TÁBORISKO je mojím domovom

2006

1

TÁBORISKO

je mojím domovom

Vydalo Občianske združenie Táborisko Prešov vlastným nákladom.

2006

Občianske združenie Táborisko Prešov

Vážení obyvatelia Táboriska,

predkladáme vám dokument, ktorého cieľom je oživiť a priblížiť historické korene prešovského Táboriska a vzbudiť hrdosť na to, že žijeme na území, ktoré už pred mnohými stáročiami poznali ľudia hľadajúci svoje miesto.

Ponúkajúc veľmi krátku históriu Táboriska, chceme vyvolať aj pocit zodpovednosti za to, že žijeme na nevšednom území nášho mesta, ktoré nám pripravili naši predkovia a ktoré sme povinní chrániť a zachovať.

Nie je to historický ani literárny dokument, je to pripomenutie toho, že aj my sme súčasťou histórie, ktorú začalo písať Táborisko už pred vekmi; a dnes, viac než kedykoľvek predtým, volá po ochrane pred ľahostajnosťou a necitlivosťou. Vzhľadom na definíciu Táboriska v Územnom pláne sídelného útvaru Mesta Prešov sústredíme sa predovšetkým na obytný súbor v ohraničení ulíc: Hollého, Duklianska, záp. strana Šafárikovej a vých. strana Vajanského ulice.

Kráčajúc po dnešných uliciach Táboriska, iste nikto z nás nerozmýšľa nad tým, ako tieto miesta vyzerali pred 800 – 900 rokmi. Dnes nás trápia iné veci ...

Keď vedľa nás na zelenom trávniku zastaví nesvedomitý vodič auto, ani si to nevšimneme. Podobne sa zvykneme správať, keď v susedstve „podnikateľ“ premieňa záhradu na sklad a hovoríme si „daj pokoj, máš pokoj“. Nemáme odvahu upozorniť ho, že sa to nemá, že treba mať cit ku všetkému, čo sme dostali z minulosti a čo nás obklopuje. Nielen k tomu, čo máme za dverami domov.

A predsa, kto si nectí korene, nevie kam patrí, moderne povedané, nemá identitu, stavia budúcnosť na piesku, čiže „po nás potopa“.

Korene sú pramene, z ktorých žije prítomnosť a z ktorých možno utkať budúcnosť.

Vráťme sa, teda, do dávnej minulosti a nazrime do čias, keď na našom území civilizácia tuho bojovala o svoje miesto.

1. Najstaršia história

V prvej polovici 12. storočia prichádzajú na naše územie kolonisti zo Západnej Európy a z Flandrie (Holandsko), teda nemecky ho­vo riaci osídlenci, ktorých hlad vyhnal z pôvodnej vlasti. Tunajších obyvateľov nazývajú Vendi. V Kronike Mesta Prešov čítame: „Slováci – Vendi vychádzajúci z Košíc vysielali ďalšie roje do Karpatského pohoria a zakladali osady na území Torysy, Tople, Ondavy. Práve tak povstala i na svahu Táboriska slovenská obec, ku ktorej sa pribudovali nemeckí hostia“.

V 13. storočí už bolo územie dnešného Prešova „hojne“ obývané a začína uvažovať o opevnení hradbami. Ich výstavbu povolil kráľ Ľudovít I. až v roku 1374.

V Kronike Mesta Prešov ďalej čítame : „Prešov leží na 49 st. severnej šírky a 21 st., 15 min. východnej dĺžky od Greenwicha. Z troch strán ohradenej kotline na pobreží rieky Torysy, na západnom úbočí Táboriskom zvaného vŕšku. Z tohoto vŕšku rozvinie sa pred našim zrakom pútavý okružný obraz, veľkolepá panoráma“. Čítame ďalej: „Pahorok Táborisko zhýba sa z východnej strany strmo dolu, miesty zájde až k brehu potoka Sekčova, ktorý vo svojom hlbokom koryte hadí sa pestrými lúčinami, tvoriac na svojom tichom brehu stá a stá zákrut“.

2 3

Po mnohé stáročia bolo Táborisko svedkom pohybu kráľovských i povstaleckých vojsk, ktoré tu táborili pri obliehaní mesta či odpočívali pred pochodom na ďalšie územia, ktoré chceli získať. Napr. v roku 1683 poľský kráľ Sobieski tu táboril so svojim vojskom v snahe obsadiť mesto. Keď sa mu to po štyroch dňoch obliehania nepodarilo, odtiahol do Sabinova, ktorý dobyl a pokračoval v ťažení ďalej na Spiš.

Ešte jeden fenomén vpečatil Táborisku jeho názov. Až do 16. sto­ročia nesmeli sa do Prešova prisťahovať Cigáni. Ich kočovný spôsob ži vota im aj tak vyhovoval viac. Mesto im preto umožnilo táboriť na Šibeni a na pahorku nad mestom – na dnešnom Táborisku. V 16. sto­ročí sa už mohli usadiť na hornom predmestí – Huštáku. Bola tam aj Cigánska ulica.

Zo zápisov v mestských kronikách, ako aj z ďalších historických materiálov možno usúdiť názov pahorku – Táborisko.

Oficiálne sa tento názov spomína až v roku 1855, keď rakúskou vládou bola aj do Uhorska zavedená pozemková kniha – Grundbuch.

V 18. storočí, keď mestské hradby (vybudované v 14. storočí) stra ti li svoj vojensko – bezpečnostný význam a boli postupne búrané, zís ka­va lo Táborisko na príťažlivosti už ako súčasť Prešova.

2. Osídľovanie a rozvoj Táboriska

Po veľkom požiari v roku 1887 , ktorý zničil podstatnú časť mesta, nastáva obdobie dovtedy nevídaného stavebného ruchu. Mestu boli odpustené dane do kráľovskej kasy na desať rokov a tak isto

prídel mladých chlapcov do kráľovskej armády, preto mohlo smelšie budovať.

Okrem obnovy a ďalšieho budovania centra mesta, aj Táborisko sa postupne stáva súčasťou mestského urbanizmu. V priebehu niekoľkých rokov tu vyrástli výstavné vily. Najstaršou je Vajanského ulica ako súčasť vtedajšej Hornej okružnej cesty, ktorá spolu s Dolnou okružnou cestou uzatvárala centrálnu časť mesta. Na tejto ulici začínajú budovať svoje honosné domy zámožní obyvatelia mesta. Ešte dnes tu vidíme nádherné secesné priečelia takmer storočných domov: č. 23, ktorý je navrhnutý na zápis do zoznamu Pamiatkovo chránených objektov, ďalej č. 43, 47 ako aj ďalšie, ktoré statočne odolávajú agresívnej doprave súčasnosti.

Veľmi zaujímavé a nevšedné domy stavali vlastníci podlhovastých pozemkov na Moyzesovej ulici. Radova zástavba v tvare U a L je dôkazom vynaliezavosti a vycibreného vkusu vtedajších architektov a staviteľov. Dom č. 49 a roh Dilongovej č. 1 je hrdým svedkom tých čias a je zapísaný do zoznamu Pamiatkovo chránených objektov.

Táborisko sa v Kronike spomína aj v súvislosti s Gymnáziom na Komenského (dnes Kmeťovom) stromoradí: „Budova ústavu stojí na najvyššom (vtedy) bode mesta, na Táborisku, v strede veľkého parku, ktorého dĺžku frontový výstup delí na záhradu a letnú telocvičňu. K ústavu vedie gaštanové stromoradie, vzduch je bezvadný, pouličný lomoz a prach nedotýka sa budovy. Opatrená je elektrickým svetlom a vodou“. Posledných 50 rokov 19. storočia sa mesto sústredilo na modernú technickú vybavenosť. V r. 1894 bola postavená elektráreň poháňaná vodou z mlynského jarku a o rok už malo mesto elektrické osvetlenie. Súbežne prebiehala výstavba vodovodu a kanalizácie dokončená už začiatkom 20. storočia. V roku 1895 boli „Na Tábore“

4 5

vybudované delostrelecké kasárne. Pozostávali z 20 budov „ ... aby vojsko počas pobytu v meste nerušilo život obyvateľov ...“

Tak ako sa stavebne rozvíjalo mesto, stúpala aj demografická krivka. V roku 1931 mal Prešov 17 577 obyvateľov. Pahorok Táborisko stále viac lákal zámožných obyvateľov na výstavbu rodinných domov, ale aj sakrálnych a školských stavieb a tiež internátov (Kmeťovo stromoradie).

V roku 1933 mestská rada rozhodla o parcelácii a na Táborisku sa začali predávať zostavajúce stavebné pozemky. V tomto období už Táborisko malo vlastný urbanizmus. Hoci cesty (ulice) mali len prirodzený povrch, ulice mali predpísané pravouhlé riešenie, ktoré poznáme aj dnes.

Rýchlo rástli domy na Sládkovičovej ulici, kde mal služobný byt aj mestský notár (v súčasnosti je tam materská škola). Grécko­ka tolícky sirotinec, neskôr prebudovaný na seminár pre grécko­ka­to líckych bohoslovcov, s kostolom Najsvätejšej Trojice, významne pod poroval a často navštevoval biskup P. P. Gojdič. V ňom našlo záchranu aj niekoľko židovských detí počas II.svetovej vojny. V tom istom období vznikla aj mestská Hudobná škola, umiestnená v budove Štátneho reálneho gymnázia na Kmeťovom stromoradí (teraz je tam Pedagogická a sociálna akadémia).

V roku 1934 bola daná do užívania nemocnica (teraz Fakultná nemocnica s poliklinikou na Hollého ulici). Uvažuje sa o výstavbe rímsko – katolíckeho konviktu na Hodžovej ulici (teraz Dilongova) a začína sa stavať hvezdáreň. Tu je namieste vrátiť sa do hlbšej minulosti, pretože prešovská hvezdáreň si to zaslúži. Existovala totiž už v roku 1661 v budove za Floriánovou bránou a pôsobil v nej hvezdár Ján, ktorý sa stal známym, až keď z Prešova odišiel do Viedne. Potom sa aj na

hvezdáreň skoro zabudlo. Oveľa neskôr, v roku 1932 vznikla súkromná „Duchoňova hvezdáreň“ v bývalom kine Olympia (neskôr Mier) na Svätoplukovej ulici. V roku 1934 sa začína stavať vodárenská veža na vrchole Táboriska, s kupolou pre hvezdáreň. V roku 1948 vznikla v tomto objekte „Ľudová hvezdáreň“ ako prvá na Slovensku. Dnes ju poznáme ako „Hvezdáreň a Planetárium“ na konci Dilongovej ulice.

Prvé chodníky tzv. „cementové chodníky“ pozdĺž ulíc vznikali s povolením mesta, ale na vlastné náklady stavebníkov. O tom, že základné inžinierske siete už fungovali, svedčí zápis zo zasadnutia mestskej rady v roku 1934, v ktorom sa píše, že „ ... povoľuje tri vodovodné prípojky na Rumanovej ulici.“

O tom, ako rýchlo postupovala zástavba, a teda rástol aj význam Táboriska hovorí skutočnosť, že už v tom istom roku mesto plánuje jeho prepojenie s centrom. Dovtedy bolo Táborisko nad mestskými hradbami a terajšie priame spojenie cez Františkánske schody nebolo. Do centra sa vchádzalo po Hornej okružnej ceste (Vajanského ul.) a potom približne po terajšej Grešovej ulici na južnom konci, prípadne po terajšej Kováčskej ulici na severnom konci. Spojnicou bola tiež terajšia Metodova ulica. Takéto obchádzky boli zdĺhavé a koňmo a na kočoch sa nevozil každý. Spojením s centrom cez zamýšľanú Ružovú ulicu (dnes Svätoplukova) sa ďalej zvýrazňovala dôležitosť toho územia pre mesto.

Projekt bol náročný nielen finančne, ale aj technicky. Znamenalo to preraziť mestský hradobný múr – stredoveké opevnenie a cez priekopu vyústiť do Ružovej ulice. Napriek ťažkostiam to bolo nevyhnutné vzhľadom na spomínané inštitúcie, ktoré na Táborisku už fungovali. Dnes sme svedkami toho, že dielo sa podarilo; už si nevieme predstaviť mesto bez Františkánskych schodov.

6 7

Mená významných a ešte aj dnes známych obyvateľov Táboriska. (Rok 1931.)

Burianova ul. mala štyri čísla Čarnogurský Anton, Dr. Ilkovič Hilár

Krátka ul. mala 14 čísiel Dubasz Matej

Moyzesova ul. mala 62 čísiel Gerbery Jozef Ščerbinská Aranka Kozák Ján Ramazetter Károl Fleischer Róza a Etela

Rumanova ul. mala 18 čísiel Šterbinský Štefan Ninač Ján

Sládkovičova ul. mala 30 čísiel Lieskovský Rudolf, bol notárom a zamestnancom mesta, býval na č. 3

Straka Karol, bol členom mestskej rady a v r. 1928 aj starostom. Býval na č. 10

Štefunka František, bol prednostom dôchodkového úradu. Býval na č. 12

Treitl Vincent, č. 14, počas II.sv.vojny tu malo sídlo nemecké komando.

Majdák Štefan Rovó Julius, bol starostom potom, ako K.Straka prijal funkciu riaditeľa Bosákovej banky.

Vajanského ul. mala 26 čísiel Ramazetter Karoľova, (manž. K.Ramazettera)

Čajka Matej

Hodžova ul. mala 35 čísiel Brezína J. a (teraz Dilongova) Berthold V. Hanzely Pavel Sukovský Juraj Laputka Ján

Hollého ul. mala 23 čísiel Arie Eugen Marcinko Andrej Kužma Jozefova (manž. J. Kužmu)

Kotradova ul. mala 17 čísiel Karšay Ernest (teraz Hodžova) Jurič Juraj Biath Ladislav

Táborova ul. mala 10 čísiel Kozák Teodora (teraz Metodova) Frankel Ábrahám Železník Ján

Šafárikova ulica, rovnako ako Puškinova vyrástla až po II. svetovej vojne, je teda najmladšou ulicou, ale tiež najťažšie skúšanou všetkými druhmi dopravy. Dúfajme, že aj ona spolu s nami sa dočká vonkajšieho mestského okruhu, aby život na tejto ulici bol znesiteľný.

8 9

3. Súčasnosť

Koncom 20. storočia, po politicko­spoločenských zmenách v štáte, mesto zažíva doteraz nepoznaný rozvoj, ktorý otvára možnosti slobodnému podnikaniu, ale aj sebectvu, neúcty a bezohľadnosti. Tá borisko, so svojou dobre vybudovanou infraštruktúrou a polohou v blízkosti centra mesta, sa stáva miestom záujmu stavebníkov a podnikateľov. Dopravný ruch ako nevyhnutná súčasť podnikateľskej činnosti zaťažuje cesty, zaplňuje ulice a výrazne obmedzuje súkromie oby vateľov. Zmena vlastníckych vzťahov v prospech súkromných pod­ni kateľov umožnila na začiatku vytvárať prevádzky aj v rodinných do­moch, prípadne premeniť celý rodinný dom na prevádzku. Dnes vie­me, že to bola veľká chyba.

Takto vznikli firmy na Moyzesovej ulici pri cintoríne: kamenárstvo, predajne truhiel a kvetín, Rádio Východ, ubytovňa policajného zboru; na Sládkovičovej ulici cukráreň a výrobňa cukroviniek Viktória, advokátska poradňa, Nádej n.o., IES. Ďalšie firmy sú na uliciach Vajanského, Krátkej, Rumanovej, Puškinovej, teda na celom Táborisku.

Obytná plocha na Táborisku nie je svojím riešením pripravená na takú záťaž. Šírka ulíc, a hlavne ciest je nedostatočná na vyvolaný dopravný ruch, ťažké autá ničia cesty a ohrozujú chodcov. Súkromie rodinného bývania je rušené nielen aktivitou prevádzok, ale aj par­ko vaním áut pred vstupnými bránami rodinných domov, na zelených pásoch a na chodníkoch. Historické budovy a ich vzácne priečelia ma jú pre podnikateľov niekedy len cenu vyprodukovaného zisku. Sťaž­nosti obyvateľov, ale aj podnikateľov preto prinútili štátne, mestské aj občianske orgány konať.

29. 12.2004 vzniklo Občianske združenie Táborisko Prešov, ktorého program je zameraný na aktivity vedúce k ochrane tohto územia pred neprimeraným podnikaním a dopravným ruchom; teda k zachovaniu jeho pôvodnej, obytnej funkcie ako priority a v konečnom dôsledku k zachovaniu jeho historického a architektonického bohatstva.

17.2.2005 vyhlásil Pamiatkový úrad Slovenskej republiky Táborisko ako súčasť ochranného pásma Pamiatkovej rezervácie v Prešove. Ďalší rozvoj mesta (hlavne podnikateľský) na území Táboriska je usmerňovaný zákonom č. 49/2002 Národnej rady SR o ochrane pa miatkového fondu. To znamená, že Krajský pamiatkový úrad sa vy jadruje k územno – plánovacej dokumentácii mesta tak, aby sa och ránil a zachoval pamiatkový fond, do ktorého ochranné pásmo pa miatkovej rezervácie, teda aj Táborisko patrí. Žiaľ, tento zákon sa úče lovo obchádza, pretože chýba prísnejšia kontrola KPÚ Prešov. Mes to Prešov sa zaviazalo rešpektovať tento zákon a tak podporovať a chrániť aj Táborisko.

Tento záväzok mesta je zakotvený v Zásadách a Regulatívoch Územného plánu sídelného útvaru Mesta Prešov (ÚPSÚMP), ktoré boli mestským zastupiteľstvom schválené 30.5.2005. V nich je Táborisko de finované ako obytná zóna s prevahou bývania v rodinných domoch. Obytná plocha musí zaberať aspoň 75% nadzemnej podlahovej plo­chy. Okrem hlavnej funkcie t. j. bývania sú prípustné prevádzky so zá kladnou občianskou vybavenosťou, t. j. služby dennej potreby. Ich rozsah však nesmie prekročiť 25% nadzemnej podlahovej plochy ro­dinného domu. Parkovanie áut musí byť na vlastnom pozemku (teda nie na ulici, ani na zelenom páse) a prevádzka nesmie rušiť bývanie a zaťažovať okolie dopravou, hlukom či iným rušivým podnetom. Žiaľ aj Zá sady a Regulatívy ÚPSÚMP sa vedome a učelovo porušujú, pretože

10 11

ÚHA a stavebný úrad sa len povrchne zaujímajú o ich dodržiavanie v praxi. Mestská polícia často ani nepozná tieto mestské predpisy.

Tak pod nedbalým okom mesta a KPÚ postupne miznú zelené pásy ako historická súčasť urbanizmu Táboriska a ustupujú vydláždeným, či vyasfaltovaným státiam pre autá.

4. Budúcnosť

Uvedenú definíciu Táboriska podľa ÚPSÚMP si musíme osvojiť všetci, ktorí tu bývame a chceme zachovať tomuto územiu jeho pôvodnu funkciu a tiež historickú hodnotu.

Musíme si vypestovať osobný vzťah k okoliu, k ľuďom a k životnému prostrediu: Prešov je mojím bydliskom, ale Táborisko je mojím domovom. Teda nie len dom č. XY ale celé Táborisko je mojím domovom. Preto sa musíme osobne zaangažovať do starostlivosti o toto životné prostredie a nájsť odvahu upozorniť každého, kto ho ničí. Najhoršie, čo v nás môže rezonovať je „daj pokoj, máš pokoj“. Je to skutočne tak? Ak dáme pokoj bezohľadným ľuďom, ktorí autami ničia historickú zeleň a parkujú na našich uliciach (lebo parkoviská sú platené), obmedzujú naše súkromie ( lebo podporujú zamestnanosť ), potom sa vzdávame našich občianskych práv a otvárame priestor pre nedisciplinovaných a bezohľadných jedincov. Preto netreba dať pokoj tam, kde sa presadzuje svojvôľa „silnejšieho“.

Ďalej si musíme uvedomiť, že rozhodujúcim činiteľom a centrom záujmu mestských orgánov je podľa zákona občan. Primátor, poslanec, mestský úradník sú vykonávatelia vôle občana. Teda, sú tu pre nás, nie naopak. V tomto vzťahu občan musí byť aktívny a nesmie ustúpiť, ak ide o jeho oprávnené nároky. Poznať zákony, nariadenia mesta je

12 13

náročné, preto sú tu poslanci, nositelia dôvery a vôle občanov, ktorí vo vzájomnej komunikácii približujú občanom dianie v meste, počúvalú ich názory a na patričnom fóre presadzujú ich požiadavky a nároky. Túto komunikáciu musíme využívať. Inak sa stane to, že zastupiteľské orgány presadia len svoju vôľu. Bohužiaľ, takáto prax je častá.

Tam, kde nestačíme sami pri riešení problémov, máme po ruke mestské orgány ako je primátor, poslanci, mestská polícia a hlavne ho­voriť o problémoch na správnych miestach:

- na zasadnutiach výborov mestskej časti Staré mesto (poslanci)

- u primátora a v jeho úrade (mestský úrad)

- na schôdzach OZ Táborisko Prešov.

Len aktívnym a spoločným konaním môžeme ochrániť a zachovať Táborisko pre ďalšie pokolenia.

Odpoveď na otázku čo bude s Táboriskom zajtra, je závislá hlavne od nášho správania sa voči nemu v každodennom živote.

Literatúra: - Kroniky Mesta Prešov I.,II., III. (12. – 19. storočie). - Spányi Artúr : Adresár Mesta Prešova a prešovského okresu r. 1931 - Týždenník „ŠARIŠ“ ročník 1933 a 1934 - Prešovský „KORZÁR“ 11. 12. 2003,

článok Ing. Š.Staviarský: Prešovské Táborisko - Imrich Sedlák: Dejiny Prešova, 1965

Zostavila: Ing. Mária Dajčová

Náklad: 200 výtlačkov

14 15

16 17

Vajanského ul. č. 47.

Časť Dilongovej ulice.

Roh Moyzesovej a Dilongovej ulice. Objekt je pamiatkovo chránený KPÚ.

Vajanského ul. č. 23. Dom je navrhnutý na zápis medzi pamiatkovo chránené objekty.

18

Ubytovňa Policajného zboru po rekonštrukcii. Svojvoľný záber zeleného pásu a verejného priestranstva na parkovisko.

Takto si parkovanie áut nepredstavujeme. Zelený pás je chránený Územným plánom.

19