Suverenita ľudu a štátu

v Československu rokov 1948-1989

� Tomáš Gábriš – Ján Macej

AbstraktPríspevok sa venuje problematike suverenity vo všetkých jej aspektoch – su-

verenity ľudu, národa, štátu, vonkajšej a vnútornej suverenity. Chápanie suvere-nity sa neustále vyvíja a nie je možné dnešné chápanie suverenity aplikovať na si-tuáciu v Československu v 2. polovici 20. storočia, a to ani pokiaľ ide o suverenituštátu, ani suverenitu ľudu. Suverenita štátu v tomto období napĺňala znaky tzv. li-berálnej, resp. socialistickej suverenity, ktorá sa vedome limitovala v záujme cie-ľov socialistického spoločenstva. Ľudovodemokratické a socialistické Českoslo-vensko veľmi dbalo na ideu suverenity ľudu, chápalo ju však v hobbesiánskomduchu. Táto idea suverenity vyžaduje zjednotenie záujmov ľudu a suveréna. Na-proti tomu lockeovská koncepcia predpokladá iba konkludentný a odvolateľnýsúhlas ľudu s výkonom moci štátnymi orgánmi.

Kľúčové slovásuverenita ľudu, suverenita štátu, suverenita národa, spoločenská zmluva

AbstractThe article tries to explain the problem of sovereignty in all its aspects –

sovereignty of state, people and nation, inner and outer sovereignty. We havetaken different approaches – an approach of legal theory, constitutional law,international law and legal history. We have come to a conclusion of permanentevolution of the concept of sovereignty, leading to impossibility of applyingtoday´s approach onto the sovereignty in the second half of the 20th century.Sovereignty of state in that period took a form of liberal, in Soviet block socialistsovereignty, which was intentionally limited in order to support the goals ofsocialist (international) society. The same was the case with democratic states ofthe period, trying to spread democracy, using war as a legitimate means to reachthe aim. As far as the sovereignty of people is concerned, the popular democracyand socialist regime in Czechoslovakia approached it in Hobbesian terms. Thiskind of sovereignty required merger of the interests of the people and of thesovereign ruler (Communist party), based on a social contract which can not beterminated. This concept is at odds with the Lockean sovereignty, understandingsocial contract more as a trust deed, which can be terminated at will by the people.

Keywordssovereignty of people, sovereignty of state, sovereignty of a nation, social

contract

ÚvodV tomto príspevku sa zaoberáme otázkou dobového a súčasného chápania

suverenity ľudu a štátu v podmienkach Československa rokov 1948-1989.Poukazujeme na skutočnosť, že samotné chápanie suverenity, a to ako aj

185

medzinárodnoprávnej, tak aj vnútroštátnej, prechádza zmenami a vývojom v sú-vislosti s historickým a politickým vývojom. Akékoľvek dnešné najmodernejšiekoncepty suverenity nie sú stotožniteľné s ideami suverenity na začiatku 20. sto-ročia. Preto sa snažíme o načrtnutie osobitného chápania suverenity v sledova-nom období, v ktorom sa suverenite štátu, ale hlavne ľudu venovala obzvlášť veľ-ká pozornosť, ale v inom myšlienkovom a dobovom kontexte ako tomu bolo nazačiatku 20. storočia alebo ako tomu je teraz na začiatku 21. storočia. Našou sna-hou je tak upozorniť na nebezpečenstvo anachronickej projekcie dnešných práv-nych a myšlienkových konštruktov do minulosti.

Suverenita ľudu a štátuako teoretickoprávny, štátoprávny,medzinárodnoprávny a historickoprávny problémNa úvod je potrebné rozlíšiť dve základné chápania suverenity. Prvým je

rozlišovanie na suverenitu štátu, suverenitu národa a suverenitu ľudu. Ide o chá-panie vertikálne a chápanie pôvodu suverenity štátu – z vôle suverénneho ľudualebo národa. Druhým spôsobom chápania je chápanie suverenity štátu v zmyslesuverenity štátnej moci smerom dovnútra (na vnútroštátnej úrovni, pričom pô-vod tejto vnútroštátnej suverenity štátu pramení v suverenite ľudu alebo špecific-ky suverenite národa) a navonok – v medzinárodnoprávnej rovine. Toto druhéčlenenie má svoj pôvod v tom, že Bodin, pôvodca učenia o suverenite, chápal su-verenitu ako vnútornú, lebo sa zaoberal najmä vnútroštátnymi otázkami, a Vattel,medzinárodný právnik, ako externú – skúmajúc medzinárodné (resp. medzištát-ne) vzťahy – a toto rozlíšenie pretrvalo dodnes.1)

Odpoveď na otázku do akej miery sú vo vzájomnom vzťahu tieto dve rôznechápania suverenity (vnútorná verzus vonkajšia suverenita štátu, a konkrétny no-siteľ suverenity: štát, národ alebo ľud) sa líši v závislosti od rôznych právnychškôl a k podrobnostiam sa dostaneme v nasledujúcom texte. Do úvahy prichádzamožnosť, že suverenita štátu vzniká na základe vôle suverénneho národa, prípad-ne ľudu (pri ľude môže ísť aj o dva národy, prípadne príslušníkov jedného národav spojení s národnostnými menšinami), ktorý tento štát vytvorí (príkladom vôlesuverénneho národa môže byť vznik Československa v roku 1918). Ľud, resp. ná-rod (tieto dva prvky môžu splývať, v závislosti na tom, či prevažuje teritoriálnyprincíp a občiansky národ, alebo personálny princíp a idea etnického národaa menšín) svoju suverenitu v 19. a 20. storočí realizoval najmä vytvorením vlast-ného štátu, ktorý požíval suverenitu jednak vo vonkajších (medzinárodných)vzťahoch chápanú ako rovnosť vo vzťahu k ostatným štátom, a tak isto smeromdovnútra ako ničím neobmedzenú výsostnú moc na danom štátnom území, legál-ne a legitímne do rúk štátnych orgánov odovzdanú ľudom (alebo národom – akvezmeme do úvahy, že napr. v 1. ČSR pôvodne zastúpenie v parlamente nemalinárodnostné menšiny).

Suverenita zo súčasného teoretickoprávnehohľadiska v SRV súvislosti s integračnými procesmi prebiehajúcimi na európskom konti-

nente na začiatku 21. storočia, sa pozornosť teoretikov z oblasti medzinárodného,ako aj ústavného práva, politológie, či medzinárodných vzťahov sústredila naotázku suverenity štátu. Kategória suverenity na začiatku nového tisícročia totiž

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

186

1) Beaulac, S.: The Power of Language in the Making of International Law, Martinus Nijhoff Publis-hers, 2004, s. 188.

nadobúda kvalitatívne, ako aj kvantitatívne iný rozmer, ako tomu bolo v stredove-ku, keď sa formovali jej základné kontúry. Pôvodná Bodinova koncepcia absolút-nej suverenity2) je neaplikovateľná na zmenené globalizačné pomery súčasnéhosveta. Väčšina odborníkov sa zhoduje v názore, že tradičné poňatie suverenity jeprinajmenšom od konca druhej svetovej vojny vystavené dvom tendenciám, kto-ré narúšajú toto tradičné chápanie.3) Na jednej strane je to už vyššie spomenutýglobalizačný proces a internacionalizácia, ktorá preniká rámec mocenskýchštruktúr a presahuje modernú spoločnosť ako takú. Táto „útočí“ na suverenituzhora. Na druhej strane sú to decentralizačné procesy, ktoré presúvajú ťažiskoprávomoci z centra na jednotlivé regionálne útvary, ktoré sú mnohokrát historic-ky staršie ako národné štáty, a majú svoju vlastnú infraštruktúru a vymedzenéúzemie – to je tzv. „útok zdola“.

Termín suverenita je vo svojej podstate pojmom interdisciplinárnym. Jepredmetom záujmu ústavného, medzinárodného práva, medzinárodných vzťa-hov i politológie. Jednotlivé definície suverenity sa navzájom prelínajú. Klasickúdefiníciu suverenity v medzinárodnom práve podáva Oppenheim, ktorý ju vyme-dzuje nasledovne: „Suverenita je najvyššia autorita, ktorá na medzinárodnejúrovni neznamená autoritu nad všetkými inými štátmi, ale skôr právnu autoritu,ktorá nie je závislá od žiadnej inej pozemskej autority. Suverenita preto v prísnoma najužšom zmysle slova zahŕňa úplnú nezávislosť v rámci i mimo krajiny.“4) Tátodefinícia sa prelína s tradičnou definíciou obsiahnutej v súčasnej učebnici teóriepráva: „ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu a na-vonok štátu, vo vnútorných i vonkajších funkciách štátu, vo vnútornej a zahranič-nej politike štátu.“5) Aj keď hlavným prameňom suverenity štátu v našej právnejkultúre je idea suverenity ľudu, resp. národa, pozornosť väčšiny autorov sa sú-stredila najmä na problematiku suverenity štátu, vzhľadom na už skôr spomínanéintegračné ambície. Spornou zostáva pritom otázka, či možno ešte v súčasnejdobe hovoriť o suverenite, či ju teda možno nejako redefinovať, alebo ju mámenahradiť iným pojmom.

Odpoveď na túto otázku sa pokúsil načrtnúť bývalý podpredseda Ústavnéhosúdu Bárány konceptom funkcionálnej suverenity.6) Univerzalistické chápaniesuverenity, ktorá sa neoddeliteľne spája so štátom a štátnou mocou, je podľa jehonázoru v postmodernej spoločnosti prekonané koncepciami o delenej, fragmen-tárnej, či funkcionálnej suverenite, ktoré zbavujú štát monopolného používaniasuverenity ako atribútu štátu a jeho moci. Poukazuje súčasne na zmeny a posuny,ktoré nastali nielen pri používaní tohto pojmu, ale aj v jeho samotnom obsahu.„Koncepcia funkcionálnej suverenity je prostriedkom na uchopenie fragmentáciea dekonštrukcie, čiže pluralizácie suverenity.“7) K takejto fragmentácii pritom do-chádza pretrhnutím väzieb medzi štátom a suverenitou. Funkcionálna suverenitamá svoju oporu v dvoch definíciách suverenity, a to Benthamovej suverenite a vovymedzení suverenity ako nezávislosti. Bentham ju vymedzuje nasledovne: „Su-verénom rozumiem akúkoľvek osobu alebo zoskupenie osôb, vôľu ktorých je prav-depodobne celá politická komunita pripravená poslúchať, a to skôr ako vôľu

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

187

2) Pozri výklad o suverenite z právnohistorického hľadiska.3) Šedivý, J.: Suverenita státní a nadstátní. Má evropský občan budoucnost? In: Demokracie

a ústavnost, Karolinum, 1999, s. 100.4) Jennings, R. – Wattson, A. (eds.): Oppenheim’s international law. Volume 1. Peace, Introduction

and Part 1, Longman, 1993, s. 122. Citované podľa: Bárány, E.: Funkcionálna suverenita. In:Právny obzor, 88, 2001, 3, s. 177.

5) Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001, s. 66.6) Bárány, E.: Funkcionálna suverenita. In: Právny obzor, s. 177-181.7) Tamže, s. 179.

akejkoľvek inej osoby.“8) Kombináciou týchto dvoch definícii Bárány vytvoril svo-ju vlastnú definíciu suverenity: „Suverenita je teda vlastnosťou spočívajúcou v ne-závislosti a obvyklom uposluchnutí subjektu v relevantnom odkaze.“9)

Otázka vymedzenia fragmentovanej suverenity nadobúda na významev kontexte transformácie supranacionálnych útvarov na európskej pôde, a to kon-krétne Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Autori sa so zvýšenou pozor-nosťou venujú otázkam suverenity členských krajín týchto útvarov a suverenitesamotných organizácií. Za zmienku stojí pohľad na jednu z anglických učebníceurópskeho práva, ktorá konštatuje nasledovné: „...tí, ktorí sa obávali, že výsled-kom členstva bude strata národnej suverenity, mali pravdu.“10) Samozrejme žes týmto tvrdením možno polemizovať. Otázka zachovania si vlastnej suverenity jepritom kameňom úrazu, ktorý zabránil prijatiu Zmluvy o ústave, a komplikovaltiež proces ratifikácie Lisabonskej zmluvy, aj keď paradoxne v našej krajine boliobidva dokumenty schválené a ratifikované. Pozornosť viacerých autorov sa pri-tom v posledných rokoch venovala práve otázke, či vstup do týchto medzinárod-ných inštitúcií znamená stratu suverenity, alebo len prenos jej výkonu. Toutoproblematikou sa zaoberajú nielen domáci, ale aj zahraniční autori. Napr. profe-sor Seidl-Hohenveldern tvrdil, že podľa článku 24 ods. 1 Ústavy spolkovej republi-ky Nemecko, resp. čl. 9 Ústavy Rakúska, môžu byť jednotlivé výsostné práva v Ra-kúsku, práva Spolku, prenesené na základe spolkového zákona na medzištátneinštitúcie a orgány. „Inštitúcie“ pritom znamenajú všetky medzinárodné organi-zácie s výnimkou Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Podľa jeho názorunedochádza k prenosu výsostných práv členských štátov na príslušnú organizá-ciu, ktorá pri tom vykonáva samostatné práva, zodpovedajúce údajne prenese-ným právam. Štáty v skutočnosti len rezignujú na to, aby vykonávali tieto práva,ktoré im aj naďalej prináležia počas doby ich členstva, pričom takéto „prenesenie“sa nedotýka suverenity členských štátov.11)

Zo zahraničných autorov možno spomenúť aj medzinárodného právnikaValkiho, ktorého závery si osvojili aj niektorí slovenskí autori.12) Valki zastáva ná-zor, že vstup do EÚ nemá vplyv na suverenitu štátu. Pri stanovení tohto záverukladie dve podmienky, kedy dochádza k obmedzeniu suverenity. Prvou podmien-kou je, aby príslušná organizácia urobila také rozhodnutia, ktoré má členský štátpovinnosť splniť bez toho, aby mal možnosť vyhnúť sa ich dôsledkom. Druhompodmienkou je, aby rozhodovací orgán bol „odcudzený“ od členskej základnemedzinárodnej organizácie.13)

Ani jedna z týchto podmienok však nebola naplnená vstupom nových krajíndo Únie, keďže tieto jednak na seba dobrovoľne prijali záväzky, ktoré do určitejmiery obmedzujú ich suverenitu, a na druhej strane Rada Európskej únie ako naj-vyšší orgán nenapĺňa požiadavku „odcudzenosti“, keďže ju tvoria všetky členskéštáty.

Z domácich autorov sa tejto otázke venovalo viacero teoretikov.14) Azda naj-väčšiu pozornosť jej venoval profesor Azud, ktorý ju skúmal v kontexte takmer

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

188

8) Tamže.9) Tamže, s. 180.10) Steiner, J.: Textbook on EC Law, Blackstone Press Limited, 1996, s. 6.11) Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, Codex Bohemia, 1999, s. 3.12) Napr. Tokár, či Azud. Pozri: Tokár, A.: Suverenita a rozširovanie Európskej únie po summite

z Nice. In: Právny obzor, 88, 2001, 3, s. 204. Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej ob-medzení. In: Právny obzor, 89, 2006, 4, s. 343.

13) Tamže.14) Azud, Závacká, Prusák, Brhlíková, Tokár a ďalší. Pozri napr: Zborník z medzinárodnej konferen-

cie, Ústav štátu a práva SAV, 2001.

všetkých krajín Európskej únie. Porovnávajúc ústavy jednotlivých členských štá-tov dochádza k záveru odchylnosti úprav prenosu suverenity na Úniu. Rakúska,či grécka ústava hovorí o zverení alebo prenesení ústavných právomocí. Na dru-hej strane ústavy Španielska, Írska, Luxemburska, Belgicka a Portugalska vyme-dzujú nie prenos suverenity, ale len prenos výkonu suverenity, ktorý je vymedze-ný buď ako dočasný (Luxembursko), alebo trvalý (Španielsko).15) K tejto skupinekrajín zaraďuje aj Slovenskú republiku, ktorá na medzinárodné organizácie ne-prenáša svoju suverenitu, ale len jej výkon.16) Tým dochádza k záveru, že suvere-nita krajiny zostáva zachovaná, mení sa len spôsob jej realizácie.

Ako už vyplýva zo stručného prehľadu názorov autorov na suverenitu v po-slednom období, pozornosť viacerých teoretikov sa viac zameriavala na vonkajšiustránku suverenity, ako na jej vnútornú časť. Tej venuje podrobnejšiu pozornosťštátoveda, ktorá vymedzuje suverenitu z iného uhla pohľadu, ako to bolo doteraznačrtnuté.

Suverenita zo súčasného štátoprávneho hľadiskav SRVytvorenie a vývoj pojmu suverenity je bezprostredne spojený s procesom

transformácie stredovekého štátu na štát moderný. Samotný pojem v rámci sledo-vaného obdobia vykazuje dva základné znaky, ktoré spolu tvoria jeho obsahovúnáplň. V prvom rade je to chápanie suverenity ako nezávislosti od inej mocenskejštruktúry. Podľa tohto negatívneho poňatia sa mocenská organizácia určitéhoúzemia stáva štátom, pokiaľ je nezávislá od mocenských organizácií, rozprestie-rajúcich sa na iných územiach. Takéto chápanie je však samo o sebe nedostatoč-ným pre výklad zrodu moderného štátu, a preto je na vznik štátu potrebná aj mo-censká výlučnosť a zvrchovanosť postavenia v tejto organizácii voči všetkýmostatným mocenským inštitúciám pôsobiacim na danom území (pozitívnyznak).17) Jellinek k týmto dvom znakom pridáva aj tretí znak, ktorým je podľajeho mienky neobmedzenosť a neobmedziteľnosť moci vôbec v rovine právnej,nie však faktickej.18) Suverenita sa tak prejavuje jednak vo vzťahu štátnej mocia spoločnosti, miere participácie jednotlivca na kreácii a realizácii štátnej moci –ako vnútorná suverenita, a jednak sa realizuje v príslušných medzinárodnýchvzťahoch a geopolitickom priestore ako vonkajšia suverenita.19)

Vnútorná suverenita je vymedzená ako abstraktná kategória, ktorej prame-ňom je ľud. Podľa profesora Klímu sa prejavuje ako najvyššia moc, vydávajúcarozhodnutia, ktorá sa neodvodzuje od iného subjektu a súčasne ako moc neob-medzená, ktorej podliehajú bez výnimky všetky osoby nachádzajúce sa na jej te-ritóriu, ako aj ostatné subjekty spoločnosti.20) Táto zvrchovanosť sa však v žiad-nom prípade nerovná diktatúre štátu voči spoločnosti. Suverenita, ako ju už na za-čiatku 20. storočia definuje Jellinek, nie je totiž absolútnou zvrchovanosťou.Suverenita je v jeho nazeraní pojmom právnym, historickým, majúcim formálnyrámec, nie absolútnou kategóriou vymedzenou materiálnym obsahom.21) Z toho

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

189

15) Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, s. 345.16) Azud, J.: K otázke vstupu SR do EÚ a suverenita SR v kontexte článku 7 Ústavy Slovenskej repub-

liky. In: Právny obzor, 86, 2003, 6, s. 595.17) Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, Aleš Čeněk, 2009, s. 82.18) Jellinek, J.: Všeobecná státověda, Ján Laichter, 1906, s. 502.19) Vonkajšou suverenitou štátu sa podrobnejšie zaoberá medzinárodné právo, a preto je stručný

výklad tejto problematiky obsiahnutý v ďalšej časti.20) Svák, J. – Cibulka, Ľ. – Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky (Všeobecná časť) 2. vyda-

nie, BVŠP, 2009, s. 781.21) Jellinek, J.: Všeobecná státověda, s. 501.

vymedzuje, že suverenita ako právna kategória je súčasťou právneho rámca štátu,a preto v žiadnom prípade nemôže ísť o nadpozitívny jav. Zvrchovanosť štátu satak prejavuje predovšetkým jeho viazanosťou právnym poriadkom. „Suverenitanie je neobmedzenosť, ale skôr schopnosť výhradného sebaurčenia a taktiež seba-obmedzenia štátnej moci... a síce cestou právneho poriadku, na ktorého právnomzáklade činnosť štátu nadobúda povahu právne hodnotiteľnú.“22)

Pri nazeraní na suverenitu kriticky hodnotí omyly vtedajšieho chápania su-verenity, ktoré mali spočívať v kladení suverenity orgánu na úroveň štátnej suve-renity a vo vypĺňaní negatívneho pojmu zvrchovanosti pozitívnym obsahom štát-nej moci.23)

Za zmienku stoja ešte dva pohľady Jellineka na suverenitu, ktorými sa roz-chádza s väčšinou autorov. Na jednej strane nepovažuje suverenitu za podstatnýznak štátu, či štátnej moci. Na základe tejto tézy rozlišuje dve skupiny štátov: štá-ty suverénne a štáty nesuverénne, ktoré sa od seba odlišujú v spôsobilosti k vlast-nej organizácii a autonómii. Ďalší odklon od súčasného väčšinového nazerania nasuverenitu možno nájsť pri hodnotení vonkajšej suverenity štátu, kde tvrdí, žeštáty sú aj v medzinárodných vzťahoch viazané len vlastnou vôľou, čím spochyb-ňuje platnosť medzinárodného práva: „Ale všetky pokusy, aby sa platnosť právamedzinárodného odvodzovala z nejakého prameňa právneho, ktorý by stál nadštátom sa nezdarili, a nezdaria sa koľkokrát sa budú opakovať.“ 24) Tento názor savšak na začiatku dvadsiateho storočia považoval vo všeobecnosti za vývojovoprekonaný.

Nielen Jellinek, ale aj ostatní štátovedci zaujali v podstate obdobné názoryna suverenitu. Pozornosť pritom venovali najmä otázkam obmedzenosti suvere-nity. Záver, že suverenita štátu nie je neobmedzená, je všeobecne uznávaným zá-verom. Ale ako je to so suverenitou ľudu, ktorá je hlavným zdrojom suverenityštátu?

Tejto otázke sa venovalo viacero autorov. Komplexnejšie sa o to pokúsil Ne-ubauer vo svojom diele Státověda a theorie politiky, a zo súčasných autorov profe-sor Klokočka. Neubauer vychádza pritom z premisy, že vôľa ľudu je v demokra-tickej ideológii zásadne neobmedzená, s čím súhlasí aj Klokočka. Ľud totiž pred-stavuje suveréna a jeho vôľa je najvyšším politickým zákonom. Napriek tomuvšak nachádzajú praktické obmedzenia, vychádzajúce z princípov demokracie.25)

Ako prvé obmedzenie uvádza Neubauer samotnú ideu suverenitu ľudu. Ľudmôže chcieť všetko, okrem obmedzenia, či popretia svojej vlastnej vôle. Obdobneto vymedzuje aj Sieyése podľa ktorého sa ľud nemá vzdať svojej konštitutívnejmoci v prospech nejakého orgánu. V praxi sa toto obmedzenie má prejaviť tak, žeľud nesmie voliť program, podľa ktorého moc nepochádza z ľudu, nesmie neod-volateľne delegovať moc na iný subjekt, a tiež sa má prejaviť zákazom strán, ktoréchcú vyradiť vôľu ľudu a podobne. Neubauer ďalej pokračuje: „Ústava sama, aniiná právna norma, však nemôže zabrániť tomu, aby strana, ktorá tak silno vo voľ-bách zvíťazí, že má v parlamente väčšinu spôsobilú k zmene ústavy, neuskutočni-la zmenu štátu z demokratického na oligarchický.“26) S týmto však nesúhlasil

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

190

22) Tamže, s. 509.23) Tamže, s. 501.24) Tamže, s. 507.25) Pri spracovaní tejto problematiky sa nebudeme venovať osobitne každému obmedzeniu suvere-

nity ľudu, ale len prvým dvom, ktoré majú podľa nášho názoru najväčší dopad na charakter su-verenity na území ČSR v sledovanom období. Bližšiu charakterisitku všetkých obmedzení mož-no nájsť in: Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, Jan Laichter, 1947, s. 426 a nasl.

26) Tamže, s. 427.

Sieyése, ktorý si uvedomoval nebezpečenstvo „ústavnej cesty k diktatúre.“ Akouvádza Klokočka: „Akceptovať pokyn pozitívneho práva, totálnu hodnotu a nor-matívnu nadradenosť pozitívneho práva (jeho suverenitu), by sa muselo vykladaťako neodvolateľná strata slobody, pretože by stačil tyranii jediný úspešný okamihk tomu, aby pod zámienkou ústavy uvrhla ľud do situácie, v ktorej by už nemoholslobodne vyjadriť svoju vôľu, a tým by uzatvorila reťaz despotizmu.“27)

Ďalším obmedzením suverenity ľudu je podľa Neubauera existencia štátua jeho resony (dôvodu existencie). Keďže základom demokracie je štát, ľud sa ne-môže postaviť proti jeho samotnej existencii v snahe o jeho poškodenie, rozbitie,čí zánik: „Z hľadiska štátnej resony a právneho poriadku je zvrchovanosť štátu eštevyššou normou ako zvrchovanosť ľudu.“28) S takýmto tvrdením však väčšina auto-rov v dnešnej dobe nesúhlasí. Poučiac sa z vývoja v dvadsiatom storočí, kde tútotézu používali predovšetkým totalitné systémy, sa čoraz vo väčšej miere presa-dzuje idea zvrchovanosti ľudu, stojaca nad zvrchovanosťou štátu, ústavy, či parla-mentu. K hlavným zástancom tohto smeru možno priradiť Klokočku, ktorý prin-cíp zvrchovanosti ľudu považuje za nadpozitívny jav, stojaci nad štátom, či ústa-vou: „Suverenita ľudu je fundamentom, na ktorom stojí konštrukcia ústavnéhoštátu a ľud ju nesmie strácať len preto, že svoju moc vykonáva v medziach ústavné-ho štátu. Ľud je kritériom štátu, a nie opačne.“29) Ako uvádza ďalej: „Napriek tomuplatí, že štáty je možné, a niekedy nutné vymeniť, ľud vymeniť nemožno.“ 30)

Ako ďalšie možné obmedzenie suverenity ľudu chápu niektorí autori mate-riálne jadro ústavy.31) Výpočet týchto obmedzení však nemožno považovať za nu-merus clausus, ale len za demonštratívne vymedzenie tých obmedzení, ktorépodľa nášho názoru mali najväčší vplyv na československý ústavný vývoj druhejpolovice dvadsiateho storočia.

Suverenita z medzinárodnoprávneho hľadiskaSuverenita štátu podľa súčasného medzinárodného práva znamená predo-

všetkým jeho medzinárodnoprávnu subjektivitu. Medzinárodné právo teda skú-ma vonkajší znak suverenity štátu, ktorý sa vyvíja vo vzájomnej interakcii a kore-lácii medzi štátmi a ostatnými subjektmi medzinárodného práva. Najväčšiu po-zornosť pritom venuje zvrchovanosti štátu, keďže tento je primárnym subjektommedzinárodného práva, parciálne sa však dotýka aj suverenity národa najmä vovzťahu k sebaurčovaciemu právu národov.

Ako základ pre definovanie suverenity z medzinárodnoprávneho hľadiskanám poslúži už skôr spomenutá Oppenheimova definícia: „Suverenita je najvy-ššia autorita, ktorá na medzinárodnej úrovni neznamená autoritu nad všetkýmiinými štátmi, ale skôr právnu autoritu, ktorá nie je závislá od žiadnej inej pozem-skej autority. Suverenita preto v prísnom a najužšom zmysle slova zahŕňa úplnúnezávislosť v rámci i mimo krajiny.“32) Suverenita štátu však nie je absolútna,opak by nevyhnutne viedol k izolácii a k vzniku nespočetného množstva medzi-národných konfliktov. Štát by si totiž sám vyberal, ktoré pravidlá medzinárodné-ho práva, v akom rozsahu či časovom intervale bude používať, a voči ktorým sub-jektom. Preto je suverenita v medzinárodnom práve suverenitou relatívnou. Štátje teda suverénny v tom zmysle, že nemusí svoju vôľu podriadiť vôli iného štátu,

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

191

27) Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, Linde, 2006, s. 98.28) Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, s. 428.29) Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, s. 110.30) Tamže.31) K tejto problematike pozri bližšie napr. Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, s. 86 a nasl.32) Dielo citované v poznámke č. 3.

ale zostáva podriadený pravidlám medzinárodného práva.33) Skutočnosť, že štátpreberá povinnosti podľa medzinárodného práva a podriaďuje sa tak pravidlámmedzinárodného práva, nemožno preto chápať ako obmedzenie jeho zvrchova-nosti, ale naopak, ako jej realizáciu.

V kontexte zvrchovanosti možno štáty deliť do dvoch kategórií: na suverén-ne a nesuverénne, pričom toto členenie malo svoj pôvod v štátoprávnom a medzi-národnoprávnom učení v Nemecku pred prvou svetovou vojnou. Úplná suvereni-ta totiž nie je nevyhnutným predpokladom právnej subjektivity štátu v medziná-rodných vzťahoch. Túto otázku skúmal napr. Azud, pričom preberá myšlienkusudcu Súdneho dvora medzinárodnej spravodlivosti Anzilottiho, ktorý zastávanázor, že aj najmenší prostriedok medzinárodnej kapacity je indexom subjektivi-ty, a že je nesprávne ho vylúčiť zo subjektivity.34)

Hohenveldern zastáva názor, že dokonca aj štáty, ktoré sa nachádzali (na-chádzajú) v mocenských blokoch, sú suverénne. K strate suverenity totiž nedo-chádza len samotnou orientáciou určitého štátu na veľmoc, ale až uzavretímzmluvy, ktorou sa zmluvne vzdá vedenia vlastnej zahraničnej politiky v prospechtakejto mocnosti.35) Takýmto spôsobom dochádza k vzniku protektorátu. Je zrej-mým faktom, že oklieštená česká a moravská časť bývalej ČSR stratila takto svojusuverenitu počas druhej svetovej vojny. Otáznou však ostáva suverenita Sloven-ského štátu v súvislosti s uzavretím Ochrannej zmluvy s Nemeckom. Vzhľadomna podpísanie ochranných a hospodárskych zmlúv s Nemeckom sa zvykne kon-štatovať aj nedostatok suverenity tohto faktického štátneho útvaru, a to dokoncaako vo vzťahu k medzinárodnoprávnej subjektivite a suverenite, tak aj vo vzťahuk vnútroštátnej suverenite s ohľadom na zasahovanie nemeckých Beraterov. Po-tom by sa však ponúkala na otvorenie aj otázka suverenity komunistických štátovv tzv. východnom bloku, ktoré boli tiež pod kontrolou ZSSR, a to ako v otázkachmedzinárodných, tak aj vnútroštátnych, dokonca s príkladmi výslovného naruše-nia suverenity štátov v podobe okupácie (Maďarsko, Československo v roku1968). To všetko za predpokladu, že by sme akceptovali nemennú koncepciuvonkajšej suverenity a nemennú hodnotu tejto suverenite pripisovanú v priebehu20. storočia. My však v ďalšej časti preukážeme, že v chápaní suverenity z medzi-národnoprávneho hľadiska došlo v priebehu dejín k podstatnému vývoju. Postup-ná globalizácia, v počiatkoch majúca iba podobu spolupráce medzi suverénnymištátmi vo Vestfálskom systéme medzinárodného práva (po roku 1648), vrcholiacav podobe medzinárodných organizácií akými bola Spoločnosť národov alebo jev súčasnosti Organizácia Spojených národov, viedla spolu s členstvom v takýchtoorganizáciách a aj v súčasnosti vedie k obmedzovaniu suverenity zmluvných,resp. členských štátov.

Súčasní autori zo sféry politickej teórie a teórie medzinárodných vzťahovrozlišujú niekoľko období vo vývoji chápania medzinárodnej suverenity štátov.Prvým bola tzv. klasická suverenita, ktorá vznikla po Vestfálskom mieri 1648,36)

a trvala až do začiatku 20. storočia, čiastočne dodnes.37) Jej ideou bolo, že štáty sú

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

192

33) Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, s. 3.34) Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, s. 350.35) Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, s 133.36) Podľa niektorých autorov je aj samotný Vestfálsky systém iba mýtus. Pozri Beaulac, S.: The Po-

wer of Language in the Making of International Law, s. 186-7.37) Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Relocating sovereignty.

. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006, s. 383.38) Suverénne štáty požívali väčšiu úctu ako napr. konfederácie miest (hanza), lebo tie nemali na

čele suverénnu autoritu a neboli preto flexibilné. Spruyt, H.: The Sovereign State and Its Compe-titors, Princeton University Press, 1994, s. 158.

si rovnocenné, a majú najvyššiu autoritu smerom dovnútra.38) Nahradila ju libe-rálna medzinárodná suverenita s právom na sebaurčenie, demokraciou a ľudský-mi právami, čo sú všetko idey, ktoré obmedzujú klasickú suverenitu tým,39) žerozbitím starých štátov vznikajú nové, resp. že za cieľom šírenia demokraciea idey ľudských práv umožňujú zasahovať aj do suverenity štátov, či už vonkajšejalebo vnútornej. Najnovšou fázou, ktorá ešte len vo svete nastupuje, má byť tzv.kozmopolitná suverenita40) – uznávajúca pluralitu inštitúcií stojacich mimo, nada vedľa národných štátov a ich suverenitou. Táto predstava súvisí s teoretickýmučením, podľa ktorého suverenita ľudu má prednosť pred suverenitou štátu. Au-tori si však uvedomujú, že náhle odloženie idey suverenity štátu by mohlo nahlo-dať celý systém medzinárodného práva, preto presadzujú skôr postupný prechodk tomuto modelu suverenity.41) Ak by skutočne došlo k jeho realizácii, opäť by na-stala potreba podstatnej revízie koncepcie suverenity, a to ako štátu (vonkajšeja vnútornej), tak aj ľudu, pričom práve suverenita ľudu by dostala svoju vonkajšiudimenziu – v podobe medzinárodných vzťahov mimo platformy medzištátnychstykov, ako sme toho svedkami pri činnosti medzinárodných organizácií.

Ak sa vrátime späť k ideám suverenity v 2. polovici 20. storočia, zistíme, žeklasická doktrína suverenity neobstojí. Aktivity ZSSR vo vzťahu k „satelitným štá-tom“ východného bloku môžeme potom vnímať dvoma spôsobmi – jedným, do-bovým americkým, alebo druhým, tzv. „liberálnou suverenitou“, presnejšie mož-no v danom kontexte „socialistickou suverenitou.“ Dobový postoj USA k inváziido Československa v roku 1968 a k vyhláseniu tzv. Brežnevovej doktríny bol po-chopiteľne nanajvýš odmietavý.42) Považovali ju nie za Brežnevovu, ale za doktrí-nu, ktorá bola typická pre vedenie zahraničnej politiky ZSSR. Prejavila sa napr. ajpri zásahu sovietskych vojsk v Maďarsku (a neskôr aj v Afganistane). Išlo podľanich o tzv. obmedzenú, limitovanú suverenitu. Invázia do ČSSR znamenala pod-riadenie československej suverenity vyšším záujmom socialistického spoločen-stva v duchu „obyvatelia socialistických krajín a ich národné komunistické stranymajú a musia mať možnosť určiť vlastnú cestu vývoja. Avšak, žiadne ich rozhod-nutie nesmie poškodiť záujmy socializmu v ich krajine, ani základné záujmyostatných socialistických krajín, ako ani celosvetové robotnícke hnutie, ktoré vedieboj za socializmus“ (Pravda, 26. septembra 1968).43) Napriek nepochybne politic-kému náboju termínu „limitovaná suverenita“ je však až zarážajúce, do akej mie-ry tento termín skutočne vystihuje realitu 2. polovice 20. storočia – totiž ideu užspomenutej tzv. liberálnej suverenity, ktorá nemá prednosť pred politickými ide-álmi niektorých mocností. Tak ako totiž ZSSR zasahoval do diania v štátoch stred-nej a východnej Európy, aj demokratické štáty ako USA zároveň podnikali kroky,ktoré sa nijako s princípom medzinárodnej (vonkajšej) suverenity štátov anis princípmi demokratického štátu nezlučujú – spočívajúce v ozbrojených zása-hoch v iných suverénnych štátoch, či v hone na čarodejnice vo vnútroštátnychpodmienkach.

Studená vojna teda mala za následok obmedzovanie suverenity dovnútra ajnavonok aj v demokratických štátoch. Za suverénne sa mohli považovať iba štáty

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

193

39) Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Relocating sovereignty,s. 385.

40) Tamže, s. 403.41) Jackson, J. H.: Sovereignty – modern: A new approach to an outdated concept. In: Relocating so-

vereignty, s. 444.42) Baroch, C. T.: The Soviet Doctrine of Sovereignty (The So-Called Brezhnev Doctrine), American

Bar Association, 1970.43) Tamže, s. 17.

s nukleárnymi zbraňami; ostatné museli strpieť zasahovanie do svojich vnútor-ných záležitostí.44)

Suverenita z právnohistorického hľadiskaZ historického hľadiska je potrebné poznamenať, že európsky stredovek po-

znal síce pojem ľud (populus), nepoznal však pojem štát ani suverenita. Namiestosuverenity sa používali latinské výrazy summa (plena) potestas, maiestas, či im-perium.45) Pojem štát sa objavuje prvýkrát na konci 15. a na začiatku 16. storočiav dielach Girolama Savonarolu, Niccola Macchiavelliho a Justa Lipsia.46)

Za pôvodcu štátoprávneho pojmu suverenita ako ho poznáme dnes, sa pova-žuje francúzsky mysliteľ Jean Bodin. V skutočnosti však s konceptom suverenitybez výslovného použitia tohto pojmu pracoval aj jeho dávnejší predchodca Barto-lus zo Saxoferrata. Vo všeobecnosti však otázka koncepcie suverenity v stredove-ku zostáva medzi súčasnými autormi sporná.47) Nezhodujú sa na tom, či je jej pô-vodcom Bodin alebo či suverenita ako politologický a právny (či už štátoprávnyalebo medzinárodnoprávny) koncept existovala aj pred ním.

Sám Bodin vo svojom diele Les Six Livres de la République (1576), kde defi-noval suverenitu ako „absolútnu a večnú moc nad republikou“ a tvrdil, že niktopred ním ju nedefinoval, zároveň však uznal, že koncept poznali už Rimania akomaiestas, Gréci ako kyrion archon a kyrion politeuma, renesanční Taliani ako seg-noria, a Židia ako tomech šebet. Ani Bodin však napriek zavedeniu pojmu suvere-nity neupustil od ďalšieho používania zažitých výrazov maiestas, imperium, čisumma potestas ako tradičných výrazov pre suverenitu. 48)

Teoretici spoločenskej zmluvy priniesli myšlienku, podľa ktorej suverenitaako „absolútna a večná moc nad republikou“ v bodinovskom chápaní pramenív ľude a z jeho vôle sa výkon moci a kontroly nad spoločenstvom prenáša na orgá-ny štátu. Táto myšlienka však rovnako existovala už v stredoveku, a to dokonca ajv podmienkach Uhorska. Stačí spomenúť Werbőczy učenie o svätej korune za-chytené v jeho diele Opus Tripartitum (1514/1517),49) kde hovorí, že Uhri zvole-ním si sv. Štefana za kráľa naňho preniesli celú štátnu moc, ktorá sa po jeho smrtiskoncentrovala v jeho korune, odkiaľ táto štátna moc prechádza na každého na-sledujúceho panovníka okamihom korunovácie a po jeho smrti sa táto moc navra-cia späť do koruny. Takéto chápanie má skutočne veľmi blízko k idei spoločen-skej zmluvy, resp. suverénneho ľudu (šľachty).

Thomas Hobbes, predstaviteľ teórií spoločenskej zmluvy, tvrdil, že spolo-čenskou zmluvou, ktorou vzniká spoločenstvo, resp. štát, sa každý jedinec dávak dispozícii suverénovi (predstaviteľovi štátu) a vôľa suveréna sa od toho okami-hu považuje za vôľu každého jednotlivca (podobnosť s ideami hlásanými KSČ nieje náhodná, ako na to poukážeme ďalej). Suverén a ľud splynú do jedného, nie jeviac odlíšiteľný suverén a ľud, ale naopak, ľud je so suverénom stotožnený. 50)

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

194

44) Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political Community.Studies in Cosmopolitan Democracy. Ed. D. Archibugi, D. Held, M. Köhler. Stanford UniversityPress, 1998, s. 202, 204.

45) Maiolo, F.: Medieval Sovereignty : Marsilius of Padua and Bartolus of Saxoferrato, Eburon, 2007,s. 23.

46) Tamže, s. 22.47) Tamže, s. 24, 26.48) Tamže, s. 82, 84.49) V I. časti v tituloch 3, 4, 10, 13, 24, 26, 37 a 84 a v II. časti v tituloch 39 a 65.50) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovere-

ignty in Eighteenth Century France. Studies on Voltaire and the Eighteenth Century. Vol. CI. Ed.Ian M. Wilson, The Voltaire Foundation, 1973, s. 17.

Takéto učenie bráni ľudu odmietnuť suveréna, stotožnenie má pretrvať navždy,umožňuje večnú vládu Leviathanovi ako suverénovi.

Locke na rozdiel od Hobbesa v tejto otázke zastával iné stanovisko. Upustilod terminológie spoločenskej zmluvy, keďže podľa neho neexistuje rozhodca ale-bo sudca prípadného sporu medzi zmluvnými stranami ako je to bežné v súkrom-nom práve (Boha Locke v tejto súvislosti nespomína). Používa skôr terminológiutacitného, konkludentného súhlasu ľudu s politikou vlády, akoby ľud zverovalsvoju moc do rúk vlády, aby táto štát spravovala v zmysle anglosaskej koncepcietrustu.51) Nejde tu teda o spoločenskú zmluvu, ale skôr o akési poverenie vládnuť,ktoré nebolo skutočnou zmluvou, ale iba súhlasom. Takéto chápanie „spoločen-skej zmluvy“ bolo prijateľnejšie aj pre ostatných autorov, ktorých radíme do školyspoločenskej zmluvy.52)

Locke sa pritom úmyselne vyhýbal pojmu suverenita, aby nezvádzal k hob-besiánskej Leviathanovej absolútnej suverenite. Na rozdiel od Hobbesa uznávalobmedzenú vládu, teda dvoch suverénov – vládu a ľud.53) To je chápanie príznač-né pre prvú polovicu 20. storočia a čiastočne aj pre súčasnosť, a fakticky sa odvo-lanie súhlasu so spôsobom vlády realizuje vo voľbách. Chápanie suverenity akoabsolútnej suverenity v hobbesiánskom zmysle je zasa naopak príznačné pre štá-ty fungujúce v 2. polovici 20. storočia v komunistickom systéme. Tieto štáty a ichrežimy sa totiž snažili zjednotiť záujmy suveréna (ľudu a vlády), a to natrvaloa bez možnosti odvolania.

Vývoj v západnej Európe sa medzitým (v 2. polovici 20. stor.) stále uberalsmerom lockeovským, s ideou suverénneho ľudu, ktorý kontroluje vládu. Preto simohol A. Ellian dovoliť použiť prirovnanie, podľa ktorého ľud prebral rolu Boha –kráľ nie je z vôle Božej, ale ľudu.54) Ľud bol teda primárnym suverénom. Táto ideasuverenity ľudu sa však v 20. storočí aj v západnej Európe postupne vyvíjala dvo-ma smermi – jednak smerom k suverenite parlamentu (v Anglicku, kde „parla-ment môže všetko“), alebo k suverenite vodcu (ktorý mysticky dokázal vycítiť čoľud, resp. národ potrebuje). Každý exces pri priznaní suverenity iba jednému su-verénovi však hrozí extrémom zneužitia suverenity. Podľa Elliana, keď suverénpohltí všetko právo, právo prestane existovať.55) Preto sa aj v západnej Európe na-miesto princípu vlády parlamentu alebo vodcu presadila skôr parlamentná demo-kracia so systémom deľby moci, a v angloamerickom systéme zasa osobitný sys-tém bŕzd a protiváh (checks and ballances) – v lockeovskom duchu možnostizvrátiť v pravidelných voľbách ale aj mimo nich smerovanie vykonávateľa suve-rénnej moci.

Idea, že aj samotný štát, nielen ľud, má svoju vlastnú suverenitu, vzniklav Nemecku 19. storočia. Kým Jellinek hlásal suverenitu štátu dovnútra ako mocurčovať svoj právny poriadok, Gierke, známy svojím kolektivistickým chápaním,

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

195

51) K anglosaskému trustu pozri Gábriš, T.: Rímskoprávna fiducia a anglosaský trust. In: Právo a ob-chodovanie, UPJŠ, 2008, s. 71-80; Glézl, A.: Princípy anglosaského trustu a ich uplatnenie v in-solvenčnom práve - rozdiely a podobnosti kontinentálneho a anglosaského právneho systému.In: Tamže, s. 86-96.

52) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovere-ignty in Eighteenth Century France, s. 30-31. K moderným teóriám spoločenskej zmluvy (Rawls,Nozick, Buchanan) pozri Koller, P.: Neue Theorien des Sozialkontrakts, Duncker & Humblot,1987.

53) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovere-ignty in Eighteenth Century France, s. 35-38.

54) Ellian, A.: De staat van uitzondering : Soevereiniteit in moderne tijd tussen norm en beslissing.In: Soevereiniteit en recht : Rechtsfilosofische beschouwingen. Ed. Gelijn Molier, Timo Sloot-weg, Boom Juridische uitgevers, 2009, s. 191.

55) Tamže, s. 211.

tvrdil, že štát ako kolektív je osoba a má suverenitu vo vzťahu k iným štátom.56)

Napriek tomu, že Kelsen vo svojej teórii stotožnil štát a právo, čím zároveň stotož-nil suverénnu moc dovnútra a navonok, a tým poprel rozlišovanie vnútorneja vonkajšej suverenity,57) toto učenie nie je v súčasnosti prevládajúcim. Niektoríautori (Duguit, Laski) dokonca prišli s ideou, že suverenita ako taká neexistuje;Duguit dokonca sociologickoprávne tvrdil, že rozhodujúca je iba moc.58) Capitantzase vo svojom diele o oslobodenom Francúzsku tvrdil, že skutočným suverénomv parlamentnej demokracii nie je ľud, ale parlament, lebo jemu sa vláda zodpove-dá.59) Napriek tomu však aj v našej právnej vede neustále prevažuje tradičné uče-nie 19. storočia o vnútornej a vonkajšej suverenite štátu (štátnej moci) a zároveňešte staršie osvietenecké učenie o suverénnom ľude, ktorý svoju moc vo voľbáchodovzdáva vládcovi (napr. prostredníctvom parlamentu ako sprostredkovateľa).

Niektoré najnovšie názory opäť suverenitu (hlavne suverenitu štátov) spo-chybňujú, tvrdiac, že suverenita je pasé, lebo existovala vo svete, kde národné štá-ty boli hlavnými hráčmi, centrami moci a objektmi záujmu, to však pomaly v glo-balizovanom svete a na medzinárodnom poli, na ktorom sa účastní čoraz viac me-dzivládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácií, už viac neplatí.60)

Tak, ako sa v súčasnosti menia názory na suverenitu, či už ľudu alebo štátu,musíme akceptovať, že aj v minulosti existovali rôzne chápania týchto koncepcií.Tak, ako akceptujeme, že v mimoriadnej situácii druhej svetovej vojny bol preokupované Československo s konkludentným súhlasom ľudu a konkludentnýmaj výslovným súhlasom istej časti zahraničia (spojencov) jediným suverénom Ed-vard Beneš, ktorý kreoval ďalšie orgány dočasného štátneho zriadenia v Londýne,musíme akceptovať aj špecifické chápanie suverenity po roku 1948. Tá sa od do-vtedajšieho a následného západoeurópskeho chápania líšila hlavne tým, že ľudnemal možnosť zrušiť spoločenskú zmluvu so svojou vládou a záujmy ľudu a vlá-dy sa chápali ako stotožnené – presne v hobbesiánskom duchu. Napokon, ani nazápade suverenita ľudu dlho nebola skutočnou suverenitou celého ľudu, vyluču-júc najprv široké vrstvy pracujúcich, žien, v USA černochov, v 1. ČSR zase prísluš-níkov ozbrojených zložiek, a v súčasnosti negatívnym obmedzením – vylúčenímdetí a duševne postihnutých, a pozitívnym vymedzením na úzku skupinu politic-ky aktívnych osôb v podmienkach tzv. zastupiteľskej demokracie.61) Aj chápaniepodielu ľudu na moci sa prirodzene s historickým vývojom mení. V priamej de-mokracii (v Aténach) neexistovala žiadna byrokracia, všetci slobodní muži sa po-dieľali na spravovaní štátu (polis), ovládaní boli zároveň ovládajúcimi. Aj v stre-dovekej Itálii sa za demokraciu považoval iba systém, v ktorom sa občania priamopodieľajú na politickom živote svojho štátu. Dnešná pasivita väčšiny by im nepri-padala ako demokracia.62) Aj kvôli pasivite väčšiny obyvateľstva marxizmus zavr-hol liberálnu demokraciu a namiesto toho navrhovali pyramidálne budovaný po-diel všetkého obyvateľstva na výkone politickej moci vďaka miestnym

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

196

56) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, Wissenschaftliche Buchgesellschaft,1970, s. xi.

57) Tamže, s. vii a xii.58) Tamže, s. xii.59) Capitant, R.: Der Konflikt zwischen der Parlaments-Souveränität und der Volkssouveränität in

Frankreich seit der Befreiung. Citované podľa: Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssou-veränität, s. 322.

60) Lindahl, H.: Sovereignty and Symbolization. In: Relocating sovereignty, s. 53. Cituje autorov:Camilleri, J. A. – Falk, J.: The End of Sovereignty : The Politics of a Shrinking and FragmentingWorld, Edward Elgar, 1992, s. 2).

61) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, s. 384.62) Held, D.: Democracy and the Global Order : From the modern state to cosmopolitan governance,

Stanford University Press, 1995, s. 6-8.

komunitám, popričom mal existovať paralelný stranícky systém, kvôli potrebeprofesionálneho a odborného vedenia ľudu. Fakticky teda mala dočasne vládnuťstrana.63) Teoretici preto rozlišujú tri hlavné druhy demokracie: priamu (partici-pačnú), reprezentatívnu (zastupiteľskú) a model jednej strany (s tým, že niektorímôžu pochybovať, či ide skutočne o demokraciu).64)

Demokracia je tiež pojmom historickým. Demokracia v Aténach mohla byťpovažovaná za demokraciu v porovnaní s inými štátmi a ich režimami existujúci-mi v danom období, dnes by však bola porovnateľná s nedávnym juhoafrickýmapartheidom. Ešte v 19. storočí boli USA a Veľká Británia považované za vzory de-mokracie a pritom veľkú časť svojho obyvateľstva vylúčili z volebného práva. Anidnes nie sú všetky štáty demokratické, a možno ani nikdy nebudú – aspoň nie rov-nako demokratické – každý z nich má svoje špecifiká, vyplývajúce z jeho stupňavývoja a jeho tradícií.65) Demokracia je totiž relatívna a je to cesta, pohyb, nie stav.Na to, ako fungovala demokracia a podiel ľudu na moci, resp. realizácia suvereni-ty ľudu v Československu, sa pozrieme bližšie v 2. časti nášho príspevku.

Suverenita ľudu a štátu v Československuv rokoch 1945-1989

Medzinárodnoprávne postavenie Československaa vonkajšia suverenita štátu

Československo od svojho vzniku v roku 1918 patrilo do systému suverén-nych štátov, ktorých v tom období ešte vzhľadom na pretrvávajúci koloniálny sys-tém na svete veľa nebolo. Išlo o obdobie postupného odkláňania sa od klasickéhosystému vonkajšej suverenity, ako sme to už naznačili v predchádzajúcej kapito-le. Súviselo to jednak so vznikom medzinárodných organizácií, ktorých bola Čes-koslovenská republika členom – Spoločnosti národov aj špecializovaných organi-zácií (Svetová poštová únia, Medzinárodný úrad chemický a i.), ale tiež od účastina podpisovaní rôznych medzinárodných zmlúv, či už bilaterálnych alebo multi-laterálnych. K podpísaniu takejto relatívne štandardnej zmluvy došlo aj v roku1943, kedy Edvard Beneš ako jediný predstaviteľ Československej republiky, kto-rý svoj mandát na reprezentovanie republiky odvodzoval ešte spred roku 1938,podpísal zmluvu so ZSSR o priateľstve a povojnovej spolupráci. Samotný podpistakejto zmluvy však neznamená obmedzenie suverenity štátu, skôr prejav vôleštátov na dobrých vzájomných vzťahoch, prípadne aj výhodných pre obe strany –čo je nepochybné v situácii, kedy Československo bolo okupované a ZSSR pred-stavoval štát, ktorý mohol tento stav zvrátiť. K zasahovaniu do suverenity štátudošlo až následne, po oslobodení Československa v roku 1945, kedy bolo vzhľa-dom na medzinárodnopolitickú situáciu nepochybné, že na Československo sirobí ZSSR zálusk ako na svoj satelitný štát. Pod vplyvom ZSSR bol odmietnutýMarshallov plán a namiesto neho mal potrebnú pomoc Československu poskyt-núť Veľký brat – ZSSR. Československo bolo po Februári 1948, kedy hrozil aj vo-jenský zásah zo strany ZSSR na podporu prebratia moci Komunistickou stranou,začlenené do tzv. východného bloku socialistických štátov. Súčasťou tejto medzi-národnopolitickej situácie bolo tiež členstvo Československa vo Varšavskej zmlu-ve a v RVHP (Rade vzájomnej hospodárskej pomoci) ako medzinárodných

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

197

63) Tamže, s. 13-14.64) Tamže, s. 5.65) Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political Community.

Studies in Cosmopolitan Democracy, s. 200.

organizáciách sovietskeho bloku. Popri tom však Československo zostalo aj člen-ským štátom OSN, poslušne však na jeho pôde sledovalo politickú líniu ZSSR.

Samotný tento fakt by mohol byť z dnešného pohľadu vnímaný ako obme-dzenie vonkajšej suverenity štátu. Vzhľadom na predchádzajúce pojednanie o su-verenite v 2. polovici 20. storočia a vzhľadom na existujúcu geopolitickú situáciuvšak Československo tento stav akceptovalo ako jediný možný a jediný želateľný.Aj vojenské napadnutie Československa, resp. okupácia v auguste roku 1968,bola takmer súbežne predstavená ako priateľská pomoc na základe výzvy a vôlečeskoslovenského ľudu. Do akej miery to bola skutočnosť je už druhá vec. Zmie-renie sa s režimom však naznačuje istú mieru akceptácie, aj keď možno s tichýmodporom. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj dohodu o zotrvaní sovietskychvojsk na území Československa. Bola podpísaná za danej situácie. Keďže všakv medzinárodnom práve platí zásada rebus sic stantibus, po zmene pomerov roku1989 došlo aj k obratu v otázke vonkajšej suverenity štátu. To, čo sa dovtedy chá-palo ako trpený a akceptovaný stav, sa v priebehu niekoľkých dní zmenilo naotvorený nesúhlas a snahu o zmenu. To, čo bolo vnímané ako istý druh suvereni-ty sa pod vplyvom zmenenej situácie už za suverenitu nepovažovalo. Zo dňa nadeň sa úplne otočila realizovaná teória suverenity štátu v zmysle, podľa ktoréholimitovaná suverenita nie je suverenitou. Cieľom bola klasická suverenita. V tomkontexte treba vnímať snahy o odstránenie politického vplyvu Sovietskeho zväzuzaručeného vojenskými jednotkami umiestnenými na území Československatým, že sa súhlas s dočasným pobytom sovietskych vojsk mal vyhlásiť za nulitný(nakoniec sa tak nestalo). Do tohto chápania suverenity zapadajú aj slovenskéštátoprávne snahy po roku 1989, smerujúce k samostatnej medzinárodnoprávnejsubjektivite Slovenska. Pochopiteľne, vo svete konca 20. storočia už návrat kuklasickej suverenite nebol možný. Východiskom bola opäť iba liberálna suvereni-ta, s obmedzeniami v podobe medzinárodných zmlúv a členstva v medzinárod-ných či nadnárodných organizáciách, či dokonca v Európskej únii – tentokrátvšak už s výslovným súhlasom obyvateľstva, nie iba so súhlasom konkludent-ným, či vynúteným medzinárodnou politickou situáciou.

Suverenita ľudu a národa a štátna mocv Československu v rokoch 1948-1989Pojem suverenity ľudu bol v skúmanom období často pertraktovaným prob-

lémom. Naproti tomu, iba v období federalizácie Československa sa okrem kon-cepcie suverenity ľudu stretávame navyše aj s koncepciou suverenity národa.Vlastný ústavný zákon o československej federácii bol prijatý 27. októbra 1968,slávnostne podpísaný 30. októbra 1968, v deň 50. výročia Martinskej deklarácie,a publikovaný pod číslom 143/1968 Zb. „uznávajúc neodňateľnosť práva na seba-určenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právoutvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života.“ Zákono-darcovia boli „presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpove-dajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou záru-kou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbyt-nosti a zvrchovanosti.“ Podľa preambuly išlo o dohodu slovenského a českéhonároda, ktoré využili a zrealizovali svoju národnú suverenitu za cieľom vytvore-nia spoločnej federácie. V skutočnosti však vieme, že celý tento proces prebeholúplne naopak – zhora. Teda dovtedajší unitárny štát sa z rozhodnutia strany pre-menil na federáciu. Inak však suverenita národa nehrala v období rokov1948-1989 v duchu socialistického internacionalizmu väčšiu rolu.

Na druhej strane, pokiaľ ide o suverenitu ľudu, už Ústava 9. mája vo svojomúvodnom vyhlásení prehlásila, že Československá republika je

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

198

ľudovodemokratickým štátom, „v ktorom si ľud svojimi zástupcami zákony nie-len dáva, ale ich svojimi zástupcami aj sám vykonáva.“ A podľa jej čl. I ods. 2 „ľudje jediným zdrojom všetkej moci v štáte.“ Z toho plynie, že suverénom mal byťv Československu ľud a štátna moc v Československej republike mala byť jednot-ná tak z hľadiska jej prameňa, ako aj z hľadiska jej výkonu. Montesquieuova po-učka o deľbe štátnej moci, ktorá tvorí základ ústav buržoáznych štátov, a podľaktorej sa v štáte rozlišujú tri „moci“ kvalitatívne od seba odlišné, totiž moc záko-nodarná, moc výkonná a moc súdna, v Československu nemala platiť. V ústavesíce formálne bola zachovaná deľba medzi mocami zákonodarnou, výkonnoua súdnou, zodpovednosť vlády parlamentu a nezávislosť súdov,66) v základnýchčlánkoch však bola potvrdená všemocnosť zastupiteľských zborov. Reálna deľbamoci by vraj bola v rozpore s jednotnosťou moci ľudu. Princíp suverenity ľudu to-tiž okrem iného vyjadruje skutočnosť, že existuje len jedna zvrchovaná vôľa, kto-rej nositeľom je ľud a táto vôľa ľudu je jediná a jednotná, vnútorne nerozporná,a preto nemôže byť ani deliteľná. Preto je pre úpravu vzťahov štátnych orgánovneprípustná akákoľvek deľba moci a s ňou súvisiaci mechanizmus bŕzd a proti-váh, ktorými sa mali jednotlivé zložky moci navzájom kontrolovať a vyvažovať.Ideálom by teda malo byť úplné splynutie zastupiteľských orgánov s výkonnými,resp. správnymi tak, aby jeden orgán nielen prijímal zásadné uznesenia všeobec-nej povahy, ale ich aj vykonával.67) Tým by sa zaviedla v podstate vláda parlamen-tu, akú predstavovali v plnej miere revolučné orgány – Národný výbor pri vznikuČSR v roku 1918 a Slovenská národná rada počas Slovenského národného povsta-nia. Táto teoretická konštrukcia však v skutočnosti neviedla k tomu, že by sa zlik-vidovala dovtedajšia sústava štátnych orgánov, ktorú by nahradil len jeden orgánvyjadrujúci vôľu ľudu. „Sama okolnosť nedeliteľnej štátnej moci nebráni možnos-ti, aby sa na nej nepodieľali najrôznejšie orgány štátu – parlament, vláda, súdy,prokuratúra.“ 68) Republika mala rad rôznych úloh a ich plneniu zodpovedala roz-manitosť foriem výkonu štátnej moci. Tu však nešlo o deľbu moci, ale o deľbu prá-ce pri plnení úloh štátu.69) Preto sa v socialistických krajinách, ako aj v Českoslo-vensku, ponechala sústava orgánov, ktoré sú vonkajším výrazom deľby moci, noich vnútornou náplňou činnosti bola iba deľba práce. Zásadná zmena oproti pred-chádzajúcemu vývoju charakterizovanému deľbou moci spočívala v upravenívzájomných vzťahov medzi týmito orgánmi.

Ak mal byť výkon štátnej moci jednotný, a štátna moc mala realizovať suve-renitu ľudu v systéme, kde štátna moc a ľud sú vzájomne neoddeliteľné,70) zá-kladným predpokladom musela byť existencia a jednota vôle ľudu.71) Tú zabezpe-čovala Strana. Manifestovanie ľudového pôvodu moci sa prejavovalo tak, že ilu-zórne bola moc absolutizovaná v zastupiteľských zboroch na viacerýchstupňoch, a to v spolupráci a pod kontrolou Strany.72) Ľudovosť sa mala prejaviť ajzaradením inštitútu Národného frontu do politického systému krajiny. Bolpoliticko-spoločenským združením a hnutím, ktoré zjednocovalo najvýznamnej-šie politické a spoločenské organizácie s cieľom podpory a zabezpečovania

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

199

66) Ústavný súd zakotvený v ústave nebol; kontrola ústavnosti bola zverená predsedníctvu zákono-darného zboru. Pozri Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989. In: Vývojpráva v Československu v letech 1945-1989. Ed. Karel Malý, Ladislav Soukup, Karolinum, 2004,s. 204-205.

67) Boguszak, J. – Jičínský, Z.: Struktura státní moci. In: Právník, roč. CV, 1966, č. 5, s. 397.68) Vebera, Z.: Právní záruky ústavnosti a zákonnosti v ČSSR, Univerzita J. E. Purkyně, 1975, s. 40.69) Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justície a prokuratúry, Slovenské vydavateľstvo politickej lite-

ratúry, 1956, s. 5.70) Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Ústavní systémy socialistických zemí, Panorama, 1988, s. 177.71) Tamže.72) Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989, s. 206.

realizácie politiky KSČ pri výstavbe rozvinutej socialistickej spoločnosti. Vedúcuúlohu aj v rámci Národného frontu mala opäť KSČ. Základnými princípmi výstav-by Národného frontu boli princíp demokratického centralizmu, princíp kolektív-neho členstva a delegačný princíp, ktorým boli orgány Národného frontu kreova-né – jednotlivé členské organizácie delegovali do Národného frontu svojich zá-stupcov.73)

Keď teda akceptujeme ideu ľudovosti moci, naskytá sa otázka, kto bol v sku-točnosti týmto ľudom. Zaiste nie všetky ľudské bytosti vrátane detí. Dobová situá-cia presadzovala triednosť v politickom živote Československa. Preferovaní bolijednoznačne príslušníci manuálne pracujúcich tried – robotníci, roľníci a pracujú-ca inteligencia. Ani oni však podľa ústavy z roku 1960 nemali automaticky zaruče-né postavenie suveréna. Podľa čl. 4 ústavy totiž jednoznačne: „Vedúcou silouv spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Českoslo-venska, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanovz radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Naskytá sa teda otázka, do akej mieryišlo skutočne o suverenitu ľudu, a či nešlo skôr o suverenitu Strany, resp. jej úz-kych straníckych špičiek, teda len hŕstku predstaviteľov „ľudu“ – toho politickynajaktívnejšieho.

Dominantné postavenie Strany vyplýva z toho, ako sme už v prvej časti tohtopríspevku naznačili, že marxistické učenie skutočne priznávalo Strane vedúcuúlohu, ako profesionálneho, pripraveného a skúseného vodcu ľudu. Aj keď Stra-na mala byť v zmysle marxizmu-leninizmu jadrom moci, nemala však pôvodnenahrádzať činnosť štátnych orgánov. Táto základná Leninova myšlienka bola roz-pracovaná na VIII. Zjazde KSR v nasledovnom zmysle: „Zmiešavať funkcie stra-níckych kolektívov s funkciami štátnych orgánov, akými sú soviety, sa v žiadnomprípade nesmie. Svoje uznesenia musí strana uskutočňovať prostredníctvom so-vietskych orgánov, v rámci sovietskej sústavy. Strana sa snaží riadiť činnosť sovie-tov, ale nie ich nahradzovať.“74) Lenin sa teda už od počiatku snažil o odčlenenieStrany od štátu a stanovenie deliacej čiary medzi nimi. Touto tézou sa zaoberal ajna IX. zjazde Strany, kde sa vyjadril nasledovne: „Konečne je nutné omnoho pres-nejšie vymedziť funkcie strany a sovietskej moci, zvýšiť zodpovednosť a samostat-nosť sovietskych pracovníkov a sovietskych inštitúcií a strane ponechať celkové ria-denie práce všetkých ostatných orgánov dohromady, bez doterajšieho príliš časté-ho, nepravidelného, často povrchného zasahovania.“75) V zmysle týchto princípovtak Strana mala vystupovať ako riadiaca sila spoločnosti, ktorá však nemala zasa-hovať, alebo preberať kompetencie štátnych orgánov. Ústavná prax v Českoslo-vensku v sledovanom období však neakceptovala túto tézu, na čo poukázal ajAkčný program KSČ zo 4. apríla 1968: „Nahradzovanie a zmiešavanie štátnych or-gánov, orgánov hospodárskeho riadenia a spoločenských organizácií straníckymi

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

200

73) Po federalizácii Národný front existoval na dvoch úrovniach – na úrovni federálnej ČSSR a naúrovni republikovej – v ČSR aj SSR. V prípade SSR zahŕňal 27 organizácií – od KSS, Strany sloven-skej obrody, Strany slobody, cez organizácie ako Slovenská odborová rada, Zväz družstevnýchroľníkov SSR, Slovenský zväz žien, Social ist ický zväz mládeže SSR, Zväzčeskoslovensko-sovietskeho priateľstva, Slovenská organizácia Československej televízie, Zväzpre spoluprácu s armádou SSR, až po Zväz invalidov SSR, Slovenský zväz chovateľov drobnejzvery, Slovenský zväz včelárov, Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz a Zväz slovenskýchfilatelistov.

74) KSSS v rezolucích a usneseních sjezdů, konferencí a plenárních zasedání ÚV. zv. I., SNPL, 1954,s. 386. Citované podľa: Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Světová socialistická soustava a státnívýstavba v evropských socialistických zemích I. díl., Orbis, 1977, s. 231.

75) Tamtiež.

orgánmi je potrebné naďalej úplne odstrániť.“76) Realizácia tohto princípu všakbola v nasledujúcom období normalizácie opätovne zatlačená do úzadia a Stranazotrvala aj naďalej vo svojej mocensky neobmedzenej vedúcej úlohe.

Dôvodom bola podľa dobových teoretikov potreba využitia štátu Stranou nasledovanie politických cieľov socializmu. Ešte v 80. rokoch sa písali teoreticképráce o štátnych zásahoch do riadenia spoločnosti a o potrebe premeny štátnejmašinérie. Podľa nich otázka intenzity uplatnenia štátnych zásahov a uplatneniatroch základných aspektov rozbitia starej štátnej mašinérie, t.j. likvidácie bez-prostredných triedno-potlačovateľských orgánov, reorganizácie ostatných a vy-tvorenia nových, bola v mnohom závislá od špecifických osobitostí vývojatej-ktorej krajiny, ako aj od formy socialistickej revolúcie a ďalších skutočností.77)

Podľa dobových teoretikov štátu „Socialistický štát je a musí zostať hlavnýmnástrojom riadenia a regulácie spoločenského života i premien, ktoré nastávajúv procese socialistického vývoja, a to až do vybudovania úplného komunizmu.Štátne riadenie je teda hlavnou formou riadenia socialistickej spoločnosti a zahŕňavšetky najdôležitejšie sféry spoločenského života, pričom má jasne politický cha-rakter a opiera sa aj v našich podmienkach ešte stále o štátnu moc. Reálne uplatňo-vanie vedúcej úlohy strany voči štátu – ako jedinej suverénnej inštitúcii v politic-kom systéme socialistickej spoločnosti – dáva potom strane popri vedúcom aj mo-censké, resp. vládnúce postavenie, ktoré je zárukou, že štátna moc bude slúžiť vecirobotníckej triedy a socializmu.“78) Potreba záruky že štátna moc bude slúžiť záuj-mom robotníckej triedy úplne vysvetľuje potrebu prepojenia Strany a štátnych or-gánov.

Pre riadenie takéhoto štátneho systému platilo, že „KSČ systematicky pracujes komunistami v zastupiteľských orgánoch, ktorí v duchu jej politiky vedúa usmerňujú jednotlivé zbory a zodpovedajú za ne priamo strane. V zmysle článku78 Stanov KSČ strana uplatňuje svoju vedúcu úlohu v zastupiteľských orgánochprostredníctvom svojich klubov poslancov a straníckych skupín, ktoré utvára vovšetkých zastupiteľských orgánoch. Podobný cieľ sledujú aj krajské združenia pos-lancov. Kluby poslancov-komunistov a stranícke skupiny sa vo svojej činnosti ria-dia politikou a stanovami strany, sú podriadené príslušným straníckym orgánoma sú povinné dôsledne sa riadiť ich uzneseniami. V národných výboroch sa vedúcaúloha strany uplatňuje prostredníctvom straníckych skupín utváraných na všet-kých stupňoch národných výborov. Prostredníctvom straníckych organizácií riadistrana aj neštátne spoločenské organizácie.“79) Strana teda všetko riadila, a to akoštátne, tak aj neštátne organizácie. Ona bola tým prvkom, ktorý v skutočnostiumožňoval vládu suverénneho ľudu – jednak zabezpečovala jednotu tejto vôlev ľude ako takom, a na druhej strane zabezpečovala jednotu vôle ľudu a štátutým, že štát kontrolovala. Ak sa na to pozrieme z opačnej strany, môže sa javiť, žesama Strana teda stotožňovala ľud aj štát.

Suverenita ľudu a zákonodarná moc: volebnéprávo a zastupiteľský princípSuverenita ľudu sa v Československu ako v každom inom demokratickom

štáte mala v prvom rade realizovať v podobe volebného práva do parlamentu – Ná-rodného zhromaždenia, prípadne Slovenskej (neskôr aj Českej) národnej rady.

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

201

76) Gronský, J.: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III 1968-1989, Karo-linum, 2000, s. 93.

77) Červeňanský, F.: Podstata socialistického štátu, Univerzita Komenského, 1985, s. 16.78) Tamže, s. 37.79) Tamže, s. 46.

Na potrebu čo najširšieho volebného práva poukázal už Košický vládny prog-ram.80) Vo svojej V. kapitole naznačil aj smer vývoja volebného práva, a to zavede-ním všeobecného volebného práva pre mužov aj ženy od 18 rokov veku, spolus rozšírením aj na príslušníkov brannej moci. Volebného práva mali byť naopakpozbavení zradcovia národa a napomáhači nepriateľov. Ústavný dekrét preziden-ta republiky č. 47/1945 Zb. priznal aktívne volebné právo osobám, ktoré dosiahli18 rokov a pasívne volebné právo osobám od 21 rokov. Podrobnejšiu úpravu vo-lebného práva predstavuje vládne nariadenie č. 48/1945 Zb. o voľbe DočasnéhoNárodného zhromaždenia, zakotvujúce nepriamu voľbu 300-členného Národné-ho zhromaždenia delegátmi národných výborov a správnych komisií. Volilo sateda nepriamo, prostredníctvom voliteľov a delegátov, a na priznanie volebnéhopráva sa okrem vekového cenzu vyžadovalo tiež splnenie požiadaviek národnost-ného cenzu – volebného práva boli zbavení Nemci a Maďari, a výslovne tiež oso-by zbavené volebného práva rozhodnutím súdu, ako aj osoby na nútených prá-cach, čo sa týkalo najmä nemeckého a maďarského obyvateľstva.

Aj nasledujúce voľby v roku 1946 boli založené na podobných princípoch.Pre voľby do Slovenskej národnej rady platili pritom rovnaké podmienky ako prevoľby do Národného zhromaždenia. Zákon o voľbách do Národného zhromažde-nia č. 75/1948 Zb. tiež formálne zachovával predchádzajúce podmienky na pri-znanie volebného práva, ako aj základný princíp pomerného volebného systému.Novú zákonnú úpravu volieb a volebného práva do zastupiteľských zborov pred-stavovali tri predpisy z roku 1954, ktoré zaviedli väčšinový volebný systém za za-chovania všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasova-ním, a to aktívneho od 18 rokov a pasívneho od 21 rokov. Väčšinový volebný sys-tém vyhovuje práve systému, v ktorom dominuje jedna politická strana, keďžehlasy voličov neúspešného protikandidáta v danom obvode prepadajú. Nový vo-lebný zákon zaviedol tiež inštitút viazaného poslaneckého mandátu, a poslanecsa stal odvolateľný, ak sklamal dôveru svojich voličov alebo spáchal čin nedôstoj-ný jeho funkcie. O odvolaní rozhodovali jeho voliči. Malo to byť prejavom skutoč-nej suverenity ľudu – na rozdiel od suverenity nezodpovedných poslancov parla-mentu.

Tento volebný systém sa napriek prijímaniu ďalších predpisov upravujúcichvolebné právo (napr. v rokoch 1964, 1967), zachoval v podstate až do roku 1989.Teoreticky išlo o volebné právo štandardne demokratické, keby však nebol prí-tomný základný rozdiel – nemožnosť skutočnej voľby. V období ľudovej demo-kracie aj socializmu totiž voľby nepredstavovali politický boj. Účelom volieb bolovypracovať program práce zastupiteľských orgánov a realizovať výber poslancovna jeho vykonanie.81) Podľa vyjadrenia G. Husáka vo voľbách „Ľudia schvaľovalinielen konkrétnych kandidátov do rozličných zastupiteľských orgánov, ale súčas-ne to bol plebiscit za politiku našej strany a Národného frontu.“82) Výsledky malinaznačovať, že všetky triedy a zložky spoločnosti sa vyjadrili jednotne za spoloč-né ciele. Dokazovali to aj oficiálne čísla volebnej účasti – vo voľbách v roku 1971sa zúčastnilo 99,45 % voličov, v roku 1976 až 99,70 %, a na Slovensku dokonca až99,81 %.83)

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

202

80) Pozri napr. Beňa, J.: Košický vládny program a právna kontinuita ČSR. In: Právněhistorická re-vue, 25, 1983.

81) Houser, J.: Vývoj volebního práva v socialistickém Československu. In: Právník, roč. CXI, 1972,č. 12, s. 1049.

82) Chovanec, J.: Demokratizmus volebného systému Československej socialistickej republiky. In:Právny obzor, 64, 1981, 6, s. 532-533.

83) Tamže.

Vo voľbách mali byť podľa teórie vyberaní zástupcovia ľudu, ktorí na rozdielod buržoáznych parlamentných systémov boli nielen reprezentantmi záujmovsvojich voličov, ale súčasne reprezentantmi spoločenských záujmov a potrieba svojou činnosťou mali prispievať k ich vzájomnému zosúlaďovaniu.84) Nepred-pokladal sa teda politický ani osobný názor iný ako celospoločenský. Je to pred-stava úplne v súlade s hobbesiánskymi predstavami o splynutí vôle suveréna (vla-dára) a ľudu v jedno. Všetci sledovali ten istý cieľ a vo voľbách, v ktorých voliči ne-mali možnosť odmietnuť spoločenskú zmluvu, ktorú uzavreli, iba demonštrovalijednotu týchto záujmov, ako sa k tomu v spoločenskej zmluve zaviazali.

Suverenita ľudu a výkon štátnej mociV socialistických pomeroch predstavoval parlament iba najvyšší zo zastupi-

teľských orgánov – početnú skupinu ďalších zastupiteľstiev tvorili národné výbo-ry na miestnej, okresnej a krajskej úrovni. Už podľa Košického vládneho progra-mu totiž mala byť nová ČSR republikou založenou na národných výboroch, ktoréplnili úlohy miestnej štátnej moci a správy, ako aj samosprávne úlohy. V rukáchnárodných výborov sa tak postupne sústreďovali kompetencie patriace dovtedyšpecializovaným miestnym orgánom štátnej správy. Napriek ich zastupiteľskémucharakteru však nepatrili k orgánom zákonodarnej moci, ale skôr ich možno radiťk orgánom výkonnej moci – konkrétne správnym orgánom. Tomu zodpovedá ajich podriadenosť výkonnej moci – v roku 1953 bolo dokonca riadenie národnýchvýborov vyňaté z pôsobnosti ministra vnútra a boli podriadené priamo vláde.85)

Napríklad krajské národné výbory vykonávali vo svojom obvode verejnú správuvo všetkých jej odboroch (krajskú správu), s výnimkou tých odvetví verejnej sprá-vy, ktorých výkon prislúchal iným orgánom. Krajské národné výbory a ich zložkyboli podriadené vláde a v jednotlivých odboroch svojej pôsobnosti vecne prísluš-ným ministrom a ústredným úradom. Členovia krajského národného výboru bolivolení a mohli byť zo svojej funkcie odvolaní.

Národné výbory boli teda volené a pre ich voľby platili v zásade rovnaképrincípy ako pre volebné právo do parlamentu. Navyše, zákony upravujúce vo-lebné právo do národných výborov boli zväčša prijímané spolu so zákonmi o par-lamentných voľbách. Výbory boli volené pracujúcim ľudom krajov, okresov,miest, obvodov, dedín a ostatných obcí na dobu troch rokov. Volebné právo malobyť všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Do národných výborov moh-li voliť občania, ktorí dovŕšili 18 rokov, a zvolení mohli byť občania, ktorí dovŕšili21 rokov. Od roku 1954 bol aj pri týchto voľbách zavedený imperatívny mandáta väčšinový volebný systém. Tie isté princípy zachovali aj ďalšie zákony upravu-júce volebné právo do národných výborov. Posledným právnym predpisom upra-vujúcim voľby do národných výborov v Slovenskej socialistickej republike bol zá-kon SNR č. 56/1971 Zb. Pre celkový charakter týchto volieb platí to isté, čo smepovedali o voľbách do parlamentu (či už Národného zhromaždenia alebo do Slo-venskej národnej rady) – voľby iba potvrdzovali spoločenskú zmluvu a vyberalinajvhodnejších kandidátov na jej realizáciu.

Suverenita ľudu sa okrem volieb nemohla prejavovať inak ako v zákonompovolených medziach – fakticky neexistovala napr. sloboda spolčovania, teda ne-mohli existovať občianske združenia. Zákon, ktorý od roku 1949 zriadil krajea krajské národné výbory, zároveň zrušil záujmovú samosprávu, keď nariadil, že

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

203

84) Cibulka, Ľ.: K obsahu pojmu socialistický zastupiteľský orgán. In: Právny obzor, 66, 1983, 8, s.656.

85) Mikule, V.: Správní právo a veřejná správa na území České republiky od roku 1945. In: Příspěvkyk vývoji právního řádu v Československu 1945-1990. Ed. Ladislav Soukup, Karolinum, 2002, s.180.

obchodné a živnostenské (priemyslové) komory sa mali zrušiť uplynutím dňa 31.decembra 1948. Dovtedajšia pôsobnosť komôr prešla na krajské národné výbory.Pôvodným plánom síce bolo zachovať aj záujmovú samosprávu, resp. neštátneorganizácie, ktoré by vykonávali administratívu (konkrétne podľa zákona č.68/1951 Zb. o dobrovoľných spoločenských organizáciách), aj tie však boli podkontrolou KSČ. Ústava z roku 1960 predpokladala, že na Revolučné odborovéhnutie (ROH) ako odborovú organizáciu by mohli prejsť niektoré úlohy štátnychorgánov ako akási zdanlivá deetatizácia, výsledky však boli mizivé.86) Združovaťsa bolo možné iba v socialistických organizáciách.

Suverenita ľudu sa pritom teoreticky v medziach zákona mohla realizovať ajinde ako vo voľbách a socialistických organizáciách – teoretici socialistickéhoštátneho práva považovali aj pracovné kolektívy za „nezastupiteľnú formu reali-zácie ústavného práva občanov zúčastňovať sa riadení socialistického štátu.“87)

Ľudové hlasovania a porady pracujúcich mali predstavovať organický doplnokčinnosti zastupiteľských orgánov a prvok priamej demokracie.88)

Súdnictvo a suverenita ľuduUž obdobie po roku 1945 je charakterizované z hľadiska súdnej moci vytvo-

rením osobitného retribučného súdnictva na súdenie vojnových zločincov, zrad-cov a kolaborantov, ktoré malo podobu ľudového retribučného súdnictva. Aj Štát-ny súd, vytvorený za účelom ochrany ľudovodemokratického štátu a jeho spolo-čenského zriadenia pred trestnou činnosťou vonkajších aj vnútornýchnepriateľov (na základe zákonov č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratic-kej republiky a č. 232/1948 o Štátnom súde) sa skladal okrem prezidenta a potreb-ného počtu viceprezidentov, občianskych a vojenských sudcov z povolania aj zosudcov z ľudu. Tých vymenúvala vláda na návrh krajských národných výborov naobdobie jedného roku. Sudcov z ľudu z vojenských osôb v činnej službe vymenú-vala vláda z osôb navrhnutých ministrom národnej obrany. Po uplynutí jednoroč-ného obdobia bolo možné tie isté osoby znovu vymenovať.

Laický prvok bol prítomný v súdnom systéme už v časoch prvej Českoslo-venskej republiky, ale to bolo skôr výnimočné.89) V trende laicizácie súdnictva po-kračoval intenzívnejšie ľudovodemokratický režim. Právny základ k tomu po-skytla už Ústava 9. mája, ktorá zakotvila, že súdy vykonávajú svoju moc spravidlav senátoch, ktoré sa skladajú zásadne zo sudcov z povolania a zo sudcov z ľudu.

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

204

86) Tamže, s. 185.87) Palúš, I.: Účasť občanov na riadení socialistického štátu. In: Právny obzor, 66, 1983, 10, s. 859.88) Houser, J.: Přímá a zastupitelská demokracie v evropských socialistických ústavách. In: Právník,

roč. CXIII, 1974, č. 3, s. 184.89) Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justície a prokuratúry, s. 45. Podľa zákona č. 278/1919 Zb.

boli spôsobilými byť porotcami muži i ženy po dosiahnutí 35. roku veku, pokiaľ vedeli čítať a pí-sať, mali domovské právo v niektorej tuzemskej obci a bývali v obci aspoň jeden rok. Každoročnev septembri sa zostavovali tzv. prvotné zoznamy, z ktorých komisia zložená z troch sudcov urče-ných prezidentom krajského súdu a piatich dôverníkov zvolených obecným zastupiteľstvomv sídle krajského súdu vytvárala tzv. ročný zoznam. Štrnásť dní pred zasadnutím poroty komisiazložená z prezidenta krajského súdu, dvoch sudcov, prokurátora a zástupcu advokátskej komo-ry vylosovala tzv. služobný zoznam obsahujúci 36 hlavných porotcov a 9 náhradných porotcov.Zo služobného zoznamu sa pred začiatkom pojednávania vylosovala 12-členná tzv. lavica porot-cov, ktorá sa účastnila pojednávania. Úprava v zákone 232/1946 Zb. zverila do právomoci porot-ných súdov rozhodovať o zločinoch a prečinoch politickej povahy a o zločinoch, na ktoré zákonustanovoval trest smrti alebo trest odňatia slobody dlhší ako 5 rokov. Porotné súdy zasadali lenv tzv. porotných obdobiach určených predsedom krajského súdu. Skladali sa z trojčlenného súd-neho zboru a z 12 porotcov. O vine obžalovaného rozhodovala porota sama, o treste rozhodovalsúdny zbor spolu s tromi delegátmi porotcov.

Tento princíp sa do podrobnosti vykonal zákonom č. 319/1948 Zb. o zľudovenísúdnictva. Ten v duchu idey jednotnej štátnej moci pochádzajúcej z ľudu a sledu-júcej s ľudom totožné ciele ľudovej demokracie a socializmu, zaviedol pre všetkyriadne súdy funkcie sudcov z ľudu. Sudcom z ľudu mohol byť československý ob-čan vo veku od 30 do 60 rokov, ktorý bol zapísaný v stálom voličskom zozname,bol občiansky bezúhonný, štátne spoľahlivý a oddaný ľudovodemokratickémuzriadeniu. Za sudcov z ľudu nesmeli byť povolaní sudcovia z povolania, koncept-ní úradníci úradov verejnej obžaloby, (verejní) notári, advokáti, obhajcovia vo ve-ciach trestných a duchovní (zrejme kvôli zaujatosti voči režimu). Sudcovia z ľuduboli pri rozhodovaní rovní sudcom z povolania. Podľa možnosti mali pochádzaťz toho istého alebo blízkeho odboru práce, ku ktorému patrili účastníci konania,alebo ktorého sa týkala prejednávaná vec, aby tak boli skutočnou zárukou roz-hodnutia v záujme pracujúceho ľudu v danej oblasti hospodárstva. Ustanovovaliich okresné a krajské národné výbory, resp. pre Najvyšší súd vláda, a to vždy nadva roky. Na okresnom súde konal trojčlenný senát zložený zo sudcu z povolaniaa z dvoch sudcov z ľudu ako prísediacich, krajský súd konal v troj- alebo päťčlen-nom senáte (zloženom z dvoch sudcov z povolania a troch sudcov z ľudu) a Naj-vyšší súd v päťčlennom senáte.90) Ľudové súdnictvo sa teda z výnimočného spô-sobu výkonu súdnictva, použitého pri retribučnom súdnictve, stalo štandardom.

Dôsledkom účasti sudcov z ľudu bolo ako vedľajší efekt zrušenie okresnéhoa krajského obchodného súdu v Prahe, pracovných súdov, rozhodcovských sú-dov verejnoprávneho sociálneho poistenia, poisťovacích súdov, banských roz-hodcovských súdov, súdov mládeže a porotných súdov. Právomoc týchto súdovprešla na riadne súdy. Argumentovať sa dalo tým, že vďaka prítomnosti sudcovz ľudu z danej oblasti hospodárskeho života bude zabezpečená odbornosť a súladrozhodnutí so záujmami ľudu a strany aj bez existencie osobitných, špeciálnychsúdov, iba s využitím všeobecných súdov so sudcami z ľudu.

Ani zbor sudcov z povolania však nezostal nedotknutý. Dôvodiac snahouo to, aby sa zbor sudcov z povolania posilnil aj o ľudí prislúchajúcich už svojímpôvodom a zamestnaním k robotníkom a roľníkom, bola v roku 1949 zriadenáPrávnická škola pracujúcich (PŠP), na ktorej sa pre sudcovskú a prokurátorskúfunkciu pripravovali mladí ľudia týchto kvalít.91) Takto personálne vybavené súdymali zabezpečiť, aby sa zákony a iné právne predpisy presne a dôsledne zachová-vali, a aby sa používali v súlade so záujmami pracujúceho ľudu. Navyše, celousvojou činnosťou mali vychovávať občanov na oddanosť a vernosť Českosloven-skej republike, na presné a dôsledné zachovávanie zákonov a iných právnychpredpisov, na chránenie socialistického vlastníctva, na pracovnú disciplínu, na pl-nenie povinností, ktoré im ukladá obrana štátu, a na riadne zachovávanie pravi-diel socialistického spolužitia. Aj tu sa teda prejavila jednota záujmov štátu, štát-neho (súdneho) aparátu a ľudu – záujem na budovaní socializmu.

Aj podľa textu Ústavy z roku 1960 mali súdnictvo vykonávať volené a nezá-vislé ľudové súdy: Najvyšší súd, krajské a okresné súdy, vojenské súdy (vyššie vo-jenské a vojenské obvodové súdy), ako aj miestne ľudové súdy (vytvorené v ob-ciach a na pracoviskách).92) Miestne ľudové súdy boli novovytvoreným najnižším

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

205

90) Tamže, s. 50-51.91) Tamže, s. 52.92) Podľa zákona č. 38/1961 Zb. o miestnych ľudových súdoch „budovanie vyspelej socialistickej

spoločnosti sa prejavuje ďalším prehlbovaním socialistickej demokracie a rozvojom socialistickejštátnosti, ktoré je nerozlučne späté s rozširujúcou sa účasťou pracujúcich na správe štátu a na ria-dení národného hospodárstva, s upevňovaním socialistickej zákonnosti a výchovou občanovk uvedomelému dodržiavaniu pravidiel socialistického spolužitia a právneho poriadku socialis-tickej spoločnosti. Nová socialistická Ústava preto zakotvila – ako dôležitú súčasť opatrení

článkom jednotnej sústavy československého socialistického súdnictva. O usta-novení miestneho ľudového súdu rozhodoval okresný národný výbor. Návrh najeho ustanovenie podával miestny národný výbor alebo základná organizácia Re-volučného odborového hnutia. Sudcovia miestnych ľudových súdov boli volenína 2 roky verejným hlasovaním na zhromaždeniach občanov na návrh miestnehonárodného výboru alebo základnej organizácie Revolučného odborového hnutia.Aktívne volebné právo mali občania, ktorí dovŕšili 18. rok veku. Zvolený bol ten,kto získal nadpolovičnú väčšinu hlasov občanov prítomných na zhromaždení. Zasudcu miestneho ľudového súdu mohol byť zvolený občan, ktorý dovŕšil 21. rokveku, ktorý požíval medzi občanmi všeobecnú vážnosť a dôveru a ktorý bol ostat-ným občanom príkladom v práci, vo verejnej činnosti i v osobnom živote. Samot-nou voľbou sudcov ľudom, ako aj „ľudovým“ pôvodom týchto sudcov sa tak napĺ-ňala teoretická a ústavná norma o suverenite ľudu – a to v rozsahu vyššom akov iných, napr. západných krajinách, hlásiacich sa k idei suverenity ľudu. Druhoustranou mince však je efektívnosť a záruka nestranného a odborného rozhodnutiaveci. Nestrannosť a odbornosť boli úmyselne opustené, práve s cieľom sledovaniavšeľudových cieľov. Pokiaľ ide o efektívnosť miestnych ľudových súdov, ako or-gány pracujúcich v obciach a na pracoviskách, miestne ľudové súdy prejednávaliprevinenia93) a jednoduché majetkové spory. Prejednávali a rozhodovali teda me-nej závažné prípady porušovania socialistickej zákonnosti, narušujúce najmäspoločenský poriadok a súdružské spolužitie občanov, a drobné majetkové spory.Celou svojou činnosťou mali vychovávať občanov k dôslednému dodržiavaniu so-cialistického právneho poriadku, k socialistickému pomeru k práci, k ochrane so-cialistického vlastníctva, k ochrane osobnosti a práv občanov a k nezmieriteľné-mu postoju voči akémukoľvek konaniu, ktoré spôsobuje škody spoločnosti a jenezlučiteľné s povinnosťami občana socialistického štátu. V praxi sa však tietosúdy neosvedčili a boli zrušené zákonom č. 150/1969 Zb. o prečinoch, ktorý pre-nechal rozhodovanie o prečinoch (tam patrili aj bývalé previnenia) samosud-com.94) Myšlienka zľudovenia sa teda na najnižšej úrovni neosvedčila. Za dôvodsa pokladá nevyspelosť obyvateľstva, ktoré tento stupienok súdnictva využívalo(zneužívalo) na vyrovnávanie osobných účtov. Vo všeobecnosti však ideu ľudo-vého súdnictva a podielu suverénneho ľudu na kreácii a výkone súdnej moci ne-úspech miestnych ľudových súdov nezdiskreditoval, a systém ľudového súdnic-tva ako prejav suverenity ľudu fungoval až do roku 1989.

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

206

smerujúcich k zvyšovaniu aktívnej účasti pracujúcich na výkone súdnictva – do sústavy českoslo-venských súdov miestne ľudové súdy. Tieto súdy ako orgány pracujúcich majú v obciach a na pra-coviskách prejednávať menej závažné prípady porušovania právneho poriadku a drobné sporymedzi občanmi. Tým majú prispievať k upevňovaniu socialistickej zákonnosti a k zabezpečova-niu spoločenského poriadku a pravidiel socialistického spolužitia.“

93) Previnením bolo zavinené konanie na pomedzí správneho a trestného práva, ktorým bol poruše-ný socialistický právny poriadok v takej miere, že to ohrozuje alebo poškodzuje záujmy spoloč-nosti alebo práva a oprávnené záujmy jednotlivca, ak vzhľadom na okolnosti prípadu, na osobuprevinilého občana a následky jeho konania nedosahovalo stupeň spoločenskej nebezpečnostitrestného činu. Miestne ľudové súdy rozhodovali o previneniach vtedy, ak vzhľadom na závaž-nosť prípadu nestačilo na nápravu previnilého občana výchovné pôsobenie spoločenských orga-nizácií, národných výborov a vedení podnikov a závodov. Previnenia prejednávali miestne ľudo-vé súdy na návrh národného výboru, iného štátneho orgánu, spoločenskej organizácie, vedeniazávodu, predstavenstva jednotného roľníckeho družstva, občanov alebo z vlastného podnetu.Majetkové spory prejednávali len na návrh občanov, ktorí pred miestnym ľudovým súdom uplat-nili svoje nároky.

94) Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. létech a za normalizace, Prospektrum, 1992, s. 60-63.

ZáverV predloženom príspevku sme sa pokúsili najprv z teoretického hľadiska

osvetliť komplexnosť problematiky suverenity vo všetkých jej aspektoch – suvere-nity ľudu, národa, štátu, vonkajšej a vnútornej suverenity. Následne sme na zá-klade súčasných teoretických diel o suverenite a porovnaní ich záverov s historic-kými skúsenosťami dospeli k záveru, že chápanie suverenity sa neustále vyvíjaa nie je možné dnešné chápanie suverenity aplikovať na situáciu v Českosloven-sku v 2. polovici 20. storočia, a to ani pokiaľ ide o suverenitu štátu, ani suverenituľudu. Suverenita štátu v tomto období napĺňala znaky tzv. liberálnej, alebo akosme ju my nazvali, socialistickej suverenity, ktorá sa vedome limitovala v záujmecieľov socialistického spoločenstva podobne, ako to robili aj demokratické štátyv záujme šírenia demokracie. V otázke suverenity ľudu platí, že ľudovodemokra-tické a socialistické Československo veľmi dbalo na ideu suverenity ľudu, chápaloju však opäť inak – nazvali sme to hobbesiánskym chápaním. Podobne ako kedysiHobbes aj idea suverenity ľudu v Československu vyžadovala zjednotenie záuj-mu ľudu a suveréna, ktorí mali úplne splynúť, a to na základe nezrušiteľnej spolo-čenskej zmluvy. Takáto koncepcia suverenity ľudu sa podstatne líši od lockeov-skej koncepcie, ktorá predpokladá skôr než spoločenskú zmluvu iba konkludent-ný a odvolateľný súhlas jedného suveréna – ľudu, s výkonom moci druhýmsuverénom – štátnymi orgánmi.

JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MAodborný asistent

Mgr. Ján Macejinterný doktorand

Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave

Použitá literatúra� Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political

Community. Studies in Cosmopolitan Democracy. Ed. D. Archibugi, D. Held, M.Köhler. Stanford University Press, 1998.

� Azud, J.: K otázke vstupu SR do EÚ a suverenita SR v kontexte článku 7 ÚstavySlovenskej republiky. In: Právny obzor, 86, 2003, 6.

� Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor,89, 2006, 4.

� Baroch, C. T.: The Soviet Doctrine of Sovereignty (The So-Called Brezhnev Do-ctrine), American Bar Association, 1970.

� Beňa, J.: Košický vládny program a právna kontinuita ČSR. In: Právněhistorickárevue, 25, 1983.

� Bárány, E.: Funcionálna suverenita. In: Právny obzor, 88, 2001, 3.� Beaulac, S.: The Power of Language in the Making of International Law, Martinus

Nijhoff Publishers, 2004.� Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the

Concept of Sovereignty in Eighteenth Century France. Studies on Voltaire and theEighteenth Century. Vol. CI. Ed. Ian M. Wilson, The Voltaire Foundation, 1973.

� Boguszak, J. – Jičínský, Z.: Struktura státní moci. In: Právník, roč. CV, 1966, č. 5.� Camilleri, J. A. – Falk, J.: The End of Sovereignty : The Politics of a Shrinking and

Fragmenting World, Edward Elgar, 1992.� Capitant, R.: Der Konflikt zwischen der Parlaments-Souveränität und der Vol-

kssouveränität in Frankreich seit der Befreiung.

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

207

� Cibulka, Ľ.: K obsahu pojmu socialistický zastupiteľský orgán. In: Právny obzor,66, 1983, 8.

� Červeňanský, F.: Podstata socialistického štátu, Univerzita Komenského, 1985.� Ellian, A.: De staat van uitzondering : Soevereiniteit in moderne tijd tussen norm

en beslissing. In: Soevereiniteit en recht : Rechtsfilosofische beschouwingen. Ed.Gelijn Molier, Timo Slootweg, Boom Juridische uitgevers, 2009.

� Gábriš, T.: Rímskoprávna fiducia a anglosaský trust. In: Právo a obchodovanie,UPJŠ, 2008, s. 71-80.

� Glézl, A.: Princípy anglosaského trustu a ich uplatnenie v insolvenčnom práve -rozdiely a podobnosti kontinentálneho a anglosaského právneho systému. In:Právo a obchodovanie, UPJŠ, 2008, s. 86-96.

� Gronský, J.: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III1968-1989, Karolinum, 2000.

� Held, D.: Democracy and the Global Order : From the modern state to cosmopoli-tan governance, Stanford University Press, 1995

� Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Reloca-ting sovereignty. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006.

� Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, Aleš Čeněk, 2009.� Houser, J.: Přímá a zastupitelská demokracie v evropských socialistických ústa-

vách. In: Právník, roč. CXIII, 1974, č. 3.� Houser, J.: Vývoj volebního práva v socialistickém Československu. In: Právník,

roč. CXI, 1972, č. 12.� Chovanec, J.: Demokratizmus volebného systému Československej socialistickej

republiky. In: Právny obzor, 64, 1981, 6.� Jackson, J. H.: Sovereignty – modern: A new approach to an outdated concept. In:

Relocating sovereignty. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006.� Jellinek, J.: Všeobecná státověda, Ján Laichter, 1906.� Jennings, R. – Wattson, A. (eds.): Oppenheim’s international law. Volume 1. Pea-

ce, Introduction and Part 1, Longman, 1993.� Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. létech a za normalizace, Prospektrum, 1992.� Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, Linde, 2006.� Koller, P.: Neue Theorien des Sozialkontrakts, Duncker & Humblot, 1987. KSSS

v rezolucích a usneseních sjezdů, konferencí a plenárních zasedání ÚV. zv. I.,SNPL, 1954.

� Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, WissenschaftlicheBuchgesellschaft, 1970.

� Lindahl, H.: Sovereignty and Symbolization. In: Relocating sovereignty. Ed. NeilWalker, Ashgate, 2006.

� Maiolo, F.: Medieval Sovereignty : Marsilius of Padua and Bartolus of Saxoferra-to, Eburon, 2007.

� Mikule, V.: Správní právo a veřejná správa na území České republiky od roku1945. In: Příspěvky k vývoji právního řádu v Československu 1945-1990. Ed. La-dislav Soukup, Karolinum, 2002.

� Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, Jan Laichter, 1947.� Palúš, I.: Účasť občanov na riadení socialistického štátu. In: Právny obzor, 66,

1983, 10.� Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989. In: Vývoj práva

v Československu v letech 1945-1989. Ed. Karel Malý, Ladislav Soukup, Karoli-num, 2004.

� Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001.� Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, Codex Bohemia, 1999.� Spruyt, H.: The Sovereign State and Its Competitors, Princeton University Press,

1994.

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

208

� Steiner, J.: Textbook on EC Law, Blackstone Press Limited, 1996.� Svák, J. – Cibulka, Ľ. – Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky (Všeobec-

ná časť) 2. vydanie, BVŠP, 2009.� Šedivý, J.: Suverenita státní a nadstátní. Má evropský občan budoucnost? In: De-

mokracie a ústavnost, Karolinum, 1999. Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justí-cie a prokuratúry, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956.

� Tokár, A.: Suverenita a rozširovanie Európskej únie po summite z Nice. In: Práv-ny obzor, 88, 2001, 3.

� Vebera, Z.: Právní záruky ústavnosti a zákonnosti v ČSSR, Univerzita J. E. Purky-ně, 1975. Zborník z medzinárodnej konferencie, Ústav štátu a práva SAV, 2001.

� Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Světová socialistická soustava a státní výstav-ba v evropských socialistických zemích I. díl., Orbis, 1977.

� Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Ústavní systémy socialistických zemí, Panora-ma, 1988.

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

209

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

210