MÄSOŽRAVCEBarbara Chovancová, Filip Zięba,

Peter Urban, Ladislav Hlôška, Grzegorz Jamrozy, Agnieszka Ważna, Jan Cichocki

579Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Mäsožravce (Carnivora) sú malé, stredne veľké až veľké cicavce. V ekosystémoch Tatier predsta-vujú dôležitý článok potravných sietí, kde plnia ekologickú funkciu sekundárnych, resp. terciár-nych konzumentov. Nájdeme medzi nimi pre-važne terestrické, arborikolné a menej semiakva-tické formy. Spôsob života silne ovplyvňuje aj ich morfologicko-anatomické znaky. Zatiaľ čo arborikolné formy majú štíhly a pretiahnutý tvar tela, terestrické formy sú mohutnejšie a zavalitej-šie. Nájdeme u nich dokonale vyvinuté zmyslové orgány a pomerne veľký mozog, čo sa prejavuje v stavbe lebky s mohutnou mozgovňou, ktorá je napr. u lasicovitých druhov v pomere k tvárovej časti lebky zreteľne väčšia.

Z anatomických prispôsobení charakterizu-júcich rad mäsožravcov stojí za zmienku valco-vitý tvar kĺbového výbežku dolnej čeľuste, ktorý umožňuje pevné spojenie s lebkou a nožnicovi-tý pohyb čeľustí. Adaptácie na lov živej koristi a konzumáciu mäsitej potravy sú viditeľné aj na ich chrupe. Nápadné sú najmä dlhé, kužeľovité očné zuby a zväčšené trháky.

Pohyb mäsožravcov je rýchly a obratný a tým-to zložitým lokomočným schopnostiam, vyžadu-júcim presnú koordináciu pohybového aparátu, zodpovedá aj mohutný rozvoj nervového centra umiestneného v mozočku (tzv. cerebella), ktoré reguluje a koordinuje pohyby svalov a polohu tela. Taktiež sa vyznačujú dokonalým zrakom. Pozoruhodná je najmä ich schopnosť videnia

za súmraku či v noci, čo im umožňuje osobitná vrstva farbiva (guanínu) nachádzajúca sa za siet-nicou oka. Tá odráža svetelné lúče dopadajúce na sietnicu späť na svetlocitlivé zrakové bunky.

Hlavnou zložkou ich potravy sú teplokrvné stavovce, ktoré buď aktívne prenasledujú, alebo na ne striehnu a zmocňujú sa ich skokom. Do určitej miery je komplementárnou zložkou dié-ty predovšetkým vo vegetačnom období rast-linná potrava. Nezriedka konzumujú aj uhy-nutých živočíchov (kadávery), ryby, mäkkýše alebo rôzne druhy hmyzu.

Mäsožravce radíme prevažne k eurytopným druhom živočíchov s pomerne širokou ekologi-ckou valenciou, podmienenou do značnej miery potravnou špecializáciou. Tomu zodpovedá aj ši-roké spektrum obývaných biotopov od submon-tánneho až takmer po subniválny vegetačný stu-peň Tatier. Pomerne úzkou väzbou na prostredie sa vyznačujú len niektoré špecializovanejšie taxó-ny viazané spôsobom života a troficky na vodné biotopy, ako napr. vydra riečna (Lutra lutra).

Na území Tatier sa vyskytujú zástupcovia 4 čeľadí mäsožravcov: psovité (Canidae), la-sicovité (Mustelidae), medveďovité (Ursidae) a mačkovité (Felidae).

PsovitéPríslušníci čeľade psovité (Canidae Fischer,

1817) patria medzi terikolné mäsožravce prostrednej veľkosti s pomerne dlhou srsťou,

dlhým a huňatým chvostom, končitými ušni-cami a štíhlymi, mocnými končatinami. Pri chôdzi našľapujú na 4 prsty (tzn., že sú digi-tigrádne). Majú pretiahnutú tvárovú časť lebky a dobre vyvinutý chrup. Poväčšine žijú v organi-zovaných societách, s často veľmi zložitou hierar-chickou štruktúrou, iba menší počet druhov je samotárskych. Samce majú dobre vyvinutú peni-sovú kostičku (baculum), vďaka ktorej dochádza k pevnému kopulačnému spojeniu so samicou. Obdobie gravidity trvá u väčšiny taxónov spra-vidla 8–9 týždňov, mláďatá sú nidikolné. Psovi-té sú vo všeobecnosti oportunistické, s vysokou úrovňou adaptability. Pri vnútrodruhovej ko-munikácii využívajú hlavne akustické a mimické prejavy, ako aj pach. Sú aktívne aj v zimnom ob-dobí, s výnimkou psíka medvedíkovitého, ktorý prechádza krátkymi periódami zimnej letargie.

Vo faune Tatier je táto čeľaď zastúpená 2 au-tochtónnymi a jedným nepôvodným druhom. K pôvodným patrí vlk dravý (Canis lupus) a líška hrdzavá (Vulpes vulpes). V Tatrách je ne-pôvodným psovitým mäsožravcom psík med-vedíkovitý (Nyctereutes procyonoides), ktorého prvotný areál výskytu ležal v jv. Ázii. Ako kožu-šinové zviera bol po roku 1939 introdukovaný, o. i. aj na Ukrajine, odkiaľ sa po úspešnej akli-matizácii šíril ďalej z. smerom a v roku 1959 sa prvé jedince objavili na v. Slovensku. V sloven-ských Tatrách bol pozorovaný už v minulosti, ale v poľskej časti sa objavil iba prednedávnom.

Mačka divá (Felis silvestris) – štvormesačné mláďa. (Foto Z. Vlach.)

580

Mäsožravce

LasicovitéLasicovité (Mustelidae Fischer, 1817) patria

k vývojovo najpôvodnejším skupinám sucho-zemských mäsožravcov. V rámci tejto čeľade si najmä kuny a tchory zachovali viaceré pôvodné znaky svojich predkov z treťohôr. Prví zástup-covia lasicovitých sa objavili v staršom oligo-céne. K diferenciácii jednotlivých vývojových vetiev došlo ešte v priebehu treťohôr, hlavne v oligocéne a miocéne. Pritom najbúrlivejší rozvoj zástupcov tejto skupiny prebiehal podľa súčasných poznatkov na s. pologuli.

Čeľaď Mustelidae zahrnuje lasice, kuny, tchory, norka, vydry, skunky a jazvece. Je to veľká, široko rozšírená a neobyčajne rôzno-rodá skupina, ktorej zástupcovia obsadzujú väčšinu biotopov, vrátane sladkej, braktickej a slanej vody, na všetkých kontinentoch mimo Australázie a Antarktídy. Zahrnuje najmenšie mäsožravce – mnohé s hmotnosťou pod 1 kg. Lasicovité sa vyznačujú dlhým telom, krátkymi končatinami a sú často obratnými lezcami. Na chodidle majú 5 prstov s ostrými, nezaťaho-vateľnými pazúrmi. Samce sú spravidla väčšie ako samice. (U lasíc a tchorov môže byť telesná hmotnosť až o 120 % väčšia.) Análne žľazy zo-hrávajú dôležitú úlohu v komunikácii, najmä u tchorov. Prevažná väčšina druhov žije samo-társky. U lasicovitých je široko rozšírená indu-kovaná ovulácia a najmenej 18 zo 67 druhov tiež vykazuje oneskorenú implantáciu oplodne-ného vajíčka.

Hoci väčšina príslušníkov tejto čeľade patrí k terestrickým (suchozemským) druhom, na-chádzajú sa medzi nimi aj druhy arborikolné (napr. kuny) alebo semiakvatické (napr. vydra

riečna). Na život v korunách stromov je naj-lepšie prispôsobená kuna lesná (Martes martes). Adaptácie na podzemný spôsob života sú zasa najdokonalejšie u jazveca lesného (Meles meles).

Najviac špecializovanou skupinou konzu-mentov v rámci tejto čeľade sú lasica myšožra-vá (Mustela nivalis) a hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea), ktoré spotrebovávajú prevaž-ne mäsitú potravu z čerstvo ulovenej koristi.

K recentným druhom tatranskej fauny pat-ria: hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea), lasica myšožravá (Mustela nivalis), tchor tmavý (Mustela putorius), kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), jazvec lesný (Meles meles) a vydra riečna (Lutra lutra).

MedveďovitéMedveďovité (Ursidae Fischer de Wald-

heim, 1817) sa vyznačujú veľkým, mohutne stavaným telom, hrubými a krátkymi kon-čatinami, zaguľatenými ušnicami a krátkym chvostom. Našľapujú na celé chodidlá päťprs-tých končatín, tzn. sú ploskochodcami. Prsty sú zakončené dlhými, ohnutými a ostrými, ne-zatiahnuteľnými pazúrmi. Pri chôdzi medvede pohybujú prednou a zadnou končatinou na tej istej strane tela súčasne, sú to tzv. mimochod-ce. Na krátke vzdialenosti dokážu vyvinúť pri behu rýchlosť až 50 km za hodinu.

Telo pokrýva hustá srsť s dobre vyvinutou podsadou. Chrbtová strana trupu sa farebne ne-odlišuje od brušnej. K výmene srsti dochádza raz ročne, pričom vo sfarbení letnej a zimnej srsti ne-existuje zjavný rozdiel. Chrup je zložený zvyčajne zo 42 zubov, častokrát však býva ich počet nižší. Hoci prijímajú živočíšnu potravu (existujú aj čisto

vertebratofágne druhy medveďov, ako napr. med-veď ľadový), sezónne u nich prevláda rastlinná potrava. Odráža sa to i v stavbe chrupu. Najvyšší stupeň adaptácie na spracovávanie rastlinnej po-travy sa prejavuje v tvare molárov (stoličiek). Ich korunky sú široké, s početnými hrboľmi a tvarom nápadne pripomínajú stoličky prežúvavcov. Vo všeobecnosti v čeľadi medveďovité prevládajú vše-žravé (omnivorné) formy, preto sa u nich nevyvi-nuli v typickej forme ani trháky, ktoré sú inak pre rad mäsožravce charakteristické.

Na kostre trupu medveďovitých absentujú kľúčne kosti. V hornej časti lopatky sa vyvinula zreteľná zalopatková jama (fossa postscapularis), z ktorej odstupuje podlopatkový sval. Upína sa na hlavicu ramennej kosti a významne napo-máha zvieratám pri lezení na stromy.

Zo zmyslových orgánov medveďovitých je najlepšie vyvinutý čuch, čo dokazuje aj veľkosť nosovej dutiny, najmä počet kostených prepá-žok (tzv. nosových škrupín), pokrytých čucho-vým epitelom.

Väčšina druhov tejto čeľade je polygami ckých, veľké domovské okrsky samca sa prekrývajú s okrskami viacerých samíc. U samíc prebieha oneskorená implantácia oplodnených vajíčok, 1–3 (4) mláďatá sa rodia skoro holé, s nepatr-nými telesnými rozmermi a nízkou hmotnosťou (200–700 g). U medveďov žijúcich v chladných zemepisných oblastiach sa vyvinul nepravý zim-ný spánok. V Tatrách žije jediný zástupca tejto čeľade, medveď hnedý (Ursus arctos).

MačkovitéZástupcovia čeľade mačkovité (Felidae Fi-

scher de Waldheim, 1817) majú vynikajúce

Vlk dravý (Canis lupus) – cválajúce jedince. (Foto J. Ksiažek.)

581

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

nočné videnie a sluch, rovnako dobrý čuch. Hmatové chlpy (vibrisy) indikujú dôležitosť hmatového zmyslu a sú obzvlášť osožné pri pohybe v noci. Mačkovité šelmy sú väčšinou samotárske a žijú skryto na neprístupných, od-ľahlých miestach. Sú to vysoko špecializované mäsožravce, ktorých spoločným anatomickým znakom je zredukovaný počet zubov (najviac 30) – chýbajú im zadné stoličky. Majú zreteľ-ne skrátenú tvárovú časť lebky. Pazúry môžu zatiahnuť do rohovinových pošiev. Výborne sa adaptovali na život v rôznorodých ekologických podmienkach. Žijú a lovia individuálne.

V Tatrách sa vyskytujú obidva európske dru-hy tejto čeľade – rys ostrovid (Lynx lynx) a ma-čka divá lesná (Felis silvestris).

Vlk dravýVlk dravý (Canis lupus Linnaeus, 1758) je po

medveďovi druhou najväčšou tatranskou šelmou. Najstaršie fosílie vlka pochádzajú z neskorého plio cénu spred asi 100 000 rokov. Pôvodne sa vyskytoval v holarktickej oblasti, teda v Eurázii a v Severnej Amerike. V priebehu posledných 3 storočí bol však na väčšine územia vyhubený.

V súčasnosti v Európe jeho areál siaha od Al-bánska, cez oblasti bývalej Juhoslávie, Rumun-sko, Slovensko, až po sv. časti Poľska, na V od Ukrajiny po Estónsko a Rusko. Ostrovčekovito sa vyskytuje na Iberskom polostrove, v Taliansku a v Škandinávii (Okarma 1992). Na Slovensku žije väčšinou v horských oblastiach a v Poľsku najmä vo v. a jv. časti územia.

Prvé dokumenty o jeho výskyte v Poľsku pochádzajú z archívov poznańského kniežastva z 1. polovice 19. storočia. Vlky – sústavne hube-né – sa už v polovici 19. storočia v nízkych poč-toch vyskytovali iba v oblasti Veľkopoľska a Ha-liča. V období 1. svetovej vojny ich početnosť stúpla a po opätovnom vzniku poľského štátu bol v roku 1927 vlk poľovným druhom s celo-ročným odstrelom. Neskôr ho zahrnuli medzi škodnú zver a bolo možné ho chytať do želiez. Dokonca v roku 1955 boli ustanovení komisá-ri, ktorí za každého zabitého jedinca vyplácali odmenu, navyše bolo povolené aj trávenie. V rokoch 1954–1963 početnosť vlka v Poľsku bola hodnotená na 4 072 jedincov, z toho bolo 2 579 zabitých. Štvanice na nich spôsobili, že tu-najšia populácia sa v rokoch 1964–1972 odha-

dovala na 1 153 jedincov, z toho 737 bolo mŕt-vych. Stavy naďalej klesali a v roku 1976 bolo zistených iba 45 vlčích brlohov, o rok neskôr už iba 27 (Sumiński 1975). V roku 1975 bol vlk zapísaný do zoznamu poľovných druhov, bola stanovená ochranná doba (s výnimkou krajov: Krośnieńského, Nowosądeckého a Przemyské-ho), ktorá bola opäť zrušená v roku 1981. Legis-latívny status druhu sa zmenil až v roku 1995. V súčasnosti sa početnosť vlka v Poľsku odha-duje na zhruba 900 jedincov a centrom jeho vý-skytu sú jv. a sv. časti Poľska (Okarma 1992).

Na Slovensku situácia prebiehala obdobne. Aj tu boli v 19. storočí vlky prenasledované (od-strely, chytanie do slučiek, trávenie, vyberanie mláďat z brlohov). Preto sa začiatkom 20. sto-ročia tieto šelmy vyskytovali iba sporadicky (Voskár 1976). Po 1. svetovej vojne početnosť vlkov stúpla, najmä v hornatých častiach, pre-dovšetkým v sv. časti územia (Feriancová-Ma-sárová & Hanák 1965), čo vyvolalo opäť ničivé aktivity. V priebehu 2. svetovej vojny sa populá-cia vlkov zvýšila natoľko, že po vojne sa za jeho likvidáciu, tak ako v Poľsku, vyplácala odmena. Následkom toho početnosť klesla na asi 40 je-

1950

1960

1970

1980

1990

2000

5

10

15

20

25

30

35poče

tnos

ť

roky

TPN

TANAP

Početnosť vlka v slovenskej a poľskej časti Tatier (archív ŠL TANAP-u, archív TPN) Graf 1

582

Mäsožravce

dincov (Voskár 1976). Kritická situácia nako-niec zmobilizovala ochranárske a poľovnícke kruhy. Bol ustanovený zákaz trávenia, chytania do želiez a vyberania mláďat a od 1. 3. do 15. 9. bola stanovená ochranná doba. V roku 1995 bola zavedená celoročná ochrana, ale vlk zostal naďalej na zozname poľovných druhov zveri.

Z územia Tatier vlka spomínajú viacerí au-tori. Napríklad Thomas Mauksch (1826) píše o ňom v 422 stranovom rukopise sprievodcu Wegweiser durch die Zipser Karpathischen Al-pen. Albrecht von Sydow uvádza, že násled-kom ničenia je vlk zriedkavý (Sydow 1830). Anton Kocyan v roku 1867 poznamenáva, že ešte pred 4 rokmi sa v jeseni a na jar na území Tatier vyskytovala 4–5-členná svorka, prechá-dzajúca smerom od Spiša k Orave, a niekedy sa v zime potulovali 1–2 vlky. V lete neboli pozorované, aj keď niekde blízko dediny mala vlčica mláďatá. Píše tiež, že ... teraz možno vlka stretnúť už iba na Spiši (teraz wilk zawadzi się tylko jeszcze na Spiżu)... V 20. rokoch 20. sto-ročia v Tatrách neboli vlky pozorované. Podľa Władysława Bieńkowského (1925) niekedy v minulosti, približne pred 60 a viac rokmi boli na území Tatier aj vlky, z tohto obdobia ostali ešte zemné pasce v podobe tzv. „vlčích dier“. Ernst Bethlenfalvy (1935) píše, že ... v minulos-ti sa vlci do Tatier zatúlali v zime z ruských lesov alebo z južných Karpát... Ďalej poznamenáva, že v 19. storočí lovili vlkov hlavne pri vnadidlách. Spomína, že kežmarský lovec menom Prepeličaj zastrelil okolo roku 1830 za jednu zimu 35 je-dincov. Jeden z posledných vlkov na „lovištiach Kežmarku“ bol ulovený v roku 1879 Karlom Steinerom pri príležitosti „brakierovania“ v re-víri „Goldsberg“. Predpokladá, že „posledného vlka Tatier“ ulovil nadlesný Imrich Römer roku 1910 v revíri „Landok“ na veľkostatku kniežaťa Hohenloheho.

V období uzákonenia národných parkov (TANAP a TPN) sa vlk v Tatrách nevyskytoval.

Prvýkrát bola jeho prítomnosť zistená v sloven-skej časti v roku 1955 (Chudík 1969).

Na poľskej strane bol stály výskyt tohto dru-hu zaznamenaný od 80. rokov 20. storočia. Išlo skôr iba o pozorovania migrujúcich jedin-cov. Podľa výsledkov inventarizácie v rokoch 1980–1990 sa tu vyskytovalo 13–28 jedincov. Koncom 90. rokov ich stav opäť klesol a v sú-časnosti kolíše v medziach 5(8)–11. V sloven-skej časti sa populácia tohto druhu odhaduje na okolo 17–32 jedincov.

V súčasnosti na území celých Tatier patrí vlk medzi chránené druhy živočíchov. Podľa Plánu ochrany fauny TPN a v Červenom zozname fau-ny TANAP-u je vzácnym druhom s frekvenciou 2 – vzácny. V Červených knihách Poľska a Slo-venska patrí medzi taxóny nt (Near Treantened) – takmer ohrozený.

Početnosti vlkov (Graf 1) uvádzané pre obe časti územia (TANAP a TPN) nie je možné zosumarizovať, nakoľko areály jednotlivých sociálnych skupín prechádzajú nielen cez hor-ské hrebene (najmä Západných a Belianskych Tatier), ale aj ich domovské okrsky zachádzajú ďaleko za územie oboch parkov. Tieto skutoč-nosti boli potvrdené pomocou telemetrie vo výskumnom projekte realizovanom v TANAP-e v rokoch 1994–1995 (Finďo & Chovancová 2004). Svorka pozorovaných vlkov (8 jedincov) obsadila terény po oboch stranách hranice. Do-movský okrsok zaberal okolo 180 km² a vlky sa pohybovali v oblasti od Doliny Olczyskej po Tatranskú Kotlinu a od Zamaguria až po hrebeň Belianskych Tatier (Chovancová 1995). Druhá svorka je už viacero rokov pozorovaná v Západ-ných Tatrách. Aj jej areál leží po oboch stranách hranice. Táto skupina bola zistená aj počas ak-cie počítania kamzíkov v roku 2001 a 2 z nich boli stopované v oblasti Kasprowého Wierchu (Šturcel in verb.). Na základe pozorovaní pra-covníkov oboch parkov, okrem týchto 2 svoriek sa vyskytuje ešte niekoľko vlkov – samotárov.

Poznávaním genetickej štruktúry populá-cie vlkov, najmä štúdiom ich diverzity v Eu-rázii, sa zaoberali vedci v Inštitúte výskumu cicavcov PAV (Zakład Badania Ssaków PAN) v Białowieżi). V Inštitúte ochrany prírody PAV (Instytut Ochrony Przyrody PAN) v Krakove prebiehali štúdie, cieľom ktorých bolo o. i. sta-novenie početnosti vlkov, otázky príbuzenstva a migračných ciest vlkov. V súčasnosti geneti-cká variabilita druhu je na Slovensku rozpraco-vaná na LF TU vo Zvolene.

Charakteristika druhuVlk vzhľadom pripomína nemeckého ov-

čiaka, ale má dlhší trup a vyšší a širší hrudník. Predné končatiny sa zdajú byť vtlačené do hrud-ného koša s lakťami smerujúcimi dovnútra. Charakteristickým znakom hlavy je široké čelo, šikmo smerujúce oči a uši kratšie ako u ovčia-ka. Chvost má huňatý, s dĺžkou jednej treti-ny trupu. Na jeho vonkajšej strane asi 10 cm od násady sa nachádza pachová žľaza, na tom mieste je srsť tmavšia. Celkové sfarbenie vlka je plavosivé, s prímesou čiernej farby a s nená-padne hrdzavým nádychom na bokoch tela a na krku. Brada, hrdlo, vnútorná strana predných nôh, predná strana zadných nôh a spodok tela sú belavé so žltkastým nádychom. Vo sfarbení tela platí veľká variabilita.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť sú: dĺžka tela (LC): 100–175 cm, dĺžka chvosta (LCd): 30–45 cm, výška tela (AC): 60–80 cm, hmotnosť: 25–56,5 kg (Fe-riancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, podľa nálezov uhynutých jedincov (archív VSaM):– Tohtoročné mláďa (♂): oblasť Podbanské – Kokavský most, 16. 6. 1994 (po 2 dňoch uhynulo).

Dĺžka tela: 435 mm, dĺžka chvosta: 185 mm, výška v kohútiku: 360 mm, hmotnosť: 2,855 kg.– Samica, vek cf. 2–3 roky, Dolina Chochołow-ska, Wielkie Koryciska, 21. 2. 1995.Dĺžka tela: 105,0 cm, dĺžka chvosta: 42,0 cm, výška v kohútiku: 74,5 cm, hmotnosť: 21,0 kg– Samica, vek: cf. 2–3 roky, oblasť Podbanské, Brezinová, 31. 12. 2009.Dĺžka tela: 119,8 cm, dĺžka chvosta: 41,2 cm, výška v kohútiku: 72,0 cm, hmotnosť: 36,0 kg– Samica, vek cf. 2,5 roka, oblasť Tatranská Ja-vorina, Podspády, úhyn na ceste, 8. 10. 2006.Dĺžka tela: 114,5 cm, dĺžka chvosta: 39,0 cm, výška v kohútiku: 63,0 cm, hmotnosť: 29,5 kg.– Samec, adult, oblasť Bielovodskej doliny, na rieke Białke, 22. 4. 1986.Dĺžka tela: 166,0 cm, dĺžka chvosta: 44,0 cm, výška v kohútiku: 85,0 cm, hmotnosť: 34,85 kg.

Vlk vyhľadáva ťažko dostupné lesné biotopy s veľkou výmerou lesných porastov. Jeho výskyt je podmienený prítomnosťou druhov zveri, ktoré tvoria hlavnú zložku potravy. Na základe spomí-naných telemetrických výskumov boli získané poznatky o veľkosti domovského okrsku (home range) a cirkadiánnych rytmoch skupiny vlkov v sv. časti Tatier. V jeho priebehu bola pozorovaná stratégia ich poľovania, stopovanie koristi. Do-movský okrsok svorky bol spracovaný na základe Vlk dravý s korisťou. (Foto J. Ksiažek.)

583

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

95 24-hodinových pozorovaní (v zime 180 km²,

v lete okolo 85 km²). Centrálnu zónu tvorili les-né porasty v hraničnom pásme oboch národných parkov v povodí rieky Białky. Východná časť areá lu ležala mimo územia parkov (Chovancová 1995). Vlky tiež monitorovali stádo oviec v oblasti Gło-dówky, v Doline Olczyskej, na Spišskej Magure a často prechádzali do oblasti Belianskych Tatier. Stopovania zveri sa zúčastňovali 1–2 jedince, kto-ré následne dávali signál ostatným členom svorky. Vlky sa niekoľkokrát pokúšali priblížiť ku košiaro-vaným ovciam, ale podľa našich zistení a názorov bačov dobré ovčiarske psy dokážu uchrániť stádo. Pre porovnanie, veľkosť areálov využívaných vlkmi v Bialovežskom pralese, stanovená pomocou rádi-otelemetrie, bola 173 až 294 km² a teritóriá suse-diacich svoriek sa skoro neprekrývali (Okarma et al. 1998).

Potravná ekológiaZákladnou trofickou bázou vlka je živočíšna

potrava, v tatranských podmienkach ju tvorí najmä jelenia, v menšom zastúpení srnčia a kamzičia zver. Konzumuje tiež drobné cicavce, vtáky a obojži-velníky. Denná spotreba potravy je 3–5 kg. V prí-pade, že hladuje, jednorazovo môže skonzumovať aj 10–15 kg. V zime prevládajú veľké, v lete k nim významne pribúdajú stredné a malé cicavce, vtáky, obojživelníky, plazy a bezstavovce, vrátane hmyzu. Potravu vlkov na Slovensku spracovali na základe trusu (Brtek & VoskÁr 1987). Podľa autorov v slovenských Karpatoch ich hlavnou korisťou sú: diviaky – 45,5 %, jelenia zver – 23 %; ďalej líšky – 10,4 %, psy – 7,9 % a srnčia zver – 5.5 %. V priebehu telemetrických výskumov v Tatrách v rokoch 1994–1995 na základe priamych pozoro-vaní, zvyškov potravy a trusu bolo zistené, že hlavnú potravu svorky tvorili jelenia zver a diviaky. Vlky sa tiež živia kadávermi, najmä v jarnom období, kedy prehľadávajú lavíniská, určité percento potravy tvoria aj domáce zvieratá, hlavne ovce.

V októbri 1996 pravdepodobne vlky zabili mladého medveďa v Západných Tatrách, v Do-line Kościeliskej nad chatou na Hali Ornak, a v máji 1995 čriedu 6 kamzíkov tiež v Západ-nýchTatrách, v rokline Krakov (Wąwóz Kra-ków). V jarnom období vlky sú často monito-rované v hrebeňových oblastiach Belianskych, ale i Západných Tatrier a v ich truse bola viac-krát zistená srsť a ratičky kamzíčat.

Dravosť týchto predátorov využívajú aj menšie mäsožravce. Počas monitorovania svorky telemet-rickými prístrojmi sme na koristi vlkov pozorova-li potravnú aktivitu krkavcov, líšok, hranostajov, myšiakov, a dokonca aj sojky. Často sa v okolí vyskytovali stopy rysa alebo medveďa.

Sociálne správanieVlky žijú spravidla vo svorkách, ktoré sa

rozpadávajú v období párenia. Dospelé jedin-ce sa pária v januári – februári, mladšie neskôr. K rozmnožovaniu pristupuje spravidla alfa pár. Gravidita trvá 63–65 dní, mláďatá v počte 2–6 (3–12) sa rodia v marci – apríli. Sú sle-pé, oči sa im otvárajú na 10–12 deň. Obdobie laktácie trvá 6 týždňov. Osamostatňujú sa po 2 rokoch. Samice sú pohlavne zrelé po 22 me-

siacoch, samce v treťom roku života. Srsť menia po období párenia od marca do mája. Jesenná výmena srsti neprebieha, srsť iba intenzívne do-rastá. Na starostlivosti o mláďatá okrem rodi-čovského páru sa podieľajú aj ostatní príslušníci svorky, najmä mladšie jedince. Mláďatá sú kŕ-mené natráveným mäsom. Dôležitou súčasťou denných rytmov sú hry. Pre mláďatá je to ukáž-ka spôsobov napadnutia obete a aktivity páre-nia. Vlky sa dožívajú okolo 10 rokov.

Pohyb vlkov je rýchly a ladný, sú pri ňom vytrvalí, dokážu prekonať dlhé trasy a v pohy-be môžu byť aj 10 hodín denne. Taktiež veľmi dobre plávajú. Zo zmyslových orgánov majú dobre vyvinutý čuch a sluch, zrak je slabší. Medzi sebou majú viacero spôsobov dorozu-mievania – vizuálne (postoj, pohyby hlavy, mi-mika pysku a spôsob držania chvosta), pachové a zvukové (vytie, štekanie, vrčanie).

Vzhľadom k tomu, že na území Tatier žijú všetky 3 veľké šelmy, niekedy medzi týmito pre-dátormi dochádza ku konfliktom. Strety vlkov a medveďov patria k zriedkavým, ale napr. na základe pitvy (Chovancová – archív VSaM 1995) trojročná vlčica, ktorú 21. 2. 1995 na-šiel lesník witowského urbáru Adam Tylka w Koryciskach v Doline Chochołowskej, bola zabitá medveďom. Ako už bolo spomenuté, na jar 2000 vlky zabili mladého medveďa (archív TPN). K stretom najčastejšie dochádza v blíz-kosti brlohov oboch druhov (to bolo v prvom prípade) alebo pri koristi.

Vzťahy vlkov a rysov nie sú v Tatrách zdo-kumentované. Často sú stopované spoločne, na potencionálnych miestach nájdenia koristi alebo kadáverov.

Choroby a mortalitaOkrem zabíjania človekom, dôležitým čini-

teľom regulujúcim ich početnosť, sú ochorenia, najmä vírusová choroba – besnota. Jej prejavy sa významne pričinili k všeobecnému názoru na vl-kov, ktoré v čase tejto choroby strácajú plachosť, že sú útočné a nebezpečné. Infekčným vírusovým ochorením je aj psinka, pri ktorej tiež dochá-

dza k poruchám nervovej sústavy. Prežívajú len najodolnejší jedinci, ale príznakmi prekonanej choroby sú žltkavé zuby, oslabený zrak a sluch, svalové kŕče a triaška (Mech 1970). Závažné sú tiež ďalšie ochorenia napr. vírusové ochorenie pečene, paraviróza (Mech et al. 1986); ples-ňové ochorenia pľúc – blastomykóza (Thiel et al. 1987) a tuberkulóza (Carbyn 1982). Zdra-votný stav ovplyvňujú tiež parazity, najčastejšie pásomnice, červy, hlístovce a škrkavky. U vlkov z územia TANAP-u bol zistený výskyt črevných a pľúcnych helmintov: Dipylidium canium, Tae-nia hydatigena, Capillaria plica, Trichinella spi-ralis, Uncinaria stenocephala, Toxascaris leonina, Toxocara canis (Mituch 1974).

Prirodzenými činiteľmi regulujúcimi po-četnosť vlkov sú tiež vnútrodruhové konflik-ty a hlad. Vysoká je najmä mortalita mláďat. V roku 1995 lesník z Podspád, Peter Šturcel, našiel pri horárni 2 mláďatá, ktoré sa už skôr túlali pri ceste. Boli prevezené do zoologickej záhrady v Spišskej Novej Vsi. Pravdepodobne stres a hlad vyvolal u týchto mláďat zvýšenú agresivitu a keďže ich ponechali spolu, jedno z mláďat zabilo druhé a samo uhynulo na ná-sledky poranení pri súboji. Dňa 16. 6. 1994 našiel pri Kokavskom moste vyhladované vĺča Tomáš Vančura, bývalý vedúci o. o. Tichá, mlá-ďa po 2 dňoch uhynulo. Určité percento morta-lity tvoria tiež úhyny následkom boja s lovenou korisťou alebo úhyny na cestných a železnič-ných komunikáciách. Napr. 8. 10. 2006 lesník Anton Sedlák našiel pri ceste v oblasti Podspád usmrtenú vlčicu, pričom páchateľ, vodič auto-mobilu, túto kolíziu ani neohlásil. V roku 1988 vlka zrazila električka pod Tatranskou Polian-kou (V. Chovanec st., archív VSaM).

OchranaVlk patrí medzi biologicky flexibilné dru-

hy s vysokým stupňom adaptability, ktorá mu umožňuje pomerne účinne odolávať nepriaz-nivým činiteľom v prípade, že sa mu ponechá aspoň minimálny životný priestor. Jeho počet-nosť podlieha kolísaniu a v poslednom období sa

Vlk dravý – orientačné správanie. (Foto Z. Vlach.)

584

Mäsožravce

pozoruje určitá stabilizácia tatranskej populácie. Samotná druhová a územná ochrana vlka v ná-rodných parkoch však záruku záchrany tohto vzácneho živočícha na území Tatier nedáva. Po-kles početnosti párnokopytníkov, neúnosná náv-števnosť, zber lesných plodov, najmä v slovenskej časti Tatier, poľovníctvo na územiach priliehajú-cich k obom parkom a trvalé ohrozenie pytlia-ctvom vyvolávajú obavy o jeho budúcnosť.

Zachovanie a starostlivosť o pôvodné druhy živočíchov je jednou z hlavných úloh národných parkov, ktoré spravujú väčšinu územia Tatier. V prípade, že v Tatrách naďalej ostane celoročne chráneným živočíchom a pytliactvo bude kon-

zekventne považované za trestný čin, možno do-káže prežiť aj napriek sústavne stúpajúcej antro-pizácii územia a ďalším negatívnym vplyvom.

Líška hrdzaváLíška hrdzavá (Vulpes vulpes Linnaeus, 1758)

patrí medzi početné a často pozorované tat-ranské šelmy. Obýva biotopy od podhorského (submontánneho) vegetačného stupňa, cez dolný a horný stupeň lesa a sezónne sa zdr-žiava aj v stupni kosodreviny a v alpínskom vegetačnom stupni. Za potravou vystupuje až do subniválneho vegetačného stupňa. Napr. v roku 1959 bola pozorovaná na Lomnickom

(2 633,8 m n. m.) alebo na Slavkovskom štíte (2 452,4 m n. m.) – Bajo in verb.

Líška hrdzavá má holarktické rozšírenie. Obýva celu Euráziu, Severnú Ameriku, s. časť Afriky a tiež Austráliu, kde bola introdukovaná človekom. Široké spektrum jej výskytu sprevá-dza neobvyklá adaptačná schopnosť tohto živo-čícha k rôznorodým podmienkam prostredia.

Zo zachovalých údajov z minulosti líšku z Ta-tier spomína Anton Kocyan (1867). Píše, že je to bežný druh, ktorý v lete vystupuje na hole, v zime sa zdržiava v lesoch a na podhorí. Uvádza tiež, že v Tatrách sa vyskytujú iba žlto sfarbené jedince, len celkom staré líšky majú belavú srsť.

Janusz Domaniewski (1931) uvádza, že v 2. po-lovici 20. rokov 20. storočia početné stavy líšok významne klesli následkom toho, že pytliaci začali používať jed.

O vysokej početnosti tunajších líšok sa zmieňuje aj Ernst Bethlenfalvy (1935). Zdô-vodňuje to tým, že v Tatrách niet rysa, výra a orla skalného. V tom čase veľmi často po-zoroval líšky aj vo vrcholových a hrebeňových častiach pohoria.

Leon Podobiński píše, že líška patrí k najčas-tejšie videným šelmám poľského TPN. Stretnúť ju možno v montánnom a kosodrevinovom vegetačnom stupni a niekedy vystupuje do nadmorskej výšky nad 2 200 m (Podobiński 1961). Bola pozorovaná v Červených vrchoch pod Małołączniakom (Profus 1996).

Aristid Mošanský (1974) uvádza lokality letné-ho výskytu z oblasti Veľkej kopy (2 052 m n. m.) v Západných Tatrách a nad Hincovými plesami (1 923–1 946 m n. m.) vo Vysokých Tatrách. V Belianskych Tatrách bola často pozorovaná v jarnom období v hrebeňovej oblasti, v čase vyhrabávania sa svišťov po zimnom spánku, napr. v Širokom sedle 1 825 m n. m.).Líška hrdzavá (Vulpes vulpes) na love. (Foto V. Michalec.)

20

40

60

80

100

120

140

160

180

200

220

poče

tnos

ť

TPN

TANAP

1950

1960

1970

1980

1990

2000 roky

Početnosť líšky v slovenskej a poľskej časti Tatier (archív ŠL TANAP-u, archív TPN) Graf 2

585

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Zaujímavé sú výsledky výskumu v poľskom TPN v priebehu 2 výskumných sezón 2006 až 2007, ktoré publikovali Agnieszka Ważna a To-masz Zwijacz Kozica (2008). Východiskom pri hodnotení početnosti populácie líšky v tejto časti pohoria bola inventarizácia obsadených nôr a počítanie mláďat. Autorom sa podarilo určiť iba 7 oblastí, v ktorých mali mláďatá (po-ľana Pańszczykowa, Dolina Małej Łąki, dolný úsek Suchej Wody, okolie Małeho Cicheho, Dolina Lejowa, Kopa Magury a Kopieniec). Pri týchto brlohoch boli spravidla pozorované 2–3 mláďaťá. Prekvapujúce výsledky priniesli ďalšie výskumy. Niektoré materské nory, kto-ré boli obsadzované viacero rokov, ostali zrazu opustené, napr. v oblasti Suchej Wody, na lo-kalite Kopa Magury. Na základe získaných ve-domostí autori konštatovali, že líška v Tatrách nie je až taká bežná, ako sa uvádza a jej celkovú populáciu v poľskej časti pohoria odhadujú na okolo 30–40 jedincov.

Podľa archívnych záznamov (Graf 2) TPN a TANAP-u na celom území Vysokých, Západ-ných a Belianskych Tatier sa vyskytuje okolo 300–330 jedincov. Populáciu v poľskej časti územia v roku 2005 tvorilo okolo 80 líšok (ar-chív TPN) a v slovenskej je odhadovaná približ-ne na 250 jedincov (Spitzkopf st. in verb.).

Charakteristika druhuLíška hrdzavá má veľmi variabilné zafarbe-

nie: obyčajne ryšavé, ale často piesčito sivé až hrdzavočervené. Ušnice má vztýčené, s čiernou zadnou stranou a čierne labky. Chvost je dlhý, hrubý a huňatý, u niektorých jedincov oboch pohlaví sa vyskytuje nápadná biela špička a niektoré majú aspoň niekoľko bielych chlpov na konci chvosta. Štíhly ňufák je biely, na hor-nej pere a na lícach má početné čierne alebo hnedé škvrny, ktoré sú pozoruhodne variabil-né. Na hrdle býva spravidla biely podbradník, avšak niektoré jedince majú podhrdlie a brucho tmavosivé až čierne, často s bielou hviezdou na hrudi. Orientuje sa najmä čuchom a sluchom, ale má tiež dobre vyvinutý zrak.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť sú: dĺžka tela (LC): 58–77 cm, výš-ka tela (AC): 35–40 cm, dĺžka chvosta (LCd): 30–48 cm, hmotnosť: 3–10 kg (Feriancová- -Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, podľa nálezov uhynutých jedincov (archív VSaM):– Tohtoročné mláďa (♂): Popr. Kotlina, Bati-zovce, 19. 4. 1985.Dĺžka tela: 22,0 cm, dĺžka chvosta: 9,0 cm, výš-ka tela: 12,8 cm, hmotnosť: 0,311 kg.– Tohtoročné mláďa (♂): V. Tatry, Dolný Smo-kovec, 17. 5. 1985.Dĺžka tela: 40,0 cm, dĺžka chvosta: 16, cm, výš-ka tela: 22, cm hmotnosť 0,956 kg.– Tohtoročné mláďatá: Z. Tatry, Habovka, me-lanické, (♂), nález z 7. 8. 19941 a V. Tatry, Tat-ranská Lomnica, (♀♂), 4. 8. 20072..Dĺžka tela: 53,01–56,02 cm, dĺžka chvosta: 24,01–35,52 cm, hmotnosť: 1,421– 3,42 kg.– Samica, adult, Dolný Smokovec, 9. 1. 20061 a ob-lasť Tatranská Javorina, Podspády, 23. 11. 20072.

Dĺžka tela: 70,01–60,02 cm, dĺžka chvosta: 39,01–42,02 cm, výška v kohútiku: 36,01 cm, hmotnosť: 6,601–5,152 kg.

Líška sa najčastejšie pohybuje klusom a cva-lom, pri kluse vytvára charakteristickú stopu, tzv. čiarovanie. Rozmery šľapaje sú 4–6,5 x 3–4 cm, dĺžka kroku 20–40 cm. V Tatrách typickú čia-rovú stopovú dráhu líšky môžeme pozorovať aj na zasnežených svahoch alpínskeho vegetačné-ho stupňa. V hlbokom čerstvom snehu môže zanechávať stopu aj dlhý chvost. Pri cvale vzni-kajú lichobežníkové skupiny stôp. Trus líšky tvorí niekoľko kúskov 4–8 cm dlhých a asi 2 cm hrubých šúľkov, z ktorých posledný je na konci skrutkovito zahrotený. Trus zanecháva spravidla na nápadných, často vyvýšených miestach.

EkológiaV Tatrách líščie brlohy nájdeme skoro na

celom území, najmä v lesnatých oblastiach s vhodnými prírodnými a umelými úkrytmi, ktoré tvoria napr. skalné pukliny, dutiny pod koreňmi stromov, malé jaskynky, podzemné priestory v suťoviskách a medzi skalnými bal-vanmi, priepusty pod cestami. Vyhýba sa vlh-kým miestam s vysokou hladinou podzemnej vody. Nory sa najčastejšie vyskytujú v lesných biotopoch, pričom uprednostňované sú ekoto-nové zóny na okrajoch lesa v podhorí, ale tiež na hornej hranici lesa. Otvorené biotopy, ako napr. poľnohospodárske pozemky, lúky a pa-sienky v podtatranskej oblasti a vysokohorské oblasti nad súvislými porastmi kosodreviny sú preferované ako lovné teritóriá. V centrálnych častiach lesných porastov hustota líščích nôr je spravidla nižšia.

Veľkosť domovského okrsku je veľmi varia-bilná s extrémami od 20–40 až do 4 000 ha (Macdonald & Barrett 1993). Disperz-ná vzdialenosť môže byť veľmi diferencovaná (napr. až 250 km), ale obyčajne s rozpätím 5–10 km, s väčším rádiusom u samcov ako u samíc. Rozsah rozptylu pravdepodobne závisí

od výšky mortality, spôsobenej napr. choroba-mi – besnota, prašivina, alebo prenasledovaním človekom. Samce sa väčšinou rozptyľujú medzi lokalitami konštantne, odchýlky rozptylu me-dzi lokalitami u samíc sa prejavujú v pomere 30–80 %. Hranice teritória značkuje samec močom alebo trusom, samica takýmto spôso-bom značkuje okolie brloha.

Sociálne správanieLíščia rodina môže mať na svojom území via-

cero brlohov, uprednostňuje však tzv. rodinnú noru, v ktorej sa vychovávajú mláďatá. Rodinu tvorí spravidla jeden dospelý samec a niekoľko samíc (max. počet jedincov v skupine je 6), tie sú pravdepodobne príbuzné.

Pária sa v januári – februári, pričom samce bojujú o samice. Na vyhľadávanie partnerov používajú výlučky análnych žliaz a osobitnú pa-chovú žľazu, tzv. fialku, ktorú majú umiestnenú nad koreňom chvosta. V čase rozmnožovania charakteristickým zvukovým prejavom je šte-kot. Po 50–60 dňoch samica rodí 4–6 mláďat. Narodené líšťatá sú slepé a majú sivú zvlnenú srsť. Oči sa im otvárajú približne po 2 týždňoch. Kojené sú 1–2 mesiace. Nerozmnožujúce sa samice pomáhajú pri starostlivosti o mláďatá. Medzi samicami existuje zložitý hierarchický systém, v ktorom je rozmnožovanie obmedzené iba na dominantné samice v skupine. V niekto-rých populáciách asi u 20 % líšok dochádza k abortu – to je mechanizmus na čo najdlh-šie udržanie plodnosti u podriadených samíc. Keď vnútri skupiny porodí viac ako jedna líška, môžu spojiť svoje vrhy a mláďatá koja spoločne. Samec sa pri odchove mláďat drží pri rodine. Ak hrozí líščatám v brlohu nebezpečenstvo, matka ich prenáša do iného, často aj niekoľko km vzdialeného úkrytu (Sládek & Mošanský 1985). Po odchove mláďat, v jeseni, opúšťajú hlavný brloh, rodina sa rozpadá a k tejto nore sa opäť vracajú budúci rok. Pre tento druh je charakteristické aj to, že má niekoľko lovných

Tohoročné mláďa líšky hrdzavej. (Foto V. Michalec.)

586

Mäsožravce

teritórií, ktoré sú vzdialené od rodinného brlo-hu. Preto názor, že keď vidíme líšku, tak niekde nablízku by mala byť nora, je mylný.

Mláďatá sa osamostatňujú vo veku 6–12 me-siacov a rozptyľujú sa v októbri – januári, po-hlavne dospievajú v 10. mesiaci. Vo voľnej prí-rode sa dožívajú 10–12 rokov.

Najaktívnejšie sú za súmraku a v noci, ale tam, kde nie sú vyrušované, sú aktívne aj počas dňa.

Potravná ekológiaVo výbere potravy líška patrí medzi oportu-

nistické živočíchy. Konzumuje najmä hlodavce, ale i zajace, vtáky a ich vajcia, hmyz (najčas-tejšie chrobáky), mäkkýše a dážďovky (chytané na povrchu za teplých, vlhkých nocí). Požiera ježe, ale prehltnuté piskory a krty vydávi. Často je pozorovaná na podtatranských smetiskách, kompostoviskách a odpadkoch. Lesné plody a ovocie konzumuje v lete a jeseni. Potravu líšky z tatranskej oblasti opisuje Bethlenfalvy (1935). V ich žalúdku našiel hlavne rôzne dru-hy myší, ďalej zbytky pandráv, slimákov, chro-bákov, žiab, hadov, čučoriedok, malín a v jeseni šípky a jarabinu.

Potravu líšky z poľskej strany Tatier skúmali Agnieszka Ważna a Zwijacz Kozica (2008). Na základe zvyškov, ktoré sa vyskytujú v blízkosti líščích nôr zistili, že veľký podiel v truse tvoria maliny a iné lesné plody. Pri všetkých norách nachádzali dôkazy pre tvrdenie, že podstatný vplyv na potravu líšky má človek. Boli to okrem iného kosti oviec, kráv a prasiat, tie poukazujú na to, že tu naďalej vládne nevhodný zvyk vy-hadzovania uhynutých hospodárskych zvierat do lesa.

Každodenná spotreba potravy je v priemere 500 g (502,4 kJ). Prebytky ukrýva (každú polož-ku izolovane) do samostatného úkrytu. Materský brloh môžeme zistiť podľa generačnej nory, kde je často hromadená nespotrebovaná potrava (napr. krídla vtákov, nohy zajacov, celé piskory a krty).

ChorobyLíšky sú vystavené riziku nákazy mnohých

nebezpečných chorôb, ktoré sa veľmi rýchlo šíria najmä v početných populáciách, v kto-rých sa zvieratá vzájomne veľmi často kon-taktujú. Môže to spôsobiť zlom v početnosti populácií a jej drastický pokles. Na Slovensku početné stavy líšky zdecimovala po 2. svetovej vojne prašivina (Feriancová–Masárová & Ha-nák 1965). V Tatrách takáto situácia nastala v 60. rokoch 20. storočia, následkom epidémie besnoty (Ważna & Zwijacz Kozica 2008). Výskyt parazitov líšky v Tatrách skúmal Ján Mituch (1974). Na základe vlastných výsku-mov a publikovaných údajov opisuje z tohto územia existenciu viacerých druhov parazitov, z tried: Cestodes (pásomnice), Nematoda (hlís-tovce) a Trematodes (motolice), o. i. Mesoces-toides lineatus, Taenia crassiceps, Hydatigera taeniaeformis, Trichuris vulpis, Capillaria plica, C. hepatica, C. aerophilus, Trichinella spira-lis, Uncinaria stenocephala, Crenosoma vulpis, Toxascaris leonina, Toxocara canis. V súčasnos-ti na území Tatier prebieha epizootologický prieskum zameraný na diagnostiku pôvodcov aleveolárnej echinokokózy a trichinelózy u voľ-ne žijúcich zvierat V období 2007–2009 bolo vyšetrených 328 líšok, z ktorých až 42,7 % bolo infikovaných pásomnicou líščou (Echinococcus

multilocularis) (Chovancová et al. 2010). Táto pásomnica je pôvodcom alveolárnej echinoko-kózy v súčasnosti považovanej za jednu z najzá-važnejších zoonóz severnej hemisféry.

SynantropizáciaTatranské líšky si na prítomnosť človeka

zvykli. Stupňuje sa tiež synantropizácia druhu, čoho prejavom je ich výskyt pri turistických chodníkoch, pri plesách a v tatranských osadách. Stála prítomnosť líšok je už niekoľko desiatok rokov pozorovaná na Skalnatom plese, pričom tu mali brlohy v blízkosti, dnes už opustených, lokalít svišťa. Odtiaľ pochádza aj úhyn líščaťa z 3. 7. 1985 (Korfant, archív VSaM). Líšky sú často pozorované v okolí vysokohorských chát, napr. na Kasprowom Wierchu, pri Bielom plese v okolí bývalej Kežmarskej chaty, vo Velickej do-line, v Malej a Veľkej Studenej doline, na Solisku a ďalších vysokohorských objektoch. Prítomnosť líšok v týchto lokalitách nastoľuje nové infekto-logické a epidemiologi cké otázky, pretože urba-nizácia líšok a ich užší kontakt s človekom môžu významnou mierou ovplyvniť mieru kontami-nácie prostredia parazitmi, čo predstavuje zvýše-né riziko prenosu na človeka a domáce zvieratá (Chovancová et al. 2010).

Aj ľudia si zvykli na líšky pohybujúce sa v ich tesnej blízkosti a často pritom zabúdajú, že patrí medzi divo žijúce živočíchy. Neuvedo-mujú si, že iba odborník dokáže odlíšiť líšku nakazenú besnotou alebo inou nebezpečnou chorobou od synantropnej a že takýto kontakt môže byť pre nich veľmi nebezpečný.

Psík medvedíkovitýPsík medvedíkovitý (Nyctereutes procyonoides

Gray, 1834) je invázny druh, zaznamenaný na území Tatier na začiatku 21. storočia – v ob-lasti dolného montánneho stupňa, napr. v slo-venskej časti na Podbansku pozorovaný okolo 20. 6. 2006 a tiež v roku 2007 (Chudíková, in verb.), ulovený 9. 12. 2007 v oblasti Javori-na – Podspády (Líška, archív VSaM). V poľskej časti Tatier bol pozorovaný a odfotografovaný lesníkom Zbigniewom Mierczakom, v okolí po-ľany Zazadnia v Doline Filipczańského Potoka (Vysoké Tatry) dňa 3.–4. 5. 2008 pri kadávere srnca, ktorého niekoľko dní predtým ulovil rys.

Psík medvedíkovitý pochádza z jv. Ázie (po-vodie Amuru a Ussuri, Čína, s. Vietnam, Kó-rea, Japonsko). V 30. rokoch 20. storočia bol dovezený do európskej časti Ruska na chov ako kožušinové zviera.

V Poľsku bol prvýkrát zaznamenaný v roku 1955, kam sa dostal pravdepodobne z Bielo-ruska. Na Slovensko prenikol cez Zakarpatskú Ukrajinu (jar roku 1959). V podtatranskej ob-lasti boli 2 exempláre ulovené v revíri PZ Poľa-na – Spišská Belá v roku 2000 (Roth in verb.).

V rokoch 1935–1984 kolonizovali územie s rozlohou viac ako 1 400 000 km². Hlavnými činiteľmi, ktoré napomáhajú jeho šíreniu sú: veľká adaptačná schopnosť prispôsobiť sa rôz-norodým klimatickým podmienkam a prostre-diu, zimný spánok, veľká schopnosť rozmnožo-vania a migrácie, všežravosť.

Líšky stále častejšie vyvádzajú mláďatá nad hornú hranicu lesa. (Foto J. Ksiažek.)

587

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť sú: dĺžka tela (LC): 55–65 cm, dĺžka chvosta (LCd): 15–17,5 cm, hmotnosť: 4–5 kg (Feriancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje jedinca z územia Ta-tier (archív VSaM):– Adult (♂): oblasť Tatranskej Javoriny, Pod-spády, 9. 12. 2007.Dĺžka tela: 66,0 cm, dĺžka chvosta: 29,0 cm, výška tela: 34,0 cm, hmotnosť: 6,7 kg.

Psík medvedíkovitý je nositeľom nebezpeč-ných chorôb a parazitov, o. i. besnoty, svrabu, pá-somníc (napr. Echinococcus multilocularis, ktorá vyvoláva pre človeka veľmi nebezpečnú choro-bu alveolar echinococcosis), trichinel Trichinella sp. a ďalších.

Ostáva len dúfať, že tento invázny druh sa neudomácni v Tatrách, nepotlačí tu žijúce malé šelmy a neovplyvní štruktúru a trofické väzby pôvodných tatranských populácií a biocenóz.

Hranostaj čiernochvostý a lasica myšožraváFosílne nálezy dokumentujú výskyt pred-

chodcov hranostaja čiernochvostého (Mustela erminea Linnaeus, 1758) a lasice myšožravej (Mustela nivalis Linnaeus, 1766) zo starších štvrtohôr. Za priamych predkov sú považova-né dnes už vyhynuté druhy Mustela praenivalis a Mustela palerminea.

Hranostaj čiernochvostý na území Tatier v 19. storočí patril medzi vzácne druhy a vy-skytoval sa iba v submontánnom vegetačnom stupni (Kocyan 1867). Bethlenfalvy (1937) ho považuje za druh ojedinelo sa vyskytujúci v ob-lasti stupňa kosodreviny. Konštatuje, že v ob-dobí rokov 1933–1934 jeho početnosť prud-ko klesla. Po vyše 100 rokoch od publikácie Kocyana, koncom 20. storočia, bol v poľskej časti pohoria hodnotený ako najpočetnejší mä-sožravec (Podobiński 1978). Silná populácia

bola zistená v Doline Pięciu Stawów Polskich. V súčasnosti sa menej hojne vyskytuje po ce-lom území oboch častí Tatier. Aristid Mošan-ský (1974) ho uvádza z Kasprowého Wierchu, z nadmorskej výšky 1 985 metrov. Koncom 80. rokov 20. storočia sme ho častejšie pozo-rovali v Kobylej dolinke. Už viacero rokov sa objavuje v oblasti Velickej doliny, pozorovaný bol pri Velickom plese, v Kvetnici a pri Dlhom plese. Veľa hranostajov hynie na tatranských ko-munikáciách, napr. 28. 6. 2003 boli 3 mláďatá zrazené na ceste z Tatranskej Lomnice smerom na Tatranské Matliare (Katarína Chovancová, archív VSaM), viacero úhynov bolo zazname-naných na ceste v oblasti Horného Smokovca (napr. 31. 7. 2006 Ján Ferenčík a 19. 9. 2007 Milan Kornajčík).

Lasica myšožravá v minulosti bola podľa Anto-na Kocyana (1867) bežným druhom Tatier. Autor uvádza jej výskyt z vrcholu „Czerwoného Wier-chu Upłaziańského“ (Ciemniak, 2 096 m n. m.). Píše, že pred likvidáciou ju zachránili povery miestnych goralov. Ernst Bethlenfalvy v roku 1937 spomína, že obýva lesnaté časti Tatier a okolie osád. Podľa Leona Podobińského (1978) v poľskej časti Tatier bola lasica koncom 20. storočia už zriedkavým druhom. Niekoľko rodín bolo zistených v Doline Kościeliskej, na Hali Gąsienicowej a v Zakopanom (Profus 1996). Zo slovenskej časti Tatier, z Temnosmre-činskej doliny, z nadmorskej výšky 1 470 m, jej výskyt uvádza Mošanský (1974). Zima et al. (1984) v rokoch 1978–1983 zistili výskyt lasice v Belianskych Tatrách, v okolí chaty Plesnivec (1 300–1 400 m n. m.) a na Rakúskej Poľane (1 500 m n. m.). Dňa 10. 6. 2008 Zbigniew Ła-dygin objavil uhynutú lasicu, vo fľaši tam zane-chanej turistami, v sedle Szczerba pod Giewon-tom (1 823 m n. m.). Hypsometricky najvyšší výskyt lasice sme zaznamenali 28. 9. 2006 na Lomnickom štíte (2 632 m n. m.), kde vošla do

Psík medvedíkovitý (Nyctereutes procyonoides) pri koristi. (Foto Z. Mierczak.)

Hranostaj čiernochvostý (Mustela erminea) v zimnej srsti. (Foto photoline.pl/blickwinkel)

Lasica myšožravá (Mustela nivalis) s ulovenou ryšavkou. (Foto I. Kňaze.)

588

Mäsožravce

živolovky počas monitoringu mikromammálií (Chovancová, archív VSaM). V rámci pokala-mitného výskumu drobných zemných cicavcov na území ŠL TANAP-u sme zistili výskyt lasi-ce 4. 10. 2008 a 6. 10. 2006 na lokalite Jamy v oblasti Skalnatej doliny, v nadmorskej výške 1 100 m, v Novom Smokovci nad Cestou slo-body, v nadmorskej výške 1 015 m – 2. 8. 2007 a 27. 10. 2007. Z dolných častí územia bol nájdený úhyn na lesnej ceste Kežmarské Žľaby – Mlynčeky 16. 9. 2003 (Barbara Chovancová, archív VSaM). Na VSaM množstvo dokumen-tačného materiálu pochádza aj z iných cestných komunikácií na území slovenskej časti Tatier.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť lasice sú: dĺžka tela (LC): 159 až 260 mm, dĺžka chvosta (LCd): 40–81 mm, hmotnosť: 45–156 g (Feriancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, spracova-né na základe 14. uhynutých jedincov (archív VSaM): dĺžka tela: 185–252 mm, dĺžka chvos-ta: 55–97 mm, hmotnosť: 75–215 g.

V zbierkach VSaM v Tatranskej Lomnici sa vyskytuje viacero exemplárov, ktoré sa vyznaču-jú menšími rozmermi tela a sú zaevidované ako lasica „malá“. Napríklad jedince zo Zlomisko-vej doliny z lokality Sedielko (20. 8. 1980, Ivor Mihál)1 a z Tichej doliny, z nadmorskej výšky asi 1 500 m (20. 7. 1984, Anna Šoltésová)2

majú rozmery: dĺžka tela: 1641–1522 mm, dĺžka chvosta: 301–382 mm, hmotnosť: 311–462 g.

Medzi hranostajom a lasicou existujú roz-diely i v reprodukčnej biológii. Hranostaj sa pári buď v letnom období, alebo až vo februári

a marci. V prvom prípade u neho v dôsledku oneskorenej implantácie oplodneného vajíčka v maternici dochádza k tzv. latentnej gravidite, ktorá trvá 280–378 dní. Lasica sa pári v jarnom období (v marci), gravidita trvá 33–35 dní, oplodnené vajíčko sa vyvíja bez latentnej fázy.

Medzidruhové rozdiely boli tiež zistené vo veľkosti a druhu preferovanej koristi. Hra-nostaj čiernochvostý loví okrem drobných hlodavcov aj plazy, obojživelníky, vtáky, rôzne bezstavovce a konzumuje aj rastlinnú potravu. V čase periodického nedostatku potravy si vy-tvára z ulovenej koristi zásoby. Najväčší podiel v trofickej základni lasice tvoria drobné zemné cicavce (60–80 %), vtáky a iné druhy koristi sú iba doplnkovým zdrojom potravy. Výskumy potvrdili pohlavné rozdiely vo výbere potravy, čo je pravdepodobne podmienené výrazným veľkostným sexuálnym dimorfizmom. (Samce bývajú spravidla o jednu tretinu väčšie.) Práve tento výrazný medzipohlavný rozdiel v telesnej veľkosti bol v minulosti príčinou domnienky, že sa na území Slovenska vyskytuje samostatný druh lasica malá (Mustela minuta). Neskoršie výskumy túto hypotézu nepotvrdili.

EkológiaAby 2 tak morfologicky a etologicky podob-

né taxóny mohli koexistovať na tom istom úze-mí, musia mať oddelené ekologické niky. Zatiaľ čo hranostaj obýva vlhšie stanovištia, lasica pre-feruje skôr suchšie biotopy.

Rezidentné samce hranostaja čiernochvosté-ho využívajú po celý rok teritórium s rozlohou približne 20–40 ha. V zime sa ich domovské

okrsky rozpadajú na väčší počet menších, kde sa zvieratá zdržujú 3–10 dní (Heráň 1982). Mimo reprodukčného obdobia obidve pohla-via obhajujú samostatné teritóriá. (V každom je 2–10 nôr – Macdonald & Barrett 1993.) V období pohlavnej aktivity sa v teritóriu jed-ného samca usadzujú viaceré samice. Ich úze-mia sú oveľa menšie a po skončení rozmnožo-vacej sezóny sa rozpadajú.

Populačná hustota lasice myšožravej korelu-je s populačnými cyklami dominantnej zložky potravy – drobných zemných cicavcov. Podob-ná závislosť bola potvrdená aj u hranostaja. V období kulminácie početnosti narastá v jeho populáciách podiel samcov na úkor samíc. Na-opak v latentnej fáze prevládajú jedince sami-čieho pohlavia.

Populácie hranostaja a lasice sú dôležitým článkom v potravných reťazcoch zoocenóz Ta-tier. Regulujú početnosť drobných zemných cicavcov a zároveň tvoria potravnú bázu pre väčšie druhy mäsožravcov, dravé vtáky a sovy.

Tchor tmavýNajstaršie fosílne nálezy vývojových predkov

tchora tmavého (Mustela putorius Lin naeus, 1758) pochádzajú zo staršieho pleistocénu. Viacero zhodných znakov s recentnými tchormi vyka-zuje Putorius stromeri, avšak najbližšie vývojové vzťahy má pravdepodobne s norkami. V tep-lých obdobiach treťohôr osídľovala rozsiahle časti Európy a Ázie spoločná východisková for-ma tchora tmavého a svetlého. V postgla ciáli sa jej areál rozštiepil na jv. a jz. časť, pričom dlhodobá izolácia jednotlivých populácií pod-

Tchor tmavý (Mustela putorius) má štíhle pretiahnuté telo a krátke končatiny. (Foto I. Kňaze.)

589

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

mienila vznik 2 samostatných druhov – tchora tmavého, ktorý obýva takmer celú Európu, vrá-tane územia Tatier a tchora svetlého (Mustela eversmanni Lesson 1827), ktorého izolované populácie žijú hlavne v stepných oblastiach Maďarska, Slovenska (v Podunajskej a Výcho-doslovenskej nížine), Rakúska a Čiech.

V 19. storočí tchor tmavý patril medzi bež-né druhy podtatranskej oblasti (Kocyan 1867). Ernest Bethlenfalvy (1935) píše, že ... mal svoje lovištia v dolnej časti Tatier a bolo ho možné za-stihnúť na brehu potokov, dnes je už zriedkavos-ťou... V roku 1974 Mošanský uvádza jeho celo-ročný výskyt z územia Vysokých a Belianskych Tatier do nadmorskej výšky 1 000 metrov. Najvyšší hypsometrický výskyt z územia Tatier je 1 125 m n. m. (oblasť Vyšných Hágov). Hel-muth Schaefer (1967) našiel v jaskyni Nového vrchu v Belianskych Tatrách, v nadmorskej výš-ke okolo 2 000 m fragmenty kosti tchora z di-luviálneho obdobia.

Recentný výskyt tchora tmavého z oblas-ti Tatier môžeme doložiť na základe uhynu-tých jedincov evidovaných na VSaM TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Úhyny pochádzajú z Ti-chej doliny (6. 10. 1968), z Vyšných Hágov (29. 3. 2009 Ivan Pjatek), z Horného Smokov-ca (6. 7. 2009 Igor Stavný), z Dolného Smo-kovca (22. 9. 1988, Miroslav Užík), sponad Starej Lesnej (18. 9. 1989 Ľubomír Klinko, 25. 4. 1998 Marcel Figura), z Tatranskej Lom-nice (1. 4. 1976, Ivor Mihál, 8. 2. 1978, Fran-tišek Siska, 27. 9. 1984, 18. 9. 1985 Michal Janík, Rudolf Kubala, 27. 8. 1990 Peter Líška, 17. 9. 2006 Jozef Kováč), z Kežmarských Žľa-bov (11. 10.1 982 Rudolf Kubala, 12. 4. 2007 Eduard Petrášek, 5. 8. 2008 Barbara Chovan-cová), z okolia Ždiaru (15. 10. 1973, Pavol Repka). Všetky tieto jedince boli zrazené na cestných komunikáciách, v nadmorských výš-kach 850–1 125 metrov. Zo s. strany Tatier bol pozorovaný v oblasti Zakopaného a Podhalia (Profus 1996).

Charakteristika druhuTchor tmavý má štíhle, pretiahnuté telo

a krátke končatiny. Sfarbenie srsti je tmavohnedé, s presvitajúcou žltkastou podsadou, brušná strana býva čierna, chvost tmavý, niekedy so svetlejšou špičkou. Biele plochy na hlave sa striedajú s hne-dými škvrnami, pričom vytvárajú typickú kresbu. Tchor má vyvinuté análne žľazy, z ktorých vylu-čuje v prípade ohrozenia páchnuci sekrét.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť tchora sú: dĺžka tela (LC): 315 až 440 mm, dĺžka chvosta (LCd): 112–210 mm, hmotnosť: 500–1 300 g (Feriancová-Masá-rová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, spracované na základe 9. uhynutých jedincov (archív VSaM): dĺžka tela: 345–495 mm, dĺžka chvosta: 115 až 170 mm, hmotnosť: 435–1 500 g.

EkológiaV Tatrách najčastejšie osídľuje okolie vod-

ných tokov s členitými brehmi a sprievodnou brehovou vegetáciou v submontánnom a mon-tánnom vegetačnom stupni. Časť populácie žije hemisynantropne.

Veľkosť domovského okrsku tchora sa pohy-buje v rozmedzí 40–400 ha (Anděra & Horá-ček 2005). Vo svojom individuálnom teritóriu využíva niekoľko brlohov, ktoré si zvyčajne bu-duje nad zemou, napr. v prízemných dutinách či medzi koreňmi drevín. Niekedy používa opus-tené nory líšok alebo jazvecov. Počas priestoro-vej aktivity prejde denne vzdialenosť 2–4 km.

Tchor je živočích s nočnou (nokturnálnou) aktivitou. Rovnako dobre pláva aj lezie po stro-moch. Pári sa v apríli a máji. Gravidita trvá 40–43 dní. Mláďatá, ktorých počet sa pohybu-je v rozmedzí 3–7, majú pri narodení priemer-nú hmotnosť 10 g (Anděra & Horáček 2005). Osamostatňujú sa ako pätmesačné, pohlavne dospievajú vo veku 9–10 mesiacov. Najvyššia mortalita mláďat po osamostatnení bola zazna-menaná v jesenných a zimných mesiacoch.

Tchor tmavý je považovaný za polyfágneho mäsožravca so širokým výberom potravy. Živí sa cicavcami od drobných hlodavcov a hmy-zožravcov až po ježa, ondatru a juvenilné je-dince zajaca poľného. Podstatnou zložkou jeho potravy sú tiež žaby, predovšetkým skokany a ropuchy, z drobných hlodavcov hryzce vodné. Potravné spektrum dopĺňajú vtáky, hlavne spe-vavce, v prípade hemisynantropných jedincov tiež kurovité vtáky. Príležitostne tchor konzu-muje užovky, vretenice a rôzny hmyz. Podiel jednotlivých zložiek potravy podlieha miestne-mu a sezónnemu kolísaniu ekologických pod-mienok. Napríklad vo vlhkých biotopoch môže počas letných mesiacov stúpnuť podiel hryzca vodného v potrave až na 89 % (Heráň 1982).

V poslednom období, pravdepodobne po vetrovej kalamite v roku 2004, následkom kto-rej sa výrazne znížila plocha zapojených lesných porastov, početnosť tchorov viditeľne stúpla na území Tatier najmä v j. oblastiach – od Tichej doliny po Tatranskú Kotlinu. Naďalej však ostáva zriedkavým obyvateľom tatranského územia.

Na s. strane Belianskych Tatier viacerí autori uvádzajú výskyt tchora plavého (Mustela – Pu-torius eversmanni, Lesson, 1827), napr. Jozef Sládek (1958), Mošanský (1981, 1983), Jan Zima et al. (1984).

Norok európskyNorok európsky, v staršej literatúre uvádza-

ný ako tchor norok (Mustela lutreola Lin naeus, 1761) patrí na území Tatier k vyhynutým ta-xónom. O jeho výskyte v minulosti okrem publikácií svedčí aj preparát, pochádzajúci pravdepodobne z obdobia 1840–1860, depo-novaný v múzeu Prírodovedeckej a lekárskej spoločnosti v Bratislave, ktorý je zo zbierok Juraja Rainera z územia Vysokých Tatier (Fe-riancová-Masárová & Hanák 1965). Je to pravdepodobne jediný dokumentačný materiál z tatranskej oblasti.

Z Tatier norka spomínajú Anton Kocyan (1867) a Vladimír Zdenek (1935). Kocyan píše, že sám ho nepozoroval, ale že mu ukazovali sto-py na prvom snehu v Písanej. Podľa opisu po-zorovateľov (vyzeral ako tchor a zdržiaval sa pri vode) autor predpokladá, že to mohol byť iba norok. Z j. strany Zdenek uvádza, že sa ojedi-nele vyskytuje v prítokoch Váhu a Popradu.

Kuna lesnáKuna lesná (Martes martes Linnaeus, 1758)

je z vývojového hľadiska veľmi podobná tcho-rovi tmavému. Najstaršie formy kún (Martes a Laphyctis) sú známe zo staršieho miocénu Európy a Ázie. Od tejto doby sa zmenili iba minimálne.

Z územia Tatier údaje o kune lesnej nájdeme v prácach Antona Kocyana (1867), ktorý píše, že gorali ju prenasledujú (jeden z miestnych goralov, Jaśkówkarz, ročne zabije 8–10 kusov, niekedy aj 20), následkom čoho patrí k zried-kavým druhom. Bethlenfalvy (1935) uvádza, že v zime 1933–1934 zistil na jv. svahoch Tatier iba 2 jedince. Podľa Mošanského (1974) hor-

Tchory sa často vyskytujú v okolí ľudských príbytkov. (Foto I. Kňaze.)

590

Mäsožravce

ná hranica výskytu v Západných Tatrách siaha do nadmorskej výšky 1 500 m, vo Vysokých do 1 600 m a v Belianskych do 1 450 metrov. V rokoch 1950–1967 bola príležitostne zisťo-vaná jej početnosť v slovenskej časti Vysokých Tatier, napr. v roku 1958: 78–80 jedincov, v roku 1963: 240, v roku 1966: 280, v roku 1967: 140–180 jedincov. Autor odhaduje, že v celých Tatrách žije okolo 269 kún lesných, v slovenskej (199) a poľskej (70) časti (Mošan-ský 1974).

Z poľskej časti Tatier Profus (1996) píše, že v oblasti montánneho stupňa je videná dosť často. Jej hypsometrický výskyt je ohraničený do 1 650 m n. m. Podľa archívu TPN v rokoch 2005–2009 početnosť kún lesných v poľskej časti Tatier kolíše v hraniciach 50–85 jedincov (v roku 2005 – 85, 2006 – 70, 2007 – 50–70, 2008 – 50–70, 2009 – 50–70). V slovenskej časti posledný dostupný údaj pochádza z roku 2005 z územia Tatier vo vlastníctve štátu (ŠL TANAP), čo tvorí asi 50 % územia počet-nosť bola 92 jedincov.

V zbierkach VSaM TANAP-u v Tatranskej Lomnici sú kuny lesné pochádzajúce z úhynu z cesty Slobody z oblastí: Tatranskej Lomni-ce (2. 5. 1994 Ľubomír Klinko), z Podspádov (6. 11. 1967) a z Peknej Vyhliadky pri Starom Smokovci (18. 7. 2008 Ján Ferenčík & Jozef Hybler).

Charakteristika druhuTelesnými rozmermi sa radí medzi stredne

veľké druhy lasicovitých. Má štíhle, ohybné telo, dlhý a huňatý chvost. Končatiny sú krát-ke, chodidlá medzi bruškami osrstené. Sfar-benie dlhej a hustej srsti je tmavohnedé, na chvoste a labkách tmavšie. Podsada býva sivá alebo žltohnedá. Na hrdle má žltkastú škvrnu rôzneho tvaru a veľkosti, ktorá sa na hrudi kli-novito zbieha. Ušnice sú olemované svetlým prúžkom.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť kuny lesnej (hôrnej) sú: dĺžka tela (LC): 400–530 mm, dĺžka chvosta (LCd): 230–280 mm, hmotnosť: 800–1 600 g (Fe-riancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, získané z uhy-nutých jedincov (archív VSaM): dĺžka tela:

445–530 mm, dĺžka chvosta: 240–250 mm, hmotnosť: 1 352–1 650 g.

EkológiaBiotopom kuny lesnej sú súvislé lesné kom-

plexy od predhoria až po klimaxové smrečiny a prevláda u nej súmračná a nočná aktivita. Pri vyhľadávaní potravy prekoná za jednu noc vzdialenosť 3–7 km (Anděra & Horáček 2005). Podľa iných autorov to môže byť viac ako 10 km (Sládek & Mošanský 1985). Mig-rujúce jedince sú schopné za jednu noc prejsť vzdialenosť 16–25 km, vo výnimočných prí-padoch až 30 km (Gittleman 1989). Väčšiu časť roka žije samotársky. Preferuje husté, staré porasty so zapojenými korunami stromov. Veľ-kosť jej domovského okrsku je podľa Sládeka a Mošanského (1985) 100–200 ha lesa. Tele-metrickým sledovaním jedincov bolo zistené, že rozloha individuálneho teritória sa pohy-buje v rozpätí 5–25 km² (Anděra & Horáček 2005) alebo až 3–82 km² (Macdonald & Bar-rett 1993).

Kuna lesná je všežravá, jej potravu tvoria hlavne hlodavce, vrátane veveríc a plchovi-tých, vtáky a ich znášky, obojživelníky a hmyz. Konzumuje tiež lesné plody, najmä v jeseni (v tom období podiel rastlinnej potravy môže tvoriť až 100 % diéty), mláďatá raticovej zveri – ale odváži sa zaútočiť aj na dospelé zvieratá. Väčšej koristi sa zahryzne do krku a nechá sa ňou unášať, až kým zviera nevykrváca. Vojtech Zelina (1967) opisuje útok kuny na kamzíka pod Hlasnou skalou v Belianskych Tatrách.

Párenie prebieha od júla do augusta, ale bolo tiež zaznamenané nepravé párenie vo februári – marci. Zárodok ostáva v tele samíc latentný až do decembra – januára, keď sa začne vyvíjať. V apríli – máji samica rodí 2–7 slepých mlá-ďat, ktoré otvárajú oči po približne 7 dňoch. Materské mlieko cicajú okolo 3 mesiacov. Osa-mostatňujú sa v jeseni, pohlavnú zrelosť dosa-hujú v treťom roku. V priemere sa dožívajú 8–10 rokov.

Prirodzenými nepriateľmi kuny lesnej sú veľké šelmy, túlavé psy a dravé vtáky. Z epide-miologického hľadiska patrí do skupiny pôvod-cov viacerých parazitozoonóz vrátane trichine-lózy. Na území Tatranského národného parku

a v priľahlých oblastiach v období 2007–2009 bolo v rámci epizootologického prieskumu vy-šetrených 5 kún lesných, 3 z nich boli pozitívne na trichinelózu (Hurníková et al. 2009).

V Tatrách následkom veľkej vetrovej kalami-ty v roku 2004, ale aj ďalších vetrových a hmy-zích kalamít padla veľká časť starších lesných porastov, následkom čoho biotopy kuny lesnej, jediného arborikolného druhu spomedzi našich šeliem, sa drasticky zmenšili a dá sa očakávať aj výrazný pokles jej početnosti.

Kuna skalnáKuna skalná (Martes foina Erxleben, 1777)

je považovaná za fylogeneticky staršiu ako kuna lesná. Podľa niektorých autorov sa obidva dru-hy vyvinuli zo spoločnej východiskovej formy, ktorá sa počas zaľadnenia rozštiepila na 2 samo-statné druhy.

Z územia Tatier o kune skalnej píše Kocyan (1867), že je zriedkavejšia ako predošlý druh. Začiatkom 20. storočia bola už skoro celkom vyhubená (Bethlenfalvy 1935). Konštatuje, že kedysi bola v Tatrách veľmi rozšírená. Mo-šanský (1974) uvádza, že podľa Jána Mitucha 1 exemplár tohto druhu bol chytený na Su-chom vrchu, s. od Podspádov.

Kuny skalné často hynú na tatranských cest-ných komunikáciách. V zbierkach VSaM v Tat-ranskej Lomnici dokumentačný materiál po-chádza z oblasti Tatranskej Kotliny (4. 10. 1988 Vladimír Chovanec st. a 29. 1. 1991 Rudolf Kubala) zo Ždiaru (2. 12. 1985 Rudolf Ku-bala), z Tatranskej Javoriny (3. 12. 1998 Ján Slivinský) z Kežmarských Žľabov (10. 1. 2002 Vladimír Chovanec ml. – pravdepodobne strhnutý rysom), z Tatranských Matliarov (25. 3. 2006 Daniel Gašpar) a z okolia Štrbské-ho Plesa (25. 6. 2008 Peter Vravník – Mengu-sovská dolina).

Z poľskej časti Tatier Profus (1996) hodnotí populáciu kuny skalnej ako veľmi zriedkavú. Ojedinelé jedince boli pozorované v oblasti Doliny Białej Wody a Małej Łąki a tiež pri Ki-rach, Kuźnicach i Kalatówkách.

Charakteristika druhuVeľkostne sa vyrovná kune lesnej, dosahuje

však vyššiu priemernú hmotnosť. Jej hlava je na

Kuna skalná (Martes foina). Škvrna na hrudi je biela a na konci rozvetvená. (Foto I. Kňaze.)Kuna lesná (Martes martes) má žltú podhrdlovú škvrnu. (Foto M. Babnič.)

591

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

obryse viac zaguľatená. Chodidlá nemá osrstené. Ďalším zreteľným odlišovacím znakom od pre-došlého druhu je farba škvrny podhrdlia, ktorá je takmer biela a zasahuje 2 klinovitými výbežkami až na predné končatiny. Krycia srsť má svetlejší sivohnedý odtieň. Podsada je belavá.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť kuny skalnej sú: dĺžka tela (LC): 400–500 mm, dĺžka chvosta (LCd): 225 až 270 mm, hmotnosť: 1 100–2 100 g (Ferian-cová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, spracované na VSaM: dĺžka tela: 440–540 mm, dĺžka chvosta: 230–310 mm, hmotnosť: 1 750–1 850 g.

EkológiaVo všeobecnosti najlepšie vyhovujú ekologi-

ckým nárokom kuny skalnej otvorené biotopy. Najvyššiu populačnú hustotu dosahuje na eko-tonoch a v skalnatých terénoch. Vystupuje aj nad hornú hranicu lesa. U časti populácie sa prejavu-jú silné sklony k synantropnému spôsobu života. Potrava je pestrá a sezónne značne premenlivá. V jesenných mesiacoch môžu napr. prevážiť rast-linné zložky (Heráň 1982). V letnom období v nej dominuje živočíšna časť, predovšetkým stavovce (napr. myšovité hlodavce, mláďatá divo žijúcich kopytníkov, vtáky do veľkosti tetrova hlucháňa, obojživelníky a plazy). Podľa Ivana Heráňa (Heráň 1982) v danom období prevlá-dajú v potrave buď drobné hlodavce (75–80 %), alebo hmyz (75–81 %). Ak je početnosť poten-

ciálnej koristi vyššia, odkladá si ju do zásoby, naj-častejšie do skrýš v dutinách stromov.

Priemerná veľkosť jej domovského okrsku je približne 4 km². Často využíva vo svojom teritóriu úkryty, ako sú skalné štrbiny, hrubé sutiny, zlomy a dutiny stromov, prípadne tiež hniezda iných živočíchov.

Rozmnožovací cyklus ovplyvňujú rozmanité ekologické faktory, ako napr. množstvo potra-vy. Kopulácii jedincov predchádzajú ritualizo-vané súboje, ktoré zmierňujú antagonistické prejavy medzi nimi. Nástup ruje je sprevádzaný zosilnením pachového značkovania, zvýšenou frekvenciou a intenzitou hlasových prejavov. Pachová a akustická komunikácia zohrávajú v ich sociálnom správaní dôležité funkcie.

Z oblasti Belianskych Tatier, v nadmorskej výške okolo 1 700 m, v jednej z jaskyniek Mu-ráňa, našiel Schaefer fosílne fragmenty kosti kún bez rozlíšenia, či ide o kunu lesnú alebo skalnú (Schaefer, 1967).

Jazvec lesnýJazvec lesný (Meles meles Linnaeus, 1758) sa

vyskytuje v lesoch mierneho pásma Eurázie. Žije na celom území Slovenska a Poľska. V Tatrách obýva biotopy v ekotonových oblastiach, na okraji dolného montánneho stupňa, ale jeho stá-ly výskyt je monitorovaný aj vo vyšších polohách, niekedy až v alpínskom vegetačnom stupni.

V poľskej časti Tatier bol v minulosti často pozorovaný v dolnom montánnom stupni od

Doliny Kościeliskej po Lysú Poľanu. V roku 1965 boli 2 jedince videné medzi Kirou Miętu-siou a Starymi Kościeliskami a v okolí Molków-ki (Podobiński 1961). Koncom 20. storočia výskyt jazvecov na poľskom území Tatier nebol zaznamenaný (Profus 1996).

V slovenskej časti Vysokých Tatier v rokoch 1957–1967 boli tieto početné stavy: v roku 1958 – 16–20 jedincov, 1963 –14, 1966 – 7, 1967 – 9 jedincov (Mošanský 1974). Pre celé Tatry okolo 70. rokov 20. storočia autor uvádza 28 jedincov, z toho pre slovenskú časť 12 a pre poľskú 16 jedincov. V tom období horná hrani-ca areálu jazveca bola v Západných Tatrách asi 1 500 m n. m., vo Vysokých okolo 1 600 m n. m. a v Belianskych Tatrách 1 450 m n. m. Taktiež bol zaznamenaný zimný výskyt.

Na VSaM je zdokumentovaný úhyn jazveca z Vysokých Tatier, z oblasti Dolného Smokovca (12. 10. 1979, Ivor Mihál), z Eurocampu (že-lezničný priechod) pod Tatranskou Lomnicou (31. 3. 2006, Daniel Gašpar), z Tatranskej Štr-by (10. 5. 1999, Milan Koreň). Prekvapujúci bol nález úhynu jazveca nad Skalnatým plesom, pod Lomnickým sedlom, asi 2 000 m n. m. (25. 3. 2008, Miroslav Brezovský).

Charakteristika druhuJazvec má zavalitú stavbu tela, tvrdú srsť, kto-

rá je zvrchu sivá až hnedosivá, brucho a krátke, svalnaté nohy má čierne, na bielosfarbenej hla-ve sa tiahnu 2 pozdĺžne tmavé pruhy, oči a uši

Jazvec lesný (Meles meles) sa v Tatrách najčastejšie vyskytuje na okraji dolného montánneho stupňa. (Foto I. Kňaze.)

592

Mäsožravce

malé, chvost krátky, laby zakončené 5 prstami a dlhými pazúrmi.

Jeho stopu charakterizujú nápadne dlhé pa-zúry, všetky šľapaje smerujú dovnútra, pohybu-je sa krokom alebo klusom, iba pri vyplašení cvalom. Dĺžka kroku je asi 25 cm.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť jazveca sú: dĺžka tela (LC): 610 až 720 mm, dĺžka chvosta (LCd): 150–190 mm, hmotnosť: 4–10 kg (Feriancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, spracované na VSaM: dĺžka tela: 670–820 mm, dĺžka chvosta: 150–240 mm, hmotnosť: 5,55–6,00 kg.

EkológiaJazvec ako jediná lasicovitá šelma sa ukladá

na zimný spánok, ktorý v tatranských pod-mienkach trvá zhruba 4 mesiace. Rozmnožo-vanie jazveca prebieha od februára do októbra,

vzhľadom na dlhé obdobie latentnej gravidity. Začiatkom zimy sa oplodnené vajíčka začínajú vyvíjať a vo februári nasledujúceho roku sa rodia mláďatá (1–4). Prichádzajú na svet ešte v obdo-bí hibernácie a brloh neopúšťajú asi 8 týždňov. Matka ich kŕmi 4 mesiace, 5-mesačné si už samy vyhľadávajú potravu. Rodina sa rozpadá na jar budúceho roka, keď pohlavne dospejú.

Biotopom jazvecov sú zmiešané a listnaté lesné porasty s bohatým podrastom. Vyhrabá-vajú si sieť podzemných chodieb, ktoré obýva viacero generácií. Vo Vysokých Tatrách sú tra-dičnou jazvečou lokalitou Jamy nad Tatranskou Lomnicou (900–1 100 m n. m) a oblasť Žá-kovskej poľany v okolí Smokovcov v nadmor-skej výške 750–800 m, kde využívajú brlohy spoločne s líškami. Zvieratá sú aktívne v noci, orientujú sa najmä sluchom a čuchom, k čomu im napomáha niekoľko pachových žliaz: nad-konečníková na značkovanie teritória, brlohov

a prechodov, análne vrecúška, ktorými sa ozna-čujú príslušníci rodiny. Dorozumievajú sa šká-lou hlasových prejavov. Jazvec nie je samotár, ako sa tradovalo, ale žije v societách. Je všežravý a jeho potrava sa sezónne mení. V lete sú to hlavne bezstavovce, v jeseni drobné cicavce. Loví tiež vtáky a požiera ich vajcia. Z rastlín konzumuje hľuznaté korienky a plody. Živí sa tiež zdochlinami.

Prirodzenými nepriateľmi jazveca sú vlk a rys, príležitostne medveď. Najväčším ohroze-ním pre populácie jazveca sú však antropogén-ne vplyvy, o. i. zmeny biotopov, používanie pes-ticídov a poľovnícke aktivity, najmä v súvislosti s poverami v ľudovom liečiteľstve o zázračných účinkoch tuku tohto zimného spáča.

Vydra riečnaVydra v tatranských potokoch nie je ešte vy-

hubená, ale čochvíľa jej nebude, keď sa zavčas nezarazí nezmyselné ničenie! Vydru treba vyhlá-siť za prírodnú pamiatku a hájiť ju tak, ako to potrebuje!

Ernst Bethlenfalvy 1937

Hravá i dravá lasicovitá šelma vydra riečna (Lutra lutra Linaeus, 1758), stojaca na vrchole potravného reťazca, je stálym živočíšnym oby-vateľom Tatier. Tak ako sú kamzíky a svište ne-odmysliteľne spájané s vysokohorským prostre-dím najmenších veľhôr sveta, vydra zase patrí predovšetkým k vodným tokom ich podhoria. Po vyhynutí pôvodného norka európskeho (Lutrela lutreola) niekedy v 2. polovici 18. sto-ročia (napr. Mošanský 1983) bola jediným semiakvatickým druhom šeliem, vyskytujúcim sa v tejto oblasti. V ostatných rokoch sa však zistil výskyt nepôvodného norka amerického – minka (Mustela vison) aj vo voľnej prírode Oravy, v blízkosti farmy na Slovensku, ktorá sa už takmer 3 desaťročia nachádza vo Vitanovej.

Na hlave vydry riečnej (Lutra lutra) sa nachádza veniec hmatových chlpov. (Foto J. Dufek.)

Lov vydry riečnej v jednotlivých župách Slovenska (podľa Jamnického 1995) Tab. 1 Župa/rok Oravská Liptovská Spišská

1892 29 15 171894 3 17 231895 27 13 111896 16 17 111897 25 12 11898 27 12 181899 24 10 121900 17 3 71901 1 9 181902 11 14 221903 26 18 141904 30 16 161905 11 10 91907 17 4 121909 6 11 22Spolu 270 181 213

Lov vydry riečnej na území Oravského kom-posesorátu v rokoch 1864–1878, 1910–1913 a 1929 (podľa Vodičku 1935) Tab. 2

Rok Počet ulovených jedincov1864 01865 01866 01867 121868 81869 31870 91871 71872 31873 81874 91875 21 1876 91877 71878 81910 81911 21912 31913 61929 2Spolu 123

593

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Odchyt 1 samice do živolovnej pasce na Ora-vici dňa 18. 11. 2004 (Trnka in verb.), resp. pozorovania dospelých jedincov i mláďat a ich stôp na rieke Oravica a potokoch Bystrý, Tichý, Juráňov a Blatný.

V minulosti vydru v Tatrách, podobne ako tomu bolo aj na ostatnom území Slovenska a Poľska, pomerne dlhý čas ohrozoval najmä priamy lov, kvôli mimoriadne kvalitnej ko-žušine aj škodám na rybách. Napr. v rokoch 1892, 1894–1905, 1905 a 1907 sa v celej Oravskej župe ulovilo 270 jedincov, v Liptov-skej 81 a v Spišskej župe 213 (tab. 1). Pozo-ruhodné je, že Oravská župa, ktorá rozlohou patrila medzi najmenšie, bola na treťom mieste (po Trenčianskej a Bratislavskej) v úlovku vy-dier spomedzi všetkých žúp na území teraj-šieho Slovenska (Jamnický 1995). Na území Oravského komposesorátu, nie celej Oravskej župy (tab. 2), ulovili v rokoch 1867–1878 spo-lu 104 vydier (priemerne ročne 9) a v rokoch 1910–1913 spolu už len 19 vydier – priemerne 5 ročne (Vodička 1935).

Lov vydry patril k obľúbeným kratochví-ľam viacerých šľachticov. Napr. pruský magnát, knieža Christian Kraft Hohenlohe, ktorý v roku 1879 odkúpil javorinské panstvo a na jeho po-zemkoch, najmä v Javorovej a Bielovodskej do-line, usporadúval veľké poľovačky na kamzíky, medvede, jelene, ako aj viaceré introdukované druhy, vysádzané (našťastie neúspešne) jeho pri-činením, ulovil roku 1894 práve v oblasti Javo-riny 4 jedince vydry (Jamnický 1995).

Súčasný stav rozšírenia a početnostiVydra riečna sa v súčasnosti vyskytuje takmer

na všetkých zarybnených tokoch v slovenských i poľských Tatrách. Jej domovské okrsky sa na-chádzajú najmä v ich okrajových častiach na pod-horí, čo súvisí s charakterom daných tokov, ako aj pôsobením negatívnych faktorov, ktoré začali priamo úmerne narastať s rozvojom tatranských osád. Využíva pomerne rozmanité vodné habita-ty, najmä horské bystriny, potoky, rieky, v menšej miere aj plesá i vodné nádrže (najmä ich litorálne

pásma), vrátane ich brehových štruktúr, ktoré jej slúžia ako bezpečné miesta úkrytov na odpoči-nok, rodenie a výchovu mláďat.

Dôležitými prírodnými faktormi rozšíre-nia vydry je hlavne dostatok potravy a úkry-tov. Živí sa predovšetkým rybami, ale dôležitú zložku jej potravy tvoria aj ostatné skupiny ži-vočíchov, predovšetkým obojživelníky, cicavce, vtáky a vodný hmyz. Zastúpenie jednotlivých zložiek potravy sa mení podľa ich dostupno-sti, početnosti na danej lokalite, pohyblivosti a schopnosti uniknúť loviacej vydre, ako aj roč-ného obdobia. V pozdĺžnom profile tatranských tokov sa postupne menia aj spoločenstvá orga-nizmov a druhové spektrum ichtyocenóz je do istej miery limitované náročnými klimatickými a hydrologickými pomermi. Od pramennej zóny nasledujú typické horské potoky a bystri-ny, v ktorých sa vymedzujú tzv. horné pstruhové pásmo a dolné pstruhové pásmo s dominantým druhom pstruhom potočným (Salmo trutta morfa fario) a sprievodnými druhmi hlaváčom bieloplutvým (Cottus gobio), hlaváčom páso-plutvým (Cottus poecilopus), čerebľou pestrou (Phoxinus phoxinus) a inými – pričom sa v nich vyskytujú aj nepôvodné druhy pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss) a sivoň ameri cký (Salve-linus fontinalis) – sa z horského potoka postup-ne stáva podhorský potok až podhorská rieka. Tento úsek toku má charakter lipňového pásma, ktorému dominuje lipeň tymiánový (Thymallus thymallus) a viaceré sprievodné druhy. Vydra uprednostňuje skôr menšiu korisť, ktorú má ľahšiu šancu uloviť. Jej okrsky kopírujú úseky tokov s dostatkom biomasy rýb, alebo napr. na jar lokalít s koncentráciou obojživelníkov. Už Ján Lác priniesol zaujímavé pozorovanie z leta roku 1959, kedy bolo horské pleso pri chate Zverovka doslova „obsypané“ vydrím trusom, v ktorom sa dali zreteľne rozoznať zvyšky epi-dermis žubrienok a tiel mlokov (Lác 1971).

Vodné toky záujmovej oblasti sú charakte-rizované vysokým ročným úhrnom atmosféri-ckých zrážok a nízkym klimatickým výparom. Vydra preto obýva najmä podhorské toky so

zachovanými brehovými porastmi. Domovské okrsky sa nachádzajú na veľkých aj menších to-koch. Kým väčšie bývajú obyčajne väčšmi ruše-né, malé toky sú spravidla lokalizované v tich-ších, menej vyrušovaných oblastiach a majú menšie korytá s hustejšími brehovými porast-mi. Práve brehové porasty zohrávajú dôležitú úlohu z hľadiska potravy a úkrytov vydry. Kore-ne stromov poskytujú rybám vhodné potravné a oddychové miesta. Okrem toho môžu vytvá-rať mikrostanovištia vhodné na vydrie úkryty. Krovité dreviny majú pre vydry význam najmä v zimnom období, keď klesá ochranný účinok bylinnej vegetácie. Vtedy jej poskytujú ochra-nu, resp. kryt s možnosťou bezpečnejšieho úni-ku v prípade vyrušenia alebo útoku potenciál-neho nepriateľa. V širšej oblasti Tatier zohráva brehová vegetácia pre vydru významnú úlohu a zároveň plní nezastupiteľné ekologické a kra-jinotvorné funkcie.

V Západných Tatrách patria k najlepšie osíd-leným tokom z hľadiska vydry najmä prítoky Čierneho Dunajca (Chochołowski Potok, Siwa Woda, Kirowa Woda a Kościeliski Potok), Ora-vy (Oravica, Studený potok a ich prítoky), Váhu (Belá s prítokmi, Tichý potok a Kôprovnica, Smrečianka, Jalovecký potok, Suchý potok), vo Vysokých Tatrách, Biely Dunajec a jeho príto-ky (Cicha Woda s prítokmi Sucha Woda a Fi-lipczański Potok), prítoky Białky (Biela voda), horný tok Bieleho Váhu s prítokmi (Hybica), rieka Poprad a jej prítoky (Mlynica, Skalnatý potok, Kežmarská Biela voda, Čierna voda) a v Belianskych Tatrách Białka a jej prítok Ja-vorinka, resp. prítok Popradu Biela.

Okrsky vydry sezónne zasahujú až do vyso-kých polôh. Napr. už koncom 19. storočia ju po zamrznutí nižšie položených tokov uvádzal Anton Kocyan z nezamrznutých úsekov To-manowej a Pysznej, napriek tomu, že sa tam nenachádzali ryby (Kocyan 1867). Jej výskyt bol podobne pozorovaný napr. nad Morským okom a Zielonym Stawom Gąsienicowym vo výške vyše 1 600 m n. m. (Profus 1996, Ju-chiewicz, Zembrzuski 1996). Ničím neob-

Vydra je výborným plavcom najmä zásluhou hydrodynamického tvaru tela. (Foto P. Urban.)

Brehové štruktúry v podtatranskej oblasti poskytujú vhodné podmienky pre úkryty vydry. (Foto P. Urban.)

594

Mäsožravce

vyklým nie sú ani prechody vydry z povodia do povodia cez horské hrebene a sedlá, počas ktorých prekonáva aj značnú nadmorskú výš-ku, najmä v zimnom období (napr. Suchánek 1970 alebo Podobiński 1976).

Rozloha využívaného územia alebo dĺžka osídlených tokov je taktiež značne variabilná a závisí na pohlaví, veku či sociálnom posta-vení daného jedinca, ročnom období, množ-stve dostupnej potravy, dostatočnom počte úkrytov a odpočinkových miest, vyrušovania a pod. Napr. Igor Chudík vykonal priame pozorovania vydry na Bielom Váhu v rokoch 1961–1964 pri spracovaní ich rozšíril o pozo-rovania Žiaka ml. z rokov 1956–1961, Pop-rade v rokoch 1961–1965, rozšírené o pozo-rovania Gajdoša (1963) z rokov 1953–1961 a Javorinke a Białke v rokoch 1961–1965. Okrem iného zistil, že vydra lovila na 77 km Bieleho Váhu s prítokmi (z toho na hlavný tok pripadalo 28 km), na 59 km Popradu s prí-tokmi (z toho 15 km pripadalo na hlavný tok) a 38 km Javorinky-Bialky (z toho 24 km pri-

padalo na hlavný tok – Chudík 1967, 1969). Pavel Hell a Dušan Cimbal na základe dotaz-níkovej ankety odhadovali na celom sloven-skom úseku rieky Poprad asi 12 jedincov na úseku dlhom 73 km, pričom na jednu vydru

pripadalo 13,3 km toku (Hell, Cimbal 1978). Jozef Voskár, ktorý uskutočnil prieskum na ce-lom v. Slovensku, uvádzal na celom Poprade s prítokmi 6 párov vydier. Priemerná dĺžka ob-sadeného úseku na hlavnom toku tejto rieky bola 9,6 km a 46,2 km prítokov.

S tým súvisí aj problematika početnosti vyd-ry. Tá sa najlepšie, no zároveň najťažšie, sledu-je nepriamou metódou zisťovania početnosti podľa stôp, t. j. ich spočítaním v čerstvom sne-hu na celej ploche záujmového územia (t. j. na všetkých jeho tečúcich a stojatých vodách) v rovnakom termíne počas organizačne dob-re pripravených akcií za účasti dostatočného počtu skúsených odborníkov. (V TANAP-e je potreba takmer 50 spočítačov, ktorí pracujú vo dvojiciach.) Nevýhodami danej metódy sú jej závislosť od snehových a poveternostných podmienok, potreba veľkého počtu skúsených mapovateľov (spočítačov), náročná organizácia a koordinácia akcie, vo väčšine prípadov nemož-nosť určovania pohlavia a veku, ako aj pomerne vysoká systematická chyba jej výsledkov.

Zamestnanci Štátnych lesov TANAP-u usku-točňujú už dlhé roky podobné spočítanie vo vlastnom území parku. V tab. 3 sú výsledky z ro-kov 1956–1967.

V rokoch 1990–1997 kolísala početnosť vyd ry v celom TANAP-e medzi 24–38 jedinca-mi (Chovancová 1991, Kováč 1996a, 1997). V roku 1996 sa na celom území TANAP-u zis-tilo 33 jedincov, z toho 6 v oblasti Roháčov, 7 v Západných Tatrách a 20 na pôvodnom úze-mí TANAP-u. V porovnaní rokov 1996 a 1990 (tab. 4) sa zistil nárast početnosti o 33,3 %. Zá-roveň sa potvrdila absencia, resp. len prechodný výskyt vydry pod pásmom podtatranských osád a obcí z dôvodu ich negatívneho dopadu (zne-čisťovanie, narušenie korýt technicko-melio-račnými úpravami a pod. – Kováč 1996a, b).

V poľských Tatrách a na území TPN je početnosť vydry nižšia ako na Slovensku. V rokoch 1957–1959 sa pohybovala medzi 7–10 jedincami, v rokoch 1980–1993 v roz-medzí 3–10 jedincov (tab. 5 – Profus 1996, Juchiewicz, Zembrzuski 1996).

Početné stavy vydier v TANAP-e v rokoch 1956–1967 (podľa chudíka 1969). Tab. 3Rok Belá, Tichá, Kôprová Poprad, Veľký potok Javorinka, Bialka1956 2 3 41957 1 5 41958 2 3 41959 2 3 31960 3 6 41961 4 3 41962 5 4 21963 2 2 21964 3 2 21965 3 3 21966 1 5 31967 2 4 3

Početné stavy vydier v TANAP-e v rokoch 1990, 1992, 1994, 1996 (podľa KoVáča 1996a). Tab. 4

Rok Počet1990 241992 271994 381996 33

Početné stavy vydier v poľských Tatrách a od roku 1954 v TPN v rokoch 1928, 1954, 1960, 1970, 1980–1995 (podľa Juchiewicza a zembrzuského1996). Tab. 5

Rok Počet

1928 31954 51960 51970 +1980 51981 51982 51983 31984 41985 51986 51987 101988 41989 31990 71991 71992 51993 101994 101995 9

Vydra sa obratne pohybuje aj na zemi. (Foto P. Urban.)Úkryt vydry riečnej v koreňoch smreka. (Foto P. Urban.)

595

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Ohrozujúce faktoryČlovek má k vydre rozporuplný vzťah, a tak

jeho odveké súžitie s touto šelmou je všeobec-ne poznamenané jej neustálym prenasledova-ním. Medzi najvýznamnejšie faktory, ktoré ju v Tatrách ohrozujú, v súčasnosti patria najmä úbytok a fragmentácia biotopov; náhodná mortalita na pozemných komunikáciách; ná-rast rekreačného využívania tečúcich a stoja-tých vôd; nedostatok vody v tokoch (znížený prietok); pytliactvo a priame prenasledovanie človekom; nedostatok potravy; znečisťovanie tokov a iné.

Jedným z najvážnejších faktorov ohrozujú-cich vydru v Tatrách a území k nim priľahlom, do ktorého zasahujú okrsky tamojších vydier, sú jej úhyny po kolíziách s automobilmi na po-zemných komunikáciách. Ide o úseky ich križo-vaní s vodnými tokmi, na ktorých jestvujú tzv. „nepriechodné“ typy priečnych objektov (mos-ty, priepusty). Tie ich odrádzajú od prechodov popod komunikáciu. Súvisí to s prudkým ná-rastom rýchlych automobilov po roku 1989 a výstavbou cestnej komunikačnej siete.

Mimoriadne kritickým je najmä úsek diaľ-nice D1 Ivachnová – Hybe, kde v ostatných rokoch došlo k viacerým prípadom usmrtení vydry automobilmi. Napr. len v období pol druha roka, od januára 1996 do septembra 1997 bolo na úseku zistených 6 prípadov usmrtenia vydry (Urban et al. 1998). Ide o úsek frekventovanej štvorprúdovej diaľnice, ktorá nie je oplotená a súbežne s ňou vedie dvojkoľajná železničná trať. Keďže v rovna-kom smere, takmer súbežne, tečie rieka Váh, do ktorej ústi viacero pravostranných príto-kov odvodňujúcich Tatry, a domovské okrsky z týchto prítokov prechádzajú aj do Váhu, do-chádza práve tu často k nerovným stretom vy-dier s automobilmi a mnoho z nich hynie pod ich kolesami. Preto boli najkritickejšie úseky diaľnice v polovici 90. rokov minulého storo-čia oplotené, vybudované priepusty a umiest-nené dopravné značky „Pozor vydra!“ (napr. Kadlečík et al. 1996, Majko 1997, Radúch 1995, Urban et al. 1998).

OchranaVydra riečna je na Slovensku aj v Poľsku

chráneným druhom živočíchov. Ako jeden z vrcholových predátorov vodných ekosysté-mov je symbolom a indikátorom zdravých a za-chovaných ekosystémov vôd. Vydra je pritom „kľúčový“ (keystone) aj „svorníkový“ (umbrel-la) druh, vytvárajúci pomerne veľké domovské okrsky. Ochrana takýchto druhov je na celom svete prioritou ochranárskych snáh, pretože chránené územia vytvorené pre jej ochranu zá-roveň poskytujú ochranu a útočisko pre ďalšie druhy a spoločenstvá a strata takýchto druhov môže podmieniť zníženie druhovej pestrosti daných spoločenstiev a ekosystémov.

Navyše ide o druh, ktorý je zaradený v prílo-hách Smernice Rady 92/43/EHS z 21. 3. 1992 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľ-

ne rastúcich rastlín číslo 2 (Druhy živočíchov a rastlín, o ktoré má spoločenstvo záujem a ich ochrana si vyžaduje vyhlásenie osobitných území ochrany) i číslo 4 (Druhy živočíchov a rastlín, o ktoré má spoločenstvo záujem a vyžadujú si prísnu ochranu). Pre takéto druhy je potrebné prijať nevyhnutné opatrenia na vytvorenie systé-mu ich prísnej ochrany, vrátane ochrany ich bio-topov, v ich areáli s cieľom zachovania populácií týchto druhov v priaznivom stave. Preto je vydra riečna predmetom ochrany aj vo vyhlásených a navrhovaných územiach európskeho významu na Slovensku (spolu 91 území, z toho v Tatrách 7 – tab. 6) a v Poľsku, kde sa nazývajú Specjalne obszary ochrony siedlisk (tab. 7).

Na Slovensku bol pre vydru v roku 2001 vy-pracovaný päťročný program záchrany na roky 2002–2007 (Urban, Kadlečík 2001), ktorý ná-sledne o rok neskôr schválilo Ministerstvo život-ného prostredia SR. Program záchrany obsahuje súbor všetkých opatrení na úseku monitoringu a manažmentu vydry nevyhnutných na zlepše-nie jej priaznivého stavu, vrátane odstránenia, resp. zmiernenia príčin jej ohrozenia. Dôležitými oblasťami realizácie monitoringu i praktických

Prehľad území európskeho významu, navrhnutých z hľadiska ochrany vydry riečnej v poľskej časti Tatier a ich bezprostrednom okolí Tab. 7

Názov územia Kód Okres Výmera (ha)

Tatry PLC120001 Nowosądecki 21 069.7Torfowiska Orawsko-Nowotarskie PLH120016 Nowosądecki 7 363.4

Prehľad území európskeho významu navrhnutých z hľadiska ochrany vydry riečnej v slovenskej časti Tatier a ich bezprostrednom okolí Tab. 6

Názov územia Kód Okres Kataster Výmera (ha)Belá SKUEV0141 Liptovský Mikuláš Dovalovo, Liptovská Kokava, Liptovský Hrádok, Liptovský Peter, Pribylina, Vavrišovo 471,66Hybica SKUEV0142 Liptovský Mikuláš Hybe 9,63Biely Váh SKUEV0143 Liptovský Mikuláš Hybe, Važec, Východná 73,76 Blatá SKUEV0146 Poprad Štrba 356,2

Prosečné SKUEV0192 Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš Dlhá Lúka, Lžipovce, Malatiná, Kvačany, Liptovská Anna, Prosiek, Veľké Borové 2 697,66

Tatry SKUEV0307

Kežmarok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Tvrdošín

Babky, Bobrovec, Habovka, Jakubovany, Jalovec, Jamník, Konská, Kvačany, Lendak, Liptovské Matiašovce, Liptovský Trnovec, Okoličné, Pribylina, Smrečany, Starý Smokovec, Štôla, Štrbské Pleso, Tatranská Javorina, Tatranská Lomnica, Vitanová, Východná, Zuberec, Žiar, Ždiar

61 735,30

Rieka Poprad SKUEV0309 Poprad Batizovce, Mengusovce, Poprad, Spišská Teplica, Svit, Štôla, 34,33

Trus vydry riečnej je dôležitým pobytovým znakom tejto šelmy, ktorý sa využíva aj pri jej výskume. (Foto P. Urban.)

596

Mäsožravce

opatrení sú najmä národné parky, TANAP nevy-nímajúc. Pre zabezpečenie trvalej stability a pro-sperity populácie vydry v Tatrách je nevyhnutný jej stály odborný manažment. V roku 2009 bol program záchrany aktualizovaný na obdobie ro-kov 2009–2013 (Kadlečík et al. 2009), no zatiaľ (september 2010) nebol schválený.

História výskumu a ochrany vydryÚdajov o výskyte vydry v Tatrách, je z mi-

nulosti pomerne málo a ide predovšetkým o fragmentárne informácie v rámci opisov prí-rody, zveri a ďalších živočíchov, pochádzajúcich zväčša od autorov (historikov a cestovateľov po Tatrách), majúcich iné záujmy ako zoológiu. Konkrétnejšie údaje pochádzajú až z 19. sto-ročia. Vydru na riekach a nádržiach terajšieho Slovenska, najmä v horských lesoch v údoliach riek, vrátane Váhu a Popradu, uvádzal v polovi-ci 19. storočia Kornhuber (Kornhuber 1857). Stručnú zmienku o vydre priniesol výborný znalec stavovcov Tatier a celej Galície, profesor krakovskej univerzity Maksymilian S. Nowicki (napr. Nowicki 1865). Viacero cenných a zau-jímavých poznatkov o vydre z poľskej aj sloven-skej časti Tatier publikoval lesník, zoológ (auto-didaktik) a preparátor Anton Kocyan, (Kocyan 1867, 1887–1888, 1889), ktorý patril k naj-známejším zberateľom a znalcom fauny stavov-cov Tatier. V preparátorskom denníku má spo-lu evidovaných 15 vydier z rokov 1873–1895, pochádzajúcich z Oravíc, Tvrdošína, Trstenej, Oravského Podzámku a Podbiela, ktoré sa mu dostali na preparáciu. Ako zaujímavosť uvádza, že jednu vydru choval doma a naučila sa za ním chodiť až do postele. Jeho syn, pedagóg, príro-dovedec, ochranca prírody i múzejník, Anton Kocian, spomínal napr. vydru na Orave ako zriedkavý druh popri potokoch, vrátane tých, kde je málo rýb (Kocian 1933).

V 1. polovici 20. storočia uvádzal Jirsík vydru ako druh vyskytujúci sa od nížin až do výšky 900–1000 m n. m. a konkretizoval zá-

strely druhu, napr. aj z okolia Oravského Pod-zámku (Jirsík 1924).

O popularizáciu ochrany vydry sa významnou mierou pričinil huncovský veľkostatkár, poľov-nícky zoológ (autodidaktik) a ochranca prírody Bethlenfalvy, ktorý okrem iného písal o úbytku vydier vo Vysokých Tatrách a potrebe ich ochra-ny (Bethlenfalvy 1935a, b, 1937). Cenné, hoci protichodné i polemické poznatky priniesla an-keta, ktorá prebiehala v roku 1963 na stránkach časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. V rámci nej pri-niesli informácie napr. Miroslav Gajdoš o vydre v hornom toku rieky Poprad (Gajdoš 1963), František Šurina o vydre v Oravici (Šurina 1963) a Martin Sajták na Váhu (Sajták 1963).

Rozšírenie a početnosť vydry, veľkosť, posu-ny i zmeny jej teritórií v TANAP-e sledoval na základe vlastných terénnych výskumov najmä Chudík (napr. Chudík 1967a, b, 1968, 1969, 1970, 1975a, b).

Stručné zmienky o vydre v Tatrách pri-niesli aj ďalší autori, napr. Zora Feriancová- -Masárová, Vladimír Hanák (1965), Oldřich Suchánek (1970) a Lác (1971), Hell, Cimbal (1978). Andrej Štollmann publikoval aj pre-hľad hmotnosti, základných a lebečných mier 16 jedincov vydry z územia sz. Slovenska, pri-čom 3 jedince, nachádzajúce sa v zbierkach Po-važského múzea v Žiline, pochádzali z Oravíc – Skorušiny (Štollmann 1985, 1996).

Voskár je autorom priekopníckej práce, kto-rá prináša cenné zhrnutie aktuálnych výsledkov prieskumu rozšírenia, populačnej hustoty a vy-braných aspektov bionómie i ekológie vydry, realizovaného v rokoch 1971–1978 na v. Slo-vensku, vrátane Tatier, a navrhuje niektoré opatrenia jej ochrany (Voskár 1982).

Návrh na štátne prírodné rezervácie v Tat-rách spracoval v 80. rokoch tím autorov. V rámci jeho zdôvodnenia zo zoologického hľadiska uvádzajú aj výskyt vydry v Západ-ných, Vysokých i Belianskych Tatrách (Kocian et al. 1989).

Na Slovensku sa v roku 1989 úspešne roz-behol dlhodobý program výskumu a ochra-ny tohto druhu – Akcia vydra, koordinovaný a z veľkej časti aj realizovaný odbornými pra-covníkmi organizácií ochrany prírody a krajiny. Cieľom uvedených aktivít je:

• získať objektívne aktuálne informácie o rozšírení vydry a o stave populácie tejto lasi-covitej šelmy na našom území, vrátane ohrozu-júcich faktorov;

• na základe týchto poznatkov priebežne vypracúvať a realizovať opatrenia zamerané na ochranu a stabilizáciu jej populácie na celom území Slovenska (napr. Kadlečík 1991, 1992, Kadlečík, Urban 1997, Urban 1995).

V rámci nej sa venuje pozornosť aj vydre v Tatrách. Milan Rybár realizoval so študentmi Strednej lesníckej školy v Liptovskom Hrád-ku spočítania vydry na Váhu a Bielom Váhu (Rybár 1993, 1995, 1996). Viera Kacerová uskutočnila niekoľko spočítaní (Kacerová 1995, Kadlečík, Kacerová 1993). Poznatky o výskyte vydry riečnej v okrese Dolný Kubín zhrnuli Dušan Karaska a Miroslav Demko (Ka-raska, Demko 1995).

Prieskumu vydry sa venovali aj niektorí účastníci Tábora ochrancov prírody v Kvača-noch, konaného v roku 1995, hoci výsledky neboli publikované.

Zamestnanci Štátnych lesov TANAP-u pra-videlne uskutočňujú spočítania vydry (Cho-vancová 1991, Kováč 1996a, b).

Monitoring vydry riečnej sa na Slovensku zabezpečuje aj prostredníctvom Čiastkového monitorovacieho systému (ČMS) Biota, kto-rý je subsystémom monitoringu životného prostredia. V TANAP-e sa vykonáva 2x ročne na 3 lokalitách (Jalovecký potok, Belá a Váh). Od roku 2001 sa na týchto trvalých monitoro-vacích plochách každoročne zaznamenáva prí-tomnosť pobytových znakov vydry riečnej.

V rokoch 2003–2005 uskutočnila prieskum značkovacieho správania vydry na rieke Orave

Vydra sa živí predovšetkým rybami. (Foto E. Urbanová.)

597

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

a Studenom potoku Zuzana Pánisová (Páni-sová 2005, Pánisová et al. 2006) a v rokoch 2008–2009 na Belej Ľubomír Záhradník (Za-hradník 2009).

V zime 2007–2008 prebehlo na Slovensku jednorazové zimné mapovanie vydry riečnej mierne modifikovanou štandardnou metodi-kou IUCN. Počas neho boli tiež skontrolované kvadráty Databanky fauny Slovenska (približne 10 × 12 km), nachádzajúce sa, alebo zasahujúce na územie Tatier, pričom všetky z nich boli po-zitívne (Urban et al. 2008).

Na vybraných lokalitách vodných tokov v širšej oblasti Hornej Oravy, vrátane priľahlého poľského územia (Polhoranka, Jelešňa, Czarna Orawa, Lipnica, Czarny Dunajec), zrealizoval Peter Urban v rokoch 2007–2008 nepravidel-ný prieskum rozšírenia vydry riečnej metódou „per pedes“. Z 55 kontrolovaných lokalít bolo 43 pozitívnych a 12 negatívnych (Jančigová, Urban 2009).

Zhrnutím rozšírenia vydry v Poľsku sa zao-beralo viacero autorov (napr. Pielowski 1980, Buchalczyk 1983, Sikora 1984, Sumiński, Goszczynński, Romanowski 1993). V širšej tatranskej oblasti ju udávali ako bežný druh. Mapovaniu štandardnou metódou v kvadrá-toch UTM 50 x 50, resp. 10 x 10 km sa na ná-rodnej úrovni venovali najmä Jerzy Romanow-ski a Marcin Brzeziński so spolupracovníkmi. Zistili, že tatranská oblasť je vydrou pomerne dobre a súvislo osídlená. V povodí hornej Visly (Wisła) zistili v kvadrátoch 50 x 50 km 81 až 100 % pozitívnych nálezov jej pobytových zna-kov. Vo všetkých štvorcoch UTM 10 x 10 km boli zaznamenané pozitívne nálezy (Roma-nowski et al 1994, Brzeziński et al. 1996).

Faunou tatranskej oblasti vrátane vydry sa zaoberal najmä Leon Podobiński (Podobiński 1961, 1962, 1976).

Vzhľadom na potrebu poznania aktuálneho rozšírenia a početnosti vydry v Tatrách je po-trebné naďalej pokračovať v jej zimnom spočí-taní aj formou spoločného spočítania v sloven-skej i poľskej časti Tatier, prípadne aj susedných národných parkoch v Pieninách.

Medveď hnedýMedveď hnedý (Ursus arctos Linnaeus, 1758),

najväčší mäsožravec v poľskej a slovenskej čas-ti Karpát, ale aj iných oblastí Európy, bol celé stáročia prenasledovaný človekom. V Tatrách sa nepoddal a dokázal prežiť. Dá sa povedať, že sa tu medvede vyskytujú trvalo, to znamená, že tu žijú nepretržite celé stáročia. Dôsledkom intenzívneho odlovu v 18. a 19. storočí bol sko-ro v celej Európe vyhubený. V tomto zložitom období boli pre nich Tatry skutočným azylom. Ale aj tu nebol osud tejto „kráľovskej zveri“ celkom istý. Na lov najväčšej šelmy smerovali do hôr goralskí pytliaci, takzvaní „polovace“, dvorní poľovníci a lesníci. Najznámejším „po-lovacom“ – medvediarom bol Jan Krzeptowski Sabała, o čom píše Stanisław Barabasz (1929). Sám Sabała sa priznal k uloveniu 13 kusov. Niektoré zdroje udávajú, že zabil 9, alebo do-konca 23 medveďov. Koľko ich skutočne mal

na svedomí, to vedel iba on. Spôsob, akým go-rali poľovali na medvede, bol jednoduchý. Po vystopovaní zvieraťa, ktoré sa páslo v porastoch čučoriedok, malinčia alebo brusníc, sa strelec k nemu približoval proti vetru. K zvieraťu, kto-ré má slabý zrak, ale dokonalý čuch i sluch, sa mohli priblížiť iba najskúsenejší. Pytliačiť na medveďa sa chodilo zvyčajne vo dvojici alebo vo väčšej skupine. Niekedy na jeho vystopova-nie museli v horách stráviť aj niekoľko dní. Keď sa im konečne podarilo zviera nájsť, jeden zo strelcov sa prikrádal čo najbližšie k obeti, dru-hý z určitej vzdialenosti pozoroval situáciu a pomocou dohodnutých znamení informo-val o jeho pohybe. Po úspešnom love medve-ďa stiahli z kože, pečeň, srdce a pľúca upiekli na ohnisku a priamo na mieste si pochutili na týchto zriedkavých špecialitách. Často ich jedli surové, lebo sa obávali rozložiť oheň, aby dym neprezradil ich úkryt. Možno tieto zvyky boli pozostatkom starých pohanských náboženstiev a magických rituálov, podľa nich lovec, ktorý zjedol vnútornosti svojej obete, získaval silu porazeného súpera. Nad ohniskom tiež vytápa-li masť. V jednom zo svojich príbehov Sabała spomína, že v snahe pohostiť svojich kumpá-nov ... naskwarzył sadła w kapelus, ale im to było nieodpowiednio... Keďže mu bolo masti ľúto

a na hlavu si chcel nasadiť klobúk, vypil riadnu porciu medvedieho tuku a to ho ... tak wymaś-ciło w płucak, co pięć roków krzypoty nijakiej nie miał. Z urodzeného panstva boli náruživými poľovníkmi členovia rodu Homolacsovcov. V roku 1859 odkúpili od rakúskej vlády lesy, čo ležali v katastroch obcí: Kościelisko, Zako-pane, Bukowina a Brzegi. Spolu s nimi nado-budli právo poľovačky. V roku 1869 predali za-kopanské majetky barónovi Eichbornovi, ktorý naďalej v nich poriadal „lovy“ na medvede (Ba-rabasz 1929, Marchlewski 1962).

V slovenskej časti Tatier sa organizovali ob-dobné poľovačky. Na jednej, ktorú usporiadal Christian Kraft Hohenlohe vo svojom javorin-skom panstve v novembri 1906, boli ulovené 3 medvede (Bethlenfalvy 1955). Hohenlohe bol známy svojou poľovníckou vášňou a v ohra-denej zvernici (priblizne 1 100 ha) držal okolo 30 medveďov. Ďalším príkladom tejto vášne môže byť odstrel medveďa z roku 1923 v okolí Tatranskej Kotliny, vážil 380 kg a opísal ho Ka-rel Domin (1955).

Prenasledovanie ľuďmi neostalo bez násled-kov, bolo ích stále menej a tie, čo prežili, boli ostražitejšie a ešte viac sa skrývali. Prvý autor, ktorý vierohodne opísal pozorovania medveďov bol Stanisław Barabasz (1929). V publikácii

Medveď hnedý (Ursus arctos) má výborný čuch. (Foto J. Ksiažek.)

598

Mäsožravce

Medveď v Tatrách, upozorňuje na veľmi nízku početnosť tohto druhu začiatkom 19. storočia, a za hlavnú príčinu považuje pytliactvo (Do-maniewski 1930).

Na Slovensku – podľa Hella a Jaroslava Sla-mečku (Hell & Slamečka 1999) – žilo pred 1. svetovou vojnou už iba 120 medveďov a ich počet naďalej rýchlo klesal. Kritický stav tohto druhu najviac zobrazuje skutočnosť, že v ro-koch 1928–1932 sa jeho početnosť odhadovala na 20–40 jedincov (Feriancová-Masárová & Hanák 1965). Podľa Hella (1990) v roku 1932 žilo na celom území Slovensku už iba 20 kusov. Feriancová-Masárová a Hanák (1965) zároveň uvádzajú, že na území Vysokých Tatier bolo v roku 1928 už iba 10–12 jedincov. Prá-ve preto na slovenskej strane Tatier bola v roku

1932 ustanovená celoročná ochrana medveďov, aj keď tento druh naďalej ostal na zozname po-ľovných druhov zveri.

Po 2. svetovej vojne sa situácia postupne zlepšovala. Po zavedení celoročnej ochrany medveďa v Poľsku v roku 1952 a ustanove-ní národných parkov v oboch častiach Tatier (TANAP, TPN), ich početnosť výrazne stúp-la. V roku 1959 na území TANAP-u (Vysoké a Belianske Tatry) bolo 20 jedincov (Ferianco-vá-Masárová & Hanák 1965). Boli pozorova-né stále častejšie, čo naznačovalo návrat týchto šeliem do oblastí, odkiaľ boli v minulosti vytla-čené (Podobiński 1994).

Charakteristika druhuSpoločným predkom medveďov, psov, líšok

a vlkov bol taxón Cepahalogale, ktorý žil pred vyše 30 miliónmi rokov. Priblizne pred 2,5 mi-liónmi rokov sa objavil medveď etruský (Ursus etruscus), bol veľký ako vlk. Tento sa stal pred-kom druhov, ktoré dnes žijú na s. pologuli a vymretým druhom, ktorých fragmenty dnes nachádzame v európskych jaskyniach.

V období 700 000–300 000 rokov pr. n. l. územie z. Európy obývali neveľké medvede Deningera (Ursus deningeri Richenau, 1904), po nich prišla epocha oveľa väčších medve-ďov jaskyňových (Ursus spelaeus Rosenmüller, 1794), ktoré priemerne dosahovali hmotnosť 400 kg. V súčasnosti fragmenty týchto mohut-ných jedincov nachádzame v jaskyniach celej Európy. V poľskej časti Tatier takým miestom je Magurská jaskyňa. Tu boli nájdené úlomky kostier prinajmenšom niekoľkých desiatok je-dincov tohto druhu. Predpokladá sa, že vyhy-nutie jaskynného medveďa súvisí s expanziou medveďa hnedého. Nejaký čas oba tieto druhy žili vedľa seba, ale predsa len medveď hnedý bol lepšie adaptovaný na klimatické zmeny. Územie Karpát obýva nominatívny poddruh (Jakubiec 2001). Je jedným z najväčších re-

centných zástupcov mäsožravcov. Iba medveď biely, ktorý je niekedy nazývaný polárnym (Thalarctos maritimus), je od neho väčší a ťažší (Stirling 1993).

Sfarbenie srsti je hnedé, s rozličnými od-tieňmi od tmavožltej po charakteristickú tma-vohnedú, niekedy skoro čiernu, ale s hnedými odtieňmi na jednotlivých častiach tela. U na-šich juvenilných jedincov môžeme často pozo-rovať svetlé, skoro biele škvrny v oblasti krku, tzv. šál – od širokých golierov obopínajúcich krk, až po sporadické skupinky bielych vlasov v tejto časti tela.

V povedomí mnohých ľudí sú to ťažkopád-ne a málo zručné zvieratá. V skutočnosti sa medveď pohybuje veľmi plynule. V behu do-káže dosiahnuť rýchlosť do 50 km/h, šplhá po stromoch a vie sa pohybovať aj v teréne s ex-trémnym sklonom. Už niekoľkomesačné med-vieďatá bez viditeľnej námahy zvládajú ľahšie horolezecké cesty. Ak je to potrebné, dokážu aj plávať. V auguste 1995 medveď, ktorý prechá-dzal okrajom Morského oka, sa stretol so skupi-nou turistov (Zięba & Zwijacz 2005). V snahe sa im vyhnúť, vošiel do plesa a plával pozdĺž brehu okolo 100 metrov. V slovenskej časti tiež nájdeme poznatky o tom, že vchádzajú do vody plies, napr. stopy medveďa boli zreteľne odtla-čené na dne Kolového plesa (1 565,4 m n. m.) v Kolovej doline (Chovancová – terénny den-ník 11. 7. 2006).

Medveď sa pomerne často dvíha na zadné laby, tento postoj je charakteristický pre oka-mih, kedy je znepokojený a pokúša sa odpla-šiť protivníka. Je dobre vyzbrojený: päťprsté končatiny má ukončené veľkými kosákovito zahnutými pazúrmi, ktoré sa nedajú stiahnuť

Medveď hnedý – značkovanie teritória.(Foto F. Zięba.) Medvedie stopy. (Foto V. Michalec.)

Matka tohoročného mláďaťa musí byť veľmi ostražitá. Najväčším ohrozením pre jej potomka je dospelý samec.(Foto F. Zięba.)

599

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

a sú vždy viditeľné. Sú oveľa dlhšie na predných labách, kde ich dĺžka dosahuje aj 5–7 cm, na zadných iba 3–4 cm. Jeho stopovanie nie je ťaž-ké, lebo sa odlišuje od stôp iných zvierat.

Stopy zadnej a prednej laby sú veľmi širo-ké, čo súvisí s veľkou hmotnosťou tela, ktoré musia udržať. Predná noha zanecháva šľapaj s oválnymi odtlačkami brušiek všetkých 5 prs-tov v tvare jemného oblúka, pred ktorou asi vo vzdialenosti 3–4 cm sú odtlačené pazúry. Stopa zadnej laby má tvar ľudského chodidla, „pätu” tvorí časť stredného radu kostí priehlavku, pri-čom skutočná päta sú kosti priehlavku a päty. Kosť päty nedosadá k zemi, táto časť chodidla je osrstená a prakticky sa nikdy neodtlačí. Cho-didlá medveďov sú pokryté tvrdou kožou, pod ňou je hrubá vrstva tuku a pri chôdzi plní úlo-hu termoizolátora a amortizátora. Pri chôdzi medveď vždy opiera svoje telo na labách jednej strany tela, teda, keď chce udržať rovnováhu, musí sa odkloniť na opačnú stranu. Preto v jeho stopách chodidlá smerujú dovnútra.

Hlava je veľká a masívna, s vyčnievajúcimi jar-movými oblúkmi (lícnymi kosťami) a okrúhlymi, spolovice zakrytými krátkymi ušnicami, s veľkým rozstupom. Oči sú malé, čierne a hlboko osadené v očniciach. Papuľa je veľká a štvorcová. Silné čeľuste majú znaky univerzálného chrupu vše-žravca. Mocné očné zuby, charakteristické pre mäsožravce, umožňujú trhať mäsitú potravu a mohutné stoličky, príznačné pre bylinožravce, umožňujú žuvanie rastlinnej potravy.

Pohlavný dimorfizmus je pomerne zreteľný, dospelé samce sú výrazne väčšie a ťažšie ako samice. Hodnotenie pohlavia iba podľa hmot-nosti a rozmerov tela môže byť však zradné. In-tenzívny rast zvierat prebieha do veku 5 rokov, neskôr u samcov končí, u samíc sa spomaľuje.

Vo voľnej prírode sa dožívajú 25–30 rokov. V zajatí môžu žiť aj dlhšie ako 30 rokov. Najčas-tejšie však hynú v mladom veku, nedosahujúc pohlavnú zrelosť. Významnou príčinou morta-lity medvieďat sú útoky dospelých samcov, čo je u nás v poslednom období pozorované stále častejšie. Takéto správanie však nesúvisí s po-travnou konkurenciou. Mláďaťá, ktoré ostávajú pri matke, absorbujú jej pozornosť až do takej miery, že sa spravidla nezúčastňuje ruje. Ich za-bitím samce získavajú väčšie šance na jej získa-

nie. K ďalším prírodným príčinám mortality patria: choroby, parazity, útoky vlkov, pády z veľkých výšok, utopenie v plese (1. 5. 1952 Wielki Staw Polski, 23. 7. 1998 medveďa uto-pené v rieke Belá na Podbanskom), raritou je prípad nájdenia fragmentov lebky mladého medveďa v opustenom orlom hniezde. Prav-depodobne vták našiel zdochlinu, ale nedá sa vylúčiť, že ho mohol uloviť (Zięba & Zwijacz 2005). Tatranské medvede hynú tiež aj z antro-pogénnych dôvodov. Tu patrí o. i. pytliactvo, a legálny selekčný odlov (odstrely na výnimky na hraniciach TANAP-u), nehody a usmrtenie na cestách a železniciach.

Pohlavnú zrelosť dosahujú vo veku 4–5 ro-kov (samce) a 3–3.5 (samice). Obdobie ruje trvá v tatranských podmienkach najčastejšie od po-lovice mája do 2. polovice júna. V tom čase sa rozpadajú rodiny, matky odstavujú minuloroč-né medvieďatá. Samce so samicami tvoria páry, ktoré so sebou žijú 3–6, a niekedy do 12 dní. Po oplodnení sa zárodok neimplantuje ihneď do steny maternice, ale až okolo polovice novem-bra a až vtedy začína rásť. Obdobie stagnácie sa nazýva latentnou graviditou. Pravá gravidita trvá okolo 2 mesiacov, ale od párenia do pôrodu prebehne doba 6–8 mesiacov. Medzi decem-brom a februárom samica rodí 2–3 (4) mláďatá, s hmotnosťou 300–400 gramov.

Medveď je inteligentným živočíchom, veľmi rýchlo sa učí a dokáže využívať svoje skúsenosti.

Potravná ekológiaMedveď je všežravec, pričom podstatnú časť

jeho obživy tvorí rastlinná potrava. Analýzy potravnej aktivity, ktoré boli vykonané na poľ-skej strane, dokázali, že podiel rastlinnej zložky v trofickej základni medveďa dosahoval 60 % (Zięba & Zwijacz 2005). Bolo tiež zistené, že v jarnom období preferujú niektoré rastlinné druhy, najmä mladé výhonky krkošky chlpatej (Chaerophyllum hirsutum), ktorú uprednostňu-jú spomedzi iných tatranských rastlín (Zwijacz & Zięba 2007, Jakubiec et al. 2003). V lete základnú časť potravy tvoria lesné rastlinné druhy, najmä čučoriedka, malina a jarabina. Z ďalších druhov plodov a semien, ktoré kon-zumujú, môžeme vymenovať bukvice, oriešky limby, plody brusnice a šípky. Druhovú štruk-

túru v slovenskej časti pohoria opísal Július Jamnický (1988). Na základe analýzy 68 vzo-riek trusu medveďa, z rokov 1970–1985 bolo zistené, že v strave rastlinná časť tvorí 86,3 % a mäsitá 13,7 %.

Výskum potravy v jeseni a na jar v poľských v Beskydoch (poľskej časti Východných Karpát) ukázal (Frąckowiak & Gula 1992), že základ-nou zložkou potravy medveďa v tých obdobiach boli bukvice, poľnohospodárske plodiny, byli-ny a cicavce. V plnej vegetačnej sezóne najväčší podiel tvorila ostružina malinová (malina), ču-čoriedka obyčajná, ostružník sivý a lieska.

Podobná tatranskej sa zdá byť aj potrava medveďov v Pyrenejách. Podľa Catherine Ni-colle (1992) sú jej základnou zložkou čučoried-ky a iné rastliny, ktoré tvoria 75 % trofickej zá-kladne. Z toho vyplýva, že existencia medveďov, napriek tomu, že patrí medzi mäsožravce, závisí od dostatku nie živočíšnej, ale predovšetkým rastlinnej potravy, ktorá v jeho strave prevažuje. V priebehu 24 hodín môže skonzumovať 10 až 15 kg zelenej rastlinnej potravy, čo v prepočte na jeden rok predstavuje 2 tony.

Ak sa v jeho jedálničku objaví mäso, najčas-tejšie je to zdochlina. Treba si však uvedomiť, že tento druh cicavca patrí medzi mäsožravce a z času na čas môžeme v Tatrách zaznamenať prípady lovu medveďov na iné zvieratá. Najčas-tejšie ich obeťou je jelenia zver. Z pozorovaných „medvedích poľovačiek“ na s. strane hôr, alebo na základe zanechaných stôp môžeme povedať, že z 21 prípadov 18 tvoril útok na jeleniu zver. Týkalo sa to v rovnakej miere jeleníc, aj jeleňov (Zięba & Zwijacz 2005). Napriek tomu, že iba dvakrát sa podarilo doložiť útok na mladé jelene. Rozsah tohto javu je istotne väčší a vy-žaduje podrobný výskum. V škandinávskych podmienkach lovy na mladé losy podstatne ovplyvňujú početnosť tohto druhu.

Jedenkrát v histórii poľského TPN bol pozorovaný útok na kamzíka. V júni 2001, na strmých s. svahoch Starorobociańského Wierchu medveď ulovil a skonzumoval nie-koľkodňové mláďa. Jeho šance na dohonenie dospelého kamzíka sa zdajú byť minimálne (Zięba & Zwijacz 2005).

Medvede dokážu tiež využiť možnosť ochu-dobniť človeka o jeho majetok. Najčastejším

Charakteristický hrb je dobre viditeľný u dospelých medveďov. (Foto F. Zięba.)Medvede často rozhrabávajú pôdu a kamene, kde hľadajú bezstavovce. (Foto F. Zięba.)

600

Mäsožravce

úlovkom sú ovce. Od vzniku TPN sa ich obe-ťou stalo vyše 70 kusov. Sú zaznamenané prípa-dy napadnutia koňa a prasaťa.

Na poľskej strane k veľmi zriedkavým prípa-dom patria škody vo včelínoch. Je to spôsobe-né tým, že úle sú umiestené na miestach, ktoré navštevujú veľmi zriedkavo. Na druhej strane je rozsah tohto javu podstatne vyšší.

Zimný spánokDĺžka zimného spánku, čas zaľahnutia a vy-

chádzania z brlohu, závisia od poveternostných podmienok. Rozhodujúca je teplota vzduchu a snehové zrážky, čo má každý rok iný prie-beh. Hibernácia spravidla trvá od novembra (decembra) do marca, apríla (Jakubiec 2001). V období neskorej jesene medvede končia vy-krmovanie a hromadenie tuku a začínajú sa rozhliadať po útulnom mieste na zimovanie. V tom čase sú menej aktívne, nepohybujú sa na väčšie vzdialenosti a skoro nejedia. Niektoré je-dince môžu dosahovať hmotnosť dvakrát vyššiu ako na jar. Napriek tomu, že by ešte mohol nájsť nejakú potravu, už ju nevyhľadáva. Prípadný osoh z nájdenej čučoriedky alebo jarabiny by bol nižší, ako množstvo energie vynaloženej na ich vyhľadanie. V jednotlivých rokoch sa ukla-dajú spať v rozdielnych termínoch. Ovplyvňuje to pravdepodobne dostupnosť potravy v jesen-nom období, snehové zrážky a teplota. V j. časti areálu výskytu medveďov, kde sú zimy mierne a krátke, vôbec nezalíhajú. Zato na ďalekom se-vere strávia v brlohu skoro pol roka.

Na rozdiel od sysľov a svišťov, ktoré patria medzi pravých zimných spáčov, zimný spánok medveďov je skôr stav určitej letargie. Vyruše-ný jedinec je schopný okamžite vyjsť z pelechu. Predpokladá sa, že veľmi dobré vníma situáciu zvonka, počuje hlasy a cíti, keď sa niekto pribli-žuje. Fyziologické pochody, ako napr. dýchanie a tep, sa síce spomalia, ale telesná teplota klesá iba minimálne. Zimný spánok je často prerušo-vaný a to nie iba z dôvodu náhleho oteplenia,

ako napr. v zime 1984–1985, kedy teplota od 15. 12. do 5. 1. ani v noci neklesla pod 0 0C (Halák 1993). Stávajú sa prípady, že niektoré jedince sú aktívne celú zimu.

Na prežitie nepriaznivého ročného obdobia si musí nájsť vhodné miesto. K tomu potre-buje brloh, ktorý si zakladá v nedostupných miestach, v strmých svahoch alebo v lesných húštinách. Spôsob jeho prípravy závisí od miest-nych podmienok prostredia a voľby samotného jedinca. Ak je to možné, často využívajú pri-rodzené terénne priehlbiny, skalné rozpadliny, plytké jaskyne, vývraty a medzikoreňové du-tiny. Nie každá, prírodná skrýša je vhodná na vytvorenie brlohu. Najlepšie sú také, ktorých vchod zasype sneh hneď v prvých dňoch zimy. V prípade, že sa v okolí nenájde prírodný úkryt, medvede samé si stavajú brlohy, ktoré niekedy

tvoria veľmi zložité konštrukcie. V Škandinávii, v podmienkach chladných a dlhých zím, si vy-hrabávajú zemné nory. Takáto skrýša má vchod s úzkou chodbou, ktorá vyúsťuje do rozšírenej podzemnej komory, kde spí. Postupujúc zo S smerom na J, stretávame brlohy stále jedno-duchšie, a teda aj menej prácne – môžu to byť neveľké nory v zemi, bez komory a v nej jedno-duché ležovisko tiež priamo na zemi a nad ním iba konštrukcia z polámaných konárov a pňov. Ležovisko vo vnútri je spravidla vystlané vetvi-čkami ihličnatých stromov a machom.

Od roku 1992 bolo na poľskej strane hôr nájdených 19 takýchto lokalít. Bolo zistené, že brlohy si zakladajú nielen na vzdialených miestach, ale napr. tiež v blízkosti pomerne často navštevovaných turistických chodníkov. Zo 4 nôr tohto druhu, bola iba jedna vzdialená od chodníka viac ako 1 000 m (presne 1 050 m), ostatné 3 nepresahovali 100 metrov. Treba však podotknúť, že aj skrýše, ktoré ležia blízko chod-níkov sú pre človeka ťažko dostupné.

Koľko medveďov žije v Tatrách?Hodnotenie početnosti medveďov v Tat-

rách je veľmi zložité. Napriek tomu, že v kaž-doročných hláseniach o stavoch živočíchov oba národné parky uvádzajú číslo s možnosťou odchýlky na 1–2 jedince. Ich skutočný počet nebol nikdy známy. Uvádzané číselné úda-je sa zakladajú na náhodných pozorovaniach a následnom odbornom odhade, pri ňom sta-novenie veľkosti chyby nie je možné. Výskum medveďov, realizovaný v Tatrách v posledných rokoch, pri ktorom sú využívané telemetrické metódy, ukázal, že areál označkovaných jedin-cov zaberá veľké teritóriá po oboch stranách hranice. V prípade samca s nasadeným telemet-rickým obojkom to bolo 17 000 ha; u samice, domovský okrsok sledovaný satelitnou telemet-riou dosahoval 50 600 hektárov. Treba zdôraz-niť, že označené kusy prejavili veľkú mobilitu a obojkový samec dokázal v priebehu jedného dňa prejsť niekoľko tatranských dolín. Takéto

Vchod do brlohu sa nachádza pod kosodrevinou– Tomanova dolina. (Foto F. Zięba.)

Medvede často zakladajú svoje brlohy v jaskyniach. Na obrázku brloh v Kominiarskom Wierchu. (Foto F. Zięba.)

Na jar, keď vysoko v horách leží ešte sneh, medvede migrujú do nižších polôh, kde na lesných čistinkách môžu už spásať prvé výhonky tráv. (Foto F. Zięba.)

601

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

denné migrácie boli zistené tiež u medvedice, ktorá v dňoch 23. 5. – 31. 5. 2006 prešla z oko-lia Zakopaného až na s. okraj Spišskej Magu-ry, pričom prekonala priamočiaru vzdialenosť 103 km. Táto skutočnosť je pomerne dôleži-tá pri plošnej inventarizácii druhu. Medveďa s obojkom, ktorý pravidelne migroval v z. časti Tatier medzi Giewontom a Skorušinou, si v šta-tistike mohli zaznamenať na poľskej časti Tatier 4 ochranné obvody a na slovenskej 2 a 3 poľov-né združenia. Tento príklad poukazuje na to, že je veľká pravdepodobnosť niekoľkonásobného spočítania toho istého jedinca.

Nepochybne však môžeme konštatovať, že početnosť medveďov po ustanovení národných parkov výrazne stúpla a v súčasnosti ju môžeme vyjadriť číslom 40–80 jedincov. Je treba pozna-menať, že tatranské medvede tvoria fragment karpatskej populácie a ich početnosť závisí od vývoja tohto druhu v rámci celých Karpát.

Problémové medvedePovaha medveďa, jeho vrodené schopnosti

rýchleho učenia sa, dobrej pamäti a všežravosť spôsobili, že spomedzi všetkých tatranských živočíchov, je taxónom, ktorý najčastejšie vy-hľadáva a konzumuje pochúťky, ktoré človek zanecháva v lese, čo následne spôsobuje jeho sy-nantropizáciu. V takýchto prípadoch prestávajú vyhľadávať prirodzenú potravu a vo veľkej mie-re prechádzajú na odpadky a neskôr na zásoby potravín, napr. v skladoch na chatách (Kováč 2003, Zięba & Zwijacz-Kozica 2004).

Tu sa tento problém prejavil na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia (Jakubiec 2001). Väčšina tatranských medveďov je vzájomne spo-jená rodinnými zväzkami určitého stupňa, čo uľahčuje vzájomné odovzdávanie si skúseností, spojených aj s neprirodzenými formami sprá-vania. Okrem toho sú nútené k nepretržitej to-lerancii prítomnosti ľudí vo svojom prírodnom prostredí. Hlavným dôvodom deformácie ich správania sú smeti a zvyšky potravín, ktoré sa tu vyskytujú skoro všade. Silný pach hnijúcich odpadkov láka zver k ľahko dostupnému zdroju. Pritom konzumujú aj nestráviteľné, najmä oba-ly potravín. Neuvážené konanie turistov a pra-covníkov chát sa často pre ne končí tragicky.

Problém synantropizácie medveďov v Tatrách výstižne zobrazujú histórie medveďa s menom „Kuba Kondracki“ (po mnohých konfliktoch bol zastrelený strážcom TPN), medvedice s me-nom „Magda” (po dramatickom opustení výbe-hu bola predávkovaná úspavacím prostriedkom a uhynula v zoologickej záhrade vo Vroclavi), „500“ (doposiaľ žije v zoologickej záhrade) a mnohých ďalších, z ktorých každá končí tra-gédiou týchto zvierat. Skúsenosti získané pri synantropných medveďoch viedli oba národ-né parky k profylaktickým opatreniam, napr. likvidácii odpadkových košov pri turistických chodníkoch, edukačným programom. Na území TPN boli niektoré vysokohorské chaty ohrade-né elektrickými oplôtkami. Medvede, ktoré za-čali prejavovať synantropné znaky, boli plašené gumenými strelami. Pre poznanie syndrómu jedincov, u ktorých sa strácajú vrodené me-

chanizmy správania a pre overenie preventív-nych opatrení, TPN realizuje program ochrany medveďov s využitím rádiovysielačiek alebo obojkov GPS-GSM. Vďaka týmto metódam môžu byť monitorované cirkadiánne (denné) a ročné rytmy takto označených jedincov, sle-dované ich domovské areály, zloženie potravy, a pod. Výsledky ukázali, že areál tatranských medveďov nezriedka presahuje hranice Tatier. Bariérami nie sú preňho ani skalnaté hrebene Vysokých Tatier. Napríklad koncom júla 2001 mladý označkovaný samec prešiel od Morského oka, cez hlavný hrebeň v blízkosti Rysov, až pod chatu pod Rysmi a vzbudzoval hrôzu turistov na chodníku smerujúcom na Žabie plesá. Ten a ďalšie príklady poukazujú na potrebu ďalšej

spolupráce zodpovedných orgánov po oboch stranách hranice nielen na území národných parkov, ale aj mimo nich.

Hory ročne navštevujú 3,0–3,5 milióna tu-ristov a nič nepoukazuje na to, že tento trend sa zmení. Práve naopak antropizácia Tatier stále stúpa. Je treba pamätať, že správanie človeka rozhoduje o osude medveďa v budúcnosti.

Rys ostrovidRys ostrovid (Lynx lynx Linnaeus, 1758) pat-

rí medzi autochtónne živočíchy Tatier. V minu-losti obýval lesy skoro celej paleoarktickej obla-sti. Rozpadom areálov a dlhodobou izoláciou sa vytvorili menšie populácie, ktoré boli opísané ako osobitné poddruhy. Karpatská populácia bola na základe výskumov Jozefa Sládeka, Jozefa Kratochvíla a Andreja Štollmanna (Štollmann 1963) opísaná ako rys východoeurópsky Lynx lynx carpathicus (Kratochvíl et Štollmann 1963). Od s., nominantnej rasy, L. l. lynx sa odlišuje väčšími rozmermi a hmotnosťou tela a tiež sfarbením (výrazná škvrnitosť). Odlišnosť karpatskej populácie potvrdzujú aj genetické výskumy (Breitenmoser-Würsten & Obe-xer-Rulf 2003).

V Poľsku sa vyskytujú oba poddruhy – seve-roeurópska populácia je od východoeurópskej oddelená centrálnou časťou Poľska, v ktorej rysy neboli pozorované už stáročia. Rys východoeu-rópsky tu obýva väčšinu územia Karpát. Jeho výskyt nebol zaznamenaný iba v Sliezskych Bes-kydách (Śląskie Beskidy), v Malých Beskydách (Beskid Mały) a tiež v pásme vrchovín s vý-nimkou najvýchodnejšie situovanej Przemyskej vrchoviny (Jamrozy 1994). Na Slovensku rys chýba len v j. oblastiach a jeho jz. hranica ustú-pila sv. smerom (Hell et al. 2004).

Po 1. svetovej vojne patril rys na celom úze-mí Slovenska medzi ohrozené druhy živočí-chov. Jeho početnosť sa v rokoch 1934–1935 odhadovala na asi 50 jedincov. Z tohto dôvo-du bolo v roku 1936 zavedené obdobie hájenia

Vďaka výbornému čuchu a sluchu medvede vediao našej prítomnosti v lese, zatiaľ čo my ich vidíme veľmi zriedka. (Foto V. Michalec.)

Mladý medveď. (Foto J. Ksiažek.)

602

Mäsožravce

(od 1. 3. do 31. 7.), v roku 1947 vyšiel zákaz chytania zveri do želiez. V tomto období sa v Poľsku rys vyskytoval už iba vo Východných Karpatoch. Preto bol v roku 1927 vpísaný do zoznamu poľovných druhov a loviť sa mohol iba v januári a februári (Ejsmond 1929, Okarma & Tomek 2008). Po 2. svetovej vojne počet-nosť druhu stúpala až do 70. rokov a rysy opäť obsadzovali časti pôvodných areálov (Bieniek & Wolsan 1987). Ten istý trend bol zazname-naný aj na Slovensku, pričom areál výskytu sa rozšíril najmä smerom na J a Z, až po Karlove Vary v Čechách (Hell et al. 2004). Rysy boli pozorované aj v intravilánoch a od roku 1962 bola viackrát hlásená besnota. V súčasnosti rys patrí v oboch štátoch medzi chránené druhy ži-vočíchov, v Poľsku od roku 1975, na Slovensku od roku 1999.

História výskytu a vývoja početnostiHistorické údaje o rysovi v slovenskej (uhor-

skej) časti Tatier nájdeme v diele Thomasa Maukscha Wegweiser durch die Zipser Karpathi-schen Alpen... z roku 1826, Albrechta von Sydo-wa (1830) v diele Bemerkungen auf einer Reise im Jahre 1827 a Mikuláša Szontagha v publiká-cii Luchse in der Tátra (1881). Z poľskej strany spomínajú rysov už iba „starí strelci kamzíkov“, podľa nich sa vyskytovali vo vysokohorských oblastiach a tam nepretržite strhávali kamzí-ky (Kocyan 1867). Janusz W. Domaniewski (1938) píše, že ešte v roku 1899 bol rys zabitý v Doline Kościeliskej a v zime 1927–1928 bol stopovaný v Doline Olczyskej i na Hali Miętu-siej. V 1. polovici 20. storočia sa o tatranských rysoch zmieňuje Bethlenfalvy (1935, 1937). Podľa neho ... patril od pradávna do fauny Ta-tier, ale už niekoľko rokov nebola hlásená jeho prítomnosť, nakoľko už bude v Karpatoch skoro vyhubený... Spomína, že v priebehu 50. rokov bolo v oblasti Javoriny ulovených 42 jedin-cov, z čoho 4 boli zastrelené a 38 chytených do želiez. Drastický bol najmä prípad na Gom-

bošovskom vrchu, kde 25. 3. 1881 v železách boli spolu chytený samec a samica. Samec vážil 15,5 kg, samica 12,0 kg.

Vďaka vzniku národných parkov (TANAP, TPN) je rys v Tatrách celoročne chránený už niekoľko desaťročí a pravidelne monitorovaný (Graf 3). V literárnych zdrojoch sa zachovalo viacero zau jímavých údajov. Napríklad v slo-venskej časti Tatier dospelý rys bol viackrát videný v októbri 1949 pri 9. stĺpe lanovky na Skalnaté pleso (nad lokalitou Čučoriedky). V zime roku 1956 robotníci v blízkosti sana-tória vo Vyšných Hágoch hádzali kamene po 2 mladých rysíčatách. V roku 1958 bol rys

zastrelený v intraviláne Tatranskej Kotliny. V roku 1963 údajne zaútočil na zamestnanca Správy TANAP-u v Belianskych Tatrách, podľa ktorého bol podráždený neustálym dorážaním páru orlov skalných.

V poľských Tatrách v 40. a začiatkom 50. ro-kov 20. storočia výskyt rysa nebol zaznamena-ný (Zięba et al 1996). Prvé publikované údaje o opätovnom výskyte rysov pochádzajú z pre-lomu rokov 1959–1960, kedy početnosť bola odhadovaná na 5 (6)–10 jedincov (Kowalski 1962, Fudakowski 1968, Podobiński 1961). V tom období boli 2–3 rysy pozorované v Do-line Chochołowskej, na Nosalu a Kasprowom Wierchu. O 2 roky neskôr boli rysy videné pod Magurou a v okolí Olczyskej poľany, stopované v okolí Wanty, na svahu Żabieho, v Doline Kościeliskej, Chochołowskej, Lejowej, Staroro-bociańskej a ďaľších (Podobiński 1964). Kon-com 60. rokov početnosť rysov stúpala a v roku 1971 sa odhadovala na 15–20 jedincov (Podo-biński 1971).

V tom istom období v slovenskej časti po-horia ich stavy kolísali vo Vysokých a Belian-skych Tatrách v rozpätí 20–27 jedincov (Bališ & Chudík 1970, 1976, Chudík 1974), pod-ľa iných zdrojov 8–36 (archív ŠL TANAP-u). V 80. rokoch 20. storočia, v čase, kedy počet-nosť rysov na Slovensku a v Poľsku výrazne klesla, v Tatrách výrazný úbytok zaznamenaný nebol. Na slovenskej strane podľa Jozefa Kováča (1994) populácia bola stabilizovaná a kolísala v rozmedzí 20–25 jedincov. Z poľského územia bolo hlásených 13–16 rysov (Makomaska-Ju-chiewicz & Zembrzuski 1996).

Charakteristika druhuRys je šelma so štíhlou, svalnatou postavou

a dlhými nohami, pričom predné sú kratšie ako zadné. Okrúhla hlava nesie typické „mačacie znaky“. Chvost má krátky. Pre rysov sú charak-teristické bokombrady, v zime sú dlhšie, vytvá-rajú sťaby golier a trojuholníkové uši s čierny-mi chumáčikmi chlpov (tzv. štetky). Srsť rysa je hustá, hrdzavo sivožltá, v Tatrách väčšinou s výraznými škvrnami. Pozdĺž chrbta sa tiahne tmavší pás. Štetky a koniec chvosta sú čierne. Spodná časť tela, vnútorná strana končatín a brada majú biely odtieň. Odtlačok laby je okrúhly, v priemere 7,0–10,0 cm, dĺžka kroku 40,0–50,0 cm. Trus je valcovitý o priemere asi 2,0 cm, dĺžke 5,0–10,0 cm; často má vodnatú konzistenciu a silne zapácha.

Podľa literárnych údajov hlavné rozmery tela a hmotnosť rysa sú: dĺžka tela (LC): 82,5 až 140 cm, dĺžka chvosta (LCd): 11–25 cm, výš-ka tela (AC): 55–75 cm, hmotnosť: 11,5–40 kg (Feriancová-Masárová & Hanák 1965).

Morfometrické údaje z Tatier, podľa nálezov uhynutých jedincov (archív VSaM):– Štvortýždňové mláďa (♂): oblasť Štrbské Pleso – turistický chodník na Jamské pleso, 20. 7. 1978, leg: Jozef Skokan.dĺžka tela: 37,8 cm, dĺžka chvosta: 6,4 cm, výš-ka v kohútiku: 22,0 cm, hmotnosť: 0,95 kg.– Dvojmesačné mláďa (♂): Ždiar – Kardolina, 18. 7. 1983, leg. Michal Jurčo.

Pre rysa sú charakteristické bokombrady a trojúholníkové uši. (Foto F. Zięba.)

Rys ostrovid (Lynx lynx) preferuje porasty pralesovitého typu. (Foto F. Zięba.)

603

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Dĺžka tela: 43,0 cm, dĺžka chvosta: 9,0 cm, výš-ka v kohútiku: 25,0 cm, hmotnosť: 2,07 kg.– Minuloročné mláďa (subadult, ♀): cf. 10 až 11 mes., oblasť Bielovodská dolina, 24. 3. 1968, leg. Ján Pružinský.Dĺžka tela: 75,0 cm, dĺžka chvosta: 15,0 cm, výš-ka v kohútiku: 56,0 cm, hmotnosť: 12,20 kg.– Dospelý jedinec (adult, ♂): oblasť Tatranskej Javoriny, Medzisteny, 22. 3. 2000, leg. Anton Sedlák.Dĺžka tela: 120,0 cm, dĺžka chvosta: 20,0 cm, výška v kohútiku: 62,0 cm, hmotnosť: 20,09 kg.

EkológiaRys patrí medzi lesné druhy živočíchov, pre-

feruje porasty pralesovitého typu so zlomami a vývratmi. Najčastejšie sa vyskytuje v prírod-ných lesoch s lúkami a pokalamitnými plo-chami. Rád vyhľadáva aj skalnatý terén, nielen nad hornou hranicou lesa, ale aj v montánnom stupni, v ktorom mu ako úkryt slúžia skalné pukliny a jaskynky. Útočište mu tiež poskytujú priestory pod vývratmi stromov, pod koreňový-mi nábehmi a pod. Obľúbeným stanovišťom sú svahy s j. expozíciou.

Okrem obdobia rozmnožovania a vyvádza-nia mláďat žije samotársky.

Obdobie párenia prebieha od januára do apríla spravidla od 1. dekády marca do 1. de-kády apríla. Po 64–74 dňoch gravidity samica rodí 2–4 mláďatá s hmotnosťou asi 250–300 g. Mláďatá otvárajú oči po 2 týždňoch a mater-ské mlieko cicajú 2–3 mesiace. Rodina, o ktorú sa stará spravidla iba matka, ostáva spolu do februára – marca nasledujúceho roka. Mláďatá dospievajú vo veku 21–30 mesiacov. Rys sa do-žíva 16–18 rokov.

Zo zmyslov má najlepšie vyvinuté zrak a sluch. Pri love koristi sa dokáže nepozorovateľne pri-plaziť k obeti a potom ju dostihne niekoľkými skokmi, poľuje z postriežky. Nikdy nenaháňa zver na veľké vzdialenosti. Smrteľným zásahom je najčastejšie rana na krk. Rys poľuje spravidla v období brieždenia, v noci a za súmraku. Cez deň sa rád slní. Je veľmi ostražitý, z tohto dô-vodu jeho ekológia nie je dobre preskúmaná. Výborne skáče, dokáže liezť po stromoch a plá-vať vo vode. Rád sa zdržiava na terénnych do-minantách – veľkých bralách, skalách, vyvráte-ných stromoch a pod. V období párenia samce

vydávajú charakteristický vibrujúci zvuk, ktorý začína vysokým tónom a prechádza do hlboké-ho zamraučania. Mraučí aj samica. Inými zvu-kovými prejavmi sú prskanie a vrčanie. Zvuky rysov opisuje Stehlík (1984).

Domovský okrsok je okolo 80–120 km² a nie-kedy aj viac, v hornatých častiach Karpát sú domov-ské okrsky výrazne menšie (Hell et al. 2004). Podľa Henryka Okarmu (Okarma et al. 2007) v poľských Karpatoch rysy obsadzovali areá-ly v hraniciach 124–199 km². Telemetrickým výskumom v Bialovežskom pralese bolo ziste-né, že domovský okrsok samcov je od 182 do 343 km², samíc od 99 do 157 km² (Schmidt et al. 1997). Pri dostatočnom množstve potravy sa samica s mláďatami môže dlhší čas zdržiavať na území s rozlohou 5–10 km². Domovský okrsok si rysy označujú trusom, močom a výlučkom análnej žľazy. Rysy často migrujú po rovnakých trasách, preto sú viac ako ostatné mäsožravce ohrozené nelegálnym odchytom a pytliactvom.

V Tatrách rys obýva montánny vegetačný stupeň, ale za potravou vystupuje do vysoko-horských oblasti. Jeho výskyt bol zaznamenaný napr. v októbri 1994 na hrebeni (Mlynárove

1950

1960

1970

1980

1990

2000

5

10

15

20

25

30

35poče

tnos

ť

roky

TPN

TANAP

Početnosť rysa v slovenskej a poľskej časti Tatier (archív ŠL TANAP-u, archív TPN) Graf 3

604

Mäsožravce

vidly) asi 2 100 m n. m. (Dominik Michalík & Miroslav Živčák, in verb). Dňa 10. 7. 2000 na Východnej Vysokej vo výške viac ako 2 350 m n. m. pozoroval rysa Karel Jakeš (in verb). Rys bol často pozorovaný vo Velickej doline (Granátová lávka), v oblasti Vysokej, vo Veľkej a Malej Studenej doline a i.) a tiež v submontánnom vegetačnom stupni. Lebka rysa bola nájdená v júni 1996 vo Velickej do-line, pod Velickou vežou (Dominik Michalík, archív VSaM).

Živí sa vtákmi a cicavcami rôznej veľkosti. Hlavnou zložkou potravy karpatskej populácie rysa je srnčia zver, v Tatrách veľmi často kamzičia zver. Loví tiež prasatá diviakov, jelienčatá, zajace, mikromamálie, veverice, líšky, kurovité vtáky, spe-vavce, túlavé mačky a psy, zriedkavo domáce zvie-ratá – hydinu a ovce. Určitú časť jeho diéty tvorí rastlinná zložka, napr. lesné plody. Pri jednom kŕmení dokáže skonzumovať okolo 1,3 kg mäsa. Obsah žalúdka po kŕmení je priblizne 3,2 kg.

Trofickú základňu v slovenskej časti Karpát skúmal Hell (1971). Z výsledkov vyplýva, že hlavnú zložku potravy tunajšej populácie v ro-koch 1959–1969 tvorili jeleňovité, najmä srn-čia zver a jelienčatá. Menší podiel mali hlodav-ce, vtáky a rastlinná potrava. Hlinu, drevo a iné komponenty prijímajú buď za účelom lepšieho trávenia, alebo od hladu.

V Poľsku v oblasti Bielovežského pralesa je jeho hlavnou potravou srnčia zver (Jędrzejew-ski et al. 1996, Okarma 2000). Výskum vo Švajčiarskej jure (Molinari et al. 2002) pouká-zal, že pri hustote tam žijúcej populácie (1 rys na 100 km²), v priebehu roka zabil asi 350 srn-čej zveri a 90 kamzíkov, pričom každých skoro 6,2–6,6 dní bol obeťou jeden kopytník. Kam-zíkov lovili výlučne dospelé rysy – samce oveľa častejšie ako samice.

Ak rys nie je počas konzumácie koristi vyru-šený, spravidla sa k obeti vracia. V Tatrách boli takéto prípady často zaznamenané v Mengusov-skej doline. Napríklad podľa lesníka Ľubomíra Fabiana 24. 11. 1993 rys ulovil polročného kamzíka, následne ho odtiahol pod skalné bralo a ku koristi sa vracal. Zo s. časti Tatier ulovenie 2 srncov v noci z 30. 4. na 1. 5. 2008 opisuje Zbigniew Mierczak (in verb, 2008) z oblasti Zazadnej na poľane Brzanówka (950 m n. m.). Prvého srnca začal ihneď konzumovať a ku koristi sa vracal aj v priebehu ďalších nocí, čo autor zdokumentoval, napr. z 3.–4. 5. 2008, druhú korisť zahrabal.

V s. časti tatranského pohoria výskum trofi-ckej základne rysa skúmali v rokoch 1954–1968 Bališ a Chudík (1970). V tom období pripadalo na 1 rysa v priemere 122–160 kopytníkov (je-leň, srna, diviak, kamzík). V priebehu 15 rokov

počet padnutej zveri (kopytníkov) bol spolu 2006 jedincov (918 – jelenia, 538 – srnčia, 504 – kamzičia a 46 – diviačia). Bolo zistené, že po-diel rysa na úhyne tvoril 21,3 %, t. j. 427 nájde-ných uhynutých zvierat.

Zaujímavé sú tiež údaje, ktoré prezentuje Chudík (1974) ohľadne úhynu raticovej zve-ri na území TANAP-u v rokoch 1968–1972. V tom období početnosť veľkých šeliem sa pred-stavovala nasledovne: rys 20–27 jedincov, med-veď 19–24, vlky 2–4. Z podkladov vyplýva, že hlavným predátorom raticovej zveri (kamzíkov, srnčej a jelenej) boli v tom čase rysy.

V archíve VSaM je viacero záznamov o love rysa vo vysokohorských oblastiach. Napríklad 13. 8. 1998 medzi 9.45–10.20 hod. Karin Kie-fer praxujúca na Výskumnej stanici, študentka z Pensylvánie a bratislavská diplomantka Soňa Madelová v rámci zaznamenávania dennej aktivity svišťov pozorovali úspešný útok rysa pod Večným dažďom vo Velickej doline, asi 1 710 m n. m. Rys sa neskôr vrátil s korisťou späť do zárastov kosodreviny. O rok neskôr, 29. 7. 1999, sme vo Velickej doline v po-ludňajších hodinách pozorovali útok rysa na svišťa v nadmorskej výške asi 1 830 metrov, v blízkosti turistického chodníka. Svišť na ná-sledky zranenia uhynul o deň neskôr. Pitvou bola preukázaná príčina smrti – prerazená leb-ka a opuch mozgu; 3. 2. 1997 vo Furkotskej doline pri Nižnom Wahlenbergovom plese rys ulovil dospelého kamzíka; 22. 10. 1998 zdo-kumentoval Ivan Krasuľa ml. úspešný lov rysa na tohoročné kamzičie mláďa opäť pod Več-ným dažďom; 11. 7. 2008 vo Važeckej doline zaútočil na tohoročné 8–10 týždňové kamzíča, čo pozorovali Ľubomír Fabian a Róbert Javor-ský počas akcie počítania kamzíkov. Takýchto prípadov napadnutia kamzíkov a svišťov je v archíve VSaM veľmi veľa. Zaujímavé je, že všetky sa odohrali v priebehu dňa. Je celkom možné, že sa v tomto prostredí prispôsobil ak-tivite svojich obetí.

V Tatrách, na území s najvyšším stupňom ochrany, selekcia patrí medzi prirodzené či-nitele. Jeden príbeh sa odohral v Belianskych Tatrách, v doline Medzisteny. Dňa 22. 3. 2000 tu našiel Anton Sedlák uhynutého starého rysa. Vzhľadom k tomu, že neďaleko bolo na strome medzi 2 konármi zakliesnené jelienča, išlo pravdepodobne o boj medzi 2 rysmi, keď-že v blízkosti uhynutého rysa a jelienčaťa boli pozorované stopy ďalšieho dospelého jedinca (Kováč 2000).

Početnosť rysov významne ovplyvňuje člo-vek. Hynú nielen rukami pytliakov, ale aj napr. na cestných komunikáciách – 18. 7. 1983 na ceste Tatranská Kotlina – Ždiar, na úseku Kardolina, oproti ústiu Babej doliny bolo zrazené rysíča; 27. 7. 1978 na Štrbskom plese vedúci ochranného obvodu, Skokan, sa staral o opustené mláďa, ktoré pod Štrb-ským plesom spozorovali okolo idúci turisti. Rysíča sa nepodarilo zachrániť. Ďalšie úhyny mláďat pochádzajú zo Ždiaru (nálezcovia: 18. 7. 1983 Ján Chovanec a 26. 3. 1990 Sta-nislav Mačor, archív VSaM).

Rys ostrovid rád vyhľadáva skalné vyvýšeniny. (Foto Z. Vlach.)

605

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Mačka divá (lesná)Priamym predkom mačky divej (Felis sil-

vestris Schraeber, 1777) bola pravdepodob-ne mačka Martella, Felis lumensis druh, ktorý vyhynul v strednom pleistocéne. Taxón Felis silvestris sa objavil asi pred 600 000. rokmi, v období 2. ľadovej epochy alebo už koncom 1. epochy, t.j. pred 900 000 rokmi a rozšíril sa

Mačka divá svojím vzhľadom pripomína mačku domácu (Felis domestica). (Foto M. Babnič.)

po celej Európe. Samotný druh sa rozštiepil na 3 samostatné poddruhy: mačka divá lesná (Felis silvestris silvestris Schraeber, 1775), mačka divá plavá (Felis s. libyka Forster, 1780) a mačka divá stepná (Felis s. ornata Gray, 1832), ktoré žijú v rôznych prostrediach. Do 1. skupiny pat-ria lesné mačky, ktoré sa vyskytujú v Európe od Británie po Zakaukazskú oblasť a v Malej Ázii.

Európsku mačku divú človek už v mno-hých oblastiach vyhubil. Vo Veľkej Británii sa zachovala iba v Škótsku, v Nemecku len v po-horí Harz a Eifel. Na rozdiel od mačky plavej a stepnej sa prispôsobila životu v chladnejších klimatických zónach.

V Poľsku sa mačka divá vyskytovala od neo-litu po stredovek skoro na celom území. Ešte v 19. storočí žila skoro v celom j., strednom a sv. Poľsku. V 20. rokoch 20. storočia sa areál jej výskytu rapídne zmenšil. V roku 1927 bola uznaná za poľovný druh, od roku 1944 poľov-ný druh s celoročnou ochranou. Od roku 1952 bola zaradená medzi chránené druhy živočí-chov a vyňatá so zoznamu poľovných druhov zveri. Napriek tomu jej početnosť naďalej kle-sala a v 60. rokoch sa vyskytovala už iba v les-natých častiach poľských Karpát, vrátane Tatier. V súčasnosti sa jej početnosť v Poľsku odhaduje na 200 jedincov (Okarma et al 2002).

Na Slovensku nežije v odlesnených nížin-ných oblastiach Podunajskej nížiny a Potiskej nížiny, a tiež vo v. a z. oblastiach Slovenska. Podľa Hella (Hell et al. 2004) v roku 2001 na území Slovenska sa početnosť mačiek divých odhadovala na 1235 jedincov, čo je v priemere 0,63 na 1 000 ha lesa. Jadrom tunajšieho areálu

mačky divej je j. časť stredného Slovenska a SV na hranici s Poľskom a Ukrajinou.

V Tatrách jej výskyt bol vždy a aj dnes je veľ-mi sporadický. Anton Kocyan (1867) uvádza, že v s. časti pohoria nebola už dávno pozoro-vaná. Píše, že v nižších oravských lesoch v roku 1864 boli v hŕbe dreva nájdené 3 mláďatá veľkosti veveričky, ktoré však v zajatí nepreži-li. Podľa Bethlenfalvyho (1935, 1937) mačky divé v Tatrách sú veľmi zriedkavé a v areáloch rysa sa nevyskytujú. Autor tvrdí, že jednou z príčin absencie väčšieho počtu týchto živo-číchov v tatranskej oblasti sú hranostaje, ktoré lovia ich mláďatá.

Vo Vysokých Tatrách pozorovali mačku divú v roku 1955 v oblasti pod Popradským plesom, v miestach, kde zimná cesta od Štrbského ple-sa prechádza cez dolinku, v nadmorskej výške 1 450 m (Feriancová-Masárová & Hanák 1965). Podľa Sládeka (1972) v lesoch TANAP-u sa mačka divá vyskytovala len v oblasti Javoriny, Dolného Smokovca a Vyšných Hágov.

V poľskej časti Tatier bola v minulosti vi-dená v Doline Chochołowskej, Kościeliskej a Białej Wody (Bielovodská dolina) a na Roz-tockej Czube (Podobiński 1961), v lete 1969 na lokalite Molkówka (Profus 1996).

Do novozriaďovanej expozície múzea pre do-kumentačné a výskumné účely mačku divú ulo-vil v Belianskych Tatrách v Doline Siedmich pra-meňov 1. 10. 1973 strážca Alexander Ludvigh a 27. 12. 1977 v Tatranskej Lomnici, smerom Na Medveďovu lúku Chudík (archív VSaM).

V zime 1979 v Javorovej doline v Borcaku pod jaskyňou Javorinka, v nadmorskej výške okolo 1 195 m ju v noci pozoroval Stanislav Pavlarčík (in verb). Dňa 18. 10. 1998 ju videli v oblasti Kopského sedla (služobný chodník) v nadmorskej výške okolo 1 600 metrov. Ka-tarína Chovancová a Juraj Vysoký (in verb).

Charakteristika druhuMačka divá má zavalitú postavu a relatív-

ne krátky, hrubý a huňatý chvost. Srsť je hus-tá a hodvábna, dlhšia ako u mačky domácej. Vo sfarbení mačky divej bolo zistených niekoľ-ko charakteristických znakov. Dospelý jedinec je na chrbte sivý a na brušnej strane krémovo-žltý. Stredom chrbta sa po koreň chvosta tiahne tmavý pruh a po bokoch tela tmavé, priečne pásy, ktoré sú viditeľné aj na vonkajších stra-nách končatín. Na päte zadných nôh sa nachá-dza typická čierna škvrna. Hlava je široká, uši krátke a okrúhle, nos mäsitej farby, dúhovka ze-lenkavá. Pazúry sú bledé. Od vonkajších strán očníc, popod uši sú úzke, tmavohnedé pozdĺž-ne pásiky a to isté má na čele až do temena. Koniec chvosta je čierny, pred ním smerom ku jeho koreňu, sú 2 čierne obruče a ďalej k telu tmavé pruhy. Podľa Sládeka (1974) sa u nás vyskytujú melanistické, flavistické a čiastočne leucistické jedince.

Od mačky domácej sa líši celkovou veľ-kosťou, má dlhšie telo a nohy a výrazne hrubší chvost, ktorý sa ku koncu viditeľne stenčuje. Priemerná hmotnosť samcov je podľa Sláde-ka (1974) 5,1 kg, podľa Okarmu & Tomeka

Mačka divá (Felis silvestris) – mláďatá. (Foto Z. Vlach.)

606

Mäsožravce

LITERATÚRABališ M. & Chudík I. (1970): Podiel rysa ostrovida (Lynx lynx L.) na stratách jelenej, srnčej a kamzičej zveri v Tatranskom národnom parku. Lynx (Praha), s. 118–123.Bališ M. & Chudík I. (1976): Účasť rysa ostrovida (Lynx lynx L.) na stratách divožijúcich párnokopytníkov v Tatranskom národnom parku. Zborník prác o Tatranskom národnom parku 18, s. 66–79.Bethlenfalvy E. (1935): Divá mačka v Tatrách. Rys (ostrovid). Vydra. In: Čech C., Vodička F. & Záborský V. (ed.), Naše poľovníctvo, s. 559.Bethlenfalvy E. (1937): Der Luchs. Die Wildkatze. In: Bethlenfalvy E. (ed.), Die Tierwelt der Hohen Tatra. Druck von Edmund Schustek, s. 115.Bieniek M., Wolsan M. & Okarma H. (1998): Historical biogeography of the lynx in Poland. Acta zoologica cracoviensia 41, 1, s. 143–167.Breitenmoser-Würsten CH. & Obexer-Rulf G. (2003): Populationand conservation genetics of two re-introducted lynx (Lynx lynx) populations in Switzerland – a molekular ewaluation 30 years after translokation. Proceedings of the 2nd Conference of the Status and Conservation of the Alpine Lynx Population (SCALP), Amden Switzerland, s. 28–31.Brzeziński M., Romanowski J. & Cygan J. P., Pabin B. (1996): Otter Luttra lutra distribution in Poland. Acte Theriologica, 41 (2), s. 113–126.Buchalczyk T. (1983): Lutra lutra (Linnaeus 1758). In: Pucek Z., Raczyński J. (ed.): Atlas rozmieszczenia ssaków w Polsce. PWN Warszawa, s. 188 + mapy.Domaniewski J. W. (1938): Przegląd naszych ssaków łownych. In: Kalendarz Myśliwski na rok 1938, s. 97–197.Ejsmond J. (1929): Statystyka zwierzyny w lasach państwowych Rzeczypospolitej Polskiej. In: Kalendarz myśliwski na 1929 rok, red. J. Ejsmond, P. Ryziska, s. 47–70.Feriancová-Masárová Z. & Hanák V. (1965): Stavovce Slovenska 4. Cicavce. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, s. 331.Fudakowski (1968): Statystyka zwierzyny w lasach państwowych Rzeczypospolitej Polskiej. In: Kalendarz myśliwski na 1929 rok, red. J. Ejsmond. Druk. P. Ryziska, s. 47–70.

(2008) 6,0–10,0 kg. Hmotnosť samíc dosahu-je podľa podľa Sládeka (1974), podľa Okarmu a Tomeka (2008),0–6,0 kg. Podľa Feriancovej-Masárovej a Hanáka (1965) hlavné rozmery tela a hmotnosť európskych populácií mačky divej sú: dĺžka tela (LC): 47,5–75 cm, dĺžka chvosta (LCd): 24–40 cm, výška v kohútiku (AC): 35–45 cm, hmotnosť: 2,5–10 kg.

Z územia Tatier nebola spracovaná morfo-metria mačky divej.

Mačka došľapuje na spodné plochy prstov, ktoré majú pružné vankúšiky. Tie jej umožňujú svižnú, ale najmä tichú chôdzu. Na hrudných (predných) končatinách má po 5 a na panvo-vých (zadných) 4 zatiahnuteľne pazúry. Sťahova-cí mechanizmus sa skladá z 2 elastických šliach, ktoré spájajú konce 2 prstových kostí. Napnutá šľacha drží pazúr stiahnutý pod kožou. Stopy sú okrúhle ako u všetkých mačkovitých šeliem, s rozmermi 3,5–4,5 x 3–4 cm, dĺžka kroku je 30–35 cm. Pri pohybe krokom alebo klusom čiaruje (zadné končatiny vkladá do stôp pred-

Charakteristickým znakom mačky divej (lesnej) je valcovitý, hrubý, na konci čierny chvost. (Foto Z. Vlach.)

ných končatín), ale nie tak dokonale ako líška. Pri behu vzniká stopová dráha z trojuholníko-vých alebo lichobežníkových skupín šľapají. Má dokonale vyvinutý zrak a sluch.

EkológiaBiotopom mačky divej sú lesné porasty

s hustým podrastom, najmä listnaté a zmie-šané. Vyhýba sa zapojeným porastom, najmä monokultúram. Jej lovné teritóriá tvoria ekoto-ny lesných a lúčnych oblastí, rúbaniská, údolia potokov a riek. Topicky je mačka divá viazaná hlavne na skalné a stromové dutiny, len zried-kavo na zemné diery (Sladek 2000).

Veľkosť domovskych okrskov mačky di-vej veľmi kolíše v závislosti od geografické-ho výskytu v rozmedzí od 60 ha (pre samice) a 170 ha (pre samce) v Škótsku až po 1500 ha (pre samice) a 8700 ha (pre samce) v Maďarsku (Okarma & Tomek 2008). Sociálna štruktúra populácií je podobná ako u rysa. Územia sam-cov sú niekoľkokrát väčšie, presne označko-

vané a bez prekrývania sa. Zvyčajne zahrňujú niekoľko areálov samíc, pričom tieto môžu byť navštevované viacerými samcami.

Mačky divé sú plaché, obozretné a samotárske zvieratá. Iba v čase párenia – v Karpatoch spra-vidla vo februári až začiatkom marca – sa samce a samice združujú. Kocúr sa v tomto čase ozýva mňaučaním, ktoré je oveľa prenikavejšie ako u do-mácich mačiek. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku okolo 22 mesiacov (samce) a asi 10 mesiacov (samice). Samica však samca čoskoro opustí a vy-hľadá si suché a dobre ukryté miesto, kde si založí brloh. Najčastejšie je dobre skryté pod koreňmi vývratov, v norách, v hromadách dreva a niekedy aj vo väčších dutinách. Gravidita trvá 63–69 dní, na prelome mája a júna samica rodí 1–7 mláďat. Sú slepé, oči otvárajú až v druhom týždni. Lak-tácia trvá okolo 6–7 týždňov (môže tiež pokračo-vať až do 4 mesiacov). Mláďatá sa osamostatňujú po 5–6 mesiacoch (Okarma & Tomek 2008). Je málo poznatkov o migráciách mladých jedincov vo voľnej prírode, pravdepodobne obsadzujú are-ály do vzdialenosti v rozmedzí 3–50 km. V zajatí sa dožíva 12–15 rokov, vo voľnej prírode dĺžka života nie je známa.

Na základe telemetrických výskumov bolo zistené, že mačka divá je aktívna spravidla pod-večer a v období brieždenia. Pavel Hell (Hell et al. 2004) ich ešte rozširuje o nočnú aktivitu. V tom čase môže mačka prejsť od 4 do 12 km. Cez deň žije skrytým spôsobom života, iba niekedy sa slní na exponovaných miestach. Te-ritórium značkuje výlučkami medziprstových a análnych žliaz. Zanecháva tiež stopy pazúrov na kôre stromov.

Prirodzenými nepriateľmi mačky divej sú rysy, vlky, túlavé psy, pre mláďatá líšky, lasicovité šelmy a dravce. Divé mačky sú mäsožravé, preto prevláda názor, že je veľkým škodcom lovnej zveri. Skúma-ním obsahu ich žalúdkov bolo však preukázané, že takmer 90 % jej potravy tvoria myši a hrabo-še, zvyšok väčšinou vtáky, plazy, najmä jašterice. V čase ostrých zím sa živí tiež zdochlinami.

Sporadické pozorovania potvrdzujú, že mač-ka divá naďalej patrí medzi autochtónne živo-číchy Tatier.

607

Mäsožravce

Príroda Živočíchy Cicavce

Mäsožravce

Gajdoš M. (1963): Vydry v Poprade. Poľovníctvo a rybárstvo (15), 5, s. 21.Hell P. (1971): Der Luchs und seine Erhaltung in Europa. Sonderdruck aus Natur und Mensch, 13. Jahrgang, Hefte 1 und 2, s. 20.Hell P., Cimbal D. (1978): Rozšírenie a početnosť vydry riečnej (Lutra lutra) na Slovensku. Folia Venatoria (Poľovnícky zborník, Myslivecký sborník) 8, s. 223–236.Hell P., Slamečka J. & Gašparík J. (2004): Rys a divá mačka v slovenských Karpatoch a vo svete. PaPRESS, Bratislava, s. 161.Chovancová B. (1991): Vydra riečna (Lutra lutra) v Tatranskom národnom parku. Bulletin Vydra 2/1991, s. 37–40.Chudík I. (1967a): Príspevok k poznaniu bionómie vydry riečnej (Lutra lutra L.) na horských riekach Slovenska. Lynx, n. s., 8, s. 15–27.Chudík I. (1967b): Početné stavy a zásady starostlivosti o živočíšstvo TANAP-u. Ochrana fauny 1 (3-4), s. 48–52.Chudík I. (1968): Početné stavy zveri v Tatranskom národnom parku. Ochrana fauny 2 (1–2), s. 45–48.Chudík I. (1969): Príspevok k poznaniu rozsiahlosti loviska vydry riečnej na horských riekach Slovenska. Československá ochrana prírody 8, s. 149–158.Chudík I. (1970): Lovné teritórium vydry a jej ochrana. Ochrana fauny 4 (2), s. 87.Chudik I. (1974): Ursachen der Verluste und der Einfluss der grossen Raubtiere auf die Population des Schalenwildes im Tatra–Nationalpark. Folia venatoria 4, s. 69–84.Chudík I. (1975a). Vydra riečna na území TANAP-u. Vysoké Tatry 14 (6), s. 6–8.Chudík I. (1975b): Spôsob života, početné stavy a problematika ochrany vydry riečnej na území TANAP-u. Vysoké Tatry 6, s. 7–9.Chudík I. (1975): Súčasný stav a perspektíva vydry riečnej (Lutra lutra L.) na Slovensku. In: Správy Slovenskej zoologickej spoločnosti pri SAV č. 2. Informačný bulletin za rok 1975 (nestránkované).Jamnický J. (1995): Lov vydry riečnej (Lutra lutra L.) na Slovensku pred sto rokmi. Folia venatoria (Poľovnícky zborník, Myslivecký sborník) 25, s.189–194.Jamrozy G. (1994): Występowanie, rozmieszczenie i stan populacji ssaków łownych w polskich Karpatach. Zeszyty naukowe. AR w Krakowie, rozprawy 190, s. 1–104.Jančigová A., Urban P. (2009): Rozšírenie a značkovacie správanie vydry riečnej na vybraných tokoch Hornej Oravy. Zborník Oravského múzea.Jędrzejewski W., Jędrzejewska B., Okarma H., Schmidt K., Bunevich A. n. & Miłkowski L. (1996): Population dynamics (1869–1994), demography, and home ranges of the lynx in Białowieża Primeval Forest (Poland and Belarus). Ecography 19, s. 122–138.Jirsík J. (1926): Přehled slovenských savců. Věstník Československé společnosti zemědělských věd 30, s. 1–8.Juchiewicz M., Zembrzuski J. (1996): Zwierzyna. s. 575–591. In: In: Mirek Z, Głowaciński Z., Klimek K., Piękoś-Mirkowa H. Przyroda Tatrzańskiego Parku Narodowego. Tatry i Podtatrze 3, TPN, Zakopane – Kraków, s. 786.Kacerová V. (1995): Správa o mapovaní vydry riečnej na vybraných pravostranných prítokoch Váhu. Bulletin Vydra 6/1995, s. 63–64.Kadlečík J. & Kacerová V. (1993): Vydra riečna (Lutra lutra) na hornom Váhu. Bulletin Vydra 4, s. 38–45.Kadlečík J. & Urban P. (1997): Vydra riečna (Lutra lutra L.) na Slovensku a jej ochrana. Folia venatoria (Poľovnícky zborník, Myslivecký sborník) 26–27, s. 87–105.Kadlečík J. (1991): Projekt výskumu a ochrany vydry riečnej (Lutra lutra) na Slovensku. Bulletin Vydra 2, s. 27–30; (1992): Rozšírenie vydry riečnej (Lutra lutra L., 1758) na Slovensku – súčasný stav poznania. Bulletin Vydra 3, s. 54–59.Kadlečík J., Karaska D., Kacerová V., Majko P. (1996): Mortalita vydier – závažný problém na severnom Slovensku. Buletin Vydra 7, s. 10–14.Kadlečík J., Urban P., Kadlečíková Z. & Adamec M. (2009): Program záchrany vydry riečnej (Lutra lutra Linnaeus, 1758) aktualizácia pre obdobie rokov 2009 – 2013. ŠOP SR, Banská Bystrica, s. 37 + prílohy (mc.).Karaska D. & Demko M. (1995): Poznámky k výskumu vydry riečnej (Lutra lutra) v okrese Dolný Kubín. Bulletin Vydra 6, s. 56–57.Kocian A. (1933): Orava. Turistický sprievodca. Miestny odbor Matice slovenskej, Dolný Kubín, s. 204.Kocian Ľ., Halák K., Chovancová B., Mihál I., Trpák P. (1989): Návrh na štátne prírodné rezervácie v Tatranskom národnom parku zo zoologického hľadiska. Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 29, s. 115–167.Kocyan A. (1867): Zapiski o ssakach tatrzańskich. Sprawozdanie Komisji Fizjograficznej c.k. Towarzystwa naukowego Krakowskiego 1, s. 126–129.Kocyan A. (1888): A Magas Tátra északi oldalán élő emlősök. In: Természetrajzi füzetek XI: s. 1–11.Kornhuber G. A. (1953): Synopsis der Säugethiere mit besonderer Beziehung auf deren Vorkommen in Ungarn. Druck von K. F. Wigand, Presburg, s. 42.Kováč J. (1994): Poľovnictvo a rybarstvo. In: Vološčuk I. (ed.), Tatranský národný park, Gradus, s. 551.Kováč J. (1996a): Akcia Vydra – TANAP 1996. Bulletin Vydra 7, s. 53–54; (1996b): Akcia vydra –TANAP 1996. Tatry 4, s. 2.Kováč J. (2000): Kuriózny prípad úhynu rysa. Tatry 39, 4, s. 7.Kowalski K. (1962): Ssaki. In: Szafer W. (ed.): Tatrzański Park Narodowy, PAN ZOP 21, s. 675.Lác J. (1971): Poznámky k ekológii a problematike ochrany vydry riečnej (Lutra lutra L.). Ochrana fauny 4 (5), s. 172–177.Majko P. (1997): Zachráňme vydru! Prežije symbol vymierajúcej fauny Európy? Enviromagazín 2, s. 11–10.Makomaska-Juchiewicz m. & Zembrzuski J. (1996): Zwierzyna. In: Mirek Z. (ed): Przyroda Tatrzańskiego Parku Narodowego, TPN, PAN, Kraków–Zakopane, s. 787.Méhely L. (1900): Magyarország denevéreinek monographiája. Budapest, s. 372.Mierczak Z. (2008): Kolacja u rysia. Tatry 3 (25), s. 40–41.Molinari-Jobin A., Molinari P., Breitenmoser–Wűrsten C. & Breitenmoser U. (2002): Significance of lynx Lynx lynx predation for roe deer Capreolus capreolus and chamois Rupicapra rupicapra mortality in the Swiss Jura Mountains. Wild. Biologia 8, s. 109–115.Mošanský A. & Gaisler J. (1965): Ein Beitrag zur Erforschung der Chiropterenfauna der Hohen Tatra. In: Bonner zoologische Beiträge 16, s. 249–267.Mošanský A. (1983): Teriofauna východného Slovenska a katalóg mamaliologických zbierok Východoslovenského múzea. II. časť (Carnivora, Mustelidae). In: Zborník Východoslovenského múzea v Košiciach, prírodné vedy XXIII, s. 225–240.Niermann I., Biedermann M., Bogdanowicz W., Brinkmann R., Bris Y. L., Ciechanowski M., Dietz C., Dietz I., Estók P., von Helversen O., Houédec A. L., Paksuz P., Petrov B. P., Piksa K., Özkan B., Rachwald A., Roue S. Y., Sachanowicz K., Schorcht W., Tereba A. & Mayer F. (2007): Biogeography of the recently described Myotis alcathoe von Helversen and Heller 2001. In: Acta Chiropterologica.Nowak J. (2001): Nocek orzęsiony Myotis emarginatus (Geoffroy, 1806), nowy gatunek dla fauny Tatr. In: Studia Chiropterologica 2, s. 97–99.Nowak J., Gawlak A. & Wojtaszyn G. (2001): Nocek łydkowłosy Myotis dasycneme (Boie, 1825) w Tatrach. In: Nietoperze II, 1, s. 63–67.Nowicki M. (1865): Przegłąd prac dotychczasowych o kręgowcach galicejskich. Kraków.Okarma H. & Tomek A. (2008): Łowiectwo. Wydawnictwo edukacyjno-naukowe H2O, Kraków, s. 503.Okarma H. (2000): Ryś. Oficyna Edytorska „Wydawnictwo Świat“, Warszawa, s. 50.Okarma H., Śnieżko S. & Olszańska A. (2002): The occurrence of the wildcat in the Polish Carpathian Mountains. Acta Theriologica 47, s. 499–504.Okarma H., Śnieżko S. & Śmietana W. (2007): Home ranges of Eurasian lynx Lynx lynx in the Polish Karpathian Mountains. Acta Theriologica 47, s. 499–504.Pánisová Z. (2005): Mapovanie vydry riečnej (Lutra lutra L.) na vybraných lokalitách Oravy a Studeného potoka. Diplomová práca. Univerzita p. J. Šafárika v Košiciach, Prírodovedecká fakulta, Košice, s. 52. (mc).

608

Mäsožravce

Pánisová Z., Topercer J., Urban P. (2006): Značkovacie správanie vydry riečnej (Lutra lutra L.) na vybraných lokalitách Oravy a Studeného potoka. s. 95–108. In: Adamec M. & Urban P. (ed.): Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku VII. Zborník referátov z konferencie. ŠOP SR, Banská Bystrica, s. 239.Pielowski Z. (1980): Die Situation des Fischotters in Polen. s.183–185. In: Reuther C., Festetics A. (ed.): Der Fischotter in Europa – Verbreitung, Bedrohung, Erhaltung. Selbstverlag, Oderhaus Göttingen, s. 288.Piksa K. & Nowak J. (2000): The bat fauna of the Polish Tatra caves. In: Proceedings of the VIIIth EBRS 1, s. 181–190.Piksa K. & Nowak J. (2001): Występowanie mopka Barbastella barbastellus (Schreber, 1774) w jaskyniach Tatr Polskich. In: Studia Chiropterologica 2, s. 67–73.Piksa K. & Nowak J. (2002a): Noteworthy records of northern bat Eptesicus nilssonii (Chiroptera: Vespertilionidae) in the Tatra Mountains. Acta Zoologica Cracoviensia XLV, 2, s. 321–324.Piksa K. & Nowak J. (2002b): Nowe zimowe stanowiska nocka Bechsteina Myotis bechsteinii (Kuhl, 1817) w jaskyniach Polskich Karpat. In: Nietoperze III, 2, s. 237–241.Piksa K. & Wołoszyn B. W. (2001): Postglacial bat remains from the Polish Tatra Caves. Lynx (Praha), n. s. 32, s. 301–311.Piksa K. (1998): The chiropterofauna of the Polish Tatra Mts. In: Vespertilio 3: s. 93–100.Piksa K. (2006): First record of Myotis blythii in Poland. In: Lynx (Praha) n. s., 37, s. 197–200.Piksa K., Laskowska K., Kepel A., Nowak J. & Olejnik E. (2000): Pierwsze stwierdzenie zimowania mroczka późnego Eptesicus serotinus (Schreber, 1774) w jaskiniach Tatr Polskich. In: Roczniki Naukowe Polskiego Towarzystwa Ochrony Przyrody „Salamandra” 4, s. 119–121.Pjenčák P., Danko Š. & Matis, Š. (2003): Netopiere Tatranského národného parku a širšieho okolia. Vespertilio 7, s. 139–160.Podobiński L. (1961): Zwierzyna tatrzańska w 1960 r. Wierchy 30, s. 250–251.Podobiński L. (1964): Zwierzyna Tatrzańskiego Parku Narodowego. Wierchy 33, s. 243–247.Podobiński L. (1971): Zwierzęta Tatrzańskiego Parku Narodowego w 1970 r. i wiosną 1971 r. Wierchy 40, s. 259–269.Profus P. (1996): Ssaki. In: Mirek Z, Głowaciński Z., Klimek K., Piękoś-Mirkowa H. Przyroda Tatrzańskiego Parku Narodowego. Tatry i Podtatrze 3, Tatrzański Park Narodowy, Zakopane – Kraków, s. 786.Radúch J. (1995): Mortalita vydry riečnej na Liptove. Bulletin Vydra 6/1995, s. 23–28.Romanovski J., Breziński M, Cygan J. P. (1995): Otter in Poland: Research and protection. s. 71–73. In: Urban P., Baláž D. (ed.): Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku. Zborník referátov z konferencie (Banská Bystrica, 12.–13. 10. 1994). SAŽP Banská Bystrica, s. 157.Ruprecht A. (1983): Nietoperze Chiroptera. In: Pucek Z. & Raczyński J. (ed.). Atlas rozmieszczenia ssaków w Polsce. PWN, Warszawa. s. 63–82.Rybár M. (1993): Vydra riečna na hornom Liptove. Poľovníctvo a rybárstvo 45, 9, 42 s. (1995): Vydra riečna (Lutra lutra) na hornom Liptove. Bulletin Vydra 5/1995, s. 53–54.Sachanowicz K., Ciechanowski M. & Piksa K. (2006): Distribution patterns, species richness and status of bats in Poland. Vespertilio, 9–10, s. 151–173.Sajták M. (1963): K ochrane Vydry na Váhu. Poľovníctvo a rybárstvo (14), 2, s. 20.Schaefer H. (1973a): Die Fledermäuse vom Muran in der Hohen Tatra (Tschechoslowakei). In: Die Höhle 24, 2, s. 51–58.Schaefer H. (1973b): Zur Faunengeschichte der Fledermäuse in der Hohen Tatra. In: Bonner zoologische Beiträge 24, s. 342–354.Schaefer H. (1974): Tausend Zweifarbfledermäuse (Vespertilio murinus L.) aus der Hohen Tatra – Nachweis an Unterkiefern.In: Zeitschrift für Säugetierkunde 39, 1, s. 1–9.Schaefer H. (1977): Die Fledermäuse der Hohen Tatra – einst und jetzt. In: International Speleology 1973, V, sub-section Dc: Karst zoology. Proc. 6th Int. Congr. Speleol. 1973, Olomouc.Schmidt K., Jędrzejewski W. & Okarma H. (1997): Spatial organization social relations in the Eurasian lynx population in Bialowieza Primeval Forest. Acta Theriologica 42, s. 289–312.Sikora S. (1984): Studies on the occurrence of Otter Lutra lutra (L.) in Poland. Poznaňskie Towarzystwo Przyjaciół Nauk, Prace Komisji Nauk Rolniczych i Leśnych, Poznań 57, s. 253–268.Sládek J. (1972): Geografické rozšírenie a početnosť mačky divej (Felis silvestris) na Slovensku. Lesnícky časopis 28, 1, s. 49–60.Sládek J. (2000): Výsledky výskumu mačky divej (Felis silvestris) na Slovensku. Sborník referátů Predátoři v myslivosti 2000, Hranice 1.–2. záři 2000, s. 122–126.Stehlík J. (1984): Rozmnožování rysa ostrovida (Lynx lynx Linnaeus, 1758) v zajetí. Folia venatoria 14, s.163–179.Suchánek O. (1970): Horizontální a vertikální pohyby vydry říční na Oravě. Ochrana fauny 4 (4), s. 186–187.Sumiński P., Goszczyński J., Romanowski J. (1993): Ssaki drapieżne Europy. Państwowe Wydawnictwo Rolnicze i Leśne Warszawa, s. 298.Štollmann A. (1963): Prispevok k poznaniu rysa ostrovida, Lynx lynx (L) v československych Karpatoch. Zoologicke listy – Folia zoologica 12, (4), s. 301–316.Štollmann A. (1985): Prehľad cicavcov severozápadného Slovenska. Vlastivedný zborník Považia 15, s. 289–324.Štollmann A. (1996): Príspevok k biometrike cicavcov (Mammalia) Oravského regiónu. In: Karaska D. (ed.): Zborník Oravského múzea, XIII. Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava Oravský Podzámok, s. 176.Šurina F. (1963): Vydra v Oravici. Poľovníctvo a rybárstvo (15), 3, s. 20.Urban P. (1995): Rozšírenie a početnosť vydry riečnej (Lutra lutra L.) na Slovensku. In: Urban P., Baláž D. (ed.): Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku. SAŽP-centrum, Banská Bystrica, s.157.Urban P. & Kadlečík J. (2001): Program záchrany veľmi ohrozeného druhu Lutra lutra (Linnaeus, 1758) – vydra riečna na území Slovenska. Ministerstvo životného prostredia SR, Bratislava, Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, s. 23 (mc).Urban P., Adamec, M., Saxa A. (2008): Aktuálne rozšírenie vydry riečnej (Lutra lutra) na Slovensku (Výsledky celoslovenského mapovania). In: Adamec M., Urban P. & Adamcová M. (ed.), Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku VIII. Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, Riaditeľstvo, Banská Bystrica, s. 248.Urban P., Kadlečík J., Majko P. & Hrivnák R. (1998): Mortalita vydry riečnej na cestných komunikáciách v Slovenskej republike a návrh na jej zmiernenie. In: Urban p. (ed.): Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku III. Slovenská agentúra životného prostredia – Centrum ochrany prírody a krajiny Banská Bystrica, s. 156.Vodička F. (1935): Z dejín poľovníctva. In: Čech C., Vodička F. & Záborský V. (ed.): Naša zverina. Academia Bratislava, s. 559.Voskár J. (1982): Vydra riečna (Lutra lutra L., 1752) – súčasný stav rozšírenia, populačnej hustoty a ochrany na východnom Slovensku. In: Benko J. (ed.): Ochrana prírody, Výskumné práce z ochrany prírody 4. Príroda, s. 190.Wołoszyn B. W. (1967): Współczesna i holoceńska fauna ssaków z jaskini Szczelina Chochołowska w Tatrach. In: Prace Muzeum Ziemi 11, s. 291–298.Záhradník Ľ. (2009): Monitoring vydry riečnej (Lutra lutra) na vybraných lokalitách Slovenska – povodie Belej. Bakalárska práca. FPV UMB, Banská Bystrica, s. 35.Zięba F., Bodziarczyk J. & Szwagrzyk J. (1996): Granice renaturalizacji: sytuacja dużych drapieżników w Tatrzańskim Rezerwacie Biosfery. Przegląd Przyrodniczy 7, 3/4, s. 245–256.