ZBIGNIEW NIENACKI

Pán Tragáčik a Fantomas

Mladé letá

Translation © Peter Čačko 1986

Illustrations © Peter Kľúčik 1986

Pán Tragáčik, najpopulárnejšia literárna postava poľského

spisovateľa Zbigniewa Nienackého (1929), je historik umenia,

pracuje na Ministerstve kultúry a zaoberá sa odhaľovaním krádeží

umeleckých diel. Ak ste čítali knihy Záhadné príhody pána Tragáčika

a Pán Tragáčik a záhady Fromborku, potom už viete, že hrdina

týchto pútavých a vtipne napísaných príbehov dostal prezývku podľa

svojho čudesného auta, ktoré vyzerá ako starý tragač, ale má veľmi

silný motor a dokonca pláva po vode.

Kniha Pán Tragáčik a Fantomas dosiahla najväčší čitateľský úspech

zo všetkých dvanástich dielov seriálu, ktoré doteraz v Poľsku vyšli.

Azda preto, že sa odohráva vo Francúzsku, kam pána Tragáčika

pozvali priatelia, aby pomohol odhaliť tajomného páchateľa krádeží

nesmierne cenných obrazov v prekrásnych zámkoch na Loire.

Páchateľ sa podpisuje menom Fantomas a bez najmenších ťažkostí

kradne obrazy z dobre strážených súkromných galérií, vybavených

najmodernejšími poplašnými zariadeniami. V Zámku šiestich dám sa

stretnú až traja detektívi. Obstojí pán Tragáčik v takej silnej

konkurencii?

2

O desiatej večer — ako zvyčajne, keď prišla na nedeľu domov

zo školy v Tours — štrnásťročná Yvonne prešla cez padací

most a ocitla sa na obrovskej pravouhlej terase, kde sa kedysi

vypínal zámok rodu Marquisovcov. Dnes po ňom zostala iba

veľká bašta zvaná donţon . Na terase bolo niekoľko desiatok

lavičiek. Sedela na nich hlučná skupina amerických turistov,

čakajúcich na súmrak. Velikánsky autobus pred bránou

zámockého parku, ktorý si Yvonne všimla, patril tejto skupine.

Kaţdú sobotu a nedeľu večer za tmy v Le Chäteau de Six

Dames - v Zámku šiestich dám — dalo sa za dva a pol franka

vidieť predstavenie nazvané Zvuk a svetlo — osvetlenie zámku

s hudbou, ktorá sa ozývala z ampliónov rozmiestnených po

celom parku.

Keď Yvonne bola v zámku, sama obsluhovala celú aparatúru,

nainštalovanú v donţone. Robila to veľmi rada, lebo

reflektormi osvetlený zámok a tóny hudby, akoby

vychádzajúce spod zeme, veľmi podnecovali jej fantáziu.

Okrem toho kustód zámku, pán Armand Durant, sa často mýlil,

privčas alebo neskoro púšťal hudbu a zaţínal reflektory v inom

poradí, neţ predpisoval špeciálne vypracovaný scenár. Celkom

ináč si počínal jeho syn, pätnásťročný Róbert. Bol ozajstným

majstrom v ovládaní aparatúry. Keď riadil predstavenie, kaţdý

gombík stlačil s presnosťou do pol sekundy, ako tvrdil barón

Raoul de Saint-Gatien, majiteľ zámku.

Yvonne otvorila dvierka na donţone a vošla do malej

miestnosti, ktorej polovicu tvoril pult s rôznofarebnými

gombíkmi a tlačidlami. Róbert uţ bol tam - skláňal sa nad

magnetofónom a pretáčal pásku s hudbou.

- Meškáš, Yvonne, - poznamenal, neodvrátiac sa od pultu.- O

pol druha minúty začíname.

- Vieš, čo sa stalo ? Strýko znova dostal list.

donjon (francúzky) - bašta, veţa

3

- List? Kaţdý deň dostáva kopu listov, - zahundral Róbert.

- Ale to bol list od neho. Znova ţiada výkupné. Najneskôr za

mesiac treba zohnať peniaze. Vyhráţa sa, ţe inak ukradne

Renoirov obraz.

- Renoirovu Pláţ ? - zhrozil sa Róbert. - To je nádherná vec.

A tvoj strýko zaplatí výkupné ?

- Nie, - mykla plecami Yvonne. - Veď vieš, ţe nemá peňazí.

- Tak čo si počne? On ten obraz naozaj ukradne,-vzdychol

Róbert.

Yvonne dupla nohou.

- Rozprávaš presne ako všetci ostatní. Bezmocne. Akoby to

bolo len tak, dostať sa cez múry a vniknúť do stráţenej galérie.

A čo poplašné zariadenie? Fotobunky? Azda si myslíš, ţe je

neviditeľný?

- A predsa uţ jeden obraz ukradol. Aj z iných galérií kradne.

Dobre vieš, ţe polícia je bezradná.

Yvonne sa zamyslela.

- Počuj, Róbert, - ozvala sa po chvíli. - Nevedie do galérie

tajný vchod, o ktorom vie iba on? Veď túto časť zámku dala

postaviť Katarína Medicejská, o ktorej je známe, ţe obľubovala

tajné cely, pasce, prepadliská i priechody.

- Predpokladáš, ţe by barón o takom vchode nevedel ? Alebo

môj otec? — pochyboval Róbert.

Náhle hodil okom na hodinky.

- Preboha, meškáme tri sekundy! - zvolal. A stlačil na pulte

červený gombík.

Ţiara troch silných reflektorov osvetlila široko rozliatu rieku.

Ukázal sa strieborný prúd, ktorý sa vnáral pod čierne oblúky

kamennej stavby. Potom sa rozsvietil reflektor na druhej strane

rieky a oţiaril dlhú siluetu galérie. Neskôr tri reflektory

nainštalované v parku vytiahli z tmy veţičky zámku aj dva

padacie mosty.

Vo večernom tichu sa rozliehal tichý, akoby z diaľky

4

prichádzajúci dupot konských kopýt a vŕzganie kolies

neviditeľného koča. Dupot silnel, akoby sa pribliţoval. Potom

sa zvuk zmenil — neviditeľný koč vošiel na padací most.

Dievčaťu stačilo priţmúriť oči, aby si predstavilo, ţe kráľova

favoritka Diana de Poitiers sa práve vracia do svojho sídla.

Alebo ţe sem prichádza František Prvý a Mária Stuartová, ako

to opisujú historické kroniky Francúzska. Alebo nebol by

vznešenejší príchod Karola Deviateho?

Róbert o chvíľu stisne zelený a ţltý gombík a z ampliónov sa

ozve dojímavá melódia. O niečo neskôr sa rozľahnú veselé

hlasy neviditeľných besedníkov. Začne sa kráľovské prijatie,

jedno z najveľkolepejších, aké pamätajú dejiny. Usporiadal ho

tu na zámku Henrich Tretí a stálo ho stotisíc libier. Najkrajšie

dvorné dámy s rozpustenými vlasmi obsluhovali hostí spolu s

dcérami kráľovnej Kataríny Medicejskej...

Veru, kedysi bolo na tom zámku rušno.

Vyzeral čudne, a pritom nádherne. Vystavali ho na mohutných

základoch starého mlyna a na oblúkoch kamenného mosta,

ktorý spájal brehy neveľkej riečky, prítoku Loiry. Za slnečného

letného dňa sa zdalo, ţe táto renesančná stavba prehrádza

široko rozliatu rieku s bielymi plytkými piesčitými ramenami a

zelenými brehmi porastenými tŕstím. Ale strieborný prúd

akoby ju nebral na vedomie - jemne pohládzal kamenné piliere,

s tichým ţblnkaním tiekol pod tmavými oblúkmi mohutnej

galérie, do ktorej cez renesančné okná prenikali slnečné lúče na

mnoţstvo obrazov moderných maliarov: Picassa, Matissa,

Renoira a mnohých ďalších. Zbierka obrazov i nádherná

krajinka, ktorú bolo vidieť z okien starej budovy, vytvárali

spolu čarovný svet, krásu, ktorá uchvacovala a vyráţala dych.

Kedysi Zámok šiestich dám patril rodu Marquisovcov, ktorí na

základoch starého mlyna na pravom brehu rieky vystavali

ponuré zámčisko s veľkou baštou. V roku 1512 premárnili

majetok a zámok predali kráľovskému stráţcovi pokladu

5

Thomasovi Bohierovi, ktorého manţelka Catherine

Brigonnetová si obľúbila toto tiché zákutie. No keďţe mala cit

pre krásu, rozkázala zbúrať starú budovu - z niekdajšieho

zámku zostala iba veľká bašta - a hneď vedľa dala postaviť

krásny zámoček s veţičkami na štyroch rohoch. Po jej smrti sa

zámok stal majetkom francúzskych kráľov. Henrich Druhý ho

venoval prekrásnej Diane de Poitiers. Vďaka nej zámok získal

most cez rieku a peknú veľkú záhradu na pravom brehu.

Keď Henrich Druhý zomrel, Katarína Medicejská vzala zámok

pani de Poitiers zo ţiarlivosti, ţe Diana mala taký vplyv na

kráľa. Ale nenávisť, ktorú cítila voči Diane, nepreniesla na

zámok. Katarína Medicejská obľubovala prepych a mala cit pre

krásu. Na moste vybudovala dvojpodlaţnú galériu, zámok

trocha rozšírila a z Talianska doň zadováţila prepychový

nábytok, sochy a knihy.

Po čase Katarína Medicejská venovala zámok svojej pastorkyni

Ľudovíte Lotrinskej, manţelke Henricha Tretieho. A keď

Henricha počas náboţenských vojen zavraţdil katolícky mních

Jacques Clément, trúchliaca Ľudovíta tu jedenásť rokov - aţ do

smrti - oplakávala svojho manţela. Volali ju Biela dáma alebo

Biela kráľovná, lebo od manţelovej smrti neodloţila smútočný

biely odev. Jej izby, posteľ, pohovka aj kreslá, všetko bolo

bielej farby. Legenda tvrdí, ţe na výročie kráľovej vraţdy sa

Biela dáma zjavuje v oknách zámku.

V nasledujúcich rokoch osud zámku uţ nebol veľmi

zaujímavý, aţ kým ho nedostal správca kráľovského majetku

Dupin. Jeho manţelka madame Dupinová, priateľka umelcov,

viedla známy literárny salón. V zámku sa schádzali a stretávali

vynikajúce osobnosti vtedajšej doby. Veľa času tu strávil Jean

Jacques Rousseau, ktorý bol učiteľom Dupinových synov. Z

tejto rodiny pochádzala Aurora Dupinová, známa ako George

Sandová, priateľka Fryderyka Chopina.

V roku 1864 sa majiteľkou zámku stala madame Pelouzová,

6

ktorá si predsavzala, ţe zreštauruje zubom času zničenú

budovu. Vrátila zámku nádheru, ktorú moţno vidieť aj dnes.

Za svoju krásu zámok vďačí šiestim ţenám, preto ho nazývajú

Zámkom šiestich dám.

Jeho osud bol zviazaný s ich osudmi, jeho múry boli

dôverníkmi ich úsmevov a vzdychov.

Pani Bohierová, Diana de Poitiers, Katarína Medicejská,

Ľudovíta Lotrinská, pani Dupinová aj pani Pelouzová. Kaţdá z

nich bola iná, kaţdá z nich navţdy nechala pečať svojej

osobnosti na výzore tejto stavby. A predsa z toho vznikol

pekný celok, udivujúci a súčasne nádherný.

7

8

- Pozor, Yvonne! - skríkol Róbert. - O pätnásť sekúnd zaţni

reflektor na pravej veţičke.

Dievčina sa prebrala zo snenia. Turistom treba predviesť

efektné zakončenie predstavenia. V údolí Loiry je veľa

krásnych zámkov, päťdesiat z nich má zvláštne osvetlenie

spojené s hudbou. Ak chcú privábiť turistov do Zámku šiestich

dám, ktorý leţí trocha v ústraní, predstavenie musí byť naozaj

nádherné.

Zapla reflektor na pravej veţičke. Potom na ľavej. Prúdy svetla

rozjasnili park aj záhradu Diany de Poitiers, zaliali striebrom

vodu v rieke i v kanáli, ktorý obtekal starý donţon.

Z reproduktorov sa niesli jemné tóny menuetu...

A zrazu...

Hudba prestala hrať. Reproduktory zmĺkli.

Azda sa pokazila zvuková aparatúra ?

Róbert aj Yvonne sa vrhli k magnetofónu. Kotúč s páskou sa

pomaly krútil ďalej. Ale reproduktory mlčali.

- Dočerta! A práve na koniec! - zahromţil Róbert. — Ešte

budú chcieť naspäť vstupné.

V ampliónoch čosi zachrapčalo. Potom sa ozval zvučný hlas:

„Hovorí Fantomas. Pozor, pozor! Hovorí Fantomas! Ak

nedostanem výkupné, o mesiac zmizne Renoirov obraz. Ešte

raz pripomínam: o mesiac zmizne Renoirova Pláţ!" Nastala

chvíľa ticha. A potom, akoby sa nič nebolo stalo, znova sa

ozval menuet.

- Počul si? - Yvonne chytila Róberta za plece.

- Ako som mohol nepočuť? Vyrevoval na celý park.

- Ale kde sa napojil ? Kde len môţe byť ? - horúčkovito

uvaţovala dievčina. - Káble beţia po celom parku. Poďme ho

hľadať! Treba ho chytiť, zavolať políciu! - vykríkla.

Chlapec mykol plecami. A ukázal na kotúče, ktoré sa pomaly

krútili na magnetofóne.

- Je tu.

9

- Kde? - nepochopila.

- Na našej páske s hudbou. Prestrihol ju a vlepil do nej svoju

nahrávku.

- Ako sa mu to podarilo? Veď aparatúra je celý deň zamknutá.

- Neviem, kedy to urobil, - priznával sa chlapec. - Ale myslím

si, ţe sa to stalo pred dvoma hodinami. Pamätáš sa ? Trinásty

reproduktor trocha šumel. Otec zavolal opravára z Tours. Bol

tu pred dvoma hodinami. Amplión opravil a nazrel aj sem, do

aparatúry.

- Nechal si ho tu samého?

- Veď som nemohol vedieť, ţe je to on! Okrem toho, poslal

ma do parku pod reproduktor, aby som sa presvedčil, ţe uţ

nešumí. Vtedy mohol pokojne vlepiť kúsok pásky. Na

ľubovoľnom mieste. Chápeš?

Do miestnosti v donţone vtrhol Róbertov otec, kustód Durant.

- Čo to bolo? Čo to má znamenať? - kričal. - Čo sú to za hlúpe

vtipy?!

Dievčina ukázala na magnetofón.

- To bol hlas zlodeja. Nahral svoje varovanie a prilepil ho na

pásku s hudobným sprievodom.

Kustód podišiel k magnetofónu. Ale páska sa ešte stále

prevíjala na kotúčoch. Predstavenie sa končilo aţ o päť minút.

- Teda tak to je... — zamrlal si pod fúzy.

- Fantomas! - pohŕdavo utrúsila dievčina. - To je naozaj

hlúpe, vybrať si taký pseudonym, však?

Chlapec odporoval:

- On nie je hlupák. Presvedčíš sa o tom, Yvonne. Ak barón

nezaplatí výkupné, naozaj príde o Renoirov obraz.

Kustód vybehol na terasu, aby po skončení predstavenia

poţiadal turistov o prepáčenie za ten čudný hlas, ktorý počuli.

Ale to bolo celkom zbytočné.

- Zlodej sa vám vyhráţa? Fantomas vás vystríha pred

lúpeţou? - pochyboval akýsi tučný Američan. - Nevoďte nás za

10

nos! Predsa poznáme reklamu. Je to váš nový trik na

privabenie turistov, - povedal a vypľul ţuvačku do kanála pod

padacím mostom.

11

Prvá kapitola

Neočakávaná návšteva • Holub, či jastrab? • Kto je Fantomas? • O čudných krádeţiach • Na ceste

do Orleánu • Vo „veľkej záhrade Francúzska" • Kto nás sleduje? • Belasý vrtuľník • Kto bola

Jana z Arcu? • List od Karen a čo z toho vzišlo • Na stope nového dobrodruţstva

V Paríţi, v hoteli du Nord, kde som spal prvú noc po príchode

do Francúzska, mi ráno zaklopal na dvere nejaký muţ.

- Monsieur Thomas ? - spýtal sa, keď som otvoril. Bol to

brunet strednej postavy pripomínajúci holiča z malého mesta.

Mal čierne fúziky ako slávny filmový milovník Clark Gable a

dlhé bokombrady. Ťaţko mu bolo odhadnúť vek: mohol mať

štyridsať, ba aj päťdesiat rokov.

- Áno. Som Tomasz, - slušne som odvetil. - S kým mám tú

česť?

- Vy ste ten pán Tragáčik, ktorý prišiel z Poľska? -ubezpečoval

sa neznámy.

- Tak ma volajú priatelia, — povedal som bez nadšenia. - Ale

nemám rád tú prezývku, lebo znie veľmi detinský. Prepáčte, s

kým mám tú česť?

- Volám sa Gaspard Pigeon, - vystrel ku mne malú pestovanú

ruku. - Som detektívom jednej veľkej poisťovacej agentúry a

tak ako vy musím dnes ísť do zámku baróna de Saint-Gatien.

Ţiaľ, dnes v noci mi v Paríţi ukradli auto. Keď uţ sa mi stala

taká nepríjemnosť, mohol by som vyuţiť príleţitosť a zviezť sa

s vami do Zámku šiestich dám? Volám sa Gaspard Pigeon, -

zopakoval svoje meno a uprene mi hľadel do tváre, akoby

očakával, ţe postrehne na nej ironický úškľabok.

„Gaspard" znamená gašpar. „Pigeon" - holub. Teda ten pán sa

volá Gašpar Holub. Keď vezmeme do úvahy, ţe je povolaním

12

detektív, kadekomu by mohla byť smiešna myšlienka, ţe holub

prenasleduje dravcov zločineckého sveta.

Zdvorilo som mu ukázal na stoličku a dovolil som si vyjadriť

počudovanie:

- Odkiaľ viete, ţe som prišiel, ţe som sa ubytoval v hoteli du

Nord a akú mám prezývku?

Pyšne sa usmial.

- Po prvé, som predsa detektív. Po druhé, o vašom príchode

písali noviny.

Po týchto slovách mi podal akýsi paríţsky plátok s dnešným

dátumom a ukázal na neveľkú noticku nasledujúceho obsahu:

V súvislosti s krádežami obrazov z gaJérie baróna de Saint-

Gaŕien pricestoval včera do Paríža a ubytoval sa v hoteli du

Nord známy poľský odborník na krádeže umeleckých diel,

ktorého prezývajú pán Tragáčik. Do Francúzska došiel na

pozvanie baróna de Saint-Gatien, ktorému sa zlodej vyhráža

krádežou slávneho Renoirovho obrazu Pláž. Podarí sa

poľskému odborníkovi zachrániť baróna pred novou krádežou

a odhaliť zločinca, ktorý vystupuje pod pseudonymom

Fantomas ?

Poisťovacia agentúra, v ktorej barón poistil svoje obrazy,

privolala z Londýna svojho najšikovnejšieho detektíva, pána

Gasparda Pigeona, aby odhalil záhadu krádeže. Celá

záležitosť je o to zaujímavejšia, že zlodej ohlásil krádež

Renoirovho obrazu práve na dnešnú noc. Splní svoju vyhrážku,

keď galériu Zámku šiestich dám budú strážiť dvaja detektívi ?

V nasledujúcom čísle sa čitatelia našich novín dozvedia

najnovšie informácie o vývoji udalostí.

Pozorne som si prečítal noticku a mykol som plecami.

- Nuţ čo, - súhlasil som. - Ako vidieť, novinári sú vynikajúco

informovaní. Vedia aj to, ţe vám ukradli auto ?

13

- Nie. A nechcel by som, aby sa to rozchýrilo. Je to trocha

kompromitujúce. Musím sa vám priznať, ţe som tú krádeţ

neoznámil ani polícii.

- Prečo? — začudoval som sa.

- Auto sa nájde. Zajtra alebo pozajtra bude stáť v niektorej

bočnej paríţskej uličke. Niekomu záleţalo na tom, aby som sa

nedostal včas do zámku.

- Máte nejaké konkrétne podozrenie ?

- Prirodzene. Na parkovisku stálo tridsať áut. Lepších,

krajších, kaţdé z nich sa dalo ukradnúť ľahšie neţ moje. A

predsa zmizol iba môj humber.

- Chápem, - prikývol som. - Domysleli ste si, kto ho ukradol ?

- Jasné! — víťazoslávne sa rozosmial, akoby uţ kládol svoju

malú ruku na plece zlodejovi auta. - Preto sa nám treba

poponáhľať, pane. Musím sa čo najskôr dostať do zámku. Iste

viete, o čo ide, pravda?

- Áno.

- Vás zavolali kvôli tejto záleţitosti aţ z Poľska, - poškrabal

sa za ľavým uchom, rozľútostený, ţe sa celkom nespoľahli

naňho, na slávneho detektíva Gasparda Pigeo-na. — Pracujete

na poľskej polícii?

- Nie. Som zamestnaný na Ministerstve kultúry a umenia. V

oddelení múzeí a ochrany pamiatok. Vzdelaním som historik

umenia.

- Ach, takţe kriminálnymi záleţitosťami sa zaoberáte iba

amatérsky? — očividne sa potešil pán Pigeon.

- Veru tak, - prisvedčil som. — Ale v Poľsku, rovnako ako v

mnohých iných krajinách, je veľa falšovateľov umeleckých

diel, zlodejov pamätihodností, ľudí, ktorí sa zaoberajú

nezákonným obchodom so staroţitnosťami. Niekoľko ráz sa mi

podarilo dostať sa im na stopu a odhaliť ich. Ako znalec

umeleckých diel som spolupracoval s našou bezpečnosťou.

- Teda tak. Chápem, — veľmi spokojne prikývol. — Ale dosť

14

pochybujem, ţe doterajšie skúsenosti vám nejako pomôţu v

tejto záleţitosti. Pokiaľ ide o mňa, milý pane, — pohodlnejšie

sa usadil na stoličke, — mám na svojom konte veľa

dolapených zločincov. Mali by ste vedieť, ţe v súvislosti s

krádeţou v Zámku šiestich dám moja poisťovacia agentúra ma

odvolala aţ z Londýna, kde som sa zaoberal stratou

drahocenných klenotov, ktoré patrili lady Pembrockovej.

Agentúra si uvedomila, ţe nik okrem Pi-geona nerozlúšti túto

novú záhadu. Ako iste viete, za posledné mesiace došlo v

zámkoch na Loire k niekoľkým bezočivým krádeţiam obrazov.

- Viem. V Angers, v Chamborde a v Amboise.

- Ach, vy ste o tom informovaný? - začudoval sa.

- Viem iba to, čo písala francúzska tlač, - vysvetlil som.

- Obrazy z týchto troch zámkov boli poistené v inej,

konkurenčnej poisťovni, takţe ma vôbec nezaujímajú. Ale keď

v Zámku šiestich dám ukradli Cézannov obraz, za ktorý naša

agentúra musí barónovi vyplatiť obrovské odškodné, a na

dovŕšenie zla zlodej sa vyhráţal krádeţou Renoirovho diela,

správa agentúry si to veľmi vzala k srdcu. Ponáhľajme sa teda

do Zámku šiestich dám!

Začal som si baliť veci porozhadzované po hotelovej izbe a pán

Gaspard Pigeon, ktorý si uľavené vydýchol, keď sa dozvedel,

ţe v detektívnom odbore som iba amatérom, sa rozhovoril a

poriadne sa vychvaľoval. Svojím výzorom i správaním mi

čoraz väčšmi pripomínal postavu z kriminálnych románov

Agathy Christie, slávneho detektíva pána Poirota. Ibaţe tamten

nepracoval pre poisťovaciu agentúru.

- Milý pane, - trkotal, - mám priezvisko Holub, ale bez

falošnej skromnosti vám musím povedať, ţe v celej Európe sa

zlodeji umeleckých diel trasú uţ pri zvuku môjho mena. Mal

by som sa volať Jastrab alebo Orol, pretoţe tak ako tieto vtáky

sa neočakávane vrhám na svoju korisť a šikujem ju za mreţe.

Keď budete so mnou spolupracovať, keď sa budete prizerať

15

mojej robote, kadečomu sa priučíte. Tým skôr, ţe záleţitosť,

ktorú mi zverili, je neobyčajne ťaţká. Je za ňou Fantomas.

- Fantomas? - pohŕdavo som mykol plecami. – To znie

smiešne. Ak ma pamäť neklame, Fantomas je literárna postava.

- Z brakovej literatúry, - dodal pán Pigeon. - Vari pred

päťdesiatimi rokmi dvaja francúzski novinári uverejňovali na

pokračovanie poviedku, ktorej hrdinom bol akýsi Fantomas.

Ako ukazuje koreň tohto mena, ide o fantóm čiţe prízrak,

strašidlo, ducha. Fantomas v tej poviedke je človek-prízrak,

ktorý preniká cez múry a steny.

- Videl som filmové spracovanie Fantomasa, — dodal som.

- Áno ? - pozrel na mňa pán Pigeon. - Vo filme z neho urobili

démonického zločinca, pouţívajúceho najmodernejšiu

techniku, majstra v maskovaní. Slovom, človeka sto tvárí.

- A Fantomas zo zámkov na Loire? - spýtal som sa opatrne.

- Bude to iste človek, ktorý okrem pseudonymu a podobnej

metódy nemá s tými postavami nič spoločné. Výhraţné listy

majiteľom galérií podpisuje menom Fantomas a takisto preniká

cez múry stráţenej galérie. Nenechá nijaké stopy, vezme

najcennejší obraz a na jeho miesto zavesí falzifikát. Ale padla

kosa na kameň. Darilo sa mu, kým mal do činenia s inými

detektívmi. Teraz sa do boja s Fantomasom púšťam ja, Pigeon!

Vie, aké nebezpečenstvo mu hrozí, a preto sa tak bojí môjho

príchodu do zámku baróna de Saint-Gatien. Ukradol mi auto?

To nič. Keď sa mu raz dostanem na stopu, uţ ma nič nezastaví!

- vykríkol pán Gaspard.

Jeho zápal akoby prešiel aj na mňa. Chytil som cestovnú tašku

a zvolal som:

- Tak teda poďme! Do toho!

Nepatrím medzi ľudí, ktorí sa nechajú oklamať zdaním. Pán

Pigeon zrejme pochádzal odkiaľsi z juhu Francúzska a ako

väčšina juţanov mal sklony k táraniu a chvastaniu. Ale mohla

to byť aj maska zakrývajúca dôvtip a inteligenciu. Zločinec,

16

ktorý pokladal pána Pigeona za hlúpeho chvastúňa, sa iste

rýchlo dostal za mreţe. Dôleţitá poisťovacia agentúra by

nezamestnávala táraja a nevysielala by ho riešiť taký ťaţký

prípad.

V hotelovej hale chlapec v modrej livreji podal pánu Pigeonovi

cestovnú tašku a balónový plášť. Detektív si zrejme uňho

nechal veci, keď šiel za mnou hore. Vyšli sme pred hotel a

kráčali na blízke parkovisko.

- Čo je to za škatuľa ? - uľavil si poriadne udivený pán

Gaspard, keď som sa pristavil pri svojom vehikli.

Jeho otázka ma nezaskočila. V Paríţi naozaj moţno vidieť

všeličo a Francúz sa nad hocičím nepozastaví, ale v dlhom rade

nádherných áut so svietiacim lakom vyzeral môj tragač

nepochybne ohavné. Pohľad na ten čln kríţený so stanom

mohol vyraziť dych aj tým, ktorí si uţ zvykli na západnú módu

jazdiť veľmi starými autami. Lebo to nebol vrak nejakej starej

značky, ale čudný netvor, akoby nejaká larva vyvaľujúca oči

vypuklých reflektorov. A ten jeho smiešny zrezaný zadok. A

karoséria vyklepaná kladivom ...

Sucho som vysvetlil:

- Toto vozidlo urobil môj strýko, známy vynálezca.

Konštruovanie vehikla bolo jeho koníčkom. Po strýkovej smrti

som ho zdedil. A doteraz mi vynikajúco slúţi.

- To je najdôleţitejšie, - súhlasil pán Pigeon a poškrabal sa za

ľavým uchom.

Ale napriek tomu doň nasadol veľmi nedôverčivo, akoby sa

obával, ţe tá potvora náhle pukne, kýchne alebo vybuchne a

vyhodí nás do vesmíru. Prirodzene, roztrhaných na márne

kúsky.

Po dlhom kľučkovaní a vypytovaní sa na správny smer

uprostred stoviek automobilov, preháňajúcich sa ulicami tohto

nezvyčajne rušného mesta, vyšli sme z Paríţa na cestu do

Orleánu, vzdialeného stošestnásť kilometrov od metropoly

17

Francúzska.

Bol tretí júl, slnečný deň, ale fúkal silný vietor. Z Paríţa sme

vyšli slávnou Orleánskou bránou. Cesta viedla po ľavej strane

údolia Biévre, ktoré sa zvaţuje k známemu peknému mestečku

Bourg-la-Reine. Potom auto vybehlo na nevysokú náhornú

plošinu a zakrátko sme uvideli veţe Montlhéry z trinásteho a

pätnásteho storočia. Keď sme prešli malé údolie Linas, po

pravej strane sa ukázali zalesnené pahorky. A potom zasa

údolie ľOrge. Po oboch stranách cesty, ktorá klesala do

Etréchy, kde je vzácny kostol z trinásteho storočia, boli

malebné stráne.

Na ceste z Paríţa do Orleánu má turista čo obzerať. Tak

napríklad mestečko Étampes sa rozkladá v peknom údolí, kde

pri päte vŕšku ozdobeného starou kráľovskou baštou Guinette z

dvanásteho storočia sa zlievajú rieky Juine a Charlette. Hodno

si tu pozrieť románsky portál v kostole svätého Vasila, aj

nádherný chrám Notre Dáme du Fort z dvanásteho storočia,

ktorého sesťdesiatdvametrova veţa sa vypína nad celým

okolím. Lenţe my sme sa náhlili do zámku baróna de Saint-

Gatien a nikde sme sa nezdrţali, dokonca ani na šálku čiernej

kávy v niektorom moteli či reštaurácii pri ceste.

Tu je náhorná rovina Beauce, nadmieru úrodná, nazývaná

obilnica Paríţa. A potom sa po ľavej strane ukázal na obzore

dlhý tmavý pruh hlbokých Orleánskych borov, ktoré sa

rozkladajú na tridsiatich štyroch tisícoch hektárov. Blízko uţ

bol aj Orleán s rozľahlými predmestiami.

Pán Gaspard Pigeon vedel, ţe som cudzinec, ktorý sa po prvý

raz dostal do týchto končín, a cítil povinnosť zabávať ma

historkami charakterizujúcimi tento kraj. Treba uznať, ţe

rozprávať vedel ţivo a nadšene.

- Pán Tomasz, ideme údolím rieky Loiry, po kraji, ktorý

Francúzi nazývajú „veľkou záhradou Francúzska".

Odkiaľkoľvek by sme sem došli, či od návršia Beauce alebo od

18

úrodnej Berry či od zelenej, zalesnenej Gátine Mance-lle,

obklopia nás vinice, biele domčeky a kvety. No nemyslite si, ţe

je to raj na zemi plný kvetov a ovocia. Sú tu aj divé, drsné

vrchy susediace s údoliami plnými slnka. Ako vravia

podaktorí, okolie Loiry je našuchorený koberec so zlatými

strapcami. A Loira, pán Tomasz, je veľká rieka plná širokých

zákrut. Podľa terénu raz tečie pomaly, raz sa ţenie ako kôň

bodnutý ostrohou. Rieka nesie k moru úrodné nánosy, ktoré

roľníci oddávna vyuţívajú. Premenili mŕtve ramená Loiry na

nádherné záhrady. Tu netreba pluh ani brány, stačí pracovať

rýľom a hrabľami. Pôda je rozdelená na maličké parcely, na

ktorých roľníci dosahujú priam astronomické úrody zeleniny a

ovocia. V okolí Blois rastie vynikajúca špargľa. V Turaine

melóny, rajčiny a kapusta nezvyčajnej chuti. V Andegavaine

broskyne a čerešne. Musíte si pozrieť nádherné ruţové sady a

ovocné škôlky neďaleko Angers a Orleánu. Aj reťaz vŕškov a

pahorkatinu tiahnúcu sa od Blois, kde je záľaha viníc. Majitelia

vinohradov vyuţívajú prírodné jaskyne vo vápencovom pohorí

na skladovanie sudov s vínom. Ach, aký je len nádherný

pohľad na stráne, kde tak pekne rastú vistérie, medzi ktorými

vidieť otvory do vínnych pivníc. Vinári bývajú hneď vedľa

svojho bohatstva, rozšírili si jaskyne a robia si z nich stajne a

vozovne. Preto dostali prezývku „jaskyniari". Vţime imnie je

zima, v lete im nie je horúco. Je to naozaj rozprávkový kraj,

ako napísal básnik Teofil Gautier. Ale najprv vám

porozprávam o tunajších vinách. Urobím to skôr, ako ich sám

ochutnáte, - pri týchto slovách pán Pigeon hlasno cmukol,

akoby uţ cítil na jazyku chuť vína z okolia Blois.

Zrazu však prerušil svoj výklad. Siahol do cestovnej tašky a

vytiahol z nej poľovnícky ďalekohľad.

- Nezdá sa vám, ţe nás niekto sleduje? - spýtal sa. Pozrel som

do spätného zrkadla. Po ceste z Paríţa do Orleánu šlo

mnoţstvo ako hrochy obrovských a vrchom naloţených

19

kamiónov. A desiatky osobných áut. Ale keďţe som nešiel

rýchlejšie ako šesťdesiatkou, všetky autá, veľké i malé, ma

predbiehali a po chvíli sa strácali z dohľadu. Ani jedno z nich

nešlo za mnou tak dlho, aby mohlo vzbudiť podozrenie.

- Nie, pane, nič také som nespozoroval, - odpovedal som,

znova nazrúc do zrkadla.

Cesta za mnou bola v tej chvíli celkom prázdna.

- Dohora! Dohora sa pozrite! — zvolal pán Pigeon. Spustil

okno na dverách a vyklonil sa.

A veru, mal pravdu. Uţ hodnú chvíľu letel za nami malý belasý

vrtuľník. Hneď sa vzďaľoval od cesty a strácal sa nám z očí,

hneď sa k nej zasa pribliţoval, aby sa po chvíli opäť vzdialil.

Nevenoval som mu pozornosť, lebo mi nezišlo na um, ţe vo

Francúzsku lietajú súkromné vrtuľníky a môţu práve tak dobre

ako auto slúţiť na sledovanie vozidla idúceho po ceste.

Keď sa pán Pigeon vyklonil cez okno, belasý vrtuľník bol

práve nad nami. Letel nízko, najviac dvesto metrov nad cestou.

A zrejme z neho spozorovali pána Pigeona, lebo vrtuľník zrazu

začal naberať výšku a potom rýchlo odletel k Orleánskym

borom.

- No vidíte, - víťazoslávne potvrdil pán Pigeon a poškrabal sa

za ľavým uchom. - Sledujú nás.

Musel som priznať, ţe správanie vrtuľníka vyzeralo podozrivo.

Prečo pilotovi prekáţalo, ţe pán Pigeon si ho obzerá? Prečo

zrazu odletel?

- Fantomas nás nespúšťa z očí, - radostne vyhlásil pán Pigeon.

Vedomie, ţe ho sleduje Fantomas, lichotilo jeho

márnomyseľnosti. Začal som si ho trocha doberať:

- Ste si istý, ţe je to Fantomas ? Čo by z toho mal, ţe nás

sleduje? Veď nie je tajomstvom, ţe idete do zámku grófa de

Saint-Gatien. Podľa automapy by sme tam mali byť o dve

hodiny. Načo by mal pri sledovaní spáliť toľko

vysokooktánového benzínu?

20

- Veď práve to. Iste si uvedomujete hroznú situáciu, -

vzdychol pán Gaspard.

- Situácia je hrozná? - spýtal som sa pochybovačné.

- Veziete náklad dynamitu. To znamená mňa, Gaspar-da

Pigeona, - pyšne vypol hruď a pohladkal si fúziky. - Fantomas

urobí všetko, aby ma dnes do zámku nevpustil. Veď ohlásil

krádeţ Renoirovho obrazu. Doteraz ešte obraz neukradol. Ale

dozvedel sa, ţe idem do zámku, tak jeho jedinou šancou je

zadrţať ma niekde na ceste a obraz ukradnúť dnes v noci.

Chápete?

- Začínam tomu rozumieť, - prikývol som.

Tým sa náš rozhovor skončil, lebo sme vošli do ulíc Orleánu.

Keď sme dorazili do centra, neďaleko námestia du Martroi pán

Gaspard poţiadal, aby som auto zaparkoval vedľa chodníka pri

kaviarenskej terase. Poslal ma vypiť si šálku čiernej kávy, lebo

si musel niečo vybaviť v orleánskej filiálke poisťovacej

agentúry.

Kým som si sadol na terasu k stolíku a objednal kávu, prešiel

som sa hore-dolu po námestí a susedných uličkách. Krátka

prechádzka stačila na to, aby som zistil, ţe vOrleá-ne panuje

kult Jany z Arcu, nazývanej Panna Orleánska. Na hlavnom

námestí du Martroi je obrovská socha Denisa Foyatiera,

znázorňujúca túto francúzsku národnú hrdinku na koni. Pred

nádhernou budovou radnice moţno vidieť sochu modliacej sa

Jany z Arcu, vytvorenú na príkaz kňaţnej Márie Orleánskej.

Tretia socha je v neďalekej záhrade: vojak, víťaz z roku 1918,

skladá Jane k nohám vavrín. Štvrtá socha Jany z Arcu je na

okraji obrovského kamenného mosta cez Loiru.

Turistov vodia v tomto meste predovšetkým do zaujímavého

Múzea Jany z Arcu, ktoré je v peknej renesančnej budove, a na

ulicu Tabour, kde sú veľmi staré domy. V jednom z nich,

označenom číslom tridsaťpäť, veľkomoţný pán Jakub Boucher,

pokladník knieţaťa Orleánskeho, prijímal ako hosťa Janu z

21

Arcu.

Francúzski králi povaţovali Orleán za druhé mesto Francúzska

hneď po Paríţi. A tak nečudo, ţe zvesť o oslobodení Orleánu

obliehaného Angličanmi v roku 1429 stala sa pre celé

francúzske kráľovstvo signálom na povstania proti anglickému

vojsku.

Orleán je veľké, pekné, rušné mesto na pravom brehu Loiry.

Má stotisíc obyvateľov.

Sadol som si k stolíku na terase kaviarne, a prizerájúc sa

okoloidúcim, popíjal som silnú kávu. Čakal som na návrat pána

Gasparda Pigeona.

Občas som priţmuroval oči a zrazu ich doširoka otváral, aby

som sa uţ po niekoľký raz uistil, ţe naozaj som v Orleáne a

nesedím za svojím písacím stolom v oddelení múzeí a

pamiatkovej starostlivosti. Pozvanie od baróna prišlo pred

dvoma týţdňami, potom som si začal vybavovať pas. Ale ani

keď som uţ mal pas s vízami v ruke, nemohol som uveriť, ţe

idem do Francúzska, hádam aj preţiť dobrodruţstvo. Mal som

ísť nielen do inej krajiny, ale aj akoby do iného sveta. Bol som

skromným úradníkom Ministerstva kultúry a umenia v štáte, v

ktorom uţ dávno nejestvovali veľké súkromné majetky ani

rodové privilégiá. Múzeá, zámky, galérie umeleckých diel - to

všetko je v mojej vlasti štátnym majetkom a spravujú ho štátne

orgány. Šiel som do krajiny, kde väčšina nádherných palácov a

zámkov je v rukách súkromných majiteľov. V tých zámkoch sú

súkromné galérie s cennými obrazmi starých aj súčasných

majstrov. Budem sa vedieť vţiť do situácie v takom odlišnom

svete ?

Pozvanie od baróna de Saint-Gatien som dostal naraz s listom

od Karen Petersenovej, ktorú čitatelia poznajú z knihy o

hľadaní pokladu templárov. Písala, ţe jej otec, sympatický

hľadač pokladov kapitán Petersen, je priateľom baróna de

Saint-Gatien, majiteľa prekrásneho Zámku šiestich dám.

22

Spriatelili sa počas vojny, ked kapitán Petersen plával v

anglických konvojoch a zachránil ţivot stroskotancovi,

dôstojníkovi francúzskej lode. Bol ním barón de Saint-Gatien.

Karen aj kapitán Petersen niekoľko ráz boli v Zámku šiestich

dám. Počas poslednej návštevy sa dozvedeli o krádeţi

Cézannovho obrazu z barónovej galérie. Krádeţi predchádzal

list ţiadajúci výkupné vo výške desaťtisíc dolárov. Ak barón

nedá výkupné - vyhráţal sa neznámy - príde o Cézannov obraz.

Barón výkupné nezloţil. Po istom čase sa zistilo, ţe Cézannov

obraz z galérie zmizol, presnejšie povedané - namiesto

originálu visela tam jeho kópia. Polícia začala pátranie, ale to

zastalo na mŕtvom bode. Páchateľa krádeţe nechytili.

Prešiel nejaký čas a barón znova dostal list poţadujúci rovnako

vysoké výkupné. Tentoraz išlo o Renoirov obraz. Ak barón

nezaplatí - vyhráţal sa ten istý záhadný neznámy - Renoirov

obraz do jedného mesiaca zmizne z galérie a namiesto

originálu sa barón bude musieť uspokojiť s kópiou.

Keď prišiel druhý výhraţný list, Karen mi napísala a pripojila

pozvanie do Francúzska.

„Rozprávala som barónovi o Tebe, Tomasz," písala Karen,, ,o

Tvojich úspechoch v hľadaní stratených muzeálnych zbierok,

aj o boji s najrôznejšími falšovateľmi a zlodejmi staroţitností.

Barón ma prosil, aby som Ťa pozvala do jeho zámku.

Prirodzene, povaţuj túto cestu za obyčajný výlet do Francúzska

na pozvanie priateľov. Ale vopred viem, ţe táto záleţitosť Ťa

strhne. Príď, prosím Ťa, aspoň vzhľadom na naše priateľstvo.

Prezradím Ti ešte čosi: moţno sa zakrátko stanem členkou

rodiny de Saint-Gatien. Som totiţ zasnúbená s barónovým

synovcom Vincentom, úchvatným maliarom, ktorý má ateliér v

Paríţi na Montmartri. Vincent je ozajstný umelec, hoci si ešte

nezískal slávu. Je dedičom zámku aj barónskeho titulu, ale

nemyslí na strýkove majetky. Ţije veľmi skromne, nechce

zameniť svoj ateliér za nádheru Zámku šiestich dám."

23

Nasledoval podrobný opis všetkých duševných predností

maliara Vincenta, od ktorého čitateľov ušetrím, hoci podľa

Karen ide o veľmi sympatického človeka. Mohol som nesplniť

Kareninu prosbu, keď ma nahovárala na tú cestu, aby získala

ešte väčšie sympatie otcovho priateľa a snúbencovho strýka ?

Úprimne sa priznávam: pozvanie som prijal, lebo ako historika

umenia ma lákala nádhera slávnych zámkov v údolí Loiry.

Prijal som ho aj preto, ţe ma vábilo nové dobrodruţstvo.

24

Druhá kapitola

O syroch z Oliveta madame Pompadour • Na čom jazdí Fantomas? • Čo má vedieť detektív? •

Odmena stotisíc dolárov • List od tajomného „priateľa" • V spustošenej vinici • Niekoľko slov o

chuti vína • Zlodeji áut • Rev osla, alebo volanie o pomoc?

Z Orleánu sme sa cez Kráľovskú ulicu dostali na veľký

kamenný most cez Loiru, postavený v osemnástom storočí.

Odtiaľ som uvidel panorámu mesta s prekrásnou siluetou

gotickej katedrály sv. Kríţa, na ktorej badať stopy rôznych

štýlov, ako nasledovali od trinásteho do osemnásteho storočia.

A po prvý raz v ţivote som uvidel Loiru, rieku oveľa menšiu

neţ Visia. Mala tu dosť široké koryto.

Je to rozmarná rieka. V poslednom storočí štyrmi veľkými

povodňami spustošila údolie, ktorým preteká. Má veľa zákrut,

ktoré vytvárajú malebné zákutia. Francúzi si ju kedysi tak

obľúbili, ţe v jej údolí vybudovali veľa nádherných zámkov.

V minulosti Loira tvorila dôleţitú dopravnú tepnu, plávali po

nej lode aj člny. Dnes dopravnými tepnami sú asfaltové

diaľnice a po Loire plávajú iba rybárske loďky a člny s

turistami.

Po štyroch kilometroch cesty nasleduje mestečko Olivet s

mostom nad neveľkou riečkou Loiret s veľmi priezračnou

vodou. Riečka vyviera neďaleko, v parku Ţriedlového paláca

zo sedemnásteho storočia. Bohatý prameň v blízkosti Loiry

navodil domnienku, ţe Loiret je podzemným prítokom Loiry.

Pri Loirete často vysedúvajú rybári s udicami a miestom ich

obľúbených stretnutí sú dedinské krčmy v peknom mestečku

Olivet, ktoré sa preslávilo výrobou vynikajúcich syrov.

A uţ je tu iné mestečko, či skôr osada Cléry-Saint-André s

25

nádhernou bazilikou Notre Dáme, postavenou v pätnástom

storočí na príkaz Ľudovíta Jedenásteho. Panovník ju dal

vybudovať, aby splnil svätý sľub. V bazilike má svoju hrobku a

na náhrobnom kameni z bieleho mramoru je znázornený ako

postava kľačiaca pred obrazom Madony.

Cesta sa znova skrúca k Loire. Prechádzame cez dlhý,

štyristoštyridsaťmetrový most s dvadsiatimi šiestimi oblúkmi,

ktorý nás priviedol do veľmi starého a pekného mestečka

Beaugency. Pýši sa starým opátstvom, stredovekým zámkom a

Caesarovou veţou z jedenásteho storočia - hrubou štvorcovou

budovou pôvodne z rímskych čias.

Ale nezabúdajme, ţe údolie Loiry je krajinou zámkov. Hneď za

Beaugency je zámok Ménars, postavený v osemnástom storočí

pre markízu de Pompadour, favoritku Ľudovíta Pätnásteho.

Odtiaľ po starej jedenásťkilometrovej aleji obrovských topoľov

moţno dôjsť do prekrásneho zámku Chambord.

My sme sa však pustili priamo a zakrátko sme boli v Blois, v

hospodárskom a priemyslovom centre tohto kraja.

Prešli sme ulicami mesta a dostali sme sa na cestu do Tours.

- Aká škoda, pán Tomasz, - vzdychol si Pigeon, škrab-kajúc sa

za ľavým uchom, - ţe si nestihneme prezrieť slávny zámok v

Blois. V šestnástom storočí bol pre Francúzsko tým, čím sa

neskôr stal Versailles. Na prvom poschodí je kabinet Kataríny

Medicejskej, kde objavili rôzne skrýše na šperky a jedy.

Povráva sa, ţe ešte nie sú odhalené všetky tajomstvá jej

kabinetu. Je to pole pôsobnosti pre historikov umenia. Tu, v

Blois, bol zavraţdený knieţa Henri de Guise. Ale prečo idete

tak pomaly? Nemôţete pridať? Obávam sa, ţe takým tempom

sa dostaneme do Zámku šiestich dám aţ v noci.

Išiel som naozaj veľmi pomaly, sotva štyridsiatkou.

- Veru, veru, - znova vzdychol pán Pigeon, - hneď vidieť, ţe v

detektívnom fachu ste iba amatér.

- Prečo?

26

- Ozajstný detektív musí mať rýchle a bezchybné auto, ak

chce bojovať s Fantomasom. Fantomas je nebezpečný

protivník. Čo keby ste ho museli stíhať? Veď vám to ide sotva

štyridsiatkou. Zrejme ste z Poľska šli strašne dlho. Ako

dostavníkom. Nejde vám taká jazda na nervy?

— Nie. Môţem sa obzerať po okolí.

— Ach tak, - zamrmlal pán Gaspard. — Ja mám hum-ber. Je

to perfektný a rýchly voz.

Nepodarilo sa mi ovládnuť zlosť.

- Vy ste mali humber, pane.

— Ako to — mal? — začudoval sa.

- Veď vám ho ukradli.

- To áno, prirodzene, - súhlasil. - Ale musíte uznať, ţe je to

vynikajúce auto.

— Čo s autom, ktorého uţ niet, - mykol som plecami. - Moţno

teraz na ňom jazdí Fantomas.

- Myslíte si, ţe on jazdí na mojom aute? - rozčuľoval sa pán

Gaspard. - To je darebák! Veru tak, máte pravdu, pán Tomasz.

Všetko je moţné. Dokonca aj to, ţe on sa teraz vyvaľuje v

mojom humberi a ja sa musím drgáľať vo vašom tragači. Ale

za všetko mi zaplatí! Viete, akú cenu vypísala naša poisťovacia

agentúra za odhalenie Fantomasa ? Stotisíc dolárov! Za takú

sumičku by som si mohol kúpiť pekný domček na juhu

Francúzska a pestovať ruţe. To je môj sen.

- Stotisíc dolárov! - vyhŕklo zo mňa.

— To vôbec nie je veľa. Viete, aké škody spôsobil Fantomas

iným poisťovniam? Šafári uţ tri roky. Tu na okolí. Začalo sa to

zámkom v Amboise. Ţiadal výkupné za Memlingov obraz, a

keď mu nezaplatili, v galérii sa namiesto originálu našla kópia.

A pritom v Amboise je elektronické poplašné zariadenie a

galériu stráţia vo dne v noci. Po vlámaní nebolo ani stopy.

Potom sa to isté stalo v starom rytierskom zámku v Angers.

Ukradol Carava-ggiov obraz a tieţ nechal kópiu. K tretej

27

krádeţi došlo v zámku Chambord, kde sa zistilo, ţe originál

Watteauovho obrazu je falzifikát. A napokon v Zámku šiestich

dám... Všetky galérie sú dokonale stráţené. Nikde sa nenašli

stopy po vlámaní. A vţdy to isté: najprv ţiadosť o výkupné,

potom po istom čase sa zistí zámena originálu za falzifikát.

Je to satan, nie človek! Ako duch, ako prízrak preniká cez

múry, aby ukradol originál a nahradil ho kópiou. A hoci od

okamihu, keď poţiada o výkupné, pozornosť stráţcov je stokrát

väčšia, podarí sa mu dostať sa cez steny a spáchať krádeţ. Je to

génius zla! — zanietene zvolal pán Gaspard.

Usmial som sa. Vedel som pochopiť jeho obdiv k Fanto-

masovi, obdiv hraničiaci takmer so zboţňovaním. Poľovníci

telom i dušou vţdy nadšene a s obdivom rozprávajú o zverine,

ktorú ťaţko uloviť. Napokon, vyzdvihujúc neobyčajné

vlastnosti našich protivníkov, súčasne vyzdvihujeme aj seba.

Prichádzali sme do Amboise, mestečka s deväťtisíc obyvateľmi

a ohromnou pevnosťou, ktorej silueta vystupovala na ľavom

brehu Loiry. Ten obrovský hrad dal postaviť Karol ôsmy,

rezidenciu tu mal Ľudovít Jedenásty. Len čo som hodil okom

na to hradisko, dobehol nás motocyklista s mohutnou prilbou

na hlave.

Keď nás predbiehal, pokýval rukou na znamenie, aby som

zastavil.

- Ste monsieur Thomas ? - spýtal sa, nevypnúc motor.

- Áno, - odvetil som začudovaný.

Bez slova mi podal obálku s listom, a nečakajúc na naše

otázky, prudko vyrazil a stratil sa v uliciach mestečka. List

napísaný na stroji obsahoval niekoľko viet:

V súvislosti s poslaním, ktoré máte splniť v Zámku šiestich

dám, rád by som Vám poskytol niekoľko cenných informácií.

Prosím, odbočte za Amboise na cestu číslo GC-31. Po

niekoľkých kilometroch uvidíte na pravej strane vŕšok so

28

zanedbanou vinicou. Tam na Vás budem čakať.

Priateľ

- Čo je to za list? — zaujímal sa pán Pigeon a podozrievavo

mykal fúzikmi. V tom okamihu som si všimol, ţe ľavá strana

fúzov pána Gasparda čudne ovisla. Od prekvapenia som

onemel. A on, zarazený mojím pohľadom, dotkol sa prstami

fúzov, zaţmurkal a potom sa rozosmial:

- Odlepil sa mi ľavý fúz, však? Čudujete sa, pravda? Pri týchto

slovách siahol do vrecka, vybral z neho tubu s lepom, natrel

fúzik a starostlivo si ho prilepil.

- Ţiaľ, musím sa maskovať, - povedal so vzdychom a

poškrabal sa za ľavým uchom. — Azda ste si nemysleli, ţe sa

mi páčia také idiotské holičské fúziky? Nosím ich z nutnosti.

Aby som pomýlil Fantomasa.

Aký bol ten Pigeon smiešny! Naozaj predpokladal, ţe otupí

Fantomasovu pozornosť, keď si nalepí fúzy? Dlhú chvíľu som

sa mu prizeral a bavil som sa.

- Čo na mňa tak zízate? - nahneval sa napokon. - Zrejme si

myslíte, ţe aj šticu mám falošnú. Veru áno. Nosím parochňu.

Čiernu parochňu. V skutočnosti som blondín, ba dokonca

albín.

Nevedel som: hovorí váţne, alebo si ma doberá? Siahol som do

vrecka na dverách a vytiahol som mapu.

- Odbočíme na cestu číslo tridsaťjeden, — oznámil som

Pigeonovi. - Mám schôdzku v starom vinohrade.

- Ale čo? Veď je to Fantomasova pasca! - zvolal pán Gaspard.

— Hádam ta nechcete ísť? Len poďme priamo do zámku! A

prosím vás, ukáţte mi ten list.

Poslušne som podal list Pigeonovi. Tajomný „priateľ" neţiadal

diskrétnosť. A okrem toho, keď uţ Pigeon sedel v mojom

vehikli a viezol sa do Zámku šiestich dám, nemohol som sa ho

nijako zbaviť na čas stretnutia v starej vinici.

29

- Zaujímavé! - zahundral, keď sa oboznámil s obsahom listu.

— Moţno je to Fantomasova pasca, ale moţno vám naozaj

niekto chce poskytnúť nejaké zaujímavé informácie.

Mykol som plecami.

- Nemáme na výber. Treba to risknúť a ísť na schôdzku. Iste sa

tým trocha oneskorí náš príchod do Zámku šiestich dám, ale

sme uţ neďaleko, o hodinu aj tak budeme v zámku.

Vyšli sme z mestečka. Našiel som cestu číslo tridsaťjeden a po

chvíli sme uţ šli po nej a obzerali si okolité vŕšky.

Ako som uţ spomínal, od Blois sa tiahne reťaz nevysokých

vápencových pahorkov plných jaskýň a priepastí.

Bolo poludnie, svietilo slnko. V zlatej ţiare sa na stranách

kúpali zelené vinice. Tu i tam na strmších svahoch rástli

prekrásne vistérie, medzi ktorými sa černeli vchody do jaskýň.

Vinári skladovali v jaskyniach sudy s vínom a občas tam mali

aj stajne, chlievy, dokonca aj obytné miestnosti. Niektoré

jaskyne mali dvere aj okná. Zo zelene vinohradov kde-tu trčali

komíny, z ktorých sa dymilo. Iste si vinohradníci chystali obed.

- Asi to bude tam, - ukázal som na návršie po pravej strane.

Najskôr som zbadal polozborený komín, ktorý trčal zo svahu

vŕšku. Na stráni bola vínna réva redšia, asi ju spustošil ľadovec

alebo nejaká choroba. Napokon, moţno je tu pôda

kamenistejšia a neúrodnejšia neţ inde. Neďaleko zboreného

komína zíval čierny otvor do jaskyne, ktorá kedysi zrejme bola

obývaná, lebo ešte zostali veraje dverí.

Zastavil som na okraji cesty. K jaskyni bolo asi tristo metrov

chôdze hore dosť príkrym svahom.

- Pôjdete so mnou? — spýtal som sa pána Gasparda, hoci som

vôbec netúţil po jeho prítomnosti.

- Prirodzene. Ved vás musím obrániť, ak je to pasca, -

odpovedal.

Keď vystúpil z vehikla, zamkol som dvere a prvý som vykročil

hore starým kamenitým chodníkom, ktorý som objavil. Pri

30

chôdzi som sa pozorne obzeral na všetky strany.

Okolie bolo pekné, ale vyzeralo pusté. Bola páľava a v takom

čase tunajší ľudia zrejme dávajú prednosť svojim chladným

jaskyniam pred prechádzkami na horúcom slnku. Jediný zvuk,

ktorý mi prichádzal do uší, bol štrkot bielych vápencových

kameňov pod mojimi nohami a hlasné dupanie podkutých

topánok pána Gasparda, ktorý sa vliekol tri kroky za mnou. Z

času na čas si vreckovkou utieral spotené čelo, čo svedčilo o

tom, ţe detektív nemá kondíciu a dozaista neobľubuje pochod

na ostrom slnku.

- Počkáme tu ? - navrhol som pred vchodom do tmavej

jaskyne. - Zdá sa mi, ţe tajomný „priateľ" ešte neprišiel.

- Ani nepríde, - zahundral pán Pigeon a nepokojne sa

rozhliadal na všetky strany. - Vravím vám, ţe je to pasca.

Okolie vyzeralo pokojne, priam idylicky. Čisté, blankytné nebo

nad hlavami a poletujúci kŕdeľ bielych holubov. Niţšie sýta

zeleň viníc a v diaľke belejúce sa múry domčekov postavených

z bridlíc. A ticho. Také ticho, aţ v ušiach zvonilo. Akoby to

ľahučké zvonenie vyvolávali potoky slnka tečúce na zem.

- Je tu veľmi horúco, - vyhlásil pán Pigeon a utieral si spotené

čelo. - V jaskyni bude chladnejšie.

A pobral sa do jaskyne, z ktorej vanula stuchlina. Šiel som

hneď za detektívom a ocitol som sa v predsieni obrovskej

pivnice zahalenej do šera. Steny boli vyhladené rukou, po zemi

sa váľali dolámané dosky a vechte hnijúcej slamy, v ktorej sa

naháňali myši.

Ale bolo tu chladno, a preto príjemne. Pán Gaspard našiel v

kúte práchnivejúci súdok od vína a sadol si naň.

- Zapálite si? — ponúkol mi škatuľku gauloisiek.

- Sú to veľmi dobré cigarety, - poznamenal som a jednu som si

vzal. - U nás v Poľsku máme podobné. Volajú sa extra silné.

Keď nemám chuť na fajku, vţdy siahnem po nich.

31

32

- Veru tak, gauloisky sú vynikajúce cigarety, - potvrdil pán

Pigeon.

Ale mal som dojem, ţe dym gauloisky vypustil z úst s veľkou

nechuťou. Azda fajčil nejaké iné?

- Och, čo by som teraz dal za pohárik vínka, ktoré kedysi bolo

v tomto súdočku, — zaťukal prstom na súdok a nahlas mľaskol

jazykom. - Viete, aké vína sa pestujú v tomto kraji? Uţ slávny

Rabelaiš sa nadchýnal tunajším septembrovým burčiakom.

Umenie strihať révu, aby priniesla lepšiu úrodu, vraj zaviedli

mnísi z Marmoutier za čias svätého Martina. A podľa povesti

to bolo takto: Jedného dňa ušli osly z pastviska do vinice a

poţrali lístie a výhonky révy. Mnísi sa domnievali, ţe vinica je

zničená, a nechali ju svojmu osudu. Ale aké bolo ich

prekvapenie, keď sa v nej na druhý rok urodilo nádherné

hrozno! A odvtedy sa traduje strihanie mladej révy. Najlepšie

druhy moţno nájsť na pahorkoch pod Vauvray a Mont-louis,

kde ich nazývajú „pineaux". Iný druh, pochádzajúci z okolia

Bourgueil a Chinon, sa nazýva „breton" a je známy špecifickou

malinovou arómou. Dobré mladé víno, ktoré Anatol France

ospevuje ústami Coignarda, sa vyznačuje peknou farbou, vonia

révou a neuškodí tým, ktorí sa často pozerajú na dno pohára.

V tom okamihu pán Pigeon znova nahlas zamľaskal jazykom,

akoby na ňom cítil aromatickú malinovú chuť vína z okolia

Chinon.

- Nepijem alkohol, — povedal som. Opovrţlivo pokrútil

hlavou.

- Ste skaut? - vyzvedal. A dodal: - Ten „priateľ" akosi

neprichádza. Porozhliadajme sa po jaskyni, - navrhol,

škrabkajúc sa za ľavým uchom. - Boli ste uţ niekedy v takej

diere? Podzemné chodby sa ťahajú aj stovky metrov. A bývajú

plné sudov.

Urobil pár krokov do hĺbky chodby, ale v prítmí sa potkol o

nejakú dosku a vzdal sa. Bez baterky alebo sviečky sa nedalo

33

ísť do podzemia.

Zrazu som sa strhol. Hlasný ryk preťal ticho a jeho ozvena sa

rozľahlá po jaskyni. Zopakovalo sa to niekoľko ráz. Mohlo sa

zdať, ţe na ceste pri našom vŕšku stojí nejaký hrozný netvor, a

keď zistil, ţe mu do jaskyne vtrhli nezvaní hostia, zlostným

ryčaním sa usiluje vyhnať ich stade.

- Čo je to ? - prekvapil sa pán Pigeon. Vybehli sme z jaskyne

na ostré slnko.

- Nič zvláštne. Iba moje auto. Ktosi sa chce doň dostať! -

zvolal som a rozbehol som sa dolu stranou. Za mnou, smiešne

poskakujúc, trielil pán Gaspard.

Cestu mi clonili stromy. Svoj vehikel som uvidel, aţ keď som

bol v polovici vŕšku.

Klaksón jednostaj zavýjal a pri aute sa motali dvaja muţi v

motocyklových prilbách. Bolo jasné, ţe sa usilujú otvoriť dvere

a naštartovať motor. Ryk sirény ich zaskočil, a tak sa pokúšali

nájsť poplašný mechanizmus a vypnúť ho.

Zrazu ma jeden z nich zbadal. Drgol do pleca druhého zlodeja

a obidvaja bleskové naskočili na motocykel, ktorý — ako som

si aţ teraz všimol — stál pred autom. Motorka bola po celý čas

naštartovaná, aby mohli kedykoľvek ujsť.

Len čo sa prestali babrať v zámku dvier, siréna na mojom aute

zmĺkla. Vehikel stál na ceste tichý a nemý, akoby sa nič nebolo

dialo.

Poriadna ohava, uznanlivo som si pomyslel o svojom aute. A

potom som si s ešte väčšími sympatiami spomenul na svojho

strýka Gromillu, ktorý ho zreparoval a namontoval doň fúru

všelijakých mechanizmov.

Zbehol som dolu a po dlhšej chvíli sa zjavil na ceste aj pán

Gaspard. Beţal pomalšie neţ ja, preto nemohol vidieť chlapov,

ktorí sa motali okolo môjho vozidla. Začul iba vrčanie

motocykla, keď ostošesť uháňali preč.

- Čo sa stalo ? - spýtal sa zadychčaný a spotený. - Prečo ste

34

leteli ako zmyslov zbavený? Len-len ţe som dušu nevypustil.

Myslel som si, ţe sa stalo čosi strašné.

- Pokúšali sa ukradnúť mi auto, — vysvetlil som.

- Čo to vymýšľate! Veď tu nik nie je!

- Dvaja motocyklisti. Nepočuli ste vrčanie ich motorky? Ušli,

keď ma vehikel začal volať na pomoc.

Pán Pigeon si zhlboka vydýchol. Potom si vreckovkou

starostlivo vyutieral spotené telo.

- Nemáte náhodou úpal? — spýtal sa slušne. — Hádam mi

nechcete nahovoriť, ţe to zavýjalo vaše auto ? Jasne som

predsa počul rev osla.

- To bol klaksón môjho vehikla.

- Ne-u-ve-ri-teľ-né. Azda pod kapotou drţíte osla? Veď

hádam rozoznám rev osla od klaksónu!

- Môj zvukový signál moţno neznie najkrajšie, - pripúšťal

som, - ale je veľmi prenikavý.

- Chápem, - pokýval hlavou, - a som ochotný tomu uveriť. Ale

azda mi nechcete navravieť, ţe váš vehikel volal o pomoc. Uţ

som videl všelijaké veci a zdá sa mi aj pravdepodobné, ţe

niekto si pod kapotou auta drţí osla.

Ale aby mal ešte k tomu aj stráţneho psa, ktorý v kritickej

chvíli hryzie oslovi chvost a prikazuje mu hlasno ryčať, to uţ

neuverím, milý pane.

Vybral som z vrecka noţík, otvoril som ho a podal pánu

Pigeonovi.

- Prosím, skúste vloţiť čepeľ noţíka do zámku dverí na mojom

aute.

- Načo?

- Predstavte si, ţe ste zlodej, ktorý ho chce ukradnúť. Detektív

vzal noţík a strčil ho do zámku. Siréna hneď zavyla tak

prenikavo, ţe pán Pigeon odskočil ako obarený.

- Preboha! Vraveli ste pravdu. To je nejaký pekelný stroj!

Človek môţe dostať infarkt, keď to tak znenazdajky zavyje.

35

Konečne ma odškodnil za výsmech, ktorým častoval môj

vehikel.

- Moţno sa moje auto zdá pomalé, — povedal som, — ale

nemoţno ho ukradnúť. Vaším autom teraz jazdí Fantomas a na

mojom dôjdeme do zámku.

Pán Pigeon si prstom poklepal po čele.

- Veru, uţ chápem. Predsa som mal pravdu: bola to pasca. Ten

list nás mal zvábiť do jaskyne, aby vám Fantomas mohol

potiahnuť auto. A urobiť z nás chodcov.

O tejto myšlienke som dosť pochyboval.

- Bláznivý nápad! Do zámku máme najviac tridsať

kilometrov. Ak berieme do úvahy, ţe sme vo Francúzsku, a nie

na púšti, aj tak by sme do večera boli v cieli. Autostopom by

sme sa dostali do najbliţšieho mestečka, a tam si predsa

môţeme vziať taxík.

- Máte pravdu, - súhlasil Pigeon a poškrabal sa za ľavým

uchom. - Lenţe prečo potom podľa vašej mienky ukradli môj

humber a pokúšali sa ukradnúť aj vaše vozidlo ?

- Neviem, — odvetil som úprimne, - ale domnievam sa, ţe

onedlho to budem vedieť.

36

Tretia kapitola

História Zámku šiestich dám • Dievčina Yvonne • Čudná prehadzovačka • Tajomstvo barónovej

dielne • Strašná dáma, čiţe o rýchlom aute • Siedma dáma zámku • O falšovateľoch

umeleckých diel a o falzifikátoch

Le Chäteau de Six Dames je jeden z desiatok zámkov, ktoré sú

ako perličky navlečené na striebornej stuţke Loiry a jej

prítokoch Cher, Indre a Vienne. Vybudovali ich pyšní baróni a

knieţatá, ktorí sa stavali na odpor kráľovskej moci a vytvárali

na svojich územiach nezávislé statiky. Budovali ich aj králi,

keď sa im podarilo - niekedy len na veľmi krátky čas - skrotiť

bohatých vazalov. Zámky a latifundiá okolo nich boli oporou

všetkým, ktorí hrdo a vysoko nosili hlavy v rytierskych

prilbách.

Údolie Loiry je stará a na historické tradície bohatá krajina.

Práve tu usadené galské kmene ako prvé povstali proti

Caesarovým légiám. Potom veľmi skoro, uţ v treťom storočí,

zásluhou legendárneho svätého Gatiena a neskôr svätého

Martina sa sem dostalo kresťanstvo. Hrobku svätého Martina v

Tours uţ vo štvrtom storočí uznali za národnú svätyňu dynastie

Merovejovcov. Takmer dve storočia na tento kraj útočili

barbari. Biskup Saint-Aignan zadrţal Hunov pred Orleánom. A

o dvesto rokov neskôr, v roku 732, Karol Martel zabránil

Saracenom prekročiť Loiru. Po sto rokoch sem vtrhli Normani

a vyrabovali celý kraj. Zničili aj hrobku svätého Martina. Aţ

Róbert Silný, gróf z Blois a Tours, urobil koniec ich útokom a

lúpeţiam.

Ale slabosť vlády ostatných Karolovcov posilnila feudálnych

veľmoţov. Provincie pri Loire — Turaine a Andegavaine - sa

stali samostatnými štátikmi, v ktorých francúzsky monarcha

37

nemal veľké slovo. Bola to doba mocných barónov, ktorí mali

vlastné vojsko a niekedy aj vlastné mincovne. Vtedy na

početných vŕškoch ako huby po daţdi začali vyrastať zámky,

zámočky a obranné veţe, v ktorých feudálni páni nachádzali

ochranu v bojoch proti monarchovi aj proti sebe navzájom,

lebo jednostaj boli vo sváre. Baróni z Blois mali úhlavných

nepriateľov v andegavain-ských grófoch, medzi ktorými bol

najslávnejší Fulco Nero. Po dlhšom čase sa mu podarilo získať

časť územia barónov z Blois a jeho syn, rovnaký hrabivec ako

otec, sa usídlil vo Vendôme a zabral grófstvo Tours.

Dynastiu Plantagenetovcov zaloţil Gottfried Plantage-net, gróf

kraja Andegavaine. V roku 1154 jeden z andega-vainských

vládcov zasadol na anglický trón ako Henrich Druhý a vládol

štátu, ktorý sa rozprestieral od severného Škótska aţ po

Pyreneje. Ale Plantagenetovci bojovali medzi sebou, preto boli

porazení. Filip August vzal Jánovi Bezzemkovi všetky

provincie a kraj okolo Loiry vrátil francúzskemu kráľovstvu.

Král' Ľudovít Deviaty odovzdal vládu nad údolím Loiry

svojmu bratovi Karolovi Andegavainskému. Ale Karol i jeho

potomci boli veľmi zaujatí dobývaním Neapolského kráľovstva

a nestarali sa o svoje majetky. V historickej tradícii pretrvala

dobrá mienka len o poslednom andega-vainskom knieţati,

milovníkovi umenia zvanom Dobré knieţa René.

Po skončení storočnej vojny anglickí vládcovia z rodu

Lancaster, ktorí si stále robili nároky na francúzske oblasti,

ovládli polovicu krajiny. Podľa zmluvy uzavretej v Troyes

kráľom Anglicka a Francúzska sa stal maloletý Henrich Šiesty

Lancaster a vládu nad Francúzskom zverili anglickému

knieţaťu Jánovi Bedfordovi. V tom čase syn francúzskeho

kráľa-blázna Karola Šiesteho, následník trónu Karol Siedmy,

viedol v Bourges záhaľčivý ţivot a sám pochyboval o svojich

právach na francúzsky trón.

Vtedy sa na historickej aréne zjavila dievčina Jana z Arcu,

38

dcéra bohatého sedliaka. Keď uverili v jej sväté poslanie,

podnietila bojový zápal vo vojsku Karola Siedmeho, ktorému

tým umoţnila zmocniť sa francúzskej koruny. Nečudo, ţe po

mučeníckej smrti Panny Orleánskej Karol Siedmy pestoval jej

kult a vyhlásil ju za svätú.

Karol Siedmy - rovnako ako iní Valeziáni - si obľúbil krajinu

okolo Loiry. Predovšetkým Valeziánom vďačí tento kraj za

najkrajšie a najväčšie zámky. Ale časom sa charakter týchto

budov začal meniť. Mohutné donţony, ktoré kedysi feudálni

páni stavali ako obranné bašty — prevaţne štvorboké, neskôr

aj okrúhle — ustúpili zámkom zo svetlého kameňa alebo z

ruţovej tehly. Ešte neskôr sa prejavil na štýle postavených

zámkov výrazný taliansky vplyv — dôkaz veľkého záujmu

Valeziánov o Taliansko.

Neskôr sa zámky prestali budovať na vŕškoch, lebo stratili

obranný charakter. Stavali ich v tienistých údoliach, pri

riekach, v ktorých sa odráţali zámocké veţe a veţičky. V

sedemnástom a osemnástom storočí sa zrodilo chápanie zámku

ako paláca, kde bohatí prebývali iba z kratochvíle.

Práve takým zámočkom bol Le Chäteau de Six Dames, do

ktorého som prišiel s pánom Pigeonom. Z pôvodného

obranného charakteru stavby zostal iba mohutný donţon,

obkľúčený terasou s lavičkami pre turistov. Na terasu sa

vchádzalo cez padací most, ktorý preklenul kanál spojený s

riekou. Z terasy viedol druhý padací most do zámku

okrášleného veţičkami a pribudovanou dvojpodlaţnou galériou

na moste cez rieku. Zámok sa nachádzal uprostred veľkého

parku a dvoch nádherných záhrad — Kataríny Medicejskej a

Diany de Poitiers.

Kastelán otvoril bránu a vošli sme do parku, na obrovskú

platanovú aleju. Po päťsto metroch sme došli k prvému

padaciemu mostu. Vedľa bolo parkovisko a dlhá voziaren

premenená na garáţe.

39

Nechal som auto na parkovisku a vošli sme do zámku. Najprv

sme vstúpili do vysokej siene, z ktorej viedli dokorán otvorené

dvojité dvere do obrovskej haly, kde na jednej stene bol veľký

zdobený kozub z čierneho mramoru a na druhej jednoduché

mramorové schody na galériu, ktorá vrúbila halu vo výške

prvého poschodia. Okná s farebnými vitráţami prepúšťali len

málo svetla, preto v hale boli celý deň zaţaté štyri stojaté

lampy.

Blízko kozuba pokrýval kamennú dláţku hrubý mäkký

koberec. Stálo tu niekoľko hlbokých kresiel a nízky okrúhly

stôl s nádherným svietnikom z kovaného ţeleza.

Pod schodmi sa skrývali akési dvere. Znenazdajky z nich vyšla

štrnásťročná dievčina, nezvyčajne vysoká a hrozne chudá, s

dlhými, veľmi tenkými nohami, v červenom svetríku, čiernej

vetrovke a bielych ponoţkách. Mala bledú pokoţku, veľké

belasé oči a dlhé svetlé vlasy spletené do dvoch vrkočov.

- Volám sa Yvonne, - podala mi ruku. - Mám tú česť zoznámiť

sa s monsieur la Bagnolette ?

Zamračil som sa.

- Tak ma prezývajú priatelia, - povedal som. - Ale nemám rád

tú prezývku, lebo sa mi vidí detinská. Volám sa Tomasz. Chcel

by som hovoriť s barónom de Saint-Gatien.

- Strýko hneď príde. Uţ ho infomovali o vašom príchode, —

odvetila nezvyčajne chudá slečinka. — A pokiaľ ide o vašu

prezývku, veľmi sa mi páči. Čudujem sa, ţe ju nemáte rád.

Potom podala ruku pánu Pigeonovi.

- Vy ste ten slávny detektív poisťovacej agentúry ? -overovala

si.

- Prirodzene, mademoiselle, - zahundral pán Pigeon a

poškrabal sa za ľavým uchom. Zrejme nikdy nebral váţne také

la bagnole (francúzky) - staré vyslúţené auto, tragač, vrak. Monsieur la .

Bagnolette (vyslov: mösjö la baňolet) - pán Tragáčik

40

mladé slečinky a dozaista ani nevedel, ako sa k nim správať: či

ako k deťom, alebo ako k dospelým.

Medzitým dievčina vzala inkrustovanú škatuľu s cigarami,

ktorá stála na kozube.

- Zafajčíte si, páni? - spýtala sa a slušne urobila pukerlík

paličkovitými nohami.

- Mám radšej cigarety, — poznamenal pán Gaspard.

- Alebo si dáte kalíšok sherry? - navrhla dievčina.

Z výklenku v stene vybrala tácku s bruchatou fľašou a

kalíškami.

Pán Gaspard sa hneď chopil iniciatívy a začal nalievať sherry

do pohárikov.

- Prepáčte, ja nepijem, — upozornila ho slečna, keď videla, ţe

sa chystá naliať aj do tretieho pohárika.

Po chvíli trocha priţmúrila oči a zopakovala:

- Teda vy ste detektív...

- Áno, - mľaskol jazykom pán Gaspard. - Podľa čoho si to

zistila, milé dieťa?

- Lebo máte umelé fúzy, - vysvetlila dievčina.

- Ach tak! Znova sa odlepili, - Pigeon sa dotkol svojich

nešťastných fúzov a silnejšie ich pritisol prstami na miesto nad

hornou perou.

- Vie niekto z vás opraviť prehadzovačku? — neočakávane sa

opýtala dievčina.

Mlčali sme, veľmi nás zaskočila.

- Prehadzovačku? - roztrţito zopakoval pán Gaspard. - A čo je

to prehadzovačka ?

- Prehadzovačka na bicykli. Na mojom bicykli, —

vysvetľovala. - Všelikto sa uţ pokúšal pomôcť mi, ale

prehadzovačka hapruje ďalej tak ako predtým. Prepáčte, ţe vás

obťaţujem, ale vţdy keď niekto príde k strýkovi, oţíva vo mne

nádej, ţe mi azda opraví prehadzovačku.

- Nikdy som prehadzovačku nevidel, - zahundral pán Gaspard.

41

- Vy ste nejazdili na bicykli? - začudovala sa dievčina.

- Mám humberaT - vystatovačne odvetil pán Gaspard.

- Nenávidím autá, - vyhlásila dievčina. - Pohŕdam autami.

Uznávam iba bicykle. A vy ? - zrazu sa obrátila ku mne.

Odpovedal som diplomaticky:

- Pán Pigeon pochybuje, ţe to, na čom jazdím, moţno nazvať

autom. Skôr to vyzerá na kríţenca člna a šijacieho stroja.

- Videla som, - rozosmiala sa Yvonne. - Pozerala som sa, keď

ste prichádzali. To auto ste si zostrojili sám?

Prepáčte mi úprimnosť, ale môj priate! Róbert, keď vás v ňom

uvidel, vyhlásil: „Aha, prichádza ďalší, čo má fištrón s

prehadzovačkou." Rozosmial som sa. Ale pán Gaspard sa

zatváril urazene.

- Prepáčte, ale čo znamená mať fištrón s prehadzovačkou?

- Aha, vy neviete, čo je prehadzovačka, - pokývala hlavou

dievčina. - Prehadzovačka na bicykli je taký mechanizmus,

ktorý prehadzuje reťaz z menších koliesok na väčšie a opačne.

Takto moţno ísť rýchlejšie alebo pomalšie, aj keď pedálmi

krútite rovnako.

- A mať fištrón s prehadzovačkou? - vyzvedal sa namosúrený

pán Gaspard a poškrabal sa za ľavým uchom.

- To znamená byť čudákom. Takým čudákom, ktorého

čudáctva sa zväčšujú podľa situácie, - vysvetlila dievčina.

- Ale povedali ste, ţe prišiel ďalší s tou... no... s

prehadzovačkou, - jachtal pán Gaspard. - Azda ste mali na

mysli mňa ?

- Fúzy, — povedala dievčina.

- Čo fúzy? - znepokojil sa pán Gaspard.

- Odlepujú sa vám, - upozorňovala ho.

Pán Gaspard sa prstami dotkol fúzov a zistil, ţe dosť drţia.

- Klamete. Sú dobre prilepené, - povedal a urazene sa

zamračil.

42

43

Ten absurdný rozhovor by bol trval ešte neviemako dlho, ale

po veľkých schodoch k nám pomaly schádzal vysoký

päťdesiatročný muţ.,Domyslel som si, ţe je to barón Raoul de

Saint-Gatien.

Správal sa jednoducho. Tvár mal opálenú, hnedú, sivé vlasy

hladko pričesané. Ale prekvapujúce bolo jeho oblečenie -

barón prišiel v montérkach s fľakmi od oleja.

- Prepáčte mi toto oblečenie, — utrúsil, — idem priamo z

dielne.

Pán Gaspard prejavil detektívnu zvedavosť.

- Na čom pracujete? - spýtal sa, podávajúc barónovi ruku.

Aristokrat v montérkach sa dostal do rozpakov. Neisto

zakašlal:

- Hm, naozaj, na čom vlastne pracujem? — A zdalo sa mi, ţe

jeho prosebný pohľad spočinul na dievčine.

Tá bez rozpakov vyhlásila:

- Strýko vyrába zlato.

- Ale nie, nie, — rýchlo odporoval barón. — Yvonne rada

ţartuje. Prirodzene, mám dielňu a robím v nej to i ono, ale

zlato naozaj nie.

Dievčina bolestne vzdychla.

- Škoda, ţe sa strýko nepokúša vyrobiť zlato alebo nefalšuje

peniaze. Tak by sa nám zišlo pár frankov!

- Yvonne, prosím ťa, nechaj tie vtipy, — barón sa usiloval o

prísny tón, ale vôbec sa mu to nedarilo. Zdá sa, ţe tá slečna

celkom ovládla jeho srdce.

V tom okamihu cez hlavný vchod vbehla do haly slúţka s

natáčkami na hlave.

- Preboha, pomoc! — volala. — Stará pani sa zabije! Pomoc!

Zahynie!

Naraz sme sa vrhli cez hlavný vchod k zámockému podjazdu.

Na nádvorí sa za strašného hučania motora hádzal v oblakoch

dymu po štrku nádherný automobil — nový model alpine

44

renault.

Sedela v ňom stará, ako múmia vysušená dáma s veľkým

klobúkom na hlave. Klobúk pripomínal záhon pestrofarebných

kvetov. Chýbal na ňom iba vodomet, aby mohol zdobiť

hociktorý trávnik pred zámkom. Stará dáma nedbanlivo drţala

kútikom úst nezapálenú cigaretu, klobúk mala frajersky

posunutý dozadu. A ako husár krotí bujného ţrebca, ona krotila

alpine renault.

Treba vedieť, ţe alpine renault je najnovší výkrik

automobilovej módy. Štvorvalcový motor s obsahom 1605

kubických centimetrov vyvinie rýchlosť dvesto tridsať

kilometrov za hodinu. Je to parádna limuzína dlhá štyri metre a

široká pol druha metra. Má diskové brzdy, päť

synchronizovaných rýchlostí a batériu piatich diódových

reflektorov.

Toto auto sa hádzalo sem a tam na priestore ohradenom

nízkym múrikom, za ktorým o dva metre ďalej tiekla rieka.

Priestor nádvoria bol veľmi malý, ale starenka rozbiehala auto

a s prenikavým pišťaním bŕzd ho zastavovala niekoľko

centimetrov pred múrikom. Potom cúvala k opačnému múru a

znova prudko brzdila a za jačania bŕzd zastavovala, takmer sa

opierajúc o múr zadným nárazníkom. Ktomu všetkému ešte

reval motor a dym z výfuku zahaľoval okolie.

Starenka nás uvidela stáť pred zámkom. Naše zarazené tváre ju

asi poriadne potešili. Usmiala sa na nás, ale nevypustila z úst

nezapálenú cigaretu.

Konečne došla ku vchodu do zámku a vypla motor.

Energickým pohybom otvorila dvere a vystúpila.

- Tak, čo, Raoul? - víťazoslávne sa obrátila k barónovi. - Ako

sa ti páči moje nové auto? Dala som zaň v Paríţi osemtisíc

dolárov.

Barón sa tváril smutne.

- Nemyslíš, Eveline, ţe to auto je veľmi rýchle? Dáma si

45

napravila klobúk na hlave ako rytier prilbu pred

bojom.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria ! — zakliala niekoľkými

jazykmi. — Za svojho ţivota som mala stošty-ridsaťpäť

automobilových nehôd. Ale nech ma zrazí Yvon-nin bicykel,

ak týmto autom spôsobím nejakú nehodu. Dávam ti čestné

slovo: uţ nijaký karambol.

Yvonne zbadala prekvapený výraz na tvári pána Gas-parda a

pyšne vyhlásila:

- Teta naozaj mala stoštyridsaťpäť karambolov. Dvanásť ráz

jej zobrali vodičský preukaz. Päť ráz leţala v nemocnici.

Rozbila šestnásť vlastných a štyridsaťdva cudzích áut.

- Je to tak, - prikývla stará dáma. — Ale mojou vinou sa nikdy

nikomu ani vlas na hlave neskrivil. Nie som ako tí cestní piráti!

- pohrozila komusi neviditeľnému. - Pri Paríţi akýsi pirát tak

zaparkoval auto, ţe som si doškriabala pravý blatník, —

ukázala na malú priehlbinu na pravom blatníku prekrásnej

limuzíny.

Predstavil som si, ako bude jej auto vyzerať o týţdeň. Hoci,

ktovie? Z pohybov auta na nádvorí bolo jasné, ţe je

vynikajúcou šoférkou. Napriek pokročilému veku mala skvelé

reflexy.

Stará dáma vybrala z úst cigaretu.

— Tak čo, páni? Nikto z vás mi nepripáli?

Rýchlo som šťukol zapaľovačom.

Silno potiahla a potom, keď prebehla pohľadom po mne i pánu

Gaspardovi, spýtala sa:

- No, ktorý z vás je ten slávny detektív ? Caramba, porca

miseria, je načase skoncovať s Fantomasom!

caramba (španielsky, vyslov: karamba), sacrebleu (francúzky, vyslov:

sakrblô), porca miseria (taliansky, vyslov: porkamizéria) — doparoma,

anciáša

46

Pán Gaspard veľmi nesmelo vystúpil dopredu. Navidomoči

dostal z dámy strach.

- Som detektív poisťovacej agentúry, - predstavil sa.

— Volám sa Gaspard Pigeon.

- Ja som Eveline Brionová, - povedala starenka.

- Manţelka toho známeho bankára ? - s úctou sa uklonil pán

Gaspard.

- Jeho vdova. Uţ zomrel, - odvetila pokojne. - A hneď na úvod

by som chcela poznamenať, ţe som mimo okruhu podozrivých.

To znamená, ţe nie som zapletená do Fanto-masových krádeţí.

Zdrţujem sa tu iba prechodne, lebo na Riviére mám vlastný

dom. S týmto zámkom a galériou mám spoločné len to, ţe

barón je môj brat a toto dieťa,

- pohladkala Yvonne po hlave, - je sirota po mojom druhom

bratovi a potrebuje moju opateru. Preto som tu, ale hneď sa

beriem preč.

- Hm, - nedôverčivo zahmkal barón.

Ale zdalo sa, ţe v skutočnosti iba jedna osoba sa nebojí starej

panej: Yvonne. Ticho, ale dôrazne povedala:

- Teta, minuli ste osemtisíc dolárov za vrak smrdiaci

benzínom. Ale nemáme na nový strihač trávnika.

- Tebe sa nepáči môj alpine? - rozpačito sa spýtala teta.

- Nie, — úprimne odvetilo dievča. - Viete, ţe mám rada iba

bicykle.

- Yvonne, Yvonne! Čo z teba vyrastie, keď nemáš rada autá, -

trápila sa stará pani. - Prirodzene, strihač trávnika veľmi

potrebujeme, súhlasím. Ak na tom trváš, môţem to zajtra

vybaviť. Len ťa prosím, nevyčítaj mi toto auto.

- Strihač trávnika je uţ objednaný, — poznamenala dievčina. -

Zatelefonovala som do obchodu v Tours a prikázala som, aby

ho poslali.

- Ale, Yvonne... — znepokojil sa barón.

- Nebojte sa, strýko. Sľúbili, ţe počkajú na zaplatenie do

47

konca roka. A turistická sezóna sa iba začala. Okrem toho... -

na chvíľu zmĺkla, ale hneď dodala: - Budem mať vlastné

neveľké prostriedky.

- Z akého prameňa ? — čudovala sa stará pani.

- Prepáčte, teta, ale mám právo na svoje tajomstvá. Napokon,

moţno sa mi podarí dostať sa na stopu Fantomasovi. Ako

uvádza dnešná tlač, za odhalenie toho zlodeja je vypísaná

odmena stotisíc dolárov.

Po týchto slovách mladá, a ako som uţ uviedol, veľmi chudá

osôbka sa zvrtla na päte a vošla do zámku. Vo dverách ma na

chvíľočku zdrţala madame Eveline:

- Ak tamten je pán Pigeon, tak vy ste pán Tragáčik, -povedala

polohlasne.

- Nemám rád tú prezývku, - odvetil som. - Volám sa Tomasz.

- Ale ja zboţňujem autá a vaša prezývka sa mi páči, -rozhodne

tvrdila stará pani. A takmer šeptom dodala: - Keby ste niečo

objavili, pán Tragáčik, a mali by ste pre mňa nejakú veľmi

nebezpečnú úlohu, tak prosím, rátajte so mnou. Veľmi rada

vám pomôţem.

V zámockej hale sa Yvonne zdvorilo obrátila k pánu

Gaspardovi:

- Dozaista by ste si chceli predovšetkým prezrieť galériu,

poplašné zariadenia aj obraz, ktorý Fantomas chce ukradnúť.

Ak dovolíte, odprevadím vás ta.

- Ó áno, áno. To bude najlepšie, — potešil sa barón de Saint-

Gatien. - Yvonne vás zasvätí do všetkých záleţitostí nášho

zámku. Ak dovolíte, páni, ja sa vrátim do svojej dielne.

Zdvorilo sa nám uklonil a začal vystupovať po nádherných

mramorových schodoch na poschodie.

Pigeon ešte stále drţal v ruke svoju dosť veľkú, ale ploskú

cestovnú tašku. Madame Eveline si to všimla.

- Yvonne, - oslovila dievčinu, - hádam predsa len ukáţ pánu

Pigeonovi jeho izbu, aby si mohol odloţiť batoţinu.

48

- Ale nie, nie, - prudko protestoval detektív. - V taške mám

svoje detektívne náradie, rôzne lupy aj aparát na kontrolu

poplašného zariadenia a fotobuniek. V galérii to budem

potrebovať.

Odišli. A ja, keďţe som uţ mal po krk Pigeonovej spoločnosti,

bol som rád, ţe sa mi venovala madame Eveline.

- Caramba, porca miseria! — uľavovala si. — Došli ste aţ z

Poľska a najskôr si musíte trocha odpočinúť. Odvediem vás do

vašej izby. Galériu i Renoirovu Pláţ si ešte stihnete pozrieť.

Točitými schodmi sme vystúpili aţ na druhé poschodie galérie,

vybudovanej na moste cez rieku. Bolo to vlastne podkrovie s

dlhou chodbou a mnoţstvom dverí na ľavej i pravej strane.

Okná neveľkých hosťovských izieb mali výhľad na rieku,

lepšie povedané, rieka tiekla pod oknami.

Izba, ktorú mi určili, bola zariadená veľmi skromne. Stála tam

váľanda, dve kreslá, skriňa a empírový písací stôl.

Madame Eveline si sadla do kresla, zloţila si z hlavy

vyzdobený klobúk a zapálila si cigaretu.

- Tu na poschodí bol kedysi kláštor. Ţenský kláštor, pán

Tragáčik, - dodala. - Ale myslím si, ţe to pre vás vôbec nie je

dôleţité.

- Správne, madame, — prisvedčil som.

- Takisto predpokladám, ţe ako detektív ste inteligentný

človek, - vykladala stará pani, - a nemusím vám hádam

vysvetľovať, ţe hoci tento zámok sa nazýva po šiestich

dámach, čoskoro sa bude volať Zámok siedmich dám.

- Máte na mysli Yvonne ?

- Jasné. Všetko tu vedie sama. Usilovala som sa nanútiť jej

svoje návrhy, ale bolo to beznádejné, caramba, porca miseria!

Môj brat barón je starý mládenec a ja, ţial, nemám deti. Náš

najmladší brat Marcel zahynul aj s manţelkou pri leteckej

havárii a zostali po nich dve deti: Vincent a Yvonne. Obidve

vyrástli tu. Vincent, - vzdychla si a hodila rukou. - Ach,

49

nechcem o ňom hovoriť v zlom, ale je to maliar. Býva v malej

diere v Paríţi, a hoci som mu radila, aby maľoval autá, kreslí

samé haky-baky, ktorým nik nerozumie a nik ich nechce

kupovať. Len si predstavte, ţe sa zriekol titulu baroneta v

prospech Yvonne a dokonca ani od svojej starej tety nechce

prijať ani frank. Čudák, však? Ešte šťastie, ţe sa oňho zaujíma

tá Dánka, slečna Karen Petersenová. Azda z neho urobí

človeka. Vidí sa mi, ţe je to nevšedne múdra a sympatická

osôbka.

- Pravdaţe, - prikývol som.

- Len škoda, ţe šla so svojím otcom na Karibské more hľadať

poklady akéhosi korzára. To je tieţ čudné zamestnanie, však?

- Kapitán Petersen si ním zarobil veľký majetok.

- Máte pravdu, — kývla hlavou. — Jediné potešenie je, ţe sa

Karen podarilo pozvať vás k nám. Narozprávala o vás veľa

dobrého. Tak čo, podarí sa vám dolapiť Fantomasa?

- Urobím všetko, čo bude v mojej moci. Ale ľahké to nebude.

Obávam sa, ţe môţem utrpieť poráţku, — priznal som

úprimne.

Ešte raz kývla hlavou, ţe ma chápe, a vstala z kresla.

- Prosím, uloţte sa. Nebudem vás dlhšie zdrţiavať, lebo o

chvíľu sa ozve gong na obed a vy si ešte musíte trocha

odpočinúť.

Sympaticky sa usmiala a vyšla z izby.

Necítil som sa unavený. Poloţil som cestovnú tašku do skrine a

podišiel som k oknu.

V ţiare popoludňajšieho slnka som videl belasú tečúcu vodnú

hladinu, ktorá plynula k mojim nohám a strácala sa kdesi dolu,

pod piliermi mostných oblúkov. Cez modrastú hladinu

presvitali ţlté pieskovité plytčiny, sýta zeleň brehov sa spájala

za ohybom rieky, horizont zatvárali vysoké stromy zo

zámockého parku, ktorý sa rozprestieral po oboch brehoch.

Nebolo mi ľahko na duši. Zo slov starej dámy som usúdil, ţe

50

Karen ma tu predstavila ako neobyčajného človeka,

obdareného mimoriadnou bystrosťou a inteligenciou, pre

ktorého odhalenie zločinca je kaţdodennou a jednoduchou

záleţitosťou. Ale ja som sa takým necítil. Privysoká mienka o

mojich schopnostiach ma ťaţila a zväzovala mi ruky.

Bol som skromným úradníkom v oddelení múzeí a pamiatkovej

starostlivosti. Povaţoval som sa za celkom priemerného

človeka, hoci tak ako ľudia majú vlohy pre hudbu či

maľovanie, ja som mal detektívnu ţilku. Keďţe som pracoval v

oddelení pamiatkovej starostlivosti, niekoľko ráz som sa stretol

so zločincami, ktorí kradli staroţitnosti, falšovali ich, usilovali

sa nájsť a privlastniť si poklady národnej kultúry, ktoré sa

stratili počas vojny. Ale zločinnosť v tejto oblasti nie je v našej

krajine taká rozšírená ako v západných štátoch, vo Francúzsku

či v Taliansku. Nie preto, ţe by naši ľudia boli lepší alebo si

väčšmi váţili pamiatky. Jednoducho počas mnohých vojen,

ktoré nešetrili našu krajinu, a najmä za hitlerovskej okupácie

veľa cenných umeleckých diel u nás bolo zničených a tie, ktoré

sa zachovali, si stráţime ako oko v hlave. Vzhľadom na

sociálne pomery niet u nás ani milionárov, ktorí by chceli za

horibilné sumy získať a vo svojich súkromných zbierkach

ukryť odcudzené umelecké diela. Aj naši colníci sú z tejto

stránky veľmi ostraţití.

Ale moţno našu krajinu porovnávať napríklad s Talianskom,

ktoré je akoby jednou veľkou klenotnicou pamiatok a

nádherných umeleckých diel ? V Taliansku, ako pravdivo píše

západná tlač, sa práce najväčších majstrov niekedy nachádzajú

v maličkých vidieckych kostolíkoch s dverami, na ktorých sú

jednoduché starodávne zámky. Aká je to výhoda pre zlodejov

umeleckých diel!

Vyrátalo sa, ţe kaţdoročne sa v Taliansku ukradnú a vyvezú do

zahraničia umelecké pamiatky v hodnote vyše päť miliónov

dolárov. Zlodeji pomocou najdomyselnejsích metód pašujú z

51

Talianska ukradnuté diela do Spojených štátov a krajín

západnej Európy a predávajú ich bohatým zberateľom. Aká

nepatrná je moţnosť získať ich naspäť! Tak v Spojených

štátoch, ako aj vo väčšine štátov západnej Európy právo na

znovuzískanie ukradnutého diela zaniká po piatich rokoch a

ten, kto dielo kúpil, nepodlieha trestu, ak dokáţe, ţe konal bona

fide, teda v dobrom úmysle.

U nás v Poľsku platia iné zákony. Aj toho, kto získa ukradnuté

umelecké dielo, stíhajú. Máme katalógy pamiatok, takţe ľudia,

ktorí kupujú staroţitnosti nie v normálnych obchodoch, ale u

pokútneho priekupníka, môţu zistiť, z akých prameňov diela

pochádzajú.

Ale teraz som nebol v Poľsku, leţ vo Francúzsku a musel som

brať do úvahy tunajší právny systém a podmienky.

Uvedomoval som si, ţe mám do činenia nielen s bystrými, ale

aj vo svojom odbore skúsenými zločincami, ktorí navyše majú

k dispozícii patričné materiálne prostriedky a modernú

techniku. Noviny podchvíľou prinášali správy o čoraz

bezočivejších krádeţiach organizovaných akousi —

pravdepodobne medzinárodnou - bandou zlodejov.

Tak v malej talilanskej dedine Pieve di Cadore, kde sa narodil

slávny maliar Tizian, turisti dlhé roky obdivovali v kostolíku

obraz najväčšieho syna tejto dedinky. A v istú noc Tizianov

obraz, ohodnotený na vyše pol druha milióna dolárov, ktosi

vyrezal z rámu a ukradol. Zločinci, ktorých si nik nevšimol, ho

vyviezli z dedinky na nákladnom aute.

O týţdeň neskôr ukradli v noci z baziliky Santi Giovanni e

Paolo v Benátkach päť oltárnych tabúľ Giovanni Bellini-ho a

Antónia Vivariniho, ktorých hodnota bola vyše štyri milióny

dolárov. Rozhorčenosť verejnej mienky v Taliansku si vynútila

utvorenie špeciálnej vyšetrovacej brigády pod vedením

plukovníka Mamboru, takzvané comando Mambora. Oltárne

tabule z benátskej baziliky sa našli, aj Tizianov obraz sa vrátil

52

do malého dedinského kostola.

No ako som uţ spomenul, boj so zločincami sťaţujú nízke

finančné prostriedky, aké kapitalistické štáty venujú na ochranu

umeleckých pamiatok, ako aj veľmi mierne právne predpisy. A

tak napríklad slávna Giorgionova Madona s dieťaťom, kedysi

ukradnutá vo Florencii, zdobí dnes v Lugane súkromnú galériu

známeho milionára Thyssena. Prečo? Lebo uplynula lehota, v

ktorej bolo moţné ukradnutý obraz revindikovať, teda

vymáhať, aby ho vrátili pôvodnému majiteľovi.

Vo Francúzsku sa noviny tieţ naširoko rozpisovali o krá-

deţiach umeleckých diel v zámkoch na Loire. Ale ako sa dalo

usudzovať, nepolapiteľný Fantomas nemal nič spoločné so

zločinmi, ktoré sa páchali v Taliansku. Tam originály

jednoducho kradli, vyrezávali ich z rámov. Tu zasa vymieňali

originály za falzifikáty.

Prečo? Ako Fantomas prenikal cez steny, vyhýbal sa

fotobunkám a poplašným zariadeniam v stráţených galériách?

To boli otázky, ktoré ma trápili od prvej chvíle pobytu v

Zámku šiestich dám.

53

Štvrtá kapitola

Starosti baróna de Saint-Gatien • Uskutoční Fantomas ohlásenú krádeţ ? • Filipov nápad a

Pigeonovo pobúrenie • Znova belasý vrtuľník • Tajomstvo cestovnej tašky • Renoirova Pláţ • Vo

vykradnutej galérii • Originál, či falzifikát? • Niekoľko slov o zlodejoch a falšovatefoch obrazov

Doľahol ku mne zvuk gongu, ktorý zvolával domácich aj hostí

na obed. Pozrel som na hodinky: bolo presne sedemnásť hodín.

V mnohých krajinách sa obeduje medzi trinástou a pätnástou

hodinou, v Anglicku a v zámoţných rodinách na Západe sa

podľa anglického vzoru napoludnie jedáva lunch - ľahké jedlo -

a obeduje sa veľmi neskoro.

Umýval som si ruky v staromódnom umývadle pripevnenom

na stene, keď na dvere mojej izby zaklopala Yvonne. Nebola si

istá, či som počul gong, a keď som ho aj začul, či som

pochopil, ţe je to pozvanie na obed. Ako dobrá gazdiná Zámku

šiestich dám chcela ma osobne pozvať do jedálne.

- Teším sa, ţe ste prijali strýkovo pozvanie a prišli do nášho

zámku, - vyhlásila podobne ako jej teta. - Renoirova Pláţ je

veľmi cenný obraz. Ak ten hnusný Fantomas oberie našu

galériu o najcennejšie umelecké diela, turisti začnú náš zámok

obchádzať, lebo leţí bokom od hlavných trás. A to strýka

celkom zruinuje.

Poloţil som jej otázku, ktorú iste budete povaţovať za

neslušnú, ale zdala sa mi nevyhnutná.

- Yvonne, domnieval som sa, ţe tvoj strýko je veľký boháč.

Nejde len o tento nádherný zámok s prekrásnym parkom.

Pokiaľ viem, v jeho galérii sa nachádza vynikajúca zbierka

obrazov impresionistov. Kaţdé z tých diel predstavuje

obrovskú hodnotu.

54

— Ach, tak vy nič neviete? - začudovala sa Yvonne.

— Zámok je trocha zadĺţený, reštaurovanie pohlcuje veľké

sumy. Zámockú galériu zaloţil náš starý otec. Bol priateľom

mnohých vtedy ţijúcich maliarov, a hoci obrazy ho moţno

nenadchýnali, kupoval ich, aby im pomohol, lebo väčšina z

nich ţila vo veľkej biede. Takto vznikla naša galéria. Potom tí

maliari získali meno a uznanie a ich obrazy stúpli na cene. Ale

starý otec z priateľstva k nim nikdy nepredal ani jeden obraz. V

závete si vyhradil, ţe ani strýko Raoul nesmie predať nijaký

obraz z našej galérie. A tak strýko je majiteľom toho bohatstva,

a pritom nie je, lebo ním nemôţe disponovať.

— Chápem, - zamrmlal som.

— Teta Eveline, tá je naozaj veľmi bohatá. Po svojom

manţelovi bankárovi zdedila obrovský majetok. Ale strýko by

od nej neprijal finančnú pomoc, lebo je veľmi hrdý.

— To uţ máte v rodine, - rozosmial som sa. — Tvoj brat,

maliar Vincent, ako som sa dopočul, tieţ nechce od tety ani

frank.

— Vravela vám to? Je to pravda, — prikývla dievčina.

— Takí sú všetci Saint-Gatienovci. V kaţdom prípade by sa

nám zišlo tých stotisíc dolárov vypísaných za dolapenie

Fantomasa. Čo myslíte, podarí sa nám ho spoločnými silami

chytiť? — Pri tých slovách na mňa huncútsky za-ţmurkala.

Usmial som sa.

— Máte konkurenta. Pána Gasparda Pigeona. Tieţ chce získať

odmenu a kúpiť si domček kdesi na juhu Francúzska.

Dievčina pohŕdavo mykla plecami.

— Neverím takým detektívom, čo nosia prilepené fúzy. Ale

poďme uţ na obed.

Cestou do jedálne som sa ešte opýtal:

— Tvoj strýko spomínal svoju dielňu a ty si si z neho

uťahovala. Povedz mi, na čom pracuje?

Potichu sa rozosmiala.

55

- To nevie nik. Nikto z nas nikdy nebol v jeho dielni. Iba lokaj

Filip je zasvätený do strýkovho tajomstva, lebo mu tam

upratuje. Ale z Filipa ťaţko niečo vytiahnuť, slúţil na tej istej

lodi, čo strýko, a je mu veľmi oddaný.

Jedáleň bola na prízemí, hneď za halou. Steny boli obloţené

tmavým dubovým drevom, strop tvorili hrady a drevené

obloţenie. Jednu stenu zakrýval veľký kredenc, ktorý s

obloţením vytváral celok. Pri druhej stene som uvidel kozub s

nádherným zrkadlom v rokokovom ráme. Na tretej stene boli

štyri okná a v arkieroch medzi nimi stáli drevené lavice

čalúnené koţou.

Uprostred jedálne bol dlhý obdĺţnikový stôl, okolo neho

stoličky s vysokými operadlami.

Barón sa na obed preobliekol do tmavého obleku a bielej

košele s čiernym motýlikom. Vyzeral elegantne, ako skutočný

aristokrat. Teta Eveline našťastie zloţila svoj obrovský klobúk

pripomínajúci záhon. V dlhej tmavej sukni vyšitej perlami a so

sivými vlasmi učesanými na drdol tieţ vyzerala veľmi

elegantne. Kto by ju tu zazrel po prvý raz, ani by mu na um

neprišlo, ţe v nej drieme strašný automobilový démon. Ibaţe

jednostaj pre čokoľvek kliala rôznymi jazykmi. Caramba,

porca miseria sa často ozývalo počas celého obeda.

Predstavili mi kustóda, pána Armanda Duranta, urasteného

muţa s mohutnou čiernou bradou, ktorá mu dodávala výzor

zbojníka. Ale jemný pohľad belasých očí a tichý hlas vyvracali

tento dojem.

Na stôl nosila chyţná, ale uţ bez nátačiek, a barónov lokaj

Filip, pôvodom Španiel. Filip slúţil na lodi, kde bol barón

dôstojníkom, a potom prijal sluţbu u baróna. Mal asi päťdesiat

rokov, toľko ako barón, dlhé sivé bokombrady, husté obočie a

nosil niečo ako livrej, ktorá čiastočne pripomínala bocmanský

plášť so striebornými gombíkmi a obrubou.

Rozhovor pri obede začal barón.

56

- Ako hodnotíte zabezpečenie galérie proti krádeţiam ? - spýtal

sa pána Pigeona. — Vaša mienka je veľmi dôleţitá, lebo na nej

záleţí výplata odškodného za nedávno ukradnutý obraz.

Fantomas sa vyhráţa, ţe ukradne Renoirovu Pláţ. Neviem, či

môţem byť spokojný...

Pán Pigeon podceňujúco hodil rukou, v ktorej ako zbraň drţal

lyţicu.

- Nepochybne, máte fotobunky a celkove nie zlý poplašný

systém. Na oknách sú silné mreţe, dvaja stráţnici sa striedajú

pri vchodových dverách do galérie. Ale má to nejaký význam?

Ak Fantomas vyhlásil, ţe Renoirov obraz ukradne, tak celkom

iste splní svoju vyhráţku.

- Ako to ? - čudoval sa barón. - A kade sa dostane do galérie ?

- Veď v tom je to! — mykol plecami Pigeon. - Vie prechádzať

cez steny.

- Caramba, porca miseria! - zahrmela teta Eveline. - Toto

vravíte vy, detektív poisťovacej agentúry?! Pri takých

detektívoch agentúra vyjde na bubon! Domnievala som sa, ţe

keď ste tu vy, Fantomas sa neodváţi obraz ukradnúť.

Pán Gaspard odloţil lyţicu.

- Nie je mojou úlohou stráţiť barónovu zbierku. Na to je tu on,

platení stráţnici a poplašné zariadenie. Ja mám iné povinnosti.

Všetci sme boli zvedaví, aké sú „iné povinnosti" detektíva

poisťovacej agentúry, ale Filip priniesol na tácni obrovskú

misu s rezňami. Postavil ju na stôl priamo pred nos tety Eveline

a vyhlásil:

- Mám nápad, pán barón. Nebolo by treba s Fantoma-som

vyjednávať?

- Čo to táraš, Filip? - začudovala sa teta Eveline.

- Veru, máš čudné reči, - pridal sa barón.

- Myslím to tak, pán barón, ţe Fantomas by mohol kradnúť

obrazy a nám by vyplácali poistné. Finančne by nás to

postavilo na nohy. Čo nie je zanedbateľné.

57

- Chi, chi, chi! - zachichotala sa Yvonne. - Ja som na to

myslela uţ dávno. Ale nič z toho nebude, milý Filip. Podľa

klauzuly v závete strýko nesmie obrazy predávať, teda ani

nechať si sumu, na ktorú sú v poistke ohodnotené. Peniaze

vyplatené poisťovňou musí uloţiť do bankového depozitu.

Ak nás Fantomas pripraví ešte o pár najkrajších diel z galérie,

prestanú sem chodiť turisti a zbankrotujeme. Na celej čiare.

Znova sa ozval pán Gaspard Pigeon :

- Prepáčte mi, panstvo, ale ja ako detektív poisťovacej

agentúry jednoducho nemôţem počúvať podobné rozhovory. Je

to zločinecká debata. Vystríham vás, kdekto sa uţ usiloval

dobehnúť našu agentúru a skončil zle. Sám som sa o to pričinil.

- Caramba! Porca miseria! — zvolala teta Eveline. - Vybavte

si to s Fantomasom, a nie s nami!

Pán Pigeon si zobral rezeň.

- Nepochybne, vzácna pani. V pravý čas si to s ním vybavím.

Do konca obeda uţ nepreriekol ani slova.

Po obede sme všetci vyšli na nádvorie a potom na terasu pri

donţone. Našu pozornosť upútalo, ţe pán Pigeon ešte stále

nosil v ruke svoju dosť veľkú cestovnú tašku.

- Azda nás chcete opustiť? - zaujímal sa barón.

- Áno, prosím, - prikývol detektív. - Na krátky čas opustím

zámok. Ale potom sa vrátim.

Pomysleli sme si, ţe pán Pigeon, ako kaţdý vynikajúci

detektív, pripomína kocúra, ktorý chodí po vlastných

chodníčkoch.

Bolo pekné popoludnie. Posadali sme si na lavičky pre turistov

a mlčky sme hľadeli na sýtu zeleň starých platanov v

zámockom parku. Biele piesčité plytčiny v striebornej hladine

rieky vyzerali ako rybie šupiny.

Zdalo sa mi, ţe pán Pigeon je akýsi roztrţitý. Podchvíľou

načúval, pozeral na oblohu a škrabal sa za ľavým uchom.

Zrazu povedal barónovi:

58

- Nechcem, aby ste mali o Fantomasovi zlú mienku. Veď

beztak nemôţete disponovať obrazmi podľa svojej vôle. Ak ich

Fantomas kradne, nerobí vám krivdu.

- Ale, ale, milý pane, čo to vravíte? To ma'poburuje ! - rozčúlil

sa barón. - Fantomas je obyčajný zlodej!

- A dostaneme zaňho stotisíc dolárov, - presvedčivo vyhlásila

Yvonne.

Pigeon sa usmial. Prvý raz som ho videl usmievať sa od ucha k

uchu.

- Obávam sa, ţe je to márna nádej, - poznamenal.

V tom okamihu sa nad stromami parku ukázal belasý vrtulník.

S vrčiacim motorom preletel ponad rieku a uţ bol nad terasou.

Tu ostal visieť ako obrovská váţka, potom začal klesať dolu,

aţ bol tri metre nad zemou. Chvíľu som mal strach, ţe vrtulník

narazí do múru donţonu.

Z vrtuľníka vyhodili povrazový rebrík.

— Adieu! — zavolal nám pán Gaspard. - Ďakujem, ţe ste mi

otvorili galériu. Takisto ďakujem za Renoirov obraz. Dúfam,

ţe kópia, ktorú som tam nechal, je presná.

Pigeon šikovne ako mládenec skočil na povrazový rebrík.

Vrtuľník sa bleskové vzniesol dohora a pán Gaspard s

cestovnou taškou v ľavej ruke vyliezol do kabíny. Po chvíli sa

nám vrtulník stratil z očí. Zmizol za stromami parku.

- Caramba, porca miseria! Čo to má znamenať! - zahrmela teta

Eveline.

Na chrbte mi naskočila husia koţa. Uţ som otváral ústa, ţe

vysvetlím situáciu, keď zo zámku vybehol Filip.

— Pán barón! - kričal rozrušené. — Telefonoval pán Gaspard

Pigeon, detektív poisťovacej agentúry. Povedal, ţe tu bude o

hodinu, lebo ho v Paríţi zdrţali nepredvídané okolnosti.

Všetci mlčali, akoby mali zašnurované ústa.

- Fantomas! - zjačala konečne Yvonne. - Tak to bol Fantomas?

'adieu (francúzky, vyslov: aďjö) - zbohom

59

Kustód sa chytil za hlavu.

— Obraz! Tuším ukradol Renoirov obraz!

Ako šialený utekal do zámockej galérie. A my sme sa hnali za

ním.

Ale najskôr niekoľko slov o galérii. Ako som uţ spomínal, dala

ju postaviť Katarína Medicejská na kamennom moste

pochádzajúcom ešte z čias, keď paňou zámku bola Diana de

Poitiers. Galéria bola v dlhej sále s renesančnými oknami,

ktoré smerovali na rieku plynúcu pod oblúkmi mosta.

Galéria mala tri podlaţia. V dolnom boli štyri rozľahlé siene s

dverami na jednej osi. Posledná sieň sa končila starostlivo

zamknutou bránou, ktorou sa dalo vyjsť na druhý breh rieky.

Na strednom podlaţí sa nachádzala jediná dlhá a široká sála s

oknami na oboch stranách. Tu otec baróna de Saint-Gatien

povešal na steny kolekciu obrazov svojich súčasníkov.

Nad galériou, akoby na druhom poschodí, boli hosťovské izby,

z ktorých jednu určili mne.

Kým z najniţšieho podlaţia viedli dvere na druhú stranu rieky,

obrazová galéria nemala druhý východ. Na oknách boli mreţe.

Dostať sa sem dalo iba zo zámockej haly, presnejšie, po

schodoch z haly sa vchádzalo do malej miestnosti, v ktorej vo

dne v noci bdel stráţca. Stade viedli do galérie dvere

zabezpečené poplašným zariadením.

Renoirov obraz visel hneď vedľa vchodu medzi prvým a

druhým oknom na pravej strane. Bola to neveľká olejomaľba

rozmerov tridsaťpäťkrát tridsať centimetrov v jednoduchom

drevenom ráme. Znázorňovala výsek normandskej pláţe,

zachytenej akoby náhodou. V popredí bola akási vyzlečená

ţena, ďalšia, zachytená iba čiastočne, bola uprostred pustého

priestoru a v pozadí niekoľko detských postavičiek.

Takáto náhodnosť záberu bola pre impresionistov dosť

charakteristická.

Mnoţstvo ţltej farby, okru, bieloby. Zahmlené more jemnej

60

belasej farby.

- Je to on! Renoir! — ozval sa kustód.

Všetci sme sa zhŕkli okolo Renoirovho obrazu a pozorne sme

naň hľadeli.

- Ste historik umenia, - obrátil sa na mňa barón. - A pokiaľ

viem, zaoberáte sa zisťovaním pravosti obrazov. Je to

falzifikát?

Zavrtel som hlavou.

- Na to treba špecialistu, znalca impresionizmu. Nepoznám

Renoirovu tvorbu natoľko, aby som mohol s istotou tvrdiť, či

máme pred sebou kópiu, alebo originál.

- Veru! — dodal kustód, ktorý bol tieţ umenovedcom. - Neraz

sa falšujú aj obrazy ţijúcich maliarov. A dokonca ani sami

tvorcovia nevedia vţdy potvrdiť, či ide o obraz vytvorený ich

rukou, alebo o falzifikát.

Ozvala sa teta Eveline:

- Caramba, tak ako je to, pán kustód? Ten darebák ukradol

Pláţ a zavesil sem falzifikát, alebo tu máme naďalej pravý

Renoirov obraz ?

- Neviem, madame, - bezradne si vzdychol kustód.

- Lebo ak máme originál, načo si potom lámať hlavu, - ďalej

hrmela teta Eveline. - Ale ak je to falzifikát, treba zavolať

políciu a ţiadať poistné. Dúfam, ţe aj tento obraz bol poistený?

- Na stotisíc dolárov, — oznámil barón, ktorý stál za mojím

chrbtom.

Veľmi rozrušený kustód si prstami šklbal čiernu bradu.

- Prisahám, ţe neviem, či je to originál, alebo fazifikát. Vyzerá

ako originál, ako ten obraz, čo tu visel pred hodinou. Ale

odprisahať by som to nemohol. Načo by bola celá tá maškaráda

s Fantomasom, keby nebol chcel ukradnúť originál? Len kedy

to urobil? Po celý čas sme ho s Yvonne sprevádzali...

- Nie po celý čas, — prerušila ho Yvonne. — Poţiadal vás i

mňa, aby sme sa presvedčili, ako funguje poplašné zariadenie

61

pri ostatných oknách galérie. Pamätáte sa?

- Áno.

- Nechali sme ho tu pri obraze samého a odišli sme do druhého

rohu galérie.

- No dobre... ale... bol tu stráţca! - zvolal zúfalý kustód.

- Toho poslal do siene, aby sa presvedčil, či počuť poplašný

signál, ktorý sme my mali spustiť, - pripomenula Yvonne. —

Falošný Pigeon stále mal pri sebe cestovnú tašku. Mohol

rýchlo vybrať kópiu v rovnakom ráme, zameniť obrazy a s

ukradnutým originálom v taške pokojne opustiť galériu.

- Idem zavolať na políciu, - rozhodol sa barón a vyšiel z

galérie.

My sme sa pokúsili rekonštruovať, čo sa tu mohlo odohrať,

pokiaľ si Yvonne všetko dobre zapamätala.

Ja som mal zvesiť obraz a teta Eveline s kustódom šli na druhý

koniec galérie, aby spustili poplašné zariadenie.

Galéria bola dlhá vyše osemdesiat metrov. Keď sa obaja ocitli

na opačnom konci, postavil som sa tak, ţe som telom prikryl

Renoirov obraz, zvesil som ho a chvíľu som s ním pohyboval,

akoby som ho kládol do cestovnej tašky. Potom som obraz

znova zavesil na stenu, tak ako falošný Pigeon dozaista v tej

chvíli zavesil falzifikát.

- No tak čo? — spýtal som sa, keď sa vrátili ku mne.

- Jasne sme videli, ţe ste zvesili obraz, - tvrdil kustód. Ale vás

sme pozorovali po celý čas. Keď tu bol falošný Pigeon, boli

sme zaujatí poplašným mechanizmom pri okne a neobzerali

sme sa týmto smerom.

- Veru, - potvrdila Yvonne. — Napokon, on sa stále dotýkal

obrazov a čosi s nimi robil. Upravoval ich, zvesoval z klincov a

znova vešal. Myslela som si, ţe to patrí k povinnostiam

detektíva, ktorý sem došiel, aby zabezpečil obrazy pred

krádeţou.

Barón sa vrátil.

62

- Hovoril som s policajným komisárom z Tours, - oznámil. -

Sľúbil, ţe o chvíľu bude tu a začne vyšetrovanie. Ale musíme

dokázať, ţe obraz, ktorý tu visí, je falzifikát. Komisár potrebuje

znalecký posudok.

- Dobre, - prikývol kustód. - Zajtra ráno pôjdem s obrazom do

Louvru k pánu Cardinalovi, najväčšiemu znalcovi Renoirových

obrazov. Hádam náš obraz bude originál, - dodal s nádejou v

hlase.

Ale všetci sme prijali jeho slová ponurým mlčaním. Zdalo sa,

ţe kaţdý vopred vedel, s akým potvrdením príde pán Durant z

Paríţa.

Zlodej, ktorý sa sám nazval nedolapiteľným Fantoma-som,

nepredvádzal maškarádu preto, aby niekoho pobavil, nevydával

sa za Pigeona s umelými fúzmi, aby si v Zámku šiestich dám

prezrel naše tváre a Renoirov obraz. Prišiel sem s konkrétnym

cieľom a bez ťaţkostí ho dosiahol. Kustód, teta Eveline aj

Yvonne videli, čo som s obrazom urobil, teda museli by si

všimnúť, ţe ho dávam do cestovnej tašky a vyberám z nej

podobný. Ale kaţdú činnosť sledujeme pozornejšie, ak vopred

vieme, ţe si máme čosi všímať. Nie, nikto z nás si nerobil

nijakú nádej. Boli sme svedkami prefíkanej krádeţe. Fantomas

sa nevyhráţal nadarmo.

Viem, milí čitatelia, aká otázka vás teraz trápi.

Ako je moţné, aby historik umenia, kustód s mnoţstvom

vedomostí a skúseností z dejín maliarstva, zrazu nevedel, či

obraz, ktorý ešte včera ako originál visel v galérii, nie je dnes

iba kópiou, falzifikátom? Prečo ho musí odniesť na podrobnú

vedeckú expertízu?

Tých, ktorí sa o to bliţšie zaujímajú, odkazujem na vynikajúcu

knihu Franka Arnaua s názvom Umenie falšovateľov,

falšovatelia umenia. Píše sa v nej o geniálnych falšovateľoch a

nesčíselnom mnoţstve falzifikátov staroţitných a súčasných

umeleckých diel.

63

64

No pretoţe viem, ţe nie kaţdý z vás sa k tej kniţke dostane,

rozpoviem vám, čo som sa v nej dočítal, a doloţím ešte niečo z

vlastných skúseností. Obmedzím sa iba na maliarstvo, lebo to

je témou nášho románu.

Obrazy starých aj nových majstrov dosahujú niekedy na

medzinárodných umeleckých aukciách horibilné sumy. Stačí

spomenúť, ţe v roku 1959 za Picassov obraz Krásna

Holanďanka zaplatili šesťstošesťdesiat tisíc západone-meckých

mariek, Cezannov autoportrét presiahol sumu tristopätdesiat

tisíc mariek a za Degasove Tri tanečnice vylicitovali sumu

dvestopäťdesiat tisíc mariek. Obrazy starých majstrov, ako sú

Rembrandt, Vermeer, El Greco, Tizian, Rubens, majú oveľa

vyššiu hodnotu. Stačí povedať, ţe koncom roku 1970 na aukcii

u známeho staroţitníka Christia v Londýne vyplatili za

Velázquezov obraz vyše päť miliónov dolárov a za Tizianovu

Smrť Akteona v roku 1971 vyše štyri milióny dolárov. Preto sa

nečudujme, ţe na diela slávnych majstrov ţiadostivým okom

hľadia všelijakí zločinci, ţe ich kradnú zo súkromných aj

štátnych galérií a potom predávajú na inom konci sveta.

Falšovatelia sa zasa usilujú všetkými moţnými spôsobmi

napodobniť obrazy veľkých maliarov a predať ich za vysokú

cenu.

Niekedy zlodej a falšovateľ spolupracujú, ako to vidíme aj v

našom rozprávaní o Fantomasovi. V dejinách umenia sú známe

prípady, ţe z bohatých galérií sa vypoţičali nesmierne cenné

obrazy starých majstrov na výstavu v inej galérii. Pôvodným

galériám sa potom, ţiaľ, namiesto originálov vracali geniálne

falzifikáty. Zlodej a falšovateľ tu spolupracovali.

Falšovateľov obrazov všeobecne moţno deliť na dve kategórie.

Na takých, ktorí tvoria „nové" diela v štýle vynikajúcich

maliarov a potom ich s veľkým ohlasom náhodou „objavujú", a

na autorov kópií, ktorí svoje napodobeniny predávajú ako

originály. Prvým uľahčuje ich činnosť skutočnosť, ţe z času na

65

čas sa ešte stále kdesi na povalách kostolov a v skladoch

haraburdia nájdu zabudnuté diela veľkých majstrov. Aj v

Poľsku sa pred rokmi tlač naširoko rozpisovala o objavení

obrazu pravdepodobne z dielne El Greca na povale starého

kostola; v inom kostole zasa našli obraz, ktorý pripisujú

Cranachovi mladšiemu.

K tomuto druhu falšovateľov s geniálnymi imitátorskými

schopnosťami patril známy Holanďan Jan van Meegeren, ktorý

pustil do sveta niekoľko „nových" obrazov slávneho maliara

Vermeera a rovnako známeho Halsa. Van Meege-renove

obrazy Učeníci z Emauz a Posledná večera boli také dokonalé,

ţe ani najväčší experti nepochybovali o Vermeerovom

autorstve. Presvedčenie, ţe ide o pravé diela, bolo také pevné,

ţe van Meegeren musel dokázať svoje falzifikátorstvo tým, ţe

vo väzení namaľoval nového Vermeera s názvom Jeţiš

uprostred vykladačov Písma. A hoci súd vyniesol rozsudok v

tejto záleţitosti, veľa odborníkov ešte stále povaţuje van

Meegerenových „Ver-meerov" za originály.

Našťastie takých geniálnych falšovateľov ako van Meegeren

nie je veľa. Iní vţdy urobia nejakú chybu, na ktorú sa príde pri

dôkladnej vedeckej expertíze. Ale dobrý falzifikát nerozozná

od originálu hneď na prvý pohľad ani najskúsenejší znalec.

Na potvrdenie pravosti umeleckého diela treba niekedy veľmi

dlhú a podrobnú vedeckú analýzu. Treba ho zrônt-genovať,

urobiť spektrálnu analýzu, chemický rozbor pouţitých farieb,

preskúmať podklad. Grafológovia dôkladne študujú podpis

majstra, historici umenia zasa štýl a pohyby štetca

charakteristické pre toho-ktorého maliara. Ale napriek všetkým

týmto postupom nie vţdy sa podarí vyvrátiť pochybnosti.

Dodnes sú v najznámejších galériách obrazy, ktorých autorstvo

sa nedá potvrdiť s úplnou istotou. A čo by ste potom chceli od

obyčajného kustóda galérie, ktorý na overenie pravosti obrazu

má k dispozícii najviac ak lupu alebo mikroskop! A neodváţi

66

sa vykonať ani najjednoduchšiu chemickú analýzu, aby

nezničil alebo nepoškodil umelecké dielo.

Druhú kategóriu falšovateľov tvoria tí, ktorí kopírujú uţ

jestvujúce umelecké diela a predávajú ich ako originály. Aj v

tejto skupine bolo a je veľa nadmieru schopných a šikovných

ľudí. Preto umenovedci kaţdú chvíľu preţívajú senzácie: zistí

sa, ţe dvaja významní zberatelia alebo dve galérie v rôznych

krajinách vlastnia dva rovnaké obrazy od toho istého majstra.

Ktorý z nich je kópia a ktorý originál ?

A znova sa rozbehne vedecká expertíza.

Je nevyhnutná vtedy, keď ide o obrazy dávnych majstrov. Tie

boli často namaľované na doskách a staré drevo ťaţko

napodobniť, najmä charakteristické popraskanie, ktoré vzniká

časom. Preto falšovatelia pouţívajú obrazy menej známych

maliarov z tých istých rokov, v ktorých ţil autor falšovaného

diela. Ale rôntgenové lúče ľahko odhalia falšovanie. Okrem

toho dávni maliari pouţívali farby, ktorých chemické zloţenie

bolo niekedy tajomstvom. Preto chemická analýza takisto

odhalí falšovateľa.

Ale ako je to so súčasnými maliarmi, ktorých obrazy takisto

majú vysokú hodnotu?

Koľko falšovateľov obrazov van Gogha, Utrilla, Renoira,

Picassa a mnohých, mnohých ďalších chodí po svete! Ako ich

rozoznať, keď tvorcovia pravých obrazov pouţívali farby aj

dnes dostupné kaţdému, maľovali na plátne alebo na papieri,

ktorý aj dnes dostať? Niekedy nestačí ani rôntgen, ani analýza

farieb a podkladu, ba ani grafologická analýza majstrovho

podpisu, lebo sa stávalo, ţe v priebehu rokov majster veľa ráz

zmenil svoj podpis. Dokonca ani vyhlásenie samého majstra

(ak ešte ţije), ktorý obraz je falzifikát, veľa nepomôţe. Na

súdnych procesoch, keď maliari ţalovali falšovanie vlastných

diel, nevedeli s istotou potvrdiť: tento obraz som maľoval ja a

tamten je falzifikát. Tak sa to stalo na procese so známou

67

falšovateľkou Claude Latourovou, ktorá kopírovala Utrillove

obrazy. Ani sám Utrillo nevedel naisto ukázať, ktoré obrazy

maľoval on a ktoré sú sfalšované. Takisto maliar Maurice de

Vlaminck nebol schopný rozoznať, ktoré z obrazov

podpísaných jeho menom sú falzifikáty.

Je pochopiteľné, ţe aj v tejto oblasti vedecká expertíza stále

zdokonaľuje svoje metódy a ustavične odhaľuje falšovateľov.

Veľký význam pre zisťovanie falzifikátov má takzvaná

porovnávacia analýza, veľmi podrobná a zdĺhavá. Nemôţe ju

vykonať nijaký kustód súkromnej galérie. Ten sa môţe v

prípade pochybnosti iba obrátiť na expertov, ktorých

zamestnávajú veľké múzeá, ako napríklad Louvre.

Nečudujte sa preto, ţe ani ja, ani kustód pán Durant sme

nemohli dať barónovi de Saint-Gatien uspokojujúcu odpoveď.

68

Piata kapitola

Čo vieme o impresionizme ? • Záhadný pán Frangois Burges • Dohady o Fantomasovi •

Madame Eveline ponúka pomoc • Príchod detektíva • Kto je horenos ? • Načo sú detektívi?

• Pigeonova návšteva u mňa • Je zlodejom barón? • Porada s Yvonne • List od Fantomasa

Máte radi súčasné maliarstvo? Alebo sa spýtam ináč: Hovorí

vám niečo, vzbudzuje vo vás záujem?

Či azda patríte do tej dosť veľkej skupiny ľudí, ktorí súčasné

maliarstvo povaţujú za čudáctvo?

V galérii Zámku šiestich dám boli aj súčasné diela. Najstaršie

obrazy pochádzali z konca minulého storočia, z obdobia

impresionizmu. Najnovšie vznikli v dvadsiatych rokoch nášho

storočia. K nim patrili plátna Picassa, Cha-galla, Paula Kleea.

Všimol som si aj zopár nádherných malieb Salvadora Daliho.

Nie som si istý, ţe by všetky moderné obrazy vzbudili vo vás

nadšenie alebo získali vo vašich očiach uznanie. A predsa

stovky turistov prichádzali do Zámku šiestich dám

predovšetkým na to, aby si prezreli obrazy v galérii. Niektoré z

týchto pláten, hoci pochádzali od súčasných maliarov, by

dozaista dosiahli závratné ceny na medzinárodných aukciách.

Prečo ?

Niekedy sa tvrdí, ţe obyčajný človek si rád pozerá obrazy

starých majstrov a moderné umenie sa mu vidí nezrozumiteľné.

Je to naozaj tak?

Moderné maliarstvo vyţaduje od príjemcu istú prípravu.

Zároveň núti pracovať fantáziu, a nie kaţdý je ochotný

podstúpiť takú námahu. Kaţdý vie, ţe aj chodiť sa treba

naučiť. Bez učenia nik nevie čítať ani písať. Ale mnohým

ľuďom sa zdá, ţe na pozeranie stačí mať oči. To je omyl!

69

Treba sa naučiť pozerať a potom ľahšie pochopíme, čo

predstavujú moderné obrazy.

Úroveň maliarstva, ktorej sme svedkami, sa nezrodila z

nejakého čudáctva. Má svoju históriu, vyrastá z tradície

umenia, je tvorivým pokračovaním toho, čo sa v tejto oblasti

dosiahlo.

Napríklad impresionisti, o ktorých uţ bola reč. Objavili sa roku

1874 na známej výstave tridsiatich maliarov. Tá výstava

vyvolala v Paríţi takmer škandál a na hlavu umelcov sa

zosypali desiatky zlostných kritík. Ale nechyb báli ani horliví

prívrţenci vystavených diel. Prešiel nejaký čas a nový

umelecký smer, ktorý dostal meno podľa francúzskeho slova

impression (dojem), zvíťazil. Dnes obrazy veľkých

impresionistov vzbudzujú záujem obrovského mnoţstva

obdivovateľov umenia a ich reprodukcie sa tešia obrovskej

popularite.

Prečo obrazy impresionistov vyvolali spočiatku rozhorčenie,

odsúdenie, uštipačné kritiky?

Do polovice devätnásteho storočia vládol v maliarstve prísny

realizmus. Vo Francúzsku ho reprezentovali takí umelci ako

Courbet, v Rusku zasa známy Repin.

Otec impresionizmu Claude Monet vyhlásil, ţe „treba maľovať

to, čo vidíme".

Ako impresionisti chápali toto heslo ?

Podľa nich umelecké dielo má natrvalo zachycovať

subjektívny dojem umelca. Maľovali veci tak, ako ich v danej

chvíli videli. Vyšli zo svojich ateliérov do lesa, do záhrady, na

pláţe, do polí. Tam mohli pozorovať závislosť farebných

efektov od svetla a ovzdušia. Keď dnes vidíme maliara na ulici

alebo v parku, nevzbudzuje to počudovanie - ale vtedy áno.

Impresionisti vypovedali vojnu tmavým farbám, ktoré boli

typické pre maliarstvo dovtedajšej doby: hnedej a sivozelenej

farbe Courbeta, šedivosti a černi. Tvrdili, ţe nemalujú

70

predmety pre predmety, ale pre ich farby. Boli presvedčení, ţe

jediným prameňom farby je svetlo a ţe farby predmetov sa

menia podľa uhla dopadu a podľa svetla. Namiesto

dovtedajších „veľkých tém" sa maľovali predovšetkým

krajinky, zátišia a pomerne zriedkavejšie ţánrové obrázky,

portréty. Pomenovanie „impresionisti", pôvodne s posmešným

podtónom, vyvolal Mone-tov obraz Impresia — východ slnka,

ktorý zobrazuje rybárov na rieke a slnko vynárajúce sa z rannej

hmly.

K najvynikajúcejším impresionistom patrili: Monet, Pis-sarro,

Sisley, Renoir, Degas a Cézanne. Vplyv tohto smeru výrazne

moţno pozorovať v poslednom období tvorby veľkého Maneta.

Z impresionizmu vyrástli aj ďalší znamenití maliari vtedajšej

doby: Gauguin a van Gogh.

Prezeral som si galériu Zámku šiestich dám a nadchýnal som sa

obrazmi francúzskych impresionistov. Do Zámku šiestich dám

som však neprišiel nato, aby som celé hodiny trčal v galérii a

obdivoval tamojšie diela. Barón de Saint--Gatien, madame

Eveline a malá Yvonne verili, ţe im pomôţem v boji proti

bezohľadnému a nepolapiteľnému zlodejovi obrazov. Nemohol

som sklamať ich dôveru.

Bolo treba konať.

Opustil som preto galériu, prešiel som cez stráţcovu izbu a

našiel som sa v zámockej hale, kde som naďabil na baróna.

- Chcel by som vám poloţiť jednu otázku, - obrátil som sa na

neho. — Odpoveď na ňu môţe byť veľmi dôleţitá.

- Nech sa páči, - povedal barón.

- Nepamätáte sa na niekoho, kto chcel získať obrazy z vašej

galérie? Najmä diela Cézanna a Renoira.

Barón sa zamyslel.

- Veľa záujemcov sa ma spytovalo, či nechcem predať obrazy

zo svojej galérie. Mnohí prišli najmä vtedy, keď sa rozchýrilo,

ţe sa mi nevodí najlepšie. Málokto vedel o klauzule v otcovom

71

závete, ţe tieto obrazy nesmiem odpredať. Prirodzene, za takej

situácie som musel ponuky odmietať.

- Kto boli tí ľudia?

- Prevaţne obchodníci so staroţitnosťami z Paríţa, Londýna a

New Yorku.

- Povedali ste: prevaţne. A čo tí ostatní?

- Ťaţko si spomenúť na ich mená, — odvetil barón.

- A nebol niekto z nich dotieravejší? Meno takého človeka

utkvie v pamäti.

Barón zavrtel hlavou.

- Nie, nespomínam si... Aha, — zrazu sa na niečo rozpamätal.

- Pred polrokom som dostal list od akéhosi pána Francoisa

Burgesa, iste bohatého človeka. V liste sa ma spytoval, či by

som nechcel predať niekoľko obrazov zo svojej kolekcie. Veru,

- pozrel na mňa so záujmom,

- medzi inými spomenul aj obrazy Cézanna a Renoira.

- Máte ten list?

- Nezakladám si také listy. Azda sa domnievate, ţe by to mohla

byť stopa ?

- Francois Burges, - zopakoval som, aby som si to meno

zapamätal. - No čo. Ďakujem vám za informácie.

Vyšiel som na nádvorie zámku a stretol som madame Eveline,

ktorá sa babrala pod kapotou svojho nádherného renaulta

alpine.

- Madame, boli ste taká láskavá a ponúkli ste mi svoju pomoc,

- pripomenul som jej.

- Veru tak, sacrebleu, porca miseria! - vytiahla hlavu spod

kapoty auta. - Máte pre mňa nejakú úlohu?

Navrhol som jej prechádzku po parku.

Stmievalo sa. Sadli sme si na lavičku pri rieke. Na hladine

pomaly mizli odrazy zapadajúceho slnka. S príchodom večera

zadul ľahký vánok a obrovské staré stromy v parku zašumeli.

Na rovnej hladine rieky sa zrazu zjavili vrásky ako na

72

usmievajúcej sa tvári.

- Chcel by som, aby ste zašli do Paríţa, - povedal som,

- a poinformovali sa o človeku menom Francois Burges.

- Kto je to?

- Nemám potuchy. Viem len toľko, ţe sa zaujímal o kúpu

obrazov z barónovej galérie. Iste nejaký boháč. Myslím si, ţe

ak ho tak zaujíma maliarstvo, mohol by o ňom niečo vedieť váš

synovec Vincent.

- Domnievate sa, ţe ten človek je zlodejom obrazov?

- Ach nie. Ale nie je vylúčené, ţe Fantomas kradne obrazy pre

niekoho.

- Prečo si to myslíte ?

- Cézannove a Renoirove obrazy sú v katalógoch. Takmer

kaţdý obraz vynikajúceho tvorcu má svoj, povedal by som,

rodokmeň, svoj rodný list. Ťaţko ho ukradnúť, rovnako ťaţko

sa dá predať.

- A čo ak Fantomas kradne pre seba? Moţno je to nejaký

pobláznený zberateľ.

- Pochybujem. Všetko poukazuje na to, ţe nemáme do činenia

s amatérom, ale s profesionálom. A v takom prípade kradne na

čísi príkaz alebo pre konkrétneho záujemcu, s ktorým je

dohodnutý. Väčšina umeleckých diel ukradnutých v Európe sa

pašuje do Juţnej Ameriky, kde sa stáva vlastníctvom

všelijakých tamojších diktátorov a milionárov. Vo svojich

stráţených, nedostupných rezidenciách ich môţu pokojne

hromadiť bez obáv, ţe im ktosi príde na stopu.

- Je to tak aj v našom prípade?

- Neviem. Ale zdá sa mi, ţe Fantomas je profesionálnym

zlodejom. A navyše je nezvyčajne bystrý.

- Dobre, - súhlasila madame Eveline. - Zajtra ráno pôjdem do

Paríţa a od Vincenta a paríţskych staroţitníkov sa dozviem,

kto je to Burges.

Vracali sme sa do zámku po hlavnej aleji. Minul nás veľký

73

čierny humber, prešiel cez obidva padacie mosty a zastal pred

hlavným vchodom.

- Pán Gaspard Pigeon, - domyslela si madame Eveline. Pridali

sme do kroku, lebo nás hnala zvedavosť. Poznali

sme falošného Pigeona. Ako vyzerá ten pravý? Podobá sa na

falošného ?

Keď sme vošli do zámku, Pigeon uţ sedel v hale. Prišli ho

privítať barón a Yvonne. Detektív sa od nich dozvedel, čo sa

stalo, ale nevyjadril sa k tomu.

- Iba trocha pripomínate Fantomasa, - poznamenala Yvonne.

Teta Eveline zahučala:

— Caramba, sacrebleu! Fantomas bol tesnejší ako vy. A

väčšmi pripomínal detektíva

Táto mienka sa tuším Pigeona dotkla. Zapálil si gauloisku a

ironicky utrúsil :

— Fantomas ? Prepáčte, ale s osobou takého mena som sa

stretol iba v kine.

— Ako to ? — rozhorčila sa Yvonne. — Azda nie je pravda, ţe

za dolapenie Fantomasa vyhlásila poisťovacia agentúra

odmenu stotisíc dolárov?

— Pravdaţe, — prikývol Pigeon, - takú odmenu vypísali za

chytenie zlodeja obrazov. Alebo, — dodal po chvíli so

zlostným úškľabkom, - za vysvetlenie tých záhadných

hókusov-pókusov so zámenou pravých obrazov za falošné.

— Čo tým chcete povedať? - spýtal sa barón a zmraštil obočie.

Pigeon vstal z kresla, zaklonil hlavu a pyšne vyhlásil:

— Prosím vás, váţená spoločnosť! Neprišiel som sem, aby

som sa zaoberal akýmsi Fantomasom. Na chytanie zločincov je

polícia. Poisťovňa platí detektívov za to, ţe zisťujú pravdu o

krádeţiach a hľadajú dôvody, aby sa nemuselo vyplatiť

poistné.

Nastalo ponuré mlčanie. Hádam všetci sme mali dojem, ţe

prvý Pigeon bol sympatickejší ako tento, čo teraz stál pred

74

nami. Tamten sa oduševňoval svojou ideou boja proti

Fantomasovi, tento sa ukázal ako malý človek, ktorému

agentúra prikazuje hľadať úskoky, aby nemusela vyplácať

poistné.

Nepravý Pigeon bol o čosi vyšší a hádam aj oveľa mladší.

Alebo lepšie povedané, bol mladší, len sa premaskoval za

staršieho. Tento mal navidomoči pravé fúziky a viac šedín v

čiernej hrive. Tamten bol trocha smiešny, tento sa videl

nebezpečný, stále mal v očiach ostraţitý a podozrievavý výraz.

Obaja mali rovnaké cestovné tašky.

Detektívov postoj rozrušil madame Eveline.

— Začnime od toho, caramba, porca miseria, - zvolala nahlas,

— ţe v istom zmysle nesiete zodpovednosť za druhú krádeţ v

galérii. Poisťovňa nám telefonicky oznámila, ţe k nám prídete,

aby ste vysvetlili záhadu krádeţe prvého obrazu a zabezpečili

pred krádeţou Renoirov obraz.

- No a čo? — Pigeon si dal ruky vbok. — Tu som.

- Po funuse, milý pane, - hodil rukou barón. - Namiesto vás

sem prišiel iný Pigeon a ukradol obraz.

- Vy ste ho doviezli z Paríţa, - detektív obţalovateľ-ským

gestom namieril na mňa svoj veľký ukazovák. — Celé je to

veľmi podozrivé. V hoteli du Nord, kde som sa ubytoval po

príchode z Anglicka, ma uspali akýmisi práškami. Spal som

takmer do večera.

- Tak vám neukradli auto? - čudoval som sa.

- Nie. Môj humber stál pred hotelom na parkovisku. Ešte sa

nestalo, aby niekto ukradol auto Pigeonovi,- dodal namyslene.

Mykol som plecami. Márne bolo všetko vysvetľovanie. Kým

ozajstný Pigeon spal vo svojej izbe, Fantomas, či ako sa v

skutočnosti volal, mi vykladal rozprávku o ukradnutom

humberi. Falošného Pigeona nik nelegitimoval. Ja som sa

domnieval, ţe obyvatelia zámku ho poznajú, oni sa zasa

spoliehali, ţe ak som ho doviezol, iste ho poznám ja. A vôbec,

75

komu by bolo zišlo na um, ţe je to nepravý Pigeon?

- Poznal veľa podrobností z vášho ţivota, - prehodil som len

tak. - Tvrdil, ţe v Londýne ste sa zaoberali krádeţou klenotov

lady Pembrockovej.

- To je pravda! — vykríkol Pigeon. — A ako vyzeral?

- Nebol veľmi vysoký, - povedal som.

- Tak ako ja, - kývol hlavou.

- Mal fúziky...

- Tak ako ja.

- Nosil cestovnú tašku...

- Tak ako ja.

- Tvrdil, ţe si chce kúpiť domček na juhu Francúzska.

- Tak ako ja, — nevychádzal z úţasu Pigeon.

- Vyznal sa vo víne...

- Tak ako ja, - prikývol.

Spomenul som si na hru z detstva, keď kamarát musel

opakovať: ,,Tak ako ja."

- Bol to prešedivený brunet, - dodal som.

- Tak ako ja.

- Vyhlasoval, ţe je postrachom všetkých zločincov, ktorí by

chceli dobehnúť poisťovaciu agentúru.

- Tak ako ja, - súhlasil Pigeon.

- Fajčil gauloisky.

- Tak ako ja.

- Bol namyslený.

- Tak ako ja, - povedal.

Ale pochopil, ţe tresol hlúposť. Zlostne na mňa zagánil a

zvreskol:

- Teda: nie ako ja! Patrím medzi skromných ľudí. A práve

preto ste hneď mali zbadať, ţe máte do činenia s falošným

Pigeonom.

Madame Eveline nevydrţala. Hodila rukou.

- Caramba, porca miseria, aj vy ste horenos! A vyzývavo

76

opustila zámockú halu.

Rozhovor s Pigeonom ešte nejaký čas pokračoval, ale pomaly

sme všetci strácali o neho záujem. Napokon sa oňho zaujímala

uţ iba Yvonne. Prikázala, aby mu doniesli večeru, a

odprevadila ho do izby. Sľúbila mu, ţe ho zavedie do galérie a

ukáţe mu Renoirov obraz, ktorý je pravdepodobne kópiou.

Pobral som sa do svojej izby. Cítil som sa unavený po celom

dni plnom dojmov. Bola uţ noc a chcelo sa mi spať.

Ale nemohol som usnúť. Po chvíli mi zaklopal na dvere pán

Gaspard Pigeon.

- Nespíte, však? - usúdil, keď som mu otvoril dvere. Bol som

uţ v pyţame. Keby mal aspoň trocha taktu, bol by sa návštevy

vzdal.

Ale vtrhol do mojej izby. Uvelebil sa na stoličke a zapálil si

cigaretu. Prirodzene, gauloisku ako Fantomas. Či skôr

Fantomas fajčil gauloisky ako ozajstný Pigeon.

- Madame Eveline mi prezradila, kto ste, - oznámil mi,

vyfukujúc pekné kolieska dymu.

- Ach tak, - zamrmlal som, hoci som nevedel, čo mu teta

Eveline mohla povedať.

- Ste odborník na odhaľovanie krádeţí umeleckých diel. Prišli

ste z Východu, z Poľska. Veľmi ma teší, pán kolega.

Ale to všetko hovoril takým tónom, akoby ma práve odhalil:

,,Viem o vás všetko, ste zločinec, zatýkam vás!"

- Z Poľska vás sem doviedla slečna Karen Petersenová,

snúbenica barónovho synovca, toho bláznivého mladého

maliara Vincenta. Počul som, ţe na Východe sú dobrí

odborníci, - nové koliesko dymu vyletelo dohora. - Prirodzene,

nie takí dobrí ako u nás. Nuţ čo, aj tak vás vezmem za

spoločníka. Ak sa nám podarí dolapiť zločinca, dám vám

tretinu odmeny. Súhlasíte?

- Nie , - odsekol som.

- Je to málo? - čudoval sa. - Chcete polovicu? Len uváţte,

77

koľko lapikurkarov som strčil za mreţe! A vy, pán kolega ?

- Tieţ ich bolo dosť. Sťaţka si vzdychol.

- No dobre. Teda polovicu.

- Nie.

- Je to málo ?

- Nie, pán kolega, - odvetil som, — ja tu budem pracovať

zadarmo.

- Ako to: zadarmo? — Teraz sa mu koliesko dymu

nepodarilo. Vyfúkol iba beztvarý obláčik. - Azda nechcete

povedať, ţe za svoju prácu nevezmete peniaze?

- Práve to som chcel povedať. Prišiel som sem vlastne ako

turista, oddýchnuť si. Jasné, pustím sa do záleţitosti tej krádeţe

v zámku, ale urobím to iba zo sympatie k slečne Karen. Je to

moja dobrá známa.

- Chápem, - kývol hlavou. - Ale budete mať starosti.

- S čím? — spýtal som sa.

- S vlastným svedomím. Pozvala vás sem na svoje nešťastie.

Prirodzene, ak ste čestný človek...

Rozhorčil som sa.

- Nemáte dôvod o tom pochybovať!

- Nepochybujem, - vyhlásil. - Moţno nie ste najlepším

odborníkom, ale na očiach vám vidieť čestnosť. Problém je

však v tom, ţe ako ste si uţ domysleli, do krádeţe je zapletený

aj snúbenec slečny Karen.

- Nedomyslel som si to, - mykol som plecami.

- Teda mám pravdu. Nie ste najlepším odborníkom.

- Prepáčte, ale nechápem... Vypustil pekné koliesko dymu.

- Poznáte príslovie: „Pod lampou býva tma" ?

- Bezpochyby.

- A latinské úslovie: ,,Cui prodest" - Kto má z toho úţitok?

- Pravdaţe.

- Obe sa hodia na našu záleţitosť, pán kolega. My, odborníci

z poisťovacej branţe, dobre vieme, ţe veľa ľudí poisťuje seba a

78

svoje veci len preto, aby potom podvodom vylákali poistné.

Barón de Saint-Gatien, hoci vlastní prekrásny zámok a

nádhernú galériu obrazov, je v podstate chudobný ako kostolná

myš. Má obrazy, ale akoby ich nemal. Nečudujem sa, ţe

takému človeku môţe po čase zísť na um, aby čosi odšklbol z

bohatstva, ktoré mu na papieri patrí. Je azda niečo

jednoduchšie ako fingovať krádeţ obrazov z vlastnej galérie,

obrazy predať a ešte aj získať poistné ? Tým skôr, ak synovec

je maliar. Neviem, či je vám známe, ţe Vincent robí

vynikajúce kópie.

- Vy tvrdíte... - rozhorčil som sa.

- Nič netvrdím. Je to jedna z mojich pracovných hypotéz. A

tým smerom sa bude uberať moje pátranie. Nevypla-tíme

poistné, kým si nebudeme istí, ţe pôvodcom krádeţe nie je

barón.

- Vy tvrdíte, ţe on je Fantomas? - začudoval som sa.

- Ach, to sú táraniny, - s nechuťou utrúsil Pigeon. - Naozaj ste

uverili, ţe jestvuje nejaký Fantomas? Veď je to literárna

postava, pán kolega!

Mykol som plecami.

- Pokiaľ viem, ku krádeţiam obrazov došlo prednedávnom aj v

ďalších tunajších zámkoch. Aj tie pripisujete barónovi?

- Nie. To bolo niečo iné. Páchateľov síce nechytili, ale zdá sa

mi, ţe aţ keď sa barón dozvedel o tých krádeţiach, dostal

nápad, ţe sa zahrá na Fantomasa a okradne vlastnú galériu na

účet tamtých zlodejov či zlodeja.

Znova som mykol plecami.

- No čoţe, je to veľmi zaujímavá hypotéza. Ţelám vám

úspech.

- Nebudete so mnou spolupracovať?

- Nie.

- Prečo?

- Rád pracujem samostatne.

79

- Chápem. Máte aj vy nejakú hypotézu? Prosím, buďte ku mne

úprimný. Ja som vám otvorene vyloţil svoje stanovisko.

- Zatiaľ nemám nijakú hypotézu, — odvetil som. - Musím

najprv trochu hlbšie vniknúť do situácie. A predovšetkým

chcem poznať okolnosti krádeţí v iných zámkoch.

Zahasil cigaretu. Vstal.

- Môţem dúfať, ţe ak natrafíte na nejakú zaujímavú stopu,

oznámite mi to ? Veď vám nezáleţí na odmene.

- Budem vás informovať. Ale pochybujem, ţe budete chcieť

zuţitkovať moje rady a pokyny.

- A to uţ prečo ?

- Lebo hneď na začiatku ste podceňovali moje slová. Ja, pán

kolega, naozaj verím, ţe za tou krádeţou sa skrýva človek,

ktorý si privlastnil pseudonym Fantomas.

- Fantomas? - rozosmial sa Pigeon. — Ó, nebesá! Fantomas

prenikajúci cez múry a mreţe! Nie, to je smiešne, - a s

chichotom vyšiel z mojej izby.

Ale po sekunde sa vrátil.

- Dúfam, ţe čo som vám povedal, zostane medzi nami, —

povedal polohlasne. - Prezradil som vám iba jednu zo svojich

hypotéz. Mám aj ďalšie. Moţno sa s vami vyberiem do

niektorého zámku, kde došlo ku krádeţiam.

Odišiel, ale znova sa vrátil.

- Prepáčte, ale zabudol som na to najdôleţitejšie. Mohli by ste

mi povedať, čo sa v Poľsku najčastejšie jedáva na obed? Veľmi

rád jem, - vysvetlil. - A vy?

- Ja tieţ, — odvetil som.

- To je dobré, - potešil sa. - Môj otec mi vţdy hovoril:

„Gaspard, daj si pozor na ľudí, ktorí jedia hocičo a hocijako!"

Tak čo sa v Poľsku obedúva?

- Rajčinová polievka a bravčový rezeň.

80

81

- Áno? - zamyslel sa a moţno prebúdzal svoju kulinárnu

fantáziu. — Nemám bohvieako rád bravčovinu. Hydina, milý

pane, hydina je najchutnejšia.

Vyšiel z izby, tentoraz uţ definitívne.

Lenţe ako som uţ spomenul, nebolo mi súdené tej noci skoro

zaspať. Sotva som si ľahol do postele, znova ktosi zaklopal na

dvere.

Yvonne.

Potichu vošla po prstoch, akoby sa mi mala zdôveriť s nejakým

veľkým tajomstvom.

- Bol u vás ten sedembolestný detektív, - tvrdila. - Viete, ţe

podozrieva môjho strýka?

- Áno, - prikývol som.

- To je poburujúce! Mám chuť dať mu nejaký jed.

- Najlepšie v pečenej kačici. Zboţňuje hydinu, - povedal som.

Nemala chuť na ţarty.

- Strýko sa ocitol v strašnej situácii...

- Urobím, čo bude v mojich silách, aby som celú záleţitosť

objasnil. Ale som v cudzine.

- Áno, pomôţte nám, - uprela na mňa prosebný pohľad. Patrila

k dievčatám, ktoré som nazýval „tyčky". Bola

chudá ako tyčka, mala dlhé bocianie nohy a tyčkovité ruky.

Bolo očividné, ţe z nej vyrastie pekná dlhonohá ţena, ale zatiaľ

to bola hrozná špata.

- Ste tu cudzincom, chápem, - kývla hlavou na chudom

tyčkovitom krku. — Nepoznáte náš kraj, naše zvyky. Ale

dajme svoje vedomosti dokopy. Vy svoje detektívne skúsenosti

a ja všetko, čo viem o tomto kraji. Budem túto záhadu lúštiť s

vami, súhlasíte?

- V poriadku! - podal som jej ruku a stisol som jej tyckovitú

dlaň opatrne, aby som ju nezlomil, lebo sa mi videla veľmi

krehká.

- Je tu ešte Róbert. Má skvelú hlavičku. Môj kamarát, - dodala

82

na vysvetlenie. - Syn kustóda pána Duranta.

- Výborne. Budeme traja.

- Čím začneme? - spýtala sa vecne. Zamyslel som sa.

- Zajtra by som chcel ísť do niektorého zámku, kde došlo ku

krádeţi, aby som sa dozvedel, za akých okolností ju spáchali.

Chcem preskúmať Fantomasovu metódu. Keď poznáme

metódu spáchania zločinu, moţno z nej určiť, o aký typ

človeka ide. A potom uţ iba takého hľadať. Chápeš?

- Prirodzene. Je to geniálne jednoduché. Pôjdeme do Amboise.

Z tamojšieho zámku ukradli Memlingov obraz.

- Dobre. Teda do Amboise, — zívol som, lebo sa mi uţ naozaj

chcelo spať.

Yvonne postrehla, ţe som zívol.

- Vidí sa mi, ţe vás unavujem. Dobrú noc! - zaţelala mi a

opustila moju izbu. No keď odišla a konečne som zostal sám,

akoby ma bol spánok prešiel. Aby som ho znova privolal,

vybral som z kufra Michelinovho sprievodcu pre

motorizovaných turistov, ktorí chcú navštíviť zámky na Loire.

Prečítal som niekoľko desiatok strán a durdil som sa:

- Darebák! Dostal ma!

Mal som na mysli falošného Pigeona, ktorý mi zasvätene

rozprával o kraji pri Loire, o vinách a tak ďalej. Zistil som, ţe

všetko, čo hovoril, bolo v Michelinovom sprievodcovi.

„Prečo robil predo mnou takého veľkého znalca Francúzska?"

uvaţoval som. A zamyslel som sa, či je vôbec Francúz.

Ale ráno som na to zabudol.

Rannou poštou došli dva listy: barónovi a pánu Pigeono-vi.

Listy mali rovnaký obsah, boli naklepané na stroji a podané

včera v Orleáne.

Obsahovali tri vety:

Zabudol som vziať Portrét lekára od van Gogha. Onedlho si

poň prídem. Vopred ďakujem.

83

Fantomas

A ešte niečo.

V rannej bulvárnej tlači som si prečítal poznámku pod titulkom

Fantomas splnil svoje vyhráţky.

Tu je obsah noticky:

Ako sme sa dozvedeli z dobre informovaných prameňov, včera

zo Zámku šiestich dám ukradli Renoirov obraz Pláž.

Informovali sme svojich čitateľov o vyhrážkach známeho

zlodeja obrazov Fantomasa a o výkupnom, ktoré žiadal.

Pretože barón de Saint-Gatien nezložil výkupné do

požadovaného termínu, Fantomas, preoblečený za detektíva

Pigeona, sa včera pokojne dostal do zámockej galérie a

ukradol originál Renoira. Namiesto neho tam nechal kópiu

obrazu. Krádeži nezabránil ani špeciálne z Poľska pozvaný

detektív zvaný pán Tragáčik, ani detektív poisťovacej agentúry

pán Gaspard Pigeon. Čo na to francúzska polícia ? Ako dlho

ešte bude Fantomas beztrestne vyčíňať v galériách zámkov na

Loire?

84

Šiesta kapitola

Kto zdvihne rukavicu? • Čudný rozhovor o ţeleznici • Barón si poţičiava auto • Tajomná

výprava • Amboise, čiţe o francúzskych kráľoch a kráľovnách • Kde zomrel Leonardo da Vinči? • Je

Fantomas duch? • Človek s bambuskou • Orlie hniezdo

Madame Eveline sľúbila, ţe hneď po raňajkách pôjde do

Paríţa, aby získala informácie o človeku menom Frangois

Burges, ktorý sa zaujímal o obrazy Cézanna a Renoira.

Prirodzene, ţe sa rozhodla cestovať svojím nádherným autom

alpine renault a chcela sa vrátiť ešte v ten istý deň. Keďţe

jazdila rýchlo, mohla to stihnúť.

Pred raňajkami odišiel do Paríţa na svojom rozheganom

citroene zámocký kustód pán Durant. Vzal so sebou do

baliaceho papiera zavinutý a špagátom previazaný Renoirov

obraz. Keď som ho upozornil, ţe obraz by bolo treba zabaliť

starostlivejšie, pohŕdavo hodil rukou.

— Ešte veríte, ţe je to originál? Ja uţ nie. Ten obraz je hoden

toľko, čo stálo plátno a farby.

Teda uţ aj kustód bol presvedčený, ţe Fantomasovi sa podarilo

zameniť obrazy v galérii a odniesť Renoirov originál.

Nie div, ţe raňajky prebiehali v smútočnej nálade. Na stole

leţali dva rovnaké listy od Fantomasa, nad nami visela hrozba

tretej krádeţe.

Jedli sme mlčky, hľadiac na seba len úkosom. Moţno kaţdý z

nás chcel ostatným povedať niečo potešujúce, ale uvedomoval

si, ţe jeho slová nebudú presvedčivé, a radšej mlčal.

Len pán Gaspard Pigeon si z ponurej nálady nič nerobil. Jedol s

chuťou a nahlas mľaskal.

Napokon madame Eveline nevydrţala a hlasno zahučala:

85

- Caramba, porca miseria, nech ma zrazí Yvonnin bicykel, ak

tým nehodili rukavicu vám, pán Pigeon. Stavím sa o svoj

stoštyridsiaty šiesty karambol, ţe ten Fantomas si z vás

uťahuje.

Detektív prehltol kúsok chleba so syrom a povedal :

- Buďte si istá, madame, ţe rukavicu som uţ dávno zdvihol.

- Tak teda je nádej, ţe van Goghov obraz neukradne, -

potešila sa.

Pigeon pochybovačné zavrtel hlavou.

- To nesľubujem, madame, — dodal ľahostajne.

- Čo? - rozhorčila sa stará pani. - Caramba, porca miseria, tak

načo ste potom tu, pán Pigeon?

Detektív mykol plecami.

- Nie som od polície, madame, ale z poisťovacej agentúry.

Starám sa iba o záujmy poisťovne. Mojou úlohou je zistiť, či sa

má vyplatiť poistné.

Madame Eveline aţ vyrazilo dych. Chvíľu nemohla zo seba

vydať ani hláska. Potom vypila hit čiernej kávy a obrátila sa ku

mne:

- Čo si o tom všetkom myslíte?

- Ešte sa tu leri rozhliadam, madame, - odpovedal som

zdvorilo.

Zrejme aj moja odpoveď ju rozčarovala. Očakávala bohviečo.

Asi ţe vstanem a vyhlásim: „Zajtra chytím Fantomasa!" Ţiaľ,

nebolo to v mojich silách.

Pre baróna bol tento rozhovor azda dosť nepríjemný, lebo

zmenil tému. Z ničoho nič sa ma spýtal:

- Nemyslíte si, ţe cestovanie ţeleznicou bolo bezpečnejšie?

- Hm, isteţe, - odvetil som trocha zaskočený. - Totiţ, zdá sa

mi, ţe tieţ bývali zráţky.

- Pravda, - prikývol barón. — Ţelezničné zráţky sú oveľa

nebezpečnejšie ako automobilové. Ale dochádza k nim

zriedkavejšie. A preto čo celkove usudzujete o ţeleznici?

86

- Nemám vyhranenú mienku, - odpovedal som zdvorilo. —

Napokon, dosť zriedka cestujem vlakom.

Tým sa náš čudný rozhovor skončil. A predstavte si moje

prekvapenie, keď po raňajkách barón podišiel ku mne,

odviedol ma nabok a poţiadal:

- Nemohli by ste mi poţičať svoje auto? Chcel by som v istej

záleţitosti zájsť do Orleánu.

- Práve sa chystám na cestu. Idem do Amboise, - odvetil som.

— Ale zdá sa mi, ţe vaša sestra...

- Ach nie, — zarazil sa barón. — Do jej auta nesadnem. Alpine

renault nie je pre mňa. Mám rád staršie, pomalšie autá.

- Veľmi ľutujem. Moje auto je tieţ neobyčajne rýchle, -

povedal som.

- Naozaj ? - zarmútil sa barón. - V takom prípade mi nezostáva

nič iné, iba poţičať si auto verného Filipa. On má starý

mercedes. Lenţe uţ nadmieru vyuţívam jeho dobrotu.

Slušne sa mi uklonil a opustil jedáleň. Smiešny bol ten barón,

majiteľ nádherného parku a veľkej umeleckej galérie, ktorý si

musí poţičiavať auto od svojho lokaja.

Yvonne mi predstavila Róberta. Ten pätnásťročný mladík bol

hotovým protikladom svojej kamarátky. Bol nízky, zavalitý,

brunet s veľkou hlavou akoby vrazenou medzi plecia. Ak

Yvonne pripomínala tenučkú tyčku, tak on neotesaný klát.

Váţny, mlčanlivý - zapáčil sa mi. Zdalo sa mi, ţe na tohto

chlapca sa môţem spoľahnúť.

Našťastie pán Gaspard Pigeon nešiel s nami do Amboise. Keď

sme nasadli do vehikla a chcel som otočiť kľúčikom v spínacej

skrinke, náhle sme uvideli baróna, ako opúšťa garáţ na starom

odratom mercedese. Nato pán Gaspard vyskočil a oznámil

nám, ţe nejde na výlet. Nasadol do svojho humbera a pustil sa

za barónom.

- Bude sledovať strýka, - oznámila Yvonne.

- Barón šiel do Orleánu. Nevieš načo? - spýtal som sa.

87

- Nemám potuchy. Strýko často robí takéto výpravy. Vţdy

chodí sám, - vysvetľovala Yvonne.

- A nevieš náhodou, aký novinár sa moce okolo Zámku

šiestich dám?

- Novinár? - čudovala sa Yvonne.

- Mám na mysli tie noticky v bulvárnej tlači. Redakcie sú

veľmi pohotovo informované o tom, čo sa u nás deje. Tlač

presne poznala dátum môjho príchodu, dokonca aj to, ţe som

sa ubytoval v hoteli du Nord v Paríţi. Včera spáchali u vás

krádeţ a dnes ráno je to uţ v novinách.

- Veru, to je zaujímavé... - mrmlala si popod nos Yvonne.

Do rozhovoru sa zamiešal Róbert, ktorý doteraz mlčal:

- Keby sa okolo zámku motal nejaký novinár, vedeli by sme o

tom. Mne sa zdá, ţe majú v našom zámku nejakého svojho

človeka, ktorý redakciu o všetkom informuje. Bolo by ho treba

odhaliť a poučiť, aby neťaţil z našich ťaţkostí.

- Máš pravdu. Mrknem sa na to, - rozhodne vyhlásila Yvonne.

Vyštartovali sme. Do Amboise nebolo ďaleko, sotva štyridsať

kilometrov. Cesta nám trvala necelú hodinku. Pred odchodom

som nazrel do sprievodcu, aby som pri prehliadke zámku nebol

„dutý". Ale ukázalo sa, ţe vynikajúcim sprievodcom je Róbert.

- Má jednotku z dejepisu, - upozornila ma Yvonne. — A v

Amboise sme boli uţ niekoľko ráz. Na bicykloch, - dodala. -

Veď viete, ţe neznášam autá.

Mestečko'Amboise má desaťtisíc obyvateľov. Rozkladá sa

prevaţne na ľavom brehu Loiry. Tam sa vypína aj mohutný

zámok.

V pradávnych galských časoch bol na tomto mieste stráţny

hrad, ktorý v deviatom storočí dobyli Normani. Potom tu

vyrástla nová stavba, vlastne tri rôzne pevnosti. Celé okolie

ovládli grófi z Amboise a panovali aţ do chvíle, keď Karol

Siedmy, ktorého dosadila na trón Jana z Arcu, skonfiškoval

zámok a urobil z neho kráľovský majetok.

88

Zámok stojí na návrší, vidieť ho zďaleka. Do očí udiera

predovšetkým jeho obrovská okrúhla bašta a vysoké múry,

ktoré ho obkolesujú. K nim sa upínajú domy vybudované

priamo na brehu Loiry. Veľká bašta a zámok sa uţ na prvý

pohľad rôznia štýlmi. Veď aj Amboise akoby bola zmieša-

ninou dvoch stavieb - hrubej rytierskej pevnosti a bohatého

renesančného zámku.

- Aţ Ľudovít Jedenásty urobil z amboiského zámku kráľovskú

rezidenciu, - vykladal Róbert. - Viete, aký to bol kráľ?

- Porozprávaj mi, - navrhol som mu.

Veľmi rád počúvam, keď mladí ľudia svojimi slovami

vykladajú dejiny svojej krajiny. Niekedy nie sú celkom presní,

ale ich hodnotenie a formulácie bývajú výstiţné.

- Ľudovít Jedenásty bol francúzskym kráľom, ktorý veľmi

netrpezlivo čakal na smrť svojho otca, aby získal vládu. Mal

šestnásť Tokov, keď zatúţil po korune, ale túţba sa mu splnila,

aţ keď mal tridsaťsedem, po smrti Karola Siedmeho.

Pripravoval sprisahanie proti svojmu otcovi, ktorý musel proti

nemu poslať vojnovú výpravu. Ľudovít ušiel pred otcovým

hnevom k burgundskému knieţaťu, ktorý mu poskytol azyl v

Brabantsku. Tam netrpezlivo čakal na otcovu smrť. Konečne sa

stal kráľom. Vraví sa o ňom, ţe sa mu málila moc. Moţno

preto sa vyhlásil za absolútneho vládcu a stal sa prvým

absolutistickým kráľom vo Francúzsku. Ak ste čítali

Machiavelliho kniţku Knieţa, tak vzorom takého panovníka

mohol byť Ľudovít Jedenásty. Nepoznal škrupule, a ak niečo

nemohol dosiahnuť silou, usiloval sa o to intrigami a

podplácaním. Veľmi vysoko si cenil kráľovský titul a zároveň

chcel byť obľúbený, chcel sa stať „kráľom francúzskeho ľudu".

Preto sa dôverne rozprával s dedinčanmi, sadal za stôl s

mešťanmi. Ale súčasne ľud zdieral daňami, aţ to vyvolávalo

vzbury proti nemu. Tu v Amboise sa narodil jeho syn, neskorší

Karol Ôsmy. Keď Ľudovít Jedenásty zomrel, Karol mal trinásť

89

rokov, takţe sa nemohol ujať vlády v krajine. V jeho mene

vládla Ľudovítova obľúbená dcéra, kňaţná Anna Francúzska, a

jej manţel Peter z Beaujeu. Ale proti týmto manţelom, ktorí

opanovali mladučkého kráľa, stále brojili veľké knieţatá na

čele s Ľudovítom Orleánskym, neskorším francúzskym

kráľom. Práve vtedy zomrel František Druhý, bretónsky

knieţa, a zanechal jedinú dedičku, dcéru Annu. Mala iba

trinásť rokov, ale ako tvrdia historici, bola neobyčajne

samostatná a veľmi rada sa zaoberala politikou. Za manţela si

vybrala rakúskeho Maximiliána, lebo nemala v obľube

francúzsky dvor. Vydala sa zaňho prostredníctvom listu, lebo

jej sľúbil pomoc proti Francúzom. Keď jej však Maximilian

neprišiel na pomoc a ocitla sa v Nantes obkľúčená francúzskou

kráľovskou armádou, musela sa vydať za Karola Ôsmeho. Aby

sa bretónske knieţatstvo trvalé zviazalo s Francúzskom,

Francúzi si vyhradili, ţe satmusí vydať za nasledujúceho

francúzskeho kráľa, ak jej manţelstvo s Karolom ôsmym bude

bezdetné. Tak sa aj stalo. Vydala sa za orleánskeho knieţaťa

Ľudovíta Dvanásteho, ktorý sa zúčastnil na sprisahaní proti

Karolovi ôsmemu. Bola manţelkou dvoch francúzskych

kráľov, ale nikdy necítila sympatie k Francúzsku. Ustavične

robila všetko pre dobro svojho knieţatstva - Bretónska.

- Ja by som sa nevydala z donútenia, - rozohňovala sa Yvonne.

- Pochop! Armáda ju obkľúčila v Nantes. A jej manţel

Maximilian, ktorého vlastne nikdy nevidela, jej neprišiel na

pomoc. Musela preto prijať francúzske podmienky a stať sa

Karolovou manţelkou, — vysvetľoval jej Róbert. - Vtedy mala

toľko rokov ako ty, Yvonne.

Dievčina sa zamyslela a povedala:

- Nechcela by som ţiť v tých časoch. Teraz je to lepšie.

Človek sa môţe vydať, za koho chce.

- A čo Amboise? - spýtal som sa Róberta, aby sme sa vrátili k

téme, lebo sa mi videlo, ţe sa začínajú dlhé a jalové úvahy, v

90

ktorých časoch sa ţilo lepšie: kedysi, alebo dnes.

- Veď to, Karol ôsmy bol veľmi pripútaný k amboiské-mu

zámku. Tu sa narodil, tu preţil veľa rokov. Rozhodol sa

prestavať ho. A keďţe mal rád prepych, túţil po nádhernom

sídle. Na prestavbe zámku sa pracovalo vo dne v noci bez

prestávky. Dokonca aj v zime, keď bolo treba ohrievať

kamene, aby sa dali otesať. Neskôr kráľ usporiadal vojenskú

výpravu do Talianska, lebo si robil právo na neapolský trón. Z

vojny v roku 1496 doviezol bohatú korisť. Nábytok, tkaniny,

obrazy, ktorými vyzdobil Amboise. Doviedol aj talianskych

umelcov, remeselníkov, záhradníkov, tkáčov a krajčírov. Od

toho času sa datuje veľký vplyv talianskeho umenia na

francúzsku kultúru. Tu, v Amboise, zomrel Karol Ôsmy. Na

Veľkú noc roku 1498 sa vybral so svojou manţelkou hrať sa s

loptou. Hoci bol nízkej postavy, udrel hlavou do trámu na

dverách a počas hry náhle stratil vedomie. Nik tomu nevenoval

zvláštnu pozornosť a uloţili ho na zapáchajúce lôţko. A tu,

osamotený, veľký francúzsky kráľ dokonal. Jeho nástupca

Ľudovít Dvanásty sa o Amboise veľmi nestaral. Aţ ďalší kráľ,

František Prvý, ukončil výstavbu krídla zámku. Prišiel sem,

keď mal šesť rokov, so svojou matkou Ľudovítou Sabaudskou

a svojou sestrou Margitou, neskôr zvanou Navarská. Tu sa

priúčal vojenskému remeslu a vzdelával v krásnom umení. Bol

to vynikajúci kráľ. Za jeho vlády Amboise preţilo svoje

najkrajšie roky. Prekvitali tu dobré spôsoby a zvyky, konali sa

zábavy a turnaje, veľkolepé oslavy, súboje divých zvierat,

maškarády. František Prvý doviedol do Amboise veľkého

umelca z Florencie Leonarda da Vinciho, ktorý tu napokon aj

zomrel a bol pochovaný.

— V Amboise? - začudoval som sa, lebo som o tom nevedel.

— V zámku Cloux blízko Amboise. Jeho pozostatky sa

nachádzali v kaplnke svätého Huberta, ale neskôr ich preniesli

do ľavej kríţovej chodby.

91

Vchádzali sme do uličiek mestečka. Vehikel som zaparkoval

na malom námestí pred hlavným vchodom do zámku.

Zaplatili sme vstupné a poţiadali sme sprievodkyňu, aby nás

doviedla ku kustódovi zámku. Hneď sa zjavila staršia šedivá

pani a pozvala nás do svojej pracovne.

Vysvetlil som jej, ţe súkromne vyšetrujem krádeţe obrazov v

Zámku šiestich dám a zaujímajú ma aj okolnosti krádeţe v

Amboise.

— Áno, u nás ukradli Memlingov obraz. Má nesmiernu cenu, -

potvrdila kustódka. - Stalo sa to vlani na jar. Neskôr, ak sa

nemýlim, spáchali krádeţe v iných zámkoch. Pokiaľ viem,

zlodejov nechytili.

- Predsa by som chcel vedieť podrobnosti, - nástojil som.

- Dobre, — prikývla. — Veď to nie je tajomstvo. Budem rada,

ak vám tá informácia pomôţe dolapiť zlodeja. Ale najprv, —

usmiala sa, — najprv si hádam prezrieme zámok. Ide mi aj o

to, aby ste sa presvedčili, ţe máme výborný poplašný systém a

všetky opatrenia proti zlodejom. A napriek tomu Memlingov

obraz ukradli.

Súhlasili sme s návrhom kustódky. Cez obrovskú klenbovú

chodbu sme vyšli na nádhernú terasu.

- Ako sami vidíte, — začala kustódka, - zámok nejestvuje v

pôvodnej veľkosti. Veľká časť bola zbúraná v napoleonských

časoch. Kedysi sa vôkol tejto terasy týčila stavba, bolo tu

nádvorie, na ktorom sa konali dvorské slávnosti. Na stenách

viseli stovky gobelínov a vo výška natiahnutá blankytná

plachta chránila pred daţďom a slnkom. Tu sa odohrávali

zápasy divých zvierat. Ako tvrdí anekdota, v tomto prostredí sa

zrodil príbeh, ktorý neskôr vyuţil Schiller vo svojej slávnej

básni Rukavička.

Keď to Róbert začul, hneď si kľakol pred Yvonne, vytiahol

vreckovku, ktorá mala nahradiť rukavičku prinesenú z arény, a

zarecitoval Schillerovu baladu.

92

Lenţe bolo sa treba vrátiť do súčasnosti. Pokračovali sme v

prehliadke zámku.

Z niekdajšej kráľovskej rezidencie zostala iba časť múrov a

niekoľko budov roztiahnutých popri Loire. Zachovala sa aj

nádherná kaplnka svätého Huberta.

Do nej nás kustódka zaviedla hneď na začiatku prehliadky.

Táto kaplnka kedysi patrila k izbám, ktoré obývala kráľovná.

Tu mala spálňu. Nad dverami sme videli slávnu drevorezbu: na

ľavej strane svätý Krištof s dieťaťom, na pravej svätý Hubert s

jelenom. V paroţí jeleňa vidieť kríţ. Celá kaplnka je

vybudovaná v neskorogotickom štýle. Kedysi sa tu nachádzali

prekrásne staré vitráţe, ktoré boli zničené roku 1940.

Zreštaurované, v modernej verzii, zobrazujú scény zo ţivota

svätého Ľudovíta.

Potom sme si pozreli známy, „balkón sprisahancov''. Ako

uvádzajú dejiny, v časoch kraľovania Františka Druhého, keď

vlastne panovala jeho matka Katarína Medicejská, neraz

dochádzalo ku vzburám a sprisahaniam protestantskej šľachty,

ktorá sa búrila proti náboţenskému útlaku. Práve v Amboise

vzniklo sprisahanie protestantov, ktorí sa rozhodli zavraţdiť

neúprosného nepriateľa inovercov, dôverného kráľovho radcu

kňaza Guisiusa. Ale sprisahanie bolo odhalené, jeho účastníci

uväznení a popravení. Veľa z nich odvislo na odkvapových

rúrach a na balkónoch. Ďalších utopili v Loire. Vraví sa, ţe

Katarína Medicejská, František Druhý a jeho mladá manţelka

Mária Stuartová napriek mŕtvolnému zápachu, ktorý

obklopoval zámok, hľadeli na pozostatky obetí a tešili sa z ich

smrti.

Katarína Medicejská. Aký obrovský vplyv mala tá ţena dlhé

roky na dejiny a osudy Francúzska! Bola manţelkou Henricha

Druhého a potom matkou troch po sebe nasledujúcich kráľov:

Františka Druhého, Karola Deviateho a Henricha Tretieho. Ten

posledný, kým sa stal francúzskym kráľom, krátko panoval v

93

Poľsku ako Henrich Valezián. A tak v dávnych časoch iste

nejeden Poliak navštevoval kráľovskú rezidenciu v Amboise.

Vošli sme do kráľovských komnát. Predovšetkým nás

uchvátila elegantná sála, v ktorej zasadala kráľovská rada.

Všade bol nádherný starý nábytok, gobelíny, prekrásne obrazy

dávnych majstrov.

- Tu visel obraz Hansa Memlinga s názvom Madona, -

kustódka ukázala na prázdne miesto na stene v malej

miestnosti, ktorá kedysi bola pracovnou sekretára kráľovskej

rady. - Tu, medzi tými dvoma oknami.

Hans Memling bol známy holandský maliar. V Poľsku sa

nachádza jeden z najkrajších obrazov tohto umelca, triptych

Posledný súd. U maliara ho objednal predstaviteľ medicejského

rodu pre jeden florentský kostol. Ale čudnou zhodou okolností

namiesto do Florencie obraz poputoval do mariánskeho kostola

v Gdansku a teraz ho moţno vidieť v tamojšom múzeu.

- Začalo sa to tým, — vykladala kustódka, — ţe som dostala

list, v ktorom akýsi človek podpísaný menom Fantomas sa

vyhráţal, ţe ak mu nevyplatíme výkupné vo výške

päťdesiattisíc nových frankov, ukradne Memlingo-vu Madonu.

Prirodzene, povaţovala som ten list za hlúpy ţart. Pozrite: cez

okno sa sem nik nedostane, lebo miestnosť je na poschodí a

dolu je dvadsaťmetrova stena. Kaţdý večer túto miestnosť

zatvárame, tak ako všetky kráľovské sály a iné priestory.

Muzeálne zbierky sú stráţené dňom i nocou. Máme

najmodernejšie poplašné zariadenie. Teda nebolo sa čoho

obávať.

- Fantomas veril, ţe mu niekto zaplatí výkupné? — spýtal som

sa.

- Asi nie, - mykla plecami. — List adresoval mne, a ja som

nikdy v ţivote nemala a ani nebudem mať toľko peňazí. Zámok

patrí slávnemu rodu orleánskych Bourbo-novcov.

- Ak nemohol očakávať výkupné, načo vôbec písal list ?

94

- Nemám potuchy. Hádam preto som to podcenila, hoci list

som, prirodzene, ukázala polícii. Prešiel mesiac a na list som

uţ zabudla. Jedného dňa navštívil zámok akýsi americký

milionár v sprievode svojho poradcu, známeho znalca umenia.

A ten sa ma opýtal, či Memlingov obraz, ktorý tu visí, je kópia.

„Nie, je to originál," odvetila som. Ale on nedôverčivo pokrútil

hlavou a vyhlásil, ţe je to veľmi šikovne urobený falzifikát.

Priznám sa, ţe ma tým poriadne znepokojil, lebo som si

spomenula na Fantoma-sov list. Potom si ešte ktosi všimol, ţe

Memlingov obraz je pravdepodobne falzifikát. Vtedy som sa

rozhodla zaviezť obraz do Louvru, aby si ho prezreli experti. A

Memlingova Madona bola naozaj kópiou. Inými slovami:

pravý obraz ukradli a na jeho mieste visela kópia.

- Prečo?

- Polícia sa domnieva, ţe zlodejovi šlo o to, aby sa na krádeţ

nedošlo hneď. Pre túto kópiu nevieme presne, kedy bola krádeţ

spáchaná, kto bol v tom čase v zámku a tak ďalej. Od zlodeja

to bol šikovný ťah. Polícia je bezradná. V Zámku šiestich dám

sa tieţ stalo niečo podobné ?

- Veru, - prikývol som. - Rovnakým spôsobom. Najprv ţiadal

výkupné, potom ukradol originál Cézanna a namiesto neho

zavesil kópiu. Okrem toho teraz je podozrenie, ţe to isté sa

stalo aj s Renoirovým obrazom.

- Znova ten Fantomas ?

- Ţiaľ, áno, - prisvedčil som.

Pozrel som na hodinky. Poludnie uţ minulo. Prehliadka zámku

nám trvala tri hodiny. Preto sme sa rozlúčili s kustódkou,

poďakovali jej za informácie a pobrali sme sa k vehiklu, ktorý

stál na parkovisku.

- Tak čo? Aké máte dojmy? — netrpezlivo vyzvedala Yvonne.

- Nijaké, — úprimne som sa priznal. - Zatiaľ zhromaţďujem

fakty. Myslím, ţe nadíde chvíľa, keď mi budú uţitočné.

95

96

Len nebuď netrpezlivá, Yvonne. Pamätaj si, ţe práca detektíva

sa zakladá na hromadení drobných udalostí a postrehov.

Napokon, moţno zajtra to bude lepšie. Pôjdeme predsa do

ďalšieho zámku, kde bola spáchaná krádeţ.

- Poďme do Angers. Nikdy som tam nebola, — navrhla

Yvonne.

- A potom do Chambord, - dodal Róbert.

Sadli sme si do malej kaviarne v uličke pri zámockých múroch.

Rozloţil som automapu a Róbert s Yvonne začali cestovať

prstom po mape.

- Pokiaľ viem, - povedal som, - Angers je jeden z najkrajších

rytierskych zámkov vo Francúzsku.

- Veru. Je to sídelné mesto kraja Andegavaine. Tuto, pri rieke

Maine, — ukázala prstom Yvonne.

- A tu? - dotkol som sa prstom na mape značky zámocká

neďaleko Zámku šiestich dám. — Aký je to objekt?

- To je takzvané Orlie hniezdo, - vysvetlil Róbert. - Na strmom

kopci stojí obrovský donţon, čiţe veľká bašta obohnaná

vysokými múrmi. Príklad starého staviteľstva. Bašta pochádza

z rímskych čias. Ale navštíviť ju nemoţno.

Pred piatimi rokmi kúpil tento objekt akýsi boháč menom

Marchant. Zámok obnovil, vystaval obrovské brány a zamkol

sa tam. Je to čudák. Nik ho ešte nevidel, lebo má vlastné

sluţobníctvo, ktoré si odkiaľsi doviezol, a nikto z tunajších

ľudí uňho ešte nebol.

- Odkiaľ to vieš?

- Veď je to v susedstve. Desať kilometrov od nášho zámku,

— vysvetľoval Róbert. - Raz sme sa ta vybrali s kamarátmi,

aby sme si zapoľovali na divé králiky. To zámčisko, ako som

uţ vravel, stojí na strmom kopci, na ktorom rastie krovie a je

tam mnoţstvo divých králikov. Išli sme ta na bicykloch, ale

keď sme začali poľovať, otvorila sa brána zámku, vyšli z nej

dvaja drábi a povedali nám, ţe ak stade hneď nezmizneme,

97

dostaneme výprask. Preto sme zmizli. Tamojší chalani sa

sťaţujú, ţe odkedy je v zámku ten otrasný čudák, nikto uţ

nesmie poľovať na králiky.

- Tak sa ho boja? - ironicky precedila Yvonne.

- Ty si nevidela jeho sluhov! Vyzerajú ako banditi. Najmä

jeden z nich. Na hlave má koţenú šiltovku, na krku červenú

šatku a v ruke ostrú bambusku. Vravím ti, bandita, Yvonne.

Jeho pán nebude lepší, ak sa obklopil takými sluţobníkmi.

Hádam to bude nejaký gangster.

Róbert zrazu zabudol zavrieť ústa a vyvalil oči od prekvapenia.

- Čo sa stalo? — spýtal som sa.

Pozreli sme smerom, kam hľadel Róbert, a zmeraveli sme. V

rohu kaviarne, v najtmavšom kútiku, sedel človek, ktorého nám

Róbert opisoval.

- Veru, je to on. Naozaj on... - vyjachtal chlapec. Ovládol som

údiv.

- Nepozerajte tým smerom, - šepol som. - Nech si nevšimne,

ţe sme ho spozorovali.

Kaviarnička bola malá, s tmavým nízkym stropom z drevených

trámov. Steny mala obloţené drevom. Predtým tu iste bola

nejaká piváreň alebo vináreň. Sedelo sa tu na tvrdých laviciach

pri dlhých drevených stoloch.

Teraz boli všetky miesta obsadené, väčšinou turistami, ktorí si

prišli pozrieť kráľovský zámok. Medzi nimi boli aj cudzinci.

Pri našom dlhom stole sedel manţelský pár s dvoma deťmi a

rozprával sa po nemecky. Do uší nám doliehala aj španielčina.

Chlapík, ktorého nám Róbert opísal, sa krčil v kúte, tri stoly od

nás. Nepozeral smerom k nám, tváril sa, ţe ho zaujíma iba

šálka kávy a cigareta. Vyzeral presne tak, ako hovoril Róbert:

na hlave koţená šiltovka, ktorú si nedal dolu ani v kaviarni. Na

stole, vedľa šálky s kávou, leţala tenká bambuska.

- Čo myslíte, čo tu asi robí? — šeptom sa ma spýtala Yvonne.

— Hádam si neprišiel obzrieť zámok?

98

- Podľa mapy je z Amboise do Orlieho hniezda asi tridsať

kilometrov. Iste sem došiel v nejakej záleţitosti svojho pána.

- Áno, je to najbliţšie väčšie mestečko, - súhlasila dievčina.

Potom som sa spýtal Róberta:

- Myslíš, ţe ťa poznal?

- Ale kdeţe! Keď nás odháňal od zámku, bola nás celá kopa.

Nemohol si zapamätať všetky tváre.

Ešte raz som hodil očkom na toho nesympatického chlapa.

Pôsobil hrozným dojmom. Bol počerný, s dlhými

bokombradami, tmavými očami a strašným pohľadom. Na

ľavej ruke som si všimol veľký zlatý pečatný prsteň s erbom

nie najlepšej povesti.

Mykol som plecami.

- Čo nás po ňom? Prišiel vo svojej záleţitosti a my tieţ vo

svojej. Je čas vrátiť sa do zámku.

Zaplatil som účet a vyšli sme z kaviarne.

A teraz sa pre zmenu na mojej tvári objavil výraz veľkého

prekvapenia. Ale ovládol som sa tak rýchlo, ţe moji mladí

priatelia si to ani nevšimli.

- Pred kaviarňou sedel na motorke jeden chlap, - povedal som,

keď sme nastúpili do auta.

- Všimli sme si ho, - potvrdila Yvonne. - Ale tvár sme

nevideli. Mal veľké okuliare a na hlave prilbu.

- Moţno sa mýlim, - zrazu som stratil istotu, ktorú som ešte

pred chvíľou mal. - Tí motocyklisti v prilbách a okuliaroch sa

na seba veľmi podobajú... Ale tento mi pripomínal človeka,

ktorý mi doručil list od „priateľa", keď som s falošným

Pigeonom cestoval do zámku. Rozprával som vám o tom.

— Pamätám sa, - prikývol Róbert. — A domnievate sa, ţe je to

ten istý?

— Vyzerá celkom tak, - prisvedčil som váhavo.

— Moţno má iba presne taký výstroj ako tamten, —

pochybovala dievčina.

99

Vyšli sme z mestečka. Na kriţovatke v Amboise som zahol

doprava.

— Zle ideme, - upozornil ma Róbert. - Aj touto cestou sa síce

moţno dostať do nášho zámku, ale je to oveľa ďalej.

Yvonne hneď pochopila môj zámer.

— Tadeto sa ide okolo Orlieho hniezda, — poznamenala.

Úzka vyasfaltovaná cesta viedla pomedzi nevysoké kopce a

pahorky, na ktorých sa zelenali vinohrady. V dolinách boli

dedinky. Okolie, tak ako včera zaliate slnečnými lúčmi,

vyzeralo pekne. Všade, kam oko dopadlo, kvitli vistérie.

Po niekoľkých kilometroch som si všimol, ţe vŕšky sú čoraz

vyššie. Vedľa cesty rástol dubový lesík a hneď za ním

odbočovala kamenistá poľná cesta. Prudko som zabočil na ňu a

schoval som sa za stromy, takţe z cesty ma nikto nemohol

vidieť.

— Čo to robíte? - spýtala sa Yvonne.

— Som zvedavý... — začal som. Ale nebolo treba dokončiť.

Začuli sme vrčanie motora. Po chvíli sa okolo nás prehnal

motocykel s jazdcom, ktorého sme videli pred kaviarňou. Na

zadnom sedadle sedel chlap s bambuskou. Na hlave nemal

prilbu, len svoju koţenú šiltovku.

— Sledujú nás, — usúdil Róbert.

— Nie je to isté, — odporoval som. — Veď je to cesta do

Orlieho hniezda. Chcel som iba mať istotu, ţe tí dvaja - c^hlap

s bambuskou a motocyklista - majú čosi spoločné.

Pokračovali sme v jazde po ceste. Prešli sme cez dedinku so

starým románskym kostolom.

— Vracajú sa! — zrazu vykríkla Yvonne.

Zazreli sme motorkara aj chlapa s bambuskou. Naozaj nám šli

oproti.

- Teraz uţ viete, ţe nás sledovali, - tvrdil Róbert.

— Zistili, ţe sme sa im stratili z dohľadu, tak sa vracajú, aby sa

presvedčili, čo je s nami.

100

Motocyklista a chlap s bambuskou prešli okolo nás a vôbec si

nás nevšímali. Stále som hľadel do spätného zrkadla, ale hoci

som videl kus cesty za sebou, uţ som ich nespozoroval. Ak sa

znova obrátili a šli za nami, robili to nenápadne, aby sme ich

nezbadali.

Zrazu tu bolo Orlie hniezdo. Neviem, či si zaslúţilo aţ taký

hrdý názov. Na dosť strmom kopci, porastenom iba trávou a

krovím, vypínala sa ponurá budova. Obrovská okrúhla bašta s

niekoľkými okienkami vo výške a štvorec vysokých múrov, v

ktorých bolo vidieť zatvorenú ţeleznú bránu.

- Nikdy som tam nebol, - ozval sa Róbert. - Ale od chalanov

zo susednej dediny viem, ţe za múrmi nový majiteľ vybudoval

dosť veľkú vilu, ktorá sa jednou stranou opiera o veţu. Okolo

vily je záhrada, dokonca s plaveckým bazénom. Slovom,

bohatá moderná rezidencia vo veľmi starom ráme.

Zastal som s vehiklom na úzkej súkromnej asfaltke, ktorá

viedla od cesty aţ k bráne zámku. Asfaltka poriadne stúpala.

Videli sme, ako oslík namáhavo ťahá po nej dvojkolesový

vozík so zeleninou. Ale hádam ťaţší neţ zelenina bol tučný

chlap v bielej košeli a so slameným klobúkom.

- Tak predsa to nie je pravda, ţe nik z okolia sa nedostane do

Orlieho hniezda, - uvaţovala Yvonne.

— Ktosi tam dodáva zeleninu. Niekto iný hádam dováţa

mlieko.

Ešte chvíľu sme pozorovali trápenie oslíka, ktorý ťahal

dvojkolesovú káru. Potom som naštartoval a vyrazili sme po

ceste. Zahli sme za zákrutu a nasledujúci kopec zakryl Orlie

hniezdo.

101

Siedma kapitola

Podobnosti a rozdielnosti • Na čo myslel Fan-tomas ? • Majú listy zmysel ? • Osoba, ktorá sa

vracia z vlastného pohrebu • Tri hlavy sú viac neţ jedna, čiţe mozgový trust • Robinoux začína

uvaţovať • Čo sa stalo s van Goghovým obrazom ? • V baranovej galérii • Gauguin • Podozrivý

rozhovor • Svetelné signály

— Tak čo máte nové ? Dozvedeli ste sa niečo v Amboise ? -

spytoval sa ma zvedavý Pigeon.

Bolo to pred večerou. Sedeli sme v hale v pohodlných foteloch.

Pán Pigeon a ja. Yvonne sa motala v kuchyni, barón sa

zdrţiaval vo svojej tajomnej dielni. Róbert skúšal v starom

donţone aparatúru na večerné predstavenie Zvuk a svetlo, lebo

bol deň určený na turistické prehliadky. Pred bránou parku stáli

tri veľké zájazdové autokary z Anglicka. Turisti sa ponevierali

po celej ploche parku i po galérii. Kustód pán Durant sa ešte

nevrátil z Paríţa, takisto ako teta Eveline. Boli sme teda sami

dvaja. Pán Pigeon s úľubou načúval štrnganiu príborov, ktoré

podchvíľou doliehalo cez otvorené dvere jedálne. To lokaj

Filip prestieral stôl na večeru.

— Tak čo bolo v Amboise? - netrpezlivo vyzvedal detektív.

Nevedel som, čo povedať. Podať mu obšírnu správu o našom

výlete, teda porozprávať aj o záhadnom motorka -rovi, o

muţovi s bambuskou, o Orlom hniezde? Alebo sa obmedziť

iba na dojmy? Vybral som si druhú moţnosť. Muţ s

bambuskou a náš výlet do blízkosti Orlieho hniezda predsa

nemajú nič spoločné s vecou, ktorá zaujíma detektíva.

— Kustódka z Amboise mi vysvetlila okolnosti krádeţe

Memlingovej Madony, — povedal som. — Všetko ukazuje na

to, ţe v našom aj v tamtom prípade máme do činenia s tou istou

102

osobou alebo s tou istou bandou.

- Tamtá záleţitosť ma vôbec nezaujíma, — mykol plecami pán

Pigeon. - Sú poistení v konkurenčnej firme. Hoci teraz, keď si

zlodej vybral klientov našej agentúry, musím brať do úvahy

všetky okolnosti. Ste si celkom istý, ţe Memlingov i Cézannov

obraz ukradla tá istá ruka ?

- Krádeţi predchádzal list so ţiadosťou o výkupné. List

podpísal Fantomas. Po istom čase sa zistilo, ţe namiesto

originálu tam visí kópia. Podobne to bolo aj s krádeţou

Cézannovho obrazu v tunajšom zámku.

- Ale nasledujúca krádeţ vyzerala celkom ináč. Mám na mysli

Renoira, - prerušil ma detektív. - Zlodej sa zjavil osobne ako

Gaspard Pigeon, - pohladkal si hodvábne fúziky. — Teda sú tu

isté rozdielnosti.

- Zastávate teda názor, ţe jestvuje ktosi iný, kto nasleduje

predchádzajúce vzory? A domnievate sa, ţe je to barón?

- Tichšie! - zapstkal Pigeon a pozrel na pootvorené dvere do

jedálne, kde sa šuchtal Filip. - Nezastávam nijaký názor. Ale

musíte uznať, ţe barón sa správa čudne. Šiel som za ním do

Orleánu. Dozaista spozoroval, ţe ho sledujem. Keďţe Orleán

pozná lepšie ako ja, zaparkoval pred akousi bránou s

priechodom a jednoducho sa stratil. Tak je to, pane. Vodil za

nos detektíva. Postupuje takto človek, ktorý má čisté

svedomie?

Namietol som:

- Som presvedčený o barónovej čestnosti. Presviedčajú ma o

tom práve isté rozdielnosti v uskutočnení krádeţí. Barón si

nemusel pomáhať falošným Pigeonom. Mohol celkom

obyčajne, tak ako v Amboise alebo ako v prípade Cézannovho

obrazu, zavesiť namiesto Renoirovho originálu kópiu, tak aby

si to nik nevšimol. Barón môţe vojsť do galérie kedykoľvek vo

dne či v noci. Je to jeho galéria, pane. Načo by mu bol falošný

Pigeon?

103

- Veď práve, - zachichotal sa detektív. - Práve preto, aby

odvrátil od seba podozrenie.

Teraz som plecami mykol ja.

— V takom prípade podľa vašej mienky čím nevinnejšie

človek vyzerá, tým je podozrivejší. Nie, milý pane. Vaša

hypotéza ma nepresviedča. Namiesto toho ma trápi iná otázka.

— Von s ňou! - zaujímal sa Pigeon.

— Fantomas poslal kustódke v Amboise list so ţiadosťou o

výkupné a pohrozil krádeţou Memlingovho obrazu. Ţiadal

vysokú sumu. Ani chvíľu sa nemohol domnievať, ţe mu

kustódka zaplatí výkupné. Tak načo bol ten list? Okrem toho

urobil druhý nezmyselný ťah. Označil obraz, ktorý chcel

ukradnúť. Slovom, vystríhal pred krádeţou konkrétneho

obrazu, čo mu mohlo poriadne sťaţiť krádeţ, lebo taký obraz

museli mať stále na očiach. Teda zlodej konal proti sebe.

Rovnako to bolo v Zámku šiestich dám. Keď poslal barónovi

list a ţiadal výkupné za Cézannov obraz, nemohol ani len

dúfať, ţe barón mu výkupné zaplatí. Veď zlodej zrejme pozná

nielen bezpečnostný systém v zámku, ale aj barónovufinančnú

situáciu. Nemohol dostať výkupné, lebo barón nemá peniaze.

Tak načo boli tie listy, čo si myslíte?

Pigeon sa zamyslel a potom povedal:

— Uvaţoval som o tejto otázke. A došiel som k dvom

záverom. Po prvé: zlodej je dţentlmen a dáva majiteľovi istú

šancu...

— Neverím, ţe jestvujú zlodeji dţentlmeni. Dţentlmen

nekradne.

— ... po druhé: listy nemajú nijaký zmysel.

— Ako to mám chápať?

— Zlodej píše listy sám sebe, — odvetil Pigeon.

— Znova ste pri koncepcii, ţe zlodejom je barón, -vzdychol

som. - Azda barón kradol aj v Amboise? Alebo je zlodejkou

kustódka?

104

— Nevyšetroval som krádeţ v Amboise, - odvetil Pigeon. -

Podobnosti medzi tými krádeţami môţu byť zdanlivé.

Napokon, Amboise je záleţitosť inej poisťovacej spoločnosti.

Musím sa obmedziť jedine na Zámok šiestich dám. Uţ som

vám povedal a ešte raz pripomínam, ţe nie som policajt. Prišiel

som sem, aby som vyšetril okolnosti tohto prípadu a rozhodol,

či vyplatiť, alebo nevyplatiť poistné. A propos polícia, milý

pane. Keď som sa barónovi v pätách vrátil do zámku, čakal tu

na mňa policajný komisár z Tours.

- A čo?

Pigeon pohŕdavo hodil rukou.

- Polícia je bezradná. Zvykli si vyšetrovať za pomoci veľkej

mašinérie. Keď nemôţu získať odtlačky prstov, nezistia

odstavenie poplašného zariadenia a tak ďalej, cítia sa ako ryba

na suchu. Rozhodli sa zistiť mená majiteľov všetkých belasých

vrtuľníkov. To je hádam všetko, čo môţu urobiť. Oznámili, ţe

pátrajú vo veci krádeţe Cézan-novho obrazu. Pokiaľ ide o

Renoirov obraz, naprv musia mať expertízu odborníkov, ktorá

potvrdí zámenu originálu za kópiu. A odišli.

Začuli sme hlahol gongu, ktorý pozýval domácich na večeru.

Po chvíli sa v hale zjavila Yvonne a takmer súčasne s ňou zišiel

zhora barón de Saint-Gatien. Vysoký, štíhly, so šedivejúcimi

spánkami a podmanivým úsmevom vyzeral ako zosobnená

čestnosť. Nechcelo sa mi veriť Pigeonoymu tvrdeniu, ţe tento

aristokrat a dţentlmen kaţdou ţilkou, bývalý dôstojník

námorníctva kradne obrazy z vlastnej galérie.

Yvonne v ten večer vyzerala ako bocian. Mala na sebe čiernu

sukničku, bielu blúzku, vlasy zviazané červenou mašľou. Tri

bocianie farby: čierna, biela a červená. A tie jej dlhé nohy,

pripomínajúce suché vetvičky alebo bocianie nôţky...

- Ako sa cítite ? - zdvorilo sa nás opýtal barón. Nestačili sme

odpovedať. Prudko sa otvorili čelné dvere

a do haly vošla madame Eveline v novom klobúku, rovnako

105

obrovskom ako predchádzajúci. Tentoraz nepripomínal

kvetinovú záhradu, ale zeleninovú hriadku: zdalo sa mi, ţe na

klobúku vidím petrţlenovú a zelerovú vňať.

Za madame Eveline vkročil do haly vysoký, nezvyčajne chudý

vycivenec s krémovým plátenným klobúkom na hlave. V

ľavom kútiku úst mal cigaru a na tvári smútok, akoby sa pred

chvíľou vrátil z vlastného pohrebu. Namiesto kravaty sa mu

pod krkom hompáľala čierna stuţka. Aj oblek mal tmavý.

Vyzeral, akoby chcel dať najavo, ţe bol na vlastnom pohrebe,

ale uţ dosť dávno a do istej miery sa s tým stihol zmieriť.

Madame Eveline dramatickým gestom ukázala na smú-tiaceho

muţa:

- Toto je pán Robinoux, súkromný detektív z Paríţa, ktorého

som najala. Bude stíhať Fantomasa. Caramba, sacrebleu,

musela som sa obrátiť o pomoc na detektíva z Paríţa, keď vy,

páni, - tu ruka tety Eveline namierila na pána Pigeona a na

mňa, - vy, páni, ste bezradní.

Bol som veľmi zvedavý, čo sa madame Eveline v Paríţi

dozvedela o človeku menom Frangois Burges. Ale prirodzene,

rozhovor na túto tému bolo treba nechať na chvíľu, keď sa

budeme môcť stretnúť medzi štyrmi očami.

Barón Raoul de Saint-Gatien pri pohľade na detektíva

neprejavil ani potešenie, ani znechutenie alebo začudova-nie. Z

tváre mu nezmizol podmanivý úsmev.

Kývol hlavou pánu Robinouxovi.

- Veľmi ma teší, ţe vás poznávam. A obrátil sa k Yvonne:

- Nech Filip prestrie pre ďalšieho hosťa.

Detektív z Paríţa akoby bol nemý. Nepreriekol ani slovka, iba

vytiahol zo svojho smútočného obleku niekoľko vizitiek.

Postupne nám ich rozdal, začínajúc od baróna.

Na vizitke bolo napísané:

Robinoux senior a Robinoux junior. Detektívna agentúra.

106

Lacno a diskrétne. Paríž. Bulvár Clochard 10.

Podľa neho podanie vizitky znamenalo toľko, ako keby sa

predstavil. Potom sa ozval Pigeon:

- Váţený pane, ste Robinoux senior, alebo junior?

- Som Robinoux mladší, - odvetil detektív sotva počuteľným

šepotom.

Pigeon nezdvorilo mykol plecami.

- Nikdy som nepočul o nijakom Robinouxovi...

- Veľmi ma mrzí, - šepol detektív z Paríţa a ešte väčšmi

zosmutnel.

Madame Eveline radostne pošúchala rukami :

- Tri hlavy sú viac ako jedna. Sacrebleu, porca miseria! Teraz

tu máme trust detektívnych mozgov.

Prešli sme do jedálne a zasadli sme k stolu. Len čo sa začala

večera, v hale zazvonil telefón. Slúchadlo zdvihol Filip a

zavolal baróna. Po chvíli sa barón vrátil a pokojne, ako sa patrí

na aristokrata, oznámil:

- Volal pán Armand Durant. Dnes sa nevráti z Paríţa, lebo mu

praskol kľukový hriadeľ. Musel v Paríţi dať auto do opravy.

A po chvíľke váhania, akoby sa obával, ţe zarmúti svojich

hostí, dodal:

- Experti potvrdili, ţe Renoirov obraz je falzifikát. Teda

originál ukradli.

- Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveline a obrátila

zrak na detektíva z Paríţa. - Tak do toho, mladý muţ! Do toho!

Prirodzene, od tej chvíle sa rozhovor v jedálni krútil okolo

Fantomasa. Pán Robinoux kládol barónovi otázky svojím sotva

počuteľným šepotom, barón celú záleţitosť vysvetľoval

uhladenými vetami. Robinouxove otázky boli bystré, nebolo

pochýb, ţe je odborníkom vo svojej branţi. To hádam zlomilo

v pánu Pigeonovi odpor, ktorý od začiatku pociťoval voči

detektívovi z Paríţa. Zapojil sa do rozhovoru a vyloţil

107

Robinouxovi problém, o ktorom sme debatovali v hale, keď

sme čakali na večeru.

- Mohli by ste mi vysvetliť, - obrátil sa na pána Robinouxa,

— aký cieľ podľa vašej mienky Fantomas sledoval, keď písal

barónovi list so ţiadosťou o výkupné? Veď vedel, ţe barón

výkupné nezaplatí, lebo nemá peniaze. A po druhé: aký cieľ

zlodej sledoval upozornením, ţe ukradne ten a nie iný obraz ?

Veď tým si sťaţil plánovanú krádeţ, lebo upozornil kustóda na

konkrétny obraz.

Robinoux si vzdychol a šepol:

- Nie som jasnovidec, dámy a páni. Ale domnievam sa, ţe

zlodej písal listy uţ po krádeţi a nie pred ňou.

- Čo tým chcete povedať? - vykríkli sme zborové. Hlas pána

Robinouxa šelestil ako neviditeľný potôčik:

- Predpokladám, ţe Fantomas písal listy so ţiadosťou o

výkupné aţ po tom, čo ukradol Cézannov i Renoirov obraz.

- Ak ich ukradol, načo ešte ţiadal výkupné? — čudoval sa"

barón.

Robinoux vysvetľoval:

- Obidva tieto obrazy veľmi ťaţko predať. A ich predaj je v

kaţdom prípade spojený s veľkým rizikom. Moţno Fantomas

po krádeţi dúfal, ţe barón odkúpi od neho ukradnuté obrazy.

Preto ţiadal výkupné.

Pigeon sa nahlas rozosmial.

- Je to hlúposť, milý pane. Takmer všetci tu prítomní okrem

mňa boli svedkami, ako za mňa preoblečený zlodej ukradol z

galérie Renoirov obraz. A výhraţný list napísal o mesiac skôr.

Teda vaša hypotéza visí vo vzduchu, pán Robinoux. Dnes ráno

zasa došiel list v súvislosti s van Goghovým obrazom.

Detektív šeptom odvetil:

- Ste si istý, ţe Fantomas včera ukradol Renoirov obraz ?

Moţno včera neukradol Renoira, lebo toho vzal pred

mesiacom, ale práve van Gogha.

108

Pán Pigeon aţ pootvoril ústa, tak ho prekvapil tento

predpoklad. Aj my sme mali pocit, akoby nás niekto ovalil po

hlave. Áno, preboha, áno! Bolo to pravdepodobné. Ţe ani

jednému z nás nezišla na um táto myšlienka!

- Caramba, porca miseria! — zvolala madame Eveli-ne. —

Ten Robinoux má hlavu na mieste. Veď nikto z nás nevidel, čo

včera Fantomas ukradol. Moţno naozaj van Gogha, a nie

Renoira. Poďme do galérie! Treba sa hneď presvedčiť o

podozrení pána Robinouxa.

Ale barón jemne zdvihol ruku a zadrţal ju:

- Večera sa ešte neskončila, Eveline. Nijako nezmeníme

skutočnosť, ak sa teraz poberieme do galérie. Ale pečienka

môţe vychladnúť.

Áno, bol to dţentlmen v plnom zmysle slova. Nikdy nestrácal

chladnokrvnosť. Okrem toho mal pravdu: neboli sme schopní

zistiť, či van Goghov obraz na stene je originál, alebo

falzifikát.

- Keď sa pán Durant vráti, hneď zavezie do Louvru van Gogha,

— dodal barón. — Prirodzene, po večeri zájdeme do galérie.

Len pre zaujímavosť.

Pod stolom drgla do mňa Yvonnina bociania noha.

- To je zábava, však? - nezdrţala sa dievčina a uprela na pána

Robinouxa zboţný pohľad.

Priznávam sa, ţe aj mne sa páčil nápad toho originálneho

muţa. Keď s madame Eveline vošiel do zámku, videl sa mi

smiešny. Zábavná bola aj jeho vizitka: Detektívna agentúra.

Lacno a diskrétne. A predsa mal Robinoux hlavu na mieste.

Nuţ čo, nikdy v ţivote som neprišiel do styku so súkromnými

detektívmi.

- A čo vy ? - neočakávane sa ku mne obrátil barón. - Aj zajtra

máte v úmysle ísť na nejaký výlet?

- Áno, - odvetil som úprimne, lebo aj tak by sa to nedalo

zatajiť. - Spolu s Yvonne a s Róbertom chceme navštíviť

109

zámok v Angers. Rozhodol som sa obzrieť si všetky miesta,

kde kradol tajomný Fantomas.

- Ach tak! — barón neprejavil zvláštny záujem. - Nuţ čo, iste

treba urobiť všetko pre odhalenie zlodeja. Moţno aj to bude

uţitočné pre našu vec. A zároveň spoznáte údolie Loiry.

Napriek pokoju, ktorý barón zachoval, sme rýchlo dove-čerali

a celá spoločnosť sa vybrala ria poschodie, do zámockej

galérie.

Van Goghov obraz visel na konci sály, dosť ďaleko od okna.

Barón prikázal stráţcovi zaţať v galérii všetky svetlá. Obraz

bol výborne osvetlený a mohli sme sa naň pozerať do vôle.

Nejaký čas sme si ho prezerali mlčky, nikto si netrúfol prvý sa

vysloviť, či pred nami visí originál, alebo falzifikát.

Mlčanie prerušila madame Eveline:

- Caramba, porca miseria! Nikdy som sa nenadchýnala

maliarstvom. A nikdy som v galériách neobdivovala obrazy...

Azda je to ten istý, čo tu visel?

Pigeon si odkašlal a váţne vyhlásil:

- Nebudem vyjadrovať svoj názor v tejto veci. Je to záleţitosť

expertov.

- Máte pravdu, - prisvedčil Robinoux. Ozvala sa Yvonne :

- Rám je tuším ten istý ako predtým.

- Ach, rám! - zachichotal sa pán Robinoux.

Barón mlčal a vyzývavo hľadel na mňa. Vedel, ţe som

študoval dejiny umenia a som povolaním múzejník. Nesmelo

som vyhlásil:

- Tento obraz vyzerá na van Goghov originál. Kedysi som sa

zaujímal o tohto maliara a videl som veľa jeho obrazov.

- No dobre, - pokýval hlavou barón, — to je potešujúce. Ale

nie ste znalcom, však?

- Ţiaľ, nie.

- Ak teda vznikli pochybnosti o tomto obraze, musím sa obrátiť

na expertov. Iba ich svedectvo moţno brať do úvahy, -

110

rozhodol barón.

Tak sa skončil rozhovor pri van Goghovom obraze. Pigeon a

Robinoux s barónom začali kontrolovať poplašné zariadenie pri

oknách. Yvonne vyšla z galérie, aby s Róbertom spustila

aparatúru predstavenia Zvuk a svetlo, lebo uţ sa blíţila deviata

hodina. Madame Eveline sa tieţ pobrala z galérie. Pri van

Goghovom obraze som zostal sám. Stráţnik sa tváril, ţe pozerá

cez okno na rieku, ale nenápadne ma pozoroval, nespúšťal zo

mňa oči. Dobre si zapamätal skúsenosť s falošným Pigeonom.

Teraz sa mu hádam kaţdý barónov hosť zdal podozrivým.

Nedbal som na to. Hľadel som na Portrét lekára zo štetca van

Gogha a usiloval som sa spomenúť si na všetko, čo som vedel

o tom nezvyčajnom umelcovi.

Bol jedným z tých vynikajúcich maliarov, ktorí sa najskôr

vymanili z vplyvu vtedy panujúceho impresionizmu. Lebo

nijaká individualita sa nemôţe celkom vtesnať do hraníc

jedného umeleckého smeru. Aj Renoir po nejakom čase pocítil,

ţe impresionizmus je pre neho slepou uličkou, prestáva ho

uspokojovať a nestačí mu. Vravel svojim priateľom, ţe

impresionizmus, zachytávajúci na plátne momentálne dojmy,

nedovoľuje dôkladne vypracovať kompozíciu obrazu.

Druhým veľkým maliarom, ktorý dosť rýchlo zavrhol

impresionizmus, bol Cézanne. Nevzdal sa základných

výdobytkov tohto smeru, ktoré vyzdvihovali význam farby,

usiloval sa však o súlad, kompozičnú dokonalosť. ,,V prírode,"

písal Cézanne, „treba nájsť formy gule, kuţeľa a valca." Na

Cézannových obrazoch, predovšetkým na jeho zátišiach, badať

úsilie o uskutočnenie tohto umeleckého predsavzatia. Aké

plastické, oslňujúce sú jeho jablká! Plastickosť dosiahol nielen

svojím kresliarskym majstrovstvom, ale aj jemnými odtieňmi

farieb.

Alebo jeho slávne provensálske krajinky. Aké nádherné

odtiene zelenej, belasej a ţltej farby! Akú hĺbku dosiahol práve

111

pouţitím rôznych farieb! Cézanne tvrdil, ţe pre kaţdú

vzdialenosť, pre kaţdých sto metrov priestoru sa usiluje nájsť

iný odtieň zelenej farby.

Renoir, Cézanne, van Gogh... Tajomný zlodej mal výborný

vkus. Z bohatej kolekcie baróna de Saint-Gatien vybral obrazy

týchto troch vynikajúcich maliarov.

„A Gauguin?" spýtal som sa sám seba a mimovoľne som sa

rozhliadal po galérii, hľadajúc plátna ďalšieho maliara, ktorý sa

tieţ skoro vzdal impresionizmu, hoci umelecké výdobytky

tohto smeru naďalej vyuţíval.

,,Čo ak po van Goghovi sa Fantomas pokúsi ukradnúť

Gauguinov obraz?" pomyslel som si.

V barónovej galérii viselo Gauguinovo plátno: tri nahé dievčatá

z Tahiti na piesočnej pláţi.

Gauguin bol nielen zaujímavý maliar, ale aj nezvyčajný človek.

Ustavične hľadal pre svoje umenie nové témy. No nie v

salónoch, v mestách či na predmestiach, ale v ľudovom a

dokonca exotickom prostredí. Z paríţskych kaviarní najprv

ušiel do bretónskych dediniek, neskôr na ostrov Martinique a

napokon na Tahiti, kde ţil v biede a tvoril nádherné diela.

Usiloval sa preniknúť do sveta mágie, pradávnych

náboţenských kultov a exotických bájí. Jeho obrazy z tohto

obdobia sú nasýtené intenzívnym juţným slnkom a

nádhernými farbami, ktoré nachádzal v bujnom tropickom

rastlinstve. Odborníci sa domnievajú, ţe u Gauguina treba

hľadať nielen pravdu vyjadrenú príbehom na plátne, ale aj istú

symboliku - akoby nám maliar chcel predstaviť nielen ľudí, ale

aj hlbší zmysel ich záţitkov a predstáv.

Ale vráťme sa k van Goghovi.

Rovnako ako Cézanne bol samouk. Maľoval krátko, sotva

desať rokov. No jeho ţivot bol opradený romantickou

legendou.

112

113

Vyznačoval sa tým, ţe maľoval veľmi náruţivo, chcel v umení

vyjadriť seba samého, usiloval sa dosiahnuť nedostihnuteľný

umelecký ideál. Ţil krátko, umárala ho večná horúčka

hľadania. Zomrel tragicky, osamotený, nepochopený a

nedocenený. Aký dramatický bol jeho ţivot, také dramatické sú

aj jeho obrazy. Je v nich boj svetla a farieb, plný napätia,

všetko má nezvyčajne expresívnu formu. Poznať na nich

takmer kaţdý dotyk štetca. Maľoval krátkymi, nervóznymi

čiaročkami.

Z obrazu, ktorý visel predo mnou, z tváre portrétovaného

človeka vyţarovala sila výrazu. Tvár bola napätá a prezrádzala

vnútorný boj. Áno, van Gogha nezaujímalo, či človek, ktorého

maľuje, je škaredý alebo pekný. Túţil vyjadriť pravdu o jeho

duchovnom ţivote.

Kto maľoval obraz, ktorý visel predo mnou? Van Gogh, alebo

falšovateľ, ktorý vedel vynikajúco napodobniť majstra?

„Nie," vravel som si. ,,Je to originál." Tak jasne, tak presne

bolo vidieť kaţdý pohyb štetca, kaţdú škvrnku. Falšovateľ by

nemohol tak dokonale imitovať majstra, obmedzil by sa na

odkopírovanie celku. Vo falzifikáte by neboli kontúry také

výrazné a ťahy štetcom také isté. A podpis. Je to predsa van

Goghov podpis, pravý, taký som videl na mnohých jeho

plátnach.

Ale nestretol som sa uţ s geniálnymi falšovateľmi obrazov?

Znova sa ma zmocnili pochybnosti, znova som sa zahľadel na

Portrét lekára, ktorý visel na stene.

Zrazu ma ktosi drgol do pleca a vytrhol zo zamyslenia.

Bola to madame Eveline. Vyhľadala ma v galérii, aby sa so

mnou porozprávala o svojej ceste do Paríţa.

- Stretla som Vincenta a spolu s ním som navštívila

niekoľkých paríţskych obchodníkov s umeleckými predmetmi,

— začala. - Všade som sa vypytovala na toho Burgesa a všade

som dostala odpoveď, ţe takého človeka nik nepozná, nik o

114

ňom nepočul. Je to čudné, nie?

- Veru je. Predsa chcel kúpiť od baróna Renoirov a Cézannov

obraz. Ak je zberateľom a zaujíma sa o maliarstvo, nie je

moţné, aby nikdy nebol prišiel do styku s priekupníkmi

obrazov. A keby bol sám obchodníkom, tým skôr by ho

poznali.

- Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveli-ne. — Z

toho vyplýva, ţe sa nepredstavil vlastným menom.

- Veru tak, madame.

- Inými slovami, boli ste na dobrej stope, lenţe sa stratila.

- Nestrácajme nádej, madame, - povedal som, hoci som bol

veľmi rozčarovaný.

Francois Burges bol zatiaľ jediným bodom, na ktorom sa dalo

postaviť detektívne pátranie. A v tejto chvíli som stratil aj jeho.

Zišli sme do haly. Uklonil som sa madame Eveline a

poďakoval jej za splnenie úlohy.

Sám som opustil zámok, aby som si pozrel práve predvádzané

predstavenie Zvuk a svetlo.

Zotmelo sa. Na terase sedeli turisti v bambusových kreslách.

Múry Zámku šiestich dám osvetľovali reflektory. Svetlo

oţarovalo kontúry zámku, veţičky, odráţalo sa v oknách,

zvýrazňovalo klenbu starého mosta. Sprevádzala ho hudba z

ampliónov. Začul som zvuk lesného rohu - to hádam v starom

Chäteau de Six Dames ktorýsi z kráľov sa chystal na lov.

Zaujímalo ma, ako vyzerá aparatúra potrebná na predstavenie

Zvuk a svetlo. Prešiel som okolo hostí, ktorí sedeli na terase, a

zamieril som do donţonu, kde - ako som predpokladal - by som

mohol nájsť Yvonne a Róberta.

Ale kým som sa dostal k širokej bašte, takmer som vrazil do

Filipa, ktorý ţivo gestikuloval a rozprával sa o niečom s

človekom vyzerajúcim na turistu. Bol to tuším jeden z

Angličanov, ktorí si prišli pozrieť Zámok šiestich dám.

Zhovárali sa po anglicky. Nečudoval som sa, ţe barónov lokaj

115

Filip vie po anglicky. Veď slúţil s barónom v námorníctve a

námorníci, ako je známe, ovládajú rôzne jazyky.

O čom sa rozprával barónov sluha s turistom — neviem. Ani

som sa to nepokúšal zistiť. No ako som sa neskôr presvedčil,

nebol som tu jediným pozorovateľom.

Zrazu nastala tma. Iste podľa scenára predstavenia. Lebo o

chvíľu sa zaţali nové reflektory a zvuky hudby rozprávali o

poľovačke v neďalekých horách.

Tá hudba a obrazy ma tak fascinovali, ţe som zastal v tieni

starého donţonu a nejaký čas som sledoval očarujúce

predstavenie.

Moju pozornosť to však neotupilo. Všimol som si, ţe Filip sa

rozlúčil s anglickým turistom. Potom k nemu pristúpil barón.

Obidvaja kráčali smerom ku mne, ale nedošli aţ k donţonu.

Zastali a rozprávali sa.

V tej chvíli hudba nakrátko stíchla, pohyb reflektorov trocha

oţil.

- Jednal som sa s ním, pán barón, - začul som Filipov hlas, —

ale je to tvrdý chlapík. Napokon súhlasil s mojou cenou,

nespustil som ani frank. Prirodzene, neprezradil som, ţe ste za

tým vy.

- To je dobre, Filip. A kedy dá peniaze?

- Hneď ako mu dodáme tovar, pán barón.

- Ako to urobíš ?

- Tajne, pán barón. Máme predsa na krku troch detektívov.

Niektorého z nich by mohlo zaujímať, čo vynášam zo zámku.

Zajtra v noci to vynesiem tajným východom a odveziem v člne.

S tým muţom sa stretnem v zákrute rieky. Príde svojím autom.

- Výborne, Filip. Najväčšmi sa bojím kompromitovania.

- Vybavil som to, pán barón. Ale srdce mi krváca. Naozaj to

musíte predať?

- Nemôţem ţiť bez franku, Filip. Veď aj u teba som zadĺţený.

Nezúfaj a poď so mnou do dielne. Musíme všetko pripraviť na

116

zajtrajšiu noc.

A obaja rýchlymi krokmi odišli do zámku.

- Pssst! - zasyčal ktosi vedľa mňa. Z tieňa donţonu sa vyklonil

Pigeon.

- Počuli ste? - spýtal sa ma posmešne.

Nemal som ani potuchy, čo si mám myslieť o tom čudnom

rozhovore. Vyzeral veľmi podozrivo. Pigeon si radostne šúchal

ruky.

- Zajtra ich prichytím pri čine. A získam odmenu stotisíc

dolárov. Tak sa vysvetlí záhada tajomného Fantomasa. Pigeon

nie je hlupák.

Bol ako starý kopov. Keď sa raz dostal na stopu, ktorá ho

mohla doviesť k cieľu, nepustil sa jej za nič na svete. Azda mal

pravdu?

- Idete do Angers? — uškrnul sa.

- Áno, — prikývol som.

- Nuţ čo, ţelám vám úspech. A prirodzene prosím, aby ste

zachovali diskrétnosť v baróňovej záleţitosti. Dúfam, ţe nie ste

jeho spoločníkom.

Predstavenie sa práve skončilo. Angličania sa vracali cez

padací most k autobusom a autám, ktoré stáli na parkovisku

pred bránou.

Z donţonu vyšla Yvonne a Róbert. Pán Pigeon sa so mnou

rozlúčil a odišiel do zámku. Ja som sa pobral k mládeţi.

- Myslela som si, ţe prídete skôr a pozriete sa, ako robíme

predstavenie, — s trochou ľútosti mi vyčítala Yvonne.

- Trocha som sa zdrţal v galérii, - odvetil som vyhýbavo.

Bol som zamyslený a trocha roztrţitý. Barónov rozhovor s

Filipom, ktorému som nerozumel, ale rovnako ako Pigeon som

ho musel povaţovať za podozrivý, vyvolal vo mne vnútorný

nepokoj a napätie. Dievčina to hneď vycítila.

- Čo vás trápi? - spýtala sa.

- Hŕba problémov s Fantomasom, — odvetil som. Pokývala

117

hlavou, ţe mám pravdu. Ale ako sa tomu dalo

odpomôcť?

- Neprejdeme sa trochu po brehu rieky? — navrhol Róbert.

- Dobre, - súhlasil som. Domnieval som sa, ţe sa mi azda

podarí vytiahnuť z nich nejakú informáciu o barónovi.

Noc bola pekná. Teplá a nezvyčajne tichá. Na starých

platanoch v parku sa nepohol ani lístok.

Viedli ma po aleji vysypanej štrkom do záhrady Diany de

Poitiers, peknej favoritky kráľa Henricha Druhého.

Záhrada bola obrovská. Hádam stopäťdesiat metrov dlhá a sto

metrov široká. Rovno pristrihnuté ţivé ploty a úzke záhony

tvorili pekné tvary. Uprostred bol okrúhly kvetinový záhon.

Pestovaný hustý trávnik dopĺňal celok v jediný obrovský

koberec s nádherným farebným vzorom.

- Diana de Poitiers, — začal vykladať Róbert, lebo uţ vedel,

ţe dejiny ma veľmi zaujímajú, - mala dve obľúbené farby:

čiernu a bielu. A mala taký obrovský vplyv na kráľa Henricha

Druhého, ţe aj on si tie farby obľúbil. Ona nakriatla kráľa, aby

na kaţdý zvon v krajine uvalil dva-dsaťlibrovú daň. Časť

príjmov z tejto dane patrila jej. Slávny spisovateľ Rabelais

vtedy napísal: „Kráľ uviazal všetky zvonce v kráľovstve na krk

jednej kobyle."

- A čo Katarína Medicejská? - spýtal som sa Róberta. - Viem,

ţe po smrti Henricha Druhého vyhnala Dianu a sama sa usadila

v tomto zámku.

- Nenávidela Dianu, lebo kráľ ju obdivoval, nechal si od nej

radiť a rád ju počúval. Diana bola krajšia aj inteligentnejšia ako

Katarína. Ale zásluhou Kataríny Medicejskej bola vybudovaná

galéria na moste nášho zámku. Aby nazlostila Dianu, dala jej

ako náhradu ponurý zámok v Chaumonte.

- Zdá sa mi, ţe Katarínu nedoceňuješ, - namietol som. - Za

ţivota svojho manţela Henricha Druhého stála v tieni. Ale po

jeho smrti vyše tridsať rokov hrala hlavnú úlohu v dejinách

118

Francúzska. Priniesla z Talianska vysokú kultúru, lásku ku

kráse a k starým hodnotám. Jasné, ţe bola náchylná k intrigám,

a ako sa traduje, aj v politike bola vierolomná. Ale také boli aj

vtedajšie talianske knieţatá. Zaujímalo by ma, či pri prestavbe

zámku na svoje sídlo urobila v ňom nejaké tajné východy a

chodby, aké potrebovala na uskutočňovanie politických intríg a

tajného dorozumievania sa s najrôznejšími špehmi a

vyslancami.

— Spytovala som sa na to strýka, - odvetila Yvonne, — ale

hovorí, ţe v našom zámku niet tajných východov.

Odkašlal som si. Veď som počul, ako Filip vravel barónovi, ţe

zajtra v noci sa dostane zo zámku tajným východom. Strýko

oklamal Yvonne. Azda to robil aj v iných veciach?

O rozhovore, ktorý som si vypočul, som im povedať nemohol,

to bolo jasné. Ani o tom, čo sa chystalo na najbliţšiu noc. Ale

priznávam sa, ţe mi bolo nepríjemné barónovo klamanie, lebo

sa mi videl veľmi sympatický.

Nepovedal som uţ ani slovo. Došli sme na koniec záhrady

Diany de Poitiers a tam sme si sadli na malú lavičku, ktorá nám

stála v ceste.

Obkľúčila nás tmavá noc. Pod našimi nohami tichučko

ţblnkala rieka, tečúca pod klenbou starého mosta. Práve na

ňom Katarína Medicejská postavila galériu. V niekoľkých

oknách zámku sa svietilo. Druhý breh rieky bol ponorený do

tmy, ale zdalo sa mi, ţe na tomto mieste bol bliţšie k nám.

Azda sa tu rieka zuţovala?

Spýtal som sa na to Yvonne.

— Nie. Na tomto mieste je ostrovček. Rastú na ňom stromy,

kríky a tráva, ale neţije tam nikto. Škoda, ţe dnes nesvieti

mesiac, videli by ste ho aj v noci. Z vašich okien nevidieť

rieku?

— Okná mojej izby sú obrátené na druhú stranu, - pripomenul

som Yvonne.

119

— Vlani v lete sme na ostrovčeku postavili z konárov kolibu, -

vykladal Róbert. - Príjemne sa tam opaľuje, lebo ostrovček má

piesčité brehy.

— A naozaj tam nikto neţije? — uisťoval som sa. Teraz

pochopili, prečo sa spytujem. Tieţ si všimli blikanie svetla na

ostrove.

Ktosi tam zaţínal a zhasínal baterku. Dlhšie a kratšie blikanie

pretínalo tmavú noc a smerovalo k zámku.

— Ktosi tam priplával na člnku a hrá sa s baterkou, -uvaţoval

Róbert.

- A moţno ten neznámy potme niečo hľadá ? - domýšľala sa

Yvonne.

Chytil som ich za ruky.

- Dávajte pozor! Dlhé zasvietenie... krátke, krátke, dlhé... dlhé.

Ten neznámy signalizuje morzeovkou.

- Morzeovkou? - čudoval sa Róbert.

- Veru. A to niekomu, kto je v zámku a hľadí z niektorého okna

smerom sem, - povedal som.

Keď som ešte bol harcerom , učil som sa Morseovu abecedu. A

tak som začal hláskovať: ,,D-a-j s-i p-o--z-o-r n-a c-u-d-z-i-n-c-

a z P-o-ľ-s-k-a..."

Zrazu sa stalo čosi, čo spôsobilo, ţe Yvonne od prekvapenia

vykríkla.

V tmavom okne nad galériou zrazu začalo blikať svetlo. Ktosi

v zámku odpovedal na svetelné signály.

- To je okno kúpeľne, - tvrdil Róbert.

Hláskoval som: ,,Z-a-j-t-r-a i-d-e d-o A-n-g-e-r-s. P-o--z-o-r-u-

j-t-e h-o." Yvonne sa znepokojila.

- Beţme do zámku! Moţno niekoho prichytíme, keď bude

vychádzať z kúpeľne. Kto je to?

- Fantomas! — zvolal Róbert. Znova som ich chytil za ruky.

- Upokojte sa, - poţiadal som ich. - Uţ prestal signalizovať. O

harcer - príslušník mládeţníckej organizácie v Poľsku

120

chvíľu vyjde z kúpeľne a potom uţ nezistíme, kto to bol. Zdá

sa mi, ţe do nej má prístup kaţdý z domácich, však ?

- Áno, - šepol Róbert. — Domnievate sa, ţe niekto z domácich

je Fantomasom?

- Nie. Ale jeho pomocníkom, - opravil som ho. Prerušili sme

rozhovor. Na tmavej riečnej hladine sa

zjavil podlhovastý čierny tvar.

Od ostrovčeka sa odrazil čln. Rýchlo plával po prúde rieky,

prešiel pomedzi piliere mosta pod galériou a stratil sa nám z

očí.

- Čo urobíme teraz? — spýtal sa Róbert.

— Nič, — odvetil som. — Vieme, ţe niekto z obyvateľov

zámku je Fantomasovým spoločníkom. Je to dobrá informácia,

ale musí zostať naším tajomstvom, aby sme vtáčika

nevyplašili. Vieme, ţe Fantomas ma bude sledovať. Kaţdý

večer sa sem treba prikradnúť a sledovať „korešpondenciu"

zločincov. Môţe sa nám to zísť, nemyslíte?

121

Ôsma kapitola

Pigeon má výbornú náladu • čo sa jedáva v Tours ? • Hľadanie podozrivého • Prekvapenie • V

rytierskej pevnosti • Fulco Nero a iní • Ako ukradli Caravaggiovobraz? • Znova lupič s bambuskou •

Zoznámenie s Pierrom Marchantom • Ako vyzeral van Goghov obraz? • Nezvyčajný Marchantov nos

• Nové podozrenia

V ranných paríţskych novinách som našiel poznámku s

titulkom Tri nula pre Fantomasa:

Podľa informácie z hodnoverných prameňov potvrdili sa

dohady, že napriek zosilneným bezpečnostným opatreniam a

prítomnosti dvoch detektívov sa Fantomasovi podarilo

ukradnúť z galérie Zámku šiestich dám vynikajúci Renoiwv

obraz. Expertízou v Louvri sa zistilo, že v galérii namiesto

originálu Renoiro vej Pláže viselakópia. Jestvuje dôvodné

podozrenie, že rovnaký osud postihol aj van Goghov Portrét

lekára. Do Zámku šiestich dám prišiel aj tretí detektív, pán

Robinoux z Paríža. Podarí sa trom detektívom - pánu

Pigeonovi z poisťovacej agentúry, pánu Tragáčikovi z Poľska a

pánu Robinouxovi z Paríža - odhaliť záhadného,

nepolapiteľného zlodeja obrazov?

Zatiaľ je to tri nula pre Fantomasa.

Nahnevane som odloţil noviny. Nebolo pochýb, ţe v našom

zámku sa ukrýval informátor novín a riadne sa činil. Zlostilo

ma, ţe neviem, kto to je. Ako som mohol vypátrať

Fantomasovho pomocníka a odhaliť zlodeja, keď neviem

objasniť ani takúto jednoduchú vec?

Hnev ma prešiel aţ po raňajkách, keď som s Yvonne a

122

Róbertom nasadol do vehikla, aby sme vyrazili do Angers.

V Tours nás dohonil pán Pigeon na svojom humberi. Ukázalo

sa, ţe ten prešibaný lišiak, hoci upodozrieval baróna, nevzdal

sa mojej metódy sledovať Fantomasove stopy. Podľa môjho

príkladu chcel sa tieţ oboznámiť s okolnosťami krádeţe

obrazov v zámkoch v údolí Loiry.

Predbehol nás na predmestí Tours a postavil sa nám do cesty

tak, ţe som musel zastaviť.

Pigeon mal výbornú náladu.

- Cudzinec, - povedal, prichádzajúc k môjmu vehiklu. —

Dobehol som ťa, lebo ma vydesila myšlienka, ţe pri svojej

honbe za Fantomasom moţno zabúdaš na rozkoš, ktorú

poskytuje tento kraj. Zlakol som sa, ţe pôjdeš cez Tours a

nezastavíš sa ani v jednej z tunajších chýrnych reštaurácií. Ako

Francúz telom i dušou som také niečo nemohol pripustiť.

Po týchto slovách nám Pigeon kývol, aby sme šli za jeho

autom.

- Má výbornú náladu, - usúdila Yvonne. - Správa sa, akoby uţ

mal stotisíc dolárov v náprsnej taške.

- Veru, cíti sa vynikajúco, — súhlasil som s dievčinou.

- Zdá sa mi, ţe vám chce robiť sprievodcu, - nevraţivo dodal

Róbert. - Aj ja by som vás mohol povodiť po Tours. Veď s

Yvonne chodíme do tunajšieho lýcea a bývame tu v internáte.

Pigeon zaparkoval pred veľkou reštauráciou v štýle Ľudovíta

Šestnásteho na ulici Nationale, ktorá vedie stredom starej časti

mesta a spája dve nábreţia — Loiry a rieky Cher. Tours sa

rozprestiera na rovine medzi týmito dvoma riekami. O

niekoľko kilometrov ďalej sa Cher vlieva do Loiry.

Nechcel som raniť sympatického Róberta, a tak som sa

ospravedlnil Pigeonovi a ubezpečil ho, ţe sa s ním rád

"naobedujem, ale najskôr si chcem pozrieť mesto. Nechali sme

preto vehikel vedľa Pigeonovho auta, dohodli sme sa, ţe sa o

druhej stretneme v reštaurácii, a pobral som sa s Yvonne a

123

Róbertom na prehliadku mesta.

A veru bolo čo pozerať!

Tours má dnes takmer stotisíc obyvateľov. Je to veľmi staré

mesto, jeho počiatky siahajú aţ do štvrtého storočia. O tisíc

rokov neskôr, teda koncom štrnásteho storočia rozvinulo sa tu

tkáčstvo. O dvesto rokov neskôr tu bolo uţ okolo dvadsaťtisíc

tkáčov. Ich výrobky si moţno pozrieť v múzeu umenia, ktoré

sa nachádza v niekdajšom arcibiskupskom paláci.

Loira je v Tours široká päťsto metrov, mesto leţí na jej ľavom

brehu. Nad pravým vidieť vyvýšeniny Saint-Cyr a Saint-

Symphorien. Veľký kamenný most z osemnásteho storočia

spája dva zelené ostrovčeky na Loire a vedie do starej časti

mesta, na ulicu Nationale.

Róbert s Yvonne ma viedli najprv smerom na východ, do

katedrály Saint-Gatien. V jej architektúre moţno sledovať

vývoj gotického štýlu od samých počiatkov v trinástom storočí.

Veľmi peknú katedrálu zdobia cenné vitráţe a nádherná fasáda.

Dve renesančné veţe katedrály sa vypínajú nad celým mestom.

V susedstve katedrály, trocha vľavo, je kláštor de la Psalette z

prelomu pätnásteho a šestnásteho storočia. Do tejto nádhernej

stavby, ktorá akoby sa túlila k monumentálnej katedrále, slávny

francúzsky spisovateľ Honore de Balzac, narodený v Tours

roku 1799, umiestnil byt svojho hrdinu, farára z Tours.

Na chvíľu sme vošli do múzea umenia a potom sme sa pobrali

na západ po Colbertovej ulici, veľmi starej tepne mesta. Cestou

sme navštívili malebný Foire-le-Roi. Potom sme sa dostali do

dávnej obchodnej časti mesta, ktorá sa rozprestiera na západ od

ulice Nationale. Plno kľukatých uličiek so známymi hostincami

ústi na námestie Plumerau, kde sme obdivovali prastaré

drevené domy s veľmi ostrými štítmi. Neskôr nás Róbert

zaviedol na námestie du Grand Marché čiţe na Veľké

trhovisko a ukázal nám nádhernú fontánu Beaune, ktorú podľa

projektu Michela Colomba vybudovali roku 1516. Fontána je

124

obdivuhodne jemným dielom renesančného umenia. Vyzerá

ako lodyha čarokrásneho kvetu.

Ako som uţ povedal, v Tours bolo čo obdivovať. Ale v

reštaurácii na ulici Nationale na nás čakal pán Pigeon.

Bol čas obeda. Detektív pre nás rezervoval stolík, a ako sa

ukázalo, objednal aj špeciálne jedlá.

- Kde sa nachádzate, cudzinec? — spýtal sa, keď nás usádzal k

stolu. — V Tours, však? A Tours je centrum Turainského

kraja, milý pane. Z tohto kraja pochádza niekoľko veľkých

osobností: Descartes, Balzac a Rabelais. To vám musí stačiť.

Najmä ten posledný zosobňuje všetky vlastnosti tohto

nádherného kraja. Čo som objednal na obed? Turainské

bravčové a zelenú kapustu dusenú na masle. Ako zákusok

chýrne turainské rezy. A trocha ovocia. Sušené slivky, tunajšiu

špecialitu. Lebo je dôleţité, kde sa čo je. A preto ak niekedy

pôjdete do Vauvray, nezabudnite ochutnať klobásy z kuracích

pŕs. Ak máte chuť na dobrú rybu, tak si tam objednajte šťuku

na masle, úhora v pikantnej vínnej omáčke alebo fašírovaného

pleskáča. Ach, aká chutná je divina v Sologne alebo tamojšie

rezne na smotane! A v Chinon, milý pane, treba ochutnať kura

na víne. Jedli ste uţ špargle z Vineuil? A syry, milý pane!

Vynikajúci je modrý syr z Olivet alebo andegavain-ský

smotanový syr. Do Saumur sa musíte vybrať na tamojšie

dulové zákusky. Ach, to je pochúťka!

Keď to Pigeon vykladal, nahlas mľaskal, akoby uţ všetky

špeciality ochutnával.

Rýchlo sme sa pustili do bravčového mäsa pripraveného na

turainský spôsob a pán Gaspard Pigeon ma zabával

rozprávaním.

- Ja som sa tu nenarodil, pán kolega, - vykladal, - ale rád sem

chodievam. Turainčania majú zmysel pre humor a veľa

zdravého rozumu.

125

126

Nie sú to bezstarostní a leniví ľudia, lebo ako ste si všimli,

gazdovanie na tých kúskoch zeme v údolí Loiry vyţaduje veľa

námahy. Akí chladnokrvní musia byť, keď im krupobitie zničí

vinice! Básnik Alfréd de Vigny, ktorý pochádzal z tohto kraja,

takto sa vyslovil o svojich krajanoch: „Pracovitý ľud Turainska

je jednoduchý ako jeho ţivot, príjemný ako tunajšie podnebie,

silný ako pôda, ktorú obrába. V slnkom spálených tvárach

nevidieť chlad a rezervovanosť severanov, ani ţivelnosť a

energiu juţanov. Tváre tunajších ľudí sú štedré a prostodušné.

Je to ľud, z ktorého pochádza náš slávny kráľ Ľudovít

Deviaty." Tu môţete počuť najstaršiu, najkrajšiu francúzštinu.

No, prestaňte sa mračiť, pán Tragá-čik! O čom tak usilovne

rozmýšľate nad touto bravčovinou?

- O Fantomasovi, - odvetil som úprimne. - Ten chlap ma

strašne suţuje!

- O Fantomasovi? — pobúril sa Pigeon. — Ale, milý pane,

chuť si netreba kaziť! Celú vec nechajme na neskoršie, keď

budeme mať plné bruchá. Azda si myslíte, ţe Fantomas sa

suţuje pre nás?

Srdečne som sa rozosmial. Mal som dojem, ţe svojím

nadchýnaním nad Turainskom si Pigeon získal Róbertove

sympatie, lebo mladík bol Turainčan.

Ako najlepší priatelia sme vyrazili na dvoch autách do Angers.

- Čo myslíte ? Sledoval nás niekto v Tours ? - spýtal sa ma

Róbert cestou do zámku.

Nakazila ma Pigeonova dobrá nálada.

- Nikoho som si nevšimol. Ale aj keby nás niekto bol sledoval,

tak prinajhoršom oznámi Fantomasovi, ţe sme jedli bravčové

po turainsky, zelenú kapustu dusenú na masle a turainské rezy.

Ale nočná „korešpondencia" zločincov, ktorú sme si všimli

včera, nás jednostaj znepokojovala.

- Vieme celkom iste, - ozval sa Róbert, - ţe v našom zámku sa

nachádza Fantomasov pomocník. Vymenujme rad-radom

127

všetkých obyvateľov zámku a pouvaţujme, ktorý z nich je

najpodozrivejší. Tak teda: barón a Filip, madame Eveline, pán

Pigeon a detektív Robinoux. V zámku býva aj môj otec, ale ten

je predsa v Paríţi. Teda do úvahy prichádza len päť osôb...

- Strýka vynechaj. Dám za neho hlavu, - odporovala Yvonne.

- To nie! Tak to nepôjde, - pokrútil hlavou Róbert. — Alebo

preberieme všetkých, alebo nikoho.

- A čo dve slúţky? A kuchárka? A dvaja stráţcovia? A dvaja

záhradníci? - pripomenul som chlapcovi. - Myslíš, ţe nikto z

nich nemôţe byť Fantomasovým spolupracovníkom ?

- Záhradníci? - začudoval sa. — Zriedka prichádzajú do

zámku a bolo by veľmi čudné, keby ich niekto videl vchádzať

do kúpeľne na poschodí. Niečo iné sú slúţky. Veď tie kúpeľňu

upratujú. Aj stráţcovia majú do nej prístup.

- Z toho vyplýva, ţe počet osôb, ktoré sa večer mohli dostať

do kúpeľne, je dosť veľký, - povedal som. - Preto sa mi zdá, ţe

touto metódou sa nikam nedostaneme. V Zámku šiestich dám

sa ukrýva priveľa tajomstiev. Yvon-ne, došla si uţ na to, kto

informuje noviny?

- Nie, - vzdychla dievčina, - ale onedlho sa to dozviem.

Napokon, je to také dôleţité ? Oveľa dôleţitejšie je, kto

pomáha Fantomasovi.

- Čo ak Fantomasovi pomáha pán Pigeon? - uvaţoval chlapec.

- A vybral sa za nami, aby nás sledoval ? Nikdy nezistíme, kto

nás špehuje, ak to bude niekto z nášho okruhu.

- Domnievaš sa, ţe ani tento druhý Pigeon nie je pravý? -

pozrel som naňho. - Nie, milý môj! Dám na to krk, ţe náš

Pigeon nespolupracuje s Fantomasom, ale rád by ho chytil za

krk a zhrabol prémiu stotisíc dolárov. Podľa tvojej zásady by

sme mali upodozrievať aj madame Eveline, ţe nás sleduje a

pritom nadáva caramba, porca miseria.

Rozosmiali sme sa, lebo tento nápad sa nám zdal celkom

absurdný. Teta Eveline mohla jazdiť na rýchlych autách, mohla

128

zapríčiniť havárie, ale do úlohy Fantomasovho pomocníka sa

tuším vôbec nehodila. Navyše by nevedela niekoho špehovať

tak, aby nevzbudila pozornosť.

Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme v Angers zazreli

alpine renault tety Eveline a v jej aute detektíva Robinouxa!

Veď ešte včera pán Robinoux veľmi nedôveroval mojej metóde

hľadania zlodeja. Čudné, však?

Ale o všetkom poporiadku.

Kým sme došli do zámku v Angers a stretli tam tetu Eveline,

najprv sme si obzreli mesto a jeho pamiatky.

Angers je veľké mesto, centrum Andegavainska. Leţí pri rieke

Maine osem kilometrov pred jej ústím do Loiry. Má vyše

stotridsaťtisíc obyvateľov a okrem toho, ţe je tu jeden z

najkrajších rytierskych zámkov Francúzska, má ešte všeličo,

čím sa môţe pýšiť.

Čím je Angers známy? Predovšetkým je tu rozvinutý obchod s

vínom, likérmi, zeleninou, semenami, kvetmi, liečivými

rastlinami a sadenicami stromov. Kaţdoročne sa tu

usporadúvajú známe veľtrhy vína, na ktoré sa schádzajú znalci

z celého Francúzska. V Angers jestvuje dokonca špeciálne

bratstvo vinárov zvané „Sacavins". Ale okrem obchodu s

vínom mesto počas šiestich storočí preslávil súkennícky

priemysel, sú tu tkáčovne a pradiarne. Vyrábajú tu aj známe

dáţdniky. Kaţdý rok v júni sa koná v zámockých priestoroch

hudobný festival, takzvaný „Festival d'Angers".

Okrem zámku má Angers rad ďalších pamätihodností, ako

napríklad katedrálu svätého Mórica, nádhernú stavbu z

prelomu dvanásteho a trinásteho storočia. Tu moţno vidieť

jedny z najslávnejších vitráţí a malieb na skle z tohto obdobia.

V umeleckom múzeu sú Watteauove obrazy a diela dalších

maliarov, no predovšetkým zbierka prác slávneho sochára

Dávida d'Angers, ktorý ţil na prelome osemnásteho a

devätnásteho storočia.

129

V Angers treba navštíviť Hotel Pincé — nádhernú stavbu

renesančnej architektúry. Je tam zbierka cenných umeleckých

diel z rôznych kútov sveta, ktorú mestu daroval gróf Turpin de

Crissé. Ak sa niekto hlbšie zaujíma o architektúru a počul o

známom „andegavainskom strope", môţe si ho pozrieť v

budove, v ktorej je dnes umiestnené archeologické múzeum.

Kedysi tam bola nemocnica svätého Jána. Rovnaký strop je aj

v kostole svätého Serge-ja, ktorý kedysi patril do

benediktínskeho opátstva. Okrem toho zvláštnu pozornosť

zasluhuje kostol svätej Trojice z dvanásteho storočia, kolégium

svätého Martina, starý kláštor Tŕňovej koruny a opátstvo

svätého Mikuláša, kde je teraz dom sestier Dobrého pastiera.

Veľkú bielu fasádu niekdajšieho opátstva dobre vidieť z

viacerých miest v Angers.

Nemali sme veľa času, a tak sme po krátkej prehliadke

katedrály svätého Mórica šli autom na námestie Svätého kríţa

a cez ulice Montault a Olsellerie sme sa dostali na Zámocký

bulvár. Zaparkoval som pred zámkom a tu sme na naše veľké

prekvapenie zazreli v dlhom rade všelijakých áut alpine renault

tety Eveline.

Ona sama v obrovskom klobúku ozdobenom vechťom polných

kvetov sedela na lavičke vedľa zámockej brány a fajčila. Zdalo

sa, ţe pozoruje pána Robinouxa, ktorý sa teraz tváril

smutnejšie neţ zvyčajne.

Keď nás madame Eveline zbadala, oţila a zakývala nám na

privítanie. Súčasne nás pozvala k sebe na lavičku.

- Caramba, sacrebleu! — zvolala, ukazujúc na pána

Robinouxa. - Takmer násilím som ho musela dotiahnuť do

Angers. Môj detektív neverí, ţe vydanie sa po Fantomaso-vých

stopách môţe doniesť nejaký úţitok. Ale ja si myslím, ţe pán

Tragáčik má predsa pravdu. Treba najprv spoznať tajomstvo

Fantomasovej činnosti, lebo len to nás môţe ochrániť pred

ďalšími krádeţami.

130

Pán Robinoux bezradne roztiahol ruky a so stále rovnakým

melancholickým výrazom na tvári smutne šepol:

- Platíte ma, milá pani, máte právo rozkazovať mi. Keď ste ma

sem doviezli, tak som tu.

- Caramba, porca miseria, nedoviezla som vás sem na

prechádzku! Chcem vedieť niečo nové o tom prekliatom

Fantomasovi.

Robinoux si sťaţka vzdychol:

- Priveľa odo mňa chcete, madame. Veď sme ani neboli v

zámku a s nikým sme sa o tunajšej krádeţi nerozprávali.

- Veru, to je pravda, - priznávala madame Eveline. - Tak teda

ide sa do zámku, nech sa páči, panstvo!

Prudko vstala z lavičky a hneď sa pobrala k zámockej bráne.

Narábala s pánom Robinouxom ako so svojou novou hračkou,

akoby bol prístrojom, ktorý jej mal dodávať vedomosti o

Fantomasovi.

V bráne sa zastavila, mrkla na hodinky a spýtala sa pána

Robinouxa:

- Koľko času potrebujete na získanie informácií o krádeţi? Päť

minút? Desať? Ešte dnes musíme skočiť do Chamborde. Aj

tam ukradli obraz.

—, Do Chamborde? — čudoval som sa. Madame Eveline si

zaloţila ruky vbok a pyšne na mňa pozrela:

- Myslíte si, ţe to nestihnem? Vydupem zo svojho auta

najvyššiu rýchlosť a nech ma Yvonnin bicykel zrazí, ak dnes

nebudem v Chamborde! Lebo ak si ja niečo vezmem do hlavy,

tak to aj dosiahnem. Pán Robinoux, pôjdeme dvestovkou.

Pán Robinoux sa vydesil. Obrátil sa k pánu Pigeonovi:

- Zdá sa mi, ţe ste z poisťovacej agentúry. Nemohol by som u

vás uzavrieť ţivotnú poistku?

- Som detektív, a nie poisťovací agent, - urazil sa Pigeon.

Vošli sme do zámku a vybrali sa do pracovne kustóda

zámockého múzea.

131

Toto múzeum je známe predovšetkým zbierkou umeleckých

gobelínov, najväčšou vo Francúzsku. Zobrazujú biblické

výjavy. V zámockej kaplnke je bohatá zbierka flámskych

gobelínov. Visí tam aj niekoľko veľmi vzácnych obrazov

veľkých majstrov, medzi ktorými bol aj ukradnutý

Caravaggiov obraz.

Kustód zámku v Angers bol nízkej postavy, asi päťdesiatročný.

Pravdepodobne pochádzal z juhu, čo sa dalo usúdiť podľa jeho

nezvyčajných pohybov. Kedysi mal zrejme poriadnu šticu

čiernych vlasov, ale teraz uţ bol celkom šedivý. Ţivo

gestikuloval a rapotal ako guľomet, vystreľujúc niekoľko sto

slov za minútu. Jedinou vášňou jeho ţivota bol zámok v

Angers, preto ho poburovala uţ i myšlienka na to, ţe na svete

jestvujú aj nejaké iné zámky.

- Prichádzate zo Zámku šiestich dám? - spýtal sa s

neskrývanou iróniou. - Prečo sa ten objekt nazýva zámkom?

Uznávam, je to pekná čačka. Ale iba malá čačka, vila pre jednu

rodinu, palácik, kurín, prosím pekne. Ozajstným zámkom je

tento v Angers, hneď vás po ňom osobne povodím. Poznáte

históriu tohto zámku?

Nepomohli protesty, ţe sme došli preto, aby sme sa dozvedeli,

za akých okolností bol ukradnutý Caravaggiov obraz.

— Ach, vás zaujíma tá smutná záleţitosť? — spýtal sa, lebo

neveril, ţe by niekto prišiel do Angers nie preto, aby sa

nadchýnal zámkom. - Tú krádeţ som bolestne preţíval. Len si

predstavte, ukradli nesmierne cenný Caravaggiov obraz! A čo

je najhoršie, polícia nenašla ani obraz, ani zlodeja. Prirodzene,

rozpoviem vám, ako sa to stalo, ale najskôr si prezrieme

zámok.

A hoci sme dosť odporovali - predovšetkým teta Eveli-ne,

ktorá sa veľmi náhlila —, kustód nás odviedol na zámocké

nádvorie a začal nám rad-radom ukazovať sedemnásť

obrovských bášt, ktoré mali štyridsať, ba aj päťdesiat metrov.

132

- Angers, milá spoločnosť, - spusti) kustód, - uţ v prvom

storočí nášho letopočtu bol sídlom rybárov a poľovníkov. Keď

toto mesto dobyli Rimania, ich vodca knieţa Domnacus ušiel

do lesov a v nich aj navţdy zostal. Potom prišla éra Normanov.

V deviatom storočí Angers odolával ich sústavným útokom, ale

Normani ho v roku 867 predsa dobyli a usadili sa v ňom na

šesť rokov. Keď ich Karol Lysý a bretónske knieţa chceli

vyhnať, pouţili trik, ktorý uţ tisícpäťsto rokov predtým

poslúţil perzskému kráľovi Ký-rovi, dobyvateľovi Babylonu.

Teda konkrétne - prehradili koryto rieky Maine a odviedli jej

vody do bočného kanála. Prekvapení Normani, ktorí nemohli

pouţiť svoje lode, rýchlo súhlasili s rokovaním a opustili

mesto.

Ale ozajstný rozkvet Angers, - neprestával rapotať kustód, - sa

začal za panovania rodu Andegavainovcov, v ktorom

prevaţovalo meno Fulco. Začnime preto od Fulca Dobrého. Za

jeho čias moc andegavainských grófov bola taká veľká a

kráľovská zasa taká malá, ţe keď Fulca navštívil kráľ Ľudovít

Štvrtý a chcel ho zneváţiť, ten sa opováţil povedať: „Pamätaj,

láskavý pane, ţe aj kráľ, keď je hlúpy, nie je hoden viac ako

korunovaný osol." Ale najznámejší bol Fulco Nero čiţe Čierny.

Stal sa grófom vo svojich sedemnástich rokoch a aţ do

sedemdesiatky neprestajne viedol spory a vojny so susednými

feudálnymi pánmi. Ohňom a mečom dobyl Tours, Le Mans,

Blois aj Nantes. Ešte ako starec bol schopný za jednu noc

odcválať na koni do Saumur a vrátiť sa do Angers. Bol to

ctiţiadostivý zbojník a násilník bez škrupúľ, ale vo chvíľach

kresťanskej ľútosti - lebo aj také chvíle mával - obsypával

zlatom okolité kostoly a kláštory alebo sa chytil pútnickej

palice a vydal sa na púť do Svätej zeme, aby robil pokánie. S

povrazom na krku, s odhalenými krvavými ramenami,

bičovaný dvoma sluhmi šiel ku Kristovmu hrobu. No keď sa

vrátil do Angers, všetko sa začalo znova. Keď mal sedemdesiat

133

rokov, vybral sa do Jeruzalema posledný raz. Na spiatočnej

ceste nevydrţal bičovanie a zomrel.

— Dobre mu tak, sacrebleu, porca miseria, — zahundrala teta

Eveline.

Pán Robinoux ešte väčšmi zosmutnel a detektív Pigeon

mľaskol jazykom a povedal:

— Počul som, ţe sa veľmi nezdravo stravovali. Jedli prevaţne

divinu a veľmi málo zeleniny.

Kustód opovrţlivo hodil rukou nad touto poznámkou a rapotal

ďalej:

— Andegavainskí grófi boli priveľmi ţiadostiví a prehnane

ambiciózni. Fulco Réchin vyhnal dve manţelky. Neskôr sám

preţil veľký ţiaľ, lebo francúzsky kráľ mu uniesol tretiu

manţelku, peknú mladú Bertrandu de Mon-ford. Filipa Prvého,

ktorý sa s Bertrandou oţenil, neskôr dali do kliatby. Ďalší

Fulco oţenil svojho syna Gottfrieda s Matildou, dcérou

anglického kráľa, vdovou po nemeckom cisárovi Henrichovi

Piatom. Ţeních mal vtedy štrnásť rokov a nevesta

dvadsaťdeväť.

— Neslýchané, — čudovala sa madame Eveline a bola taká

prekvapená touto správou, ţe si dokonca zabudla zanadávať po

španielsky a po taliansky.

— A ten Gottfried, - pokračoval kustód, - mal zvyk, podľa

ktorého bola potom nazvaná veľká dynastia. Rád si ozdoboval

prilbicu halúzkou kručiny, ktorá sa po latinsky volá „planta

genista". Keď anglický kráľ zomrel bez potomkov, na trón

nastúpili Gottfriedovi potomci. Panovali v Anglicku vyše troch

storočí ako Plantagenetovci.

- A čo Caravaggiov obraz? — prerušila kustóda mada-me

Eveline.

- Ach, to je veľmi nepríjemná záleţitosť, - zarmútil sa kustód.

- Ale iste mi ešte dovolíte, aby som vám rozprával o nádherách

Angers. Musíte si uvedomiť, ţe Angers nie je kurín, kaštielik,

134

rodinný domček, ale mohutné sídlo grófov a neskôr

andegavainských knieţat. Veru, váţená spoločnosť, prvým

knieţaťom sa stal Karol Andegavainský, osobnosť, ktorá z

rôznych príčin vzbudzovala početné spory. Na pápeţovu

prosbu dobyl Neapol a Sicíliu. Vytvoril Neapolské kráľovstvo

a získal pod svoj vplyv celý Apeninský polostrov. Posledným

andegavainským knieţaťom bol známy René, nazývaný Dobré

knieţa René. Študoval latinčinu a gréčtinu, hovoril po taliansky

a po katalánsky, ovládal dokonca aj hebrejčinu. Bol

skladateľom, maľoval, písal verše. Vyznal sa v matematike,

geológii, práve, slovom - vynikajúca humanistická osobnosť.

Oţenil sa ako dvanásťročný s Izabelou Lotrinskou, ţil s ňou vo

vernom zväzku vyše tridsaťtri rokov a po jej smrti, keď mal

štyridsaťsedem, vzal si za manţelku Jeanne de Laval a bol s

ňou tieţ šťastný. Jemu Angers vďačí najviac. Vystaval a

opevnil zámok, vyzdobil ho prekrásnymi umeleckými dielami.

- Veď o to ide: o umelecké diela. Tak čo sa stalo s

Caravaggiovým obrazom? - Teta Eveline prestupovala z nohy

na nohu. Veď ešte dnes chcela skočiť do Chambor-de. A

kustód len rapotal a rapotal...

Ale mňa jeho výklad zaujímal. Aj mne sa angerská pevnosť

videla nádherná.

Obkľučovali nás vysoké, ponuré hnedé múry, na ktoré by

mohli vyliezť iba muchy alebo pavúky. Ohromné okrúhle bašty

hľadeli dookola riedkymi úzkymi okienkami. A dolu sa

rozprestierali prekrásne udrţiavané trávniky a záhony kvetov.

Ich biele, červené, ţlté a ruţové farby oţivovali ponuré, hrozné

zámčisko.

Vošli sme do zreštaurovanej kaplnky, ktorú dala postaviť

Jolana Aragónska v pätnástom storočí.

- Tuto blízko oltára visel Caravaggiov obraz, - ukázal nám

kustód prázdne miesto na stene kaplnky. - Obraz predstavoval

svätého Matúša.

135

- Svätého Matúša ? - začudoval som sa. - Pokiaľ viem,

jestvovali dve verzie toho obrazu. Caravaggio v rokoch 1598—

1602 maľoval cyklus obrazov do kaplnky kardinála

Contarelliho v kostole San Luigi dei Francesi v Ríme. Prvý

obraz, ktorý znázorňoval svätého Matúša, klérus odmietol ako

nie dosť dôstojný a váţny. Vtedy Caravaggio namaľoval druhý,

ktorý prijali a visí tam podnes. Prvá verzia obrazu svätého

Matúša sa dostala do berlínskeho múzea a zhorela počas

poslednej vojny.

- Veru, máte pravdu. Ale historici umenia zabúdajú na tretiu

verziu, ktorá bola akoby skicou k prvému obrazu svätého

Matúša. Bola to veľká cirkevná objednávka a Caravaggio ju

bral veľmi váţne. Práve u nás v kaplnke visela tá skúšobná

prvá verzia.

- Ako ten obraz vyzeral? - spýtal som sa.

- Bol veľmi pekný. Ako zvyčajne u Caravaggia, pozadie bolo

tmavé. Svätého Matúša a anjela, ktorý mu pomáha písať

evanjelium, zobrazil umelec nezvyčajne realisticky. Svätý

Matúš, jednoduchý starý rybár, mal tvár ošľahanú morskými

víchrami a búrkami. S veľkou námahou spisuje všetko, čoho

bol svedkom po Kristovom boku. Tento obraz sa podobal na

prvú verziu, ktorú asi poznáte z reprodukcie, pretoţe ako ste

správne poznamenali, zhorela za vojny. Ale kňazom sa svätý

Matúš na obraze videl málo duchovný, málo svätý, málo pekný

a šľachetný. Caravaggio potom v druhej verzii zošľachtil

postavu svätého Matúša, ktorý výzorom pripomína skôr

významného rečníka alebo filozofa neţ prostého rybára, akým

evanjelista v skutočnosti bol.

- Ako sa obraz stratil? - prerušil ho Pigeon, ktorého tuším

výklad nudil.

Kustód bezradne roztiahol ruky.

- Nemám potuchy. Ani polícia to nevie. Je to čudná záleţitosť.

Akoby zlodej prenikol cez múry, akoby bol duchom,

136

prízrakom.

- Fantomas, Fantomas... - šepol vzadu stojaci pán Robinoux.

- Kaplnka je otvorená iba niekoľko hodín, keď je zámok

prístupný turistom, - vysvetlil kustód. — Ale vtedy ju stráţca

nespúšťa z oka. Veď ho vidíte.

Naozaj, v kaplnke sedel na stoličke stráţca vyzbrojený

pištoľou, ktorá mu visela pri páse ako kovbojovi z wes-ternu.

- Keď sa skončia návštevné hodiny, spustí sa ţelezná mreţa.

Cez okná sa do kaplnky nemoţno dostať, sú privysoko. A keby

zlodej predsa chcel vojsť cez okná, máme tam fotobunky, ktoré

bezchybne fungujú a spôsobia poplach v celom zámku.

- Dostali ste výhraţný list so ţiadosťou o výkupné ? — spýtal

som sa.

- Áno. Nejaký Fantomas sa vyhráţal, ţe ak nedostane výkupné

vo výške tristotisíc frankov, do mesiaca ukradne obraz a na

jeho miesto zavesí kópiu. Prirodzene, informoval som tunajšiu

políciu, ale tam zistili, ţe list písal blázon, lebo obraz nemoţno

ukradnúť. Len si predstavte, váţená spoločnosť, keď prešiel

mesiac, akýsi prvotriedny znalec Caravaggia sa ma opýtal pri

prehliadke kaplnky, či tu visí kópia, alebo originál. „Originál,"

odvetil som pobúrené. Ale on pochybovačné pokrútil hlavou a

prezradil mi, ţe vraj akýsi boháč v Argentíne tajne kúpil

originál Svätého Matúša. Je jasné, ţe som hneď urobil poplach.

Zaviezli sme obraz do Louvru, a predstavte si moje

prekvapenie, zúfalstvo a ţiaľ: obraz, ktorý u nás visel, bol

vynikajúcim falzifikátom. Originál zmizol. Nemusím hádam

dodať, ţe polícii sa nepodarilo zlodeja chytiť a stopa, ktorá

viedla do Argentíny, sa ukázala falošná.

Teda aj tu prebehlo všetko presne tak ako v Amboise a v

Zámku šiestich dám.

Zamyslení sme opustili zámockú kaplnku.

Zrazu som stuhol na kameň. Aj Yvonne s Róbertom vrhli na

mňa začudovane pohľady.

137

Od hlavnej brány viezol sa k nám cez zámocké nádvorie muţ

na invalidnom vozíku, ktorý tlačili dvaja chlapi. Jeden z nich

bol nám uţ známy stráţca z Orlieho hniezda, v koţenej

šiltovke, s červenou šatkou na krku a bambuskou v ruke.

Madame Eveline nahlas zvolala:

- Caramba, porca miseria! Nech ma zrazí Yvonnin bicykel, ak

to nie je pán Pierre Marchant!

A vo svojom obrovskom klobúku sa rútila v ústrety muţovi na

invalidnom vozíku.

Bol to elegantný muţ okolo štyridsiatky, s pravidelnými črtami

tváre, hladko oholený. Mal svetlé ulízané, hladké vlasy a ostrý,

prenikavý pohľad. Mal na sebe oblek z najlepšej vlnenej látky,

bielu košeľu a v kravate zapichnutú nádhernú perlu.

Okrem známeho banditu postrkoval vozík aj strašný tučniak s

plešivou lebkou a atletickou postavou. Mal na sebe toľko sadla,

ţe sa poriadne potil a dychčal.

Pierre Marchant — majiteľ Orlieho hniezda — pobozkal ruku

madame Eveline.

- Amboise navštevujem veľmi často, madame, - povedal jej. —

Ako viete, kúpil som Orlie hniezdo, lebo obdivujem ponuré,

mohutné, staré stavby. Zámok v Amboise je ešte ponurejší a

masívnejší. Ľutujem, ţe ho nemoţno kúpiť. V poslednom čase

je mojím koníčkom história tunajších zámkov. Veď čo zostáva

invalidovi, ktorý zanechal obchodovanie ? Osamotenosť

vypĺňam prehlbovaním vedomostí o minulosti. Či nebol

zaujímavou historickou postavou napríklad ten Fulco Nero,

ktorému kedysi patril tento zámok?

- Ten zbojník? Násilník? Čo zahynul, ked sa dal bičovať? -

pobúrila sa teta Eveline. - Pokiaľ ide o mňa, mám radšej Dobré

knieţa Reného.

- Reného? Ale, madame, mal nádherné myšlienky, ale bol

strašný slaboch. A ja slabochov neznášam. S Izabelou

Lotrinskou dostal do vena Lotrinsko, no keď tam chcel

138

prevziať moc, utrpel poráţku od burgundského knieţaťa a

dostal sa do zajatia. Porazili ho aj vtedy, keď sa pokúšal

podmaniť si Sicílske kráľovstvo. Na konci ţivota sa s

filozofickým pokojom prizeral, ako mu Ľudovít Deviaty zaberá

Andegavaine. A keďţe bol aj provensálskym grófom, napokon

sa presťahoval z Angers do Aixu. Azda tak koná správny muţ?

Nie, madame. Ja som vţdy bol silný človek, a hoci ma dnes

choroba pripútala k vozíku, mám rád silných ľudí. A

obdivujem silné, trvanlivé stavby.

Madame Eveline nám predstavila pána Marchanta, ktorý sa

rad-radom kaţdému uklonil hlavou.

- S pánom Marchantom som sa spoznala pred rokom na

automobilových pretekoch. Je bývalým obchodníkom s vínom,

- vysvetlila. - Tak ako mňa ho nadchýnajú rýchle autá.

- Je to pravda, - potvrdil Marchant. - Dokonca som získal

slušné peniaze stávkami na pretekoch. Ale mne osobne rýchle

autá nepriniesli šťastie. Práve veľmi rýchle auto a neopatrná

jazda ma pripútali k tomuto vozíku, -dodal smutne.

Keď sa zvítal s pánom Robinouxom, zdvorilo sa ho spýtal:

- Pre koho teraz pracujete, pán Robinoux? Detektívova smutná

tvár sa na okamih rozjasnila do

radostného úsmevu.

- Spomínate si na mňa, váţený pane?

- Prirodzene, - odvetil Marchant. - Pred dvoma rokmi som

vďaka vám získal späť ukradnuté cennosti z mojej vily v

Biarritzi. A teraz pre koho pracujete ?

- Pre madame, váţený pane, - šepol detektív a ukázal na tetu

Eveline.

- Ukradli vám šperky? - spýtal sa tety Eveline pán Marchant.

- Nie, caramba, porca miseria! Ešte to by mi chýbalo! Môj

brat, barón de Saint-Gatien, má ťaţkosti. Záhadný zlodej

kradne obrazy z jeho galérie.

- Ach tak! - povedal pán Marchant, ale neprejavil o to zvláštny

139

záujem.

Keď došiel rad na mňa, aby ma predstavili pánu Mar-chantovi,

prenikavo na mňa pozrel a vyhlásil:

- Uţ som vás videl. Včera. Vystúpili ste zo svojho čudesného

auta a obzerali ste si môj zámok, však?

- Áno, — prisvedčil som trocha zaskočený. Marchant sa

poškrabal za ľavým uchom a povedal:

- Celé hodiny trávim na vozíku v zámockej veţi a pozorujem

ďalekohľadom ţivot v okolí zámku. Prepáčte mi to nepekné

sliedenie, ale prosím vás, aby ste si uvedomili, ţe kedysi som

bol veľmi pohyblivým človekom, vo veľkom som obchodoval

s vínom. Nezostalo mi uţ nič iné, len nečinne sa prizerať na

svet.

- Chápem vás, — zdvorilo som sa uklonil. A súčasne mi na

chrbte naskočila husia koţa.

„Nie, to hádam nie je moţné," pomyslel som si.

- A toto je pán Gaspard Pigeon, detektív poisťovacej agentúry,

- predstavila madame Eveline druhého detektíva.

- Nesmierne ma teší, — uklonil sa hlavou pán Marchant.

Detektív chcel prejaviť zdvorilosť, a preto sa Marchanta

spýtal: - Zapálite si?

- Nefajčím gauloisky, - odvetil pán Marchant. Starý lišiak

bleskovo zareagoval:

- Ako viete, ţe ja fajčím gauloisky? — povedal a aţ vtedy

vytiahol z vrecka škatuľku cigariet.

Marchantovi sa nezachvel ani sval na tvári. Neupadol do

rozpakov, neznepokojil sa. Iba sa nervózne poškrabal za ľavým

uchom.

- Človeka, ktorý fajčí gauloisky, cítiť naďaleko. Mám veľmi

jemný čuch, - vysvetlil.

Pigeona aj ostatných táto odpoveď uspokojila. Napokon, bola

veľmi pravdepodobná.

140

141

Jestvujú ľudia obdarení veľmi citlivým čuchom. Predsa vieme,

ţe pachom cigariet nasiakne odev, ba aj vlasy fajčiara. Ja sám

najčastejšie fajčím tabak z červenej holandskej Amphory

zmiešaný s ,,Najjemnejším". Nefajčiari mi tvrdia, ţe uţ

zďaleka cítia vôňu môjho tabaku.

Potom sa pred Marchantom uklonila slečna Tyčka čiţe Yvonne

a napokon aj Róbert. Teta Eveline zahučala na pána

Robinouxa:

— Ponáhľajme sa, milý pane! Ešte musíme skočiť do

Chamborde. A vás, pán Marchant, pozývam k nám, do Zámku

šiestich dám. Nie je to monumentálna stavba, ale zato môj brat

vlastní nádhernú galériu súčasného maliarstva.

— Rád vyuţijem pozvanie, — odvetil Marchant. — Tieţ by

som chcel zaloţiť na svojom zámku malú galériu. Ale

spomenuli ste krádeţ obrazov. Aký obraz ukradli vášmu

bratovi?

— Dva obrazy. Cézanna a Renoira.

— Aha, — prikývol pán Marchant. — Včera mi akýsi muţ

ponúkal van Goghov obraz. Poslal som ho kade ľahšie, lebo

som mal podozrenie, ţe je to falzifikát. Nemienim sa dať

ošmeknúť.

- Van Gogha? - prudko ho prerušil pán Pigeon. - A môţete

nám prezradiť, aký to bol obraz?

Marchant sa obrátil k tučniakovi, ktorý mu stál za chrbtom:

— Aký to bol obraz, Antonio? Ty si sa predsa dlhšie rozprával

s tým chlapom.

Aký zázrak, tučný Antonio rozprával piskľavo ako dievčatko :

— No taký nejaký...

- Aký? Videl si ho? - zvýšil hlas Marchant.

- Nepozrel som si ho, - vyľakal sa tučniak. - Iba mi rozprával,

ako ten obraz vyzerá. Išlo o akýsi portrét.

Tváre Yvonne, Róberta, tety Eveliny, Robinouxa aj pána

Pigeona prezrádzali strašné napätie. Ţeby Marchantovi

142

ponúkali Portrét lekára od van Gogha z galérie baróna de Saint-

Gatien? Teda Robinoux mal pravdu: falošný Pigeon neukradol

Renoira, ale van Gogha?

- Ako vyzeral ten chlap ? - spýtal sa tučniaka Pigeon.

- Nízky, mal fúziky, trocha sa podobal na vás. Prišiel na

čiernom humberi a chcel predať obraz. Ale pán Marchant

rozkázal, aby sme ho poslali preč, nuţ ma obraz nezaujímal.

- A prečo sa ten chlap obrátil práve na vás ? - ostrým tónom

dobiedzal do Marchanta Pigeon, ktorého veľmi rozladilo, ţe

neznámy chlap pripomínal výzorom práve jeho.

- Neviem, - mykol plecami Marchant. - Moţno od niekoho

počul, ţe si chcem zaloţiť galériu.

- Prečo ste ho poslali preč?

- Nevyznám sa v maliarstve, ale veľa som počul o falšo-

vateľoch umeleckých diel. Rozhodol som sa získavať obrazy

do svojej galérie iba od dôveryhodných osôb, a nie od nejakých

pokútnych obchodníkov, - vysvetlil Marchant.

Rozhovor s Pigeonom povaţoval za ukončený a obrátil sa k

madame Eveline.

- Sme susedia, však? Preto vás pozývam na návštevu. Uvidíte,

váţená pani, čo som urobil z tej starej, predtým neuţitočnej

budovy, ktorá sa nazýva Orlie hniezdo.

- Ďakujem vám, — roztrţito súhlasila madame Eveline,

celkom zaujatá van Goghovým obrazom. Potom zúfalo zvolala:

— Či nikto nechytí toho zlodeja? Caramba, porca miseria... A

vám, pán Marchant, radím, aby ste boli opatrný pri kúpe

obrazov. Mám podozrenie, ţe obraz, ktorý vám chceli predať,

pochádza z galérie môjho brata.

- Veď ste spomínali Renoirov a Cézannov obraz! - začudoval

sa pán Marchant.

- Áno, ale... - madame Eveline hodila rukou, čo malo

znamenať, ţe v tom všetkom sa ani sám čert nevyzná.

Tým sme ukončili naše stretnutie s pánom Marchantom.

143

Pozdravili sme pána na vozíku aj jeho dvoch opatrovníkov.

Keď sme odchádzali k zámockej bráne, Yvonne do mňa drgla

lakťom a na chvíľu zastala.

- Čo je? - spýtal som sa.

Dievčina hľadela za Pierrom Marchantom.

- Nepripomína vám niekoho? - spýtala sa.

- Nepochybne...

- Všimli ste si, ako sa škrabe za ľavým uchom? – presviedčala

sa.

- Áno, Yvonne. Všimol som si to.

- A niekoho vám to pripomína, však?

- Jasné.

- Falošného Pigeona, — povedala Yvonne. A ja som prikývol.

144

Deviata kapitola

Čo urobiť s tretím obrazom? • Neťahajte rozumy z polície • Kto sa bojí pravdy? • Maliar Vincent má

starosti • Komisár vystrkuje roţky • Úloha pre maliara • Hádka Yvonne s Róbertom • V pasci na

zločinca • Vynikajúca informácia • „Akcia X" • Filip v pasci • V noci na ostrove • Pomoc • Tajomstvo

baróna de Saint—Gatien

— No dobre, pán barón. Ak si to prajete, zajtra môţem znova

odísť do Paríţa, - vyhlásil pri večeri pán Armand Durant. -

Vezmem van Goghov obraz na expertízu. Ale som

presvedčený, ţe je to originál.

— Aj ja si to myslím, — podotkol som.

Barón de Saint-Gatien jemne zavrtel hlavou, čo znamenalo, ţe

s nami nesúhlasí.

- Pán Robinoux tvrdí, - povedal, - ţe Fantomas ukradol aj van

Goghov obraz. V takej serióznej galérii, ako je naša, nesmie

byť ani tieň podozrenia, ţe niektorý obraz nie je originál. Ak

niekto zistí, ţe vystavujeme kópie, navţdy sa zosmiešnime a

nikto k nám nebude chodiť.

- Áno, to je pravda, - súhlasil pán Durant.

- Tým skôr, - prerušila ich madame Eveline, - ţe pán

Marchant spomínal nejakého človeka, ktorý mu ponúkal portrét

od van Gogha. Caramba, sacrebleu, porca miseria, hlavu by

som si dala odťať, ţe to bol Fantomas a chcel predať obraz z

našej galérie.

— Madame, nevie sa, či šlo o Portrét lekára, - odpovedal

kustód. - Van Gogh namaľoval veľa portrétov.

Chcel som dodať: ,,A neviem, prečo by sme mali veriť

Marchantovým slovám," ale nevyslovil som to nahlas, lebo

som si uvedomil, ţe zlozvyk škrabať sa za uchom nemôţe byť

145

dôvodom na podozrenie.

Pán Durant bezradne roztiahol ruky a dodal:

- Prirodzene, ak si to prajete, pán barón, zajtra pôjdem do

Paríţa a zaveziem obraz na expertízu. Ale musím mať k

dispozícii iný dopravný prostriedok. Ked som šiel so

Cézannovým obrazom, upchal sa mi karburátor a dve hodiny

som čakal na ţltých anjelov. Keď som šiel s Renoi-rovým

obrazom, zlomil sa mi kľukovýhriadel. Moje auto je uţ hotový

vrak, je riskantné vybrať sa s ním na cestu.

- Zaveziem vás svojím alpinom, - ponúkla sa teta Eveline. -

Caramba, budeme v Paríţi za tri minúty!

- A ja vám budem robiť eskortu, - zašepkal Robinoux. Barón si

vydýchol.

- Teda všetko v poriadku. Van Gogh bude mať vynikajúcu

spoločnosť.

Nastalo dlhšie mlčanie.

Večera sa podávala v zámockej jedálni, ako zvyčajne. Ale

tentoraz sa na nej zúčastnilo viac ľudí. Vedľa mňa sedel maliar

Vincent, Yvonnin brat a synovec baróna de Saint-Gatien.

Prišiel z Paríţa znepokojený správami o niekoľkých krádeţiach

v zámockej galérii.

Došiel aj policajný komisár z Tours — vysoký, chudý, celkom

plešatý muţ s obrovským nosom. Jedol rýchlo a sústredene, no

uprostred večere zrazu prestal jesť a zamyslený šúľal guľku z

chleba tak pozorne a náruţivo, akoby mu mohla vysvetliť

záhadné krádeţe obrazov.

Ako vieme, pri stole sedel aj Pigeon, Robinoux a ja. Barón de

Saint-Gatien nezabudol ešte pred začiatkom večere vyjadriť

svoju spokojnosť, ţe v jeho zámku sú hosťami aţ štyria

vynikajúci (to slovo zdôraznil) detektívi, čo mu dáva nádej, ţe

zakrátko získa späť svoje obrazy.

Chýbala iba Yvonne a Róbert. Obaja uţ sedeli v starom

donţone a chystali aparatúru na predstavenie Zvuk a svetlo,

146

lebo došlo niekoľko osobných áut a autobusov so zahraničnými

zájazdmi.

Aby som prerušil ťaţivé mlčanie, obrátil som sa k tete Eveline:

- Čo bolo v Chamborde? Naďabili ste na niečo zaujímavé?

Madame Eveline nenútene drgla pána Robinouxa:

— Čo vy na to ? Naďabili srne na niečo zaujímavé, či nie ?

Veď vy ste detektív, nie ja.

Robinoux zdvihol hlavu od šálky čaju a zašepkal:

— Od začiatku som povaţoval túto cestu za nezmyselnú. Bolo

jasné, ţe zlodej naďalej pracuje tou istou metódou. Najprv list,

potom sa namiesto originálu objaví výborne urobená kópia.

Naša návšteva v Chamborde potvrdila, ţe sa zanovito drţí

svojej metódy.

— A predsa sa ta zajtra vyberiem, — oznámil som. Robinoux

iba mykol plecami a znova šepol:

— Ste cudzinec a historik umenia. Prehliadka zámkov je pre

vás príjemným záţitkom.

Dal mi na vedomie, ţe podľa jeho názoru sa detektívnemu

pátraniu nevenujem bohvieako váţne.

— Caramba, porca miseria! — náhle zvolala teta Eveline. -

Veď tu s nami sedí policajný komisár! Azda preto ţivíme taký

obrovský policajný aparát, aby nám povedali: ,,0 tej záleţitosti

nič neviem?"

Plešatý policajný komisár z Tours stlačil v prstoch guľku.

— Neťahajte rozumy z polície, - zagánil na tetu Eveline.

— A prečo? - zahrmela otázka. - Som počestná stará ţena a

nebojím sa pravdy.

— A vy, pán barón? - spýtal sa komisár.

— Ja?- začudoval sa barón. - Je hádam prirodzené, ţe sa chcem

dozvedieť pravdu.

— Áno ? - potešil sa komisár a začal robiť novú guľku z

chleba. Z ničoho nič sa obrátil aj k Vincentovi: - Vy tieţ, pán

de Saint-Gatien?

147

Vincent bol fešný štíhly brunet s tmavou pokoţkou a bujnou

hrivou, ktorá mu na krku a nad ušami vytvárala kučery. Ako

veľa mladých paríţskych maliarov, obliekal a správal sa

nedbanlivo, akoby všetkým dával najavo, ţe preňho jestvuje

iba OZAJSTNÉ UMENIE a všetko ostatné nestojí za reč.

Policajný komisár ušúľal novú chlebovú guľku, zhnietol ju v

prstoch a ešte raz sa obrátil k Vincentovi:

- Pán de Saint-Gatien, mám otázku: Stihli ste si prezrieť obrazy

Cézanna a Renoira, ktoré visia v strýkovej galérii?

- Uţ nie sú v galérii, ale v mojej pracovni, — prerušil ho pán

Durant. - Predsa nebudeme vystavovať falzifikáty!

-Teda pán de Saint-Gatien, prezreli ste si v kustódovej pracovni

tie dva obrazy?

- Áno, - zamrmlal maliar.

Zazdalo sa mi, ţe v jeho tmavých očiach pozorujem nepokoj.

- Priznáte sa, — pokračoval komisár, — ţe obidva tieto

obrazy, tie falzifikáty, vyšli spod vášho štetca? Inými slovami,

ţe vy ste urobili kópie?

Vincent sa prudko nadýchol. Po chvíli hlasno povedal:

- Áno. Tie kópie som urobil ja.

Na niektorých tvárach sa zjavil výraz veľkého údivu, na

ďalších zdesenie. Barónova tvár odzrkadľovala jedno i druhé.

Všimol som si, ţe hľadí na Vincenta ako na niekoho cudzieho.

- Ako sa to stalo, Vincent? - spýtal sa potichu.

- Nemám nič spoločné s krádeţou obrazov, strý-ko, - pomaly

vyhlásil maliar. - Ale hádam nemusím nikomu vysvetľovať, ţe

v Paríţi je ťaţko vyţiť z predaja vlastných obrazov. Tým skôr,

keď ešte človek nemá meno. Aby sa dalo vyţiť, treba sa chytiť

všeličoho. Asi pred polrokom prišiel za mnou jeden človek a

ponúkol mi, či nechcem preňho urobiť kópie obrazov Renoira,

Cézanna a van Gogha, ktoré sú v strýkovej galérii. Neznámy

vyhlásil, ţe tie obrazy nikdy a nikde neboli reprodukované v

pôvodnej veľkosti, ţe sa mu páčia, a preto by chcel mať ich

148

kópie. Sľúbil mi za to dosť veľa peňazí, a keďţe som bol práve

bez prostriedkov, ponuku som prijal. Teta Eveline aj strýko si

hádam pamätajú, ţe som došiel sem na dva týţdne a veľa hodín

som v galérii maľoval.

- Myslel som si, ţe to je nejaké maliarske cvičenie, - povedal

strýko.

- Caramba, porca miseria, azda si myslíš, ţe ja sa zaujímam o

to, čo maľuješ ? - mykla plecami teta Eveline.

- Urobil som tie kópie. To predsa nie je trestné. Ani na um mi

nezišlo, ţe ten lotor ich mieni vymeniť za originály. Prišiel si

po hotové kópie, zaplatil mi a rozlúčili sme sa.

— Nebolo to náhodou tak, - komisár urobil ďalšiu guľku z

chlebovej striedky, - ţe uţ pred polrokom, keď ste v galérii

maľovali, vymenili ste originály za vlastné kópie a celá

záleţitosť sa prezradila aţ teraz?

Vincent sčervenel od hnevu. Barón protestoval.

— Ručím za Vincenta, je to čestný človek, - vyhlásil. Vincent

nahnevane uisťoval:

— Predpokladajme, ţe máte pravdu, pán komisár, ţe ja som

vymenil originály za kópie, ktoré som sám urobil. Priznám sa,

ţe moţnosti na to som mal, pretoţe stráţcovia si ma po

niekoľkých dňoch prestali všímať. Ale v takom prípade, pán

komisár, načo by som písal listy a ţiadal výkupné? Načo by

som to prezrádzal?

Komisár sa ironicky zasmial:

— Ale ja vás nepodozrievam z písania listov a zo ţiada-nia

výkupného. Skôr sa treba domnievať... - odmlčal sa, chytil

kúsok chleba a ušúľal z neho maličkú guľku, - ţe listy ste

nepísali vy, ale ktosi, kto sa dozvedel, ţe ste obrazy vymenili.

Takto chcel zverejniť celú záleţitosť v nádeji, ţe polícia

vypátra autora kópií.

Vincent vyskočil od stola.

— Nedovolím, aby ste ma uráţali! - skríkol. - Maľoval som

149

kópie, ale ja som ich nezamenil!

Ako šialený vybehol z jedálne.

— Ručím za česť svojho synovca, - zopakoval barón. Komisár

si vzdychol s predstieraným poľutovaním.

— Ráčte mať na mysli, pán barón, ţe som sem neprišiel na

priateľskú návštevu, ale vyšetriť zločin. Upozorňujem vás, ţe

nielen váš synovec, ale aj vy, pán barón, ste podozrivý, pokiaľ

ide o túto záleţitosť.

— Ja? — začudoval sa barón.

— Veru, — prisvedčil komisár. - Ale o tom hádam aţ neskôr.

— Caramba, sacrebleu, azda nie pri raňajkách? - zvolala teta

Eveline. — Ak ste si zaumienili pokaziť nám kaţdé jedlo...

- Nie, madame, myslím, ţe sa to vyjasní skôr, - zamrmlal

plešatý komisár a tieţ vstal od stola.

Večera sa skončila. Ale jedinou osobou, ktorá odišla od stola s

nezvyčajne spokojným výrazom na tvári, bol pán Gaspard

Pigeon. Idúc okolo mňa, utrúsil :

- Tak čo vy na to? Bomba, však? Nuţ čo, milý pane. Slučka na

krku zločinca sa zaťahuje.

Vyšiel som na terasu, kde turisti sledovali predstavenie Zvuk a

svetlo, a potom do parku. Predpokladal som, ţe práve ta

odbehol Vincent, aby sa upokojil.

Bola uţ noc. Vincenta som našiel na kamennej lavičke pri

rieke. Sedel ponuro zahľadený na sotva viditeľný prúd rieky.

Ešte stále ním lomcoval hnev. Keď ma uvidel, chcel vstať z

lavičky a odísť hlbšie do parku, ale dozaista si spomenul, ţe

som priateľom Karen Petersenovej a prišiel som do Zámku

šiestich dám na jej prosbu.

- Dúfam, - obrátil sa na mňa, — ţe nepoviete Karen o tej

nepríjemnej histórii. Ešte by uverila, ţe som naozaj zamenil

obrazy v strýkovej galérii. Všetko sa sprisahalo proti mne! -

zvolal zlostne a zúfalo.

- Zatiaľ jestvuje iba podozrenie. Komisár vám predsa nemôţe

150

dokázať zločin. Maľovať kópie obrazov nie je trestné.

- Všimli ste si, ţe komisár sa ani len neopýtal, ako vyzeral

človek, ktorý si u mňa kópie objednal? A prečo? Lebo vôbec

neverí, ţe taký človek jestvuje. Ja zasa nemám nijaký dôkaz, ţe

hovorím pravdu.

- Ako vlastne vyzeral ten človek? - spýtal som sa.

- Mal dlhú čiernu bradu a veľmi husté tmavé vlasy.

- Predpokladám, ţe aj brada, aj vlasy boli falošné. Ale napriek

tomu by bolo dobre, keby ste mi príleţitostne naskicovali

portrét toho neznámeho.

Po chvíli mlčania som mu poloţil ďalšiu otázku:

- Prezreli ste si dnes ráno van Goghov obraz?

- Áno.

- Visí na mieste originálu vaša kópia?

- Nie. Tuším je to originál. Veď vlastnú kópiu by som poznal.

- Čudné, - zašepkal som. - Urobili ste na objednávku tri kópie,

a na zámenu boli pouţité iba dve.

- Azda ešte niekto iný urobil van Goghovu kópiu a tá bola

lepšia, - uvaţoval maliar. - Pokiaľ viem, ukradli aj obrazy

Memlinga, Caravaggia a Watteaua. Z tých som nerobil kópie.

Fantomas musí mať ešte iného kopírovača.

— Je teda moţné, ţe v Zámku šiestich dám ešte stále visí van

Goghóv originál? - spýtal som sa.

- Je to moţné, - súhlasil so mnou. - Ale počuli ste, čo povedal

strýko aj pán Durant. Ak jestvuje pochybnosť, obraz treba dať

na expertízu.

— To áno, — prikývol som. - A vám radím, aby ste sa vrátili

do Paríţa.

— Teraz? V tejto situácii? Keď sa podozrenie sústredilo na

mňa ? Komisár to bude povaţovať za útek.

— Ale komisár vám nezakázal Odísť. Vráťte sa do Paríţa a

skúste sa prezvedieť medzi tamojšími maliarmi, či niekto z

nich nerobil kópiu Memlingovho, Caravaggiovho alebo

151

Watteauovho obrazu. Predpokladám, tak ako vy, ţe pre

Fantomasa pracovalo niekoľko umelcov. Fantomas je síce

majstrom v maskovaní — veď ste počuli, ako sa premasko-val

za Pigeona -, ale azda niektorý z maliarov spozoroval niečo

zvláštne na muţovi, ktorý si u neho objednal kópie. A prosím

vás, naskicujte mi jeho portrét. Moţno sa nám takto podarí

dostať sa Fantomasovi na stopu.

- Dobre, - potešil sa Vincent. - Ešte dnes sa vrátim do Paríţa.

Pokúsim sa nakresliť toho človeka. Potom poţiadam o to aj

maliarov, ktorí robili kópie ostatných ukradnutých obrazov. Ak

na nich vôbec natrafím. Aspoň budem mať pocit, ţe robím

niečo uţitočné, čo ma môţe zbaviť podozrenia.

Ešte chvíľku som si s ním posedel na lavičke a utešoval som

ho, ţe napokon pravda musí vyjsť na povrch a on ostane mimo

podozrenia. Potom odišiel do zámku, aby sa zbalil na cestu do

Paríţa, a ja som sa pobral do donţonu, kde bola Yvonne s

Róbertom.

Nemal som radostnú náladu a hádam sa tomu ani nemoţno

čudovať. Moje pátranie zatiaľ neprinieslo nijaké konkrétne

výsledky. V skutočnosti sa mi v hlave mihali akési nejasné

podozrenia a hypotézy, ale neboli podloţené nijakými dôkazmi

a zdali sa mi absurdné.

Aj z iného hľadiska som sa ocitol vo výnimočne ťaţkej

situácii. Bol som hosťom baróna de Saint-Gatien a patrilo sa,

aby som bol voči nemu lojálny. A zatiaľ, tak ako Pigeon, stal

som sa svedkom podozrivého rozhovoru baróna s jeho sluhom.

Predpokladal som, ţe na dnešnú noc Pigeon chystá pascu na

Filipa a tým aj na samého baróna. Ako sa mám zachovať?

Mám azda baróna vystríhať?

Ale zločinnosť sa mi predsa hnusí. Ak Pigeon má pravdu a za

Fantomasom sa skrýva barón, musí ho stihnúť zaslúţený trest.

Moja lojálnosť sa mohla iba obmedziť na pasivitu voči

Pigeonovým zámerom, ale v nijakom prípade som nesmel

152

podniknúť niečo proti.

Na druhej strane výsledky môjho vlastného pátrania mi

poskytli dostatočné dôkazy na to, aby som bol presvedčený, ţe

barón je nevinný a takisto je nevinný jeho synovec Vincent.

Ale ich nevinu som mohol dokázať len odhalením skutočného

páchateľa, a v tom som sa cítil bezradný.

Potrebujem ešte trocha času, uvaţoval som, kráčajúc k

donţonu.

Predstavenie sa končilo. Svetlo reflektorov pohládzalo

zámocké múry a z ampliónov zneli zvuky menuetu.

Vošiel som do donţonu, a aby som neprekáţal Yvonne a

Róbertovi, sadol som si na stoličku pri stene. Pozoroval som,

ako chlapec šikovne stláča gombíky na rozvodnej doske.

Konečne som sa dočkal konca predstavenia. Yvonne vypla

aparatúru a podišla ku mne. Všimol som si, ţe má rozpálenú

tvár.

- Vymysleli sme pascu na Fantomasovho pomocníka, -

oznámila mi. - Veď iste aj dnes večer sa Fantomas pousiluje

nejako sa s ním spojiť. Schovám sa na chodbe, z ktorej vedú

dvere do kúpeľne. Našli sme tam výborné miesto na úkryt. Na

konci chodby stojí obrovské kreslo. Schovám sa zaň a budem

pozorovať kaţdého, kto v čase vysielania signálov vojde do

kúpeľne.

Priblíţil sa Róbert.

- Treba to urobiť ináč, pán Tomasz. Tam za kreslom je miesto

iba pre jednu osobu. Ja sa schovám a Yvonne pôjde s vami do

parku pozorovať ostrovček.

- Nie, za kreslo sa ukryjem ja, — nedala sa Yvonne. A boli by

sa povadili, ale rozsúdil som ich:

- Mali ste dobrý nápad. Ale je to robota pre chlapa. Za kreslo

sa schová Róbert.

- Jasné. Máte pravdu, — potešil sa chlapec. Yvonne od zlosti

dupla dlhou tyčkovou nohou.

153

—' Caramba, porca miseria! - zvolala ako teta Eveline.

- Myslíte si, ţe nie som na nič ? Zavrtel som hlavou.

- Nájde sa úloha aj pre teba, Yvonne. Veď máme toľko

všelijakých problémov...

Vyrozprával som im rozhovor pri večeri.

- Tak to sú Vincentove kópie? - čudovala sa Yvonne.

- Preboha, azda ho komisár strčí za mreţe?

- Myslím, ţe nie, - odvetil som. - Bude sa usilovať, aby získal

viac dôkazov o vine tvojho brata aj "tvojho strýka.

- Strýka? Nestačí im Vincent? - rozhorčila sa Yvonne.- Sú

azda nejaké dôvody, aby upodozrievali strýka?

Prikývol som.

- Ţial, sú. Je mi ľúto, ţe vám ich nemôţem vyrozprávať,

musím zachovať tajomstvo.

Yvonne bola naozaj znepokojená.

- Čo teraz, pán Tomasz? Čo urobiť, aby sme im nejako

pomohli? Veď sú nevinní.

- Ja si to tieţ myslím, — utešoval som ju. - Ţiaľ, neviem, ako

im v tejto chvíli pomôcť.

Pozrel som na hodinky.

- Tuším o tomto čase zločinec vysiela signály, však? -

poznamenal som.

Rýchlo sme vyšli z donţonu. Turisti uţ opustili terasu aj park,

ktorý sa ponoril do tmy a ticha. V temnote bezmesač-nej noci

svietili iba niektoré okná v zámku, ich svetlo sa ako neforemné

škvrny odráţalo na hladine rieky.

Namiesto do záhrady Diany de Poitiers zamieril som do

zámockej garáţe.

- Kam idete ? - čudoval sa Róbert.

- K svojmu autu.

- Veď sme mali ísť k rieke, tam oproti ostrovčeku.

- Pôjdeme ta mojím autom, — vysvetlil som. Nechápali,

prečo chcem ísť autom, a ja som im to nemohol vysvetliť.

154

Z tmy sa vynoril policajný komisár s Pigeonom. Komisár

podišiel k Róbertovi.

- Chlapče, ty máš kľúče od donţonu a vysielacej aparatúry? —

spýtal sa.

- Áno pane.

- Daj nám ich! Chceme sa ešte raz pozrieť na aparatúru, -

oznámil komisár.

- Stalo sa niečo? - zaujímala sa Yvonne.

Komisár netrpezlivo natiahol ruku po kľúče a bolo vidieť, ţe

nemá chuť niečo im vysvetľovať. Iba Pigeon poznamenal:

- Ešte stále uvaţujeme, ako mohol zlodej vlepiť pásku so

svojím hlasom.

Róbert podal kľúče komisárovi. Dokonca chcel s ním ísť aj do

donţonu, ale komisár ho pohybom ruky poslal preč.

- Stačíme na to sami. Zajtra ti vrátim kľúče, — vyhlásil. Róbert

bol celkom rád, lebo mohol ísť do zámku dávať

pozor, kto vojde do kúpeľne.

Vyšiel som autom zo zámockej garáţe. Nasadli sme doň s

Yvonne a viezli sme sa do parku po širokej aleji zo starých

platanov. Noc bola veľmi tmavá, ale reflektory som nezapol.

Nechcel som, aby nás zločinec spozoroval. Šiel som takmer

podľa hmatu. Našťastie Yvonne tu poznala kaţdý strom a

neomylne mi ukazovala cestu.

- Chcem dôjsť aţ na miesto oproti ostrovčeku, - vysvetľoval

som dievčine. - Vieš, kde je ten kúsok pláţe s dobrým

prístupom do vody?

- Hádam nechcete vojsť do rieky? — rozosmiala sa.

- Neviem, či to nebude nutné, - odvetil som váţne, ale

dievčina si myslela, ţe ţartujem.

Povelmi: ,,doľava",,,teraz doprava", „teraz znova doľava a

hneď vpravo", doviedla vehikel cez parkové aleje aţ na

piesčitý breh rieky. Počul som dokonca tichý čľapot vody,

ktorá podmývala brehy.

155

- A čo teraz? - spýtala sa dievčina.

- Nič. Počkáme.

- Ale prečo sme sem prišli autom? - čudovala sa.

- A čo ak budeme musieť niekoho stíhať? - odvetil som

tajnostkársky.

- Aha, chápem, chcete dolapiť zločinca, ktorý z ostrova vysiela

signály, — domýšľala sa. — Lenţe na to treba nie auto, ale

motorový čln.

Pokrútil som hlavou.

- Nemám v úmysle chytiť jeho. Zapoľujeme si na niekoho

iného.

- Preboha, aké tajnosti z toho robíte! — vyprskla nahnevane. -

Ale čo, uţ chápem. Za odhalenie Fantomasa je stotisíc dolárov.

Podelíme sa, dobre?

- Dobre.

- Vám sa peniaze tieţ zídu. Mohli by ste si kúpiť nové auto.

- Počul som, ţe autá nemáš rada.

- To je pravda. Ale vy by ste hádam chceli mať také auto ako

teta Eveline. Kaţdý muţ obdivuje autá.

- Moje auto je lepšie, - poznamenal som. Znova to vzala ako

ţart.

- Ste veľmi fajn, - povedala. - Keď ste k nám prišli s tým

svojím vrakom, hneď som si pomyslela: prišiel ďalší...

- .. .čo má fištrón s prehadzovačkou.

- Veru tak. A hneď som k vám pocítila sympatie, lebo som

uvaţovala: Ak jazdí na takej ohave, to znamená, ţe mu autá

neimponujú. Radšej by mal bicykel, ale na bicykli by predsa

nemohol dôjsť aţ z Poľska. A ako je to v Poľsku, pán Tomasz?

Aj tam chlapci a dievčatá obdivujú autá?

Odvetil som vyhýbavo:

- U nás je to tak ako všade. Ale na cestách moţno vidieť veľa

dievčat a chlapcov na bicykloch. U vás sú preteky Tour de

France, u nás Preteky mieru na trase Varšava - Berlín - Praha.

156

Počula si o nich?

- Zaiste. Tak sme sa rozprávali, sediac na brehu, rieky blízko

vehikla. Tváril som sa pokojne, ale to bolo iba zdanie. Keď

som vošiel do donţonu, v hlave mi skrsla istá myšlienka. Plný

vnútorného napätia som teraz čakal na chvíľu, keď sa mi ju

podarí uskutočniť. Ťaţkosť bola v tom, ţe súčasne som chcel

zachytiť, čo si zločinci navzájom oznamovali. Bál som sa, ţe sa

mi nepodarí urobiť jedno i druhé.

A Yvonne, ktorá nevedela o mojich pocitoch a úvahách,

rozhodla sa, ako sa vraví, pritisnúť ma k múru a vytiahnuť zo

mňa všetky moje podozrenia a hypotézy.

- Pôjdeme zajtra do Orlieho hniezda? - spýtala sa nečakane.

- Nie. Do Chamborde, - odvetil som. - Prečo by sme mali

navštíviť Orlie hniezdo? A ako sa ta dostať?

- Veď aj vy ste si všimli, ţe Marchant je falošný Pigeon.

- To je iba podozrenie, - povedal som dôrazne. - Čo z toho, ţe

sa škrabe za uchom? Viem si predstaviť výraz tváre

policajného komisára z Tours, keby som ho poţiadal: „Zatknite

Marchanta, lebo sa škrabe za uchom takisto ako falošný

Pigeon."

- Máte pravdu, - vzdychla si. - Marchant sa vôbec nepodobá na

Pigeona. Iba ten zvyk, ţe sa škrabe za ľavým uchom...

- Veď práve, - súhlasil som s ňou. — Preto netreba nikomu

vravieť o našom podozrení. No zároveň by si mala vedieť, ţe

vynikajúce maskovanie môţe takmer celkom zmeniť tvár

človeka. Z mládenca urobí starca a naopak. Človeka veľmi

zmení aj parochňa. Ale ťaţko dlhší čas ovládať svoje pohyby,

najmä keď je človek nervózny. Často si ani neuvedomujeme,

ţe kaţdý z nás má nejaké typické gestá. Falošný Pigeon sa

škrabal za ľavým uchom. To isté robí aj Marchant. Ale môţe to

byť iba obyčajná zhoda okolností.

Yvonne nahlas uvaţovala:

- No dobre, ale nie je tých zhôd okolností priveľa? Marchant

157

prišiel do Angers presne v tej chvíli, keď aj my.

Ktosi mu ponúkal obraz van Gogha, ktorý práve nám ukradli.

Dočerta, čo to všetko znamená?

Na to som nepovedal nič. Ale podobné myšlienky aj mne vírili

v hlave. Chvíľami sa mi zdalo, ţe v húštine záhad sa mi črtá

akési rozlúštenie, ţe uţ som Fantomasovi na stope. Ale boli to

iba preludy. Akoby sa mi snívalo, ţe blúdim v tme a zrazu v

diaľke zbadám jasno svietiaci lampáš. A keď sa k nemu

priblíţim, prudko sa budím zo sna. A znova zostávam v tme.

- Pozor! - zasyčala Yvonne a kŕčovite ma chytila za ruku.

Nevedomky som pozrel k ostrovčeku. Aţ potom som vrhol

pohľad na zámok a uvidel som blikajúce svetielko.

- Vysiela z inej kúpeľne. Z tej na prvom poschodí. To je lišiak!

- zvolala Yvonne. - A Róbert sedí za kreslom na druhom

poschodí.

Zločinec sa ukázal ako veľmi prefíkaný. Opatrnosť mu

diktovala nesignalizovať dva razy po sebe z toho istého miesta.

Ale mohol som to predpokladať?

Hláskoval som jeho signály: ,,Z-a-j-t-r-a o š-t-r-n-á-s--t-e-j a-k-

c-i-a X."

Prestal blikať baterkou. Okno kúpelne na prvom poschodí bolo

znova tmavé.

V tom ktosi z ostrovčeka zablikal:

„R-o-z-u-m-e-1 s-o-m."

Tým sa vysielanie signálov skončilo. Niekto zo zámku podal

hlásenie komusi na ostrove. A ten ho odovzdá ďalej. Komu?

Tajomnému a nepolapitelnému Fantomasovi.

- Akcia? Čo chcú urobiť? - šepla Yvonne. Kŕčovite ma drţala

za ruku a cítil som, ţe sa chveje od

vzrušenia. Potešil som sa.

- Zajtra o štrnástej, - zopakoval som polohlasne. - To je

vynikajúce.

- Vy viete, čo chcú urobiť?

158

- Nie. Ale teraz som si istý, ţe barón nemá s nimi nič

spoločné.

- To je prirodzené, - odsekla, - ale predsa jedna sprava nemá

nič spoločné s druhou.

- Veď práve, — povedal som veľmi spokojný. - Oni

naplánovali nazajtra akciu X, a barón svoju akciu na dnešnú

noc. To je hádam nezvratný dôkaz, ţe tvoj strýko nemá nič

spoločné s Fantomasom.

Yvonne aţ vyskočila.

- Môj strýko naplánoval nejakú akciu?

V tom okamihu sa v nočnom tichu ozval ostrý hvizd. Doľahol

od zámku. Ako odpoveď zaznel rovnaký hvizd, ale teraz z

brehu rieky.

- Polícia? - čudovala sa Yvonne, lebo pískanie sa nám zdalo

známe. Takto pískajú policajti, ktorí riadia dopravu.

Zrazu sa zaţali všetky reflektory predstavenia Zvuk a svetlo.

Osvetlili Zámok šiestich dám, ich ţiara sa rozliala po rieke.

Pochopil som: Pigeon a policajný komisár nastraţili pascu na

Filipa a baróna. Preto vzali kľúče od starého donţonu a celej

aparatúry predstavenia.

- Pozrite! - zvolala Yvonne a znova mi kŕčovite stisla ruku.

Od jedného zo stredných pylónov, na ktorých stála zámocká

galéria, odrazila sa loďka. Tuším v nej sedel Filip, ale mohol

som si to iba domyslieť, lebo napriek svetlu reflektorov

vzdialenosť bola priveľká na to, aby sa dali rozoznať črty tváre.

Filip si uvedomil, ţe ho v ţiare reflektorov vidieť, chytil sa

vesiel a začal urputne veslovať. Uvedomil si, ţe Pigeon ho

chytil do pasce ?

Ale komisár iste predpokladal podobnú situáciu. Pri druhom

brehu bol uviazaný motorový čln, v ktorom sedeli policajti.

Začuli sme, ako naskočil motor. Čln sa odrazil od brehu a

prudko sa pohol za Filipovou loďkou. Teraz uţ aj laikovi bolo

jasné, ţe Filip nestihne priplávať k druhému brehu. Napokon,

159

dozaista aj tam striehli policajti.

Zostal iba ostrovček na rieke. Barónov lokaj vesloval k nemu.

- Preboha, čo to má znamenať? - spytovala sa Yvonne.

Mlčal som a napäto som pozoroval loďku.

Motorový čln bol čoraz bliţšie k Filipovi. Uţ len niekoľko

desiatok metrov, a policajti ho chytia. Uţ iba niekoľko

metrov...

- Stoj! Stoj! Zastav! - kričali policajti.

Reflektory na predstavenie Zvuk a svetlo boli nastavené tak,

aby osvetľovali zámok, časť parku, padacie mosty a časť rieky.

Ostrovček bol ponorený do tmy. Keby sa Filipovi podarilo k

nemu doveslovať, hádam by v tme unikol. Ale motorový čln

bol uţ iba tri metre od Filipovej loďky, ktorá ešte stále plávala

v ţiare reflektorov.

- Je to Filip! - skríkla prekvapená Yvonne, lebo aţ teraz

spoznala muţa v loďke. - Ale prečo uteká? Prečo ho naháňa

polícia ?

Zrazu sa stalo čosi čudné a súčasne smiešne. Rieka bola bohatá

na pieskové plytčiny. Motorový čln s policajtmi z ničoho nič

narazil na takúto plytčinu. Zastavil sa tak prudko, ţe policajti z

neho takmer vypadli. Filip vesloval ešte rýchlejšie a zmizol v

nočnej tme.

Nadlho? Policajti uţ ťahali čln z plytčiny. O niekoľko minút

dorazia k ostrovčeku a nájdu na ňom Filipa.

Vtom som sa rozhodol.

- Sadni do auta, - rozkázal som dievčine.

Keď poslušne vykonala môj rozkaz, naštartoval som a vošiel

som autom do rieky. Ozval sa hlasný čľapot a do tváre nám

udreli mokré kvapky.

- Paneboţe! Vaše auto! - zvolala prekvapená Yvonne.

- Moje auto ? - zopakoval som otázku, znepokojený, ţe sa na

mojom vehikli niečo pokazilo. Zabudol som, ţe dievčina nemá

ani potuchy o jeho vlastnostiach.

160

- Vaše auto pláva ? Veď ono pláva po vode! - nevedela sa

prebrať z ohúrenia. - No áno, teraz uţ chápem, prečo jazdíte na

takom ohavnom tragači. Je zázračný! Je dokonca lepší ako...

bicykel, - tvrdila dôrazne a to bol hádam najkrajší kompliment,

akého sa môjmu vehiklu dostalo.

Plávali sme k ostrovčeku ponorenému do tmy. Tma bola naším

spojencom, kryla nás pred očami policajtov, ktorí odtiahli svoj

čln z plytčiny. Motor vehikla pracoval potichučky, zatiaľ čo

policajný čln robil veľký rámus. Ani komisár, ktorý celú akciu

iste sledoval zo zámku, ani Pigeon, ktorý dozaista bol s ním, si

nepomysleli, ţe k honbe za Filipom sa pridal ktosi ďalší.

Nevedel o tom ani Filip. Práve sa dostal k ostrovu a

zadychčaný vykladal akési balíčky, ked nehlučne, takmer hned

pri ňom sa z rieky vynoril môj vehikel a vyšiel na piesčitý

breh.

- Kto je to ?! — vykríkol zarazený Filip.

- Len pokojne. Ja, - odvetil som, vyskakujúc z auta. Filip zazrel

Yvonne a to v ňom vzbudilo dôveru ku mne.

- O chvíľu tu budú policajti! Rýchlo nasadnite do auta, -

rozkázal som.

- Do auta? Mám nasadnúť do auta? Chcete ma utopiť? -

precedil cez zuby.

No vtom si uvedomil, ţe sme na ostrovčeku obkľúčenom

vodou. Teda priplávali sme sem autom.

- Ako ste sa sem dostali? — spýtal sa, ťaţko potláčajúc strach.

- Niet času na rozprávanie. Toto auto pláva, - rýchlo som mu

vysvetlil. - Nasadnite, prosím! Utekáme!

Pomohol som mu nahádzať balíčky do vehikla. Loďku sme

postrčili na vodu. Musela odplávať dolu prúdom. Policajti sa

vrhnú za ňou, presvedčení, ţe je v nej Filip. A keď ju dostihnú,

my uţ budeme ďaleko.

Začuli sme hučanie motorového člna. Znamenalo to, ţe uţ ho

dostali z plytčiny a ţenu sa k ostrovu. Reflektory člna prúdom

161

osvetľovali rieku.

Len aby nezazreli vehikel, pomyslel som si.

Ale nie. Svetlo reflektora našlo Filipovu loďku, ktorú unášal

prúd rieky. Policajný čln sa pustil za ňou a nespúšťal z nej

svetelný pruh.

Ja som sa medzitým potichu a bez náhlenia dostal na druhý

breh. Vošiel som do záhrady Diany de Poitiers a podľa

Yvonniných pokynov som kľučkoval po alejach parku.

- Čo je v tých balíčkoch? - spýtal som sa Filipa.

Uţ sa prebral zo strachu, ţe padne do rúk policajtom.

- Prisahal som barónovi, ţe neprezradím tajomstvo, -

odpovedal.

Zastavil som auto.

- Nikdy som nepomáhal pri nejakej nečestnosti, - vyhlásil som.

- Zachránil som vás, lebo som mal istotu, ţe táto záleţitosť

nemá nič spoločné s Fantomasom. Ale musím vedieť, čo je v

tých balíčkoch.

- Prisahal som barónovi... — zopakoval Filip. Mykol som

plecami.

- Zdá sa, ţe ste obaja prehliadli pascu, ktorú na vás polícia

nastraţila. Vaše tajomstvo by rýchlo prestalo byť tajomstvom.

Ak som vás vytiahol z kaše, azda mám právo vedieť, čo je v

tých balíčkoch.

- Áno, Filip. Ja tieţ mám na to právo, - pridala sa Yvonne. -

Strýko je čestný človek. Obsah týchto balíčkov to iste iba

potvrdí.

Dodal som:

- Celý park je obkľúčený políciou. Tak či tak bez mojej

pomoci balíčky z parku nedostanete. Ţiaľ, musíte mi barónovo

tajomstvo prezradiť.

Filip si uvedomil, ţe niet iného východiska. Musel súhlasiť s

mojou podmienkou.

162

163

- Tak sa pozrite sám, — zamrmlal napokon.

Poloţil som si jeden balíček na kolená a odviazal som špagát,

ktorým bol previazaný.

Ukázala sa kartónová škatuľa. A v škatuli - na neuverenie! - v

škatuli bola miniatúrna elektrická ţeleznica. Prekrásne

vagóniky, lokomotívy, výhybky, semafory, staničné budovy.

- Čo to má znamenať? - čudoval som sa. Filip si sťaţka

vzdychol.

- Barón sa hrá s elektrickou ţelezničkou. V podzemí zámku

má celú sálu zariadenú ako veľkú ţelezničnú stanicu. Ale

hádam viete, ţe v poslednom čase má finančné ťaţkosti, a tak

som mu našiel kupca na tieto ţelezničky.

- A načo z toho robiť také tajomstvo?

- Nechápete? - ţivo sa zamiešala Yvonne. - Myslím, ţe strýko

sa obáva, aby sa nezosmiešnil. Predovšetkým sa iste bojí tety

Eveline. Keby sa teta dozvedela o týchto detinských záľubách,

nemilosrdne by sa z neho vysmievala. A strýko chce vyzerať

ako váţny človek.

- Smialo by sa mu celé okolie, - zahundral Filip.

- A vy ste utekali pred políciou? S týmito hračkami? — zvolal

som.

- Stratil som hlavu. Nevedel som, čo chcú, - vysvetľoval Filip.

— Zistil som, ţe ma naháňajú, a tak som utekal. Naozaj som

nechcel vyzradiť barónovo tajomstvo.

- Strýko sa sám rozhodol, ţe sa zriekne obľúbenej hračky, —

smutne uvaţovala Yvonne. — Nebolo mu tých ţelezničiek

ľúto?

- Bolo. Ale nemáme ani frank, — zamrmlal Filip. Yvonne sa

rozhodla. Veľmi rada s,a rozhodovala.

- Ţelezničky sa vrátia strýkovi, - povedala rázne. - A peniaze

sa onedlho nájdu. Na začiatok prispejem niečím zo svojich

úspor. A potom bude stotisíc. Dostaneme ich za Fantomasa,

však, pán Tomasz?

164

- Áno, - prisvedčil som bez váhania.

Dohodli sme sa, ţe Filip sa pod rúškom tmy sám vráti do

zámku a ja s Yvonne ukryjeme balíčky s hračkami v kroví.

Zajtra ich Filip poodnáša do podzemia. Barónovi vysvetlí, ţe

nemohol ţelezničky doručiť kupcovi, lebo zámok bol

obkľúčený políciou. A kupec ich uţ potom nechcel.

Prirodzene, ani slovíčkom nespomenie, ţe my s Yvonne sme sa

dozvedeli tajomstvo.

- A čo povieme polícii? — spýtal sa Filip.

- To uţ nechajte na mňa. Vysvetlím Pigeonovi jeho omyl, -

odvetil som. — Som presvedčený, ţe aj polícia vie zachovať

diskrétnosť. Ak nie pre iné, tak z ohľadu na vlastnú prestíţ. Ale

treba to urobiť v pokojnom ovzduší. Teraz uţ zmiznite a

neukazujte sa policajtom na oči!

Filip vystúpil z vehikla.

- Ešte okamih! - zdrţal som ho. - V Zámku šiestich dám asi

niet nijakého tajného východu. Kade ste potom vyniesli

balíčky?

- V treťom pilieri mosta sú schody a dvere, trocha nad úrovňou

hladiny. S barónom sme ich nazvali tajným východom, ale v

skutočnosti to nie je nijaký tajný východ. Pri plavbe medzi

piliermi mosta tie dvere vidieť. Však ty o nich vieš, Yvonne.

Všetci vedia o tých schodoch do vody. A tak sa vysvetlila ešte

jedna záhada.

165

Desiata kapitola

Komisár ide do Chamborde • Pigeonovo nové podozrenie • Ešte raz o vôni gauloisiek • V

chambordských lesoch • Problémy polície • Nezvyčajný zámok • František Prvý, Ľudovít

Pätnásty, Stanislav Leszczyňski a iní • O Watteauových obrazoch • Kustódove správy • Tri

zásadné otázky • Fantomasovi na stope

Na druhý deň zavčas ráno plešatý komisár z Tours a pán

Gaspard Pigeon si s kyslou tvárou vypočuli moju správu o

nočných udalostiach a tajomstve baróna de Saint-Gatien. Na

dôkaz, ţe hovorím pravdu, som ich zaviedol do záhrady Diany

de Poitiers a ukázal som im balíčky ukryté v húštine, ktoré

obsahovali miniatúrne vagóniky a lokomotívy.

- Prečo ste nám ich neukázali včera v noci? - prísne sa ma

opýtal plešatý komisár.

- Situácia bola veľmi napätá, — odvetil som. — Okrem toho

som do tejto záleţitosti nechcel zasväcovať radových

príslušníkov polície. Bolo by pre nich nepríjemné dozvedieť sa,

ţe namiesto Fantomasa stíhali človeka, ktorý viezol škatule s

hračkami.

- Áno, - prikývol komisár. - Preto túto správu nebudeme vôbec

rozširovať. Nech barónovo tajomstvo zostane medzi nami.

- Správne, - prisvedčil som s vedomím, ţe komisár sa nechce

kompromitovať.

V najlepšej zhode sme sa pobrali na raňajky do zámockej

jedálne. Barón de Saint-Gatien, ako zvyčajne s milým

úsmevom na tvári, sa správal veľmi príjemne ku komisárovi aj

k pánu Pigeonovi. Ale Filip mu uţ určite stihol oznámiť, ţe

transakcia so ţelezničkami sa neuskutočnila, lebo Pigeon s

komisárom nastraţili naňho pascu. Ale barón bol stále

166

presvedčený, ţe o jeho tajomstve nik nevie, a to bolo pre neho

útechou. No madame Eveline takmer všetko pokazila.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! - zvolala pri raňajkách. -

Čo to bol za hluk a pískanie dnes v noci? A prečo ste spustili

vysielaciu aparatúru, pán komisár?

Komisár úctivo odpovedal:

- Madame, pokúšali sme sa zistiť, ako mohol Fantomas vlepiť

magnetofónovú pásku do vysielacej aparatúry. Ten hluk a

pískanie patrili k cvičnému poplachu, ktorý som vyhlásil, aby

som preveril schopnosti našej polície.

Takto sa celá záleţitosť vysvetlila, dalo by sa povedať,

oficiálne. Predsa si však myslím, ţe tomu vysvetleniu nik

neuveril. Pri raňajkách takisto ako pri večeri viselo vo vzduchu

podozrievanie. Lenţe teraz nepodozrievali komisár s Pigeonom

obyvateľov zámku, ale obyvatelia zámku podozrievali políciu a

Pigeona, ţe chystajú akúsi novú pascu.

Opýtal som sa kustóda:

- Pôjdete dnes do Louvru s van Goghovým obrazom?

- Áno, — prisvedčil pán Durant. — Dnes ho odveziem do

Louvru. Ale pôjdeme aţ napoludnie, však madame? - spýtal sa

tety Eveline.

- Musím vybaviť kopu korešpondencie, — vysvetlila madame

Eveline. - Stále sa kadekde mocem a nemám čas odpísať

priateľom na listy. Zaberie mi to celé dopoludnie. Veď

odborníci aj tak vezmú obraz do. parády aţ zajtra. Stačí, keď

im ho donesieme popoludní.

- Aby som sa ešte vrátil k pravosti obrazu, - znova sa ozval

pán Durant, - som si istý, ţe je to originál. Moja mienka však v

tomto prípade nestačí. Pán barón má pravdu, keď tvrdí, ţe by

nám mohla uškodiť aj klebeta, ţe naša galéria vystavuje

namiesto originálov kópie.

Robinoux zašepkal:

- Na ceste do Louvru budem obraz stráţiť. Je to veľmi

167

dôleţité, ak pán Durant tvrdí, ţe ide o pravého van Gogha a

experti to potvrdia.

- A čo budete robiť vy? - spýtala sa ma madame Eveline. -

Nepôjdete s nami do Paríţa?

- Idem s Yvonne do Chamborde, - odvetil som.

- Do Chamborde ? — hneď sa zaujímal komisár a opäť sa

pustil do šúľania guliek, čo zrejme znamenalo, ţe intenzívne

premýšľa o nejakom probléme. - Zdá sa, ţe ste vynikajúci

poľský detektív, však?

Odkašlal som si, aby som zakryl rozpaky.

- Som múzejník, - vysvetlil som. — Ale zaoberám sa aj

odhaľovaním falšovania a krádeţí umeleckých diel.

- Pán Tragáčik je pevne presvedčený, ţe sledovaním

Fantomasových stôp dospeje k rozlúšteniu našej záhady, -

povedal o mne Pigeon.

- Ach tak! Chápem, - zahundral komisár. - Preto idete do

Chamborde, kde ukradli Watteauov obraz, — a chytil nový

kúsok chleba a začal z neho lepiť malú guľku. -Dovolíte mi,

aby som išiel s vami?

- Prirodzene, pán komisár. Pigeon pohŕdavo mykol plecami :

- Tá stopa nevedie nikam.

- A máte azda nejakú inú stopu? — odpovedal komisár

otázkou.

- Nie, - odvetil Pigeon.

Tváril sa pritom tak ţalostne, aţ mi ho chudáka prišlo ľúto.

Lebo od chvíle, keď sa prezradilo barónovo tajomstvo, cítil sa

celkom bezradný. Ale bol som si istý, ţe neprestane uvaţovať,

kým sa mu v mozgu nezrodí nejaká nová hypotéza, ktorá

povedie k odhaleniu Fantomasovho tajomstva. Napriek

všetkému som bol stále presvedčený, ţe Pigeon je veľký

prefíkanec.

A nemýlil som sa. Po raňajkách, keď som šiel do garáţe po

vehikel, zastavil ma. Vytiahol z vrecka škatuľku gauloi-siek.

168

- Zafajčíte si? - spýtal sa. - Sú to vynikajúce cigarety.

- Zapálim si, - vybral som si cigaretu z jeho škatuľky. —

Falošný Pigeon, čiţe váš dvojník, — dodal som, — tieţ fajčil

gauloisky. Ale všimol som si, ţe mu vôbec nechutili. Iste bol

zvyknutý na celkom iné cigarety.

- Ach tak! - pokýval hlavou Pigeon. - Je to naozaj veľmi

zaujímavé. Ale ešte zaujímavejšia by bola odpoveď na otázku,

ktorá mi odvčera nedá pokoj: Ako Marchant vedel, ţe fajčím

gauloisky? Verte mi, ţe ani najcitlivejší nos nezacíti na diaľku

fajčiara gauloisiek.

- Ţiaľ, v tom sa nevyznám.

- A predsa ste sa po rozhovore s Marchantom zaujímali o Orlie

hniezdo. Prečo?

- Lebo je to veľmi pekný starý zámok. V malebnom prostredí,

- odvetil som vyhýbavo.

- Skutočne ? - ironicky sa spýtal detektív. - Chvíľu som

dokonca naozaj veril, ţe vás zaujímajú staré zámky na Loire.

Preto si myslím, ţe ak vás zaujala nevšedná architektúra

Orlieho hniezda, nebude od veci, ak sa naň mrkne aj Pigeon.

- Radím vám, aby ste to urobili diskrétne. Ako viete, Marchant

pozoruje okolie zámku ďalekohľadom. Zdá sa mi, ţe je radšej,

keď sa oň nikto nezaujíma.

- Ste o tom presvedčený?

- Nikoho cudzieho nevpúšťa dnu. Jeho sluhovia odohnali od

zámku aj chlapcov, ktorí tam chytali divé králiky.

- Tak je to? - zamrmlal Pigeon. - Čo myslíte, prečo sa zjavil v

Angers v tom istom čase ako my?

- Nemám potuchy, - mykol som plecami. - Tvrdil, ţe sa

zaujíma o dejiny.

- Na bývalého obchodníka s vínom je to veľmi pekný záujem,

- poznamenal Pigeon. - Dlho som o tom uvaţoval a prišiel som

k prekvapujúcemu záveru: stretol sa s nami v Angerspreto, aby

nám oznámil, ţe mu ktosi chcel predať van Goghov obraz

169

ukradnutý v našom zámku.

Chvíľu som rozmýšľal.

- Moţno. Ale prečo by nám to mal oznámiť?

- Azda nás chcel diskrétne naviesť na nejakú stopu.

- Máte v úmysle vybrať sa do Orlieho hniezda a opýtať sa na

to Marchanta?

- Nie. Lebo si myslím, ţe tá stopa by bola falošná, -odvetil

Pigeon. - V takej situácii ma oveľa väčšmi zaujíma informátor

ako jeho informácia.

Myslí mu to, ocenil som v duchu detektíva poisťovacej

agentúry. A rozhodol som sa dať mu najavo, ţe aj ja mám voči

Marchantovi isté podozrenie. Nech si Pigeon nemyslí, ţe len

on vie pozorovať ľudí.

- Čo by ste povedali na to, — ozval som sa, — keby sa zrazu

ukázalo, ţe Marchant nielenţe nepotrebuje invalidný vozík, ale

výborne lezie po povrazovom rebríku?

Pigeon sa takmer zadusil dymom gauloisky.

- No toto! — zvolal uprostred kašľa. — Opiera sa vaše

tvrdenie o niečo konkrétne ?

- Ţiaľ, nie, - bezradne som rozhodil rukami.

Ale tým sme skončili rozhovor, lebo ku mne prišiel plešatý

policajný komisár z Tours.

- Tak čo ? Ideme do Chamborde ? - overoval si.

- Pigeon si myslí, ţe je to iba strata času, - poznamenal som

zádrapčivo.

Komisár mykol plecami.

- Ach, ten Pigeon! Pre neho sme sa včera takmer

skompromitovali. Poviem vám pravdu: chcem ísť do

Chamborde a poloţiť tamojšiemu kustódovi j ednu otázku.

- Nepýtam sa, akú, lebo aj tak viem, ţe mi ju neprezradí te.

- Dozviete sa ju v Chamborde, - povedal komisár. - No a teraz

uţ poďme, dobre? Čas súri, preto pôjdem vaším autom a

nezavolám si policajné vozidlo z Tours.

170

Pobral som sa do garáţe a vyšiel som s vehiklom. Potom som s

ním podišiel k zámku a zobral do auta Yvonne a Róberta. V

trojici sme zastavili pred komisárom, ktorý sa netrpezlivo

prechádzal po parku.

- Čo je to za čudo ? - spýtal sa a podozrievavo zazeral na môj

vehikel. - Azda si predsa len zavolám policajné vozidlo.

Yvonne sa dotkol tón jeho hlasu.

- Je lepší ako bicykel, - vyhlásila.

Ale policajný komisár nepochopil, ţe tieto slová sú v ústach

dievčiny najväčšou poklonou.

- Lepší ako bicykel? - znepokojil sa. - Predsa si len zavolám

policajné vozidlo.

- Ach, to netreba. Pôjdeme veľmi rýchlo, - uistil som ho.

Lenţe nemusel som sa náhliť. Zo Zámku šiestich dám do

Chamborde nie je ďaleko. Komisár, ktorý dokonale poznal

tunajšie trasy, viedol nás bočnými cestami cez Fougéres,

Cheverny a Bracieux.

Niekoľko kilometrov pred zámkom sme sa dostali do

nádherného lesa. Bol to vlastne zámocký park s rozlohou päť a

pol hektára, z čoho vyše štyri a pol hektára tvoril les. Park bol

ohradený múrom dlhým tridsaťdva kilometrov

- v turistickom sprievodcovi som vyčítal, ţe je to najdlhší múr

vo Francúzsku.

Kedysi tento les bol výborným terénom na kráľovské

poľovačky. V parku bola sokoliareň a psiarne, kde kríţili

najlepšie rasy poľovníckych psov z celej Európy. Lebo

francúzski králi boli vášniví poľovníci. Kráľ Ľudovít Dvanásty

pri naháňaní zveri vedel preskočiť na koni päťmetrovú

priekopu, František Prvý zabíjal diviaky sečnou zbraňou, a

dokonca aj slabý a chorľavý Karol Deviaty vydrţal v sedle i

desať hodín a nádherne hral na lesnom rohu.

Dnes cez obrovský park vedie do zámku šesť brán a šesť

prekrásnych alejí. Pekná biela silueta zámku sa nečakane

171

vynára zo zelene na konci aleje a stretnutie s ním je vţdy náhle

a prekvapujúce.

Ale kým vyrozprávam dojmy o Chamborde, ešte zopár slov o

plešatom policajnom komisárovi z Tours. Rozhovor, ktorý sme

mali cestou do Chamborde, sa mi vidí veľmi dôleţitý. Počas

celej cesty správal sa komisár ku mne dosť ironicky, azda

preto, ţe som mal auto trochu lepšie neţ bicykel. Aj s Yvonne

a Róbertom sa rozprával so zhovievavým úsmevom.

- A vy, deti, tieţ sa hráte na detektívov ako tento pán?

— spýtal sa a myslel tým mňa. Akoby som sa ja hral na

detektíva. Inými slovami, nebol som pre neho ozajstným

detektívom.

V komisárovom chápaní dozaista bol ozajstným detektívom iba

Pigeon, ktorý mal nádherný humber a pracoval pre poisťovaciu

agentúru. Neviem, čo si myslel o pánu Robinouxovi, ale pokiaľ

sa mi podarilo postrehnúť, nehľadel na neho so sympatiami.

Policajti nemajú radi súkromných detektívov a hľadia na nich

trocha zhora. Ale pán Robinoux bol skutočným detektívom,

lebo mal vizitku a za peniaze tety Eveline vyšetroval krádeţ

obrazov. A čo ja? Azda moţno brať váţne človeka, ktorý jazdí

autom „lepším ako bicykel", ale vnútro toho auta pripomína

kabínu prúdového lietadla? Myslím, ţe ma povaţoval za

neškodného čudáka. Skutočnosť, ţe ma stretol v Zámku

šiestich dám, ho ešte utvrdzovala v tomto presvedčení. Čudáci

sú barón aj madame Eveline. Moţno sa teda diviť, ţe majú

čudáckeho hosťa s čudesným autom ?

— Chcem získať odmenu stotisíc dolárov za odhalenie

Fantomasa, - váţne mu povedala Yvonne. - Takáto suma by

nás vytiahla z finančných ťaţkostí.

— Ach tak, — zhovievavo sa usmial komisár. - Ale hádam si

nemyslíš, milé dieťa, ţe Fantomas sa ti dá chytiť len preto, ţe

chceš získať stotisíc dolárov?

172

173

— Stačí ho odhaliť, pán komisár, - odvetila Yvonne. -

Chytanie uţ moţno nechať polícii.

— Iste sa domnievaš, drahé dieťa, ţe Fantomas sa podobá

hosťom baróna de Saint-Gatien. Zjaví sa vo vašom zámku,

predstaví sa: „Som Fantomas" a vtedy ho udáš polícii?

Yvonne mykla plecami.

— Uţ som mala tú česť spoznať ho a dokonca som ho ponúkla

pohárikom sherry. Navštívil nás ako falošný Pigeon.

— Odkiaľ máš istotu, ţe to bol Fantomas?

— Nikto iný by sa neodváţil na taký čin, - s hlbokým

presvedčením vyhlásila Yvonne.

Komisár sa pohladkal po plešatej hlave.

— Ţiaľ, o Fantomasovi neviem nič, — priznal sa úprimne.

Vzhľadom na to, ako ironicky sa komisár ku mne dovtedy

správal, dovolil som si povedať:

— Predpokladal som, ţe polícia má o ňom istú predstavu. Veď

uţ dlhší čas vystrája v zámkoch na Loire a má na konte dosť

krádeţí.

Komisár sa znova pohladkal po plešine.

- Musíte uznať, ţe máme do činenia s nezvyčajným javom.

Krádeţ je krádeţ, milý pane. Mali ste nejaký predmet a ukradli

vám ho, čiţe ho uţ nemáte, stal sa zlodejovým vlastníctvom. Je

to tak?

- Áno, - súhlasili sme.

- A ako je to vlastne s Fantomasom? Azda v niektorom zámku

na Loire'sa stratil aspoň jediný obraz? Veru nie. Obrazy visia,

ako viseli, na zvyčajných miestach. Ale namiesto originálov

tam visia falzifikáty. Aká je to krádeţ, milý pane, ak na jej

potvrdenie potrebujeme expertov z Louvru? Sám majiteľ nie je

schopný zistiť, či mu ukradli obraz, alebo nie. Napokon, ani v

jednom prípade sa nenašli stopy po vlámaní, poškodená zámka

alebo rozbité okno. Nič také, milý pane. Verte mi, chvíľami

prichádzam k prekvapujúcemu záveru: nedošlo k nijakým

174

krádeţiam.

- A predsa experti v Louvri tvrdia, ţe obrazy, ktoré im doviezli

na expertízu, sú falzifikáty, hoci majitelia mali originály.

Komisár si vzdychol a prstom ukázal na môj vehikel.

- Toto je vaše auto. Jedného dňa prídete ku mne a poviete mi:

„Ukradli mi auto lepšie ako bicykel." Ale ja uvidím, ţe ste ku

mne prišli týmto autom, a začudujem sa. Vy budete tvrdiť, ţe v

skutočnosti auto je také isté ako predchádzajúce, ale podľa

mienky expertov je to predsa iné auto, čiţe falzifikát. Dokonca

ani vy, majiteľ toho čudného vozidla, nebudete schopný

potvrdiť, či jazdíte na tom istom vehikli. Ako vám polícia má

pomôcť v takej situácii? Musí sa spýtať: „Jazdí sa vám tak

dobre ako predtým ?" Odpoviete, ţe áno. „Tak si na ňom

jazdite ďalej a nepleťte nám hlavu," povieme vám a rozlúčime

sa s vami.

- S umeleckými dielami je to trocha ináč, - odporoval som. -

Falzifikát van Gogha naozaj vyzerá tak ako originál a rozdiely

sú v kaţdom prípade pre laika nepostrehnu-teľné, ale hodnota

falzifikátu sa nedá porovnať s hodnotou originálu. Pre majiteľa

obrazu aj pre tých, ktorí si ho pozerajú, je dôleţité, ţe kaţdú

škvrnku na tom plátne maľoval van Gogh, a nie podvodník.

- Veď práve to! - vybuchol komisár. — Tomu vôbec

nerozumiem. Alebo je obraz pekný, alebo škaredý. A to je

všetko. Ale povedzte mi, ako v takom prípade viesť

vyšetrovanie ?

Usmial som sa. Situácia bola naozaj netypická. Vojna s

Fantomasom, ako sa zdá, prerastala moţnosti polície v Tours.

Komisár nazrel do svojho notesa.

- V Chamborde ukradli Watteauov obraz. Názov obrazu :

Park. Aký to bol maliar, ten Watteau ?

- Antoine Watteau, - začal som výklad, - bol francúzskym

maliarom, ktorý pochádzal z Flámska. Ţil na prelome

sedemnásteho a osemnásteho storočia. Po smrti Ľudovíta

175

Štrnásteho panovala na francúzskom dvore móda ľahkého a

príjemného umenia, ktoré tešilo oko bohatstvom farieb. Takým

dvorným umelcom bol Watteau, ktorý namaľoval veľa

nádherných krajiniek. Ale krajinka bola preňho iba pozadím,

akoby umelou, divadelnou dekoráciou, v ktorej zobrazoval

,,decentné hry": kolombíny utekajúce pred pierotmi, rozihranú

spoločnosť na tráve dvorského parku. Kolorit týchto scén bol

rozprávkový. Watteau bol umelcom nezvyčajne citlivým na

farby a maľoval naozaj pekne. Napokon, ako potvrdzujú znalci,

jeho rozprávkový svet skrýval hlbší zmysel. Watteau dodával

svojim piknikom a hrám poetický, dokonca filozofický

význam. Pri pohľade na jeho obrazy, kde je všetko také

uhladené a strojené, nemôţete sa ubrániť akémusi smútku,

ktorý z obrazu vyţaruje. Keď sa naň pozeráte, musíte sa

nevdojak zamyslieť nad klamnosťou šťastia a krásy...

Policajný komisár hlučne zavrel notes.

- Olala! Aké je to vzrušujúce, - zahundral. - Keby ste mi ešte

povedali, kto ukradol Watteauov obraz zo zámku v

Chamborde, bol by som celkom spokojný.

Nemusel som mu odpovedať, lebo práve sa pred nami vynorila

obrovská, prekrásna biela silueta zámku v Chamborde.

Napísal som ,,zámok" a tak o ňom píšu aj v turistickom

sprievodcovi, ale hoci je postavený na feudálnej pevnosti,

vidieť na ňom vplyv renesancie a nikdy neplnil obrannú

funkciu. To nie je zámok, skôr nádherný kráľovský palác.

Obrovský, najrozľahlejší zo všetkých, ktoré sa nachádzajú v

údolí Loiry. Má styristostyridsať komnát a obývacích

miestností. Veľkosťou sa môţe rovnať Versailles, a ako

podaktorí tvrdia, bol aj predchodcom Versailles.

Palác v Chamborde vybudoval František Prvý po roku 1519.

Staval ho s takým zápalom, ţe stavbu neprerušil dokonca ani

vtedy, keď štátna pokladnica ostala prázdna a nemal za čo

vykúpiť zo zajatia vlastných synov. Chcel zmeniť koryto

176

Loiry, aby tiekla popri jeho zámku, ale architektov zarazili jeho

gigantické plány a odhovorili ho od nich. Musel sa uspokojiť

zmenou koryta rieky Cosson, ktorá teraz tečie blízko paláca.

V stavbe pokračoval kráľ Henrich Druhý, a tak vzniklo veľké

dielo, akoby vytesané dlátom výborného rezbára.

Jadrom zámku je mohutný donţon obkolesený veţami. K

štyrom rohovým veţiam vedú nádherné dvojposchodové

galérie na arkádach. Uzatvárajú veľký štvoruholník paláca.

Znalcov architektúry nadchýnajú predovšetkým dva

architektonické prvky, schody a terasa. Schody - kedysi jediné

svojho druhu - viedli zdola bez prerušenia aţ pod strechu. Ale

vzhľadom na ťaţkosti pri vystupovaní František Prvý rozkázal

urobiť na nich odpočívadla a spojiť ich s jednotlivými

poschodiami. Napriek tomu ešte aj dnes pôsobia mohutným

dojmom.

Z terasy, vybudovanej podľa vzorov talianskej architektúry,

pozoroval dvor príchody a odchody na koňoch, vítanie

vzácnych hostí, rytierske súboje, ukáţkové vojenské cvičenia a

vojenské prehliadky.

V Chamborde bývalo veľa kráľov, deväť ráz sem prišiel

Ľudovít Štrnásty. Treba tieţ vedieť, ţe tu býval aj ktosi, koho

súčasníci takmer neuznávali, a predsa sa zapísal do histórie

zlatými písmenami a zostal navţdy v pamäti potomkov, na

rozdiel od nejedného veľkého panovníka.

Tu, v Chamborde, písal a uvádzal svoje komédie svetoznámy

francúzsky dramatik Jean-Baptiste Poquelin - Moliére. Okrem

iných tu mala premiéru jeho hra Meštiak šľachticom. Autor

komédií nemal na kráľovskom dvore ľahký ţivot.

Pochlebovači vychvaľovali jeho hry, ak ich chválil kráľ. No na

druhej strane boli schopní podrobiť predstavenie zdrvujúcej

kritike, ak sa kráľ počas neho ani raz neusmial. Vraj pri

predstavení jednej hry Moliére, ktorý v nej sám hral, s obavou

sledoval zamračenú tvár kráľa Ľudovíta Štrnásteho, lebo si

177

vedel predstaviť, akými zlostnými poznámkami ho po skončení

predstavenia budú častovať dvorania. V istej chvíli zo zúfalstva

vyskočil na klavichord, na ktorom ho sprevádzali, a ušiel zo

scény. Král sa rozosmial. Hra bola zachránená...

Chamborde je zviazaný aj s poľskými dejinami, presnejšie s

menom kráľa Stanislava Leszczyňského, tesťa franr cúzskeho

kráľa Ľudovíta Pätnásteho, ktorý si vzal za . manţelku Máriu

Leszczyňskú. Keď kráľ Stanislav musel opustiť Poľsko,

láskavý zať mu dovolil ubytovať sa v zámku Chamborde. Tu

moţno dodnes navštíviť pracovňu poľského kráľa a vidieť

nábytok, ktorý pouţíval.

Toľko o histórii zámku. Nás priviedli do Chamborde súčasné

záleţitosti, honba za Fantomasom.

Nechali sme vehikel na parkovisku pred palácom a potom sme

cez kráľovský vchod, takzvaný Porte royale, vošli do siene.

Nazreli sme do nádhernej prijímacej sály, kde boli vystavené

listiny viaţuce sa k dejinám paláca. Po chvíli nás doviedli ku

kustódovi.

Keďţe sme prišli do Chamborde v spoločnosti policajného

komisára, mali sme uľahčenú situáciu. Kustód, pán Gaston L.,

nás hneď prijal. Mal asi tridsaťpäť rokov, bucľaté líca, ruţovú

tvár a svetlé kučeravé vlasy. Podobal sa na barokového

amorka. Úradoval v rokokovej pracovni. Nad pohovkou, na

ktorej sme sedeli, som si všimol Wat-teauov obraz,

znázorňujúci zábavu v dvorskom parku.

— To o tento obraz sa zaujímal zlodej ? — spýtal som sa.

- Áno, - prisvedčil kustód. - Tu visí falzifikát. Láme-me si

hlavu, ako došlo ku krádeţi, lebo dostať sa sem bez môjho

súhlasu nemoţno. Moja pracovňa sa nachádza na poschodí.

Vrátnici stráţia vchody do zámku, na kaţdom poschodí je

stráţca. Dvere do pracovne sú zavreté na dva patentné zámky,

kľúče Od nich nosím stále pri sebe. Komisár mal zlú náladu.

Zahundral:

178

- Vravíte o krádeţi obrazu, a ja vidím obraz na stene. Tak ako?

- Mali sme Watteauov originál, - odvetil kustód, trocha

prekvapený komisárovými slovami.

- Vyzeral presne tak ako tento, - znova zahundral komisár.

- Presne tak. Dokonca ani ja, hoci som hó mal stále na očiach,

som nevedel potvrdiť, či ho zamenili za falzifikát. Aţ experti z

Louvru...

- Viem, viem. Poznám výsledky pátrania v tejto záleţitosti, —

hodil rukou komisár. — Ale dočerta, prečo ste sa pýtali

expertov, keď sa vám obraz videl pravý?

- Hovoril som o tom počas pátrania. Najprv prišiel výhraţný

list od akéhosi Fantomasa... — začal vysvetľovať kustód.

Mlčky a pozorne sme vypočuli kustódovo rozprávanie. Bolo

podobné tým, ktoré sme počuli v Amboise a v Angers.

Teda najprv list so ţiadosťou o výkupné a s vyhráţkou, ţe skôr

neţ uplynie mesiac, Watteauov obraz ukradnú. Prirodzene,

kustód to oznámil polícii a urobil všetky opatrenia, aby

zabezpečil obraz pred krádeţou. No keď prešiel mesiac, ktosi z

návštevníkov upozornil kustóda, ţe Watteauov obraz v jeho

pracovni vyzerá na falzifikát. Kustód sa vydesil a zaviezol

obraz do Louvru, kde expertíza potvrdila falšovanie.

Poloţil som prvú otázku:

- Kto bol ten človek, ktorý vás upozornil, ţe obraz je

falzifikát?

- Nepamätám si jeho meno, - odvetil kustód. - Zdá sa mi, ţe to

bol akýsi cudzinec. V kaţdom prípade však musel byť dobrým

znalcom Watteaua, keď pri zbeţnej prehliadke sa mu obraz

zdal vydarenou kópiou.

Druhá otázka:

- Odviezli ste Watteauov obraz na expertízu do Louvru

osobne?

Kustódova odpoveď:

- Áno. Vlastným autom. Asistoval mi stráţnik. Teraz prišla

179

moja tretia otázka. Keď som ju kládol,

postrehol som na komisarovom plešatom temene hlavy drobné

kvapky potu. Komisár bol vo veľkom nervovom napätí. Mal

som dojem, ţe uţ otvoril ústa a pohol rukou, aby sa zamiešal

do nášho rozhovoru a poloţil kustódovi otázku, ale ja som ho

predbehol.

- Pán kustód, nemali ste cestou nejakú dopravnú nehodu?

V tom okamihu som si všimol prekvapené tváre Yvonne a

Róberta. Mne sa zas ľahko chveli kolená, čo značilo, ţe tak ako

komisár, tieţ som bol veľmi napätý.

- Nie. Nemal som nijakú nehodu, - odvetil začudovaný kustód.

- Naozaj nijakú? — ozval sa komisár. - Neupchala sa vám

dýza na karburátore, nepichli ste pneumatiku?

- Ach, o to vám ide? - usmial sa kustód. - Potom áno. Pokazili

sa mi brzdy a musel som pouţiť pomoc „ţltých anjelov".

Vyskočil som na rovné nohy a chytil telefón na kustódo-vom

pracovnom stole.

- Pán komisár, — ťaţko som súkal zo seba slová, lebo som

cítil, ţe mi čosi zviera hrdlo. — Treba zavolať do Amboise aj

do Angers. Ak aj tamojší kustódi mali cestou podobné

trampoty...

Komisár pristúpil k stolu a zobral mi telefón z rúk.

- Netreba volať, - povedal. - Ja viem, ţe tieţ mali trampoty,

keď išli s obrazom do Louvru. Prišiel som sem s vami, aby som

sa kustóda spýtal, či nemal cestou nejakú nehodu. Predbehli ste

ma, pán Tragáčik. Zdá sa mi, ţe sme sa obaja naraz dostali

Fantomasovi na stopu.

Pozrel som na komisára s najhlbším uznaním.

- Pán Durant tak kvetnato vykladal o ťaţkostiach na ceste do

Paríţa, - vysvetľoval som kustódovi, — ţe mi to vnuklo prvé

nesmelé podozrenie.

- A ja som šiel na celú záleţitosť logicky, - pyšne vysvetlil

komisár. - Jednoducho ani jeden z týchto obrazov nemoţno

180

ukradnúť. A napriek tomu ich ukradli. Chápete, pane?

— Chápem. Veľmi dobre chápem, - zvolal som.

Ale ani kustód, ani Yvonne s Róbertom nepochopili nič z

nášho rozhovoru.

— Ako to, neukradli ich? - čudoval sa kustód. - Veď

Watteaua, ktorý visel u mňa, vymenili za kópiu. Nie je to

totoţné s krádeţou?

— Ale je, milý pane, — prikývol komisár. — Watteauov

obraz ukradli. Ale nie zo zámku. Stalo sa to cestou do Louvru.

— Veď ja som do Louvru viezol falzifikát! — zvolal kustód.

— Nie, pán kustód, — teraz som sa ozval ja. - Viezli ste

originál, o ktorom ste si mysleli, ţe je falzifikát. A originál sa

stal falzifikátom aţ na ceste do Paríţa.

Teraz uţ Yvonne pochopila, na čom sa zakladá Fantoma-sova

metóda.

— Pán Durant! - zvolala prekvapene. - Pán Durant dnes

povezie van Goghov obraz do Louvru. Paneboţe! Náš van

Gogh je originál a cestou ho Fantomas vymení za falzifikát!

Komisár uţ telefonoval do Zámku šiestich dám.

— Je tam Zámok šiestich dám? - kričal do telefónu. — Prosím

si pána Duranta... Tu je policajný komisár z Tours. Je to váţna

vec. Čo vravíte? Kustód pred chvíľou odišiel do Paríţa? S

madame Eveline? Autom alpine renault ?

Spomenul som si na výmenu správ medzi zločincami, ktorú

sme zachytili včera večer: „Zajtra o štrnástej akcia X." Teda šlo

o krádeţ van Goghovho obrazu, ktorý povezú do Louvru.

Medzitým sa policajný komisár spojil so svojím kolegom v

Orleáne, lebo tade mal prejsť kustód s madame Eveline.

— Prečo som len neprišiel policajným autom ? - chytal sa za

hlavu zúfalý komisár, keď zloţil telefón.

Pozrel som na hodinky.

— Pán komisár, - povedal som. - Teraz je trinásť hodín.

Krádeţ sa uskutoční o hodinu. Madame Eveline s kustódom

181

musia prejsť cez Blois. My tam môţeme byť o chvíľu a

stretnúť sa s nimi niekde na trase. Pán komisár, nech sa páči do

môjho auta, — povedal som rozkazovačne.

Vybehli sme zo zámku, ani sme sa s kustódom nerozlúčili.

Na zámockom parkovisku, kde stál môj vehikel, policajný

komisár bezradne roztiahol ruky.

- Jeţišmária! - vyhŕklo z neho. - Týmto vrakom máme

predbehnúť alpine renault! Pri Jupiterovi, lepšie ísť bicyklom !

Poloţil som mu ruku na plece, aby som ho upokojil.

- Len nasadnite, pán komisár. Moje auto má prehadzo-vačku.

- Prehadzovačku?

- Veru. Keď v ňom prehodím rýchlosť, pôjde aj dve-

stopäťdesiatkou, - povedal som a ţmurkol som na Yvonne.

182

Jedenásta kapitola

Ako som odhalil Fantomasovu metódu • Do tretice všetko dobré • Podozrivé osoby • Ako chytiť

Fantomasa • V moteli • Klobúk tety Eveline • Čie auto je spoľahlivé? • Čo sa prihodilo cestou •

Šialená honba • Znova vrtuľník • Komisárov výstrel

Nebolo sa však treba náhliť. Pán Durant a teta Eveline museli

ísť cestou vedúcou cez Blois smerom na Orleán. Zo

Chamborde bolo na túto cestu iba zo dvadsať kilometrov.

Uvedomili sme si, ţe iba pred chvíľou opustili Zámok šiestich

dám a aj bez náhlenia sa dostaneme na ich trasu pred nimi.

Ako vravím, šiel som pomaly, a tak plešatý policajný komisár

aj Yvonne s Róbertom pochopili moje slová o pre-hadzovačke

vo vehikli ako obyčajný vtip. Napokon, nikomu z nich sa

nechcelo o tom rozprávať. Yvonne a Róberta zaujímalo

predovšetkým to, ako som odhalil Fantomasovu metódu.

- Hádam si pamätáte, - začal som vysvetľovať, - ţe od môjho

príchodu do Zámku šiestich dám ma znepokojovala jediná

otázka: Prečo Fantomas vystríha pred krádeţou? Veď takéto

výstrahy mu ju sťaţovali. Ako viete, mali sme na túto otázku

niekoľko odpovedí. Ale ani jedna nebola pre mňa presvedčivá.

Napokon som došiel k názoru, ţe Fantomas nekoná sám proti

sebe. Takţe výstrahy mu krádeţ nesťaţujú, ale naopak -

uľahčujú. Lebo v ľuďoch, ktorí za obrazy zodpovedajú,

vzbudzujú nepokoj, pocit ohrozenia. Fantomas postupoval ako

znamenitý psychológ.

- Prečo sa usiloval vzbudiť nepokoj ? - spýtal sa Róbert.

- Ešte nechápeš? - čudoval som sa. - Keď kustód dostal

výhraţný list, začal sa o obraz báť. Stačilo, aby mu ktosi

nahovoril, ţe je to falzifikát, a kustód tomu hneď uveril a

183

utekal s obrazom do Louvru. Všimnite si, ţe pochybnosti o

pravosti obrazu vţdy vyslovili nejakí neznámi návštevníci. Boli

to ľudia, ktorých poslal Fantomas. Keďţe Fantomas nie je

duch, nevie prenikať cez steny a nie je neviditeľný pre stráţcov

a fotobunky. Jeho metóda spočívala v tom, ţe psychologickým

pôsobením kustóda prinútil, aby obraz vyniesol z miesta, ktoré

bolo dokonale stráţené. Počas prevozu bolo ľahko zapríčiniť

nejakú nehodu alebo drobnú kolíziu a vymeniť originál za

kópiu. Domnievam sa, ţe Fantomas sa objavil vţdy vúlohe

ţltých anjelov.

- Tak je, - súhlasil so mnou policajný komisár. - Aj ja som

dospel k rovnakému záveru, hoci iným postupom. Mne ako

policajnému komisárovi bolo čoraz jasnejšie, ţe zo zámockých

galérií nemoţno obraz ukradnúť tak, aby po krádeţi nezostali

stopy. Takţe logická bola jediná odpoveď : k nijakým

krádeţiam nedošlo. Lenţe takáto odpoveď nemohla nikoho

uspokojiť. Veď krádeţe boli nevyvrátiteľ-ným faktom. Ako

som nad tým rozmýšľal, dospel som k presvedčeniu, ţe zo

zámku odviezli originál, ale do Louvru uţ došiel falzifikát. A

tak zámena originálu s kópiou sa uskutočnila medzi zámkom a

Louvrom.

Vrátil som sa k vysvetľovaniu:

- Prvé podozrenie sa mi zrodilo v hlave po návšteve falošného

Pigeona. Prišiel som tak ako komisár k logickému záveru, ţe

vzhľadom na prítomnosť kustóda, Yvonne aj stráţcu falošný

Pigeon nemohol v galérii nič ukradnúť. Ak je to tak, načo bola

celá tá maškaráda?

- Veď o to ide: načo? - spýtal sa Róbert.

- Je to nad slnko jasnejšie, — odvetil som. - Fantomaso-vi sa

uţ raz podaril kúsok s vyhráţaním, ţiadosťou o výkupné,

pochybovaním o pravosti obrazu. Pán Durant, ako vieme,

zaviezol Cézannov obraz do Louvru a cestou bol zamenený

originál za kópiu. Lenţe Fantomas sa obával, ţe rovnaký kúsok

184

s druhým obrazom sa mu nemusí podariť. Bolo treba všetkých

obyvateľov Zámku šiestich dám utvrdiť v presvedčení, ţe

zlodej im ukradol Renoirov obraz naozaj priamo pred očami.

Falošný Pigeon v galérii bol, ale Renoirov obraz z nej

nevyniesol. Ako Fantomas správne predvídal, Renoirov obraz

odviezli na expertízu do Louvru. A cestou došlo k výmene

originálu za kópiu.

— Ako sa to stalo ?

— To presne neviem. Treba sa opýtať pána Duranta, čo robili

mechanici cestnej autosluţby. Jedno je isté: Fantomas sa

tentoraz precenil. Došiel k názoru, ţe má do činenia s

naivkami, pri ktorých si môţe dovoliť aj tretí kúsok: ukradnúť

van Goghov obraz, lepšie povedané, prinútiť pána Duranta, aby

aj tento obraz zaviezol do Louvru. A tak do Zámku šiestich

dám prišiel tretí list so ţiadosťou o výkupné, tentoraz za van

Goghov obraz. Navyše sa zjavil ešte ktosi a začal nám

nahovárať, ţe výhraţné listy prichádzajú aţ po krádeţi. Inými

slovami, ţe falošný Pigeon neukradol Renoirov obraz, ale

plátno van Gogha.

— Robinoux... - šepla Yvonne.

— Ten súkromný detektív? - začudoval sa komisár. -

Podozrievate ho, ţe spolupracuje s Fantomasom?

— Azda on vysielal svetelné signály? - domýšľal sa Róbert.

— Áno, podozrievam ho. Musíte ho zaistiť, - obrátil som sa ku

komisárovi.

Dôkladne si pošúchal plešinu.

— Sú to iba podozrenia, milý pane. Na zaistenie treba mať

dôkazy.

Do rozhovoru sa zamiešala Yvonne :

— Ešte jedna osoba je podozrivá. Pripomína falošného

Pigeona.

— Kto je to ? — zaujímal sa komisár.

— Pierre Marchant.

185

— Majiteľ Orlieho hniezda? Pre rany boţie, hádam

nepodozrievate tú nešťastnú kaliku zo spoluúčasti na

krádeţiach obrazov?

— Práve ţe podozrievam. Škrabe sa za ľavým uchom presne

tak ako falošný Pigeon.

Policajný komisár si pohladkal plešatú hlavu.

— Nie, prosím vás, to je uţ priveľa. Ţalovať niekoho zo

spoluúčasti na zločine len preto, ţe sa škrabe za ľavým uchom,

nie, to presahuje všetko. Yvonne sa nadula.

- To je vaša vec, pán komisár. Ale pretoţe tu ide o odmenu vo

výške stotisíc dolárov za odhalenie Fantomasa, zapamätajte si,

prosím, ţe ja som prvá poukázala na pána Marchanta ako na

neobyčajne podozrivú osobu. Opakujem: neobyčajne

podozrivú.

- Prirodzene, toto si zapamätám, — milo sa usmial policajný

komisár.

Yvonne sa potešila.

~ V takom prípade je to pre mňa jasná vec. A keby sa na vás

obrátil niekto iný a upozornil na Marchanta, povedzte mu,

prosím, ţe ja som bola prvá.

- Azda by ešte niekto iný podozrieval toho počestného

obchodníka s vínom? - čudoval sa komisár.

Vzal som si slovo:

- Dnes ráno som sa rozprával s Pigeonom. Z rozhovoru som

vycítil, ţe aj on má nejaké podozrenie voči Marchantovi.

- Ach tak, - zahundral komisár. Akoby aţ teraz začal brať

váţnejšie Yvonnine slová.

V tom sa rozhovor prerušil, lebo sme došli na cestu N-154,

ktorá viedla z Blois do Orleánu. Hneď za dedinkou Mer sme

pri ceste objavili maličký motel, prestavaný z niekdajšej krčmy

alebo hostinca. Bol to dosť dlhý dom z lámaného kameňa. V

ňom sa nachádzala malá reštaurácia a pri nej terasa s prútenými

kreslami a stolíkmi.

186

Zaparkoval som vehikel pred motelom a spolu s Yvonne a

Róbertom sme si sadli na terasu. Popri nás sa preháňali autá z

Orleánu aj do Orleánu. Boli sme si istí, ţe alpine renault tety

Eveline neunikne našej pozornosti. A hádam zbadá aj ona nás,

ako na terase popíjame oranţádu.

V moteli bol telefón. Policajný komisár sa hneď zatvoril do

kabíny a pravdepodobne volal na políciu v Orleáne. Iste pre

prípad stretnutia s Fantomasom chcel mať poruke rýchle

policajné vozidlo.

Keď sa vrátil k nám, hladkajúc si plešinu, oznámil:

- Zmenil som plán. Nebudeme vystríhať madame Eveline a

pána kustóda, ţe na nich zaútočí Fantomas. Ak jestvuje aspoň

minimálna šanca chytiť zlodeja pri čine, musím ju vyuţiť.

- A čo obraz? Veď takto riskujeme, ţe zlodeji ukradnú obraz! -

zvolal som.

- Je to ťaţké. Niečo treba riskovať, ak chceme všetko vyhrať.

Čo máme z toho, ţe uţ vieme, ako zlodeji zamieňali originály

za kópie, keď zločinci starostlivo odstránili za sebou všetky

stopy? Nemáme ich opis, nepoznáme mená, nevieme, kde ich

hľadať. A v tejto chvíli sa nám ponúka príleţitosť stretnúť ich

osobne. Musím vyuţiť túto šancu. Spojil som sa s orleánskou

políciou. Na predmestí Orleánu bude na mňa čakať policajné

auto. Zastavíme madame Eveline, ja nasadnem k nej a

zaveziem sa do Orleánu. Tam presadnem do policajného auta,

ktorým pôjdeme za madame Eveline. V okamihu, keď

Fantomas začne akciu, pripojíme sa aj my.

- Zabúdate na Robinouxa, — upozornil som. — Ak nasadnete

do ich auta, bude mu to podozrivé a Fantomas akciu

neuskutoční.

Komisár mykol plecami:

- V Orleáne vystúpim. Ak v ňom aj skrsne nejaké podozrenie,

tým otupím jeho pozornosť.

- Ako myslíte, - odvetil som. - Ale ja tieţ pôjdem za madame

187

Eveline.

- Prečo?

- Chcem vidieť prácu polície, — odsekol som bezočivo. Znova

mykol plecami a vypýtal si od čašníka pohár takej

istej oranţády, akú sme pili my. No ani ju nestihol vypiť, lebo

Yvonne zbadala na ceste blíţiace sa auto tety Eveline. Dievčina

vybehla na okraj cesty a kývala. Alpine renault s pískaním bŕzd

zastavil pred motelom.

- Caramba, sacrebleu! - zvolala madame Eveline pri

vystupovaní zo svojho oceľového tátoša. - Vy tu čo robíte? —

spýtala sa, keď zazrela komisára, Róberta aj mňa.

- Prezreli sme si zámok v Chamborde a teraz chceme skočiť

do Orleánu, - vyhýbavo vysvetľovala Yvonne.

- Tak nás nechajte na pokoji, lebo sa náhlime, — povedala teta

Eveline. - Cítim, ţe dnes vydupem z toho chúďaťa posledné

sily, — poklopala auto po blatníku.

Všimol som si zarazenú tvár pána Duranta, ktorý sedel vpredu.

Detektív Robinoux bol na zadnom sedadle. Na kolenách drţal

van Goghov obraz zabalený v papieri a previazaný špagátom.

Robinoux bol bledý, aţ zelenkavý. Odkedy vyšli zo Zámku

šiestich dám, madame Eveline sa iste hnala ozlomkrky.

Zbadal som, ţe Yvonne a Róbert dôkladne pozorujú pána

Robinouxa. Zľakol som sa, ţe si to všimne a bude mu to

podozrivé. Odtiahol som ich nabok.

- Prestaňte naňho zízať, — šepol som Yvonne.

- Naozaj si myslíte, ţe je Fantomasovým pomocníkom?

- spýtala sa ma Yvonne a v jej hlase bolo cítiť pochybnosti.

- Veru si myslím.

- Vyzerá nevinne, - zašepkala dievčina.

- Nikdy nevyzeral nevinne, - odporoval Róbert. - Má podozrivo

ponurý výraz.

- Yvonne, ako si ty predstavuješ Fantomasa alebo jeho

pomocníka? Ţe mu zuby trčia z úst ako upírovi a zlostne gáni

188

okolo seba? - zasmial som sa. - Spomeň si na falošného

Pigeona. Aký bol sympatický!

- Paneboţe, odkiaľ teta Eveline vyhrabala toho detektíva? —

uvaţovala Yvonne.

Medzitým policajný komisár poprosil, aby ho zviezli v alpine

renault.

- Madame, nemali by ste nič proti tomu, keby som šiel s vami

do Orleánu? — spýtal sa. — Mám tam vybaviť jednu vec a

vehikel tohto pána je iba o niečo lepší ako bicykel.

- Lepší ako bicykel ? — rozchichotala sa teta Eveline.

— Caramba, porca miseria, vraj lepší ako bicykel! Môj alpine

je tieţ o niečo lepší ako bicykel, - neprestávala sa chichotať.

Detektív Robinoux asi nebol nadšený predstavou komisárovej

spoločnosti, ale nedal to na sebe poznať. Iste preto, aby zakryl

svoju nespokojnosť, vychýlil sa ku mne cez okno a srdečne

zašepkal:

— A čo v Chamborde, milý pane? Naďabili ste na

Fantomasovu stopu?

— Áno, - odvetil som úprimne, aby som ho znepokojil.

— Naozaj? — uškrnul sa.

— Je to nepatrná stopa, - dodal som, aby som otupil jeho

ostraţitosť. - Pozreli sme si Watteauov falošný obraz. Ak

nájdeme umelca, ktorý robil kópie pre Fantomasa, dostaneme

sa po niti ku klbku.

— Ach tak, - vydýchol si a očividne mu spadol kameň zo

srdca.

Teta Eveline šarmantným gestom ponúkla komisárovi miesto v

aute.

— Prosím, nastúpte a dobre sa drţte sedadla, — vyhlásila.

Zakývala nám na rozlúčku, sadla si za volant, zaradila

jednotku a pustila spojku tak rýchlo, ţe vozidlo prudko

vyrazilo dopredu. Komisár plešatou hlavou drgol do pleca pána

Duranta.

189

Tetino auto malo vynikajúci odpich. Po chvíli všetkých v ňom

pre zmenu aţ vtlačilo do sedadiel. A o niekoľko sekúnd alpine

renault zmizol za zákrutou.

— Teraz treba pouţiť prehadzovačku, pán Tomasz, - navrhla

mi Yvonne, keď sme nasadli do vehikla.

— Neboj sa. Dobehneme ich, - uistil som ju, keď som si sadal

za volant.

Zatiaľ som však nepovaţoval za nutné predvádzať moţnosti

svojho vehikla. Do Orleánu zostávalo ešte necelých tridsať

kilometrov, na ceste bol obrovský ruch a teta Eveline nemohla

vyvinúť veľkú rýchlosť. Dobehla kolónu veľkých kamiónov, a

pretoţe z opačnej strany stále prichádzali autá, musela sa vliecť

za nimi. Zakrátko som ju dobehol a drţal som sa za ňou

vzdialený sotva o tri osobné citroeny, ktoré sa vtesnali medzi

mňa a jej auto.

Tak sme došli na predmestie Orleánu. Tu kolóna kamiónov

odbočila z hlavnej cesty a policajný komisár vystúpil z auta

tety Eveline. Všimol som si, ţe hneď pribehol k nejakému autu,

ktoré stálo v bočnej uličke. Madame Eveline pokračovala do

centra mesta a zastavila pred obchodom.

- Oho, zdá sa, ţe bude mať nový klobúk, — domýšľala sa

Yvonne. - Toto je najlepšie klobučníctvo v Orleáne.

Nečakali sme, kým sa nám teta Eveline ukáţe v novej paráde.

Vyšli sme na cestu N-20 do Paríţa a zastavili sme na okraji

orleánskych borov. Teta Eveline znova musela prejsť okolo

nás. Niekde tu sa mal uskutočniť aj predpokladaný Fantomasov

útok na van Goghov obraz.

- Čo máte v úmysle? - spýtala sa Yvonne. - Chcete dolapiť

Fantomasa, keď bude vymieňať obrazy?

- Neţartuj, Yvonne, — zasmial som sa. — Azda simyslíš, ţe

by sme si poradili s bandou zlodejov?.No neodpustil by som si,

keby sa Fantomasovi predsa podarilo zameniť obrazy. Komisár

priveľmi riskuje. My budeme stráţiť van Goghov obraz a

190

komisárovi necháme zlodejov. Preto pôjdeme skromne za nimi

ako svedkovia udalosti. Keď sa z tmavého boru z ničoho nič

vynorí Fantomasovo tajomné auto...

- Teraz vy ţartujete. Domnievate sa, ţe Fantomas vyjde z lesa?

- Nie, Yvonne. Príde ako cestná autosluţba, ako ţltí anjeli, a

odtiahne lanom auto tety Eveline, - predpovedal som.

- Alpine renault? Teta tvrdí, ţe je to spoľahlivé auto.

- Niet spoľahlivých áut. Najmä ak niekto má záujem, aby

zlyhali. Myslím, ţe pán Robinoux sa uţ o to postará.

V tom okamihu sa môj vehikel začal mykať. Potom motor

prestal pravidelne pracovať. Raz mu obrátky klesali, hneď nato

stúpali a motor reval.

- Preboha! - vykríkol som. - Zdá sa mi, ţe aj v mojom aute sa

čosi kazí.

- Veru, niet spoľahlivých áut, - zlomyseľné prisvedčila

Yvonne. - Preto si myslím, ţe najlepší je bicykel.

- Práve v takej rozhodujúcej chvíli! - suţoval sa Róbert. -

Prekliaty vehikel! Čo budeme robiť ?

Zastavil som na okraji cesty, v tieni lesa. Zdvihol som kapotu a

začal som sa babrať v motore.

- Ak uvidíte tetu Eveline, - povedal som tým dvom, - tak ju

zastavte. Moţno nás odtiahne do najbliţšieho autoservisu. Tak

sa mi zdá, ţe mi vybuchol kondenzátor.

Pustil som sa do kontroly elektrického systému v aute. Yvonne

a Róbert vystúpili a čakali na príchod tety Eveline. Cesta bola

dosť rušná, z Paríţa do Orleánu tiahli hordy obrovských

kamiónov, osobné autá aj motocykle.

Madame Eveline asi dosť dlho sedela u modistky, lebo sa

objavila aţ po desiatich minútach. Zbadala Yvonne a za

strašného hvízdania bŕzd zastavila.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! To ste zasa vy? - skríkla

cez odchýlené okno v aute. - Čo sa vám stalo? Keď som zazrel,

čo má na hlave, na chvíľu som onemel.

191

To uţ nebol klobúk, ale miniatúrny vinohrad. Na čomsi, čo

vyzeralo ako slamená strecha, leţali jeden na druhom umelé

strapce hrozna popreplietané umelými listami vínnej révy.

- Čo na mňa tak hľadíte? - podozrievavo sa spýtala teta

Eveline.

- Máte... pekný klobúk, - dostal som zo seba.

- Pekný, vravíte, - potešila sa. — Caramba, tento klobúk sa

mojej modistke naozaj podaril! Ale musela som ju dlho

presviedčať, ţe je to vynikajúci nápad, vyzdobiť klobúk

hroznom. Máte dobrý vkus, mladý človek, - vyhlásila a na tvári

sa jej usadil výraz najväčšej spokojnosti.

- Chceli sme ísť do zámku Sully-sur-Loire, — prehodil som

len tak naverímboha. - Ale pokazilo sa mi auto.

Cez okno vyzrel Robinoux:

- Sully-sur-Loire? Veď je to celkom iným smerom,— šepol.

— Z Orleánu ste mali ísť na Gien, a nie do Paríţa. Musíte sa

vrátiť.

- Ako sa môţem vrátiť, keď mi vypovedal motor? -odsekol

som.

- Madame, nemohli by ste nás odtiahnuť do najbliţšieho

autoservisu? V aute mám lano.

- Nič také! V nijakom prípade! Veľmi sa náhlime,-zvolal pán

Robinoux.

Zázrak, pán Robinoux získal hlas! Uţ nešepkal, ale kričal.

- Veru, veľmi sa ponáhľame, — prisvedčil pán Durant. —

Sľúbil som expertom z Louvru, ţe obraz dovezieme ešte pred

štvrtou.

Yvonne prosebné zopla ruky.

- Teta, necháte nás na ceste bez pomoci?

- Caramba, porca miseria! — zakliala madame Eveline. Ţe

musíte jazdiť starým vrakom! Nuţ čo, musím vás odtiahnuť po

najbliţšiu dielňu. Ale radím vám, mladý človek, aby ste si

kúpili nejaké spoľahlivé auto. Nemusí to byť priam alpine

192

renault, ktorý je najfantastickejší a nikdy sa nekazí.

Rýchlo som priviazal lano jedným koncom na auto tety Eveline

a druhým na vehikel. Robinoux sa pokúšal protestovať a pridal

sa k nemu aj kustód, nevediac, ţe vlastne robí sluţbu

zločincom. Ale teta Eveline nemohla odoprieť pomoc malej

Yvonne.

Na ďalšiu cestu sme sa pohli na lane za limuzínou alpine

renault.

- Neprekazí to komisárove plány? — spýtala sa ma Yvonne.

— Moţno teraz Fantomas nebude chcieť zameniť obrazy.

- Netráp sa. Robinoux iste dal v Orleáne svojim spoločníkom

dohovorené znamenie, ţe moţno začať „akciu X". Teraz to uţ

nemôţe odvolať.

Madame Eveline ťahala môj vehikel vynikajúco. Vyvarovala

sa prudkých trhnutí, ktoré by mohli roztrhnúť lano, brzdila

pomaly, aby som stihol stlačiť brzdu a nenabural zozadu jej

alpine renault. Prirodzene, šli sme dosťpomaly, a keďţe cesta,

ako som spomenul, bola dosť rušná, podchvíľou nás

predbiehali osobné autá i nákladiaky. V takejto mase áut sa

policajné auto s plešatým komisárom z Tours vynikajúco

ukrylo. Bol som si istý, ţe polícia ani na chvíľu nespúšťa z očí

auto tety Eveline. Komisár si dozaista všimol, ţe madame nás

ťahá na lane. Predstavoval som si, ako sa preto zlostí a

vykrikuje na policajtov vo svojom aute: „Čo sa ten cudzinec

moce po tejto ceste? A ešte s takým starým vrakom! Veď mi

môţe vyplašiť Fantomasa.

Chumaj akýsi! Má auto trocha lepšie neţ bicykel, a vyberie sa

ním chytať zlodeja!"

A my, na lane za autom tety Eveline, blíţili sme sa na druhý

okraj Orleánskych borov. Zatiaľ sa nič nestalo.

- Azda sa Fantomas predsa len naľakal? - začala sa

znepokojovať Yvonne. - Ţe sa ten váš vehikel musel pokaziť

práve teraz!

193

Mykol som plecami.

- Nepočula si, ţe aj mechanizmy sú zlomyseľné, vzdorovité,

zanovité a trucovité ?

- Ale fakt, prečo jazdíte na takom aute? Nemáte na lepšie? —

spýtal sa doteraz mlčiaci Róbert.

- Čo ? — cítil som sa trocha urazený. - Nepáči sa vám moje

auto? A keď som ním plával na ostrov, kto sa ním nadchýnal ?

- Veď hej, pláva vynikajúco, - súhlasila Yvonne. - Ale škoda,

ţe sa kazí. Bicykel je predsa lepší neţ vaše auto. Mňa na

bicykli ešte nik nevliekol na lane.

Boli sme práve na okraji lesa, keď auto tety Eveline sa začalo

akosi mykať. Niekoľko ráz ho trhlo dopredu a potom sa alpine

renault náhle zastavil a nechcel sa ani pohnúť.

Vyskočil som z vehikla a podišiel som k jej autu.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! — kliala teta Eveline. —

Azda vaše auto má chytľavú chorobu? V mojom alpine

renaulte sa čosi pokazilo. A je to také spoľahlivé auto!

- Niet spoľahlivých áut, - šepol Robinoux. - Ale našťastie

jestvuje cestná sluţba.

Madame Eveline vystúpila z auta a zdvihla kapotu. Vyzerala

veľmi smiešne, lebo veľký klobúk pripomínajúci vinohrad sa

jej beťársky zošuchol na ľavé ucho.

- Caramba! - hundrala. — Kto z vás sa vyzná v takomto

motore?

Robinoux, Durant, Róbert aj Yvonne, slovom, celá spoločnosť

začala prezerať motor. Kaţdý sa tváril múdro a robil zo seba

veľkého znalca áut.

- Azda niektorá sviečka nepáli, - uvaţoval kustód,

- Alebo sa upchal karburátor, - zamiešala sa Yvonne.

- Alebo cievka vypovedala, - dodal Robinoux.

Ako sa patrilo na detektíva, ktorému zverili nesmierne cenný

obraz, Robinoux sa s ním nerozlúčil ani na chvíľku. Vystúpil z

auta, aby nakukol pod kapotu auta tety Eveline. Pod pazuchou

194

drţal obraz zabalený do papiera.

Poklopal som Yvonne po pleci a mlčky som jej ukázal na hrdlo

benzínovej nádrţe. Prstom som prešiel okolo otvoru a natiahol

som prst k dievčine.

- Vidíš tie maličké kryštáliky?

- Áno. Čo je to?

- Cukor, moja milá. Ktosi nasypal cukru do benzínovej

nádrţe. Motor sa musel pokaziť, — tvrdil som. A priloţil som

si prst na ústa, aby som jej naznačil, ţe musí mlčať ako hrob.

Nesmeli sme urobiť poplach, aby to Fantomasa nevyplašilo.

Teta Eveline a ostatní ešte chvíľu mudrovali, zohnutí nad

motorom. Ale zrazu Robinoux ukázal na ţltú dodávku.

- Prichádza pomoc! - zvolal, zabudnúc na svoje šepkanie. —

Cestná pomoc. Treba ich zastaviť.

Zdalo sa, ţe ţltí anjeli čakali iba na naše znamenie. Ich

dodávka hneď zabočila na okraj cesty a zastavila pri alpine

renaulte. Vyskočili z nej dvaja mládenci v zašpinených

kombinézach. Aj tváre mali špinavé, akoby pred chvíľou leţali

pod najšpinavšími autami na svete. Mne bolo jasné, prečo sa

tak zamazali. Keby sme mali opísať polícii, ako vyzerali,

nevedeli by sme to.

Ufúľanci sa líšili medzi sebou. Jeden bol zašpinený väčšmi,

druhý menej.

- Čo sa stalo? - spýtal sa ten menej ufúl'aný, keď podišiel k

autu tety Eveline.

- Caramba! — vykríkla madame Eveline. - Zdá sa mi, ţe túto

rárohu, za ktorú som vyvalila osemtisíc dolárov, vrátim

automobilke. Malo to byť spoľahlivé auto, a pokazilo sa.

Pokývali hlavami, ţe chápu jej rozhorčenie. Ten ufúľanejší

precedil cez zuby:

- Uvidíme, čo sa dá urobiť, váţená pani.

195

196

- Aj moje auto je pokazené, - oznámil som. Zagánili na mňa aj

na môj vehikel.

- Vaše auto? - uškrnul sa ten menej ufúľaný. - To je hádam

vrak spred prvej svetovej vojny. Čudujete sa, ţe sa pokazil? Ja

by som sa skôr čudoval, keby som videl, ţe sa hýbe.

A obaja sa posmešne zarehotali. Potom vliezli pod auto tety

Eveline a kázali si podávať náradie zo svojej dodávky.

- Kľúč dvanástku! - volali, vystrkujúc hlavy spod auta.

- Osmičku!

- Šestku!

- Nástrčkový kľúč štrnástku!

Prinášali sme náradie z dodávky a stále ţiadali iné a iné. Po

nástroje behali všetci bez výnimky, aj teta Eveline, ktorá

nahnevane šomrala: - Caramba, porca miseria, prečo sa mi

hrabú pod podvozkom, keď sa mi pokazil motor ? - Ale

povedať to nahlas sa neodváţila — čo keby sa urazili? Veď

kaţdý majiteľ dopravného prostriedku vie, akí uráţliví bývajú

mechanici a akou tajomnosťou opriadajú prácu pri oprave auta.

Najhoršie je, ţe ak sa urazia, moţno uţ rátať hádam iba so

zázrakom. Nechajú auto na ceste a odídu.

Dokonca aj Robinoux s obrazom pod pazuchou behal k

dodávke a prinášal náradie. Veľmi starostlivo som ho

pozoroval. Keď tretí raz zašiel k dodávke cestnej sluţby, zdrţal

sa tam trocha dlhšie. A keď sa vyklonil späť, všimol som si, ţe

papier, v ktorom bol obraz zabalený, je nedbanlivo previazaný

špagátom.

Tak uţ sa stalo, pomyslel som si. V dodávke cestnej autosluţby

zamenil obrazy. Nechal tam originál a zobral kópiu, ktorú teraz

pán Durant zavezie expertom v Louvre.

Moje podozrenie sa rýchlo potvrdilo. Robinoux dal ufú-ľancom

nejaký tajomný pokyn a obaja vyliezli spod auta.

- Ţiaľ, nedá sa to opraviť tu, - oznámil tete ten menej špinavý.

- Nezostáva nič iné ako odtiahnuť auto do Orleánu do

197

špeciálnej dielne.

- A moje auto? - spýtal som sa naivne.

- Vaše tieţ odtiahneme, — vyhlásil ten spínavší. Znepokojilo

ma to. Azda má dodávka taký silný motor, ţe môţe ťahať aţ

dve autá?

Rýchlo a šikovne upevnili svoje lano na alpine renault. A

pretoţe som bol s ním spojený lanom, ďalšia jazda sa mi videla

jednoduchá.

Kým sa pohli, ten ufúľanejší ma poklopal po pleci:

- Ak nám zaplatíte, môţeme vás odtiahnuť do múzea v

Orleáne.

Znova sa obaja radostne zarehotali. Pridal sa k nim aj

Robinoux. Pán Durant sa iba pousmial. Ale madame Eveli-ne

na nich poriadne zrúkla:

- Bez ţartov, páni! Čakajú nás váţne veci. Ťahajte nás tým

svojím „ţĺtkom", - pohŕdavo vystihla ich dodávku.

Keď sme nasadli do vehikla, Yvonne sa spýtala:

- Prečo ste im nenavrhli, aby skúsili opraviť vaše auto ? Azda

by sa ním dalo dôjsť do Paríţa.

- Chcel som sa zaobísť bez ich pomoci.

- Prečo?

- Nechcel som, aby videli, ţe môj vehikel má motor s

prehadzovačkou.

- Naozaj máte záhadnú prehadzovačku ? - stále neverila

Yvonne.

- Veru, prisahám, - tvrdil som.

- A neotravujú vás vtipy na vaše auto? - znova vyzvedala

Yvonne.

- Jasné, ţe otravujú. Tým skôr, ţe v kaţdej zemepisnej šírke sú

rovnaké. Jednostaj mi všade navrhujú, aby som svoj vehikel

odstavil do múzea.

- A vy odmietate?

Pohli sme sa. Ufúľanci vyčkali, kým sa cesta trocha vyprázdni,

198

a potom sa pustili smerom k Orleánu. So zadosťučinením som

zobral na vedomie fakt, ţe sme šli práve do Orleánu, čiţe

smerom k policajnému komisárovi, ktorý nás dozaista

pozoroval z diaľky z auta ukrytého niekde na ceste.

Zakrátko som skutočne zbadal nejaké auto stojace na okraji

cesty.

Prirodzene, ufúľanci ani netušili, ţe patrí polícii. Iste si mysleli,

ţe nejaký turista si oddychuje v tieni lesa.

Na tom mieste odbočovala z hradskej lesná cestička. Ufúľanci

si neuvedomovali nebezpečenstvo a uchlácholení úspechom

rozhodli sa ku „skoku". Zrazu tak prudko pridali plyn, ţe lano

sa pretrhlo. Ušli a auto tety Eveline aj môj vehikel zostali na

ceste.

- Caramba, porca miseria! - zvreskla teta Eveline, vykláňajúc

hlavu z okna. - Čo to urobili? Hej, páni, zastavte!

Ale tí akoby si nevšimli, čo sa stalo, prudko zabočili na lesnú

cestu.

Vyskočil som z vehikla a odviazal som lano, ktoré ma spájalo s

autom tety Eveline.

- Utekajú s van Goghovým obrazom! - skríkol som na Yvonne

a Róberta.

Zvrtol som kľúčikom v spínacej krinke. Motor hneď naskočil a

nabral vysoké obrátky.

- Tak váš motor nebol pokazený? - čudovala sa dievčina.

- Pravdaţe nie! — zvolal som a prudko som sa odpichol z

miesta.

V spätnom zrkadielku som letmo zazrel začudovaný pohľad

pána Duranta a nepokoj na tvári Robinouxa. Teta Eveline sa mi

vyhráţala päsťou, lebo pochopila, ţe som ju oklamal: môj

vehikel vôbec nebol pokazený.

Policajný komisár sa bleskové zorientoval v situácii. Policajné

vozidlo vyrazilo a zabočilo na lesnú cestu za dodávkou. Ja som

sa pobral za ním, lebo som nechcel prekáţať pri honbe.

199

Bola to naozaj šialená jazda. Ufúľanci rýchlo pochopili, ţe ich

naháňajú dve autá, a začali kľučkovať po lese. Ako som

správne predpokladal, mali v dodávke namontovaný silný

motor. Hnali sa lesom ako zmyslov zbavení, s jediným cieľom:

ujsť autám, ktoré ich stíhali.

Lesná cesta bola hrozná. Plná hlbokých koľají, vývratov,

vyčnievajúcich koreňov stromov. Vehikel nadhadzovalo, aţ

som hlavou udieral do strechy. Zdalo sa mi, ţe kaţdú chvíľu

prasknú perá. Neviem, čo cítili policajti v citroene, lebo môj

vehikel mal plátennú strechu, čo nám ušetrilo hrče. Strachoval

som sa len o perá, ale ukázalo sa, ţe strýko Gromillo rátal aj s

podobnými situáciami. Namontoval silné a vytrvalé perá, ktoré

čosi vydrţia.

Ufúľanec za volantom dodávky bol vynikajúcim šoférom. Po

lesnej ceste, úzkej a plnej zákrut, šiel ako na pretekoch do

Monte Carla. Pretoţe obrovské Orleánske bory pretínala sieť

ciest a priesekov, zdalo sa, ţe po nich moţno kľučkovať

donekonečna, kým vydrţia perá alebo vyjde benzín. Utekajúci

má výhodu pred stíhajúcim, lebo si vyberá smer jazdy, a to

vţdy môţe byť neočakávané pre toho, kto sa ţenie za ním.

Ufúľanec vyuţíval túto výhodu. Rozbehol auto, a len čo sa

ukázalo rázcestie, naznačoval, ţe zabočuje doľava, a rýchlo

zahol doprava. Rozbehnuté policajné auto odbočilo doľava

alebo preletelo priamo a potom muselo cúvať, aby sa znova

pustilo za ţltou dodávkou.

Policajti niekoľko ráz takmer narazili do stromu, raz sa otreli

blatníkom o veľký dub na rázcestí. Dva razy sa ufúľancom

podarilo dostať policajné auto do veľkej kaluţe voáy a blata.

Stalo sa to preto, ţe ţltá dodávka clonila výhľad na cestu.

Kolesá policajného vozidla uviazli v blate a krútili sa na

mieste.

- Ujdú! — zúfalo skríkla Yvonne, keď videla v blate uviaznuté

policajné auto.

200

Ale nie. Po niekoľkých sekundách kolesá policajného vozidla

našli tvrdý podklad a auto sa dostalo na suchú cestu. Medzitým

však ţltá dodávka sa stihla dosť vzdialiť.

Lenţe po krátkej chvíli aj dodávka vošla do kaluţe blata, ktorá

sa rozprestierala na lesnej ceste. Vliezla do nej a iba s

najväčšou námahou sa dostala na druhú stranu kaluţe. Pre

motor to bolo veľmi vyčerpávajúce, aţ sa voda v chladiči

začala variť. Vtedy dodávku dobehlo policajné auto. Vodič

policajt sa teraz ukázal múdrejší ako ufúľanci a prešiel okrajom

kaluţe, tesne popri kmeňoch stromov na okraji cesty. Odral lak

na karosérii, ale vzdialenosť medzi dodávkou a policajným

autom sa značne zmenšila.

Keď ufúľanci pochopili, ţe kľučkovanie po lese ich nezachráni,

rozhodli sa vyjsť na cestu číslo päťdesiatjeden, ktorá vedie do

Pithiviers a ďalej do Fontainebleau. Kým sa však k tomu

rozhodli, urobili ešte jeden zúfalý pokus, aby sa nás striasli.

Vošli na akési strašné výmole, aţ som chvíľu mal dojem, ţe

dodávka sa prevráti. Ale nič sa jej nestalo. Lenţe na

policajnom aute praskli perá - karoséria sadla na kolesá, takţe

auto sa nemohlo pohnúť z miesta.

- Nasadnite ku mne, pán komisár! — skríkol som, blíţiac sa k

policajnému autu, ktoré vyzeralo ako vrak lode na plytčine.

Policajný komisár a s ním akýsi policajt v civile bez

zbytočných slov takmer v behu naskočili do vehikla. Zrazu v

ňom bolo tesno, ale to nebolo dôleţité. Najdôleţitejšie bolo

nespúšťať ţltú dodávku z očí.

- Zamenili obrazy. Urobil to Robinoux, — rýchlo som

vysvetlil komisárovi. — A títo utekajú s originálom.

Udychčaný komisár sotva lapal dych.

- V našom aute je vysielačka. Zalarmovali sme políciu v

Orleáne i v Paríţi. Všetky cesty sú uţ obsadené. Majú opis ţltej

dodávky.

Vtedy dodávka vyšla z lesa na cestu do Pithiviers. Bola to cesta

201

druhej triedy a nie taká frekventovaná ako medzi Orleánom a

Paríţom. Zločinci tu mohli dosiahnuť väčšiu rýchlosť. Pridali

plyn. Po sekunde som zistil, ţe ak mám s nimi udrţať tempo,

musím dosiahnuť rýchlosť sto kilometrov za hodinu. A oni

stále zrýchľovali.

- Sto... stodvadsať... stotridsať... stoštyridsať, — nahlas čítala

na tachometri Yvonne. Napokon zvolala: — Vraveli ste

pravdu. Vaše auto má prehadzovačku!

- Naozaj ? - potešil sa komisár. Na plešatej hlave sa mu zjavili

veľké kvapky potu. - Tak potom šliapnite na plyn, cudzinec.

Veď títo unášajú originál van Gogha! Ak ho ukradnú, mám po

kariére.

Pritlačil som plynový pedál. Pri rýchlosti stoosemdesiat

kilometrov za hodinu vehikel pomaly dobiehal ţltú dodávku.

Vtedy sa zločinci rozhodli podstúpiť smrteľné riziko. Pred nimi

šiel nejaký osobný malý fiat a v protismere sa blíţil veľký

turistický autobus. V poslednej chvíli sa vodič dodávky

rozhodol predbehnúť fiat. Vyrútil sa dopredu a takmer sa dostal

pod autobus. Vodič autobusu zbadal, ţe akýsi šialenec sa mu

strká pod kolesá, skočil na brzdy a potom zišiel na okraj cesty.

Našťastie na tomto mieste bola široká krajnica bez stromov.

Neviem, čo sa dialo v autobuse a či niektorý cestujúci neutrpel

otras. Autobus zastavil, vodič vyskočil a päsťou sa vyhráţal

unikajúcej dodávke. Ale zločinci uţ boli ďaleko, mizli za

zákrutou cesty. A ja, prinútený spomaliť, aby som nenarazil do

fiatky, nemal som čas upokojovať rozrušeného šoféra

autobusu. Konečne som predbehol fiat a ako šialený hnal som

sa za dodávkou, ktorá sa mi strácala v diaľke.

— Dvesto kilometrov! - zapišťala Yvonne, sledujúc tachometer

vehikla. Tak rýchlo som musel ísť, aby som sa priblíţil k

utekajúcim zločincom.

Pri'podobnej rýchlosti stromy na okraji cesty sa zlievajú do

jedného tmavého pruhu. Počuť iba hvízdanie vetra na karosérii

202

auta, ktoré akoby vzlietalo dohora ako štartujúce lietadlo,

stráca priľnavosť k ceste a môţe sa rozbiť na kaţdej zákrute.

Vodič zasa stráca cit pre vzdialenosť. Motocykel či auto, od

ktorého ťa zdanlivo delí hodný kus cesty, sa zrazu ukáţe pred

maskou tvojho auta. Lebo on ide osemdesiatkou a ty máš na

tachometri dvestovku.

Nedajboh, aby niektoré vozidlo pred tebou prudko zabrzdilo.

Nepodarí sa ti včas zastaviť. Brzdná dráha sa predlţuje

donekonečna.

Našťastie, ako som spomenul, na ceste nebol veľký ruch.

Napokon, tou závratnou rýchlosťou som nemusel ísť dlho. Ţltá

dodávka uţ bola predo mnou. Spomalil som a klaksónom som

dal znamenie, ţe budem predbiehať.

Na môj klaksón nereagovali. Ale zato čosi iné ich veľmi

znepokojilo a dokonca zarazilo. Ďaleko pred sebou uvideli stáť

kríţom cez cestu policajné vozidlo. Zazrel som brzdové svetlá

na dodávke a pritlačil som brzdový pedál, aby som do nej

nenarazil.

Lenţe ako som povedal, utekajúci vţdy majú výhodu pred

stíhajúcimi. Prudko zabrzdili a potom bez ohľadu na to, ţe

cestu oddeľuje od poľa priekopa, vošli do nej a vyskočili na

pole. Kam len utekajú? blyslo mi hlavou.

Neriskoval som a nezopakoval som ich manéver. Dodávka

mala vyšší podvozok, môj vehikel by zostal sedieť na hrane

priekopy. Pomyslel som si, ţe po poli ďaleko neujdú. Napokon,

zbadali ich policajti z auta stojaceho kríţom cez cestu a

vysypali sa z neho ako jablká z košíka.

Z vehikla vystúpil plešatý komisár a tajný agent polície.

Mávajúc pištoľami, rozbehli sa za dodávkou, ktorá na poli

poskakovala a šla čoraz pomalšie. Spočiatku mali zločinci pod

kolesami tvrdú zem úhoru, ale potom im zahradilo cestu

pšeničné pole. Tam ich chytia, pomyslel som si.

Dodávka sa zastavila na okraji pšeničného lanu a zločinci z nej

203

vyskočili. Jeden z nich drţal pod pazuchou v papieri zabalený

obraz van Gogha.

- Stoj! Stoj! Ruky hore! Vzdajte sa! - kričali pribiehajúci

policajti.

Ale zločinci neposlúchli túto výzvu. Rozbehli sa do pšenice,

ktorá im siahala po pás. Skákali v nej ako dva obrovské zajace

vo vysokej tráve.

Zrazu sme začuli hlasité vrčanie. Spoza obzoru vyletel sivý

vrtuľník. S ohlušujúcim revom motora nám preletel ponad

hlavy a zavisol nad pšeničným lanom.

Z vrtuľníka vyhodili povrazový rebrík. Chvíľu sa vliekol po

poli, ale pilot zamieril priamo na utekajúcich. Šikovne sa

chytili rebríka a ako veveričky po ňom liezli hore.

Vrtuľník sa uţ dvíhal dohora.

Jeden z ufúľancov liezol pomalšie, pretoţe v ruke drţal van

Goghov obraz. Vtedy policajný komisár vystrelil z pištole.

Neviem, či strieľal iba na výstrahu, alebo mieril do niektorého

zločinca. V kaţdom prípade však netrafil ani jedného. Iba ten,

čo drţal obraz, sa tak zľakol, ţe vypustil korisť z rúk a

rýchlejšie liezol dohora po povrazovom rebríku.

Z výšky niekoľkých metrov obraz spadol do pšenice, priamo k

nohám policajného komisára.

204

Dvanásta kapitola

Kde sa vzal detektív Robinoux? • Portrét zločinca • Čudný list • Kam šla Yvonne? • Madame Eveline

krotí divého tátoša • Zlozvyky vehikla • O Johnovi Blackovi, „prepade storočia", ,,rififi" a Mozgu •

Cestou do Orlieho hniezda • Bezočivý nosáľ a perly • V hniezde banditov

— Caramba, sacrebleu, porca miseria! — zvolala madame

Eveline. - Keby som bola vedela, ţe Robinoux má niečo

spoločné s Fantomasom, bola by som ho strčila za mreţe! Pán

Durant by mi bol pomohol a boli by sme lotra chytili. Ale

nemala som ani potuchy, ţe je to bandita. Len čo zvetril

nebezpečenstvo a zbadal, ţe vehikel pána Tragáčika a policajné

auto zahli do lesa za ţltou dodávkou, čosi zavrčal a ušiel.

Jednoducho vošiel do lesa a nevrátil sa. Potom prišla ozajstná

cestná autosluţba a odtiahla nás do Orleánu. Odtiaľ sme prišli

do zámku taxíkom. Ale ľutujem, ţe Robinoux nesedí za

mreţami. Je to vaša vina, pán Tragáčik. Mohli ste ma

vystríhať.

Nesúhlasne som zavrtel hlavou.

- Nie, madame. Nemohol som, lebo som si nebol istý, či sa

neprezradíte pred Robinouxom. Napokon, boli by ste mi

uverili, ţe pracuje podľa Fantomasových pokynov ? Veď aj

policajný komisár prijal moje podozrenie s nedôverou. Bolo

treba vecný dôkaz vo forme ukradnutého obrazu, aby sa všetci

presvedčili, akými metódami Fantomas pracuje.

Do rozhovoru sa zamiešala Yvonne:

— A vôbec, teta, kde ste vzali toho Robinouxa? Veď to bola

vaša kúpa.

- Moja kúpa? - rozhorčila sa madame Eveline. - Ten Robinoux

sa kúpil sám. Keď som naposledy bola v Paríţi, predstavil sa

205

mi ako súkromný detektív. Povedal mi, ţe počul o ťaţkostiach,

ktoré máme v Zámku šiestich dám, a ponúkol mi svoje sluţby.

Pomyslela som si, ţe sa nám ešte jeden detektív zíde, a preto

som ho doviedla.

Zhovárali sme sa v jedálni Zámku šiestich dám pri večeri.

Ešte stále rozrušená Yvonne uţ neviem po koľký raz všetkým

vykladala o honbe za ţltou dodávkou, ja som zasa vysvetlil

záhadu krádeţe obrazov.

Barón de Saint-Gatien počúval tieto správy neobyčajne

prekvapený, ako keby mu ktosi rozprával rozprávku o

ţeleznom vlkovi. Jeho synovec Vincent, ktorý sa znova vrátil z

Paríţa a naznačil mi, ţe čiastočne splnil úlohu, ktorú som mu

zveril, zasa len zatínal päste.

- Škoda, ţe som nebol s vami, - opakoval. - Ja by som ich bol

dobehol a porátal im kosti! Len si uváţte: na mňa padlo hlavné

podozrenie. Akú hanbu som musel prehltnúť! Ach, ţe som

nebol s vami...

V jedálni stáli opreté o stenu dva rovnaké obrazy. Jeden

namaľoval van Gogh, druhý bol kópiou, ktorú Robinoux

zamenil za originál a nechal ju v aute tety Eveline. Maliar

Vincent ju spoznal ako svoje dielo.

Rozhovor sa krútil okolo Fantomasovej metódy. Pán Durant sa

rozpomínal na svoje predchádzajúce dve cesty s obrazmi.

Zakaţdým sa mu pokazilo auto. Nevzbudilo to v ňom nijaké

podozrenie, lebo ako vieme, mal veľmi staré auto, ktoré často

odmietalo poslušnosť. Vţdy sa vzápätí zjavila cestná

autosluţba na ţltej dodávke. Ani táto skutočnosť

nevzbudzovala podozrenie, lebo na francúzskych cestách stále

patrolujú podobné dodávky.

Pán Durant vozil obrazy sám. Keď šiel do Paríţa so

Cézannovým obrazom a ţltí anjeli mu opravovali auto,

odskočil si na potrebu do blízkej húštiny. Jasné, ţe obraz

nechal v aute, a za ten čas ho podľa všetkého zamenili za

206

falzifikát.

Nasledujúci raz mechanici cestnej autosluţby poţiadali pána

Duranta, aby si s nimi ľahol pod auto a drţal kliešťami akúsi

skrutku. Jeden z opravárov vyliezol vtedy spod podvozka, vraj

aby doniesol nejaký ďalší kľúč z dodávky. Pravdepodobne v

čase, keď kustód leţal pod autom, došlo k zámene originálu za

kópiu.

Ale odkiaľ sa Fantomas dozvedel, kedy pán Durant pôjde s

obrazom do Louvru? Pri van Goghovom obraze bol

informátorom pán Robinoux. Ale v dvoch predchádzajúcich

prípadoch?

- Myslím si, ţe Fantomasovi ľudia pozorovali kustóda, - usúdil

som.

- Komisár je teraz vo svojom ţivle, - tvrdil Vincent.

- Nemá uţ do činenia so záhadným prenikaním cez steny

galérie, ale s konkrétnymi skutočnosťami. Do rúk mu padla

Fantomasova ţltá dodávka a na vlastné oči videl sivý vrtuľník.

Stačí, keď vypátra majiteľa dodávky a vrtuľníka, a nájde aj

Fantomasa.

Jeho slová som bral dosť pochybovačné.

— Obávam sa, ţe nebude ľahké vypátrať majiteľa ţltej

dodávky. Domnievam sa, ţe registračné číslo bolo falošné,

alebo sa zistí, ţe dodávku si vypoţičala tajomná osoba. A stopa

sa pretrhne. Vrtuľník zasa, ako vieme, bol donedávna belasý.

Teraz mal sivú farbu, a zajtra môţe mať zelenú. Vo Francúzsku

je farby dosť, všakţe?

— Caramba, porca miseria! — zvolala teta Eveline.

- Polícia hádam pozná spôsob, ako lak zoškriabať a zistiť, akej

farby bol vrtuľník predtým. Som optimistka, milá spoločnosť.

Ozval sa barón de Saint-Gatien, ktorý doteraz iba pozorne

počúval náš rozhovor:

— Nesmierne ľutujem, ţe tu nie je pán Pigeon. Celý čas ma

podozrieval z krádeţe mojich vlastných obrazov a tvrdil, ţe mi

207

ide iba o peniaze jeho poisťovacej agentúry. Nevyčítam mu to,

lebo uňho to bola profesionálna podozrievavosť, vyplývajúca z

jeho povolania. Ale predsa sa priznávam, ţe vidieť jeho

sklamanú tvár by bolo pre mňa riadnym zadosťučinením.

- Kde je vlastne pán Pigeon? - spýtala sa Yvonne.

- Veď nespomínal, ţe nepríde na večeru.

Ţiaľ, nik nevedel, kam sa pán Gaspard Pigeon podel.

Ale dúfali sme, ze sa zakrátko ukáţe, lebo nevravel nie o

odchode a veci nechal vo svojej izbe.

No dlho sme si nelámali hlavu nad jeho neprítomnosťou.

Yvonne a Róbert spustili aparatúru predstavenia Zvuk a svetlo,

lebo v ten večer do Zámku šiestich dám znova prišlo veľa

turistov. Pán Durant zavesil na pôvodné miesto van Goghov

originál a kópiu nechal vo svojej pracovni.

— Moţno v budúcnosti, - zveril sa, - keď Fantomas bude v

rukách polície, budem ukazovať túto kópiu ako spomienku na

čudné udalosti. Bude to ďalšia atrakcia pre turistov. Tí majú

radi takéto historky.

Mňa madame Eveline zatiahla do garáţe. Vzala si do hlavy, ţe

si musí podrobne prezrieť môj vehikel.

Jasné, ţe som jej ho ukázal, ba dokonca som ju povozil po

alejach parku.

- Caramba, - zvolala, keď opúšťala vehikel, — alpine renault

stál osemtisíc dolárov, a Fantomas ho vyradil tým, ţe nasypal

cukor do benzínu! Ale opravia mi ho a myslím si, ţe napriek

všetkému je to vynikajúce auto. Ak chcete, môţem urobiť

výmenu. Dáte mi svoj vehikel a ja vám dám alpine. Tak čo,

súhlasíte?

Roztiahol som ruky.

- Ţiaľ, madame, je to rodinná pamiatka po mojom strýkovi,

známom vynálezcovi. Okrem toho na svojom aute veľmi

lipnem. Preţil som s ním veľa nádherných dobrodruţstiev.

Madame Eveline bola veľmi rozčarovaná. Ale ja som sa

208

nemohol zachovať inak. Svoj vehikel by som nepredal, ale ani

nevymenil za nijaké iné auto. Aby som madame potešil, sľúbil

som jej, ţe v najbliţšej budúcnosti jej dovolím sadnúť za volant

vehikla. Lebo stará pani mala autá veľmi rada.

Potom som sa vo svojej izbe stretol s Vincentom.

— Ţiaľ, pane, — oznámil mi hneď na začiatku, — nepodarilo

sa mi nájsť nijakého maliara, ktorý robil ďalšie kópie pre

Fantomasa. Myslím si, ţe je to beznádejné, zabralo by to veľmi

veľa času. O krádeţ iach v zámku na Loire sa veľa písalo v

tlači. Ani jeden maliar sa neprizná, ţe robil kópie pre zlodeja,

lebo sa nechce zapliesť do tejto aféry. Nezostalo mi nič iné, iba

nakresliť zlodeja, ako som si ho zapamätal. Tu je.

Podal mi kus papiera, na ktorý farebnými fixkami nakreslil

portrét akéhosi muţa s dlhou čiernou bradou, veľkou šopou

čiernych vlasov a hustými bokombradami.

- Tak vyzeral človek, ktorý si u mňa objednal kópie obrazov

Cézanna, Renoira a van Gogha, — povedal Vincent.

Dlhšiu chvíľu som hľadel na kresbu.

- Nemohli by ste na portréte zatrieť bradu, bokombrady a

zmeniť účes? Urobte z neho blondína, - navrhol som.

Vincent skočil do svojej izby po škatuľu s farbami a po chvíli

som sa pozeral na zmeny, ktoré urobil na kresbe.

- Hm, — mrmlal som si popod fúzy, prezerájúc si portrét.

Poďakoval som sa Vincentovi za námahu, no nepriznal

som, aký veľký dojem na mňa urobila jeho kresba. Ponáhľal

som sa s ňou do donţonu, kde Yvonne s Róbertom obsluhovali

aparatúru predstavenia. Poloţil som kresbu pred dievčinu na

riadiaci panel.

- To je predsa pán Marchant, - šepla Yvonne. - Však, Róbert?

Privolala mládenca, ktorý potvrdil jej úsudok, zhodný s mojím.

- Kto to nakreslil? - spýtala sa Yvonne.

- Tvoj brat.

- Ach, chápem. Je to človek, ktorý si uňho objednal kópie

209

obrazov z našej galérie, - domyslela si.

- Mal bradu, bokombrady a parochňu, — doplnil som

vysvetlenie. — Prikázal som mu to zatrieť a vyšiel z toho

Marchant. Zaujímavé, však?

- Ukáţete to komisárovi alebo nedajboţe Pigeonovi? -

znepokojila sa Yvonne. - Prosím vás, nerobte to! Sami si

Marchanta vezmeme na starosť. Veď ja musím získať tých

stotisíc dolárov odmeny!

Usmial som sa.

- Mne na tých peniazoch nezáleţí, Yvonne, — uistil som ju. -

Ale rád pomôţem získať späť ukradnuté obrazy z vašej galérie.

Keďţe myslíš na odmenu, trocha počkám, kým komisárovi

ukáţem kresbu.

Predstavenie Zvuk a svetlo ešte stále trvalo, takţe sme museli

zakončiť rozhovor. Yvonne s Róbertom boli celkom zaujatí

pohybom pásky so zvukom, ku ktorému museli prispôsobovať

osvetlenie zámku. Sadol som si a chvíľu som pozoroval ich

prácu. Potom moju pozornosť upútal husto popísaný lístok

papiera, leţiaci na riadiacom pulte. Vyzeralo to, ţe kým som

sem prišiel, Yvonne písala komusi list.

Všimla si môj pohľad a rýchlo schovala list do pracovnej

zástery, ktorú mala na sebe.

Vyšiel som z donţonu a sadol som si na lavičku trocha

vzdialenú od bašty.

Trpezlivo som čakal, kým sa skončí predstavenie a turisti sa

rozídu.

Konečne Yvonne s Róbertom opustili donţon. Chlapec sa

pobral do zámku, ale dievčina sa chvíľu zdrţala na terase.

Potom sa porozhliadala na všetky strany a vykročila cez park k

zámockej bráne.

Opatrne som sa zakrádal za ňou, aby ma nespozorovala.

210

211

Chránila ma tmavá noc a šum vetra, ktorý dosť silne kolísal

konáre starých platanov.

Pred zámockou bránou čakalo akési malé osobné auto. Yvonne

podišla k nemu a podala čosi šoférovi. Potom sa s veselým

hvízdaním vrátila do zámku. Auto hneď odišlo.

- No jasné, - zahundral som si popod fúzy a pobral som sa do

svojej izby.

Spokojný sám so sebou som sa Vyzliekol a ľahol si do postele.

Ale nestihol som zaspať. Zakrátko mi na dvere zaklopal

Pigeon. Prišiel na svojom humberi okolo dvanástej v noci,

zbalil si cestovnú tašku a poţiadal Filipa, aby oznámil

barónovi, zavretému vo svojej záhadnej pracovni, ţe musí na

nejaký čas odísť. No skôr ako opustil zámok, zašiel ešte ku

mne.

Chcel som mu porozprávať o všetkých udalostiach uplynulého

dňa, ale Pigeon hodil rukou.

- Všetko podrobne ovládam, lebo večer som stretol v Tours

policajného komisára. No čo, blahoţelám vám k úspechu, —

povedal, ale cítil som, ţe ho zoţiera závisť a vôbec mu nie je

po vôli, ţe nejaký cudzinec vysvetlil záhadné krádeţe v

zámkoch na Loire, a on, veľký detektív poisťovacej agentúry,

podozrieval nevinných ľudí.

- Ale musím vás upozorniť, - dodal so strašne váţnou tvárou, -

ţe k chyteniu Fantomasa je ešte veľmi ďaleko.

Mykol som plecami.

- To uţ je vec polície. Mojou úlohou bolo objasniť záhadu. A

to som urobil.

Pohladkal si fúziky.

- Gaspard Pigeon sa uţ nebude zaujímať o Fantomaso-vu

aféru, - povedal.

- Naozaj? - začudoval som sa.

- Počuli ste o istom Johnovi Blackovi? - spýtal sa ma.

- Nie. Tuším nie, - pokrútil som hlavou, ale nebol som si taký

212

istý, či sa mi toto meno uţ niekedy neobtrelo o uši.

- No tak, - usmial sa Pigeon trochu povýšenecky. - Rád by som

vám oznámil, ţe nechávam vám aj tej podráţdenej malej

slečinke, ako sa len volá...

- Yvonne.

- Áno, Yvonne. Jej a vám prepúšťam Fantomasovu aféru.

Sebe nechávam Johna Blacka. Za odhalenie toho zločinca

anglická vláda vypísala obrovskú odmenu. Adieu! - kývol mi

rukou na rozlúčku a vyšiel z mojej izby.

John Black? uvaţoval som dosť dlho. Ale pamäť ma tentoraz

sklamala. Hádam som bol priveľmi unavený. Lebo zakrátko

som veľmi tvrdo zaspal.

Ráno som vstal čerstvý, s veľkou chuťou do práce.

Ale Yvonne na raňajky neprišla. Filip oznámil, ţe zavčas ráno

kamsi odišla na bicykli s Róbertom. Zamrzelo ma to. Ak

zorganizovali nejaký výlet, prečo mi nenavrhli, aby som šiel s

nimi ? pomyslel som si. V Zámku šiestich dám by sa iste našiel

ešte jeden bicykel a ja som Yvonne vravel, ţe rád jazdím na

bicykli.

Raňajkovali sme vo štvorici: barón de Saint-Gatien, teta

Eveline, Vincent a ja. Maliar hneď odišiel do Paríţa. Pán

Durant raňajkoval vo svojom byte v priestoroch zámku, iba na

obedy a večere ho pozývali k barónovmu stolu.

Aby som barónovi urobil dobrú náladu, rozhovoril som sa na

tému, ktorá ho zaujímala.

- Raz ste sa ma spytovali, pán barón, - ozval som sa,

- čo si myslím o ţeleznici. Musím sa vám priznať, ţe veľmi

nerád cestujem vlakom.

- Ach tak, - rozčaroval sa barón.

- Ale mám priateľa, ktorý síce nerád cestuje vlakmi, lebo často

meškajú, no vlastní veľkú zbierku miniatúrnych lokomotív a

vagónikov. Raz ma zavolal k sebe a niekoľko hodín sme sa

krásne hrali s vláčikmi.

213

- A akú ţelezničku má ? Nemecký systém, alebo anglický? —

zaujímal sa barón.

- Má nemecké ,,Piko", - odvetil som podľa pravdy, lebo naozaj

mám priateľa, ktorý pod zámienkou, ţe to robí pre syna, hrá sa

s elektrickou ţelezničkou.

- Domnievam sa, ţe anglická je lepšia, - tvrdil barón. Potom sa

spýtal: - Má veľkú rozraďovaciu stanicu?

- Vzhľadom na veľkosť našich bytov jeho stanica zaberá izbu s

rozmermi dvakrát tri metre.

- Och, tá je miniatúrna, — pokýval hlavou barón.

- Vyţaduje to oveľa väčší priestor.

Do rozhovoru skočila madame Eveline:

- Caramba, porca miseria! Raoul, ako to, ţe sa tak dobre

vyznáš v ţelezniciach? Pokiaľ viem, bol si dôstojníkom

vojenského námorníctva, a nie prednostom stanice!

- Áno, máš pravdu, miláčik, - zrozpačitel barón. - Ale poznal

som istého človeka, ktorý si urobil v suteréne svojej

predmestskej vily dve rozrad'ovacie stanice a vystaval

niekoľko kilometrov miniatúrnych koľajníc. Tvrdil mi, ţe je to

nádherná zábava.

- Hádam nechceš povedať, ţe normálny muţ sa hrá s

elektrickou ţelezničkou? Niečo iné sú autá. To je pekná

zábava, - tvrdila madame Eveline.

Barón zrozpačitel ešte väčšmi. V tej chvíli som pochopil, prečo

svojho koníčka drţí v takej tajnosti.

Obrátil som sa k madame Eveline:

— Dovolím si mať inú mienku. Môj priateľ, ktorý má neveľkú

zoraďovaciu stanicu, je pri zdravom rozume. Zistil, ţe jeho

koníček mu poskytuje moţnosť oddýchnuť si po ťaţkej a

zodpovednej duševnej práci.

— Caramba, porca miseria! - zahrmela teta Eveline. -

Najlepšie si oddýchnem pri jazde rýchlym autom.

Nemalo zmysel s ňou diskutovať, a tak som sa vzdal tejto

214

témy. Napokon, raňajky sa skončili a kaţdý z nás šiel za

svojimi záleţitosťami.

Rozlúčil som sa s Vincentom, ktorý nasadol do auta a odišiel

do Paríţa. Potom, aby som sa osvieţil čerstvým vzduchom,

vybral som sa na prechádzku do záhrady Diany de Poitiers.

Len čo som si sadol na lavičku neďaleko brehu rieky, začalo

mrholiť. Z pochmúrnej oblohy padali dro-bučké kvapky a

jemným závojom zastreli podlhovastú siluetu Zámku šiestich

dám.

Teraz, z istej vzdialenosti, sa mi zámok zdal akoby neskutočný,

rozprávkový. Mal som dojem, ţe nehľadím na ozajstný zámok,

ale na vyblednutú ilustráciu v starej kniţke. Bol to nezvyčajný

dojem, a hoci mrholilo čoraz silnejšie, ešte dlho som sa zdrţal

na brehu rieky, akoby som čakal, ţe cez šumenie daţďa

začujem od padacích mostov rachot dvorného koča. Mal som

pocit, ţe o chvíľu sa stane čosi nezvyčajné, ţe na chodníku v

parku uvidím Katarínu Medicejskú, takú, akú ju znázorňujú

staré rytiny. Alebo Máriu Stuartovú, alebo prekrásnu Dianu de

Poitiers ?

Ale nič také sa nestalo. Iba som si z ničoho nič spomenul, kde

som sa stretol s menom, ktoré mi včera oznámil Pigeon.

John Black!

Pravdaţe, čítal som o ňom v novinách. Človek s týmto menom

pouţíval ešte mnoţstvo iných mien. Volali ho „človekom sto

tvárí a sto pasov". O jeho vtipe, inteligencii a schopnostiach sa

šírili legendy. Nikto nikdy nevidel jeho ozajstnú tvár, lebo bol

majstrom masky. Nik presne nevedel, v ktorej krajine sa

narodil, lebo dokonale ovládal niekoľko európskych jazykov.

Hovoril po anglicky ako absolvent Oxfordskej univerzity, po

nemecky ako rodený Berlínčan, po francúzsky ako člen

francúzskej literárnej akadémie. Ovládal španielčinu aj

taliančinu. Svoje veľké schopnosti, vtip a inteligenciu vyuţíval

na zločinnosť. Stal sa slávnym ako iniciátor a realizátor

215

najväčších vlámaní a bankových lúpeţí. Dozaista on pred

mnohými rokmi vypracoval metódu prepadnutia banky

nazývanú „rififi". Vymyslel aj neobyčajne precízny plán

prepadu vlaku Londýn - Glasgow, ktorý viezol peniaze. Tento

výčin nazvali „prepadom storočia" a jeho iniciátor dostal v tlači

prezývku Mozog.

Polícii sa dostalo do rúk veľa účastníkov „prepadu storočia".

Viacerým z nich vodca umoţnil útek z dobre stráţených

ţalárov. No nikdy sa nedostala na stopu Mozgu. Vedelo sa iba

toľko, ţe v Anglicku pouţíval meno John Black.

Azda sa Pigeonovi dostala do rúk nejaká informácia o tomto

neobyčajnom zločincovi, ktorého hľadá polícia celého sveta ?

John Black, opakoval som si v duchu toto meno. A hneď mi

napadlo, či Pigeon nedospel k záveru, ţe Mozog a Fantomas je

jedna a tá istá osoba. Azda spôsob, akým boli ukradnuté obrazy

z dokonale stráţených galérií, nesvedčil o tom, ţe Fantomas je

nevšedne bystrý človek? Kto iný mohol vypracovať taký

nezvyčajný plán krádeţe obrazov, ak nie smutne preslávený

Mozog čiţe John Black ?

S hlavou plnou všelijakých myšlienok vrátil som sa do zámku a

vyhľadal som tetu Eveline.

- Madame, - pozdravil som ju, — spomínate si na

Marchantovo pozvanie ?

- Pravdaţe. Pozval ma do Orlieho hniezda.

- Moţno sa vyplatí vyuţiť toto pozvanie, - podotkol som.

- Caramba, porca miseria! — zvolala teta Eveline. - Nebrala

som to váţne. Azda ma môţe zaujímať nejaký handliar s

vínom?

Uklonil som sa jej, aby som zdôraznil, ako veľmi si ju váţim a

akú veľkú váhu prikladám svojmu návrhu.

- Veľmi by som chcel vidieť Orlie hniezdo, - priznal som sa.

— A mám pocit, ţe Marchant nemá rád zvedavých turistov. No

vás do Orlieho hniezda pozval. Vo vašej spoločnosti by som

216

ten zámok mohol navštíviť.

Pozorne sa na mňa zahľadela.

- Tak vám na tom záleţí ?

- Zdá sa mi, ţe je to zaujímavý architektonický objekt, -

povedal som.

Zapálila si cigaretu a ešte raz na mňa podozrievavo zagánila.

- Naozaj vás zaujíma iba stará architektúra Orlieho hniezda ?

- No, nielen, - priznal som. - Trocha ma zaujíma aj majiteľ

zámku.

- Chápem. Nechcete mi povedať pravdu. No čoţe, je to ťaţké,

porca miseria! Urobili ste tak veľa pre úbohého Raoula, ţe som

ochotná ísť s vami k Marchantovi. Ibaţe ako viete, moje auto je

v oprave v Orleáne.

- Pôjdeme mojím.

- Vaším autom? - Oči jej zablýskali a cigareta sa bleskové

našla v druhom kútiku úst. - Ale ja budem riadiť, súhlasíte ?

Aţ sa mi zakrútila hlava pri predstave strašnej havárie. Sťaţka

som si vzdychol: — Súhlasím. Ale je to čudné auto.

- Čudné? Caramba, sacrebleu, porca miseria! Pre mňa

nejestvujú čudné autá. Ja uţ ho skrotím! - Oči jej horeli.

Ovládla ju predstava šialenej jazdy. - Pôjdeme ta ihneď. Len

dovoľte, aby som si skočila do izby po klobúk.

Vzdialila sa energickým krokom a po krátkej chvíli sa objavila

v garáţi na hlave s čímsi, čo vyzeralo ako slamená strecha na

dedinskej chalupe. Na klobúku bola červená stuha. Koniec

stuhy padal na chrbát madame Eveline ako vrkoč. Mala

oblečené čierne šaty a na krku nádherný náhrdelník z perál.

Madame Eveline mala naozaj čudný vkus.

Vyviezol som vehikel z garáţe na dosť bezpečnú vzdialenosť

od akéhokoľvek múru a stromu.

Môj nebohý strýko Gromilto neviem prečo prerobil rýchlostnú

skriňu ferrari 410. Napríklad tam, kde v kaţdom aute je

najniţšia rýchlosť, u mňa bola najvyššia, ale to neznamená, ţe

217

ostatné rýchlosti nechal v pôvodnom zoradení. Tam, kde by

mala byť dvojka, ja som mal štvorku, a tam, kde trojka, u mňa

bola dvojka. Najniţšia rýchlosť bola vedia najvyššej a tak

ďalej, bez ladu a skladu. Sústavnou jazdou na vehikli som si

zvykol na toto „čudáctvo" a bezchybne som radil rýchlosti. Ale

uvedomoval som si, ţe niekto iný, kto doteraz jazdil iba na

obyčajnom aute, si s mojím neporadí.

Teta Eveline ma náhlila, aby som si odsadol od volantu, a tak

som si poslušne sadol na miesto vedľa šoféra a jej som nechal

volant a všetky pedály.

- Ja ho skrotím, - hundrala madame Eveline pri zapaľovaní

cigarety, ktorú si švihácky strčila do ľavého kútika úst. Klobúk,

ktorý sa podobal slamenej streche, si spustila na chrbát.

Vyzerala ako kovboj, ktorý vošiel do ohrady pre kone, aby

osedlal divého mustanga.

- Tu je jednotka, - usiloval som sa oboznámiť tetu Eveline s

radením rýchlostí, ale ona iba nahnevane hodila rukou.

- Caramba, porca miseria! — zvolala. — Koho chcete učiť

jazdiť? Mňa ? Zapríčinila som stoštyridsaťpäť dopravných

nehôd. Kde je v aute spojka, plyn a rýchlosť, to predsa viem. Ja

som uţ jazdila na inakších autách, pán Tragáčik.

Stlačila spojkový pedál, zvrtla kľúčikom v spínacej skrinke,

pohla rýchlostnou pákou. Potom pomaly spustila spojku a

súčasne stláčala plynový pedál.

Motor strašne zavyl, ale vehikel sa ani nepohol.

- Čo sa deje, caramba, porca miseria? — čudovala sa madame

Eveline. - Máte pokazené rýchlosti?

- Vôbec nie, madame, — odvetil som. — Všetko bezchybne

funguje, len ste zapli hnaciu vrtuľu. Keby sme teraz boli

uprostred rieky, veľmi rýchlo by sme plávali k brehu.

Madame Eveline vyvalila oči.

- Čo to vravíte? Uprostred akej rieky?

- Hocijakej. Moje auto pláva po vode.

218

- Ako to: pláva ? Normálne pláva po vode ? - neverila

vlastným ušiam.

- Naozaj, madame. Je to obojţivelné auto. Nech sa páči,

vystúpte a pozrite sa pod zadnú časť podvozka. Práve tam sa

krútia krídelká hnacej vrtule.

Vyskočila z auta, a aby sa mohla pozrieť pod podvozok, zloţila

si slamený klobúk.

- Fakticky, - potvrdila. - Vrtuľa sa krúti. Milý pane, a ten

vehikel vám nelieta ?

- Našťastie nie, - usmial som sa.

Uţ menej sebavedome si znova sadala za yolant. Vypol som

vrtuľu a ukázal som jej, ako sa prehadzujú rýchlosti, ak sa majú

krútiť kolesá auta.

Pomaly sme sa pohli z miesta. Ale po chvíli madame Eveline

chcela zaradiť dvojku. Keďţe oproti dvojke bola u mňa šestka,

ktorú bolo treba zaradiť len pri veľkej rýchlosti, vehikel iba

myklo dopredu a motor zhasol.

- Čo je to zasa, porca miseria ? — znervóznela madame

Eveline.

- Hodili ste navyššiu rýchlosť. Motor nemal silu, aby hnal

kolesá.

- A kde je tu dvojka ? Ukázal som jej.

- Aha, tuto? Uţ viem. A trojka? -Tu.

- Aha, dobre. Štvorka je iste tu, však?

- Nie, madame. Tu je päťka.

- Viem. A tu štvorka, hej?

- Nie, madame, uţ ste zabudli. Veď tu je jednotka.

- Aha, dobre. Jednotka je tuto, a tu šestka, oproti je dvojka, tu

trojka a tu štvorka.

- Nie, madame. Teraz ukazujete rýchlosti hnacej vrtule, keď

auto pláva po vode.

- Caramba, porca miseria, a kde dočerta sú rýchlosti pre

kolesá?

219

- Veď som vám uţ ukazoval. Tu je jednotka a tuto dvojka.

- Viem. Tu trojka a tu štvorka.

- Nie, madame. Tu je šestka a tam trojka.

- Ký ďas, čo to vykladáte? Veď ste ukazovali, ţe jednotka je

tuto.

- Áno, ale pre hnaciu vrtuľu. Pre kolesá je na ľavej strane.

- No jasné! — radostne zvolala madame Eveline. - Teraz uţ

viem všetko.

Stlačila spojku, naštartovala kľúčikom, zasunula rýchlostnú

páku, potom pomaly púšťala spojku a pridala plyn. Motor

zareval, ale auto sa nepohlo z miesta.

- Caramba, sacrebleu, znova som zapla vrtuľu? — vrtela

hlavou madame Eveline.

- Nie, madame. Voľnobeţku.

- Naozaj ? Tak mi to ešte raz vysvetlite. Tu je jednotka, hej?

- Nie, madame. To je šestka.

Tak to trvalo asi pol hodiny. Donekonečna som vysvetľoval a

ukazoval, ako nasledujú rýchlosti pre kolesá a pre hnaciu

vrtuľu.

Ale madame Eveline sa zdalo, ţe radenie rýchlosti v mojom

vehikli sa nedá zapamätať.

Cigareta jej zhasla, na čele sa jej zjavili kropaje potu.

Po ďalšom neúspešnom pokuse dať auto do pohybu madame

Eveline treskla päsťou do rozvodnej dosky auta.

- Pane, - zvolala, - do pekla s takým autom! Tuším po prvý raz

v ţivote by som mala radšej bicykel. Sadnite si za volant a

poďme do Orlieho hniezda, lebo mám dojem, ţe ešte minúta, a

ja sa zbláznim. Jednotka, šestka, štvorka, trojka... - chytala sa

za hlavu. - Pane, to je strašné auto.

- Nie, madame. To je iba vec zvyku, - povedal som úprimne,

keď som si sadal za volant. - Keby som vám nakreslil na kúsok

papiera jednotlivé rýchlosti a cvičili by ste doma hodinku

denne, som si istý, ţe po nejakom čase by ste mohli celkom

220

pokojne jazdiť na mojom vehikli.

- Ste o tom presvedčený? — potešila sa.

- Áno, madame. Hlboko presvedčený.

- V takom prípade odzajtra začnem doma cvičiť, - rozhodla

sa.

Myšlienka, ţe naďabila na auto, ktoré nevie riadiť, sa jej zdala

neznesiteľná.

Vyrazili sme do Orlieho hniezda. Bolo uţ popoludnie, ale ako

som spomenul, toho dňa mrholilo. Nepršalo stále, len z času na

čas kvapkalo z oblohy, po ktorej sa vliekli ponuré, obrovské,

čierne kopy mračien. Orlie hniezdo stálo na dosť vysokom

kopci, jeho mohutná bašta a zubaté múry sa pochmúrne črtali

na pozadí tmavej, zamračenej oblohy. Deň bol sivý, veterný. V

takej scenérii nebolo ťaţko si predstaviť, ţe za múrmi Orlieho

hniezda býva strašný čarodejník Merlin, za bránou striehnu na

prichádzajúcich jedovaté šarkany a v podzemí zámku narieka

uväznená prekrásna dievčina. Lenţe ani teta Eveline, ani ja

sme nevyzerali na hrdinov povesti o kráľovi Artušovi.

Od daţďa lesklá čierna asfaltová cesta viedla k obrovskej

zámockej bráne a krútila sa po úbočí vrchu. Kdesi v polovici

kopca prostriedkom cesty išiel do zámku dvojkolesový vozík

so zeleninou. Ťahal ho oslík.

Zatrúbil som klaksónom raz aj druhý raz, aby vozík uhol z

cesty. Lenţe oslík je oslík. Zaťal sa a ani za svet ustúpiť.

Oslíka poháňala dievčina, starostlivo ovinutá nepremokavou

plachtou. Nemala tuším uňho nijakú autoritu, lebo akokoľvek

mykala liacami a mávala bičom nad hlavou a dlhými ušami

zvieraťa, osol si naďalej vykračoval prostriedkom cesty.

- Caramba, porca miseria! - zvolala madame Eveline a

vyklonila sa cez okno vehikla. - Nemôţete prehovoriť do duše

tomu zvieraťu? Či osol nemusí dodrţiavať dopravné predpisy?

Ale s oslom, ako vieme, sa neradno púšťať do diskusie, tým

skôr mu nadávať. Pretoţe cesta bola úzka, zišiel som vehiklom

221

na okraj cesty, a šúchajúc si bok karosérie o pichľavý ţivý plot,

konečne som vozík predbehol. Takto som sa dostal k bráne

zámku pána Marchanta.

Trúbil som veľmi hlasno. Čakali sme asi päť minút, kým sa

obrovská brána trocha odchýlila. Iba natoľko, aby cez škáru

prešiel mohutný muţ s veľkým červeným nosom. Nosáľ so

ţuvačkou v ústach na nás riadne zagánil.

- Kamţe, no? - spýtal sa hrubým hlasom. - Turistov sem

nevpúšťame.

Madame Eveline vystrčila hlavu cez okno vehikla.

- Som Eveline Brionová. Prosím, ohláste pánu Marchantovi,

ţe na jeho pozvanie som prišla pozrieť si Orlie hniezdo.

Nosáľ mykol plecami a povedal, stále preţúvajúc ţuvačku:

- Tu niet čo pozerať. Nepočul som o nijakom pozvaní. Veľmi

podozrievavo zazeral na môj vehikel.

- Je to pancierové auto, však? — sprisahanecky na mňa mrkol.

- Myslíte, ţe sa dám dobehnúť? Vraj Eveline Brionová! Jasné,

ţe je to falošné meno. Cítim, ţe ste z nejakej francúzskej

bandy. Tak zmiznite, kým vám pekne hovorím!

Povaţoval nás za francúzskych banditov a hádam aj

podozrieval, ţe vezieme náklad dynamitu.

Madame Eveline na chvíľu aţ stratila reč od zhrozenia a

pobúrenia.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! - vykríkla, vy-skakujúcz

auta. - Čo ste povedali? Ţe Eveline Brionová je falošné meno?

Ţe som z akejsi bandy? Paneboţe, keby to počul môj manţel,

najznámejší francúzsky bankár! Eveline Brionová z bandy? Ja

vás strčím do kriminálu! - vrieskala.

Zmienka o krimináli, zdá sa, nosáľa veľmi pobavila. Rozosmial

sa od ucha k uchu. Ale spomenul si na meno Brion a to naňho

urobilo silný dojem.

- Brion? - uvaţoval a pozorne hľadel na madame Eveline. -

Čosi mi svitá. Ten chlap mal slušný majetok. Vy ste jeho

222

manţelka? A tie perly sú pravé, či falošné?

Natiahol ruku k náhrdelníku, ktorý teta Eveline mala na krku.

- Preč tie dlaby! - zvreskla madame Eveline. - Moje perly ţe

sú falošné? Človeče, spamätaj sa, lebo ťa posadím za mreţe!

Za tieto perly by som mohla kúpiť tú vašu starú ruinu Orlie

hniezdo aj s tromi takými stráţcami, ako ste vy. Teraz sa ona

dotkla nosáľa. Vypľul ţuvačku a hrdo sa vypol.

— Nie som stráţca, - vyhlásil ponuro. — Rátam sa medzi

priateľov pána Marchanta. Zbytočne sa nechávate unášať

hnevom, madame. Oznámim pánu Marchantovi váš príchod.

Ţiadostivo hodil okom na perly tety Eveline a dodal :

- Tie perličky, tak sa mi vidí, sú najpravejšie na svete. Veľmi

pekné kusy.

Po týchto slovách doširoka otvoril zámockú bránu. Vošli sme

najprv do priestrannej siene s nízkou klenbou, potom sme

prešli na široké nádvorie obklopené múrmi.

Začuli sme, ako sa za nami s tlmeným rachotom zatvorila

mohutná brána. Ten rachot sa mi zdal zlovestný, aţ mi prešiel

mráz po chrbte. Nebolo nijakých pochýb, ţe nie sme ani tak v

Orľom hniezde ako v hniezde banditov.

223

Trinásta kapitola

Tajomstvo Orlieho hniezda • Dvojzmyselný rozhovor s Marchantom • Yvonnin riskantný

nápad • Kto vlastne je murár? • Problém so starou dámou • V celách starej bašty • Fantomas

sa vyhráţa • Odhaľujem tajného spravodajcu • Ţelezničné nešťastie

Za bránou Orlieho hniezda sa skrývalo prekrásne, takmer

rajské zákutie. Vo veľkom štvorci vysokých stredovekých

múrov, v susedstve ponurého donţonu, stála moderná vila v

maurskom slohu, taká biela, ţe na pozadí hnedých múrov

ťahala oči.

Pred vilou sa rozprestieral smaragdový, starostlivo udrţiavaný

trávnik a leskol sa bazén vyloţený belasými kachličkami. Za

bazénom bola miniatúrna záhradka, v ktorej kvitli ruţové kry a

opojné voňali. Všade - od brány k vile, od vily k bazénu aj cez

záhradku - viedli betónové chodníky. Trochu širšia cestička

viedla k hospodárskej budove s garáţami a s komínom

ústredného kúrenia.

Uprostred nádvoria tichučko šušťala veľká fontána.

- Zaparkujte tamto, — rozkázal nám nosáľ a ukázal na

neveľké parkovisko vedľa hospodárskej budovy.

Keď sme vystúpili z vehikla, nosáľ nás zaviedol do záhrady, do

malej besiedky so sklenou strechou. K stenám besiedky sa túlili

červené, ţlté, krémové a dokonca aj čierne ruţe.

Sadli sme si do pohodlných hojdacích kresiel. Nosáľ sa

ponáhľal do vily, aby pánu Marchantovi oznámil náš príchod.

- Caramba, porca miseria, — zahundrala madame Eveline. -

Parádne si býva ten handliar s vínom! Keď človek prichádza k

Orliemu hniezdu, zdá sa mu, ţe je to ruina a od vlhkosti

potuchnuté staré múry. A zatiaľ tu je to priam nádhera. Ten

224

chlap musí mať kopu peňazí!

- Poznáte ho dávno? — spýtal som sa.

- Zoznámili sme sa na automobilových pretekoch. Uţ som

vám to tuším rozprávala. Vtedy som si po prvý raz vzala

prekrásny diamantový náhrdelník...

- Aj posledný raz, však?

- Veru, ako to viete? - začudovala sa madame Eveline. - Práve

v tú noc v hoteli, kde sme sa ubytovali, mi náhrdelník ukradli.

Prirodzene, bol dobre poistený, takţe som o nič neprišla. Ale

náhrdelník zmizol. Hádam sa domnievate... - domyslela si, aké

podozrenie vo mne vyvolalo jej rozprávanie.

- Áno, - prikývol som. - Myslím, ţe majiteľ tohto zámku sa

rád z času na čas zakradne do hotela po nejaký pekný predmet.

Ani nie z potreby, iba z rozmaru.

- Paneboţe! — teta Eveline si chytila perlový náhrdelník. —

Beţme odtiaľto! Mám na hrdle drahocenné perly.

- V tomto zámku vám nebezpečenstvo nehrozí, -usmial som

sa.

- Máte pravdu, - súhlasila madame Eveline. - Robí dojem, ţe

je dţentlmen. Ale ten jeho sluha je zločinec. Všimli ste si, ako

sa na môj náhrdelník zahľadel? Azda bude lepšie, ak ujdeme.

Vlastne prečo sme sem prišli ? Vás naozaj zaujíma architektúra

tohto zámku?

- Nie, madame. Chcel som bliţšie spoznať Pierra Mar-chanta.

Nazývate ho handliarom s vínom. Ako viete, ţe sa tým

zaoberal ?

- Sám mi to povedal, - odvetila. - Predstavil sa mi ako

veľkoobchodník s vínom, ktorý sa vzdal tejto činnosti. Hádam

si myslíte, ţe to nie je pravda? A kde by vzal peniaze na

udrţiavanie takého nádherného obydlia?

- Neviem, madame, - znova som sa usmial popod fúzy. Naivita

tety Eveline bola dojímavá. Ak Pierre Marchant

mal niečo spoločné s Johnom Blackom, bolo veľmi pochybné,

225

ţe sa niekedy zaoberal veľkoobchodom s vínom.

Pravdou bolo, ţe mal veľký majetok, ktorý nadobudol

bankovými lúpeţami a útokmi na pokladnice. „Prepadom

storočia" získal obrovský majetok.

Ale ako sa dalo predpokladať, Mozog nemal rád záhaľku.

Nečinné uţívanie koristi získanej zločinnosťou sa mu moţno

videlo niečím nekonečne nudným. Jedného dňa zatúţil

vyzdobiť svoju maurskú vilu nádhernými obrazmi. A keďţe

kupovanie drahocenných vecí mu bolo cudzie a moţno aj

odporné, vymyslel si Fantomasovu metódu, ako som nazval

spôsob krádeţí obrazov z galérií v zámkoch na Loire.

Tie obrazy musia byť kdesi tu, horúčkovito som rozmýšľal.

Ale ne unášala ma iba vlastná fantázia? Je Pierre Mar-chant

naozaj Johnom Blackom, slávnym Mozgom, ktorého hľadá

anglická polícia?

Pigeon prišiel na akúsi stopu. Došiel na ňu vtedy, keď sa

zaujímal o Marchanta. Z nášho včerajšieho rozhovoru to

jednoznačne vyplývalo, uvaţoval som.

Medzitým sa na betónovom chodníku zjavil invalidný vozík,

ktorý nosáľ tlačil pred sebou. Na kresle s nohami prikrytými

škótskou dekou sedel Pierre Marchant. Mal oblečený teplý

domáci kabát a pod krkom červený hodvábny šál.

Keď sa blíţil k nám a hľadel som na jeho hladko vyholenú tvár

a starostlivo učesané svetlé vlasy, nemohol som zahnať

myšlienku, ţe je to moţno iba jedna z mnohých masiek Mozgu.

Vlasy sú moţno parochňa a pravidelné črty sa mohli v kaţdej

chvíli zmeniť. Jestvuje predsa spôsob, ako vypchať líca a

vytvoriť bucľatú tvár. Prizdobená hustou hrivou by v ničom

nepripomínala tú, ktorú sme videli teraz.

Ako v skutočnosti vyzeral John Black? Koľko rôznych opisov

tohto človeka jestvuje?

Polícii sa nikdy nepodarilo získať jeho odtlačky prstov. A tvár?

Nikto nikdy nevidel pravú tvár tohto človeka.

226

Teraz prichádzal k nám na invalidnom vozíku. Na kolenách

drţal noviny.

- Vítam vás, — trocha sa uklonil a na ústach sa mu zjavil

akoby ironický úsmev. — Teším sa, ţe ste dodrţali sľub,

madame, a ráčili ste prejaviť záujem o môj zámok.

Teta Eveline ako zvyčajne začala s kliatbami:

- Caramba, sacrebleu! - zvolala. - Pekne ste sa tu zariadili, len

čo je pravda. Nikdy by som nebola verila, ţe za tými múrmi je

tak prekrásne.

Pierre Marchant s úľubou počúval, ako sa nadchýna.

- Prirodzene, madame, urobil som veľa, aby to tu vyzeralo

takto. Ale počasie v tomto kraji nie je také nádherné ako na

juhu. Nedávno som získal malý majetok v jednej arabskej

krajine, kde je obloha takmer vţdy bezoblačná. Zaloţil som

tam veľkú záhradu a vystaval som priestrannú vilu, väčšiu, neţ

je táto. V jednom z našich prístavov ma v kaţdej chvíli

očakáva motorová jachta. Ak neprestane mrholiť, odídem preč.

- Ach, šťastná Arábia... - vzdychla teta Eveline. — Ja mám

vilu na Riviére. Počasie je tam celkom znesiteľné.

- Ale priveľa ľudí, — namietal pán Marchant. - Ja sa nerád

ukazujem. Ako invalid radšej vyhľadávam samotu.

Aţ teraz Marchant uprel prenikavý pohľad na mňa.

- Pekne vás vítam, - povedal a vzal do ruky noviny. - Ak sa

nemýlim, vy ste ten slávny pán Tragáčik.

- Tak ma volajú.

- Dnešné noviny o vás obšírne píšu. Vraj sa vám podarilo

prekabátiť Fantomasa a znemoţniť krádeţ van Gog-hovho

obrazu. Píšu, ţe ste odhalili jeho metódu a od tejto chvíle

Fantomas uţ nemá moţnosť páchať zločiny.

- Áno, je to pravda. Odhalil som Fantomasovu metódu a uţ sa

mu nepodarí ukradnúť ani jeden obraz zo zámkov na Loire.

- Azda ste na stope aj samému Fantomasovi?

- Dúfam, ţe sa mi ho podarí dolapiť, — prikývol som.

227

Marchant sa na mňa pozorne zahľadel, akoby sa mi

chcel tým pohľadom dostať do lebky a spoznať moje

myšlienky. Ale usmial sa a povedal :

- S veľkým záujmom som sledoval v novinách správy o vašom

boji s Fantomasom. Zdá sa mi, ţe Fantomasa zahubilo

nadmerné sebavedomie. Nedocenil vás, pán...

- Volám sa Tomasz, - rýchlo som mu skočil do reči, lebo

nemám rád, keď ma volajú Tragáčik. Znie to dosť smiešne.

- Teda tuším vás nedocenil, - zopakoval Marchant. — Ale iste

budete so mnou súhlasiť, ţe Fantomas nie je priemerný človek.

- Áno, — prisvedčil som. - Je to mimoriadna hlava. Vymyslieť

takú jednoduchú a súčasne účinnú metódu kradnutia obrazov,

to povaţujem za ozajstný majstrovský kúsok. Ale je to

mimoriadne nebezpečný človek. Preto mám ešte väčšiu chuť

posadiť ho za mreţe.

- Och, ale to zrejme nebude také jednoduché, — znova sa mu

zjavil na perách ironický úsmev. — Pokiaľ som dobre pochopil

správy uverejnené v tlači, doteraz nechytili nikoho z jeho ľudí.

Teda pretrhla sa stopa. Ako sa mu chcete dostať na koţu?

- Musím získať späť obrazy, ktoré ukradol, - vyhlásil som

rozhodne. - A nebudem maťpokoj, kým to neurobím.

Marchant chvíľu uvaţoval a potom ľahostajne prehodil :

- A keby vám Fantomas navrhol vrátenie ukradnutých obrazov

za cenu, ţe ho necháte na pokoji?

Teraz som ja naňho pozrel veľmi sústredene. A dôrazne som

povedal:

- Takýmto návrhom by mi urobil veľkú sluţbu. Mal by som

istotu, ţe tie obrazy sú u neho, to značí, ţe ich nepredal a

nedostali sa do sveta. Tým by ma ešte povzbudil do boja s ním.

Nebudem mať pokoj na duši, kým sa ten človek neocitne za

mreţami.

Akoby mu mrak preletel cez tvár a zmietol z nej úsmešok.

- Teraz sa mi zdá, ţe vy nedoceňujete Fantomasa.

228

Pochybujem, ţe by sa vám podarilo dostaťho za mreţe, ako

vravíte. Nepoznáte ho. Má veľmi rád nebezpečenstvo. Keď sa

dostane do ťaţkej situácie, vtedy je vo svojom ţivle.

- Zato vy ho poznáte veľmi dobre, — poznamenal som

uštipačne.

- Vytvoril som si o ňom mienku na základe jeho výčinov, -

odvetil. A znova sa usmial.

Očividne si domyslel, ţe viem, kto je Fantomas. Preto bol. náš

rozhovor taký zábavný.

- Ale hádam ste neprišli do Orlieho hniezda preto, aby ste tu

hľadali Fantomasa, — s rovnakým úsmeškom povedal

Marchant. — Ste cudzinec a zaujíma vás stará architektúra

zámkov na Loire. Veľmi rád vás povodím po svojom zámku.

Milý Artur, - obrátil sa knosáľovi, ktorý nepretrţite stál za jeho

chrbtom, — nechaj nás osamote. Sám potlačím vozík.

Nosáľ sa poklonil Marchantovi a odišiel smerom k zámockej

bráne. Marchant chytil rukami spice kolies vozíka a zamieril do

záhrady.

- Caramba, porca miseria, - vyhŕklo z tety Eveline.

- Konečne ste prestali rozprávať o Fantomasovi! Priznám sa, ţe

mi ten chlap uţ lezie krkom. Je nudné stále o ňom počúvať.

- Máte pravdu, madame, — rozosmial sa Marchant.

— Poďte si teda pozrieť moje ruţe.

Prezerali sme si nádherne rozkvitnuté púčky ruţí, vdychovali

sme ich jemnú, silnú vôňu.

- Keď som pred piatimi rokmi získal tento zámok, -vykladal

Marchant, - bol takmer ruinou. Dal som opraviť obranné múry

a postaviť vilu. Potom ešte bazén a záhradu s besiedkou.

- Načo je vám bazén? - čudovala sa teta Eveline s neviazanou

úprimnosťou. — Veď ste invalid a nemôţete ho vyuţívať.

- Ach, madame, nepripomínajte mi moje nešťastie, -vzdychol

pán Marchant. - Liečim sa u najlepších lekárov a dúfam, ţe raz

sa mi vráti do nôh sila. Potom vyuţijem bazén.

229

- Prepáčte mi, pán Marchant, - zahanbila sa teta Eveline. -

Prirodzene, ţe vás vyliečia a budete si môcť zaplávať vo

svojom nádhernom bazéne.

Marchant na vozíku vyšiel zo záhrady a mieril k starej obrannej

bašte, ktorú mi chcel dôkladnejšie ukázať. Keď sme

prechádzali okolo brány, uvideli sme pri hospodárskej budove

vozík s oslíkom. Dáţď práve utíchol, a tak . dievčina, ktorá

poháňala oslíka, zhodila zo seba nepremokavú plachtu.

- Yvonne! — vyletelo z tety Eveline. — Caramba, porca

miseria, čo tá tu robí?

V okamihu som chytil kostnatú ruku starej dámy a stisol som

ju tak silno, ţe takmer vykríkla od bolesti.

- Yvonne? - zaujímal sa Marchant a rozhliadal sa na všetky

strany. - O kom to hovoríte, madame?

Teta Eveline zrejme pochopila moje silné stisnutie, lebo začala

zmätene vykladať:

- Ach, to nie je nič dôleţité, pán Marchant. Spomenula som si

na svoju neter. To dievča ma nikdy neposlúcha. A teraz iste

vyuţije, ţe nie som v zámku, a bude jazdiť mojím autom. Je to

veľmi rýchle auto...

- Myslel som, ţe vaše auto je pokazené, - poznamenal pán

Marchant. - Písali o tom v novinách.

- Uţ ho opravili, - klamala teta Eveline.

- Ach tak, - kývol hlavou Marchant.

Potom zamieril k bašte. Ja som sa nenápadne obzrel. Veru,

nebolo pochýb, dievčina, ktorá doviezla do Orlieho hniezda

zeleninu, bola Yvonne. Tak sa vysvetlila jej dnešná ranná

neprítomnosť v Zámku šiestich dám. Róbert mal v blízkej

dedinke akýchsi známych, dievčine sa podarilo prehovoriť

alebo podplatiť majiteľa vozíka s oslíkom a ten jej dovolil

zaviezť zeleninu do Orlieho hniezda. Banditovi, čo stráţil

bránu, iste vysvetlila, ţe majiteľ vozíka ochorel a ona je jeho

dcéra a zastupuje otca. Takto sa Yvonne dostala za bránu

230

zámku.

Vystavuje sa váţnemu nebezpečenstvu, pomyslel som si s

obavou. Čo ak zločinci zistia, ţe sem prišla špehovať?

Ale nedal som na sebe nič poznať a predstieral som veľký

záujem o mohutnú starú baštu.

V múre donţonu boli dvere otvorené dokorán, vnútri

pracovala skupinka robotníkov.

- Ako vidíte, — vysvetľoval Marchant, — končia sa murárske

práce. Donţon mal kedysi drevené schody. Dal som urobiť

murované a opraviť všetky podlaţia veţe. Na donţone urobím

sklenú strechu a vnútri zriadim galériu obrazov.

Na kamennej dláţke donţonu leţali kopy tehál, cestu

zahradzovali vrecia s cementom. Traja robotníci v zafľako-

vaných montérkach inštalovali v stenách elektrické vedenie.

— Je tu taký neporiadok, ţe vás nepozvem na prehliadku bašty,

— povedal pán Marchant. — Keby ste predsa len chceli niečo

vidieť, prosím, zájdite si do ţalára. Tamto v ľavom rohu vidíte

točité schody nadol. V dávnych časoch tam majitelia tohto

zámku väznili svojich protivníkov. Vás by to malo zaujímať.

Prikývol som, ţe všetko som pochopil. Chcel ma upozorniť, ţe

ak budem naďalej Fantomasovi šliapať na päty, nájdem sa v

ţalári pod baštou.

— Dočerta! - zvolala teta Eveline. - Musím si pozrieť väzenie.

Fantomasa doň treba zatvoriť, dať ho do klady, mučiť ho!

Marchant sa zhovievavo usmial. Pomyslel som si, ţe naša

návšteva ho výborne zabáva. Uţ som mal na jazyku výstrahu,

ktorá by mu asi pokazila dobrú náladu, ale madame Eveline sa

uţ predierala cez kopy tehál a dosák k veľkému otvoru v

kamennej dláţke, odkiaľ viedli schody nadol.

Zrazu zastala, akoby vrástla do zeme.

— Pigeon? Caramba,porcamiseria, azda mám halucinácie? -

zahundrala dosť hlasno.

Pohľad upierala na robotníka, ktorý zamurúval do steny

231

elektrické vedenie. Pracovný odev mal postriekaný vápnom

ešte väčšmi ako ostatní. Aj horlivejšie pracoval.

Áno, bol to Pigeon, detektív poisťovacej agentúry. Aj on sa

rozhodol preniknúť do Orlieho hniezda. Keď včera sledoval

Marchantov zámok, iste si všimol robotníkov, ktorí odtiaľ

vychádzali. Od nich sa dozvedel, ţe Marchant opravuje starú

baštu, votrel sa medzi murárov a dnes ráno sa s nimi dostal do

Orlieho hniezda. Teda predtucha ma neklamala. Pigeon

podozrieva Marchanta, ţe je smutne presláveným Johnom

Blackom.

Neviem, či Marchant začul hlasné zahundranie tety Eveline a

všimol si, ţe náhle zastala. Aby som zachránil situáciu, mocne

som ju chytil za rameno a zvolal som: - Poďme do ţalára! - a

ťahal som ju dolu.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! — kričala teta Eveline. -

Čo to vystrájate, pán Tragáčik? Veď si nohy dolámem! A

vôbec, čo to všetko má znamenať? Yvonne na vozíku so

zeleninou, Pigeon murár? Či som sa zbláznila?

Keď sme sa dostali do tmavého, vlhkého ţalára, priloţil som si

prst na ústa, aby som jej naznačil, ţe má mlčať.

- Neskôr vám všetko vysvetlím. Jednoducho: Marchant je

podozrivá osoba. Pigeon ho sleduje, rozumiete?

- Ale Yvonne, caramba...

- Tichšie, - zasyčal som. - Musíte dávať pozor. Ak Marchant

pochopí, ţe ho sledujú, môţe sa to zle skončiť pre Pigeona aj

pre Yvonne.

- Nech sa len opováţi skriviť mojej neteri vlas na hlave, -

hromţila madame Eveline. — Neradím mu, aby mal do činenia

so mnou!

- Psssst! - znova som zasyčal ako had.

- Načo tak syčíte? - mykla plecami. - Nie som taká hlúpa, ako

si myslíte.

Na schodoch sme začuli akési kroky. Zatvárili sme sa

232

ľahostajne a začali sme si veľmi pozorne prezerať podzemie.

Bola to priestranná, okrúhla cela, prehradená napoly ţeleznou

mreţou. Tam za mreţou prikúvali väzňa k stene. Ešte tam bolo

zopár reťazí na silných hákoch zamurovaných do steny. Cez

malé okienko sem prenikal iba úzky prúţok slnečného svetla

zo zámockého nádvoria. Ak tu naozaj kedysi drţali väzňov, tak

ich bolo treba ľutovať. Namiesto lôţka mali otep vlhkej slamy.

Chlad, nedostatok pohybu a čerstvého, vzduchu im rýchlo

podkopávali zdravie.

- Bŕŕŕ! - aţ som sa striasol pri myšlienke na utrpenie väzňov v

Orľom hniezde.

Do podzemia zišiel robotník zastriekaný vápnom. Bol to

Pigeon. Tváril sa, ţe si obzerá čerstvú omietku na elektrickom

vedení, priblíţil sa k nám a šepol mi:

- Budem potrebovať vašu pomoc. Prosím, príďte dnes večer o

siedmej do hostinca U troch psov tu v dedinke. Po týchto

slovách si začal pískať cez zuby akúsi nejasnú melódiu a znova

vyšiel hore.

- Aj ja prídem do hostinca, - zamrmlala teta Eveline.

- Tak sa mi vidí, ţe sa pripravuje nejaká nezvyčajná udalosť.

Moţno mi poskytne väčšie vzrušenie ako jazda rýchlym autom.

- Nie, nie, - protestoval som. - To nie je nič pre ţeny.

- A čo Yvonne ? Jej ste mohli zveriť tajomstvo ? - Mada-me si

zaloţila ruky vbok a zagánila na mňa. — Azda si myslíte, ţe

som uţ pristará, čo?

- Ale kdeţe, madame, - vykrúcal som sa. - No Pigeon pozval

do hostinca iba mňa.

- Bolo to od neho netaktné. Dnes večer mu to vyhodím na oči,

- zahundrala.

Uţ sme boli v podzemí dosť dlho. Mohlo to vzbudiť

Marchantovo podozrenie.

Vyšli sme teda hore. Marchant stále sedel na invalidnom

vozíku. Fajčil chesterfieldku a čítal noviny.

233

- Tak čo? - spýtal sa a pozrel na nás ponad noviny.

- Aký dojem na vás urobilo moje väzenie ? Chachacha!

- náhle sa rozosmial. - Na horných poschodiach nádherná

galéria obrazov, a dolu väzenie pre nepriateľov! Mám v úmysle

kúpiť niekoľko potkanov a zatvoriť ich v ţalári, aby robili

spoločnosť tým, ktorí sa tam dostanú.

- Súkromné väzenie? A navyše horšie neţ Bastíl -la! -

pobúrila sa stará dáma. - Milý pán Marchant, veď také čosi

zákon zakazuje.

Marchant upokojujúco dodal:

- Veď som len ţartoval, madame. Nemám nepriateľov, s

ktorými by som musel zaobchádzať tak ukrutne. Pravda

nemám nepriateľov? - obrátil sa ku mne.

- Akých nepriateľov by mohol mať bývalý obchodník s

vínom? - odvetil som otázkou.

Ocenil moju šikovnú odpoveď. Uznanlivo pokýval hlavou a

povedal :

- Ukáţem vám ešte čosi pre zvedavcov. Čo keby ste ešte raz

vošli do donţonu? - navrhol.

Madame Eveline, ktorá bola od prírody veľmi zvedavá, hneď

sa náhlila späť do veţe. Ja som však zostal pri Marchantovi.

- A vy? - spýtal sa.

- Nikdy som nepatril medzi zvedavcov, - odpovedal som.

- Myslel som si, ţe pán Tragáčik je človek mimoriadne

zvedavý a dotieravý, - vyhlásil Marchant.

- Keď odhaľujem záhady a hľadám zločincov, nerobím to zo

zvedavosti a dotieravosti, — povedal som. — Jednoducho

mám rád dobrodruţstvá. Vysvetľuje vám to motívy môjho

konania ?

- Iste, - prisvedčil.

Podišiel na vozíku k stene donţonu a stisol neveľké tlačidlo,

ktoré som si všimol aţ vtedy, keď sa ho dotkol prstom.

V tom okamihu vo dverách donţonu padla zhora ţelezná

234

mreţa. Teta Eveline aj robotníci, ktorí pracovali v donţone,

boli uväznení.

- Caramba, porca miseria! — skríkla madame Eveline.

- Čo to vystrájate, pán Marchant ? Azda ma chcete uväzniť a

ţiadať výkupné?

Marchant sa nahlas rozosmial.

- Kdeţe, madame. Jednoducho som vám chcel predviesť

drobný kúsok nachystaný pre tých, ktorí by si chceli v

budúcnosti bez môjho súhlasu pozrieť obrazovú galériu.

Po týchto slovách Marchant znova stisol tlačidlo a mreţa sa

zdvihla.

- Niekoľko takých tlačidiel je nainštalovaných v rôznych

častiach môjho domu, - vysvetľoval a širokým gestom ukázal

na vilu. A dodal: - Môţem vás pozvať na obed? Zdá sa mi, ţe

uţ je najvyšší čas.

- Nie, srdečne ďakujeme, — odmietla madame Eveline.

- Veľmi radi by sme obedovali vo vašej spoločnosti, ale

musíme ešte vybaviť niekoľko súrnych vecí. Okrem toho nás v

Zámku šiestich dám čakajú hostia a musíme obedovať s nimi.

Ale moţno by ste rád šli s nami do Zámku šiestich dám? Je to

veľmi zaujímavý objekt. Okrem toho neviem, či ste počuli, ţe

môj brat barón de Saint-Gatien má nádhernú obrazovú galériu

súčasného umenia. Treba ju videť.

- Ó, áno, prirodzene. Lenţe pochopte, ţe kalike sa ťaţko

pohybuje. Ale v budúcnosti nepochybne vyuţijem toto

pozvanie.

Bol som trocha namrzený, ţe madame Eveline odmietla

pozvanie na obed. Pri tej príleţitosti by som sa azda bol mohol

poobzerať po vile a zistiť, či v nej nie sú ukradnuté obrazy. Ale

hádam Marchant nebol taký hlúpy, aby tie obrazy drţal tam,

kde ich moţno vidieť. Napokon, vedel som si domyslieť, prečo

teta Eveline odmietla pozvanie. Stará pani sa bála o Yvonne a

chcela sa presvedčiť, či sa dievča bezpečne dostalo za bránu

235

Orlieho hniezda, keď vyloţilo zeleninu z vozíka.

Marchant vybral z vrecka píšťalku. Hneď nato od hospodárskej

budovy pribehol nosáľ.

- Odprevaď panstvo k autu a otvor bránu, - rozkázal. Na

rozlúčku podal ruku madame a potom stisol moju

pravicu.

- Nevravím vám do videnia, - povedal mi pri rozlúčke, —

lebo ako som uţ hovoril, mám v úmysle odísť z Orlieho

hniezda.

Vyletieť, pomyslel som si. A nahlas som povedal:

- Zakrátko sa tieţ vraciam do Poľska. Prirodzene, aţ keď

dolapím Fantomasa.

Uklonil som sa mu a spolu s tetou Eveline sme vykročili k

vehiklu. Keď sme prechádzali cez nádvorie, Yvonne sme uţ

nikde nevideli. Zazreli sme ju aţ na ceste pod zámkom. Oslík

rýchlo klusal dolu kopcom a dievčina s veľmi spokojným

výrazom v tvári sedela na kozlíku dvojkolesového vozíka.

Predbehol som vozík a zastavil som aţ na okraji dedinky za

vysokým krovím. Nechcel som, aby zo zámku bolo vidieť, ţe

sa zaujímame o dievčinu na vozíku.

Na Yvonne sme čakali dosť dlho, lebo oslík bol zanovitý, a len

čo vozík zišiel zo zámockého kopca, nedal sa prinútiť k

rýchlejšiemu kroku.

- Caramba, porca miseria! - hromţila teta Eveline, keď sa

Yvonne konečne objavila. - Čo to vystrájaš, dievča ? Čo má

značiť táto maškaráda ?

Yvonne sa jednostaj usmievala od ucha k uchu.

- A čo? Vymyslela som to výborne, nie? Tým banditom z

Orlieho hniezda ani na um nezišlo, ţe som to ja.

- Načo sa vystavuješ nebezpečenstvu? — jačala teta.

- A čo stotisíc dolárov odmeny za Fantomasa ? Bola som v

Orlom hniezde a som presvedčená, ţe Fantomasom je

Marchant.

236

- Prečo si si taká istá? — spýtal som sa.

- Videla som čosi také, čo nikto z vás nemohol vidieť,

- víťazoslávne vyhlásila dievčina. - Keď ste vošli do bašty a

Marchant zostal vonku na vozíku, vstal a urobil niekoľko

krokov, aby si natiahol nohy. Nie je kalika. Chodí ako kaţdý z

nás. Ak teda robí zo seba mrzáka, tak iba preto, aby ho

povaţovali za kohosi iného, neţ je v skutočnosti. Je to

Fantomas.

- Pigeon to hádam tieţ spozoroval, - povedala madame

Eveline.

- Pigeon? - začudovala sa dievčina.

- Áno. Zamiešal sa medzi murárov, ktorí pracujú na bašte.

- Fíííí! - zahvízdla Yvonne. - Tak sa mi vidí, ţe mi chce

uchmatnúť spred nosa odmenu za Fantomasa.

- U policajného komisára si kandidátkou na odmenu ty.

Zbytočne sa vystavuješ nebezpečenstvu, - pripomenul som jej.

Dievčina na mňa váţne pozrela.

- Hádam si nemyslíte, ţe to robím preto, aby som získala

peniaze. Hoci musím priznať, ţe by sa nám veľmi zišli. Ale

musíme predsa získať späť ukradnuté obrazy.

- To áno, - súhlasil som s ňou.

- Caramba, sacrebleu! - zvolala madame Eveline.

- Dovoľte, aby som túto záleţitosť zobrala do svojich rúk.

Marchant vyzerá na dţentlmena. Pokúsim sa s ním dohodnúť.

Poviem mu, ţe vieme, kto je, a ak nevráti obrazy, vydáme ho

do rúk polície.

Mykol som plecami.

- Predovšetkým sa vám vysmeje a spýta sa: Aké máte dôkazy,

ţe ja som Fantomas ?

- Predstiera, ţe je invalid... — odvetila teta.

- To nie je nijaký dôkaz.

- Škrabe sa za ľavým uchom, - dodala Yvonne.

- Ani to nie nijaký dôkaz. Policajný komisár sa ti vysmial,

237

Yvonne, - pripomenul som jej. - Okrem toho Marchant

povedal, ţe zakrátko opustí Francúzsko. Iste sa pokúsi ujsť s

obrazmi. Potom chytaj vietor v poli.

Yvonne dupla nohou.

- Tak treba konať! Uţ! Ihneď! Pán Tragáčik, čo je to s vami?

- Nemám rád, keď ma volajú pán Tragáčik, - odvrkol som. —

Som váţený človek, historik umenia, pracujem na ministerstve.

A takto, trocha ţartujúc, odprevadili sme Yvonne do záhrady

majiteľa vozíka a oslíka. Na dievčinu tam čakal Róbert,

nahnevaný, ţe cestu do Orlieho hniezda podnikla Yvonne, a

nie on. Vedel som si predstaviť, ako sa dohadovali, kto má ísť

na nebezpečnú výpravu.

Odviedol som ich trocha nabok, aby nás madame Eveli-ne

nepočula, a spýtal som sa Róberta:

- Čo chceš robiť v budúcnosti, chlapče? Táto neočakávaná

otázka ho prekvapila.

- Budem študovať dejiny, — povedal.

- A ty, Yvonne ?

- Ešte neviem, pán Tomasz. Prečo sa spytujete? Zatváril som

sa veľmi váţne, hoci sa mi chcelo smiať.

- Myslím si, Yvonne, ţe by si mala študovať novinárstvo. Píšeš

veľmi pekné noticky do denníkov.

- Ale čo ? - bránila sa, ale líca jej aj proti vôli poriadne

zahoreli.

- Veď ty si ten tajný korešpondent, ktorý informuje tlač o

udalostiach v Zámku šiestich dám, — tvrdil som.

Róbert zarazene hľadel na dievčinu.

- To si ty, Yvonne ? Naozaj ?

- Áno, ja, — priznala sa. - Čo je na tom zlé? Ako

dopisovatelka si zarábam nejaké peniaze. Vďaka tým

honorárom som kúpila stroj na strihanie trávnika. Aj strýkovi

poţičiavam na drobné výdavky, aby nemusel predávať svoje

vláčiky. Za správy o pánu Tragáčikovi a Fantomasovi mi platia

238

celkom slušne.

- Preboha, Yvonne, ušetri mňa úbohého, - rozosmial som sa a

pobral som sa k madame Eveline.

Yvonne a Róbert sa vrátili do zámku na bicykloch, my sme sa

dostali domov oveľa včaššie. Po obede ma barón de Saint-

Gatien pozval na kávu do zámockej kniţnice.

Bola to dosť veľká miestnosť, steny mala od dláţky aţ po strop

obloţené starými knihami. Stovky kníh tu boli viazané v

bravčovej koţi. Pravý raj pre ľudí, ktorých láskou je literatúra a

dejiny.

Sadli sme si k nízkemu stolíku do hlbokých kresiel. Filip nám

priniesol rozvoniavajúcu kávu v pozlátených šáloč-kách zo

sevrského porcelánu.

- Chcel by som vám prezradiť isté tajomstvo, — opatrne začal

barón.

- Prosím, počúvam. Budem mlčať ako hrob, - ubezpečil som

ho.

Zhlboka sa nadýchol, akoby sa odhodlával na čosi veľmi

vyčerpávajúce.

- Milý pane, - začal. - Musím sa vám priznať, ţe aj ja, tak ako

váš priateľ, ktorého meno ste nespomenuli, som si veľmi

obľúbil miniatúrne vláčiky.

- Naozaj?

- To ešte nič nie je, - stíšil hlas aţ do šepotu. - Obava pred

výsmechom a najmä pred poznámkami, ktorými by ma

zasypala moja sestra Eveline, zapríčinili, ţe svoju záľubu drţím

v tajnosti...

Znova sa zhlboka nadýchol a potom vychrlil jedným dychom:

- Mám dve miniatúrne stanice a niekoľko sto metrov koľajníc.

Nechceli by ste ich vidieť a pohrať sa spolu so mnou?

Zatváril som sa, ţe ma to veľmi potešilo.

- To je nádherný návrh! Som vám za to nesmierne vďačný! —

zvolal som.

239

- Tichšie... - barón si priloţil prst na pery a pozorne sa

porozhliadal na všetky strany. — Tak teda poďme, milý pane.

Zavediem vás do svojej dielne.

So zámockou kniţnicou susedila jeho pracovňa, v ktorej som

objavil prekrásny starý nábytok.

- Tu úradoval kráľ František Prvý, - pyšne mi vysvetľoval

barón. - A v susedných izbách bývalo päť kráľovien: dcéry

Kataríny Medicejskej a jej pastorkyne. S ďalšími izbami

susedia komnaty knieţaťa Vendôme a Gabrielly d'Estrées.

Pri týchto slovách stisol akýsi mechanizmus, ukrytý vedľa

knihovníčky v pracovni. Skriňa sa nehlučne obrátila a v stene

som uvidel maličké dvere. Za nimi boli točité schody

vystavané akoby v obrovskom komíne. Barón šťu-kol

vypínačom a schody zalialo svetlo. Dosť dlho ma viedol dolu

schodmi.

- Kedysi tu boli podzemné priestory starého mlyna, -

vysvetľoval mi. - Potom na ruinách mlyna vystavali zámok.

Uvidel som dve veľké podzemné miestnosti bez okien. Ale

nebolo tu cítiť vlhko, lebo fungovala klimatizácia.

Barón otočil vypínačom a od nadšenia som aţ stratil reč.

Obidve miestnosti takmer celkom vypĺňala meter nad dláţkou

vybudovaná obrovská plastická mapa nejakého kraja. Z plastu

boli urobené kopce i doliny, hory i rieky. Časť pokrývali lesy a

jazerá vytvorené zo zrkadiel. Všade viedli stovky metrov

maličkých koľajníc. Videl som viadukty, mosty, podzemné

tunely a prirodzene, aj dve veľké ţelezničné stanice, na ktorých

stáli desiatky vlakov.

Na dvoch koncoch plastickej mapy boli panely, ktorými sa

vláčiky ovládali.

- Ja budem púšťať vláčiky smerom k vám a vy ku mne, -

vysvetľoval barón. - Hra spočíva v tom, ţe budete prijímať

moje vláčiky a viesť ich na voľné koľaje a odbočky a súčasne

budete púšťať vláčiky smerom ku mne. Ak niekto zapríčiní

240

nehodu, zaplatí do tejto pokladničky jeden frank. Súhlasíte s

týmito podmienkami?

- Prirodzene, — prikývol som. — Len sa musím naučiť

manipulovať s výhybkami.

Barón mi dosť dlho vysvetľoval, ako treba viesť vláčiky

pomocou tlačidiel na paneli. Lokomotívy s elektrickými

motorčekmi behali po koľajach, v ktorých bol zapojený prúd.

Jednotlivé úseky koľajníc sa dali ovládať tlačidlami. Stačilo na

istom úseku vypnúť prúd alebo zmenšiť jeho napätie, a vláčik

sa zastavil alebo spomalil. Rovnako na diaľku ovládateľné boli

aj výhybky. Ovládnutie tohto komplikovaného systému

vyţadovalo veľa času a zaplatil som zo päť frankov pokuty,

kým som sa ako-tak naučil obsluhovať svoju staničku a

vysielať k barónovi vláčiky. Z jeho staničky kaţdú polminútu

alebo aj častejšie vybiehal ku mne nejaký vláčik. Dalo mi veľa

námahy, kým som ich umiestnil na odbočkách alebo som našiel

voľné koľajnice, po ktorých som ich posielal na protivníkovu

stranu.

Bola to nádherná zábava. Maličké vlaky s tichým šumom

beţali po stovkách metrov koľajníc, strácali sa v tuneloch,

prechádzali po viaduktoch a mostoch, vinuli sa cez lesy,

obchádzali pahorky. Mali sme k dispozícii osobné vlaky i

nákladné, cisterny s palivom, vagóny s drevom. Slovom,

všetko bolo urobené tak ako na skutočných ţelezničných

tratiach a na ozajstných staniciach.

Zakrátko aj barón dva razy zaplatil pokutu, lebo zavinil zráţku

expresov. Poţiadal som ho, aby do pokladničky vhodil

dvojnásobnú pokutu, lebo k zráţke došlo na veľmi

nebezpečnom mieste — na vysokom viadukte. Lokomotívy aj

vagóniky padli z koľajníc a skotúľali sa po násype na

zrkadlovú hladinu rieky. Bola to teda veľká ţelezničná nehoda.

A práve keď sme odstraňovali následky tejto nehody a stavali

lokomotívy a vozne na koľajničky, z ničoho nič sa otvorili

241

dvere a v nich sa objavila madame Eveline.

- Paneboţe...- šepol zmätený barón de Saint-Gatien. Ale teta

Eveline nevyzerala prekvapená ani zaskočená

pohľadom na miniatúrnu ţeleznicu.

- Pán Tragáčik, - obrátila sa ku mne vyčítavo, - zdá sa, ţe ste

zabudli na náš dohovor s Pigeonom.

- Veru, skutočne, - pozrel som na hodinky a odišiel som od

riadiaceho panelu.

Barón pozorne pozrel na sestru.

- Eveline, — povedal, — tak sa mi zdá, ţe si uţ niekedy videla

túto ţelezničku.

- Caramba, porca miseria! - zahundrala stará dáma. - Naozaj si

myslíš, ţe v tomto zámku sa niečo predo mnou ukryje ? Ale

pokiaľ ide o mňa, mám radšej rýchle autá neţ najrýchlejšie

elektrické vláčiky.

242

243

Štrnásta kapitola

V hostinci U troch psov • Výsledok nebezpečnej výpravy • Cez húštinu a úvozy • šplhanie na lane

• Vo veţi • Čo sme uvideli na zámockom nádvorí • John Black sľubuje, ţe utrápi pána Tragáčika •

Tajomná obálka • Som zbabelec? • V pasci • Záchrana

Hostinec U troch psov sa nachádzal v jaskyni na úpätí vrchu,

na ktorom sa hrdo a neprístupné vypínalo Orlie hniezdo.

Hostinec bol hneď na kraji dediny, ktorá sa tiahla pozdĺţ cesty

k zámku. Dedina so svojimi bielymi domami uprostred zelene

stromov vyzerala veľmi pekne. Pri domoch boli starostlivo

pestované záhradky s mnoţstvom pestrofarebných kvetov.

Neviem, či jaskyňa, v ktorej zriadili hostinec, bola prírodná,

alebo vytesaná ľudskou rukou. Úbočie vrchu bolo kolmo

skopané a postavili tu stenu z hrubých trámov, v ktorej bolo

miesto na okná a široké dvere. Komín z červených tehál trčal

zo svahu a dokazoval, ţe sem aj v zime prichádzajú obyvatelia

okolia.

Terén pred vchodom starostlivo vyrovnali a bolo tam čosi ako

parkovisko ohraničené ţivým plotom. Dlhý stojan na bicykle

svedčil, ţe tu parkujú prevaţne jednostopové vozidlá. Ale za

ţivým plotom som si všimol ukrytý čierny humber pána

Pigeona.

Sála hostinca bola priestranná, mala oblúkovitý strop, ktorý

časom sčernel. V polovici sály stáli drevené stoly s lavičkami a

malými sudmi namiesto stoličiek. V druhej časti, ohradenej

nevysokou balustrádou, bolo niekoľko sudov s vínom.

Zariadenie hostinca dopĺňal výčap, za ktorým úradoval

tucniačik v bielej zástere a s cyklistickou čiapkou na hlave.

Bafkal z fajky s dlhým čibukom a zaoberal sa nejakými účtami,

lebo o tomto čase ešte zvyčajne neprichádzali hostia.

244

Zákazníkmi hostinca boli prevaţne roľníci z okolia a tí teraz

vyuţívali dlhý letný deň a pracovali na poli.

Napriek teplému počasiu majiteľ hostinca rozloţil oheň v

kozube. Pigeon vo svojom murárskom mundúre sedel chrbtom

k nám a hľadel na blikajúci plameň. Aţ keď sme sa pri ňom

zastavilia ja som zakašlal, obrátil k nám tvár.

Keď uvidel madame Eveline, trocha sa začudoval.

- Madame,— ozval sa, smiešne mykajúc fúzikmi, — nemali

ste radšej zostať v zámku? Veľmi si cením vašu účasť v boji

proti Fantomasovi, ale predsa sa obávam, ţe nebude na úţitok

celej záleţitosti.

- Porca miseria, máte na mysli Robinouxa? — spýtala sa stará

dáma. - Uznávam, ţe to bol hlúpy nápad. Ale kto sa mohol

nazdať, ţe je Fantomasovým pomocníkom? Tak sa mi vidí, ţe

to bude vynikajúci záţitok, oveľa vzrušujúcejší neţ

automobilové preteky. Rozhodla som sa, ţe si ho nenechám

ujsť.

Pri týchto slovách teta Eveline buchla rukou po plechovej

prilbici, ktorú mala na hlave. Treba totiţ spomenúť, ţe keď sa

vyberala na stretnutie s Pigeonom, očakávala akési neobyčajné

udalosti, a tak sa vzdala svojho klobúka a na hlavu si dala starú

rytiersku prilbu, ktorú iste našla medzi zámockým haraburdím.

Prilba bola zhrdzavená a pripomínala starý hrniec. Odrádzal

som tetu Eveline, lebo ţena s takou prilbicou na hlave musí

upútať všeobecnú pozornosť. Ale stará dáma tvrdila, ţe jej

prilba vyzerá ako motocyklistická. Okrem toho ešte dodala, ţe

v dnešných časoch si človek môţe obliecť čokoľvek, a

nevzbudí pozornosť, lebo ľudia si zvykli na najväčšie čudáctva

súčasnej módy.

Tak madame Eveline prišla do vinárne v rytierskej prilbe, čím

detektív poisťovacej agentúry, prirodzene, nebol nijako

nadšený.

Dokonca zúfalo z jačal.

245

- Madame, toto je nebezpečná hra! Chápem, ţe sa na nej

chcete zúčastniť. Ale prečo ste do nej zatiahli ešte aj tú mladú

slečinku a chlapca ?

— Yvonne a Róberta ?

— Veru. Prišli sem pred polhodinou na bicykli a vyhlásili, ţe

majú najväčšie právo chytiť Fantomasa. Ako keby Fantomas

bol nejakým zriedkavým druhom motýľa, ktorého moţno

chytiť do sieťky. A najmä slečna mi vyčítala, ţe jej pri tom

prekáţam.

— Áno, áno, presne taká je naše Yvonne, - s ozajstnou pýchou

prikyvovala teta Eveline.

— Madame, azda vy ste jej povedali, ţe sa tu máme stretnúť? -

vyčítavo sa spýtal detektív.

Stará dáma mykla plecami.

— Yvonne sa pýtala, o ktorej sa máme stretnúť s pánom

Pigeonom. Tak som si myslela, ţe o všetkom vie. Povedala

som jej miesto aj hodinu stretnutia. Máte dojem, ţe ma

dobehla?

Pigeon hodil rukou. Naivita madame Eveline presahovala

všetky medze.

— Kde je teraz Yvonne s Róbertom? - spýtal som sa detektíva.

— Išli na prieskum k zámku. Pán Marchant vás asi

informoval, ţe chce odcestovať. Mladí sa obávajú, ţe môţe

ujsť aj s obrazmi. Schovali sa pri ceste do Orlieho hniezda a

sledujú zámockú bránu.

Madame Eveline si sadla na lavicu a päsťou udrela na drevený

stôl.

— Caramba, porca miseria! - zvreskla smerom k výčapu tak

strašne, ţe hostinskému vypadla fajka z úst. - Dajte mi niečo

silné!

Majiteľ hostinca, zahĺbený do účtov, siaţ teraz uvedomil

prítomnosť dámy s prilbou na hlave. Chytil z pultu utierku a

hneď pribehol k nášmu stolu. Horlivo začal utierať prach, ktorý

246

tam vôbec nebol.

— K sluţbám, madame. Prajete si? — ukláňal sa a v hlase mu

bolo cítiť strach.

— Veď som povedala: niečo silné! — zahučala madame. -

Víno! Nejaký starý ročník.

— Áno, madame. Najstarší, - uklonil sa a odbehol do

najtmavšieho kúta hostinca.

Teta Eveline veľmi spokojná, ţe urobila na hostinského taký

dojem, víťazoslávne na nás pozrela.

- No a teraz k veci, pán Pigeon. Akú pomoc od nás očakávate?

Len to zo seba vysypte! So mnou môţete rátať.

Pigeon si sťaţka vzdychol. Ale potom predsa začal

vysvetľovať:

- Ako viete, - obrátil sa ku mne, - Marchant vzbudil môj

záujem. Za pomoci priateľov z rôznych detektívnych agentúr v

Paríţi som sa usiloval telefonicky zistiť, kto je vlastne

Marchant a kde vzal toľké peniaze na obnovenie a zariadenie

starého zámku. Ţiaľ, osoba pána Marchanta ostáva zahalená

tajomstvom. Zaráţa aj skutočnosť, ţe Marchant sa tak izoluje

od sveta a ţe ten bývalý obchodník s vínom má čudnú záľubu

zamestnávať ľudí s podozrivým výzorom.

- Myslím, ţe sú to zločinci, — súhlasila s Pigeonom teta

Eveline.

- Dal som sa dokopy s murármi, ktorí opravujú donţon v

Orľom hniezde, a ako murár som sa dostal do zámku. V tom

čase ste odhalili, akým spôsobom Fantomas kradol obrazy. Ten

spôsob bol mimoriadne dôvtipný. No a register veľmi

inteligentných zločincov zasa nie je aţ taký veľký. Vyniká

medzi nimi John Black, známy Mozog z „prepadu storočia".

- Spojili ste sa v tejto veci s policajným komisárom? — spýtal

som sa.

- Nie. A prosím vás, aby ste to ani vy neurobili.

- Prečo?

247

- Chápem, ţe ste prekvapený, — vysvetľoval. - Vo vašej

krajine niet súkromných detektívov, niet detektívov

poisťovacích agentúr, niet detektívov jednotlivých inštitúcií

alebo priemyslových podnikov. Ale u nás kaţdý veľký

obchodný dom, takmer kaţdý väčší hotel zamestnáva vlastných

detektívov. Rovnako kaţdá veľká továreň za pomoci

detektívov chráni svoje výrobné tajomstvá. Za dolapenie Johna

Blacka je vypísaná obrovská odmena. Ak sa o mojom

podozrení dozvie komisár, rozvinie ďalšie pátranie a jemu

pripadne sláva i odmena. Prirodzene, uvedomujem si, ţe vo

dvojici, či dokonca v trojici, rátajúc aj pani Brionovú, - tu sa

Pigeon poklonil tete Eveline, - sa nám nepodarí chytiť Blacka.

Ale prinajmenšom získame istotu, ţe Pierre Marchant je John

Black. Napíšem udanie komisárovi, a tak mu zostane uţ iba

uväzniť zločinca. Takto získam odmenu. Chápete ?

- Jasné. Ale...

- Nie je tu nijaké „ale", - skočil mi do reči Pigeon. - Musíte

pochopiť, ţe medzi súkromnými detektívmi a políciou nebýva

vţdy dobrá spolupráca. Je medzi nami veľa protirečení, milý

pane. S veľkým zadosťučinením vytriem polícii kocúra.

- Aj to chápem. Ale...

- Len nijaké „ale". Chcete mi pomôcť?

- To áno. Záleţí mi na tom, aby sme získali späť barónove

obrazy, teda prirodzene urobím všetko, aby nebezpečný

zločinec dostal zaslúţený trest.

- Výborne, pán Tragáčik.

- Nemám rád, keď ma volajú Tragáčik, - zahundral som. -

Volám sa Tomasz.

- Tak do toho, pán Tomasz, - vyletelo z Pigeona. Potom

vyčkal, kým od nášho stola odišiel hostinský, ktorý práve

priniesol tete Eveline hlinený dţbán úctyhodnej veľkosti, plný

vína. Stíšil hlas do šepotu: - Keď som bol v Orľom hniezde,

podarilo sa mi nepozorovane uviazať dlhé lano k malému

248

okienku v bašte. Okienko je vo výške pätnásť metrov nad

zemou. Ani Fantomasovi, ani nikomu z jeho okolia nezíde na

um, ţe od donţonu im hrozí nebezpečenstvo. Iba mucha by

mohla vyliezť po strmej, vysokej stene. Dnes v noci sa my

dvaja, pán Tomasz, zakradneme do Orlieho hniezda a

pousilujeme sa dostať do vily. Inými slovami, urobíme malý

prieskum v Marchantovom byte. Azda sa nám podarí nájsť

dôkazy, ţe Marchant je John Black a Fantomas v jednej osobe.

- Moţno nájdeme aj ukradnuté obrazy, - prisvedčila teta

Eveline.

Pigeon sa nepokojne zahniezdil.

- Madame, hádam nechcete liezť po lane?

- Caramba, porca miseria! Prirodzene, ţe sa nebudem šplhať,

to sa pre dámu nehodí. Ale budem stráţiť pod veţou. A keby sa

vám niečo stalo, budem uţ vedieť, čo treba robiť.

- Vtedy musíte zavolať políciu, - povedal Pigeon. Rozhovorili

sme sa o podrobnostiach výpravy do Orlieho

hniezda.

Uţ sa zotmelo, a my sme sa ešte stále radili. Pigeon, ktorý sa

ako murár motal po zámku a stihol sa tam zorientovať,

naskicoval plán vnútra zámku. Vďaka tomu sme vedeli, kde

sme mohli naďabiť na stráţcov a kade sa treba dostať do

maurskej vily. Rozmiestnenie izieb Pigeon nepoznal, lebo do

vily sa, ţiaľ, nedostal.

- Ste ozbrojený? - spýtala sa madame Eveline. Pigeon na ňu

pozrel so strachom v očiach.

- Strelná zbraň, madame? Veď dnes uţ nik, kto si váţi

protivníka, čosi také nepouţíva! - Takmer sa mu hnusila

myšlienka, ţe by mal vlastniť strelnú zbraň. - Domnievam sa,

ţe aj John Black sa zaobíde bez pištole. Prirodzene, nemôţem

ručiť za jeho banditov, ale čoţe, risk je zisk.

Kým sme sa takto rozprávali, za oknami hostinca sa uţ

zotmelo. Sálu zaplnili roľníci z dediny. Pili víno, hrali karty a

249

robili dosť veľký hurhaj, čo nám celkom vyhovovalo, lebo sme

sa mohli naďalej pokojne rozprávať. Nikto si nás nevšímal.

Teta Eveline si našťastie zloţila z hlavy strašnú prilbu, a tak

sme vyzerali ako turisti, ktorí si dlhšie posedeli v dedinskom

hostinci.

Do vinárne sa vrátili Yvonne a Róbert. Ukrytí v húštine pri

ceste pozorovali cestu k zámku aj bránu Orlieho hniezda. Ale

za celý čas do zámku nik nevošiel, ani ho nik neopustil.

Pigeon sa pozrel na hodinky. Blíţila sa desiata hodina.

- Ideme, — rozhodol. - Ak vyrazíme veľmi neskoro,

obyvatelia Orlieho hniezda sa uloţia spať a dvere maurskej vily

moţno budú zavreté. Ktovie, či tam Marchant nedal

namontovať poplašné zariadenie. Najlepšie bude dostať sa do

zámku v čase, keď jeho obyvatelia sa ešte mocú po sálach. To

síce zväčšuje nebezpečenstvo, ale uľahčuje pohyb po zámku,

pretoţe jednotlivé miestnosti nie sú zamknuté.

Yvonne i Róberta sme zasvätili do Pigeonovho plánu. Jasné, ţe

sa chceli zúčastniť na našej výprave. Len ťaţko som ich

presvedčil. Uistil som ich, ţe nám budú uţitočnejší, ak zostanú

dolu a nebudú sa šplhať do Orlieho hniezda.

Stará dáma mala stráţiť pod donţonom pri povraze a Yvonne s

Róbertom dostali znova úlohu, ktorú vykonávali predtým, teda

mali pozorovať cestu a zámockú bránu.

Presne o desiatej večer sme opustili hostinec. Madame Eveline

si dala na hlavu rytiersku prilbu, Pigeon vybral z humbera

baterku.

Noc bola teplá, jasná, mesačná. Mraky, ktoré cez deň zastierali

oblohu, sa bez stopy rozplynuli.

Okrúhla bašta donţonu bola trocha vľavo od cesty. A pretoţe

na ceste do zámku by nás mohol vidieť pozorovateľ ukrytý na

múroch, rozhodli sme sa ísť kríţom cez húštinu a úvozy.

Yvonne s Róbertom zostali v kríkoch pri ceste, my traja : teta

Eveline, Pigeon a ja, sme začali liezť dohora. Šli sme pomaly a

250

opatrne, lebo v ceste nám stálo husté krovie a rýchlym

predieraním sme mohli spôsobiť hluk. Obklopovala nás tichá

bezveterná noc, aj najmenší šelest bolo počuť doďaleka. Cestou

sme začuli aj štekot psov v dedine. V kríkoch a tráve na úbočí

vrchu nahlas cvrlikali svrčky. Iba ponuré zámčisko pred nami

sa vypínalo v úplnej tichosti. Odtiaľ sa neozýval nijaký zvuk.

Úbočie vrchu rozryli norami poľné králiky a líšky, ktoré ţili v

susedstve králikov. Krovie a vysoká tráva boli zahalené tmou,

a tak sme podchvíľou padli do nejakej nory a neraz sme sa aj

vyvalili. Kaţdú chvíľu som počul tiché hundranie starej dámy:

- Caramba, porca miseria, znova akási diera? Tento vrch mi

pripomína švajčiarsky syr. Sacrebleu, kedy sa to uţ skončí!

Ale všetko má svoj koniec. Napokon sme sa dotrmácali k

bašte, ktorej mohutná silueta sa týčila nad múrmi zámku aj

celým okolím.

- Pst! - upozornil Pigeon.

Zastali sme pod vysokou kolmou stenou. Hodnú chvíľu sme

načúvali. Ale ani zo štítu bašty, ani zo zámockých múrov sa

neozýval ani len najtichší šelest. Iba v kroví za našimi chrbtami

cvrlikali svrčky a lúčne koníky.

Gaspard Pigeon takmer iba podľa hmatu našiel na múre

donţonu hrubé lano s uzlami, ktoré viselo zhora, upevnené na

neviditeľnom okienku. Zo dva razy ním prudko trhol, aby sa

presvedčil, či je silno uviazané a či udrţí váhu ľudského tela.

- No tak čo? Ideme? - spýtal sa ma šeptom, keď si zavesil na

krk baterku.

- Hybajme, - zahundral som.

Priznám sa, ţe Pigeon sa mi zapáčil. Bol nadutec a mudrlant,

ale odvaha mu nechýbala. Azda vidina obrovskej odmeny,

ktorá bola vypísaná za dolapenie Mozgu, mu dodávala

smelosť? Bez ohľadu na motívy, ktoré ho viedli, prejavil veľkú

odvahu. Vyzbrojený baterkou sa vybral do jamy levovej.

- Viete pískať, madame? - obrátil sa k tete Eveline. - Keby ste

251

postrehli, ţe nám hrozí nebezpečenstvo, treba nás nejako

upozorniť.

- Pískať? Caramba, porca miseria! Prirodzene, ţe viem pískať.

Ako paríţsky uličník, - pri týchto slovách si teta Eveline strčila

dva prsty do úst a uţ-uţ chcela z celej sily zahvízdať, ale

Pigeon ju chytil za ruku.

- Nie teraz, madame! Iba v prípade nebezpečenstva.

- No dobre, ale uţ leţte, lebo strácam trpezlivosť,— hundrala

a naprávala si na hlave starú prilbu.

Pigeon sa pobral prvý. Chytil lano, vytiahol sa naň, a opierajúc

sa nohami o tehly v múre, pomaly, ale vytrvalo liezol dohora.

Po nejakom čase sa nám stratil z očí a nevedeli sme, či sa

dostal k okienku, alebo ešte visí na strmej stene. Konečne som

zacítil myknutie lana, znak pre mňa, ţe hore je všetko v

poriadku. Teraz prišiel rad na mňa.

Nikdy som nebol horolezcom, ale patrím k vytrénovaným,

šikovným muţom a mám dosť silné ruky. Aj tak mi šplhanie na

lane robilo dosť veľké ťaţkosti, hoci kaţdého pol metra som

nachádzal hrubý uzol a mohol som sa ho dobre chytiť rukami.

Moje topánky mali gumové podráţky a dobre priliehali k

pórovitej stene, takţe som sa mohol opierať.

Pätnásť metrov šplhania na lane je veľa, či málo? Čo si

myslíte, milí čitatelia?

« Pätnásť metrov - to neznie veľmi efektne. Ale predsa je to asi

toľko, koľko meria štvorposchodový činţiak. Uţ vo výške

druhého poschodia som cítil, ţe mi ruky tŕpnu, krv z nich

uniká, telo je čoraz ťaţšie. Vo výške tretieho poschodia mi pot

zarosil čelo.

Iba raz som mrkol dolu. Aţ sa mi hlava zakrútila. Mal som

dojem, ţe hľadím do čiernej bezodnej priepasti.

Zdalo sa mi, ţe šplhaniu niet konca-kraja. Obklopovala ma

nočná tma, o to hustejšia, ţe na túto stranu bašty nesvietil

mesiac.

252

253

Pigeon predvídavo priviazal lano k okienku, ktoré zostalo v

najväčšej tme, aby nás nebolo vidieť. Ale tma zahaľovala aj

okienko, a tak som pri lezení nemohol odhadnúť vzdialenosť.

Mal som dojem, ţe stále visím medzi nebom a zemou. A síl mi

ubúdalo.

— Rýchlejšie, rýchlejšie! — začul som Pigeonov šepot, ktorý

ma poháňal. Šepot sa ozýval zhora, najviac ak z výšky dvoch

metrov...

Premohol som únavu. Po chvíli som dlaňou nahmatal ostrý

okraj neveľkého okienka v múre. Pigeon ma chytil za ruku a

pomohol mi pretiahnuť sa cez okno. Ešte chvíľka, a uţ som,

ťaţko odfukujúc, stál na pevnej zemi.

Pigeon zaţal baterku a prikryl ju dlaňou. Boli sme na širokom

odpočívadle vnútri bašty. Dolu beţali točité schody s

nevysokou balustrádou. Vnútorné steny donţonu boli čerstvo

omietnuté, schody nové, pod nohami vŕzgal jemný piesok a

kamienky. Ako vieme, Marchant dal donţon vynoviť, aby v

ňom v budúcnosti zriadil galériu obrazov. Ale akých obrazov?

Prirodzene, ukradnutých. O tom som vôbec nepochyboval.

- Schody nevŕzgajú, - šepol mi do ucha Pigeon, - ale musíme

zostupovať opatrne, lebo všade sa povaľujú kusy dosák.

Chytil som sa rukou balustrády. Pigeon zhasil baterku a za

úplnej tmy, podľa hmatu, sme pomaly schádzali dolu.

Znova som mal dojem, ţe naše putovanie trvá večnosť. No v

skutočnosti sme išli dosť rýchlo. Pamätám sa, ţe sme minuli

dve odpočívadla, kým sme sa našli v dolnom priestore, na tom

istom mieste, odkiaľ som zišiel do podzemnej cely.

Dvere na bašte zostali trocha odchýlené. Iste ich tak nechali

murári, keď stade odchádzali, či skôr sa o to postaral Pigeon.

Opatrne sme vystrčili hlavy z donţonu. A čo sme uvideli!

Vnútro Orlieho hniezda osvetľovalo niekoľko elektrických

lámp. Ich ţiara padala na ruţovú záhradu, besiedku, bazén,

cestu od brány k maurskej vile. Jasno bol osvetlený aj priestor

254

pri zámockej bráne a hospodárska budova.

Všimli sme si, ţe dvere do garáţe sú otvorené a uprostred

nádvoria stojí neveľká dodávka podobná tej, ktorú Fanto-mas

pouţíval na svoje zlodejské výpady. Na nádvorí sa okolo

drevenej debny motal tučniak a bandita, ktorého volali „ksicht

s bambuskou". Obaja vynášali z vily obrazy pozorne zabalené

do papiera. Ukladali ich do drevenej debny.

— Tak sa mi vidí, ţe vtáčikovía majú v úmysle uletieť aj s

korisťou, - šepol znepokojený Pigeon.

Tuším to bolo naozaj tak. Marchant zavetril nebezpečenstvo a

rozhodol sa zmiznúť zo zámku a odniesť ukradnuté obrazy.

Ale čo v ňom vyvolalo takú paniku? Azda moja dnešná

návšteva?

Priloţil som ústa k Pigeonovmu uchu a zašepkal som mu:

— Musíme sa čo najskôr vrátiť a zalarmovať políciu.

— Máte pravdu, — odvetil, - ale hádam najprv zistíme, kam

chcú utiecť. Je to veľmi dôleţité, aby sme vedeli, kde má Black

ďalší úkryt.

Šťastie nám ţičilo. Na maurskej vile sa otvorili dvere a z nich

pruţným krokom vyšiel Marchant. Jasné, ţe sa zaobišiel bez

invalidného vozíka. Vedľa Marchanta šiel nosič a nejaký

vysoký, chudý muţ.

- To je darebák! - zahundral Pigeon.

Teraz som uţ aj ja spoznal chudého muţa. Bol to Robi-noux.

Začuli sme Marchantov hlas, ktorý oznamoval tučniakovi a

banditovi s bambuskou:

- Som presvedčený, ţe najneskôr zajtra sem vtrhne polícia. V

blízkosti hostinca videli Pigeonovo auto. Ani tá dnešná

Tragáčikova návšteva nebola bez príčiny. Najlepšie urobíme,

ak odtiaľto na nejaký čas zmizneme.

- A čo s Tragáčikom, boss? Nedáme mu nejakú príučku? Veď

preňho sme prišli o van Goghov obraz. On nám skríţil všetky

plány! Áno, áno, šéfko. Treba mu dať príučku! - zvolali takmer

255

zborové.

- S Pigeonom by sa tieţ bolo treba porátať, - dodal Robinoux.

— Ten starý blázon mi strašne brnkal na nervy.

Marchant pyšne vyhlásil:

- Len pokojne, chlapci! Váš šéf myslel aj na to. Pigeon a

Tragáčik sú dotieraví a zvedaví a na takých skôr či neskôr

dôjde. Teraz si nad tým nelámte hlavy, ale dajte sa do roboty!

Vybral z vrecka veľkú pokrčenú obálku a podal ju tučniakovi.

- Ukry ju na dno debny. Nik ju nesmie nájsť u niektorého z nás.

Keby nám niečo hrozilo, túto obálku treba zničiť, jasné?

- Stopro, šéfko, - prikývol tučniak. - V tej obálke je naše

najväčšie tajomstvo.

- A teraz choďte po zvyšok obrazov, - rozkázal Marchant.

Tučniak poloţil obálku na dno debny a celá skupinka sa

pobrala do vily. Pigeon do mňa drgol lakťom.

- Počuli ste ? Tú obálku musíme dostať. Je v nej ich najväčšie

tajomstvo.

- Treba to ohlásiť polícii. Chytia ich a tajomstvo sa vysvetlí, -

odvetil som šeptom.

Ale detektív pokrútil hlavou.

- Počuli ste, čo vraveli? Ak im bude hroziť nejaké

nebezpečenstvo, obálku zničia. Teraz máme šancu zmocniť sa

jej. Tak čo? Skočíme?

Ale mňa sa zrazu zmocnil nepokoj. Nebol to akýsi iracionálny

pocit nebezpečenstva. Jednoducho situácia, v ktorej sme sa

nachádzali, aj nedávne Marchantove slová sa mi spájali s čímsi

znepokojujúcim, čo ma nabádalo k zvýšenej opatrnosti.

- Dajte pokoj, — povedal som a chytil som Pigeona za plece.

- Ste zbabelec! Bojíte sa rizika! - odvrkol detektív a vytrhol sa

mi.

Nečakal na mňa a prudko sa rozbehol k drevenej debne, kde

leţala tajomná obálka.

V ţiare lámp som presne videl kaţdý Pigeonov pohyb.

256

Dobehol k debne. Nachýlil sa nad ňu a strčil do nej ruku. Hneď

vybral obálku a víťazoslávne pozrel smerom ku mne.

Iba niekoľko desiatok krokov ho delilo od donţonu. Stál som

vo dverách bašty, a pozorujúc Pigeona, mimovoľne som

vyklonil hlavu.

A zrazu...

Nad sebou som začul tichý šum. Inštinktívne som cúvol

dovnútra bašty. V tom okamihu spadli hrubé mreţe a takmer

ma oškreli. Ja som zostal vo veţi, Pigeon na nádvorí.

V maurskej vile sa otvorilo okno a rozľahol sa Marchantov

smiech.

- A vraveli ste, ţe nie ste zvedavý, pán Tragáčik!-zvolal, lebo

sa zrejme domnieval, ţe som spolu s Pigeonom beţal k

drevenej debne po obálku.

Pigeon dobehol k mreţiam vo dverách donţonu a kŕčovite sa

ich chytil.

- Čo sa stalo? Kto spustil mreţe? - rozčuľoval sa.

- Oni. Vystríhal som vás! - zvolal som.

- Zdvihnite ich!

- Ţiaľ, nie je to v mojich silách. Môţem iba čo najskôr stadeto

utiecť a priviesť políciu.

Po týchto slovách som sa zo všetkých síl rozbehol hore

schodmi k okienku, kde viselo spásne lano.

257

Pätnásta kapitola

Útek pred zločincami • Dramatické chvíle • Nečakaná záchrana • Zatknutie zločincov •

Dobýjame Orlie hniezdo • Kde je Fantomas? • Vyslobodenie Pigeona • Kto sedel na streche? •

Znova falošný Pigeon • Získanie ukradnutých obrazov

Pretisol som sa cez okienko, chytil som lano a začal som sa po

ňom spúšťať. Uvedomoval som si, ţe zločinci kaţdú chvíľu

zistia, ţe do pasce chytili iba Pigeona. A potom urobia všetko,

aby aj mňa dostali do svojich pazúrov. Môj útek zo zámku bol

pre nich veľmi nebezpečný. Vedeli, ţe chytím najbliţší telefón

a všetko oznámim polícii.

Aţ teraz som pochopil, ţe po celý čas som nedoceňoval

Marchantovu bystrosť. Neviem, či spoznal Yvonne, keď mu

doviezla zeleninu. Ale bol som si istý, ţe buď on sám, alebo

niekto z jeho ľudí spoznal Pigeona v preoblečení za

murárskeho robotníka. Dozaista si domyslel, ţe Pigeon nielen

cez deň, ale aj v noci sa bude usilovať vypátrať, čo sa deje v

Orlom hniezde. Navyše mohol predpokladať, ţe do tejto akcie

nezatiahne policajného komisára, ale práve mňa. A Marchant

sa rozhodol, ţe nás dolapí oboch.

Teraz mi bolo jasné, ţe vie o lane, ktoré Pigeon priviazal na

okno. Marchant spolu se svojimi zbojníkmi na nás v zámku

čakal. Dokonca aj rozhovor, ktorý sme počuli, keď sme

vystrčili hlavy z donţonu, bol určený pre naše uši. Obálka,

ktorú Marchant vloţil do otvorenej debny, neobsahovala nijaké

tajomstvo. Bola to jednoducho pasca nastraţená na mňa a na

Pigeona.

Keďţe som mal do činenia s nezvyčajne inteligentným

zločincom, ťaţko bolo predvídať jeho ďalšie zámery. Čo urobí,

258

keď sa presvedčí, ţe chytil iba Pigeona?

Jedno mi bolo jasné: ak chcem získať späť ukradnuté obrazy,

musím sa ponáhľať.

Spúšťal som sa po lane tak prudko, ţe pravú ruku som si zodral

do krvi.

Konečne som zoskočil na zem a ocitol som sa pri tete Eveline.

- Čo sa stalo? - spýtala sa, keď začula, ako fučím.

- Zbadali nás. Chytili Pigeona. Hneď sa pustia aj za nami.

Berme nohy na plecia! - vysvetľoval som zadychčané.

Chytil som za ruku starú dámu a začal som sa s ňou predierať

cez húštinu.

Zrazu na múroch čosi blyslo. Bol to silný reflektor. Jeho dlhý,

jasný jazyčisko pomaly oblizoval úbočie zarastené krovím a

dozaista hľadal mňa. Súčasne som v nočnom tichu začul

zaškrípanie zámockej brány. Domyslel som si, ţe to lotri

vybehli zo zámku, aby ma chytili. Reflektor im mal ukázať,

kam som sa schoval.

- Na zem! - zvolal som na tetu Eveline.

Oslepujúce svetlo reflektora sa presúvalo k nám a osvetľovalo

kríky a priekopy, králičie a líščie nory. Tam, kde zasvietilo,

bolo jasno ako vo dne.

Svetelný kuţeľ nás našťastie minul asi o dva metre. Uľavené

som si vydýchol a zdvihol som hlavu. To isté urobila aj

madame Eveline. V tom okamihu zločinec, ktorý bol ukrytý na

zámockom múre, rýchlo pohol reflektorom. Vrátil ho a prúd

svetla dopadol priamo na nás.

- Tu sú! - začul som víťazoslávny hlas, ktorý prichádzal

odkiaľsi zhora. — Hľadajte ich tam vpravo v húštine!

Chytil som madame Eveline za ruku a ťahal som ju za sebou.

- Beţme! Zo všetkých síl! - opakoval som.

Ale madame Eveline napriek obrovskej energii, ktorá v nej

driemala, predsa uţ bola v rokoch. Ťaţko ţiadať od stareny,

aby beţala po výmoľoch ako zajac alebo mladé dievča. Ani na

259

chvíľu sa nám nedarilo uniknúť zo svetla reflektora. Zločinec

na múre, akiste sám Marchant, nás stále videl. Aj jeho

pomocníci, ktorí beţali dolu úbočím, nás videli. Za sebou sme

počuli praskanie lámaných haluzí a hlasné výkriky. Zrazu

madame Eveline zastala a lapala dych.

- Uţ nemám síl, — zašepkala. — Beţte ďalej sám. Ja vám iba

sťaţujem útek.

Zaváhal som. Marchantovi určite nezáleţalo na madame

Eveline, ale na mne. Nepredpokladal som, ţe jej nejako ublíţia.

No predsa sa na dţentlmena nepatrilo, aby nechal starenku

napospas zločincom.

- Utekajte! — opakovala madame Eveline.

Ale ja som stál pri nej a nevedel som sa rozhodnúť. A

prenasledovatelia boli čoraz bliţšie.

Uvaţoval som, ako ďaleko je ešte k ceste a k hostincu s

telefónom. Tma okolo nás sťaţovala orientáciu. Stáli sme v

osvetlenom kruhu, preto sa nám tma navôkol videla ešte černe

jšia.

- Máme ich! Tu sú! — začul som radostný vresk tučniaka. Od

chlapa s bambuskou nás delilo iba niekoľko krokov. Po chvíli

aj oni vošli do kruhu svetla a zistil som, ţe sú štyria: tučniak,

chlap s bambuskou, Robinoux a nosič.

Proti týmto štyrom sám nič nezmôţem, preblesklo mi mysľou.

V tom okamihu som sa rozhodol zdupkať a tetu Eveline nechať

tam. Veď najdôleţitejšie bolo oznámiť polícii, ţe Marchant sa

chystá na útek.

Zrazu som priamo za sebou začul hvizd. A také isté hvízdanie

sa začalo ozývať zo všetkých strán.

Veru, boli to policajné píšťalky. Zámocký vrch bol obkľúčený

políciou.

Pochopil to aj Marchant. Bleskové zahasil reflektor, ktorý od

tej chvíle mohol sťaţovať postavenie jeho ľudí. Štyria zločinci

sa vrhli na útek k bráne zámku. Hneď za nimi sa ako široká

260

riava rozbehli policajti, ktorí sa dorozumievali pískaním a

svietili si baterkami.

Nad zámkom začal krúţiť policajný vrtuľník.

Z nočnej tmy sa vynoril plešatý policajný komisár.

Stručne som mu vysvetlil situáciu. Spomenul som aj

Pigeonovo uväznenie a Marchantove prípravy na útek.

- Pigeon sedí v base? — takmer sa potešil komisár.

- Dobre mu ták! Nechcel so mnou spolupracovať. Veď ste

mohli všetko pokaziť. Len-len ţe ste Marchanta nevyplašili.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! - zvolala teta Eveline. -

Takéto poďakovanie sa nám dostáva za účasť v akcii proti

Fantomasovi?

- Madame, - slušne odvetil komisár, - nemyslíte si, ţe vo

vašom veku sa uţ nepatrí behať po výmoľoch?

Stará dáma mu chcela čosi odvrknúť, ale zrazu sa objavila

Yvonne. Ako sa ukázalo, policajti prišli na stráň pod zámkom a

naďabili tam na stráţiace dievča a chlapca. Komisár sa od nich

dozvedel o našej výprave do zámku a vyjadril svoju nevôľu.

Keď sa zločinci pustili za nami, komisár a jeho ľudia po celý

čas sledovali honbu. Trpezlivo čakali, kým im zločinci pri

naháňačke na nás padnú rovno do rúk. Ţiaľ, ktorýsi z

policajtov stratil nervy a pre-náhlene zapískal. Zločinci sa dali

na útek.

Teraz sme sa aj my pustili za policajtmi na zámocký vrch.

Pochytať zločincov sa uţ zdalo jednoduché a ľahké.

Komisár si celou cestou nahnevane šomral popod fúzy:

- Bude to pre mňa veľké zadosťučinenie, keď Pigeona

vyslobodím z basy. Sľúbil, ţe ma bude informovať o všetkých

svojich plánoch a podozreniach, ale konal celkom opačne.

Prečo? Veď je nad slnko jasnejšie, ţe odmenu za Fantomasa

dostane táto slečna, — ukázal na Yvonne.

261

262

- Ona prvá upozornila políciu na Marchanta. Prešetrili sme si

minulosť toho pána a zistili sme, ţe Pierre Marchant,

obchodník s vínom, uţ niekoľko rokov neţije. Vdova po

skutočnom Marchantovi dostala za mlčanie veľa peňazí, a tak

Pierre Marchant vstal z mŕtvych ako Fantomas. Som zvedavý,

ako sa volá naozaj.

Potichu som sa rozosmial.

- Čomu sa smejete? - zahundral komisár. - Čo je na tom také

veselé?

- Viem, prečo vás Pigeon neinformoval o svojich plánoch.

Vzdal sa odmeny za Fantomasa.

- A to prečo? - začudoval sa komisár.

- Lebo chce získať odmenu za dolapenie Johna Blacka.

- Čo to vravíte? - komisár padol do výmoľa, ktorý si v tme

nevšimol.

Vyliezol z neho a ešte chvíľu sa nemohol prebrať z ohromenia.

- Teda tak to je! - opakoval si. A ostro zapískal.

-<- Páni! - energicky zakričal na policajtov. - Hýbte kostrou!

Viete, kto nás čaká v Orľom hniezde ? John Black.

Uţ zvuk tohto mena stačil, aby rojnica policajtov pridala do

kroku. Bolo jasné, ţe cez policajný kordón sa nepre-šmykne

ani myš. Dolapenie zločincov sa zdalo otázkou niekoľkých

minút.

Ale napriek logickým predpokladom sa udalosti o chvíľu

skomplikovali a vôbec neprebiehali podľa komisáro-vých

predstáv.

Zločinci ušli k zámockej bráne, ktorú im Marchant... pred

nosom zatvoril! Zradil ich v ťaţkej chvíli, pomyslel som si.

Sám sa zabarikadoval v Orľom hniezde a ich nechal napospas

osudu.

Policajti obkľúčili banditov pred bránou.

- Stáť! Stáť! Vzdajte sa! Ruky hore! - volali a drţali lotrov na

muške pištolí.

263

Prišli policajné autá a reflektormi osvetlili bránu. Štyria

zločinci nadmieru pokojne stáli v ţiare svetiel a chrbtami sa

opierali o zámockú bránu.

Keď sa konečne zjavil plešatý policajný komisár, ozval sa

Robinoux:

- Dočerta, pán komisár, čo sa tu deje ? Hádam len páni

nehľadajú mňa ?

- Nie, nie vás, - odvetil komisár a hneď sa opravil; — Totiţ

nielen vás, ale predovšetkým Marchanta. Mám na neho

zatykač.

- Preboha! — Robinoux sa zatváril prekvapene. — A začo,

milý pán komisár! Aký priestupok spáchal?

Policajný komisár veľmi dôstojne vyhlásil:

- Pierre Marchant je Fantomas alias John Black, ktorého

hľadáme.

- Kristepane! Naozaj ? - Robinoux znova predstieral

prekvapenie. - A ja som o tom nemal ani potuchy! Ten pán si

ma najal na jednu detektívnu úlohu. Ani sa mi nesnívalo, ţe je

to aţ taká nebezpečná figúra.

Ozval sa tučniak:

- Mňa prijal, aby som ho tlačil na invalidnom vozíku...

- A ja som bol kastelánom, zámockým domovníkom, - povedal

chlap s bambuskou.

Komisár dupol nohou.

- Nerobte zo seba baránkov! Zúčastnili ste sa na krádeţi

obrazov.

Robinoux smutne pokýval hlavou:

- To je váţne obvinenie, pán komisár. Treba ho dokázať.

Pomyslel som si, ţe komisárovi vôbec nebude ľahko dokázať

týmto lotrom účasť na Fantomasových akciách. Bolo treba

prepokladať, ţe Marchantova banda bola dosť početná a tí,

ktorí sa zúčastňovali na krádeţiach, moţno ani nepoznali jeho

„domovníkov", ktorí ho ochraňovali v Orľom hniezde.

264

Marchant sa hádam postaral o to, aby na nich nepadol ani tieň

podozrenia.

- Pán Robinoux, - nazlostil sa komisár. - Vaša účasť v pokuse

o krádeţ van Goghovho obrazu bola nepochybne. Ušli ste, keď

sme stíhali Fantomasových ludí.

Robinoux zavrtel hlavou.

- Neušiel som, pán komisár. Aby som sa vyjadril presnejšie :

od hanby som sa takmer prepadol pod zem. Odišiel som

zahanbený, ţe sa mi nepodarilo ustráţiť obraz.

Komisára pochytila zlosť.

- Zaloţte im putá! - zakričal na policajtov. - Odvezte ich do

Tours! A vyvaľte bránu! V Orlom hniezde je Marchant a

Pigeon.

Štyria zločinci si veľmi pokojne nechali nasadiť na ruky putá.

Potom rovnako pokojne kráčali k policajným autám. Boli

presvedčení, ţe komisár im nič nedokáţe a zakrátko budú zasa

na slobode.

Veru, Marchant bol riadna hlavička! Aţ teraz som pochopil,

prečo na neho polícia toľko rokov poľovala bezvýsledne.

Lenţe teraz sa nachádzal v poriadne ťaţkej situácii.

- Čo myslíte, má zámok aj druhý východ? — šeptom sa ma

spýtal komisár.

- Zdá sa mi, ţe nemá, - odvetil som nepresvedčivo. Hoci sa

dalo predpokladať, ţe taká líška ako Marchantmá niekoľko

východov zo svojej nory.

Komisár pre kaţdý prípad prikázal policajtom, aby znova

obkľúčili zámok. Po chvíli vloţili pod bránu niekoľko

rozbušiek a ozval sa výbuch. Jedno krídlo brány vypadlo zo

závesov.

Vbehli sme na zámocké nádvorie.

Bolo jasne vysvietené ako vtedy, keď sme si ho prezerali s

Pigeonom. Lenţe teraz tu nebolo ani ţivej duše. Otvorená

debna stála uprostred nádvoria.

265

Skočil som k debne a začal som sa v nej prehrabávať.

- Tu sú! Tu sú! — kričal som radostne. — Zdá sa mi, ţe sú tu

všetky ukradnuté obrazy! Aj Memlingov a Watteauov, aj

všetky plátna ukradnuté v Zámku šiestich dám!

Komisár si zloţil z hlavy policajnú brigadírku a starostlivo si

poutieral pot na plešatej hlave.

- No, v kaţdom prípade je to nejaký úspech, - zahundral.

Policajti prekutrávali zákutia zámockého nádvoria, vošli aj do

maurskej vily, nazreli aj do donţonu.

Vila bola prázdna. Ale v podzemí donţonu sa za ţeleznou

mreţou zmietal Pigeon.

- Pusťte ma von! Preboha, vysloboďte ma! - prosebné zakričal

hrdinský detektív poisťovacej agentúry, keď nás uvidel.

- Kde je Marchant? - zvolal komisár. - Neviete, kam ušiel ten

lotor?

- Vysloboďte ma! - volal Pigeon. - Tuším viem, kam sa

schoval. Ale najprv ma vypusťte, potom vám všetko poviem.

Nechcem tu byť uţ ani okamih. Sú tu potkany! Chceli ma

zoţrať!

Jeden z policajtov mal pri sebe zväzok univerzálnych

pakľúčov, pomocou ktorých si poradil s obrovskou zámkou na

mreţi. Pigeon vybehol na nádvorie a tackal sa ako opitý.

- Kristepane! - jačal. - V tej cele sú potkany veľké ako mačky!

- Kde je Marchant? - spýtal sa netrpezlivý komisár. Pigeon

ukázal na štít bašty.

- Tam. Videl som ho, ako ta utekal. Dohora. Iste chce vyuţiť

moje lano a spustiť sa po ňom z okna.

- Neujde, — radostne zamrmlal komisár. — Pod baštou sú

moji ľudia!

Všetci sme sa vrhli na schody v donţone. Prvý beţal komisár,

ja som uháňal za ním a za nami sa tlačili policajti, medzi

ktorými sa motala aj teta Eveline, Yvonne a Róbert. Kaţdý

chcel byť pri dolapení Fantomasa.

266

Potkýnali sme sa o všelijaký stavebný materiál, ktorý sa

povaľoval na schodoch, zhadzovali sme kusy dosák, ale beţali

sme vytrvalo. Veď pohľad na zločinca nám vynahradí všetky

prekonané ťaţkosti.

Uţ som uvidel odpočívadlo a okno s lanom, ktoré viselo

vonku. Tade som sa dostal do zámku spolu s Pigeonom. A tade

som aj ušiel, keď jeho uväznili mreţe.

Komisár strčil hlavu do okienka, vyklonil sa a zakričal:

- Neutekal tadeto ?

- Nie, pán komisár! - ozval sa zdola policajt.

- Teda musí byť hore, - vyhlásil komisár.

Iba niekoľko desiatok schodov nás delilo od vchodu na okrúhlu

plošinu, ktorá bola súčasne strechou donţonu. Náhlili sme sa

dohora a svietili sme si baterkami.

Na streche som uvidel človeka. Bol k nám obrátený chrbtom a

nehybne sedel na stoličke.

- Hore ruky! Vzdaj sa, Marchant! — skríkol komisár. Muţ na

kresle sa trocha zamrvil. Zistili sme, ţe je

priviazaný k stoličke a ústa má zapchaté vreckovkou.

- Kto je to? Kto je to? - opakoval prekvapený komisár. Bol to

Pigeon. Naozajstný Pigeon.

Pierre Marchant, zamaskovaný za Pigeona, bez problémov

prešiel cez policajný kordón a stratil sa v nočnej tme.

Policajný komisár síce niečo vykrikoval, ţe ho iste dolapia,

lebo nemohol ujsť ďaleko. Ale ja som tomu uţ neveril.

Nenadarmo sa Marchant nazval Fantomasom.

267

Záver

Zbalil som si batoţinu a opustil som svoju izbu v Zámku

šiestich dám.

V hale som stretol baróna de Saint-Gatien. Dlho mi záplavou

slov ďakoval za pomoc pri znovuzískaní obrazov, ktoré ukradli

z jeho galérie. Úprimne ma nahováral, aby som zostal hosťom

v jeho zámku, dokedy budem chcieť. Ale pre mňa sa záleţitosť

s Fantomasom uţ skončila.

Rozhodol som sa vyuţiť pobyt vo Francúzsku na návštevu jeho

nádherných múzeí. Mohol som si neprezrieť Louv-re a

umelecké diela, ktoré sú v ňom zhromaţdené?

Preto som sa vybral do Paríţa.

Francúzska bulvárna tlač sa naširoko rozpisovala o našich

príhodách v Orľom hniezde. Mňa a Pigeona vychvaľovali do

nebies, svoje dostal iba plešatý policajný komisár, ktorému

vyčítali neschopnosť, lebo ho Marchánt dobehol. Zdá sa mi, ţe

tie výčitky boli nespravodlivé. Veď vďaka zásahu polície vzali

zločincom obrazy ukradnuté z baró-novho zámku, z Amboise,

Angers aj zo Chamborde. Pre policajného komisára prípad

Fantomas ešte nebol ukončený, ešte stále mal nádej, ţe sa mu

podarí vytiahnuť Marchantovu adresu z lotrov, ktorých drţal

vo väzení. No ja som bol presvedčený, ţe Marchánt opustil

Francúzsko. S novým menom a v novom prestrojení sa

zakrátko objaví v niektorej inej krajine.

Rozlúčil som sa s barónom de Saint-Gatien, nechal som v hale

svoju batoţinu a ešte som na chvíľku zašiel do zámockej

galérie. Kustód, pán Armand Durant, vešal naspäť

znovuzískané obrazy. Spoločnosť mu robil Pigeon, ktorý sa

ešte stále nenasýtil poklôn, aké mu skladal bradatý kustód.

- Ţiaľ, nezískam odmenu za Johna Blacka, — povedal mi

Pigeon. - Komisár všetko dobabral a nechal Marchanta ujsť.

268

Ale telefonoval mi šéf poisťovacej agentúry a sľúbil mi, ţe za

získanie ukradnutých obrazov dostanem veľkú prémiu. Mám

nejaké úspory, a tak si moţno kúpim domček na juhu

Francúzska a budem pestovať ruţe.

- Teda uţ nebudete bojovať so zločincami ? — začudoval som

sa.

Pigeon si pohladkal smiešne fúziky.

- Domnievate sa, ţe po mojom penzionovaní sa zločinci začnú

rozťahovať? Šéf mi povedal, ţe by mi rád zveril známu

záleţitosť krádeţe nesmierne cenných obrazov z kolínskej

katedrály, poistených v našej agentúre, no ešte som sa

nerozhodol. Je to veľmi ťaţká úloha.

- Veď hádam máte rád ťaţké úlohy?

- To áno. Musíte uznať, ţe aj prípad Fantomas bol neobyčajne

ťaţký. Mal som veľké šťastie, ţe sa mi ho podarilo rozlúštiť.

Celkom zabudol na môj podiel. No čoţe, skromný naozaj

nebol.

- A čo máte v úmysle vy? - spýtal sa.

- Idem do Paríţa, aby som si prezrel Louvre. A potom sa

vraciam do Poľska.

- Nezaujíma vás krádeţ obrazov v Kolíne? Ochotne by som vás

prijal za pomocníka, - vyhlásil Pigeon. - Zdá sa mi, ţe máte

detektívny talent. Chýba vám len prax.

Pokrútil som hlavou.

- Ţiaľ, aj teraz musím odmietnuť. V Poľsku je tieţ veľa

zaujímavých prípadov, ktoré treba vyjasniť. Noviny práve teraz

písali o záhadách Fromborku. Moţno si aj skrátim dovolenku,

lebo cítim, ţe ma potrebuje moje ministerstvo.

Pigeon mykol plecami.

- Nedá sa nič robiť, urobte, ako uznáte za vhodné. Ale hádam

priznáte, ţe u nás sa lepšie moţno priučiť detektívnemu

remeslu neţ u vás. Veď zločincov ako Fantomas u vás niet, ani

detektívov, ako som ja, nestretnete u vás veľa, všakţe?

269

V tej chvíli sa ozval kustód Durant, ktorý po celý čas iba

načúval nášmu rozhovoru.

- Pán Pigeon, - povedal, - tuším ste zabudli, ţe práve pán

Tomasz rozlúštil záhadu krádeţe obrazov z galérií.

Vy, ak sa nemýlim, ste podozrievali predovšetkým baróna de

Saint-Gatien.

Pigeon zrozpačitel. Ale iba nakrátko. Po chvíli sa mu vrátilo

sebavedomie.

- Uznávam, ţe pán Tomasz veľmi šikovne prišiel na stopu

Fantomasovej záhady. Ale dopomohla mu k tomu iba náhoda.

Hodil som rukou a opustil som galériu. Dospel som k názoru,

ţe Pigeon za kaţdých okolností navţdy zostane nafúkancom.

Na nádvorí som naďabil na Yvonne a Róberta. Čosi montovali

na prehadzovačke Yvonninho bicykla.

- Tak čo je s odmenou za odhalenie Fantomasa ? - spýtal som

sa dievčiny.

Vzdychla si.

- Tak sa mi vidí, ţe mi ju vyfúknu spred nosa. Páni z

poisťovacej agentúry tvrdia, ţe odmena patrí osobe, ktorej

informácie pomôţu dolapiť Fantomasa. Ako viete, Fantomas z

Orlieho hniezda ušiel. A tak sa začali vykrúcať. Ale netrápi ma

to. Získanie ukradnutých obrazov nám urobilo v tlači veľkú

reklamu. Ohlásilo sa nám mnoţstvo zájazdov. Zarobíme kopu

frankov.

Prikľakol som si k bicyklu.

- Keď som sem došiel, spýtala si sa ma, či by som vedel

opraviť prehadzovacku. Dnes odchádzam. Ale skúsim ti ju dať

do poriadku.

Róbert sa rozosmial.

- Práve pred chvíľou som ju opravil. Myslím si, ţe teraz uţ

nebudú problémy s prehadzovaním „rýchlostí".

Róbert sa odmlčal a s nemým úţasom hľadel na padací most.

Aj my sme pozreli tým smerom. A čo sme neuvideli!

270

Po moste sa na bicykli blíţila k zámku madame Eveline.

Aţ som zaklipkal očami, lebo sa mi zdalo, ţe je to iba nejaký

prelud. Ale nie. Bola to skutočnosť. Madame Eveline sedela na

bicykli.

- Caramba, sacrebleu, porca miseria! - zvolala, keď

zoskakovala z bicykla. - Bola som si zobrať z opravy alpine

renault. Išla som na ňom ako čert, rýchlosťou dvesto

kilometrov za hodinu. Ale päť kilometrov pred zámkom sa mi

znova pokazil. Tak ma to nazlostilo, ţe som ho nechala na

ceste, poţičala som si bicykel od nejakého dedinčana a som tu.

- Ako sa ti šlo, tetuška? - spýtala sa Yvonne.

Stará dáma si napravila na hlave klobúk ozdobený šalátovými

listami.

- Bicykel, ktorý som si vypoţičala, je stará haraburda. Všetko

na ňom škrípe a hrká. Ale cítim, ţe keby som si kúpila nejaký

moderný pretekársky bicykel s prehadzovačkou, ukázala by

som vám, ako sa jazdí! — A dodala: - Tuším si predsa len

kúpim bicykel. Autá mi začínajú liezť na nervy.

Vysvetlivky

Balzac, Honore de (balzak, onoré d; 1799-1850) - francúzsky

realistický spisovateľ, autor Ľudskej komédie, ktorú tvorí 85

románov a poviedok

Bellini, Giovanni (belini, džovani; 1430-1516) - taliansky

renesančný maliar, zakladateľ benátskej školy

Cyprus II. starší, zvaný Veľký (zomrel r. 529 pred n. 1.) -

od r. 550 pred n. 1. perzský kráľ

Caravaggio, Michelangelo Merisi da (karavadžo, mike-

landželo merizi da; 1573-1610) - taliansky maliar, jeden z

hlavných predstaviteľov raného baroka

Cézanne, Paul (sézan, pól; 1839-1906) - francúzsky maliar,

ktorého tvorba mala prelomový význam pre rozvoj maliarstva

20. storočia

Courbet, Jean Desiré Gustave (kurbe, žan deziré gústav;

1819—1877) - francúzsky maliar, popredný predstaviteľ

realizmu v európskom umení 19. storočia

Cranacŕi, Lukas starší (kranach; 1472-1553) - nemecký

maliar a grafik neskorej gotiky; Cranach, Lukas mladší (1515-

1586) - jeho syn, ţiak a pomocník

da Vinei, Leonardo (da vinči; 1452—1519) - taliansky

maliar, sochár, architekt, prírodovedec a filozof, vynikajúci

renesančný umelec

Dali, Salvador (nar. -r. 1904) - súčasný španielsky maliar,

známy svojimi výstrednosťami

d'Angers, Pierre Jean Dávid (danžer, pier žan; 1788—

1856) - francúzsky sochár a medailér

de Vigny, Alfréd (d viňi; 1797-1863) - francúzsky spisovateľ,

predstaviteľ romantizmu

dePompadour, markíza (dpompadúr; 1721-1764) -priateľka

francúzskeho kráľa Ľudovíta Pätnásteho, ktorá mala vplyv na

jeho politiku

Degas, Edgar Hilaire (dega, edgar ilér; 1834-1917) —

francúzsky maliar, grafik a sochár, v neskorej tvorbe pod

vplyvom impresionistov

Descartes, René Cartesius (dekárt, rené kartezius; 1596-

1650) — francúzsky filozof, matematik a prírodovedec, hlavný

predstaviteľ racionalizmu 17. storočia

El Greco (greko; vlastným menom Dominikos Theotoko-

pulos; 1541-1614) - vynikajúci maliar gréckeho pôvodu, ktorý

sa usadil v Španielsku, pôvodne Tizianov ţiak, vypracoval si

vlastný štýl

France, Anatole (frans, anatol; vi. menom Anatole Francois

Thibault; 1844-1924) - vynikajúci francúzsky spisovateľ a

mysliteľ, člen Francúzskej akadémie

Gauguin, Paul (gogén, pól; 1848-1903) - francúzsky maliar,

grafik a rezbár, sprvu impresionista, neskôr si vypracoval

vlastný štýl

Gautier, Théophile (gotie, téofil; 1811-1872) - francúzsky

spisovateľ, básnik a prozaik, predstaviteľ romantizmu

Giorgione (džordžóne; vi. menom Giorgio da Castelfranco;

1476-1510) - taliansky renesančný maliar benátskej školy,

Belliniho ţiak

Hals, Frans (1585-1666) - vynikajúci holandský maliar

flámskeho pôvodu, známy ako portrétista

Chagall, Mare (šagal, mark; 1887-1985) - súčasný

francúzsky maliar a grafik ruského pôvodu

Klee, Paul (1879—1940) — švajčiarsky maliar, podliehal

vplyvu kubizmu, dadaizmu a surrealizmu, tvoril poväčšine v

Nemecku

Machiavelli, Nicolo (makjaveli, nikolo; 1469-1527) -

taliansky renesančný politik, prozaik, básnik a dramatik

Manet, Edouard (mane, eduar; 1832-1883) - francúzsky

maliar a grafik, na jeho tvorbu vplývali talianski a španielski

maliari

Memling, Hans (1440-1494) - vynikajúci holandský maliar,

tvorca portrétov a diel s náboţenskou tematikou

Moliére (moliér; vi. menom Jean-Baptiste Poquelin; 1622-

1673) - najväčší francúzsky dramatik, jeho komédie získali

svetový úspech

Monet, CJaude (mone, klód; 1840-1926) - francúzsky maliar,

jeden zo zakladateľov impresionizmu

Matisse, Henri (matis, anri; 1869—1954) — francúzsky

maliar a grafik, hlavný predstaviteľ fauvizmu, ktorý vznikol

ako reakcia na impresionizmus

Picasso, Pablo (pikaso, pavlo; 1881-1976) - španielsky

maliar, grafik, sochár a keramík, ţil a tvoril vo Francúzsku

Pissarro, Camille (pisaro, kamij; 1830-1903) - francúzsky

maliar a grafik, predstaviteľ impresionizmu

Rabelais, Frangois (rablé, fransua; 1494-1553) — vynikajúci

spisovateľ francúzskej renesancie, humanista a lekár

Rembrandt (1606-1669) - holandský maliar a grafik, jeden z

najväčších tvorcov v dejinách umenia

Rousseau, Jean Jacques (rusó, žan žak; 1712-1778) —

francúzsky osvietenský spisovateľ a filozof

Rubens, Petrus Paulus (1557-1640) - flámsky maliar, jeden z

najväčších umelcov baroka

Repin, Iľja Jefimovič (1844-1930) — ruský maliar,

vynikajúci predstaviteľ realizmu na prelome 19. a 20. storočia

Sandová, George (žorž; 1804-1876) - francúzska spisovateľka

v epoche romantizmu, priateľka mnohých významných

osobností

Sisley, Alfréd (sísli; 1839-1899) - francúzsky maliar

anglického pôvodu, popredný predstaviteľ impresionizmu

Tiziano, Vecellio (ticijano, večelijo; 1488-1576) - benátsky

maliar, jeden z najväčších talianskych umelcov všetkých čias,

majster farby a svetla

Utrillo, Maurice (utrijo, móris; 1883-1955) - francúzsky

maliar a grafik, tvorca krajiniek a portrétov

van Gogh, Vincent (van choch; 1853-1890) - holandský

maliar, popredný predstaviteľ postimpresionizmu

Velázquez, Diego (beláskes; 1599-1660) - španielsky maliar,

vynikajúci predstaviteľ baroka

VermeervanDelft, Jan (frmérvan; 1632-1675) - holandský

maliar, jeden z predchodcov impresionizmu, autor

figurálnych výjavov a portrétista

Vivarini, Antonio (1415-1484) - vynikajúci taliansky

renesančný maliar, pracoval spolu s bratom Bartolomeom

Vlaminck, Maurice de (vlamenk, móris d; 1876-1958) —

francúzsky maliar a grafik flámskeho pôvodu, predstaviteľ

fauvizmu

Watteau, Jean Antoine (vató, žan antuan; 1684-1721) -

francúzsky maliar, autor portrétov a scén zo ţivota

Výslovnosť cudzích mien

Black, John

Boucher

Bourbonovci

Burges, Frangois

Brigonnetova, Catherine

Brionová, Eveline

Clément, Jacques

Colombe, Michel

de Beaujeu, Pierre

de Crissé, Turpin

d'Estrées, Gabriella

de Guise, Henri

de Laval, Jeanne

de Poitiers, Diana

de Saint-Gatien, Raoul

Dupin

Durant, Armand

Foyatier, Denis

Guisins

Gable, Clark

Latourová, Claude

Marchant

Merlin

New, Fulco

Pigeon, Gaspard

Plantagenet, Gottfried

Pelouzová

Réchin, Fulco

Robinoux

Saint-Aignan

Santi Giovanni e Paolo

Vendôme

Yvonne

bläk, dţon

buše

burbonovci

burţ, fransua

brigonetová, katrin

brionová, evlin

kléman, ţak

kolómb, mišel

d boţo, pier

d krisé, túrpen

destré, gabriella

d gíz, ánri

d laval, ţan

d puatié, diana

d sengatian, raul

dúpen

dúran, arman

fuajatié, dni

gizén

gejbl, klárk

latúrová, klód

maršan

merlen

nero,fulko

piţón, gašpar

plantaţne, gotfríd

pelúzová

réšen, fulko

robinu

senteňan

santi dţovanni e paolo

vandóm

yvon

Výslovnosť cudzích zemepisných a iných názvov

alpine renault

Amboise

Andegavaine

Angers

Beaugency

Beaune

Biévre

Blois

Bourg-la-Reine

Bourgueil

Bracieux

Clochard

Cloux

Coignard

Créry-Sa in t-André

de la Psalette

du Grand Marché

d u Martroi

Étampes

Etréchy

Festival d Angers

Foire-le-Roi

Fontainebleau

Fougéres

Gätine Mancelle

gauloisky

Gien

Guinette

Hotel Pincé

Chamborde

Charlette

Cher

- alp in renó

- ambuáz

- andgavén

- anţé

- boţánsy

- bón

- biévr

- blua

- búr-la-rén

- burgej

- brasijô

- klošár

- klu

- kuaňár

- kréry-sentandré

- d la psalet

- dú gran maršé

- dú martrua

- étamp

- etréši

- festival danţé

- fuár-1-rua

- fontenblo

- fuţér

- gátin mansel

- goluásky

- ţián

- ginet

- ótel pensé

- šambord

- šarlet

- šer

Cheverny

Chinon

Indre

Juine

Le Chäteaú de SixDam

Loira

Loiret

ľOrge

Maine

Marmoutier

Ménars

Montault

Montlhéry

Montlouis

Nantes

Notre Dáme du Fort

Olivet

Olsellerie

pineaux

Pithiviers

Porte wyale

Plumerau

Sacavins

Saint-Cyr

Saint-Symphorien

San Luigi dei Francesi

Saumur

Sologne

SuJJy sur Loire

Tabour

Tour de France

Tours

Turaine

Vauvray

Versailles

Vienne

Vineuil

- ševerny

- šinon

- indr

- ţuin

- 1 šátó d si dam

- luára

- luare

- lorţ

- mén

- marmutié

- ménár

- montol

- montléry

- montlui

- nánt

- nótr dam du fór

- olive

- olselri

- pinó

- pitivié

- port ruajal

- pltimró

- sakaven

- sen-syr

- sen-symforian

- san luidţi dei frančézi

- somiir

- soloň

- súly sur luár

- tabúr

- túr d fráns

- túr

- túrén

- vovre

- versáj

- vien

- vinoj

STOPY

EDÍCIU VEDIE Dr. ELENA RAČKOVÁ

ZBIGNIEW NIENACKI

Pán Tragáčik a Fantomas

Z poľského originálu (Pan Samochodzik i Fantomas, Lodţ 1973) preloţil

Peter Čačko. Ilustroval Peter Kľúčik.

Vydali Mladé letá, slovenské vydavateľstvo kníh pre mládeţ, n. p.,

Bratislava, ako svoju 6384. publikáciu, v roku 1986. Pre čitateľov od 11

rokov. Vydanie prvé. Zodpovedná redaktorka dr. Elena Račková. Výtvarný

redaktor Martin Kellenberger. Technická redaktorka Viera Fabiano-vá.

Jazyková redaktorka Silvia Duchková. AH 15,43 /text 13,43, ilustr. 2,00).

VH 15,72. Náklad 31 000 výtlačkov. Vytlačili Západoslovenské tlačiarne,

n. p., závod Svornosť, Bratislava.

66-060-86 14/6.4 305-85.6

Cena viaţ. Kčs 21,-