nÁzov vysokej Školy - uniag.skcrzp.uniag.sk/prace/2010/c/483d3f571c6e4d8f9e86a… · web...
TRANSCRIPT
SLOVENSKÁ POĽNOHOSPOÁRSKA UNIVERZITA
V NITRE
FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁNEHO
ROZVOJAEvidenčné číslo
NÁZOV FAKULTYNÁZOV VYSOKEJ ŠKOLY
ERROR: REFERENCE SOURCE NOT FOUND
2010 Monika Caletková, Bc.
SLOVENSKÁ POĽNOHOSPOÁRSKA UNIVERZITA
V NITRE
FAKULTA EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ A REGIONÁNEHO
ROZVOJA
APLIKÁCIA SPRÁVNEHO PORIADKU
V ŽIVNOSTENSKOM PODNIKANÍ
Diplomová práca
Študijný program: Regionálny rozvoj
Študijný odbor: 3.3.5. Verejná správa a regionálny rozvoj
Školiace pracovisko: Katedra práva
Školiteľ: doc. JUDr. Eleonóra Marišová, PhD.
Nitra, 2010 Monika Caletková, Bc.
Čestné vyhlásenie
Podpísaná Monika Caletková vyhlasujem, že som záverečnú prácu na tému „Aplikácia
správneho poriadku v živnostenskom podnikaní“ vypracovala samostatne s použitím
uvedenej literatúry.
Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak uvedené údaje nie sú pravdivé.
V Nitre 19. apríla 2010
Monika Caletková
Poďakovanie
Touto cestou vyslovujem poďakovanie pani doc. JUDr. Marišovej, PhD. za pomoc,
odborné vedenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.
Abstrakt
Cieľom práce je aplikovanie správneho poriadku do živnostenského podnikania,
ako aj analyzovanie vývoja tejto právnej formy podnikania v Slovenskej republike a jej
jednotlivých oblastiach, skúmanie vývoja počtu vydaných rozhodnutí na úseku
živnostenského podnikania a analýza vybraného podnikateľského subjektu,
vykonávajúceho svoju činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Základom pre
splnenie tohto cieľa bolo dôkladné preštudovanie si informačných zdrojov a následný
proces ich vyhodnocovania. Za základný právny predpis, ktorý upravuje procesný
postup orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o právach a povinnostiach účastníkov
správneho konania, sa považuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. I keď sa
správny poriadok uplatňuje už takmer 43 rokov, prebehol len tromi novelizáciami, čo
z neho robí jeden z najstabilnejších právnych predpisov v právnom poriadku Slovenskej
republiky. Ide však len o všeobecnú úpravu, voči osobitným právnym predpisom
zaujíma subsidiárne postavenie. Jednou z týchto osobitných úprav, ktorá podľa potreby
rozhodovania v určitých prípadoch upravuje väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej
úpravy, je aj najrozšírenejšia právna forma podnikania fyzických osôb v podmienkach
Slovenskej republiky - živnostenské podnikanie, upravované zákonom č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní. Porovnaním správneho poriadku a živnostenského zákona
sme zistili, že tieto odlišnosti sa týkajú najmä postupu živnostenského (obvodného)
úradu v konaní o vzniku živnostenské oprávnenia a v konaní o uložení pokuty. Pre
úspešnú podnikateľskú činnosť by však mali byť vytvorené vhodné subjektívne a
objektívne predpoklady. K znižovaniu rozdielov v ekonomickej výkonnosti regiónov
prispieva nielen štátna pomoc, ale aj štrukturálne fondy EÚ.
Kľúčové slová: verejná správa, správny poriadok, živnostenský zákon, živnostenský
úrad, živnostenské podnikanie
Abstract
The aim of this work is to apply Administrative Procedure Act into trade
business and also to analyze the development of the legal form of trade business in the
Slovak Republic and its individual areas, exploring change in the number of decisions
issued in the field of trade business and analysis of selected business entity operating on
the basis of trade license business. The fulfillment of this aim was a careful study of
information resources and the subsequent evaluation process. The basic law which
modifies the procedural process of public authorities in deciding on the rights and
obligations of parties to administrative procedure is law n. 71/1967 about the
administrative procedure. Although the Administrative Procedure Act applies for almost
43 years, only three amendments are taken place, which makes it one of the most stable
laws in the law system of the Slovak Republic. But it is only general rule, against
special laws takes the alternative position. One of these special laws, according to the
decision-making in certain cases modifies more or less deviation from the general rules,
is the most common legal form of business individuals in the Slovak Republic - trade
business, regulated by law n. 455/1991 about trade license business. By comparing the
Administrative Procedure Act and the Trade Act, we found that these differences refer
to trade office, which issues a decision of trade licenses business and procedures for
imposing fines. For successful business, they should be made suitable subjective and
objective conditions. To reduce disparities in economic efficiency of regions contributes
aid but also the Structural Funds of EU.
Key words: Public Administration, Administrative Procedure Act, Trade Act, Trade
Office, Trade Business
Obsah
Obsah................................................................................................................................6
Úvod..................................................................................................................................8
1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí.......................................9
1.1 Charakteristika verejnej správy..............................................................................9
1.1.1 Správne právo ako osobitné právo verejnej správy......................................11
1.2 Správne právo procesné.......................................................................................12
1.2.1 Definícia a právna úprava správneho poriadku............................................12
1.2.2 Rozhodnutia vydané v správnom konaní a možnosť podania
opravného prostriedku..................................................................................14
1.3 Správne právo a sloboda podnikania v podmienkach EÚ....................................16
1.3.1 Európske správne právo................................................................................16
1.3.2 Sloboda podnikania v členských štátoch EÚ................................................18
1.4 Živnostenské podnikanie v podmienkach Slovenskej republiky.........................20
1.4.1 Definícia a právna úprava živnostenského podnikania................................20
1.4.2 Druhy živností..............................................................................................22
1.4.3 Subjekt a podmienky živnostenského podnikania........................................23
1.4.4 Oprávnenie vykonávať živnostenské podnikanie.........................................28
2 Cieľ práce.................................................................................................................30
3 Metodika práce a metodika skúmania...................................................................31
4 Výsledky práce.........................................................................................................32
4.1 Verejná správa a jej charakteristické črty............................................................32
4.1.1 Reformy verejnej správy v Slovenskej republike.........................................33
4.2 Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike...........................35
4.2.1 Ústredná štátna správa..................................................................................36
4.2.2 Miestna štátna správa....................................................................................37
4.2.3 Územná samospráva.....................................................................................39
4.2.3.1 Miestna samospráva......................................................................................39
4.2.3.2 Regionálna samospráva.................................................................................40
4.2.4 Záujmová samospráva..................................................................................41
4.3 Všeobecná charakteristika správneho konania.....................................................41
4.3.1 Priebeh správneho konania...........................................................................42
4.3.1.1 Prvostupňové konanie...................................................................................42
4.3.1.2 Druhostupňové konanie................................................................................45
4.4 Správa na úseku živnostenského podnikania.......................................................47
4.4.1 Výkon živnostenského podnikania na centrálnej úrovni..............................48
4.4.1.1 Pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky...............................48
4.4.1.2 Pôsobnosť Obvodného úradu.......................................................................49
4.4.2 Výkon živnostenského podnikania ďalšími orgánmi verejnej správy..........51
4.4.3 Kontrolná činnosť na úseku živnostenského podnikania.............................52
4.4.4 Administratívna zodpovednosť v oblasti živnostenského podnikania.........52
4.5 Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu..................................54
4.5.1 Rozhodnutia o vzniku živnostenského oprávnenia v právnej úprave
živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom.....................55
4.5.2 Rozhodnutia o zániku a pozastavení živnostenského oprávnenia
v právnej úprave živnostenského zákona v porovnaní so správnym
poriadkom.....................................................................................................57
4.6 Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky
a jej jednotlivých oblastiach................................................................................57
4.6.1 Analýza vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania..........65
4.7 Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe
živnostenského oprávnenia..................................................................................68
5 Záver.........................................................................................................................71
6 Zoznam použitej literatúry.....................................................................................73
7 Prílohy.......................................................................................................................77
Úvod
Právo sa podľa predmetu delí na právne odvetvia. Jedným z ich mnohých
členení je členenie na súkromné a verejné právo. Kým súkromné právo (do ktorého
patria občianske, pracovné, rodinné, obchodné a medzinárodné právo súkromné)
upravuje vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami, verejné právo (do ktorého
naopak spadajú ústavné, trestné, správne a finančné právo) upravuje vzťahy medzi
fyzickými a právnickými osobami na jednej strane a orgánmi štátnej správy, ktoré sú
nadriadenými inštitúciami, na strane druhej.
Správne právo, ako jedno z významných odvetví právneho poriadku Slovenskej
republiky, je úzko späté s verejnou správou. Za základný právny predpis, ktorý upravuje
túto problematiku - teda procesný postup orgánov verejnej správy pri rozhodovaní
o právach a povinnostiach účastníkov správneho konania - sa považuje zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny poriadok sa považuje za
najstabilnejšie právne predpisy, nakoľko od jeho prijatia, čo už je takmer 43 rokov,
prebehol len 3 novelizáciami. Ide však len o všeobecnú úpravu, jeho použitie si preto
v osobitných konaniach vyžaduje znalosť osobitných úprav správneho konania. Jednou
z týchto osobitných úprav, ktorá podľa potreby rozhodovania v určitých prípadoch
upravuje väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej úpravy, je aj konanie vo veci
živnosti.
Jedným z prvých rozhodnutí, ktoré musí budúci podnikateľ urobiť, je zvoliť si
právnu formu svojho podnikania. Mnohí začínajú svoju podnikateľskú činnosť ako
súkromní podnikatelia - živnostníci, preto môžeme povedať, že za najrozšírenejšiu
právnu formu podnikania fyzických osôb sa v podmienkach Slovenskej republiky
považuje živnostenské podnikanie, upravované zákonom č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní.
V nasledujúcich stránkach tejto diplomovej práce budeme analyzovať najmä
aplikáciu správneho poriadku do podnikania ustanoveného pravidlami živnostenského
zákona.
8
1 Súčasný stav riešenej problematiky doma a v zahraničí
1.1 Charakteristika verejnej správy
Podľa Belajovej - Balážovej (2004) predstavuje správa zámernú a cieľavedomú
činnosť, ktorej účelom je dosiahnuť, udržať alebo rozvinúť predmet správy. Činnosti,
ktoré sú predmetom správy, sú rôznorodé a skladajú sa z jednotlivých úkonov, ktoré
musí správca vykonať, aby dosiahol svoj zámer, alebo účel správy. Správou je ten,
ktorý spravuje - štát alebo samospráva alebo podnikateľ, či občan - dostáva do určitých
vzťahov s inými občanmi, podnikateľmi, inštitúciami, aby mohol dosiahnuť zámer
alebo účel správy. Každá správa sa musí vykonávať v rámci práva a podľa právnych
noriem.
Marišová - Ilková - Belicová (2002) uvádzajú, že verejnú správu možno chápať
ako trojfunkcionálnu inštitúciu. Predovšetkým ako nástroj realizácie jedného zo
základných práv občanov - práva účasti občana na správe vecí verejných, čo predstavuje
právny rozmer verejnej správy. Ďalej ako inštitúciu, prostredníctvom ktorej sa občania
bezprostredne zúčastňujú na upevňovaní občianskej spoločnosti, čím sa verejná správa
stáva aj významným prvkom politického systému. Napokon ako inštitúciu, ktorou
možno racionálne a efektívne ovplyvňovať riadenie istej sféry ekonomicko-sociálnych
procesov v spoločnosti, čím nadobúda rozmer sociálny.
Škultéty a kol. (2002) podotýka, že verejná správa vo svojej vlastnej podstate
predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci
v štáte. Verejnú správu treba odlišovať od súkromnej správy. Verejná správa - ako
správa verejných záležitostí - je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju
vykonávajú, realizujú ju ako právom uloženú povinnosť, a to zo svojho právneho
postavenia ako verejnoprávnych subjektov. Naproti tomu súkromná správa spravuje len
súkromné záležitosti, vykonávajú ju súkromné osoby, ktoré sledujú vlastné ciele.
Oblasť verejnej správy vyjadruje množinu všetkých spoločenských vzťahov,
v ktorých sa realizuje verejná správa. Verejná správa je správou verejných záležitostí,
vykonávaná vo verejnom záujme. Je prejavom výkonu verejnej moci, ktorou
nedisponuje len štát, ale aj ďalšie neštátne subjekty, v prípade aj tak ustanovuje zákon
(Košičiarová, 2004).
9
Řehúřek (2001) vymedzuje pojem verejná správa na jednej strane ako súhrn
inštitúcií zaoberajúcich sa výkonom verejnej správy a na druhej strane ako samotný
výkon spravovania vecí verejných. Verejnú správu na Slovensku tvoria dva
podsystémy, a to štátna správa v podobe orgánov ústrednej štátnej správy a orgánov
miestnej štátnej správy a územná samospráva, do ktorej zaraďujeme obce a vyššie
územné celky. Správa vecí verejných sa má uskutočňovať čo najbližšie k občanovi ako
primárnemu nositeľovi suverenity v občianskej spoločnosti, iba v prípade, že miestne
orgány na taký výkon správy nestačia, posúva sa výkon správy na vyšší orgán.
Machajová a kol. (2007) uvádza, že pojem verejná správa pomáhajú bližšie
vymedziť tieto dva základné princípy:
1. materiálny (označuje sa tiež ako funkčný či dynamický);
2. formálny (označuje sa tiež ako inštitucionálny, organizačný či statický).
Z materiálneho hľadiska vnímame verejnú správu ako druh správnej činnosti;
z formálneho hľadiska sa kladie dôraz na inštitúcie a ich orgány, ktoré majú zo zákona
kompetencie spravovať. Verejná správa (public administration, administratif public,
Verwaltung) je predmetom regulácie predovšetkým správneho práva ako samostatného
právneho odvetvia. Správne právo sa v tejto súvislosti chápe ako osobitné právo
verejnej správy. Upravuje organizáciu verejnej správy, jej činnosť, podmienky
vykonávania takejto činnosti, ako aj postupy spravujúcich a spravovaných subjektov,
v rámci ktorých vykonáva svoje spravovacie kompetencie a spravovaný realizuje svoje
práva i povinnosti vo verejnej správe.
Nižňanský (2005) konštatuje, že verejná správa na Slovensku pôsobí v tzv.
oddelenom modeli (štátna správa, územná samospráva) na troch úrovniach:
1. miestna úroveň (obec, mesto);
2. vyšší územný celok (kraj);
3. štát (Slovenská republika ako celok).
Orgány na všetkých úrovniach verejnej správy sa riadia verejným a súkromným
právom, čo znamená, že pri zabezpečovaní verejných úloh sú povinné realizovať úlohy,
ktoré sú im zverené zo zákona a ako právnické osoby môžu konať úkony, ktoré sú
dohodami predstaviteľov obce, samosprávneho kraja, resp. štátu a ich obyvateľov.
10
1.1.1 Správne právo ako osobitné právo verejnej správy
Marišová - Ilková - Belicová (2002) tvrdia, že správnym právom rozumieme
odvetvie slovenského práva, ktoré upravuje spoločenské vzťahy v oblasti verejnej
správy, a to tie, ktoré vznikajú medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami, medzi
správnymi orgánmi a právnickými osobami a medzi správnymi orgánmi navzájom. Na
rozdiel od iných odvetví slovenského práva, správne právo nie je obsiahnuté v jednom,
resp. niekoľkých právnych predpisov. Správne právo je zahrnuté do množstva zákonov,
ale najmä podzákonných predpisov, v dôsledku čoho potom hovoríme o tomto právnom
odvetví, že je nekodifikované. Čiastočná kodifikácia bola urobená tak v hmotnom ako
aj procesnom správnom práve.
Podľa Machajovej a kol. (2007) sa správne právo člení na:
a) hmotné - súhrn verejnoprávnych noriem upravujúcich jednak kompetencie
(pôsobnosť a právomoc) nositeľov verejnej správy, jednak práva, právom
chránené záujmy a povinnosti fyzických osôb, právnických osôb a iných
subjektov pri výkone verejnej správy. Hmotnoprávne normy správneho práva
teda regulujú obsah činnosti orgánov verejnej správy na jednotlivých úsekoch,
ustanovujú požiadavky na plnenie úloh verejnej správy a na realizáciu práv
a povinností jednotlivca (fyzickej osoby) alebo právnickej osoby voči verejnej
správe;
b) procesné - súhrn procesnoprávnych noriem regulujúcich postup jednak nositeľov
verejnej správy (spravujúcich) pri realizácii ich kompetencií, ako aj postup
spravovaných osôb či iných subjektov pri realizácii ich práv, právom
chránených záujmov a povinností.
Kým správne právo hmotné odpovedá na otázku, čo je obsahom činnosti verejnej
správy, aké práva a povinnosti majú spravujúci i spravovaní či ďalšie subjekty, správne
právo procesné odpovedá na otázku, akými postupmi sa verejná správa vykonáva.
11
Škultéty a kol. (2002) konštatuje, že subjektom správneho práva je potenciálny
alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť nositeľom práv
a povinností. Z toho vyplýva, že subjekt správneho práva musí mať právnu subjektivitu,
okruhu ktorej spravidla zahŕňame:
a) spôsobilosť mať práva a povinnosti ustanovené normami správneho práva;
b) spôsobilosť na právne úkony, t.j. spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti
vlastnými právnymi úkonmi;
c) deliktuálna spôsobilosť, t.j. mať právnu zodpovednosť za protiprávne konanie;
d) procesnú spôsobilosť, t.j. spôsobilosť byť účastníkom konania a vystupovať
v samotnom konaní.
Medzi subjekty správneho práva začleňujeme predovšetkým orgány štátnej správy,
orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby a pod.
1.2 Správne právo procesné
1.2.1 Definícia a právna úprava správneho poriadku
Základným procesným predpisom, na základe ktorého sa rozhodovacie procesy
v celej verejnej správe, a teda i na úrovni samosprávy uskutočňujú, je zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Zákon upravuje základnú štruktúru
a pravidlá postupu v správnom konaní, ktoré sú povinní účastníci správneho konania
dodržiavať. Zákon o správnom konaní je považovaný za čiastočnú kodifikáciu
správneho práva procesného (Nižňanský, 2005).
Vrabko (2007) uvádza, že správne konanie je normami správneho práva
upravený postup správnych orgánov, účastníkov konania zúčastnených osôb a ďalších
osôb pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutia formou individuálneho
správneho aktu, v ktorom správne orgány rozhodujú o konkrétnych právach a právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy.
12
Sobihard (2007) tvrdí, že správne konanie je vybudované na určitých právnych
postulátoch, ktoré sú označované ako procesné zásady. Týmito zásadami sa správny
poriadok odlišuje jednak od ostatných procesov prebiehajúcich v oblasti verejnej
správy, ako aj od procesných zásad uplatňovaných inými orgánmi štátnej moci, najmä
súdmi. Uvedenými procesnými zásadami sa spravuje celé správne konanie, vo všetkých
jeho štádiách.
Medzi základné zásady správneho konania podľa Mirossayovej (2000) patrí:
1. zásada zákonnosti;
2. zásada materiálnej pravdy;
3. zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania;
4. zásada rýchlosti a hospodárnosti konania;
5. zásada rovnosti účastníkov v konaní;
6. zásada voľného hodnotenia dôkazov;
7. zásada dvojstupňového konania.
Aby prebehlo správne konanie, musí existovať niekto, kto je oprávnený
rozhodnúť o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti, a niekto, o koho práve,
právom chránenom záujme alebo povinnosti sa bude rozhodovať. Právna teória
považuje takéto osoby za subjekty správneho konania, pretože sú nositeľmi zákonom
ustanovených procesných práv a povinností, ktoré využívajú v správnom konaní
a v konečnom dôsledku ovplyvňujú výsledok správneho konania - rozhodnutie vo veci
samej. Ten, kto rozhoduje o práve a povinnosti, je správny orgán (Košičiarová, 2004).
Účastníkom konania, ako uvádza Bezáková a kol. (2008), je ten, o koho
právach alebo právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať, prípadne
koho práva, záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.
Účastníkom je aj ten, kto tvrdí, že je účastníkom konania až do času, kým sa mu
v priebehu konania nepreukáže opak, alebo komu také postavenie priznáva osobitný
právny predpis.
Vondráková - Galbavý (2008) tvrdia, že účastníkom konania môže byť len
fyzická alebo právnická osoba. Nie je ním teda správny orgán. Postavenie účastníka
konania určujú jeho procesné práva a povinnosti. Zatiaľ čo účastníci konania môžu mať
v tom istom konaní rôzne oprávnenia a povinnosti hmotnoprávnej povahy, procesné
práva a povinnosti majú vždy rovnaké.
13
1.2.2 Rozhodnutie vydané v správnom konaní a možnosť podania opravného
prostriedku
Sobihard (2007) konštatuje, že správne konanie môže mať podobu
jednostranného alebo dvojstranného procesu. Podobu jednostranného procesu má vtedy,
ak sa rozhoduje o právnych pomeroch jedného účastníka, prípadne viacerých účastníkov
so spoločnými záujmami. Špecifickou formou jednostranného procesu je uplatňovanie
administratívnej zodpovednosti voči tým, ktorí porušili povinnosti na úseku verejnej
správy. Dvojstranné procesy sú také procesy, pri ktorých dochádza ku kolízii záujmov
medzi účastníkmi.
Marišová - Ilková - Belicová (2002) potvrdzujú, že správne konanie je
dvojinštančné, t.j. proti rozhodnutiu v správnom konaní v prvom stupni sa pripúšťa
opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje správny orgán v druhom stupni. Rozhodnutie
v druhom stupni je konečné a nepripúšťa sa proti nemu riadny opravný prostriedok.
Podľa Kučerovej (2002) je rozhodnutie výsledkom a záverom celého správneho
konania. Svojou povahou je individuálnym správnym aktom, ktorý vydáva správny
orgán v konkrétnej veci fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti štátnej správy
a samosprávy, ktorým sa upravujú konkrétne právne pomery účastníkov správneho
konania. Rozhodnutie má právne účinky, ktorými zasahuje do právneho postavenia
účastníkov konania. Rozhodnutím sa buď určitý stav, právo alebo povinnosť zakladá,
mení alebo ruší (ide o tzv. rozhodnutie konštitutívne), alebo sa ním určité právo či
povinnosť vyhlasujú za existujúce alebo neexistujúce (tzv. rozhodnutia deklaratórne).
Košičiarová (2004) konštatuje, že podľa zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie
musí obsahovať predpísané náležitosti - výrok, odôvodnenie a poučenie, ak správny
poriadok alebo osobitný zákon neustanovuje inak.
Výrok (enunciát) je kardinálna časť, pretože v ňom je umiestnené rozhodnutie
vo veci s uvedením právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. V ňom sa uvádzajú
aj prípadné lehoty na plnenie uloženej povinnosti, podmienky povolenia nejakej
činnosti a priznáva sa prípadná náhrada škody a náhrada trov konania. Odôvodnenie
obsahuje dôvody, pre ktoré sa rozhodlo tak, ako je uvedené vo výroku, najmä ktoré
dôkazy alebo skutočnosti boli rozhodujúcimi pre rozhodnutie. Poučenie o opravnom
prostriedku musí obsahovať údaj o tom, či možno podať proti rozhodnutiu opravný
prostriedok a dokedy a kam, alebo ide o konečné rozhodnutie, ako aj údaj o tom, či je
preskúmateľné súdom (Machajová a kol, 2007).
14
Bezáková a kol. (2008) tvrdí, že právoplatné rozhodnutie upravuje konečným
a záväzným spôsobom právne pomery účastníkov konania, t.j. zásadne bráni tomu, aby
sa vo veci znovu konalo a rozhodovalo (okrem prípadov obnovy konania
a preskúmavania rozhodnutí mimo odvolacieho konania). Rozhodnutie nadobudne
právoplatnosť márnym uplynutím lehoty určenej v rozhodnutí na podanie odvolania. To
znamená, že ak účastník konania nepodá proti doručenému rozhodnutiu v stanovenej
lehote odvolanie, rozhodnutie sa stáva právoplatným. Ak si účastník nesplní dobrovoľne
povinnosť uloženú rozhodnutím v určitej lehote, rozhodnutie je vykonateľné po
uplynutí tejto lehoty. Teda rozhodnutie, ktoré je už právoplatné, nemusí byť súčasne aj
vykonateľné.
Mirossayová (2000) hovorí, že proti rozhodnutie správneho orgánu má účastník
konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa
účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.
V anglickom jazyku sa opravný prostriedok povie „remedy“, čo najskôr môžeme
preložiť ako liek alebo náprava, a možno aj cudzím slovom ako satisfakcia. Remedy
počujeme v slove autoremedúra, čo je v správnom práve procedúra vlastného opravného
prostriedku, kedy na návrh adresáta rozhodnutia priznáva autor rozhodnutia, že sa
zmýlil. Opravný prostriedok tak všeobecne znamená právo remedúry prislúchajúce
tomu, kto hľadá nápravu právnych pomerov, ktoré vyvolal, alebo ktoré sa ho priamo
dotýkajú (Pomahač - Vidláková, 2002).
Marišová - Ilková - Belicová (2002) uvádza, že riadnym opravným
prostriedkom je odvolanie a rozklad. Sú to opravné prostriedky, ktoré môže účastník
konania podať proti rozhodnutiu, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, teda tieto
opravné prostriedky treba podať v lehote určenej v poučení rozhodnutia. Odvolanie sa
podáva na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal v lehote 15 dní odo dňa
oznámenia rozhodnutia. V prípade, že správny orgán „zabudne“ v rozhodnutí uviesť
poučenie o možnosti podať opravný prostriedok, má účastník právo podať odvolanie až
do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.
Vrabko (2007) chápe odvolanie ako podanie opravného prostriedku,
prostredníctvom ktorého účastník konania žiada, aby odvolací orgán preskúmal
rozhodnutie prvostupňového orgánu. Odvolacie konanie sa teda začína iba na podnet
oprávneného účastníka konania, a to podaním odvolania.
15
Marišová - Ilková - Belicová (2002) konštatujú, že proti rozhodnutiu
odvolacieho druhostupňového orgánu nie je možné podať riadny opravný prostriedok.
To znamená, že doručením druhostupňového rozhodnutia účastníkovi konania toto
rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a je konečné.
Mirossayová (2000) tvrdí, že správny zákon pozná i tzv. mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré prichádzajú na rad vtedy, keď napadnuté rozhodnutie je už
právoplatné, a teda odvolanie nie je prípustné. K mimoriadnym opravným prostriedkom
patrí:
a) obnova konania;
b) preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania;
c) konanie o proteste prokurátora.
Podľa Machajovej a kol. (2007) spoločnými znakmi všetkých mimoriadnych
opravných prostriedkov sú:
a) právoplatnosť rozhodnutia;
b) časová obmedzenosť uplatnenia;
c) nezákonnosť rozhodnutia.
Preskúmavanie rozhodnutí súdom je síce evidované v správnom poriadku ako opravný
prostriedok, no už nejde o sféru správneho práva, ale občianskeho práva (problematiku
upravuje občiansky súdny poriadok). Ide o prostriedok externej kontroly zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov.
1.3 Správne právo a sloboda podnikania v podmienkach EÚ
1.3.1 Európske správne právo
Európska únia nie je len hospodárskym a politickým, ale tiež právnym
a správnym spoločenstvom, a v tomto zmysle sa vymedzuje aj priestor tvorby,
implementácie a kontroly spoločných a koordinovaných správnych politík členských
štátov Európskej únie. Európska únia však nedisponuje legislatívnou právomocou pre
úpravu spoločných základov alebo obecného správneho rámca správneho konania či
jednotlivých administratívnych procedúr, pokiaľ výkon tejto verejnoprávnej činnosti nie
je zverený do výlučnej pôsobnosti orgánov EÚ. Európske správne právo je v prevažnej
miere vykonávané členskými štátmi. Doktrína v tejto súvislosti hovorí o spoločnej
exekutíve a administratíve bez impéria (Knill, 2001).
16
Alter (2001) konštatuje, že pojem európske správne právo zahrňuje:
a) správne právo Európskeho spoločenstva a Európskej únie ako súčasť systému
práva ES/EÚ;
b) právo administratívnej spolupráce štátov a neštátnych organizácií
v zjednocujúcej sa Európe;
c) spoločné správne právo demokratických európskych štátov.
Nižňanský (2005) tvrdí, že k významným nástrojom riadenia spoločenských
procesov patrí právna regulácia vo sfére tvorby práva, jeho uplatňovania, vynucovania
a vytvárania atmosféry zákonnosti. Reforma práva patrí k nevyhnutným predpokladom
„vecnej správnosti“ spravovaných procesov a je nesporné, že kompatibilita súboru
právnych predpisov s právom EÚ je významným predpokladom dynamiky integračných
procesov.
Pomahač - Vidláková (2002) uvádzajú, že správne reformy v Európe sa od
svojho začiatku zamerali najmä na dva problémy:
1. na debyrokraciu, ktorá bola všeobecnou témou;
2. na dereguláciu v tých krajinách, v ktorých panoval striktný právny rád, ktorý sa
od skončenia vojny rýchlo nafukoval a dostával sa do rozporu zo zásadami
slobodného trhu a voľnej súťaže obchodnej a podnikateľskej sféry.
Problematika správnych reforiem je komplexná a komplikovaná, doposiaľ neukončená,
stále živá a vyvíjajúca sa, čerpajúca motiváciu ku svojim iniciatívam z veľmi odlišných
zdrojov a sledujúca vo svojom procese rôznorodé ciele a záujmy. Štúdium problematiky
je sťažené aj tým, že nejde len o odborný, technický jav, ale o problém, ktorý vo svojom
vývoji bol a je ovplyvňovaný rôznymi politickými záujmami a ideológiami, nakoľko
verejná správa je res politicum a tento charakter majú aj jej reformy.
Nižňanský (2005) poukazuje na to, že z porovnania vybraných európskych
štátov vyplynulo, že:
a) neexistuje spoločný európsky model organizácie verejnej správy, ale napriek
tomu existujú spoločné trendy, snahy, v znižovaní vplyvu štátnej správy,
v oblasti finančných reštrikcií, v posilňovaní rozhodovacích právomocí
samosprávy a vo zvyšovaní jej zodpovednosti voči občanovi;
b) miera decentralizácie štátov je rôzna, väčšia v severných štátoch Európy;
c) väčšina štátov je unitárnych, pričom niektoré prešli procesom regionalizácie;
d) kompetencie sú často delené medzi viaceré úrovne verejnej správy;
17
e) objem finančných prostriedkov a možnosť nakladania s nimi sú oveľa vyššie
v severských štátoch, čo súvisí s mierou decentralizácie;
f) všetky štáty majú zavedené systémy kontroly dodržiavania zákonnosti
a finančnej kontroly.
1.3.2 Sloboda podnikania v členských krajinách EÚ
Základným cieľom vytvorenia Európskeho hospodárskeho spoločenstva bolo
podľa Horvátha (2004) vytvoriť spoločný trh jeho členských štátov. Na to, aby sa
zaručili „štyri základné slobody“ (voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu), bolo
nevyhnutné vytvoriť komplexný právny rámec pre členské štáty, ktoré mali pôvodne
odlišné regulačné systémy a tradície. Z tohto dôvodu bol prijatý program jednotného
trhu, vytýčený v Jednotnom európskom akte (JEA) podpísanom 18.februára 1986,
zameraný na zabezpečenie štvorice základných slobôd odstránením viacerých ešte
existujúcich prekážok: fyzických (hraničné formality a kontroly na hraniciach),
finančných (rozpočtové a daňové pravidlá) a technické (rozdiely v legislatíve, normách
a ďalších pravidlách členských štátov).
Janků - Svobodová (1999) konštatujú, že sloboda podnikania znamená voľný
pohyb vo vnútri Spoločenstva pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sú štátnymi
príslušníkmi niektorého z členských štátov. Toto platí aj pre podniky alebo dcérske
spoločnosti so sídlom v jednom z členských štátov. Sloboda podnikania zahrňuje právo
začať a prevádzkovať samostatne zárobkovú činnosť, ako aj zriaďovať a riadiť podniky,
predovšetkým spoločnosti občianskeho a obchodného práva. Táto činnosť musí byť
trvalého charakteru, inak by sa jednalo o slobodu poskytovania služieb. Právo podnikať
sa zásadne priznáva podľa právneho poriadku štátu, kde k podnikaniu dochádza.
Rozhodujúce je odstrániť diskrimináciu. Žiadny členský štát nesmie osobám, ktoré na
jeho území uplatňujú právo slobodného podnikania, ukladať právne predpisy iné než tie,
ktoré uložil vlastným štátnym príslušníkom.
Láziková (2008) tvrdí, že sloboda podnikania v sebe zahŕňa dve oprávnenia.
Primárnym oprávnením je sloboda podnikať v ktoromkoľvek členskom štáte, a to buď
vo forme aktívnej slobody podnikania, ktorú komunitárne právo označuje aj ako
primárne usadzovanie sa (t.j. založenie obchodnej spoločnosti alebo začatie
podnikateľskej činnosti alebo nadobudnutie kapitálovej účasti na podnikaní v takej
miere, ktorá umožňuje kontrolu nad spoločnosťou) alebo vo forme pasívnej slobody
18
podnikania, ktorú komunitárne právo označuje aj ako sekundárne usadzovanie sa (t.j.
založenie dcérskej spoločnosti, pobočky alebo organizačnej zložky, zakladanie
prevádzok, skladov a iných nesamostatných súčastí podniku). Sekundárnym
oprávnením je právo vstupu, voľného pohybu, pobytu a právo zostať na území iného
členského štátu. ES vyvinulo značné úsilie o harmonizáciu právnych predpisov, ktoré
kládli v jednotlivých členských štátoch rôzne požiadavky na výkon určitých profesií
alebo živností. ZES splnomocňuje orgány ES:
a) vydávať smernice o vzájomnom uznávaní diplomov, osvedčení o skúškach
a iných dokladov o kvalifikácii;
b) koordinovať právne predpisy členských štátov, ktoré sa týkajú výkonu
profesijnej činnosti;
c) harmonizovať právo obchodných spoločností.
Najväčší stupeň liberalizácie sa dosiahol v oblasti remesiel, obchodu, priemyslu
a poľnohospodárstva. Naopak záujem na ochrane domáceho trhu spomalil liberalizáciu
slobodných povolaní (právnické povolania, lekári, stomatológovia, lekárnici, architekti
a pod.), bankovníctva, poisťovníctva a finančných služieb.
Schwarcz (2009) dodáva, že podľa EÚ je podnikanie (podnikavosť) spôsob
myslenia a proces potrebný na vytváranie a rozvoj ekonomických aktivít spájaním
ochoty niesť riziko, kreativity a/alebo inovatívnosti s rozumným manažmentom, v rámci
novej alebo už existujúcej organizácie. Cieľom politiky v oblasti podnikania je
predovšetkým:
a) aby všetky podniky súťažili a obchodovali za rovnakých a spravodlivých
podmienok;
b) aby bola Európa atraktívnym miestom pre investície a prácu;
c) aby sa rast prejavil v znalostných a inovačných priemyselných odvetviach;
d) potreba správnej priemyselnej štruktúry v rámci EÚ, a to bez intervencií -
politika má zohľadňovať osobitné potreby a charakteristiky jednotlivých odvetví
(napr. potravinársky priemysel);
e) aby strategicky dôležité priemyselné odvetvia (letecký, strojársky), prírodné
vedy a biotechnológie mohli prosperovať.
Pre programovacie obdobie 2007-2013 bol v súlade s cieľmi obnovenej Lisabonskej
stratégie vytvorený Rámcový program pre konkurencieschopnosť a inováciu (CIP).
19
1.4 Živnostenské podnikanie v podmienkach Slovenskej republiky
1.4.1 Definícia a právna úprava živnostenského podnikania
Podnikanie je základným prvkom efektívneho fungovania trhovej ekonomiky, je
tým, čo ekonomiku robí trhovou. Podnikanie je hnacím motorom zmien, meradlom
rozvoja ekonomiky, nástrojom prispôsobovania sa a schopnosti udržať krok s hlavnými
svetovými trendmi (Sokolík - Jakubec, 2007).
Podľa Gozoru (2005) je podnikanie súčasťou prebiehajúcich spoločenských
procesov, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom cieľavedomej ľudskej činnosti. Je
funkciou hospodárskej činnosti výrobno-organizačných jednotiek, ktoré produkujú
úžitkové hodnoty pre potreby spoločnosti. Jeho rozsah, aktívnosť a ekonomický
výsledok určujú vonkajšie a vnútorné činitele hospodárskych procesov.
Malejčík (2008) konštatuje, že nevyhnutnou podmienkou dynamického rozvoja
hospodárstva je existencia a rozvoj podnikania. Podnikanie v trhovej ekonomike je
tvorivá ľudská činnosť spojená s hľadaním, vytváraním a využívaním ekonomických
príležitostí, ktoré poskytuje trh. Nevyhnutnou súčasťou a predpokladom podnikania sú
i právne predpoklady, ktoré vytvára legislatíva.
Ilková - Bandlerová (2006) uvádzajú, že obchodné právo ako osobitná časť
súkromného práva, je súhrn právnych noriem upravujúcich právne postavenie
podnikateľov a vzťahov, do ktorých podnikatelia navzájom vstupujú pri uskutočňovaní
podnikateľských činností. Predmetom obchodno-právnej úpravy sú obchodné vzťahy,
t.j. objektívne spoločenské vzťahy, ktorých obsahom je obchodná činnosť.
Mirossayová (2000) tvrdí, že základnou právnou normou upravujúcu túto
problematiku je zákon č. 513/1991 Zb., verejnosti všeobecne známy ako Obchodný
zákonník. Nie všetky otázky súvisiace s podnikaním však možno riešiť prostredníctvom
tohto právneho predpisu. Vtedy prichádza na rad Občiansky zákonník, ktorý vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku ako špeciálnemu predpisu vystupuje ako základná všeobecná
právna norma. Predmetom úpravy Obchodného zákonníka je postavenie podnikateľov,
obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Napriek tomu, že upravuje právne postavenie podnikateľov, neupravuje podmienky, za
ktorých sa fyzické alebo právnické osoby môžu stať podnikateľmi. Podmienky
podnikania sú upravené najmä v zákone č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.
20
V tejto súvislosti nemožno opomenúť Ústavu SR a pre oblasť živnostenského
podnikania jej článok 35, v ktorom je zakotvené právo podnikať. Ústavným základom
pre podnikanie je článok 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Z tohto článku
vyplýva, že obmedzovať podnikateľskú činnosť je možné len zákonom alebo na základe
zákona.
Vrabko (2007) potvrdzuje, že živnostenský zákon nadväzuje na ustanovenie
článku 35 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré garantuje právo podnikať a uskutočňovať
inú zárobkovú činnosť ako ústavné právo každej osobe. Ústava však pripúšťa možnosť
zákonom ustanoviť podmienky a obmedziť výkon určitých povolaní alebo činností
a tiež pripúšťa možnosť inej úpravy pre cudzincov.
Podnikanie ako také je vymedzené v rámci ustanovenia § 2 Obchodného
zákonníka ako sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Aby bola určitá činnosť
bola podnikaním v zmysle zákona, musí teda napĺňať tieto znaky: sústavnosť,
samostatnosť, musí byť vykonávaná v mene podnikateľa, na jeho zodpovednosť a účet
musí sledovať účel dosiahnutia zisku. Všetky tieto znaky musia byť naplnené súčasne
(Mintál, 2008).
Horvátová (2001) vo svojom komentáre k § 2 živnostenského zákona uvádza,
že definícia pojmu živnosť vychádza z definície pojmu podnikanie v § 2 ods. 1
Obchodného zákonníka. Živnostenský zákon túto definíciu rozširuje tak, že ustanovuje,
že ide o podnikanie vykonávané v súlade s podmienkami upravenými v živnostenskom
zákone. To znamená, že každá živnosť je podnikaním, ale nie každé podnikanie je
živnosťou. Podľa živnostenského zákona je živnosť podnikaním akéhokoľvek rozsahu
(t.j. živnosťou sú aj tzv. živnosti vykonávané továrenským spôsobom), t.j. bez ohľadu
na spôsob jeho výkonu, organizáciu práce a počet pracovníkov, ktoré sa vzťahuje tak na
fyzické osoby, ako aj právnické osoby, ak takéto podnikanie spĺňa podmienky
ustanovené živnostenským zákonom. V § 2 ide o pozitívne vymedzenie pojmu živnosť,
ale v ustanoveniach § 3 a § 4 zákona je tento pojem definovaný aj negatívne, t.j. sú tam
vymenované činnosti, ktoré nie sú živnosťami.
21
Ilková - Bandlerová (2006) konštatujú, že zákon o živnostenskom podnikaní č.
455/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov upravuje:
1. Verejnoprávne pravidlá výkonu podnikateľskej činnosti, ustanovené vo
verejnom záujme. Predovšetkým ide o podmienky nevyhnutné pre získanie
oprávnenia k prevádzkovaniu živnostenskej podnikateľskej činnosti a pravidlá
správania sa podnikateľov z hľadiska ochrany verejných záujmov. Určujúce
hľadisko verejného záujmu, obsiahnuté v živnostenskom zákone je hlavným
kritériom pre odlíšenie živnostenského zákona od Občianskeho a Obchodného
zákona, ktoré obsahujú základ súkromnoprávnej regulácie vzájomných vzťahov
medzi podnikateľskými subjektmi.
2. Kontrolu dodržiavania požadovaných podmienok a sankcie za porušenie
povinností vyplývajúcich zo zákona.
3. Sústavu orgánov štátnej správy a ich pôsobnosť vo veciach živnostenského
podnikania.
MV SR (2008) dodáva, že zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je základným verejno-právnym
predpisom určujúcim podmienky odbornej a inej spôsobilosti pre fyzické a právnické
osoby, ktoré majú záujem podnikať na území Slovenskej republiky na základe
živnostenského oprávnenia. Kľúčovou úlohou zákona je tým ochrániť život, zdravie,
bezpečnosť, majetok a iné štátom chránené záujmy občanov pred možnými dôsledkami
podnikateľskej činnosti.
1.4.2 Druhy živností
Ilková - Bandlerová (2006) poukazujú na to, že zákon klasifikuje živnosti
podľa:
1. spôsobu získania živnostenského oprávnenia:
a) ohlasovacie;
b) koncesované;
2. požiadaviek na odbornú spôsobilosť:
a) remeselné;
b) viazané;
c) voľné;
22
3. predmetu podnikania:
a) obchodné;
b) výrobné;
c) živnosti poskytujúce služby.
Horvátová (2001) konštatuje, že z hľadiska spôsobu získania živnostenského
oprávnenia rozdeľujeme živnosti na ohlasovacie a koncesované. Pri ohlasovacích
živnostiach postačuje na získanie živnostenského oprávnenia kvalifikované ohlásenie
miestne príslušnému živnostenskému úradu. V prípade koncesovaných živností sa
vyžaduje na ich prevádzkovanie štátne povolenie - koncesia.
Mintál (2008) podotýka, že v rámci § 19 živnostenského zákona je riešené
základné rozdelenie ohlasovaných živností. Kritériom tohto delenia je váha požiadaviek
na odbornú spôsobilosť, ktorú je potrebné preukázať pre zákonné prevádzkovanie tej-
ktorej živnosti.
Na základe tohto živnostenský zákon v rámci ohlasovacích živností rozpoznáva:
a) živnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť nevyžaduje vôbec - voľné živnosti;
b) živnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť vyžaduje a preukazuje sa vyučením
v odbore príp. podľa § 22 živnostenského zákona - remeselné živnosti;
c) živnosti, pri ktorých je odborná spôsobilosť rozličná, keďže vyplýva pre každý
druh živnosti z obsahu prílohy č. 2 živnostenského zákona - viazané živnosti.
1.4.3 Subjekt a podmienky realizovania živnostenského podnikania
Bielik (2006) tvrdí, že všetky druhy podnikania podľa zákonov v SR realizujú
subjekty podnikania, ktoré môžeme rozdeliť do dvoch skupín, a to:
a) jednotlivci;
b) podnikateľské subjekty.
Podnik jednotlivca je subjektom podnikania, ktorý môže byť buď fyzickou alebo
právnickou osobou. Vždy to je právne samostatný, vlastnícky oddelený subjekt. Je to
väčšinou malý podnik, ktorý je vo vlastníctve jednej osoby, ktorá plne a neobmedzene
ručí za výsledky podnikateľskej činnosti a sama znáša podnikateľské riziko.
23
Podniky jednotlivca majú obvykle formu živnosti, ktorou sa rozumie pravidelná
zárobková činnosť prevádzkovaná samostatne, pod vlastným menom, na vlastnú
zodpovednosť a vlastné riziko za dosiahnuté ekonomické výsledky. Podmienky
podnikania podľa živnosti upravuje živnostenský zákon.
Podnikateľské jednotky sú tiež právne samostatné a vlastnícky oddelené subjekty
podnikania, v ktorých rozvíja podnikateľské aktivity kolektív podnikateľov.
Podnikateľskými jednotkami sú všetky obchodné spoločnosti, banky, družstvá, čiže sú
to podnikateľské jednotky s úplne autonómnym podnikateľským správaním.
Základným podnikateľským subjektom v trhovej ekonomike je podnik.
Bielik - Gurčík - Dvořák - Blcháč (2002) uvádzajú, že podnik je forma
podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej dochádza k cieľavedomému spájaniu hmotných,
finančných a ľudských zdrojov v jednej výrobno-organizačnej jednotke s uzatvoreným
obratom hodnoty a cieľom produkovať úžitkové hodnoty pre potreby trhu a pre vlastné
uspokojenie potrieb subjektu. Úlohou podniku je vyrábať tovar a poskytovať služby na
uspokojovanie potrieb ľudí. Cieľom podnikovej činnosti je zvyčajne zisk, respektíve
rozmnoženie majetku, zväčšenie bohatstva.
Gozora (2000) dodáva, že výrobno-organizačná jednotka, ktorá navonok
vystupuje ako podnik, má charakteristické znaky, ktorými sa odlišuje od ostatných
organizačných jednotiek. Ide o tieto znaky:
a) právna subjektivita;
b) majetková samostatnosť;
c) majetková zodpovednosť;
d) ekonomická samostatnosť;
e) zápis do registra;
f) organizačná celistvosť a jednotne vedená účtovná evidencia;
g) iné znaky.
Popri uvedených znakoch fungujúci podnik plní počas svojej existencie niekoľko
funkcií:
a) podnikateľská;
b) ekonomická;
c) biologicko-ekologická;
d) výrobná;
e) organizačná;
f) technická;
24
g) rozvojová;
h) sociálna;
i) samofinancujúca;
j) samosprávna.
Belajová - Fáziková (2004) poukazujú na to, že podnik je otvoreným
systémom, ktorý má rôzne vzťahy so svojím ekonomickým, spoločenským a prírodným
prostredím. Väzby podniku na okolie môžeme rozdeliť na:
a) horizontálne vzťahy (vzťahy sledujúce výrobkový reťazec);
b) vertikálne vzťahy (vzťahy s prírodným, sociálnym a inštitucionálnym
prostredím).
Gozora (2000) potvrdzuje, že nositeľmi podnikateľskej činnosti sú
podnikateľské alebo hospodárske subjekty, ktoré vstúpili do podnikateľského priestoru
v minulosti, alebo ktoré sa usilujú vstúpiť na budúce trhy. Ich úspešnosť je
determinovaná objektívnymi a subjektívnymi činiteľmi. Určujúcim činiteľom typu
a postavenia podnikateľského subjektu v trhovom prostredí sú vlastnícke vzťahy,
organizačno-právna forma podnikania a podnikateľská schopnosť.
Podnikateľské subjekty sú základnými prvkami podnikovo-hospodárskej základne
a nositeľmi ekonomického, technického a sociálneho rozvoja spoločnosti. Sú hybnou
silou a motorom národného hospodárstva, ale aj určujúcimi činiteľmi regionálnej
politiky, trvale udržateľného rozvoja a rastu zamestnanosti vidieckeho obyvateľstva.
Organizujúcim prvkom v procese výroby je podnikateľ. Podnikatelia
zodpovedajú za ekonomické rozhodnutia, rozhodujú o tom, čo a koľko budú vyrábať,
aké výrobné technológie budú používať a pod. Podnikanie je činnosť, ktorú robí
podnikateľ samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť s cieľom
dosiahnuť určitú kriteriálnu funkciu. Firma teda vystupuje ako taký subjekt
v ekonomike, ktorý má ekonomickú samostatnosť a právnu subjektivitu. To jej
umožňuje podnikať - produkovať tovary a služby a kupovať výrobné faktory.
V trhovom hospodárstve štát nezasahuje do činnosti firmy, stanovuje iba všeobecne
záväzné normy (pravidlá podnikania, dane, odvody a pod.). Firma sama, nezávisle od
štátu, rozhoduje o tom, čo bude vyrábať, ako vyrábať, ako kombinovať výrobné faktory
i pre koho vyrábať (Lisý, 2000).
25
Podľa Barrowa (1996) je podnikateľ človek, ktorý objaví príležitosť a sústredí
potrebné peniaze a ostatné prostriedky, potrebné k využitiu tejto príležitosti. Zoberie na
seba časť alebo všetky riziká spojené s realizáciou plánov, aby využil túto príležitosť.
Na podnikanie môžeme pozerať ako na určitý charakteristický typ chovania alebo na
charakterový rys osobnosti. Pojem „podnikateľ“ ľudia spravidla vzťahujú na manažéra -
vlastníka a odlišujú ho tým od majiteľa (bossa), ktorý rovnako vlastní podnik, ale
najíma na jeho riadenie profesionálov. Toto zúžené chápanie je zavádzajúce a nesprávne
vyraďuje veľké podniky, vrátane podnikov vlastnených štátom, ktoré rovnako potrebujú
podnikateľov. Termín „podnikateľ“ bol do ekonómie zavedený Cantilonom (1755)
a jeho užívanie presadil francúzsky ekonóm J.B. Say okolo roku 1800. Používal tento
termín pre označenie osoby, „ktorá posúva ekonomické zdroje z oblasti nižšej
produktivity do oblasti vyššej produktivity a vyššieho dôchodku (príjmu).“
Bielik (2006) sa obracia na Obchodný zákonník, podľa ktorého sa za
podnikateľa považuje osoba (právnická alebo fyzická), ktorá je zapísaná v obchodnom
registri, podniká na základe živnostenského oprávnenia, podniká na základe iného než
živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov alebo uskutočňuje
poľnohospodársku výrobu a je pre jej výkon evidovaná. Podľa tejto právnej normy sú
podnikateľmi všetky obchodné spoločnosti, družstvá a iné právnické osoby registrované
na obchodnom súde, živnostníci, slobodné povolania ako aj samostatne hospodáriaci
roľníci.
Prevádzkovať živnosť môže fyzická i právnická osoba, ak u voľných živností,
u ktorých sa nevyžaduje preukazovanie odbornej ani inej spôsobilosti, splní všeobecné
podmienky ustanovené živnostenským zákonom. U remeselných, viazaných
a koncesovaných živností musí žiadateľ splniť i osobitné podmienky
(Mirossayová, 2000).
Podľa Ilkovej - Bandlerovej (2006) sú všeobecnými podmienkami
prevádzkovania živnosti:
a) dosiahnutie veku 18 rokov;
b) spôsobilosť na právne úkony;
c) bezúhonnosť.
Všeobecné podmienky musia byť splnené pri nadobudnutí akéhokoľvek živnostenského
oprávnenia.
26
Určitú výnimku z tejto zásady umožňuje § 12 živnostenského zákona, podľa ktorého
možno so súhlasom súdu, na návrh zákonného zástupcu, prevádzkovať živnosť aj
v mene a na účet fyzickej osoby, ktorá nemá vek alebo plnú spôsobilosť na právne
úkony. Pokiaľ ide o právnickú osobu musí tieto všeobecné podmienky spĺňať osoba
alebo osoby, ktoré sú jej štatutárnym orgánom. Je to zrejme z dôvodu, aby bolo možné
zamedziť obchádzaniu podmienky bezúhonnosti prostredníctvom založenia právnickej
osoby jednou fyzickou osobou.
Mintál (2008) uvádza, že okrem všeobecných podmienok na prevádzkovanie
živnosti v zmysle § 6 živnostenského zákona sú ustanovené tiež osobitné podmienky
prevádzkovania živnosti. Medzi tieto podmienky patria:
1. osobitná odborná spôsobilosť - predstavuje súhrn teoretických vedomostí,
praktických schopností a ovládanie technických alebo technologických
postupov, ktoré musí spĺňať každý kto vykonáva nasledujúce činnosti:
a) externe (u zákazníka) vykonávané činnosti;
b) živnosti vykonávané v prevádzkarni alebo externe (u zákazníka);
2. iná spôsobilosť - k tzv. „inej“ spôsobilosti, ktorú je podnikateľ povinný pri
prevádzkovaní koncesovanej živnosti splniť, patrí aj spoľahlivosť, ktorá sa
posudzuje vo vzťahu k predmetu podnikania so zreteľom na ochranu života,
zdravia, majetkových a iných práv osôb a verejných záujmov.
Mirossayová (2000) tvrdí, že osobitné podmienky musí u právnickej osoby
spĺňať zodpovedný zástupca. Zodpovedný zástupca je fyzická osoba ustanovená
podnikateľom, ktorá zodpovedá za prevádzkovanie živnosti. Musí byť pri
prevádzkovaní živnosti v pracovnoprávnom vzťahu (výnimky: manžel, manželka,
spoločník, člen právnickej osoby) a musí mať trvalý pobyt na území SR, alebo
povolenie na trvalý pobyt na území SR.
Horvátová (2001) potvrdzuje, že zodpovedný zástupca je odborným garantom
prevádzkovania živnosti. Toto jeho postavenie odborného garanta sa zvýraznilo novelou
živnostenského zákona z roku 1994, ktorá zaviedla aj povinnosť podnikateľa mať
zodpovedného zástupcu v pracovnoprávnom vzťahu, t.j. musí ísť o pracovný pomer,
resp. o dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Funkciu
zodpovedného zástupcu možno vykonávať len v jednej prevádzkarni. Zodpovedný
zástupca musí byť podnikateľom ustanovený pre každú prevádzkareň, v ktorej sa
prevádzkuje remeselná, viazaná alebo koncesovaná živnosť.
27
Mintál (2008) vo svojom komentári k § 11 dodáva, že zodpovedným zástupcom
môže byť:
a) osoba s trvalým pobytom na území SR;
b) osoba s prechodným pobytom alebo trvalým pobytom na území SR na základe
povolenia podľa zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov;
c) štátny občan SR s prechodným alebo trvalým pobytom mimo územia SR, ktorý
má ohlásený prechodný pobyt na území SR;
d) štátny príslušník členského štátu Európskych spoločenstiev s bydliskom
v členskom štáte, ktorý má na území SR ohlásený pobyt cudzinca.
Ak tak ustanovuje živnostenský zákon, nemusí u právnickej osoby spĺňať
osobitné podmienky prevádzkovania živnosti jej zodpovedný zástupca. Podľa
niektorých osobitných predpisov sa totiž osobitné podmienky prevádzkovania živnosti
nevzťahujú výlučne na odbornú spôsobilosť konkrétnej osoby, ak sa dotýkajú aj
organizačnej, priestorovej, resp. technologickej spôsobilosti objektu, a tak právnická
osoba v týchto prípadoch nemôže ustanoviť zodpovedného zástupcu, ktorý by spĺňal
podmienky osobitného predpisu uvedeného v živnostenskom zákone.
1.4.4 Oprávnenie vykonávať živnostenské podnikanie
Škultéty a kol. (2002) tvrdí, že živnostenským oprávnením sa rozumie
oprávnenie prevádzkovať živnosť. Možno ho vykonávať na celom území Slovenskej
republiky s výnimkou niektorých koncesovaných živností, pri ktorých môže byť vo
verejnom záujme určené územné obmedzenie. Vznik oprávnenia prevádzkovať živnosť
je diferencovaný v závislosti od druhu živnosti a povinnosti registrácie v obchodnom
registri. Osobám, ktoré sa povinne zapisujú do obchodného registra, vzniká
živnostenské oprávnenie dňom zápisu.
Ilková - Bandlerová (2006) konštatujú, že oprávnenie prevádzkovať živnosť
vzniká právnickým osobám už zapísaným do obchodného registra, právnickým osobám,
ktoré sa do obchodného registra nezapisujú, a fyzickým osobám:
28
a) pri ohlasovacích živnostiach dňom ohlásenia, alebo pokiaľ je v ohlásení uvedený
neskorší deň začatia živnosti, týmto dňom, za deň ohlásenia sa považuje deň
podania ohlásenia, ktoré má všetky zákonné náležitosti;
b) pri koncesovaných živnostiach dňom doručenia koncesnej listiny.
Podľa Ústredného portálu verejnej správy SR (2009) je preukazom
živnostenského oprávnenia:
a) živnostenský list osvedčujúci splnenie podmienok ustanovených zákonom na
prevádzkovanie ohlasovacích živností, do vydania živnostenského listu rovnopis
ohlásenia s preukázaným doručením;
b) koncesná listina, ktorou bola udelená koncesia;
c) výpis zo živnostenského registra.
Týmito dokladmi sa podnikateľ preukazuje. Rozsah živnostenského oprávnenia sa
posudzuje podľa obsahu živnostenského listu alebo koncesnej listiny.
Daňko a kol. (2003) dodáva, že jeden podnikateľ môže vykonávať viac
činností, ak má na každú živnostenské oprávnenie. Živnostenské oprávnenie zaniká:
a) smrťou podnikateľa, ak v živnosti nepokračujú dedičia;
b) zánikom právnickej osoby;
c) uplynutím času, na ktorý bolo oprávnenie vydané;
d) rozhodnutím živnostenského úradu podľa zákona.
29
2 Cieľ práce
Hlavným cieľom tejto diplomovej práce je aplikovanie správneho poriadku do
živnostenského podnikania, a to prostredníctvom analyzovania platnej úpravy
správneho konania a živnostenského zákona, zhodnotenia právnej úpravy subjektov
verejnej správy a následného analyzovania vzťahov a postavenia živnostenského úradu,
ako orgánu s rozhodovacou právomocou v oblasti vydávania živnostenských oprávnení.
Pozornosť bola sústredená aj na analyzovanie vývoja tejto právnej formy podnikania na
celom území Slovenskej republiky i v jej jednotlivých oblastiach, vývoja počtu
vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania (najmä rozhodnutia o vzniku,
pozastavení či zániku živností), ako aj analýze podnikateľského subjektu
vykonávajúceho podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia. Na
dosiahnutie hlavného cieľa bolo nevyhnutné rozčleniť problematiku tejto diplomovej
práce na čiastkové ciele, ktorými sú:
Verejná správa a jej charakteristické črty;
Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike;
Všeobecná charakteristika správneho konania;
Správa na úseku živnostenského podnikania;
Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky;
Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu;
Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe živnostenského
oprávnenia.
Základom pre splnenie tohto vytýčeného cieľa bolo dôkladné preštudovanie si
informačných zdrojov a následný proces ich vyhodnocovania.
30
3 Metodika práce a metódy skúmania
Objektom skúmania tejto diplomovej práce bolo najmä aplikovanie správneho
konania do sféry živnostenského podnikania, zisťovanie vývoja samotného
živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej republiky a jej oblastiach,
skúmanie rozhodnutí vydaných v tejto oblasti a analýza vybraného živnostníka.
Pri spracovávaní predmetnej témy sme vychádzali z názorov domácich
a zahraničných autorov, ktorí sa zaoberajú danou problematikou. Je potrebné povedať,
že problematikou správneho, ako aj živnostenského konania sa zaoberá veľké množstvo
publikácií. Východiskom pre určenie základného postupu bolo zozbieranie a následné
štúdium vhodnej odbornej literatúry, ako aj iných podkladov. Podkladmi
k vypracovaniu tejto diplomovej práce boli predovšetkým:
údaje z odbornej domácej a zahraničnej literatúry (vrátane odborných
magazínov);
zákony;
údaje z oficiálnych internetových stránok Ústredného portálu verejnej správy
v SR, Ministerstva vnútra SR a Štatistického úradu SR;
údaje od obvodných (živnostenských) úradoch a nami vybraného živnostníka.
Pri spracovávaní riešenia danej problematiky sme zvolili viaceré metódy a postupy.
V diplomovej práci boli použité tieto nasledovné postupy:
analýza vybraných údajov - všeobecná analýza verejnej správy, jej organizačnej
štruktúry, správneho konania a jeho následného aplikovania na úsek
živnostenského podnikania, a analýza vybraného živnostníka;
syntéza údajov z literárnych zdrojov - skúmanie aplikácie správneho poriadku
do živnostenského podnikania ako celku;
komparácia údajov - porovnanie vývoja živnostenského podnikania na území
Slovenskej republiky a v jej jednotlivých oblastiach, ako aj počet vydaných
rozhodnutí o vzniku, pozastaveniu či zániku živností;
dedukcia - vysvetlenie prepojenosti medzi správou, verejnou správou
a správnym konaním, až po vysvetlenie správy na úseku živnostenského
podnikania;
tabuľkové a grafické znázornenia - prehľadné zobrazenie vývoja živnostenského
podnikania v Slovenskej republike a jej jednotlivých oblastiach a počtu
vydaných rozhodnutí zo strany obvodných (živnostenských) úradov.
31
4 Výsledky práce
4.1 Verejná správa a jej charakteristické črty
Východiskom pre definovanie verejnej správy je najmä objasnenie pojmu
správa. Správou sa vo všeobecnosti rozumie zámerná a cieľavedomá činnosť, účelom
ktorej je dosiahnutie, udržiavanie alebo rozvíjanie predmetu správy. Obsahom správy sú
rôznorodé činnosti, tvorené jednotlivými úkonmi, ktoré musí správca vykonávať, aby
dosiahol účel alebo zámer správy. Pre každé spravovanie pritom platí, že sa musí
vykonávať v súlade s právom. Podľa obsahu a cieľov sa správa člení na verejnú
a súkromnú správu.
Vo všeobecnosti môžeme verejnú správu charakterizovať ako správu vecí
verejných, ktorej vykonávanie je vo verejnom záujme, t.j. v záujme všetkých
obyvateľov. Z dôvodu rôznorodosti a mnohostrannosti obsahu verejnej správy je
potrebné stanoviť subjekt verejnej správy a rozsah jeho kompetencií, ako aj
určiť podmienky, za akých sa bude zabezpečovať výkon verejnej správy. Výkon
verejnej správy by mal byť ponímaný ako služba občanom, ktorí delegovali riadenie
verejnej správy a spravovanie jej jednotlivých úloh na svojich zástupcov. Subjekty resp.
orgány verejnej správy, podliehajúce verejnej kontrole, preto sústreďujú svoju
pozornosť na efektívne vytváranie verejných statkov a služieb, ktoré sú financované
z verejných zdrojov. Pri výkone verejnej správy sa dostávajú do vzájomných vzťahoch:
objekt verejnej správy - ten, ktorý je cieľom verejnej správy (obyvatelia krajiny
alebo určitého územia, skupiny obyvateľov);
subjekt resp. orgán verejnej správy - ten, ktorý vykonáva verejnú správu (štátna
správa, samospráva, verejno-právne korporácie).
Od roku 1990 sa na Slovensku uplatňuje tzv. duálny (oddelený) model verejnej
správy, ktorý je charakteristický inštitucionálnym, funkčným a finančným oddelením
štátnej správy a samosprávy, čo však nevylučuje ich vzájomnú koordináciu pri
dosahovaní verejného záujmu (vývoj jednej zložky je podmieňovaný a ovplyvňovaný
druhou).
32
4.1.1 Reformy verejnej správy v Slovenskej republike
Reforma verejnej správy je proces, ktorý nielenže musí rešpektovať históriu
vývoja určitého štátu, jeho charakter a potenciál, ale aj prispôsobovať sa
predpokladaným zmenám a trendom vývoja spoločnosti vo svete. Ich nerešpektovanie
môže mať za následok zaostávanie, prehlbovanie rozdielov kvality životnej úrovne
obyvateľstva až stratu nezávislosti krajiny a národnej identity. Cieľom reforiem
v oblasti verejnej správy je teda harmonizácia legislatívy Slovenskej republiky
s legislatívou EÚ, ako aj presun maximálne možného rozsahu kompetencií na obce
a samosprávne kraje, zabezpečenie efektívneho výkonu ich kompetencií, zavádzanie
nového systému financovania územnej samosprávy. Proces reforiem verejnej správy
v podmienkach Slovenskej republiky môžeme rozdeliť do niekoľkých etáp.
I. etapa (roky 1990-1996)
Za začiatok reformného procesu verejnej správy v Slovenskej republike možno
považovať rok 1990, ktorý sa zameral najmä na decentralizáciu (v rámci ktorej prešla
zodpovednosť za mnohé služby zo štátnej správy na samosprávu), administratívnu
reformu a reformu územno-správneho členenia. Jedným z najdôležitejších krokov bolo
prijatie zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý napomohol k formovaniu
duálneho modelu verejnej správy na Slovensku, vytvorila sa totiž územná samospráva
a jej orgány na miestnej úrovni. Zákon č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej
správy zrušil národné výbory a vytvoril špecializované miestne orgány štátnej správy na
úrovni obvodov a okresov. V podsystéme štátnej správy prišlo teda k dekoncentrácii jej
výkonu: základný stupeň štátnej správy začalo reprezentovať 121 obvodov a obvodných
úradov, na druhom stupni začalo vykonávať štátnu správu 38 okresov a okresných
úradov, a krajská štruktúra štátnej správy bola zrušená. V tomto období sa začal
uplatňovať tzv. model špecializovanej štátnej správy.
II. etapa (roky 1996-2000)
Transformácia verejnej správy na Slovensku pokračovala prijatím dvoch
právnych noriem, na základe ktorých bol model špecializovanej štátnej správy
nahradený tzv. modelom všeobecnej štátnej správy. Zákonom 222/1996 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy sa zrušila sústava obvodov a obvodných úradov
a vznikli väčšie administratívne celky na úrovni 79 okresov a 8 krajov.
33
Zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky
rozhodol o symetrickom usporiadaní miestnej štátnej správy a druhej úrovne miestnej
samosprávy na úrovni kraja. Podľa tohto zákona sa Slovenská republika členila na kraje
(regionálna úroveň štátnej správy), kraje sa ďalej členili na okresy a okresy na obce
(samospráva na miestnej úrovni) a vojenské obvody.
III. etapa (roky 2000-2004)
V roku 2000 bola vládou Slovenskej republiky schválená Koncepcia
decentralizácie a modernizácie verejnej správy, v zmysle ktorej sa realizovala ďalšia
etapa reformy verejnej správy. Zákonom č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších
územných celkov bola vytvorením 8 samosprávnych územných celkov zriadená
regionálna samospráva. Prijatím tohto zákona, ako aj zákona č. 416/2001 Z.z.
o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné
celky sa začal postupne realizovať proces decentralizácie kompetencií. Meniť sa začala
aj organizačná štruktúra štátnej správy. Dochádza k dekoncentrácií kompetencií v rámci
jej orgánov, s ktorou je prepojený zánik okresných úradov štátnej správy na úrovni
obvodov so všeobecnou pôsobnosťou (zákon č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch
a obvodných úradoch).
IV. etapa (roky 2004-doteraz)
Po roku 2004 prišlo k reforme všeobecnej štátnej správy a jej opätovnej zmene
na špecializovanú štátnu správu. Zrušením všetkých okresných úradov a transformáciou
krajských úradov k 1.januáru 2004 integrovaná štátna správa zanikla. Zákon č.
254/2007 Z.z. o zrušení krajských úradov umožnil zrušenie krajských úradov a presun
ich pôsobnosti na obvodné úrady a ministerstvá. To znamená, že od 1.októbra 2007
v Slovenskej republike tvoria miestnu štátnu správu len obvodné úrady. Krajské
špecializované úrady zostali zatiaľ zachované. Od roku 2005 sa pozornosť sústreďuje aj
na reformu v oblasti verejných financií.
34
4.2 Organizačná štruktúra verejnej správy v Slovenskej republike
Verejnú správu v SR môžeme z hľadiska jej organizácie a centralizácie rozdeliť:
1. Štátna správa - predstavuje organizačnú činnosť štátu, ktorá má predovšetkým
nariaďovací a výkonný charakter, pričom zameranie ako aj hlavné prostriedky
na dosiahnutie cieľov správy jej určuje zákon. Štát ako subjekt verejnej správy je
nositeľom verejných práv a povinností, no sám ich však nevykonáva, a preto si
na tento účel v oblasti štátnej správy zriaďuje orgány. Výkonom štátnej správy
sa zabezpečuje realizácia vnútorných a vonkajších funkcií štátu, pričom
prevažnú časť týchto úloh v mene štátu a za pomoci donucovacej moci plnia
hierarchicky usporiadané orgány štátnej správy, v rámci ktorého má nadriadený
orgán v súlade s platným právnym stavom právo ovplyvňovať podriadené
správne orgány.
a) ústredná
b) miestna
2. Samospráva - charakteristickými znakmi samosprávy, ktorá je vybudovaná na
princípe decentralizácie a je relatívne nezávislá od ústredných orgánov štátnej
správy, sú demokratický výkon moci občanmi prostredníctvom svojich volených
zástupcov, územná autonómia výkonu moci, samosprávna zodpovednosť
a kombinácia samosprávnych a štátoprávnych funkcií.
a) územná
b) záujmová
3. Verejno-právne korporácie - sú ako neštátne inštitúcie (napr. Slovenská
televízia, Slovenský rozhlas, Slovenská národná galéria, Matica slovenská či
Národná banka Slovenska) zriadené za účelom sledovania určitého účelu, popri
svojom hlavnom poslaní však plnia aj niektoré verejno-právne funkcie. Zväčša
sú zákonom zriadené, čiastočne financované zo štátnych prostriedkov a vo
svojej činnosti podliehajú štátnemu dozoru.
35
4.2.1 Ústrená štátna správa
Organizácia štátnej správy na centrálnej úrovni je tvorená vládou a ústrednými
orgánmi štátnej správy, ktorých pôsobnosť je upravovaná predovšetkým zákonom
č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy.
Ich hlavná úloha spočíva vo vykonávaní štátnej správy a zabezpečovaní jej výkonu na
celom území SR.
Vláda, považovaná za riadiaci prvok systému štátnej správy, zabezpečuje ako
vrcholný orgán výkonnej moci prostredníctvom svojej normotvornej činnosti úlohy
v oblasti zahraničnej, hospodárskej a bezpečnostnej politiky, súdnictva, väzenstva,
cestnej dopravy (diaľnice, cesty I. triedy), železníc, daní (okrem miestnych daní
a poplatkov), vysokého školstva, zamestnanosti, zdravotníctva a sociálnych vecí či
ochrany životného prostredia. Podľa zloženia a spôsobu rozhodovania je vláda
kolegiálnym orgánom, tvorená z predsedu, podpredsedov a ministrov, ktorých
vymenováva ako aj odvoláva prezident SR. Pre organizačné, technické a odborné
zabezpečenie činností vlády sa zriaďuje Úrad vlády, ktorý nemá rozhodovacie
právomoci, avšak je ústredným orgánom štátnej správy pre výkon kontroly. Na plnenie
konkrétnych (koordinačných, konzultatívnych a odborných) úloh sú vytvorené poradné
orgány vlády (napr. Legislatívna rada SR či Hospodárska rada SR), ktorých návrhy
majú len odporúčací charakter.
Ministerstvá, monokratické orgány s čiastočnou vecnou a územne celoštátnou
pôsobnosťou vo veciach štátnej správy, sú organizačnými jednotkami vnútorne sa
členiacimi na sekcie a odbory, ktoré po odbornej stránke usmerňujú činnosť
podriadených orgánov a organizácií, kontrolujú a vykonávajú rozbory ich aktivít,
navrhujú opatrenia na odstránenie prípadných nedostatkov a na úseku svojej pôsobnosti
vydávajú metodické návody. Sú riadené ministrami, ktorí sa za ich vedenie a činnosť
zodpovedajú vláde a Národnej rade SR. Pod ich vedením, kontrolou a zodpovednosťou
sú vydávané všeobecne záväzné právne predpisy - vyhlášky, publikované v Zbierke
zákonov SR. V čase neprítomnosti ministrov ich v rozsahu práv a povinností zastupujú
štátni tajomníci, majúci na rokovaní vlády poradný hlas. Podľa už zmieneného zákona
č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácií ústrednej štátnej správy
pôsobí v SR 14 ministerstiev:
1. Ministerstvo zahraničných vecí SR;
2. Ministerstvo obrany SR;
3. Ministerstvo vnútra SR;
36
4. Ministerstvo spravodlivosti SR;
5. Ministerstvo financií SR;
6. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR;
7. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR;
8. Ministerstvo pôdohospodárstva SR;
9. Ministerstvo hospodárstva SR;
10. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR;
11. Ministerstvo zdravotníctva SR;
12. Ministerstvo školstva SR;
13. Ministerstvo kultúry SR;
14. Ministerstvo životného prostredia SR;
a 11 ostatných ústredných orgánov štátnej správy, na čele ktorých nestojí člen vlády, ale
predseda:
1. Úrad vlády SR;
2. Národný bezpečnostný úrad SR;
3. Štatistický úrad SR;
4. Protimonopolný úrad SR;
5. Úrad pre verejné obstarávanie SR;
6. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR;
7. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR;
8. Úrad jadrového dozoru SR;
9. Úrad priemyselného vlastníctva SR;
10. Správa štátnych hmotných rezerv SR;
11. Pamiatkový úrad SR.
4.2.2 Miestna štátna správa
Podľa zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch sú
miestnymi orgánmi štátnej správy na úsekoch všeobecnej vnútornej správy,
živnostenského podnikania, civilnej ochrany a riadenia štátu v čase krízových situácií
(okrem vojny a vojnového stavu) obvodné úrady, ktorých vnútornú organizáciu určuje
ministerstvo. Vláda na návrh ministra vnútra SR vymenováva ako aj odvoláva predsedu,
ktorý obvodný úrad riadi a zodpovedá za jeho činnosť. Obvodný úrad plní najmä tieto
úlohy:
37
v I. stupni vecne príslušný na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb v oblasti štátnej správy rozhodujú orgány štátnej
správy;
odvolací orgán vo veciach, v ktorých v správnom konaní v I. stupni rozhodovala
obec;
schvaľovanie koncepcie rozvoja jednotlivých oblastí života obcí
a prerokovávanie územných plánov obcí v zastúpení štátu;
vypracovávanie programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja obvodu
a koordinácia iniciatívy fyzických a právnických osôb súvisiacich s týmto
rozvojom (najmä v oblastiach cestovného ruchu, kultúry, telesnej kultúry
a štátnej starostlivosti o mládež);
poskytovanie odbornej pomoci obciam pri aplikácii právnych predpisov, na
základe ktorých plnia úlohy štátnej správy;
poskytovanie údajov z vedených evidencií (na žiadosť obcí);
upozorňovanie obcí na nedostatky v ich činnostiach;
plnenie a kontrolovanie úloh spojených s mobilizačnými prípravami štátu
a komplexným záchranným systémom.
V rámci reforiem verejnej správy SR boli niektoré činnosti vyčlenené z pôsobnosti
krajských a obvodných úradov a pridelené novým orgánom štátnej správy na
špecializovanej úrovni:
Krajské a obvodné úrady pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie;
Krajské a obvodné pozemkové úrady;
Krajské a obvodné lesné úrady;
Krajské a obvodné úrady životného prostredia;
Krajské stavebné úrady;
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a jeho územné úrady;
Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva;
Krajské školské úrady.
38
4.2.3 Územná samospráva
4.2.3.1 Miestna samospráva
Obec ako samostatný samosprávny celok združuje osoby, ktoré majú na jej
území trvalý pobyt. Ako právnická osoba má vlastnú spôsobilosť na právne úkony,
v právnych vzťahov vystupuje vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť; ako
ekonomická jednotka disponuje a zároveň sama hospodári s vlastným majetkom
a finančnými prostriedkami, ktoré používa na verejné účely, na podnikateľskú činnosť
a na výkon samosprávy obce; ako sociálna jednotka vytvára pre svojich obyvateľov
podmienky pre zvyšovanie kvality života. Podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení je rozhodujúca zodpovednosť za výkon samosprávy v rukách volených orgánov
obce, ktorými sú:
Obecné/mestské zastupiteľstvo - zastupiteľský zbor zložený z poslancov
zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce na funkčné obdobie 4 rokov
rozhoduje o základných otázkach života obce, určuje zásady hospodárenia
a nakladania s majetkom, schvaľuje rozpočet obce a kontroluje jeho čerpanie,
schvaľuje územný plán obce, vydáva všeobecne záväzné nariadenia a vnútorné
predpisy (tzv. normotvorná právomoc), zriaďuje obecnú radu, komisie, hlavného
kontrolóra, rozpočtové a príspevkové organizácie (tzv. kreačná právomoc).
Starosta obce/primátor mesta - predstaviteľ a najvyšší výkonný orgánom obce
zvolený v priamych voľbách jej obyvateľmi zvoláva a vedie zasadnutia
obecného zastupiteľstva a podpisuje ich uznesenia a vykonáva obecnú správu.
Funkcia starostu je verejnou funkciou; v majetkovoprávnych
a pracovnoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom, avšak
v administratívnych vzťahoch je správnym orgánom.
Obec vykonáva činnosti spadajúce do jej originálnych kompetencií
(správa a údržba miestnych komunikácií, hromadná doprava, verejné priestranstvá,
ochrana životného prostredia, vodné hospodárstvo, správa a údržba kanalizácií,
komunálny odpad, územné plánovanie, miestny rozvoj, bývanie, kultúra, predškolské
a školské zariadenia, správa sociálnych zariadení, polikliniky a niektoré nemocnice,
miestna polícia, výber miestnych daní a poplatkov, niektoré priestupky, osvedčovanie
listín), ale aj prenesených (matrika, stavebný poriadok, školstvo).
39
4.2.3.2 Regionálna samospráva
Samosprávny kraj ako samostatný územný samosprávny a správny celok sa
začal konštituovať prijatím zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných
celkov, na základe ktorého bolo zriadených 8 samosprávnych krajov:
1. Bratislavský samosprávny kraj;
2. Trnavský samosprávny kraj;
3. Trenčiansky samosprávny kraj;
4. Nitriansky samosprávny kraj;
5. Žilinský samosprávny kraj;
6. Banskobystrický samosprávny kraj;
7. Prešovský samosprávny kraj;
8. Košický samosprávny kraj.
Ide o právnickú osobu (hospodári so svojím majetkom a finančnými zdrojmi,
zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov), verejnú korporáciu
(zabezpečuje socio-ekonomický rozvoj regiónu, pôsobí na zmenšovaní rozdielov
v rozvoji v rámci regiónu, zabezpečuje verejno-prospešné služby pre obce na svojom
území), ako aj správny orgán. Podobne ako obec disponuje normotvornou,
rozhodovacou, kontrolnou, sankčnou a kreačnou právomocou. Zodpovednosť za
celkový výkon samosprávy nesú volené orgány samosprávneho kraja:
Zastupiteľstvo samosprávneho kraja - zbor zložený z priamo volených
poslancov samosprávneho kraja na obdobie 4 rokov. Rokovania sú zväčša
verejné, ak ich predseda nevyhlási za neverejné.
Predseda samosprávneho kraja - navonok zástupca samosprávneho kraja
zvolený v priamych voľbách jej obyvateľmi na funkčné obdobie 4 rokoch. Táto
funkcia je verejná, avšak nevykonáva sa v pracovnom pomere;
v majetkovoprávnych, pracovnoprávnych a iných vzťahov je štatutárnym
orgánom.
Ako správny orgán vykonáva samosprávny kraj úlohy, ktoré vyplývajú z jeho
originálnych kompetencií (správa a údržba ciest II. A III. triedy, územné plánovanie,
regionálny rozvoj, investičná činnosť, správa kultúrnych zariadení - múzeí, galérií a
knižníc, zriaďovanie a rušenie stredných škôl, zriaďovanie a rušenie domovov
dôchodcov, zriaďovanie nemocníc s poliklinikou, vydávanie licencií pre lekárne
a odborným súkromným lekárom a i.).
40
4.2.4 Územná samospráva
Ide predovšetkým o zákonom zriadené profesijné komory, ktoré združujú
fyzické osoby v súvislosti s výkonom určitých povolaní (napr. Živnostenská komora,
Notárska komora, Slovenská komora audítorov či Komora veterinárnych lekárov).
Spravidla majú členstvo povinné, sú samostatné, majú svoje stanovy a organizačné
poriadky.
4.3 Všeobecná charakteristika správneho konania
Správne právo ako odvetvie slovenského právneho poriadku je úzko späté
s verejnou správou, nakoľko upravuje jej organizáciu, činnosť, podmienky vykonávania
tejto činnosti, postupy spravujúcich (v rámci ktorých vykonávajú svoje spravovacie
kompetencie) a spravovaných (v rámci ktorých realizujú svoje práva a povinnosti)
subjektov. Podobne ako ostatné právne odvetvia je správne právo právom písaným, ale
aj nekodifikovaným, pretože je tvorené súborom právnych predpisov rôznej právnej
sily. Pre verejnú správu je typické, že normy hmotného práva nie sú schopné pôsobiť
priamo, ale že ich je potrebné aplikovať na konkrétnu právnu situáciu, čo v konečnom
dôsledku odráža nevyhnutnosť existencie správneho práva procesného. Správne právo
procesné predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú procesný postup orgánov
verejnej správy (správnych orgánov) pri rozhodovaní o právach a povinnostiach
účastníkov správneho konania (fyzických a právnických osôb), a to v procese aplikácie
hmotného práva na konkrétny prípad (napr. v procese získania živnostenského
oprávnenia). Za kódex upravujúci správne právo procesné sa považuje zákon č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (tzv. správny poriadok). Ide o všeobecnú úpravu, pretože
upravuje procesné práva a povinnosti v správnom konaní v celej verejnej správe, vo
všetkých jej oblastiach a úsekoch. Existujú však aj osobitné úpravy (napr. konanie vo
veci živnosti), ktoré podľa potreby rozhodovania v špecifických prípadoch upravujú
väčšie či menšie odchýlky od všeobecnej úpravy. Všeobecná správa zaujíma voči
osobitným úpravám subsidiárne postavenie. Predmetom správneho konania, ktoré je
založené na procesných zásadách, je teda rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb.
Na to, aby bolo správne konanie právnym procesom, je nevyhnutná existencia
subjektov správneho konania: správneho orgánu a účastníka konania. Správnym
orgánom môže byť len ten subjekt správneho konania, ktorý má administratívnoprávnu
41
subjektivitu, čo znamená, že je príslušný uskutočniť konanie a v danej veci aj
rozhodnúť. Príslušnosť správneho orgánu na konanie pritom môže byť:
vecná - vymedzenie spoločenských vzťahov, v ktorých je správny orgán
spôsobilý konať a prostredníctvom vydania rozhodnutia v danej veci aj
rozhodnúť (napr. vecne príslušným správnym orgánom v oblasti prejednávania
priestupkov na úseku živnostenského podnikania je odbor živnostenského
podnikania, sídliaci na obvodnom úrade);
miestna - zákonom stanovené pravidlá (lex actus - príslušnosť určená miestom
činnosti, lex rei sitae - príslušnosť určená miestom veci, lex domicilii -
príslušnosť určená miestom bydliska fyzickej osoby resp. sídla právnickej
osoby) pomáhajú určiť, ktorý z vecne príslušných správnych orgánov je v danej
veci oprávnený konať.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Zákon umožňuje vylúčenie zamestnanca
správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania o veci, v prípade zistenia pochybnosti
o jeho predpojatosti k tejto veci alebo k účastníkom tohto konania. Správne konanie sa
nemôže uskutočniť bez účastníka konania (fyzické a právnické osoby, vrátane orgánov
štátnej a územnej samosprávy), ktorý nadobúda v správnom konaní svoje procesné
práva a povinnosti. V prípade, ak fyzická osoba nemá procesnú spôsobilosť, teda
nemôže samostatne konať pred správnym orgánom i keď je účastníkom konania (napr.
z dôvodu neplnoletosti, nepríčetnosti alebo ak jeho pobyt nie je známy), musí byť
zastúpená (najčastejšie zákonným zástupcom alebo opatrovníkom). Právnická osoba má
takmer vždy procesnú spôsobilosť, ktorú vykonáva prostredníctvom svojich orgánov
alebo zástupcov, výnimku tvorí azda stav konkurzu či likvidácie právnickej osoby.
4.3.1 Priebeh správneho konania
4.3.1.1 Prvostupňové konanie
Existujú dva možné spôsoby začatia správneho konania. Prvou z možností je
začatie správneho konania na návrh niektorého z účastníkov konania (napr. pri získaní
živnostenského oprávnenia), ktoré sa začína dňom, kedy bolo podanie účastníka
doručené príslušnému správnemu orgánu. Každé podanie musí spĺňať stanovené
náležitosti: musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa v ňom navrhuje.
Ak podanie nesplňuje predpísané náležitosti, správny orgán pomôže navrhovateľovi
42
dané nedostatky podania odstrániť resp. ho vyzve, aby ich do stanovenej lehoty sám
odstránil (ak sa tak nenastane do stanovenej lehoty 7 dní, konanie sa zastaví). Ak je
však podanie adresované nepríslušnému správnemu orgánu, ten je povinný ho okamžite
postúpiť správnemu orgánu príslušnému v danej veci rozhodnúť a upovedomí o tom
účastníkov konania. Podanie je pritom možné urobiť písomne, ústne do zápisnice alebo
telegraficky, pri ktorom je však nevyhnutné do 3 dní písomné alebo ústne doplnenie do
zápisnice. Druhým možným spôsobom je začatie správneho konania z úradnej
povinnosti (ex offo), teda na podnet správneho orgánu, ktoré sa začína dňom
uskutočnenia prvého úkonu zo strany správneho orgánu voči účastníkovi konania. Od
okamihu začatia správneho konania nadobúdajú účastníci konania svoje procesné práva
a povinnosti a správnemu orgánu vzniká povinnosť v danej veci konať ako aj
rozhodnúť.
Následne správny orgán zisťuje skutočný stav veci a zabezpečuje podklady pre
rozhodnutie v danej veci. Proces dokazovania sa skladá z troch fáz:
1. Obstaranie dôkazu:
a) výsluch svedkov - svedkom je každá fyzická osoba, ktorá nie je účastníkom
konania, avšak vypovedá o skutočnostiach majúcich vzťah k prejednávanej veci.
Je predvolaná správnym orgánom a poučená o možnostiach odoprenia výpovede
(napr. v prípade nebezpečenstva trestného stíhania samého seba alebo jemu
blízkych osôb, porušenia štátneho, hospodárskeho alebo služobného tajomstva),
o povinnosti nič nezamlčovať ako aj o právnych následkoch nepravdivej či
neúplnej výpovede (možné obvinenie z priestupku proti poriadku v štátnej
správe a uloženie peňažnej pokuty).
b) znalecký posudok - znalcom je osoba disponujúca odbornými znalosťami
a vyhotovujúca posudok, ktorú správny orgán ustanoví v prípade odborného
posúdenia skutočností nevyhnutných pre rozhodnutie. Správny orgán môže
znalca predvolať, a to v prípade potvrdenia, doplnenia príp. bližšieho
vysvetlenia posudku.
c) listiny - najbežnejšie dôkazné prostriedky v správnom konaní môžu byť verejné,
vydané štátnym orgánom alebo ich charakter priamo vyplýva zo zákona, pri
ktorých sa predpokladá ich pravdivosť, alebo súkromné. Ak účastník konania
bezdôvodne odmietne preloženie listiny, správny orgán mu uloží túto povinnosť
rozhodnutím a následne ju odníme.
43
d) ohliadka - predmetom ohliadky, o ktorej správny orgán spíše zápisnicu, sú
všetky hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré vlastník alebo užívateľ musí predložiť
správnemu orgánu alebo musí v prípade nehnuteľností strpieť ich ohliadku
priamo na mieste, pričom k nim musí umožniť prístup správnemu orgánu,
účastníkom konania, svedkom a znalcom (v opačnom prípade mu správny orgán
uloží túto povinnosť rozhodnutím).
2. Vykonanie dôkazu:
a) predvolanie - prostriedok, ktorým si správny orgán zabezpečuje nevyhnutnú
osobnú prítomnosť na ústnom pojednávaní, na výsluchu, ako aj na ohliadke.
Predvolanie musí obsahovať určité náležitosti: predvolávajúci a jeho podpis,
predvolávaný, čas, miesto, vec a poučenie o právnych následkoch nedostavenia.
b) predvedenie - prostriedok, prostredníctvom ktorého správny orgán zabezpečí
fyzickú prítomnosť účastníkov konania a svedkov, ktorí sa bezdôvodne alebo
bez ospravedlnenia nedostavili na opätovné predvolanie. Predvedenie zabezpečí
Policajný zbor SR.
c) predbežné opatrenie - dočasné rozhodnutie pre zachovanie nezmenených
podmienok potrebných na vydanie rozhodnutia, prostredníctvom ktorého
správny orgán ukladá účastníkom konania aby niečo vykonali, niečoho sa
zdržali, niečo strpeli alebo zabezpečuje zachovanie existujúceho stavu veci.
Zrušiť sa musí ihneď, len čo pominie jeho dôvod, inak zo zákona zaniká
rozhodnutím v danej veci.
d) poriadkové opatrenia - prostriedky (poriadková pokuta a vykázanie osôb
z miesta pojednávania), ktoré správny orgán ukladá voči všetkým osobám
sťažujúcim priebeh správneho konania.
3. Hodnotenie vykonaných dôkazov.
Správny orgán navyše musí rešpektovať práva všetkých účastníkov konania, ktorí sú
oprávnení:
navrhovať dôkazy;
položiť otázky svedkom a znalcom pri miestnej ohliadke a ústnom pojednávaní;
vyjadriť sa k podkladu, k spôsobe zistenia a navrhnúť doplnenie rozhodnutia
ešte pred jeho samotným vydaním.
Poslednou fázou prvostupňového konania je fáza rozhodovania, výsledkom
ktorého je na základe zistenia skutkovej podstaty rozhodnutie vo veci:
44
rozhodnutie vo veci samej (in merito) - obsahuje všetky náležitosti rozhodnutia
(výrok, odôvodnenie a poučenie) a je vydávané právnym orgánom na konci
správneho konania;
procesné rozhodnutie - neobsahuje výrok o veci, ktorá je predmetom správneho
konania a je vydávané správnym orgánom zvyčajne v priebehu konania (napr.
rozhodnutie o prerušení/zastavení konania či rozhodnutie o poriadkovej pokute).
Právne účinky rozhodnutia nastávajú dňom jeho oznámenia účastníkovi konania
(stáva sa platným), odkedy účastníkovi plynie lehota na podanie opravného prostriedku;
v prípade jeho odňatia plynie lehota na plnenie. Právoplatným sa rozhodnutie stáva až
konečným vyriešením veci, proti ktorému sa už nemožno odvolať, nasleduje teda jeho
vykonateľnosť. Správny poriadok určuje správnemu orgánu na vydanie rozhodnutia
lehoty:
v prípade jednoduchých vecí bezodkladne;
pri ostatných veciach do 30 dní od začatia správneho konania;
pri zložitých veciach do 60 dní príp. primerané predĺženie lehoty.
Ak správny orgán nemôže rozhodnúť bezodkladne, je povinný uviesť dôvody
predĺženia a lehotu rozhodnutia vo veci a upovedomiť o tom účastníka konania.
4.3.1.2 Druhostupňové konanie
Správny poriadok upravuje správne konanie aj v druhom stupni, kedy
prostredníctvom nadriadených správnych orgánov preskúmava správnosť a zákonnosť
vydaných rozhodnutí, na základe čoho môžeme opravné prostriedky členiť na:
1. Riadne - podať odvolanie proti rozhodnutiu, ktoré ešte nenadobudlo
právoplatnosť, je možné na príslušnom správnom orgáne, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal, a to v lehote 15 dní od okamihu oznámenia rozhodnutia. Ak
správny orgán zistí, že odvolanie je opodstatnené a možno mu vyhovieť v plnom
rozsahu, je oprávnený svoje pôvodné rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť
a následne vydať nové rozhodnutie (autoremedúra).
a) odvolacie konanie - ak však správny orgán zistí, že odvolanie je len čiastočne
opodstatnené, posunie odvolanie jemu najbližšie nadriadenému správnemu
orgánu, kompetentnému v danej veci rozhodnúť (devolutívny účinok). Odvolací
orgán môže rozhodnutie prvostupňového orgánu: zmeniť alebo zrušiť
a napadnuté rozhodnutie nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, zrušiť
45
a následne mu vrátiť na nové prejednávanie alebo potvrdiť, a tým odvolanie
zamietnuť. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nie je možné podať riadny
opravný prostriedok, je teda konečné a právoplatné.
b) konanie o rozklade - keďže nespôsobuje devolutívny účinok (neexistuje druhý
stupeň - odvolací orgán), proti rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy
je oprávnený rozhodovať minister resp. vedúci prvostupňového orgánu.
2. Mimoriadne:
a) obnova konania - ide o nápravu právoplatného rozhodnutia. Účastník konania
podá návrh na obnovu konania do 3 mesiacov odo dňa dovedenia sa dôvodov,
najneskôr však do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia (po uplynutí 3 rokov
len ak sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom), ktorý povolí alebo sám nariadi
správny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, pričom proti jeho rozhodnutiu je
možné podať opravný prostriedok.
b) preskúmavanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania - najbližšie nadriadený
správny orgán odstraňuje právne omyly, ktorých sa dopustil správny orgán vo
svojom pôvodnom rozhodnutí, a to v lehote do 3 rokov od právoplatnosti
rozhodnutia.
c) konanie o proteste prokurátora - podať protest proti prvostupňovému aj
druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu môže len prokurátor, a to do 5
rokov od vydania rozhodnutia. Správny orgán, ktorý vydal napadnuté
rozhodnutie, môže v súlade so zákonom vyhovieť protestu prokurátora zrušením
resp. nahradením svojho rozhodnutia alebo nevyhovieť a do 30 dní ho predložiť
spolu s protestom prokurátora najbližšie nadriadenému správnemu orgánu. Proti
rozhodnutiu o proteste prokurátora je možné podať zo strany účastníkov konania
opravný prostriedok, pri nevyhoveniu protestu sa pripúšťa zo strany prokurátora
podanie nového protestu.
d) preskúmavanie rozhodnutia správneho orgánu súdom - súd môže preskúmať
právoplatné rozhodnutie správneho orgánu len v tom prípade, ak už boli
vyčerpané všetky prípustné riadne opravné prostriedky. Ak zistí vadnosť
rozhodnutia, zruší ho a naspäť pošle správnemu orgánu (tzv. kasačný princíp).
Účastník konania však musí podať žalobu do 2 mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.
46
Poslednou fázou správneho konania je výkon rozhodnutia, ktorý možno nariadiť
najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Podľa
správneho poriadku sa uskutočňuje na základe exekučného príkazu, vydaného buď na
návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodol
v prvom stupni. Výkon rozhodnutia sa začína doručením exekučného príkazu
povinnému a pri jeho samotnom výkone sa použijú prostriedky, ktoré ho čo najmenej
postihujú, a pritom vedú k splneniu cieľa:
1. peňažné - zaplatenie pokuty, správneho poplatku účastníkovi konania alebo
správnemu orgánu;
2. nepeňažné - vykonanie nejakej činnosti.
4.4 Správa na úseku živnostenského podnikania
Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) je síce základným
procesným predpisom pre verejnú správu, avšak jeho použitie si v osobitných
konaniach vyžaduje znalosť osobitných úprav správneho konania, najmä
živnostenského konania. Jedným zo základných zákonov, ktoré upravujú správu na
úseku živnostenského podnikania je zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní, inak tiež nazývaný ako živnostenský zákon. Tento zákon sa člení na
niekoľko častí: je zložený zo 6 častí, 21 hláv, 3 dielov a 5 príloh.
Podobne ako v iných zákonoch, aj v živnostenskom zákone prebiehali zmeny,
prešiel viacerými novelizáciami. Poslednou novelizáciou prešiel zákon tohto roku, t.j. 1.
apríla 2010. Novela zaviedla určité zmeny, ktoré sa dotýkajú v podstatnej miere
podnikateľov. K najdôležitejšej zmene dochádza v oblasti vydávania živnostenského
oprávnenia, pre podnikateľov totiž zaviedla vydávanie „osvedčení“, kde budú
vymenované všetky živnosti.
Na úseku živnostenského podnikania sa stretávame tak so vzťahmi
súkromnoprávnej povahy (upravovaných občianskym, pracovným a obchodným
právom), ako aj verejnoprávnej povahy (upravovaných ústavným, správnym
a finančným právom), ktorých obsahom sú verejno-správne a správno-právne vzťahy.
Tie vznikajú, menia sa a zanikajú v procese výkonu verejnej správy orgánmi verejnej
správy, kompetentnými v oblasti živnostenského podnikania. Ich hlavná funkcia
spočíva v ochrane verejných záujmov, života, zdravia a bezpečnosti občanov, ako aj
47
vytváraní vhodných podmienok pre rozvoj podnikateľskej sféry, jadrom ich výkonu je
teda:
konanie vo veciach ohlasovacích a koncesovaných živnosti;
kontrolná činnosť voči podnikateľom so živnostenským oprávnením;
uplatňovanie administratívno-právnej zodpovednosti za správne delikty na tomto
úseku;
rozhodovanie o pozastavení, resp. zrušení živnostenského oprávnenia;
vedenie živnostenského registra;
fungovanie informačného systému voči ostatným subjektom verejnej správy.
4.4.1 Výkon živnostenského podnikania na centrálnej úrovni
4.4.1.1 Pôsobnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre živnostenské
podnikanie realizuje prostredníctvom svojho odboru - Odboru živnostenského
podnikania tieto činnosti:
riadi a kontroluje výkon štátnej správy v živnostenskom podnikaní;
spolupracuje s ústrednými orgánmi a s právnickými osobami vo veciach
živnostenského podnikania a pri zabezpečovaní jednotného uplatňovania
právnych predpisov;
zabezpečuje jednotný informačný systém v živnostenskom podnikaní a v
rozsahu zodpovedajúcom vecnej pôsobnosti ústredných kontrolných,
inšpekčných, dozorných a vyhľadávacích orgánov im na žiadosť poskytuje z
tohto zoznamu jednorazové údaje, zabezpečuje zvyšovanie odbornosti
zamestnancov obvodných úradov v živnostenskom podnikaní;
osvedčuje hodnovernosť podpisu, funkcie osoby a pravosti pečate alebo
odtlačku pečiatky na listinách vydávaných na úseku živnostenského podnikania;
nadobúda kompetencie pri riešení odvolaní proti rozhodnutiam obvodných
úradov (pracoviská v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach);
spolupracuje pri príprave právnych predpisov EÚ dotýkajúcich sa
živnostenského podnikania a zabezpečuje ich transpozíciu.
48
4.4.1.2 Pôsobnosť Obvodného úradu
Za ťažiskové orgány pri zabezpečovaní úloh vyplývajúcich zo živnostenského
zákona považujeme obvodné úrady, nakoľko vykonávajú pôsobnosť živnostenského
úradu v prvom stupni. Štátnu správu na tomto úseku uskutočňujú odbory
živnostenského podnikania obvodných úradov, do pôsobnosti ktorých spadá:
rozhodovanie o uznaní odbornej spôsobilosti;
vydávanie dokladov o druhu a dĺžke praxe v činnostiach, ktoré sú živnosťou;
v jednotnom automatizovanom informačnom systéme vedenie evidencie
podnikateľov, ktorým vydal doklady o živnostenskom oprávnení;
v rámci informačného systému vedenie živnostenského registra;
pri správnych deliktov na úseku živnostenského podnikania ukladanie sankcií;
mesačné zasielanie zoznamu podnikateľov, ktorým bolo vydané živnostenské
oprávnenie, a to príslušnému daňovému úradu (podľa bydliska fyzickej osoby
alebo sídla právnickej osoby), štatistickému úradu (podľa sídla jeho územnej
pôsobnosti), sociálnej poisťovni, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
živnostenskému spoločenstvu a obciam;
na požiadanie poskytovanie jednorazových informácií z verejnej časti
živnostenského registra;
spolupráca so Slovenskou živnostenskou komorou.
Predpokladom efektívnej rozhodovacej činnosti obvodných úradov je kvalitné
posúdenie všetkých podmienok, či už pri vydávaní rozhodnutí o živnostenskom
podnikaní alebo rozhodnutí o sankciách v rámci kontrolnej činnosti (tzn. vydanie
rozhodnutí, ktoré v prípade podania odvolania účastníkom konania nebudú zrušené
nadriadeným orgánom, teda MV SR).
Živnostenský register
Živnostenský register plní evidenčnú a kontrolnú funkciu, nakoľko obsahuje
prehľad prevádzkovania živnosti: obsahuje údaje od vzniku, zmien až po zánik
živnostenského oprávnenia. Zápis do živnostenského registra má teda deklaratórnu
povahu. Živnostenský register sa člení na dve časti: na verejnú a neverejnú časť, ktorú
tvoria osobné údaje fyzickej osoby a zodpovedného zástupcu (meno a priezvisko,
bydlisko a rodné číslo). Každý má právo nahliadať resp. požadovať výpisy zo
49
živnostenského registra, avšak len z jeho verejnej časti. Do živnostenského registra sa
zapisujú tieto údaje:
v prípade fyzickej osoby - obchodné meno, identifikačné číslo, miesto
podnikania, osobné
údaje (vrátane zodpovedného zástupcu); v prípade právnickej osoby - obchodné
meno, sídlo, mená osôb, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, spôsob, akým za
právnickú osobu konajú, identifikačné číslo, osobné údaje týkajúce sa
zodpovedného zástupcu; v prípade zahraničnej osoby - adresa podniku alebo
organizačnej zložky na území SR;
predmet podnikania;
zriadené prevádzkarne;
dátum vzniku živnostenského oprávnenia;
čas, na ktorý sa živnostenské oprávnenie vydáva;
pozastavenie alebo zánik živnostenského oprávnenia;
vrátenie živnostenského listu alebo koncesnej listiny.
Jednotné kontaktné miesta
Od 1. októbra 2007 boli na obvodných úradoch zriadené tzv. jednotné kontaktné
miesta (JKM), ktoré pre podnikateľov vytvárajú výrazne zlepšené podmienky z
hľadiska prístupu k službám (získanie živnostenského oprávnenia na podnikateľskú
činnosť). Poskytuje informácie všeobecného a vysvetľujúceho charakteru najmä
v oblasti podmienkach prevádzkovania živnosti a o poskytovaní v činnostiach, ktoré sú
živnosťou na území SR, postupoch vybavovania náležitostí pre získanie živnostenského
oprávnenia a prístupu k poskytovaniu služieb, prístupu k verejným registrom
s databázami poskytovateľov služieb, všeobecne dostupných spôsoboch riešenia sporov
súvisiacich s možnosťou poskytovania služieb a vlastným poskytovaním služieb. Od
fyzických a právnických osôb uchádzajúcich sa o živnostenské oprávnenie prijíma
údaje na registráciu a oznámenie daňovníka, prihlásenia sa do systému povinného
zdravotného poistenia a oznámenia zmeny platiteľa poistného na účely zdravotného
poistenia. Živnostník ako účastník správneho konania v krátkej lehote, resp. na
počkanie získa na JKM všetky potrebné doklady k začatiu svojho podnikania, pričom
rozhodnutie o živnostenskom oprávnení obdrží v lehote do 5 dní. Na základe schválenej
novely živnostenského podnikania, ktorá sa stane účinnou k 1. júnu 2010, sa
predpokladá ďalšie zvýšenie úrovne a kvality služieb JKM.
50
4.4.2 Výkon živnostenského podnikania ďalšími orgánmi verejnej správy
Výkonom živnostenského podnikania sa nezaoberajú len orgány štátnej správy,
svoje úlohy v tejto oblasti plnia aj:
1. Obce a samosprávne kraje - ako právnické osoby môžu byť nositeľmi
živnostenského oprávnenia. Podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
môže obec vydávať súhlas, záväzné stanovisko alebo sa vyjadriť
k podnikateľskej činnosti a k umiestneniu prevádzky na svojom území. Vytvára
podmienky na riadne zásobovanie obce, nad ktorým vykonáva dozor (povoľuje
predajný a prevádzkový čas, spravuje trhoviská), ale aj podmienky pre rozvoj
podnikania, pri ktorých často spolupracuje s podnikateľskými subjektmi
pôsobiacimi v obci. Podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch je obec
oprávnená ukladať za priestupky na úseku podnikania v blokovom konaní
pokuty.
2. Podnikateľské organizácie (Slovenská živnostenská komora) - od roku 1990 sú
všetci podnikatelia a živnostníci organizovaní v občianskych združeniach, ktoré
pôsobia na regionálnej, ako aj profesijnej úrovni. Slovenská živnostenská
komora bola zriadená na základe zákona č. 126/1998 Z.z. Komora, ktorej sídlo
sa nachádza v Žiline, má svoj vlastný štatút, volebný a rokovací poriadok,
predstavenstvo (pri ktorom pôsobia výbory - Výbor pre legislatívu, Ekonomický
výbor, Výbor pre vzdelávanie a Mediálny výbor) a dozornú radu. Historicky
prvým predsedom komory bol Dušan Hruštinec, od roku 2004 však túto pozíciu
zastáva Ing. Vojtech Gottschall. Ako právnická osoba ovplyvňuje oblasť
živnostenského podnikania v SR:
podporuje rozvoj malého a stredného podnikania, pričom podporuje a ochraňuje
svojich členov (členstvo v komore je dobrovoľné);
vykonáva skúšky odbornej spôsobilosti pre remeselné živnosti;
pozornosť sústreďuje na vzdelávanie a poradenstvo;
vstupuje do procesu odborného vzdelávania v stredných odborných učilištiach a
združených stredných školách;
v spolupráci s Ministerstvom školstva SR pripravuje legislatívne návrhov pre
zabezpečenie kvalitnej odbornej pripravenosti živnostníkov, malých a stredných
podnikateľov;
spolupracuje s inými komorami doma i v zahraničí, obcami, univerzitami a i.
51
4.4.3 Kontrolná činnosť na úseku živnostenského podnikania
Neodmysliteľnou súčasťou každej riadiacej činnosti je kontrolná činnosť,
v rámci ktorej sa zisťuje, do akej miery zodpovedá existujúci stav požadovanému stavu
v danom čase, nesplnenie právnych povinností a zo zisteného stavu sa vyvodzujú závery
a uplatňujú potrebné opatrenia. Súčasťou výkonu verejnej správy v oblasti
živnostenského podnikania je aj kontrolná činnosť, ktorú realizujú obvodné úrady
prostredníctvom:
pracovníkov živnostenského úradu - pri kontrole plnenia povinností
a dodržiavania podmienok zo strany podnikateľov a ich zamestnancov sa
preukazujú preukazom kontrolóra. Sú oprávnení vstupovať do priestorov
podnikateľov a ich prevádzkarní, požadovať preukázanie ich totožnosti,
požadovať doklady, informácie a vysvetlenia, ako aj uložiť opatrenia na
odstránenie kontrolou zistených nedostatkov pri prevádzkovaní živnosti. Ak sa
kontrolou zistia skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť životné prostredie, život,
zdravie a bezpečnosť osôb, vypracuje sa o tom záznam, ktorý sa doručí
podnikateľovi a dotknutému orgánu štátnej správy. Pri výkone kontroly plnenia
povinností a dodržiavania podmienok je podnikateľ zo zákona povinný
poskytovať súčinnosť.
pracovníkov špecializovaných kontrolných orgánov v medziach ich pôsobnosti
(odvetvové kontrolné, inšpekčné a dozorné orgány).
4.4.4 Administratívnoprávna zodpovednosť v oblasti živnostenského podnikania
Keďže často dochádza k protizákonnému konaniu, najmä k úmyselnému
porušovaniu práv a právom chránených záujmov, právny poriadok zaviedol zákonné
ustanovenia, ktorý s nimi ráta. Správny delikt, t.j. spoločensky menej nebezpečné
protiprávne konanie a jeho znaky (konanie, protiprávnosť, sankciovateľnosť,
zodpovedná osoba a zavinenie), ktoré bližšie definuje zákon (ide o konanie v rozpore
s právom, príp. s právnym úkonom) a za ktoré správny orgán ukladá sankcie (výnimku
tvoria krajná núdza, nutná obrana, výkon povolenej činnosti, konanie na príkaz,
oprávnené použitie zbrane), sú ustanovené administratívnoprávnou normou.
Najčastejšie sa vyskytujúcim druhom správnych deliktov sú priestupky -
zavinené konania porušujúce alebo ohrozujúce záujem spoločnosti, upravované
zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý obsahuje všeobecné hmotnoprávne
52
(teda skutkové podstaty priestupkov), ako aj procesnoprávne ustanovenia. Správny
poriadok je všeobecný predpis, podľa ktorého postupujú správne orgány, v prípade, ak
neexistuje osobitná právna úprava, platí subsidiárne aj v priestupkovom konaní.
Právnym následkom priestupku sú sankcie ako pokarhanie, pokuta, zákaz činnosti či
prepadnutie veci, ktoré je možné uložiť samostatne alebo s inou sankciou. Pri ukladaní
sankcie správny orgán prihliada najmä na závažnosť, rozsah a opakovanie sa
priestupku. Priestupky prejednávajú miestne príslušné obvodné úrady, kde bol
priestupok spáchaný. Živnostenský zákon v zásade upravuje tieto prípady správnych
deliktov:
Správny delikt spočívajúci v neoprávnenom podnikaní - protiprávnym konaním
na úseku živnostenského podnikania je najmä priestupok na úseku podnikania,
teda poškodzovanie spotrebiteľa, porušovanie právnych predpisov na úseku
nakladania s drahými kovmi a neoprávnené podnikanie (prevádzkovanie
živnosti bez živnostenského oprávnenia). Konanie o uložení pokuty je správnym
konaním, ktoré vždy začína na podnet živnostenského úradu, a to do jedného
roka odo dňa, kedy sa o neoprávnenom podnikaní dozvedel (subjektívna
premlčacia lehota) a najneskôr do 5 rokov (objektívna lehota), kedy prišlo k
porušeniu. Podľa zákona o priestupkoch môžu byť podkladmi na začatie konania
správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu, obce
alebo inej právnickej osoby či občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti
živnostenského úradu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.
V prípade, ak živnostenský úrad danú vec nepredloží, ani nezistí dôvod na jej
postúpenie inému orgánu, začne konanie o priestupku bezodkladne, najneskôr
do 30 dní. Ak o to však požiada oznamovateľ priestupku, živnostenský úrad ho
do jedného mesiaca od oznámenia upovedomí o uskutočnených opatreniach.
V prvom stupni o priestupku koná živnostenský úrad ústne pojednávanie.
Živnostenský úrad však môže konanie o priestupku zastaviť. Osobe, ktorá bola
uznaná vinnou zo spáchania priestupku, uloží živnostenský úrad pokutu. Výška
pokuty na úseku podnikania sa pohybuje v rozsahu do 1 659 € (voľná živnosť),
do 3 319 € (remeselná, viazaná živnosť) a do 6 638 € (koncesovaná živnosť).
Proti rozhodnutiu je možné podať odvolanie, pričom sa subsidiárne používajú
ustanovenia správneho poriadku o odvolaní. Jediným špecifikom je použitie
výslovného zákazu „reformatio in peius“, teda zákaz zmeny k horšiemu.
Živnostenský úrad nemôže zmeniť v odvolacom konaní o priestupku uloženú
53
sankciu v neprospech obvineného z priestupku na úseku podnikania, ak nezistí
nové skutkové podstaty. Právoplatné rozhodnutie živnostenského úradu
o priestupku je preskúmateľné súdom.
Správny delikt spočívajúci v porušení iných ustanovení živnostenského zákona,
napr. neohlásenie zriadenia prevádzkarne, zodpovedného zástupcu či
neoznámenie zmien v živnosti je možné uložiť pokutu, ktorá sa pohybuje
v rozsahu do 3 319 €, do 1 659 € a do 663 €.
Správny delikt spočívajúci vo funkcii zodpovedného zástupcu pre viac ako
jednu prevádzkareň, kde živnostenský úrad môže uložiť pokutu do 663 €.
Správny delikt spočívajúci v marení, rušení alebo inom sťažovaní výkonu
kontroly zo strany podnikateľa a zodpovedného zástupcu, kde živnostenský úrad
môže uložiť poriadkovú pokutu do 331 €, a to aj opakovane.
4.5 Vzťah správneho poriadku k živnostenskému podnikaniu
Vydanie živnostenského oprávnenia vlastne predstavuje právo fyzickej alebo
právnickej osoby prevádzkovať svoju živnosť. Toto právo sa konštituuje v konaní pred
orgánom štátnej správy - obvodným úradom, a preto sú pre jeho procesný postup
zákonom ustanovené pravidlá. Obvodné úrady postupujú pri vydávaní živnostenských
oprávnení jednak podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní a jednak
podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Všeobecnou úpravou procesných práv
a povinností v správnom konaní je však správny poriadok, ktorého vzťah
k živnostenskému zákonu je založený na princípe subsidiarity, čo znamená, že konanie
vo veci živnosti sa spravuje správnym poriadkom. Existujú však aj osobitné úpravy,
ktoré podľa potreby rozhodovania v špecifických prípadoch upravujú väčšie či menšie
odchýlky od všeobecnej úpravy. Tieto odlišnosti sa dotýkajú najmä postupu
živnostenského úradu v konaní o vzniku živnostenského oprávnenia, ako aj v konaní
o uložení pokuty.
Živnostenský úrad môže v prípade neoprávneného podnikania právnických
alebo fyzických osôb začať konanie o uložení pokuty, najneskôr do jedného roka odo
dňa, keď sa o neoprávnenom dozvedel, najneskôr však do 5 rokov od doby, keď k
porušeniu prišlo. Pri pokračujúcom neoprávnenom podnikaní môže konanie začať
najneskôr do 5 rokov, keď neoprávnené podnikanie ešte trvalo. V prípadoch porušenia
iných ustanovení živnostenského zákona môže začať konanie o uloženie pokuty len do
54
jedného roka odo dňa, keď sa o danej skutočnosti dozvedel, najneskôr však do 3 rokov
od doby, keď taká skutočnosť ešte trvala a ak ide o nesplnenie povinnosti v lehote
určenej živnostenským zákonom, najneskôr do 3 rokov, kedy uplynula lehota na
splnenie povinnosti určenej týmto zákonom.
4.5.1 Rozhodnutia o vzniku živnostenského oprávnenia v právnej úprave
živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom
Podľa správneho poriadku sa môže správne konanie začať buď na návrh
účastníkov (dispozičná zásada) konania alebo na podnet správneho orgánu (zásada
oficiality), pričom spôsob začatia upravuje hmotnoprávny predpis. V prípade
živnostenského podnikania sa konanie začína na návrh uchádzača o prevádzkovanie
živnosti tak, ako ustanovuje živnostenský zákon. Ak konanie začne na návrh účastníka,
začína sa dňom, kedy bolo podanie účastníka doručené správnemu orgánu príslušnému
vo veci rozhodnúť, pričom musí spĺňať stanovené náležitosti (kto ho podáva, akej veci
sa týka a čo sa v ňom navrhuje). Ak podanie nesplňuje predpísané náležitosti, správny
orgán pomôže navrhovateľovi dané nedostatky podania odstrániť resp. ho vyzve, aby
ich do stanovenej lehoty sám odstránil, ak sa tak nenastane do stanovenej lehoty 7 dní,
konanie sa zastaví. Každá fyzická a právnická osoba, ktorá chce prevádzkovať
ohlasovaciu živnosť, je povinná ohlásiť to miestne príslušnému živnostenskému úradu
vzhľadom na bydlisko fyzickej osoby a sídlo právnickej osoby (náležitosti ohlásenia
živnosti sú rozdielne). V prípade koncesovaných živností sa živnostenské oprávnenie
vydáva na základe schválenia a udelenia štátom (náležitosti žiadosti o koncesiu bližšie
upravuje živnostenský zákon). Ak podania neobsahujú všetky náležitosti ustanovené
živnostenským zákonom, živnostenský úrad vyzve podnikateľa, aby zistené nedostatky
odstránil, pričom mu vo výzve určí primeranú lehotu na ich odstránenie (najmenej 15
dní). V prípade závažných dôvodov, môže živnostenský úrad na žiadosť podnikateľa
predĺžiť túto lehotu, a to aj opakovane. Po odstránení nedostatkov sa z podania stáva
ohlásenie so všetkými právnymi dôsledkami (týmto dňom vzniká živnostenské
oprávnenie) a živnostenskému úradu začína plynúť lehota na vydanie rozhodnutia. Ak
podnikateľ v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania, nadobúda
živnostenský úrad právo a povinnosť zastaviť konanie. Voči rozhodnutiu o zastavení
konania je možné odvolať sa, pričom platia príslušné ustanovenia správneho poriadku
(15-dňová lehota od doručenia rozhodnutia).
55
Správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci, preto pre rozhodnutie
v danej veci obstaráva a následne hodnotí dôkazné materiály (výsluch svedkov,
znalecký posudok, listiny a ohliadka). Uchádzač o živnostenské oprávnenie musí
živnostenskému úradu predložiť doklady potrebné pre vydanie samotného rozhodnutia
(výpis z registra trestov, doklad o odbornej spôsobilosti a bezúhonnosti).
Všetky rozhodnutia vydané v správnom konaní majú povahu individuálneho
správneho aktu, prostredníctvom ktorého živnostenský úrad zakladá, mení alebo ruší
práva a povinnosti podnikateľa vykonávať živnosť. Rozhodnutie musí byť v súlade so
zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo zisteného skutkového
stavu a musí obsahovať predpísané náležitosti (výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní). Rozhodnutie nadobudne právoplatnosť márnym uplynutím lehoty určenej v
rozhodnutí na podanie odvolania. Správny poriadok určil v oblasti rozhodovania pre
správne orgány poriadkové lehoty, ktorých nedodržanie nemá bezprostredný vplyv na
práva účastníkov konania: v jednoduchých veciach bezodkladne, v ostatných prípadoch
do 30 dní a v zložitejších prípadoch najneskôr do 60 dní, resp. predĺženie lehoty.
Živnostenské podnikanie sa v oblasti právnej úpravy účinkov návrhu na začatie konania
a vydania rozhodnutia v porovnaní so správnym poriadkom odlišuje. Živnostenský úrad
je povinný vydať u ohlasovaných živností živnostenský list, a to najneskôr do 5
pracovných dní odo dňa, keď mu boli doručené ohlásenie. Podnikateľ však môže
prevádzkovať svoju živnosť ešte pred vydaním živnostenského listu, a to na základe
ohlásenia (okamih vzniku živnostenského oprávnenia). U koncesovaných živností musí
živnostenský úrad rozhodnúť o vydaní koncesnej listiny do 30 dní odo dňa doručenia
žiadosti, nakoľko na procesnom postupe prerokovania žiadosti participujú aj ďalšie
orgány. Oprávnenie prevádzkovať koncesnú živnosť je možné až dňom doručenia
rozhodnutia, nie teda dňom nadobudnutia jeho právoplatnosti. Ak živnostenské
oprávnenie nevzniklo, živnostenský úrad musí o tom vydať rozhodnutie v lehote 5
pracovných dní, inak by bol povinný v tejto lehote vydať živnostenský list.
Ak podnikateľ nevyužije právo odvolať sa, rozhodnutie nadobudne
právoplatnosť okamžite. V prípade, ak živnostenský úrad svojím rozhodnutím zamietol
žiadosť účastníka konania na vykonávanie živnosti a podnikateľ využije právo podania
opravného prostriedku, celá vec bude preskúmaná nadriadeným správnym orgánom.
Informácie o správnych poplatkoch sú uvedené v prílohe 4.
56
4.5.2 Rozhodnutia o zániku a pozastavení živnostenského oprávnenia v právnej
úprave živnostenského zákona v porovnaní so správnym poriadkom
Pri zániku a pozastavení živnostenského podnikania postupujú živnostenské
úrady podobným spôsobom ako v prípade jeho vzniku, teda podľa ustanovení
správneho poriadku, pričom živnostenský zákon taxatívne stanovuje prípady vyúsťujúce
do nich.
K zániku, teda k zrušeniu živnostenského oprávnenia dochádza buď zo zákona
alebo na základe vydaného rozhodnutia zo strany živnostenského úradu. Ide o
individuálny správny akt, ktorý sa ruší rozhodnutím miestne príslušného živnostenského
úradu a zaniká dňom právoplatnosti o jeho zrušení. Úprava zániku živnostenského
oprávnenia sa bez výnimky vzťahuje na všetky druhy živností, čo znamená na
ohlasovacie aj koncesované. Pri zániku živnostenského oprávnenia je podnikateľ
povinný vrátiť živnostenský list alebo koncesovanú listinu späť na živnostenský úrad,
v opačnom prípade je sankciovaný.
Naopak v prípade pozastavenia prevádzkovania živnosti nezaniká podnikateľovi
právo prevádzkovať živnosť, pretože po uplynutí lehoty, stanovenej živnostenským
úradom, ju môže opätovne vykonávať.
4.6 Analýza živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej
republiky a jej jednotlivých oblastiach
Počet podnikateľských subjektov nie je fixný, ale naopak neustále sa meniaci.
Každým rokom sa zvyšuje počet podnikateľov, niektorí však svoju podnikateľskú
činnosť aj rušia.
Vývoj ekonomických subjektov mal v nami sledovanom období 2004 - 2008
kolísavý charakter. K 31.12. 2008 bolo v Slovenskej republike celkovo evidovaných
588 181 ekonomických subjektov, z toho 169 960 právnických osôb a 418 221
fyzických osôb, čo v porovnaní s rokom 2004 predstavuje nárast o 19,30 %. Z pohľadu
právnických osôb bol v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004 celkovo zaznamenaný
nárast o 55 675, avšak tento počet vzrastal len u obchodných spoločností a ostatných
organizácií, u ostatných druhov právnických osôb prišlo k poklesu. Podobne aj u
fyzických osôb bol zaznamenaný celkový nárast, a to konkrétne o 57 843, pričom
najväčší podiel na vzraste mali živnostníci (16,70 %). K poklesu počtu fyzických osôb
prišlo len v oblasti samostatne hospodáriacich roľníkov.
57
Ekonomické subjekty podľa právnych noriem na území SR
v sledovanom období 2004 - 2008
Tabuľka 12004 2005 2006 2007 2008
Právnické osoby spolu 114285 126777 139240 149772 169960
Obchodné spoločnosti 67143 76632 86317 94580 112151Družstvá 1564 1542 1501 1492 1535Štátne podniky 35 30 22 21 23Rozpočtové organizácie 6612 6654 6649 6643 6592Príspevkové organizácie 962 895 816 792 751Ostatné organizácie 37969 41024 43935 46244 48908
Fyzické osoby - podnikatelia spolu 360378 367094 388246 399641 418221
Slobodné povolania 13683 12752 15175 16725 17189Samostatne hospodáriaci roľníci 10055 9472 8886 8534 8191Živnostníci 336640 344870 364185 374382 392841
Ekonomické subjekty spolu 474663 493871 527486 549413 588181
Zdroj: ŠÚ SR
Postavenie živnostníkov v rámci ekonomických subjektov v Slovenskej
republike v sledovanom období 2004 - 2008 je uvedené na obr. 1, ich počet v rámci
fyzických osôb je naopak znázornený na obr. 2. Na základe uvedených údajov môžeme
konštatovať, že najväčšie zastúpenie v počte ekonomických subjektov mali fyzické
osoby, v rámci ktorých dominovali živnostníci.
Obr. 1
2004 2005 2006 2007 20080
100000
200000
300000
400000
500000
600000
Fyzické osoby - podnikatelia spolu
Živnostníci
Právnické osoby spolu
Ekonomické sub-jekty spolu
Postavenie živnostníkov v SR v rámci ekonomických subjektov v sledovanom období
2004-2008
Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie
58
Obr. 2
2004 2005 2006 2007 20080
50000100000150000200000250000300000350000400000
Slobodné povolania
Samostatne hospodáriaci roľníci
Živnostníci
Postavenie živnostníkov v SR v rámci FO v sledovanom období 2004-2008
Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie
V rámci ekonomických činností sústredili živnostníci svoju pozornosť do
rôznych oblastí. Ich vývoj mal za nami sledované obdobie 2004 - 2008 prevažne
kolísavý charakter, avšak niektoré ekonomické činnosti (ako pôdohospodárstvo
a rybolov, priemysel, stavebníctvo, finančné sprostredkovanie, zdravotníctvo a sociálna
pomoc) nadobúdali aj rastúcu tendenciu. Pozornosť živnostníkov bola sústredená najmä
do oblasti obchodu, stavebníctva a priemyslu, naopak najmenej sa venovali oblasti
zdravotníctva a sociálnej pomoci, finančnému sprostredkovaniu a školstvu. I keď
najvyšší počet živnostníkov bol v celom sledovanom období evidovaný v oblasti
obchodu, svoj vrchol s počtom 118 692 živnostníkov dosahoval len v roku 2006.
Naopak najmenej sa živnostníci venovali oblasti zdravotníctva a sociálnej pomoci,
avšak táto oblasť vykazovala z roka na rok krivku rastu, čo je zrejmé z tabuľky 2.
59
Živnostníci podľa vybraných druhov ekonomických činností na území SR
v sledovanom období 2004 - 2008
Tabuľka 22004 2005 2006 2007 2008
Pôdohospodárstvo, rybolov 7212 8556 11935 13684 14250Priemysel 57208 58645 69217 73109 76945Stavebníctvo 57078 62436 66757 72401 82489Obchod 115215 113544 118692 117529 116274Hotely, reštaurácie 16058 16099 14971 14862 15207Doprava, skladovanie, pošty a telekomunikácie 15766 15326 14613 14626 15058
Finančné sprostredkovanie 1328 1366 2499 3085 3540Nehnuteľnosti prenájom, obchodné činnosti 48144 49515 46995 46718 49307
Školstvo 3643 3770 3508 3439 3613Zdravotníctvo, sociálna pomoc 560 646 679 814 878Ostatné 14428 14967 14319 14115 15280
Zdroj: ŠÚ SR
Ak sa bližšie pozrieme na jednotlivé oblasti na Slovensku môžeme konštatovať,
že v nami sledovanom období 2004 - 2008 mal počet fyzických osôb na území
Slovenskej republiky stúpajúcu tendenciu, a to vo všetkých jej oblastiach, s výnimkou
Košického kraja, na území ktorého prišlo v roku 2005 k miernemu poklesu. Najväčšie
zastúpenie fyzických osôb bolo zaznamenané v oblasti Západného Slovenska, najmä
v Nitrianskom kraji, kde dosahoval priemerný počet 48 572. Najmenšie zastúpenie
fyzických osôb bolo naopak zaznamenané v oblasti Bratislavského kraja, kde dosahoval
priemerný počet 61 868. Ak by sme porovnávali počet fyzických osôb v roku 2008
v porovnaní s rokom 2004 len na úrovni samosprávnych krajov, potom ich najväčší
nárast (až o 13 621) bol evidovaný v Prešovskom kraji a najmenší (len o 3 700)
v Bratislavskom kraji.
60
Fyzické osoby na území SR v sledovanom období 2004 - 2008 Tabuľka 3 Fyzické osoby - podnikatelia spolu
2004 2005 2006 2007 2008
Bratislavský kraj 59873 59890 62906 63101 63573
Západné Slovensko 124050 126586 135645 138107 144861
Trnavský kraj 39079 40099 42733 43768 45570Trenčiansky kraj 40039 40327 44063 44251 46461Nitriansky kraj 44932 46160 48849 50088 52830
Stredné Slovensko 89577 92837 97491 100479 104875
Žilinský kraj 51092 52761 55293 57121 59830Banskobystrický kraj 38485 40076 42198 43358 45045
Východné Slovensko 86878 87781 92204 97954 104912
Prešovský kraj 47547 48592 51883 55741 61168Košický kraj 39331 39189 40321 42213 43744
Zdroj: ŠÚ SR
Z pohľadu uvedených právnych foriem dominovali živnostníci, ktorí v priemere
dosahovali najvyšší počet 125 579 v oblasti Západného Slovenska, najmä v
Nitrianskom kraji, kde dosahovali priemerný počet 44 698. Naopak najmenej
živnostníkov sa nachádzalo v oblasti Bratislavského kraja, kde v priemere dosahovali
počet 58 343. Avšak na úrovni samosprávnych krajov bol ich počet najmenší
v Košickom kraji, kde sme v priemere mohli nájsť len 37 400 živnostníkov. Najmenší
podiel fyzických osôb bol evidovaný vo forme samostatne hospodáriacich roľníkov,
ktorých bolo najviac lokalizovaných v oblasti Západného Slovenska, najmä v
Nitrianskom kraji (v priemere 1 964). Oblasť Bratislavského kraja naopak vykazoval
ich najmenší počet, konkrétne 526 samostatne hospodáriacich roľníkov. Z pohľadu
samosprávnych krajov sa najviacej samostatne hospodáriacich roľníkov nachádzalo v už
spomínanom Nitrianskom kraji, naopak najmenej v Trenčianskom kraji, kde dosahovali
priemerný počet 333.
61
Fyzické osoby podľa vybraných právnych noriem na území SR
v sledovanom období 2004 - 2008
Tabuľka 4
2004 - 2008Fyzické osoby
Slobodné povolania Samostatne hospodáriaci roľníci Živnostníci
Bratislavský kraj 3000 526 58343
Západné Slovensko 4790 3481 125579
Trnavský kraj 1328 1184 39739Trenčiansky kraj 1553 333 41142Nitriansky kraj 1909 1964 44698
Stredné Slovensko 3207 2668 91176
Žilinský kraj 1602 1161 52456Banskobystrický kraj 1605 1508 38720
Východné Slovensko 4108 2352 87485
Prešovský kraj 1890 1011 50086Košický kraj 2218 1342 37400
Zdroj: ŠÚ SR
Z nasledujúcej tabuľky 5 môžeme usúdiť, že vývoj živnostníkov za jednotlivé
roky, v rozmedzí od roku 2004 do roku 2008, mal rastúcu tendenciu, s výnimkou
Bratislavského kraja, ktorého vývoj nadobúdal kolísavý charakter. Ak by sme
porovnávali počet živnostníkov v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004 z pohľadu
oblastí, potom ich najväčší nárast (až o 29 898) bol evidovaný v oblasti Bratislavského
kraja a najmenší (len o 15 129) v oblasti Stredného Slovenska, najmä
v Banskobystrickom kraji (nárast o 6 440). Naopak z pohľadu samosprávnych krajov
bol najväčší nárast už v spomínanom Bratislavskom kraji, najmenší nárast (len o 4 291)
sme zaznamenali v Košickom kraji. Počet živnostníkov v jednotlivých oblastiach
Slovenskej republiky v sledovanom období 2004 - 2008 bližšie znázorňuje obr. 3.
62
Živnostníci na území SR v sledovanom období 2004 - 2008 Tabuľka 5 Živnostníci
2004 2005 2006 2007 2008
Bratislavský kraj 56746 56740 59318 59267 59644
Západné Slovensko 115764 118902 127270 129524 136436
Trnavský kraj 36497 37738 40210 41190 43058Trenčiansky kraj 38262 38696 42127 42197 44429Nitriansky kraj 41005 42468 44933 46137 48949
Stredné Slovensko 83634 87275 91733 94475 98763
Žilinský kraj 48289 50119 52570 54325 56978Banskobystrický kraj 35345 37156 39163 40150 41785
Východné Slovensko 80496 81953 85864 91116 97998
Prešovský kraj 44787 46006 49019 52618 57998Košický kraj 35709 35947 36845 38498 40000
Zdroj: ŠÚ SR
Obr. 3
Bratislavský kraj
Západné Slovensko
Trnavský kraj
Trenčiansky kraj
Nitriansky kraj
Stredné Slovensko
Žilinský kraj
Banskobystrický kraj
Východné Slovensko
Prešovský kraj
Košický kraj
Počet živnostníkov v jednotlivých oblastiach SR v sledovanom období 2004 - 2008
Zdroj: ŠÚ SR + vlastné spracovanie
63
Ako sme už spomínali, v rámci ekonomických činností sústredili živnostníci
svoju pozornosť do rôznych oblastí. Najväčšiu pozornosť však sústredili živnostníci na
obchod, v ktorom dominuje oblasť Západného Slovenska, najmä Nitriansky kraj
(priemerný počet živnostníkov 16 407). Naopak najmenšie zastúpenie obchodu
s priemerným počtom 19 431 živnostníkov bolo zaznamenané v oblasti Bratislavského
kraja, avšak na úrovni samosprávnych krajov bol na prvom mieste. Najmenej sa
živnostníci venovali zdravotníctvu a sociálnej pomoci, najmä v oblasti Bratislavského
kraja (priemerný počet živnostníkov 147), avšak na úrovni samosprávnych krajov bol
podobne ako v oblasti obchodu na prvom mieste. Naopak najviac sa tejto oblasti
venovala oblasť Východného Slovenska, konkrétne Prešovský kraj s priemerným
počtom živnostníkov 127. Z hľadiska posudzovania ekonomických činností na úrovni
samosprávnych krajov bolo najmenej živnostníkov v oblasti obchodu evidovaných
v Trnavskom kraji (11 086), ale v oblasti zdravotníctva a sociálnej pomoci
v Nitrianskom kraji (47).
Živnostníci podľa vybraných druhov ekonomických činností na úrovni NUTS 2
v SR v sledovanom období 2004 - 2008
Tabuľka 6
2004 - 2008 Bratislavský kraj
Západné Slovensko
Stredné Slovensko
Východné Slovensko
Pôdohospodárstvo, rybolov 471 2413 3657 4587 Priemysel 6629 23830 18883 17682 Stavebníctvo 6481 26670 19442 15639 Obchod 19431 40878 27622 28320 Hotely, reštaurácie 2477 5325 4202 3436 Doprava, skladovanie, pošty a telekomunikácie 3796 5158 3138 2986
Finančné sprostredkovanie 464 578 548 774 Nehnuteľnosti, prenájom, obchodné činnosti 14640 14209 9398 9889
Školstvo 816 1147 852 779 Zdravotníctvo, sociálna pomoc 147 186 175 207 Ostatné 2991 5185 3260 3186
Zdroj: ŠÚ SR
64
4.6.1 Analýza vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania
Pri analýze vývoja počtu živnostníkov (počet vzniknutých, pozastavených
a zrušených živností) za nami sledované obdobie 2004 - 2008 v jednotlivých oblastiach
Slovenskej republiky sme vychádzali zo zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe
k informáciám, ktorý stanovuje povinnosť inštitúciám verejnej správy, a teda aj
Obvodnému úradu, zverejniť informácie, s výnimkou skutočností, ktoré sú predmetom
utajenia.
So žiadosťou o poskytnutie informácií týkajúcich sa vývoja počtu živnostníkov
sme sa teda obrátili na všetkých 50 obvodných úradov na Slovensku. Z uvedeného
zákona vyplýva, že žiadateľ musí dostať požadovanú informáciu v lehote do 8
pracovných dní. Ak však povinná osoba poruší tento zákon alebo vedome poskytne
nepravdivé či neúplné informácie, dopúšťa sa priestupku na úseku slobodného prístupu
k informáciám. Celkovo bolo vydaných 29 zamietavých rozhodnutí, 9 kladných
rozhodnutí a 12 obvodných úradov ignorovali našu žiadosť. Obvodné úrady, ktoré
vydali zamietavé rozhodnutia, sa odvolávajú na § 60b ods. 7 zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní, podľa ktorého sa na poskytovanie údajov zo živnostenského
registra nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Nami
požadované údaje totiž nie sú súčasťou živnostenského registra, a preto odbory
živnostenského podnikania nimi nedisponujú, nemajú ich priamo k dispozícii, a preto sa
do nich nedá ani nahliadnuť.
Pri analýze počtu živnostníkov (počet vzniknutých, pozastavených a zrušených
živností) za nami sledované obdobie 2004 - 2008 v jednotlivých oblastiach Slovenskej
republiky sme teda vychádzali z 9 kladných rozhodnutí, ktoré vzhľadom na poskytnuté
údaje môžeme rozdeliť kategórií:
živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje za jednotlivé roky 2004 - 2008
(Prievidza, Banská Bystrica, Stará Ľubovňa)
65
Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 1 Tabuľka 7Rok 2004 2005 2006 2007 2008
Živnostenský (Obvodný) úrad Prievidza
Počet nových podnikateľov 1584 1775 1733 1887 2064
Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti
929 1519 1647 1769 1548
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení
940 1262 1240 1252 1355
Živnostenský (Obvodný) úrad Banská Bystrica
Počet nových podnikateľov 1451 1343 1319 1408 1390
Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti
771 1078 1049 1021 1013
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení
459 755 635 719 817
Živnostenský (Obvodný) úrad Stará Ľubovňa
Počet nových podnikateľov 1190 1151 967 1570 3170
Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti
514 807 892 888 801
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení
69 98 283 288 343
Zdroj: Obvodný úrad Prievidza, Banská Bystrica a Stará Ľubovňa
Vývoj živnostníkov v obvodoch Prievidza, Banská Bystrica a Stará Ľubovňa mal
za jednotlivé roky, v rozmedzí od roku 2004 do roku 2008, kolísavý charakter. Ak by
sme porovnávali počet nových podnikateľov v roku 2008 v porovnaní s rokom 2004,
potom ich najväčší nárast (až o 1 980) bol zaznamenaný v Starej Ľubovni, k úbytku
(o -61) došlo v Banskej Bystrici, ktorá však s priemerným počtom 1 809 dosahovala
prvú priečku. V prípade rozhodnutí o pozastavení živnosti s priemerným počtom 1 482
dominovala Prievidza, kde bol evidovaný aj ich najväčší nárast (až o 619), naopak ich
najmenší priemerný počet (780) bol v Starej Ľubovni. V oblasti zrušených
a zaniknutých živnostenských oprávnení mala s priemerným počtom 1 210 a najväčším
nárastom (až o 415) prvé miesto Prievidza, naopak Starej Ľubovni s priemerným
počtom 216 a najmenším nárastom (len o 274) patrila posledná priečka.
66
živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje len za roky 2007 a 2008
(Košice, Košice a okolie, Trebišov)
Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 2 Tabuľka 8Rok 2007 2008
Živnostenský (Obvodný) úrad Košice
Počet nových podnikateľov 2309 2494Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 1846 1837
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 1384 1519
Živnostenský (Obvodný) úrad Košice a okolie
Počet nových podnikateľov - -Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 532 506
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 408 595
Živnostenský (Obvodný) úrad Trebišov
Počet nových podnikateľov 786 865Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 424 469
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 337 479
Zdroj: Obvodný úrad Košice, Košice a okolie a Trebišov
Vývoj živnostníkov v obvodoch Košice, Košice a okolie a Trebišov mal za roky
2007 a 2008 rovnako kolísavý charakter. Z tabuľky 8 môžeme konštatovať, že v roku
2008 v porovnaní s rokom 2007 najviac vzrástol počet nových podnikateľov
v Košiciach (z pôvodných 2 309 na 2 494) a najmenej v Trebišove (nárast len o 79). Do
úvahy sme nebrali Košice a okolie, ktoré tento údaj nemali k dispozícii. V prípade
rozhodnutí o pozastavení živnosti bol evidovaný pokles, s výnimkou Trebišova, kde bol
zaznamenaný nárast o 45 živnostníkov. V oblasti zrušených a zaniknutých
živnostenských oprávnení došlo naopak k nárastu, pričom najväčší (o 187) bol
zaznamenaný v Košiciach a okolí a najmenší (135) priamo v Košiciach.
živnostenské úrady, ktoré poskytli údaje za súhrnné časové obdobie 2004 - 2008
(Považská Bystrica, Námestovo, Rožňava)
67
Vývoj živnostníkov vo vybraných Obvodných úradoch 3 Tabuľka 9Rok 2004 - 2008
Živnostenský (Obvodný) úrad Považská Bystrica
Počet nových podnikateľov 6 131Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 5 972
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 8 700
Živnostenský (Obvodný) úrad Námestovo
Počet nových podnikateľov 7 597Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti 8 242
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení 3 342
Živnostenský (Obvodný) úrad Rožňava
Počet nových podnikateľov 1628Počet rozhodnutí o pozastavení živnosti -
Počet zrušených a zaniknutých živnostenských oprávnení -
Zdroj: Obvodný úrad Považská Bystrica, Námestovo a Rožňava
Na základe súhrnného časového obdobia 2004 - 2008 môžeme usúdiť, že
najväčší počet nových podnikateľov (7 597) bol evidovaný v Námestove a najmenší
(1 628) v Rožňave. K pozastaveniu živnosti došlo najviac v Námestove (8 242), naopak
k ich zrušeniu a zániku došlo v Považskej Bystrici (8 700). Pozastavenie, ako aj
zrušenie a zánik živnosti sme za Rožňavu neposudzovali, nakoľko tieto údaje nemala
k dispozícii.
4.7 Analýza podnikateľského subjektu podnikajúceho na základe
živnostenského oprávnenia
Evidenčný list podnikateľa
Obchodné meno: Mária Škubová - ŠPERK
IČO: 33814708
IČ DPH: SK1020291393 (slúži na registráciu
daňovému úradu)
Právna forma: fyzická osoba - živnostník
Druh podnikania: maloobchod a veľkoobchod
68
Oprávnenie na podnikateľskú činnosť: Živnostenský list - ev. č.: ŽO
95/1894/000; reg. č.: 2328/95; dňa 25. 9.
1995; Obvodný úrad Senica
Deň začatia podnikania: 12. 9. 1995
Miesto podnikania: Bratislavská 269/3, 908 51 Holíč
Majiteľ podniku: Mária Škubová
Počet zamestnancov podniku: 50
Predmet podnikania
Nami analyzovaný podnikateľský subjekt sústreďuje svoju pozornosť prevažne
na tieto predmety podnikania:
kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v
rozsahu voľnej živnosti a
kúpa tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti
(veľkoobchod) v rozsahu voľnej živnosti,
pričom tovarmi sú šperky zo zlata, striebra a ocele, hodiny a hodinky. Na predaj ponúka
široký sortiment šperkov i hodiniek známych značiek, ako napr. Swarovski, Festina,
Tissot, Legend, Lacoste, Casio, Clyda, Diesel či Fossil.
K 18. 7. 1994 začal podnik vykonávať svoju podnikateľskú činnosť len v oblasti
maloobchodu s klenotmi, zlatom, sklom, bižutériou a keramikou a ponúkal kopírovacie
služby, avšak po rozšírení predmetu živnosti je od 12. 9. 1995 oprávnený vykonávať aj
kúpu tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu
voľnej živnosti, kúpu tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti
(veľkoobchod) v rozsahu voľnej živnosti a sprostredkovateľskú činnosť.
Podnik má zriadených viacero prevádzok. Zo začiatku boli zriadené štyri
prevádzkarne, ktorých počet sa po rozšírení predmetu živnosti rozšíril až na 20. Avšak
prelom nastal v roku 2009, kedy podnik z viacerých dôvodov zrušil 5 zo svojich
prevádzok. K 1. januáru 2010 má podnik zriadených 15 maloobchodných predajní -
v Holíči (vrátane veľkoobchodu), Skalici (2x), Bratislave (2x), Trenčíne, Prievidzi,
Nitre, Žiline, Martine, Zvolene, Lučenci, Prešove, Košiciach a Spišskej Novej Vsi.
69
Proces získania živnostenského oprávnenia
Pri vybavovaní živnostenského oprávnenia nenastali žiadne prieťahy, všetko
prebehlo bez akýchkoľvek problémov, čo živnostník prisudzuje najmä k vyškolenému
a ústretovému personálu živnostenského úradu v Senici.
Živnostenská kontrola a udelené pokuty
Podnikateľ je povinný pri prevádzkovaní svojej živnosti dodržiavať podmienky
a povinnosti ustanovené zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní a jej
osobitnými predpismi, kontrolu ich dodržiavania vykonáva vecne príslušný
živnostenský úrad. I keď je podnik dôkladne oboznámený so živnostenským zákonom
a pravidelne sa informuje o jeho zmenách, môže sa stať, že niečo opomenie. Keď v roku
2009 prebiehalo v meste Holíč prečíslovanie ulíc, sídlo prevádzky v tomto meste sa
zmenilo z ul. Bratislavská 2 na ul. Bratislavská 3, i keď nedošlo k jeho hmotnému
premiestneniu. V prípade zmien a doplnkov týkajúcich sa údajov a dokladov
ustanovených na ohlásenie živnosti je však podnikateľ povinný oznámiť to príslušnému
živnostenskému úradu a predložiť o nich doklady do 15 dní od vzniku týchto zmien.
Keďže podnik neohlásil túto zmenu údajov obsiahnutých v ohlásení, bola mu
kontrolórom živnostenského úradu uložená bloková pokuta vo výške 35 eur, ktorú
zaplatil a následne urobil nápravu. Živnostenský úrad však môže v tomto prípade uložiť
podnikateľovi blokovú pokutu (obsahuje údaje o tom, kedy a za aké porušenie
povinnosti bola uložená) do 165 eur, proti ktorej sa nemožno odvolať.
Analýza výsledku hospodárenia
Podnikateľ vedie jednoduché účtovníctvo, teda jeho hospodársky výsledok
spočíva v rozdiely medzi príjmami a výdajmi. Len na základe osobných konzultácií
(živnostník, odvolávajúci sa na to, že výsledok hospodárenia podlieha daňovému
tajomstvu a ide o dôverné informácie, neposkytol výsledok svojho hospodárenia)
môžeme konštatovať, že podnik dosahuje aj napriek pretrvávajúcej kríze v sledovanom
období 2004 - 2008 zisk, čím sa zaraďuje medzi ziskovú spoločnosť. Prosperitu
podniku prisudzuje podnikateľ najmä svojim dlhoročným odborným znalostiam
a skúsenostiam, nakoľko v tomto odbore pôsobí už 16-tym rokom, ako aj sledovaniu
cien a potenciálnej konkurencie na trhu.
70
5 Záver
Verejná správa ako celok i jej jednotlivé zložky však prechádzali výraznými
zmenami - reformami, súvisiacimi predovšetkým s procesmi decentralizácie, ktoré sa
stali nástrojom zmien v organizačnej štruktúre v štáte, v posilňovaní postavenia
jednotlivca pri uplatňovaní jeho práv a slobôd voči subjektom verejnej správe a boli aj
dôsledkom vývoja európskej hospodárskej a politickej integrácie. Hlavným cieľom
Európskeho spoločenstva bolo vytvoriť jednotný trh, v ktorom by boli zaručené
základné slobody, do ktorých spadá aj sloboda podnikania. Podnikanie je totiž
základným prvkom efektívneho fungovania trhového hospodárstva.
Správny poriadok, upravujúci najmä postup (napr. pri získaní živnostenského
oprávnenia) správnych orgánov (napr. Obvodného úradu) a účastníkov konania (napr.
žiadateľ živnostenského oprávnenia) pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone
rozhodnutia formou individuálneho správneho aktu, v rámci ktorého správne orgány
rozhodujú o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy, sa pokladá za najčastejšie aplikovaný
právny predpis o verejnej správe. I keď sa uplatňuje už takmer 43 rokov, prebehol len
tromi novelizáciami, čo z neho robí jeden z najstabilnejších právnych predpisov
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Verejnoprávne pravidlá a podmienky
vykonávania živnostenského podnikania na území Slovenskej republiky, ustanovené vo
verejnom záujme, do ktorého spadajú aj podmienky získania, prevádzkovania a zániku
živnostenského oprávnenia, kontrola ich dodržiavania a sústava orgánov štátnej správy
vrátane jej pôsobnosti v danej oblasti však upravuje živnostenský zákon. Správny
poriadok je však len všeobecný právny predpis, pretože upravuje procesné práva
a povinnosti v správnom konaní v celej verejnej správe. Voči osobitným právnym
predpisom zaujíma subsidiárne postavenie, čo znamená, že vo veciach upravenými
týmito osobitnými právnymi predpismi sa v konaní postupuje prednostne podľa nich
(vyplývajúce zo zásady lex specialis má prednosť pred lex generalis). Porovnaním
správneho poriadku a živnostenského zákona sme zistili, že tieto odlišnosti sa týkajú
najmä postupu živnostenského úradu v konaní o vzniku živnostenské oprávnenia
a v konaní o uložení pokuty (rozdielnosť v lehotách na vydanie rozhodnutia, právnych
účinkoch na začatie konania a vydaní rozhodnutia).
71
Pri analýze vývoja živnostenského podnikania v podmienkach Slovenskej
republiky a jej jednotlivých oblastiach za sledované obdobie 2004 - 2008 sme zistili, že
počet podnikateľských subjektov sa neustále mení. Každým rokom sa zvyšuje počet
podnikateľov, niektorí však svoju podnikateľskú činnosť aj rušia. K 31.12. 2008 bolo
v Slovenskej republike celkovo evidovaných 588 181 ekonomických subjektov, z toho
169 960 právnických osôb a 418 221 fyzických osôb, čo v porovnaní s rokom 2004
predstavuje nárast o 19,30 %. Najväčšie zastúpenie v počte ekonomických subjektov
mali teda fyzické osoby, v rámci ktorých sa na prvej priečke umiestnili živnostníci.
Najväčšie zastúpenie fyzických osôb v priemere bolo zaznamenané v oblasti Západného
Slovenska, najmä v Nitrianskom kraji (48 572), naopak najmenšie bolo evidované
v oblasti Bratislavského kraja (61 868). V rámci ekonomických činností sústredili
živnostníci svoju pozornosť do rôznych oblastí, najmä však do oblasti obchodu. Počet
vydaných rozhodnutí na úseku živnostenského podnikania (vzniknutie, pozastavenie či
zrušenie živnostenského oprávnenia) však za sledované obdobie 2004 - 2008 nie je
možné komplexne zhodnotiť, nakoľko 9 z 50 oslovených živnostenských úradov, ktoré
v prípade našej žiadosti o sprístupnenie informácií vydali kladné rozhodnutie,
sprístupnilo informácie nejednotné za stanovené časové obdobie.
Pre úspešnú podnikateľskú činnosť by mali byť vytvorené vhodné subjektívne,
ako aj objektívne predpoklady. S výnimkou Bratislavského kraja celé územie
Slovenskej republiky spadá do jedného z cieľa regionálnej politiky EÚ - Konvergencie,
ktorý je určený k urýchleniu ekonomického zbližovania najmenej rozvinutých regiónov
(regióny na úrovni NUTS 2, ktorých HDP na obyvateľa nedosahuje 75 % priemeru EÚ).
Po vstupe Slovenskej republiky do EÚ sa Slovensku otvorili dvere a mohlo sa zapojiť
do čerpania finančných prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ. Avšak aj štátna
pomoc môže prispieť k znižovaniu medziregionálnych rozdielov. Hlavným cieľom je
podporiť ekonomickú aktivitu práceschopného obyvateľstva vo forme zamestnania sa
v podniku alebo samostatne zárobkovej činnosti. Rast zamestnanosti závisí od občanov
a hospodárskej politiky SR, na ktorú vplývajú mnohé vonkajšie faktory. V podnikaní
však existujú bariéry, k odstráneniu ktorých by prispelo zjednodušenie
administratívneho zaťaženia podnikateľského prostredia a upravenie právnych noriem,
aby sa v súlade s európskymi normami mohli implementovať. I keď živnostenský zákon
prešiel viacerými zmenami, živnostenské úrady patria k najmenej problémovým
inštitúciám z hľadiska prístupu k podnikateľom.
72
6 Zoznam použitej literatúry
1. ALTER, K. J. 2001. Establishing the Supremacy of European Law. The Making of
an International Rule of Law in Europe. Oxford : Oxford University Press, 2001.
2. BARROW, C. 1996. Základy drobného podnikání. Praha : Grada Publishing, 1996.
200 s. ISBN 80-7169-232-8.
3. BELAJOVÁ, A. - BALÁŽOVÁ, E. 2004. Ekonomika a manažment územnej
samosprávy. Nitra : SPU, 2004. 183 s. ISBN 80-8069-458-3.
4. BELAJOVÁ, A. - FÁZIKOVÁ, M. 2004. Regionálna ekonomika. 2.vyd.
Nitra : SPU, 2004. 248 s. ISBN 80-8069-344-7.
5. BEZÁKOVÁ, L. a i. 2008. Základy práva. Nitra : SPU, 2008. 128 s.
ISBN 978-80-552-0153-5.
6. BIELIK, P. 2006. Podnikové hospodárstvo. Nitra : SPU, 2006. 319 s. ISBN 80-
8069-698-5.
7. BIELIK, P. - GURČÍK, Ľ. - DVOŘÁK, M. - BLCHÁČ, J. 2002. Ekonomika
podnikov. Nitra : SPU, 2002. 184 s. ISBN 80-8069-069-3.
8. DAŇKO, J. a i. 2003. Podnikanie. Nitra : SPU, 2003. 168 s. ISBN 80-8069-189-4.
9. GOZORA, V. 2005. Podnikový manažment. 3.vyd. Nitra : SPU, 2005. 190 s.
ISBN 80-8069-462-1.
10. GOZORA,V. 2000. Krízový manažment. Nitra : SPU, 2000. 182 s.
ISBN 80-7137-802-X.
11. HORVÁTH, Z. 2004. Príručka Európskej únie. Bratislava : Zastúpenie Európskej
komisie v SR, 2004. 512 s. ISBN 80-89102-09-3.
12. HORVÁTOVÁ, K. 2001. Živnostenský zákon. Úplné znenie s výkladom
a praktickými príkladmi. In EPP. ISSN 1335-0714, 2001, č. 1, s. 5-129.
13. ILKOVÁ, Z. - BANDLEROVÁ, A. 2006. Obchodné právo. Nitra : SPU, 2006. 201
s. ISBN 80-8069-771-X.
14. JANKŮ, M. - SVOBODOVÁ, A. 1999. Evropské právní prostředí.
Praha : Computer Press, 1999. 139 s. ISBN 80-7226-197-5.
15. JAREMKOVÁ, H. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Košice a okolie [elektronická pošta]. Správa pre: Monika
CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
16. KNILL, CH. 2001. The Europeanisation of National Administrations.
Cambridge : Cambridge University Press, 2001.
73
17. KOŠIČIAROVÁ, S. 2004. Správny poriadok - Komentár s novelou účinnou od 1.1.
2004. Šamorín : Heuréka, 2004. 322 s. ISBN 80-89122-14-0.
18. KURJATKOVÁ, D. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Banská Bystrica [elektronická pošta]. Správa pre: Monika
CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
19. LÁZIKOVÁ, J. 2008. Základné slobody (2. časť Voľný pohyb služieb a sloboda
podnikania) : prednáška. Nitra : SPU, 2008. 6 s.
20. LEFKO, V. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného
úradu Považská Bystrica [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.
2010-03-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
21. LISÝ, J a i. 2000. Ekonómia. Všeobecná ekonomická teória. 3.vyd.
Bratislava : IURA, 2000. 507 s. ISBN 80-88715-81-4.
22. LOPATNÍKOVÁ, A. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Trebišov [elektronická pošta]. Správa pre: Monika
CALETKOVÁ. 2010-02-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
23. MACHAJOVÁ, J. a i. 2007. Všeobecné správne právo. Žilina : Poradca
podnikateľa, 2007. 503 s. ISBN 978-80-88931-71-3.
24. MALEJČÍK, A. 2008. Základy manažmentu. Nitra : SPU, 2008. 162 s.
ISBN 978-80-552-0132-0.
25. MARIŠOVÁ, E. - ILKOVÁ, Z. - BELICOVÁ, J. 2002. Správne právo hmotné
a procesné. Nitra : SPU, 2002. 159 s. ISBN 80-8069-127-4.
26. MINTÁL, J. 2008. Živnostenský zákon s komentárom. In Poradca.
ISSN 1335-1583, 2008, č. 3, s. 5-148.
27. MIROSSAYOVÁ, A. 2000. Vybrané kapitoly z práva v podmienkach SR.
Košice : Technická univerzita, 2000. 48 s. ISBN 80-7099-545-9.
28. MINISTERSTVO VNÚTRA, 2010. Správne poplatky na úseku živnostenského
podnikania. In Živnostenské podnikanie [online]. 2010 [cit. 2010-22-02].
Dostupné na internete: < http://www.minv.sk/?zivnostenske-podnikanie>.
29. MINISTERSTVO VNÚTRA, 2010. Zákonné lehoty konania. Zákonné lehoty pre
živnostenský (obvodný) úrad v konaní o vzniku živnostenského oprávnenia a v
konaní o uložení pokuty. In Živnostenské podnikanie [online]. 2010
[cit. 2010-22-02]. Dostupné na internete: <http://www.minv.sk/?zakonne-lehoty-
konania>.
74
30. MINISTERSTVO VNÚTRA SR, 2008. Pozitívne a negatívne vymedzenie obsahu
remeselných živností. Bratislava : Sekcia verejnej správy, Odbor živnostenského
podnikania, 2008. 33 s.
31. MOJCHEROVÁ, Ľ. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Stará Ľubovňa [elektronická pošta]. Správa pre: Monika
CALETKOVÁ. 2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
32. NIŽŇANSKÝ, V. 2005. Decentralizácia na Slovensku. Bilancia nekonečného
príbehu 1995-2005. Bratislava : Úrad vlády SR, Kancelária splnomocnenca vlády
SR pre decentralizáciu verejnej správy, 2005. 431 s. ISBN 80-969447-1-1.
33. POLÁK, P. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného
úradu Námestovo [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.
2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
34. POMAHAČ, R. - VIDLÁKOVÁ, O. 2002. Veřejná správa. Praha : C.H. Beck,
2002. 290 s. ISBN 80-7179-748-0.
35. ŘEHÚŘEK, M. 2001. Demokratický potenciál verejnej správy. In Právny obzor.
ISSN 0032-6984, 2001, roč. 84, č. 5, s. 39.
36. SCHWARCZ, P. 2009. Politika EÚ v oblasti podpory podnikania : prednáška.
Nitra : SPU, 2009. 28 s.
37. SKOLNOVÁ, K. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Prievidza [elektronická pošta]. Správa pre: Monika
CALETKOVÁ. 2010-03-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
38. SLOVENSKÁ ŽIVNOSTENSKÁ KOMORA, 2010. O nás. In Slovenská
živnostenská komora [online]. 2010 [cit. 2009-05-01]. Dostupné na internete:
< http://www.szk.sk/organy-szk/o-nas/>.
39. SOBIHARD, J. 2007. Správny poriadok - komentár. 3.vyd. Bratislava : IURA,
2007. 347 s. ISBN 978-80-8078-182-8.
40. SOLÍK, J. - JAKUBEC, V. 2007. Cesta k samostatnosti. Založenie podnikania.
Trenčín : GIMMA, 2007. 68 s. ISBN 80-969706-9-8.
41. ŠKULTÉTY, P. a i. 2002. Správne právo hmotné - Všeobecná a osobitná časť.
Šamorín : Heuréka, 2002. 348 s. ISBN 80-968567-6-6.
42. ŠTATISTICKÝ ÚRAD SR, 2010. Organizačná štatistika. In Databáza regionálnej
štatistiky [online]. 2010 [cit. 2010-22-02]. Dostupné na internete:
<http://px-web.statistics.sk/PXwebSlovak/index.htm>.
75
43. ŠTEFAN, J. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania Obvodného
úradu Rožňava [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.
2010-04-03 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
44. ÚSTREDNÝ PORTÁL VEREJNEJ SPRÁVY SR, 2010. Živnostenské oprávnenie.
In Portal.gov.sk [online]. 2010 [cit. 2009-05-01]. Dostupné na internete:
<http://www.portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=39&etype=-1&aid=309>.
45. VAISOVÁ, A. 2010. Údaje o činnosti odboru živnostenského podnikania
Obvodného úradu Košice [elektronická pošta]. Správa pre: Monika CALETKOVÁ.
2010-23-02 [cit. 2010-23-03]. Osobná komunikácia.
46. VONDRÁKOVÁ, E. - GALBAVÝ, Ľ. 2008. Vybrané kapitoly zo správneho práva.
Nitra : UKF, 2008. 166 s. ISBN 978-80-8094-391-2.
47. VRABKO, M. a i. 2007. Správne právo, procesná časť. 2.vyd.
Bratislava : Právnická fakulta UK, 2007. 230 s. ISBN 978-80-7160-234-7.
48. Zákon č.515/2003 Z. z. o krajských a obvodných úradoch.
49. Zákon č.211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.
50. Zákon č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník).
51. Zákon č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).
52. Zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
76
7 Prílohy
Príloha 1 Organizačná štruktúra v oblasti živnostenského podnikania
GP SR - Verejná správa Slovenskej republiky
ŽÚ - Živnostenský úrad
DÚ - Daňový úrad
ZP - Zdravotná poisťovňa
OR SR - Obchodný register Slovenskej republiky
Príloha 2 Logo Slovenského živnostenského registra (vľavo) a logo Slovenskej
živnostenskej komory (vpravo)
77
Príloha 3 Živnostenské úrady v Slovenskej republike
Oblasť SR Kraj Odbor živnostenského podnikania
Bratislavský kraj Bratislavský
BratislavaMalackyPezinokSenec
Západné Slovensko
Trnavský
Dunajská StredaGalantaPiešťanySenicaTrnava
Trenčiansky
Bánovce nad BebravouNové Mesto nad VáhomPovažská BystricaPrievidzaTrenčín
Nitriansky
KomárnoLeviceNitraNové ZámkyŠaľaŠtúrovoTopoľčany
Stredné Slovensko
Žilinský
ŽilinaČadcaDolný KubínLiptovský MikulášMartinNámestovoRužomberok
Banskobystrický
Veľký KrtíšZvolenŽiar nad HronomBanská BystricaBreznoLučenecRimavská Sobota
Východné Slovensko
Prešovský
Stará ĽubovňaStropkovSvidníkVranov nad TopľouBardejovHumennéKežmarokPopradPrešov
Košický
Spišská Nová VesTrebišovKošiceKošice - okolieMichalovceRožňava
78
Zdroj: Vlastné spracovanie
Príloha 4 Správne poplatky na úseku živnostenského podnikania (položka 148
prílohy zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch)
Správne poplatky Cena v EUR (€)
Vydanie živnostenského listu:- na voľnú živnosť 3 €- na remeselnú živnosť alebo viazanú živnosť 16,5 €
Vydanie koncesnej listiny 33 €Výpis zo živnostenského registra za jedného podnikateľa 3 €
Vydanie náhradného živnostenského listu alebo koncesnej listiny náhradou za stratený, zničený, poškodený alebo odcudzený živnostenský list alebo koncesnú listinu
3 €
Vydanie povolenia na vykonávanie funkcie zodpovedného zástupcu vo viac ako jednej prevádzkarni
6,5 €
Za vykonanie zmien v živnostenskom liste a zmien v koncesnej listine 3 €
Vydanie rozhodnutia o zrušení živnostenského oprávnenia na jednu alebo viac živností 4,5 €
Pozastavenie prevádzkovania živnosti alebo zmena pozastavenia prevádzkovania živnosti 6,5 €
Vydanie osvedčenia o vykonaní kvalifikačnej skúšky pred skúšobnou komisiou podľa osobitného predpisu 33)
6,5 €
Vydanie osvedčenia o splnení podmienok odbornej praxe 6,5 €
Vydanie rozhodnutia o uznaní odbornej praxe 16,5 €Vydanie rozhodnutia o uznaní odbornej kvalifikácie občana členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarskej konfederácie na účely prevádzkovania živnosti v Slovenskej republike
99,5 €
Vydanie potvrdenia o tom, že v živnostenskom registri nie je zápis 3 €
Zdroj: MV SR
Poznámky
1. Na poplatok podľa písmena f) nemá vplyv počet živnostenských listov a počet
koncesných listín, na ktorých sa zmena vyznačí, ani počet súčasne vyznačených
zmien.
2. Za zmenu adresy bydliska, miesta podnikania alebo sídla vyznačenú v dôsledku
premenovania názvov obcí a ulíc alebo zmenu dokladov o živnostenskom
79
oprávnení a údajov v nich uvedených vyplývajúcu z právnych zmien podmienok
živnostenského podnikania sa poplatok nevyberie.
Príloha 5 Vzor živnostenského listu
80
81