TATRAN

www.bartkova.sk

www.bartkova.sk

Alica Bartková

Návrat

TATRAN

www.bartkova.sk

Vyšlo vo Vydavateľstve TATRAN, Bratislava 2015,ako 5033. publikácia a 121. zväzok edície Slovenská tvorba.

Prvé vydanieObálku navrhol VRANART, Peter Hrevuš.Zodpovedná redaktorka Eva Melichárková

Jazyková redaktorka Eva MládekováTechnická redaktorka Eva Zdražilová

Sadzba RS servis, BratislavaVytlačila Těšínská tiskárna, a. s., Český Těšín.

www.slovtatran.sk

: : knihy pre hodnotnejší život

Copyright © Alica Bartková 2015Cover design © VRANART, Peter Hrevuš 2015Slovak edition © Vydavateľstvo TATRAN 2015

ISBN 978-80-222-0723-2

www.bartkova.sk

„sapere aude“

www.bartkova.sk

www.bartkova.sk

1.

ZAČALO SA TO, keď som sa hrala s kameňomv oranžovej púšti, ktorú slnko bičuje už milióny ro-kov. Keď mi pot tiekol z každého póru kože, spájalsa do tenkých pramienkov a odkvapkával do pies-ku, keď som mala pocit, že moje pľúca sú dva ten-ké balóniky, ktoré čochvíľa prasknú. Ako poslušnánositeľka svojho genetického kódu som tam zane-chala viac informácií o sebe, ako som tušila.

Neskôr, keď som išla autom po dlhej, horúcej,prašnej ceste a nevidela iné auto takmer polhodinu,som sa len utvrdila v myšlienke, že odísť by nebo-lo až také zlé rozhodnutie. Vrátiť sa späť. Z LasVegas do Anglicka. Opäť vidieť svoj starý domov.Tú živnú pôdu pre psychické poruchy.

Aj tak nie je nič čisté, jednoznačné, stopercentné…Všade vidieť a cítiť prvky devastácie, prelínajúce sas takmer dokonalými výtvormi človeka a prírody.Roztrhané šaty, špinavé topánky, zvädnuté kvety, roz-bité sklo, socha napadnutá koróziou… to všetko do-pĺňa lesk upravených vlasov, hudobné symfónie veľ-

7www.bartkova.sk

kých skladateľov, belosť čerstvo napadaného snehu…Ako keď po náročnom dni plnom kriku, agresie a te-čúcich nervov počuť vo výťahu Ódu na radosť odLudwiga van Beethovena. Ako keď sa lev vo mnestrieda s hadom skrúteným do klbka. Všetko sa strie-da, prelína, navzájom kontrastuje. Všetko, čo nechce-te, ale musíte robiť, všetko, po čom túžite, ale ne-môžete to mať. Toto všetko si nechávate pre seba,postupne sa to vo vás kumuluje a väčšinou vybuchneako sopka, ktorá zničí všetko okolo. Ale aj keď jekontrola nad prírodnými živlami nulová a všetko za-bezpečenie poskytuje len viac času na evakuáciu, stá-le máte šancu využiť ho a odpratať sa čo najďalej. Ajz tohto dôvodu chcem odísť, preťať putá, čo ma zvä-zujú s povinnosťami, nudou, tragédiami, rolami, kto-ré musím hrať, hoci mi to spôsobuje žalúdočné vredy.

Návrat po takmer dvadsiatich rokoch do Anglickanezaisťuje, že to bude lepšie, možno to naopak budeešte horšie, jatriť staré pocity je možno psychickýmasochizmus, ale cítim, že to musím spraviť. Musímsa jednoznačne rozhodnúť, už žiadne polovičaté al-ternatívy, kompromisy a náhrady za to, čo skutočnechcem, inak sa opäť vidím, ako zarývam nožom dostola, do steny, do seba. Čepeľ noža necháva stopu nakapote auta, vo výťahu, na zábradlí, jej línia sa šinieod pracovného stola cez reštaurácie, obchodné cen-trá, galérie, lekárne, fasády domov až k tomu môjmu.Už nechcem, aby tá línia bola len pomyselná.

Alica Bartková

8www.bartkova.sk

2.

A TAK TERAZ OPÄŤ KRÁČAM po širokých, miernetočitých schodoch a zažívam pevný stisk minulosti.Idem stredom schodiska, po pravej ruke robustnézábradlie z tmavého dreva, po ľavej rovnako vyso-ká stena, ozdobená gýčovými freskami tvoriacimispleť farebného, štýlového či významového chao-su. Oko nemá šancu uniknúť ohurujúcemu obrov-skému zmätku, pretože schodisko popri stene je to-čité a stena ho obklopuje od periférneho videnia aždopredu. Rovnako zdobený je aj vysoký strop a ce-lému tomuto monumentálnemu šialenstvu kraľujeobrovská kulisa čerta, zasadená tesne pod stropom.Čert je z tvrdého kartónu, jeho plocha vytvára tma-vý priestor medzi ním a stenou. V tom tieni sú ulo-žené všetky moje nočné mory a zlé pocity z rané-ho detstva. Predstavivosť dieťaťa pracujúca na plnéobrátky dokázala toto tmavé miesto povýšiť na lia-heň zla. Všetky zvuky noci, blesky za búrky, nešťast-né udalosti v okolí, všetko malo dočinenia s tieňom,ktorý vytváral do pol pása nahý muž s rohami na

9www.bartkova.sk

hlave a s kopytami namiesto chodidiel. V podrepe,s rukami vbok mal vytvárať dojem číhajúceho ne-bezpečenstva. V mojom prípade to bolo také účin-né, že som sa pred ním mala na pozore nielen naschodisku, ale kamkoľvek som sa pohla. A tak somsekala dobrotu väčšinou len pre hrozbu nešťastia,ktoré by ma mohlo postihnúť. Túto predstavu vomne ešte utvrdzoval otec, ktorý si moju poslušnosťvynucoval hrozbou, že ak nebudem poslúchať, čertsi po mňa príde. Prispeli k tomu aj rôzne príhody,napríklad, raz, keď ho chceli zvesiť, muž na rebríkuneudržal rovnováhu a spadol z neho na schody, čomalo smrteľné následky. Muž, ktorý pridŕžal rebrík,si zlomil ruku.

Keď sa pozerám na dramatickú kulisu a tieň zaňou, žalúdok sa mi dokonca ešte aj teraz mierne sťa-huje. Štve ma, že vo mne zakorenené dávne pocitystále prevažujú nad rozumom, no stúpam ďalej poschodisku.

Maľby majú tmavé pozadie, takže priestor na-priek všetkej farebnosti pôsobí temne a zatuchlo.Míňam schod po schode a ďalej si vybavujem spo-mienky na detstvo, plné neobyčajných šiat, paroch-ní, masiek, a na otca uprostred toho všetkého, úplneiného ako všetci ostatní v divadle.

Jeho tmavý odev, upravené vlasy a čistá pleť os-tro kontrastovali s väčšinou pestrofarebnými, ná-padnými kostýmami hercov, ich parochňami od

Alica Bartková

10www.bartkova.sk

výmyslu sveta a mejkapom, ktorý nosili v takýchhrubých vrstvách, že tváre pripomínali skôr masky.Vlastne si ani nespomínam, že by otec počas svoj-ho života menil výzor, na rozdiel od hercov, ktorísvoju chameleóniu schopnosť využívali pomernečasto. Osamelí ľudia, vydedenci, králi, kráľovné,princovia, princezné, zlodeji, šašovia, vzdelanci, hu-dobníci, prostitútky, nafúkaní manipulátori, ochran-covia, väzni… tieto, a ešte mnohé iné postavy, do-kázal zahrať každý z nich. Dokázali byť kýmkoľvek,aj keď len na pár hodín denne. V divadle.

Na mieste, kde sa všetky súkromné tajomstvámôžu stať verejnými.

Tajomstvá skryté za kostýmy, kulisy a potlesk di-vákov, ktorý to celé odsudzuje na nereálnosť. Ne-spočetné podoby tváriacich sa tvárí mi prefukujúmozog celý život, aj keď ich už nevídam. Ich úškľab-ky sa vo mne zakorenili tak silno, že sa mi o nichčasto sníva. Ešte častejšie sa mi však vybavujú rôz-ne tiky a nápadné gestá ľudí v metre, na ulici, v ob-chodoch, v kine… Fotosérie tváriacich sa tvárínosím v sebe rovnako ako hudbu Ludwiga vanBeethovena. Otec ho často počúval a takmer dokaždej hry sa snažil zakomponovať niektorú z jehosymfónií.

Najčastejšie však Deviatu symfóniu – Ódu na ra-dosť. Úžasný výtvor génia, no ak ho počúvate tak-mer každý deň, začne vám liezť krkom.

NÁVRAT

11www.bartkova.sk

Ale teraz je to aj moja obľúbená skladba. Otec mio nej často rozprával, doteraz si pamätám, že v dobepremiéry tejto symfónie vo Viedni žil Beethovenv takej chudobe, že si nemohol dovoliť kúpiť anislušný oblek, aby sa v ten večer, vďaka ktorému saSchillerova báseň stala nesmrteľnou, mohol pred-staviť verejnosti. Nechal iných ľudí, aby predstavi-li jeho dielo namiesto neho. Môj otec to celý životrobil podobne. Tiež sa prizeral, ako jeho myšlienkya predstavy prezentujú ľuďom herci a ľudia si rov-nako brali z jeho diel to, čo im vyhovovalo, prispô-sobovali ich vlastným myšlienkam a predstavám,často aj úplne inak, ako to bolo pôvodne myslené.To ho vytáčalo zo všetkého najviac.

Niekoľkokrát sa mu stalo, že mu niekto prišielzagratulovať k novej hre, keď sa s ním však o nejzačal rozprávať, vysvitlo, že ju vôbec nepochopil.

Beethoven bojoval Deviatou symfóniou proti ab-solutizmu a nedostatku slobody, napriek tomu jejpost mortem pririekli rolu inšpirácie nemeckej rasyv boji. Oto von Bismarck o nej často hovoril: „Kebysom mohol tú hudbu počúvať častejšie, mal by somväčšiu odvahu.“

Chcel povzbudiť svoje vojská, preto začlenilBeethovena do boja o zjednotenie Nemecka. Ne-mecký kancelár zašiel tak ďaleko, že Ódu na radosťnazval Bismarckovou symfóniou.

Beethoven túžil po slobode, ktorá by vyústila do

Alica Bartková

12www.bartkova.sk

„kráľovstva ľudského bratstva“, a namiesto toho hozneužili pre svoj boj ľudia, ktorým bola jeho myš-lienka na míle vzdialená. Všade ho mali radi. V ro-ku 1927 sa jeho Deviata symfónia stala svetovouhymnou mieru. Zatiaľ čo sa v USA o Beethoveno-vi hovorilo ako o demokratovi, v Moskve mu salu-tovali ako revolucionárovi a vo Francúzsku pred-stavoval hrdinu republiky.

Hitler z neho spravil pravého vodcu nemeckéhoľudu. Prvý festival nacistickej hudby zahájili Ódouna radosť. Spoluvinníci najhorších zločinov protiľudskosti omdlievali pri počúvaní piesne, kde saspievalo: „Všetci ľudia sú si bratia“. Letci kamika-dze pili posledný pohár saké a v ušiach im znelaDeviata.

Beethoven kamikadze.20. apríla 1945 oslavovalo rádio Berlín Hitlerovo

výročie Beethovenovou Siedmou symfóniou. O de-sať dní na to oslávilo Deviatou symfóniou jehosamovraždu.

Beethoven znásilnený svetom.Prisvojili si ho obete, bojovníci, kati, slabí, sil-

ní…, v Číne, Amerike, Európe, v metropoláchi v odľahlých častiach sveta.

Beethoven roztrhaný na kúsky.

NÁVRAT

13www.bartkova.sk

3.

VHLAVE MI ZNIE DEVIATA a vchádzam do prázdnejdivadelnej šatne.

Kedysi bola plná kostýmov, dnes je plná prachua pavučín. Oká pavučín na mňa pôsobia ako otvorydo minulosti. Pozerám do nej a vidím všetku detskúnaivitu, zmätok a neustále čakanie. A márnu túžbuvyrásť zo dňa na deň, byť rovnoprávna s dospelýmia pochopiť ich tajomstvá.

Pochopiť divadelné hry som nepotrebovala.Úplne mi stačilo nasať ich atmosféru. Každá malainú. Aj keď som ako dieťa nerozumela úplne všet-kému, ako som vyrastala, postupne som prišla na to,že práve atmosféra vytváraná hercami a kulisami, jenajdôležitejšia.

Za hercov obklopených hádankami, symbolmia predstieranými citmi, hovorili často masky, podnimi sa mohli smiať, plakať, mračiť, no ony zostalivždy nehybné. Otec držal svoju najmilšiu masku vovitríne a nikomu ju nedovolil vziať do rúk. Neviem,či bola celá zo zlata, alebo len pozlátená, no otec

14www.bartkova.sk

tvrdil, že je z mykénskeho obdobia, vtedy takétoposmrtné masky dávali bohatým ľuďom, aby zakry-li tvár v rozklade a zároveň uchovali ich podobu.Môj otec bol sám osebe nepreniknuteľná maska,málokedy hovoril priamo, nútil ma hádať a takmervšetko, čo mi chcel povedať, ilustroval naaranžova-nými scénkami.

Ako dieťaťu sa mi to síce páčilo, no keď sa ne-očakávané, absurdné veci odrazu stanú pravidlom,už to nie je zábavné a váš domov sa zmení na roz-právkovú krajinu pre bacily ľudskej psychiky. Pa-mätám si, ako mi raz večer hovoril niečo o pominu-teľnosti, o protikladoch a istotách v živote človeka,ktoré sa môžu každú chvíľu zrútiť. Nespomínam siuž, čo presne hovoril, ale príbeh bol spojený s ob-razom od neznámeho anglického krajinára a viem,že si ho veľmi cenil. Mal ho na stojane v pracovni,kde sme v ten večer sedeli.

Keď dohovoril, vstal a bez slova odišiel. Všadezavládlo ticho. Niežeby tam bol predtým hluk, alezdalo sa mi, že aj všetky tie samozrejmé zvuky akofúkanie vetra či tikanie hodín utíchli, dokonca sa mina chvíľu zazdalo, že som stratila sluch. Vtom savšak od obrazu ozval slabý šuchot. Povrch obrazusa začal vydúvať, vyzeralo to, akoby mal na ňomnamaľovaný kopec vybuchnúť. Nevediac, či sa mito len zdá, alebo sa deje niečo, čo si neviem vy-svetliť, zaostrila som zrak a jasne som uvidela, ako

NÁVRAT

15www.bartkova.sk

sa obraz v strede trhá a cez podlhovastú škáru saspoza neho niečo vysúva. Z kopca sa pomaly vypla-zil dlhý hnedý had, neisto sa pridŕžal steny obrazu,potom stojana, na ktorom obraz stál, až nakoniecspadol na podlahu a odplazil sa k najbližšej stene.

Váhala som, či mám dať prednosť hysterickémuvýlevu, alebo racionálnej stránke svojej osobnosti,nakoniec som vstala a pomaly išla otcovi povedať,čo sa stalo. Potom si už pamätám iba to, že som saráno zobudila vo svojej posteli. Hneď som vstalaa opäť išla hľadať otca, žiadať vysvetlenie, ale tensa iba typicky, sotva badateľne usmial a podal tonajjednoduchšie vysvetlenie.

Vraj mi prišlo zle, odpadla som na chodbe, a takma odniesli do postele, hada našli a chytili. Keď somišla okolo jeho pracovne, ktorá bola zároveň knižni-cou, zistila som, že obraz aj so stojanom sú preč.

Bolo zjavné, že ho niekto úmyselne narezal a na-stražil zaň hada, no neviem, či by som takéto pri-znanie od otca prijala radšej ako žiadne vysvetleniea odpratanie dôkazov. A tak som pohodlne uviazlav bahne mlčania a nevedomosti, ktoré ma postupnevťahovalo čoraz hlbšie.

Zo šatne prechádzam chodbami a izbami, vtiah-nu ma do prúdu spomienok, melanchólie a sebaľú-tosti. Aj keď tu nezostalo takmer nič, živo si vy-bavujem nábytok, koberce, drobné detaily, kopeczbytočností, ktoré skladoval každý obyvateľ tohto

Alica Bartková

16www.bartkova.sk

domu. Napriek tomu, že ma otec vychovával sám,pretože mama zomrela pri dopravnej nehode, keďsom mala rok, nikdy som nepociťovala, že smesami, pretože náš dom bol zároveň divadlom, kdesa hmýrili herci od rána do večera. Niektorí z nichaj bývali na dolnom poschodí, kde bol neustályzhon.

Otec hry režíroval, písal aj vlastné a ja som trá-vila dni uprostred tohto permanentného maškarné-ho plesu. Niežeby mi to prekážalo, vtedy som tobrala ako normálnu súčasť života, ale keď sa spätnenad tým zamyslím, vyrastala som v spoločnostiľudí, ktorí boli jeden deň šľachticom, pestúnkou,démonom, vrahyňou, na druhý deň alebo o týždeňzase úradníkom, prostitútkou, kňazom, lekárkou…Občas som pochybovala, kým sú v skutočnosti, do-konca či vôbec majú nejakú vlastnú osobnosť, nozvykla som si, ale s odstupom času mi to nepripadáako vhodné prostredie pre výchovu dieťaťa. Vlastneto nie je vhodné prostredie pre nikoho. Ak k tomuešte pripočítate otcove scénky, pri ktorých ste malipocit, že ste sa ocitli v situácii, ktorú nemôžete ni-jako ovládať…

Sú okamihy, keď človek nič nezmôže. Nemôževylúčiť riziko, že príde o svojich blízkych, že prídeo vlastný život, že sa musí prizerať na utrpenieiných. Dialo sa to, deje sa to každý deň a aj sa tobude diať.

NÁVRAT

17www.bartkova.sk

Bezmocné, zbytočné existencie. Ľudia postupneporciovaní únoscami kvôli meškajúcemu výkupné-mu. Splynovaní nacistami v koncentračných tábo-roch. Ľudia zastrelení pri prepade banky. Zomie-rajúci na neliečiteľné choroby. Zmasakrovaní prihaváriách na cestách, pri výbuchoch spôsobenýchsamovražednými atentátnikmi. Hnijúci vo väze-niach za zločiny, ktoré nespáchali. Chytení ako zvie-ratá v pasci. Ľudia z obrazov Francisa Bacona, kto-rí sa často aj snažia vymotať zo situácie, v ktorej saocitli, no divákovi je úplne jasné, že sa im to nepo-darí. Aj ja som sa vďaka otcovi ocitala pomerne čas-to v takýchto nečakaných, neriešiteľných situáciách.

Beethoven v pasci.Had zvliekajúci sa z kože, akoby odhadzoval

masku. Jeho prelínajúce sa protichodné úlohyv symbolike a mytológii. Jeho sila a zároveň bez-mocnosť. Jeho útočnosť a plachosť. Niekde na za-čiatku púte bol medzi krivými zrkadlami a kulisa-mi. Na jej konci vás už ťažko prekvapí, že svetlo,ktoré zapaľujete každý deň, svieti odrazu z opačné-ho konca izby, že steny majú zo dňa na deň inú far-bu, že rôzne detaily na obrazoch, na ktoré sa poze-ráte od detstva, miznú alebo sa menia. Že počúvatepríbeh o človeku, ktorý vyhral v lotérii, išiel si vy-zdvihnúť peniaze a zomrel pri prepade banky. Vtomzacítite dym, idete za pachom do vedľajšej miest-nosti, kde horí kufor plný bankoviek. Že otec hovo-

Alica Bartková

18www.bartkova.sk

rí o druhej svetovej vojne, a vy zrazu počujete zozáhrady výstrely. Pozriete sa von oknom a vidíte, žetam pobehuje a strieľa asi desať mužov vo vojen-ských uniformách. Neviem, čo týmito a ešte mno-hými inými scénkami chcel otec dosiahnuť, ani mito nikdy nevysvetlil. Možno ma chcel pripraviť nanepredvídateľné udalosti, odstrániť detskú naivitu,naučiť ma spoliehať sa na vlastný rozum… V ko-nečnom dôsledku dosiahol len to, že moje úvahy sakaždý deň zmietali v nepriechodných cestách vlast-nej mysle, krajiny, v ktorej som žila, sveta, vesmí-ru… Moje myšlienky spravili z môjho tela vreckoželatíny, ktoré mohlo každú chvíľu prasknúť.

Vchádzam do svojej izby, kde som sa často skrý-vala pred nevyspytateľnosťou života, ktorý somžila, a pred ľuďmi, čo patrili do môjho života. Vďa-ka nim som veľmi rýchlo pochopila, že ľudia nie súani dobrí, ani zlí, sú niekde uprostred, mix láska-vosti, krutosti, dobroprajnosti, závisti, statočnosti,zbabelosti, optimizmu, pesimizmu, veselosti, smút-ku… A abstraktné pojmy dobra a zla sú len príves-kami na krkoch tých dvojhlavých drakov. Moja izbanikdy nebola preplnená, ale aj tak ju bez všet-kých tých vecí, čo tvorili jej súčasť, a možno aj sú-časť mňa samej, takmer nespoznávam. Jediné, čo sazmenilo na jej atmosfére, je výhľad z okna, ktorézub času tiež mierne ohlodal, a prach, škvrny oddažďa a zvyšky pavučiny v hornom rohu prekážajú

NÁVRAT

19www.bartkova.sk

vo výhľade. Kopce, les, park a domy, nerovnomer-ne roztrúsené ako čerešne v nedbalo upečenom ko-láči, zostali v podstate rovnaké, iba stromy za tieroky vyrástli a zatieňujú väčšinu parku. Žiť v tomčase znova je pre mňa rovnako nepredstaviteľnéako otočiť hlavu o 360 stupňov.

Beethoven masochista.Vraciam sa naspäť cez tmavé chodby, v ktorých

už dávno nesvieti svetlo, cez miestnosť kedysi plnúkulís, cez divadelnú šatňu, ktorú dnes napĺňa lenzvuk škrípajúcich dverí, a napokon otváram širokédvere divadla ponoreného do tmy. Keďže jedinýmzdrojom svetla je okno na chodbe, v ktorej ešte stá-le stojím, staré divadlo pôsobí ako čierna diera, akdo nej niečo „spadne“, už sa z nej nevráti. Zatváramdvere, spomienky aj myšlienky na to, čo bude ďalej,a túžba po čerstvom vzduchu a prítomnosti ma že-nie von. Kulisa čerta nad schodiskom už dávno ne-zaberá prvé miesto v psychických traumách môjhoživota. Ako som vyrastala, za všetko, čo mi spôso-bovalo strach a neistotu, som pripisovala vinu svoj-mu otcovi. Možno neprávom, možno aj právom, nonemrzí ma to, pretože viem, že dobrovoľne, a mož-no aj cielene, stratil moju lásku dieťaťa.

Beethoven žalobca.Zhlboka sa nadychujem čerstvého vzduchu v zá-

hrade utopenej v burine. Stromy ohnuté pod nápo-rom vetra, suché konáre sa ťahajú k zemi, dve la-

Alica Bartková

20www.bartkova.sk

vičky zasadené oproti sebe sú zarastené machoma praskliny na nich nesvedčia o ich bezpečnosti.Napriek tomu si sadám na jednu z nich a pozerámna kedysi upravený chodník, z ktorého teraz vyras-tá pomedzi dlažobné kocky tráva. A v tráve jedenmalý žltý kvietok. Aj keď nemám rada kvety, tentomi pripadá ako ospravedlnenie prírody a času zavšade viditeľné prvky devastácie.

Protiklady spletené do biča nejednoznačnosti.Biča, ktorý práska všade okolo vás a vaše ideálya šablóny správneho života sú vám na nič.

Beethoven sudca.Nápor pochybností, či moje rozhodnutie vrátiť sa

bolo správne, je občas taký silný, že ma z toho bolíhlava, no viem, že nebolo unáhlené. Myšlienka, žeodísť z Las Vegas, vykašľať sa na ľudí, ktorým ajtak nedôverujem, zanechať po sebe črepiny nepo-darených vzťahov, nechať tak prácu, ktorá ma vždyiba živila, ale nikdy nenapĺňala, by nebolo až takézlé, tak táto myšlienka mi v hlave krúžila už dávno.Možno je to aj moja vina, že každý dôvernejší vzťahsa mi vždy rozsypal ako domček z kariet, pretoženikomu nedokážem dôverovať. Po čase to prestaloľudí baviť a radšej to vzdali. Aj toto som však vždydávala za vinu otcovi, veď s mojou dôverou k ne-mu, k najdôležitejšej osobe v mojom živote, zaob-chádzal ako so špinavou handrou. V podstate sa mupodaril uskutočniť, čo chcel. Naučil ma, že nemám

NÁVRAT

21www.bartkova.sk

dôverovať nikomu a ničomu, okrem vlastného ro-zumu, ale myslím, že namiesto toho, aby mi životuľahčil, dosiahol pravý opak.

Neustála túžba po dokonalosti a zároveň ve-domie, že nie je možná… bič protikladov plieskavšade okolo a ja súdim ľudí ešte skôr, ako sa majúmožnosť prejaviť. Súdim ich úsmevy, závistlivépohľady, prosby, výčitky, útlocitnosť, výbušnosť,bezmocnosť, silu, radosť, žiaľ… ich rozum a hlú-posť.

Odmenou a trestom je mi len osamelosť a pocitúzkosti v hrdle.

Beethoven kat.Prichytávam sa, ako kráčam preč od domu zíva-

júceho prázdnotou, zato s hlavou na prasknutieplnou spomienok. Hmýria sa tam, tlačia, pichajú,trhajú mozog na kusy… Čím viac myšlienok, ktorédo seba v rýchlosti narážajú a tlačia sa v bludiskubez východu, tým intenzívnejšie cítim, že je jedno,kým človek v živote je. Je úplne jedno, či si štetkana heroíne, riaditeľ banky, predavač hot-dogov, ak-tivistka za práva menšín, majiteľ kasína v Las Vegasalebo pastier oviec v Mongolsku. Je jedno, či tiz úst tečie krvavá slina, alebo ich máš plné kaviáru.Ak má človek nádej aspoň na niekoľko okamihovspokojnosti, možno stojí za to žiť.

Krok za krokom. Jednoduchá chôdza sa v mojomprípade rovná výstupu po najvyššej lezeckej stene.

Alica Bartková

22www.bartkova.sk

Vychádzam bránou von na chodník a odzadu začu-jem tichý hlas.

„Cherry?“Ešte skôr ako sa obrátim, viem, kto to je. Evi-

dentne stále býva v tom istom dome vzdialenom odnášho asi päťdesiat metrov. Pamätám si, že domamali na stene priklincovaného handrového panáka.Mala som bábky od výmyslu sveta, ale tento panákma chytil za srdce viac ako všetky ostatné dokopy.Možno preto, lebo mi ho bolo ľúto. Pani Rawsthor-nová vtedy mala asi štyridsať rokov. Dnes má te-da o dvadsať rokov a desať kíl viac, ale prívetivýúsmev a zvedavé oči zostali nezmenené.

Nakláňam sa k nižšej žene, aby ma mohla bacu-ľatými rukami objať okolo pliec. Nasleduje krátkyrozhovor o mojom príchode, o otcovi, ktorý odišiels hercami ktovie kam. Potom, ako som odišla, vrajzačalo veľké sťahovanie a jedného dňa tu zostalprázdny dom, do ktorého odvtedy nik nevstúpil.Žiadne správy prečo odišiel. Žiadne správy kamodišiel.

Isabela Rawsthornová hovorí, že vedela, žedoma nie som šťastná. A že deti by mali byť šťast-né. Aspoň spokojné. Jej postava, vzdialená pol met-ra a dvadsať rokov, mi teraz pripomína toho han-drového panáka. Hnedý sveter, hnedé nohavice,ovisnuté plecia, mierne zhrbený chrbát… Ešte jed-no objatie, a ja sa čo najrýchlejšie pracem preč.

NÁVRAT

23www.bartkova.sk

Neviem presne, čo chcem, ale viem, čo nechcem,a aj to je niečo. Už nechcem čakať a žltnúť v škatu-li spolu s ostatnými nepopísanými papiermi. Chcemsa nechať pokrčiť, zahodiť, unášať vetrom, namočiťdo vody, do blata, roztrhať na kusy… Čo so starýmdomom plným prachu a zatuchnutých spomienok?Vyhodiť ho do vzduchu a skákať do sýtosti po jehotroskách? Nechať ho schátrať a spadnúť pod tiažoupanoptika, ktoré v sebe nesie? Predať ho a kúpiť sizaň úplne iný na inom mieste? Začať odznova a po-kúsiť sa zabudnúť… Kliešťa, ktorý je vo mne hlbo-ko zarytý, by som sa však nezbavila. Radšej strhaťtapety, vymaľovať steny, vymeniť parkety, upratať,nanovo zariadiť… to nie je taký zlý nápad. Najaťhercov, režiséra, zaobstarať kostýmy, kulisy… vy-tvoriť nový sklad pre nové myšlienky. Vynoviť sta-rú bublinu plnú nevykričanej zlosti. Hieroglyfynevyrieknutých otázok a odpovedí zmeniť na oby-čajnú, čistú, nepopísanú dosku. Nečakám, že sa po-tom všetko zavŕši a rozuzlí ako v dlhom televíznomseriáli, ale možno kliešť zavŕtaný do mňa už nebu-de mať chuť na krv človeka, ktorý ho apaticky pre-hliada.

Alica Bartková

24www.bartkova.sk

4.

A TAK TU TERAZ STOJÍM medzi kopou drevenýchdosiek, medzi špachtľami, štetcami, škatuľami, ple-chovkami od farieb a náterov, ktorých pach vymie-ta všetok zatuchnutý divadelný puch, aby sa neskôrvytvoril znova. Stojím na pohrebisku bez náhrob-kov, raz tu možno budem mať vlastný náhroboksvojej budúcnosti. Vidím, ako sa farby postupnemenia z tmavých, pochmúrnych tónov na svetlejšiea teplejšie, ako sa menia steny, podlaha, nábytok,svetlo, atmosféra… Tomuto všetkému však stálekraľuje postava čerta nad schodiskom. Milosť somdala aj stene plnej výjavov, ktorá sa rozprestierapod ním. Rozškľabené tváre, prehnané gestá, výra-zy plné smútku, radosti, pochybností… všetci sasnažia rozpovedať svoj príbeh. Zrak mi blúdi pohrubých a tenkých nánosoch farby, po žiarivých fi-gúrach na tmavom pozadí a sústreďuje sa na scénuzo sna, ktorý sa mi v detstve často sníval. Raz somho prerozprávala otcovi a onedlho si našiel miestona stene.

25www.bartkova.sk

Budila som sa po ňom s výkrikom a akýsi obran-ný mechanizmus ma vždy vystrelil do sedu. Ľudiasa väčšinou boja tmy, ja mám však v tomto snestrach zo svetla. Idem v ňom dole schodmi. Zatvá-ram za sebou dvere. Idem hlbšie, ešte hlbšie do tmya zatváram za sebou ďalšie dvere na závoru. Cez ichškáry je však stále vidieť svetlo a ja zostupujemneistým krokom ešte hlbšie. Povolená skoba ďal-ších dvier za mnou opäť zapadne a ja s nohouv prázdne šmátram po ďalšom schode, aj keď tmanie je úplná. Inštinktívne idem ďalej a rýchlo sahmatom snažím presvedčiť, či sú bezpečnostnézámky na ďalších a ďalších dverách dobre zaistené.Už je úplná tma a ja nadobúdam pocit bezpečia,keď vtom niekto škrtne zápalkou. Vidím, že sa na-chádzam v prekvapujúco veľkej miestnosti, odkiaľuž dvere ďalej nevedú, a v rohu stojí môj otec. Zá-palka, ktorú drží v ruke, osvetľuje jeho tvár bez vý-razu a prázdnu miestnosť, z ktorej niet úniku nikaminam než opäť na svetlo. Neschopnosť voľby maničí a zobúdzam sa v pyžame presiaknutom potom.Aj to je namaľované na stene. Dieťa v bielej nočnejkošeli sedí na posteli s výrazom úzkosti v tvári.

Alica Bartková

26www.bartkova.sk

5.

NASA V ROKU 1977 zaznamenala dielo Ludwigavan Beethovena a poslala ho na palube rakety dovesmíru pre prípad, že by mimozemšťania mali pre-hrávač.

Jeden z mnohých prípadov ľudskej túžby, naivi-ty, nevedomosti. Niekedy je nevedomosť lepšia.Niekedy je lepší sebaklam. A niekedy je sebaklampotrebný pre prežitie. Slová útechy v bezútešnýchsituáciách. Tabletky a masti proti bolesti len tlmiabolesť, no jej príčina zostáva.

Veď je to iba sen.Ludwig van Beethoven stratený vo vesmíre.

27www.bartkova.sk

6.

A TAK TU TEDA SEDÍM a pozorujem kompromitu-júce situácie plné prirodzenosti, ľudia sedia na zá-chodoch, nahí chodia po byte, podvádzajú človeka,ktorému sľubovali vernosť až do smrti, so zrolova-nou bankovkou v nose vdychujú kus svojho šťastia,do úst plných jedla si pažravo pchajú ďalšie sústo…Diváci chcú vidieť bez toho, aby boli videní. Leni-vosť. Voyerizmus. Potreba, aby za vás žil niektoiný. Ste pri tmavej kľúčovej dierke pomyselnýchdverí, ktoré vás oddeľujú od scény, a vnímate hranécity v hraných situáciách.

Skutočné city v hraných situáciách. Skutočne pre-žívate hnev, radosť, smútok… a plačete, smejetesa… a nechávate sa oklamať. Sebaklam ako príjem-né východisko. Sebaklam, taký dôležitý pre život.

Toto všetko pozorujem z balkóna. Jedno sedadlo.Jedno miesto. Jedna kukla, do ktorej nevidieť. Z nejvšak vidieť všetko. Vidím hercov, vidím publikum.Tmavé obrysy hláv sa natriasajú od smiechu, sklá-ňajú sa pre plač, inokedy sú bez jediného pohybu,

28www.bartkova.sk

napäté od očakávania. Vidím skúšky hier, kde sa –áno, pani Rawsthornová – mení na javisku na pros-titútku, umierajúcu ženu, grófku, zlodejku, milujú-cu starú mamu…

Pani Rawsthornová, trochu doľava prosím!Pani Rawsthornová, ešte viac afektovane!Isabela, prežeň ten smiech ešte viac!A Isabela Rawsthornová sa smeje, plače, kričí

podľa potreby. Jeden z mnohých hercov – neher-cov – ktorých som si vybrala. Títo ľudia cez deň na-kupujú, varia, strihajú trávnik, zachraňujú životyako lekári, zdravotníci, predierajú sa nudou a tupoblokujú tovar v supermarketoch ako pokladníci,opravujú práčky, chladničky, mixéry a iné harabur-die, líhajú si s cudzími ľuďmi do postelí s luxusný-mi prikrývkami, no aj na matrace presiaknuté ciga-retovým dymom a alkoholovými výparmi. Majúdvadsať, tridsať, štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat, se-demdesiat rokov, žijú svoje životy, aby večer zoža-li potlesk za predstierané životy.

NÁVRAT

29www.bartkova.sk

7.

ČÍSLO 1. ISABELA RAWSTHORNOVÁ. 62 rokov. Že-na v domácnosti. Neisté pohyby, prívetivý pohľad,prešedivené vlasy zopnuté dozadu. Poslušné dieťa,poslušná žena, vždy s úsmevom na tvári a koláčmiv ruke. Dve deti vychovala rovnako idylicky, ako vy-chovávali ju. Rána všetky rovnaké. Vajcia na panvici.Čerstvá pomarančová šťava. Hrianky. Desiate. Bozkyna čelo. Zamávanie. A čakanie. Kým sa deti vrátia zoškoly a manžel z práce. Polovicu života len čakala.A varila. A upratovala. Niet miesta pre výnimočnosť.

Aj v zákutiach idylického prostredia môžete nájsťprach.

Spočiatku chodila len občas, pozerala, ako sa sta-rý dom mení, potom som jej začala viac hovoriťo tom, čo by mohlo z toho všetkého zmätku a úsiliavzniknúť, a pomedzi klince, kladivá a vrtáky zbada-la možno príležitosť zahodiť úsmev a vykričať sa.Otázky plné úzkosti sú v nej dlho hlboko zarytéa teraz sa pýtajú von. Toto má byť všetko?! Totostačí?! Týmto to končí?!

30www.bartkova.sk

Deti sú dávno preč z domu, manžel dávno zo-mrel a ona opäť iba čaká, ani sama nevie načo.Čaká a starne. Na moje prekvapenie som ju nemu-sela vôbec presviedčať, aby sa chopila príležitostia vcítila sa do niečoho, čo možno mohlo byť, alenikdy nebolo. A tak teraz Isabela Rawsthornovápredvádza egocentrickú prísnu babizňu, vyslúženúherečku – alkoholičku, spisovateľku, ktorá spravi-la dieru do sveta a vždy obletovaná ostala odrazusama ako prst.

NÁVRAT

31www.bartkova.sk

8.

KEĎ SOM MALA SEDEMNÁSŤ ROKOV, otec ma zo-bral na koncert symfonického orchestra do Londý-na. Dedičstvo ľudstva po Ludwigovi van Beethove-novi sa všetkým prítomným intenzívne zarývalo douší a tóny Deviatej symfónie si každý vychutnávalpo svojom. Niekto plakal, niekto sa usmieval, nie-kto s kamennou maskou na tvári prežíval vnútornýboj, iní sa škľabili a s idiotským výrazom sa necha-li unášať nádhernou hudbou. Zrak mi kĺzal po všet-kých možných druhoch sláčikových a dychovýchnástrojov a hudobníkoch, ktorí na nich hrali, akobysa narodili iba preto. Pozerala som sa na dirigenta,ako pred sebou šibrinkuje s veľmi zvláštnou diri-gentskou paličkou. Jeden jej koniec – zaostrený ko-vový hrot pripomínajúci šíp – smeroval na hudob-níkov. Druhý koniec, malé farebné pierko, troškuvykúkal spod jeho dlane, tiež pripomínal šíp. Bol tošíp. A táto myšlienka mi doznievala v hlave spolus poslednými tónmi. Celou cestou domov som roz-mýšľala, čo to malo znamenať. Tušila som, že je

32www.bartkova.sk

v tom zapletený otec, no nič som sa ho nespýtala,pretože som vedela, že by mi aj tak nič nepovedal.O pár mesiacov nato som odišla študovať do Spoje-ných štátov a ako plnoletý človek, čo neverí niko-mu a ničomu, no je zásobený otcovými peniazmi(jeho majetok nebol vôbec malý), som konečnemala možnosť žiť život bez žalúdočných vredov.Šíp symbolizuje impulz. V mojom prípade novúcestu. Nový život. Nechal ma ísť.

NÁVRAT

33www.bartkova.sk

9.

ČÍSLO 2. ERIC E. BONNARD. 34 rokov. Trhané po-hyby. Útla, stredne vysoká postava. Tmavé krátkevlasy, tmavé oči. Eric otca nikdy nevidel. Keď maltri roky, mama ho nechala celý deň samého. Jehoplač ju neprivolal, ale privolal susedov, a tí políciu.Nikdy nemala presvedčivé výhovorky, no aj tak sato stávalo znova a znova. Keď mal Eric šesť rokov,matkin nový milenec zmlátil najprv ju, potom jeho,potom vyhodil von oknom televízor a šnúrou odneho ho zviazal. To, čo spravil s jeho matkou, je sta-rá známa odrhovačka, a Ericovi nepomohli ani slzy,ani krik, ani prosby. Keď mal desať rokov, matkinďalší psychopatický, na drogách závislý milenecz ničoho nič vytiahol zbraň a odstrelil sa priamov kuchyni. Kúsky jeho mozgu by sa na stene držalidonekonečna, a tak to Eric odpratal, poumýval krvz podlahy, zatrel stenu bielou farbou a ďalej sa pre-dieral nepriechodnou džungľou svojho krátkehoživota. Keď mal štrnásť, prišiel domov zo školya prvé, čo začul, bol matkin krik. Jej milenec ju

34www.bartkova.sk

mlátil ako obvykle, no akoby mu to nestačilo. Vy-tiahol akúsi šnúru a začal ju ňou škrtiť. V Ericovi sav tej chvíli uvoľnil všetok potlačovaný hnev, bezváhania zobral starú ťažkú vázu, jeden z mála ne-rozbitých predmetov v byte, a z celej sily ňou udrelnásilníka do hlavy, ktorá sa v momente zalialakrvou. Matka ešte stále ťažko dýchala, držala sa zakrk a zdesene pozerala na muža ležiaceho v kalužikrvi. Videla však, že sa hýbe, tak k nemu skočila,zobrala mu hlavu do náručia a začala mu ošetrovaťranu. Kým ho ukladala do postele, Eric tam celý časnehybne stál. Potom matka prišla k nemu a celou si-lou ho udrela päsťou do tváre. Vraj nech sa prace.Vraj je už dosť starý na to, aby sa o seba staral sám.Nech jej dá konečne pokoj a nech si žije svoj vlast-ný život. A tak sa Eric predieral pralesom príleži-tostných prác, vzťahov vopred odsúdených na zánika ďalšej nespravodlivosti všade naokolo. Ale nestra-til silu a vôľu predierať sa a nevzdal sa predstavylepšieho sveta.

Keď raz stál na prechode pre chodcov a čakal namoment, kedy so stádom ďalších ľudí bude môcťprejsť na druhú stranu, uvidel na stĺpe po svojej pra-vej ruke nalepený leták: Zahrajte sa na človeka,ktorým by ste chceli byť. Kým ste, ale neodvážite sabyť. Kým nemôžete byť. Skúste byť niekým iným.Aspoň na chvíľu. Doprajte si ten luxus a zabudnitena to, ako žijete.

NÁVRAT

35www.bartkova.sk

Muž po jeho ľavej ruke niečo kričí na ženu prednimi. Autá stoja, stádo sa začína hýbať a Eric strhá-va leták.

A teraz predstiera, že je rozmaznaný syn z boha-tej rodiny. A hrá sa na zubára, čo sa topí v parano-jach. A riaditeľa banky. A policajta. A šéfkuchára.

Má pocit, akoby pri predieraní sa pralesom odra-zu od niekoho dostal veľkú mačetu.

Alica Bartková

36www.bartkova.sk

10.

ČÍSLO 3. ALEX. Iba Alex, pretože druhé menonikdy neuviedol. 42 rokov. Rozvedený. Dve deti.V práci hulvát, doma trpí fóbiou zo samoty. Právni-kovi, čo sa špecializuje na poistné podvody, je em-patia na príťaž.

Presviedčať porotu, že ľudia nemajú nárok na vy-platenie poistného, lebo si dom podpálili sami, bytsi vykradli sami, autom napálili do stĺpa úmyselne,aj keď to tak možno nie je, to nie je nič pre citlivépovahy. Nástojčivé ubezpečovanie, že človek malpredpoklad oslepnúť už pred poistením. Už predpoistením tu bolo podozrenie, že má rakovinu. Po-dozrenie, že má začínajúcu neurologickú poruchu,pretože túto závažnú chorobu mala aj polovica jehopríbuzných. Zneužil situáciu a neuviedol všetky po-trebné údaje. Žiadne peniaze nedostane. Nech sa sosvojou chorobou vysporiada sám. Že fóbia z otvo-rených priestranstiev žene odrazu bráni chodiť dopráce? – Jej problém. Že klaustrofóbia mužoviohrozuje život? – To je nám fuk. Nespočetné množ-

37www.bartkova.sk

stvo fóbií, ktoré nosia ľudia v hlavách, je nám rov-nako ľahostajné, ako skutočnosť, že ruskému zbo-hatlíkovi sa minul kaviár.

Alex nie je presvedčený o tom, čo hovorí. Hovo-rí však presvedčivo.

A všetko to hovorí psychologičke. Aj to, že už asinevládze klamať.

A ona to musí počúvať.A počúva aj obrovské množstvo zbytočných rečí

od iných ľudí.

Alica Bartková

38www.bartkova.sk

11.

ČÍSLO 4. TRACY GOODMANOVÁ. 38 rokov. Psy-chologička. Útla postava, blond vlasy. Ak sa TracyGoodmanovej spýtate, či skutočne pomáha ľuďom,odpovie vám, že asi áno. Ak sa jej spýtate, ako torobí, odpovie, že ich nechá, aby sa vyrozprávali.Často im položí len zopár otázok, nasleduje vodo-pád rečí a ona len čaká, kedy uplynie ich čas. Spo-kojní, že dostali zo seba von niektoré črepiny svo-jich rozbitých ideálov, s radosťou zaplatia účet.A ona za nimi s radosťou zavrie dvere. Byť platenáod hodiny, aby analyzovala myšlienky, pocity, sny,je blbosť. Vzorce, pravidlá, šablóny, ktoré na ľudíaplikuje, často nie sú v súlade s tým, čo by skutoč-ne chcela spraviť. Polovicu ľudí, čo si k nej chodiariešiť sami v sebe svoje malé osobné drámy, by jed-noducho prefackala a poslala preč. Starý, osvedče-ný, jednoduchý spôsob. Ona ich však musí zahrie-vať v teplej sterilnej vate a čakať, kým konečnerozbijú tú blbú škrupinu a vylezú von. Ak takto ča-káte a počúvate v tom istom kresle, na tom istom

39www.bartkova.sk

mieste, deň čo deň neustále sa opakujúce bludy,prestane vás to baviť. Bezodný kypiaci hrniec, z kto-rého sa valia kecy od výmyslu sveta, vás zaplavujetýmto horúcim svinstvom rýchlejšie, než si to stih-nete uvedomiť. Problémy v manželstve, problémyv práci, problémy s deťmi, problémy detí, nočnémory, smrť rodičov… A fóbie. Fóbia z čajovýchvrecúšok, fóbia z odhalených kolien, fóbia z klaunov,z automatov na rôzny tovar, z akvárií, zo sviečok, zozažltnutého papiera, veterných mlynov, namaľova-ných pier, hliníkových fólií, suchého dreva, blata,špendlíkov, diaľkových ovládačov. Fóbia zo slúcha-diel. Fóbia z obilných klíčkov. Fóbia z lepidiel.

Všetky tie fóbie sa špičkou chvosta dotkli TracyGoodmanovej. Raz zbadala leták, kde sa písaloo mieste, na ktorom by si mohla dovoliť byť nie-kým iným.

A teraz Tracy udiera Alexa do tváre.A predvádza, ako ho kope do brucha.A on skučí.A plače.A má pocit, že si to zaslúži.

Alica Bartková

40www.bartkova.sk

12.

OTEC MI VŽDY ZAKAZOVAL KLÁSŤ OTÁZKY. Hovo-ril, že otázky kladú iba ľudia, ktorí sami nevedia, čopovedať. Mne sa to vtedy zdalo nezmyselné a bralasom to ako ďalší následok jeho divnej povahy, nov istom zmysle mal pravdu. Prázdne, formálne vetyplné neistoty neskôr začali štvať aj mňa. Každoden-né zdvorilostné frázy v práci, na ulici, vo výťahoch,v obchodoch, na večierkoch… Kecy priateľov, kto-rí vám prischli, ani neviete ako. Otázky typu: „Akosa máš?“, „Čo máš nové?“, „Ako sa darí?“… (buďsú príliš zvedaví, alebo sami nevedia, čo povedať).Otravné reči počujete od univerzitného profesora,poučujúceho iných ľudí, aj od mäsiara, ktorý zabíjazvieratá na bitúnku a ktorému asi nikdy nenapadne,aby sa sám zabil.

Vidíte ich iba otvárať ústa, ale zmysel nikde.A odpovedáte. Jedným slovom. Dvoma slovami.Ďalšou otázkou. Rovnako zbytočne. Ale to, čo sku-točne cítite, ako skutočne žijete, čo chcete povedať,si nechávate pre seba. Ja som batoh plný rečí –

41www.bartkova.sk

vzorcov nosila na chrbte tak dlho, pokiaľ som ne-prišla na to, že mojou najobľúbenejšou otázkou jeČO? A najobľúbenejšou odpoveďou NEVIEM. Po-tom som už nepociťovala nutkanie zvracať, kedy-koľvek sa ma človek, ktorého vídam každý tretídeň, spýtal „Ako sa máš?“ a zakaždým som odpo-vedala „Neviem.“ Ak by ho to skutočne zaujímalo,pýtal by sa ďalej, no aj tak by mal smolu, pretožecelý svoj životopis, ktorý súvisí s mojím momen-tálnym stavom, by som na počkanie prerozprávaťsnáď ani nevedela. No po takejto odpovedi sa niktonič viac nepýtal a žil si svoj život plný otázok ďalej.

Teraz kladiem otázky ja. Pretože ma ľudia sku-točne zaujímajú.

Alica Bartková

42www.bartkova.sk

13.

JOHN BERKELEY. Číslo 5. 49 rokov. Rozvodovýprávnik.

Škriepky, škrípanie zubov, výbuchy zlosti, tečú-ce nervy na dennom poriadku.

Tí istí ľudia, ktorí si pred pár rokmi sľubovalilásku a vernosť až do smrti, sa súdia o deti, psy,mačky, autá, domy, obrazy, príbory, poháre, črep-níky…

Kto za to môže, že manžel vyhodil štyridsaťtisíclibier za rozbíjanie starých čínskych váz, aby si vy-ventiloval zlosť? On tvrdí, že ho k tomu dohnala tábeštia, ona tvrdí, že za to môže ten debil sám.A uvádza to ako ďalšiu príčinu rozvodu. A chce po-lovicu rozbitých peňazí. Chce polovicu všetkého,čo jej manžel nadobudol. A ich už dospelé deti salen prizerajú, ako sa konečne rozpadá ich roky na-rušený vzťah a končí sa hranie na rodinu, ktorá za-padá do spoločensky zaužívanej šablóny.

Kto za to môže, že si o dvadsať rokov mladšiamanželka našla milenca? On tvrdí, že tá ziskuchti-

43www.bartkova.sk

vá mrcha si ho zobrala len pre prachy, ona tvrdí, žeten impotentný kretén jej za to nestál.

Rozvody rýchle, rozvody zdĺhavé, rozvody ne-konečné…

John Berkeley bol ženatý. Manželka ho vždy ča-kala s večerou, uprataným domom a úsmevom natvári. Idylická scenéria zaliata do skla. Rozbiť juvšak stihla rakovina ešte skôr, ako stihli mať deti,ešte skôr, ako ju stihli rozbiť oni sami. A tak sa užneoženil. A tak sa už pätnásť rokov prediera chvíľ-kovými známosťami so ženami, no ani jedna z nichsa nevyrovná tej, s ktorou sa už súperiť nedá. Den-nodenne počúva výčitky a vidí ostré pohľady, zlos-ťou vytvorené grimasy a vycerené zuby. Nikdy muani nenapadlo, že by mohol skončiť podobne. A jemu z toho zle.

A tak teraz John dostáva pokyny.Choď k nej bližšie!Sadaj si za stôl pomalšie!Ideš o dve minúty!Na pódiu zosobňuje dokonalých manželov a do-

konalých otcov. Superhrdinov, ktorým na ich hrdin-stvo stačí len niekoľko obyčajných ľudských vlast-ností.

Alica Bartková

44www.bartkova.sk

14.

LUDWIG VAN BEETHOVEN. Nižšia postava, vypuk-lé čelo, malý hranatý nos, energická brada, prísnepery. Tak ho opisovali jeho súčasníci.

Zodpovednosť. Ťažko povedať, či mu bola vro-dená, alebo ju nadobudol v dôsledku životnýchokolností. Ktosi povedal, že Beethoven nebol nikdymladý. Vo veku, keď deti poznajú iba bezstarost-nosť a hry, poznal len tvrdosť života. Jeho otec bolsurový opilec. Keď rozpoznal synov talent, nútil hopodľa Mozartovho vzoru cvičiť na klavíri tak často,ako sa len dalo. Dokonca ho budil aj v noci a nútilhrať často až do svitania. Ludwig bol v trinástichrokoch organistom, v sedemnástich sa staral o dvochbratov a otca, ktorý po smrti matky chľastal ešte viac.

Zodpovednosť.Čoskoro sa stal uznávaným umelcom, no od

dvadsiateho šiesteho roku života strácal sluch.Opustil dráhu koncertného umelca a venoval sa vý-lučne komponovaniu. O svojich dielach dlho pre-mýšľal, pripravoval tematický materiál, veľakrát ho

45www.bartkova.sk

menil, preto bol počet jeho skladieb menší, ale hĺbkaa presvedčivosť vyjadrených myšlienok silnejšia.

Zodpovednosť.Postupne sa vzďaľoval od ľudí, žil samotársky,

kvôli vnútornému nepokoju často menil byty. Čomôže očakávať od sveta a života hudobník, ktorýnepočuje?! Napriek tomu tvoril ďalej. Možno niepreto, že chcel, ale preto, že musel. Netvoril preto,aby pobavil ľudí, ale aby dal priechod myšlienkam,ktoré sa pýtali von z jeho mysle.

Zodpovednosť.Pri duševnom stave, ovplyvnenom hluchotou

a rôznymi inými chorobami, mal neraz blízko k sa-movražedným úmyslom. Uvedomoval si však svo-je umelecké poslanie, a vďaka tomu ich prekonával.

Zodpovednosť k svojmu talentu.Zodpovednosť k svojmu rozumu.Zodpovednosť k vlastnému životu.Jeho dielo doteraz zaznieva zo všetkých kútov

zeme.Beethoven. Muž, ktorý to nevzdal.

Alica Bartková

46www.bartkova.sk

15.

ČÍSLO 6. ADAM MURPHY. 23 rokov. Stratený. Sámv sebe. V živote. Opustený. Otupený. A sociálna pra-covníčka mu dala na výber. Buď roznášač pizze,alebo kuriér. Darčeky počkajú, ale hlad nie. Keď siuvedomíte, že poslíček s pizzou je dnes u vás rých-lejšie ako polícia, dáte skôr prednosť kuriérovi.

A tak Adam Murphy roznáša škatule, vrecká,obálky, kvety a zabalené veci rôznych tvarov, môže-te len hádať, čo v tom je, podľa obrysov, podľa hmot-nosti, podľa veľkosti. Šesť dní v týždni v preplne-nom aute rozváža šperky, parfumy, obrazy, nábytok,kvety… Zamestnávateľ vždy prízvukuje, aby so zá-sielkami zaobchádzal nadmieru opatrne. Pritom jeúplne jedno, či sú to vankúše alebo drahý porcelán,je úplne jedno, či sú to plyšové hračky alebo vzácnyobraz. Každý deň zvoní pred niektorou bránou. Kaž-dý deň klope pri nejakých dverách. Do domácehotelefónu povie, že je tam kuriérna služba.

Hovorí ľuďom, aby mu podpísali prevzatie. Ďa-kujem. Úsmev. Dovidenia.

47www.bartkova.sk

Adam Murphy nikdy v ničom nevynikal. Dokon-čil strednú školu s priemernými výsledkami, na vy-sokú nemal peniaze a vždy si o sebe myslel, že aniintelekt. Práca kuriéra mu vynáša toľko, ako radpredchádzajúcich, rovnako jednoduchých povolaní,nikdy sa nesťažoval. Ale len preto, lebo vždy veril,že ho ešte čaká niečo lepšie. Nie, takto to nemôžebyť. Nemôže preplávať nudnou prácou a nudnýmživotom, kým si ho nepočká nudný koniec.

Raz Adam niesol niečo ako šperk, malú ľahkúškatuľku zabalenú v lesklom obale, kráčal po chod-níku k schodom do domu, keď na stĺpe pouličnéhoosvetlenia zbadal leták. Najprv si ani neuvedomil,čo na ňom je, vyšiel hore schodmi, zazvonil a odo-vzdal zásielku mladej žene, ktorá nešetrila úsmev-mi. Keď však išiel naspäť k autu, všimol si na letá-ku veľký nápis DIVADLO. Adam v divadle nikdynebol, no pomyslel si, že by to možno mohlo spes-triť jeho stereotypný, nudný život, a tak, aj keď tonemal vo zvyku, strhol leták a zobral si ho.

Nikdy mu ani nenapadlo, že by mohol hrať.Nikdy ani len netušil, čo sa v ňom ukrýva.Teraz Adam nie je v hľadisku, ale na javisku,

predvádza slabé aj silné stránky svojej osobnosti,vydolované z hĺbky ako poklad.

Alica Bartková

48www.bartkova.sk

16.

VIDÍTE SA TAKMER VŠADE. Vašu podobu odrážajúzrkadlá, sklá výkladov, kovové steny výťahov, lesk-lý pracovný stôl, vidíte sa, keď otáčate lyžičku odkávy, keď sa pozeráte do mláky, váš odraz je roz-porciovaný na kachličkách v kúpeľni, vidíte sa vovypnutej obrazovke počítača, v sklách slnečnýchokuliarov iných ľudí… Vaša podoba vás prenasle-duje rovnako ako váš tieň. Niežeby mi môj výzorniekedy prekážal, ale párkrát som pocítila túžbu vi-dieť v zrkadle niekoho iného. Nikdy som nemala nahlave parochňu, nikdy som nepocítila potrebu za-maskovať svoju skutočnú podobu na nepoznanie,alebo vcítiť sa do kože niekoho iného. Ak by som toz nejakého dôvodu musela urobiť, pripadala by somsi hlúpo a trápne. Od detstva mi bolo jasné, že he-rectvo nie je nič pre mňa. Preto ma fascinujú ľudia,ktorí to dokážu. Dokážu presvedčiť ľudí, že sú nie-kým iným.

Možno mal Marlon Brando pravdu, keď vyhlá-sil, že herectvo je najhlúpejšia práca na svete.

49www.bartkova.sk

Tváriť sa, že ste niekým iným. Každopádne, ľudíbaví nechať sa uniesť fantáziou a aspoň na chvíľuuveriť, že to, čo sa pred nimi odohráva, či už najavisku, alebo na televíznej obrazovke, sa dejereálne.

Vraždy, nevery, klamstvá, láska, nenávisť… tovšetko sledujú z niekoľkých metrov ako voyeuricez veľkú kľúčovú dierku. Niekde v podvedomí jeim však po celý čas jasné, že to, na čo sa právepozerajú z pohodlných sedadiel, je len hra. Inakby neschvaľovali pohnútky vraha, ktoré ho dohna-li k činu, nemohli by s ním súcitiť. V skutočnomživote by ho zrejme väčšina so zdvihnutým no-som, ukazujúc naňho prstom, poslala zhniť do vä-zenia. Alebo by asi ťažko chápali, že otec trochdetí podvádza manželku s dávnou novoobjavenouláskou svojho života, a v reálnom živote by mudopriali krutý rozvod a alimenty vyššie ako jehopríjmy.

Ak ľudia dokážu s niekým súcitiť, znamená to, žesi sami seba vedia predstaviť v jeho situácii. A akdokážu mať súcit s vrahom, prostitútkou, narkoma-nom a mnohými inými, ktorých by verejná mienkanormálne odsúdila na pohŕdanie, znamená to, žes nimi predsa len majú niečo spoločné. Vidím tovšade, kam sa obzriem. Vidím na ľudských tvárachpodobné výrazy, aké mávam ja. Podobné úškrny,gestá, smiech, neprítomné oči zaliate smútkom.

Alica Bartková

50www.bartkova.sk

Vidím podobnú reč tela, podobné myšlienkové po-chody.

Možno ľudia nie sú až takí výnimoční, ako sio sebe myslia.

A svoju podobu môžete vidieť aj v niekom inom.

NÁVRAT

51www.bartkova.sk

17.

MARY E. SMITHOVÁ. Číslo 7. Krátke hnedé vla-sy, zelené oči, okuliare, vyššia postava. Obvodnálekárka.

„Ak vidím alebo počujem v rámci svojej lekár-skej praxe alebo v súkromnom živote ľudí niečo, čoby malo byť utajené, pomlčím o tom a zachovám toako tajomstvo.“ Tak aj toto je v Hippokratovej prí-sahe, napísanej v piatom storočí pred naším leto-počtom. Mary E. Smithová ju so zdvihnutou rukouposlušne recitovala spolu s ostatnými. A teraz k nejchodia ľudia s vyrážkami, kašľom, krvavou stoli-cou, zápalom pľúc, tečúcimi sopľami, hnisajúcimiranami, bolesťami hlavy, ruky, nohy, brucha, hrud-níka… Vysvetľujú, ako prišli k toľkým modrinámna rukách, tvári, chrbte, ako prišli k odrenine nastehne veľkej ako cédečko. A ona počúva výmysly,ktoré zo seba vylievajú stále tí istí ľudia.

Je jasnejšie ako číre jazero, že žene spravil mod-riny opäť jej psychopatický manžel, že muž prišielk odreninám na rukách a tvári opäť pod vplyvom

52www.bartkova.sk

alkoholu, v bitke s iným pacientom. Žiadne padaniezo schodov, žiadne padanie z bicykla, najmä ak jejasné, že stopäťdesiatkilový muž by sa asi ťažko vo-zil na bicykli.

Už sa konečne preberte a spravte niečo so svojímživotom!

Ošetrenie rán, recepty na masti, tabletky proti bo-lesti, všetko preto, aby prišli o týždeň, o dva v rov-nakom stave.

Lži, lži, lži. Myslia si, že je úplne blbá, že uveríklamstvám, čo sa z nich sypú? Nech si aspoň vy-myslia niečo presvedčivejšie!

„Spôsob svojho života zasvätím podľa svojich síla svedomia prospechu chorým a budem ich chrániťpred každou ujmou a bezprávím.“ Keby to tak bolo,už dávno by sa zbláznila. Jej pracovný čas by sa ne-začínal o 8.00 a nekončil o 16.00. To, čo vidí v prá-ci, jej však krúži v hlave aj vo voľnom čase. A onalapá po dychu, keď vidí násilie vo filme. Predstie-rané násilie doma, jeho reálne následky v práci. Byťlekárom je samo osebe diagnóza. Výron členka, ký-chanie, podkožné vredy, očný zápal. Muž s barlami,kýchajúci chlapec na ulici, muž s hrčkou na krku,žena so slepeckým psom v metre. Choroby ju pre-nasledujú, kam sa len pohne.

Choroby a nulový osobný život.Choroby a nič iné.Choroby a smrť.

NÁVRAT

53www.bartkova.sk

„Ak budem prísahu zachovávať a riadne plniť,nech mi je dopriate žiť navždy šťastne, požívať úctuu všetkých ľudí a tešiť sa z plodov svojho umenia.Ak ju však poruším, poškvrním, nech sa mi stanepravý opak.“

Tak toto dohnalo Mary E. Smithovú k tomu, abykopala do násilníkov, fackovala obete a žila aspoňna chvíľu vo svete bez chorôb.

A má za to aplauz.

Alica Bartková

54www.bartkova.sk

18.

ČLOVEK MÔŽE ZOMRIEŤ každým okamihom. Môžeho zraziť auto, môže zakopnúť na schodoch a roz-seknúť si hlavu, spadnúť s pokazeným výťahomrovno na našu tvrdú matku Zem, a s akoukoľvek le-teckou spoločnosťou tiež. Môže na vás spadnúť ko-méta, ktorá preletela desaťtisíce kilometrov vesmí-rom, aby priamo zasiahla vašu nič netušiacu hlavu.

Môžete sa zadusiť jedlom. Môžete dostať guľkudo srdca pri prepade banky, samoobsluhy, pri pre-strelke na ulici. Môžete zomrieť každý deň na tisí-ce rôznych spôsobov, no ak sa dožijete toho, že savaše telo premení na úbohú škatuľu so schátranýmiorgánmi, nie ste vďační za tento finálny výsledok.

Ludwig van Beethoven ovplyvňoval svojou tvor-bou ľudí už počas života.

Nebol šťastný. Bol chorľavý a hluchý. Obrnil saneprístupnosťou a utiahol sa sám do seba, takáto po-vaha mu však nebola vrodená. Sám seba opisovalako živého človeka, ktorý má rád spoločnosť, no podvplyvom okolností, ktorým musel čeliť, jeho sprá-

55www.bartkova.sk

vanie nabralo opačný smer. Bič protikladov plieskalaj v jeho živote. Bič protikladov plieska v životekaždého človeka.

Tú istú osobu rovnako milujete aj nenávidíte.Ráno chodíte behať, aby ste sa neskôr napchali jed-lom, ktoré vám upcháva artérie. Zistíte, že veci,ktoré potrebujete, vám chýbajú, no pritom stálenakupujete veci, ktoré nepotrebujete. Vediete rečio duchovne a potrebe oddychu od civilizácie a ve-čer máte medzi zubami zaseknutú dentálnu niť, kto-rou si odstraňujete zvyšky masovej kultúry.

Beethovenova hudba nadchýnala masových vra-hov aj pápeža. Jeho hudbou sa nechajú unášať oby-čajní ľudia v dave, rovnako ako vysokopostaveníčlenovia spoločnosti.

Ale čo mal z toho Beethoven?Keď zomrel, prišlo sa s ním rozlúčiť dvadsaťti-

síc ľudí.Nebol šťastný.Nebol ani spokojný.Svojou hudbou oslovoval aj oslovuje milióny

ľudí, ale kým žil, stránil sa ich.Bič protikladov plieska všade naokolo a je jedno,

kto ste. Je jedno, ako zomriete. Teraz žijete, tak žiteaspoň nachvíľu pre seba.

Alica Bartková

56www.bartkova.sk

19.

ČÍSLO 8. CHARLOTTE T. CLARRSON. Upravená dá-ma z horných desaťtisíc.

Žena z vyššej spoločnosti nie je odkázaná na prá-cu. Žena z vyššej spoločnosti by pracovať nemala.Takáto žena nakupuje drahé šaty, šperky, autáa zbytočnosti, z ktorých sa teší ona, manžel, aleboich deti jeden deň, jednu hodinu alebo jednu minú-tu. Kopec zbytočností, o ktorých už ani nemá pre-hľad, ju zamestnával natoľko, až si myslela, že totak má byť, že ju to napĺňa spokojnosťou. A tak salen pozerala na svet, kde narodeninové párty detí,plné pudlíkov z cukrovej vaty, tort väčších ako sa-motné deti a drahých darčekov, ktorým deti ani ne-rozumejú, striedajú párty dospelých, kde sa nedáva-jú a nedostávajú dary lacnejšie ako dvetisíc libier.

Náušnice, náhrdelníky, prstene, náramky, hodin-ky, obrazy, jedálenské súpravy, kvetináče, pozláte-né odliatky vlastných pohlavných orgánov… Svet,kde sa ľudia prechádzajú s vyčesanými psami s les-klou srsťou, ktorých nečešú sami. Kde majú doko-

57www.bartkova.sk

nale posekaný trávnik, ktorý nesekajú sami. Kdemajú pestré kvetinové záhony, ktoré nepestujú sami.Kde jedia drahé, vyberané jedlá, ktoré nevaria sa-mi. Žena z vyššej spoločnosti si pchá do úst kaviár,aj keď jej nechutí. Povie slúžke, nech vyleje napo-ly dopitú fľašu tisícdolárového šampanského, nechvyhodí všetky zvyšky jedla z oslavy, ktorá prebie-hala tak, ako všetky ostatné.

Rovnaké zbytočné veci, akými sa títo ľudia ob-darúvajú, im vychádzajú aj z úst. Halda povrchnýchrečí, okorenená pikantnosťami z intímneho života,pripadá hosťom vtipná, no je akurát nudná a sem--tam nechutná. Táto žena povie slúžke, nech vyho-dí jej staré značkové šaty, ktoré už nebude nosiť, ajkeď stáli tisíce libier. Nech vyhodí kabát od Dioraz predminulej sezóny, šaty od Valentina staré sedemrokov, topánky od Blahnika, ktorých špička sa užzrejme nikdy nevráti do módy. Nech vyhodí jejnudnú minulosť, plnú nudných rečí.

Čo si počne táto žena, keď zistí, že kabelku odGucciho z novej kolekcie v Londýne ešte nemajú?Ide tam, kde ju už majú. A čo spraví, keď zistí, že jejvždy zaneprázdnený manžel je zaneprázdnený ajinými ženami? Nič. Ďalej nakupuje drahé šaty, dra-hé kabelky, drahé topánky a odkladá ich medziostatné drahé veci do šatníka spolu so svojimi citmi.

Keď však zbadá plagát na križovatke, kde stojína červenú so svojím Aston Martinom a unudene

Alica Bartková

58www.bartkova.sk

pozerá na nechutne oblepený stĺp, mimovoľne sipredstaví ako dupe po narodeninovej torte, hádžeo zem drahé hodinky, fackuje neverného manželaa z plných pľúc kričí na ľudí, ktorí sa nazývajú jejpriateľmi.

Situácie, kde sa môže vyplakať, situácie, kdeniekto stojí za to, aby preňho plakala.

A tak to Charlotte teraz aspoň predstiera.

NÁVRAT

59www.bartkova.sk

20.

PETER STONE. Číslo 9. 28 rokov. Vychudnutá po-stava, krátke blond vlasy, mierumilovné oči. Ku-chár.

Niektorí ľudia svoju prácu milujú. Peter k nimnepatrí. Hovorí sa, že dobrý kuchár je len ten, kto-rý vie sám jedlo vychutnávať. Peter trpí nechuten-stvom.

Ale asi len posledné dva roky. Ani sám nevie,ako k nemu prišiel.

Jedného dňa podvečer ešte predtým, ako sa ľudiazačali dožadovať večerí, si Peter dal sústo svojhoobľúbeného indického karí, a vtom to prišlo. Obsahžalúdka sa nástojčivo pýtal von a odvtedy to takbolo takmer so všetkým.

Zoznam jedál, ktoré mohol zjesť bez toho, abyžalúdok neprotestoval, sa čoraz viac zužoval a zjed-nodušoval. Duseného pstruha na zelenine obmedzillen na zeleninu, pečené bravčové so zemiakmi nazemiaky.

Z pizze zostali len na opečené okraje cesta, a aj

60www.bartkova.sk

tie do seba súkal s odporom len preto, aby nezomrelod hladu.

Lekár mu povedal, že to má asi psychickú príčinu.Psychológ to však nepotvrdil. Peter schudol šestnásťkíl, aj naďalej varil, ale bez kladného vzťahu k jedlu.Mechanicky miešal rôzne ingrediencie, spamäti,odosobnene, a čašníci roznášali jedlo ako predtým.A ľudia mľaskali. A hovorili s plnými ústami.

A škerili sa s tou slasťou na jazyku.Reštaurácia, v ktorej pracoval, nebola síce päť-

hviezdičková ani štvorhviezdičková, tri hviezdičkyvšak stačia na to, aby sa tam podávalo kvalitné jed-lo. Peter vedel spraviť takmer všetko. Rôzne druhycestovín, polievky, antipasty, rizotá, pizze, pečenémäso, morské plody, dezerty… klasické, jedno-duché jedlá, aj rôzne špeciality a exotické jedlá.Grécku musaku, tsatsiky, smotanovo-vanilkový, al-koholom spestrený francúzsky crème brûlée, ta-liansku sladkú pochúťku tiramisu, texaské chillicon carne z hovädzieho mäsa, studenú španielskupolievku gazpacho, stredomorský kuskus… Totovšetko Peter vedel spraviť a z tohto všetkého mubolo zle.

A cítil sa prešpikovaný vidličkami a nožmia chválami na svoju adresu.

Ďakujem madam, máte špenát medzi zubami.Ďakujem pane, máte na brade čokoládu.Na košeli máte škvrnu od šľahačky, nohavice po-

NÁVRAT

61www.bartkova.sk

kvapkané polievkou, sukňu zasvinenú od jahodové-ho dezertu.

Na tvárach sa vám odráža pocit slasti, ktorú už jazrejme nikdy nezažijem.

Tak teda dobrú chuť!Ja by som všetko, čo vy pokladáte za delikátne,

v momente vyzvracal rovnako ako skysnutý jogurt,zhnitý šalát alebo syr dva mesiace po záruke, ale továs zrejme neodradí od ďalšieho a ďalšieho sústa.

Len si pochutnajte!Teraz, ďaleko od jedla, hrncov, tanierov a príbo-

rov, Peter hrá hocikoho, kto nemá nič spoločnés varením.

A potlesk za to, že je aspoň na pár hodín denneniekým iným, má oveľa radšej ako ďakovné reči sý-tych ľudí.

Alica Bartková

62www.bartkova.sk

21.

STÁDOVITOSŤ. OTEC JU NEZNÁŠAL. Tvrdil, že nie jenič horšie, ako prestať rozmýšľať sama za seba.Lenže keď to nútite robiť dieťa, detstvo sa mu vy-parí skôr, ako vôbec stačí splynúť s davom.

„Skutočne si to myslíš, alebo ti tie slová vychá-dzajú z úst iba preto, že to hovoria ostatní?“

Nie, nemyslím si to.„Naozaj tú vec chceš, alebo sa len snažíš prispô-

sobiť okoliu?“Neviem.„Čo si myslíš o tom, čo spravil Jack?“„Čo si myslíš o tom, čo sa stalo včera?“„Čo si myslíš o tej hre?“Neviem.„Tak rozmýšľaj!“Takéto dieťa je na najlepšej ceste, aby sa z neho

stal podozrievavý, otupený, malý sarkastický sráč.Keď vyrastie, bude trpieť deficitom detstva a cezhrubé hradby zodpovednosti nevpustí do svojejpevnosti nikoho.

63www.bartkova.sk

Haldy vecí, o ktorých musíte rozhodnúť, haldyvznášajúcich sa otázok, ktoré musíte preriediť, abydo vás každú chvíľu nenarážali.

Buďte dospelí!Majte odvahu používať vlastnú inteligenciu bez

toho, aby vás viedol nieto iný!Neviem, či vám to zlepší život.Je oveľa ťažšie neustále rozhodovať o veciach,

o ktorých už rozhodovali ľudia pred vami, ako ne-chať sa nimi unášať.

Je oveľa ťažšie ignorovať názory iných a dospieťk vlastným, ako dôverovať väčšine, tradícii, všeobec-nej mienke.

Neviem, či vám to zlepší život, lebo ja mám na-príklad pocit, že možnosť voľby z nás robí otrokov.A s ním sa mi natíska otázka, čo je vlastne sloboda.Možnosť voľby alebo oslobodenie od akejkoľvekvoľby?

V každom prípade, človek sa môže slobodne roz-hodnúť medzi týmito dvoma možnosťami.

Príchod kráľovstva bratstva všetkých ľudí pro-stredníctvom slobody. Tento ideál slobody, radostizo života a lásky k ľuďom spútali a použili na pra-vý opak toho, čo ním Beethoven chcel svetu pove-dať. Beethoven vyjadroval vlastné myšlienky aj s ri-zikom, že pobúri verejnú mienku. Pred nikým saneskláňal, ani pred cisárom. Nezapadal do stáda.A nebol šťastný.

Alica Bartková

64www.bartkova.sk

Šťastie môže pre každého znamenať niečo inéa je len na ňom, ako sa rozhodne žiť. No sloboda jemožnosť rozhodnúť sa, či sa prispôsobí stádu, ale-bo bude používať vlastný rozum.

Ťažšia cesta je niekedy lepšia.Beethoven – muž, ktorý stratil detstvo.

NÁVRAT

65www.bartkova.sk

22.

ČÍSLO 10. TERRY SANDEROVÁ. 36 rokov. Sekretár-ka. Slobodná, bezdetná. Nenápadná, tuctová, za-valitá. Jedna z tých, v ktorých už roky nenápadnekypí žlč.

Pracovať ako sekretárka v realitnej kancelárii,kde je najväčšou zábavou fotiť si zadok na kopírke,keď tam práve nikto nie je, to nie je nič pre ľudí,ktorí v sebe nesú aspoň omrvinky kreativity. Je tomiesto, kde počúvate dookola to isté, robíte stáleto isté, každý deň vidíte tie isté veci. Jedno z miest,ktoré vyžaduje mechanizovanú prácu, kde sa mys-lenie obmedzuje na minimum. Stláčate gombík, keďprepájate telefónny hovor, stláčate gombík, keď nakopírke fotíte spisy, keď faxujete, keď sa vezietevýťahom sem a tam denne minimálne desaťkrát,keď v kávovare varíte kávu nadriadenému, ktorý savám za to ledva poďakuje.

Každý deň tie isté úkony, ich neustálym opako-vaním vám ľahko môže klesnúť IQ a možno vámani nedôjde, že v akejsi jednoduchej, priehľadnej,

66www.bartkova.sk

neosobnej šablóne už pekných pár rokov stagnu-jete.

Terry Sanderová si však celých dvanásť rokovkancelárskeho života uvedomovala, že si nevybralasprávne. Že sa ocitla na mieste, ktoré jej nevyhovu-je, no nerobila s tým nič, najprv z lenivosti, neskôrzo strachu, a vízia lepšieho života sa jej zdala čorazviac vzdialená. Zavalená na smetisku z papierov, zoskartovaných papierov, zošívačiek, spiniek, pier, ce-ruziek, počuje len zvuky tlačiarní, faxov, kopíroka príkazy typu:

„Sprav mi kávu s mliekom!“, „Sprav mi čaj!“,„Dones mi minerálku!“, „Skopíruj tie zmluvy!“,„Prelož to stretnutie z 9.00 na 11.00, zo 14.00 na15.00, z dnes na zajtra…!“ Spisy a zmluvy a po-zemkové plány sa jej miešajú s prefoteným zad-kom, tvárou, rukami…

Raz však Terry Sanderová zbadala leták, ktorýsľuboval, že do jej nudného, neuspokojivého životavnesie trochu radosti. Neviem, či sa jej očakávanianaplnili, no teraz – Terry vydáva zo seba na javiskuto, o čom ani netušila, že v nej je. Hrá ľudí, akýmimožno v reálnom živote mohla byť, ale nie je.

Chrapľavý hlas v telefóne jej stále hovorí, čo márobiť, ona ho však už večer nepočuje.

NÁVRAT

67www.bartkova.sk

23.

JACK PEAKAR. Číslo 11. 72 rokov. Vekom zhrbená,ale stále vysoká, chudá postava. Hrubé okuliares čiernym rámom, šedivé nakrátko ostrihané vlasya prísny, nahnevaný výraz.

Ak sa ohliadne späť, z počiatočného nadšeniapreneseného na papier je mu teraz zle. Štýl, ktorý jenenávratne preč, ho prenasledoval a číhal na neho,kedykoľvek začal písať. Nekonečné poviedky, kto-ré v polovici strácajú niť. More slov, ktorých uspo-riadanie má na svedomí on. Čierne písmená na bie-lom papieri na neho číhali, kamkoľvek sa pohol.Slová, slová, slová. Bla, bla, bla…

Jack Peakar, nahnevaný na celý svet, ale najmäsám na seba, sa ocitol na doskách tohto divadla,pretože zúfalo a z posledných síl hľadal inšpiráciu.Nakoniec však prišiel na to, že inšpiráciu nemuselcelý život hľadať inde, stačilo sa možno trochuviac ponoriť do vlastného vnútra a s trochou odva-hy a úprimnosti odtiaľ vydolovať to, čo práve po-treboval.

68www.bartkova.sk

Celý život písal, pretože mu nič iné nezostávalo.Najprv písal, pretože ho to bavilo, potom, lebo hoto živilo, a nakoniec preto, lebo sa to od neho oča-kávalo.

Písanie pre potrebu, písanie pre čítanie, písaniepre písanie. Už dosť! Každá druhá veta sa dá spo-chybniť. Slová spolu nedávajú zmysel. Ku koncu sauž obmedzoval len na krátke, jednoznačné vety. To,čo chcel skutočne povedať, čo cítil, sa slovami ajtak nedalo presne vyjadriť, vždy to bola len približ-ná napodobenina. A napodobeniny sú na nič. Si spi-sovateľ, tak píš!

A ľudia nielenže čakajú, že si vaše zmysluplnémyšlienky prečítajú na papieri, ale že vám budú vy-letovať z úst pri každej príležitosti.

Si spisovateľ, živíš sa predsa slovami, tak hovor!Ak sa celý život živíte vyjadrovaním, a odrazu

nemáte potrebu vyjadrovať sa k ničomu, cítite, ževáš život sa končí. Preto sa Jack, zrejme vedený pu-dom sebazáchovy, rozhodol, že sa naposledy pokú-si hľadať podnety.

Ľudia, emócie, situácie. Divadlo.Pri hraných emóciách prežíval skutočné, a tie za-

čal dávať na papier. Navyše Jack trúsi jednu vetu zadruhou a netrpí zničujúcim sebapresadzujúcim po-citom, lebo ich nevymyslel on. Hovorí repliky zoscenára, ktorý nenapísal on.

A má za to potlesk.

NÁVRAT

69www.bartkova.sk

24.

VEĽA ĽUDÍ ROBÍ pre väčšinu nepochopiteľné veci.Dajú si dobrovoľne amputovať končatiny, pretožemajú celý život pocit, že im nepatria. Jedia žiarov-ky, mince, žiletky, klince a iné nestráviteľné veci.Pedofili sa na internete vydávajú za päťročné deti,aby s inými deťmi nadviazali kontakt. Celá škálašialených vecí sa na vás usmieva takmer za každýmrohom, tak prečo sa dennodenne nehrať na niekohoiného. Je to šialené? Je to hlúpe? Neviem. Iní ľudiavšak za to ešte aj platia a tlieskajú.

Každý deň tu vidím pre niekoho možno neob-vyklé scénky. Žena si skúša pánsky oblek a mužsa prechádza v sukni s lodičkami na nohách. Ľu-dia tu hovoria veci, ktoré by za iných okolnos-tí nepovedali. Smejú sa na veciach, na ktorýchby sa inak nedovolili smiať. Ich škodoradosť samôže na javisku prejaviť naplno, rovnako akozlomyseľnosť a súcit. V tichosti súhlasia s vetami,ktoré čítajú z papierov. Skrývajú sa za svoje role.Skrývajú sa za kostýmy, mejkap, parochne, za

70www.bartkova.sk

vety, ktoré napísal niekto iný, skôr ako ich vy-riekli.

Môžu mať vlasy dlhé, krátke, zviazané vo vrko-či, ktorý spadá raz dopredu, raz dozadu. Vlasy roz-pustené, rovné, vlnité, kučeravé, blond, čierne, ry-šavé…

Môžu povedať to, čo si myslia bez toho, aby boliodsúdení spoločenskými normami, pretože divákmôže len hádať, čo si myslia skutočne.

Všetci títo ľudia začali pracovať bez nároku nahonorár. Stačí vylepiť plagáty o divadle, kde je má-ločo tabu a ľudia sa budú zbiehať ako piliny v mag-netickom poli.

Vylepte plagáty o divadle, kde sa hrajú reálneveci, a hrané veci sa stávajú reálnymi, cena lístka napredstavenie sa vyšplhá na takú závratnú sumu, ženeuniknete tomu, aby ste zbohatli. Ani neviem, akodlho trvalo, kým k tomu došlo. Odrazu bolo dosť pe-ňazí na výplaty hercov, dosť peňazí, aby ste si moh-li dovoliť zdvihnúť cenu vstupenky. Zrazu boli pe-niazmi zasypaní herci aj ja. A všetko sa začalo rúcať.

NÁVRAT

71www.bartkova.sk

25.

LUCY MORGANOVÁ. 22 rokov. Nedôverčivá. Od-hodlaná zmeniť svoj život do takej miery, do akej topôjde. Číslo 12.

Prvýkrát sa to stalo, keď mala šestnásť rokov.Predala sa na ulici za päťdesiat libier. Celé detstvovidela, ako to robí matka, neskôr ako to robí sestra.Chcela to len vyskúšať. Navyše sa jej zdalo, že je tonajjednoduchšia a najznámejšia cesta, ako sa do-stať k peniazom. Ak človek žije v takom prostredíako ona, nemá potrebu zaoberať sa spoločenskýminormami. Nikdy príliš nepremýšľala nad tým, či jejje to natoľko nepríjemné, aby s tým prestala. Po-stupne si zvykla predávať sa na sex s cudzími muž-mi, ktorí vám nikdy nepovedia skutočné meno,a potom jej odrazu začali miznúť cesty, ako robiťniečo iné.

Spočiatku si niektoré tváre pamätala, no neskôrjej začali splývať do anonymnej makety, ktorá fučía stoná v lacných tmavých moteloch, v autách, narohoch ulíc, v súkromných bytoch, v drahých hote-

72www.bartkova.sk

loch… Špinavé matrace páchnuce cigaretovým dy-mom sa striedajú s bonbónmi na vankúšoch a vô-ňou čerstvých kvetov vo váze pri posteli.

Vždy si uvedomovala, kde je jej miesto v tomtopre niekoho možno nechutnom obchode. Odviesť siprácu a čo najskôr zmiznúť. Občas trochu koksu…

Nechcela však skončiť ako jej sestra, tak sa dro-gám vždy snažila vyhnúť. Štetka na drogách s do-pichanými rukami, u ktorej sa agresia bleskovourýchlosťou strieda s apatiou a heroínový raj s pek-lom triezvosti nevyspytateľne a kruto.

A tak sa Lucy, len čo dostala zaplatené, snažilazabudnúť na to, čo sa práve stalo. Občasné bitkya rezné rany od šialencov nie sú raritou, nevyhla saim ani ona. Zaútočili skôr, ako sa stihla brániť, pri-pomínajú jej to jazvy na rôznych častiach tela. Te-raz je už ostražitejšia, ale pri tom, čím sa živí, jevždy riziko, že sa to zopakuje. Pomaly v nej začalrásť odpor ku každodennej bezútešnej rutine,ale čím viac chcela žiť iný život, tým videla menejmožností, ako to dosiahnuť.

Až kým nezbadala leták a neprišla do divadla,kde sa môže hrať na hocikoho, kým si zmyslí byťaspoň na pár hodín denne. Môže si vyskúšať ma-niere bohatého dieťaťa rozmaznávaného rodičmi,môže hrať zodpovedné pracovníčky štátnych slu-žieb alebo kohokoľvek, kým nenaberie odvahubyť.

NÁVRAT

73www.bartkova.sk

26.

OBYČAJNÁ KVAPKA SLINY v sebe nesie o vás viacinformácií, ako možno viete o sebe sami. Genetikaurčuje väčšinu vašich vlastností, a preto sa už privašom narodení dá sčasti povedať, akí budete aleboaké predispozície máte, aby ste sa takými stali. Vášbiologický profil vás neopustí do konca života, ajkeď si to nie ste ochotní priznať. Samozrejme, to,kým sa stanete, ovplyvňuje aj výchova a prostredie,ale sú to len rôzne kombinácie, ktoré zapadajú dovášho už vopred daného genetického vzorca. To,aký som, určujem len ja!

Vedomosť, že to tak nie je, vie poriadne naštvať.Človek je sám zodpovedný za svoje činy, ale

niekto musí so sebou bojovať viac ako iný, aby savtesnal do spoločenských noriem. A niekto má jed-noducho smolu na okolnosti, ktoré ho k zlým činomdovedú. Jasné, že nikto nenosí so sebou svoj biolo-gický profil ako vývesný štít, ktorý by ho identifi-koval, preto na to, čo v sebe nesieme, musíme prísťsami. Ja som nikdy neoplývala veľkým talentom,

74www.bartkova.sk

ani zvláštnym psychologickým rysom, a tak som sivždy hovorila, že možno mám iné pozoruhodnévlohy, o ktorých netuším, a prejavia sa až v súvis-losti s nejakou situáciou, ktorá ma ešte len čaká.A možno, že správna situácia nikdy nenastane a jasvoje schopnosti nikdy neobjavím. Bude ma čakaťlen neprekonateľná nuda a aj ja budem do smrtinudná. Neskôr som už na svoje neobjavené pozoru-hodné vlohy začala kašľať a prestala čakať na situá-cie, ktoré by mi ich pomohli objaviť. Zmierila somsa s tým, že som obyčajný, v dave neviditeľný člo-vek, dokonca mi to vyhovuje, pretože od takýchľudí sa toho očakáva oveľa menej, a ak sa im poda-rí niečo neobyčajné, o to viac uznania sa im dosta-ne. Myslím, že aj ľudia v divadle sú zmierení sosvojím životom, to však neznamená, že sú s nímspokojní. Prijali svoj život aj seba takých, akí sú, alemožnosť vylepšiť ho ich priviedla práve sem. Roz-hodli sa prestať čakať na niečo, čo možno nikdy ne-príde, a naučili sa disponovať tým, čo majú, používaťvlastný rozum a rozhodovať sami za seba. Dospelíľudia tlačiaci sizyfovský balvan, ale čo na tom!

Nemôžem povedať, že divadlo som založilaz čisto sebeckých dôvodov, že ľudia, ktorí v ňomhrajú, ma nezaujímali, ale nemala som v úmysleriešiť ich zlé životné situácie. Napriek tomu im di-vadlo v mnohých ohľadoch pomohlo. Už nie sú tíľudia, čo si prišli ventilovať svoje osobné traumy

NÁVRAT

75www.bartkova.sk

a hnev, pretože sa ich už zbavili. Nehrajú so všet-kou energiou, ktorú vyvolávali zvyšky potlačovanejzlosti, hranie ich unavuje. Hrajú pre peniaze. Hrajúpre úspech. Hrajú, pretože odrazu je to ich práca.

Je všeobecne známe, že veci idú ľuďom lepšie,ak nie sú pod tlakom, či už časovým alebo finanč-ným… Najlepšie veci vznikajú, keď ich ľudia robialen preto, lebo ich to jednoducho baví. Keď ich ro-bia pre vlastné uspokojenie, keď nepodliehajú po-vinnostiam. Keď začali cítiť povinnosť k hraniu,hneď to bolo ťažšie. Keď sem prišli, hovorili, že ne-majú radi jablká, že nemajú radi nespravodlivosť,ustrice, sladkosti, ostré svetlo, tmu, hlasný smiech,že sa zmierili so svojím životom, ale že chcú byťaspoň naoko úspešní.

Nie sú to typy, ktoré by obťažovali svojím osu-dom ľudí stojacich na zastávkach autobusov, sedia-cich v kaviarňach, v metre, kdekoľvek, kde je pred-poklad, že sa odtiaľ rýchlo nepoberú preč. Títoľudia potichu žijú svoj život, nech už je akýkoľvek.Presnejšie, žili také životy.

Teraz to však už nejde, pretože odmenou im nieje len potlesk, nechcenou odmenou sú aj pohľadya strata predchádzajúceho života.

Alica Bartková

76www.bartkova.sk

27.

DAVID HILCOAT. 43 rokov. Prešedivený, unavenýsamotár.

Za okuliarmi skrýva skeptický pohľad. Filmovýkritik. Číslo 13.

Práca filmového kritika sa pokladá za jednu z naj-lepších prác na svete. Chodíte zadarmo do kina, vi-díte filmy v predpremiére, kritizujete ich a ešte vámza to platia. David ani nevie, ako prišiel k tejto prá-ci, ale pomerne rýchlo sa vypracoval na uznávanéhokritika, označovaného ako Mr. Headsman, pretožejeho recenzie boli vždy neoblomné, a ak sa mu nie-čo nepáčilo, dal to patrične najavo. Päť hviezdičiekod neho dostalo len zopár filmov, štyri hviezdičkylen o niečo viac, a väčšinou si on, aj čitatelia zgust-li na ortieľoch typu: „Priemerná adaptácia priemer-nej predlohy“, „Zbytočne vyhodené peniaze za zby-točne natočený film“, „Pred nudou vás zachraňujejedine hudba, no zdá sa, že s filmom nemá nič spo-ločné“, „Prekombinované, prehustené, zdĺhavé“,„Dve a pol hodiny nudy, nudy, nudy“, „Toľko ne-

77www.bartkova.sk

vkusu v jednom filme možno aj stojí za to vidieť“,„V spojení katastrofický film ho dokonale vystihu-je prvé slovo“, „Spolu s lietadlom spadla aj akákoľ-vek šanca na slušné hodnotenie“, „Ani poriadne pri-škrtenie dobrého vkusu a logiky mi nedovoľuje daťfilmu viac ako jednu hviezdičku“, „Kde sa vytratilasila veľkého plátna?!“

Priemerné filmy hodnotil napríklad takto: „Sym-patická nostalgia za detstvom“. Alebo: „Celkom po-zerateľný gýč“, „Citlivo namiešaná zmes humorua smútku“, „Napodiv, vôbec nie nudná lekcia z de-jepisu“.

Ak ho niečo dokázalo zaujať, a to sa stávalo má-lokedy, hodnotil to asi takto: „Strach, krv, násilie,nevyspytateľnosť – horor, ako má byť“, „Nenároč-ná, príjemná zábava“, „Triler, ktorý dokázal udržaťnapätie od začiatku až do konca“, „Fajn film“.

Spôsob, ako sa vyjadroval k filmom, preniesol ajna iné veci v živote a podobné ortiele začal v duchuvynášať už dávno. Najprv podvedome, neskôr ve-dome a nakoniec aj nahlas. Jeho škála sa tiahla oddruhu jogurtu, ktorý práve jedol, až po ľudí, s kto-rými sa rozprával. Ak začnete posudzovať jogurty,nikomu to nevadí, ale ak súdite ľudí, je veľmi prav-depodobné, že vás budú neznášať.

David si však našťastie vybudoval povesť nevrlé-ho kata, a tak si zabezpečil u ľudí určitú toleranciu,ktorá sa pretavila až k ľahostajnosti. Mohol si hovo-

Alica Bartková

78www.bartkova.sk

riť, čo chcel, aj tak ho nik nebral vážne. Mohol kriti-zovať falošné úsmevy, zle vytrhané obočie, piskľavýsmiech, škaredé nechty, trápne účesy, nevhodné ob-lečenie… a ľudia sa nad jeho slovami len pousmiali.

Len kritizuj, veď je to tvoja práca!Komédie, horory, drámy… V hlave mu takmer

celý život kolujú repliky hercov, strihy, hudba k fil-mu… A zvedavosť, aké je to byť na druhej strane.Vždy chcel byť súčasťou nejakého filmu, aspoň razsa ocitnúť na plátne, a nie len v hľadisku pred ním.Nikdy však nič nespravil preto, aby sa vo filme mi-hol, nikdy nebol na konkurze, s nikým sa o tom ne-rozprával, veď by to bolo trápne – filmový kritika chce hrať! – a tak si svoje zradné myšlienky ne-chal pre seba.

Do divadla prišiel so zámerom vidieť bezprostred-né hranie, a nie len dookola sa točiace filmové zá-znamy. Keď už zrejme nikdy nezahrá vo filme, nechsa priblíži k hraniu aspoň prostredníctvom divadla.

Zo začiatku len pozoroval, jeho kritike neušlonič, až kým mu niekto nepovedal, že je drzý hulváta ak vie najlepšie, ako zahrať postavu zúfalého dob-ráka, s ktorou zrejme nemá nič spoločné, má si juzahrať sám.

Nakoniec, nikto nevie ako, je schopný hrať širo-kú škálu charakterov postáv, s ktorými naoko nemánič spoločné, a napodiv sa nemá za čo hanbiť, čopotvrdzujú aj kritiky iných kritikov.

NÁVRAT

79www.bartkova.sk

28.

LILY TAYLOROVÁ. 26 rokov. Predavačka v super-markete. Číslo 14.

Ak človek strávi pol dňa sedením za pokladňoua rukami mu prejde priemerne päťtisíc výrobkov,natíska sa otázka, či ho práca neotupila natoľko, žeuž nemôže robiť nič iné. Lily Taylorová verí, že tú-to mechanizovanú ľudskú prácu čoskoro nahradiastroje a ľudia ako ona vymiznú. Ťažko si to pred-staviť, ale možno sa nájdu aj takí, ktorých táto prá-ca uspokojuje.

Lily však nikdy nebavilo to, čo robí, a vždy vy-konávala svoje povolanie rovnako ľahostajne akotakmer všetko v živote. Nepotrebná, nudná a „nevi-diteľná“ si pripadala totiž ešte predtým, ako sa prvýraz posadila za pokladňu v supermarkete. Pečivo,mrkva, jablká, džúsy, salámy, jogurty, rybie filety,panvice, servítky, poháre… všetky zabalené pro-dukty konzumného života a ich čiarové kódy juv tom iba utvrdili. Človek by čakal, že bude maťnočné mory, v ktorých sa na ňu sype zelenina, ovo-

80www.bartkova.sk

cie a všetky tie veci, ktoré ľudia potrebujú, aby pre-žili a dennodenne si ich súkajú do úst. Nočné mory,v ktorých by skončila zavalená jablkami a ohlušenápípaním pokladne, však Lily nikdy nemala. Tiež ne-snívala o lepšom živote, ktorý by mohla žiť. Prostelen ľahostajne šesť dní v týždni vykonávala svojuprácu a nezaujímalo ju nič vytŕčajúce iným sme-rom. Napriek tomu teraz, najmä na vlastný údiv, hrána javisku v divadelných hrách, v kostýmoch šitýchlen pre ňu, s mejkapom, aký predtým nikdy nenosi-la, so zanietením, o ktorom ani netušila, že hov sebe má.

NÁVRAT

81www.bartkova.sk

29.

AK STRATÍTE NIEČO, o čom ste si mysleli, že to prevás veľa znamená, počiatočnú paniku niekedy na-podiv veľmi rýchlo vystrieda ľahostajnosť. Ak stra-títe prsteň, ktorý ste tridsať rokov nosili na rukea dala vám ho osoba, ktorá pre vás veľa znamená,zistíte, že sa celkom ľahko dá žiť aj bez neho. Akvám v metre ukradnú kabelku so všetkými vecami,čo do nej patria, a vy vystúpite bez nej, počiatočnézdesenie prejde, ani nebudete vedieť ako, veci sanahradia a vy si o pár rokov budete na to len matnespomínať. Ak vám vyhorí dom a zostanú vám lenobhorené zvyšky vecí, také zdevastované ohňom,že ich sotva spoznáte, zistíte, že môžete žiť aj bezvášho roky budovaného hniezda.

Keď vám lekár povie, že vás bolí chrbát preto,lebo máte rakovinu kostí a jej výrastky na stavcochmôžu spôsobiť, že napríklad ochrniete na hociktorúčasť tela, alebo kompletne na všetky, a budete len po-zerať pred seba ako bezvládna handrová bábika, svetsa nezastaví. Dovtedy ste si možno mysleli, že ak by

82www.bartkova.sk

sa stalo niečo také vám, vytryskne zo zeme láva a na-stane koniec sveta, alebo ľudia budú kvôli vám pla-kať od rána do večera, ale nič také sa nestane.

Myslíte si, že vás taká správa zloží, že sa hodíteo zem a s vreskom budete požadovať naspäť svojživot bez choroby. Ale nestane sa ani to.

Aspoň mne nie. Keď mi lekár vysvetlil možnostiliečby, poďakovala som mu a vyšla som na chodbu.

Stála som na piatom poschodí nemocnice v LasVegas a rozmýšľala, aký najvhodnejší postup zvoliť,keď vám vraj zostávajú približne dva roky života.Napadlo mi niekoľko možností. Pchať do seba vy-soké dávky liekov, ktoré vám možno predĺžia cho-robu o niekoľko rokov, ale organizmus otrávianatoľko, že pochybujete, či to vôbec stojí za to. Po-kračovať v každodennej rutine a tváriť sa, že mátepred sebou možno päťdesiat rokov života, pokiaľvás nezrazí auto alebo nedostanete infarkt. Vysko-čiť z oddelenia onkológie von oknom rovno v tejchvíli, a to by ste vraj neboli prvá a možno ani po-sledná osoba, čo sa tak rozhodla.

V tej chvíli mi prebleskol hlavou môj otec. Nieže by som na neho za tých dvadsať rokov, odkedysom ho nevidela ani s ním nehovorila, nikdy ne-myslela, ale v tej chvíli sa mi zdalo, že nikdy nepre-stal byť súčasťou môjho života.

„Ahoj otec, zomieram.“ To by mala byť prváveta, ktorú mu po dvadsiatich rokoch poviem?

NÁVRAT

83www.bartkova.sk

Mala by som sa vrátiť do Anglicka, rozjatriť starérany, ale zároveň sa možno vysporiadať so svojímživotom, napadlo mi to už dávno predtým, ako somsa dozvedela, že rakovinové bunky si spraviliz môjho tela švédsky stôl. Tak prečo nezačať právetým?

Alica Bartková

84www.bartkova.sk

30.

BEN TRAVIS. 57 rokov. Knihovník. Číslo 15.Hovorí sa, že práca knihovníka je nudná, a v Be-

novom prípade je to naozaj tak. Napriek tomu pri nejvydržal takmer tridsať rokov. Najhoršie je to sústav-né, ničím neprerušované, rozliehajúce sa ticho, ktorésa na tomto mieste ľudia snažia dodržiavať. Ticho,pri ktorom počuť vlastný dych. Ticho, do ktorého ob-čas vstúpia len slabé zvuky návštevníkov, pretože jeim trápne čo i len kýchnuť, zasmiať sa alebo inakupútať pozornosť a prerušiť posvätné ticho. Okremšuchotu stránok kníh, novín, časopisov a krokov, tuza celý deň nepočujete takmer žiaden iný zvuk.A Ben väčšinou iba sedí v kresle a myšlienky mu ne-zastaviteľne jazdia v hlave ako na horskej dráhe, ažsa z toho niekoľkokrát nečakane pozvracal. V ta-komto neustálom tichu vám napadne naozaj hocičo,možno aj veci, nad ktorými by ste sa inak nezamýš-ľali, a rozhodiť vás dokáže úplná maličkosť iba pre-to, lebo sa ňou zaoberáte dovtedy, pokiaľ nenado-budnete pochybnosti, či vám nezačína preskakovať.

85www.bartkova.sk

Je v poriadku, keď vás dokáže rozhodiť, že ste ly-žičku od kávy položili na tanierik vypuklou časťounahor, a nie nadol? Je v poriadku, že vám vadiamierne vytŕčajúce knihy v sekcii C, ktoré neustáleniekto zle ukladá?

Je v poriadku, že nad lúpežnými prepadmi babi-čiek vo vlastnej štvrti sa začínate v tomto tichu od-razu hurónsky rehotať? Možno je.

Ale keď máte v sebe toľko nevykričaných my-šlienok ako Ben, a pritom máte nielen vy zotrvávaťv tichu, ale udržiavať ticho aj medzi ostatnými, pri-padáte si ako časovaná bomba. Preto teraz Ben vy-buchuje pravidelne a jeho krik sa rozlieha v každejškáre divadla.

Alica Bartková

86www.bartkova.sk

31.

TERRY PULLMANOVÁ. 32 rokov. Malá, energická,ryšavá. Masérka.

Číslo 16.Ľudské telá rôznych veľkostí na ležadle pred

ňou. Okolo tiel cudzích ľudí sa točí Terrin život.Štíhli, vychudnutí na kosť, tuční, svalnatí, vysokí,nízki, dospelí, deti… Dávno ju prestalo baviť vy-svetľovať ľuďom, že chrbát a kolená ich bolia preto,lebo sú obézni a ich telá ledva vládzu niesť litretuku, ktorým sú obalení. Už sa prestala snažiť vy-svetľovať ľuďom chudým ako krbová zápalka s oča-mi, že telo ich bolí preto, lebo ich svalstvo je na-toľko atrofované, že nevládze niesť ich chabúschránku.

Už so sebou niečo robte!Ramená chudé ako palice sa striedajú s mäsitými

závinmi plnými tuku, pod ktorými len ťažko na-hmatáte svaly. Pevný, vypracovaný široký chrbtovýsval sa pod jej rukami strieda s masou plnou tuko-vých záhybov. Trapézový sval, spojujúci lopatku so

87www.bartkova.sk

stavcami, je niekedy úplne skrytý pod vrstvou tuku,inokedy ledva nacapený na vyčnievajúcu lopatku,ktorú od jej rúk oddeľuje len niekoľko milimetrovpokožky. Občas sa jej pod rukami objaví aj človek,ktorý sa o svoje telo stará a nevyzerá ako chodiacakostra ani ako na prasknutie nafúkaný panák, noväčšinou sa k nej chodia dávať masírovať lenivci,čo radšej zomrú na masážnom stole, než by sa malipohnúť.

Dosť bolo polonahých tiel!Stačilo jej dotýkať sa ich!Už nechce vykonávať zbytočnú prácu, ktorá pri-

nesie úľavu možno jednému z desiatich.Teraz Terry hovorí svoje repliky ľuďom obleče-

ným od hlavy po päty a ich kosti a svaly ju absolút-ne nezaujímajú.

Alica Bartková

88www.bartkova.sk

32.

KEDYSI ĽUDIA CHODILI na verejné pitvy. Tak akoteraz chodia do kina, na večeru alebo zabaviť saniekam do baru, chodili na pitvy ľudí. V sedemnás-tom storočí, keď ešte anatómia človeka nebola ve-rejnosti taká známa, to bolo ako objavovať dlhoutajované tajomstvá. Chirurgovia otvárali hrudníky,brušné dutiny, vyberali srdcia, pľúca, črevá, pílililebky a vyberali z nich mozgy.

Fascinované publikum videlo, čím dýcha, čímrozmýšľa, čím sa pozerá na to reálne divadlo. Vnú-tornosti iného človeka sa vás netýkajú, ale zároveňtýkajú, pretože také máte aj vy. Keď sa pozeráte nacudzie črevá, akoby ste sa pozerali na svoje, keď sapozeráte na cudzie srdce, cítite, ako vám v hrudní-ku bije vaše.

Herci spravili z divadla niečo podobné. Stala saz neho akási divadelná reality show. Vŕtajú sa na-vzájom jeden v druhom a namiesto obnaženej slezi-ny, pečene, žlčníka a žalúdka si hádžu do očí nevy-kričané traumy minulosti. Pohľady ľudí v hľadisku

89www.bartkova.sk

mi pripomínajú pohľady postáv z Rembrandtovhoprvého veľkého obrazu Hodina anatómie Dr.Tulpa.

Zvedavosť ako vyzerá človek zvnútra, ako vyze-rá moje vnútro.

Pitveme iných, pitveme sami seba.Viacero malých svetov rozpitvaných na kúsky.Jeden malý rozpitvaný svet.

Alica Bartková

90www.bartkova.sk

33.

NAJPRV KOSTYMÉRKA V DIVADLE, neskôr celkomuznávaná návrhárka, krajčírka, vizážistka, akochcete. Všetko v jednom a v podstate nič definova-teľné. Nancy Burroughsová. 39 rokov. Číslo 17.

Je pravda, že Nancy dokázala z obstarožnej he-rečky so zvädnutým telom a nohami plnými kŕčo-vých žíl spraviť naoko šarmantnú dámu plnú elánu,ktorá sa o svoje telo príkladne stará. Dokáže vytvo-riť ilúziu o ľuďoch, ktorí skrývajú pravdu o sebepod šatami, mejkapom, účesom…

Krivé nosy, tenké pery, veľké zadky, hrubé pásy,vysoké čelá, škaredé ramená, kopce vrások a mno-hé iné nedostatky, ktoré ľudia nemienia ukazovaťna verejnosti, Nancy zakrývala, zakrývala, zakrýva-la… Chatrné, opotrebované korzety, sieťované pan-čuchy, špendlíky prichytávajúce kusy látky… tovšetko tvorilo a tvorí kulisy jej života. Zmeny k lep-šiemu jej však začali už dávno liezť krkom a zadkyplné celulitídy, zakryté formujúcimi nohavicamialebo príliš krátkymi sukňami, boli pre ňu dennou

91www.bartkova.sk

rutinou. Zátišia z vyformovaných častí tela, ktorépod vrstvami látky zďaleka nedostihujú svoju ilú-ziu, už prestali pútať jej záujem. Teraz nielenžezohyzďuje ľudí podľa potreby, ale aj sama hrá v ko-stýmoch, ktoré z nej spravia iného človeka. Z mi-lých tridsiatničiek s dobrou postavou robí zvrás-kavené fúrie, zo štíhlych mužov s nahladko oholenoutvárou zarastených, nevrlých starcov obalených tu-kovými pneumatikami.

Už žiadne skrášľovanie!Práve naopak.

Alica Bartková

92www.bartkova.sk

34.

VŽIVOTE ČLOVEKA sa vyskytujú body, na ktoré sateší, ktoré ho motivujú, aby ďalej žil svoj nudný ale-bo ťažký život. Momenty, veci, ľudia, situácie, skrát-ka svetlé body, ktorých vidina prebíja prítomnosť.

Ak ste na horskej dráhe, ktorá si s vaším telomrobí, čo chce, viete, že sa raz zastaví a nebezpečen-stvo, vzrušenie a strach z neovládateľného rúteniasa do neznáma pominú. Preto sa to dá prežiť.

Ak vykonávate ťažkú prácu pre niečo, čo potombude stáť za to, zvládnete ju oveľa ľahšie. Ak by stesa však na horskej dráhe ocitli nedobrovoľne a ko-nečná by bola v nedohľadne, váš strach by bol cel-kom iný a vaše zdesenie skutočné. Ak by ste malipracovať v neľudských podmienkach bez vyhliadokna svetlejší okamih, nie každý by sa s tým zmieril.Nie každý je Sizyfos tlačiaci do kopca ťažký balvans vedomím, že inak to už nebude.Ak sa teda takmerkaždý deň ocitnete v absurdnej situácii a netušíte, čito niekedy prestane, pud sebazáchovy vám hovorí,aby ste utekali čo najďalej.

93www.bartkova.sk

Takto si aspoň ospravedlňujem svoj odchod.K úteku ma dohnali otcove neustále prekvapenia

a snaha o niečo, neviem, čo chcel dosiahnuť, mô-žem len hádať, o čo sa usiloval. Nebol to útek v pra-vom zmysle slova, aj keď som si ho miliónkrát živopredstavovala, ale skôr útek psychický. Len čo somodišla z domova, snažila som sa zabudnúť, obrniť,uveriť v lepší svet, než aký mi vykreslil otec. Pocitneistoty, ktorý som pri ňom neprestajne zažívalaotupel, vždy prítomný pocit, že všetko, celý život,sa môže v sekunde zmeniť, sa čiastočne vytratil.Pud sebazáchovy človeku pomôže zabudnúť na ne-príjemné zážitky. Kolotoč nevysvetliteľných a ne-očakávaných vecí sa zastavil a ja som vystúpila napevnú zem, kde kvety nemenili farbu zo dňa na deň,ľudia nemenili povahu a výzor zo dňa na deň, nohystola nemali stále inú výšku, nábytok sa neposúvalsám od seba… Vystúpila som, a všetky moje nado-budnuté istoty sú mi po takmer dvadsiatich rokochna nič. Ak si uvedomíte, že všetko je konečné, ajváš vlastný koniec je blízko, väčšina vecí, ktoré ro-bíte, za ktorými sa ženiete, sa vám začne zdať ab-surdná. To, čo ste považovali za pohodlnosť, zrazuvidíte ako zložitý systém pavučín a uprostred nehoste chytení a skrútení v nepohodlnej póze. Informá-cia o blízkej smrti vás preto paradoxne môže v is-tom zmysle oslobodiť. Môžete robiť všetko, na čoby ste inak nenabrali odvahu, pretože strach z ná-

Alica Bartková

94www.bartkova.sk

sledkov a lenivosť riešiť ich, ohrozujú váš pohodl-ný život. Môžete bez výčitiek vyhodiť všetky nená-videné krámy, čo vám darovali priatelia a známi,môžete odísť z práce a bez ohľadu na následky po-vedať šéfovi, čo si o ňom myslíte, môžete robiťbungee-jumping alebo skákať s padákom z vrtuľní-ka a nebáť sa, že pri tom dostanete infarkt, môžetesa prihlásiť do televíznej súťaže a v priamom pre-nose odhaliť utajované zločiny, môžete odísť naAljašku loviť divokú zver a opekať ju na ražni, ažkým neumriete. Konečne môžete robiť to, čo chce-te, aj keď len na krátky čas. Napriek všetkému bynastali okamihy, keď by vám chýbali smiešne mali-chernosti a všedné povinnosti, ktoré vám predtýmtak hrozne liezli na nervy. Chýbalo by vám všetko,čo ste robili s pocitom, že váš koniec je v nedo-hľadne.

Netvrdím, že chcem naspäť svoj americký život,ale sú chvíle, keď si zúfalo nechcem uvedomovať,že kedykoľvek môžem ochrnúť. Zdá sa mi, že neis-tota, pred ktorou som sa tak urputne snažila utiecť,ma celý čas iba s úsmevom pozorovala, a keď somsi už myslela, že som jej unikla, vybehla spoza pr-vého rohu a chytila ma do svojej siete. Ja som savšak nevzdala a začala som dôverovať vlastnémurozumu, pretože to bola jediná istota, ktorá mi v tejchvíli zostala.

NÁVRAT

95www.bartkova.sk

35.

LOUIS POTTER. Číslo 18. 45 rokov. Stopäťdesiatkíl. Mechanik.

Plešatý. Spotený. Pomalý. Sčasti frustrovaný po-horšenými pohľadmi, no napriek tomu veselý.

Radosť zo života mu vždy dokonale dopĺňalojedlo. Zákusky, zmrzlinové poháre, ťažké pečenéa smažené veci presiaknuté tukom, kilá fastfoodo-vých špecialít zapíjané mliečnymi šejkmi a kolou,kopce polotovarov pripravených v mikrovlnke zapár minút… Pompézne zátišia kulinárskeho ume-nia, pod ktorými sa prehýbali stoly, mu tiahli hla-vou dokonca aj v spánku. Kým do seba nenapchalpre väčšinu ľudí neobvyklú, no preňho bežnú por-ciu celého pečeného kuraťa a plný tanier hranolče-kov, nebol spokojný. Kamkoľvek sa pohol, sledo-vali ho pohŕdavé pohľady, no on sa s nadhľadomvalil ďalej. Niežeby mu na názoroch ľudí nezáleža-lo, no neovplyvňovali ho natoľko, aby sa nimi ria-dil. Prácu si predsa vykonával dobre, a aj keď bolpomalší ako ostatní a pri zdvíhaní ťažkých predme-

96www.bartkova.sk

tov sa hneď spotil, žiaden zákazník sa na neho nik-dy nesťažoval. S každým ďalším hltom v ňom všakrástlo presvedčenie, že hrabať sa medzi autosúčiast-kami a nástrojmi nie je všetko, čo od života čakal,že to nie je všetko, na čo sa jeho tukom prerastenételo zmôže. No a čo, že si ľudia za jeho chrbtomšuškajú, ako môže žiť tak, ako žije? No a čo, že po-chybujú o tom, či je vôbec schopný niečo robiť?

Teraz Louis s radosťou kropí pot na drevenédosky divadla.

A ľudia mu za to tlieskajú.

NÁVRAT

97www.bartkova.sk

36.

ČÍSLO 19. MAURICE ANDERSON. 29 rokov. Vyštu-dovaný výtvarník, ktorému škola akurát pokazilachuť tvoriť a umenie mu zhnusila natoľko, že byumelecké skvosty ľudstva najradšej roztrieskal veľ-kým kladivom na malé kúsky. Bez výčitiek svedo-mia by zlikvidoval Michelangelovho Dávida, Six-tínsku kaplnku, Leonardovu Poslednú večeru,uľavilo by sa mu pri tavení Rodinovho Kovovéhoveku a s nadšením by zaradom zdevastoval všetkyzbierky známych galérií, vystavujúcich na obdivslávu minulosti. Vystavujúcich umenie, ku ktorémusa už nikto nedokáže priblížiť.

Je mu zle z nekonečného rozplývania sa nad ma-chuľami, ktoré by zvládlo aj trojročné dieťa, ale ne-vypovedajú nič o autorovom talente. Skutočným,ojedinelým umeleckým dielam, aké sa v súčasnostipodaria raz za čas, dokonca v pripisujú menšiu hod-notu, ako výplodom ľudí s minimom talentu, po-sadnutých peniazmi a slávou. Je mu zle z toho, žetakýchto ľudí podporuje nespočetné množstvo zbo-

98www.bartkova.sk

hatlíkov bez dobrého vkusu, hromadne nakupujúcichdiela podľa ceny – čím vyššia, tým lepšie, je jedno,akú majú umeleckú hodnotu, je jedno, či sa im páčia.Výsledkom je, že takmer v každej honosnej reziden-cii magora s plným zadkom peňazí sa „skvie“ na ste-ne primitívny obraz veľkých rozmerov s veselýmimachuľami teplých, výrazných farieb v pozadí. Jemu zle z davu sráčov, čo nevedia robiť poriadneumenie a uchyľujú sa k takzvanému akčnému ume-niu, aké by zvládol každý človek. Je mu zle z primi-tívov, ktorí sa rozplývajú nad gýčovými fotkamiAnne Geddes a nekonečnými západmi slnka z plagá-tov z osemdesiatych rokov, ktoré znova a znova na-fotené prezentujú v novom šate ako retro.

Je mu zle z výtvarných škôl, pre ktoré je podstat-nejšie kvákanie o umení ako samotné umenie. Ta-kéto školy sú nanič.

Je mu zle zo všadeprítomnej, neustálej honby zaoriginalitou. Umelec nemusí prísť s niečím novým,ak je skutočne dobrý.

Je mu zle zo zbytočných extrémov, ktoré slúžiaiba extrémom, ale ťažko pri nich hovoriť o umení.Jasným príkladom je taliansky konceptuálny umelecPierro Manzoni, ktorý v roku 1961 predal 90 kon-zerv vlastných výkalov. Vtedy 32 dolárov za kon-zervu. Dnes sa cena takejto konzervy pod názvomUmelcovo hovno vyšplhala približne na 75 000 do-lárov za kus.

NÁVRAT

99www.bartkova.sk

Preboha, ľudia, to vám nikto nepovedal, že je tolen hovno?!

Alebo ďalší prípad zbytočného extrému: čínskyumelec Zhu Yu natočil v roku 2002 krátky films názvom Obetovanie. V úvode vidieť prestretý stôlna balkóne v hlučnom prostredí čínskej metropoly.Na jednom konci muž krája na tanieri nedonosenýľudský plod a odkrojkami kŕmi vlčiaka, stojacehona opačnom konci. Druhá scéna vysvetľuje prvú –vidíme, že muž z prvej scény, sám Zhu Yu pre-sviedča prostitútku, aby ju mohol oplodniť a potroch mesiacoch od nej odkúpiť abortovaný plod sozámerom natočiť prvú scénu. Obchod napokonuzavrú a výsledok je viditeľný.

Kam zmizol Katsuishika Hokusai, da Vinci, IľjaJefimovič Repin, kam sa podel Michelangelo a Ro-din? Choďte do kelu so svojimi performanceami,happeningami a celým konceptuálnym umením!

Maurice už dlho nespravil ani čiarku, ani jedinúškvrnu perom ani ceruzou, ani štetcom. Zato takmerkaždý večer zosobňuje na javisku ľudí, ktorí nema-jú s výtvarným umením nič spoločné.

Alica Bartková

100www.bartkova.sk

37.

SNAHA HERCOV – NEHERCOV čoskoro pritiahla po-zornosť verejnosti do tej miery, že cena lístkavzrástla tak, ako nik z nás nečakal. Už od začiatkuto nebolo nijaké naivné divadlo, pretože pocity ľudína javisku boli skutočné. Prišli si ventilovať svojetraumy a frustrácie a hrať sa na to, že žijú iný život.Postupne však naozaj začali viesť iné životy. S pe-niazmi prichádzali ruka v ruke hrabivosť, hádky…a frustrácie postupne mizli.

Ak ste príliš sebavedomí, príliš sa snažíte, aleboak hráte iba pre peniaze, na javisku to vidno. Všet-ky vaše vedľajšie úmysly bijú do očí a divákov ne-presvedčíte, že ste skutočne tá postava, ktorú stvár-ňujete. Preto to celé začalo ísť dolu vodou spolus mojou sebaistotou. Čoraz intenzívnejšie som siuvedomovala, že dolné kĺbové výbežky môjho šies-teho a siedmeho hrudného stavca vybiehajú aj inak,ako majú. Že pri mojej chorobe sa pokojne môžestať, že ochrniem na celé telo. Že budem zo dňa nadeň len hlava prijímajúca potravu, a o to, ako sa jej

101www.bartkova.sk

zvyšky dostanú von, sa budú starať iní ľudia. Žemôžem byť až do konca života napichnutá na ume-lej výžive a rozšírenými nosovými dierkami lapajúcpo dychu zotrvávať v nehybnosti. Že môžem maťvyvrtnuté všetky kĺby, a nebudem to cítiť. Že mimôžu vraziť do chrbta obrovskú dýku, a prezradiami to až ústa plniace sa krvou. Jej pramienky steka-júce z kútikov úst po brade, po prsiach, po bruchuaž na zem, by boli bezbolestným znamením blížia-ceho sa konca, ktorý by som možno aj s úľavou pri-jala. Všetko sa začalo kaziť. Nehovorím, že sombola predtým naladená optimisticky, ale dá sa pove-dať, že som cítila určitý elán, ktorý sa odrazu podelktovie kam. Myšlienka na otca ma stále prenasledo-vala, z minúty na minútu som menila rozhodnutievyhľadať ho či nevyhľadať. Ak by chcel, našiel bysi ma sám. A to už pekne dávno. Vedel predsa, kamsom odišla, a som si istá, že vedel aj to, čo sa somnou dialo ďalej.

Rozhodnutie vyhľadať ho sa ma zmocňovalohlavne pod tlakom času, ktorého nemuselo prejsť ažtak veľa, aby jediné moje kýchnutie spôsobilo roz-pad stavcov a ja by som skončila na invalidnom vo-zíku.

Na druhej strane ma ovládala hrdosť a myšlien-ka: „Prečo by som mala urobiť prvý krok?“ Piesoksa sypal a ja som nevedela, koľko ho v mojich pre-sýpacích hodinách ešte zostáva. Vrátila som sa, aby

Alica Bartková

102www.bartkova.sk

som odhodila sebaklam, no potrebovala som hoviac ako kedykoľvek predtým. Sebaklam, ktorý taknenávidím a zároveň potrebujem. Sebaklam vo sve-te plnom protikladov. Vo svete, kde žena v jedálnikrája moriaka a manžel sedí v daždi na ceste preddomom a beznádej mu vháňa do očí slzy.

Kde matka robí v kuchyni palacinky a syn sedív aute v garáži s prestrelenou hlavou. Zbraň ležívedľa neho, na sedadle spolujazdca, vypadla muz ruky a vyzerá príliš nevinne na to, že by spôsobi-la takú paseku.

Kde manžel v obývačke sleduje zápas s plechov-kou piva v ruke a s ďalšími pred sebou, a manželkehore v spálni postupne dochádza dych, lebo sa pre-dávkovala liekmi.

Kde sa idylické obrázky, vyžarujúce pohodua pokojný stereotyp, striedajú s obrazmi zúfalstva,nepokoja a prehraného boja. Kolotoč protikladova paradoxov sa nezastaví, a vy si radšej klamete, žeto tak nie je. Pijete kávu bez kofeínu, mlieko beztuku, pivo bez alkoholu, a utvrdzujete sa v tom, žeidete správnou cestou. Aby ste nemuseli vidieť vecinaokolo, zatvárate oči a spoliehate sa na to, že vásniekto bude poslepiačky viesť.

Sebaklam.Chováte domáce zvieratá, ktorým venujete viac

citu ako ľuďom, a pritom sa na vašich tanierochstriedajú kusy zvierat. Z bitúnkov je vám zle, keď

NÁVRAT

103www.bartkova.sk

príde na ne reč, trepete o nehumánnosti, ale keď cí-tite vôňu pečeného mäsa, zbiehajú sa vám slinya s radosťou zaň zaplatíte.

Sebaklam.Odsudzujete človeka, ktorý sa rozpráva s imagi-

nárnym priateľom, a pritom veríte, že Ježiš menilvodu na víno.

Sebaklam.Utrácate peniaze za kopce zbytočností, aby ste

otupili vedomie, že život je konečný.Sebaklam. Taký dôležitý pre život.

Alica Bartková

104www.bartkova.sk

38.

HAILEY ROBERTSOVÁ. 41 rokov. Vdova. Opuste-ná. Sklamaná. Číslo 20.

Prekliaty telefonát. Absurdné, že takmer vinilatelefón z toho, čo sa stalo. Mala pocit, že keby ne-bol zazvonil, jej manžel by bol stále nažive. Akokeď sa modlíte za to, aby v lotérii vytiahli vaše čís-la, hoci žrebovanie už dávno prebehlo. Ešte ab-surdnejšie však bolo to, ako jej ten telefonát zme-nil život. Dovtedy pevne zakotvené istoty bolizrazu fuč.

Policajt jej s ľútosťou oznámil, že jej manžel sastal obeťou dopravnej nehody a utrpel zranenia sosmrteľnými následkami. Zomrel pri prevoze do ne-mocnice. Má si prísť po jeho osobné veci.

Stačilo pár sekúnd, dvadsať rokov bezdetnéhomanželstva skončilo, zostala sama na opustenomostrove nevediac, čo si počať. A sestrička jej podá-va manželove okuliare, zapaľovač, peňaženku, do-klady a kľúče zabalené v plastovom vrecku.

Hailey v tej chvíli ani nebola naštvaná na vinní-

105www.bartkova.sk

ka nehody, ale paradoxne na manžela za to, že junechal trčať v tejto diere samu.

Prechádzal cez prechod pre chodcov, nejaký aro-gantný magor doňho narazil a ušiel z miesta. Určitemá teraz niekde namiesto výčitiek svedomia strach,aby policajti nezistili, kto to bol.

Hailey raz počula, že miera svedomia závisí odtoho, koľko krvi máš v mozgu. Nech je to ako chce,žiadne výčitky svedomia jej manžela nevrátia a nikto ničím nemôže odčiniť. Na zlé alebo nepríjemnéveci je najlepšie zabudnúť, no na niečo takéto sa za-budnúť nedá. Stále musí myslieť na to, že milovanáosoba a oporný bod jej života tu už nie je. Keď idespať, keď otvorí oči po prebudení, keď sa snaží nie-čo zjesť, keď sedí, tupo pozerá pred seba a závidíľuďom, ktorých dokáže upokojiť cigareta. Pociťujeneustálu absenciu zaužívaných koľají, ktosi bez va-rovania prehodil výhybku a ona si to v rozbehnu-tom rýchliku šinie do neznáma.

A ľudia preto neplačú od rána do večera.Neplačú vôbec.Všetku bolesť teraz Hailey naplno odhaľuje na

javisku.A ľudia s ňou súcítia.A plačú.

Alica Bartková

106www.bartkova.sk

39.

ChLOE STEVENSOVÁ. 43 rokov. Dve deti. Man-žel. Opatrovateľka. Číslo 21.

Desiatky starých ľudí, ktorí už neboli schopnípostarať sa sami o seba a boli odkázaní na pomocniekoho iného, jej nikdy nenaháňali strach. Strachjej naháňala predstava, že môže skončiť ako oni.Ľudia s Alzheimerovou chorobou, parkinsonici, ľu-dia so sklerózou multiplex, ľudia po mozgovej po-rážke, ľudia, čo neudržia vlastný moč ani sračkya pustia to zo seba bez toho, aby o tom vedeli. A onaje tam pre nich. Už mesiac počúva od osemdesiat-triročnej panej, o ktorú sa teraz stará, že psa, ktoré-ho zakopala na záhrade, vyhrabali kojoti.

Počúva, že má nakŕmiť rybičky, aj keď žiadnerybičky široko-ďaleko nie sú. Stokrát za deň poču-je, že má zamknúť dvere, lebo na ulici pobehujevrah. Na ulici však vidieť len deti na bicykloch. Sta-rá sa o ľudí, na ktorých ich deti nemajú čas aleboich jednoducho nezvládajú. Ak nejaké deti vôbecmajú.

107www.bartkova.sk

Je platená za to, aby ich kŕmila, vymieňala implienky, chodila s nimi von, umývala ich a počúva-la ich nezmysly od rána do večera.

Jeden z týchto ľudí jej neustále hovoril, že tá svi-ňa ho raz zabije.

Až po čase prišla na to, že tá sviňa, o ktorej ho-voril, bola jeho žena.

A zabil on ju. Bola to vraj vražda v afekte a od-sedel si za to dvadsaťjeden rokov. Zomrel akoosemdesiatdeväťročný na invalidnom vozíku, pre-svedčený, že lievance, ktoré mu v ten deň spravila,sú od jeho manželky, ktorá do nich vmiešala jed napotkany. Nič v ten deň nejedol a ani už nič nepo-vedal.

Pri takejto práci sledujete ako postupne miznúosobnosti, načúvate prejavom ich zmätených zvyš-kov, zažijete ich náhle alebo aj pomalé úmrtia.

Ráno vám stará dáma hovorí, že sa chystá naples, a večer už jej schátrané telo leží v mraziaren-skom boxe v márnici. V jeden deň vám starý pánoznamuje, že sa zajtra žení, na druhý deň už telefo-nujete jeho dcére a s ľútosťou oznamujete, že jejotec zomrel.

Zomierajú sediac za stolom, pri televízore, v po-steli, na podlahe v kuchyni, nad obľúbenou knihou,pri obľúbenej hudbe, s hadičkami zastrčenými donosa, do úst, s posledným sústom jedla medzi zu-bami…

Alica Bartková

108www.bartkova.sk

A Chloe stále rozmýšľa, ako smrť zastihne ju.Ako zastihne jej manžela, ako skončia jej deti.

Dlho hľadala miesta, veci, ľudí, pri ktorých bynemyslela na svoje povolanie.

Až tu na javisku občas zabúda na nešťastné kon-ce životov a žije s ľuďmi, ktorých smrť zrejme takskoro nečaká.

NÁVRAT

109www.bartkova.sk

40.

RÝCHLO SA ROZKRÍKLO, že letáky, ktoré ľudia náj-du vo výťahoch, na stĺpoch pouličného osvetlenia,odviate na rohu ulice… by si mali hneď vziať a prísťna miesto, o ktorom sa tam píše, lebo je to niečovýnimočné a oni majú šťastie, že ich zbadali. Pôso-bilo to ako miesto pre VIP, pre špeciálnych ľudí, kto-rí vedia, o čo ide, špeciálne pozvanie, ktoré si nesmúnechať ujsť. Nikdy som však nechcela, aby letákypôsobili ako odkazy talianskej mafie, aby divadlopovyšovali na niečo, čím nie je. Tí, ktorí sa o divad-le dopočuli, sa doň snažili dostať všemožnými spô-sobmi, napríklad tak, že odkúpili letáky od ľudí, kto-rí ich našli, alebo sa snažili niekoľkonásobne prebiťcenu lístka na predstavenie. Do divadla sa totiž moh-li dostať iba tí, ktorí mali v rukách leták. Vždy somich dala vytlačiť presne toľko, koľko bolo sedadielv hľadisku, a tak sa časom začalo čosi ako lov na le-táky. Ľudia cielene chodili po uliciach a s očami nastopkách sliedili po rohoch budov, škárach v múroch,po stromoch, stĺpoch, smetných košoch…

110www.bartkova.sk

Ak niektorý šťastlivec leták našiel, mohol si určiťakúkoľvek cenu, za akú ho predá. Tak sa časom sta-lo, že sa do divadla dostávali iba bohatí ľudia, ktorísi leták mohli dovoliť. Preto začala rásť aj cenavstupenky a vznikol mýtus o úžasnom divadle prebohatých ľudí. Ale veci sú väčšinou menšie akomýty o nich. Boháči však nemajú radi, keď sa imhovorí, že si niečo nemôžu dovoliť, a tak ceny rást-li a rástli a divadlo pre bohatých bohatlo. Nemohlasom s tým veľa spraviť, veď ak by som uťala cenya zrušila všetky letáky, možno by som prišla o her-cov, pre ktorých sa odrazu výplata z divadla stalahlavným príjmom.

Je pravda, že som divadlo založila, no neskôrsom s tým už nemala nič spoločné. Stala som sa ti-chým pozorovateľom, sledovala som výsledky odzdvihnutia opony po jej spustenie. Občas som saprechádzala v úzkych uličkách medzi divadelnýmikulisami. Keby tie veci boli reálne, nič by tam ne-dávalo zmysel. Oporné stĺpy, ktoré nič nepodopie-rajú, visuté nosné oblúky, ktoré nič nenesú, schody,ktoré nikam nevedú…

Svet makiet, sú funkčné iba naoko. Rovnako akomoje telo. Rovnako ako ja. Zdravo pôsobiaca mla-dá žena, ale jediné kýchnutie ju môže paralyzovať.Bolesť sa už dávno stala súčasťou môjho životaa lieky proti nej prestávajú zaberať.

Čo ďalej?

NÁVRAT

111www.bartkova.sk

41.

MARVIN FAIRSON. 65 rokov. Nižšia zhrbená po-stava, na svoj vek však vyzerá oveľa mladšie. Kri-minálny vyšetrovateľ.

Vždy si myslel, že sa nevie dočkať odchodu nadôchodok. Keď sa to však stalo, zistil, že práca mustrašne chýba. Kto by si pomyslel, že mu budú chý-bať priestrely po guľkách, zbieranie odtlačkov prs-tov, hľadanie škvŕn, ktoré by mohli napomôcťvyriešiť zločiny, policajné pásky vymedzujúce teri-tórium zločinov spáchaných v afekte, zločinov dô-kladne premyslených, spáchaných z hnevu, zo žiar-livosti, kvôli psychickým poruchám… Práca muzačala chýbať, a to od skúmania najmenších detai-lov po prvý dojem z miesta činu. Prepady, vraždy,znásilnenia, krádeže… Samozrejme mu v myslizostali aj momenty, kvôli ktorým je rád, že už tútoprácu nevykonáva. Do pamäti sa mu pevne zarezalkvílivý nárek matiek, ktoré prišli o deti, obrazyzhrbených ľudí bez nádeje, ktorých jediný výbuchpripravil o domovy, pološialené pohľady ľudí, kto-

112www.bartkova.sk

rí v afekte niekoho zabili, mláky vytečenej krviobetí…

Na druhej strane si pamätá aj na vzrušujúci pocitz hľadania a objavovania kúskov skladačky, ktorépostupne do seba zapadajú.

Pomstil obete tak, že pomohol nájsť ich vrahov.Našiel unesené deti bez vyplatenia výkupného. Do-padol zlodejov, ktorí po sebe nechali prepadnutých,zbitých a vyplašených ľudí. Pomohol objasniť zlo-činy, no aj zabránil ďalším. A práve tento pocit jepríčinou, prečo mu práca chýba.

Neviem, prečo vlastne skončil ako herec, a mož-no to nevie ani on sám, no teraz pomáha objasniťzločiny aspoň na javisku.

NÁVRAT

113www.bartkova.sk

42.

RAZ DÁVNO som vykročila z uličky medzi diva-delnými kulisami do hľadiska a na javisku somzbadala otca. Potkýnala som sa, pretože všade bolatma, no cestu som poznala aj poslepiačky. Otecfajčil cigaretu a vypúšťal kúdoly dymu do svetlapadajúceho z jedinej bodovej lampy, ktorá osvet-ľovala jeho postavu. Iba jeho postavu. Pôsobil,akoby sa ho nič nemohlo dotknúť. Mohol by vy-puknúť požiar, a on by zostal na mieste, mohlo bynastať zemetrasenie, a iba on by zostal nehybný,mohla by vypuknúť tretia svetová vojna, a on bypokojne sedel a fajčil. Ďalej by pomaly vypúšťalz pľúc kúdoly bieleho dymu, nech by sa stalo čo-koľvek. Jeho pokoj vyžaroval taký chlad, akobyani nebol živý. Ak mal nejaké emócie, dokonaleich pred svetom skrýval. Vtedy som si asi prvý raznaplno uvedomila, že aj keď je to môj otec a mámpäťdesiat percent jeho génov, nebadám na sebeokrem podoby nič, čo by som s ním mala spo-ločné. Nikdy som s ním nezdieľala jeho oceľovo

114www.bartkova.sk

chladný pokoj ani nechápala jeho nevyspytateľ-nosť. Nie som ako on.

Deti v sebe väčšinou nachádzajú vlastnosti svo-jich rodičov, no mne sa to nikdy nestalo. Neviem,nakoľko som sa podala na matku, no nenašla somnič, čo by ma živočíšne spájalo s otcom ako jedin-ca s jeho potomkom.

Koľkokrát som sa pozerala do zrkadla a hľadalasom tam jeho. No vídala som tam len svoju tvár, po-značenú životom v nevyspytateľnom svete.

Moje oči boli ako oči teľaťa pred porážkou. Ne-vedeli, čo sa deje, ale predsa cítili, čo sa stane. Pres-nejšie, čo sa nestane. Nikdy som necítila, že by maotec pochopil, že by sa ku mne priblížil, chýbal mipokoj a istota, po ktorej som tak túžila.

Vtedy som sa na neho pozerala, ako ďalej poma-ly fajčí cigaretu v svetle bodovej lampy, izolovanýod tmy v zvyšku miestnosti, izolovaný od okolitéhosveta, a uvedomila som si, že z toho svojho zrejmenikdy nevystúpi.

NÁVRAT

115www.bartkova.sk

43.

KEĎ STE CHORÍ, váš životný priestor sa scvrknedo bubliny, ktorá vás izoluje od okolitého sveta.Všímate si aj najmenšie detaily, ktoré by ste si mož-no inak nikdy nevšimli. Nie sú to len klasické veciako počítanie kachličiek, rýh a vypuklín na stene,ale aj rozoberanie toho, čo sa už stalo. Hrabete savo vlastnej mysli, rekapitulujete, triedite a vyhod-nocujete spomienky, presúvate ich zo šuplíka došuplíka a prichádzate k novým záverom. Štrikujetešál z vlastných spomienok, opakovane ho páratea začínate nanovo pliesť z iných klbiek iných fa-rieb, inak usporiadaných… Gestá iných ľudí, ichvýzor, situácie, hlasy, reakcie, vlastné pocity… Pa-mäť vás zavedie k zdvihnutému ľavému obočiuvášho známeho a vy hádate, čo malo znamenať.Údiv, pochybnosti, nechápavosť, skrytú iróniu?Opäť a opäť rozoberáte situáciu, v ktorej jehozdvihnuté ľavé obočie vyformovalo aj zopár radovvrások na čele a statočne ich dlhú chvíľu podopie-ralo. Kľukatou cestou sa dostávate k úsmevu býva-

116www.bartkova.sk

lej kolegyne, ktorej vždy zostalo na zuboch trochurúžu. Pri tej spomienke dospejete k záveru, že ste junikdy nevideli inak, buď sa mračila, alebo usmie-vala. Pôsobila ako dvojtvár, neustále ukazovala buďjednu, alebo druhú stranu. Úškľabky veselé, úškľab-ky smutné. Smiech, plač. Radosť a zúrivosť.

Šťastie, beznádej. Čierna a biela. Nič medzitým,nikdy pokojná tvár.

O pár kilometrov ďalej sa v mysli posunietek roztraseným rukám trafikanta, u ktorého ste si ke-dysi každý deň kupovali dennú tlač. Noviny nasiak-nuté cigaretovým dymom ma od ďalšej kúpy odrá-dzali rovnako ako jeho prsty žlté od dechtu. Prečosom si napriek tomu stále kupovala noviny v tomistom stánku? Lenivosť? Zábudlivosť? Trafikanto-ve žilnaté, roztrasené ruky mi tak niekoľko rokovvydávali drobné.

Pamäť vám aktivuje svedomie, opäť počujetekvílivý nárek mačiek pod oknom, o ktoré sa nik ne-bol schopný postarať. Mali ste to urobiť vy? Maliste ich nakŕmiť aspoň raz, dvakrát, trikrát?

Rozoberáte mierne odreté lemy nohavíc, rozvia-te sukne, stopy od mejkapu na golieroch blúzok,oškreté opätky, chýbajúce gombíky na košeliach,fľaky od potu na tričkách, poškriabané ruky, záderyna prstoch, obhryzené nechty, odreniny na lakťoch,rozšírené póry na nosoch, vyrážky na bradách svo-jich známych a kolegov. Pitvete v mysli situácie

NÁVRAT

117www.bartkova.sk

plné kriku a zlosti, dojemné situácie plné sĺz šťastia,otupenosť a ľahostajnosť ľudí po dni plnom zhonu.Pitvete v pamäti zahryznuté pózy iných ľudí, ajvlastné.

Aj tak sa ľudia celý život štylizujú do rolí, uka-zujú iba časť svojich skutočných pocitov a myšlie-nok. Pravidelne nasadzujú nacvičené tváre. Keď saim nechce ukazovať to, čo v danej chvíli cítia, keďnevedia, ako sa v danej situácii zachovať, keď simyslia, že spoločnosť od nich vyžaduje, aby sa tvá-rili určitým spôsobom. Na pohrebe človeka, ktorývám bol celkom ľahostajný, sa tvárite smutne, ajkeď je vám možno do popuku z nezmyselných ob-radných rečí. Na svadbe svojich známych sa snaží-te udržať na tvári úsmev, aj keď vám tá fraška za-halená v bielom poriadne lezie na nervy. Pri prísahena súde by ste najradšej spadli na zem od smiechu,ale aj tak si udržujete kamennú tvár. Snažíte sa tvá-riť dôstojne v situáciách, pri ktorých vám hlavoutiahnu najabsurdnejšie myšlienky, smejete sa na ve-ciach, ktoré vám smiešne nie sú, len aby ste sa pri-spôsobili ostatným.

Ľudia sa snažia vytvárať o sebe čo najlepší obraz,a tak znemožňujú ostatným poznať, akí v skutočnos-ti sú. Ani sami si neuvedomujú, akí v skutočnosti sú.Pretože ostatní ľudia v nich nevidia človeka, ktoré-ho v sebe vidia oni. Človek by sa možno popísalúplne inak, ako by ho opísali ostatní.

Alica Bartková

118www.bartkova.sk

Beethoven nevrlý samotár. Tak ho videli ľudia.Beethoven spoločenský človek. Tak sa videl sám.Každodennú hru plnú podvedomých gest a na-

cvičených viet pôsobiacich ako šablóny si môžetev mysli premietať donekonečna, neomylný, stoper-centný rozsudok nad minulosťou však odklepnúťnemôžete.

Veľký celok skladajúci sa z detailov, ktorých vý-znam vám nie je jasný, vás vťahuje do bubliny, či užste chorí, alebo nie.

NÁVRAT

119www.bartkova.sk

44.

ODKEDY SOM SA VRÁTILA, prešiel rok aj niekoľkomesiacov, a ja opäť sedím na lavičke v záhrade. Cezškáry v dlažobných kockách už neprerastá trávaa vyčistená, upravená záhrada nenesie ani náznakzanedbanosti.

Lavička, na ktorej sedím, už takisto nie je zaras-tená machom a vynovené je asi naozaj všetko oko-lo mňa. Fasáda domu, interiér, čiastočne sa zmeniliaj herci, zmenili sa ich životy, vynovené je všetkookrem mňa.

Nedá sa povedať, že by mi návrat priniesol kto-vieakú úľavu na duši, ale neľutujem, že som to spra-vila. Bolesť vyrážajúca od chrbta a smerujúca dokaždej bunky v tele je už taká veľká, že mám nie-kedy chuť prepadnúť sebaľútosti a celý deň nechaťodkvapkávať slzy do vankúša, inokedy iba vrieskaťna všetkých okolo seba, bez ohľadu na akékoľveksympatie, pretože moja bolesť mi hovorí, že nikz nich na tom nie je tak zle ako ja.

Štvú ma ich úsmevy, ich pokojné tváre, ich pred-

120www.bartkova.sk

stieraný žiaľ a bolesť, ktorú porovnávam s tou svo-jou, skutočnou.

Čoraz častejšie ma prepadá pocit smútku akov klasických situáciách plných melanchólie, keďprší a ja sa cez okno pozerám na letiace kvapkydažďa a vidím na skle slabý odraz vlastných pierskrivených bolesťou.

Vtedy si uvedomujem, že napriek všetkým ľu-ďom okolo mňa sa cítim osamelá. Sama so svojoubolesťou. Celý život som sama, a teraz mi robí ne-ustálu spoločnosť len bolesť. Možno by som sa cíti-la sama, aj keby som mala manžela, deti… A tovšetko preto, lebo sa najprv chcem priblížiť k vlast-nému otcovi. Možno.

Ani neviem, čo vlastne od otca chcem. Chcemmu vyčítať všetko zlé, čo mi v živote spôsobil?Chcem sa s ním uzmieriť? Chcem ho len stručne in-formovať, že o pár mesiacov už nebudem nažive?Možno všetko naraz. A možno ho ani nechcem vi-dieť. Chcem len sama sebe dokázať, že viem spo-kojne žiť aj bez neho.

Samé možno, samé dohady, ktoré mi v tejto si-tuácii absolútne nepomôžu.

Z myšlienok na otca ma bolí hlava takmer rovna-ko ako rakovinou napadnutá chrbtica. Zo všetkýchúvah o otcovi však vyplývajú dve možnosti. Nájsťho a skontaktovať sa s ním, alebo nechať všetko taka čakať, ako sa to samo vyvinie.

NÁVRAT

121www.bartkova.sk

45.

JIM PETERSON. 52 rokov. Trafikant.Idete životom a čakáte, že vás niekto niečo naučí,

že vás niečo naučí život sám, že v sebe objavíte vlo-hy pre svoje uplatnenie. A ak nič neprichádza a vylen stagnujete v nudných prácach, povolaniach, kto-ré sa k vám nehodia, čas uteká nepozorovanea vám, aj keď si myslíte, že ho máte stále dostatok,jedného dňa pri pohľade do zrkadla vám môže dôjsť,že už tak veľa vám ho nezostáva. Že už vôbec ne-máte čas na nachádzanie a zostáva vám len hľadať.Hľadať čo najrýchlejšie akúkoľvek schodnú cestu.

Jim Peterson ani sám nevie rýchlo zrátať, koľkýmizamestnaniami v živote prešiel, aby nakoniec skon-čil takmer celé dni zavretý v priestore meter a polkrát meter a pol. V trafike pracuje už takmer dvadsaťrokov, ale nikdy sa nesťažoval, napriek tomu, že munakúkajúci ľudia išli spočiatku poriadne na nervy. Naneustále nakúkajúce hlavy, ktoré od neho chcú bul-várne časopisy, hospodárske noviny, televízny prog-ram, časopisy o dizajne, o diétach, o technologických

122www.bartkova.sk

novinkách a o všemožných oblastiach života, si užzvykol. Hlavy blonďavé, hnedovlasé, čiernovlasé,ryšavé, plešaté, strapaté, staré, mladé, s ranným opti-mizmom, s podvečernou únavou v tvári, mu pripo-mínajú, že ľudský hlad po informáciách, nech už súakékoľvek, tu bude stále. Iskry v očiach ľudí, keď saniekde stane katastrofa, ho bavia, ale zároveň desia.Kupujú si noviny, aj keď už dopredu vedia, čo sav nich píše, s nádejou, že sa dozvedia o čosi viac. Ze-metrasenia, cunami, požiare, záplavy, hurikány, tor-náda, útoky samovražedných atentátnikov, pády lie-tadiel, havárie autobusov… to všetko zapĺňa stránkynovín takmer každý deň a ľudia bažia po tom, abyo tom vedeli. Aby vedeli, že niekto sa má na tomtosvete oveľa horšie ako oni.

Sortiment rozšírený o žuvačky, cukríky, keksy,cigarety a nápoje mu len dopĺňa sny, v ktorých saľudia cez otvor veľký päťdesiat krát štyridsať centi-metrov načahujú aj po niečo iné ako noviny. Nieke-dy sú to priam nočné mory, cíti sa ako uväznenýv klietke, kam sa môžu ľudia kedykoľvek načiah-nuť nielen po tovar, ale aj poňho samotného.

Jim si myslel, že zostane uväznený v trafike aždo smrti, už ani len nedúfal, že by mohol robiť nie-čo iné.

Niekedy sa veci zmenia, keď to najmenej čakáte.O to radšej teraz predvádza na javisku svoj koneč-ne objavený talent.

NÁVRAT

123www.bartkova.sk

46.

NAPADÁ MI, koľko ľudí, ktorí prišli na konkurz,sme museli odmietnuť.

Niektorí prišli iba kvôli tomu, aby zviditeľnili svo-ju nafúkanosť, sebavedomie, presadili ego, preras-tajúce ich samých. Ksichty plné nadradenosti a po-tlačovanej zlosti, ktoré pripomínali smažiace sa,bobtnajúce volské oko, sme posielali kade ľahšie, lenčo ich ctené nohy vkročili na javisko a ich „skvost-né“ hlasy (väčšinou derúce sa cez nevraživosťoustiahnuté hrdlo, takže zneli ako škrípajúce dvere) vy-slovili prvé slová. Ďalej hulváti, ktorým zrejme na-padlo, že ich povaha by sa skvele uplatnila na javis-ku, kde by rýpali do všetkých ostatných a všetci byim to tolerovali, pretože by sa nachádzali práve na ja-visku. Prišli tam s cieľom dokázať si svoju pravdu,a keď sa spojí ľudská tvrdohlavosť s hlúposťou, ne-treba sa ani snažiť presviedčať ich o opaku. Jasnéa rázne NIE ich vyprevádzalo von s obavami, či ces-tou niečo od zlosti nerozbijú. V plejáde postavičiek,ktoré sa do divadla nedostali, boli tiež „časované

124www.bartkova.sk

bomby“ – ľudia, čo pôsobili placho a pomerne príve-tivo, no len čo ste im povedali niečo, s čím nebolispokojní, vybuchli a zasypali divadlo nadávkamia vyhrážkami. Objavili sa tam aj ľudia už na prvýpohľad mentálne nespôsobilí vykonávať akúkoľvekprácu, a tak si najskôr ich príbuzní povedali, že sanám možno na niečo budú hodiť.

Ďakujeme, NIE.Tváre povýšenecké, tváre drzé, tvrdohlaví ľudia,

ktorí sa nikdy nepoučia z vlastných chýb a vždybudú presvedčení o svojej pravde.

Ďakujeme, NIE.Ľudia bez kúska sebavedomia, zakríknutí, tichí,

ktorí v živote nič nedokázali a prišli na konkurz v ná-deji, že práve toto je miesto, kde môžu niečo doká-zať a že sebavedomie sa do nich odrazu vleje priamona javisku. Nič také sa však nestalo a väčšinou saobrátili na odchod ešte skôr, ako sme ich odmietli.

Zástup hádajúcich sa postáv, domáhajúcich saodlišnosti, snažiacich sa krikom presvedčiť samýchseba aj ostatných, že sú jedineční, výnimoční a ichdoteraz neobjavené herecké schopnosti zatieniavšetkých naokolo.

My sme však videli len jednoliatu ľudskú masu,o originalite nemohlo byť ani reči a naše mysle čímďalej, tým lenivejšie vnímali ich afektované výstupy.

Napriek tomu sa predsa len našlo zopár jednot-livcov vyčnievajúcich z davu.

NÁVRAT

125www.bartkova.sk

47.

MANUEL LUCAS. 33 rokov. Záchranár. Číslo 24.Odkedy ráno nastúpi do práce a vypije prvú

kávu, čaká ho až do konca zmeny vír vypätých si-tuácií a náhlenia. Len čo s kolegami dovezú jedné-ho pacienta, už vysielačka chrapľavým hlasom pri-kazuje ďalší výjazd.

Injekcie, katétre, stetoskopy, tlakomery, fixačnédlahy, obväzy, antiseptiká… všetky tie veci patria-ce k jeho práci ho obklopujú spolu s bezmocnýmiľuďmi, odkázanými na jeho rýchly zásah. Zlomeni-ny, infarkty, rezné, sečné a strelné rany, ľudia krvá-cajúci z uší, nosov, úst… predávkovaní feťáci, kto-rých treba neustále oživovať, ku ktorým sa dostávaznova a znova.

Tí istí narkomani, ku ktorým niekto nadránomprivolá zdravotníkov, sa večer už opäť ocitnú v ne-mocnici.

Samovrahovia, ku ktorým často prichádza skon-štatovať už len smrť, obete domáceho týrania, ktorénapriek zlomeným rebrám, rukám, nosom, natrhnu-

126www.bartkova.sk

tým perám a vybitým zubom málokedy podajú napáchateľa trestné oznámenie. Ak aj áno, tak dobití,s modrinami na celom tele a s náplasťami natržných ranách prídu na druhý deň na policajnú sta-nicu stiahnuť obvinenie.

A tak Manuela privolajú opäť k tým istým ľuďomo týždeň, o dva, o mesiac. Stáva sa tiež, že ich úplnezbytočne zavolajú ľudia, ktorí len nevedia, čo si po-čať so životom. Celí roztrasení, premožení každo-dennými situáciami, ktoré sa im zdajú neriešiteľné,privolajú sanitku. Nariekajú, sťažujú sa na svoj mi-zerný život a podnapití hľadajú útechu v pozornos-ti, ktorej sa im neprávom dostalo.

Masové dopravné nehody tiež nie sú výnimkou,no na nárek ľudí, ktorým okrem zlámaných kostía krvácajúcich rán občas chýba nejaká končatina, sanedá zvyknúť nikdy.

Pri takejto práci ste svedkom utrpenia, ktoré väč-šinou postihuje ľudí náhle a nečakane, a tak začne-te žiť s neustálym pocitom, že kedykoľvek môžeprísť nečakaná pohroma od zemetrasenia po infarkt.

Keď má Manuel voľno, pripadá mu čudné, ženikto naokolo nekrváca, neodpadáva, nezvíja sa odbolesti a nepotrebuje pomoc.

V práci sa dookola opakujú situácie plné zúfal-stva a hrôzy, ktoré už videl tisíckrát predtým. Občasho zaráža fakt, že pri nich už necíti zdesenie. Naľudské nešťastie sa nedá zvyknúť nikdy, no ak ste

NÁVRAT

127www.bartkova.sk

jeho svedkom každý deň, vybudujete si voči nemuistú formu obrany. Manuel má však pocit, že v jehoprípade je to obrovská špongia, ktorá do seba všet-ko nasaje a uchováva to do okamihu, keď nečakanevšetko zo seba vypustí a zaplaví ho bobtnajúcimsvinstvom až po krk.

Hrať v divadle bola dobre zvolená možnosť od-reagovať sa, a tak teraz niekoľkokrát do týždňa za-búda na javisku na sirénu sanitky.

Alica Bartková

128www.bartkova.sk

48.

POČIATOČNÉ NADŠENIE a radosť hercov vystriedalanervozita a hádky.

Hranie, ktoré im pôvodne slúžilo ako relax a na-pĺňalo ich životy, im odrazu prináša stres a oberáich o energiu. Potlesk ľudí, neustále sa hrnúcich napredstavenia, im začal pripadať ako valiaci sa bal-van, pred ktorým sa nedá uniknúť, preto sa im po-čas celého predstavenia zdvíhali žalúdky.

Spočiatku bol divácky potlesk len príjemný bo-nus, ale postupne sa stal jedným z hlavných mo-tívov hrania. Je to ako so šteňaťom, tešíte saz neho, maznáte sa s ním, ale keď z neho vyras-tie zúrivý pes, parádne vám otravuje život. Ajz divadla vyrástlo niečo, čo nečakal a nechcelasi nik.

Tečúce nervy, škrípajúce zuby, búchanie dvermi,krik, hádky pre rozdelenie rolí, pre počet predstave-ní, pre kostýmy, pre spôsob hrania…

Predtým bolo v zákulisí cítiť vôňu kávy, manda-rínok, novinového papiera, bolo počuť smiech a po-

129www.bartkova.sk

kojné rozhovory, teraz cítiť pot a počuť nervóznevýkriky.

Pôvodné útočisko pre týchto ľudí sa nešťastnezvrhlo na miesto cicajúce im energiu. Nik nechce,aby sa táto rýchlokvasná mutácia divadla skončila,no nik zrejme ani nechce, aby to takto išlo ďalej.Ocitli sa v pasci, odrazu zas musia žiť život, ktorýžiť nechcú.

Všetci majú ďaleko od hercov, na ktorých si spo-mínam z detstva a teraz mi pripadajú ako bytostiz mytológie. Vzdialení, neskutoční.

Možno som si ich len zidealizovala a povýšilaich hru na piedestál, na ktorý nikto z hercov tohtodivadla dosiahnuť nemôže. A s tým, čo sa vrátiťnedá, sa súperí ťažko. Každopádne, diváckehoúspechu sa im naďalej dostáva plnými priehrštiami.

Stále presne neviem, čo som chcela dosiahnuťtým, že na tomto mieste opäť vzniklo divadlo. Mož-no sa vyrovnať s minulosťou tak, že sa do nej čias-točne vrátim, no ak to bolo práve toto, myslím, žesa mi to nepodarilo.

Občas mám chuť zrušiť to tu a poslať všetkýchpreč, no na druhej strane nechcem zostať úplnesama. Aj keď sa napriek ich prítomnosti cítim samaa som sama vo svojej chorobe, pretože nik o nej ne-vie, nechcem zostať v prázdnom dome, ktorý byešte viac zdôrazňoval moju samotu.

Viem, že keby som teraz zomrela, nikto z ľudí

Alica Bartková

130www.bartkova.sk

okolo mňa nebude nariekať od rána do večera, niksa nebude so žalostným krikom hádzať do kytíc natruhle, nik nebude trpieť depresiami ani veľkýmžiaľom.

Ani by som to od nikoho nechcela. Ale tiež viem,že aj keď som nikdy spoločnosť veľmi nevyhľadá-vala, čistá ľudská prítomnosť mi teraz dodáva silu.

NÁVRAT

131www.bartkova.sk

49.

AMANDA MCNEILLOVÁ. 31 rokov. Nezamestna-ná, unudená. Naštvaná na seba aj na svet.

Amanda je jedna z tých ľudí, ktorí nikdy nevede-li, čo si počať so životom, o čom svedčí aj dlhý radkrátkodobých zamestnaní, ktoré opúšťala pre rov-nako dlhý rad príčin, ale hlavne pre tú, že sa takmerna smrť nudila.

Nudila sa už v škole, nie preto, že by niečomu ne-rozumela, ale preto, lebo ju žiaden predmet nebavil.Preto jej po rodičmi vynútenom štúdiu na strednejškole ani nenapadlo, aby išla na vysokú, a pocit, že sina svete nikdy nenájde niečo, čo by ju skutočne ba-vilo, v nej zapúšťal korene čoraz silnejšie. Nevedelasi nájsť nič, čo by ju nadchlo, čo by ju upútalo natoľ-ko, aby sa tomu venovala naďalej. Nuda, nuda, nuda.

Nudila sa ako predavačka v butiku medzi kusmioblečenia čakajúcimi, na ktoré telo ich nasúka-jú, nudila sa v telefonickej spoločnosti, kde všetcis mikrofónmi pri ústach pôsobili sčasti ako ľudiaa sčasti ako roboti.

132www.bartkova.sk

Vždy, keď si myslela, že si na nich začína zvy-kať, cez ich prirodzený smiech občas začula mikro-fónové zachrapčanie a pri ich ľudsky zvraštenomobočí zachytila, ako zaostrujú ich mechanické oči,pripomínajúce fotoaparátový zoom. Nudila sa ajako servírka v McDonalde, kde si ľudia nedali po-koj s objednávaním tých istých jedál dookola, na-siaknutých prepraženým olejom a jeho výparmi.Nudila sa ako sekretárka vo firme s kancelárskymipotrebami, kde iba dvíhala telefóny a zaznamená-vala objednávky a stretnutia osem hodín denne.

Nudila sa aj v ďalších z radu nasledujúcich za-mestnaní, nikdy tam nevydržala dlhšie ako polroka. Jej posledná práca predtým, ako po troch me-siacoch dala výpoveď, bola práca chyžnej v hoteliso štyrmi hviezdičkami. Občas si predstavovala, žeodtlačky tiel na miestach, ktoré mala opäť vyčistiťa ustlať, sú odtlačky tiel mŕtvych, ktorých predchvíľou odviezli pohrebáci. Telá, pred chvíľou živé,zanechali stopy na prikrývkach, sedačkách, posteľ-ných prestieradlách… a ona po nich uhladzovalastopy.

Takto jej to išlo lepšie, pretože keď si predstavi-la, že ľudia po sebe ani nevedia ustlať posteľ, od-pratať špinavú spodnú bielizeň a odhodiť odpadkydo koša a nie na zem, kypela jej žlč a mocnel v nejpocit, že jej to robia naschvál.

Pohár trpezlivosti však pretiekol až po troch me-

NÁVRAT

133www.bartkova.sk

siacoch a pri odchode si aspoň zobrala hotelovéšampóny, mydlá, uteráky, župan, hotelové papučea vôbec všetko, čo sa z hotela zobrať dá.

Neskôr, keď spravila doma zopár šuchotavýchkrokov v hotelových papučiach a vhodila do šálkys horúcim čajom koliesko citrónu, zrak jej padol naleták, ktorý náhodou našla na ulici.

Vďaka letáku sa ocitla v divadle a možno koneč-ne objavila, čo ju skutočne baví.

Alica Bartková

134www.bartkova.sk

50.

LIEKY PROTI BOLESTI NEZABERAJÚ a ja začínammať strach. Nezaberajú morfiové tabletky, nezabe-rajú morfiové injekcie, aj keď je ich stále viac. Napredpis, bez predpisu, kúpené od roztrasenéhomladíka na dohodnutom rohu ulice. Mám pocit,akoby som mala namiesto stavcov niekoľko ostrýchnožov vyčnievajúcich z chrbtice. Neustála bolesťma prenasleduje, keď chodím, stojím, sedím či le-žím. Je jedno, v akej polohe som, je jedno ako sasnažím uniknúť, ostrá, prudká, drzá bolesť si mavždy nájde. Ale necítiť bolesť, to nie je jediné, čochcem. Chcem odpovede na otázky, ktoré v sebedlho nosím? Alebo chcem nedokončeným myšlien-kam navždy zatarasiť cestu a zmieriť sa s tým, čomám?

Mám sa pokúsiť vyhľadať otca?Mám čakať, či si ma nájde on?Možno si ma už našiel a sleduje ma niekde

z diaľky ako poľovník svoju zvieraciu obeť. Možnosom sa o nič nepokúšala, pretože som čakala až do

135www.bartkova.sk

dnešného dňa v domnienke, že sa odniekiaľ vynoríjeho postava.

V každom prípade to chcem už ukončiť a všetkyotázniky zo seba striasť.

Nastal jeden z tých okamihov, keď musíte konať.Daná situácia vám miliónkrát prešla mysľou, alekeď príde skutočne, nič nie je tak, ako ste si pred-stavovali. Jediné, čo vám vtedy napadne, je, žekeby ste mali viac času, lepšie by ste sa pripravili.Ale čas už nie je. Nemáte čas a musíte konať.

Musíte vojsť do ringu a bojovať.Musíte sa postaviť na štart a bežať, aby ste zví-

ťazili.Musíte sa postaviť pred súd a obhájiť svoju

pravdu.Musíte ísť na javisko a odohrať svoju rolu.Musíte odohnať starých démonov raz a navždy.Musíte sa rozhodnúť.

Alica Bartková

136www.bartkova.sk

51.

ChELSEA MOOROVÁ. 48 rokov. Pracovníčka po-šty. Číslo 26.

Na prvý pohľad pôsobí mlčanlivo, odmerane,priam až drsne, a spod výrazného obočia jej žiariavnímavé, prenikavé oči. Možno za ten pohľad vďa-čí litrom kávy, ktoré je schopná denne vypiť. Člo-veku, ktorý pije kávu v normálnom množstve, by sapri dávkach, ktoré Chelsea do seba denne naleje,hneď obrátil žalúdok.

Balíky, obálky, šeky, pečiatky, peniaze, známky,to sú predmety, ktorých sa dennodenne dotýkala.Od nervózneho davu, podupkávajúceho a fučiacehov rade, ju oddeľovala iba tenká sklenená priehradkas otvorom na hovorenie. Hlavy, neustále vyžadujú-ce pozornosť, jej kládli dookola tie isté otázky. Abyprekonala obrovskú nudu a frustráciu z mechanizo-vanej práce za poštovou priehradkou, liala do sebahnedú tekutinu dovtedy, kým si jej telo nevybudo-valo poriadnu závislosť. Preto aj teraz, keď už nie je

137www.bartkova.sk

odkázaná na nudnú prácu s pečiatkou v ruke, stálepije veľké množstvo kávy.

Ako malá mala bábkové divadlo, pri ktorom saneustále vrtela a vymýšľala rôzne situácie pre veľ-ký počet bábok. Smiešne situácie, keď bola veselá,situácie znázorňujúce nešťastie, keď bola smutná,fantazijné príbehy plné nadprirodzených postáv,keď sa jej chcelo vybočiť z bežného života. Pri tomdivadielku so všetkými tými bábkami mala pocit,že môže niečo ovládať. Jasne sa pamätá na príjemnýpocit, keď mala všetky hrané situácie pevne v ru-kách a mohla ich meniť alebo upravovať, ako sa jejzachcelo. Skutočný život sa jej však trochu vymkolz rúk, nikdy nerobila to, čo by ju naozaj bavilo.

Preto jej oznam o divadle, nedbalo nacapený namúre pri ceste, ktorou každý večer chodievala do-mov, pripadal ako celkom dobrá príležitosť chytiťživot pevne za opraty a nasmerovať ho na správnucestu.

Teraz Chelsea nielenže pomáha režírovať niekto-ré hry, ale sama hrá postavy, ktorým vdychuje život.

Alica Bartková

138www.bartkova.sk

52.

OD ZAČIATKU MI BOLO JASNÉ, že vlastnými silamiotca nevypátram, a ak aj áno, zabralo by mi to prílišveľa času a energie, a ani jedného, ani druhého ne-mám nazvyš. Preto sa práca súkromného detektívav tejto situácii vyplatila. Adresu a pomery, v akýchotec žije, mi zistil ani nie za tri dni. Dokonca mi zis-til aj telefónne číslo mobilu, z ktorého vraj volávav priemere šesťkrát denne. Býva prekvapivo blízko,asi tri hodiny jazdy autom odo mňa, v pokojnejštvrti, v radovej zástavbe domov. Vraj býva sám, ajkeď má často návštevy, a robí v podstate to, čopredtým. Pod rôznymi pseudonymami píše scenáredivadelných hier a televíznych inscenácií.

Trvalo mi takmer ďalší týždeň, kým som sa od-hodlala nasadnúť do auta, naštartovať a vybrať sana miesto napísané na malom kúsku papiera.

Cestou sa vo mne striedali návaly úzkosti a vzru-šenia, oblieval ma studený pot aj vlny horúčavy, po-cit nerozhodnosti sa striedal s odhodlaním stretnúťsa s otcom zoči-voči.

139www.bartkova.sk

Celý čas som však myslela aj na svoje rakovinoudestabilizované stavce, ktoré sa mohli pri prudšomnáraze zlomiť a možno aj doslova rozsypať. Bolesť,ktorú mi vysielajú do tela, sa šíri čoraz intenzívnej-šie, pretože morfín prestáva účinkovať.

Asi po polhodine blúdenia po úzkych cestáchv nekonečných radových zástavbách som našla ad-resu, na ktorej mal bývať môj otec. Zaparkovalasom auto medzi dve ďalšie, tak aby som v spätnomzrkadle videla odraz jeho domu s verandou a kuscesty pred ním. Asi po štvrťhodine čakania otec vy-šiel von.

Je sám. Vidím ho v spätnom zrkadle a pokusyidentifikovať jeho tvár stroskotávajú rovnako rých-lo, ako rýchlo sa vo mne striedajú emócie.

Radosť, hnev a smútok sa vytláčajú z kola akobojovníci sumo a opäť doň vchádzajú, aby ma ne-nechali v ľahostajnosti. Napriek tomu, že na takúdiaľku nerozoznám jeho tvár, podľa pohybova držania tela by som ho spoznala aj o kilometer ďa-lej. Je to nepochybne on, a podľa toho, čo vidím, sanavonok zrejme veľmi nezmenil. Rovnaký vzpria-mený chrbát, tmavohnedé vlasy, tmavé oblečenie,jedna ruka krížom cez hrudník, druhou rukou,v ktorej drží cigaretu, sa v lakti opiera, a pomaly,nezúčastnene vyfukuje dym, akoby stál v tejto pózea na tomto mieste celých dvadsať rokov.

Pozerám sa cez bočné sklo, či ma niekto nevyru-

Alica Bartková

140www.bartkova.sk

ší, keby som sa prípadne rozhodla vystúpiť z autaa prikročiť k človeku, kvôli ktorému som sem pri-šla. Nikde nikto, iba zopár zaparkovaných prázd-nych áut v rade vedľa mňa. Bolesť sa vo mne ozý-va tak prudko, až mám chuť stlačiť klaksón, akobyto bol záchranný mechanizmus, a upútať na sebapozornosť celého sveta. Otváram puzdro na zipsa vyberám z neho malú fľaštičku s injekciou a ihlou.Opäť sa pozerám do spätného zrkadla, vidím, že sasem pomaly šinie nejaké auto. Prejde popri mojom,popri otcovej verande, a ja si uťahujem škrtidlo naruke.

Zbežne poplieskam po dopichaných žilácha jemne zasúvam ihlu do jednej z nich. Úľava, ajkeď nie stopercentná, príde takmer okamžite, nachvíľu na sedačke auta zakláňam hlavu dozadua vychutnávam si pocit bez bolesti.

Rozmýšľam, čo by som si želala viac – nájsť sicestu k otcovi a zahodiť zlé pocity minulosti, alebožiť život bez bolesti? Neviem.

Otec dofajčí cigaretu, otáča sa a pomalým maje-státnym krokom vchádza do domu. Dnu sa svieti,no kvôli záclonám alebo žalúziám nič nevidno,a tak netuším, či je tam sám, alebo nie.

Sedím s hlavou ešte stále opretou o sedadlo, ne-viem sa rozhodnúť, čo spravím.

Pôjdem k jeho dverám a konečne zaklopem? Bu-dem tu čakať a sledovať dom dovtedy, kým mi ne-

NÁVRAT

141www.bartkova.sk

prestane účinkovať morfín? Napokon, mám jehočíslo a môžem mu zavolať.

Všetky možnosti ma paralyzujú, dokážem len se-dieť s hlavou opretou o sedadlo. Uvedomujem si, žeak budem stretnutie odkladať, môže sa stať, že mož-nosť prísť pred jeho dvere veľmi rýchlo odpadne.Každú chvíľu môžem skončiť na vozíčku a už ne-budem mať na výber. V hlave mi kolujú protivnénástojčivé otázky. Čo tomu človeku vôbec poviem?„Ahoj, onedlho zomriem.“ Alebo mu zasadím jed-nu z najhorších otázok na svete: „Ahoj, ako samáš?“

Je jasné, že sčasti vie, ako sa mi darí, veď akbýva tak blízko divadla a svojho starého domu,musí vedieť, že som dom zrekonštruovala a založi-la divadlo. Navyše, zopárkrát o nás písali aj v novi-nách, takže nepochybujem, že otec vie, čo sa dejev mojom živote. Keby chcel, mohol vyhľadať aj onmňa. Nespravil to však, a mňa už unavuje hľadaťdôvody prečo.

Spomínam si, ako mi raz povedal, že človek bysa nemal báť byť sám a mal by sa naučiť byť sám.A z pamäti mi vyskakujú všetky situácie, keď sa mato zrejme snažil naučiť, hoci veľmi svojským spô-sobom. Na ulici plnej ľudí kráčal v jednom mo-mente vedľa mňa a v druhom sa nepozorovane vy-tratil. Ja som sa potom ako dieťa musela vypytovaťcudzích ľudí, kde som a ako sa dostanem domov.

Alica Bartková

142www.bartkova.sk

Takto nepozorovane sa vytratil viackrát, napríkladv kine, kde si išiel odskočiť a už sa nevrátil, v rôz-nych obchodoch, kde ma nechal samu s nákupoma bez peňazí, dokonca zmizol aj zo zoologickej zá-hrady, kde som ho márne hľadala pri výbehochs opicami, tigrami, pštrosmi a inými zvieratami,ktoré by svoje mláďatá opustili len ťažko.

Všetky tieto situácie plné trápnosti a detskéhostrachu zo samoty som mu spočítala svojím odcho-dom. Aj keď to moje zmiznutie nebolo nečakané.V podstate nič iné ani čakať nemohol.

Naučiť sa spoliehať sama na seba a samota akotaká je fajn, ale len vtedy, ak sa má človek kam vrá-tiť. Ak má zázemie, kde mu nič nehrozí, ak samotuneberie ako konečný, bezútešný stav v tomto sveteplnom nástrah. To z vás môže spraviť nedôverčivé-ho predátora, zakríknutý uzlík nervov, apatickú so-chu alebo ukričanú bábku, ktorú nervozita ťahá zanitky, ako sa jej zachce.

Nemyslím si, že sa zo mňa stalo niečo z toho,nikdy som nestratila vieru, že život má aj lepšiestránky ako tie, ktoré mi ukazoval otec.

Tiež som verila, že otec sa mýli. Jedným z pr-vých sklamaní v živote človeka je vedomie, že ajvaši rodičia robia chyby. Pre mňa by bolo sklama-ním, keby otec chyby nerobil. Keby mi tým, čo ro-bil, ukazoval pravú tvár sveta, v ktorom žijem,a svoju skutočnú povahu.

NÁVRAT

143www.bartkova.sk

Vedela som však, že nie všetci sa správajú takako on a nie všetci sa musia osamote spoliehať lena len na seba.

Začína sa stmievať, uvedomujem si, že v aute se-dím už niekoľko hodín. Bolesť sa opäť ozýva, a takvyvíjam jedinú aktivitu, ktorej som schopná – štartu-jem auto, mám pocit, že už zrástlo so mnou a ako je-diná súčasť môjho tela je schopné správne fungovať.

Svetlá voza osvetlia ulicu, v ktorej možno zane-chávam šancu, že dostanem odpoveď na mnoho otá-zok, v šere sa poberám tam, odkiaľ som sem predniekoľkými hodinami so sebazaprením vyrazila.

Alica Bartková

144www.bartkova.sk

53.

SEDÍM V IZBE, v ktorej som strávila detstvo, aj keďsa jej dávny vzhľad zmenil na nepoznanie a detstvomi pripomína už len výhľad z nej.

Dom patril matkiným rodičom, umreli pri do-pravnej nehode, keď bola ešte malá, takže históriasa z istej časti opakuje. Matka dom ešte pred smrťouprepísala na mňa, preto som ho po návrate mohlazrekonštruovať alebo zbúrať, ako sa mi zachcelo.Rozhodla som sa pre rekonštrukciu, aspoň na niečoto bolo dobré – dala som ľuďom možnosť žiť novéživoty, aj keď ani teraz nie sú úplne ideálne. Ale tov konečnom dôsledku nie je žiadny. Zakaždým,keď uspokojíte jednu vášeň alebo dosiahnete jedenobjekt túžby, objaví sa ďalší. A tak to ide dookolacelý život, takže úplne šťastní nie sme nikdy. To jemožno aj dobré, pretože permanentne šťastní ľudiaby stratili motiváciu usilovať sa o šťastie a stagno-vali by vo svojej šťastnej zamatovej bubline, až bysa napokon celkom zbláznili.

Je tiež pravdou, že šťastie je relatívne a závisí od

145www.bartkova.sk

konkrétnych ľudí, od situácie, v ktorej sa nachádza-jú, od času, miesta… Mne by k šťastiu momentál-ne stačilo necítiť drzú bolesť, ktorá mi vystreľujez chrbta.

Ľahnem si na chrbát, pozerám na tienidlo lampyna strope, kovové pláty vrhajú na steny tiene rozlič-ného tvaru a intenzity, snažím sa ich spočítať. Bo-lesť je stále tu. Prevraciam sa na brucho, zaborímdo vankúša ľavú polovicu tváre a vdychujem jehovôňu spolu so stovkami roztočov, ktoré obsahuje.Snažím sa nemyslieť na permanentnú bolesť. Opäťsi pomaly sadám a vyberám z puzdra na morfínmalú fľaštičku a injekciu. Keď pomaly vyprázdnimobsah injekcie do napichnutej navretej žily a bolesťustúpi, prichádza sebaklam, ktorý si na pár hodínmôžem dovoliť. Počkám ešte niekoľko minút a opa-trne si sadám za toaletný stolík.

Tak ako sa herci v maskách snažia presviedčaťľudí, že ich masky sú skutočné, ja sa tiež pomocoumasky snažím presvedčiť samu seba, že je všetkov poriadku. Môj obraz v zrkadle nezodpovedá môj-mu fyzickému stavu. Telo mi vysiela signály o de-vastácii, ale moja tvár v zrkadle sa stále usmieva, ajkeď väčšinou len so zaťatými zubami. Rokmi na-cvičená grimasa, vyvolaná akýmsi obranným me-chanizmom, mi nezmizne z tváre, ani keď somsama.

Natieram si pery rúžom a pritom myslím na hla-

Alica Bartková

146www.bartkova.sk

domor v krajinách tretieho sveta. Špirálou vytáčammihalnice dohora a prenasledujú ma obrazy haváriílietadiel. Pri očných tieňoch a lícenke ma morípredstava týraných zvierat a pri záverečnom pohľa-de na svoju namaľovanú masku si uvedomím, žeo pár hodín opäť nastúpi bolesť, ktorá mi skriví rú-žom natreté pery. To sa však ešte pár hodín nestanea ja nechcem na to myslieť, rovnako ako nechcemmyslieť na otca a na to, čo mohlo byť, keby som vy-stúpila z auta a zaklopala mu na dvere.

NÁVRAT

147www.bartkova.sk

54.

ED TUCKER. 54 rokov. Recepčný v hoteli. Číslo 27.Kým sa naplno pustil do hrania v divadle, robili

mu spoločnosť prichádzajúci a odchádzajúci hostia,kniha, do ktorej sa zapisovali alebo odpisovali, vy-zváňajúci telefón, cez ktorý si objednávali izby najednu noc, na dve, na týždeň… zbierka kľúčovs číslami od jedna do štyridsať, umiestnená na stenev piatich radoch pod sebou. Počet kľúčov sa neus-tále menil podľa toho, ako hostia prichádzali a od-chádzali. A spoločnosť mu robil aj televízor. Viacako nekonečné vysedávanie za recepčným pultom,ho znechucovalo neustále prepínanie kanálov v ma-lom televízore, ktorý mu mal spríjemňovať chvíle,keď práve nemá čo robiť. Zo širokej škály možnos-tí výberu mu bolo rovnako zle ako z toho, že nič, čovidel v tej malej škatuli na pulte, ho neuspokojova-lo. Telenovely, seriály pre deti, teenagerov, krimi-nálky, komediálne seriály, z ktorých každý diel užvidel ikskrát, pretože ich neustále opakujú, poobed-ňajšie talkshow, kde si ľudia myslia, že hovoria

148www.bartkova.sk

o zaujímavých veciach, a pritom niekoľko miliónovdivákov počúva, ako trepú banality, alebo moderá-tori presvedčení, že sú ohromne vtipní, majú do-konca tú drzosť, že sa bavia sami na sebe. Občas sapriplietli do beznádejného programu aj nejaké „áč-kové“ filmy, ale prevyšovali filmy kategórie B a od-pad filmového priemyslu, vysielaný väčšinou v do-obedňajších hodinách. A všetko toto je prešpikovanéreklamami. Na každom kanáli môžu v zlomku se-kundy prerušiť program ponukou produktov kon-zumnej spoločnosti. Reklamy na kukuričné vločky,na sprchové gély, na žrádlo pre psov, na obchodnéreťazce, na aviváže, pracie prášky, zubné pasty,kávu, čipsy, keksy, parfumy… skrátka všetky mož-né veci, ktoré vám vraj majú spríjemniť život.

Dvadsať rokov pracoval ako recepčný, zabezpe-čoval chod hotela a medzitým prepínal televíznekanály, doteraz v duchu vidí, ako si zákazníci ob-jednávajú na izby večere a on medzi zapisovanímkuracieho soté s hubami a ryžou, grilovaného stej-ku s pečenými zemiakmi, vyprážaného syra, zape-kaných cestovín, zmrzlinových pohárov a litrovvína a sladených nápojov sleduje fingovanú bitkudvoch mužov o dlhovlasú Emanuelu, zaháňanieovčieho stáda do ohrady v inej telenovele, útesy primori v romantickom filme, hádku dvoch žien vo ve-černej talkshow a reklamy, reklamy, reklamy…

Kým sa hostia odhlasujú z hotela a odovzdávajú

NÁVRAT

149www.bartkova.sk

kľúče, vysmiata žena plná energie ho presviedča, žepráve tá vložka, ktorú drží v rukách a ohýba prednejakým oknom, je najlepšia a najtenšia na trhu.Sleduje ľudí vchádzajúcich do hotela s kopcami ba-tožiny, a pritom pozerá na muža, ktorý sa nadmierusebavedome prechádza po pláži a ukazuje vypraco-vané brušné svaly, pričom sa na neho lepia sporoodeté dievčatá, vraj kvôli tomu, lebo sa pred chví-ľou nastriekal istým deodorantom. Bacuľatý mužs naberačkou v ruke griluje mäso kdesi na záhradea presviedča ho, že korenie, ktoré používa, dávachuti mäsa novú dimenziu, a on si popritom s tele-fónom pri uchu zapisuje, že pani na izbe číslo se-demnásť má zobudiť o ôsmej ráno.

Ed znechutený tým, čo v tej malej škatuli každýdeň videl, napriek tomu zistil, že je na nej závislý.Neustále sa meniaci obraz vyvolával pocit, že saniečo deje a on je súčasťou, alebo prinajmenšomsvedkom toho diania. Ako neustále sledoval výko-ny hercov v „béčkových“ filmoch a lacných teleno-velách, postupne prichádzal k presvedčeniu, že byto dokázal aj on, a možno dokonca oveľa presved-čivejšie.

Možno aj preto zareagoval na leták nalepenýpriamo pred vchodom do hotela.

Teraz je nielen svedkom, ale aj súčasťou divadel-ných hier, a svoje roly hrá presvedčivejšie, ako simyslel.

Alica Bartková

150www.bartkova.sk

55.

ODKEDY SI PAMÄTÁM, bola som samotár. Mojesamotárstvo, či už chcené, alebo nechcené, či ho mána svedomí výchova alebo ja sama, teda siaha až doškolských lavíc. Uzavretosť mi bránila nájsť si ka-marátov, navyše, povesť môjho otca, tiež čudácke-ho samotára, mi tiež nijako neprospela. Deti sa mismiali a hovorili o mne ako o čudnej dcére čudnéhootca. Tak veľmi som nezapadala medzi im známeveci a životy, až som niekedy mala pocit, že majúzo mňa strach. Tiché dievča bez matky, žijúces čudným otcom a bývajúce v divadle, to nebolonič, do čoho by sa mohli vcítiť deti, ktoré mali mi-lujúcu matku pečúcu koláče a chápavého otca, čos nimi trávil každú voľnú chvíľu. Bezstarostné detis pevným zázemím nechápali dievča, ktoré vníma-lo samotu ako oporný bod. Na druhej strane, ani jasom sa im to nepokúsila vysvetliť, a keď si ma užzaškatuľkovali ako „čudáčku Cherry“, nebrala somim to, lebo to v podstate uľahčovalo život im ajmne. Keď ma mali takto zaradenú, nečakali odo

151www.bartkova.sk

mňa, že každý deň urobím všetko, aby som na nichspravila dobrý dojem, ako to robila väčšina mojichspolužiakov, a to mi dávalo istú slobodu. Nech somspravila čokoľvek, čo nezapadalo do ich koľají, nik-to z toho nerobil škandál a ani to zvlášť nerozobe-ral. Aspoň na niečo to teda bolo dobré. Prezývkami vlastne vôbec nevadila, prekážalo mi však, že mitak hovorili aj deti, ktorých rodičia neboli o nič me-nej čudní.

Napríklad mnou pohŕdal chlapec, ktorého otecbol nonstop naložený v alkohole a každý deň začí-nal aj končil v niektorej miestnej krčme, kam poňhochodila jeho stopäťdesiatkilová manželka, chlapco-va matka, a potom sa promenádovali po uliciachako vystrihnutí z grotesky – on, vychudnutá, potá-cajúca sa postava, a ona – obézna, valiaca sa ro-bustná figúra; držala muža za rameno a zametalaním, ako sa jej zachcelo.

S väčšinou sa „viezlo“ aj dievča, ktorého matkabola slušne povedané štetka, bola ochotná vyspať sas hocikým, hocikde a hocikedy, dokonca vraj aj za-darmo. Väčšinou ju bolo vídať na rohoch ulíc, kdevyzývavo oblečená opotrebovaným telom lákalamužov na sex.

Dovolím si tvrdiť, že som bola krajšia ako väčši-na z nich, napriek tomu sa mi posmievali aj detis veľkými ušami, krivými nohami, veľkými nosmi,deti chudé, deti tučné a pamätám si, že dokonca aj

Alica Bartková

152www.bartkova.sk

chlapec s jedným okom, ktorému pri akejsi hre dodruhého nešťastne zapichli ceruzku, a odvtedy cho-dil s čiernou klapkou na jednom oku. Ostatné detiich brali ako seberovných, no odo mňa bočili. Mož-no preto, lebo ľudia neprijmú veci, ktorým nerozu-mejú.

Kým ich rodičov všetci vídali, môjho otca niktonaozaj nepoznal a ja som sa im tiež nenechalaspoznať.

Ľudia, ktorí nezapadajú do určitého prostredia,zvyknú väčšinou zapadať niekam inam. Ja somvšak nezapadla ani do detského kolektívu v škole,ani do divadelného sveta. Nikdy som v sebe neob-javila herecké nadanie ani iné vlohy súvisiace s di-vadlom.

Napriek tomu sa mi podarilo jedno vytvoriť.Keby som sa nenaučila ľuďom dôverovať, nikdy bysa to nestalo. Keby som dôverovala iba sebe a ničnenechávala na iných, divadlo by nikdy nevzniklo.

Ak žije človek v spoločnosti, nikdy nežije úpl-ne svojpomocne, prijíma produkty ľudskej práce,myšlienky iných ľudí, ich prítomnosť…

Ak by mal človek preverovať všetko, čo mu oko-lie ponúkne a čo už preverili ľudia pred ním, zabra-lo by mu to celý život.

Dôverovať ľuďom bola jedna z najťažších vecí,ktoré som sa v živote musela naučiť, ale zároveň miživot nesmierne uľahčila.

NÁVRAT

153www.bartkova.sk

56.

ČÍSLO 28. MIRANDA GREYOVÁ. 27 rokov. Krehkánevýrazná postava, ktorá môže hrať, na čo si zmys-lí. Jej nevýrazná tvár dokáže v priebehu pár sekúndnadobudnúť výraz, aký práve potrebuje, a jej psy-chika dokáže preskakovať z jedného pocitu na dru-hý rovnako rýchlo.

Už ako malá poznala všetky názvy liekov protidepresii, ktoré striedala jej mama takmer bez účin-ku. Veľkú časť detstva strávila neustálym čakanímpred dverami matkinej izby s kŕčom v žalúdku, bálasa pohnúť, aby neprehlušila zvuk, ktorý vlastne ne-chcela počuť. Zvuk stoličky spadnutej na zem byznamenal, že matka visí na povraze a stolička podnohami jej dopomohla k samovražde.

Doteraz si vie živo vybaviť hnusné chvíle, keďsedela na zemi pri dverách matkinej izby a opretáo stenu v duchu počítala v sekundových intervalochdo šesťdesiat znovu a znovu tak, ako ju to učilamama, kým ju ešte nepohltila depresia. Hlavu má-vala opretú o stenu a vytočenú dohora, ako keby sa

154www.bartkova.sk

topila. Odporný pocit, ako keby vás mali operovaťpri vedomí. Ako keby sa anesteziológ pomýlil a od-rovnal vás len natoľko, aby ste neboli schopní rea-govať, ale pritom cítiť každý zárez skalpelu. Hnus-ný pocit, že matka môže každú chvíľu spraviť to, načo sa už dlho chystá, a hnusné poznanie, že s mat-kiným životom sa skončí aj ten jej. Teda skončí sataký život, aký chcela žiť, aký žila dovtedy, kýmsa im do života nepriplietla pani depresia. Keďmama robila s úsmevom na tvári ráno lievancea rozprávala jej rozprávky na dobrú noc. Neskôr,namiesto toho, aby sa starala o jej pekné sny, jej zoživota robila nočnú moru. No kým bola nažive, stá-le bola možnosť, že depresia raz odíde a bude totaké ako predtým. Nedá sa povedať, že si zvykla se-dieť pred zamknutými dverami jej izby a čakať, čispácha samovraždu, alebo nie, ale postupne otupelanatoľko, že jej už prestalo záležať na vlastnom ajna matkinom živote. Cítila sa ako prebytočný fľakna bielej košeli. Ako uschnutý kvet v starom škare-dom kvetináči. Ako pokazený dáždnik pohodenýpri kontajneri za slnečného dňa. Mala pocit, že je natejto zemi len malou bezvýznamnou bodkou, ktorámôže každú chvíľu zmiznúť.

Nebola nikto, a preto teraz môže byť kýmkoľ-vek. Zistila, že rovnako môže byť ustráchaným,bezbranným tvorom čakajúcim, čo mu život hodído cesty, môže byť aj ráznym, nebojácnym člove-

NÁVRAT

155www.bartkova.sk

kom, ktorý riadi nielen svoj život, ale aj životyiných ľudí. Je schopná zmieriť sa s kopancami ajkopance rozdávať.

Keď jej kŕčovitá póza pred matkinými dveramikonečne začala povoľovať, keď sa už s vyvrátený-mi očami nepozerala na strop, ale dolu, na podlahuplnú smetí, jedného dňa začula rachot stoličky zho-denej na zem. Matka konečne spravila to, na čosa dlho chystala. A Mirandino počiatočné zdese-nie vystriedalo po čase uvoľnenie. Vtedy objavilav sebe známky exhibicionizmu, o ktorom predtýmani netušila. Na matkin pohreb, už ako trinásťroč-ná, prišla v tmavých šatách, čiernych pančuchách,čiernom kabáte požičanom od tety a pripla si naňobrovský pestrofarebný kvet, ktorý vzbudzovalmožno väčšiu pozornosť ako celá ceremónia. Pri-šla na to, že jej vôbec nevadí, keď sa na ňu pozerácelé osadenstvo školského autobusu, kde si nahlaspospevovala obľúbené pesničky. Nielenže jej tonevadilo, naopak, nesmierne sa jej začalo páčiť,keď mohla na seba strhnúť pozornosť. A tak v snob-skej reštaurácii dokázala hulákať na plné kolo,do luxusného klenotníctva prišla ovešaná lacnoubižutériou, vo výťahu plnom ľudí sa začala bezzjavnej príčiny nahlas smiať, rovnako ako v kine,rovnako ako v čakárni u doktora. Dokázala prejsťcez prechod na červenú popred prudko brzdiaceautá bez ujmy na zdraví a nechať za sebou sku-

Alica Bartková

156www.bartkova.sk

pinku nechápavých ľudí, poctivo čakajúcich nazelenú.

V kine, na pohreboch, na svadbách… všade tam,kde je nepísaným pravidlom, že zvonenie telefónuje neprípustné, si nechávala mobilný telefón zapnu-tý v nádeji, že jej práve vtedy začne netaktne vy-zváňať. To by mala pozornosť zaručenú.

Vyžívala sa v porušovaní nepísaných aj písanýchpravidiel a v pohoršených, urazených, nechápavýchči vystrašených pohľadoch.

Ale občas bola pred ľuďmi rovnako ustráchanáako človek z džungle, ktorý nikdy nevidel civili-záciu.

Okamihy, keď má chuť strhnúť na seba pozor-nosť všetkých naokolo, sa doteraz striedajú s oka-mihmi, keď by najradšej nevystrčila päty z domua stala sa neviditeľnou.

Nevyhranenosť a mnohoznačnosť svojej osob-nosti teraz naplno využíva v divadle.

NÁVRAT

157www.bartkova.sk

57.

ChRBÁT MA BOLÍ už aj v nehybnej, strnulej po-lohe, a pri najmenšom pohybe mi mučivá bolesťvystreľuje z chrbta všetkými smermi, aj keď somnadopovaná morfínom. Sú aj svetlejšie chvíľky,akoby si bolesť povedala, že ma nechá oddých-nuť, aby si čoskoro opäť vychutnala veľkolepýnávrat.

Kant povedal: „Tomu, čo si zlomil nohu, možnourobiť jeho nešťastie znesiteľnejším, keď mu vy-svetlíme, že si ľahko mohol zlomiť väzy.“ Alebo:„Keď porovnáme vlastnú bolesť s bolesťou iných,stane sa znesiteľnejšou.“ Ja si ešte väčšiu bolesťpredstaviť neviem a ani neviem, ako by to vyzera-lo, keby som na tom bola ešte horšie. Horšie bymohlo byť už len to, že by som nemohla hýbať anirukami a rozprávať. Môj stav však tiež nie je výhra,a tak Kantove slová v mojom prípade zrejme nepla-tia. Ale počula som o prípadoch, keď si ľudia s veľ-kými, dlhotrvajúcimi bolesťami napríklad nohydolámali inú končatinu, aby odviedli pozornosť moz-

158www.bartkova.sk

gu k inému centru bolesti. Výsledok bol taký, žecítili bolesť na obidvoch miestach, ale paradoxnenie takú intenzívnu ako predtým na jednom mieste.Možno by som to mala skúsiť, mohla by som si na-príklad zlomiť ruku. Ale výsledok môže byť aj taký,že okrem neprekonateľnej bolesti z chrbta budemcítiť rovnako intenzívne aj bolesť parazitujúcu naruke. Radšej to skúšať nebudem.

Stokrát som premýšľala, aké výhody má mojachoroba, ale na nič ospravedlniteľné som neprišla.Iste, viete, že váš život už nebude dlhý, čo vámv istom zmysle dáva väčšiu slobodu, ale na nič inésom neprišla. Zomrieť tak, že ešte minútu predtýmnetušíte, že sa to stane, aj to má svoje výhody. Ne-musíte sa trápiť, čo so zvyškom života, čo budes vašou rodinou, nepostihne vás dlhé, bolestivé zo-mieranie. Ale keď si pomyslím, že mohol na mňaspadnúť kus družice a zmasakrovať moje nič netu-šiace telo, alebo ma mohlo zraziť auto a druhé, idú-ce v protismere, ma mohlo prejsť ešte raz, alebosom mohla spadnúť do nekrytého kanála, dolámaťsi kosti a skapať medzi sračkami (čo sa, samozrej-me, stále môže stať). Aj keby to bola rýchla smrť,nebola by o nič dôstojnejšia ako tá, ktorá ma prav-depodobne čaká.

V žalúdku mám väčšinou len kávu hustú akoomáčka, no napriek tomu som schopná zaspať. Užmi nezaberá, a tak ju pijem ani nie kvôli chuti, ale

NÁVRAT

159www.bartkova.sk

skôr zo zvyku. Veľa vecí, ktoré mi spôsobovali po-tešenie, už nefunguje. Neviem, či nechutenstvou mňa spôsobuje nedostatok pohybu, alebo silnédávky morfínu, skôr však to druhé; tak či tak, pote-šenie z jedla je už dávno fuč. Rovnako ma už taknetešia ani obľúbené filmy, knihy, hudba… pociťu-jem pri nich bolesť, a tak predtým obľúbené pasáževyznievajú teraz takmer trápne.

Nikdy som nebola športovo založená, pohybsom brala iba ako súčasť bežných denných čin-ností, no je pravda, že až keď niečo stratíte, uve-domíte si, ako vám na tom záležalo. Jesenná pre-chádzka po napadanom lístí, uvoľnená chôdza pochodníku lesklom od dažďa, pomalé kroky, priktorých som si triedila myšlienky, zatvárala ichdo šuplíkov v mysli a vnímala len padajúci sneha jeho vôňu, tak to už nikdy nezažijem. Už ma ne-tešia ani milé slová, smiešne situácie, smiech ľudíma neprinúti, aby som sa k nim pridala, a vôbec,veci sa dosť zmenili a niekedy mám pocit, že do-konca obrátili naopak. Po vypití kávy mám chuťspať. Večer sa cítim sviežejšia ako ráno. Ak sa pri-nútim zjesť veci, ktoré som mala rada, jem ichs nechuťou a je mi po nich na zvracanie. Predtýmby som bola rada, keby som tak ľahko chudla, te-raz sa pri pohľade do zrkadla desím toho, ako sa zodňa na deň strácam a lícne kosti mi čoraz viac vy-stupujú z tváre.

Alica Bartková

160www.bartkova.sk

Keď vidím veci a situácie, pri ktorých by sompredtým pociťovala úzkosť alebo radosť, len ľahos-tajne odvraciam zrak.

Teší ma jediná vec – keď po dávke morfínu nachvíľu necítim bolesť. Jasný príklad toho, ako sa ná-roky na radosť menia podľa možností. Je to všakkrátke potešenie, iba sebaklam, viem, že bolesť za-krátko príde znova. Navyše pritom myslím na to, čimám dosť ďalších dávok, ako správna narkomanka.Morfín má však aj euforizujúce účinky, a tak je topotešenie možno iba umelé. Radšej však umelé po-tešenie ako žiadne. Radšej sebaklam ako trápenie.Začínam chápať alkoholikov a narkomanov, ktorízačali užívať väčšie množstvá obľúbenej látky, pre-tože chceli na chvíľu zabudnúť, v akom svete žijú.Je v tom však rozdiel, oni sa dostali do ešte horšie-ho sveta než ten, v akom boli predtým, a mnohí takžijú dlhú dobu, no ja viem, že môj život sa čoskoroskončí, takže mi je to v podstate jedno a bez výči-tiek si ho uľahčujem, pokiaľ je to v mojich silách.Myslím, že väčšina ľudí, zvlášť v mojej situácii, bysi vybrala radšej život v peknej lži ako v krutejpravde.

Keby ste vo veľmi živom sne vyhrali obrovskýjackpot v lotérii, už nikdy by ste sa nechceli zobu-diť. Keby vás nejaký kúzelník zobral do sveta, kdeje všetko podľa vašich najkrajších predstáv, radšejby ste sa zmierili s tým, že žijete len v ilúzii, akoby

NÁVRAT

161www.bartkova.sk

ste sa mali vrátiť do reálneho sveta. Keby ste prišlio všetko, čo máte, a niekto by vám ponúkol novýživot na inom mieste s identitou niekoho iného,ihneď by ste sa snažili vžiť do jeho roly. A hrali byste ju poctivo aj sami pred sebou.

Sebaklam ako skrýša.Sebaklam ako východisko.Sebaklam ako forma herectva.

Alica Bartková

162www.bartkova.sk

58.

SAMUEL H. BERGER. 34 rokov. Predavač v samo-obsluhe. Číslo 30.

Práca mu vyhovovala až dovtedy, kým nezačalmať nočné mory z lúpežného prepadu, ku ktorémudošlo pred piatimi rokmi. Nočné mory ho sužovalirovnako ako bdelé predstavy. Odvtedy žil v neustá-lom napätí, zdalo sa mu veľmi pravdepodobné, žepodobný prepad sa raz zopakuje, a môže sa to staťkaždú chvíľu. Samuel si predsavzal, že ak sa to sta-ne, nebude len stáť ako bezmocný panák a čumieťdo hlavne zbrane. V duchu videl sám seba akoakčného hrdinu, ktorý v sekunde vytrhne útočníko-vi zbraň, vyskočí spoza pultu a jednou ranou zvalílupiča na zem, tiahlo mu to hlavou, aj keď blokovaltovar a usmieval sa na zákazníkov. Už nikdy stra-chom zhypnotizovaná póza! Už nikdy nechce byťobeťou! Muž v čiernej kukle a čiernych okuliarochvtedy pokojne vybral z pokladnice tržbu z celéhodňa a ruka zákona ho nikdy nechytila.

Vyraziť zbraň z rúk, svižne preskočiť pult, rázne

163www.bartkova.sk

zneškodniť páchateľa, to všetko mu tisíckrát pre-behlo hlavou a zdalo sa mu ľahké. Lenže na čo sičlovek trúfa v predstavách a čo spraví v skutočnos-ti, to sú dve rozdielne veci.

Odvtedy ich prepadli ešte dvakrát a Samuel stálenebol schopný ani sa pohnúť. Napriek všetkým svo-jim predsavzatiam opäť iba stál ako obarený, jehoakčné predstavy boli v sekunde preč, poslušne vy-dal lupičom z kasy všetky peniaze. No ani to nebrá-nilo jeho odvážnym predstavám, aby mu ďalej víri-li v hlave a nenechali sa vyrušovať v nijakej dennej,či nočnej hodine. Kým zákazníkom ukazoval, kdesú domáce potreby, rolky toaletného papiera a mra-zené ryby, predstavoval si, ako s nebojácnym po-hľadom muža, ktorého nič nezastraší, jedným sko-kom preskočí pult, prekvapí a paralyzuje lupiča, žeho uzemní až do príchodu polície. Preto blokovaltovar a jedným okom pozeral na zákazníkov, nodruhým neustále sledoval dvere. Ľudí, čo vchádza-li, si možno až nemiestne premeriaval, hoci nemalikukly, okuliare, ani čierne oblečenie.

Staršia pani s trvalou na hlave a nadváhou okolotridsať kíl by asi ťažko vytiahla spod kabáta zbraňa so zámerom vybrať z kasy všetky peniaze by muju namierila priamo na čelo.

No inštinkt Samuelovi radil, že napriek tomu samá na ňu pozerať nedôverčivo. Človek by si rovna-ko nemyslel, že ho bude zbraňou ohrozovať asi

Alica Bartková

164www.bartkova.sk

dvanásťročný chlapec, ktorému z krehkého tela vy-tŕčajú kosti, alebo matka s dieťaťom na rukách, sta-rý pán s palicou, o ktorú sa pri chôdzi musí opierať,dievča s mp3 prehrávačom a žuvačkou veľkou akopäsť, alebo mladík vo vyťahanom tričku s fľašouvody v jednej ruke a so skejtbordom v druhej. NoSam aj tak všetkých sledoval podozrievavým po-hľadom. Hovoril si, že „človek nikdy nevie“.

Časom si však začal hovoriť, že by bolo fajn,keby to vedel aspoň zahrať.

Keby vedel zahrať nebojácneho, rázneho člove-ka, keď už taký nedokáže byť v skutočnosti. A taksa prihlásil na hodiny herectva, chodil tam takmerdva roky a vyhadzoval na to takmer štvrtinu svojhomizerného platu. Naučil sa dostať zo seba emócie,ktoré v tej chvíli nepotrebuje. Rozplakať sa, keď honič netrápi, smiať sa do popuku, keď prežíva smú-tok, hrať úplnú apatiu, keď ho všetci a všetko oko-lo rozptyľuje. A bol celkom dobrý. Nakoniec, a to jepodstatné, si niekoľkokrát zahral človeka, ktorýmtúžil byť.

Vedel, že keby nastala taká situácia v skutočnos-ti, opäť by stál ako soľný stĺp, ale pri hraní dostal zoseba všetko, čo by chcel spraviť, keby naňho niektonaozaj mieril zbraňou, a tak sa mu predsa uľavilo.

A potom mal jedného dňa šťastie, objavil leták,za ktorý by niektorí ľudia zaplatili absurdne veľkúsumu. No napriek tomu, že mohol na ňom pekne

NÁVRAT

165www.bartkova.sk

zarobiť, ho nepredal a išiel na predstavenie, kde siuvedomil, že hrať chce aj on. Najprv hrával raz dotýždňa malé roly, potom dvakrát, a teraz už dávnonie je predavačom v samoobsluhe, ale hercom náš-ho divadla na plný úväzok.

A niekedy mieri zbraňou na ľudí. Aj keď je to lenrekvizita, potlesk divákov je dobrá náplasť na to, žev reálnom živote nie je hrdinom.

Alica Bartková

166www.bartkova.sk

59.

CIGARETOVÝ OHOROK zapichnutý v čerstvo usma-ženom volskom oku.

Absurdnosť, márnivosť, kontrast, zmarené chutena voňavý, okrúhly, lesklý žĺtok. Neviem, čo všet-ko sa ešte môže ľuďom odohrávať v hlavách pri po-hľade na túto fotografiu, každopádne je to jednaz najlepších fotiek, aké som kedy spravila. Malasom asi pätnásť rokov a žĺtok s cigaretou zostal nastole po otcových raňajkách. Vtedy som vláčila sosebou foťák, kamkoľvek som sa pohla, zachytávalaobrazy pre niekoho možno bezvýznamných vecí.Rohy budov, kúty miestností, ploty, cesty – ohrani-čený priestor, kde sa niečo končí a niečo začína.Tiež ma vždy bavilo fotiť detaily, ktoré voľné okočasto prehliadne. Skladajú sa z nich celky. Ryhy nanábytku vytvárajú abstraktné obrazce, škvrny odjedla, od farieb, od blata pripomínajú ľudské tváre,postavy, zvieratá… Orosené poháre, postupne po-krývajú kvapky vody, bublinky v sýtených nápo-joch sa spájajú do čoraz väčších a stúpajú k hladine

167www.bartkova.sk

pohára čoraz pomalšie. Koža ovocia, ľudská koža –pri detailných záberoch na všetky tie záhyby, pórya ryhy len ťažko uhádnete, o ktorú časť tela ide. Po-praskané pery, odreniny na kolenách, pooperačnéjazvy, zádery na prstoch, zhnité ovocie, plesnivýchlieb, koróziou napadnuté vodovodné kohútiky,smetiská a popolníky, aj takýchto vecí som nafotilastovky. Už vtedy som si uvedomovala, že dobré fo-tografie nemusia byť vždy pekné, a naopak, peknénemusia byť dobré.

A myslím, že sa to netýka len fotografií, ale ume-nia celkovo.

Samozrejme, všetko závisí od vkusu autora a di-váka aj od náhody, výsledkom môže byť často ove-ľa lepšie umenie, ako bol samotný zámer. Ale jepredpoklad, že mŕtve zvieratá, nahnité potraviny,ľudské utrpenie a schátrané budovy nepokladá väč-šina ľudí za pekné a ich fotografie takisto nie. Pres-ne tie veci som fotila, pretože som v nich videlaokrem zaujímavých objektov aj krásu. Často somfotila iba detaily, ktoré ma na nich zaujali, a keďsom ich ukázala ľuďom, páčili sa im. Len čo som imvšak povedala, z čoho tie detaily sú, zháčili sa odhnusu. Keď odfotografujete napríklad detail ľud-ských zvratkov, dáte ho zväčšiť a zavesíte ho nadsedačku v obývačke, ľudia vám budú hovoriť, akýje to pekný obraz, ale keď im poviete, že sú tozvratky, už im taký nepripadá. To isté platí naprí-

Alica Bartková

168www.bartkova.sk

klad pri ľudských tvárach – fotka ženy, ktorá smut-ne klopí oči a po lícach jej stekajú slzy, sa ľuďomzdala esteticky príťažlivá, ale keď sa dozvedeli, žesom ju spravila na pohrebe jej syna, už im taká ne-pripadala a mnohí to označili za hyenizmus, rovna-ko ako fotografiu muža, ktorý sa práve prebral z nar-kózy po štvorhodinovej operácii. Jeho neprítomnýpohľad vnímali možno ako prejav herectva alebo al-koholickú fázu, ale keď sa dozvedeli, že som napo-chodovala k nemocničnému lôžku s foťákom v rukea čakala, kedy sa mužovi rozlepia oči, nazvali mahyenou. Fajn. Nikoho nezaujímalo, že tí ľudia s týmsúhlasili.

Možno aj pre túto moju sčasti odvahu a sčastidrzosť ma napokon zobrali na vysokú školu, kdesom vyštudovala fotografiu ako jedna z mnohýchešte drzejších a talentovanejších ako ja. Vlastne ažna škole som prišla na to, že talent nemám, a ak somaj mala nejaké malé úlomky, veľmi rýchlo som ichstratila.

S fotografovaním som v podstate začala preto,lebo ma fascinovalo zachytávať veci, ktoré sa vďa-ka tomu už nikdy nezmenia. Vo fotkách som vide-la niečo pevné, nehybné, čo už nik nemôže zmeniť.Situácie a veci odfotené v tej chvíli som si mohlaobaliť ako pavúk svoje obete a strčiť ich do pomy-selného obrovského šuplíka, na ktorý už nik ne-smel siahnuť. O nijaké výtvarné vyžitie mi vlastne

NÁVRAT

169www.bartkova.sk

nikdy nešlo a nikdy som to nikomu nepoveda-la. Skrátka som len fotila to, čo ma oslovovalo,a chcela som si to uchovať také, aké to bolo v tejchvíli.

Keď som videla, že všetci na škole to na rozdielodo mňa berú vážne, že to pre nich znamená oveľaviac ako pre mňa, spočiatku som nevedela, či sa immám smiať, alebo sa mám snažiť prispôsobiť. Spra-vila som oboje. V duchu som sa im smiala a navo-nok robila to isté, čo oni – vylievala zo seba ten istýkopec zbytočných rečí okolo každej fotky a tvárilasa chápavo a múdro, keď hovoril niekto iný. Vý-sledkom bolo, že akademická pôda sa mi zhnusilaa spolu s ňou aj fotografovanie ako také, pretože prikaždom namierení objektívu sa mi hlavou prehnalivšetky tie prázdne reči, ktoré odznejú potom, čofotka vznikne. Všade bolo viac rečí ako umenia,viac rečí ako skutkov.

Školu som dokončila s priemernými výsledkamia s kopcom priemerných fotiek, na základe ktorýchma zobrali na výpomoc do priemerného časopisu.Tam som nakoniec zostala takmer pätnásť rokov,fotila som obrazový materiál k reportážam. Občassa medzi nimi našla reportáž, ktorá ma zaujala,a vtedy som si dala záležať na tom, čo fotím, aleväčšinou som to odflákla, ako sa dalo. Robila somto tak nedbalo aj preto, lebo mi bolo úplne jedno, čima odtiaľ vyhodia.

Alica Bartková

170www.bartkova.sk

Bolo mi už úplne jedno, či budem fotiť, aleborobiť niečo iné. Nikomu však moja práca pätnásťrokov nevadila, dokonca ma postupne povýšili našéfku oddelenia, tak som iba ďalej robila, čo vždy –prispôsobila som sa, ale myslela som si svoje.

Teraz opäť držím v rukách fotoaparát a zazna-menávam posledné mesiace, možno týždne a mož-no dni svojho života. Zalievam do nehybnosti her-cov pred predstavením, na predstavení, kvety,ktoré dostávajú, hlavy divákov odzadu, z lóže, doktorej nevidieť. Fotím seba v rôznych polohách,v rôznych psychických, aj fyzických stavoch.V najväčších bolestiach, aj tesne po dávke mor-fínu, a potom na fotkách vidím svoje bolesťouzvraštené viečka, alebo prázdny, sklený pohľad.Fotím záhyby na svojom tele, čoraz viac vyčnie-vajúce kosti. Lícne kosti, rebrá, kľúčne kosti, lo-patky, dokonca aj kosti na rukách sa derú z môjhotela von. A ja každý deň cvakám a poctivo zazna-menávam ich cestu.

Fotiek je už vyše tristo a mám pocit, že to eštestále nie je konečný výsledok. Keď sa na ne poze-rám, na ich postupnosť, vecnosť a pravdivosť, na to,ako mi postupne mizne tuk, na vystupujúce kosti,na pohľad pri čoraz väčšej bolesti, na pohľad čorazviac neprítomný po vyšších a vyšších dávkach mor-fínu, nadobúdam pocit, že táto séria je moja najlep-šia práca. Viem však, že ju musí dokončiť niekto

NÁVRAT

171www.bartkova.sk

iný. Musí odfotiť moje mŕtve telo ako konečný vý-sledok genézy.

Ešte neviem, kto sa podujme na túto úlohu, ktonamieri objektív na moje oči bez života, na zaklap-nuté viečka, ale v podstate je to jedno, pretože ne-bude o nič horší fotograf ako ja.

Alica Bartková

172www.bartkova.sk

60.

JEFFREY LEVANT. 52 rokov. Divadelný režisér.On jediný v tomto divadle vykonáva tú istú prá-

cu, ktorú robil aj predtým. Režíruje divadelné hry,ktoré zväčša sám napísal. Jedným z jeho obľúbe-ných režisérov bol Mauritz Stiller (mimochodomten, ktorý takpovediac stvoril Gretu Garbo – pred-tým, ako jej vymyslel nové meno, sa volala GretaLovisa Gustafsson – a obsadil ju do jej prvého veľ-kého filmu Gösta Berling) napriek tomu, že Stillerbol filmový režisér, a ten povedal: „Vo svojich fil-moch využívam paradox: ak je herec skutočne veľ-ký, hrá vo filme tak, akoby ani nemal potuchy o tech-nickej stránke hrania, teda správa sa prirodzenejednoducho, akoby ani nebol hercom.“ Táto teóriadoviedla Stillera k tomu, aby pracoval aj s neherca-mi, rovnako ako Levanta. Takisto pozoroval ľudívšade, kade chodil. Inšpirovali ho pohybmi, póza-mi, gestami, mimikou… na uliciach, v kaviarňach,baroch, obchodných domoch, v čakárňach u lekára,na úradoch, vo výťahoch, skrátka všade. Účinkujú-

173www.bartkova.sk

cich veľakrát hľadal podľa typu tváre či grimasy.Samozrejme, že ho nezaujímali iba amatéri, ale ajzačínajúci študenti herectva, ktorí ešte nemali sfor-mované výrazové prostriedky a nemali vykryštali-zovaný štýl divadelného herectva, pretože ich mo-hol tvarovať podľa svojich predstáv. Zaujímali hookamihy z bežného života a atypické reakcie ľudí,ktoré potom prenášal do svojich hier. Tak sa snažilľuďom ukázať, že môžu konať aj inak, ako je zauží-vané, nemusia ísť po tých istých koľajach ako všet-ci ostatní a môžu používať vlastný rozum.

V jednej jeho hre sa objavila situácia, keď mužsledoval ženu v čitárni knižnice, ona si to všimlaa evidentne jej to prekážalo. Najprv sa snažila ne-všímať si muža, ktorý na ňu neustále upieral po-hľad, potom si sadla na opačnú stranu stola, aby vi-del len jej chrbát, no muž si presadol a znovu na ňuzačal drzo zízať. Žena očividne znervóznela, alestále sa ho pokúšala ignorovať. Po chvíli, keď jumuž neprestal prebodávať pohľadom a očividne sabavil na jej nervozite, sa žena postavila a rýchlymkrokom zamierila k nemu. Zo všetkých síl začalanaňho ziapať a častovala ho vulgárnymi nadávka-mi, čo pritiahlo pozornosť celej knižnice. Človekby čakal, že žena sa zbalí a odíde, ale že budeochotná obrátiť na seba pozornosť všetkých okoloa v miestnosti plnej ticha z nej vytryskne rieka zlos-ti, to nečakal ani provokujúci muž, a tak len vyľa-

Alica Bartková

174www.bartkova.sk

kane a neveriacky civel a nezmohol sa ani na slovo.Nakoniec museli z knižnice vyviesť ženu, ktorá sidovolila narušiť posvätné ticho. Muž len zahanbeneďalej sedel na mieste, ale po chvíli odišiel aj on,pretože nezniesol pohoršené pohľady všetkých prí-tomných.

Ďalej vo svojom scenári zvečnil situáciu, keď navýstave moderného umenia čašník nechtiac oblialobraz čili omáčkou. Nechutná mazanica na stene sahádam už ani nedala viac pokaziť, ale v ten večer jupredali kupcovi, ktorý nevedel, že obraz oblialia páčil sa mu práve ten obrovský fľak od omáčky.Poškodený autor chcel najprv od čašníka alebo odusporiadateľa výstavy finančnú náhradu za „zniče-ný“ obraz, ale keď sa predal, zmenil názor a požia-dal čašníka, aby oblial aj ostatné jeho práce. Za „ná-hodne“ zničené obrazy dostal čašník slušnú províziua „umelec“ mu navrhol, aby aj on začal vystavovaťa slušne na tom zarábať. Čašník sa však rozhodol na-ďalej zostať čašníkom, pretože si uvedomoval, že ta-lent nemá a radšej bude obsluhovať s triezvym ro-zumom ľudí, ktorí si len nahovárajú, že majú talent,alebo ani sami neveria tomu, čo robia.

V inom zo svojich scenárov opísal situáciu, keďsa z prepadu banky stal jeden z najväčších masa-krov za posledné desaťročie a on sám bol jeho sved-kom. Pred šiestimi rokmi sa v jedno májové doobe-die Jeffrey Levant rozhodol ísť do banky, aby

NÁVRAT

175www.bartkova.sk

vybral zo svojho účtu väčší obnos peňazí. Bankabola plná, ľudia postávali, čakali v radoch, sedeli nasedačkách a bankoví úradníci spoza presklenýchpriehradiek stále niečo hovorili, takže bolo vidieťiba to, ako otvárajú a zatvárajú ústa, ale nič nebolopočuť. Jeffrey sa pozrel na hodiny. Bolo presne10.15. Vtom z radu postávajúcich ľudí vybočili dva-ja muži a s výkrikmi: „Bankový prepad!“ a „K ze-mi!“ obaja vytasili spod saka zbraň.

Rozľahol sa krik a všetci sa skrčili k zemi. Naj-prv sa len prikrčili, tak ako Jeffrey, neskôr si ľahlitvárou k zemi a s rukami za hlavou. Muži zamierilik vystrašenej bankovej úradníčke, ktorá im zrejmeochotne vydala všetky peniaze, ktoré mala. Im tovšak evidentne nestačilo a s výkrikmi: „Otvoriť tre-zor!“ a nadávkami na všetky strany začali strieľaťdo sklenených priehradiek, ktoré sa rozbili na tisícekúskov. Žena za rozbitou priehradkou sa napolyplačúc, napoly kričiac, snažila vysvetliť, že sa dotrezoru dostať nevie. Vtom jeden z lupičov namie-ril zbraň na jedného z mužov ležiacich na zemi. Ľu-dia zrejme dovtedy verili, že niečo také sa nemôžestať, že lupiči nevyužijú rukojemníkov. Také niečosa predsa stáva iba vo filmoch! Zo všetkých strán saozvali zdesené výkriky a plač. Lupič prikázal mu-žovi, aby vstal, a ďalším štyrom ľuďom, ktorí bolipri ňom najbližšie, prikázal, aby sa postavili dorohu. Lupič mieril mužovi na hlavu, zároveň vytia-

Alica Bartková

176www.bartkova.sk

hol spod saka ďalšiu zbraň a prikázal mu, aby si juzobral a namieril na ľudí stojacich v rohu. Zo začiat-ku Jeffrey nechápal, o čo vlastne ide, ale neskôr muzačalo svitať, že z lupičov sa vykľuli poriadni psy-chopati, ktorým o peniaze možno ani vôbec nešlo.

V to májové dopoludnie sa teda Jeffrey pozeralna obraz, ktorý mu zrejme do smrti nezmizne z hla-vy. Muž má hlaveň zbrane priloženú k spánku,v ruke nedobrovoľne drží ďalšiu zbraň, mieri na šty-roch ľudí v rohu miestnosti, druhý lupič tiež mierina neho a vydesení ľudia netušia, čo bude ďalej. Lu-piči mu dali na výber. Buď zastrelí štyroch ľudív rohu miestnosti, alebo zabijú oni jeho plus všet-kých naokolo. Morálna dilema, ktorá snáď ani nieje riešiteľná. Muž zrejme stále neveril, že to mysliavážne, a dúfal, že sa z toho nejako vymotá, pretožestále z neho vyletovali slová ako „Nie!“ a „Pro-sím!“. Keď však jeden z lupičov zastrelil človekaležiaceho na zemi, všetci pochopili, že nie je šanca,aby táto situácia dopadla dobre. Muž mal na výber:buď spraví, čo od neho lupiči chcú, zastrelí štyrochľudí, aby zachránil sám seba, a možno aj ďalšíchľudí na zemi, ktorých bolo oveľa viac. Tak či tak byvyhralo zlo, pretože podvoliť sa psychopatom a za-biť ľudí tiež nie je žiadna výhra. Navyše, nikto bymu nezaručil, že potom aj tak všetkých nezabijú.Ďalšou možnosťou bolo, že zastrelí jedného z lupi-čov, no bolo nad slnko jasnejšie, že druhý by mu

NÁVRAT

177www.bartkova.sk

v sekunde vpálil guľku do hlavy a určite by pokra-čoval v streľbe okolo seba. Ďalšou možnosťou bybolo jednoducho povedať NIE a nechať lupičov,nech sa rozhodnú, čo spravia ďalej, ale tým by ohro-zil všetkých. A poslednou možnosťou bolo, že sazastrelí sám a nezoberie si na zodpovednosť iné ži-voty. Z morálneho hľadiska by bol víťaz, pretože bysa nepodvolil vôli lupičov zabíjať a v rukách by malaspoň svoj život (resp. svoju smrť). No takéto roz-hodnutie by sa dalo chápať aj ako zbabelosť.

Je morálnou voľbou zachrániť väčší počet ľudína úkor štyroch?

Je správnou voľbou zabiť sám seba a prenechaťzodpovednosť iba zlu?

Občas sa vyskytnú situácie, keď ani jedno rieše-nie nie je správne.

Muž so zbraňou v ruke a ďalšou zbraňou prilože-nou k spánku videl prosebné pohľady ľudí v kútea počul výkriky ľudí, ležiacich na zemi, ktorí čo-raz nástojčivejšie kričali: „Zabi ich!“ Nočná mora,z ktorej sa už neprebudil. Muž si napokon rýchlopriložil zbraň pod bradu a vystrelil. Zvolil si únik.A potom si Jeffrey pamätá iba, ako sa začala streľ-ba. Z tridsiatich deviatich ľudí prežilo dvanásť, vrá-tane lupičov. A Jeffreyho, ktorému to neustále pri-pomína jazva po guľke na pravom pleci.

Jeffrey Levant je dobrý režisér, predtým pracovalv známych a renomovaných divadlách. A čo ho pri-

Alica Bartková

178www.bartkova.sk

viedlo práve sem? Najdôležitejšou príčinou, prečoprišiel práve do tohto divadla, bola možnosť praco-vať s nehercami, pretože veľa divadiel túto mož-nosť odmieta. Inde sa musel prispôsobovať aj v tom,že vynechával svoje obľúbené scény s veľkým poč-tom hercov, ktoré by sa dali nazvať takmer maso-vými, a tu s nimi našiel uplatnenie v plnej miere.Jeho nezvyčajnosť si sem sama našla cestu a za-padla do tohto prostredia rýchlo a ľahko.

No tak, ako to bolo spočiatku idylické, teraz samu všetko čoraz viac vymyká spod kontroly. Čorazčastejšie a neúnosnejšie zákulisné hádky si vybera-jú daň na vzťahoch aj na hrách.

Jeffrey sa to pokúsil preniesť do hier a hovorilhercom, ktorým sršali z očí iba peniaze, nech sa idúhádať na javisko, nech prenesú zlosť v správny časna správne miesto. No ani predstierané city, aniskutočná hádka na javisku neboli dobré. Divákomto evidentne neprekáža a tlieskajú stále viac. Súochotní dať za vstupné stále viac peňazí. A Jeffreymá pocit, že mu to prerastá cez hlavu, akoby sa oci-tol v obrovskej ponorke, kde nefungujú žiadne tla-čidlá a páky, sama sa rozhoduje, kam bude plávaťa on ju ani trochu neovláda.

To má so mnou spoločné. Tiež nemôžem riadiťsvoju chorobu a nechávam sa unášať zvyškom svoj-ho života nevedno kam.

NÁVRAT

179www.bartkova.sk

61.

PRED NIEKOĽKÝMI DŇAMI sa mi sníval jeden z týchsnov, o ktorých sa hovorí ako o živých.

Podvedomý reflex ma donútil otvoriť oči. Nešloto však ľahko, pretože na očných viečkach aj na ce-lom tele som cítila akúsi ľahkú, jemnú hmotu. Cíti-la som sa špinavá a len čo som sa pokúsila pohnúť,zistila som, že ma bolí celé telo. Očné viečka zača-li kmitať o to nástojčivejšie a mihalnice postupneprerážali tú jemnú hmotu, z ktorej mi začali poriad-ne slziť oči. S veľkým vypätím síl som zdvihla rukyaž k tvári a postupne z nej odstránila pavučinu, kto-rou som bola celá obalená. Ležala som na nejakomstole, ktorý osvetľovalo denné svetlo dopadajúcez okna na strope. Strop bol vysoký a miestnosť po-merne veľká, ale možno sa zdala taká veľká len pre-to, lebo v nej nebol žiaden nábytok. Obzerala somsa dookola, ešte stále som ležala na stole, pretože ajhýbať krkom mi robilo problémy.

Pokúšala som sa zorientovať, zistiť, čo sa dejea čo sa stalo.

180www.bartkova.sk

Ako som sa tu ocitla? Kde som? To boli jedinéotázky, ktoré mi zmätok a strach vháňali do hlavy.Pomaly som vstala z tvrdého stola a rukami zmiet-la zo seba chuchvalce pavučín, ktorými som bolaobalená ako larva. Mala som na sebe niečo ako bie-lu nočnú košeľu a bola som bosá, buď ma niektoprezliekol a vyzul, alebo som sa sem dostala rovnoz postele. Skrčená ako stará žena, s veľkou bolesťouv chrbte, som pomaly prešla po drevenej dlážkea nechala za sebou v prachu stopy chodidiel. Keďsom sa konečne došuchtala k mohutným dveráms obrovskou mosadznou kľukou a otvorila ich, ova-lilo ma denné svetlo, ktorého bolo odrazu na mňapriveľa. Pomyslela som si, že musím vyzerať akostrašidlo, ako tam oblečená len v nočnej košeli, eštestále sem-tam pokrytá vrstvou pavučiny, žmúrimpodráždenými očami do denného svetla. Okolo cu-dzieho domu bola cudzia záhrada, ktorá s domomostro kontrastovala, pretože jej živý plot, akýsimalý labyrint, bol upravený do všakovakých tvarova pomedzi ne viedol upravený a čistý vydláždenýchodník. Pridŕžajúc sa zábradlia som zišla po schát-raných schodoch vedúcich od domu. Dom by somnazvala skôr chatrčou a pomyslela som si, že vyze-rá tak, ako sa ja cítim. Na spadnutie.

Pomaly som prešla do záhrady, kdesi uprostredbolo počuť ľudské hlasy. Spočiatku som sa zháčila,pretože nad strachom a zvedavosťou, čo to všetko

NÁVRAT

181www.bartkova.sk

vlastne znamená, prevládol ostych nad mojím zo-vňajškom. Tak som tam len tak stála pri živom plo-te siahajúcom mi asi po plecia a počúvala útržkyrozhovorov. Vtom som si všimla, že plot z kríkovvýrazne pripomína ľudské postavy v rôznych pó-zach, zrejme tvorili celé záhradné bludisko. Pochvíli však nad hanbou zvíťazila zvedavosť a ja sompokračovala v chôdzi po vydláždenom chodníku,pomedzi postavy vyskakujúce z reliéfu plota. Po-dľa počtu hlasov sa zdalo, že ľudí je tam dosť veľa,napadlo mi, že ak nevidím ich hlavy, znamená to, žebuď stoja pod úrovňou chodníka, alebo všetci sedia.Nevedela som, ako blízko môžu byť, pretože hlasysa o chvíľu už rozliehali všade. Mohli sa vynoriť zakaždou zatáčkou labyrintu, no napriek tomu som saešte stále neistým krokom potácala ďalej. Vždy,keď sa zdalo, že ich už za rohom uvidím, objavilasa ďalšia úzka ulička, a takto som pokračovala s vy-pätím všetkých síl aj nervov dosť dlhú chvíľu. Keďboli hlasy už natoľko intenzívne, akoby som bolaod nich už len niekoľko metrov, začala som ichspoznávať. Boli to hlasy ľudí z divadla. Vystrelasom sa a natiahla telo ako to len šlo, aby som zba-dala ponad živý plot ich tváre. A uvidela som ich.Ich hlavy boli ešte asi o tri uličky ďalej, pravidelnerozostúpené, akoby sedeli za dlhým stolom. Zakri-čala som na nich, no nik z nich nezareagoval. Mu-seli ma predsa vidieť. Čo najrýchlejšie som sa po

Alica Bartková

182www.bartkova.sk

úzkom chodníku dostala k nim a pozdravila ich.Nikto nič. Najprv som si myslela, že to na mňavšetci len hrajú, ale postupne mi došlo, že ma na-ozaj nevidia. Ako keby som bola vzduch. Nevidi-teľná, pomätená duša, klepkajúca im na plecia.

A oni to necítili. Boli tam všetci, od IsabelyRawsthornovej po Jeffreyho Levanta sedeli za dlhýmbielym stolom, smiali sa, rozprávali, počúvali jedendruhého, bavili sa všetci okrem mňa. Prechádzalasom im poza chrbty, mávala popred tváre, ale niktoz nich ma nevnímal. Bolo vidieť, že sa im dobre daríaj bezo mňa, a navyše sa nikto s nikým nehádal. Jasom stvorila divadlo, a aj keď som potom už lennemo sledovala, ako sa vyvíja ďalej, stále som moh-la zrušiť alebo zmeniť, čo sa mi zachcelo. Možnosom potrebovala vidieť, že ľudia v divadle budú žiťsvoje vlastné životy rovnako dobre aj potom, keď tunebudem, a vôbec, že chod sveta sa nezastaví. Pri-padala som si ešte menej dôležitá ako kedykoľvekpredtým, ale oslobodzovalo ma to a odrazu sa mikráčalo oveľa ľahšie. Pobrala som sa naspäť popriživých ľuďoch, popri ich maketách z kríkov, a prichôdzi som už necítila nijakú bolesť. Chcela som savrátiť do schátraného domu, odkiaľ som vyšla, alekeď som sa otočila a obzrela k východu z labyrintu,už tam nestála chatrč, a odrazu už nebol deň, aleskorý večer. Predo mnou sa týčila monumentálnabudova, cítila som sa pri nej ako mravec pri obrov-

NÁVRAT

183www.bartkova.sk

skom strome. Vykročila som z labyrintu priamo k tejmohutnej mase postavenej z tmavého kameňa a ako-si som vedela, že aj keď vyzerá úplne inak, v sku-točnosti je to stále tá chatrč, z ktorej som vyšla. Krá-čalo sa mi ľahko, už ma nič nebolelo, a po chvílisom už otvárala pompézne robustné dvere. Interiérbol však taký, ako som čakala. Vŕzgajúca drevenápodlaha, jedno okno a dlhý drevený stôl, na ktoromsom sa prebudila, alebo lepšie povedané ožila. Do-konca bolo vidieť ešte aj stopy v prachu, čo za-nechali moje chodidlá pri šuchtavej chôdzi plnejbolesti. Naspäť som už po nich kráčala ľahkýmkrokom s vedomím, že nech sa už stalo čokoľvek,nechcem to meniť. Chcela som sa vrátiť naspäť dobezvedomia a pátrať po tom, čo a za akých okolnos-tí sa mi stalo, bolo to posledné, na čo som mala chuť.Ľahla som si preto opäť na stôl, na ktorom boli eštezvyšky pavučín a medzi nimi odtlačky môjho tela,zavrela som oči, pokorne som sa odovzdala plynú-cemu času a čakala, kedy prestanem vnímať.

Vtom som sa zobudila, tentoraz naozaj a zistilasom, že morfín, ktorý účinkoval počas spánku, užúčinkovať prestáva. Aj keď nemám veľmi rada ana-lýzy snov a ľudí, ktorí s určitosťou tvrdia, že na zá-klade sna vedia, čo sa vám odohráva v hlave, uzná-vam, že niečo na tom bude. Niektoré aspekty snazrejme môžu vypovedať o tom, čo tušíte, čo chcete,čoho sa bojíte, skrátka o tom, čo si nie ste ochotní

Alica Bartková

184www.bartkova.sk

priznať pri vedomí. Podvedomie spracúva informá-cie a dospieva k faktom možno oveľa skôr, ako siich uvedomíme. Chatrč v mojom sne možno malaznázorňovať starý dom, ktorý sa mi v takom stavezdal po návrate cudzí. Po prerobení jeho vzhľada funkcia prerástla všetky moje zámery, čo malaznázorňovať monumentálna stavba zo sna. Domvšak stále nie je taký ako predtým, nič mi tu nepri-pomína minulosť. Všetko má nový šat, novú atmo-sféru, nové určenie.

Chcela som sa vysporiadať s minulosťou tak, žeju z istej časti oživím. Podarilo sa mi však iba daťniečo ako veľkolepú náplasť na otvorenú ranu.A pod ňu mušie larvy, ktoré sa priživujú na mojomodumretom tkanive a nekontrolovateľne rastú. Po-darilo sa mi založiť malý oheň, z ktorého sa chytilcelý les. Spraviť kysnuté cesto, ktoré prerástlo ná-dobu aj miestnosť a valí sa z nej oknami a dveramivon. Podarilo sa mi založiť niečo, čo už len veľmiťažko môžem ovládať a s čím mám už len málo spo-ločné. A evidentne to môže existovať aj bezo mňa.Predstavu zmysluplného zvyšku života vystriedaliprevažne myšlienky na večný odchod.

Aké to bude bezo mňa? Naozaj sa nič nezmení?Kde bude môj hrob? Na cintoríne, medzi stovkamizvyškov tiel cudzích ľudí, kde sa mŕtvi môžu poze-rať, ako ich nové domovy chodia živí masovo zdo-biť v určité dni v roku?

NÁVRAT

185www.bartkova.sk

Chcela by som mať hrob v záhrade pri dome,mať flek iba pre seba, ukrytý pred pohľadmi cu-dzích ľudí, nie ležať v regulérnej zemi mŕtvych, kdeby som mohla byť iba preto, že som mŕtva. Ne-chcem sa dať spopolniť, chcem byť pochovaná ibatak, ako som, najlepšie pri nejakom strome alebokríkoch, ktorých korene by si pochutnali na mojichhnijúcich ostatkoch a možno by bez môjho pričine-nia vyrástlo zo mňa niečo pekné.

Alica Bartková

186www.bartkova.sk

62.

DÁVAM SI GÉL na kruhy pod očami, vďačím za nenespavosti a podvýžive. Pripadá mi to absurdné, nonapriek tomu to robím.

Situáciu, v ktorej sa nachádzam, už asi nič ne-zlepší, no aj tak si dávam na tvár mejkap, riasenkouvytáčam mihalnice dohora, na pery nanášam rúža do dopichanej žily vtláčam ihlu s morfínom.

S čoraz väčšou námahou dookola robím tie istéúkony a pripadajú mi stále absurdnejšie a zbytoč-nejšie.

Líčenie je jedna z mála vecí, ktoré mi zostaliz predošlého života, spájam si ich so životom akotakým. Som zvedavá, kedy ma to prestane baviťa vzdám sa zvyku, ktorý si udržiavam zo zbabelos-ti, lebo tuším, že ak s ním prestanem, v tom mo-mente nastane koniec.

Večná chyba ľudstva. Držať sa svojich planýchistôt iba zo zvyku, lenivosti, zbabelosti a letargie.

Nevzdám sa svojho zvyku, pokiaľ budem vládať.

187www.bartkova.sk

63.

OPÄŤ OTVÁRAM OČI, ale netuším po akom dlhomčase. Vonku sneží a cez snehové mraky sa predraloslnko. Cez okno prenikajú dnu slnečné lúče,a v nich sa vznášajú čiastočky prachu. Svetelnéstĺpy ma úspešne míňajú a osvetľujú len okraje mo-jej postele. Sú ako svetlá javiskových reflektorov,ktoré čakajú, kto sa objaví na scéne. Mňa sa to všakako vždy netýka, takže zabalená v prikrývke akonejaký novorodenec alebo múmia iba sledujem ta-nec prachu. Niekto musel odtiahnuť záclony, väčši-nou som ich mala zatiahnuté a len cez malé škárysom hádala, či je deň alebo noc. Veľké snehovévločky mi hádžu na posteľ slabé tiene. Netuším,koľko snehu napadlo, a som celkom rada, že sa nímnemusím brodiť. Dokonale poznám jeho štruktúru,lebo som ho často fotila.

Fotila som hladkú vrstvu, kde vynikol jeho trblet,snehové mantinely na okrajoch ciest, kde maléhrudky pripomínali šupiny nejakého zvieraťa a väč-šie zase vyzerali ako biele skaly. Fotila som pada-

188www.bartkova.sk

júci sneh, letiace vločky kreslili na fotkách vertikál-ne trasy. Fotila som všetky možné stopy v snehu ododtlačkov topánok cez pneumatiky áut až po pazú-riky poskakujúcich vtákov. Všetko v ňom pečatilosvoju prítomnosť.

Bolo by síce fajn opäť sa prechádzať po snehovejvrstve, ale tieto zážitky mám zatiaľ bezpečne ucho-vané v pamäti, takže na ne môžem aspoň spomínať.

Lekári sa prerátali. Dávali mi najviac dva roky ži-vota, a už sú to takmer tri. Moje telo je silnejšie, akosom si myslela, silnejšie, ako si mysleli oni. Noviem, že už prežívam z posledných síl. Aj keď stálemenej a menej rozoznávam noc odo dňa, nechcemzomrieť cez deň. Chcem zomrieť v noci, pretože nocsom mala vždy radšej. Noc všetko zahaľuje do tmya necháva fantázii ľudí, aby si domyslela detaily ob-jektov, ktoré zahalila. Dáva ľuďom na vedomie, žečoskoro ich čaká len spánok. Zaspať v noci a už saneprebudiť, to je najlepší spôsob večného odchodu,aký si viem predstaviť. Mimo slnečného svetla a re-flektorov, mimo pozornosti ľudí, v pokoji a tichu,len v prítomnosti toho, kto dokončí moje dielo.

Ešte stále som schopná namieriť objektív fotoapa-rátu proti sebe, no pomaly mi ubúdajú sily a viem, žeto každú chvíľu bude musieť niekto prevziať zamňa.

Nechávam na ľuďoch, kto to bude. Nech koneč-ne niekto rozhodne za mňa.

NÁVRAT

189www.bartkova.sk

64.

OBČAS SA PÝTAM, čo by som robila, keby maniekto teraz, v hodine dvanástej, zachránil a pove-dal, že zomriem najskôr tak o štyridsať rokov. Spra-vila by som niečo inak? Ostala by som v tomtodome?

Keby mi teraz niekto povedal, že budem ďalejžiť, asi by som to tu všetko nechala tak, ako je,a niekam odišla. Nie do Las Vegas, ale možno nie-kam inam do Ameriky, možno by som tam ďalej fo-tila, alebo by som si našla úplne inú oblasť záujmu.A možno by som si založila rodinu, mala dieťa, a ajkeď si viem teraz skôr predstaviť moje nebytie, akoto, že ma niekto oslovuje „mama“, určite by to bolodobré riešenie zvyšku života. Pri výchove dieťaťaby som sa vyvarovala otcových chýb a dala muvšetko, čo chýbalo mne.

Alebo by som mohla pomáhať ľuďom, ktorí tonaozaj potrebujú. Napriek tomu, že mám život taký,aký mám, nežila som v krajinách tretieho sveta, kdeľudia zomierajú od hladu a smädu alebo na choro-

190www.bartkova.sk

by, pretože nemajú peniaze na lieky. Predpokla-dám, že z divadla budú aj naďalej plynúť peniaze,pokojne by som mohla zásobovať celú osadu nie-kde v Afrike.

Mohla by som robiť kopec vecí, ktoré by malipre mňa a pre iných ľudí význam, ale pravdupove-diac som si už zvykla na myšlienku skorej smrtia na to, že už nič nemusím. Nemusím sa nikomuprispôsobovať, nemusím ani o ničom rozhodovať,a aj keď mi v hlave kolujú čoraz zmätenejšie myš-lienky, nemusím ich koordinovať. Nemusím do-konca ani odlišovať realitu od snov a halucinácií.Zomierajúci môže robiť všetky výstrelky, na aké sispomenie, a všetci mu to tolerujú. Má právo aj natotálnu apatiu, môže svoj život a smrť ponechaťna pleciach času a ľudí naokolo. A toto právo minikto nezoberie.

Do zrkadla sa už nepozerám a z postele takmernevstávam. Dlhé vlasy, ktoré som mala vždy leskléa husté, podliehajú deštrukcii ako zvyšok tela. Ichúzke pruhy po oboch stranách hlavy až po prsia súčoraz mastnejšie a pochlpenejšie, ale napriek tomusa ochranársky snažia zakryť vychudnutú tvár, kto-rú vidím už len na fotografiách. Tých sú na steneoproti mne stovky, vidieť na nich ako sa postupnemením z celkom peknej, relatívne mladej ženy navychudnutú karikatúru pripomínajúcu ošarpanú,pokazenú figúrku.

NÁVRAT

191www.bartkova.sk

Už sa nefotím sama, ale fotky na stene stále pri-búdajú, to znamená, že ma fotí niekto iný. Asiv spánku, pretože myslím, že výpadky pamäti eštenemám. Ovládla ma silná zvedavosť, kto to fotímoju tvár.

Myslím, že existuje len jediný spôsob, ako sa do-stať do izby tak, aby si bol neznámy fotograf istý,že spím. Niekto z ľudí, ktorí sa v mojej izbe občasvyskytnú, mu oznámi, že spím, a on potom môžepokojne namieriť objektív na moje spiace telo. Sa-mozrejme, keď som sa na to spytovala, nikto o žiad-nom fotografovi nič nevedel, takže ak to chcem zis-tiť, najjednoduchšie bude predstierať pred ľuďmispánok a počkať, kým nebudem počuť zvuk zoomu.No aj keď sa snažím sústrediť sluch na každý pohyba udržať sa v bdelosti, napokon vždy zaspím a mojamalá pasca nikdy nevyjde. Na stene ďalej pribúda-jú nové a nové fotky. V podstate mi to teraz vyho-vuje, lebo konečne robí niekto niečo za mňa. Vždysom musela o všetkom rozhodovať sama. Od jogur-tu, ktorý som kupovala v supermarkete, až po roz-hodnutia, ktoré podstatne ovplyvnili môj život.

Zodpovednosť sa na mňa nalepila ako suchý zipsa teraz mám pocit, že ju konečne môžem odtrhnúť.Nechávam sa viesť svojím telom, svojou choroboua svoju prácu nechávam v rukách neznámeho foto-grafa.

Alica Bartková

192www.bartkova.sk

65.

OPÄŤ OTVÁRAM OČI po jednom zo snov a ovalíma neuveriteľný zmätok. Všade moje fotky, dezo-rientované myšlienky krúžia v hlave obrovskourýchlosťou a rovnako rýchlo sa striedajú tváre her-cov. Ako keby počas spánku skákalo po mojom ži-vote obrovské zviera a všetko v ňom rozhádzalo,dokonca aj čas – už sa v ňom vôbec neorientujem.

Rôzne vedecké štúdie vraj dokázali, že ľudskýorganizmus má akési vnútorné biologické hodiny,ktoré ho každý deň nastavujú na dvadsaťštyri ho-dín, a v nich sú započítané aj hodiny spánku. Testo-vali to na ľuďoch, zatvorili ich do zatemnenýchmiestností, nevideli, či je deň alebo noc, nevedeli,koľko je hodín, ale aj tak zaspávali a zobúdzali sapribližne v rovnakom čase ako obvykle. Pozerámna displej hodín, no vidím iba čísla. Čas mi nič ne-hovorí.

Je mi jedno, či je deň alebo noc, či je svetlo ale-bo tma, nastavenie organizmu na dvadsaťštyri ho-dín u mňa nefunguje. Niekedy zaspávam o štvrtej

193www.bartkova.sk

ráno, o tretej poobede, zobúdzam sa o druhej ráno,o ôsmej večer… Všetko je prevrátené a zmäte-né, neviem, či sa to vôbec dá dať do poriadku. Rea-lita mi začína unikať, mávam mierne halucináciespôsobené morfínom. Vybrala som si radšej životv ilúzii a otupenosti ako v realite a bolesti, a už nieje cesty späť. Občas vidím, ako sa veci hýbu samyod seba, tváre bývalých kolegov v rohoch izby, rôz-ne zvieratá, hádžu chvostami na steny rýchlo sa mi-hotajúce tiene, vidím, ako na mňa mrkajú vlastnéoči z fotiek nalepených na stene a zvyšky zdravéhorozumu mi hovoria, že to nie je možné.

Najviac ma štve, že ma zrádza vlastný rozum, naktorý som sa vždy spoliehala.

Alica Bartková

194www.bartkova.sk

66.

NEVIEM, či to má na svedomí môj rozum, ktorýma neustále a čoraz viac zavádza, ale myslím, žekeď som naposledy išla po chodbe, ktorá vediek schodisku so stenou plnou fresiek, zbadala som,že jeden výjav je premaľovaný. Dieťa v bielej noč-nej košeli, sediace na posteli s výrazom úzkostiv tvári po jednej z nočných môr, bolo preč. Na-miesto neho tam pokojne spalo dieťa bez nočnýchmôr a obáv.

Už ani sama neverím tomu, čo vidím, tak ne-viem, či výjav na stene naozaj niekto premaľoval,alebo to bol len výplod mojej zmätenej mysle.

Vídam otcovu siluetu a neviem, či sídli na stenes freskami, či sa mihá v mojich snoch, alebo sa otecskutočne nachádza v mojej izbe.

Nádej na relatívne dobrý koniec môjho života mirozdupáva bolesť, skáče mi po chrbte na ihličko-vých opätkoch. A možno konečne našli uplatneniekopytá čerta nad schodiskom.

Napriek tomu, že mávam oči dokorán otvorené,

195www.bartkova.sk

aby som si bola istá, že nespím, niekedy vidím cel-kom rozmazane, akoby som sa pozerala cez pohárs vodou. Neostré tvary ma spočiatku rozčuľovali, noteraz sa mi začínajú zdať komické a istým spôso-bom sympatické. Rebélia tvarov voči prírode a za-užívaným formám produktov ľudí by priniesla in-špiráciu nejednému výtvarníkovi. Nechávam ich,nech sa predvedú. A ony sa rozrastajú a stáčajú dovšetkých strán a občas sa k nim pridá aj celá mojaizba. Vtedy mám pocit, že nie je súčasťou domu, alestojí niekde samostatne ako osamelá chatrč na úte-se, prehýna sa ponad skaly a každú chvíľu môžespadnúť. Ešte stále vnímam natoľko, aby som vede-la, že to nie je reálne, ale napriek tomu fandím svo-jej halucinácii a nebola by som proti, keby sa izbakamsi zrútila a umlčala nekonečné otázky a výčinymôjho tela, ktoré mi pripadá ako stroj na bolesťa trápenie. Aj keď som čoraz ľahšia, všetky jehočasti sa mi zdajú čoraz ťažšie a cítim sa ako desať-tonový vychudnutý dinosaurus.

Už sa ani neprezliekam, však načo aj, keď sa tak-mer nepohnem z postele. Čierne pyžamo zrejme de-finitívne nahradilo nohavice a tričká. Koža pod nímuž tiež nie je taká, ako bývala, ochabla a vybled-la, pripadá mi, akoby jej úlohou bolo iba zakrývaťmorfín, ktorý mi koluje v žilách.

Moje pyžamo je čierna diera, v ktorej čoskorozmiznem.

Alica Bartková

196www.bartkova.sk

67.

ZDÁ SA MI, že vidím objektív fotoaparátu, akomieri na mňa a stále zaznamenáva nielen moju po-dobu, ale aj myšlienky.

V izbe je môj otec, raz v prítmí, raz pri okne, vi-dím iba jeho siluetu, čo obkresľuje svetlo, takže munikdy jasne nevidím do očí. Inokedy len cítim natvári jeho dych, tesne pri nej mám objektív fotoapa-rátu, za ktorým ukrýva svoju tvár.

Neviem, či môžem veriť svojim očiam.Vidím posmrtnú masku z mykénskeho obdobia,

upierajúcu na mňa prázdny pohľad.Neviem, či môžem veriť svojmu rozumu.Pri posteli vídam aj iných ľudí, ich tváre sú tak-

isto nejasné.A všetky postavy sa nakoniec zlievajú do siluety

môjho otca.Počujem Deviatu symfóniu. Ludwig van Beetho-

ven ju skladal už hluchý a ľudia vtedy o ňom hovo-rili, že si škrieka akúsi primitívnu melódiu. Ktovie,či by bol vtedy uveril, že sa stane jednou z najzná-

197www.bartkova.sk

mejších skladieb na svete. Možno mu to bolo od za-čiatku jasné, a možno Óda na radosť prerástla jehosamého. Možno sa mu vymkla spod kontroly akonám naše divadlo. Každopádne, občas počujem jejtóny celkom zreteľne a neviem, či je to reálne.

V jednom okamihu je moja izba úplne prázdna,ale raz mrknem očami, a je na prasknutie napratanáľuďmi, akoby ich dnu nastrkal natláčač z čínskehometra. Vidím medzi nimi aj tváre, ktoré poznámz detstva, hercov z otcovho divadla, takých nezme-nených, akoby za tie roky vôbec nezostarli.

Takže skôr neverím tomu, čo vidím.Utápam sa v tvaroch, ktoré sa príliš rýchlo me-

nia, márne sa snažím sústrediť a aspoň jeden z nichzastaviť. Tvary menia už aj fotografie, ktoré sú nasto percent nehybné. Navyše, už ťažko rozoznávamsny od reality, ale vadí mi to čoraz menej. Tak akosom spočiatku ľpela na realite, teraz z nej začínammať strach, pretože odhaľuje všetky chyby a nedo-statky. Preto ma to čoraz viac ťahá do sveta spánkua snov. V snoch môžem a chcem robiť obyčajnéveci, aj veci, ktorými v bdelom stave opovrhujem,ale nemajú nič spoločné s blízkou smrťou.

Chcem nakupovať do nemoty veci, ktoré nepo-trebujem, rozprávať sa o zbytočnostiach, vyberať siz povrchných možností a tkať látku z priadze bez-starostnosti, jednoduchosti a spokojnosti.

Keď bdiem, hýbu sa mi pred očami aj veci, kto-

Alica Bartková

198www.bartkova.sk

ré sú zvyčajne nehybné, zatiaľ čo v spánku môžemzastaviť aj veci, ktoré utekajú. Dokonca aj čas. Mô-žem uviaznuť v časovej nehybnosti, deň môže byťbez noci a noc bez dňa, samozrejme iba dovtedy,pokiaľ sa nezobudím. Vtedy sa mi z hrdla vyderiezvuk čoraz viac pripomínajúci chrapot ako hlas, vy-jadruje sklamanie a bolesť. Obavy, že niektoré veciv mojom živote zostanú nevyjasnené, sa odkotúľaliktovie kam, a vo mne zostala jediná nástojčivá otáz-ka – kedy začne môj pád do ničoty.

Každý deň, každú hodinu sa pýtam samej seba, čitoto je tá chvíľa smrti.

Je to teraz?Nie.Vždy keď sa prebudím zo sna, pýtam sa koľ-

ko ešte.Vždy keď už od únavy nevládzem otvoriť oči,

pýtam sa, či to už prišlo.Bude to teraz?Nie.Chcem navždy zaspať v peknom sne a už sa ne-

zobudiť.

NÁVRAT

199www.bartkova.sk

68.

JE NOC. Nič ma nebolí, už ani neviem, kedy som sinaposledy pichala morfín. Buď mi ho niekto dáva,keď spím, alebo je moje telo už úplne imúnne vočibolesti. Najskôr však to prvé.

V umelom osvetlení z ulice vidím stále padaťsnehové vločky.

Nie som si istá, či v tmavom kúte izby niektosedí v kresle, alebo sa mi to len zdá. Intenzívne tu-ším prítomnosť iného človeka, ako keď sa na vászozadu niekto pozerá a vy cítite jeho pohľad.

Zmysly ma však klamú rovnako ako myšlienky,nemôžem sa na nič spoľahnúť.

V tom tmavom kúte si môžem predstaviť hoci-koho a hocičo.

Vybrať si zo širokej škály najlepšiu možnosťa v pokoji zaspať.

Vyberám si teda tú, že je tam môj otec a je mijedno, či je to pravda.

200www.bartkova.sk

69.

CÍTIM ZÁPACH JÓDU. Jódová tinktúra mi steká odohybu lakťa k zápästiu a maľuje za sebou nepravi-delnú cestu.

Zdvíham ruku a malá kvapka vedená gravitač-nou silou steká po tej istej ceste naspäť. Keby somžila na planéte s menšou gravitáciou, možno by matelo tak nebolelo. Vznášalo by sa vo vzduchu, jed-ným pohybom by bolo schopné odraziť sa od zemedo výšky pouličnej lampy a tvrdé pády a nárazy byho nestrašili.

Niekto mi pichá morfín bez môjho vedomia a po-užíva pritom páchnuci roztok, aby mi náhodou dozdevastovaného tela nenaniesol infekciu. Zmeniloby to niečo? Infekcia by možno všetko konečneurýchlila. Skrátila by môj pobyt tu o deň, o dva,o týždeň… Ktovie.

Stále sa pýtam, koľko ešte.Koľko tu ešte budem?Koľkokrát sa ešte zobudím?

201www.bartkova.sk

70.

VIDÍM OTCA CELKOM JASNE. Nehovorí nič, len sana mňa uprene pozerá. A nepretržite cvaká mojímfotoaparátom ako bulvárny novinár, ktorý práve na-čapal opitú hviezdu.

Už som takmer zabudla na pocit jeho blízkosti.Vždy vyvolával pocit, že vie presne, čo robí. Samo-zrejme, plány mu nemuseli vyjsť, no pôsobil vždytak, ako by sa to nemohlo stať. Vyžaruje sebaistotu,ale súčasne v človeku vyvoláva pocit, že od nehomôžete čakať čokoľvek, pretože jeho myšlienky súabsolútne nečitateľné. A to v človeku vyvoláva skôrneistotu.

Samospúšť fotoaparátu sa ide pretrhnúť a jehooči bez výrazu sa ani nehnú.

Aj keď sa mi opäť vybavuje všetko, kvôli čomusom odišla, nech je otec, aký je, chýbal mi. Odvra-ciam od neho zrak a pokojne zaspávam.

202www.bartkova.sk

71.

ROZLEPUJEM OČI a vidím rozmazane. Klipkámviečkami, pretieram si ich prstami a snažím sa za-ostriť, no nejde to. Rozostrené, neurčité tvary, hru-bé obrysy objektov naokolo mi dávajú najavo, žemoje telo zrejme už úplne prestáva fungovať.

Obraciam hlavou všetkými smermi a márne sasnažím zachytiť aspoň jeden ostrý bod. No detailyuž navždy zmizli z môjho života a zostali len za-hmlené veci, zahmlené skutočnosti.

203www.bartkova.sk

72.

OČI MÁM OTVORENÉ a napriek tomu, že vidímrozmazane, stále registrujem malé obdĺžniky, pribú-dajúce na stene. Fotiek je stále viac a viac a ja mámaspoň to šťastie, že na nich nevidím svoj chatrný ob-raz. Pripadajú mi ako tehly, je z nich postavená celáizba, celý dom. Stavebné jednotky jedného diela.

Niekedy sa všetky rozmazané tvary, ktoré vidím,redukujú na jednoduché geometrické tvary a ja sipripadám ako v nepochopiteľnom legu. Inokedy sazačnú samy od seba hýbať, vyzerajú ako miernezvlnená vodná hladina, pod ktorou čoskoro zmiz-nem.

Pýtam sa, či je vôbec niečo, čo ešte môžemovládať.

Vždy som musela zvládať takmer všetko, a teraznezvládam nič. Situácia zmenená o stoosemdesiatstupňov.

Nedá sa povedať, že k lepšiemu.

204www.bartkova.sk

73.

VNÍMAM IBA TICHO a neurčité svetelné fľaky. Žiad-ne vône, žiadne tvary, žiadne zvuky. Zatváram očia akosi viem, že naposledy.

205www.bartkova.sk

74.

MOJA SMRŤ NEBOLA NIČÍM ZAUJÍMAVÁ. Zopár vy-ronených sĺz, niekoľko zvedavcov, ktorí ešte nevi-deli mŕtve telo, lekár konštatujúci smrť a oknootvorené do noci. Otvorili ho poverčiví ľudia, abyvraj moja duša mohla v pokoji odletieť do neba.

Moja duša sa nikam nechystá.A nad mojou tvárou sa skláňa otec s foťákom

v rukách, tak ako posledné dva týždne. Zaznamená-va odchod človeka, premenu tela zo živého namŕtve, postupnú stratu funkcií. Koľko trvá, kýmprestane úplne fungovať a dá sa označiť za mŕtve?Minútu? Dve? Tri? Samospúšť fotoaparátu rozfázo-vala tento čas do zhruba päťdesiatich fotiek, ktoréby sa vynímali v knihe mŕtvych.

Keď si boli všetci definitívne istí, že žiadnyz mojich orgánov nepracuje a nijaký zázrak náhle-ho ožitia sa nekoná, položil otec na chvíľu fotoapa-rát a na moju zničenú tvár mi nasadil ťažkú zlatúmasku. Ukryl ma pred pohľadmi, pred svetom. Po-sledná fotka s posmrtnou maskou, a je to.

206www.bartkova.sk

75.

SOM POCHOVANÁ v záhrade za domom, pri stro-moch, ako som vždy chcela. Už je to takmer roka rozkvitnuté stromy sa živia mojím telom.

Otec prevzal divadlo a všetkým sa darí ešte lep-šie ako predtým. Niektorí ľudia z divadla odišli, inípribudli. Ktovie, dokedy to takto pôjde. Možno totu bude existovať aj po otcovej smrti, možno sav tomto divadle bude hrávať aj o sto, dvesto rokov,a možno onedlho zanikne. Všetko je relatívne. Si-tuácie, myšlienky, ľudia. Neexistujú fixné body, aninemenné veci, neustála zmena ľudí štve a ničí, nozároveň ich posúva vpred a inšpiruje pri tvorbe no-vého. Zrod, starnutie, miznutie. Sústavný kolotoč,ktorý raz možno niekto alebo niečo zastaví.

Dejú sa všelijaké veci. Ani si nestihnete v hlavezrekapitulovať svoj život, ani si nestihnete uvedo-miť blízku smrť, a nejaká nepredvídateľná udalosťmôže váš život rýchlo ukončiť. Ľudia si nevediapredstaviť, že tu raz nebudú. Epikuros povedal:„Smrť sa nás netýka – keď sme my, nie je smrť,

207www.bartkova.sk

a keď je smrť, nie sme my.“ A Arthur Schopenhauerho neskôr doplnil: „Nebytie v budúcnosti nás tedamôže trápiť rovnako málo ako nebytie v minulosti.“

Je pravda, že ak ma netrápilo, ako vyzeral svet,kým som tu nebola, prečo by ma malo trápiť, ako saveci budú vyvíjať po mojej smrti. Myslím, že skôrako vlastnú neprítomnosť si ľudia nevedia predsta-viť nekonečno pred svojím narodením a nekonečnopo ich smrti. Rovnako im nenatlačíte do hláv pred-stavu, že raz úplne všetko skončí. No ak si niečo ne-vieme predstaviť, to ešte neznamená, že sa to nemô-že stať. Raz nastane koniec sveta a možno to aninebude trvať tak dlho.

Jedinou spomienkou na existenciu ľudstva zosta-ne len akási družica alebo sonda; poletí zvyškomvesmíru a ponesie záznam Beethovenovej symfónieako pozdrav pre mimozemšťanov. Možno raz nasta-ne koniec všetkého a zmizne všetko bytie, dianiea čas. Pre všetkých však bude asi lepšie, aby si ni-čotu nepripúšťali a bezstarostne dohrali svoje rolydo konca.

Alica Bartková

www.bartkova.sk