Z d r a v ý ž i v o t 1/2005 strana 1

SSVVEETT AA ČČLLOOVVEEKK HHHAAARRRMMMÓÓÓNNNIIIAAA,,, ČČČIII KKKOOONNNFFFLLLIIIKKKTTT???

Svet chce, aby sme prekonali svoje hranice, no neuvedomuje si, že dávno stanovené hranice sa nedajú prekonať. Svet nás chce mať dokonalých, no my sa dokonalosti stále viac vzďaľujeme. Všetkými dostupnými prostriedkami sa snažíme splniť normu potrebnú na prežitie, no onedlho vidíme jediné východisko vo veciach, ktoré boli kedysi zlé a teraz sú nevyhnutné. Svet z nás robí otrokov samých seba.

No čo je to svet? Svet sme my, každý jeden z nás.Tí, ktorým patria titulné stránky časopisov ako aj tí, ktorí sa na nich ocitnú „vďaka“ poslednému miestu v rebríčku životnej úrovne. Tento svet je náš, vytvorili sme si ho sami. Nemôžeme sa odvolávať na niečo, čo sme sami spôsobili. Ten svet, ktorý na nás tlačí, svet, ktorý nás obmedzuje – to všetko je naše dielo.

Podmienky, v ktorých žijeme, sú jednoducho nevyvrátiteľným dôsledkom našej predchádzajúcej činnosti. Svet nám chce pomôcť. Chce náš život zjednodušiť a naplniť ho, no časom sa strácame vo víre ťažkostí a nezmyselného živorenia.

V takýchto chvíľach sa človek veľmi ľahko stáva obeťou drog. Túži po nádherných okamihoch, no keď ich nedokáže prežiť v reálnom svete, postačí mu aj ilúzia krásy. Zrazu má pocit, že to všetko predsa len bolo na niečo dobré... že problémy prestali byť neriešiteľné a že svet je taký krásny...

No svet sa nemení. Mení sa len pohľad naň. Optimisti, pesimisti... kto z nich má pravdu? Všetci a nikto. Každý tú svoju, no ani jeden tú pravú. Je zrejmé, že pesimista sa po užití drogy stáva optimistom. No tento stav je krátkodobý. Možno až priveľmi.

Čo však potom, keď sa človek musí vrátiť späť do reality? Znova je to o tom istom, východisko je len jedno – opäť droga. A tak sa zlé stáva nevyhnutným.

Prichádza závislosť. Človek si konečne uvedomí podstatu. Konečne zistí, že droga neznamená lepší svet, ale že horší svet znamená drogu. No už je neskoro. Stane sa závislým od vlasnej túžby po lepšom živote.

Po čase sa však pocit ľahko dosiahnuteľnej radosti začne krátiť a pribúda - predtým tak jednoducho odvrátiteľná - bolesť. Východisko však už nie je. Stratilo sa niekde v predstavách dokonalosti. Pokúša sa vrátiť späť, skúsiť to znova od začiatku. No začiatok už dávno vymizol a ostal len nemilosrdne sa blížiaci koniec. A človek umiera.

Svet prišiel o ďalšieho. Stratil jedného z mnohých, ktorí ho chceli urobiť lepším. Vybral si však nesprávny spôsob. Teraz už možno

chápe, že východisko nie je v maskovaní utrpenia za chvíľkové pocity radosti. No už nemôže urobiť nič, snáď len dúfať, že po tom všetkom to na druhom svete bude vyzerať úplne inak. Nádherne. Dokonale. Tak, ako by podľa mnohých malo vyzerať miesto nášho žitia.

Otázkou ostáva, prečo ľudia musia najskôr umrieť, aby mohli začať skutočne žiť...

Kola

V č í s l e : Zabudnite na múzeá (reportáž z Amsterdamu) 2 Keď si slabý, končíš! (interview) 2 Život je len komédia (poviedka) 3

Niekoľko slov o haluciogénoch 5 Prečo práve my? 6 Humor 6 Kam do konca roka? 6

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 2

Zabudnite na múzeá (AMSTERDAM - DROGAMI K TOLERANCII?)

„Ako sa cítiš? Extáza?" oslovuje ma dvojzmyselnou otázkou

tridsiatnik neurčitej rasy. Napriek prihlúplemu blaženému úsmevu na tvári mi však v žilách nekoluje extáza ani iná z tunajších obľúbených drog. Iba som prvýkrát v Amsterdame.

Hlavné mesto 15-miliónového Holandska s vyše sedemstotisíc obyvateľmi. Osídlenie od dvanásteho storočia. Kanály rieky Amstel, múzeum Van Gogha. Rijksmuseum. To sú fakty, ktoré by mi ponúkla turistická sprievodkyňa na okružnej jazde mestom. Rovnaké informácie teda očakávam od štyridsiatničky, ktorá sa ujala slovenského stopára. ,,Neviem, čo by si si mal pozrieť," prekvapuje ma rodená Amsterdamčanka. ,,Jednoducho sa prejdi mestom a uvidíš." LIEK NA NETOLERANCIU

Do Amsterdamu sa nechodí kvôli pamiatkam. ,,Zmes všetkých rás, národov a filozofií" - tak sa často popisuje jeho jedinečná atmosféra. Samotná rôznorodosť však nie je ani v Európe taká výnimočná. Prívlastky ,,najslobodnejšie" či ,,najtolerantnejšie" mesto na Zemi si zaslúžil vďaka tomu, že jednotlivé národnostné, náboženské či iné skupiny nežijú úplne oddelene, nie sú tu výhradne černošské či výhradne homosexuálne štvrte,

ktorým by sa museli ,,cudzinci" vyhnúť. Táto atmosféra tolerancie sa prejavuje veľmi viditeľne - po pár minútach v meste máte pocit, že môžete zastaviť kohokoľvek a dať sa s ním do reči. Dvaja Američania ma však oslovujú ešte skôr, než si to uvedomím. ,,Amsterdam - to sú drogy a sex." poučuje ma

Andrew, ktorý tu už niekoľko rokov pracuje. ,,Ale nie je to veľmi zábavné mesto, pokiaľ nemáš peniaze," smeje sa jeho priateľ. Som tu ešte len pár hodín a v mojej starostlivo pestovanej paranoji, ktorá v iných veľkomestách umožňuje prežiť, je mi podozrivé, že ma po pár minútach pozývajú do svojho bytu. Čo ak sú homosexuáli? Čo ak ma chcú zabiť? A čo keď dostali chuť na moje mladé východoeurópske mäso..? Takéto myšlienky ma prenasledujú aj po troch hodinách príjemnej debaty. Samozrejme, že boli homosexuáli. A samozrejme, že môj rozum vedel, že podozrievať ich kvôli tomu z nečestných úmyslov, je vrchol hlúposti. Až ich zhovievavý úsmev ako reakcia na moje rozpaky, keď som definitívne zitil, že sa ma nechystajú rituálne rozštvrtiť, mi uštedril definitívnu lekciu - tak ty si si myslel, že nemáš predsudky...

Amsterdam je dokonalý liek na xenofóbiu a netoleranciu. Pokiaľ ste z domu navyknutí zbystriť pozornosť, keď sa okolo vás začne pohybovať niekto s tmavšou pleťou, tu si po pár dňoch od toho odvyknete - alebo sa od strachu zbláznite... Jednoduché schémy iný =nebezpečný sa tvárou v tvár černochovi, ktorý sa na vás odzbrojujúco usmieva popiskujúc si ,,John Brown´s body" dajú len ťažko obhájiť... Amsterdam je iný. V Paríži, Londýne či Bratislave sa od opilcov vykrikujúcich na uliciach odvracia zrak. V Amsterdame sa pri ľuďoch, ktorí, zväčša pod vplyvom drogy, cítia naliehavú potrebu oznámiť ľuďom svoj názor na skazenosť sveta, okoloidúci zastavujú, debatujú s nimi či žartujú na ich účet. MESTO DROG?

Kvôli holandskému liberálnemu prístupu k drogovej otázke a legalizácii marihuany a hašišu je Amsterdam cieľom mnohých drogových turistov. Nemci, Američania no i množstvo Čechov, Poliakov a Slovákov, si sem prichádza užiť či sa jednoducho predviesť, že ,,aj my fajčíme marihuanu". Amsterdam im prináša obeť v podobe mnohých gýčových obchodíkov s vodnými fajkami, tričkami a príveskami - mnohojazyčná názvy na vývesných štítoch vrátane nápisu ,,Semínka" vás nenechajú na pochybách, kto obchody navštevuje.

(pokračovanie na str.5)

I N T E R V I E W Keď si slabý, končíš!

Hovorí, že sa dokáže ovládať, no nerobí jej problém kúpiť si za dlho šetrené peniaze marihuanu. Pokladá sa za silnú osobnosť, no nedokázala odolať čaru drog. Priznáva, že drogy ju ničia, no vzoprieť sa nechce. Monika (17) - dievča plné protikladov. Na čom momentálne „frčíš“?

Mariška a cigy – mentolky. Tu ich nemajú, iba v Česku, tak vždy prídem nabalená. A čo alkohol?

Nechutí mi to. A ani nemôžem. Máš nejaký vážny dôvod?

Len žalúdok to moc neprijíma... čo ma dosť mrzí, ale možno je to aj dobre. Ostatné drogy ti neškodia?

Škodia, ale ako si sa ich nemôžem, teda NECHCEM zbaviť. Odkiaľ máš marihuanu?

Rôzne - od kamarátov... Kto má, ten dá. Vždy sa nájde niekto, kto zachráni situáciu. Ako to zvládaš finančne?

Keď človek chce, našetrí si aj na nemožné. Ako by si opísala svoj vzťah k drogám?

Veľmi pozitívne. Ale iba k tým prírodným – prírodu milujem ☺ Čo si myslíš o ľuďoch, u ktorých sú mäkké drogy na dennom poriadku?

Že si to zbytočne pokašľali. Nič proti nim, ale musia to byť dosť slabé povahy, keď to nezvládli. Nepatríš medzi nich aj ty?

Nie. Tak zle na tom nie som a ani nebudem. Dúfam. Podľa čoho to usudzuješ?

Viem kedy mám dosť – to je jedna z vlastností, ktoré sa mi na mne páčia. Takže z tvojho pohľadu nie si závislá?

Nie, nie som. A ani nepoznám takého človeka v mojom okolí. Berieme to ako zábavu. Ak to chápem správne, funkcia marihuany v tvojom živote je čisto zábavná.

Áno. Niekto má na zábavu alkohol, niekomu netreba žiadny „doping“ a ja mám jointa. A čo tvrdé drogy?

Nemám sa prečo sama zničiť. Myslím, že potom už nie je východisko. Stotožňuješ sa s názorom, že od mäkkých drog je k tvrdým len krok?

Áno, ale je to o tom, ako sa človek dokáže ovládať. Keď si slabý, končíš. Vedia tvoji priatelia, že droguješ?

Skoro všetci. Viem, že sa o mňa preto niektorí boja, ale ešte ma preto nikto neodsúdil a nezrušil. Ktorí sú ti bližší – tí ktorí ťa poznajú, alebo tí ktorí si myslia že ťa poznajú?

Oba tímy sú na rovnakej úrovni. Raz mám chuť na jedných, raz na druhých. A nepáči sa mi, keď ma ľudia odsudzujú za zlé veci ktoré robím a oni sú popri tom možno ešte horší. Existuje niečo, čo by ťa prinútilo prestať?

Možno keby sa zhoršili moje zdravotné problémy, alebo by na to prišli nesprávne osoby. Sama od seba asi neprestanem.

Kola

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 3

P R I E S T O R P R E M Ú Z Y VÍŤAZNÁ POVIEDKA II. ROČŃIKA LITERÁRNEJ SÚŤAŽE ORAVSKÁ POVIEDKA 2005

ŽŽIIVVOOTT JJEE LLEENN KKOOMMÉÉDDIIAA Nenávidím zimu! Mráz sa mi dostane vždy pod kožu a zožiera moje vnútro ako rakovina. Nos ma páli a slzy štípu v očiach. Už zas sa ma zmocňuje depresia! Kedysi som toto mesto milovala. Praha – mesto snov, mesto ideálov ... Každý deň som vstávala a dúfala, že práve dnes príde to nedefinovateľné, to, prečo som tu prišla. Dnes, po roku, sa sama sebe smejem zo svojej naivity ... Už sa zotmelo a autobus tu ešte stále nie je. Metro uzavreli kvôli nejakému bláznovi, ktorý sa rozhodol práve dnes skoncovať so životom. To si musel vybrať práve nedeľu?! Rozmýšľam ísť pešo, ale voda v topánkach ma uistila, že to nie je veľmi dobrý nápad. Aj by som si dala cigaretku, no moje skrehnuté prsty odmietajú škrtnúť zapaľovačom. Doriti!!! To je deň! Kostolná veža odbila sedem. Podvedome začínam nenávidieť tú bytosť pod metrom ... Zhora ma osvietila neónka. Priniesla aspoň trochu svetla do tejto situácie. Stojím tu ako kôl v plote. Nik sa neodvážil do tejto zimy. Len ja, hlúpa, som sa chcela prechádzať a spomínať na tie časy, keď som tu prišla. Keď som Prahu milovala. Keď som sa vedela tešiť zo zápchy v meste, skinheadov na ulici a zo zástupu pred bankomatom.... Čo sa to len so mnou stalo?! - Hej! Nemáš cígo? Prišiel ku mne mladý chalan. Vlasy mal strapaté a modrinu pod okom. Jeho odev zúfalo plakal za práčkou. Tiež prešľapoval z nohy na nohu, no na rozdiel odo mňa mal v očiach veselú iskru. - Tak máš tú cigaretu, alebo patríš tiež k tým trápnym odporcom fajčenia?! Jeho drzý tón ma prebral z tranzu. Zalovila som vo vrecku bundy a vytiahla som krabičku Spárt. Bolo tam asi osem kusov. - Nechaj si ich všetky! Podala som mu ich a považovala som rozhovor za uzavretý. No on vytiahol dve cigarety, zapálil ich a jednu mi podal. Krabičku zavrel a vložil mi ju späť do vrecka. To som naozaj nečakala. Bez slova sme fajčili. Chcela som si ho nenápadne obzrieť, lebo takéto správanie som „u obyčajného bezdomovca“ ešte nezažila. Otočila som hlavu jeho stranou a zbadala som, že si ma obzerá s výsmešným úsmevom. - Máš problém? – ozvala som sa drzo. Niekde som čítala, že najlepšia sebaobrana je útok, ale že by mi to dodalo sebadôvery sa nedá povedať. Zmocnila sa ma akási neistota zmiešaná so strachom. - Ja nie, ale ty pravdepodobne áno! – stále sa hlúpo usmieval a fajčil. - Nechcem ti kaziť krásny večer, ale pravda je, že o túto zastávku sa autobus minimálne rok už ani neobtrel. Treba čítať tabule, slečna! Keby sa dalo pohľadom vraždiť, tak chlapec by neuveriteľne trpel. Hodila som cigaretu na zem a s hlavou hore som išla čítať tú tabuľu. Ako som tak čítala ten visiaci zdrap cestovného poriadku, hlava mi klesala nižšie a nižšie ... Výborne! Zápis do denníčka: TRHAN MA STRÁPNIL. Bez toho, aby som sa obzrela, som sa vydala na ubíjajúcu cestu domov. Už som sa aj zmierila s omrzlinami na nohách. V pamäti som hľadala zoznam tých najšťavnatejších nadávok, aby sa mi uľavilo. A tak som kráčala a nadávala... Za sebou som počula niečí kašeľ. Ak to nie je bronchitída, tak rakovina pľúc! - Ty nie si práve komunikatívna! – neviem, či jeho hlas, alebo spôsob vyjadrovania ma prinútil zastať a otočiť sa k nemu. - Ja si len vyberám ľudí, s ktorými sa má cenu baviť! – odsekla som. - Tak to som polichotený, že mi aspoň odpovedáš ...

Nemalo význam sa s ním priečiť. To chlapčisko sa naozaj nedá len tak odbiť! - Pôjdem kúsok s tebou? – mala to byť pravdepodobne otázka, ale znelo to skôr ako povel. Mykla som plecom, nemala som chuť sa s ním hádať. Aspoň nepôjdem celou cestou sama. Praha práve nebola práve vyhlásená mestom bezpečnosti ... Postupne zo mňa zaujatosť voči chlapcovi opadla. Rozprávali sme sa snáď o všetkom a zároveň o ničom. Asi po pol hodine sme došli ku križovatke, kde sme sa mali rozísť. Zapálili sme si cigarety, on niečo napísal na krabičku, a každý z nás išiel iným smerom. Domov som došla premrznutá, ale omnoho pokojnejšia. Dala som si horúcu sprchu, prevarila vínko a pri televízore som všetko vypustila z hlavy. Na druhý deň bolo už počasie lepšie. Aj to lenivé slnko už cerilo na mňa svoj chrup. Mám päť dní dovolenky! Len čo s Ňou? Väčšina známych je mimo mesta a tých pár ľudí, čo tu zostalo, netúžim stretnúť. Ako vždy som si spravila kávu. Ako vždy pred dverami ležali čerstvé noviny... Ako vždy som bola sama... Nalistovala som si horoskop: NOVÁ ZNÁMOSŤ OBOHATÍ VÁŠ ŽIVOT. NEVÁHAJTE A CHOPTE SA PRÍLEŽITOSTI! Fajn! Tak budem čakať na ten zázrak. Dostala som chuť na cigaretku a z bundy som vytiahla takmer prázdnu krabičku. Potiahla som si z cigarety a zrak mi padol na akýsi škrabopis na krabičke. Okrem oznámenia, že fajčenie škodí zdraviu, tam bolo perom dopísané: ŽIVOT JE KOMÉDIA 728 553 451. To je blázon! Na telku som sa nemohla sústrediť. Pred očami som stále mala môj horoskop a krabičku cigariet. Poobede som toho mala akurát tak dosť! Ja mu zavolám! Až keď som vytáčala to číslo, uvedomila som si, že ani neviem koho vlastne volám. Neskoro. Z telefónu sa ozvalo ospalé: No...? - Ahoj, to som ja ... Teda, včera sme sa stretli na zastávke a ... - Jaj! Zdravím. Ako? Ani som nedúfal, že sa ozveš! - Na krabičku si napísal toto číslo, a čo mal vlastne znamenať ten nápis? - Všetko sa dozvieš, o pol piatej ťa čakám na Václaváku pred KFC, a buď presná! Už musím končiť, tak zatiaľ ... On to zložil! To je ale drzáň! Pozrela som na hodinky, bolo pol tretej. Ak si nik dnes nezmyslí skočiť pod metro, tak mi stačí vyraziť z bytu o štvrtej. Mám čas ... Stála som pred KFC a čakala. Bolo päť minút po pol. A že ja mám byť presná, pch! - Čau! – ozvalo sa za mnou. Obzrela som si ho od hlavy po päty. Jeho odev sa od včera nezmenil, len vlasy mal nevkusne ulízané. Ak si už skončila s hodnotením, tak ideme! – nečakal na odpoveď a zamieril do jednej z mnohých uličiek. Smer jeho cesty sa mi trošku nepáčil, ale slzný plyn vo vrecku mi dodával istotu. Nasledovala som ho ako hus. - Máš aj nejaké meno? – spýtala som sa, aby som prelomila ticho. - Michal - odpovedal úsečne. - Ja som Klára - oznámila som mu bez toho, aby sa bol pýtal. - Viem. Máš to vygravírované na prívesku. - Pozrime ho, aký je všímavý, a vie čítať! To sú mi veci! - Kam to ideme? – spýtala som sa, lebo na nohe sa mi začal hlásiť otlak. - To uvidíš. Spoznáš trošku iný svet, ver mi! Zaviedol ma do tmavej kotolne plnej divných ľudí. Hlučná vrava sa niesla zatuchnutou miestnosťou. Podvedome som si chytila nos, no Michalov pohľad ma upozornil, aby som si tieto gestá odpustila. Podišiel k jednému chlapovi, ktorý držal v ruke ťapku rumu, akoby od nej závisel celý jeho život. - Čau, Paco, nevidel si Rona? – spýtal sa ho a priateľsky ho chytil okolo pliec. To je teda združenie! Chlap si ma najprv nedôverčivo prezrel a potom odpovedal: - už je „na pľaci“. Počul si o Pikovi? – Michal sa naň nechápavo pozrel. Chlap si ho pritiahol k sebe a niečo mu rozrušene šepkal. Michal bol čoraz bledší. Nemusela som byť veštkyňa, aby som pochopila, že ide o niečo vážne. Cítila som sa ako votrelec. Michal ma chytil za ruku a ťahal ma odtiaľ von. - Čo sa stalo? – zvedavosť je moja slabosť. - Piko včera skočil z mosta ... Je mŕtvy. - Je mi to ľúto.

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 4

- Nemusí, nepoznala si ho. Vždy bol divný. Veril, že človek sa po smrti znovu narodí, aby mohol napraviť chyby z predchádzajúceho života ... A je tam. Len neviem, či ho považovať za blázna, alebo za génia. Doviedol ma na námestie. Bolo niečo po šiestej. Pod malou strieškou sedel mladý chlapec na vozíku a do plastového pohára prosil o drobné. Bolo mi ho ľúto. Pozrel sa na nás a tvár sa mu rozžiarila. - Čau kámo! Koho mi to tu vedieš? – a fľochol po mne okom. - To je Klára. Klára ... Ron. Tak ako to dnes šlo? - Ááále, nič moc. Len štandard. - Fajn. Paco nás čaká o ôsmej, takže ber svoje Ferari a jedem. S nemou hrôzou som sledovala, ako ten „úbohý“ chlapec vstal z vozíčka, ponaťahoval sa a vozík zložil. - To „zíráš“, mačička! Nie je mrzák ako mrzák, hehe! Mačička?! Bola som v šoku. Ľudská naivita je naozaj bez hraníc! Cestou tí dvaja rozprávali tým svojím pouličným slangom, takže som z ich rozhovoru veľa nemala. Vošli sme do akejsi pivnice. Bolo tam asi dvadsať ľudí, no okrem toho Paca som nikoho nepoznávala. - A teraz ti ukážem, čo je to zábava! – dostala som do rúk pohár piva, potom ďalší a ďalší ... Začala som s ostatnými spievať. Niektoré piesne som poznala, a na tie neznáme som mala vlastný text: „na nanana jee!“ – až na to sa zmohla moja opitá fantázia. Na rozlúčku sme dostali pár šľukov marihuany a... a... viac si nepamätám ... Ráno ma sadisticky zobudil zvonček pri dverách. Mala som smäd ako púštna ťava! Ešte v polospánku som otvorila dvere a snažila som sa identifikovať toho netvora, čo ma zobudil. – Vyspinkaná? – bol to Michal. Najprv ma zaujímalo, ako vedel moju adresu, ale keďže si nepamätám príchod domov, odpoveď bola logická. - Dáš si kávu? – spýtala som sa skôr seba ako jeho. - Silnú, čiernu, a bez cukru, dík. Keď však videl, ako nešikovne robím svoj ranný rituál, prevzal to on. V hlave mi duneli všetky kostolné veže Prahy. Bolo mi neopísateľne zle. - Včera si mi teda dala zabrať, zlatko! – očividne sa tešil z mojej situácie. Až keď som do seba hodila druhú šálku kávy, začala som sa opäť cítiť ako človek. Sedeli sme oproti sebe a fajčili. - Prečo takto žiješ? – vyhŕklo zo mňa. - Ako to myslíš? - No, nikdy si netúžil po svojom vlastnom, čistom byte a troške súkromia? – pýtala som sa opatrne. - Visíš moc na materiálnych veciach. Ok, máš mäkkú posteľ, teplú vodu a dvd ..., ale si sama. A netvrď mi, že máš rada samotu! Včera si mi o tej samote čosi narozprávala! Nemalo zmysel sa brániť, hlavne keď som netušila, aký bol môj včerajší prejav. - Kedy ideš do práce? – rýchlo zmenil tému. - Mám voľno do piatku. - Fajn, tak ideme žiť! Šli sme na Karlov most. Ako obyčajne hemžilo sa to tam turistami. Zastala som pred pánom, čo maľoval karikatúry a pozorovala som ho. - Chceš to? – nečakal na odpoveď a posadil ma vedľa neho na stoličku. Pán sa na mňa usmial a začal pracovať na zohavení mojej tváre. Hodila som vystrašený pohľad na Michala. - Ver mi! Povzbudil ma a mrkol na mňa okom. Keď mi môj umelec odovzdal svoj výtvor, bola som z jeho práce uchvátená! Čakal na peniaze, no v tom Michal vykríkol: „POZOR!“ Pár ľudí, vrátane môjho umelca, sa otočilo smerom, kde Michal ukazoval. Vtedy ma zdrapil za ruku a utekali sme. Na konci mosta sme ostali stáť, aby sme nabrali dych. Nohy sa mi triasli a adrenalín som cítila v každom nerve. Napriek tomu, že mi bolo toho pána ľúto, zmocnil sa ma záchvat smiechu. Cítila som sa akosi dobre, slobodne ... - Tak, to bol len začiatok! – povedal Michal zadychčane. Od toho dňa bolo pravidlom, že sme za zákaznícke služby neplatili. Boli sme snáď na všetkých zakázaných miestach, skákali sme cez

ploty, len tak sa túlali a večery sme trávili v spoločnosti alkoholu a božskej marihuany. Môj život sa obracal ... Bola už streda. Každé ráno a večer pil Michal u mňa kávu. Prehýrené noci sa nám podpísali na tvári. V zrkadle som sa nespoznávala. Môj vždy upravený make-up bol nenávratne preč ... - Dnes mám pre teba niečo naozaj veľké! – záhadne povedal Michal. Išli sme na námestie. Bola už tma a veže práve odbíjala osem. Na obvyklom mieste sedel Ron na vozíku. Keď nás zbadal, zašiel s vozíčkom do tmavého rohu. Nasledovali sme ho. Vstal z vozíka, pozrel sa na mňa a s hlbokým úklonom povedal: - smiem Vám ponúknuť svoju stoličku, madam? Nechápavo som naň pozrela. - Nič sa neboj! Trošku ťa zmeníme a je to ok. Ver mi, celý život je len komédia! – ubezpečoval ma Michal. Nezmohla som sa na slovo. Bola som naozaj vydesená. Moju značkovú bundu vymenili za deravý kabát, cez nohy mi prehodili deku. Vlasy mi namastili indulónou a tvár zašpinili. Vrcholom diela boli prasknuté slnečné okuliare! Do rúk mi strčili tabuľku s nápisom: SOM CHROMÁ A SLEPÁ! PROSÍM POMÔŽTE! Dielo skazy bolo zavŕšené. Odtisli ma na určené miesto, pred vozík som nafasovala plechovku na mince a chlapci sa diskrétne vzdialili.

Srdce mi bilo až v krku. Tŕpla som, či ma niekto nespozná ... Nikto! Počula som len padať mince do plechovky. Po pol hodine si ma chlapci vyzdvihli. Zdalo sa mi ako večnosť. Snehom som si trochu umyla tvár, ale vlasy sa nedali zachrániť! - Si dobrá! Za pol hoďky 200 korún ... Môžeš podnikať, hehe ... – pochválil ma Ron. Išli sme na pivo. Únava nás však skoro vyhnala domov. Túto noc spal Michal u mňa. Neviem po akom dlhom čase sa osprchoval, ale výsledok stál za to. Otvorili sme si vínko a dlho sa rozprávali. Sľúbil mi, že ráno pôjdeme na židovský cintorín, o ktorom som toľko spievala. Rozhodli sme sa ísť metrom. Vytiahla som z vrecka lístok a chcela som ho označiť. - To nemyslíš vážne! Michal mi vytrhol lístok z ruky a pred mojimi očami ho roztrhal. - Zbláznil si sa?! Za celý svoj život som necestovala na čierno! Raz bola svedkom, ako revízor chytil mladé dievča bez lístka a môžeš mi veriť, že taký výstup som ešte nevidela. Neprekvapovalo

by ma, keby to dievča chodilo už len kanálmi. Ja by som takú hanbu určite neprežila! - Neboj sa. Robila si už aj horšie veci! – pobozkal ma na líce. Bola som v rozpakoch. Chytil ma za ruku a zišli sme k metru. Vo vlaku ma zalieval studený pot. V každom cestujúcom som videla revízora ... Ešte jedna stanica a vystupujeme! Vedľa mňa sa postavil starší pán, z vrecka vytiahol služobný preukaz. - Kontrola cestovných lístkov, slečna. V očiach som mala strach a zúfalstvo. Sťažka som preglgla. V tom sme došli na našu stanicu a dvere sa s rachotom otvorili. Michal ma chcel ušetriť toho trapasu a tak bez váhania vytrhol revízorovi preukaz z ruky a utekal. Pán hneď na mňa zabudol a pustil sa za ním. Táto stanica mala len jeden únikový východ. Michal bral schody po dvoch ... Vtom sa objavili dvaja policajti, zhodnotili celú situáciu a rozbehli sa za Michalom. Bolo to beznádejné ... Nemal kam ujsť! Michal pozrel k tunelu a bez rozmýšľania vbehol dnu ... Srdce mi prestalo biť ... Počula som klaksón vlaku ... škrípanie bŕzd ... jeho posledný výkrik! Kabelka mi spadla z ruky. Slzy mi zaliali tvár. Nezmohla som sa na nič. Ľudia sa tam zbehli, len ja som ostala stáť. V hrudi som mala neskutočnú bolesť ... nemohla som dýchať. Telo sa mi triaslo od vzlykov ... Podišiel ku mne policajt. - Slečna, vy ste ho poznali? Neprítomnými mokrými očami som sa naň pozrela a šepla: BOL TO MÔJ NAJLEPŠÍ PRIATEĽ!

Monika Kubiritová, Námestovo

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 5

Niekoľko slov o haluciogénoch

Halucinogény sú drogy, ktoré ovplyvňujú myseľ tak, že vidíte a počujete veci, ktoré v skutočnosti neexistujú – spôsobujú halucinácie. Do tejto kategórie patria drogy na nachádzajúce sa v rastlinách alebo vyrábané ilegálne v laboratóriách. Sú nepredvídateľné: ich účinky sa rýchlo menia a sú neočakávateľné. Ako zapôsobia, závisí hlavne od stavu Vašej mysle – Vašich očakávaní, zážitkov a nálady – ale aj na prostredí, kde ich užijete /iný „výlet“ zažijete na rockovom koncerte a iný pri počúvaní ľahkej hudby doma/. Popis a účinok niektorých halucinogénov: Psilocybin: Huby, ktoré sú jeho zdrojom sa zvyknú predávať ako sušené huby , prípadne rozdrvené na prášok v kapsliach. Čistý psilocybin vytvára biele kryštály. Droga sa prehltáva, alebo podáva injekčne. Pôsobí relaxačne alebo naopak spôsobuje únavu. Vyvoláva mystické alebo náboženské zážitky. PCP: Väčšinou sa predáva ako biele, prípadne farebné kryštály, tiež vo forme prášku alebo tabliet. Fajčí sa zmiešaný a tabakom, mariuhanou alebo sušeným petržlenom. Môže sa tiež prehltávať alebo podávať injekčne. Jeho účinky môžu pretrvávať aj dva týždne. Aj keď spôsobuje u užívateľa pocit omamnej povznesenosti / „ high“ /, môže ho urobiť násilníckym voči ostatným i voči sebe samému. Následky môžu byť smrteľné. PCP už zapríčinil mnoho nehôd a samovrážd. Mescaline: Pichliače z kaktusu peoyt obsahujú drogu, ktorá sa suší a rozdrvená predáva v kapsuliach. Väčšinou sa prehltáva, ale môže sa aj fajčiť alebo podávať injekčne. Fyzickými následkami sú: zväčšenie zreničiek, zvýšená teplota, svalová triaška a zvracanie. Psychicky spôsobuje rýchlu zmenu nálad a pocit vzďaľovania sa zo svojho tela a vieru v objavenie „pravdy“. LSD: Najsilnejšia z halucinogénov. LSD nemá farbu, zápach ani chuť a je silná už pri užití 30 miligramov, ktoré nezbadáte. Je balená v miniatúrnych práškových kapsuliach „mikrodontoch“- želatinových tobolkách /okienkach/, alebo vlisovaná na LSD papieri. LSD sa zvyčajne prehltáva, ale môže byť aj „šňupaná“ alebo podávaná injekčne. Užitie spôsobuje vedľajšie účinky na tele ako sú zimnica, zväčšené zrenice a zrýchlenie srdcového tepu. Ale hlavne vplýva na to ako myslíte, ako sa cítite a ako konáte.

Haluciogény sú nebezpečné. Díleri často nahrádzajú drogu, ktorú užívate, inou silnejšou drogou, než si myslíte, že užívate. Takže neviete čo vlastne užívate a ako to bude účinkovať. Niekedy sa z neznámych dôvodov užívatelia halucinogénov dostanú na „zlý výlet“, stávajú sa paranoickými /všade vidia nepriateľov/ a strácajú nad sebou kontrolu. Tieto pocity vedú k bizardným a dokonca až k násilným návykom hlavne pri užívaní PCP a niekedy aj pri LSD. Pretože tieto drogy sú silné a nevyspytateľné, ich užívanie v situácii v ktorej sa necítite bezpečne je koledovaním si o problémy. Dni, týždne alebo aj mesiace po skončení užívania týchto drog sa môže objaviť „záblesk“ - divoký návrat do predchádzajúcich drogových výletov – väčšinou veľmi nepríjemný. „Záblesk“ trvá síce iba niekoľko sekúnd alebo minút, ale zdá sa byť oveľa dlhším. Môže sa objaviť znova a znova, nepredvídane. Ak sa haluciogény užívajú injekčne, hrozí riziko nakazenia tetanom alebo inou infekciou zo špinavých ihiel, žltačkou či AIDS - ak jednu ihlu používajú viacerí.

JŠ

Inak prívetiví domáci takýchto turistov jednoducho ignorujú. ,,O marihuanu tu predsa vôbec nejde," so samozrejmosťou mi vysvetľuje mladý Amsterdamčan. ,,Ja osobne som s tým skončil v šestnástich," definitívne odmieta obľúbenú víziu mladých turistov z východu ,,Keď beriem drogy, tak rozumiem svetu - čím viac ich budem brať, tým budem rozumnejší."

Napriek všadeprítomným drogám však Amsterdam nie jej nebezpečné, agresívne mesto. Díleri drog sú v ,,štvrti červených svetiel" skutočne nahusto - rýchlym krokom prechádzajú okolo mňa a šepcú ,,Coke, speed, extasy?" - nemám však pocit strachu, skôr vytvárajú dojem nevyhnutnej súčasti mesta.

NAJVÄČŠÍ ,,BORDEL" NA SVETE Na rozdiel od väčšiny veľkomiest za Amsterdam za svoju ,,vykričanú štvrť" nehanbí - je v úplnom centre mesta. Davy turistov sa tiesnia v úzkych uličkách a hanblivo okukujú dievčatá, ktoré sa predvádzajú v presklených výkladoch. V prípade záujmu stačí zaklopať a dohodnúť sa na cene. Vyjednávanie je bežné a tvorí akúsi predohru. ,,Nie, šiesti je už veľa," počuť smiech dievčiny po anglicky debatujúcej v otvorených dverách svojej ,,pracovne" s Belgičanmi, ktorí sa snažia vyjednať zľavu. Vtedy si so zdesením uvedomujem, že nielen prostitútka, ale aj jej osobný strážca, vyzerajú a hovoria inteligentne, a všetci sa k nim správajú ako ku komukoľvek inému - predavačovi hot-dogov či turistickému sprievodcovi.

Chodci vo vykričanej štvrti tvoria dokonalú sociologickú vzorku. Od sebavedomých mladých mužov, ktorí zrakom ohmatávajú pôvabné krivky Amsterdamčaniek, cez bizarne pôsobiacich nemeckých turistov zdesene prechádzajúcich okolo výkladov šepkajúc ,,Das ist nicht gut, das ist nicht gut..." až po obtlstlú šesťdesiatničku, ktorá sa zastavovuje pri každom výklade a po dôkladnej obhliadke ponuky spustí hlasný smiech...

Do sympatických uličiek sa vraciam na druhý deň skoro ráno. Na mieste večerných radovánok sa vznáša neprehliadnuteľná aróma marihuany. Turista sem v takomto čase nezablúdi a tak pôsobia díleri drog opustene. Zrazu si uvedomím, že všetky okoloidúce dievčiny len pred pár minútami vyšli z malých izieb za výkladmi a splynuli s mestom - nikto zo včerajších turistov by ich nemohol z ich profesie upodozrievať. Premena nalíčenej prostitútky na sympatickú skromnú dievčinu je ošúchaný filmový záber, no pokiaľ ju potajme sledujete cez okno, je naozaj fascinujúca.

Spomeniem si na jednu z nich, ktorá ma včera pristavila. ,,Fuck me free!" ,,Práve ty!" vyzvala ma, ,,zdarma!" Poobzeral som sa naokolo - nebolo pochýb, išlo o mňa. Mohla mať okolo tridsať rokov a zjavne nepatrila medzi amsterdamských TOP 10, no i tak ďaleko prevyšovala európsky priemer. Zdarma!

Vraví sa, že skutočne veľkú chybu urobí človek iba raz v živote. Druhý deň preto opúšťam mesto - čo keby sa mi tú chybu už druhýkrát nepodarilo zopakovať...

(publikované v denníku Pravda. kvas.cdtip.sk/archiv/)

Autor: Tomáš Bella

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 6

☺H U M O R ☺ Hrajú blondínka s brunetkou futbal. Brunetka dá gól a hovorí: "Jedna nula." Hrajú ďalej, gól sa podarí dať aj blondínke a tá hovorí: "Druhá nula." ☺ Pýta sa blondínka policajta: -Prosím vás, kde je druhá strana ulice? Policajt jej ju ukáže a blondínka na to: -Zaujímavé. Tam mi povedali, že je tu. ☺ Idú dve blondínky po ulici a jedna hovorí: "Vieš, že tento rok budú Vianoce v piatok?" Druhá na to: "Dúfajme, že nie trinásteho!" ☺ Prečo blondínky nevaria sáčkové polievky? Pretože ešte stále neprišli na to, ako naliať liter vody do sáčku.

☺ Viete prečo sa blondínky plazia v obchode? Preto lebo hľadajú nízke ceny. ☺ Viete prečo blondínka nechala pri počítači kúsok syra? Aby myš nehladovala. ☺ Viete ako najjednoduchšie presvedčíte blondínku aby sa za vás vydala? Poviete jej, že s vami čaká dieťa. ☺ Blondínka v autoškole: - Včera som prešla inštruktorovi cez rozum. - Ako? - Zadným kolesom. ☺ Rozprávajú sa dve blondínky: - Včera som bola na tehotenskom teste. - A boli ťažké otázky?

P r e č o p r á v e m y ?

Pýtate sa prečo práve my vás poučujeme? Prečo my, ktorí o drogách nič nevieme?

Ale mýlite sa! My o nich vieme možno viac ako vy, ktorí žijete len v ich omámení.

Vy, na rozdiel od nás, poznáte len jedno vysvetlenie na otázku: Čo je to droga?

Pre vás je to chvíľka príjemného pocitu. Ale čo potom, keď sa ten skvelý pocit vytratí?

Vy nevidíte, čo sa s vami deje? Veď zabíjate sami seba! Uvedomte si, že obetujete príliš veľa za niečo, čo nemá žiadnu cenu.

Prinášate zlaté vajcia tým, ktorí z vás robia hlupákov, tým, ktorí vás tlačia do záhuby. No tak, zobuďte sa!

Skúste sa pozrieť do zrkadla. Uvidíte v ňom človeka, ktorý si nedokáže vážiť to najcennejšie,

čo má - život. Človeka, ktorý predal svoje zdravie a šťastie za kúsok bieleho prášku. Ale prečo? Prečo a kde sa to všetko začalo?

Jediný, kto vie odpovedať na tieto otázky, ste vy sami. My vám len chceme otvoriť oči a ukázať, že na svete je mnoho krásnych vecí, pre ktoré sa oplatí žiť. Chceme vám ukázať, že drogy sú len skazou

a ich užívanie zatemňuje rozum. Veď stačí len tak málo. Stačí len chcieť sa zmeniť, otvoriť oči a dokázať povedať „nie“.

…a preto práve my…

Zuzana Kovalčíková 4.A

KKKAAAMMM DDDOOO KKKOOONNNCCCAAA RRROOOKKKAAA??? 14.10. MsKS Dolný Kubín – IV. Kubínsky mikrofón – regionálna

súťaž mladých moderátorov a zabávačov 23.10. MsKS Dolný Kubín – Nositelia tradícií – krajská súťažná

prehliadka folklórnych skupín 11.-12.11. Trstená – Martinský jarmok 13.11. Oravské Veselé – Vo Veselom veselo – program ľudových

hudieb, sóistov a rozprávačov 20.11. Krivá – XIV. Muzikanti slovenskí – súťaž heligonkárov 3.12. Dolný Kubín – Top Slovakia – celoštátna súťaž vo vzpieraní 15.-18.12. Dolný Kubín – Višegrádske Vianoce – festival vianočných

zvykov a remesiel 18.12. Zázrivá – XVI. Oravské Vianoce – scénický zvykoslovný

program

Z d r a v ý ž i v o t - príloha stredoškolských časopisov na Orave vychádza s finančnou podporou Protidrogového fondu

Vydáva: Oravské osvetové stredisko, Bysterecká 1263/55, 026 01 D.Kubín, tel: 5864978, e-mail: osvetadk@osvetadk.sk, http://www.osvetadk.sk, Tlač: Tlačiareň Kubík, Námestovo, Zodpovedný redaktor: PhDr. Miroslav Žabenský

Redakčná rada: Mgr. Zdenka Prílepková, Lucia Špitálová, Jarmila Štelbacká a študenti Barbora Koloušková, Natália Pažítková, Tomáš Mika, Katarína Mačňáková, Darina Letošťákoná, Barbora Chudiaková, Adriana Vnenčáková,

Magda Kovalíková , Andrea Hricová, Jana Pazúriková, Miroslava Škorňová

Z d r a v ý ž i v o t II/2005 strana 7