Úteky od slobody - prikrylprikryl.sk/data/documents/vox-18-2014.pdf · 2014. 11. 19. · sa stala...
TRANSCRIPT
Zostala im len viera
Vo vojnou zmietanej Sýrii
sa Cirkev v súčasnosti
venuje viac sociálnej ako
pastorálnej práci
str. 3
Nástupkyňa marxizmu
Nástupkyňou
marxistickej ideológie
sa stala rodová
ideológia
Ročník II.
18/2014Cena: 0,50 €
www.vox.prikryl.sk
Dvojtýždenníko náboženstvea kultúre
Margareta Jungerth Boo: Sloboda
Úteky od slobody
Myšlienka čísla:
Je zlé, keď jeden človek drví masu.
Ale to najväčšie zotročenie je, keď masa drví človeka.
Antoine de SaintExupéry
Niet pochybností. Prvý boj soslobodou sa odohral tam, v raji. A človek prehral. Nezvládol
skúšku. Slobodne ukázal chrbát tomu,kto ho stvoril „na svoj obraz a podobu“.Ťažko čo vyčítať Bohu. Aj vtedy, aj
dnes. Rozhodnutie človeka je totiž vždyslobodné. A je zbytočné vyťahovať krízové situácie typu „pištoľ pri hlave“. Toje len zahmlievanie podstaty, ďalšie zanovité, aj keď slobodné rozhodnutie povedať Bohu „nie“.
Goethe však hovorí, že „nie to nás robí slobodnými, že nad sebou nič neuznávame, ale naopak, to, že uznávame“.A práve Božia diskrétnosť vzdáva holdslobode človeka. Tej slobode, ktorá jenajväčšia ochrana schopnosti, ktorúčlovek dostal, aby si sám zvolil cestu.A ako dodáva Simone Weilová „jedine skrytý Boh môže nadviazať s človekom vzťah slobody, a nie nutnosti“. Akby bol totiž iba raj, človek by nebolslobodný. Ako hovorí Carlo Carretto,„bol by vždy len podmienený a mal bydojem, že je iba nástrojom, dokonca, žeje až zbytočný“.
Niet pochybností, že veľkosť človekaspočíva v jeho slobode. Tá je však spojená so zodpovednosťou. So zodpovedným nakladaním so slobodou. Keďžečlovek je predovšetkým tým, kto dostal a dostáva, potom základom ľudských i spoločenských vzťahov nie jepresadzovanie vlastných práv a slobôd,ale naopak – uznanie práv a slobôd druhých a vlastných záväzkov voči nim.
Na prvý pohľad sa zdá, že slobodaa záväzok je oxymoron. No práve tu saprst dotýka rany. Sloboda totiž neznamená bezbrehé kľučkovanie, slobodnémenenie a zapieranie vlastných názo
Pred 100 rokmi sa
narodil básnik, ktorý
sa pozeral na svet
srdcom
rov, intronizovanie ega, dekapitáciuporiadku.
Ale, žiaľ, takto súčasný človek, akoriava, pristupuje k slobode. Ani si neuvedomuje, že sa čoraz väčšmi ochudobňuje o vlastnú, skutočnú slobodu.A tak akoby sa začínal strácať v týždni, ktorý nemá dni. Navyše – vďakaslobodnému rozhodnutiu.
Sloboda neznamená „byť ako Boh“,nehovoriac o dnešnom trende byť viacako Boh (spomeňme si len na rozhodnutie človeka o nenarodení či o eutanázii). Je to síce lákavé, ale v konečnom dôsledku sebazničujúce. Je tototiž „oslobodenie“ sa od slobody.
A o tom tiež niet pochybností.PAVOL PRIKRYL
Vojna v Sýrii teraz trvá už viac akotri roky. Ako sa s tým dokážu ľudia vyrovnávať?
Problémy narastajú. Ekonomika jemŕtva. Ľudia nemajú prácu. Infláciarastie. Naša mena rýchlo stráca svojuhodnotu voči doláru. Postupne sa všetci stávajú chudobnými. Ľudia využívajú svoje úspory. Títo všetci potrebujú pomoc. My, ako Cirkev, sa snažímepodporiť čo najviac rodín zo všetkýchsíl. V súčasnej dobe ide o 300 až 400kresťanských rodín. Je však problematické dopraviť k nim pomoc, nie je tototiž bez nebezpečenstva. Je možné, ževás okradnú alebo aj unesú. No totoriziko musíme podstúpiť, inak naši ľudia odídu. Už sme boli nútení zavrieťtri farnosti, pretože veriaci odišli. Aknepomôžeme aspoň tým niekoľkým,ktorí zostali, Cirkev v Damasku prestane existovať.
Dokáže sýrsky štát ešte poskytnúťnejakú pomoc?Ľudia sa musia spoliehať na svoje
vlastné zdroje. Ale, ako som povedal, ajtí, ktorí stále pracujú, sa stávajú chudobní kvôli vysokej inflácii. Takmer nietpráce. Obzvlášť sú samozrejme zasiahnutí starší ľudia. Doteraz ich podporovali ich rodiny. Tie však už nič nemajú, a tak sa usilujeme nájsť im miesto.Rozbehli sme napríklad jeden program na to, aby sme sa uistili, že staršíľudia budú mať prístup k liekom,ktoré potrebujú.
Aký je život vo vojnovej zóne?
CIRKEV
Zostala im len vieraVďaka sledovaniu situácie kresťanov v Iraku sa do istejmiery vytratila z titulkov novín prebiehajúca krízav Sýrii. Život pre kresťanov, ako aj väčšinu moslimov, jetu však stále veľmi ťažký. O situácii v sýrskom hlavnommeste poskytol rozhovor agentúre Zenit damaskýmaronitský arcibiskup Mons. SAMIR NASSAR.
Cirkev v Sýrii sa v súčasnosti venuje viac sociálnej ako pastorálnej práci
ského života, aby predstavila svoj návrhzaložený na evanjeliu.“
Pápež František upozornil, že zo strany mnohých ľudí sa kvalita života viaže predovšetkým s ekonomickými možnosťami, s blahobytom, s krásou a vychutnávaním fyzického života, zabúdajúc na hlbšie dimenzie života –vzťahové, duchovné a náboženské.
Upozornil však, že v skutočnosti vosvetle viery a správneho rozumu je ľudský život vždy posvätný a vždy kvalitný: Neexistuje jeden ľudský životposvätnejší než ten druhý, každý jeposvätný. Podobne ako nie je jedenľudský život kvalitatívne významnejšíako nejaký iný, len na základe väčšíchprostriedkov, práv, ekonomických a sociálnych príležitostí. Ak vás Hippokratova prísaha zaväzuje, aby ste vždyboli služobníkmi života, evanjeliumvás pobáda ďalej: aby ste ho milovali vždy a za každých okolností, a to najmä, keď potrebuje osobitnú pozornosťa starostlivosť.“
EVANJELIOVÝ SÚCITPápež František povzbudil lekárov,
aby s pokorou a dôverou pokračovaliv oblasti lekárskej etiky: „Prevládajúca mienka niekedy predkladá ‚falošnýsúcit‘, ktorý považuje za pomoc ženepropagovanie potratov, za akt dôstojnosti vykonávanie eutanázie, za vedecký výdobytok ‚vytvorenie‘ dieťaťa,považovaného za právo namiesto toho,
Členov Asociácii talianskych katolíckych lekárov prijal SvätýOtec František pri príležitosti
70. výročia založenia asociácie. Medzi päťtisíc lekármi boli prítomný ajnárodný prezident asociácie Prof. Filippo M. Boscia, ekleziálny asistentMons. Edoardo Menichelli, kardinálDionigi Tettamanzi, ktorý bol prvýmasistentom združenia. Na stretnutí soSvätým Otcom boli prítomné aj rodinys postihnutými deťmi.
Svätý Otec po úvodných pozdravochpovedal: „Niet pochýb o tom, že v našej dobe, vzhľadom na vedecký a technický pokrok, sa výrazne zvýšili možnosti telesného uzdravenia. A predsav niektorých ohľadoch, ako sa zdá, saumenšuje schopnosť ‚ujímať sa‘ človeka, najmä keď je trpiaci, zraniteľnýa bezbranný. V skutočnosti, výdobytkyvedy a medicíny môžu prispievať k zlepšeniu ľudského života v tej miere, v akejsa budú pridŕžať etických koreňov týchto disciplín. Z tohto dôvodu vy, katolícki lekári, sa usilujete žiť svoju profesiuako poslanie ľudské a duchovné, akoskutočný apoštolát laikov.“
ŽIVOT JE VŽDY KVALITNÝSvätý Otec pripomenul, že pozornosť
k ľudskému životu, a to najmä k tomuohrozenému, teda k chorým, starým,ale aj k deťom, je najhlbším poslanímCirkvi: „Cirkev sa tiež cíti povolanák účasti na diskusii, ktorá sa týka ľud
2CIRKEV
Viac srdca
Hippokratova prísaha zaväzuje slúžiť životu, evanjeliumpobáda ísť ďalej: milovať ho, a to za každých okolností– toto konštatovanie adresoval pápež František Asociáciitalianskych katolíckych lekárov.
Pápež František Asociácii talianskych katolíckych lekárov: Svedčíte o posvätnosti života
aby bolo prijímané ako dar, alebopoužívanie ľudských životov ako laboratórnych morčiat za účelom predpokladanej záchrany iných životov.“
Podľa Františka je však evanjeliovýsúcit ten, ktorý sprevádza v čase núdze, teda je to súcit dobrého Samaritána, ktorý „vidí“, „spolucíti“, pristupuje bližšie a podáva konkrétnu pomoc.„Povzbudzujem vás, aby ste sa ujímali ľudí ako dobrí samaritáni, dbajúcosobitne o seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Vernosť evanjeliuživota a úcta k životu ako Božiemudaru si niekedy vyžadujú odvážne rozhodnutia proti prúdu, ktoré za určitých okolností môžu dospieť k výhrade vo svedomí,“ povedal pápež.
ZAHRÁVANIE SAPodľa pápeža žijeme v časoch expe
rimentovania so životom. „Ale zléhoexperimentovania,“ dodal. Podľa nehodochádza k zahrávaniu sa so životom:„Buďte opatrní, pretože toto je hriechproti Stvoriteľovi, ktorý stvoril veci také, aké sú. Mnohokrát som v mojomkňazskom živote počul námietky: ‚Alepovedz mi, prečo je Cirkev proti potratom? Je to náboženský problém?‘‚Nie. Nie je to náboženský problém.‘‚Je to filozofický problém?‘ ‚Nie, nieje to filozofický problém.‘ Je to vedecký problém, pretože ide o ľudský život a nie je dovolené vyhasiť nejakýľudský život, aby sa vyriešil problém.‚Ale nie, je tu moderné myslenie...‘‚Nuž počuj: či v starovekom mysleníči v súčasnom myslení, slovo „zabiť“znamená to isté!‘ A rovnako to platí ajpre eutanáziu: všetci vieme, že s toľkými starými ľuďmi sa v tejto kultúre vyraďovania robí skrytá eutanázia. A jetu aj tá druhá. A toto znamená povedaťBohu: ‚Nie, koniec života urobím jasám, ako ja chcem.‘ Hriech proti BohuStvoriteľovi. Dobre o tom premýšľajte.“
Svätý Otec ukončil príhovor slovami:„Sv. Kamil de Lellis navrhujúc najúčinnejšiu metódu pre liečbu chorých,vravieval jednoducho: ,Dajte viac srdca do tých rúk.´ Dajte viac srdca dorúk – toto je aj moje prianie.“
jk/RV(Snímka: CTV)
Predplaťte si
na rok 2015
Na začiatku sa každý bál boja, bômba rakiet. Teraz sme si už zvykli. Životmusí pokračovať. Samozrejme, že sausilujeme byť veľmi opatrní. Je lepšiezostať doma než byť na ulici. V Damasku môžete umrieť ľubovoľnýmpočtom spôsobov. Môže vás zastreliťostreľovač alebo vás zabije výbuchbomby v automobile. A, prirodzene, sútu i granáty.
Ak ste zranený, môžete zas umrieťkvôli nedostatku lekárskej starostlivosti. Nemocnice už nemajú dostatočné zásoby liekov. Jedna črepinamôže v momente spôsobiť smrť trochalebo štyroch ľudí a môže zraniť tridsať alebo štyridsať ďalších. To znamená, že ďalších desať zomrie kvôlinedostatku adekvátnej lekárskej starostlivosti.
Môžete tiež umrieť na podvýživu.Ak ste napríklad diabetik a musíte jesťlen určitú stravu, ste naozaj vo vážnomohrození.Životné podmienky sú ochudobnené
aj inými spôsobmi. Máme dva milióny detí, ktoré už nechodia do školy.Mnoho škôl bolo zničených a tie, čozostali, sú úplne preplnené. Každá trieda má teraz asi šesdesiat žiakov. Lensi predstavte, ako to ovplyvňuje vyučovanie a proces učenia.
Ak máte peniaze, je vôbec možnékúpiť si jedlo, alebo nie je vôbecnič k dispozícii?
Veci sa dajú kúpiť, najmä konzervy.Chýbajú však čerstvé potraviny akozelenina, syr a mäso. Problémom je tiež
to, že čerstvé potraviny treba udržiavať v chladiarenských skladoch kvôli horúčave. Bohužiaľ, máme všakproblémy s dodávkami elektrickej energie. Kvôli tomujeme hlavne konzervy a veci, ktoré nepodliehajú skazeako ryžu alebo šošovicu.
Spôsobili vojna a úzkosťprehĺbenie viery u vašichveriacich?
Vojna v Sýrii teraz trvá už viac akotri roky. Ako sa s tým dokážu ľudia vyrovnávať?
Problémy narastajú. Ekonomika jemŕtva. Ľudia nemajú prácu. Infláciarastie. Naša mena rýchlo stráca svojuhodnotu voči doláru. Postupne sa všetci stávajú chudobnými. Ľudia využívajú svoje úspory. Títo všetci potrebujú pomoc. My, ako Cirkev, sa snažímepodporiť čo najviac rodín zo všetkýchsíl. V súčasnej dobe ide o 300 až 400kresťanských rodín. Je však problematické dopraviť k nim pomoc, nie je tototiž bez nebezpečenstva. Je možné, ževás okradnú alebo aj unesú. No totoriziko musíme podstúpiť, inak naši ľudia odídu. Už sme boli nútení zavrieťtri farnosti, pretože veriaci odišli. Aknepomôžeme aspoň tým niekoľkým,ktorí zostali, Cirkev v Damasku prestane existovať.
Dokáže sýrsky štát ešte poskytnúťnejakú pomoc?Ľudia sa musia spoliehať na svoje
vlastné zdroje. Ale, ako som povedal, ajtí, ktorí stále pracujú, sa stávajú chudobní kvôli vysokej inflácii. Takmer nietpráce. Obzvlášť sú samozrejme zasiahnutí starší ľudia. Doteraz ich podporovali ich rodiny. Tie však už nič nemajú, a tak sa usilujeme nájsť im miesto.Rozbehli sme napríklad jeden program na to, aby sme sa uistili, že staršíľudia budú mať prístup k liekom,ktoré potrebujú.
Aký je život vo vojnovej zóne?
3CIRKEV
Zostala im len vieraVďaka sledovaniu situácie kresťanov v Iraku sa do istejmiery vytratila z titulkov novín prebiehajúca krízav Sýrii. Život pre kresťanov, ako aj väčšinu moslimov, jetu však stále veľmi ťažký. O situácii v sýrskom hlavnommeste poskytol rozhovor agentúre Zenit damaskýmaronitský arcibiskup Mons. SAMIR NASSAR.
Cirkev v Sýrii sa v súčasnosti venuje viac sociálnej ako pastorálnej práci
Áno, badať určitý návrat k viere. Ľudia sa modlia oveľa viac. Kostoly zostávajú otvorené dlhšie. Mnoho veriacich do nich chodí, aby sa celé hodinyv tichosti modlili. Nezostalo im nič,len ich viera. Sú v slepej uličke a čakajú na smrť. Na konci omše sa lúčia,pretože nevedia, či sa na ďalší deňuvidia.
Na druhej strane však ľudia akobyrezignovali. Odovzdávajú sa svojmuosudu. Takže je to veľmi zložitá situácia. My, ako Cirkev, v súčasnosti robíme viac sociálnej než pastoračnejpráce, pretože sa usilujeme zmierniťutrpenie ľudí. Žiadna iná pomoc totižnie je k dispozícii. Rodina je v podstate jediná úplná inštitúcia. Je to rodina, ktorá pomáha, delí sa a podporuje. Identifikácia ľudí s ich rodinamije veľmi výrazná. Bez rodiny by bolasituácia absolútne a úplne katastrofálna.
Viete povedať, aký počet vašich veriacich opustil Sýriu?
Nie. Nemáme nijaké štatistiky. Z roka na rok však klesá počet ľudí prijímajúcich sviatosti – a to, žiaľ, veľmiprudko. V roku 2012 bolo viac krstova svadieb ako v roku 2013. Počet pohrebov sa na druhej strane zvyšuje.Predtým sme plánovali výstavbu materskej škôlky alebo školy, ale terazplánujeme rozšírenie kresťanskéhocintorína.
red/LNS
Predplaťte si
na rok 2015
Snímka: KiN
Snímka: NCR
2
Pápež František Asociácii talianskych katolíckych lekárov: Svedčíte o posvätnosti života
aby bolo prijímané ako dar, alebopoužívanie ľudských životov ako laboratórnych morčiat za účelom predpokladanej záchrany iných životov.“
Podľa Františka je však evanjeliovýsúcit ten, ktorý sprevádza v čase núdze, teda je to súcit dobrého Samaritána, ktorý „vidí“, „spolucíti“, pristupuje bližšie a podáva konkrétnu pomoc.„Povzbudzujem vás, aby ste sa ujímali ľudí ako dobrí samaritáni, dbajúcosobitne o seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Vernosť evanjeliuživota a úcta k životu ako Božiemudaru si niekedy vyžadujú odvážne rozhodnutia proti prúdu, ktoré za určitých okolností môžu dospieť k výhrade vo svedomí,“ povedal pápež.
ZAHRÁVANIE SAPodľa pápeža žijeme v časoch expe
rimentovania so životom. „Ale zléhoexperimentovania,“ dodal. Podľa nehodochádza k zahrávaniu sa so životom:„Buďte opatrní, pretože toto je hriechproti Stvoriteľovi, ktorý stvoril veci také, aké sú. Mnohokrát som v mojomkňazskom živote počul námietky: ‚Alepovedz mi, prečo je Cirkev proti potratom? Je to náboženský problém?‘‚Nie. Nie je to náboženský problém.‘‚Je to filozofický problém?‘ ‚Nie, nieje to filozofický problém.‘ Je to vedecký problém, pretože ide o ľudský život a nie je dovolené vyhasiť nejakýľudský život, aby sa vyriešil problém.‚Ale nie, je tu moderné myslenie...‘‚Nuž počuj: či v starovekom mysleníči v súčasnom myslení, slovo „zabiť“znamená to isté!‘ A rovnako to platí ajpre eutanáziu: všetci vieme, že s toľkými starými ľuďmi sa v tejto kultúre vyraďovania robí skrytá eutanázia. A jetu aj tá druhá. A toto znamená povedaťBohu: ‚Nie, koniec života urobím jasám, ako ja chcem.‘ Hriech proti BohuStvoriteľovi. Dobre o tom premýšľajte.“
Svätý Otec ukončil príhovor slovami:„Sv. Kamil de Lellis navrhujúc najúčinnejšiu metódu pre liečbu chorých,vravieval jednoducho: ,Dajte viac srdca do tých rúk.´ Dajte viac srdca dorúk – toto je aj moje prianie.“
jk/RV(Snímka: CTV)
Predplaťte si
na rok 2015
Snímka: net
že to veci nás spravia šťastnými a vyslobodia nás z našej biedy a že v tomto svete nie je okrem okamžitého uspokojenia nič, pre čo by sa oplatilo žiť.Ako v diskusii povedal Dennis Prager:„Svetská spoločnosť produkuje veľkémnožstvo znudených ľudí. Sekulárnaspoločnosť je prekliatím, pretože život napokon nemá zmysel, ak Bohneexistuje.“
Materialistická spása nám sľúbila naplniť to, čo Pascal nazýva dierou v našich srdciach v tvare Boha... a zaplniťju vecami. Ale mnohí vidia nezmyselnosť takéhoto svetského spaseniea nudia sa, iní sa hnevajú, a to dokonca vražedne.
SI MI UKRADNUTÝPamätáte si ešte na Dylana Klebolda
a Erica Harrisa, ktorí zabili 13 ľudí naColumbine High School? Neboli moslimovia. Potom je tu aj T. J. Lane,19ročný chlapec odpykávajúci si tridoživotné tresty za smrtiacu streľbuna troch študentov stredných škôl v roku 2012. Počas svojho odsúdenia Lane preklínaním provokoval rodiny obe
tí a otvoriac svoju modrú košeľu odhalil tričko, na ktoré naškriabal slovo Zabijak.
Vždy sme mali mladých vrahov, ale dnešný nihilizmus je iný.Článok v Time pred niekoľkými rokmi napísaný predsedom Harvardského študentského zboru nazval túto kultúrukultúrou Drzého chlapca. Vtedy poznamenal,že „tvrďas“ zo 60tycha 70tych rokov by povedal: „Som lepší akoty, môžem ťa zmlátiť.“No „drsňák“ dneška ho
V štáte Colorado sa k pokusuo pripojenie k ISIS priznala aj19ročná dievčina. Ďalší dva
ja mladí Američania bojujúci za ISISzomreli v Sýrii.
Prečo sa mladí ľudia 21. storočia zoZápadu obracajú k tak brutálnej formeislamu? Prečo mladí ľudia, ktorí majúzdanlivo toľko vecí, pre ktoré by mohli žiť, opúšťajú Západ kvôli terorizmu?
VŠETKO MUSÍŠ MAŤTáto otázka vzišla nedávno v disku
sii rozhlasových moderátorov HughaHewitta, Dennisa Pragera, StephenaMeyera z Discovery Institute, a mňa.Zhodli sme sa, že odpoveďou nie jeradikalizmus islamu, ale súčasná prázdnota západného materializmu.
Myšlienka, že veci sú všetko, na čomzáleží, vniká do všetkého, čo mladí ľudia súčasnosti vidia a počujú. Toto posolstvo zaznieva v triede, v novom televíznom seriáli Cosmos, a dokonca ajv reklame a ďalších mediálnych prostriedkoch. Takmer každé komerčnéposolstvo nám hovorí, že sme sa narodil na to, aby sme boli konzumentmi;
4CIRKEV
Blahobytomk terorizmu...?Nedávno vyšla správa o dvoch krásnych dievčatáchz Rakúska vo veku 15 a 17 rokov, ktoré sa stali členkamiteroristickej skupiny známej ako Islamský štát či ISISa začali nosiť burku. Ich cesta k radikalizmu nie jeojedinelým prípadom.
Prázdnota materializmu ženie mladých ľudí k radikálnemu islamu
vorí: „Si mi ukradnutý; na tebe nezáleží; a ani na mne.“
A to je úplne nová úroveň zlomenosti. Je to kultúrny posun smerom k nihilizmu.
ZLO ATRAKTÍVNIEPred niekoľkými rokmi udrela rocko
vá kapela Switchfoot klinec po hlavičke. Spievala: „Chceli sme žiť pre čosiviac. Stratili sme však samých seba.“
Tento druh prázdneho popnihilizmu, vypožičajúc si termín od Thomasa Hibbsa z texaskej Baylorovej univerzity, spôsobuje to, že dokonca ajzlý radikalizmus extrémistického islamu vyzerá pre niektorých atraktívne. Práve kvôli takýmto parazitujúcimideológiám sa zúfalí ľudia stávajú ľahkou korisťou.
Je možné, že ISIS považuje tútoplytkú zem za úrodnú pôdu a žne z nejpre svoj smrtiaci program mladé duše?
Pred niekoľkými desiatkami rokov,skôr ako internet a sociálne médiáprevzali kontrolu nad toľkými vecami v našich životoch, Aldous Huxleyvaroval pred schopnosťou médií využiť „takmer nekonečnú túžbučloveka po rozptýlení“. Je možné, žeaj ISIS je atraktívny pre tých, ktorípotom, čo sa ním naplnili, stále cítiaprázdnotu vo svojom vnútri?
Ale pozor! Počkať, vy hovoríte, žeje to len malá menšina, že každé dieťa sa nepridá k Islamskému štátu čiinej teroristickej skupine alebo nepovažuje vraždenie za zmysluplnú vec.
Nuž, to je pravda, ale koľko iní žijúobmedzený život večnej nudy? K akýmzávislostiam a rozptýleniam sa uchyľujú pri hľadaní zmyslu a účelu? Akomôžu kresťania namieriť našu kultúru na Toho, pre ktorého sme bolistvorení?
JOHN STONESTREET, LifeSiteNews(Snímky: FB)
Sabina Selimovic (15) a Samra Kesinovic (17) utiekliz Rakúska do Sýrie, aby bojovali v ISIS
V úvode svojej slávnej esejeProč nejsem komunistou? saKarel Čapek zamýšľa, prečo
sa nikto nepýta „Proč nejsem agrárníkem?“. A autor dodáva: „Nebýti agrárníkem neznamená ještě žádný určitýnázor nebo životní víru; avšak nebýtikomunistou není pouhý zápor, nýbržjisté krédo.“
Prirodzene, že to platí aj v pozitívnom garde: Byť agrárnikom ešte neznamená mať nejakú životnú vieru, alebyť komunistom je životné krédo. Akchceme – plne sa stotožniť s ideológiouso všetkými konzekvenciami. Preto jerozdiel medzi byť členom komunistickej strany a byť komunistom.
STAV MYSLEPráve spomínaný rozdiel ukazuje, že
byť komunistom je predovšetkým stavmysle, či lepšie povedané, vrcholné štádium určitého myšlienkového procesuľudského vedomia. Príslušnosť k strane nie je až tak podstatná. Preto je namieste pýtať sa, či pád komunizmuznamená aj koniec tejto ideológie.Žiaľ, odpoveď je veľmi smutná. Pra
vou podstatou komunistickej ideológieje totiž úplná nivelizácia a popieraniehierarchie bytia. Je to patologická nenávisť k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené. Je to túžba vytvoriťnové bytie nezávislé na pôvodnejhierarchii, ktorá je v očiach komunistov pre človeka ponižujúca. Čo natom, že to vzdoruje prirodzenosti? Idepredsa o „oslobodenie“ človeka! Nietsa potom čo diviť, že práve „oslobodeného“ človeka sa zmocňuje pocit, že mábožské vlastnosti, preto dokáže žiť bezBoha, resp. dokáže ho nahradiť.
Ak je však popreté to, na čom je celáhierarchia fixovaná, dochádza k postupnému popretiu všetkých vrstiev hierarchie a ku konečnému popretiu hierarchie ako takej. Vertikála transcendentálneho presahu sa mení na horizontálupozemského raja, Boh na antiBoha,
TÉMA
Pád nie jekoniecPred štvrťstoročím padla komunistickátotalita v podstate v celej Európa, resp.v západnej civilizácii. Oslávilo sa to, ale jeotázne, či pád komunizmu znamená aj koniecjeho ideológie.
4
Prázdnota materializmu ženie mladých ľudí k radikálnemu islamu
vorí: „Si mi ukradnutý; na tebe nezáleží; a ani na mne.“
A to je úplne nová úroveň zlomenosti. Je to kultúrny posun smerom k nihilizmu.
ZLO ATRAKTÍVNIEPred niekoľkými rokmi udrela rocko
vá kapela Switchfoot klinec po hlavičke. Spievala: „Chceli sme žiť pre čosiviac. Stratili sme však samých seba.“
Tento druh prázdneho popnihilizmu, vypožičajúc si termín od Thomasa Hibbsa z texaskej Baylorovej univerzity, spôsobuje to, že dokonca ajzlý radikalizmus extrémistického islamu vyzerá pre niektorých atraktívne. Práve kvôli takýmto parazitujúcimideológiám sa zúfalí ľudia stávajú ľahkou korisťou.
Je možné, že ISIS považuje tútoplytkú zem za úrodnú pôdu a žne z nejpre svoj smrtiaci program mladé duše?
Pred niekoľkými desiatkami rokov,skôr ako internet a sociálne médiáprevzali kontrolu nad toľkými vecami v našich životoch, Aldous Huxleyvaroval pred schopnosťou médií využiť „takmer nekonečnú túžbučloveka po rozptýlení“. Je možné, žeaj ISIS je atraktívny pre tých, ktorípotom, čo sa ním naplnili, stále cítiaprázdnotu vo svojom vnútri?
Ale pozor! Počkať, vy hovoríte, žeje to len malá menšina, že každé dieťa sa nepridá k Islamskému štátu čiinej teroristickej skupine alebo nepovažuje vraždenie za zmysluplnú vec.
Nuž, to je pravda, ale koľko iní žijúobmedzený život večnej nudy? K akýmzávislostiam a rozptýleniam sa uchyľujú pri hľadaní zmyslu a účelu? Akomôžu kresťania namieriť našu kultúru na Toho, pre ktorého sme bolistvorení?
JOHN STONESTREET, LifeSiteNews(Snímky: FB)
V úvode svojej slávnej esejeProč nejsem komunistou? saKarel Čapek zamýšľa, prečo
sa nikto nepýta „Proč nejsem agrárníkem?“. A autor dodáva: „Nebýti agrárníkem neznamená ještě žádný určitýnázor nebo životní víru; avšak nebýtikomunistou není pouhý zápor, nýbržjisté krédo.“
Prirodzene, že to platí aj v pozitívnom garde: Byť agrárnikom ešte neznamená mať nejakú životnú vieru, alebyť komunistom je životné krédo. Akchceme – plne sa stotožniť s ideológiouso všetkými konzekvenciami. Preto jerozdiel medzi byť členom komunistickej strany a byť komunistom.
STAV MYSLEPráve spomínaný rozdiel ukazuje, že
byť komunistom je predovšetkým stavmysle, či lepšie povedané, vrcholné štádium určitého myšlienkového procesuľudského vedomia. Príslušnosť k strane nie je až tak podstatná. Preto je namieste pýtať sa, či pád komunizmuznamená aj koniec tejto ideológie.Žiaľ, odpoveď je veľmi smutná. Pra
vou podstatou komunistickej ideológieje totiž úplná nivelizácia a popieraniehierarchie bytia. Je to patologická nenávisť k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené. Je to túžba vytvoriťnové bytie nezávislé na pôvodnejhierarchii, ktorá je v očiach komunistov pre človeka ponižujúca. Čo natom, že to vzdoruje prirodzenosti? Idepredsa o „oslobodenie“ človeka! Nietsa potom čo diviť, že práve „oslobodeného“ človeka sa zmocňuje pocit, že mábožské vlastnosti, preto dokáže žiť bezBoha, resp. dokáže ho nahradiť.
Ak je však popreté to, na čom je celáhierarchia fixovaná, dochádza k postupnému popretiu všetkých vrstiev hierarchie a ku konečnému popretiu hierarchie ako takej. Vertikála transcendentálneho presahu sa mení na horizontálupozemského raja, Boh na antiBoha,
hierarchia na antihierarchiu, náboženstvo na antináboženstvo, láska k blížnemu na solidaritu, hriech na odmietanie pokroku...
ROVNAKÝ ZÁKLADA tu sa akosi automaticky vynára isté
poznanie: Čo to len táto ideológia pripomína, čím je akosi povedomá?
Áno, paralela medzi komunizmoma liberalizmom je viac ako zjavná. Ajkeď sa liberáli tvária pokrokovo (pokrok bolo obľúbené slovo aj komunizmu), moderne, vedecky, ich ideológia jev konečnom dôsledku anticivilizačná.Ak by sa im totiž podarilo naplniť všetky ciele, ktoré propagujú, skončilo by sato rozvratom spoločnosti a koncom západnej civilizácie, ešte nedávno nazývanej kresťanská.
Aj keď sa súčasní socialisti a liberáli bránia porovnávaniu s marxizmom,ich argumenty sú chabé, no ich činyveľavravné. Za všetko hovoria socialistickoliberálne útoky na rodinu a nimi proklamovaný morálny relativizmus. Ak sa doteraz dejiny našej civilizácie krútili okolo osi židovskokresťanskej tradície, mravní relativizmuschce obkrúcať osudy ľudstva okoloosi už spomínanej absolútnej nivelizácie a popierania hierarchie bytia.
Nech sa súčasní socialisti a liberálibránia koľko chcú, ich dejinná os vychádza z marxizmu. Stačí si len prečítaťManifest komunistickej strany: „Zrušenie rodiny! Aj najkrajnejší radikáli sapohoršujú nad týmto hanebným úmyslom komunistov. (...) Nahradiť domácuvýchovu spoločenskou. (...) Odstrániť
vlasť a národnosť. (...) Jestvujú večnépravdy, ako sloboda, spravodlivosť atď.,ktoré sú spoločné pre všetky stupne vývoja spoločnosti. Komunizmus všakodstraňuje večné pravdy a miesto toho,aby náboženstvo a morálku pretváral,odstraňuje ich, takže odporuje celémudoterajšiemu dejinnému vývinu.“
Jasne definovaný program súčasnýchsocialistov a liberálov! Či vari niektorú z citovaných myšlienok Marxa a Engelsa popierajú? Práve naopak – realizujú ich! A to z nich robí nielen spoluvinníkov inštalácie (neo)komunizmu,ale priam jeho šírenie a realizáciu.
MORÁLKA BEZ VIERYKeď pred štvrťstoročím padol Ber
línsky múr, bola to nepochybne veľkáudalosť v dejinách človeka. Lenže múrbol len obraz systému. Padol obraz, nieto, čo myšlienkovo predstavuje. Jehopádom totiž nepadla ideológia. Tá sapretransformovala.
Ukazuje sa, že skoncovať s komunistickou totalitou bolo ľahšie, akoskoncovať s komunistickou totalitouv nás. Už vtedy, v ´89, sa hovorilo, žeto bude trvať dve generácie.
Nikto však nehovoril, koľko bude trvať zbavenie sa komunistickej ideológie. Tá totiž nepadla spolu s múrom.Súčasní pohrobkovia marxizmu, a jeúplne jedno, ako si hovoria či za aký„izmus“ sa skrývajú, neprestali realizovať myšlienky svojich duchovnýchotcov. Možno na chvíľu zjemnili metódy, ale o to rafinovanejšie, pod kepienkom oprášených páčiacich sa jakobínskych hesiel, pokračujú v „oslobodzovaní“ človeka., Žiaľ, človeka naobraz a podobu marxizmu, človeka bezBoha, bez viery...
Na jednej radnici je nápis: Načo jenám morálnosť bez viery!?
A najmä o tom treba hovoriť pri spomienke na pád strašného komunistického systému.
JURAJ BZINA
5TÉMA
Pád nie jekoniecPred štvrťstoročím padla komunistickátotalita v podstate v celej Európa, resp.v západnej civilizácii. Oslávilo sa to, ale jeotázne, či pád komunizmu znamená aj koniecjeho ideológie. Snímka: archív
Snímka: archív
úplatným duchovným, pretože sa dalijednoducho zlomiť. Koho sa však bála nenávidel, neskôr aj prenasledoval,boli svätci. Uvedomoval si, že čím jenáboženstvo čistejšie, tým je pre jehoideológiu nebezpečnejšie. Hovorieval, že poctiví kňazi majú ďaleko väčšívplyv ako tí, čo sú sebeckí a nemravní.„Najsilnejšie treba bojovať nie proti tým,ktorí obhajujú vykorisťovanie, ale protitým, ktorí stoja na strane proletariátua mužíkov,“ napísal v eseji Socializmusa náboženstvo.
Podľa Paula Johnsona akoby Leninrozpoznával v kňazoch rovnaký zápala poslanie, aké cítil v sebe. „Chcel im hovziať a využiť pre vlastné ciele,“ dodáva anglický historik. Podľa neho by bolLenin „v dávnejších časoch určite náboženským reformátorom“. Je zaujímavé, aké reformátorské miesta mu pričlenil: „Kvôli svojej neobyčajnej vášnik násiliu mohol byť vodcom Mohamedovho vojska. A v svojej viere v organizovaný systém, v svojom puritánstve,škrobenosti a pokrytectve, no najmä presvoju neznášanlivosť je pravdepodobne najbližšie k Jánovi Kalvínovi.“
TAKTIKALeninov systém boja proti nábožen
stvu prevzali a stále preberajú jeho nasledovníci a žiaci. V svojich inštrukciách napísal, že náboženská otázkanemá byť pri preberaní moci na prvommieste. Keby sa začalo s náboženskouotázkou, tak by sa mohol otupiť revolučný potenciál najmä roľníckych más.Roľníci totiž boli tradične nábožní, spätí s Cirkvou. Keďže aj roľníkov bolo treba zapojiť do tohto procesu, tak Leninvaroval, aby sa nezačínalo náboženskou otázkou. Až v určitej fáze uchopovania a realizácie moci potom došlok zásahu proti cirkvám.
„Náboženstvo musí byť vyhlásené zasúkromnú záležitosť,“ napísal v eseji Socializmus a náboženstvo. A platí to stále.Stačí sa len pozrieť, čo sa deje v západnom svete a ako často sa cituje Leninova veta, pravda, bez udania autora.
Hoci Lenin začal oficiálny teror (tento výraz používal nielen on, ale aj jeho
Marxisti sa nikdy netajili, žeich cieľom je zlikvidovať náboženstvo, Marxom nazva
né „ópium ľudstva“.Je zaujímavé, že takmer všetci eu
rópski „vodcovia proletariátu“ pochádzali z veriacich rodín. Prijatie marxistickej ideológie však predpokladá istú mentálnu výbavu, resp. isté deviáciev mentálnej výbave, pretože nech sateoretici marxizmu usilujú akokoľvekeufemizovať túto ideológiu či vykresľovať ju ako jedinú dejinnú nutnosťk dosiahnutiu krajších zajtrajškov,faktom zostáva, že základ marxizmuje nenávisť a nihilizmus, čapkovskypovedané „patologický negativizmus“.Ak tejto „výbave“ pridáme chorobnútúžbu po moci, je jasné, že marxisti –a je jedno, či klasický alebo neomarxisti – nemôžu prijať nielen Boha, aleani základné morálne princípy.
HNUSNÉ NÁBOŽENSTVOKým Marx náboženstvom pohŕdal
a podceňoval ho, podľa anglického historika a spisovateľa Paula Johnsona bolo pre Lenina „náboženstvo dôležité lenv tom zmysle, že ho nenávidel“. Leninvidel v náboženstve mocného a všadeprítomného nepriateľa. V liste z 13. januára 1913 napísal Maximovi Gorkému: „Nie je nič hnusnejšie ako náboženstvo“.
Niet sa čo diviť, že štát, ktorý vytvoril, konal od počiatku protináboženskúpropagandu a do svojho konca kvôli tomu udržoval obrovský teoretický a propagačný aparát. Prirodzene, že protináboženský boj si osvojili aj sovietskesatelitné štáty, pravda, v tejktorej krajine s inou intenzitou.
Ak Stalin bol „len“ antiklerikál, ktorý nemal rád popov, pretože podľa neho všetci boli skazení a úplatní, naopak, Lenin v podstate nemal nič proti
6TÉMA
Nenávisť k viereNásilná ateizácia je významnou súčasťou všetkých druhovmarxizmu. Aj keď je v súčasnosti boj proti náboženstvu skôrlatentný, pohrobkovia marxizmu s ním neskončili, jeprirodzenou súčasťou ich mentálnej výbavy.
Scenár boja proti viere prevzali všetky komunistické krajiny
súdruhovia) proti náboženstvu až v roku 1922, už tesne po októbrovom pučito mali kňazi, rehoľníčky a rehoľníci,ale aj radoví veriaci zrátané. Lenin miloval krv, a tak musela tiecť.
ĽUDIA VČERAJŠKAAj keď v roku 1918 Lenin cynicky
vysvetľoval boľševikovi Leonidovi Krasinovi, že „elektrina nahradí Boha.Roľník nech sa modlí k elektrine;pocíti z nej väčšiu moc autority než jemoc nebies", už v januári 1918 v svojom dekréte Lenin nariaďuje „očistiťRusko od všetkých možných odrôd škodlivého hmyzu“. Priamo v dekréte vypočítava, kto vlastne týmto „hmyzom“ je:kňazi, mnísi, rehoľníčky, členovia farských rád a speváckych zborov, „reakční“ univerzitní profesori, členoviapoľnohospodárskych kresťanských komún, tolstojovskí pacifisti, príslušnícinezávislých, nekomunistických odborových zväzov a pod. Títo „ľudia včerajška“ mali byť zlikvidovaní „mimoriadnymi komisiami“, ktoré organizovala tajná polícia Čeka, „jediný trestnýorgán v ľudských dejinách, ktorý združil do jediných rúk špicľovanie, zatýkanie, vyšetrovanie, prokuratúru, súd a výkon rozhodnutia“ (A. Solženicyn).Čeka vznikla 20. decembra 1917 a od
prvého dňa jej rôzni agenti nezaháľaliani v boji proti náboženstvu. Už v roku1918, v úsilí urýchliť aj kultúrne víťazstvo revolúcie, jej agenti začalipodľa Alexandra Solženicyna „prehľadávať a vytrusovať aj relikvie svätcov“a odoberať liturgické a kostolné potreby. Kto chcel zabrániť rabovaniu, tohona mieste, bez akéhokoľvek súdu, zastrelili. Beztrestnosť bola zabezpečenájednak „revolučnou nevyhnutnosťou“,jednak Leninom navrhovanou a tvrdo
Predplaťte si
na rok 2015
»»
TÉMA
a cieľavedome presadzovanou odlukoucirkví od štátu.
PRVÝ MONSTERPROCESLenin a jeho súdruhovia chápali od
luku svojsky, marxisticky. Podľa nichspočívala v tom, že chrámy a všetko,čo je v nich zavesené, rozmiestnené činakreslené, sa stáva majetkom štátu,kým cirkvám zostalo – to ostatné...
V roku 1918, keď sa už zdalo, že sadosiahlo politické víťazstvo, začali sacirkevné konfiškácie. To však vyvolalo priveľké rozhorčenie ľudu, tak ajkvôli občianskej vojne do roku 1922najvyšší boľševici prerušili „dialóg“s cirkvami.
No, prerušili... Skôr neviedli tvrdúceloplošnú politiku. Lebo už v januári1920 bol prvý monsterproces s veriacimi, s tzv. skupinou klerikálou, medziktorými boli generálny prokurátor pravoslávnej synody, profesor cirkevnéhopráva či moskovskí protojereji.
A čím sa previnili? Vytvorili Moskovskú radu zjednotených farností, ktorá organizovala dobrovoľnú a neozbrojenú ochranu patriarchu Tichona. Jediná úlohy rady spočívala v tom, že kebyúrady ohrozovali patriarchu, členoviarady mali zvonom zvolať ľudí a húfnesa vybrať a prosiť radu ľudových komisárov, aby prepustili patriarchu. Solženicyn to komentoval: „Aký staroruský, svätoruský zámer: zvonom zvolaťľudí a húfne sa pobrať prosiť... To jekontrarevolúcia! Veď aj pred Tatármisa takto ľudia chránili!“
Za zmienku stoja aj tresty za tietohrozné zločiny: Dvoch hlavných aktérov odsúdili na trest smrti, ktorý sa veľkodušne zmenil na odsúdenie do koncentračného tábora „do konečného víťazstva nad svetovým imperializmom“(vtedajší predseda Revolučného tribunálu N. V. Krylenko).
A. Solženicyn tvrdí, že podobnýchprocesov s kňazmi, mníchmi, igumenmi či prostými laikmi bolo viac.
RABOVANIEPrvé veľké prenasledovanie kresťa
nov v novodobých dejinách nastalov roku 1922. Aj keď sa ho niektorí usilujú zdôvodniť veľkým hladomorom,ten sovietsku proticirkevnú „barbarskúnoc“ len urýchlil.
Patriarcha Tichon prišiel v júli 1921s iniciatívou pomôcť hladujúcim:„So súhlasom veriacich môžete použiťcennosti v chrámoch na pomoc hladujúcim.“ Politbyro sa potešilo, Lenin začal kuť plány definitívneho úderu proticirkvi.
Keď koncom augusta patriarcha opäť
S manželkou Máriou
6
Nenávisť k viereScenár boja proti viere prevzali všetky komunistické krajiny
súdruhovia) proti náboženstvu až v roku 1922, už tesne po októbrovom pučito mali kňazi, rehoľníčky a rehoľníci,ale aj radoví veriaci zrátané. Lenin miloval krv, a tak musela tiecť.
ĽUDIA VČERAJŠKAAj keď v roku 1918 Lenin cynicky
vysvetľoval boľševikovi Leonidovi Krasinovi, že „elektrina nahradí Boha.Roľník nech sa modlí k elektrine;pocíti z nej väčšiu moc autority než jemoc nebies", už v januári 1918 v svojom dekréte Lenin nariaďuje „očistiťRusko od všetkých možných odrôd škodlivého hmyzu“. Priamo v dekréte vypočítava, kto vlastne týmto „hmyzom“ je:kňazi, mnísi, rehoľníčky, členovia farských rád a speváckych zborov, „reakční“ univerzitní profesori, členoviapoľnohospodárskych kresťanských komún, tolstojovskí pacifisti, príslušnícinezávislých, nekomunistických odborových zväzov a pod. Títo „ľudia včerajška“ mali byť zlikvidovaní „mimoriadnymi komisiami“, ktoré organizovala tajná polícia Čeka, „jediný trestnýorgán v ľudských dejinách, ktorý združil do jediných rúk špicľovanie, zatýkanie, vyšetrovanie, prokuratúru, súd a výkon rozhodnutia“ (A. Solženicyn).Čeka vznikla 20. decembra 1917 a od
prvého dňa jej rôzni agenti nezaháľaliani v boji proti náboženstvu. Už v roku1918, v úsilí urýchliť aj kultúrne víťazstvo revolúcie, jej agenti začalipodľa Alexandra Solženicyna „prehľadávať a vytrusovať aj relikvie svätcov“a odoberať liturgické a kostolné potreby. Kto chcel zabrániť rabovaniu, tohona mieste, bez akéhokoľvek súdu, zastrelili. Beztrestnosť bola zabezpečenájednak „revolučnou nevyhnutnosťou“,jednak Leninom navrhovanou a tvrdo
Predplaťte si
na rok 2015
»»
7TÉMA
a cieľavedome presadzovanou odlukoucirkví od štátu.
PRVÝ MONSTERPROCESLenin a jeho súdruhovia chápali od
luku svojsky, marxisticky. Podľa nichspočívala v tom, že chrámy a všetko,čo je v nich zavesené, rozmiestnené činakreslené, sa stáva majetkom štátu,kým cirkvám zostalo – to ostatné...
V roku 1918, keď sa už zdalo, že sadosiahlo politické víťazstvo, začali sacirkevné konfiškácie. To však vyvolalo priveľké rozhorčenie ľudu, tak ajkvôli občianskej vojne do roku 1922najvyšší boľševici prerušili „dialóg“s cirkvami.
No, prerušili... Skôr neviedli tvrdúceloplošnú politiku. Lebo už v januári1920 bol prvý monsterproces s veriacimi, s tzv. skupinou klerikálou, medziktorými boli generálny prokurátor pravoslávnej synody, profesor cirkevnéhopráva či moskovskí protojereji.
A čím sa previnili? Vytvorili Moskovskú radu zjednotených farností, ktorá organizovala dobrovoľnú a neozbrojenú ochranu patriarchu Tichona. Jediná úlohy rady spočívala v tom, že kebyúrady ohrozovali patriarchu, členoviarady mali zvonom zvolať ľudí a húfnesa vybrať a prosiť radu ľudových komisárov, aby prepustili patriarchu. Solženicyn to komentoval: „Aký staroruský, svätoruský zámer: zvonom zvolaťľudí a húfne sa pobrať prosiť... To jekontrarevolúcia! Veď aj pred Tatármisa takto ľudia chránili!“
Za zmienku stoja aj tresty za tietohrozné zločiny: Dvoch hlavných aktérov odsúdili na trest smrti, ktorý sa veľkodušne zmenil na odsúdenie do koncentračného tábora „do konečného víťazstva nad svetovým imperializmom“(vtedajší predseda Revolučného tribunálu N. V. Krylenko).
A. Solženicyn tvrdí, že podobnýchprocesov s kňazmi, mníchmi, igumenmi či prostými laikmi bolo viac.
RABOVANIEPrvé veľké prenasledovanie kresťa
nov v novodobých dejinách nastalov roku 1922. Aj keď sa ho niektorí usilujú zdôvodniť veľkým hladomorom,ten sovietsku proticirkevnú „barbarskúnoc“ len urýchlil.
Patriarcha Tichon prišiel v júli 1921s iniciatívou pomôcť hladujúcim:„So súhlasom veriacich môžete použiťcennosti v chrámoch na pomoc hladujúcim.“ Politbyro sa potešilo, Lenin začal kuť plány definitívneho úderu proticirkvi.
Keď koncom augusta patriarcha opäť
Červenoarmejci rabujú Simonov kláštor
vyzval kňazov, aby sa vzdali všetkýchcenností, kňazi začali konať. Odovzdávali všetko, okrem nutných eucharistických predmetov. Ale boľševikom tobolo málo. Odstrkovali kňazov bokom,alebo ich hneď na mieste zatkli, a dalisa na rabovanie. „Bola to systematickálúpež, uskutočnená s rozsiahlou pomocou kriminálnych živlov,“ skonštatovalhistorik D. Volkogonov.
Prirodzene, že veriaci protestovaliproti brutálnej konfiškácii. Ozval sa ajpatriarcha Tichon, ktorý rabovanieoznačil za „svätokrádež“. Leninovi viacnebolo treba. Kvalifikoval Tichonovevýroky ako signál k organizovanémuodporu a osobne začal formulovaťpolitiku strany voči cirkvi. Dňa 23. 2.1922 vyšiel dekrét o násilnom odstránení cirkevných cenností, ktorý osobneschválil Lenin. Proticirkevná inkvizíciasa začala.
A vari len kvôli zaujímavosti: V rokoch 1921–1922 hladovalo v Rusku asi25 miliónov ľudí. V tom čase vedeniestrany posielalo obrovské peniaze čizlato a cenných vecí komunistickýmstranám v zahraničí, aby rozpútali svetovú revolúciu. Podľa D. Volkogonovasa tak dostalo v priebehu roka 1922do zahraničia zlato a cennosti, z veľkejčasti cirkevného pôvodu, „v hodnoteviac ako 19 miliónov zlatých rubľov“...
OPAKUJÚCI SA SCENÁRDňa 19. marca 1922 Lenin napísal
6stránkový list Molotovovi. Napísal muo „nutnosti zničiť odpor duchovenstva“.Podľa Lenina „medzinárodná situácia
je priaznivá pre všeobecnú trestnú operáciu proti cirkvi v tak krutej podobe, žesa na ňu nezabudne niekoľko desaťročí. Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov sa zastrelí, tým lepšie“.
List mal byť utajený, lebo Lenin vedel veľmi dobre, že to, čo napísal, sanedalo ospravedlniť nijakou „revolučnou účelnosťou“. Jeho pero viedla rukainkvizítora.
„Leninov výpad proti cirkvi sa dá porovnať so Stalinovou vojnou proti roľníkom,“ tvrdí D. Volkogonov. Útokspôsobil ruskej cirkvi pravdepodobneviac duchovnej a fyzickej škody, akoutrpela kedykoľvek v histórii.
Podľa rôznych údajov boľševici zastrelili asi 20tisíc duchovných a aktívnych laikov. V roku 1905 mala ruskápravoslávna cirkev približne 80 000kostolov, do roku 1950 sa ich početznížil na 11 525. Pred Stalinovou smrťou v roku 1953 bolo v Rusku už len12 499 kňazov. Ešte aj medzi tú hŕstkuboľševici infiltrovali množstvo svojichagentov. Podľa D. Volkogonova boliStalin a jeho spolupracovníci niekedydokonca v rozpakoch, keď mali určiť,či ide o kňaza, alebo o agenta NKGBv sutane...
Každá krajina, v ktorej komunisti prebrali moc, zažila militantnú ateizáciu.V každej sa vraždilo, lúpilo, zatváralona dlhé roky, prenasledovalo, všade boli pokusy o rozkol, všade sa nasadzovali medzi duchovných agenti. Presnepodľa scenára.
A ten napísal a zrežíroval Lenin.PAVOL PRIKRYL
Snímka: PravMir
Výstavba mauzólea
Bývalý seminarista Josif Visarionovič Džugašvili pochopil,že ruská duša sa vždy klania
Bohu a cárovi. Po tom, čo sa boľševicistáli „cárom“, Josif Stalin sa rozhodol,že jej namiesto Boha, ktorého súdruhovia zvrhli, dá nového, proletárskeho mesiáša – boha Lenina.
Na základe Stalinových intrigánskychaktivít rozhodnutie o „zbožštení“ Lenina padlo v najvyššom vedení stranyruských boľševikov už na jeseň roku1923, keď lekárske konzílium prišlok záveru, že dni, resp. týždne vodcu súspočítané. A tak Koba (prezývka Stalina) začal pripravovať Leninovo „nanebovstúpenie“.
UŽ ZA ŽIVOTAEšte za Leninovho života začal Sta
lin organizovať pohrebný obrad. Niejednotlivci, ale celé zástupy pracujúcich zrazu začali prisahať odchádzajúcemu smrteľníkovi, že budú pokračovať v jeho „nesmrteľnom diele“. Červenoarmejci dokonca umierajúcemuvodcovi odkázali, že ho na večné časyzaradili medzi nich ako čestného člena a poslali mu balíček s uniformou.Dňa 2. novembra starý robotník z gluchovskej fabriky osobne prisahá Leninovi: „Som kováč a vykovám všetko,čo si naplánoval!“
Hoci mal Lenin pred sebou ešte niekoľko mesiacov života, Stalin v politbyre už začal hovoriť o jeho pohrebe.Neprezentoval to však ako svoj nápad,ale odvolal sa na „súdruhov v krajoch“,ktorí prosia vodcov proletariátu:„Nepochovávajte Vladimíra Iljiča, nechzostane aj fyzicky s nami!“ Trockij neskôr napísal: „S úžasom som si uvedomil, že generálny tajomník chce ateistu Uljanova premeniť na sväté ostat
ky, ktorým sa bude ľud chodiť klaňať“.Molotov spomína, že „Krupská bolaproti, ale my sme to uznesením ústredného výboru schválili. Stalin na tom trval“. A tak sa začal vytvárať marxistický boh ateistov.
BEATIFIKÁCIAStalin myslel na všetko. Postaral sa
o to, aby pri umierajúcim Leninovi nebol nikto zo súdruhov. Veď čo keby bolniekto pri mesiášovej posteli vo chvíli,keď bude definitívne odchádzať, a takby mohol vložiť do úst vodcu nejakénepríjemné posledná slová?
Stalo sa však to, čo Stalin nechcel– v deň smrti Lenina, 21. januára 1924,sa pri umierajúcom objavil Bucharin.Stratég Stalin však vyžehlil aj tentoprešľap. Zinovjev v článku, v ktoromoficiálne opisuje Leninova smrť, užzrazu píše: „Iljič zomrel, hodinu natoideme do Goriek už k mŕtvemu Iljičovi: Bucharin, Tomskij, Kalinin, Stalin, Kamenev a ja.“ Trockij bol v tomčase v Suchumi, kam ho „prezieravý“Stalin poslal na liečenie.
Leninov pohreb v Moskve odštartoval proces jeho zbožšťovania, stal sazačiatkom Leninovho kultu. Marxistickoleninské učenie, celá oficiálnaideológia sovietskeho Ruska, sa menína nové náboženstvo.
Nielen vedenie strany, ale celé Rusko chystá grandiózny pohreb. OstatkyLenina prevezie z Goriek lokomotívas jedným vagónom. Zo stanice zvoľnakráčajú najvernejší apoštoli s telesnouschránkou mesiáša k provizórnemuhrobu v Stĺpovej sieni Domu odborových zväzov. Napriek treskúcim mrazom sa vinul ulicami mesta niekoľkokilometrový zástup trúchliacich ľudí.
Prístup do Stĺpovej siene Domu odborov sa otvoril o siedmej večer. Mŕtvy Lenin leží v rakve vo vojenskomkabáte kaki farby. Ľudia prechádzajúokolo truhly po celú noc.
CHRÁMUž 22. januára dopoludnia A. I. Ab
rikosov nabalzamoval mŕtve telo. Bolato len dočasná úprava na krátky čas,
na šesť či sedem dní, počas ktorých sabudú ľudia lúčiť s Leninom.
No Stalin má fantastickú víziu: Boľševici vedia zvíťaziť aj nad smrťou!Vytvoríme nepráchnivejúceho boha!
A tak zrazu začne prichádzať tisícea tisíce telegramov, v ktorých pracujúci žiadajú svojich vodcov, aby Leninaešte nepochovávali a pohreb odložili!No ako by mohli vodcovia nevypočuťhlas pracujúcich? A tak sa na „prianie“miliónov schváli absurdné uznesenie:Zachovať rakvu s Leninovým telomv zvláštnom mauzóleu. Čo na tom, žeKrupská, Leninove sestry a brat s týmnesúhlasia! Bucharin a Zinovjev súpoverení, aby presvedčili NadežduKonstantinovnu. Leninova mŕtvola sastáva predmetom ideologickej manipulácie. A Stalin opäť víťazí...
Mauzóleum pripomínajúce zikkurat,stupňovitú svätyňu starých Sumerov,postavili podľa návrhu architekta Alexeja Ščuseva v rekordnom čase – zaniekoľko týždňov. Pravda, spočiatkuišlo o drevenú konštrukciu, až v roku1930 ho prestavali do dnešnej podoby.Na hlavnom chráme pre novozrodeného boha ateistickej ríše sa nešetria anipeniaze, ani materiál: mramor, porfýr,labradorit, stĺpy z rôznych žúl...
KANONIZÁCIAMedzitým zbožšťovanie naberá ne
skutočné obrátky. Stalin vypracovávadetaily nového kultu.
Na množstvá žiadostí a prosieb „petrohradských robotníkov“ sa hlavnémesto cárskeho Ruska premenováva naLeningrad. Po celej krajine vyrastajúsochy „večne živého vodcu proletariátu“. Na kdejakú búdu sa montujú dos
8TÉMA
»»
Boh ateistovJe to paradox, ale aj všetko ateizujúci komunizmus sivytváral svätcov na svoj obraz a podobu, nad ktorými saako duch nad najhlbšou náboženskou tmou vznášal boh –Vladimír Iljič Lenin.
Aj keď komunizmus popiera akúkoľvek myšlienku na Boha, neváhal vytvoriť si vlastného
TÉMA
ky „na večnú pamäť“, že tu kedysi bolLenin. Aj na tých najnemožnejšíchmiestach vznikajú „červené kútiky“.Ak kedysi v domoch či zemľankách viseli na čestnom mieste ikony Kazanskej Panny Márie a svätých, teraz tamvisí portrét Lenina...
Čoskoro niet jediného mestečkaalebo väčšej dediny, kde by nestálaaspoň jedna socha či nebola pamätnádoska. Konajú sa pri nich všetky významnejšie pietne i slávnostné zhoraorganizované zhromaždenia. Rituály,ktoré majú posilňovať vieru.
VYHLÁSENIE ZA BOHAA Stalin neprestáva napĺňať jedineč
nú ideu. Keď mu vedci oznámia, že súčasná veda nemá prostriedky, ktorýmiby vedela uchovať Leninovo telo nadlhý čas, zanovitý Gruzínec hľadá dovtedy, kým nenájde. Profesor anatómieVladimír Vorobjov a mladý biochemikBoris Zbarskij sa pustia do nového balzamovania. Pracovali vo dne v noci.Balzamovací proces trval štyri mesiace. NKVD pravidelne informuje Stalina o mumifikácii Lenina. Sám Stalinniekoľko ráz navštívi laboratória. A počas XIII. zjazdu strany sa dočkal!
Kamenev, ktorý predsedal zjazdu, nadruhý zjazdový deň oznámil, že po dopoludňajšom zasadaní delegáti uvidiaLenina opäť v jeho nesmrteľnej podobe. Nedočkavý sprievod zamieril domauzólea. Súdruhovia v úžase ustrnuli. Ich, vodca, ich boh je tu ako živý!
Leninov mladší brat Dmitrij povedal: „Nemám slov, som nesmiernevzrušený! Vyzerá tak, ako som ho videltesne po smrti!“ Historik Edvard Radzinskij tvrdí, že Nadežda Krupská polroka pred svojou smrťou po návšteve mauzólea povedala: „On je stálerovnaký, a ja tak starnem.“
Západ však prijímal s veľkou skepsou „večne živého“ Lenina ležiacehov moskovskom mauzóleu na Červenomnámestí. Dokonca sa začalo tvrdiť, žev mauzóleu leží vosková figurína. A takneúnavný mystifikátor Stalin zariadil,že v tridsiatych rokoch sa prišla pozrieťna Lenina skupina západných novinárov, aby sa na vlastné oči presvedčilio „živom“ vodcovi svetového proletariátu. Medzi novinármi bol aj Leninovživotopisec Louis Fisher, ktorý o prehliadke mauzólea napísal: „Zbarskijotvoril vitrínu, v ktorej ležalo telo. Štipol Lenina do nosa, potom mu otočilhlavu napravo a naľavo. nebol to vosk,bol to Lenin!“
Stalin si mädlil ruky. Dal ľudu nehynúceho boha! A on sa stal jeho žijúcim svätcom...
je priaznivá pre všeobecnú trestnú operáciu proti cirkvi v tak krutej podobe, žesa na ňu nezabudne niekoľko desaťročí. Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov sa zastrelí, tým lepšie“.
List mal byť utajený, lebo Lenin vedel veľmi dobre, že to, čo napísal, sanedalo ospravedlniť nijakou „revolučnou účelnosťou“. Jeho pero viedla rukainkvizítora.
„Leninov výpad proti cirkvi sa dá porovnať so Stalinovou vojnou proti roľníkom,“ tvrdí D. Volkogonov. Útokspôsobil ruskej cirkvi pravdepodobneviac duchovnej a fyzickej škody, akoutrpela kedykoľvek v histórii.
Podľa rôznych údajov boľševici zastrelili asi 20tisíc duchovných a aktívnych laikov. V roku 1905 mala ruskápravoslávna cirkev približne 80 000kostolov, do roku 1950 sa ich početznížil na 11 525. Pred Stalinovou smrťou v roku 1953 bolo v Rusku už len12 499 kňazov. Ešte aj medzi tú hŕstkuboľševici infiltrovali množstvo svojichagentov. Podľa D. Volkogonova boliStalin a jeho spolupracovníci niekedydokonca v rozpakoch, keď mali určiť,či ide o kňaza, alebo o agenta NKGBv sutane...
Každá krajina, v ktorej komunisti prebrali moc, zažila militantnú ateizáciu.V každej sa vraždilo, lúpilo, zatváralona dlhé roky, prenasledovalo, všade boli pokusy o rozkol, všade sa nasadzovali medzi duchovných agenti. Presnepodľa scenára.
A ten napísal a zrežíroval Lenin.PAVOL PRIKRYL
Výstavba mauzólea
na šesť či sedem dní, počas ktorých sabudú ľudia lúčiť s Leninom.
No Stalin má fantastickú víziu: Boľševici vedia zvíťaziť aj nad smrťou!Vytvoríme nepráchnivejúceho boha!
A tak zrazu začne prichádzať tisícea tisíce telegramov, v ktorých pracujúci žiadajú svojich vodcov, aby Leninaešte nepochovávali a pohreb odložili!No ako by mohli vodcovia nevypočuťhlas pracujúcich? A tak sa na „prianie“miliónov schváli absurdné uznesenie:Zachovať rakvu s Leninovým telomv zvláštnom mauzóleu. Čo na tom, žeKrupská, Leninove sestry a brat s týmnesúhlasia! Bucharin a Zinovjev súpoverení, aby presvedčili NadežduKonstantinovnu. Leninova mŕtvola sastáva predmetom ideologickej manipulácie. A Stalin opäť víťazí...
Mauzóleum pripomínajúce zikkurat,stupňovitú svätyňu starých Sumerov,postavili podľa návrhu architekta Alexeja Ščuseva v rekordnom čase – zaniekoľko týždňov. Pravda, spočiatkuišlo o drevenú konštrukciu, až v roku1930 ho prestavali do dnešnej podoby.Na hlavnom chráme pre novozrodeného boha ateistickej ríše sa nešetria anipeniaze, ani materiál: mramor, porfýr,labradorit, stĺpy z rôznych žúl...
KANONIZÁCIAMedzitým zbožšťovanie naberá ne
skutočné obrátky. Stalin vypracovávadetaily nového kultu.
Na množstvá žiadostí a prosieb „petrohradských robotníkov“ sa hlavnémesto cárskeho Ruska premenováva naLeningrad. Po celej krajine vyrastajúsochy „večne živého vodcu proletariátu“. Na kdejakú búdu sa montujú dos
8
»»
Boh ateistovAj keď komunizmus popiera akúkoľvek myšlienku na Boha, neváhal vytvoriť si vlastného
MORBÍDNOSŤWinston Churchill povedal, že „naj
väčším nešťastím Rusov bolo, že sa Lenin narodil, druhým, že zomrel“.
Už počas balzamovania Leninovhotela sa totiž začalo s balzamovaním Leninových myšlienok. Podľa historikaDmitrija Volkogonova to bol „najnešťastnejší dôsledok Leninovej smrti“.Okrem sôch, búst a pamätných dosieksa priam s kozmickou rýchlosťou začalšíriť počet Leninových myšlienok a citácií. Pomaly každá veta sa začínala„ako už Lenin povedal...“.
Mauzóleum sa stalo priam pútnickýmmiestom. Nebolo domácej či zahraničnej delegácie, ktorá by nenavštívila najposvätnejší boľševický chrám. Niektorí tam vstupovali s posvätnou úctou,niektorí zo zvedavosti, niektorí z vôlehostiteľa. Davy proletárov neváhali stáťv rade pred „svätyňou“ dlhé, predlhé hodiny v pále, daždi, v mraze...
A Stalin, rodiaci sa žijúci boh, nič nenechal na náhodu. Absolútne zbožštenie Lenina mal stále „pod palcom“. Jeho stratégia naberala obludné, priammorbídne rozmery. Pod jeho vedenímdalo politbyro už v roku 1925 vybudovať zvláštne laboratórium na štúdiumLeninovho mozgu! Stalinov cieľ boljasný: Ukázať svetu, že myšlienky boha ateistov sa zrodili v mimoriadnommozgu.
Po desiatich rokoch výskumu Inštitút mozgu dokončil „základnú a životne dôležitú úlohu“. Záverečná správaobsahovala 153 na stroji napísanýchstrán a pätnásť albumov so 750 mikroforografiami, tabuľkami a diagramami.
Morbídne podrobnosti správy teraznechajme bokom. No výsledok „výskumu“ je jasný: „Mozog V. I. Lenina vykazuje mimoriadne vysoký stupeň or
ganizácie.“ Zo správy však priam okato vyplýva, že akákoľvek vedecká hodnota sa stráca v očividnom úmysleproklamovať nadradenosť Leninovhomozgu nad mozgami ostatných ľudí.
DOKEDY?Aj keď komunistický režim pred
štvrťstoročím v Európe padol, svätyňa s ateistickým bohom v svojich útrobách naďalej stojí a je cieľommnohých návštev. No nechodia donej len zvedavci.
Od pádu komunizmu v Rusku tu užviac ráz vznikla požiadavka Leninanormálne pochovať. No stále je mnohoRusov, ktorí vidia pozitívne Leninovu úlohu v dejinách. Prieskum verejnej mienky z minulého roka ukázal,že 57 % Rusov vidí Lenina v dobromsvetle. Viac ako polovica ho považujeho za dobrého človeka a až dve tretiny respondentov súdi, že jeho narodeniny (22. apríla) stoja za pripomenutie. Hoci prieskum ukázal nárast príklonu k pochovaniu ostatkov oprotiprieskumu spred roka, stále si štvrtinaRusov si myslí, že by telo nemalo byťpresunuté.
Problematika pochovania Leninovho tela je jedným z najstarších sporovv ruskej politike a diskusia sa zvyčajne rozprúdi najmä počas sovietskych sviatkov a výročí. Pochovaniepodporujú najmä veriaci ľudia a nacionalisti. Komunisti vždy označujútakéto pokusy za provokáciu. Nerazargumentujú: „Keď vy môžete mať a vidieť ostatky vašich svätých v chrámoch a kláštoroch, tak aj my môžememať Lenina!“
A tak je boľševický boh pre mnohých ešte stále živý...
Spracoval PAVOL, PRIKRYL
9TÉMA
ky „na večnú pamäť“, že tu kedysi bolLenin. Aj na tých najnemožnejšíchmiestach vznikajú „červené kútiky“.Ak kedysi v domoch či zemľankách viseli na čestnom mieste ikony Kazanskej Panny Márie a svätých, teraz tamvisí portrét Lenina...
Čoskoro niet jediného mestečkaalebo väčšej dediny, kde by nestálaaspoň jedna socha či nebola pamätnádoska. Konajú sa pri nich všetky významnejšie pietne i slávnostné zhoraorganizované zhromaždenia. Rituály,ktoré majú posilňovať vieru.
VYHLÁSENIE ZA BOHAA Stalin neprestáva napĺňať jedineč
nú ideu. Keď mu vedci oznámia, že súčasná veda nemá prostriedky, ktorýmiby vedela uchovať Leninovo telo nadlhý čas, zanovitý Gruzínec hľadá dovtedy, kým nenájde. Profesor anatómieVladimír Vorobjov a mladý biochemikBoris Zbarskij sa pustia do nového balzamovania. Pracovali vo dne v noci.Balzamovací proces trval štyri mesiace. NKVD pravidelne informuje Stalina o mumifikácii Lenina. Sám Stalinniekoľko ráz navštívi laboratória. A počas XIII. zjazdu strany sa dočkal!
Kamenev, ktorý predsedal zjazdu, nadruhý zjazdový deň oznámil, že po dopoludňajšom zasadaní delegáti uvidiaLenina opäť v jeho nesmrteľnej podobe. Nedočkavý sprievod zamieril domauzólea. Súdruhovia v úžase ustrnuli. Ich, vodca, ich boh je tu ako živý!
Leninov mladší brat Dmitrij povedal: „Nemám slov, som nesmiernevzrušený! Vyzerá tak, ako som ho videltesne po smrti!“ Historik Edvard Radzinskij tvrdí, že Nadežda Krupská polroka pred svojou smrťou po návšteve mauzólea povedala: „On je stálerovnaký, a ja tak starnem.“
Západ však prijímal s veľkou skepsou „večne živého“ Lenina ležiacehov moskovskom mauzóleu na Červenomnámestí. Dokonca sa začalo tvrdiť, žev mauzóleu leží vosková figurína. A takneúnavný mystifikátor Stalin zariadil,že v tridsiatych rokoch sa prišla pozrieťna Lenina skupina západných novinárov, aby sa na vlastné oči presvedčilio „živom“ vodcovi svetového proletariátu. Medzi novinármi bol aj Leninovživotopisec Louis Fisher, ktorý o prehliadke mauzólea napísal: „Zbarskijotvoril vitrínu, v ktorej ležalo telo. Štipol Lenina do nosa, potom mu otočilhlavu napravo a naľavo. nebol to vosk,bol to Lenin!“
Stalin si mädlil ruky. Dal ľudu nehynúceho boha! A on sa stal jeho žijúcim svätcom...
Snímka: net
vraždu. On sám žil z finančnej pomoci od Engelsa a z dedičských podvodov, napríklad svojho strýka, o ktorompovedal: „Ak ten pes teraz skape, budem von z kaluže.“
Nielen jeho vlastná rodina bola rozbitá, ale bolo treba rozbiť rodinu akotakú, pričom mu vždy šlo v podstateo boj proti Bohu: „Tajomstvom Svätejrodiny je pozemská rodina. Aby bolomožné priviesť k zániku tú prvú, treba teoreticky i prakticky zničiť druhú.Vravíte, že chceme zrušiť najnežnejšievzťahy medzi ľuďmi, keďže mienimenahradiť domácu výchovu spoločenskou. Buržoázne povedačky o rodinea výchove, o nežnom vzťahu medzirodičmi a deťmi sú tým odpornejšie,čím väčšmi sa rozvojom veľkopriemyslu trhajú všetky rodinné zväzkyproletárov a čím väčšmi sa deti meniana obyčajné obchodné články a pracovné nástroje.“
Zo ženskej otázky Karl Marx i Friedrich Engels urobili triednu otázku.
Roku 1846 Engels napísal v svojomdiele Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu: „Prvý triedny protiklad, ktorý v dejinách vznikol, je totož
„Meštiacka morálka“ bola
pre komunistických
revolucionárov prekážkou
uskutočnenia beztriednej
spoločnosti, pretože práve
v manželstve sa podľa nich
prejavoval prvý triedny boj.
Ešte v prvej polovici 19. storočiaKarl Marx a Friedrich Engelsvytvorili dialektický materia
lizmus a svoju utópiu beztriednej spoločnosti. V najhlbšom jadre to bol bojproti Bohu, viere, proti Cirkvi.
Marx a Engels boli v svojej mladostikresťania, Stalin bol dokonca niekoľko semestrov bohoslovec. Odpadli odviery, seba samých a svoje učenie povýšili na najvyšší princíp a stali sa hnacou silou a kanálom takmer neľudskýchpotenciálov moci, ktoré na veľkú časťzeme rozšírili krvavý teror a ničenie.Kto by bol vtedy, keď sa uprostred19. storočia v mozgoch Marxa a Engelsa rodila táto ideológia, považoval zamožné, že píšu dejiny ľudstva?
MARX A ENGELSK. Marx v básni z mladosti Modlitba
zúfalca vyjadril svoje temné ciele:
Postavím si trón na výsostiach.Jeho opevnením –nadľudský strach.Jeho strážou –najstrašnejšie muky.
V Manifeste komunistickej strany z roku 1848 si každý mohol prečítať:„Komunizmus odstráni večné pravdy,odstráni náboženstvo, morálku, namiesto toho, aby ich obnovil, protirečí teda akémukoľvek doterajšiemu historickému vývoju. (...) Komunisti otvorene vyhlasujú, že ich ciele bude možné dosiahnuť len násilným prevratomktoréhokoľvek doterajšieho spoločenského zriadenia.“
K. Marx mal rozbitý súkromný život.Jeho dve dcéry a zať spáchali samo
10TÉMA
NástupkyňamarxizmuHoci v západnej civilizácii komunistický režim padol,marxistické myšlienky pretrvávajú a to v čoraz silnejúcejrodovej ideológii. Napokon, klasický komunizmus sa nikdynetajil, že chce odstrániť „buržoáznokapitalistickémocenské štruktúry“. Manželstvo a rodina sú premarxistickú a postmarxistickú doktrína nič než produktytejto mocenskej štruktúry, ktorá má vraj slúžiť len naudržiavanie moci kapitálu.
Rodová ideológia sa stala nástupkyňou marxistickej, pričom čerpá z marxistickej doktríny
ný s vývojom antagonizmu medzi mužom a ženou v manželstve a prvý triedny útlak vznikol utláčaním ženskéhopohlavia mužským. Manželstvo nie jeovocím lásky medzi mužom a ženou,ale plodom nežných vzťahov, kdeekonomicky aktívny muž má peniaze,a preto rozhoduje nad ekonomicky neaktívnou ženou, ktorá sa tak stávamužovou otrokyňou.“
Podmienkou oslobodenia ženy bolapodľa neho aj integrácia do výrobného procesu.
LENINNie je žiadnym tajomstvom, že Lenin
príliš neobohatil učenie Marxa a Engelsa, spravidla ich vo svojich dielach lencitoval. Na rozdiel od nemeckých mysliteľov však po Veľkej októbrovej revolúcii v roku 1917 získal jedinečnú moc,presadiť marxistickú teóriu do praxe,dokonca na obrovskom území, v rôznych kultúrach, v krajine, ktorá sa zväčša nachádzala len na postfeudálnomstupni vývoja.
„Meštiacka morálka“ bola pre komunistických revolucionárov prekážkouuskutočnenia beztriednej spoločnosti,pretože práve v manželstve sa podľanich prejavoval prvý triedny boj. Užv roku 1920 Lenin dekrétom „oslobodil“ sovietske ženy od útlaku mužov.
Predplaťte si
na rok 2015
»»
TÉMA
Zaviedol rozvod na požiadanie, cirkevné sobáše nahradili úradné, pričomboli legálne rôzne formy súžitia medzi mužmi a ženami,. A tiež venoval ženám ich „základné ľudské právo“, právo dostupného potratu. Podľa komunistickej ideológie bol osud nenarodeného dieťaťa plne v rukách ženy, človekom sa stal až po narodení.
KOLLONTAIOVÁAlexandra Kollontaiová, prvá žena
v revolučnom petrohradskom sovietea za Lenina komisárka v národnomhospodárstve, v ruskej revolúcii legalizovala rozvod a potrat, zriaďovala komunálne domy a proklamovala voľnúlásku, aby vyslobodila ženu z „voľbymedzi manželstvom a prostitúciou“.
Hoci bola Kollontaiová vydatá, definovala manželský život ako „klietku“, ktorá jej bráni dosiahnuť jej ciele: „Milovala som manžela, ale šťastný život ženy v domácnosti a manželsa stali pre mňa klietkou. Moje sympatie a záujmy sa stále viac a viac obracali na revolučnú robotnícku trieduRuska. Vlastne nenávidím manželstvo,je to idiotský, nezmyselný život.“ A takKollontaiová opustila manžela a revolučnými prostriedkami a sexuálnou neviazanosťou sa dala na ničenie rodiny.
Boľševici mali kontrolovať výchovudetí, aby z nich urobili poddajných komunistov. Ženy mali pracovať vo výrobe, a nie doma na svojich manželova deti.
A. Kollontaiová robila, čo mohla,aby uskutočnila svoju prognózu: „Oheňrodinného kozuba hasne vo všetkýchtriedach a spoločenských vrstvách a jesamozrejmé, že sa nebudú nasadzovaťnijaké umelé prostriedky na rozdúchanie hasnúceho plamienka.“
Revolučné morálne excesy však zaviedli ruskú spoločnosť do takéhochaosu, že nastala protireakcia. Toveľmi ľutoval Wilhelm Reich, nemecký sexuálny revolucionár, podľaktorého už Rusko viac nebolo súcebyť príkladom realizovanej utópie.
DEŠTRUKTÍVNY VPLYVDnes vieme, že komunistami pre
sadzované „ženské práva“ nepriniesliSovietskemu zväzu šťastie. Ešte aj popáde komunizmu bolo v Rusku bežnévidieť, ako ženy pracovali na stavbe,zatiaľ čo muž im vyhrával „na garmoške“, aby sa im lepšie pracovalo. Vďaka deštruktívnemu marxizmu sa v bývalom ZSSR prekonali rodové stereotypy…
„Rodová ideológia zaujala miesto pomarxistickej ideológii a podobne ako
ganizácie.“ Zo správy však priam okato vyplýva, že akákoľvek vedecká hodnota sa stráca v očividnom úmysleproklamovať nadradenosť Leninovhomozgu nad mozgami ostatných ľudí.
DOKEDY?Aj keď komunistický režim pred
štvrťstoročím v Európe padol, svätyňa s ateistickým bohom v svojich útrobách naďalej stojí a je cieľommnohých návštev. No nechodia donej len zvedavci.
Od pádu komunizmu v Rusku tu užviac ráz vznikla požiadavka Leninanormálne pochovať. No stále je mnohoRusov, ktorí vidia pozitívne Leninovu úlohu v dejinách. Prieskum verejnej mienky z minulého roka ukázal,že 57 % Rusov vidí Lenina v dobromsvetle. Viac ako polovica ho považujeho za dobrého človeka a až dve tretiny respondentov súdi, že jeho narodeniny (22. apríla) stoja za pripomenutie. Hoci prieskum ukázal nárast príklonu k pochovaniu ostatkov oprotiprieskumu spred roka, stále si štvrtinaRusov si myslí, že by telo nemalo byťpresunuté.
Problematika pochovania Leninovho tela je jedným z najstarších sporovv ruskej politike a diskusia sa zvyčajne rozprúdi najmä počas sovietskych sviatkov a výročí. Pochovaniepodporujú najmä veriaci ľudia a nacionalisti. Komunisti vždy označujútakéto pokusy za provokáciu. Nerazargumentujú: „Keď vy môžete mať a vidieť ostatky vašich svätých v chrámoch a kláštoroch, tak aj my môžememať Lenina!“
A tak je boľševický boh pre mnohých ešte stále živý...
Spracoval PAVOL, PRIKRYL
10
Rodová ideológia sa stala nástupkyňou marxistickej, pričom čerpá z marxistickej doktríny
ný s vývojom antagonizmu medzi mužom a ženou v manželstve a prvý triedny útlak vznikol utláčaním ženskéhopohlavia mužským. Manželstvo nie jeovocím lásky medzi mužom a ženou,ale plodom nežných vzťahov, kdeekonomicky aktívny muž má peniaze,a preto rozhoduje nad ekonomicky neaktívnou ženou, ktorá sa tak stávamužovou otrokyňou.“
Podmienkou oslobodenia ženy bolapodľa neho aj integrácia do výrobného procesu.
LENINNie je žiadnym tajomstvom, že Lenin
príliš neobohatil učenie Marxa a Engelsa, spravidla ich vo svojich dielach lencitoval. Na rozdiel od nemeckých mysliteľov však po Veľkej októbrovej revolúcii v roku 1917 získal jedinečnú moc,presadiť marxistickú teóriu do praxe,dokonca na obrovskom území, v rôznych kultúrach, v krajine, ktorá sa zväčša nachádzala len na postfeudálnomstupni vývoja.
„Meštiacka morálka“ bola pre komunistických revolucionárov prekážkouuskutočnenia beztriednej spoločnosti,pretože práve v manželstve sa podľanich prejavoval prvý triedny boj. Užv roku 1920 Lenin dekrétom „oslobodil“ sovietske ženy od útlaku mužov.
Predplaťte si
na rok 2015
»»
11TÉMA
Zaviedol rozvod na požiadanie, cirkevné sobáše nahradili úradné, pričomboli legálne rôzne formy súžitia medzi mužmi a ženami,. A tiež venoval ženám ich „základné ľudské právo“, právo dostupného potratu. Podľa komunistickej ideológie bol osud nenarodeného dieťaťa plne v rukách ženy, človekom sa stal až po narodení.
KOLLONTAIOVÁAlexandra Kollontaiová, prvá žena
v revolučnom petrohradskom sovietea za Lenina komisárka v národnomhospodárstve, v ruskej revolúcii legalizovala rozvod a potrat, zriaďovala komunálne domy a proklamovala voľnúlásku, aby vyslobodila ženu z „voľbymedzi manželstvom a prostitúciou“.
Hoci bola Kollontaiová vydatá, definovala manželský život ako „klietku“, ktorá jej bráni dosiahnuť jej ciele: „Milovala som manžela, ale šťastný život ženy v domácnosti a manželsa stali pre mňa klietkou. Moje sympatie a záujmy sa stále viac a viac obracali na revolučnú robotnícku trieduRuska. Vlastne nenávidím manželstvo,je to idiotský, nezmyselný život.“ A takKollontaiová opustila manžela a revolučnými prostriedkami a sexuálnou neviazanosťou sa dala na ničenie rodiny.
Boľševici mali kontrolovať výchovudetí, aby z nich urobili poddajných komunistov. Ženy mali pracovať vo výrobe, a nie doma na svojich manželova deti.
A. Kollontaiová robila, čo mohla,aby uskutočnila svoju prognózu: „Oheňrodinného kozuba hasne vo všetkýchtriedach a spoločenských vrstvách a jesamozrejmé, že sa nebudú nasadzovaťnijaké umelé prostriedky na rozdúchanie hasnúceho plamienka.“
Revolučné morálne excesy však zaviedli ruskú spoločnosť do takéhochaosu, že nastala protireakcia. Toveľmi ľutoval Wilhelm Reich, nemecký sexuálny revolucionár, podľaktorého už Rusko viac nebolo súcebyť príkladom realizovanej utópie.
DEŠTRUKTÍVNY VPLYVDnes vieme, že komunistami pre
sadzované „ženské práva“ nepriniesliSovietskemu zväzu šťastie. Ešte aj popáde komunizmu bolo v Rusku bežnévidieť, ako ženy pracovali na stavbe,zatiaľ čo muž im vyhrával „na garmoške“, aby sa im lepšie pracovalo. Vďaka deštruktívnemu marxizmu sa v bývalom ZSSR prekonali rodové stereotypy…
„Rodová ideológia zaujala miesto pomarxistickej ideológii a podobne ako
Podľa pátra Tonyho Anatrellu si súčasné vlády neuvedomujú, že európskalegislatíva má už dnes deštruktívnyvplyv. V Európskej únii bolo totiž zadesaťročie 1998–2008 10,5 miliónarozvodov, ktoré sa dotkli 14,5 miliónadetí. Podľa štatistík sa v Európe pomaly blížime k pomeru jeden rozvod na dvasobáše.
„Triedny boj sa zmenil na vojnu medzi pohlaviami a to v mene ideológie,ktorá zamieta existenciu ľudskej prirodzenosti, lebo človek je vraj podľa nejlen čírym kultúrnym produktom a mužstvo a ženstvo len ,sociálnymi konštruktom´,” hovorí francúzsky jezuita. Zároveň však upozorňuje, že aj marxistickú ideológiu zlomili menšiny, ktorésa nechceli zmieriť s vtedajšou kultúrnou nivelizáciou. Ak budú existovať skupiny, ktoré investujú čas donovej evanjelizácie, ktorá osvetľujetúto chybnú ,antropologickú herézu´,bude prekonaná aj rodová ideológia,“dúfa páter Tony Anatrella.
GABRIELE KUBY, pad(Snímkky: archív)
(S láskavým dovolením prevzaté z knihy Gabriele Kuby Globálna sexuálnarevolúcia, Lúč, Bratislava, 2013)
Alexandra M. Kollontaivá
marxizmus v minulom storočí pozvoľna preniká sociálnym tkanivom. Rodová ideológia určite napácha viac škodyako marxizmus,“ napísal francúzsky páter Tony Anatrella, SJ, medzinárodneznámy psychoanalytik a odborník nasociálnu psychiatriu a konzultor Pápežskej rady pre rodinu a Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve.
Drahý pane, vyslovil jsem jednomu vynikajícímu Američanovi své pochybnosti o ideá
lech amerikanismu; nevím, jak se todoneslo k Vašim uším, ale nyní mnežádáte, abych své námitky opakovalVašim americkým čtenářům.
Představte si, že to učiním a že učiniv to se rozhodnu jet do Ameriky,abych se podíval, jeli to, co si myslím, skutečná pravda. Můžete mi zaručit, že vkroče na americkou půdunebudu za trest rozčtvrcen čtyřmi fordkami?, nebo že nebudu pověšen načtyřiašedesátipatrové šibenici, vysokédvě stě třicet metrů a postavené ze železa a betonu za dvacet sedm a půl minuty? Padniž odpovědnost na Vás; anyní začínám.
DOBRÉ PRE EURÓPU?Nebyl jsem ovšem v Americe; ale
zato jsem s velikou pozorností četlspoustu článků o Americe, napsanýchvesměs od Evropanů; neboť nikdo nemůže být tak freneticky nadšen Novým světem jako Evropan, který tamstrávil pár měsíců, aniž byl přejet autem. Staří Američané, které potkávámv Evropě, mluví o Americe obyčejněs daleko větším skepticismem než titonovopečení Yankeeové, pyšnější na to,že už přestali být greenhorny, než nato, že se narodili s lidskou duší.
Zdá se mi, že americké ideály jsoudaleko nebezpečnější pro nás Evropany než pro rozené Američany. Netážise, jsouli americké ideály dobré proAmeriku, nýbrž jsouli dobré pro Evropu. Moje otázka je, máli se Evro
pa amerikanizovat,jak si to mnozí lidépředstavují. Jsou lidé, kteří si přejí, abyjednou Amerika civilizovala starou Ev
ropu, tak jako kdysi Evropa civilizovala starou říši Aztéků. Přiznávám se,že mne tato představa děsí, jako děsilstaré Aztéky kulturní ideál evropských dobyvatelů, a že ve svém aztéckém jazyce vyrážím válečný výkřikproti tomuto ohrožení naší evropskérezervace.
KUS ŽIVOTAMěl bych snad začít kulturními ideá
ly, ale dovolte, abych začal něčím prostším, totiž cihlami a zednickou prací.
Stavěl jsem si domek, malý, žlutý a bílý jako natvrdo vařené vajíčko; nemáte ponětí, jak je taková věc v Evropěsložitá. Nežli byl domek hotov, prodělali jsme stávku zedníků, tesařů,truhlářů, parketářů a pokryvačů; stavba domku se odehrávala jako dvouletýsociální boj. Pokud se vůbec pracovalo, měli lidé dost času, aby si mezipoložením dvou cihel trochu popovídali, popili piva, odplivli si a podrbali se na zádech.
Po dvě léta jsem se chodil dívat, jakvzniká můj domek. Byl to kus mé osobní historie; můj poměr k domku rostl donekonečné intimity. Během těch dvoulet jsem poznal spoustu podrobnostío práci a životě zedníků, truhlářů, kantýnských a jiných chlupatých, vážnýchi šprýmujících mužů. To vše je zazděno mezi cihlami a trámy mého domku;chápete, že po tolika nesnázích k němulnu s jistým divokým patriotismem a žebych jej neměnil za žádný jiný.
Nuže, vy snad v Americe byste takový domek postavili snad za tři dny;přijeli byste na svých fordkách s ho
tovou železnou konstrukcí, utáhli bysteněkolik šroubů, nasypali do toho několik pytlů cementu, vlezli do svýchfordek a jeli stavět zase někam jinam.Bylo by to daleko lacinější a rychlejší;mělo by to všechny technické i ekonomické výhody; ale mám pocit, že bychbyl ve svém domku méně doma,kdyby vyrostl s takovou nepřirozenourychlostí.
Pamatujete si, jak Homér popisujeAchilleův štít? Je na to třeba celého jednoho zpěvu Iliady, aby slepý básník vylíčil, jak byl ten štít udělán; vy v Americe byste jej odlili a zmontovali v deseti tisících kusech za den; připouštím, že se tak dají lacino a úspěšnědělat štíty, ale Ilias se tak dělat nedá.Můj malý domek, stejně jako Achilleův štít, není totiž jenom kus práce,nýbrž hlavně kus života. Kus těžkéhoi veselého života.
V Evropě až dosud vznikají věcipomalu; možná že americký krejčí ušije tři kabáty, zatímco náš krejčí ušijejeden; stejně je možno, že americký
12KULTÚRA
»»
AmerikanizmusSvoju slávnu esej Proč nejsem komunistouuverejnil KARELČAPEK v roku 1924v týždenníku Přítomnost. Málokto však vie, žev Přítomnosti K. Čapek uverejnil v roku 1926 ajesej Amerikanismus, ktorý spisovateľ odmietal.Reflexiu napísal na žiadosť vydavateľa NewYork Sunday Times. Pre jej aktuálnosť juuverejňujeme, a to v českom origináli.
Spisovateľ Karel Čapek už pred deväťdesiatimi rokmi odmietal amerikanizáciu Európy
(List vydavateľovi New York Sunday Times)
KULTÚRA
krejčí vydělá třikrát tolik co náš; aletáži se, strávíli také třikrát větší porciživota, jeli třikrát tak silně zamilovánjako náš krejčovský tovaryš, pískáli sipři práci třikrát tolik písniček a málitřikrát tolik dětí. Pokud vím, americká „efficiency“ se týká zmnožení výkonu, a nikoli zmnožení života. Je pravda, že člověk pracuje, aby žil; ale jakse zdá, žije i v té chvíli, když pracuje.Je možno říci, že evropský člověk jevelmi špatný pracovní stroj; ale je toproto, že vůbec není strojem. Jelizedníkem, není jím jen proto, abykladl cihly, nýbrž aby při tom povídal o politice nebo o včerejším dnu,aby pil pivo a slavil modré pondělí,a vůbec široce po zednicku žil. Mámza to, že by velmi vynadal člověku,který by mu chtěl dokazovat, že nejvyšší účel zedníka je spěch.
PRODUKTÍVNOSŤSpěch, rychlost! To je nové evange
lium, které se na nás pořád volá z druhé strany oceánu. Chceteli být bohati, zvyšte svou rychlost a výkonnost!Nechte zbytečných řečí a odpočinkůa spěchejte se svou prací! Člověk seneměří ničím jiným než číslem udávajícím jeho výkon!
Nevím, žijeli skutečně Amerika podbičem tohoto hesla; ale je to heslo,které nám podávají amerikanizovaníEvropané jako program pokroku a rekonstrukce Evropy.
Avšak je otázka, jeli spěch a kvantita opravdu jediným měřítkem aktivity.Jsou věci – a zrovna tahle stará Evropa jimi podnes oplývá –, které můžeme velmi těžko měřit jednotkamipráce.
Myšlenky filozofa nezměříme tím,kolik se jich nadělá za hodinu. Umění se nepočítá časem, jehož je třebak udělání sochy nebo básně. Naopak,bylo nutno mít velmi málo naspěch,aby člověk vůbec začal produkovattakovéto věci. Evropa měla velmi málonaspěch, než udělala své katedrály nebo své filozofické systémy.Člověk, který chce něco vymyslet,
nepospíchá s hodinkami v ruce, nýbržpodobá se člověku, který zahálí a maří svůj čas.
Myslím, že váš William James sezdál svému okolí tak trochu lenochem.Vsadil bych se, že váš Walt Whitmanpožíval zaživa pověsti povaleče a darmošlapa, když se potloukal po Hobokenu se svou vlající hřívou.
Toulámeli se po staré Evropě, užasneme, jak málo spěchají lidé, kteří tuvšude nechali po sobě veliké stopy.Mužové, kteří dělali revoluce, neměli
tovou železnou konstrukcí, utáhli bysteněkolik šroubů, nasypali do toho několik pytlů cementu, vlezli do svýchfordek a jeli stavět zase někam jinam.Bylo by to daleko lacinější a rychlejší;mělo by to všechny technické i ekonomické výhody; ale mám pocit, že bychbyl ve svém domku méně doma,kdyby vyrostl s takovou nepřirozenourychlostí.
Pamatujete si, jak Homér popisujeAchilleův štít? Je na to třeba celého jednoho zpěvu Iliady, aby slepý básník vylíčil, jak byl ten štít udělán; vy v Americe byste jej odlili a zmontovali v deseti tisících kusech za den; připouštím, že se tak dají lacino a úspěšnědělat štíty, ale Ilias se tak dělat nedá.Můj malý domek, stejně jako Achilleův štít, není totiž jenom kus práce,nýbrž hlavně kus života. Kus těžkéhoi veselého života.
V Evropě až dosud vznikají věcipomalu; možná že americký krejčí ušije tři kabáty, zatímco náš krejčí ušijejeden; stejně je možno, že americký
12
»»
AmerikanizmusSvoju slávnu esej Proč nejsem komunistouuverejnil KARELČAPEK v roku 1924v týždenníku Přítomnost. Málokto však vie, žev Přítomnosti K. Čapek uverejnil v roku 1926 ajesej Amerikanismus, ktorý spisovateľ odmietal.Reflexiu napísal na žiadosť vydavateľa NewYork Sunday Times. Pre jej aktuálnosť juuverejňujeme, a to v českom origináli.
Spisovateľ Karel Čapek už pred deväťdesiatimi rokmi odmietal amerikanizáciu Európy
(List vydavateľovi New York Sunday Times)
svůj čas odměřen. Některé největší aktivity lidského ducha se vyvinuly jenomza neslýchaného mrhání časem. Evropa mrhala časem po mnoho tisíc let;v tom je její nevyčerpatelnost a plodnost.
Slyšel jsem o jednom velkém americkém muži, který měl v Evropě mnoho co dělat. Ve vlaku diktoval svémusekretáři dopisy; v autě vyřizoval svékonference; při obědě konal své porady.
My, primitivní Evropané, při oběděobyčejně jíme, tak jako při hudbě obyčejně posloucháme; obojím snad utrácíme svůj čas, ale věru neutrácíme svůjživot. Mohlo by se mluvit o velkodušné lenosti, jež obdařila Evropu některými z jejích nejvyšších hodnot. Je potřeba jisté lenosti k plnému oceněníživota. Člověk, který tuze spěchá, dojde jistě k cíli, ale jen za tu cenu, že senepodíval na tisíceré věci, které cestou minul.
ÚSPECHDruhé heslo, jež nová Amerika vy
váží do ubohé Evropy, je veliké slovoÚspěch. Začni jako liftboy a staň seocelovým nebo bavlněným králem!Mysli každý den na to, abys to přivedldál! Úspěch je cíl a smysl života!
Je opravdu povážlivé, jak toto heslopočíná demoralizovat Evropu. Tenhlestarý díl světa má totiž jistou heroickou tradici; lidé tu žili a umírali províru nebo pro pravdu nebo pro jiné poněkud iracionální věci, ale nikoliv proúspěch. Světci a hrdinové nejsou lidé,kteří to chtějí „přivést dál“; jsou některé činy a úkoly, kterým je nutno předem obětovat úspěch.
Je jednou z předností Evropy, žeShakespeare neměl úspěch a nestal senapříklad velikým rejdařem; nebo že
Beethoven neměl úspěch a nestal senejvětším výrobcem špatných bavlněných látek. Balzac se marně pokoušel stát se bohatým mužem; naštěstí prosvět neměl úspěch a nikdy nevyšel zdluhů.
Ta pošetilá Evropa se dvedla starato tisíce jiných věcí než o úspěchy; tyto věci pak zůstaly, zatímco všechnyúspěchy, co jich v dějinách bylo, vzalčert.
Jak mnoho věcí by zůstalo nevykonáno, kdyby ti, kdo je vykonali, byli mysleli na úspěch! Kdybychom soudili lidi podle jejich úspěchu, ukázalo by se,že devadesát lidí ze sta má v životě spíše smůlu než úspěch a že stěží jedenz tisíce by se odvážil říci, že se opravdu setkal s úspěchem. Evropská morálka, která činí tuto zkušenost už od dobkrále Krésa, ujišťuje nás odpradávnao jiných hodnotách života, než je úspěch; nemýlímli se, mluví tu a tam omarnosti všech úspěchů a nabádánás, abychom hledali hodnoty vyšší atrvalejší Dobrá, doposud nás nepřešlahorlivost hledat je.
MÁNIA VEĽKOSTITřetí heslo, které nás ohrožuje, je
Kvantita. Lidé z Ameriky k nám přinášejí podivnou a fantastickou víru, žejen to největší je dosti veliké. Málise postavit hotel, má to být ten Největší Hotel na Světě. Máli stát něcoza podívanou, musí to být to největšíve svém oboru.
Stvořitel světa, jak se zdá, nebyl dotčen touto mánií velikosti, neboť nestvořil tento svět jako největší ze všechnebeských těles. Stvořitel Evropy jiudělal malou a ještě ji rozdělil na malédíly, aby se naše srdce netěšilo z velikosti, nýbrž z rozmanitosti.
Amerika nás korumpuje svou zálibouve velikostech. Evropa ztratí sebe samu, jakmile si osvojí fanatism rozměrů. Její měrou není kvantita, nýbrž dokonalost. Je to krásná Venuše,a nikoli Socha Svobody.
Avšak dost; mohl bych uvést ještě tucet ideálů, které my, evropští domorodci, nazýváme americkými, dvanáctýz nich by se jmenoval Dolar. Avšak touž by byla jiná kapitola a místo, kteréjste mi slíbil, je vyčerpáno; končím tedy tím, čím by snad lidé prozíravějšía političtější než já začali.Váš
13KULTÚRA
krejčí vydělá třikrát tolik co náš; aletáži se, strávíli také třikrát větší porciživota, jeli třikrát tak silně zamilovánjako náš krejčovský tovaryš, pískáli sipři práci třikrát tolik písniček a málitřikrát tolik dětí. Pokud vím, americká „efficiency“ se týká zmnožení výkonu, a nikoli zmnožení života. Je pravda, že člověk pracuje, aby žil; ale jakse zdá, žije i v té chvíli, když pracuje.Je možno říci, že evropský člověk jevelmi špatný pracovní stroj; ale je toproto, že vůbec není strojem. Jelizedníkem, není jím jen proto, abykladl cihly, nýbrž aby při tom povídal o politice nebo o včerejším dnu,aby pil pivo a slavil modré pondělí,a vůbec široce po zednicku žil. Mámza to, že by velmi vynadal člověku,který by mu chtěl dokazovat, že nejvyšší účel zedníka je spěch.
PRODUKTÍVNOSŤSpěch, rychlost! To je nové evange
lium, které se na nás pořád volá z druhé strany oceánu. Chceteli být bohati, zvyšte svou rychlost a výkonnost!Nechte zbytečných řečí a odpočinkůa spěchejte se svou prací! Člověk seneměří ničím jiným než číslem udávajícím jeho výkon!
Nevím, žijeli skutečně Amerika podbičem tohoto hesla; ale je to heslo,které nám podávají amerikanizovaníEvropané jako program pokroku a rekonstrukce Evropy.
Avšak je otázka, jeli spěch a kvantita opravdu jediným měřítkem aktivity.Jsou věci – a zrovna tahle stará Evropa jimi podnes oplývá –, které můžeme velmi těžko měřit jednotkamipráce.
Myšlenky filozofa nezměříme tím,kolik se jich nadělá za hodinu. Umění se nepočítá časem, jehož je třebak udělání sochy nebo básně. Naopak,bylo nutno mít velmi málo naspěch,aby člověk vůbec začal produkovattakovéto věci. Evropa měla velmi málonaspěch, než udělala své katedrály nebo své filozofické systémy.Člověk, který chce něco vymyslet,
nepospíchá s hodinkami v ruce, nýbržpodobá se člověku, který zahálí a maří svůj čas.
Myslím, že váš William James sezdál svému okolí tak trochu lenochem.Vsadil bych se, že váš Walt Whitmanpožíval zaživa pověsti povaleče a darmošlapa, když se potloukal po Hobokenu se svou vlající hřívou.
Toulámeli se po staré Evropě, užasneme, jak málo spěchají lidé, kteří tuvšude nechali po sobě veliké stopy.Mužové, kteří dělali revoluce, neměli
S manželkou Olgou Scheinpflugovou
(Slovenské medzititulky a odseky: red.)
Ďalšia príčina tkvie v slovíčku sloboda, resp. oháňaním sa slobodou(však je sloboda, môžem hovoriť, akochcem) a v nekritickom, priam v slepom uctievaní Ameriky. A tak smesvedkami bezbrehého preberania amerikanizmov (tu by som si dovolil jemne posunúť anglicizmy, ako sa uvádzav spomínanej správe ministerstva kultúry, za oceán) či čoraz častejšie používanie otrockých prekladov anglickýchväzieb. Ak k tomu pridáme preberaniebohemizmov (opäť aj s väzbami), (ne)čítanie beletrie, skratkovité písanie esemesiek a mailov, čo vzápätí vedie aj kuskratkovitému vyjadrovaniu sa, no najmä ak pridáme aj každú chvíľu meniace sa školské osnovy, potom sa niet čodiviť, že sa nielen stráca vzťah k jazyku, ale sa čoraz častejšie začínajú robiť nemiestne žarty zo slovenčiny.
ŠKOLYV Správe o stave používania štátne
ho jazyka sa píše: „Keďže jazykovákultúra v školských podmienkach je úzko spätá s celkovou kultúrnou úrovňouspoločnosti, jej stav je zväčša odrazomsúčasného stavu verejných jazykovýchprejavov.“
Pri všetkej úcte k zostavovateľomsprávy, ale takéto konštatovanie považujem za zľahčujúce! Na prvý pohľadsa totiž zdá, že je to circulus vitiosus,bludný kruh: používanie jazyka na verejnosti má vplyv na vyučovací proces,ktorého výsledkom je chabá slovenčina, preto je „všeobecne neuspokojivýstav v používaní štátneho jazyka“, t.j. aj
Povedzme si to hneď na začiatku: úroveň spisovnej slovenčiny je slabá! A nie je to názor
len pár jazykovedcov, ktorí takmer trpia aj pri najmenšom jazykovom prehrešku, ale tvrdí to aj slovenské ministerstvo kultúry. V Správe o stave používania štátneho jazyka z roku 2012 sadoslova píše: „Správa v svojich jednotlivých častiach poukazuje predovšetkýmna všeobecne neuspokojivý stav v používaní štátneho jazyka, ktorý sa prejavuje vo viacerých oblastiach verejného života.“
ODNÁRODŇOVANIEPavol Žigo, riaditeľ Jazykovedného
ústavu Ľ. Štúra SAV, pre VOX povedal, že súčasný žalostný stav v používaní spisovnej slovenčiny je „výsledok dnešnej uponáhľanej doby“. „Stratili sme zmysel pokojne narábať s jazykom,“ dodáva.
Príčin tohto smutného javu je niekoľko. No prvotná príčina tkvie v strácanínárodnej hrdosti. Vlastenectvo sa zosmiešňuje, hrdosť na vlastné dejiny saneraz označí za fašizmus či oxymoronom klérofašizmus, vzťah k jazykuvyvoláva posmešné úškrny či klopkanie si na čelo...
Výsledkom strácania národnej identity a hrdosti nie je len to, že v rôznychanketách o „naj Slováka“ naši hokejisti(občas, podľa výsledkov) a osôbky zošoubiznisu s veľkým náskokom predbiehajú Bernoláka, Štúra, Kukučína,Hlinku, Rúfusa..., ale aj to, že sa oslabuje vzťah k slovenčine.
14KULTÚRA
Je eštekrásota?To, čo je najcharakteristickejšie pre určitý národ, je jehojazyk. Súčasnosť nepraje pojmu „národ“, prekáža najmätým svetoobčanom, ktorí sú doma všade a nikde. Postupný„odnárodňovací“ proces sa zákonite prejaví aj nazanešvárení jazyka.
Používanie štátneho jazyka je na Slovensku na nízkej úrovni
v médiách, čo sa odráža aj „v školských podmienkach“, ktoré sú „úzkospäté s celkovou kultúrnou úrovňou spoločnosti“...
No samotní zostavovatelia sa o niekoľko riadkov nižšie sami usvedčujú zozľahčovania: „Napriek neprestajnýmreformným zásahom do školskej prípravy mládeže sa významnejšie pozitívne výsledky neukazujú.“
Ak by totiž v tejto časti analýzy namiesto „napriek“ použili „vďaka“, potom sa druhá časť vety („významnejšiepozitívne výsledky sa neukazujú“) oveľa väčšmi približuje k pravde. Lebo „neprestajné reformné zásahy“ sa vari najvýznamnejšou mierou podpisujú pod„neuspokojivý stav jazykovej výchovyv školskom vzdelávaní“.
REFORMYPokojne začnime od konca edukač
ného procesu. P. Žigo tvrdí: „Na Slovensku je veľmi veľa katedier, ba až priveľa, kde sa pripravujú učitelia slovenčiny.“ Dôsledok reformy, ktorej cieľom bolo zvýšiť počet vysokých škôl,je podľa P. Žiga to, že „nie všetky katedry sú adekvátne obsadené kvalitnými a kvalifikovanými odborníkmi“.A tak nie všetky pedagogické fakulty„vypustia“ patrične pripravených učiteľov slovenčiny. Ak k tomu prirátamespoločenské postavenie učiteľa a jehoekonomické ohodnotenie...
Reformy doviedli dnešné vyučovanieslovenského jazyka do takého stavu,že v nemenovanom gymnáziu sa v jednom polroku učí Sofokles i Dostojevskij, pričom je to vraj v zmysle osnov!O „učení sa básničiek“ radšej pomlčme....
Prof. Žigo upozorňuje aj na ďalšiudôležitú vec: „V školách by sa mal opäť
»»
Ó, mojej matky reč je krásota,je milota, je rozkoš, láska svätá...
Pavol OrszághHviezdoslav
KULTÚRA
začať klásť dôraz na slohy. My dnesmáme tvorivé dielne, rozličné formyporozumenia textu, čítanie s porozumením... Ale to sú úplne elementárneveci, ktoré kedysi škola absolútne prirodzeným spôsobom odovzdávala žiakom. Už v základnej škole bolo dosťčasu na to, aby si žiaci osvojili aktívnupodobu materinského jazyka.“
MÉDIÁO stave, resp. úpadku médií sa toho
popísalo a nahovorilo už toľko, že sa tostáva klišé. Liberalizácia tém a prístupu k ich spracovaniu zákonite vedie ajk liberalizovaniu vzťahu k slovenčine,a to najmä v prípade mladších novinárov a moderátorov.
O novinároch sa hovorí, že vo výraznej miere formujú spisovnú slovenčinu, pretože práve na publicistické prejavy sa obracia pozornosť jazykovedcov, keď sa rozhoduje o prijatí určitýchvýrazov alebo väzieb do spisovnejslovenčiny a treba overiť, do akej miery sa tieto už stali súčasťou jazykového úzu. Novinári takto preberajú nasvoje plecia aj značnú mieru zodpovednosti. Ale akú zodpovednosť mámoderátor vo verejnoprávnej televízii,keď povie, že slovo „hranolček“ muani nejde z úst? O vari najpopulárnejšej moderátorke a jej obľúbenom spojení „daj to, aby to bolo, také že vau“radšej pomlčme...
A potom vysvetľujte dieťaťu, že keďtak hovoria všetci, tak to ešte nemusíbyť správne...
Možno by stálo za zmienku spomenúť aj jazykovú úroveň politikov.Ale ako hovorieval Prof. Mikuláš Pažitka, to je naozaj „škoda aj mlčať“.Vari za všetko hovorí výrok nemenovaného politika, ktorý sám seba považoval za jedného z najväčších Slovákov: „Vidno, že ste Maďar, lebo spisovne je po slovensky, a nie slovensky. A to by ste mohol vedieť...“
JAZYKOVEDCINech sa na mňa jazykovedci nehne
vajú, ale pod súčasný stav používaniaspisovnej slovenčiny sa podpísali ajoni. Netvrdím, že by mali byť strážcovia akéhosi jazykového múzea, aleich čoraz liberálnejší prístup ku kodifikácií nových výrazov a väzieb, prevzatých najmä z češtiny, je miestamiaž zarážajúci. Skrývajúc sa za teóriu,že jazyk by mal byť nielen spisovný,ale aj funkčný, otvárajú dvere ničeniu štylistiky a väzieb.
Aj na ich adresu platí konštatovanieprofesora Františka Babiara: „Kýmindividualizmus vedno s liberalizmom
Beethoven neměl úspěch a nestal senejvětším výrobcem špatných bavlněných látek. Balzac se marně pokoušel stát se bohatým mužem; naštěstí prosvět neměl úspěch a nikdy nevyšel zdluhů.
Ta pošetilá Evropa se dvedla starato tisíce jiných věcí než o úspěchy; tyto věci pak zůstaly, zatímco všechnyúspěchy, co jich v dějinách bylo, vzalčert.
Jak mnoho věcí by zůstalo nevykonáno, kdyby ti, kdo je vykonali, byli mysleli na úspěch! Kdybychom soudili lidi podle jejich úspěchu, ukázalo by se,že devadesát lidí ze sta má v životě spíše smůlu než úspěch a že stěží jedenz tisíce by se odvážil říci, že se opravdu setkal s úspěchem. Evropská morálka, která činí tuto zkušenost už od dobkrále Krésa, ujišťuje nás odpradávnao jiných hodnotách života, než je úspěch; nemýlímli se, mluví tu a tam omarnosti všech úspěchů a nabádánás, abychom hledali hodnoty vyšší atrvalejší Dobrá, doposud nás nepřešlahorlivost hledat je.
MÁNIA VEĽKOSTITřetí heslo, které nás ohrožuje, je
Kvantita. Lidé z Ameriky k nám přinášejí podivnou a fantastickou víru, žejen to největší je dosti veliké. Málise postavit hotel, má to být ten Největší Hotel na Světě. Máli stát něcoza podívanou, musí to být to největšíve svém oboru.
Stvořitel světa, jak se zdá, nebyl dotčen touto mánií velikosti, neboť nestvořil tento svět jako největší ze všechnebeských těles. Stvořitel Evropy jiudělal malou a ještě ji rozdělil na malédíly, aby se naše srdce netěšilo z velikosti, nýbrž z rozmanitosti.
Amerika nás korumpuje svou zálibouve velikostech. Evropa ztratí sebe samu, jakmile si osvojí fanatism rozměrů. Její měrou není kvantita, nýbrž dokonalost. Je to krásná Venuše,a nikoli Socha Svobody.
Avšak dost; mohl bych uvést ještě tucet ideálů, které my, evropští domorodci, nazýváme americkými, dvanáctýz nich by se jmenoval Dolar. Avšak touž by byla jiná kapitola a místo, kteréjste mi slíbil, je vyčerpáno; končím tedy tím, čím by snad lidé prozíravějšía političtější než já začali.Váš
14
Používanie štátneho jazyka je na Slovensku na nízkej úrovni
v médiách, čo sa odráža aj „v školských podmienkach“, ktoré sú „úzkospäté s celkovou kultúrnou úrovňou spoločnosti“...
No samotní zostavovatelia sa o niekoľko riadkov nižšie sami usvedčujú zozľahčovania: „Napriek neprestajnýmreformným zásahom do školskej prípravy mládeže sa významnejšie pozitívne výsledky neukazujú.“
Ak by totiž v tejto časti analýzy namiesto „napriek“ použili „vďaka“, potom sa druhá časť vety („významnejšiepozitívne výsledky sa neukazujú“) oveľa väčšmi približuje k pravde. Lebo „neprestajné reformné zásahy“ sa vari najvýznamnejšou mierou podpisujú pod„neuspokojivý stav jazykovej výchovyv školskom vzdelávaní“.
REFORMYPokojne začnime od konca edukač
ného procesu. P. Žigo tvrdí: „Na Slovensku je veľmi veľa katedier, ba až priveľa, kde sa pripravujú učitelia slovenčiny.“ Dôsledok reformy, ktorej cieľom bolo zvýšiť počet vysokých škôl,je podľa P. Žiga to, že „nie všetky katedry sú adekvátne obsadené kvalitnými a kvalifikovanými odborníkmi“.A tak nie všetky pedagogické fakulty„vypustia“ patrične pripravených učiteľov slovenčiny. Ak k tomu prirátamespoločenské postavenie učiteľa a jehoekonomické ohodnotenie...
Reformy doviedli dnešné vyučovanieslovenského jazyka do takého stavu,že v nemenovanom gymnáziu sa v jednom polroku učí Sofokles i Dostojevskij, pričom je to vraj v zmysle osnov!O „učení sa básničiek“ radšej pomlčme....
Prof. Žigo upozorňuje aj na ďalšiudôležitú vec: „V školách by sa mal opäť
»»
15KULTÚRA
začať klásť dôraz na slohy. My dnesmáme tvorivé dielne, rozličné formyporozumenia textu, čítanie s porozumením... Ale to sú úplne elementárneveci, ktoré kedysi škola absolútne prirodzeným spôsobom odovzdávala žiakom. Už v základnej škole bolo dosťčasu na to, aby si žiaci osvojili aktívnupodobu materinského jazyka.“
MÉDIÁO stave, resp. úpadku médií sa toho
popísalo a nahovorilo už toľko, že sa tostáva klišé. Liberalizácia tém a prístupu k ich spracovaniu zákonite vedie ajk liberalizovaniu vzťahu k slovenčine,a to najmä v prípade mladších novinárov a moderátorov.
O novinároch sa hovorí, že vo výraznej miere formujú spisovnú slovenčinu, pretože práve na publicistické prejavy sa obracia pozornosť jazykovedcov, keď sa rozhoduje o prijatí určitýchvýrazov alebo väzieb do spisovnejslovenčiny a treba overiť, do akej miery sa tieto už stali súčasťou jazykového úzu. Novinári takto preberajú nasvoje plecia aj značnú mieru zodpovednosti. Ale akú zodpovednosť mámoderátor vo verejnoprávnej televízii,keď povie, že slovo „hranolček“ muani nejde z úst? O vari najpopulárnejšej moderátorke a jej obľúbenom spojení „daj to, aby to bolo, také že vau“radšej pomlčme...
A potom vysvetľujte dieťaťu, že keďtak hovoria všetci, tak to ešte nemusíbyť správne...
Možno by stálo za zmienku spomenúť aj jazykovú úroveň politikov.Ale ako hovorieval Prof. Mikuláš Pažitka, to je naozaj „škoda aj mlčať“.Vari za všetko hovorí výrok nemenovaného politika, ktorý sám seba považoval za jedného z najväčších Slovákov: „Vidno, že ste Maďar, lebo spisovne je po slovensky, a nie slovensky. A to by ste mohol vedieť...“
JAZYKOVEDCINech sa na mňa jazykovedci nehne
vajú, ale pod súčasný stav používaniaspisovnej slovenčiny sa podpísali ajoni. Netvrdím, že by mali byť strážcovia akéhosi jazykového múzea, aleich čoraz liberálnejší prístup ku kodifikácií nových výrazov a väzieb, prevzatých najmä z češtiny, je miestamiaž zarážajúci. Skrývajúc sa za teóriu,že jazyk by mal byť nielen spisovný,ale aj funkčný, otvárajú dvere ničeniu štylistiky a väzieb.
Aj na ich adresu platí konštatovanieprofesora Františka Babiara: „Kýmindividualizmus vedno s liberalizmom
aby sa vznikajúce problémy dostali dožiaducich polôh“, a preto „sa nebojímo slovenčinu, ako lekár verí, že sa muoperácia podarí a pacient sa uzdraví“.
Na druhej strane však profesor František Babiar varuje, že „problémy v jazykovej oblasti spočívajú v nedostatočnej ochote prijať a v praxi aplikovať kodifikovanú normu spisovnéhojazyka vo všetkých rovinách; v oslabenej prirodzenej hrdosti na materinskýjazyk, jeho krásu a dokonalosť; v ubúdaní zodpovednosti za používanie spisovného jazyka bez chýb, primeranekomunikačnej situácii, ktoré rešpektuje aj rečovú etiketu, teda v poklesevšeobecnej zodpovednosti za úroveňslovenského jazyka“.
PAVOL PRIKRYL(Snímka: net)
vedú k neochote akceptovať akékoľveknormy, jazykové tobôž, pragmatizmusakoby sa nás snažil presvedčiť, zjednodušene povedané, že stačí, ak sa dorozumieme.“
A tak kvôli „dorozumeniu“ potomstačí, keď bývalá hokejová hviezda,no s príšernou slovenčinou, povie, že„naši hrajú oslabovku“, a vzápätí nietšportového komentátora, ktorý by nezaradil „oslabovku“ do svojho slovníka. A keď sa s oslabovky stane bežnepoužívané slovo, tak je len otázka času,kedy sa tento nezmysel kvôli „funkčnosti jazyka“ kodifikuje. Po príklady „sfunkčnenia jazyka“ netreba ísť doďalekej minulosti, stačí si len spomenúť na pádlo či na meno Marek...
Pavol Žigo ako jazykovedec je presvedčený, že „nájdeme cestu na to,
Predplaťte si
na rok 2015
hu. Tým nás však tiež činí pozornými voči druhým.
Slovo teda nevedie len na cestu doindividuálneho mystického ponoru, alevedie do spoločenstva s tými, ktorí voviere putujú. A preto je nutné nieleno Slove uvažovať, ale tiež ho čítaťsprávnym spôsobom.
Rovnako ako v rabínskej škole boloi medzi mníchmi samotné čítanie zároveň aj telesným úkonom. „Pokiaľsa výrazy ,legere´ a ,lectio´ používajúbez vysvetľujúceho prívlastku, indikujú viacmenej činnosť, ktorá, podobneako spievanie a písanie zasahuje celételo a celého ducha,“ hovorí v tejtosúvislosti Jean Leclercq.
NUTNOSŤ HUDBYPotrebné je urobiť ďalší krok. Do
rozhovoru s Bohom nás samých uvádzaBožie slovo. Boh, ktorý hovorí v Biblii, nás učí, ako s ním môžeme hovoriť.Zvlášť v Knihe žalmov nám dáva slová, ktorými sa môžeme na neho obracať, v rozhovore mu predkladať svojživot s jeho výšinami i nížinami a takho pretvárať na pohyb smerujúci k Bohu. Žalmy opakovane obsahujú také návody, ako sa majú spievať a akými hudobnými nástrojmi sprevádzať. K modlitbe na základe Božieho Slova nestačísamotné vyslovenie, ale je potrebná ajhudba.
Dva spevy kresťanskej liturgie sú odvodené z biblických textov, ktoré sa kladú do úst anjelov: Glória, ktorú spievajú anjeli pri Ježišovom narodení, a Sanctus, ktoré je podľa Izaiáša zvolaním serafínov stojacich v bezprostrednej blízkosti Boha. V tomto svetle je kresťanská liturgia pozvaním k spoločnémuspevu s anjelmi, aby slovo dosiahlosvoje najvyššie určenie.
V tejto súvislosti sa opäť započúvaj
Pápež hneď na úvod nadviazalna históriu miesta, aby ukázal,ako zásadné bolo pôsobenie
mníchov pri formovaní západnej európskej kultúry. Ako povedal, prvotným cieľom mníchov však nebolo vytvárať novú kultúru ani uchovávaťminulú. Ich cieľom bolo „quaerereDeum“, hľadať Boha. V zmätkochdoby, keď sa zdalo, že nič neobstojí,chceli nájsť to podstatné: zasadiť sa zahľadanie toho, čo platí a trvá vždy,chceli nájsť samotný Život.
LÁSKA K SLOVUIch hľadanie nebolo tápanie v tem
note. Cestu vytýčil sám Boh svojímSlovom v knihách Písma. Preto si hľadanie vnútorne žiada určitú kultúru slova, alebo, ako hovorí Jean Leclercq„v západnom mníšskom hnutí boli eschatológia a gramatika navzájom vnútorne spojené“. Túžba po Bohu, le désir de Dieu, v sebe obsahuje l'amourdes lettres, lásku k slovu, prenikaniedo všetkých jeho dimenzií.
Pretože Boh biblickým slovom vytvára svoju cestu k nám i našu cestuk nemu, je potrebné naučiť sa prenikaťdo tajomstva jazyka a chápať ho v jehoštruktúre a v jeho spôsobe vyjadrovania. Práve hľadanie Boha bolo príčinou,prečo sa stali dôležitými profánne vedy,ktoré ukazovali cesty smerom k jazyku.
Aby sme si urobili úplný prehľado kultúre slova, ktorá patrí k podstatehľadania Boha, musíme urobiť ďalšíkrok. Slovo, ktoré otvára cestu k hľadaniu Boha a samo je touto cestou, jeslovom, ktoré sa týka spoločenstva.Zaiste, preniká srdce každého jednotlivca (porov. Sk 2,37). Gregor Veľkýto popisuje ako nečakané bodnutie,ktoré rozrazí našu spiacu dušu, prebudí nás a urobí nás pozornými voči Bo
16KULTÚRA
Základ kultúryje hľadanie BohaPápež Benedikt XVI. sa 12. 9. 2008 stretolv Paríži v Collège des Bernardins, v bývalomkláštore cisterciánov, s približne sedemstopredstaviteľmi francúzskeho sveta kultúry,reprezentantmi UNESCO a EÚ. V práverenovovanom gotickom komplexe malpríhovor, z ktorého podstatnú časťuverejňujeme.
Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. predstaviteľom francúzskeho sveta kultúry
me do textu Jeana Leclercqa: „Mnísimuseli nájsť melódie, ktoré by do tónovpriviedli priľnutie vykúpeného človeka k tajomstvu, ktoré slávi.“ Niekoľkokapitol z Cluny, ktoré sa nám zachovali až do našich dní, ukazuje kristologické symboly jednotlivých tónov.
ZÓNA NEPODOBNOSTIPre mníšsku modlitbu a spev platia
u Benedikta ako určujúce pravidlo slová žalmu: „Coram angelis psallamtibi, Domine. Budem ti hrať pred tvárou anjelov, Pane“ (porov. Ž 138,1).Tu sa vyjadruje vedomie spevu v spoločnej modlitbe za prítomnosti celéhonebeského chóru a teda aj bytí vystavené najvyššiemu kritériu: modliť saa spievať spôsobom, umožňujúcimzjednotenie s hudbou vybraných duchových bytostí, ktoré sa považujúza pôvodcov harmónie kozmu, hudby sfér.
Ak z toho vychádzame, môžeme pochopiť význam jednej meditácie sv.Bernarda z Clairvaux, ktorý používa isté slovo platónskej tradície, ktoré prevzal Augustín. Slovo je určené k pomenovaniu zlého spevu mníchov, čo preBernarda nebol vôbec nepatrný a v zásade druhotný prehrešok. Neľubozvučnosť zle prevedeného spevu označujeza upadnutie do „zóny nepodobnosti“do „regio dissimilitudinis“. Augustínprijal toto slovo z platónskej filozofie,aby popísal stav svojho vnútra pred
»»
Snímka: CTV
KULTÚRA
konverziou: človek, ktorý je stvorenýna Božiu podobu, upadá v dôsledkusvojho odpadnutia od Boha do zónynepodobnosti, do oddialenia od Boha,ktorého tak už neodzrkadľuje a stáva sanepodobným nielen Bohu, ale aj sebesamému, pravému ľudskému bytiu.
Je určite drastické, keď Bernard naoznačenie zle prevedeného mníšskehospevu používa toto spojenie, ktoré odkazuje na pád človeka vzďaľujúcehosa od seba samého. Dokazuje to však,ako vážne vnímal túto vec. Dokazujeto, že kultúra spevu je tiež kultúroubytia a že mnísi a ich modlitba i spevmusia odpovedať vznešenosti slova imzvereného a jeho požiadavke pravejkrásy.
Z tejto vnútornej požiadavky hovoriť s Bohom a ospevovať ho slovami,ktoré on sám daroval, sa zrodila veľkolepá západná hudba. Nejde o privátnu „kreativitu“, v ktorej si jednotlivecstavia vlastný pomník, pričom si v podstate ako kritérium berie predstavenievlastného ja. Ide skôr o to, pozorne„sluchom srdca“ rozpoznať oné vnútorné zákony hudby samotného stvorenia, bytostné formy hudby vloženej Stvoriteľom do jeho sveta a dočloveka, a tak nachádzať hudbu hodnú Boha, ktorá je potom zároveň ajskutočne hodna človeka a dáva priezračne zaznieť jeho dôstojnosti.
NEOBYČAJNÁ KNIHAAby sme pochopili kultúru slova,
ktorá sa v západnom mníšstve rozvinula hľadaním Boha vychádzajúcehozvnútra, je napokon potrebné aspoňkrátko naznačiť zvláštnosť Knihy aleboKníh, v ktorých sa toto Slovo stretlos mníchmi.
Biblia z čisto historického alebo literárneho pohľadu nie je obyčajnouknihou, ale zbierkou literárnych textov,ktoré boli napísané v priebehu viac nežtisíce rokov, a jej jednotlivé knihy niesú ľahko rozpoznateľné ako súčasťurčitého vnútorného celku; existujúmedzi nimi viditeľné napätia. Platí touž v rámci samotnej židovskej Biblie,ktorú my kresťania nazývame Starýzákon. A o to väčšmi to platí, keď mykresťania spojíme Nový zákon a jehospisy akoby v hermeneutickom kľúčiso židovskou Bibliou a interpretujeme ju tak ako cestu ku Kristovi.
V Novom zákone sa Biblia väčšinouprávom nenazýva Písmom, ale Písmami, ktoré sa potom v svojom celkupovažujú za jediné Božie slovo námurčené. Už z tohto plurálu je všakzrejmé, že Božie Slovo k nám dosahuje len skrz ľudské slovo, skrz ľudské
Predplaťte si
na rok 2015
16
Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. predstaviteľom francúzskeho sveta kultúry
me do textu Jeana Leclercqa: „Mnísimuseli nájsť melódie, ktoré by do tónovpriviedli priľnutie vykúpeného človeka k tajomstvu, ktoré slávi.“ Niekoľkokapitol z Cluny, ktoré sa nám zachovali až do našich dní, ukazuje kristologické symboly jednotlivých tónov.
ZÓNA NEPODOBNOSTIPre mníšsku modlitbu a spev platia
u Benedikta ako určujúce pravidlo slová žalmu: „Coram angelis psallamtibi, Domine. Budem ti hrať pred tvárou anjelov, Pane“ (porov. Ž 138,1).Tu sa vyjadruje vedomie spevu v spoločnej modlitbe za prítomnosti celéhonebeského chóru a teda aj bytí vystavené najvyššiemu kritériu: modliť saa spievať spôsobom, umožňujúcimzjednotenie s hudbou vybraných duchových bytostí, ktoré sa považujúza pôvodcov harmónie kozmu, hudby sfér.
Ak z toho vychádzame, môžeme pochopiť význam jednej meditácie sv.Bernarda z Clairvaux, ktorý používa isté slovo platónskej tradície, ktoré prevzal Augustín. Slovo je určené k pomenovaniu zlého spevu mníchov, čo preBernarda nebol vôbec nepatrný a v zásade druhotný prehrešok. Neľubozvučnosť zle prevedeného spevu označujeza upadnutie do „zóny nepodobnosti“do „regio dissimilitudinis“. Augustínprijal toto slovo z platónskej filozofie,aby popísal stav svojho vnútra pred
»»
17KULTÚRA
konverziou: človek, ktorý je stvorenýna Božiu podobu, upadá v dôsledkusvojho odpadnutia od Boha do zónynepodobnosti, do oddialenia od Boha,ktorého tak už neodzrkadľuje a stáva sanepodobným nielen Bohu, ale aj sebesamému, pravému ľudskému bytiu.
Je určite drastické, keď Bernard naoznačenie zle prevedeného mníšskehospevu používa toto spojenie, ktoré odkazuje na pád človeka vzďaľujúcehosa od seba samého. Dokazuje to však,ako vážne vnímal túto vec. Dokazujeto, že kultúra spevu je tiež kultúroubytia a že mnísi a ich modlitba i spevmusia odpovedať vznešenosti slova imzvereného a jeho požiadavke pravejkrásy.
Z tejto vnútornej požiadavky hovoriť s Bohom a ospevovať ho slovami,ktoré on sám daroval, sa zrodila veľkolepá západná hudba. Nejde o privátnu „kreativitu“, v ktorej si jednotlivecstavia vlastný pomník, pričom si v podstate ako kritérium berie predstavenievlastného ja. Ide skôr o to, pozorne„sluchom srdca“ rozpoznať oné vnútorné zákony hudby samotného stvorenia, bytostné formy hudby vloženej Stvoriteľom do jeho sveta a dočloveka, a tak nachádzať hudbu hodnú Boha, ktorá je potom zároveň ajskutočne hodna človeka a dáva priezračne zaznieť jeho dôstojnosti.
NEOBYČAJNÁ KNIHAAby sme pochopili kultúru slova,
ktorá sa v západnom mníšstve rozvinula hľadaním Boha vychádzajúcehozvnútra, je napokon potrebné aspoňkrátko naznačiť zvláštnosť Knihy aleboKníh, v ktorých sa toto Slovo stretlos mníchmi.
Biblia z čisto historického alebo literárneho pohľadu nie je obyčajnouknihou, ale zbierkou literárnych textov,ktoré boli napísané v priebehu viac nežtisíce rokov, a jej jednotlivé knihy niesú ľahko rozpoznateľné ako súčasťurčitého vnútorného celku; existujúmedzi nimi viditeľné napätia. Platí touž v rámci samotnej židovskej Biblie,ktorú my kresťania nazývame Starýzákon. A o to väčšmi to platí, keď mykresťania spojíme Nový zákon a jehospisy akoby v hermeneutickom kľúčiso židovskou Bibliou a interpretujeme ju tak ako cestu ku Kristovi.
V Novom zákone sa Biblia väčšinouprávom nenazýva Písmom, ale Písmami, ktoré sa potom v svojom celkupovažujú za jediné Božie slovo námurčené. Už z tohto plurálu je všakzrejmé, že Božie Slovo k nám dosahuje len skrz ľudské slovo, skrz ľudské
slová, a že teda Boh k nám hovorí lenskrz ľudí, skrz ich slová a dejiny.
To však znamená, že božský aspektSlova a slov nie je jednoducho zrejmý.Moderne vyjadrené: jednota biblickýchkníh a božský charakter ich slov nie súz čisto historického hľadiska uchopiteľné. Oným historickým prvkom jemnohosť a ľudskosť. Odtiaľ sa dá porozumieť formulácii stredovekého distichu, ktorá na prvý pohľad pôsobíznepokojujúcim dojmom: Littera gesta docet, quid credas allegoria, literaukazuje fakty, to čo máš veriť, hovorí alegória. To znamená kristologickúa pneumatologickú interpretáciu.
DYNAMICKÁ JEDNOTAMôžeme to všetko vyjadriť aj ove
ľa jednoduchšie: Písmo potrebuje interpretáciu a potrebuje spoločenstvo,v ktorom sa utvorilo a v ktorom sa žije. V ňom má svoju jednotu a v ňom saotvára zmysel, ktorý uchováva jednotu celku. Povedané ešte raz a inak: jestvujú dimenzie významu Slova a slov,ktoré sa otvárajú len v živom spoločenstve tohto Slova, ktoré vytvára dejiny.
Prostredníctvom rastúceho vnímaniarôznych dimenzií zmyslu nie je Slovoznehodnocované, ale dokonca sa takukazuje v celej svojej veľkosti a dôstojnosti. Preto môže Katechizmus Katolíckej cirkvi právom povedať, že kresťanstvo nie je obyčajným náboženstvom knihy v klasickom zmysle (porov. č. 108). Kresťanstvo vníma v slovách Slovo, samotný Logos, ktorý šírisvoje tajomstvo prostredníctvom tejtomnohosti.
Táto zvláštna štruktúra Biblie je prekaždú generáciu stále novou výzvou.Svojou povahou vylučuje všetko to, čodnes nazývame fundamentalizmom.Slovo samého Boha totiž nie je nikdyprítomné v obyčajnej doslovnosti textu. K jeho dosiahnutiu je potrebný presah a proces porozumenia, ktorý sa nechá viesť vnútorným pohybom celku,a preto sa musí stať aj životným procesom. Vždy a len v dynamickej jednote celku vytvára množstvo kníh jedinú Knihu a v ľudskom slove a v ľudských dejinách sa zjavuje Slovo a jednanie Boha v dejinách.
red
Snímka: OCart net
Keďže Silanov zrak sa s pribúdajúcim vekom zhoršoval, veľkosť dioptrií vzrastala...
VEĎ AJ PÁPEŽ...Je prirodzené, že slabučký zrak je
veľký hendikep, pre literáta zvlášť.Janko Silan sa s tým ani netajil.
V rozhovore s Jánom E. Borom z roku 1944 si Janko Silan spomína nasvoje detstvo: „Kým som nešiel do gymnázia, od mala som pásaval husi. Predstavte si len: taký chudorľavý pastierik a strhaný, s takými slabými očami,že treba mu bolo kľakať si na roli a tak,kľakačky, sa prizerať, či jesto tu dosťkláskov a zrniek pre husi.“
Kvôli chatrnému zdraviu, ale najmäkvôli slabému zraku „u misionárov maodmietli, do seminára nikde neprijali.Všade pre slabé oči...“. Trnavský biskup Pavol Jantausch ho síce „zo súcituprijal do seminára“, ale „o poldruha roka ma prepustili“. Prirodzene, kvôlizdraviu. Až po maturite sa ho ujal biskup Ján Vojtaššák, ktorý ho prijal za bohoslovca s poznámkou: „Veď aj pápežje krátkozraký...“
Silanova vnútorná agónia pokračovala ďalej a vyvrcholila vo Važci.
Ak sa J. Frátrik milosrdne vyjadrilo Silanovej slepote ako o „hmatkaní pozápalkách“, Ladislav Hanus, Silanovprofesor na bohosloví a veľký priateľ,opísal básnikov smutný osud širšie:„Važecká fara bol už len slepcov dom.Z tej istej izby sa už ani nepohýna. Tamvie, kde je stôl, kde je pero, kde je rohskrine, kde je kľučka. V tomto okruhusa hýbe. Ale čo ďalej, svet sa mu zatvára v čoraz užší kruh. Poznáva skôrpo hlase ako po zjave.“
Na pohrebe kňaza Ivana Murína sibásnik doniesol na ambón „papier široký ako plagát, z neho šlabikoval tých párveľkých písmen na posledné zbohom“.
Aj napriek strácaniu zraku Silan vždy
Podľa Janka Frátrika je Silanovapoézia „bytostne spätá s túžboupo harmónii, po čistote snáh člo
veka, aby ho cez toto úsilie priviedolk najvnútornejšej adorácii a tak vednokráčali vždy k Svetlu“. A čím väčšmibásnik strácal svoj zrak, „tým väčšmisvietil tým, ktorí hoci mali zrak, noneraz strácali duševné svetlo“.
V osobných rozhovoroch mi JankoFrátrik často hovoril o jeho takmerpravidelných stretnutiach s Jankom Silanom na važeckej fare: „Navzájomsme si čítali vlastné verše, rozoberalipoéziu našich priateľov básnikov, vymieňali si novinky z ich života. Do noci,neraz aj dlhšie, sme debatovali o poézii, o viere, o priateľoch, o slobode...“A keďže bol Silan silný fajčiar, počas týchto debát „už len hmatkal pozápalkách, taký mal slabý zrak“.
DVADSAŤDVA DIOPTRIÍAj z dobových fotografií je zrejmé,
že Janko Silan mal veľmi veľké dioptrie. Nevedno, aké veľké boli v tomktorom období, ale z jeho poézie sa dádedukovať, že približne v prvej polovičke štyridsiatych rokov, v období vydania zbierky Piesne z Javoriny, (vyšlav roku 1943), nosil okuliare s dvadsiatimi dvoma dioptriami. V básni Nie jeto divné? Dám si dolu okuliare, ktoráčasopisecky pôvodne vyšla pod názvom Oči, doslovne píše:
Ó, dobrý les, ty nezazlievaš mi tenprepych,
že môžem zhodiť dioptrií dvadsaťdve...
V súčasnosti sa môžeme už len domnievať, či „dioptrií dvadsaťdve“ bolokonkrétne vyjadrenie veľkosti dioptrií, alebo básnické zobrazenie slabučkého zraku. Z lekárskeho hľadiska maťvšak takéto množstvo dioptrií je možné, svedčí o silnej krátkozrakosti.
18KULTÚRA
Sliepňajúcibásnik SvetlaPre básnika Janka Frátrika bol jeho priateľ kňaza básnik JANKO SILAN „básnik Svetla a pravej lásky“.Hoci bol J. Silan takmer nevidiaci, rozdával svetlo tým,ktorí tápali, blúdili a vyhľadávali si cestu k záchraneseba samých.
Takmer slepý básnik Janko Silan, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, sa pozeral na svet srdcom
rád na fare privítal svojich priateľov.Vyznanie Janka Frátrika sme už spomenuli, Ladislav Hanus ho len potvrdzuje: „Zavše je mrzutý, podráždený, lebo odtiaľ, zvonka, ho už všetko vyrušuje. Ale potom sa poteší. Spoločnosť priateľov mu predsa dobre padne. Aspoň natú krátku chvíľu nemusí sa sám umáraťso sebou.“
POSMECHYAj keď spomínaná báseň Nie je to
divné? Dám si dolu okuliare nie je opisom či vyznaním sa básnikových problémov so zrakom, má totiž oveľa, oveľa hlbší myšlienkový ponor, dá sa z nejvyčítať, ako Silan vnútorne trpel nielen kvôli zraku, ale aj kvôli postojommnohých ľudí. V samote lesa sa vyznáva:
Tu si to môžem dovoliť, tu nieto ľudí,ktorí by nadali mi do slepáňov slepých.
Aj v Dome opustenosti opisuje svojevnútorné trápenie: „Som ošklivý a slepý, ale moje bájky, to mi nikto neoddišputuje, ľuďom sa páčia. Aj by somsa obzrel za slávou, ale ja slabo vidíma už ozaj neviem, ako treba kráčať dotmy. A to je jediný dôvod, prečo o mnerobia klebety, že som večne opitý.“
V básni „Môj domov“ sa zveruje:
A teraz bývam tu. A obrysybudúcna aj mňa najviac zaujímajú,či duša praví domov tvorí sitam, kde ju tupia, najviac vysmievajú.
Predplaťte si
na rok 2015
»»
KULTÚRA
Pochopia deti pravú skutočnosť.Čudné, že aj tie sa mi posmievajú?Budem ich zajtra prosiť o milosť.Ja málo prosím. Pravdu majú.
Hoci Silan svoju vnútornú bolesť nedával často najavo, z tých pár vyjadrení však vidieť, ako trpel nepochopením,odmietaním, ba neraz aj výsmechom.V Dome opustenosti o tom píše veľmidojímavo: „Ja po tom recitáli z osvetleného javiska nemohol som, nevidel somtrafiť na tie schodíky, ktorými sa schádza k tmavým sedadlám obecenstvaz osvetleného javiska. I vyskočilo na javisko jedno dievčatko a chytilo ma zarameno a viedlo ma ako slepého žobráka a ja som kráčal isto a pevne ako kráľza ustavičného potlesku prítomných.Napokon sa nežne a tíško dievčatkoopýtalo: ,Kdeže sedíte?´ Mám to odrátané na stupne, je ich jedenásť. A keďsom mu poďakoval a sadol si, niktov tej tme nemohol vidieť moje slzy.Padali ako teplý májový dážď. Pane,maj so mnou trpezlivosť aspoň Ty!“
POHĽAD SRDCAJe prirodzené, že Janka Silana jeho
jóbovský osud bolel. Iný postoj by bolneľudský. Rozhodne sa však nedá povedať, že by ho prijímal bolestínsky.Práve naopak – nepriečil sa, nehádal sas Bohom, nič mu nevyčítal. A možnopráve vďaka svojmu údelu sa na svetpozerá srdcom. Aj preňho platí známaExupéryho myšlienka: „Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je preoči neviditeľné.“
Silan Exupéryho myšlienku najsilnejšie rozvíja práve v obsiahlej básni Nieje to divné? Dám si dolu okuliare.Táto báseň je v Silanovej tvorbe výnimočná. Jej ojedinelosť spočíva v transformácii osobného trpkého údelu naPascalovu teológiu srdca, tu „prekročilz roviny zmyslovej do roviny nadzmyslovej“ (Július Pašteka):
Tu si to môžem dovoliť, tu netrebaohľadov žiadnych. Srdcom hľadím do
neba.(...)Aj mne Boh oči dal, ale také slabé dal
mi,aby som učil sa vždy milovať a hľadieť
bytímcelučkým, celým, duchom, srdcom. A ja
mocne cítim:už očú netreba mi, stačí, že mám cit
a hmat,tak sa vám, kvety, najviac chcem vždy
podobať.
A tak Silan dokonca neváha odložiť
18
Takmer slepý básnik Janko Silan, ktorý sa narodil pred 100 rokmi, sa pozeral na svet srdcom
rád na fare privítal svojich priateľov.Vyznanie Janka Frátrika sme už spomenuli, Ladislav Hanus ho len potvrdzuje: „Zavše je mrzutý, podráždený, lebo odtiaľ, zvonka, ho už všetko vyrušuje. Ale potom sa poteší. Spoločnosť priateľov mu predsa dobre padne. Aspoň natú krátku chvíľu nemusí sa sám umáraťso sebou.“
POSMECHYAj keď spomínaná báseň Nie je to
divné? Dám si dolu okuliare nie je opisom či vyznaním sa básnikových problémov so zrakom, má totiž oveľa, oveľa hlbší myšlienkový ponor, dá sa z nejvyčítať, ako Silan vnútorne trpel nielen kvôli zraku, ale aj kvôli postojommnohých ľudí. V samote lesa sa vyznáva:
Tu si to môžem dovoliť, tu nieto ľudí,ktorí by nadali mi do slepáňov slepých.
Aj v Dome opustenosti opisuje svojevnútorné trápenie: „Som ošklivý a slepý, ale moje bájky, to mi nikto neoddišputuje, ľuďom sa páčia. Aj by somsa obzrel za slávou, ale ja slabo vidíma už ozaj neviem, ako treba kráčať dotmy. A to je jediný dôvod, prečo o mnerobia klebety, že som večne opitý.“
V básni „Môj domov“ sa zveruje:
A teraz bývam tu. A obrysybudúcna aj mňa najviac zaujímajú,či duša praví domov tvorí sitam, kde ju tupia, najviac vysmievajú.
Predplaťte si
na rok 2015
»»
19KULTÚRA
Pochopia deti pravú skutočnosť.Čudné, že aj tie sa mi posmievajú?Budem ich zajtra prosiť o milosť.Ja málo prosím. Pravdu majú.
Hoci Silan svoju vnútornú bolesť nedával často najavo, z tých pár vyjadrení však vidieť, ako trpel nepochopením,odmietaním, ba neraz aj výsmechom.V Dome opustenosti o tom píše veľmidojímavo: „Ja po tom recitáli z osvetleného javiska nemohol som, nevidel somtrafiť na tie schodíky, ktorými sa schádza k tmavým sedadlám obecenstvaz osvetleného javiska. I vyskočilo na javisko jedno dievčatko a chytilo ma zarameno a viedlo ma ako slepého žobráka a ja som kráčal isto a pevne ako kráľza ustavičného potlesku prítomných.Napokon sa nežne a tíško dievčatkoopýtalo: ,Kdeže sedíte?´ Mám to odrátané na stupne, je ich jedenásť. A keďsom mu poďakoval a sadol si, niktov tej tme nemohol vidieť moje slzy.Padali ako teplý májový dážď. Pane,maj so mnou trpezlivosť aspoň Ty!“
POHĽAD SRDCAJe prirodzené, že Janka Silana jeho
jóbovský osud bolel. Iný postoj by bolneľudský. Rozhodne sa však nedá povedať, že by ho prijímal bolestínsky.Práve naopak – nepriečil sa, nehádal sas Bohom, nič mu nevyčítal. A možnopráve vďaka svojmu údelu sa na svetpozerá srdcom. Aj preňho platí známaExupéryho myšlienka: „Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je preoči neviditeľné.“
Silan Exupéryho myšlienku najsilnejšie rozvíja práve v obsiahlej básni Nieje to divné? Dám si dolu okuliare.Táto báseň je v Silanovej tvorbe výnimočná. Jej ojedinelosť spočíva v transformácii osobného trpkého údelu naPascalovu teológiu srdca, tu „prekročilz roviny zmyslovej do roviny nadzmyslovej“ (Július Pašteka):
Tu si to môžem dovoliť, tu netrebaohľadov žiadnych. Srdcom hľadím do
neba.(...)Aj mne Boh oči dal, ale také slabé dal
mi,aby som učil sa vždy milovať a hľadieť
bytímcelučkým, celým, duchom, srdcom. A ja
mocne cítim:už očú netreba mi, stačí, že mám cit
a hmat,tak sa vám, kvety, najviac chcem vždy
podobať.
A tak Silan dokonca neváha odložiť
viesť slepý slepého? Nepadnú obajado jamy?“ (Lk 6, 39). Nech mi teológovia odpustia, že Kristovu otázkutrochu poopravím: Môže takmer slepý viesť slepého?
V prípade poézie Janka Silana možno odpoveď vyznie bohorúhačsky: Akvidí srdcom, môže. Pravda, je otázne,či sa dá v takom prípade považovať ešte za slepého...
A to je prípad Janka Silana. Nielenžesa na svet pozeral srdcom, ale v svojichbásňach nám vyspieval krásu Božiehosveta. Takmer nevidiaci, rozdáva svetlo tým, ktorí tápu, blúdia a habkajúchľadajú cestu. Nám, vidiacim slepcomotvára skutočný zrak „básnik Svetlaa pravej lásky“.
Venujme mu za to, kňazovibásnikovi, kratučkú báseň vďaky:
Pieseň z Važca
Ja som ťa miloval, ja som si ťa ctil.Len visieť vládzem. Iných nemám síl.
„Bože môj, Bože môj, prečo si maopustil?“
J. Silan
Úbohá duša na zemi –Kristov kňaz, básnik Janko Silan.No pieseň z Važca káže mi,že bola Bohu veľmi milá.
Na zemi možno úbohá,umlčiavaná, nemlčiaca.Kríž sa však končí u Boha,tam sa aj každý exil stráca.
Teraz je priamo v prameni,pri večnom zdroji každej básne.Úbohá? Plná znamení!A mne je z veršov kňaza krásne.
PAVOL PRIKRYL(Snímky: SNK, Martin)
aj okuliare, bez ktorých by v reálnomživote bol úplne nevidiaci:
Čo sú mi okuliare. Darmo hlava bolí.Cítite kvety? Vám, vám ukazujem
holý,pravdivý výzor svojej tváre, jak ju duša
tvorí.
Básnik nespochybňuje múdrosť zjavených právd, ale cez srdce, podobneako Pascal, cez srdce spoznáva Bohaa jeho dielo:
Nám treba blízkosť, všakže, kvety,stromy, včely,
aby sme mali obraz zovrubný a celý,a blízkosť dá len srdce, oči nenhradia,oči sú ako všetky zmysly, oči zradiaalebo sklamú, keď tak na ne nedozeráme,tak potom, keď ich máme, už ich vlasne
nemáme.
Aj keď sa Silan pozerá na svet exupéryovským srdcom a pascalovsky považuje srdce za fundamentálnu štruktúru človeka, ktoré má hodnotový charakter, origenovsky nezaneviera na biologickú prirodzenosť očí, aj keď v jehoprípade takmer slepých:
Lež človek miluje i sklamaný i zradený,keď v pravde miluje, nuž silnie z týchto
zranení,tak aj ja milujem si slabé svoje oči,i keď mi nevyjavia, čo je na úbočí,akoby skúpe boli, zjavia iba kontúry,ach, také oči nemožno brať nikde na
túry,ja si len srdce svoje beriem, cítim,
vidím níma oči najradšej si slzami vše zatvoríma vidím výborne, jak vidia kvety...
Pred takmer dvetisíc rokmi položil Ježiš v rámci podobenstva otázku: „Môže
S priateľmi, zľava Jozef KútnikŠmálov, Theo H. Florin, Ján Silan a Tomáš Winkler
Slovo malo v dejinách vždy mimoriadny význam. V súčasnejkonzumnej spoločnosti, žijúcej
skôr vo virtuálnom svete než na pevných a skutočných hodnotách, sa funkcia slova veľmi rýchlo mení. Slovostráca na záväznosti, mizne rovina medzi pravdou a lžou a nedodržať danéslovo sa pomaly stáva akceptovateľnounormou.
Buďme však úprimní: hoci si tietosmutné skutočnosti väčšina uvedomuje, zároveň sa takmer tá istá väčšinasvojím rezignujúcim, či už dokoncarezignovaným postojom, chtiacnechtiac, priamo či nepriamo podieľa nadegenerácii nielen slova, ale aj Slova.
Naschvál som povedal „takmer tá istá väčšina“, lebo nie všetci mávnu rukou. Našťastie, sú tu totiž ešte takí,ktorí to (zatiaľ) nevzdali a nerezignovali. Nemám na mysli rôznych grafomanov či kaviarenských intelektuálov,ale tých, ktorí si uvedomujú, že v čase„preinformovanosti“, prejavov, správ,analýz..., skrátka v čase chrlenia slovje najhlasnejšie a vari aj najsilnejšie– mlčanie.
Isto, tí, ktorí majú čo povedať, nesmúmlčať. A tí, ktorí majú navyše aj talent,musia písať. Písať o dôležitosti ani nietak mlčania, ako skôr o dejinnej nutnosti stíšenia sa a zahĺbenia, v ktoromsa mlčí o podstatnom.
Medzi takýchto ľudí s talentom patrí aj básnik, literárny kritik a publicista Ján Maršálek. Jeho najnovšie dieloCesta k bráne je o jeho mlčaní o prítomnosti Cesty, Pravdy a Života, o Duchu, ktorý je tu stále prítomný, aj keďzastretý priveľmi viditeľnou hmotou.
A to, čo si autor „namlčal“, ponúkacez slovo o Slove. Ponúka cestu k Slovu. Aj keď titul knihy hovorí o „ceste k bráne“, svojimi krátkymi zamysleniami nám vlastne onú bránu otvára.Sú to totiž zamyslenia, ktoré sa dotýkajú životných otázok človeka i doby,v ktorej žijeme. Majú ambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnoty a overené postoje, ako sú obsiahnuté v pokladnici kresťanského učenia.
Ak niekto očakáva, že autor zamyslení je básnik a preto jeho úvahy budú popretkávané lyrickými figúrami,môže byť sklamaný. Slúži totiž k ctiautora, že sa nedal zviesť k lyrizovaniuúvah o jeho vnímaní, odkrývaní a realizácií večných právd. Lebo pravda, akchceme – Pravda, si podľa Alessandra Pronzata nárokuje iba jediné právo: právo byť milovaná a komunikovaná, a tak sa stať vlastníctvom všetkých. A práve o spomínanú komunikáciu sa J. Maršálek pokúša. Potláčav sebe básnika a úsporným jazykom,precíznou formuláciou a schopnosťouvystihnúť podstatu, predkladá čitateľovi nielen moderne podané meditatívnedielo, ale, paradoxne, odkrýva pre čitateľa – básnika. V svojich úvahách totiž vidí veci „trochu inak“; nie priamočiaro či prvoplánovo, ale očami poetu vidí to, čo je bežnému zraku ne
viditeľné, a tak vystupuje vyššie, abysilnejšie vnímal duchovné hodnoty.
A ešte jedna „maličkosť“. Knižka totiž obsahuje 366 zamyslení. Nie bežných „kalendárnych“ 365, ale o jednoviac, pretože raz za štyri roky mámeannus bissextus, doslovne dvojšiestyrok, ktorý má jeden deň navyše. Milá„maličkosť“, „šibalstvo básnikovo“...
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál, v knihe Soľ zeme odpovedá naotázku: „Koľko je ciest k Bohu?“ takto: „Toľko, koľko je ľudí. Pretože ajvnútri tej istej viery je cesta každéhočloveka celkom osobná. Máme Kristovo slovo: ,Ja som cesta´. V tomto zmysle je len jedna cesta a každý, kto putuje k Bohu, je nejakým spôsobom aj naceste ku Kristovi. Avšak to neznamená,že by všetky cesty podľa vedomia a vôle boli totožné, práve naopak, jedna cesta je taká veľká, že sa stáva osobnoucestou každého človeka.“
Ján Maršálek ponúka čitateľovi svoju „osobnú cestu“. Nie však ako nejaký manuál, skôr ako pomoc pri hľadaní „osobnej cesty“ každého jednéhočitateľa. A tak sa jeho Cesta k bránestáva akousi „bránou k ceste“, bránou, ktorá sa v mlčaní otvára každému z nás.
PAVOL PRIKRYL
Ján Maršálek: Cesta k Bráne,Post Scriptum, Bratislava, 2014
20KULTÚRA
Namlčaná cesta k bráneDoslova len pred niekoľkými dňami vyšla vovydavateľstve Post Scriptum zaujímaváknižočka básnika JÁNA MARŠÁLKA Cestak bráne. Ide o súbor kratučkých úvah na každýdeň, ktoré sa dotýkajú životných otázokveriaceho kresťana.
Cestak bráne
Nad knihou zamyslení Jána Maršálka Cesta k bráne
Rajecká 36, 821 07 BratislavaTel.: +421 903 442 679
Email: [email protected]
Čítanie na každý deň
Knižka v praktickom vreckovomformáte prináša podnetné zrnká
múdrosti na každý deň.
Ján Maršálek
Vzťah k pravde
Pravdu môžeme hľadať, nachádzať, prijímať i odmietať, alenemôžeme ju vlastniť. Nemáme právo zasahovať do nej,skresľovať ju či falšovať.
Pravda súvisí s tým podstatným, čo zásadne ovplyvňujeľudský život. Rozumný človek túži rozpoznať zmysel svojho bytia, neuspokojuje sa s úlomkami, chce ich spojiť do celku, v ktorom sa odrazí túžba po svätosti.
Absolútna pravda je u Boha. Čistá duša cíti, že pravdajestvuje. Nepopiera ju, ale túži po spojení s ňou. Chce sa s ňouvnútorne stotožniť, lebo vie, že pravda oslobodzuje. Chcemsa modliť ako žalmista (Ž 40, 12): „Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždypomáhajú.“
Príhodný čas
Od väčšiny z nás sa nežiadajú mimoriadne hrdinské činy.Žiada sa vernosť v malom, vytrvalosť v prekonávaní každodennosti, plnenie povinností svojho stavu. Skromnáčnosť, ozdobujúca človeka dlhší čas, je milšia než náhlevzplanutie, ktoré len nakrátko ožiari okolitý svet a potomzhasne.
Koniec koncov – veľké veci pozostávajú z malých. Najprv treba obstáť v malom, najprv musí človek zmeniť seba,až potom môže prispieť k premene sveta.Žiť sa dá iba v prítomnosti. Minulosť už bola a budúcnosť
ešte len bude. Tu a teraz – to je ten správny čas a správnemiesto. Neznamená to, že nemáme zvažovať a plánovať,znamená to, že máme využívať príhodnú chvíľu a žiť v realite, nie vo sne.
Byť sám sebou
Čo človek, to údel. Každý z nás má na tomto svete osobitnéposlanie, ktoré nemôže naplniť nikto iný. Máme si vzájomne pomáhať, potrebujeme sa, no žiť musí každý za seba.Pred Boží súd predstúpim osobne, nikto ma nezastúpi.
Každý človek je jedinečný. Našou úlohou je nie napodobňovať druhých, ale žiť svoj život a žiť ho naplno,rozvíjať sa, zúročovať zverené talenty.
Byť sám sebou v spoločenstve, sám sebou pre druhých.Myslieť globálne, konať lokálne. Nezabúdať na Boha. Chrániť si vieru ako oko v hlave.
KULTÚRA
Na ceste k bráneKrátke úvahy na každý deň od JÁNAMARŠÁLKA, ktoré vydal v knižke Cestak bráne sa dotýkajú životných otázokčloveka i doby, v ktorej žijeme. Majúambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnotya overené postoje, ako sú obsiahnutév pokladnici kresťanského učenia.
viesť slepý slepého? Nepadnú obajado jamy?“ (Lk 6, 39). Nech mi teológovia odpustia, že Kristovu otázkutrochu poopravím: Môže takmer slepý viesť slepého?
V prípade poézie Janka Silana možno odpoveď vyznie bohorúhačsky: Akvidí srdcom, môže. Pravda, je otázne,či sa dá v takom prípade považovať ešte za slepého...
A to je prípad Janka Silana. Nielenžesa na svet pozeral srdcom, ale v svojichbásňach nám vyspieval krásu Božiehosveta. Takmer nevidiaci, rozdáva svetlo tým, ktorí tápu, blúdia a habkajúchľadajú cestu. Nám, vidiacim slepcomotvára skutočný zrak „básnik Svetlaa pravej lásky“.
Venujme mu za to, kňazovibásnikovi, kratučkú báseň vďaky:
Pieseň z Važca
Ja som ťa miloval, ja som si ťa ctil.Len visieť vládzem. Iných nemám síl.
„Bože môj, Bože môj, prečo si maopustil?“
J. Silan
Úbohá duša na zemi –Kristov kňaz, básnik Janko Silan.No pieseň z Važca káže mi,že bola Bohu veľmi milá.
Na zemi možno úbohá,umlčiavaná, nemlčiaca.Kríž sa však končí u Boha,tam sa aj každý exil stráca.
Teraz je priamo v prameni,pri večnom zdroji každej básne.Úbohá? Plná znamení!A mne je z veršov kňaza krásne.
PAVOL PRIKRYL(Snímky: SNK, Martin)
viditeľné, a tak vystupuje vyššie, abysilnejšie vnímal duchovné hodnoty.
A ešte jedna „maličkosť“. Knižka totiž obsahuje 366 zamyslení. Nie bežných „kalendárnych“ 365, ale o jednoviac, pretože raz za štyri roky mámeannus bissextus, doslovne dvojšiestyrok, ktorý má jeden deň navyše. Milá„maličkosť“, „šibalstvo básnikovo“...
Pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál, v knihe Soľ zeme odpovedá naotázku: „Koľko je ciest k Bohu?“ takto: „Toľko, koľko je ľudí. Pretože ajvnútri tej istej viery je cesta každéhočloveka celkom osobná. Máme Kristovo slovo: ,Ja som cesta´. V tomto zmysle je len jedna cesta a každý, kto putuje k Bohu, je nejakým spôsobom aj naceste ku Kristovi. Avšak to neznamená,že by všetky cesty podľa vedomia a vôle boli totožné, práve naopak, jedna cesta je taká veľká, že sa stáva osobnoucestou každého človeka.“
Ján Maršálek ponúka čitateľovi svoju „osobnú cestu“. Nie však ako nejaký manuál, skôr ako pomoc pri hľadaní „osobnej cesty“ každého jednéhočitateľa. A tak sa jeho Cesta k bránestáva akousi „bránou k ceste“, bránou, ktorá sa v mlčaní otvára každému z nás.
PAVOL PRIKRYL
Ján Maršálek: Cesta k Bráne,Post Scriptum, Bratislava, 2014
20
Rajecká 36, 821 07 BratislavaTel.: +421 903 442 679
Email: [email protected]
Ján Maršálek
Vzťah k pravde
Pravdu môžeme hľadať, nachádzať, prijímať i odmietať, alenemôžeme ju vlastniť. Nemáme právo zasahovať do nej,skresľovať ju či falšovať.
Pravda súvisí s tým podstatným, čo zásadne ovplyvňujeľudský život. Rozumný človek túži rozpoznať zmysel svojho bytia, neuspokojuje sa s úlomkami, chce ich spojiť do celku, v ktorom sa odrazí túžba po svätosti.
Absolútna pravda je u Boha. Čistá duša cíti, že pravdajestvuje. Nepopiera ju, ale túži po spojení s ňou. Chce sa s ňouvnútorne stotožniť, lebo vie, že pravda oslobodzuje. Chcemsa modliť ako žalmista (Ž 40, 12): „Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo, tvoja milosť a tvoja pravda nech mi vždypomáhajú.“
Príhodný čas
Od väčšiny z nás sa nežiadajú mimoriadne hrdinské činy.Žiada sa vernosť v malom, vytrvalosť v prekonávaní každodennosti, plnenie povinností svojho stavu. Skromnáčnosť, ozdobujúca človeka dlhší čas, je milšia než náhlevzplanutie, ktoré len nakrátko ožiari okolitý svet a potomzhasne.
Koniec koncov – veľké veci pozostávajú z malých. Najprv treba obstáť v malom, najprv musí človek zmeniť seba,až potom môže prispieť k premene sveta.Žiť sa dá iba v prítomnosti. Minulosť už bola a budúcnosť
ešte len bude. Tu a teraz – to je ten správny čas a správnemiesto. Neznamená to, že nemáme zvažovať a plánovať,znamená to, že máme využívať príhodnú chvíľu a žiť v realite, nie vo sne.
Byť sám sebou
Čo človek, to údel. Každý z nás má na tomto svete osobitnéposlanie, ktoré nemôže naplniť nikto iný. Máme si vzájomne pomáhať, potrebujeme sa, no žiť musí každý za seba.Pred Boží súd predstúpim osobne, nikto ma nezastúpi.
Každý človek je jedinečný. Našou úlohou je nie napodobňovať druhých, ale žiť svoj život a žiť ho naplno,rozvíjať sa, zúročovať zverené talenty.
Byť sám sebou v spoločenstve, sám sebou pre druhých.Myslieť globálne, konať lokálne. Nezabúdať na Boha. Chrániť si vieru ako oko v hlave.
Pravá sloboda
Človek bol stvorený ako slobodná mysliaca bytosť. Slobodne sa rozhodovať je právom i povinnosťou každéhočloveka – a oberať človeka o slobodu, až na výnimky,znamená, páchať bezprávie.
V čom však spočíva skutočná sloboda? Musí byť v prvomrade zakotvená v duši, vo vnútri, v srdci, v presvedčení.Pravá sloboda nezneužíva samu seba. Podľa AlexandraSolženicyna zlatým pravidlom každej slobody je snažiť saju používať čo najmenej.
Slobodný je ten, kto sa z vlastnej vôle podrobí nezmeniteľnému údelu. K slobode teda patrí aj pokora, aj zodpovednosť, zosúladenie chcenia, možnosti a nevyhnutnosti.Byť slobodný od slobody! Chcieť prijať Božiu vôľu.
Otázka viny
Do značnej miery platí, že človek sa súdi – odmeňuje i trestá– sám. Ak koná spravodlivo, odmenou mu je pokoj v duši,ak hreší, odsudzuje sa na trest za svoje hriechy.
Pravdaže, nie vždy prichádza odmena či trest zjavne. Baniekedy sa môže zdať, že dobrý človek má ťažší život akočlovek zlý. Neradno však zabúdať na konečnú spravodlivosť a Božiu prozreteľnosť, ktorá je nad všetkým.
My nevieme všetko, naše poznanie je obmedzené, preto bysme nemali ľahkovážne posudzovať otázky viny a trestu,zásluhy a odmeny. Napokon, neraz sa veci zdanlivo nezaslúžené, nespravodlivé alebo pokrivené ukážu ako správne.
Chvála pomalosti
Svet oceňuje rýchlosť a opovrhuje pomalosťou. Lenže pomalosť má tiež svoje prednosti. Niektoré situácie, obrazy,skutočnosti, fakty a hodnoty dokážeme vnímať len vtedy,keď sa stíšime a spomalíme.
Nedajme sa strhnúť povrchnou modernosťou a falošnouvýkonnosťou. Je pravcdepodobné, že naše svetské výkonya úspechy po čase zapadnú prachom zabudnutia. Čo zostane? Čo zaváži pred Božím súdom?
Aspoň občas sa musíme stíšiť, zvolniť tempo, prípadnezastať a rozhliadnuť sa, aj nahliadnuť do svojho vnútra. Poznávajúc seba vieme lepšie pochopiť iných aj svet, v ktorom žijeme a v ktorom chceme niečo dosiahnuť.
21KULTÚRA
Na ceste k bráneKrátke úvahy na každý deň od JÁNAMARŠÁLKA, ktoré vydal v knižke Cestak bráne sa dotýkajú životných otázokčloveka i doby, v ktorej žijeme. Majúambíciu ponúknuť čitateľovi trváce hodnotya overené postoje, ako sú obsiahnutév pokladnici kresťanského učenia.
Od roku 1856 bol spovedníkom a exhortátorom milosrdných sestier v detskej nemocnici v Bratislave. Potom –do roku 1864 – pôsobil striedavo akostredoškolský profesor a kazateľ v Tate, Bratislave, Ostrihome a v Budíne.
VÝSTUP Z REHOLEKeďže v roku 1861 predstavení pre
ložili Franka Víťazoslava Sasinka dorakúskeho mesta Moor, aby bol ďalejod slovenských stredísk, chcel vystúpiťz rehole. Ostrihomská arcidiecéza hoodmietla prijať a banskobystrický biskup Štefan Moyses mu radil ostať v reholi. V roku 1864 ho napokon prepustili z rehole a biskup Štefan Moyses hoprijal do Banskobystrickej diecézy.Stal sa profesorom v biskupskom kňazskom seminári a kazateľom a od roku1865 sa staral aj o knihy a zbierky Matice slovenskej, ktoré boli dočasne uložené v jeho banskobystrickej rezidencii.
V roku 1866 zložil v Prahe rigorózne skúšky z teológie. Od roku 1868bol diecéznym ordinárom.
Po Moysesovej smrti previezol matičné zbierky do Turčianskeho SvätéhoMartina. V roku 1869 sa stal aj tajomníkom Matice slovenskej. V rokoch1876 až 1882 pôsobil v Skalici ako výpomocný kňaz. Od roku 1882 pôsobilv Prahe ako redaktor a potom ako duchovný správca nemocnice milosrdnýchsestier rehole Karola Boromejského.
V roku 1892 sa presťahoval do Radošoviec pri Holíči a v roku 1894 doKútov, kde vypomáhal fare. Neskôrbol spovedníkom v štajerskom pútnickom mieste Mariazell a od roku 1901žil na odpočinku v kláštore milosrdných bratov v Algersdorfe pri Štajerskom Hradci (Graz). Zomrel dňa 17.novembra 1914 v štajerskohradskejnemocnici. Pochovali ho v neďalekom
Franko Víťazoslav Sasinek sa narodil dňa 11. novembra 1830v Skalici. Jeho otec, ktorý zo
mrel ani nie rok po jeho narodení,bol obuvník, a obuvníkom bol potomaj jeho otčim.
Nižšie gymnázium absolvoval vosvojom rodisku, vyššie u františkánovv Solnoku, kde sa naučil po maďarsky. Po skončení stredoškolských štúdií chcel vstúpiť v roku 1846 Hlohovci do Rehole menších bratov – k františkánom. Keďže ho františkáni neprijali, v Bratislave potom vstúpil dorehole kapucínov. Noviciát absolvovalvo Viedenskom Novom Meste. Prijalrehoľné meno Viktor, ktoré si neskôrposlovenčil na Víťazoslav. Po absolvovaní noviciátu študoval filozofiu v Tate a v Bratislave a teológiu v dolnorakúskom Scheibse, kde sa zdokonalilv nemčine. Už ako diakon dokončilštúdium v Bratislave. V roku 1853 prijal kňazské svätenie v Rábe (Győr).
22KULTÚRA
Písal dobreaj šťastlivoFRANKO VÍŤAZOSLAV SASINEK bol najplodnejšímslovenským historikom druhej polovice 19. storočia.Celkove publikoval asi 2500 štúdií a článkov, medziktorými boli okrem historických aj práce náboženskéa národnobuditeľské.
Pred 100 rokmi zomrel mimoriadne plodný slovenský historik Franko Víťazoslav Sasinek
Kainbachu. Jeho pozostatky previezliv roku 1930 do Skalice, kde ich uložili ich v krypte Kaplnky sv. Anny.
NÁRODNÁ HISTÓRIAFranko Víťazoslav Sasinek bol naj
plodnejším slovenským historikom druhej polovice 19. storočia. Ovládal síce jazyky, ale nemal odbornú prípravupre historiografiu. Do historickej prácesa pustil so zápalom, ale nemal vždymožnosť venovať sa naplno tejto činnosti.
Od konca šesťdesiatych rokov sa usiloval vybudovať základy k dejinám Slovenska a Slovákov. Súviselo to s vrcholením úsilí o uznanie štátotvorného postavenia Slovákov v rámci Uhorska.
Zaoberal sa predovšetkým najstaršími dejinami Slovenska a Slovákov. Bolzanieteným zástancom teórie o autochtónnosti Slovanov na Slovensku.Opieral sa síce o historické pramene,ale jeho interpretáciu motivovalo viacúsilie o dokázanie svojej pravdy, akoodborné zásady. Pritom sa dostal aj dosporov s niektorými slovenskými historikmi, ktorí však postupovali podobným spôsobom.
Ako historik bol Franko VíťazoslavSasinek autorom stoviek historických,publicistických a náboženských článkov.
V historických prácach sa venovalpredovšetkým obdobiu Veľkomoravskej ríše, národnej histórii a archeoló
Predplaťte si
na rok 2015
»»
KULTÚRA
gii, dejinám Uhorska, národnostnýmpomerom v RakúskoUhorsku, cirkevným a náboženským otázkam a ďalšímproblémom z histórie a súčasnosti slovenského národa.
PLODNÝ AUTORV roku 1868 vydal v Skalici prácu
Dejiny drievnych národov na územíterajšieho Uhorska. V Banskej Bystricia v Turčianskom Svätom Martine vydal v rokoch 1869 a 1871 dvojzväzkové dielo Dejiny kráľovstva Uhorského,kde sa však zaoberal dejinami Uhorskaiba po 14. storočie.Život našich vierozvestov spracoval
v spise Životopis sv. Cyrilla a Methoda, apoštolov slovanských, ktorý vydal v roku 1885 v Trnave. V Ružomberku zas vydal v roku 1895 neveľkúprácu Dejepis Slovákov a o rok neskôrzasa knižku Dŕžava Veľkomoravská.V roku 1903 vyšla znova neveľká práca Slováci v Uhorsku.
Veľkú pozornosť venoval minulostihradov na Slovensku. Osobitne sa zaoberal Zvolenskou stolicou, Turcom,ako aj mestami Banská Bystrica, Bytča a Skalica. Významné boli dva zväzky pramennej edície Archív starýchčeskoslovenských listín, písomnostía dejepisných pôvodín“. Vyšli v rokoch1872 a 1873. Obsahovali nielen listiny a listy, ale aj básne, piesne a porekadlá.
Celkove publikoval Franko Víťazoslav Sasinek asi 2500 štúdií a článkov, medzi ktorými boli okrem historických prác aj náboženské a národnobuditeľské práce. Historickýchštúdií uverejnil asi 250. Pravidelnejšie prispieval do slovenských časopisov Cyrill a Method, Katolícke noviny, Kazateľ, Kazateľňa, Letopis Matice slovenskej, Národné noviny, Národný hlásnik, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Priateľ školy a literatúry,Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Sion, Slovenské pohľady,Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archaeológiu a ethnografiu,Slovesnosť, Sokol a Vojtech.
Písal však aj do českých – Čech,České listy, Pozor a Vlast – a do nemeckých časopisov – Ost und West,Parlamentär a Zukunft.
MATIČIARAko opatrovateľ zbierok Matice slo
venskej bol Franko Víťazoslav Sasinekprvým archivárom celoslovenskéhocharakteru. Keď v roku 1869 prevážali z Banskej Bystrice matičné knihydo Turčianskeho Svätého Martina,napísal, že nadišiel čas, keď sa javí
22
Pred 100 rokmi zomrel mimoriadne plodný slovenský historik Franko Víťazoslav Sasinek
Kainbachu. Jeho pozostatky previezliv roku 1930 do Skalice, kde ich uložili ich v krypte Kaplnky sv. Anny.
NÁRODNÁ HISTÓRIAFranko Víťazoslav Sasinek bol naj
plodnejším slovenským historikom druhej polovice 19. storočia. Ovládal síce jazyky, ale nemal odbornú prípravupre historiografiu. Do historickej prácesa pustil so zápalom, ale nemal vždymožnosť venovať sa naplno tejto činnosti.
Od konca šesťdesiatych rokov sa usiloval vybudovať základy k dejinám Slovenska a Slovákov. Súviselo to s vrcholením úsilí o uznanie štátotvorného postavenia Slovákov v rámci Uhorska.
Zaoberal sa predovšetkým najstaršími dejinami Slovenska a Slovákov. Bolzanieteným zástancom teórie o autochtónnosti Slovanov na Slovensku.Opieral sa síce o historické pramene,ale jeho interpretáciu motivovalo viacúsilie o dokázanie svojej pravdy, akoodborné zásady. Pritom sa dostal aj dosporov s niektorými slovenskými historikmi, ktorí však postupovali podobným spôsobom.
Ako historik bol Franko VíťazoslavSasinek autorom stoviek historických,publicistických a náboženských článkov.
V historických prácach sa venovalpredovšetkým obdobiu Veľkomoravskej ríše, národnej histórii a archeoló
Predplaťte si
na rok 2015
»»
23KULTÚRA
gii, dejinám Uhorska, národnostnýmpomerom v RakúskoUhorsku, cirkevným a náboženským otázkam a ďalšímproblémom z histórie a súčasnosti slovenského národa.
PLODNÝ AUTORV roku 1868 vydal v Skalici prácu
Dejiny drievnych národov na územíterajšieho Uhorska. V Banskej Bystricia v Turčianskom Svätom Martine vydal v rokoch 1869 a 1871 dvojzväzkové dielo Dejiny kráľovstva Uhorského,kde sa však zaoberal dejinami Uhorskaiba po 14. storočie.Život našich vierozvestov spracoval
v spise Životopis sv. Cyrilla a Methoda, apoštolov slovanských, ktorý vydal v roku 1885 v Trnave. V Ružomberku zas vydal v roku 1895 neveľkúprácu Dejepis Slovákov a o rok neskôrzasa knižku Dŕžava Veľkomoravská.V roku 1903 vyšla znova neveľká práca Slováci v Uhorsku.
Veľkú pozornosť venoval minulostihradov na Slovensku. Osobitne sa zaoberal Zvolenskou stolicou, Turcom,ako aj mestami Banská Bystrica, Bytča a Skalica. Významné boli dva zväzky pramennej edície Archív starýchčeskoslovenských listín, písomnostía dejepisných pôvodín“. Vyšli v rokoch1872 a 1873. Obsahovali nielen listiny a listy, ale aj básne, piesne a porekadlá.
Celkove publikoval Franko Víťazoslav Sasinek asi 2500 štúdií a článkov, medzi ktorými boli okrem historických prác aj náboženské a národnobuditeľské práce. Historickýchštúdií uverejnil asi 250. Pravidelnejšie prispieval do slovenských časopisov Cyrill a Method, Katolícke noviny, Kazateľ, Kazateľňa, Letopis Matice slovenskej, Národné noviny, Národný hlásnik, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Priateľ školy a literatúry,Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Sion, Slovenské pohľady,Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archaeológiu a ethnografiu,Slovesnosť, Sokol a Vojtech.
Písal však aj do českých – Čech,České listy, Pozor a Vlast – a do nemeckých časopisov – Ost und West,Parlamentär a Zukunft.
MATIČIARAko opatrovateľ zbierok Matice slo
venskej bol Franko Víťazoslav Sasinekprvým archivárom celoslovenskéhocharakteru. Keď v roku 1869 prevážali z Banskej Bystrice matičné knihydo Turčianskeho Svätého Martina,napísal, že nadišiel čas, keď sa javí
vanských vierozvestoch Buďte zvelebení. Mikuláš SchneiderTrnavský juzhudobnil a stala sa chrámovou piesňou.
V roku 1858 vydal v Budapešti dielo Kresťanskokatolícky spěvník. V roku 1873 vyšla v Turčianskom Svätom Martine jeho knižka Vzdych malučkých k Bohu a svätým i sväticiamjeho, v ktorej boli aj piesne. Spolu s Jozefom Emmanuelom vydal v roku 1884vo Viedni prácu Wianočný a noworočný darčok pre dobré dietky. Boli v nejpiesne, ku ktorým napísali nápevyFrantišek Žaškovský a jeho brat AndrejŽaškovský. Z týchto jeho prác prevzal v roku 1937 Mikuláš SchneiderTrnavský do Jednotného katolíckehospevníka 35 piesní.
PÁPEŽOVA RADAFranko Víťazoslav Sasinek sa chcel
zapojiť aj do politického diania. V roku 1865 neúspešne kandidoval v Novom Meste nad Váhom vo voľbáchdo uhorského snemu. V roku 1868zopakoval tento neúspech v StarejTurej.
V roku 1881 zorganizoval Franko Víťazoslav Sasinek účasť Slovákov načeskej púti ad limina apostolorum doRíma. Zúčastnil sa aj na audiencii u pápeža Leva XIII., ktorý mu povedal:„Delicte fili, scribe bene, scribe feliciter!“ (Milý synu, píš dobre, píš šťastlivo!).
Franko Víťazoslav Sasinek napriekmnohým nedostatkom sa svojou prácou významnou mierou zaslúžil o rozvoj slovenskej historiografie. Jeho široko rozvetvená činnosť zasiahla temer všetky oblasti našej národnej kultúry. Bol neobyčajne plodným publicistom, horlivým matičným pracovníkom a priekopníkom slovenského historického výskumu.
ČESKÉ NEPRIJATIESúčasníci si ho mimoriadne ctili, ale
českí autori ho bagatelizovali.Ešte mladý Jaroslav Vlček sa o je
ho práci vyjadril, že ide o „pouhý potištěný papír“ a Albert Pražák ho zasaoznačil za „vedeckého fantastu“ a za„romantizujúceho kronikára“. Iní hovšak prezývali slovenským Palackým.
Súpis jeho prác v Bibliografii Ľudovíta Vladimíra Riznera zaberá plnýchtridsať strán.
Královská česká společnost nauk hozvolila v roku 1870 za svojho dopisujúceho člena. Stal sa aj čestným občanom Starej Turej.
ĽUBOMÍR VILIAM PRIKRYL(Snímky: archív autora)
potreba postaviť osobitnú budovu preknižné a iné zbierky Matice slovenskej. Keď mu v roku 1870 prichodilozosumarizovať knihy v knižnici tejtoustanovizne, narátal v nej 5776 kníh.Vo výročnej správe v roku 1872 užodhadoval ich počet na 8000. Jehovlastná knižnica pribudla po jehosmrti do fondov Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Franko Víťazoslav Sasinek sa zaslúžil o vydávanie Pešťbudínskych vedomostí. Spolu s Andrejom Ľudovítom Radlinským vydával a redigovalčasopis Slovesnosť. Bol redaktoromLetopisu Matice slovenskej, ktorý bolv podstate prvým vedeckým časopisom Slovákov. Do roku 1875 zostavil dvanásť ročníkov.
Počas pobytu v Skalici – od roku1876 – vydával zborník Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archaeológiu a etnografiu, z ktorého vyšlošesť zväzkov. Programovo priamo nadväzoval na Slovenský letopis.
V rokoch 1882 až 1892, keď pôsobilv Prahe ako duchovný správca v nemocnici milosrdných bratov, redigoval katolícke noviny Čech. Publikovalstovky historických, publicistickýcha náboženských článkov.
ŽARTY I PIESNEKnižne vydal Franko Víťazoslav Sa
sinek aj zbierku vtipov, žartov, anekdot a hádaniek. Vyšla v TurčianskomSvätom Martine v roku 1870 pod titulom Smejme sa!
V časopisoch uverejňoval verše, príležitostné básne, didaktizujúce poviedky a črty. Už v roku 1852 uverejnil v časopise Cyrill a Method pieseň o slo
KULTÚRA 24
Dvojtýždenník o náboženstvea kultúre
Vydáva Rada pre vedu, vzdelaniea kultúru KBS
Adresa redakcie: Dvojkrížna 4,821 06 BratislavaISSN 13393634
Vychádza dvojtýždenne v pdf podobe.Cirkevný cenzor: ThLic. Zdeno Pupík, PhD
Šéfredaktor: Mgr. Pavol Prikryltel. +421 915 793 811,
email: [email protected],[email protected]
Predplatné si je možné objednaťemailom alebo telefonicky:
[email protected]+421 915 793 811
Číslo bankového konta:SK20 0200 000000 7516949112
Objednajte sidvojtýždenník o náboženstve a kultúre
Ročné predplatné je 10 eur,polročné 6 eur.
Celý ročníksi môžete objednať
kedykoľvek v priebehu roka.Neprídete tak nielen o jednotlivé čísla, ale ani o prílohy.
Do správy pre prijímateľa kvôli identifikácii platby
uveďte
priezvisko a adresu
Predplaťte si
na rok 2015