Vysoká škola zdravoníctva a sociálnej práce s. Alžbety, Bratislava Detašované pracovisko Michalovce

Rozsah výučby: 8 hodín Semester : 1. Zabezpečuje: PhDr. Dušan Komanický F I L O Z O F I A : 1. Antická filozofia: -raná grécka filozofia 6.-5.st. pred n.l.

/Herakleitos, pytagorovci,eleatska škola, Empedokles,Anaxagoras, Demokritos/ - klasické obdobie 5.-4.st. pred n.l. /sofisti, Sokrates, Platon, Aristoteles/ - helenistické obdobie 4.st. pred n.l. – 5.-6.st. n.l. /stoicizmus, Zenón z Kitia, Lucius Seneca, Epiktetos, Marcus Antoninus,Epikuros/ - mystické obdobie - úpadok filozofie / novoplatonizmus, Plotinos/. 2. Stredoveká filozofia : 4. – 15. st. Dve základné obdobia : - patristika /Aurelius Augustinus – voluntarizmus/

- scholastika / Tomáš Akvinský – tomizmus/ 3. Renesančná filozofia : 14. – 16. st. Štyri myšlienkové prúdy :

- renesančná filozofia / Mikuláš Kuzánsky, G. Plethon, M.Ficino,P.Pomponazzi/

- nové poznatky prírodných vied /M.Koperník, G.Bruno, G.Galilei/

- človek, právo, politika – témy spoločenskovednej orientacie / N. Machiavelli, T. More, T. Campanela/

- reforma v cirkvi a v naboženstve /M.Luther, J.Bohme, J.Kalvin/ 4. Klasická novoveká filozofia : 16. – 17.st Dve línie vývoja : - empirizmus /F.Bacon, J.Locke, G.Berkeley, D.Hume/

- racionalizmus /R.Descartes, B.Spinoza, W.Leibniz / 5. Osvietenská filozofia : 18. st. / L.Montesquie, J.J.Rousseau, F.Volteire, D.Diderot / 6. Nemecký klasický idealizmus : 18. – 19. st. / I.Kant, J.Fichte, F.Scheling, G.Hegel / 7. Poklasická filozofia : 19. st. - scientistické prúdy – pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia / A. Comte, H. Spencer, J.S. Mill, K. Marx, F. Engels /

- antropologické filozofie / S. Kierkegaard, A. Schopenhauer, F. Nietzche /

8. Moderná filozofia 20. st. 9. Filozofické myslenie na Slovensku

Grécka filozofia Grecku filozofiu nazývame antickou filozofiou. G.f. je súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej a starorímskej spoločnosti od konca 7.st.pred n.l. až do 6.st. n.l. Gréci vytvorli širokú paletu f. prúdov. Hlboké premeny gréckej spoločnosti a človeka v nej boli dôsledkom vzniku f. v antickom grécku. Musíme vychádzať z danej situácie vývoja spoločnosti. Pôvodna rodová spoločnosť sa rozpadá, vznikajú grécke polis – mestské štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť – vytvára sa otrokárska spoločnosť. Dochádza k deľbe práce, vyššiemu stupňu vývinu výroby, rozdeleniu spoločnosti na vrstvy. Hlboké soc.-pol. zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné- mytické predstavy o o svete a už sa vytvárajú „vedecké“ názory a abstraktno-f. predstavy o skutočnosti. Nový svetonázor ľudí, ktorý je odrazom hlbokých spoločenských zmien, sa začal rozchádzať s tradičným rodovým svetonázorom – mýtom. Mytologia ako súhrn mýtov je špecifický svetonázor prvotných ľudí. S postupným rozvojom spoločnosti, myslenia a osvojovaním si javov prírody sa mytologia stáva racionalnejšou, - bohovia nadobúdajú podobu zvierat – zoomorfizmus v starovekom Egypte,

- alebo podobu ľudí - antropomorfizmus v gréckej mytologii. Bohovia boli k človeku blízky, zmýšľali a konali príliš ľudsky. Prameňom mýtu však nebol len strach a bezmocnosť, ale aj túžba ovládnuť prírodné sily. Staroveký človek, ktorý sníval o lete vo vzduchu, vytvoril mýtus o Daidalovi a Ikarovi, či rozprávku o lietajúcom koberci. Prvé f. a predvedecké predstavy o svete a živote boli späté s mýtom a náboženstvom. Filozofia vznikla ako kritika a prekonanie mýtu, ako nový typ myslenia a nová orientácia vo svete. Môžme prehlásiť, že grécku f. zrodila grécka demokracia. Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie, ktorý delíme na 4 obdobia: 1. rané /kozmologické/obdobie: filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevážne naturalisticky a materialisticky. Dominuje ionska škola v Milete. Patria sem aj Herakleitos, pytagorovci, eleatska škola, Anaxagoras a Demokritos. 2. klasické obdobie Je obdobím najväčšieho rozmachu g. F. – sofisti, Sokrates, Platon, Aristoteles. V popredíich záujmu je problém človeka. Človek je mierou všetkých vecí. 3. helenistické obdobie Súvisi už s ekon. a polit. úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácii hľadá sám seba – uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej f. špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikureizmus, stoicizmus,skepticizmus. 4. mystické obdobie RANÉ OBDOBIE (6. – 5. storočie pred n. l.) MILÉTSKA ŠKOLA S menami milétskych filozofov – Tálesa, Anaximandra a Anaximena – je spätý vznik európskej vedy a filozofie. Nazdávali sa, že všetky vedy musia mať nejaký spoločný počiatok (arché). Základom ich filozofie teda bolo hľadanie tohto prvopočiatku či pralátky. Osoba TÁLESA je opradená legendami. Spomína sa ako úspešný cestovateľ, obchodník, politik i filozof teoretik. Jeho zásluhy sú predovšetkým v tom, že Grékom sprístupnil poznatky východnej vedy (egyptskej a babylonskej matematiky a astronómie). Aj Tálesova predpoveď zatmenia Slnka,

ktorá vzbudila úžas a ukončila vraj vojnu medzi lýdskym a médskym kráľom, sa zakladá na poznatkoch babylonských astronómov. Za základ všetkých vecí a sveta vôbec Táles pokladal vodu, ale proces vznikania vecí z vody nevysvetlil. Pre neho bola voda pretrvávajúcou ,,podstatou“. Podľa Aristotela na túto myšlienku mohol prísť na základe pozorovania prírody, keď zistil nenahraditeľnosť a dôležitosť vody v živote organizmov. Táles tvrdil, že Zem je plochý disk, ktorý pláva na vode. ANAXIMANDROS bol Tálesovým žiakom a takisto o ňom vieme len sprostredkovane. Uvádza sa, že napísal prvé filozofické dielo O prírode. Za začiatok a základný prvok vecí vyhlásil ,,neobmedzené“ – apeirón. Podľa neho to nie je ani voda, ani nijaký iný živel, ale akási neobmedzená podstata, neurčený svetový počiatok, všeobecný zákon, miera všetkých meniacich sa vecí. Vznik vecí nevysvetľuje premenou živlov, ale tým, že sa večným pohybom vylučujú protiklady. Tento večný pohyb vylučujúcich sa protikladov určuje svetové dianie. ANAXIMENES je najmenej známym filozofom milétskej školy. Jeho názory sú viac kozmologické, ako filozofické. Za počiatok všetkých vecí označuje neobmedzený vzduch. Zhusťovaním a zrieďovaním vzduchu sa dajú vysvetľovať základné vlastnosti jednotlivých druhov vecí, lebo spôsobujú ich tvrdosť, teplotu a ostatné fyzické kvality. Hľadaním počiatku vecí sa títo prírodní filozofi stali zakladateľmi nielen európskej filozofie, ale aj priekopníkmi mnohých oblastí vedy. Tálesa volali prvým matematikom (používal kružidlo a uhlomer), astronómom (predpovedal zatmenie Slnka) a fyzikom. Anaximandros vypracoval prvú zemepisnú mapu vtedy známeho sveta. Prvý vyslovil myšlienku, že Zem má tvar valca a vznáša sa vo vzduchu. Všetci traja filozofovali o prírode a tvrdili, že veci tohto sveta vznikli z pralátky. Svet chápali ako živý organizmus. Aristoteles ich nazval hylozoistami (gréc. hylé – látka, zoós – živý). Nerozlišovali živú a neživú prírodu, predmetom ich filozofovania bolo hľadanie odpovede na otázku – čo je arché- Teóriu poznania nevytvorili, pokladali za samozrejmé, že podstatu vecí možno poznať na základe pozorovania. PYTAGOROVCI Názvom pytagorovci označujeme skupinu mysliteľov, ktorí pôsobili asi do konca 6. st. v juhoitalskom meste Krótóne a obhajovali záujmy gréckej obchodnej aristokracie. Nebola to filozofická škola v pravom zmysle slova, ale skôr náboženský spolok. PYTAGORAS zo Samu (571 – 497 pred n. l.) sám nič nenapísal, ba mnohé objavy, ktoré sa mu donedávna pripisovali, uskutočnili jeho mladší nasledovníci. Súčasníci považovali Pytagora za vynikajúceho matematika, astronóma – pravdepodobne on zaviedol termín filozofia a ako prvý nazval svet kozmom. Jeho učenie je zmesou náboženských, morálnych a politických zásad, ale aj určitým filozofickým svetonázorom. Základom Pytagorovho učenia bola viera, že duša človeka sa po jeho smrti sťahuje do tiel iných bytostí. Pytagorovci sa systematicky venovali matematike. Číslam a číselným vzťahom pripisovali mystické vlastnosti. Hlásali, že veci existujú ako ,,napodobenie“ čísel, ktoré sa v gréckej matematike chápali geometricky (priestorovo) ako určitý tvar. Bod znamenal jednotku, priamka dvojku, plocha bola trojkou a teleso štvorkou. Spájaním čísel dokázali vysvetliť plochy, obsah, objem, šírku a hĺbku. Súčet čísel 1,2,3 a 4 tvorí číslo desať, ktoré považovali za dokonalé a posvätné. Čísla a vzťahy medzi nimi sú podľa pytagorovcov niečím, čo odhaľuje samotné základy sveta. Pytagorova téza – základom všetkého je číslo – teda znamenala, že číslo je počiatok (arché) vecí, rovnako ako Tálesovým prvopočiatkom všetkých vecí je voda. Pytagorovci chápali čísla ako samostatné, netelesné podstaty, ktoré existujú mimo prírody. Lenže číslo je pre nich aj niečo čo riadi svet, čo určuje poriadok vecí a ich vzťahy. Učenie o ,,povahe čísla“ vyhlásili za základ všetkého poznania o svete a jeho veciach. Pytagoras upozornil aj na existujúce protiklady v štruktúre sveta a ľudských vzťahov a pokladal ich za rovnako dôležité ako čísla. Rozlišoval desať protikladov, od základných až po matematicky

dokonalé: obmedzené a neobmedzené, nepárne a párne, jedno a množstvo, pravé a ľavé, mužské a ženské, nehybné, pohyblivé, rovné a krivé, svetlo a tma, dobré a zlé, štvorec a obdĺžnik. Poriadok vo svete vzniká tak, že protiklady sa v určitých proporciách a vzťahoch spájajú, čím v kozme zároveň vzniká harmónia. Usporiadanie sveta (najmä nebeských telies) pokladal za dokonalé, lebo jeho poriadok (harmóniu sfér) možno vyjadriť – vypočítať pomocou číselných pomerov. Okrem filozofických a geometrických významov Pytagoras a jeho žiaci pripisovali číslam aj mravné hodnoty. Pomocou čísel totiž vyjadrovali aj vzťahy medzi ľuďmi. Napr. manželstvo označovali číslom tri, spravodlivosť číslom štyri a priateľstvo si cenili najvyššie – číslom desať. Napriek osobitosti názorov pytagorovcov, význam ich učenia nespočíva v objavení a sformulovaní niektorých matematických poučiek, ale v tom, že ako prví sa pokúsili chápať filozofiu ako abstraktné usudzovanie. HERAKLEITOS ( asi 540 – 480 pred n. l.) Druhým strediskom starogréckej filozofie (po Miléte) na maloázijskom pobreží bolo mesto Efezos – rodisko Herakleita. Ako aristokrat mohol dosiahnuť hodnosť obetného veľkňaza, zriekol sa jej však v prospech brata. Z jeho diela O prírode sa nám zachovalo asi 130 zlomkov. Herakleitos je jedno z najzaujímavejších osobností v dejinách filozofie. Často sa však protichodne interpretuje, čo vyplýva z jeho svojského spôsobu vyjadrovania. Je to spôsob plný antitéz, aforizmov, porekadiel a hádaniek (označuje sa aj ako obrazno-poetický spôsob). Tieto výrazové prostriedky vraj používal preto, lebo sú krátke, ale obsažné a zovšeobecňujú rôzne javy. Hlavným prínosom Herakleitovej filozofie je myšlienka všeobecného plynutia a zmeny – jeho známe ,,panta rei“ (všetko plynie). Učil, že vo svete všetko plynie a mení sa, nič nie je nemenné a netrvá stále. Do dôsledkov domyslel otázku pohybu a zmeny, odhalil relatívny charakter bytia vecí i ľudského života. Túto myšlienku vyjadril v podobe aforizmu: ,,Do tej istej rieky vstupujeme a predsa nevstupujeme, sme a nie sme.“ Podľa Herakleita nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, lebo toho, kto vstúpi do tej istej rieky druhýkrát, omývajú už nové vlny. Učenie o svete Podobne ako milétski filozofi aj Herakleitos tvrdil, že veci vznikli z látkového prazákladu. Avšak táto látka nie je voda, apeirón či vzduch, ale oheň. Svet aj príroda sú v neustálom procese zmeny a oheň je zo všetkých prírodných látok najpohyblivejší a najviac schopný zmeny. Tento svet (kozmos) nevytvoril žiadny Voh, ani žiadny človek, ale bol, je a bude večne živým ohňom, zapaľujúcim sa podľa miery a vyhasínajúcich podľa miery. Pre takéto chápanie zmeny pokladáme Herakleita za jedného zo zakladateľov dialektiky. Príčinou zmeny videl v boji protikladov. Aj keď oheň podľa Herakleita prechádza rôznymi zmenami, je základom sveta. Svetu vládne logos – všeobecný poriadok, miera nevyhnutnosti, zákon vecí, objektívny princíp. Učenie o relatívnosti vecí Keďže vo svete je všetko navzájom spojené a každý jav prechádza do vlastného protikladu, musíme každú vlastnosť chápať nie ako izolovanú a bezpodmienečnú, ale ako relatívnu. Dôkazy relatívnosti čerpal z pozorovania života ľudí a zvierat. ,,Somáre by dali prednosť slame pred zlatom“, to znamená, že hodnota zlata je relatívna, iba ľudia jej pripisujú veľkú hodnotu. Podobne aj morská voda je súčasne najčistejšia (pre ryby) aj najšpinavšia (pre ľudí, lebo sa nehodí na pitie). Príčinu toho, že všetko sa mení a stálosť je relatívna, zatiaľ čo zmena je absolútna, Herakleitos videl v protikladoch. Protiklady sú podľa neho vlastné všetkým veciam a javom: ,,Jedno a to isté sa v nás prejavuje ako živé a mŕtve, bdiace a spiace, mladé a staré; lebo toto sa premieňa na tamto a tamto zase na toto“. Objavil princíp jednoty a boja protikladov, ktorý je príčinou večného samopohybu vo svete. Herakleita pokladáme za zakladateľa gnozeológie – teórie poznania. Poznanie je podľa neho predovšetkým poznaním objektívnej skutočnosti, ktorá existuje nezávisle od nášho vedomia. Úlohou poznania je preniknúť do podstaty prírody a jej zákonov. Herakleitos zdôrazňoval, že jednotlivé poznatky treba uvádzať do vzájomných súvislostí, pretože iba tak možno poznať ich podstatu a dospieť

k pravde. Pravdu chápe ako konkrétnu a závislú od istých podmienok. Predmetom poznania je kozmos, príroda a hmotný svet. ATOMISTICKÁ TEÓRIA V 5. storočí pred n. l. nastali v Grécku po grécko-perzských vojnách významné politické a kultúrne zmeny. Ťažisko hospodárskeho, politického a kultúrneho života sa z maloázijských pobrežných miest a ostrovov presunulo do centrálneho Grécka a gréckych kolónií v Taliansku. Dominantné miesto zaujali Atény a Sparta. Hoci grécka kultúra dosahuje rozkvet, prejavujú sa už príznaky budúcej krízy aténskej spoločnosti. Zostrovanie spoločenských konfliktov sa odráža aj vo vzájomných stretoch stúpencov gréckeho materializmu a idealizmu. Materializmus dosiahol v starovekom Grécku svoj najväčší rozmach v atomistickej teórii. Hlavnými predstaviteľmi tejto teoretickej koncepcie sú Leukippos a Demokritos. O Leukippovi vieme veľmi málo. Hoci bol zakladateľom atomistickej teórie, nezachovalo sa nič z jeho života. Preto mnohí pochybujú, či vôbec žil. V jeho diele pokračoval filozof DEMOKRITOS (asi 460 – 370 pred n. l.) Bol starším vrstovníkom Sokrata a Platóna. Zaoberal sa problémami astronómie, fyziky, matematiky i biológie, ale venoval sa aj psychológii, pedagogike, etike a ostatným vtedy rozvíjaným vedám. Jeho spisy boli prvými starovekými encyklopédiami. Pochádzal z Abdér v Trácii a bohaté dedičstvo po ocovi mu umožnilo veľa cestovať. Navštívil Babylon, Perziu, Egypt. Aristoteles o ňom povedal, že premýšľal o všetkom. Demokritova filozofia je výrazne materialistická. Tvrdil, že všetko sa skladá z hmoty, z najmenších hmotných čiastočiek – atómov a z prázdna. Atómy nevznikajú ani nezanikajú, sú večné, nepriestupné, ďalej nedeliteľné a kvalitatívne nemenné. Ich počet a tvary sú nekonečné. Medzi atómami existujú rozdiely v tvare, usporiadaní a polohe. Tieto rozdiely spôsobujú rôznorodosť vecí vo svete. Vznik, zmenu a zánik všetkého Demokritos chápal ako prejav mechanického preskupovania v prázdnom priestore. Pohyb je vlastnosť všetkých atómov. Nevyhnutnou podmienkou pre pohyb atómov je prázdno, ktoré musí existovať, aby sa atómy mali kde premiestňovať. Atómy sa pohybujú všetkými smermi. Pohyb atómov je podľa Demokrita ich vnútornou prirodzenosťou, nevyhnutnosťou, nevyvoláva ho nijaká vonkajšia sila či nadprirodzený princíp. Na rozdiel od náboženských a idealistických predstáv Demokritos ako prvý vyslovil myšlienku, že duša je hmotná, podobne ako všetko ostatné sa skladá z atómov a je nositeľom vedomia. Nositeľmi vedomia sú najmenšie, guľaté a veľmi ľahké častice – špecifické atómy. Duša človeka je síce zložená z atómov, ale je smrteľná. Keď človek zomiera, atómy duše sa rozpájajú. Smrteľnosť je podľa Demokrita prirodzeným prejavom hmoty, a nie je dôsledkom nadprirodzeného princípu, ako tvrdili idealisti. V poznaní Demokritos zdôrazňuje najmä rozumové poznanie, dôležitú úlohu však pripisuje aj zmyslovému poznaniu. Zmyslami sme schopní zachytiť prechodné zhluky atómov – veci. Zmyslové poznanie je podľa neho poznanie povrchné, nejasné. Podstatu vecí, t.j. večné a nemenné atómy a prázdno, môžeme postihnúť len rozumom. Toto teoretické poznanie, odhaľovanie podstaty javov Demokritos nazýva pravým poznaním. Zmyslové poznanie vysvetľoval ako vtláčanie miniatúrnych a jemných ,,obrazov“ predmetom (eidolov) do našich zmyslov (ako do vosku). Korekciu zmyslového poznania musí urobiť rozum. Demokritos uznával všeobecnú príčinnosť a nevyhnutnosť vo svete. Všeobecný zákon o príčinnej súvislosti a podmienenosti javov sa neskôr stal jedným zo základných východísk novodobej vedy. Svoju úlohu zohrali aj Demokritove ateistické názory. Bohovia sú podľa neho iba fantastické predstavy a domnienky ľudí. Viera v bohov je dôsledok nevedomosti ľudí a ich strachu z prírodných ničivých síl a javov. PRECHOD KU KLASICKÉMU OBDOBIU GRÉCKEJ FILOZOFIE

SOFISTI Demokritom sa skončilo prvé obdobie vo vývine gréckej filozofie, ktoré dosiahlo cenné výsledky najmä v oblasti ontológie. Nastupuje druhé obdobie, ktoré nazývame klasickým obdobím gréckej filozofie. Mení sa aj filozofická tematika. Prechod ku klasickému obdobiu sa spája s činnosťou sofistov, ktorí sa zaoberali antropologickou a sociálno-filozofickou problematikou. Ako prví upriamili pozornosť na človeka, jeho praktické záujmy, poznávacie schopnosti a úlohu jazyka. Teoretická a praktická činnosť sofistov súvisela s potrebou pripraviť mladých slobodných občanov na zvládnutie budúcich občianskych povinností v mestskom štáte polis. Sofisti boli prvý profesionálni učitelia všeobecného vzdelania, ktorí sa zaoberali úzko špecializovanými disciplínami, ako matematika, gramatika, rétorika poézia, história, právo, estetika atď. Od sofistov sa nám z pôvodných prameňov nezachovalo takmer nič. Hlavným materiálom o nich nám poskytujú Platónove a Aristotelove diela. Sofisti nevytvorili ucelenú školu, prúd či systém poznatkov. Ich názory boli rôznorodé a pestré. O napriek tomu ich spájajú niektoré spoločné črty:

- profesionalizmus (platení učitelia múdrosti), - rétorický spôsob vyučovania (majú zásluhu vo filológii), - šírenie skepticizmu (pochybovali o hodnovernosti našich poznatkov vzťahujúci sa na vonkajší

svet), - relativizmus, - naznačili existenciu prirodzeného práva a univerzálneho štátu, - kritizovali otroctvo (najmä mladší sofisti), - v úvahách o spoločnosti, morálke a zákonoch vyvracali predstavy o ich božskom pôvode.

Cieľom ich práce bolo naučiť žiakov využívať získané poznatky v diskusiách a polemikách, pretože ich aktívna účasť v politickom živote si vyžadovala predovšetkým rétorické schopnosti. Preto sofisti rozvinuli teóriu rečnenia – rétoriku. Reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka. Táto manipulácia s rečou, jej logickou a gramatickou výstavbou mala žiaka vyškoliť v umení presviedčať. Podľa sofistov totiž ten, kto vie presvedčivejšie hovoriť, má napokon pravdu. Pojem „sofista“ spočiatku označoval profesionálneho učiteľa rečníctva a argumentácie a nemal v sebe nič pejoratívne. Až Platón vtlačil sofistom povesť špekulantov, ktorí malo dbajú na pravdu, čím sa podľa neho odlišujú od filozofov. Ich filozofovanie často ústilo do relativizmu, kde pravda stráca svoju objektívnu hodnotu. PROTAGORAS (480 – 410 pred n. l.) Bol jedným z najvýznamnejších sofistov. V otázkach vierohodnosti poznania prišiel k záveru, že v nijakej veci nemožno povedať nič určité – každá výpoveď je subjektívna, relatívna a podmienená. Jestvuje iba „zdanie“ a každé zdanie je rovnako pravdivé, ako aj nepravdivé, o každej veci a jave možno súčasne povedať odlišné a navyše i protirečivé súdy. Podľa Protagora človek určuje, čo jestvuje: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú nejestvujúcich, že nie sú“, preto navrhol, aby sa za kritérium pravdy považoval súd (tvrdenie) väčšiny ľudí na základe demokratického hlasovania. To, čo obec, štát pokladá za spravodlivé a dobré, spravodlivým a dobrým v skutočnosti aj je, pretože sa na tom ľudia dohodli. Aj múdry muž spôsobí, že ľuďom sa zdajú spravodlivými a dobrými len užitočné veci, nie škodlivé. Práve preto sofista, ktorý v tomto zmysle svojich žiakov vychováva, je takisto múdry a zaslúži si od nich veľa peňazí. Väčšinu svojich úvah Protagoras venoval človeku, jeho životu, praktickej i poznávacej činnosti. Uvedomoval si, že človeka obmedzujú nedostatočné poznávacie schopnosti. Vyjadril to aj v myšlienke o bohoch: „O bohoch nemôžem vedieť, ani že sú ani že nie sú, ani akú majú podobu. Je to vec temná a náš život je krátky. Protagora nakoniec obžalovali z ateizmu a donútili ho opustiť Atény. Sofisti všeobecne pochybovali o poznávacích schopnostiach človeka. Napr. Gorgias vyjadril svoj skepticizmus troma tézami:

1. Nič nie je. 2. Ak aj niečo je, nemožno to poznať.

3. ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu. Relativizmus sofistov sa prejavuje aj v iných úvahách. Trasymachos a Kritias poukazujú na to. Že zákony sú výtvormi ľudí a právo zodpovedá záujmom zákonodarcov. Ich etické názory sa niekedy vyznačovali až cynizmom, keď konštatovali, že spravodlivé nie je nič iné než prospech silnejších, že právo nie je nič iné než svojvôľa mocných. Dobro a zlo uvádzali ako relatívne pojmy (pre jedného sú určité veci dobrom, pre druhého zlom). Aj morálne hodnoty a náboženstvo pokladali za výtvor človeka (nemajú božský pôvod). Morálne hodnoty si vytvorili ľudia na základe vzájomných dohôd a náboženstvo zase preto, aby človek mal strach pred božstvom za utajované zločiny (Kritias). Prodikos sa snažil objasniť vznik náboženstva prirodzeným spôsobom. Ľudia začali zbožšťovať všetko, čo pomáha životu: „Slnko, mesiac, rieky, pramene a vôbec všetko, čo prosieva nášmu životu, pokladali naši predkovia za bohov pre úžitok z toho, tak ako Egypťania Níl.“ Sofisti zastávali názor o prirodzenej rovnosti ľudí. Tvrdili, že všetci sme vo všetkom od prírody rovnako zrodení – i barbari i Gréci, príroda nikoho neučila otrokom. Len spoločenský zákon ako vládca ľudí si mnohé vynucuje proti prírode (Hippias). Sofisti prví naznačili existenciu prirodzeného práva a prví aj kritizovali existenciu otroctva. Táto humanistická myšlienka sa objavuje aj u stoikov a neskôr v období budovania novodobých demokracií. Podľa mnohých filozofov pôsobenie sofistov je prechodným javom, ale takým významným, že ovplyvnil vrcholné obdobie antickej filozofie.

KLASICKÉ OBDOBIE (5. – 4. storočie pred n. l.) Obdobie 5. až 4. storočie pred n. l. sa všeobecne pokladá za obdobie veľkého rozkvetu gréckych miest v oblasti kultúry, politiky i hospodárstva. Dominantné postavenie zaujali najmä Atény v Periklovom období (450 – 429 pred n. l.) svojimi vojenskými úspechmi, obchodnými aktivitami i celkovým rozvojom umenia, filozofie a antickej demokracie. Grécka demokracia sa vzťahovala iba na slobodných občanov, pričom vyše polovica obyvateľov v Aténach boli bezprávni otroci. Ústava tohto mesta bola veľmi demokratická, až do takej miery, že spoločnosť nechránila pred tyraniou a samovládou. V tomto období pôsobil významný filozof Sokrates, ktorý bol učiteľom Platóna, a ten zas učiteľom Aristotela. Traja velikáni výrazne ovplyvnili myslenie nasledujúcich generácií. SOKRATES (asi 470 – 399 pred n. l.) Narodil sa v Aténach ako syn sochára a pôrodnej baby. Na rozdiel od ostatných filozofov netúžil po cestovaní v cudzine. Svoje rodné mesto opúšťal len vtedy, keď ho volala vojenský povinnosť, pri ktorej vynikol statočnosťou a schopnosťou znášať námahu. Čoskoro zanechal svoje povolanie sochára, aby sa mohol naplno venovať novému spôsobu vyučovania, na ktorý sa cítil povolaný. Bol súčasníkom sofistov. Podobne ako sofisti aj on sa orientoval na antropologickú problematiku, ale bol ich oponentom, lebo mu prekážal ich mravný relativizmus. Sokrata obklopoval nemalý počet žiakov, medzi ktorými bolo mnoho mladíkov z aristokratických rodín. Vyučoval bezplatne a žil z pohostinnosti svojich žiakov. Jeho vyučovanie bolo založené na hre otázok a odpovedí. Jeho filozofia bola hľadaním múdrosti. Sokrates vyučoval metódou rozhovoru. Východiskom (témou ) rozhovorov boli normatívne pojmy, ako spravodlivosť, udatnosť, cnosť. Účastník rozhovoru si bol spočiatku istý, že vie pojmy vysvetliť. V priebehu dialógu zisťoval, že vlastne nevie podať vysvetlenie. Toto vedenie o „nevedení“ však znamená nadobudnutie poznania, ktoré človeka núti znovu sa pýtať. Ak sa v rozhovore ukáže, že spoločník je bezradný a jeho vedenie otrasené, usiluje sa Sokrates spolu s ním dospieť k pravde. Túto metódu postupu – sokratovskú metódu dialógu – sám Sokrates nazval babickým, resp. pôrodníckym, umením čiže maieutikou. Napríklad otázkou Čo je cnosť? Nechce zistiť či vymenovať, aké cnosti jestvujú, ale zistiť, či cnosť v skutočnosti existuje. Prostredníctvom indukcie odhaľuje podstaty a definuje ich. Sokratova metóda rozhovoru pozostáva z dvoch fáz:

- prvá fáza je negatívna, založená na irónii (zosmiešňovanie chvastúňov vyústi do ich sebakritiky, prípravy žiakov na hľadanie, čo ešte nevedia);

- druhá fáza je pozitívna, založená na hľadaní čoraz jasnejších pojmov toho, čo je dobré, spravodlivé, čestné.

V rozhovoroch sa Sokrates pokúša usvedčiť z nevedenia tých, ktorí si myslia, že vedia, lebo to, čo pokladajú za poznanie, je len mienka. Najznámejším Sokratovým výrokom je „Viem, že nič neviem“ alebo „Všetko, čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo druhí veria, že vedia to, čo nevedia“. Jeho diskusie vyvolávali nadšený záujem mládeže, čoskoro však začal znepokojovať predstaviteľov moci v Aténach. Hlavnou témou Sokratovho pýtania sa je človek, nie príroda, kozmos. Cesta k vedomosti je podľa neho cestou k sebapoznaniu. Konanie človeka chápe ako sebarealizovanie, ktoré prostredníctvom príkazu poznaj sám seba (vnútorný mravný princíp) má smerovať k všeobecnej blaženosti (eudaimónia), k vnútornej ľudskej harmónii. Sokrates ako zakladateľ etickej filozofie kládol dôraz na: - dokonalé správanie, ktoré sa formuje v kontakte s inými ľuďmi, pri prekonávaní prekážok, pri

zdolávaní skúšok, pričom človek zostáva sám sebou; - najvyšší princíp, ktorým je dobro, preto odporúča žiť podľa tohto princípu a podľa neho

posudzovať seba i svojich súčasníkov; - osobnú činnosť každého, ktorá sa má stať všeobecne platnou činnosťou.

Dobro je významný Sokratov pojem. Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán (svedomie), ktorý nazýva daimonion. Je to vnútorný hlas rozumu riadiaci jeho skutky podľa poznania dobra. Sokratovo daimonion neradí, čo má človek urobiť, ale čomu sa vyhnúť, varuje ho pred odklonením sa od dobra. Sokrates aj v tejto otázke prináša niečo nové, čo však jeho vrstovníci nepochopili. Nepochopili, keď Sokrates prišiel k názoru, že existuje jeden všeobecný rozum (dobro), ktorý všetko drží pohromade a cieľavedome riadi. (Takto sa približoval k monoteizmu.) Pre svoje názory sa Sokrates dostal do konfliktu s mocou, ktorý v roku 399 pred n. l. vyústil do obvinenia z bezbožnosti. Obvinili ho, že neverí v štátom uznávaných bohov, zavádza nové božstvá a kazí mládež, pretože spochybňoval bežne prijímané postoje, maril učenosť sofistov, odhaľoval zaslepenosť ľudí, ktorí sa príliš zaoberajú otázkou bohatstva, politickej kariéry a pod. a nezaujímajú sa o to podstatné – pravdu. Kritizoval nedostatky aténskej demokracie a presadzoval sofokraciu čiže vládu najmúdrejších. Sokrata odsúdili na smrť vypitím čaše jedu. O Sokratovom živote, učení sa dozvedáme predovšetkým z Platónových dialógov, od historika Xenofonta a Aristotela. Sám nikdy nič nenapísal. PLATÓN (427 – 347 pred n. l.) Sokratove podnety rozpracoval jeho najvernejší a najnadanejší žiak Platón (vlastným menom Aristokles; Platón je prezývka z gréc. slova platy – široký, podľa širokého hrudníka, čela a nadania). Narodil sa v Aténach v aristokratickej rodine. Po Sokratovej smrti veľa cestoval, ako 40-ročný sa vrátil späť do Atén. Pravdepodobne podľa vzoru pytagorovcov založil školu – Akadémiu, ktorá sa stala strediskom antického idealizmu. Platón zanechal rozsiahle literárne dielo: 36 dialógov vysokej umeleckej kvality, 1 monológ a niekoľko listov. Sú to diela, v ktorých sa o sebe nezmieňuje (okrem dialógu O duši), ale znázorňuje svoj spôsob hľadania pravdy. Podľa Platóna pravdu nemôžeme vyložiť v systematickom učení, ale môže sa k nej spoločným úsilím viac a viac približovať. K filozofovaniu Platóna priviedlo sklamanie z politických pomerov v Aténach za vlády tridsiatich tyranov. Úpadok bol taký hlboký, že si vyžiadal radikálne nový spôsob myslenia. Zatiaľ čo Sokrates sa pýtal na etické, praktické problémy, Platón nastoľuje otázky poznania a samotného bytia. Podľa období jeho života sa jeho diela zvyčajne zaraďujú do troch skupín:

1. sokratovské obdobie – spisy nesú pečať jeho učiteľa, napr. Protagoras (vo výchove k cnosti), Gorgias (o rétorike), Obrana Sokratova (Sokratova reč na súde – monológ);

2. klasické, tzv. mužné, obdobie – v tomto období vytvoril svoj idealistický systém, ktorý nazývame teóriou ideí, napr. Kratylos (o pôvode reči), Faidon (o nesmrteľnosti duše)m Faidros (o láske a kráse), Symposion (o láske ako túžbe po poznaní), Ústava (o dokonalom štáte);

3. posledné obdobie, v ktorom niektoré myšlienky nanovo rozpracúva a skúma ich z nového hľadiska, napr. Zákony (poopravená koncepcia Ústavy), Timaios (o vzniku sveta), Kritias (nedokončený spis o zániku ostrovnej ríše Atlantídy), Politikos, Teartetos (o spravodlivom vedení).

Východiskom Platónovej filozofie bol dualizmus. Ako prvý filozof v starovekom Grécku

teoreticky zdôvodňoval rozdiel medzi telesným a netelesným, zmyslovým a nadzmyslovým svetom. Na základe toho vyslovil originálnu koncepciu dvoch svetov, sveta ideí ako nemateriálneho, nemenného pravého bytia a sveta vecí (svet, v ktorom žijeme) ako materiálneho, menlivého, nedokonalého bytia.

Podľa učenia o duši Platón rozdeľuje obyvateľov na tri základné stavy: - vládcovia, filozofi sú vo väčšej miere obdarení múdrosťou, - strážcovia, vojaci sa vyznačujú statočnosťou, odvahou, - výrobcovia, živitelia spoločnosti (remeselníci, roľníci, obchodníci) sa vyznačujú umiernosťou.

Za rozumné Platón považoval to, aby v štáte vládli reprezentanti múdrosti, t. j . filozofi, pretože oni najdlhšie pobudli vo svete ideí a sú zárukou spravodlivosti. Týmto predstavám o spravodlivej štátnej moci prispôsobil aj vzdelávací systém. Platón sníval o ideáli – spojení moci a múdrosti. Jeho ideál štátu je doslovne vládou najlepších. Za najspravodlivejšiu formu štátu teda považoval vládu filozofov (sofokracia). Ostatné formy štátu sú poškvrnené nespravodlivosťou: v timokracii vládne násilie a ctižiadostivosť, v oligarchii túžba po bohatstve, v demokracii bezuzdné zneužívanie slobody a neobmedzené panstvo davu a konečne v tyranii sám tyran je otrokom svojich vášní, ktorými deptá „poddaných“. Svoje názory na štát sa pokúsil uskutočniť na Sicílii, avšak bezúspešne. Jeho názory na ideálne usporiadanie spoločnosti boli východiskom pre diela ďalších filozofov o „utopických“ štátoch. Platóna a jeho filozofiu prekonal jeho žiak Aristoteles, ktorý vedel vybudovať svoju filozofiu s oveľa väčším pochopením pre svet, v ktorom žil. ARISTOTELES (384 – 322 pred n. l) Narodil sa v klasickom období gréckej filozofie, svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom období. Spoločenské podmienky, v ktorých ako filozof dozrieval a tvoril, ho časovo zaraďujú skôr do helenistickej etapy vývoja gréckej filozofie. Narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike, ako syn osobného lekára macedónskych kráľa. Ako 18-ročného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akadémie a ostal tam 20 rokov až do smrti svojho učiteľa. Osvojil si bohaté vedomosti a po čase sa zo žiaka stal učiteľ. Prednášal rétoriku. Po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde ho zastihlo pozvanie Filipa II. Do Macedónie, aby sa ujal výchovy mladého Alexandra. Keď Alexander nastúpil na trón, Aristoteles sa vrátil do Atén a založil tu filozofickú školu – slávne Lykeion. Aristotelovo vedecké dielo je veľmi rozsiahle. Napísal najväčší súbor vedeckých kníh v dejinách ľudstva (hovorí sa o 170 tituloch, z ktorých sa zachovalo len 47). Usiloval sa o hlbšie a presnejšie poznanie sveta. Uvažoval v pojmoch, nie v metaforách. Vždy dával prednosť faktom pred veľkolepými koncepciami. Jeho spisy sú zložité ako lexikóny a za mnohým, čo napísal, sa ukrýva podrobné štúdium prírody. Celé Aristotelovo dielo delíme na štyri časti: 1. filozofické spisy zaoberajúce sa logikou (používa sa aj názov Organon – nástroj poznaní).

Patria sem práce Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé analytiky, Druhé analytiky......;

2. filozofické spisy zhrnuté do práce Metafyzika (14 kníh), neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia;

3. prírodovedné spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov, O duši;

4. spoločenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Nikomachova, Aténska ústava.

Aristotelova filozofia má dualistický charakter. Obsahuje materializmus aj dialektiku, ale zavŕšil ju ako objektívnoidealistický systém. Podľa Aristotela aj hmota aj duch existujú objektívne, večne, neboli stvorené. Aristoteles uznáva objektívnu existenciu hmoty ako pasívnej látky, ktorá je nevyhnutná pre existenciu vecí. Aby však mohla vzniknúť reálna vec, musí k tejto látke pristúpiť aktívny duchovný princíp – forma. Látka je teda podľa Aristotela večná, ani nevzniká, ani nezaniká. Konkrétnu podobu látke však dáva forma (tvar). K spojeniu látky a formy dochádza pohybom – „procesom premeny potenciálneho na aktuálne“. (Napríklad mramor ako látka je potenciálnou sochou. Keď dostane pôsobením sochára tvar – formu, premení sa na aktuálnu, t. j. existujúcu sochu). Pohyb Aristoteles považoval za večný, zmenu chápal ako následok príčiny. Rozlišoval šesť druhov pohybu: zánik, vznik, zväčšenie (vzrast), zmenšenie, zmenu v akosti a premiestňovanie v priestore. Za prvopríčinu pohybov vo svete označil prvého hýbateľa. On je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť stane skutočnosťou. Sám prvotný hýbateľ je však nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí. Aristoteles sa stal zakladateľom logiky, vytvoril z nej osobitnú systematickú vedu. Prínosom bolo aj Aristotelovo učenie o štáte. Preštudoval a porovnal 158 gréckych ústav, kým vypracoval podľa svojho názoru najideálnejšiu ústavu. V stredoveku sa jeho učenie stalo východiskom scholastickej filozofie. HELENISTICKÉ OBDOBIE GRÉCKA A RÍMSKA FILOZOFIA PO ARISTOTELOVI (4. storočie pred n. l. – 5/6. storočie n. l.) Poklasické obdobie gréckej filozofie sa nazýva helenizmus. Vplyv gréckej kultúry, filozofie, učenosti a náboženstva sa mieša s učenosťou národov Orientu. Grécky jazyk zjednocoval rôzne sociálno-politické etnické skupiny, čím podporoval myšlienku spriaznenosti všetkých ľudí, pretože majú rovnaký pôvod a určenie. Táto myšlienka spolu s myšlienkou prirodzeného práva, ktoré sa vzťahuje na všetky živé tvory, i skutočnosť, že filozofia začína v mnohom plniť náboženské funkcie, pripravovali nástup, rodiaceho sa kresťanstva. Rimania prevzali množstvo prvkov z gréckej kultúry. Mnohé oblasti (právo, správu štátu, vojenstvo) sami rozvinuli do vrcholnej dokonalosti. Vo filozofii sa predmet skúma posúva z prírodovednej oblasti do etickej oblasti. Etika stoicizmu a epikureizmu je hlavnou časťou filozofie tohto obdobia. Okrem týchto filozofických škôl v období helenizmu pôsobí helenizmu pôsobili aj akademici, skeptici, alexandrijská škola, novoplatonizmus. STOICI Stoické učenie je filozofická škola s prísnymi zásadami a príkazmi, ktorej etika zaznamenala dlhodobý vplyv. Jej významným znakom je systematickosť. Stoici sa usilovali vytvoriť myšlienkovú sústavu, v ktorej všetko do seba zapadalo. Škola dostala názov podľa miesta svojho pôsobenia – STOA POIKILÉ (Pestrá stĺpová sieň v Aténach). Stoicizmus prešiel troma vývojovými etapami:

- starší stoicizmus; - stredný stoicizmus;

- nový (rímsky) stoicizmus;

Predstaviteľ staršieho stoicizmu a sám zakladateľ školy Zenón z Kitia, Chrysippos a Kleanthes pochádzali z chudobných vrstiev spoločnosti. Stredný stoicizmus reprezentuje Panaitos a najmä Poseidonios. Medzi predstaviteľov nového stoicizmu zaraďujeme Senecu, Epikteta a cisára Marca Aurelia. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku. Do logiky patrila dialektika (náuka o myslení, ktorá pojednáva o definovaní a kritériu pravdivosti), rétorika (náuka o výraze), gramatika a poetika. Fyzika zahrnovala všetko, čo sa týkalo prírody a teológie. Etika učila, ako správne žiť. Vo všetkých troch častiach stoici vyzdvihovali praktické využitie. Etika mala u stoikov hlavnú úlohu, čo dokazuje aj Zenónovo prirovnanie: Filozofia je ovocný sad, logika ho ohraničuje, fyzika sú stromy a etika ovocie. Stoická teória poznania. Naše poznanie vychádza zo zmyslového vnímania sveta. Naša duša je prázdna, vtláčajú sa do nej rôzne predstavy (sú odtlačkami v duši), ktoré môžu dušu aj zmeniť. Z vnemov vďaka pamäti zostávajú spomienky, na ktorých sa zakladá naša skúsenosť. Fyzika. Skutočné je len to, čo je telesné. Aj božstvo aj ľudská duša sú telesné. Všetko dianie stoici vysvetľovali dvoma princípmi: trpným čiže látkou a činným. Za činný princíp pokladali príčinu, Boha, hoci aj tu ide o látku. Božstvo je z najdokonalejšej, veľmi jemnej látky. Je to oheň, teplý dych. Teplo všetko plodí, oživuje a uvádza do pohybu. Dych všetkým preniká, všetko zjednocuje, prejavuje sa ako duša, duch a rozum sveta. Božstvo je posledná príčina sveta, dobrotivá a k človeku láskavá. Dôkazom toho je dokonalosť sveta, účelnosť vo všetkom i rozumnosť ľudskej povahy. Všetko je príroda a rozum – logos je výrazom prírodnej nevyhnutnosti (panteizmus). Oheň ako pralátka zhusťovaním vytvoril všetky ostatné látky, ktoré sa napokon do ohňa vrátia. V ohni svet periodicky zaniká a vzniká. (v určitých časových intervaloch zhorí). Etika. Všetko sa riadi vesmírnymi zákonmi, ktoré môže človek vďaka rozumu poznať. Keď ich spozná, môže sa nimi riadiť. Cnosť znamená vedieť. Cieľom ľudského života je podľa stoikov najvyššie dobro, t. j. život v súlade s prírodou, vesmírom, ktorého sme súčasťou. To nás privedie k vytúženému cieľu, k blaženosti. Cnosť spočíva v správnom a rozumnom názore na to, čo máme robiť. Všetko ostatné je ľahostajné – bohatstvo, chudoba, zdravie, choroba, česť, sláva, hanba, život alebo smrť. Existujú štyri hlavné cnosti:

- rozumnosť; - umiernenosť; - statočnosť; - spravodlivosť.

Ľudské konanie nemáme posudzovať podľa výsledku, ale podľa úmyslu a zámeru, s ktorým niečo robíme.

Popri rozumnom konaní u ľudí prevládajú aj nerozumné pudy – afekty, vášne, ale tie musíme premáhať. Naším cieľom je zbaviť sa vášní, čiže dosiahnuť apateu – stav, keď človek je vyrovnaný, oslobodený od vášní. Vášne stoici delia na : rozkoš, túžbu, strach a žiaľ.

Keďže vášne človeku škodia, treba s nimi neustále bojovať, aby sa nestali trvalými chorobami duše. V neskoršom období stoici pripustili existenciu tzv. zmiernených vášní, ktoré nazývali náladami. Namiesto rozkoše pripúšťajú radosť, namiesto strachu opatrnosť, namiesto túžby vôľu, len žiaľ nemá obmeny. Aj ľahostajné veci zmierňujú a prehodnocujú na relatívne cenné (zdravie, bohatstvo, nadanie, život) a relatívne bezcenné.

Stoici uznávali spätosť jednotlivca s vlastným národom, ale nad vlasť a štát kladú spoločnosť všetkého ľudstva. Preto máme byť vľúdni ku všetkým blížnym, aj k svojim nepriateľom.

Tieto idey humanizmu sa najvýraznejšie prejavili v nasledujúcom období.

LUCIUS ANNAEUS SENECA (4 pred n. l. – 65 n. l.) bol mimoriadne nadaný človek s vynikajúcim vzdelaním a všestrannými záujmami. Senecovo dielo Prírodné problémy zahrnuje sedem kníh rozpráv: o stálosti mudrca, o hneve, o blaženom živote, o voľnom čase, o božej prozreteľnosti, o duševnom pokoji, o krátkosti života a o láskavosti. Zdôrazňoval lásku k blížnemu, súcit a vľúdnosť k druhým. Boh existuje mimo sveta a otcovsky sa stará o ľudí. Ľudská duša má rozumnú a nerozumnú časť. Telo je väzenie duše, až smrť ju oslobodzuje. EPIKTETOS (50-125) vo svojom diele Rukoväť morálky prístupnou formou vysvetľuje učenie stoicizmu. Jedy veci sú v našej moci, iné nie. V našej moci sú vôľa a predstavy, a preto máme o ne dbať. Mimo našej moci sa nachádza zdravie, bohatstvo. Filozofom na tróne bol nazývaný MARCUS AURELIUS ANTONINUS (121 – 180), ktorý v stoickom učení našiel útechu a silu. Grécky písané aforizmy Hovory k sebe samému vznikali aj na území dnešného Slovenska, kde ako rímsky cisár viedol vojenské ťaženie. Je to súbor 12 kníh, krátke úvahy o povinnostiach, ktoré má človek k sebe a k iným, zamyslenie sa nad ľudskými slabosťami, slová uznania tým, ktorým vďačí za svoj myšlienkový vývoj. Toto dielo malo vplyv aj na rozvoj literatúry, pretože túto literárnu formu neskôr využil aj Augustinus a Petrarca. Podľa Marca Aurelia filozofia je učiteľka všetkých cností. Učí nás trpezlivosti a vedie k ušľachtilosti, dosiahnutiu životnej rovnováhy, vyrovnanosti a duševného pokoja. Úlohou filozofie je odstraňovať omyly v ľudskom poznávaní a prenikať k podstate vecí. Ľudský život je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a po našej smrti je nekonečný prúd času. Kto to pochopí, nebude sa sťažovať na krátkosť života, ale využije ho na konanie dobra. Našou úlohou a poslaním na Zemi je služba cnosti. EPIKUROVCI Ako protiklad k stoickému učeniu sa často uvádza učenie Epikura (341 – 270 pred m. l.). vyplýva to však z nepochopenia jeho filozofie. K stoikom má veľmi blízko aj vďaka tomu, ako chápe etiku. Aj Epikuros delí filozofiu na logiku, fyziku a etiku. Jeho filozofia hovorí o slobode a nezávislosti, o vlastnej zodpovednosti za svoj osud. Epikurovci vidia zmysel múdrosti v dosiahnutí stavu ataraxie (pokoja ducha). Vlastné šťastie, vyvážený stav ducha približuje epikurovskú etiku k stoikom. Odlišujú sa chápaním fyziky – prírodnej filozofie, kde Epikuros našiel oporu v atomizme. K učeniu o atómoch, ktoré sa líšia tvarom, polohou a usporiadaním, pridal tiaž. Pri pohybe smerom nadol tiaž spôsobuje určitú odchýlku, ktorá vysvetľuje slobodu pohybu prejavujúcu sa u človeka slobodou konania. SKEPTICI Pochybnosti o možnosti poznať svet vyjadrujú skeptici (Pyrhón z Elidy, Sextus, Empiricus a Marcus Tullius Cicero). Skeptici navrhujú vzdať sa úsudkov. K u každému logickému súdu totiž môžeme priradiť úsudok opačný, ktorý bude mať rovnakú hodnotu. Ak si nebudeme klásť za cieľ vyslovovať sa o svete, získame duševný pokoj. A to je práve cieľ skeptikov – dosiahnuť vyvážený stav. NOVOPLATONIZMUS – Mystické obdobie Najznámejším predstaviteľom je PLOTINOS (204 – 270), ktorý sa hlási k Platónovmu učeniu. Jeho význam spočíva v tom, že synteticky spracoval poznatky gréckej filozofie (hoci pôsobil v Ríme), a tak pripravil pôdu pre nástup kresťanského učenia a jeho šírenie. Plotinos a jeho žiaci sa pokladali za vykladačov Platóna. Podľa Plotina existuje absolútne bytie – Jedno, Prvé, Večné, Najvyššie, Dobro (tak nazýva božskú bytosť). Emanáciou (vyžarovaním) z nej vznikajú najprv idey a potom nižšie súcna, veci.

Pre božskú bytosť je nedôstojné dotýkať sa hmoty, preto ani svet nevznikol na základe vôle Najvyššieho. Emanácia sa uskutočňuje po etapách a stupňoch. Najprv je Najvyšší (Dobro, Jedno....), potom božský duch (čo nie je samotný Boh), nižším stupňom je duša sveta, potom ľudská duša a najmenej dokonalým je svet hmoty ako prejav zla a temnoty. Individuálne, fyzické súcno je miestom pre ľudskú dušu, ktorá sa snaží poznať dokonalé a krásne Jedno. Poznanie pravého bytia a krásna môže duša dosiahnuť v zvláštnom mystickom stave. Príčinou nedokonalosti človeka je hmota, telo človeka, ktoré mu bráni poznávať Najvyššieho. Človek sa má ponárať do seba samého, do toho božského, ktoré je v nás. Individuálna duša a svetová duša spolu súvisia tak, že svetová duša je prítomná v každej individuálnej duši. Očistením svojej duše, stavom extázy sa dostaneme k poznaniu, nazeraniu božského, a tak sa s ním zjednotíme. Uvažovanie je možné len ako bytostná jednota ľudskej duše a Boha. Plotinos spolu s inými autormi vytvára predpoklad na nástup kresťanskej filozofie. STREDOVEKÁ FILOZOFIA Obdobie stredovekej filozofie je pomerne dlhým obdobím. Za začiatok sa považuje rozpad antickej filozofie v 4. až 6. storočí, vrcholí v 13. až 15. storočí. Prechod od antickej filozofie k stredovekej nie je skokom ale relatívne plynulým vývojom, počas ktorého vzniká a rozvíja sa nový svetonázor a ideológia – kresťanské náboženstvo. Kresťanstvo vzniklo v 1. storočí nášho letopočtu vo východných provinciách Rímskej ríše a pomerne rýchlo sa šírilo. Oficiálne rímske náboženstvo nemohlo poskytovať útechu množstvu otrokov a chudobných, lebo bolo spojené s rímskym panstvom. Zosilnený útlak, porážka, všetkých postavení nepriniesli zmenu reálnych sociálnych podmienok. Ľuďom ostávalo len veriť a dúfať v zázrak, v pomoc „ Božieho spasiteľa“ a jeho nadprirodzenej moci. Túto vieru prinieslo kresťanstvo, ktoré obrátilo pozornosť na všetkých ľudí – bez ohľadu na stavovské rozdiely – ako na rovných pred Bohom. Hlása, že všetko, čo existuje, existuje len vďaka Bohu. Boh svet stvoril, zachováva ho a pokračuje v jeho tvorení. Boh je zmyslom a súčasne aj príčinou poznania. Boh je základný tvoriaci a riadiaci princíp a zároveň aj najvyššie dobro, pravda a krása. Pre celé obdobie existencie a rozvoja kresťanskej filozofie je typický proces odmietania a zároveň prijímania antickej filozofie. Tento proces má rôzne fázy a formy. Stredoveké myslenie rozčleňujeme na dve základné obdobia: - patristiku a - scholastiku. 1. PATRISTIKA Je obdobím nástupu kresťanstva. Pozostáva z dvoch etáp: - prvá etapa do roku 325 (koncil v Nicei) je charakteristická stretávaním sa pôvodných

teologicko-náboženských prvkov kresťanského učenia s gréckou a rímskou filozofiou; - druhá etapa (do 8. storočia) je obdobím, keď sa vytvorili pevné základy náboženských dogiem. Názov patristika je odvodený od latinského slova pater – otec, ktorým sa označovali duchovné autority ranej cirkvi. Medzi najvýznamnejších cirkevných otcov – filozofov patrí Tertullianus, Origenes, Ambrosius, Aurelius Augustinus, Hieronymus a Gregor Veľký. AURELIUS AUGUSTINUS (354 – 430) (Sv. Augustín) Bol najväčším kresťanským mysliteľom celej patristiky. „Ty si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinie v tebe“ – touto vetou sa začína dielo Vyznania (Confessiones), kde formou modlitby v 13 knihách približuje svoj život poznamenaný nepokojom, hľadaním a omylmi, až kým nenašiel vnútorný pokoj v kresťanstve. Narodil sa v Tagaste v Numídii (dnešný Tunis) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky (neskôr sv. Monika). Prežil rozmarnú a výstrednú mladosť. V Kartágu, Ríme a Miláne študoval

rétoriku. Záujem o filozofiu v ňom prebudili diela Platóna a Cicera. Pod vplyvom biskupa Ambrosia konvertoval na kresťanstvo, zriekol sa kariéry a radikálne zmenil svoj spôsob života. Vrátil sa do Afriky, kde sa v roku 391 stal kňazom, neskôr biskupom v meste Hippo; tu aj zomrel. Medzi najznámejšie Augustinove diela patria Vyznania, O slobode vôle, O nesmrteľnosti duše. Augustinova filozofia nie je systematická, ale dôsledne teocentrická. Jadrom filozofie je vzťah medzi človekom a Bohom urobil príčinou, stredom a cieľom sveta, vecí a ľudí. Boh (Summa esentia) je najvyššia podstata, bytia, nezávislá existencia – príčina samého seba. Boh stvoril svet z ničoho, jeho činnosť a pokračuje v tvorení. Augustinus odmietol názor, že svet – keď už bol stvorený – sa ďalej vyvíja sám. Svet pochádza od Boha, nie z Boha. Svet stvorených vecí na rozdiel od Stvoriteľa nie je večný, ani dokonalý. Večné sú len idey, ktoré nevznikajú ani nezanikajú, sú obsiahnuté v Božom rozume a Boh podľa nich tvorí všetky premenlivé, pominuteľné veci. Poznanie ideí sa stáva otázkou poznania kresťanského Boha, čiže Boh je aj predmetom poznania. Podľa Augustina cieľom filozofie teda nie je poznanie objektívneho sveta, prírody a človeka, ale hľadanie nábožensko-mravných istôt, orientácia človeka na dosiahnutie posmrtnej blaženosti a šťastia. Koncepcia človeka u Augustina vychádza z jeho delenia človeka na telo a dušu. Duša má nadradené postavenie, chápe ju podobne ako Platón. Je to samostatná substancia, dokonalá, nesmrteľná časť Boha na zemi. Nemá v sebe nič materiálne, má len tri funkcie: myslenie, pamäť a vôľu. Tato trojica je obrazom božskej Trojice, svojou dušou je človek podobný Bohu. Základom duchovného života je vôľa, nie rozum. Učením o dominancii, prevahe vôle nad rozumom, sa Augustinus odlišuje od gréckych racionalistov a hlása voluntarizmus. Vôľu človeka Augustinus stotožňuje s láskou smerujúcou k Bohu. Na konci ľudského snaženie je blaženosť ako praktický cieľ ľudskej existencie. Lásku k Bohu chápe ako najvyššiu cnosť a záruku dobrého konania. Augustinovo hodnotenie dobra a zla vo filozofii – teodícea (ospravedlňovanie Boha za existenciu zla na svete) je dodnes nevyriešená. Odkiaľ sa vlastne zobralo zlo, ak svet stvoril dokonalý Boh? Ak Boh je dobro samo a ak Boh je jediným stvoriteľom sveta, fenomén zla je nevysvetliteľný. Východisko riešenia tohto problému Augustinus vidí v koncepcii chápania zla ako menšieho dobra. Zlo nie je protiklad dobra, je len jeho nedostatkom. Zlo vzniká vtedy, keď sa niečo nerobí dobre, jeho zdrojom je buď pýcha, alebo ctižiadostivosť. Učenie o predestinácii (o predurčení). Augustinus tvrdí, že všetci ľudia sú zaťažení dedičným hriechom (len Adam sa narodil slobodný a bez hriechu), preto podľa prirodzenosti hrešia a zomrú, lebo smrť je trestom za hriech. Boh vo svojej milosrdnosti vykupuje ľudí, nie všetkých, ale podľa predurčenia – niektorých vyvolí, iných zavrhne. Dejinný proces je riadený Božou vôľou, podľa plánu spásy. Spočíva v konflikte viery a neviery (Boží štát versus pozemský štát). Prostredníctvom svojho Syna sa Boh stal človekom; to je udalosť, ktorou sa začal proces oddelenia vyvolených od zatratených a Posledným súdom sa tento proces uzavrie. Omilostení vytvoria Boží štát a pozemský štát je určený na zánik. Cirkev ešte nie je Božím štátom, je jeho nedokonalým obrazom, pripravuje ho podľa Božej vôle, zhromažďuje tých, ktorí sú určení na spásu, mimo nej spásy niet. Zdroj viery nie je v Biblii, ale v cirkvi. Týmito argumentmi Augustinus zdôvodnil nevyhnutnosť jej existencie. Augustinus bol najvýznamnejším mysliteľom epochy otcov cirkvi. Mal taký vplyv, že v ranom stredoveku sa filozofia orientovala len na Boha a dušu, svetskou kultúrou a vedou sa veľmi nezaoberala. 2. SCHOLASTIKA Je druhým obdobím stredovekej filozofie. Už svojím názvom (lat. schola – škola) ukazuje, že vznikla a vyvíjala sa na stredovekých školách a prvých univerzitách. Cirkevné školy sa vytvárali v kláštoroch a pri katedrálach. Prvé univerzity vznikali od polovice 12. storočia v Bologni, Paríži, Oxforde, Padove. Študovať sa začínalo asi v pätnástich rokoch na tzv. artistickej fakulte, čo bola

všeobecnovzdelávacia škola a predchádzala špecializovanému štúdiu práva, medicíny a teológie. Vyučovalo sa tzv. sedem slobodných umení (trivium – gramatika, logika, rétorika, quadrivium – geometria, aritmetika, astronómia, hudba), a to čítaním a výkladom textov. Obdobie scholastiky pozostáva z troch etáp: - raná scholastika, - vrcholná scholastika a - neskorá scholastika. Raná scholastika (9.- 12. storočie) je obdobím vzniku filozofického sporu medzi nominalizmom a realizmom. Tento spor je známy ako spor o „univerzálie“. Postupne sa vykryštalizovali dve riešenia tohto sporu. Stúpenci realizmu sa priklonili k Platónovým názorom a tvrdili, že všeobecné pojmy (univerzálie) existujú reálne, nielen vo vedomí ľudí, a sú nezávislé od konkrétnych vecí. Majú samostatnú, objektívnu existenciu. Keďže existuje napr. pojem Boha, diabla, duše atď., musia tieto entity aj reálne existovať. Stúpenci nominalizmu zasa tvrdili opak, že všeobecné pojmy sú iba mená, výtvory ľudského vedomia, ktoré slúžia na označenie jednotlivých vecí. Podľa tohto učenia „človek vôbec“ ako rodová bytosť neexistuje. Reálne existujú len jednotliví ľudia. Vrcholná scholastika (13. storočie) súvisí najmä s dielom Tomáša Akvinského a činnosťou novovznikajúcich mníšskych rádov – františkánskeho a doominikanskeho ako významných nositeľov stredovekej vzdelanosti. Zakladateľom františkánskeho rádu (1208) bol sv. František z Assisi (1182 – 1226). Pochádzal z majetnej rodiny, ale rozhodol sa ísť cestou chudoby a odriekania. Podnietil hnutie za mravnú obrodu a očistu kresťanstva. Svoj záujem sústredil na prírodu, rehabilitoval jej vtedajšie postavenie, takže viacerí mnísi tohto rádu sa venovali prírodovednému štúdiu. Dominikánsky rád založil sv. Dominik (1170 – 1221), vzdelaný teológ. Dominikáni mali za úlohu hlásať Božiu slávu, starať sa o spásu, obhajovať cirkev proti kacírom a naprávať hriešnikov. Preslávili sa ako horliví služobníci svätej inkvizície. Ideál chudoby nebol u nich taký výrazný ako u františkánov. V celom období vrcholnej scholastiky je zrejmá snaha o oddelenie filozofie od teológie, súčasne však pretrvala snaha o ich syntézu. Neskorá scholastika (14. – 15. storočie) je etapou postupného rozkladu stredovekej filozofie a prenikania nových myšlienkových prúdov, ktoré sa odlišovali od scholastiky – nastupuje už potom obdobie RENESANCIE. TOMÁŠ AKVINSKÝ (1225 – 1274) Najvýznamnejší scholastický filozof, autor filozofie známej ako tomizmus. Narodil sa neďaleko Neapola ako syn grófa. Mladosť prežil v kláštore v Monte Cassino, neskôr študoval na univerzite v Neapole. Tam sa v roku 1244 stal členom dominikánskeho rádu. Jeho rodina s tým nesúhlasila a v snahe navrátiť ho svetskému životu dala ho uniesť a uväzniť. Nepomohlo to, rozhodol sa ísť vlastnou cestou. Pokračoval v štúdiách v Paríži a v Kolíne nad Rýnom. V roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého) a v roku 1879 bolo jeho učenie v zmodernizovanej podobe ako novotomizmus vyhlásené za oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Tomáš Akvinský vytvoril originálnu kresťanskú filozofiu, jednotnú, logicky ucelenú koncepciu sveta, prírody a človeka, dôsledne založenú na náboženskej viere. Podarilo sa mu zjednotiť mnohé staroveké, ranokresťanské a stredoveké myšlienkové prúdy. Neváhal rehabilitovať rozum, a najmä Aristotelovo učenie pre potreby vtedajšej doby (najmä cirkvi). Jeho dielo je rozsiahle, písal komentáre k Aristotelovi, spisy o filozofii práva, štátu a spoločnosti, diela na obranu viery atď.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí Suma proti pohanom zameraná hlavne proti arabským aristotelovcom a Suma teologická, príručka teológie určená veriacim, najmä mladým mníchom študujúcim teológiu. Tomáš Akvinský sa vo svojom učení pokúsil pomocou logiky a racionálnych postupov, dokázať, že náboženské zásady kresťanstva sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na overovanie a odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku, Bohu. Poznanie a veda nie sú zamerané proti viere, ale ak sa rozum správne používa, môže vieru dokonca podporiť. Preto niet dôvodu nevyužívať ho. Podľa Tomáša rozumom možno dokázať, že existuje Boh, večné pravdy, že prírodu stvoril Boh. Keďže je však rozum závislý od skúseností a zmyslov, uvedomuje si aj hranice svojich možností. Bez hraníc sú len pravdy zjavenia, pravdy viery. Tvrdenia teológie sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania. Pri filozofickom zdôvodňovaní svojej ontológie – učenie o bytí Tomáš nadviazal na Aristotela, na jeho metafyziku, pomocou ktorej argumentoval kresťanské učenie. Ústrednou kategóriou pre Tomáša Akvinského je kategória bytia. Každý útvar bytia – mimo Boha – je jednotou aktuálneho a možného bytia. Dospel k záveru, že svet sám osebe nemá možnosť vývinu. Na vznik konkrétneho bytia je potrebný vonkajší zásah čiže pôsobiaca príčina, a tou je Boh. Boh, Boží rozum je počiatkom vzniku všetkých stvorení. Učenie o Bohu je vyústením jeho filozofie. Boha možno poznať trojakým poznaním : nadprirodzeným, vierou a prirodzeným rozumom. Aj pri dokazovaní Boha siahol Tomáš po Aristotelovi. Vypracoval päť ciest alebo argumentov Boha, ktoré sú navzájom spojené a vychádzajú z Aristotelovej prvej príčiny a nehybného hýbateľa. Najznámejší dôkaz je tzv. kozmologický dôkaz Božej existencie. Nevychádza z pojmu Boh, ale z toho, že každý jav má svoju príčinu, a tak stúpajúc po rebríku príčin, dostaneme sa k myšlienke nevyhnutnosti existencie Boha ako najvyššej príčiny všetkých reálnych javov. Tento, ale aj ďalšie Tomášove dôkazy sú aposteriórne (skúsenostné), t. j . vyžadujú ľudskú skúsenosť o svete. Na Aristotela sa odvolával aj vo svojom kozmologickom učení. Prebral jeho geocentrický systém a uznal konečnosť a uzavretosť sveta. Učením o štáte Tomáš filozoficky zdôvodnil prvoradosť cirkvi. Štátna moc pochádza od Boha. Moc panovníka musí byť podriadená vyššej duchovnej moci – na jej čele je Kristus, na Zemi je to rímsky pápež. Pozemský život v štáte je len prípravou pre budúci život. Filozofia Tomáša Akvinského poskytla argumenty na obranu kresťanského náboženstva a systematizovala daný stupeň poznatkov v súlade s náboženstvom. RENESANČNA FILOZOFIA / 14. – 16. st./ Filozofia, ktorá vystriedala niekoľko storočí trvajúcu moc scholastiky, vyzdvihovala idey humanizmu a renesancie. Filozofia však neexistuje vo svete izolovane, ale súčasťou spoločensko-politického vývoja. Prírodovedné objavy, vynálezy, reformačné hnutia v cirkvi, nový spôsob výroby, idey národného sebauvedomovania, géniovia v umení a ich tvorba, to všetko spolu vytvára epochu humanizmu a renesancie 14. až 16. storočia. Možnosť spoluexistencie teologickej pravdy a vedeckej pravdy viedla k prudkému rozvoju prírodných vied. Systematizácia poznatkov o živej prírode, astronómia a zámorské geografické objavy súvisiace s používaním kompasu, vznik anatómie ako osobitnej časti medicíny, rozvoj matematiky a mechaniky znamenali začiatok objavovania Zeme. Európa teda spoznala kompas a túžba objaviť cestu do Indie viedla k objaveniu Nového sveta. Dátum 1492 sa pokladá za jednu z hraníc novoveku. Pušný prach zmenil spôsob vedenia, stratégiu i taktiku vojnového ťaženia. Zmenilo sa postavenie rytierskeho stavu, svoju úlohu začínajú plniť vycvičené žoldnierske armády. Menia sa hranice, obsadzujú sa kolónie, posilňujú sa pozície centra. Národné uvedomenie silnie, začínajú sa tvoriť štáty na národnom princípe, ako Anglicko a Francúzsko. Vynález kníhtlače znamenal svojho času informačnú revolúciu, celé poznanie sa už nemuselo ručne prepisovať na pergamen. Využitie papiera zrýchlilo odovzdávanie informácií od autora k čitateľom. Renesančné myslenie 14.až 16. storočia prináša nové poznatky. Človek, jeho sebadôvera, životný optimizmus, široké záujmy, podnikavosť, vynaliezavosť vedú k snahe o dokonalé

rozvinutie všetkých pozitívnych vlastností a schopností. Humanizmus je smer, v ktorého centre pozornosti je človek, osobnosť, člen spoločnosti so svojou snahou poznať pravdu, prírodné zákonitosti, príčiny a dôsledky spoločenského diania. Vedy o človeku sa dostávajú do protikladu k teologickým vedám. V taliančine renesancia znamená znovuzrodenie antiky (rinascimento). Učenci uznali prínos a význam antických literárnych a filozofických diel. Začali tieto pamiatky zbierať, prekladať do latinčiny a na ich základe tvoriť malé i veľké diela o morálke, politike i literatúre. V duchovnom živote spoločnosti sa presadili osobnosti ako Boccacio či Petrarca. Obaja zbierali antické rukopisy. Petrarca mal obrovskú knižnicu a zaslúžil sa o zachovanie diel Aristotela, Platóna a iných filozofov.

Mikulaš Kuzánsky, Georgios Gemistos Plethon, Marsilio Ficino, Giovanni Pico della Mirandola, Pietro Pomponazzi, Giordano Bruno, Michel de Montaigne, Thomas Műnzer, Jakob Böhme – to všetko boli osobnosti, ktoré postavili učenie renesancie proti celému scholastickému mysleniu, ale nie proti kresťanstvu. Človek je objektom filozofického skúmania. V renesančnom myslení sa prejavujú štyri nové myšlienkové prúdy:

1. renesančná filozofia – v čistej podobe v Taliansku, 2. nové poznatky prírodných vied, 3. človek, právo, politika – témy spoločenskovednej orientácie, 4. reforma v cirkvi a v náboženstve.

Tieto prúdy sa vzájomne prelínali, pretože mnohí učenci získali vzdelanie na cirkevných školách, doktorát z teológie, žili pred, v čase alebo po reformácii, a tak reformácia zasiahla ich tvorbu. Riešili problémy vesmíru človeka a spoločnosti. 1. MYŠLIENKOVY PRÚD – RENESANČNÁ FILOZOFIA

1. Skôr ako sa bližšie oboznámime s renesančnou filozofiou, ktorá sa najviac rozvíjala vo Akadémii, je potrebné zdôrazniť význam M. Kuzánskeho a G.G. Plethona.

Pre Mikuláša Kuzánskeho (1401 – 1464) je ústrednou otázkou problém vzťahu Boha a sveta. Sám je panteistom, Boha zbližoval s prírodou. Boh je nekonečný, jediný začiatok a zároveň podstata všetkého. V kozmológii nie je Zem, ale „Boh je stredom Zeme i všetkých sfér a toho všetkého, čo je na svete“. Človek pri svojom poznávaní postupuje tou cestou, akou sa Boh odhaľuje vo svete prírody. Boh stvoril svet pomocou aritmetiky a ďalších matematických vied. Toto vyhlásenie matematizácie procesu poznania malo veľký význam pre rozvoj vedy. Georgios Gemistos Plethon (1355 – 1450) bol byzantský pravoslávny teológ, ktorý v Taliansku prednášal o Platónovej filozofii. Plethon sa vo svojej filozofii odkláňa od tvrdení o stvorení sveta Bohom. Tvrdí, že svet existuje večne, nemá začiatok v čase a nikdy nenastane jeho koniec. Prechod od Boha k svetu je nevyhnutným, večným a stálym procesom. Nesmrteľná duša je človeku daná pre harmóniu vesmíru. Cieľom ľudského života je krása. Človek stmeľuje vesmír v jedno. O čistej filozofii v renesančnom myslení môžeme hovoriť až v spojitosti s existenciou florentskej platónskej akadémie. Jej zakladateľom bol Marsilio Ficino (1433 – 1499). Činnosť M. Ficina je spojená s poznávaním diel Platóna. Hovoríme o renesančnej etape novoplatonizmu, ktorý vystupuje proti scholastickým systémom. Vo svojich dielach hľadá odpoveď na otázku, či svet bol stvorený Bohom. Zaujímal ho systém vzťahov medzi Bohom a svetom, ktorý chápal ako prechod od najvyššej jednotky k mnohosti vecí viditeľného sveta. Vnútorná jednotka vesmíru spája Boha aj prírodu. Svet sa rozprestiera v Bohu, lebo inak by svet a príroda vôbec neexistovali. Svet je zložený z päťstupňovej hierarchie bytia: Boh – anjel – duša – kvalita – hmota. Duša je strednou kategóriou dynamickej hierarchie, bohatej na vnútorné prechody, a zjednocuje ju. Duša je totožná s prírodou. Duša je život, život je zdroj pohybu. Láska je výrazom vnútornej harmónie, krásy vesmíru pochádzajúcej z Boha, ale stelesnenej v prírode. Človek je podľa Ficina najdokonalejší z božských výtvorov.

Myšlienka dôstojnosti človeka, ktorý jediný vládne sebe samému a usiluje sa o slobodu, je najdôležitejším prínosom humanistického ponímania renesančnej filozofie. Rovnako dôležitá je ekumenická myšlienka množstva náboženských kultov, ktoré sú predvídané božskou prozreteľnosťou. Existencia rôznych náboženstiev dokazuje božskú rozmanitosť, ktorá plodí krásu. Myšlienky hľadania krásy a harmónie sa prejavili v dielach renesančných umelcov. Aristotelov vplyv sa objavil vo filozofii Pietra Pomponazziho (1462 – 1525). Jeho dielo bolo prínosom v období slobodomyseľnosti 16. storočia. Hľadal odpoveď na otázku, čo je pravdivé. Všetky nepochopiteľné javy musíme podľa neho spájať s príčinami prirodzeného charakteru. Tým otváral cestu novej prírodovede. Človek ani pri slobode voľby nemôže prekročiť hranice svojej prirodzenosti. Ak je Boh poslednou príčinou všetkého bytia vrátane ľudských činov, je potom hodnotenie týchto činov oprávnené? Pomponazzi odmieta antropomorfné predstavy o Bohu. Boha stotožňuje s prírodou, osudom a božskú prozreteľnosť s prírodnou nevyhnutnosťou. Len tak možno z Boha sňať zodpovednosť za zlo. Boh koná nevyhnutne, determinovane (to sú otázky teodicey). Týmto riešením sa Boh rozptyľuje v prírode, čim vzniká panteistická línia renesančnej filozofie. Prechod k prírodnej filozofii Bernardina Telesia (1508 – 1588) pomáhal tvorbe experimentálnej prírodovedy. V diele O podstate vecí podľa vlastných princípov odmieta božské zasahovanie do prírody. Zaujímavá je Telesiova etika sebazáchovy. Mravný svet človeka má prirodzenú podstatu. Dobro, o ktoré sa človek usiluje, je dané snahou o sebazachovanie. Jediným zlom je totiž vlastný zánik.

2. MYŠLIENKOVÝ PRÚD – NOVÉ POZNATKY PRÍRODNÝCH VIED

Epochou veľkých objavov nazývame renesanciu aj pre vynikajúce vedecké objavy a pozorovania. MIKULÁŠ KOPERNIK (1473 – 1543), poľský astronóm, vypracoval teóriu heliocentrickej

sústavy. V práci O kruhových pohyboch nebeských telies obhajuje tieto tézy: „Svet je guľatý, nezmerateľný a podobný nekonečnému . Sféra stálic, ktorá všetko zahŕňa, je nehybná, ale pohyb všetkých ostatných telies je kruhový. Zem sa pohybuje niekoľkými kruhovými pohybmi.“ Z týchto téz vyplynula potreba revidovať predstavy o nebeských telesách a o pohybe. Pohyb je normálnym stavom všetkých planét. Tým, že majú guľovitú podobu, je pohyb ich prirodzenou vlastnosťou. Nie je potrebný žiadny „prvý hýbateľ“. Princíp samopohybu telies bol do filozofie zavedený s tým, že Boh je stvoriteľ ,, svetového mechanizmu“ a ďalej už nezasahuje do jeho fungovania. Vplyv týchto téz sa prejavuje aj v učení Giordana Bruna a Galilea Galileiho.

GIORDANO BRUNO (1548 – 1600) – dátum upálenia veľkého učenca je druhým medzníkom oddeľujúcim novovek od stredoveku. Panteizmus G. Bruna je najdôslednejší z celej renesancie. Základom jeho učenia je Jedno. Jedno je príčinou bytia, samotným bytím, v ktorom sa stotožňuje podstata aj existencia. Jedno vyjadruje zhodu medzi nepretržitou premenlivosťou sveta a stálosťou prírodných zákonov. Jedno vzniká, pretože nie je žiadne iné súcno, ktoré by si ho mohlo žiadať, keď má všetko súcno. Nezaniká, lebo sa nemá na čo premeniť, nemôže sa zmenšiť ani zväčšiť, lebo je nekonečné. Vesmír nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Vesmír sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať a sám sa celý vypĺňa. Vesmír je vo všetkých veciach, ktoré ho vypĺňajú. Základom všetkého súcna sú atómy, zdrojom ich pohybu je samotná hmota, vnútorný princíp. Bruno odmieta učenie o dvoch princípoch, o látke a forme. V Jednom sa všetky princípy zjednocujú, zhodujú. Boh je bod i atóm, v tom G. Bruno prejavuje svoj panteizmus. Vnútornú schopnosť hmoty vytvárať formu nazýva dušou sveta. Svetová duša je vo vnútri hmoty, ale takisto vládne nad hmotou. Vyslovil hypotézu, že existujú nové, neznáme planéty. Keďže život je vlastnosťou hmoty, nezávisí od náhody, ani od stvoriteľa. G. Bruno predpokladá, že vo vesmíre môže existovať aj iný rozumný život. Nemusí mať však formy života na Zemi. Pre tieto odvážne a pre katolícku cirkev neprijateľné tézy bol obvinený z kacírstva a roku 1592 uväznený. Inkvizícia ho dlho vypočúvala a snažila sa ho zlomiť, aby odvolal svoje učenie. (Známa je jeho odpoveď po prečítaní rozsudku: Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ja ho počúvam.) 17. februára 1600 bol G. Bruno na rímskom námestí Campo di Fiori upálený.

GALILEO GALILEI (1564 – 1642) sa pokladá za dediča renesančnej epochy. Bol veľkým astronómom, mechanikom, tvorcom modernej vedy a filozofom. Skonštruoval teleskop, ktorý mu umožnil potvrdiť Koperníkove hypotézy. Objavil Mliečnu cestu i dovtedy neznáme mesiace Jupitera. Vo filozofii rozvíja teóriu poznania z dvoch kníh: z knihy Písma i knihy Prírody. V poznaní odmieta autoritu citátov z Písma (za čo si zaslúži ,,pozornosť“ cirkvi), ale žiada, aby sa vychádzalo zo zmyslovej skúsenosti a nevyhnutných dôkazov. Podľa Galileiho existuje iba jediná pravda, a to pravda vedeckého a filozofického poznania. Koperníkovo učenie bolo v protiklade k cirkevným tézam. G. Galilei napísal ,,kritiku“ Kopernica Dialóg o dvoch hlavných systémoch sveta, aby mohol hlásať tézy v podstate zhodné s Koperníkovými. To bol pre cirkev dôvod, aby ho obžalovala a prinútila urobiť pokánie. V krajinách ako Francúzsko a Holandsko, kde cirkev nemala takú moc, jeho diela ďalej vychádzali. Galilei formuluje tézy novej prírodovedy. Prírodoveda sa stáva objektom rozumového vysvetľovania na základe využitia experimentálnych a matematických metód skúmania. 3. MYŠLIENKOVÝPRÚD – ČLOVEK, PRÁVO, POLITIKA- témy spoločenskovednej orientácie. Humanizmus a reformácia sa stretávajú v diele Erazma Rotterdamského (1465 – 1536), ktorého pokladáme viac za filológa, ako filozofa. Jeho traktáty o výchove obhajujú humanistickú pedagogiku založenú na dialógu s učiteľom. Učebné pomôcky, texty a komentáre k antickým a kresťanským autorom i literárne dielo Chvála bláznivosti obhajujú ideu slobody a dôstojnosti človeka. Michael de Montaigne (1533 – 1592) požaduje toleranciu medzi náboženstvami. Sám v časoch prudkých náboženských konfliktov bránil záujmy celého francúzskeho národa bez ohľadu na príslušnosť k viere. Montaigne sa nevenoval len filozofii a literatúre, ale aj praktickej politike. Obsahom jeho Esejí sú úvahy o otázkach humanistickej antropológie. Eseje vznikajú ako nový literárny druh. Je pozoruhodné, že v čase vlády latinčiny ich napísal národným jazykom, francúzštinou. Eseje sú voľnými úvahami o svete, o živote, o človeku, o sebe samom. Základom jeho filozofie je úsilie všetko si overiť, všetko samostatne rozumovo hodnotiť, nedôverovať žiadnym dogmám. Jeho skepticizmus sa prejavuje aj v hesle ,,Čo ja viem?“ V Esejach dospieva k poznaniu, že nevedenie je predpokladom ďalšieho vzdelávania, dosahovania vedenia. Na konci skúmania je priznanie o nevedení. Úplné dokonalé vedenie v skutočnosti nemožno dosiahnuť, pretože sám proces poznávania je nekonečný. Relatívnosť poznania spôsobujú geografické objavy, ktoré menia obraz Zeme. Pravá dôstojnosť človeka spočíva v tom, že on sám je súčasťou prírody, nie je ani nad prírodou, ani mimo nej. Odmietanie antropocentrizmu vedie k uznaniu mravnej prirodzenosti človeka, čo je hlavnou témou Esejí. Jednota tela i duše, mravnosť vytvorená na prirodzených základoch odmieta učenie o nesmrteľnosti duše. Smrť je jedným z prvkov vesmírneho poriadku. Preto ani mravnosť sa nemôže zakladať na obavách alebo nádejach o posmrtnom živote duše. Cieľom cnosti, ku ktorému nás vedie príroda, je vedieť dobre a prirodzene prežiť tento život. Oslobodenie ľudskej osobnosti sa prejavuje aj v sociálnych a politických učeniach ďalších predstaviteľov. NICCOLO MACHIAVELLI (1469 – 1527) skúma svet ľudských vzťahov a činov a ich pôsobenie na vznikanie a zanikanie štátov. Vznik ľudskej spoločnosti, štátu i morálky vysvetľuje prirodzenými príčinami, nie božským zásahom. Zavrhuje koncepciu, podľa ktorej štát je závislý od cirkvi ako najvyššej moci na Zemi. Svetský štát založený na národnom princípe je právnym štátom. Základom práva je moc, a nie morálka. Najvyšším zákonom politiky je šťastie a moc štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa sú prípustné aj nemorálne prostriedky. Vo svojom najznámejšom diele Vladár Machiavelli vysvetľuje, že vládca má byť kombináciou mocného leva a prefíkanej líšky, aby jeho štát bol mocný. Ľudia si musia uvedomiť, že ich činnosť riadia dva motívy: egoizmus a záujem. Preto aj praktický politik sa má riadiť radami odborníkov, ako dosiahnuť reálne výsledky. Štátny záujem celého národa. Vladár je reformátor, tvorca nového štátu, ktorý predstavuje celonárodné záujmy. Inú koncepciu štátneho záujmu vytvorili Thomas More a Tommaso Campanella. THOMAS MORE (latinsky Morus, 1487 – 1535) vo svojej slávnej Utópii z roku 1516 sa snažil odpovedať na rozpory doby. Túžba po lepšom spoločenskom zriadení ho priviedla na myšlienku

ideálneho štátu, ktorý sa mal realizovať na vymyslenom ostrove Utópia. Príčinou rozporov je majetková nerovnosť medzi ľuďmi. Sprisahanie boháčov je stav, keď súkromné záujmy prevládajú nad ideálom pospolitosti. Žiadna vášeň nikdy nepostihla ľudský život väčším nešťastím, než tajná láska k samému sebe, k vlastnému prospechu. Ideálny štát odôvodňoval aj teologicky, má viesť k obnove ľudskej prirodzenosti, o ktorej sa píše aj v Písme. Ježiš Kristus sa pokúšal odvrátiť smrteľníkov od súkromného záujmu k záujmu o spoločné. Ideálny štát je založený na spoločnom majetku a všeobecnej účasti občanov a slobodný rozvoj ľudskej spoločnosti. Jeho sen sa však nikdy neuskutočnil. TOMMASO CAMPANELLA (1568 – 1639) je autorom diela O slnečnom štáte, v ktorom ideálom spoločenského zriadenia je spoločné vlastníctvo a spoločná práca. Hlavnými atribútmi života sú moc, múdrosť a láska. Návrat k prirodzenému stavu ľudstva je nevyhnutný. Túto nevyhnutnosť nazýva osudom. Príčinou útrap a zločinov je bohatstvo. Na konci návratu k prirodzenému stavu ľudstva je celosvetové zjednotenie, kde politické elity všetkých štátov budú všetko riešiť mierovou cestou. 4. MYŠLIENKOVÝ PRÚD- REFORMA V CIRKVI A V NÁBOŽENSTVE

Najvýznamnejším prínosom reformácie je rozpracovanie učenia o vnútornom individuálnom vzťahu k Bohu. MARTIN LUTHER (1483 – 1546) ODMIETA Úlohu cirkvi ako jediného sprostredkovateľa vzťahu medzi človekom a Bohom. Individuálna spása sa však nemôže uskutočniť mimo náboženstva. Možnosť vykúpenia poskytujú evanjeliá, a preto sa aj jeho učenie nazýva evanjelickým. Reformácia prispela k zosvetšteniu škôl. Luther však dôsledne vystupoval proti racionalizmu prednášanému na univerzitách. Viera a rozum sa nemajú miešať. Reformačné hnutie – vznik nekatolíckych teologických koncepcií v západnom kresťanstve, ktoré sa usilovali o nápravu rímskej cirkvi a obmedzovanie jej moci – vyzdvihuje individualizmus, mravnú zodpovednosť za seba, slobodu svedomia, sprístupňuje vzdelanie širokým vrstvám spoločnosti. Napomína rozvoj meštianstva a slobodného podnikania. Ulrich Zwingli a JOHANES KALVIN vytvárajú reformačné hnutie aj v ďalších krajinách Európy. Reformátori, zástancovia protestantizmu a kalvinizmu vyzývali ľudí, aby sa zaoberali tým, ako strávili deň, ako pracovali, čo hovorili. Tak vznikol nový typ človeka, ktorý dôveruje svojmu svedomiu, a môže sa mýliť vo svojom konaní. Zdôrazňovanie sporivosti a hospodárnosti ovplyvňovalo psychiku a dodávalo odvahu podnikať. Protestantizmus umožnil, aby vznikli podmienky potrebné na slobodné podnikanie. V tých krajinách, kde reformačné väzby boli pevnejšie a stabilnejšie, vznikal skôr aj kapitalizmus. Protestantská etika vyhlasuje aktivity smerujúce k získavaniu bohatstva za mravne záväzné. Protestantizmus vysoko hodnotí akúkoľvek prácu. Hlásanie starej pravdy – Bohatstvo prináša radosť – je uznaním, že bohatstvo samo osebe nie je ani zlým, ani dobrým. Čestne získané bohatstvo je skúškou, lebo ak Boh bude chcieť, človek má byť pripravený stať sa späť chudobným. Posvätenie plánovitého zarábania peňazí podporovalo prudký rozvoj podnikateľskej aktivity. Zarábanie peňazí sa stáva procesom bez konca, spôsobom ľudskej existencie. Nový ekonomický systém kapitalizmus, vyžaduje aspoň minimálne vzdelanie ľudí. Čítanie Biblie a úvahy o nej patria medzi záväzné náboženské predpisy, a to si vyžiadalo preložiť ju do živých jazykov, rozšírilo schopnosť čítať a písať. Mnohé protestantské štáty zavádzajú povinné všeobecné základné vzdelanie. (V roku 1559 v Škótsku prijali zákon, ktorý prikazoval každej rodine vlastniť Bibliu.) Vytváranie národného sebavedomia vedie k národnému charakteru kultúrneho života, národný jazyk spája ľudí do jedného národa. Ideálna bola situácia, keď sa prirodzená hranica trhu prekrývala so štátnymi hranicami. Sloboda podnikania a záruka súkromného vlastníctva sú predpokladmi vzniku kapitalizmu. (V spoločnosti, kde existovala svojvôľa feudálov alebo absolutistického monarchu, to nebolo možné zaručiť.) Výroba potrebuje stabilný právny systém. Protestantizmus podporoval vývoj takejto stability. Kalvínovi žiaci vyvodili odvážne závery o povinnosti kresťanov obmedziť najvyššiu moc a zavrhnúť tyrana. Revolučným spôsobom alebo pomalým prerastaním vznikajú demokratické politické inštitúcie. Protestantizmus hlása, že človek

a ľudstvo sa nemajú zastaviť pri tom, čo dosiahli, že každý úspech je len stupňom procesu vývoja a zdokonaľovania a že nikto nemá monopol pravdu. Začína koniec feudalizmu. KLASICKÁ NOVOVEKÁ FILOZOZFIA V 16. – 17. storočí sa v najvyspelejších štátoch západnej Európy rozvíja nový, kapitalistický výrobný spôsob. Buržoázia sa mení na samostatnú triedu a stojí na čele opozície proti feudálnej moci. Toto obdobie je obdobím ranoburžoáznych revolúcií (Holandsko, Anglicko), ktoré vytvorili priaznivé podmienky na rozvoj vedy a filozofie. Vznikajúci nový spoločenský poriadok uskutočňoval revolúciu aj v duchovnom živote. Starý scholastický spôsob myslenia už nevyhovoval, ciele novej triedy mohlo pomôcť realizovať len nová veda. Potrebu vedy oslobodenej od teológie si uvedomovali vtedajší vedci aj myslitelia. Kritizovali stredovekú scholastiku a budovali vedu, ktorá mala objektívne poznávať zákony prírody, reálne vysvetľovať problémy života a pomáhať praxi – najmä obchodu a výrobe. Pre filozofiu tohto obdobia je príznačná relatívna jednotnosť a plynulosť vývoja. Všetci učenci sa zaoberajú aktuálnymi problémami, ich riešenia na seba reagujú a nadväzujú. Filozofi a vedci skúmajú prírodu, poznávajú a odhaľujú zákony hmotného sveta a využívajú ich na praktické ciele, teda nie poznanie pre poznanie, ale poznanie pre praktické využitie. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva teória poznania. Ideálom poznania v tomto období je matematika – ako veda každému prístupná, pochopiteľná, veda so všeobecnou platnosťou. Filozofiu tohto obdobia nemôžeme oddeliť od matematiky, a to aj preto, že smi filozofi boli buď vynikajúci matematici (Descartes, Leibniz, Pascal), alebo budovali svoj filozofický systém matematickým spôsobom (Spinoza). Matematický ideál poznania, snaha nájsť pre filozofiu podobnú, všeobecne platnú a istú metódu poznania, prevaha rozumu a vyvážený filozofický systém, to všetko nachádzame u mnohých predstaviteľov novovekej filozofie. Filozofia tohto obdobia sa vyvíjala vo dvoch líniách, a to ako

1. racionalizmus – filozofický prístup, ktorý vyzdvihuje rozumové schopnosti a poznanie človeka. Človek je schopný postihnúť celú skutočnosť (prírodu, spoločnosť i seba samého) rozumom. Predstaviteľmi toho smeru sú Descartes, Spinoza, Leibniz;

2. empirizmus - filozofický prístup, ktorý považuje pociťovanie a zmyslovú skúsenosť vôbec za najpodstatnejšie východisko poznatkov o skutočnosti. Zmyslová skúsenosť je teda základom všetkého poznania. Predstaviteľmi sú Bacon, Locke, Berkeley, Hume.

EMPIRIZMUS FRANCIS BACON (1561 - 1626) Je zakladateľom novovekého empirizmu, praotcom anglického materializmu a celej modernej experimentálnej veda. Obdobie, v ktorom žil a pôsobil, sa označuje aj ako zlatý vek Anglicka. Narodil sa ako syn najvyššieho kráľovského úradníka – strážcu kráľovskej pečate kráľovnej Alžbety I. v Londýne. V 12 rokoch začal študovať na univerzite v Cambridgei. Celá jeho kariéra je spätá s vysokou politikou vtedajšieho Anglicka. Pôsobil ako advokát a prokurátor na kráľovskom dvore, bol členom parlamentu, stal sa lordom kancelárom a barónom z Verulamu. Po obvinení z úplatkárstva bol odsúdený na stratu všetkých úradov, vysoký peňažný trest a krátke väzenie (3 dni). Do politiky sa už nevrátil a posledných päť rokov života sa venoval len štúdiu a vedeckému skúmaniu na svojich majetkoch. Pri jednom z experimentov, keď chcel zistiť konzervačné účinky snehu na mäso, prechladol a onedlho zomrel. Baconovo filozofické dielo je sústredené do súborného diela Veľké obnovenie vied. Bacon sa orientoval predovšetkým na skúmanie prírody a hľadanie správnej vedeckej metódy bádania. Myšlienka, aby človek ovládol prírodu prostredníctvom poznania a prakticky využil jej vlastnosti, procesy a zákony, je hlavnou ideou Baconovej filozofie. Pri skúmaní predchádzajúcich filozofických učení dospel k presvedčeniu, že je potrebné obrodiť vedy, dovtedajšiu učenosť nahradiť novou vedou a filozofiou, pričom treba vytvoriť najmä prírodnú filozofiu založenú na skúsenosti. Bacon vytýčil projekt veľkej obnovy vied, pričom ťažisko splnenia tejto úlohy viedol vo vytvorení novej metódy.

Za hlavnú a najsprávnejšiu metódu bádania považoval indukciu. Podľa tejto metódy v poznaní postupujeme od skúmania jedinečných vecí a procesov k všeobecnému – od jednotlivých, zmyslami vnímateľných faktorov a javov k zovšeobecneniu, k teórii, a nie naopak. Metóda indukcie podľa Bacona neznamená jednoduché opisovanie zmyslových dát. Vychádza z pozorovania, porovnávania, ale najmä experimentov, ktoré umožňujú formulovať všeobecné výroky. Meradlom pravdivosti vedeckých výsledkov je skúsenosť, avšak len za určitých predpokladov. Z procesu poznania treba vylúčiť falošné predsudky, ilúzie, omyly, ktoré nazval idolmi. Idoly sú prekážky, ktoré bránia rozumu prístup k pravde. Bacon obnovil materializmus, podstatou prírodných javov je podľa neho hmota, ktorá sa skladá z elementov. Tieto elementy sú vnútorne nemenné, ďalej nedeliteľné, kvalitatívne mnohotvárne a majú vlastný pohyb. Z pohybujúcich sa elementov vznikajú všetky veci vo svete. Francis Bacon ako vyznávač vedeckého poznávania sveta použil tento spôsob aj na skúmanie spoločnosti. Dielo Nová Atlantída je utopický ideál spravodlivej spoločnosti, v ktorej sa majú racionálne využívať vedecké poznatky a technické vymoženosti. Veda môže podľa Bacona účinne pomáhať pri rozširovaní produkcie výroby, a tým zvyšovať blahobyt občanov štátu. Môže sa stať silou, ktorá zabezpečí vývin spoločnosti. Nová Atlantída je obraz hospodársky rozkvitajúcej ideálnej spoločnosti (inšpiroval sa Platónom), v ktorej je život organizovaný Šalamúnovým domom (predobraz akadémií vied). Hoci projekt Veľkého obnovenia vied Bacon nestačil dokončiť, význam jeho učenia je v tom, že zdôvodnil potrebu novej metódy a chápania vedy. JOHN LOCKE (1632 – 1704) Narodil sa neďaleko Bristolu ako syn právnika. Študoval prírodné vedy a medicínu, zaujímal sa o filozofiu, politiku, publicistiku. Aktívna činnosť v politike ho priviedla k štúdiu otázok teórie štátu a práva. Hlavné diela: Rozprava o ľudskom rozume, Dve rozpravy o vláde. Ako predstaviteľ anglickej filozofie, pokračovať Bacona a Hobbesa sa zaoberal problematikou teórie poznania. Hľadal odpoveď na dve základné otázky:

1. odkiaľ ľudia získavajú svoje myšlienky a predstavy? 2. môžeme sa spoľahnúť na to, čo získavame zmyslami?

Locke bol presvedčený, že všetky poznatky získavame zmyslovou skúsenosťou. Ľudské vedomie je podľa neho pri narodení čistá nepopísaná doska (tabula rasa), na ktorú píše poznatky až naša skúsenosť. V ľudskom rozume nie sú žiadne vrodené idey (odmietol tak Descartovo učenie o vrodených ideách), ani v teoretickom myslení, ani v mravných presvedčeniach – jediným zdrojom všetkých ideí môže byť len skúsenosť. Skúsenosť je základom každého poznania. Locke rozlišuje vonkajšiu skúsenosť získanú zmyslami a vnútornú skúsenosť získanú reflexiou. Reflexiu chápe ako cítenie, myslenie a chcenie. Vzťah oboch funkcií – myslenia a vnímania je u Locka hlavnou témou teórie poznania. Zmyslové vnímanie vonkajšieho sveta pokladá za najdôležitejšie, lebo je pôvodom celého vedenia. Týmto Locke vytvoril princíp materialistického senzualizmu. V rozume, tvrdil Locke, nie je nič čo by predtým nebolo v zmysloch. Obsahy vnemov označuje termínom idea. Vzťah ideí a vonkajšieho sveta rieši v učení o dvoch druhoch kvalít (vlastností), ktoré naše vedomie pripisuje vnímaným veciam. Sú to kvality

- primárne (veľkosť, pohybový stav, tvar, pevnosť a iné), ktoré reálne existujú vo vnímaných telesách,

- a sekundárne (farba, svetlo, vôňa, chuť, zvuk), ktoré vznikajú v procese vnímania spolupôsobením vecí hoci o nich vieme iba preto, lebo vonkajšia skutočnosť pôsobí na naše zmysly.

Z odpovede Locka na druhú otázku či sa môžeme spoľahnúť na to, čo získame zmyslami vyplýva, že nikdy nie sme schopní adekvátne poznať vonkajší svet. Podľa Locka prírodné vedy nám poskytujú iba pravdepodobné poznanie.

Locke vypracoval aj učenie o štátnej moci a práve. Je to najvýznamnejšia teórie prirodzeného práva 17. storočia. Štát vzniká tam, kde sa slobodní ľudia zrieknu prirodzeného práva na sebaobranu, práva potrestať násilníkov a prepožičajú toto právo spoločnosti ako celku. Keďže cieľom vytvorenia štátu je zachovať slobodu a vlastníctvo, štátna moc nemôže byť svojvoľná. Jej úlohou je vydávať zákony, chrániť občana, trestať tých, čo právo porušujú. Locke rozdelil štátnu moc na zákonodarnú a výkonnú (jej súčasťou je aj vojenská a súdna moc), treťou súčasťou štátnej moci, ktorej činnosť je podriadená výkonnej moci, je tzv. federatívna moc, ktorá má za úlohou vyhlasovať vojnu a mier, organizovať vzťahy za hranicami vlastného štátu. Žiadal všetky zložky prísne oddeliť, aby nedochádzalo ku kumulácii moci a jej zneužitiu. Jeho teória deľby moci sa stala základom pre prvé americké ústavy (vo Virgínii) a s istými úpravami sa realizuje v ústavách štátov dodnes. Locke bol deista. Uznával ideu Boha ako neosobnú, prvotnú príčinu, ale nespájal ju s konkrétnym náboženstvom. GEORGE BERKELEY (1685 – 1753) Narodil sa v Írsku. Teológii, ktorú študoval v Dubline, ostal verný. Precestoval Európu, žil ako misionár v Amerike a na Bermudách. Ku koncu života pôsobil ako biskup v Írsku. Zomrel a je pochovaný v Oxforde. Hlavné diela: Rozprava o novej teórii videnia, O základoch ľudského poznania, Tri dialógy medzi Hilasom a Filonom. Berkeley poprel existenciu hmoty. Podľa neho existuje iba obsah našej skúsenosti. To, čomu hovoríme telesá alebo veci, je v skutočnosti len komplex našich pocitov, naša subjektívna predstav. Formuloval tézu, že byť znamená byť vnímaný (latinsky esse est percipi). Človek bezprostredne vníma iba svoje „idey“ (pocity), existencia vecí spočíva v tom, že sú vnímané. Keď prestávam vnímať určitú vec, vec prestáva existovať. Toto stanovisko môže viesť k tvrdeniu, že reálne existujem len ja sám, celý svet je len mojou predstavou. Ak uznáme iba existenciu ja (ja rozhoduje, či existuje to, čo vnímam), dostávame sa na pozície solipsizmu (solus – jediný, ipse – sám): existujem iba ja, nič iné objektívne neexistuje. Keďže Berkeley si uvedomil tento problém, uznal „univerzálneho Vnímateľa“ – Boha, ktorý vníma veci aj vtedy, ak ich práve nevnímame my. DAVID HUME (1711 – 1776) Narodil sa aj zomrel v Edinburgu. Ako 11- ročný začal študovať právo, no právnikom sa nestal. Pôsobil ako knihovník, historik a filozof. Keď vyšli jeho šesťdielne Dejiny Anglicka, stal sa bohatým a úspešným mužom a bol vymenovaný za štátneho tajomníka anglického vyslanca vo Francúzsku. Ako diplomat udržiaval osobné kontakty s francúzskymi osvietencami. Hlavné diela: Úvahy o ľudskom rozume, Prirodzené dejiny náboženstva, Politické rozpravy, Dejiny Anglicka. Hume završuje obdobie klasického empirizmu. Problematika, ktorou sa zaoberal ako filozof, bola teória poznania. Aj on hľadal spoľahlivý základ nášho poznania. Pozornosť zameral skôr na poznanie duševného sveta, ako fyzického. Veril, že porozumenie ľudskej prirodzenosti nám umožní pochopiť podstatu ľudského poznania. Ukázal, ako naša prirodzenosť určuje naše názory. Obsah vedomia, ľudské poznanie rozdelil podľa skupín intenzity a živosti na:

- dojmy (impresie),ktoré získavame prostredníctvom zmyslov, pochádzajú teda z bezprostrednej skúsenosti. Sú to vlastne živé, momentálne zážitky, ktoré vznikajú, keď vidíme, počujeme, hmatáme, nenávidíme, ľúbime, niečo žiadame alebo chceme;

- idey alebo predstavy (založené a jednoduché), ktoré sú napodobeninami (kópiami) našich dojmov a vznikajú vtedy, keď sa rozpamätávame na nejaký zmyslový dojem. Nie sú také intenzívne a živé ako dojmy. Žiadna idea neexistuje bez predchádzajúcich dojmov a aj tá najabstraktnejšia pochádza zo skúseností, pretože ju máme vďaka zmyslom. Celý obsah vedomia pochádza buď z vonkajšieho, alebo z vnútorného pociťovania.

Hume teda tvrdil, že jediným zdrojom poznania faktov je skúsenosť, ktorú chápal ako prúd duševných zážitkov. Predmetom nášho myslenia sú iba dojmy a idey, a nie okolitá skutočnosť. Tak dospel k agnosticizmu – tvrdeniu, že okolitý svet nie je poznateľný, pretože existenciu vonkajšieho sveta nemôžeme na základe skúseností dokázať ani vyvrátiť. V každodennom živote sa však správame tak ,ako keby existoval. Opierame sa pritom o presvedčenie, či vieru v jeho existenciu. Hume bol skeptik, vyhlásil, že nemôžeme nič poznať, ani seba samého, ani svet. Kritizoval veľa základných vedeckých a filozofických pojmov. Kritike podrobil aj pojem Boha, veľa jeho argumentov voči tradičnej viere bolo nemilosrdných. Neuznal „zjavené náboženstvo“, odmietal zázraky. Napriek tomu ho nezaraďujeme medzi ateistov, bol skôr deista. Ak sa človek riadi svedomím, koná mravne a nepotrebuje náboženstvo. Humova etická teória je založená na myšlienke, že nie rozum, ale vášne a úsilie o úžitok sú podnetom nášho konania. Človek sa však riadi „morálnym zmyslom“, ale o morálnosti svojich činov nerozhoduje sám. Rozhodujú o nej tí, ktorých sa jeho konanie dotýka alebo ho pozorujú. RACIONALIZMUS RENÉ DESCARTES (1596 – 1650) Descartes (latinská podoba jeho mena je Cartesius) bo francúzsky matematik (tvorca súradnicovej sústavy a analytickej geometrie), prírodovedec a filozof. Narodil sa v Touraine v rodine nižšej šľachty. Navštevoval jednu z najlepších jezuitských škôl vo Francúzsku, neskôr študoval právo. Výsledkom jeho vzdelania bolo sklamanie nad neistotou a otáznosťou vied a vedenia vôbec. Preto celé svoje životné poslanie zameral na reformu filozofie. Ako zakladateľ moderného racionalizmu prispel k zosvetšteniu filozofického uvažovania. Descartes ako súčasník F. Bacona a G. Glileiho a bezprostredný predchodca I. Newtona bol predstaviteľom nového ducha vedy. Usiloval sa vypracovať vedu o prírode. Aby sa mohol venovať svojmu poslaniu a vyhol sa ťažkostiam s teológmi, presťahoval sa v roku 1628 do tolerantnejšieho Holandska. Intenzívne korešpondoval s takmer všetkými vedeckými osobnosťami svojej doby. Kvôli svojej bezpečnosti trinásťkrát zmenil bydlisko, prijal pozvanie švédskej kráľovnej Kristíny, kde o rok zomrel na zápal pľúc. Hlavné diela : Rozprava o metóde, Úvahy o pevnej filozofii, Princípy filozofie. Za podstatné znaky moderného myslenia pokladá metodické pochybovanie a jasnosť jazyka. Orientuje sa na postupy matematiky, pretože iba matematika spĺňa kritérium vedeckosti. Jeho metóda pochybovania (metodická skepsa) je založená na tom, že dovtedy preosievame naše poznatky, kým nájdeme tie, ktorých platnosť nemožno vylúčiť. Descartes navrhuje odsunúť do úzadia výsledky všetkých predchádzajúcich úvah, kým sa neustanovia jasné a nesporné princípy, o ktoré by sa dali oprieť. Bez týchto princípov nemôže obstáť nijaký vedecký ani metafyzický systém. Dospel k presvedčeniu, že poznanie je strom, ktorého koreňom je metafyzika a kmeňom fyzika. Iba prostredníctvom metafyziky možno rozoznať základ ľudského poznania. Filozofovanie sa musí začínať pravdou, o ktorej nemožno pochybovať. Takou pravdou je výrok: Myslím, teda som (Cogito ergo sum). Vyjadruje istotu subjektu. Poľa vzoru matematiky Descartes chcel dedukovať (odvodiť) vedenie zo všeobecného platného základu (prvej nepochybnej pravdy). Zásady svojej metodológie zhrnul do štyroch pravidiel: Prvé pravidlo – za pravdivé uznám iba také tvrdenie, ktoré je jasné a zrozumiteľné môjmu rozumu, Druhé pravidlo – každý skúmaný problém je potrebné rozčleniť na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahšie kontrolovať, Tretie pravidlo – treba zvoliť postup od jednoduchších javov k zložitejším, Štvrté pravidlo – potrebný je presný prehľad postupu, aby sme si boli istý, že sme na nič nezabudli, nič nevynechali Telo a ducha Descartes chápe ako dve rozdielne substancie, čo je základom jeho dualizmu. Telesná substancia (res extensa) tvorí podstatu prírody a vystupuje ako rozpriestranená vec,

duchovná – rozumová substancia (res cogitans) vystupuje ako mysliaca vec. Obidva substancie sú od seba nezávislé. Telesná substancia je nekonečná a homogénna hmota totožná s priestorom (je rozpriestranená). Je deliteľná a jej časti sú pohyblivé. Pohyb je princípom rozdielnosti v materiálnom svete. Hmota je teda schopná určitého pohybu, a to podľa zákonov mechaniky. Takto vznikajú aj nebeské telesá vrátane našej planéty. Descartes tým vylúčil nevyhnutnosť prvého hýbateľa. Jeho mechanická fyzika poukazuje na neustály pohyb, v dôsledku čoho vznikajú rôzne fyzikálne objekty až po najvyššie živočíchy. Prírodu ako celok, teda i všetky prírodné veci, chápe ako mechanizmy čiže stroje. Keďže hmotu aj pohyb možno merať, v prírode nič neexistuje, čo by nebolo možné vyjadriť matematicky. Aj živočíchy pokladá Descartes za mechanizmy – stroje. Hoci medzi telesnou a duchovnou substanciou nie je možné nijaké vzájomné pôsobenie (sú od seba nezávislé), mysliaca vec má predsa len dominantné postavenie. V istote vlastného myslenia totiž nachádza prvú pravdu, ktorá je nepochybná a jasná. O hmotných predmetoch možno mať tiež zreteľné predstavy, ale ich istota nie je taká samozrejmá ako istota myslenia. Preto Descartes hmotný svet zdôvodňuje prostredníctvom Boha, Boha chápe ako absolútnu substanciu, myslenie a rozpriestranenosť ako relatívnu substanciu. Descartes uviedol dva argumenty v prospech existencie Boha. Prvý argument: Som nedokonalá bytosť, keďže som schopný pochybovať. Preto neviem dospieť k dokonalému poznaniu. Mám však predstavu o najdokonalejšej bytosti (Bohu). Odkiaľ sa vo mne vzala? Nemôže to byť môj vlastný výmysel, keďže moja predstava o najdokonalejšej bytosti je najdokonalejšia idea. Jej príčinou je teda musí byť niečo dokonalé. Preto jej príčinou nemôžem byť ja, ale dokonalá bytosť – Boh sám. Druhý argument bol zameraný na vysvetlenie, že v Božej podstate je zahrnutá sama existencia – realita v úplnosti. Nebyť Boha, nemali by sme ani záruku existencie. Boh vo svojej dokonalosti nás nemôže klamať, a preto ak sa stretávame s hmotným svetom, nie je to ilúzia. Keďže Descartes chce dospieť k poznaniu, riadi sa tým, čo mu jasne a zreteľne poskytuje rozum. Je presvedčený, že niektoré základné východiskové idey rozumu mu a priori sprístupňuje „prirodzené svetlo“. To znamená, že rozum disponuje predskúsenostnými – tzv. vrodenými ideami, ktoré nepotrebujú dokazovanie. Okrem vrodených ideí človek má aj získané idey, t. j. idey pochádzajúce zo skúsenosti a z ďalšieho uvažovania o nej a idey, ktoré sme si vytvorili pomocou citu a vôle. Descartes vzbudzoval pozornosť aj prednáškami z medicíny, predovšetkým fyziológie. Položil základy mechanistickomaterialistického chápania človeka, ktoré sa ďalej rozvinulo v materializme 18. storočia (La Mettrie), vo fyziologickom materializme I. P. Pavlova (podmienené reflexy) a napokon v behaviorizme, ktorý človeka pokladá za mechanizmus podráždenia a reakcie. Podnet vyvoláva reakciu. Racionalizmus 17. storočia sa väčšmi sústreďuje na postupy, ktoré vedú k výstavbe teórií a systémov, ako na empirickú bázu. Descartes prisúdil experimentu iba podriadenú úlohu. Kým nevyšlo Newtonovo dielo Principia (1687), nebolo jasné, že geometrická metóda nedokazuje tvrdenia fyziky a že významný pokrok možno dosiahnuť iba novým, predtým nemysliteľným spojením geometrického odôvodňovania s experimentálnou metódou. Môžeme konštatovať, že fyzika bez Descarta by nebola možná. BARUCH SPINOZA (1632 – 1677) Holandský filozof židovského pôvodu, ktorého rodina pochádzala z Portugalska, získal vzdelanie v škole na prípravu rabínov. Už počas štúdia zaujal kritický postoj k náboženským dogmám. Za svoje názory bol vylúčený z náboženskej obce. Aby si udržal materiálnu a duchovnú nezávislosť, zarábal si brúsením šošoviek a viedol študijný krúžok, ktorý založil spolu s protestantmi. Hlavné diela: Princípy karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko-politický traktát, Rozprava o zdokonaľovaní rozumu. Od Descarta prevzal racionalistickú koncepciu poznania, ale jeho koncepciu vrodených ideí odmietol. Spinoza rozlišoval dva druhy poznania: zmyslové a racionálne. Zmyslové poznanie považoval za určité a nepravdivé. Je iba pomocným prostriedkom rozumového poznania, ktoré považoval za pravdivé a zreteľné. Zmyslovou skúsenosťou získavame len predstavu o povrchových

vlastnostiach vecí a vonkajších príčinách ich existencie. Rozumom získavame poznanie a podstate vecí. Spinoza rozlišuje štyri hierarchizované spôsoby vedenia:

- vedenie z počutia, - vedenie založené na jednoduchej empirickej skúsenosti, - racionálne vedenie (založená na príčinnosti), - intuitívne vedenie – uchopuje vec v jej bezprostrednej príčine.

Intuícia sa opiera o vyšší rozum – „intelectus“. Uchopujeme ňou základné čiže východiskové pravdy, napr. matematické axiómy. Spinoza používal euklidovskú geometriu ako model objektívneho racionálneho postupu. Bol presvedčený, že teoretické poznanie sa začína axiómami a definíciami. Od definícií pojmov, nevyhnutných na opis skutočnosti, postupuje s geometrickou dôslednosťou k výrokom, ktoré vďaka deduktívnej metóde musia byť rovnako isté a zbavené omylov ako axiómy. Ideál matematickej vedy chcel Spinoza aplikovať aj vo filozofii. Filozofia musí mať exaktnosť a platnosť matematických myšlienkových pochodov. Spinoza kritizuje Descartovu dualistickú ontológiu. V chápaní substancie sa dopracúva k novému, monistickému stanovisku. Základom všetkého je jedno substancia – príroda, ktorá je nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná. Táto substancia nevznikla nijakým vonkajším zásahom, pre svoj pohyb nepotrebuje nijakú vonkajšiu príčinu – je príčinou samej seba (causa sui). Presným synonymom prírody je Boh, čím Spinoza vyjadruje panteistické chápanie sveta. Boha nechápe v tradičnom zmysle (kresťanskom či židovskom), ale ako bytosť, ktorá nie je mimo prírody, je stotožnená s prírodou: Boh čiže príroda (Deus sive natura). Všetko čo sa v prírode deje, je nevyhnutné. Všetky javy skutočnosti sú navzájom deterministicky späté, podmienené. Tento determinizmus je dôsledok Spinozovho racionalizmu, presvedčenia o rozumnom usporiadaní sveta. Prírode vládnu zákony (chápe ich mechanisticky) a aj naše poznanie týchto zákonov podlieha determinizmu. Naše poznanie môžu skresľovať ľudské afekty a vášne, ale takisto nás môžu privádzať k adekvátnemu chápaniu skutočnosti. Spinoza bol prvý veľký filozof po Tomášovi Akvinskom, ktorý sa pokúsil systematicky skúmať ľudské vášne vrátane túžby poznávať. Hovorí, že ak niečomu rozumieme, máme z toho pôžitok, a ak je ten pôžitok čistý, stelesňuje lásku. Tak ako filozofi platónskej tradície aj Spinoza chce poslednú múdrosť a šťastie človeka založiť na intelektuálnej láske k Bohu. Toto smerovanie však závisí od úrovne poznania, na akú sa človek dopracoval. Od tejto úrovne závisí aj šťastie človeka, ktoré vrcholí v rozumovej láske k Bohu. Táto láska je aktívna a intelektuálna. Tým, že si ju osvojíme, vidíme svet v jeho plnosti, a nie v čiastkovej nejasnosti alebo pasívnej podobe. Vidíme svet tak, ako vidíme čísla, ako entitu, ktorá trvá, ktorá je nekonečná. Spinoza sa venoval aj otázkam štátu a práva. Patrí medzi zakladateľov novovekej prirodzenoprávnej a zmluvnej teórie. Za najdokonalejšiu formu štátu považuje demokraciu, v ktorej občania majú pocit, akoby žili podľa vlastnej vôle. GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ (1646 – 1716) Nemecký filozof, matematik a politik už ako 15- ročný vstúpil na univerzitu, veľa cestoval, pôsobil ako diplomat a historiograf, knihovník a nadšený stúpenec vied. Udržiaval osobné styky s najvýznamnejšími osobnosťami svojej doby. Založil Akadémiu vied v Berlíne a zaslúžil sa o vznik akadémie v Petrohrade. Vytvoril filozofický systém tvoriaci základy nemeckej akademickej filozofie. Jeho ľudské dimenzie sa spájajú a vyúsťujú do:

- ekumenickej vôle v oblasti náboženstva (sníva o zjednotení cirkvi), - v oblasti politiky (zaoberá sa myšlienkou zriadiť jediný európsky štát), - v oblasti filozofie (neustále hľadá univerzálnu kombinatoriku, ktorá by umožňovala

odvodzovať všetky pravdy). Hlavné diela Monadológia, Rozpráva o metafyzike, Nové eseje o ľudskom rozume, Teodicea.

Leibniz uznáva dva stupne poznania, jednoznačne dal prednosť racionalizmu. Hovorí o dvoch druhoch právd (výrokov) tzv. pravdy faktu sú výroky založené na skúsenosti a tzv. pravdy rozumu sú analytické vety typu matematických výrokov. Výrok J. Locka – nič nie je rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch – dopĺňa o dodatok – okrem samého rozumu. Rozum v sebe a priori obsahuje počiatky rôznych pojmov a téz, ktoré sa postupne „prebúdzajú“. Za kritérium pravdivosti pokladal jasnosť, zreteľnosť a neprotirečivosť poznatkov. Leibniz sa pokúsil odvodiť zo svojich princípov jazyk, ktorý by dokázal všetko vyjadriť v zhode so základmi logiky a s gramatikou určenou týmito zákonmi. Jeho racionalizmus ho viedol k presvedčeniu, že všetko, čo možno takýmto jazykom vyjadriť, bude aj pravdivé. Rozvíjal aristotelovskú sylogistiku a pokúšal sa vypracovať základy formálnej logiky. Jeho úvahy priniesli ovocie až oveľa neskôr- v dielach Russella, Wittgensteina a logických atomistov v 20. storočí. Leibniz sa preslávil svojou filozofiou monád. Je to racionalistické chápanie substancie a základnej štruktúry skutočnosti. Podľa Leibniza vesmír tvoria individuálne substancie, ktoré nazýva monádami. Každá monáda je jednoduchá, nedeliteľná, rozľahlosti a tvaru, bez začiatku a konca. Každá je jedinečná, čo znamená, že nie je totožná s inou, hoci rozdiely medzi nimi môžu byť nepatrné (ide o kontinuitný rad monád). Všetky sú preusporiadané hierarchický. Vzájomne na seba nepôsobia, ani nie sú determinované žiadnou vonkajšou príčinou. Princíp vývinu každej monády spočíva v nej samej, v jej individuálnej podstate („monáda nemá žiadne okná, ktorými by mohlo niečo vchádzať a vychádzať“). Odpoveď na otázku – ako je možné, že medzi týmito vzájomne nedeterminovanými substanciami je usporiadanosť? – Leibniz sformuloval teologicky. Ich usporiadanie je dané Bohom. Táto Bohom predurčená harmónia vysvetľuje, že jednotlivé monády spoločne tvoria koherentné univerzum a že aj pohyby tela a duše sú v zrode. Svet je tak výsledkom Božieho výpočtu zvrchovanej a najvyššej kombinatoriky. Leibniz matematicky vysvetľuje aj stavbu sveta. Z jednoduchých monád vznikajú zložité substancie (infinitézimálny počet). Z veličín, v limite prakticky nekonečne malých, vznikajú integrované čiary, plochy, telesá... zatiaľ čo monády na seba nepôsobia, telesá podliehajú zákonom mechaniky. Javový svet vystupuje ako organizovaný svet, ako svet vzťahov, príčiny a účinku. Logickými krokmi dospieva k tvrdeniu, že telesá sú vonkajších prejavom monád. Boh má moc, poznanie a vôľu. Monádam prepožičiava svoje tri vnútorné prvky: Subjektivitu, percepciu (pociťovanie) a žiadostivosť (pudenie). Podľa percepcie rozlišujeme monády do troch kategórii: Temné – monády, ktoré majú len potenciálne schopnosti vnímania (pociťovania). Tvoria podstatu neorganických telies, Hmlisté – jednoduché monády bez pamäti, ale s určitou schopnosťou pociťovať. Tvoria svet rastlín, – monády obdarené pamäťou, ktoré však nedosahujú rozumovú úroveň. Tvoria podstatu živočíšneho sveta, Jasné – monády obdarené rozumom, poznaním večných právd a sebauvedomením. Sú to ľudské duše. Na najvyššom stupni hierarchie monád Leibniz uvádza absolútne jasnú monádu – Boha (monáda monád). Zo svojho učenia o predurčenej harmónii Leibniz vyvodí záver, že tento svet je najlepším z možných svetov. Boh vo svojej nekonečnej dobrote a dokonalosti zvolil maximum dobra a minimum zla. Keby nebolo aspoň minimum zla, nevedeli by sme, čo je dobro, a tak by sme sa oň ani neusilovali. Leibniz sa vo svojej teodicei pokúsil nájsť a zdôvodniť priestor pre slobodu a sebazdokonaľovanie človeka.

OSVIETENSKÁ FILOZOFIA Osvietenstvo 18. storočia je široké myšlienkové hnutie, ktoré pôvodne vzniklo v Anglicku a postupne ovplyvnilo ideový a politický vývin v celej Európe. Podľa Kanta je osvietenstvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným“, pričom nesvojprávnosť, nedospelosť človeka chápe ako je neschopnosť použiť rozum bez cudzej pomoci. Osvietenstvo zdôrazňovalo význam rozumu, avšak už nie v úzko racionalistickom zmysle vykonštruovaných filozofických systémov, ale v jeho širokom využití. Vo využití moci poznania (rozumu) videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka. Osvietenstvo malo rôznych krajinách rôznu podobu, avšak najrozmanitejšie formy a najväčšie spoločensko-politické dôsledky nadobudlo vo Francúzsku. Tu už v 17. storočí, t. j. pred osvietenstvom, pôsobili voľnomyšlienkari – hnutie libertínov, ktorí ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo všetkých vrstiev obyvateľstva. Boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie, ktorí si osvojili nového ducha, dobu chápali ako „epochálny zlom“ a verili, že svet sa musí zmeniť. Boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci. V tomto období vznikla a prevládala zjednodušená predstava, že všeobecný vzostup ľudstva priamo závisí od zdokonalenia a rozšírenia poznania. Osvietenská filozofia nadviazala na racionalizmus a empirizmus, konkrétne na tieto myšlienky, ktoré podporovali argumentáciu osvietencov (sila ľudského rozumu a skúsenosti). Filozofi vytvorili koncepcie prirodzenej morálky, prirodzeného práva, prirodzeného náboženstva, teórie spoločenskej zmluvy atď. Francúzsku osvietenskú filozofiu reprezentujú najmä Charls Louis Montesquieu, Jean Jacques Rousseau, Francois – Marie Arouet – Voltaire a Denis Diderot. CHARLS LOUIS MONTESQUIEU (1689 – 1755) Francúzsky osvietenský filozof staršej generácie, historik a spisovateľ sa narodil neďaleko juhofrancúzskeho mesta Bordeaux v šľachtickej rodine. Bol nielen mysliteľom, ale aj politikom. Zaoberal sa problematikou teóriou štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva. Hlavné diela: Perzské listy, Anglická sloboda, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rímanov, O duchu zákonov. Jeho dielo Perzské listy presvedčivo poukázalo na relativitu hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť občianskej i náboženskej tolerancie. Systematická príprava na kariéru politika a diplomata vypláva aj na formovanie jeho filozoficko-historických názorov. Absolvoval okružnú cestu po niektorých európskych krajinách, kde sa živo zaujímal najmä o spôsob fungovania politických inštitúcií. Dostal sa aj na Slovensko, v Bratislave sa zúčastnil Uhorského snemu. Najviac na neho zapôsobilo Anglicko s jeho parlamentným systémom demokracie rozdeľujúcim politickú moc. Už v prvých prácach sa snažil pochopiť vnútornú logiku a filozofiu dejín. Preto sa pýtal nielen na to, čo sa stalo, ale najmä prečo sa to stalo. Za tento prístup si vyslúžil prívlastok filozofujúci historik, ktorý sa nezameriava na náhodné príčiny, ale na všeobecný vývoj a objasnenie zákonov tohto vývoja. Idea všeobecnej zákonitosti podľa neho vyplýva z prirodzenej povahy vecí a je vlastná prírodným aj spoločenským zákonom. Takého chápania zákonitosti um umožnilo pochopiť dejiny ľudstva a jednotlivých národov v ich rozmanitosti a neopakovateľnosti. Dielom O duchu zákonov (je jeho životným dielom) sa zaradil medzi najväčších politických a právnych vedcov. Ako jeden z prvých použil porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva – porovnal politické zriadenia a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom. Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob

života, stupeň slobody, náboženstvo, mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať zákonom iného národa. Montesquieu spolu s Lockom autorom koncepcie deľby moci. Spolu uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužitiu moci – to bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť je činnosť, ak sa stáva despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval vždy tú, ktorá sa najviac zhoduje s povahou a princípmi národa. Za jedinú reálnu politickú protiváhu západnej formy despotizmu (absolútnej monarchie) vo svojej dobe pokladal vládu umiernenej konštitučnej monarchie. FRANCOIS – MARIE AROUET – VOLTAIRE (1694 – 1778) Narodil sa v Paríži v rodine právnika, avšak nevydržal pri štúdiu scholastického učenia. Učarovala mu literatúra a už prvé pamflety boli vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť. Bol nekorunovaným kráľom filozofov 18. storočia, nesmierne plodným spisovateľom, básnikom, dramatikom a historikom. Nikto nedokázal vyjadriť ducha doby tak ako on. Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, protipolitickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu ideí „ríše rozumu“. Jeho zbraňami boli pera a polemika. Hlavné diela: Filozofické listy nazývané aj Anglické listy, Filozofický slovník, román Candide a obrovské množstvo ďalších prác. Za svoju literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (pobudol tam 11 mesiacov a prijal meno Voltaire) a do vyhnanstva v Anglicku. V exile strávil tri roky, mal možnosť porovnať anglickú a francúzsku spoločnosť a pochopiť rozdiely. V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú, politickú a náboženskú toleranciu, ale aj vedecký život a zákonodarstvo. Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa, Locka a o učenie Newtona, ktorého v spore o ďalší smer prírodovedeckého bádania uprednostnil pred Descartom. Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy. To, čo považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie francúzskych pomerov. Navrhoval:

- oboznámiť sa Lockeovou empirickou filozofiou, ktorá podľa neho nevedie ku špekuláciám ako racionalizmus

- vo vede navrhol podporiť mechanistickú fyziku Newtona, ktorá je podľa neho presnejším a presvedčívejším vedeckým výkladom sveta,

- uznať deistické chápanie náboženstva. Deizmus je filozofický názor uznávajúci Boha ako neosobnú, prvotnú príčinu sveta. Deizmus uznáva Boha a) ako stvoriteľa a prvého hýbateľa b) ako toho, kto dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje c) ako garanta morálky, záruky, že dobro bude odmenené a zlo potrestané.

Deistické stanovisko je svojim spôsobom kritikou zjaveného náboženstva a oficiálnej cirkvi. - rešpektovať princíp tolerancie ako predpoklad normálneho občianskeho spolužitia. - usilovať sa o parlamentarizmus, pretože táto forma vlády umožňuje širokej verejnosti podieľať

sa na vláde. Aj keď z obavy pred prenasledovaním Voltaire dielo ihneď nevídal, po jeho vydaní súd zakročil, knihu zakázal a dal verejne spáliť. Voltairovo najvýznamnejšie filozofické dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkov a starým formám myslenia. Sám bol filozofom súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom.

Hlavnú pozornosť venoval problémom bytia a aktivity človeka v spoločnosti. Do vývinu filozofie prispel aj svojím chápaní historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalosti a dátumov. Chcel pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí. Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. Spolu s Rousseauom ho považujeme za duchovného predchodcu Francúzskej revolúcie. „Mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím“, hlásal a celým svojím životom to aj napĺňal. JEAN-JACQUES ROUSSEAU (1712 – 1778) Narodil sa v Ženeve, vyrastal bez rodičov, nechodil do školy, sám sa naučil písať a neskôr sa sám aj vzdelával v rôznych oblastiach. Okrem filozofie, práva a politiky sa zaujímal o prírodné vedy, pedagogiku a hudbu. Napísal niekoľko divadelných, operných diel a románov. Bol mnohostrannou originálnou, ale aj protirečivou osobnosťou. Hlavné diela: Rozprava o vedách a umeniach, Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi, Spoločenská zmluva, Emil alebo o výchove. Predmetom jeho filozofie je človek a jeho osud, osud jednoduchého človeka. Bol filozofom, ktorý obhajoval obyčajných ľudí. Poukázal na kontrast medzi prírodou a kultúrou, stal jedným z prvých kritikov ľudskej civilizácie a priemyselnej spoločnosti. Bol presvedčený, že pokrok vied a umenia neprispel k zušľachteniu mravov, ale vedie k degenerácii a morálneho úpadku. Nemilosrdná kritika vedy a poznania je jadrom diela Rozprava o vedách a umeniach. Tu dokazoval, že pokrok neurobil život bez civilizačných vymožeností. Neveril v možný návrat k prírode vo všeobecnosti, ale bol presvedčený, že tento návrat možno uplatniť vo výchove dieťaťa. Požiadavka vychovávať dieťa v súlade s prírodou a zároveň prihliadať na jeho prirodzené sklony – individualitu – je obsiahnutá v diele Emil alebo o výchove. Problém človeka a jeho sociálneho bytia Rousseau považuje za najdôležitejší filozofický problém. Prirodzený človek podľa neho nie je ani dobrý, ani zlý. Aj dobrým, aj zlým sa stáva v dôsledku spoločenského vývoja. Hlavný podiel na tom má súkromné vlastníctvo, ktoré spôsobuje sociálnu nerovnosť medzi ľuďmi, štát je len potvrdením tohto stavu (Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi). V diele Spoločenská zmluva už ponúkol východisko z danej situácie, a tým je uzavretie novej spoločenskej zmluvy. Novú spoločenskú zmluvu, ktorú ľudia uzavrú dobrovoľne, chápe ako chcený a rovnoprávny vzťah všetkých účastníkov dohody, ako výsledok zjednotenia vôlí jedincov. Takto dobrovoľne vzniknutý štát má ľudom zabezpečiť ich práva, a najmä zaručiť slobodu. Každý občan sa v ňom musí podriadiť všeobecnému prospechu. Panovník nie je privilegovaný, je súčasťou zmluvného vzťahu. Ak ho poruší, ľud má právo zvrhnúť ho. Rousseau to nazýval právom ľudu na revolúciu. Nerozhoduje však jednotlivec a jeho vôľa, ale všeobecná vôľa – volonté générale, akési zovšeobecnenie jednotlivých vôlí, súčinnosť, súlad síl v rámci celku. Dielo Spoločenská zmluva sa stalo bibliou Francúzskej revolúcie a k ideovému odkazu J. J. Rousseaua sa hlásili najmä jakobíni. Nemecký klasický idealizmus Nemecký klasický idealizmus môžeme pokladať za vrchol alebo obdobie najväčšieho rozkvetu klasického filozofického myslenia. Hoci osvietenské myšlienky prichádzali do Nemecka oneskorene, práve tu sa stali základom pre nové filozofické myšlienky a teórie. Do prvej polovice 19. storočia sa nemecká filozofia, literatúra a veda zaradili na popredné miesto v európskom myslení. Veľmi zaujímavý je nemecký postoj k téme rozumu. Aj keď osvietenská filozofia rozum vyzdvihovala a považovala ho za dôležitú zbraň v boji s nevzdelanosťou, zostala iba v začiatkoch jeho skúmania. Jeho aktívnu, tvorivú povahu vyjadril nemecký klasický idealizmus už v čase svojho zrodu. Kant, Fichte, Schelling a Hegel začlenili rozum a jeho spontánne aktivity do celkového historického procesu. Nemecká rozdrobenosť a súperenie medzi jednotlivými mestami alebo kniežatstvami, hospodárska zaostalosť, politická roztrieštenosť a silné pozície cirkvi – to všetko ovplyvňovalo vývoj filozofie. Pre

nemeckú filozofiu je typický idealizmus a spätosť s náboženstvom. Teoretická činnosť bola zameraná na duševnú oblasť človeka – na jeho vnútorný život a na oblasť ideí. Zakladateľom nemeckého klasického idealizmu je IMMANUEL KANT (1724 – 1804) Celý Život prežil v pruskom Kőnigsbergu (Kráľovci). Patril k najvzdelanejším ľudom svojej doby. Bol to človek drobnej postavy a strohých spôsobov – spoločenský, skvelý rečník, obľúbený a vážený člen spoločenských a literárnych kruhov. Na univerzite prednášal filozofiu, etiku, estetiku, matematiku, fyziku, antropológiu, geografiu a dejiny všeobecnej prírodovedy. Kantova filozofia je časťou vývoja novovekej filozofie. Pokračoval v diele Bacona a Descarta v tom zmysle, že objektívnu skutočnosť – vonkajší svet – nepokladal za niečo dané a nemenné, ale za skutočnosť ovládanú ľudským rozumom. Zdôvodnil a obhájil názor, že človek je slobodnou bytosťou, nezávislou od vonkajšej skutočnosti. Predstavuje ho ako „ja“ – subjekt schopný samostatne konať. Celú teoretickú činnosť Kanta rozdeľujeme na : - predkritické obdobie – najznámejšie dielo Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, - kritické obdobie – hlavné diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika súdnosti. V predkritickom období sa okrem iného zaoberal aj prírodovedeckou problematikou, ktorá vyvrcholila v jeho kozmogonickej hypotéze. Pokúsil sa uplatniť poznatky z Newtonovej fyziky (celý život ju pokladal za vzor vedeckej teórie) a ich prostredníctvom vysvetliť vznik slnečnej sústavy i celú stavbu vesmíru. Je to hypotéza o vzniku slnečnej sústavy z prvotnej hmloviny, ktorá sa vyvíjala podľa vlastných vnútorných zákonov pohybu. Podstata hypotézy: východiskový jav vývinu vesmíru je chaos, v nekonečnom vesmírnom priestore sú rozptýlené častice hmoty, ktoré na seba pôsobia príťažlivou a odpudivou silou. Pôsobením týchto dvoch síl Kant vysvetlil všetko, čo sa v priebehu vývoja vesmíru odohralo: vznik väčšieho zhluku hmoty, vírivý pohyb hmotných čiastočiek, koncentráciu zahrievajúcej sa hmoty, zrod prvého slnka a prvej planéty, zrod slnečného systému... Vytvorením slnečných sústav sa celý proces nekončí. Tie isté mechanické sily, ktoré vesmír priviedli k poriadku, spôsobia aj je návrat k chaosu. Kant sa zaoberal aj špeciálnymi otázkami dejín Zeme (úloha prílivu a odlivu v dejinách Zeme, prirodzené dejiny ľudských rás atď.). V predkritickom období prišiel s množstvom hypotéz a dohadov, ktoré nemohli byť v tom čase overené. Jeho myšlienky o vývine prírody však znamenali koniec metafyzického (nevývojového) chápania prírody. V diele Kritika čistého rozumu vychádzal z presvedčenia, že vedy založené na tvrdeniach, ktoré majú všeobecnú a nevyhnutnú platnosť (napr. matematika, prírodné vedy), nemôžu prameniť len zo skúsenosti, lebo tá je neúplná, neukončená, nedáva podklad na zovšeobecnenie. Takýmto prameňom však nie je ani rozum. Pochopil, že najskôr musíme vyriešiť otázku, čo je dostupné nášmu poznaniu. Podľa Kanta poznanie je ohraničené našou skúsenosťou. Rozlišoval dva druhy poznatkov:

- aposteriórne – skúsenostné, - apriórne – nezávislé od skúsenosti.

Celé naše poznanie sa začína skúsenosťou – zmyslovým nazeraním, ktoré je len jedným zo zdrojov nášho poznania. K nemu pristupuje apriórna forma. Platí to pre obidva základné kmene ľudského poznania: zmyslovosť a um. Kým zmyslovosť je schopnosť pociťovať a vnímať, um je schopnosť tvoriť z obsahov zmyslového nazerania pojmy: priestor a čas. Aj na úrovni umu vstupujú apriórne formy – kategórie. Um vytvára súvislú skutočnosť, všetko, čo je v našom poznaní prírody nevyhnutné a všeobecne platné. Ľudské myslenie tak ukazuje tvorivé schopnosti. Ide však ďalej, chce preniknúť k najvyššej jednote, k duchovnému základu. A k tomu nás vedie rozum. Kant však dokazuje, ako ľahko sa môže rozum v snahe spoznať najvyšší celok zapliesť do antinómií (neriešiteľných protirečení rozumu). To znamená, že je schopný predložiť dôkaz tézy a zároveň antitézy. Znovu teda dokazuje, ako je poznanie ohraničené skúsenosťou. Podľa Kanta myšlienky bez obsahu sú prázdne a nazeranie

bez pojmov slepé. Na otázku Boha, slobody a nesmrteľnosti, t. j. na metafyzické otázky, nemôžeme jednoznačne odpovedať rozumom, ale len vierou, ktorou sa riadime v oblasti praktického konania. V diele Kritika praktického rozumu sa Kant prepracoval k praktickej filozofii, zaoberajúcej sa mravným konaním človeka. Základom diela je riešenie rozporu nevyhnutnosti a slobody. Poľa Kanta tento rozpor nie je skutočný rozporom, lebo človek koná nevyhnutne, vyplýva z jeho zaradenia, človek je „jav“ (časť) prírodných javov, a preto je podriadený nevyhnutnosti, ktorá vo svete javov vládne. Ten istý človek je zároveň mravnou bytosťou, subjektom mravného vedomia. Ako mravná bytosť patrí do sveta „vecí osebe“, a teda je slobodný. Kant zisťuje, že praktickým používaním rozumu človek v sebe nachádza požiadavku konať morálne. Mravný zákon chápe Kant ako absolútne prikázanie alebo ako kategorický imperatív. Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.“ Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona. Kategorický imperatív však neformuje to, čo je, ale to, čo má byť. Kant sa zaoberal aj otázkami krásy. V diele Kritika súdnosti rozoberal estetické prístupy, skúmal, ako krásne predmety navodia v človeku určitú harmóniu. Sám o sebe povedal, že dve veci ho vždy napĺňali úžasom: hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás. FRIEDRICH WILHEM JOSEPH SCHELLING (1775 – 1854) Pochádzalo z rodiny protestantského pastora. Študoval na univerzite v Lipsku, okrem teológie sa zaoberal filozofiou, filológiou, matematikou a prírodnými vedami. Bol Hegelovým súčasníkom, ale nadväzoval na Fichteho. Podobne ako Fichte obdivoval Francúzsku revolúciu. Hlavné diela: systém transcendentálneho idealizmu, Filozofia náboženstva. Filozofickú tvorbu Schellinga možno rozdeliť na dve obdobia: - v prvom období sa venoval problémom prírodnej a transcendentálnej filozofie, - druhé obdobie je zamerané na mystickú filozofiu, filozofiu mytológie a zjavenia. Schellingova filozofia nemá podobu uceleného systému, ale postupného sledu niekoľkých koncepcií. Schelling vytvoril vlastnú originálnu filozofiu, filozofiu totožnosti ducha a prírody, subjektu a objektu. Svet a vedenie o svete spočíva podľa neho v rozlíšenom absolútne. Absolútno (absolútne Ja) je základom všetkého existujúceho. Svet má duchovnú podstatu a rozmanité formy sú len prejavom, názorným obrazovým výrazom absolútne Ja. Absolútno je prazáklad a zdroj ideálneho a materiálneho, prvotného absolútna totožnosť subjektívneho a objektívneho. Hmotu nechápal ako samostatnú realitu, ale ako zvláštny stav absolútna. Vysvetliť identitu subjektívneho a objektívneho je úlohou filozofie. Schelling vypracoval projekt dvoch filozofických vied – transcendentálnej filozofie a filozofie prírody. Rozdiel medzi nimi videl v tom, že transcendentálna filozofia vychádza zo subjektívneho ako z primárneho a prichádza k záveru, že objektívna príroda má duchovnú podstatu. Prírodu teda vyvodzuje z vedomia. Prírodná filozofia (naturfilozofia) vychádza z objektívneho, začína skúmaním prírody. Naturfilozofia pozdvihla prírodu z mŕtveho mechanizmu a uviedla ju do samopohybu a samovývinu. Príroda je podľa Schellinga produktívna a zároveň produktom, je nekonečnou činnosťou, v ktorej všade vznikajú rozpory, protikladné tendencie. Naturfilozofia skúma, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývojových etáp dospieva k vytvoreniu inteligencie. Filozofia prírody teda vyvodzuje vedomie z prírody ako neuvedomelého stavu ducha. Obidve filozofie potvrdzujú ten istý zámer: „Objektívne je totožné so subjektívnym.“ Schellingova filozofia je teda filozofiou absolútnej totožnosti. Základom stotožňovania je inteligencia alebo rozum. Týmto Schelling vymanil klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu. GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL (1770 – 1831)

Narodil sa v rodine vysokého štátneho úradníka. Študoval filozofiu a teológiu, za kňaza sa však nenechal vysvätiť. Pôsobil ako domáci učiteľ v Berne a vo Frankfurte nad Mohanom, neskôr ako profesor v Norimbergu. Neskôr obhajoval pruský režim, za čo získal miesto profesora na univerzite v Berlíne. Tu vznikla jeho škola a jeho učenie sa stalo oficiálnou filozofiou v Prusku. Veľký vplyv na formovanie jeho filozofie mali práce Kanta, Fichteho, Schellinga i Spinozu. Hlavné diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda, Encyklopédia filozofických vied. Hegel ako prvý vysvetlil celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces, to znamená v neustálom pohybe, zmene, vývoji, a pokúsil sa dokázať v tomto pohybe a vývoji vnútornú súvislosť. Hoci sa mu túto úlohu nepodarilo doriešiť, je napriek istej nedôslednosti (vybudoval uzavretý systém) najvýznamnejším predstaviteľom dialektiky. Hegel vytvoril objektívnoidealistický filozofický systém. Pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádzal z presvedčenia, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti. Za podstatu pokladal ideu, pomenoval ju absolútnou ideou, absolútnym duchom. Je to neosobný duchovný princíp sveta. Absolútna idea, rozum je prvotná aktívna tvorivá sila, všetko ostatné je druhotné. Príroda spoločenské javy sú len prejavom tohto duchovného princípu a jeho stelesnením. Idea ako podstata je prítomná v každej veci, v každom jave. V skutočnosti teda Hegel stotožnil myslenie a bytie, ducha a hmotu. Absolútna idea má vo svete prvoradú, podstatnú a aktívnu úlohu, konkretizuje sa v prírode, ľudských dejinách a v ľudskom poznaní sa stáva vedomím. Celú skutočnosť Hegel teda vyvodil z jedného základného princípu – večnej absolútnej idey, ktorá je v neustálom vývoji a vytvára zo seba všetky veci a javy. Vývoj absolútnej idey sa podľa Hegela realizuje v procese sebapoznávania vlastnej podstaty – jednotlivé stupne vývoja sú jednotlivými stupňami sebapoznávania absolútnej idey. V procese svojho dialektického samovývoja absolútna idea prechádza troma základnými stupňami:

- na prvom stupni sa idea vyvíja v sebe samej, v ríši čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové učenie do systému kategórií. Túto fázu vývoja idey vysvetľuje v diele Logika,

- na druhom stupni sa idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, t. j. ako príroda. Obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby sa na poslednom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosti. O inobytí idey je dielo Filozofia prírody,

- na treťom stupni absolútna idea neexistuje už ani ako čisté myslenie, ani ako inobytie, ale vracia sa k sebe samej. Stáva sa duchom, ktorého vývoj smeruje od individuálneho vedomia, cez objektívneho ducha (právo, morálku, spoločnosť, štát) k absolútnemu duchu (umeniu, náboženstvu, filozofii). Tento návrat absolútnej idey z prírody k sebe samej Hegel opísal vo Filozofii ducha. V absolútnom duchu dospela idea k vrcholu svojho sebapoznania. Svoju vlastnú filozofiu považoval Hegel za konečný stupeň samovývoja absolútnej idey.

Celý proces sebapoznávania idey Hegel chápal ako samopohyb a samovývoj, pričom jednotlivé stupne vývoja sú protirečivé. Absolútna idea (téza) negovala svoje počiatočne formy (antitézy) a stala sa niečím iným, ako bola na začiatku (syntéza). Tieto zmeny nevyvolalo vonkajšie prostredie, ale vnútorná protirečivosť javov. Protirečenie Hegel pokladal za zdroj pohybu a života. Niektoré témy Hegel spracúval osobitne, mimo svojho systému, ako napríklad filozofiu dejín. Celý historický vývoj má podľa neho iba jeden účel – sebauvedomovanie ducha ako uvedomenia si slobody jednotlivých návodov. Dejiny sú teda pokrokom v uvedomovaní si slobody. Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci rozdelili na:

- starohegelovcov – zostali v rámci kresťanskej vierouky, - mladohegelovcov – na základe Hegelovho racionalizovania náboženstva sa snažili zbaviť

kresťanstvo mytológie a skúmať ho z historického hľadiska.

POKLASICKÁ FILOZOFIA 19. STOROČIA Poklasická filozofia sa na rozdiel od novovekej klasickej filozofie prejavuje pluralizmom, t. j. množstvom filozofických škôl, smerov a hnutí. Tento pluralizmus spôsobilo množstvo tém a rôznosť prístupov k témam. Predmetom filozofovania sa stávajú nielen otázky rýchleho pokroku civilizácie, ale aj prejavy v spoločnosti i odraz v samotnom prežívaní človeka. Nastoľujú sa nové témy, ako poslanie vedeckej filozofie, poznanie spoločnosti (A. Comte), zvecnenie a odcudzenie človeka, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti (K. Marx a f. Engels), otázka viery človeka, jeho vnútorného sveta (S. Kierkegaard), rozpad tradičných hodnotových orientácií (F. Nietzsche), hľadanie zmyslu života, východiská pesimizmu (A. Schopenhauer) úsilie dosiahnuť osobný úspech, presadiť sa atď. Filozofické smery tohto obdobia začleňujeme do dvoch prúdov:

1. Scientistické prúdy – pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia. Latinské slovo scientia znamená veda. Tieto smery pristupujú k filozofii z prísne vedeckého hľadiska. Usilujú sa rozvíjať filozofiu v úzkej nadväznosti na poznatky špeciálnych vied a vylúčiť otázky, ktoré presahujú našu skúsenosť a nemožno ich empiricky overiť ani vyvrátiť.

2. Antropologicky orientované filozofie - (náboženská) filozofia existencie S. Kierkegaarda, voluntaristický iracionalizmus A. Schopenhauera, voluntaristická filozofia života F. Nietzscheho a ďalšie podoby filozofie života H. Bergsona a W. Diltheya. Grécky antropos znamená človek. Tieto smeru sa zaoberajú človekom, jeho existenciou, prežívaním, vôľou, intuíciou, jeho životom a dejinami

1. SCIENTISTICKÉ PRÚDY

POZITIVIZMUS Pozitivizmus sa vyvíjal v troch fázach. Prvá fáza – patria sem traja významný predstavitelia, a to zakladateľ pozitivizmu – francúzsky filozof A. Comte, J. S. Mill a H. Spencer. J. S. Mill a H. Spencer rozvíjajú pozitivistickú filozofiu v Anglicku. Nadväzujú na tradíciu anglického empirizmu, na výsledky prudkého rozvoja prírodných vied a v nemalej miere sa inšpirovali aj niektorými myšlienkami Comta. Druhá fáza – dostala pomenovanie empiriokriticizmus. Jeho predstaviteľmi sú R. Avenarius (švajčiarsky filozof) a E. Mach (rakúsky filozof a fyzik, rodák z Moravy). Podľa empiriokritikov ak má skúsenosť byť hodnoverným zdrojom poznania, musíme ju očistiť od tzv. apriórnych apercepcií (rozumových predstáv) – od pojmov hmota, nevyhnutnosť, kauzalita a pod. rozhodovanie o vedeckých pojmoch a teóriách sa riadi tzv. princípom ekonómie myslenia, pretože otázka ich pravdivosti nemá zmysel. Tretia fáza nastúpila na konci dvadsiatich rokov 20. storočia a nazýva sa filozofiou logického empirizmu alebo novopozitivizmu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrí B. Russel, L. Wittgenstein, R. Carnap a celý Viedenský krúžok. AUGUST COMTE (1798 – 1857) Narodil sa vo Francúzsku v katolíckej rodine. Veľmi skoro však stratil vieru, žil v Paríži na Ecóle polytechnique, bol tajomníkom Saint-Simona. V roku 1826 začal viesť kurz vedeckej filozofie, ktorý sledovali významní vedci, v roku 1848 založil Pozitivistickú spoločnosť. Presadzoval názor, že poznanie má byť pozitívne, t. j. zakladať sa na faktoch našej skúsenosti, má spočívať na vedeckých základoch a vzdať sa hľadania absolútna, čo bolo vlastné metafyzike. Hlavné dielo: Kurz pozitívnej filozofie Comte je zakladateľom pozitivizmu a sociológie. Poznávanie prírody rozširuje aj o poznávanie spoločnosti. Je zakladateľom empirickej sociológie. Buduje ju na dvoch zásadách, a to na zásade poriadku a pokroku. Sociálna statika má študovať prirodzený poriadok vládnuci v každej spoločnosti

a sociálna dynamika zase pokrok. Comte skúma historický vývoj a formuje zákon štádií vývinu poznania a spoločnosti: Teologické štádium – ľudský rozum sa pokúša vysvetliť javy pôsobením nadprirodzených síl (Boha), Metafyzické štádium – ľudia už skutočnosť vysvetľujú na základe abstraktných filozofických pojmov. Nadprirodzené sily sú nahradené abstrakciami, ako zákon, substancia, kauzalita (ako všeobecný princíp bytia) a pod, Pozitívne štádium – skutočnosť sa vysvetľuje na základe faktov. Pokrok vied sa obmedzuje na prísne skúmanie sveta, ktoré si vyžaduje moderná priemyselná spoločnosť. Pri výklade týchto troch štádií v diele Kurz pozitívnej filozofie ukazuje, že cieľom vedeckého poznania je predvídanie. Veda poznáva preto, aby sme mohli predvídať, a predvídame preto. Aby sme mohli správne konať. Comte vytvára klasifikáciu vied. Postupne ich zoraďuje poľa všeobecnosti a jednoduchosti, čo zodpovedá historickému poradiu ich vstupu do pozitívneho štádia. Predpokladom všetkých vied je podľa neho matematika a dovŕšením tejto sústavy poznatkov je sociálna fyzika. Domnieva sa, že sociológia umožní poznať, vysvetliť a predvídať sociálne javy, a tak reformovať spoločnosť. Psychológiu medzi pozitívne vedy nezaraďuje. Spoločnosť teda môže dosiahnuť sociálnu harmóniu a regulovaný krok prostredníctvom reforiem (nie revolúciou). Comte odmieta násilné, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti, ktoré podľa neho vedú k chaosu. Jeho sociálna filozofia sa vo vtedajšej historickej situácii stáva programom konzervatívnych síl spoločnosti. Chce bojovať proti anarchii a uvoľneniu mravov, odstrániť nepokoj, ktorý priniesla revolúcia, a tak obnoviť organické a stabilné obdobie založené na poriadku. Pokračovaním sociológie je morálka založená na láske a solidarite, a tá vyúsťuje do náboženstva, ktoré podľa Comta bude najlepším stmeľujúcim faktorom pozitivistickej spoločnosti – naplnením ideálu humanity. Predmetom uctievania bude Veľká bytosť – Ľudstvo. Takéto „náboženstvo“ zaistí upevnenie spoločnosti, trvalosť rodiny s privilegovaným postavením ženy. Zdôrazňuje význam citovosti, Comte prisúdil žene privilegovanú úlohu vo svoje konštrukcii spoločnosti. Podstatu pozitivizmu Comte zhrnul do vety, ktorú chcel mať vytesanú na svojom hrobe: Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ. MARXISTICKÁ FILOZOFIA Zakladateľmi marxistickej filozofie, ktorá tiež patrí do scientistického prúdu, sú Karl Marx (1818 – 1883) a Friedrich Engels (1820 – 1895). KARL MARX sa narodil v židovskej rodine, ktorá v Nemecku patrila k strednej vrstve. Študoval právo a filozofiu. Situácia v pruskom štáte ho odradila od dráhy univerzitného učiteľa, stal sa novinárom. Boj pruského štátu proti ľavicovému hnutiu ho prinútil emigrovať. Najprv žil v Paríži, neskôr v Bruseli a nakoniec sa uchýlil do Anglicka, kde žil jeho priateľ a spolupracovník Engels. Intenzívne pracoval v robotníckom hnutí, organizačne aj ideovo pomáhal pri činnosti Prvej internacionály. V ťažkých životných podmienkach zomrel v Londýne. FRIEDRICH ENGELS sa narodil v pruskom meste Barmen. Pochádzal z rodiny textilného továrnika. Otec ho predurčil na dráhu obchodníka a podnikateľa a zveril mu rodinnú továreň v Manchestri. Tam sa oboznámil s postavením robotníkov, čo ho priviedlo k úzkej spolupráci s Marxom, ktorý už publikoval množstvo článkov o postavení robotníkov a sedliakov. Engelsov prínos k spoločnému dielu nie je zanedbateľný. Hlavné Marxove diela: Ekonomicko-filozofické rukopisy, Kapitál, Spoločné diela s Engelsom: Nemecká ideológia, Manifest komunistickej strany. Hlavné Engelsove diela: Anti-Dűhring, Dialektika prírody, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Na križovatke nemeckej klasickej filozofie (Hegelovej dialektiky a Feuerbachovho materializmu), francúzskeho utopického socializmu a anglickej politickej ekonómie vybudoval Marx to, čomu sa

hovorí vedecký socializmus. Bola to ucelená predstava pokrokového vývinu dejín, myšlienka vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť – budúcnosť postavenú na sociálnej rovnosti ľudí, na odstránení vykorisťovania jednej spoločenskej triedy druhou. Toto učenie bolo nepochybne pre mnohých ľudí príťažlivé. Marxistická filozofia vychádzala z ekonomickej teórie kapitalizmu a orientovala sa na sociálnopolitickú problematiku socializmu, resp. komunizmu. Táto filozofia chcela byť návodom na premenu sveta. Výstižne to vyjadril Marx slovami , že filozofi doteraz svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho. Marx a Engels vychádzali z reálneho života, z praktickej činnosti ľudí. Zdôrazňovali nevyhnutnosť uspokojovania ich materiálnych potrieb. Spôsob uspokojovania materiálnych potrieb – spôsob výroby - označujú ako materiálnu základňu spoločnosti. V nej sa vytvárajú predpoklady duchovnej spoločenskej činnosti, ktorú označujú ako nadstavbu spoločnosti: morálka, právo, politika, umenie, náboženstvo. Ekonomická základňa je rozhodujúca a určuje nadstavbu. Materiálna základňa vyjadruje spoločenské bytie (zahŕňa faktické životné pomery ľudí, zvlášť ich ekonomickú situáciu a výrobné vzťahy, v ktorých pracujú). Duchovná (ideologická) nadstavba vyjadruje spoločenské vedomie (do nadstavby patria nielen idey, ale aj zodpovedajúce inštitúcie: armáda, polícia, súdnictvo, politické strany, cirkvi, občianske združenia, atď.). V protiklade k nemeckej filozofii marxistická filozofia „zostupuje z neba na zem, z ideálneho k materiálnemu. Život nie je určovaný vedomím, ale vedomie je určované životom. Marxistická filozofia je materialistickým učením, t. j. nepripúšťa inú podstatu sveta, ako hmotu. Myslenie je špecifickou vlastnosťou hmoty, produktom vysokoorganizovanej hmoty – mozgu. Marxistická filozofia zahrnuje dialektický materializmus (ontologická a gnozeologická problematika) a historický materializmus (problematika sociálnej filozofie). Dialektický materializmus je marxistické ponímanie ontológie a gnozeológie. Vesmír pokladá za výlučne hmotný a dynamický celok a zdôrazňuje vzájomné pôsobenie javov (každý účinok sa stáva príčinou a naopak). V prírode a spoločnosti pôsobia všeobecné zákony, podľa ktorých sa dejú procesy pohybu a zmeny hmoty. Svet ako objektívna realita nie je chaotický, je jednotný vo svojej materiálnosti. Jediná materiálna podstata sa riadi dialektickou zákonitosťou – postupom od najjednoduchších foriem pohybu až po tie najzložitejšie, od najjednoduchších štruktúr hmoty až po najzložitejšiu – mysliaceho človeka. Východiskom poznania aj konečným kritériom pravdivosti je prax. Z pohľadu dialektického materializmu svet je poznateľný, ale naše poznanie je nekonečný, vnútorne protirečný proces. Historický materializmus je marxistické ponímanie dejín. Opiera sa o konkrétnu definíciu človeka ako tvorcu svojich existenčných prostriedkov. Preto na prvé miesto v ľudskom živote kladie ekonomický faktor. Medzi teóriami marxizmu zaujíma hlavné postavenie analýza a kritika politickej ekonómie. Marx analyzuje hospodárske základy kapitalizmu, jeho výrobné vzťahy, zákony ich pohybu a vývinu. Poukazuje na protirečivý (antagonistický) charakter kapitalistického spôsobu výroby. Proti buržoázii ako triede kapitalistov, ktorí vlastnia ako trieda námezdných robotníkov. Keďže proletári nemajú vlastné výrobné prostriedky, sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli žiť. Zákon voľnej súťaže podporovaný prudkým rozvojom techniky spôsobuje, že ich práca je čím ďalej tým menej výnosná a zbavovaná čŕt ľudskej tvorivosti. Nadvládu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorú proletariát prežíva ako ohrozujúcu moc, Marx charakterizuje ako odcudzenie. Robotníkovi sa odcudzuje vlastná práca, v ktorej sa prejavuje akt sebautvárania človeka a v ktorej človek spredmetňuje svoje bytostné sily. Proces odcudzenia, ktorý je výsledkom kapitalistickej námezdnej práce, Marx charakterizuje zo štyroch rozličných stránok:

- človeku sa odcudzuje produkt práce, čiže robotník nadobúda k produktu svojej práce vzťah ako k cudziemu predmetu, ktorý má nad ním moc (lebo nie je jeho),

- človeku sa odcudzuje sama pracovná činnosť, čiže robotníkovi sa práca javí ako nútená práca, pracovný pomer odcudzuje robotníka od neho samého,

- človeku sa odcudzuje druhová podstata, ak robotníkov nevlastní výrobné prostriedky, zostáva mu len veľmi malý priestor na rozvoj vlastných schopností. Ak nechce stratiť prostriedky na život, musí robiť v ohraničenej sfére činností,

- človeku sa odcudzuje sám človek, pretože proces zvecnenia ľudských vzťahov vedie k nedôvere medzi jednotlivcami. Ľudské vzťahy sú odstupňované podľa úžitku, aký dokážu priniesť.

Vo svojej kritike politickej ekonómie Marx kritizuje predovšetkým odcudzenie, ktoré treba odstrániť. Odstrániť ho možno len zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré je pôvodcom nerovnosti medzi ľuďmi, vykorisťovania človeka človekom. Honba kapitalisti za ziskom, jeho presvedčenie, že peniaze musia vždy prinášať viac peňazí (na úkor niekoho iného), má za následok čoraz ostrejšie konflikty medzi spoločenskými triedami. Tie vedú k sociálnej revolúcii a k nahradeniu kapitalizmu socializmom. Uskutočniť revolúciu podľa Marxa dokáže len proletariát, pretože na vlastnej koži pociťuje nespravodlivosť spoločnosti, je ochotný identifikovať príčiny svojho odcudzenia a použiť také prostriedky, aby ho odstránil. Výsledkom tejto revolúcie má byť beztriedna spoločnosť (komunizmus), pretože proletariát sa môže zbaviť svojho vykorisťovania len tým, že odstráni akékoľvek vykorisťovanie človeka človekom. Marxistické učenie založené na dialektickom a historickom materializme vystupovalo ako otvorené učenie pre revolučné myšlienky 20. storočia. V dôsledku rôznych deformácií sa stali socialistické ideály základom totalitných diktatúr. 2. ANTROPOLOGICKÝ ORIENTOVANÉ FILOZOFIE SŐREN KIERKEGAARD (1813 – 1855) Dánsky náboženský filozof sa narodil v Kodani ako siedme dieťa zámožného obchodníka. Otec bol dominantnou postavou jeho duševného života. Celé detstvo prežíval otcovo náboženské zúfalstvo, ktoré sa ho zmocňovalo po tragických rokoch straty manželky a piatich detí. Kierkegaard vo svojom svedectve vypovedal, že mal chmúrnu mladosť a detstvo vlastne ani nepoznal. Napriek tomu otca miloval, naučil sa od neho, čo znamená otcovská láska, a tým získal pojem Božej otcovskej lásky, ktorá je tým jediným neotrasiteľným bodom v jeho živote. Na otcovho želanie začal študovať teológiu, postupne sa však od nej vzďaľoval, pretože sa mu nepáčil akademický spôsob jej vyučovania. Zlákala ho filozofia, najmä Hegela a Schellinga, hoci neskôr sa stal ich kritikom. Hlavné diela: Buď – alebo, Pojem strachu, Nemoc k smrti, Strach a chvenie. Jeho filozofia bola výrazne ovplyvnená rodinným prostredím. Hlboko preciťoval svoju existenciu, ktorú si uvedomoval ako konečnú, plnú rozporov, protirečení a zúfalstva. Dospel k presvedčeniu, že každá pravá filozofia musí byť existenciálna, t. j. musí mať hlboký osobný charakter. Z tohto pohľadu začal kritizovať Hegela, ktorý uvažoval zo všeobecného hľadiska – ľudstvo, ľud, štát, spoločnosť. Kierkegaard je predchodca existencializmu, pretože do filozofickej diskusie vniesol nový rozmer – rozmer existencie. Zavádza také pojmy, ako je strach, úzkosť, zúfalstvo, neistota, vina, vedomie smrti atď. Človek ako jednotlivec najlepšie prežíva svoju existenciu práve v takýchto situáciách a vtedy si uvedomuje dôležitosť svojho rozhodovania pri ďalšom konaní, pri svojej sebarealizácii. Znamená to taký spôsob bytia človeka, v ktorom myslenie, chcenie, cítenie a najmä konanie tvoria jednotu. Človek sám osebe je cieľom. Jeho konanie je orientované na vlastné vnútro. Sústavne utvára sám seba vo svojom bytí, vo svojom správaní k sebe, k svetu a k Bohu. (Podľa Kierkegaarda človek hľadá svoju sebarealizáciu vo vzťahu k Bohu, kým podľa Nietzscheho a Sartra je odkázaný len sám na seba). Najsilnejším znakom Kierkegaardovho myslenia je vedomie viery, v pozadí ktorej je vedomie Boha. Náboženskú vieru chápe ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka, ktorý jedinú záchranu pred zúfalstvom vidí v Boha, v hľadaní cesty k nemu. Pritom sa často ocitá v paradoxe voľby, rozhodovania buď – alebo, keď mu nik nepomôže a musí sa rozhodnúť sám. Sám nesie zodpovednosť za túto voľbu.

Podľa toho, ako sa človek správa, rozhoduje a volí si vlastný život, a podľa toho, ako je schopný niesť zaň aj zodpovednosť, stanovil Kierkegaard tri typy existencie (3 štádiá osobného vývinu človeka). Estetická existencia čiže čisto zmyslová existencia je najnižším štádiom osobného vývinu človeka. Človek berie život ako stvárňovanie umeleckého diela – uprednostňuje zážitok, krásne okamihy, zmyslové pôžitky. Za jedinú hodnotu pokladá uspokojovanie svojich potrieb. Väčšina ľudí toto štádium neprekročí a vari ani nespozná, že v hlbšom zmysle nemá svoje Ja. V problémových situáciách sa cítia zúfalí, stratení. Niektorým ľudom sa podarí odkloniť od prílišnej zmyselnosti, dospievajú k sebaurčeniu a rozhodujú sa pre vyššie štádium – pre mravnosť. Etická existencia je štádiom sebaspoznania a sebauskutočnenia, ktoré si vyžaduje jasné rozhodnutia. V tomto štádiu sa človek ponára do svojho Ja a uvažuje o slobode, jej hlbokom zmysle, žije mravný život a slúži spoločenstvu. Zároveň si však uvedomuje svoju konečnosť. Z uvažovania o konečnosti a nekonečnosti Ja vzniká tretie – najvyššie štádium existencie. Náboženská existencia je najvyšším štádiom, lebo až vo viere v Boha sa človeku otvára dimenzia večnosti. Čím vyššie meradlo človek má, tým vyššie dvíha svoje Ja. Ak jeho meradlom je Boh, Ja môže stúpať k nekonečnu a človek objavuje svoju slobodu. Na základe nového poznania dokáže oveľa lepšie prevziať zodpovednosť za to, čo je konečné. Je to postoj, ku ktorému nedokáže dospieť každý. Kierkegaard kritizoval nedostatočné uplatňovanie kresťanských zásad v živote. Hovoril, že kresťanstvo jeho doby je popretím toho, čo Nový zákon hovorí o kresťanovi. Chcel, aby si to kresťania čestne priznali, pretože táto čestnosť je podmienkou, aby sa človek uprostred kresťanstva mohol stať kresťanom. Chcel dosiahnuť, aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pre Bohom ( hovorí o existenciálnej situácii „rytiera viery“, človeka, ktorý objavuje seba a nie v prijímaní cirkevných dogiem, ale v osobnej skúsenosti tvárou v tvár Bohu). Náboženskú vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť, preto z cirkvi vystúpil. Kierkegaard svojou filozofiou vlastne kritizoval dobu, v ktorej žil, a vyčítal spoločnosti, že za množstvom poznatkov nevidela existenciu človeka, ani význam jeho vnútorného sveta. ARTHUR SCHOPENHAUER (1788 – 1860) Nemecký filozof, narodil sa v Gdansku v rodine bankára. Časť mladosti strávil cestovaním po Európe. Jeho filozofické uvažovanie do značnej miery ovplyvnil Platón, Kant i posvätné indické upanišády. Jeho prednášky, ktoré boli súbežné s prednáškami Hegela, poslucháči nenavštevovali. Duch hegelovstva v Nemecku spôsobil, že Schopenhauerova pesimistická filozofia sa ocitla bez odozvy celé tri desaťročia. Schopenhauer rezignoval a utiahol sa do úzadia ako súkromný učenec. V starobe sa dožil potvrdenia svojej viery v hodnotu toho, čo vytvoril. Schopenhauer je exponent nemeckého meštiactva. Hovorí sa o ňom, že otvoril oči pre temnú hĺbku, ktorá sa skrýva v povedomí človeka. Ak chceme pochopiť jeho filozofiu plnú pesimizmu a iracionality, mali by sme si všimnúť zvláštnosti jeho povahy a vedomostí o filozofii starých Indov. Ako osobnosť sa vyznačoval dvoma protirečivými stránkami, a to výraznou pudovosťou a neskrotnou vôľou a bystrým intelektom so zmyslom pre prírodnú krásu i pre utrpenie tvorstva. Boj týchto dvoch protikladov poznačil celú jeho filozofickú tvorbu. Celý život viedla jedna polovica Schopenhauerovej bytosti zápas proti zmyslovosti, z čoho vzišla náuka o popieraní vôle i o pesimistickom postoji k pozemskému šťastiu a pôžitku. Svet je podľa Schopenhauera jednak – vôľa, slepý pud, jednak – predstava (nazeranie a poznanie). Schopenhauer bol prvým predstaviteľom voluntarizmu a filozofie života v 19. storočí. Vychádza z Kantovho učenia, podľa ktorého všetky veci vnímame ako javy (gréc. fenomén – jav). Svet. Ktorý vnímame na javovej úrovní, je svet ako predstava poznávajúceho subjektu, a tieto predstavy sú usporiadané podľa princípu kauzality (príčinno-následných vzťahov). Podstata sveta je podľa Schopenhauera metafyzická, vymyká sa oblastí rozumovosti a chápania rozumom – je iracionálna. Je to vôľa (lat. voluntas), čiže bytie je vôľa (Kantova „vec osebe“). Vôľa ako svetový princíp sa nachádza mimo priestoru a času, je úplne slepá, iracionálna, temná, živelná, bez cieľa a dôvodu. Je slobodná, pretože okrem nej nie je nič, čo by ju obmedzovalo. Vo svete javov sa prejavuje ako nerozumné chcenie, pudenie k aktivite, k životu. Všetko dianie v prírode

(či už ide o anorganickú, alebo organickú prírodu) je len rozmanitým prejavom svetovej vôle – sú to stupne jej objektivizácie. V neživej prírode sa vôľa skrýva ako sila pohybujúca planétami, sila, ktorá spôsobuje chemickú príťažlivosť a odpudivosť látok atď. V ríši života je najsilnejším prejavom vôle k životu rozmnožovací pud. Vôľa sa tu prejavuje ako nezávislá od poznania, je protipólom mozgu. To, čo k sebe takou neodolateľnou silou priťahuje dvoch jedincov rôzneho pohlavia, je vôľa zachovania rodu. Indivíduum tu koná nevedomky, na príkaz niečoho vyššieho. Jeho vášeň je zaslepená tak, ako je slepá živelná svetová vôľa. Jeho telo, rozum, on sám – to sú iba prostriedky, v ktorých sa vôľa objektivizuje. To isté pozorujeme v dejinách. Filozofické skúmanie dejín ukazuje, že za rozmanitosťou národov, období, odevov i mravov sa nachádza stále to isté – ľudstvo. Symbolom diania je všade kruh. Mudrci všetkých čias hovoria to isté a hlupáci konajú pravý opak. Naše vedomé myšlienky sú len hladinou tajomnej hĺbky. FRIEDRICH NIETZSCHE (1844 – 1900) Nemecký filozof, syn evanjelického pastora, narodil sa v Röckene. V piatich rokoch stratil otca a dospieval výlučne medzi ženami v duchu protestantskej zbožnosti. V mladosti študoval dejiny starovekého Grécka, neskôr klasickú filológiu. Už počas štúdia ho ovplyvnilo Schopenhauerovo dielo. Nietzsche miloval aj hudbu, s R Wagnerom ho spájalo osobné priateľstvo a nový ideál umenia. Často sa zmieňoval, Že bez hudby by jeho život bol omylom. Už ako 24 - ročný sa stal profesorom klasickej filológie v Bazileji, ale choroba ho prinútila vzdať sa profesúry a desať rokov viedol bludný život na rôznych miestach Európy. V tom čase napísal svoje najvplyvnejšie diela. Vzrastala však osamelosť, rozišiel sa s Wagnerom. Nasledoval nový vrchol jeho tvorby, ale od roku 18889 sa naplno prejavila jeho duševná choroba, z ktorej sa už nevyliečil. Hlavné diela: Tak vravel Zarathustra, Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Vôľa k moci (súbor fragmentov, ktorý vyšiel posmrtne). Za hlavný cieľ svojej filozofie Nietzsche pokladá rozbúranie tradičných metafyzických hodnotových systémov. Stavia sa proti modernej kultúre, v ktorej vidí úpadok, plytkosť, falošnosť, dvojtvárnosť a prázdnotu meštiackej morálky. Tvrdí, že svet možno predstaviť dvoma spôsobmi: z hľadiska jeho vnútorných síl (vyjadrením a vystupňovaním síl človeka) a z hľadiska jeho vnútornej slabosti. Poukazuje na nehodnovernosť mravného a náboženského nazerania a na pokrytectvo asketickej morálky, ktorá vznikla zo strachu pred životom a vedie k zatrpknutosti. Slabí, ktorí nakoniec vždy zvíťazia (lebo okrem početnej prevahy majú aj viac úskočností), si vymysleli falošné hodnoty (právo, dobro, lásku k blížnemu, demokratickú rovnosť), aby ochromili silných. Z podobného stádového spôsobu myslenia pramení aj náboženstvo: je to pomsta slabých za slobodnú činnosť silných a svedčí o skutočnej chudokrvnosti vôle. Nietzsche teda popiera človeka v jeho prízemnosti a obhajuje silnú, samostatnú, vznešenú bytosť, ktorú nazýva nadčlovek. Cieľ života – ideál ľudskej dokonalosti je nadčlovek. Nietzsche videl cieľ života v „rozkvete činnosti“; dokonalosť spočíva vo vlastnostiach človeka, ktorú mu pomáhajú dosiahnuť tento cieľ. Človek sa musí prekonať úsilím osobného tvorenia. Z toho východiska jeho filozofovania vyplýva prehodnotenie všetkých hodnôt: dobro je to, čo stupňuje silu, vôľu k moci, zlo je, naopak, všetko, čo tomu odporuje. Nietzscheovský človek je schopný „podrobiť sa vlastnej túžbe“, je produktom vlastnej ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci. Vôľu k moci Nietzsche chápe ako snahu niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulovať, prisvojiť sa. V Nietzscheho obraze človeka je „radostná múdrosť“, vôľa vymaniť sa zo všetkých obvyklých určení, schopnosť robiť výber, rozhodnúť, tvoriť (človek je tvorcom!). Niet tu miesta pre súcit: súcit je iba chorobné prepadávanie neúspechu. Súcit nesmierne oslabuje vôľu, a preto tvorí puto medzi otrokmi, ktoré naveky uchová ich údel. Nietzsche najväčšmi vyčítal kresťanstvu, že tento chorobný cit povýšilo na kritérium cnosti, a tak pripravilo ľudstvu cestu k „otrockej“ morálke. Preto treba v prvom rade odstrániť všetko, čo je všedné, stádovité, „priveľmi ľudské“. Bola to najostrejšia kritika kresťanského

náboženstva, hlavne jeho princípov pokory, odovzdanosti do vôle Božej, služobníckeho postoja voči Bohu, lásky k blížnemu atď. Nitzsche tvrdil, že sa musí zrodiť nový človek – schopný prekonať všetky svoje fyzické, morálne a psychické nedostatky. Podstatou takéhoto človeka je túžba stať sa nadčlovekom (je ochotný využiť na to všetky prostriedky). Rozdielna sila „vôle k moci“ u jednotlivých ľudí spôsobuje, že nadčlovekom nie je súdené stať sa každému. Aby sa človek mohol stať nadčlovekom, musí úplne poprieť existenciu Boha, t.j. existenciu bytosti, ktorá by bola viac ako on. Nietzsche nehľadá racionálne, vedecké dôkazy nejestvovania Boha. Nehovorí vlastne ani o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha aj oporu vyšších istôt a hodnôt svojho života. Človek je odkázaný sám na seba, je slobodný, ale aj neistý. Podľa H.A. Stőriga Nietzsche filozofuje s kladivom, pretože rozbíja staré hodnoty a vytyčuje nové. Jeho „anti“ sa vzťahuje na také hodnoty, ako morálka, demokracia, socializmus, intelekt, feminizmus, pesimizmus, kresťanstvo. Je antidemokratický, antisocialistický, antimoralistický, antikresťanský atď. Nietzsche ako „prorok“ (Zarathustra- zvestovateľ) vidí, ako sa rútia kultúry (prichádza európsky nihilizmus) a pociťuje potrebu vytvárať vlastné hodnoty. Ako filozof ovplyvnil najmä filozofiu života a v 20. storočí filozofiu existencie M. Heideggera. Niektoré Nietzscheho názory zvulgarizoval a zneužil nemecký fašizmus: napr. „vyšľachtenie“ rasovo čistého nadčloveka, vôľu k expanzii a pod. Filozofia konca 19. a začiatku 20. storočia je zameraná na život človeka, ktorý sa rozmanitým spôsobom prejavuje v jeho psychických zážitkoch, prežívaní, neopakovateľnosti, tvorivosti a dejinnosti. Pýta sa na zmysel života, jeho cieľ a hodnotu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto filozofie patria francúzsky filozof Henry Bergson a nemecký filozof Wilhelm Dilthey. MODERNÁ FILOZOFIA 20. st. V 20. st. filozofia na jednej stránke reaguje na nepochybné úspechy človeka a jeho rozumu, ktoré sa prejavujú vo výdobytkoch vedy a techniky (človek viac spoznáva prírodu a využíva ju vo svoj prospech). A druhej strane reaguje na jav a procesy, ktoré sú skôr dôsledkom stroskotania človeka, otrasenia viery vo všemocnosť rozumu vôbec a vedeckého rozumu a vedeckej racionality zvlášť, dôsledkom ľudskej neschopnosti humánnym spôsobom zvlášť svoje vlastné bytie. Filozofia je poučená a inšpirovaná dianím, ktoré tvorí negatívnu až tragickú skúsenosť ľudstva 20. st. (prvá a druhá svet. Vojna, problém fašizmu a totalizmu vôbec, ekologické problémy ...). Ak sme pri charakterizovaní poklasickej f. 19. st. tvrdili, že nie je možné zatriediť, jednoznačne klasifikovať všetky smery a prúdy, lebo filozofické orientácie sa navzájom prelínajú, ešte väčšmi to platí o modernej f. 20. st. Medzi niektorými prúdmi nachádzame relatívnu logickú a metodologickú, čiastočne aj chronologickú súvislosť. Svojou nadväznosťou vytvárajú akúsi líniu f. myslenia. Ide napr. o líniu: - fenomenológia - existencionalizmus - filozofická antropológia – hermeneutika a o líniu - analytickej filozofie (novopozitivizmus – logicky empirizmus – logicko – analytická filozofia). Podobne by sme mohli spomenúť f. orientácie, ktoré sa usilujú pestovať f. ako systém usporiadaných princípov, zákonov, kategórii (neorealizmus, dialekticky materializmus, novotomizmus). Ďalšiu orientáciu by mohla predstavovať filozofia činnosti, praxe, ľudského konania (pragmatizmus, marxizmus, neomarxizmus) a pod. Fenomenológia (termín ako prvý použil Lampert v zmysle veda o fenoménoch – javoch). Fenomenologická metóda začína eidetickou redukciou (vyzátvorkovaním) – skúma iba podstatu, ktorou je čisté vedomie. Toto vedomie nie je prázdne, jeho vlastnosťou je, že vždy je na niečo zamerané. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa zaoberal problematikou pravdy. Pravda veci je podstatou fenoménu (javu). Je to nadčasový zmysel reálnej veci, nachádza sa mimo priestoru a času, čiže je to podstata veci osebe. Predstavitelia: E. Husserl, M. Scheler, M. Heidegger (vyústil do existencializmu), M. Merleau-Ponty, P. Ricouer (existenciálna fenomenológia).

Existencializmus znamená životný postoj a spôsob života. Širším pojmom je filozofia existencie (K. Jaspers, M Heidegger). Centrom pozornosti je ľudská existencia. Ľudská existencia je možnosť, ktorá nie je uzavretá, stála alebo statická. Pojem bytie k smrti vyjadruje konečnosť existencie, bytie vo svete znamená strach, opustenosť a osamelosť vrhajú jednotlivca do sveta. Človek musí odhaliť túto vrhnutosť do sveta, a vtedy sa prejavuje slobodné rozhodovanie človeka ako bytia. Človek musí spoznať “slobodu“, existenciu“, „autenticitu“. Vzťah človeka a sveta je neharmonický. Naše konanie motivuje iba budúcnosť. Prekážky nám dávajú možnosť poznať slobodu. Človek je neslobodný v tom, že vlastnou voľbou musí nanovo budovať svoje bytie pre seba a nanovo ho udržiavať. Človek je vrhnutý do slobody. Príčinou mojej neslobody je popri veciach aj iný človek. Sloboda iného je hranicou mojej slobody. Z tohto vyplýva mimoriadna zodpovednosť za dianie vo svete. Predstavitelia: S. Kierkegaard, K. Jaspers, M. Heidegger, J.P. Sartre, M. Merleau-Ponty, G. Marcel. Antropológia (veda o človeku) skúma človeka predovšetkým ako biologickú bytosť. Človek sa usiluje vysvetliť sám seba, a tak dospieva k prežívanej alebo „predvedeckej“ antropológii. Filozofická antropológia skúma človeka ako celok a usiluje sa odhaliť, čím je človek vo svojom vnútri, podstate. Odkrýva bytostnú štruktúru ľudského celku (nie osobitne tela a osobitne duše). Predstavitelia: M Scheler, H. Plessner, A. Gehlen. Hermeneutika je všeobecnou vedou o chápaní a výklade ( grec. Herméneúo- oznamovať, vysvetľovať). Filozofická hermeneutika vychádza z toho, že naše porozumenie svetu a človeka úzko súvisí s jazykom. Preto nám má umožniť prostredníctvom jazyka a rečiporozumieť bytiu. Porozumenie sa pohybuje v hermeneutickom kruhu, lebo je späté s predporozumením, ktoré zasa nemôže jestvovať bez porozumenia. Procesy porozumenia sú popreplietané do súvislostí dejinných udalostí . Predstavitelia: H.G. Gadamer, W Dilthey. Pragmatizmus – smer blízky filozofii života. Pojmy, predstavy, súdy sú len pravidlami konania. Pravdivé sú len vtedy, ak sú pre človeka užitočné, ak sú prínosom pre jeho konanie bez ohľadu na to, či sa zhodujú s objektívnou skutočnosťou, alebo nie. Všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je pre jedného užitočné, inému môže škodiť. Funkciou myslenia je vytvárať návyky na konanie. Teória pragmatizmu má umožňovať človeku realizáciu a sebarealizáciu v praktickom ľudskom živote. Predstavitelia: Ch.S. Peirce, W. James, J. Dewey, F. C. S. Schiller. Neopragmatizmus – pokračovanie pragmatizmu v americkej filozofii po druhej svetovej vojne. Ovplyvnilo ho lingvisticko- analytická filozofia a filozofia vedy. Predstavitelia: R. Rorty, W.O. Quine. Marxizmus je učenie K. Marxa a F. Engelsa rozpracované V.I. Leninom na marxizmus-leninizmus. Predstavuje filozofické, ekonomické a politické učenie, ktoré uplatňuje materialistický prístup vo všetkých oblastiach, aj v spoločenskom vývoji. Zahrnuje dialektický materializmus (ontológiu a gnozeológiu) a historický materializmus (učenie o spoločnosti). Neomarxizmus – spája marxizmus s inými filozofickými smermi 20.storočia. Predstavitelia: A. Gramsci, Gy. Lukács, E. Bloch, r. Garaudy, L. Althusser. K neomarxizmu sa priraďuje aj kritická teória frankfurtskej školy (T. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm). Osobitné postavenie má J. Habermas, ktorý z neomarxizmu vychádza. Neorealizmus – filozofické hnutie, ktoré chce vytvoriť nešpekulatívnu novú ontológiu a novú metafyziku. Filozofi majú vychádzať z poznatkov prírodných vied a používať analytickú metódu. Predstavitelia: A. N. Whitehead, N. Hartmann. Náboženská dialektická filozofia – smer blízky existencializmu. Zdôrazňuje vzťah človeka ako osoby k inému človeku a najmä k Bohu ako osobe. Predstavitelia: M. Buber, F. Ebner, F. Rosenzweig.

Novotomizmus – obnovenie tomizmu v katolicizme. Smer sa usiluje dať do súladu vieru a poznanie. Zhoda medzi vierou a vedením (poznaním) vedie k uznaniu pravdy. Pravda je vždy tá istá, len cesty k nej sú rôzne: v náboženstve je to Božie zjavenie, vo filozofii logické uvažovanie človeka. Centrom je potom filozofický dôkaz Boha. Predstavitelia: E. Gilson, J. Maritain. Štrukturalizmus – metodický prístup skúmania prejavujúci sa v rôznych vedách (lingvistika, literárna veda, etnografia, estetika, sociológia). Vo filozofii sa štrukturalizmus, resp. postštrukturalizmus, spája najmä s francúzskym myslením druhej polovice 20. storočia. Štruktúru pokladá za objektívne existujúci jav nezávislý od subjektu. Cieľom je nájsť vzťahy medzi štruktúrami, ktoré sú usporiadané do sietí. Celok je viac ako jednotlivé štruktúry. Človek pri hovorení a konaní podlieha štruktúram, ktoré sú od neho nezávislé. Takto sa vo vysvetľovaní dejín štruktúry stávajú prejavom nadvlády. Predstavitelia vo vede: F. de Saussure, R. Jacobson, N. Trubeckoj, C. Lévi-Strauss, R. Barthes, M. Bakoš, J. Mukařovský. Predstavitelia vo filozofii: J. Lacan, J. Derrida, M. Foucault. Lingvisticko-analytická filozofia je analytickou filozofiou rozvíjanou na univerzite v Oxforde. Vychádza z toho, že svet pochopíme len vtedy, ak pochopíme jazyk. Sústreďuje sa na bežný každodenný jazyk. Jazyk sám je konaním, rečovým aktom, ktorý treba skúmať v kontexte, čo ním chceme dosiahnuť. Predstavitelia: L Wittgenstein (najznámejší predstaviteľ), J. L. Austin, J. R. Searle, W. O. Quine. Logicko-analytická filozofia – analytická filozofia rozvíjaná na univerzite v Cambridgei. Filozofia má skúmať logickú a syntaktickú (syntax- pravidla konštruovania výpovedí) správnosť výrokov. Filozofia je rovnakou vednou disciplínou ako ostatné, a preto v nej majú platiť pravidlá ako v iných vedách. Zakladateľ logiky, jej pojmového písma G. Frege, nastolil otázku vzťahu jazyka a skutočnosti. Predstavitelia: G. E. Moore a B. Russell. Filozofia vedy – filozofia má skúmať výroky jednotlivých vied, ktoré jediné môžu vypovedať o skutočnosti. Filozofia je pritom logickou analýzou jazyka vedy. Skúma štruktúru jazykových výpovedí, ich význam. Je potrebné ozrejmiť kritérium zmyslu, princíp verifikácie (overiteľnosti), princíp potvrditeľnosti (neúplnej overiteľnosti). Ideálom je jednotná veda, ktorej štruktúra má byť jednotná. Predstavitelia: R. Carnap, K.R. Popper, M. Sclick, predstavitelia Viedenského krúžku. Potmodernizmus – termín postmodernizmus pochádza z architektúry. Postmodernizmus nie je len to čo nasleduje po moderne, ale zároveň existuje spolu s ňou a dotvára ju. Je to spoločný názov pre viac škôl 20. storočia – postštrukturalizmus, dekonštruktivizmus, neopragmatizmus, nový skepticizmus. Úlohou filozofie je nájsť podmienky a prostriedky vývinu vedenia alebo komunikácie v spoločnosti a vede. Predstavitelia: J.F. Lyotard, G. Vattimo, G. Deleuze, J. Derrida. FILOZOFICKÉ MYSLENIE NA SLOVENSKU Filozofia na Slovensku nemala pre svoj rozvoj také podmienky ako v iných európskych krajinách, ani sa neprezentovala v podobe vyhranených filozofických systémov. K rozvoju filozofického myslenia na Slovensku prispela najmä výučba filozofie na jednotlivých typoch škôl . na Karlovej univerzite v Prahe, ktorú navštevovali niektorí slovenskí študenti, na jezuitských univerzitách v Trnave a v Košiciach, na evanjelických kolégiách v Prešove, Kežmarku i v Bratislave. Od svojich počiatkov mala filozofia na Slovensku prevažne nábožensko-etické a sociálno-antropologické zameranie, ktoré sa prejavilo najmä v procese zápasov národného obrodenia Slovákov, i pri propagácii všeľudských hodnôt.

Výrazný ohlas nachádzajú na území Slovenska aj učenia mnohých vedcov v oblasti prírodných a spoločenských vied. Napríklad pod vplyvom B. Telesa formuloval svoju prírodnú filozofiu Slovák Ján Jesenius - rektor pražskej univerzity. S jeho názormi sa možno oboznámiť v spise Zoroaster. Význam mali aj priame osobné kontakty udržiavané napr. s poľským astronómom M. Kopernikom i s holandským humanistom Erazmom Rotterdamským, ktorí vo veľkej miere ovplyvnili názor našich učencov. Ani filozofia F. Bacona a R. Descarta nebola na Slovensku neznáma. Baconovu empirickú filozofiu rozpracúval predstaviteľ prešovskej školy Ján Bayer, ktorý obzvlášť zdôrazňoval význam induktívnej metódy, pozorovania a experimentu vo vedách. Spomedzi profesorov prešovského kolégia sa do filozofického myslenia v 17. storočí u nás významne zapísal aj hlásateľ atomizmu Izák Caban. Descartov novoveky racionalizmus prijímali naši učenci skôr kriticky a odmietavo, pretože sa odlišoval od scholastickej filozofie, ktorá sa pestovala najmä na univerzitách v Trnave a v Košiciach. V rámci systému katolíckeho školstva na Slovensku v 17. a 18. storočí sa o rozvoj filozofického myslenia najvýraznejšie zaslúžila práve Trnavská univerzita (1635 -1777). Základnými filozofickými disciplínami boli: metafyzika, logika a etika. K najvýraznejším trnavským filozofom patrili: F. Kéri, A. Jaslinský, V. Topolcsáni, M. Szentiványi a J.B. Horvát. Charakteristickou črtou tvorby trnavských filozofov bola snaha zmierniť rozpory medzi teológiou a prírodovedou, ktorá sa vo filozofii premietla do hľadania modus vivendi (spôsob spolunažívania) medzi scholastickým teizmom a novovekým deizmom. Trnavskí filozofi sa na jednej strane hlásia k Mewtonovej fyzike a Koperníkovmu heliocentrizmu, súčasne sa však opierajú o scholastickú a novoscholastickú filozofiu. Dôrazne polemizujú s Descartovou fyzikou i teóriou poznania, využívajú descartovský mechanistický obraz sveta, ale odmietajú jeho neortodoxný výklad Boha, učenie o vrodených ideách i metodickú skepsu v jeho teórii poznania. A. Jaslinský vo svojich prácach Logika, Fyzika, Metafyzika a teologickom traktáte O anjeloch, blaženosti a ľudských skutkoch vychádza z teistického učenia o Bohu ako stvoriteľovi sveta. Silný ohlas mala na Slovensku aj osvietenská filozofia. Jej priekopníkom bol Matej Bel (1684-1749), známy svojím sociálno-politickým a historickým učením. Hoci mnohé idey najmä francúzskeho osvietenstva inšpiratívne pôsobili pri riešení národnostnej otázky, naši učenci ich prijímali rozlične. I. Mošovský rozhodne odmietal každé spochybnenie viery. V hrôzach Francúzskej revolúcie videl Boží trest za pýchu “rozumárov“. S Tešedík a J. I. Bajza osvietenstvo chápali ako výchovné, osvetové pôsobenie na ľud a J. Laurentzy zasa zdôrazňoval význam boja proti akémukoľvek apriórnemu rešpektu pred autoritami. Ďalší filozof – predstaviteľ banskobystrickej Societas slavica – O. Plachý zdôrazňuje potrebu náboženskej a národnej znášanlivosti (odvoláva sa na Voltaira). V duchu osvietenstva výchovne pôsobili učené spoločnosti: Učené tovarišstvo a Učená spoločnosť malohontská. V nasledujúcom období, období národného obrodenia, sa medzi našimi filozofmi rozšírili najmä myšlienky nemeckého klasického idealizmu. Obidve generácie slovenského národného obrodenia (kollárovskú i štúrovskú) intenzívne ovplyvnil nemecký historik J.G. Herder. Ten vo svojej filozofii dejín predpovedal veľkú budúcnosť Slovanom, a to pre ich charakteristické vlastnosti ako humánnosť, mierumilovnosť. K Herderovej filozofii dejín sa otvorene hlásil aj Ľudovít Štúr (1815- 1856). Teoretický základ pre jeho filozofiu mu poskytovala Hegelova filozofia aj napriek tomu, že Hegel hovoril o slovanských národoch ako o „nedotknutých duchom“. Štúra najväčšmi ovplyvnila Hegelova Fenomenológia ducha, Filozofia dejín, Logika a Estetika. Tento vplyv badať aj v Štúrovej tvorbe – napr. Prednášky historické a estetické, Život národov, Pospolitosť a jednotlivosť, Slovanstvo a svet budúcnosti. Pojmy duch, Boh a idea Štúr chápe v jednote ako ontologický základ sveta. Je to dynamická podstata, ktorá sa vyvíja samopohybom, pričom vytvára celú skutočnosť. Pri zdôrazňovaní svojej koncepcie národnej filozofie Štúr vychádza z Hegelovej triády vývoja idey od tézy cez antitézu do syntézy. Základom je definícia národa (téza). Spoločenstvo ľudí si ešte pojem „národ“ neuvedomuje (antitéza). Až keď spĺňajú všetky znaky národa- jeden jazyk, vlastná kultúra, obyčaje, politické požiadavky, boj za národnú svojbytnosť – si uvedomuje, že národ je tým, čím ho urobí forma jeho „vlády“. Ľudia si uvedomia, že existujú ako národ (syntéza). Táto syntéza sa ďalej stáva východiskom (tézou) nového cyklu – Ďalšieho vývoja národa.

Človek je podľa Štúra bytosť súvisiaca s duchom i prírodou. Ako „ prírodná“ bytosť zostáva „živočíchom“, ako bytosť uvedomujúca si seba je aktívnym duchom. Človek predstavuje stupeň, ktorý musí duch prejsť, aby sa jeho vývoj zavŕšil návratom absolútnej idey do seba samej. Človek disponuje rozumom a slobodnou vôľou, a tie majú slúžiť na to, aby sa zdokonaľoval, aby vedel odlíšiť dobro od zla a vedome sa stal pôvodcom dobra. V 19.a 20. storočí na Slovensko prenikajú také filozofické smery, ako pozitivizmus, filozofia života a s rozvojom sociálnodemokratického a komunistického hnutia i marxizmus. Prvá fáza pozitivizmu ovplyvnila slovenské myslenie prostredníctvom tzv. realistickej filozofie T.G. Masaryka. Klasický pozitivizmus bol jedným zo základných zdrojov Masarykovej filozofie. Realizmus Masaryk charakterizoval ako postoj zameraný v prvom rade na konkrétne veci, a nie na abstraktný „vývoj“ či „dejiny“, ako proces, ktorý nepoužíva revolučné, t.j. násilné prostriedky, ale buduje na organickej procesualite každodennej vytrvalej práce. Práca je podľa neho tréningom ľudskosti: pomocou nej človek spoznáva sám seba a získava dôveru v svoje sily. Nepokladá ju však za cieľ, ale len za prostriedok ľudského snaženia sa: slúži pokroku a humanite. Masaryk kládol dôraz na mravnosť a humanitu, na liberalizmus a demokraciu. Uvedomujúc si, že ťažisko života sa nachádza v každodennosti, hlása akýsi nový prístup k životu, ktorý by sme mohli nazvať heroizmom v dobrom a v maličkostiach. Domnieva sa, že existuje ešte neodkrytá studňa radosti, ktorá môže byť darom takému človeku, ktorý sa dokáže naplno vžiť do malých vecí každodenného života a čerpať z neho veľké poznatky. Masarykovými stúpencami na Slovensku boli hlasisti - príslušníci slovenskej inteligencie zoskupenej okolo časopisu Hlas a neskôr Prúdy a Svätopluk Štúr (1901-1981). Dielo Svätopluka Štúra je preniknuté myšlienkou humanity- ľudskosti. K Masarykovskej filozofii, k viacerým prvkom klasického pozitivizmu sa hlásili aj českí profesori filozofie, ktorí pôsobili na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi nich patrili J. Kráľ a J. Tvrdý. V roku 1939 bolo v Bratislave založené združenie Vedecká syntéza. Zjednocovalo vedeckých a kultúrnych pracovníkov z rozličných oblastí a pod vplyvom Viedenského krúžku sa venovalo výskumu problematiky vedeckého poznania, jazyka vedy i metodológii vedy. Filozofiu v ňom reprezentoval Igor Hrušovský (1907-1978), neskorší profesor FF UK. Vo svojich referátoch, ktoré odzneli na pôde tohto združenia sa venoval predovšetkým problémom syntaxe a sémantiky vedeckého jazyka, otázkam vedeckej verifikácie a indukcie, problémom kauzality a pod. Vplyv západoeurópskeho novopozitivizmu sa prejavil najmä v jeho monografiách Teória vedy a Vývin vedeckého myslenia . Hrušovského chápanie filozofie bolo programovo scientistické. Ak má byť filozofia vedeckou, musí byť alebo systémom empirických výrokov, alebo sústavou rýdzo logických vzťahov. Pôsobenie Vedeckej syntézy znamenalo významnú modernizáciu najmä metodológie spoločenskovedného skúmania na Slovensku. Po roku 1948 sa stal marxizmus (marxizmus-leninizmus)oficiálnou ideológiou vládnucej strany, a teda i štátu. V oblasti marxistickej filozofie medzi prvými pôsobili profesori L. Szantó, A. Siracký a M. Topoľský. V prostredí katolíckej inteligencie na Slovensku sa trvalo pestoval novotomizmus, predovšetkým medzi profesormi bohosloveckých fakúlt a seminárov. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrili C. Dudáš, A. Spesz, Š. Hatala a J. Bubán. Spomedzi evanjelických teológov medzivojnového obdobia do filozofie výrazne zasiahol S.Š Osuský, autor prvého stručného náčrtu dejín slovenskej filozofie.