a istým spôsobom kole-giálne potvrdzuje vo väčšine sprievodnýchtextov. „Na fotografovaní ma fascinuje aj to,ako sa vyvíja jeho technológia,“ konštatujea spomína značky fotoaparátov, s ktorýmipočas dvoch desaťročí pracoval. Najprv nadiapozitívne zvitkové filmy veľkých formá-tov a súbežne na digitálny fotoaparát. „Tútovýbavu sme nosili v dvoch ruksakoch, ktorémohli vážiť okolo 25 kilogramov.“ Prechodna analógovú techniku nepovažoval za naj-spoľahlivejší, avšak jeho digitálne zábery po-tvrdzujú vysokú kvalitu technológií i citlivosťautorskej „obsluhy“. Odborníci si to môžuoveriť pri každej ústrednej fotografii jednotli-vých tém, uvádza pri nich typ prístroja a ob-jektívu, dátum a presný čas vyhotoveniazáberu, konkrétne údaje o fotografii aj zobra-zovanej panoráme. „Napriek možnostiam, ktoré nové technológieposkytujú, fotografie nikdy nedotváram v po-čítači a nepridávam im motívy, ktoré v sku-točnosti neexistujú. Príroda je pre mňa

dokonalým tvorivým géniom,“ hovorí FilipKulisev o svojom obdivnom a zároveň úcti-vom vzťahu k bohatstvám Zeme. Potvrdzujeto osobnými postojmi, pretože na svojich ces-tách opakovane zažíva, ako ľudstvo nepočúva„signály“ prírody, vzďaľuje sa od nej a stálemasovejšie likviduje jej základné podstaty.„Strácame základné návyky, ktoré boli gene-tickou výbavou ľudí v dávnej minulosti“ – tonie je iba jeho konštatovanie. Pre fotografapodobných tvorivých záujmov je nevyhnutnepripomínať si to pri každej „fotoexpedícii“.Často sa totiž ocitá v situáciách na osobnejexistenčnej hrane. Túžby počuť cvakot uzá-vierky v nezvyčajných svetelných okami-hoch, a najmä zo zložito prístupných miestprinášajú neraz adrenalínové vzrušenia. Ktosi fotografické výsledky pozerá zavesené nastene alebo v knihe, býva podobných napätíušetrený, ale autor mu nevie zaručiť, že sa ne-nechá „chytiť“ podobne ako on. Zopár fotografií autora uverejňujeme v časo-pise podľa jeho výberu. Samozrejme, je to ibazlomok z rozsiahleho celku, ktorý sa bude

s ohľadom na jeho skúsenosti a zvedavosť za-iste rozširovať. Ak by sme mali pridať nie-koľko stručných komentovaní o ďalšíchz knihy Zoom, mohli by to byť povedzme:Nebeská polárna žiara nad nočným Nórskom– „intenzívny tanec zelenej farby, ktorá sachvíľami menila na žltú, oranžovú či fia-lovú“. Obrovské baobaby akoby rastúce ko-reňmi nahor na Madagaskare, za ktoré muv najväčšej svetovej fotografickej súťaživ Rakúsku udelili hlavnú cenu v kategóriiStromy. Jasperský národný park v kanadskomštáte Alberta a v ňom maličký ostrov SpiritIsland pred panorámou Skalnatých hôr. A ešteaspoň „sprítomnenie“ jedného miesta: ostrovGrande Terre v Novej Kaledónii a uprostredsuchá planina neprístupných mangrových po-rastov graficky priam dokonale a výtvarnedecentné – Srdce Vohu, pred ktorým búšisrdce každému fotografovi, keď sa ponadeňvznáša lietadlom v tisícmetrovej výške a opa-kovane krúži „dvadsať či tridsať ráz“, aby za-chytil ten najneopakovateľnejší okamih.

DUŠAN MIKOLAJ

starostlivých záujmov o Zem ako fyzicky stále zra-niteľnejší estetický objekt (nevyhnutnú existenčnúodkázanosť ľudstva na ňu pri našom fotografoviazda netreba osobitne zdôrazňovať).Monacké knieža Albert II., vytrvalý zástanca biodi-verzity a ochrany prírody, v predslove knihyÚžasná planéta píše: „Filip Kulisev krásou a čisto-tou obrazu dodáva váhu bohatstvu, ktoré my všetciaž pričasto ignorujeme a ktoré tu už zajtra nemusíbyť, lebo včera sme boli priam trestuhodne nečinní.Som si istý, že významným spôsobom prispeje

k prebudeniu ľudí dobrej vôle a upozorní ich nastav našej Zeme.“ A medzi najnovšími informá-ciami na internetovej stránke amazing-planete čí-tame, že monacké knieža na politickom rokovaní s  Vladimírom Putinom o mierovom využívaníArk tídy a Antarktídy reprezentoval aj Slovensko.Rus kému prezidentovi totiž podaroval fotoalbumviazaný v koži a zdobený 24-karátovým zlatoms prírodnými fotografiami práve od Filipa Kuliseva.„Som poctený, že knieža Albert II. si vybral mojuprácu ako darček pre jedného z najvplyvnejších po-

litikov vo svete. Domnievam sa, že obrazy polár-nych oblastí môžu napomôcť zachovaniu ich krásypre budúcnosť,“ povedal slovenský fotograf.Fotografické práce Filipa Kuliseva sú súčasťouzbierok prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gaš-paroviča, bývalej americkej ministerky zahranič-ných záležitostí Hillary Clintonovej, hudobnéhoskladateľa Hansa Zimmera, herca Willa Smithaa ďalších osobností.

FOTOGRAFIE: FILIP KULISEV, MASTER QEP, FBIPP

Dokonalý tvorivý génius

SLOVENSKO | 13

Autorom titulnej fotografie v časopise je športovýreportér Ján Súkup. Usmiatou športovkyňou nastupni víťazov je biatlonistka Anastazia Kuzmi-nová, víťazka na tohtoročných Zimných olym-pijských hrách v Soči v rýchlostných pretekochna 7,5 km, v ktorých získala zlatú medailu i predštyrmi rokmi na ZOH v kanadskom Vancouveri(a popri nej striebornú v stíhacích pretekoch na10 km). Pri jej návrate na Slovensko ju na ná-mestí v Banskej Bystrici čakali stovky fanúšikov.Oni a mnohí obyvatelia slovenských miest a obcíju prijali za svoju krátko po tom, čo koncom roku2008 získala slovenské štátne občianstvo a začalapretekať v štátnych farbách Slovenska. Opráv-nene sa teda dalo očakávať, že sa objektívne zná-sobí aj uznanie novinárskej obce. Niektorí všaknotoricky zopakovali, že ich väčšmi ako vysokáprofesionalita priťahuje vyhľadávanie spochyb-ňujúcich skutočností, ktorými radi zahmlievajújednoznačné podstaty a dráždia čitateľov. Takže prvá otázka fotografovi, ktorý bol celý časpri olympijskom dianí, znela, aké to je, vidieť toz bezprostrednej blízkosti. „Bol som dojatý, keďNasti na stupni víťazov tiekli slzy. Aspievala slo-venskú hymnu. To mnohí naši športovci hráva-

júci v zahraničí nepovažujú za potrebné. Narodilasa v Rusku, ale obviňovať ju, že nemá vzťahk Slovensku, je buď neznalosť, alebo čistá zlo-myseľnosť. Je úžasná, keď sa ospravedlnila za to,že nezískala medailu aj v ďalšom preteku nadesať kilometrov, hoci skončila šiesta, čo je v sil-nej konkurencii takisto vynikajúce miesto,“ po-vedal. „Pritom objektívnou nevýhodou bolo preňu aj to, že je podstatne vyššia od iných preteká-rok a pretekala už podvečer, keď bol sneh dosťmäkký a nestihol ešte primrznúť.“ S Jánom Súkupom sme sa zhodli na tom, žedoma neraz moralizujeme a frfleme na to, čov iných štátoch berú ako osobný prínos. KuKuzminovej dodal ešte to, že by sme jej mohlivyčítať, ak by žila u nás iba krátkodobo a po pre-tekoch sa vracala do Ruska, kde sa narodila. Onasa však usadila na Slovensku, žije s rodinouv Banskej Bystrici, syn jej tu chodí do školy, jejslovenčina sa sympaticky zlepšuje. „Ak niekto-rým prekáža národná príslušnosť športovca, užsa nezaoberajú tým, že slovenský pôvod nemajúviacerí servismani našich reprezentantov či tré-neri, povedzme hokejistov. Chodia v oblečeníslovenskej reprezentácie a takto ich na olympiáde

Slovanská slovenská olympijská víťazka

vnímajú ostatní,“ hovorí skúsený športový foto-graf, autor stoviek fotografií v časopisoch a voviacerých knižných publikáciách. Za morálny či iný problém nepovažuje ani to, akSlovensko reprezentujú športovci žijúci v inomštáte. Vyspelé štáty berú ako svoje privilégiumprijímať významných vedcov, odborníkov, špor-tovcov. Pri súčasných migračných trendoch sai od nás sťahujú celé desaťtisíce mladých ľudí,niektorí sa po rokoch vracajú, iní sa usádzajú na-trvalo, ale ich potomkovia môžu mať aj štátne ob-čianstvo SR. Už nie je nijakou výnimkou, žešportovci trvalo žijú v jednom štáte, ale pretekajúza iný. Na tohtoročnej olympiáde napríklad Slo-vensko reprezentovala krasokorčuliarka NicoleRajičová, ktorá sa narodila už v  USA a žijev New Yorku. Mali by sme sa zaoberať vážnejšími otázkami.Počas novodobej existencie Slovenskej republikyzískali naši pretekári na šiestich zimných hráchdve zlaté medaily. Je to bilancia jednoznačneskromná, povedzme v porovnaní so susednýmČeskom i zahanbujúca. Nepomôže nám však zá-vistlivo sa obzerať mimo nás, musíme položiťviacero základných otázok sami sebe. Štát počasdvoch desaťročí ustupuje od koncepčného pod-porovania športu, neinvestuje dostatočne do te-lovýchovných zariadení a športovísk pre mládež.Zanedbávanie širokej telovýchovnej základne,znižovanie počtu športových tried v školách sanásobí slabou motiváciou detí k športovaniu zostrany rodičov, čo zase vedie k narastajúcemupočtu žiakov oslobodených od aktívnej účasti nahodinách telesnej výchovy.V tejto situácii by sme preto rozhodne mali vy-sloviť biatlonistke Nastasii Kuzminovej násobnépoďakovanie. Bez nej by Slovenská republikanemala na svojom konte zo ZOH jedinú zlatúmedailu. A popri dvoch najcennejších kovochmá striebornú medailu v stíhacích pretekoch na10 kilometrov z olympiády vo Vancouveri (his-toricky prvú, striebornú medailu získal roku 2006v Turíne snoubordista Radoslav Židek, biatlonistaPavol Hurajt vo Vancouveri bronzovú v prete-koch s hromadným štartom na 15 km).

DUŠAN MIKOLAJ

FOTO: JÁN SÚKUP

Autor fotografie na tohtoroãnej olympiáde

Keď sa vydáme súčasným Slovenskom v jeho sto-pách, zistíme potešiteľný fakt, že ich je pomernedosť. Popri literárnych, medzi ktorými azda najviac„vyčnieva“ už viac ako šesť desaťročí zmysluplnežijúci recitačný Hviezdoslavov Kubín, sa praktickyv každom väčšom meste môžeme prejsť po ulicis jeho menom, postáť na námestí po ňom pomeno-vanom. V hlavnom meste sa Bratislavčanom, akoi domácim a zahraničným návštevníkom naskytnepríjemný pohľad na jeho monumentálnu sochu narovnomennom námestí pred rovnomenným divad-lom. Najviac artefaktov – zákonite! – nájdeme najeho rodnej Orave. Začneme však úplne inde... Z dvier lyceálnej knižnice vychádza hlúčik študen-tov, čo sa sem prišli lepšie nachystať na „exá-meny“, skúšky, ktorými profesori budú zajtrapreverovať ich spôsobilosť postupovať ďalej. Popár krokoch pod hviezdnatým januárovým nebomsa každý z nich ešte viac zababuší do kabáta, odveľhôr ťahá poriadny severák. Výnimkou nie je anišťúply mládenec s riedkymi fúzikmi pod nosom.Tiež si zacapil klobúk hlbšie do čela, hoci z Oravyje zvyknutý na tuhé zimy. Táto podtatranská jevšak predsa len iná. Uhádli ste, pred nami je Hviezdoslav a takto samohla odohrať momentka počas jeho štúdií v sláv-nom evanjelickom kežmarskom lýceu v rokoch1865 – 1870. Skvostom Kežmarku je drevený ar-tikulárny kostol zaradený medzi národné kultúrnepamiatky a už aj do Zoznamu svetového kultúr-neho dedičstva UNESCO. Národnou kultúrnou pa-miatkou je však aj neďaleko kostola stojaca budovaevanjelického gymnázia z roku 1775. Práve toho,z ktorého dvier sme videli vychádzať mladého štu-denta Paľka, čo sa neskôr stal právnikom, no pre-dovšetkým básnikom so zaslúženým  epitetomnárodný...

Otváral portál chrámu Budúci bard sa narodil 2. februára 1849 vo VyšnomKubíne (neďaleko dnešného Dolného Kubína) akoPavol Országh. Pochádzal z rodiny garbiara a roľ-níka, po skončení ľudovej školy ho rodičia dali dovýchovy k bezdetnému strýkovi Jánovi. Aj ďalšietri roky strávil u rovnako bezdetného strýka Pavlav maďarskom Miškovci, kde svoje vzdelanie pre-hlboval na tamojšom gymnáziu. Tam sa zoznámilaj s dielami básnika Petöfiho (ináč Petrovičaz Turca) a takmer sa z neho stal Pál. No našťastiesi ešte včas uvedomil (hlavne pod vplyvom silnejlásky k matke Terézii), kam patrí. Na jeho národnostný vývin mal veľký vplyv aj leš-tinský učiteľ Adolf Medzihradský. Mimochodom,láska k rodičom bola svetielkom svietiacim básni-kovi po celý život, dôkazom je skutočnosť, že por -

tréty otca a matky viseli v Hviezdoslavovej pra-covni vždy na čestnom mieste! Keď pochopil, žejeho prvým básnickým pokusom v maďarčine ne-rozumie vlastná mať, definitívne sa obrátil k rod-nému jazyku. Počas štúdií práve v Kežmarku, kamprišiel po strýkovej smrti, začal intenzívne tvoriťslovenské básne. Oravskí národovci sa potom po -starali o vydanie jeho prvej zbierky Prviesienky Jo-zefa Zbranského (1868), čo bol jeho umeleckýpseudonym. Roku 1877 prvý raz použil pseudo-nym Hviezdoslav (v básnickom nekrológu zaV. Paulinym-Tóthom uverejnenom v Národných

novinách) a potom ho dôsledne používal. Neboloto vraj rozhodnutie náhodné, naplnil si detský sen,fascináciu pohľadom na nekonečnú nočnú oblohuposiatu nespočetnými hviezdami. Vo svojej básnic-kej tvorbe Hviezdoslav nadviazal na poéziu ná-rodného obrodenia, silne naň pôsobil Sládkovič (a jeho skladby Marína a Detvan). Postupne sa vy-formoval na tvorcu vedome usilujúceho sa dosiah-nuť vysokú mieru univerzálnosti celého svojhodiela. V ňom často rezonuje oslava prírodných krási krásy v človeku, hoci Hviezdoslav sa nevyhýbalani apokalyptickým podobám ľudskej zloby. Aby

14 | SLOVENSKO

Po stopáchbarda

V˘znamné kultúrne v˘roãia v tomto roku obohacuje i spomienka nav˘znamného literáta, básnika, ktor˘ je tvorcom nenapodobiteºnéhodiela patriaceho do zlatého fondu na‰ej literatúry. Zaãiatkom feb -ruára sme si pripomenuli 155. v˘roãie narodenia barda slovenskejpoézie Pavla Országha Hviezdoslava. Básnika vskutku národnéhovynikajúcim a stále in‰pirujúceho dielom i ãasto pohnut˘m Ïivotom.

Básnik vskutku národn˘

Aj popri artikulárnom kostole sa prechádzal budúci básnik v KeÏmarku

v konečnom dôsledku to prvé oslavoval a to druhépranieroval. Vynikal predovšetkým ako lyrik, ale stal sa aj vý-znamným epikom, dramatikom a prekladateľom.Nenadarmo ho považujeme za osobnosť základ-ného významu, jeho poézia bola preložená do via-cerých jazykov – ruštiny, angličtiny, francúzštiny,nemčiny... Najväčšou studnicou jeho inšpiráciebola príroda. Osudy vlastného národa spájals osudmi ostatných, sám stojaci na strane európ-skych humanistov. Samostatný okruh v jeho dieletvorí tzv. biblická epika. Po roku 1900 dominujú

v jeho tvorbe kratšie útvary – balady, historickáepika a básne s ľúbostnou tematikou. Z bohatéhodiela, ktoré dodnes vychádza vo výberoch i cel-koch, spomenieme aspoň básne Ežo a Gábor Vlko-linský, Bútora a Čútora; cykly Letorosty 1 – 3,Žalmy a hymny, Sonety, Prechádzky jarom, Steskyči Krvavé sonety; balady Anča, Zuzanka Hraško-vie a Jano Gorazda; drámy Oblaky, Na Luciu, He-rodes a Herodias...   Hviezdoslav bol aj spoločensky činný. V  roku1913 sa stal členom Českej akadémie vied a umení.V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na osla-vách 50. výročia vzniku Národného divadlav Prahe a do svojho prejavu vložil náznak možnéhoblízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Aj pretokoncom toho istého roku nadšene privítal vznikČesko-Slovenska (bol i členom Národného zhro-maždenia ČSR) a s ním vytvorenie reálnych per -spektív na slobodný rozvoj slovenského národnéhoživota. Prvého januára 1919 bola v Martine sláv-nostne obnovená Matica slovenská, v auguste sakonalo valné zhromaždenie a  Hviezdoslav (jejčestný člen) v úprimnom presvedčení z balkónamatičnej sídelnej budovy kynul nadšeným davom,prednášajúc svoju báseň napísanú pre túto príleži-tosť. Začínala sa  zapáleným veršom: Otvorte por -tál chrámu dokorán Matice!

Oravské pamiatkyNašu prechádzku po Slovensku za Hviezdoslavomsme začali pod Vysokými Tatrami, skončíme ju najeho rodnej Orave. Veď prakticky celý tvorivý životprežil tam a tam nájdeme najviac pamiatok naň.Napríklad v Múzeu P. O. Hviezdo slava v DolnomKubíne. V dnešnom okresnom meste, kde pôsobilako advokátsky koncipient, potom ako podsudcaokresného súdu i samostatný advokát, vedúci fi-liálky Tatra banky a napokon až do svojho skonu(8. novembra 1921) ako profesionálny spisovateľ.Literárna expozícia je súčasťou múzea, ktorébolo sprístupnené v deň 33. výročia Hviezdosla-vovho pohrebu (13. 11. 1954) a je vôbec najstar-ším literárnym múzeom na Slovensku. Sídli

v historickej budove Čaplovičovej knižnice naHviezdoslavovom námestí (!) a v troch miestnos-tiach približuje život a tvorbu básnika. Vidímepracovňu, časť salóna, odevy, dary k životným ju-bileám a množstvo osobných predmetov... Pred budovou nemôžeme prehliadnuť monumen-tálne dielo akad. sochára F. Štefunka, bronzovúsochu básnika v nadživotnej veľkosti a vedľa štyriležiace kvádre s reliéfnou výzdobou a textami zoštyroch oblastí Hviezdoslavovej tvorby. Osobitnépostavenie v básnikovom diele má epická skladbaHájnikova žena (1884 – 1886) a osobitné postave-nie má i ďalšia pamiatka naň. Hovoríme už o ex-pozícii Hájnikovej ženy v Oravskej Polhore. Túnájdeme v krásnom prírodnom prostredí hájovnepod Babou horou, na mieste, ktoré začal Hviezdo-slav navštevovať v  lete 1883. Za model drámymanželskej vernosti a panskej samoľúbej krutostivraj básnikovi poslúžil hájnik Ľach a jeho ženaMária, žijúci v hájovni na Podvrší. A svoj diel nadopísaní diela mal i vtedajší redaktor Slovenskýchpohľadov Vajanský, ktorý majstra pera „podurkal“až k dopísaniu eposu, v ktorom nájdeme i verše zoslávneho Pozdravu (slovenským horám a lesom):„... vy k žitiu privediete zas,/ vy vzkriesite, vy zota-víte,/ z jatrivých vyliečite rán,/ v opravdu priamombratskom cite,/ otvoriac lono dokorán.“ Keď postojíte, „utopení“ v čarovnej oravskej prí-rode priamo pred horárňou, kde sa rodilo výni-močné literárne dielo, ešte lepšie precítite tietoúžasné opisy! Postáli sme, poďme dnu. Osobitá ex-pozícia na jednej strane predstavuje prostredie,v ktorom básnik čerpal inšpirácie, a na druhej

strane približuje dielo od jeho vzniku, prvého vy-dania tlačou cez všetky doterajšie vydania a odrazv iných umeniach. „Pitvor“ i predná izba sú štyli-zovanou rekonštrukciou pôvodného obytného prie-storu hájnickej rodiny. Ďalšia miestnosť priamsprítomňuje básnika vďaka pracovnému kútikus rukopismi na pracovnom stole. Stačí privrieť očia zdá sa, akoby sme počuli škripot pera po papieri.Navyše, nechýba ani povestná pelerína, charakte-ristická časť Hviezdoslavovho odevu. Potom sanám predstavuje samotné dielo v knižnej podobea poslednú miestnosť možno označiť ako prezen-táciu Hájnikovej ženy cez viaceré výtvarné, drama-tické a filmové spracovania... Keď sme už naOrave a putujeme po stopách Hviezdoslava, náj-deme ich napríklad vo Vyšnom Kubíne ako maketurodného domu na jeho pôvodnom mieste, v nád-hernom artikulárnom (opäť v UNESCU zapísa-nom) kostole v  Leštinách, kde bol Paľkopokrstený; zastaviť sa môžeme pri viacerých mo-numentálnych sochách (Námestovo, Oravský Pod-zámok) a symbolicky našu „púť“ môžeme skončiťpri dôstojnom hrobe na cintoríne v Dolnom Ku-bíne. Hoci spomienkou na slávny Sonet o mieriz lyrického cyklu Krvavé sonety, ktorý vyšiel poprvý raz tlačou v roku 1919, začínajúceho sa stáleaktuálnym zvolaním – O, vráť sa skoro, mieru mi-lený! Mimochodom, nadčasovosť Hviezdoslavovej pre-dovšetkým poézie nás pri každom vnímavom čí-taní priam volá k  tomu, aby sme ju čítali čonajčastejšie.

IGOR VÁLEK

FOTO: AUTOR

SLOVENSKO | 15

Tu sa zrodila slávna Hájnikova Ïena

V Le‰tinách Paºka Országha pokrstili

Muzikantské rodyTerchovská muzika sa dostala pod ochrannékrídla UNESCO zaslúžene. Najstaršie zacho-vané písomné zmienky o „nebeskej“ muzike po-chádzajú zo začiatku 90. rokov 19. storočia.Dostupné pramene uvádzajú, že prvé známe zo-skupenie hudcov pôsobilo v osade Kvočkovci;išlo teda o Kvočkovskú muziku, takzvanú ter-chovskú trojku. Pôvodne hrávala v zložení: pred-ník Michal Fergel, kontráš Michal Rechtoríka basiar Ján Struhárňanský. Keďže to boli vy-chýrení muzikanti, poznali ich aj v širšom okolí.Neskôr sa terchovská muzika zásluhou rodovRechtoríkovcov, Kvočkovcov, Struhárňanskov-cov, Kuzmovcov, Balátovcov, Rybárovcov, Meš -kovcov, Mihovcov, Hanuliakovcov, Muchov-cov, Bobáňovcov (a iných) postupne rozšírila dosusedných obcí i mnohých kútov Slovenska (Tu-

riec, Kysuce, Orava, Považská Bystrica, Prievi-dza, Zvolen, Bratislava a okolie, Skalica). Kurio-zitou v tejto súvislosti je predvojnové pôsobenieterchovských hudcov v ďalekej Argentíne. Podľa slov pamätníkov aj na základe záverovpočetných výskumov vieme, že takmer každáterchovská osada mala kedysi svoju vlastnú mu-ziku s charakteristickým repertoárom aj inter-pretačným štýlom. Nie je teda nijaká náhoda, ževiacerí odborníci označujú Terchovú za miestos najväčšou koncentráciou hudobníkov na veľmimalom priestore. Klasickú drevenú trojku (prvéhusle, kontra, basička – dvojstrunová basa s au-tentickým drsným zvukom) neskôr doplnilidruhé husle, ktoré hrajú takzvaný terc. Terchovskí muzikanti sú mimoriadne všestrannía zvyčajne ovládajú hru na viacerých nástrojoch.Bez problémov zvládnu party svojich spoluhrá-

čov v sláčikovej muzike, často vedia hrať na píš-ťalkách či heligónke. Hoci terchovská muzikahrá so skromným nástrojovým obsadením i har-monickým sprievodom, neuberá jej to nič nakráse a podmanivosti. Hudobníci tento zdanlivýnedostatok plne vyvažujú svojím spevom, čímzvyšujú expresívnosť aj výbušnú silu vlastnéhomuzikantského prejavu. Etnomuzikológ a folklorista Vladimír Moravčík,ktorý sa systematicky venuje výskumu feno-ménu terchovskej muziky, tvrdí, že jej „najväč-šou hodnotou je archaickosť. Od valaskejkolonizácie pretrvávajú terchovská hudba, speva tanec nepretržite v pôvodnej podobe. Zacho-vali sa sláčikové formácie bez cimbalu, klarinetuaj kontrabasu“. Svojský, osobitý štýl sa odrážav melodike, tempe, harmónii, forme, dynamikei hráčskom umení hudobníkov. Neopakovateľná

16 | SLOVENSKO

Vo ‰tvrtok 5. decembra 2013 o 11.27 h miestneho ãasu medzivládny v˘bor UNESCO na ochranu nehmotného

kultúrneho dediãstva, ktor˘ sa zi‰iel v azerbajdÏanskej metropole Baku, jednohlasn˘m rozhodnutím zaradil

prvok Terchovská muzika do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dediãstva ºudstva. Na

veºkom zasadnutí medzinárodného odborného grémia sa osobne zúãastnili vtedaj‰í zastupujúci starosta

obce Marián Zajac a piati muzikanti z Jáno‰íkovho kraja. Tí pred viac ako osemsto delegátmi zo sto ‰tátov

sveta naÏivo predviedli, preão je fenomén terchovskej ºudovej hudby vskutku jedineãn˘ a unikátny.

Zapísanie do zoznamu predstavuje medzinárodné uznanie, ktoré UNESCO priznáva v˘nimoãn˘m formám

ºudov˘ch a tradiãn˘ch prejavov, ak˘mi sú hudba, tanec, národné rituály a mytológia, poznatky a praktiky

vzÈahujúce sa na prírodu a svet, skúsenosti spojené s tradiãnou v˘robou, ako i osobitné kultúrne prostredia.

V Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dediãstva ºudstva je dosiaº zaraden˘ch 257 prvkov.

Slovenská republika má v Àom od roku 2005 zapísan˘ prvok Fujara a jej hudba.

Terchovská muzika je už

farba a  zvuk vyplývajú z  ladenia nástrojov,z  charakteru tóniny a muzikantskej techniky.Terchovci si pôsobivo zachovávajú svoj vyhra-nený hudobný štýl, ktorý sa prejavuje najmäv konštantnom nástrojovom obsadení, ustále-ných tempách, hudobnej forme, harmónii a dy-namike. O Terchovcoch vo všeobecnosti vieme, že sa do-kážu vynájsť v každej situácii. Keď napríkladneboli k dispozícii hudobné nástroje, vyhotovilisi ich sami. Spomenieme aspoň takzvanú ter-chovskú škatuľovú muziku. Hudobníci, ktoríboli kvôli obžive nútení chodiť na sezónne prácedo bližšieho i vzdialenejšieho sveta, si so sebounemohli vziať veľa batožiny – často ani svojeinštrumenty. Keďže bez muziky dlhšie vydržaťnedokázali, mierne si upravili drevené pre-pravky, do ktorých zbierali úrodu. Natiahli na nestruny a hrali. Tieto vskutku originálne nástrojemali dočasný charakter, a preto sa okrem bás,žiaľ, nezachovali.

Záujem vedcov a filmárovPoprední etnomuzikológovia a skladatelia sao miestnu tradičnú ľudovú sláčikovú hudbu za-čali systematickejšie zaujímať od konca  40.rokov minulého storočia. Svoje početné vý-skumy tu robili Karol Plicka, Pavol Tonkovič,Tibor Andrašovan, Alexander Móži, LadislavLeng, Oskár aAlica Elschekovci, Ondrej Demo,Svetozár Stračina a ďalší odborníci. Dokumen-tácia z ich terénnych výskumov je uložená v Li-terárnom archíve Slovenskej národnej knižnicev Martine a v archíve Ústavu hudobnej vedy Slo-venskej akadémie vied v Bratislave. Získaný pra-menný materiál sa stal podkladom pre vznikniekoľkých štúdií o hudobnej kultúre v Jánoší-kovom kraji. V najbližšom období významne

poslúži pri príprave komplexnej monografieo terchovskej muzike, ktorá dosiaľ absentuje. Pripomeňme tiež, že terchovská muzika mnoho-krát účinkovala – a účinkuje dodnes – v mno-hých dlhometrážnych, dokumentárnych a tele-víznych filmoch. Po prvý raz sa objavila v le-gendárnej snímke Jánošík (1936) režiséra Mar-tina Friča, s nezabudnuteľným Paľom Bielikomv titulnej úlohe. Spomínaná Kvočkovská muzikazas účinkovala v celosvetovo úspešnom filmerežiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta(1972). Hlboko v pamäti mám vrytú sekvenciupresne vyjadrujúcu to, čo som od útleho detstvapociťoval k týmto starým muzikantom: icharchaický interpretačný štýl, spolupatričnosťa neopakovateľný zemitý humor, v ktorom bolaprirodzene sprítomnená viacgeneračná skúse-nosť a pamäť terchovského prostredia. Išlo o pô-

sobivý „obraz starého sveta“, v ktorom nebeskámuzika asistovala pri všetkom, čo prirodzenežilo, dýchalo, snívalo, ale aj odchádzalo, smútiloa zomieralo. Z plejády slovenských dokumentaristov, ktorív  Terchovej nakrúcali svoje filmy, pripome-nieme aspoň medzinárodne uznávaného MartinaSlivku. Tento plodný scenárista a režisér malúprimný hlboký vzťah k  Jánošíkovmu krajua jeho ľudovej kultúre, čo sa výrazne premietlodo viacerých jeho pozoruhodných diel (Fa-šiangy, 1969; Šťastia, zdravia vinšujeme, 1975;Terchovská muzika, 1984; Muchovci, 1988a iné).

Medzigeneraãná komunikáciaPripomeňme, že prvok Terchovská muzika bolnajprv na sklonku roka 2011 zapísaný do Repre-zentatívneho zoznamu nehmotného kultúrnehodedičstva Slovenska. Odborná komisia ocenilamimoriadne osobitý nástrojový štýl ľudovejhudby, spojený s  charakteristickým spevnýma tanečným prejavom viazaným na jednu loka-litu a jej širšie okolie. Zároveň s uvedeným ideo  dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva obce,s  ktorým sa identifikujú jej obyvatelia. Ter-chovská muzika sa tak zaradila k tým prejavomnehmotného kultúrneho dedičstva, v ktorých sapodarilo zachovať dlhodobú, nepretržitú, kon-taktnú, medzigeneračnú komunikáciu pri ichodovzdávaní. Všetky spomenuté faktory spoluso silným medzinárodným presahom, odbornýmzázemím, nasadením a entuziazmom nadšencovz Jánošíkovho kraja sa podpísali aj pod nedávnezačlenenie terchovskej muziky do zoznamuUNESCO. Vedúci slovenskej delegácie na zasadnutív Baku, renomovaný estetik a folklorista JurajHamar, na margo prestížneho ocenenia okreminého uviedol: „Nominačný spis pre zápis prvkuTerchovská muzika bol kvalitne spracovaný.Mal vynikajúce hodnotenie tak od expertov, akoaj od poradného orgánu medzivládneho výboruUNESCO pre nehmotné kultúrne dedičstvo.“Vladimír Moravčík (mimochodom, autor pro-jektu a žiadosti o zápis do domáceho i medziná-rodného zoznamu) reagoval na fantastickúsprávu z Azerbajdžanu ako jeden z prvých: „Za-písanie prvku Terchovská muzika do UNESCOje poctou všetkým generáciám ľudí z Terchoveja okolia, ktorí zachovali poklady predkov presúčasný svet. Za to im patrí veľká vďaka!“Podľa riaditeľa Miestneho kultúrneho strediskav Terchovej Rudolfa Patrnčiaka ide „o hodenúrukavicu ďalším generáciám, ako s terchovskoumuzikou naložia a ako si ju budú vážiť. V obcia jej okolí boli muzikanti vždy. Každá generáciamala svojich muzikantov, ktorí ťahali chvíľkupomyselnú pílku. Ak sa pupočná šnúra nepre-trhne, potom sa naše jedinečné dedičstvo uchováv tej najvyššej hodnote. Zápis do UNESCO jeocenením muzikantov z  Terchovej i  ďalšíchobcí, kde sa tento hudobný prvok nachádza“. Na základe vlastných dlhoročných skúsenostídobre viem, že terchovskí muzikanti nezvyknúveľa hovoriť o svojom kumšte. O to viac a radšejhrajú a spievajú. Kto neverí, nech sa príde po-zrieť a presvedčiť na Jánošíkove dni. Dnes užmedzinárodne akceptovaná terchovská muzikasa počas pripravovaného 52. ročníka tohto po-pulárneho festivalu (bude sa konať od 24. do 27.júla 2014) opätovne predstaví v celej svoje krásea majestátnosti. PETER CABADAJ

FOTO: ARCHÍV AUTORA

SLOVENSKO | 17

Zápis prvku Terchovská muzika do UNESCO

Viliam Chmel: Terchovskí muzikanti (kolorovanákresba, druhá polovica 50. rokov minulého storoãia)

v UNESCO

âo videl Krãméry cestou do Chorvátska Už som pri mori, a ešte som nepovedal,ako som sa sem dostal... Cez západné Ma-ďarsko vedľajšími cestami – Rajka,Szombathely, Kormend, Redics, cezChorvátsko diaľnicou – Varaždin – Karlo-vac. Nič zaujímavé na diaľnici, všade súrovnaké, len krajiny, ktorými prechádzajú,sú iné. Človek viac cestuje, keď ide ved-ľajšou cestou autom. A najmä vlakom,tým sa už skutočne cestuje. Vo vlaku jenajslobodnejší. Keď sa vezie vlakom, takvidí, počuje, cíti... Ako napríklad náš Štefan Krčméry, keď

roku 1931 cestoval do Chorvátska z pove-renia Matice slovenskej. To bola Juhoslá-via ešte pohromade, ale aj vtedy poprikrásach krajiny zazrel trhliny, ktoré sa ne-skôr stali osudnými. Prvý raz počas 2.svetovej vojny a druhý raz po ukončenístudenej vojny, ktorú zavŕšila občianskavojna v Juhoslávii po roku 1990. Ako cestoval Krčméry a čo si všimol naceste od Záhrebu po Ogulin? Nazrime do jeho cestopisu Cesta na os-trov Brač. Píše v ňom:Dňa 6. septembra odhaľoval som v Sel-ciach na Brači pamätnú tabuľu Martinovi

Kukučínovi. Človek si na takejto ceste mi-movoľne poznačí, čo mu upúta pozor-nosť, nuž reku, čo bude obraz i bledý,môže zaujímať slovenského čitateľa.Raňajšie slnce ukazuje sa sľubným. Ešteje len pol deviatej, a už odťahuješ nohyz úpeku a presadáš podľa zákrut želez-nice, hľadajúc tôňu. So mnou sedia mladýželezničný úradník a jeden civil. Prvý čítazáhrebské Novosti, je pobelavý, druhý ječierny, s prešedivenými na slucháchvlasmi. Majú čo čítať. Noviny prinášajúpráve osnovu novej ústavy. Kraj je zelený, zelený, zelený! Popri dráhe

18 | SLOVENSKO

Pri Jadranskom mori som bol naposledy pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Juhoslávia sa medzit˘m rozpadla na

Slovinsko, Srbsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a âiernu Horu. Po ‰tvrÈstoroãí som sa vybral s rodinou na

ostrov Krk, do mesteãka Ba‰ka. Práve tam sme boli naposledy. UÏ sme necestovali do Juhoslávie, ale do Chor-

vátska, po starom: do Dalmácie.

Koneãne t˘ÏdeÀ dovolenky pri mori, koneãne nastanú tie sladké dni bezváhového stavu, keì ãlovek zhodí

z pliec domáci batoh povinností a vzÈahov a nechá ho leÏaÈ za dverami svojho bytu. Namiesto neho si nahodí

ºahk˘ vandrovnícky batôÏtek s medosom a stravou, ako hovorievali starí Slovania; alebo skôr farebnú turistickú

bublinu plnú oãakávaní a snov a ide a ide, presnej‰ie: vezie sa a vezie...

V Chorvátsku naposledy zaplatí m˘to za prejazd mostom na ostrov Krk a má to z krku: cestu i 25 kún (ão bolo

vtedy necelé tri eurá). ZloÏí sa v hoteli s gréckym stredomorsk˘m názvom Korynthia a t˘ÏdeÀ má hlavu v suchu

a nohy v mori. O mori sa dá hovoriÈ veºa, ale lep‰ie je mlãaÈ a nechaÈ, nech hovorí ono. Krásne v slnku a hrozivé

v búrkach. Nech sa more prihovára vlnami, raz hlasn˘mi a vysok˘mi, inokedy, najmä podveãer a ráno, jemn˘mi

ako vzdychy zaspávajúcej Ïeny, a potom uÏ len hra vlniek konãiacich sa jemn˘m ‰epotom morskej peny.

Celkov˘ pohºad na mesteãko Ba‰ka

Krkpln hlaholiky

stelú sa lúky a kukuričné polia, na lúkachkravy, spoza stromov vyčnievajú vežičky.Kraj usmiaty a slnečný.Bude raz jasnejšie i v politickej náladetohto kraja? Už viac ráz som bol v Juho-slávii, v Belehrade i Záhrebe, a vždy je torovnako zauzlené. Z farby vlasov a z číta-nia Novostí alebo Politiky tu, pravda, ničnenasvedčuje, ale tak sa mi zdá, akoby sai moji dvaja susedia hnevali jeden na dru-hého, hoci sa azda nikdy nevideli. Radšej

zrkadlo. I brehy má zelené, ale farba vodyje celkom iná zeleň ako farba brehov. Môjsused sa narodil v Splite, ale deda malMoravana, osadeného v Belovare. Spytujesa, kam putujem. Ukazujem mu zväzokKukučína a spomínam, kto bol. Nie veľmiho to zaujíma, ale čuduje sa zdvorile.I politika ho málo zaujíma. Len to vie, žev Záhrebe sú s novou ústavou nespokojní.Ožil, keď prišiel do reči film. Nedávnovidel Vlastu Buriana. Oni ešte svojhofilmu nemajú. Od Ogulina ideme užnovou, teraz po vojne dostavanou železni-cou...

Glagoljica v jubilejnom rokuTak podrobne ako Krčméry z vlaku somkrajinu z auta nemohol vidieť a vnímať.Až keď som sa ubytoval v kúpeľnommestečku Baška, mohol som ju vidieťa vnímať zblízka, očami chodca. Moholby som písať o všeličom. O atmosférehotela Korynthia, ktorý bol tichý, alepresný ako vreckové hodinky, o pobytochna pláži, o prechádzkach po móle, o ka-viarničkách a reštauráciách, o ponukáchčerstvých rýb práve vylovených z moraa pripravovaných pred očami reštaurač-ných hostí... Čo ma však na Krku najviac zaujalo, bolapocta glagoljice, čiže hlaholike, písmu,ktoré nám Slovanom priniesli svätci Cyril a Metod. Z hlaholiky sa neskôr naúzemí Bulharska (ako píše jazykovedecŠimon Ondruš o 30 až 40 rokov) vyvi-nula cyrilika. Do Chorvátska sa hlaholika

miestňované v samotnom kúpeľnommeste, popri ceste do mestečka Krkalebo sú osadené popri turistickýchchodníkoch. Každé písmo uglatej, čiževeľkej abecedy cyriliky, vysekal iný so-chár (a každé má iného sponzora).Okrem týchto monumentov nájde turistav obchodíkoch so suvenírmi písmenácyriliky v podobe kľúčeniek z olivo-vého dreva alebo v iných zaujímavýchformách.

Volanie po slovanskom zjednocovaníA na záver sa opäť vrátim k ŠtefanoviKrčmérymu a k jeho dvom „na seba zaze-rajúcim“ spolucestujúcim. K Srbovi číta-júcemu Politiku a Chorvátovi čítajúcemuzáhrebské Novosti. Keď sa chýlila našadovolenka ku koncu, v chorvátskej televí-zii sme si pozreli správu, ako sa chor-vátski radikáli usilujú v meste Vukovarkladivami rozbiť tabule písané po srbsky,ktoré tam nariadila vyvesiť EÚ. Tabule súpísané cyrilikou, ktorá je veľmi podobná„glagoljice“, veď sa z nej napokon aj vy-vinula. To je dnešný paradox nielen Srbova Chorvátov, ale aj Slovanov ako celku.Sme opäť rozbití, rozdelení ako predprvou svetovou vojnou nielen do rôznychpolitických celkov, ale aj vnútorne, medzisebou. Trápi ma to, ale sám neviem, ako mámeaktívne pôsobiť na slovanskom zjednoco-vaní.

JOZEF ČERTÍK

FOTO: AUTOR

SLOVENSKO | 19

sa im neprihovoriť. Nazerám do novejústavy a zdá sa mi, že ich ona sotvazmieri. Teraz ideme lesom, listnatým lesom, ktorýpretína rovinu, ale zas sme na lúkach.Lúky a lúky v širokej rovine, ktorú v úzadíz oboch strán lemujú belasé pásma hôr.Kravy nie sú v čriedach, len po päť-šesť,a tu zas dievča v bieluškom kroji pasieuváľané, ublatené svinky. Potom sa krajmierne rozvlňuje. Nie, tento usmiaty, slnečný kraj ani poli-tika nemôžu trvalo zachmúriť. Nápisy nastaniciach i vo vlaku sú dvojaké a všeakoby nasilu rozdielne. Ak je chorvátskyOpasno je van se nagnuti, srbsky budeOpasno je nagnuti se, hoci by mohlo byťi naopak. V Srbsku sú nápisy len cyrili-kou. To sú symboly boľačiek. Moji spolu-cestovatelia ich teraz necítia. Obajaprestali čítať a, utiahnuc sa do kútikov,podriemkavajú, vyhriate nošteky sa im li-gocú.Vrchy z pravej strany sa blížia a dvíhajú;na ľavej strane snujú sa ako tenký pásv diaľave. Úbočie napravo posiate je do-mami, ako nejaká dedina donekonečnarozsypaná, na ľavej strane murovanédomce plávajú v kukuričniskách. Potomustúpia vrchy sprava a rovina sa zas roz-šíri a zas pašienky a ovocné sady a čriedykráv a kŕdle husí a ponad rovinu nízko ši-rokými krídlami vesluje kaňúr.Taký je chorvátsky kraj.Ženy v Draguniciach majú bohaté čer-vené vzory na bielom základe kroja,

v Karlovci sú v čisto bielom, len na hlavemajú zvláštne priliehavé, čierne barety,z ktorých visia dva strapce do tyla. Jedenz mojich spolucestovateľov tu zosadol.Ten s Politikou. Škoda, mohli sme sa jed-nako pozhovárať. Železničná cesta sa pomaly dvíha a podňou v údolí zjaví sa riečka Mrežnica. Takju pomenoval môj Chorvát, ktorý sa namoment prebral z driemot. Rieka mázvláštnu zelenú vodu a hladinu ako

dostala z Macedónska a dostala tam po-menovanie glagoljica (podľa slovesa gla-gola-ti vo význame hovoriť, povedať). Pocta Chorvátov tomuto písmu je origi-nálna a ohromujúca súčasne. Neviem, čipo celom ostrove Krk, ale v okolí Baškysú postavené početné monumenty akopocta tomuto písmu a jeho autorovi Cy-rilovi. Sú to masívne vápencovo-žulovékvádre vo veľkosti skrine a do každéhoje vytesané jedno písmeno. Sú poroz-

Písmeno I pri chodníku ku Kostolu sv. Ivana nad Ba‰kou Písmeno · nad Ba‰kou pred vstupom na pláÏ Bunculuka Písmeno P v areáli kúpeºného mesta Ba‰ka

Maliar, kresliar, ilustrátor, výtvarný publicista a pe-dagóg. Ludovít Hološka (1943). Človek, ktorý reali-zuje svoju celoživotnú ambíciu: pokus osvetliť zložitúvýpoveď umeleckého diela – „jazyk umenia“, jehoosobitosť prostredníctvom zložitých aj zdanlivo jed-noduchých reflexií vnútorného a vonkajšieho sveta,s ktorým bol, je a ostáva ako človek a tvorca kon -frontovaný. Servíruje nám účinnosť svojich výtvar-ných ingrediencií na tácke plnej zašifrovanýchznakov, ktoré sú príťažlivé a osobité, inokedy zaha-lené do rúcha prostých tajomstiev a viac-menej zrozu-miteľných kódov, štruktúr či grafov. Tie nenechávajúnikoho na pochybách, že pri ich dešifrovaní trebapracovať s citom i hlavou. Realita ako symbol a znak(farebný kód) sa objavuje v mnohých jeho obrazocha kresbách figúr, figurálnych zostáv, zátiší, krajína pod., ktoré pochádzajú z umelcovej tvorby (kvali-tatívne a kvantitatívne obsažnej, pokiaľ ide o vý-razovú štruktúru, typológiu a sémantické rozpätiesústredené vo voľných maliarskych, kresliarskychcykloch a ilustráciách). Pripomenula to aj retro -spektívna prehliadka (23. 1. – 23. 2. 2014) a zároveňumelcova prvá monografická prehliadka v Domeumenia v Bratislave, ktorá priniesla prierez umel-covou celoživotnou tvorbou na pôde disciplín, kto-rým sa venuje od začiatku (maliarstvo, kresby,ilustrácie, texty). Vznik tejto tvorby bol predurčený umelcovou profe-sionálnou dráhou (štúdium na Škole umeleckého prie-myslu a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislaveu profesorov L. Čemického a J. Mudrocha a postgra-duálne štúdium u V. Hložníka) a vlastnou výtvarnouvýbavou. Tá sa formovala na pozadí domácich i za-hraničných vzorov a inšpirácií, neskôr sa rozvinulav samostatnú cestu maliara, ktorý ako jeden z málavnáša a uplatňuje v našom umení, počnúc 70. rokmi20. storočia, princípy analytickej maľby. V jej rámcikladie dôraz na funkciu farby a tvaru v obraze (v nad-väznosti na cyklus Autoportréty, novofiguratívnevnímané chodby, torzá atď.) prinášajúcu niekedyexpresívne vibrácie, inokedy strohé, takmer statickéformálno-výrazové maliarske a kresliarske koncepty,kde motív a idea zohrávajú rovnako významovú, rov-noznačnú zložku štruktúry samotného diela. Možnopovedať, že celé Hološkovo výtvarné úsilie je zalo-žené na introspekcii, schopnosti preniknúť do vnútramotívu s cieľom vystihnúť jeho základné vlastnosti,podstatu. Tú nám potom kladie pred oči v podobeanalýzy farebných vnemov, zostavených do fareb-ných grafov (tzv. grafy farby). Sú to vnútorne celistvéobrazy, voľné kompozície realizované na plátne, pre-glejke i kartóne pochádzajúce z 80. a 90. rokov mi-nulého storočia a prenikajúce aj do  obdobiaposledného desaťročia, keď v umelcovej tvorbe nastal(po predchádzajúcich fázach návratov k figúre a fi-guratívnej maľbe) určitý vývinový prelom spočíva-júci v prečisťovaní plochy obrazy, zjednodušovaniukompozície, abstrahovaní tvaroslovných prvkov. Pri-šiel s tendenciou koncipovať nový jazyk maľby, ktorýby nebol len definíciou – potvrdením získaných ob-javov korešpondujúcich s maliarskymi meditáciamia ich následnými farebnými a tvarovými explóziamiv Európe a vo svete, ale aj pokusom o vlastný prínosdo tejto oblasti. Zužitkujúc poznatky veľkých osob-ností svetovej výtvarnej moderny, projektoval vlastnýprienik do spôsobov umeleckej transpozície sveta.V tomto zmysle ohlásil nástup novej umeleckej vý-povede na pomedzí reality a abstrakcie, tvarov a fa-rieb rozvíjaných na plo che, a zároveň akoby dopriestoru, zakotvené v  umelcových olejomaľbách,temperách, kombinovaných technikách a kresbách.Nemožno pritom obísť fakt, že Hološkov výtvarnýprofil pozostáva z rovnoznačnej súhry bytostnéhomaliara a kresliara. Alebo inak povedané: maľujúceho

kresliara a kresliaceho maliara. Dokladajú to celésérie a cykly jeho maliarskych a kresliarskych diel,zvlášť, keď máme na mysli jeho farebnú a tvarovú le-xiku. Prispel tak k rehabilitácii maliarskeho obrazua maľovania ako takého, ktoré patrí k znakovým sys-témom výtvarného umenia, a bolo a je prijímané akooperačné pole pre ďalšie výtvarné výskumy v súčas-nosti. Ľudovít Hološka, rodák z Jablonice, nám prináša vosvojom diele často „ošúchanú“ a obchádzanú pravdu,pravdu pravdy, ktorá je nevyčerpateľná ako život.S jeho menom sa neodmysliteľne spája vývin sloven-ského maliarstva posledných viac než štyridsiatichrokov. Myslí sa tým obdobie od jeho vstupu na našuvýtvarnú scénu až do súčasnosti. Nešlo len o sféru in-dividuálnych alebo skupinových prejavov, ktoré sav našom maliarstve v týchto rokoch objavovali a kul-minovali, vznikali či zanikali, ale aj súhrn teoretickýchokruhov, námetov, ktoré toto maliarstvo v jeho vývinesprevádzali a profilovali. Isteže, Hološkovo maľova-

nie sa dá vysvetliť aj z maľby samotnej. No keď sa vy-nasnažíme pochopiť jeho vnútornú podstatu a spriaz-nenosť s geniom loci vlastnej tvorby, teda priestorom,kde sa maliar odjakživa pohyboval a pohybuje, kdehľadá a nachádza motívy pre svoje diela, zistíme, žeHološka je nadobro zviazaný s mikrokozmom svojhoživota, Jablonicou, kde sa narodil, kde žije a tvorív priestoroch starého rodičovského domu. Ako spo-mína v jednej svojej básni Laco Novomeský: „všetkoje dobrý motív“. Hološka ostal verný tomuto pozna-niu, jeho tvorba prezrádza cestu, na ktorej ho sprevá-dzajú prvotné a východiskové náčrty, kresbovéi akvarelové štúdie, kompozičné schémy a farebnérozvrhy, akési denníky záznamov realizované fareb-nými ceruzkami, suchým či mastným pastelom, kom-bináciou techník a pod. Posúva ich do novýcha nových polôh v stvárňovaní námetu, ktorého vý-slednú podobu rámcujú už hotové diela – olejomaľbya akrylové obrazy, zúročujúce z maliarskeho hľadiskacelý predchádzajúci proces zrodu, kryštalizácie a for-

20 | SLOVENSKO

HOLOŠKAĽudo

vít

a jeho výtvarný profil

In‰talácia diel ªudovíta Holo‰ku v prezidentskom paláci

Îlt˘

obr

ys, 2

000,

ole

j

movania obrazového konceptu, ktorý zo skutočnostivychádza a ku skutočnosti sa aj vracia. No nie je a nechce byť jej vernou kópiou. Hološka jeintelektuálny maliar, maliar intelektuál, ktorý maľujenielen to, čo vidí, ale aj to, čo o videnom vie. Právetento rozmer jeho tvorby – psychológia vzťahuumelca k zobrazenému motívu – ono „duchovno“obrazu, sa stali charakteristickým znakom jeho dote-raz posledných diel. V jeho prípade platí, čo hovoríbásnik: Človek môže veľa ráz poznať nejakú vec,môže sa o to pokúšať, ale až hlboký vnútorný pohyb,až neopísateľné hnutie srdca, tichá určitosť spôsobí,že poznané patrí naozaj jemu, že mu ho nemôže vziať

nijaká moc... Namiesto akejsi všeobecnej pravdymusí hľadať svoju konkrétnu pravdu. Možno po-tvrdiť, že Ľudovít Hološka je v tomto zmysle jedenz prvých maliarov analytikov na Slovensku, ktoréhotvorbu možno nazvať typom procesuálnej maľby vy-úsťujúcou do znaku, s akou sa stretávame v Európea vo svete, maliar, ktorý bez ohľadu na nástup mladejgenerácie umelcov v 80. rokoch minulého storočiau nás predznamenal prvé podoby neomodernistic-kého obrazu. Jeho diela sú vo farbe a tvare zhmotnenénámety, namaľované s rámcovými obrysmi reality,ktoré maliar mení, transformuje do novej podobysveta, smerujúceho od počiatočného vnemu cez ma-liarsku analýzu motívu k výslednej kompozičnejštruktúre hotového obrazu. Je to samostatná maliarskacesta, ktorá sprevádza Ľudovíta Hološku po celý jehoživot. Isteže, umelec vždy rastie v konfrontácii, jeteda pre neho dobré, keď sa môže porovnávať s týminajlepšími vo svojej dobe i z minulosti. Hološka rádcestoval, a nikdy sa tým netajil (absolvoval niekoľkopobytov v Paríži, Taliansku, zvlášť vo Florencii,nav štívil New York a niekoľko ďalších štátov a miestsveta). Spoznával a študoval tvorbu veľkých majstrovumenia vo svetoznámych múzeách a galériách –v Louvri, Ufizzi, Pitti, Ermitáži, viedenskej Albertine,Museé des Beaux Arts, Neue Pinakotek, Rijkmu-seum, Museum of Modern Art v New Yorku. Okremtoho sa po celý život venuje pedagogickej práci (pô-sobil na Strednej umelecko-priemyselnej školev Kremnici, Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickejfakulty UK v Trnave, na Vysokej škole výtvarnýchumení v Bratislave a na Fakulte výtvarných umeníAkadémie umení v Banskej Bystrici). Výsledky svo-jej teoretickej práce publikoval v niekoľkých kniž-kách a teoretických statiach (Vrstvy tvaru, 1997, Malágaléria, 2002, Voľným okom, 2006, Figuralisti, 2009,a i.). Ilustroval množstvo diel domácej a prekladovejliteratúry, za ktoré získal ocenenia v súťaži Najkrajšieknihy roka. Jeho diela a dielka sa nevyznačujú uhladenosťou, anidokonalosťou „maliarskeho strihu“, lákavosťou na-lakovaného povrchu. Sú urobené, akoby boli vyte-sané tesárskou sekerou, ale každý zásek, každý ťahštetca, čiary, línie sedí presne na svojom mieste, ažmáte pocit, že to inak ani nemôže byť. Je to tým, akosú urobené, a čím sa nám prihovárajú: svojou prostoua presvedčivou výpoveďou. Cesta od javu k podstate. Tak by sa dalo charakteri-zovať maliarske úsilie Ľudovíta Hološku, ktoré – po-vedané umelcovými slovami – presviedča, že„skutočné umenie vyrastá z vnútornej nevyhnutnostiautora, nie na objednávku teoretika alebo obchodníka.Je postavené na hĺbke poznania, na pravdivosti a ži-votnej presvedčivosti, je znamenitým svedectvoma naším bytostným ľudským rozmerom. Je nezávisléod poetík a štýlov, kráča krížom cez ne a cez čas akočosi prežívané a žité, dozreté v nezameniteľnej osob-nej skúsenosti, čo nemožno zavádzať ako elektrifiká-ciu alebo telefónny zoznam. Preto treba neustálekorigovať tú vnútornú tendenciu, ktorá všetko zjed-nodušuje s vonkajším svetom, a napájať sa ním (je-stvuje predsa mnoho spôsobov poznávania). Svet jenekonečný, neumožňuje nám upadať do schém.A obraz je potom výsledok poznávania ľudskéhovnútra a sveta, musí byť vždy otvorený. Preto je jedi-nečný, neustále dobývaný – v tom spočíva jeho opod-statnenie. V tomto zmysle Ľudovít Hološka vstúpil na scénuslovenského výtvarného umenia. Ako pôvodný autor.A pôvodným autorom aj ostal. Neustále nám doka-zuje to, čo mnohí nevedia a čo robí z každého umelcaskutočnú osobnosť – byť sám sebou.

ĽUBOMÍR PODUŠEL

FOTO: ADAM VLČEK

SLOVENSKO | 21

Maliar bezprostredne po vernisáÏi s folkovou speváãkou Zuzanou Homolovou

Podv

eãer

né r

ozho

vory

I., o

lej,

2011

Zám

eãek

(M

úzeu

m v

Hod

onín

e), 2

006,

ole

j

Pesimisti sú presvedčení, že Slováci nemajú zmy-sel pre humor. Odvolávajú sa na básnika AndrejaSládkoviča, ktorý napísal, že Slovák „aj v žartežiali“. Svetozár Hurban Vajanský to priklincoval:„Slovenskej náture viac pristane tón smutnej fu-jary, ako radostný trilok piskora, lebo náš životplynie elegicky a humor nepatrí medzi naše silnéstránky.“ Prečo sa potom v slovenskom jazyku dápriradiť k slovu humor stopäťdesiat prívlastkov?Preto my, čo sme aj na Slovensku optimisti,tvrdíme, že humor je vlaha. A vôbec nie je rov-naký. Jestvujú jeho kategórie. Môže byť ab-surdný, britký, detský, dobrosrdečný, erotický,ironický, jemný, kreslený, krutý, ľudový, pivný,politický, sarkastický, situačný, šibeničný, štu-dentský, vulgárny. Zvlášť chceme upozorniť na humor kocúrkov-ský! Ak jestvuje, musí jestvovať aj Kocúr-kovo. Stretli sme sa s ním už v našej staršejliteratúre a jeho menom sa tam nešetrilo. Naochotníckych javiskách ho tvrdohlavo predsta-voval dramatický klasik Janko Chalupka(1791 – 1871). Svoju veselohru z roku 1830nazval Kocúrkovo, alebo: Len aby smev hanbe nezostali. Premiéra rozprúdila životochotníckeho divadla v Liptovskom Mikulášia  diskusiu o  našej národnej povahe. Príbeho Kocúrkove pokračuje aj v druhej Chalupko-vej veselohre Všetko naopak alebo TesnošilováAnička sa žení a Honzík vydáva. V 30. rokoch19. storočia nasledovali jeho úspešné vese-lohry Trasorítka, alebo: Stará láska sa predsadočkala, Trinásta hodina, alebo: Však sa po-zrieme, kto bude hlásnikom v  Kocúrkovea Starý plesnivec, alebo: Štyri svadby na jed-nom pohrebe. Orol tatranský redigovaný Ľu-dovítom Štúrom uverejnil roku 1847 základnúživotnú filozofiu obyvateľov tohto zdanlivofiktívneho mesta: „Lepšie je sedieť, ako stáť,

je polovica zdravia a od smiechu a humoruešte nikto nezomrel. Naopak, mnohí sa nímvyliečili. Tak znie lekárska definícia humoru,no jestvuje aj definícia humoru, ktorá má gas-tronomický charakter: „Humor je soľou ži-vota.“ A pripomeňme si botanickú definíciuhumoru osvieženú štipkou poézie: „Humor je

ktorý roku 1865 zanikol. No ako vták Fénix saznova prebral k životu. Jeho vydávanie obnoviliroku 1876 v Martine pod taktovkou Jána Čajdu,spoluzakladateľa tamojšieho Atletického klubu.Jeho športový duch mu pomáhal vydržať perze-kúcie kvôli národnému cíteniu a písaniu, čo cen-zorom z monarchie nebolo po vôli. Humor v tomto období nechýbal ani v humoris-ticko-satirickom mesačníku Rarach či v časopiseJežibaba vydávanom v Budapešti. Pred prvousvetovou vojnou vznikol v Ružomberku humo-ristický časopis plný vtipov. Boli to Veselé noviny(1912 – 1914). Jeho úsmevy umlčali prvé výbu-chy granátov na fronte. Po prvej svetovej vojnevznikali viaceré humoristické časopisy ako hubypo daždi, no mali krátke trvanie. Spomeňme me-sačník Kocúr, občasník Koza, Dereš, Kosa, Bra-tislavský Rarášek, Nezbedník, Kysucká trúba,Bobeček, Facka, Osa, Jež... Nová vlna humoris-tických časopisov sa vzdula po druhej svetovejvojne. Čitateľom sa významne predstavili Sršeň,Šidlo, Šibeničky. Februárové udalosti roku 1948 však boli hrobompre časopis Šibeničky aj  Šidlo. 1. apríla 1948vyšlo prvé číslo nového humoristického časopisuRoháč. Ten pestoval taký druh humoru, ktorý ne-smel ublížiť funkcionárom stojacim na čele štátuvykračujúcom po ceste k socializmu. Roku 1951Roháč pohltil ešte relatívne slobodný časopisSršeň a od roku 1952 sa stal jediným a oficiálnymčasopisom socialistického humoru. A v tejto líniikľučkoval až do zániku začiatkom deväťdesia-tych rokov.

22 | SLOVENSKO

ešte lepšie ako sedieť je ležať a najlepšie zovšetkého je spať.“ Klasik slovenskej satirya humoru Jonáš Záborský vyriekol: „... kde-koľvek bodnete na zemevide medzi Tisoua Moravou, všade uhodíte na Kocúrkovo, tútosmiešnu stránku Slovenska.“

Liek a oãistn˘ charakter humoruLenže Slováci nie sú jediní na svete. Podobnémestá s podobnými kapustnými hlavami a ne-prekonateľnej logiky jestvujú aj inde vo svete.Nemecké Kocúrkovo sa volá Schildau, gréckeAbdéry, anglické Gotham, poľské Packov,bulharské Gabrovo, srbské Balov, české Ko-courkov... Všade je synonymom ľudskej hlú-posti, povrchnosti, malosti, zatuchnutosti,provinciálnosti, nežičlivosti, nepohostinnosti.Je to názov pre faloš, predstieranie či pre ste-reotyp správania sa, v ktorom je logika posta-vená na hlavu a hlava je kdesi medzi nohami. Smejeme sa zo správania Kocúrkovčanov,a ani si neuvedomujeme, že sa často vysmie-vame sami zo seba. Smiať sa zo seba je dobre,pretože smiech má očistný charakter a humor

Kocúrkovo v nov˘ch ãasochPo „nežnej revolúcii“ vzniklo opäť niekoľko no-vých humoristických časopisov, nemali však dlhétrvanie. V časoch, keď sme si mysleli, že sa ne-bude mať z čoho vysmievať, že sa nebude na čomzabávať, vznikol časopis Kocúrkovo, aby dokázalomyl našich nádejí. Veď humoristický časopisKocúrkovo už štvrťstoročie dýcha vtipom do pa-hreby humoru a satiry, presviedča čitateľov, žepolitická zmena hlúposť nepochovala, ba v mno-hom ju prihnojila. A to je materiál na humor a sa-tiru! Starú pravdu o hlúposti potvrdili aj slováJána Wericha: „Hlúposť je večná, no treba protinej bojovať, aj keď výsledok je neistý.“Časopis Kocúrkovo založil Milan Stano, vydávaho aj rediguje. Keďže je nielen humorista, zbera-teľ humoru, výtvarník, spisovateľ, ale aj karika-turista, stránky časopisu za štvrťstoročie vyzdobiluž zopár tisíckami svojich karikatúr. Sú vtipnéa  trefné! Stanova životná cesta s  humorom jedlhá, veď kreslený humor ho chytil do osídielv  šesťdesiatych rokoch minulého storočia nastrednej umeleckej škole. Už v tých časoch sajeho karikatúry objavovali na stránkach denníkov

ako pestrofarebný kvet kvitnúci na lúkach li-teratúry.“ Český spisovateľ Karel Čapek vy-myslel optickú definíciu: „Humor je istévidenie sveta...“ Občan Martina Milan Lechanzasa prišiel s „kulturistickou“ definíciou:„Keď sa mračíte, zapájate do činnosti štyrid-saťtri svalov. Na úsmev ich stačí len pätnásť.“A český Miroslav Horníček humor pojal sve-tonázorovo, vraj je to uhol pohľadu...

Zaãal to âernokÀaÏníkProti tvrdeniu pesimistov trvajúcich na absenciihumoru Slovákov svedčí množstvo humoristic-kých časopisov vychádzajúcich na Slovensku.Bolo ich niekoľko desiatok, ich kostru tvorilianekdoty, vtipy, žartovné príhody a karikatúry.Prvý slovenský humoristický časopis Černokňaž-ník založil Viliam Pauliny-Tóth v Budíne roku1861 ako „týždenník pre humor a belletristiku“.Vtipy sa uplatňovali v humoristickom časopiseRarášek. Vychádzal v rokoch 1870 – 1875 v Mar-tine a koncepčne nadväzoval na Černokňažníka,

Štvrťstoročie takmer

a časopisov. „S humorom a úsmevom je životkrajší,“ tvrdil neraz, akoby zdôrazňoval svojevnútorné presvedčenie. „Som humorista, lebomám rád humor, ale aj satirik, lebo sa zaujímamo veci verejné. Mnohé javy v našej súčasnosti maštvú, jedujú. Nie som s nimi spokojný, preto ichvykričím vo svojich karikatúrach. Nesiem týmsvoju kožu na trh, ale to je už údel každého šaša.“ K myšlienke založiť humoristický časopis pri-

kých súcich slovenských humoristických časopi-sov z minulosti. Dom na dobrých základoch vy-drží aj zemetrasenie. Kocúrkovo vydržalonejedno. „Kocúrkovo je dieťaťom svojej doby,takýto časopis by za socializmu určite nemoholexistovať,“ myslí si Milan Stano. A doloží, že bynemohol vychádzať bez podpory svojich čitate-ľov, ani bez pomoci mnohých spolupracovníkov„ktorí sú renomovaní humoristi, spisovatelia i ne-známi prispievatelia z celého Slovenska“.

Rovná chrbtová kosÈ rozochvieva bránicuŽe Kocúrkovo vychádza nepretržite už dvadsať-päť rokov, to iba potvrdzuje, že Slováci zmyselpre humor majú, že sa radi zabávajú, smejú. Nasvojej minulosti, na súčasnosti, na svojich nedo-statkoch, chybách, ktoré sa hádam od chalup-kovských čias ani nezmenili. „Časopis jezároveň aj akousi kronikou svojej doby, leboreaguje na všetky peripetie ponovembrovej ro-diacej sa slovenskej demokracie,“ vraví MilanStano. „Nájdeme tu anekdoty na vtedajších, alei súčasných politikov, lebo Kocúrkovo si nedávaservítku pred ústa a politické vtipy odrážajú vte-dajšiu dobu. Kocúrkovo si vždy strieľalo z tých,ktorí boli momentálne pri moci. Politické vtipysú nielen protestom, ale i dôkazom bezmocnostiobčanov. Smiechom sa totiž uvoľní skrývanýhnev a  politici sú touto formou postrkovaník  tomu, aby už konečne začali konať. Vtipyo politikoch sa pred ničím nezastavia a sú nie-kedy i kruté. Sú skrátka odrazom doby.“

Po Kocúrkove siahajú čitatelia z  rozličnýchvrstiev. Politici, pravičiari, ľavičiari, vyznávačistredu i tzv. nezávislí. Možno aj negramotní, pre-tože je tam veľa karikatúr bez slov. Pravidelnýmčitateľom Kocúrkova bol a zostáva exprezidentRudolf Schuster, ktorý si v ňom neraz, keď bol

SLOVENSKO | 23

viedli Milana Stana jeho zmysel pre humor, vnú-torná nespokojnosť, správanie sa ľudí tak, ako tovoľakedy opisoval Janko Chalupka, i talent ho-voriť o vážnych veciach s vtipným nadhľadom.Priznal, či vyznal sa: „Bez humoru nemôžem žiť.Humor, optimizmus a pozitívne myslenie sú mojaživotná skúsenosť a to propagujem i v Kocúr-kove, aj keď naša životná realita nie je vždy opti-mistická. Myslím si, že humor nemá rozdeľovať,ale spájať. V dobe plnej stresov, záťaží a inýchexistenčných problémov má humor i liečivú a re-laxačnú moc.“

Politika nie je posvätnáPrvé číslo Kocúrkova vyšlo 19. júna 1990. V tendeň sa rozbehli do bratislavských ulíc nielen kol-portéri, ale aj sám vydavateľ so svojou rodinou,aby zahorúca ponúkali humor a satiru v časopisevoňajúcom ešte tlačiarenskou rotačkou. Časopisuž od prvých čísiel bol plný ľudového humoru,niekedy šteklivého, inokedy dobrosrdečného,skrátka kocúrkovského humoru v tradíciách všet-

v politike, pozrel svoju karikatúru a prečítal anek-dotu o  sebe. Jeho názor: „Kocúrkovo za rokyexistencie si zachovalo svoju tvár a  rovnúchrbtovú kosť, či vládli pravičiari, či ľavičiari,alebo strany stredu. Nedalo sa ovplyvniť výsled-kami volieb, preskupovaním verejnej mienky, bezohľadu na to, či išlo o koalíciu, alebo o opozíciu.Nemilosrdne, ale pritom pravdivo a kultúrnymspôsobom kritizovalo, čo bolo zlé, a dobré vecipochválilo... Táto svetlá výnimka na Slovenskuprežila aj vďaka tomu, že majiteľ a redakcia v jed-nej osobe sa nenechali nikdy zastrašiť a ovplyv-niť, nedajbože korumpovať.“ V tejto eseji sme sa na príklade dvadsaťpäťročnejcesty humoristického časopisu Kocúrkovo snažiliukázať, že Slováci mali odjakživa zmysel prehumor. No aj pesimistom musíme dať za pravdu,že niektorí ľudia ho od prírody nemajú. Tých všakz letargie neprebudí ani Aristofanov výrok: „Deň,keď som sa nezasmial, považujem za stratený.“

IVAN SZABÓKRESBY: MILAN STANO

A čo si o Kocúrkove myslí úspešný spisova-teľ a bývalý politik Jozef Banáš?

„Každé hodnotné veselé slovo, anekdota,bonmot, ktoré nám Kocúrkovo do vážnychdní prináša, sú pohladením duše. Život je

príliš vážny na to, aby sme ho brali smrteľnevážne. A preto, ak ste namosúrení, bez ná-lady či dokonca smutní, čítajte Kocúrkovo.

Ak vás netrafí šľak, tak sa určite zasmejete.“A čo ďalší spisovateľ Ľuboš Jurík? „Kocúr-kovo je zrkadlovým odrazom nálad, pocitov,smútkov, sklamaní, no najmä vtipných po-strehov, žartov, fórov, úžasným sociologic-kým ventilom a aj nádejou, že národ náš máv sebe ešte dosť sebaočisťujúcej a obnovi-teľnej energie, aby sa vedel na seba pozrieťhoci aj v krivom zrkadle, ironicky, no nie

v predklone a zahanbený, lež s príslovečnýmviťúzstvom, brnknúť prstom o klobúčik, za-

nôtiť, zakrepčiť si, vypiť si...“

dvojstoroãného Kocúrkova

IVANKOHLER••

Štrnásti sme sa doňho „obuli“ a on saz nás elegantne, so šarmom len jemuvlastným, „vyzul“. Reč je o knihe Fotogra-fické radovánky Ivana Köhlera, ktoráuzrela svetlo sveta pred dvoma rokmi.Stále totiž platí, že nemôžete lapiť ne-polapiteľné. Čarodejník, šaman, foto-graf, jazzman, výtvarník, orga ni zá -tor zdanlivo nemožného, bohém,dlhoročný kamarát a harcovníkIvan Kelly Köhler je z tohtorodu. Ako raz povedal To -máš Mazáč, o niektorýchtvorcoch sme si zvyklipísať, že „žijú umením“.On okrem toho ešte ži -je životom na plný plyna buduje si ho ako ume-lecké dielo.Keď pred pár rokmivybuchla sopka naIslande, sopečný mrakochromil celý starýkon tinent. Na niekoľkodní. Keď sa dakde ob-javí Ivan, niet pred nímúniku. Nikam. Natrvalo.Docent Pavel Choma tovyjadril lapidárne: Pre-žehnajme sa, ide Köhler... Upísal sa fotografii, abymohol fotografovať krásneženy. Alebo vďaka krásnymženám sa začal inšpirovaťfotografiou? Predovšetkýmjej zásluhou má čas ajv modernej dobe minulýrozmer. Bez zažltnutých

snímok by minulosť bola zahalená hmlo-vým oparom pochybností a nejasnostía nepresností. Obraz je svedkom, ktorýneklame. Svetlo je najlepší maliar. Köhlersi s ním tyká. Pozýva ho na koncerty a najam sessions jazzu. Verí totiž jeho schop-nosti vystihnúť neopakovateľnú atmos-

féru tejto muziky, a akohovorí básnik, vycítiťjej úprimnosť, ponor -nú rieku, ktorej prúdnič nezastaví. Ak tre -

ba, prehlodá skaly, po -domelie piesky, zhltne

hviez dy, rozkotúľa mesiac.Aby ľudia mali k sebe bliž-šie. Ako ľudia. Aby odložili

svoje funkcie a samoľúbosť.Prekážali by im, lebo jazz vraj cíti

len ten, kto je zložený z ohňa a nie z vody.Köhler ako prvolezec objavil na sloven-skom teritóriu čaro fašiangových masiek.V sedemdesiatych rokoch ho osud zavialdo Rajca, kde to cez fašiangy vrie akonikde inde. Ivan nemohol chýbať. Zma -poval všetko, dôkladne. Bol kráľom dochvíle, keď jeho ateliér zatopili výkalyz kanalizácie. Z fašiangových radostí zo -stala len žalostná kopa smútku. Čo byiných odrovnalo, Kellyho vyburcovalo. Po-umýval fotografie a vrátil ich na svetloBožie. A stal sa zázrak: zrodila sa „hov-nografia“. Ťažko napodobiteľný smer.

Lenže slovenské sídliská starnú, „expi-račná doba“ kanalizácií vyprší, čo potom?Ktovie. Možno sa zrodia nasledovníci. Alekráľom bol a bude len jeden: Ivan KellyKöhler.

M A R I Á N PA U E R

maškariádyz minulého

storociaˇ

Počas tohtoročného fašiangu inštalovali Maškariády Ivana Köhlera v Galérii Čadca.Jej dramaturgiu tvorí Katarína Šulganová a obrazyžilinského fotografa tematicky nadväzovali na predchádzajúcu výstavu jeho priateľa, významného maliara a sochára VladimíraKompánka. Galériu otvorili v máji minuléhoroka v objekte Mestského domu v Čadci výstavou Na dreve maľované kysuckého rodáka Ondreja Zimku. Na jeseň v nej predstavili tvorbu ďalšieho Kysučana, sochára Gustáva Švábika-Macvejdu.

Návrat do inej realityDodajme, že Albín Vrteľ bol mladý koncertnýmajster opery SND, neskôr husľový pedagóg nabratislavskom Konzervatóriu, od roku 1950 man-žel a životný druh pani Jely. Keď sa v tom rokuz Talianska vracia (v dôsledku prudkej zmenyspoločenských pomerov po februárových udalos-tiach v r. 1948, ale aj na žiadosť svojej matky),prichádza už do iného sveta. Clementis je vo vä-zení, ona sa na hranici musí podrobiť osobnejprehliadke. Mráz prichádzal síce z Kremľa cez Prahu, ale aninaši súdruhovia nelenili. Smrek s Lukáčom boliuž vylúčení zo Zväzu spisovateľov, matku JelyKrčméryovej, ktorá bola známa v rozhlase z re-lácie Rozprávky tety Hely, odsunuli do knižnicea novou, výlučnou rozprávkovou hviezdou sastala Teta Viera Bálinthová, manželka nového ria-diteľa Čs. rozhlasu na Slovensku. Dovtedajší ria-diteľ, spisovateľ Dobroslav Chrobák v máji 1951

umiera, pohon na „buržoáznych nacionalistov“ –povstalcov je v plnom prúde. Po zatknutých po-litikoch (Husák, Novomeský, Horváth a iní) sislobodou nie sú istí ani spisovatelia Mináč, Ma-tuška, Tatarka, Chorváth... kritizovaní na aktívochkomunistov.

S postojom trucovitého, ale pracovitého somárikaSpeváčka, ktorá po prudkej zmene politickejklímy uvažovala v Taliansku aj o emigrácii, saocitá v stave, ktorý najlepšie osvetľuje tento listmaliarky Ester Martinčekovej-Šimerovej z 5.mája 1951:

Milá Jelka, veľmi živo cítim, ako Vám je ťažko, a rada bysom Vám aspoň troška pomohla. Keby ste, na-príklad, potrebovali pokoj, a k tomu aj bezpečnýpocit, že sa o Vás nikto nestará, pozývam Vás

k nám. Vy by ste mali v mojej izbe vpredu po-hovku, ušiak, písací stôl a knihovňu. Stačí ránoalebo večer zatelefonovať. Prídem. Keby ste sachceli so mnou o voľačom porozprávať, považo-vala by som to vždy za vzácny prejav dôvery.Je večer. Zaplavujú ma spomienky na moju mla-dosť a, vôbec, na ťažké časy. Umelec má veľkúvýhodu v tom, že sa mu každé veľké utrpenieúžasne rentuje v práci. Akoby sa touto, naoko ne-priamou cestou naučil tomu, čo ho nikto naučiťnemôže: robiť živé umenie. Neviem, ako to vyzerá s Vaším sebavedomím. Jasom ho mala vždy mimoriadne málo a okolnostimi vždy vzali i to málo. Ale mala som požehnanúnáturu somára. Vytrvala som navzdory logike,zdravému rozumu, argumentom, dôkazom, na-vzdory neúspechom, temnej budúcnosti i prítom-nosti a vlastným pocitom menejcennosti. Vytrvalasom z toho jednoduchého somárskeho dôvodu, žemi bolo vždy do vytrvania. A časom som prišlana to, aký je vlastne taký somár múdry. Robí to,čo chce druhý, iba vtedy, keď aj on chce. Odvlastného programu sa dá odviesť iba násilíma to presne iba na ten čas, čo násilie trvá. Fleg-maticky nosí bremená, ktoré mu iní naložia, strihápritom veselo ušami, aby mu nič zaujímavého zoživota neušlo, a spolieha sa jedine na svoje malé,pevné kopytá, ktoré ho bezpečne vynesú k najvyš-ším vrcholom. Predstavte si, keby náš somárzačal rozmýšľať o tom, koľko má pred sebou ki-lometrov, koľko kíl mu naložia, aký je pomermedzi jeho výkonom a platom, čo ho čaká cestou,čo v cieli, či sa mu celý ten podnik vôbec rentuje,alebo aj len podarí, či sú na tom somári v inýchštátoch lepšie a podobne: od samej inteligencieby prišiel o rozum a v samých prípravách by sizničil celé zásoby síl. Časy sú také, že treba žiť zo dňa na deň, ako Kris -tus Pán káže – deň každý má starosti svoje. Od-porúčam Vám vrele, aby ste sa naučili vôbecnemyslieť na budúcnosť. Pokiaľ človek myslí lenna to, čo práve robí, a na to, aby to urobil dobre,dostane sa dopredu s  minimálnou námahoua ušetrí si hromadu trápenia. Hrdinom nie je ten,čo sa zjaví pred jasajúcim davom s vavrínom načele. Hrdinom je ten, kto je nakoniec vždy silnejšíako jeho bolesť. Hovorím nakoniec. Lebo cestoubýva i najväčší hrdina často slabý. V utrpení sa-motnom nie je, nanešťastie, nič hrdinského, ničromantického – nič, čo by nám ho vedelo spríjem-niť. Je pochmúrne, často neznesiteľné a má od-pornú chuť nedobrovoľnej pokory. Môže človekastrašne dokaličiť, ale verím, že ho nemôže zničiťbez jeho zvolenia. A jedine to je dôležité. Jelka drahá, buďte ako ten somárik. Nedajte sapomýliť okolnosťami. Okolnosti môžu byť viac čimenej priaznivé, sú však predovšetkým nestále,neisté, hravé a životodarné ako to more, z ktoréhosa zrodila bohyňa krásy. Nikto nevie, akých okol-ností treba práve jemu, aby sa vyvinul v dobréhoumelca. I najhoršie podmienky môžu byť niekedypožehnaním – pravda – len pre silných.

Vaša Ester Š. M.

Zo speváãky libretistka Po návrate domov sa venovala predovšetkýmtvorbe libriet a prekladateľskej práci, pokračovalaako lektorka a redaktorka programových tlačía bulletinov, neskôr dramaturgička opery SND.V osemdesiatych rokoch spolupracovala ako dra-

26 | SLOVENSKO

Jubilujúca speváãka, libretistka a prekladateºka Jela Krãméryová-Vrte -

ºová (7. január 1924 Martin) zaãínala svoj plodn˘ Ïivot ako sólistka

opery SND (1945/46). Jej prvou rolou bola Lesná Ïienka v Dvofiákovej

opere Rusalka, neskôr spievala Magdalénu v Rigolettovi, Bizetovu

Carmen a iné. Opern˘ spev ‰tudovala po vojne na Konzervatóriu

v Bratislave (1945 – 1948). Ako úspe‰nej mladej sólistke jej minister

zahraniãn˘ch vecí Vladimír Clementis udelil dlhodobé ‰tipendium na

hudobnú akadémiu Santa Cecilia do Ríma (1948 – 1950), a tak sa

v lete 1948 ocitla na bratislavskej Ïelezniãnej stanici „v kruhu rodiny

a priateºov (ako pí‰e vo svojich pamätiach Preletím ponad Ïivot)

a kaÏd˘ z gavalierov sa lúãi so mnou svojím spôsobom. Janko Kostra

mi potajme strãí do dlane básniãku o kávovom mlynci, ão melie stra-

ten˘ ãas, JoÏko ·turdík napochytre kreslí malú skicu... a Albín mi po-

dáva ,kolibrí‘ slovensko-taliansky slovník a na ãelo mi dáva takmer

otcovsk˘ kríÏik, aby som sa v zdraví vrátila domov“.

Hviezdou bola krátko, stálicou je dodnes

Rodinné oslavy jubilantky

maturgička novozaloženej Komornej opery spo-jenej so skladateľom Jozefom Revallom a režisé-rom Jozefom Bednárikom.Našťastie, popri živote politickom, spoločenskomexistuje aj život osobný, a pre mladú 27-ročnúdivu Jelu Krčméryovú a jej 34-ročného priateľakoncertného majstra Albína Vrteľa to platilo dvoj-násobne. Na jar 1951 sa zosobášia a 28. januára1952 sa im narodí prvé z troch detí: Hela. Po nejnasledujú Laco (1953) a Štefan (1954). S tromimalými „opusmi“ sa už nemôže venovať opusomhudobným, a tak sa do divadla síce vracia, ale užako lektorka a redaktorka propagačných bulleti-nov a neskôr ako dramaturgička. Postupne ju začali vyhľadávať hudobní skladate-lia ako autorku libriet. O prvé libreto ju požiadalhudobný skladateľ Tibor Andrašovan k opereFigliar Geľo (1958). Jej prvým veľkým dielomsa stalo libreto k opere Svätopluk, ktorú kompo-noval Eugen Suchoň na motívy rovnomennej hryIvana Stodolu. Spolupráca na librete so Sucho-ňom bola intenzívna. „Istý čas som chodievalak Suchoňovcom takmer denne a bolo výhodou,že bývali celkom blízko – na Palisádach.“Opera Svätopluk mala premiéru v SND roku1960, keď sa – ako píše autorka vo svojich spo-mienkach – „po mohutne znejúcej predohrezdvihla opona a z nej sa rozklenula naša štátnazástava od proscénia až po horný krištáľový lus-ter v hľadisku. Bola to veľkolepá myšlienkanášho skvelého scénografa Ladislava Vychodila,ktorý vždy obohatil Svätopluka niečím nevída-ným a symbolickým. Naposledy to bolo staroslo-vienske písmo hlaholika, premietnuté na revuál -ku. Vyvoláva dojem mnohohlavého davu, hrnú-ceho sa k svojmu kráľovi. Premiéra vyústila doovácií a my sme si šťastne s majstrom Suchoňoma dramatikom Ivanom Stodolom pripili na úspechnového diela.

Svätopluk v Prahe Potom vykročil Svätopluk na cestu po Slovensku,ba na chvíľu si rozšíril vládu až kdesi po Saratov,Moskvu či Perugiu. No najpyšnejšie zastal navlastnom Devíne a potom v Nitre, kde prevzaljeho žezlo do rúk umelec Ondrej Malachovskýa za ním Peter Mikuláš – obaja praví vladári nášhojaviska.“ Nasledovala pražská premiéra v opereNárodního divadla, ale aj s trpkou príchuťou. Ne-chajme opäť hovoriť pamäti našej libretistky: „Predstavenie bolo krásne, dirigoval ho majsterZdeněk Chalabala a scénu vytváral národný ume-lec Jiří Svoboda. Po prvý raz použil dnes už v di-vadlách taký obľúbený, hmlistý opar, odhaľujúciskôr len kontúry postáv. Skvelou myšlienkoubolo i nové poňatie kňažiek Moreny, z ktorých saodrazu stali krásne, priam rozprávkové panny,odeté v bielom rúchu. Všetci sme sa z premiérytešili a chystali sa zagratulovať pražským insce-nátorom aj interpretom, ale tí nám k tomu verupríležitosť nedali. Ani im neprišlo na um pozvaťnás medzi seba a vymeniť si dojmy. Smutne smeblúdili s dramatikom Ivanom Stodolom nočnouPrahou a dumali nad nevďačnosťou ľudskou. Alečakali nás zase ďalšie dni a ďalšie práce, a taksmútok našťastie pominul chytro, ako ten opar najavisku.“

Podozrivá zo ‰pionáÏePísal sa rok 1960, na prvý pohľad bola politickáklíma prajná, pokojná, ale ešte v roku 1958 ÚV

KSČ a KSS rokovali aj o „boji proti zvyškom ľu-dáctva“, na čo doplatili aj „martinskí encyklope-disti“. Sociológ a povstalec A. Hirner, Fr. Oktaveca iní, ktorí pripravovali vo Vydavateľstve Osvetavydanie Slovenskej encyklopédie, boli po vykon-štruovanom procese uväznení. Nová Ústava Čes -koslovenskej socialistickej republiky radikálneobmedzila právomoc SNR a zrušila jej výkonnýorgán – Zbor povereníkov. Aj opera Svätopluk bola zrejme v najvyšších po-litických kruhoch skôr trpená ako vítaná. VeľkáMorava a jej vládcovia Rastislav a Svätopluk boliv čase vojnovej Slovenskej republiky súčasťouoficiálnej kultúrnej politiky, a tak sa návrat k Veľ-kej Morave bral zo strany ÚV KSČ v Prahe s ne-dôverou. krátko po uvedení opery Svätoplukv Prahe sa jej libretistka Jela Krčméryová ocitlav hľadáčiku tajnej polície. „... jedného dňa ma za-volali na kádrové oddelenie, vraj mám podpísaťdáky formulár. Hneď ako som však vyšla z kan-celárie, vzali ma pod pazuchy – a to veľmi rezo-lútne dvaja tajní – posadili ma do auta a viezlikdesi na perifériu, na policajné prezídium. Strčilima do pochmúrnej miestnosti, kde sedeli už trajastarší muži v civile i v uniformách. A hneď zostrasa začali vypytovať na moje rímske štúdiá a naobe naše legácie, ktoré vtedy tak nečakane emi-grovali. Ďalšie otázky sa týkali toho, prečo somsa chcela do Talianska znova vrátiť, no najmäčoraz častejšie skrúcali reč na nášho dávnehopriateľa, francúzskeho atašé. Žil vtedy v Prahe,kde som sa s ním aj pri premiére Svätoplukastretla. Na jeho prosbu vpísala som mu vtedy dobloku aj mená niektorých našich významnejšíchumelcov, aby ich mohol pozvať pri nejakej sláv-nostnej príležitosti k nim na ambasádu. Pániz našej polície boli zrejme prítomní i na pražskompredstavení, nebadane sa zmocnili tohto notesa,no a identifikovali moje písmo. Pravda, teraz mazas upodozrievali z protištátnej činnosti, vyhlásiliza špiónku. (Bože, už po koľký raz?) a chceli maodviesť na známy Pankrác. Bolo mi veru úzko na duši, myslela som, že svo-jich najdrahších veľmi dlho neuvidím. Našťastiedal si ma vtedy zavolať sám policajný prefekt,vypočul všetko, čo som zažila, a jednoznačne

skonštatoval, že so svojou naivitou by somv špionážnych službách naozaj nebola nič platná.Chvalabohu, dobrý psychológ. Na mieste odvo-lal stíhanie a dovolil mi odísť domov. Letela somako na krídlach a veru nikdy som manžela a detinevyobjímala tak vrúcne ako toho dňa.“

Táto nepríjemná epizóda uzatvára nadobro ťažképäťdesiate roky. Šesťdesiate a sedemdesiate rokysú pre mladú libretistku a prekladateľku dobrýma plodným obdobím. Píše libretá k operám predeti i dospelých, spolupracuje s hudobným i dra-matickým vysielaním Slovenskej tele- vízie, píšeaj pre rozhlas. Z libriet pre deti spomeňme Akoišlo vajce na vandrovku (M. Kořínek), pre skla-dateľa Bartolomeja Urbanca napísala (spolus A. Braxatorisovou) libreto k opere MajsterPavol z Levoče, s Jaromírom Mayerom zrekon-štruovala pre televíziu barokovú operu Sigis-munda Kussera Erindo. Po autobiografickejrozhlasovej hre Odyssea detstva napísala pre te-levíziu biografickú hru Malý Mozart. Popritomprekladá libretá opier najmä z nemčiny a talian-činy (Haydn, Mozart, Bellini, Puccini, Offen-bach, Bartók. Janáček a iné), prekladá a vydávaalbumy klasických operných zborových i sólo-vých piesní, spolupracuje so Slovenskou filhar-móniou. Toto plodné obdobie uzatvára v roku 1980 od-chodom do dôchodku a následne je konfronto-vaná s tragickou rodinnou udalosťou. Jej mladšísyn, muzikológ Štefan Vrteľ vo veku 28 rokovumiera. Napriek tomu nezostáva nečinná. Keď jejzačiatkom osemdesiatych rokov vtedajší šéfNovej scény Jozef Revallo a režisér Jozef Bed-nárik ponúknu spoluprácu s novozaloženou Ko-mornou operou, prijme ponuku a na začiatok prenich upraví Donizettiho komickú operu Maniereteatrali. Spolu s dramaturgičkou Teréziou Ursí-nyovou pripravia viaceré úspešné tituly. Ko-morná opera však svoj život skončila vo víre„nežnej revolúcie“. Divadlo sa odvtedy presunulodo parlamentu, a z našich doterajších skúsenostívidno, že jeho prevádzka nie je lacná... V deväťdesiatych rokoch ešte napíše libretok opere Ladislava Kupkoviča Trojruža, ba ajdetskú operu na motívy rozprávok Karla Čapka(hudba M. Dubovský, réžia P. Smolík). Sériuoperných libriet uzavrela Tajomným kľúčom,detskou operou, ktorú tiež zložil hudobný skla-dateľ Milan Dubovský.

EpilógJela Krčméryová-Vrteľová nebola hviezdou žia-riacou v popredí slovenskej hudobnej kultúry, ur-čite však bola výraznou tvorkyňou, pohybujúcousa v jej strede. Keď v poslednom desaťročí idemna operu a počujem talianske, nemecké opery,ktoré už mali slovenské libretá, spievať po talian-sky či nemecky a súčasne vidím, ako nad javis -kom bežia v preklade slovenské titulky, prežívamambivalentné pocity. A pýtam sa, prečo sme re-zignovali na preklady libriet do slovenčiny, prečosme prestali tvoriť pre slovenského diváka, a za-čali myslieť na „vývoz“, prečo sa neusilujemeo slovenské operné ekvivalenty, ale o kópie toho,čoho majú inde plné operné „sklady“. Neviem.

JOZEF LEHOTSKÝ

FOTO: ARCHÍV AUTORA

SLOVENSKO | 27

Duchovné a kultúrne zdrojeKoncepčne uvažujúca Anna Ištvánová stálapri zrode a rozvoji Výskumného ústavu Slo-vákov v Maďarsku, ktorý sa viac ako dvedesaťročia venuje zachovávaniu jazyka,kultúry a tradície, vedecky analyzuje spolo-čenské procesy minulosti i súčasnosti Slo-vákov v Maďarsku. Systematicky vytváralapodmienky na rozvoj životaschopnosti svo-jej komunity, stavala Dom slovenskej kul-túry – chrám kultúry čabianskych Slovákov,ktorý pod svoju  strechu prijíma miestne,regionálne, celoštátne i medzinárodné po-dujatia. Dom otvára pohostinnú bránu prespolky, hudobné skupiny, spevokoly, stenyzdobia výtvarné diela domácich i zahra -

ničných umelcov, najmä zo Slovenska. Jevľúdnym domom a domovom slovenskéhokultúrneho diania v Békešskej Čabe, širo-kého okolia, miestom priateľských stretnutí,rokovaní, rozhovorov, inšpiratívnym prie-storom kreatívneho dolnozemského sveta.V Dome slovenskej kultúry sa stretávajús Dolnozemcami prezidenti, ministri, veľ-vyslanci, generálni konzuli z Maďarskaa  Slovenskej republiky, predstaviteliaslovenských spolkov a organizácií zo za-hraničia, najmä z Rumunska a Srbska, z bý-valého Domu zahraničných Slovákova ďalších inštitúcií  zo Slovenska. Stretá-vajú sa tu dolnozemskí študenti, spisovate-lia, výtvarníci, hudobníci, šikovné tvorkyne

dolnozemských kulinárskych zázrakova mnohí návštevníci.

Európske prepojeniaDonedávna ich vždy vítala Anna Ištvánová.Bola nezdolnou dušou týchto priestorov,všade nachádzame pečať jej sily, oduševne-nia a lásky k svojeti. Stala sa nevyčerpateľ-ným inšpiračným zdrojom, realizátorkounepreberného množstva kultúrno-prezentač-ných, spoločenských podujatí, umeleckýchvýstav, predstavila tradičné umenie svojichSlovákov po celom Maďarsku, na Slo-vensku a v ďalších štátoch Európy. Stála prizrode Klobásového festivalu v  BékešskejČabe, kam prichádzajú hostia z Maďarska,Českej republiky, Belgicka, Rumunska, Poľ-ska, Nemecka, Slovenska, Srbska, Slo-vinska, USA či Japonska. Oživila tradíciudolnozemských jarmokov a roku 2008 pri-vítala v Békešskej Čabe stovky jarmočníkovz európskych krajín. Čakal ich tam Čabian-sky jarmok ľudových výrobkov s výstavamiNa skle maľované, Tranoscius či Evanje-lický spevník Cithara sanctorum a ďalšie,prednášky, divadelné predstavenia, prezen-tácia slovenských dolnozemských časopisova publikácií. Na jarmoku vystúpilo viac akodvadsať folklórnych súborov, hudieb a cita-rových skupín. Nezabudnuteľné podujatievyvrcholilo slávnostnou bohoslužbou voVeľkom evanjelickom chráme.Anna Ištvánová s dômyselnosťou, húževna-tosťou zdedenou po neochvejných dolno-zemských predkoch prenášala ich posolstvodo dnešných čias a prijímala každú výzvuna prezentáciu svojráznych duchovných

28 | SLOVENSKO

So vzdorom v ústach,s horkým vzduchom v pľúcach,s osím rojomv duši,a plný nepokojombrániš si nehu,dívaš sa cez slzy,už sám,stojac na brehu,ako odplávajú lode,do diali,už bez teba.

(Juraj Dolnozemský)

Dcéra Dolnej zeme

Druh˘ deÀ roka 2014 doniesol smutnú správu: dotæklo ‰ºachetné srdce Anny

I‰tvánovej, v˘nimoãnej osobnosti slovenského dolnozemského sveta, chariz-

matickej, talentovanej, odváÏnej organizátorky Ïivota Slovákov v Béke‰skej

âabe, v Maìarsku i na celej Dolnej zemi. V jej osobe stratil nenahraditeºne

jednu z hybn˘ch síl slovenského Ïitia a bytia cel˘ krajansk˘ svet.

Vzdelaná organizátorka, vynikajúca znalkyÀa histórie i prítomnosti Ïivota Slo-

vákov bolestne vnímala miznúci slovensk˘ Ïivot v Maìarsku, tradície, jazyk

a hmotné kultúrne dediãstvo svojej národnosti. Varovne dvíhala hlas za ich

uchovanie a oÏivovanie, od mladosti vyvíjala neutíchajúce úsilie, aby sa Slo-

váci v Maìarsku neutopili v dobe globalizácie, uniformity a nezáujmu v prúde

nemilosrdného ãasu. Vnútornú silu na svoju nároãnú prácu nachádzala v Ïi-

v˘ch tradíciách svojho rodného Slovenského Komló‰a, násobila ju úctyhod-

n˘mi dimenziami kultúrnych, spoloãensk˘ch a organizátorsk˘ch aktivít.

a hmotných prejavov svojej komunity. Zlatýfond kultúrneho dedičstva, ktorý strážila,ochraňovala a so všetkou vehemenciou pre-zentovala doma i vo svete, ju priviedolk účasti na megaprojekte Grundvig podpo-rujúceho tvorivosť a neformálne vzdeláva-nie. V gescii mladých matičiarov z Martinaa v spolupráci so Slovákmi v Čechách a voFrancúzsku priviedla v rokoch 2009 – 2011na podujatia do Paláca kultúry národovv Paríži, do Európskeho parlamentu v Bru-seli, do Rožnova pod Radhoštěm a ďalšíchmiest Čiech a Slovenska Čabiansku organi-záciu Slovákov, Čabiansku ružičku, krúžokRozmarín, citarový súbor Boleráz, speváckyzbor Orgován s ich veľkolepými vystúpe-niami.

Îivotná celistvosÈAktivity Anny Ištvánovej boli mnoho-stranné. Nezanedbateľné miesto má v nichjej publicistická tvorba, vydávanie Čabäna,obnovenie Čabianskeho kalendára, vydanieSvetového kalendára Slovákov na rok 2011či účasť na vydaní Nástenného kalendáradolnozemských Slovákov v roku 2010. Naša spolupráca s ňou trvala viac ako dvad-sať rokov a zakaždým som obdivovala jejkreativitu, neúnavnú činorodosť. Spolus našou Ankou a ďalšími Dolnozemcamisme pripravovali mnohé podujatia a bolo premňa cťou podieľať sa na jej inšpiratívnychaktivitách, akými boli Etnogastronomickétradície dolnozemských Slovákov na Slo-vensku, prezentácie výšiviek, Čabianskehokalendára, súboru Boleráz, FS Čaban a ďal-šie úchvatné stretnutia, večery, vystúpenia...

K našim najväčším akciám patrila kom-plexná prezentácia kultúry najvýraznejšíchslovenských lokalít  v Maďarsku. BývalýDom zahraničných Slovákov v Bratislaveroku 2001 širokou pohostinnou náručou pri-vítal viac ako 150 účinkujúcich na Dňochdolnozemských Slovákov z Maďarska v Bra-tislave za účasti významných predstaviteľovštátnej správy a poslancov Slovenskej repub -liky, veľvyslanca Maďarska. Anna Ištvánová zastávala mnohé významnéfunkcie aj v slovenskom zahraničnom svetea vo Svetovom združení Slovákov v zahra-ničí. Za úctyhodnú a bohatú činnosť dostalavysoké štátne vyznamenania. K najvýznam-nejším zo strany Maďarskej republiky patriaZa kultúru národných menšín (1985), Zanárodné menšiny (1995), Cena GyorgyaBessenyiho (2006); z Ministerstva kultúrySlovenskej republiky Pocta ministra kultúry

SR (2005) a Cena Štefana Boleslava Ro-mana (1996). Je prvou nositeľkou Ceny On-dreja Štefanka (2009) a roku 2010 jejCeloštátna slovenská samospráva v Ma-ďarsku udelila ocenenie Za našu národ-nosť. V posledných minútach jej životasa dozvedela, že jej prezident Slovenskej re-publiky Ivan Gašparovič udeľuje Rad bie-leho dvojkríža III. triedy.Už si ho nemohla prevziať, tlmený akord jejživota stíchol a v nás zostáva smútok a tie-seň. Dlhé roky statočne bojovala za ďalšieroky života, za roky života pre svojho synaa dcéru, za rodinu, za priateľov, za svoj slo-venský dolnozemský svet. Obdivuhodnýbol celý jej život, jej púť z tichého rodnéhoSlovenského Komlóša do veľkého sveta zavzdelaním, za prácou, za poslaním a obdi-vuhodný bol aj jej mnohoročný boj so zá-kernou chorobou. Dlhé roky sa nevzdávala,pracovala a  inšpirovala. Naplnila mnohésvoje sny i sny mnohých Slovákov vo svete,osobitne na Dolnej zemi.      Nám, ktorí sme s ňou spolupracovali, kto-rých vítala s úsmevom, dobrotou v srdci,láskou v duši, bude veľmi, veľmi chýbať.Odišiel hlboko ľudský človek, nenahradi-teľná dcéra Dolnej zeme. Sme radi, že smes Ankou Ištvánovou spolu kráčali životom,spolu sa tešili životu, ktorý nám presvietilasvojou nezdolnosťou,  človečinou, láskouk rodisku, priateľstvom a prácou. Chráňmejej odkaz, že je hodno žiť, tvoriť a pracovaťpre ľudstvo, pre svojich, pre nás.

MÁRIA KATARÍNA HRKĽOVÁ

PREDSEDNÍČKA O. Z. DOTYK ĽUDSKOSTI

FOTO: ANNA RAU-LEHOTSKÁ A ADAM VLČEK

SLOVENSKO | 29

Detstvo v TrnaveLaco rád rozprával o detstve v Trnave.Ako štvorročný tam zažil pašiové hry.Odmalička túžil hrať divadlo. Roku 1941ho obsadili do hry Číslo 35 a 36. Bolto príbeh slovenských detí, ktoré násilneodvliekli na Dolnú zem. Cez prestávkuzaspieval pesničku: Keby som bol vtáč-kom. Jej autor hudobný skladateľ Miku-láš Schneider-Trnavský sa mu prišielosobne poďakovať a vybavil mu miestov chlapčenskom spevokole. Koledy, ktorénaspievali, často reprízovali v rozhlase.V Trnave nasával historický duch mestaaj s jeho osobnosťami, ako boli Ján Palá-rik či Ferko Urbánek. Osobne stretol dok -tora Františka Šubíka, ktorý sas komisiou patológov zúčastnil pri exhu-mácii povraždených poľských dôstojní-kov v Katynskom lese. Šubík –umeleckým menom Andrej Žarnov –musel emigrovať po Gottwaldovom pre-vrate v roku 1948. Na gymnáziu Čavojského nadchol krú-žok Vajanský. Vyšli z neho básnici Voj-tech Mihálik, Viliam Turčány či historikJán Tibenský. Jeho neskorší švagorTibor Sásik mu pootvoril dvere do Ume-leckého štúdia Akademického divadla,kde sa stretol s herečkami Máriou Pre-chovskou, Elenou Volkovou, výtvarníkomŠtefanom Cpinom, scénografom EmilomPaulovičom, režisérom Alexandrom No-skovičom. Laco začal študovať divadelnúvedu na Vysokej škole múzických umení(VŠMU). Pre diplomovku o Palárikovihľadal materiály v archíve trnavskéhoSpolku sv. Vojtecha. Popri tom pomáhaljej správcovi Mons. Vojtechovi Pösté-nyimu zachraňovať knižné a archívnefondy pred eštebákmi. Palárikovi a histó-rii ostal verný. Vďaka nemu vieme, ženajstaršie operné predstavenie sa odo-hralo roku 1643 práve v Trnave, a po-známe atmosféru prvej premiéryPalárikovho Inkognita v roku 1986. Ajvďaka jeho prácam pomenovali trnavskédivadlo práve po Palárikovi.

Îivot v akadémii Ladislav Čavojský pôsobil celý život v Slo-venskej akadémii vied. Spracoval života dielo dramatikov a spisovateľov Jána Pa-lárika, Jána Chalupku, Martina Kukučína,Vladimíra Hurbana-Vladimírova či FerkaUrbánka. Napísal štúdie o režiséroch Jan-kovi Borodáčovi, Petrovi Scherhauferovi,Ľubomírovi Vajdičkovi či Jozefovi Bednári-kovi. Do zborníka Kapitoly z dejín sloven-ského divadla spracoval vývoj slovenskéhodivadla v druhej polovici 19. storočia a pre

30 | SLOVENSKO

Bard

slo

vens

kej

diva

deln

ejkri

tiky Zaãiatkom roka nás opustil divadeln˘ kritik a historik Ladislav âavoj-

sk˘. Ostalo po Àom rozsiahle dielo, v ktorom spracoval históriu slo-

venskej divadelnej kultúry a ako recenzent mapoval jej súãasnosÈ.

Narodil sa 17. januára 1932 v Trnave. Jeho star˘ otec chodil do maìar-

skej ‰koly. Vnukovi spomínal, ako ho kaplán mlátil, keì sa pomodlil

po slovensky Otãená‰. Stará mama pochádzala z bohatej sedliackej

rodiny. Páãila sa richtárovi, ktor˘ jej manÏela poslal na front a sfal‰o-

val oznámenie, Ïe padol. „Vdova“ sa vydala za iného. Keì sa dedo vrá-

til z frontu, utrpel ‰ok. Rozviedol sa, ale neskôr sa zblíÏil s deÈmi. Keì

sa vydala Lacova mama, dedo mladomanÏelov prich˘lil vo svojom

domãeku v Hrnãiarovciach. Príbeh vrcholil ako Stodolova tragédia Ba-

ãova Ïena, aby napokon dospel k palárikovskému happy endu.

Pri torte k 80. narodeninám

Ako absolvent V·MU si zahral bielogvardejského dostojníka

v SND

zborník Slovenské divadlo v 20. storočí pri-blížil obdobie od 20. do 40. rokov. Prispel dodvojzväzkovej Encyklopédie dramatickýchumení Slovenska i do encyklopédie Be-liana. Napísal monografie Divadlov Trnave, Divadlo v Brezne a súbor portré-tov osobností slovenského profesionálnehodivadla Prví a prvoradí, monografiu o scé-nografovi Ottovi Šujanovi. Bol nositeľomZlatej medaily SAV. Prezident republiky muudelil Rad Ľudovíta Štúra 2. triedy.Politická situácia v štáte sa menila, LacoČavojský ostával nemenný. Každá jeho kri-tika je malým umeleckým dielkom. Ak razpár vetami charakterizoval herca, ostalipresné, výstižné a navždy. Ako kritik písavalo činohre, opere, operete alebo o baletes neopakovateľným poetickým nadhľadom,svoje názory vedel pribrúsiť sarkastickoumetaforou. Šarmantný recenzent bol súčas-ťou popremiérových posedení.Profesor Miloš Mistrík povedal: „Asi nietu nás herca, divadelníka, s ktorým by sanepoznal, ktorý by nepoznal jeho. Bol niečoako živá kronika nášho divadla, a to od päť-desiatych rokov 20. storočia až podnes.“

Konflikty rie‰il s úsmevomLacov divadelný spolupútnik Anton Kretspomína na školenie umelcov, ktoré zvolaliroku 1962 do Smolenického zámku. Pri di-skusii sa Čavojský posekal s literárnymhistorikom Ivanom Kusým. Vyzeralo to nadlhodobejšiu nevraživosť. Vec sa vyriešilapri večernom posedení. Z chodby saozvala ária Toreadora. Ktorási zo žienotvorila dvere. Keď uvidela postavu v bielejplachte, zvrieskla: „Mátoha!“ V tej chvílimátoha prestala spievať a začala kričať:„Huhuhu, podajte mi Kusého, nech ho roz-kúskujem.“ Kret a jeho priatelia poznali pohlase Čavojského. Po chvíli sa k mátohepridala ďalšia. Bola to dramaturgička či-nohry Slovenského národného divadla(SND) Gita Majerová. Tanečným krokomvošli do spoločenskej miestnosti, vyskočilina stôl, kde zatancovali a zaspievali kan-kán z Offenbachovej operety. Vystúpenie

malo obrovský úspech. Na popoludňajšíspor sa zabudlo.Na sklonku života pracoval na monogra-fiách Verdiho a Wagnera, ktoré, žiaľ, nesti-hol dopísať. Pochovali ho v Bratislave 17.januára, v deň jeho 82. narodenín. V domesmútku znela vstupná pieseň z Wagnero-vej opery Tannhäuser, variácie na Pagani-niho z Rossiniho opery Mose in Egitto,zbor z Verdiho opery Lombardi alla primacrociata. Laco prežíval svoj život ako veľ-kolepý koncert. Tak sme sa s ním aj rozlú-čili. Na záver zaznelo Brindisi z Verdiho Latraviaty. Alfredov prípitok na krásu Violettybol Lacovým rozlúčkovým gestom k životua jeho kráse.

PETER VALO

FOTO: ARCHÍV K. D.

SLOVENSKO | 31

O SCÉNOGR AF I I P OHYB UMonografia Ladislava Čavojského o Ottovi Šujanovi s podtitulom Scénický architekt– architekt scény (Slovart, 2013) potvrdzuje krásu jeho esejistického vyjadrovania,hlbokú znalosť odbornej problematiky, dôverné poznanie zákulisia divadelného svetacez významných aktérov vo všetkých líniách dramatickej interpretácie. Kto sa začítado jeho textov, cíti, ako vie pritiahnuť k téme aj ľudí, ktorí sa o divadelné umenie ne-musia zaujímať každodenne.V istom zmysle môžeme profil významného scénografa vnímať ako prierez podstatnejčasti slovenského profesionálneho divadla. Jej významnú kvalitatívnu etapu tvorí za-loženie Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU). Bolo to práve pred 65rokmi, keď naše novodobé divadlo malo za sebou tri desaťročia samostatnej existenciea počas nej skôr príležitostných než stabilných scénografov. Otto Šujan sa narodil roku1930 vo Zvolene, maturoval v Martine, v Bratislave začínal so štúdiom architektúrya popri nej sa hlásil aj na scénografiu. Bol presvedčený o vzájomnom vnútornom pre-pojení oboch odborov, študovať súbežne mu však nedovolili, a tak dal prednosť „ar-chitektúre v drobnom“. Nuž čo, i to sa dobre stalo. Bol z prvých absolventov VŠMU (spolu s ním študovali JánHanák a Pavol Gábor). Roku 1966 začal prednášať na Katedre scénického a kostýmo-vého výtvarníctva VŠMU v Bratislave, kde svoju pedagogickú misiu ukončil poštvrťstoročí ako uznávaný profesor. Scénickej tvorbe sa venoval od polovice 50. rokov minulého storočia. Krátko pracovalpre prešovské a žilinské divadlo, roku 1956 nastúpil natrvalo do Divadla Nová scénav Bratislave. Pracoval zväčša pre činohru, nevynechával však ani hudobné divadlo,operetu, muzikál, operu. Pre väčšinu jeho scénických návrhov je charakteristickátriezva farebnosť, no najmä množstvo nápadných riešení, ako rozšíriť a premeniť, zdy-namizovať hrací priestor. Často navrhoval scény pre malé štúdiové divadlá s obme-dzenými javiskovými priestormi, chválili ho za pohyblivosť, premenlivosť scény,historicky verné prostredie. Vytvoril viac ako 300 scénických kreácií pre javiská, dobrústovku pre televízne inscenácie. Aj on sa nemalou mierou pričinil o to, že na magických doskách začali diváci vnímaťpopri uhrančivých herečkách a šarmantných hercoch scénografickú výpravu ako ne-odmysliteľnú súčasť divadla. O jej vývine od ťažkých textilných opôn a stabilnýchkulís cez smerovanie k prítomnosti Ladislav Čavojský píše zasvätene i obrazne záro-veň: „Scénograf dnes neraz otvára predstavenie na prázdnom a zakončuje na celkomzastavanom javisku. Proces býva aj opačný. Scénograf robí počas predstavenia upra-tovača a vyhadzovača. Raz to vyzerá tak, že scénu nepriviezli načas, inokedy akobyju potrebovali rýchlo odviezť. Výtvarník je tak trochu aj výpravcom. Riadi, vypravujevozy s výpravou. Scéna je v ustavičnom pohybe. Pred, po i cez predstavenie.“ A na dokreslenie vizuálneho celku pridajme ešte jeden citát z knihy Scénický architekt– architekt scény. Divadelný výtvarník musí postavám stvoriť svet. Postaviť im ja-visko, dom, zasadiť strom, vytvoriť historicky rozprávkovú či súčasnú scénu, diva-delnú ilúziu. Účinkujúcich musí aj obliecť, lebo všetky postavy prišli na svet nahé.Šaty robia človeka, kostým herca. Kostýmový výtvarník na divadelných plagátochdlho chýbal a trvalo, kým si v divadle získal rovnocenné postavenie s režisérom.“

(AJ)

„Jedinečne sa prezentuje ako speváčka s osobi-tým pôvabom, írečitým liptovským, jej vlast-ným interpretačným štýlom,“ myslí sietnomuzikológ Ondrej Demo, ktorý patrilk prvým, čo priviedli mladú Hanku Hulejovúpred profesionálny rozhlasový mikrofón a pri-speli k  tomu, že folklórna speváčka sa stalaznáma doma a čoskoro i v zahraničí.Jej hlas znel pred slovenskými poslucháčmi ajpred našimi krajanmi v rozličných kútoch sveta.Účinkovala v programoch folklórnych súborovSliačanka, Liptov, ktorý viedol jej bratanec Voj-tech Littva, a Partizán na podujatiach v Európe,USA, Latinskej Amerike, Mexiku i v Afrike.Vďaka Slovenskému rozhlasu získala medziná-rodnú cenu Prix De Musique Foklorique DeRadio Bratislava či cenu Plody práce za popu-larizovanie slovenskej ľudovej piesne najmäv zahraničí. Za platňu Čo robíš, Hanka, Ha-nička, Hanka (najpredávanejšiu v roku 1985)získala Zlatý erb Opusu, od Hudobnej únie Slo-venska má Gramy za najlepší album roka AveMária 2. Od roku 1989 je zaslúžilou umelkyňou. Pri prí-ležitosti 21. výročia vzniku Slovenskej repub -liky jej na začiatku tohto roka udelil prezidentSR Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prí-nos do slovenskej kultúry v oblasti ľudového

umenia. „Už som si myslela, že nebudem prijí-mať pozvania na vystúpenia, ale prezidentskévyznamenanie ma zasa vrátilo do reality,“ po-vedala.

Liptovské zázemieNasávala melódie a zvyky, zvykoslovie s mate-rinským mliekom. V Spomienkach Hanky Hu-lejovej (vyšli knižne v Ružomberku roku 2010)píše o  hlasnom spievaní zo srdca: „Ozvenav horách sa znovu vráti ku mne, a tak sa mi vra-cia spomienka na moje krásne detstvo.“

V rodine Littvovcov v  jej rodných Liptov-ských Sliačoch sa traduje, že malá Hanka ne-vedela ešte poriadne rozprávať, zato spievalaodušu. „V dome sme mali vyrezávanú staro-dávnu truhlicu s krojmi. Aj som sa raz v nejnechtiac ocitla. Mladší brat Václavko preľak-nutý zháňal pomoc, lebo vrchnák nevedel na -dvihnúť. Ale mne sa s odstupom času vidí, žesom v tej truhlici nasiakla do seba atmosférufolklóru, akoby z tej truhlice, z krojov, výši-viek unikali do povetria nápevy, piesne. Môjotecko, chýrny heligonkár, bubeník nemal rádzachmúrené tváre, záležalo mu na tom, abyu nás vládla pohoda, veselosť. Moje staršiesestry Milka a Ilonka spievali v robotníckomspevokole v SCP v závode SOLO v Ružom-berku. V tom čase som spievala už i ja, údajneako dievka veliká,“ spomína si v knižke. Ako celkom maličkú ju nosili do poľa, po de-dine o desať a viac rokov staršie sestry na chrbtev chavažrinke – noši, čo bola vtedy neodmysli-teľnou výbavou každej ženy. Jej detstvo pred-určilo cestu speváčky za obecenstvom. Samatvrdí, že ak dieťa vyrastá v prostredí prajnompre folklór, má veľkú výhodu. Neuznáva detskéspevácke súťaže, lebo „ak dieťa súťaž nevyhrá,je preto ozaj neúspešné?“ Hanka Hulejová je presvedčená, že napriek

32 | SLOVENSKO

Hlas svieži ako osemnásťročnej

povrchnosti, škrobenosti a zdanlivo zrútenýmmorálnym hodnotám práve folklór pomáhavšetkým pri obnove národnej hrdosti.Jedna z najuznávanejších interpretiek sloven-ských ľudových piesní žije v  Ružomberkua účinkovala vo filmoch Piesne domova, Krutáľúbosť – sivé oči alebo Narodil sa Kristus Pán.Nakrútila niekoľko televíznych klipov, nahralazvukové hudobné nosiče. K jej najpopulárnej-ším pesničkám patria Marmuriena naša, Čorobíš, Hanička, Hanka..., Červené jabĺčko,Komu to, Hanička, to perečko viješ?, Šťastiezdravie, pokoj svätý, vinšujeme vám. Herec a moderátor Juraj Sarvaš je presved-čený, že Hulejovej spev je ozdobený „vtáčímitrilkami“.

Rodinné väzbyHulejovej svojský spevácky prejav, origi-nálny, podmanivý a nenapodobiteľný, je sú-časťou programov súborov Liptov a Radosťspod Salatína, kde ju sprevádza hrou na fujare i na tónovaných zvonoch jej manželMiloslav Hulej. Bol uznávanou kapacitouv očnom lekárstve. Speváčka, absolventkastrednej zdravotnej školy si spomína na ichprvé stretnutia, ako ich folklór dal dohro-mady. „Žijem síce v Ružomberku, ale môjduch je stále v Sliačoch a Sliače sú vo mne.Keď mi je ťažko, spomínam na svoj domov,na detstvo, na svoju mamičku, na svojichblízkych,“ hovorí H. Hulejová. V  dolnomLiptove je okrem rodnej obce aj čarovnýVlkolínec, zapísaný v  zozname UNESCO,Hulejovej obľúbené miesto, kde rada účinko-

Darina Laščiaková jej radila, aby osobné trá-penia dala na papier. A tak sa Hanka Hulejovávo svojej knižke vyznáva z boľavého smútku.Svojej Norike venovala veľa krásnych, dojí-mavých básní, po ktorých sa jej duši uľavilo.„Keď sa dieťa z detstva poberá, prideľ mu,Bože, strážneho anjela. Aby nezabudlo naTeba, Pane, na rodný dom a rodné stráne.“Úľavu našla v láske k svojich vnučkám Si-monke a Natálke, dcéram syna Miroslava.„Ony napĺňajú moju dušu pocitom šťastia,ony mi dali po tragickom silu znova žiť.“

Spoloãné ladenie s vnuãkou Celých pätnásť rokov jej trvalo, pokým sa po-zviechala, začala opäť spievať a jej hlas znovuzaznel v plnej sile. Hoci je takmer sedemdesiat-päťročná babička, dodnes znie ako z  hrdlaosemnásťročnej dievčiny. K spevu pridávamúdre slová – o svojom vrúcnom vzťahuk Slovensku, k blízkym, k svojej práci, tak akovoľakedy i teraz presviedča svojimi piesňami,ktoré nestratili nič na príťažlivosti. Jeden z pr-vých, kto po rokoch mlčania nahral s HankouHulejovou prvé pesničky, bol Jaro Stráňavský.Napísal: „Skutočne akoby sa jej zastavil čas.Dnes je 27. apríla 2010. Tvoja milovaná dcérkaNorika sa isto v nebíčku teší, že po mnohýchrokoch ticha s nimi opäť spievaš. Raz sa tamhore všetci stretneme. Veru, už aj v tej našejhore rúbu. Svetozár, Ivan, Miro, Jožko. Raz satam stretneme a taký orchester spravíme, že násaž na Zemi počuť bude.“Životné osudy prinášajú aj krásne chvíle a ra-dosti. Hulejovej vnučky si našli cestu k ľudovejpesničke a na to je hrdá. So Simonkou nahralanejednu spoločnú pieseň, vystupovala s ňou naživých koncertoch, pričom mnohým neuniklapodobnosť farby ich hlasov.

LACO HÁMOR

FOTO: TIBOR ŠULA A ARCHÍV H. H.

SLOVENSKO | 33

vala. Do roku 1989 zneli jej piesne v  roz-hlase, televízii, často zásluhou SvetozáraStračinu, Pavla Tonkoviča, Štefana a OndrejaMolotovcov a ďalších. Jej piesne boli a zostá-vajú autentické, pripomínajúce dávne posol-stvá hudobnej kultúry predkov. Roku 1995 nečakane prišla tragická smrť No-riky, jedinej dcéry Hulejovcov. Vtedy saHanka úplne odmlčala. Nenabrala odvahupočuť svoj vlastný hlas, svoj spev. „Čas vrajzahojí všetko, ale nie je to pravda. Bolesť maneopustí už do konca života.“ Verná priateľka

Z pekla ‰ÈastieGrosmanov priateľ Arnošt Lustig v knihe spomienok3x18, portréty a postrehy o ňom napísal: „Keby sav jeho živote nestalo, čo sa stalo, asi by z neho bol autorhumoristických príbehov. Schopnosť vidieť v ľuďoch,v ich správaní, v ich okolí smiešnu stránku, ale nie tak,aby to niekomu ublížilo, nikdy v sebe nemohol úplnepotlačiť, hoci všetko zatieňovala tragédia. Lásku a sta-rostlivosť matky a otca preniesol na vlastnú rodinu. Zú-ročil všetko, čo sa mu za života stalo, aj ako, za akýchokolností, aby z toho vzišlo to lepšie v človeku a čita-teľovi sa napokon, napriek všetkému, chcelo ešteväčšmi, plnšie a lepšie žiť. Aj v Prahe v ňom zostalirodné Humenné, Michalovce, kde sa skamarátil s Eri-chom Reichom a kde spolu chodili do gymnázia.“ Ešte čosi bolo preňho typické a krásne. Pre rasovýpôvod bol počas slovenského štátu zaradený do vojen-skej pracovnej služby bez zbrane, pokúsil sa o útek, nochytili ho a ocitol sa v tábore nútených prác pri BanskejBystrici. Počas Slovenského národného povstania samu však podarilo ujsť. Žil v  ilegalite, odkázaný napomoc statočných ľudí, ktorí mu dávali jesť a poskytliútulok. Preto nikdy nevedel hádzať všetkých ľudí dojedného vreca. O tých časoch napísal knihu Z peklašťastie. Už spomínaný Arnošt Lustig o stretnutiachs  ním v  Prahe uviedol: „Hovorili sme spolu často.O  okolnostiach, za ktorých sa v  ľuďoch prejaví tonízke, a naopak, keď činmi presiahnu sami seba. Oča-rovala ho Praha a po štúdiách sa už na Slovensko ne-vrátil. Bolo preňho pohrebiskom otca, matky, trochsúrodencov, dejiskom škaredých vecí za Tisa, nemoholpreniesť cez srdce, že slovenskí fašisti boli rasovo ešteohavnejší ako sami nacisti a odovzdávali svojich ŽidovNemcom za päťsto mariek za jedného s podmienkou,že sa ani jeden z nich z Auschwitz-Birkenau nevráti.Bola radosť s ním chodiť do školy. Objavovali sme sisvet znovu, sami pre seba. Socializmus nám pripadalako posledné slovo pravdy o človeku. Až do času.“

Spisovateº a scenáristaV šesťdesiatych rokoch, keď sa začínala literárna ka-riéra Arnošta Lustiga natočením filmu Transport z rajapodľa jeho predlohy, Laco Grosman bol nielen veľkýmpriaznivcom svojho priateľa, ale tiež mal svoje že-liezko v ohni. Písal. Jeho príbehy boli pôvodné, bolav nich ľudovosť i spriaznenosť s obyčajnými ľuďmia takou bola aj poviedka Kôň. Pri jednom stretnutí re-žisér Jan Kadár vyčítal Lustigovi, prečo dal svoj scenárrežisérovi Zbyňkovi Brynychovi, keď on už dávnohľadá námet, ktorým by splatil dlh svojim rodičom za-vraždených nacistami. A vtedy si Lustig spomenul napoviedku Laca Grosmana, spoločne ho navštívili a vý-sledok už poznáte... Hoci, nie všetko bolo také jednoz-načné. Film spočiatku nemal úspech. Takto si na tospomínal Arnošt Lustig v už citovanej knihe: „Vtedajšíšéf slovenských komunistov napísal list prezidentoviAntonínovi Novotnému, že film je urážkou sloven-ského národa, jeho povstania. Potom film predali doAmeriky kanadskej distribútorke za päťtisíc dolárov.Poslala ho do súťaže do Los Angeles, vyhral Oskaraa ona zarobila vyše dvoch miliónov dolárov. Film savrátil do Prahy s vavrínmi, naraz to bolo majstrovskédielo, Grosman sa za noc stal slávnym a prijali ho naBarrandov ako scenáristu.“

Téma Nobelovej cenyRok 1968 znamenal smútok spôsobený okupáciou Čes -koslovenska krajinou, ktorej po vojne veril. S rodinouodišiel do Izraela. Písal, učil, zomrel pomerne skoro,nemal ešte ani šesťdesiat. Takto si na jeho posledné dni

34 | SLOVENSKO

Po hre Obchod na korze uvedenej v bratislavskom divadle Astorka Korzo 90

roku 2000 uviedli koncom marca tohto roku na Novej scéne premiéru rovno-

menného muzikálu. Obe javiskové inscenácie vznikli na motívy novely Ladi-

slava Grosmana. PripomeÀme, Ïe autor spolupracoval na scenári filmu Obchod

na korze v hlavnej úlohe s Jozefom Kronerom, ktor˘ roku 1966 získal Oscara

– cenu americkej Akadémie filmov˘ch umení za najlep‰í cudzojazyãn˘ film.

Ladislav Grosman sa narodil v Humennom roku 1921 v Ïidovskej rodine gar-

biara, ktor˘ mal aj mal˘ obchod. Obecnú ‰kolu nav‰tevoval v rodnom meste,

gymnázium v Michalovciach. Poãas slovenského ‰tátu v‰ak nemohol maturo-

vaÈ. Pracoval v humenskej tehelni, neskôr ho zaradili do vojenskej pracovnej

sluÏby a následne do tábora núten˘ch prác. Po potlaãení Slovenského národ-

ného povstania sa ukr˘val. Poãas vojny stratil oboch rodiãov a troch z piatich

súrodencov. Roku 1949 absolvoval Vysokú ‰kolu politickú a sociálnu v Prahe

a diaºkovo vy‰tudoval pedagogickú psychológiu. Od roku 1960 pracoval v Zdru-

Ïení ãeskoslovenského nakladateºstva, od roku 1965 bol scenáristom na praÏ-

skom Barrandove. Písal novely, poviedky i básne. Roku 1968 emigroval

s rodinou do Izraela a usadil sa v Tel Avive. Pôsobil tam ako vysoko‰kolsk˘

profesor, predná‰al slovanskú literatúru a vyuãoval tvorivé písanie a scenáris-

tiku. Zomrel roku 1981, pred svojou ‰esÈdesiatkou.

Edita Grosmanová a Ladislav Grosman

Grosmanova hviezdaopäť svieti

života spomínala jeho manželka Edita: „Päť dní pred-tým, než manžel zomrel, prišli k nám dvaja mladí ľudiaz komisie Nobelovej ceny. Sadli sme si na kávu, po-zhovárali sa, urobili fotky a odišli. To bolo 19. januára1981. Potom 25. januára ma manžel odviezol do prácea o polhodiny na to mi telefonovali, aby som išla rýchlodomov. Bola som presvedčená, že mal autonehodu.Prišla som na dvor a vidím, že auto je celé a okno otvo-rené. Viete, u Židov, keď niekto zomrie, otvorí sa okno,aby jeho duša vyletela. Zomrel na zástavu srdca za pársekúnd a veľmi romanticky. Našu priateľku, ktorá ro-bila jeho bustu, zavolal na múčnik a kávu. Prišla a vy-čítala mu, že už každému čítal z  románu Z  peklašťastie, a jej ešte nie. Šiel po rukopis, a keď sa nevracal,prišla za ním. Sedel na gauči s rukopisom a bol mŕtvy.Samozrejme, museli sme to hneď oznámiť do Švédska,lebo Nobelove ceny sa dávajú len živým. Neviem do-dnes, koľko kníh bolo nominovaných v tom roku a akéboli jeho šance. Ale už len to, že v Akadémii bol zá-ujem o Obchod na korze, je ocenením. Je to vynikajúcedielo, a keby už Ladislav nič iné nenapísal, aj tak pri-spel do pokladnice svetovej literatúry.“

Návratné Humenné Napriek dlhému odlúčeniu si Ladislav Grosman zacho-val k Humennému vrúcny vzťah. Ako to potvrdila ajjeho manželka, Laborec bol preňho „veľtok“ a Hu-menné hlavným mestom sveta. „A to nevyjadril lenako vetu, on tým žil,“ zdôraznil riaditeľ SNM – Múzeažidovskej kultúry prof. Pavol Mešťan. „Dnes, keď čí-tame jeho práce z pozostalosti, vidíme, aký vzťah malk Humennému, bez ohľadu na celý rad kníh, ktorévydal predtým,“ uviedol. Presvedčíme vás o tom aj krátkou ukážkou z jeho po-viedky: „Veril som, že svet končí v Topoľovke. Bolato malebná dedina v  údolí, neďaleko nášho mesta.Viedla k nej štrková cesta lemovaná topoľmi, na ktorejsa sem-tam objavil povoz alebo osamelý chodec. Nadniečím, čo je nič, si hlava nepripúšťa starosti, a iste niesedem, osemročná hlava, totiž tá moja. Bol som totižpoučený tovarišom hneď pri vstupe do dediny: – Tak

tu, abys vedel, je koniec sveta. Ja som tam už bol, jasom to videl na vlastné oči. Videl som, že za dedinounič nie je, a tak sa môžeme vrátiť domov. Aj tak zachvíľu bude tma, mám hlad a cesta naspäť je viac akohodinu šliapania.“ Ladislav Grosman na svoje rodné mesto nezabudol.Bol najvyšší čas, aby si aj mesto pripomenulo svojhorodáka. Edita Grosmanová pri návšteve svojho i man-želovho rodného mesta roku 2003 ocenila snahu nie -ktorých Humenčanov postaviť svojmu slávnemurodákovi pamätník, ktorý by pripomínal, že svojemladé roky prežíval práve v centre Humenného. Priprehliadke zrekonštruovaného námestia nad trávnatýmtrojuholníkom pred poštou, olemovaným stromami,vecne konštatovala: „Tu by sa Lackovi určite páčilo,mal tak rád stromy.“ Stretla sa tiež so sochárom Duša-nom Pončákom, ktorý stvárnil podobizeň spisovateľa. O rok neskôr, 11. júla 2004 Edita, rodená Friedmanová,ktorá ako jedna z mála prežila transport židovskýchdievčat, odkiaľ sa vrátila s podlomeným zdravím, prisvojej osemdesiatke spomínala na manžela: „Ubezpe-čil ma, že mu nevadí moje krívanie. ,Vadilo by mi, akby ti krívala duša,‘“ zdôraznil. Po liečení sa na krátku

dobu vrátila do Humenného, aby ho roku 1948 opäťopustila a nasledovala svojho manžela, ktorý už pôso-bil v Prahe. Ladislav Grosman navštívil Humennéaj s  filmármi Jánom Kadárom a Elmarom Klosomv šesťdesiatych rokoch, aby tu hľadali exteriéry prefilm. Žiaľ, humenské námestie už bolo prestavané, sta-rých, pôvodných domov ostalo len zopár, takže voľbanapokon padla na Sabinov.

Ohlasy a pripomenutiaA ako sa skončilo úsilie vrátiť Ladislava Grosmana dojeho rodného mesta? Sochu sa nepodarilo dokončiťa ani umiestniť, nebola na to vôľa v mestskom zastu-piteľstve. Odhalili aspoň pamätnú tabuľu s  textom:„V meste Humenné sa narodil Ladislav Grosman, na-rodený 4. 2. 1921 – zomrel 21. 1. 1981, spisovateľ, sce-nárista a  dramatik, autor novely Obchod na korze,ktorej filmový prepis bol v roku 1966 ocenený Osca-rom. Česť jeho pamiatke.“ V ďalších rokoch udelili La-dislavovi Grosmanovi in memoriam cenu primátoramesta, prevzala ju jeho manželka Edita. A v minulomroku sa jeho portrét dostal ako grafiti medzi osobnostiHumenného v Galérii pod mostom na pilieroch cest-ného nadjazdu vedúceho do Sniny. Najživší ohlas na spisovateľa mala literárna súťažKorzo Ladislava Grosmana. Jej hlavnými organizá-tormi boli SNM – Múzeum židovskej kultúry (MŽK),redakcia týždenníka Pod Vihorlatom, mesto Humennéa Gymnázium armádneho generála Ludvíka Svobodu.Uskutočnilo sa päť ročníkov. Bodkou za druhým roč-níkom (2006) bola talk show o filme Obchod na korze.Okrem Edity Grosmanovej a herečky Zuzany Krone-rovej sa na nej zúčastnil aj František Zvarík, vtedy je-diný ešte žijúci z  hlavných predstaviteľov filmu.Riaditeľ MŽK Pavol Mešťan sa poďakoval za úsiliev Sabinove a Humennom slovami: „Tým všetkým saLaco Grosman vrátil na Slovensko, pevne tu zakot-vil...,“ k  čomu Edita Grosmanová dodala: „A  jehohviezda opäť svieti na humenskom nebi.“

MARIÁN ŠIMKULIČ

FOTO: AUTOR A ARCHÍV SNM-MŽK

SLOVENSKO | 35

Zuzana Kronerová, Franti‰ek Zvarík a Edita Grosmanová pri premietaní filmu

Obchod na korze

Spisovateº Ladislav Grosman

Medzi Bystricou a BratislavouUž v našom prvom telefonickom rozhovore saJán Móry potešil, že o jeho hudobnú tvorbu mázáujem múzeum práve v rodnej Banskej Bys -trici. A  tak sa začali naše múzejné návštevyv Móryho byte v Bratislave. Starší pán na mňauž pri prvom osobnom stretnutí zapôsobil prí-jemným tenorovým hlasom, úctivým správaníma  noblesou. Účinok znásobila jeho obývaciaizba zariadená starožitným nábytkom a  ob-razmi. Poukazoval nám, kde má hudobné ruko-pisy a tlače, a dohodli sme sa na ich postupnomodvoze do Banskej Bystrice. Vedela som, že sabude so svojimi notami ťažko lúčiť, a tak smehudobniny zo sklenených vitrín vybrali až na-koniec. Samozrejme, že nám potom napísal,ako mu je bez jeho nôt smutno, aby sme muvrátili aspoň jeho najúspešnejšiu a  najlepšiuspevohru La Vallière, ktorá mala premiéruv Schiller Theater v Berlíne 23. februára 1933.Žiaľ, práve partitúru tohto diela doma nemal.Zostali mu však aspoň viaceré duplikáty a tla-čené vydania skladieb.Najviac mi v pamäti utkvela návšteva 8. no-vembra 1977, počas ktorej som s Jánom Mórym

nahrala rozhovor na starý nekvalitný kazetovýmagnetofón. Spomínal na časy mladosti v Ban-skej Bystrici, na svojho učiteľa hudby JánaEgryho, ktorého ako desaťročný chlapec zastú-pil pri organe, keď zameškal začiatok omše, nasvoj hotel vo Vysokých Tatrách i na najväčšiuživotnú bolesť – zhabanie celého majetkuv roku 1945. Na záver rozhovoru zahral na kla-víri. A vtedy som zacítila, že sa v kuchyni čosipripaľuje. Pán Móry zabudol, že tesne prednašim príchodom si dal zohriať na sporák po-lievku. Rajnica sa už zachrániť nedala, a  taksom pohľadala inú a uvarila som rýchlu para-dajkovú polievku. Myslím, že sa mi podarila,bola výdatná a skladateľovi veľmi chutila. Čarotýchto stretnutí vo mne zostalo, sprítomňovalomi osobnosť Jána Móryho, jeho rozprávaniei prostredie, v ktorom žil. To mi pomáhalo aj pripísaní knihy.

Dokumenty a predmety zaãali rozprávaÈHudobný fond Jána Móryho je úctyhodný. Ulo-žili sme ho do dvadsiatich archívnych škatúľ,hudobniny v knižnici zaberajú celú policu, fo-tografie, reklamné i rodinné tlače sú v zásuv-

kách kovoblokov a fond zdobí aj výtvarné ume-nie – jeho biela mramorová busta od TheodoraMallenéra, portréty od Gejzu Angyla a JúliusaFlachého i od neznámych maliarov. Dopĺňa ho

36 | SLOVENSKO

Na knihe o Jánovi Mórym som intenzívne pracovala ostatné tri roky, ale zaãalo sa to o ‰tyri desaÈroãia skôr. Po

ukonãení pedagogického ‰túdia sa uãiteºské miesto pre mÀa nena‰lo, a tak som v auguste 1974 pri‰la pracovaÈ

do Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici. Inzerát bol vypísan˘ na miesto odborného pracovníka

pre literatúru, ale náhoda zariadila, Ïe ma prijali na hudobné miesto. To zásadne urãilo moje ìal‰ie profesijné

smerovanie. Po predchádzajúcom ‰túdiu hudby som sa aÏ tu zaãala dôkladnej‰ie zoznamovaÈ s v˘znamn˘mi

osobnosÈami banskobystrického regiónu, s ich Ïivotom, tvorbou. S mnoh˘mi som sa spoznala osobne. A tam

som sa po prv˘krát dozvedela o skladateºovi Jánovi Mórym. V uãebn˘ch osnovách nebol, ani nie je. Kompo-

noval hlavne operety a orchestrálne skladby urãené na príjemné poãúvanie, a tak bol v tom období na okraji

záujmu. Pri jeho v˘znamn˘ch Ïivotn˘ch jubileách písala o Àom najmä Terézia Ursínyová a pozornosÈ mu ve-

novala aj vo svojej knihe Cesty operety (1982). V máji 1977, keì sa blíÏili 85. narodeniny tohto skladateºa, mi

zatelefonoval Vladimír âíÏik z Hudobného múzea Slovenského národného múzea z Bratislavy, Ïe Ján Móry by

si rád usporiadal svoj hudobn˘ fond a chcel by ho uloÏiÈ v múzeu. Bola to opäÈ náhoda, kolegovia v Bratislave

boli v tom ãase zavalení spracovávaním viacer˘ch pozostalostí, a tak nás na skladateºa kolegiálne odkázali.

Tatranskýskladateľ

a hotelierPortrét Jána Móryho: Július Flaché

krásne secesné krídlo zn. Ehrbar. Všetko bolopotrebné najprv roztriediť, vyčistiť, obaliť, za-písať a odborne popísať. Na dôkladné štúdiumnebol čas. Pri nedožitých 90. narodeninách JánaMóryho roku 1982 som pripravila prvý z kon-certov venovaných jeho tvorbe. Skladby somvyberala z dvesto piesní, asi štyridsiatich ko-morných a stovky inštruktívnych kompozícií.Rozhodovanie nebolo ľahké a navyše, prezeralasom si podrobnejšie aj dokumenty, ktoré malskladateľ v byte pri notách alebo priamo medzinimi, a povedal, aby sme zobrali všetko, leboon ich už nepotrebuje. Popri textoch piesnía básňach, ktoré chcel zhudobniť, to bola ko-rešpondencia, preukazy, svadobné i smútočnéoznámenia, rozličné spevníky, zápisky a ná-črtníky členov rodiny, dokonca aj jeho zdra-votné záznamy. Opatroval si aj staré rodinnédokumenty z 18. a 19. storočia na ručných pa-pieroch. Napríklad celkom malá belasá obálkaobsahuje ružový lístok z 2. júla 1826. Napísalho Móryho prastarý otec, vrchný sudca Tren-čianskej župy Gašpar Maršovský, svojej vyvo-lenej Wilhelmine de Nováky. Keď som pripravovala ďalšie koncerty, pred -nášky, referáty, oslavy jeho storočnice v roku1992 a  dve CD z  jeho tvorby (1997, 2007),brala som znovu do rúk jeden dokument za dru-hým a začala som sa viac ponárať do jeho životného príbehu i hudobného myslenia. Sa-mozrejme, venovala som sa aj iným osobnos-tiam a témam, ale po celé tie roky ma rozličnépríležitosti navracali k  Móryho prameňom,ktoré mi pomaly odkrývali nové a nové infor-mácie a súvislosti. Na podujatiach sa zúčastňo-

vali aj skladateľova manželka prof. MagdaSzakmáry-Móryová, jeho deti a vnuci, ktorí žijúv zahraničí. Zoznámila som sa tak s celou rodi-nou a dodnes ma s ňou spájajú milé priateľskékontakty.

A tak sa zrodila knihaMoja práca v múzeu sa chýlila ku koncu a ro-bila som si plány – hlavne písať a využiť to, čomi porozprávali dokumenty, predmety, staré fo-tografie i výtvarné diela, čo som naštudovalav knihách, dobovej tlači a v archívoch. Móryhodcéra Lívia mi raz povedala, že o ich otcovi užvlastne viem viac, než oni sami, a tak sa zrodilzáväzok nielen voči nim, ale aj k našej histórii.Príbeh Jána Móryho je jedným z  mnohých,ktorý zdedený majetok od predkov vlastnýmúsilím a pracovitosťou zveľadil, no svojim po-tomkom ho nemohol odovzdať, pretože roku1945 o všetko prišiel. Jeho príbeh je výnimočnýv tom, že nebol len úspešným a vyhľadávanýmtatranským hotelierom, ale v 20. a 30. rokoch20. storočia aj úspešným a známym hudobnýmskladateľom. V čase, keď Emmerich Kálmána Franz Lehár dopisovali svoje posledné ope-rety a Gejza Dusík či Karol Elbert sa chystalina svoju umeleckú dráhu, Móryho hudba sahrala, vydávala tlačou aj  na gramoplatniacha  znela v  éteri v  stredoeurópskom kontexte.Manželia Móryovci milovali Vysoké Tatrya Slovensko a hoci mohli žiť u detí v Maďarsku,Rakúsku alebo v Nemecku, zostali na Slo-vensku, pretože tu boli doma.

MARIANNA BÁRDIOVÁ

MAĽBY: MIROSLAV BÁRDI

SLOVENSKO | 37

Ján Móry sa narodil 10. júla 1892 v Banskej Bystrici v rodine obchodníka s koloniálnymtovarom. Odmalička prejavoval hudobné nadanie a hudba sa mu stala celoživotnou záľubou.Základy hudobného vzdelania a hry na klavíri dostal od hudobníkov a pedagógov JánaEgryho a Jakuba Scheinbergera. Študoval na obchodnej akadémii v Budapešti a popritomsa naďalej vzdelával v hudobnej teórii a kompozícii u Sándora Dobóa. Obchodnú praxv Hamburgu a Berlíne využil na štúdium kompozície u Hermanna Büchela. Po otcovej smrtiroku 1916 viedol rodinný veľkoobchod v Banskej Bystrici a od roku 1921 bol majiteľomNového Štrbského Plesa a Hotela Móry, ktoré zdedil od otcovho brata, architekta a staviteľaKarola Móryho. Postupne tam dostaval ďalšie hotelové a prevádzkové budovy, súkromnúvilu, vyhliadkovú kaviareň Monte Móry, Kostolík sv. Kríža, plaváreň i tenisový kurt. VoVysokých Tatrách bol váženou a obľúbenou osobnosťou, navštevovali ho významné ume-lecké osobnosti Európy – skladatelia Béla Bartók, Viliam Figuš-Bystrý, Alexander Albrecht,Eugen Suchoň, Alexander Moyzes, speváci Oldřich Nový, Marta Krásová, Josef Munclin-ger, Štefan Hoza, klaviristi manželia Macudzinski, Michal Knechtsberger, maliari EdmundGwerk, Imrich Weiner-Kráľ, Jan Hála a ďalší.

Vo februári 1945 bola na jeho majetok uvalená národná správa a s rodinou ho musel do24 hodín opustiť. Žili v Spišskej Novej Vsi, kde pôsobil ako učiteľ a v rokoch 1946 – 1960riaditeľ hudobnej školy. Napriek veľkej snahe sa mu majetok už nikdy nevrátil, súkromnúvilu reštituovala až jeho manželka po roku 1990.

Popri obchodníckom a hotelierskom povolaní sa Móry každú voľnú chvíľu venovalhudbe. V jeho skladateľskom odkaze je vyše dvesto piesní (Tagore Album na verše Rabín-dranátha Thákura, Orientálne piesne, Spišské balady a piesne, Motívy zo Slovenského raja),zbory, cirkevné, komorné a orchestrálne skladby (suity Pod Kriváňom, V tieni hôr, Slovensképastierske tance, Spišské tance, Španielska serenáda, symfonická báseň Pod Tatrami, Sym-fonické obrazy). Je autorom 12 hudobnodramatických diel (spevohry Biela holubica a LaValliére, operety Zimný románik, Slečna vdova, detské spevohry Hrbatý Petríček a Zlato-vláska), viaceré uvádzali aj na Morave, v Čechách a v Nemecku. Venoval sa aj úpravámľudových piesní a pre svojich žiakov skomponoval hodnotné inštruktívne a prednesovéskladby (Malý harmonikár, Deti spievajú a hrajú, Pestrá kytica). Po odchode do dôchodkuv roku 1962 žil v Bratislave, kde zomrel 5. mája 1978. Na vlastnú žiadosť ho pochovaliv rodinnej hrobke v Banskej Bystrici.

Maľbu a kresby MIROSLAVA BÁRDIHO (1949vo Veľkých Teriakovciach) charakterizujebohaté koloristické vyjadrenie a expresívnyvýraz s rešpektovaním reality. Svoju tvorbuorientuje hlavne na prírodu a  abstraktnéformy (reflexie, hudobné motívy). Je členomAsociácie slovenského umenia a Združeniavýtvarných umelcov stredného Slovenska.Vystavoval na šesťdesiatich samostatnýcha stovke spoločných výstavách. Jeho dielasú v zbierkach galérií, múzeí, kultúrnych in-štitúcií a  súkromníkov. V  rokoch 1972 –2005 bol výtvarným pedagógom na Pedago-gickej fakulte UMB v  Banskej Bystrici.V mladosti žil v Čerenčanoch na Gemeri, poukončení štúdií v Banskej Bystrici a terazv susednej obci Malachov.

38 | SLOVENSKO

V nitrianskych uliciach sa objavil podlho-vastý stroj na štyroch kolesách. Po bokochmal sklopené krídla. Po jazde mestom zamieril na letisko v Janíkovciach. Tamroztiahol krídla, rozbehol sa a  odletel.Aeromobil mi pripomínal románovú Epou-vante, ktorú koncom devätnásteho storočiapopísal v  románe Robur, pán sveta autorfantastických románov Jules Verne. Lenžesme v 21. storočí a videli sme jedno z dielnitrianskeho dizajnéra Štefana Kleina.Štefanov dedo pochádzal z kopaníc. Navojenčine sa stal leteckým mechanikom.Neskôr podnikal v  autodoprave. Jehogény zdedil Štefanov otec, strojný inžinier,ktorý odovzdal svojim synom do vien -ka  lásku k  technike a remeslu. Keď bolimenší, staval s nimi lietadielka, montgol-fiéry, šliapací vodný bicykel alebo hydro-plán. Vo svojej dielni si vyrobil obytnýnákladiak, aby ním odviezol rodinu k moru.Ako zručný technik sa roku 1968 podieľalna konštrukcii vírnika. Náš Štefan Klein vyštudoval na technikea  vrhol sa na dizajn. Navrhol kolobežkus motorčekom a vetroň s vrtuľou v  sme-rovke. Ako tému diplomovej práce si zvolillietajúce auto. Jeho otec bol stále pri ňom.Počas diplomovky býval s ním na internátea chodil mu pomáhať do ateliéru. Prototypúspešne preskúšali v aerodynamickom tu-neli v Prahe. Mladý dizajnér pracoval na de-tailoch svojho jednomiestneho Aeromobilučíslo 1 aj vo Francúzsku, kde absolvoval dok -torandské štúdium. Po návrate s ním urobilniekoľko letov na nitrianskom letisku.

Vynálezy z hradného kopcaŠtefanove nápady sa rodia v dielni sta-rého historického domu na nitrianskomhradnom kopci. Tu vznikla minimotorkas  bambusovou konštrukciou či bicykels motorčekom. So žilinskou firmou vyvi-nul dizajnér dva typy lokomotív. Po odstrá-není drobných problémov mohli súťažiťs tými, ktoré jazdia po európskych želez-niciach. Do vývoja sa investovalo 90 mi-liónov korún. Obe lokomotívy stoja, žiaľ,odstavené v depách. Spolu s nimi sa stratilaj výrobný program pre slovenské strojá-renstvo. Nie nadarmo Biblia hovorí, že doma niktonie je prorokom. V zahraničí prijali nitrian-skeho konštruktéra prajnejšie. So švajčiar -skou firmou realizoval nový typ bagra,ktorý vzápätí zaradili do sériovej výroby.V súvislosti s ňou si svojho času otvorili v Nitre pobočku, v ktorej našli zamestna-nie naši ľudia. Ruská automobilka Kamazvyrába podľa návrhov Štefana Kleina ha-sičské auto.

ëal‰í úspech v zahraniãíV Kleinovej dielni v rokoch 1995 až 2010uzrel svetlo sveta prototyp dvojmiestnehoAeroMobilu 2.0. Na karbónových kon-štrukciách sa podieľal Ing. Pekár so svojoufirmou Complet zo Senice, ktorého ultra-ľahké lietadlo SHARK je držiteľom sveto-vého rekordu vo svojej kategórii. V roku2010 do projektu vstúpil investor Juraj Va-culík a vznikol Aeromobil 2.5. Má za sebouprvých desať nalietaných hodín. Skúšob-ným pilotom bol sám konštruktér. Absolvo-val stovky štartov, vytáčania ostrých zákrut.Dvaapolka bez problémov zvládla aj kĺza -vý let bez motora. Na ceste dosiahla rých-losť vyše 130 km/h. Odštartovala pristokilometrovej rýchlosti a vo vzduchu pre-konala zatiaľ stošesťdesiatku. Pri hmotnosti450 kilogramov bez problémov lietala s mi-nimálnou rýchlosťou 95 km/h. Tieto vý-kony budú lepšie, pretože skúšobné jazdya lety sa nerobia na plný výkon.AeroMobil 2.5 predstavili tvorcovia nakonferenciách aeronautických a automo-

NITRIANSKY

bilových inžinierov, ktorí sú združenív organizácii SAE. Koncom septembraminulého roku predviedli videozáznamyletových ukážok v kanadskom Mon-treale. Odborníci z NASA sa vyjadrili, žeprototyp slovenského konštruktéra je za-ujímavejší ako projekt americkej firmys názvom Terrafugia. Pozitívne reakciesa objavili aj v zahraničnej tlači. V brit-ských novinách The Sunday Times napí-sali nadšene: „Nahor a ešte ďalej!Slovenský profesor prekonal okovy zemea vzniesol sa vo vozidle, ktoré by samohlo stať prvým masovo vyrábanýmlietajúcim autom.“

Na ceste ‰portové auto, vo vzduchu lietadloÚspech z  Montrealu povzbudil kon-štrukčný tím v ďalšej práci. DokončujúAeroMobil 3.0. Bude mať vlastnosti po-hodlného športového auta a ultraľahkéholietadla zároveň. Na jeho dotvorení pracujútemer dve desiatky profesionálov so skú-senosťami z leteckého a automobilovéhopriemyslu. Medzitým sa Slovensko poti-chu stalo veľmocou pri výrobe ultraľah-kých lietadiel. Pre projekt aeromobiluvyrobila krídla firma Aerospol Prievidza,ktorá sa preslávila úspešným modelom Dy-namik, a  oceľovými konštrukciami pri-spela nitrianska firma Aeropro. Rakúšaniaponúkli letecký motor Rotax 912 a českáfirma Stratos 07 robí na záchrannom padá-kovom systéme. Trojka odštartuje o  pármesiacov a nikde nie je napísané, že práve

Slovensko nebude veľmocou aj vo výrobeaeromobilov.

Piponier na cestáchCieľavedomému slovenskému konštrukté-rovi to nestačí. Spolu s investorom Jura-jom Vaculíkom dokončil projekt trojkolkyPiponier. Sám hovorí, že sa na nej dostanena letisko skôr, ako keby šiel autom. Lentak mimochodom, na parkovacie miestojedného auta sa vojdú štyri Piponiery. Šte-fan Klein vidí v malých vozidlách budúc-nosť dopravy v  mestách. Popri svojich

rôznorodých aktivitách vedie Katedru di-zajnu na Vysokej škole výtvarných umenív Bratislave. Viacero jeho študentov pra-cuje na významných postoch v zahranič-ných firmách. Keď mi pred rokmi Pipo,ako ho volajú kamaráti, ukázal nákres pro-jektu svojho lietajúceho obleku, pomyslelsom si – bláznovstvo. Dnes si poviem,uvidíme. A prečo nie, veď za bláznovstvokedysi označovali aj lietajúcu EpouvanteJulesa Verna.

PETER VALO

FOTO: WWW.AEROMOBIL.COM

SLOVENSKO | 39

JULES VERNE

Drugetovci Drugetovci boli zemepánmi Humenného viacako 300 rokov. S ich menom sa spájajú vý-znamné udalosti. V 15. storočí sa mesto sícedostalo do rúk Jiskrových vojsk, neskôr ho ob-sadil poľský kráľ Kazimír IV., od ktorého ho vy-dobyl kráľ Matej, no tieto i ďalšie „krátkodobévlastníctva“ iba čiastočne narušili kontinuitupanovania drugetovského rodu. Mesto mu pa-trilo do roku 1684. Za čias ich vlády získaloviaceré privilégiá. Už v 14. storočí bolo trid-siatkovým mestom a malo právo vyberaťmýto. Roku 1638 získalo Humenné privilé-gium konať trhy a v tomto období dosahovaloz mýt najvyššie príjmy medzi hornouhorskýmimestami. Kde boli trhy, nechýbali remesláa cechy. Ten prvý, krajčírsky vznikol roku1603. Pozornosť si zaslúži otvorenie kolégiaz 23. novembra 1613, kláštora a kostola fran-tiškánov či postavenie renesančného kaštieľa.Z obdobia Drugetovcov pochádza aj erbmesta, na ktorom je veľký kľúč, mesiaca hviezda, ktoré sú symbolmi stálej pohoto-vosti a významného postavenia Humenného. Po vymretí rodu Drugetovcov sa vlastníkmiich majetku stali postupne Pálfyovci, Wander-náthovci, Csákyovci a gróf Zichy. V 18. storočíbol v meste zriadený colný úrad, ktorý kontro-

loval hraničné priechody. Roku 1835 v ňomzaložili kasíno, kde sa stretávala aristokratickávrchnosť a úradníci. Začiatok 19. storočia patrínástupu rodu Andrássyovcov, ktorí tu pôsobiliaž do druhej svetovej vojny.

Architektonické pamiatkyPristavme sa pri dvoch najstarších stavbáchmesta, ktoré sú dnes kultúrnymi pamiatkami.Na mieste súčasného kaštieľa pravdepo-dobne už v 12. a 13. storočí stála stredovekápevnosť, tzv. vodný hrad. Pripomína ju zacho-vaný padací most. Zvrat nastal v čase povsta-nia Gabriela Betlena, ktorý roku 1619 dobylmestečko a zemianska kúria (niekdajší hrad)do základov vyhorela. Na jej mieste si Druge-tovci nechali postaviť reprezentačný kaštieľs ústredným dvorom. Na prízemí a poschodímal otvorené arkády. Jeho bezpečnosť zaru-čovali mohutné štvorcové veže. Jednotnývzhľad kaštieľa dostal roku 1787, keď ŠtefanCsáky prestaval jeho celú západnú stranu. Zajeho pôsobenia bol upravený aj interiér kaš -tieľa. Andrássyovci, poslední majitelia, daliv 19. storočí kaštieľ prestavať do pseudoformyfrancúzskych barokových kaštieľov. Poslednýz jeho majiteľov, Alexander Andrássy, dalsmerom k mestu vybudovať francúzsky park

a na východ anglický park s rybníkom. Vstupvyzdobili plastiky leva a levice. Postupná re-konštrukcia kaštieľa od šesťdesiatych rokovminulého storočia zachováva jeho podobuz čias andrássyovskej prestavby. Rímskokatolícky farský Kostol Všetkých svä-tých sa spomína najmä v súvislosti s humen-ským kolégiom. Staviteľmi oboch bolifrantiškáni, ktorí sem prišli v 14. storočí napodnet Drugethovcov. Keďže kostol viackrátvyhorel, dobudovaný bol až roku 1651, keďho znovu vrátili františkánom. Kostol je jedno-loďová gotická stavba s polygonálne ukonče-nou svätyňou – presbytériom. K severnejstrane lode je pristavaná veža, k južnej ka-plnka. V lodi sú barokové krížové klenby nanástenných pilieroch a klenba kaplnky je do-kladom barokovej pseudogotickej klenby soštukovými rebrami. Severná stena kostolaa trojkrídlová stavba kláštora vytvárajúústredný dvor – rajskú záhradu. Dvojpodlažnábudova zachováva staršie architektonicképrvky zo 17. a 18. storočia. Vnútorné zariade-nie kostola je z prelomu 19. a 20. storočia. Vi-tráže okien zhotovil akademický maliarMikuláš Klimčák.

Rodáci, ktorí preslávili HumennéMedzi významných rodákov Humenného pa-trili pedagóg a spisovateľ Jozef Tamasy (1780– 1835 Eger), Augustin Trefort (1817 – 1888Budapešť), minister školstva a kultúry, VojtechHadik (1822 – 1880 Košice) bol v roku 1861povýšený na kontraadmirála námorníctva ra-kúsko-uhorskej monarchie. Azda najznámej-ším rodákom minulosti bol Štefan Thomán(1862 – 1940 Budapešť), ktorý študoval klavírna Hudobnej akadémii v Budapešti u FranzaLiszta. Ako jeden z jeho najlepších a najobľú-benejších žiakov sprevádzal majstra na jehokoncertoch po európskych veľkomestách. Poukončení štúdia sa na spomínanej škole stalpedagógom (k jeho žiakom patril aj Bela Bar-tók). Arthurovi Bellerovi (1934 – 2011) učaro-valo obchodovanie s diamantmi na celý život.Od roku 2003 až do svojej smrti bol preziden-tom antverpskej Burzy diamantového ob-chodu. Historik, archeológ, archivár Belo Polla (1917– 2000 Bratislava) sa ako redaktor podieľal navydávaní Zborníka historického odboru Ma-tice slovenskej. Vo februári 1948 ho tzv. Akčnývýbor MS prepustil zo zamestnania. Začiat-kom 50. rokov bol za svoje názory väznenýv Leopoldove. Stal sa zakladateľom historickej(stredovekej) archeológie na Slovensku. Ďal-

40 | SLOVENSKO

Tvorivo na odkaz svojich osobnostíHumenné... odkiaº ten názov?

Niektorí jazykovedci ho odvodzujú od novogréckeho slova igumenus, ão

znamená prv˘, hlavn˘. Iní dôvodia slovom chomút, ale ich odporcovia na-

mietajú, Ïe v 13. storoãí, odkedy je Humenné známe, slovanskí predkovia

tento v˘raz e‰te nepoznali. Názov sa odvodzuje aj od slova „humno“. Nech

je pravda akákoºvek, skutoãnosÈou zostáva, Ïe Ïivot na tomto území pul-

zoval uÏ na konci mlad‰ej doby kamennej. Svedãia o tom archeologické

nálezy kamenného sekeromlatu. Bronzov˘ poklad pochádza z obdobia 6.

a 5. storoãia pred na‰ím letopoãtom. Na‰li ho na farsk˘ch poliach a obsa-

huje dva meãe liptovského typu, päÈ bronzov˘ch luníc a sekeriek a jeden

bronzov˘ drôt. Z obdobia sÈahovania národov objavili keramick˘ a Ïelezn˘

inventár z 5. storoãia ná‰ho letopoãtu. V blízkosti mesta sa na‰li aj pa-

miatky z obdobia Rímskej rí‰e, pôsobenia keltskodáckeho etnika a z ìal-

‰ích období. Prvé písomné zmienky o Humennom nachádzame na

zaãiatku 14. storoãia, konkrétne roku 1317, keì sa mesteãko spomína ako

súãasÈ majetkov, ktoré krẠKarol Róbert odÀal nevernému Petrovi Peãe-

Àovi a daroval ho svojmu prívrÏencovi Filipovi Drugetovi.

šími rodákmi sú Dušan Kováč (1942) historika spisovateľ, režisér, dramaturg a scenáristaFrantišek Palonder (1954), básnik a preklada-teľ Marián Andričík (1964). Maliarskymi inšpiráciami Mikuláša Klimčáka(1921) sú slovenský dávnovek, cyrilo-me-todská tradícia, dejiny kresťanstva, materstvo,rodina a spoločnosť. Jeho výtvarné diela súv mnohých slovenských múzeách, galériácha súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazyzdobia priestory vrcholných inštitúcií repub -liky. Andrej Smolák (1953) prežil detstvoa mladosť v Starine, má galériu v Snine a Bra-tislave a pravidelne vystavuje aj v Humen-nom. Zorganizoval už 20 ročníkov Výtvarnéhofestivalu s účasťou výtvarníkov z celého sveta.Je autorom projektu Galéria monumentálnychsôch a Maľovaný rovník. Gabriel Erdélyi (1949– 2002 Bratislava) bol scénografom, PeterGossányi (1947) je autorom kresleného hu-moru a aforizmov. Yuri Dojc (1946) sa stal uznávaným fotogra-fom, ktorého diela vystavujú na obidvoch stra-nách Atlantiku. V októbri 2008 mu udelili Cenumesta a čestné občianstvo Humenného. Hocimu povinnosti nedovolili prevziať ich osobne,napísal vyznanie: „Som navždy Humenčan,aj keď som už skoro pol storočia v kanad-skom Toronte. Môžeš zobrať chlapca z Hu-menného do sveta, ale nikdy nezoberiešHumenné z jeho srdca.“ K významným rodá-kom patria plastický chirurg Štefan Guzanin(1939), oftalmológ Igor Kozák (1971), jazyko-vedec Ladislav Dvonč (1926), spisovateľ Mi-kuláš Kočan (1946) či architekt Pavol Merjavý(1935). K rodákom patrí aj spisovateľ VáclavPankovčin (1968 – 1999 Bratislava), hocipísal najmä o Papíne, kde vyrastal. Milan Ze-linka (1942 Igram) sa síce narodil na západ-nom Slovensku, ale priľnul ku kraju, kde saprisťahoval a uviedol ho do sveta slovenskejprózy. Za román Teta Anula získal roku 2008prestížnu literárnu cenu Anasoft litera. Osobitnú kategóriu tvoria hudobníci. Počnúcautorom Jozefom Frankom-Zemplínskym(1920 – 1974 Mníchov). Roku 1947 zložil

skladbu Skôr než odídeš, ktorú preslávil spe-vák František Krištof Veselý. Pamätníci si eštespomínajú na operného a operetného spe-váka Štefana Babjaka (1931 – 2008 BanskáBystrica). Peter Breiner (1957), klavírny vir-tuóz, skladateľ a spisovateľ žijúci v Toronte,sa venuje interpretácii klasickej hudby, džezu,tanga a filmovej hudby. Známymi sú aj hudob-ník, skladateľ, komik a moderátor Marián Če-kovský (1977) a skladateľka, klaviristkaĽubica Čekovská-Malachovská (1975), ktoráabsolvovala postgraduálne štúdium na RoyalAcademy Music v Londýne. Jej poslednýmvýrazným dielom je opera Dorian Grayúspešne uvedená v Slovenskom národnomdivadle.

Vzájomné pocty a úcta Tvorivé podnety humenských rodákovv meste vytrvalo rozvíjajú. Počnúc organovýmkoncertným cyklom Štefana Thomána v rím-skokatolíckom Kostole Všetkých svätých, kdesa počas uplynulých ročníkov vystriedali po-prední interpreti z celej Európy. Ďalším nad-viazaním na tradície bola literárna súťažKorzo Ladislava Grosmana (viac o tejto osob-nosti v samostatnom príspevku), výtvarnásúťaž Proglas nadväzujúca na tvorivý odkazMikuláša Klimčáka, súťaž amatérskych foto-grafov nazvaná podľa Roberta Spielmana čivýstavy Andreja Smoláka. Takmer jedným dychom však treba uviesť, žedrvivá väčšina z tých, čo sa narodili v Humen-nom, stali sa slávnymi v rôznych oblastiachaž potom, čo opustili svoje rodné mesto, baniekedy aj krajinu. Nepotvrdzuje to známe, žedoma nikto nie je prorokom, len, jednoducho,príležitostí na sebarealizáciu našli mnohí ažvo svete. Blízkom, v rámci republiky, alebo ažza hranicami. Na druhej strane Humenčaniana svojich rodákov nezabúdajú. Svedčiao tom každoročné ocenenia jednotlivcov i ko-lektívov cenami mesta, jej primátorky či čest-nými občianstvami mesta. Tohto roku v rámciosláv Dní mesta k nim pribudne aj prvýkrát or-ganizované stretnutie rodákov. Primátorka

Humenného Jana Vaľová uviedla, že mestochce tým začať novú tradíciu. Chce pozvať ajrodákov zo zahraničia, aby sa spoločne inš-pirovali, ako pomôcť svojmu mestu pri jehorozvoji.

PoznávaÈ ão najdôslednej‰ie V súčasnosti má Humenné takmer 35 tisícobyvateľov. Väčšina priemyselných firiem másvoje sídlo v Priemyselnom parku Chemes.K domovským patria mäsospracujúce firmyMecom a Althan, Humenská mliekareň, Pod -vihorlatské pekárne a cukrárne, tradíciu sta-vebníctva uchováva Chemkostav HSV. Čorazviac ľudí si nachádza prácu v obchode a služ-bách, hoci počty zamestnancov sú len zlom-kom oproti minulosti. Aj preto si mnohí hľadajúprácu za hranicami. Pamätám, ako ma môj otec v šesťdesiatychrokoch zoznamoval s mestom a jeho histó-riou. Dozvedel som sa, že humenské námes-tie bolo stavané tak, aby zo všetkých domov

SLOVENSKO | 41

VitráÏe majstra Klimãáka vo farskom KostoleV‰etk˘ch svät˘ch

Zasadnutie ãlenov komisie rodákov vedenej primátorkou mesta Humenné Janou Vaºovou (vzadu uprostred)

Primátor Sniny ·tefan Milovãík v ateliéri akade-mického maliara Mikulá‰a Klimãáka diskutujúo chystanej v˘stave

V doline SekãovaA od Prešova a od Prešova, spieva sav jednej šarišskej ľudovej pesničke. Ces-tou z Prešova do Bardejova si Kapušian-sky hrad nemôžete nevšimnúť. Vynímasa nad dedinou Kapušany, ktorá bola užv časoch dávnominulých dôležitou kri-

žovatkou obchodných ciest. V 14. sto-ročí sa v obci konali trhy. A keď sme pripiesňach, možno práve tu zaznela známašarišská Ja parobek z Kapušan... Pri takýchto úvahách nám nevdojakpríde na myseľ, čo viac prispelo k popu-larite tejto dediny s vyše dvetisíc obyva-

teľmi – pesnička alebo hrad? Spomenutúľudovú pieseň poznajú mnohí, hrad vi-dieť zďaleka a zastavujú sa pri ňomľudia odvšadiaľ. Roku 1410 sa Kapu-šany stali zemepanským mestečkom.Dnešní obyvatelia dediny sú pyšní nasvoju históriu, dbajú o zachovanie tradí-

42 | SLOVENSKO

Keì sa vyberiete na potulky pre‰ovsk˘m krajom, nemôÏe vám ujsÈ, Ïe starobylé hrady nov˘m v˘zoromuÏ zìaleka priam lákajú, aby ste si na‰li ãas a nav‰tívili ich. Kraj má ão ponúknuÈ domácim i zahraniã-n˘m náv‰tevníkom. O mnoÏstve turistick˘ch lákadiel svedãí i to, Ïe ‰tatisticky je tretím najnav‰tevo-vanej‰ím regiónom na Slovensku. K najnav‰tevovanej‰ím hradom nesporne patrí aj Kapu‰iansky hrad.

Putovanie od hraduk hradu

smerom od kaštieľa po malú železničnú sta-nicu bolo vidieť dominantu mesta s levmia parkom. Keďže v tom čase väčšinu starýchdomov na námestí zbúrali, ťažko si to dnesuž ozrejmiť. Raz sme prechádzali s otcompopri parku pri kaštieli. Zobral ma k vysokémubetónovému plotu, kde medzi divo rastúcoubázou bola na tri časti rozlomená socha M.R. Štefánika. Komunisti ju po roku 1948 naj-skôr nechali zatĺcť doskami a neskôr strhnúť.Oveľa lepšie dopadla socha sv. Jána Nepo-muckého. Pôvodne stála pri dnešnej pošte,ale keďže tam bola niektorým papalášomtŕňom v oku, premiestnili ju nižšie. Ktosi jejvtedy zavesil na krk kartón s nápisom: Už ma

neposúvajte ďalej, lebo sám pôjdem pešo naVaľaškovce (časť mesta smerom za malouželezničnou stanicou). Pri svojich potulkách starým Humenným,teda čo z neho ostalo, ma zaujali aj pôvabnédomčeky na Hrnčiarskej ulici. Dodnes nechá-pem, prečo ich vtedajší zbúrali, mestá, ktorépôvodnú architektúru zachovali, majú po jejrekonštrukcii príťažlivú raritu.Môj už nebohý priateľ cestoval do Humen-ného vlakom z Prešova. V kupé sedeli dve vy-sokoškoláčky, ktoré sa bavili o tom, koho akoHumenčanky v meste poznajú. Po chvíli pre-rušil ich rozprávanie a autoritatívne povedal:„Vy nie ste Humenčanky.“ „Ako to? Narodili

sme sa v tomto meste.“ „Možno,“ pripustilpriateľ, „ale vaši rodičia neboli Humenčania.“Keď mu prezradili svoje priezviská, už si bolna istom. Patril medzi tunajších rodákova mesto, ktoré malo po vojne necelých päťti-síc obyvateľov, dôverne poznal. Priznám sa,že príliv obyvateľstva kvôli rozrastajúcej sachemičke i ďalším firmám pôsobil na mestoblahodarne: doniesli doň svoje zvyky i kultúru,čo sa prejavilo zrodom takých kultúrnych po-dujatí, ako boli každoročne hudobná jar čijeseň. A napokon, vždy je dobre, ak sa pre-mieša krv.

MARIÁN ŠIMKULIČ

FOTO: AUTOR

cií a teší ich, že Kapušany zostávajú do-pravnou križovatkou.

O ãom rozprávajú hradné múryKapušiansky hrad sa nazýval pôvodneMaglovec a podľa neho potom pomeno-vali aj hradný kopec. Bol postavený predrokom 1240 a mal chrániť kráľovskúcestu z Uhorska do Poľska. Ale ako to užbývalo, aj tento hrad prechádzal z rúk dorúk. Každý z jeho vlastníkov ho využívalpodľa svojich vlastných predstáv a po-trieb. Roku 1312 hrad dobylo kráľovskévojsko. Kráľ Karol Róbert sa ho rozho-dol zbúrať, pretože veliteľ hradu bol stú-pencom Matúša Čáka. Po bojoch medzivojskami Karola Róberta a Matúša Čákaostal hrad zničený. Obnovil ho takmero sto rokov neskôr (1410 – 1420) AndrejKappy. V 16. storočí sa prestavbou hraduposilnili jeho obranné možnosti, aby brá-nil osadenstvo pred tureckým nebezpe-čenstvom. Roku 1685 hrad obsadilImrich Tököli. Nie však nadlho. Roku1709 hrad podpálili vojská Františka II.Rákociho. Aj keď ho po tejto skaze pro-vizórne opravili, už roku 1715 krajinskýsnem rozhodol hrad zbúrať.A čo nájdeme zo stavby dnes? Zvyškyvysokých kamenných múrov, gotickúštvorcovú vežu, strieľne, zvyšky paláca.S ich obnovou začali pred dvoma rokmi.Prispel k tomu projekt Záchrana kultúr-neho dedičstva. V roku 2012 tu našloprácu dvadsať nezamestnaných a vlanitridsať uchádzačov o zamestnanie. Prirekonštrukcii a konzervácii hradieb našlimnožstvo historických predmetov(mince, črepy, kachlice). Podarilo sa imodkryť priekopu, ktorá dokumentuje,ako sa tam za dávnych čias ťažil kameň.

Hanigovsk˘ hradNa stránkach časopisu sme už navštíviliŠarišský hrad, kde aj vlani pokračovalirekonštrukčné práce, Zbojnícky hrad,zastavili sme sa pri rekonštrukcii Zbo-rovského hradu, zavítali na Ľubovnian-sky hrad. Na celý národný projekt sú naobdobie od 1. januára 2012 do 31. de-cembra 2014 schválené finančné pro-striedky vo výške 3 milióny 272 tisíceur.Poďme teda navštíviť ešte jeden hrad.Tentoraz sa vyberieme do Sabinovskéhookresu. O Hanigovskom hrade mnohíveľa nevieme. V ostatnej Encyklopédiislovenských hradov od Miroslava Pia-čeka a Martina Bónu (Slovart, 2007) sauvádza pod heslom Nový hrad alebo Ša-rišský hrádok ako zrúcanina na vrcholechrbta vybiehajúceho z Čerchovského

pohoria zo dva kilometre severový-chodne od obce. Meno sa odvíja od za-loženia kamennej stavby, ktorá nahradiladrevený hrádok. Stavebníkom staršiehosídla bol bán Mikč z rodu Ákošovcov,ktorý roku 1322 dostal od kráľa územiePečovskej Novej Vsi a Lutiny. Kamennýhrad začal o nejaké dve desaťročia sta-vať jeho syn Loránd. Na konci toho sto-ročia sa dostal do rúk kráľa ŽigmundaLuxemburského. Ako castrum Wywar(Nový hrad) sa písomne spomína roku1411. V 15. storočí sa tu zdržiavali vo-jaci Jana Jiskru. Z neho podnikali vý-pady do okolia. Bratríkov sa podariloodtiaľ vyhnať roku 1461. Roku 1557

činnosti našli predmety zo 16. storočia –sekeru aj mince, podkovy, úlomok delo-vej gule, stredoveký vrták do dreva, lukyaj kuše.

Rekon‰trukcia ºubovnianskehopodhradiaUž tu bola reč o Ľubovnianskom hrade.Pripomenieme ešte, že Prešovský samo-správny kraj (PSK), Ľubovnianske mú-zeum a Agentúra regionálneho rozvojaPSK začali vlani v novembri rekon-štrukciu barokového podhradia hraduĽubovňa. Celková investícia predsta-vuje výšku 770 tisíc eur. Ako jeden z prvých objektov začnú rekonštruovať

SLOVENSKO | 43

hrad vyhorel a už ho nikto neobnovil. V súčasnosti sa o Hanigovský hrad starázdruženie Novum Castrum. Kto hradtrochu pozná, musí uznať, že ostaliz neho naozajstné ruiny. Napriek tomuaktivisti urobili na jeho rekonštrukciikusisko poriadnej roboty. Pri záchrannej

barokový kaštieľ z 18. storočia. Práce by mali ukončiť v apríli 2014. A takto znovu pokračujeme od hraduk hradu. Výsledok? Celkom iný vzhľadtýchto pamiatok, ktoré zaiste prilákajúturistov zaujímajúcich sa o našu históriu.

IVAN JACKANIN

FOTO: AUTOR

Modlitba drevaDrevené chrámy neraz boli a zostávajú stre-dobodom záujmu mnohých umelcov, foto-grafov. Každého z nich priťahuje niečo iné,akoby každému ponúkali to, čo mu je ty-pické. Zaiste aj v tom je čaro týchto objek-tov.Drevo. V tomto kraji to s ním ľudia vždyvedeli. Les bol pre nich nielen zdrojom ob-živy, drevo vyvolávalo u nich akúsi mys-tiku. Priťahovalo ich a zvláštnymi putamispájalo s rodným krajom. Vznikla akási pa-ralela medzi koreňmi stromov a koreňmiľudskými, ktorej výsledkom bola spätosťs rodnou hrudou.Takúto atmosféru ponúkajú fotografie Mi-lana Malasta zo Starej Ľubovne, ktoré podnázvom Modlitba dreva predstavil vo vý-stavných priestoroch Slovensko-poľskéhodomu v Bardejove. Poskytol svoj pohľad nadrevené chrámy, v ktorých sa vlastne skrývamodlitba mnohých generácií. Návštevník sav tichom zadumaní môže kochať krásou 53drevených chrámov, ktoré M. Malast foto-grafoval v rozmedzí rokov 2007 a 2008.Nebolo to iba cvaknutie spúšte fotoaparátu.„Študoval som polohu drevených chrámov,špecifiká prostredia, zoznamoval sa s tamoj-šími ľuďmi, koloritom prostredia a do vy-braných lokalít som sa pravidelne vracal,aby som zachytil drevený chrám v jeho pri-rodzenosti a podčiarkol jeho sugestívnosťv rozličných ročných obdobiach. Výsled-kom sú stovky záberov, vybral som z nich

pohľady do exteriérov chrámov a na nie-koľko ikonostasov, ktoré sú neoddeliteľnousúčasťou chrámov.A východiská tvorby – život a svet cez pri-

zmu iracionálnosti, imaginácie, improvizá-cie a impresie. V ich svetle je každodennárealita viacrozmerná. Dôležitý je dojem,pocit, pokora pred každým okamihomv plynutí času. Rád žonglujem s vecami,teším sa z deštrukčnej harmónie, pohrávamsa s vecami a vzájomne ich konfrontujemv nových polohách. Táto fotokomunikáciačasto vyúsťuje do nečakaných stretnutís novou realitou,“ zoznamuje nás so svojimitvorivými postupmi fotograf Milan Malasta dodáva, že fotografovanie mu otvára novýživotný priestor, je relaxom, hrou a priro-dzeným spôsobom nazerania na svet. Záro-veň je to pre neho aj návrat, vzťahk  tradíciám, k  dedičstvu našich predkova k prameňom viery.

Nepísané ÏelanieMilan Malast dosiaľ vystavoval na Slo-vensku, v Česku, Maďarsku, Poľsku. Prišliaj ocenenia: medzinárodný Fotosalón Strom2006 – zlatá medaila FIAP, celoštátna foto-súťaž Ekológia v  objektíve 2006 – CenaGrand Prix, českobudějovický mapovýokruh 2008 – 1. miesto v súťaži jednotliv-cov a ďalšie. Fotografiou sa zaoberá od roku1984. Pokračoval v tom aj počas vysoko-školského štúdia. Po otvorení výstavyv  Bardejove sme si neodpustili otázku:Prečo práve drevené chrámy? Odpovedal: „Keď sme boli v  roku 2006spolu s otcom na výlete v Bardejovských

44 | SLOVENSKO

Nevtieravá krásav tichom zadumaní

„Budievajú ma zo sna zvony.Prisnije sa mi krajina.“(Milan Rúfus: Zvony)

Keì sa pe‰i vyberiete do dediny, prv˘m osloví vበzrak – kostol. A je cel-

kom jedno, z ktorej strany prichádzate. Znovu vám padne do oka kostol.

Nie je to iba orientaãn˘ bod, nesie v sebe duchovn˘ rozmer. Mlãky roz-

práva o ºuìoch, ktorí tu Ïijú. Je to múdro vymyslené. A nad v‰etk˘m

vládne duchovnosÈ.

Na v˘chode Slovenska sa pri náv‰teve dreven˘ch chrámov stretnete s ne-

opakovateºnou krásou a hæbavou duchovnosÈou. Stojíte pred nimi

v nemej pokore a obdivujete zruãnosÈ star˘ch majstrov, ktorí neraz do-

kázali postaviÈ svätostánok bez jediného klinca.

Na v˘chode Slovenska sa zachovalo vy‰e ‰tyridsaÈ dreven˘ch chrámov.

Osem z nich v slovenskej ãasti Karpatského oblúka je zapísan˘ch do

Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dediãstva UNESCO. Zaují-

mavosÈou je aj to, Ïe vo väã‰ine chrámov sa dodnes konajú bohosluÏby. Milan Malast s manÏelkou Alicou

Kúpeľoch, zašli sme aj do skanzenu a nav -štívili sme chrámy, ktoré sa tam nachádzajú.Otec bol unesený ich krásou. Začal uvažo-vať, aké by to bolo nádherné – navštíviťvšetky drevené chrámy a  pomodliť sav nich. Neskôr už otec kvôli zdravotnémustavu nemohol cestovať. Rozhodol som sasčasti to jeho nepísané želanie splniť aspoňprostredníctvom fotografií. Túto výstavuvenujem pamiatke môjho otca Michala Ma-lasta.“Pristavili sme sa pri jeho vystavených foto-grafiách a nevdojak sa pýtame, prečo sú fo-tografie ladené do hnedej farby.„Aby som odstránil vonkajší rušivý vplyv,rozhodol som sa pre sépiové prevedeniea  tým zdôraznil ich dobovosť a  typickúfarbu dreva,“ vysvetľuje.

ÚÏasn˘ povzná‰ajúci pocitMilana Malasta sprevádzala na cestáchk  dreveným chrámom jeho manželkaAlica. Na výstave sa podelila so svojimidojmami:„Pôsobivosť a krása chrámov je nepopie-rateľná. K  tomu treba pridať aj ľudskýrozmer. Získala si nás srdečnosť, pokornájednoduchosť ľudí v dedinách, v ktorýchchrámy stoja. Bolo až hmatateľne cítiť,že cez seba filtrujú vieru svojich otcova neopísateľnú hrdosť na svoj chrám.

nás k rodinnému stolu. V najpesimistickej-šej dedine Slovenska, ako tvrdia miestni,Krajné Čierno sme strávili v chráme nie-koľko hodín, ani sme nepostrehli, že savonku prehnala búrka. V Hervartove smekostolík obdivovali so skupinou zaniete-ných Japoncov. A  v  tom duchu by sommohla pokračovať celé hodiny.“A na záver pani Alica pridáva niekoľko svo-jich veršov:

„Modlitba drevaDrevo čo spievaV chrámovej tíšineLáska ťa zavinie...Korene chrámovv objatí zemePamäť a pietaticho tu drieme.“

IVAN JACKANIN

FOTO: AUTOR A MILAN MALAST

SLOVENSKO | 45

Spomínam si na tichú majestátnosť chrámuv Hrabovej Roztoke. Chrám stojí nad dedi-nou. Človek má pocit, že prišiel na stretnu-tie s večnosťou. V Uličskom Krivom násdojala srdečnosť ,cerkovníka‘ a jeho man-želky, ktorí sa s láskou starajú o chrám. Po-zvali nás posedieť a rozjímať, dokonca námponúkli nocľah. V Ruskej Bystrej sa námvenovali celé hodiny. Rozprávali námo tom, čo plánujú v chráme urobiť, pozvali

Chrám sv. Mikulá‰a v obci BodruÏal (okr. Svidník) z roku 1658

Chrám sv. Michala archanjela pôvodne stálv Matysovej, dnes sa nachádza v Národopisnejexpozícii ºudovej kultúry Zamaguria pod ªubovnianskym hradom

Chrám sv. Luká‰a Evanjelistu v Troãanoch (okr. Bardejov) z roku 1739

Občania Slovenskej republiky (SR) pôjduv tomto roku voliť trikrát: najskôr prezidentaSlovenskej republiky, potom poslancov Eu-rópskeho parlamentu a na jeseň to budú ko-munálne voľby. No nie všetci majú pritomrovnaké možnosti. Ide o tých, ktorí žijú, pra-cujú, študujú v zahraničí. Pre mnohých sa užvžil spoločný názov Slováci žijúci v zahra-ničí, a tak si povedzme, kto je v zmyslezákona č. 474/2005 Slovákom žijúcim v za-hraničí a kto z nich má volebné právo reali-zovateľné na území Slovenskej republiky.Podľa § 2 ods. a, 1, 2 tohto zákona „Slová-kom žijúcim v  zahraničí je osoba, ktoránemá trvalý pobyt na území Slovenskej re-publiky a 1. je štátnym občanom Slovenskejrepubliky alebo 2. nie je štátnym občanomSlovenskej republiky, ale uchováva si ná-rodné povedomie a on alebo jeho predokv priamom rade má slovenskú národnosť.“Volebné právo sa v celosvetovej legislatívevšeobecne viaže na štátne občianstvo, takžeaj zákonná možnosť účasti Slovákov žijú-cich v zahraničí na voľbách prezidenta SRa voľbách do NR SR sa viaže na občanovSR, uvedených v ods. a. 1.Voľba prezidenta Slovenskej republikyv roku 2014 bude štvrtou priamou voľbou.Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 46/1999 „... ob-čana, ktorý nemá trvalý pobyt na území SRa dostaví sa v deň voľby do volebnej miest-nosti, okrsková volebná komisia dopíše dozoznamu oprávnených voličov, tento zápisvyznačí v jeho platnom cestovnom dokladea umožní mu voliť pri splnení všetkých zá-konom stanovených podmienok. Voľby ne-možno vykonať zo zahraničia, ani naveľvyslanectve alebo generálnom konzuláte,ale len na území Slovenska a zastúpenie ob-čana nie je prípustné.“ V praxi to znamená,že možnosť účasti Slovákov žijúcich v za-hraničí na priamej voľbe prezidenta je mini-málna a prakticky bezvýznamná.

Občania Európskej únie (EÚ) s  pobytomv členskom štáte, ktorého nie sú štátnymipríslušníkmi, majú právo voliť (aktívne vo-lebné právo) alebo byť volený (pasívne vo-lebné právo) vo voľbách do Európskehoparlamentu (EP) a v komunálnych voľbáchv krajine svojho pobytu za rovnakých pod-mienok ako štátni príslušníci tohto štátu.Toto právo sa uplatňuje v súlade s vnútro-štátnymi právnymi predpismi, teda národ-nými volebnými zákonmi daných krajín,predovšetkým ústavou a osobitnými voleb-nými zákonmi. V praxi to znamená, že ob-čania SR pri voľbách do EP nemusia prísťna Slovensko, môžu voliť v príslušnej kra-jine EÚ, ale musia požiadať o zapísanie dozoznamu voličov, kde majú pobyt. Na tomtozáklade sa uskutoční výmena informáciímedzi príslušným členským štátom a Slo-venskou republikou, zo zoznamu voličov naSlovensku budú vyškrtnutí a môžu hlasovaťza europoslancov krajiny, v ktorej volia.

Voºby do Európskeho parlamentu V členských štátoch EÚ sa konajú na rôz-nych úrovniach. V Belgicku, Talianskua Veľkej Británii je to na regionálnej úrovni.V Dánsku, Francúzsku a Španielsku, v su-sednej ČR i na Slovensku na celoštátnejúrovni. V Nemecku sa voľby do EP usku-točňujú kombinovaným systémom a v nie -ktorých členských štátoch EÚ sú voľbydokonca povinné (Belgicko, Grécko, Lu-xembursko). Pre všetky spôsoby volieb všakplatí zásada, že sa na nich ako voliči môžuzúčastniť občania, ktorí v deň volieb dovŕšiliminimálne 18 rokov, a že za poslancov EPmôžu byť volení občania starší ako 21rokov. Prirodzene, dodržiava sa i zásada rov-nosti mužov a žien, uchádzania sa o zvolenieiba v jednom členskom štáte EÚ a princíptajného hlasovania. Počet poslancov z kaž-dého členského štátu EÚ stanovuje Zmluva

o pristúpení k EÚ. Európsky parlamentmá 736 poslancov, v aktuálnom volebnomobdobí sa v ňom nachádza 13 poslancovzo Slovenska. Počet poslancov EP sa všakpo budúcich voľbách má zvýšiť na 751.EP postupne získava čoraz viac kompe-tencií, o ktorých väčšina ľudí nemá pre-hľad, prípadne ich to vôbec nezaujíma.V Slovenskej republike voľby upravujezákon č. 331/2003. Volebná účasť je v SRúplne najnižšia zo všetkých krajín EÚ.V roku 2009 to bolo 19,64 % a roku 2004len 16,97 % (teda priemerne každý piaty čišiesty občan s volebným právom). Voľbyv tomto roku sa budú konať 24. mája.

Voºby do Národnej rady SRObčania SR, ktorí žijú alebo sa zdržiavajúv zahraničí, sa na nich môžu zúčastniť pro-stredníctvom pošty. Korešpondenčne môžuhlasovať: občania SR, ktorí 1. nemajú trvalýpobyt na území SR, 2. majú trvalý pobyt naúzemí SR, ale v čase volieb sa zdržiavajúmimo jej územia. Do 1. skupiny prináležiaosoby, ktoré patria k tzv. starej emigrácii, t.j. pred rokom 1968, ich potomkov a manžel-ských partnerov (cudzincov), ktorým na zá-klade požiadania bolo v  zmysle zákonaudelené štátne občianstvo SR. Ďalej: emi-grácia z  rokov 1968 – 1969 a  utečencovz obdobia 1970 – 1989; migranti, ktorí odišliza prácou alebo štúdiom a trvalo sa usadiliv zahraničí; tzv. manželská emigrácia; cudzíštátni príslušníci slovenského i  nesloven-ského pôvodu, ktorí požiadali o  udelenieštátneho občianstva SR, väčšinou nositeliadvojitého štátneho občianstva. Títo občaniamôžu v zmysle § 10 a 12 zákona č. 333/2004Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskejrepubliky voliť na základe zaradenia do oso-bitného zoznamu voličov, ktorý vedieMestská časť Bratislava-Petržalka. V § 10sú stanovené podmienky, ktoré musí volič

46 | SLOVENSKO

Voºby 2014a Slováci v zahraniãí

splniť pre zapísanie do osobitného zoznamuvoličov. Ide o pomerne zložitú a ťažkopádnuprocedúru, ktorá väčšinu potenciálnych vo-ličov vopred odradí od účasti na voľbách. Zatakýchto podmienok výsledky ostatných vo-lieb znamenali úplný prepad účasti tejto sku-piny voličov. Do 2. skupiny prináležia občania SR, ktorísa prechodne zdržiavajú v cudzine, a to krát-kodobo alebo dlhodobo za účelom práce,štúdia a vzdelávania, rekreácie a turistiky,obchodu a z iných dôvodov. Mnohí z týchtoobčanov SR síce trvalo bývajú v zahraničí,ale trvalý pobyt majú prihlásený na územíSR. Môžu požiadať obec svojho trvaléhopobytu o voľbu poštou alebo musia prices-tovať na Slovensko. Slovákom žijúcim v za-hraničí občanom SR, umožnila priamu účasťna voľbách po prvýkrát novela volebnéhozákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Ná-rodnej rady SR. Na voľbách sa môžu zúčast-niť, ale len prostredníctvom pošty. Samotnýakt voľby je upravený tak ako pri iných voľ-bách, t. j. zistenie totožnosti, úprava hlaso-vacieho lístka, vhodenie do volebnejschránky atď. Voličovi, ktorý požiadal o hla-sovanie poštou, je zaslaná obálka s hlasova-cími lístkami a návratnou obálkou nauvedenú adresu v cudzine. Návratná obálkamusí byť označená VOĽBA POŠTOU. Za-siela sa na adresu sídla miestneho úradu Bra-tislava-Petržalka alebo na adresu obcesvojho trvalého pobytu na Slovensku. Dovýsledku hlasovania sa započítavajú hlasyna hlasovacích lístkoch, ktoré boli doručenénajneskôr v posledný pracovný deň preddňom volieb. Navonok je zákon voči občanom ústretový,ale jeho ťažkopádny, administratívne zložitývýkon už pri voľbách v roku 2006 potvrdil,že tým je účasť na voľbách nižšia, nehovo-riac o informovanosti a motivácii voliť zozahraničia. Z odhadovaných 200 až 300-tisícobčanov SR žijúcich, pracujúcich, študujú-cich, dovolenkujúcich a z iných dôvodov sazdržujúcich v zahraničí, svoje nové volebnéprávo vo voľbách 2006 a 2010 využil mini-málny počet oprávnených voličov.

Komunálne voºby Budú sa konať v druhej polovici novembra2014. Jednou zo základných podmienok zá-kona č. 346/1990 Zb., ktorý upravuje proceskomunálnych volieb, je (okrem dovŕšenia 18rokov najneskôr v deň volieb), že občanmusí mať trvalý pobyt v obci, v mestskejčasti hlavného mesta Bratislava alebov mestskej časti mesta Košice. Podľa zákonač 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov sa-mosprávnych krajov právo voliť majú obča-nia SR a cudzinci, ktorí majú trvalý pobytv obci, ktorá patrí do územia samosprávnehokraja, alebo majú trvalý pobyt vo vojenskomobvode, ktorý patrí pre účely volieb do or-gánov samosprávneho kraja do jeho územiaa najneskôr v deň konania volieb dovŕšili 18rokov.

Hlasovanie cez internetHlasovanie cez internet nie je nové, skúse-nosti s ním majú v USA, vo Veľkej Británii,v Holandsku, Švajčiarsku. Jedno z prvýchhlasovaní prostredníctvom internetu sauskutočnilo v Arizone pri prezidentskýchprimárkach demokratov v roku 2000.V sú-časnosti môžu prostredníctvom internetuvoliť americkí vojaci v zahraničí. Francúzižijúci v USA mohli v roku 2003 voliť po-slancov cez internet, v Belgicku v roku 2004volili cez internet tí, čo boli mimo krajinya v Estónsku sa pri regionálnych voľbáchhlasovalo cez internet v  roku 2005. Voliťelektronicky mohli aj Katalánci žijúci v za-hraničí vo voľbách do katalánskeho parla-mentu. Asi 100-tisíc Kanaďanov, ktorým sahovorí snowbirds (snehuľka), sa na zimusťahujú do teplotne prijateľnejších kútovsveta, malo v roku 2005 možnosť voliť aj zozahraničia a to faxom alebo prostredníctvominternetu. V Ženeve spustili elektronickýprojekt regionálnych volieb so sloganomVoľba cez internet – tretí spôsob vyjadreniasa. V roku 2007 sa Estónsko stalo prvou kra-jinou na svete, ktorá všetkým občanomumožnila hlasovanie v parlamentných voľ-bách cez internet. Experiment bol úspešný,takto volili asi tri percentá voličov. V časeinternetového bankovníctva elektronickévoľby nie sú problémom z technického hľa-diska. Prekážkou sú právne a psychologickébariéry. Pri celoeurópskom trende znižujúcejsa volebnej účasti by mohlo pozitívne po-môcť zavedenie komfortného hlasovaniaprostredníctvom internetu.

MoÏnosti voºby na SlovenskuPodľa odhadov Štatistického úradu ČSRbola v období rokov 1948 – 1989 uvádzanánepovolená emigrácia 450-tisíc osôb, alemnohí autori operujú s číslom pol miliónai vyšším. Štatistický úrad SR (ŠÚ SR) v sú-časnosti nedisponuje presnými číslamio Slovákoch žijúcich v zahraničí a ich po-tomkoch a  nikto tento fenomén odbornea úradne nesleduje, musíme sa opierať leno odhady (uvádza sa ich okolo dvoch milió-nov). Podľa výberového zisťovania pracov-ných síl ŠÚ SR kvantitatívny vývoj občanovSR zamestnaných v zahraničí vzrástol zo 49--tisíc v roku 2000 na 158 100 v roku 2006(súčasný predseda vlády SR Robert Ficopred voľbami 2006 dokonca vyhlásil, „žeSlovensko v posledných rokoch opustilo400-tisíc mladých ľudí“). Podľa výsledkovvýberového zisťovania pracovných síl za 2.štvrťrok 2010 pracovalo v zahraničí 130 500slovenských občanov. Hoci Slováci žijúciv zahraničí predstavujú nezanedbateľný vo-ličský potenciál (7 až 10 % z celkovéhopočtu oprávnených voličov), zatiaľ je nevyu-žitý. A nie je oň ani dostatočný politický zá-ujem. Ak by skutočne bol, potom akonajvhodnejší spôsob možnosti voľby zo za-hraničia by bol zjednodušený a kombino-vaný doplňujúci spôsob možnosti voľby zo

zahraničia. To znamená odbúranie zložitejprocedúry pri voľbe poštou, korešpondenčnávoľba vopred, možnosti voľby aj na zastu-piteľských úradoch v zahraničí, možnosťosobnej účasti v SR a možnosť voľby cez in-ternet. Úspešné príklady môžeme nájsťv prevažnej väčšine krajín EÚ i na celomsvete.Zástupca ŠÚ SR sa už roku 2004 vyjadril,že zavedenie hlasovania cez internet ako do-plnkového spôsobu účasti na slovenskýchvoľbách je technicky reálne. Nový elektro-nický informačný systém, ktorý testujú natomto úrade v súčasnosti, by mal zrýchliťa  sprehľadniť sumarizáciu volebných vý-sledkov. Po prvýkrát by mal byť využitý prikomunálnych voľbách a voľbách poslancovdo europarlamentu v tomto roku. Podľa ria-diteľky Štatistického úradu SR ĽudmilyBenkovičovej nový informačný systémpredstavuje prvý krok ku kompletným elek-tronickým voľbám. Pripomenula, že elektro-nické voľby síce znamenajú možnosťkompletne elektronicky kontrolovať a spra-covávať všetky úkony týkajúce sa voleb-ného procesu, tento systém však nerieši to,či prostredníctvom internetu bude možnévoliť. Rozhodujúcou tu je politická vôľa zmeniťvolebný zákon. Politický záujem relevant-ných politických strán na Slovensku má do-teraz len deklaratívny charakter, ktorý jesprevádzaný vnútornými obavami, že prizreálnení dosiaľ nevyužitého voličského po-tenciálu týchto „spiacich voličov“, by homohol získať niekto iný. Nevdojak sa pretovynára otázka, či bez záruky získania tohtopotenciálu vo svoj prospech nie je výhodnej-šie znehybniť ho. Na základe skúsenostíz iných krajín, kde v niektorých situáciácha podmienkach zahraniční voliči zohraliúlohu rozhodujúcej gramáže a jazýčka naváhe výsledku volieb, pravdepodobne má-loktorá relevantná politická sila pôjde do ta-kéhoto rizika predtým, než získa spoľahlivégarancie. Slováci žijúci v zahraničí žiadajú zjednodu-šenie hlasovania zo zahraničia a chcú tiežvytvorenie možnosti voliť elektronicky. Vy-plýva to aj zo záverov Stálej konferencieSlovenská republika a Slováci žijúci v za-hraničí 2007, zverejnených na stránke vládySR. V súčasnosti spúšťajú petíciu za zave-denie možnosti voliť zo zahraničia elektro-nicky cez internet (je elektronicky dostupnána: http://www.slovenskezahranicie.org). Akzískajú viac ako 100-tisíc podporných pod-pisov, chcú sa obrátiť na poslancov Národ-nej rady SR, aby novelizáciou platnýchzákonov, resp. prijatím nových zákonov ob-čanom SR, ktorí sa zdržiavajú v zahraničíbez ohľadu na miesto ich trvalého pobytu,umožnili voliť elektronicky cez internet, a tonajmä pri voľbách do NR SR, pri voľbe pre-zidenta a celoštátnom referende podľa č. 93Ústavy Slovenskej republiky.

CLAUDE BALÁŽ

FOTO: ARCHÍV

SLOVENSKO | 47

I SSN 0231-7303

MATICASLOVENSKÁ