trias - umb

Vymedzenie a základné rozdelenie triasu

Trias trval asi 50 miliónov rokov.

Názov útvaru (trias = trojica) zaviedol von

Alberti r. 1834 – podľa Nemecka, kde je

trias (tzv. germánsky trias ) vyvinutý v troch

základných fáciách:

pestrý pieskovec (Buntsandstein)

lastúrový vápenec (Muschelkalk)

pestré sliene (Keuper).

Germánsky trias predstavuje alpínsky

nezvrásnený pokryv stabilnej Európy.


V tetýdnej oblasti vystupuje alpínsky trias,

zastúpený hlavne karbonátmi, ktoré boli silne

zvrásnené v alpínskom orogéne. Korelácie

oboch typov triasu je často problematická

(Buntsandstein a Keuper sú v kontinentálnom

až lagunárnom vývoji). Sedimentačné oblasti

germánskeho a alpínskeho triasu boli navzájom

oddelené vynorenou pevninou, tzv. Vindelickým

valom (ležal pozdĺž severného okraja Tetýdy až

po Korziku a zahŕňal aj Český masív). Na území

vindelického valu trias takmer úplne chýba.

Prielivy vo vindelickom vale sa nachádzali

v Poľsku a Hornom Sliezsku a umožňovali

komunikáciu oboch oblastí. Vytvorili sa tak

migračné trasy pre morskú faunu a flóru, ktoré

následne umožňujú ich vzájomnú koreláciu.

germánsky trias

Vindelický val

alpínsky trias


205 mil. rokov

spodnýtrias

245 mil. rokov

strednýtrias

vrchnýtrias

germánsky vývoj alpínsky vývoj

Buntsandstein

Muschelkalk

Keuper

skýt

(verfén)

anis

ladin

karn

norik

rét

Život v triase a vedúce skameneliny triasu

Základom podrobného členenia triasu je

ortostratigrafia na základe amonitov.

Vyčlenených bolo viacero amonitových zón.

V Západných Karpatoch sú amonity triasu

zriedkavé a preto je stratigrafické členenie

založené najmä na základe mikrofauny,

hlavne konodontov, skleritov holotúrií,

radiolárií, ostrakódov, foraminifer a

dazykladálnych rias. Z makrofauny sú

dôležité hlavne lastúrniky a brachiopódy.


Amonity

Objavujú sa začiatkom triasu a majú hneď rýchly

rozvoj. V celom triase bolo viac ako 3000 druhov.

Pre triasové amonity je charakteristický ceratitový

šev, ale častý je už aj fyloidný šev. Amonity

charakteristické pre jednotlivé obdobia triasu: Pre

verfén (kampil) je typický Tirolites cassianus, pre

stredný trias germánskej oblasti Ceratites nodosus a pre alpínsky stredný trias

Paraceratites trinodosus (ilýr) a Aplococeras avisianus (hranica anis-ladin).

Amonity

Pre karn je charakteristický Trachyceras (s

ozdobnou schránkou) a Tropites (s guľovitým

tvarom schránky).

Koncom triasu nastala vývojová kríza amonitov

(jej príčina je neznáma). Vymreli takmer všetky

rody, schránky mnohých žijúcich rodov amonitov

sa rozvinujú – napr. Rhabdoceras suessi (norik),

Choristoceras marshi (rét).



Belemnity

V triase sa objavujú prvé belemnity, majú však

podradný význam. Sú odlišné od jurských; majú

dlhú ortokónnu schránku ale bez rostra – napr. rod

Atractites. V triase hynú posledné ortocerasy.

Aulacoceras

timorense


Lastúrniky

Lastúrniky predstavujú niektoré vedúce

skameneliny triasu: napr. Claraia clarai (seis),

Costatoria costata (kampil), Daonella lommeli (ladin), Cardita guembeli (karn), Halobia styriaca, Monotis salinaria (obidva norik), Megalodon (veľký

ustricovitý lastúrnik – norik), Rhaetavicula contorta(rét). Tenkostenné schránky lastúrnikov, hlavne

halóbií, sú hojné v pelagických vápencoch. Majú až

horninotvorný význam; vytvárajú tzv. vláknovú

mikrofáciu.

Claraia clarai Daonella lommeli Halobia styriaca

Megalodon gümbeli

Monotis salinaria

Myophoria kefersteini

(karn)

Rhaetavicula contorta

Lumachela z lastúrnikov Monotis salinaria v hallstattskom vápenci (norik). Silická Brezová - profil


Brachiopódy

Najčastejšie druhy a rody triasových brachiopódov

sú mapr. Decurtella decurtata, Piarorhynchia trinodosi, Tetractinella trigonella (všetko anis),

Oxycolpella oxycolpos (norik-rét), Rhaetina gregaria (rét).

Tetractinella trigonella Oxycolpella oxycolpos Rhaetina gregaria


Krinoidy

Krinoidy ešte väčšinou nevytvárajú súvislé

krinoidové vápence. Prevládajú roztrúsené

izolované kolumnálie. V Karpatoch sú prítomné

hlavne Dadocrinus gracilis (anis, drobné okrúhle

kolumnálie), Encrinus liliiformis (okrúhle

kolumnálie, anis/ladin), Osteocrinus (planktonický

krinoid, drobné až mikroskopické články).

Fosília, rekonštrukcia a

nákres kolumnália

krinoida Encrinus liliiformis

Kolumnáliá krinoida

Isocrinus tirolensis major

Rekonštrukcia krinoida

Dadocrinus gracillis


Ježovky

V triase prevládajú hlavne cidaridné ježovky,

hojné hlavne v niektorých biohermných fáciách.

Často sa vyskytujú aj ich hrubé kyjakovité ostne.

Hrubé ostne cidaridných ježoviek vyvetrané z

hallstattského vápenca (norik). Silická Brezová - profil


Holotúrie

Významné sú hlavne ich kalcitové telieska, tzv.

sklerity – napr. Theelia (kolieskovitý tvar).

Acanthotheelia spinosa

(anis – ilýr)

Theelia undata

(anis – ilýr)


Gastropódy

Gastropódysú významné hlavne v spodnom triase

– napr. Turbo rectecostatus, Natiria costata.


Hubky

V triase sú hojné hlavne vápnité hubky (skupina

Sphinctozoa); napr. rody Follicataena, Cryptocoeliapredstavujú významné rífotvorné organizmy hlavne

vo wettersteinských vápencoch.

Cryptocoelia zitteli

karn Cystothalamia bavarica

stredný trias

Filicataena cautica

karn (kordevol)


Koraly

Koraly v triase nemajú taký rífotvorný význam

ako riasy a hubky. Významnejšie rody sú napr.

Montlivaultina, v karpatskom réte zasa

Retiophyllia clathrata (tvorí prevažne len

biostrómy).

rétické koralové

vápence s

Retiophyllia clathrata

Malá Fatra

Adnet, Rakúsko


Foraminifery

Pre spodný trias je typická Meandrospira pusilla; pre vrchný trias Involutina gascheia Triasina hantkeni.

Triasina hantkeni

norik (sevat) - rétMeandrospira pusilla

spodný trias


Konodonty

Konodonty sú stratigraficky významné hlavne

v pelagických fáciách. U nás boli študované až od

70. rokov. Významné rody sú Metapolygnathus a

Gondolella, pre vrchný trias napr. Misikella. ktorá

je najmladším konodontom.

Gondolella excelsa

anis (ilýr)

Gladigondolella tethydis

anis (ilýr)

Neohindeodella triassica

triassica

ladin (fasan)

Prioniodina

(Cypridodella) muelleri

anis (ilýr)

Misikella hernsteini

norik (sevat) - rét


Stavovce

Z rýb prevažujú lúčoplutvé (Teleostei), nachádzajú

sa aj zuby dvojdyšných rýb (napr. Ceratodus).

Obojživelníky. V triase vymierajú stegocefaly.

Jedným z posledných stegocefalov bol

Mastodonsaurus, obrovský obojživelník dlhý až 5

m. V triase sa objavili aj prvé žaby – napr.

Triadobatrachus z Madagaskaru, alebo

Czatkobatrachus z triasového paleokrasu v lome

Czatkowice v Poľsku.

Mastodonsaurus – jeden z posledných stregocefalov s lebko dlhou až 1.2 m.Mastodonsaurus giganteus – lebka a zub.

Triadobatrachus – jedna za najstarších primitívnych žiab dlhá okolo 10 cm.


Stavovce

Plazy. Už od začiatku mezozoika sa vyskytujú

pestré formy plazov. V triase žilo už 14 radov

plazov; dodnes prežili len 4 (medzi inými aj

korytnačky). Z permu pokračuje vývoj skupiny

Therapsida (predchodcovia cicavcov). Vznikla aj

skupina Sauromorpha – plazy druhotne adaptované

na život v mori. Vo vrchnom triase sa vyvinuli aj

plazy prispôsobené na lietanie, napr.

Rhamphorhynchus.

Triassochelys – jedna z

prvých korytnačiek.

Niektoré z týchto pôvodne

suchozemských živočíchov

sa druhotne prispôsobili

životu vo vode.

Nothosaurus – jeden z

plazov prispôsobených k

životu vo vo vodnom

prostredí. Pochádza zo

spodného triasu a bol až 3

m dlhý. Jeho pozostatky sa

našli na viacerých

kontinentoch, napr. v

Európe, JV Ázii a v

Severnej Amerike.

Plakodonty boli plazy

prispôsobené na lov

mäkkýšov vo vodnom

prostredí. Rod Placodus

mal silné zuby

prispôsobené na ich

drvenie.

Zvláštny plakodont rodu Henodus s pancierom podobným

korytnačke.

Jeden z prvých

rybojašterov (ichtyosaurov)

– Mixosaurus. Bol dlhý

okolo 2 m.

Jeden z najstarších

vtákojašterov

Rhamphorhynchus z

konca triasu. Mal

rozpätie krídel až 1.8 m.

Saltoposuchus z

vrchného triasu patril k

tzv. jamkozubým

plazom (Thecodontia). Z

tejto skupiny sa vyvinuli

dinosaury, lietajúce

plazy a krokodýly.

Protosuchus – najstarší

krokodýl. Žil vo

vrchnom triase a liase

Európy a Severnej

Ameriky.


V triase sa objavujú dinosaury, prvé živočíchy, koré

prešli na dvojnohý spôsob pohybu. Ešte

nedosahovali veľkosť jurských a kriedových

dinosaurov. Okrem kostrových zvyškov sa

vyskytujú aj stopy dinosaurov (trojprsté odtlačky)

U nás boli nájdené stopy Coelurosauriichnus tatricus v réte Západných Tatier.

Prvý opis, fotka a náčrt dinosaurích stôp Coelurosauriichnus tatricus z rétu

tomanovskej jednotky v Tatrách.

Morfológia iných podobných stôp dinosaurov z vrchného triasu.

Detailný pohľad na odliatok jednej zo stôp Coelurosauriichnus tatricus.


Výskyt niektorých

suchozemských plazov

v minulosti prispel k

vytvoreniu teórie

litosférických dosiek.

Napr. Lystrosaurus,nájdený v Indii, Číne,

južnej Afrike a

Antarktíde dokazuje

voľakedajšiu

existenciu

superkontinentu

Pangea a tým pohyb

dnešných kontinentov.

Lystrosaurus


Prvé cicavce sú známe z rétu Anglicka,

z paleokrasových výplní.

Erythrotherium

Sinoconodon


Flóra triasu

V triase nastáva významný rozvoj morských

zelených rias čeľade Dasycladaceae so stielkou

inkrustovanou CaCO3. V plytkovodných fáciách

možno aj základe ich makroskopického určenia

v teréne určiť vek horniny. Príklady dazykladálnych

rias triasu: anis – Oligoporella, Physoporella, ladin –

Diplopora annulata (najhojnejšia dazykladálna

riasa), Teutloporella herculea (najväčšia

dazykladálna riasa), karn – Poikiloporella, norik –

Heteroporella. Na základe dazykladálnych rias

možno odhadnúť batymetriu sedimentačného

prostredia. Dazykladálne riasy žijú vo fotickej zóne,

v hĺbke asi do 20 m. Z iných rias je dôležitá

rífotvorná riasa neistého zaradenia– Tubiphytes.

Pravdepodobne ide o agregát siníc.

Diplopora

annulata

Oligoporella

pilosa Physoporella

pauciforata

Poikiloporella

duplicata

Teutloporella herculea


Suchozemská flóra

Pre trias sú charakteristické nahosemenné

rastliny, napr. ihličnany – napr. Voltzia (jej vývéj

pokračuje z permu), cykasovité (predchodcovia

krytosemenných rastlín) – napr. Pterophyllum jaegeri, ginkgovité – napr. Baiera.

List cykasovitej

rastliny

Nilssonia polymorpha

Voltzia heterophylla

Pterophyllum

jaegeri


Suchozemská flóra

Z výtrusných rastlín sú časté napr. prasličky rodu

Equisetites, alebo sukulentný plavúň Pleuromeia(vyskytoval sa na salinách). U nás sú zvyšky triasových

rastlín vzácne, napr. praslička Equisetites arenaceus sa

vyskytuje v karpatskom keupri; z rétu Západných Tatier

je známych niekoľko druhov papradí a prasličiek. Spóry

rastlín sú dôležité pre palinológiu. Umožňujú datovať aj

morské aj kontinentálne sedimenty, napr. v spodnom

triase sa vyskytujú spóry typu „Saccites“; pre vrchný

trias sú typické spóry „Triletes“.

Equisetites

arenaceus

papraď

Otozamites

vogesiacus

praslička

Schizoneura

sukulentný

plavúň

Pleuromeia

ihličnany

Voltzia

stopy plaza

voľakedy

zvaného

Chirotherium,

dnes vieme, že

išlo o

jamkozubého

plaza rodu

Ticinosuchus

Regionálny prehľad triasu

TRIAS V GERMÁNSKOM VÝVOJI

Trias v germánskom vývoji je nezvrásnený. Je

súčasťou epihercýnskej platformy. Spolu

s permom leží diskordantne na starších

súvrstviach. Tento vývoj má zreteľné trojdielne

členenie (od neho bol odvodený názov trias).

V spodnom triase vystupuje tzv. pestrý pieskovec

(Buntsandstein). Predstavuje prevažne

kontinentálne fácie. V strednom triase vystupuje

lastúrový vápenec (Muschelkalk), predstavujúci

prevažne morské fácie; vrchný trias – keuper,

predstavuje lagunárne fácie. Celková mocnosť

germánskeho triasu je 2000–3000 m.


Pestrý pieskovec (Buntsandstein)

V spodnej časti súvrstvie pestrého pisekovca

obsahuje polohy pizolitických a oolitických

vápencov, v strednej časti sú hojné stopy plazov.

Hlavným typom horniny sú červené pieskovce (z

nich je napr. postavená aj katedrála v Kolíne nad

Rýnom). V najvyššej časti spodného triasu do

germánskeho priestoru zasiahla morská

transgresia od východu, z tetýdnej oblasti.

Dokazuje to napr. spoločný lastúrnik Costatoria costata. Táto transgresia bola zakončená

sedimentáciou solí.

Buntsandstein


Lastúrový vápenec (Muschelkalk)

V strednom triase nastala sedimentácia v plytkom

obmedzenom epikontinentálnom mori. Transgresia

nezasiahla až do okrajových častí panvy; tam

pokračuje kontinentálna sedimentácia. V strede

stredného triasu nastal rozpad mora na lagúny s

evaporitovou sedimentáciou (sadrovce, anhydrity

a bunkovité dolomity rauwacky). Vrchná časť

predstavuje hlavný lastúrový vápenec s hojnými

fosíliami. V nižšej časti hlavného lastúrového

vápenca vystupujú krinoidové vápence (tzv.

Trochitenkalk) s Encrinus liliiformis. Vo vyššej

časti sa nachádza ceratitový vápenec s Ceratites nodosus.


Lastúrový vápenec (Muschelkalk)

Fauna lastúrového vápenca je väčšinou

endemická, poukazujúca na izoláciu germánskeho

triasového bazénu. Ten bol od tetýdy oddelený

vindelickým valom. S tetýdou bola panva spojená

len hornosliezskou bránou. Po jej zániku sa

vytvorilo spojenie cez burgundskú bránu.


Keuper

Názov keuper vznikol na základe slangového

výrazu köper (= pestrý). Keuper predstavuje

sedimentáciu v lagunárno-terestrických

podmienkach, po regresii strednotriasového mora.

Zo sedimentov prevažujú pestré bridlice, s

plohami pieskovcov a dolomitov. V spodnej časti

súvrstvia sa vyskytujú aj tenké slojky uhlia.

Krátka morská transgresia zanechala polohy

sadrovca (tzv. Gipskeuper). Neskôr sa usadil

deltový, tzv. trstinový pieskovec s hojnou

rastlinnou sečkou (aj s úlomkami prasličiek

Equisetites arenaceus).


Keuper

V najvyššom stupni germánskeho keupru, v réte

nastala rozsiahla nová transgresia od Veľkej

Británie, napojená na Tethys. Dokazuje to

spoločná fauna s lastúrnikom Rhetavicula contorta. Miestami sa v keupri nachádza veľa

kostí a zubov – tzv. bone-beds.


Germánsky trias vystupuje hlavne v Nemecku, ale

napr. aj v Poľsku. V Hornom Sliezsku sa vytvoril

prieliv do Tethys. Cez tento prieliv prenikala

teplomilná fauna a flóra, napr. zelené riasy

Dasycladaceae, amonity rodu Balatonites a pod.

Pri Bytomi sa v Muschelkalku vyskytuje aj Pb-Zn

zrudnenie.

Germánsky trias sa vyskytuje tiež v Anglicku, ale

stredný trias je v kontinentálnom vývoji

(nezasahovalo sem more v strednom triase).

Lavicovité dolomity a dolomitizované vápence Muschelkalku. Lom Libiąż

neďaleko Krakova, Poľsko.

Intertidálne planárne a zvlnené stromatolity v dolomitoch Muschelkalku. Lom

Libiąż neďaleko Krakova, Poľsko.

Povrch lavice dolomitu

(s amonitom) porastený

stromatolitom. Libiąż

neďaleko Krakova,

Poľsko.

Globulárny stromatolit v

dolomite. Libiąż

neďaleko Krakova,

Poľsko.

Stielky dazykladálnych rias Diplopora annulata (ladin)

dokazujúce spojenie germánskeho triasu a Tethys. Lom

Libiąż neďaleko Krakova, Poľsko.

Rebro strednotriasového plaza v Muschelkalku. Lom Libiąż neďaleko Krakova,

Poľsko.


Ďalšie výskyty germánskeho triasu možno nájsť vo

Francúzsku, Španielsku a severnej Afrike (Atlas).

Na okraji Sahary sú diapíry triasových solí (tvoria

geomorfologické elevácie). Germánsky trias

zasahoval aj do oblasti dnešných Západných Álp

(alpínska sedimentácia až od jury). Trias v českom

masíve väčšinou chýba (Český masív bol súčasťou

vindelického valu). Len na perme

v podkrkonošskej a vnútrosudetskej panve ležia

denudačné relikty pestrého pieskovca (výbežky

germánskeho triasu).


TRIAS V ALPÍNSKOM VÝVOJI

Zárodky mobilnej oblasti Tethys vznikli už

v perme. V triase nastalo roztváranie Tethys

smerom od východu. Alpský sedimentačný

priestor sa zväčšil a diferencoval. Hlavne

v južnejších oblastiach sú veľké mocnosti triasu

(až 4000 m). V týchto častiach sú časté aj

pelagické fácie a vulkanity.

kampil

seis

egej

bityn

pelsón

ilýr

stupne podstupne

fasan

longobard

kordevoljul

tuval

"lák"

alaun

sevat

spodnýtrias

strednýtrias

vrchnýtrias

skýt

(verfén)

anis

ladin

karn

norik

rét

Členenie triasu v alpínskej oblasti


Stavba Álp

Alpy sú dôležité aj z hľadiska poznania

geologickej stavby našich Západných Karpát.

Niektoré zóny prechádzajú z Álp do Karpát. Alpy

sa delia na Západné (vystupujú vo Švajčiarsku,

Francúzsku a Taliansku), Východné (v Rakúsku a

Bavorsku) a Južné (v Taliansku, Rakúsku a

Slovinsku). Geologická stavba Álp sa člení na 4

základné stavebné jednotky: helvetikum

(externidy Západných Álp), penninikum (internidy

Západných Álp), austroalpinikum (najväčšia časť

Východných Álp) a dinaridy (prevažná časť

Južných Álp). Alpy boli vyvrásnené kolíziou

africkej a eurázijskej platne.


Predpolie Álp predstavujú epihercýnsky

konsolidované časti Európy – Massif Central,

Vogézy, Schwarzwald a Český masív. Kolízia

spôsobila veľké skrátenie kôry až na jednu

desatinu pôvodnej dĺžky. Výsledkom je nakopenie

príkrovov. Alpy sú geologicky dvojsmerné pohorie.

Z hľadiska vergencie presunu príkrovov predstavujú

asymetrický vejár,ktorého hlavná časť je

severovergentná (so smerom sunutia príkrovov na

sever); len Južné Alpy (Dinaridy) sú juhovergentné.

Rozhranie medzi týmito vetvami predstavuje

periadriatická jazva (drávska línia). V tejto jazve sú

podľa viacerých teórií korene mnohých alpských

príkrovov.

Pohľad z Karnských Álp

na Drávsku jazvu.

Drávska línia - tektonické

zrkadlá s horizontálnou

lineáciou spôsobenou

mladými smernými

posunmi.

helvetikum

Tektonická mapa

Západných Álp

penninikum

relikty

austroalpinika

v Západných

Alpách

Južné Alpy


Trias v Alpách

Západné Alpy

Do Západných Álp zasahuje germánsky vývoj

triasu, ktorý vystupuje hlavne v helvetiku vo

Francúzsku. Spodný trias je v podobe kremencov,

stredný v podobe dolomitov a vrchný v podobe

súvrstvia keupru (aj so sadrovcom). Trias

briansonskej zóny penninika sa podobá

vysokotatranskému triasu. Obsahuje napr.

spodnotriasové kremence a „červíkovité“ vápence

v anise. Samotné oceánske zóny penninika vznikli

hlavne v jure; v triase ešte nejestvovali.


Východné Alpy

Z Východných Álp pochádzajú názvy mnohých

litostratigrafických jednotiek používané aj u nás

(najmä z Oberostalpinu). Severnejšie zóny boli

súčasťou rozsiahlej morskej plytčiny s

vápencovou sedimentáciou, podobne ako v

súčasnosti na Bahamských ostrovoch, ale oveľa

rozsiahlejšej. Neustála subsidencia bola

kompenzovaná produkciou karbonátov. Tak vznikli

až tisíce metrov hrubé súbory karbonátov,

prevažne extrémne plytkovodných vápencov a

dolomitov. V rámci plytčiny a na jej južnom okraji

sa vyskytovali aj hlbšie panvy s pelagickejšou

sedimentáciou.

Trias v Alpách


Najrozšírenejšie fácie triasu Východných Álp:

V príkrovoch bajuvarika vystupuje spodný trias v

podobe pestrých verfénskych bridlíc; anis

predstavujú tmavé gutensteinské vápence, v ladine

nastalo čiastočné rozrôznenie fácií. V tom čase sa

usadzovali biele wettersteinské vápence

(plytkovodné, rífové) a reiflingské vápence

(hlbokovodné, s rohovcami). V reiflingských

vápencoch sa občas vyskytujú bázické tufy,

pochádzajúce z riftingu tzv. meliatského oceánu

(rozširujúceho sa výbežku oceánskeho priestoru od

východu). Triasové bázické vulkanity sú hojnejšie

v Južných Alpách (tzv. pietra verde).

Trias v Alpách

Masívne až lavicovité gutensteinské vápence na

typovej lokalite pri obci Gutenstein v Rakúsku.

Tenkodoskovité gutensteinské vápence na

lokalite Aegydigraben v Rakúsku.

Wettersteinské plytkovodné

vápence (gastropódová fácia).

Ladin, Tirolika (Oberostalpin).

Wettersteinský dolomit

(dolomitizovaný wettersteinský

vápenec) na lokalite

Mariahilfberg (Rakúsko).

Hlbokovodné sivé hľuznaté

reiflingské vápence (ladin) na

lokalite Aegydigraben v

Rakúsku.

Reiflingské vápence s rohovcami (ladin) na lokalite Großreifling v Rakúsku.


V karne vystupujú významné flyšoidné lunzské

vrstvy so slojmi uhlia, ktoré boli ťažené pri Lunzi.

Nad nimi leží až 3000 m hrubý komplex tzv.

hauptdolomitu (hlavného dolomitu, norik). Pre rét

sú typické kössenské vrstvy bohaté na

skameneliny. V juvaviku (napr. v hallstatskom

príkrove) na báze vystupuje pem až verfén v

podobe sadrovcov, ktoré sa ťažia v SZ Rakúsku

(Salzkammergut).

Trias v Alpách

Laminované stromatolity v

Hauptdolomite (norik). Sendlberg,

Rakúsko.

Profil v doskovitých vrstvách

Hauptdolomitu (norik). Lokalita

Sendlberg, Rakúsko.

Kössenské vrstvy na lokalite

Mörtelbachgraben v Rakúsku.

Vzácne rétické amonity v

kössenských vrstvách.

Mörtelbachgraben, Rakúsko.

Koralové biostrómy v



Tmavé organodetrické vápence

kössenských vrstiev. Rét gurkthalského

príkrovu. Eisenthalhöhe, Rakúsko

Slávky (Modiolus sp.) v




V strednom a vrchnom triase sú hojné červené

hľuznaté vápence (pelagické fácie s amonitmi). V

anise je to schreyeralmský vápenec, v ladine až

noriku hallstattský vápenec, pre rét v

hlbokovodnom vývoji sú typické škvrnité sliene

(zlambašské vrstvy). V dachsteinskom príkrove

v strednom triase vystupujú ramsauské dolomity,

v karne tzv. karditové vrstvy, podobné reibelským

vrstvám v Južných Alpách (sú výsledkom tej istej

udalosti ako lunzské vrstvy, ale obsahujú iný

klastický materiál). Vo vrchnom triase vystupujú

dachsteinské vápence. Tie sa vyskytujú aj

v Južných Alpách. Ide o plytkovodné rífové až

lagunárne vápence.

Trias v Alpách

Nehľuznatá masívna verieta

hallstattského vápenca (tzv. massiger

Hellkalk). Lokalita Gelbsteinbruch,

Berchtesgaden, Nemecko.

Červený hľuznatý hallstattský vápenec

juvavika (norik). Lokalita Bad

Dürnberg, Rakúsko.

Synsedimentárna sklzová vrása v hallstattských vápencoch (norik). Lokalita

Hallstatt, Rakúsko.

V noriku juvavika vystupuje aj iný

hľuznatý vápenec zvaný pötschenský.

Je sivej farby a obsahuje čierne

rohovce. Vyskytujú sa v ňom aj

synsedimentárne sklzové vrásy.

Lokalita Pötschenhöhe, Rakúsko.

Vrch Dachstein týčiaci sa nad

Gosauským jazerom v Rakúsku.

Organodetritické dachsteinské vápence.

Okolie Gosausee, Rakúsko

Koralové biohermy v dachsteinských

vápencoch (norik). Lokalita Adnet, Rakúsko.

Dachsteinský vápenec s vyvetranými prierezmi megalodontov (norik). Lokalita

Pass Lueg, Rakúsko.

Lavicovité dachsteinské vápence tvoria

aj vrch Hoher Göll pri hraniciach

Rakúska a Nemecka.

Z dachsteinských vápencov je aj známa

Vysoká stena (Hohe Wand) vo

východnej časti Severných Vápencových

Álp.


Triasové sedimenty Austroalpinika boli navŕtané aj

v podloží viedenskej panvy. Na rozpukané

hauptdolomity sú viazané ložiská uhľovodíkov –

napr. ropy (Schönkirchen) a plynu (Aderklaa).

Austroalpinikum prechádza aj na Slovensko, kde

bol zistený vrtmi, ale podľa niektorých autorov aj

najvyššie príkrovy Malých Karpát nepatria ku

Karpatom, ale k Alpskému Oberostalpinu.

Trias v Alpách


Južné Alpy

Spodný trias v Južných Alpách je klastický,

stredný a vrchný karbonatický. Celková hrúbka

triasu dosahuje až 3000 m. Tento vývoj triasu je

sprevádzaný výlevmi bázických a kyslých

vulkanitov (hlavne v ladine). Báziká sú späté

s riftingom a tvorbou nového oceánu (meliatskeho,

resp, vardarského). V tejto oblasti nastala značná

diferenciácia dna. Vyskytujú sa aj hlbokovodnejšie

fácie s postupným prechodom do plytkovodnejších

rífových fácií. Rífové fácie sú často

dolomitizované, napr. schlernský dolomit rífového

pôvodu.

Trias v Alpách

trias - umb

Documents