Letný tábor Zákopčie...........22-23 Život s Karolom...................23-24 Hajdukfest 2008..................24-25Stretnutie JMV v Lurdoch...26-31 Rozhodné „áno“..................32-33 Región východ....................34-35Pouť na Hostýn...................36-37

z histórieAnička Pápežová a Ruženka Marková.............................38-39 zamyslenie Nezabúdajme na Boha........40-41 svedectvo Môj život po prijatí do ZMM..42-43Panna Mária pomohla.............44Nech to Pánu aneb..............44-45 Zázrak v škole.....................46-48 lúčez redakcie + predplatné.......49-51

6-2008 OBSAH

úvodníkPrijať Ježiša celým srdcom..........3

ľudia ako my Bl. Giuseppina Nicoli...............4-5 spiritualita Služba chudobným IV..............6-8 aktuálne Rok služby..................................9 stretko Kto je moja rodina?.............10-11 na koberček Sr. Mária Pavla....................12-16 listáreňPíše sestra vizitátorka...............17 čo bolo? Animazlet............................18-19Obnova v Jasenovciach.......20-21

2   Lúče 6/2008

prijať ježiša celým srdcom

Drahí mladí priatelia, drahé sestry a kňazi animujúci spoločenstvá ZMM a všetci tí, ktorí akýmkoľvek spô-

sobom podporujete naše Združenie!

Som veľmi rada, že v týchto dňoch, keď prežívame radosť z nášho novonarodeného Spasiteľa Ježiša Krista,

čas pokoja a lásky, čas Vianoc, vás môžem pozdraviť i prostredníctvom nášho časopisu Lúče a poďakovať vám za všetko, čo robíte pre deti a mladých v ZMM. Boh pozná vaše modlitby, obety i dary a odmení ich svojím požehna-ním a láskou. Ja však chcem aspoň týmto malým slovkom „ďakujem“ vyjadriť to, čo cítim vo svojom srdci. Ďakujem vám za všetko pekné, čo sme mohli spoločne prežiť v tomto roku, za vašu úprimnosť a ochotu budovať Božie kráľovstvo v mladých srdciach i v srdciach chudobných, za túžbu osláviť Boha svojim životom. Hoci sa každý z nás snažil o dobro, predsa sa nám niekedy podarilo zlyhať, a preto vás chcem poprosiť o odpustenie za všetko to, čo v mojom postoji voči vám nebolo v súlade s Láskou. Počas týchto dní, keď prežívame Vianoce ako sviatky príchodu Spasiteľa, všetko nadobúda nový zmysel: darčeky sú pre nás symbolom Kristovej lásky, vianočný stromček ožiare-ný sviečkami sa stáva symbolom Svetla – Ježiša Krista. A tak detská radosť z malého Ježiška, ktorý prináša krásne darčeky, v nás rastie v radosť z Krista, ktorý nám priná-ša spásu. Drahí moji, prajem vám, aby sme tohtoročne vianočné sviatky prežívali tak, ako ich prežívala naša Nebeská Mamka Panna Mária a svätý Jozef. Oni verili, že Ježiš je Spasiteľom sveta, hoci pred sebou videli iba malé, bezbranné dieťatko, úplne odkázané na ich pomoc. Verili a klaňali sa mu, hoci prišiel na svet v chudobnej maštali. Mária a Jozef prijali Krista celým srdcom, prijali ho na celý život, aj keď pre neho prišli o všetko, i o vlasť. ON bol pre nich všetkým. Boh sa stal jedným z nás a prebýva v každom z nás. Môžeme ho stretnúť vo svojom bratovi, či sestre, v chudobnom i v bohatom. Ukrýva svoju tvár vo mne, ale aj v každom mojom blížnom. Prijmime ho s vierou a s láskou, prejavme mu svoju úctu, lásku a ak je možné, i konkrétnu pomoc. Potom aj pre nás, tak ako pre Máriu a Jozefa, bude Ježiš všetkým. Požehnané prežitie vianočných sviatkov a skutkami lásky naplnené dni nového roku 2009 zo srdca praje a pri jasliach Novonarodeného Spasiteľa vyprosuje s. Beáta Kasášová, DKL

 Lúče 6/2008  3

Bl. Giu

sepp

ina

NIC

OLI

Narodila sa 18. novembra 1863 v dedine Casatisma, v okolí Pávie. Jej otec bol sudcom a matka dcérou

advokáta. Giuseppina bola piata z desiatich detí a pre jej dobrotivosť ju všetci mali radi. Získala diplom učiteľky a túžila venovať sa výchove chudobných detí, čo ju veľmi priťahovalo.

V priebehu niekoľkých mesiacov sa rozhodla

opustiť svoju rodinu a vstúpiť ku Dcéram kresťanskej lásky: Kristus náhle uchvátil jej srd-ce. Sestra Giuseppina Nicoli pricestovala do Cagliari loďou 1. januára 1885; mala sotva 21 rokov. Hneď začala hor-livo pracovať vo svojej novej misii v Cagliari, na Sardínii. Bola určená, aby učila diev-čatá v Ústave Prozreteľnosti, ale jej činnosť sa neobmedzila len na vyučovanie. Napriek slabému zdraviu sa nešetrila a ako tridsaťročná ochorela na pľúcnu tuberkulózu, na ktorú trpela až do smrti. V roku 1899 bola menovaná za predstavenú sirotinca v Sas-sari. Tam naplno zažiarila jej ženská vitalita, obohatená životnou skúsenosťou. Obnovila Združenie mariánskych dietok, zhromaždila Panie kresťanskej lásky a radila im ako slúžiť chudobným. Podnecovala deti k účasti na hodinách náboženstva, na ktoré každú nedeľu chodilo mnoho chlapcov a dievčat. Okrem toho založila Náboženskú školu pre vysokoškolákov, aby ich tak pripravila stať sa dobrými učiteľmi, preniknutými vierou.

V roku 1910 bola sestra Giuseppina menovaná za provinciálnu ekonómku a odišla zo Sassari do Turína.

O osemnásť mesiacov neskôr bola zvolená za direktorku seminára dcér kresťanskej lásky. 7. augusta 1914 Proz-reteľnosť priviedla sestru Guiseppinu na Sardíniu do „Námorníckej materskej školy“ v Cagliari. V tejto štvr-ti, ktorá bola strediskom veľ-kého rozvoja, bolo tiež veľa

chudobných rodín. Žili v nezdravých domoch, v handrách a keďže nemali prácu, prežívali vďaka nie práve najčestnejšie-mu spôsobu. Keďže deti boli chudobné, nemali možnosť vzdelávať sa a tento nedostatok ich viedol k zlému správaniu. Vyhlásenie prvej svetovej vojny ešte skomplikovalo situáciu. Popri chudobe a materiálnej biede sestra Giuseppina objavovala aj skrytejšie zranenia morálnej a duchov-nej biedy: pochopila nutnosť vzdeláva-nia tejto mládeže, ktorú zhromažďovala vďaka Náboženskej škole a vyučovaniu v „Námornom inštitúte“. Zaujímala sa aj o mladých, ktorí vo veľkom počte pracovali v továrňach na tabak a veno-vala sa im prostredníctvom duchovných cvičení. Mala starosť aj o mladé dievča-tá, ktoré prichádzali z dedín do mesta, aby sa najímali do služby bohatých rodín. Sestra Giuseppina dbala na to, aby spoločne prežívali chvíle radosti a uvoľnenia a učila ich čítať a písať. Avšak najznámejšou sa stala vďaka tzv. „uličníkom s košíkmi“, ktorí boli v meste známi pre svoj pracovný nástroj: košík. Títo chlapci boli jej ustavičnou starosťou: celé húfy týchto dospievajúcich, bosých, nedostatočne oblečených a hladných detí sa tlačili v blízkosti mestskej tržnice, neďaleko námorníckej materskej školy. Zarábali si na živobytie tak, že ľuďom, ktorí sa zastavili v meste, nosili batožinu

zo stanice alebo z prístavu, alebo v ko-šíkoch

prenášali nákup, ktorý si panie zakúpili na trhu. Často klopali na bránu školy, aby poprosili o niečo, čím by zahnali hlad. Sestra Giuseppi-na, spolu so sestrami komunity, im prejavo-vala láskavosť dobrej

matky: získala si ich, pretože veľmi potrebovali pozornosť a lásku. Svojou dôverou a priateľstvom ich pritiahla k stretnutiu s Pánom. Premenovala ich na „Máriiných šarvancov“, čím ich zverila pod ochranu Panny Márie. Učila ich a pripravovala k získaniu nejakého remesla. Hovorila im o Bohu a podpo-rovala u nich vedomie vlastnej ľudskej dôstojnosti. V poslednom roku jej života, v roku 1924, bola sestra Nicoli so všetkými sestrami komunity, vystave-ná verejným urážkam. Sestra Giuseppina prijímala toto ohováranie v tichosti a správca školy napokon uznal svoj omyl. Na svojej smrteľnej posteli mu odpustila veľkodušne a s úsmevom. Zomrela 31. decembra 1924.

Sestra Giuseppina Nicoli bola bla-horečená 3. februára 2008 v meste

Cagliari (Sardínia), ktoré bolo svedkom jej horlivej lásky. Na jej príhovor už mnohí ľudia obsiahli milosti. Pre jej blahorečenie bol uznaný zázrak náhleho uzdravenia z kostného nádoru s bed-rovou zdureninou jedného mladého vojaka z Milána. Pravidlom celého jej života bola láska: denne kráčala po ceste hlbokej pokory a usilovala sa žiť to, čo povedal náš Zakladateľ: „Ó, drahé sestry, je to naozaj pravda: v osobe chudobných slúžite samému Ježišovi Kristovi!“ (Sv. Vincent de Paul)

 Lúče 6/2008  5

služ

ba c

hudo

bným

IV.

Drahí mladí priatelia! Počas roka sme sa spolu za-mýšľali nad službou chudobným, nad jej zmyslom,

významom a spomenuli sme si niektoré čnosti, ktoré nám pomáhajú k jej skvalitneniu. Keďže verím, že ste zapálení pre službu Vašim blížnym, s ktorými sa denne stretávate, je dobré sa teraz zamyslieť aj nad nástrahami, s ktorými sa na našej ceste môžeme stretnúť a ktoré budú chcieť zabrániť tomu, aby sme zostali verní našej prvotnej horlivosti a nadšeniu. Ľahké je začať, ale ťažšie vytrvať. Uvažujme teda o tom, čo je príčinou, že človek kedysi tak nadšený zrazu ochabol. Alebo že pec, kedysi tak silne horiaca, vyhasla.

1 Fyzická lenivosť. Niektorí ľudia sú od prirodzenosti leniví. Niektorí sa lenivými stávajú. Príčin je veľa.

Jednou z mnohých je spohodlnenie, nedostatok fyzic-kého pohybu, fyzicko-duševno-duchovných stimulov a osvojenie si konzumného životného štýlu. Dôsledky sú hrozné: pribratie na váhe, nedostatok pohyblivosti, pohodlný životný štýl, hedonizmus (pôžitkárstvo) a pod. Vy mladí ste vo veku, kedy sú vám mnohé dary, ktoré vlastníte prirodzené a vôbec vás nenapadne, že to tak vôbec nemusí byť. Napríklad ste na vrchole duševných schopností, telesnej výkonnosti i slušného vzhľadu. Teraz to máte preto, lebo to patrí do výbavy vášho veku. Nezaslúžite si preto za to žiaden obdiv! No neskôr sa tieto veci začnú postupne strácať. Duševnú výkonnosť a fyzickú pohyblivosť a celkovú sviežosť si uchová len ten, kto na tom cielene pracuje: učenie sa, čítanie, pohyb, šport, striedme stravovanie. Hovorí sa, že v „druhej polovici svojho života žneme to, čo sme zasadili v prvej polovici svojho života.“ Preto vás chcem povzbudiť, aby sa už dnes orientovali týmto smerom. Aby ste si urobili vo svojom živote zmeny - niekedy možno až radikálne: odkloniť sa od života pohodlia, užívania si, vychutnáva-nia, hovenia si. To je nielen hanba pre toho, koho pec má horieť pre veci Kristove, ale je to aj najlepšia cesta k smrti ducha (ale i tela).

2 Duchovná lenivosť a strach. Okrem telesnej lenivosti existuje aj lenivosť duchovná. O tej sa dosť píše v

literatúre jednak profánnej, ale aj duchovnej. Ide o ne-schopnosť (alebo skorej neochotu) človeka ísť s odvahou

6   Lúče 6/2008

bez energie, bez nadšenia, bez životné-ho smeru.

Čo s tým? Kde je riešenie problému lenivosti tohto typu? - Odvaha

vykročiť do života, stať sa dospelým. Na to treba kultivovať svoju vieru a dôveru v Boha (Boh ma predsa volá a vedie a preto mi dá všetko, čo potrebujem). - Prekonať vnútorný cynizmus tým, že sa zameriame na to, že Boh a ľudia s nami počítajú a že sme im zaviazaní prispieť svojím podielom a že oni s naším podie-lom počítajú. Obľúbiť si riziko. Mať rád risk a tešiť sa z nových skúseností a to aj napriek tomu, že nám občas veci nevyjdú. Potrebujeme orientačný bod. Tento nám najlepšie ponúkne meditácia a modlitba, v ktorej sa postavíme pred Boha a žiadame, aby nám ukázal naše miesto v jeho plánoch. Prevzatie zod-povednosti za svoj život do vlastných rúk. Neobviňovať iného za to, že sme svoj talent museli zakopať (por. Mt 25, 14-30).

3 Strata ukotvenia. Predstav si loď, ktorá sa odviazala od ukotvenia na

brehu. Začne si plávať podľa toho, ako fúka vietor. A keď vietor zosilnie a na-stane búrka, loďka je zmietaná krížom-krážom, ba hrozí jej potopenie. Tak je to aj s člove-kom, ktorý stratil svoje ukotve-nie. Pre veriaceho človeka je ukot-

do sveta a rozvíjať v ňom svoje dary a talenty; vlastne to najlepšie, čo do neho Boh vložil. Veľa ľudí - aj keď to sami budú sotva takto vnímať - má strach opustiť detstvo a vykročiť do nehostin-ného sveta. Vždy potrebujú niekoho, aby ich vodil za ručičku, ofukoval im rany alebo ich chránil pred silou a drs-nosťou sveta.

Niektorí autori popisujú tento druh lenivosti termínom strach z opus-

tenia svojej pohodlnej zóny, t.j. zóny, v ktorej sa cítime dobre (napríklad jezuita John Powell). Je to zóna akejsi vnútor-nej istoty. Mnohí z nás, napríklad, nie sú nikdy schopní opustiť zónu svojho detstva. Takíto sa podobajú istému Jaimemu, o ktorom hovorí nasledu-júca príhoda. Jeho otec prichádza k nemu zavčas rána a hovorí mu: „Jaime, vstávaj!“ „Nechce sa mi,“ hovorí Jaime. „Vstávaj, treba ti ísť do školy,“ pokračuje otec. „Nejdem do školy, otec,“ hovorí Jaime. „Prečo?“ pýta sa otec. „Pre tri dôvody,“ hovorí Jaime. „Po prvé, lebo v škole je nuda; po druhé, lebo deti si so mňa uťahujú; a po tretie, lebo nenávi-dím školu.“ „A ja ti dám zasa tri dôvody, pre ktoré tam pôjdeš,“ hovorí otec. „Po prvé, lebo je to tvoja povinnosť; po druhé, lebo máš už 45 rokov a po tretie, lebo si riaditeľom školy“ :).

Podľa tohto je lenivosť ochablosťou umŕtveného, uduseného ducha. Keď

tu hovoríme o duchu, môžeme pokoj-ne myslieť aj na Ducha Svätého. Duch Svätý je duchom pohybu, energie, sily, nadšenia, ohňa, vetra. Človek, ktorý má živého ducha, je takýto. No človek, v ktorom tento duch ochabne alebo zomrie, všetko toto stráca. Je nečinným,

 Lúče 6/2008  7

vením Boh. Toto ukotvenie je veľmi krehké. Ľahko sa môže utrhnúť. Ak sa naň nedohliada, loďka nášho povola-nia sa môže dostať na plytčinu a môže jej hroziť chaos a zničenie. Preto je nevyhnutné, aby sme trávili veľa chvíľ v refl exii a modlitbe, kde by sme si ne-ustále pripomínali, čo a kto je dôvodom našej viery a našich životných záväzkov. Mnohí modlitbu podceňujeme. Ak sa dostaneme do hektického životného štýlu, začneme ju skracovať a zanedbá-vať. Dôsledky sa neukážu hneď. Prídu však neskôr a to dosť často vo chvíli, keď sme si na rutinu bez modlitby už zvykli. Zmena tejto rutiny nebude ľahká. No je to záležitosť života a smrti.

4Vyhorenie. Ďalšou príčinou nastole-nia pohodlného života je vyhorenie

(burn out). Vyhorenie priamo súvisí so stresom. Stres je prekročenie únosnej miery organizmu. Ak k tomu dochádza často, organizmus sa vyčerpá a zode-rie. Kedy sa vyhorenie objavuje, čo je jeho príčinou? Nie je to, ako by sme sa mohli nazdávať, množstvo povinností. Je to skorej neschopnosť mať nad tými-to povinnosťami kontrolu. To znamená, nemám možnosť povedať nie niektorým z nich, keď to nestíham.

Istý kňaz sa vraj rozhodol, že bude mať jeden deň v týždni voľný. Istá farníčka

ho súrne potrebovala. Keď ho potom našla a dozvedela sa, že on mal voľný deň povedala mu: „Otče, diabol si nikdy neberie voľno. Ten pracuje stále.“ Kňaz jej na to hovorí: „Keby som ho nasledo-val, bol by som po čase ako on: diabol. A navyše, ako viete, Boh si jeden deň v týždni urobil voľno.“

A toto je pravda s mnohými z nás. Nevedno z akého dôvodu mnohí

sa rozhodneme pre akýsi svätý maso-chizmus: robiť od svitu do mrku, nemať ani minútu voľno a nemyslieť na seba. A skončí to v nemálo prípadoch vyhore-ním. Človek stratí záujem o veci, stratí šťavu, oheň, prestane ho baviť všetko. Nie sú zriedkavé ani telesné symptómy. A máme zo seba ruinu. Nehovorím, že občas netreba aj potiahnuť. No treba to vedieť správne rozoznať. Boh dáva silu - veľa sily - tým, ktorí sa derú v jeho vinici. No nečakajme, že nám ju bude dávať, keď my nebudeme s ňou nakladať rozumne. Riešením je teda dobre vyvážený život. Povinnosti, oddych, relax, pohyb, hobby. Robil to aj Ježiš. Okrem nespočetného množstva prípadov v evanjeliách, kde sa hovorí, že Ježiš sa utiahol sám na osamelé miesto, pozornosť si zaslúži aj Ježišov postoj, popísaný u Marka (Mk 3, 7-12): „Ježiš sa so svojimi učeníkmi utiahol k moru. Šiel za ním veľký zástup z Galiley a Judey i z Jeruzalema a z Idumey; ba aj zo zajordánskych krajov a z okolia Týru a Sidonu prišlo k nemu veľké množstvo ľudí, lebo počuli, čo robí. Tu povedal svojim učeníkom, že mu majú pripraviť loďku, aby ho zástup netlačil. Lebo mnohých uzdravil, takže všetci, čo mali nejakú chorobu, tisli sa k nemu...“ (netlačil, v gr. «thlibo», čo znamená skorej neroztlačil...). Tento text jasne poukazuje na to, že Ježiš si dával pozor na to, aby ho dav, okolnosti, situácie neroztlačili. Mal pripravenú loďku, ktorá mu v prípade, že sa dostane do streso-vej situácie pomôže z nej uniknúť... Čo je mojou loďkou, ktorú mám priprave-nú, aby som odišiel, keď budem cítiť, že je toho priveľa? (pokračovanie nabudúce)

8   Lúče 6/2008

ROK SLUŽBYAj v tomto roku sa uskutočnili letné tábory ZMM pre deti a mládež. Pre zá-padoslovenský región bola opäť vybratá za miesto konania tábora pekná obec Bošany.Napriek tomu, že sa organizá-tori snažili pristupovať zodpovedne k príprave na tábor, predsa vieme, že život prináša mnohé neočakávané situ-ácie. Ja sa chcem podeliť s tými, ktoré zapadajú do nášho tohtoročného rámca Roka služby, ktorý je vyhlásený v našom Združení na rok 2008.

Jednou udalosťou bolo, keď sa jedna pani so synčekom, mal asi 5 rokov,

ocitli pri farskom pastoračnom centre, kde sme mali tábor. Keď táto pani, ktorá bývala v tom čase v Krízovom centre Nádej (Útulok pre matky s deťmi) videla, že sa deti hrajú a jej chlapec sa túžil hrať spolu s nimi, požiadala nás, či by sa nemohol k nim pripojiť. Súhla-sili sme a hneď sme sa dali s ňou do rozhovoru. Zistilo sa, že je ubytovaná v spomínanom zariadení a že sa trápi ako riešiť svoju fi nančnú situáciu. Našli sme pre túto zronenú ženu aspoň čiastočné riešenie a ponúkli sme jej, že sa môže aj s chlapcom zúčastňovať programu a taktiež sa u nás stravovať.

Ďalšia udalosť, ktorá sa udiala počas druhého turnusu: pri

pastoračnom centre sa objavila pani s dvomi synmi a bolo vidieť, že niečo chce, už aj podľa toho, že sa pýtala niečo detí, ktoré jej nevedeli pomôcť, a preto sa jej jeden animátor spýtal, čo si praje a ona sa mu zverila so svojím problémom. Problém spočíval v tom, že tejto žene počas roka miestny správca farnosti dovoľuje

bývať v pastoračnom centre, ale keď sú tábory, alebo iné akcie v budove, musí priestor so všetkým, čo má, opustiť. Pár dní niekde bývala, ale už nemala kde bývať a tak sa prišla pozrieť, či by sa predsa len nenašlo nejaké miesteč-ko pre ňu a pre synov. Po chvíli prišla sestrička a umožnila im, že môžu bývať v poslednej izbe a tiež sa zúčastňovať aktivít tábora. Dievčatá, ktoré boli v tejto izbe sa presťahovali do inej izby (bolo tam miesto ešte práve pre ne) a neúplná rodinka bola ubytovaná. Diev-čatám, ktoré sa vysťahovali z tejto izby a potrebovali vedieť, že ich okolie vníma bolo odmenou, že chlapci v blízkej izbe si želali, nech neodchádzajú (nevedeli, že sa iba sťahujú :-).

Milí ZMM–áci, želám vám i sebe, aby sme sa čoraz viac riadili slovami z doku-mentu 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (Radosť a nádej), ktoré znejú: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťa-mi a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Mário Stehlík, Nitra

 Lúče 6/2008  9

kto j

e m

oja

rodi

na?

Milí ZMM-ácki animátori, spomínate si ešte na heslo minuloročného Zletu ZMM 2007? Správne, “Urob-

te všetko, čo vám povie,“ hovorí Panna Mária na svadbe v Káne. Povedala to vtedy a hovorí to aj každému jedné-mu z nás. Dnes by sme sa však zamerali na manželský pár, ktorý sa rozhodol spojiť svoje životy a založiť si rodinu. Viac-menej to čaká aj nás, drahí animátori, a čaká to aj našich zverencov, deti, pre ktoré pripravujeme stretnutia. Niektorých povolá Boh k zasvätenému životu, ale väčšina z nás si vyberie životného partnera a zatúži mať vlastnú rodinu. Máme však predstavu, ako by mala naša budúca rodina vyzerať? V Novom zákone evanjelista Matúš opi-suje situáciu, do ktorej sa dostala Ježišova Matka. Skúsme si prečítať stať Mt 12,46-50, v ktorej sa hovorí o tom, ako sa Ježiš pýta „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Nezávisle od situácie v evanjeliu sa nám vynára otázka - kto je moja matka a kto je môj brat, kto sestra a všet-ko vlastne akosi dohromady - Kto je moja rodina? Ako funguje moja rodina, ako ja fungujem v rodine, ako by som chcel aby to bolo, čo by som naopak nechcel atd.? Základným cieľom tohto stretnutia je uvedomiť si, z akej rodiny pochádzam, uvedomiť si kladné aj záporné veci v mojej rodine a reálne sa pozrieť na situáciu z nadhľadu, v pravde. (Od teba ako animátora skupinky očakávame, že vieš, z akých sociálnych a rodinných pomerov ti prichá-dzajú deti na stretnutia, podľa toho aj citlivo zvoľ slová na tomto stretku, lebo rodina je veľmi citlivá téma a z nej si človek prináša najviac požehnania, ale aj zranení na duši.)

Aktivita č. 1 (10 minút, meditačná hudba alebo ticho): Stretkáčom sa rozdajú perá a papiere, na ktoré si poznačia do troch stĺpcov :1. Dieťa musí byť milované. 2. Dieťa musí byť akceptované. 3. Dieťa musí mať pocit bezpečia. Ku každému bodu si zapíšeme najmenej tri situácie v rodine, kedy sme toto ako deti alebo dospievajúci v rodine zažili. Napr. ku bodu č. 1. - rodičia ma kŕmia 17 rokov, pohladili ma naposledy včera, kúpili mi dar, mama upiekla tortu, otec ma naučil hrať šach... 2. rešpektovali môj názor, rozprávali sa so mnou, vypočuli ma, oslavovali moje narodeniny, akceptovali môj výber školy, brali ma vážne, nebanalizovali môj názor vtedy a vtedy... 3. mám

10   Lúče 6/2008

a s čím som nebol vo svojej rodine spokojný. Či už konanie otca a mat-ky v určitej situácii, organizácia, neprimerané reakcie, a i. Na druhú polovicu papiera potom napíšete, ako by ste si to chceli zariadiť vo vlastnej rodine. Treba si uvedomiť, že tu nejde o vyčítanie chýb a ne-dostatkov niekoho v rodine, ale ide tu o uvedomenie si práve týchto nedostatkov, aby sme sa ich potom dokázali vyvarovať. Najskôr si ich však musíme uvedomiť a prijať ako realitu. Potom si môžeme zariadiť vlastnú rodinu a neopakovať „chyby“ našich rodičov. Táto druhá aktivita sa može použiť prípadne aj na daľšom nasledujúcom stretnutí, ako „ná-väzná aktivita“ pre ďalšie stretnutie s podobnou tematikou, alebo sa môže použiť na tom istom stretnutí, ako sme použili aktivitu č.1.

Záver: Na záver stretnutia odporú-čame voľnú diskusiu o tom, kto si čo napísal na svoj papier, možno si niekto uvedomil dôležitú vec, ktorá by mohla pomôcť riešiť situáciu v iných rodinách, alebo niekto len potrebuje svoj problém vypove-dať, a možno sa spolu dopracujete k riešeniu. Všetky slová sú dôverné a mali by na to pamätať všetci členo-via diskusie, takže diskrétnosť a citli-vosť sa predpokladá nielen u animá-tora, ale aj u všetkých zúčastnených. A úplne na záver si animátor môže pripraviť krátku meditáciu na tajom-stvo posvätného ruženca „Svadba v Káne“ a potom sa pomodlíte tento desiatok za svoje súčasné rodiny a aj za svoju budúcu rodinku. Ave Mária! Maruška

vlastnú posteľ, izbu, poličku stôl, mám kde bývať, mohol som sa na nich (na rodičov) obrátiť s problémom... Rodina je našim základným životným prostredím, tam sa rozvíja náš život, for-muje sa náš charakter a životné postoje. Rodičia predstavujú našu prvú autoritu, s ktorou sa stretávame, sú našimi prvými vychovávateľmi. Ich vplyv a význam pre našu výchovu sa v absolútnej väčšine prípadov nedá nahradiť. Ak mali naši rodičia harmonické manželstvo, tak sme veľmi šťastní jedinci na tejto planéte. Osobný príklad oboch rodičov je pre dieťa veľmi dôležitý, ba priam nenahra-diteľný. Napríklad matka dáva dieťaťu cítiť intimitu lásky, otec ukazuje dieťaťu cestu a vzťah k ľudskej spoločnosti. Ako sme sa už v predchádzajúcej aktivite zamýšľali, aké dary sme my rodine dostali a stále dostávame, je potreb-né vedieť, že tieto tri zložky musia byť zastúpené rovnomerne. Ak sa ide z extrému do extrému, ich nadbytok, ale hlavne nedostatok akejkoľvek z nich vedie k chybnému vývoju psychiky a k deprivácii. Najčastejšie sa stretávame s tým, že rodičia nevenujú svojim deťom dostatok času, či už kvôli práci, kariére, sebarealizácii, obetujú málo času pre ro-dinu a zabúdajú, že pozornosť venovaná deťom sa mnohonásobne vráti. V ro-dinnom prostredí potrebuje dieťa lásku a pozornosť oboch rodičov. Ak chceme raz niekoho obdariť láskou, musíme túto lásku spoznať, prežiť a prijať. (Z knihy Tamášová, Viola: Teória a prax rodin-nej edukácie. Axima 2007.)

Aktivita č. 2.: Papier A4 rozdelím na dve polovice, pričom na prvú polovicu napíšem, čo sa mi nepáčilo

 Lúče 6/2008  11

Sr. M

ária

Pav

la

Milosrdný Ježiš ju oslovil a ona sa rozhodla ísť za Ním a ohlasovať Božie Milosrdenstvo cez skutky

milosrdnej lásky. O kom bude vlastne reč? Predsa o sr. M. Pavle, alebo jednoduchšie o Katke Stanovčákovej, našej ZMM-áčke, ktorá svoj mladý rehoľný život trávi v malej komunite Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva v Čechách.

Sr. M. Pavla, mohli by ste sa nám v skratke predsta-viť? Áno, pokúsim sa. Som jednou zo sestier päťčlennej komunity v Dvore Králové. Je to moje prvé spoločenstvo, kam smerovali moje kroky po zložení prvých sľubov. Som tu 4 mesiace a učím sa zvykať si na malú komunitu, lebo 5 sestier je predsa len o niečo menej ako 100, s ktorými som bola v Krakove počas dvojročného noviciátu.

Čo pre vás znamená vaša rodina, súrodenci?Moja rodina a súrodenci sú pre mňa bohatstvo, ktoré si nesmierne vážim a som na ňu hrdá o to viac, keď vidím, že v dnešnej dobe je tak málo dobrých a svätých rodín. Myslím si, že práve v rodine som nachádzala a stále nachádzam podporu, porozumenie a silu prekonávať aj ťažšie situácie. Rodina bola pre mňa asi prvým miestom, kde sa formovalo a rodilo moje povolanie. Veľmi si vážim každého člena mojej rodiny a som veľmi rada, že ma moji rodičia obdarovali troma súrodencami. Je to úplne iné mať niekoho okolo seba, ako byť sama. Vždy sme si rozumeli a pomáhali sme si, hoci nie vždy to bolo medzi nami “ružové“. Myslím si, že každý, kto má súrodenca, vie, o čom je reč. Najväčšiu silu mi dodávala každodenná modlitba ruženca, kde mal každý svoj desiatok. Myslím si, že je to asi jediné, čo nás aj teraz, hoci sme z domu preč, denne spája a napĺňa šťastím, že ten druhý na mňa určite myslí.

Môžete nám prezradiť ako sa zrodilo vaše povolanie?Neviem ako začať, lebo každý moment pri zrode môjho povolania bol veľmi dôležitý. Moje povolanie sa rodilo už od malička. Pamätám sa, ako som hovorila, že budem rehoľnou sestričkou. Okrem vincentiek som nepoznala bližšie žiadne sestry. Bola som v kontakte a občas som videla saleziánky a neskôr, keď som už pracovala, sestry

12   Lúče 6/2008

Boh si pre mňa prichystal niečo iné, niečo, čo sa v tej chvíli nedalo opísať. Ale jedno viem určite, že to bol ten prvý rozhodujúci krok, kedy som Bohu pove-dala Áno, idem za Tebou! :) Tu som sa začala vracať do minulosti a začala som si ukladať “kamienky do mojej mozaiky života“. Spomenula som si na to, ako

som V 15-tich bola s mamkou na sviatok Milosrdenstva v Krakove a ako ma oslovil jeden poľský kňaz, či nechcem vstúpiť do rehole, v ktorej bola aj sv. Faustína Kowalská. Ja som vtedy nesmelo pokývala ramenami, že neviem. Spome-nula som si na na Denníček sv. Faustíny, ktorý mi dali sestričky vincentky, keď som bola u nich na brigá-de. Na obraz Božieho Milosrdenstva, ktorý mi dala sestrička, kto-

rá si robila poriadok a tiež iný obrázok, ktorý mi počas služby iná sestra vložila z ničoho nič do vrecka. Ja som ho v tej chvíli nechápavo vytiahla, pozrela sa naňho a vložila späť. Až v izbe, keď som sa naň opäť pozrela, som pochopila, že mi Pán Boh dáva znamenie. Bol to asi 5. deň, keď som sa modlila o rozpoznanie jeho vôle. Najkrajšie pre mňa bolo, keď som čakala na odpoveď od sestier Matky Božieho Milosrdenstva, ktorým som písala. Odpoveď na môj list akosi neprichádzala. Raz počas nočnej služby, kedy som mala výročie svojho krstu, som prosila Ježiša, že by mojím najkraj-

apoštolátu sv. Františka, misionárky lá-sky, boromejky. V tom čase som si dáva-la otázku, ku ktorým sestrám mám vstú-piť, keď na celom svete je toľko reholí. Odovzdala som to P. Ježišovi a prosila som Ho, aby mi to On sám dal poznať. Po skončení maturity som si myslela, že vstúpim k sestrám vincentkám, ale ešte som to necítila, hoci som od malička túžila po rehoľnom živote. Mojou túžbou bolo odísť ako dobrovoľníčka na Sibír, ale poslušná rodičom som sa toho zriekla. No nebola som smut-ná, lebo P. Ježiš mi cez s. Marian-nu pripravil prácu, o ktorej som stále snívala. Starala som sa o cho-rých, trpiacich a starých kňazov v Starej Bo-leslave v Čechách. Túto prácu som mala veľmi rada. Pracovala som tam 4 roky. Medzitým som chodila s jed-ným chlapcom a dávala som si otázky. Čo teraz? Kde ma, Pane Bože, chceš mať - v manželstve alebo v reholi? Na jednom celoštátnom stretnutí mládeže v Čechách sme mali priniesť obyčajný malý kamienok a položiť pod kríž, ktorý daroval Ján Pavol II. mladým. Tam sme mali zložiť všetky svoje starosti, rados-ti, bolesti a trápenia. Tu som s týmto kamienkom zložila vopred položené otázky a v tej chvíli som vedela, že s tým chlapcom sa musím rozísť, lebo Pán

 Lúče 6/2008  13

ším darčekom bolo, ak by mi v ten deň prišiel list od sestier. Keď som vstala po nočnej, na stole som našla list. Veľmi ma

to potešilo a ďakovala som Ježišovi, že mi takto preukázal svoju lásku. Toto boli asi najdôležitejšie momenty pri zrode môjho povolania.

Určite keď ste sa rozhodovali ísť na cestu za Kristom, museli ste zane-chať mnoho vecí. Čo bolo najťažšie zanechať?Áno, máte pravdu! Bolo mnoho vecí, ktoré som musela zanechať, ako napr. môj obľúbený kabát, bicykel, kamará-tov... Ale čo bolo pre mňa najťažšie? Bol to môj chlapec, s ktorým som chodi-la a musela som mu povedať, že je tu niekto väčší. A moju prácu, ktorá ma napĺňala a dávala mi zmysel života.

Aký denný program máte vo vašej komunite a čomu sa konkrétne venujete vy?

Náš denný program je rôzny. Záleží od toho, ako máme svätú omšu. Ak ju máme ráno o 8:00, tak vstávame o 5:30 a o 6:00 máme ranné chvály a medi-táciu. Ak ju máme večer, tak vstávame o 6:00 a všetko sa posúva. Neskôr máme raňajky a po nej každá sestra ide do svojej práce. O 12:30 máme obed, ktorý predstihuje obedňajšie spytovanie svedomia. Neskôr je modlitba uprostred dňa a o 15:00 Hodina Milosrdenstva. Znovu je práca a individuálne modlitby, ako napr. ruženec, adorácia, čítanie... O 18:30 máme večeru. Po nej vešpery, adoráciu a kompletórium. O 22:00 sa ukladáme na nočný odpočinok a tešíme sa na nový deň, v ktorom budeme môcť

14   Lúče 6/2008

znovu spolupracovať s Milosrdnou Láskou nášho Pána. Ja spolu s inou sestrou pracujeme v nízkoprahovom centre STŘELKA, kde sa venujeme de-ťom, ktoré k nám prichádzajú z rôznych dôvodov.

Čím je pre vás rehoľný život, čím vás napĺňa a ako prežívate prítomnosť Boha vo svojom živote?Môj rehoľný život je pre mňa tým najcennejším pokladom, ktorý si chcem chrániť a vytrvať v ňom až do kon-ca. Ten poklad mi bol daný a preto si ho nechcem nechať len pre seba, ale chcem sa s ním deliť so všetkými, ktorých stretávam. Rehoľný život ma napĺňa šťastím, ale zároveň aj údivom, že si Pán Boh vybral okrem iných aj mňa, obyčajné dievča z dediny, aby som mohla šíriť a hlásať Jeho Milosrdenstvo cez slová, skutky a modlitbu. Prítomnosť Boha vo svojom živote prežívam tak, že som tu celá pre Neho, v Ňom a s Ním. Je to ako tanec nevesty a ženícha. Ježiš je mojím Ženíchom a ja som jeho nevestou. Tak ako Ženích pozýva do tanca svoju nevestu a nevesta sa necháva svojím ženíchom viesť, tak aj mňa pozval Ježiš do tanca, aby som spolu s Ním pretancovala celý život. Ak sú pri tanci silnejšie obrátky, On si ma privinie k sebe. Keď sa mi občas zatočí hlava, nemusím sa ani držať a keď sa mi zdá, že už padám k zemi, On si ma ešte silnejšie pritúli k sebe. Niekedy sa pri tanci stáva, že iní do nevesty narazia, ale vtedy cítim, že On ma chráni svojimi ramenami, aby mi nikto neublížil. Inokedy sa zasa nachýli k môjmu uchu a potichučky mi povie, ako ma veľmi miluje a chce byť so mnou celú celučič-kú večnosť.

Keď vás vidím, hneď mi napadne sv. sr. Faustína a Krakov. Ako vieme, dva roky noviciátu ste žili v Krakove v centre úcty Božieho Milosrdenstva. Mohli by ste nám povedať čo vám dalo toto miesto Milosrdenstva? Aký najkrajší zážitok ste prežili v noviciá-te? A čo vaše rehoľné meno?Toto miesto Milosrdenstva bolo pre mňa veľmi vzácne, ale musím priznať, že niekedy pri každodenných prácach a modlitbách sa táto podstata vytrácala a málo som si to uvedomovala. Pripo-mínali mi to pútnici, ktorí tu putovali zo vzdialených krajín a kľačiac pristu-povali k relikviám sv. Faustíny a obrazu Božieho Milosrdenstva. Som rada, že som mohla práve tu, v centre Božieho Milosrdenstva, kde žila a zomrela sv. Faustína, prežívať svoju formáciu. Môj najkrajší zážitok? Všetky dni v noviciáte boli pre mňa krásne, lebo boli prejavom Božieho milosrdenstva. Ale najkrajším dňom boli pre mňa moje prvé sľuby, lebo tým dňom som sa celá odovzdala Ježišovi a On prijal moje sľuby, lebo podvečer v ten deň sa ukázala dúha, ale nie obyčajná, ale dvojitá. On potvrdil viditeľne zmluvu, ako kedysi s prorokmi. Aj toto bolo prejavom veľkého Božie-ho Milosrdenstva. A čo moje rehoľné meno? Hmm... :) Teraz sa mi páči, ale zo začiatku som si nemohla zvyknúť. Chcela som Jana Pavla. Keď som dostala iba Pavla, nechápala som zo začiatku, aký má to význam a čo v sebe skrýva. Teraz začínam rozumieť a spájam si ur-čité súvislosti. Tak ako sv. Pavol navšte-voval určité cirkevné obce a bol stále na cestách, tak aj ja túžim hlásať Božie Milosrdenstvo tam, kde o ňom ešte nepočuli. Moje misijné cesty vedú cez Čechy, Poľsko, opäť Čechy a uvidíme,

 Lúče 6/2008  15

kam to bude neskôr. Mojím patrónom je Ján Pavol II., ktorý tiež rád cestoval a všade, kde prišiel zvestoval radostnú zvesť evanjelia.

Teraz si pospomíname na vaše fun-govanie v ZMM. Od koľkých rokov ste začali aktívne viesť spoločenstvo? Ako si spomínate na prijatie do ZMM? Čo je v ZMM najkrajšie? Čo vám dalo ZMM ako dievčaťu a čo vám dáva teraz, ako rehoľnej sestre?Spoločenstvo ZMM som začala aktívne viesť od svojich 14-tich rokov, kedy som bola prijatá za členku ZMM. Prijatie bolo veľmi slávnostné. Najkrajšie

v ZMM je asi to, že toto spoločenstvo vzniklo na výslovnú žiadosť Márie a stá-le trvá. Aj keď sú tam občas problémy, ale pritom vidíme, že je to Božie dielo. ZMM mi dalo istotu, že sa dá krásne prežiť mladosť, dalo mi mnoho skvelých priateľov. Predovšetkým dalo mi poznať Tú, ktorá sama chcela toto Združenie. Naučila som sa ju milovať a rozprávať sa s ňou ako s naozajstnou mamou. Ona bola, je a stále bude tou, ktorá ma privádza bližšie k svojmu Synovi. Bola to Mária, ktorá mi ukázala túto kongregáciu a priviedla ma do nej. Keď

som vstupovala do našej rehole, ešte som nevedela, že pred 90 rokmi sme si ako kongregácia zvolili P. Máriu za našu generálnu Matku. Teraz viem, aké boli dôležité prvé kroky v ZMM, kde som sa učila spoznávať našu spoločnú mamku.

Vieme, že ste často prichádzali po-máhať na tábory, ktorý zážitok vám ostal tak najviac v pamäti? Všetky tábory boli pekné a každý mal veľmi veľa bohatých zážitkov a skúse-ností. Najviac si cením jeden okamih, kedy všetky malé deti išli spať a my starší sme ostali celú noc v kaplnke pred svätostánkom. Bolo to veľmi krásne už len tým, že to nebolo nanútené, ale vy-šlo to z našej iniciatívy. Bola to najkrajšia noc a ešte krajšie ráno, lebo sme videli, ako sa rozjasňuje a ako začínajú čvirikať vtáčiky. Ostali sme v tichu a vychut-návali sme si túto chvíľu, v ktorej sme ďakovali Bohu za krásu prírody.

Čo by ste odkázali mladým na záver: Milí mladí priatelia, nikdy nezabúdajte na našu mamku Máriu, lebo jedine Ona vás môže priviesť bližšie a bližšie k Ježišovi a k jeho Milosrdenstvu. Učme sa spolu milosrdnej lásky práve od Nej, lebo Ona ako prvá zakúsila Milosrden-stvo a z neho žila. Nech váš vzťah k Márii bude neobyčajne srdečný a blízky, založený na veľkej dôvernosti, aká môže byť medzi milujúcou Matkou a dcérou/synom ktorá/ý ju miluje. Mária, ktorej ste sa odovzdali a zasvätili v ZMM, nech vás učí objavovať Boha vo svojej duši. Prejem to každému z vás, ako aj sebe.

S láskou spojená sr. M. Pavla

Za rozhovor ďakuje ZMM východ :-)

16   Lúče 6/2008

Milá sestra Beáta a všetci členovia Zdru-ženia mariánskej mládeže, úprimne Vás všetkých pozdravujem. Dovoľujem si Vám napísať týchto pár riadkov hlavne preto, aby som Vám tlmočila vrelé poďakovania, ktoré sme v týchto posledných dňoch dostali a ktoré patria aj Vám.

Najprv sme dostali list od našej generál-nej ekonómky z Paríža, ktorá veľmi pek-ne ďakovala za poslaný fi nančný dar pre Haiti - výťažok z verejnej zbierky „Boj proti hladu“. Prosila, aby sme odovzdali jej úprimné poďakovanie organizátorom zbierky, ako aj všetkým, ktorí akýmkoľ-vek spôsobom prispeli.

Telefonicky sa nám ozvala vizitátorka z Haiti - sestra Maria Teresa - ktorá veľmi, veľmi ďakovala za tento dar, ktorý už majú na Haiti! Veľmi sa mu tešia, pre-tože škody v krajine sú veľké. Podľa jej slov sestry majú poškodené všetky diela, ale ešte horšie sú na tom chudobní, kto-rí prišli o všetko. Vďaka daru zo Sloven-ska budú môcť veľa urobiť a mnohým pomôcť. S radosťou sa podelila aj o radostnejšie správy - zážitky zo služby: ako sa napr. deti podieľajú na upratova-ní škôl. Sľúbila poslať i nejaké fotografi e a neskôr - tak ako vlani - správu o tom, ako bol dar použitý.

Dnes sme dostali list od našej Gene-rálnej matky - s. Evelyne, ktorá sa iba

nedávno vrátila z biskupskej synody v Ríme, na ktorej mala česť zúčastniť sa. V mene sestier Haitskej provincie veľmi pekne ďakuje celej Vincentínskej rodine na Slovensku za štedrý výsledok verejnej zbierky, ktorá vyniesla krásnu sumu (9 700 021 Sk, pozn. red.), a to vďaka dynamickosti a vynaliezavosti celej Vincentínskej rodiny. Prosí, aby sme odovzdali jej poďakovanie všetkým vetvám Víncentínskej rodiny za ich úžasnú obetavosť a odvahu!

K tomu pripájam i svoje úprimné po-ďakovanie a vyjadrenie radosti za Vašu obetavosť, organizáciu a modlitby. Nech to Pán hojne požehná Vám i chudob-ným, ktorí to tak veľmi potrebujú.

V týchto dňoch zjednotenia sa v modlitbe za tých, ktorí nás už predišli do večnosti, prosme ich intenzívne, aby nám pomáhali napredovať na našej ces-te posvätenia v službe, ktorá je každému z nás zverená.

sestra Alžbeta Vološinová, DKLprovinciálna predstavená

Milí ZMM-áci,

začiatkom novembra sme dostali do centra list od sestry vizitátorky a keďže je adresovaný aj vám, ktorí ste sa zapojili do kampane Boj proti hladu 2008, rozhodli sme sa ho uverejniť. Nech je vám poďakovaním za prácu, ktorú ste pre toto dielo vynaložili.

redakcia

 Lúče 6/2008  17

an

imazl

et

2008

Zlet. Keď som si „vygúglila“, čo takéto slovo zname-ná, nenašla som ho. Bolo tam len zletieť, zletúvať sa.

A pod heslom zletieť bolo napísané: letom sa spustiť dolu, zlietnuť, spadnúť, rýchlo zísť, zbehnúť. Ale aj zletieť sa, čiže letom zhromaždiť, zlietnuť sa, kde ako príklad bolo: holuby sa zleteli za potravou. No ale ako správni ZMM-áci by sme mohli doplniť, že hoci nemáme krídla, aj my sa zlietame. Či už na veľkom Zlete všetkých členov, alebo na menšom Animazlete. A práve táto lastovička (alebo ak chcete holub) sa konala v dňoch 12. 9. – 15. 9. 2008 už tradične v Trenčíne na SOU železničnom. A mojou malou úlohou je teraz pripomenúť čo a ako sme tam robili. Tak najskôr, to slovo Anima tam nebolo náhodou. Úlohou tohto zletu bolo totiž stretnutie všetkých animátorov ZMM, či už tých, ktorí sa na toto povolanie pripravujú, súčasných, ale aj tých, ktorí sa snažia štafetu animátorstva poslať ďalej. A tak sme sa teda zleteli za potravou - či už telesnou, duševnou alebo duchovnou. A najesť sme sa mohli všetkého do sýtosti. Napríklad taká nezabudnuteľná prednáška sr. Marianny a Peťa Čuru o komunikácii, kde sme všetci pochopili, že ak sa chcem s niekým rozprávať, nemala by som byť od neho vzdialená 3 m, ale ani 10 cm. Alebo spoznávanie druhých iba na základe podania rúk - taká vec, ktorú robíme pri každej svätej omši, a tak

18   Lúče 6/2008

s vlastnými prosbami, ďakovaniami i ru-ženec, ktorý sme sa mohli modliť spolu s celým Slovenskom na rádiu Lumen. Tento bol obetovaný za chudobných na Haiti a podporu Boja proti hladu v tejto malej ostrovnej krajine v Karibiku. Od sr. Anny sme sa tiež dozvedeli výsledky minuloročnej zbierky Boj proti hladu, i to, na čo boli peniaze použité. Infor-mácií a aktivít sme teda mali množstvo, záležalo len na nás, čo sme si vzali do svojho srdca a čo budeme odovzdávať ďalej. Veď byť animátorom je služba a čo môžeme dať viac ako samých seba? Preto dúfam, že tieto 4 dni, ktoré sme s požehnaním našej Nebes-kej mamy i jej Syna prežili, nám dali veľa nových síl a nadšenia do našej služby.

P. S.: Na záver stretnutia dostali všetci účastníci certifi kát o jeho absolvovaní, ktorým sa môžu preukázať pri ďalšej práci s deťmi. Fiona

málo sa nad ňou zamýšľame. No ani-mátorovi sa vždy hodí vedieť aj nejakú aktivitu v rámci tvorivých dielní či tanec, a to hlavne na táboroch, keď decká aj o deviatej večer majú ešte príliš veľa energie a večierka o desiatej im vôbec nevonia. Výsledok je síce vždy opačný, že skôr odpadnú animátori ako deti, ale tak to už býva. A hoci nikto z nás príliš neobľubuje administratívu, aj tá patrí k našej službe, a tak nám Erika pekne vysvetlila, čo s tou kopou papierov robiť, aby sme mohli dostať nejaké tie korunky (teda onedlho eurá). Snáď jed-nou z najpraktickejších vecí do života, ktorú si každý z nás odniesol, bol kurz prvej pomoci. Veď nikdy nevieme, kedy bude niekto potrebovať našu pomoc. A tak sme sa naučili, ako správne podať umelé dýchanie dospelému i dieťaťu, zafi xovať zlomeninu, transportovať cho-rého, či upokojiť osobu v šoku. A aby som nezabudla, naše duše isto pote-šila každodenná svätá omša, adorácia

 Lúče 6/2008  19

obnov

a v

jase

nov

ciac

h

Tieto dni sme trávili v komornej atmosfére saleziánskej chaty v Jasenovciach. Začali sme svätou omšou, po

ktorej nasledoval úvod duchovných cvičení. Keďže nás bolo sedem, lepšie sme sa mohli ponoriť do ticha a tak sa započúvať do Božieho hlasu. Tému KTO SI TY, BOŽE – KTO SOM JA, nám prehĺbil a objasnil Duch Svätý cez kňaza, spirituála kňazského seminára v Nitre Roberta Dormana. Prednášky boli zamerané na povolanie k životu, povolanie k spáse, povolanie k láske a povolanie k službe. Mňa konkrétne oslovila Eucharistia – povolanie k spáse. Slová: …vzal, požehnal, lámal, dával…

Vzal chlieb: vyvolil si nás od vekov až naveky (ešte pred počatím)

Ježiš požehnal: nielen si nás zamiloval od večnosti, ale nás stále požehnáva a nanovo obnovuje svoju lásku k

nám. Dovoľme Bohu, aby z nás urobil nástroj požehnania pre iných.

Lámal ho: svet sa nás pokúša lámať – predáva nezdra-vú potravu, kŕmi nás nemravnosťou, chce, aby sme

nehľadali zmysel nášho života. Boh v nás chce polámať to, čo je hriešne, zlé, nezrelé a čo nám prekáža milovať a prijať lásku. Chce, aby sme spolupracovali s jeho milosťou – potrebuje náš súhlas.

Rozdal: Boh chce, aby to, čo v nás ostane dobré, rozdal druhým. Najkvalitnejší dar – Teba. Najistejší spôsob

milovania je darovanie seba samého.

No a aby naše žalúdky mali tiež silencium, o to sa už postarala sestrička Karitas. Voľný čas sme využili na

sviatosť zmierenia, meditáciu, prechádzku v zamrznutej prírode, či sedením pri praskajúcom ohni v krbe a horú-com čaji.

Zaujímavá bola sobotná večerná vigília s Pannou Má-riou. Začalo sa to ružencom svetla, kde sme sa zamýš-

ľali len nad jedným tajomstvom a to nad zázrakom v Káne Galilejskej. Po krátkom texte, kde sa mladomanželia tešili a chceli sa tak podeliť o svoju radosť s Ježišom, Máriou a učeníkmi, sme sa mali aj my podeliť o svoju radosť, ktorú sme prežili za posledné 2 týždne a tak zapáliť sviečku. Ďalším uvažovaním bol text o tom, ako Mária videla veľký problém, že nemajú víno. Tu sme si podávali knihu a prednášali Bohu naše problémy ako Mária. Pri ďalšom

20   Lúče 6/2008

zastavení sme rozjímali o tom, ako mali naplniť džbány až po okraj vo-dou. Urobte všetko, čo vám povie. Našou úlohou bolo porozmýšľať, čo nám Ježiš počas týchto duchov-ných cvičení hovorí. Čo konkrétne máme robiť, keď sa vrátime domov. Každý nabral vodu a vlial ju do džbánu. Ďalej nasledoval text o tom, ako sluhovia bojazlivo niesli vodu starejšiemu. Aj my tak Bohu nesieme svoje predsavzatia. Možno sa bojíme, nevieme, či to zvlád-neme… Ale Boh to všetko prijíma a robí zázrak. Tak sme si podávali džbán jeden druhému, až sme ho doniesli k oltáru. Bolo to niečo úžasné. Mária nás tak pripravila a priviedla na stretnutie s Ježišom v Eucharistii. Zotrvali sme tam celú noc. A na veľké prekvapenie nás večer navštívil aj Martin na bielom koni. Boli to krásne chvíle, na ktoré budeme v tomto adventnom obdo-bí dlho spomínať. Danka

Letný tábor Zákopčie 2008

Letné mesiace sú už síce dáááávno za nami, ale my sa chceme aj tak s vami podeliť a trošku vás zahriať našimi

spomienkami na leto.

Animátori z Nemšovej a okolia pripravili

v dňoch 7. - 12. júla 2008 letný tábor pre deti od 7 do 13 rokov v Zákopčí na Kysuciach. Tieto dni sa niesli v duchu rozprávok. Už pri vchode nás čakal nápis s privítaním: ,,Vitajte v Rozprávkove“. Tábor sme zahájili pasovaním detí za rytierov a princezné. Po-tom sme s ,,nadšením“ pomáhali Popoluške triediť šošovi-cu, hrach a fazuľu. Na druhý deň sme stopovali udatného krajčíra, ktorý sa stratil a jediné stopy, ktoré zanechával, boli gombíky a rôzne odkazy. Všetky skupinky boli šikov-né a vystopovali ho. V stredu bol ako tradične na našich táboroch celodenný výlet. Mohli sme pozorovať krásy kysuckej prírody. Síce ku koncu nás trochu poumýval silný dáždik, ale nám to neprekážalo a šťastlivo sme sa vrátili na chatu. Večer sme okúsili strach, neistotu a chlad pri skúške odvahy na miestnom cintoríne. Vo štvrtok nás prekvapila návšteva rodinky Shrekovcov. Poobede sme sa zahrali na lovcov a pytliakov v hre ,,Safari“. Keďže bolo večer škaredo, zahrali sme si ,,Hodinu pravdy“. Každá skupinka si vylosovala jednu disciplínu a mala hodinu čas na to, aby sa ju naučili. Napr.: naučiť sa viazanie uzlov, rozpoznať hymny niektorých štátov, naučiť sa dátumy narodenia všetkých, čo boli v tábore... Čerešničkou na torte bol pia-tok, kedy prišiel Harry Potter a Draco Malfoy a predviedli

nám svoje jazdecké schopnosti na metlách, na ktorých sme sa všetci dobre zabavili. Poobede sme si zahrali metlobalový turnaj. Večer sme mali agapé večeru a po nej animátori zahrali skvelú scénku ,,bábätká“. No a v posledný deň sme vyhodnotili tábor a najlepšie le

tné

akci

e 20

08

nám vysvetlila. Potom sme boli deťom predstavení aj my animátori a neskôr sme si deti rozdelili do nasledovných skupiniek:Wadovice – reprezentovali sa modrou farbou, pretože Karol Wojtyla bol mari-ánskym ctiteľom, veľkým športovcomKrakow – reprezentovali sa červenou farbou, pretože Karol Wojtyla bol bis-kupom, skvelým hercomRím – reprezentovali sa žltou farbou, pretože Karol Wojtyla bol pápežom, študentomNebo – reprezentovali sa bielou farbou, pretože je to symbol čistoty a svätosti

Najkrajším zakončením prvého dňa bola svätá omša, na ktorej sme sa

predstavili aj ostatným veriacim zo Spiš-skej Belej.Na druhý deň sme si vypočuli prednášku od P. Vlada na tému: „Karol Wojtyla ako študent, spisovateľ a robot-ník v kameňolome“. Po nej nasledovala práca v skupinkách. Úlohou každej skupiny bolo na dané tajomstvo ruženca svet-la vymyslieť nejaké

skupinky získali odmenu. Počas celého tábora sme nezabúdali ani na nášho Ocka a Mamku a stretávali sme sa s nimi počas ranných a večerných mod-litieb ale aj na svätých omšiach. A oni požehnali náš tábor, ktorý sa naozaj vydaril. A podľa čoho to vieme? Pretože deťom sa páčilo a chcú prísť aj o rok.

animátorka Monika

Život s Karolom

Približne koncom júna mi prišla smska...

„Ave Mária Paulínka...“

To boli začiatočné slová správy, ktorú mi poslala sestrička Zbigniewa zo Svi-

tu. Ďalej v nej bolo, či by som nemala záujem zúčastniť sa mariánskeho tábora pre deti vo veku od 8 – 14 rokov, ktorý sa bude konať od 14. – 18 júla v Spiš-skej Belej.Keďže sme spolupracovali so sestričkou v tábore už aj pred rokom,

ani tento rok som neodmietla a pozvanie prijala.„Konečne 14. júl,“ si radostne zvolalo ne-

jedno dieťa. Zišli sme sa z rôznych kútov východného Slovenska a to z Bija-coviec, Pongrácoviec, Košíc, Ľubice, Svitu, Plavča a Spišskej Belej. Všetko začalo obedom a privítaním pátra Vlada Baluchu, ktorý nás ofi ciálne oboznámil s témou tábora. Samozrejme, slova sa ujala aj sestrička Zbigniewa a všetko

 Lúče 6/2008  23

Vraj čím je človek starší, tak sa mu zdá, že čas beží rýchlejšie... je to

pravda? Posúďte sami. Ale je pravdou, že ak je človeku niekde dobre, tak ako nám v tábore určite bolo, všetko ubeh-ne rýchlo. No napriek tomu nám v hla-vičkách všetkých zúčastnených ostanú určité pamäťové stopy, ktoré nazývame spomienky. A tie sme si s našou batoži-nou zbalili po tábore domov tiež.

Veľkú vďaku treba pripísať sestričke Zbigniewe, ktorá všetko vopred pri-

chystala, aby bol tábor pre deti krásnou duchovnou spomienkou, ktorá im do života niečo dala a v niečom ich zme-nila. Pretože ak dokážeme zmeniť seba, zmeníme aj svet. A preto je veľmi dôle-žité, aby sme tomu učili aj mladých ZMM-ákov a vychovali z nich kresťanov rozdávajú-cich lásku a ochotných podať pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú. Ďakujeme pátrovi Vladovi, ktorý nám predstavil hodnotný život Jána Pavla II., ale aj sestričke Františke, ktorá spolu s nami prežívala tieto požehnané dni.

Paulínka Maliňáková

divadielko a zamysle-nie. Neskôr sme sa všetci stretli a každá skupinka sa

modlila svoje tajomstvo ruženca svetla. Bola to krásna modlitba, na ktorú nikdy nezabudnem..., pretože pohľad na deti, ktoré sa modlili tento ruženček bol jedinečný. V tretí deň sme sa dozvedeli mnoho zaujímavostí o živote Karola Wojtylu, o jeho kňazskom a biskup-skom pôsobení, o jeho vymenovaní za kardinála a pápeža. Ďalšou peknou chví-ľou bola modlitba ruženca v rôznych jazykoch, a to v angličtine, nemčine, poľštine, latinčine a slovenčine. Tým sme sa chceli aspoň duchovne spojiť s mladými v Sydney, keďže v tých dňoch sa konalo svetové stretnutie mládeže s pápežom Benediktom XVI. Štvrtý deň tábora mala úspech lesná hra, v ktorej deti plnili na stanovištiach rozličné úlo-hy, za ktoré dostávali slová do tajničky. Po hre nasledovala exkurzia kaštieľa v Strážkach, pri ktorej sme sa dozvedeli rôzne historické zaujímavosti o dobo-vých pánoch, ktorí tento kaštieľ vlastnili.Poobede deti kreslili obrázky, z ktorých sme potom vytvorili leporelo. Bolo to akési zhrnutie toho, čo sa deti dozvedeli a zapamätali si o Karolovi Wojtylovi.

Hajdukfest 2008

Čerešne, jablone, slivky, ríbezle... tak takto vyzerá levočská záhrada v časti,

ktorú miestni obyvatelia nazývajú Haj-duk. 22. - 24. augusta sa od ostatných

dní líšila niekoľkými stanmi, množstvom ľudí a veľkým nápisom Hajdukfest 2008. Hajdukfest alebo aj Garden fest trochu o inom je kresťanský festival, ktorý sa tohto roku uskutočnil už po štvrtýkrát v nádhernom meste majstra Pavla. Išlo o festival plný dobrej hudby, zábavy, ale aj nových skúseností. Popremýšľať

24   Lúče 6/2008

nad životom v tichostane, zabaviť sa v stane hier alebo na nafukovacom hrade, zohriať sa v čajovni pri teplom čaji a poézii, vypočuť si

rôzne príbehy v živej knižnici - to všetko si mohol návštevník vyskúšať. Nové zručnosti bolo možné získať v niektorom z workshopov, a to v oblasti výroby hlavolamov, hudobných nástrojov, sôch, bižutérie, psíka z balónu či sprejovania na stenu. Oddych poskytla hojdačka či pahreba na opekanie chutných klobá-sok. Hlavný program festivalu bolo vystúpenie 23 hudobných interpretov rôznych žánrov, známych aj menej zná-mych kapiel. Za spomenutie stojí hlavne gospelová scéna, ktorú tvorili skupiny: Gesto, Lámačské chvály, S2G Band, Nona, F6, Kerygma, eSPé... Taktiež ne-treba zabudnúť na Komajotu a speváčku Janais, ktorá zaspievala spolu s manže-lom a gitaristom v jednom známy go-spelový hit Kto si, kto som. Celý festival sa niesol v duchu pomoci detskému domu v Kapčigaji v Kazachstane, o kto-rom rozprávala sestra Alma, ktorá žila

v Kazachstane 10 rokov a stála pri zrode tohto domova. Žijú tam deti, ktoré sú buď siroty, alebo ich rodičia týrajú. V súčas-nosti je tam 140 detí. Domov

nie je iba jedným domom, ale skladá sa z viacerých domov, pričom každý dom má na starosti jedna žena ako vzor mat-ky. Tieto deti potrebujú peniaze nielen na jedlo, oblečenie, ale aj školské potre-by a rovnošaty, bez ktorých ich do školy nepustia. Peťo nám porozprával svoj príbeh bývalého narkomana, o poéziu sa okrem iných postarala aj Anka Tom-ková. V areáli bola možnosť ubytovať sa so svojím stanom, pre ostatných bola pripravená škola. Chvíľu „strašil“ aj dážď, no keď na pódiu zazneli chvály, náhle sa nad nami vyjasnilo (podotýkam, že len nad nami ). Hajdukfest hodnotím veľmi kladne ako festival so skvelým programom, plný rodinnej atmosféry, obklopený čarokrásnym prostredím, na ktorý sa budúci rok určite vrátim.               Janka

Nadišiel ten dlho očakávaný deň – 30. október 2008. Všetci pekne nabalení, zišli sme sa na letisku v Brati-

slave. Naša minidelegácia zo Slovenska (P. Tomáš, s. Kon-zoláta, s. Ľudovíka, Anička, Janka, Ivan, Monika a Rudko) sa chystala na stretnutie ZMM-ákov do Lúrd pri príležitos-ti 150. výročia od zjavenia sa Panny Márie s. Bernadete.

Plánovaný odlet vo štvrtok 30. 10. 2008 s 35-min. meškaním sa úspešne podaril a už sme stúpali hore do

prekrásnej obláčikovej rozprávky. Táto exkurzia nebíčka bola skutočne nádherná a slnečná. My čo sme leteli poprvýkrát (ak nerátame nejaký ten let zo skúšok v škole ), sme mali neuveriteľný zážitok. Ani sme sa nenazdali a už sme pristávali na jednom z parížskych letísk – Orly. Tento deň sme zostali v Paríži. Naša Nebeská Mamička sa o nás starala hneď od prvých chvíľ, ako sme opustili naše rodné Slovensko. Poslala nám do cesty aj mnohých anjelov – po taliansky hovoriacu tetu, ktorá „čírou náho-dou“ išla nakupovať práve na Rue de Bac (kde bola naša prvá zastávka) a pomohla nám správne nastúpiť (a hlavne vystúpiť) z autobusu. Hneď pred bránou kaplnky stál náš druhý anjel – P. Bertrand. Pre tých, ktorí nemali tú česť sa s ním ešte stretnúť len pripomeniem, že má veľmi rád Slovákov a učí sa aj po slovensky (a ide mu to veľmi dobre). „Tak P. Bertrand, sme tu a teraz sa o nás postaraj .“ A veruže sa aj staral. Zaviedol nás k nášmu tretie-mu „modrému“ anjelovi – s. Fides, ktorá nám neustále pomáhala a radila nám, aby sme sa v Paríži nestratili. Nasýtili sme našu dušu i telá a vydali sme sa s mapou do upršaného Paríža. Navštívili sme nádhernú baziliku Sacré Coeur, kde bola vystavená Najsvätejšia Sviatosť. Keďže bola poriadna zima, neodolali sme nákupu teplých šálikov. No nekúp to, keď ťahá na krk . Pozreli sme si aj vychýrenú Moulin Rouge a vracali sme sa naspäť na Rue de Bac. Celkom mimo náš plán sme sa ocitli na krásnych vešperách priamo v Kaplnke. Kaplnka Rue de Bac je pre mnohých veľmi silné miesto, pretože práve tu sa zjavila Panna Mária s. Kataríne. Od tej chvíle sa začala písať história nášho Združenia.

Trošku sme si oddýchli, zohriali sa a ochutnali vynika-júce plnené cestoviny „ravioli“ a sladkú ryžu, za čo

treba poďakovať nášmu anjelovi v modrom – s. Fides. stret

nut

ie j

mv

v lu

rdo

ch

„Čím sme si zaslú-žili...“ - toto bola otázka, ktorú sme si neraz položili, keď sme putovali po krásnych miestach vo Francúzsku. Ale poďme pekne poporiadku.

26   Lúče 6/2008

nám bola daná možnosť získať plnomoc-né odpustky, ak navštívime všetky štyri povinné zastavenia, ktoré sú späté so životom sv. Bernardety: 1. kostol, kde bola Bernadetta pokrstená – pripomí-name si aj našu sviatosť krstu, 2. dom Bernadety – krása všedného života, 3. nemocnica – tu Bernadeta prijala popr-výkrát Ježiša do svojho srdca, 4. jaskyňa. Naša púť opäť pokračovala upršaným

počasím v du-chu výzvy Panny Márie: POKÁ-NIE, POKÁNIE, POKÁNIE (tu bola odčinená aj tá salámka z raňajok na stanici, keďže bol piatok). V podvečer-ných hodinách sme putovali k prisľúbenému ubytovaniu, ktoré malo byť vzdialené 4 km od Lúrd (francúz-ske kilometre sú snáď dlhšie, lebo to naše putova-nie bolo neko-nečné). Večerná

svätá omša bola miernym prekvapením pre nás „ortodoxných Slovanov“ – šoková terapia západného liberalizmu v liturgii. Po posile našej duše opäť vytúžená posila tela. Opätovné spojenie kultúr, my Slováci sa musíme presadiť všade, večera na francúzsky spôsob, ale teplý čajíček nesmie chýbať. Hoci zo začiatku francúzski hostitelia nechápali, prečo chceme teplý čaj. Vysvetlili sme

Nadchádzal čas, aby sme putovali ďalej. Zbalili sme „baťúžky“ a - hajde na pe-rón! Pobrali sme sa na vlakovú stanicu v Paríži, odkiaľ nám išiel nočný vláčik do Lúrd. A začínala ďalšia, pre všetkých iste nezabudnuteľná, cesta ležadlovým vlakom. Naše prekvapenie nemalo kon-ca-kraja, keď sme uvideli naše kupé. Po nutnej fotodokumentácii našich obyt-ných priestoroch na najbližších sedem hodín sme sa uložili na svoje miestečká a nechali sa uspávať hoj-daním vláčika. Prestup v Daxe - ranné chvály „Pane otvor moje pery“, ra-ňajky priamo na stanici a o dve hodiny priama vlaková linka do Lúrd, tak sa začínal náš ďalší deň.

V Lurdoch sme si

počkali na nášho ďalšieho „bradaté-ho“ anjela – P. Vincenta, národného direktora JMV vo Francúzsku. Odbre-menil nás od batožiny a cupkali sme akosi naľahko k Matičke. Pred bazilikou sme sa stretli a privítali s ďalšími ZMM-ákmi z Poľska, Španielska a domácimi Francúzmi a, samozrejme, s „otcom medzinárodným“ - P. Pavlom Nogom, CM. Nasledoval fi lm o Lurdoch a pre-zentácia o jubilejnej púti. Na tejto púti

 Lúče 6/2008  27

dostali ofi ciálne pozvanie na stretnutie v Španielsku v roku 2009. Španielov očaril náš slovenský jazyk a dokonca sa niek-torí jednotlivci naučili základné slová, či celú vetu – otec Chosé bol najlepší žiak, s ľahkosťou zvládol slovné spoje-nie – „Som správny chlap“. No ale ani Španieli nám nezostali nič dlžní, zvládali sme základné slová a pozdravy. Čím nás naozaj očarili, bol nádherný spev a ty-picky španielska rytmika. Hold, majú to v krvi. Nasledujúci deň /sobota/ mali sviatok všetci svätí. V dopoludňajších hodinách bola v bazilike sv. Bernadety medzinárodná svätá omša. Do baziliky smeroval obrovský zástup putujúcej Cirkvi z celého sveta. Cirkev oslávená spolu s Cirkvou putujúcou pomáha Cirkvi trpiacej (miniúvaha s. Konzoláty ). Upršané ráno nahradilo slniečko a čakal nás krásny deň v Lurdoch. Pozre-li sme si múzeum, vykonali špeciálne

im, že nám je zima, a že piť horúci čaj je taký náš „slovanský zvyk,“ keďže k na-šim prosbám o horúci čaj sa pridala aj poľská delegácia . Aj tu platí pravidlo, čo si na začiatku zariadiš, potom sa ti dostane, a tak nás každé ráno a ve-čer už pekne čakal horúci čajík . Po večeri nasledovalo zamyslenie a práca v národnostných skupinkách spojená s krátkym podelením sa o svoje myš-lienky. V priebehu večernej modlitby sme dostali modré stužky na ruku, ktoré nám mali pripomínať naše zasvätenie sa Nepoškvrnenému Počatiu. Večer prišiel čas na neformálne nadväzovanie medzi-národných vzťahov, spojené so vzájom-nou výmenou miestnych zvykov. Keďže otec medzinárodný, veľmi aktívne ovláda španielčinu, slovenská skupina sa nejak prirodzene zblížila so španielskou a tieto vzájomné sympatie sa preja-vovali počas celej púte. Dokonca sme li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne li sme si múzeum, vykonali špeciálne vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme vovali počas celej púte. Dokonca sme

V nedeľu sme si hneď od

rána mohli spievať „prší, prší“. Nastáva silne slovanský deň: ranná modlitba v podaní slovenskej skupiny a večerná podľa poľskej. V tento deň nás čakala aj prednáška P. Pavla. A naše putovanie nepre-stáva. V popolud-ňajších hodinách za

mierneho nebeského zavlažovania sa celé medzinárodné zoskupenie vybra-lo putovať do Bartres. Je to dedinka, kde často chodievala s. Bernadeta . Je vzdialená od Lúrd 10 km. Počas tohto putovania sme si mohli v tichosti pre-mietnuť svoj doterajší život, prehodnotiť ho a porozmýšľať o svojich budúcich plánoch. Svätú omšu sme mali v miest-

slovenskú krížovú cestu pod patroná-tom našich „najvyšších“ - P. Tomáša a P. Pavla. Tento krásny deň bol zavŕšený prekrásnym sviečkovým sprievodom, mimochodom posledným v tohtoroč-nej sezóne. Bolo úžasné byť súčasťou spoločenstva, ktoré so sviečkami v ruke plnilo prianie Panny Márie – zúčastniť sa sprievodu. Pre mnohých z nás to bol jeden z najkrajších zážitkov púte, keďže v sprie-vode bolo vidieť chorých, deti, dospelých, všetci boli spojení túžbou putovať do Lúrd a zažiť tam zázrak. Nemu-sel to byť práve telesný zázrak či uzdravenie, ale aj napríklad zázrak povzbudenia sa vo viere a načer-panie nových síl do každodenného života.

nom kostole sv. Jána Krstiteľa. Náš po-byt v Lurdoch sa pomaly napĺňal. Večer sme sa rozlúčili spoločným zábavným programom. Naša slovenská skupina však ešte nekončila, mala tú milosť strá-viť ešte celý nasledujúci deň /pondelok/ v Lurdoch. Každý z nás si mohol indivi-duálne vychutnať krásne chvíle v náručí našej Nebeskej mamy. „Čím sme si zaslúžili byť tak blízko pri tebe?“ Mysleli sme na každého jedného z tých, ktorí nás prosili o modlitby a na všetkých, ktorých nosíme vo svojich srdciach. Do-sýtosti sme si mohli poprezerať krásne baziliky, navštíviť jaskynku, vymodliť sa, či kedykoľvek sa občerstviť zázračnou lurdskou vodou. Večer nastalo hromad-né plnenie fľaštičiek zázračnou vodou pre našich najdrahších. Ešte posledný Zdravas, posledná pieseň (JKS Lurdská hviezda) a putovanie na stanicu. Verte, že Mamička sa o nás starala aj v tejto zime … Nočná cesta do Paríža našim už známym ležadlovým vláčikom nebola taká prekvapivá ako po prvýkrát.

Nasledujú-ce tri dni

v Paríži sme boli ubytova-ní u lazaristov. Náš anjel P. Bertrand nám opäť vletel do cesty a za-bezpečil nám kľúčik od vin-centínskeho múzea, kde o malú chvíľu

prebehla čisto súkromná slovenská exkurzia. Potom sme sa pobrali na Rue de Bac, kde sme mali aj svätú omšu, počas ktorej boli obetované prosby, medzi ktorými boli aj tie naše. Ľudia môžu v Kaplnke písať svoje prosby na lístočky a tie sú potom počas svätej omše čítané a obetované Panne Márii. V tento deň sa naša slovenská delegá-cia rozlúčila so s. Ľudovíkou a Aničkou, ktoré naša rodná vlasť volala skôr a časť našej skupiny ich odprevadila na letis-ko. Zvyšná časť si vychutnávala atmo-sféru Kaplnky. Ešte nás čakala nočná prehliadka Paríža s P. Bertrandom -

ktoré naša rodná vlasť volala skôr a časť

30   Lúče 6/2008

Louvre, Eiffelova veža a iné krásy.

Streda 5. novembra sa veľmi zapíše do pamäti jedného člena našej mini

delegácie. Počas raňajok v krásnom refektóriu z 18. stor. sme sa dozvedeli, že náš anjel – P. Bertrand má voľný deň. Všetko ale nasvedčovalo, že slávnost-ná svätá omša, pri ktorej mala byť s. Konzoláta prijatá do Združenia, nebude môcť byť v hlavnej kaplnke . A zrazu zmena! Slová P. Bertranda: „Keď prídem za sestrou a poviem, že chcem omšu v Kaplnke, nepovie mi NIE, veď ja som direktor!“ nás naplnili veľkou rados-ťou. V priebehu 10 minút bolo všetko pripravené ku svätej omši. Vyštrnganí P. Tomáš a P. Bertrand pri hlavnom oltári v kaplnke, päť Slovákov v prvých radách, prijatie s modrou stuhou, slovenská svä-tá omša, bezprostredná blízkosť P. Márie a s. Kataríny, hymna ZMM – také niečo Paríž už 50 rokov nezažil! Je to sila !

Ale tento deň sa ešte zďaleka ne-končil. Veď bol aj naším posledným

v Paríži. Navštívili sme ešte zaujímavé miesta: centrum JMV, kostol sv. Vin-centa s jeho relikviami, Eiffelovu vežu (na druhé poschodie si treba vyšlapať 668 schodov, ak by ste sa rozhodli ísť sa tam pozrieť), katedrálu Nottre-Dame. Deň sa chýlil ku koncu, bol čas vrátiť sa. Naposledy kaplnka, kde sme si všetci obnovili svoje zasvätenie a vďaka s. Fides sme sa dostali aj ku stoličke, kde sedela Panna Mária a dokonca sme sa jej aj na minútku mohli dotknúť – bola to sila. Rozlúčili sme sa a posledné - Bonne nuit.

Vo štvrtok ráno sme sa opäť ranným letom z letiska Paríž – Orly lúčili

z Francúzskom. Ani sme sa nenazdali a o dve hodiny sme boli doma. Opäť s meškaním, veď sa nám nechcelo opus-tiť zážitkami naplnené Francúzsko a tiež ťažké kufre robili svoje. Predstavte si: ra-

ňajky v Paríži, obed v Brati-slave a ve-čera doma. Letecky sa dá všetko stihnúť v jeden deň . Stretne-me sa o rok v Španielsku...

podľa podrobných zápiskov z denníčka s. Konzoláty spracovala Johanka, do-plnila Monika

rom kaplnky, ktorý je priam očarujúci a umelecky hodnotný, ale niečím tajomným, čím toto miesto stále dýcha. Panna Mária tu zanechala akúsi „vôňu“ svojej prítomnosti, ktorá vytvára pocit nebeského domova.

Toto miesto milostí korunoval môj osobný zážitok z prijatia za člena

ZMM. Zázraky sú nevysvetliteľné, preto i táto udalosť ostáva pre mňa záhadou mimoriadneho charakteru. Určite mi dáte za pravdu, že nie je samozrej-mosťou mať svätú omšu vo svojom rodnom jazyku pri hlavnom oltári, na ktorý ukázala sama Panna Mária, ako aj prijatie do ZMM na mieste, kde si to Ona žiadala. Je to sila a na otázku, čo som v tej chvíli prežívala, sa ťažko

Rozhodné „áno“

Streda 5. november 2008, úplne oby-čajný deň v kalendári. Pre mnohých

ničím výnimočný prešiel ako každý iný. A predsa tento všedný deň sa dokázal zapísať do denníka môjho života veľký-mi písmenami. Prečo? (pre istotu )

Naše putovanie (ako ste si mohli prečítať v článku „Stretnutie JMV v

Lurdoch“) vyvrcholilo pobytom v Paríži, na mieste, kde máme ako ZMM svoje korene. Kaplnka Dcér kresťanskej lásky na Rue de Bac, ktorú navštívila v roku 1830 sama Panna Mária je miestom, ktoré zostane v nejednom srdci hlboko zapísané ako niečo mimoriadne krásne. Určite to nie je len samotným interié-

32   Lúče 6/2008

s plnou účas-ťou srdca, veď je to Zdru-ženie, ktoré Ona miluje. Keď nad tým ďalej uvažu-jem a rozjí-mam (dúfam, že vás tým neunavujem ), vidím ako

veci pekne do seba zapadajú. V Lurdoch ma národný direktor a tím horlivých ZMM-ákov priam prinútili ísť a vykúpať sa v prameni Panny Márie. Vedeli, čo robia...? Možno nie, ale nebeská Mama to dobre vedela, že v jej prameni sa musí očistiť zmýšľanie môjho starého človeka, aby tak mohol povstať nový človek (ZMM-áčik ).

Milá mládež, týmto mojim „vyzna-ním“ vám chcem povedať možno

len jedno. Patriť do Združenia je milosť (bez akéhokoľvek podtónu frázy ). Zasvätiť sa Panne Márii je tá najrozum-nejšia investícia dnešnej doby. Aj keď to znamená zveriť jej svoje plány, povedať rozhodné „áno“ na požiadavky, ktoré prichádzajú, tiež to znamená ísť bez strachu pod jej ochranou a s jej pomo-cou. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí mi umožnili túto cestu. Predovšetkým centru ZMM, našim provinciálnym i miestnym predstaveným a samozrejme aj úžasnému putujúcemu tímu za krásne chvíle spoločenstva. „Cez Združenie Panna Mária prechádza svetom. Cez každého člena posiela svetu seba, aby zažiarila pred očami neveriaceho sveta!“ Tak do toho, máme zelenú ! s. Konzoláta, DKL

hľadajú tie správne slová. Bol to zvláštny pocit kľačať pred oltárom sv. Kataríny Labouré, kde odpočíva jej neporušené telo a zasvätiť sa Matke, s ktorou sa ona na týchto miestach sama rozprávala. Neviem, „čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prišla ku mne“ (porov. Lk1,43). S istotou viem, že Panna Mária vzala môj život do svojich rúk tak, ako som jej ho odovzdala.

V nasledujúcich riadkoch by som sa chcela s vami podeliť ešte o jednu

hlbokú skúsenosť, ktorá je pre mňa asi odpoveďou na to, čo som v tento deň zažila. Páter Tomáš svoj krátky príhovor začal slovami sv. Don Bosca: „Kto zverí svoj život Panne Márii, uvidí, čo sú to zázraky.“ Keď som sa vrátila do reality všedného dňa, objavila som vo svojom srdci ešte jeden zázrak, oveľa väčší. Od toho dňa sa vo mne niečo zlomilo. Niečo, čo ma dlhé roky podvedome sprevádzalo a dávalo pečať všetkému, čo som v Združení „musela“ robiť. Pociťovala som to ako nejaký vnútorný odstup alebo rezervovanosť, povinnosť prijať „zodpovedne“ zverenú úlohu, ale bez osobnej účasti. Teraz ma Panna Má-ria zvláštnym spôsobom pozvala ďalej, a to milovať jej Združenie. Dnes viem, že chcem v ňom naďalej pracovať, ale

 Lúče 6/2008  33

V dňoch 24. - 26. októbra 2008 sa v Brehove usku-točnilo pracovné stretnutie vedúcich a animátorov

regiónu východ. Hoci toto stretnutie nesie názov pracov-né, predsa nebolo len o práci. Začali sme na duchovnú nôtu už v piatok večer a pokračovali v sobotu. P. Anton Jedinák, CM upriamil našu pozornosť na identitu a piliere ZMM a na náš život v ZMM. Niektoré myšlienky vám teraz priblížim.

Naše spoločenstvo môžeme prirovnať k štátu: • jazykom ZMM je evanjelium; • symbolom je zázračná medaila, ktorú môžeme

a máme šíriť ďalej;• ekonomikou - tzv. „duchovnými prínosmi“ sú milosti,

ktoré skrze Máriu dostávame;• vojskom, armádou ZMM, sme my všetci a našou úlo-

hou je obraňovať vieru v Boha a „rozširovať územie“, k tomu nám majú pomôcť zbrane;

• zbrane: čistota – náš čistý život môže byť pre druhých príkladom alebo aj skrytou výčitkou; ďalšou zbraňou je radosť – práve spontánnou radosťou môžeme druhých osloviť, potešiť, povzbudiť, je to zároveň aj spôsob, ako môžeme prelomiť bariéry na ceste k srdcu človeka; a napokon je to pokora – ktorá môže predstavovať moju spokojnosť s tým, čo mám, alebo prijatie seba samého, prijatie názoru iného bez presadzovania svojho;

• vládnym programom ZMM je záchrana ľudských duší, apoštolát, evanjelizácia;

• ako občania SR poznáme svoju krajinu, jej jazyk, symbol, vládny program, vojsko, hymnu... Tak aj ako členovia ZMM máme poznať naše spoločenstvo – jeho históriu, zmysel jeho existencie ako i spomínaný jazyk, ekonomiku, vládny program...

Preto sa skúsme zamyslieť nad naším vzťahom k ZMM: Poznáme naše spoločenstvo dobre? Akou som dcérou, akým synom Panny Márie? Žijem spiritualitu ZMM? Často sa stáva, že na to všetko akosi rýchlo zabudneme, sústredíme sa na povrch, obal a podstata, zmysel našej činnosti nám uniká. Robíme veľa aktivít, akcií bez toho, aby sme ich poriadne premodlili a odovzdali do Božích rúk. Zabúdame sa modliť za svojich zverencov – decká r

egió

n v

ýcho

d

34   Lúče 6/2008

Aký by mal byť kňaz a rehoľná sestra v dnešnej dobe podľa mladých?

Kňaz by mal byť: • svätý, človek modlitby, učiteľ, dobrý

pastier• ochotný, pokorný a jednoduchý• otvorený prijať ľudí, verný povolaniu• otcom a matkou v jednom• ochotný spolupracovať s laikmi a ve-

dieť ich počúvať• vedieť sa obetovať - zodierať sa pre

Krista• milosrdný samaritán, ktorý má príveti-

vé slová - slová láskyKňaz by nemal byť:• chodiacou inteligenciou• hanbiť sa, za čo žije, čím je• nemal by nikoho nikdy odmietnuť,

zachovať sa rovnako ku každému• nebrať si na seba toľko, že nevie kde

má hlavu, a v určitej situácii nie je celý pre ľudí s ktorými momentálne je, lebo myslí na to, čo potrebuje urobiť potom

Rehoľná sestra by mala byť:• verná povolaniu, otvorená pre ľudí• ochotná pomôcť, byť matkou• svätá, radostná, všímavá, príkladom• byť chodiacou láskou, milosrdenstvomNemala by:• veľa vyzvedať, nosiť masku (pretvár-

ka), ale byť prirodzenáNech nám Panna Mária pomáha pri zmene nášho života, aby sme boli taký-mi jednoduchými kvetmi v záhrade sve-ta. Aby sme svojim príkladom a láskou privádzali druhých k Bohu, či sme kňazi, rehoľné sestry, či mladí. Verí-me, že to, čo sme my mladí vyjadrili na jednom formačnom stretnutí si každý zoberie k srdcu.

a mladých predtým, ako k nim ideme na stretko. Podobne ako si nás rodičia nosia vo svojom srdci a myslia na nás aj keď sme od nich ďaleko, mali by sme si ako animátori a vedúci nosiť svoje „duchovné deti“ v srdci, odovzdávať ich pod ochranu Panne Márii a vyprosovať im milosti od Boha. Je to úžasný prejav Božej dôvery voči nám, keď nám takúto úlohu zveril. Ale uvedomujeme si jej dôležitosť? Niekedy sa obávame, či to, čo deťom a mladým dáme zo seba na stretku (svoje slovo, svoj čas, príklad...), či si to zapamätajú, či si niečo z toho odnesú. Určite to zmysel má, a to, čo sa na stretku dozvedeli, naučili, na to si raz, v tej pravej chvíli spomenú (to môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti) a možno im to zachráni i život. Lebo to, čo robí-me s Bohom a pre Boha má zmysel. Len nezabúdajme na modlitbu – MODLIT-BA ROBÍ ZÁZRAKY. Po týchto úvahách sme v sobotu večer hodnotili akcie, ktoré sa v priebehu roka udiali a snažili sa spoločne hľadať ich pozitíva i nega-tíva, aby sme tie budúce urobili lepšie. Rozprávali sme aj o fungovaní našich miestnych spoločenstiev, vymieňali sme si skúsenosti a vzájomne sa povzbudili.

Pane, ďakujem Ti za milosť byť členom tohto spoločenstva, vďaka za ľudí,

ktorých som od začiatku v ZMM stretla (animátorov, priateľov, rehoľné sestry, kňazov), každý ma inak oslovil a oboha-til, vďaka za stretká, duchovné cvičenia a všelijaké aktivity, ktoré mi pomáhali a pomáhajú duchovne rásť.

P. S.: Ak cítiš, že ti spoločenstvo už dalo všetko, tak je rad na tebe - je čas, aby si začal dávať ty jemu (napríklad svoje talenty, vedomosti, skúsenosti...).Tinka

 Lúče 6/2008  35

Ráno 19. října 2008 jsme začali celodenní pouť ro-dičů a dětí naší farnosti (Vranov u Brna) na svatý

Hostýn – Jeden z našich farníků krásně říká, že putovat z Vranova na Hostýn je jako projít s Pannou Marií celý její život, protože se vychází od Panny Marie Vranovské, kde je chrám zasvěcený jejímu narození a putuje se k Panně Marii Hostýnské, kde je chrám zasvěcen jejímu nanebevzetí. Kéž by tomu tak bylo, že bychom celým životem putovali stále s naší Nebeskou Matkou. Pouť byla zorganizována, aby se poprvé sešel nově vzniklý andělský spolek dětí, které se tento rok zasvětili Panně Marii. Když jsem se minulý rok setkal se sestrou Margitou Grobarčíkovou DKL, krok za krokem začala vznikat myš-lenka založit na poutním místě Panny Marie Vranovské skupinku malých dětí zasvěcených Matce Boží. Pán dílu požehnal. Na jaře sestra Margita navštívila hodinu nábo-ženství a dětskou mši svatou v naší farnosti, aby dětem a rodičům pověděla o cestě za Ježíšem skrze zasvěcení se Panně Marii ve Sdružení mariánské mládeže. Spolu se sestrou Margitou jsme si říkali, že pokud by se jen dvě děti rozhodli zasvětit Marii, bylo by to krásné. Velký dík patří také sestře Grátii Štulířové OSF, která vyučuje ve farnosti náboženství a všemožně nám organizačně pomá-hala. Zasvěcení osmi dětí, které se nám přihlásily, mělo proběhnout spolu s prvním svatým přijímáním dětí v naší farnosti. Když sestra Grátia s dětmi nacvičovala, jak bude probíhat obřad, řekla: „Teď přijdou k oltáři děti, které se budou zasvěcovat Panně Marii.“ A když to uviděli děti, které zůstali stát vzadu, ozvali se: „Proč nemůžeme také my? My se chceme také zasvětit Panně Marii!“ A tak se milostí Boží stalo, že se místo osmi dětí zasvětilo dětí osmnáct. V jednom dni přijali do svého srdce Pána Ježíše ve svátosti Eucharistie a jeho Maminku zvláštním způso-bem v zasvěcení.

Po příjezdu na Svatý Hostýn jsme program zahájili mší svatou, po ní byl čas na oběd. Některé rodiny šli do

zdejších restaurací v domech pro poutníky, ale protože byla poslední neděle v poutnickém období, byli restaura-ce dost zaplněné. Proto jiní (zvláště děti, které jeli s námi bez rodičů) vybalili svačiny připravené z domovů, a proto-že krásně svítilo sluníčko, obědvali jsme u dětského hřiště na lavičkách. Po krátkém odpočinku jsme se rozdělili na p

ouť

na

host

ýn

36   Lúče 6/2008

rý je provází celým životem na cestě k Bohu. Před odjezdem domů jsme pouť zakončili v kapli Panny Marie Lasalettské a v autobuse na cestě zpět jsme ještě zpívali a hráli hry.

Chtěl bych poděkovat všem, kdo se jakýmkoli způsobem zapojili a

pomohli svými hřivnami přijatými od Pána, které tak jistě zhodnotili. A nejvíce děkuji Ježíši za milost za milostí, kterými nás zahrnuje a Panně Marii, že si nás tak podivuhodně vede. Když jsem druhý den v modlitbě odevzdával do Božího srdce děti a vůbec všechno co jsme prožili, moc jsem Bohu za vše děko-val, jen jediná věc mě trápila a tu jsem předkládal Panně Marii. Říkal jsem: „Maminko, jenom mě trápí, že děti tolik zlobili a vyrušovali, a proto jsme jim nestačili předat všechno, co jsme pro ně měli nachystáno, ale jen malinkou část…“ Pak mi ale přišel pokoj: Neboj se, Bůh doplní svou milostí to, co my jsme nezvládli naší slabostí. A také jsem si uvědomil, vždyť podobná trápení má s námi Bůh. On má pro každého z nás nachystáno spoustu darů a milostí, ale nemůže nám je předat všechny, protože my ho často zlobíme, neposloucháme ho, hřešíme a děláme si co chceme,

místo abychom mu dychtivě naslouchali a toužili po tom, co krásného nám chce dát. Děti při tomto setkání byly pro mne se svou upřímnou zlobivostí zrcadlem nás všech, zlobivých dětí Božích.

Pokoj vám všem, a také abyste s touhou naslouchali Božímu slovu, vám vyprošuje bratr Milan Maria, paulán.

dvě skupiny: andělský spolek a ostatní. Sestra Grátia a otec Karel Hanslík OM (vranovský farář) šli spolu s rodinami a ostatními dětmi projít křížovou cestu a celý areál poutního místa a andělský spolek měl v poutnickém domě připra-veno setkání. Hlavní vedoucí (máma) našeho společenství je sestra Ancillka Nováčková OSF a pomáháme jí já (bratr Milan Doleček OM) a Helena Bellová. Na tomto prvním setkání s námi byla i sestra Margita, za což jí moc děkuji, protože nám (kteří začínáme a neví-me jak) moc pomohla. Téma našeho setkání bylo seznámit se s našimi anděly strážnými a vytvořit si k nim vztah, abychom se s jejich pomocí učili žít jako správní křesťané. Také jsme se poznávali navzájem, protože to bylo naše první setkání a sestra Margita pomocí ob-rázků představila dětem zjevení Panny Marie svaté Kateřině Labouré, díky kterému Mariánské sdružení mládeže vzniklo. Před skončením našeho setkání jsme se rozdělili do dvojic, abychom si našli každý svého „anděla“, tj. jednoho ze skupinky, s nímž se budeme za sebe modlit a pomáhat si. Děti také dostali kartičky s našimi modlitbami, na které si na druhou stranu mají nakreslit, jak si představují svého anděla strážného, kte-

 Lúče 6/2008  37

20. storočie výrazne poznačil nielen veľký technický pokrok, ale i dve svetové vojny a dva najkrutejšie štátne režimy s nespočetným množstvom obetí: naciz-mus a komunizmus. 40 rokov násilia a totalitarizmu v období komunizmu na Slovensku charakterizovalo tiež prenasledovanie kňazov, duchovných i veriacich. Myslenie, kultúra a výchova boli úplne podriadené jedinému učeniu, materialistickému a ateistickému marxizmu-leninizmu. Vykonštruované súdne procesy, kádrové čistky, hromadné perzekúcie, represie proti cirkvám a propaganda vyvolávali u väčšiny spoločnosti atmosféru strachu. V 50. rokoch sa v Československu vo väzeniach neprávom ocitlo vyše 100-tisíc ľudí, z ktorých bolo v rokoch 1948 – 1952 popravených 179. Jednou z neprávom odsúdených bola i pani Anna Zacková, rod. Pápežová, členka jednej z vtedajších mariánskych družín. Prinášame vám úryvok z českej knihy Boženy Kuklovej-Jíšovej Krásná němá paní (Nakladatelství ARSCI, Praha 2002), ktorý rozpráva o jednom hrdinskom čine pani Anny. Tá ma dnes 80 rokov a žije so svojím manželom v dedinke Visolaje v Púchovskom okrese.

Anička a Ruženka boli v dobe, keď si v Želiezovciach odpykávali trest, mladé, pekné a energické. Okrem týchto vlastností mali spoločné i to, že sa previnili podobnými „zločinmi“.

Anička pochádzala zo Slovenska, Ruženka z Moravy – obe boli veriace. Anička sa dostala do väzenia ako členka Katolíckej akcie, Ruženka bola zatvorená spolu so svojím otcom a matkou preto, že poskytli pomoc väzňovi, ktorý utiekol. (...) Ruženka bola matkou malého chlapčeka; toho si našťastie vzala na starosť teta. Anička a Ruženka zastávali teda úplne rovnaké názory a prirodzene sa z nich stali priateľky. Raz sa stalo, že sa pri večernom nástupe pripotácal opitý psovod k nastúpeným radom žien a vy-krikoval:

„My sme vám život nedali, ale môžeme vám ho vziať. Ste horšie než vrahyne, tie zabili jedného človeka, vy ste chceli zabiť celý národ!“ Tieto okrídlené výroky sme počú-vali často v rôznych obmenách. Ale tentoraz sa psovod vlastnými slovami a iste i množstvom alkoholu tak rozo-an

ička

páp

ežov

á a

ruže

nka

mar

ková

38   Lúče 6/2008

vernými priateľkami, napriek tomu, že Anička dnes žije „v cudzine“ – na Slovensku.

Už dlho o nej nič nevieme, ale pri jej „chytráckosti“ je viac ako pravdepodob-né, že si za tie roky vystavala zo svojich dobrých skutkov mnoho schodov do neba, len aby nás všetkých predbehla.

Z češtiny preložil Peter Lazový, úvod podľa knihy Zločiny komunizmu na Slo-

vensku 1948 – 1989 I., Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2001

hnil, že namieril samopal na Ruženku. Anička v tom okamihu neváhala, skočila pred ňu a kryla ju vlastným telom. Pso-vod nakoniec nevystrelil, kolegovia ho odviedli a celá záležitosť sa akosi zaho-vorila. Chvíľočku sme Aničku chválili, ale naozaj len chvíľočku. Mali sme iné starosti, ako jedna druhú chváliť a ob-divovať. Keď Ruženka Aničke ďakovala, tá len mávla rukou a povedala: „Ja som slobodná, ty máš dieťa. A napokon to bola odo mňa iba chytráckosť. Ja som ťa len chcela predbehnúť do neba...“

Dávno sme na túto príhodu zabudli. Ale kto nikdy nezabudol, je Ružen-ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali ka – často nám ju pripomína. Zostali

Isto sa vám stalo, že ste mali zlý deň. Aj som jeden taký mala. Ráno som sa zobudila s pocitom, že neznášam

celý svet. Len čo som vstala z postele, už som hromžila na všetko a na všetkých. Na počasie, na hlučných suse-dov, na otrasný účes. (Dievčatá mi dajú za pravdu, že je to úplná katastrofa.) Za dve hodiny som sa stihla pohádať so sestrou a pohnevať si mamku. Okrem toho sa mi nič nedarilo. Urobila som si dierku na svojom obľúbenom tričku, stratila som kľúče od bytu a k tomu som spálila skoro všetky palacinky, ktoré mali byť na obed (Dobrá rada: Nepečte palacinky, keď ste nahnevaní!).Bola som zúfalá a mala som pocit, že sa proti mne „spi-kol“ celý svet. Znechutene som sa zatvorila vo svojej izbe a začala som surfovať po nete. A zrazu som dostala mail. Ale aký! Bol to list od Boha.

A vtedy mi svitlo. Ani jeden deň nemôžeme začať bez nášho nebeského Otecka. Vždy je pekné, keď

ho ráno pozdravíme modlitbou a On sa nám odvďačí pocitom, ktorý nám vyvolá úsmev na tvári. Deň bude lepší a krajší. Celý život bude lepší a krajší. S Bohom a jeho jediným synom nikdy nebudeme sami, urazení či nahnevaní. Aj naša drahá mamička Mária nás chápe. Je len potrebné zveriť sa jej so všetkými starosťami (napr. aj so zlým účesom). A ona nám určite pomôže. Nezabúdaj-me, že máme Boha vždy pri sebe, tak sa z toho radujme. Posielam vám aj povzbudenie do ďalších dní.... Katka Bambuľka

nez

abúd

ajm

e na

boha

!

40   Lúče 6/2008

Milý priateľ,

keď si sa dnes ráno zobudil , všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do práce. Bol som trpezlivý, keď si utekal z domu, obliekajúc sa... Viem, ze si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: ČAU. Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som znova dovolil , aby sa zrodil nový deň a zapálil som nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl , či si ma počul . Pozoroval som Ťa, keď si išiel do práce a čakal som Ťa trpezlivo celý deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil , ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal . Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však zača-lo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno. Veľmi som dúfal , že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal . Počas programu si sa navečeral , avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo. Všimol som si, že si veľmi unavený a túžiš po tichu, a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal . Sprevádzal som Tvoje sny hud-bou, nočné vtáctvo sa rozospievalo, ale to nie je dôležité, pretože si si ani neuvedomil , ze som tu stále pre Teba.

Mám viac trpezlivosti, ako si môžeš predstaviť. Tiež by sa mi páčilo na-učiť Ťa mať trpezlivosť s druhými. MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu. I krajinu som vytvoril iba pre Teba. Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes mi venuješ aspoň trocha času.

Pekný deň. Tvoj otec BOH

> Hovoríš: Cítim sa sám.<Boh hovorí: „Nikdy ťa nezanechám, ani neopustím.“ (Hebr 13, 5)

> Hovoríš: Je to pre mňa nemožné.<Boh hovorí: „Čo je nemožné ľudom, je možné Bohu.“ (pozri Lk 18, 27)

> Hovoríš: Stále som znepokojený, znechutený a sklamaný.<Boh hovorí: „Zlož na mňa všetky tvoje starosti.“ (pozri 1 Pt 5,7)

> Hovoríš: Nevládzem ďalej.< Boh hovorí: „Moja milosť stačí, aby sa prejavila tvoja sila.“ (pozri 2 Kor 12, 9 a Ž 91, 15)

> Hovoríš: Neviem si poradiť.< Boh hovorí: „Uspokojím všetky tvoje potreby.“ (pozri Flp 4, 19)

 Lúče 6/2008  41

môj

živ

ot p

o pr

ijat

í do

ZM

M

Od 25. do 28. 8.2008 sa konal letný duchovný tábor pre zdravotne znevýhodnenú mládež v Handlovej.

Boli to požehnané dni, keď som cítila kúsok raja na zemi. Mala som tam kamarátov z bývalej školy (ŠZŠ v Dolnom Kubíne). No a, samozrejme, našich zlatých asistentov, bez ktorých by tábor nebol možný. Konkrétne moja asistentka Beáta Smrekovská a jej maminka, ktoré sa o mňa starali. Na konci tábora mi poriadne stískalo srdce aj hrdlo. Náš perfektný vedúci, Štefan Margeťák, ma poprosil, aby som napísala článok o tom, ako prijatie do Združenia marián-skej mládeže zmenilo môj život. Je pre mňa naozaj vždy veľmi ťažké, keď mám písať o sebe, ale skúsim to.

Do ZMM som bola prijatá asi v roku 1998. (Presný dátum si nepamätám. To je jedna z vecí, za ktoré sa

ako členka Mariánskej mládeže veľmi hanbím.) Do ZMM som vstúpila v Hornej Lehote spolu so sestrou Miškou, keď sme ako malé deti začali chodievať na duchovné tá-bory do Sedliackej Dubovej. Ako zmenila Panna Mária môj život? Poslala mi veľmi mnoho úžasných ľudí, priate-ľov, strážnych anjelov. Darúva mi mnoho milostí, ktoré si ani neuvedomujem, alebo ich beriem ako samozrejmosť. Napriek mojej nehodnosti ma naša nebeská najdrahšia, najväčšia MAMA s veľkým M stále s veľkou nehou a lás-kou chráni. Je veľa vecí, ktorých sa v živote veľmi bojím. Keď sa nestanú, je za tým láskavá ruka Panny Márie. Ve-rím, že žiadne stretnutie nie je náhodné. Každé stretnutie a zoznámenie je dielom nášho Boha a Panny Márie.

No musím sa otvorene veľmi zahanbene priznať, že ja sa naozaj pramálo modlím. Mám veľký problém

pomodliť sa desiatok svätého ruženca. Často ho odrecitu-jem, nerozmýšľam o tom, čo hovorím, len aby som mala čím skôr po modlitbe. Alebo čo je ešte horšie, ani sa ruže-nec nedomodlím, vlastne desiatok ruženca. Neviem nájsť pokoj pre svoju dušu. Raz som povedala pátrovi pri svätej spovedi, že modlitba svätého ruženca sa mi zdá byť veľmi dlhá a myšlienky sa mi túlajú a blúdia. Oveľa radšej by som sa modlila k Bohu vlastnými slovami ako modlitbami, ktoré sú predpísané. Páter mi vtedy povedal naozaj krásnu vec. Keď sme sa pri prijatí do ZMM zaviazali modlitbou

42   Lúče 6/2008

čov a cítiť sa užitočná. (Aj keď mi pre-pisovanie nejde tak, ako by som chcela. Mám málo trpezlivosti a často sa veľmi hnevám sama na seba.)

No a celkom nakoniec, avšak v nepo-slednom rade, z celého srdca ďaku-

jem všetkým za krásny duchovný tábor v Handlovej. Pátrovi Tomášovi, ktorý bol s nami, aj keď len na chvíľku. Števkovi Margeťákovi, nášmu milému vedúcemu (Števko, prvý tábor pre mladých so zdra-votným obmedzením bol naozaj per-fektný!!!) Osobitná vďaka patrí mojim milým asistentkám - Beátke Smrekovskej a Beátkinej maminke tete Beátke, ktoré sa o mňa starali. Taktiež Aničke Šeligo-vej, sestričke Konzoláte, sestričke Teré-zii... Jednoducho úplne všetkým. Keďže nás bolo na tábore dosť veľa, nepamä-tám si všetky mená. Nerada by som na niekoho zabudla. Takže ešte raz všetkým animátorom – asistentom: srdečné Pán Boh odmeň za všetko!!! Jožkovi Dzurilo-vi, Samkovi Hudecovi, nechcem zabud-núť, na našich zdravotníkov, Karolínku s Marekom... mladých z Handlovej atď. Prajem nám všetkým z celého srdca stálu ochranu Pána a Panny Márie! Aby sme nikdy nezabúdali, že sme Božie a Márii-ne milované deti!

S modlitbou a vďakou zostáva

Vladimíra Martvoňová

svätého ruženca, nesľúbili sme, že sa ho budeme modliť iba, keď sa budeme mať zdanlivo najlepšie a nič nám nebude chýbať, ani keď na nás príde ťažký kríž a trápenie. Zoberieme do rúk ruženec, keď nevieme ako ďalej a sme na konci s vlastnými silami, vyčerpali sme všetky naše ľudské možnosti a svätého ruženca sa chytáme ako topiaci slamky. Povedal, že diabol stále pokúša, chce človeka celkom zlomiť, aby sa už radšej vôbec nemodlil. No a preto som sa opýtala, či má necitlivá modlitba vôbec význam. Páter mi povedal, že keď poviem Pánu Bohu, že sa mi nechce modliť, ale predsa sa pomodlím, lebo Pána Boha milujem, vtedy to má dvojnásobný zmysel. Ja sa od duchovného tábora snažím modliť vrúcne celým srdcom aspoň desiatok ruženca. Túžim naozaj objaviť tú úžasnú silu a nádheru tejto modlitby. Začínam sa modliť aj trikrát od začiatku, keď neroz-mýšľam nad slovami. Možno mi to bude trvať niekoľko rokov, kým sa naučím sku-točne a úprimne modliť, nemyslím teraz teóriu. Možno budem na to potrebovať celý život. Verím, že sa raz s pomocou Panny Márie budem vedieť pomodliť aj celý svätý ruženec.

Nakoniec chcem všetkým z celého srdca poďakovať za všetko. V pr-

vom rade Pánu Bohu a Panne Márii, ktorí z nás robia veľkú rodinu, bez nich by nebolo nič. Potom maminke, ktorá sa o mňa stále stará, aj keď to má so mnou veľmi ťažké. Vždy ma pustí, vychystá a vyprevadí na všetky možné akcie. Potom ďakujem Monike Zbínovej a všetkým, ktorí mi dali možnosť prepisovať do Lú-

 Lúče 6/2008  43

Dňa 10. mája 2008 v sobotu o 16.30 sa autom z výletu z Bojníc vracala dcéra s deťmi. V zákrute oproti nim

vyletelo auto. Odvážali ich tri sanitky. Všetci mali otras mozgu, dcéra problémy s chrbticou, vnučka s nohou. Najhoršie dopadol 6-ročný vnuk Maťko. Veľmi krvácal, čelo mal prerazené, hlavičku opuchnutú a čiernu, ručičku zlomenú. Do nemocnice našťastie prišiel primár a ten hneď rozrezal bruško keď zistil, že má vnútorné krvácanie, lebo mal roztrhnutú slezinu, ktorú musel vybrať. Tri dni bol na infúziách a dostával krv. Keď sme ho išli pozrieť, kolegyňa mi dala škapuliar a medailu Panny Márie. Dcéra Miriam ich dala ihneď Maťkovi pod podušku. V utorok poobede nemohol hýbať ani hlavičkou, ležal ako mŕtvol-ka. V našej prítomnosti si už lažkal nabok a trochu rozprá-val. Pýtal si puding, ale dali sme mu len polovicu banánu. V stredu ráno som volala do nemocnice, či sme mu tým banánom neuškodili a dcéra mi povedala, že už boli na WC na chodbe. Zároveň mi dcéra povedala, že hneď, ako mu dala medailu Panny Márie pod vankúš, u Maťka nastalo 100% zlepšenie...

Ja som potom išla po havárii na spoveď a sväté prijíma-nie, prosila som za zdravie, ochranu a ďakovala som

Pánu Bohu, že ich nechal na tomto svete. Spoločne sme sa išli poďakovať Panne Márii k sestričkám do Belušských Slatín a svätou omšou sme vzdávali vďaku milosrdnému Otcovi za dar uzdravenia.

Předmluva:

Tento článek vzniknul na přímluvu mé kamarádky, která mi dala významný impuls k tvorbě písemné formy tohoto svědectví. Souhlasil jsem, jelikož si myslím, že by bylo sobecké, nepředat toto jako jeden z nespočtu důkazů Boží přítomnosti v našich životech.

„Nech to Pánu!“ aneb

„Tvé krásné včerejší přání se mi splnilo!“

panna

már

ia p

omoh

la

vyletelo auto. Odvážali ich tri sanitky. Všetci mali otras mozgu, dcéra problémy s chrbticou, vnučka s nohou. Najhoršie dopadol 6-ročný vnuk Maťko. Veľmi krvácal, čelo mal prerazené, hlavičku opuchnutú a čiernu, ručičku zlomenú. Do nemocnice našťastie prišiel primár a ten hneď rozrezal bruško keď zistil, že má vnútorné krvácanie, lebo mal roztrhnutú slezinu, ktorú musel vybrať. Tri dni bol na infúziách a dostával krv. Keď sme ho išli pozrieť,

44   Lúče 6/2008

jedu jak jen dovedu. Vím, že o ostatní je dobře postaráno nahoře. Po několika křižovatkách, které projíždím absolutně hladce, mi dochází, jak moc dobře! Najednou je přede mnou ucpaná silni-ce. Popojedu kousek po chodníku a… cesta je volná! Mám pro sebe celý pruh hlavní silnice, jelikož vozy stojí před přechodem pro chodce na červenou. Jedu úplně naplno směrem k největší křižovatce – zelená! Prosvištím a neza-držitelně se řítím po čtyřproudu. Tam je čas na úžas nad takovou cestou. Mám chuť to vykřičet všem, ale nestačím dýchat – šlapu, že mi nestačí převody. Překonáním několika dalších dopravních situací téměř bez přibrzdění se dostá-vám k budově nádraží. Tak hladce jsem Kolín NIKDY neprojel.Po zamčení kola je čas 8.52 a mě dochází, co se cestou dělo – má úžasná kamarádka mi totiž večer přála: „…aj teba nech sprevádza Boh a nech ťa niekedy aj nesie na svo-jich pleciach.“ Nadšeně utíkám k po-kladnám a vidím další pojistku, kdybych to býval nestihnul. Můj vlak má 10 minut zpoždění. Přitom mohu odjíždět hned – a to vlakem, jenž měl dávno odjíždět a má též zpoždění. Po příchodu na perón nasedám a odjíždím za splně-ním svého úkolu… Dnes jsem si prožil, jaké je to odevzdat své těžkosti Bohu a jaké je to s Jeho pomocí.

Děkuji Ti, Pane! Lukáš

3. 9. 2008. v Kolíně usínám s vědo-mím, že ráno musím jet na univer-

zitu pro poslední podpis vyučujícího do indexu za splněnou zkoušku. Vím, že mám být do 10.00 v Pardubicích na druhé straně města od nádraží.

Je ráno 4. 9. a já se probouzím v 7.30. S pocitem, že mi do odjezdu zbývá

dost času, spokojeně usnu. S druhým probuzením a pohledem na hodiny se však můj klid vytratí – je 8.35. Snažím se přesně spočítat čas odjezdu posledního vlaku, kterým to stihnu. Vychází mi 8.55. V 8.40 pokračuji úvahou nad přesunem na nádraží vzdáleném 3 km v čase 15 min - 5 min na nákup lístku. Tatínek spí po náročné včerejší práci – automobil tedy padá a mně zbývá kolo s rekordem 7 minut čistého času (bez vlivu městské dopravy).

Z bicyklu strhávám vše odnímatelné (na nádraží bych o to jistě přišel)

a po bleskovém převléknutí nasedám do výtahu. Čas 8.47, já stojím ve výtahu a vím, že jde o sekundy. Probleskne mi hlavou myšlenka – včera před mší svatou jsem si s paní varhanicí povídal o Božím řízení. Shodli jsme se na tom, že pokud člověk udělá, co je v jeho silách, Bůh dokoná dílo podle svého plánu. Pokud se přesto něco nepovede, jsme si jisti, že to tak být mělo, třebaže tomu nerozumíme. Vyslovuji: „Děj se Tvá vůle, Pane.“ A v tu chvíli jsem věděl, že to neříkám jen tak, ale že tomu plně věřím. Věřím! Nasedám, věnuji se řízení, abych svou cestu neskončil předčasně, a rychle

 Lúče 6/2008  45

Všetko sa začalo skúškovým obdobím. „Ja neurobím skúšky! Ako sa začať učiť? Ja to nestihnem. Jediné, čo

mám pred sebou je málo času a mnoho neznámych strán. Ale veď moja sestra, zavalená skúškami, štátnicami, ba-kalárskou prácou, sa modlí Deviatnik k úcte Panny Márie Zázračnej medaily a v pohode stíha všetko a spomínala, že veľmi pomohol sestričke Karitas.“ Takéto myšlienkové pochody mi vírili hlavou. Bola to výzva vyskúšať, či sa o mňa postará moja Mamka.

Spočiatku, keď som sa ešte nemodlila deviatnik, sa mi učilo hrozne. Nevedela som si nájsť vhodné miesto,

čas, polohu a dokonca i auto, ktoré prešlo našou ulicou, mi spôsobovalo veľa zbytočných prestávok a menej prejdených riadkov a strán, ako som si naplánovala. Cítila som sa hlúpa a súca akurát tak na „pastiersku školu“. V deň, keď som sa začala úpenlivo modliť deviatnik a chodiť každý deň na sv. omšu, som sa zbavila tých hroz-ných, skľučujúcich myšlienok. Dohodla som sa s Pannou Máriou tak, že ja sa budem snažiť naučiť čo najviac a zvy-šok hodím jej na plecia. Prvá skúška – fonetika a fonoló-gia („selektovacia“ skúška) - stihla som sa naučiť polovicu z hrubej a veľkej knihy. Keď skúšajúca diktovala otázky, nechcela som veriť vlastným ušiam. Boli to otázky z na-učenej polovice až na jednu otázku. Pomodlila som sa k Duchu Svätému a pri poslednej som začala improvizáciu (samozrejme neobsahovala správnu odpoveď). Bála som sa, čo mi na ňu povie pri konzultáciách písomky. Prišla som do kabinetu a spustila: „Ó, výborne, potvrdili ste, že ste dobrá žiačka, tak to máte za A.“ Bola som z toho milo prekvapená, ale som si istá, že poslednú otázku vôbec neprečítala.

Ďalšia skúška o 3 dni - Vývinová psychológia. 300-stra-nová kniha bola iba prečítaná, aj to z rýchlika. Pri

tejto skúške bola modlitba za to, aby som si aspoň niečo zapamätala. Bola som na internáte sama, tak som navrhla spolužiačke, aby sme sa chodili večer počas prestávky vonku pomodliť ruženec. Výsledok skúšky bol ohromujú-ci...A. O ďalšie 3 dni ma čakala v poradí už tretia skúška - Národné dejiny a mne sily, chuť do učenia a nervy ubú-dali. To sa odzrkadlilo aj na známke, ale ďakujem Panne Márii za získané D. Deviatnik som točila dookola, ako na zá

zrak

v š

kole

46   Lúče 6/2008

tom nebola o nič lepšie. Keď som vi-dela, že z môjho učenia už nič nebude, vzdala som to a hodila sa do postele ako vrece zemiakov. Budík mi zvonil skoro ráno 2 hodiny pred skúškou, tak som si stihla zopakovať periodizáciu a udalosti Národného obrodenia. Nič nové sa mi totiž neoplatilo učiť, iba nie-čo zrekapitulovať. Zrazu mi zazvonil mo-bil, písala ďalšia spolužiačka...vzdala to aj ona. Po tejto SMS mi už nebolo všetko jedno. Začala som sa triasť na celom tele a bola som nervózna. V takom ťažkom rozpoložení som povedala: „Panna Mária, nemodlím sa deviatnik pre nič za nič a dohodli sme sa na odstránení môjho strachu pri učení i pri skúške, tak ma nenechávaj a pomôž.“ Po desiatich minútach som pocítila, ako zo mňa opadol strach a chvenie. Keďže som stále zvažovala, či ísť na skúšku, vzala som mobil do ruky a vytočila rodičov. Vysvetlila som im moju situáciu a oni na to: „Anička, pekne na tú skúšku choď a nevymýšľaj. Včera sme sa za teba modlili, tak to už len nejako dopadne. Šak dobre znaš, že išče tak nebulo, žeby dajak nebulo.“ Po týchto slovách mi nič

bežiacom páse, bolo to asi zo 3 - 4 razy. Najväčšiu podporu zhora som cítila pri 4. skúške – Slovenská literatúra klasiciz-mu a romantizmu.

Tento krát som sa učila z 500-stra-novej knihy a popri nej som mala

naštudovať ďalšie 2 knihy, prednášky a naučiť sa 8 určených básní naspamäť. Toto bolo naozaj nad moje sily, ale stále som mala na pamäti, že sa budem snažiť ako včielka a s ostatným mi pomôže Panna Mária. Večer pred skúškou sedím za stolíkom pri internátnej lampe, šálku s kávou – „smrťákom“ držiac v jednej ruke a v druhej zelenú zvýrazňovač-ku a moje oči snímali riadky o živote a diele Jána Palárika. Vedela som asi tretinu zo všetkého učiva a z básní som bola jazykovo najobratnejšia pri Slávy dcere – Předspěv. Pri ostatných som sa zasekávala, lebo text mi akosi „vyfu-ňal“ z hlavy. Počas dlhého večera som sa prebudila v polohe strelca, napriek povzbudzujúcemu nápoju. Raz ma takto prebudilo zvonenie mobilu. Bola to SMS. Spolužiačka sa odhlásila zo skúšky, lebo nevie skoro nič. Ach, ja som na

 Lúče 6/2008  47

iné nezostávalo, len sa obliecť a s Božou a Máriinou pomocou vykročiť ku škole.

Ako sme stáli pred aulou, zistila som, že na skúšku nedorazili ďalšie dve

spolužiačky a celkovo prišla asi polovica z prihlásených. „No nič, neviem toho veľa, ale možno vytiahnem kombináciu otázok, ktoré mi sadnú. Tak Duch Svätý pomáhaj mi.“ Pred potiahnutím papieri-ka som sa prežehnala a vzala som jeden zo štyridsiatich. Čítala som 1. otázku... Národné obrodenie... (super, to viem). 2. otázka... Ján Palárik... (waw). 3. úlo-ha... interpretácia Maríny... (paráda).

Po dvoch hodinách opravovania na-šich výtvorov, nás skúšajúca postup-

ne volala do svojho kabinetu. Mňa si zavolala ako prvú. Jej slová zneli: „Vaša písomka bola najlepšia, ako jediná máte A. Napísali ste, čo som žiadala – stručné a prehľadné odpovede.“ „Uf,“ vydých-la som si a dúfala, že si to nepokazím básňou. Strčila som do obálky ruku a vytiahla papierik, na ktorom bolo – Ján Kollár: Prědspěv (Slávy dcera). Znamenalo to pre mňa čerešničku na torte. Bol to naozaj zázrak. Posledná skúška bola z dejín fi lozofi e. Tiež som nestihla doštudovať úplne všetko, no nebolo to až také drastické ako minule. Táto skúška mala navyše jednu výhodu. Zo štyroch vytiahnutých otázok sme mali odpovedať iba na tri. Otázka, ktorá sa nám nepáčila alebo sme ju nevedeli, sme jednoducho odsunuli preč. Lenže u mňa nastal problém. Nevedela som, ktorej otázky sa mám zbaviť, na všetky som totiž poznala odpoveď .

Všetci mi dáte za pravdu, že skúškové obdobie je hrozné. Ale po tomto

skúškovom, som začala ďakovať aj za takéto dni v živote študenta. Viac sa zblížime s Bohom, lebo nám lepí. Viac chodíme do kostola, lebo nás bolí zadok od takého dlhého sedenia a potrebu-jeme sa poriadne posilniť, veď cítime, že pozemský pokrm vôbec nestačí. Viac ako inokedy sa vyplačeme na Mamki-ných kolenách a ona nás povzbudí. Viac prosíme Ducha Svätého, aby nám osvie-til rozum pri premýšľaní nad otázkami.

Nezabudnime teda na to, že ak zo seba vydáme všetko, čo je v nás

(pri skúške, pri stretku s deťmi alebo nejakej akcii) a zvyšok necháme na Neho, spoľahneme sa na Jeho pomoc, necháme sa Ním viesť, bude to v naj-lepšom poriadku a s Ním dosiahneme aj nemožné. Raz som počula, že Ježiš svojej Mamke neodoprie žiadnu pros-bu, s ktorou za ním príde. Tak Ju využi-me, vrúcne sa modlime k Panne Márii a ona naše prosby prednesie svojmu synovi ako na tácke. (A my to máme to v suchu:). S Máriou k Ježišovi.

Anička (Kvapka)

48   Lúče 6/2008

z r

ed

ak

cie

Milí čitatelia časopisu Lúče,

na jednom sociálno-psychologickom výcviku, na ktorom som sa v rámci môjho štúdia zúčastnila, sme robili úplne na záver jednu aktivitu. Na 5 malých lístočkov sme si mali po jednom napísať, aké najdôležitejšie role v živote hráme. V našej čisto ženskej skupine sa potom našli roly ako napr. rola dcéry, rola sestry, študentky, kamarátky, priateľky, spolubývajúcej, vnučky... Ako sme sedeli v kru-hu, mali sme postupne každá hádzať do stredu jeden lís-tok (prečítať, pokrčiť a zahodiť) s rolou, ktorej by sme sa boli ochotné vzdať, keby sme boli k tomu prinútené. Už toto bolo ťažké, ale náročnosť tejto aktivity sa zvyšovala postupne s pribúdajúcim kolami zahadzovanie lístkov s rolami. Až nakoniec nám ostal v ruke už len jeden lístok. (Ten sme už nezahodili, iba sme prečítali, čo na ňom je.)

Zmyslom tohto dlhšieho úvodu nebolo, samozrejme, hovoriť o mne a mojich hodnotách. Táto aktivita ma

však už vtedy veľmi oslovila, preto som sa chcela s ňou podeliť, aby ste ju vyskúšali aj vy. Najväčší efekt má, keď sa robí v rámci nejakej skupiny (napr. starší na stretku). Ale kľudne si ju môžete dať aj ako osobnú refl exiu. Napríklad na koniec roku sa spýtať sami seba, ktoré veci, postoje, hodnoty, ľudia, role sú pre nás najdôležitejšie a v akom poradí by sme boli ochotní sa ich vzdať. A potom si na začiatku nového roku vydýchnuť a uistiť sa, že zatiaľ toto všetko „máte“ a že sa zatiaľ nemusíte ničoho vzdávať... Možno si tak uvedomíte to, kto a čo je pre vás v živote najdôležitejšie.

Keď si na Nový rok po polnoci podávame ruky a želáme si všetko najlepšie do ďalších dní, sadá na

nás taká zvláštna nostalgia. Niečo sa začína, niečo končí, niečo stále pokračuje. A okrem iného je za nami aj ďalší rok v našom ZMM, ďalší rok vydávania nášho ZMM časopisu Lúče. Tu sa však nič nekončí, toto dielo má pod palcom Panna Mária a tá to len tak nedovolí :).

Aký bol rok 2008 v ZMM? Bol opäť bohatý na akcie, udalosti, stretká, nových priateľov, nové zážitky, nové

telefonické a mailové kontakty, nové skúsenosti, nové pohľady na vec, ale aj nové problémy, sklamania, padnu-

 Lúče 6/2008  49

Riešenie tajničky z minu-lého čísla: Mária, Kráľovná posvätného ruženca. Výhercovia:Janka Zavadanová, Hlohovec; Mária Valigo-vá, Baškovce; Simona Pavlacová, Beluša.

Blahoželáme!

tia, nové konce. A čo nám prinesie rok 2009? Nové stanovy, nové vnútorné pravidlá, nové predsedníctvo, nových vedúcich, ale aj Zlet, na ktorý sa určite všetci tešíte, nové témy na stretká, nové čísla Lúčov, nové „reklamné predmety ZMM“, novú webovú stránku ZMM... Určite je na čo sa tešiť.

Na záver by som chcela poďakovať tým, ktorí tento rok pomáhali

pri príprave Lúčov: samozrejme celej

redakčnej rade za plnenie si svojich po-vinností, špeciálne Peťulovi Katríkovi za to, že sa z mojich inštrukcií ešte nezbláz-nil :), externým prispievateľom (Janka, Katka, Zuzka, Tinka, Anička), tvorcom našich duchovných rubrík (sr. Petra a P. Tomáš), poslednému menovanému tiež za jeho manažérske schopnosti pri získa-vaní nových predplatiteľov a korektúru. Nezabudnite, odmena (a nie vecná) vás neminie... Monička

pre dplatné:Po skúsenostiach z minulých rokov a na základe výsledkov ankety, uverejnenej na stránke www.zmm.sk sme sa rozhodli zmeniť systém predplácania Lúčov aj v súvislosti s prechodom na euro a so stále rastúcim nákladmi na výrobu Lúčov. Nie je to príjemné ani nám, ale musíme zdvihnúť výšku príspevku, za ktorý si kupujete/predplácate Lúče. Namiesto súčasných 20 Sk (0,66 €) to bude 45 Sk (1,5 €). S tým súvisí ešte jedna dôležitá zmena: doteraz vychádzalo za rok 6 čísel Lúčov (aj keď niektoré boli spojené do dvojčísel), od roku 2009 už budú vychádzať Lúče iba 4x do roka. Dôvodom je časová náročnosť na ich výrobu (a v ZMM chceme vydávať aj iné publikácie, nielen Lúče). Lúče budú ale hrubšie, približne 100-stranové (teda závisí to aj od vás, ako budete posielať príspevky :). Dôvod: príjmy z predplatného (iné príjmy Lúče nemajú) nepokryju ani polovicu z nákladov na tlač a distribúciu, čiže sme na Lúčoch veľmi stratoví. Dokonca aj toto pomerne vysoké zdvihnutie príspevku pokryje náklady len na 55% (!). Dúfame, že vás táto suma neodradí predplatiť si Lúče aj na budúci rok. Aby sme vám to trošku vykompenzovali, ponúkame rôzne zvýhodnené balíky pre starých i nových predpla-titeľov spojené aj s úhradou členského poplatku.

Predplatiteľ Predplatné Členské Zvýhodnené predplatné Bonus

anjelik 6 € 2 € 8 € akcie ZMM so zvýhodnenými cenami

čakateľ, člen - verný

- nový

6 € 3 € 8 €zvýhodnené predplatné + poukážka na zľavu vo výške 5 € na mikinu/tričko ZMM

5 € 3 € 8 € zvýhodnené predplatné

všetci pero s logom časopisu Lúče zadarmo

• verní čitatelia, teda tí, čo si predĺžia predplatné aj na rok 2009, dostanú ako darček poukážku na zľavu 5 € (150 Sk) pri kúpe mikiny (pravdepodobne ZMM).

50   Lúče 6/2008

Časo

pis

pre

spol

očen

stvá

Zdr

užen

ia m

ariá

nske

j m

láde

že •

Vyd

áva

Zdru

ženi

e m

ariá

nske

j m

láde

že,

Ora

vská

10,

94

9 01

Nitr

a •

Inte

rnet

: w

ww

.zm

m.s

k •

Kont

aktn

á ad

resa

: M

onik

a Zb

ínov

á, S

lati n

ská

29/1

0, 0

18 6

1 Be

luša

•

Tele

fón:

091

1 22

0 31

3 •

E-m

ail:

luce

@zm

m.s

k •

Šéfr

edak

tor:

Mon

ika

Zbín

ová

(Mon

ička

) •

Reda

kčná

rad

a: P

e-te

r Ka

trík

(K

atro

), M

ária

M

azúr

ová

(Mar

uška

), M

ária

Ci

bičk

ová

(Fio

na)

•

Dis

trib

úcia

a

pred

plat

né:

Erik

a Ko

yšov

á, Š

túro

va 9

/9,

018

61 B

eluš

a •

Tele

fón:

090

3 46

4 24

0 •

Regi

stro

vané

na

MK

SR,

regi

stra

čné

čísl

o EV

174

4/08

• I

SSN

133

6 -

7013

•

Vyšl

o s

podp

orou

M

Š SR

•

IMPR

IMAT

UR:

pr

ovin

ciál

ny

pred

stav

ený

Slov

ensk

ej

prov

inci

e M

isijn

ej

spol

očno

sti ,

Brati

sla

-va

21.

sep

tem

bra

2007

Č.:

99/2

007

• Ko

rekt

úra:

P.

Tom

áš B

rezá

ni,

CM •

Red

akci

a si

vyh

radz

uje

práv

o na

úpr

avu

zasl

anýc

h te

xtov

.Mikiny sa dajú vyrobiť v priebehu roku 2009. Pred-pokladaná cena mikiny je 500 Sk (16,6 €)

• zároveň budú mať možnosť získať zvýhodnené predplatné + členské v ZMM: ak predpokladáme, že predplatné je na rok 6 € a členské 3 €, bude zvýhodnené predplatné suma 8 € (zľava 1 €).

• noví predplatitelia nezískajú poukážku na mikinu, namiesto toho si budú môcť Lúče objednať za zvý-hodnenú cenu 5 €.

• zároveň budú mať možnosť získať zvýhodnené predplatné + členské v ZMM: ak predpokladáme, že predplatné je po zvýhodnení 5 € a členské 3 €, bude zvýhodnené predplatné suma 8 € (zľava 1 €).

• ako bonus pre všetkých, ktorí si objednajú Lúče, či už to budú starí alebo noví predplatitelia, v priebehu roka bude s niektorým číslom Lúčov zaslané aj 1 pero s logom „Lúče“ zadarmo.

Uvedenú ponuku predplatného môžete realizovať nasledovne: - SMS na číslo 0911220313, kde uvediete svoje meno, adresu (s diakritikou) a počet kusov Lúčov, ktoré si predplácate- mailom na luce@zmm.sk, kde uvediete svoje meno, adresu (s diakritikou) a počet kusov Lúčov, ktoré si predplácate- poštou na adresu ZMM, Oravská 10, 949 01 Nitra, na pohľadnici alebo v liste uvediete svoje meno, adresu (s diakritikou) a počet kusov Lúčov, ktoré si predplácate- vyplnením objednávkového formulára, ktorý bude umiestnený na stránke www.zmm.sk- osobne v centre, v redakcii, na animakurzoch...

Spôsob platby za predplatné: - poštovou poukážkou typu H 2. trieda- na účet ZMM: 2629772285/1100- osobne v centre, v redakcii, na animakurzoch

Pozn.: snažte sa Lúče opäť objednávať hromadne, aby sme to do jednej dedinky nemuseli posielať na viackrát.Objednávky predplatného prijímame do 31. januára 2008. Na zákla-de počtu predplatených Lúčov sa stanoví náklad, čiže ak si objednáte Lúče po tomto termíne, je pravdepodobné, že nebude možné zaslať už prvé číslo v roku 2009.

 Lúče 6/2008  51

Združenie mariánskej mládežea redakcia časopisu Lúče želajú všetkým

veselé a pokojné vianočné sviatkya šťastný nový rok 2009.

Zároveň ďakujeme všetkým sponzorom a dobrým ľuďom,

ktorí v roku 2008 podporili našu činnosť. ĎAKUJEME!