wordpress.com · web viewza pozornosť stojí skutočnosť, že obálku realizovala hana...
TRANSCRIPT
Pavol Holeštiak
Exulant, ktorý neodišiel (z knihy o Pavlovi Hrtusovi Jurinovi)
Nepochybne každá uzavretá kapitola životných osudov
slovenských spisovateľov niesla v sebe pečať pohnutej doby.
Tvorbu preveril čas. Spisovateľ P. H. Jurina nemohol väčšiu
časť života tvoriť na Slovensku, na svojich Kysuciach, a predsa
ho možno s určitosťou považovať za jedného z najväčších
osobností Kysúc a to nielen v oblasti literatúry či kultúry.
V slovenskom krajanskom svete práve tento severozápadný kút
Slovenska zviditeľnil tým najlepším, priam najveľkolepejším,
spôsobom. Môžeme, pravda, porovnávať jeho videnie tohto
historického regiónu a komparovať s ďalšími, niekedy obdobne
drsnými, smutnými, ale pritom prívetivými obrazmi v dielach
iných kysuckých autorov.
Detstvo a mladosť na Slovensku
Práve obdobie detských rokov i mladosti umelca zanechalo
trvalú a nezmazateľnú pečať v jeho osobnosti, postojoch,
názoroch. Tieto sa naplno prejavili už počas štúdií v Nitre
a v Bratislave, nehovoriac o jeho takmer polstoročnom
austrálskom exile. S kronikárskou presnosťou sa vracal na
miesta svojho detstva a vykresľoval osudy ľudí i krásy kysuckej
prírody. Silná kresťanská viera, lokálpatriotizmus i prirodzené
slovenské vlastenectvo mu boli vštepované už od detstva
a charakterizovali jeho osobnosť po celý život. Jeho vrchársku
tvorbu možno považovať za najprínosnejšiu práve pre historický
kysucký región. Až následne pre slovenský exil.
Rodina
Pavol Hrtus Jurina1 sa narodil 1. októbra 1919 v Turzovke
– Klokočove, v miestnej časti U Jurinov číslo domu 1165 (odtiaľ
umelecké meno Jurina), v magickom prostredí kysuckých chotárov,
rodičom Jozefovi Hrtusovi a Barbore, rodenej Pozlátkovej, ako
prvé zo šiestich detí. Pokrstil ho v Turzovke 5. októbra 1919
kaplán Anton Beňuška. Krstnými rodičmi boli Andrej Koiš a jeho
manželka Rozália, rod. Šamajová. Ďalší jeho súrodenci boli
Peter (1922 – 1994), František (1924 - 1997), Štefan (1928 -
2002), Terézia (1935 – 2001) a Emília (1936 - 2002). Ľudovú
školu navštevoval v Klokočove-Klíne v rokoch 1926 – 1931.
V auguste 1931 odišiel do misijného domu Spoločnosti Božieho
slova (SVD) v Spišskom Štiavniku. Stredoškolské štúdium započal
na Reálnom gymnáziu Tomáša Červeňa v Nitre. Do rodného
Klokočova sa vracal len cez prázdniny. Počas štúdií sa začal
prejavovať jeho literárny talent. Tu sa zoznámil s básnikom
Jankom Silanom, ktorý ho povzbudzoval do ďalšej tvorivej
literárnej činnosti. Pod pseudonymom P. Jarin publikoval básne
v nitrianskom časopise Svornosť a v časopise stredoškolských
študentov Rozvoj.
Začiatkom júla 1937 Pavol Hrtus Jurina miništroval na
slávnostnej vysviacke nového kostola vo Veľkej Turzovke, časti
Klokočov, za prítomnosti Andreja Hlinku.
Univerzitné štúdium
Hoci matka si želala, aby šiel študovať teológiu, P. H.
Jurina počas trvania prvej Slovenskej republiky, konkrétne
v rokoch 1939 - 1944, úspešne absolvoval Filozofickú fakultu
1 Prílohy D1 až D6.
Slovenskej univerzity v Bratislave (súčasná Univerzita
Komenského) a získal titul doktor filozofie (PhDr.). Promócie
vykonal 26. mája 1944. Ale vráťme sa k týmto jeho univerzitným
časom. Počas vysokoškolského štúdia sa zapájal do práce vo
výbore Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ).
Popritom prispieval recenziami, kultúrnymi glosami, fejtónmi
a novelami do mnohých novín a časopisov (Slovák, Slovenská
pravda, Slovenský rozhlas, Kultúra, Nová práca).2 Býval
v známom vysokoškolskom internáte Svoradov, ktorý bol aj sídlom
ÚSKŠ. V roku 1943 mu vyšla, ešte počas štúdia, v Spolku sv.
Vojtecha literárna prvotina s názvom Preťaté ohnivá, v ktorej
dominujú novely s vrchárskou tematikou.
Prekvapivo sa P. H. Jurina nevracal často do obdobia
vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej
univerzity v Bratislave. Až po rokoch sa v spomienkach predsa
len vrátil aj do neľahkých študentských čias. „Päť rokov, ktoré
som prežil na brehoch Dunaja, ako by mi bolo vypadlo z pamäti.
Ako by som sa k nim ani nepriznával. Ako by som sa za ne
hanbil alebo ich nenávidel. Pravdu povediac, nečakajte od
chasníka z kysuckých lazov, ktorý prišiel do hlavného mesta
s rozhodnutím nebyť na nikoho odkázaný, že sa bude chvastať,
ako výborne sa mu vodilo.“3
Ešte zopár faktov z tohto obdobia. Študenta Pavla Hrtusa
imatrikulovali v Bratislave 7. decembra 1939. Absolutórium
vysokoškolského štúdia dosiahol 18. januára 1944. Jeho práca
niesla názov Z problémov slovenskej literatúry realizmu. Hlavné
rigorózum nieslo názov Dejiny moderných literarúr a slovanská
filológia. Absolvoval ho 20. apríla 1944 s prospechom veľmi
dobre. Vedľajšie rigorózum úspešne absolvoval z filozofie 19.
mája 1944 s prospechom dobre. 2 Slovák – vychádzal od 16. januára 1919 v Ružomberku, neskôr v Bratislave ako denník Slovenskej ľudovej strany. Kultúra – začala vychádzať od februára 1939 v Spolku sv. Vojtecha ako mesačník. Zanikla v roku 1944.
3 BRAXÁTOR, František. Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova, s. 172. Príloha B3.
Profesionálna dráha
Prvého septembra 1944 nastúpil ako kultúrny referent a
redaktor do svojho prvého zamestnania v Spolku svätého Vojtecha
v Trnave. Tesne pred skončením 2. svetovej vojny, v marci 1945,
dostal povolávací rozkaz. Pred narukovaním sa vrátil do
Turzovky. Začiatkom septembra toho roku už pracoval v Spolku
sv. Vojtecha v Trnave ako kultúrny referent. Prácu znovu
prerušil, absolvoval päťmesačnú základnú vojenskú služby
v Ostrave (1. apríl 1946 až 1. september 1946). Po nej sa opäť
vrátil do Trnavy. Redigoval dve edície v Spolku sv. Vojtecha
Dom a Svet, pracoval ako vedúci vydavateľského oddelenia.
V roku 1946 mu vyšli hneď dva preklady diel Sv. Augustína
Aurélia. Išlo o Rozhovory duše s Bohom a Duchovná rukoväť. O
rok nato mu v rámci edície Dom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave
vydali román Kameň na kameni. Obálku knihy ilustroval
akademický maliar Ladislav Zaborský. V roku 1948 sa stal
vedúcim vydavateľského oddelenia Spolku sv. Vojtecha v Trnave.
Mal veľkú zásluhu na výbere vhodných rukopisov kníh pre
spomínanú edíciu prekladov Svet. V tom čase politická situácia
na Slovensku nebola jednoduchá. Zanikla Slovenská republika,
značná časť kultúrnej elity národa bola nútená emigrovať do
zahraničia, nastalo prenasledovanie cirkví, priame i nepriame
útoky na slovenskú kultúru.
Literárne a prekladateľské začiatky
Jurinova tvorba sa vyznačovala progresívnosťou aj
v experimentovaní so žánrovou formou. V súčasnosti nie je
žánrová čistota častým javom. Jeho štýl pripomínal typický
slovenský žáner – besednicu s prvkami eseje. Besednicu chápeme
ako príhovor k čitateľovi, čo je výlučne žáner slovenskej
žurnalistiky. Vznikla na základe novinovej ankety
v Pešťbudínskych vedomostiach4 na začiatku roku 1862.5 Ani
v tomto období nechápeme štýl P. H. Jurinu ako niečo hybridné,
negatívne vo vzťahu k žánrovej čistote. Práve naopak, nad
obmedzenosť žánru a neraz priveľkú snahu podriadiť sa mu,
vystupovala kreatívnosť a originalita vyjadrovania i zvolenej
formy.
Básnické začiatky
Obraz osobnosti umelca a diela nemožno vnímať úplne bez
ohliadnutia sa za jeho básnickou tvorbou. Napokon literárne
začiatky P. H. Jurinu boli spojené práve s poéziou, ktorej
zostal, hoci v marginálnej miere, verný i v neskoršom
„prozaickom a publicistickom“ období.
Na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia František
Vnuk nazval v slovensko-amerických novinách Jednota6 tieto
literárne začiatky P. H. Jurinu „pokusnými rozbehmi
v časopisoch pre mládež.“ Boli úzko spojené s nitrianskym
kultúrno-literárnym časopisom Svornosť (kde počas svojich
štúdií vyskúšal tvoriť besednice, fejtóny a krátke poviedky) a
s časopisom stredoškolských študentov Rozvoj. Práve v Rozvoji
publikoval od roku 1936 básne pod pseudonymom P. Jarin ešte ako
študent VI. triedy reálneho gymnázia v Nitre. Redakcia Rozvoja
odporúčala časopis do rúk každého študenta, pretože zabáva a
4 TUŠER, Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária. Teória a prax novinárskych žánrov I, s. 69. 5 SERAFÍNOVÁ, Danuša – VATRÁL, Jozef. Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky, s. 181. Pešťbudínske vedomosti vychádzali v rokoch 1861 až 1870 ako orgán Starej školy slovenskej.6 HOLEŠTIAK, Pavol. Slovenské médiá vo svete, s. 87. Jednota vychádzala od 12. mája 1891 v americkom Clevelande. Išlo o kvalitný katolícky fraternalistický dvojtýždenník.
predovšetkým vzdeláva. Vychádzal mesačne, okrem prázdninových
mesiacov júl, august. Časopis zasielali aj do USA.
Verše P. H. Jurinu publikované v Rozvoji naznačovali, že
vyrastá na Slovensku nový básnik. „Je možno veľkým ochudobnením
slovenskej poézie, že Hrtus Jurina nikdy nevydal knihu veršov.
Poézii sa venoval už od svojho nitrianskeho študentského
pôsobenia a predovšetkým jeho verše publikované v Rozvoji
dávali tušiť, že v osobe začínajúceho literáta ide o veľký
talent slovenskej poézie. V tomto období Jurinovho tvorivého
života zohral významnú úlohu poeta Janko Silan, ktorý
vypozoroval literárny fortieľ mladého Kysučana a snažil sa mu
podľa možnosti čo najviac pomôcť realizovať jeho zámery.“7
Sám P. H. Jurina si po rokoch živo spomínal na svoje
básnické obdobie. Uvádzal ďalšieho básnika slovenskej
katolíckej moderny, ktorý ho, takpovediac, vrátil na zem.
„Potom niekedy v kvarte som začal uverejňovať verše
v študentskom časopise Rozvoj pod takým sladkým pseudonymom
Paľo Jarin. No Jarina som potom zradil už kedysi v oktáve, keď
som presedlal z poézie na prózu. Hádam na vine bol tak trochu
Karol Strmeň, s ktorým som sa osobne vtedy ešte nepoznal, ale
chlap mal predsa toľko odvahy povedať mi to tak po lopate, čo
si o mojej poézii myslel: vraj mi to poetické, ak tam vôbec
nejaké je, preteká cez prsty.“8 V každom prípade nemožno presne
vymedziť a zovšeobecňovať, čo bolo hlavným obsahom autorových
básní. V každej jednej sa na báze svojich pocitov zameriaval na
niečo iné, no takmer vo všetkých cítiť vôňu rodnej kysuckej
zeme. Autor využíval viaceré jazykové prostriedky, počnúc
prvkami metafory, prirovnania a pomerne často využíval
frazeológiu, pri ktorej pracoval s jej typickými prvkami –
obrazotvornosťou i ustálenosťou. Nerozpakoval sa v básňach
využívať rázovité kysucké pomenovania či anglické výrazy. To
všetko dotváralo živosť autorovho jazyka a osobitého
7 Pavol Hrtus Jurina. Zborník, s. 33.
8 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 87.
vyjadrovania. Priblížme si niektoré jeho myšlienky vo veršoch.
V básni Pieseň o priepasti autor preklínal noc slovami
macochy. Deň považoval za detské šťastie. Báseň bola akousi
nostalgiou za šťastným a krásne prežitým dňom. Je
pravdepodobné, že verše vznikli až neskoro večer, keď
s nadšením hodnotil prežitý deň a so sklamaním až strachom sa
rútil do tajomstiev tajomnej noci.9 Rovnako i v ďalšej básni
Ranný verš vyjadril úctu ránu, krásnemu začiatku dňa.
S nostalgiou spomínal na predchádzajúce dni, resp. na tie,
ktoré prežil v radosti a šťastí.10
Ďalšej básni, ktorú uverejnil v časopise Rozvoj, pridelil
autor výstižný názov Vyznanie. Nie je však celkom jasné, aké
vyznanie mal P. H. Jurina na mysli. Pripomínalo akési spovedné
tajomstvo. Na jednej strane opísal tých, ktorí sa vyžalujú
z nešťastia, na druhej strane opísal seba ako človeka s prstom
na ústach, a všetky bolesti a trápenia ľudí, ktoré si vypočul,
nedokáže a nemôže rozprávať druhým.11 V poetickej skladbe Klasy
vzdal hold chlebu nášmu každodennému, ktorý sa urodí z pšenice,
vyjadruje úctu k ľudskej práci, pri ktorej sa vlastným potom
kropí úroda. Zistil však, že pot nestačí. Práve v tejto časti
nastala chvíľa, keď sa prejavil Hrtusov kresťanský postoj.
Nazdával sa, že Pán Boh nenechá úrodu zahynúť a malé kropaje
znoja nahradí rosou.12
Básňou Odkaz akoby spomínal na cestu do Izraela. I keď
túto krajinu nikdy nenavštívil, hovorí o zasľúbenej zemi
Kanaán. Prostredníctvom básne poslal pozdrav z tejto krajiny,
ale na druhej strane premýšľal o tom, či skutočne ide o
zasľúbenú krajinu a kládol si básnickú otázku:
„Zvedaví teda nie ste
na tieto divné končiny,
9 Rozvoj, september 1937, roč. 16, č. 1, s. 80.
10 Rozvoj, október 1936, roč. 15, č. 2, s. 39.11 Rozvoj, február 1938, roč. 16, č. 6, s. 135.12 Rozvoj, november 1937, roč. 16, č. 3, s. 107.
kde med i mlieko kanie,
avšak i tŕnie vyrastá?“13
Pavol Hrtus Jurina sa v básni Prosby a dlane zamýšľal nad
významom pokojného oddychu a pozoruhodnou hlavnou myšlienkou.
„V roku je mnoho nedelí.“ Aj takýto názov mohla mať spomínaná
báseň P. H. Jurinu. Nedeľou vyjadroval pokoj, šťastie. Aj
napriek päťdesiatim dvom šťastným nedeliam v roku prízvukoval
autor skutočnosť, že omnoho viac bolo chudobných a smutných
ľudí, ktorí žiadali a prosili o pomoc. Nie každému sa však
dostalo pochopenia.14 Štvorslohová báseň Kam kráčate disponovala
viacerými nosnými myšlienkami. Autor v prvej strofe empaticky
opísal starých ľudí a príchod ich smrti, ktorá podľa dávnej
tradície prichádzala v marci. Druhá strofa vykreslila otcov ako
mocné osobnosti, ktoré aj napriek mnohým prekážkam prechádzali
životom, ale pod ich ťarchou sa nikdy nevzdali. Matka ako
láskavá a obetavá žena vo vzťahu k rodine a svojim deťom bola
obsahom tretej strofy, kým záverečná strofa zvýraznila detskú
nevinnosť, veselosť, zároveň bezbrannosť, pričom sa autor
zamyslel aj nad tým, čo prinesie budúcnosť.15
Prozaické začiatky
V riadkoch umelcovej tvorby, ale aj medzi riadkami, možno
nájsť jeho skrytú dušu, charakter s detailnou vnímavosťou
okolia, hľadajúci pravé a krásne slovo. Priraďovali ho
k prozaikom katolíckej moderny, ktorá sa celkovo blížila
k poetike lyrizovanej prózy ako napr. Jozef Hvišč v denníku
Práca o tom písal 30. marca 1991. Ako autor, o ktorom platilo,
že sa do polohy „človeka z hôr“ nemusel štylizovať,
uprednostňoval vo svojej lexike viaceré druhy expresívnych
13 Rozvoj, marec – apríl 1938, roč. 16, č. 7-8, s. 160.
14 Rozvoj, február 1937, roč. 15, č. 6, s. 137.15 Rozvoj, december 1936, roč. 15, č. 4, s. 86.
výrazov. V jeho textoch k nim patrili najmä početné nárečové
slová, a to jednak špecifické kysucké a jednak širšie známe
dialektizmy,16 neskôr i anglikanizmy.
Knižnú prvotinu Preťaté ohnivá kritika hodnotila
pozitívne. „Jeho Preťaté ohnivá sú v tomto ohľade ozajstnou
novinkou, i keď vieme, že na tomto úseku zdialogizovanej prózy
nezačal prvý, lebo pred jeho tvorbou napísal Hronský svojho
monologizujúceho Pisára Gráča... Hrtusove prostredie v próze je
vzaté zo života kysuckých kopaníc a tak kysucké kopanice po
Kavcových Grapoch opätovne sa dostávajú do literatúry...
Úspešné debutovanie zaväzuje autora k ďalším prácam, lebo jeho
umelecká výška môže sa zmerať ďalšou tvorbou, v ktorej autor
prekoná svoje prvé schémovanie, zatiaľ k jeho výhode len
kompozičného charakteru.“17
Táto prvotina obsahovala päť relatívne samostatných
poviedok:
Dezertér,
Kožuštek,
Migos, papa hubu ham,
Strminy,
Šum polí opustených.
Ten istý literárny kritik Karol Rosenbaum, píšuci pod
skratkou K.M.H., publikoval na prvotinu P. H. Jurinu ďalšiu, už
rozsiahlejšiu recenziu, tento raz v Slovenských pohľadoch.
Konštatuje, že: „Prvý text hovorí Otec nebeský, ktorý
kontroluje svoje ´dietky´ na zemi. Tento text je
charakterizovaný osobitným štýlovým uplatnením. Takýto druh
prózy je ojedinelý. Dvojice dialógu a monológu úspešne využil
v práci Migos, papa hubu ham... Hrtus kompozične dobre využil
postavenie dialógu a monológu a povýšil ho na organizujúci
element... Všetky prózy majú v sebe zapojený motív preťatých
16 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 21. Prílohy C1 až C11.
17 Obroda, 1944, č. 9, s. 461.
ohnív. Z celej knihy cítiť určitú religióznu náplň.
V súvislosti so súčasnou literatúrou vyslovujeme konštatovanie
o kompozičnom súvise s Hronského Pisárom Gráčom, ktorý sa
v hlavných črtách zjavuje pri Hrtusovom úsilí zapájať hovorové
prvky do kompozície. Hrtus, i keď jeho tvorba je výsledkom
častých kompozičných úsilí o schémy (a schéma je vždy
nebezpečenstvom), rozšíril podstatne kvality dnešnej slovenskej
prózy.“18 Pre mladého, začínajúceho autora boli takéto slová
kritika iste poctou i motorom do budúcej tvorby. Do edičného
programu Spolku sv. Vojtecha odporučil túto knihu známy
literárny kritik Jozef Kútnik Šmálov.
Vrchárska atmosféra doslova dýchala z autorovho pera. Jeho
štýl sa po rokoch, pochopiteľne, zmenil. Bol istejší,
subjektívnejší, a tiež vyhranenejší. V každej novele Jurina
predkladal svoj obraz osobnosti. Originálnosť diela nedosiahol
len svojskou kompozíciou, ale aj spojením reálna a neskutočna.
Spisovateľ mal zrejme na mysli tie pocity, keď sa človek cíti
slabý a sám sa nevyzná v tom, čo nadnáša jeho život z roviny
drsnej skutočnosti k oblakom.
Hlavný hrdina zosobňoval zvyčajne jednoduchého človeka,
ktorý zápasil s vlastnými predstavami, svedomím, myšlienkami.
Rozprával sa s nimi, oponoval im a tak sa Jurinovi darilo
posúvať dej. Čitateľ pociťoval akúsi tajomnosť až strach
o hlavného hrdinu. Detailne priblížil aj priestorový rámec,
v ktorom sa hlavná postava nachádzala. Osobitne využíval
personifikáciu prírody. V novelách sa s ňou hlavná postava
stotožnila, bojovala s ňou, aby časom dosiahla svoj cieľ a s
prekonávanými prekážkami a blížiacim sa víťazstvom sa dej
stupňoval. Novely prinášali témy človeka a hôr, vrchov. Tu sa
človek cítil väčšmi zviazaný s nadprirodzenými silami. Veril
v spravodlivý posmrtný život.
V poviedke Dezertér umelec využíval bohatú slovnú zásobu
18 Slovenské pohľady, 1944, s. 276 – 277.
kysuckých nárečových prvkov, viaceré sa dnes už vyskytujú len
vzácne (napr. slovakizované nemecké slovo prídašok –
prístrešok). Venoval sa príčinám smrti samotárskeho furmana,
ktorý narušil spojivá s dedinským kolektívom. V ďalšej poviedke
Kožuštek mu išlo, okrem iného, o istý morálny príkaz, kde
mamonársky egoizmus rušil spojenie aj tých najpevnejších
príbuzenských zväzkov. Autor každú kapitolu začínal príhovorom.
Jazyková štylizácia pripomínala liturgický jazyk, kde Jurina
preukázal svoje jazykové bohatstvo. Takticky spracovanou
kompozíciou nepriamo pranieroval nenásytnosť ľudí a nekorektné
vzťahy medzi ľuďmi. Konflikt vecnej a falošnej viery v príbehu
o dvoch osamotených ženách vykreslil v poviedke Strminy.
Protikladné hlasy svedomia ich vyháňali do osídiel smrti.
Debutové dielo Preťaté ohnivá netvorili v pravom slova
zmysle poviedky, neboli to však ani novely. Chýbala v nich
čitateľmi očakávaná uzavretosť. Príznačný motív Preťatých ohnív
znázorňoval protiklad ducha a hmoty, dobrosrdečnosti a egoizmu.
Z umeleckého hľadiska išlo dozaista o kvalitné literárne dielo.
V roku 2006 vyšlo druhé vydanie knihy Preťaté ohnivá
v pôsobivej grafickej úprave vo Vydavateľstve Spolku
slovenských spisovateľov v Bratislave. Za pozornosť stojí
skutočnosť, že obálku realizovala Hana Kohútová, autorkou
doslovu bola Dagmar Kročanová – Roberts, ktorá priamo a
výstižne pomenovala i slabšie stránky autorovho diela.
„Hrtúsov román Kameň na kameni je Apokalypsou a Jóbovou
knihou kysuckých grapov.“19 Svojho času chcel tento román
vstúpiť do svedomia tým, ktorí v dôsledku vojne zapochybovali
o platnosti večných právd. Išlo o posledné literárne dielo
napísané Jurinom na Slovensku. Obálka knihy bola dielom
akademického maliara Ladislava Záborského, autora známeho
duchovne ladenou tvorbou. Kameň na kameni autor rozčlenil na
šestnásť kapitol označených len rímskymi číslicami, bez
konkrétnych názvov. K významným a popredným dielam lyrizovanej
19 Čepan, Oskár: Raná próza Pavla Hrtusa Jurinu. In: Slovenská literatúra, s. 80.
prózy sa zaradil vďaka „jurinovsky“ spracovanému textu
i stavbe, na ktorých možno názorne dokumentovať rozmanité prvky
a postupy modernej slovenskej prózy. P. H. Jurina tu čerpal
opäť námety zo životných tragédií dedinského človeka.
Pomocou náboženskej tematiky popretkávanej v deji dodal
príbehu vážnosť, pričom miestami cítiť akúsi pochmúrnosť až
pesimizmus. „Jób sa ponížene prikrčí a jeho odpoveď je: -
Položím ruku na ústa svoje. Teraz sa však dvíha Poľuša. Odpovie
ona, keď zamĺkol ten, ktorému patrila otázka. Nepoloží ruku na
ústa, ale povie: - Brány smrti nie sú mi otvorené a brány
temnoty som nevidela. Otvoria sa však i brány smrti. Nebudem na
to dlho čakať. Duch môj sa zužuje, dni sa mi skracujú. Hrob je
mojím domom a v tme som si ustlala.“20
Čitateľovi P. H. Jurina pravdivo a do hĺbky priblížil
vzťahy v rodine i spoločnosť na dedine. Spracovanie i ťažšej
témy sa javilo pre Jurinu ako pohrávanie sa so slovami. Vo vete
ich postavil na miesto, o ktorom by iní spisovatelia ani
neuvažovali. A práve neopakovateľným, svojským jazykovým štýlom
bolo a je dielo pre čitateľa atraktívne, vťahuje ho do deja.
Týmto posunulo hranice komunikácie medzi ním a hlavným hrdinom.
Symbolicky prepojil stavbu života hlavnej postavy so stavbou
miestneho kostola. Keď už recipient očakával, že sa hlavný
hrdina podvolil osudu a z jeho stavby nezostane kameň na
kameni, hrdina nečakane povstal. Idea povzbudenia, aby človek
v živote s láskou prijímal pridelené kríže, sa tiahlo týmto
dielom, pretože „vita sicut laterna in vento posita“, čiže
„život je lampa vystavená vetru.“
Aj toto dielo v tom čase literárna kritika prijala
pozitívne. Priblížme si jednotlivé hodnotenia. Už na začiatku
si recenzent pomohol kladným postojom ku kvalite Jurinovej
knižnej prvotiny: „Pavol Hrtus Jurina vstúpil do slovenskej
literatúry umelecky vyzrelým debutom, zbierkou próz ´Preťaté
20 Hrtus Jurina, Pavol. Kameň na kameni, s. 5.
ohnivá,´ r. 1943... Kompozícia románu je odlišná od kompozície
doterajších slovenských románov... Hrtus utvoril tak novú
postavu v galérii nepočetných markantných postáv slovenskej
prózy... Kladom románu a autora je samostatná cesta a ideová
koncepcia románu. Stretli sme v ňom autora ideove hlbokého
a nie autora s náhodnými koncepciami, korigovanými často až po
ukončení diela. Chválitebná je aj jeho príchylnosť k reálnemu
životu.“21
Recenzent však vytkol aj určité nedostatky, resp. poskytol
iný pohľad, ktorý však akoby už sčasti pramenil z novej
politickej situácie po druhej svetovej vojne (aj) na Slovensku.
„V románe vidíme kompozičný artizmus, nebezpečný pre ďalší
vývin autora. Ide o to, že zmena sociálnej štruktúry nášho
kolektívu nezapôsobila ešte na prózu účinne. Myslíme tu len
a len na vážne vystríhanie, ktoré napospol vyslovili všetky
články a recenzie... mladý a nádejný autor prepínal jej
možnosti umeleckými komplikáciami, priečiacimi sa románu ako
druhu a priečiacimi sa aj samej epičnosti...“22 Kritik P. H.
Jurinu vyzdvihol dokonca nad Rázusa, pričom skonštatoval, že
Hrtus zotrval na predošlom videní tém z hľadiska regionálneho
(kysucké kopanice) a religiózneho (náboženské vnímanie).
Prekladateľské začiatky
Krátko po skončení druhej svetovej vojny, v druhej
polovici roka 1946 vyšli Jurinovi preklady diel sv. Augustína
Aurélia s názvom Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom
podľa textu z knihy Fasciculus Divini amoris (Cassoviae, typ.
Acad. 1732). Knihu vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave ako prvý
zväzok edície Základ s cirkevným povolením Apoštolskej
21 Slovenské pohľady, 1948, s. 52 – 53.
22 Slovenské pohľady, ref. 23, s. 53.
administratúry v Trnave. Duchovná rukoväť obsahovala 36
kapitol, kým Rozhovory duše s Bohom tvorilo 37 kapitol. Dielo
disponovalo množstvom úvah o Bohu, výrazne nábožensky,
filozoficky ladené. Štýl jazyka vyplýval z doby vzniku, resp.
prekladu (vrátane vtedajšej jazykovej normy). Môžeme hovoriť
o náboženskom štýle, kde sa P. H. Jurina ukázal ako kvalitný
prekladateľ pôvodného textu z latinského jazyka. Keďže išlo
o jeho prekladateľskú prvotinu v dvadsiatich siedmich rokoch
života, možno to považovať za ďalší pozoruhodný úspech
nádejného literáta.
Priblížme si úryvok z predhovoru autora sv. Augustína
v pôvodnom znení, ktorý zdôvodňuje napísanie tohto diela.
Zrejme podobný úmysel mal aj sám P. H. Jurina pri preklade
tohto diela: „Keďže sme vystavení rozličným nástrahám, nebeská
túžba veľmi ľahko v nás ochladne. Potrebujeme preto ustavičného
pobádania, aby sme sa zobudili a poponáhľali vrátiť sa opäť
k Bohu, k pravému a zvrchovanému dobru, keď sme sa už od neho
odvrátili. Nenapísal som teda túto knižku z nejakej
rozmarnosti, ale z veľkej lásky k Bohu, aby som mal vždy pri
sebe o svojom Bohu krátku príručku, zostavenú z prekrásnych
rečí svätých Otcov. Príručku, ktorá by pri čítaní zapálila
a roznietila lásku a prítulnosť k Bohu, keď vo mne chladne.
Prispej mi teda na pomoc, Bože môj, ktorého hľadám, ktorého
milujem, ktorého srdcom i ústami, celou svojou silou cítim,
chválim a velebím.“23
Podľa vyjadrenia Eleny Kukučkovej v Katolíckych novinách
P. H. Jurina majstrovsky preložil tieto meditatívne spisy.
Súčasne sa venoval aj prekladu z talianskej literatúry.24
23 AURÉLIA, sv. Augustína. Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom, s. 9.
24 Katolícke noviny, 13. 11. 1994, roč. 109, č. 46, s. 14.
Publicistické začiatky
Pavol Hrtus Jurina publikoval v priebehu študentských
rokov a druhej svetovej vojny niektoré svoje príspevky
v denníku Slovák (prózy v nedeľnom vydaní týchto novín) a tiež
v Slovenskej pravde, Plameni, Novej práci či Verbume. V roku
1941 publikoval P. H. Jurina, ako vysokoškolák bývajúci
v internáte Svoradov, Synovský pozdrav venovaný šesťdesiatke
Dr. Eugena Filkorna, zakladateľa a riaditeľa Svoradova.
Zdravicu vyriešil kompozične zaujímavo, keď iniciálky
začínajúcich slov v odsekoch vyjadrujú želanie v latinskom
jazyku: AD MULTOS ANNOS. Ocenil Filkornov príhovor na začiatku
nového akademického roka i jeho všestrannú prácu pre slovenské
vysokoškolské študentstvo.25 P. H. Jurina naznačil týmto svoju
budúcu plodnú publicistickú aktivitu a nebojácnosť púšťať sa do
rôznych tém, čo potvrdil aj neskôr vo svojich originálnych,
plamenných prejavoch na kongresoch Združenia austrálskych
Slovákov či nekrológmi publikovanými v Slovenskom štíte.
V novembri 1941 publikoval riport z posledných príprav na
študentský zjazd Ústredia slovenských katolíckych študentov
v Nitre pod názvom Nitra, Nitra, Nitra... So zanietením
priblížil aktivity súvisiace s hektickou atmosférou prípravy
podujatia. Autor riportu sa ukázal ako plný elánu a ani náhodou
sa neponášal na neskoršieho zatrpknutého publicistu v exile.
Práve naopak, cítiť tu chuť do života s výhľadom sľubnej
kariéry. „Na vidieku stovky študentov čakajú na tie slávnostné
dni, keď budú môcť vtiahnuť do tohto Pribinovho mesta, aby tu
manifestovali, aby prisahali na najzákladnejšie prvky nášho
bytia, aby nabrali síl do novej akcie.“26
25 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 37 – 39.
26 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 112. Pôvodne uverejnila tento riport Slovenská pravda dňa 09.11.1941.
Za pozornosť stojí vtipná spisovateľova úvaha
o priezviskách študentov bývajúcich na bratislavskom
vysokoškolskom internáte Svoradov, ktorej dal príznačný názov
Svoradov nejestvuje! Tieto priezviská rozdelil na zvieracie,
ktoré sa majú schovať pred potopou do korábu (Húska, Kačír,
Kohút, Kozlík, Macek, Líška, Račík, okrídlenci ako Sojka,
Sýkora, Ďateľ). Nechýbali ani profesijné, či remeselnícke
priezviská typu Kováč, Kočiš, Remenár, Tesárik, Rešetár,
Tkáčik, Husár, Karčmárek, Švec a pod. Pohral sa s fantáziou
a štýlom sebe vlastným s využitím týchto priezvisk spolužiakov.
„Ani by človek nevedel, na čo všetko sa pamätalo, keď sme
vchádzali do korábu. Pomyslite si, čo tu všetko máme. Bohatý
inventár: V jednej klietke Halienka v inej Kalamár, kdesi zasa
Kapec, ba dokonca v jednej aj Kaša, i Orješok som našiel
i Korec, Pažitku – ba dokonca aj Šidlo. Pomyslite si: Šidlo
musí mať zvláštnu klietku! Šidlo predsa patrí Švecovi. Teda tam
s ním.“27
Stopy k publicistickým začiatkom umelca vedú aj cez
mesačník Kultúra, ktorý vydával Spolok sv. Vojtecha v Trnave.
Prvou Jurinovou poviedkou v tomto periodiku bol Dezertér - prvá
poviedka z jeho knižnej prvotiny a vyšla mu tu v roku 1943 aj
recenzia knižného debutu Preťaté ohnivá.
2.Pavol Hrtus Jurina - tribún austrálskych Slovákov
Kto by zabudol na vôňu rodnej zeme, na prostredie, ktoré
sa človeku vtlačí kdesi hlboko ako nezmazateľná pečať? Každý má
svoju kotvu v srdci, svoju prisúdenú zem, svoju vlasť. Vo
27 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 188.
chvíľach, keď sa podlamujú kolená a človek už nevládze, slúžia
tieto hodnoty ako oporný pilier. Spisovateľ P. H. Jurina nebol
výnimkou, skôr typickým príkladom. Rodák z Klokočova, ktorý si,
prinútený novými okolnosťami, začal hľadať nový domov. Ďaleko
ho vietor (či okupácia krajiny) zavial od Chalupiska, od
Chovančíkovej jamy, od milovaného kraja. Na rodnú otčinu
zostali spomienky na celý život a „len“ jej vyznaná láska
v riadkoch textu na papieri.
Azda najvhodnejším a najpriliehavejším pomenovaním exilu,
vystihujúc jeho podstatu, sa stala myšlienka Karla Hvížďalu,
nestora českej žurnalistiky: „Skúsenosť exilu sa v posledných
desaťročiach stáva základnou skúsenosťou ľudstva...“28
Fenomén slovenského zahraničia začal v spoločnosti
výraznejšie rezonovať najmä v poslednom období. V odbornej obci
sa skúmal z viacerých hľadísk a, pochopiteľne, z viacerých
uhlov pohľadu. Zrkadlom doby sa stala periodická tlač krajanov,
ktorá ako samostatná špecifická kronika zachytávala život
príslušnej komunity.
Hoci Austrália nepatrila medzi najfrekventovanejšie
cieľové stanice slovenských exulantov, postupne sa tu usadila a
vyprofilovala zaujímavá, približne dvadsaťtisícová diaspóra
krajanov, ktorá bola od rodného Slovenska najvzdialenejšia. Nie
však duchovne. Medzi najvýznamnejšie osobnosti tunajších
Slovákov nepochybne patril aj spisovateľ a publicista Pavol
Hrtus Jurina. Výstižne pocity exulanta pomenoval „básnik
stratenej slovenskej slobody“ - františkánsky kňaz, Rudolf
Dilong: „Emigrácia je strašná forma života, pre inteligenta
a kresťana trestom za vlastné hriechy a viny, alebo
nezaslúženou ochranou Božou?“29 V súčasnosti sa opakuje
v rôznych podobách reality šou toho, čoho sa stal svedkom
a priamo zainteresovanou osobou vo vtedajšom tzv. slobodnom
28 HVÍŽĎALA, Karel. Moc a nemoc médií, s. 162.
29 Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, s. 9.
svete v čase studenej vojny i P. H. Jurina. Kvalita diela sa
nerovnala čítanosti či sledovanosti. „Aká je teda kvalita,
o ktorej hovoríme, ak berieme do úvahy účastníkov týchto
mediálnych systémov? Je to tá kvalita, ako ju chápeme my,
vedci, kvalita, ktorá vyhovuje z hľadiska úspešnosti mediálnej
prevádzky, alebo je to kvalita, ktorú hľadá a nachádza
konzument a recipient v produktoch všetkých médií? Dohoda na
všeobecne platných kritériách v žurnalistike je iba želaním.
Diskusie o kvalite budú vždy sprevádzané ideologickými,
profesionálne etickými a v neposlednom rade hospodárskymi
faktormi, a čiastočne sú dokonca determinované.“30 Pravda,
problém je širší i dnes. Kto určuje hodnotu (kvalitu)
literatúry (reklama v médiách, recenzenti, vydavateľské domy,
čítanosť, atď.)?
Jeho tvorba nebola ani zďaleka mohutne propagovaná
a publikovaná, ako tomu bolo u jeho súčasníkov, spisovateľov
tvoriacich na Slovensku, poplatných v nejednom prípade dobe
totalitnej komunistickej moci. To P. H. Jurina neraz ostro
odsudzoval (prípady Vojtecha Mihálika či Karola Rosenbauma).
V Austrálii, ale aj v celom „slovenskom krajanskom svete“ nemal
možnosť osloviť taký počet potenciálnych čitateľov ako
spisovatelia na Slovensku. Navyše v tom čase sa u nás čítalo
podstatne viac. Jeho priateľ, exilový súputnik v Austrálii,
historik, František Vnuk si zaspomínal na odmietanie P. H.
Jurinu pokračovať v literárnej tvorbe: „V minulosti sa niekoľko
ráz zapovedal, že už nenapíše ani jeden riadok. Vraj pre koho
a načo? Ale, chvalabohu, dlho nevydržal. Písanie potreboval
pre život tak naliehavo ako dýchanie.“31
Pavol Hrtus Jurina sa nedal počuť prvýkrát, že odmietol
ďalej písať. Jeho určitá zatrpknutosť bola všeobecne známa. Už
v roku 1964, po vydaní prvej jeho knihy v Austrálii písal
30 Vedeckovýskumné dimenzie žurnalistickej komunikácie. Zborník z medzinárodnej konferencie Katedry žurnalistiky FF KU, s. 41.
31 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 16.
vtedajšiemu zodpovednému redaktorovi Slovenského štítu
Bernardovi Navrátilovi, nasledovné rozhodnutie: „...je dosť
možné, že v dohľadnom čase ma znovu budete prosiť o príspevky
do Štítu. Robil som tak vždy s ochotou, veď mi bol Štít vecou
srdca. Bol som mu pri zrode, ba aj meno som mu dal, preto tým
trpkejšie mi padne lúčiť sa s ním. To akoby som trhal kus
vlastného tela. A predsa nevidím iného východiska. Sú medze
trpezlivosti a skoro by som povedal – zdravého rozumu.“32
Vzápätí uviedol skúsenosti z predaja jeho knihy Z reči do reči.
Jeho znechutenosť oprávnene pramenila najmä z nedocenenia.
Krajania nedokázali v tom čase pochopiť veľkosť jeho úsilia
a kvalitu jeho diela.
Braková, komerčne zaujímavá, duchovne chudobnejšia tvorba
oslovovala už v tom čase naplno čitateľskú verejnosť, čo P. H.
Jurinu značne roztrpčovalo. „Bieda bola a je údelom slovenského
spisovateľa v exile. Ale tak nám treba. Aj na prvácku abecedu
nám treba privyknúť. Bolo mi všelijako, keď sme toť vlani
preberali v škole americký román od H. Lee ´To kill
a mockingbird.´ Hneď na prvej stránke obálky mi to dávajú
poňuchať. Píše sa tam veľkými literami, aby mi to bilo do očú:
Táto kniha vyšla zatiaľ v náklade jedenásť miliónov exemplárov!
Tu si tie nuly domýšľame a fantáziou pridávame. Alebo si
pohrávame s nimi ako kocúr s myšou pre vlastnú pasiu. Alebo im
dávame metaforický význam, že je to vlastne o nás reč
a o hodnote, na ktorú sme zredukovaní. Draho sme platili za
dúšok slobody. Nulami.“33
Zaujímavou skutočnosťou bolo, že P. H. Jurina pri knižnom
publikovaní nezriedka prerábal jednotlivé prózy. Konkrétne
novelu Rana uverejnili v knihe Jazva, ale pod iným názvom
a s pozmeneným textom. Novelu V troch vodách uverejnili zasa
v knihe Pred anjelským trúbením, v tomto prípade ako tri
samostatné novely. Poviedku Svetluška z menšej časti použil
v ďalšej novele v knihe Pred anjelským trúbením. 32 Pavol Hrtus Jurina, ref. 9, s. 93. Bernard Navrátil používal pseudonym Branislav. 33 HRTUS JURINA, Pavol. Šľapaje, s. 162.
Život v exile
Po prevzatí moci komunistami, Pavol Hrtus Jurina 1. mája
1948 emigroval cez Česko (Aš) do Nemecka (Schwabach pri
Norimbergu, Amberg), kde zostal v zbernom tábore utečencov
v americkom okupačnom sektore Nemecka. Začiatkom decembra 1948
odcestoval loďou do Austrálie. Nikdy sa odtiaľ fyzicky už
nevrátil. Od januára 1949 pracoval v južnej Austrálii ako
stavebný robotník, vo fabrikách a tiež ako železničný robotník
Juhoaustrálskych železníc (South Australian Railways) v stanici
Tailem Bend pri rieke Murray. Stál pri vzniku Združenia
austrálskych Slovákov, spoluzakladal časopis Slovenský štít,
ktorému dal aj názov. V tom čase nadviazal priateľstvo s
ukrajinskou emigrantkou žijúcou v Austrálii. V polovici januára
1951 zmenil zamestnanie a začal pracovať v Melbourne ako
úradník vo firme Olympic Cables.
Následne sa zamestnal v rokoch 1952 – 1962 v strojárskej
firme Vickers Ruwolt – Heavy Engineering v Melbourne.
V decembri 1955 sa oženil s chorvátskou emigrantkou Dariou
Šupičićovou, pochádzajúcou z ostrova Silba v Dalmácii, s ktorou
prežil bezdetné manželstvo. Neraz vo svojich prózach spomína
fiktívneho syna s menom Marián (volal by sa tak z úcty k Panne
Márii). V období 1962 – 1985 pôsobil Pavol Hrtus Jurina ako
profesor latinčiny, literatúry a filozofie na austrálskych
katolíckych stredných školách Marist Brothers College v Mount
Waverley (predmestie Melbourne) a St. John´s Regional College
v Dandenongu. Od jeho blízkeho rodinného príslušníka sa nám
podarilo zistiť pomerne málo známy fakt, že vlastnil
v Austrálii mäsiarstvo.
V Melbourne mu v roku 1964 vyšla prvá exilová kniha Z reči
do reči, ktorá sa zaoberá zložitými osudmi prvých Slovákov
v Austrálii. O päť rokov vydal v Melbourne ďalšiu knihu Dávno a
potom, v ktorej sa vrátil k motívom rodných Kysúc. Slovenskí
jezuiti v kanadskom Galte mu v roku 1972 vydali vo
vydavateľstve Dobrá kniha zbierku meditatívnych próz Daň
z krvi. V roku 1979 vydal Pavol Hrtus Jurina hneď dve nové
knihy. Desiatim svojim novelám dal názov Jazva a ďalšiu knihu
próz s kysuckou tematikou pomenoval My vrchári. O tri roky
neskôr vydal knihu reflexívnych próz a esejí Šľapaje.
Aktivity Pavla Hrtusa Jurinu za nezávislosť Slovenska
Hodnotovo P. H. Jurinu úplne prirodzene formovalo jeho
kysucké okolie v mladosti a taktiež jeho štúdiá či už v Nitre
alebo v Bratislave. Hoci sa politicky výrazne neangažoval,
poznačila ho i doba národnej emancipácie a študentský život
v prvej Slovenskej republike. Zastával nekompromisné stanoviská
i voči ideológii, ktorú neuznával. „Komunizmus nemá miesta pre
prísneho Zákonodarcu, podľa toho vyzerajú aj jeho praktiky.
Päťdesiat, šesťdesiat miliónov mŕtvych. Ktože ich spočíta?
Všetko hekatomby na slávu Marxovi a jeho poskokom typu
Leninovho a Stalinovho.“34
Nehanbil sa verejne odsudzovať, otvorene kárať
a vyjadrovať názor proti názorom iných. Do protikladu staval
slovenské a neslovenské, neraz protislovenské. Nepatril
k obdivovateľom Eduarda Beneša. „Veď ten krpatý lancušník, ako
by ho nazvali moji Kysučania, zúril proti všetkému, čo chcelo
byť slovenské. Rešpekt? Rozhodne nie pre Beneša.“35 Súdil,
karhal, kritizoval. Ale i nekonečne miloval svojich rodákov, ku
ktorým chcel tak veľmi patriť. A ku ktorým aj patril. Jeho
názory na štátnu samostatnosť Slovenska boli jasné, priezračné,
34 Svetoň, Luboš. Austrálčan zo mňa nebude. In: Literárny týždenník 2. augusta 1991, roč. 4, č. 31, s. 11.
35 Svetoň, Luboš, ref. 36, s. 11.
nekompromisné. Dlhé desaťročia patril k jej vášnivým zástancom.
Napokon sa jej obnovenia v roku 1993 dožil.
Patril k zástancom všetkého slovenského. Nebol len
Slovákom v Austrálii, patril ku skutočným osobnostiam
celosvetového slovenského krajanského života. Človek
rozhľadený, milujúci a hľadajúci pravdu svojich vrchárov. I keď
stále nedocenený, svoj odkaz ukryl vo svojom knižnom diele
a publicistike, ktoré po sebe zanechal.
Vráťme sa však ešte naspäť. Spisovateľ P. H. Jurina rád
spomínal na pohnuté časy, keď Slovensko získalo v roku 1938
najskôr autonómiu a o takmer pol roka aj štátnu samostatnosť:
„Úprimne sa priznám, trochu som sa hanbil, že som prišiel do
Bratislavy už prineskoro. Drmalo to nami študentmi na
nitrianskom či akom gymnáziu, keď sme dychtivo sledovali, ako
sa naši Svoradovčania držali v roku 1938, ba ešte i v prvých
mesiacoch tridsiateho deviateho, či vlastne vtedy najviac, keď
sa sloboda rodila. A my sme medzi nimi neboli. Drmalo to nami,
nedalo posedieť.“36
Významný slovenský exilový činiteľ, člen Slovenského
ústavu v Ríme, súčasný poslanec NR SR za SNS Jozef M. Rydlo sa
v jurinovskom duchu prednedávnom vyjadril o doposiaľ
nedostatočne docenených zásluhách slovenského exilu:
„Slovensko, člen Organizácie spojených národov, člen
Európskej únie, člen NATO, UNESCO, OECD... Slováci –
rešpektovaný národ v srdci Európy – zástava samostatného
Slovenska veje vo vetre v New Yorku, v Paríži, v Moskve
i v Pekingu, v Canberre i v Buenos Aires, v Kapskom Meste
i v Montreale... Človeku mojej generácie sa zdá, že sníva,
a ešte intenzívnejšie vníma veľkosť Boha a jeho mlyny
klepotajúce v prúde večnosti.
Cesta k samostatnosti nebola ľahká. V rokoch komunistickej
totality jej myšlienku udržiavali iba slovenskí utečenci, najmä
slovenskí kňazi, ktorí vykonali úctyhodnú prácu. Dodnes zostáva
36 BRAXÁTOR, ref. 5, s. 173.
nedocenená, budúce pokolenia Sloveniek a Slovákov si však raz
určite uvedomia, že bez ´obetavej generácie´ by nebolo
slovenskej štátnej samostatnosti.“37
Jozef M. Rydlo pokračoval praktickým poukázaním na zásluhy
slovenského zahraničia, ktoré nemožno chápať ako marginálne, na
druhej strane možno nie vždy rozhodujúce. V každom prípade jeho
výpočet v súčasnosti musel zaznieť napriek prehlušujúcim hlasom
obchádzajúcim nespochybniteľné fakty. V týchto riadkoch
nachádzame aj zásluhy Pavla Hrtusa Jurinu o národný a kultúrny
slobodný slovenský život. V príhovore Jozef M. Rydlo pokračoval
nasledovne:
„Bez Slovenskej ligy v Amerike by nebolo Česko-Slovenska.
Bez Slovenského ústavu by nebolo slobodnej slovenskej vedy. Bez
Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí by nebolo
slobodnej slovenskej kultúry. Bez Slovenského ústavu sv. Cyrila
a Metoda v Ríme by Slovensko dávno stratilo svoju milenárnu,
kresťanstvom formovanú tvár. Bez Svetového kongresu Slovákov
a jeho predchodcov by myšlienka slovenskej štátnej
samostatnosti vyhasla... Slovenské vysťahovalectvo najprv,
slovenský exil potom, i dnešná emigrácia zostávajú
neprebádanými stránkami minulosti i súčasnosti nášho národného
spoločenstva.“38
Aj po rokoch sa P. H. Jurina nezaprel, keď v rozhovore pre
známy spoločenský, obrázkový časopis Život v roku 1991 bez
okolkov zopakuje svoje názory na vtedajšie politické dianie či
novodobú národnú emancipáciu Slovákov: „Je mnoho takých aj tu
medzi nami, čo portrétujú Slovensko ako český apendix, len čosi
ako prívesok, v lepšom prípade ako dve zrastené blizňatá. Teda
ja medzi nich nepatrím. Počúvajte Ďuricu a Vnuka, nie tých, čo
utiekli od mníchovského plného válova, kde velebili
čechoslovakizmus. Ďurica a Vnuk vám povedia, kde je pravda:
Slováci majú Božie i prirodzené právo riadiť si vlastný osud.
Nepúšťajte na nich kadejakých strašiakov, nenadávajte im preto 37 Slovenské zahraničie, 2007, roč. 12, č. 1, s. 1. 38 Slovenské zahraničie, ref. 39, s. 1.
do klérofašistov. Ak sa nechcete pripojiť, aspoň ustúpte
a nehulákajte, neprehlušujte hlasy, čo doliehajú od brehov
Kysuce, Váhu, Hrona i Oravy: Žije, žije duch slovenský, bude
žiť naveky... Sám, aj bez Čechov!“39
Kultúrno-spoločenské aktivity Pavla Hrtusa Jurinu
Ku komplexnému náhľadu na osobnosť Pavla Hrtusa Jurinu
patrí nielen jeho prozaická, básnická, prekladateľská či
pedagogická činnosť, ale aj konkrétne kultúrno-spoločenské
aktivity v rámci slovenskej komunity v Austrálii. Od počiatku
sa aktívne zapojil do „organizovania krajanskej pospolitosti
v Melbourne“40 v rámci Združenia austrálskych Slovákov. Je
potrebné uviesť jeho vysoko hodnotené slávnostné prejavy na
kongresoch austrálskych Slovákov,41 či organizovanie tradičného
rozdávania darčekov pre deti 6. decembra, kde sám P. H. Jurina
chodil v preoblečení za Mikuláša. Príchodom nových emigrantov
po roku 1968, zvýšil sa medzi slovenskými krajanmi v Austrálii
aj počet najmenších rodinných príslušníkov.42
Aktívne sa zúčastňoval na púti austrálskych Slovákov
k lurdskej jaskyni v Caveate.
V rámci činnosti tamojšieho ochotníckeho divadla si zahral
dokonca niekoľko hlavných postáv. V divadelnej hre Auto
účinkoval P. H. Jurina spolu s F. Tatranským a p. Bandovou.
V Čechovovej veselohre Obluda stvárnil statkára Smirnova. Túto
hru uviedli pri otváraní prvého slovenského kultúrneho spolku
v Adelaide.43 39 Život, 1991, roč. 41, č. 44, s. 7.
40 Kalendár austrálskych Slovákov na rok 1957, s. 29.
41 Hrtus Jurina, Pavol. Diera do sveta, s. 131 – 138.
42 Slovenský štít, február 1969, roč. 19, č. 1, s. 8. 43 Informácie sú z Kalendára austrálskych Slovákov na rok 1957 a taktiež zo Zborníka PHJ 1919 – 1994.