2  Lúče 5/2008

úvodníkPozvanie putovať.......................3

lúčeZ redakcie...............................4-5

ľudia ako myBl. Lindalva Justo de Olivei-ra............................................6-8

info............................................9

spiritualitaSlužba chudobným III..........10-15

stretkoStretká trochu inak..............16-19

5-2008 OBSAH

na koberčekP. Peter Bortel, CM..............20-25

verím v BohaStvoriteľa neba i zeme.........26-29

čo bolo?Tábory v Bošanoch..............30-31Leto s Karolom....................32-35Tábor v Brně-Lesná..............36-37Ďen so sv. Pavlom...............38-39Tatry, ach Tatry....................40-43

službaDobrovoľníci (2. časť)..........44-49

tajnička...............................50-51

po

zvan

ie p

uto

vať

Drahí ctitelia Panny Márie!

Možno ste zostali zaskočení, ako som vás to dnes oslo-vil, veď predsa nie sme na žiadnej púti. Omyl! Celý

náš život je jednou veľkou púťou. Putujeme z domu do školy, z internátu do kostola, potom zasa do obchodu či do kina. Tých možností nášho putovania je neúrekom. Cesta sa nám niekedy môže zdať ťažká, dokonca aj zbytočná. Pu-tujeme pešo, na korčuliach či bicykli, na skejtoch alebo na autách. Často si naše putovanie vieme dobre naplánovať a vyberieme sa tou najpohodlnejšou a najrýchlejšou cestou. Vydáme sa na cestu tak, ako nám to vyhovuje, aby sme sa príliš neunavili, nespotili a dosiahli svoj vytúžený cieľ. Ale nie všetci majú to šťastie putovať tak ako my. Mnohí sa totiž ocitnú mimo svojich plánov a zrazu sa im cesta životom stane tragédiou. Aj život v ZMM je určitou cestou, na kto-rej nemusíme putovať sami, len s palicou či so psom. Ale máme po ruke našich rovesníkov, zapálených tým istým plameňom lásky voči Bohu a našej nebeskej Mame. Nie sme odkázaní putovať len cestou povinností, toho, čo mu-síme. Sme pozvaní putovať aj cestou schopností, toho, čo môžeme a dokážeme. Pannu Máriu Boh na jej životnej púti povoláva k spolupráci. A výsledok všetci dobre poznáme. Ale ani nás nechce nechať stáť bokom, volá nás – poď za mnou, vyjdi zo seba, začni žiť naplno bez strachu, využi to, čo si odo mňa dostal. Nenechávaj si to sám pre seba, ale rozdaj sa tým, ktorí čakajú práve na teba. Cesta životom je niekedy ťažká. Ak na nej stretneš niekoho, kto ti pomôže, kto ťa znova naštartuje, kto ti ukáže správny smer, potom sa stane omnoho ľahšou. Preto prajem všetkým nám, aby sme svojim putovaním mnohým ukázali správny smer ich života, aby sa dokázali opäť vrátiť, znova vykročiť na cestu, a to aj vtedy, keď sa stratili, alebo nevideli svetlo, keď sa im nechcelo nielen v živote niečo robiť, ale keď nevládali ani žiť. V tom nech nám pomáha mocný príhovor Panny Márie, ktorú v októbrovej modlitbe ruženca chceme zvlášť prosiť za všetkých duchovne chudobných, ktorých stretáme na našej životnej púti.

P. Tomáš

Lúče 5/2008  3

Poznáte reklamy? Hlúpa otázka, pravda? Vraj majú pre ľudí niekedy zaujímavejší obsah ako program, ktorý

je nimi každých 20 min. prerušovaný. Tak napríklad... Po-znáte tú na ružového mobilného operátora, kde chalan spraví svojmu dievčaťu dúhu? A je tam tá skvelá pesnička, že „needing your voooooice“... pekná, že? Nebojte, oran-žoví prídu s niečím zase na Vianoce, a modrí budú okolo toho žblnkať a hovoriť, akí sú fér...

Na čo slúžia reklamy? Ďalšia hlúpa otázka. No predsa na to, aby sme si nejakú spoločnosť, jej výrobok ale-

bo službu všimli a aby sme sa nabudúce, keď pôjdeme na poldňa do nejakého zábavno-obchodného centra, roz-hodli práve pre ňu. Veď uznajte, ako by ste vedeli, že je niečo dobré, keby ste sa to nedozvedeli v reklame? A čím viac reklamy, tým lepší produkt.

A čo ZMM? Keby ste mali spraviť ZMM reklamu, čo by ste povedali, aby ste ho pochválili? A vlastne, je

vôbec čo chváliť? Nič nie je dokonalé, ale snáď sa vám ZMM páči, ináč by ste už možno zorganizovali nejaký štrajk... aj to je dnes moderné :-). Takže predpokladajme, že ZMM je super spoločenstvo, organizácia, kde sa cítite dobre, máte tam svojich kamarátov a život bez ZMM si nedokážete ani predstaviť. Možno si dokonca (ako nieke-dy ja) kladiete občas otázku: kde by som teraz bol/a, keby som sa nedostal/a do ZMM?... Vám sa naozaj ZMM páči? Tak prečo o tom nehovoríte? Neviete ako a komu? A čo takto použiť na to Lúče? Hovoríte že Lúče sú na to, aby ste ich čítali a nie, aby ste do nich písali? Áno, máte pravdu. Ale pravdou je aj to, že keby ste do nich niečím neprispeli aj vy, boli by Lúče veľmi tenučké, a veru ani zďaleka by neboli také zaujímavé...

Prečo mám dnes takú náborovú náladu? Akurát robí-me posledné úpravy a zamýšľame sa nad tým, že nám

tu ešte niečo chýba. Toto číslo je prázdninové – v tom zmysle, že sa v ňom môžete dočítať okrem iného hlavne o prázninových akciách. No nájdete ich tu len zopár. Nie-

4  Lúče 1+2/2008

z r

ed

ak

cie

Časo

pis p

re sp

oloč

enst

vá Zd

ruže

nia m

ariá

nske

j mlá

deže

• V

ydáv

a Zdr

užen

ie m

ariá

nske

j mlá

deže

, Ora

vská

10,

949

01

Nitr

a •

Inte

rnet

: ww

w.z

mm

.sk •

Kont

aktn

á adr

esa:

Mon

ika Z

bíno

vá, S

lati n

ská 2

9/10

, 018

61 B

eluš

a • Te

lefó

n: 09

11 22

0 313

• E-

mai

l: lu

ce@

zmm

.sk •

Šéfr

edak

tor:

Mon

ika

Zbín

ová

(Mon

ička

) • R

edak

čná

rada

: Pet

er K

atrí

k (Ka

tro)

, Már

ia M

azúr

ová

(Mar

uška

), M

ária

Cib

ičko

vá (F

iona

) •

Dis

trib

úcia

a p

redp

latn

é: E

rika

Koy

šová

, Štú

rova

9/9

, 018

61

Belu

ša •

Tel

efón

: 090

3 46

4 24

0 •

Regi

stro

vané

na

MK

SR, r

egis

trač

né č

íslo

316

4/20

04 •

ISSN

133

6 - 7

013

• Vy

šlo

s po

dpor

ou M

Š SR

• IM

PRIM

ATU

R: p

rovi

nciá

lny

pred

stav

ený

Slov

ensk

ej p

rovi

ncie

Mis

ijnej

spol

očno

sti ,

Brati

sla

va 2

1. se

ptem

bra

2007

Č.:

99/2

007

• Re

dakc

ia si

vyhr

adzu

je p

rávo

na

úpra

vu za

slan

ých

text

ov.koľko táborov, z toho jeden český, výlet do Tatier, súťažný

deň pre deti... Ale to predsa nie sú všetky akcie, ktoré sa počas leta v ZMM udiali. Čo napr. taký Velehrad? A ostat-né tábory a výlety? Ani sa radšej nejdem dívať do zozna-mu, čo tu všetko chýba, nechcem vás zahanbiť... Chcem vám len ešte raz zopakovať, že Lúče môžu byť len také, aké si ich spravíte vy. Ja si predsa zážitky zo všetkých akcií vymýšľať nebudem...

Verím, že mi ešte články z niektorých letných akcií po-šlete, že ste na ne trošku pozabudli, ale že ste to mali

v pláne, ok? Aby sme na záver roka nezabudli na nikoho a na nič, čo sme počas neho prežili. A aby sme mohli aj v 80-tke na vozíčku spomínať, ako nám spolu bolo super.

Moja vďaka patrí špeciálne Aničke Havrišovej, kto-rá sa ponúkla pomôcť mi s jazykovou korektúrou.

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí poslali svoje svedec-tvá a iné príspevky - nájdu si ich v ďalšom čísle. V budú-com čísle sa dozviete aj to, ako to bude s Lúčmi budúci rok, dokedy treba zaplatiť predplatné a aké prekvapenie ku nim dostanete :-). Nájdete v ňom rozhovor sa našim druhým CM novokňazom Ľubom, Vladkine svedectvo o tom, ako ZMM zmenilo jej život a článok z celosloven-ského animakurzu, ktorý sa konal nedávno v Trenčíne.

Monička

Bl. l

inda

lva

just

o de

oli

veir

a

Lindalva sa narodila ako šieste zo 14-tich detí 20. októb-ra 1953 rodičom Joaô da Fé a Márii Lucii de Oliveira

na mieste zvanom „Malhada da Areia“, v dedine Açu, v štáte Rio-Grande du Nord v Brazílii.

7. januára 1954 Lindalvu pokrstil kňaz P. Júlio Alves Bezerra vo farnosti Açu. Jej krstnými rodičmi boli

Jovêncio Ferreira de Carvalho a Rita Raimunda de Car-valho.

Prvé sväté prijímanie prijala 15. decembra 1965 a svia-tosť birmovania 28. novembra 1987.

Lindalva bola vychovaná v kresťanskej viere. Ako dieťa bola veľkodušná a rada pomáhala svojej matke v domácich prácach. Keď sa jej kamaráti hašterili, vždy sa usilovala pokojne ich zmie-riť. Bola pozorná voči blížnym, ktorí trpeli a navštevovala osamelých a chudobných v dedine. Niekedy sa stalo, že im nenápadne podarovala i svoje oblečenie. Postupne pochopila, že jej životnou cestou je kráčať za Kris-tom, ktorý šiel v ústrety chudobným, aby im svedčil o Otcovej láske.

Po ukončení štúdií za administratívnu pracovníčku ošet-rovala svojho starého a chorého otca. Po jeho smrti

požiadala o vstup do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky: „Mám 33 rokov, pochádzam z jednoduchej a čestnej ro-diny. Už dávno som zachytila Boží hlas, ale až teraz sa môžem dať do služby Kristovi. Som zdravá a stále chcem konať dobro...“

Do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincen-ta de Paul bola prijatá 16. júla 1989 v Provincii Réci-

fe. Dňa 26. januára 1991 bola sestra Lindalva poslaná do svojej prvej misie. S veľkou láskou pracovala v komunite v Útulku Dom Pedro II. v meste Salvador, v štáte Bahia.

6  Lúče 1+2/2008

Netušila, že o tri roky a deväť mesiacov bude jej obetavosť ukončená krstom krvi.

Lindalva mala rada starých ľudí, slúžila im tichým a pokorným srdcom. Hľa-

dela na nich duchom živej viery ako na svojich pánov a učiteľov: „Prosím Boha, aby nám dal svoju múdrosť a poslušnosť, aby sme tak mohli dobre slúžiť chudob-ným, našim pánom.“

Svoje povolanie chápala ako odpoveď na Božiu vôľu.: „Keď Boh niekoho

povoláva, nikto sa nemôže skryť. Skôr či neskôr sa stane jeho vôľa.“ Jej viera bola jednoduchým a úplným priľnutím k

životným udalostiam, ktoré prijímala ako Boží dar a jeho výzvu: „Každý deň nášho života má byť ako deň obnovy a vďaky voči Bohu za dar života a pozvanie na-sledovať jeho Syna, Ježiša Krista, slúžiac mu v chudobných“. Nadšenie jej srdca ju

robilo schopnou prekonávať všetky ťaž-kosti: „Pri rozjímaní ustavične pociťujem takú veľkú túžbu milovať Boha, že som si istá, že to dosiahnem, hoci aj v posledný deň môjho života“.

Vedela sa podeliť o svoju vieru s ďalšími mladými a byť oporou pre

spolusestry, ktoré prežívali ťažkosti: „Keď pochybnosť o našom povolaní znepoko-juje naše srdce, treba sa úplne obetovať Bohu“. „Keď nesieme kríž, spoznáme Božiu lásku.“ Tieto slová, ktoré vyslovila sama Lindalva, znejú prorocky. Lindalva bola energická, usmievavá a ochotná, vyžarovala Božiu prítomnosť. Svoje po-volanie služobnice chudobných preží-vala v duchu spravodlivosti preniknutej láskou: milovala každého bez toho, aby niekoho uprednostňovala alebo diskri-minovala.

Sestra Lindalva sa úplne obetovala. Jej život naplnený obetavou láskou bol

korunovaný mučeníctvom na Veľký pia-tok, 9. apríla 1993. Spolu so sestrami sa ráno zúčastnila na krížovej ceste vo far-nosti: kríž je znakom lásky, ktorá sa dáva až do krajnosti: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34) Keď sa ses-tra Lindalva vrátila domov, tak ako každé ráno pripravovala raňajky pre obyvate-ľov domova. Vtedy, na začiatku služby, ju brutálne zavraždil 46-ročný chorý muž, posadnutý vášňou násilníctva: nezniesol, že odolávala jeho zvodom.

Muž, ktorému toľkokrát láskavo poslúžila, viacnásobne dobodal

Lúče 1+2/2008  7

nožom jej nevinné telo vo chvíli, kedy sa pripravovala poslúžiť druhým, podob-ne ako Ten, ktorý povedal: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mno-hých!“ (porov. Mt 20, 28)

Táto mladá dcéra kresťanskej lásky ur-čite nemyslela, že zomrie tak skoro.

Obetovala svoj život a svojou smrťou dosvedčuje, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13) „Namiesto jednej sestry, ktorá pretrpí mučeníctvo, prídu ďalšie. Jej krv bude ako semeno, kto-ré prinesie ovocie, a to v hojnosti. Krv našich sestier pritiahne ďalšie a zaslúži u Boha milosť životnej svätosti pre tie, kto-ré ostávajú.“ (sv. Vincent de Paul)

Cirkev uznala jej mučeníctvo a urči-la jej blahorečenie na 2. decembra

2007 v Salvadore, v štáte Bahia.

Z jej zápiskov:

„Každý deň môjho života musí byť obno-vou a vďakou Bohu.“

„Som šťastná, že som dostala milosť byť Bohom povolaná...“

„V miere, v akej sa rozhodneme nasledo-vať Krista, dostaneme hojné milosti, aby sme mohli niesť svoj kríž.“

„Chcela by som prežívať úplnú nebeskú radosť, prekypovať radosťou a pomá-

hať blížnemu, byť neúnavnou v konaní dobra.“

„Služba starcom prináša veľkú radosť a zakaždým sa cítim viac naplnená a šťast-nejšia.“

„Je veľmi dobré milovať Boha a jeho svä-tú Matku! Ak ich milujem, moje srdce je v Bohu.“

Mimoriadne jednoduché posolstvo sestry Lindalvy sa stáva ešte vý-

rečnejším jej krutou smrťou: jej živá viera v Ježiša Krista, túžba slúžiť a milovať ako On, nasledovať ho až do konca. A tak jej smrť je naplnením života už celkom spojeného s tajomstvom Krista. Sestra Lindalva ohromujúcou jednoduchosťou potvrdzuje aktuálnosť a silu tejto lásky, ktorá ide až do krajnosti, dokonca až k smrti.

8  Lúče 1+2/2008

POMOC V HOSPICI

Hospic Milosrdných sestier v Trenčí-ne je zdravotnícke zariadenie pre

chorých v tých najpokročilejších štádi-ách rôznych ochorení. Častá je tu teda služba zomierajúcim. Ponúkame mož-nosť stážového pobytu pre študentov, ktorým služba chorým nie je cudzia. V hospici je možnosť ubytovania v pod-krovných izbách. Ubytovanie je pre štu-dentov zdarma, na stravu sa prispieva. Dĺžku termínu stáže je možné dohodnúť s hlavnou sestrou, s. Gorazdou, na tel. čísle 032/74 17 022. Ďalšie informácie sú dostupné na www.satmarky.sk v sekcii Hospic.

MILIÓN DETÍ SA MODLÍ RUŽENEC

- taký má názov celosvetová akcia, ktorú podporuje katolícka nadácia „Kirche in Not“ a ktorá sa bude konať v sobotu 18. októbra o 9. hodine. Táto modlitba by mala „v srdciach ľudí vzbudiť a posilniť želanie modliť sa za pokoj - za pokoj v srdciach ľudí, v rodi-nách, v krajine a na celom svete,“ ozná-mila nadácia, ktorá podporuje túto akciu v Nemecku aj v iných krajinách. Detský ruženec vznikol v roku 2005 v hlavnom meste Venezuely v Caracase. Pri mod-

litbe ruženca, ktorý sa modlili deti, mali všetci prítomní zvláštnu skúsenosť prí-tomnosti Panny Márie. „Predstaviť si, že keď sa milión detí modlí ruženec, zmení sa svet...“, povedala jedna zo žien, kto-ré pri tom boli. To vyplývalo z výroku svätého pátra Pia: „Keď sa bude milión detí modliť ruženec, tak sa svet zmení.“ Takto dostala táto iniciatíva svoj názov. Katolícka rada laikov, ktorú založila Bis-kupská konferencia Venezuely sa tejto akcie chopila. Internetová stránka hnutia Schönstatt, ktorého členka Teresa Blu-mers priniesla túto akciu do Nemecka, opisuje prvú realizáciu tejto akcie v roku 2006 vo Venezuele nasledovne:

„Dňa 18. októbra 2006 o 9.00 hod. sa svet na okamih zastavil: sály, školské dvory, námestia, kaplnky, svätyne, det-ské nemocnice, farské kostoly, sirotince, materské škôlky – kdekoľvek boli deti bez výnimky. S vierou a radosťou sa tie-to deti modlili za všetkých bez rozdielu. Ján Pavol II. opakovane upozorňoval na ruženec ako nástroj pokoja vo svete a v rodinách. Tu to bolo naozaj cítiť.“

Ak máte záujem, môžete sa do tejto akcie zapojiť. Stačí sa len v uvedenom dátume a čase spojiť s deťmi po celom svete pri modlitbe posvätného ruženca....

I N F O

Lúče 1+2/2008  9

služ

ba c

hudo

bným

III.

Drahí mladí priatelia!

Verím, že vám prázdniny prispeli k načerpaniu nových fyzických i psychických síl potrebných pre svedomité

plnenie vašich školských povinností, ale zároveň aj pre konanie dobra, o ktorom v poslednom roku hovoríme v našej spiritualite. A nebude to ináč ani v tomto príspevku. Pouvažujeme teraz spoločne o ľuďoch, ktorí sú v núdzi, ale sami o tom nehovoria a čakajú na pomoc ľudí, ktorí majú vnímavé a otvorené srdce pre trpiacich. Zistíme, že medzi núdznych nepatria iba bezdomovci, iba ľudia na periférii spoločnosti, ale žijú všade okolo nás. Len otvor-me svoje oči, uši a najmä srdce...

Núdza je stav, kedy si človek nevie pomôcť sám, čo ako by chcel.

Pomoc mu môže prísť iba zvonka. Milióny chorých volajú v noci, aby niekto prišiel a popravil im podušku alebo podal hlt vody. Milióny žobrákov stoja na uliciach všetkých krajín a prosia okoloidúcich o dar. Tisíce ľudí, na ktorých sa chce náhle spustiť s roztiahnutými krídlami dravý vták smrti, kričia ako ustrašení vtáci a volajú o pomoc a zá-chranu. Milióny ľudí sa denne nachádza v núdzi a v tejto núdzi volajú o pomoc. Všetky tieto výkriky o po- moc tvoria dovedna

akýsi mohutný akord biedy, ktorý ne-

pretržite napĺňa vzduch.

Nie sú však iba oni.

Jestvuje i nemá bieda, jestvuje

núdza, ktorá sa neodváži niečo po-

vedať, jestvuje duševné sú-ženie, ktoré nenachádza slov, jestvuje ohrozova-ný život, ktorý nikdy nemôže volať. Tu je na to príklad: Mladí manželia sa vybrali na návštevu svo-jich známych, iných mladých manželov, ktorí mali malého syn-čeka. Títo štyria do-spelí sa hneď po pri-vítaní dali do družného rozhovoru pri šálke čaju. Dieťa sa zatiaľ potichu hralo v kútiku miestnosti so svojimi hračkami. Nikto si ho ani nevši-mol. Asi po hodine sa chlapec zdvihol a prišiel k nim, k ich stolu, a položil naň svoje dve malé autíčka. Pritom nešťast-ne narazil do otcovej šálky. Trocha čaju skončilo na obruse. „Ty blbeček, nemeh-lo! Čo to robíš...?“ osopila sa na neho jeho matka. A otec mu vyťal po zadku. Nezainteresovanému pozorovateľovi by bolo jasné, že dieťa volalo o pozor-nosť. Keď sa mu jej nedostávalo, šlo si ju nenápadne vynútiť. Incident s vyliatym čajom bol možno dôsledkom jeho túžby po pozornosti. Dieťa bolo zúfalo núdz-nym a ticho volalo o pomoc.

Autor Dan Montgomery píše vo svojej knihe Cesta k osobní zralosti o istom

manželskom páriku. On je úspešný práv-nik, ona žena v domácnosti, starajúca sa o ich dieťa. Spočiatku šťastné manželstvo

skončilo v kríze. Žena je v totálnej depresii. Muž to

nevie pochopiť, preto-že podľa neho si žije

ako na zámku. No ona sa cíti ako

v zlatej kliet-ke. Síce má

všetko, no je osamelá,

počuje usta-vičné výčitky.

Jej manžel jej neustále pripomí-

na, ako sa on o ňu stará a ona sa nemu-

sí. Keď robia spoločné rozhodnutia, napríklad

ohľadom dovolenky, vždy je po jeho. Jej hlas nezaváži. Keď po čase trápenia prídu konečne na rozhovor k poradco-vi, ten upriami pozornosť na bolesť ženy, ktorú jej manžel spôsobuje. Ten to nevie pochopiť. „Bolesť? Aká bolesť? Veď má všetko!“ Nevšimol si, že jeho žena nepo-trebuje jeho peniaze. Potrebuje jeho lás-ka, úctu, pozornosť. Jej duša kričala do-slova: „Pomoc!“ ako duša biednej. Keď si to po počiatočnom hneve a zdesení bol schopný jej manžel vypočuť a dokonca i pripustiť, zostal zmätený.

Koľko podobných biednych ľudí sa nachádza okolo nás, v našej prítom-

nosti. Dokonca i medzi tými, o ktorých si myslíme, že ich milujeme, lenže oni majú na to svoj názor. A nemyslime si, že núdzni ľudia sú nejaká špeciálna kategória ľudí, ktorí sú už na prvý po-

Lúče 1+2/2008  11

Dieťa sa zatiaľ potichu hralo v kútiku miestnosti so svojimi hračkami. Nikto si ho ani nevši-mol. Asi po hodine sa chlapec zdvihol

Dieťa sa zatiaľ potichu hralo v kútiku miestnosti so svojimi hračkami. Nikto si ho ani nevši-

hľad rozpoznateľní. Dôkazom je príklad od Montgomeryho z jeho knihy. Iný pochádza z knihy Pacienti od Jürgena Thorwalda. Sú tam príbehy o ľuďoch so špeciálnymi chorobami. Veľmi ma zaujal príbeh jedného tzv. modrého dieťaťa. Modré deti sú ľudia, ktorí majú dieru v srdci medzi komorami, a to spôsobuje, že sa im zmiešava okysličená krv s ne-okysličenou a oni pritom okrem iných problémov zmodrievajú. Kedysi sa tento problém nedal riešiť, preto sa ľudia s tým-to problémom dožívali nízkeho veku. To je dôvod, prečo ich nazývali deťmi. Dnes je ten problém riešiteľnejší a ľudia s ním sa už dožívajú i vyššieho veku.

Spomínaný príbeh hovorí o jednom veľmi žovi-

álnom (dobrosrdeč-nom, prívetivom) m l á d e n c o v i menom Mal-vin, ktorý r o z d á v a l okolo seba množstvo r a d o s -ti. Robil

to rôznymi spôsobmi, okrem iného i divadlom. Ľudia ho mali radi a mysle-li si, že „tomu je hej“. No jedného dňa spáchal samovraždu. Zanechal po sebe list, v ktorom popisoval tmu a bezvý-chodiskovosť svojho vnútorného sveta. A hlavne to, ako sa cítil v tom všetkom sám. Ľudia v jeho okolí boli zdesení a, samozrejme, plní výčitiek: „Ako sme si to mohli nevšimnúť? Prečo sme sa o neho nezaujímali viac? Ako sme mohli pre-hliadnuť jeho volanie o pomoc?“ Takíto ľudia sú pre nás Kristom, ktorý pod svo-jím ťažkým krížom znova a znova padá na zem, títo všetci tichí - aj keď paradox-ne možno často veselí - ľudia nepove-dia ani slova, a predsa i z nich vychá-dza volanie: „Pomôž nám!“ Nedajme sa oklamať ich zdanlivou veselosťou a bez-starostnosťou... Je toľko a tak rozmanitej biedy v tomto slzavom údolí a všetka tá bieda volá o pomoc. A práve volanie o pomoc iba nemej, zatajenej biedy dáva výkriku pozemskej núdze prenikavú až do nebies vystupujúcu silu, ktorá dojíma i srdce Boha a jeho anjelov.

Ako toto volanie zachytiť? Ako ho rozpoznať? Niek-

torí by sme i radi po-

mohli, no povieme: „Nemé-mu die-ťaťu ani vlastná m a ť

nerozumie!“ Jestvuje neja-ký orgán, ktorým by sme mohli zachytiť a roz-poznať núdzu iného človeka a jeho vola-nie o pomoc? Áno, jestvuje. Ako človek dostal ucho, aby po-čul šepkanie chorého, žobranie chudobného, volanie umierajúceho, práve tak dostal aj orgán, aby zachytával volanie mlčan-livej biedy, volanie o pomoc všetkej nemej núdze. Tým nástrojom je súcit. Súcit je komôrka ľudského srdca, v kto-rej sa bezhlasná, a predsa tak hlasitá reč pozemskej biedy premieňa na slovo, každému človeku zrozumiteľné: Pomôž nám! Súcit nám nedovolí prejsť bez po-moci popri biede. Vždy a zakaždým nám pripomína: Pomôž!

Súcit je možno najsilnejšou charakte-ristikou Ježišovej osoby v evanjeliách.

Veľmi často evanjelisti pripomínajú, ako bolo Ježišovi ľúto ľudí a ako sa potom pod vplyvom tejto ľútosti rozhodol ľuďom po-môcť. Napríklad, keď videl zástupy, ako nemajú čo jesť, bolo mu ich ľúto a on ich nasýtil (Mt 15, 32); alebo mu bolo ľúto matky mŕtveho naimského mládenca, preto ho vzkriesil (Lk 7, 13); ľúto bolo mi-losrdnému Samaritánovi ozbíjaného po-cestného (Lk 10, 32), preto mu pomohol; otcovi bolo ľúto svojho márnotratného syna, preto ho prijal a usporiadal párty (Lk 15,20); (Samaritán a otec sú jasným symbolom Ježiša); ľúto mu bolo zástupov,

k t o - r é boli ako ovce bez pastiera, preto im dal apoštolov (Mk 6, 34). Toto sú aspoň niektoré miesta z Písma, kde sa spomína Ježišov súcit. Tam, kde sa používa sloven-ské „bolo mu ľúto“ je v skutočnosti reč o súcite a v pôvodnom gréckom texte sa na to používa slovo splagchnizomai. Toto slovo však vyjadruje niečo omnoho viac, než len súcit (alebo v prípade slovenské-ho prekladu „byť niekoho ľúto“). Toto slovo sa vzťahuje na silný pohyb, ktorý vychádza z nášho vnútra a z ktorého ako z gejzíru vytryskne energia. Doslova to znamená „mútiť vnútornosti“ tak, ako sa múti maslo.

A presne tento „orgán“, toto mútenie v našom vnútri, keď vidíme biedu iné-

ho, je orgánom, ktorý, ak je kultivovaný, funguje presne a spoľahlivo: a to nielen tak, že nám umožní biedu človeka správ-ne rozpoznať, ale že človek sa za jeho pomoci bude cítiť volaný pomôcť. Toto vnútorné volanie v človeku je povola-

Lúče 1+2/2008  13

nie. Sme na svete, aby sme pomáhali. „Naším povolaním je láska,“ pripomína sv. Terezka Ježiškova. Volanie pomáhať - aké krásne to povolanie; napomína nás, aby sme sa stali lekárom, ktorý zrane-né lieči, bolestivé utišuje a zomierajúce zachraňuje. Napomína nás, aby sme sa stali kňazom, ktorý zmieruje duševnú trýzeň, počúva vyznania, vyjasňuje po-chybnosti, zamedzuje hriechy. Áno, na-pomína nás, aby sme sa stali podobnými Bohu a konali ako On nebeské skutky. „Lebo Boh môže pomôcť,“ (2 Krn 25, 8) hovorí sa v Starom zákone. Božie milo-srdenstvo sa nepretržite usiluje mierniť, odsávať biedu, utrpenie, ktoré úbohý človek priniesol na seba a na zem a stále denno-denne prináša, ako kedysi slnko vysušilo zvyšky potopy sveta; usiluje sa nastoliť čas, keď sa všetka bieda sveta premení na nebeskú radosť. Je to pre-dovšetkým Boh, ktorý vypočúva volanie ľudstva o pomoc, vystupujúce k nemu vo všetkých jazykoch. Zákon „Napodob-ňuj Boha!“ - ako krásne hovorí filozof, znamená toľko ako: „Pomáhaj, kde mô-žeš pomôcť!“ Božím spolupracovníkom je každý, kto si koná svoju povinnosť, aby zmierňoval biedu tohto sveta; aby spoznal a našiel najkrajšie povolanie, ktoré nám ľuďom určil Boh. „V každom čase buď pripravený pomáhať!“ - toto je povolanie Božích detí! Toto je povolanie člena ZMM podľa vzoru Panny Márie.

Niekto by mohol namietať: ľudia si sami svojou hlúposťou priviedli na

seba utrpenie. Nech teraz jedia, čo si na-varili! Povedal tak Boh, keď sme si „na-

varili“ svojím prvotným hriechom? Ne-naplánoval pre nás vykúpenie z neho? Nie je Ježiš odpoveďou na biedu, ktorú sme si priviedli a neustále si privádzame na seba sami? Nie je naše náboženstvo o stále nových šanciach? Ak si niekto myslí, že naše náboženstvo je o súde a odsúdení, mýli sa. Súd príde len na tých, ktorí odmietajú každé pozvanie k novým šanciam. A aj to bude súd, ktorý si sami nad sebou vykonajú oni.

No naše náboženstvo je o šanciach. Iní namietajú, že núdzni našu po-

moc zneužívajú. Súcitný sa takýmito námietkami nezaoberá. Jeho srdce vie ľahko rozpoznať, kde je a kde nie je na-ozajstná núdza. A aj keby bol zneužitý či podvedený, jeho skutok pomoci ne-ostane prázdnym. Dobre mienený sku-tok, ktorý prejavíme iným, ak aj neslúži iným, určite slúži nám samým. Pre nás je dôležité, aby sme nasledovali svoje po-volanie pomáhať. Keby sme toto svoje povolanie pomáhať nesplnili, keby sme volanie núdznych o pomoc nenasle-dovali, nemohli by sme sa viac pozrieť Bohu do očí, ktorý sa so záľubou dáva nazývať „pomocníkom“ a ani my by sme sa nemohli odvážiť v budúcnosti prosiť jeho o pomoc. Hádam by na naše vola-nie o pomoc odpovedal záporne? Azda by si nevšímal naše volanie o pomoc, ktoré neprestajne vychádza z našej úbo-hosti k Stvoriteľovi a ktoré sa v mnohých ťažkých chvíľach stupňuje, až nakoniec v poslednej hodinke narastie do chvejúce-ho sa výkriku? Taká je kliatba Boha nad zatratenými: „Nebudeš mať človeka, čo

14  Lúče 1+2/2008

by ti pomoc poskytol.“ (Dt 28, 31) Večné volanie o pomoc derie sa z hĺbky a zani-ká v prázdnote.

1. Spomínaš si zo svojho života na nejaký „traumatický“ zážitok, keď si videl člove-ka v silnej núdzi? Čo sa vtedy dialo? Ako si ty zareagoval? Ako reagovali iní? Po-mohol niekto tomu človeku? Čo to celé s tebou spravilo?

2. Nie je v tvojej prítomnosti niekto, kto - aj napriek svojmu úplne opačné-mu správaniu - silne kričí „Pomóóóc!“?

Čo by podľa teba potreboval? Ako by si mu (jej) mohol pomôcť ty? Dokážeš to? Máš záujem? Urobíš pre to niečo? Čo konkrétne?

3. Si súcitný človek? Poznáš to mútenie vnútorností, o ktorom sme si hovori-li, keď vidíš biedu niekoho? Máš tento orgán naozaj dobre vyvinutý? Alebo ti je všetko jedno? Ako by si mohol svoju súcitnosť viacej kultivovať?

pripravila:s. Petra Jedličková, DKL

Lúče 1+2/2008  15Lúče 1+2/2008  15

stre

tká

troc

hu inak

Boží synovia skrze vieru

Modlitba

Hranaté kruhy

Keďže kvôli istým dôvodom nemohla byt rubrika „stretko“ spracovaná tak, ako ste zvyknutí, nabehne-

me (snáď sa to bude týkať len tohto čísla) na úsporný režim. Naša verná čitateľka Vierka z Lendaku nám poslala zaujímavé materiály, ktoré by po spracovaní mohli slúžiť ako podklady na stretko (ale aj na niečo iné, fantázii sa medze nekladú). Takže uverejňujem z nich aspoň niečo, podľa vašich potrieb to môžete na vašich stretkách použiť a spracovať pre vlastné potreby. Verím, že nabudúce tu už bude vaša obľúbená rubrika v plnej kráse... (Monička)

BOŽÍ SYNOVIA SKRZE VIERU

„Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími syn-mi.“ (Gal 3, 26).

Svätý Ján nám hovorí: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19). Môžeme povedať, že v Boha ve-ríme, pretože on v nás veril prvý, dúfame v neho, pretože on v nás dúfal prvý. A ďalej hovorí: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, nech o čo-koľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali“ (1 Jn 5, 14-15).

Naše nešťastie spočíva v tom, že vo svojom najhlbšom vnútri sa nepodriaďujeme Bohu. Neveríme, že by nás mohol zmeniť. Vlastne ani nevieme, čo je v zhode s jeho vôľou. A jeho vôľou je to, čo nám sľúbil vo svojom Slo-ve, pretože jeho prisľúbenia sú pravdivé – Boh chce naše šťastie: život v hojnosti, pokoj, ktorý presahuje každé chápanie, a dokonalú radosť. Toto šťastie však môžeme zakúsiť len po mnohorakom vnútornom očistení, lebo naše nesprávne predstavy o tom, čo by nás mohlo uro-biť šťastnými, nám bránia prijať to, čo by nám Pán chcel dať. Boh nevypočuje všetky naše prosby, našťastie! Nie je na to, aby spĺňal všetky naše rozmary a odobroval našu vôľu. Vychováva nás ako Otec, ktorý vie skĺbiť nehu a náročnosť. Ak však naozaj túžime konať jeho vôľu, máme

16  Lúče 1+2/2008

uistenie, že nám nemôže odmietnuť, o čo ho žiadame.

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté lis-ty utrápene viseli z konárov. Z lúk zmiz-la tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo. Rozpá-lené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody. Miestny duchovný zorganizoval na ná-mestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa. V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami. Mnohí si pri-niesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence. Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.

Na kolenách malo červený dáždnik.

Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik.

MODLITBA

Katechéta sa na hodine náboženstva pýta:„Modlievaš sa večer?“„Modlievam.“„A modlíš sa aj ráno?“„Nie.“„Prečo?“„Lebo ráno sa nebojím.“

Často sa modlíme len preto, že sa nie-čoho bojíme. Aké poníženie je to pre

nás a najmä pre Boha! Modlitba je pri-rodzeným prejavom lásky. Modlitba dáva ráno vychádzať slnku, modlitba je neodbytná, aj keď sa to nepatrí, lebo vie, že na druhej strane ju niekto počú-va. Ak ste mali niekedy príležitosť chvíľu pozorovať prírodu, určite ste si všimli, že rastlinné druhy sa navzájom nesmierne líšia. Boh chce to isté aj od kresťanov, ktorí sú istým spôsobom rastlinami jeho Cirkvi. Je samozrejmé, že vedúci pra-covník, remeselník, študent či učiteľka, všetci musia prispôsobiť svoj duchovný život svojmu povolaniu. Čo by to bolo za biskupa, ktorý by sníval len o samote na pustatine? Ak sa nejakí rodičia roz-hodnú žiť v chudobe rehoľných bratov, asi si neuvedomujú, ako hlúpo konajú voči svojim deťom! Zamestnanca, ktorý by chcel denno-denne zotrvávať osem hodín v modlitbách ako mních, by veľmi rýchlo prepustili z práce!

Zdá sa ti, že preháňam? Nanešťastie nie celkom. Poznám ľudí, ktorí sa dopúšťa-jú toho omylu, že chcú stále robiť niečo iné, ako to, k čomu sú povolaní! Som bezvýhradne presvedčený, že zjednote-nie s Bohom ti nebude brániť v ničom, čo dáva zmysel tvojmu životu. V žiad-nom prípade sa nebudeš musieť zriek-nuť školy, športovania, voľného času ani práce. Naopak, ak budeš úprimný, všet-ky oblasti svojej existencie budeš preží-vať nanajvýš intenzívne. Napríklad vče-ly. Tie získavajú med z kvetov bez toho, aby ich poškodili. Život s Bohom je ešte užitočnejší, lebo ti prináša med života a zároveň neprekáža rastu kvetov tvojich

Lúče 1+2/2008  17

aktivít. Všetkému, čo robíš, naviac dodá-va zmysel a krásu.

Je to omyl myslieť si, že vojaci, obchod-níci, politici, rodiny nemôžu naplno pre-žívať vzťah s Bohom. Je pravda, že pri týchto povolaniach nie je možné viesť čisto kontemplatívny život. Jestvuje však mnoho ďalších spôsobov, ako hľadať do-konalosť. Abrahám, Izák, Jakub, Dávid a Jób sú toho presvedčivým dôkazom. A rovnako by sme mohli vymenovať príklady z dneška. Všetci sa navzájom líšia svojou voľbou, povolaním, svojím ľudským príbehom. Stalo sa dokonca, že niektorí rehoľníci životom v samo-te stratili svoj ideál, no opäť ho našli v meste plnom ľudí, čo je na prvý pohľad málo priaznivé prostredie na dokonalý duchovný život.

Nech sme kdekoľvek, všade môžeme, ba máme túžiť po jednote s Bohom, vyhľa-dávať dokonalosť a vydať sa na cestu k svätosti!

HRANATÉ KRUHY

Keď včely robia med, prečo mravce ne-robia kečup? Keby bol svet stvorený ide-álne, nemohli by také usilovné a orga-nizované tvory ako mravce robiť niečo oveľa užitočnejšie, než robia? Vôbec by nám neprekážalo, že je ich všade plno, keby sme si raz za čas mohli nazbierať porciu kečupu.

A v rámci predstáv, ako by sme všetko zariadili, keby sme my stáli pri stvorení,

nebol by svet krásny, keby neexistova-li nebezpečné zvieratá, ani tuhé zimy, žiadne zemetrasenia, záplavy či hlado-mory – teda svet bez utrpenia? Čo by ste povedali na svet, ktorý by bol absolútne bezpečný?

Žil raz na svete boháč, ktorý mal veľa detí, ale bol vdovec. Keďže musel často na dlhšie odchádzať z domu, opateru a výchovu detí veľmi starostlivo napláno-val. Bál sa, aby si neublížili, alebo aby ich neovplyvnili zlí ľudia, nuž im v krásnom prostredí postavil veľký dom so všetkým pohodlím. Najal pestúnky, záhradníkov, kuchárov a učiteľov, aby sa o ne starali. Potom nasťahoval deti do ich nového domova, kde mali všetko, čo len mohli chcieť. Na jazdenie im kúpil poníky. Vy-bral veľmi spoľahlivé, krotké zvieratá, ktoré nevyhadzovali jazdcov zo sedla. Na strmých útesoch v okolí dal posta-viť múry a ohrady a všade inštaloval zariadenia, ktoré mali spustiť varovný zvukový signál, keby sa deti zatúlali na nebezpečné miesta. Prikázal všetkým v dome, aby nespúšťali deti z očí, aby im vo všetkom radili a venovali im tú naj-väčšiu starostlivosť. Potom odišiel na dlhú cestu. Po troch rokoch pricestoval otec domov. Bol to šťastný návrat. Deti našiel v poriadku, všetky podrástli. Ne-mali nijaké vážnejšie nehody ani choro-by a v učení robili adekvátne pokroky. Napriek tomu otec cítil, že čosi nie je v poriadku. Deti boli neprirodzene tiché a apatické. Akoby sa pre nič nevede-li nadchnúť, nič ich nevzrušovalo, o nič nejavili záujem.Rozhodol sa, že to skúsi

18  Lúče 1+2/2008

inak. Celému služobníctvu dal mesačnú výpoveď a deťom oznámil, že v budúc-nosti sa budú musieť starať o seba samy. So zásobami potravín vystačia celý rok, no variť si budú musieť samy. Potom všetko zostane len na nich. Na jedenie budú mať len to, čo si dopestujú. Na-miesto poslušných poníkov im dal kone a daktoré bezpečnostné zariadenia z po-zemku odstránil. Potom sa opäť vydal na cesty. Spočiatku boli deti nadšené. Bolo ohromne zábavné, že im už nikto nepri-kazoval, čo majú robiť. Mohli jesť, na čo mali chuť, kedy mali chuť a koľko sa im zachcelo. No čoskoro zistili, že to nie je až taká zábava, ako si mysleli. Pri varení robili veľké chyby a občas ochoreli. Ani vo farmárčení neboli zbehlé. Druhý rok takmer pomreli od hladu, lebo nevedeli dopestovať úrodu. Jeden chlapec spadol zo stromu a zlomil si ruku. Dievčatko zasa zhodil kôň a zlomilo si nohu. Ďalší chlapec padol z útesu a zabil sa. Než sa otec znovu po troch rokoch vrátil, všetky deti veľa vytrpeli. Veľmi ho bolelo, keď sa dopočul o tragédiách, ktoré ich po-stihli, o útrapách, ktoré museli prekonať. No potešilo ho, že svoje deti našiel oveľa bdelejšie, múdrejšie a zrelšie. Vyspeli du-ševne i telesne.

Nakoľko by sme chceli svet zmeniť, keby to bolo v našich silách? Skutočne by sme chceli zmeniť beh vecí tak, aby sa nám v každodennom živote neprihodilo nič ne-príjemné? Skúste si predstaviť svet, v kto-rom by nebolo fyzickej bolesti. Spočiatku sa nám tá myšlienka veľmi pozdáva. No bez bolesti by sme nedostali včasný va-

rovný signál, že niečo nie je v poriadku s naším telom. Nijaké bolesti hlavy, ktoré by nás varovali pred stresom či napätím. Bolesť zuba by nás nevarovala pred hni-savým ložiskom. Žiadne bolesti žalúdka, ktoré by nás varovali pred nestriedmou konzumáciou či vážnejšími vnútorný-mi problémami. Nijaká „opica“ by nám neuštedrila ponaučenie, že predošlú noc sme priveľa pili. Prostredníctvom boles-ti sa učíme, čo je pre nás nebezpečné: oheň, ostrý nôž, padajúce skaly a iné tvrdé predmety. Učíme sa, ako si chrániť svoje zraniteľné telo z mäsa a kostí vo svete plnom oveľa tvrdších predmetov.

Istý židovský rabín to vyjadril takto: Chcem žiť vo svete, kde je radosť a po-hoda. No nechcem svet, v ktorom Boh, ak prechádzam pod rebríkom a čosi mi má padnúť na hlavu, zruší prirodzené zákonitosti a ten predmet ostane visieť vo vzduchu, kým neprejdem. Patrí to k prirodzenému behu života, k tajomstvu života. Než môžeme pristúpiť k hľadaniu našich vlastných odpovedí na otázku „prečo je na svete utrpenie?“, musíme prijať svet taký, aký je; čo rabín nazval prirodzenými zákonitosťami. Vtáci nepo-trebujú osem nôh, takže nemá zmysel, aby si ich želali – presne ako chobotnica nepotrebuje lietať. A ani mravce nepo-trebujú robiť kečup. Vďaka našej mysli a mozgu máme plno možností vylepšiť náš život a životy iných ľudí. Môžeme zmenšiť utrpenie. No tiež musíme prijať niektoré veci také, aké sú. Nech robíme čo chceme, nemôžeme vytvoriť hranaté kruhy.

Lúče 1+2/2008  19

P. P

eter

Borte

l, C

M

Peter Bortel pochádza z Dubnice nad Váhom. Za kňaza bol vysvätený 21. júna 2008 v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave.

Aký prvý zážitok si pamätáš z detstva?Zážitok z detstva? To je jedna z troch otázok ktoré som musel nechať dozrieť. Zážitkov bolo dosť, tak ako ich má snáď každé dieťa. Ja som už ako malý chlapec chodie-val sám do obchodu. Mal som asi 5 rokov. Babička mi napísala na papierik, čo bolo treba kúpiť, dostal som pár korún a už som mašíroval aj s lístkom a taškou. Nebolo ma ani spoza pultu poriadne vidieť, ale chodil som tam veľmi rád. Raz som sa ale trochu stratil. Pod oknami domu, kde bývala babička, bol zaparkovaný kamión, no a ja ako správny majster, som ho musel skontrolovať. Babička čakala doma asi pol hodinu a keďže obchod bol tak asi naozaj jednu – dve minútky cesty, nedalo jej to a šla ma hľadať. Ja som, samozrejme, kontroloval „brzdové obloženie“. Bol som pod autom. Obzeral som ho z každej strany. Napokon koleso z kamióna bolo približne také veľké ako ja, takže som sa ľahko mohol aj schovať a splynúť s vozidlom. A teraz si spomínam, ako babička hovorila, že som nemohol spať. Stále mi pchali do úst dudel a ja som vrešťal a furt som ho vypľúval, lebo ma nenechali v pokoji spať bez neho. Raz som ho pekne vypľul, až ho nemohli nájsť. Kým ho našli, už som spokojne spal. Odvtedy ma s tým neotravovali. Dnes je podobný aj môj synovec. Berie len originál alebo nič :-). Dudel tiež vypľúva.

Čím si chcel byť ako malé dieťa?Vždy som mal veľmi rád prírodu, zvieratá. Rád som obdivoval jej krásy. Už ako malý chlapec som rád pozeral prírodopisné seriály, a to radšej ako ktorýkoľ-vek fi lm a doslova som hltal, čo hovorili. Chcel som byť teda hlavne prírodovedcom, či zverolekárom. Kňazské povolanie sa vyformovalo až neskôr. Napokon, láska k prírode mi zostala aj naďalej a snažím sa ju aj zveľaďo-vať. Aj cez ňu sa dá vnímať krása Stvoriteľa, ktorý musí

20  Lúče 1+2/2008

byť neskutočne nádherný, keď vedel stvoriť takú krásu, akou je príroda.

Najobľúbenejšia rozprávka?Mal som veľmi rád Macka uška. Do-dnes naňho veľmi dobre spomínam. Mnohé naozaj poučné udalosti. Už ale dávno v telke nebol alebo som ho nezaregistroval.

Najobľúbenej-šia detská hra?Nemal som nejakú špeciálne obľúbenú hru. Vždy som si rád s ocinom išiel zahrať futbal, aj keď mi to nikdy poriadne nešlo, ale na tento som sa vždy tešil a okrem toho, samozrejme, hra s autíčkami. Skôr si spomínam na tie, ktoré som nemal rád. So sestrou, babič-kou a krstnou sme hrávali Člo-veče nehnevaj sa alebo pexeso, určite aj iné, ale tieto obzvlášť vnímam negatívne. Nikdy som totiž nevyhral. Sestra mala vždy lepšiu pamäť na pexeso a v Človeče som nikdy nemal šťastie. No a keď stále prehrávate ako dieťa, tak vás to jednoducho nebaví :-).

Ktorý predmet v škole si nemal rád a prečo?Nemal som v obľube dejepis. Musel som sa ho často len naučiť naspamäť. Roky, mená, udalosti. Často to skončilo len násilným nahustením do nepoddaj-nej hlavy.

Najväčší trapas v škole?Trapas? Ťažká otázka! Asi som bol

dokonalé dieťa, no naozaj si na nič výnimočné nespomínam. Ale ako chalan som bol tiež niekedy až veľmi živý. Prvý stupeň - do štvrtej triedy som bol slabý aj v špor-te. Nič sa mi nejako špeciálne nedarilo. V hode s granátom som všetkých nechá-val. Samozrejme vpredu. Zmestil som sa hravo do poslednej štvorky, či trojky. Nemal som

techniku ani silu. Potom som asi v štvr-tej triede začal trochu cvičiť. Brušáky, kliky, trochu bicepsy, a tak. Hneď sa to zlepšilo. Samozrejme, potom som zas nevedel čo z toľkou silou. Dosť som sa bil. Bil som dokonca bez pozastavenia aj dievčatá. Dokonca ma triedna musela

Ale ako chalan

všetkých nechá-val. Samozrejme vpredu. Zmestil

Lúče 1+2/2008  21

aj napomenúť. Hrozila mi aj dvojka zo správania, a to by som doma nemu-sel rozchodiť, tak som nakoniec sekal dobrotu. Dokonca si spomínam, že som skoro nechtiac udrel triednu učiteľku, keď som sa naťahoval so spolužia-kom. Od chrbta ma niekto ráznejšie od-ťahoval, čo sa mi, samozrejme, nepáčilo. Dnes ma dosť mrzí, že som bil dievčatá, ale to už asi nevyriešim. Verím, že dnes zo mňa dievčatá nebudú mať na základe tohto môjho vyznania strach. Dnes už dievčatá nebijem :-).

Kedy si pocítil volanie sťať sa kňazom a kto ťa v tom najviac podporoval?Osobne za zrod svojho povolania považujem duchovné cvičenia v Šaštíne. Akurát som mal nastúpiť na gympel. Mám ich stále živo vryté v pamäti. Tam som mal možnosť všetko prehodnotiť

a nechať slobodu aj Bohu. Povedal som Mu o svojich predstavách, ale nechal som Mu aj slobodu. V duchu som sa odovzdával do Jeho vôle. Mal som už síce vyhliadnuté dievča, ale povedal som Mu, že ak je Jeho vôľa iná, nech dá vedieť. On naozaj nenechal dlho na seba čakať. A dnes na to zvyknem žar-tom spomínať, že toto moje odovzdanie zobral až príliš vážne. Samozrejme, že tých okolností, ktoré ma nasmerovali až ku kňazstvu, bolo viac, ale osobne vidím koreň tu.

Prečo práve lazaristi?Dlho som hľadal, kam ísť. U nás boli saleziáni, no títo ma nelákali, lebo som nikdy nechcel pracovať s mládežou. Predpokladal som, že na to nemám vlohy, že to neviem. Ostatne, myslím si to aj dnes. Paradoxné je, že čo som v Misijnej spoločnosti, stále sa venujem mladým. V období keď som vedel, že chcem ísť študovať za kňaza, a keď som hľadal kam ísť, dostala sa mi do rúk au-diokazeta so životom sv. Vincenta. Na konci boli slová v zmysle: ak chceš aj ty kráčať touto cestou ako sv. Vincent, tak ho nasleduj (aspoň takto nejako som vnútorne vnímal tieto slová – originál-ne znenie si už nepamätám). Túto pásku a zvlášť spomínaný koniec som si nie-koľkokrát vypočul. Dosť ma to oslovilo a mal som pocit, že som našiel, čo som hľadal. Keďže som v tom období už aj miništroval a skamarátil som sa s jed-ným miništrantom (sme dobrí kamaráti dodnes), on miništroval v penzióne, tak som sa tam dostal aj ja. Spoznal som sa

cez neho so sestrami Satmárkami (Milo-srdné sestry sv. Vincenta). Raz im totiž chýbala do divadla jedna postava, tak som to vzal. Cez ne, keď som sa dozve-del, čo sú to za sestry, už nebolo ťažké dopracovať sa k adrese lazaristov. Často som im potom písaval cez internet, na základe čoho ma aj chvíľu prezývali internetový kandidát.

V čom vidíš svoje poslanie kňaza - lazaristu?Už na základe vyššie zodpovedanej otázky môžem povedať, že ma vždy ťahala viac práca so staršou generáciou. Osobne by som si vedel predstaviť prácu aj vo väznici, s chorými, ako aj

prácu pri ľudo-

vých misiách. Tieto oblasti ma priťahujú zrejme najviac. Realita ale môže byť iná. Napokon nie je dôležité, čo chcem robiť ja, ale kde ma chce mať Pán a čo chce odo mňa, aby som robil. Nemám byť plniteľ svojej vôle, svojich predstáv, keďže ani povolanie nemám sám od seba, ale mám plniť Jeho vôľu a plniť dobre svoje povinnosti všade tam, kde ma pošle. Myslím, že toto je najdôleži-tejšie. Koniec koncov, nie vždy sa vôľa človeka musí zhodovať s vôľou Božou, je ale dôležité, aby človek dal prednosť vôli Božej pred svojou.

Pôsobíš v Čechách, aký je podľa teba najbadateľnejší rozdiel v pastorácii tam a u nás?

prácu aj vo väznici, s chorými, ako aj

Pastorácia je v mnohom podobná a v mnohom odlišná. Základný rozdiel je snáď v prístupe k veriacim. U nás je viera skôr tradičná, teda môžeme stavať aj na tejto tradícii. Tu v Čechách, treba stavať na zbytkovej viere, na tom, čo z tejto viery ešte v ľuďoch zostalo. Tu máme inú mierku na ľudí ako u nás na Slovensku. Nemôžeme čakať také návaly ľudí ako u nás a nemôžeme sa odvolávať na to, veď na Slovensku bolo tak, či onak. Nemôžeme túto situáciu zrovnávať so Slovenskom. A už vôbec o tom hovoriť pred ľuďmi. Napokon, národ v Čechách sa vždy cítil byť zrejme niečo viac ako náš a spomínať podobné skutočnosti by bolo pre nich naozaj ponižujúce a mohlo by to znamenať aj možný neúspech našej snahy v pasto-rácii.

Kto je pre teba najväčšou osobnos-ťou 20. storočia?JK. Niet väčšieho a aktuálnejšieho vzoru ako je sám Ježiš Kristus.

Ktorý svätý je tvojím najväčším vzorom?Mám veľmi rád sv. Terezku z Lissieux.

Mám od nej celé súborné dielo. Je to srdcová záležitosť, „veľká láska“. V jej maličkosti je obrovský duch, ozajstná veľkosť. S obľubou sa obraciam aj na sv. Faustínu – Božie milosrdenstvo. Je to veľká vec. Ak človek bude chcieť spravodlivosť, dosiahne ju, ale pred Bohom sa osobne budem snažiť obracať na Jeho milosrdenstvo. Božie milosrdenstvo je také veľké, že cez neho vedie cesta priamo

k Bohu a myslím, že nikto nie je natoľko spravodlivý, aby sa mohol odvolávať na spravodlivosť. A nemôžem zabudnúť na dobrého priateľa sv. Dominika Savia, môjho birmovného patróna, ktorý dosiahol stupeň svätosti ešte ako malý chlapec. Svätého Vincenta nespomí-nam, lebo to považujem za samozrejmý a prvý vzor po JK, keďže som sa ho rozhodol nasledovať. Určite je ich viac, ale títo sú mi obzvlášť blízki.

Čo je podľa teba najkrajšie na mla-dosti?Dozrievanie. Je to krásny čas, kedy človek dozrieva do krásy zrelého veku, vytvára si vlastné názory, zásady, nor-my, kedy sa človek postupne zaraďuje do spoločnosti a je otvorený pre nové veci. Je síce ľahko zraniteľný, predsa kráča odvážne a jasne vyjadruje svoje postoje, nesúhlas s neprávosťou sveta (podľa toho, ako ju vníma). Keď je tu človek dobre nasmerovaný, má dobrý štart do života.

Ako by si mladým podal „prvú po-moc“ pri riešení krízy viery?

veľkosť. S obľubou sa obraciam aj na

24  Lúče 1+2/2008

Uff. Ozaj ťažká otázka. Problém je v tom, že sa necítim byť ten správny, kto by mal dávať „prvú pomoc“ mladým. Napokon, sám som len nástrojom v Božích rukách. Tak snáď hlavne, aby som nechal Pána pôsobiť cezo mňa aj v tejto veci. Napokon je to vždy On, ktorý pomôže, nie človek. Riešenie? Ak sa jedná o krízu, že človek nemá chuť chodiť do kostola a ani doň nechodí, väčšinou som tu bezbranný, lebo sa k takýmto mladým nedostanem. Ak sa jedná o situáciu, kedy dochádza k po-chybnostiam, je to Pán, ktorý niekedy úmyselne necháva upadnúť do tmy, aby človek, keď znovu zazrie Svetlo, mohol si ho väčšmi vážiť. Napokon, predstavte si, že vchádzate do tunela. Každý tunel má dva otvory. Keď doň vojdete, nedá sa vrátiť späť. Ten tunel je často veľmi dlhý a nevidíte ani svetlo na druhej strane, predsa však treba ísť ďalej. Keď potom vyjdete z tunela, ťažko sa vám pozerá, lebo ste vyšli z tmy a očné zreničky sa musia prispôsobiť. Takto je to i s Ježišom, ak ho zazriete vo svojej sláve po nejakej kríze. Je omnoho krajší a máte ho omnoho radšej ako predtým, lebo si uvedomíte, že tu bol aj predtým, ale pre tú veľkú tmu ste ho nemohli vidieť. Je to jednoducho sila. Hlavne sa nebojte kráčať ďalej. Aj Ježiš padol, ale vstal. Rovnako aj vy. Skúste si ľahnúť na brucho na zem a postaviť sa, vždy urobíte krok vpred, nie naspäť. Aj keď je to niekedy dosť ťažké a bolestivé, predsa aj cez pády a vstávania ste stále o krok bližšie k Ježišovi. Napokon, cesta k Nemu vedie cez kríž. Nebojte sa teda,

On vás nikdy neopustí, len choďte stále vpred. Keď padnete, vstaňte a choďte ďalej. On miluje človeka takého, aký je. Aj slabého, hriešneho. On nám podáva pomocnú ruku a stále bude tak robiť, ale človek je ten, ktorý musí tiež natiah-nuť svoju ruku k Nemu.

Čo môže byť podnetom pre prechod mladého človeka od tradičnej zvyko-vej viery k živej?Svedectvo ostatných veriacich, s ktorý-mi sa stretávajú, že sa oplatí kráčať za Ježišom. Svedectvo vlastného života po-vie viac ako neviem aké dlhé rozhovo-ry, či teoretizovania. JK nebol teoretik, ale praktik. On priťahoval hlavne vlast-ným svedectvom, vlastným príkladom, preto treba nasledovať Jeho príklad. Ale JK ťažko vidieť v dnešnom uponáhľa-nom svete, preto treba, aby sme zvlášť my kňazi, ako aj ostatní veriaci, vydávali o Ňom svedectvo svojím životom, nech ktokoľvek sa na nás pozrie, môže povedať: áno, toto je kresťan; oplatí sa ísť touto cestou. A teda aj pomocou tohto svedectva je možné zažiť osobné stretnutie s Kristom. A na záver odkaz mladým:Nebojte sa kráčať za Ježišom. Ak budete kráčať za Ním a s Ním, nikdy nebudete sami, ale budete mať vždy priateľa, kto-rý vás nikdy nezradí, a ktorému môžete všetko povedať a zveriť.

Otázky pripravila: Fiona

Lúče 1+2/2008  25

stvo

rit

eľa

neb

a i ze

me.

..

Čo znamená, že Boh je stvoriteľom neba a zeme? Na túto otázku kresťanská viera už od svojho vzniku dáva

odpoveď, keď spája dohromady stvorenie a vykúpenie. Tak ako staroveký Izrael, aj Cirkev dospieva od skúsenos-ti Boha záchrancu k vyznaniu viery v Boha stvoriteľa. V chápaní Boha na počiatku sa už odráža nové a defi nitívne splnenie, ktoré je vo svetle veľkonočnej udalosti vnímané ako poslanie najsvätejšej Trojice.

Stvorenie je zvlášť pripisované Otcovi, ktorý je počiat-kom a darcom každého života; z nevyčerpateľného

prameňa božstva má počiatok všetko, čo jestvuje; od neho „má meno každé otcovstvo na nebi aj na zemi.“ (Ef 3,15) Preto o Bohu Otcovi vyznávame, že je všemohúci, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, všetkých vecí – viditeľných i neviditeľných...

V odlišnosti medzi Otcom a Synom nachádza svoje miesto spoločenstvo v nekonečnej rozdielnosti me-

dzi Stvoriteľom a stvorením – „ lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skr-ze neho a pre neho.“ (Kol 1, 16) „Vzťah medzi božskými osobami je taký rozsiahly, že v ňom nájde miesto celý svet.“ (Adrienne von Speyr) Vo večnom prijímaní milova-ného Syna – „prvorodeného zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15) má svoje korene aj povolanie k životu všetkého, čo je stvorené, a to ako jedinečné a neopakovateľné povo-lanie k láske.

Napokon ako v živote Trojice Duch Svätý zjednocuje Otca a Syna, nakoľko je zjednocujúcou láskou milu-

júceho a milovaného v slobode a štedrosti lásky, tak zjed-nocuje aj stvorenie so svojim Stvoriteľom. Zabezpečuje pôvodnú a ustanovujúcu jednotu stvorenia s Bohom, a preto aj pôvodnú dobrotu všetkého, čo je, ale zároveň zaručuje samostatnosť stvorenia, jeho túžbu byť niekým iným ako ostatní, a to práve v slobode Božích detí – „Duch Boží sa vznášal nad vodami“. (Gn 1, 2) „Keď zošleš

26  Lúče 1+2/2008

svojho ducha, sú stvorené, a obnovuješ tvárnosť zeme.“ (Ž 104, 30) Všetko bolo stvorené Otcom, pôsobením jeho Syna v plnosti Ducha Svätého, a všetko sa v tom istom Duchu, pôsobením Syna musí opäť vrátiť k Otcovi. V Najsvätejšej Tro-jici má pôvod, ale aj svoj cieľ všetko, čo existuje. Trojica sa tak stáva pôvabným a nadprirodzeným lonom celého stvo-renia.

Teda všetko to, čo existuje, v akejkoľ-vek forme, priestore, alebo čase, je

vnímané ako stvorenie jediného a pra-vého Boha. Stvoriteľ je Otcom a Pánom sveta viditeľného i neviditeľného, nám známeho, ako aj tých, ktoré by mohli existovať a my o nich nič nevieme. Vše-mohúcnosť Stvoriteľa predsa nemôže

byť posudzovaná našim poznaním a v žiadnom prípade nemôže byť nami ani ohraničená vo svojej nekonečnej mož-nosti. Boh je Bohom, ale stvorenie nie je bohom, akokoľvek a kdekoľvek sa predkladá tento vzťah medzi Stvoriteľom a stvorením. Silným pozvaním vnímať hĺbku a rozsiahlosť stvoriteľského diela Boha je existencia anjelského sveta. Anjel je neprestajnou pripomienkou omnoho

väčšieho obzoru, ktorý ale uniká pocho-peniu rozumom, a núti nás uvažovať nad neúplnosťou poznania a vedie k pokore. Vo vyspelom a slobodnom svete, ako sa nám predstavuje ten dnešný moderný svet sa znova oslavuje „šum anjelov“. (P. L. Berger) Znova sa objavuje potre-ba po omnoho dokonalejšom horizon-

Lúče 1+2/2008  27

te, schopnom prekonať úzkosti rozumu, ktorý si je namyslene istý sám sebou a prekonať naprogramovanú ľudskosť, ktorá vychádza jedine z potrieb člove-ka. Rovnako aj padlý anjel – diabol nám predstavuje radikálne možnosti stvore-nia voči svojmu Stvoriteľovi, až po tra-gédiu najväčšieho odmietnutia a túžby konať proti Bohu a jeho plánom. Predsa len však stále aj napriek tomu zostať pod absolútnym primátom Boha.

Aj spasiteľné dielo vteleného Božieho Syna sa šíri, aby ním objal všetko to,

čo jestvuje, akokoľvek a kdekoľvek. V ňom napĺňa Otcov plán – „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“. (Ef 1, 10) Skrze Cirkev, hlásateľku Kristovho tajomstva sa teraz „kniežatstvám a mocnostiam v nebi stá-va známou Božia mnohotvárna múd-rosť.“ (Ef 3,10) S Kristovou dimenziou všetkého stvorenia, ktoré nesie jeho pečať, lebo bolo stvorené skrze neho a pre neho, sa spája aj tzv. „kozmická“ di-menzia vtelenia, vďaka ktorej je všetko pozdvihnuté, aby bolo všetko spasené. Nakoniec aj pôsobenie Ducha Svätého sa šíri na všetko stvorenie – „vietor veje

kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3, 8) Duch vypĺňa vzdialenosť medzi Stvo-riteľom a jeho stvoreniami a zaručuje, že všetko, čo bolo stvorené milujúcim Otcom a prijaté milovaným Synom, je nimi aj zjednotené v láske. Vďaka Duchu Svätému možno povedať, že kde je stvo-renie, tam je aj láska, a že všetko to, čo existuje vo večnom zväzku Božej lásky, bolo, je a aj bude večne milované.

V tomto svetle sa všetko stvorenie javí ako zahalené do lona Najsvätejšej

Trojice, tak ako je dieťa ukryté a chrá-nené v lone svojej matky. A táto istota vzbudzuje v srdci veriaceho človeka bezvýhradnú dôveru vo vernosť lásky živého Boha, ktorý ho oslobodzuje od každého strachu a hrozného pokušenia zúfalstva voči zlu, ktoré pokrýva zem. „Pán je môj pastier, nič mi nechýba... I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebu-dem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“ (Ž 23, 1.4) Taktiež vedomie, že žijem v Bohu a poznanie, že každé stvorenie prebýva v živote Najsvätejšej Trojice, vyvoláva hlboký rešpekt voči všetkému, čo exis-tuje. Je to tzv. „ekologická spiritualita“, skladajúca sa zo striedmosti, starostlivos-ti, nežnosti a pozornosti voči všetkému stvoreniu, ktoré ma obklopuje.

Takéto rozhodnutia a takýto prístup voči životu sa potvrdzujú v spoločen-

stve veriacich. V lone matky Cirkvi sa zakusuje nežnosť a vernosť Boha Otca, a v spoločenstve ďalších putujúcich do

28  Lúče 1+2/2008

večnej vlasti sa dochádza k poznaniu, že úsilie o spravodlivosť, pokoj a ochranu stvorenia, či boj proti zlu vo svete sú sú-časťou tohto času nášho putovania. Ale nie preto, aby znemožnili našu cestu, ale aby ju robili pozornou a plnou očakáva-nia. Tak ako býva predzvesť bojujúcich k získaniu víťazstva a slávy, ktorú v pl-nej miere sľubuje Stvoriteľ celému jeho stvoreniu, teda aj nám.

Ty z lásky tvoríša z lásky pokračuješ darúvať život.Pred Tebou stojí všetko, čo existuje

zhromaždené v láske,ktorou miluješ Ty, ktorý si od večnosti

milovaný.

Všetko dosahuješ a všetko podopieraš vo vernosti Tvojmu Svätému Duchu,

aby žiadnemu z Tvojich stvorení nechýbala ochrana

a ani životná sila Tvojej otcovskej lásky.Pomôž mi vo všetkom prijať, milovať a

chrániť život,ktorý pochádza od Teba

a daj, aby som v tme, ktorá tak často opantáva môj život

vedel spoznať moc prijatia a ochrany,plodného lona vzťahov lásky,

ktoré ťa zjednocujú so Synom a s Du-chom Svätým.

Z knihy Bruno Forte - Piccola introduzione alla

fede preložil P. Tomáš Brezáni, CM

Tábo

ry v

boš

anoc

h

S týmto nápadom, aby bol tábor, prišla sestrička Beátka. Nášho tábora sa zúčastnilo okolo 30 detí, celkom nás tam bolo okolo 40. Najstarší člen bola 29-ročná Hanka a najmladší člen 5-ročná Emka.

V piatok sme sa stretli o 12:00 hod. Po obede sme sa zoznamovali a rozdeľovali do skupiniek. Boli tri

skupinky - čistota, láska a pokora. Každá skupinka mala nakresliť erb a divadielko, aby to vyjadrovalo danú skupinku. Ráno sme mali budík o 7:30 a rozcvičku každý deň. Potom boli raňajky. Mávali sme prednášky o svätej Kataríne Labouré. Obedy bývali o 12:30 alebo 13:00 hod.

V sobotu bola zaujímavá etapovka po Bošanoch. Cel-kovo 10 stanovíšť. Na každom stanovišti sme dostali

jedno alebo dve zrniečka. Z tých zrniečok mala vyjsť veta: ,, A TERAZ BUDEŠ MOJOU MAMIČKOU.“ Mali sme po centre zbierať kvetinky, na ktorých boli čísla. Každá skupinka mala určený počet kvetiniek.

V nedeľu nás čakala túra do Rajčian a na Mechovičku, to je pútnické miesto. Potom sme boli na ihrisku,

kde sme opekali a hrali rôzne hry. O 15:30 sme navštívili rajčiansky kostol. Po omši sme šli do centra. Z tých kveti-niek boli otázky z prednášok o svätej Kataríne Labouré.

V pondelok po raňajkách sme sa, bohužiaľ, už museli baliť. Keď sme sa pobalili, tak začalo vyhodnoco-

vanie: poriadok na izbách, zrniečka a kvietky. Potom sme mali obed a po ňom sme sa rozišli domov. Mávali sme modlitby ráno i večer. Tento tábor viedli: sestrička Beátka , sestrička Kamilka a páter Tomáš.

Vaša malá ZMM-áčka Barborka Bilková,

Šenkvice

Tak a už máme defi nitívne po prázd-ninách. Už nám opäť začal školský

rok a znova sme si zasadli do školských lavíc. Ale ja by som sa chcela s vami podeliť o krásne zážitky z duchovného tábora, ktorý sa ako každý rok konal v Bošanoch. Niektorí sa už mesiac vopred tešili na tento tábor, lebo mali pekné spomienky a zážitky z minulých rokov. Tábor sa začal 18. 08. 2008 a trval do 29. 08. 2008. Konal sa v 3 turnusoch a tento rok bol zameraný na sv. Katarínu Labouré. Určite drahí ZMM-áci, ktorí ste na ňom boli, mi dáte za pravdu, že stál naozaj za to. Tábor nám viedol pá-ter Tomáš Brezáni spolu so sestričkami a animátormi. Slnečné dni boli vyplnené hrami, prednáškami, adoráciami a rôznymi prezentáciami. Počas celého tábora sme sa dozvedali nové veci o sv. Kataríne Labouré. Mnohí sme sa zozná-mili s novými animá-tormi a niektorí sme si tam našli aj nových kamarátov či kama-rátky. Každý deň sme

mali pestrý program, tak sme sa nestihli nudiť. Počas tábora sme boli rozdelení do viacerých skupiniek, v ktorých sme sa aj v prvý večer predstavovali malým divadielkom. Každá skupinka predsta-vovala nejakú čnosť Panny Márie. Na sv. omši sme boli aj v dome sv. Kataríny Labouré v Bošanoch, kde nás sestričky s radosťou privítali. Rána sme začínali bu-díčkom a taktiež rozcvičkami. Boli sme aj na túre na Mechovičke, z ktorej sme šli do vedľajšej dediny a tam sme mali opekačku a taktiež sv. omšu. Posledný večer bol zakončený diskotékou, na ktorej sme tancovali „erkáče“. Na konci tábora nám niektorým padali aj slzičky. Bolo nám tam tak dobre, že sa nám nechcelo ísť domov. Tak aj touto cestou vás ZMM-áci srdečne pozdravujem a ďakujem za krásne chvíle prežité spolu s vami a, samozrejme, s našou matkou Pannou Máriou. Želám vám všetkým veľa pevných síl a Božieho požehnania do nového školského roka.

Zuzka z Nitrianskej Blatnice

leto

s k

arolo

m

Kto je to ten Karol, o ktorom sa celý čas hovorí na východe? Ani vy neviete? No tak sa poďme pozrieť

na jeden z táborov, ktorý bol na začiatku prázdnin v Jasenovciach. Ako každý rok deti so svojimi ruksakmi museli prejsť 15-minútovú cestu, aby sa dostali k chate. Po príchode do chaty ich v kaplnke vítal ten Karol, o ktorom sa dodnes hovorí. Ešte stále neviete, o kom je reč? No predsa Karol Wojtyla - človek veľkého srdca. Karol, Lolek, Ján Pavol II. či v skratke Janko Paľko, tak sme ho volali na našom tábore. Náš zrak ho už nevidí, lebo jeho pozemská púť sa skončila a on je v dome nášho Nebeského Otca. No jeho prítomnosť cítil každý jeden z nás.

„Ja som Wadowice“, „ja zas Krakow“, „on je Rím“ a „ona je Nebo“ - takéto a podobné slová sa

ozývali po našom zoznámení a zadelení detí do skupi-niek. Každé mesto a farba boli úzko späté so životom Karola Wojtylu. V strede kaplnky bol veľký drevený kríž, ktorý bol a vždy bude symbolom Krista. A keďže kríž sprevádzal Jána Pavla II. už od útleho detstva až po koniec jeho života, dali sme ho sem ako znak toho, že ho neodhodil, ale niesol do konca. Klince pribité na kríži nám pripomínali našu zradu a hriechy voči Kristovi. Súťažením a úlohami deti vyťahovali klince z kríža. Na miesto diery vlepili srdiečko vo farbe svojej skupinky, ako prejav lásky voči Kristovi. Každý deň bol bohatý na zážitky a spomienky, ktoré sme zaznamenali do objektí-vu fotoaparátu.

Každý deň P. Róbert a na druhom turnuse o. Martin v prednáške priblížili deťom život Karola. V prvý deň

spoznali jeho detstvo. A keďže ako chlapec veľmi rád hral divadlo, deti vo svojich skupinkách mali nacvičiť di-vadielko na svoje mesto. Na druhý deň spoznali Karola ako študenta, spisovateľa, robotníka v kameňolome a milovníka tanca. Ich úlohou v skupinke bolo napísať me-ditáciu pred tajomstvom ruženca a vyjadriť ho nejakým znakom, zároveň sa popoludní učili spoločenské tance.

32  Lúče 1+2/2008

Tretí deň sa deťom priblížilo Karolo-vo kňazstvo, biskupská, kardinálska a pápežská služba. Po týchto prednáškach bola pre nich v skupinke pripravená dosť ťažká úloha. Keďže Karol Wojtyla ovládal rôzne jazyky, aj deti sa mali na-učiť desiatok ruženca v jednom jazyku. Po obede mali urobiť papamobil pre pápeža. Vo štvrtý deň bola prednáška na tému: Otvorte dvere Kristovi - Pápež a mladí. Po nej sa deti rozbehli s veľkým krížom po jednotlivých svetadieloch, kde boli SDM (Svetové dni mládeže). Počas tejto hry ich na každom stanovišti čakali animátori, kde im dali určitú úlo-hu, ktorá súvisela s danou krajinou.

Hymny SDM boli podmazom počas celej hry. V jeden večer sme si

pozreli fi lm o živote Karola Wojtylu. Počas celého tábora deťom nechýbal čas na prechádzku, tanec, hry s ba-lónmi, lesnú hru, anketu po dedine či opekačku . Pre miestnych obyvateľov sme v piatok pripravili večernú krížovú cestu po dedine. Svätá omša a sviatosť zmierenia boli súčasťou celého duchov-ného tábora. Posledný večer v tábore bol najkrajší. O 21:37 sme sa všetci zišli pri kríži, kde sme v tichu a v modlitbe za blahorečenie mysleli na Jána Pavla II. Po tomto akte lásky k nemu sme sa všetci presunuli do jedálne, kde nás čakal už pripravený večierok venovaný na jeho počesť. Šikovný kuchársky tím nám pripravil chutné chlebíčky a puding so šľahačkou. Počas tohto večierku sme spomínali na neho cez rôzne prezentá-cie. Zároveň sme spomínali v podobe

fotiek na čas, ktorý sme prežili spolu na tábore. Slová: „NEMA LEPSZEGO, OD JANA PAWLA DRUGIEGO” alebo “ZOSTAŇ S NAMI” sa ozývalo celý večer z jedálne. Bol to naplno prežitý čas s človekom veľkého srdca, ktorý je nám teraz omnoho bližšie. On čaká, že ho prijmeme za svojho priateľa a že nás naučí pevne a verne hovoriť: „TOTUS TUUS - CELÝ TVOJ, MÁRIA.“

Animátorka Janka

Aj tento rok mnohí z vás boli na táboroch v Šaci. Tohoročné turnusy sa podobne ako v Jasenovciach niesli v duchu spoznávania života Karola Woj-tylu – Jána Pavla II.. Keď sa povie názov „duchovné tábory“, tak si väčšina z nás vie predstaviť, ako to na nich beží, čo sa na nich robí, pretože sme na nich ako účastníci už nie raz boli. Na každý deň je pripravený zaujímavý a duchovne bohatý program tak, aby sme sa čo naj-viac priblížili k Bohu. Ale čo znamenajú duchovné tábory pre animátorov? Čo im dáva táto služba? Čo na nich zažili? Prečo sa na ne každý rok radi vracajú? Odpovede na tieto otázky sa dozviete od samotných animátorov. Je to záro-veň aj také malé svedectvo o náročnej, ale nádhernej službe animátora. (Tinka)

Počas týchto letných táborov som niekedy mala pocit, že decká dávajú

viac mne ako ja im. Aj keď som niekedy bola na tom už slabšie so silami, vždy prišlo niečo, čo mi zase dodalo energiu a chuť do rozdávania sa. Či už to bol detský úsmev na slzami zmočenej tvári, úprimné objatie, či krásny kvietok od „mojich“ chalanov :-) Som vďačná Pánu Bohu a našej Mamke, že som mohla prežiť také nezabudnuteľné chvíle... (Marta)

Skáču na trampolíne, dookola tancujú „belgičák“ a „čivavu“, kričia po dvo-

re, naháňajú sa, hrajú „volejbal“, futbal, spievajú ukazovačky, podávajú herecké výkony pri scénkach, snažia sa počúvať prednášku o živote Karola Wojtylu,

ohadzujú sa vodou naplnenými balón-mi... ááá, veď to sme na tábore v Šaci. Decká sú ako malí „duracelkovia“, vy ste so silami v koncoch, ledva dýchate, ale tvárite sa, že ste úplne OK a máte viac energie ako ony. P.S.: Kto zbožňuje spomínané tance, nech príde na tábor a všetko sa zmení :)... (Anička-kvapka)

Naša viera by mala byť o radosti, a presne tú radosť som zažil na

táboroch. Verím v to, že nielen ja, ale aj ostatní animátori a všetci, čo sme tam boli, sme prežívali radosť z toho, že môžeme slúžiť všetkým deťom, a že patríme do takého spoločenstva a takej skvelej partie, akou je ZMM. Vďaka Bohu. (Kajo)

Čo mi to dalo? Veľa vecí... =) ...kopec srandy, množstvo zážitkov, ktoré

človek zažije len s detskou úprimnos-ťou a spontánnosťou, utuženie vzťahov medzi animátormi, radosť z toho, že ne-sedím len zbytočne doma, ale robím aj niečo užitočné, spoznanie sa s novými úžasnými ľuďmi...

Tábor (& duchovní obnova) v Šaci byl pro mne krásným zážitkem. Děkuji

všem animátorům, že mě i jako cizího a zahraničního velmi rychle přijali mezi sebe. Bylo mi s vámi, s dětmi a s Pánem moc dobře. Líbí se mi, že se volný čas opravdu dává dětem a čas programu zase opravdu Bohu. Za tu dětskou ra-dost stojí cokoli, co pro ni člověk může

34  Lúče 1+2/2008

udělat. A o to se snažili všichni. Děkuji. (Lukáš)

Na táboroch som zažila všeličo: nad-šenie a úsmevy detí, ale aj ťažšie

chvíľky a problémiky, ktoré sme museli poriešiť. S odstupom času však vo mne zostávajú už len pozitívne dojmy a radosť z darovania sa deckám. Najúžas-nejším pre mňa bol zážitok zo spoločen-stva, keď sme sa spolu buď s deckami alebo s animátormi modlili. (Tinka)

Ďakujem Pánovi za jeho požehna-nie a Panne Márii za jej ochranu

počas tohtoročných táborov. Spoznali sme viac Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý mladým často hovorieval: „Vy ste mojou budúcnosťou, Vy ste budúcnos-ťou Cirkvi.“ Moja vďaka patrí kňazovi, animátorom, kuchárkam. Cením si Vašu obetavosť, vynaliezavosť v láske a zapá-lenosť v službe. (s. Karitas, DKL)

Všetky turnusy, na ktorých som bola, priniesli nové zážitky, radosti ale aj

problémy. Som Panne Márii vďačná, že si ma tam pozvala a mohla som tak pre-žiť čas s deťmi a mladými. Každý tábor prináša vždy niečo nové, hlavne priateľ-stvá. Pre mňa veľmi krásnym a povzbu-dzujúcim príkladom bolo dievča na poslednom tábore, ktoré keď odnášalo riad a prinášalo jedlo pre animátorov povedalo: „To, že vám prinesiem jedlo, nerobím pre body, ale preto lebo vás mám rada.“ A to ma najviac povzbudilo. Len skutky lásky nám otvoria nebo. Milí animátori, som vám vďačná, že ste si na-

šli čas a ponúkli ste svoje ruky k službe tým, ktorí sú nám zverení skrze Pannu Máriu. (Janka)

Ave Mária! Milí ZMM-áci, chcem sa podeliť s mojou skúsenosťou z

letných táborov. Keďže som tam mala ísť poprvýkrát, išla som s „malou dušič-kou“, čo to bude, aké to bude, noví ľu-dia... Preto som sa už dopredu modlila a odovzdávala Panne Márii deti, animá-torov, seba a celý priebeh tábora, nech je požehnaný! A moja skúsenosť je, že naozaj bol požehnaný. A ochranu Panny Márie bolo veľmi cítiť na každom kroku. Stretla som super animátorov s vynalie-zavou láskou a dobrými nápadmi, živé a dobré deti, ústretových a ochotných kňazov. Páčilo sa mi celkovo, štruktúra tábora, určená téma, dni prežívané s modlitbou. Deti sa nielen vybláznia, ale sa aj niečomu novému naučia. Mám radosť, že sa deťom páčilo a mali radosť.Vernú oddanosť Panne Márii a veľa nápadov, aby radosť rozdávaním rástla, s láskou vyprosuje s. Gemma, DKL

Lúče 1+2/2008  35

tábor v

brně-l

esn

á

Týden, kdy se měsíc červenec lámal do své druhé půlky (12. - 19. 7.), byl vyhrazen dětem, které se rozhodly jet

na letní dětský tábor pořádaný Kolpingovou rodinou a Sdružením mariánské mládeže při naší farnosti. Letos by se dalo použít známé slovní spojení o pachateli vracejícím se na místo činu. Po loňském táboře v Bedřichově jsme se totiž vrátili do Újezdu u Černé Hory, kde se konaly první dva tábory naší farnosti. Tématem letošní celotáborové hry byla „Cesta kolem světa, aneb po stopách Modrého heptagonu“. Děti se na týden staly cestovateli rozdělený-mi tradičně do tří skupinek - výprav. Během svého poby-tu na újezdské faře „projely“ takřka celý svět. Od Evropy, přes Asii, Ameriku až po Afriku. V každém koutu světa se setkaly s místními tradicemi.

V neděli se mladí cestovatelé podívali do Egypta, kde je čekal náročný přechod pouští, při kterém si museli

hlídat poslední zásoby vody, obstarat si jídlo nebo i čelit písečné bouři. V pondělí se výpravy přesunuly do Číny. Jejich prvním úkolem bylo vymyslet vlastní písmo, a pak na ně ještě čekala cesta po stopách zvířat, na jejímž konci čekal další kousek Modrého heptagonu.

Úterý, strávené na americkém území, se vyznačova-lo neustálým nebezpečím ze strany místních do-

morodců - indiánů. Kdo byl indiánem chycen, musel se morodců - indiánů. Kdo byl indiánem chycen, musel se

36  Lúče 1+2/2008

vyplatit jedním ze svých „životů“. Tábor-níci si také vyzkoušeli střelbu z luků při lovu bizonů a nebo také svou bystrost při lovu ryb v místní bystřině. Z Ameriky se výpravy přesunuly do Grónska. Zde je čekal těžký přechod přes polární pláň pouze za pomoci lana.

Čtvrtek patřil Itálii a několika disciplí-nám rozmístěným na farním dvoře.

Byla to taková malá italská olympiáda.

V pátek děti odcestovaly ještě do Afri-ky, kde na ně čekal vrchol celé cesty.

Musely vyhledat domorodce, který jim za drobnou úplatu sdělil, kde najdou Tira, který jim výměnou za heptagon vydá po-klad. Ovšem nebylo to tak lehké, jak se může zdát. Cestou se všichni cestovatelé museli naučit pár vět ke každému z darů Ducha svatého.

Sluší se ještě vysvět-lit, co je „Modrý

heptagon“. Obecně řečeno, je to kámen tvaru sedmiúhelníku. Tento kámen se před mnoha a mnoha lety rozpadl a mla-dí cestovatelé měli za úkol během svých cest posbírat všechny části kamene a předat je strážci, který bude ochraňovat kámen po budoucí věky. Každá část ka-mene obsahovala jeden z darů Ducha svatého.

Velký dík patří všem, kteří se zaslou-žili o hladký průběh tábora - vedou-

cím Dominiku Lepltovi a Ivaně Stránské, vedoucím skupinek Elen Čikové, Elišce Lepltové a Michaele Řihánkové, prak-tikantům Veronice Hadrabové, Silvě Chrudinové a Janovi Stránskému, Petře Pažourkové a Elišsce Hadrabové, které se postaraly o rukodělné práce pro děti, kuchařkám Miriam Pažourkové a Jitce Kostrhounové, také ranhojičce Ludmile Staňkové, a všem dalším, kteří se jakkoli podíleli na přípravě a průběhu tábora.

Dominik Leplt

Lúče 1+2/2008  37

deň s

o sv

. pav

lom

Prázdniny sú časom výletov, hier, zábavy, ale čo je najdôležitejšie, sú bez školských povinností. Občas sa

však stáva, že decká sa cez prázdniny začnú nudiť. Aby sme nude zabránili, zvykneme u nás v Parchovanoch vyplniť deckám aspoň jeden deň zaujímavým progra-mom, a teda pripravíme im ZMM-ácky športový deň. Na to sú však potrební ochotní mladí, ktorí obetujú svoj čas pre deti. Samej sa mi do toho veľmi púšťať nechcelo, obávala som sa, že všetci budú rozlietaní, tak som to nechávala len v myšlienkach. Keď tu zrazu, jedného dňa ma jeden z nich oslovil, či urobíme športový deň. Inicia-tíva mladých ma veľmi povzbudila a dala chuť do práce. Na animátorskej porade nám akosi nápady neprichádzali na um. Duch Svätý, ktorého som poprosila o pomoc, za-pracoval. Na sv. omši mi vnukol nápad, oboznámiť deti so sv. Pavlom, keďže máme rok sv. Pavla. Na ďalšom stretku sme tomu dali reálnu podobu a vznikol z toho Deň so sv. Pavlom. Aby sme decká uviedli do obrazu, na úvod sme im zahrali scénku o obrátení sv. Pavla. Po nej sa deti rozdelené do piatich skupín vybrali zdolávať úlohy na desiatich stanovištiach (ukážky z dvoch stano-víšť si môžete prečítať nakonci), na ktorých sa postupne oboznamovali so životom sv. Pavla. Za splnené úlohy dostali indície, úryvky z Pavlových listov, ktoré mali na konci poskladať do súvislej vety. Na záver sme všetkým skupinám rozdali sladkosti a vďaka šikovným animáto-rom aj vecné ceny od štedrých sponzorov. Keď to všetko

zhrnieme ešte v číslach, tak 12 animá-torov využilo svoje talenty a každý z nich jedinečným spôsobom pomohol pripraviť krásny deň pre 38 detí. Chcem sa im za ich službu poďakovať. Veľká VĎAKA patrí Panne Márii za ochranu a Bohu za to, že nás požehnával.

Skutky apoštolov - kapitola 14

8V Lystre sedával istý muž s chorými no-hami. Bol od narodenia chromý a nikdy nechodil. 9Počúval Pavla hovoriť a on sa naňho zahľadel. A keď videl, že má vieru a môže byť uzdravený, 10povedal veľkým hlasom: „Postav sa rovno na nohy!“ A on vyskočil a chodil.

Tak ako Pavol uzdravil chromého aj my môžeme uzdravovať našich blížnych, a to napríklad tak, že obviažeme rany.

Na tomto stanovišti pomocou obväzov obviažte ruky a nohy animátorovi, ktorý sa zranil pri páde z bicykla.

Skutky apoštolov - kapitola 18

1Potom z Atén odišiel a prišiel do Korintu. 2Tam našiel Žida menom Akvilu rodom Ponťana, ktorý nedávno prišiel z Itálie, i jeho manželku Priscillu, lebo Klaudius nariadil, že všetci Židia musia opustiť Rím. Pripojil sa k nim, 3a pretože mal to isté remeslo, zostal u nich a pracoval; boli výrobcami stanov.

Keďže apoštol Pavol bol výrobcom stanov, na tomto stanovišti sa aj vy pokúste vyrobiť stan.

Tinka

Stará slovenská povesť hovorí, že keď Boh stvoril Zem, rozdelil anjelom krásu, aby ju rozniesli po krajinách.

Najmladší z nich si chcel skrátiť cestu cez vysoké poho-rie. Nevládal však so záťažou vzlietnuť vyššie, zavadil o jeden z ostrých štítov a všetka krása sa mu rozsypala po okolitých dolinách. Starí Slovania dali týmto horám plným zveri a povier meno Tatry.

A naša krušovsko-belušsko-nitrianska výprava sa po-kúsila opatrne nazrieť do ich kráľovstva. Potichu sa

rozhliadnuť okolo seba a nechať svoje myšlienky unášať vánkom prírody. Človek zrazu pochopí, ako všetko so všetkým na tomto svete súvisí.

Je tu deň P – piatok. Náš pán dekan si obetavo ukrojil zo svojho spánku a zaviezol nás – Ivku, Mišku, Katku

a mňa o piatej ráno do Chynorian. Odtiaľ nám išiel vlá-čik do Trenčína, tam sme prestúpili na rýchlik, v Púchove pristúpila Erika so svojou sestrou Beou a, hybaj, v ústrety slovenskej pýche – našim veľhorám. Aby som nezabu-dla na nášho najjužnejšieho člena, Kiku, tá docestovala vskutku zaujímavo a v lukratívnom čase – o polnoci do Popradu.

Naše nadšenie trochu schladilo tatranské usmoklené počasie. Každý z nás však v kútiku duše dúfal, že sa

do rána vyjasní. Tento deň sme zavŕšili prechádzkou po Poprade a svätou omšou. Po príchode na faru do Veľké-ho Slavkova si Ivka dala repete z minulého roku a opäť sa navliekla opačne do spacáku neustále sa čudujúc, ako je možné, že jej fúka na nohy.

Sobota! Nevyjasnilo sa. No odradiť sme sa nenechali. Cieľom našej cesty bola Téryho chata (2 015 m). Už

na Zamkovského chate začalo pršať, vyzbrojení pršipláš-ťami sme sa obliekli do „kikiríkatých“ plášťov a začali sa spoznávať podľa farieb. Kráčajúc Tatranskou magistrálou sa nám po pár metroch odhalila Malá studená dolina v celej svojej paráde. Jedna z najkrajších tatranských do-ta

try, a

ch t

atry

...

40  Lúče 1+2/2008

lín popretkávaná potôčikmi a lúkami a nad ňou z hustej hmly hrozivo ceriace sa končiare – ako z rozprávky. Pri po-slednom prevýšení pod chatou sa väč-šia časť našej posádky otočila, len naše mušketierske trio v zložení Ivka, Miška a ja sme pokračovali. Veď ako povedal pán farár: „V Tatrách neexistuje zlé poča-sie, len zle oblečený turista.“ Ja by som k tomu dodala, že ani nie tak zle oblečený ako zle obutý turista, pretože celú cestu podo mnou „mľaskali“ moje premočené botasky. Je pravda, že Tatry sú za každé-ho počasia iné, inak sfarbené, tajomné, voňavé a svojské a ani teraz nestratili nič zo svojho čara. Ba naopak, v ľudských návštevníkoch vzbudzujú o to väčší reš-pekt.

Najlepší horolezci tvrdia, že celú tú drinu spojenú s pokorením hory

absolvujú kvôli krátkemu momentu, kto-rý za-ž i j ú tesne p o z d o -

laní ťažkého vrcholu. Momentu, kedy sa všetko na chvíľu zastaví, všetko na chvíľu skľudní, hoci je na vrchole aj víchrica. V tento krátky moment horolezec nepre-mýšľa... jednoducho je...

V nedeľu hneď zrána sa na nás usmialo slniečko a svojimi lúčmi nás vyhnalo

zo spacákov. Krásne prekvapenie po za-chmúrenom včerajšku. Zbalili sme všetky prepotrebné veci a, hybaj, na električku. Naša cestovateľská smola však prestáva mať hraníc – mali sme zle zistený čas odchodu, tak sme sa museli vrátiť. O ho-dinu sa dokotúľala ďalšia električka. Po neúnavnom kurze angličtiny a nemčiny sme vystúpili v Starom Smokovci. Odtiaľ rýchly výbeh na Hrebienok a „the next stop“ alebo „die folgenden Haltestelle“: Sliezsky dom. Celé dve hodiny sme Slav-kovskému štítu šliapali po bruchu a za odmenu sme mali nádherný výhľad až na Kráľovu Hoľu.

Okukujúc malinké dedinky žijúce v tieni tajomných a nádherných hôr

sa mi do srdca vkráda úcta i rešpekt. Hory nao-zaj učia ľudí pokore. Tí, ktorí sa na-učili tešiť z p r e k á ž o k života, po-chopili, kde je tajom-stvo šťastia. Pomaly sa stáva ume-

ním radovať sa z vecí, o ktoré netreba bojovať, ktoré sú tu len tak. Vidina zá-padného pokroku získava nadvládu nad skutočnými hodnotami.

Na Sliezskom dome sme vytiah-li chleby, naše povestné venčeky

a obdivovali okolitú nádheru s plnými ústami. Malý, dravý potôčik ceril svoje skalnaté zubiská do doliny, po ktorej je pomenovaný.

Nadišiel čas a museli sme sa rozlúčiť, Erika a Bea opúšťali naše osaden-

stvo – práca volá. My sme pokračovali ďalej. Nasledujúca zastávka: Batizovské pleso. Azúrovo čisté pleso v tieni stre-chy Slovenska. Opúšťajúc rozprávkovo

krásne jazero sme vykročili za naším naj-bližším odpočinkom na Ostrve. Koneč-ne sa pred nami objavilo známe Sedlo pod Ostrvou (1966 m). Slnko sa pomaly schovávalo za mohutnú hradbu štítov. Vznešená spoločnosť kamenných obrov, zakázané pocity radosti, vnútorná výčit-ka, zapadajúce slnko, prchavé okamžiky šťastia a samoty... Koľko len priestoru pre všetky trápenia sveta. Nahliadnuť do tohto sveta je šťastím pre každého vnímavého človeka.

Prišiel utorok a s ním aj posledná pre-chádzka našimi veľhorami. Tentoraz

sme sa chystali zdolať Rysy. Neustále ma však prenasledovala myšlienka, či máme na to dostatok pokory. Odpoveď priš-

la sama – Miške bolo zle. Rýchlo sme vystúpili, aby ani náhodou „neokrášlila“ električku alebo nebodaj cestujúcich. Cestoviny na večeru – to asi nebola naj-šťastnejšia voľba. Miška sa teda vrátila za Katkou a ja s Ivkou sme pokračovali ďa-lej, avšak nie na Rysy, pre dnešok stačilo aj Predné Solisko. Stúpajúc hore s úctou pred nepoznaným a úžasom nad krásou tajomných miest slovenských hôr sa nám zatajoval dych. Vietor nám bláznivo tancoval vo vlasoch a kradol tak ťažko udržiavané teplo.

Jozef Rákonaj vo svojej knihe píše, že ako majú fi lmy, divadelné hry a knihy

svojich protagonistov, ako má svojich protagonistov sám život, majú ich aj hory. Hlavným protagonistom v horách je vietor. Limitujúci faktor úspechu. Zlo-dej telesného tepla. Sprievodca horolez-cov vždy a na každom kroku. Najväčšia prekážka k dosiahnutiu úspechu. Večný postrach.

Nechýbal ani tu. Keď nám tento „zlodej“ ukradol aj poslednú štip-

ku telesného tepla, pobrali sme sa dolu. Špehujúc Kriváň mi prichádzajú na um slová Štúrovcov... mohutný, krásny, hrdý... Dodnes symbol jednoty Slovanov a slobody Slovákov nestratil nič zo svoj-ho kúzla.

Schádzajúc dolu a sledujúc dielo člo-veka uprostred nádhernej panenskej

prírody vynárajú sa nám v mysli mnohé otázky. A medzi nimi aj, či nie je zbytoč-né sa nad tým vôbec zamýšľať... Odpo-

veď na kľúčové otázky však musí hľadať každý sám v sebe.

Na Štrbskom Plese sme konečne objavili nie veľmi navštevované

Jazierko lásky – dve jazierka uprostred záplavy kvetov a hladná kačka, ktorá vďačne dojedla náš chlebík. Ach, koľko krásy ukrývajú tieto najmenšie veľhory sveta...? Čím ich človek častejšie navšte-vuje, zisťuje, ako ich nepozná, že v Tat-rách je vždy čo objavovať.

V stredu nás čakalo už len upratovanie, balenie a rozlúčka s pánom farárom

i Tatrami. Ešte letmý pohľad na obrysy tatranských velikánov z popradskej sta-nice, neisté kroky smerujúce do vlaku, do duše sadajúci smútok za všetkou tou nádherou, ale aj spoločne prežitými chvíľami.

Ku tomu, kto počúva, sa hory priho-várajú svojou tichou rečou – rečou

vône prírody a vánku hôr. Každému pošepnú niečo iné a to by malo byť ta-jomstvo každého z nás. Domov sme sa vracali akoby trochu lepší, skromnejší, veď Tatry – tie sú na toľko vecí liekom. V kútiku duše každého z nás bolo v tú chvíľu rovnaké želanie – o rok uvidieť Tatry znova. Každý sa však jedným kú-tikom usmieval, pretože ako hovorí P. Barabáš: „Boh neobdarúva ľudí snami bez toho, aby im nedal silu na ich usku-točnenie.“

Juliana, ZMM Krušovce

Lúče 1+2/2008  43

dobr

ovo

ľníc

i (2

. ča

sť)

V minulom čísle Lúčov ste sa už mohli dozvedieť čo-to o službe dobrovoľníkov bezdomovcom v Košiciach. Dnes si môžete prečítať konkrétne svedectvá dobro-voľníkov - mladých, starých; detí zo ZŠ, ZMM-ákov či dospelých ľudí...

Prečo pomáham bezdomovcom?>To je otázka, na ktorú sa nájde mnoho odpovedí. Moja odpoveď je „chcem“. Prečo chcem sa nedá napísať, to musí človek precítiť. Je to zvláštne, ale pri takejto otázke mi napadá veľa možností a ja ich neviem zoradiť. Takže ostávam pri „chcem“.

>Asi preto, že tak by sa mal zachovať každý kresťan, ktorý vie zvládnuť takúto službu po každej stránke (fyzickej, zdravotnej aj duchovnej).

>Lebo som členkou Vincentínskej rodiny a našou prioritou je pomáhať chudobným, núdznym.

>Lebo ma rodičia učili „čo dáš, to sa ti vráti...“

>Lebo chcem byť dobrým vzorom pre dcéru, okolie, susedov, kolegov a hlavne pre mladých ľudí.

>Lebo ma takáto služba vnútorne napĺňa, že môžem pomôcť iným a aj tak si zaistiť trošku neba.

>Lebo mi túto prácu ponúkol Boh a ja som MU nedoká-zala povedať „nie“.

>Lebo chcem vidieť aj v najchudobnejšom človeku P. Ježiša a tak sa dostať k Nemu čo najbližšie.

44  Lúče 1+2/2008

Táto služba mi dala veľmi veľa, pretože až tu si človek uvedomuje, čo je to

bieda a utrpenie. Častokrát si myslíme, že sme tí najbiednejší a najchudobnejší ľudia, no nie je to pravda. My si to neu-vedomujeme, ale sme ozaj bohatí. Veď čo nám chýba? Máme kde bývať, máme čo jesť, máme okolo seba ľudí, ktorým na nás záleží a tiež máme vieru v Boha Otca, ktorý nás nekonečne miluje. Zdá sa to možno smiešne, no myslím, že bez viery by sa nám žilo oveľa ťažšie... Koľko vecí sme si už neraz vyprosili, či už pre seba alebo pre svojich blížnych. A tak myslime aj na tých najchudobnejších z chudobných a nemajme strach, že za to nič nedostaneme. Veď Pán Ježiš po-vedal: „Čo ste urobili jednému z mojich maličkých, mne ste urobili.“ On sám nám to odplatí v nebi. (Vierka)

Je veľmi ťažké prijímať týchto ľudí, ktorí sú špinaví, prepotení, opití, drzí

až agresívni. Bez akéhokoľvek slušné-ho správania sa, ktorí často nadávajú a nie raz si nevážia nikoho, ani seba samých. Takí sú niekedy naši najnúdz-nejší. Prázdne srdce, prázdna myseľ, nič len chodiaca telesná schránka, v ktorej

sa skrýva „prázdna“ duša. A „MY“ sa k „NIM“ neraz tak aj správame. Ale ak by sme ich poznali trochu bližšie, zistili by sme, že nech sú akíkoľvek a my sa im vyhýbame, BOH sa im nevyhol. ON je v nich, v ich „prázdnom“ srdci tak, ako aj v našom. Aj napriek môjmu časovo náročnému povolaniu som rada, že som strávila aspoň pár chvíľ s nimi v službe pre nich. Dalo mi to veľa, ale zase sa to ťažko opisuje, je to silné vnútorne. Od-porúčam to tým, ktorí majú čas a dosť síl, aby si to skúsili a precítili túto ná-ročnú, ale vďačnú službu. Bože, žehnaj tých, ktorí Ťa neobchádzajú. (Puchyová T. – SKL Košice – mesto)

Pracujem na Kukučínke veľmi rád. Napĺňa ma takáto práca s bezdo-

movcami, môžem im slúžiť a prejaviť aspoň trochu pozornosti. Dotyk lásky, ktorý nikde nemajú. Aj keď sú to utrápení ľudia a majú mnohé chyby, tak ako hovoril sv. Vincent, oni sú našimi Pánmi. V nich je Kristus. Aj keď je mi často ťažké prijať ich trpezlivo a s láskou, snažím sa v nich hľadať Krista. A to je úžasná služba. Slúžiť ich dôstojnosti a nakoniec, po nedávnej skúsenosti, aj

odprevádzať z tohto sveta, odovzdávať do Božej lásky. Pritom všetkom ja tu prijímam omnoho viac ako dávam. Snažím sa dávať seba, ale dostávam obrovskú skúsenosť, radosť, odmenu v nebi... Vnímam to ako prácu na Božiu slávu. (Tomáš)

Ja si myslím, že niektorí ľudia tam kde sú, si za to môžu sami, no niektorí

za to nemôžu. Sú tam kvôli alkoholu, drogám, rodine. Takí ľudia sú chudáci, ktorým treba pomáhať, napr. prispieva-ním fi nancií alebo, ako teraz, robením jedla. Títo ľudia to majú veľmi ťažké.Človek je silný tvor, ale môže sa toľko zmeniť a môže ho to položiť psychicky - práca, nedostatok peňazí pre rodinu, zodpovednosť, veľké sklamanie. (Miška)

No tak ja mám z toho traumu. Ešte stále sa mi v mysli objavujú

pohľady na tých bezdomovcov. Je to strašné. Ľutujem ich, aj sa za nich už budem modliť, ale aj tak si myslím, že si za to väčšina môže sama, pretože začali piť, a tým si zničili svoj život. A keby chceli, mohli by mať poriadny domov, lebo, napríklad, jedného som sa tam pýtala, či má rodinu a on, že hej, má sestry. Ale s jednou sa nebaví a druhá mu perie veci. A ja sa ho pýtam, prečo sa k nej nepresťahuje a on na to, že nie, lebo sa o seba postará sám. Takže keby nebol taký hrdý, tak má domov. A keď som tam videla tie podmienky, prišlo mi z toho zle. Najprv sme boli vonku a rozdávali im chleby a keksíky. Niektorí mali už 3 chleby napchaté vo vreckách a my sme sa pýtali, kto nemá chlieb. Je-den ujo mal už dokonca 3 a povedal, že nemá a my, že už má. On na to: „Ahá“ (sranda). Ako som videla tých ľudí, tak som si povedala, že nikdy v živote ne-chcem piť, ani fajčiť... NIKDY!!! Nechcela by som dopadnúť tak ako oni v živote.

Začínal sa advent. Moji kamaráti a ja sme išli na vysokoškolskú svätú

omšu. Počas oznamov prišla s. Petra a ponúkla nám možnosť slúžiť Kristovi v bezdomovcoch. Doma som sa zvykla stretávať s deťmi a mladými... tak mi to chýbalo. Aj preto som sa rozhodla zapojiť. Bezdomovci si ma zaškatuľkovali ako sestričku. A z toho plynuli veľké výhody :-). Raz som prišla, okolo dverí už boli všetci naskladaní ako puzzle, tak som sa postavila bokom. Vravela som

zodpovednosť, veľké sklamanie. (Miška)

si, že počkám, kým otvoria. Moje bezpeč-nostné plány skrížil pán Cifra. Keď ma zbadal, pretlačil ma až celkom k dverám s pokrikom: „To je sestrička.“ Ostatní začali

protestovať, lebo spolu so mnou dopre-du pretlačil aj seba. Po napoly slovnej a napoly ručnej výmene argumentov sa odšuchtal dozadu. Aby sa mi nič zlé nestalo, tak nejakému starému ujovi s hrubými okuliarmi a paličkou v ruke povedal, aby ma strážil. Taká je ich vďačnosť. Vedia poďakovať a pochváliť, ale aj vynadať. Vedia pomôcť aj ofrfl ať robotu. Vedia prijať pomoc aj poslať kade ľahšie tých, ktorí im pomáhajú. Pre dnešný svet je to paradoxné, ale čím viac som im dávala, tým bohatšia som od nich odchádzala. Najchudobnejší z chudobných obohatili mňa, ktorá má skoro všetko, čo potrebuje. Presne ako Ježiš – chudobný, a predsa daroval svetu viac ako ktokoľvek iný. Pre svet to je skutočne divné. Ale v Písme je to cel-kom logické. Ježiš sa narodil v chudob-nej maštaľke, zomrel na potupnom kríži, ukryl sa do obyčajného chleba a vína, a tu je Jeho tvár - v týchto biednych bratoch a sestrách. Cez nich nás učí i obdarúva. Milé sestričky, ďakujem, že ste mi dali možnosť slúžiť. Veľa som sa od vás naučila. Práca, ktorú ste odvá-

dzali, bola krásna a iste aj milá Pánovi. Nech vás všetky požehná a dá vám silu kráčať ďalej, bližšie k Nemu. Blažený, kto pamätá na bedára, v deň nešťastia ho vyslobodí Pán. Pán ho bude chrániť, zachová ho nažive, urobí ho šťastným na zemi a nevydá ho nepriateľom napo-spas. Na lôžku bolestí Pán mu pomoc poskytne, v chorobe sníme z neho všetku slabosť. (Veronika)

O svoje dojmy, pocity a zážitky sa s nami podelili aj žiaci z cirkevnej základ-nej školy:

Keď sme tam išli, rozmýšľala som, ako to tam môže vyzerať. Predstavovala

som si, že tam bude pravdepodobne chudoba a smútok. No keď sme na to miesto dorazili aj s taškami plnými chlebov a keksov, zistila som, že chudo-ba tam naozaj je. Ale smútok? Možno na niektorých tvárach, v dušiach, no

väčšinou to boli ľudia ako my, veselí a posilnení Božou milosťou. Keď sme im dali jedlo, veľmi pekne nám ďakovali, priali nám hojnosť Ducha Svätého a pokoj v rodinách. S niektorými sme si aj požartovali – iní sa skoro od vďaky rozplakali, keď sme im dali chlieb. Bolo

Lúče 1+2/2008  47

mi ich ľúto. Čo ich dostalo na ulicu? Vo väčšine prípadov alkohol a iné drogy – rodiny ich opustili, ako nám vravel jeden milý bezdomovec, s ktorým sme sa rozprávali a povedal nám svoj prí-beh. O niekoľko dní som ho našla pred našim blokom hľadať jedlo...

Chleby sme rozdávali v takej veľkej „garáži“, kde boli stoly a stoličky, na

ktorých bezdomovci sedeli a pili poliev-ku. Dávali za ňu sestričkám symbolickú sumu, asi 5 Sk. Potom sme sa premiest-nili do budovy, ktorá je otvorená cez zimu do 31. marca, potom z nej bezdo-movci odídu znova na ulicu. Bolo tam veľa izieb, aj keď malých, ale aspoň tam bolo teplo. V jednej väčšej miestnosti sa nachádzala veľká biela socha Panny Márie – pravdepodobne sa tam mod-lievali. Keby tak ostatní ľudia vedeli, ako takí bezdomovci žijú... My mrháme peniaze na zbytočnosti a oni žijú aj z 10 Sk. Je mi ich naozaj ľúto, keby som im vedela pomôcť nejako viac...

Chvíľku pred príchodom do ústavu pre bezdomovcov, som rozmýšľala,

ako to tam môže vyzerať. Zobrali sme so sebou jedlo a išli električkou a niekoľko minút pešo. Keď sme tam prišli, uvideli sme bezdomovcov, ako stáli v rade na

polievku. Niektorí už polievku mali a stáli naboku, buď v skupinke alebo osamote. Pani učiteľka Snopková, ktorá bola s nami, nám povedala, aby sme vošli dnu a začali rozdávať chleby. Prv sme sa obávali, ale potom sme vošli a začali rozdávať. Keď sme všetkým roz-dali (pár chlebov nám zostalo), tak sme ich trochu sledovali a o chvíľku sa p. uč. Snopková rozprávala s jedným o tom, ako sa to všetko stalo. On povedal, že začal piť a nemôže s tým prestať. Začal s tým kvôli rodine, ktorá sa za neho han-bí a vôbec sa mu neozve. Má asi dcéru. Ako to všetko hovoril, tak mi po pr-výkrát vážne prišlo ľúto bezdomovcov. Potom sme pomohli sestričke, ktorá dávala polievku a ostatné veci do auta. Neskôr sme išli pozrieť do budovy, kde bezdomovci nocujú. Zvyšné jedlo sme rozdávali tam. Keď sme jednej tete dali chlieb, tak sa od radosti rozplakala. Po-tom sme už museli ísť, ale Mirka mala ešte jeden keksík, ktorý dala do kočíka, aby si ho nejaké deťa zobralo. Potom, keď sme už išli domov, mala som dobrý pocit, že sme im aspoň trošku pomohli. Je mi ich ľúto.

Myslím si, že nikto

si tam nezaslúži byť, ale viem, že väčšina si za tento stav môže sama. Čakala som nejakých

48  Lúče 1+2/2008

neslušných, špinavých ľudí, ktorých je vidieť po uliciach. Zistila som však, že pomoc sestier nie je len vydávanie stravy a rozdávanie oblečenia, ale aj svojím spôsobom formovanie osob-nosti týchto ľudí. Ten pán, ktorého sme stretli pri výdajni jedla, mi zostal v pamäti. Jeho príbeh je poučný pre všetkých, je alkoholik. Alkohol mu zničil vzťahy s rodinou, príbuznými... Naozaj je smutné, že z človeka sa stane takáto troska, stroj, ktorá zháňa peniaze len na alkohol. Dobrá správa je, že sa chystá na protialkoholické liečenie. Verím, že mu pomôže. Keď sme prišli do ubytov-ne, bol tam silný zápach po alkohole, všetko nasvedčovalo tomu, že skoro všetci sú alkoholici. Myslím, že nie len ten pán, ale všetci by si zaslúžili ísť na protialkoholické liečenie. Ako ich ľudia späť prijmú bez akýchkoľvek pred-sudkov? Čaká ich veľmi náročná cesta, aby sa zaradili do normálneho života. Neviem, ale myslím, že keď títo ľudia aj okolie vykonajú všetko, ako najlepšie vedia, aby sa to napravilo, podarí sa to. Prajem im veľa trpezlivosti, sebaovláda-nia a úcty k sebe samému.

Pred prázdninami, keď sme doha-dovali, kto čo prinesie, bola som

zvedavá, ako to tam bude vyzerať. Ne-vedela som si to predstaviť. Zobrali sme veci, nasadli na električku a pomaly sme sa približovali. Prišli sme a uvideli sme stáť bezdomovcov v jednej veľkej búde a sestričku, ktorá im nalievala po-lievku. Všetci ju rýchlo pili a boli šťastní, že majú aspoň niečo. Báli sme sa vojsť

dnu, ale potom sme sa odvážili. Vošli sme a začali im rozdávať chleby. Všetci nám ich skoro trhali z rúk a poniektorí si dokonca vzali aj tri chleby. Vtedy som si uvedomila, čo pre nich znamená jeden krajec chleba. Ako tam sedeli, jedli a rozprávali sa, tak mi pripadali aj celkom šťastní. Rozprávali sme sa s jedným bez-domovcom, ako sa tu dostal. A prišlo mi ho ľúto, aj keď si za to môže sám, že skončil tak, ako skončil. Pomohli sme sestričke a šli sme dnu, kde spávajú. Tam sme odovzdali ostatné chleby. Vošli sme aj do izieb - na posteliach ležali chorí, už zmierení so svojím osudom. Skoro sa pobili o chleby. Keď sme vyšli z budovy, tak mi ich prišlo ľúto, a bolo mi smutno, že niektorí ľudia takto skončia. Preto sa budem snažiť, aby sa mi to nikdy nestalo. Obdivovala som sestričku, ako to tam všetko zvláda a že im dokáže pomôcť. Lebo nie každý dokáže byť pri bezdomovcoch len tak. Som veľmi rada, že sme im mohli aspoň takto pomôcť. A ešte ma veľmi prekva-pilo to, že bezdomovci verili v Boha a rozprávali sa o Ňom. Nám vraveli, nech máme zdravie od nášho Pána Boha a takto podobne. Potešilo ma, že aj keď sú v takej biednej situácii, nepre-stali sa spolie-hať na Boha. To je môj dojem.

Spracovala: Zuzka Fogašová

1.2.

3.

6.

4.5.

7.8.

9.10.

11.

14.15.

16.17.

18.

22.23.

19.

20.21.

12.13.

19. apoštol “neveriaci ...”

Znenie tajničky posielajte na mailovú adresu luce@zmm.sk alebo na t. č. 0911 220 313. Ceny do súťaže venuje sestra koordinátorka.

Výhercovia z minulého čísla: Jarmila Gabrišová zo Sokoloviec, Veronika Čubáková z Baškoviec a Stanislav Stanovčák z Jasenoviec. Gratulujeme!

1. kto nosí detom cukríky 6. 12.? 2. hlavným Božím priká-zaním je prikázanie...3. v Nitre na Oravskej 10 sídli ... ZMM

4. Abrahámov syn5. biele rúcho pod ornátom

6. katedrálny chrám skrátene 8. hora premenenia

7. cím bol sv. Ondrej predtým,

ako sa stal Ježišovým uceníkom?

9. kvet - symbol nevinnosti

10. nemôžete slúžit Bohu aj .... 11. kto mal hebrejské meno Šavol?12. koniec modlitby

13. jeden zo svetadielov

14. ZMM vydalo knihu Skrytý ...

15. známe heslo v

ZMM: “ZMM je...”16. kolko rán zoslal Boh na Egypt?

17. kam poslal Boh Jonáša

hlásat pokánie?18. tretia božská osoba

19. apoštol “neveriaci ...” 20. miestne spolocenstvá v

okolí tvoria ... centrum

21. posledné slová Ježiša na kríži

22. kto dal v Betleheme

povraždit neviniatka? 23. potok tecúci pod Olivovou horou

24. sviatok zoslania Ducha Svätého

25. pútnické miesto vo Francúzsku

26. zber obilia 27. piate Božie prikázanie

28. Centrum ZMM sídli v...29. má meniny 13.12.

30. krajina, kde žil Ježiš

26.

30.

29.28.

27.

25.24.

ˇ

ˇ

ˇ

ˇ

ˇ ˇ

ˇ