starostlivosť o ťažko chorých - theses• pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach...
TRANSCRIPT
UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI CYRILOMETODĚJSKÁ TEOLOGICKÁ FAKULTA
Katedra pastorální a spirituální teologie
Mário Račko
Starostlivosť o ťažko chorých
a zomierajúcich
Diplomová práca
Vedoucí práce: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka
Obor: Katolická teologie
Zaměření: Pastorální medicína
OLOMOUC 2011
Prohlašuji, že jsem tuto diplomovou práci vypracoval samostatně a použil jsem
přitom jen uvedené prameny a literaturu.
V Olomouci dne 9. dubna 2011
Děkuji PhDr. ThLic. Ing. Jaroslavu Filkovi, za odborné vedení práce a mnoho
cenných rad a podnětů.
4
Obsah
Úvod ............................................................................................................................. 6
1 Život v zdraví a v chorobe ....................................................................................... 8
1.1 Zdravie ............................................................................................................. 8
1.2 Choroba .......................................................................................................... 12
1.3 Bolesť a jej prežívanie ................................................................................... 15
1.4 Utrpenie a jeho zmysel v Starom a v Novom zákone .................................... 18
1.5 Od zdravia k chorobe ..................................................................................... 22
1.6 Od kultúry života ku kultúre smrti ................................................................. 23
1.7 Dystanázia ...................................................................................................... 28
2 Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich ..................................................... 30
2.1 Vývoj starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich .................................. 31
2.2 Novodobá starostlivosť o chorých ................................................................. 33
2.3 Hospicové hnutie ........................................................................................... 34
2.4 Paliatívna medicína a starostlivosť ................................................................ 35
2.5 Paliatívna starostlivosť o ťažko chorého a zomierajúceho človeka .............. 36
2.5.1 Ambulantná zdravotná starostlivosť ................................................... 37
2.5.2 Mobilný hospic .................................................................................... 37
2.5.3 Ambulancia paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu bolesti ..... 38
2.5.4 Stacionár paliatívnej starostlivosti ...................................................... 39
2.6 Ústavná zdravotná starostlivosť ..................................................................... 39
2.6.1 Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti ............................... 40
2.6.2 Jednotky paliatívnej starostlivosti ....................................................... 40
2.6.3 Hospic .................................................................................................. 41
2.6.4 Dobrovoľník na oddelení paliatívnej liečby alebo v hospici .............. 46
2.6.5 Ciele hospicovej starostlivosti ............................................................. 49
2.6.6 Hospicová a paliatívna starostlivosť v SR a ČR ................................. 49
2.7 Zvládanie záťaže v pomáhajúcich profesiách Syndróm vyhorenia ............... 53
3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých a zomierajúcich službou lásky ................. 55
3.1 Chorý človek v nemocničnom prostredí ........................................................ 55
3.1.1 Biologické potreby .............................................................................. 57
3.1.2 Psychologické potreby ........................................................................ 58
3.1.3 Potreby sociálne .................................................................................. 59
5
3.1.4 Potreby spirituálne ............................................................................... 60
3.1.5 Potreba tíšenia bolesti .......................................................................... 60
3.2 Chorý človek v hospicovom prostredí ........................................................... 60
3.3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorého človeka v rodinnom prostredí .......... 62
3.3.1 Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti ................................ 63
3.3.2 Úloha Agentúr domácej ošetrovateľskej služby ................................. 64
3.3.3 Služby poskytované agentúrou domácej ošetrovateľskej
starostlivosti ...................................................................................... 65
3.3.4 Financovanie služieb agentúry domácej ošetrovateľskej služby ........ 66
4 Komunikácia s ťažko chorými a zomierajúcimi .................................................... 68
4.1 Rozhovor s využitím neverbálnej komunikácie ............................................ 70
4.2 Problematické situácie v komunikácii s ťažko chorými ................................ 73
4.3 Komunikácia v pastorácii chorých a zomierajúcich ...................................... 75
4.4 Uspokojovanie duchovných potrieb chorých ................................................ 77
4.5 Duchovná formácia rodiny ťažko chorého a zomierajúceho človeka ........... 79
4.5.1 Modlitba .............................................................................................. 80
4.5.2 Sviatosť zmierenia ............................................................................... 81
4.5.3 Pomazanie chorých .............................................................................. 82
4.5.4 Sviatosť Eucharistie ............................................................................ 84
4.5.5 Viatikum .............................................................................................. 84
5 Zomieranie a smrť ................................................................................................. 86
5.1 Zomieranie a smrť z pohľadu medicíny ........................................................ 87
5.2 Proces zomierania .......................................................................................... 89
5.3 Posledné chvíle pozemského života .............................................................. 89
Záver .......................................................................................................................... 91
Anotace ...................................................................................................................... 93
Annotation .................................................................................................................. 94
Summary .................................................................................................................... 95
Summary .................................................................................................................... 97
Bibliografie ................................................................................................................ 99
Zoznam skratiek ....................................................................................................... 102
6
Úvod
,,Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína,
a obviazal mu ich a staral sa o neho.“
(Porov. Lk 10,34)
Kristus sa počas svojho pozemského života stretával aj s chorobami, bolesťami
a utrpením ľudí. Chorých uzdravoval, trpiacich potešoval. Svojím vzťahom
k chorým a umierajúcim prejavoval nezištnú lásku Boha k človeku. O kresťanskom
prejave lásky a úcty k ťažko chorému a zomierajúcemu človeku, svedčí príbeh o
milosrdnom Samaritánovi (Lk 10), ktorý bol inšpiráciou k napísaniu diplomovej
práce Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich.
Diplomová práca je rozdelená do piatich kapitol. Témy jednotlivých kapitol sú
zvolené tak, aby bola zachovaná kontinuita práce s cieľom podať komplexný pohľad
na človeka s ťažkým a nevyliečiteľným ochorením. Predmetom záujmu sú
predovšetkým možnosti uspokojovania potrieb chorého a jeho rodiny
v zdravotníckych zariadeniach, ale aj priamo v rodine.
Kapitola 1 Život v zdraví a chorobe je zameraná na problém bolesti, ktorá
sprevádza človeka už od narodenia. Ťažká a nevyliečiteľná choroba je spojená
s bolesťou a utrpením a zmení človeku celý jeho doterajší život, nie je však dôvodom
na predčasné ukončenie života.
Kapitola 2 Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich s venuje
problematike človeka v terminálnom štádiu choroby, ktorá si vyžaduje nielen
zvýšenú, ale predovšetkým odbornú zdravotnú starostlivosť, zameranú na
zmierňovanie bolesti, ktorú ťažká choroba sprevádza. O chorého človeka je možné
postarať sa v zdravotníckych zariadeniach i v rodinnom prostredí za účasti agentúr
domácej ošetrovateľskej služby.
Kapitola 3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých a zomierajúcich upriamuje
pozornosť na uspokojovanie nielen biologických potrieb ťažko chorého
a umierajúceho človeka, ale aj jeho potrieb psychických, sociálnych a duchovných.
7
Kapitola 4 Komunikácia s ťažko chorými a zomierajúcimi veľmi obšírnym
spôsobom podáva návod ako viesť rozhovor, akým spôsobom povzbudiť chorého
človeka aj v období, keď sa jeho pozemský život v dôsledku ťažkej choroby končí.
Kapitola 5 Zomieranie a smrť sa zaoberá záverečnou etapou v živote ťažko
chorého človeka. V priebehu poslednej fázy života sa u chorého a umierajúceho
človeka vynárajú viaceré negatívny pocity, najmä strach. Základným predpokladom
pre zvládnutie tohto štádia života je empatický prístup k zomierajúcemu.
Diplomová práca bola vypracovaná na základe poznatkov získaných o odbornej
literatúry známych slovenských a českých autorov , ktorí sa vo svojej činnosti venujú
problematike starostlivosti o ťažko chorých a umierajúcich, ale aj z osobných
návštev na paliatívnom oddelení v nemocnici, oddelení dlhodobo chorých
a v hospici.
Pri realizácii práce boli použité metódy analýzy a syntézy, indukcie a dedukcie,
metóda komparácie.
Cieľom práce je zistiť, akým spôsobom je poskytovaná starostlivosť ľuďom
s ťažkým ochorením v poslednom štádiu života v rodine a v zdravotníckom
zariadení. Získané poznatky a skúsenosti môžu využiť tí, ktorí sa ocitnú zoči-voči
ťažkej chorobe vlastnej alebo blízkeho člena rodiny, ale aj všetci v pomáhajúcich
profesiách.
8
1 Život v zdraví a v chorobe
Ohrozenie našej zdanlivej bezpečnosti a života samého v hraničných situáciách
nás upozorňuje na konečnosť nášho bytia. Poslednou etapou života človeka je
umieranie a smrť. Skôr ako sa budeme zaoberať problematikou starostlivosti o ťažko
chorého a umierajúceho človeka, oboznámime sa so základnými pojmami, ktoré nás
budú sprevádzať v celej našej práci.
1.1 Zdravie
Zdravie je jedným z najdôležitejších základných predpokladov na zvládnutie
nárokov života a prostredia. Sú známe rôzne definície zdravia. Je to telesné, duševné
a sociálne blaho. Je to opak choroby, nielen jej neprítomnosť alebo porucha funkcie.
Zdravie je forma existencie organizmu, ktorá sa buď vylučuje s chorobou alebo
prechádza do choroby.1
Zdravie je podľa WHO – Svetovej zdravotníckej organizácie – definované
ako: „Stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav
neprítomnosti choroby a slabosti.“2
Za zdravého sa považuje človek, ktorého aktuálny stav je charakterizovaný:
• neprítomnosťou choroby alebo poruchy,
• tým, že fyziologické miery nesignalizujú riziko pre zdravie,
• jednotlivec žije zdravým životným štýlom.
Súčasťou a prejavom, ale i predpokladom zdravia je duševné (psychické,
mentálne) zdravie.3
1 Porov. BOŠMANSKÝ. K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 106. 2 Tamtiež, s. 109. 3 ZDRAVA LUDSKOST, Zdravie podľa WHO a WFMH [online], dostupné
na:<http://www.zdravaludskost.estranky.sk/stranka/zdr>.
9
Medicína hovorí o zdraví, teológia o spáse. Zdravie nie je identické so spásou.
Ale spása so zdravím úplne súvisí. Ježiš uzdravoval chorých a tak uskutočňoval
spásu, ktorú zvestoval ľuďom. Človek je zdravý, keď je v súlade so svojou
prirodzenosťou a so svojím osobným ,,Ja“. Antickí lekári videli svoju hlavnú úlohu
nie v liečení chorôb, ale v tom, aby naučili umeniu zdravého života. Podľa nich
človek žije zdravo vtedy, keď žije prirodzene, chorým sa stáva, keď sa správa
neprirodzene.4
Zdravie má aj sociálny rozmer. Človek sa cíti príjemne pri ľuďoch, ktorí sú
naladení na rovnakú strunu, ktorí si ho všímajú a majú ho radi, pri ktorých smie byť
taký, aký je. Chorým sa stáva vtedy, keď je neustále pod nátlakom, keď ho preťažujú
očakávania zvonka, keď stojí zoči-voči odmietavým pocitom, keď je zatiahnutý do
situácie, ktorá je nejasná a neprehľadná. Zdravie a choroba sú spoločenské javy.
Lekárska veda dnes síce podstatne zvýšila priemernú dĺžku života, no ľudia sa preto
necítia byť zdravší ako kedysi.5
Zdravie má aj duchovnú dimenziu. Raná cirkev nazvala duchový život tiež
umením zdravého života. Napríklad svätý Benedikt presne usmerňoval spôsob života
rehoľníkov tak, aby kultúra života, ktorú navrhol, slúžila nielen duchovnému životu,
ale aj zdraviu rehoľníkov. Jeho cieľom bolo usporiadať život tak konkrétne, aby to
človeku najviac prospievalo, aby to zodpovedalo jeho povahe. Napríklad pri
rozvrhnutí času na modlitbu a prácu Benedikt zohľadňoval prirodzený biorytmus
človeka.6
Ľudské zdravie je dôležitá etická hodnota, ktorá je jednou zo základných
potrieb človeka. Zdravie zahŕňa schopnosť organizmu udržovať vnútornú rovnováhu
a možnosť rozvíjať všetky dimenzie ľudskej osoby, s cieľom, uspokojovať
prirodzené a kultúrne potreby. Do pojmu zdravie patrí celistvosť a neporušenosť
telesnej štruktúry a primeraný funkčný stav, ktorý umožňuje rozvoj uvedomelej
slobody a celistvosti. Základné ľudské potreby, o uskutočnenie ktorých sa človek
stále snaží, tvoria podstatu etických hodnôt. Etickej zásade dôstojnosti ľudskej osoby
4 Porov. GRÜN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 11-12. 5 Porov. tamtiež, s. 13. 6 Porov. tamtiež, s. 14.
10
v spoločnosti odporuje každé konanie, ktoré ohrozuje život alebo poškodzuje ľudské
zdravie.
Lekár vždy bol, je a bude verejnou osobou a preto je spôsob jeho činnosti
podrobovaný morálnemu hodnoteniu, tak zo strany ostatných lekárov, pacientov
i verejnosti.7 Preto starostlivosť o starých, chorých a umierajúcich pacientov kladie
mimoriadne nároky na vysokú morálnu úroveň zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú
ochotní a schopní zabezpečiť komplexnú starostlivosť.
Úlohou a povinnosťou medicíny je udržať a chrániť ľudský život. Nové
chápanie tejto povinnosti zahŕňa aj utvorenie dôstojných životných podmienok pre
chorých a umierajúcich. Lekár alebo zdravotník nesmie opustiť pacienta ani vo
finálnej časti života. Musí mu utvoriť podmienky pre dôstojné umieranie a smrť.8
Základy medicínskej etiky nachádzame už v staroveku. Jej vyvrcholením bolo
učenie Hippokrata, ktorý zhrnul dovtedajšie poznatky medicíny, pričom kládol
osobitný dôraz na osobnosť lekára. Kresťanská tradícia obohatená o Hippokratovu
prísahu, pretrváva v oblasti medicíny dodnes a je známa ako Ženevská prísaha
lekára. Lekár vo svojej praxi uplatňuje zvyčajne štyri základné princípy medicínskej
etiky:
• Princíp dobročinnosti, ktorý požaduje, aby lekár a každý zdravotnícky
pracovník konal vždy v najlepšom záujme života a zdravia pacienta, pre
jeho dobro.
• Princíp neškodnosti požaduje od lekára a zdravotníka, aby bolo na
najmenšiu možnú mieru obmedzené riziko poškodenia pacienta pri
diagnostických, preventívnych a liečebných úkonoch.
• Princíp spravodlivosti žiada od lekára a zdravotníka poskytovanie
lekárskej alebo ošetrovateľskej starostlivosti bez diskriminácie vo
vzťahu k rase, národnosti, veku, pohlaviu, spoločenskému postaveniu,
politickému či náboženskému presvedčeniu.
• Princíp svojbytnosti je založený na dobrej komunikácii a požaduje
rešpektovanie nezávislých, slobodných a informovaných rozhodnutí
7 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 109-111. 8 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 34.
11
pacienta vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú jeho osoby, jeho zdravia
a starostlivosti o neho.9
Práva pacienta sú podrobným rozvinutím ľudských práv v oblasti zdravotníctva. Na
Slovensku je základným dokumentom, ktorý stanovuje práva pacienta, Ústava
Slovenskej republiky, v ktorej môžeme nájsť, okrem iných, aj nasledujúce
ustanovenia:
• Každý má právo na život.
• Každý má právo na ochranu zdravia.10
Práva pacientov sú v Slovenskej republike zakotvené aj v ďalších zákonoch.
S cieľom uľahčiť občanovi orientáciu v jeho základných právach v oblasti
zdravotníctva, prijala 11. apríla 2001 vláda Slovenskej republiky Chartu práv
pacienta. Skladá sa z preambuly a 10 článkov. V našej práci sa venujeme ťažko
chorým a zomierajúcim pacientom, preto z charty vyberáme časť, ktorá je zameraná
práve na túto skupinu osôb:
• Pacient má právo v nevyliečiteľnom štádiu ochorenia na takú úľavu
a zmiernenie bolestí, ktoré zodpovedajú súčasným vedomostiam
a možnostiam zdravotnej starostlivosti o umierajúcich.
• Nevyliečiteľne chorý a umierajúci pacient má právo na humánnu
starostlivosť.
• Pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala
osoba podľa jeho želania.
• Pacient má právo na dôstojné umieranie.
• Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť
resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov
a postupov. Ak pacient napriek náležitému vysvetleniu odmieta potrebnú
zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o jej
odmietnutí v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme.11
9 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 32-33. 10 Porov. ÚSR, Základné ľudské práva a slobody čl. 15, 23 [online], dostupné na:
<http://www.fmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/admin/Veda-vyskum/ustavaSR.pdf>. 11 Porov. UPVS SR, Charta práv pacienta [online], dostupné na:
<http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=17&eventid=432>.
12
1.2 Choroba
„Uzdraviť všetkých chorých, to je nemožná vec. Zasiahnuť v správnom
okamihu, to je základ každého liečenia“.
Hippokrates
Chorobou nazývame, podľa Fabiana, poruchu zdravotného stavu, pri ktorej
človek z duševných alebo telesných príčin nie je schopný dosiahnuť svoje ciele
(primerané, minimálne, dobrovoľne stanovené) a uspokojiť svoje základné potreby.
Treba rozlíšiť situácie, ktoré nazývame chorobou (ak ide o pôsobenie vnútornej
liečiteľnej príčiny) alebo úrazom (pokiaľ ide o vonkajšiu príčinu) alebo defektom (ak
ide o vrodené, liečebne neovplyvniteľné skutočnosti).12
Každá choroba sa dotýka celého človeka, to znamená, že okrem genetickej
dispozície, hrá dôležitú úlohu psychický a sociálny stav daného jednotlivca, ktorý
ovplyvňuje jeho imunitné deje. Tu niekde sú korene úspechov prírodnej, tradičnej
medicíny a sugestívnych vplyvov alternatívnej liečby.13
V Katechizme katolíckej cirkvi je uvedené, že choroba a utrpenie vždy patrili
k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek
skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba
nám dáva možnosť vytušiť smrť.14
Povrchné zmýšľanie, nevšímanie si základných otázok života a tabuizovanie
starnutia, choroby a smrti v našej dobe vyplýva okrem iného aj z prehnaného
individualizmu. Deň sa neprežíva v spoločenstve, ale je individuálne rozdrobený do
všelijakých činností. Dôsledkom je, že vážne udalosti ako je narodenie alebo
choroba, starnutie alebo zomieranie sa neprežívajú s druhými. Prežíva ich iba ten,
koho sa to dotýka.
Zdravie alebo chorobu prežívame. Mnohí ľudia sú dnes zneistení tým, ako majú
svoju chorobu chápať, pretože existujú rôzne ponímania choroby. A. Grűn sa na
12 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 10-11. 13 Porov. tamtiež, s. 48. 14 Porov. KKC, 1500; 1503.
13
chorobu a uzdravenie pozerá očami evanjelistov. Každý z nich opisoval Ježišovo
uzdravovanie na pozadí vlastného chápania choroby a uzdravenia. Ich odlišné
pohľady, píše Grűn, nám ukazujú, že ani pre nás nemusí existovať jednoznačné
chápanie choroby. Človek môže chorobu a uzdravenie pozorovať z rôznych strán.
Každý spôsob pozorovania potom vedie k inému zaobchádzaniu s chorobou.
Evanjelista Matúš preberá židovské chápanie, že choroba je následok hriechu.
Kto je v rozpore s Božím zákonom, ktorý prospieva človeku, stane sa chorým. Preto
k uzdraveniu tela patrí vždy aj uzdravenie duše, to znamená odpustenie hriechov.
Choroba môže byť zapríčinená nesprávnym postojom k životu a k hriechom.
„Hriech vždy znamená rozdelenie, lebo kto je vnútorne rozdelený, ochorie.“15
Choroba je potom pokynom, aby oddelené a potlačené prijal a zjednotil. Ale
tento pohľad nesmie byť vymedzený absolútne a predovšetkým nesmie viesť
k sebaobvineniam. Pretože som Bohom prijímaný aj so svoju vinou, môžem sa na ňu
pozerať bez toho, aby som bol rozorvaný pocitmi viny.16
Pre Marka je choroba vždy prejavom posadnutosti. Jeho prvý príbeh
o uzdravení je uzdravenie posadnutého muža v synagóge v Kafarnaume (Mk l, 21-
28).
Uzdravovanie chorých je u Marka boj o moc medzi Ježišom a diablom. Diabli
sú nečistí duchovia. Chorý človek nie je podľa Marka slobodný. Je posadnutý
diablom. Poukazuje teda na nečistotu emócií, na trpkosť a zlobu, ktoré robia ľudskú
myseľ nečistou Uzdravenie je oslobodenie človeka v sebe samom, oslobodenie od
démonských mocností.
Aj keď sa nám toto chápanie choroby a uzdravenia zdá mytologické, predsa
môže byť aktuálne. Veď my tiež hovoríme o boji s chorobou. Lekári bojujú proti
chorobe. A sám chorý zápasí o uzdravenie. Choroba je ako nepriateľ, ktorý na nás
útočí a preniká do nášho tela. Musí byť vyhnaný, aby sme mohli byť znova úplne
sami sebou. A v chorobe sa často odhaľuje, akými mocnosťami sme posadnutí.
Pritom diabla nemusíme premôcť vlastnou silou. So svojimi nečistými duchmi sa
15 Porov. GRŰN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 21-22. 16 Porov. tamtiež, s. 22.
14
máme viac pridržiavať Krista, ktorý je schopný ich s Božím splnomocnením
vyhnať.17
Evanjelista Lukáš pozná grécku filozofiu a literatúru. U Grékov je choroba
obmedzením ľudskej dôstojnosti. Typickým, pre toto grécke chápanie uzdravenia, sa
javí A. Grűnovi uzdravenie zhrbenej ženy, o ktorom podáva správu len Lukáš (Lk
13, 10-17). Ježiš ženu narovnáva a opäť jej vracia jej božskú dôstojnosť. Píše o nej:
„Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha.“ (Lk 13, 13).
Každá choroba poškodzuje našu celistvosť a náš vzťah k Bohu. Hrbí nás
a odrezáva od Boha. Vidíme len seba samých a svoju biedu. Uzdravenie by
znamenalo, že sme opäť narovnaní, že objavujeme svoj božskú dôstojnosť.
Uzdravenie vždy neznamená, že naša choroba zmizne. Môže spočívať aj v tom, že
vo svojej chorobe a napriek svojej chorobe, objavíme svoju dôstojnosť a chorobu
budeme znášať statočne.18
Ján má na chorobu a uzdravenie iný pohľad. Pre neho je choroba vždy
podmienená absenciou vzťahu s Bohom. Ján svoje opísané uzdravenia zakaždým
spája s rybníkom. Človek je uzdravený len vtedy, keď je do neho pri krste vliaty
Boží život, keď sa v ňom Duch svätý stane nevysychajúcim prameňom. Choroba nás
chce odkázať na vnútorný prameň, ktorý v nás vyviera a nikdy nevysychá, pretože je
Boží. Ak prúdi cez naše telo Boží život, môže chorobu vyliečiť.
Ale aj keď choroba naše telo privedie k smrti, v Božom prameni v nás
zakúsime, že sme vyliečení, a že zo spojenia a jednoty s Bohom nemôžeme byť
vytrhnutí ani chorobou ani smrťou. Voda je pre Jána obrazom Božieho života, Ducha
Svätého, ktorý sa v človeku stáva nikdy nevysychajúcim prameňom, Krv je obrazom
Ježišovej lásky, ktorou nás miloval až do konca.
Tieto rozličné chápania choroby a uzdravenia nám ukazujú, že neexistuje jediná
správna teória o chorobe a uzdravení. Choroba má rozličné príčiny. Choroba nás
vyzýva k tomu, aby sme sa na všetky oblasti v sebe pozerali novými očami.19
Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca
k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu
17 Porov. GRŰN, A., V tvojich rukách som v bezpečí, s. 22-23. 18 Porov. tamtiež, s. 24. 19 Porov. tamtiež, s. 25-26.
15
pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je
podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
Chápanie zdravia, choroby a utrpenia, domnieva sa A. Fabian, súvisí
s celkovým myslením a nazeraním v danej spoločnosti.
Dnes je choroba chápaná skôr ako proces. To znamená ako sled na seba
naväzujúcich epizód, keď predchádzajúca ovplyvňuje svojím výsledkom priebeh tej
ďalšej. Tento proces je ovplyvňovaný vonkajšími aj vnútornými zásahmi a vplyvmi:
sú to životospráva, lieky, nevyriešené konflikty. Je to zložitý dej a možno ho chápať
ako interakciu pôvodcu choroby s konkrétne postihnutým jednotlivcom, pričom
významnú úlohu v ňom hrajú aj jeho vzťahy k okoliu, vrátane vzťahov
k transcendentnú – k jeho viere a nádeji.20
1.3 Bolesť a jej prežívanie
Človek poznáva bolesť od najútlejšieho detstva. Napriek tomu, že práve cez
bolesť spoznáva ohraničenosť vlastného života, nepoddáva sa jej, ale bojuje proti
nej, hľadá jej príčiny, účinné prostriedky na jej odstránenie.
Súčasné vedecké poznatky z oblasti medicíny, psychológie, antropológie,
filozofie i teológie sa zhodujú v tom, že v bolesti trpí vždy celý človek. Ťažisko
alebo zdroj môžu byť nielen vo fyzickej a telesnej oblasti, ale aj v oblasti psychickej
a duchovno-osobnej, uvádza A. Štefko.21
• Fyzická bolesť môže mať aj fyziologickú úlohu ochrany života.
Upozorňuje človeka napr. na lokalizáciu patologického procesu. Od jej
poznania je závislá do značnej miery aj lekárska diagnostika. Bolesť sa
objavuje, keď je nejaké tkanivo poškodené a zapríčiňuje, že človek má
snahu odstrániť bolestivý stimul. Často spoluvytvára ľudský osud a jej
pochopenie môže byť tvorivým podnetom a nepostrádateľným článkom
biologického zákona.
20 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 48. 21 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 45.
16
• Psychická bolesť primárne dominuje napr. pri strate blízkej a milovanej
osoby. Sekundárne však môže vyvolať aj fyzickú bolesť (napr. zvieranie
srdca) alebo aj fyziologické poškodenie (infarkt myokardu, prípadne
mozgovú príhodu). Pri fyzickej bolesti trpí najmä telesnosť, ale môže
zasiahnuť aj psychiku človeka. Človek môže psychicky trpieť napr. pri
ťažkých úrazoch, nevyliečiteľných chorobách so silnými bolesťami.
Ľudská psychika musí bojovať a vyrovnávať sa so skutočnosťou, ktorú
jej pripravila fyzická ujma (napr. amputovaná končatina, zjazvená tvár).
• Osobná alebo duchovná bolesť je tretím najvyšším stupňom bolesti.
Ťažisko tejto bolesti je v oblasti duchovnej – osobnej. Aj v nej trpí celý
človek. A práve v tomto druhu bolesti má človek príležitosť na osobné
spracovanie bolesti a na pochopenie jej zmyslu, ktorým je obeta.
V človeku zjavuje bolesť svoj vlastný hlboký zmysel, ktorý presahuje
funkciu varovania, trestu, napomenutia, skúšky, či príležitosti ukázať
svoju odvahu a trpezlivosť.22
Bolesť je odvekým sprievodcom človeka, je všeobecne zrozumiteľnou ľudskou
skúsenosťou a boj s ňou je kľúčovou úlohou pomoci trpiacim. Je najčastejším
dôvodom návštevy chorého človeka u lekára a hlavnou príčinou vyhľadania pomoci
pri ochorení.
Bolesť je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) definovaná ako:
„nepríjemný senzorický zážitok spojený s aktuálnym či potenciálnym tkanivovým
poškodením alebo sa ako takýto opisuje.“23
Európska federácia algeziologických spoločností (EFIC) delí bolesť na tri
základné skupiny a to bolesť akútnu, bolesť chronickú a nádorovú bolesť, ktorá má
však aspekty aj choroby akútnej aj chronickej.
Podľa priebehu a charakteru bolesti je jej základné delenie na bolesť akútnu
a bolesť chronickú.24
• Bolesť akútna je varovným signálom a vyjadrením fyziologickej,
obrannej funkcie organizmu. Nadväzuje bezprostredne na poškodzujúci
22 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 46. 23 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 130. 24 Porov. tamtiež, s. 132.
17
podnet a núti pacienta vyhľadať pomoc, či ošetrenie u lekára. Je
príznakom ochorenia, s uzdravením tkaniva alebo chorého orgánu
mizne. Je sprevádzaná stresovou reakciou vegetatívneho nervového
systému.
• Chronická bolesť – ako vyplýva z názvu, trvá viac týždňov, mesiacov
či rokov, časovo nesúvisí s vyvolávajúcim podnetom. Na rozdiel od
akútnej bolesti je samostatným ochorením a jej hlavnou charakteristikou
je deštruktívny vplyv na pacienta. Deštrukcia zasahuje telesnú aj
psychickú úroveň chorého človeka, jeho celkové prežívanie a mení
kvalitu jeho osobného a spoločenského života.
Príčiny prechodu akútnej bolesti do bolesti chronickej sú rôzne. Dôvodom
môže byť nevhodná liečba príčiny bolesti alebo nevhodná diagnostika, ktorá spôsobí,
že bolesť liečená nie je vôbec.25
Bolesť a smrť ako bio-psycho-sociálna realita je univerzálnym zážitkom
človeka. Štúdie o bolesti hovoria, že intenzita vnímania bolesti (prah bolesti) je
u každého človeka iná a inak sa prejavuje aj v rozličných kultúrach. To, čo u jedného
človeka vyvoláva neznesiteľnú bolesť, môže druhá osoba znášať úplne bezbolestne.
Pociťovanie, prežívanie a prekonávanie bolesti závisí okrem iného aj od
filozofie bolesti jednotlivca. Chorý človek vymedzuje bolesti, ktorú prežíva, určitý
význam a zmysel a určité miesto v hierarchii životných hodnôt. Bolesť teda nemožno
definovať iba určitými podnetmi. Ide skôr o špecifickú osobnú skúsenosť, ktorá
závisí od výchovy v určitej kultúrnej sfére, od významu určitej situácie a od celého
radu ďalších faktorov, ktoré sú individuálne pre každého jednotlivca.26
Ľudské zdravie a choroba a teda aj bolesť, získavajú v toku života ľudskej
bytosti aj inú, ako biologickú dimenziu. Je to špecifická dimenzia – je to otázka
zmyslu života, otázka zmyslu choroby, bolesti, utrpenia, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou ľudského života. Preto netreba chorobu vidieť len ako abstraktne chápanú
podstatu, ktorá sa musí ovládnuť bez ohľadu na jej zmysel v živote pacienta. Nestačí
25 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 132-133. 26 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48.
18
chápať bolesť len ako problém, ktorý sa vyrieši príslušnou intervenciou na jej
tlmenie alebo odstránenie.27
Pokroky modernej medicíny v nových technikách liečby bolesti vyvolávajú
nádej na úspešné potláčanie bolesti a na zmierňovanie fyzického utrpenia chorých.
Úspešná liečba tak závažného problému ako je bolesť, najmä bolesti chronickej, je
nevyhnutne založená na komplexnej diagnostike a komplexnej liečbe a to v centrách
a ambulanciách bolesti.28
Pacient sa však dostáva do pozície pasívneho subjektu v procese zvládania
bolesti a možného liečenia. Ľudská bytosť je však viac ako len pacient, ktorého treba
liečiť. A bolesť je viac len ako niečo, čo treba odstrániť. Preto považujeme za nutné
zaradiť chorobu a bolesť do vhodného kontextu plnosti ľudskej existencie otvorenej
transcendencii. Do starostlivosti o trpiaceho chorého človeka treba vniesť viac
ľudskej blízkosti, záujmu, pochopenia, aby pacient vnímal ošetrujúceho ako svojho
spojenca a nebol vo svojom utrpení sám.29
1.4 Utrpenie a jeho zmysel v Starom a v Novom zákone
„On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.“
(Iz 53, 10-12)
Choroba sa často dáva do súvislosti s hriechom ako dôsledok vzbury proti
Bohu alebo závažného porušenia zákona či predpisu.30
Sv. Písmo zaznamenáva mnohoraké podoby utrpenia, najmä morálneho a snaží
sa odpovedať na otázku o jeho zmysle. Najhlbšie teologické výpovede o utrpení
môžeme nájsť v biblickom príbehu o Jóbovi.
Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako
sa voči dobrému a svätému Bohu má správať človek postihnutý telesným alebo
27 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48. 28 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 141. 29 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 48-49. 30 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 39.
19
duševným utrpením, nešťastím a chorobou. Podľa názoru starého semitského sveta,
ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za
hriechy. Proti tomuto vtedajšiemu všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera
a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetľovať na základe
tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej obrane sa Jób búri a stavia sa
dokonca proti samotnému Bohu.31
Jóbov priateľ Elihu mu pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale
aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej
strane Elihu upozorňuje Jóba, na jeho prílišnú sebadôveru. Zdôrazňuje dôležitosť
Božej bázne ako aj to, že Božia prozreteľnosť všetko dobre riadi, aj keď jej plány sú
nevyspytateľné. Sám Boh zasahuje do sporu priateľov a poukazuje na divy Božej
všemohúcnosti, ako sa javia v prírode a pripomína, že človek má byť skromný vo
svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť.
Kniha Jób nepodáva konečné riešenie otázky utrpenia, domnieva sa Mráz, ale
naznačuje smer vývoja myslenia, ktorým sa neskôr inšpiruje kresťanská tradícia.
Názory knihy Jób zaujímajú významné miesto v apoštolskom liste Jána Pavla
II. Salvifici doloris. V tomto liste sa o utrpení píše: „Ak je pravda, že utrpenie má
zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak nie je pravda, že každé
utrpenie je dôsledkom viny, a že má povahu trestu. Spravodlivý Jób je toho dobrým
dôkazom. Ak Boh dovolil pokúšať Jóba utrpením, robil to preto, aby dokázal jeho
spravodlivosť. Utrpenie má povahu skúšky.“32
V apoštolskom liste Salvifici doloris sa ďalej hovorí, že v trestoch, ktoré zosiela
Boh na svoj ľud sa skrýva výzva Božieho milosrdenstva. Tresty nie sú na záhubu, ale
na poučenie ľudu. Takto sa vyzdvihuje osobný rozmer trestu. To je vážny aspekt
utrpenia. Tento aspekt je hlboko zakorenený v celom zjavení Starého a zvlášť
Nového zákona.
Utrpenie má viesť k obráteniu, k budovaniu dobra v človeku, ktorý vo výzve na
pokániu môže spoznať Božie milosrdenstvo. Pokánie má za cieľ prekonať zlo, ktoré
31 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 37. 32 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris, čl. 11.
20
v človeku drieme v rozličných formách, ale zároveň v ňom upevniť aj dobro, a to
v ňom samotnom ako aj v jeho vzťahu k druhým, zvlášť však vo vzťahu k Bohu.33
„Hoci utrpenie zo subjektívneho hľadiska je osobnou záležitosťou a väzí
v konkrétnom a neopakovateľnom vnútornom svete človeka a zdá sa, že sa nedá ani
vyjadriť, ani odstrániť, predsa ako objektívna skutočnosť si vari najviac žiada, aby
sme o ňom uvažovali a hovorili a aby sme ho chápali ako celkom konkrétny
problém.“34
Utrpenie má oveľa väčší rozmer ako choroba, je oveľa zložitejšie a zároveň
hlbšie vniká do ľudskej prirodzenosti.35
Aby sme mohli nájsť pravdivú odpoveď na otázku prečo jestvuje utrpenie,
musíme si uvedomiť, že bohatým žriedlom poznania zmyslu utrpenia, ktoré ostane
navždy tajomstvom, je najmä láska. Toto tajomstvo nám dáva poznať Kristus a to do
takej miery, nakoľko sme schopní pochopiť vznešenosť Božej lásky. Odpoveď na
otázku o zmysle utrpenia dal človeku Boh, v kríži Ježiša Krista.36
Kristus sa priblížil k svetu ľudského utrpenia predovšetkým tým, že vzal toto
utrpenie na seba. Počas svojej verejnej činnosti zakúsil veľa nepochopenia od svojich
najbližších. Napriek tomu bol citlivý voči každému ľudskému utrpeniu. Bol si však
vedomý poslania, ktoré mu zveril Otec a preto kráčal v ústrety svojmu utrpeniu,
ktoré mal prežiť. Iba týmto jeho utrpením sme mohli dosiahnuť večný život.37
Ľudské utrpenie dosiahlo svoj vrchol v Kristovom utrpení a súčasne dosiahlo
celkom nový rozmer.38
Prostredníctvom Kristovej obety – teda sviatostne, skrze Eucharistiu – sa
Cirkev nepretržite duchovne buduje ako Kristovo telo. V tomto tele sa chce Kristus
zjednotiť so všetkými ľuďmi a osobitným spôsobom s trpiacimi.
Kristovo utrpenie prinieslo svetu vykúpenie. Toto dobro je samo v sebe
nevyčerpateľné a nekonečné. Nijaký človek nemôže nič pridať k dobru vykúpenia.
33 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 38. 34 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris. čl. 5. 35 Porov. tamtiež, čl. 5. 36 Porov. tamtiež, čl. 13. 37 Porov. tamtiež, čl. 16. 38 Porov. tamtiež, čl. 18.
21
No súčasne v tajomstve Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, Kristus v určitom zmysle
sprístupnil svoje vlastné vykupiteľské utrpenie všetkým utrpeniam človeka.39
Ježiš na kríži dáva zreteľne najavo, že Boh je na strane slabých, chorých,
chudobných, utláčaných, ba dokonca tých, ktorým chýba zbožnosť a morálka, ľudí
bezbožných. Boh sa nepomstí tým, ktorí sa proti nemu prehrešujú, ani nezávidí
ľuďom ich šťastie. Na kríži sa prejavuje Boh, ktorý nevyžaduje lásku ľudí preto, aby
ich nakoniec nechal padnúť. Naopak Boh, ktorý dáva milosť tým, ktorí si ju
nezaslúžia. Dáva bez závisti a nikdy nesklame. Lásku nevyžaduje, ale ňou
obdarováva: on, ktorý je sám v sebe Láskou.40
Biblia je veľmi realistická – vidí život taký, aký v skutočnosti je. Vidí radosti
života a jeho odvrátenú tvár. V Starom zákone nám popisuje choroby a uzdravenia
napr. choroby, ktorými boli postihnutí Egypťania v dobe, keď tam boli Izraeliti.
Popisuje chorobu a uzdravenie Námana. Veľkú pozornosť venuje bolestiam
a chorobám – utrpeniu Jóba. V Novom zákone sa stretávame s rôznymi ľuďmi a ich
chorobami, ktoré Ježiš uzdravoval.41
V celom biblickom texte sa stretávame so vzťahom medzi chorobou, bolesťou
a utrpením na jednej strane a kresťanskou vierou na strane druhej. Už v Mojžišových
knihách sa stretávame s postojom k chorobám, bolestiam, ktoré sú dávané do úzkej
súvislosti s neposlušnosťou voči Bohu a nedodržiavaním zákona Pánovho.
Dnes možno tieto postoje porovnať so súvislosťou napr. medzi fajčením
a rakovinou pľúc, užívanie alkoholu a cirhózou pečene. Z uvedeného by mohol
vzniknúť názor, že choroba a utrpenie sú odplatou za neposlušnosť voči Bohu a jeho
zákonom. Tento názor bol veľmi silne zakorenený v Izraeli na čo poukazuje aj
otázka Ježišových učeníkov: „Pane, kto zhrešil? On alebo jeho rodičia?“(Jn 9,1-11)
Pán Ježiš však vysvetľuje apoštolom, že nie je možné vysvetľovať určitú
chorobu takýmto jednoduchým spôsobom. Veci sú podstatne zložitejšie a nie je nám
vždy dané vniknúť do príčin choroby, bolesti a utrpenia. K tomuto poznatku sa musel
veľmi bolestne dopracovať aj starozákonný trpiteľ Jób a aj jeho priatelia.42
39 JÁN PAVOL II., Salvifici doloris, čl. 23. 40 Porov. FABIAN, A., Utrpenie má aj iný rozmer, s. 68. 41 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 81-83. 42 Porov. tamtiež, s. 81-83.
22
Biblia nikde nehovorí, že chorý človek je preto chorý, že nemá dostatok viery.
Pán Boh nikde nesľúbil, že uzdraví všetkých chorých v tomto našom pozemskom
živote. Tiež nikde nepovedal, že ten, kto má pevnú vieru, bude okamžite uzdravený
a tak, ako si to my predstavujeme. Starostlivosť o ľudí trpiacich chorobami,
bolesťami patrí k životu cirkvi – spoločenstvu veriacich ľudí a jej najjednoduchším
prejavom starostlivosti je – podanie pohára studenej vody. Platí to aj o modlitbách
a o praktickej pomoci chorým. O dôležitosti tejto veci je možné dozvedieť sa
z výroku Pána Ježiša: (Mt 25,39-40) o tom, že stretnutia sa s „kráľom“ (t. j. s ním
samotným – s Ježišom) a služba chorému je službou pre neho samotného (pre
Ježiša).43
1.5 Od zdravia k chorobe
Zdravý človek sa nestáva chorým skokom, ako napríklad pri dopravnej nehode
alebo pri úraze. Choroba sa zvyčajne vyvíja dlhšie obdobie, kým sú zjavné jej
zreteľné príznaky. Proces prebiehajúci v tele, ale aj v duši človeka od nejasného
tušenia až k plnému uvedomeniu si, že je človek vážne chorý sa prejavuje
charakteristickými znakmi.44
Ak tento proces stručne zhrnieme, zistíme, že: človek sa mení ako celok, to
znamená, nielen jeho telo, ale aj jeho psychika – jeho duševný život. Mení sa jeho
duchovno – jeho spirituálny stav. Mení sa jeho sociálny život jeho vzťah
k najbližším, rodine, k priateľom, k spolupracovníkom. Ale mení sa aj vzťah okolia
k chorému človeku.
• Namiesto aktivity začína prevládať pasivita. Aktívnymi sa stávajú tí druhí
lekári, zdravotnícky personál.
• Chorý človek nerobí to čo chce on, ale to, čo mu nariadia iní. Prestáva byť
nezávislým.
43 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 82-83. 44 Porov. tamtiež, s. 83.
23
• Mení sa jeho životný rytmus. Vzdáva sa riadenia svojej vlastnej činnosti.
To, čo bude robiť, mu nariaďujú iní.
• Klesá pacientova sebadôvera, pretože musí robiť také činnosti, ktoré sú
mu neznáme a ktoré neovláda.
• Nastupuje sociálna izolácia, pretože pacient je vytrhnutý zo svojho
domáceho prostredia a umiestnený medzi cudzími, neznámymi ľuďmi.
• Mení sa prostredie – zo známeho prostredia prichádza do neznámeho – do
nemocnice.
• Záujmy pacienta sa menia, do popredia sa dostáva záujem o svoj
zdravotný stav, chorobu a jej liečbu, menej ho zaujíma to, čo sa deje
vonku, čo sa robí mimo nemocnice.
• Pacient prestáva rozumieť tomu, čo sa deje s jeho telom. Mení sa jeho
fyzický stav a on často prestáva ovládať svoje telo.
• Mení sa citový stav pacienta v tom, že namiesto radosti nastupujú starosti
a namiesto kladných emócií, nastupujú záporné – obavy a strach, bolesť
a utrpenie.
• Chorý človek žije predovšetkým v prítomnosti. Myslí na to, čo sa s ním
deje a občas sa zaoberá aj myšlienkami na to, čo sa bude diať ďalej.
Čoraz naliehavejšie sa vynárajú myšlienky o zmysle života, prichádza čas na
uvažovanie o hodnotách, ktoré majú zmysel a ktoré zmysel nemajú. Neúprosne musí
myslieť na budúcnosť i na to, čo bude, keď by už prestal žiť.45
1.6 Od kultúry života ku kultúre smrti
Ľudský život je cenný Boží dar a ako taký je význačným spôsobom posvätný.
Z tohto základného presvedčenia o posvätnosti života pramení aj jeho dôstojnosť,
ktorú nemôže zničiť ani staroba, choroba či zomieranie.46
45 Porov. KŘIVOHLAVÝ, J., Pastorální péče, s. 84. 46 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 107.
24
Utvorenie dôstojných podmienok pre starých, chorých a zomierajúcich
pacientov nie je len úlohou rodiny, ale predovšetkým štátu.
Štát je zodpovedný za vytvorenie ekonomických podmienok pre zamestnaných
ľudí, aby sa dokázali postarať o svojich chorých a umierajúcich členov rodiny.
Pretože ešte stále zostáva pravdou, že najideálnejším prostredím pre chorých
a umierajúcich je prostredie im blízke, t. j. spoločenstvo blízkych ľudí v rodine.
Rodina je pre človeka to najoptimálnejšie prostredie, a to od narodenia až po
smrť. A hoci každý umierajúci nemôže svoje umieranie prežiť v kruhu svojich
blízkych, musí ho prežiť v inom prostredí, nemocnici, či inom zdravotníckom
zariadení, dôležité je, aby bolo utvorené ovzdušie lásky, porozumenia, starostlivosti
a nádeje.47
O smrti môžeme takmer s istotou povedať, že čaká každého z nás. V súčasnosti
pozorujeme tendenciu, že členovia ľudskej spoločnosti robia všetko pre to, aby sa
spred nášho zraku odstránila tá časť populácie, ktorá nie je už produktívna alebo sa
nachádza v etape života, ktorá smeruje k smrti.48
Predstavy, že dlhodobé choroby a umieranie sú v rozpore s obdivovanými
hodnotami, ktorými sú mladosť, krása, úspech, výkon a užitočnosť sa stávajú
vážnym ohrozením ľudskosti človeka. V prípade nevyliečiteľnej choroby
a umierania môžeme začať posudzovať seba, ale aj iných ako niečo, čo už nemá
žiadnu hodnotu a zmysel. A práve takéto uvažovanie je jedným z najdôležitejších
koreňov súčasného hnutia pre eutanáziu.49
Slovo eutanázia je gréckeho pôvodu (eu – dobrý, thanetos – smrť) a dnes sa
používa vo viacerých významoch. Od významu humánnej starostlivosti až, a to čoraz
častejšie, po označenie aktívneho usmrtenia starého alebo chorého človeka.50
Eutanáziou, rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť
smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti
alebo predpokladu, že by si to prial.51
47 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 96. 48 Porov. tamtiež, s. 55. 49 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet,. s. 9. 50 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 56. 51 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 231.
25
Toto konanie môže byť, buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého
človeka alebo pasívne, t.j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej
starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť
potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť.52
Podľa Haškovcovej je väčšina neznesiteľných bolestí pacienta v terminálnom
štádiu ochorenia zvládnuteľná terapeuticky. Prah a vnímanie bolesti je individuálne
a preto treba každému chorému veriť o jeho bolestiach a veľkoryso s nimi bojovať.
Ak by sa skutočne veľkoryso bojovalo s bolesťami, ktoré pacient vníma ako
neznesiteľné, rady zástancov eutanázie by sa zmenšili.53
Mravnou a morálnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život.
Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje
k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva
mu bezhraničnú dôveru. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné
bolesti a úzkosti chorého pacienta. V liečbe bolestí v terminálnych fázach ochorenia
sú lekári povinní využiť všetky terapeutické možnosti, ktoré poznajú, sú dostupné
a bezpečne ich ovládajú. Keď už nevedia ponúknuť vyliečenie a návrat zdravia,
musia pacientovi priniesť nádej na zmierenie utrpenia, ale aj reálnu pomoc v ich boji
s bolesťou. Len spojenie hlbokých znalostí z liečby a široko otvoreného srdca plného
súcitu môže trpiacemu človeku priniesť úľavu.54
Kresťan sa na utrpenie pozerá cez Ježiša. V zjednotení s Kristovou láskou môže
chorý človek a umierajúci premeniť všetky utrpenia a bolesti. Preto v období, keď
stráca svoje fyzické sily, slabne jeho životná sila, poskytuje sa mu priestor pre
vlastnú premenu, ktorá spočíva v stvárňovaní Božieho obrazu v človeku, t. j v účasti
na Kristovom utrpení a tým aj na jeho vykupiteľskom diele.55
Katechizmus katolíckej cirkvi nám o eutanázii hovorí: „Tí, ktorých životná sila
sa zmenšila alebo oslabla, vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne, či
52 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 110. 53 Porov. HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 106. 54 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 148. 55 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 54.
26
mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť
normálny život.“56
Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa
akékoľvek prostriedky, spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých,
chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.57
Eutanázia má v dnešnom svete svojich zástancov i odporcov. Medzi odporcov
patrí okrem iných, aj Katolícka cirkev. Ucelený postoj Katolíckej cirkvi k eutanázii
podáva deklarácia o eutanázii Iura et bona. Je to dokument, ktorý podpísal pápež Ján
Pavol II. v roku 1980, ale vznikol už z iniciatívy Pavla VI. Vydala ho kongregácia
pre náuku viery. Tento dokument upozorňuje na hodnotu ľudského života v súlade
s učením Cirkvi o stvorení. Eutanáziu predstavuje ako čin proti životu a narušenie
dôstojnosti starého, chorého a zomierajúceho človeka. Okrem toho sa tento
dokument zaoberá aj problémom užívania analgetík, tlmiacich bolesti chorého. Ďalej
sa venuje aj výkladom základných princípov, ktoré upravujú použitie rozsiahlych
terapeutických prostriedkov v bezprostrednej blízkosti smrti.58
Bolesť tela je súčasťou ľudského bytia a nemožno sa jej vyhnúť.
Z biologického hľadiska je bolesť varovným signálom a je bezpochyby užitočná.
Podľa kresťanského učenia má však bolesť, najmä v posledných okamihoch života
osobitné miesto v pláne Božej spásy. Preto je želaním mnohých kresťanov užívať len
nepatrné množstvo anestetík, aby aspoň časť svojich bolestí vedome vzali na seba
a s nimi sa mohli spojiť s utrpením Krista, ktoré podstúpil za nás na kríži.59
Život človeka nie je čosi samozrejmé. Je to úžasný dar. Neveriaci možno
povedia, že je to dar prírody, ale pre veriaceho človeka je to nezaslúžený Boží dar.
Eutanázia je negáciou duchovných a morálnych hodnôt človeka. Dožadovať sa
eutanázie znamená skutočnosť, že je prítomná beznádej, zúfalstvo, že sa stráca
zmysel života a aj zmysel konca. Je dôsledkom nedostatočnej paliatívnej
starostlivosti o ťažko chorého a zomierajúceho človeka.
56 KKC, 2276; 2277. 57 Porov. tamtiež, 2277. 58 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 63. 59 Porov. KONGREGÁCE PRO NAUKU VÍRY, Deklarace o eutanazii, čl. 16.
27
Proti eutanázii je možné bojovať iba komplexnou službou chorému, keď mu
zabezpečíme podmienky, ktoré mu vytvoria znesiteľnú mieru utrpenia. Iba takáto
starostlivosť zabezpečí dôstojné umieranie a dôstojnú smrť. Ten, kto sa ocitol
v situácii, ktorú považuje za nezvládnuteľnú a jediným riešením pre neho je túžba po
smrti by mal dostať odpoveď od ostatných v podobe služieb, osobnej prítomnosti
a blízkosti.60
Historicky program eutanázie vznikol v nacistickom Nemecku a stal sa
odrazovým mostíkom k holokaustu. Už v čase mieru, v r. 1935 boli usmrcovaní
ľudia na základe tohto programu a po schválení zákona počas druhej svetovej vojny
boli zlikvidovaní nielen chorí a postihnutí, ale aj zdraví ľudia. Až pod nátlakom
cirkevných predstaviteľov bol tento program v r. 194l rozkazom Hitlera zastavený.61
V dôsledku takýchto zvrátených ideológií, ale aj súčasných kríz etického
myslenia, boli na ochranu ľudského života vydané viaceré dokumenty:
• Norimberský kódex z roku 1947, ktorý zakazuje pokusy na ľuďoch bez
ich súhlasu.
• Ženevská deklarácia, vydaná Svetovou lekárskou asociáciou a je
odvodená od Hippokratovej prísahy.
• Helsinská deklarácia vydaná v r. 1964, ktorá je smernicou pre
biomedicínsky výskum s účasťou ľudských subjektov.
• Vyhlásenie Svetového zväzu psychiatrov z roku 1977, ktorá má chrániť
ľudí pred zneužitím psychiatrom.
• Deklarácia o konštatovaní smrti, keď je záujem o transplantáciu
orgánov, z roku 1983, vydaná v Benátkach.62
V posledných desaťročiach došlo ku všeobecnému znehodnoteniu morálnych
noriem v ľudskej spoločnosti. Táto skutočnosť postihla aj oblasť medicíny
a ošetrovateľstva, ktoré prestávajú byť službou a tým strácajú podstatu svojho života
– službu životu. Očami viery môžeme túto situáciu prirovnať k tomu, čo sa stalo na
úsvite ľudských dejín, keď sa človek pokúsil byť pánom života a smrti, chcel byť
ako Boh. Ale výsledkom bol jeho útek pred Bohom – zvrchovaným Pánom života.
60 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 57-58. 61 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 112-113.
28
Utiekol a skrýval sa pred Pánom. Takýmto útekom zo života je aj eutanázia. V nej
uteká nielen chorý človek, ale aj lekár, pretože popreli svoje povolanie, popreli, že
jediným Pánom života s absolútnymi právami naň, je Boh.63
1.7 Dystanázia
V modernej intenzívnej medicíne sa dnes objavuje snaha o predlžovanie života
človeka za všetkých okolností. Chorý by už pokojne zomrel, nebyť snáh lekárov
zvrátiť preukázateľne nepriaznivý stav chorého človeka. Lekári sa často jednostranne
sústreďujú na potieranie smrti a predlžovanie života nadmerným terapeutickým
úsilím a kým je to len technicky možné.
Smrť a umieranie sa tak často stanú technickou záležitosťou, teda
neprirodzenou. Je to tzv. zadržiavaná smrť – dystanázia. Tento prístup je neľudský
vtedy, ak sa pacientovi sťažuje umieranie, lebo je podrobovaný všetkým možným
vyšetreniam a dostáva sa tým do situácie, v ktorej sa nemôže pripraviť pokojne na
smrť.
Nie je žiadúce snažiť sa predĺžiť život človeku za všetkých okolností. Morálna
teológia preto dnes opakovane varuje pred neľudskosťou, ktorá sa niekedy objavuje
v modernej intenzívnej medicíne, keď sú umierajúci všetkými prostriedkami
udržovaní pri živote alebo sú dokonca do života navrátení.
Chorý má však právo odmietnuť mimoriadne bolestivý zákrok alebo iné,
liečebné postupy, pretože je povinný prijať iba také opatrenia, ktoré mu skutočne
poskytujú nádej na úspech liečby. „Požiadavka boja o život až do konca a za každú
cenu, je správna, iba za predpokladu, že ide o boj s chorobou, ktorá ma šancu na
uzdravenie“, píše vo svojej knihe Hranice života, Tadeusz Ślipko.64
Moderná medicína neurobila problém smrti jednoduchším, zdôrazňuje Daniel
Callahan, a preto neváha, spolu s medzinárodným tímom odborníkov, formulovať
62 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 34. 63 Porov. tamtiež, s. 35. 64 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 234-235.
29
jednu z nových priorít medicíny takto: „Tvárou v tvár medicínskemu pokroku
a trvale sa rozvíjajúcej technike, si bude musieť každá spoločnosť stanoviť mravné
a medicínske kritériá pre zastavenie liečby, ktorá udržuje pri živote pacienta
v terminálnom štádiu choroby... Zápas s chorobou by mala vyvažovať vedomím, že
jej úlohou nie je urobiť telo nesmrteľným, ale pomôcť ľuďom prežiť obmedzený počet
rokov čo najzdravšie.“65
Musíme trpko konštatovať, že posvätnosť života, toho úžasného Božieho daru,
sa dnes už nechápe ako hodnota, píše Štefko. Preto je nevyhnutné znovu vybudovať
opravdivú „kultúru“ života, ktorá by mala pevné zakotvenie v Božom príkaze:
„Nezabiješ!“66
Alternatívnym riešením k obávanej eutanázii alebo dystanázii je paliatívna
starostlivosť a to z dôvodu, že je poskytovaná všetkým, bez akejkoľvek
diskriminácie. Skúsenosti v hospicovej starostlivosti nám ukazujú správne
smerovanie v starostlivosti o chorých a zomierajúcich.
Ak sa riešia príčiny, ktoré môžu viesť k požiadavke eutanázie, ak sa chorým
dostáva správnej a všestrannej starostlivosti, o urýchlenie smrti nikdy nepožiadajú.
Cieľom spoločnosti by malo byť vytvorenie takých podmienok pre terminálne
chorých, ktoré by vo svojej podstate vyjadrovali záujem o kvalitu života človeka až
do posledných okamihov. 67
65 HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 33. 66 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 63. 67 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 235-237.
30
2 Starostlivosť o ťažko chorých
a zomierajúcich
Súčasťou každodenného života ľudí je aj utrpenie, bolesť a zomieranie. V našej
kultúre kladieme významovo väčší dôraz na všetko, čo smrti odporuje než na to, čo
s ňou súvisí. Idea „dobrého umierania“ nám pripadá cudzia, pretože vychádzame
z neosobnej stránky umierania. Docieliť ju môžeme iba vtedy, ak podporíme ľudskú
dimenziu umierania a pre väčšinu z nás sa odchod zo života môže stať rovnako
hlbokou, intímnou a vzácnou udalosťou ako zázrak zrodenia.68
Ak niekoho požiadate, aby Vám popísal, ako by mala vyzerať dobrá smrť,
ľudia obvykle začnú vypočítavať, čomu by sa radi vyhli:
• Nechcem zomrieť v bolestiach.
• Nechcem trpieť.
• Nechcem byť bremenom pre svoju rodinu.
• Nechcem zanechať svojej rodine dlhy alebo minúť všetky naše úspory.
• Nechcem umrieť sám.69
Náhla smrť blízkeho človeka necháva veľa nevyriešených záležitostí. Rodiny sa
s takouto smrťou najťažšie vyrovnáva. Na rozdiel od náhlej smrti, ponúka umieranie
na nevyliečiteľnú chorobu príležitosť, k usporiadaniu najdôležitejších vzťahov
v živote človeka. Zahŕňa možnosť urovnať napäté vzťahy; napr. medzi rodičmi
a dospelými deťmi alebo medzi bývalými partnermi.
Vzťah, ktorý sa vyrieši, usporiada, nepotrebuje žiadny koniec, pretože nič
nezostane nevypovedané, či nedokončené. Keď umierajúci človek a jeho najbližší
dosiahnu pocit urovnania, upokojenia v ich vzájomných vzťahoch, spoločný čas
býva okrem smútku aj plný radosti a porozumenia.70
68 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 78. 69 Porov. tamtiež, s. 51. 70 Porov. tamtiež, s. 74.
31
2.1 Vývoj starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich
Rôzne kultúry mali svoj špecifický prístup k chorým a zomierajúcim. V roku
325 Prvý ekumenický koncil v byzantskom meste Nikaia (Nicea) zaviazal každého
biskupa zriadiť vo svojej diecéze xenodochion. Slovo xeno, gréckeho pôvodu, prvá
časť zložených výrazov s významom cudzí, týkajúci sa cudzinca, hosťa. Dochion
znamená prijímanie. Slovo xenodocheion grécky znamená útulok pre cudzincov,
pocestných, neskôr i chorých i starých.
Pri rozvoji xenodochií stál sv. Bazil Veľký (330 – 379 po Kr.), arcibiskup
Cézarey v Kapadócii (terajšia Kayseri v Turecku). Bol to muž známy svojou
vzdelanosťou a rozsiahlou charitatívnou činnosťou. Ako jeden z prvých, dal postaviť
veľké vzorové xenodocheion – dnes by sme povedali, sociálno-zdravotné stredisko.
Vtedy ho považovali priam za div sveta a obdivovali i podporovali ho mocné
kniežatá. Od svojich podriadených biskupov sv. Bazil žiadal, aby vo svojich
diecézach zriaďovali podobné útulky pre opustených, starých a chorých ľudí.
Útulky pre pocestných, ale aj chorých a opustených, boli obvykle zriadené
pozdĺž obchodných ciest a trás pútnikov, zvyčajne za hradbami mesta. Zriaďovali ich
už od 4. st. po Kr.
V 6. storočí sv. Benedikt z Nursie (480 - 560 po Kr.), zakladateľ rádu
benediktínov, nariaďoval v pravidlách, ktorými sa riadili mnísi, starostlivosť
o chorých. Pri kláštoroch boli zriaďované tzv. hospitalia. Poverení rehoľníci sa mali
podľa pokynov opáta správať k návštevníkom s láskou, poskytnúť im pohostenie,
tak, ako by prijali samotného Pána Ježiša.
V kláštorných záhradách mnísi pestovali liečivé rastliny, pripravovali z nich
prípravky na liečbu rôznych chorôb. Tieto ubytovne sa delili na útulky pre
chudobných, ubytovne pre bohatých a kláštornú nemocnicu, určenú iba pre členov
rádu. Takéto členenie bolo veľmi účelne premyslené; platiaci hostia poskytovali
príjem, ktorý bol využívaný v prospech chudobných a chorých.71
71 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 24-25.
32
V 8. storočí podľa nariadenia pápeža Štefana II. sa mali xenodochiá definitívne
prebudovať na hospitalia a tento termín hospital sa začal odvtedy aj užívať.
V 9. – 10. storočí postavili v St. Gallen, vo Švajčiarsku benediktínsky kláštor
(existuje dodnes), ktorý bol známy svojím kvalitným hospitalom, aj vysokou
úrovňou vzdelania i starostlivosti.
V 11. až 13. storočí v období križiackych výprav sa po obsadení Palestíny
križiakmi obnovila možnosť putovania do Svätej zeme. Pri chráme Panny Márie
Latinskej sa zoskupili vojenskí rytieri vzdelaní v liečbe a opatrovaní chorých spolu
s bratstvom talianskych kupcov z Amalfy a obnovili Hospic sv. Jána v Jeruzaleme.
Členov rádu nazvali johaniti a podľa funkcie špitálnici. Hospic sv. Jána sa stal svojou
profesionálnosťou známym v celej vtedajšej Palestíne. Príklad johanitov nasledovalo
aj bratstvo brémskych kupcov a v Akko založili rád nemeckých rytierov. So
súhlasom pápeža Klementa III. (1187 – 1191) sa stali hospitálskym rádom a neskôr
aj rytierskym. V Palestíne pôsobili až do porážky križiakov a obsadenia Palestíny
mohamedánmi v roku 1291.
Po vyhnaní z Palestíny sa väčšina johanitov aj členov rádu nemeckých rytierov
náhle presťahovala na Cyprus (1291), potom na Rodos (1309) a súčasne prenikali aj
do Európy. Keď ich Turci porazili aj na Rodose, definitívne sa presídlili do Európy
a rozptýlili sa do mnohých krajín. Všade kam prišli, zakladali kláštory a hospitaly.
Do Čiech prišli krátko po roku 1200.72
Sv. Alžbeta Uhorská/Durínska (1207 - 1231) v r. 1229 zriadila hospital
v Marburgu, okrem neho útulky pre chorých, zomierajúcich, núdznych a opustených.
Vo svojej činnosti sa inšpirovala životom a prácou sv. Františka z Assisi.
V roku 1233 sv. Anežka Česká (1211 - 1282) založila v Prahe laické špitálske
bratstvo, ktoré neskôr schválil pápež Gregor IX. (1227 - 1241) ako rád Križovníkov
s červenou hviezdou.
V roku 1534 rímsko-nemecký cisár Karol V. (1519 - 1556) udelil johanitom
suverenitu nad Maltou. Preto ich začali nazývať maltézskymi rytiermi. Ostrov sa stal
ich hlavným strediskom až do súčasnosti.
72 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 26.
33
V roku 1669 prišli do Bratislavy Milosrdní bratia, ktorých rád založil sv. Ján
z Boha (1495 – 1550) v Granade v Španielsku a pôsobia tu dodnes.
Pod vplyvom osvietenstva určil cisár Jozef II. (1765 - 1790) nový spôsob
výstavby nemocníc. V roku 1784 vznikol z pôvodného chudobinca vo Viedni špitál,
kde jednotlivé budovy (pavilóny) určili pre najčastejšie sa vyskytujúce choroby
a situovali ich v parkoch. Nemocnicu nazvali Všeobecná nemocnica.
Chirurgický pavilón mal 1200 lôžok a nazvali ho Jozefínum. Súčasťou
nemocnice bolo vzdelávacie stredisko pre personál a tiež ústav pre odložené deti.
Iba pre porovnanie: v roku 1864 otvorili v Bratislave Krajinskú nemocnicu,
neskôr nazývanú Kráľovská štátna nemocnica, ktorá patrila k najväčším v Uhorsku
a zo začiatku mala 250 postelí, neskôr až 382 postelí.
Tieto, a aj iné, zariadenia, môžeme považovať za zárodok nového prístupu
kresťanskej civilizácie k zdravotníckym službám všeobecne.73
2.2 Novodobá starostlivosť o chorých
Kolískou starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich formou hospicovej
starostlivosti je Veľká Británia. Už v roku 1879 založili rehoľné sestry v írskom
Dubline dom pre zomierajúcich a nazvali ho Hospic Našej Panej (Our Ladyes
Hospice). V roku 1905 založili v Londýne Kláštor sv. Jozefa (St. Josephęs Convent),
z ktorého chodili navštevovať chorých do ich domácností.
V tomto období bol otvorený aj hospic s 30 lôžkami pre chudobných, chorých
a zomierajúcich, v ktorom neskôr, koncom 50-tych rokov pracovala aj C.
Saundersová, priekopníčka zmeneného prístupu v starostlivosti o ťažko chorých
a zomierajúcich.
Dr. Cecilly Saundersová, (1918 - 2005) bola cieľavedomá a charizmatická
žena. V roku 1967 založila v Londýne Hospic sv. Krištofa (St. Christopher´s
Hospice), ktorý sa stal modelovým hospicom pre celé novodobé hospicové hnutie.
73 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s, 28-38.
34
Svojím prístupom k ťažko chorým a zomierajúcim ovplyvnila rozvoj
paliatívnej medicíny, ako nového medicínského odboru. Dr. Saundersová
zdôrazňovala, že chorý a zomierajúci človek zostáva komplexnou ľudskou bytosťou,
ktorá musí zavŕšiť dôstojne svoj život v zomieraní. Presadzovala koncepciu tzv.
celostnej (holistickej) starostlivosti o zomierajúceho človeka. Za svoju prácu bola
doktorka Saundersová povýšená do šľachtického stavu.
V USA sa sociálnemu problému, odosobnenej starostlivosti o terminálne
chorých, ktorí napokon zomierajú izolovaní a opustení, venovala Dr. Elizabeth
Kübler-Rossová a spracovala ho v knihe „O smrti a umieraní“, ktorá bola vydaná
v roku 1969.74
2.3 Hospicové hnutie
Pojem hospicové hnutie sa stalo slovom plným nádeje, nielen pre ťažko
chorých a zomierajúcich, ale aj pre ich príbuzných. Príťažlivosť hnutia je zároveň aj
znamením odmietnutia anonymity a opustenosti človeka zoči-voči umieraniu.
Hospicové iniciatívy sa usilujú porozumieť smrti ako rušivému momentu
života, ale aj ako poslednej fáze ľudského bytia.
Hospicová idea sleduje potreby ťažko chorých a zomierajúcich ľudí, ako aj ich
príbuzných a najviac ako je to možné, im ponúka pomoc sprevádzaním, s cieľom
zmierniť ich telesné a duševné utrpenie.
Z pohľadu katolíckej cirkvi musia byť hospicové hnutie a hospicová práca
zamerané tak, aby premohli čiastočne skľučujúce mlčanie ľudí, keď ide o umieranie
a smrť. Reč a symboly Cirkvi sa majú snažiť sprostredkovať nádej ľudského života.
Pri prechode do večného života posilňuje veriacich najplnším spôsobom spojenie
s Pánom; prijímanie Tela a Krvi Krista.
74 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnost, s, 39-40.
35
2.4 Paliatívna medicína a starostlivosť
Paliatívna medicína, paliatívna starostlivosť má základ v hospicovom hnutí,
ktoré vzniklo ako odpoveď na závažné problémy nevyliečiteľne chorých
a zomierajúcich v druhej polovici 20. storočia. Na základe zásadných medicínskych
objavov sa zmenil priebeh mnohých ochorení a zvýšila sa nádej pacientov na ich
úplné vyliečenie. Na druhej strane sa pacienti s nevyliečiteľným ochorením
a zomierajúci pacienti stali záťažou z ekonomického hľadiska pre nemocnice
a traumou lekárov, ktorí chceli byť úspešní v liečbe.
Zomierajúci nedostávali primeranú liečbu príznakov a boli osamelí a odlúčení
od svojich blízkych v neosobných pretechnizovaných nemocničných zariadeniach.
Na tieto nedostatky reagovali zdravotné sestry a lekári, keď zdôrazňovali, že ich
povinnosťou je nielen liečiť a vyliečiť, ale i pomáhať tým pacientom, u ktorých nie
je možné vyliečenie a smrť je nevyhnutná.75
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je paliatívna medicína aktívna
liečba a starostlivosť o chorých v čase, keď ich choroba už nereaguje na kauzálnu
liečbu a kontrola bolesti alebo iných symptómov a psychologických a sociálnych
a duchovných problémov je prvoradá.76
Paliatívna liečba má byť, podľa Haškovcovej, zahájená vtedy, keď sú negatívne
dôsledky kuratívnej terapie väčšie ako očakávaný prínos.77
Paliatívna starostlivosť (je odvodená z gréckeho slova paliatus – odetý
plášťom, s významom, ako by sa zakryli, zamaskovali, zneviditeľnili príznaky, ktoré
sa nedajú odstrániť). Je to osobitný druh starostlivosti, ktorá zahŕňa zdravotnú
starostlivosť poskytovanú lekárom (diagnostiku a liečbu), ošetrovateľskú
75 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepcia zdravotnej starostlivosti, [online], dostupné
na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepci
odboru/Charakteristika]. 76 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 9. 77 Porov. HAŠKOVCOVÁ, H., Thanatologie, s. 34-36.
36
starostlivosť, rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť, liečebno-pedagogickú
starostlivosť u detí, duchovnú starostlivosť a sociálne poradenstvo.78
Rodina, ktorá sa stará o svojho blízkeho, sa časom vyčerpá starostlivosťou
o chorého a preto potrebuje získať nové sily a oddýchnuť si. To môže vtedy, keď je
pacient na niekoľko dní alebo týždňov hospitalizovaný na tzv. respitnom lôžku.
Podľa Haškovcovej je to „starostlivosť o starajúcich sa“ (péče o pečujúcí), tzv.
respitná starostlivosť. Je to forma dočasného umiestnenia chorého človeka do iného
prostredia a praktická pomoc v domácnosti členom rodiny, ktorí sa starajú
o nevyliečiteľne chorého človeka v domácom prostredí.
Paliatívna starostlivosť smeruje k zlepšeniu možnej kvality života chorého až
do smrti, k zmierneniu jeho utrpenia a bolesti, k stabilizácii jeho zdravotného stavu.79
2.5 Paliatívna starostlivosť o ťažko chorého a zomierajúceho človeka
Paliatívna starostlivosť potvrdzuje život a chápe umieranie ako prirodzený
proces. Zdôrazňuje úľavu od bolesti a iných obťažujúcich symptómov. Chorému sa
poskytuje dvoma spôsobmi:
• formou ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
• formou ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Zabezpečuje ju multidisciplinárny tím (lekárov, sestier, psychológov) a iných
zdravotníckych pracovníkov, pričom táto starostlivosť zahŕňa aj podporu a pomoc
rodine chorého, teda osobám, ktoré sú pre chorého blízke a významné.80
78 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepci zdravotnej starostlivosti [online], dostupné
na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepci
odboru/Historia]. 79 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 9. 80 Porov.tamtiež, s. 9.
37
2.5.1 Ambulantná zdravotná starostlivosť
V odbore paliatívna medicína ambulantnú starostlivosť osobe s chronickou,
nevyliečiteľnou a zároveň pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo
obmedzeným prežívaním vykonávajú:
• mobilné hospice,
• ambulancie paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu bolesti,
• stacionáre paliatívnej medicíny.81
2.5.2 Mobilný hospic
Novým druhom zdravotníckej starostlivosti, ktorá je poskytovaná v domácom
prostredí pacienta, ktorý je nevyliečiteľne chorý a zomierajúci, je mobilný hospic. Je
to komplexná starostlivosť, s cieľom zlepšiť kvalitu jeho života a jeho rodiny, zoči-
voči ohrozujúcemu ochoreniu.
Poskytovanie hospicovej starostlivosti v domácnosti chorého spočíva
konkrétne:
• v liečbe bolesti a symptómov,
• v podpore psychosociálnych a duchovných problémov,
• v pomoci rodine zvládnuť starostlivosť o zomierajúceho,
• v sprevádzaní zomierajúceho školenými dobrovoľníkmi.
Mobilný hospic nie je schopný zabezpečiť trvalú prítomnosť pri zomierajúcom
pacientovi a nie je schopný ani poskytnúť zdravotné úkony, ktoré vyžadujú
nemocničnú starostlivosť.
Mobilný hospic, ako návštevná služba, je ideálnou formou starostlivosti
o chorých a zomierajúcich pacientov za podmienok, že ich zdravotný stav je
81 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí a v súčasnosti, s.10-11.
38
stabilizovaný, symptómy ochorenia sú pod kontrolou, pacient má rodinné zázemie
a domáca starostlivosť je dostupná.82
Základnou filozofiou a tiež aj programom mobilného hospicu je podpora
svojpomoci, ktorá rešpektuje ľudské práva a podporuje pacienta vo všetkých
oblastiach životných aktivít, ktoré nemôže sám vykonávať v dôsledku zmeneného
zdravotného stavu.
Starostlivosť hospicového tímu o pacienta a jeho rodinu mobilný hospic
poskytuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni, podľa potrieb pacienta.
Pobyt v domácom prostredí prináša zomierajúcemu výhody oproti inej forme
starostlivosti v tom, že zostáva v domácom prostredí, v prostredí, ktoré pozná, kde sú
jeho najbližší.
Hoci by sa zdalo, že je to najlepší model zomierania, nemusí to byť vždy tak.
Uvedený model umierania je vhodný len v prípade, že chorý rodinu má, že táto je
schopná sa o neho starať a je ochotná sa o neho starať.
Tento druh hospicovej starostlivosti je nepostačujúci, ak je rodina
zomierajúceho človeka starostlivosťou o neho už vyčerpaná alebo sa rodina odmieta
o chorého starať. Vtedy je potrebné zabezpečiť starostlivosť o chorého inou formou
hospicovej starostlivosti.83
2.5.3 Ambulancia paliatívnej medicíny a ambulancia pre liečbu
bolesti
V ambulanciách paliatívnej starostlivosti a ambulanciách pre liečbu bolesti je
poskytovaná starostlivosť tým pacientom, ktorí si nevyžadujú momentálne
hospitalizáciu, sú mobilní a ich aktuálny psychosomatický stav im dovoľuje presun
z domáceho prostredia do ambulancie. V ambulanciách pre liečbu bolesti pracujú
lekári – algeziológovia.84
82 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 16-17. 83 Porov. tamtiež, s.12. 84 Porov. tamtiež, s.12.
39
2.5.4 Stacionár paliatívnej starostlivosti
V stacionári paliatívnej starostlivosti sa poskytuje starostlivosť v dobe kratšej
ako 24 hodín, vtedy ak:
• chorý človek si vyžaduje starostlivosť denne a rodina chorého nezvláda
záťaž spojenú so starostlivosťou o neho,
• je potrebná respitnej starostlivosti.
Stacionár paliatívnej starostlivosti sa zriaďuje najmä ako súčasť oddelenia
alebo kliniky paliatívnej starostlivosti. Tiež sa môže zriadiť aj pri hospici a vtedy je
obyčajne nazývaný ako hospicový stacionár.85
2.6 Ústavná zdravotná starostlivosť
Ústavnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína sa realizuje len
vtedy, ak túto starostlivosť nemožno v plnom rozsahu zabezpečiť na iných
oddeleniach alebo v domácom prostredí pacienta. Vykonávajú ju:
• na oddeleniach paliatívnej medicíny v nemocniciach a v iných
zdravotníckych zariadeniach,
• jednotky paliatívnej medicíny, zriaďované pri geriatrických, iných
zdravotníckych, sociálnych zariadeniach a ODCH.
• Hospice, ako samostatné zdravotnícke zariadenia, určené pre
poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove.86
85 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 12. 86 Porov. BROĎÁNI, D., Koncepcia zdravotnej starostlivosti [online], dostupné
na:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu: Paliatívna medicína/Koncepcia
odboru/Indikácie].
40
2.6.1 Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti
Oddelenia alebo kliniky paliatívnej starostlivosti, sú zriadené v nemocniciach.
Odlišujú od klasického nemocničného oddelenia tým, že režim v nich sa
prispôsobuje potrebám pacienta. Oddelenie alebo klinika, slúžia iba indikovaným
pacientom, t. j. ich nepriaznivý zdravotný si vyžaduje kontrolu symptómov
progredujúceho nevyliečiteľného ochorenia v preterminálnom alebo terminálnom
štádiu. Realizuje sa iba v prípade, že túto starostlivosť nie je možné v plnom rozsahu
zabezpečiť na iných oddeleniach alebo v domácom prostredí pacienta.
Prvé oddelenie paliatívnej starostlivosti otvorili v rámci Národného
onkologického ústavu v Bratislave, v roku 1995. Vznikla tu tiež organizácia
dobrovoľníkov „Palium“ i možnosť školenia dobrovoľníkov.
Aj fakultná nemocnica v Trnave, má oddelenie paliatívnej starostlivosti,
V jednej z izieb zomrela bl. Zdenka Schelingová, na následky mučenia v
komunistických väzniciach.87
2.6.2 Jednotky paliatívnej starostlivosti
Jednotky paliatívnej starostlivosti začali na Slovensku pracovať na Geriatrickej
klinike v Košiciach a druhá pri Geriatrickom centre v Strážskom. Predstavujú
samostatnú jednotku pozostávajúcu z 2 až 3 jednoposteľových izieb, určenú pre
pacientov vyžadujúcich paliatívnu starostlivosť.88
87 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s, 50-51. 88 Porov. tamtiež, s, 53.
41
2.6.3 Hospic
Hospic je samostatné zdravotnícke zariadenie umožňujúce komplexnú
starostlivosť o pacienta v terminálnom štádiu ochorenia. Liečba pacienta prebieha
s ohľadom na jeho psychický, sociálny, kultúry a duchovný stav.89
Hospic je moderným útočišťom pred tzv. eutanáziou. Plne potvrdzuje život
v celom jeho rozmere. Existuje preto, aby napomáhal kvalite života v tom, že človek
až do poslednej chvíle života zostáva jeho užívateľom. Je indikovaný tým pacientom,
pre ktorých je kauzálna liečba vyčerpaná a nezmyselná. Vtedy po rozhodnutí
chorého zriecť sa kauzálnej liečby nastupuje paliatívna hospicová starostlivosť.
Súčasťou budovy hospicu je spoločenská miestnosť, knižnica, rehalibitačná
miestnosť, často aj kaplnka, prípadne miestnosť posledného rozlúčenia. Izby pre
pacientov sú buď jednoposteľové, s prístelkou pre príbuzného alebo je k dispozícii
osobitná hosťovská izba. Pacient sám rozhoduje o dennom poriadku podľa svojho
momentálneho zdravotného stavu.
Kapacita zariadenia je rôzna, ale osvedčilo sa 25 až 30 lôžok, pretože je to
výhodné z hľadiska starostlivosti o pacienta. Menší počet lôžok nie je výhodný
z hľadiska ekonomického. Izby pre pacientov sú buď jednoposteľové s prístelkou pre
príbuzného alebo je k dispozícii osobitná hosťovská izba. Budova hospicu je zväčša
situovaná v pokojnej časti obce alebo mesta. Výhodou je, ak sa vybuduje nové
zariadenie, s dobrým prístupom ku komunikácii. V zariadeniach sú aj viacposteľové
izby, vhodné pre pacientov, ktorí nie sú radi sami. Zariadenie pre ťažko chorých
a zomierajúcich pripomína pokojné domáce prostredie a jeho súčasťou je aj vhodná
výzdoba. Pacient sám rozhoduje o dennom poriadku podľa svojho momentálneho
zdravotného stavu. Súčasťou hospicu je vlastná kuchyňa, jedáleň, práčovňa,
miestnosť lekára, ošetrujúci personál, administratívu. Vhodné je bezbarierové
zariadenie, umožňujúce pacientom voľný pohyb aj s lôžkom, v priestoroch
zariadenia. Niektoré zariadenia majú v komplexe zahrnutý aj denný stacionár.
89 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Čo je hospic [online], dostupné na:<http://hospice.sk/hospice1/hospic.html>.
42
2.6.3.1 Hospicový tím
Poskytovanie hospicovej starostlivosti je plne v kompetencii
multidisciplinárneho tímu. Tvorí ho ošetrujúci lekár, zdravotná sestra, sociálny
pracovník, klinický psychológ, sprevádzajúci kňaz a dobrovoľník.
Okrem nich to môžu byť aj iní odborníci, podľa potrieb pacientov napr.
zdravotnícky asistent, fyzioterapeut, špeciálny psychológ.90
Ošetrovateľský tím rešpektuje práva pacientov a umožňuje im udržať si pocit
istoty, dôstojnosti, sebaúcty a zbaviť sa strachu a depresie. K dosiahnutiu tohto cieľa
je možné využívať aj rôzne druhy terapie, napr.ergoterapiu, arteterapiu,
murikoterapiu. Závisí to od subjektívneho stavu pacienta.91
Aby sme získali bližší obraz o práci členov hospicového tímu, oboznámime
s náplňou ich práce:
2.6.3.2 Ošetrujúci lekár
Lekár rieši problém chronickej bolesti pacienta na základe dodaných informácií
od predchádzajúceho ošetrujúceho lekára, s ktorým je aj naďalej v úzkom kontakte,
spolupracuje s členmi hospicového tímu a s príbuznými pacienta.
Rodinní príslušníci cítia zodpovednosť za ochranu a životné potreby blízkeho
človeka, ktorý zomiera. Najlepšiu možnú starostlivosť je pre nich možné zaistiť iba
vtedy, keď konanie lekárov, zdravotných sestier, ošetrujúceho personálu a hospicový
program bude s súlade s cieľmi pacienta a jeho rodiny. Ani reputácie zariadenia ani
diplomy personálu nebudú nič platné, ak sa nevykoná potrebná starostlivosť
o chorého a zomierajúceho človeka.
Zodpovednosť za túto potrebnú starostlivosť o chorého zostáva
u zomierajúceho človeka a jeho rodiny. Je nevyhnutné trvať na kvalite
poskytovaných služieb v starostlivosti o našich blízkych. Okrem úľavy od telesného
utrpenia, upokojenia chorého človeka, je potrebné, aby starostlivosť umožnila
90 Porov. SOLEN, Hospicová starostlivosť [online], dostupné
na:<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3014&magazine_id=13>. 91 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 212 – 230.
43
človeku žiť kvalitne život, bez ohľadu na dĺžku času, ktorá mu zostáva a mala by
mať osobnú povahu umierania.92
Komunikácia je úplne základný prvok v každom vzťahu lekár – pacient.
Pacienti a ich rodinní príslušníci majú právo od svojho lekára očakávať, že im bude
venovať čas na rozhovor, a že sa pokúsi zodpovedať ich otázky. Nič také ako
zaneprázdnenosť a nedostatok času k rozhovoru s pacientom neexistuje: schôdzka sa
dá predĺžiť alebo sa možno dohodnúť na novom stretnutí, v záležitosti, ktorá sa
nedoriešila.
Ak je lekár trvalo neschopný nájsť si pre rozhovor čas, mali by sme si
rozmyslieť, či zveríme nevyliečiteľne chorého človeka do starostlivosti práve jemu.
Väčšina lekárov vie a chce komunikovať a aj rada odpovedá na naše otázky. Hoci
v dnešnej dobe času nieto nazvyš. Preto je vhodné, skôr, ako k rozhovoru príde,
pripraviť si otázky, ktoré chceme lekárovi položiť.
Je potrebné dbať o to, aby sme ambulanciu neopúšťali s vedomím, že nemáme
informácie o tom, ako nášmu chorému pomôcť s prípravou stravy, s podávaním
liekov a celkovou starostlivosťou o chorého. Je veľmi dôležité nadviazať s lekárom
a zdravotnými sestrami, ktoré pomáhajú v starostlivosti o chorého, úprimný vzťah,
otvorenú a zrozumiteľnú komunikáciu.
2.6.3.3 Hospicová sestra
Vykonáva ošetrovateľskú starostlivosť formou ošetrovateľského procesu, spolu
s hospicovým tímom, pričom úzko spolupracuje s pacientom a jeho rodinou. Aby
bola plnohodnotným členom, musí mať okrem bezpodmienečne potrebnej
profesionality, tak ako všetci jeho členovia, aj hlboký záujem a schopnosť empatie
voči pacientovi a tiež jeho blízkym.
92 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 282-283.
44
2.6.3.4 Sociálny pracovník
• Vedie evidenciu žiadostí chorých o prijatie do zariadenia.
• Vykonáva rozbor sociálnej situácie chorého vo vzťahu k chorobe,
zostavuje plán sociálnej terapie, rozsah, druh a potrebu sociálnej pomoci.
O zistených skutočnostiach vypracuje písomnú správu – sociálny
záznam, ktorý je založený v dokumentácii chorého, ako jej súčasť.
• Poskytuje chorému a jeho rodine, odborné rady z oblasti nemocenského
poistenia, pracovnoprávnych vzťahov, rodinného práva a z iných oblastí,
týkajúcich sa chorého. V prípade potreby sa usiluje o nápravu životných
podmienok a to v rodinnom alebo náhradnom prostredí.
• Sleduje škodlivé vplyvy nepriaznivo pôsobiace na udržanie životnej
rovnováhy chorého, na jeho fyzické a duševné zdravie a podieľa sa na
ich odstraňovaní.
• Koordinuje dobrovoľnícke služby, zabezpečuje aktivity klientov v rámci
ergoterapie a voľnočasové aktivity klientov.
• Pomáha všetkým zúčastneným prispôsobiť sa situácii a priebežne sa
vyrovnávať s neustále sa meniacou situáciou chorého.
• Vybavuje pacientovo posledné prianie.
• Zaisťuje pomoc pozostalým na profesionálnej úrovni.
2.6.3.5 Klinický psychológ
Cielenou psychoterapiou povzbudzuje pacienta k hľadaniu riešenia problémov
súvisiacich s jeho životnou situáciou. Zároveň sa usiluje získať si dôveru pacienta,
aby sa tento mohol bez obáv vyjadriť o svojich obavách, neistotách a o svojich
pocitoch. V hospicovom tíme napomáha vytvoriť atmosféru plodnej spolupráce
s cieľom predísť. Okrem toho pracuje s dobrovoľníkmi, pričom sa zameriava na ich
odborný výcvik, ale aj ich motiváciu pomáhať a slúžiť trpiacim ľuďom s láskou
45
2.6.3.6 Kňaz
Vo svojej pastoračnej práci pomáha tým, ktorí trpia a tým, ktorí zmierňujú ich
utrpenie. Kňaz chorých ubezpečuje o svojich modlitbách a po nadviazaní kontaktu
s pacientmi, ich diskrétne pozýva k modlitbe a k prijatiu sviatostí. Svojím pôsobením
rozvíja viaceré aktivity, službu svojím bratom, evanjelizuje a posväcuje všetkých,
ktorí sa v blízkosti chorého nachádzajú. Jeho pastorácia zameraná na chorých v sebe
spája starostlivosť o rodinné, pracovné a spoločenské prostredie nielen chorých, ale
aj ich rodinných príslušníkov.93
Život a smrť stoja ustavične blízko seba, sú akoby dve strany jednej mince, píše
H. Pera a ďalej hovorí, že vo všetkých životných obdobiach niečomu zomierame.
Tieto „malé smrti“ však nie sú iba akýmsi tréningom na náš posledný odchod.
Keďže žijeme v spoločenstve s inými ľuďmi, musíme sa navzájom sprevádzať.94
Kňaz sa okrem svojej základnej činnosti vo farnosti venuje aj práci s chorými
a trpiacimi. Navštevuje chorých ľudí v rodinách alebo za nimi prichádza do
nemocničného zariadenia.
Mnohí duchovní, nie sú vedení k tejto službe v prospech chorých
a umierajúcich. Priestor v nemocnici však nie je miesto sakrálne. Zväčša nepoznajú
určité konkrétne ochorenia a jeho priebeh, ani ako prebieha liečba tejto choroby. Pre
zvestovanie Kristovho posolstva, ktoré chcú prinášať chorými a trpiacim, sú ich
ochota a dobrá vôľa, nepostačujúce. V nemocničnom prostredí sú okrem veriaceho
pacienta aj iní, ktorí možno niektorí, nikdy v živote neboli ani v kostole. Veriaci
pacienti i kňazi málokedy dokážu vysvetliť zmysel modlitby a sviatostí
spolupacientom. Preto sa potom sviatosti udeľujú skryte a v tichosti. Príchod kňaza
do nemocnice sa ešte stále chápe ako nositeľa zlej správy, ako ohlasovateľa smrti.95
Služba v nemocnici sa odlišuje o ostatných oblastí pastorácie, pretože je to
služba lásky. Pre pacienta to znamená možnosť získať niekoho, kto mu bude venovať
čas, kto je ochotný ho počúvať. Duchovný, prichádzajúci za chorým človekom však
nie je pre neho iba sprevádzajúcim, ale je aj predstaviteľom cirkvi. Preto je
93 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 21. 94 Porov. tamtiež. s. 21. 95 Porov. tamtiež, s. 25.
46
nevyhnutné, aby sa naučil zaobchádzať s tými, ktorí za mnohé vedci vinia práve
Boha, pápeža, biskupov alebo cirkev a majú o tejto oblasti iba skreslené predstavy.
Duchovný je spolupracovníkom lekárov a ošetrujúceho personálu – doplňuje
a završuje ich službu. Za ľuďmi v ťažkostiach a chorobe prichádza kňaz preto, aby aj
oni mohli zakúsiť blízkosť milosrdného Boha. Väčšina lekárskych
a ošetrovateľských činností sa zameriava iba na telesnú stránku chorého človeka.
Preto je veľmi dôležité rozvíjať starostlivosť o chorého človeka aj v oblasti
duchovnej služby, aby bol človek prijímaný v jeho úplnosti a tak mohli byť
posilnené všetky zložky jeho bytosti.
Príchod do nemocnice a stretnutie s chorým má určité pravidlá. Zásadnou
otázkou, ktorú by si mal sprevádzajúci položiť je: „Čo môžem pre pacienta
urobiť.“96
Pomáhajúci prichádza za chorým s tým najlepším a úprimným úmyslom. Má aj
predstavu o tom, čo chorý človek potrebuje. Solidarita, ktorú prejavuje chorému
človeka, spočíva v tom, že sa pokúsi ísť s ním spoločne určitý úsek jeho života.
Zdravotníci sa starajú o jeho telo a on ako duchovný sa mu snaží pomôcť prijímať
novú skutočnosť spôsobenú chorobou s pokojom a väčšou dôverou v Boha.97
2.6.4 Dobrovoľník na oddelení paliatívnej liečby alebo v hospici
Dobrovoľník prináša do hospicu pochopenie, rozptýlenie, zábavu a posilňuje
duševnú pohodu v tíme. Je vlastne spoločníkom pacienta, ktorý sa mu usiluje
spríjemniť pobyt v zariadení a pomáha mu zabudnúť na chorobu.
Poslaním dobrovoľníka je zmiernenie utrpenia a zlepšenie psychosociálnych
podmienok pacienta v nemocnici, kde je súčasťou nemocničného personálu.
V Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave na internom oddelení, kde je 32
lôžok, sa venujú v rámci svojho voľna v prospech pacientov dobrovoľníci, ktorí sú
členmi Dobrovoľníckej skupiny Vŕba.
96 PERA, H., Nemocným na blízku, s. 27. 97 Porov. tamtiež, s. 27.
47
Oddelenie paliatívnej liečby v nemocnici ešte zriadené nie je, preto sa na
internom oddelení nachádzajú pacienti s vyšším stupňom onkologického ochorenia,
ktorým je ešte stále poskytovaná kuratívna liečba a aj pacienti v terminálnom štádiu
ochorenia. Dobrovoľníci sprevádzajú obvykle tých pacientov, ktorí:
• ťažko znášajú dlhodobú hospitalizáciu,
• pochádzajú zo vzdialenejších oblasti Slovenska a nemá ich kto navštíviť,
• prežívajú úzkostné stavy, depresie, smútok, beznádej,
• umierajú,
• sami vyhľadávajú členov dobrovoľníckej skupiny s cieľom získať ich
blízkosť a spoluúčasť v situácii, ktorú prežívajú.
Dobrovoľník svoj prvý kontakt s pacientom získava prostredníctvom bežných
úkonov, akými sú rozdávanie teplomerov, prinášanie nápojov a drobné hygienické
úkony, ktoré môže vykonávať len so zdravotníckym personálom. V žiadnom prípade
nenahrádza zdravotnícky personál.
Vykonávanie drobných činností slúži ako prostriedok k tomu, aby sa dostal do
blízkeho kontaktu s pacientom. Záleží od rozhodnutia dobrovoľníka, aby zvážil
a zistil, pri ktorom pacientovi zostane dlhšie, prípadne ku ktorému pacientovi sa vráti
späť a ponúkne mu ďalšiu návštevu. Kontakt je veľmi dôležitý. Pacient totiž zisťuje,
či môže dobrovoľníkovi venovať svoju dôveru.
Osoba, ktorá vykonáva dobrovoľnícku činnosť si musí vytvoriť k pacientovi
vzťah, musí mať jeho súhlas. Preto ak pacient prejaví záujem, dobrovoľník ho
naďalej navštevuje, pričom intenzita návštev je minimálne jedenkrát týždenne.
Činnosti, ktoré s pacientom vykonáva sú rôzne od čítania knihy, prechádzok na
chodbe, prípadne v záhrade, hranie spoločenských hier, až po dôverný rozhovor. Ak
sa však dobrovoľník rozhodne navštevovať konkrétneho pacienta, frekvencia návštev
je vecou ich vzájomnej dohody.
Pri komunikácii s pacientom sa dobrovoľník pridržiava zásady, že tému, dĺžku
a smerovanie rozhovoru určuje chorý človek. Pacientovi ponúka dobrovoľník
samého seba, jeho čas, jeho empatiu, pričom dáva najavo čo cíti, napr. svoj strach,
dojatie, radosť. Zásadou dobrej komunikácie dobrovoľníka a pacienta je
48
autentickosť, pravdivosť poskytovaných informácií, pretože pacient veľmi rýchlo
vycíti pretvárku.
Sprevádzajúci dobrovoľník musí rešpektovať hranice pacientovej intimity, totiž
môže byť unavený, mať bolesti a nemusí mať chuť k rozhovoru. Sprevádzajúci musí
mať stále na pamäti, že pacient prechádza rôznymi štádiami vyrovnávania sa so
svojim ochorením . Pri každej návšteve chorý môže mať rôznu náladu a prežívať
rôzne fyzické, psychické a duchovné ťažkosti.
Pri všetkých prejavoch je dôležitá individuálna citlivosť dobrovoľníka.
Dobrovoľníci veľmi často sprevádzajú pacienta v poslednej fáze jeho pozemského
života. Je veľmi dôležité byť im v týchto chvíľach nablízku, lebo práve vtedy môžu
pociťovať veľkú osamelosť, úzkosť a strach z neznámeho. Ak pacient v terminálnom
štádiu stráca záujem o komunikáciu, je potrebné zachovať ticho a pokoj. Zdravotný
stav niektorých umierajúcich im nedovoľuje hovoriť. Vtedy sú využívané neverbálne
spôsoby komunikácie: sedí pri chorom, hovorí k nim, drží ich za ruku, hladí ich.
Práca dobrovoľníka je veľmi ťažká a psychicky vyčerpávajúca. Nikto z tímu by
ju nezvládol bez pomoci ostatných. Preto sa dobrovoľníci pravidelne stretávajú
s psychologičkou na supervíznych stretnutiach. V rámci nich sa vyrovnávajú so
zážitkami so sprevádzanými, svojimi skúsenosťami, pocitmi, problémami, úspechmi
i zlyhaniami.
Z etického kódexu dobrovoľníka vyplýva, že netrpí žiadnou infekčnou
chorobou, jeho zdravotný a psychický stav nie je v rozpore s vykonávaním
dobrovoľníckej činnosti, že rešpektuje pri každej činnosti zdravotný a psychický stav
pacienta, ktorého záujem stojí na prvom mieste, rešpektuje pokyny lekárov
a zdravotníckeho personálu, pristupuje k pacientovi v duchu tolerancie
a znášanlivosti a nevykonáva žiadnu politickú ani náboženskú agitáciu, zachováva
profesionálny prístup k chorému, chráni súkromie a informácie ktoré získal od
chorého, dodržiava zásada mlčanlivosti a to aj po ukončení dobrovoľníckej
činnosti.98
98 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 253-268.
49
2.6.5 Ciele hospicovej starostlivosti
Hospicová starostlivosť si stanovila za cieľ zaručiť nevyliečiteľne chorému
dôstojný život aj v posledných chvíľach jeho života. Zaručuje pacientovi naplniť
každý okamih zostávajúceho života zmyslom a kvalitou.
Podľa Svatošovej má pacient garantované, že „nebude trpieť neznesiteľnými
bolesťami.“99
Môžeme hovoriť, píše autorka, o bolesti fyzickej, ktorej zmiernenie rieši
paliatívna medicína, bolesti psychickej, podmienenej prežívaním pacienta
a vyrovnávaním sa so sebou samým.
U človeka, ako spoločenskej bytosti je nezanedbateľná i sociálna bolesť,
vyjadrená strachom z odlúčenia a následnej samoty. Práve hospicová starostlivosť
pacientovi zaručuje, že v posledných chvíľach života nezostane osamotený.
Nemožno zabudnúť na duchovnú zložku bolesti, ktorej obsahom je hľadanie
porozumenia so sebou samým, ako aj hľadanie zmyslu života.
2.6.6 Hospicová a paliatívna starostlivosť v SR a ČR
Treba uviesť, že do roku 2002 bolo Slovensko jedinou stredoeurópskou
krajinou, kde neexistoval ani jeden hospic, napriek tomu, že od roku 1995 sa
výstavbu hospicových a paliatívnych zariadení usilovalo približne 20 občianskych
združení a 5 diecéznych charít. Jedným z problémov rozvoja hospicov bolo ich
včlenenie do siete zdravotníckych zariadení.
Napokon v auguste 2002 – po schválení príslušným orgánom VÚC, sa podarilo
otvoriť Mobilný hospic Plamienok určený pre deti so závažnými ochoreniami,
skracujúcimi život. Neskôr sa sieť hospicov rozširovala.100
99 SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 17. 100 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 51.
50
2.6.6.1 Zdravotno-sociálne centrum svätej Alžbety, Trstice
V okrese Galanta, odkiaľ pochádzam, bola v roku 2002 založená nezisková
organizácia Tolerancia, ktorej zakladateľmi sú Obec Trstice a Trst-Trstice s. s r. o.
Táto sprevádzkovala Zdravotno-sociálne centrum svätej Alžbety v Trsticiach.
V januári 2004 otvorila lôžkové oddelenie s hospicovou starostlivosťou s kapacitou
25 lôžok.. Do hospicovej starostlivosti sú prijímaní pacienti po ukončení všetkých
diagnostických a liečebných metód v nemocnici s diagnózami: onkologické
ochorenia v konečnom štádiu, náhle mozgové príhody s trvalými následkami,
poúrazové stavy s trvalými následkami, degeneratívne ochorenia mozgu
a periférneho nervového systému.
Zariadenie je kombinované, okrem hospicu v ňom je zriadený aj domov
sociálnych služieb.
V novembri 2005 rozšírili služby o prevádzkovanie mobilného hospicu a o rok
neskôr bola zriadená nová služba Agentúra ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré
pomáhajú zabezpečiť kvalitnú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť pre pacientov
v ich domácom prostredí.
Už v roku 2008 bola postavená ďalšia budova s kapacitou 89 miest, pričom je
v ňom zriadený hospic s 25 lôžkami, zariadenie pre seniorov (domov dôchodcov) so
64 lôžkami. Izby v hospici sú jedno a dvojposteľové. Postele sú polohovateľné
a podľa potreby vybavené aj proti preležaninám. Na zabezpečenie kvalitnej
hospicovej starostlivosti slúžia aj odsávacie aparáty, kyslíkové zabezpečenie, a rôzne
rehabilitačné pomôcky. K hospicu okrem izieb patrí aj ambulancia lekára, sesterská
izba s monitorovacím zariadením, miestnosť špeciálnej hygieny, záhrada a dvor.
Návštevy sú možné počas 24 hodín denne. Je možnosť pobytu rodinného príslušníka
v zariadení. Každý izba je vybavená signalizačným zariadením, v izbe je možnosť
rozhlasového vysielania. V okolí budovy je malý park s fontánou a malou cukrárňou
pre potreby klientov aj návštevníkov.
Od 01. 2. 2009 zriadili nový druh sociálnej služby: denný stacionár a na
požiadanie zabezpečujú aj dopravnú službu. Denná starostlivosť o človeka, ktoré
rodina je ekonomicky aktívna, nie je schopná sama znášať fyzickú a psychickú
51
ťarchu ošetrenia a starostlivosti o ťažko chorého člena rodiny je poskytovaná na
dobu nepresahujúcu 24 hodín. Denná starostlivosť je v cene 16,67 €.
Vedenie hospicu úzko spolupracuje s rodinou chorého. Žiadosť o prijatie do
hospicu podáva rodina chorého človeka na základe podkladov vyhotovených
lekárom.
V zariadení sa stará o potreby chorých hospicová lekárka, hospicová sestra,
sociálna pracovníčka, rehabilitační pracovníci, duchovný, iní odborníci podľa potrieb
pacientov.
Zariadenie zabezpečuje aj prepravnú službu, rôznymi vozidlami. Zároveň je
možné v zariadení kúpiť alebo si zapožičať zdravotné pomôcky
Komplexnú starostlivosť o starého, chorého a zomierajúceho človeka dopĺňa
zariadenie pre seniorov (domov dôchodcov) s kapacitou 15 miest v jedno
a dvojlôžkových izbách s príslušenstvom a so stálou službou.101
2.6.6.2 Dům léčby bolesti s hospicem svatého Josefa v Rajhradě u Brna
Moje teologické štúdium je realizované v Olomouci, preto som si vybral pre
porovnanie hospicové zariadenie v blízkosti môjho terajšieho bydliska a pôsobiska.
Dům léčby je neštátne cirkevné zdravotnícke zariadenie, ktoré však slúži
všetkým, ktorí potrebujú starostlivosť v poslednej etape svojho života – veriacim
i neveriacim. Zariadenie bolo založené v roku 1999.
Prítomnosť rodiny a príbuzných je pre chorých nenahraditeľná a preto majú
v zariadení zabezpečené hosťovské izby, aby mohli so svojimi blízkymi prežiť
chvíle, v ktorých ich najviac potrebujú. Celková kapacita zariadenia je 50 lôžok.
Pričom 10 z nich je vyhradených pre liečbu bolesti, 4 sú určené pacientom, ktorým
robili lekárske zákroky. Starostlivosť za účasti lekára a zdravotnej sestry je
zabezpečená počas celého roka 24 hodín denne. Návštevy sú tak, ako v Trsticiach,
počas celého dňa. Podľa želania chorého alebo jeho rodiny, je možné zabezpečiť
návštevu kňaza, prípadne rádových sestier.
101 DVORANSKÝ, A., Tvôj lekár [online], dostupné na:<http://www.tvojlekar.sk/36084204/tolerancia-n-o>.
52
Pred nástupom pacienta do zariadenie, je vypracovaný plán liečby, podľa
ktorého sa o chorého starajú. Hospic nie je miestom, z ktorého sa neodchádza, ale je
určené na stabilizáciu stavu pacienta. Chorému je zaručené, že nebude trpieť
neznesiteľnou bolesťou, a že si na rodinu chorého personál zariadenia vždy nájde
čas. Od doby jeho založenia sa stal moderným zdravotníckym zariadením so
znalosťou hospicovej starostlivosti poskytovanej v ČR.
Hospicová starostlivosť je určená nevyliečiteľne chorým, s týmito diagnózami:
• pokročilé štádium nádorových ochorení,
• pokročilé štádiá ochorení nervovej sústavy s postupným zhoršovaním
klinického stavu,
• terminálne štádiá imobilizačného syndrómu, často s nutnosťou
intenzívnej liečby bolesti a ďalších ťažkostí
• terminálne štádiá chronických ochorení srdca, tráviacaho a dýchacieho
traktu.
Základnou podmienkou prijatia chorého do zariadenia je:
• vyčerpanie kauzánej liečby a ďalšia liečba je zameraná na zmiernenie
bolestí, ktoré základné ochorenie spôsobuje,
• pacient a jeho rodina sú s touto skutočnosťou stotožnení, t. z. pacient
a jeho blízki rozumejú možnostiam a limitom palitatívnej liečby
asúhlasia s jej princípmi,
• zdravotný stav nevyžaduje liečbu na jednotke intenzívnej starostlivosti.
V zariadení majú pacienti a ich blízki možnosť využívať aj duchovnú službu,
ktorá je ponúkaná všetkým bez rozdielu náboženského vyznania. Najpočetnejšou
skupinou medzi veriacimi sú katolíci. V duchovnej oblasti ponúkajú priateľský
záujem, blízkosť, sprevádzanie, povzbudenie, spoločné mlčanie alebo modlitbu alebo
čítanie z Sv. Písma. Pacienti si žiadajú individuálny kontakt s duchovným, katolíci
najmä kvôli udeleniu sviatostí. Duchovná služba je ponúkaná i blízkym osobám
chorého človeka. Môže byť pre nich pomocou v trápení, vo vyrovnávaní sa so
situáciou a tiež im môže ponúknuť námety na využitie stretnutia s chorými.
53
V Dome liečby bolesti s hospicom sv. Josefa v Rajhradě je zasvätená Svätej
rodine a bola pristavená k pôvodnej stavbe.
V zariadení je v multidisciplinárnom tíme sú okrem základných povolaní aj
dobrovoľníci, ktorí sú aj vzdelávaní na pôde Edukačného centra hospicu
V zariadení sú realizované aj stáže študentov, ktorí sem prichádzajú načerpať
skúsenosti z praxe.
Súčasťou liečebného procesu v hospicovom hariadení je fyzioterapia, ktorá má
dve zložky lôžkovú a ambulantnú.
Fyzioterapia je dôležitou súčasťou komplexnej paliatívnej starostlivosti o ťažko
chorého človeka s cieľom udržať najlepšiu kvalitu života až do okamžiku smrti, teda
nejde o predlžovanie života.102
2.7 Zvládanie záťaže v pomáhajúcich profesiách Syndróm vyhorenia
Keďže správanie človeka je podmienené aj postojmi, je dôležité, aby každý, kto
chce pracovať s terminálne chorými, dokázal zaujať postoj k vlastnej smrteľnosti,
k iným ľuďom i k ľudskému životu všeobecne.
Ďalšou podmienkou je, aby každý, kto sa chce starať o zomierajúcich, bol
schopný prijať toho druhého takého aký je a zrieknuť sa akéhokoľvek hodnotenia.
akceptovať umierajúceho znemená tolerovať jeho vlastnosti, hodnoty a prijímať
spôsob jeho správania.103
Vo všetkých v pomáhajúcich profesiách, sme často vystavení stresujúcim
situáciám. Ide o súbor príznakov zložený zo straty záujmu o prácu, sklamanie, pocitu
odmietnutia, neschopnosti a hlavne straty zmyslu vlastnej činnosti. Vyhorenie je
istým druhom obranného mechanizmu, ktorým si človek chráni psychiku.
102 FYZIOTERAPIE, in Oblastní charita Rajhrad [online], dostupné na: <http://www.dlbsh.cz/>. [menu:
DLBSH Sv. Jozefa/Fyzioterapie]. 103 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 269-270.
54
Poznáme tri zložky vyhorenia:
• Telesné vyčerpanie - Znamená únavu, nedostatok energie, slabosť,
náchylnosť k úrazom, častejšie vznik choroby, bolesti hlavy, napätie
svalov a chrbta, poruchy spánku, pocity nevoľnosti.
• Emocionálne vyčerpanie - sa prejavuje pocitom bezmocnosti,
beznádeje, z ktorej nevidí pomáhajúci žiadne východisko. Zdrojom
energie nie sú pre neho ani rodina, ani priatelia, vzniká u neho
podráždenosť a nervozita.
• Duševné vyčerpanie – menia sa postoje k sebe samému, k vlastnej
práci, k svojim úspechom, ale tiež ku klientom a k okoliu. Objavujú sa
negatívne postoje k človeku, o ktorého sa staráme.104
Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci , ale nemala
by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote. Veľmi dôležitá je
sociálna opora, ktorej hlavným zdrojom sú rodina, spolupracovníci, priatelia,
záujmy, koníčky a celkové trávenie voľného času. V záujme uchovania duševnej
pohody, zdravia je niekedy vhodné voliť zmenu profesie, čo je bežné v zahraničí.105
104 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 272. 105 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 80-83.
55
3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorých
a zomierajúcich službou lásky
„Sme len hosťami na zemi a putujeme bez oddychu rôznymi ťažkosťami
v ústrety večnej domovine. Len jeden nás sprevádza, a to je Kristus Pán, on verne
putuje po boku, keď všetko na nás zabúda.“106
Kresťanská viera hovorí o smrti ako o kroku, ktorým človek vystupuje z behu
dejín, aby na druhej strane historického života začal nový život, „večný život“ ako
život s Bohom. V smrti dostáva človek najvyššiu príležitosť uskutočniť Božie
kráľovstvo. Dáva sa mu možnosť zaujať postoj. Práve v smrti môže uskutočniť svoje
posledné rozhodnutie, v ktorom môže Bohu povedať „áno“ alebo „nie.“
Ak vychádzame zo skutočnosti, ktorú nám podáva zjavenie, že Boh je Láska,
právom sa môžeme domnievať, podľa Štefka, že neponechá človeka bez pomoci ani
v okamihu smrti. Boh svoju milosť neodoprie ani tomu, kto sa v živote vyhýbal
stretnutie s ním. Veriaci však ľahšie zvláda nebezpečenstvá zomierania, lebo vtedy
to, čo dozrievalo počas celého života, dostáva svoju definitívnu podobu.107
3.1 Chorý človek v nemocničnom prostredí
Ľudský život je cenný Boží dar a ako taký význačným spôsobom posvätný.
Presvedčenie o posvätnosti ľudského života patrí k základným pravidlám lekárského
povolania.108
106POMPEY, H., Zomieranie, s. 76. 107 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 88-89. 108 Porov. tamtiež, s. 107.
56
Vzhľadom na to, že utrpenie a smrť patrí neoddeliteľne do života každého
z nás, je potrebné venovať starostlivosti a sprevádzaniu chorých a zomierajúcich
veľkú pozornosť. Ten, kto chce pomáhať iným, musí sám poznať, čo je to núdza,
pretože núdza a pomoc spolu úzko súvisia. Altruizmus, predpokladá vnímavosť pre
potreby druhého, schopnosť vidieť jeho núdzu a pripravenosť mu pomôcť.
Klasickým príkladom altruistického správania je model milosrdného Samaritána.
Samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého človeka, nech je
akékoľvek. Toto zastavenie nemá byť však zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to
otvorenosť vnútornej dispozície srdca.109
Základným sociálnym vzťahom v nemocničnej starostlivosti a v zdravotníctve
vôbec, je vzťah lekár – pacient. Už od staroveku mal lekársky stav svoj stavovský
poriadok. Jeho cieľom bolo zaručiť vysoký mravný štandard. Súčasná doba však
prináša stále nové a nové problémy, pričom ich riešenie často presahuje etický kódex
i zákonodarstvo, lebo mravná oblasť je oveľa širšia.
Lekár by mal mať pred sebou pacienta ako osobu s jeho dôstojnosťou
a právom. Je dôležité, aby rešpektoval vzťahy pacienta k Bohu, k príbuzným,
k priateľom i ku spoločnosti. Môžu nastať aj iné situácie, keď je lekár nútený
prebudiť svedomie pacienta a pomáhať mu nachádzať zmysel utrpenia. Vzájomná
dôvera, ktorá môže byť dôležitá pre uzdravenie, si žiada pravdivé a citlivé
informácie o vyhliadkach a riziku plánovaného liečenia.
Chorý a jeho príbuzní sa majú tiež podľa možnosti aktívne zúčastňovať na
dôležitých rozhodnutiach, lebo dnešný kritický človek právom neprijíma
autokratívny postoj a správanie lekára. Lekár vždy bol a bude verejnou osobou
a preto je spôsob jeho činnosti podrobený aj morálnemu hodnoteniu verejnosti.110
Na vykonávanie tohto povolanie je okrem odborného vzdelania, praktickej
pripravenosti veľmi potrebná osobná účasť, vľúdnosť a etický prístup. Takéhoto
prístupu je schopný iba lekár, či sestra, ktorí prijali za morálnu normu zákon lásky,
v ktorom je garancia úcty k ľudskej dôstojnosti.
109 Porov. MRÁZ, M., Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi, s. 108-109. 110 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 107-108.
57
Faktom je, píše A. Štefko, že v súčasnosti v rozvinutých európskych krajinách
zomiera v nemocniciach ešte stále dosť ľudí, aj keď ich počet zmenšuje rozvíjajúce
sa hospicové hnutie a narastajúci počet hospicov.111
Ak sa človek sám nedostane do situácie ťažko chorého, ani si dosť dobre
neuvedomuje, čo všetko chorý človek stráca. Preto má právo reagovať na vzniknutú
situáciu úzkosťou, poruchami správania. Tomuto je možné zabrániť, dobre
pripraveným okolím, ktoré vzniknutú situáciu zvláda a môže byť chorému obrovskou
pomocou a oporou.112
Ľudské potreby sa v priebehu života menia, sú vlastné konkrétnemu
jednotlivcovi a ich zmena je determinovaná zdravotným stavom. Zdravý človek
uspokojuje svoje potreby inak ako človek, ktorého závažné ochorenie pripútalo na
lôžko, medzi štyri steny zdravotníckeho zariadenia.
Z hľadiska komplexného prístupu k ľudskej osobnosti a presadzovania
celostného pohľadu na človeka je potrebné pri liečbe pacientov vnímať okrem
biologickej stránky, aj psychickú, sociálnu a duchovnú dimenziu.
Na začiatku ochorenia uspokojuje pacient skôr potreby z oblasti biologickej,
ktoré je možné uspokojiť kvalitnou zdravotníckou starostlivosťou. Otázky súvisiace
so zmyslom života sa stávajú predmetom záverečnej etapy v čoraz väčšej intenzite,
preto v etape umieranie sa do popredia dostáva potreba uspokojovania potrieb
spirituálnych.113
3.1.1 Biologické potreby
Pre pacienta je najvhodnejšie zachovávať obvyklý biologický rytmus. Mal by
byť zabezpečený predovšetkým pokoj v nočných hodinách, nerušený podávaním
liekov, ktoré nie sú bezpodmienečne nutné alebo rušiť pacienta hlasnými nočnými
kontrolami. Ťažkosti môže spôsobovať pacientovi smäd, preto je dôležité
111 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 111-112. 112 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21. 113 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 72-73.
58
nezanedbať podávanie tekutín. Pocit smädu u pacientov vymizne až krátko pred
smrťou.
Dôležitou úlohou personálu je postarať sa o hygienu ústnej dutiny, čo je možné
zabezpečiť zvlhčovaním tampónom alebo vytieraním úst glycerínom s bóraxom.
Celková hygiena pacienta, nielen jeho umývanie a úprava zovňajšku má byť
vykonávaná s úctou a rešpektovaním ľudskej dôstojnosti.
Počas vykonávania intímnych hygienických úkonov je ponižujúce, ak
s pacientom narábajú ako s neživou vecou a ignorujú jeho prítomnosť. V prípade
pohyblivosti pacienta, je pre neho veľkým darom zísť s postele a za pomoci sa
poprechádzať po zariadení, čím uspokojuje aj potrebu sociálneho kontaktu.
Prirodzenou potrebou je aj potreba vylučovania, pretože však mnohí
zomierajúci pacienti sú inkontinentní, je potrebné im zabezpečiť čistotu a pohodlie.
Pre ošetrujúci personál má byť pacient človekom, ktorého ošetruje s láskou, úctou
a ochotou pomôcť.
Pri ochoreniach srdca a pľúc vystupujú do popredia dýchacie ťažkosti. Tu je
potrebné účelné polohovanie pacienta a prívod čerstvého vzduchu alebo kyslíka.
Umierajúci by mal vedieť, že nie je vo svojom utrpení sám, že sa o neho staráme.114
3.1.2 Psychologické potreby
Mnohí ľudia majú dobrú vôľu sprevádzať ťažko chorých. Je to možné iba
vtedy, ak prejavíme chorému a umierajúcemu veľkú dávku empatie a ak si
uvedomíme, že chorý stráca svoje postavenie, životné istoty, niekedy súkromie,
životný rytmus, stravovacie návyky, voľnosť pohybu, možnosť aktivity. Naviac
pribúda bolesť, slabosť, obavy, nepríjemné vyšetrenia u lekárov, možno i nepríjemní
pacienti, s ktorými je v nemocničnej izbe a veľa iného nepríjemného. So vznikom
tejto novej situácie má chorý právo reagovať agresivitou, úzkosťou, depresiou,
zmätenosťou, poruchami správania.115
114 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 73-74. 115 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21.
59
Človek v terminálnej fáze svojho života sa musí vyrovnať s tým, že čoskoro
zomrie a nebude žiť, a práve tak s tým, že odteraz bude musieť zvládnuť celkom
neznámu, novú životnú situáciu. Najväčšie obavy a starosti totiž nespôsobuje smrť,
ale umieranie a s ním spojená strata všetkého.116
Podľa Svatošovej je predovšetkým potrebné rešpektovať ľudskú dôstojnosť a to
úplne nezávisle od stavu jeho telesnej schránky. Človek je jedinečná bytosť, ktorá
má určité poslanie. Je preto potrebné chápať a rešpektovať ho najmä v období, keď
svoje špecifické poslanie završuje.117
Ďalšou z potrieb chorého človeka je potreba autonómie. Pod týmto pojmom
rozumieme právo človeka rozhodovať sám za seba. V tomto prípade nejde
o nezávislosť, keďže chorý človek je závislý od ošetrujúceho personálu.
Prirodzenou ľudskou potrebou je bezpečie, teda istota, že o neho bude
postarané, že môže dôverovať zdravotníkom a svojej rodine. Tu je potrebné
spomenúť situáciu s oznámením diagnózy a zdravotného stavu, v ktorom sa chorý
človek nachádza. Zatajovať pravdu výrazne naruší jeho pocit bezpečia a istoty, ale
druhým nevhodným extrémom je nešetrnou formou ho informovať o situácii, ktorá
sa ho bytostne dotýka. 118
3.1.3 Potreby sociálne
Človek ako spoločenský tvor, izolovane ani netrpí, ani neumiera. Najsilnejšie
väzby má pacient práve so svojou rodinou, so svojimi najbližšími, Sociálny kontakt
treba chorému zabezpečiť už pri vstupe do zdravotníckeho zariadenia.
Zo sociálneho hľadiska je dôležité zamyslieť sa nad tým, či chorý človek má
finančné zabezpečenie, či dokáže napĺňať svoje sociálne potreby. Tieto na
mikroúrovni zabezpečuje osoba, ktorá je mu najbližšia, na mezoúrovni skupina osôb,
ktorá sa snaží pomôcť jednému zo svojich členov a na makroúrovni je to štát.119
116 Porov. POMPEY, H., Zomieranie, s. 34. 117 Porov. SVATOŠOVÁ, M., Hospice a umění doprovázet, s. 21. 118 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 76-77. 119 Porov. tamtiež, s.77.
60
3.1.4 Potreby spirituálne
Uspokojovať spirituálne potreby človeka neznamená iba uspokojovanie potrieb
veriacich ľudí. Práve v období ťažkej choroby vzniká u človeka potreba zaoberať sa
životne dôležitými otázkami týkajúcimi sa zmyslu života. Každý ťažko chorý
a zomierajúci človek sa zamýšľa nad zmyslom vlastného života, potrebuje sa
presvedčiť o tom, že mu je odpustené, a že aj on sám dokázal odpustiť. Potrebuje sa
uistiť o skutočnosti, že jeho život mal zmysel. Spirituálne otázky sú v poslednej fáze
života centrálnymi, nielen pre veriaceho.120
3.1.5 Potreba tíšenia bolesti
O bolesti sme sa zmienili v prvej kapitole našej práce, ale je potrebné ju
spomenúť opäť, lebo je možné o nej hovoriť v súvislosti so všetkými už
spomenutými potrebami. Neuspokojovanie potrieb, v ktorejkoľvek z uvedených
oblastí, spôsobuje bolesť. Vnímanie bolesti a reakcie na ňu má subjektívnu povahu,
ale snahou personálu i nás samotných, ktorí chorého a zomierajúceho sprevádzame
by malo byť zmienenie a odstránenie utrpenia, v najvyššej možnej miere.121
3.2 Chorý človek v hospicovom prostredí
Hospicovú starostlivosť môžeme rozdeliť na tri obdobia:
• prvé obdobie pred prijatím do zariadenie – prae finem,
• druhé obdobie – in finem zahŕňa starostlivosť a spevádzanie chorého
a jeho blízkych počas zomierania v užšom slova zmysle,
120 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 78. 121 Porov. tamtiež, s. 78.
61
• tretie obdobie – post finem, znamená okrem starostlivosti o telo
zomrelého aj sprevádzanie pozostalých spravidla po dobu jedného
roka.122
Do hospicu sa dostane chorý človek na základe vlastnej žiadosti, s vedomím, že
bude pokračovať jeho paliatívna liečba, ale nemôže očakávať liečbu, ktorá bude
neefektívna a neúčinná. To, ako bude prežívať chorý človek svoje posledné dni
života, závisí od viacerých faktorov, napríklad od jeho intelektu, jeho skúseností,
jeho veku, ale aj celkovej životnej situácie. Všeobecne je platné, že smrť prijímajú
ľahšie ľudia, ktorí ju považujú za vykúpenie, keď predtým trpeli dlhšiu dobu
bolesťami- najmä fyzickými.123
Veľa pacientov nemá doriešené sociálno-právne záležitosti a to v nich vyvoláva
pocit veľkého tlaku a nepokoja. Sociálny pracovník by mal byť natoľko odborne
spôsobilý, aby pacientovi vedel podať správne informácie a pomôcť mu vyriešiť jeho
problém. Nevyhnutným predpokladom vykonávania profesie sociálneho pracovníka
so zameraním na paliatívnu starostlivosť je ovládanie právnych noriem, najmä
Zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci.124
Sociálny pracovník vystupuje v priebehu hospicovej starostlivosti ako poradca
v sociálno-právnych záležitostiach týkajúcich sa nielen chorého, ale aj jeho
príbuzných. Práca s rodinou môže byť často náročnejšia, ako so samotným
pacientom. Účinnú pomoc môžeme chorému a zomierajúcemu človeku poskytnúť
vtedy, keď do tohto procesu zapojíme aj jeho rodinných príslušníkov.
Príbuzní nevyliečiteľne chorého majú problémy, ktoré spravidla znamenajú
celkové psychické a fyzické vyčerpanie, najmä vtedy, keď sa dlhodobo o chorého
starali v domácom prostredí.125
V poslednej fáze – post finem, treba venovať aktu rozlúčenia sa so zomrelým
človekom. Akt rozlúčenia sa, je veľmi dôležitým nielen pre dospelých, ale aj pre
zdravý vývin detí. Deťom je potrebné vysvetlenie situácie bez strachu a hrôzy
122 DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 199. 123 Porov. tamtiež, s. 200-201. 124 Porov. tamtiež, s. 204-205. 125 Porov. tamtiež, s. 205-206.
62
s cieľom: aj smrť je súčasťou života. Starostlivosť o pozostalých si vyžaduje veľkú
dávku empatie a aktívneho počúvania.126
3.3 Uspokojovanie potrieb ťažko chorého človeka v rodinnom prostredí
Kým neexistovali nemocnice, útulky či kláštorné hospitály, bola starostlivosť
o chorého výlučne záležitosťou rodiny. V bohatých rodinách pomáhali opatrovať
chorého sluhovia, v chudobných rodinách bola starostlivosť záležitosťou príbuzných.
Tak ako človek prichádzal na svet v kruhu svojich najbližších, tak z neho aj
odchádzal. Domnievame sa, že túžbou každého z nás je prežiť svoje posledné chvíle
života medzi svojimi najbližšími, na svojom lôžku a vo svojom byte, či dome.
Najradšej by sme boli v blízkosti tých, ktorí sú nám najbližší a najdrahší.
Dnes zomiera väčšina pacientov v rôznych inštitúciách, najmä v nemocniciach,
liečebniach pre dlhodobo chorých a v domovoch dôchodcov. Pacienti a ich príbuzní
nemajú veľmi na výber. Bezmocnosť, zúfalstvo a nevedomosť ich núti prijať to, čo
je nám a našim blízkym poskytované. Pretože závažné ochorenie príde často náhle,
z plného zdravia. Sme nepripravení riešiť aktuálny problém.
Rodina sa nemôže vždy postarať o chorého a umierajúceho človeka. V tejto
situácii, keď je princíp vlastnej pomoci – svojpomoci, nepostačujúci, prichádza na
pomoc väčšie spoločenstvo, v konečnom dôsledku štát, aby poskytlo rodine
a zomierajúcemu pomoc na princípe subsidiarity.127
Vznik agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti je výhodou pre celú
spoločnosť, nielen pre rodinu chorého. Ide tu o uplatnenie princípu poskytnutia
pomoci ku svojpomoci.
Najmä zomierajúci ľudia potrebujú až do konca ľudskú blízkosť a starostlivý
záujem predovšetkým od príslušníkov spoločenstva vlastnej rodiny. Majú byť
chránení pred osamelosťou, ktorá pramení z pocitu izolácie. Morálnu kvalitu rodiny
126 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 207-208. 127 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 42.
63
ukazuje najmä jej vzťah k umierajúcemu príslušníkovi rodiny. Túto kvalitu možno
určiť tým, nakoľko jednotliví členovia spracovali v sebe vedomie vlastnej
smrteľnosti.128
Motívov pre útek od reality smrti je veľa. Za najdôležitejší považuje E. K.
Rossová skutočnosť, že umieranie je dnes krutejšie ako kedysi. Je osamelé,
zmechanizované a neosobné a niekedy ani nevieme, v ktorej chvíli smrť nastala.
Osamelosť a neosobnosť v konaní nastáva vtedy, keď chorého človeka vytrhneme
z domáceho prostredia a dopravíme v záchvate starostí a obáv do zdravotníckeho
zariadenia. Počiatkom zväčša dlhého utrpenia je pre chorého človeka práve transport,
ktorý v súvislosti s chorobou musí prežívať, namiesto pokoja, ticha a útechy
v bolesti.129
Namiesto toho, aby sme ho držali za ruku vo svojej, s úsmevom odpovedali na
jeho otázky, my v chvate a dobre mienenou dôkladnosťou zabúdame na to, že pod
pokrývkou je nielen pacient, ale predovšetkým človek. Často to vyzerá tak, že keď sa
rozhoduje o dopravení chorého do nemocnice, odopierame ťažko chorému právo na
jeho vlastný úsudok. Nemalo by byť pre nás problémom vypočuť chorého,
prihliadnuť na jeho pocity a jeho práva.130
3.3.1 Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti
Od roku 1995, v zmysle Zákona o zdravotnej starostlivosti č. 277/1994 Z. z.,
začali na Slovensku pracovať Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti
(ADOS) ako súčasť zdravotnej starostlivosti mimo nemocnice. Ich povinnosti určuje
už spomenutý zákon o zdravotnej starostlivosti a právne predpisy súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Je ambulantnou formou zdravotnej
starostlivosti, poskytovanou v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom
sociálnom prostredí fyzickým osobám.
128 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 95. 129 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 11. 130 Porov. tamtiež, s. 12.
64
Kritériá pre poskytnutie starostlivosti osobám, ktoré:
• vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť,
• sú imobilné, čiastočne imobilné a nie sú schopné samostatne prísť do
ambulantného zdravotníckeho zariadenia,
• nevyžadujú ústavnú zdravotnú starostlivosť alebo ústavnú zdravotnú
starostlivosť odmietajú.131
Domáca ošetrovateľská starostlivosť je poskytovaná osobám vo všetkých
vekových a diagnostických skupinách.
Návrh na domácu ošetrovateľskú starostlivosť môže odporučiť:
• lekár špecializovanej ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
• ošetrujúci lekár ústavnej zdravotnej starostlivosti,
• ošetrujúca sestra ústavnej zdravotnej starostlivosti.
O poskytnutie domácej ošetrovateľskej starostlivosti môže lekára požiadať aj
rodinný príslušník alebo zákonný zástupca.132
Domáca ošetrovateľská starostlivosť je poskytovaná osobám, u ktorých sa
predpokladá, že ich zdravotný stav si nebude vyžadovať nepretržitý pobyt
v ústavnom zariadení, alebo ktoré pobyt v tomto zariadení odmietli. Ich služby sú
určené pacientom, ktorí potrebujú dlhodobú odbornú starostlivosť a nemusia byť
hospitalizovaní alebo sú prepustení z nemocnice. Do domáceho liečenia. Väčšinou
ide o chronicky chorých, ktorí nemôžu chodiť.
3.3.2 Úloha Agentúr domácej ošetrovateľskej služby
Úlohy vychádzajú z koncepcie ošetrovateľstva a potrieb pacienta. Úlohou
ADOS je poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti pacientovi,
131 Porov. HUDECOVÁ, D., Ošetrovateľských agentur by malo v budúcnosti pribúdať [online], dostupné
na:<http://zdravie.pravda.sk/opatrovatelskych-agentur-by-malo-v-buducnosti-pribudat-p2r-/sk-
zpreven.asp?c=A110104_230722_sk-zpreven_p31>. 132 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné
na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-
zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.
65
uspokojovanie jeho bio-psycho-sociálnych a spirituálnych potrieb a uplatňovanie
holistického prístupu.
Povinnosťou personálu je rešpektovanie autonómie chorého, pomoc pri
udržiavaní jeho samostatnosti v čo najväčšej miere, nezávislosti, predchádzanie
komplikáciám z imobility (dekubity, poruchy spánku a výživy, vnímania, psychické
poruchy, sociálna izolácia a iné).
S vlastnou ošetrovateľskou starostlivosťou súvisia aj tie, ktoré vychádzajú zo
základných pilierov ošetrovateľstva: dýchanie, výživa, hygiena, poloha, edukácia. Sú
to napr. úprava diétneho režimu, infúzna liečba, ošetrovanie onkologicky chorých
pacientov s umelými vývodmi z tela.
Veľmi dôležitým aspektom pomoci chorému človeku je zabezpečenie
primeranej kvality života, zabránenie týraniu starého a chorého človeka,
zabezpečeniu jeho dôstojného a pokojného prežitia obdobia choroby a umierania.133
3.3.3 Služby poskytované agentúrou domácej ošetrovateľskej
starostlivosti
Medzi základné poskytované služby ošetrovateľskej starostlivosti patrí:
Ošetrovanie ktoré je určené imobilným alebo čiastočne imobilným pacientom, ktorí
vyžadujú odbornú starostlivosť a nie sú schopní samostatne chodiť na ošetrenie do
ambulancie. Poskytujú im ho kvalifikované zdravotné sestry na základe návrhu
všeobecného lekára a písomnej dohody agentúry s pacientom alebo zo zdravotného
poistenia. Rehabilitácia je určená pacientom po úrazoch, cievnych príhodách alebo
operáciách, ktorí vyžadujú liečebnú rehabilitáciu a nie sú schopní samostatne
navštevovať rehabilitačné zariadenie. Službu poskytujú kvalifikovaní fyzioterapeuti
na základe návrhu rehabilitačného lekára a písomnej dohody agentúry s pacientom
alebo s jeho zástupcom. Opatrovanie – je určené na podporu samostatného života
chorého. Možno ju poskytnúť aj príbuzným, starajúcim sa o chorého, počas ich
133 Porov. CIBULKOVÁ, M., Domáca ošetrovateľská starostlivost [online] dostupné
na:<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.
66
neprítomnosti, keď si plnia pracovné povinnosti alebo počas dovolenky.
Opatrovateľská služba nie je hradená zo zdravotného poistenia, za poskytnuté služby
platí klient.
Pri opatrovaní chorého človeka je možné poskytovať rôzne činnosti a služby:
• Zabezpečenie spoločnosti formou dohľadu, prechádzok, rozhovoru,
• aktivácia chorého k uchovaniu jeho zručností, záľub napr.: ľahké
pohybové cvičenia, spoločenské hry, čítanie,
• zabezpečenie stravy (donáškou stravy z jedálne, varením jednoduchých
jedál, drobnými nákupmi),
• pomoc pri hygiene a v domácnosti,
• sprevádzanie chorého k lekárovi, na vyšetrenie, do nemocnice.134
3.3.4 Financovanie služieb agentúry domácej ošetrovateľskej
služby
Činnosť ADOS je hradená z verejného zdravotného poistenia. ADOS
uzatvárajú zmluvy o úhrade poskytovanej zdravotnej starostlivosti so zdravotnými
poisťovňami, pričom treba podotknúť, že každá z poisťovní má svoje pravidlá pri
uhrádzaní výkonov.
Prínosom ADOS je spojenie domáceho prostredia, kvalifikovaného
ošetrovateľského personálu, dohľad lekára pri uspokojovaní potrieb chorých.
V súčasnosti na Slovensku funguje približne 182 ADOS a sieť ďalších sa
rozširuje, tak, aby bola dostupná chorým na celom území.135
Cieľom ADOS je poskytovanie odbornej ošetrovateľskej starostlivosti
samostatne pracujúcimi sestrami klientom v domácom prostredí. Agentúra ich
posiela k pacientom na základe indikácie praktického lekára po odsúhlasení stavu
134 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné
na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-
zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>. 135 Porov. CIBULKOVÁ, M., Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné
na:<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.
67
pacienta revíznym lekárom zdravotnej poisťovne. Preto je vhodné pre chorého alebo
jeho príbuzných podať návrh na domácu starostlivosť pred jej plánovaným
začiatkom.
Výhodou domácej ošetrovateľskej starostlivosti je:
• poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti zameranej na
zlepšenie kvality života,
• skrátenie hospitalizácie, a tým znižovanie nákladov na zdravotnú
starostlivosť.136
Hlavnou náplňou činnosti ADOS-u sú zdravotnícke služby, ale niektoré
agentúry poskytujú aj sociálnu starostlivosť vo forme opatrovateľskej služby.
136 Porov. ZDRAVIE A PREVENCIA, Domáca ošetrovateľská starostlivost [online], dostupné
na:<http://zdravie.pravda.sk/co-je-domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk-
zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.
68
4 Komunikácia s ťažko chorými
a zomierajúcimi
Pomáhať ľuďom, aby dobre zakončili svoj život tu na zemi je veľmi
zodpovedná, ba vznešená úloha. Fascinujúce je na nej predovšetkým to, že človek
môže pomôcť svojmu blížnemu, aby bol prijatý do spoločenstva s Bohom vo
večnosti.
Ak nazrieme do dejín spásy, vidíme, že Boh slovom nepohŕda, ba naopak svoje
veľké činy začína slovom. Preto je za základný prostriedok sprevádzania považované
,,slovo.“137
Komunikácia je jednou zo základných funkcií človeka. Sociálna komunikácia
v užšom poňatí sa chápe ako výmena informácii. Slová používame pre svoje dobro,
pre radosť druhých a na slávu Božiu. Hodnotu, dôstojnosť a spôsob používania
ľudského slova nachádzame v ôsmom Božom prikázaní. Medziľudské vzťahy
ovplyvňujú duševné zdravie človeka. Základný predpoklad pre komunikáciu je
dôvera.
Správna komunikácia prebieha v znamení dialógu bez pocitu nadradenosti, pri
zachovaní kompetencií, sebaovládania, rozhodnosti, tolerantnosti, priateľstva
a ohľaduplnosti. Pri komunikácii je potrebné navzájom sa vnímať ako ľudia, ktorí sú
odkázaní jeden na druhého a jeden bez druhého nemôžu existovať.138
Východiskom a riešením správnej komunikácie je asertivita. Asertívne osoby
charakterizuje zdravé sebavedomie a realistický odhad svojich síl. Asertivita je
zdravé, primerané presadzovanie sa, ktoré má zlepšiť našu situáciu, avšak nie na
úkor druhého. Asertívny človek jasne a presne definuje, o čo mu ide, ako vníma
situáciu a ako naňho pôsobí. Zároveň je ochotný zmeniť názor, keď sú
protiargumenty presvedčivé.139
137 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 14. 138 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia. s. 56-58. 139 Porov. tamtiež, s. 59.
69
Dôležité miesto v komunikácii má empatia. Je to schopnosť vžiť sa do druhého
človeka a snažiť sa ho pochopiť. Vcítenie sa do druhého človeka prináša so sebou
súcit, pochopenie, nehu a pomoc. Empatiou môžeme pomôcť blížnemu znovu
objaviť jeho hodnotu a spoznať lásku Boha i človeka. Empatia je dôležitým prvkom
pri rozpoznávaní pozitívneho rozmeru utrpenia.
Prvá fáza utrpenia sa označuje ako nemé utrpenie, uzavreté do seba, ktoré
redukuje vonkajšie prejavy trpiaceho človeka do samoty a ticha. S touto fázou
utrpenia sa stretávame pri utrpení spojené s bolesťou, so stresom, so stratou,
depresiou a pod. Utrpenie akoby redukovalo schopnosť človeka komunikovať
s okolím. Postoj človeka v tejto fáze utrpenia môže viesť k bezmocnej rezignácii
a apatii alebo vedie k mobilizácii síl hľadať, nachádzať, naučiť sa zmeniť postoj
vlastného uzavretia a spútania smerom k svetu a ľuďom.
Druhá fáza je označovaná ako vyjadrené utrpenie. Človek v hľadaní
pochopenia reality nachádza spôsob vyjadriť svoje utrpenie či už ako nárek,
sťažnosť, rozprávanie o svojom utrpení so súcitiacou osobou a pod.
Tretia fáza je vyrovnávanie sa so skutočnosťou, ktoré je odrazom otvorenia sa
a prejavenia utrpenia, ako aj prijatia prejavov solidarity zo strany iného človeka.
Tento proces určitej identifikácie spôsobuje hlbokú zmenu v myslení a správaní
človeka. Hrdinstvo človeka nie je len niečo veľké vykonať, ale i niečo vydržať
a prekonať, zvíťaziť nad sebou a svojím utrpením, ba dokonca utrpenie využiť ako
novú motiváciu k ďalšiemu životu. Utrpenie je telesné i duševné a nachádza sa všade
tam, kde sú ľudia.
Empatické postoje môžeme rozdeliť na tri štádiá, ktoré zodpovedajú
uvedeným trom fázam utrpenia.
• Je to tichý súcit alebo tichá empatia, ktoré začínajú v tichosti.
• Vyslovená alebo prejavená empatia, ktorá má pomôcť nájsť trpiacemu
otvoriť sa a vyjadriť svoje utrpenie – pomôcť nájsť slová tomu, kto ich
nenachádza.
• Spolupráca pri nachádzaní novej rovnováhy a zásadnej zmeny
v postojoch trpiaceho, ktoré odrážajú jeho novú identitu.140
140 Porov. CEHUĽOVÁ, Ľ., Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia, s. 61.
70
4.1 Rozhovor s využitím neverbálnej komunikácie
Základnou metódou vytvorenia kontaktu s chorým pri jeho lôžku je rozhovor.
Rozhovor však predpokladá predbežnú znalosť psychických zvláštností chorých, ich
ťažkostí a ich postojov. Niektorí ľudia majú vrodenú schopnosť nadviazať kontakt
s druhými ľuďmi a získať si ich dôveru.141
Avšak aj bez týchto predpokladov je možné sa pri dobrej vôli zdokonaľovať
v umení rozhovoru s chorým človekom a tým prispieť k jeho liečeniu.
Všetci kňazi pri svojej pastoračnej činnosti sa stretnú s chorými a umierajúcimi,
ktorí od nich budú očakávať radu a pomoc.
Rozhovor s chorým človekom, by mal začať bežnou konverzáciou, pri ktorej sa
prejaví opravdivý záujem o ťažkosti chorého. Rozhovor je už v začiatočnej fáze
súčasťou liečebného procesu. Je potrebné pamätať na niektoré skutočnosti:
Obava, že chorému by rozhovor bol na príťaž, je často neopodstatnená. Chorý
sa potrebuje o svojej chorobe poradiť s nezaujatou osobou, o ktorej vie, že bude
chrániť jeho záujmy. Ako základná zásada platí, že je vždy nutné za každých
okolností hovoriť pravdu, aj keď nie je vždy potrebné oboznámiť chorého s celou
pravdou, s dôsledkami ktorej by sa nedokázal zmieriť.142
Sprevádzanie ako súčasť starostlivosti o ťažko chorých, nie je výhradne
poslaním a činnosťou kňazov a zasvätených osôb, ale aj laikov, ktorí s nimi
prichádzajú do kontaktu: lekárov, zdravotníkov, príbuzných, i každého, kto s nimi
príde do bezprostredného kontaktu.143
Sprevádzajúci pôsobí na chorého človeka už svojou prítomnosťou, svojou
snahou pomôcť, svojím súcitom, i keď to nedáva najavo. Treba však vedieť
odhadnúť, ako má pri svojom rozhovore postupovať, ako dlho sa zdržať, kedy odísť
s ohľadom na zdravotný stav chorého. Príliš dlhé návštevy nie sú pre chorého
vhodné. Je vhodné nerozprávať o svojich ťažkostiach, ale nechať o nich vyrozprávať
141 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s. 114-115. 142 Porov. tamtiež, s. 116. 143 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 4.
71
chorého. Ak hovoríme o chorobách vlastného života, tak len ako súčasť
povzbudenia.
Pri rozhovoroch s pacientom sa sprevádzajúci stretne často s otázkami typu:
• Prečo je človek vôbec chorý?
• Prečo som práve ja som ochorel na túto chorobu?
• Za čo ma Pán Boh trestá, že ma nechá takto trpieť?
• Uzdravím sa, čo myslíte?
• Aký zmysel má táto moja choroba?
• Z čoho vzniklo moje ochorenie?
• Kto sa bude o mňa starať?
• Je moja choroba predohrou k smrti?
Pri hľadaní odpovedí na uvedené otázky sa môžeme stretnúť so zdanlivo
správnym riešením. Vyjadruje nám to dobre známy výraz pacient, čo znamená
trpezlivý človek. Ale najťažšou formou utrpenia je nezmyselné utrpenie. Vedie
k zúfalstvu. Ak sa však podarí nájsť zmysel choroby, dá sa utrpenie ľahšie znášať.144
Potreba komunikácie patrí medzi základné potreby človeka. Komunikácia je
úplne základný prvok v každom vzťahu. Chorý človek má právo sa pýtať a má právo
očakávať, že ho budeme počúvať a pokúsime sa odpovedať na jeho otázky.
Z hľadiska obsahu rozlišujem komunikáciu verbálnu a komunikáciu činmi, t. z.
prejavy porozumenia a lásky. Formy komunikácie sa vzájomne prekrývajú. Formy
komunikácie sú charakterizované neverbálnou komunikáciou, obrazovou
komunikáciou a verbálnou komunikáciou.145
Neverbálna komunikácia. K prostriedkom neverbálnej komunikácie patrí
telesná blízkosť, telesný kontakt, pozícia tela, pohyby hlavou (prikývnutie a pod.)
výraz tváre, gestá atď. Dôležitou zložkou je mimika tváre, ktorou vyjadrujeme
emocionálne prejavy. Komunikáciu formou dotyku a stimuláciou kožných zmyslov
sleduje haptika, ktorou vyjadrujeme priateľstvo alebo nepriateľstvo vo forme
podania ruky, stisnutia, objatia, pohladenia. V rámci komunikácie je dôležitým
144 Porov. BOŠMANSKÝ, K., Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky, s.117. 145 Porov. VEREŠOVÁ, M., Psychológia, s. 116.
72
aspektom poloha nášho tela a konfigurácia všetkých jeho častí o čom hovorí
posturológia. V nej má význam najmä držanie a poloha hlavy (sklonená,
vzpriamená), poloha hrudníka a ramien. Slovný prejav nahrádza slovný prejav
pohybmi rúk, nôh, hlavy alebo inej časti tela.
Komunikácia je proces vzájomného dorozumievania sa ľudí, je jednou zo
základných ľudských potrieb. Má byť taká, aby vo vzťahoch odstraňovala riziko
konfliktov a zraniteľnosť vzťahov. Chorí a zomierajúci ľudia potrebujú až do konca
ľudskú blízkosť. Izolovanosť vyvoláva v chorom človeku psychickú depriváciu.146
Ťažko chorý človek a umierajúci sa potrebuje vyrovnať nielen s otázkami
týkajúcimi sa jeho tela, ale aj s otázkami z iných oblastí života. Sú to predovšetkým
otázky vzťahové. Potrebuje vyjadriť vďačnosť a lásku najbližším ľuďom, vysloviť
slová „odpusť mi“ a „odpúšťam ti“ a to v čase, keď má ešte dostatok energie.
U niektorých ľudí je potreba pochopiť význam svojho ochorenia, či udalostí zo
svojej minulosti alebo života všeobecne. Choroba sa pre nich môže stať príležitosťou
k hľadaniu odpovedí, ktoré im dávajú zmysel.147
Pri práci s ťažko chorými, je nutné pamätať na fakt, že každý človek má určitý
štýl komunikácie. Komunikácia je odovzdávanie informácií, pocitov a citov
k druhým. Realizuje sa verbálne a neverbálne. Väčšinu informácií prijímame
neverbálne. O pravdivosti výpovede viac vypovie mimický prejav, gesto, pohľad, tón
hlasu. Kto vie dobre počúvať druhých, tak dobre pozná, či sa pýtať, či pokračovať
v rozhovore, či prestať, či mlčať, zostať či odísť.
Predpokladom úspešného rozhovoru s chorým je súlad našich verbálnych
a neverbálnych prejavov. V podstate to znamená, hovoriť s chorým pravdivo a
s citom a veľmi ohľaduplne. Starší a chorý človek obyčajne hovorí pomalšie a preto
je potrebné ponechať mu dostatok času na premyslenie odpovede. Ak pacient trpí
fyzicky, zdravotnými komplikáciami, klesá aj jeho ochota ku komunikácii.148
146 Porov. VEREŠOVÁ, M., Psychológia, s. 116. 147 Porov. BYOCK, I., Dobré umíraní, s. 311. 148 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 74-75.
73
4.2 Problematické situácie v komunikácii s ťažko chorými
Pri sprevádzaní chorého človeka sa stretávame s rôznymi zdravotnými
ťažkosťami chorých, ktoré sťažujú komunikáciu. Ich poznaním sa môžeme vyhnúť
mnohým sklamaniam zo strany chorých i nás samotných, ktorí v duchu kresťanskej
lásky prejavujeme chorým službu.149
Chorý človek s poškodeným sluchom
Hovorí sa, že zrak je bránou k veciam a sluch je bránou k ľuďom. Ak hovoríme
s človekom, ktorý má poškodený sluch, dívame sa mu do tváre a hovoríme pomaly.
Vzdialenosť medzi ním a nami by nemala byť väčšia, ako 40 cm a mala by prevládať
neverbálna komunikácia, napr. ukazovaním na predmety, o ktorých hovoríme.
Zložitejší rozhovor je možné doplniť písaným slovom.
Ak pacient trpí poruchou zraku, zvolíme vhodnú stratégiu pre začiatok
rozhovoru. Vhodnou formou je: pri vstupe do miestnosti zaklopať, ako prvý
pozdraviť, predstaviť sa a hneď oznámiť cieľ našej návštevy. Dbáme pritom na
zrozumiteľné a jednoznačné vyjadrovanie, bez potreby osobitného výkladu. Chorého
človeka sa nedotýkame bez upozornenia a všetko, čo robíme mu aj komentujeme –
primeraným a jeho stavu vhodným spôsobom.
Pri poruchách reči, najmä tými, ktorý trpia neurologickými chorobami, je
takmer nemožné dohovoriť sa s nimi, čo môže viesť k dvom problémom:
• búrlivým reakciám, ktorými sú nervozita, hnev a agresivita,
• rezignáciou na komunikáciu.
Predpokladom komunikácie s chorým je trpezlivosť, hľadanie vhodných
alternatív ako sú: obrázky, posunky, ale aj možnosť použitia počítača. Ak u chorého
človeka prišlo k úplnej strate schopnosti verbálnej komunikácie, pomáhame si
názorne, tak, že ukazujeme obrázky, informácie dopĺňame aj z iných zdrojov, ale
vždy s taktom a úctou k chorému človeku.
149 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77.
74
Pri človeku trpiacom demenciou je potrebné poznať ho, jeho spôsob
komunikácie a poruchy reči. Stretávame sa so situáciami, keď pacient používa iba
niekoľko slov ako jediný verbálny prejav. Mení iba intonáciu a hlasitosť svojho
prejavu. Rozhovor môžeme začať iba vo chvíli úplného pokoja, vtedy ak sa chorý
obráti na nás. Je vhodný úsmev, pohľad do očí, pričom sledujeme jeho neverbálne
prejavy. Vhodnou podporou je i dotyková komunikácia. Upokojuje a upriamuje
pozornosť na zdieľanú informáciu.
Slovník pri kontakte s takto postihnutým chorým človekom je zložený
z krátkych viet, nie príkazov, pričom volíme jeho výrazy na označenie ľudí a vecí
vôkol. Sme však veľmi obozretní, aby neprišlo k omylu v komunikácii, či dokonca
k citovému zraneniu. Je na mieste spomenúť aj nevhodné spôsoby správania chorého
človeka, napr. používanie vulgarizmov. Tieto nekomentujeme, ale všetkými
spôsobmi sa snažíme zachovať si rozvahu a u chorého človeka jeho ľudskú
dôstojnosť.
V sprevádzaní chorého a umierajúceho človeka je najdôležitejším prvkom
umenie počúvať. Ľudia, najmä trpiaci, sú veľmi citliví na náš záujem o ich osobu. Ak
majú pocit, že o nich záujem nemáme alebo je tento záujem iba predstieraný, strácajú
o komunikáciu záujem. Načúvanie sa prejavuje aj tým, že zmeníme polohu smerom
k rozprávajúcemu, pokojným postojom, či sedením a vhodným očným kontaktom.
Verbálne, ak je to možné, podporíme chorého vhodnými otázkami, parafrázovaním,
či reflexiami jeho vyjadrení. Vyjadrujeme chápajúci postoj a neodsudzujeme
rozhodnutie chorého.150
Odmietanie komunikácie - sú rozličné dôvody, prečo chorý človek nemá
záujem o našu prítomnosť a komunikáciu s nami. Sprevádzajúci, či už lekár,
zdravotník, alebo duchovný by mali najskôr analyzovať dôvody nezáujmu, či
odmietania. Každý človek je individualitou, preto môže byť viacero príčin tohto
stavu.
Môže to byť smútok zo zmeny, ktorá chorého postihla, niektorí majú nižšiu
potrebu rozprávať sa s inými. Ale väčšina ľudí rada spomína na svoju rodinu,
150 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77.
75
profesiu, na svoje záujmy a koníčky. Vyhýbame sa témam, ktoré chorého zraňujú.
Rovnako rešpektujeme prianie klienta, ak chce byť iba sám so sebou.
Stereotypná komunikácia je vážnym problémom komunikácie a je to najmä
z dôvodu zabúdanie u chorého človeka. Chorý človek by sa rád rozprával a aj
nadviazal kontakt so sprevádzajúcou osobou, ale práve kvôli zabúdaniu je táto
činnosť sťažená. Najčastejšie sa stretávame s témou týkajúcou sa zdravia, resp.
ťažkostí súvisiacich so zdravotným stavom chorého. Usilujeme sa odviesť pozornosť
na inú tému.
Nevhodné vyjadrovanie chorého človeka je veľmi nepríjemné, ak chorý
človek používa vulgárne výrazy, nadávky. Je potrebné zvoliť vhodný spôsob
eliminovania tohto javu. Takýto spôsob komunikácie odmietneme, ale neodmietame
človeka.151
4.3 Komunikácia v pastorácii chorých a zomierajúcich
Pri rozhovore s chorým človekom je potrebné dodržiavať určité zásady, ku
ktorý patrí hlavne to, aby téma rozhovoru bola v súlade so želaním chorého. Až keď
chorý vyrozpráva, čo má na srdci, otvára sa cesta k obojstrannému rozhovoru,
v ktorom má vždy prednosť chorý človek. Aby sme chorého vyviedli z priestoru jeho
izby a spojili ho so svetom, v ktorom sa teraz nemôže pohybovať, hovoríme mu len
o tom, čo ho zaujíma a čo chce počuť.152
Ďalšou dôležitou zásadou úspešného rozhovoru s chorým je, venovať mu určitý
nevyhnutný čas. Pre dobrý rozhovor je potrebné vytvoriť vhodné prostredie,
zaručujúce súkromie pre komunikáciu a nakoniec je potrebné dohodnúť sa, ako budú
chránené dôverné informácie, ktoré sme pri rozhovore s ním získali.153
Pre sprevádzajúcu osobu je veľmi dôležité dodržiavanie pravidla, neodpovedať
na každú otázku chorého človeka. Často má položená otázka povahu rečníckej
151 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 76-77. 152 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 14-15. 153 Porov. VENGLÁŘOVÁ, M., Problematické situace v péči o seniory, s. 74-75.
76
otázky: „Ako sa môže na moje utrpenie Pán Boh pozerať?“ a chorý na ňu neočakáva
odpoveď. Niektorými otázkami racionálneho charakteru: „Ako dlho to bude trvať?“
nás chorý vyzýva k spoluúčasti, ktorú je vhodné prejaviť neverbálne, napr. pohybom
hlavy, čim dávame najavo, že chápeme trápenie chorého, že ho neopúšťame v jeho
trápení.154
Jedným z vážnych problémov pri rozhovore s chorým je dilema, či povedať
všetko, na čo sa chorý pýta. Chorému nemôžeme zodpovedať všetky jeho otázky aj
preto, lebo ani samy na ne odpoveď nepoznáme. Pri odpovedi na položenú otázku
treba mať na pamäti, či sme správne odhadli typ človeka, s ktorým sme sa stretli. Či
naše stretnutie s ním je iba jednorazové a najviac krátke alebo budú naše stretnutia
pokračovať. Od nikoho, ani od veriaceho človeka, nemôžeme očakávať, že unesie
akúkoľvek ťažkú správu a kedykoľvek.
Ak sa v našom rozhovore nevyhneme téme budúcnosti, je vhodné reagovať
v zmysle: nemôžeme dnes zabezpečiť a usporiadať väčšinu vecí vo svojej vlastnej
budúcnosti a ani v budúcnosti svojich blízkych, ale môžeme dnes žiť tak, aby sme
túto budúcnosť už dopredu čo najmenej kazili.
S témou smrti sa skôr či neskôr v rozhovore s chorým človekom stretneme.
Túto tému je vhodné vždy spájať so životom, pretože smrť je súčasťou života ako
celku. Ťažko chorý človek je postavený pred otázku smrti veľmi konkrétne a osobne,
preto sa s touto, pre neho novou situáciou, s naším prispením a pomocou, vyrovnať.
Nebolo by vhodné v súvislosti so smrťou, príliš rýchlo a príliš skoro predkladať
chorému náboženské témy. Chorý potrebuje čas a niekoho, komu sa zdôverí so
svojimi obavami a úzkosťami.155
Vo vzťahu k chorému človeku je vhodné vyvarovať sa slovám, síce pravdivým,
ale vypovedaným bez lásky. S prispením takýchto slov môže chorý človek stratiť
životnú motiváciu. Chorého nemožno izolovať od všetkých nepríjemných
skutočností, ani sa vyhýbať všetkému, čo by mu v rozhovore nebolo príjemné. Vždy
sa však musíme usilovať o to, aby sa v danej situácii necítil opustený, bez nádeje na
154 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 16-17. 155 Porov. tamtiež, s. 18-19.
77
východisko, bez nádeje na odpustenie, bez nádeje na Božiu lásku, ktorá sa nás
dotýka vždy, teda aj v smrti.
Chorého treba uisťovať o Božej láske k nám, z ktorej prúdi odpustenie a spása.
Sú to oslobodzujúce slová, ale iba pre toho, kto je schopný ich vierou prijať. Treba
zvážiť tieto slová, pretože u človeka bez kresťanskej viery budú považované iba za
únik a neochotu niesť s chorým človekom ťarchu jeho trápenia.
Ak máme v úmysle v rozhovore s chorým predložiť mu tému viery, je potrebné
prispôsobiť sa v rozhovore úrovni partnera. Našim základným postojom, ktorý vo
vzťahu k chorému zaujmeme, by mal byť takýto: viera a všetko čo z nej vyplýva, je
pre nás najväčším a najcennejším bohatstvom. Chorého človeka máme radi, preto by
sme sa s ním o toto bohatstvo chceli rozdeliť. Môžeme iba ponúknuť, nie vnucovať.
Aj náš Boh koná takto.156
Pri opakovaných kontaktoch stúpa dôvera a bezprostrednosť chorého a vtedy je
účelné pristúpiť k rozhovoru o veciach, ako je zmysel ľudského života a utrpenia.
Nie je vhodné ovplyvňovať chorého smerom, ktorý by bol pre neho neprijateľný,
dokonca by to mohol považovať za duchovné vydieranie. Nebolo by dobré, aby sme
sa za každú cenu snažili chorého obrátiť na vieru. Je treba ho povzbudzovať
a pomáhať mu, aby sa k viere obrátil z vlastného rozhodnutia.157
4.4 Uspokojovanie duchovných potrieb chorých
Starostlivosť o chorých je vecou všetkých veriacich kresťanov, ktorí sa podľa
svojich možností tejto službe venujú. S pomocou darov Ducha Svätého môžu
potešovať chorých, vzbudzovať dôveru, posilňovať v utrpení. Osobitne treba
pamätať na ľudí, ktorí sú z rozličných dôvodov umiestnení v ústavoch. Spolupráca
cirkevného spoločenstva s vedením týchto zariadení má nielen pomáhať prekonať
traumatizujúci účinok odlúčenia od rodiny, ale zabezpečiť aj duchovnú starostlivosť.
156 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 20-21. 157 Porov. tamtiež, s.21.
78
Medzi najdôležitejšie úlohy spoločenstva Cirkvi patrí starostlivosť o to, aby ani
zomierajúci nezostali bez kresťanskej pomoci a ľudskej útechy. Tu majú
nezastupiteľnú úlohu nielen kňazi, ale i laici. Práve laickí spolupracovníci,
vyzbrojení poznatkami z geriatrickej psychológie, môžu byť neoceniteľnými
pomocníkmi v pastorácii starých a zomierajúcich.
Najmä terminálna fáza choroby môže dať chorému príležitosť zamyslieť sa nad
zmyslom svojho života a zomierania v konfrontácii s osobou Ježiša Krista
a s hodnotami, ktoré on ohlasoval. Modlitba, sviatostný život vo forme sviatosti
zmierenia, sviatosti chorých a Eucharistie tvoria základné piliere pastoračnej
starostlivosti o chorých a zomierajúcich ľudí.158
Kňaz je nezastupiteľný v udeľovaní sviatostí, najmä sviatosti zmierenia
a pomazania chorých.
Duchovní (biskup, kňaz, diakon) má voči chorému tri základné povinnosti:
• nepredstieranú lásku k blížnemu,
• svedectvo Kristovo,
• službu slova, ktorá vedie k viere.
Ten, kto sa stará o chorého by mal vedieť aké sviatosti sú pre chorého človeka
potrebné a zároveň by mal vedieť chorému túto služba aj sprostredkovať.159
V našej tradícii je kresťanstvo vo svojom božskom zjavení humanity zatiaľ
neprekonateľným zdrojom, z ktorého ktorýkoľvek terapeut v akejkoľvek oblasti
svojej špecializácie môže čerpať nevyčerpateľný zdroj motivácie pre svoju duchovnú
úroveň. Viera v Boha a jeho láskyplná náklonnosť sa má človeka zmocniť
a motivovať ho, aby uveril vo vlastné dobro, v dobro sveta, človeka.160
158 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 120. 159 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 23. 160 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 185.
79
4.5 Duchovná formácia rodiny ťažko chorého a zomierajúceho človeka
Cieľom duchovnej služby príbuzným, ktorým treba byť oporou, najmä ak sú
v štádiu bezmocnosti, smútku a osobných vnútorných problémov. Jedným
z najdôležitejších faktorov, ovplyvňujúcich duchovnú formáciu rodiny chorého
človeka je časová dispozícia duchovného, ďalej jeho trpezlivosť a empatia. Týmito
nástrojmi môže duchovný sprievodca umožniť zmierenie, odpustenie a vnútorný
pokoj pre príbuzných chorého.161
Rodina chorého a personál zariadenia, v ktorom chorý prežíva poslednú etapu
svojho pozemského života potrebujú nádej a oporu vo chvíľach, keď nevládzu
a podliehajú nezmyselnosti utrpenia im drahej osoby.
Je však potrebné poznamenať, že v paliatívnej starostlivosti sa plne rešpektuje
prianie chorého, ale aj členov jeho rodiny, čo sa týka jeho spirituality. To znamená,
že duchovný musí akceptovať možnosť, že bude pacientom alebo členmi jeho rodiny
odmietnutý. Naopak, môže sa stať, že duchovného vyhľadajú nielen pacienti, ale
i členovia rodiny, či zdravotníckeho personálu, ktorí tvrdia, že neveria v Boha, ale
potrebujú s ním prebrať určité existenciálne a filozofické otázky, na ktoré sami
nevedia nájsť odpoveď.162
Ten, kto má pomáhať človeku rodiť sa vedome pre večnosť, musí ju aspoň
z malej čiastky mať už v sebe prítomnú. Pravdivosť a pokiaľ možno vedomý prechod
do večného svetla je službou vrcholnej lásky človeka k človeku, medzi ktorými je
Boh. To je v duchovnom sprevádzaní pacienta a jeho príbuzných v paliatívnej
starostlivosti cieľom. Neexistujú jasné smernice pre duchovnú pomoc, ktoré by boli
použiteľné pre každého pacienta. Služba človeku v terminálnom štádiu ochorenia je
individuálna vo všetkých oblastiach starostlivosti, ktorú pacient potrebuje.
Utrpenie jednotlivca má aj sociálny dopad, najmä na tých, ktorí sú s chorým
spojený pokrvnými, či priateľskými zväzkami. Duchovná formácia rodiny pacienta
161 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 188. 162 Porov. tamtiež, s. 189.
80
je založená na podpore najstabilnejšieho a najintímnejšieho puta medzi pacientom
a príbuzenstvom.163
Prostriedkami posvätenia, ktorými môže nadobúdať chorý človek a jeho rodina
odovzdanosť, vyrovnanosť pokoj a ďalšie cnosti zmysluplne prežívaného
vykúpeného utrpenia sú modlitba a sviatosti.164
4.5.1 Modlitba
V modlitbe prejavuje spoločenstvo svoju radosť, spomienky, ale sa aj žaluje.
Najmä modlitba žalmov vychádza z rôznych životných situácií. Cez modlitbu dáva
Boh človeku prístup ku svojmu životu, nezaslúženému daru.
Aj pre Ježiša je modlitba príležitosťou uvedomiť si v danej konkrétnej situácii
vždy hlbšie, ale aj konkrétnejšie Otcovu vôľu. Ježišova modlitba je nielen
vyjadrením dôvernosti s Otcom, ale týka sa jeho poslania. Je to tajomstvo, ktoré
priťahuje jeho najbližších až podnes.
Rozhodujúcou skúškou je prosba, aby sa s ním modlili učeníci na Olivovej
hore. Práve tu dáva príklad úplnej odovzdanosti, keď v modlitbe vydáva všetko zo
svojich rúk do rúk Otca. V takejto modlitbe môže nájsť chorý a umierajúci človek
zmysel smrti a utrpenia. Už prvá modlitba, ktorú Kristus naučil svojich apoštolov, je
vzorom prežívania reality života. Okrem toho modlitba Pána má aj sociálny
charakter (ako i my odpúšťame svojim vinníkom), je prosbou o ochranu pred zlom.
Prostredníctvom modlitby môže aj chorý a umierajúci človek preklenúť všetky
napätia a tým získať pokoj v dôverujúcej nádeji.165
Pre kresťanov je modlitba príležitosťou uvedomiť si v konkrétnej situácii Božiu
prítomnosť a spoznať Božiu vôľu. Je ťažké ju prijať, o ochota prijať Krista je
zároveň i ochotou pre prijatie zložitej životnej situácie. Tú sila dáva Boh práve cez
modlitbu. Úplná odovzdanosť, schopnosť byť k dispozícii, realita blížiaceho sa
konca, návaly bolesti a otupenosť z liečby, to sú faktory, ktoré sa môžu odovzdávať
163 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 192. 164 Porov. tamtiež, s.193. 165 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 121-122.
81
a kontemplovať. V tomto pohľade nie je modlitba útekom mimo realitu života, ale
podľa Ježišovho vzoru neustálou komunikáciou s Otcom ako darcom života. 166
Ukazuje sa, píše Dobríková, že modlitba ťažko chorého človeka nebýva
prázdnym opakovaním určitých formuliek. Sú v nej výkriky, bolestné vzdychy
a mnohé otázky.
Je dobré si uvedomiť, že v modlitbe môžeme Pánu Bohu otvoriť celé svoje
srdce, dať priechod všetkým svojim pocitom a neskrývať svoje slabosti a slabosť
svojej viery. Chorý človek v terminálnom štádiu môže Bohu vyjadriť svoju vďaku za
všetko, čo v doterajšom živote dostal. Môže mu však vyjadriť aj v všetok svoj strach,
svoje obavy a vzbury pred bezprostrednou smrťou a odlúčením od svojich
drahých.167
4.5.2 Sviatosť zmierenia
Kristus pred svojím nanebovstúpením udelil moc apoštolom a jeho nástupcom
biskupom moc odpúšťať hriechy. (Porov. Jn 20, 21-23) Celá účinnosť pokánia
spočíva v tom, že sa nám navracia milosť a spája nás s Bohom v dokonalom
priateľstve najmä tam, kde ho hriech oslabil alebo pretrhol. Veľkou príležitosťou
prijať túto sviatosť je choroba, vlastne vtedy je človek viac otvorený a túži po
urovnaní a zmierení.168
Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
• Zmierene s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť,
• zmierenie s Cirkvou,
• odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy,
• opustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami
hriechov,
• pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha,
166 Porov. DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, P., Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti, s. 193. 167 Porov. tamtiež, s. 194. 168 Porov. ĎAČOK, J., Človek, utrpenie, nemocnica, s. 138.
82
• vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.
Pre ťažko chorého pacienta, ktorý je imobilný a nachádza minimálne na
viaclôžkovej nemocničnej izbe je prijatie tejto sviatosti veľmi obtiažne, potrebné je
aby kňaz zvolil správnu formu:
Nemôže nahlas hovoriť, pýtame sa ho a on odpovedá ,,áno“ alebo ,,nie“,
prípadne prikývne hlavou, druhou možnosťou veľmi podobnou je že kňaz postupuje
podľa desatora Božích prikázaní a každé prikázanie ukáže pomoc prsta. Keď ani táto
možnosť nie je možná volí sa šepkanie do ucha – táto možnosť je najrozšírenejšia.
Sviatosť zmierania musí obsahovať:
• Vyznanie hriechov.
• Ľutosť.
• Zadosťučinenie.
4.5.3 Pomazanie chorých
„Bol som chorý a navštívili ste ma.“ (Mt 25,36)
Pomazanie chorých je Sviatosť ustanovená Kristom. Táto sviatosť vychádza
z Jakubovho listu kde sú uvedené prisľúbenia i pokyny, ako sa má táto sviatosť
udeľovať:
„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním
modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví
chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“. (Jak 5,
14-15)169
List Jakubovi je najpresvedčivejším miestom vo Svätom Písme kde je
doložené, že apoštoli vysluhovali sviatosť pomazania chorých. Aj keď nemáme
zachované slová, ktorými Kristus túto sviatosť ustanovil, prax Cirkvi od začiatku
dokazuje, že sa chorým udeľovala. Z uvedeného textu vysvitá všetko, čo
169 GREISINGEROVÁ, A., Boh môjho života – príhovory chorým, s. 229.
83
potrebujeme o nej vedieť. Treba zdôrazniť, že sviatostné pomazanie nie je dajaký
magický obrad, ktorý automatický zaručuje uzdravenie.
Sviatosť pomazania chorých predovšetkým sprostredkuje milosť Ducha
Svätého, ktorá napomáha spáse celého človeka posilňuje ho v pokušeniach, keď je to
potrebné pre spásu uzdravuje na tele i na duši a ak je to potrebné tiež odpúšťa
hriechy.170
Prijímateľmi tejto sviatosti môžu byť veriaci, ktorí sa dostali do nebezpečenstva
života z dôvodu ťažkej choroby alebo staroby.171,,Túto sviatosť možno prijať aj
opakovane ak sa stav chorého krátkodobo zlepšil a opätovne upadol do ťažkej
choroby, alebo sa samotné nebezpečenstvo choroby prehĺbilo.“172
Samotnému obradu pomazania chorého predchádza sv. zmierenia, na koľko to
je možné. Pred samotným prijatím tejto sviatosti sa doporučuje krátka katechéza,
ktorá má viesť k lepšiemu pochopeniu a úžitku.173 Ako matéria sa používa posvätený
olej (olivový alebo rastlinný), ako staré znamenie lekárskej pomoci
a nedotknuteľnosti.174
Samotné pomazanie sa skladá z dvoch časti, najprv kňaz mlčky vkladá ruky na
hlavu chorého, potom ho pomaže olejom na dvoch miestach, väčšinou na hlave na
rukách a hovorí nasledujúce slová:175
,,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán
pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A pozbavený všetkých hriechov nech ta
milostivo spasí a posilní. Amen.“176
Platným udeľuje túto sviatosť biskup alebo kňaz nikdy nie diakon.177 Kňazom
je dovolené, aby pri sebe nosili posvätení olej a prípade potreby mohli udeliť túto
sviatosť.178 Kto je už mŕtvy tak nemôže prijať túto sviatosť, jedine kde je pochybnosť
môžeme udeliť túto sviatosť podmienečne.179
170 Porov. OUI, Poučenie o sviatostiach chorých, s. 19. 171 Porov. CIC, kán. 1004, § 1. 172 CIC, kán. 1004, § 2. 173 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 79. 174 Porov. tamtiež, s. 80. 175 Porov. OPATRNÝ. A., Malá přiručka pastorační péče o nemocné, s. 25. 176 OUI, Poučenie o sviatostiach chorých, s. 36. 177 Porov. CIC, kán. 1003, § 1. 178 Porov. CIC, kán. 1003, § 3.
84
4.5.4 Sviatosť Eucharistie
Cirkev verí a vyznáva, že Ježiš Kristus je reálne a podstatne prítomný
v Eucharistii.180 Pre veriaceho človeka, obzvlášť pre chorého a zomierajúceho by sa
mala táto sviatosť stať posilou a povzbudeným. Je veľmi žiaduce čerpať posilu
s tohto neoceniteľného daru tým, že chorý budú pristupovať k tejto sviatosti častými
sv. omšami ak je to možné. Pokiaľ by im to zdravotný stav nedovoľoval je veľmi
žiaduce, aby sa zabezpečilo časté sv. prijímanie.181 Nepostradateľná je v tomto smere
služba laikov, ktorý môžu poslúžiť chorým prinesením Eucharistie. A to buď akolyta
– mimoriadny rozdávateľ, alebo s poverenia osoba (muž alebo žena.)182 Týmto sa
zabezpečí aby každý trpiaci, ktorý nemôže byť prítomný sv. omši mal tak účasť na
Kristovej veľkonočnej hostine. Sviatosť eucharistie môže prijať, každý pokrstený
ktorý je v stave milosti. Katolík má pred prijatím sviatosti eucharistie dodržať
eucharistický pôst, ktorý je za normálnych okolností hodinu pred prijímaním
sviatosti, ale u chorého človeka iba 15 minút, pričom voda ani lieky tento pôst
nerušia.183
4.5.5 Viatikum
Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj
Eucharistiu ako viatikum. Práve v Eucharistii môže chorý nájsť posilu do života, či
väčšiu vieru potrebnú na prechod k Otcovi. V Kristových slovách nachádzame
uistenie: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim
v posledný deň“.(Jn 6, 54)
Sväté prijímanie je potravou na cestu a pomáha vytrvať, i keď hrozí, že
osamelosť a strach zvíťazia.
179 Porov. PERA, H., Nemocným na blízku, s. 80. 180 Porov. NR., 568. 181 Porov. BENEDIKT XVI. Sacramentum caritatis, s. 64. 182 Porov. CIC, kán. 230, § 3. aj kán. 910, § 2. 183 Porov. OPATRNÝ, A., Malá příručka pastorační péče o nemocné, s. 24.
85
Znamenie Božej blízkosti môže chorému pomôcť:
• aby prijal svoju vlastnú chorobu,
• aby prijal i sám seba,
• aby prijal i svoju neistú budúcu cestu cez prah smrti k životu,
• aby prijal celé svoje nové životné obdobie ako Boží prísľub.184
184 Porov. PERA, H., Nemocným nablízku, s. 83.
86
5 Zomieranie a smrť
Otázka života smrti je jednou z najstarších, najťažších a najzákladnejších
otázok, ktorými sa zaoberá človek, ktorý vie, že jeho život je otázka času. Ľudská
smrť je tajomstvo. Smrťou neodvolateľne strácame kontakt s osobou, ktorá bola
predtým schopná komunikovať a zúčastňovala sa na našej ľudskej komunikácii
myslením, láskou, slobodou a kreativitou. Smrť človeka teda nie je len rozklad
organizmu, je to odchod člena ľudskej komunity.185
Kresťan prežíva smrť ako čosi ťažké, proti čomu sa búri jeho ľudská
prirodzenosť, ale neprepadá nádeji, lebo vie, že Kristus z nej urobil najvyšší úkon
lásky.186
Kresťan, človek kráčajúci za Kristom, podľa Ježiša, ako svojho vzoru
prehodnocuje aj svoj postoj ku smrti. V živote i vo smrti sa pozerá na Krista, lebo
vie, že Ježiš Kristus je Cesta, Pravda a Život. Kristus zvíťazil nad smrťou a urobil
z nej najvyšší úkon lásky. Kresťan sa preto nebojí zomrieť z lásky k Bohu, ale ju
dobrovoľne a z lásky prijíma ako zavŕšenie života. Tento postoj ku smrti – jej
slobodné prijatie z lásky – nijako neznižuje kresťanovu úctu k životu, lebo život
chápe ako veľký Boží dar, ktorý má v slobode a láske premeniť na veľkorysý dar
Bohu. Či žijeme, či zomierame, Kristovi sme!187
Ježišova smrť je rozhodujúcim zvratom v dejinách ľudstva. Až do jeho
príchodu boli dejiny ľudstva tragédiou boja života a smrti, v ktorom konečné
víťazstvo patrilo vždy smrti. Kristus so svojou smrťou zvíťazil nad panstvom smrti,
čím smrť stratila svoju hrôzostrašnú moc a stala sa pre ľudstvo bránou do večného
života.188
185 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 71-72. 186 Porov. tamtiež, s. 12. 187 Porov. tamtiež, s. 78. 188 Porov. tamtiež, s. 77.
87
5.1 Zomieranie a smrť z pohľadu medicíny
Umieranie je dnes krutejšie ako kedysi, je osamelé a neosobné a niekedy ani
nevieme, v ktorom okamihu nastala smrť.189 Z medicínskeho hľadiska je smrť zánik
organizmu. Samotné zomieranie ako proces, ktorý smeruje k smrti nie je presne
ohraničený. Jeho poslednú fázu označuje medicína ako terminálny stav, ktorý
predstavuje postupné zlyhávanie vitálnych funkcií. Samotný klinický obraz
zomierania je veľmi pestrý a závisí od viacerých faktorov.
V prípade, že smrť nastáva ako naplnenie geneticky podmieneného programu
života, hovoríme o fyziologickej smrti. Ak ide o smrť pod vplyvom patogénnych
činiteľov, vtedy ide o patologickú smrť.190
V procese zomierania pozorujeme viaceré štádiá, ktoré popisuje americká
lekárka Dr. Elizabeth Kübler-Rossová.
V prvom štádiu, ktoré možno označiť ako popieranie, pacient zatvára oči pred
skutočnosťou, a snaží chorobu od seba odohnať a to nielen v prvom okamihu, keď sa
o nej dozvie. Tento stav pozorujeme najmä u pacientov, ktorým bolo
diagnostikované zhubné ochorenie. Hoci všetci chorí občas potrebujú odsunúť
myšlienky o vážnosti ich zdravotného stavu, pre pacientovu rodinu je veľmi vhodné,
ak sa rozhovor o zistenom zdravotnom stave, o diagnóze vedie ešte v čase, keď je
jeho stav uspokojivý. Chorý potrebuje k tomu čas, ale aj citlivosť a to nielen zo
strany lekára, ale aj príbuzných.
Väčšina pacientov sa od taktiky vyhýbania sa téme súvisiacej s jeho ochorením
dostáva do fázy, keď hovorí o svojej chorobe realisticky a veci nazýva pravým
menom.191
Druhé štádium sa označuje ako fázu hnevu. V tejto etape sa pacient dostáva do
situácie v ktorej si uvedomuje, že okolo neho plynie radostný život, všade sa stretáva
s mladosťou, krásou a šťastím o on je vytrhnutý z normálneho života, podstupuje
nepríjemné vyšetrenia, dlhodobý pobyt v nemocnici, ktorý obmedzuje jeho slobodu.
189 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 11. 190 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní, s. 81. 191 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 15-16.
88
Umierajúci človek svoje želania presadzuje krikom, sťažovaním sa na všetko a na
všetkých. Agresivita a hnev pacienta je opodstatnená a pramení zo zistenia
skutočnosti, že naozaj musí čoskoro zomrieť. Ak v tomto období pacientovi
venujeme svoj čas a pozornosť, ak sme k nemu vľúdni a reagujeme pokojne, je
predpoklad, že sa upokojí.192
Tretie štádium možno charakterizovať ako fázu vyjednávania. Pre pacienta je
veľmi dôležitá, lebo sa usiluje oddialiť príchod nevyhnutnej skutočnosti, hoci jej
príchod a neodvratnosť už akceptoval. V tejto etape chorý človek sľubuje zmenu vo
svojom živote, ak sa mu dožičí predĺženie života alebo niekoľko dní bez bolestí.
Toto obdobie vyjednávania je poznamenané úsilím o dožitie sa určitých udalostí
v jeho živote, napr. svadby svojho dieťaťa, umelcovi – posledného vystúpenia pred
publikom.193
Vo štvrtom štádiu nastupuje do popredia zúfalstvo, beznádej, smútok a ľútosť.
Označujeme je ako fázu depresie. Pacient má často problém finančný, pretože
neustále sa opakujúce pobyty v nemocnici ho finančne vyčerpávajú. Musí si odriekať
najskôr drobné radosti a nakoniec aj zaužívaný životný štandard.
Okrem toho musí pacient znášať veľké bolesti a to nielen fyzické, ale
i duševné. Pôsobením choroby sa jeho telo stáva bezmocnejším a slabším a zistí, že
už ďalej nemôže vyjednávať. Každý z nás cíti ľútosť, keď stráca jedinú milovanú
bytosť, ale zomierajúci stráca všetko, čo miloval. Postupne sa chorý pripravuje na to,
že sa bude musieť so všetkým rozlúčiť, zostáva tichý, nehovorí a prežíva smútok.194
Piate štádium je symbolizované vetou: „teraz už nemôžem ďalej bojovať.“
V tomto období potrebuje viac pomoci a porozumenia rodina pacienta ako on sám.
Okruh záujmov pacienta sa zmenšuje, potrebuje už iba našu spoluúčasť, slovný
kontakt sa obmedzuje, zostávajú gestá a prosba, aby sme chorého držali za ruku
a sedeli pri ňom. Je iba otázkou času, kedy umierajúci zatvorí oči naposledy.195
192 Porov. KÜBLER-ROSSOVÁ, E., Hovory s umírajícími, s. 23-24. 193 Porov. tamtiež, s. 45-46. 194 Porov. tamtiež, s. 49-50. 195 Porov. tamtiež, s. 67-68.
89
5.2 Proces zomierania
Zomierajúci prežívajú svoj stav s rôznou intenzitou. A. Štefko uvádza, že je
možné hovoriť o troch skupinách zomierajúcich.
Prvú skupinu tvoria tí zomierajúci, u ktorých je proces zomierania pomalý,
s intenzívnym utrpením pri plnom vedomí.
Druhú skupinu tvoria jednotlivci, ktorí zomierajú na chronické ochorenia.
Netrpia toľko psychicky a fyzicky, pretože potologický proces nespôsobuje bolesť,
ale skôr úbytok mozgových štruktúr s následným poškodením centrálnej nervovej
sústavy. Niektorí končia imobilitou alebo demenciou. Príbuzní takto zomierajúcich
ľudí často trpia depresiami.
Do tretej skupiny zomierajúcich možno zaradiť tých, ktorí zomierajú náhle,
takmer bez utrpenia a uvedomenia si situácie.
Akýkoľvek pohľad na človeka a jeho život a všetko, čo s ním súvisí, nás vždy
privedie k poznaniu, že človek je od prirodzenosti smrteľný. To znamená, že smrť,
rovnako ako narodenie, patrí k plnej skutočnosti jeho pobytu na zemi.196
5.3 Posledné chvíle pozemského života
V priebehu poslednej fázy života sa vynárajú pocity ako strach, odlúčenie
a schopnosť akceptácie smrti.197 Zvyčajne sa to udeje veľmi rýchlo. Bezprostredne
pred návštevou umierajúceho človeka je potrebné, aby sa kňaz vnútorne posilnil,
a aby zanechal všetok strach, úzkosť a stres. K tomu slúžia najmä strelné modlitby.
Kvôli návšteve smrteľne chorého je potrebné bez zaváhania všetko zanechať, pretože
prísť neskoro býva veľmi bolestné. Je vhodné dozvedieť sa čo najviac presných
informácií: miesto kde sa chorý človek nachádza, priebeh jeho choroby a s kým
196 Porov. ŠTEFKO, A., Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe, a zomieraní, s. 84-85. 197 Porov. POMPEY, H., Zomieranie, s. 34-44.
90
viedol chorý človek rozhovor naposledy. Je namieste pamätať na to, aby sa
o pacientovi nehovorilo pred ním samotným.198
Základným predpokladom je empatický prístup k zomierajúcemu. Z nášho
neverbálneho prejavu vycíti, či sme v rozpakoch a bezmocní alebo či s vierou
prijímame túto situáciu a sme ochotní zotrvať s ním vo chvíli jeho odchodu, do
krajiny, pre neho, ale aj pre nás neznámej.
Pre zasvätených, ale najviac pre kňazov, platí, že pri tomto poslednom dialógu
je potrebné byť autentickým. Pravdivo hovoriť o veciach, ale pritom s láskou,
porozumením. Aj keď niekedy nemožno povedať celú pravdu, aby zbytočne
zomierajúcemu nepriťažila, vždy treba povedať pravdu, a nie lož. Pri lôžku chorého
niet miesta pre prázdne slová a vlastné predstavy. Rozhovor treba správne usmerniť,
povzbudiť umierajúceho vhodnou staťou z evanjelia, týkajúcou sa tejto
problematiky, napr. Jn 14:1-6, Rim 8:38, Sol 4, Zjv 21.
Ak umierajúci požiada o modlitbu, nemali by sme ju predlžovať, aby sa príliš
nevyčerpal. Správne vedený rozhovor môže pacientovi veľmi uľaviť a zbaviť ho
ťažkého bremena.199
Z celkového pohľadu na ľudský život vyplýva, že základným postojom
každého človeka ku starobe i zomieraniu je princíp zachovania a nedotknuteľnosti
života. Solidarita so slabými počas choroby a zomierania v spoločenstve je vysoko
etickým a mravným princípom. Utvorenie dôstojných podmienok pre takýchto
pacientov je nevyhnutnosťou, pretože práve oni mimoriadne potrebujú byť obklopení
ľudskou solidaritou a láskou.
198 Porov. MASNÝ, M., O smrti [online], dostupné na:<http://www.knazi.sk/kniznica/osmrti.html>. 199 Porov. tamtiež.
91
Záver
Zámerom diplomovej práce Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich bolo
spracovať relatívne ucelený prehľad možností uspokojovania potrieb ťažko chorého
a umierajúceho človeka najmä v poslednej fáze jeho pozemského života.
Zdravie je hodnota, ktorú si uvedomujeme až vtedy, keď ju strácame. Súčasná
medicína dokáže úspešne potláčať bolesť a zmierňovať fyzické utrpenie chorých.
Poskytnutie dobrej starostlivosti chorému zabezpečí znesiteľnú mieru utrpenia,
dôstojnú smrť a nie je dôvodom k požiadavke o predčasné ukončenie života.
Následne sme zameral svoju pozornosť na poskytovanie služieb v prospech
chorých a umierajúcich. Starostlivosť o ľudí v klasických zdravotníckych
zariadeniach je rozšírená o poskytovanie starostlivosti v domáckejšom prostredí
hospicu a tiež priamo v rodine chorého činnosťou agentúr domácej ošetrovateľskej
starostlivosti a domácich hospicov. Informácie o týchto službách sú dostupné na
internete. Na Slovensku je vybudovaná aj sieť hospicov a to nielen v mestách, ale aj
na vidieku a ich počet sa postupne zvyšuje.
Uspokojovanie potrieb človeka, ktorí sa dostali do situácie ťažko chorého, kde
ich choroba pripúta na lôžko, alebo zväčša do zdravotníckeho zariadenia. Z hľadiska
komplexného prístupu k ľudskej osobnosti a presadzovania celostného pohľadu na
človeka sú v súčasnosti v týchto zariadeniach zabezpečované nielen potreby
biologické, ale aj psychické, sociálne a duchovné.
Komunikácia s ťažko chorými, ktorá je nevyhnutná pri duchovnom sprevádzaní
chorých, ale aj v práci iných pomáhajúcich profesií.
Priblížil som umieranie a smrť ťažko chorého človeka, pričom je dôraz na
nevyhnutnosť solidarity so slabými počas choroby a zomierania, ktorú považuje za
vysoko etický a mravný princíp.
Predkladaná diplomová práca je svojím rozsahom spracovaných tém
využiteľná pre činnosť v pomáhajúcich profesiách a aj pre potreby širokej laickej
verejnosti.
92
93
Anotace
Príjmení a jméno autora: RAČKO Mário
Instituce: Katedra pastorální a spirituální teologie
Název práce: Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich
Vedoucí práce: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka
Počet stran: 102
Počet titulů použité literatury: 36
Klíčová slova: život a zdravie
choroba a bolesť
starostlivosť o chorého
sprevádzanie chorého
komunikácia
sviatosti prospech chorého
zomieranie
Diplomová práca rozoberá problematiku starostlivosti o ťažko chorého
a zomierajúceho človeka v dnešnej spoločnosti, v podmienkach rodiny
a zdravotníckych inštitúcii v Slovenskej republike. Zákonom garantované práva
ťažko chorých a zomierajúcich, keď sa títo čoraz viac stávajú bremenom pre súčasnú
spoločnosť, je potrebné preniesť do praxe a postaviť tak hrádzu čoraz väčšiemu
morálnemu úpadku spoločnosti, ktorá kráča od kultúry života ku kultúre smrti, o čom
svedčí neutíchajúci boj za uzákonenie eutanázie.
94
Annotation
Surname and first name: RAČKO Mário
Institution: Department of Pastoral and Spiritual Theology
Sts Cyril and Methodius Faculty of Theology,
Palacky University Olomouc
Title: The Care about Seriously Ill and Dying
Supervisor: PhDr. ThLic. Ing. Jaroslav Filka
Number of pages: 102
Number of titles in bibliography: 36
Keywords: life and health
illness and pain
care about ill person
accompanying the ill person
communication
sacraments in the favour of the ill person
dying
The diploma thesis deals with the care about seriously ill and dying person in the
contemporary society, in the conditions of family and health care institutions in the Slovak Republic. The right of the seriously ill and dying persons is guaranteed in the
law, so when they are becoming the burden of the present society it is needed to shift
this law into practice. Consequently, the barrier to enlarging the moral deterioration
of the society will be built. Today´s society is on the way from the culture of life to
the culture of death what is supported by the constant battle for making euthanasia a
law.
95
Summary
V posledných desaťročiach došlo ku všeobecnému znehodnoteniu morálnych
noriem v ľudskej spoločnosti. Táto skutočnosť postihla aj také oblasti života, ako je
medicína a ošetrovateľstvo. Tieto, v niektorých častiach sveta, prestali byť službou
životu. Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich, téma našej diplomovej práce,
je problémom nás všetkých. Povinnosť tejto starostlivosti vyplýva z princípu
zachovania a nedotknuteľnosti života.
V prvej kapitole sme sa sústredili na problémy týkajúce sa najmä bolesti
a utrpenia ťažko chorého a umierajúceho človeka. Súčasná medicína ponúka širokú
paletu liekov, ktoré pomáhajú zmierniť bolesť ťažko chorých. Okrem medicínskej
liečby je však potrebné vidieť v trpiacom pacientovi stále človeka, pristupovať
k nemu s láskou a prejavovať mu solidaritu. Vo svoje chorobe a utrpení prežívajú
ťažko chorí a zomierajúci tvrdú skúšku, preto je našou morálnou povinnosťou
vytvoriť pre nich podmienky, ktoré im zabezpečia uplatňovanie vlastnej osobnej
a spoločenskej zodpovednosti a znesiteľnú mieru utrpenia.
V druhej kapitole popisujeme možnosti poskytovania starostlivosti a služieb
v prospech pacienta a jeho rodiny. Tieto u nás zabezpečujú zdravotnícke zariadenia –
nemocnice, hospice alebo agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a domáci
hospic priamo v rodine pacienta. Predstavujeme aj vybrané zariadenia hospicovej
starostlivosti na Slovensku a v ČR.
Obsahom tretej kapitoly sú potreby ťažko chorého pacienta a ich
uspokojovanie. Z hľadiska komplexného prístupu k ľudskej osobnosti
a presadzovania celostného pohľadu na človeka sme upriamili našu pozornosť na
bližšie oboznámenie sa s potrebou uspokojovania potrieb chorého človeka a to nielen
základných biologických, ale aj potrieb psychických, sociálnych a duchovných.
Sprevádzanie ako súčasť starostlivosti o ťažko chorých, nie je výhradne
poslaním a činnosťou kňazov a zasvätených osôb, ale aj laikov, lekárov,
zdravotníkov, príbuzných, i každého, kto s nimi príde do bezprostredného kontaktu.
Komunikácia je jednou zo základných funkcií človeka a v užšom poňatí sa chápe ako
96
výmena informácii. Slová používame pre svoje dobro, pre radosť druhých a na slávu
Božiu. Preto sme túto tému spracovali vo štvrtej kapitole .
Kresťan, človek kráčajúci za Kristom, podľa Ježiša, ako svojho vzoru
prehodnocuje aj svoj postoj ku smrti. V živote i vo smrti sa pozerá na Krista, ktorý
zvíťazil nad smrťou a urobil z nej najvyšší úkon lásky. Kresťan sa preto nebojí
zomrieť z lásky k Bohu, ale ju dobrovoľne a z lásky prijíma ako zavŕšenie života.
Postoj ku smrti a jej slobodné prijatie z lásky, nijako neznižuje kresťanovu úctu
k životu, lebo život chápe ako veľký Boží dar, ktorý má v slobode a láske premeniť
na veľkorysý dar Bohu. Pohľadu na zomieranie a smrť ťažko chorého človeka sme
venovali piatu kapitolu našej práce.
Zámerom našej diplomovej práce bolo vniesť viac svetla k poznaniu možností,
ako skvalitniť život ťažko chorých a zomierajúcich, v poslednej fáze ich pozemského
života. Sme si vedomí zodpovednosti za smerovanie našej spoločnosti a preto sme sa
našou diplomovou prácou postavili na stranu tých, ktorí sú zástancami a ochrancami
života.
97
Summary
RAČKO, Mário. Diploma work.
In the last decades the general deterioration of the moral norms in the human
society appeared. This fact affected even the areas of life like medicine and nursing.
Therefore they are not any more the service of life in some parts of the world. Caring
about the seriously ill and dying, topic of our diploma thesis is a problem of all of us.
Necessity of this care emerges from the principle of sustenance and untouchable
condition of life.
In the first chapter we focused on the problems concerning pain and suffering
of the seriously ill and dying people. Nowadays medicine offers a wide range of
drugs which mitigate the pain of seriously ill and dying person. Apart from the
medical treatment it is still necessary to see in the suffering patient a human being, to
have an attitude of love and solidarity. The seriously ill and dying people bear their
burden, hence it is our moral obligation to create the conditions which will ensure
them an exercising of their own personal and social responsibility and bearable
extent of their suffering.
In the second chapter we described the possibilities of providing care and
service in benefit of the patient and his family. These are provided by health care
institutions – hospitals, hospices or agencies of home nursing care and home hospice
directly in the patient´s family. We presented also chosen institutions of hospice care
in Slovakia and Czech Republic.
The content of the third chapter were needs of the seriously ill patient and their
fulfilling. From the complex point of view to the human personality and overall view
of a man we aimed our attention to the deeper knowledge of fulfilling the needs of
the seriously ill person, not only basic biological needs, but also psychical, social and
spiritual.
Accompanying as a part of care about seriously ill people is not on the one
hand strictly a role for priests and devoted persons only, but on the other hand it is a
98
role for laics, doctors, carers and everybody who is in a personal contact with them.
Communication is one of the fundamental human functions and with a closer look it
is understood as an exchange of information. We use words for our own sake, for the
others´ joy and for God´s glory. The mentioned facts led us to deal with this in the
fourth chapter.
A Christian, a person who follows the Christ, reconsiders his attitude to death
according to Jesus, his idol. In life and death he looks at the Christ who defeated the
death and made it the highest act of love. The Christian is, therefore, not afraid to die
due to the love to God, but he voluntarily receives it at the end of his life. Attitude to
death and its unrestricted acceptance of love is not lowering the Christian´s respect to
the life because he understands the life as a great gift from God which has to modify
with freedom and love into a generous gift to God. The fifth chapter was devoted to
the view of dying and death of the seriously ill person.
The aim of our work was to enlighten the knowledge of possibilities how to
improve the quality of life of the seriously ill and dying people in the last part of
their lives on the earth. We realise the responsibility for the directing of our society,
and that is a reason why we stood with this work by the people who are defenders
and protectors of life.
99
Bibliografie
BENEDIKT XVI., apošt. exh. Sacramentum caritatis. Trnava: SSV, 2007. 65 s.
ISBN 978-§7162-659-6.
BOŠMANSKÝ, Karol. Človek vo svetle pastorálnej medicíny a medicínskej etiky.
1. vyd. Spišské Kapitula: Kňazský seminár Jána Vojtaššáka, 1996. 152 s. ISBN
80-7142-039-5-3.
BYOCK, Ira. Dobré umíraní. Přel. Ladislav Šenkyřík. 1. vyd. Praha: Vyšehrad,
1997. 328 s. Orig. Dying Well. 1 Well. 1997. ISBN 80-7021-797-9.
CEHUĽOVÁ, Ľubomíra. Bioetika pre vychovávateľov alebo veda prežitia. 1. vyd.
Prešov: Vyd. Michala Vaška, 2010. 237 s. ISBN 978-80-7165-798-9.
DAČOK, Ján. Človek, utrpenie, nemocnica. 1. vyd. Trnava: Dobrá kniha, 2000. 174
s. ISBN 80-7141-300-3.
DOBRÍKOVÁ-PORUBČANOVÁ, Patrícia, aj. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti.
1. vyd. Trnava: Vojtech, 2005. 280 s. ISBN 80-7162-581-7.
FABIAN, Anton. Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vyd. Michala Vaška, 1999. 243 s. ISBN 80-7165-215-6.
GREISINGEROVÁ, A., Boh môjho života – príhovory chorým. Trnava: Dobrá
kniha, 2003. 262 s. ISBN 80-7141-441-7.
GRÜN, Anselm. V tvojich rukách som v bezpečí .Prel. Katarína Slivčáková. 1. vyd.
Bratislava: Serafín, 2004. 55 s. Prel. z In deiner hand bin ich geborgen. ISBN
80-8081-007-9.
HAŠKOVCOVÁ, Helena. Thanatologie. 1. vyd. Praha: Galén, 2000. 191 s. ISBN
80-7262- 034-7.
Katechizmus katolíckej cirkvi. Prel. Jozef Zlatňanský, a iní. 2. vyd. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha. 1995. s. Prel. z: Catechismus Catholicae Eccesiae. ISBN 80-
7162-259-1.
KONGREGACE PRO NAUKU VÍRY. Deklarace o eutanazii. Prel. Eduard
Krumpolc aj. 2. vyd. Kostelné Vydří, 2009, 23 s. Prel. z:Declaratio Iura et bona
de euthanasia. ISBN97á-80-7195-334-0.
KŘIVOHLAVÝ, Jaro. Pastorální péče. Praha: Vyd. Oliva, 2000. 177 s. ISBN 80-
85942-42-9.
JÁN PAVOL II. Apoštolský list Salvifici doloris: Trnava. Vyd. Spolok svätého
Vojtecha, 1998. 77 s. ISBN 80-7162-243-5.
100
KÜBLER-ROSSOVÁ, Elizabeth. Hovory s umírajícími. Přel. Eva Burešová. 1. vyd.:
SIGNUM UNITATIS, 1992. 135 s. Orig.:On Death and Dying, New York: The
Macmillan Company, 1969. ISBN-80-85439-04-2.
MRÁZ, Marián. Problém utrpenia a jeho riešenie v medicínskej praxi. Dobrá kniha.
Trnava, 1999. 133 s. ISBN 80-7141-301-1.
NEUNER, Josef a ROOS, Heinrich. Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej
Magisteria. Prel. Vojtech Mikula. Trnava: Dobrá kniha, 1995. 471. Orig.: Der
Glaube der Kirche in den Urkunden der Lehrverkündigung, Regensburg:
Verlag Friedrich Pustet, 1986. ISBN 80-7141-072-1.
OPATRNÝ, Aleš. Malá příručka pastorační péče o nemocné. Pastoračné středisko
Praha.
PERA, Heinrich a WEINERT, Bernd. Nemocným nablízku. Prel. Patrik Munzar, 1.
vyd. Praha: Vyšehrad. 1996 s. Prel. z: Mit Leidenden unterwegs. ISBN 80-
7021-152-0. POMPEY, Heinrich. Zomieranie. Prel. Norber Scheida. Trnava: Dobrá kniha, 2004.
181s. Prel. z:-Sterbende nich allein lassen. Erfahrungen christlicher
Sterbebegleitung. SBN 80-7141-462-X.
SVATOŠOVÁ, Marie. Hospice a umění doprovázet. 5. doplněné vyd. Praha: vyd.
Ecce homo, 2003. 149 s. ISBN 80-902049-4-5.
ŠTEFKO, Aurel. Dôstojnosť človeka v starobe, chorobe a zomieraní. 1. vyd. Trnava:
Dobrá kniha, 2003. 145 s. ISBN 80-7141-429-8.
VENGLÁŘOVÁ, Martina. Problematické situace v péči o seniory.1. vyd. Praha:
Vyd. Grada Publishing, 2007. 96 s. ISBN 978-80-247-2170-5.
VEREŠOVÁ, Marcela. Psychológia. Martin: Osveta, 2007. 191 s. ISBN 80-8063-
239-1.
Ostatná literatúra a zdroje
BROĎÁNI, Dušan. In Koncepcia zdravotnej starostlivosti [online]. 2006 [cit. 2010-
11- 06].Dostupné na Internete:
<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.
Internete:<http://www.pain.sk/paliativa/paliativa_koncepcia.php>, [menu:Paliatívna medicína/Koncepcia odboru/Indikácie].
CIBULKOVÁ, Mária. In Domáca ošetrovateľská starostlivosť [online].1.ed. 2010
[cit.2011-03-01] Dostupné na Internete:
<http://www.bedekerzdravia.sk/?main=article&id=505>.
101
DVORANSKÝ, Anton. In Tvôj lekár [online]. 1.ed. 2011 [cit. 2011-01-12] Dostupné
na Internete:<http://www.tvojlekar.sk/36084204/tolerancia-n-o>.[menu:
Poskytovatelia/Zariadenia].
FYZIOTERAPIE, In Oblastní charita Rajhrad [online]. 2007 [cit.2011-07-02]
Dostupné na Internete:<http://www.dlbsh.cz/>. [menu: DLBSH Sv.
Jozefa/Fyzioterapie].
HOSPIC, In Čo je hospic [online] 1.ed. 2003 [cit.2011-02-04] Dostupné na
Internete:<http://hospice.sk/hospice1/hospic.html>.
HUDECOVÁ, D., In Ošetrovateľských agentur by malo v budúcnosti pribúdať
[online], 2011 [cit. 2011-04-05] dostupné na Internete:
<http://zdravie.pravda.sk/opatrovatelskych-agentur-by-malo-v-buducnosti-
pribudat-p2r-/sk-zpreven.asp?c=A110104_230722_sk-zpreven_p31>.
MASNÝ, Michal. In O smrti [online].1.ed. 2008 [cit. 2011-02-12]. Dostupné na Internete: <http://www.knazi.sk/kniznica/osmrti.html>.
UPVS SR. In Charta práv pacienta [online]. 1. ed. Bratislava: 2001 [cit. 2011-04-
12]. Dostupné na
Internete:<https://http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=17&eventi
d=432>.
ÚSTAVA SR, In Základné ľudské práva a slobody 460/1992 Z.z. čl. 15, 23 [online]
1992 [cit. 2011-03-24]. Dostupné na
Internete:<http://www.fmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/admin/Veda
-vyskum/ustavaSR.pdf>.
SOLEN, In Hospicová starostlivosť [online], 2008 [cit. 2011-03-25] dostupné na
Internete:<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3014&mag
azine_id=13>.
ZDRAVA LUDSKOST. In Zdravie podľa WHO a WFMH [online]. 1. ed. 2009 [cit.
2011-04-11].
Dostupné na:Internete:<http://www.zdravaludskost.estranky.sk/stranka/zdr>.
ZDRAVIE A PREVENCIA. In Domáca ošetrovateľská starostlivosť [online]. 1.ed.
2011 [cit. 2011-03-01]. Dostupné na Internetu:< http://zdravie.pravda.sk/co-je-
domaca-osetrovatelska-starostlivost-zoznam-agentur-pny-/sk- zpreven.asp?c=A110104_231616_sk-zpreven_p31>.
102
Zoznam skratiek
ADOS Agentúra domácej ošetrovateľskej služby
CIC Kódex kanonického práva
KKC Katechizmus katolíckej Cirkvi
ODCH Oddelenie dlhodobo chorých
OUI Poučenie o sviatosti chorých
EFIC Európská federácia algeziologických spoločností
NR Neuner Ross
UPVS SR Ústredný portál verejnej správy Slovenskej rebubliky
WHO Svetová zdravotnícka organizácia
Skratky biblických kníh prevzaté zo slovenského prekladu Svätého Písma. Trnava: SSV. 1995.
UNIVERZITA PALACKÉHO V OLOMOUCI
CYRILOMETODĚJSKÁ TEOLOGICKÁ FAKULTA
Diplomová práce
2011 Mário RAČKO