stredná odborná škola podnikania masarykova 24,...
TRANSCRIPT
Stredná odborná škola podnikania Masarykova 24, 081 79 Prešov
č. odboru:13
HISTÓRIA, POLITOLÓGIA, FILOZOFIA, PRÁVNE VEDY
Zvláštne zaobchádzanie
riešitelia Anna Kucková 2011 KatarínaPigulová Prešov ročník štúdia : štvrtý konzultant PhDr. Dagmar Czimová
2
Obsah
1 Úvod................................................................................................................................. 3
2 Metodika práce................................................................................................................. 5
3 Ciele práce........................................................................................................................ 7
4 Konferencia vo Wansee – začiatok genocídy.................................................................. 8
5 Vyradenie Židov zo spoločnosti...................................................................................... 10
5.1 Spoločenská diskriminácia prešovských Židov..................................................... 11
6 Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám.................................................... 13
7 Priemyselné vyvražďovanie............................................................................................. 15
8 Koniec masovej likvidácie............................................................................................... 18
9 Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes................................................................... 20
10 Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie................................................................ 22
11 Záver.............................................................................................................................. 23
12 Bibliografia.................................................................................................................... 24
13 Resumé........................................................................................................................... 25
Prílohy................................................................................................................................. 26
3
1 Úvod
Pojem holokaust je v dnešnej dobe najčastejším námetom pre diskusie, filmy či
odbornú literatúru. Väčšina európskej populácie vie, že udalosti spojené s holokaustom
a diskrimináciou židovskej menšiny sa najviac prejavili v tridsiatych rokoch 20. storočia,
no málokto tuší, že táto problematika tkvie ešte v dobe dávnych civilizácií. Židovský národ
bol diskriminovaný a zotročovaný celé stáročia, no napriek tomu sa mu podarilo prežiť
v tejto krutej ľudskej spoločnosti a udržať si svoje vierovyznanie, zvyky či tradície.
Existuje množstvo teórií o začiatkoch antisemitizmu, no historici tvrdia, že
s najväčšou pravdepodobnosťou sa táto nenávisť k Židom prejavila ešte v staroveku v čase
života a pôsobenia Ježiša Nazaretského zvaného Krista, ktorého židia, resp. Izraeliti
chladnokrvne popravili za rúhanie sa Bohu. Pri štúdiu judaistík sa však môžeme stretnúť aj
s inými tvrdeniami. Izraelitský národ sa už od čias Mojžiša považuje za vyvolený Boží
národ a tým sú diskriminované iné náboženstvá a národy. Tu je dôležité položiť si otázku:
„Je správne, aby dnešná židovská populácia trpela za chyby svojich predkov?“. V čase
druhej svetovej vojny sa takéto voľnomyšlienkárstvo trestalo smrťou a to prinútilo ľudí
mlčať a neskôr aj šíriť bezhraničnú nenávisť a krutosť voči Židom. Nazývalo sa to
„zvláštne zaobchádzanie“ (sonderbehandlung). Od vzniku norimberských zákonov v roku
1935 sa začali tieto krycie pojmy bežne používať medzi nemeckými nacistami a nikto by si
ani len v najhoršom sne nedokázal predstaviť, čo tieto „zvláštne výrazy“ v skutočnosti
vyjadrujú.
Adolf Hitler - jeden z najznámejších politikov, rétorov a vojnových stratégov, ktorý
naveky poznačil dejiny 20. storočia, raz vyhlásil „Zväčši klamstvo, zjednoduš ho, stále ho
opakuj a nakoniec tomu uveria.“. Je až neuveriteľne zarážajúce ako sa tieto výroky
naplnili. Adolf Hitler si zakladal vlastné elitné školy, v ktorých boli klamstvá o židoch
predmetom vyučovania. Z týchto škôl neskôr vychádzali najväčší masoví vrahovia
v dejinách ľudstva, ktorí boli dosadzovaní na významné vedúce pozície v koncentračných
a likvidačných táboroch. Zaujímavé však je, že po skončení vojny a v priebehu
norimberského procesu po roku 1945 títo Hitlerovi stúpenci najčastejšie opakovali: „Bola
vojna, každý to robil...“ alebo „Bol to vodcov rozkaz…“. Takéto myslenie člena nacistickej
ideológie je podrobne opísané v autobiografických zápisoch SS- Obersturmbannfuhrera
Rudolfa Hossa, ktorý vo svojom diele nevedomky naznačil, že jeho myslenie a bytie závisí
4
od existencie führera, teda Adolfa Hitlera. Neuveriteľná naivita nacisticky ladeného
obyvateľstva a oddanosť vtedajšej nemeckej ríši podnietila túto masovú likvidáciu na
priemyselnej úrovni a navždy poznačila naše svetové dejiny.
Milióny ľudí prišlo týmto krutým „zvláštnym zaobchádzaním“ o život, nehovoriac
o tom, koľko ľudí zahynulo na frontoch. Tisíce transportov z rôznych kútov Európy
prevážajúcich živý ľudský tovar smerovalo do rôznych pracovných lágrov či likvidačných
táborov. Väčšinu ľudí od naloženia do dobytčieho vagóna už nikdy nikto nevidel. Istá
skupina židovských otrokov slúžila nemeckej ríši ako pracovná sila. Umierali na totálne
vyčerpanie, podvýživu, choroby, tyraniu či na to, že sa až príliš najedli. Tá druhá skupina,
tzv. nepotrebná alebo prebytočná sila, ako napríklad seniori, deti, matky, mladí či slabí
ľudia, boli usmrtení výfukovými plynmi alebo cyklónom B pôvodne vyrobeným pre
likvidáciu hlodavcov. Po tomto smrtiacom akte boli následne spopolnení v špeciálne
navrhnutých krematóriách. Po trpkom ponižovaní, trápení a tyranii išli nakoniec
dobrovoľne na jatky do plynových komôr. V okolí najväčšieho vyhladzovacieho areálu
Osvienčim- Brezinka (Auschwitz-Birkenau) dnes leží popol miliónov obetí, ktoré kruto
doplatili na ľudskú nenávisť a túžbu po moci.
5
2 Metodika práce
Pri skúmaní židovskej problematiky sme využívali predovšetkým odbornú
literatúru, historické dokumenty, výpovede žijúcich svedkov, kroniky z vojnového
a medzivojnového obdobia, autobiografie či staré fotografické záznamy židovských rodín.
Využili sme možnosť návštevy prešovského archívu, kde nám ponúkli konkrétne spisy
a dokumenty z rokov 1939 – 1945. Tieto historické záznamy obsahujú podrobné
informácie o arizácii židovských nehnuteľností, podnikov, statkov, pôdy a pod. Vďaka
týmto materiálom sme lepšie pochopili vtedajšiu neľútostnú byrokratickú dobu, kedy
písomná žiadosť židovského občana nemala žiadnu hodnotu.
K dispozícii sme mali tiež kroniku mesta Prešov a kroniku obce Drienov (okres
Prešov), kde v minulosti žilo niekoľko židovských rodín. Kroniky však obsahovali
informácie o hospodárskej situácii, voľbách, meteorologických rekordoch a informovali
nás predovšetkým o všeobecnom stave mesta/ obce. Obe kroniky obsahovali len stručné
informácie o deportáciách a habaní majetku, no na rozdiel od prešovskej kroniky
obsahovala kronika obce Drienov veľmi silné antisemitské a nacistické prvky. Po hlbšom
pátraní sme sa dopracovali k tomu, že situáciu obce v rokoch 1935 – 1948 zaznamenal istý
pán Jozef Vrábeľ, pôvodne učiteľ, ktorý sa neskôr stal členom HSĽS a vodcom Hlinkovej
mládeže. Kroniku obohatil o rôzne výroky na obranu slovenského národa na chválu
nemeckého národa, no tiež sa pomerne negatívne vyjadril na adresu židovskej a maďarskej
menšiny, ktorá podľa jeho názoru ničila a ohrozovala základy slovenského národu.
Kontaktovali sme, samozrejme, aj Židovskú náboženskú obec Prešov, kde nám
taktiež ochotne poskytli informácie o udalostiach z čias druhej svetovej vojny. Pani
Mihoková bola veľmi ochotná s nami participovať na tomto projekte a ponúkla nám
odbornú a autobiografickú literatúru, kde boli zaznamenané svedecké výpovede o osudoch
židovských občanov z Prešova. Taktiež nám podrobne opísala priebeh prvej vlny
deportácií židov z Prešova a z jeho blízkeho okolia a opísala nám aj trpké osudy obetí tejto
masovej genocídy, ktorá zasiahla aj Východné Slovensko.
Pri štúdiu židovskej problematiky v medzivojnovom a vojnovom období sme tiež
použili aj odbornú literatúru a autobiografické záznamy väzňov, ktorým sa podarilo prežiť.
V diele Svědkové z továrny na smrt je podrobne opísané konečné riešenie židovskej otázky
6
s presným časovým usporiadaním. Ide o kombináciu svedectiev bývalých väzňov
z rôznych táborov ako Dachau, Treblinka, Majdanek, Bergen-Bellsen, Mauthausen či
Osvienčim I. a II. zvaný tiež Brezinka (Birkenau). Títo svedkovia konkrétne opisujú
neľútostné masové vraždenie mužov, žien a detí, ktorého sa nedobrovoľne dopúšťali.
Bývalý člen zvláštneho komanda (sonderkomana) Shlomo Venezia poskytol svedectvo pre
knihu V pekle plynových komor a veľmi otvorene diskutoval o svojej „zvláštnej práci“.
Rudolf Vrba vlastným menom Walter Rosenberg taktiež prispel svedectvom vo svojom
vlastnom autobiografickom románe Utekl jsem z Osviětimi. Spoločne so svojím priateľom
Alfredom Wetzlerom unikol z tábora smrti a ako jediný napísal správu o vraždách
v Osvienčime na ochranu jedného milióna maďarských Židov pred deportáciami. V diele
Přežil jsem peklo autor Zoltan Zinn Collis opísal svoju časť života v pracovnom tábore
Bergen Belsen, kde bol z rodného Slovenska násilne deportovaný spoločne so svojou
rodinou aj napriek tomu, že nebol židovského vierovyznania. Preštudovali sme aj pohľad
zo strany vrahov. Zaujímalo nás predovšetkým ich zmýšľanie a vnímanie tejto „rasovej
očisty“. SS-Obersturmbanführer Rudolf Höss vo svojej autobiografii Velitelem v Osvětimi
z edície Stíny úprimne vyjadril svoj nacistický názor k židom. Považoval ich za nižšiu rasu,
ktorá musí pre blaho nemeckého národa bezpodmienečne opustiť tento svet. Výnimkou pre
nás nebola ani kniha samotného Adolfa Hitlera Môj boj (Mein kampf), ktorej pôvodný
názov znel Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. K dispozícii však
bola len upravená verzia tejto knihy a to konkrétne Mein Kampf očima historiků, v ktorej
skupina historikov interpretuje Hitlerovu politiku a jeho apatiu voči židovskému národu.
Preštudovali sme aj množstvo inej literatúry s vojnovou tematikou a všetky diela sú
uvedené v bibliografii.
Súčasťou tejto práce je, samozrejme, aj náš výskum, ktorý však nespočíval
v dotazníku ani v ankete, ale v rozhovoroch so žijúcimi svedkami z Prešova a jeho okolia.
Množstvo ľudí bolo ochotných viesť s nami diskusiu a pomohli nám lepšie vnímať situáciu
tejto príšernej doby. Stretli sme sa s rôznymi osudmi a len málo z nich malo šťastný koniec.
Druhá svetová vojna poznačila každého, kto bol jej súčasťou. Mnoho ľudí už dnes nie je
medzi nami a práve my, dnešná generácia, sme tu na to, aby sme ďalej šírili tieto trpké
svedectvá a už nikdy nedovolili, aby sa tieto hrôzostrašné udalosti zopakovali.
7
3 Ciele práce
Na svete žije cca 6 miliárd ľudí a z toho približne 500 miliónov obyvateľov žije
v Európe. Ak sa zamyslíme nad úrovňou európskeho ľudu, je pravdepodobné, že približne
štvrtina európskeho obyvateľstva nepozná svoje dejiny. Nedostatočná informovanosť
mládeže o hrôzach a katastrofických následkoch vojen už mnohokrát v dejinách spôsobila
medzinárodné konflikty ničivého dopadu. Výnimkou nie je ani dnešná generácia.
Dostávame sa do fázy, kedy stará generácia postupne vymiera a tým zaniká rešpekt voči
udalostiam druhej svetovej vojny. Aktuálna politická situácia vníma zľahčene tieto nie tak
dávne dejiny a opäť vznikajú skupiny radikálnych extrémistov. V Nemecku či Rakúsku,
Maďarsku, ale aj na Slovensku si títo extrémisti postupne získavajú čoraz väčšiu
náklonnosť mladých ľudí. Našťastie ani jedna z týchto skupín nie je ešte pri moci, ak by
k tomu však v dnešnej dobe opäť došlo, malo by to katastrofické následky.
Našou hlavnou prioritou je predovšetkým zvýšenie informovanosti o dejinách 20.
storočia u adolescentov a detí v školskom veku, ktoré sú dostatočne vyspelé na to, aby
pochopili vlastné dejiny. Touto prácou chceme u mladých ľudí vzbudiť záujem o osudy ich
predkov a chceme v nich obnoviť rešpekt pred vzájomnou nenávisťou či úctu voči iným
národom a etnickým skupinám. V práci vyzdvihujeme hlavne trpké následky vojny
a svedectvá ešte zatiaľ žijúcich obyvateľov, ktorí boli v minulosti účastníkmi tohto
svetového konfliktu. Sme presvedčení, že tieto svedectvá by mohli v mládeži vzbudiť pocit
zodpovednosti za svoje skutky a činy. Suché a komplikované učivo o druhej svetovej vojne
si dnes ľudia môžu nájsť na internete či v literatúre, ale jednoducho, stručne a zaujímavo
zhrnutá táto temná etapa ľudstva je práve v našej práci. Prostredníctvom tejto práce
navrhujeme aj našim pedagógom určitú pomoc pri informovaní školskej mládeže o týchto
dejinách. Táto práca však nemusí byť len predmetom vyučovania na dejepise. Keďže v nej
poukazujeme aj na mravné hodnoty ľudstva, je vhodná aj pri výučbe iných humanitných
predmetov. V súčasnosti na Slovensku prevláda nevraživosť voči našim rómskym
spoluobčanom. Istá nemenovaná extrémistická strana propaguje nekompromisné radikálne
riešenia rómskej otázky. Ak ich dnešná mládež v tejto ideológii podporí a nenájde iné
riešenie, ktoré by prinieslo uspokojenie obom stranám, je veľmi pravdepodobné, že
v budúcnosti môžeme opäť očakávať svetový konflikt
8
4 Konferencia vo Wansee – Začiatok genocídy
20. január 1942 sa často chápe ako podnet na vykynoženie niekoľko miliónov
Židov, nie je to však úplne tak. Toto masové vyhladzovanie bolo naplánované už dávno
pred tým, napriek tomu táto „porada štátnych tajomníkov“ (Wanseekonferenz) je
kľúčovým dokumentom doby. Domáci pán vo vile na Am Grossen Wansee v Berlíne
Reinhard Heydrich – šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (Reichssicherheitshauptamt
RSHA) si k sebe pozval trinásť vysokých úradníkov a členov exekutívy nacistického
Nemecka. Predmetom diskusie boli abstraktné teórie o vyhladení 11 miliónov Židov.
Prítomní však nepoužívali výrazy ako „zabiť“ či „poslať do plynu“, ale svoje teórie ukryli
do rôznych pojmov ako vysídlenie, konečné riešenie, zvláštne zaobchádzanie, evakuácia
atď. Každopádne každý vieme, čo tieto „zvláštne výrazy“ v skutočnosti predstavovali.
Páni na konferencii diskutovali a zhodnocovali tie najlepšie metódy na
„legálne“ očistenie Nemeckej ríše od Židov a iných nepotrebných občanov, avšak tento
proces už dávno prebiehal. Koncom októbra 1941 bolo v blízkosti Belehradu postrieľaných
tisíce srbských Židov a Rómov. Účastníci tejto masovej popravy však prišli na to, že je to
veľmi zdĺhavé a keď chceli v krátkom čase odstrániť zo sveta 11 miliónov ľudských
životov, potrebovali rýchlejší a ekonomicky výhodnejší spôsob. V decembri 1941 boli
preto uvedené do prevádzky tzv. plynové autá. Počas krátkej jazdy v nich bolo možné
zavraždiť cca 60 ľudí. Smrť v týchto autách bola zdĺhavá a plná utrpenia, s touto novou
metódou však boli nacistický vrahovia spokojní, no stále to nestačilo na realizáciu masovej
genocídy. Preto od septembra 1941 sa začali v koncentračnom tábore Osvienčim testovať
efektívnejšie metódy. Predmetom vraždenia sa stal cyklón B, ktorý sa ľahko uvoľňoval
z diatomovej väzby a tým dokázal v jednej miestnosti zabiť niekoľko stoviek ľudí
a neohrozil pritom vrahov. Týmto objavom sa v roku 1941 začala prvá vlna deportácií.
Premávali deportačné vlaky, pôvodne určené pre dobytok, ktorých cieľom boli najprv getá
v Lodži a Rige, potom Terezín a ďalšie tranzitné stanice pred tábormi smrti na Východe.
Vysokí nacistickí predstavitelia na konferencii v Berlíne úspešne vyriešili problém
s metódou efektívneho vyvražďovania, ale hneď na to natrafili na ďalší. Hitlerova
Nemecká ríša bola domovom rôznych etnických skupín a často dochádzalo k zmiešaným
manželstvám, otázkou teda bolo, kto je Žid a kto je Nemec. Rozhodovalo sa o živote
9
a smrti desaťtisícov ľudí v Nemeckej ríši a státisícov v Európe. Prítomní zamýšľali zahrnúť
do „konečného riešenia“ aj ľudí, ktorých do tej doby chránilo zmiešané manželstvo,
rovnako ako aj ich potomkov. Reinhard Heydrich navrhol priradiť miešancov 1. stupňa
zásadne k Židom, zatiaľ čo miešancov 2. stupňa by vo všeobecnosti platili za Nemcov.
Mimoriadne zásluhy v prípade miešancov 2. stupňa mali ľudia, ktorí pristúpili na
dobrovoľnú sterilizáciu, ktorú pôvodne žiadal aj SS-Gruppenführer H. G. Hofmann
z Rasového a osídľovacieho úradu (Rasse-und Siedlungshauptamt). To im zaistilo
zrovnoprávnenie u Nemcov, tí, ktorí na to nepristúpili, boli naďalej rasovo diskriminovaní,
ale stále chránení pred istou smrťou v plynových komorách. Naopak miešanci 1. stupňa
nemali žiadne výhody a bolo treba s nimi zaobchádzať ako so Židmi, t. j. deportovať
a zavraždiť. Teórie o tom, kto patril k miešancom 1. stupňa a kto naopak k miešancom
druhého stupňa, sú rôzne. Podľa tej našej boli miešanci 1. stupňa potomkovia zo
zmiešaného manželstva židovského a nemeckého občana, zatiaľ čo miešanci 2. stupňa boli
potomkovia už zmiešaných rodičov Nemcov so židovskými predkami.
Páni na stretnutí vo Wansee dopodrobna prebrali a naplánovali osudy miliónov
obetí. Diskutovali o efektívnom vraždení, nútenej sterilizácii, deportáciách a o všetkom, čo
súviselo s „rasovým očistením Nemeckej ríše“ na podnet Adolfa Hitlera a Heinricha
Himmlera. Úspešne sa postarali o to, aby vyše 6 miliónov ľudí opustilo tento svet.
Záhadou však bol rok 1947 a vojenský súd v Norimbergu. Účastníkov konferencie, ktorým
sa nepodarilo utiecť a boli zatknutí, vypočúval pruský úradník – Žid, ktorý včas emigroval
Robert Kempner. Erich Neumann, ktorý na konferencii zastupoval Plánovací úrad, poprel
svoju účasť na tomto stretnutí. Jeho kolega Gerhard Klopfer zo straníckej centrály zasa
tvrdil, že reč bola údajne o vysídlení. Zrazu nikto netušil o smrti miliónov ľudí, každý mal
zrazu čisté ruky a odvolávali sa na svojho vtedy tak obdivovaného führera Adolfa Hitlera.
Spravodlivosť však zabezpečila rovnako krutý trest aj pre organizátorov tejto masovej
genocídy. Toľká irónia, veľkí predstavitelia Nemeckej ríše, ktorí sa považovali za „čistú
rasu“, sa dočkali rovnakého poníženia ako ich obete, ktoré jedným stretnutím odsúdili na
krutú popravu.
10
5 Vyradenie Židov zo spoločnosti
V apríli 1933, len dva mesiace po uchopení moci Hitlerom, sa v Nemecku začali
realizovať rázne kroky na očistenie germánskej rasy od Židov. Hitlerovi záležalo na tom,
aby centrum jeho veľkej Nemeckej ríše bolo „očistené“ ako prvé, no samozrejme s touto
absurdnou myšlienkou plánoval oboznámiť aj iné krajiny, ktoré neskôr pripojil k ríši. Táto
masová genocída však mala chronologický postup a každým dňom sa stupňovala. Aj keď
Židia boli diskriminovaní už dávno predtým, skutočný teror predstavoval až rok 1935,
kedy boli uzákonené tzv. Norimberské zákony. Tie boli zlé sami o sebe, no tvorili len
základ ďalšej židovskej diskriminácie. Nové a nové predpisy, každodenne meniace sa
zákony čoraz viac obmedzovali práva židovskej menšiny. Od marca 1936 prestali
mnohodetné rodiny dostávať prídavky na deti. Od októbra toho istého roku zákon zakázal
židovským učiteľom doučovať nežidovských žiakov. V septembri 1937 nesmeli
nemocenské poisťovne uzavrieť zmluvy so židovskými lekármi, ktorí hneď na to v júli
dostali zákaz vykonávania lekárskej praxe. A takto sa nenávisť k židom čoraz viac
stupňovala. Táto rasová diskriminácia im viditeľne zhoršila existenčné podmienky.
Množstvo ľudí prišlo o prácu, o možnosť študovať či o sebavedomie. Každodenná tyrania
ich stretávala na každom kroku, napríklad pri príchode do obce sa inštalovali tabule
s nápismi „Židia nežiaduci“ alebo na lavičkách v parku viselo upozornenie „len pre
árijcov“, platiť začal aj zákaz návštevy mestských kúpeľov atď. Tento výrazný
antisemitizmus na politickej úrovni časom prerástol až do primitívnych foriem
diskriminácie a fyzického násilia. Výsledkom toho bol protižidovský pogrom tzv.
Krištáľová noc (Kristallnacht), ktorá sa odohrala v noci z 9. na 10. novembra v Nemecku,
Rakúsku a niektorých častiach okolitých krajín, ktoré boli obývané nacistickými Nemcami.
Zámienkou na vyvolanie tohto konfliktu bol atentát Žida Hersela Grynszapa, ktorý
v študoval v Paríži a o hrôzach dejúcich sa v Nemecku sa dozvedel z listov od svojej sestry.
Ten to neuveriteľné poníženie svojho národu psychicky nezvládol a postrelil nemeckého
veľvyslanca v Paríži Ernesta vom Ratha. Nacisti tento útok, samozrejme, využili vo svoj
prospech a nazvali ho „židovským sprisahaním“ a to dalo prívržencom NSDAP voľnú ruku
v „legálnom“ zabíjaní a ničení židovského majetku. Následky tejto udalosti boli
katastrofálne. Bolo zavraždených cca 91 Židov, no odhad židovských obetí po pripočítaní
samovrážd a smrteľných zranení predstavoval vyše 400 mŕtvych. Zničených bolo aj okolo
7000 židovských obchodov a zhoreli takmer všetky synagógy. Začalo sa s hromadnými
11
deportáciami do koncentračných táborov. To v Židoch vyvolalo podozrenie, niektorí už
neverili, že bude raz lepšie a preto včas emigrovali do zahraničia. Mnohým im zachránilo
životy.
5.1 Spoločenská diskriminácia Prešovských Židov
Pojem antisemitizmus a židovská diskriminácia spojená s ním nebola cudzia ani
slovenským občanom a úradníkom. Napriek tomu však táto rasová diskriminácia u nás
nebola tak primitívna ako v nacistickom Nemecku. Nemci brali židovskú menšinu ako
hmyz, ktorý ohrozuje čistotu ich národu, a preto musí byť rýchlo zlikvidovaný, zatiaľ čo
Slováci považovali Židov za prebytočných občanov, ktorí kradli ľuďom prácu. No pod tým
„kradnutím“ myslel náš národ konkrétne závisť voči Židom. Mnoho Židov z Prešova
a z jeho okolia vlastnili rôzne statky, podniky, kancelárie, nehnuteľnosti a pod. To,
bohužiaľ, niektorým občanom nášho štátu prekážalo.
Pred druhou svetovou vojnou nebola židovská diskriminácia tak rozšírená ako
počas vojny. Židia na našom území žili v mieri s ostatnými občanmi, no narastajúcou
mocou Hitlera a jeho NSDAP sa zmenil aj prístup k Židom na Slovensku. Medzičasom sa
na čelo slovenskej politiky dostáva HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a v rámci
tejto strany bol zriadený polovojenský poriadkový zbor známy ako Hlinkova garda (HG).
Prvé jednotky tejto gardy vznikli v roku 1938 a to predovšetkým v Bartislave, Trnave,
Nitre a inde. Vznikali bez povolenia a ich činnosť bola ilegálna. Členovia Hlinkovej gardy
pôsobili aj na východnom Slovensku. Na niektorých miestach sa realizovali aj rôzne
stretnutia na výučbu budúcich gardistov (Hlinkova mládež). Prívrženci HSĽS a členovia
HG úzko spolupracovali s nacistickým Nemeckém. Odsuzovali Židov, Rómov, Maďarov,
Čechov, demokraticky zmýšľajúcich občanov a partizánov a boli predovšetkým katolícky
založení aj keď ich skutky boli presným opakom toho, čo katolícka viera káže. Ich prácou
bolo udávať Židov, ktorí ešte stále konajú proti norimberským zákonom. Neskôr boli práve
oni hlavní organizátori transportov do zberných táborov. Židia v Prešove to nemali
jednoduché, rovnako ako ostatní Židia v Európe. Stačilo, ak mal o niečo viac kráv ako
sused a majetok mu bol okamžite odobratý. Židia nemali právo vlastniť fotoaparáty,
bicykle, mali obmedzené cestovanie, zákaz vychádzok a najväčším ponížením pre nich
bolo nosiť Dávidovu hviezdu. Ten, kto vlastnil akýkoľvek majetok, mohol v blízkej
budúcnosti očakávať razie. Doba bola krutá, židovský národ ponižovaný a odsudzovaný
12
spoločnosťou. Deti študujúce a bývajúce v Prešove boli vyhodené a aby to nestačilo, o pár
dní na to boli deportované so svojimi rodičmi. Lekári, právnici či úradníci dostali zákaz
vykonávania praxe. Mnohé ich kancelárie či obchody boli v Prešove likvidované.
Množstvo Židov posielalo žiadosti o pozastavení likvidácie na prešovské úrady,
s ponížením prosili o počkanie a zrušenie nariadenia, neúspešne. Takmer žiadnej žiadosti
naši úradníci nevyhoveli, vraj nemohli. Pri štúdiu týchto archívnych záznamov sme
natrafili aj na bežné banálne veci, ako napríklad vlastnenie fotoaparátu. V tom lepšom
prípade im to bolo automaticky odobrané, v tom horšom sa objavili vo väzení. Stretávali
sme sa aj so žiadosťami na povolenie cestovania mimo mesta/obce. Istá, pravdepodobne už
dávno zosnulá pani vo svojej žiadosti uviedla, že zo zdravotných dôvodov potrebuje
cestovať do Prešova k lekárovi, jej žiadosť, samozrejme, zamietli. Židia žiadali aj o to, aby
nemuseli nosiť židovskú hviezdu, preukazovali svoj pôvod, ale bohužiaľ neúspešne. Naša
spoločnosť ich dobrovoľne odsúdila k tejto „ponižujúcej existencii“ bez majetku, peňazí a
práce.
Vtedajší prezident nášho satelitného štátu Jozef Tiso má tiež zásluhu na
diskriminácii slovenských židov. A však pravdou je aj to, že im dal šancu zachrániť sa
prekrstením na katolícku vieru, čo však, samozrejme, nebolo zadarmo. Množstvo
židovských rodín túto ponuku okamžite využilo a prešli na katolícku vieru. V archíve
mesta Prešov sme našli množstvo dokumentov, ktoré obsahovali informácie práve o tomto
procese. Preštudovali sme vyše 100 dokumentov a väčšina z nich boli žiadosti o
prekrstenie. Pri rozhovore s redaktorkou Drienovského občasníka sme sa dozvedeli, že istá
židovská rodina v Drienove sa vraj tiež vďaka tejto možnosti zachránila a následne
emigrovali do Košíc. Množstvo ľudí židovskej národnosti žijúcich na Slovensku túto
možnosť využilo a to ich aspoň ochránilo pred prvou vlnou deportácií. No aj tak ich to
neochránilo pred diskrimináciou spoločnosti, ktorá ich pôvod veľmi dobre poznala. Aj to
ich nútilo odísť z domáceho prostredia, aby jednoducho zabudli na všetky tie hrôzy,
ktorých sa spoločnosť voči nim dopúšťala. Mnohí z nich po skončení vojny sa už
nedokázali priznať k svojmu pôvodnému vierovyznaniu a to buď zo strachu alebo odporu
voči svojej viere. Nacistické Nemecko chcelo vymazať zo sveta akékoľvek prvky
židovskej kultúry, našťastie sa mu to nepodarilo, pretože vo svete, ale aj na Slovensku ešte
stále existuje židovská menšina, ktorá sa len ticho utiahla do svojho sveta.
13
6 Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám
Nenávisť voči Židom neustále rástla a naberala na intenzite. Nezmyselné zákony,
ktoré sa menili každý týždeň, čoraz viac obmedzovali židovskú existenciu. Deportácie
a vyhladenie Židov, mali nacistickí predstavitelia naplánované už dávno pred vojnou, ale
potrebovali na to dobre premyslenú stratégiu, aby Židia dobrovoľne pristúpili na svoju
„eutanáziu“ a nekládli pri tom odpor. Ich vyradenie zo spoločnosti bol len jeden
z postupov Nemeckej ríše pri ich vyhladzovaní. Likvidovanie podnikov, hromadné
zabavovanie majetku, vyhodenie z práce či školy malo Židom nepríjemne skomplikovať
životy. Tento očakávaný efekt sa, samozrejme, v relatívne krátkej dobe viditeľne prejavil.
Židovskí občania si postupne nemali za čo poriadne kúpiť jedlo či lieky a chytali sa
akejkoľvek možnosti na záchranu. Takáto možnosť sa im v blízkej budúcnosti naskytla
a išlo konkrétne o vysťahovanie do pracovných táborov, kde budú pracovať a spokojne si
nažívať so svojimi príbuznými. Mnohí tejto predstave naivne verili a pod nátlakom
„sladkých sľubov“ sa dobrovoľne evidovali do zoznamu Židov, ktorí v krátkej dobe budú
evakuovaní a to nacistom zjednodušilo celý tento likvidačný proces. Nie každý však týmto
sľubom uveril a našli sa ľudia, ktorí sa zúfalo snažili vyhnúť deportáciám.
Prvý slovenský transport židov odišiel z Popradu, a to konkrétne dňa 25. marca
1942 cca 20 minút po dvadsiatej hodine. Deportačné vlaky smerovali do vyhladzovacieho
táboru Osvienčim a smerovalo tam vyše 1000 židovských žien a dievčat. Takmer žiadna
z nich holokaust neprežila. Prvý transport z Prešova bol zorganizovaný toho istého roku.
Vlak bol naložený stovkami dievčat a žien z Prešova a z okolitých miest a dedín. Smeroval
do zberného táboru v Poprade, odkiaľ boli následne deportované do rôznych likvidačných
a pracovných táborov. Ani jedna osoba tento transport neprežila. Vlak odchádzal z malej
stanice v Prešove a na túto hroznú udalosť tam ostala už len jediná spomienka - pamätník.
Tieto ženy a dievčatá celý čas verili, že idú pracovať. Niektorým z nich sa táto predstava
splnila a išli vykonávať fyzicky náročnú prácu, ktorá ich pripravila o život. Iné z nich boli
ušetrené od trápenia a boli usmrtené v plynových komorách vyhladzovacieho táboru
Osvienčim- Brezinka.
V roku 1940 bolo v Prešove 24-tisíc obyvateľov, Židov bolo 4 381. Po deportáciách
bol počet Prešovčanov 20-tisíc. Holokaust prežilo 816 prešovských Židov. Od marca 1942
14
do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 628 osôb
(2/3 židovského obyveteľstva). Rudolf Vrba vo svojom románe Utekl jsem z Osvětimi
podrobne opisuje priebeh celej cesty vlakom zo Slovenska do Poľska. Podmienky vo
vagóne pre dobytok boli príšerné. Ak mali cestujúci šťastie, dostali aspoň vedro vody a
jedno prázdne vedro, ktoré malo funkciu toalety. Počas letných horúcich dní ľudia umierali
na dehydrovanie a absolútne vyčerpanie. V zime to bol presný opak, následkom smrti bolo
podchladenie. Cestujúci si so sebou brali väčšinou trvanlivé potraviny a ak im pred cestou
nezhabali batožinu, mali k dispozícii aspoň jedlo, ale stále im chýbala voda. Navyše
transport tohoto druhu bol zdĺhavý a plný utrpenia, keďže „vlak smrti“ musel dávať
prednosť vojenským transportom smerujúcim na front. Do jedného vagónu dokázali vojaci
natlačiť aj 100 ľudí a každý z nich sa tlačil k malému oknu, aby sa aspoň trochu nadýchli
čerstvého vzduchu. Pri každej zastávke vypadlo z jedného transportu aj 30 mŕtvych. Avšak
v niektorých prípadoch takéto zastávky neboli možné, a preto ľudia cestovali v spoločnosti
rozkladajúcich sa tiel bez prestávky do táborov smrti. Ak chcel niekto použiť toaletu,
spolucestujúci sa diskrétne odvrátili, aby zachovali aspoň štipku civilizácie v týchto
katastrofálnych podmienkach. Rudolf Vrba sa tiež vo svojej knihe vyjadril aj o sľuboch
vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisu. Prezident prehlásil, že mladé židovské páry, ktoré sa
zasnúbia alebo vstúpia do manželstva, nebudú v táboroch rozdelení a ostanú spolu.
Množstvo mladých ľudí sa s nádejou hrnuli do manželstva a verili, že na novom mieste
budú spolu spokojne žiť. Opak bol však pravdou a takmer nikto z nich už svojho partnera
po príchode do tábora nevidel. Faktom je aj to, že náš štát platil Nemeckej ríši 500 mariek
za každú deportovanú osobu, tzv. osídľovací poplatok.
Tieto deportácie boli posledným krokom k masovej likvidácii. Nikto si ani len
nedokázal predstaviť, že môže byť ešte horšie. Každý mal v srdci ešte akú takú nádej, že
po príchode do cieľa ich čaká teplá strava, posteľ a práca. Nikto si nedokázal ani len
v najhoršom sne predstaviť, že na konci cesty ich čaká istá smrť v plynových komorách.
15
7 Priemyselné vyvražďovanie
Ako už bolo vo vyššie uvedených kapitolách spomenuté, nacistická Nemecká ríša
chcela vyhladiť zo sveta niekoľko miliónov ľudí židovského a rómskeho pôvodu. Celý
tento proces vyhladzovania však prechádzal mnohými zdokonaľovacími zmenami, až bol
nakoniec vyvinutý jedinečný systém zabíjania, ktorý za krátky čas dokázal pripraviť
o život stovky či tisícky ľudí. Na realizáciu tohto zabíjania bol vytvorený najväčší komplex
vyhladzovacích táborov v Poľsku Osvienčim I. a II. (Brezinka). Tento komplex mal presne
rozdelené komandá s rôznym zameraním, ako napríklad Kanada- skupina otrokov na
triedenie osobných vecí usmrtených Židov, Buna- komando pre výstavbu iných budov
a pre ťažkú prácu alebo Sonderkommando – komando na odpratávanie a spracovávanie
biologických pozostatkov zavraždených Židov. Práve členovia Sonderkommanda mali tú
najstrašnejšiu prácu zo všetkých. K dispozícii mali rôzne výhody ako vyššie dávky jedla,
ale stále to nebolo dostatočné hodnotenie za prácu, ktorú museli vykonávať. Členovia tejto
skupiny boli každé tri mesiace popravení a nahradení inými a to z dôvodu absolútneho
utajenia a diskrétnosti. Niektorým z nich sa však podarilo prežiť a svoje svedectvá
uverejnili a pospájali do jedného celku v knihe Svědkové z továrny na smrt. V tomto diele
je detailne opísaný proces zabíjania miliónov Židov.
Toto vyhladzovanie malo presný postup a bolo dokonale naplánované, aby sa
predstavitelia nacizmu vyhli odporu, ktorý by im skomplikoval prácu. Židia po príchode na
rampu a po vystúpení z vagóna dostali od nemeckých veliteľov pokyn na zoradenie sa.
Mnohí z deportovaných boli vystrašení zo zmesi štekotu psov, kriku nemeckých
dôstojníkov, nariekania spolucestujúcich a rôznych iných zvukov a nevedeli, čo majú
v tom chaose robiť. Tí, ktorí sa nepodriadili povelom nacistických vrahov, sa stali obeťou
bitky alebo boli priamo zastrelení. Pri takom nátlaku ľudia pochopili, že nariekanie im
nepomôže, a preto sa radšej podriadili. Z tohto privezeného „ľudského tovaru“ si následne
nacisti vyberali a triedili osoby, ktoré pôjdu do plynu a ktoré pôjdu pracovať. Na prácu si,
samozrejme, vyberali zdravých a dobre stavaných mužov, ale aj ženy. No z tisícového
transportu išlo na prácu len veľmi malý počet osôb. Týmto procesom oddelili od seba
mnohé rodiny. Mnohým ženám vzali synov, dcéry či manželov, mnohým deťom vzali
rodičov a iných príbuzných, no nikto nemohol namietať, lebo pri odpore ich čakala
okamžitá smrť (tá ich však čakala tak či tak, len o tom ešte netušili). Po tomto
16
„castingu“ sa nakoniec museli dostaviť na jednotlivé miesta. Otroci, ktorí dostali šancu
pracovať, išli na oddelenie, kde ich „kolegovia“ pripravili na prácu. Na zápästie im
vytetovali poradové číslo, oholili im hlavu a pridelili väzenské oblečenie. Následne boli
dosadzovaní na pracovné miesta ako náhrada za predchádzajúcich väzňov, ktorí v tábore
zahynuli. Zvyšok sa musel vydať iným smerom a to konkrétne do druhej časti tábora-
Osvienčim Brezinka, kde na nich čakali plynové komory, tzv. „sprchy“ a krematórium. Ak
vystihli správne obdobie, tak nemocní a starí ľudia boli do priestorov smrti odvezení
nákladným autom, všetci ostatní museli kráčať pešo pozdĺž tábora a pred nimi išla sanitka,
ktorá u mnohých vyvolávala pocit bezpečia. V skutočnosti však táto sanitka prevážala
smrteľnú kryštalickú zmes cyklón B, ktorá bola prostriedkom vraždenia. Nemeckí
dôstojníci po niekoľkých transportoch zistili, že ak sa k ľuďom budú správať milo
a nebudú používať fyzické násilie, tak obete nebudú klásť odpor a dobrovoľne pristúpia na
jatky. Na konci cesty im preto sľubovali očistnú kúru, teplé jedlo a stretnutie sa s rodinami.
Obete nakoniec kráčali po schodoch smerom do šatní a ich tváre osvecoval len oheň
z komínov krematórií. Nikoho z nich by ani v zlom sne nenapadlo, že ten komín je jediná
cesta von. Ženy, muži aj deti sa museli následne vyzliecť a svoje osobné veci zavesiť na
príslušný háčik s poradovým číslom, ktorý mal samozrejme vzbudiť u ľudí pocit, že sa po
svoje veci ešte vrátia. Potom boli nahnaní do rozľahlej miestnosti so „sprchami“. Mnohé
z obetí to chceli mať už za sebou a rýchlo sa premiestnili k sprchám, avšak starším ľuďom
vyzliekanie trvalo dlhšiu dobu, a preto niektorí na svoju smrť čakali aj 20 minút. Členovia
sonderkommadna týchto ľudí posielali do plynových komôr a pri veľkých transportoch
museli do jednej miestnosti natlačiť stovky osôb. Pri takomto tlaku iných tiel, mnohí
(najmä tí pri stenách) umierali na udusenie ešte predtým, než nacisti pustili plyn. Ak boli
už všetky osoby vyzlečené a pripravené na smrť, členovia sonderkommanda zavreli
bezpečnostné dvere a už len čakali na vypustenie plynu. Na strope plynových komôr boli
zabudované otvory, cez ktoré muži v plynových maskách bezpečne vsypávali kryštáliky
smrtiaceho cyklónu B. Toto umieranie bolo zdĺhavé, kruté a plné utrpenia a bolesti. Kým
sa krik a plač v plynových komorách utíšil, prešlo aj 12 minút. Potom sa spustilo
odvetrávanie a dvere sa mohli otvoriť až po dvadsiatich minútach. Do komory najprv
vstúpil doktor s plynovou maskou, ktorý skonštatoval smrť. Po vyvetraní plynu
z miestnosti sa pustili do práce jednotky sonderkommanda, ktoré tieto mŕtvoly následne
odpratávali a spaľovali v peciach krematória. Svedkovia z továrne na smrť vo svojich
svedectvách opisovali hrôzostrašný pohľad na pyramídu mŕtvol. Každá z obetí sa chcela
dostať čo najvyššie k stropu a vzájomne po sebe šliapali. Cyklón B im spôsoboval príšerné
17
kŕče, a preto boli ich telá po usmrtení pozapletané do rôznych neprirodzených polôh. Steny
boli pokryté krvou, zvratkami močom alebo stolicou, pretože na každého pôsobil plyn inak.
Jednotky vraždiaceho komanda museli následne tieto biologické stopy odstrániť, aby
mohla byť plynová komora pripravená pre ďalší transport. Telá zavraždených osôb
umiestnili v nových krematóriách do výťahu, ktorý ich odviezol k peciam. No ešte pred
spopolnením bolo potrebné mŕtvoly zužitkovať. Zubári im trhali zlaté zuby a holiči strihali
vlasy, ktoré sa dali použiť ako výplň do matracov a pod. Takto využité mŕtvoly boli
pripravené na posledný proces a to spopolnenie. Nové pece dokázali spáliť aj niekoľko tiel
v časovom intervale približne 20 minút. Telá nakladali na špeciálne vozíky, z ktorých
špeciálnym náradím telo zosunuli do priamo do ohňa. Niekedy sa tieto vozíky tak rozpálili,
že pokožka obetí sa často prilepila o kov, a práve preto si to žiadalo rýchlosť a obratnosť
väzňov. Po spopolnení prišli na rad drviči kostí, ktorých úlohou bolo rozdrviť ľudské
pozostatky na prach. Popol stoviek ľudí bol následne naložený na nákladné autá
a vysypaný do rieky.
Mnohokrát sa stalo, že členovia sonderkommanda vytiahli z hromady mŕtvol svoju
matku, otca, manželku, deti alebo iných príbuzných. No táto príšerná práca z nich urobila
len pracujúce stroje, ktoré stratili dušu a celý zmysel života. Najmä malé deti dokázali
prežiť účinky plynu, nevedno z akého dôvodu. Aj napriek tomu museli byť zavraždené.
Akoby samotná smrť nechcela týchto ľudí prijať. To však bolo nacistom jedno, príkaz znel
jasne, odstrániť všetkých Židov a nepotrebných občanov zo sveta. Členov
sonderkommanda, ktorým sa podarilo prežiť, to poznačilo na celý život. Niektorým sa
opäť podarilo zaradiť sa do spoločnosti, ale číslo vytetované na zápästí im neustále
pripomínalo tú strašnú prácu, ktorú v minulosti museli vykonávať.
18
8 Koniec masovej likvidácie
Práve bitka pri Stalingrade 21. augusta 1942 až 2. februára 1943 ovplyvnila celý
priebeh vojny. Tam sa situácia úplne zvrátila a to znamenalo komplikácie najmä pre
nacistickú tretiu ríšu. Vojská ZSSR následne postupovali zo severu nižšie a postupne
oslobodzovali jednotlivé miesta obsadené nacistami. No aj napriek tejto kritickej situácii
príslušníci SS aj naďalej organizovali deportácie do vyhladzovacích táborov. V rokoch
1944-1945 nastala druhá vlna deportácií a jednou krajinou, kde boli Židia ešte v početnej
väčšine, bolo Maďarsko. Nacisti plánovali zlikvidovať 1 000 000 maďarských Židov.
Každý z nacistických pracovníkov v SS službách vedel, že koniec sa už blíži, no aj napriek
tomu sa snažili splniť rozkaz a zlikvidovať čo najväčšie množstvo Židov, Rómov,
homosexuálov a iných nepotrebných ľudí. Tesne pred blížiacou sa sovietskou armádou
chceli esesáci zničiť všetky dôkazy o vraždách, ktoré sa v tábore Osvienčim diali. Nechceli
byť pri vraždení pristihnutí ako v Majdanku, kde Sovieti našli ešte horiace ohne
v krematóriách, a preto boli pred ich odchodom krematóriá a plynové komory vyhodené do
vzduchu. Pôvodne mali v pláne zrovnať so zemou celý tábor, ale podarilo sa im zničiť len
niektoré časti.
27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v
tábore už len 7600 ľudí, ktorým sa podarilo prežiť. Nacisti pred oslobodením tábora poslali
viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov, ktorí neboli schopní pochodu, začali
urýchlene vraždiť. Členom tohoto pochodu bol aj bývalý člen sonderkommanda Shlomo
Venezia. Ten musel prejsť s ďalšími väzňami pešo niekoľko kilometrov, až kým sa
nedostali do Rakúska do pracovného tábora Mauthausen. Tí, ktorí cestu nezvládali, boli
automaticky zastrelení. Tam sa stretli s britskou armádou, ktorá taktiež oslobodzovala
obsadené územia nacistami. Vojaci po oslobodení týchto príšerných miest ostali zhrození
pohľadom na umierajúcich väzňov, ktorí boli vychudnutí na kosť. Vojna sa pomaly blížila
ku koncu. Deportácie sa zastavili 9. júla 1944 na žiadosť a na základe správy, ktorú podali
Rudolf Vrba a Alfred Wetzler o hrôzach, ktoré sa v Osvienčime dejú. Zachránili tým
200 000 Židov. 8. mája 1945 sa definitívne skončila vojna v Európe vďaka kapitulácii
Nemecka. Hitler spáchal vo svojom stane v Berlíne samovraždu a s ním aj mnohí iní
nacistickí vrahovia, ktorí vedeli, že ich čaká trest. Niektorým členom SS sa vďaka
podplácaniu podarilo uniknúť pred trestom, ale tí ostatní boli odsúdení na Norimberskom
19
procese. Aj napriek tomu, že vojna bola ukončená, Židia boli naďalej vystavení
diskriminácii.
Po skončení vojny Židia nemali kam ísť. Tí, ktorým sa podarilo utiecť a začať
odznova, mali šťastie, no tí, ktorí sa vracali z pracovných a koncentračných táborov, zistili,
že už viac nie sú doma vítaní. Aj po tých všetkých hrôzach a ponižovaní, ktoré si v tábore
prežili, zasiahla ich srdce ďalšia rana. Mnohí sa chceli vrátiť domov, nájsť svoju rodinu,
zabudnúť na všetko a začať odznova. Ale po príchode do rodnej zeme sa dočkali len
odmeranosti a pohŕdavých pohľadov spoluobčanov. Zistili, že ich domov a ich majetok
vlastnili ľudia, ktorých poznali a o ktorých by to nikdy nepovedali. Osobné veci, ktoré
zverili svojim „priateľom“ s nádejou, že sa domov ešte vrátia, sa stali majetkom iných ľudí.
Nikto nečakal, že sa ešte niekto zo Židov vráti, každý bol šťastný, že odišli. Bezhraničná
závisť ľudstva bola len ďalšia rana do srdca. V Poľsku dokonca Židov naďalej vraždili
nespokojní občania. To prinútilo Židov opustiť rodnú krajinu a vydať sa do sveta, nevedno
kam. Boli zriadené rôzne tábory pre pomoc obetiam holokaustu, ale to bolo len dočasné
riešenie. Preto Židia najčastejšie emigrovali do Ameriky, Palestíny či Jeruzalemu, kde sa
ich zotročené duše opäť snažili nájsť pokoj a šťastie.
Následky II. svetovej vojny boli katastrofálne. O život prišlo cca 60 miliónov obetí.
V koncentračných táboroch prišlo o život vyše 6 miliónov ľudí (určite nie menej)
nehovoriac o tom, koľko Židov a Rómov bolo zavraždených v zberných táboroch,
v rôznych tranzitných zastávkach, vo vagónoch a celkovo počas celého priebehu tejto
rasovej diskriminácie. Mnohé dediny a mestá na Slovensku mali niekoľko židovských
rodín, dnes už po nich zostala len spomienka v kronikách a archívnych záznamoch. Je
zarážajúce, že po skončení tejto likvidácie nikto nepodal Židom pomocnú ruku, keď ju
najviac potrebovali, no najviac smutné na celej tejto udalosti je to, že kvôli jednej osobe sa
im otočil chrbtom celý svet.
20
9 Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes
Pojem anti-semitizmus je odvodený od slova Semita, čo znamená Arab, ale
nepredstavuje to nenávisť voči semitským národom (kam patria aj Arabi), ale len voči
Židom. Antisemitizmus sa dnes neprejavuje v takej miere ako sa prejavoval v prvej
polovici 20. storočia, ale ešte stále sa v našej spoločnosti nachádza skupina ľudí, ktorá
Židov nenávidí. Sami dobre poznáme, ako to funguje v škole medzi tínedžermi. Nadávky
ako „ty sprostý žiďák“ sú pre našu generáciu úplne bežných výrazom. Cestou zo školy si
po sídliskách všímame rôzne graffity a „nástenné maľby“, ktoré v mnohých prípadoch
majú práve tvar hákového kríža. Je ťažké posúdiť, či ide len o nechutný žart našich
rovesníkov alebo o skutočný prejav antisemitizmu, no aj napriek tomu je to zarážajúce.
Nanešťastie na Slovensku po II. svetovej vojne neostalo veľa židovských občanov a tí,
ktorí dnes ticho žijú medzi nami, svoj pôvod nepriznajú, preto už nie je koho
diskriminovať. Ale viditeľne narastá nenávisť voči Rómom a naopak. Aj keď to nie je
prejav antisemitizmu, je to prejav rasovej nenávisti a diskriminácie a to vytvára alarmujúcu
situáciu v našom štáte.
Ako už každý vieme, na Slovensku žijeme s našimi rómskymi spoluobčanmi
a bohužiaľ, nie každý z nich má prácu. Najmä na východnom Slovensku je tento stav na
katastrofálnej úrovni. Množstvo rómskych rodín je odkázaných na sociálnu pomoc nášho
štátu. Stavajú sa pre nich rôzne byty, investuje sa pre nich do vzdelania, na sociálne dávky
a na prídavky na deti (to všetko samozrejme zo štátneho rozpočtu, teda z našich daní).
Žiadny člen strednej vrstvy nikdy nebude mať k dispozícii takéto výhody a to vzbudzuje na
opačnej strane pocit nespravodlivosti a ublíženia. Zakladajú sa rôzne extrémistické skupiny
proti tzv. „príživníkom“ a to nie len na Slovensku, ale aj v iných krajinách a to určite nie je
správne riešenie. Tieto strany sa snažia svojimi aktivitami pritlačiť na vládu, aby s tým
niečo robila a ak na ich podmienky nepristúpi, berú spravodlivosť do vlastných rúk.
Rovnako to funguje aj na druhej strane. Rómovia sa búria v našom štáte, odvolávajú sa na
teror a rasizmus z našej strany a to vyvoláva konflikt. Kriminalita a rozbroje medzi
Rómami a ostatnými je dnes úplne bežnou skutočnosťou. Realitou je však aj to, že niektorí
slovenskí občania prechovávajú apatiu aj voči maďarskej menšine a naopak. Tieto
národnostné nezhody a rasová diskriminácia môžu časom prerásť do konfliktu ničivého
charakteru. No to nie je jediný problém, ktorému svet musí čeliť.
21
Aktuálnym svetovým problémom sú nepokoje, ktoré vznikajú v arabských
krajinách. Ku konfliktom dochádza práve z dôvodu náboženstva a opakuje sa nenávisť zo
stredoveku medzi kresťanmi a moslimami. 1. 1. 2011 o 11:43 došlo v egyptskom meste
Alexandria k bombovému útoku na kresťanský kostol v tomto meste. Pri výbuchu
zahynulo 7 osôb a vyše 24 ďalších utrpelo vážne zranenie. Útok sa odohral vtedy, keď
veriaci vychádzali z kostola. Rozhnevaní veriaci sa po tomto útoku zhromaždili pred
neďalekou mešitou a od zlosti na nej ničili dvere a okná. Médiá boli preplnené
informáciami o tejto udalosti. Žeby šlo o začiatok ďalšieho svetového konfliktu? To nikto
nevie posúdiť, ale jedno je isté, vzájomná rasová, náboženská a medzinárodná nenávisť
neustále rastie a naplno sa prejavuje.
Táto katastrofálna svetová situácia však ešte nie je úplne beznádejná. Ľudia by
spolu dokázali pozitívne vychádzať, keby vedeli prijať a tolerovať svoje vzájomné etnické
a rasové rozdiely. Našťastie členovia politiky na celom svete sa snažia túto problematiku
udržať v norme, ale ak sa aj v politike prejaví a uplatní akákoľvek forma diskriminácie,
môžeme len dúfať, že to neprerastie do ďalšieho medzinárodného a svetového konfliktu.
My tvrdíme, že nádej je vždy a je lepšie riešiť túto situáciu teraz ako potom.
22
10 Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie
Pri štúdiu tejto problematiky sme sa stretli s rôznymi tvrdeniami, osudmi a faktami.
Pri písaní tejto práce sme sa nedokázali ubrániť kritike nášho, ale aj nemeckého národu, no
nechceme nikoho odsudzovať tak, ako odsudzovali naši ľudia Židov v časoch II. svetovej
vojny. Naším cieľom je objektívne zhodnotiť vojnovú situáciu a podať tieto informácie
ďalej.
Ako sa hovorí, smrť je prirodzenou súčasťou každého života na svete. Ale II. svetová
vojna bol umelo vytvorený konflikt jednej osoby, ktorá kvôli moci dokázala zapredať aj
svoj vlastný národ. Masové vraždy organizované v čase vojny nemali s prirodzeným
kolobehom života nič spoločné, ale bolo to násilné a hromadné odobratie životov miliónov
mužov, žien a detí. Každá z obetí mala právo na plnohodnotný život a to právo im bolo
odobraté aj vďaka našej pomoci. Bezhraničná závisť a nenávisť ľudstva len podporila
zabíjanie a nespravodlivosť vo svete a presne to Adolf Hitler chcel. Veľmi dobre vedel, že
svoje plány môže uskutočniť len vtedy, ak ho podporí ľud a náš ľud, ale aj iný ho v tom,
samozrejme, ochotne podporil. Vzťahy medzi židmi a nežidmi, ktoré boli do tej doby
dobré, sa v krátkej dobe rýchlo zmenili. Sused už viac nebol susedom a doterajší priateľ
úplne ochladol a vzdialil sa. Mnohí tvrdia, že to robili z toho dôvodu, že bola vojna a mali
strach, že príliš dobré vzťahy so židovskými občanmi by mohli ohroziť ich životy a životy
ich blízkych. Našťastie sa počas vojny našli ľudia, ktorí toto riziko podstúpili
a zachraňovali svojich židovských priateľov aj napriek hrozbe smrti.
II. svetová vojna predstavuje v dejinách ľudstva veľmi smutnú udalosť, preto si
myslíme, že by sme to nemali brať len ako súčasť učiva z dejepisu, ale každý z nás by si
z toho mal vziať ponaučenie. Ktokoľvek z nás sa môže stať obeťou teroru a diskriminácie,
preto sa držme hesla: „Nerob iným to, čo nechceš aby oni robili tebe.“ Ak by sa každý
človek riadil týmto výrokom, vo svete by nastala harmónia a vzájomná tolerancia, čo je,
samozrejme, úplne nemožné a je to tak akurát dobrý námet na príbeh žánru sci-fi. Ľudstvo
ešte nie je dostatočne vyspelé na to, aby dokázalo ovládať svoj hnev, túžbu a všetky
ostatné emócie, a preto je jasné, že kým bude ľudstvo existovať, bude existovať aj nenávisť
medzi ľuďmi.
23
11 Záver
Je ťažké určiť, z akého dôvodu sme si vybrali práve túto tému. Zrejme išlo o našu
vnútornú potrebu riešiť túto problematiku a ďalej šíriť svedectvá o II. svetovej vojne
ďalším generáciám. Štúdium holokaustu nám pomohlo lepšie pochopiť osudy a udalosti
z vojnového obdobia. Doteraz sme to brali len ako súčasť učiva z dejepisu, no po
preštudovaní faktov a krutých osudov ľudí z koncentračných táborov nás táto téma chytila
za srdce. Keď sme zháňali svedectvá a príbehy z vojny, hltali sme každé jedno slovo, ktoré
nám naši známi a príbuzní povedali. Tieto udalosti nás natoľko zaujali, až to prešlo do
súcitu s tými, ktorí holokaust prežili.
Táto práca nemá len poučný charakter, ale je to aj forma úcty voči obetiam
masového vyvražďovania. Pri štúdiu judaizmu sme natrafili na rôzne zarážajúce teórie
o tom, že žiadne plynové komory nikdy neexistovali a že Židia sa snažia len upriamiť na
seba pozornosť. Každý z nás má právo vyjadriť svoj vlastný názor, ale takto popierať
tragickú a násilnú smrť miliónov obetí je doslova škandalózne. Veľmi dobre vieme, že nie
každého téma II. svetovej vojny zaujíma, a preto nevnucujeme našim spolužiakom
a priateľom štúdium týchto dejín, ale v žiadnom prípade nedopustíme, aby sa tieto
klamstvá tohto typu rozšírili v našom okolí. Pevne veríme, že naša práca splní svoj účel
a to bude prejav našej úcty a súcitu voči obetiam masového vyvražďovania za čias druhej
svetovej vojny.
24
12 Bibliografia
WOLFGANG BENZ: Holokaust. Trenčín: F, 2010. ISBN 978-80-88952-64-0
ERIC FRIEDLER et al.: Svědkové z továrny na smrt. Praha: Rybka Publishers, 2007. ISBN
80-87067-64-9
RUDOLF HÖSS: Velitelem v Osvětimi. Praha: Academia, 2006. ISBN 978-80-200-1471-9
RUDOLF VRBA: Utekl jsem z Osvětimi. Praha: Sefer, 2007. ISBN 80-85924-50-1
FRANTIŠEK BAUER et al.: Mein Kampf očima historiků. Praha: XYZ, 2008. ISBN 978-
80-86864-95-2
ZOLTAN ZINN-COLLIS: Přežil jsem peklo Bergen-Belsen. Víkend, 2010. ISBN 978-80-
7222-668-9
A. M. SIGMUNDOVÁ: Diktátor, démon, demagóg. Bratislava: Perfekt, 2006. ISBN 80-
806-330-1
SHLOMO VENEZIA, BEÁTRICE PASQUIEROVÁ: V pekle plynových komor. Praha:
Rybka Publishers, 2010. ISBN 978-80-87067-68-0
25
13 Resumé
In our work objectively evaluate the events of World War II. In this paper we
describe the discrimination and murder of Jews in concentration camps. We also work to
publish the testimony of living witnesses from Presov and the surrounding area. We also
used the testimony of members of the Sonderkommando who were direct participants in
the killings of one million people.