2

FFaakkuull ttaa tteelleessnneejj vvýýcchhoovvyy aa ššppoorrttuu UUnniivveerrzzii ttyy KKoommeennsskkééhhoo vv BBrraattiissllaavvee

MMii lloošš ŠŠtteeffaannoovvsskkýý

DDŽŽUUDDOO II TTEEÓÓRRII AA AA DDII DDAAKK TTII KK AA

CChhaarraakktteerriissttiikkaa ddžžuuddaa EEttaappyy vvýývvoojjaa

ŠŠppoorrttoovváá pprríípprraavvaa ZZlloožžkkyy ššppoorrttoovvééhhoo ttrréénniinngguu SSttaavvbbaa ššppoorrttoovvééhhoo ttrréénniinngguu

ŠŠppoorrttoovváá pprríípprraavvaa ddeettíí aa mmllááddeežžee OOssoobbii ttoossttii ššppoorrttoovveejj pprríípprraavvyy žžiieenn DDiiaaggnnoossttiikkaa ttrréénnoovvaannoossttii ddžžuuddiissttoovv

ÚÚrraazzoovváá zzáábbrraannaa aa pprrvváá ppoommoocc PPrráávvnnee pprreeddppookkllaaddyy aa hhrraanniiccee ppoouužžii ttiiaa ddžžuuddaa vv sseebbaaoobbrraannee aa nnuuttnneejj oobbrraannee

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––--

BBrr aatt iissllaavvaa 22000099

3

Recenzenti: Doc. PhDr. Miroslav Ďurech, CSc. Prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, PhD.

Džudo I Teória a didaktika © Mgr. Miloš Štefanovský, PhD.

Vydala Fakulta telesnej výchovy a športu Univerzity Komneského v Bratislave

Tlač: Peter Mačura-PEEM, Sokolíkova 11, 841 01 Bratislava 42, Slovenská republika, Európska únia. E-mail kontakt: macurapeter@hotmail.com Rok vydania 2009. Vydanie 1. Počet strán 104. Jazyková úprava Elena Súlovská. ISBN 978-80-8113-009-0

4

OO BB SS AA HH ÚÚ VV OO DD 4

11.. CCHHAARRAAKK TTEERRII SSTTII KK AA DDŽŽUUDDAA 5 1.1 Zaradenie džuda v systéme úpolov 6 1.2 Systematika džuda 6

22.. EETTAAPPYY VVÝÝVVOOJJAA DDŽŽUUDDAA 10 2.1 Vývoj džuda vo svete 10 2.1 Vývoj džuda u nás 17

33.. ŠŠPPOORRTTOOVVÁÁ PPRRÍÍ PPRRAAVVAA VV DDŽŽUUDDEE 20 3.1 Charakteristika športového výkonu a výkonnosti v džude 20 3.2 Štruktúra športového výkonu v džude 22 3.3 Športový tréning v džude 24 3.4 Projekt (program) športového tréningu v džude 26

44.. ZZLL OOŽŽKK YY ŠŠPPOORRTTOOVVÉÉHHOO TTRRÉÉNNII NNGGUU VV DDŽŽUUDDEE 31 4.1 Kondičná príprava v džude 31 4.2 Technická príprava v džude 42

4.2.1 Uplatnenie biomechanických princípov v džude 44 4.3 Taktická príprava v džude 49 4.4 Psychologická príprava v džude 51

4.4.1 Modelovaný tréning v džude 56

55.. SSTTAAVVBBAA ŠŠPPOORRTTOOVVÉÉHHOO TTRRÉÉNNII NNGGUU VV DDŽŽUUDDEE 60 5.1 Etapy športovej prípravy v džude 60 5.2 Tréningové cykly v džude 65

66.. ŠŠPPOORRTTOOVVÁÁ PPRRÍÍ PPRRAAVVAA DDEETTÍÍ AA MM LL ÁÁDDEEŽŽEE VV DDŽŽUUDDEE 71 6.1 Osobitosti športovej prípravy detí a mládeže v džude 71 6.2 Výber talentov pre džudo 75 6.3 Príklady tréningov džuda pre detí a mládež 76

77.. OOSSOOBBII TTOOSSTTII ŠŠPPOORRTTOOVVEEJJ PPRRÍÍ PPRRAAVVYY ŽŽII EENN VV DDŽŽUUDDEE

83

88.. DDII AAGGNNOOSSTTII KK AA TTRRÉÉNNOOVVAANNOOSSTTII DDŽŽUUDDII SSTTOOVV 87

99.. ÚÚRRAAZZOOVVÁÁ ZZÁÁBBRRAANNAA AA PPRRVVÁÁ PPOOMM OOCC PPRRII DDŽŽUUDDEE 92 1100.. PPRRÁÁVVNNEE PPRREEDDPPOOKK LL AADDYY AA HHRRAANNII CCEE PPOOUUŽŽII TTII AA DDŽŽUUDDAA VV SSEEBBAAOOBBRRAANNEE AA NNUUTTNNEEJJ OOBBRRAANNEE

96

5

ÚÚ VV OO DD Táto publikácia je vhodným študijným materiálom pre študentov FTVŠ UK bakalárskeho štúdia v študijnom programe trénerstvo špecializácia džudo, pre trénerov džuda pri zvyšovaní kvalifikačných stupňov v rozsahu I – IV, no svoje si v nej určite nájdu aj pretekári džuda. Hlavným motívom pre vznik tejto publikácie sa stal nedostatok odbornej literatúry z oblasti teórie a didaktiky džuda, ktorý u nás pretrváva od roku 1989. Materiál, ktorý obsahuje je v prvom rade súhrnom poznatkov a vedomostí, ktoré som čerpal a v súčasnosti naďalej čerpám od učiteľov, kolegov a odborníkov, ktorý sa vo väčšej či menšej miere zaoberajú problematikou úpolov a džuda. Menovite spomeniem bez špecifického poradia: Doc. PhDr. Miroslav Ďurech, CSc., Mgr. Ivan Plaštiak, PhD., Mgr. Miroslava Jánošíková, prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, PhD., Doc. PhDr. Elena Strešková, PhD. a ďalší. Týmto im chcem vysloviť veľkú vďaku za ich odborné poznatky a skúsenosti, ktoré mi poskytli pri písaní tejto knihy. Druhým významným prameňom poznatkov z oblasti teórie a didaktiky džuda sa stali domáce a zahraničné publikácie z USA, Kanady, Francúzska, Ruska, Estónska, Škótska, Nemecka, Česka a Poľska. „Teória a didaktika džuda I“ je aj zhrnutím mojich doterajších pretekárskych a trénerských skúseností nadobudnutých na Slovensku a v zahraničí, pri rôznych súťažiach, sústredeniach, seminároch a školeniach. Inšpiráciu som hľadal u trénerov z praxe, ktorí ma v minulosti viedli, alebo trénerov, s ktorými v súčasnosti spolupracujem. Aj im patrí moja vďaka. Na záver venujem veľké poďakovanie mojej rodine a priateľom, ktorí ma vždy podporovali v časoch športovej, akademickej a trénerskej kariéry. Miloš Štefanovský

6

11 CHARAKTERISTIKA DŽUDA

Z predhistorických a historických dianí až do dnešného dňa v každej spoločnosti, v každom národe získal boj a zápas veľmi dôležité postavenie. Bolo to dôsledkom samotnej podstaty človeka – jeho konania pre udržanie sa pri živote, pre zachovanie rodu, klanu, životného priestoru, loviska, atď. Keď budeme posudzovať rôzne kontinenty, tak zistíme, že v spôsobe boja, vo vedení vojenských operácií a pod. sú veľmi veľké rozdiely. Najväčší kult boja a zápasu bol dosiahnutý na územiach juhovýchodnej Ázie, kde sa boj stal súčasťou národných tradícii.

Japonci ako prví na svete povýšili úpolové disciplíny do pozície umenia, pretože sa v nich rovnako ako v hudobnom a výtvarnom umení prejavujú inšpirácia, intuícia a cit. Japonským cieľom bolo samozrejme vychovať nie priemerného, ale kvalitného a uznávaného umelca.

Džudo, v preklade „jemná cesta“ vzniklo v Japonsku vyčlenením určitých techník z bojových umení džu-džutsu a niektorých ďalších bojových systémov. Džu-džutsu obsahovalo techniky hodov, úchopov, škrtení, útokov na rôzne kĺby tela, úderov, bodnutí a kopov. Zakladateľ džuda Jigoro Kano si uvedomoval nebezpečnosť niektorých techník a preto sám vytvoril vlastný systém, ktorý pomenoval džudo.

DŽU DO

Obr. 1 Kaligrafia džudo.

7

1.1 Zaradenie džuda v systéme úpolov

Podľa telesných cvičení delíme úpoly na (ĎURECH, 2000):

základné úpoly – sú bez športového zamerania. Sem spadajú prípravné cvičenia, nevyhnutné na osvojenie si zložitejších úpolových činností. Zaraďujeme sem aj úpolové preťahy, pretlaky, odpory a úpolové hry,

športové úpoly – majú presne určené pravidlá, evidenciu výsledkov súťaží a pravidelné uskutočňovanie súťaží na rôznej úrovni. Do tejto skupiny spadá i športová rovina džuda. Džudo má svoje neustále sa formujúce pravidlá, súťaže od najnižšej regionálnej úrovne až po vrcholové podujatia, akými sú Majstrovstvá sveta, majstrovstvá kontinentov, či Olympijské hry,

sebaobranu a bojové umenia – majú najviac charakter pôvodných bojových činností, pri ktorých môže dôjsť v prípade ohrozenia života i k strate života zúčastnených. I do tejto skupiny možno zaradiť džudo, ktoré vo svojej sebaobrannej línii demonštruje schopnosť zvládnuť situácie ohrozujúce zdravie alebo život jedinca.

1.2 Systematika džuda

Džudo je tvorené veľkým množstvom techník, ktoré sú zaradené do skupín a podskupín na základe určitých biomechanických princípov, pohybovej štruktúry a dynamiky. Tieto techniky predstavujú zložité acyklické pohybové štruktúry, ktoré sa vyznačujú špecifickými priestorovo-časovými vzťahmi.

Najzaužívanejšou systematikou techník džuda je tradičné rozdelenie podľa Kodokan džudo (obr. 2). Známe sú však i systematiky podľa Geesinka či Kawaishiho, no systematika podľa tradičného Kodokan džudo sa zachovala dodnes a osvojila si ju prevažná väčšina džudistických krajín sveta vrátane Slovenska (PLAŠTIAK, 1997).

Techniky džuda podľa tradičného systému Kodokan džudo možno rozdeliť do štyroch základných skupín. Sú to techniky nage-waza (techniky hodov), katame-waza (techniky zneškodnenia súpera na zemi), atemi-waza (techniky zásahov na citlivé miesta) a techniky kata, precvičované so súperom ako formalizované zostavy, vyjadrujúce základné princípy džuda. Techniky skupín nage-waza a katame-waza sa využívajú v športovom džude, upravenom podľa jasných pravidiel súťaženia. Techniky atemi-waza sa uplatňujú pri sebaobrane a techniky kata pri skúškach na majstrovské stupne technickej vyspelosti (obr. 2, 3, 4, 5, 6).

8

Systematika techník džuda

podľa klasického (zaužívaného)

rozdelenia KODOKAN

NAGE-WAZA

(techniky hodov)

KATAME-WAZA

(techniky

zneškodnenia na zemi)

ATEMI-WAZA

(techniky úderu na

citlivé miesta)

KATA

(techniky

vyjadrujúce princípy džuda)

NAGE-WAZA

TACHI-WAZA (techniky hodov v postoji)

SUTEMI-WAZA (techniky hodov s vlastným pádom)

TE-WAZA (rozhoduje práca rúk)

MASUTEMI-WAZA (uke padá v smere pádu tori-ho)

YOKOSUTEMI-WAZA (uke padá bokom od pádu toriho)

KOSHI-WAZA (rozhoduje práca bokov)

ASHI-WAZA (rozhoduje práca nôh)

Obr. 2

Systematika techník džuda podľa klasického rozdelenia Kodokan.

Obr. 3

Systematika techník Nage-waza.

9

KATAME-WAZA

OSAEKOMI-WAZA (techniky znehybnenia)

KANSETSU-WAZA (techniky páčenia)

SHIME-WAZA (techniky škrtenia)

KESA-GATAME-WAZA (opora v troch bodoch)

SHIHO-GATAME-WAZA (opora v štyroch bodoch)

UDE-HISIGI-G. W. (ukeho ruka je vystretá)

UDE-GARAMI-G. W. (ukeho ruka je ohnutá)

AI-SHIME-WAZA (tvárou proti sebe)

USHIRO-SHIME-W. (tvárou v rovnakom smere)

HADAKA-SHIME-W. (bez úchopu judo-gi)

KESA-SHIME-WAZA (s úchopom judo-gi)

ATEMI-WAZA

ATE-WAZA (techniky úderu rukami)

ASHI-ATE-WAZA (techniky úderu nohami)

KOBUSHI-ATE-WAZA (úder päsťou)

HIJI-ATE-WAZA (úder lakťom)

JUBI-SAKI-ATE-WAZA (úder špičkami prstov)

TAGATANA-ATE-WAZA (úder hranou ruky)

HIZA-GASHIRA-ATE-WAZA (kop kolenom)

KAKATO-ATE-WAZA (kop pätou)

SEIKO-ATE-WAZA (kop špičkou prstov alebo nártom)

Obr. 4

Systematika techník Katame-waza.

Obr. 5

Systematika techník Atemi-waza.

10

KATA (formalizované zostavy)

NAGE-NO-KATA (techniky hodov)

KATAME-NO-KATA (techniky zneškodnenia súpera na zemi)

KIME-NO-KATA (bojové formy)

KODOKAN-GOSHIN-JUTSU (sebaobranné formy)

JU-NO-KATA (kata demonštrujúca jemnosť a prispôsobivosť)

ITSUTSU-NO-KATA (kata prírodnej sily a piatich princípov pohybu)

KOSHIKI-NO-KATA (techniky obrany v brnení a bez brnenia)

Obr. 6

Systematika Kata.

Odporúčaná literatúra: BARTÍK, P. – SLIŽIK, M. – REGULI, Z.: Teória a didaktika úpolov a bojových umení. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici/Pedagogická fakulta, 2007. ĎURECH, M.: Úpoly. Bratislava: FTVŠ UK, 2000. ĎURECH, M.: Spoločné základy úpolov. Bratislava: PEEM, 2003. PLAŠTIAK, I.: Vznik, vývoj a podstata judo. Diplomová práca. Bratislava: FTVŠ UK, 1997. REGULI, Z.: Úpolové sporty, distanční studijní text. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2005. Slovenský zväz džudo, http://www.judo.sk

Otázky: 1. Uveďte základnú charakteristiku džuda. 2. Kam zaraďujeme džudo v systéme úpolov? 3. Uveďte systematiku techník nage-waza. 4. Uveďte systematiku techník katame-waza. 5. Uveďte systematiku techník atemi-waza. 6. Uveďte systematiku kata.

11

22

EETTAAPPYY VVÝÝVVOOJJAA DDŽŽUUDDAA

2.1 Vývoj džuda vo svete

Etapa I. Najväčší kult boja a zápasu bol dosiahnutý na územiach juhovýchodnej Ázie, kde sa boj stal súčasťou národných tradícií. Príčinou bolo najmä dlho pretrvávajúce feudálne spoločenské zriadenie, ktoré na dlhý čas neumožnilo a zakázalo používanie zbraní a prostriedkov boja v akejkoľvek podobe. Naskytá sa preto otázka, ako je možné, že bojové umenia sa stali národnou tradíciou? Stačí nazrieť do japonskej mytológie. Jej prvé písomné zachytenie sa uskutočňuje v období ASUKA – SUIKO (552-645) v knihe Kudžiky (PLAŠTIAK, 1997), ktorá sa však nezachovala. Z tohto dôvodu niektorí autori ako prvú písomnú podobu, zachytávajúcu japonskú históriu datujú až od obdobia NARA (710-794). Dielo bolo nazvané Kodžiky – Kronika dávnych príbehov. Napísal ho na pokyn cisárskeho dvora Ó no Jasumaro v roku 712 a zrejme vychádzal zo zbierok mýtov, legiend a piesní Hondži a Kudži a zo starých genealogických rukopisov. Táto kniha je teda spisom mytologickým ale aj historickým. Ďalším spisom je kniha Nihonšoki – Japonské kroniky z roku 720 (KULEŠOV, 1963). Táto kniha je už posadená do reálnejšieho kontextu. Je vlastne prvým pokusom, snažiacim sa o spísanie oficiálnej histórie Japonska. Snaží sa citlivejšie využívať rodové genealógie, čím sa vo veľkej miere vyhla vybájeným faktom. Zostavovateľ Nihonšoki sa pomerne často utieka k cudzím vzorom, čo stavia Nihonšoki až na druhé miesto za Kodžiky. Aj v kronike Nihošoki sa autor zmieňuje o skúške sily konanej v 7. roku vlády cisára Suinina t.j. v roku 230 (LORENZ, 1962). Kodžiky je posvätnou knihou Šintoizmu (Šinto – Cesta bohov) a prostredníctvom neho aj celého japonského národa: „Kodžiky

12

je kľúčom nielen k mytológii, náboženstvu, histórii a literatúre Japonska, ale aj k samotnému Japonsku a k Japoncom“ (PLAŠTIAK, 1997).

Zaujímavosťou u japonských božstiev je určite fakt, že množstvo japonských bohov presahuje počet osem miliónov. No a títo bohovia medzi sebou niekedy aj bojovali. Keď si zoberieme počet osem miliónov, tak dospejeme k názoru, že k bojom a zápasom dochádzalo vlastne neustále. O tom svedčí práve aj Kodžiky, kde sa v 36. kapitole píše o Čikare-kurabe (Skúška sily): „Bohovia opäť oslovili Ókuninušiho „Práve sme vypočuli Jaekotošironušiho. Máš ešte aj iných synov, ktorí by mali prehovoriť“. Okuninuši odvetil „Mám ešte jedného syna, volá sa Takeminakata“. Len čo to dopovedal, Takeminakata stál pred nimi. Medzi prstami držal obrovský balvan a opýtal sa „Ktože to prišiel do našej krajiny a vedie tu také čudné reči? Nože si poďme zmerať sily! ... „. (KRUPA, 1979).

Je teda zrejmé, že bojové umenia sa stali národnou tradíciou pre prepletenie sa s tu panujúcimi náboženstvami, životnou filozofiou, legendami a konkrétne v Japonsku aj s úradným myslením. Krajiny západnej Európy si na základe svojho analytického, diskriminatívneho, objektívneho, vedeckejšieho, induktívneho a zákonitosti hľadajúceho myslenia vytvorili a zdokonalili zápasenie, šerm a box, zatiaľ čo myslenie v Japonsku sa snaží o syntetizmus, je deduktívne, nie je diskriminatívne, je dogmatické, intuitívne niekedy až afektívne, je individualistické avšak v spoločenskom ponímaní kolektivistické, na základe ktorého vzniklo džudo, kendo, aikido a sumo (PLAŠTIAK, 1997).

Čím je teda džu-džutsu, o ktorom sa hovorí, že sa stalo otcom džuda? Postupom času začali vznikať bojové techniky známe pod menami ako tai-džutsu, yawara, kenpo, koshi no – mawari, kogusoku, hobaku, wa-džutsu, torite, hakuda, shubaku, toride, kogusoku, kumiuči, všeobecne uvádzané ako džu-džutsu (PLAŠTIAK, 1997). Repertoár džu-džutsu obsahuje techniky hodov, úchopov, škrtení, útokov na kĺby, úderov, bodnutí a kopov. Niekedy, okolo 17. storočia začali byť tieto techniky zostavované do systému a precvičované obyčajnými ľuďmi aj samurajmi (FOJTÍK, 1993).

Techniky džu-džutsu však vznikli omnoho skôr, ako bol vytvorený tento systém. Pramene uvádzajú, že techniky boja boli do Japonska „prevezené“ z Číny. Lekár Shirobei Akiyama sa údajne na svojej študijnej ceste po Číne zoznámil s čínskou náboženskou sektou, ktorá používala zvláštny druh sebaobrany proti útokom neveriacich. Tieto techniky sa však nemohli rozširovať mimo sektu, a tak sa stal jej členom (PLAŠTIAK, 1997). Akiyamovo krédo bolo „ustupovať v záujme víťazstva“ (BONET-MAURI – COURTINE, 1989). Toto krédo neskôr rozvinul aj Džigoro Kano a vznikol jeden z hlavných princípov džuda „najlepšie využitie energie“. Avšak až 18. storočie môžeme právom pokladať za zlatý vek džu-džutsu. V celom Japonsku začali vo veľkom vznikať rôzne školy džu-džutsu, ktoré nosili mená svojich zakladateľov. Jedna z najznámejších starých škôl bola založená v roku 1532 a niesla meno Takenouchi podľa zakladateľa Hisamori Takenouchi (BONET-MAURI –

13

COURTINE, 1989). Koncom obdobia TOKUGAWA-EDO bolo založených mnoho ďalších, vrátane Sekiguchi Ryu, Yoshin Ryu, Shibukawa Ryu, Kito Ryu, Kyushin Ryu, Tenjinshinyoo Ryu, Jikishin Ryu a ďalšie (HARRISON, 1952). Postupne si tieto školy vytvorili vlastné techniky, pričom každá bola hrdá na svoju tradíciu a každá mala svojich nasledovníkov. Ak však chceme v skutočnosti pochopiť vznik ázijských bojových umení, nemôžeme sa na ne pozerať len skrz historické udalosti a spoločenské pomery, panujúce v týchto národoch juhovýchodnej Ázie, ale musíme sa snažiť vcítiť do mentality ľudí, čo ich ovplyvňovalo a prečo konali tak, ako konali.

Etapa II.

Osobnosť, ktorá zohrala pri vzniku džuda najvýznamnejšiu úlohu je Džigoro Kano (obr. 7). Džigoro Kano sa narodil 28. októbra 1860 v provincii Settsu (podľa správneho delenia Japonska do roku 1871), v okrese Mikage ako tretí syn Jirosaku Mareshibu. Svoje prvé roky prežil na sklonku éry TOKUGAWA – EDO (1603-1868) (NUNOI, 1961). Obr. 7 Džigoro Kano.

Mladí samuraji sa 3. januára 1868 zmocnili cisára a vyhlásili reštauráciu jeho moci. Je iróniou osudu, že samurajskému stavu, ktorý sa veľkým podielom zaslúžil o zrušenie šógunátu a nastolenie cisárstva, bolo roku 1876 zakázané nosenie mečov na verejnosti, bol vydaný rozkaz strihať cop na temene a nakoniec bol koncom 19.st. samurajský stav úplne zrušený (PLAŠTIAK, 1997). Koniec tohto obdobia a nástup novej éry MEIDŽI (1868-1912) je sprevádzaný zmenou spoločenského zriadenia vtedajšieho Japonska. Ako prestali existovať samurajské výsady, postupne prestávali existovať aj školy bojových umení, a tie ktoré ostali, boli na okraji spoločenského života (LORENZ, 1962). Džigoro Kano vidiac tieto zmeny a uvedomujúc si zmenený hodnotový rebríček mládeže, ktorý sa odcudzoval tradičnému japonskému duchu, sa napriek svojmu malému vzrastu a slabej telesnej konštrukcii rozhodol zaoberať štúdiom bojových umení a „zamerikanizované“ Japonsko vrátiť na „Cestu“.

Japonsko po roku 1854, kedy M. S. Perry uzatvoril zmluvu s Japonskom o obchodovaní, prežilo množstvo morálnych šokov, ktoré ortodoxní Japonci neboli ochotní prijať. Džigoro Kano študuje v Ryu Tenjinshiyo u majstra Hachinosuke Fukudu (BONET-MAURI – COURTINE, 1989). Po jeho smrti odchádza študovať do Kito Ryu u majstra Jikubo Tsunetoshiho. Tu sa začína zaujímať o waza. Bol presvedčený, že nie sú len fyzickou a kultúrnou aktivitou, ale aj historickým a národným odkazom. No v roku 1888 Tsunetoshi umiera a Džigoro Kanovi zanecháva všetky písomnosti, doklady a oltár Kito Ryu (HARRISON, 1952). Uvedomujúc si nedostatky jednotlivých škôl, počas

14

niekoľkých rokov pravidelného cvičenia začína formovať systém, v ktorom chce skombinovať bojový tréning s psychickým a fyzickým rozvojom osobnosti. Snaží sa vytvoriť komplex fyzických aktivít, ktoré by boli vhodné nielen pre výcvik ozbrojených zložiek ako vojenské umenie, ale aby ako umenie boja malo pozitívum aj pre širokú verejnosť (PLAŠTIAK, 1997). Džigoro Kano začína tým, že v roku 1885 z Tenjinshinyo Ryu preberá a spracováva atemi-waza a katame-waza a z Kito Ryu preberá a spracováva nage- waza (BONET-MAURI – COURTINE, 1989). Džigoro Kanovi sa podarilo povýšiť fyzický aspekt tréningu na úroveň intelektuálnej a morálnej výchovy, čím v podstate vytvoril a založil vlastnú školu Kodokan a v nej vyučoval svoj vlastný systém džu-džutsu, ktorý nazval džudo. Názov džudo bol pred Džigoro Kanom zaužívaný školou džu-džutsu Jikishin Ryu. Džigoro Kano nechcel dať svojej škole úplne nový názov, pretože vznikla v mnohom zo starých škôl džu-džutsu. Sám však hovorí, že jeho systém by sa mal nazývať Kodokan džudo (PLAŠTIAK, 1997). Nebola to len zmena názvu, ale výsledok obrovského úsilia mysle. Keďže Džigoro Kano od začiatku kládol dôraz na duchovnú a filozofickú stránku, nestalo sa džudo iba jedným z nespočetného množstva bojových umení, ale dostalo i vysoký spoločenský kredit.

V roku 1882 sa osamostatnil a v budhistickom chráme Eisho v oblasti Shitava – Tokio mal 12 kusov tatami (jedno tatami malo rozmery 1,86m x 0,93m a jednalo sa o jemne tkanú ryžovú slamu), 9 svojich žiakov a učil ich techniky, ktoré boli neskôr nazvané ako techniky Kodokan džudo. V roku 1885 boli sformované techniky nage-waza, katame-waza a atemi-waza. O rok neskôr v jeho dožo cvičilo už 112 záujemcov (KULEŠOV, 1963).

Niektoré pramene uvádzajú rok 1882 ako rok vzniku džuda. Je potrebné si však uvedomiť, že išlo o neustály proces objavovania, osvojovania, vznikania, rozvoja, zanikania a opätovného vznikania jednotlivých techník. Zásady techník Kodokan džuda boli stanovené v roku 1887, ale vnútorná náplň sa zdokonaľovala až do roku 1922 a v tejto podobe, až na malé zmeny, sa zachovala až dodnes.

Jednou z hlavných ideí zakladateľa bola aj táto myšlienka: „džudo je najlepší prostriedok na cvičenie tela i ducha, pričom metóda výcviku nevytvára nebezpečenstvo pre ľudský organizmus“. Džudo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená súčasné zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník a učenie sa podstate „Cesty“ prostredníctvom skúseností. Prvotným cieľom džuda je teda seba zdokonaľovanie, a tým učenie sa byť užitočný pre svet okolo seba (PLAŠTIAK, 1997). Džigoro Kano splnil svoj sen z mladosti. Darí sa mu meniť spôsob života mládeže, ktorá opustením starých japonských tradícií začala upadať duševne i telesne.

V roku 1877 Džigoro Kano začína so štúdiom bojových umení na Tokijskej univerzite, kde sa oboznamuje s teóriou telesnej kultúry a gymnastických škôl

15

krajín Európy. Snaží sa o vytvorenie telesnej výchovy a zaradenie niektorých prvkov bojových umení do jej programu a Kodokan džudo by malo ukazovať smer, ktorým by sa výučba mala uberať. Džigoro Kano tento smer telesnej výchovy preferoval aj pre výcvik policajných a vojenských zložiek. Aby však Kodokan džudo bolo vyučované v ozbrojených zložkách, museli žiaci Kodokanu absolvovať konfrontačné zápasy v dožo Saburi, a tak obhájiť svoje postavenie medzi ostatnými školami džu-džutsu. V roku 1885 policajný prefekt Mishima usporiadal prestížny turnaj medzi jednotlivými školami (KULEŠOV, 1963). Turnaj sa konal v policajnej hale Joakene v Shibe. Podľa niektorých dostupných historických materiálov Kodokan džudo uštedrilo svojim súperom zdrvujúcu porážku (LORENZ, 1962). Iné pramene toto víťazstvo spochybňujú a hovoria o prefíkanosti moderne rozmýšľajúceho Džigoro Kana, ktorého škola sa údajne stretla len so školami, ktoré nemali dobré meno a tradíciu (PLAŠTIAK, 1997). No nech to už bolo akokoľvek, týmto výrazným úspechom školy Džigoro Kana sa dosiahlo, že inštruktori Kodokanu mali výhradné právo podieľať sa na výcviku sebaobrany v ozbrojených zložkách.

Osem rokov po ukončení vysokej školy odchádza Džigoro Kano na študijnú cestu po Európe kde naďalej študuje telovýchovné systémy a zároveň propaguje džudo. Na prelome storočí Kano a jeho žiaci, odchádzajú z Japonska (Sasaki Kichisaburo – Rakúsko-Uhorsko, Joshitaki Yamashita a Gunejiro Tomiti – USA, Jukio Tani – Veľká Británia) do celého sveta, aby tam šírili myšlienky Ó senseia (PLAVECZ, 1988). V rokoch 1933 a 1936 navštevuje Kano aj ČSR (FOJTÍK, 1975). Na prelome storočí učenie Džigoro Kana slávi obrovský úspech aj v rodnom Japonsku. Džigoro Kano sa stáva riaditeľom Tokijskej univerzity. Je nielen význačným propagátorom džuda, ale stáva sa z neho postupne aj vplyvná spoločenská osobnosť. V roku 1909 zakladá fond Kodokanu a v tomto roku sa mu podarilo presadiť sa aj na poli športovej diplomacie, keď bol prijatý za člena Medzinárodného olympijského výboru ako jeho 64. člen. V dvadsiatych rokoch nášho storočia sa Džigoro Kano vzdáva postupne takmer všetkých funkcií a všetky svoje sily podriaďuje jedinému cieľu, začleniť džudo do programu Olympijských hier. V roku 1938 sa zúčastňuje 37. zasadnutia Medzinárodného olympijského výboru v Káhire, kde bolo rozhodnuté prideliť XII. Olympijské hry Japonsku (pre II. svetovú vojnu sa však neuskutočnili). Z Káhiry sa plaví loďou Hikawa Maru domov. Počas plavby Džigoro Kano ochorel na zápal pľúc a 4. mája 1938 zomiera.

Etapa III.

V čase II. svetovej vojny sa všetky športové aktivity, džudo nevynímajúc, dostávajú do hlbokého útlmu a v niektorých krajinách pre vojnové udalosti až do úplného zabudnutia. Po kapitulácii Japonska v auguste 1945 spojenci zakazujú cvičenie všetkých bojových umení a športov v Japonsku. Po rýchlom usporiadaní vzťahov medzi spojencami a Japonskom sa ešte v tom istom roku

16

opäť oficiálne otvárajú brány jednotlivých škôl džu-džutsu, karate, kendo a samozrejme aj džudo (KAVAMURA, 1977).

Po úplnom skončení vojny a počiatočnom „pozviechaní sa“ sveta, nastupuje rýchly nárast záujmu o šport. V Európe v roku 1948 vzniká Európska federácia džudo (neskôr premenovaná na úniu) (PROCHÁZKA, 1985). Európska únia džuda dala impulz pre aktívnejší a rýchlejší rozvoj džuda na starom kontinente. Jednotlivé národné zväzy postupne prijímajú pravidlá, ktoré navrhla EUJ. Bol to prvý veľký krok k usporiadaniu a sprístupneniu džuda. V dňoch 6.-7. decembra 1951 sa v Paríži konajú prvé oficiálne majstrovstvá Európy seniorov. Nesúťažilo sa ako dnes, v hmotnostných kategóriách, ale podľa technických stupňov. Konkrétne na týchto prvých ME to bolo 1.kyu, 1.dan, 2.dan, 3.dan a absolútna kategória. Ďalším výrazným skokom vo vývoji džuda bola snaha o zastrešenie jednotlivých kontinentálnych federácii, asociácií a únií. A tak v roku 1952 vzniká Medzinárodná federácia džuda. Syn Džigoro Kana, Kano Risei po tom, ako sa stáva prezidentom Kodokanu, využíva svoje postavenie a pokračuje v úsilí svojho otca. Snaží sa o to, aby džudo bolo prijaté do „rodiny“ olympijských športov. V roku 1956 sú usporiadané prvé majstrovstvá sveta v džude seniorov. V roku 1958 bola dostavaná a odovzdaná do užívania nová budova Kodokanu. Po týchto MS si džudo vydobylo na poli športu celosvetový kredit. Ostáva už iba naplnenie poslednej túžby zakladateľa. Na 57. generálnom zasadnutí Medzinárodného olympijského výboru v Ríme, ktoré prebiehalo 22.augusta 1960 v hoteli Excelsior bolo džudo s konečnou platnosťou prijaté medzi olympijské športy a bolo zaradené do programu Olympijských hier v Tokiu v roku 1964. Na OH v Tokiu konaných 10. – 24. októbra 1964 sa súťaží v štyroch hmotnostných kategóriach (BONET-MAURI – COURTINE, 1989). Prvé tri vyhrávajú japonci „absolútku“ Holanďan Geesink po výhre nad domácim Kaminagom (PROCHÁZKA, 1985). Začlenením džuda medzi olympijské športy, vytvorením kontinentálnych a medzinárodných federácií, pravidelným usporadúvaním kontinentálnych majstrovstiev a majstrovstiev sveta sa končí ďalší dôležitý úsek na ceste vývoja džuda.

Etapa IV.

Džudo nastupuje s konečnou platnosťou na celosvetovú športovú dráhu. Je potrebné si uvedomiť, že pravidlá športového džuda sú ešte v búrlivom vývine. A tak, ako džudo formuje pravidlá, pravidlá formujú džudo. V tomto období sa už s pravidelnosťou usporadúvajú MS, OH a kontinentálne majstrovstvá. Džudo nastupuje etapu obrovského rozmachu, keď spomedzi ostatných bojových umení a športov má najväčšiu členskú základňu. Žiaľ, ako ostatné športy, ani džudo sa nevyhlo obdobiu „studenej vojny“. Profesor Džigoro Kano sa celý svoj život snažil o to, aby džudo formovalo a vychovávalo človeka k mravnej čistote, k úcte a k pokore. Snažil sa o to, aby džudo zbližovalo ľudí a národy. Všetci však vieme, že krásne ideály proti politike mocných nezmôžu nič (PLAŠTIAK,

17

1997). A tak, postupne nastáva kríza športu ako takého vôbec. Coubertainovým olympijským myšlienkam bol zasadený poriadny úder. V roku 1980 takmer celý kapitalistický blok bojkotuje Olympijské hry v Moskve. K bojkotu sa pripája aj japonská vláda. Je pravdou, že džudistický svet je v tomto období už veľmi vyrovnaný, no neúčasťou Japonska súťaže v džude stratili predsa len niečo na kvalite. V hľadisku ostáva aj legendárny Yasuhiro Yamashita, ktorý sa o svojom účinkovaní na OH v Moskve vyjadril takto: „Cítim sa ako ryba na suchu. Vidieť džudo a nemať s ním nič spoločné, to ma doslova ubíja“ (KOZMA, 1990). O štyri roky neskôr socialistický blok neostáva svojmu protivníkovi nič dlžný a pre údajnú nezabezpečenú ochranu svojich športovcov bojkotuje Olympijské hry v Los Angeles (PLAŠTIAK, 1997). Opäť trpí svetové džudo. Sovietski borci patrili k svetovej špičke. Takisto niektorí pretekári z bývalej NDR, Poľska a Maďarska sa umiestňovali na medzinárodných turnajoch na popredných miestach. Džudisti socialistického bloku, ktorým nebola umožnená účasť na OH sa v auguste schádzajú vo Waršave na turnaji Družba. Nasledujúce medzinárodné turnaje (MS v Souli, ME v nórskom Hamare) však ukazujú, že športová obec, ktorá sa venuje džudu si po bojkotoch silnejšie uvedomuje zakladateľove slová „vzájomné dobro a všeobecný prospech“ a „studená vojna“ nenechala na nich žiadne príznaky. Sú to práve športovci, ktorí ako prví prekonávajú myslené hranice štátov a národov (boli sme svedkami toho už na OH v Berlíne 1936, kde medzi športovcami nepanovala žiadna nevraživosť). V roku 1990 nastáva rozpad socialistického bloku a začína sa ďalšia, nová éra džuda.

Etapa V.

V roku 1990 sa končí éra konfrontácie medzi socializmom a kapitalizmom. Po úplnom rozpade socialistického systému športu, vzniká na poli svetového džuda úplne nová situácia. Mení sa pomer síl jednotlivých krajín. Po odtrhnutí sa jednotlivých republík zo ZSSR dostávajú šancu presadiť sa aj športovci dovtedy nepoznaní na medzinárodnom poli. Vzniká však paradoxná situácia. Objavilo sa veľa kvalitných džudistov, ktorí ale po osamostatnení štátu strácajú konkurenciu, a tak ich výkonnosť klesá. To isté sa stalo aj u nás. V roku 1993 vzniká Slovenský zväz džudo ako samostatný zväzový orgán. Nastáva éra profesionalizácie džuda a boja proti dopingu.

Vývoj v džude je aj po roku 2000 evidentný a neustále pretrváva. I napriek trendovým zmenám v pravidlách súťaženia a objavovaní sa rôznych progresívnych techník z ostatných úpolových športov, si aj naďalej uchováva svoju pôvodnú tvár tradičného japonského bojového umenia, v ktorom sa prelína historický kult boja s modernými požiadavkami vrcholového olympijského športu.

18

2.2 Vývoj džuda u nás

Počiatky trénovania džuda sa v prvej Československej republike datujú od roku 1918. Počet klubov od tohto roku rýchlo narastal a ich organizácia, ako aj medzinárodná športová reprezentácia, si vyžiadala založenie národného orgánu. V roku 1936 vznikol Československý svaz džiu-džitsu, ktorého ustanovujúce zhromaždenie sa uskutočnilo dňa 3. apríla v Prahe.

Po prevrate v roku 1948 bol zväz direktívnym opatrením začlenený do Československej obce sokolskej (ČOS) pod názvom Náčelnictvo džiu-džitsu ČOS. V roku 1950 bolo v rámci ČOS vytvorené Ústredie džiu-džitsu ČOS. Po reorganizácii štátnych orgánov telesnej kultúry v roku 1952 bol vytvorený Štátny výbor pre telesnú výchovu a šport (SVSTV). Svetové rozšírenie názvu džudo a jeho používanie v medzinárodných organizáciách si vyžiadalo aj premenovanie národných orgánov. Československé Náčelnictvo džiu-džitsu zmenilo názov na Ústrednú sekciu džudo (USJ), ktorá voči zahraničiu vystupovala pod názvom Československá sekcia džuda (KENDE, 2004).

Džudo na Slovensku v rokoch 1946 – 1954 nemalo ešte svoje oddiely a kluby, v roku 1946 sa však už uskutočnilo rokovanie zástupcov slovenských telovýchovných organizácií, prof. Vladimíra Černušáka, Dr. Júliusa Chovana a Jána Valáška s českým vedením ČSSJ o zásadách spoločného riadenia džuda na Slovensku a v Čechách. V roku 1954 sa Československé džudo stáva členom Európskej únie džudo (EJU). V roku 1956 bol zriadený Československý zväz telesnej výchovy a naša športová organizácia dostáva nové oficiálne pomenovanie: Československý svaz džudo (ČSSJ). V tomto roku vzniká zásluhou Róberta Bindera prvý slovenský klub džuda, oddiel Slavoj Vinohrady Bratislava. Rok jeho založenia považujeme za oficiálny vznik športu džudo na Slovensku. V nasledujúcom roku vzniká džudo klub aj na východe republiky – Lokomotíva Košice (KENDE, 2004).

Hlavnou osobnosťou tohto obdobia je Róbert Binder, ktorý okrem tréningov a popularizácie džuda po celom Slovensku spolupracuje s viacerými českými lektormi, zúčastňuje sa školení a seminárov a pôsobí v predsedníctve Československého svazu džudo.

Šesťdesiate roky 20. storočia boli pre džudo rokmi dynamického rastu. Členovia novovzniknutých oddielov boli zväčša vysokoškoláci, ktorí po ukončení štúdia šírili džudo na svoje nové pôsobiská. Najkvalitnejšími džudistami boli toho času športovci armádneho džudistického klubu v Plzni, ktorí na tamojších tatami strávili vojenskú službu pod vedením skúsených trénerov a mali príležitosť pravidelných cvičení s českou džudistickou špičkou. K popularizácii džuda v týchto rokoch prispelo i jeho zaradenie do programu olympijských hier. V roku 1960 prichádza do ČSSR expert na džudo, sensei

19

Nagaoka z Japonska, ktorý na seminári v Klánoviciach pri Prahe oboznamuje slovenských a českých trénerov s novými modernými prvkami športovej prípravy v džude. V tomto roku vznikli tri nové džudistické oddiely: Lokomotíva Zvolen, Slávia VŠ Bratislava, Ružomberok a začína pracovať Sekcia džudo pri KV ČSTV v Bratislave.

Pokiaľ začiatkom roku 1960 boli na Slovensku registrované iba 2 oddiely, štatistiky počtu oddielov tohto obdobia hovoria sami za seba: 1961 – 14 oddielov, 1962 – 17 oddielov, 1964 – 21 oddielov, 1969 – 32 oddielov. V polovici šesťdesiatych rokov počet a kvalita oddielov stúpne na úroveň, kedy je možné a žiaduce vytvoriť dlhodobú klubovú súťaž. V roku 1965 vznikla Slovenská liga mužov (KENDE, 2004).

Tak ako všetky zložky spoločnosti, tak aj oblasť džuda tvrdo postihne rok 1968, poznačený okupáciou vojsk Varšavskej zmluvy a následná tzv. „normalizácia“, ktorá má za následok emigráciu viacerých kvalitných pretekárov a funkcionárov zväzu. Ustanovujúca konferencia Slovenského zväzu džudo (SZJ) sa uskutočnila 12. – 13. apríla 1969 v Žiline. Predsedom SZJ sa stal Ondrej Adamov. Šesťdesiate roky predstavujú ďalšiu etapu rozvoja športového zápasu džuda v našej krajine.

Rozhodnutím Ministerstva národnej obrany ČSR bolo ku dňu 02. 01. 1968 preložené vojenské družstvo z Dukly Plzeň do Banskej Bystrice. Tento dátum je začiatkom silnej éry Armádneho športového klubu (AŠK) Dukla Banská Bystrica, ako novej vysoko kvalitnej základne vrcholového džuda v Československu. Výsledky AŠK a jej členov, ktorí boli v ére spoločného štátu dlhoročnými reprezentantmi Československa boli impozantné. Z najvýznamnejších úspechov je potrebné pripomenúť 3. miesto na ME 1975 a 2. miesto na ME 1976 – Vladimíra Nováka; 3. miesto na ME 1980, 3. miesto na OH 1980, 3. miesto na MS 1981, 2. miesto na MS 1983 – Vladimíra Kocmana; 2. miesto na MS 1981 – Pavla Petřikova; 3. miesto na ME 82 – Stanislava Tůmu; 2. miesto na ME 1991 – Jozefa Věnseka (KENDE, 2004).

Slovenskí pretekári sa začali výrazne presadzovať na najvyšších európskych a svetových súťažiach až v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Prvým veľkým úspechom bolo 3. miesto Martina Kráľa, ktoré získal v roku 1978 na ME juniorov a dorastencov v Miškolci. Na ďalšiu medailu slovenské džudo čakalo až do roku 1987, keď Karin Hefková získala 3. miesto na ME juniorov vo Wroclawi a o rok neskôr Vincent Riňák rovnakú medailu z ME juniorov v Glasgowe. Za Československo ešte získali 3. miesta Peter Babiak bronz na ME juniorov v Ankare v roku 1991 a Semir Pepic 2. miesto na ME juniorov v Pieksamäki. Tieto úspechy svedčili o kvalitnej práci trénerov mládeže v jednotlivých kluboch, ako aj o systematickej práci, ktorú vyvíjala komisia mládeže Slovenského zväzu džudo (KENDE, 2004).

20

V ére samostatného Slovenska sa nám darí získavať tituly z vrcholných podujatí taktiež úspešne. Po bronzovej medaile Miroslavy Jánošíkovej na ME 1994, deviatom mieste na OH v Barcelone 1992 a v roku 1995 Jany Závackej na ME junioriek vo Valladolide, prišli úspechy Mareka Matuszeka, zlato Jozefa Krnáča z ME juniorov 1996, striebro Semira Pepica na ME 1999 v Bratislave. Historicky prvú medailu na OH v samostatnej ére slovenského džuda získal Jozef Krnáč na OH 2004 v Aténach. Najúspešnejším džudistom reprezentujúcim Slovensko v novodobej ére na MS je Milan Randl, ktorý obsadil piate miesto na MS 2009 v Rotterdame.

Odporúčaná literatúra: PLAŠTIAK, I.: Vznik, vývoj a podstata judo. Diplomová práca. Bratislava: FTVŠ UK, 1997. PULLKINEN, W., J.: The sport science of elite judo athletes. Canada: NCCP, 2001. KENDE, C. – HEFKA, M.: Slovenské džudo 1954 - 2004. Bratislava: SZJ, 2004. YAMASHITA, Y. et. al.: Kodokan Judo Jigoro Kano. New York: Kodansha America, Inc. 575, 1994. História svetového džudo, http://www.judoinfo.com

Otázky:

1. Charakterizujte I. etapu vo svetovej histórii džuda. 2. Charakterizujte II. etapu vo svetovej histórii džuda. 3. Charakterizujte III. etapu v histórii džuda. 4. Charakterizujte IV. etapu v histórii džuda. 5. Charakterizujte V. etapu v histórii džuda. 6. Charakterizujte vznik a vývoj džuda v bývalom Československu a na

Slovensku.

21

33

ŠŠPPOORRTTOOVVÁÁ PPRRÍÍ PPRRAAVVAA VV DDŽŽUUDDEE

3.1 Charakteristika športového výkonu a výkonnosti v džude

Športový výkon je charakterizovaný ako aktuálny prejav športovej výkonnosti, ktorého obsahom je uvedomelá pohybová činnosť zameraná na riešenie úloh vymedzených pravidlami daného športového odvetvia alebo disciplíny (HAVLÍČEK, 1995).

Džudo je charakterizované ako úpolový dynamický šport, vyžadujúci vysokú úroveň technicko-taktických zručností prevažne zložitej acyklickej štruktúry, výbušnej sily vo vytrvalosti, postavený na vysokých rezervách anaeróbnej vytrvalosti a kapacity (VACHUN, 1983; SHARP – KOUTEDAKIS, 1987; THOMAS et al., 1989; CALLISTER et al., 1991; TAKAHASHI, 1992; PULKKINEN, 2001; ŠTEFANOVSKÝ, 2008). Súťažné stretnutie v džude sa vyznačuje krátkou dobou trvania, vysokou intenzitou submaximálneho až maximálneho charakteru a prerušovanou aktivitou. Interval zaťaženia a odpočinku je v pomere 2:1 alebo 3:1, tzn.10 až 30 sekúnd zaťaženia a 10 až 15 sekúnd odpočinku (NCCP, 1990). Štefanovský (2008) kategorizuje periódy zaťaženia v džudo do štyroch skupín: 0 – 10 sekúnd, 11 – 20 sekúnd, 21 – 30 sekúnd a viac ako 35 sekúnd. Pričom čas zaťaženia väčšinou nepresiahne 25 sekúnd s periódou odpočinku do 10 sekúnd. Na základe týchto poznatkov, možno vyvodiť závery, že primárnym energetickým zdrojom pre súťažné stretnutie v džude je anaeróbna glykolýza.

Podľa ŽÁRU (1989) sa v džude striedajú statické a dynamické režimy svalovej práce, zaťažujú sa rôzne svalové skupiny intenzitou, ktorá sa neustále

22

v priebehu boja mení. Džudista zápasí v rôznych polohách, ktoré sťažujú prácu vnútorných orgánov. Intenzita zaťaženia pritom závisí od spôsobu a poňatia boja, ako aj od kvalít súpera.

Pri samotnom súboji využívajú súperi množstvo rozmanitých techník – chmatov. Chmaty na prekonanie súpera sú rozdelené pre boj v postoji a boj na zemi. Cieľom chmatov boja v postoji je hodiť súpera rýchlo a dostatočnou razanciou priamo na chrbát. Kvalita vykonania každého chmatu je hodnotená odstupňovaným bodovým ziskom. Chmaty pre boj na zemi slúžia k znehybneniu súpera, alebo k donúteniu súpera vzdať sa pomocou škrtení a páčenia lakťového kĺbu. Okrem spomínaných techník sa využívajú pre vedenie boja i rôzne druhy úchopov, postojov, pohybov po tatami, blokov, úhybov, obratov a pádov, ktoré dokonale plnia funkciu ochrany pred zranením. V podmienkach stretnutia sa chmaty a ďalšie prvky techniky obmieňajú a vzájomne kombinujú.

Mimoriadny rozsah technických prostriedkov k prekonaniu súpera, stála hrozba súperovho útoku, vysoké zaťaženie pohybujúce sa od submaximálneho k maximálnemu, ako aj veľká premenlivosť obsahu techník, kladú mimoriadne nároky na vysokú úroveň technicko-taktických zručností a pohybových schopností džudistu (ŠTĚPÁNEK et al., 1990). Z pohybových schopností zohráva pri súboji dôležitú úlohu výbušná a vytrvalostná sila horných i dolných končatín, statická sila trupu a paží (ŠTEPÁNEK et al, 1990). Rýchlosť v džude má veľký význam v spojitosti s reakčnou rýchlosťou na dotykové podnety. Rozvinutá schopnosť vnímať taktilné podnety pri úchope, alebo v inom kontakte so súperom, umožňuje často podvedome, reagovať na zmeny svalového napätia, zmeny polohy ťažiska a na základe týchto podnetov predvídať ďalšie súperove zámery (ŠTEPÁNEK et al., 1990). Rovnováha sa javí v džude ako kľúčová. Pretekári sa počas boja v postoji snažia udržať, obnovovať a vybranými chmatmi cielene narúšať súperovu rovnováhu. Chmaty sú pritom veľmi často vykonávané s oporou o jednu nohu, pričom druhá vykonáva najrôznejšie pohyby s rozsiahlou amplitúdou. Požiadavky na vysokú úroveň rozvoja aeróbneho systému vychádzajú v džude z dĺžky trvania jednotlivých zápasov. Pobyt džudistu na žinenke v hrubom čase sa v skutočnosti pohybuje od niekoľkých sekúnd po 10 až 15 min v závislosti od bodového stavu stretnutia. Boj máva i kratšie trvanie, nakoľko je daná možnosť zvíťaziť pred uplynutím časového limitu. Koordinačné schopnosti v džude sú rozvíjané vo vzťahu k technike chmatu a prejavujú sa vo variabilite, prispôsobivosti techniky odlišnému vzrastu, pohybovým zručnostiam a ďalším vlastnostiam súpera. Na rozvoji kĺbovej pohyblivosti a ohybnosti závisí kvalita a účinnosť vykonania viacerých techník. Najväčšie nároky sú kladené na pohyblivosť bedrového kĺbu a ohybnosť chrbtice.

Športová výkonnosť je schopnosť športovca podávať športový výkon opakovane v danom časovom období na pomerne stabilnej úrovni. V džude možno chápať športovú výkonnosť krátkodobo i dlhodobo. Krátkodobá športová

23

výkonnosť na súťaži pozostáva z viacerých – opakovaných výkonov v jednotlivých stretnutiach. Na získanie popredných medailových umiestnení na súťaži je potrebné v jeden deň vybojovať 5 – 7 víťazných zápasov. Počet stretnutí na súťaži je závislý aj od kvality, úrovne, významnosti i obsadenia samotnej súťaže. Dlhodobá športová výkonnosť džudistov pozostáva z výkonov na jednotlivých súťažiach. Každý konečný výsledok na súťaži je klasifikovaný prideleným počtom určitých bodov. Takto potom vznikajú výkonnostné rebríčky pretekárov v džude, slúžiace pre kvalifikácie na národné, medzinárodné či svetové podujatia, vrátane olympijských hier.

3.2 Štruktúra športového výkonu v džude

Športový výkon v džude je závislý od množstva faktorov (somatické, motorické, fyziologické, technicko-taktické, psychologické), ktoré pôsobia na rôznych úrovniach s rôznou intenzitou. Z hľadiska vývoja štruktúry športového výkonu v mládežníckych kategóriách až po seniorské existuje medzi nimi určitá hierarchia v priestore a čase. Všetky faktory spolu súvisia a navzájom sa prelínajú. Tie, ktoré najviac ovplyvňujú športový výkon, označujeme ako limitujúce. Tieto sú v ďalších úrovniach dopĺňané faktormi podmieňujúcimi a nepriamo podmieňujúcimi.

Mnohonásobnou korelačnou a regresnou analýzou bolo zistené, že z motorických faktorov má na športový výkon v dorasteneckých kategóriách džuda významný vplyv najmä špeciálna vytrvalosť v koordinácii, vytrvalostná a výbušná sila horných končatín, statická rovnováha a reakčno-rýchlostné schopnosti (ŠTEFANOVSKÝ, 2008).

Ďalšiu významnú oblasť štruktúry športového výkonu v džude tvoria technicko-taktické faktory. Bolo zistené, že kvalita a presnosť vykonania chmatov v džude patrí medzi limitujúce faktory (ŠTEFANOVSKÝ, 2008). Kedy a ktorý chmat je vhodné v súťažnom stretnutí použiť, rieši taktická príprava. Technické faktory zohrávajú svoju významnú rolu ako pri ranných etapách športového tréningu pri osvojovaní si širokej škály chmatov, tak aj v neskorších etapách pri stabilizácii a tvorivej asociácii osobnej škály chmatov. Taktická príprava zohráva svoju najdôležitejšiu úlohu v etape špecializovaného a vrcholového výcviku.

Vysoká závislosť športového výkonu v džude sa predpokladá i od psychologických faktorov, akými sú napr. emočná stabilita, koncentrácia pozornosti, anxiozita, stres či napätie, ktoré sa skúmali napr. v úpolovom športe karate. Ich vzťah k výkonu v karate zatiaľ nebol tak presvedčivo dokázaný, aby mohli byť považované za významné (ZEMKOVÁ et al., 2006). Existuje však

24

predpoklad, že i v športovom výkone džuda budú hrať svoju významnú úlohu. Mnoho trénerov v rôznych druhoch športu odhaduje vplyv psychologických faktorov na športový výkon v rozpätí 20 – 90 % (GURSKÝ, 2005).

Fyziologické faktory tvoria ďalšiu oblasť štruktúry športového výkonu v džude. Z hľadiska energetického krytia sú krátkodobé maximálne výkony, ku ktorým patria i techniky hodov, alebo boj na zemi, zabezpečované anaeróbnym alaktátovým a laktátovým systémom. Čas trvania takejto pohybovej činnosti maximálnej a submaximálnej intenzity je obmedzený zdrojmi energetického zabezpečovania ATP a CP. V džude je potrebné, aby pretekár bol schopný počas stretnutia realizovať sériu útočných a obranných akcií v relatívne krátkom časovom slede pri maximálnej intenzite. V takom prípade sa významným zdrojom energie stáva anaeróbna glykolýza. Pri predlžovaní zaťaženia sa potom v nezanedbateľnej miere uplatňujú aj aeróbne procesy. CALLISTER et al. (1991) určili ako najvýznamnejší fyziologický prediktor výkonnosti u amerických džudistov národnej a medzinárodnej úrovne nízke % tuku, u džudistiek svalovú silu. Muži mali v priemere 8,3 % tuku, 64,3 % rýchlych svalových vlákien vo vastus lateralis, VO2max 55,6 ml/kg.min. U žien bolo zistené 15,2 % tuku, 51,1 % rýchlych vlákien, VO2max 52,0 ml/kg. min. (GRASGRUBER – CACEK, 2008).

Somatické faktory neovplyvňujú až v takej podstatnej miere výkon v džude, pokiaľ sú hodnoty sledovaných znakov v určitom variačnom rozpätí základného súboru. V džude sú rozdielnosti v telesnej hmotnosti zohľadnené stanovením hmotnostných kategórií, s výnimkou kategórie bez rozdielu hmotností. Predpokladáme, že tu existuje i určitá logicky kladná závislosť medzi dĺžkou končatín, polohou ťažiska, telesnou výškou a výkonom v športovom stretnutí džuda. Väčšina džudistov sú mezomorfné a mezoektomorfné typy. Štvrťfinalisti OH 2004 v najľahšej váhe do -60 kg merali priemerne 165,1 cm, vo váhe do -66 kg 167,4 cm, vo váhe do -73 kg 174,3 cm, vo váhe do -81 kg 178,4 cm, v kategórii do -90 kg 180 cm. Borci do -100 kg boli priemerne vysokí 187,3 cm. Somatotypy v jednotlivých váhových kategóriách nie sú príliš rozdielne. Najľahší pretekári do -60 kg sú vyrovnaní mezomorfovia (2-5,5/6-1,5/2), v stredných váhach do -81 kg prevažuje mierna endo-mezomorfia (2,5-6-1,5) a pri váhe do -100 kg výrazná endo-mezomorfia (3,5-7-1). Superťažkí pretekári na OH 2004 mali priemerné parametre 189 cm/115,4 kg, čo zodpovedá somatotypu cca 5-7-1 a viac než 20 % tuku (GRASGRUBER – CACEK, 2008). Priemerná výška džudistiek na OH 2004 kolísala od 155,9 cm (kat. do – 48 kg) po 175,5 cm vo váhe nad -78 kg. Somatotypy v najľahších kategóriách bývajú mierne endo-mezomorfné (4-4-2), zatiaľ čo v najťažších váhach musíme pri mezomofrii 5,0 počítať s výraznou endomorfnou hodnotou (8-5-1). Výhodou v džude sú po stránke telesných proporcií skôr kratšie, silné nohy, ktoré znižujú ťažisko a zlepšujú stabilitu. Nedávna čínska štúdia REN et al. (2000) zistila

25

u džudistiek v porovnaní s bežnou populáciou podsaditejšiu telesnú konštitúciu, objemnejší hrudník, dlhé paže a krátke nohy.

Popri uvedených faktoroch, športový výkon v džude závisí aj od ďalších faktorov, akými sú napríklad faktory sociálne, genetické, ekonomické, materiálne, ktoré sa uplatňujú prostredníctvom vyššie uvedených faktorov. Hoci tieto ovplyvňujú športový výkon v relatívne malom rozsahu, môžu prispievať k jeho vyššej kvalite.

3.3 Športový tréning v džude

Športový tréning je zložitý a účelne organizovaný pedagogický proces orientovaný na rozvoj osobnosti džudistu a rozvoj špecializovanej výkonnosti. Cieľom športového tréningu v džude by mal byť v prvom rade rozvoj osobnosti človeka v súlade s morálnymi a etickými zásadami spoločnosti tohto ázijského bojového športu. V druhom rade je to dosiahnutie čo možno najvyššej športovej výkonnosti a úspešnosti v súťažiach.

Tréningové zaťaženie je cieľovo vytvorený a zámerne regulovaný podnet, pomocou ktorého chceme u džudistu vyvolať požadované zmeny trénovanosti, podmieňujúce rast športovej výkonnosti. Rozlišujeme pri tom ukazovatele charakterizujúce vonkajšie a vnútorné tréningové zaťaženie. Vonkajšie zaťaženie pozostáva z: objemu, intenzity, koordinačnej zložitosti, psychickej náročnosti a spôsobu organizácie zaťaženia. Tréner určuje konkrétnu náplň jednotlivých tréningových jednotiek. Vnútorné zaťaženie sa najčastejšie vyjadruje v praxi fyziologickými a biochemickými hodnotami akými sú napr. srdcová frekvencia, hladina laktátu v krvi, hladina kreatinkinázy, urei, a pod.

Objem tréningového zaťaženia ako kvantitatívneho ukazovateľa sa vzťahuje na trvanie alebo počet cvičení či série cvičení (napr. počet nage-komi za jednu tréningovú jednotku, alebo celková dĺžka všetkých randori v jednom tréningu, počet tréningových či regeneračných dní, počet tréningových jednotiek, počet súťažných štartov, atď.). Intenzita tréningového zaťaženia súvisí s veľkosťou mechanického výkonu a vynaloženého úsilia pri cvičení. V džude možno v tréningu intenzitu charakterizovať napr. rýchlosťou vykonania chmatu, či počtu chmatov. V súťažnom stretnutí je intenzita zaťaženia submaximálna až maximálna, ale v tréningu sa využíva aj zaťaženie nižšej intenzity. Intenzita zaťaženia pri súťažnom stretnutí džudo závisí aj od spôsobu vedenia boja, od neustále meniacich a vyvíjajúcich sa súťažných pravidiel, ako aj od kvality súpera a jeho bojového nasadenia. Intenzita zaťaženia špecifických cvičení sa v zásade

26

zhoduje s intenzitou výdaja energie, čo značí, že zmena intenzity vôľového úsilia džudistu pri cvičeniach vyvoláva i zodpovedajúce zmeny v úrovniach energetického výdaja (napr. nárast hladiny krvného laktátu). Preto sa i ukazovatele energetického metabolizmu stávajú nepriamym ukazovateľom intenzity vnútorného zaťaženia. V džude môže byť nepriamym ukazovateľom intenzity napr. parameter hladiny krvného laktátu. Výsledky vedeckovýskumných sledovaní reprezentantov bývalej ČSSR opakovane poukázali na skutočnosť, že výkon džudistu pri súťažnom stretnutí je limitovaný prácou prevažne anaeróbneho charakteru (ŽÁRA, 1982). To potvrdzujú i ďalšie literárne pramene (VOLKOV, 1983; SIKORSKI – STARCZEWSKA – CZAPOWSKA, 1984; ZDANOWICZ – WOJCZUK, 1984; MICKIEWICZ – SIKORSKI, 1985; ŽÁRA, 1986; PULLKINEN, 2001; ŠTEFANOVSKÝ, 2008). V podmienkach tohto zaťaženia musí byť prevažná časť energetickej potreby krytá anaeróbne, čo vedie okrem iného i k nárastu krvného laktátu. DEGOUTE et al. (2003) sledovali krytie energetických nárokov a rýchlosť zotavujúcich procesov počas a po stretnutí v džude pomocou merania aktivity anaeróbnej glykolýzy. Analyzovali vzorky krvi pred, 3 min., 1 hod. a 24 hod. po zápasovom zaťažení od 16 džudistov 18.4 (±1.6) roka. Hodnoty LA po stretnutiach boli v priemere 12.3 (±1.8) mmol.l-1. Tieto hodnoty sa zhodujú s priemernými hodnotami laktátu, nameranými po súťažnom stretnutí reprezentantov bývalého ČSSR (ŽÁRA, 1989). ŽÁRA (1989) z nameraných hodnôt krvného laktátu klasifikoval špecifické zaťaženie v džude do troch úrovní. Hodnoty do 3,5 mmol. 1-1 sú považované za ukazovateľ aeróbneho spôsobu úhrady energie, čo z fyziologického hľadiska zodpovedá nízkej intenzite zaťaženia, hodnoty v rozpätí 3,6 – 10 mmol. 1-1 sú považované za ukazovatele zmiešaného spôsobu úhrady energie, čo zodpovedá strednej intenzite zaťaženia a hodnoty nad 10 mmol. 1-1 sú ukazovateľom anaeróbneho spôsobu úhrady energie, čo zodpovedá maximálnej resp. submaximálnej intenzite zaťaženia. Koordinačná zložitosť predstavuje stupeň náročnosti pohybovej činnosti na uvedomelé riadenie a reguláciu pohybov (MORAVEC et al., 2004, 2007). Džudo radíme do skupiny rýchlostno-silových športov prevažne zložitej acyklickej štruktúry. V športovom zápase koordinačná zložitosť sa prejavuje v hľadaní vhodných kombinácií chmatov, prechodov, kontratechník. Úspešnosť v džude je podmienená schopnosťou optimálne reagovať na útok alebo obrannú pozícii súpera. So zvyšovaním koordinačnej zložitosti rastú aj požiadavky na koncentráciu pozornosti, vôľové vlastnosti a výdaj psychickej energie džudistu. Psychická náročnosť je súhrnom požiadaviek na vedomie, psychiku, morálne a vôľové vlastnosti športovca (MORAVEC et al., 2004, 2007).

27

3.4 Projekt (program) športového tréningu v džude Fungovanie športového tréningu, ako otvoreného systému, umožňujú jeho hlavné komponenty - tréner, športovec, ktoré sa navzájom ovplyvňujú prostredníctvom realizovaného programu. Tréner je riadiacim prvkom tréningového procesu. Športovec je hlavným objektom pôsobenia, ale i subjektom športového tréningu. Program je hlavným činiteľom pri celkovom usmerňovaní tréningovej práce trénera a športovca, predovšetkým z hľadiska plánovaných cieľov, obsahu, prostriedkov, podmienok, zásad, metód, foriem a periodizácie športového tréningu. Obsah športového tréningu sa dotýka jeho jednotlivých zložiek: kondičnej, technickej, taktickej, teoretickej a psychologickej prípravy (viď ďalšie kapitoly). Základnými prostriedkami športového tréningu v džude, pomocou ktorých systematicky zaťažujeme organizmus športovca v rámci jednotlivých zložiek prípravy sú prevažne pohybové činnosti, presnejšie vymedzené tréningové cvičenia: všeobecné, špeciálne, vlastné (pretekové) a cvičenia aktívnej regenerácie. Najčastejšími všeobecnými tréningovými cvičeniami, používanými v džude, sú cvičenia na rozvoj sily v posilňovni, gymnastické cvičenia na rozvoj všeobecnej koordinácie a cvičenia atletické na rozvoj rýchlostných a vytrvalostných schopností. Špecifické cvičenia v džude sa realizujú priamo v tréningu na tatami. Sú to cvičenia ako:

- tandoku-renšu – cvičenia bez partnera na rozvoj techniky chmatov a predstavivosti,

- uchi-komi – cvičenia vychýlenia súpera z rovnováhy a získania tesného kontaktu,

- nage-komi – cvičenia vychýlenia súpera z rovnováhy, získania kontaktu, resp. nástupu do chmatu s následným vykonaním hodu. Pri správnom vykonaní chmatu všetky tri fázy techniky splynú do jedného celku,

- jaku-soku-geiko – je vyššou formou nage-komi. V tomto prípade ide o cvičenie, kedy sa jednotlivé techniky chmatov predvádzajú vo voľnom pohybe bez odporu súpera,

- butsugari-geiko – je cvičenie veľmi podobné uchi-komi, ale v tomto prípade ide o konkrétne techniky vrážania do súpera (napr. osoto-gari, kouchi-maki-komi, atď.),

Vlastné (pretekové) cvičenia obsahujú v sebe podstatnú časť športového výkonu v džude. Hlavný rozdiel v porovnaní so špecifickými cvičeniami je v tom, že majú komplexný, globálny charakter. V tréningu zodpovedá tejto forme cvičenie randori.

28

Randori – je tréningová forma zápasu, pričom existuje veľké množstvo druhov ranodri:

- randori na vopred určený čas, - randori s dosiahnutím víťazstva ippon, - kumikata randori – slúžiace na zdokonaľovanie boja o úchop, - randori v postoji, na zemi, alebo kombinované na zdokonaľovanie

prechodov postoj – zem, - randori na „zlaté skóre“, ktoré ukončuje okamžite randori, - randori súvislé bez prestávky (napr. 10 – 30 a viac min.), - randori prerušované, so zaraďovaním rôznych úloh v prestávke (napr. 3

nage-komi striedavo, prechody, kľuky, atď.), - randori úlohované s cieľom napr. použiť určité skupiny techník (napr.

skupinu techník ashi-waza), alebo bojovať na nepreferovanú stranu (ľavák na pravú stranu),

- nin-gake randori – kde pretekár bojuje v určenom čase so súpermi, ktorí sa striedajú v pravidelných intervaloch,

- handicap randori – kde pretekár vstupuje do randori s nepriaznivým skóre, - mini randori – kde sa riešia konkrétne taktické zápasové situácie, ako

napr.: súper zakliesnený v technike ouchi-gari, uchi-mata, alebo pri boji na zemi treba vytiahnuť zachytenú nohu, keď treba udržať priaznivé skóre s cieľom zbytočne neriskovať, atď.,

- sute-geiko – je randori, ktoré je tréningovým bojom súperov odlišnej výkonnostnej úrovne. Technicky vyspelejší cvičenec príjma bez odporu útoky svojho súpera. Ak je technika správne vykonaná nechá sa hodiť, opravuje chyby a poskytuje rady,

- kakari-geiko randori je tréningový boj dvoch súperov, ktorého základom je určiť útočiaceho a brániaceho súpera. Útočiaci (tori) potom bez obáv nepretržite atakuje brániaceho (ukeho). Uke sa bráni pasívnym spôsobom so snahou o udržanie rovnováhy, bojuje o úchop, vytrháva sa z úchopu a to všetko bez použitia kontrachmatov. Kakari-geiko je vhodná tréningová forma randori na zvýšenie útočnej snahy a aktivity najmä u zverencov pasívnych, s nízkou efektivitou útočenia, s obavami o kontrachmaty,

- ďalšie randori. Cvičenia aktívnej regenerácie majú v tréningu podporiť procesy zotavenia. Výskumy ukázali, že pohybová činnosť pomáha odstraňovať látky, spôsobujúce únavu organizmu. Preto sú tieto cvičenia dôležitou súčasťou tréningového procesu. Patria sem cvičenia kompenzačné (napr.: nage-komi vykonávané na nepreferovanú stranu), cvičenia na svalové partie, ktoré neboli v tréningu dominantne zapájané, strečingové a naťahovacie cvičenia (vykonávané samostatne, alebo vo dvojici s partnerom), atď.

29

Podmienky tréningu tvoria súbor materiálnych, ekonomických, sociálnych, právnych, vedecko-metodických, lekárskych náležitostí, pomocou ktorých sa realizujú plánované ciele. Zásady športového tréningu sú najvšeobecnejšie pravidlá usmerňovania športového tréningu. Ide o zásady, vzťahujúce sa predovšetkým k tréningovému zaťaženiu, jeho účinnosti, špecifickosti a proporcionalite. Sú to zásady: systematickosti, postupného nárastu zaťaženia, cyklickosti, individualizácie, špecifickosti, proporcionality všestrannej a špeciálnej prípravy, rozvoja faktorov určujúcich športový výkon. Metódy tréningu sú postupy dosiahnutia určitého cieľa. Súvisia s cieľavedomým usporiadaním obsahu prípravy čo do intenzity cvičenia, času trvania záťaže a odpočinku, počtu opakovaní a charakteru zotavenia (MORAVEC et al., 2004). V džude sa pri rozvoji kondičných schopností v tréningu uplatňujú najmä metódy neprerušovaného zaťaženia (napr. súvislé randori v ne-waza 10 min.) a prerušovaného – intervalového zaťaženia (napr. riadené tréningové randori s určeným rozhodcom, ktorý prerušuje randori v zmysle pravidiel súťaženia v džude). Pri nácviku a zdokonaľovaní chmatov džuda sa uplatňujú v tréningu metódy slovné, názornej ukážky, praktických cvičení, komplexné, analyticko-syntetické a iné. Komplexná metóda a metóda názornej ukážky sa uplatňujú najmä v tréningu detí, kedy stačí techniku ukázať deťom v celku, a tie ju napodobňovaním v celku aj nacvičujú. Ostatné metódy sa uplatňujú skôr v tréningu mládeže a dospelých. Analyticko-syntetická metóda sa môže uplatniť napr. pri osvojovaní techniky tomoe-nage. Najprv tréner danú techniku predstaví niekoľkými názornými ukážkami. Potom ju rozdelí na niekoľko častí, ktoré sa postupne osvojujú. Prvé cvičenie môže byť zamerané na rovnováhu – balansovanie s partnerom (obr. 8) bez úchopu dvomi nohami, potom s úchopom a jednou nohou. Druhé cvičenie sa zameria na správny nástup – správne priloženie nohy na súperove bedrá a ľahnutie si na chrbát. Tretie cvičenie vznikne spojením druhého a prvého cvičenia (nástup, priloženie nohy, ľah vzad a balansovanie so súperom). Štvrté cvičenie je zamerané na padajúceho ukeho, ktorý pri balansovaní vo vzduchu položí ruky na zem a spraví cez toriho kotúľ vpred, tak aby sa vzájomne nezrazili hlavami. Piate cvičenie je spojením predchádzajúcich fáz, pričom výsledkom je technika tomoe-nage. V tréningu džudo však možno použiť aj ďalšie metódy, ako sú: metódy diagnostikovania úrovne trénovanosti, metóda kontrastná, plyometrická a ďalšie.

Formy zabezpečujú organizačne realizáciu tréningového procesu. Vzťahujú sa jednak na usporiadanie športovcov v tréningu (hromadná, skupinová a individuálna forma) a potom na samotnú tréningovú jednotku (základná,

30

súťažná, kontrolná, regeneračná, sústredenie, atď.). Hromadná forma sa uplatňuje napr. pri hromadnom rozcvičení v prípravnej časti tréningu. Skupinová forma sa používa napr. pri randori, kedy máme trénujúcich rozdelených na dve skupiny, pričom jedna skupina zápasí, zatiaľ čo druhá robí na vedľajšej tatami doplnkové cvičenia. Individuálna forma je jednou z najdôležitejších foriem v tréningu džudo a to najmä v etape vrcholovej prípravy. Tréner pracuje so svojim zverencom samostatne, poskytuje mu rady, odstraňuje chyby a obaja sa sústredia na individuálne prednosti pretekára. Tréningová jednotka je základnou organizačnou formou športového tréningu. Má svoju logickú štruktúru a v zásade sa delí na štyri časti: úvodnú, prípravnú, hlavnú a záverečnú. Čas trvania tréningovej jednotky sa môže v jednotlivých etapách života a obdobiach prípravy meniť (45 – 180 min). Úlohy každej tréningovej jednotky by mali vychádzať z premyslených plánov príslušného mikrocyklu, mezocyklu, resp. makrocyklu.

Cieľom úvodnej časti tréningu v džude je pozdrav trénera so zverencami podľa tradícií vychádzajúcich z Kodokan džudo. Ďalej je to vysvetlenie obsahu tréningu, motivovanie zverencov cez stanovené méty, najbližšie súťaže, alebo sústredenia. Spravidla táto časť trvá 3 – 5 min. Prípravná časť tréningovej jednotky má za cieľ pripraviť organizmus a psychiku džudistu na hlavné tréningové zaťaženie. Obsahom je rozohriatie organizmu s následným rozcvičením, ktoré môže mať všeobecný i špecifický charakter. Špecifickým rozcvičením v džude môžu byť napr. cvičenia tandoku-renšu. Vo všeobecnosti však platí, že prípravná časť má vychádzať z cieľa a zamerania hlavnej časti tréningovej jednotky. V praxi to znamená, že ak tréning bude zameraný na boj na zemi, tak rozohriatie a rozcvičenie by malo obsahovať aj prípravné cvičenia pre boj v ne-waza. Spravidla táto časť tréningu trvá 15 – 30 min. Cieľ hlavnej časti tréningovej jednotky môže byť rôznorodý. Realizuje sa tu technicko-taktická príprava, teoretická príprava, rozvíjajú sa kondičné schopnosti cez všeobecné i špecifické prostriedky, buduje sa psychická odolnosť (napr. cez modelovaný tréning), diagnostikuje sa úroveň trénovanosti, atď. Obsah je závislý od etapy športovej prípravy, ako aj od obdobia ročného tréningového cyklu (prípravné, súťažné, prechodné obdobie). Hlavná časť tréningu sa rozdeľuje na dve časti. V prvej časti sa využívajú náročné koordinačné cvičenia, vyžadujúce maximálnu presnosť a koncentráciu (napr. nácvik techník, alebo kombinácií chmatov so zmenami smeru) a cvičenia na rozvoj rýchlosti reakcie a výbušnej sily. Druhá časť je zameraná na rozvoj vytrvalosti v rýchlosti a posilňovacie cvičenia. Spravidla táto časť tréningu trvá 45 – 120 min. Cieľom záverečnej časti tréningu je plynulý prechod z vysokého zaťaženia do kľudového stavu. Uvoľňuje sa svalový tónus, psychické napätie cez relaxačné, strečingové, uvoľňovacie, kompenzačné cvičenia, ktoré prispievajú k regenerácii fyzických a psychických síl. Tréner by mal pri nástupe zverencov zhodnotiť tréningovú jednotku, nasadenie zverencov, opätovne ich motivovať zdôrazňovaním vytýčeného cieľa, stanoviť cieľ a úlohy do nasledovných

31

tréningov, oznámiť organizačné pokyny na súťaž, či sústredenie. Tréning v džudo je zakončený tradičným pozdravom. Spravidla táto časť trvá 5 – 15 min.

Periodizácia ako posledná časť projektu športového tréningu zahŕňa rozdelenie tréningových činností do určitých časových úsekov a ich opakovateľnosť za účelom vyvolania požadovaných adaptačných zmien v organizme športovca (MORAVEC et al., 2004). Postupnosť usporiadania športovej činnosti sa týka základných prvkov stavby tréningového procesu (tréningových jednotiek), ale aj cyklov rozličnej dĺžky (viď kapitola o stavbe športového tréningu v džude).

Odporúčaná literatúra: GRASGRUBER, P. – CACEK, J.: Sportovní geny. Brno: Computer Press, a.s., 2008. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2004. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. PULLKINEN, W. J.: The sport science of elite judo athletes. Canada: NCCP, 2001. ŠTEFANOVSKÝ, M.: Hierarchia motorických faktorov v štruktúre športového výkonu v džude dorastencov. Dizertačná práca. Bratislava: FTVŠ UK, 2008. ŠTEPÁNEK, J. et al.: Základní programové materiály pro sportovně talentovanou mládež a vrcholový sport JUDO. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV, 1990. VACHUN, M. a kol.: Základy tréningu DŽUDO. Bratislava: Šport slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1983. ZEMKOVÁ, E. et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. Otázky:

1. Charakterizujte športový výkon a výkonnosť v džude. 2. Vysvetlite obsahovú analýzu štruktúry športového výkonu v džude. 3. Vysvetlite pojmy športový tréning, tréningové zaťaženie, objem,

intenzita, koordinačná a psychická náročnosť v džude. 4. Klasifikácia tréningových prostriedkov v džude (uveďte min. 5 príkladov

v každej skupine). 5. Aké prvky obsahuje program (projekt) športového tréningu v džude? 6. Charakterizujte tréningové prostriedky, organizačné formy, zásady a

metódy tréningu.

32

44

ZZLL OOŽŽKK YY ŠŠPPOORRTTOOVVÉÉHHOO TTRRÉÉNNII NNGGUU VV DDŽŽUUDDEE

4.1 Kondičná príprava v džude

Kondičná príprava je zložkou športového tréningu, ktorá je zameraná na vyvolanie adaptačných zmien v organizme športovca, predovšetkým so zameraním na rozvoj pohybových schopností kondičného a koordinačného charakteru.

Kondičné schopnosti

Podľa ĎURECHA (2003) je zápasenie, úpolové športy ba aj bojové umenie závislé od dobrého rozvoja silových schopností, nakoľko od toho závisí prejav ostatných schopností a vlastnej kvality ostatných zložiek, dôležitých pre dosahovanie kvalitných športových výsledkov.

Pre športový výkon v džude je podľa PULKKINENA (2001) rozhodujúca úroveň maximálnej, výbušnej (explozívnej) i vytrvalostnej sily.

Sila maximálna je schopnosť, spojená s najvyšším možným odporom a môže byť realizovaná pri svalovej činnosti dynamickej (koncentrická alebo excentrická) alebo statickej. Prejavy maximálnej sily možno v džude pozorovať pri boji ne-waza a to najmä pri únikoch zo znehybnení, držaniach, páčení lakťového kĺbu, škrtení a prechodoch. Pre boj v tachi-waza nachádza svoje uplatnenie pri blokovaní súperových útokov.

Výbušná (explozívna) sila je schopnosť spojená s prekonávaním nemaximálneho odporu vysokou až maximálnou rýchlosťou a môže byť

33

realizovaná pri dynamickej (koncentrickej) svalovej činnosti. Výbušná sila je predpokladom úspešného vykonania každej techniky pre boj v tachi-waza, pri každom nástupe a hode, kontrachmatoch, kombináciách, pri úhyboch, zmenách smeru pohybu a vychýleniach súpera z rovnováhy. PULKKINEN (2001) radí výbušnú silu medzi rozhodujúce faktory športového výkonu v džude.

Sila vytrvalostná je schopnosť prekonávať nemaximálny odpor opakovaním pohybu v daných podmienkach alebo dlhodobo odpor udržovať a môže byť realizovaná pri dynamickej alebo statickej svalovej činnosti. Stály aktívny odpor súpera v zápase kladie značné nároky i na vytrvalostnú silu. Pretekár sa v priebehu celého zápasu snaží o maximálny počet útokov, presadenie vlastného úchopu, prípadne o prerušenie súperovho úchopu. Všetky tieto činnosti si vyžadujú vysokú úroveň rozvoja silovej vytrvalosti.

Rozvoj silových schopností v džude

V rýchlostno-silových úpolových športoch preferujeme v tréningu pri všeobecných prostriedkoch rozvoja komplexné vzpieračské (trh, premiestnenie, výťahy) cvičenia pred izolovanými – kulturistickými. Teda prevláda snaha o maximálne zrýchlenie odporu alebo hmotnosti. Postupná kombinácia vytrvalostnej, maximálnej a rýchlej sily v prípravnom období prináša optimálny tréningový efekt i pre džudo.

Vplyvom silového tréningu dochádza v organizme džudistu k určitej adaptácii. Najznámejším mechanizmom adaptácie na silové zaťaženie je hypetrofia (zhrubnutie) svalových vlákien. Ide o zväčšenie prierezu na báze zvýšenia kontraktilných proteínov aktínu a myozínu. Druhým mechanizmom je neurálna adaptácia založená na schopnosti zapájania väčšieho množstva motorických jednotiek, čím narastá silový výkon. Iným mechanizmom je neuromuskulárna adaptácia prejavujúca sa zlepšením medzisvalovej koordinácie. Ďalším mechanizmom adaptácie na silový tréning je transformácia svalových vlákien. Najznámejším mechanizmom je transformácia oxidatívne-glykolitických vlákien na rýchlejšie glykolitické. Silový tréning spomaľuje osteoporózu (rednutie kostí) vo vyššom veku. Netrénovaní jedinci v začiatkoch silového tréningu zvyšujú úroveň silových schopností primárne na báze rastu počtu zapojených motorických jednotiek a zvýšenia frekvencie ich aktivácie. Hypertrofia svalstva nastupuje až po dlhšej dobe silového tréningu (cca po 8 a viac týždňoch). Fyziologické zväčšenie srdca patrí k dlhodobejším efektom adaptácie na silový tréning. Okamžitá reakcia srdcovo-cievneho systému na silové zaťaženie je napr. vo zvýšení krvného tlaku. Z dlhodobého hľadiska silový tréning prináša pokles pokojových hodnôt krvného tlaku. Aj lipidový profil krvi sa mení pozitívnym smerom. Ubúda „nezdravý“ LDL a naopak zvyšuje sa HDL cholesterol.

34

Prostriedky rozvoja silových parametrov v džude sú veľmi pestré. Cvičenia v posilňovni, sú zamerané na rozvoj všeobecnej sily. Pri tréningu v posilňovni treba dodržiavať určité metodické zásady rozvoja silových schopností (KAMPMILLER – VANDERKA, 2007) (tabuľka 1).

Tabuľka č. 1. Metodické zásady rozvoja silových schopností.

Typ zaťaženia Intenzita Objem Odpočinok Frekvencia

% max. váhy Opakovania série Minút Počet TJ

v týždni

Maximálna sila I 95-100 1-2 3-6 1-2 2-3

Maximálna sila II 85-90 3-6 3-6 2 3-4

Rýchla sila 45-65 5-8 3-4 2-3 2

Rýchla opakovaná sila

30-45 15-30 3-4 2-3 1-2

Výbušná sila I 60 – 80 5-20 3-4 2-3 1-2

Výbušná sila II 0-30 5-20 3-4 2 2-3

Dynamická pomalá sila

60-80 8-15 3-4 1-2 2

Dynamická vytrvalostná sila

20 – 40 15-40 3-4 2-3 3

Priamo v tréningu džuda sa využíva na rozvoj sily množstvo špecifických cvičení:

- úpolové preťahy, pretlaky, odpory, úpolové hry, teda cvičenia prekonávajúce silu súpera,

- cvičenia s prekonávaním hmotnosti vlastného tela, ako sú kľuky, ľah – sed, chrbtáky, drepy, šplh na lane, vznosy na rebrinách, cvičenia na hrazde,

- cvičenia zdvíhania, nosenia, skladania, ťahania, tlačenia súpera vo dvojiciach, trojiciach i v skupinách,

- uchi-komi so zdvíhaním súpera, uchikomi v trojiciach s prekonávaním brzdiaceho odporu tretieho cvičenca,

- nage-komi s partnerom rôznej hmotnosti,

- cvičenia s pasívnym partnerom ako sú techniky te-guruma, kata-guruma, nadhody so sparingom v náručí, úklony, drepy, sed-ľah s partnerom okolo pása, atď.,

- úniky z držaní, a ďalšie.

35

ČELIKOVSKÝ et al., (1979); ŠIMONEK – ZRUBÁK et al., (2003) charakterizujú rýchlosť ako pohybovú schopnosť vykonávať krátko trvajúcu pohybovú činnosť v určitých podmienkach v čo najkratšom časovom úseku. Jedná sa o činnosť maximálnej intenzity, ktorá si vyžaduje vysokú koncentráciu vôľového úsilia.

Pre džudo je z hľadiska štruktúry rýchlostných schopností podľa viacerých literárnych prameňov SRDÍNKO et al., (1981); VACHUN, (1983); VANĚK, (1985); ŠTEPÁNEK et al., (1990); FEČ, (2004) rozhodujúca rýchlosť jednorazových pohybov, vytrvalosť v rýchlosti a rýchlosť pohybových reakcií.

Základ rýchlosti jednorazových pohybov tvorí rýchlosť svalovej kontrakcie spojená so sústredením na prejav veľkého úsilia v krátkom čase (ŠIMONEK – ZRUBÁK, et al., 2003). Dominantným spôsobom sa uplatňuje v džude pri vykonávaní techník hodov. Je potrebné si uvedomiť, že každá technika hodu má svoj osobitý priebeh a rozdielnu dĺžku trvania. Preto techniky ako napr. te-waza majú preukázateľne kratší čas priebehu pohybu, ako techniky skupiny sutemi-waza. Ďalej je potrebné vziať do úvahy zaradenie pretekárov do hmotnostných kategórií. Preto tá istá technika hodu bude mať rozdielny časový priebeh pri ľahkých, stredných a ťažkých váhach (ŠTEFANOVSKÝ, 2005).

Vzhľadom k charakteru zaťaženia počas stretnutia v džude je rozhodujúca najmä špeciálna anaeróbna vytrvalosť v rýchlosti. Pri maximálnej intenzite chmatov, ako aj ich počte v jednom stretnutí sa aktivujú predovšetkým rýchle glykolitické vlákna, ktoré sú enzymaticky vybavené na anaeróbne uvoľňovanie energie. Pri zvyšovaní podielu anaeróbnej glykolýzy dochádza i k výraznej tvorbe laktátu. Svaly džudistu sú teda nútené pracovať v podmienkach vysokej acidózy. Schopnosť znášať takéto zaťaženie anaeróbneho charakteru kladie značné požiadavky práve na schopnosť vytrvať v rýchlosti.

Reakčnú rýchlosť zaraďujú niektorí autori ŠIMONEK – ZRUBÁK et al., (2003) podľa najnovších výskumov medzi koordinačné schopnosti. V džude sa uplatňuje zložitá motorická reakcia. Je to reakcia neštandardnou pohybovou činnosťou v situácii, kedy je potrebné vybrať optimálne riešenie a realizovať ho v čo najkratšom čase. Džudista v stretnutí reaguje najčastejšie na taktilné (dotykové) podnety. Rozvinutá schopnosť vnímať tieto dotykové podnety pri úchope alebo v inom kontakte so súperom umožňuje, často podvedome, reagovať na zmeny súperovho svalového napätia, dýchania, zmeny polohy ťažiska, prípadne anticipovať jeho zámer (VANĚK et al., 1985).

Prierezové vyšetrenia disjunktívnych reakčno-rcýhlostných schopností dolných končatín testom agility vo vybraných úpolových športoch s rozdielnymi nárokmi na ich využívanie ZEMKOVÁ – HAMAR, (1998, 1999) poukázali na zreteľné rozdiely medzi jednotlivými skupinami športovcov. U šermiarov (336,6+-17,4 ms, n=9), karatistov (339,4+-33,4 ms, n=28) a aikidistov (389,1+-38,4 ms, n=14) boli štatisticky významné (p<0,01, p<0,05) lepšie výsledky ako

36

u študentov FTVŠ (398,8 +-40,9 ms, n=25), džudistov (400,3+-27,7 ms, n=15) a zápasníkov (497,6+-20,9 ms, n=16). Tréningová adaptácia zápasníka, alebo džudistu sa odráža skôr v lepšej kožnej taktilnej citlivosti. Optický podnet nie je v džude a zápasení rozhodujúci. Vzhľadom k ostatným športovcom sa zápasníci vyznačujú najkratšími reakčnými časmi na dotykové podnety (HAVLÍČKOVÁ et al., 1993).

Reakcia na pohyb súpera podmieňuje rýchlosť pohybu a schopnosť anticipácie, ktorá umožňuje pretekárovi predvídať začiatok, priebeh, trvanie a výsledok akcie.

Rozvoj rýchlostných schopností v džude

Na rozvoj rýchlosti v tréningu sa bežne používajú všeobecné i špecifické prostriedky zaťaženia. Zo všeobecných prostriedkov sa najviac v praxi osvedčili cvi čenia bežecké – atletické, pri ktorých platia určité metodické zásady rozvoja (KAMPMILLER - VANDERKA, 2007) (tabuľka 2). Reakčnú rýchlosť a rýchlosť jednorazového pohybu môžeme rozvíjať napr. pomocou štartov s jednoduchou alebo zložitou výberovou reakciou z rôznych polôh na krátke, 5 – 10 m dlhé úseky. Pritom zaraďujeme cvičencom po štarte rozličné koordinačné cvičenia, akými si kotúle, výskoky, obraty alebo špecifické cvičenia uchi-komi, nage-komi a ďalšie s následným vybehnutím. Pre deti je dôležité pre rozvoj rýchlosti, aby v tréningu dominoval princíp hravosti a súťaživosti. Používajú sa napr. štafetové behy s plnením rôznych úloh alebo rôzne druhy naháňačiek, či úpolových hier. Tabuľka č. 2. Metodické zásady rozvoja rýchlostných schopností bežeckými prostriedkami.

Intenzita Objem opakovania Celkový objem v TJ Akceleračná a maximálna

bežecká rýchlosť z aktuálneho maxima v % Sekúnd Metrov Sekúnd Metrov

Interval odpočinku

Priamočiare bežecké cvičenia

97-100 Do 5-7 do 50-60 do 40-60 do 400-

600

pri trvaní do 2 s 0,5-1 min, pri

trvaní do 4 s 1,5–2 min, pri

trvaní do 6 s 2,5–3 min.

Cvičenia so zmenami smeru

95-100 do 10-12 do 40-60 Do 200-

300 do 600-

800 1-2 min.

Vytrvalosť v rýchlosti –

krátkoúseková I 95-100 3-5x(2-3) 20-40 90-120 250-400

Medzi opakovaniami 10-15 s, medzi sériami 4-6 min

37

Vytrvalosť v rýchlosti –

krátkoúseková II 93-95 4-5x(5-7) 50-60 90-120 900-1200

Medzi opakovaniami 2 min., medzi sériami 6-10

min.

Vytrvalosť v rýchlosti –

klasické dlhšie úseky

90 do 40 do 300 250-300 1000-1500

6-10 min.

Vytrvalosť v rýchlosti – so zmenami smeru

90-95 do 40 100-150 do 300 500-600 2-4 min. (aktívny

odpočinok)

V tréningu džuda sa na stimuláciu rýchlosti jednorazového pohybu, rýchlosti vo vytrvalosti, ako aj reakčnej rýchlosti používajú nasledovné špecifické prostriedky zaťaženia:

- uchi-komi a nage-komi na mieste na rýchlosť, intenzitou 95 – 100 % v trvaní 5 – 12 sekúnd, 8 – 20 sérií (v závislosti od úrovne trénovanosti), interval odpočinku 30 s – 3 min, techniku chmatov je potrebné mať zvládnutú na vysokej úrovni,

- uchi-komi a nege-komi na vytrvalosť v rýchlosti, intenzitou 90 – 95 % z aktuálneho maxima, v trvaní 15 – 30(40) sekúnd, počet sérií v závislosti od úrovne trénovanosti, interval odpočinku 4 – 10 min, nie je vhodné pre tréning detí,

- uchi-komi a nage-komi na zvukový podnet trénera (tlesknutie), na dotykový podnet (napr. dotyk toriho ramena od ukeho), na vizuálny podnet (napr. súperov pokus o útok technikou ippon-seoi-nage z prvého úchopu s následnou kontratechnikou toriho),

- uchi-komi v trojiciach maximálnou intenzitou 97 – 100 %, kde tretí uke pridržiava druhého ukeho za opasok, za golier, prípadne oporou o päty, tretieho ukeho možno v tomto cvičení chápať ako „sťažené“ podmienky, pokračovaním tohto cvičenia sú uchi-komi vo dvojiciach s pasívnym ukem v „zľahčených“ podmienkach,

- mini randori v ne-waza alebo tachi-waza, kumi-kata randori 15 – 30(40) s.,

- intervalové randori s rôzne dlhými intervalmi zaťaženia a odpočinku, s celkovou dĺžkou trvania jedného randori 3 – 5 min.,

- uchi-komi v zápasovom pohybe alebo sute-geiko v zápasovom v pohybe 15 – 30(40) s., maximálnou intenzitou, atď.

Vytrvalostné schopnosti sú spájané so schopnosťou dlhotrvajúco vykonávať pohybovú činnosť na určitej úrovni intenzity bez zníženia jej efektívnosti

38

(MORAVEC et al., 2007). V kratšom časovom úseku je možné vykonávať pohybovú činnosť aj vyššou intenzitou. Vytrvalostné schopnosti sa opierajú predovšetkým o aktiváciou oxidatívneho (aeróbneho) energetického systému. Významnú pozíciu, a to najmä pre džudo, má aj laktátový energetický systém pri krátkodobej a strednodobej vytrvalosti. KASA, (2001); DOVALIL et al., (2002); LACZO, (2004, 2007) delia vytrvalosť na krátkodobú (35 s. – 2 min.), strednodobú (2 min. – 10 min.) a dlhodobú (nad 10 min).

Rozvoj vytrvalostných schopností v džude Vytrvalostné schopnosti sa rozvíjajú neprerušovanými a prerušovanými metódami. Neprerušované metódy sú: súvislé s konštantnou intenzitou, striedavou intenzitou a stupňovanou intenzitou. Prerušovanými metódami sú extenzívna („pomalá“) a intenzívna („rýchla“) intervalová metóda s rôznou dĺžkou trvania. Bežnými prostriedkami rozvoja všeobecnej vytrvalosti džudistov sú bežecké – atletické cvičenia. V obsahu atletického tréningu džudistov by nemali chýbať prvky bežeckej abecedy, štarty, šprinty, odrazové cvičenia, tempárske úseky, neprerušované behy. Obe spomínané metódy je možné uplatniť i priamo na žinenke. Príkladom neprerušovanej, súvislej metódy môže byť tréningové randori v postoji, či na zemi v trvaní 10 – 30 min. so zmenou partnera na zvukový podnet trénera, či po dosiahnutí víťazného bodu „ippon“. Známe sú i kruhové tréningy využívajúce špecifické podnety, akými sú rôzne zdvíhania súpera, preklápania, nosenia, uchi-komi, nage-komi, prechody na zemi, úniky z držaní používané najmä v prípravnom období v neskorších etapách športovej prípravy. Prerušované metódy sa však viac približujú k štruktúre reálneho súťažného stretnutia. Zápas v džude je intenzívne prerušované zaťaženie v trvaní od niekoľkých sekúnd až 5-8 min čistého času. Interval zaťaženia sa pohybuje bežne od 1 do 30 sekúnd, u hmotnostne ťažších váh až 35 – 40 sekúnd. Odpočinok medzi týmito úsekmi je približne 5 – 15 sekúnd, pri úprave športového výstroja džudo-gi aj dlhšie. Hodnoty krvného laktátu sa v súťažnom stretnutí pohybujú pri takomto zaťažení nad hladinou 12 mmol.l-1. Zo štruktúry súťažného stretnutia v džude tak vyplýva požiadavka rozvoja všetkých troch zložiek vytrvalostných schopností, teda krátkodobá, strednodobá i dlhodobá vytrvalosť.

Džudo radíme do skupiny koordinačne náročných športov, kde každá technika, útočná alebo obranná, má svoju osobitú štruktúru, časové, priestorové i dynamické charakteristiky. Tieto techniky sú acyklické pohybové celky, ktoré sa v stretnutí striedajú, vzájomne kombinujú, alebo prispôsobujú vzhľadom k podmienkam zápasu, súperom, úchopom, somatotypu, reakcii, či spôsobu vedenia boja.

39

Koordinačné schopnosti predstavujú komplex integrovaných vlastností, ktoré sa spájajú s procesom riadenia a regulácie pohybovej činnosti. Pôsobia v spojení so silovými, rýchlostnými a vytrvalostnými schopnosťami. Prejavujú sa najmä pri plnení zložitých pohybových úloh, ktoré vyžadujú presné a rýchle uskutočnenie. Vo všeobecnom slova zmysle koordinačné schopnosti predstavujú predpoklady človeka na zosúladenie jednotlivých prvkov pohybu do jedného celku pri riešení konkrétnej pohybovej úlohy (KORČEK et al., 1998).

Najčastejšie sa podľa STREŠKOVEJ (2004, 2005) stretávame s rozlišovaním 5 až 15 koordinačných schopností.

V súvislosti s vyššie uvedeným je možné pri istom zjednodušení nájsť zhodu v názore na nasledovné základné koordinačné schopnosti: rovnováhová, kinesteticko-diferenciačná, schopnosť reakcie, ktorú sme spomínali pri rýchlostných schopnostiach, orientačná schopnosť, schopnosť spájania pohybov a ich častí, schopnosť prispôsobovania a rytmická schopnosť. Tieto sa vo väčšej či menšej miere uplatňujú i v džude.

Dôležitú úlohu pri technikách hodov zohráva rovnováhová schopnosť. Tá zohráva v štruktúre koordinačných schopností možno dokonca kľúčovú úlohu. Pod rovnováhou rozumieme relatívne upevnené a generalizované kvality udržania a navrátenia do pôvodnej polohy vzťahov pri zmenách okolitých podmienok, resp. pri cieľavedomých pohyboch na úzkej alebo v labilnej polohe (KORČEK et al., 1998). KASA (2004) rozlišuje rovnováhu statickú a dynamickú. Statickú rovnováhu chápeme ako schopnosť udržať telo v určenej pokojovej polohe. Dynamickou rovnováhou rozumieme schopnosť vykonávať a obnovovať pohybové úkony na úzkej ploche alebo pohyblivom predmete, alebo obnoviť ju čo najrýchlejšie po jej narušení. V džude to znamená obnovovať rovnováhu čo najrýchlejšie po jej narušení súperovým útočným chmatom. Rovnováhová schopnosť má základný význam pre všetky pohybové činnosti v džude, ktoré súvisia s technikami hodov alebo s bojom na zemi. Pretekári sa počas stretnutia snažia udržať vlastné telo v rovnovážnej polohe, a pritom vybranými technikami cielene narúšajú súperovu stabilitu. Techniky sú pritom, veľmi často, vykonávané s oporou o jednu nohu, pričom druhá vykonáva najrôznejšie pohyby s rozsiahlou amplitúdou. Statická rovnováha zohráva svoju rolu pri technikách zneškodnenia súpera na zemi a to najmä pri znehybneniach, s cieľom udržať súpera v pravidlami stanovenej polohe, s čo možno najnižšie položeným ťažiskom pri tatami.

Kinesteticko-diferenciačná schopnosť (schopnosť presnosti pohybu) sa podieľa na schopnosti hodnotenia, merania, diferencovania a realizovania priestorových, časových a silových parametrov pohybov (ŠIMONEK – ZRUBÁK et al., 1995). Je podmienená najmä funkciou analyzátorov a činnosťou centrálneho nervového systému, ktorý riadi pohybovú činnosť človeka (CHOUTKA – DOVALIL, 1971). Má bezprostrednú väzbu na celkovú koordináciu pohybu, ako i úroveň motorickej docility, a ako uvádza HIRTZ

40

(1982), javí sa pre šport ako fundamentálna. Kinesteticko-diferenciačné schopnosti sú špecifické pre horné i dolné končatiny, závisia aj od laterálnej preferencie, resp. laterálnej vyrovnanosti (STAROSTA, 1989). Kinestetická diferenciácia súvisí s riadením a reguláciou pohybov džudistu a rozhoduje o presnosti, súlade, precíznosti, ekonomickosti jednotlivých chmatov, fáz a činností pri časovom deficite a spolupôsobení súpera.

Orientačnú schopnosť alebo priestorovú orientáciu chápeme ako relatívne upevnenú a generalizovanú kvalitu určenia cieľovo adekvátnej zmeny polohy a pohybu tela ako celku v priestore, v zmysle riadenia pohybového konania počas jeho vykonávania (KORČEK et al., 1998). Z priestorového hľadiska ide o určenie postavenia v trojdimenzionálnom koordinačnom systéme. Významnú úlohu pritom hrá zrakový analyzátor, vestibulárny aparát a pohybové skúsenosti. Schopnosť rýchlo určiť a zmeniť polohu tela v priestore je pre džudo dôležité. Umožňuje rýchlo sa orientovať v každej zložitej a rýchlo sa meniacej situácii, ktorá nastáva pri stretnutí a ihneď reagovať a koordinovať svoje pohyby v súlade s riešenými pohybovými úlohami. Vysoká úroveň orientačnej schopnosti umožňuje džudistovi uskutočňovať najrôznejšie úniky v zložitých situáciách, pri letovej fáze, a to i v prípadoch, keď rovnovážna schopnosť pretekára bola celkom narušená. Zároveň jej uplatnenie v boji je aj v zmysle, že pretekári sú limitovaní priestorom, vyhradeným pre boj – zápasisko. V prípade opustenia tohto priestoru – zápasovej plochy počas boja, môže byť pretekár za takéto konanie penalizovaný, alebo jeho chmat nebude hodnotený.

Schopnosť spájania pohybov (kombinačná schopnosť) sa prejavuje v najrôznejších podobách ako časovo – priestorové a dynamické usporiadanie už skôr osvojených pohybových operácií v zložitejšiu činnosť. MIKUŠ – LAFKO – MIHAL ČIN (2004) chápu kombinačnou schopnosťou presne a rýchlo spájať už osvojené pohybové činnosti – operácie, usporiadané v nových zložitejších, funkčných pohybových celkoch riešiacich konkrétnu pohybovú úlohu. Kombinačná schopnosť má svoje opodstatnenie pre boj v postoji i na zemi. V boji na zemi sa kombinujú znehybnenia, páčenia a škrtenia, ktorým predchádza zložitá činnosť prechodov z rôznych polôh – štandardných i neštandardných situácií. Pri boji v postoji sa vzájomne kombinujú techniky nôh, rúk a bokov. Kombináciou týchto techník sa často zakrýva skutočný zámer útočníka. Kombinácie nám slúžia na prípravu súpera do určitej labilnej polohy, odkiaľ možno potom realizovať skutočný, finálny chmat. V neposlednom rade sa spolu kombinujú techniky pre boj v postoji i na zemi, ktoré slúžia na plynulé zvládnutie prechodu boja z tachi-waza do ne-waza.

Schopnosť prispôsobenia alebo aj schopnosť prestavby pohybu je v džude rozvíjaná vo vzťahu k technike chmatu a prejavuje sa vo variabilite, prispôsobivosti techniky odlišnému vzrastu, typu reakcie, úchopom, technikám a ďalším vlastnostiam súpera.

41

Rytmus je schopnosť vystihnúť, napodobniť časové a dynamické členenie priebehu pohybu, resp. realizovať vhodný rytmus pohybu zvnútornený vo vlastných predstavách (MORAVEC et al., 2007). Aj stretnutie v džude má určitý nepravidelný rytmus, v ktorom pretekár strieda svoje útočné a obranné chmaty. V tréningu sa stretávame aj s pravidelnými rytmickými cvičeniami, vykonávanými vo veľkých počtoch (napr. uchi-komi, tandoku-renšu, nage-komi).

Rozvoj koordinačných schopností v džude

Na rozvoj koordinačných schopností v džude slúži celá škála všeobecných a špecifických cvičení. Cvičenia, ktoré džudista zvládne neskôr automaticky, prestávajú byť účinným prostriedkom rozvoja koordinačných schopností. Preto treba do tréningu detí, mládeže i dospelých aplikovať široký zásobník tréningových prostriedkov, aby sa cvičenia mohli neustále meniť, určovali sa doplnkové úlohy, obmedzovala alebo vylúčila zraková kontrola, cvičenia sa vykonávali v časovej tiesni, v obmedzenom priestore, počas priameho kontaktu súpera, po predchádzajúcom zaťažení, teda v neustálom zvyšovaní obťažnosti cvičení. V tréningu džuda sa v minulosti a súčasnosti používali pri rozvoji všeobecnej koordinácie cvičenia gymnastickej prípravy a úpolové hry. Džudisti sú výbornými gymnastami, nakoľko si v priebehu športovej prípravy postupne osvojujú kotúle, stoje, premety, saltá a ich vzájomné väzby. Okrem toho sa čoraz častejšie stretávame v praxi napr. pri rozvoji rovnováhy s cvičeniami na fitloptách, bosu a balančných doskách. V tréningu detí sa používajú veľmi často úpolové preťahy, pretlaky, odpory a úpolové hry. Tieto už majú špecifickejší charakter a majú za cieľ pripraviť džudistov po stránke koordinačnej i kondičnej na osvojenie si základných technických zručností, resp. samotných techník hodov, držaní, páčení, škrtení.

Osvojovanie si čo najširšej škály techník – špecifických zručností je hlavným cieľom v ranných etapách športovej prípravy pri rozvoji špecifickej koordinácie. Nácvikom a zdokonaľovaním chmatov sa trénuje kinestetická diferenciácia. Reakčnú schopnosť trénujeme najmä v randori, kedy pretekár musí v rýchlo meniacich sa podmienkach zvoliť správne riešenie. Orientácia sa rozvíja bojom v obmedzenom priestore (zápasová plocha, okraj zápasovej plochy) alebo pri boji na zemi bez zrakovej kontroly. Kombinačnú schopnosť rozvíja džudista pri spájaní jednotlivých techník do zložitejších celkov. Schopnosť prispôsobenia a prestavby pohybu znamená v tréningu prispôsobovať a meniť osobnú techniku vzhľadom na štýlové odchýlky každého pretekára, súpera, jeho úchopu, somatotypu, úrovni technickej vyspelosti a podobne.

Relatívne samostatné postavenie medzi kondičnými a koordinačnými schopnosťami má pohyblivosť. Pohyblivosť je schopnosť, vykonávať pohyby

42

v určitom kĺbe v potrebnom rozsahu. Ohybnosťou rozumieme pohyb, spôsobený zapojením svalov v relatívne pevnom systéme niekoľkých kĺbov (chrbtica). Podmieňuje ju anatomická stavba kĺbov, elastickosť šľachového, väzivového, svalového aparátu, inervácia antagonistov a agonistov. Pružnosťou rozumieme schopnosť rýchleho návratu po vychýlení do pôvodnej polohy.

Rozlišujeme aktívnu a pasívnu kĺbovú pohyblivosť. Keď dosahujeme maximálnu amplitúdu úsilím vlastných svalových skupín, ide o aktívnu kĺbovú pohyblivosť. V prípade pôsobenia vonkajších síl na rozsah pohybu (napr. pomocou cvičenca) hovoríme o pasívnej kĺbovej pohyblivosti (KASA, 2004).

V džude sa uplatňujú švihové pohyby končatín pri technikách ashi-waza, kde od úrovne pohyblivosti a svalovej pružnosti priamo závisí účinnosť a kvalita predvedenej techniky (ŠTĚPÁNEK, 1990). Značné sú požiadavky na kĺbovú pohyblivosť pri vykonávaní vlastných chmatov (uchi-mata) a v boji na zemi (techniky sankaku-waza). Najväčšie nároky sú kladené na pohyblivosť v oblasti bedrovo-driekovej. Rozvoj pohyblivosti v džude K najintenzívnejšiemu rozvoju aktívnej pohyblivosti dochádza medzi 8. – 13. rokom (PERIČ, 2006). Ak sa zámerne nerozvíja, postupne sa s vekom jej úroveň znižuje. Pohyblivosť sa však znižuje aj po nadmernej aplikácii silových cvičení, mení sa vplyvom nízkej teploty, únavy, počas dňa a pod. Výskumy ukázali, že najmä u mladých športovcov má pri obmedzení kĺbovej pohyblivosti rozhodujúcu úlohu vzťah medzi svalmi zabezpečujúcimi pohyb v príslušnom kĺbe. Tonické (posturálne) svaly majú tendenciu k skracovaniu, fázické svaly k oslabeniu, čím vzniká svalová nerovnováha. Preto nestačí iba posilňovať fázické svaly, ale nevyhnutné je súčasné naťahovanie skrátených posturálnych svalov (MORAVEC et al., 2004).

Pohyblivosť možno zlepšovať pravidelným zaraďovaním bohatej škály kombinácií napínacích, uvoľňovacích, naťahovacích (strečingových), kompenzačných a posilňovacích cvičení skoro do každého rozcvičenia, ale aj počas a najmä po ukončení namáhavých tréningov, keď cvičenia plnia úlohu aktívnej regenerácie pohybového systému džudistu. V praxi používame metódu dynamických cvičení (10 – 25 krát), alebo statických cvičení (zotrvanie v krajnej polohe v rozmedzí 10 – 30 s.), alebo niektorý variant pomalého uvedomelého naťahovania svalu – aktívny, pasívny strečing. Pri strečingovej metóde postizometrickej relaxácie sú časové intervaly napnutia svalstva, izometrickej kontrakcie približne 4 – 6 sekúnd, krátkeho uvoľnenia - relaxácie okolo 3 – 5 sekúnd a natiahnutia približne 8 sekúnd. Táto metóda vychádza z predpokladu, že po izometrickej kontrakcii je sval schopný následne sa viac uvoľniť. Aj počas trénovania džuda rozvíjame pohyblivosť, najmä tú špecifickú. Vhodné sú niektoré cvičenia tandoku-renšu, uchi-komi, nage-komi, randori,

43

cvičenia s partnerom (mosty, predklony, záklony, úklony), kompenzačné cvičenia (uchi-komi a nage-komi vykonávané na nepreferovanú stranu).

4.2 Technická príprava v džude

Technická príprava je zložka športového tréningu, ktorá je zameraná na osvojenie si a zdokonaľovanie pohybových a športových zručností v džude. Športovou technikou rozumieme účelný spôsob riešenia pohybovej úlohy v súlade s pravidlami džuda, s biomechanickými zákonitosťami a s pohybovými možnosťami džudistu.

Základom pohybového obsahu džuda sú pohybové zručnosti s prevažne zložitou štruktúrou. Vonkajšia forma i vnútorná dynamika jednotlivých chmatov je veľmi rôznorodá, často sa od seba výrazne líšia. Určité techniky – chmaty však majú rovnaký biomechanický základ a podobajú sa aj vonkajšou formou, preto ich rozdeľujeme do určitých skupín (viď kapitola o uplatnení biomechanických princípov v džude, resp. systematike džuda) (VACHUN, 1983). Vyšším stupňom zručností sú kombinácie chmatov v boji v postoji i na zemi. Pohybovú náplň džuda tvoria aj ďalšie nemenej dôležité zručnosti, ktoré sa opakujú v pomerne ustálenej forme vo všetkých chmatoch a fázach boja. Ich dokonalé osvojenie je predpokladom úspešného zvládnutia zložitejších technických zručností (VACHUN, 1983). Sú to: - postoj (šizei): pri nácviku chmatov a ďalších prvkov techniky vychádzame dôsledne z prirodzeného postoja (šizen-hontai): mierny stoj rozkročný, chodidlá na šírku pliec, tiaž tela je viac na predných častiach chodidiel, kolená i plecia sú uvoľnené. Obranný postoj (žigo-hontai) je omnoho širší, ťažisko tela je nízko, nohy v kolenách pokrčené a trup v predklone. Z tohto postoja vychádzame v osobitných situáciách (defenzíva, kontrachmaty). - úchop (kumikata): je jednou z hlavných technicko-taktických úloh v stretnutí. Úchop je podľa Ďurecha (2003) spojenie cvičencov dvoma rukami objatím tela alebo jeho časti. Záber je kontakt cvičencov za judo-gi dvoma rukami za rôzne časti tela. Pri nácviku základných techník vychádzame z tradičného japonského záberu kumikata. Osobné chmaty však neskôr treba nacvičovať pomocou rôznych aj neštandardných úchopov. Okrem základného úchopu používame tzv. vnútorný úchop, pri ktorom držíme golier súperovho judo-gi oboma rukami a vonkajší úchop, keď obe ruky držia súpera za rukávy. Pri nácviku osobnej techniky vychádzame z úchopu, ktorý najlepšie vyhovuje individuálnym osobitostiam každého pretekára. Ak sa pri úchope vynakladá príliš veľká sila, paže sú potom kŕčovite stuhnuté, čo má za následok obranný spôsob boja, rýchle zakyslenie organizmu, prípadne potrestanie pretekára za

44

negatívne džudo. Paže by mali byť uvoľnené, hlavná záberová sila úchopu sa sústreďuje na spodné prsty – malíček, prstenník a prostredník. Vyspelý džudista vie pružne regulovať intenzitu úchopu. Súper väčšinou nepociťuje jeho úchop, ale až pri pokuse o útok narazí na pevný blok paží, znemožňujúci nasadenie chmatu (VACHUN, 1983). - pohyb po zápasisku (šintai) (obr. 9, 10, 11): statický spôsob boja nemôže byť nikdy plne účinný. Preto sa techniky v džude z hľadiska motorického učenia vo vyšších fázach osvojujú a zdokonaľujú v pohybe po zápasisku (pohyb vzad s ťahaním súpera, bokom s tlačením súpera pred sebou, bokom s ťahaním súpera, pohyb vpred s tlačením súpera, kruhový pohyb, atď.). Pohyby sa vykonávajú prevažne posuvným pohybom chodidiel (cugi-aši). Vzdialenosť chodidiel treba stále udržiavať na šírku pliec, neprisúvajú sa k sebe a ani sa neprekrižujú. Chodidlá pokiaľ možno neopúšťajú zápasisko. Tiaž tela sa neprenáša nikdy úplne na jednu nohu, ale je stále rovnomerne rozložená na obe chodidlá.

Obr. 9 Obr. 10 Obr. 11 - obraty (tai-sabaki) (obr. 12, 13, 14, 15, 16): - sú dôležitým prvkom útoku i obrany. Uplatňujú sa vo všetkých útočných i obranných technikách pri boji v postoji.

Obr. 12 Obr. 13 Obr. 14

Obr. 15 Obr. 16 Obr. 17

45

- vychyľovanie (kuzuši) súpera z rovnováhy: predstavuje prípravnú fázu, veľmi dôležitú pre účinnosť celého chmatu. Súpera možno vychýliť dvoma základnými spôsobmi. Pri prvom spôsobe ide o priame zapojenie sily do jedného z ôsmich smerov vychýlenia (happo-no-kuzuši obr. 17), v ktorom je uke labilný v dôsledku postavenia svojich chodidiel. Uke je vždy najlabilnejší v smere kolmom na spojnicu chodidiel. Pri druhom spôsobe je uke privedený do vychýlenia vplyvom vlastnej reakcie na predošlý útok toriho. Tento spôsob sa označuje ako hando-no-kuzuši. - nástup do chmatu (cukuri): možno charakterizovať ako dosiahnutie tesného kontaktu s telom súpera, pričom súpera ďalej vychyľujeme. Spôsob nástupu je špecifický pre každý chmat. - hod (kake): je konečnou fázou chmatu, pri ktorej je uke donútený padať na chrbát alebo bok. Prirodzene vyplýva z nadväznosti na správne kuzuši a cukuri. Pri vykonávaní dokonale osvojeného chmatu nemožno pohľadom odlíšiť jednotlivé fázy. Vnímame jeden plynulý a veľmi rýchly pohyb. - pád (ukemi): je súčasťou každej techniky hodu. Hádzaný súper musí počítať s možným pádom na bok, chrbát, zadok či brucho. Pády v džude plnia ochrannú a preventívnu funkciu pred zraneniami. Sú výslednou činnosťou súperovho chmatu. Možno ich charakterizovať ako pohyb objektu – cvičenca zvislým smerom k podložke, spôsobený zemskou príťažlivosťou. Pri páde je hlavným cieľom rozloženie nárazu na čo najväčšiu plochu chrbta a bokov stehien, lýtok a najmä paží. Pády členíme na pád vpred, pád kotúľom vpred cez plece, pád vzad, pád bokom.

4.2.1 Uplatnenie biomechanických princípov v džude

Techniku džuda predstavujú acyklické pohybové celky, ktoré sa vyznačujú špecifickými priestorovo-časovými vzťahmi. VACHUN (1983) vymedzuje v džude určité biomechanické princípy a pohybové zákony, ktoré sa potom uplatňujú pri jednotlivých technikách, polohách, alebo pohybe džudistov. Sú to: moment stability, skladanie síl, moment sily, dvojica síl, impulz sily, hybnosť, sila tiaže, trenie, akcia a reakcia, zotrvačnosť a ďalšie. Obr. 18

Obr. 19

Moment stability je jedným z najdôležitejších faktorov v džude. Pretekári si ju vzájomne narúšajú cielenými technikami a vlastnú stabilitu sa snažia po súperových útokoch rýchlo obnovovať. Závisí od tiaže, plochy opory a polohy ťažiska (od jeho výšky

46

vzhľadom na plochu opory a jeho priemetu na plochu opory). Stabilita džudistu pohybujúceho sa v určitom smere bude závisieť od jeho tiaže, výšky ťažiska nad plochou opory a vzdialenosti priemetu ťažiska od hrany prevalenia (obr. 18, 19).

Sila tiaže je vonkajšia sila, ktorej vplyvu podlieha každá hmota počas pohybu i v pokoji. Sila tiaže pôsobí v jednom bode – ťažisku tela. Jedným z faktorov už spomínanej stability, je tiaž tela. Vo všeobecnosti platí, že je ťažšie pohybovať ťažším súperom v horizontálnej i vertikálnej rovine. Na druhej strane však väčšia sila tiaže pôsobí na súpera, ak sa ho podarí vychýliť tak, že priemet ťažiska jeho tela opustí plochu opory. Potom naň pôsobí tiaž a súper padá na zem. So silou tiaže súpera musíme počítať pri výslednom pohybe súpera i pri veľkosti sily

Pohybový zákon č. 1 – zotrvačnosť

Teleso zotrváva v pokoji alebo v rovnomerne priamočiarom pohybe, ak nie je nútené pôsobením síl tento svoj stav zmeniť. Schopnosť telies zachovávať rýchlosť a smer pohybu sa nazýva zotrvačnosť. Ak sila, ktorou sa pohybuje uke je 50 jednotiek sily, môže tori v danom (rovnakom) smere použiť techniku pridaním 50 jednotiek sily. Celková sila tak bude 100 jednotiek sily v použitom chmate.

Pohybový zákon č. 2 – zákon sily

Zrýchlenie telesa je priamo úmerné sile, ktorá na teleso pôsobí a má smer pôsobiacej sily. Sila je priamo úmerná súčinu hmotnosti telesa a zrýchleniu, ktoré telesu udelí: F = m . a. Tento pohybový zákon dokazuje, že tori s menšou telesnou tiažou môže ťažšie porušiť stabilitu ukeho s väčšou telesnou tiažou. Tomu zodpovedá i rozdelenie súťažiacich na jednotlivé hmotnostné kategórie. V súťažiach bez rozdielu hmotností musí pretekár s menšou hmotnosťou tela disponovať veľkou silou, aby mohol ťažšiemu súperovi udeliť nutné zrýchlenie na použitú techniku.

Pohybový zákon č. 3 – zákon akcie a reakcie

Ak pretekár „A“ pôsobí na pretekára „B“ silou F1, potom aj pretekár „B“ pôsobí na pretekára „A“ silou F2, ktorá je rovnako veľká ako sila F1, ale má opačný smer. Teda platí, že: ak tlačíme súpera silou 20 jednotiek, musí aj súper tlačiť rovnako veľkou silou, aby nedošlo k porušeniu stability. Pri náhlom prerušení tlaku a zmene na ťahanie dochádza k uplatneniu ďalšieho biomechanického princípu – skladanie síl.

Ak sa súper pohybuje v určitom smere vlastnou silou a začneme pôsobiť na neho silou v smere jeho pohybu, použitá výsledná sila sa rovná súčtu oboch síl = skladanie síl. Tu dochádza k uplatneniu hlavného princípu džuda a to je: „maximálne využitie súperovej energie“.

V technike džudo pôsobíme na súpera silou určitú časovú dobu. Výsledkom pôsobenia tejto sily je pohyb súpera v smere pôsobiacej sily a určitá rýchlosť

47

jeho pohybu. Súčin sily F a času pôsobenia sily t nazývame impulz sily: I = F . t, ktorého výsledkom je určitá rýchlosť hmotnosti súpera. Súčin hmotnosti a rýchlosti nazývame hybnosť.

Ak sa pohybujú dvaja džudisti po tatami vzniká trenie. Veľkosť trenia nezávisí od veľkosti trecích plôch, ale je priamo úmerná sile, ktorou sú obidve plochy k sebe tlačené. V džude sa zákonitosti trenia uplatňujú v útoku i obrane. V útoku sa snažíme silu trenia zmenšiť. Ak na podmietnutie ukeho pri technike deashi-harai s tiažou tela na pravej nohe treba 70 jednotiek sily, na podmietnutie ukeho, ktorý dokračuje na pravú nohu a preniesol na ňu polovicu svojej tiaže, je potrebná len polovica celkovej sily = 35 jednotiek.

Účinok sily vzhľadom na pevný bod (os) je otáčavý a je daný momentom sily M. Moment sily závisí od veľkosti sily F a ramena r a rovná sa ich súčinu (F . r). Rameno sily je kolmá vzdialenosť momentového bodu O od priamky sily F. Znázorníme si využitie momentu sily na chmate uki-otoshi. Ak ťaháme ukeho silou F, otáča sa okolo palca pravej nohy = momentový bod O. Úsečka r znázorňuje rameno sily. Je kolmá na smer pôsobiacej sily F. Moment sily bude tým väčší, čím použijeme väčšiu silu, respektíve taký smer pôsobenia sily, aby bolo rameno r čo najdlhšie (obr. 20, Vachun 1983).

Ak pôsobíme na ukeho dvoma rovnako veľkými, ale opačnými silami v rôznych pôsobiskách, s rovnakým bodom otáčania, hovoríme o dvojici síl. Pôsobením tejto dvojice síl otáčame ukeho a veľkosť otáčavého účinku je daná momentom dvojice síl Md. Na obrázku je znázornené pôsobenie dvojice síl v chmate O-soto-gari. Pri vychýlení ukeho do jeho pravého zadného rohu, znižujeme možnosť využiť trenie v obrane. Na ukeho pôsobíme dvoma rovnako

veľkými silami: silou P, ktorá vzniká v dôsledku hybnosti a silou Q, ktorá podmetá ukeho pravú nohu (obr. 21, Vachun 1983).

Každá jednotlivá technika džuda podlieha biomechanickým zákonitostiam pohybu, a preto je potrebné vychádzať z vedecky podloženého rozboru tejto techniky. To znamená sledovať priestorovo-časové vzťahy, účinky vonkajších a vnútorných síl, optimálne pracovné uhly jednotlivých kĺbov, uhlové zmeny za časovú jednotku, atď. (VACHUN, 1983).

O

48

Didaktika technickej prípravy

Slovo technika je v džude, ale aj v ostatných úpolových športoch, skloňované pomerne veľmi často. Zvládnutie technických zručností je záležitosťou celoživotnej športovej prípravy každého džudistu a nepochybne patrí medzi limitujúce faktory športového výkonu. Výrazná časť tréningu džuda je venovaná práve technickej príprave.

Všetky oficiálne techniky džudo sú usporiadané do metodických radov podľa technických stupňov vyspelosti. Na Slovensku sa pri osvojovaní techník a skúškach technickej vyspelosti riadime skúšobným poriadkom Slovenského zväzu džudo. V ňom sú jednotlivé techniky usporiadané do šiestich žiackych a desiatich majstrovských stupňov. Žiacke stupne sa nazývajú kyu, majstrovské stupne dan.

Metódy, ktoré sa používajú pri osvojovaní techník v džude sú: ukážka, slovná metóda, praktické cvičenia, prípadne ideomotorická metóda (vytváranie predstáv pri nácviku techník). Z postupov, uplatňovaných v tréningu pri technickej príprave, sa osvedčili: komplexný, analyticko-syntetický, resp. synteticko-analytický postup. V tréningu detí je najúčinnejší komplexný postup, kedy sa jednotlivé chmaty osvojujú v celku, na základe schopnosti detí napodobňovať trénerom predvedenú techniku. Ostatné dva postupy sa uplatňujú viac v tréningu mládeže a dospelých. Analyticko-syntetický postup rozdeľuje techniku na fázy kuzuši, tsukuri a kake. Tieto fázy chmatu sa nacvičujú samostatne a výsledkom ich spojenia je neskôr komplexný hod.

Postoj alebo aj streh sa nacvičuje pri osvojovaní si každej techniky hodu. Pri nácviku novej techniky sa vychádza zo základného postoja. Vo vyšších fázach nácviku sa používajú i útočné a obranné postoje, pravé, resp. ľavé postoje. Pohyb po zápasisku sa nacvičuje s partnerom. Pri tréningu detí je vhodné na nácvik koordinovaného pohybu s partnerom používať rozličné prekážkové dráhy, napr. vymedzené džudistickými opaskami. Deti potom v dvojiciach kopírujú pohyb po zápasisku tak, ako im určujú opasky. Úchop nacvičujeme prevažne v spojení s nácvikom chmatov. V tréningu detí používame na nácvik úchopov kúsky opaskov pripevnených na opasku za chrbtom cvičenca, alebo opasok uviazaný na rôznych častiach tela. Tieto cvičenia je možné vykonávať vo dvojiciach i trojiciach. Do tréningu vyspelých pretekárov zaraďujeme rôzne vychyľovania a kumi-kata randori. Obraty sa nacvičujú individuálne, napr. pred zrkadlom, pri tandoku-renšu, alebo pri nácviku techník boja v postoji. V tréningu detí môžeme obraty zaradiť i do prípravných cvičení pri rozohriatí organizmu na začiatku tréningu. Deti bežia do rôznych smerov a pri strete s akýmkoľvek súperom sa mu vyhýbajú určeným spôsobom (chrbtom, hrudníkom, bokom, atď).

Osobitnou kapitolou v didaktike technickej prípravy v džudo je osvojovanie si pádovej techniky. S pádmi musíme začať skôr, ako začneme s technikami

49

hodov a randori. Na začiatku nácviku pádov postupujeme od najnižšej polohy po najvyššiu (z ľahu, sedu, drepu). Neskôr sa pády nacvičujú v postoji, v pohybe, z vyvýšenej plochy (partner) alebo cez prekážku. Didaktickými pomôckami sú napr. mäkké žinenky, ktoré tlmia náraz a predchádzajú tak zraneniam v dôsledku nesprávneho pádu. Poslednou fázou osvojenia si pádovej techniky je ich vykonávanie zo súperovho hodu.

Nácvik, zdokonaľovanie a stabilizácia techník v džude je procesom náročným a dlhodobým. Pre každú techniku je potrebné dodržiavať určité algoritmy alebo kroky, vedúce k jej zvládnutiu, pri uplatnení všeobecných pedagogických zásad (primeranosti, postupnosti od jednoduchšiemu k zložitejšiemu, názornosti, sústavnosti,...). Prvou fázou nácviku akejkoľvek techniky v džude je jej názorná ukážka. Cvičenec si pri ukážke, vysvetľovaní vytvára vlastnú predstavu o pohybovej štruktúre danej techniky. Tréner by mal v tejto fáze orientovať tréning i na rozvoj adekvátnych pohybových schopností, ktoré sú nevyhnutné pre daný chmat (napr. rovnováha, ktorá je dôležitá pri technikách ashi-waza). V druhej fáze cvičenec začína nacvičovať danú techniku s partnerom na mieste a v základnom úchope, v podmienkach bez úplného odporu a akejkoľvek obrannej aktivity ukeho. Tieto podmienky môžeme nazvať i zjednodušenými, zľahčenými. V tretej fáze osvojovania sa vykonávanie danej techniky značne zrýchľuje, pridáva sa regulovaný odpor súpera, avšak stále v izolovaných podmienkach, s presne určenými úlohami pre útočiaceho i brániaceho súpera (napr. tori má udržať a uke má uniknúť z držania kesa-gatame, tori má za úlohu hodiť ouchi-gari, zatiaľ čo uke má danú techniku ustáť). V štvrtej fáze osvojovania sa daná technika vykonáva v pohybe, formou jaku-soku-geiko, v riadených a úlohovaných randori je odpor súpera submaximálny až maximálny. Podmienky sa pritom približujú už k reálnym (štandardným) podmienkam zo súťažného zápasu. Ďalšou piatou fázou osvojovania techniky je jej vykonávanie v rozličných kombináciách a pri zmenách smeru. V tréningovom boji randori sú pritom podmienky zdokonaľovania a stabilizácie techniky variabilné a mnohokrát sťažené. Cvičenec musí disponovať vysokou úrovňou špecifických kondičných a koordinačných schopností. Svoju osobnú techniku prispôsobuje neustále meniacim sa podmienkam randori, odlišnému vzrastu a somatotypu súpera, jeho úchopom i technikám. Sťažené podmienky predstavujú v tejto fáze určitý handicap, ktorý môže byť počas randori kondičný (na určeného toriho sa menia súperi v stanovených intervaloch), taktický (tori vstupuje do randori s tým, že prehráva a musí otočiť zápas vo svoj prospech), technický (tori môže používať techniky len zo skupiny koshi-waza), psychický (pri značnej únave, pri negatívnom motivovaní toriho typu „ty to nezvládneš“) a pod. Výsledkom správnej súčinnosti všetkých piatich fáz je potom účinné použitie osvojených techník v reálnych podmienkach súťaže. Tie iste fázy osvojovania je možné uplatniť i pri nácviku techník boja na zemi. Začíname s držaniami bez odporu súpera. Na začiatku je potrebné si osvojiť umenie blokovať súpera na zemi

50

využitím tiaže vlastného tela. Podmienky sa postupne sťažujú, narastá odpor ukeho až po randori, resp. súťažné stretnutie. Škrtenia a páčenia sú techniky vhodné primárne len pre mládež a dospelých.

Technická príprava v džude slúži na osvojovanie si veľkého množstva techník, stabilizovanie úrovne ich osvojenia a vytváranie čo najväčšej miery ich variability. Športový zápas džuda je charakterizovaný otvorenými zručnosťami bez predpísaného vzorca s riešením náhodných situácií. Keď chce džudista odolať nekonečnému množstvu variácií, ktoré jeho súper môže vytvoriť, jeho technická variabilita a tvorivosť musia byť na príslušnej úrovni. Tu už len samotné algoritmy nestačia. Najvýznamnejšou cestou je samostatná tvorivosť cvičenca. Základom tu je vyššia úroveň skúseností cvičenca, kde si v konfrontácii s týmito skúsenosťami vyberá sám riešenie daného problému, realizuje svoje rozhodnutie a následne zhodnotí jeho vhodnosť. Tréner sa tak stáva potencionálnym poradcom (ZEMKOVÁ, 2006).

4.3 Taktická príprava v džude

Taktika je spôsob vedenia boja v súťaži, ktorej cieľom je dosiahnutie víťazstva. V tomto zmysle je taktika súborom poznatkov, zovšeobecnených skúseností, ale aj pravidiel a návodov konania, ktoré sa v džude využívajú na tvorbu taktického plánu boja.

Taktická príprava je zložka športového tréningu, zameraná na osvojenie si a rozvíjanie taktických vedomostí, schopností a zručností, ktoré umožňujú džudistovi v rýchlo meniacej sa situácii zvoliť jej optimálne riešenie, a toto riešenie aj pohybovo realizovať. Taktické konanie je spojené s konkrétnym riešením zápasovej situácie a prebieha v troch na seba nadväzujúcich fázach:

1. Vnímanie a analýza vzniknutej situácie (napr. súper sa pokúša nasadiť útok technikou uchi-mata).

2. Myšlienkové riešenie vzniknutej situácie, ktoré je spojené s prijatím rozhodnutí v určitej časovej tiesni. Výsledkom je predstava a rozhodnutie vybrať určitý optimálny spôsob riešenia situácie (napr. použijem na súperovu uchi-matu podtočenie).

3. Pohybové riešenie situácie, ktorého výsledkom je pohybová realizácia vybraného riešenia (napr. uskutočnenie podtočenia).

Všetky tri fázy taktického konania spolu súvisia, prelínajú sa a tvoria jednotu. V praxi sa to celé odohráva v priebehu zlomkov sekúnd. V jednom okamihu je džudista v útočnej fáze a v druhom sa musí okamžite brániť. V jednom stretnutí rieši džudista takéto situácie mnohokrát, v inom stačí jedna situácia, ktorá môže

51

rozhodnúť o predčasnom ukončení zápasu. Výsledkom riešenia zápasových situácií sú taktické zručnosti a skúsenosti. Ak džudista situáciu vyriešil kladne, je schopný zvoliť si pri rovnakej situácii aj nabudúce tento postup a pohybovo ho automaticky uskutočniť. Úspešný výsledok však nie je nikdy stopercentne garantovaný. Pri nesprávnom riešení situácie by mal džudista v spolupráci s trénerom hľadať ďalšie možné varianty a stratégie, a tieto v tréningovom procese uskutočňovať a overovať.

Rozvoj a tréning taktiky

Taktická príprava v džude prebieha v úzkej nadväznosti na ostatné zložky tréningu (technickú, kondičnú, psychickú). Aj napriek veľkej premenlivosti bojových situácií, môžeme rozlíšiť určité štandardné, typické situácie, ktoré sa pravidelne opakujú a dávajú možnosť dôkladne sa na ne v tréningu pripraviť:

1. Otvorenie boja – ktoré sa v priebehu stretnutia môže zopakovať niekoľkokrát. Zahajuje sa na povel rozhodcu hadžime. V tejto fáze boja sa obaja súperi snažia vybojovať svoj vlastný úchop, z ktorého realizujú svoje útočné zámery. Táto fáza boja umožňuje aj náhle prekvapivé útoky z prvého úchopu za súperove džudo-gi. Kvalitne vytvorený úchop je základom úspešnej techniky. V tréningu džuda sa okrem štandardných úchopov nacvičujú osobné alebo neštandardné úchopy, ktoré najviac vyhovujú osobitostiam každého pretekára. Typickým tréningovým prostriedkom na vytvorenie si úchopu je kumikata-randori.

2. Labilita súpera – ktorá vzniká po odblokovaní súperovho útoku, ktorý sa vracia z neúspešného chmatu, vytvára ideálnu príležitosť na útočný chmat. V tréningu sa táto situácia nacvičuje napr. striedavými uchi-komi a nage-komi, kedy toriho nástup prichádza vo fáze, keď sa uke vracia zo svojho chmatu.

3. Boj v rohu zápasiska alebo v obmedzenom priestore – vychádza zo súčasných pravidiel súťaženia, kedy technika bude platná, len ak bola vykonaná alebo sa začala v zápasovej ploche a je nezvratná. V tréningu sa táto situácia modeluje napr. obmedzovaním priestoru pre zápasenie.

4. Boj v postoji – je ďalšou štandardnou situáciou v džude. 90 % stretnutí prebieha a končí pri boji v postoji.

5. Boj na zemi – začína po dopade oboch súperov na tatami. Je to ďalšia štandardná situácia, ktorá poskytuje možnosti útoku. Pri boji na zemi sa vychádza najčastejšie z troch typických situácií: uke dopadol do parteru „na štyri“, uke dopadol do ľahu vpred na brucho, tori leží na chrbte a ukeho má medzi nohami v pozícii „guard“. V tréningu je potrebné nacvičovať prechody a techniky z týchto troch situácií a modelovať krátke randori. Pri boji na zemi existuje ešte jedna štandardná „nepriaznivá“

52

situácia, kedy jeden so súperov nasadí platné znehybnenie, škrtenie alebo páčenie. Pri týchto situáciách sa v tréningu učí jeden so súperov dotiahnuť útok úspešne do konca, zatiaľ čo druhý sa snaží brániť a uniknúť.

6. Prechod z boja v postoji do boja na zemi – je ďalšou typickou situáciou, ktorú možno v stretnutí očakávať. Rozhodujúca je v tejto fáze rýchlosť prechodu a využitie chvíľkovej súperovej nepozornosti, ktorá vzniká pri páde jedného zo súperov. Vhodným tréningovým cvičením na zvládnutie takýchto situácií je nage-komi s rýchlym prechodom do určenej techniky. Vo fáze zdokonaľovania, môže padajúci uke zvoliť akúkoľvek pozíciu, do ktorej prejde po dopade, načo musí tori pružne a optimálne reagovať.

7. Z hľadiska vývoja stretnutia a skóre môžeme predpokladať tri štandardné situácie. A to síce: pretekár vyhráva a snaží sa buď zvýšiť svoj náskok, ukončiť stretnutie alebo udržať vedenie v stretnutí. Pretekár prehráva a snaží sa vyrovnať alebo skórovať vyššie bodovanou technikou. Výsledok stretnutia je nerozhodný a zápas prechádza do predĺženia. V tréningu môžeme modelovať tieto situácie v tréningovom randori alebo mini randori, kedy danou situáciou vytvárame na pretekárov potrebný tlak. Jedná sa o náročné psychické aj taktické situácie, ktoré sa riešia v tréningu mládeže a dospelých.

8. Iné modelové situácie, ako napr. súper zaútočil technikou ochi-gake, nohu má zakliesnenú. Úlohou toriho je doviesť úspešne útok do konca a skórovať, uke sa snaží danú situáciu kontrovať, prípadne prejsť do protiútoku, atď.

V tréningu džuda sa stretávame na úrovni vrcholovej prípravy aj s plánovaním stratégie vedenia boja. Plánovanie stratégie si vyžaduje dokonale poznať svojich potenciálnych súperov, ich silné a slabé stránky, úchopy a osobné techniky. Tu sa vychádza z predošlých analýz a videozáznamov stretnutí našich súperov, alebo vlastných výkonov. Treba však pripomenúť, že každé súťažné stretnutie v džude je jedinečné, neopakovateľné a ponúka nespočetné množstvo neočakávaných situácií, variantov a možností ich riešenia. Univerzálny kľúč na ich úspešné riešenie neexistuje, ale optimálnym tréningom všetkých zložiek štruktúry športového výkonu je možné dosiahnuť úspešný výkon.

4.4 Psychologická príprava v džude Psychologická príprava ako ďalšia zložka športového tréningu džuda je zameraná na vytváranie optimálnych psychických predpokladov, od ktorých

53

bezprostredne závisí schopnosť džudistu uplatniť celý jeho potenciál pri podaní športového výkonu. Úlohy psychologickej prípravy v džude sú:

- formovať komplex osobnostných vlastností džudistu a zvyšovať jeho psychickú odolnosť vzhľadom na požiadavky športového výkonu, najmä pomocou pevných princípov a etických zásad východoázijskej úpolovej ideológie,

- regulovať aktuálne psychické stavy a procesy v podmienkach tréningu, v súťaži i po nej.

Podiel psychiky džudistu na aktuálnom výkone v súťaži sa mení podľa rôznych stresových faktorov. Stresovým faktorom môže byť: sledovanosť džuda, mediálny a verejný tlak, výkonnostná úroveň, druh a dôležitosť súťaže, vyrovnanosť štartového pavúka, prípadne ďalšie rizikové faktory (zranenia, finančné riziká), atď. Základom pre pochopenie predštartového stavu u džudistu je poznanie teórie stresu. Psychický stres je stav, spôsobený vonkajšími záťažovými podmienkami (stresormi), ktoré vedú k zmene v organizme a vnútornému prežívaniu (stresu) (GURSKÝ, 2005). Každý človek má rôznu individuálnu zaťažiteľnosť, tzv. stresovú toleranciu. Do stresu sa dostáva až vtedy, ak prekročí vlastný stresový prah, ktorý je daný do značnej miery subjektívnym vnímaním. Zvládanie stresu a stresových faktorov by malo byť súčasťou dlhodobej, strednodobej i krátkodobej psychologickej prípravy. Dlhodobá psychologická príprava je súčasťou pedagogického pôsobenia a celkovej starostlivosti o zverenca. Cieľom je pripravovať postupne džudistu na vysokú športovú výkonnosť, čo znamená z časového hľadiska roky práce so zverencami. Úlohy plynúce z cieľa môžeme rozdeliť do niekoľkých oblastí (GURSKÝ, 2005; MORAVEC et al., 2007):

- utváranie pozitívnych charakterových vlastností a morálnych kvalít, - rozvoj celkovej psychickej odolnosti a vyrovnanosti, - rozvoj zdravej sebadôvery a ctižiadostivosti, - zvyšovanie úrovne vlastností potrebných na autoreguláciu vlastného

správania, myslenia a cítenia, - zdokonaľovanie poznávacích procesov a špecifického vnímania pre daný

šport (napr. cit pre súpera pri úchope, pri boji v postoji, na zemi, jeho vnímanie bez zrakovej kontroly, rozvoj anticipácie).

Aby mala dlhodobá psychologická príprava predpokladaný účinok, je nutné utvárať už v žiackych kategóriách vzťah dôvery medzi trénerom a džudistom. Dôležitou vlastnosťou je schopnosť plánovať a organizovať tréning a zosúladiť ho so súťažným plánom tak, aby bol športovec systematicky a postupne konfrontovaný so záťažovými situáciami, aké budú v súťaži. Tieto stresové situácie treba prispôsobovať individuálnej zaťažiteľnosti športovca a systematicky ich stupňovať až na požadovanú úroveň. Príkladom v džude môže byť modelovaný súťažný tréning.

54

Obsahom dlhodobej psychologickej prípravy by podľa ZEMKOVEJ et al. (2006) malo byť:

1. Jasné definovanie cieľa, teda prečo trénujeme. Tento cieľ sa časom môže meniť. U detí môže byť cieľ mať s džudom zábavu, naučiť sa techniky džuda a sebaobrany, atď. V kategóriách mládeže a dospelých môže byť cieľom tréningu džuda vystúpiť na stupienok medailistov na Olympijských hrách alebo majstrovstvách sveta. Takýto cieľ si vyžaduje absolútnu oddanosť a odhodlanosť.

2. Neustále pripomínanie stanoveného cieľa, ktorý musí byť v mysli džudistu „pevne zakotvený“. S pevne zadefinovaným cieľom sa náš zverenec nedostane do pochybností, či trénovať alebo nie, či venovať tréningu dostatok času a nasadenia, či skutočne zameriava pozornosť na všetko, čo si tréningový program vyžaduje.

3. Rozvoj pozitívneho myslenia. Strata sebavedomia a istoty je často spôsobená negatívnym myslením. Preto by si mal džudista v tomto stave, alebo pred súťažou jednoducho v mysli vybaviť všetky svoje pozitíva ako napr. „Som rýchly“, „V tréningu som urobil maximum“, „Mám široký repertoár techník“ a pod.

4. Využívanie predstavivosti. Predstavivosť môže džudista využívať napr. v technickej príprave pri učení sa novým chmatom, ale aj v predštartovej príprave, kde cez ideomotorický tréning potláča nežiaduce, negatívne myšlienky. Pre džudo je najvhodnejšia predstava, kedy si športovec predstavuje sám seba, ako pohyb (techniku) úspešne vykonáva. Ďalšou možnosťou využitia predstavivosti, je „zadávanie problémových úloh“. Tréner povie svojim zverencom scénu, ktorú si predstavujú. Napr.:„Nevieš dostať protivníka do úchopu. Tvoj protivník ťa neustále tlačí k žinenke a ty len ťažko unikáš jeho útokom. Úplne ťa prevyšuje. Čo spravíš?“ Džudista si daný problém rieši najprv vo svojej predstave a až potom danú situáciu modelujú zo svojím súperom. V prípade ťažkostí ako riešiť danú situáciu, prichádza na rad pomoc trénera.

5. Vyhľadávanie motivujúcich okolností. Často sa stáva, že džudista pri kontakte s úspešnými pretekármi, trénermi, prítomnosťou na významnej súťaži, či sústredení, alebo pri sledovaní úspešných výkonov v médiách, spozoruje vo svojom prístupe významnú zmenu k lepšiemu. Na každého môžu individuálne pôsobiť rôzne motivačné faktory. Preto je dôležité, aby sledoval, čo jeho pokroku pomáha, čo ho brzdí a prispôsoboval týmto poznatkom svoj tréningový program.

6. Modelovaný tréning, ktorého východiskom sú zákonitosti procesu adaptácie. Adaptácia je postupné prispôsobovanie sa podnetu, ktorý môže byť z počiatku stresujúci a môže nepriaznivo pôsobiť na psychiku športovca. Ak budeme tieto podnety zaradovať do tréningu, zvýšime odolnosť džudistu voči záťaži. Ide o to, aby sme v tréningu vytvárali podmienky takmer identické, alebo približujúce sa záťaži na súťažiach.

55

Strednodobá psychologická príprava zahŕňa niekoľko mesiacov, týždňov až dní podľa náročnosti súťaže. Týka sa psychickej adaptácie na nasledujúcu súťaž. V prvej etape je dôležité najmä získavanie informácií, ktoré sa týkajú špecifických záťažových faktorov očakávanej súťaže. Informácie by mali obsahovať záťažové faktory, ako sú:

- organizačné – cesta, ubytovanie, strava, časový plán cesty, - časové – posuny času v prípade preletov viacerých časových pásiem, tzv.

syndróm jet-lag, - materiálne – osobitosti miesta súťaže, kontakt s obecenstvom, - o potenciálnych súperoch – t.j. poznať ich silné a slabé stránky, prípadne

zvoliť vlastnú stratégiu boja, - o dejisku a priebehu súťaže – miesto konania, možnosti na tréning, na

úpravu hmotnosti, možnosti stravovacie, regeneračné, - klimatické podmienky – počasie a teploty v danom období, vlhkosť,

veternosť a iné klimatické špecifiká. Asi najdôležitejšie pre džudo sú informácie o potenciálnych súperoch. Ich poznanie je možné z predchádzajúcich súťaží, nominačných turnajov, videozáznamov a pod. Medzi športovými odborníkmi sú rozdielne názory na to, či je treba vyzdvihnúť silné alebo slabé stránky súpera. Najlepšie je, ak tréner využíva oboje (GURSKÝ, 2005). V džude je potrebné pre zvolenie správnej stratégie boja poznať predovšetkým osobné chmaty niektorých súperov, resp. ich úchopy. Ďalej je potrebný i objektívny odhad doterajších súperových dosiahnutých výkonov, silné a slabé stránky, spôsob zdolateľnosti súpera. V posledných týždňoch prípravy pred vrcholným podujatím je správne zamerať sa prednostne na rozvoj silných stránok výkonu. Koncentrácia na chyby môže mať za následok oslabenie sebavedomia a vnútorné pochybnosti o výkone, čo nie je žiaduce. Pre džudo to znamená sústrediť sa predovšetkým na maximálnu účinnosť a rýchlosť predvedenia osobných chmatov, kombinácií, kontrachmatov, prechodov. V prípade, že tréner má veľké množstvo informácií napr. o súperoch, musí s nimi narábať citlivo. Správna komunikácia trénera so zverencom zahŕňa najmä (GURSKÝ, 2005):

- prispievať k uvedomeniu si reálnych šancí uspieť, - prispievať k uvedomeniu si dobrých výkonov v predchádzajúcom období

(na tréningoch, na súťažiach), - stanoviť správnu taktiku do súťaže, - modelovať v tréningu situačné podmienky nadchádzajúcej súťaže, - zameriavať sa len na najbližšieho súpera.

Je zistené, že hlavnou príčinou psychickej neistoty a nervozity pred veľkou súťažou je vedomie zanedbanej alebo nedostatočnej prípravy. Správny postoj k súťaži obsahuje realistickú orientáciu na výkon, využitie informácií k adaptácii a postupné zvyšovanie koncentrácie.

56

Krátkodobá psychologická príprava na súťaž je vyladením fyzického ale predovšetkým psychického stavu športovca do optimálneho stavu v momente štartu ako aj zvládnutie predštartových, štartových a poštartových psychických stavov. Úlohou trénera v krátkodobej psychologickej príprave je: vytvoriť pretekárovi podmienky na čo najlepšiu koncentráciu, poznať predštartové rutiny každého zverenca, vytvoriť čas a priestor na ich realizáciu, poznať individuálne autoregulačné postupy pretekárov a umožniť ich realizáciu. Psychoregulácia je vnútorná schopnosť sebakontroly emócií, myslenia a koncentrácie džudistu počas výkonu a v strese. Psychické oblasti, ktoré sa týkajú psychoregulácie predštartového stavu možno rozdeliť nasledovne: aktivácia (nabudenie, mobilizácia), relaxácia (utlmenie, vychladnutie, deaktivácia), koncentrácia pozornosti a jej zameranie, zvládanie kritických a neočakávaných situácií. Pre optimálny športový výkon v džude je potrebná približne stredná, prípadne mierne zvýšená miera aktivácie. V praxi sa však často stretávame s dvoma druhmi neefektívnej odpovede na nadmernú záťaž. Je to predráždenie, tzv. štartová horúčka, alebo útlm, tzv. štartová apatia. Ako prvý krok k vyladeniu na optimálny stav je dôležité, aby sa džudista naučil rozpoznávať typické vlastné príznaky stresu a podľa toho potom konať, resp. využívať psychoregulačné prostriedky. Do úvahy bežne pripadajú nasledujúce prostriedky aktivizácie: aktivačné dýchanie, počúvanie dynamickej hudby, švihové rozcvičenie, pokriky, poplieskanie až do miernej bolesti, dynamická – budivá masáž, uchi-komi a nage-komi na rýchlosť, krátky boj o úchop, krátky súboj so sparingpartnerom, nechať džudistu v kontakte s atmosférou súťaže, nechať ho sledovať súperov, pracovať s predstavou výborného výkonu (aké techniky úspešne použijem proti súperovi). Prostriedky na upokojenie pri štartovej horúčke sú: relaxačné dýchanie, upokojujúca masáž, počúvanie pokojnej hudby, strečingové rozcvičenie, pomaly vykonávané tandoku-renšu, samota, izolácia od atmosféry súťaže, vnímanie pokojnej prírody na odľahlom mieste (podľa možností), ochrana pretekára pred okolím, relaxačné metódy, subjektívne zníženie významu súťaže. Pre džudo je charakteristický plynulý prechod predštartového stavu do súťažného, ktorý sa v priebehu jednej súťaže môže opakovať niekoľkokrát, v závislosti od významnosti súťaže a počtu zúčastnených pretekárov v danej hmotnostnej kategórii. V prípade úspešného postupu do nasledujúcich kôl, kvalita súperov narastá, skracuje sa doba odpočinku medzi zápasmi, rastie vnútorné napätie, emócie sa zosilňujú. Čím je súťaž vyrovnanejšia, tým viac o úspechu rozhodujú detaily a psychické faktory. Veľmi dôležité z psychologického hľadiska je zaoberať sa džudistom po skončení súťaže. Správne pôsobenie po výkone je dôležité vzhľadom na prekonanie traumy z prehry a na vytvorenie ďalšej motivácie k tréningu. Pre

57

pretekára v džude je dôležité vedieť spracovať výkon, dokázať uniesť výhru i prehru. V oboch prípadoch by mal tréner triezvo a vecne zhodnotiť kladné i záporné stránky výkonu. Psychologické pôsobenie po výkone má niekoľko typických krokov:

- nechať džudistu po stretnutí emocionálne „odznieť“ (niekoľko hodín až dní),

- určiť čas a približné trvanie analýzy, - začať spravidla pozitívnymi hodnoteniami, - po výhre: dostať džudistu „z oblakov na zem“, - po prehre: s kritikou začať až po vyslovení pozitív, - nekritizovať nikdy celú osobnosť džudistu, ale len chybné pasáže

v stretnutí, alebo nasadenie v konkrétnej situácii, či v stretnutí, - prejaviť presvedčenie o ďalšom zlepšení, - v tréningu sa sústrediť na odstránenie chýb a nedostatkov z poslednej

súťaže. 4.4.1 Modelovaný tréning v džude Problémom psychologickej prípravy je vzťah medzi aktuálnym psychickým stavom a aktuálnym výkonom. Aktuálny psychický stav závisí od aktuálnej úrovne aktivácie. Úlohou psychologickej prípravy je regulácia resp. autoregulácia aktivačnej úrovne k jej optimu. Tréning džuda by mal byť vedený ako prevencia, resp. predchádzanie nepriaznivým psychickým stavom (príliš nízka alebo vysoká úroveň aktivácie).

Nepriaznivé zmeny aktivačnej úrovne sú vyvolávané obyčajne záťažami, na ktoré džudista nie je zvyknutý, prispôsobený. Záťaže môžu byť neobvyklé (kvalitatívne, problémové úlohy), alebo neprimerané (kvantitatívne, nadmerné úlohy). V tréningu džudo prevláda zaťaženie telesné, resp. telesno-psychické. V súťaži je to presne naopak: psychické, resp. psychicko-telesné. Z uvedeného vyplýva nutnosť rozvíjať psychickú odolnosť džudistov, teda adaptovať ich na psychické záťaže.

Modelovaný tréning môže výkon džudistu v súťaži podstatne zvýšiť. Modelovaný tréning sa týka všetkých zložiek prípravy, teda: kondičnej, technickej, taktickej, psychologickej.

Pri modelovaní kondičnej prípravy je nutné v prvom rade trvať na splnení plánovaného tréningového objemu a intenzity. Pri zlej úrovni kondičnej pripravenosti prichádza v súťaži rýchli nástup únavy, ktorá pôsobí na psychiku džudistu deprimujúco. Modelovanie kondičnej prípravy je preto zamerané na rozvoj vôľového úsilia pri vysokých zaťaženiach. Trénujeme ich tréningom do maxima, predĺžením záverečnej dávky tréningu (napr. séria uchi-komi a nage-

58

komi na viac, extra randori, extra séria pri posilňovaní (GREGOR – MIKLOVI Č, 2004).

Pri modelovaní technickej prípravy vyžadujeme dokonale presné vykonanie techník po: predchádzajúcom zaťažení, v podmienkach tlaku psychologického stresu a negatívneho sugestívneho pôsobenia („musíš tento chmat zvládnuť“, „pochybujem, že tento chmat dokážeš hodiť“, atď.).

Modelovanie taktickej prípravy je zamerané na zvýšenie plastičnosti riešenia taktických situácií a efektívnosti rozhodovacích procesov. Modelovať v tréningu môžeme očakávané podmienky (súpera), priestorové i časové podmienky (studená telocvičňa, stretnutie v neskorých nočných hodinách a pod.). Veľký dôraz by mal byť kladený na výber sparingpartnerov, ktorí napodobňujú určitý štýl boja a taktiku očakávaného súpera (napr. bojuje na ľavú stranu z pravého úchopu). Okrem toho sem patrí i handicapový tréning (napr. modelovanie nepriaznivého vývoja stretnutia). Ďalej je možné si v tréningu opakovane a trpezlivo prehrávať určité možné taktické situácie, určité fázy boja (otvorenie boja, boj o úchop, prechod z postoja na zem, atď.). Džudista vysokej úrovne je charakterizovaný tým, že má takmer zautomatizované najčastejšie a najdôležitejšie taktické riešenia a dokáže ich využiť v pravom čase (GREGOR – MIKLOVIČ, 2004).

Modelovanie psychologickej prípravy má smerovať k zvýšeniu psychickej odolnosti džudistov. Optimálnym predpokladom pre modelovanú koncepciu športového tréningu je dôkladná a kvalifikovaná profesiografia džuda. Patrí sem rozbor všetkých známych a očakávaných podmienok súťaže:

- prírodné a mikroklimatické podmienky: teplota, svetlo, zvuk, hluk, tlak, nadmorská výška, aklimatizácia, vlhkosť vzduchu,

- spoločenské podmienky: kultúra, zvyky, obyčaje, jazyk,

- športové: zápasisko, súperi, rozhodcovia, obecenstvo, tréningové podmienky v mieste konania súťaže,

- osobné: pocit nedostatočnej pripravenosti, slabej trénovanosti, konflikty medzi pretekármi, alebo s trénerom, zdravotné, rodinné, alebo študijné ťažkosti.

STOJAN (1991) odporúča modelovať tieto oblasti stretnutia:

- najčastejšie súťažné situácie,

- najdôležitejšie súťažné situácie,

- modelovanie súťažnej atmosféry.

V prípadoch, kedy aj napriek modelovaniu súťažných podmienok v tréningu nedosiahne džudista žiaduci výsledok, môže ísť o tri príčiny:

- modelované situácie v tréningu nezodpovedajú skutočnosti,

59

- džudista nedotiahol taktické použitie určených chmatov a kombinácií k riešeniu vzniknutých zápasových situácií, t.j. snaží sa napr. uplatniť v stretnutí techniky, ktoré poriadne ešte neovláda.

- džudista nie je schopný sa vžiť naplno do situácie. Psychické záťaže sa v tréningu modelujú najťažšie (napr. tlak obecenstva).

Bez modelovania kondičného, technicko-taktického a psychického zaťaženia sa džudista stretáva v súťaži s neočakávanými situáciami, ktoré môžu mať deprimujúci účinok, môžu zablokovať intelektuálne riadený proces adaptácie a narušiť koordináciu pohybov. Zásada prispôsobiť podmienky tréningu podmienkam stretnutia, je hlavnou líniou psychologickej prípravy (GREGOR – MIKLOVI Č, 2004).

Odporúčaná literatúra: GREGOR, T. – MIKLOVIČ, P.: Modelovaný tréning – modelovanie súťažných podmienok v tréningu. In: Zborník z vedeckého seminára Optimalizácia zaťaženia v telesnej a športovej výchove. Bratislava: SjF STU, 2004, s. 65 – 68. GURSKÝ, T.: Psychológia športu, učebný text pre trénerov. Bratislava: Telovýchovná škola SZTK, 2005. CHOUTKA, M – DOVALIL, J.: Sportovní trénink. Praha: Olympia Karolinum, 1991. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2004. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. PULLKINEN, W. J.: The sport science of elite judo athletes. Canada: NCCP, 2001. ŠTEPÁNEK, J. et al.: Základní programové materiály pro sportovně talentovanou mládež a vrcholový sport JUDO. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV, 1990. ŠTEFANOVSKÝ, M.: Hierarchia motorických faktorov v štruktúre športového výkonu v džude dorastencov. Dizertačná práca. Bratislava: FTVŠ UK, 2008. VACHUN, M. a kol.: Základy tréningu DŽUDO. Bratislava: Šport slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1983. STREŠKOVÁ, E et al.: Rozvoj koordinačných schopností v športovej príprave. Bratislava: Telovýchovná škola SZTK, 2005. ZEMKOVÁ, E. et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. Informačná stránka o tréningu džudo, kondičnej technickej, taktickej a psychologickej príprave, http://www.judoinfo.com

60

Otázky: 1. Charakterizujte silu, rýchlosť, vytrvalosť ako zložky kondičnej prípravy,

ich uplatnenie v džude, ako aj prostriedky a metódy rozvoja. 2. Charakterizujte technickú prípravu v džude, metódy a prostriedky pri

nácviku a zdokonaľovaní špecifických zručností. 3. Charakterizujte taktickú prípravu, popíšte tréning a rozvoj taktiky. 4. Charakterizujte psychologickú prípravu, jej členenie, prostriedky

psychologického pôsobenia na zverencov. 5. Vysvetlite a uveďte príklady modelovania technickej, taktickej, kondičnej

a psychologickej prípravy.

61

55

SSTTAAVVBBAA ŠŠPPOORRTTOOVVÉÉHHOO TTRRÉÉNNII NNGGUU VV DDŽŽUUDDEE

5.1 Etapy športovej prípravy

Dlhodobý športový tréning v džude si vyžaduje rešpektovanie základných biologických, motorických, pedagogických a psychologických zásad, uplatňovaných pri zaťažovaní športovca. Z hľadiska rešpektovania týchto zákonitostí, môžeme rozdeliť športovú prípravu v džude na štyri etapy:

- etapa športovej predprípravy (1 – 3 roky),

- etapa základného športového tréningu (2 – 4 roky),

- etapa špecializovaného športového tréningu (2 – 4 roky),

- etapa vrcholového športového tréningu (4 – 10 rokov).

Uvedené etapy majú svoj cieľ, úlohy, obsah, metódy zaťažovania, prostriedky, ako aj organizačné formy. Prvé dve etapy majú prevažne charakter prípravy potenciálu, zatiaľ čo druhé dve etapy sa vyznačujú realizáciou športového výkonu.

Etapa športovej predprípravy v džude

Hlavným cieľom športovej predprípravy je vytvorenie záujmu u detí o pohyb a džudo. Úlohy smerujú k upevneniu zdravia, harmonickému fyzickému a psychickému vývoju. Má vytvoriť široký základ pohybového potenciálu, ktorý sa v budúcnosti môže rozvinúť do športového majstrovstva. Vekovo sa dá táto etapa ohraničiť od šiesteho do desiateho roku jedinca. Najnovšie poznatky

62

a skúsenosti zo športovej praxe džuda však ukazujú, že športovú predprípravu možno orientovať už omnoho skôr a to do predškolského veku. Frekvencia tréningov v týždni je 1 – 2 krát. Čas tréningu je rôzny. Pohybuje sa v rozmedzí 30 – 90 minút. Najväčšie zastúpenie v tréningu má všeobecne orientovaná kondičná, koordinačná a technická príprava. Deti si osvoja základy pádovej techniky, vybrané techniky pre postoj i zem (6. – 5. kyu). Učia sa základom správania v dojo – etikete (úklony, pozdravy, úprava judo-gi a opasku, rešpekt, atď.). Oboznámia sa s históriou džuda, zakladateľom džuda. Z prostriedkov sa uplatňujú najmä pohybové (štafety, naháňačky), úpolové a športové hry, gymnastika, atletika, atď. Schopnosť detí sústrediť sa na tréning, je z dôvodu vnímania množstva rušivých vplyvov okolia nízka, odhaduje sa na max. 5 minút, preto činnosť na tréningu musí byť pestrá a často obmeňovaná. Tréningové zaťaženie regulujeme objemovými charakteristikami. Intenzita zaťaženia je nízka. Dieťa prestáva byť stredobodom pozornosti rodičov a okolia. Organizačné formy majú kolektívny a skupinový charakter, aby bola zabezpečená dostatočná motivácia a socializácia. V pohybe dieťaťa chýba ekonomickosť, každá pohybová činnosť je vykonávaná s množstvom ďalších prídavných pohybov. Etapa základného športového tréningu v džude Cieľom etapy základného športového tréningu je všestranný rozvoj funkčných, energetických, psychosomatických, motorických a koordinačných predpokladov, vyplývajúcich z faktorov štruktúry športového výkonu v džude. Pomer medzi všeobecnými a špecifickými tréningovými prostriedkami je na začiatku etapy 80 : 20 a na jej konci 50 : 50. Vekovo sa dá táto etapa ohraničiť od 11. do 14. roku života jedinca. Ide o kategóriu mladších a starších žiakov. Frekvencia tréningov v týždni je na začiatku 2 x na konci etapy 4 – 5 x. Počet štartov na súťažiach sa pohybuje od 5 do 15 za rok. Čas tréningov sa pohybuje v rozmedzí 60 – 90 min. Do tréningu systematicky zaraďujeme rozvoj flexibility a svalovo-šľachovej pružnosti, strečingovými cvičeniami. Rozvoj silových schopností zabezpečíme cvičeniami na prekonávanie vlastnej hmotnosti tela (kľuky, ľah-sed, chrbtáky, drepy, cvičenia na rebrinách, na hrazde, cvičenia na lane), prekonávaním súperovho odporu (úpolové preťahy, pretlaky, odpory a úpolové hry). Počet opakovaní v jednej sérii pri cvičeniach s vlastnou hmotnosťou je 5 – 15, počet sérií 1 - 3, s dostatočne dlhými prestávkami na zotavenie, aby sme sa vyhli zakysleniu vnútorného prostredia organizmu detí. Pri rozvoji rýchlosti sa zameriavame na lokomočnú a akceleračnú rýchlosť. Vhodnými prostriedkami sú bežecká abeceda, štafety, polohové štarty s výberovou reakciou, naháňačky. Rozvoj vytrvalosti zameriavame na oblasť aeróbneho výkonu a aeróbnej kapacity.

63

Koordinácia je rozvíjaná najmä prostriedkami gymnastiky, zatiaľ čo špecifickú koordináciu rozvíjame osvojovaním si chmatov na jednotlivé stupne technickej vyspelosti. Veľmi dôležité je pritom osvojiť si čo najširšiu škálu techník pre boj v postoji i na zemi. Netreba ich ovládať „dokonale na 100 %“ a ani ich všetky vedieť použiť v randori, alebo v súťaži. Ideálne je, keď na konci tejto etapy sú cvičenci nositeľmi 3. kyu, v niektorých prípadoch 2. kyu. Taktická príprava si kladie za úlohy zvládnuť plynule prechody z boja v postoji na zem, rozvoj anticipácie, využívanie súperových chýb pri nesprávnych útokoch a pri vracaní sa z chmatov, riešenie niektorých štandardných zápasových situácií (napr. presadiť si vlastný úchop). Teoretická príprava učí športovcov k správnej životospráve, rozširujú si vedomosti o pravidlách súťaženia, delení techník v džude. V psychologickej príprave sa posilňuje motivácia, zdravá sebadôvera, psychická odolnosť voči tvrdému kontaktu. Tréningové zaťaženie z hľadiska intenzity cvičení je nízke a stredné. Podľa KAMPMILLERA (2007) problémy, ktoré sa vyskytujú v etape základného športového tréningu sú:

- predčasná špecializácia, - príprava nie je dostatočne všestranná, - v kondičnej príprave a pri rozvoji energetických systémov sa kopírujú

schémy seniorských kategórií, intenzita zaťaženia býva často veľmi vysoká (anaeróbne laktátové zaťaženie),

- intenzita cvičení v technickej príprave je príliš vysoká, čo môže viesť k zafixovaniu chybného dynamického stereotypu.

Etapa špecializovaného športového tréningu v džude Cieľom tejto etapy je zvyšovanie športovej výkonnosti na základe postupného nárastu intenzity tréningového zaťaženia prevažne špecifického charakteru. Pomer medzi špecifickou a všeobecnou prípravou je v závislosti od obdobia prípravy v ročnom cykle 60 – 80 : 20 – 40 %. Vekovo sa etapa ohraničuje od 15 do 19 rokov, čo v džude zodpovedá kategórii dorastencov a juniorov. Frekvencia tréningov v týždni začína pri počte 4 – 5 a môže sa vyšplhať k frekvencii 8 – 10 tréningov týždenne, čo znamená dvojfázovú prípravu. Príprava sa začína periodizovať do prípravných, súťažných a prechodných období, organizovaných v makrocykloch, mezocykloch a mikrocykloch. Počet súťažných štartov za rok je približne 20 – 25. Čas trvania tréningovej jednotky je 90 – 120 min. Už na začiatku etapy začína prevažovať zameranie na špeciálne kondičné schopnosti, ktoré limitujú športový výkon v džude. Tomu zodpovedá aj používanie špeciálnych prostriedkov a metód pri ich rozvoji. Silové schopnosti rozvíjame v menšej miere všeobecnými a vo väčšej miere špecifickými prostriedkami. Začínajú sa používať cvičenia v posilňovni a tieto sa zameriavajú na rozvoj vytrvalostnej, maximálnej, rýchlej a výbušnej sily. Na

64

začiatku je dôležité zvládnuť správnu techniku cvičení v posilňovni. Vhodné sú nízke hmotností závažia 0 – 30 % z jednorazového maxima a väčší počet opakovaní. Výbušnosť pohybu vyjadruje schopnosť čo najväčšieho zrýchlenia pri určitom odpore. Hmotnosť závažia predstavuje 40 – 60 % z maxima. V tomto prípade sa nezameriavame na vysoké hodnoty závažia, ale na vysokú úroveň zrýchlenia, rýchlosti a v konečnom dôsledku na maximálny výkon (súčin hmotnosti a rýchlosti). Pri rozvoji maximálnych silových schopností sa počet opakovaní znižuje (3 – 5) s pomalým dynamickým prejavom a zapájaním motorických jednotiek s vysokým počtom svalových vlákien. Tieto sú charakteristické tým, že majú vysoký prah dráždivosti a uplatňujú sa v pomalých režimoch svalovej práce. Hmotnosť závažia dosahuje až 90 % z maxima (KAMPMILLER, 2007). Rýchlostné schopnosti rozvíjame najmä na základe špecifických požiadaviek džudA. Všeobecné prostriedky (bežecké) sa uplatňujú iba v prvej časti prípravného obdobia a majú tvoriť základ pre špecifické rýchlostné schopnosti. Osvojené chmaty a osobné techniky sa vykonávajú maximálnou precíznosťou a rýchlosťou. Vytrvalostné schopnosti sa rozvíjajú špecifickými i všeobecnými prostriedkami. Aeróbne aktivity v džude zohrávajú úlohu pri budovaní oxidatívneho systému úhradu energie, redukcii telesnej hmotnosti pretekárov, ako aj pri aktívnej regenerácii. Flexibilitu udržiavame na úrovni, ktorú džudista dosiahol v predchádzajúcej etape najmä prostredníctvom strečingu, gymnastických a uvoľňovacích cvičení. Technická príprava sa zameriava na výber a stabilizáciu osobných techník, s neustálym osvojovaním nových techník na vyššie stupne technickej vyspelosti. Džudista by mal mať vo svojom repertoári približne 5 osobných chmatov (z každej skupiny jeden) pre boj v postoji, zatiaľ čo na zemi by mal zvládnuť dokonale 2 – 3 prechody do vybraných škrtení, páčení, alebo znehybnení. Osobné chmaty treba ovládať pri maximálne rýchlom a dokonalom vykonaní na pravú i ľavú stranu, vedieť ich vzájomne kombinovať a poznať účinnú obranu voči nim. Ku koncu etapy by mal džudista zložiť skúšky technickej vyspelosti minimálne na 1. dan. Taktická príprava vedie zverencov k použitiu osobných techník proti rôznym súperom, učí viesť nátlakový spôsob boja, udržať vedenie v stretnutí, alebo zvrátiť jeho nepriaznivý vývoj. Naďalej sa rozvíja anticipácia – predvídanie súperových útokov, riešia sa rôzne modelové situácie, plánujú sa zápasové stratégie na konkrétnych súperov, zvyšujú sa skúseností z vrcholných zahraničných podujatí a tréningových táborov. Psychologická príprava má za úlohu u džudistov zvyšovať odolnosť voči narastajúcemu tréningovému a súťažnému zaťaženiu, zvládať predštartové, štartové a posúťažné stavy, prekonávať neúspech a monotónnosť zaťaženia. Zverenci si osvojujú autoregulačné techniky, ideomotorický tréning.

65

Teoretická príprava v sebe zahŕňa vedenie si tréningovej dokumentácie, kde si tréner i pretekár značia tréningy, hmotnosť, súťaže, jednotlivé stretnutia, súperov, vlastné pocity, použité techniky, prípadne nedostatky a chyby. Dôležitou zložkou tréningu v etape špecializovaného tréningu je regenerácia. Tá obsahuje strečingové, kompenzačné cvičenia (t.j. cvičenia, kde sa zapájajú iné svalové skupiny, aké boli zaťažované v tréningu, prípadne vykonávanie nástupov a hodov na nepreferovanú stranu), uvoľňovacie cvičenia, vodné procedúry, saunovanie, masáže, regeneračné pobyty a sústredenia. Problémy, ktoré sa najčastejšie vyskytujú v etape špecializovaného športového tréningu v džude sú:

- časté tréningy pri únave bez uplatnenia superkompenzačných mechanizmov,

- malý výber špecifických prostriedkov na tréningoch džuda, čo vedie k predčasnej stagnácii a vyčerpaniu adaptačných procesov,

- preťažovanie džudistu veľkým množstvom súťažných štartov bez adekvátnej prípravy a dostatočného odpočinku,

- nedostatočný repertoár chmatov a technických zručností, - podceňovanie procesov regenerácie, kompenzácie, - nedostatočná kĺbová pohyblivosť, - preceňovanie kondičnej prípravy na úkor oveľa dôležitejšej technicko-

taktickej prípravy, - nedostatočná alebo žiadna psychologická príprava, - podceňovanie teoretickej prípravy, - podceňovanie rozcvičenia, prípravných a záverečných fáz tréningovej

jednotky, - podceňovanie funkčnej a zdravotnej kontroly a spätnej väzby pri riadení

prípravy. Etapa vrcholového športového tréningu v džude Je zameraná na dosahovanie vrcholného športového výkonu z hľadiska relatívnych možností jednotlivca a presadenie sa na medzinárodnom a reprezentačnom poli, kvalifikovanie a úspešné reprezentovanie na OH. Je orientovaná na rozvoj a stabilizáciu špeciálnych schopností a zručností. Všeobecné prostriedky sa uplatňujú najmä v prípravnom období. Príprava sa člení podľa počtu vrcholných podujatí na prípravné, hlavné, prechodné obdobia a v rámci nich sa ďalej člení do makro, mezo a mikrocyklov. Vekovo sa táto etapa začína približne pri 19. roku života. Vrcholné výkony podávajú špičkový džudisti do 30. roku života, v určitých prípadoch aj dlhšie. Trénuje sa dvoj až troj-fázovo, počet tréningových jednotiek za týždeň je približne 9 – 10. Tréningová jednotka trvá od 90 – do 180 minút. Tréning jednotlivých zložiek športovej prípravy je v mnohom identický s etapou špecializovaného tréningu. Úlohou je ich udržanie na čo najvyššej možnej úrovni, počas aktívne pôsobenia vo vrcholovom džude. Dôležitú rolu to zohráva individualizácia, ktorá sa

66

prejavuje v kondičnej príprave zapájaním špecializovaných kondičných trénerov a pri technicko-taktickej a psychologickej príprave prácou jeden na jedného (tréner – pretekár). V technicko-taktickej príprave sa naplno prejavuje osobný štýl a tvorivé riešenie zápasových situácií, často nečakane, prekvapivým spôsobom. Zvyšujú sa majstrovské technické stupne. Trénerova úloha spočíva i v sledovaní progresívnych techník, ktoré si pretekár nemusí povinne osvojiť, ale musí poznať účinnú obranu voči nim. Tréner i pretekár spoločne plánujú zápasové stratégie na konkrétnych súperov, rozoberajú vlastný i súperov výkon. Pretekár sa podieľa na stavbe a tvorbe tréningových plánov spoločne s trénerom. V psychologickej príprave je potrebné neustále posilňovanie tréningovej a súťažnej motivácie, čím sa buduje psychika úspešného reprezentanta v džude. 5.2 Tréningové cykly v džude Základom racionálneho tréningového procesu v džude je premyslené usporiadanie jeho obsahu v čase do rozlične dlhých tréningových cyklov. Jednotlivé tréningové cykly musia na seba nadväzovať a tvoriť jednotný celok. Stavba a obsah cyklov vychádza z cieľa a úloh tréningu, ako aj z poznania termínov domácich, medzinárodných, reprezentačných, kontinentálnych a svetových podujatí, vrátane olympijských hier. Z hľadiska časového priebehu rozlišujeme: makrocykly (niekoľkomesačné, ročné, dvojročné, resp. štvorročné), mezocykly (2 – 6 týždňové), mikrocykly (spravidla týždňové). Makrocykly

Najčastejšie používaným makrocyklom je ročný tréningový cyklus, prípadne štvorročný olympijský cyklus (obr. 22). Nadväznosť cyklov vyžaduje, aby zaťaženie v jednotlivých rokoch narastalo, a tým bola i úroveň trénovanosti a výkonnosti džudistu na konci každého ročného cyklu vyššia, ako na jeho začiatku. Každý z ročných cyklov je samostatný tým, že jeho základné parametre sú stanovené súhrnným plánom štvorročnej prípravy (CHOUTKA – DOVALIL, 1991).

67

Obr. 22

Ročný tréningový cyklus sa ďalej člení na prípravné, hlavné (súťažné) a prechodné obdobie. Tieto sú zamerané postupne na rozvoj trénovanosti, vyladenie športovej formy, resp. na regeneráciu džudistu. V závislosti od počtu vrcholných podujatí v priebehu jednoročného cyklu sa toto členenie môže zopakovať aj viac krát. Prípravné obdobie v džude slúži na vytvorenie základných predpokladov na ďalší rast športovej výkonnosti, na vytvorenie kvantitatívnych a kvalitatívnych predpokladov pre vysokú výkonnosť džudistov. Zvyčajne trvá 4 – 8 týždňov. Úlohou je zvýšiť funkčné možnosti orgánov a systémov organizmu džudistu, úroveň pohybovej výkonnosti, odstraňovať technické nedostatky, osvojiť si nové zručnosti a chmaty, vedomosti, rozvíjať psychickú odolnosť, znášať tréningové zaťaženie. Zvyčajne sa prípravné obdobie člení na dve časti. V prvej časti dominuje jednoznačne objem nad intenzitou a všeobecné nad špecifickým. Z kondičnej prípravy sa zameriavame na rozvoj aeróbnej vytrvalosti, anaeróbnej laktátovej kapacity, maximálnej a vytrvalostnej sily. Z metód zaťaženia sa uplatňuje súvislé a interminentné zaťaženie. Technicko-taktická príprava je zameraná na osvojenie si nových techník. Špecifické tréningové prostriedky, akými sú uchi-komi, butsu-gari-geiko, nage-komi, či randori sa dávkujú vo veľkých počtoch a sériách. V druhej časti prípravného obdobia vzrastá podiel špecifických tréningových prostriedkov a postupne sa zvyšuje intenzita zaťaženia. Kondičná príprava je zameraná na tréning rýchlej a výbušnej sily, s použitím už aj špecifických prvkov džuda, vytrvalosť anaeróbnu laktátovú a alaktátovú. Osvojené technické zručnosti z prvej časti prípravného obdobia sa teraz vykonávajú maximálnou rýchlosťou a ich účinnosť sa overuje v tréningovom randori, alebo v prípravných zápasoch. Používanými špecifickými prostriedkami sú uchi-komi, nage-komi, jaku-soku-geiko, kakari-geiko, randori. Tieto by sa mali vykonávať pri submaximálnej a maximálnej

68

intenzite zaťaženia. Dôležitou súčasťou prípravného obdobia sú kontrolné testy (všeobecné, špecifické, funkčné či zdravotné), ktoré porovnávajú počiatočnú úroveň stavov s úrovňou na konci tohto obdobia. Hlavné (súťažné) obdobie tvorí rozsiahlu časť ročného makrocyklu. Dominuje v ňom špecificky zameraný tréning. Hlavnými úlohami súťažného obdobia sú: vyladenie a stabilizovanie vysokej úrovne výkonnosti džudistu, zdokonaľovať a stabilizovať úroveň technickej, taktickej a psychickej pripravenosti, podávanie maximálnych výkonov na vrcholných súťažiach. Tréning v hlavnom období, ktoré môže trvať niekedy 2 – 4 mesiace, plní prevažne funkciu udržiavania trénovanosti, s prípadným vložením tréningových cyklov prípravného obdobia a následným vyladením športovej formy na niekoľkých vrcholoch. V technicko-taktickej príprave sa zameriavame na maximálnu účinnosť osobnej techniky a jej tvorivé uplatnenie v podmienkach súťažného boja. V tréningu džuda by mala dominovať pri všetkých cvičeniach maximálna intenzita nasadenia a to najmä pri ranodri. S maximálnym vôľovým úsilím musí ale zákonite narastať aj interval odpočinku medzi cvičeniami. Hlavným špecifickým tréningovým prostriedkom v tomto období je modelované randori. Modelované zápasy riešia všetky možné štandardné i neštandardné situácie, ktoré sa môžu v stretnutí vyskytnúť (boj o úchop, boj v predĺžení, boj pri únave, boj na zemi, atď.) (pozri kapitolu o modelovanom tréningu v džude). Prechodné obdobie predstavuje pre džudistu aktívny oddych po predchádzajúcom namáhavom tréningovom a súťažnom zaťažení. Úlohy prechodného obdobia môžeme zhrnúť do nasledovných bodov: regenerácia psychických a fyzických síl, zlepšenie zdravotného stavu a doliečenie zranení. Je to ideálne obdobie na zvyšovanie technických stupňov vyspelosti. Spravidla trvá 2 – 4 týždne. Jeho zbytočné predlžovanie môže viesť k výraznému poklesu celkovej úrovne trénovanosti. Preto sa odporúča aktívny odpočinok v podobe regeneračných pobytov a sústredení, zmena prostredia a iné športové aktivity. Mezocykly

Čiastkové úlohy ročného plánu sa realizujú v mezocykloch, trvajúcich spravidla 2, 4 resp. 6 týždňov. Mezocykly sú dôležitým článkom operatívneho riadenia tréningu. Obsah tréningu v jednotlivých mezocykloch sa výrazne mení, a preto vyžaduje plánovité striedanie stupňa zaťaženia, ktoré má spravidla vlnovitý priebeh, stanovenie optimálneho pomeru medzi objemom a intenzitou tréningu, kombinovanie všeobecných a špecifických tréningových prostriedkov. Náplň a zameranie mezocyklu musí byť pripravovaná vždy s ohľadom na aktuálny stav džudistu. Plánovanie a riadenie tréningovej činnosti v mezocykloch vyžaduje tvorivý prístup a naopak vylučuje schematizmus a stereotypné opakovanie. Dynamika zaťaženia musí rešpektovať zásadu postupného zvyšovania tréningového a súťažného zaťaženia a zásadu

69

cykličnosti. Dynamika zaťaženia môže mať v mezocykle rozličný priebeh (obr. č. 23, 24, 25, 26).

Obr. č. 23 Obr. č. 24

Obr. č. 25 Obr. č. 26

Mikrocykly

Mikrocykly zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri praktickom riadení tréningového procesu. Tieto spravidla týždňové cykly sú základnými stavebnými kameňmi pri plánovaní športového tréningu. Obsah každého mikrocyklu musí byť vždy podriadený úlohám príslušného mezocyklu. V praxi spravidla rozlišujeme tieto typy mirkocyklov:

- všeobecne rozvíjajúci: zameraný na všeobecný rozvoj predpokladov športovej výkonnosti džudistu,

- špeciálne rozvíjajúci: cieľom je rozvoj, zdokonaľovanie alebo stabilizácia jedného alebo viac faktorov športového výkonu v džude (kondícia, technika, taktika, psychika),

70

- vylaďovací: v ktorom sa vytvárajú výkonnostné predpoklady pre špecializovaný športový výkon,

- stabilizačný: cieľom tohto mikrocyklu je stabilizácia a udržanie dosiahnutého stavu úrovne jednotlivých faktorov výkonu,

- súťažný: v ňom sa udržuje dosiahnutá úroveň športovej formy a riešia sa úlohy prípravy k súťaži,

- regeneračný: odstraňuje následky únavy a predchádza stavom pretrénovanosti,

- kontrolný: slúži všetkým formám kontroly športovej výkonnosti.

O účinnosti tréningu v mikrocykloch rozhoduje presné ohodnotenie priebehu zotavenia športovca medzi jednotlivými tréningovými jednotkami. Zanedbávanie a podceňovanie zotavovacej fázy znižuje celkovú účinnosť tréningového procesu a môže viesť i k stavom pretrénovania so všetkými zápornými dôsledkami (obr. č. 27, 28) (CHOTKA – DOVALIL, 1991).

Obr. č. 27 Negatívny efekt pri pretrénovaní. Obr. č. 28 Optimálny nárast úrovne trénovanosti.

Športová forma, prepätie a pretrénovanosť v džude Športová forma je stav optimálnej pripravenosti džudistu, umožňujúci podávať maximálne výkony na úrovni príslušného stavu trénovanosti. Športová forma je vyššou kvalitou trénovanosti. Podstata športovej formy spočíva v dokonalom zladení kondičnej, technicko-taktickej a psychologickej pripravenosti džudistu. Prepätie je dočasný, obvykle krátkodobý negatívny stav, ktorý je zavinený jednorazovým narušením normálnej činnosti organizmu. Dochádza k nemu najčastejšie v prípadoch, kedy džudista sa snaží o dosiahnutie vysokého výkonu maximálnym vypätím síl, bez toho, aby bol k takému výkonu tréningom dostatočne pripravený. Pretrénovanie je celkový negatívny stav džudistu, ku ktorému dochádza po dlhodobom a opakovanom preťažovaní a ktorý sa prejavuje stratou formy a trvalejším poklesom výkonnosti. Bezprostrednou príčinou pretrénovania môže byť kumulácia únavy z častých pretekov, opakovaná tréningová záťaž s príliš krátkymi intervalmi odpočinku, jednotvárnosť a monotónnosť tréningu, ako aj

71

séria neúspešných výkonov na súťažiach, zosilnená tréningovým dávkovaním a podobne. V oblasti psychickej sa pretrénovanie prejavuje apatiou, nechuťou k trénovaniu a súťažiam, spavosťou alebo naopak nespavosťou, nechutenstvom, bolesťami v oblasti srdca, bolesťami hlavy, podráždením a trvale zlou náladou. Odporúčaná literatúra: DOVALIL, J. et al.: Výkon a trénink ve sportu. Praha: Olympia, 2002. CHOUTKA, M – DOVALIL, J.: Sportovní trénink. Praha: Olympia Karolinum, 1991. KAMPMILLER, T.: Etapy športového tréningu. In: Moravec et. al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. MEZOVSKÝ, R.: Plánovanie športovej prípravy vrcholového pretekára. Záverečná práca trénerského štúdia DŠT 1. triedy, 2002. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. ŠTEPÁNEK, J. et al.: Základní programové materiály pro sportovně talentovanou mládež a vrcholový sport JUDO. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV, 1990. SRDÍNKO, R. et al.: Program sportovní přípravy v tréninkových střediscích mládeže JUDO. Praha: Český ústřední výbor ČSTV, 1981. Otázky:

1. Charakterizujte etapu športovej predprípravy v džude, jej cieľ, úlohy, obsah a prostriedky.

2. Charakterizujte etapu základného športového tréningu v džude, cieľ, úlohy, obsah a prostriedky.

3. Charakterizujte etapu špecializovaného športového tréningu v džude, cieľ, úlohy, obsah, prostriedky.

4. Charakterizujte etapu vrcholovej športovej prípravy v džude, cieľ, úlohy, obsah a prostriedky.

5. Vysvetlite a popíšte racionálne usporiadanie športovej prípravy v džude do makrocyklov, mezocyklov a mikrocyklov.

6. Aké druhy mirkocyklov v džude poznáte, čo je ich obsahom? 7. Vysvetlite pojmy športová forma, prepätie a pretrénovanosť.

72

66

ŠŠPPOORRTTOOVVÁÁ PPRRÍÍ PPRRAAVVAA DDEETTÍÍ AA MMĹĹAADDEEŽŽEE VV DDŽŽUUDDEE 6.1 Osobitosti športovej prípravy detí a mládeže v džude

Primárnym cieľom športovej prípravy detí a mládeže v džude (obdobie medzi 6. – 15. rokom života) je všestranný harmonický rozvoj osobnosti jedinca, ktorý je schopný preniesť osvojené etické a morálne zásady, princípy džuda do každodenného spoločenského života. V morálnom kódexe džudistu sa objavujú slová ako: zdvorilosť, odvaha, úprimnosť, sebakontrola, česť, skromnosť, priateľstvo a úcta. Sekundárnym cieľom športového tréningu detí a mládeže v džude je vytváranie predpokladov na dosiahnutie maximálnej športovej výkonnosti v optimálnom veku. Získať pohybovo a intelektovo nadanú mládeže na džudo, s cieľom venovať sa mu dlhé roky, je stále vysoko aktuálne a nie ľahké, lebo v súčasnosti má veľa iných možností sebarealizácie v pozitívnym, ale aj negatívnom zmysle. Zásadné odlišnosti športového tréningu detí a mládeže od dospelých spočívajú predovšetkým v dôslednom rešpektovaní vekových zákonitostí vývoja organizmu a osobnosti, pri zvyšovaní úrovne pohybovej a športovej výkonnosti cestou (MORAVEC et. al., 2007):

- vysokého podielu všestrannosti v príprave (pestrá a emocionálna ponuka, všeobecné má prevládať nad špecifickým),

- postupného zvyšovania objemu, ktorý má predchádzať rastu intenzity tréningového zaťaženia,

- usmerňovania stavby tréningu (napr.: bez prílišnej koncentrovanej stimulácie jednej pohybovej schopnosti),

- upevňovania zdravia so znižovaním rizika jeho poškodenia cez tréning džudo,

73

- zosúladenia tréningu džuda so školou (jednota výchovy a vzdelávania). Spôsob trénovania detí a mládeže ovplyvňujú aj pohlavné rozdiely a niekedy značne odlišná rýchlosť ich dospievania (biologický vek). Detstvo a adolescencia sú charakterizované významnými zmenami vo všetkých hlavných oblastiach (telesná, pohybová, psychická a sociálna), ktoré vytvárajú ľudskú osobnosť. Z hľadiska športovej prípravy v džude patrí medzi takéto zásadné zmeny:

- intenzívny rast – deti vyrastú v tomto období o 50 i viac centimetrov a prirodzene zvýšia svoju hmotnosť o viac ako 30 kg,

- vývoj a dozrievanie orgánov tela – orgány nielen rastú (srdce, pľúca), ale môžu zmeniť i svoju funkčnosť a úlohu (zmena práce srdca, činnosť pohlavných orgánov, činnosť žliaz s vnútornou sekréciou, a pod.),

- psychický a sociálny vývoj – deťom sa mení chápanie a vnímanie okolitého sveta, ich pozícia v ňom, formuje sa vzťah k spoločnosti a ľuďom okolo nich,

- pohybový rozvoj – výkonnosť sa prirodzene zvyšuje, bez ohľadu na to, či dieťa športuje alebo nie.

Vekové rozpätie 6 – 15 rokov možno považovať za obdobie detstva. Toto vekové rozpätie sa ďalej delí na obdobie (PERIČ, 2006): mladší školský vek (6 – 11) a starší školskí vek (12 – 15). Mladší školský vek (6 – 11 rokov) Telesný vývoj je v prvých rokoch charakterizovaný rovnomerným rastom výšky a hmotnosti. Rovnomerne sa rozvíjajú i vnútorné orgány, krvný obeh, pľúca a vitálna kapacita. Kĺbové spojenia sú veľmi mäkké a pružné. Mozog, ako hlavný orgán CNS má vývoj v podstate ukončený pred začiatkom tohto obdobia. Po šiestom roku je nervový systém dostatočne zrelý i pre zložitejšie, koordinačne náročné pohyby. Značná plasticita nervového systému (predpoklady pre vytváranie nových nervových štruktúr) a pohyblivosť nervových procesov (schopnosť rýchle striedať podráždenie a útlm nervových centier) vytvára už v detskom veku priaznivé podmienky pre rozvoj koordinačných a rýchlostných schopností. V psychickom vývoji lavínovite pribúdajú nové vedomosti, rozvíja sa pamäť a predstavivosť. Pri poznávaní a myslení sa dieťa viac sústreďuje na jednotlivosti a súvislosti mu unikajú. Zvýšená vnímavosť k okolitému prostrediu a faktorom, ktoré odvádzajú pozornosť, môže narušiť vykonávanie už osvojených zručností. Vôľa je slabo vyvinutá, dieťa nedokáže sledovať dlhodobý cieľ, a to predovšetkým vtedy, ak má prekonávať okamžité neúspechy. Každú činnosť dieťa silne citovo prežíva. Pretrváva malá sebakritickosť k vlastnému vystupovaniu a jednaniu. Veľmi dôležitá je i krátka doba, počas ktorej sa dieťa dokáže plne koncentrovať. Tá trvá približne 4 – 5 minút, potom nastáva útlm a nesústredenosť.

74

Pohybový vývoj je charakterizovaný vysokou a spontánnou pohybovou aktivitou. Nové pohybové zručnosti – techniky sú ľahko a rýchlo zvládnuté, ale môžu mať krátku trvácnosť. Pri malej tréningovej frekvencii a nedostatočnom opakovaní sú opätovne rýchlo zabúdané. Charakteristické rysy detskej motoriky sú v tom, že jej chýba ekonomickosť pohybu, ktorá sa prejavuje až u dospelých. Prevažujú procesy podráždenia nad procesmi útlmu. Každá pohybová činnosť je vykonávaná s množstvom ďalších prídavných pohybov. (napr. pokiaľ dieťa sedí, neustále sebou šije). Rozdiely v rozvoji motoriky u osemročných a dvanásťročných detí sú značné, zvlášť v období 8 – 10 a 10 – 12 rokov. Obdobie 10 – 12 rokov je považované za najpriaznivejší vek pre motorický rozvoj (rýchle sa učenie novým pohybom). To treba využiť na osvojenie si čo najširšej škály techník. Tréner pri tom nemusí trvať na detailoch. Problémy, ktoré sú v počiatku mladšieho školského veku z hľadiska koordinácie zložitejších pohybov, pomerne rýchlo miznú a na konci tohto obdobia sú deti schopné vykonávať i koordinačne náročné cvičenia. Dieťa prestáva byť stredobodom pozornosti rodičov a okolia a dochádza k prechodu od hry k vážnej činnosti (tréning). V tréningu džuda musí dominovať herný princíp, tzn. „radostný charakter“ akejkoľvek činnosti, ktorý je sprevádzaný príjemnými zážitkami zo spontánneho pohybu. Keďže schopnosť sústredenia nie je ešte vyvinutá na dostatočnej úrovni, musí byť činnosť pestrá a často obmeňovaná. Starší školský vek (12 – 15 rokov) Starší školský vek je obdobie prechodu od detstva k adolescencii. Jedná sa o obdobie veľmi nerovnomerného vývoja, ako telesného, tak i psychického a sociálneho. Telesný vývoj: vo vývoji telesnej výšky je možné konštatovať stále rýchlejší rast. Po 13. roku však môžu rastové zmeny negatívne pôsobiť na kvalitu pohybu dieťaťa. Rast sa neprejavuje na celom organizme rovnomerne. Končatiny rastú rýchlejšie než trup a rast do výšky je intenzívnejší ako do šírky. Pubertálny vek je preto dôležitý pre formovanie návyku správneho držania tela. Dobrá rovnováha medzi procesmi vzruchu a útlmu v CNS vedie k rýchlemu upevňovaniu podmienených reflexov. V tomto období sú ideálne predpoklady k rozvoju rýchlostných schopností. Výrazný rozvoj hormonálnej činnosti pôsobí taktiež na vývoj primárnych i sekundárnych pohlavných znakov. Psychický vývoj: obdobie puberty patrí medzi kľúčové obdobia vo vývoji psychiky. Objavujú sa znaky logického a abstraktného chápania, rozvíja sa pamäť. Dieťa má vysoké predpoklady vyvíjať značnú duševnú aktivitu, dokáže sa oveľa dlhšie sústrediť. Typická však býva náladovosť. V tejto etape života vznikajú hlboké záujmy, ktoré bývajú základom ďalšej voľby povolania. Formuje sa vzťah k džudu ako k činnosti, ktorá môže priniesť silné uspokojenie,

75

ktorému je však nutné venovať plné úsilie, a ktoré nemožno chápať už iba ako nezáväznú hru. Pohybový vývoj: „pohybový luxus“, teda sprievodné pohyby ustupujú výrazne účelnosti a ekonomickosti, presnosti a rýchlosti vykonania pohybov. Na pomerne vysokej úrovni je schopnosť anticipácie (predvídavosť) vlastných a súperových pohybov. Najcharakteristickejším rysom je rýchle chápanie a schopnosť učiť sa novým pohybovým zručnostiam so širokou prispôsobivosťou k meniacim sa podmienkam. Pozorovaná pohybová zručnosť, ktorú deti vnímajú a chápu ako celok, realizujú ihneď, motorické učenie prebieha veľmi rýchlo (tzv. „na prvý raz“). Do druhého obdobia staršieho školského veku spadá puberta. U niektorých detí dochádza k značnému zhoršeniu koordinácie. U detí v puberte sa zhoršuje hlavne schopnosť presnosti a plynulosti pohybov. Tréningom džuda je možné tento proces zhoršovania ovplyvniť pozitívne, a to do takej miery, aby k zhoršeniu koordinácie vôbec nedošlo. Prístup k deťom v tomto veku by mal byť taktný a diskrétny. Väčšie problémy (priestupky) majú len prechodný charakter, postupne sa s pribúdajúcimi rokmi vytratia. Preto je dobré zasahovať len tam, kde chovanie prerastie mieru únosnosti. Vhodné je riešiť priestupky až po „emocionálnom vychladnutí“. Veľkou chybou trénera môže byť nevšímavosť, prehliadanie, alebo vytýkanie nedostatkov na verejnosti (pred kolektívom). Nevhodná je výrazná irónia a prílišná autoritatívnosť. Tréner by mal byť starším priateľom a ísť deťom príkladom. V tomto období dochádza taktiež k prechodu od hry k činnosti, ktorá sa stáva povinnosťou, ak chce talentovaný jedinec v budúcnosti dosiahnuť úspech. Je vhodné, ak tréner podporuje aj iné záujmy detí – kultúru, spoločenské dianie a predovšetkým plnenie školských povinností. Senzitívne obdobia Senzitívne obdobia sú časové úseky vo vývoji detí, v ktorých sa s stretávame s lepšími prirodzenými predpokladmi pre rozvoj určitej schopnosti než v inom veku (GUŽALOVSKIJ, 1977; WINTER, 1984; DANIELSON, 1994). Koordinačné schopnosti: senzitívne obdobie pre rozvoj koordinačných schopností vychádza z vývoja centrálnej nervovej sústavy. V závislosti na vývojovom dozrievaní je možné stanoviť senzitívne (citlivé) obdobie 7 a 10 – 12 rokov. Viaceré nezávislé výskumy potvrdili, že z celého rozvoja „koordinácie“ dosiahnutého v období medzi 7. – 17. rokom života bolo približne 75 % získaného do 12 rokov u chlapcov a do 10 rokov u dievčat. Rýchlostné schopnosti: celkovo je možné povedať, že obdobie rozvoja rýchlostných schopností ako celku je zasadené medzi 7. – 14. rokom života, potom k zlepšovaniu rýchlostných schopností dochádza i naďalej, ale predovšetkým na základe rozvoja silových schopností. Silové schopnosti: majú svoje senzitívne obdobie trochu neskôr. Je to dané predovšetkým vzťahom k produkcii pohlavných a rastových hormónov, ktoré

76

výrazne ovplyvňujú možnosti rozvoja sily. Značných prírastkov základnej sily dosahujú dievčatá medzi 10. – 13. rokom, chlapci medzi 13. – 15. rokom. Vytrvalostné schopnosti: sú do istej miery univerzálne, čo znamená, že sa môžu primerane rozvíjať v podstate v ktoromkoľvek veku. Maximálne hodnoty spotreby kyslíka stúpajú približne do 18. rokov, relatívne hodnoty rastú približne do 15. rokov. Flexibilita: k najintenzívnejšiemu rozvoju aktívnej pohyblivosti dochádza medzi 8. – 13. rokom. 6.2 Výber talentov pre džudo Talent chápeme ako komplex predpokladov, pokrývajúcich požiadavky kladené na džudistu, ktorý má dosiahnuť vysokú športovú výkonnosť. Podľa toho, či sa jednotlivec k týmto požiadavkám viac alebo menej približuje, hovoríme o miere talentovanosti. Talent je tvorený somatickými, fyziologickými, motorickými, intelektovými a ďalšími predpokladmi. Model „ideálneho“ džudistu by mohol pozostávať z nasledovných kritérií:

- dominuje mezomorfná zložka v somatotype, - dobré aeróbne základy, na ktorých je vybudovaný max. anaeróbny výkon

a kapacita, - má široký repertoár osobných techník a novým zručnostiam sa učí veľmi

rýchlo, tak povediac „ na prvý krát“, - vzniknuté situácie v stretnutí rieši plasticky, tvorivo a úspešne, často

prekvapivým spôsobom pre súpera, - emočne stabilný, - prevláda vnútorná motivácia, ašpirácia k maximálne úspešnému výkonu.

Výber talentu na základe týchto kritérií je však veľmi zložitý a v praxi sa deje intuitívne. Neexistuje jednotne prijatá teória výberu. Ak by sme takú poznali, produkovali by sme len úspešných olympionikov. V džudistickej praxi sa najčastejšie stretávame so základným výberom (náborom), špecializovaným výberom a výberom pre vrcholový šport (do reprezentačných družstiev). Základný výber (nábor): v tejto etape ešte nedochádza k výberu v pravom slova zmysle, pretože je tu vysoká miera chybného rozhodnutia v dôsledku silného vplyvu sociálneho prostredia. Počet detí, prijatých na džudo na tomto stupni, by mal byť podľa možností a podmienok čo najvyšší. Najefektívnejším spôsobom náboru sú v našich podmienkach ukážky a prezentovanie džuda priamo na základných školách. Výhodou záujmových krúžkov džuda na školách je, že deti po ukončení vyučovania môžu absolvovať tréning džuda priamo v priestoroch školskej telocvične. Špecializovaný výber: v tejto etape dochádza k výberu jedincov do tzv. útvarov talentovanej mládeže (skr. ÚTM). ÚTM pracujú s deťmi a mládežou vo veku približne od 13 rokov. Najdôležitejšou podmienkou pri výbere do ÚTM je

77

transparentnosť kritérií. Netreba sa obmedzovať len na motorické prejavy mladého džudistu (sila, rýchlosť, vytrvalosť), ale je potrebné brať do úvahy aj repertoár technických zručností (kyu), ich úroveň osvojenia, motorickú docilitu, psychologický profil, odporúčania osobného trénera, úroveň motivácie a záujem o džudo. Rovnako podstatné je aj vyjadrenie športového lekára, doterajšie výsledky na súťažiach, či študijné výsledky dosahované v škole. Výber pre vrcholové džudo: v tejto etape sa uskutočňuje výber do dorasteneckých a juniorských reprezentačných družstiev, teda do družstiev s maximálnou športovou výkonnosťou a predpokladmi jej ďalšieho rastu. Výber džudistov je tu veľmi úzky. Základom pre kvalitný výber do tejto etapy je neustále sa rozširujúca členská základňa detí pre džudo, ako aj kvalitný základ v útvaroch talentovanej mládeže. Členská základňa v džudo sa počtom svojich členov radí k najnižším. Aj napriek tejto skutočnosti, nechýbali slovenskí džudisti na žiadnej z letných olympiád v histórii samostatnej Slovenskej republiky od roku 1989 do roku 2008. Preto je potrebné prácu s deťmi, mládežou a vrcholovými džudistami aj naďalej zefektívňovať a riadiť podľa najnovších dostupných poznatkov športovej vedy i športového tréningu. 6.3 Príklady tréningov džuda pre deti a mládež V tejto kapitole prinášame modelové vzory tréningu detí a mládeže v etape športovej predprípravy a základného športového tréningu. Prvé dva tréningy sú vzorové tréningy na nácvik techník v postoji. Pri frekvencii 2 tréningov za týždeň - na prvom tréningu si cvičenci osvojujú ippon-seoi-nage migi a na druhom tréningu, rovnakú techniku, ale na ľavú stranu. Tretí a štvrtý tréning sú vzorovými tréningami pre nácvik techník v ne-waza. Pri všetkých tréningoch je potrebné dbať na max. bezpečnosť detí, mať dostatok cvičebného priestoru, ako aj zrozumiteľne zadávať a vysvetľovať deťom pokyny pri všetkých cvičeniach. Tréning č. 1 Cieľ TJ: nácvik novej techniky v postoji 5. kyu – ippon-seoi-nage na pravú stranu. Úvodná časť: Nástup, tradičný pozdrav, motivácia detí (nácvik novej techniky, hry). Prípravná časť: Rozohriatie – hra na molekuly. Deti voľne pobehujú po tatami a na signál trénera, ktorý zakričí číslo, musia čo najrýchlejšie vytvoriť skupinu molekúl zodpovedajúcich zakričanému číslu. Tí, ktorí to nestihnú musia spraviť 3 kľuky. V druhom variante hry, okrem čísla, zakričí tréner určitý druh zvieraťa, ktoré deti v danom družstve čo najvernejšie napodobňujú. Hra rozvíja rýchlosť reakcie i predstavivosť detí. Trvanie hry je približne 6 – 8 minút.

78

Nasleduje rozcvičenie hromadnou formou s precvičením celého tela a kombináciou dynamických a strečingových cvičení. Trvanie je cca 8 min. Opakovanie pádov – ukemi. Z každého pádu po 8 – 10 opakovaní. Zamerať sa na správnosť vykonania. Hlavná časť: Prípravné cvičenia pre ippon-seoi-nage: 1. naháňačka, kde chytené dieťa musí „zamrznúť“ v správnej pozícii ippon-seoi-nage (tréner predvedie názornú ukážku). Na jeho záchranu, „rozmrazenie“ je potrebné ho podliezť. Hra pokračuje až do vychytania všetkých detí. Hru môžeme zmeniť, pridaním dvoch až troch naháňajúcich. 2. cvičenie, kde zdvihneme súpera od zeme pomocou techniky ippon-seoi-nage a držíme ho nad zemou 5 – 15 sekúnd. Z cvičenia spravíme súťaž, kde je cieľom udržať súpera nad zemou v pozícii ippon-seoi-nage čo najdlhšiu dobu. 3. cvičenie, kde zdvihneme partnera nacvičovanou technikou a prenesieme ho na určenú vzdialenosť. 4. cvičenie je hádzanie partnera do mäkkej žinenky. Vytvoríme si trojice, každá trojica má svoju mäkkú žinenku. Určený tori hádže svojich súperov nepretržite celé 2 minúty. Tori precvičuje správnu techniku hodu ippon-seoi-nage, uke precvičujú pádovú techniku. Po tomto cvičení nasleduje krátka prestávka na občerstvenie. Po prestávke si tréner zvolá všetky deti do kruhu a upozorní na najzávažnejšie chyby, ktoré pri hodoch postrehol. Nasleduje hra na odreagovanie – prírodné živly. Rebrina predstavuje strom, zelená tatami trávu, modrá tatami vodu, červená oheň. Tréner v rôznom poradí kričí jednotlivé živly a deti sa musia čo najrýchlejšie na daný živel premiestniť. Hra rozvíja výberovú reakčnú schopnosť na zvukový podnet. Nasleduje súťaž o najkrajší hod ippon-seoi-nage. Deti vo dvojici, striedavo predvádzajú techniku, zatiaľ čo tréner si ich všíma a hodnotí. Hru je vhodné rozdeliť do troch postupových kôl. Do druhého kola postúpia vybrané deti, vyradené deti si idú sadnúť a sledujú svojich rovesníkov. Takto sa postupuje až do finále, do ktorého tréner vyberie najlepšiu dvojicu. Hra rozvíja sústredenosť detí a špecifickú zručnosť. Posledným cvičením hlavnej časti je randori s trvaním 1 min, tri série, s cieľom použiť nacvičovanú techniku ippon-seoi-nage. Deti, ktorým sa podarí túto techniku hodiť, získajú 3 body. Ostatné, už osvojené techniky, sú bodované jedným bodom. Na konci tretieho randori sa sčítajú body a určí sa „kráľ randori“. Záverečná časť: Naháňačka v priestore na tretieho. Trvanie cca 5 minút. Nástup detí, zhodnotenie tréningu, tréner spomenie obsah nasledujúceho tréningu, určí kapitána, nasleduje záverečný pozdrav, a tým ukončenie TJ.

79

Tréning č. 2 Cieľ TJ: nácvik techniky v postoji na 5. kyu – ippon seoi-nage hidari. Úvodná časť: Nástup, tradičný veľký a malý pozdrav trénera a žiakov, motivácia (ippon-seoi-nage hidari, blížiace sa páskovanie na 5. kyu). Prípravná časť: Rozohriatie – hra na poľovníkov a zajace. Deti sú rozdelené do dvoch družstiev na poľovníkov a zajace. Poľovníci si medzi sebou prihrávajú loptu a snažia sa zasiahnuť zajacov. Každý zásah zajaca, je platný bod pre poľovníkov. Hrá sa na časový interval 1 – 2 minúty. Potom si družstvá vymenia úlohy a znovu sa „poľuje“ 1 - 2 minúty. Na konci hry sa porovná súčet bodov oboch družstiev a určí sa víťazné družstvo. Trvanie 4 - 5 minút. Druhou hrou na rozohriatie je naháňačka s určeným naháňajúcim a záchranou chytených pomocou ippon-seoi-nage migi (techniky osvojenej na predchádzajúcom tréningu č.1). Deti sa voľne pohybujú po tatami, a každý kto je chytený, musí ostať stáť „zamrznúť“ v stoji rozkročmo. Na záchranu je potrebné ich podliezť od chrbta a hodiť technikou ippon-seoi-nage. Naháňajúci má za cieľ všetkých pochytať v určenom časovom limite. Trvanie 3 – 5 minút. Rozcvičenie – strečingové cvičenia v pohybe + gymnastika (kotúle, skoky, pády, stoje, premety, saltá na mäkké žinenky). Trvanie 10 – 15 min. Hlavná časť: Nácvik techniky ippon-seoi-nage hidari: ukážka techniky trénerom v komplexe, upozornenie na uzlové body, nácvik techniky vo dvojiciach, odstraňovanie chýb, ukážka techniky cvičencami, ktorí danú techniku robili najlepšie. Trvanie 8 – 10 min. Hra cesta do Kodokanu: deti bežia po tatami, tréner na signál zakričí rôzne osvojené techniky (aj vrátane nového nacvičovaného chmatu), deti si okamžite vytvoria dvojicu s najbližším cvičencom a musia určenú techniku bez chyby a čo najlepšie predviesť. Tréner vyberá deti do ďalšieho kola, teda tých ktorí sa nepomýlili. Tréner musí deťom samozrejme zadávať techniky, ktoré si už pred tým osvojili. Trvanie 5 – 7 min. Hra na gladiátorov: je vlastne randori v postoji, kedy deti spolu zápasia a po dosiahnutí bodu za hod (youko, waza-ari, alebo ippon) sa presúvajú na stranu „víťazov“ a čakajú rovnako na „víťazného“ súpera. Porazený cvičenec ide na stranu „porazených“ a čaká na súpera, ktorý bol taktiež porazený. Deti si sami rozhodujú zápasy, čo si vyžaduje už určitú znalosť základných pravidiel súťaženia. Zápasí sa bez prerušenia, súvisle 5 – 7 minút. Nastáva neustála výmena súperov, bojuje sa vždy len po dosiahnutie prvého platného bodu. „Gladiátori“ si rátajú víťazné body. Každá hodená technika predstavuje jeden víťazný bod. Technika ippon-seoi-nage sa hodnotí 3 bodmi a rovnaká technika, ale predvedená na ľavú stranu, má hodnotu 4 bodov. Na konci hry si „gladiátori“ sčítajú počet bodov a určí sa víťazný gladiátor, ktorý môže za odmenu vybrať nasledovnú hru.

80

Hra podľa výberu. Trvanie cca 5 minút. Záverečná časť: Hra na ukľudnenie organizmu detí, „Kano“: tréner zakričí „Kano hovorí“ ippon a signalizuje rukou dosiahnutie ipponu a deti ho musia čo najrýchlejšie napodobniť. Takto tréner vyberá terminologické pojmy a signály z pravidiel džuda, súťaženia, názvov techník a pod. (osae-komi, ashi-waza, yuko, atď). Ako náhle tréner zakričí určitý pojem, bez toho, aby povedal pred ním „Kano hovorí“ a dieťa signál zopakuje, znamená to chybu a vypadáva z hry. Nástup, zhodnotenie tréningu, motivácia, určenie kapitána na ďalší tréning, pozdrav, ukončenie TJ. Tréning č. 3 Cieľ TJ: nácvik techniky na zemi 5. kyu – yoko-siho-gatame a prechod do tohto držania. Úvodná časť: Nástup detí, tradičný pozdrav, motivácia (nácvik novej techniky, nasledujúca súťaž). Prípravná časť: Rozohriatie – hra „lepkavé rukávy“: deti sa vo dvojiciach držia za rukávy, nesmú sa oddeliť. Cieľom naháňajúcej dvojice je pochytať všetky ostatné deti, ktoré sú rovnako vo dvojiciach. Druhá verzia hry „lepkavé rukávy“ prebieha na zemi v ľahu v pred na bruchu. Cieľ ostáva rovnaký, len všetky deti sa musia vo dvojiciach, držiac sa za rukávy, pohybovať plazením v ľahu vpred na bruchu. Trvanie 5 min. Druhou hrou je naháňačka detí, pohybujúc sa v podpore kľačmo, na zemi. Cieľom hry chytajúceho je opäť pochytať všetky deti. Chytených ale môžu zachraňovať. Chytené dieťa spraví kotúľ vpred (alebo mae-ukemi) a ostane ležať v ľahu vzad. Na jeho záchranu je potrebné nasadiť techniku kesa-gatame a cvičenec na chrbte musí predviesť únik mostovaním. Trvanie cca 3 - 5 min. Rozcvičenie – hromadnou formou, na zemi, so zameraním na prípravné cvičenia pre ne-waza. Zaraďovať cvičenia strečingu a rozvoja koordinácie. Hlavná časť: Nácvik yoko-siho-gatame: tréner predvedie ukážku prechodu „buldozér“ s následným nasadením techniky yoko-siho-gatame. Nasleduje nácvik techniky vo dvojiciach s trvaním približne 8 – 10 minút (každé dieťa spraví techniku prechodu a držania približne 5 – 6 krát). Nakoniec nácviku tréner upozorní na najväčšie nedostatky pri nácviku a vyberie najlepšie dvojice, ktoré prechod s držaním predvedú. Nasleduje hra, podobná ako pri rozohriatí, ale namiesto techniky kesa-gatame, sa použije na záchranu chytených detí technika prechodu „buldozér“ a držania yoko-siho-gatame. Trvanie cca 3 – 5 minút. Ďalšia hra je zameraná na nácvik a zdokonaľovanie úniku z držania yoko-siho-gatame. Tréner ukáže možné varianty úniku (napr. cez „ejby“ obratom do

81

ľahu vpred, prípadne únikom za červenú tatami zo zápasovej plochy). Dvojice detí rozmiestni po okraji tatami, aby sa mohli pokúsiť o oba varianty úniku. Trvanie súboja je približne 20 – 30 sekúnd, každý únik za tatami alebo obrat na brucho znamená bod. Cieľom hry je za 20 – 30 sekúnd získať čo najväčší počet bodov. Deti si nasledovne potom vymenia úlohy a hra sa opakuje. Potom nasleduje výmena súperov a hra sa zopakuje. Súboj „gladiátorov“ v ne-waza. Hra má totožné pravidlá ako pri tréningu č. 2, s tým rozdielom, že súboje prebiehajú len na zemi a počiatočná poloha dvojíc je v ľahu na chrbte. Každý súboj si deti odštartujú sami tlesknutím 3 krát, ľah - sedom a opätovným tlesknutím 3 krát. Držanie je potrebné mať nasadené 10 sekúnd. Potom je súboj ukončený a deti idú vyberať súperov zo strany víťazov a porazených. Držanie a únik yoko-siho-gatame sú bodované tromi bodmi, ostatné techniky, prechody a úniky jedným bodom. Na konci hry sa opäť sčítajú víťazné body a vyhlási sa najlepší „gladiátor“. Záverečná časť: Hra na krokodílov. Trvanie cca 5. minút. Posilňovanie: 3 série po 10 – 12 opakovaní, kľuky, ľah – sed, chrbtáky, drepy. Interval odpočinku medzi sériami 2 – 3 min. Nástup detí, zhodnotenie tréningu, teória (názvy držaní v ne-waza, pravidlá o dĺžke trvania osae-komi), motivácia do ďalšieho tréningu (nácvik nového držania), pozdrav, ukončenie TJ. Tréning č. 4 Cieľ TJ: nácvik rôznych únikov z držaní pri boji na zemi. Úvodná časť: Nástup, pozdrav trénera a detí, motivovanie cez cieľ TJ a nasledovnú súťaž. Rozohriatie – naháňačka so záchranou pomocou techniky yoko-siho-gatame. Trvanie 5 minút. Druhou hrou na rozohriatie je hra na „zajacov a potkanov“. Dve družstvá sedia chrbtami k sebe, družstvo zajacov a potkanov. Keď tréner zakričí povel „zajace“, družstvo zajacov musí chytať potkanov, ktorí chcú utiecť na kraj tatami. Pri zvolaní povelu „potkany“, družstvo potkanov naháňa zajacov. Obe družstvá sa smú pohybovať len „po štyroch“ v podpore kľačmo. Hra rozvíja reakčnú schopnosť. Trvanie 3 – 5 min. Rozcvičenie – hromadnou formou v ne-waza, trvanie 8 min. Hlavná časť: Prípravné cvičenia na úniky: 1. Jeden z dvojice leží v ľahu vzad, druhý si naňho ľahne a blokuje súpera

hrudníkom. Nesmie však použiť ruky. Horný súper má za úlohu udržať v stanovenom limite ukeho (cca 10 sekúnd), uke sa má z držania postaviť na nohy. Potom sa vymenia úlohy.

2. V druhom cvičení uke leží na chrbte, tori si naňho ľahne rovnako chrbtom, ktorým ho blokuje bez pomoci rúk. Tori má ukeho udržať na zemi, uke sa má

82

z blokovania postaviť na nohy. Trvanie súboja je približne 10 sekúnd. Nasleduje výmena úloh.

3. V treťom cvičení tori leží v ľahu vzad na chrbte a obopne rukami ukeho. Uke leží hrudníkom na torim. Cieľom toriho je udržať ukeho na zemi. Uke sa má z blokovania postaviť na nohy. Trvanie cvičenia je 10 sekúnd. Potom si vymenia úlohy.

4. Hra „únik leva z klietky“. V tejto hre tori chytí sediaceho súpera (leva) popod paže za límce judo-gi. Vytvorí tak „klietku“. Cieľom leva je únik z klietky zo stredu tatami na jej okraj. Hra trvá približne 30 – 45 sekúnd, lev sa snaží o únik čo najviac krát. Za každý únik si pripíše úspešný bod. Po uplynutí času si úlohy vymenia.

5. Posledná hra sa začína na okraji tatami. Jedno družstvo si ľahne na chrbát. Druhé družstvo si kľakne medzi ich nohy. Na signál sa ležiace družstvo snaží dostať na opačnú stranu tatami. Koľko detí unikne na druhú stranu, toľko si pripíše ich družstvo bodov. Úlohy si potom vymenia. Jedna hra trvá približne 20 – 30 sekúnd. Randori v družstvách na zemi: z detí vytvoríme dve družstvá, približne rovnakej výkonnosti a technickej zdatnosti. Kapitáni oboch družstiev si vymyslia názov pre svoje družstvo. Tréner bude rozhodcom. Postupne vyvoláva súperov jedného i druhého družstva. Vždy bojuje len jedna dvojica, trvanie zápasu je približne 1 – 2 minúty. Ostatné deti sa pozerajú. Súťažiaci tak z každého súboja môžu získať pre svoje družstvo bod. Na konci súťaže sa body sčítajú a určí sa výsledok randori. V tomto randori sa deti učia pravidlám i taktickému konaniu na súťaži. Tréner zápas kedykoľvek zastaví, kladie otázky, vysvetľuje vzniknuté situácie. Rovnaké randori je možné spraviť i v tachi-waza. Tento typ randori je vhodné zaraďovať pred blížiacou sa súťažou. Je výbornou psychologickou prípravou pre deti, pretože sa v ňom modelujú podmienky súťaže.

Záverečná časť: Hra – rýchla vybíjaná. Trvanie cca 3 – 5 minút. Nástup, zhodnotenie tréningu, motivácia, určenie kapitána, pozdrav, ukončenie TJ. Odporúčaná literatúra: KRIŠTOFIČ, J. : Pohybová příprava dětí. Praha: Grada Publishing, a.s., 2006. MORAVEC, R. et al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. PERIČ, T.: Hry ve sportovní přípravě dětí. Praha: Grada Publishing, a.s., 2004. PERIČ, T.: Sportovní příprava dětí. Praha: Grada Publishing, a.s., 2006. ROUBÍČEK, V.: Kdo s koho: Úpolové cvičenia a hry. Praha: Olympia 1984. ZAGOROV, L.: Cvičenia a hry v tréningu džudo pre deti a mládež. Záverečná práca. Bratislava: FTVŠ UK, 2009.

83

Otázky:

1. Uveďte zásadné rozdiely medzi tréningom detí a dospelých. 2. Charakterizujte obdobie mladšieho školského veku v džude (telesný,

psychický, pohybový vývin), ako aj trénerov prístup k deťom. 3. Charakterizujte obdobie staršieho školského veku v džude (telesný,

psychický, pohybový vývin), ako aj trénerov prístup k deťom. 4. Čo sú to senzitívne obdobia? Kedy majú kondičné a koordinačné

schopnosti najpriaznivejšie obdobie pre rozvoj? 5. Z akých častí sa skladá tréningová jednotka? Uveďte príklad tréningovej

jednotky s konkrétnymi cvičeniami na nácvik novej techniky.

84

77

OOSSOOBBII TTOOSSTTII ŠŠPPOORRTTOOVVEEJJ PPRRÍÍ PPRRAAVVYY ŽŽII EENN VV DDŽŽUUDDEE Športový tréning žien v džude býva často kópiou tréningu mužov. Nerešpektovanie zvláštností oboch pohlaví, môže byť príčinou rady problémov v tréningovom procese i dôvodom neúspešného súťažného výkonu, či predčasného ukončenia športovej kariéry. Rozdielnosti tréningu žien a mužov sú dané genetickými rozdielmi anatomickej, fyziologickej a psychologickej povahy, z ktorých pre džudo žien plynú dôležité motorické predpoklady (DOVALIL et al., 2002): Anatomické rozdielnosti:

- ženy majú v priemere menšiu výšku tela (o cca 6 %) a nižšiu hmotnosť (cca o 19 %),

- ženy majú v priemere kratšie končatiny, užšie ramená a širšie boky, - majú nižšie položené ťažisko, čo znamená väčšiu stabilitu, v dolnej časti

tela viac tuku, - svaly tvoria asi 36 % celkovej hmotnosti (u mužov asi 44,8 %), - celkové množstvo telesnej vody sa u žien pohybuje v rozmedzí 50 – 60 %

celkovej hmotnosti, teda o cca 10 % menej, ako u mužov (ťažšie upravujú hmotnosť „z vody“),

- ženy dosahujú kostnú dospelosť vo veku 17 – 19 rokov (muži vo veku 21 – 22 rokov),

- o cca 15 % majú väčší podiel pomalých kontrahujúcich vlákien. Fyziologické rozdielnosti:

- o cca 20 % menšie srdce, - nižší systolický krvný tlak, - menšia možnosť transportu kyslíka krvou, - menší objem pľúc, - približne o 18 – 25 % nižšiu maximálnu spotrebu kyslíka,

85

- nižší bazálny metabolizmus, - strácajú železo v dôsledku menštruácie, - vyššiu toleranciu na zvýšenú teplotu.

Psychologické rozdielnosti: - menšia agresivita oproti mužom, - väčšia citlivosť na vonkajšie podnety (publikum, médiá, neúspech,

kritika), - postavenie tréningu v hodnotovom rebríčku je zvyčajne nižšie oproti

mužom, - prevláda skôr vonkajšia motivácia (dobrý kolektív, zdravotné aspekty

tréningu, pekná postava). Motorické rozdielnosti:

- pohyblivosť rozhodujúcich segmentov je u žien väčšia, - citlivosť na vytrvalostný tréning je u žien vyššia, - z koordinácie majú lepšiu úroveň rytmickej a rovnovážnej schopnosti, - citlivosť na rýchlostno-silový tréning v dôsledku väčšieho počtu

pomalých vlákien je nižšia. Uvedené rozdielnosti sa potom premietajú do tréningu nasledovne:

- ženy sú horšie vybavené k rýchlostno-silovým disciplínam, kam radíme aj džudo,

- ženy sú schopné lepšie zvládnuť činnosti, kde základom je rovnováha (uchi-mata, o-soto-gari, harai-goshi),

- nárast svalovej hmoty v dôsledku silového tréningu je u žien nižší, - ženy môžu zväčšovať svoje silové schopnosti bez toho, že dôjde

k zväčšeniu svalovej hmoty, príčinou je pravdepodobne nižšia hladina testosterónu,

- vo väčšine prípadov ženy lepšie vnímajú rytmus cvičenia (uchi-komi), - v psychologickej príprave sa odporúča trénerom väčší takt, pochopenie

a dôvera, osvedčuje sa vo väčšej miere využívať kladné hodnotenie, ženy potrebujú častejšiu komunikáciu s trénerom,

- je potrebné dbať na vyšší príjem železa (menštruácia), - je potrebné dbať na vyšší príjem kalcia (u žien je dokázané vyššie riziko

osteoporózy), - počas menštruácie vyžaduje tréning individuálny prístup, pričom niekedy

sa odporúča tréning úplne vypustiť, dôležité je vnímať pocity ženy ako znáša tréningové zaťaženie, odporúča sa zníženie zaťaženia, obmedziť posilňovanie brušných svalov,

- v súvislosti s menštruáciou boli pozorované ako znížené, rovnako tak zvýšené výkony,

- pri tehotenstve sa primeraný tréning odporúča zhruba do piateho mesiaca (nie pády!),

- po pôrode pripúšťajú lekári zahájenie tréningu po 5 – 8 týždňoch, účasť na súťažiach asi po polroku.

86

Rozdielmi vo výcvikových tendenciách mužov a žien trénujúcich džudo sa zaoberá bakalárska práca KRIŠANDOVEJ (2009), ktorá, okrem iného, analyzuje rozdiely v zápasoch mužov a žien na OH v Atlante v roku 1996. Odlišnosti, ktoré uvádza s prihliadnutím na stavbu tela, fyzické a psychické predpoklady žien sú nasledovné: a) ženy takmer o 50 % menej vyhrávajú na plný počet bodov (ippon), nakoľko

v porovnaní s mužmi menej riskujú, sú váhavejšie, disponujú nižšou dynamickou silou a viac taktizujú,

b) techniky škrtenia, páčenia a techniky strhov využívajú len výnimočne, preferujú najmä techniky nôh a rúk, kde môžu využiť práve väčšiu ohybnosť a pružnosť,

c) najčastejšie používané techniky, ktoré prispeli k víťazstvám na OH v Atlante, boli: seoi-nage (40 %), ouchi-gari (33 %), uchi-mata (22 %), harai-goshi (20 %) a osoto-gari (16 %),

d) najväčšie rozdiely sa prejavili v počte trestov a v počte útokov v prvej minúte, kde muži dominujú nad ženami, čo môže byť ovplyvnené anaeróbnymi schopnosťami a nižším stupňom agresivity.

Motivácia žien v džude Zo STERKOWICZOVEJ štúdie (1993), zameranej na motiváciu žien a mužov zisťujeme, že motivačný profil mužov a žien praktizujúcich džudo je veľmi podobný, najmä u tých jednotlivcov, ktorí nedosahujú skvelé športové úspechy. Vysoký stupeň motivačných činiteľov predstavuje zdravie a fitnes, a je charakteristický najmä pre ženy bez ohľadu na ich športové vystúpenie. U mužov, ktorí dosahujú kvalitné športové výsledky prevažuje zameranosť na dokonalosť a majstrovstvo. Snaha byť dominantný a nepodriaďovať sa ostatným, je u mužov zastúpená v oveľa väčšej miere ako u žien. Aj napriek tomu môžeme povedať, že pri posudzovaní snahy v špičkovom športe sa mužské a ženské výkony čoraz viac približujú.

Problémovým obdobím podľa KRIŠANDOVEJ (2009) v športovej príprave dievčat a žien je obdobie po ukončení strednej školy, štúdium na vysokej škole alebo zaradenie sa do pracovného pomeru (19-23 rokov). Preto je dôležité vytvoriť u dievčat v predstihu pevný, kladný a trvalý vzťah k džudu. Pre zotrvanie pri tréningu džuda je pre ženy dôležitá aj kvalitná úroveň tréningového procesu, pod čím rozumieme pravidelnosť, systematickosť a postupnosť tréningu. Perspektívne džudistky je nutné neustále výkonnostne motivovať najmä v porovnaní so zahraničím a snažiť sa vytvárať im vhodné podmienky (materiálne, technické, finančné,…) ako v oddieloch, tak i v samotnej reprezentácii. Vhodná je neustála motivácia, založená na zdôrazňovaní kladných vplyvov džude na ženskú osobnosť ako je sebadôvera, sebaovládanie, schopnosť sebaobrany, sebadisciplína, či vyššia fyzická a psychická odolnosť.

87

Profil ideálnej ženskej športovkyne v džude podľa KRIŠANDOVEJ (2009), na základe realizovaného výskumu na desiatich výkonnostných a vrcholových džudistkách v SR, vyzerá nasledovne:

- má silný záujem o džudo, - trénuje v zdravom kolektíve s dostatočným množstvom kvalitných

sparingov, - má sebadisciplínu, - dominuje vnútorná výkonová motivácia s cieľom presadiť sa na

vrcholných svetových podujatiach, - trénuje pod skúseným a zodpovedným trénerom, ktorý má priateľský

a objektívny prístup, - vie prekonať obdobie súťažných prehier, - má dostatočnú psychologickú prípravu.

Úlohou trénera je poznať čo najlepšie reakcie svojich zverenkýň, či už v rôznych situáciách na tréningu alebo pri hraničných situáciách v súťaži. Podľa BEDNÁRIKOVEJ (2007), sú to situácie, ktoré sú závažné z hľadiska ďalšej motivácie ženy a jej angažovania sa v džude. S otázkou vzťahu a komunikácie trénera so svojou zverenkyňou úzko súvisí aj spolupráca medzi nimi. Keď zverenkyňa plní požiadavky svojho trénera na tréningy a prípravu dlhodobo, môžeme považovať tento vzťah za ideálny. Je tu totiž prítomná vzájomná dôvera a rešpektovanie z obidvoch strán.

Odporúčaná literatúra: BEDNÁRIKOVÁ, M: Hraničné situácie v športe. Bratislava: Filozofická fakulta UK, 2007. Diplomová práca. DOVALIL, J. et al.: Výkon a trénink ve sportu. Praha: Olympia, 2002. KRIŠANDOVÁ, Z.: Motivačné faktory žien v džude. Bratislava: FTVŠ UK, 2009. Bakalárska práca. ZEMKOVÁ, E. et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. Otázky:

1. Uveďte podstatné anatomické rozdielnosti medzi ženou a mužom. 2. Uveďte podstatné fyziologické rozdielnosti medzi mužom a ženou. 3. Uveďte podstatné psychologické a motorické rozdielnosti medzi mužom

a ženou. 4. Uveďte ako sa zásadné anatomické, fyziologické, motorické, či

psychologické rozdielnosti medzi ženou a mužom premietajú do tréningového procesu v džude.

5. Uveďte na základe vašich poznatkov, pretekárskych a trénerských skúseností ideálny profil úspešnej reprezentantky v džude.

6. Aké problémy sa najčastejšie objavujú pri motivácii žien v džude?

88

8

DIAGNOSTIKA TRÉNOVANOSTI DŽUDISTOV

Diagnostika trénovanosti džudistov predstavuje dôležitý predpoklad zefektívňovania športovej prípravy. Predpokladom čo najpresnejšieho posudzovania úrovne trénovanosti je sledovanie zmien tých faktorov, ktoré limitujú športový výkon v džude.

V tréningovej praxi džuda sa pri posudzovaní úrovne trénovanosti využívajú testy všeobecného a špecifického charakteru.

Všeobecné testy majú postihnúť úroveň všeobecnej pripravenosti športovca. V džude sa všeobecné testy používajú v prípravnom období na jeho začiatku a konci, pri posudzovaní úrovne zmien a vyhodnocovaní účinnosti tréningového zaťaženia v tomto období. Batéria motorických testov v džude pre deti a mládež obsahuje: beh na 50 m, 12 min. beh, člnkový beh 10 x 5 m, trojskok z miesta, hod plnou loptou obojruč, hĺbka predklonu, bočný rozštep, opakované zhyby na hrazde (alebo výdrž v zhybe na hrazde), sed – ľah na čas 1 – 2 min., ripstoly (vznosy) na rebrinách, šplh na lane, výdrž v stoji na jednej nohe.

V juniorských a v seniorských kategóriách sa okrem vyššie uvedených všeobecných testov používajú ďalej: test tlaku činky v ľahu na lavičke, príťah činky k hrudníku v ľahu vpred na lavičke, zhyb na hrazde so záťažou.

Na posudzovanie anaeróbnych schopností sa najčastejšie využíva laboratórny Wingateský test, ktorý pozostáva z 30-sekundového zaťaženia s maximálnym úsilím na bicyklovom ergometri. Maximálny výkon v úvode zaťaženia hovorí o schopnosti mobilizovať energiu vo veľmi krátkom úseku, vyjadruje teda úroveň maximálneho anaeróbneho výkonu. Táto schopnosť produkovať maximálny výkon v krátkych časových intervaloch sa uplatňuje zásadne i v džude pri útokoch a obrane. Priemerný výkon, t.j. celková vykonaná

89

práca v teste za 30 sekúnd odráža schopnosť, odolávať únave pri intenzívnom krátkotrvajúcom zaťažení, akým je aj zápas džuda a charakterizuje maximálnu anaeróbnu kapacitu.

V rámci posudzovania úrovne všeobecnej trénovanosti niektorých vrcholových džudistov sa používa spiroergometrické vyšetrenie na bežiacom páse, pri ktorom sa určuje napr. maximálna spotreba kyslíka, ekonomika behu, mechanická účinnosť svalovej práce a parametre anaeróbneho prahu. Týmto vyšetrením sa zisťujú primárne aeróbne schopnosti džudistov.

Špecifické testy slúžia na diagnostiku úrovne špeciálnej pripravenosti športovca. Sú to testy, ktoré sa vykonávajú priamo na žinenke, a ktoré sa štruktúrou pohybových činností a intenzitou zaťaženia približujú k súťažnému stretnutiu. Takýmto je napr. Sterkowiczov džudo fitnes test, ktorý bol zavedený po prvý krát v Poľsku v roku 1995 a odvtedy ho používajú pretekári mnohých krajín sveta (STERKOWICZ, 1995). TORI-mu (testovaná osoba) vyberieme dvoch hmotnosťou približne rovnakých cvičencov (± 1 kg). UKE, ktorí zaujmú postavenie podľa nákresu na obr. č 29. Ide o pasívnych partnerov. Na znamenie examinátora, tori vyštartuje k uke-mu A, hádže ho technikou ippon-seoi-nage. Po hode sa behom rýchlo premiestni k uke-mu B a hádže ho rovnakou technikou. Počas 15-tich sekúnd sa tori usiluje vykonať čo najviac hodov. Potom má tori 10 sekúnd prestávku. V druhom úseku vykonáva techniku o-goshi počas 30 sekúnd. Nasleduje prestávka 10 sekúnd a posledný úsek má trvanie opäť 30 sekúnd. V poslednom úseku sa vykonáva technika o-soto-gari. Pulzová frekvencia je snímaná na konci testu a 1 min od ukončenia testu použitím športtestera. Počet všetkých vykonaných hodov spolu s pulzovou frekvenciou dosadíme do indexu:

pulz po skončení testu + pulz 1 min od ukončenia testu

počet vykonaných hodov

2 m 2 m

Uke A

Tori

Uke B

Obr. 29 Nákres priebehu testu.

Kritériom výkonu v teste je index podielu pulzovej frekvencie a počtu vykonaných hodov za všetky tri úseky spolu, pričom platí, že čím menší index, tým lepší výsledok v teste.

90

Druhý test, s názvom „4 rohy“, diagnostikuje úroveň špeciálnej džudistickej vytrvalosti. Jeho dĺžka môže byť upravovaná podľa vekových a výkonnostných kritérií. Pre dorastencov je optimálna dĺžka trvania testu 3 minúty, pre juniorov 4 min., pre seniorov 5 minút. Tori-mu vyberieme šiestich, hmotnosťou približne rovnakých (±1kg) cvičencov (Uke). Títo zaujmú postavenie podľa nákresu na obrázku (obr. č. 30). Uke sú v priebehu testovania pasívni. Na zvukové znamenie examinátora testovaný vyštartuje z vyznačeného stredu k prvému uke-mu a vykoná s ním 10 x uchi-komi Obr. 30 Nákres priebehu testu.

(opakované nástupy do techniky ippon-seoi-nage so zdvihnutím) na preferovanú stranu. Behom cez stred sa potom premiestni k stanovišťu č.2. Vykoná 6 x nage-komi (hody s tromi určenými uke). Po skončení hodov sa premiestňuje cez stred k uke-mu č.3 a vykoná s ním 3 x únik z držania kesa-gatame. Na poslednom stanovišti č.4 vykonáva testovaný prechod do techniky juji-gatame, ktorým sa simuluje pohyb pri prechode do páčenia lakťového kĺbu. Prechod sa vykoná 10 x (striedavo vpravo, vľavo). Celý test trvá 3, 4, resp. 5 min a počas jeho priebehu testovaný vykonáva techniky, príslušné pre dané stanovištia. Premiestňuje sa behom, vždy cez stred žinenky odkiaľ sa test začína. Kritériom výkonu v tomto teste je celkový súčet ukončených technických činností na stanovištiach za stanovený časový úsek.

Ďalšou možnosťou diagnostiky úrovne špecifickej trénovanosti v džude je kvantifikácia intenzity zaťaženia pomocou hladiny krvného laktátu , ktorá veľmi citlivo reaguje na zaťaženie, pri ktorom je organizmus nútený časť energetickej potreby kryť anaeróbne. Intenzita zaťaženia špecifických cvičení sa v zásade zhoduje s intenzitou výdaja energie, čo značí, že zmena intenzity vôľového úsilia džudistu pri cvičeniach vyvoláva i zodpovedajúce zmeny v úrovniach energetického výdaja. Preto sa ukazovatele energetického metabolizmu stávajú nepriamym ukazovateľom intenzity vnútorného zaťaženia a posudzovania úrovne špecifickej trénovanosti. Výsledky vedecko-výskumných sledovaní reprezentantov bývalej ČSSR opakovane poukázali na skutočnosť, že výkon džudistu pri súťažnom stretnutí je limitovaný prácou prevažne anaeróbneho charakteru (ŽÁRA, 1982). To potvrdzujú i ďalšie literárne pramene (VOLKOV, 1983; SIKORSKI – STARCZEWSKA – CZAPOWSKA, 1984; ZDANOWICZ – WOJCZUK, 1984; MICKIEWICZ – SIKORSKI, 1985; ŽÁRA 1986). V podmienkach tohto zaťaženia musí byť prevažná časť energetickej potreby krytá anaeróbne, čo vedie okrem iného i k nárastu spomínaného krvného laktátu.

91

Na základe existujúcich poznatkov o odozve organizmu na špecifické zaťaženie rôzneho typu, vznikla pre prax požiadavka vyjadriť napr. aj pomocou hodnôt krvného laktátu, intenzitu niektorých používaných špecifických tréningových prostriedkov. Na základe meraní krvného laktátu realizovaných v našich podmienkach na troch reprezentantkách a jednom výkonnostnom pretekárovi v džudo, sa zistili nasledovné skutočnosti (ŠTEFANOVSKÝ – KAMPMILLER, 2009): uchi-komi na mieste vykonávané na rýchlosť počas 1 min podľa nameraných priemerných hodnôt laktátu (7,47 ±1,28 mmol. 1-1) patrí do skupiny prostriedkov strednej intenzity zaťaženia. Tieto údaje sú podobné s priemernými hodnotami (8,55 ±1,02 mmol. 1-1) nameranými u reprezentantov bývalej ČSSR (ŽÁRA, 1989). Rovnako nage-komi na mieste vykonávané na rýchlosť počas 45 s zaťaženia podľa zistených priemerných hodnôt laktátu (7,67 ±1,45 mmol. 1-1) patrí do skupiny prostriedkov strednej intenzity. Priemerné hodnoty reprezentantov bývalej ČSSR boli o niečo nižšie (6,87 ±0,78 mmol. 1-

1), ale rovnako zaradené do skupiny strednej intenzity (ŽÁRA, 1989). U týchto dvoch tréningových prostriedkov je potrebné brať do úvahy, že vykonávané v iných formách napr. v pohybe, alebo pri dlhšom intervale zaťaženia, môžu patriť do skupiny maximálnej intenzity zaťaženia. Tretí tréningový prostriedok – riadené randori o dĺžke trvania 4 min s meniacim sa sparingom po 1 min zápasu, podľa nameraných priemerných hodnôt laktátu v krvi (6,65 ±4,03 mmol. 1-1), patrí do skupiny strednej intenzity zaťaženia. Zaťaženie o strednej intenzite bolo zistené i pri randori reprezentácie bývalej ČSSR. Je potrebné uviesť skutočnosť, že hladina laktátu v krvi pri sparingových zápasoch (randori) je závislá nielen od vlastného vôľového úsilia testovaného, ale i od kvality sparingu. Súťažné stretnutie pri medzinárodných turnajoch predstavuje podľa zistených priemerných hodnôt laktátu v krvi (12,36 ±1,91 mmol. 1-1) zaťaženie veľké, zodpovedajúce maximálnej intenzite (ŽÁRA, 1989; DEGOUTE et. al., 2003). Testovanie úrovne osvojených techník hodov a chmatov v džude u nás i vo svete prebieha na skúškach technickej vyspelosti. Testovaní majú za úlohu demonštrovať predpísané techniky, alebo súbor techník tzv. kata pred skúšobným komisárom alebo ustanovenou komisiou. Skúšaný vykonáva techniky hodov na obe strany a techniky pre boj na zemi na preferovanú stranu. Skúšobný komisár pri každom hode sleduje spôsob vychýlenia súpera, nástup alebo tzv. obrat do chmatu a nakoniec samotný hod resp. dopad súpera na tatami. Týmto spôsobom sa preveruje technická zdatnosť džudistov v podmienkach štandardných, bez odporu súpera. Na základe úspešne vykonaných skúšok si pretekári v džude zvyšujú technickú úroveň.

Pre všetky druhy všeobecných a špecifických testov, posudzujúcich úroveň trénovanosti džudistov platí požiadavka validity a reliability. Slovenským ekvivalentom pojmu validita je platnosť. Test má dobrú validitu vtedy, keď meria skutočne to, čo podľa predpokladov merať má. Pojem reliabilita sa často nahradzuje pojmami ako spoľahlivosť, stabilita, presnosť, konzistencia, alebo stálosť. Aby testovanie bolo reliabilné, je potrebné, aby pri opakovaných

92

meraniach za rovnakých (štandardných) podmienok poskytovalo rovnaké (približne rovnaké) výsledky. Svoje miesto tu má aj objektívnosť examinátora (trénera) pri testovaní. Dôležité je, aby examinátor pristupoval k testovaným vždy rovnako, za rovnakých štandardných podmienok, bez ohľadu na to, či ide o jeho vlastných, alebo cudzích zverencov.

Odporúčaná literatúra: DEGOUTTE, F. - JOUANEL, P. - FILAIRE, E.: (2003) Energy demands during a judo match and recovery. Br J Sports Med. Vol. 3, pp. 245-249. MICKIEWICZ, G. – SIKORSKII, E.: Ocena zdolności wysilkowej zawodników judo na podstawie 5-minutowego testu. Sport wyczyn. 1985, 9, s. 26 – 34. SIKORSKI, W. – STARACZEWSKA – CZAPOWSKA, J.: Oddizialywanie fizjologiczne srodków treningowych stosowanych w judo. Sport wyczyn. 1984, 8, s. 17 – 23. STERKOWICZ, S.: Test specjalnej sprawnosci ruchowej w judo. Poľsko: Antropomotoryka, 1995. ŠTEFANOVSKÝ, M. – KAMPMILLER, T.: Obejtkivizácia intenzity zaťaženia v džude. In: KAMPMILLER, T. – VANDERKA, M. et. al.: Športový pohyb z hľadiska distribúcie energie, práce a výkonu. Bratislava: ICM AGENCY, 2008. VOLKOV, N.I.: Anaerobnyje vozmožnosti i ich svjaz s pokazateljami sorevnovatelnoj dejatelnosti u dzjudoistov. Teor. Prak. Fiz. Kul. 1983, 3, s. 23 – 25. ZDANOWICZ, P. – WOJCZUK, J.: Wydolnosc beztlenowa zawodników i zawodniczek JUDO. Sport wyczyn. 1984, 12, s. 29 – 36. ŽÁRA, J.: Sledování odezvy organismu na specifické tréninkové a soutěžní zatížení v úpolových sportech. Praha: Trenér 1982, 8, s. 350 – 352. ŽÁRA, J.: Sledování odezvy organismu vrcholových zápasníků na různé druhy zatížení. Teorie a praxe tělesné výchovy 34, 1986, 3, s. 150 – 155. ŽÁRA, J.: Objektivizace intenzity tréninkových zatížení judistů. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV Vědeckometodické oddělení, 1989. Otázky:

1. Charakterizujte diagnostiku trénovanosti v džude. 2. Aké druhy všeobecných testov sa používajú v praxi pri testovaní úrovne

trénovanosti. 3. Aké druhy špecifických testov v džude poznáte? 4. Aké požiadavky musia spĺňať všetky testy používané pri diagnostike

trénovanosti? 5. Ako sa posudzuje v tréningu alebo v súťažiach džuda intenzita zaťaženia?

93

99

ÚÚRRAAZZOOVVÁÁ ZZÁÁBBRRAANNAA AA PPRRVVÁÁ PPOOMM OOCC PPRRII DDŽŽUUDDEE

Neustále sa zvyšujúce nároky na džudistov, stúpajúca výkonnosť, znižujúca sa veková hranica začiatku intenzívneho tréningu, môže byť príčinou poškodenia pohybovej sústavy. Najčastejšie mechanizmy úrazov v džude sú: nečakaný prudký pohyb, neúmyselný pád, zámerný pád. Problematiku športovej traumatológie v džude môžeme rozdeliť na: akútne úrazy, mikrotraumy, chronické poškodenia pohybovej sústavy. Úraz je vonkajšia udalosť, pôsobiaca na organizmus náhle a majúca za následok poruchu zdravia. Mikrotrauma je patologický stav, ktorý najčastejšie vyvoláva náhle drobné poranenia. Mikrotrauma je charakterizovaná tým, že sa prejavuje minimálnou bolestivosťou a relatívne malou zmenou funkcie. Adaptácia poškodenej časti prebieha formou patologickej adaptácie, ktorá je v danej situácii pre poškodené tkanivo optimálnou cestou pre zvládnutie vyžadovanej pohybovej stimulácie. Tkanivo sa tak stáva menejcenné a môže dôjsť k akútnemu úrazu alebo chronickému poškodeniu. Chronické poškodenia sú dôsledkom predchádzajúcich dvoch kategórií úrazov, pokiaľ neboli dodržované terapeutické postupy. Príčiny chronických poškodení organizmu sú nasledujúce: nadmiera fyziologického zaťaženia v okamžiku zníženej výkonnosti organizmu, nadmerné opakované zaťaženie, opakované úrazy a ich nedoliečenie, opakované mikrotraumy a ich nedoliečenie, zneužívanie anabolického efektu niektorých liekov (DZURENKOVÁ, 2006). Počas tréningov a súťaží džuda je nevyhnutný kontakt súperov. Používajú sa rôzne techniky hodov, držaní, pák a škrtení. Každý súboj začína vo vzpriamenej pozícii a hody, ktoré zapríčiňujú pády, vedú k výhre. Preto je nevyhnutné, aby

94

sa deti a mládež naučili techniku mäkkých pádov a prevalov, ktoré si osvojujú počas pravidelného tréningu v etape športovej predprípravy. Deti väčšinou využívajú techniky hodov a znehybnení. Techniky ako páky a škrtenia, ktoré sú špecifické pre džudo, sa u detí používajú málo a pravidlá ich zakazujú. Prekvapujúci útok na súpera môže spôsobiť zranenia tela atakovaného súpera. Ku väčšine zranení dôjde počas hodov a pádov. Na základe výskumu, ktorý realizoval STERKOWICZ (1987) v 22 poľských mestách venujúcim sa džudu, sa dá povedať, že medzi intenzitou nehôd a vekom osôb existuje určitá závislosť (tabuľka č. 3). Všeobecný index nebezpečenstva A.F. bol za štyri roky 8.5%. Tabuľka č. 3. Vek, druh a lokalizácia zranení (STERKOWICZ, 1987).

Na základe uskutočneného výskumu sa dá povedať, že medzi intenzitou nehôd a vekom osôb existuje určitá závislosť. Počas výskumov v skupine mládeže (M), bolo zaznamenaných 5.7% nehôd. V skupine dospelých (D) ich bolo 22.5%. Riziko v skupine M bolo štyrikrát menšie ako v skupine D. V skupine D zranení súťažiaci preukázali vyššiu výkonnostnú i technickú úroveň v džude, ako v skupine M. Medzi 213 zraneniami horných končatín boli najčastejšími zlomené kosti a vykĺbené kĺby. Medzi 134 zraneniami dolných končatín dominovali vykĺbené kĺby. Pri zraneniach hlavy to boli najmä zlomeniny ušného laloku. Typické zranenia, ako zlomeniny kľúčnej kosti a predlaktia, poukázali na negatívnu spojitosť s vekom (čím nižší vek, tým vyššie percento výskytu týchto druhov zranení). Pozitívna korelácia sa dá určiť medzi vekom a vykĺbenými kĺbmi kolien alebo lakťov a vykĺbenou kľúčnou kosťou. Taktiež sledujeme koreláciu medzi vekom a druhom mechanického zranenia alebo príčiny. Priame nárazy počas hodov dominovali v kategóriách 10-13, 14-15 a 18-19 ročných, zatlačenie alebo pád na súpera v kategóriách 16-17 ročných

95

a nad 20 rokov. Nesprávny sklon (uhol) spôsobil zranenia v kategórii 16-17 a 18-19 ročných. V kategórii dospelých bola väčšina zranení spôsobená prehnanou frikciou (odporom) a náhlou odolnosťou voči súperovi. Zranenia, spôsobené použitím pák sa prvýkrát objavili v skupine 15-ročných džudistov, ktorí sa zúčastnili súťaže. Bolo zistené, že väčšie riziko nehodovosti bolo medzi dospelými súťažiacimi ako medzi dospievajúcou mládežou. Výsledky výskumu preukazujú, že v systéme prevencie zranení je potrebné brať do úvahy aj vekový faktor. Úrazy kĺbov najčastejšie vznikajú kombináciou poškodenia hyalinnej chrupavky a subchondrálnej zóny, synóvie, fibrózneho puzdra s okolitými väzmi a intraartikulárnych pomocných kĺbových zariadení (napr. meniskov). Následky úrazu, v závislosti od druhu a sily a mechanizmov pôsobenia násilia, môžu mať podľa DZURENKOVEJ (2006) charakter: - kontúzie (náraz, zmliaždenie) s poškodením puzdra, chrupavky a prípadne aj

kostí, - distorzie (podvrtnutia) s léziou puzdra a s rozličným stupňom poškodenia

väzivového aparátu (od natiahnutia, cez parciálnu, až po kompletnú ruptúru), - luxácie s ruptúrou puzdra a väzov, - luxačnej fraktúry, luxácie so zlomeninou artikulujúcej kosti. Spoločnými príznakmi kĺbových úrazov sú (DZURENKOVÁ, 2006): spontánna bolesť obmedzujúca funkciu kĺbu od rozličného stupňa, opuch mäkkých častí, lokálna palpačná bolesť, bolesť pri pokuse o pasívny pohyb, príznaky poškodenia bočných väzov. Základné princípy prvej pomoci pri akútnom poškodení kĺbu sú: imobilizácia, kompresia, kyoterapia, polohovanie končatiny, odborné lekárske vyšetrenie s následnou indikáciou liečby. Preventívne opatrenia z hľadiska prevencie úrazov v džude sú nasledovné (SCHNEIDER, 2006): - súťaže športového džuda pre deti sa odporúčajú až po 10 roku života, - rozvíjať najprv všeobecné pohybové schopnosti do 14 roku života mladého

športovca, špecifické tréningové zaťaženie až po 15 roku života, 18 – rokov sa považuje za „zlatý vek“ motorického rozvoja,

- vytvárať skupiny rovnakej výkonnosti, výšky, hmotnosti a veku, - predchádzať tréningu detí pri únave a bolesti, nežiadať od detí tréning cez

bolesť, - predchádzať násilnému, nekontrolovanému, bezohľadnému kontaktu medzi

športovcami, t.j. dodržiavať pravidlá, stály dohľad nad trénujúcimi (na tréningu min. 2 tréneri),

- mať vhodnú, primeranú výstroj (žiadne kovové ani plastové ortézy, chrániče),

- vždy pred tréningom a súťažou sa poriadne rozohriať a rozcvičiť, - na súťaži zabezpečiť vždy lekársku alebo zdravotnú starostlivosť v zmysle

platných pravidiel súťaženia v džude.

96

Odporúčaná literatúra: DZURENKOVÁ, D.: Úrazová zábrana a prvá pomoc v karate. In: Zemková et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. KOMADEL, Ľ.: Klinika telovýchovného lekárstva a traumatológia športu. Bratislava: Univerzita Komenského, 1992. SCHNEIDER, S.: Medication Physical culture and Dangers to kids health at the training. Poster presentation. Educational Judo Seminar: Pärnu, Estonia, 2006. STERKOWICZ, S.: Accidents in Judo in Multifactorial Epidemiological Analysis (shortened version of the Ph.D. dissertation). Scientific Yearbook of Academy of Physical Education in Cracow, 1987, vol.22, 199 s. ZEMKOVÁ, E. et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. Otázky:

1. Charakterizujte rozdiely medzi úrazom, mikrotraumou a chronickým poškodením pohybovej sústavy.

2. Uveďte najčastejšie zranenia detí, mládeže a dospelých, ktorí sa venujú tréningu džuda.

3. Uveďte najčastejšie mechanizmy a príčiny zranení v džude. 4. Aké preventívne opatrenia je nutné dodržiavať na tréningu a na súťaži

v rámci prevencie voči úrazom? 5. Aký je správny postup trénera pri vzniknutom úraze kĺbu počas tréningu?

97

10

PRÁVNE PREDPOKLADY A HRANICE POUŽITIA DŽUDA V SEBAOBRANE A NUTNEJ OBRANE Mimo športového zápolenia je dovolené použiť prvky džuda na sebaobranu len v rámci právne vymedzených podmienok, a to pri nutnej obrane. Podmienky a charakter nutnej obrany stanovuje slovenský zákonodarca §24, §25 Zbierky zákonov č. 300/2005, strana 3004 – 3005, takto: §25 – Nutná obrana: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom“. „Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu“. Znaky nutnej obrany je možné rozdeliť do dvoch základných skupín (WOLF, 1985):

1. Znaky charakterizujúce špecifické znaky nutnej obrany. Pomocou týchto znakov sa predovšetkým určuje, v akých prípadoch je nutná obrana oprávnená. To znamená, že protiprávne správanie proti inému človeku v prípade nutnej obrany, nemá charakter trestného činu.

2. Znaky určujúce rozsah a hranice nutnej obrany. Nutná obrana predpokladá útok na záujem chránený zákonom. V prípade nutnej obrany ide vždy len a výlučne o odvrátenie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka. Útok je konanie človeka, a to konanie úmyselné, ktoré je protiprávne a nebezpečné pre spoločnosť. V prípade nutnej obrany musí nebezpečenstvo vychádzať od človeka (útočníka) a obranné konanie smerovať proti útočníkovi, alebo proti prostriedkom, pomocou ktorých útočník útok vykonáva. Z toho vyplýva, že útok má spravidla znaky trestného činu. Konanie útočníka musí byť protiprávne. Útok je protiprávny, keď útočník nemá nijaké právo konať tak, ako koná a brániaci sa nie je povinný podobné

98

konania tolerovať. Nutná obrana je sama osebe oprávneným konaním. Konanie v nutnej obrane je v plnom rozsahu právom občana, ba navyše morálnou povinnosťou. Záleží na ňom, či sa rozhodne pre obranu alebo pre iné riešenie (útek). Ak použije svoje právo obrany, musí však zachovať jeho podmienky. Útok musí priamo hroziť alebo trvať. Znamená to, že musí existovať buď bezprostredná hrozba útoku, alebo útok musí prebiehať. Netreba však čakať, až útočník udrie prvý. V každom prípade však iniciatíva, ktorá vedie k vzájomnému stretnutiu, musí vychádzať iba od útočníka. Táto iniciatíva určuje, ktorá strana je útočníkom a ktorá obrancom. Koncový moment nutnej obrany je tam, kde sa končí trvanie útoku. Vtedy sa končí nebezpečenstvo pre napadnuté záujmy. Ukončenie útoku musí mať definitívnu podobu, nestačila by tu len prestávka v zápase, po ktorej možno očakávať pokračovanie (napríklad keď útočník padol, ale je naďalej bojaschopný). Pri nutnej obrane pred hroziacim útokom sa však vyžaduje taká zdržanlivosť, ktorá zaručí, že nedôjde k neoprávnenému porušeniu občianskych práv následkom nesprávneho odhadnutia situácie. Nutná obrana neprichádza do úvahy vtedy, ak je protiprávny útok dokonaný, teda napríklad vtedy, ak sa násilník už vzdialil z miesta činu, ak sa vzdá odporu, alebo ak bezmocne leží na zemi a nie je schopný ďalšieho útoku. Zákon nedovoľuje svojvoľnú nápravu poručenia práva po ukončení útoku či použitie „pästného práva“. Ak omylom použitá nevyhnutná obrana má korene v nedbanlivosti, možno ju hodnotiť ako nedbanlivostný trestný čin. Obrana proti domnelému útoku sa posudzuje podľa pravidiel o skutkovom omyle. Zákonom povolenú, oprávnenú nutnú obranu charakterizujú tieto znaky:

1. Obranné konanie musí smerovať proti útočníkovi. Obrana spravidla postihuje telesnú integritu útočníka (zdravie, slobodu, život), ale môže to byť aj škoda na majetku.

2. Nutná obrana nesmie byť zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Zrejmá primeranosť či neprimeranosť obrany k útoku sa posudzuje jednak z hľadiska intenzity oboch akcií, jednak z hľadiska škody hroziacej z útoku a spôsobenej v obrane. Intenzita obrany musí byť, samozrejme väčšia, ako intenzita útoku, inak by bola obrana neúspešná. Obrana však nemá byť podstatne silnejšia než treba. (Nejde o vybočenie z medzí nutnej obrany, ak napríklad žena – džudistka usmrtí útočníka, ktorý ju chce znásilniť).

Nebezpečenstvo útoku sa vždy posudzuje podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu: podľa spoločenského významu napadnutého objektu, podľa odhadnuteľných alebo očakávaných škodlivých následkoch útoku, podľa prostriedkov, metód a intenzity útoku, podľa osoby a počtu útočníkov a podľa ďalších okolností.

99

Odporúčaná literatúra: WOLF, H.: Sebaobrana s použitím džuda. Bratislava: Šport STV, 1985. Otázky:

1. Charakterizujte nutnú obranu. 2. Uveďte hlavné znaky nutnej obrany. 3. Je možné použiť džudo pri nutnej obrane? Ak áno, uveďte konkrétny

príklad. 4. Aká má byť intenzita obranného konania pri nutnej obrane? 5. Kedy nepripadá nutná obrana v úvahu?

100

Zoznam bibliografických odkazov:

1. BEDNÁRIKOVÁ, M. 2007. Hraničné situácie v športe. Bratislava: Filozofická fakulta UK, 2007. 78 s. Diplomová práca.

2. BONET-MAURY, P. – COURTINE, H. 1989. Le Judo. Paris : Presses Universitaires de France, 1989.

3. CALLISTER, R. et al. 1991. Physiological characteristics of elite judo athletes. In. International Journal of Sports Medicine, roč. 12, č. 2, 1991, s. 196-203.

4. DEGOUTTE, F. – JOUANEL, P. – FILAIRE, E. 2003. Energy demands during a judo match and recovery. In. British Journal of Sports Medicine, roč. 3, č. 2, s. 245-249.

5. ČELIKOVSKÝ, S. et al. 1979. Antropomotorika. Praha: SPN, 1979. 259 s. 6. DANIELSON, A.: Švédský systém přípravy mládeže. Přednáška na semináři

trenéru při Mistrovství světa junioru „20“. Ostrava: 1994. 7. DOVALIL, J. et al. 2002. Výkon a trénink ve sportu. Praha: Olympia, 2002.

331 s. 8. DZURENKOVÁ, D. 2006. Úrazová zábrana a prvá pomoc v karate. In.

Zemková et. al.: Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. 126 s.

9. ĎURECH, M. 2000. Úpoly. Bratislava: FTVŠ UK, 2000. 62 s. 10. ĎURECH, M. 2003. Silová príprava v zápasení. Bratislava: PEEM, 2003. 140

s. 11. FEČ, R. 2004. Hodnotenie pohybových schopností a športovej výkonnosti

v džude. Prešov: PuvP FhaPV, 2004. 162 s. Dizertačná práca. 12. FOJTÍK, I. 1975. Judo. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1975. 130 s. 13. FOJTÍK, I. 1993. Japonská bojová umění Budžucu. Praha: Naše vojsko, 1993,

s. 131 – 142. 14. GUŽALOVSKIJ, A., A. 1977. Fizičeskoje vospitanie školnikov v kritičeskoje

periody rozvitia. Rusko: Teor. Prakt. Fiz. Kult., 1977, 7, s. 37-39. 15. GRASGRUBER, P. – CACEK, J. 2008. Sportovní geny. Brno: Computer

Press, a.s., 2008. 480 s. 16. GREGOR, T. – MIKLOVIČ, P. 2004. Modelovaný tréning – modelovanie

súťažných podmienok v tréningu. In. Zborník z vedeckého seminára Optimalizácia zaťaženia v telesnej a športovej výchove. Bratislava: SjF STU, 2004, s. 65 – 68.

17. GURSKÝ, T. 2005. Psychológia športu, učebný text pre trénerov. Bratislava: Telovýchovná škola SZTK, 2005. 109 s.

18. HARRISON, E. J. 1952. Manual of Judo. London: W. Foulsham & CO. LTD, 1952, s. 15 – 18.

19. HAVLÍ ČEK, I. 1995. Športový výkon. In. SÝKORA, F. et al.: Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava: VR FF UK, 1995. 280 s.

101

20. HAVLÍ ČKOVÁ, L. et al. 1993. Fyziologie tělesné zátěže. Praha: Univerzita Karlova, 1993. 203 s.

21. HIRTZ, P. 1982. K charakteristice, diagnostice a ontogenetickému vývoji koordinačních schopností. In. Měkota, K. et al.: Koordinační schopnosti a pohybové dovednosti. Metodický list. Praha: Vědeckometodické oddělení ÚV ČSTV 1982, s. 241 – 265.

22. CHOUTKA, M. – DOVALIL, J. 1971. Problematika teorie sportovního výkonu. Teorie a praxe tělesné výchovy, 19, 1971, č. 12, s. 730 –736.

23. CHOUTKA, M – DOVALIL, J. 1991. Sportovní trénink. Praha: Olympia Karolinum, 1991. 331 s.

24. KAMPMILLER, T. 2007. Etapy športového tréningu. In. Moravec et. al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. s. 198 – 205.

25. KAMPMILLER, T. – VANDERKA, M. 2007. Tvorba tréningových programov a metodika rozvoja silových schopností. In. Moravec et. al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. s. 107 – 109.

26. KAMPMILLER, T. – VANDERKA, M. 2007. Metodika a rozvoj rýchlostných schopností. In. Moravec et. al.: Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. s. 134 – 136.

27. KASA, J. et al. 2001. Športová kinantropológia. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava: FTVŠ UK, 2001. 112 s.

28. KASA, J. 2004. Športová kinantropológia. Vysokoškolská učebnica pre študentov TV a športu na VŠ v SR. Bratislava: FTVŠ UK, 2004. 209 s.

29. KAVAMURA, T. 1997. Dzju-do. Jaroslavľ: Fizkuľtura i sport, 1997, s. 5 – 7. 30. KENDE, C. 2004. Vývoj džuda na Slovensku. In. KENDE, C. – HEFKA, M.:

Slovenské judo 1954 – 2004. Bratislava: SZJ, 2004. 66 s. 31. KORČEK, F. et al. 1998. Teória a didaktika športu. Bratislava: FTVŠ

Univerzita Komenského, 1998. 266 s. 32. KOZMA, J. 1990. Album slávnych športovcov VI. Bratislava: Šport, 1990, s.

44 – 46. 33. KRIŠANDOVÁ, Z. 2009. Motivačné faktory žien v džude. Bratislava: FTVŠ

UK, 2009. Bakalárska práca.54 s. 34. KRUPA, V. 1979. Kodžiky. Bratislava: Tatran, 1979. 56 s. 35. KULEŠOV, A. P. 1963. Poznakomtes – džudo. Moskva: Sovetskaja Rossija,

1963. 5 s. 36. LACZO, E. 2007. Vytrvalostné schopnosti a ich rozvoj. In. Moravec et. al.:

Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. s. 136 – 139.

102

37. LORENZ, V. 1962. Džudo – príručka pre školení trenérů III. Třídy. Praha: Sportovní a turistické nakladatelství 1962, s. 60 – 69.

38. MICKIEWICZ, G. – SIKORSKII, E. 1985. Ocena zdolności wysilkowej zawodników judo na podstawie 5-minutowego testu. Sport wyczyn. 1985, 9, s. 26 – 34.

39. MIKUŠ, M. – LAFKO, V. – MIHALČIN, J. 2004. Koordinačná schopnosť spájania pohybov. In. Zborník NŠC, 2004, s. 70.

40. MORAVEC, R. et al. 2004. Teória a didaktika športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2004. 212 s.

41. MORAVEC, R. et al. 2007. Teória a didaktika výkonnostného a vrcholového športu. Bratislava: FTVŠ UK Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport, 2007. 240 s.

42. NATIONAL COACHING CERTIFICATION PROGRAMME (NCCP). 1990. Level III judo technical manual. Ontario: Judo Canada, 1990. s. 98.

43. NUNOI, S. 1961. Judo by the Kodokan. Osaka: Osaka Kosoku Insatsu, 1961. 152 s.

44. PERIČ, T. 2006. Sportovní příprava dětí. Praha: Grada, 2006. 198 s. 45. PLAŠTIAK, I. 1997. Vznik, vývoj a podstata judo. Bratislava: FTVŠ UK,

1997. Diplomová práca. 60 s. 46. PLAVECZ, T. 1988. Judo kisenciklopédia. Budapest: HungariaSport, 1988.

36 s. 47. PROCHÁZKA, K. 1985. Sport a svět. Praha: Olympia a Sport, 1985, s. 106 –

107. 48. PULLKINEN, W. J. 2001. The sport science of elite judo athletes. Canada:

NCCP, 2001. 94 s. 49. REN et. al. 2008. Antropometrie a fyziologie sportů. In. GRASGRUBER, P. –

CACEK, J.: Sportovní geny. Brno: Computer Press, a.s., 2008. 480 s. 50. SHARP, N. C., - KOUTEDAKIS, Y. 1987. Anaerobic power and capacity

measurements of the upper body in elite judo players, gymnasts and rowers. In. The Australian Journal of Science and Medicine in Sport, roč. 3, 1987, č. 19, s. 9-13.

51. SIKORSKI, W. – STARACZEWSKA – CZAPOWSKA, J. 1984. Oddizialywanie fizjologiczne srodków treningowych stosowanych w judo. Sport wyczyn. 1984, 8, s. 17 – 23.

52. SRDÍNKO, R. et al. 1981. Program sportovní přípravy v tréninkových střediscích mládeže JUDO. Praha: Český ústřední výbor ČSTV, 1981. 112 s.

53. STAROSTA, W. 1989. Wybrane zagadnienia nauczania i doskonalenia techniki ruchu. Antropomotoryka, 1989, č. 2, s. 9 – 43.

54. STERKOWICZ, S. 1987. Accidents in Judo in Multifactorial Epidemiological Analysis (shortened version of the Ph.D. dissertation). Scientific Yearbook of Academy of Physical Education in Cracow, 1987. 199 s.

55. STERKOWICZ, S. 1995. Test specjalnej sprawnosci ruchowej w judo. Poľsko: Antropomotoryka, 1995. 150 s.

103

56. STERKOWITZ, S. 2009. The motivation of men practicing ju-jitsu and comparisons with judists. http://www.judoinfo.com/research2.htm 17.08.2009.

57. STOJAN, S. 1991. Moderní tenis. Praha: Atos, 1991. 92 s. 58. STREŠKOVÁ, E. 2004. Rozvoj koordinačných schopností ako predpoklad

skvalitnenia technickej prípravy v športe. In. Zborník NŠC, 2004, 238 s. 59. STREŠKOVÁ, E et al. 2005. Rozvoj koordinačných schopností v športovej

príprave. Bratislava: Telovýchovná škola SZTK, 2005. 88 s. 60. ŠTEPÁNEK, J. et al. 1990. Základní programové materiály pro sportovně

talentovanou mládež a vrcholový sport JUDO. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV, 1990. 125 s.

61. ŠIMONEK, J – ZRUBÁK, A. et al. 1995. Základy kondičnej prípravy v športe. Bratislava: FTVŠ UK, 1995. 190 s.

62. ŠIMONEK, J. – ZRUBÁK, A. et al. 2003. Základy kondičnej prípravy v športe. Bratislava: FTVŠ UK, 2003. 190 s.

63. ŠTEFANOVSKÝ, M. 2005. Testovanie špecifických schopností a zručností mladých džudistov. In. Telesná výchova a šport, roč. 15, 2005, č. 2, s. 30 – 31.

64. ŠTEFANOVSKÝ, M. 2008. Hierarchia motorických faktorov v štruktúre športového výkonu v džude dorastencov. Bratislava: FTVŠ UK, 2008. Dizertačná práca. 103 s.

65. ŠTEFANOVSKÝ, M. – KAMPMILLER, T. 2008. Objektivizácia intenzity zaťaženia v džude. In. KAMPMILLER, T. – VANDERKA, M. et. al.: Športový pohyb z hľadiska distribúcie energie, práce a výkonu. Bratislava: ICM AGENCY, 2008. 107 s.

66. TAKAHASHI, R. 1992. Power training for judo. Plyometric training with medicine balls. In. National Strength and Conditioning Association Journal. 1992, 14 (1), s. 29 – 32.

67. THOMAS, S. et al. 1989. Physiological profiles of the Canadian national judo team. In. Canadian Journal of Sport Science, 1989, 14 (3), s. 142 – 147.

68. VACHUN, M. a kol. 1983. Základy tréningu DŽUDO. Bratislava: Šport slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1983. 208 s.

69. VANĚK, P. et al. 1985. Vrcholový sport JUDO. Praha: ÚV ČSTV, 1985. 130 s.

70. VOLKOV, N. I. 1983. Anaerobnyje vozmožnosti i ich svjaz s pokazateljami sorevnovatelnoj dejatelnosti u dzjudoistov. Teor. Prak. Fiz. Kul. 1983, 3, s. 23 – 25.

71. WINTER, R. 1984. Zum Problem der sensibilen Phasen im Kinder – und Jugendalter. Korpererziehung, 1984. 180 s.

72. WOLF, H. 1985. Sebaobrana s použitím džuda. Bratislava: Šport STV, 1985. 188 s.

73. ZDANOWICZ, P. – WOJCZUK, J. 1984. Wydolnosc beztlenowa zawodników i zawodniczek JUDO. Sport wyczyn. 1984, 12, s. 29 – 36.

104

74. ZEMKOVÁ, E – HAMAR, D. 1998. Test disjunktívnych rakčno-rýchlostných schopností dolných končatín. In. Zborník z Celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou v odbore kinantropológia. Olomouc: FTK UP, 1998, s. 178 – 181.

75. ZEMKOVÁ, E – HAMAR, D. 2006. Disjunktívne reakčno-rýchlostné schopnosti u športovcov rôznych špecializácií. Slovenský lekár, 9, 1999, č. 4 – 5, s. 145.

76. ZEMKOVÁ, E. et. al. 2006. Teória a didaktika karate. Bratislava: Univerzita Komenského, 2006. 126 s.

77. ŽÁRA, J. 1982. Sledování odezvy organismu na specifické tréninkové a soutěžní zatížení v úpolových sportech. Praha: Trenér, 1982, č. 8, s. 350 – 352.

78. ŽÁRA, J. 1986. Sledování odezvy organismu vrcholových zápasníků na různé druhy zatížení. Teorie a praxe tělesné výchovy 34, 1986, č. 3, s. 150 – 155.

79. ŽÁRA, J. 1989. Objektivizace intenzity tréninkových zatížení judistů. Metodický dopis. Praha: ÚV ČSTV Vědeckometodické oddělení, 1989. 35 s.

105

Džudo I Teória a didaktika

© Mgr. Miloš Štefanovský, Ph.D.

Vydala Fakulta telesnej výchovy a športu

Univerzity Komenského v Bratislave

Tlač: Peter Mačura-PEEM, Sokolíkova 11, 841 01 Bratislava 42

Slovenská republika, macurapeter@hotmail.com

Rok vydania 2009. Vydanie 1. Počet strán: 104

ISBN 978-80-8113-009-0