DVA DRUHY INDIVDU alebo

NA O SA VZAHUJ VLASTN MEN1 Frantiek Gahr

1. Frege: indivduum ako predmet nie je zlokou propozcie Poda Fregeho v priamom kontexte je zmysel vlastnho mena1 predmetu zlokou propozcie (Gedanke) - nie predmet2 (indivduum), oznaen tmto menom sm. Frege hovor: Uvaujme vetu (1) Etna je via ako Vezuv Slovu "Etna" zodpoved as propozcie (Gedankenteil), toti zmysel tohto slova. Je vak vrch sm so vetkmi jeho kamemi a lvou asou propozcie? Zrejme nie, pretoe Etnu meme vidie, avak propozciu, e Etna je via ako Vezuv, nememe vidie. Ale o om nieo vypovedme? Zrejme o vrchu Etna samom. ([6], s. 243). Ak vlastnm menom "Etna" oznaen predmet (Gegenstand) budeme nazva indivduum3, tak poda Fregeho indivdu nie s zlokami propozci, ale ich zlokami s iba zmysly, ktor uruj tieto predmety. Meno "Etna" oznauje (denotuje) indivduum Etna. Zmysel mena "Etna" je logick entita, odlin od Etny: Etna je v ase a priestore, zmysel Etna nememe vidie - nie je v ase a priestore. Frege odmieta povaova za vlastn men jazyka, ktorm si odovzdvame informcie (propozcie, ktor patria do re pravdy a vedy), tak vrazy, ktor - hoci vyjadruj zmysel - nemaj denott: ...vlastn meno mus nieo oznaova a o tom, o oznauje, o ich denotte (Bedeutung) sa vo vete, v ktorej sa vyskytuje, vypoved ([6], s. 243). Frege vak odmieta povaova za vlastn men tak men, ktor nemaj zmysel, pretoe by v prslunej propozcii chbala jej zloka: Vlastn meno mus ma aj zmysel, ktor je potom asou propozcie vety, v ktorej sa vlastn meno vyskytuje ([6], s. 243). Ak by sme sa na tieto citty pozreli tak, e v nich vidme v prvom rade rieenie problmu omu rozumieme vo vete s vlastnm menom v lohe subjektu a problmu o om sa v takejto vete vypoved, resp. omu sa prisudzuje predikt, tak by sme mohli v tom vidie jednoduch rozlenie: rozumieme propozcii, ktorej zlokou nie je predmet, pomenovan vlastnm menom, ale zmysel tohto vlastnho mena; takto veta vak nie je o tejto zloke, ale o denotte vlastnho mena - o samom predmete. Aby Frege vysvetlil lohu osobnch vlastnch mien, uvdza prklad. Dr. Gustav Lauben hovor, "Ja som bol zranen", Leo Peter to pouje a o niekoko dn povie: "Dr. Gustav Lauben bol zranen". Vyjadruje tto veta t ist propozciu ako t, ktor vyslovil Dr. Lauben sm? Predpokladajme, e Rudolf Lingens bol pritom, ke Dr. Lauben hovoril a teraz pouje, o mu je pripisovan Leom Petrom. Ak Dr. Lauben a Leo Peter vyriekli t ist propozciu, tak Rudolf Lingens, ktor plne ovlda jazyk a pamt si, o Dr. Lauben povedal v jeho prtomnosti, mus teraz hne vedie zo sprvy Lea Petra, e hovor o tej istej veci. Ale so znalosou jazyka je to zvltne, ak ide o vlastn men. Me sa sta, e iba niekoko ud spja s vetou "Dr. Lauben bol zranen" urit propozciu. K jej plnemu pochopenie potrebujeme v tomto prpade pozna vraz "Dr. Gustav Lauben"([4], s. 358). 1 Chcem vyjadri primn poakovanie P. Maternovi, P. Cmorejovi a najm P. Kolovi za pretanie pracovnej verzie lnku a za mnostvo pripomienok, oprv a podnetov.

2

Frege alej dodva, e ak obaja aktri rozumej vrazom "Dr. Gustav Lauben" lekra, ktor je jedinm lekrom, ktor ije v dome znmom obidvom (dom . 21 na Keiserstrasse, N.N.), tak bud rozumie vete (2) Dr. Gustav Lauben bol zranen tm istm spsobom. Ak by vak Rudolf Lingens nepoznal osobne Dr. Laubena, nemusia vete (2) rozumie tm istm spsobom, pretoe R. Lingens by nevedel, e to bol Dr. Gustav Lauben, ktor vtedy povedal Ja som bol zranen. Rozumenie osobnch vlastnch mien a viet, v ktorch sa vyskytuj, by poda Fregeho takto zviselo od empirickch faktov. Ale zmysel vrazu vo veobecnosti nie je poda neho nieo zvisl od emprie. S osobn vlastn men pre Fregeho v tomto ohade vnimkou? Aby svoj vklad vlastnch mien ete viac ozrejmil, uvdza al prklad. Predpokladajme, e Herbert Garner vie, e Dr. Gustav Lauben sa narodil 13. septembra 1875 v N.N. a nie je to pravda o nikom inom; predpokladajme vak, e nevie, kde dr. Lauben teraz bva, ani ni in o om. Z druhej strany nech Leo Peter nevie, e Dr. Lauben sa narodil 13. septembra 1875 v N.N. Frege prichdza k alternatvnym zverom: a) bu Herbert Garner a Leo Peter vo vzahu k osobnmu vlastnmu menu "Dr. Gustav Lauben" nehovoria tm istm jazykom, pretoe hoci v skutonosti referuj tmto vlastnm menom na toho istho loveka, nevedia, e je to tak; preto Herbert Garner nespja s vetou Dr. Gustav Lauben bol zranen t ist propozciu, ak chcel tou vetou vyjadri Leo Peter. b) alebo odmietneme udn predpoklad, e nehovoria tm istm jazykom a predpokladme, e Leo Peter pouva vlastn meno "Dr. Lauben" vo vzname4 jedin lovek, ktor je doktorom a ije v dome . 21 na Keiserstrasse, N.N. a Herbert Garner pouva vlastn meno "Gustav Lauben". Potom vak pre Herberta Garnera me by zmysel vety (*) Dr. Lauben bol zranen pravdiv, zatiao na zklade nejakej nepravdivej sprvy by zmysel vety (**) Gustav Lauben bol zranen mohol Leo Peter bez rozporu povaova za nepravdiv. Na zklade toho Frege uzatvra, e tieto propozcie s odlin. Frege tu urobil sofistikovan manver, aby sa vyhol rieeniu problmu o om vo vete s osobnm vlastnm menom hovorme a omu v takejto vete rozumieme. Propozcie vyjadren vetami (*) a (**) musia by naozaj odlin, pretoe s v skutonosti ekvivalentn s odlinmi propozciami, ktor s vyjadren nasledujcimi vetami: (3) Jedin lovek, ktor sa narodil 13. septembra 1875 v N.N., bol zranen. (4) Jedin lovek, ktor je lekrom a ije v dome . 21 na Keiserstrasse, N.N., bol zranen. V tchto propozcich nevystupuje iadne vlastn meno, ktor by sa tkalo Dr. Gustva Laubena, ale dva odlin jednoznan opisy ud. O osobe Dr. Gustva Laubena sa vety vbec nezmieuj. Veta (3) je o komkovek, kto spa podmienku (D3) by jedinm lovekom narodenm 13. septembra 1875 v N.N. Veta (4) je o komkovek, kto spa podmienku (D4) by jedinm lovekom, ktor je lekrom a ktor ije v dome . 21 na Keiserstrasse, N.N. Propozcie vyjadren tmito vetami s odlin vaka odlinosti spsobov danosti indivdua, o ktorom s. Z pohadu smantiky monch svetov s vak aj denotty - pravdivostn hodnoty tchto viet naozaj nezvisl, pretoe denotty opisov (D3) a (D4) s toton iba nhodou v skutonom svete, a nie za kadho stavu vec. ie zatia to nie je iadne hlbie vysvetlenie povahy osobnch vlastnch mien okrem toho, e Frege sa tu prikla k nzoru, e v mnohch situciach osobn vlastn men s iba zamaskovan skratky jednoznanch opisov. Frege vak na otzku, ktor opis spjame s takmto vlastnm menom, nevedel da presvediv odpove. Zdalo sa mu, e v mnohch prpadoch je spojenie medzi vlastnm menom a nm vyjadrenm zmyslom zleitosou konvencie, ktor vak nemus by celkom zvzn (pozri [4], s. 359):

3

V prpade vlastnho mena teda ide o to, ako sa to, o je nm oznaen, podva. To sa me uskutoni rozlinmi spsobmi, priom kadmu takmuto spsobu zodpoved osobitn zmysel vety, obsahujcej vlastn meno. Tmto zskame z tej istej vety odlin propozcie, ktor sa samozrejme zhoduj v pravdivostnej hodnote...Treba vak uzna ich odlinos a poadova, e s uritm vlastnm menom bude spojen len jeden spsob, akm je to, o je nm oznaen, dan. asto, ale nie vdy, je splnenie tejto poiadavky dleit. Kee Fregeho smantick stanovisko je zaloen na tom, e pri hovoren predpokladme vdy iba jeden "skuton" stav vec, a nie mon stavy vec, nevid rozpor medzi vysvetlenm zmyslu vlastnch mien ako konvenciou k nim pridruench trukturovanch spsobov danosti a nasledujcim vysvetlenm: Kad je sm sebe dan pecilnym a primitvnym spsobom, ktorm nie je dan nikomu inmu. Take ak si Dr. Lauben mysl propozciu, e bol zranen, bude pritom asi vychdza z tohto jednoduchho spsobu, ktorm je sm sebe dan. Iba Dr. Lauben sm me uchopi propozciu uren tmto spsobom. Avak on me chcie komunikova s inmi. Neme komunikova propozciu, ktor me uchopi iba on sm. Preto, ak on teraz povie "Ja som bol zranen", mus poui "ja" v zmysle, ktor je uchopiten inmi, naprklad v zmysle "ten, ktor teraz k vm hovor" ([6], s. 359). Frege si alej kladie otzku, i je to t ist propozcia, ktor vyjadril najprv tento a potom in lovek. Na tto otzku vak nedva vbec odpove a pokrauje vo vysvetlen rozdielu medzi propozciami a predstavami. Istee na uveden otzku nemusel da odpove, ve lnok bol o propozcii (Gedanke), nie o jej zloke, vyjadrenej osobnm vlastnm menom alebo zmenom "ja". O rekontrukciu "fregeovskej" odpovede na uveden otzku, ako aj o rekontrukciu jeho terie vlastnch mien sa poksil Alonzo Church. tyri veci s vak u na prv zamyslenie problematick. Po prv, osobn vlastn men so svojm jednoduchm zmyslom s na jednej strane neobyajne vraznou vnimkou voi - poda neho veobecnej - prstupnosti k zmyslom vrazov pre tch, ktor ovldaj jazyk. Ve zmysly vrazov s poda Fregeho "spolon vlastnctvo mnohch" ([7], s. 351). Je tto vnimka naozaj potrebn? Po druh, v prkladoch viet (3) a (4), ktor maj vysvetli zmysel vlastnho mena "Dr. Gustv Lauben", nevystupuje iadny jednoduch zmysel, ktor by sme mohli priradi tomuto menu, pretoe opisy (D3) a (D4) s zjavne trukturovan. Neanalyzovanmi neosobnmi vlastnmi menami tam vak zostvaj vrazy ". 21", "Keiserstrasse" a "N.N.". Aby sme tieto mohli nahradi jednoznanmi opismi, tak bu by sme potrebovali in vlastn men a pre ich analzu by op platila potreba inch vlastnch mien ad infinitum, alebo by sme pouili vlune ukazovacie zmen spolu so veobecnmi menami. Redukcia vlastnch mien na kontrukcie z ukazovacmi zmenami bez akchkovek vlastnch mien by bola zrejme v mnohch prpadoch nielen komplikovan, ale z hadiska fungovania benej komunikcie v prirodzenom jazyku by nebola adekvtna. Po tretie, je zrejm rozdiel medzi pouvanm vlastnch mien a osobnch zmien v lohe podmetu vety, o Frege v istom zmysle aj pripa. Veta Dr. Gustav Lauben bol zranen m by priamo o konkrtnom indivduu; veta Ja som bol zranen nie je priamo o iadnom konkrtnom indivduu, ale v zvislosti od situcie prehovoru o tom indivduu, ktor tto vetu vypovedalo. Po tvrt, meme poui na Fregeho vysvetlenie argument na zklade toho, o u uznal: pri vysvetlovan zmyslu vlastnho mena "Dr. Gustav Lauben" Frege bez okolkov pouva vlastn men "Leo Peter", "Rudolf Lingens" a "Herbert Garner". Predpokladanch nositeov tchto mien nm nijako nepredstavil a okrem nejednoznanch opisov, ktor meme s nimi spja na zklade textu, ktor uvdza Frege (napr. s Leom Petrom meme spja opis ten, ktor poul Dr. Gustava Lauben poveda "Ja som bol zranen" a ktor o niekoko dn neskr poznamenal, "Dr. Gustav Lauben bol zranen"), nie sme s nimi nijako oboznmen. Nemme iadne jednoznan opisy spojen s osobami oznaenmi uvedenmi vlastnmi menami a nie s nm prstupn ani dajn primitvne zmysly,

4

ktor s nimi spjaj vlune sami nositelia tchto mien. Ke zoberieme Fregeho za slovo, tak bu nm vlastne nemohol komunikova iadnu propozciu, v ktorej vystupuj vlastn men (ak mme s nimi spja primitvny zmysel, ktor nm je neprstupn), alebo pre kadho adresta to boli odlin propozcie, poda toho, ktor jednoznan opis s nimi spja, pretoe nijako bliie nepecifikoval konvenciu, na zklade ktorej by sme z mnohch opisov vybrali presne jeden. Kee jeho poiadavky, kladen na osobn vlastn men v benej komunikcii, nespa ani len jeho vlastn vysvetovanie povahy vlastnch mien, zd sa viac ako pravdepodobn, e tieto poiadavky s prli siln, ak s v svojich dsledkoch vbec splniten. Fregeho primitvny zmysel, spjan vlune nositemi s vlastnmi osobnmi menami jednak nie je komunikovaten, jednak rob osobn vlastn men vnimonmi oproti ostatnm vlastnm menm, pretoe Etne a podobnm neivm veciam asi neprisdime schopnos uchopova nejak propozcie, ktor s vyjadren vetami s ich vlastnm menom, a tob im neprisdime schopnos uchopova tieto propozcie pecifickm spsobom. Preto bu zrume kognitvnu neprstupnos jednoduchho zmyslu pre inch, alebo zo strany Fregeho zostva ako vny nvrh terie vlastnch mien iba nedopracovan teria vlastnch mien ako skrytch deskripci spjanch s vlastnmi menami na zklade nie celkom zvznej i znmej konvencie. 2. Church: vlastn men vyjadruj jednoduch alebo trukturovan spsob oznaovania Od Thomasa Hobbsa pochdza koncepcia osobnch (personal) mien, ktor si osvojil a dopracoval J. S. Mill5. Tto koncepcia na rozdiel od Fregeho nzoru predpoklad, e vlastn men patria medzi tie vrazy, ktor nemaj konotciu (pribline fregeovsk zmysel), ale maj denotciu. Inak povedan cel ich smantick loha je redukovan na to, na o sa vzahuj - na o referuj. Alonzo Church toto odmietol a poksil sa o dopracovanie koncepcie vo Fregeho duchu aj za cenu, e im prisdil systematick viacznanos. A. Church kontatuje ([8], s.3), e pod vlastn men: zaraujeme nielen vlastn men, ktor s dohodou uren k tomu, aby oznaovali uritm spsobom - napr.: "Rembrandt", "Caracas", "Mississippi", "Odysea", "osem", ale tie i tak men, ktor maj truktru, vyjadrujcu urit analzu spsobu, ktorm oznauj. Ako prklady poslednch meme uvies : "pstodev", ktor oznauje urit prvoslo, a to spsobom, vyjadrenm lingvistickou truktrou, toti p krt sto plus dev; "autor Waverley" , ktor oznauje istho ktskeho spisovatea, toti Sira Waltera Scotta, a to osobitm spsobom, vyjadrenm lingvistickou truktrou, toti ako toho, ktor napsal Waverley; " Rembrandtovo rodisko"; "hlavn mesto Venezuely"; "kvadrt dvojky". Church teda navrhuje rozliova medzi konvennmi - jednoduchmi vlastnmi menami, ktor maj uren vznam [meaning] na zklade dohody - tie by mohli vyjadrova osi ako Fregeho jednoduch zmysel - a tmi, ktor maj lingvistick truktru tvoren z vznamuplnch ast. Uvedomuje si, e v prirodzench jazykoch vak tento rozdiel nie je vdy jasn a uzatvra, e "zatia neexistuje veobecne uznan teria vznamu vlastnch mien" ([8], s. 3). Church sa vak otzkou jednoduchho zmyslu vlastnch mien z prirodzenho jazyka v citovanej prci detailnejie nezaoberal. To, o rob z Churchovho dopracovania Fregeho terie vlastnch mien asi neudraten koncepciu, je predovetkch zvislos smantickej lohy vrazu od kontextu. Vlastn meno v nepriamom kontexte sa nepodiea na vedajej propozcii svojim zmyslom, ale msi, o je vyjadren tm, o oznauje tento (obvykl) zmysel vlastnho mena. Naprklad vo vete (5) G. Frege ver, e Dr. Lauben je zranen je vlastn meno "Dr. Lauben" pouit tak, e oznauje zmysel mena "Dr. Lauben" - poda Churchovej notcie by tento obvykl zmysel mohol by oznaen ako L ; vlastn meno v prvom

5

nepriamom vskyte vak vyjadruje nejak zmysel, ktor koncipuje zmysel mena " Dr. Lauben" - L1 . Vo vete (6) Dr. Lauben ver, e Dr. Lauben je zranen je vlastn meno "Dr. Lauben" pouit dvakrt: prv raz vyjadruje L a druh raz vyjadruje L1. Vlastn meno by takto poda Churcha bolo tie systematicky viacznan - denott vlastnho mena zvis od kontextu (priamy, prv nepriamy, ..., n-t nepriamy)6. O om je teda veta, v ktorej vystupuje vlastn meno v lohe podmetu, zvis od kontextu. V priamom je to indivduum z msa a kost, v prvom nepriamom abstrakn zmysel vlastnho mena, v druhom nepriamom op abstraktn zmysel, ktor koncipuje obvykl zmysel vlastnho mena at. ad infinitum. Zd sa, e prbuznos vrazov L a L1 je isto typografick, pretoe zmysel vrazu v priamom kontexte ako objekt me by vylenen mnohmi (od neho) abstraktnejmi zmyslami, a nie je nim uren, ktor z nich je prve ten jedin, ktor mme na zklade konvencie spja s vlastnm menom v nepriamom kontexte a je oznaen napr. menom L1. Zd sa, e Russellova nmietka, e vzba medzi menom a zodpovedajcim menom jeho zmyslu je celkom mysterizna, je oprvnen: C a C s teda zdanlivo rozdielne entity, tak, e C oznauje C. To vak neme by vysvetlenie, pretoe vzah C ku C zostva zhadn. ... To je nerieiten zmtok, ktor azda dokazuje, e cel rozlenie zmyslu a denottu bolo chybne koncipovan ([12], s. 145). 3. Russell7: indivduum je pvodnou zlokou propozci a jednm z argumentov funkci Propozcie s poda Russella zloeninami, komplexami, priom mnoh obsahuj indivdu ako stavebn zloky. Sam indivdu s nezloen, jednoduch - meme ich chpa ako zloeniny, komplexy minimlnej truktry. Propozcia (7) Toto je erven (This is red) je prkladom propozcie, ktor neobsahuje viazan premenn a kde "this" je nieo bezprostredne dan (immediately given). Zd sa, e (8) Sokrates je lovek neobsahuje viazan premenn; pre Sokrata samho no, ale pre ns, ktor poznme Sokrata iba na zklade opisu, neme slovo "Sokrates" znamena to, o znamen pre neho samho; znamen skr "osoba majca tak a tak vlastnosti"([17], s. 50). Objekty, ktor nie s ani propozciami, ani funkciami budeme nazva indivdu. Tak objekty bud zlokami (constituents) propozci alebo funkci a bud pvodnmi (genuine) zlokami v tom zmysle, e sa nerozplyn v analze ako triedy alebo frzy tvaru "to tak a tak" (the so-and-so) ([17], s. 51). Argumentami funkcie mu by funkcie alebo propozcie alebo indivdu ([17], s. 54). "Indivduum" je okovek, o me by podmetom atomickej8 propozcie ([17], s. xv). Indivduum charakterizuj Russell s Whiteheadom aj ako vraz, o iba dokumentuje ich ast nerozliovanie medzi lingvistickmi entitami a ich referentami: Vrazy, ktor sa mu vyskytova v ubovonej forme atomickej propozcie sa nazvaj "indivdu" alebo "jednotliviny" (particulars); vrazy, ktor sa vyskytuj ako R, sa nazvaj "univerzlie".9 Za tmto stanoviskom je Russellovo odmietnutie indivduovch opisov ako samostatnch zmysluplnch vrazov, a nepriamo aj odmietnutie koncepcie vlastnch mien ako skratiek takchto opisov. K indivduu sa dostvame priamo iba cez ukazovacie zmen, vetky ostatn spsoby hovorenia o sa daj (v princpe) redukova na hovorenie pomocou univerzli - propozinch funkci.

6

4. Tich - indivduum verzus indivduov rola Tich sa napr. v lnku Jednotliviny a ich roly10 priklonil k Millovej koncepcii vlastnch mien ako nlepiek indivdu, priom cel ich smantick loha je redukovan na to, o om s - na o referuj. V tejto tdii meme njs nasledujce charakteristiky indivdu, resp. jednotlivn11. Jednotlivina je konkrtny materilny objekt; hmotn objekt; fyziklny objekt; teleso. Jednotlivina je rigdne konzervatvna - udalosti jej ivotopisu s pre jednotlivinu trvalmi faktami. V knihe The Foundations of Freges Logic dodva, e indivduum je ist individualiztor (a pure individuator) a je hol (bare): [Indivduum] je hol, ale nie v tom zmysle, e by mu skutone chbali vlastnosti, ale v tom zmysle, e iadna z netrivilnych vlastnost, ktor nhodou exemplifikuje, nie je jeho kontitunou zlokou. Etne me prpadne chba kad z tchto vlastnost bez toho, aby sa stala numericky odlinm indivduom. Iba trivilne vlastnosti podobn jej vlastnej numerickej identite s rty, ktor nemu Etne chba ([16], s. 210). Toto Tichho stanovisko je stanoviskom krajnho antiesencializmu. Na druhej strane indivduov roly s abstraktn entity, ktor okrem svojich nleitost (nutnch atribtov pre stelesovateov) neklad iadne pecilne podmienky na jednotliviny, ktor ich stelesuj alebo mu stelesova, a preto s otvoren voi jednotlivinm. Tich pri vysvetlovan rozdielu medzi jednotlivinami a indivduovmi rolami vychdza z niektorch princpov. Poda princpu asercie (Assertion) to, o nejak veta hovor (jej asertvna sila), nezvis od skutonosti (empiricky zistitench faktov). alej zdrazuje princp o om hovorme (Aboutness): "veta, v ktorej sa hovor, e vsledok vykonania uritej opercie m urit vlastnos, nie je o objekte, ktor je vsledkom jej vykonania, ale o samej opercii" ([15], s. 33). Poda tohto princpu veta (9) Prezident USA je suknikr nie je o Billovi Clintonovi, ale o indivduovej role Prezident USA: hovor, e ten, kto je prezidentom USA - a nech je ktokovek - je suknikr. Toto zdvodnenie je zaloen na tom, e veta hovor o predmete X, ktor m spa podmienku C tak, e: splnenie podmienky C predmetom X "rob" vetu pravdivou a nesplnenie podmienky C predmetom X nepravdivou. Je zrejm, e veta me by pravdiv, aj ke Bill Clinton nie je suknikr, a nepravdiv, aj ke Clinton je suknikr. ie predmetom C vety (9) nie je Bill Clinton. Proti tomu, e predmetom vety je konkrtne indivduum, je aj princp oboznmenosti s tm, o om hovorme (Acquaintance) ([15], s.214): s tm, o om hovorme, by sme mali by oboznmen. Ale ten, kto nevie, kto je nhodou prezident USA, by nevedel, o om je veta (9). Rovnako asi nik z ns by nevedel, o om je veta (#) Najmlad obyvate Prahy je chlapec. 5. Referencia verzus supozcia (supozcie de dicto a de re) Aby vak Tich mohol presvedivo zdvodni, e sce moeme hovori poda princpu Aboutness o abstraktnej opercii a zachova stlu referenciu vrazu, ale napriek tomu meme spravidla v slade s benou intuciou prisudzova alebo upiera predikt jednotlivine, nie samej opercii, navrhuje rozli dva druhy supozci zloky12 nejakej aplikcie prediktu. Dan vskyt frzy vyjadrujcej zloku aplikcie bude nazvan de dicto alebo de re v zvislosti od supozcie tejto zloky ([16], s. 214). Vo vete jazykovej formy (*) S je P kde S je urit deskripcia, mu by takto skryt dve odlin logick truktry poda supozcie S, pretoe S ako zloka aplikcie funkcie P sama me reprezentova in funkciu - napr. v matematike s to povedzme funkcie s defininm oborom na relnych slach, v empirickch diskusich

7

funkcie na logickom priestore, ie funkcie, ktorch hodnoty zvisia od monho sveta a asovho okamihu (svetamihu). Ak v matematike tvrdm: (10) Cos (0) je prirodzen slo, tak nehovorm, e funkcia kosnus je prirodzen slo, ale e slo, ktor funkcia kosnus prirauje argumentu nula, t.j. po aplikcii na argument ako na zloku dva ako funkn hodnotu slo, ktor je prirodzen. Ak vak poviem vetu: (11) Cos (x) je periodick funkcia, tak nehovorm ni o nejakom konkrtnom sle, ktor by sme dostali ako funkn hodnotu funkcie kosnus, ale hovorm nieo o samej funkcii kosnus - to, e na rozdiel od inch funkci patr medzi periodick funkcie.

Rozliova medzi funkciou a jej hodnotou musme pri intenzionlnych funkcich, zachytench vrazmi prirodzenho jazyka. Ak prechod od aplikcie funkcie na argument k vsledku takejto aplikcie - ako to bolo v prpade vety (9) - nazveme intenzionlny zostup13, tak meme definova vskyty de re a de dicto vrazu takto: Vraz S m vo vete "S je P" vskyt de re vtedy a len vtedy, ke (vtt) sama zloka S aplikcie nejakej funkcie P vyaduje intenzionlny zostup (sama S nebude uvaovan ako funkcia, ale ako hodnota funkcie S pre prslun argument a na tto hodnotu bude aplikovan funkcia P); Vraz S m vo vete "S je P" vskyt de dicto vtt zloka S aplikcie nejakej funkcie P nevyaduje od S intenzionlny zostup (S ako funkcia bude argumentom funkcie P). Poda povahy supozcie zloky aplikcie funkcie Tich vysvetuje aj princp predikcie (Predication), ktor uruje, omu prisudzujeme (upierame) predikt. Tich rozliuje dva druhy predikcie: A) predikcia de re: predikt (zvyajne) aplikujeme na individulnu vec (res), ktor je nositeom roly. Vo vete (9) Prezident USA je suknikr ide o predikciu de re: rad prezidenta USA nie je (a ani neme v pravom slova zmysle by) suknikrom, ale obsadzovate radu z msa a kost nm me by. Aby veta (9) bola zmyslupln, vyaduje si zloka (Prezident USA) aplikcie funkcie by suknikrom intenzionlny zostup od roly k jej obsadzovateovi, t.j. prechod od funkcie k jej hodnote pre aktulny stav vec; B) predikcia de dicto: predikt aplikujeme priamo na rolu, o ktorej sa hovor (dictus). ie iba v prpade predikcie de dicto hovorme o tom istom, omu prisudzujeme (upierame) predikt. Vo vete (12) Prezident USA je voliten rad ide o predikciu de dicto: jednotlivina ako naprklad Bill Clinton nie je rad, a tob voliten, ale Prezident USA14 je radom, a to volitenm (jednotlivina sa stva obsadzovateom na zklade voby). Pri predikcii de dicto nie je v hre jedna bliie neuren hodnota funkcie, vyjadren zlokou aplikcie prediktu, ale sama funkcia - vo vete (12) nie je ani zmienka o nejakom konkrtnom loveku, ale hovor sa v nej o funkcii, ktor je typu indivduovho radu. Aby veta (12) bola zmyslupln, jej zloku Prezident USA nesmieme bra tak, e vyaduje intenzionlny zostup. Treba vak zdrazni, e smantick loha vrazu v pozcii subjektu je nemenn - stle referuje na rolu (funkciu, resp. kontrukciu funkcie). Poda Tichho "fregeovsk smantika s rozlenm zmyslu a referenta (denottu), ktor v rozlinom prestrojen stle dominuje v tejto oblasti, je vsledkom neschopnosti rozli supozciu od referencie" ([16], s. 217). Okolnos, e vety tvaru S je P maj rovnak povrchov truktru, nemus vies k dvojznanosti jednotlivch viet. Rozlenie supozcie, resp. predikcie de re a de dicto maj zvyajne zabezpei odlin sbory prediktov, ktor mu vykazova jednotliviny na jednej strane a indivduov rady na druhej strane. ie logick kategria prediktu P m by zaruenm indiktorom toho, o ktor supozciu vrazu S vo vete "S je P" ide. Nie je vak ist, i takto sbory prediktov s zaruene disjunktn - meme ma rozdielne nzory na to, omu je prisudzovan predikt v nasledujcej vete:

8

(13) Prezident USA je dleit (znmy, uznvan, ...) V situciach, v ktorch hroz, e by sme nevedeli jednoznane rozhodn bez dodatonch informci (napr. kontextu rozhovoru), o ktor druh predikcie ide, by sme mali ma k dispozcii syntaktick prostriedky diferencicie druhov predikcie. Jednm z takchto prostriedkov je pouitie spojenia typu "rad prezidenta USA", "rola najjasnejieho hviezdneho objektu rannho neba" a pod., ktorm zabezpeme jednoznanos toho, o ak druh predikcie ide - v takomto prpade o predikciu de dicto. Verifikan procedry viet so supozciami podmetov de dicto a de re maj ako vchodisko ten ist bod: prslun rolu. Vo vete s podmetom v supozcii de dicto zisujeme jednm krokom, i rola sama m vlastnos, ktor je jej prisudzovan. Vetu s podmetom v supozcii de re verifikujeme dvomi krokmi: najprv njdeme nositea roly a alm krokom zistme, i tento nosite m vlastnos, ktor je mu prisudzovan. 6. Oboznmenos s indivduami S tm, o om hovorme, mme by poda princpu oboznmenosti (Acquaintance) oboznmen. S tm, o om je vak veta (8) Sokrates je lovek me by - poda Russella a v istom zmysle i poda Fregeho - oboznmen iba Sokrates, ale my ostatn spjame s vlastnm menom indivdua opisy, ktor sa v analze poda Russella stratia, pretoe nie s sebestanmi vrazmi, ale iba zlokami idiomatickch skratiek. Ak pouijeme ukazovacie zmeno vo vete napr.: (7) Toto je erven mohli by sme by oboznmen s tm, o om hovorme, pokia predpokladme, e ukazovacie zmeno ns vedie priamo k bezprostrednmu objektu nho hovorenia, hoci tm objektom poda Russella by bol jednoduch zmyslov daj (vraz toto je pre Russella prav logick meno). Avak v prpade pouitia niektorch prediktov, ako naprklad vo vete (14) Tento je mtvy meme pochybova o oboznmenosti s predmetom hovorenia i o existencii zmyslovch dajov, pretoe nie o mtvole, vylenenej ukazovacm zmenom, ani o jednoduchom zmyslovom daji s ou sptom, chceme poveda, e je mtva, resp. mtvy. Poda Fregeho i Russela by vak nikto nemohol by oboznmen s vetou (15) Sokrates je mtvy. Presvediv vysvetlenie toho, o om hovorme vo vetch typu (14) a (15), som nenaiel ani u Fregeho, ani u Russella. Tich presvedivo ukzal, e Russelovo odstrnenie uritch opisov, resp. indivduovch rol nie je vo veobecnosti korektn (pozri [15], s. 215 223). Vetu (16) Saul Kripke obdivuje autora Meaning and Necessity poda Russellovej terie deskripci meme parafrzova (16*) Existuje indivduum x takx napsalo Meaning and Necessity a toto x je jedin a Saul Kripke

obdivuje x. Je zrejm, e zo (16*) vyplva okrem inho, e niekto napsal Meaning and Necessity. Avak zo (16) ni tak nevyplva. Meme hovori o autorovi Meaning and Necessity bez toho, aby niekto napsal Meaning and Necessity, rovnako meme hovori o sasnom krovi Franczska aj v prpade, e Franczsko nie je monarchia, ale republika. Naozaj ak niekto povie, e osoba ako kr Franczska neexistuje, tak hovor plne korektne o krovi Franczska. Russellovsk parafrza (16*) vety (16) je preto logicky neadekvtna.

9

Niekto by mohol namieta, e Russellova teria ponka rozlenm primrneho a sekundrneho vskytu vrazu uspokojiv rieenie. Naprklad znma veta (17) Juraj IV. si prial vedie, i Scott bol autorom romnu Waverley obsahuje oznaujci zvrat "autor romnu Waverley" vo vroku, ktor je iba zlokou celho vroku (vety), a preto m sekundrny vskyt. Vetu (17) poda Russella meme parafrzova: (17*) Juraj IV. si prial vedie, i jeden a iba jeden lovek napsal romn Waverley a i tm

lovekom bol Scott Ak by sme parafrzovali (17) nasledovne: (17**) Jeden a iba jeden lovek napsal romn Waverley a Juraj IV. si prial vedie, i bol tmto lovekom Scott tak by deskripcia "autor romnu Waverley" mala primrny vskyt ([12], s. 147); vo vete (17**) na rozdiel od vety (17*) by sa tvrdila existencia indivdua, ktor je autorom romnu Waverley. Avak vo vete (16) deskripcia "autor Meaning and Necessity" nie je zlokou vroku, ktor by sm bol zlokou inej vety, a preto tto deskripcia nem sekundrny vskyt a Russellova elimincia nprotivku tejto deskripcie v logickej truktre nie je korektne pouiten. Russellova teria deskripci nevedela korektne eliminova deskriptvne vrazy v kontextoch "X hovor o...", "X mysl na...", "X obdivuje...", a pod. Chybn predpoklad Russellovej terie spoval v tvrden existencie jednotlivn uritho druhu. Take veta (18) Saul Kripke mysl na kra Franczska me by pravdiv (dajme tomu, e Kripke nepozn franczske relie) aj v situcii, e iadna osoba nie je krom Franczska. alej, ak hovorme nieo vo vete o propozcii, v ktorej sa priamo tvrd existencia jednotliviny, tak v tomto prpade existencia jednotliviny nemus z celej vety vyplva. To, o om hovorme, me by indivduov rola, nie priamo jednotlivina. Veta (19) Saul Kripke si mysl, e kr Franczska existuje zachytva propozciu, v ktorej Kripke prisudzuje radu kr Franczska to, e je niekm obsaden. Tto propozcia me by pravdiv aj v prpade, e rad kr Franczska je vakantn. 7. Primitvny zmysel a cesta sp od referenta k zmyslu Tich nespochybnil Russellovu poiadavku oboznmenosti s objektom v lohe podmetu, ve na princpe oboznmenosti s tm, o om s vlastn tvrdenia stavia. Na druhej strane vak odmietol aksi vlunos pouitia vlastnho mena pre nositea samho. Zavedenie vlunho spsobu danosti seba sammu prostrednctvom akhosi primitvneho zmyslu vlastnho mena vedie k zmieaniu logiky a epistemolgie. Zmysel mena ako logick entita neme zvisie od nhodnho empirickho faktu, akm je naprklad to, e Dr. Lauben si nieo mysl. Ve ako by to bolo v prpade vlastnch mien neivch vec - pre ne by neexistoval jednoduch zmysel sebaprezentcie pri pouit vlastnho mena, pretoe takto veci nemu poui vlastn meno, resp. nemu myslie. Tich odmietol takto druh epistemologickho subjektivizmu v smantike a v dobrej vli navrhol rekontrukciu koncepcie primitvneho zmyslu sptho s vlastnmi menami v duchu Fregeho prstupu (pozri [14], s. 25 42). Primitvny zmysel definuje ako zmysel, ktor ... je jednoduch (t.j. nie je zloen z inch zmyslov) a pre ktor nie je zleitosou nhodnch faktov, ktor konkrtnu entitu vyleuje ( [14], s. 35). Prirodzenmi kandidtmi na vyjadrovanie takch primitvnych zmyslov, ktor vyleuj osoby, boli zrejme osobn vlastn men a zmeno ja. Tich vak zbavil takto primitvne zmysly vlunej

10

prstupnosti iba pre nositeov prslunch osobnch vlastnch mien, m prestali by osobn vlastn men, a tm i zmeno ja15 vnimkami z celej systematiky Fregeho smantickej koncepcie a primitvne zmysly mien by sa stali objektvnymi a komunikovatenmi entitami. Primitvny zmysel vrazov by sa takto nespjal iba s indivduami, a teda sprostredkovane iba s vlastnmi menami indivdu, ale aj s entitami ubovonho druhu. Bol presveden, e nzor, poda ktorho nielen indivdu, ale kad entita akhokovek druhu me by vylenen takmto jedinenm primitvnym zmyslom, je v plnom shlase s Fregeho filozofiou ([14], s.38).

Tich rozpracoval ideu primitvneho zmyslu v svislosti s problmom nepriamych kontextov a indexovch vrazov: v oboch prpadoch ide o smantick problm, a teda o zmysel vrazov. Hdam treba upozorni pre prpad monho nedorozumenia, e Tich sa na tomto mieste nezaober otzkou, i v tom-ktorom jazyku naozaj meme ma vlastn men vetkch entt, a teda i vlastn men primitvnych zmyslov denottov tch-ktorch vrazov. Tichmu je jasn, e u v prpade univerza indivdu s mohutnosou kontinua nememe ma v iadnom jazyku nad konenou abecedou s konenou dkou slov a viet vlastn meno pre kad indivduum. A fortiori nememe ma ani vlastn men pre vetky vlastnosti a relcie medzi indivduami nad takmto univerzom. Kad, a teda aj primitvny zmysel je vdy relativizovan k vrazu je to zmysel nejakho mena Ni, ktor vyleuje ten ist denott ako vyleuj zmysly mien N1 , N2 , ..., Nk. Aj ke nie je reltum meno (vraz) uveden za vrazom zmysel, tak sa to predpoklad ako samozrejm (tak je to napr. v niektorch Tichho pasach i v najbliej citcii z Russella), o niekedy vyuvame kvli strunosti i my.

Tichmu vak bolo jasn, e takto definovan zmysel nara na znmu Russellovu nmietku, e "od denottov k zmyslom neexistuje iadna spiaton cesta, pretoe kad objekt meme oznai nekonenm mnostvom rznych oznaujcich zvratov" ([12], s. 145). Tto nmietka je naozaj oprvnen v tom zmysle, e iadne konkrtne zobrazenie nedefinujeme, ak urme iba podmienku, e m by tak, e prirauje kadej entite ako denottu uritho vrazu nejak zmysel, ktor ju vyleuje. Ak by vak Russellova nmietka znamenala osi ovea silnejie - naprklad to, e iadne takto priradenie neme by vbec definovan, tak nara na oprvnen ideu primitvneho zmyslu ako jednho z mnostva zobrazen: Meme okrem inho vyleni z mnostva zobrazen jedno zobrazenie: to jedin, ktor prirad kad objekt k zodpovedajcemu primitvnemu zmyslu ([14], s. 38). Takto sptn priradenie od referentov k zmyslom vrazov umouje vyriei poda Tichho dva problmy:1. problm, o om je vraz v nepriamom kontexte; 2. problm, o om s indexov vrazy. Budeme sa zaobera iba prvm problmom. Tento problm nemusme riei takm podivnm spsobom, ako navrhuje M. Dummett (pozri [2], S. 277-8), e nepriamos kontextu sa tka iba denottu (referenta), ale zmysel zostva nedotknut. To by viedlo k tomu, e v prvom nepriamom kontexte vraz "autor Waverley" referuje na t ist vec, ktor vyjadruje: na jeho zmysel v priamom kontexte. Na zklade koncepcie primitvneho zmyslu meme poda Tichho poveda, e nepriamy zmysel jednoduchho vrazu autor je jedinen primitvny zmysel, ktor vyleuje kee zmysly vyleuj aj ubovon in entity, aj naprklad in zmysly - obvykl zmysel vrazu autor. Tento primitvny zmysel vrazu autor je zmyslom, ktor vraz vyjadruje v prvom nepriamom kontexte. o je zmyslom vrazu ten16 autor Waverley v nepriamom kontexte? Je to zloenie primitvnych zmyslov, ktor vyleuj v prslunom porad obvykl zmysly vrazov autor, Waverley a ten. 8. Vlastn meno nevyjadruje iadny zmysel - referuje vdy priamo na indivduum Avak ak zmysel vrazu, ako by to takto bolo v prpade vlastnch mien, je primitvny, tak je funkciou toho, na o referuje: poznanie toho, na o vraz referuje, sta na poznanie zmyslu, ktor vyjadruje.

11

Preto zmysly primitvnych symbolov v priezranom jazyku s neinnmi prveskami, ktor s z hadiska smantiky nepotrebn. Nato, aby sme pochopili formulu takhoto jazyka, potrebujeme pozna iba referenty primitvnych symbolov, ktor sa v nej vyskytuj, vetko in odhauje spsob, akm s symboly spolu spojen ([14], s.47) Toto Tich povaoval v ase psania citovanho lnku za presn vysvetlenie toho, o om je priezran notcia Fregeho Begriffsschrift a Grundgesetze. Take o sa tka "hbkovej" (logickej) truktry jazyka, referencia (denotcia) mala by vlastne vetkm, o je v hre. Tich takto odmietol spja s vlastnmi menami akkovek zmysel, nielen primitvny. Vlastn men s priamo o indivduu. Tu azda s korene jeho antiesencializmu. 9. Vlastn men fiktvnych indivdu ako von premenn

Tich povaoval za samozrejm, e vo vete (15) sme s podmetom vety oboznmen - u Tichho meme njs vetu "Marie je mrtv" (pozri [13], s. 86), o ktorej hovor, e je o Mrii samej. Krstn men ako "Mria", Jn a pod. nie s podla terajej konvencie kompletn vlastn men a mnoh logici (mono vrtane Tichho) ich pouvali vlastne iba ako indivduov premenn. Frege vak nehovoril o krstnch men, ale o kompletnch vlastnch mench, akmi s men Dr. Gustv Lauben, Leo Peter, Etna. Takmi s aj Tichm pouvan men Walter Scott, Georg Bush a pod. V prpade, e pouvame tieto vlastn men vo vetch, meme im vo veobecnosti rozumie aj v prpade, e nie sme oboznmen s kontextom Tich toto protikontextualistick stanovisko zaujmal v lnku [13] nielen vzhadom na vlastn men, ale aj vzhadom na indivduov deskripcie a in vrazy. Neskr vak Tich v prci [16] pri analze historickch a fiktvnych mien priiel jednak s kritikou Kripkeho kauzlnej terie vlastnch mien, jednak s originlnym vysvetlenm povahy fiktvnych vlastnch mien ako vonch premennch. Dokonca v mnohch kontextoch aj historick vlastn men poda Tichho funguj ako fiktvne vlastn men, t.j. ako von premenn. Toto bola zrove aksi inovcia kritiky Fregeho terie vlastnch mien. Kritikou Kripkeho terie vlastnch mien sa tu nebudeme bliie zaobera. Zameriame sa skr na Tichho teriu vlastnch mien.

Frege sm vysvetoval fiktvn men ako vlastn men, ktorch zmysel ni nevyleuje nemaj iadny denott. Nejasnos takejto explikcie sa vak tkala otzky, o je vlastne zmyslom taktoto mena. Ktor charakteristiku Sherlocka Holmesa z prbehov Conana Doyla mme povaova za zmysel mena Sherlock Holmes? Nech by sme u vybrali ktorkovek charakteristiku napr. (ten jedin) detektv fajiaci fajku malo by to problematick dsledky (pozri [16], 262). Prbehy o Sherlockovi Holmesovi ns ved k prijatiu istch predpokladov, ale iadneho predpokladu, ktor by sa tkal konkrtneho indivdua, ale iba akhosi arbitrrneho indivdua. Poda Tichho meno Sherlock Holmes pln lohu vonej premennej, a preto nepotrebuje ma ani zmysel, ani denott ([16], 263). Preto vety o Sherlockovi Holmesovi nezachytvaj iadnu informciu. Podobn situcia je poda Tichho aj v niektorch inch kontextoch v prpade historickch mien. Vraj ak tvrdme vetu (20) Aristoteles uil Alexandra, sotva tm tvrdme nejak poznatok o konkrtnych indivduch ([16], 263). Hoci radi myslme, e existovalo tak indivduum ako Aristoteles, numerick identita tohto loveka je nielen nenvratne straten v dvnej minulosti, ale v sasnosti aj plne nezaujmav. ([16], 264) Frege v lnku O zmysle a denotte tvrdil, e "V prpade konkrtneho vlastnho mena, napr. "Aristoteles", mu sa, prirodzene, nzory na jeho zmysel rzni. Za jeho zmysel mono napr. povaova: Platnov iak i Uite Alexandra Vekho. Kad, kto tak rob, bude spja s vetou Aristoteles sa narodil v Stageire in zmysel ako ten, kto poklad za zmysel tohto mena Uite Alexandra Vekho, naroden v Stageire. Pokia zostva denott ten ist, daj sa zmeny zmyslu

12

pripusti, ale treba ich odstrni z teoretickej sstavy dkazovej vedy a vbec sa nesm vyskytn v dokonalom jazyku" ([7], pozn. 4, s. 350). Tich nevid problm ani tak v tom, e zmysel vlastnho mena sa men od jednho uvatea k druhmu, ale v tom, e bez ohadu na to, ako je tento zmysel fixovan, vedie to k protiintuitvnym dsledkom, na ktor v zsade upozornil u John R. Searle17. Ak by sme menom Aristoteles rozumeli Uite Alexandra, tak veta (21) Uite Alexandra uil Alexandra neme by nepravdiv, hoci je iba nhodnm faktom, e Aristoteles uil Alexandra.

Tich vid vchodisko v tom, e budeme chpa meno Aristoteles ako logick veiak (premenn), na ktorom je zavesen nejak mnoina atribtov. Odvodnenie, preo historick men mu v mnohch kontextoch plni iba lohu vonch premennch, je poda Tichho zaloen aj na tom, e v prpade, ak sa zist, e neil tak lovek, ktor by vykazoval urit sbor atribtov, tak by malo by zmyslupln poveda, e neexistoval. Predpokladajme, e by sa ukzalo, e dielo pripisovan Aristotelovi napsali v skutonosti traja Platnovi iaci, z ktorch ani jeden sa nevolal Aristoteles a znme charakteristiky dajnho Aristotela nespala iadna osoba. Ak by sme to chceli poveda vetou (22) Aristoteles nikdy neexistoval, tak by sa nm to nepodarilo: vetou (22) by sme hovorili, e niekto konkrtne Aristoteles neexistuje. ie najprv presupozciou vety by sme predpokladali existenciu konkrtneho indivdua a potom by sme mu prisdili predikt neexistencie veta (22) neme by pravdiv. Tich tto situciu vyrieil tak, e v takomto prpade je meno Aristoteles iba premenn a zisten historick fakt by sme vyjadrili takto: (23) Ak Aristoteles mal atribty P1, P2, ..., Pn, tak ni nie je toton s Aristotelom. Veta (23) takto zachytva vrokov formu, ktor by pre kad hodnotu vonej premennej Aristoteles nadobdala pravdivostn hodnotu pravda.

Dleit rozdiel medzi fiktvnymi a historickmi menami je zrejm. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa v prpade historickch mien ako Aristoteles uvaujeme tak sbor podmienok, o ktorom predpokladme, e ho aj naozaj niekto spal.

Tento zver o historickch vlastnch mench ako vonch premennch, s ktormi spjame sbory charakteristk i podmienok, by sa mal tka aj ostatnch historickch mien i mena Alexander vo vete (20). To by znamenalo, e ak niekto odpovie na otzku Kto to bol Aristoteles? vetou (21), tak mu nekomunikoval iadny poznatok, iba schmu, poda ktorej ten, kto bol hodnotou premennej Aristoteles bol v relcii ui ... k tomu, kto bol hodnotou premennej Alexander. To znamen, e pre mtve indivdu u nepouvame ich vlastn men ako men indivdu, ale ako von premenn. Vo svetle Tichho vysvetlenia veta (24) Sokrates mal za enu Xantipu pre ns nehovor o iadnych konkrtnych indivduch. Vo vete (25) Sokrates je mtvy je vlastn meno Sokrates u pouit ako premenn, pretoe numerick identita Sokrata je u dvno straten. Niet vlunho oprvnenho uvatea mena Sokrates, ktor by bol oboznmen s indivduom Sokrates. To znamen, e to, ak lohu pln vlastn meno i je menom konkrtneho indivdua alebo iba vonou premennou, je nhodn empirick zleitos a zvis od kontextu. Na to, aby sme hovorili o nejakom konkrtnej osobe pomocou vlastnho mena, musme vedie, e ije?

Ak s nae uzvery korektn, tak dokumentuj vraznu zmenu v nzoroch Tichho: v lnku ([13], 86), publikovanom v roku 1978, zastval nzor, e veta Marie je mrtv je tvrdenm o samej Mrii. Z lnku ([13], s.261270) plynie, e o vlastnch mench neijcich osb hovor Tich, e v niektorch kontextoch plnia lohu logickch veiakov (vonch premennch).

13

Z doterajej analzy Tichho vysvetlenia zostvaj pre ns otvoren najm tri problmy:

1. Ako me by konkrtne indivduum zlokou trukturovanho vznamu vety, t.j. logickej entity18, ak vo vete je pouit vlastn meno tohto indivdua?

2. Ako meme by oboznmen s tm, o om hovor veta, e niekto je mtvy, ke numerick identita takhoto indivdua je straten?

3. Ako me nhodn empirick fakt (naprklad smr konkrtneho indivdua) rozhodova o tom, e sa zmen syntaktick kategria vrazu z vlastnho mena indivdua sa stane von premenn?

10. Abstraktn indivdu ako prvky univerza verzus jednotliviny v asopriestore Jedno vysvetlenie uvedench troch problmov by mohlo by zaloen na rozlen entt dvoch kategri a zohadnen smanticko-pragmatickej lohy gramatickho asu: S vlastnmi - najm osobnmi menami spjame dve kategrie entt: A) IndivduA, ktor s abstraktn "najniie" objekty konceptulnej schmy, s neviditenmi prvkami univerza vahy v irom slova zmysle a s akoby vonmi pozciami pre obsadzovateov, ktormi mu by telesn objekty ako osoby, molekuly, atmy a pod.; indivduA mu by zlokami logickch stavieb; zvltnu skupinu abstraktnch indivdu tvoria isto arbitrrne indivdu, o ktorch a priori predpokladme, e s z re mtov, fikci a legied. B) JednotlivinyK, ktor maj materilnu povahu a s v priestore a ase19. S indivduamiA ako prvkami univerza vahy v irom slova zmysle sme oboznmen, ak rozumieme jazyku. Vber predmetov, ktor bud hra lohu indivduA a tvoria univerzum v uom slova zmysle, bva pre formalizovan jazyky zleitosou interpretcie. Ak vak robme explikciu vrazov prirodzenho jazyka, tak predmety vahy s u vopred nejako uren. Jednotliviny z asopriestoru s jednak explikanm predobrazom indivduA, jednak s ich stelesovatemi v prpade aplikcie konceptulnej sstavy. Obe relcie by explikanm vzorom ..., resp. by stelesovateom ... s vak epistemologickou zleitosou. U Fregeho neboli indivdu a ich loha odlenen od jednotlivn a ich lohy: takpovediac indivduA nevyli z tiea jednotlivnK. Russell mono prv pochopil skuton lohu indivduA ako zloiek propozci: pre neho boli dominantn skr indivduA a tieto zakryli jednotlivinyK. Ak nm indivdu zakrvaj jednotliviny, tak vidme vlastnosti abstraktnch reprezentantov na kor vlastnost ich vzorov indivdu s na rozdiel od jednotlivn ven, mimoasov. Ak nevieme abstrakciou vyleni indivdu, nevieme vysvetli trivialitu identity jednotlivn ve tie stle menia svoje vlastnosti. Identita je a priori prisudzovan abstraktnm indivdum a skr iba predpokladme, e sa tka aj jednotlivn, pretoe ju asto vbec neidentifikujeme. Termn numerick identita indivdua vyjadruje ak vbec nieo tento predpoklad. Ak sa vak neodliuj jednotliviny od indivdu, miea sa epistemolgia s logikou.

A vylenenm predmetov, ktor stelesuj indivduA , fixujeme explikciu jazyka tak, e meme uri zkladn vlastnosti propozci, ktor tmto jazykom zachytvame, t.j. ich pravdivos, resp. nepravdivos (ak s definovan). Bez tejto zakotvenosti konceptulnej sstavy nememe verifikova empirick propozcie - nememe nastpi cestu identifikcie skutonho stavu vec. Urenie oblasti, na ktor aplikujeme indivdu z logickej bzy, m elementrny pragmatick rozmer. Abstraktn indivdu s sasou aprirnej konceptulnej sstavy, urenie ich obsadzovateov pragmaticky zakotvuje takto sstavu. Je zrejm, e bez takhoto pragmatickho zakotvenia konceptulnej sstavy nememe verifikova ani pravdivostn podmienky viet, v ktorch sa vyskytuj ukazovacie zmen, resp. deiktick a indexov vrazy. 11. Slovesn as a rola vlastnch mien v historickom diskurze Ak pouijeme v benej komunikcii vo vete meno osoby, ktor u dvno neije, a prisdime jej v slade so veobecne znmymi historickmi faktami, e vykonala ist skutky, napsala tak

14

a tak diela a psobila v istej intitcii, tak pre poslucha, ktor pozn iba niektor z tchto faktov, bude zachytva nejak nov informciu.

Pragmatickou presupozciou komunikcie je, e to, o om v zsade hovorme, je skuton svet. Ak pouvame v komunikcii sloves v prtomnom ase a z kontextu nevyplva nieo in, tak predpokladme, e hovorme o tch stavoch vec skutonho sveta, ktor s skuton v ase prehovoru. Historick diskurz principilne nespa tto druh podmienku a cel je posunut do prslunho obdobia minulosti. Historick fakty s fakty o minulch stavoch vec. Ak historik povie vetu (20) Aristoteles uil Alexandra, tak posluchom chce odovzda historick poznatok - fakt, ktor sa vbec nemusel sta. Jazykovo kompetentn posluch rozumie takej vete je oboznmen s abstraktnmi indivduami Aristoteles, Alexander a vo vete sa prisudzuje hodnotm tchto indivdu t.j. konkrtnym jednotlivinm v prslunom ase, e boli vo vzahu ui... Minul as slovesa spolu s inmi kontextovmi signlmi si vynucuje tak transformciu asovho parametra, aby boli splnen presupozcie tejto vety: Aristoteles je iv, Alexander je iv. Veta (20) je pravdiv, ak poas ivota jej aktrov bol tak stav vec, e prv uil druhho. Gramatick as pouitho slovesa vo vete spolu s niektormi kontextovmi ukazovatemi uruje pragmatick presupozciu toho, o ktorch stavoch vec komunikujeme.

Pri pouit prtomnho asu, ak kontextov signly neuruj nieo in, s to stavy vec sasn s asom prehovoru. V tom prpade tvoria univerzum vahy v uom slova zmysle iba tie indivdu, ktor s v danom ase stelesnen. Monmi alternatvami k danmu stavu vec s odlin distribcie vlastnost a vzahov prve nad tmito indivduami. V tomto zmysle je univerzum vahy nemenn.

Pri pouit minulho gramatickho asu s stavmi vec, o ktorch komunikujeme, minul stavy vec a to tie, ktor urme z kontextu alebo priamo udanm asovho parametra alebo opismi vznanch udalost, ktor sa v tom obdob stali a pod. Monmi alternatvami k danmu stavu vec s odlin distribcie vlastnost a vahov prve nad tmi indivduami, ktor s v prslunom ase stelesnen. V tomto zmysle je op univerzum vahy nemenn. Take univerzum vahy je vdy nemenn pre mon stavy vec vzhadom na urit fixovan stav vec, a to najm vzhadom na konkrtny sbor jestvujcich jednotlivn. Prvky univerza vahy po pragmatickej fixcii nemaj iadnu zaujmav trval netrivilnu empirick vlastnos, ktor by sme nemohli pozna spolu s poznanm jazyka - vetky ich trval zaujmav vlastnosti s analytick. Hovorme o "zaujmavch" esencilnych vlastnostiach preto, lebo P. Cmorej ukzal ([1], s. 164), e meme skontruova vlastnosti, ktor s empirick, avak prislchaj predmetu s logickou nevyhnutnosou. Existencia takchto skontruovanch iastone esencilnych vlastnost (pozri [1], s. 178-79) vedie k nutnosti opusti krajn antiesencializmus a pre stelesovateov abstraktnch indivdu akceptova modifikovan antiesencializmus. Takto indivduA naozaj mu by zlokami propozinch kontrukci a nedostvame hybrid telesa a logickho objektu i nehomognnu zloeninu z asopriestorovej zloky a logickej zloky. 12. Vlastn men iba v supozcich de dicto?

Vrme sa k problematike vlastnch mien. Pri vklade neudratenosti oprv Fregeho koncepcie vlastnch mien, resp. neadekvtnosti koncepcie R. Montaguea, hovoril Tich ete v lnku [14] o tom, e posledn dva vskyty vrazu "Lauben" vo vete (26) Lauben ver, e Lauben ver, e Lauben je zranen s vskytmi de dicto ([14], s.45). Neskr20 pri vklade vlastnej koncepcie pre vskyty osobnch vlastnch mien typu Juraj IV., Scott a pod. Tich kontatoval, e maj vskyt de dicto. Zd sa, e in typ vskytu osobnch vlastnch mien ani nepripal. To by znamenalo, e s menami nefunkcionlnych entt, a nem zmysel uvaova o ich vskyte de re. Bezpochyby vek skupina vlastnch mien v transparentnej intenzionlnej logike (TIL), ktorej pvodcom je P. Tich, je tvoren menami funkci nad bzou {,,,}21 - vlastn men

15

vlastnost a vzahov sa povauj za men takchto funkci. Osobn vlastn men - ako sme u naznaili - do tejto skupiny zrejme nepatria. Bezpochyby vek skupina vlastnch mien je tak, e s to men nefunkcionlnych entt. Men prirodzench siel v aritmetike mu by povaovan za tak men, hoci s definovaten pomocou nuly a opercie nasledovnka, a teda okrem mena "nula" s analyzovaten ako trukturovan men. S osobn vlastn men tohto druhu? Ak sa pohybujeme v rmci jednej pragmatickej fixcie konceptulnej sstavy ako explikcie intuitvnych vznamov vrazov a indivdu povaujeme za jednoduch nefunkcionlne objekty, tak no s pouiten iba spsobom de dicto.

Niektor prpady benho jazykovho pouitie vlastnch mien naprklad v historickom diskurze - s vak explikovaten skr ako pouitia de re. V rmci TIL-u nemu reprezentova funkcie nad bzou {,,,}, pretoe v TIL-e nie je zatia gramatick as i asov diskurz zapracovan ako smantick parameter konceptulnej sstavy, hoci Tich napsal o niektorch problmoch sptch aj s gramatickm asom dve brilantn tdie22 a bola tomu venovan jedna dizertan prca. Ak m zmysel hovori aj o smantickej de re spozcii vskytov vlastnch mien, tak aj entity, ktor im zodpovedaj v logickej stavbe, maj ma funkcionlnu povahu. Tu mme dve monosti:

A - explikujeme ich funkcionlnu povahu vo vntri konceptulnej sstavy; B - ich funkcionlna povaha nebude explikovan v rmci konceptulnej sstavy surogty

konkrtnych jednotlivn (abstraktn indivdua) bud vzat ako zkladn nefunkcionlne objekty bzy (B1); pvodn funkcionlna povaha toho, o zachytvaj prav vlastn men konkrtnych jednotlivn z asopriestoru23, je zleitosou pragmatickej fixcie konceptulnej sstavy, a preto ich pouitie de re je pragmatick zleitos (B2).

Tich zrejme neiiel cestou A a z cesty B ho zaujmala najm tza B1. V tom prpade musme kontatova, e smantick vklad vlastnch mien v terii, ktor ide cestou B, je skr rudimentrny a jeho zjednoduenos je obeou za adekvtny vklad smantickej povahy vrazov inch typov. To ist sa v transparentnej intenzionlnej logike tka i vysvetlenia pojmov svet, asov okamih, resp, relne slo: nemaj netrivilne funkcionlne surogty v konceptulnej sstave naopak s zkladnmi argumentami funkci nad bzou. Zostva skr epistemologickm problmom, ktor z uvedench dvoch ciest umouje adekvtnejiu explikciu fungovania prirodzenho jazyka.

Budeme sledova cestu B aj s tzou B2, a preto predpokladme, e vlastn men reprezentuj pragmatick funkcie. Vlastn men takto berieme ako men pragmaticky urench funkci, ktor zabezpeuj prve konkretizciu konceptulnej sstavy - pragmatick fixciu univerza vahy.

Zastva stanovisko, e vlastn men sa vyskytuj (ale nie vlune) spsobom de dicto vak me v slade s princpom oboznmenosti znamena, e takto vraz referuje na abstraktn entitu, hoci najniej rovne abstrakcie. To by v uritom zmysle podporilo nae rieenie - vdy, ke pouijeme vlastn meno v lohe podmetu a nie sme oboznmen s jednotlivinouK, ktor je hodnotou takto zachytenej pragmatickej funkcie, tak hovorme o samom indivduuA.

Vlastn men poda nho nvrhu - meme teda poui v supozcii de dicto ako men prvkov jednho druhu objektov bzy - abstraktnch indivdu. Abstraktnm indivdum prisudzujeme trivilne esencilne vlastnosti ako by toton so sebou, by prvkom mnoiny, ktorej je prvkom toto indivduum a nejak in indivduuum a pod. Ke vak prisudzujeme vo vete nejak isto empirick vlastnos tomu, o je reprezentovan vlastnm menom v podmete, tak tto vlastnos neprisudzujeme abstraktnmu indivduu, ale jeho stelesovateovi, ktorm je urit jednotlivina v zvislosti od pragmatickej fixcie. Vlastn men s takto men pragmatickch funkci, ktorch hodnoty zvisia od pragmatickej fixcie konceptulnej sstavy. Ak hovorme o funkcii bez ohadu na rozlin pragmatick fixcie, pouvame vlastn men v supozcii de dicto. Ak predpokladme o i len najbenejiu pragmatick fixciu konceptulnej sstavy naprklad pre ten as, ktor je asom prehovoru - tak vlastn men pouvame de re: veta s vlastnm menom v lohe subjektu je o abstraktnom indivduu s tm sme oboznmen, ale empirick predikty vo vetch prisudzujeme ich stelesovateom konkrtnym jednotlivinm. V historickom diskurze je faktor pragmatickej fixcie konceptulnej sstavy vrazn a zrejme prevlda pouitie vlastnch mien de re.

16

Pouitie vlastnch mien de re je vlastne sptnm prepojenm pvodnych intuitvne chpanch jednotlivn a ich abstraktnch surogtov - indivdu. Existencia jednotliviny je empirick zleitos. Naproti tomu existencia indivdua je primrny teoretick predpoklad explikcie. Tto odlinos a jej dsledky nie s priamo reflektovan v konceptulnej sstave. Pragmatick pouvanie vlastnch mien v prirodzenom jazyku vak tento rozdiel u reflektuje: vlastn meno asopriestorovch entt oznauje parcilnu funkciu, ktor indivduu z prslunej konceptulnej sstavy prirauje v zvislosti od pragmatickej fixcie (kontextu) nanajv jedin jednotlivinu. Niektorm indivdum pre niektor pragmatickej fixcie iadnu jednotlivinu, o vyjadrme naprklad vetou: (27) Aristoteles neil v r. 300 p.n.l., pretoe je historickm faktom, e (28) Aristoteles il v rokoch 384-322 p.n.l. Zdalo by sa, e je epistemologickm problmom, i indivduu pre tie pragmatick fixcie konceptulnej sstavy, v ktorm m stelesovatea, je priraden vdy t ist jednotlivina. V prpade homonymnch vlastnch mien urite nie, a dokonca v prpade, e priraden jednotliviny s sasnci, tak to tak nemus by ani pre jednu konkrtnu pragmatick fixciu. V takom prpade vlastn men s ete zvisl od konkrtneho kontextu. Pre fiktvne vlastn men je aprirne vyhraden iba supozcia de dicto, pretoe v tvrden (29) Sherlock Holmes nikdy neexistoval kvantifikujeme nielen nad indivduami a monmi svetamihmi, ale aj nad vetkmi pragmatickmi fixciami, t.j. indivduum Sherlock Holmes nikdy nemalo stelesovatea. V tomto tvrden nie je re o iadnej konkrtnej jednotlivine, ale o abstraktnom arbitrrnom indivduu.

Historick vlastn men pouvame jednak de dicto, jednak de re v zvislosti aj od pragmatickej fixcie, na o sli gramatick as a in ukazovatele kontextu. Teda s tm, o om je vete (20) Aristoteles uil Alexandra sme oboznmen - hovor o dvoch indivduchA a predikuje o ich stelesovateoch, e s vo vzahu ui..., pretoe vlastn men s pouit de re a musme ich vzahova k pragmatickej fixcii konceptulnej sstavy vzhadom na relevantn asov obdobie, poas ktorho konkrtne jednotliviny mohli by v uvedenom vzahu.

Tento n vklad je reflexiou niektorch pragmatickch otzok, ktor tesne nadvzuj na smantick explikciu, a preto chpanie supozci de re a de dicto pre vlastn men je vzat zo smantiky a zasaden do pragmatiky, a preto nem u pvodn, ale k pragmatike posunut vznam.

Ako teda rozumieme vete, ktor by sme si pretali v novinch v iernom rmeku (30) Mria Smrekov zomrela 1.1.1999, ak nemme iadne dodaton poznatky o osobe M.S.? Meme jej rozumie, hoci nie sme s osobou Mrie Smrekovej oboznmen? Ak no, tak veta neme by o jednotlivine, pretoe s ou nie sme a u ani nememe by oboznmen.Neskor Tich by asi povedal, e vlastn meno Mria Smrekov v takomto prpade pln iba lohu vonej premennej a veta (30) priamo nevyjadruje nejak poznatok o svete, pretoe nevieme, ktorho konkrtnej jednotliviny sa tka.

Poiadavku oboznmenosti by sme nemuseli opusti ani poda naeho nvrhu vysvetlenia. O om je veta (30), v ktorej je vlastn meno pouit v lohe podmetu? Nie je o jednotlivineK - s tou nie sme oboznmen. Je o abstraktnom indivduu. omu je vak prisudzovan predikt? Indivduu? Zd sa, e nie, pretoe indivduA nezomieraj. Zd sa, e tu je subtlny problm, ktor svis s gramatickm asom jeho hranicou. Ak by sme vetu (30) povaovali za synonymn s vetou (31) Mria Smrekov ila do 1.1.1999, tak by sme mohli poveda, e vlastn meno Mria Smrekov je pouit v supozcii de re, pretoe stelesovateovi konkrtnej jednotlivine prisudzujeme predikt i do 1.1.1999. Rovnako by ilo o de re supozciu vlastnho mena aj pre ktorkovek okamih, v ktorom by bola pravdiv veta (32) Mria Smrekov zomiera.

17

Ak by sme 2.1.1999 vyslovili vetu (33) Mria Smrekov je mtva, tak by bola pravdiv, avak jej predikt u neme by prisudzovan jednotlivine tej u niet, a preto vlastn meno neme by pouit de re, ale iba de dicto. Vraz by mtvy asi nie je menom vlastnosti, ale vzahu a poukazuje na svoje korelty: na indivduum a na bliie neuren jednotlivinu. Veta (33) vlastne hovor, e indivduum Mria Smrekov malo stelesovatea (to je presupozcia vetkch viet (30)-(33)), ale u nem. Takto vetu (30) meme povaova za idiomatick skratku vety (34) Mria Smrekov ila a (potom) Mria Smrekov 1.1.1999 zomrela. Preto nemusme by oboznmen so iadnou konkrtnou jednotlivinou, a predsa rozumieme vete (30). V prvej zloke m vlastn meno vskyt de re, a kee druh vskyt vlastnho mena je na hranici existencie stelesovatea, a teda i na hranici gramatickho asu a ned sa uri jeho supozcia, pre vetu (31) sa meme prikloni k tomu, e m supozciu de re. To zodpoved aj benej jazykovej intucii, ke o osobch z asopriestoru, nie abstraktnch indivduch hovorme, e zomreli.

Ak vak chceme hovori o jednotlivineK, nemusme pozna vlastn meno indivduaA, ktorho hodnotou je prslun jednotlivinaK, resp. nemusme ma vetky indivduA pomenovan. Veta (7) Toto je erven nie je o indivduuA, ale skr priamo o jednotlivineK. Aby sme mohli verifikova tto vetu, mali by sme by astnkmi rozhovoru - sasou jeho kontextu. V prpade priameho hovorenia o jednotlivinchK z asopriestoru nato, aby mohla by tak veta pravdiv, vak mus by splnen presupozcia existencie jednotliviny. Preto vety typu "Toto zaniklo", " Tto je mtva", "Toto neexistuje" a pod. by mali by bez urenho vznamu - za danho stavu vec nezachytvaj iadnu kompletn metdu identifikcie pravdivostnej hodnoty, a preto nemu zachytva propozcie s definovanou pravdivostnou hodnotou24.

13. o vlastne "krstme"? oho sa tka "krstenie"? Je to priame "onlepkovanie" jednotlivinyK? Ak no, tak t, ktor neboli astnkmi "krstu", musia pozna jednoznan priradenie vlastn meno, jednotlivina na zklade nejakej nhradnej informcie. Ale ak to m by nhradn informcia, ak neobsahuje oboznmenos s jednotlivinou, ktor by (oboznmenos) zabezpeila adekvtne pouvanie vlastnho mena? Takto adekvtnu nhradn informciu zrejme predpoklad kauzlna teria vlastnch mien. Vo formalizovanom jazyku s indivduA "pokrsten" automaticky vylenenm indivduovch kontnt. Zd sa, e ak dokeme odhliadnu od nepodstatnch asocici spjanch s "krstenm", tak aj pre prirodzen jazyky by sme mohli hovori predovetkm o konvenne urenej relcii medzi vlastnm menom a indivduomA ako abstraktom s predpokladom pragmatickej opodstatnenosti takhoto aktu, ktor spova v predpoklade jestvovania nejakej jednotliviny ako rigidnho stelesovatea takto pokrstenho indivdua. Pre rozumenie vety s vlastnm menom v podmete vak verifikciu tohto predpokladu nemusme urobi. Ak niekto pouva vlastn meno (spsobom de re ) v lohe podmetu, tak pre rozumenie toho, o om je veta, prijmame tento pragmatick predpoklad bez toho, e by sme si museli overova jeho pravdivos. Veta je o abstraktnom indivduu, ale predikt sa v nej prisudzuje rigdnemu stelesovateovi tohto indivdua, nech je nm ktorkovek jednotlivina. Take nato, aby sme rozumeli vete, v ktorej je vlastn meno pouit, nemusme by ani astnkmi krstu, ani nemus existova kauzlna reaz bezpodmienene zachovvajca referenn spojenie vedca sp od pouitia vlastnho mena v jednej situcii k situcii, v ktorej predmet sm zskal meno25. Aby sme rozumeli, o om je veta s vlastnm menom v lohe podmetu, sta, ak budeme "krstenie" povaova za konvenn oznaenie abstraktnho indivdua z prslunej konceptulnej sstavy.

18

Na druhej strane pre zisovanie pravdivostnej hodnoty takejto vety vak mus by splnen predpoklad existencie prslunho stelesovatea. Zistenie pravdivostnej hodnoty takejto vety, ak je vlastn meno pouit v supozcii de re, bez splnenia takhoto predpokladu nie je mon, pretoe tak veta by nemala definovan pravdivostn hodnotu, a z epistemologickho hadiska by ilo o pseudokrstenie. Take mme dva pojmy krstenia: pre pouitie vlastnch mien de dicto je to konvencia, platn pre dan konceptulnu sstavu; pre pragmatick pouitie vlastnch mien de re sa k tejto konvencii pridruuje aj pragmatick dimenzia; krstenie pre toto pouitie vlastnch mien si vyaduje splnenie empirickho existennho predpokladu. Vlastn men abstraktnch entt a fiktvnych indivdu s pouvan vlune de dicto, a preto toto pouitie nevedie k iadnemu empirickmu existennmu predpokladu. 13. Zver Domnievam sa, e rozlenm abstraktnch indivdu a konkrtnych jednotlivn z asopriestoru a rozlenm pragmatickej supozcie vlastnch mien de re a de dicto, ktor indikuje gramatick as a niektor kontextov signly meme: 1. zachova intuitvny nzor Fregeho, poda ktorho jednotliviny ako predmety nie s zlokami propozci; 2. akceptova Russellov vklad, e indivduA sam s pvodnmi zlokami propozci; 3. dsledne aplikova na vety s vlastnmi menami v lohe podmetu princp oboznmenosti s vlastnmi tvrdeniami v duchu Tichho rozlenia indivdu a indivduovch rol; 4. poui analogick vysvetlenie predikcie de dicto a de re, avak u ako pragmatickej supozcie, nielen na osobn vlastn men, ale aj na in vlastn men s tm vysvetlenm, ktor Tichmu umonilo presun intuitvne aisko toho, o om hovorme, z indivdu na indivduov roly (z hodnt funkci na sam funkcie); 5. zachova Tichho nzor o nemennosti univerza, ale neakceptova jeho antiesencialistick stanovisko voi jednotlivinm ako stelesovateom indivduA; 6. zachova intucie benho rozumu, ktor sa tkaj vzniku a zniku jednotlivnK; 7. poskytn vchodisko pre mono uspokojiv vklad vlastnch mien bez problematickho fregeovskho zmyslu vlastnch mien a trochu odline od Tichho vysvetlenia, poda ktorho vlastn men s men konkrtnych indivdu alebo v niektorch kontextoch plnia lohu vonch premennch; n vklad predpoklad, e patria do jedinej syntaktickej kategrie s men parcilnych pragmatickch funkci, ktor abstraktnm indivdum z prslunej konceptulnej sstavy prirauj v zvislosti od pragmatickej fixcie nanajv jedin jednotlivinu, ale s pouiten v dvoch supozcich; 8. v neposlednom rade vysvetli rozdiel medzi vlastnmi menami a ukazovacmi zmenami. Frantiek Gahr Katedra logiky a metodolgie vied FiF UK Bratislava, e-mail: gaher@fphil.uniba.sk LITERATRA [1] CMOREJ, P. (1988): Esencializmus versus antiesencializmus. Philosophica XXVI, Bratislava. [2] DUMMETT, M. (1981): Frege, Philosophy of Language. Sec. ed., Cambridge, Mass. [3] EVANS, G. (1993): The causal theory of proper name. In.: A. W. Moore (ed.): Meaning and Reference. Oxford

Readings in Philosophy. [4] FREGE, G. (1984): Thoughts. In.: Gottlob Frege, Collected Papers On Mathematics, Logic, and Philosophy. edit.

Brian McGuinness, Basil Blackwell. Slov. preklad: Mylienka: Logick skmanie, Organon F, ro.III, . 3, [5] FREGE, G. (1893): Grundgesetze der Arithmetik. Band I., Jena. [6] FREGE, G. (1979): Logik in der Mathematik. In.: H. Hermes, F. Kambartel, F. Kaulbach (eds.): Nachgelassene

Schriften. Hamburg, 219 - 270.

19

[7] FREGE, G. (1992): O zmysle a denotte. Filozofia 47, . 6, 349-363. [8] CHURCH, A. (1956): Introduction to Mathematical Logic. Princeton U.P., Princeton, New Jersey. [9] KRIPKE, S. (1972): Naming and Necessity. In D. Davidson and G. Herman (eds.), Semantics of Natural Language.

Dordrecht, D. Reidel, 253 355. [10] MICHAELIS, M. (1998): Tich on Kripke on a Posteriori Necessities. Philosophical Studies 92, 113 126. [11] MILL, J. S. (1843): System of Logic Rationative and Inductive. London (repr. 1986). [12] RUSSELL, B. (1995): O oznaovan. In.: Organon F, II., .2. [13] TICH, P. (1997): De dicto a de re. In.: O em mluvme. Praha. [14] TICH, P. (1987): Frege and the Case of the Missing Sense. In: Grazer Philosophische Studien, Vol.27, 27- 48. [15] TICH, P. (1994): Jednotliviny a ich roly (I - IV). Organon F, ro. I, . 1-4. [16] TICH, P. (1988): The Foundations of Freges Logic. W. de Gruyter, Berlin - New York. [17] WHITEHEAD, A. N. - RUSSELL, B. (1925): Principia Mathematica. Vol. I., Cambridge U.P. 1 Treba upozorni, e Frege vlastnm menom rozumie nielen gramatick vlastn men, ale kad meno, ktorho denottom je jeden urit predmet v najirom slova mysle, ale nie pojem (vlastnos) ani vzah. Take pre Fregeho s vlastnmi menami aj urit deskripcie, t.j. jednoznan opisy takchto predmetov. Pozri: [7], s. 350. 2 Fregeho univerzum predmetov obsahuje nielen predmety z asopriestoru, ale aj pravdivostn hodnoty; pre potreby matematiky zaradil do univerza aj sla a in sebestan "nasten" entity - napr. i priebehy hodnt funkci. Pozri: [5], s. 7. 3 Za indivdu sa od ias Russella presne vzat nepovauj vetky druhy fregeovskch predmetov, pretoe napr. sla a priebehy hodnt funkci su kontruovan v terii typov ako objekty vych rovn a pravdivostn hodnoty s zvyajne objekty inho typu alebo objekty metajazyka. Etnu, dr. Laubena a pod. by za indivduum povaoval aj Russell. Filozofick pozadie chpania indivdu u Russella sa odliuje od Fregeho chpania: z kognitvneho hadiska indivdu povauje za zvzky zmyslovch kvalt i zmyslovch dt, ktor poznme na zklade oboznmenosti. 4 V etine sa niekedy preklad Fregeho Bedeutung ako vznam a hroz zmena s benm pouvanm vrazu vznam v intuitvnom zmysle; v slovenine sa preklad Fregeho Bedeutung ako denott, prpadne ako referencia, a preto nehroz uveden zmena. 5 [11], I, ii, 5 (p.33): Proper names are not connotative: they denote the individuals who are called by them; but they do not indicate or imply any attributes as belonging to those individuals. 6 Podrobn kritiku tejto koncepcie vlastnch mien a indexovch vrazov njdeme u Tichho v lnku [14] a v 10. kap. Churchova logika zmyslu a denottu Tichho knihy [16]. 7 Nie je zriedkav, e B. Russell zastval poas svojho ivota asto rozdielne nzory na ten ist problm. V tomto lnku sa venujeme skmaniu toho nzoru na indivdu, ktor prezentovali spolu s Whiteheadom v Principia Mathematica; domnievam sa, e je to nzor pvodne Russellov. 8 [17], p. xv : Atomick propozcia je propozcia neobsahujca propozcie ako asti a neobsahujca pojmy (notions) "vetky" a "niektor". "toto je erven", "toto je skr ako tamto" s atomick propozcie. 9 [17], p. xix: "Terms which can occur in any form of atomic proposition are called "individuals" or "particulars"; term(s) which occur as the Rs occur are called "universals". 10 Tto tdia bola pvodne vodnou asou nepublikovanej prce o intenzionlnej logike. Tto tdiu napsal ete v r. 1973 a vyla samostatne v nemine s malmi pravami autora a v r. 1987 a v slovenskom preklade v 1994 pozri [15]. 11 Tich akceptoval nvrh P. Cmoreja pouva vraz "jednotliviny" ako analogon nemeckho "Einzeldinge"; prslun roly, ktor takto jednotliviny mu zastva, sa vak nazvaj "indivduov". Zatia nebudeme vznamy vrazov "jednotlivina" a "indivduum" nejako pecilne odliova. Neskr vak uvedieme nami navrhovan rozdiel, ktor bude vemi dleit a je vlastne predmetom celej naej tdie. Na odlenie novho vznamu tchto vrazov budeme pri vrazoch pouva doln indexy. 12 Argument nejakej funkcie nie je zlokou samej funkcie (funkcie ako netrukturovanho priradenia), ale zlokou aplikcie funkcie; a po aplikcii funkcie na prslun argument dostvame funkn hodnotu. Predikt od ias Fregeho povaujeme (ak odhliadame od jeho trukturovanosti) za funkciu, ktorej funknmi hodnotami s pravdivostn hodnoty. 13 V lambda kalkule tomu zodpoved tzv. -redukcia. 14 P. Kol ma plne sprvne upozornil na to, e presne vzat nejde o Prezidenta USA, ale o Prezidentskos USA. Ak by sme v prirodzenom jazyku jednoznane rozliovali syntaktickmi prostriedkami to, o om hovorme ako je to v prpade viet (10) a (11), kde najprv hovorme o kosnuse nuly a potom o kosnuse x tak by sme mono nepotrebovali rozliova supozcie de re a de dicto. Kee argumentami funkci, ktor vyjadrujeme vrazmi prirodzenho jazyka, s stavy vec - napr. mon svety a asov okamihy, priom ten-ktor mon svet, ale aj skuton svet sa ned plne konkretizova, a preto nevieme zada hodnotu takchto argumentov, jazykov zachytenie bliie neurenej funknej hodnoty a zachytenie samej funkcie rozliujeme prve odlenm supozcie vskytu tchto vrazov. Aj preto je veta (12) v prirodzenom jazyku prpustn, zatia o veta Prezidentstvo USA je voliten nie je tak ben.

20

15 Jeden zvan rozdiel medzi vlastnm menom a osobnm zmenom mohol zosta trval: referent zmena ja, t.j. to, o je oznaen osobnm zmenom ja, je vo veobecnosti zvisl od situcie prehovoru (je to indexov vraz) na rozdiel od vlastnho mena, ktorho referent je stly a vo veobecnosti asi nezvis od situcie prehovoru. Tento rozdiel je zmenen v prpade homonymnch vlastnch mien napr. v starovekom Grcku meno Zenn pomenvalo viacerch ud napr. dvoch znmych filozofov: - jeden bol z Eley (490-430 p.n.l.), druh z Ktia ((333-262 p.n.l.). Aj z tohoto dvodu sa zaali neskr pouva prdomky, ktor sa zmenili na priezvisk. Samozrejme ani to nesta. Dnes sa pouvaj na presn identifikciu rodn sla, ktor presne vzat plnia dnes lohu nehomonymnch vlastnch mien, hoci v bench situciach nm staia tandardn vlastn men. 16 V anglitine je vo vraze urit len, ktor nem v slovenine presn nprotivok; zmenom ten tu mme na mysli pribline jedin. 17 Tich spresnil Searlovu kritiku. Saerle povaoval vetu Uite Alexandra uil Alexandra za nevyhnutne pravdiv. Avak v prpade, e Alexander mal viac uiteov alebo iadneho, by tto veta nebol definovan, take by nemala pravdivostn hodnotu ([16], 265). 18 V systme transparentnej intenzionlnej logiky (TIL), ktorho pvodcom je P.Tich, vety maj trukturovan vznam - oznauj propozin kontrukcie. 19 Na potrebu diferencova dva druhy indivdu upozornil u P. Cmorej v stati [1]. Rozliuje medzi mereologicky chpanmi indivduami ako s "kamene, hory, domy, ... konkrtne i svisl asti ltok, ...ubovon jestvujce mnostv ltok, ...hromadn objekty (svorky vlkov...)" (s. 187) na jednej strane a abstraktnmi objektami ako indivduami na druhej strane. 20 Napr. v The Foundations of Freges Logic, pp. 212-218. 21 Kde objekty typu s indivdu, typu s pravdivostn hodnoty, typu s mon svety a typu s asov okamihy, ktor stotouje s relnymi slami. 22 Tich: The Logic of Temporal Discourse, Linguistic and Philosophy 3, (1980), 373-...; The Semantics of Episodic Verbs, Theoretical Linguistic 7, (1980), 264-269. 23 V tomto ohade je jedno, i na vysvetlenie funkcionlnej povahy vlastnch mien pouijeme teriu anafory a katafory, i nejak in teriu; dleit je, e sa stretvame s jazykovmi javmi, v ktorch je funkcionlna povaha referencie vlastnch mien zrejm. 24 Samozrejme aj vraz typu "toto" je analyzovaten ako meno pragmaticky zakotvenej funkcie, ale na jej pecifikciu nesta priradi pomenovanm indivdum prslun jednotliviny. Je potrebn zada informcie, ktor ved k vyleneniu prve jedinej jednotliviny z oblasti jednotlivn, m vstupuje do hry pragmatick aspekt ovea radiklnejie, ako to bolo pri fixcii konceptulnej sstavy, ktor spovala v priraden (vybranm) indivdum tch konkrtnych jednotlivn, ktor ich stelesuj. Pri takomto prstupe by sme mohli poveda, e veta (7) je o takejto funkcii (jej vyleovacej lohe rozumieme a priori), ale predikcia sa tka hodnoty tejto funkcie a t je zvisl od kontextu. 25 Toto je tza Kripkeho terie vlastnch mien, ktor uvdza v [9], pp. 294 - 301; tto teria sa nazva na rozdiel od deskripnej terie kauzlnou teriou vlastnch mien.

Vo vete11. Slovesn as arola vlastnch mien vhistorickom diskurz

Literatra