3

1. stupeň ZŠ

1. miesto Simona Pilinská

Radosť v rodine Už sa blížia Vianoce. Všetci sú už nahodení do vianočnej nálady. No naozaj, všetci. Ľudia, zvieratá a aj veci! Už sa všetci obliekli do vianočného. V každom domčeku, každú nedeľu, potichu horí sviečka. Deti už začali písať list Ježiškovi. Začíname si spievať koledy a na domoch sa ligoce výzdoba. No a práve tento príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať, sa stal v decembri.

Raz, za siedmimi dolami, za siedmimi horami, v jednej dedinke pod horami, bývali dve sestry, Betka a Kvetka. Včera večer napadol prvý sneh. Hneď poobede, ako prišli zo školy, išli si stavať snehuliakov. Obidve si ich stavali veľmi rady. Rodinka bola chudobná, mali len na pár krajíčkov chleba. Rodičom bol vzácny smiech ich dvoch dcér, no báli sa, že keď ich dcéry opustia, zostanú sami a z chalúpky sa vytratí ten smiech. Jedného dňa ich otec odišiel za prácou, aby uživil svoju rodinu. Sestry dlho smútili za ockom, no po týždni sa ako tak pozbierali a udržiavali slzy a smútok v očiach. Dni sa míňali a čoraz viac snežilo.

Asi po týždni sa otec vrátil. Sestry boli strašne šťastné, že sú všetci spolu. Objali ocka a išli sa spolu navečerať. Po večeri im otec prečítal rozprávku o princeznách a vílach. Vianoce sa blížili, a tak rodina išla nakúpiť veci na cesto na medovníky. No a asi po týždni otec znova odišiel. A sestry zasa zosmutneli. Ale mama im po chvíli povedala, čo ona robievala, keď jej v mladosti bolo smutno. Sestry pozorne počúvali. Rozprávala im o tom, ako tvorila básničky. Aha! Tak poď, Betka. Sadli si teda ku stolíku a začali rozmýšľať. No a nakoniec napísali takúto báseň:

4

V chalúpke smutno nám je, nikto sa už v nej nesmeje. Aj keď mamina nám vždy dobrú radu dá, bez ocina sa to vydržať nedá.

Mamička nám povedala, že by to mohlo zabrať, aj keď je báseň smutná. A tak si sestry báseň čítali a ani sa nenazdali a ocko prišiel zas. Keď prišiel, povedal im, že keď príde nabudúce, už budú Vianoce. A tak sa sestry potešili. Ale týždeň ubehol strašne rýchlo a otec zasa odišiel. No sestry sa strašne báli, že zapadne do snehu. A tak si znova napísali básničku – veselú. A začali písať. Napísali takúto veselú báseň:

Otecko sa o dva týždne vráti zas, budeme prežívať krásny čas. Budeme sa stále hrať a dobre sa budeme mať. Zakaždým k nám príde, veď pre nás tam ide.

Sestry dali mamine prečítať list. No a mamina im povedala, že keď ocko príde a prečíta si to, bude nadšený. Betka a Kvetka boli veľmi rady. Mami, to je super!

Týždne ubehli a ocko sa vrátil. Jaj, ocko! Pozri, napísali sme ti básničku! Vy moje zlatíčka. Zarobil som 6 666 eur. Fakt?! Ocko, to si môžeme kúpiť aj dom. Áno, takže sa to oplatilo. Prišla mamina. Takže dievčatká, ten smútok bol zato. Dievčatá odpovedali, že bol. Tak a už teraz budeme spolu. Áno. A asi o minútu im ocko povedal, že sa musia ešte porozprávať. Sestry sa zatiaľ hrali vonku na snehu. O chvíľu ich mama zavolala naspäť. Dievčatá vlastne zistili, že hneď na druhý deň sa budú sťahovať do poschodového domu v najbližšom meste. Večer mamina začala baliť oblečenie a malé veci. Dala ich do veľkých vriec. Hneď ráno, keď sa zobudili, išli sa poobliekať, umyť sa, učesať sa a už sa tešili na nový dom. Ale rodičia ešte spali. Dievčatá vstávali skoro, lebo sa na nový dom strašne tešili. A keď sa nudili, tak si napísali ďalšiu básničku. Takúto:

Na Vianoce budeme bývať v meste, pôjdeme tam po dobrej asfaltovej ceste. Nie po poľnej ceste, iné to bude v meste. Bude tam menší pokoj, ale to nevadí

5

mnoho výhod to napraví. V meste na Vianoce stromček sa šťastím ligoce.

Dievčatám táto básnička zabrala dosť času a ani si nevšimli, že rodičia už bol oblečení, umytí a učesaní. A tak teda ocko zavolal veľké auto, aby im do mesta doviezol nábytok. Celý deň rodičia mali robotu a dievčatá sa nudili. A napísali ďalšiu básničku. Takto znela.

My sme sestry dve, na Vianoce sa tešíme. Ocko nové pyžamo dostane a celý večer v ňom už zostane. Mamka dostane rukavice, na ktorých sú veverice.

Moja mladšia sestra Betkapri každom darčeku sa jej objaví láska všetka.No a ja, jej sestra Kvetka,mne stačí dobrá Betka.Niekedy je to s ňou horor.Toto mi, prosím, Betka, napísať dovoľ.

No a rodičia urobili svoju prácu, no a dievčatá už išli spať. Veď zajtra je Štedrý deň!

Ráno dievčatá zobudilo množstvo áut. Celá rodina sa zobudila takmer rovnako. Tešili sa na celý deň. Boli kúpiť stromček a ozdobiť ho. Jaj, to bol ale krásny stromček! Dievčatá sa hrali a hrali. Až večer si sadli ku krásne prestretému stolu. Mamina akurát dokončila štedrovečernú večeru. Dievčatá však boli napäté a mysleli len a len na darčeky. No už im poriadne škvŕkalo v žalúdku. Večeru všetci dojedli a tešili sa na darčeky. Ocko dostal ponožky, mamka ponožky. A deti dostali nejakú guľu. Na obale si prečítali, že majiteľovi gule ukáže toho, za kým je mu smutno. Tomu sa Betka s Kvetkou potešili. Keď im bude za ockom smutno, tak im ho guľa ukáže. Boli z toho darčeka také šťastné, ale zároveň im bolo ľúto, že ho nemôžu hneď teraz vyskúšať. A mamička im navrhla, že guľa im môže ukázať napríklad kamarátky z dediny. Tak teda sa pustili do roboty. Obidve začali myslieť na Milku. Ich najlepšiu kamarátku z dediny. Guľa im Milku ukázala a oni presne videli, čo robí. Dievčatá už teda vedeli, čo budú robiť, keď im ocko bude chýbať.

6

Týždeň ubehol a dievčatá sa lúčili s ockom. A už smutné neboli. Lebo guľa im ocka ukáže. Každý večer sa naňho pozerali. Čo robí, ako sa má. Tvrdili sestry mamine. Odvtedy to boli len veselé dievčatá a tvorili krásne básne.

U NÁS NA VIANOCEU nás na Vianocesa celý stromček ligoce.Povešaný guľami, salónkami a na špičke hviezda jasná,trbliece sa, ligoce sa, a je krásna.

MAMINAMamina dostala novú žehličku,tú starú hodila za hlavičku.Hneď išla dačo ožehliť,a potom sa vedelo, že s nami bude žiť.

TATINOTatino novú vŕtačku dostal,hneď s ňou kamarát zostal.Teraz leží v skrini v kúte,nevedela, že tam bývať bude.

JAJa som gitaru dostala,prekvapená som zostala.Celý večer som brnkala do strún,že to neviem, neprišlo mi na um.

BABKA PILINSKÁBabka sadu hrncov dostala,v tých starých hneď variť prestala.Veľmi si ich chválila,ani raz sa nepomýlila.

DEDKO PILINSKÝDedko dostal ponožky,dal si ich hneď na nôžky.Popod nos si hovorí – hm, ako ma hrejú –a dedkovi sa všetci smejú.

7

BABKA ANDRUŠKOVÁBabka dostala sveter,potrebovala však meter.Či jej sveter bude dobrý?Bol jej dobrý a celý modrý.

TETA MARTULAMoja teta papuče dostala,celý večer v nich zostala.Papuče sú modréa Martule dobré.

Žiačka

Simonka Pilinsk

á

je veľmi snaživé

dieťa. Baví ju

tvoriť básne, kto

ré začala písať u

ž

v 1. ročníku. Boli

to prvé pokusy

o rým

a zdalo sa jej to

veľmi zábavné.

Číta veľmi

dobre a veľmi ra

da. Na žiačku

4. ročníka má vý

bornú zásobu s

lov. Keď má

chuť, píše i rozpr

ávky a príbehy n

a rôzne témy.

A to hneď. Rada

chodí do divadla

a najnovšie je

jej obľúbený spis

ovateľ Roald Da

hl. Podporujú

ju aj jej rodičia. P

rispieva do škol

ského

časopisu naŠAŠK

Ola aj do Fifíka.

pani učiteľka Ad

amovská,

ZŠ Poľný Keso

8

2. miesto + CENA VEREJNOSTI Lucia Goliášová

Deny „Ahoj! Som škrečok Deny, veľmi rád ťa spoznávam,“ povedal Deny novému kamarátovi Oskarovi z Kanady, keď bol v obchode, ktorý mal názov SUPER ZOO. Bol v úplne prvej klietke a bol prvý, kto prišiel do obchodu, rozprával Oskar Denymu, kým neprišlo malé dievčatko a chlapec so svojou mamkou kúpiť si maznáčika na narodeniny ich piatich rokov. Mohli si vybrať rôzne zvieratko z rôzneho obchodu. Neviem, prečo si vybrali práve tento, no viem, koho si vybrali, mňa!

Bol som v šoku, nevedel som, čo mám robiť. Kým mi to Oskar povedal, bolo neskoro. Už ma chceli vybrať, no uhryzol pani, ktorá ma vybrala. Hneď ako som bol voľný, utekal som rovno von.

Deti ma začali naháňať. Keď som došiel do centra mesta Maďarsko, bol som v háji. Dobehol som pod poštovú schránku. Deti ma nevedeli nájsť. Bol som v najlepšej skrýši na svete! Keď prešiel okolo mňa pes a mačka, hneď ma začali naháňať. Hľadal som dobrú skrýšu, ale mačka ma všade našla, pes ma všade vyňuchal. Úplne som zabudol, že psy majú dobrý sluch a čuch spolu s mačkami. Nakoniec som našiel dokonalú skrýšu na mestskej pošte, kde bol nápis POŠTA.

Okamžite som vošiel, ale bola tam jedna pani, ktorú som dobre poznal, krotiteľka cicavcov a ja som cicavec! Vykríkol som. Bol som v koncoch. Chcel som ujsť najrýchlejšie ako som len vedel, no nestihol som. Rýchlo ma chytila, dala do krabice a zatvorila ma. Kým som sa spamätal, bol som už v aute. Cez dieru na krabici som uvidel aj ostatné zvieratá, ktoré chytila. Uvidel som aj kamaráta, ktorého kúpila stará pani v SUPER ZOO. Aj zajačicu Lenku, mačičku Belku, pinku Nelku a jaštericu Rafaela. Zaspal som.

Zo sna ma prebudila mačička Belka svojím mňaučaním, keď ju vyberala iná krotiteľka, ale mačiek. Prebudila ma aj pinka Nelka a Rafael. Prebudil som sa, keď ma vyberala tá istá pani. Keď ma vybrala nevedel som, kde sa nachádzam. V poslednej chvíli som si spomenul, kde som. Bol som v Estónsku. Cestou som uvidel veľa vecí. Napríklad veľa ľudí, vtákov a rôznych zvieratiek.

9

Dalmatínec Rex? Čo tu on robí? A s novou paňou? Bol to najhorší pes zo SUPER ZOO. Rex sa na mňa pozrel a začal štekať, skákať a hnal sa ku mne. Čím viac sa ku mne približoval, tým viac štekal. Myslel som si, že je po mne, ale nebolo. Pribehol k nám pán s obojkom, náhubkom a vôdzkou. Nasadil mu tie veci. Na krk obojok, na papuľku náhubok a na obojok vôdzku. Podal ho starej panej s vychádzkovou palicou. Uf, tesne a som mŕtvy! Ale keď tu nebudem ja, kto vám dorozpráva moje dobrodružstvo? No ja neviem, ale keby niet toho pána, už by som tu nebol.

Krotiteľka cicavcov ma doniesla do nového obchodu. Kde som? Zapišťal som. Pani mi nerozumela, lem mi dala mrkvu a povedala:

„Už sme tu! V tvojom novom domove.“

Dala ma novej panej. Na tričku mala odznak, kde bolo napísané jej meno. Volala sa Veronika. Veronika ma dala do čisto novej klietky. Zapáčil sa mi domček z dreva. Bolo v ňom toľko vecí. Bola v ňom deka z modrej látky, macko, jedlo v miske, voda a na domčeku boli vystrúhané malé okienka. Okamžite som sa zamiloval do novej klietky.

Po mesiaci ma zaočkovali. Zjačal som. Po chvíli bolo v ambulancii ticho. Nebolo to až také zlé. Ale zaujímalo by ma, prečo ma zaočkovali aj druhýkrát? Že by som išiel preč? Áno, mal som pravdu. Išiel som do nového domova. Pani ma vybrala a dala do prepravky. Dala mi jablko a púpavu. O pár minút som s novou rodinou odišiel z obchodu. Dali ma do auta. Krásne modré auto s bielymi sedadlami a červenými kolesami. Dievčatko som si obľúbil prvú.

Keď sme došli domov, dievča povedalo ako sa volám a ako sa volá ona. Ona je Nika a ja som stále Deny. Neviem, ako to zistila, že som naozaj Deny. Ahá, povedal jej to ocko! Druhú som si zaľúbil mamku a tretieho ocka. Krásny biely dom. Ale niekoľko iných zvierat. Bol tam pes Rex, papagáj Bingo, potkan Ringo a morčatá Max a Kendy. Museli ich utíšiť. Dali ma do klietky v Nikinej izbe.

Nová izba, nový nábytok a veci. K novým veciam patrí aj moja klietka. Bol som hneď vedľa Maxa a Kendy. Majú nový prírastok do rodiny. Morčiatko! Max a Kendy majú morčiatko! Vykríkla Nika. Budeš sa volať Nelka. Hovorila morčiatku.

Je to tu najlepšie na svete! Mám kamarátov a dobrú majiteľku. Od nej ma nikto neoddelí. Je to skvelá majiteľka. Poviem vám je to najlepší zážitok môjho života. Dúfam, že ste sa zabavili, lebo môj príbeh sa končí. Povedzte, keď budete mať príbeh. Čaute!

K O N I E C

10

Lucka

už od malička m

ala

veľmi rada zvier

atká, a tak

sme jej a jej bra

tovi Adamkovi d

oma

najčastejšie čítal

i rozprávky o zvie

ratkách.

Neskôr, keď sa n

aučila sama čítať

, tak

prirodzene inklin

ovala najmä ku k

nižkám

so zvieracími hrd

inami. Prvá kniž

ka, ktorú sama

prečítala, bola „

Ryšavka pod hvi

ezdami“ od

Michaely Hrach

ovcovej o ryšave

j veveričke.

Na otázku ohľad

om najobľúbene

jšej knižky

mi Lucka neved

ela dať jednozn

ačnú

odpoveď a uvied

la viacero knižie

k,

napr. Kocúr Oliv

er či Julinka

zverolekárka.

11

3. miesto Zuzana Ličáková

Návrat do budúcnostiBol raz jeden vedec, ktorému sa nepáčilo Slovensko. Chcel vymyslieť niečo do budúcnosti, teda to zmeniť, napríklad školu, ako by mohla vyzerať…

A vedec sa podujal zmeniť skoro všetko. Hovoril vždy dokola:

„Toto sa musí zmeniť.“

Vedec stretol raz iného vedca a povedal mu:

„No môj milý, toto sa musí už aj zmeniť! Táto tvoja košeľa je predsa prd oproti mojej.“

Keď raz išiel vedec spať, prisnil sa mu sen, že celé Slovensko zmenil a že sa to všetkým páčilo. Pre neho ten sen nebola novinka, myslel to tak, že vedel, že Slovensko v budúcnosti bude vyzerať tak, ako chce on. Ale keď sa vedec zobudil, zistil, že nezmenil nič, iba svoju košeľu pred mesiacom.

Vedec si povedal:

„Čo urobím? Veď ja som predsa naj naj naj najlepší vedec na tomto svete.“

Vedec sa rozhodol Slovensko zmeniť naozaj, nie len vo sne.

Raz, keď vedec vstal, rozmýšľal, ako by tak mohlo vyzerať auto v budúcnosti. Napríklad, kolesá by malo také, ktoré by mohli chodiť aj po vode, aj po vzduchu. Potom riešil dvere do auta, potom volant, a tak ďalej. A potom ho začal vyrábať. Vedec si ho zaparkoval na záhrade. Keď ho uvidel nejaký človek, hneď si ho odfotil.

Raz prišiel ten iný vedec, pozrel sa na to auto a povedal:

„Toto je umelecké dielo! To auto si musím pozrieť zvnútra!“

Zazvonil, ale nikto sa neozval. Zazvonil druhýkrát a zasa nič. Zazvonil tretíkrát a zrazu naňho niekto zakričal:

„Počkajte, som na WC! Tak čakaj a nezvoň!“

Ten iný vedec čakal a čakal a čakal a nikto nič. Až potom konečne povedal vedec:

„Čo chceš?“

A ten iný vedec mu odpovedal:

„Ja som sa chcel opýtať, že či sa nemôžem pozrieť na to Vaše auto.“

12

„No dobre teda, poď sa pozrieť,“ povedal vedec.

Keď vedec konečne uvidel auto, vykríkol:

„Pane, také auto musíme spraviť do budúcnosti!“

Vedec sa veľmi potešil, ale ten iný vedec pokračoval.

„Vymyslíte aj niečo iné? Napríklad dom, lietadlo, perá a aj záchod?“

Vedec mu odpovedal:

„Samozrejme, pre Vás vymyslím aj lietajúcu kadibúdku!“

„Super! Ale na to, čo spravíte, musíte dať aj návod toho, ako ste to robili. Chápete snáď, či?“ pripomenul mu ten iný vedec.

„Áno, viem. Chápem Vás,“ odvrkol vedec.

Ten iný vedec si vzdychol a povedal:

„Ďakujem pekne. Ja Vás už nebudem otravovať, začnite. No veď viete, ako to myslím, či?“

„Áno, áno, len ma už prestaň vyrušovať, dobre?!“ netrpezlivo povedal vedec.

Keď to dopovedal zrazu sa ten iný vedec vyparil.

Vedec si povedal – vedel som to, veď som vedec, to nie je novinka.

Vedec začal vymýšľať, a vymýšľať, a vymýšľať, a vyrábať, a vyrábať, a vyrábať… Vedec spravil asi päť vecí a, samozrejme, aj lietajúcu kadibúdku.

Vedec sa na druhý deň išiel prejsť a stretol človeka, ktorému povedal:

„Ahoj, vieš, aký som slávny?“

„Nie, ani Vás nepoznám,“ povedal človek.

Vedec sa nahneval, že on je taký slávny a človek ho nepozná.

„Ako ma nemôžeš poznať. Ja som predsa naj naj najlepší vedec!“ vykríkol.

Vedec išiel urazene domov a začal nahnevaný vyrábať. Keďže bol naozaj nahnevaný, tak v tom hneve vyrobil iba veľmi zlé veci. Ďalej ich vyrábal, vyrábal a vyrábal. Keď vyrobil asi ďalšie tri zlé veci už bol strašne unavený. Išiel teda spať a sníval sa mu veľmi čudný sen, asi takýto: jeho veci, ktoré urobil, zrazu ožili ako naozajstní ľudia. Bol to hrozný sen. Najhoršie na tom sne bolo, že tie veci zničili celý svet. Keď sa sen skončil, vedec sa zobudil a hovoril si:

„Bol to len sen, len sen, iba obyčajný sen.“

Boli ešte len 2 hodiny a 15 minút ráno a on bol ešte stále hore. Keď konečne zaspal, spal veľmi dlho a vstal presne o dvanástej na obed. Hneď začal vymýšľať a vyrábať. Toho sna sa ale tak bál, že začal vymýšľať už iba také veci, ktoré by svet nezničili. Keďže zaspal, nestihol toho veľa. Vyrobil asi dve veci.

13

Keď prišiel zase ten iný vedec, spýtal sa ho:

„No čo, všetko máte hotové?“

Odpovedal mu:

„No, ja som dnes trošku... Proste som zaspal a sníval sa mi hrozný sen, tak som spravil za ten deň iba dve veci, ale spolu som vyrobil asi desať vecí.“

„No, to je dosť, síce ste na to mali tri mesiace, ale tie veci sú veľké, takže ja Vám to neviem dosť dobre vysvetliť, ale proste musíte aspoň takých desať alebo dvadsať vecí ešte vymyslieť, a potom ich spraviť, dobre?“ povedal ten iný vedec.

„Dobre teda, vymyslím dvadsať alebo desať tých vecí. Tak ja už začnem. Pa,“ odvetil vedec.

„Dobre, ahoj,“ povedal ten iný vedec a odišiel.

Vedec začal vyrábať a vyrábať až prešlo asi desať dní a on mal tých vecí hotových desať. Lebo tvrdo makal. Potom prešlo ďalších desať dní a on vyrobil ešte desať vecí.

Potom prišiel ten iný vedec a spýtal sa ho to, čo vždy.

„Koľko vecí ste vyrobili?“

Vedec mu odvetil:

„Ja som vyrobil spolu, keď počítam aj tie minule, tak tridsať vecí.“

Ten iný vedec sa potešil a povedal:

„Super, výborne! Konečne môžeme začať vyrábať vo veľkom veci, ktoré budú ľudom pomáhať.“

A tak vedec začal vyrábať veci spolu s tým iným vedcom, ale ako už viete, tak len také, ktoré by ľuďom pomáhali a nezničili svet. Tí dvaja vedci, vedec a ten iný vedec, sú budúcnosťou Slovenska.

Zuzka je deväťro

čné, šikovné,

nezbedné, nadan

é dievča, ktoré

má rado prírodu

a zvieratá.

Rada číta.

14

2. stupeň ZŠPoézia

1. miesto Ema Jeleňová

huby sú tajomnénikdy sa nedajúľahko nájsťpripomínajú mi čas s babkouraz do roka spoluobjavujeme náš súkromný leshlúbik pre istotunecháme v zemiaby sme nikdy nezmizli

Ema Jeleňová n

avštevuje ZUŠ

Jána Melkoviča v

Starej Ľubovni –

literárno-dramat

ický odbor.

Píše poéziu i pró

zu. Vyhrala

niekoľko celoslov

enských

literárnych súťaž

í.

15

2. miesto Marek Šlosár

Putovanie zasneženou krajinou Modrastá obloha,jej oči na mňa dozerajú.Kontrolujú každý môj pohyb na zemi.

Oblaky sú očné viečka,vždy sa pohybujú.Nebeské oči žmurkajú.

Kráčam krajinou,sneh je ako šľahačka.Plávam v ňom.

Zrazu uviaznem.

Na papier sa otláčajústupaje mojich nôh.Atramentové topánkypíšu príbeh.

Smaragdový odleskpýši sa svojimi šatami.Tancuje v nich valčík,dúhové svetlo splýva s oblakmi.

Fantázia prechádza krajinouposiatou drobnými bodkami.Je to písmo pre nevidiacich,zimná báseň.Odkaz pre moje mesto,že svetlo je ohybné.

Marek Šlosár

navštevuje ZUŠ

Jána

Melkoviča v Sta

rej Ľubovni –

literárno-dramat

ický odbor.

Tu začal aj písať

. Venuje sa najm

ä

poézii. Získal nie

koľko ocenení

na celoslovenský

ch literárnych

súťažiach.

16

3. miesto Lucia Kányová

Život. Láska. Moc ohňaŽivotNespím. Už dlho –so snom sa naháňam.Samu seba odkladámdo špajze alebo do komoryako ten kompót, lekvár odloženávraj na horšie časy, pre istotu, do foroty,ale vojna neprichádzaa tak som. Som odloženáhneď vedľa leča a zaváraných uhoriek.V najvyššej polici,nech mám nadhľad na veci.Presladená želírovacím cukrom,presýtená názormi,a keď z foroty berú ma na fronty,na chlieb sa natieram,ale čo z toho,keď viac už chuť jesť nemám?

LáskaVychladol mi čaj,minul sa mi tuš,minula sa mi túžba.Nechcem ťa.Potrebujem skrotiť,no nepotrebujem dementa.Elementy lásky vychladli spolu s tým čajom.Nemám chuť,nemám nechuť,len som vyčerpaná.Pre-používaná.

17

Potrebujem cítiť,no mojej duše nechceš sa chytiť.Potrebujem milovanie,no z teba už nič neplanie.Ani teplo, ani plameň...Iba chladná prázdnota mojej melanchólie.Ja nechcem piť vychladnutý čaj,chcem už milovať naozaj.

Moc ohňaDala sa ohňucelá v svojej krehkej nahotespáliť na jemný popol.Horel vášňou, no spálil ju.Ona rada pozerala do rozpálených iskier,kryla svoje ľadové srdce,chránila ho pred plameňom.No oheň mohol srdce obmäkčiť,mohol zjemniť jeho mrazivú prázdnotu.Oheň chcel všetko mať,spáliť, roztopiť, až kým sa bude srdce liať......a i tú vodu, tak mokro bezbrannú,vysušiť.Prameň si však uchránila.Zlomenú dušu napojila, vylialaa zrak si zaplavila.Či ten oheň tuší?Tuší, že to mokré srdce už nikomunepostačí?Tuší, že jej dušu už nik nevysuší?Horel krásne, horel jasne,spálil dievča,teraz o ňom píše básne

Autorka rada píš

e.

K písaniu sa dos

tala sama.

18

Cena verejnosti Valika Paštrnáková OčiOči. Modré.Pozerali na mňa.Zelený chvostmi naháňal hrôzu.

Prišli.Zase.A chcú koniec.No on nie.On chce mňa.

Jeho oči si ma prezerajú.Zase. Zase ten pohľad.Pohľad, ktorého sa bojím.Pomalé kroky.A dotyk jeho ruky.Studený Niekto.

Valika veľmi rada

číta a písať

začala už dávne

jšie. Tento rok

sa stala členkou

literárneho

krúžku a skúša p

racovať s textom

v poetickej, ale i

v prozaickej

rovine.

19

2. stupeň ZŠPróza

1. miesto Ema Madzia

Naša stranaZelené vlajky sa trepocú vo večernom vánku. Po toľkýkrát sa ich snažím spočítať, zakaždým neúspešne. Kusy látky rôznych veľkostí, s bielym dvojkrížom, zamorili celé mesto. Neexistuje budova, ktorá by nemala v okne vlajku nášho štátu.Muž s vyholenou hlavou, tak, aby vynikla jeho krátka lebka, vyjde na balkón a otočí sa priamo ku mne. Pohľady sa nám stretnú. Zarazene si ma prezerá, nie je si istý, do ktorej skupiny ma má zaradiť. Napokon sa rozhodne.„Čo čumíš, špina?!“ vykríkne.Otvorím ústa, aby som mu odpovedala, že takého primitíva, ako je on, si musí všimnúť každý, no to už vyholená hlava lezie späť do bytu.Vrátim sa do svojej predchádzajúcej polohy na streche starej bytovky. Zelené vlajky znehybnejú. Uprene sa na ne dívam, neviem, či s odporom alebo so zvedavosťou, ešte som na to neprišla. Všetko na svete sa delí na správne a nesprávne. Problém je v tom, že vám nikto nepovie, do ktorej skupiny patríte vy.

Dievčaťu sa do uší zarývajú potláčané vzlyky. Nenápadne sa obzrie doľava, len aby jej pohľad potvrdil to, čo sa deje. Po ostrom plesknutí sa ozve ďalší. Wave stekajú po lícach slzy. Po snedých lícach, ktoré s každým úderom chytajú červenší nádych. Po poslednom plesknutí malá Rómka odíde. Keď za sebou zabuchne dvere, dievča sa zachveje. Prišiel rad naň. Bojazlivo sa díva na ruky, ktoré si vravia spravodlivé. Krásna svetlá pokožka, dokonale upravené nechty bez jediného záderu, jemné chĺpky sa v silnom svetle stávajú neviditeľnými.

20

„Prečo si hodila ten kameň?“ ozve sa riaditeľkin prísny hlas. „Donútila ťa?“Dievča chce niečo povedať, no strach jej zatvára ústa zakaždým, keď sa ich snaží otvoriť.„Takže áno,“ vysvetlí si riaditeľka mlčanie po svojom. Odmietavo pokrúti hlavou zo strany na stranu. „Správaš sa ako oni.“ Posledné slovo vysloví s odporom. „Porušujú pravidlá, nepracujú, ubližujú všetkým okolo, obzvlášť tým, ktorí sa od nich líšia. Sú ako zvieratá. Považuješ to za normálne?!“Pohotovo pokrúti hlavou.„Nie si predsa zlé dievča,“ stíši riaditeľka hlas, stále to však znie vyčítavo. „Viem, že to, čo si spravila, bolo len dôsledkom stretávania sa s nimi. Lenže my sa takto nesprávame.“My? nechápe dievča. A prečo by sa nemalo správať ako jej kamaráti?„Naozaj nerozumiem, prečo si skončila práve tu,“ vzdychne riaditeľka.„Prečo?“ preruší dievča riaditeľku.„Prečo čo?“„Prečo som tu nemala skončiť?“„Pozri,“ riaditeľka mu podá okrúhle zrkadlo. „Akú farbu majú tvoje vlasy?“„Hnedú,“ odvetí po podrobnom preskúmaní vlastného odrazu.„A pokožku?“„Svetlú.“„Presne takú, ako majú slušní ľudia v centre,“ ukončí vysvetľovanie riaditeľka a opäť sprísnie.„Budem musieť napísať domov a žiadať náhradu škody. Tu sa vandalizmus netoleruje.“

Za mojím chrbtom sa rozprestiera periféria, nekonečná plocha plechových striech. Niektoré sú v takom zlom stave, že ich museli majitelia pokryť igelitom. Veľkosťou sa skôr podobajú kôlňam či šopám než domom.Na týchto budovách nevisia vlajky. Jediný náznak štátnej propagandy sa črtá pri zdroji pitnej vody. Obrovský biely dvojkríž, ktorý dala pred desiatimi rokmi vybudovať vláda. Obyvatelia periférie sa naň musia každý deň dívať, každý deň im je pripomínané, že v novom štáte nie je miesto pre takých, ako sú oni.

Dievčatko otvorí dvere s číslom 1038. Kabát zavesí na vešiak, školskú tašku položí na vyhradené miesto pri stole. Dokonalý poriadok je jedinou možnosťou, ako sa zmestiť dovnútra.Na starom kresle sedí muž. Niekoľkodňové strnisko sa mu trblieta šedinami. Každý deň ho dievča nájde takmer v tej istej polohe, raz však s očami

21

zatvorenými, inokedy s pevne upriamenými na zrnitý obraz televízora.„Vláda na čele s vodcom prijala na dnešnom zhromaždení zákon, vďaka ktorému sa podarí odstrániť nechuť „podobčanov“ pracovať. Nezamestnanosť sa stane trestným činom a bude za ňu hroziť premiestnenie do pracovných táborov.“Na obrazovke sa objaví vodca s krátkym vyjadrením sa k téme. Dievča sleduje, ako muž silno zovrie plechovku piva v hrsti, ako mu obelejú hánky.„Vytvoríme zo Slovenska krajinu slušných ľudí,“ zakončí svoje rozprávanie vodca a usmejesa popod fúzy, za čo si vyslúži plechovkou priamo do čela. Kov sa odrazí od obrazovky a dopadne na zem.„Tati?“ ozve sa dievča spoza mužovho chrbta.Muž zašomre čosi ako pozdrav, oči však nespustí z televízora. Dievča k nemu opatrne podíde a položí na stôl pred ním papier.„Čo to je?“ opýta sa muž a vezme ho do ruky. S každým prečítaným riadkom je jeho tvár čoraz zamračenejšia.„Takže si rozbila okno v riaditeľni?“ Dievča iba skloní hlavu. „Čím si myslíš, že to mám zaplatiť?! Peniazmi na jedlo, na elektriku, na oblečenie?!“ z celej sily šmarí papier na stôl. „Rozmýšľaš ty vôbec niekedy?!“ potom sa postaví a odíde do spálne.

Keď som mala desať, natrela som si hlinou celú tvár. Asi som chcela byť ako ostatní, už si nespomínam. Učiteľka na mňa nakričala, prikázala mi zmyť si to a poslala ma za riaditeľkou. Tá bola prekvapivo úplne pokojná, nepovedala ani slovo. Odvtedy sa však na mňa pozerala inak.

Dievča sedí pri stole a žuje suchý rožok. Občas ho zapije čajom, aby sa z neho ľahšie vytvorila stráviteľná kaša. Oproti nej sedí muž, zamyslený ako vždy pred nočnou. Pohár riedkej kávy si automaticky priloží k ústam a odpije z neho.„Tati?“ vytiahne ho z myšlienok. Muž mu venuje pohľad. „Prečo sa nepresťahujeme do centra?“„Čo?“ vyvalí naňho oči.„Či by sme sa nemohli presťahovať do centra?“ zopakuje otázku dievča.„To ti nahovorila tá nacistická sviňa?“„A mohli by sme?“ nedá sa odbiť. „Pani učiteľka vravela, že naša vláda pomáha bielym rodinám, že im dáva byty.“„Naša vláda,“ neveriacky pokrúti muž hlavou. „Myslíš si, že keby na nás našej vláde záležalo, zabila by ti mamu?“ Plastový tanier položí do vedra a postojačky dopije kávu.

22

Dievča stíchne. Po prvý raz si všimne kruhy pod jeho očami aj neobvykle bledú pokožku. Muž si oblečie kabát, zamrmle čosi ako pozdrav, a tak ako každý večer, odíde do fabriky na spracovanie ocele.Staré hodiny ukážu trištvrte na šesť, o pätnásť minút sa začína nočná zmena.„Wava?“ zabúcha dievčatko na dvere. „Si tam?“ Odpovie mu iba ticho.„Ha-lóóó!“ netrpezlivo nazrie cez špinavé okná. Vo vnútri je prázdno. Oblečenie nie je len tak pohodené na zemi, obaly z keksíkov nezaberajú celý stôl. Všade je podozrivý poriadok. Všetko, čo malo cenu, sa spolu s osobnými vecami odrazu vyparilo.Dievča opatrne stlačí kľučku. Zamknuté.

Deň čo deň je periféria tichšia. V škole nás je stále menej, v niektorých ročníkoch zostala sotva trieda. Domy sú prázdne, chátrajú. Všetko sa to deje len tak, ľudia bez stopy miznú. Otec vraví, že všetci, čo majú aspoň trochu rozumu, utekajú. My sa však nikam nechystáme.

Dievča podíde k mužovi.„Vyskúšaš ma dejepis?“Ruka sa natiahne za zošitom.„Oslobodenie – revolučný rok 2044,“ prečíta muž a to je signál pre dievča, aby začalo hovoriť.„V roku 2039, 50 rokov od pádu komunizmu, si ľudia začali uvedomovať, že im demokracia nepriniesla nič, dožadovali sa zmeny. Tieto žiadosti vypočul náš vodca, ktorému sa napokon podarilo prikloniť armádu na svoju stranu a v roku 2044 uskutočnil pochod na Bratislavu. Prezident spolu s premiérom odstúpili a vodca bol poverený zostavením novej vlády. Ústava SR bola kompletne renovova… Čo robíš?“Muž vytrhne stranu zo zošita.„Spomínala si pád komunistov,“ prehovorí pokojne a vyhodí pokrčené poznámky do koša.„Počula si už o Nežnej revolúcii?“„Nie.“„Ľudia vtedy vyšli do ulíc a konečne vyjadrili svoj názor. Aj mama vyjadrovala svoj názor,“ povzdychne si a zase sa mu pred očami zjavia vojaci, ktorí na vodcov príkaz strieľajú do utekajúcich demonštrantov. Mnohým sa podarí vyhnúť šialenej paľbe, ostatní však to šťastie nemajú.

23

Slnko pomaly zapadá a ja sa zohrievam v jeho posledných lúčoch.Demokraciu vystrieda diktatúra v momente, keď sa jej ľudia prestanú báť. Túžime čo najrýchlejšie a najjednoduchšie po pokroku, a pritom sa každým rozhodnutím vraciame späť. Možno v trochu inom odtieni, no stále nesprávnym smerom. Možno raz všetci pochopia, že hoci veľkí diktátori významne posilnili svoje ríše, museli za to zaplatiť vysokú cenu. Bolo by krásne veriť v to. A zároveň príšerne naivné. Akoby si každá generácia potrebovala vyskúšať vlastné bezprávie.Má teda zmysel bojovať? – pýtam sa.Vodca sa ujal moci, keď som bola ešte malá. Nepamätám si, čo bolo predtým, no viem, že aj ja chcem zažiť život v právnej spoločnosti.Opäť sa zadívam na dvojkríž pri zdroji vody.

Tma ma dokonale zakrýva, keďže si vláda nerobila starosti s pouličným osvetlením. Nikto nevidí, ako z tašky pomaly vyťahujem čierny sprej a baterku, ako si ňou svietim na dvojkríž, kým druhou rukou sprejujem biele na čierno. Ani jedna plôška nesmie zostať biela.Hrdo sa pozriem na svoj výtvor. Odchádzam s úsmevom na perách. Toto je naša strana.„Nech sa vodca strčí do riti,“ zašepkám si pre seba.

Na rohu zabliká bezpečnostná kamera, slabo a krátko, takže okoloidúci nemajú šancu všimnúť si ju.

„Pozri!“ Žena, držiac pevne svoju sotva chodiacu mamu, ukáže na dom. „Nič tam nezostalo.“ Priblíži sa k oknu. „Je úplne prázdny.“„Zmizli ďalší,“ pokrúti staršia hlavou. „Čo je to za číslo?“„1038.“

Mala

to napísané v

horoskope. Sam

ozrejme,

autorka takýmt

o hlúpostiam ne

verí,

ale niekedy sa s

táva, že sa vám

predstava

spisovateľskej ka

riéry uloží kams

i hlboko do

podvedomia a u

ž naveky vás nút

i ťukať

do klávesnice. Je

j prvá kniha, ktor

ú prečítala v

7 rokoch sama, b

ol Harry Potter.

Teraz objavuje

čaro slovenskej

literatúry prostr

edníctvom

Juraja Červenák

a. Taktiež sa zač

ína zamýšľať

nad svetom, v k

torom žije. Zrejm

e aj

preto, je jej povi

edka dystopia. R

ada

o sebe píše v tre

tej osobe.

24

2. miesto Ema Demčáková

BudúcominulošťaniaDobrý deň, dnes Vám porozprávam príbeh o Budúcominulošťanoch. Sú to takí

ľudkovia, ktorí žijú asi 200 rokov pred dobou kamennou, ale už aj dve tisícročia

po vynájdení mobilov či lietajúcich topánok. A tak poznajú náš svet od začiatku

po koniec. Ich svet je však iný.

Od začiatku svojho života vedia čítať, písať, počítať, ale zase im dlho trvá, kým

sa naučia plakať a smiať sa. Žijú polovicou tela tu a polovicou tam. Napríklad

živú zver na zjedenie vyhľadávajú podľa navigácie, ale poštu si zasielajú

poštovými holubmi. Keď ich však chcete nájsť, musíte byť veľmi pozorný. Lietajú

v čase, rýchlo ako svetlo, ale zároveň pomaly ako najpomalší slimák. Zdá sa to

nemožné, je potrebné pozrieť sa na to detskými očami. Iba oni vidia 2000 rokov

dopredu, ale aj 14 miliónov rokov dozadu. No a keď už máte tie detské oči, stačí

sa iba započúvať. Počujete? Sú ako ticho, ako nemý človek, ale hluční ako zvuk

píšucej otupenej ceruzky. Sú veľkí oko obri, ale aj maličkí ako prach. Ak Vám

nestačí počuť ich, musíte ich nájsť. Žijú v ponožkách, v pevnine, ale nechcem

Vás strašiť.

Budúcominulošťania sú dobrí, nič Vám nespravia, iba pomôžu. No a ak ste ich

už stretli, aj počuli, ale chcete sa s nimi naozaj porozprávať, choďte do tlačiarne.

Áno, určite sa tam zmestíte. Tlačiareň je ich večný domov, lebo tam sa o nich

tlačia príbehy. Pozor, sú tak trocha hákliví na spracovanie osobných údajov.

Preto si každý príbeh musia prečítať, či v ňom náhodou nebude niečo, s čím

nesúhlasia. A keď je to tak, ide sa hlasovať. Všetci Budúcominulošťania sa

zhromaždia v hlasovacej sieni a hlasujú, či môžu vytlačiť nový …………..

Ak sa nedohodnú, tlač rýchlo zastavia. Potom sa u nás ľudia hnevajú, že tá

ich tlačiareň zasa nefunguje, a tak si kupujú novú. Takí ľudia, totiž vždy všetko

okomentujú. No aspoň tak je to podľa Budúcominulošťanov. Ale realita od toho

tiež nie je ďaleko. Vráťme sa ale späť.

25

O Budúcominulošťanoch som Vám toho povedala už veľa, ale o sebe ešte nie.

Veľakrát, keď ľuďom rozprávam tento príbeh, pýtajú sa odkiaľ

o Budúcominulošťanoch viem a taktiež, či som si to nevymyslela.

Moja odpoveď? Nie nevymyslela, zažila som to.

Raz, keď som sa ponáhľala zo školy domov a keď mamka otvárala dvere nášho

bytu, zapozerala som sa do šachty za výťahom a… boli tam. Jeden veľký ako

tlačené I a ďalší traja úplne maliličký. Pribehla som tam. Najprv sa ma báli, ale

potom sa jeden z nich odvážil a priblížil sa ku mne. Napokon mi všetci naskákali

do topánky. A ešte v nej aj stále sú, keďže mi je tá topánka už dávno malá.

Ale prezradím Vám, že každý rok na Silvestra odchádzajú do veľkej tlačiarne,

aby pozdravili svojich kamarátov.

No a ak bude v Vašom meste alebo vo vašej dedinke na Silvestra otvorená

tlačiareň, tak neváhajte a zabehnite tam. Určite uvidíte tých malých

Budúcominulošťankov.

26

3. miesto Matúš Dubjel

Začalo to vtedy, keď sa zrodila zvedavosť ...„No toto nie, odmietam!“„Ale no tak!“ Juraj už bol nervózny. Jeho priateľ Frederik len sedel na stoličke a krútil hlavou. V prázdnej triede boli už len oni dvaja. Na malej tabuli bol len jeden nadpis: EINSTEINOVA TEÓRIA RELATIVITY.„Frederik, uvažuj, celé to dáva zmysel!“Teraz to nedáva logiku, preto vám to vysvetlím. Začalo to vtedy, keď sa zrodila zvedavosť. Postihla už veľa ľudí, no môžem vám prisahať, že zvedavejšieho človeka ako Juraj Rúsky ste ešte nevideli. Už vo svojich dvoch rokoch mal otázky najrôznejšieho druhu, ako napríklad „Mami, a kto bol prvý ujo?“ alebo „A prečo Slnko svieti?“. Jednoducho zvedavec. A neskôr, jedného dňa, si položil otázku zo všetkých najšialenejšiu: „AKÁ BUDE MOJA BUDÚCNOSŤ?“. Ba čo viac, neskôr si položil takúto otázku: „AKÁ BUDE BUDÚCNOSŤ TOHTO MESTA?“. A napokon povedal toto: „AKÁ BUDE BUDÚCNOSŤ SLOVENSKA?“.Nuž, práve táto otázka mu nedala spať. Potreboval niekoho, s kým tento problém vyrieši. Rodičia by ho len vysmiali, preto sa obrátil na svojho verného priateľa Frederika. Tak, a teraz tu sedia v prázdnej triede s riešením napísaným na tabuli.„Frederik, veď si to predstav, ak pôjdeme rýchlosťou svetla, dostaneme sa do budúcnosti.“„No… predstavujem si to, ale veľmi mi to nejde.“„Tak to skús!“Obaja zatvorili oči a z tmy sa im začalo črtať vnútro ultrarakety, ktorá pracovala na plné obrátky.„Juraj, čo si to urobil? Vráť to späť!“Juraj zatvoril oči, ale nešlo to. „Skúsim otočiť chod.“„A vieš, ako to máš urobiť?“„No… Vlastne… Asi… Možno.“„Vážení cestujúci, ste v cieli, odpútajte sa a vystúpte!“ ozvala sa nahrávka z malého repráčika v rohu rakety. Odrazu sa z pravého rohu vysunula stena a z podlahy sa povystrkovali schodíky. Juraj bez váhania vyskočil. Frederik sa ešte viac skrčil do sedačky.„Frederik, poď!“ zakričal na neho Juraj.„Nie, vďaka, ja radšej zostanem tu a skúsim zistiť, ako sa dostanem do našej doby.“„Opustite časoraketu!“ pripomenul reproduktor z takzvanej časorakety.Frederik to ignoroval a zostal sedieť. Tak ako Juraj, aj časoraketa strácala trpezlivosť a vyhodila Frederika zo… vlastne samej seba.„UAAA!“ Tresk – Frederik pristál tesne vedľa Juraja.

27

„Poď, strachopud!“ Juraj kráčal po akomsi modrosklenenom chodníku a Frederik sa krčil za ním.Všetci ľudia, okolo ktorých prešli, mali akési ploské okuliare, ktoré vôbec nevyzerali ako okuliare, pripomínali skôr prístroj, ktorý sa dáva na oči v 9-D kine.„Tí ľudia žijú vlastnú realitu,“ zašepkal Juraj.„Husté, kde ich kúpim?“ Frederik sa odrazu zmenil zo strachopuda na Indiána Jonesa. Behal, skákal a bláznil sa. Vtedy Juraja niečo zaujalo: MÚZEUM.„No, tak to som zvedavý!“ poznamenal a vošiel.Celkom ho prekvapilo, že v múzeu boli veci z jeho normálneho života. Dal si ruky do vrecka. A toto je čo? – spýtal sa sám pre seba. Vo vrecku niečo nahmatal. Pevne to zovrel a vytiahol. Euro. Jedno malé euro. Všimol si, že stojí pri sklenenej skrini, na ktorej bol nadpis VÝKLAD MINCÍ. V skrini viseli eurá a centy.„Zlodej, tam je!“ skríkol akýsi chlapík v modrej kombinéze a mieril na Juraja prstom. Jurajovi hneď došlo, že to je policajt. V jednej ruke držal Frederika ako mačku.Juraj zatvoril oči a čakal, čo príde. A keď ich otvoril, stál v triede. Nanešťastie, úplne sám.,,To nie, Frederik! On tam ostal! Čo, čo budem robiť?“ nech sa snažil, ako chcel, nevedel sa ocitnúť v časorakete.,,Niečo tu je ináč.“ Skontroloval všetky stoličky, prevrátil celú triedu hore nohami a vtedy mu to došlo. Tabuľa.,,Určite tu bola upratovačka.“ Roztvoril tabuľu a BINGO. Bola zotretá. Rýchlo na ňu napísal: EINSTEINOVA TEÓRIA RELATIVITY a zatvoril oči.Odrazu sedel v sedačke časorakety a odhodlane mieril do budúcnosti. Pristál našťastie hneď vedľa múzea a vytrielil dovnútra. Bolo prázdne. Zrazu začul hluk a rachot. Rozbehol sa za zvukom a dobehol na námestie, ktoré bolo plné ľudí. V strede davu stál Frederik v komickom obleku a mával ľuďom. Mal na sebe turban a akési plachty (vyzeral ako šarlatán).,,Frederik, poď, prišiel som po teba!“Frederik len sklonil hlavu k Jurajovi a povedal:,,Prepáč, Juraj, ale nemôžem odísť. Títo ľudia ma uctievajú, dokonca ma nazvali ľoľom. Chápeš to?“Juraj sa len chytil za hlavu.,,Frederik, to nemyslíš vážne! Vieš, čo to vôbec znamená?! Tak dosť, ideme domov!“ Juraj schmatol Frederika a ťahal ho.,,To je on! Chyťte ho!“ Juraj začul známy hlas gorilieho policajta z múzea.,,No super, padáme!“ Juraj sa rozbehol najrýchlejšie ako vedel a pritom ťahal Frederika za sebou. On už vedel, kde má ísť, a preto zahol rovno do múzea. Postavil sa do stredu a zatvoril oči. Nič.,,Dokelu“ zahromžil.Vo dverách sa zjavil obrys gorilopolicajta. Ani jeden z nich nestrácal čas, gorilopolicajt sa rozbehol priamo k nim a Juraj začal ryť do dlážky známy nápis.,,Konečne!“ skríkol a v poslednej chvíli zatvoril oči… A sú opäť v triede. Sami v triede.,,Tak, myslím si, že návrat do budúcnosti nemusíme tak skoro opakovať. Alebo? Možno…“

K písaniu

sa dostala v škol

e,

klasicky na hod

inách

slohu, za čo vďač

í pani

učiteľke na prvo

m

stupni. Skúšala k

rátke

básničky, veršík

y a

rozprávky.

28

Cena verejnosti Sára Nemcová

(Starý) dubTicho. Tráva s rannými perlami šteklí pokožku, sladká vôňa udiera do nosa, dlaň sa zabára do lahodnej pochúťky ukrytej v dutine starého dubu. Na jazyku sa rozplýva dubové tajomstvo. Dostáva zopár rán do kožucha, núti to k tancu už hodnú chvíľu.

Zaručí od bolesti. Silná rana mieša plný bachor, skrúca sa k zemi, tráva mu otvára svoju náruč k záchrane. Mäkký dopad. Pokojne zatvára oči.

Treskot. V ľaku je hneď na nohách a zvedavo vykukuje. Strhne sa, hľadí na kúsok drievka. Priletel mu k nohám. Ďalší. A ďalší. Buchot neutícha a on rozťahuje nozdry. Drievka sladkej vône, odkiaľže sa vzali? Hľadá starý dub, kým stíska dubové triesky. Slzy sa mu tisnú do očí. Starý dub neodišiel sám. Zrejme ho nasledovali jeho rovní. Zdatní a silní. Prečo? Kam odišli? Zronený zaľahne na čistinku a hlavu tisne do vlhkého machu.

Mesiac razom vypäl svoju hruď. Pozoruje čierne nebesá pokryté žiarivými hviezdami. Závidí hviezdam. Nikdy sa necítia osamelo. Je ich toľko! Na srdci ho ťaží strata. Pociťuje únavu, oka však nezažmúri. Čistinku si chráni, jediná zostala.

Hlasy. Plaší sa. Čistinka! Odišla aj ona? Pohľad na mach pod nohami ho upokojí. Neopustí ju, chráni si ju naďalej. Vyčkáva ticho. Nastane. Ticho predstavuje bezpečie. Vyberie sa na obhliadku, zastaví sa, pobehuje. Ňufák priloží ku každému, veselo sa zoznamuje. Starý dub s priateľmi odišli. Boli nahradení. Novými. Prázdnota je preč.

Sárka je

šéfredaktorka š

kolského

časopisu Brúder

ko, neustále

niečo tvorí. Už v

jej veku možno

povedať, že je os

obnosť a v krátk

om

rozhovore o tom

dokáže ľahko

presvedčiť. Je vž

dy ochotná pom

ôcť

, keď to niekto p

otrebuje.

Som veľmi šťast

ná, že ju mám

vo svojom „tíme

“.

29

Stredné školyPoézia

1. miesto Barbora Langová

XXX nevymyslel sax x x nevymyslel salen ho ukladám na voľné miestamedzi slováa na peryšepkám si hokeď mi chýbanestavia sa na začiatok vetyani nepadá na kolenákým ku mne dôjdeoblepený papieromsa tlačí ku mnezašije sa do tkaniny na mojom tielkua sám sa z neho vypáraaby videl na všetky stranyako ho hľadámv cudzíchdnes ešte nenapísaných básňach

Barbora Langov

á

navštevuje druh

ý cyklus ZUŠ

Jána Melkoviča v

Starej Ľubovni

– literárno-drama

tický odbor.

Venuje sa písani

u poézie

aj prózy. Je laur

eátkou

niekoľkých literá

rnych súťaží.

30

2. miesto Terézia Pašková

Som z papiera Úplne celá.Váľam sa len tak na chodníku, úplne bezvýznamne,ľudia prechádzajú po mojej papierovej strane.Celkom zabudnutá, v mláke kričím po láske:Príliš slepej, príliš hluchej.Ostala som krehká a povoľná vo vetre.Celé telo presvitajú písmená, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú.Som tu sama.Na ulici plnej ľudí, vo vnútri s deštruktívnou podstatou.Aj tak si ma už nikto nekúpi.Pre bezvýznamnosť mojich pocitov.

Občas na mňa celkom z nenazdajky padajú všetky štyri steny mojej existencie,na strop plný hviezd kričím sama,nahnevaná na všetko, čo v mysli ešte stále nosím,na všetko, čo som v srdci dávno stratila.Naplň ma, prosím!Pocitmi, ktorých význam som už zabudla.Pohlaď ma tam, kde sú jazvy mojich ciest…Zahoj ich dotykom, ktorý už nepáli, nebolí, nehryzie, nereže…Zahoj ma dotykom, ktorý ma vidí, naozaj, skutočne a v hmle ma nestratí…Nestrať ma, kde ja som sa už nenašla.Niekde pred prahom mojich rozhodnutí,niekde pred pohármi v jednom rade,niekde tam ďaleko, medzi mnohými prázdnymi telami, medzi krutou skutočnosťou zabíjania seba samej…Som veľmi prázdna.Plná nevypovedaných sĺz na jazyku…

31

Prosím ťa.Naplň ma.

O pol druhej ráno vstávam,celkom nahá a hľadám,či vo mne ešte niečo ostalo.Ničím sa.Hladím sa vínovým dotykom,kvapka za kvapkou dotýka sa môjho vnútra a ja sa strácam do okolia iných, stratených.Stáva sa to často?Že sa ľudia vyparia, aby zabudli?Na dotyky z lásky,na túžbu zmeniť svet a byť zmenený,na to, že majú skutočne orgány…Bolí ma reálnosť tejto predstavy.Nie sme schopní žiť.Deštruktívne sa rozpúšťame v opitom čase,v neurčitom priestore,bojíme sa cítiť, aby sme nezabudli myslieť,bojíme sa myslieť, aby sme necítili žiadnu myšlienku.Bojím sa.Toho, čo prichádza s každým tvojím slovom o pravdepodobnosti.Bojím sa.Toho, že opúšťam svoje telo pri dotýkaní sa tých, mne tak hrozne, vzdialených.Asi už nemilujem.Seba a ani myšlienku o tebe.Budem sa radšej naďalej potichu rozpúšťať,zamykať svoje sny v hlave a dúfať,že raz môj priesvitný odraz niekto uvidí. K

písaniu som sa

dostala

prostredníctvom

členstva

v dramatickej dr

užine v ZUŠ,

kde sa mi podari

lo prezentovať s

a aj

so svojou dotera

jšou tvorbou. M

edzi

moje literárne vz

ory patrí

zo slovenských

spisovateľov Voj

tech

Mihálik, ale rada

si prečítam

v origináli aj tvor

bu

prekliatych bás

nikov.

32

3. miesto + CENA VEREJNOSTI Nikolas Šporer

CestaZačiatok konca.Tajomstvá vesmíru ma odkrývajúpred smútkom v dnešnom svete.

Minulosť sem,budúcnosť tam.

Tatry obklopené ľadovcomsa vznášajú k oblakom.Lesy zaplavené Dunajomsa túlajú po krajine.

Tma,cestovanie v čase.

Skreslené tváre uzavreté v minulosti.Topia sa v dave ľudíhľadajúc samých seba.

Strach.

Ľudia uväznení v časerátajú dnikončiace začiatkom.

Zaujali ho aktivit

y na

hodinách Umen

ie a kultúra,

kde sa venujem

e aj vlastnej

literárnej tvorbe

. Už jeho prvé bá

sne

uspeli v celoslov

enskej súťaži Lit

erárny

Lučenec 2018. Ve

nuje sa najmä š

portu

(futbal, volejbal,

plávanie, lyžovan

ie) a

bavia ho aj počít

ačové hry. Písan

ie

si však pridal ku

koníčkom.

33

Stredné školyPróza

1. miesto + ABSOLÚTNY VÍŤAZ Lily Tomson

Časovlak„Len dnes, len dnes!“ šírila sa ozvena celou košickou vlakovou stanicou. Rodina Kaliských sa ponáhľala nastúpiť na vlak Košice-Poprad. No už na nástupišti číslo sedem si všimli, že je niečo inak. Niečo na ich známom vlaku, ktorým cestovali každý mesiac za starou mamou malej Elišky, bolo iné.

„Len dnes sa môžete prejsť vlakom dejín!“ kričal veselý hlas z každého reproduktora.

„Čo to znamená? Zrušili nám spoj?“ pýtal sa pán Kaliský, plešatá hlava rodiny.

Sprievodca ho ubezpečil, že všetko ostáva tak ako bolo, len jednotlivé vozne sú tematicky vyzdobené. V každom vozni si môžete posedieť a pozerať na hercov, ktorí znázorňujú jednotlivé obdobia našej histórie. Kaliský by to bol považoval za úžasnú atrakciu, ak by vlak nemal len štyri vagóny. Nie je to málo?

„Začnime jednotkou! Jednotkou!“ volala malá Eliška, celá nadšená, že sama prečítala napísané číslo.

„Začať jednotkou znie rozumne,“ žmurkla pani Kaliská na dcéru a pomohla jej po schodoch do vozňa číslo jeden.

Už na prvý pohľad bolo jasné, v akom období sa nachádzali. Steny vozňa boli nastriekané montážnou penou, na ktorú boli striedavo namaľované biele a hnedé fľaky. Na tvárach pocítili chlad, ktorý len podtrhol dojem, že sa nachádzali v jaskyni. Miesto lámp trčali zo stien imitácie faklí.

34

Posadali si na mäkké kreslá sivej farby, ktoré pôsobili ako obrovské balvany. Asi polhodinu pozorovali výstup hercov, poobliekaných len vo zvieracích kožiach, ktorí skackali okolo makety ohňa. Vydávali zvláštne zvuky a deťom sa najviac páčilo, že mohli na imitáciu jaskynnej steny aj maľovať.

Boli by sa v tomto vagóne s praľuďmi zdržali dlhšie, no zimou trasúca sa Eliška donútila rodičov, aby na najbližšej zastávke prestúpili do vozňa s číslom dva. Rodičia neprotestovali, aj tak bolo v prvej atrakcii hlučno a neporiadok.

V druhom vozni bolo už príjemne teplo. Steny boli pokryté starými tapetami a sedadlá boli naozaj vlakové, no vyzerali, že majú cez 100 rokov. Ošúchané, špinavé, zle sa na ne pozeralo. V tomto vozni zrak najprv padol na tých, ktorí sedeli na sedadlách.

Boli to dámy v bodkovaných šatách, širokých okuliaroch, bok po boku s vojakmi. V miestnosti panovala veselá nálada, všetci radostne spievali a asi štyria herci aj tancovali v uličke pomedzi pasažierov. Sem-tam niekto radostne vykríkol, že sa skončila vojna a inokedy sa ozvalo štrngnutie fľašiek. To si vojaci pripíjali na lepšiu budúcnosť.

Jediný dôvod prečo Kaliskí odišli do vagónu číslo tri bol fakt, že niektorí herci mali príliš realisticky dotvorené rany a iní boli zamaskovaní za mrzákov. Bolo veľmi ťažké sa na túto scénu pozerať a nemať zmiešané pocity. Deti nechápali, čo sa rodičom nepáči a nadšene tľapkali do veselých rytmov. Zhrození rodičia si uvedomili, čomu sa vyhli, a čo všetko museli podstúpiť ich starí otcovia.

Vagón číslo tri bol v očiach pasažierov ten najúžasnejší! Bol biely, priestranný, svetlý a voňalo to v ňom čistotou. Sadli si na strohé biele lavice, ktoré boli mimoriadne pohodlné. Teplota bola veľmi príjemná, každý si ju mohol na svojom mieste nastaviť a prispôsobiť vlastným požiadavkám. Pred sedadlami mali malé stoly, na ktorých sa premietali holografické projekcie Slovenska – lietajúce autá sa vznášali ponad celou krajinou, koryto Váhu umelo predĺžili a začala prekvitať lodná doprava. Ľudia separovali odpad a vysádzali stromy – toto bol nepochybne vozeň budúcnosti!

Pani Kaliská nejakým zázrakom, hoci sama nevedela pochopiť, ako sa jej to podarilo, aktivovala niečo, čo sa podobalo dnešnému vyhľadávaciemu okienku. Ozval sa robotický ženský hlas:

„Zadajte hľadaný výraz.“

Manželia Kaliskí sa na seba pozreli a dovtípili sa, že sa môžu spýtať na čokoľvek z budúcnosti.

35

„Zadávam výraz diaľnica Bratislava-Košice,“ povedala pani Kaliská s nádejou, že tento problém budúcnosť vyriešila, no na sklamanie všetkých sa z holografického premietača ozvalo:

„Výraz diaľnica Bratislava-Košice neexistuje.“

Manželia sa zasmiali a ešte chvíľu sa zabávali s modernou technológiou a replikátorom jedla a nápojov. To je vám ale vynález! Stačí povedať názov jedla a malé zariadenie o veľkosti škatule od topánok vám ho pred očami zhotoví. Len natiahnuť ruku a môžete degustovať.

Po sladkej horúcej čokoláde a silnej káve sa rodinka ešte chvíľu kochala hercami, ktorí boli poobliekaní vo vkusných róbach jednoduchých strihov z lesklých látok. Všetkým pasažierom sa nesmierne páčila čistota, poriadok, ticho a disciplína. Bolo to všetko nesmierne úžasné. No predsa len, zvedavosť je veľmi zaujímavý pud, ktorý poháňal nielen Kaliských do posledného vozňa číslo štyri.

„Posledný je najdlhší, určite bude ešte lepší ako tento! Poďte, poďte!“ zvolala hlava rodiny, ponáhľajúc sa vidieť poslednú atrakciu na predposlednej stanici.

Na ich veľké sklamanie, bol to absolútne obyčajný vozeň pre cestujúcich. Taký, v akom sa vozili každý mesiac. Sadli si s ostatnými, podobne sklamane vyzerajúcimi cestujúcimi, na staré a potrhané sedadlá. Klimatizácia nefunguje, občerstvenie vyzerá ako niečo, čo skôr zje vás, ako to stihnete vy. Všade vládne nepríjemne hlučná vrava, po zemi odpadky a špinavé okná presvedčili všetkých, že niečo treba zmeniť na správaní jednotlivca. A najlepšie to vystihla najmenšia Eliška, ktorá s čistotou dieťaťa zahlásila:

„Nevrátime sa späť do budúcnosti? Tam to vyzeralo oveľa lepšie.“

Žiačka sa do

literárnych súťaž

í zapájala

už na základnej

škole, inšpiroval

ju nezáujem rove

sníkov o literatú

ru

a vlastnú tvorbu

. V budúcnosti b

y

rada vydala vlast

nú zbierku povie

dok

a uviedla na jav

isko aspoň jedn

u zo

svojich drám. Me

dzi jej obľúbený

ch

autorov patria W

illiam

Shakespeare, J. K

. Rowlling

a Jana Benková.

36

2. miesto Silvia Beníková

AničkaSlnko zapadalo nad mŕtvou krajinou. Vláda robotov sa prestala pokúšať o ochranu životného prostredia v roku 2250. Vyhodnotili totiž, že je to zbytočné. Od roku 2200 začal prevládať názor, že to, čo sa nestihne zlepšiť počas vášho života, je zbytočné riešiť. A tak neriešili.A preto si teraz Anna musela dávať sakra pozor na to, aby nestúpila do niektorej z kyslých mlák. V plnom trysku ich preskakovala a tvárila sa nanajvýš namosúrene. Nadávala na predchádzajúce generácie.„Genezis? Prečo práve ja?“ opýtala sa, aby tak uvoľnila rastúci hnev.„Prepočítavam. Nevypínajte program. Načítam odpoveď. Spracovávam informácie. Vyhodnocujem… ne-ro-zu-miem váš-mu za-da-ni-u. Skús-te zo-pa-ko-vať za-da-nie,“ odpovedalo jej zariadenie. Bolo umiestnené vzadu na temene každého človeka, narodeného po roku 2200.Anna bežiac cez Orlovský most nevládala s dychom. Preto len, s vynaložením veľkej námahy, precedila pomedzi zuby:„Genezis. Ty si ten najsprostejší stroj, ktorý pozná…“„Nedostatočná kvalita zaznamenanej reči. Skús-te artikulovať.“„Ty sa pokús nebyť krava.“Taška jej nadskakovala pri behu. Takto behávala každý pracovný deň. Rýchlovlak jej prišiel vždy minútu po tom, ako jej odišiel rýchlobus. Anna podala podnet na Kontorolórium preto, aby sa pokúsili upraviť algoritmus strojov pracujúcich na cestovných poriadkoch tak, aby vlaky a autobusy na seba nadväzovali. Túto prosbu napísala pred pol rokom. Asi stroje, ktoré teraz vládli ľudu a spravovali ho ako svojich milých poddaných, pokladali jej žiadosť za neoprávnenú.Podarilo sa jej dobehnúť na zástavku. Rýchlo naskočila do autobusu. Tam sa vykotila na najbližšie sedačky a chrapľavo dychčala. Nikto si ju nevšímal. Nebolo prečo.„An-na Kme-ťo-vá. Ma-li by ste nav-ští-viť pri naj-bliž-šej prí-le-ži-tos-ti vášho správcu. Pľúca pre-u-ka-zu-jú isté znáááá-mky poškodenia.“Anna prekvapene zvraštila čelo„Genezis, veď som bola u správcu minulý týždeň.“„Na-čí-ta-vam… Máte prav-du. A-le va-še pľúúúú-ca pre-u-ka-zujú isté známky poš-ko-de-nia. Ne-ma-li by ste toľ-ko ča-su trá-viť von-ku na ne-pre-fil-tro-va-nom ex-te-ri-éééé-ro-vom vzduchu,“ zopakoval jej hlas zariadenia. Bol napojený na centrálnu nervovú sústavu, čo znamenalo, že bol informovaný o všetkom čo sa dialo v tele.

37

Anna si vzdychla:„Prečo už nedávajú povlak na všetko? Veď pľúca mi vymieňajú každý mesiac.“Ľudstvo problém kyslých dažďov, ktoré už boli natoľko kyslé, že prežierali aj oceľ, riešilo pravidelnými ochrannými postrekmi. Všetkého. Raz za pol roka dostali obyvatelia Zeme zákaz opúšťať budovy. Počas zákazu lietadlá rozstrekujú na zem látku neznámeho pôvodu. Tá pokryje všetko a vytvorí na veciach povlak, ktorý zabraňuje ich rozkladu.„Načítavam odpoveď. Počkajte, prosím. Ak chcete…“Stroj nestihol dopovedať Anna ho nahnevane vypla myšlienkou. Neodporúčalo sa vypínať ho, ale Anna svoj kondíciomer vypínala v poslednom čase často. Neznášala ten dosekaný ženský hlas. Ale tak v poslednom čase ju štvalo úplne všetko. Mala by si na to zobrať nejaké tabletky.Konečne jej zastávka. Chcela ísť spať. Spánok bol to jediné, čo si vlastne užívala. Mohla si nastaviť, o čom sa jej bude snívať. To sa jej páčilo. V spánku sa tak mohla vyskytnúť hocikde, byť hocikým, robiť hocičo.Vystúpila a kráčala po ceste domov. Po oboch stranách cesty boli priemyselné dvory. Keď bola menšia, dosť ju to deprimovalo. Po pravici totiž pred 10 rokmi bolo holé pole. Sem-tam ste v ňom našli nejakú odolnejšiu burinu, celú zožltnutú, no stále bojujúcu o život. To však nebolo dôležité. Dôležité bolo to, že Anna na to pole chodila so svojím psom, hrávať sa. Pes sa volal Fifík.Na svete už neboli psy. Vlastne už nijaké iné zvierat, teda okrem ľudí. Vláda ich zakázala. Kvôli zlým podmienkam, v ktorých sa Zem nachádzala sa na nej nedalo takmer vôbec pestovať. A tak produkcia potravín len tak-tak pokrývala potreby svojich obyvateľov. Z toho dôvodu bolo nariadené vymiesť zo sveta všetko, čo by bolo len míňaním výživového prášku.Anne sa Fifíka darilo chvíľu skrývať. Kŕmila ho zo svojich dávok divného bieleho prášku bez chuti, ktorý teraz tvoril jediný zdroj živín na svete. Raz jej však mama Fifíka našla a urobila s ním poriadok. Problém psa zobrala veľmi prakticky. Z Fifíka bola večera. Anna bola zhnusená sama zo seba, keď si uvedomila, že smrť Fifíka a neočakávaný mäsitý pokrm by medzi sebou mohli mať súvis. Pri tomto zistení ju aj naplo, guču polostráveného Fifíka však prehltla naspäť. To, že by ho vygrcala, by tomu mŕtvemu neborákovi nijako nepomohlo. A pre podvyživené telo platí: mäso ako mäso.„Veď je to jedno.“ povedala si.Hnevalo ju, ako jej cestou domov napadali takéto nostalgické myšlienky. Zabočila k jednej sivej ulici. Otvorila dvere svojho domu a zakričala:„Mami, tati, som doma! Idem spať, tak ma dnes už neuvidíte!“Nato sa prudko otvorili dvere od obývačky a v nich sa objavila jej matka. Bola to žena vysokej postavy a s ksichtom už toľkokrát napínaným, že Anna bola vždy pripravená uvidieť, ako sa koža tváre trhá, lícne kosti vyliezajú a odhaľujú sa

38

červené svaly. Bolo to znepokojivé.Helena, tak sa jej matka volala, zostala stáť v dverách a bez slova pozeral na Annu. Tá natiahla krk dopredu. „No? Čo sa deje?“ opýtala sa, keďže Helena sa k ničomu nemala.Helenine pery sa otvorili o maličkú škáročku. A potom zasa zatvorili. Ale nakoniec sa na nejaké slová zmohla.„An, poď na chvíľu do kuchyne. Potrebujeme s tebou niečo prebrať.“Anna nechápala. Naklonila hlavu na bok.„Proste poď, dobre?“Anna pokrčila plecami a vstúpila do kuchyne. Ich kuchyňa spočívala len z miestnosti, kde bol stôl a nejaké poličky. Poličky skôr na okrasu, aby to tam nemali prázdne. Nepotrebovali v kuchyni toľko úložného priestoru. Jediné jedlo, ktoré bolo dostupné, bol už spomínaný biely prášok bez chuti, ktorý obsahoval viac-menej toľko výživových látok, koľko človek potreboval. Do tejto zmesi bola pridávaná aj vata, aby mali ľudia pocit sýtosti.Anna si sadla za stôl, oproti si sadla Helena a vedľa nej sedel Jozef, Annin otec. Anna sa oprela lakťami o stôl, preplietla si prsty a pozrela na svojho konštruktéra číslo jeden a dva. Nazývať vášho konštruktéra archaizmom matka a otec bolo staromódne. Anna to však často robila, aj keď za to bola karhaná. Oni obaja mlčali. Helena sa pozerala uprene na Jozefa. Ten vyzeral dosť mimo. Bez žmurknutia sedel a uprene čumel na nejaký neexistujúci bod pred ním. Helena do neho štuchla.„Jožo, kurňa, vypni ten zápas! Anna už prišla.“Jozef stále nereagoval. Helena mu teda luskla pred očami. Tento zvuk mu vypol vysielanie do jeho šošoviek a Jozef sa teda konečne ocitol medzi prítomnými. Prekvapene zažmurkal. Nebol zvyknutý, že mu niekto vypína zápasy. Potom sa nahnevane obrátil na svoju družku. Tá na tento pohľad reagovala pohybom hlavy smerom k Anne. Jozef teda preniesol pohľad z partnerky na Annu. Chvíľu na ňu pozeral s prižmúrenými očami. Akoby Annu hľadal v databáze svojich kontaktov. A potom mu zrazu trklo.„Aha, no hej,“ povedal a pozrel znova na Helenu.„Tak... Neviem, kde začať. Vieš, Anička, keď sa dvaja ľudia majú radi…“„Bože, mama, veď viem! Už nie som malé decko! Keď sa dvaja dospelí ľudia majú radi, idú do konštrukčného centra a tam si poskladajú svoje dieťa. Jasné, chápem. Keď ste sa s Jožom mali radi, aj mňa ste tam poskladali.“Helenin výraz na deformovanej tvári sa nemenil. Zostával rovnako ľadový.„My sme sa s Jožom nikdy nemali radi. Len moja ženská konštruktérka mala dosť zastarané názory. Stále chcela vnúčatko… A celkovo také capiny. Neviem, odkiaľ to mala. Ona bola proste taká divná. No nič. Jednoducho som chcela, aby mi s tými nezmyslami prestala píliť uši, ok? Nemysli si, že som niekedy cítila niečo k niekomu.

39

Tá stará baba ma proste len iritovala. Ale to už idem od témy.“Všetky deti sa už vytvárali v špecializovaných zariadeniach nazývanými aj konštrukčné centrá. Páry si tam jednoducho prišli, povyberali si z katalógu tie správne časti pre ich ideálne dieťatko, také, aké im vyhovuje. Pri vyberaní samozrejme záležalo aj na tom, koľko sú páry do dieťaťa ochotné investovať. To nemáte jedno navoliť si pre vaše dieťa mozog s pätnástimi alebo s tridsiatimi miliardami neurónov. Proste od dieťaťa s pätnástimi miliardami neurónov nečakajte nič špeciálne, na to treba myslieť.Anna mlčala. Bola zvyknutá na Helenu. Podobné slová počula už viackrát.„No, tak idem k téme,“ začala znova Helena, po krátkej odmlke, prezerajúc si svoje nechty.„No, vieš, že také dieťa je dosť finančne náročné. Teda, jeho poskladanie a tak, veď vieš,“ dopovedala a hodila rukou bez toho, aby sa na dcéru čo i len pozrela.Anna nechápala. Zdvihla spýtavo obočie. Helena nereagovala, stále obdivovala svoje dolámané nechty.„Proste si chceme ísť do konštrukčného centra vypýtať peniaze späť. Za teba,“ zapojil sa do rozhovoru Jozef nečakane.Annin nechápavý pohľad sa začal meniť. Jej doteraz prižmúrené oči sa pomaly začali roztvárať.Anne sa tlačili slzy do očí.„Vy ma jednoducho odstránite!“Helena zložila ruku, prevrátila očami a podráždene zafučala“„Bože, Anna, zasa to neber osobne. Ja si len chcem kúpiť novú práčku. Hentá mi už neperie dobre. Nebuď egoistická, nezaťažuj nás svojimi citovými prejavmi.“Na to sa otočila na Jozefa.„Jožo, načo sme jej dávali zabudovať emociálny systém?“ opýtala sa, akoby tam Anna ani nebola.„Hela, mysleli sme si, že to bude roztomilé,“ odpovedal.Helena si odfrkla:„Takí mladí, takí sprostí. A stálo nás to peniaze.“Anne začali z očí stekať slzy.„Tak ti to len hovoríme, aby sme sa opýtali, či pôjdeš dobrovoľne alebo ťa tam máme odvliecť. Neviem, tvoj manuál hovorí, že na teba mám ísť takto,“ dopovedala Helena a teraz sa už zapozerala Anne do očí.Anna si trocha osušila slzy. „Necháte ma aspoň poslednýkrát sa vyspať?“ opýtala sa trocha zastreným hlasom.„Nerev, keď sa so mnou rozprávaš!“ zasyčala na ňu Helena. „Nerozumiem ti ani slovo z tej tvojej hovadskej vety, čo si vypustila.“Anna si zahryzla do pery, preglgla tú obrovskú guču, čo sa jej tlačila hore krkom a prikývla.

40

„ …že či sa môžem ísť ešte poslednýkrát vyspať.“Helena sa na ňu už zasa nepozerala. Teraz pre zmenu skúmala končeky svojich špatných vlasov. ,,No okej, ale nech ti to netrvá dlho. Potrebujem si dať vyčistiť obľúbenú košeľu. Nebudem čakať dokedy sa prebudíš, ak ti to bude trvať dlho.“Anna vyšla von z izby. Zamierila rovno do svojej izby. A v nej do svojej postele. Bola to vlastne len pričňa z chladného kovu, ale Anna na nej prežila najkrajšie chvíle svojho života. Tu snívala. Potrebovala spánok, tam vedela ovládať, čo sa s ňou deje. Zato v tomto, v reálnom svete, bola na dianí úplne bezmocná. V mysli prešla do menu spánku, nastavila si, čo potrebuje, a jednoducho sa dala do spiaceho režimu.A bola slobodná. Ležala v krásnej, zelenej tráve, na kožu jej dopadali teplé slnečné lúče. Cítila sviežosť vzduchu, takého, akého sa nemusel báť, že by jej poškodil pľúca. Chvíľu tam len tak ležala. Po chvíli otvorila oči. Uvidela známu siluetu. Nad ňou stál medveď s ušiankou na hlave. Ale nie s rozopnutou ušiankou, ale s takou, čo mala časti na zakrývanie uší zaviazané hore.Slnko Anne svietilo rovno do očí, tak si ich priclonila rukou.„Hej, pán nihilista Medveď, ako sa dnes máte v tento krásny slnečný deň?“Medveď mykol plecami.„Za svoj život ako nihilista a zároveň medveď som ešte hlúpejšiu otázku nepočul,“ povedal a sadol si k nej do tureckého sedu. Anna nasledovala jeho príklad a tiež sa oproti nemu tak usadila do trávy. Vyrovnala chrbát a chytila sa za členky.„Vieš, prišla som sa poradiť. Vôbec neviem, čo mám robiť, pán Medveď. Je toho na mňa príliš, potrebovala som sa niekam vypariť.“Medveď sa na ňu chvíľu len mlčky pozeral.„Čo ťa trápi, dieťa?“ opýtal sa nakoniec.„Pán Medveď, Vám to, ako nihilistovi, príde náramne vtipné. Trápi ma strach o moje bytie. Naši ma chcú vrátiť do konštrukčného centra. Že ma nechcú. Boli by radšej, keby sa im vrátili ich investície, ktoré do mňa vložili.“Medveď si zobral svoju bradu do obrovskej laby a mocno sa zamyslel.„Hm… Vieš, že nihilista ti v ničom nijako nepomôže, že? Choď radšej za kognitívnym králikom, ten by ti bol nápomocnejší.“Anna na to nič nepovedala. Radšej mala nihilistického medveďa. Ten ju nikdy nepoučoval. Len ju proste vypočul. To Anne stačí. Aj tak s tým, čo sa okolo deje, nič nezmôže. Bez slova na neho ďalej pozerala.„Pán Medveď? Prečo máte ušianku, keď je tu vždy slnečno. A aj keby nebolo, ste predsa medveď. Vašu hlavu, ako aj ostatné časti vášho mohutného tela, chráni hustá srsť. Tak načo ušianka?“„Ja ňou vyjadrujem svoje nihilistické nazeranie na vec,“ zdvihol medveď hrdo čumák. „Chápeš, čiapka na medveďovi predsa nemá zmysel, nie? Ale to, že na mne nemá zmysel, je oveľa ľahšie všimnúť si, ako zbytočnosť a neoprávnenosť

41

pri ostatných veciach. Nič nemá zmysel, ale pri ušianke na medveďovi si to človek alebo medveď rýchlejšie uvedomí.“Anna chápavo prikývla.„Máte pravdu,“ postavila sa zo sedu a dala sa na odchod. „Tak dobre som si s Vami porozprávala, pán Medveď, nihilista. Už idem, Helena je už iste nahnevaná.“„Počkaj, Anna,“ povedal Medveď a zobral jej drobnú bledú rúčku medzi laby. „Ak chceš, môžeš tu so mnou zostať. V ríši snov. Navždy.“Anna sa radostne usmiala.„To by ste mi vážne dovolili, pán Medveď?“ opýtala sa šťastne.Medveď rozhodil rukami:„Tu je priestoru dosť,“ povedal.Ako to vyslovil, lúka sa celá zväčšila. Alebo sa zmenšili Medveď s Annou. Anna sa radostne zasmiala. Natiahla sa k stále sediacemu medveďovi a srdečne ho objala.„Mám Vás strašne rada, pán Medveď.“Medveď jej objatie opätoval.„Jasné, dieťa. Neboj. Všetko nejako dopadne. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Na to pamätaj. Ničím sa netráp. Nemá to zmysel. Nemáš nad ničím moc,“ povedal a zdalo by sa, že v jeho oku, čiernom ako žúžoľ, sa zaligotala obria medvedia slza. Keby nebol obraz plačúceho medveďa taký smutný, jeden by sa aj zasmial nad plačúcim nihilistom.

******

„Bude to všetko?“ opýtal sa stroj prezerajúc si zvrchu obsah krabice asi päťdesiat krát tridsať centimetrov.Helena cmukla.„Áno, to bude všetko. To je naša Anička. Akú ste nám ju dali, takú Vám ju vraciame,“ povedala, zobrala svoje peniaze, zvrtla sa na päte a už navždy opustila Konštrukčné centrum.

K písaniu som

sa prvýkrát dost

ala na

základnej škole

v 3. ročníku,

kde ma pani uč

iteľka zapojila do

literárnej súťaže

. Tú sa mi podari

lo

vyhrať. Odvtedy s

om sa však do n

ičoho

podobného nez

apojila. Počas št

údia na

strednej škole s

a písaniu venuje

m čas od

času, keď zo seb

a potrebujem ni

ečo dostať

a nemám po ru

ke nijakú obeť, k

torá by

bola ochotná po

čúvať moje hova

diny.

Nedá sa poveda

ť, že by som mal

a

obľúbeného aut

ora, ale veľmi

sympatický mi j

e štýl Agathy

Christie.

42

3. miesto Kristína Kobolková

Budúcnosť - rozprávka? Petronela/Popoluška Pred dvadsiatimi rokmi„Nech sa páči,“ jeho pery sa skrivili v jemnom úškľabku, preto si už od začiatku nebola istá, či mu má veriť. Prst, ktorý ukazoval na špinavé kreslo ako na šibenicu, bol v jej predstavách už na stokrát zlomený. Vytiahla z vybielenej kabelky voňavý a nespočetne veľa ráz vypraný vankúšik a s odporom ho zhodila na veľkú zaschnutú škvrnu, presne v strede oranžovožltej sedačky.„Takže,“ zdvihol terapeut obočie, „povedzte mi, prečo sa chcete rozviesť s človekom po tak krátkej dobe?“On to zrejme nechápal. Ona nechcela rozpliesť puto s Paťom, len akosi dúfala, že sa po tridsiatich dňoch zmení.„Je to bordelár,“ napla svaly a snažila sa odpútať pozornosť od psích chlpov na nohaviciach protisediaceho. Samozrejme, spoločný život si predstavovala úplne inak.„Jasné, hviezdičky navôkol,“ poznamenal chlapík a koncom ceruzky sa poškrabal na nose.Čo on môže o tom vedieť? Ani prsteň nemá nastoknutý na prstenníku, určite jeden z tých, čo zdupkal na poslednú chvíľu.– Nelka, nemám čas, – zakašľal a nemotorne si (ne)napravil košeľu. Ale čo ten neporiadok? Utrela si pot z čela, pred chvíľkou mopom vytrela temer celý byt.– Nebudem tu stále po tebe upratovať! – hnev jej rozšíril žily a krv sa jej nahrnula do tváre. Mala vedieť, že čistota jeho ešte mládeneckých čias bola jednou z tých trikov, kedy muži všetko popracú na poslednú chvíľu. Možno by to bol niekto prežil, ona však na to bola chúlostivá.„Nie je všetko také, ako sa zdá, všakže?“ posúdil terapeut. Nelin muž obchodoval s pozemkami. Chcel zrúbať les za jej rodnou dedinou a vystavať tam menšie satelitné mestečko. A ona ho nedokázala primäť na poriadok, nieto ešte na ochranu prírody a jej spomienok.

Po dvadsiatich rokoch„Dáte si nejaký drink, slečna?“Usmeje sa nad barmanovou zdvorilosťou, pretože Patrik ho neopatrne upozorní, že je paňou. Konkrétne jeho. Ochranársky si nechá napraviť kravatu.„Ďakujem za včerajšiu pomoc. Najmä, že si to nenechal na mňa, ale pomohol si

43

mi upratať,“ pohladí ho Nela po líci.Patrik ju chytí za dlaň a chystá sa niečo riecť.„Za minútku v konferenčnej!“ zvolá mladý chlapec s nervozitou v hlase, akoby bol Nelin manžel pre neho najvyšší šéf. No on bol len riaditeľom manažérskej oblasti. Nedopovedal to. Za jeho krokmi sa šinú Neline myšlienky, akoby mohli prebudiť jej manžela, aby pochopil, ako jej na tom zastavanom lese záležalo.Vypýta si čas z materinej dúšky.„Tridsať eur,“ zahlási barman a plesne pred ňu pariaci sa pohár.„Prečo toľko?“Pamätala si na staré časy, kedy sa čaj predával vo vrecúškach a bol neskutočne lacný.„Neviete o tom, že nájsť takéto rastliny je už čoraz ťažšie? Vyzerá to, že aj púpavy začnú byť zákonom chránené. Veď ani autá sa už na cestu nezmestia, preto tu teraz lietame vo vzducholodi, tak načo nechávať prírodu na pokoji? Už nikde niet zelene, všetko zdevastované a vyrúbané.“Ani nevie, ako mu Nela rozumie. Kiežby mohla vtedy zmeniť Patrikovu mienku…

Ružena/Šípková Ruženka (preferuje Ružička, ale málokto ju tak volá)Pred dvadsiatimi rokmiVodopády vlasov jej padali na plecia, zakrývajúc výhľad na mladú doktorku, zmätene sa prehrabujúcu v lekárskych záznamoch. Ružena si pomyslela, že len práve vyšla vysokú a hlasno si zívla.„Takže hovoríte, že Váš stav sa zhoršuje,“ zamrmlala si lekárka skôr pre seba. Ružene už klipkali oči, rozzúrene však mykla, musela predsa bojovať.– A to by pre dnešok bolo všetko. Len… Stále ma trápia tie dane,“ vzdychol si podpredseda a švihol pohľadom na spiacu Ruženu. Asi ju vyhodia. Ale ona zakladala túto iniciatívu, ktorá to dotiahla tak ďaleko. A bez nej by sa to predsa zrútilo ako domček z karát, nie?„Nedokážem… Ách,“ znova si zívla a premáhala ospalosť z posledných síl, „ ...sa už na nič sústrediť.“Oprela sa o dlaň, ale hlava jej nakoniec skväcla na drevenú dosku, provizórny stôl v medicínskej miestnosti. Zobudila sa na drsné drgnutie do pleca:„Narkolepsia je veľmi závažná diagnóza. Napíšem Vám silnejšie lieky.“– Naozaj si myslíš, že si tou pevnou skalou, čo nás drží? O nič si sa nepričinila. Nezaujímalo ťa dianie, vždy si sa zdržala hlasovania. –Podpredseda mal pravdu. Neaktívna kvapka v oceáne iba sťahuje ku dnu.

Po dvadsiatich rokoch„Vy už zaspávate? Veď nie sú ani tri.“Barman listuje v akomsi katalógu a pichne prstom do zošúchanej stránky:„Odporúčam. Brusnicový budíček. Skvelý na udržanie energie.“

44

Ružena si odprskne:„A cena?“Azda si ten chlap nemyslí, že ju oblafne o peniaze.„Že ste to Vy…“ zamyslí sa barman, „dajme tomu… pätnásť.“„Centov,“ kútik Ruženiných úst sa vytvaruje do krivky.„Nebláznite! Jasné, že eur.“Nechce ho už ďalej dráždiť, nakoniec si ten nápoj objedná.Spustí sa alarm, červené svetlo bliká Ružene do očí, ale ona ho cez podriemavanie nevníma. Ani jej to nepríde nezvyčajné, už toľkokrát prechádzala nad najchudobnejšími časťami Slovenska. Ľudia sú už zúfalí a stáva sa, že podomácky vyrobené katapulty vystreľujú do sklenených tabúľ kamene. Chce to vrátiť.V rohu stál mechanický klavír, kto na ňom zahral dané tóny, mohol posunúť čas až o desať minút dozadu, avšak len vo sfére do piatich metrov a po posunutej dobe sa vrátil do reálneho času a nič nezmenil, ani keby sa s krátkou minulosťou pokúsil manipulovať. Bodaj by existovalo niečo, čo by Ruženu prinútilo nespať a pokúsiť sa niečo zmeniť.

Izabela/Kráska a ZvieraPred dvadsiatimi rokmi„Nepatríme do tohto sveta,“ Izabeline nechty boli už do krvi ohryzené. Jednou nohou si neustále podupkávala, akoby jej to skutočne malo odvrátiť existenčné problémy.„Nerozmýšľal Váš manžel nad rekvalifikáciou?“Lenže on by sa nikdy nedal na niečo iné prehovoriť. Umelecké rezbárstvo a zachovávanie kultúrnych zvykov mal ako poslanie, prebrané z pokolenia na pokolenie.„Posledný príjem sme mali pred mesiacom. Ak niečo nezarobím ja, ostaneme na mizine.“Akoby si ľudia už ani nevážili predkov a svoju minulosť.– Počúvajte, ako znie moja nová fujara, – chvastal sa Izabelin manžel a každému kamarátovi svoje dielo pchal pred nos.– Experimentoval som a vytvoril ju z brezy.Kamaráti mu však fujarku odstrkovali.– Daj to preč, Zdeno, – vyhŕkol jeden z nich, len čo odpil z piva, – už je to nemoderné, nudné.Generácia vychovaná na mobiloch už chcela vyzerať len „cool“, bez toho, aby ich označili za nudných. Izabela sa beznádejne upriamila na poradcu. Možno by jej mohol dať nejakú radu, aby ostala ovca aj vlk celý. Lenže vtom sa roztvorili dvere dokorán a dovnútra vletel upachtený Zdeno:„Bel… Belka…“Vonku, na čerstvom vzduchu, sa dozvedela, že mu odobrali živnostenský list.

45

Po dvadsiatich rokochVzducholoď a práca na nej má pozitíva aj negatíva. Keď už nad tým Izabela uvažuje, mohli dopadnúť aj horšie. Začiatok ako upratovači nebol dvakrát príjemný, ale začiatky sú predsa všade ťažké a náročné.Teraz rozdáva barmanove skvosty a núti sa, aby ani jeden neokúsila. Všimne si, ako barman flirtuje so ženou objednávajúcou si brusnicový nápoj. On sa vždy pokúša uhranúť nejaké ženské srdce. Keď žena po rozozvučaní alarmu odíde a barman je odvolaný na konferenciu, Izabela sa nebadane prikradne k pultu a odpije si z drinku, ktorý tam žena nechala. Prehrnie sa ňou omamná energia, ale tento prílev dlho netrvá a Izabelu zasa obleje únava. Posunie sa k okenným tabuliam aj napriek varovaniu alarmu, aby pozametala, len tá jedna časť jej chýba. Vtom ju zasiahne kameň a upadne do bezvedomia.

Petronela/PopoluškaPred desiatimi rokmi/Alternatívne„Prosím, neprijímaj tú ponuku,“ zopne Nela ruky a zdvihne špinavé tričko zo zeme.„V poriadku. Ak ti na tom tak veľmi záleží…“Mohlo to byť inak. Aj kvapka v mori rozhýbe kolotoč.

Ružena/Šípková RuženkaPred desiatimi rokmi/Alternatívne„Hlasujem pre zníženie. Nejako to do pokladnice vyrovnáme.“Má nápad. Členovia sú svojou predsedníčkou nadšení.Mohlo to byť inak. Kolos sa hýbe pomaly, ale isto.

Izabela/Kráska a ZvieraPred desiatimi rokmi/Alternatívne„Daj! Zahraj! Už dávno som nepočul nejakú fašiangovú pesničku,“ zatlieska jeden zo Zdenových kamarátov.„Nie je to nemoderné?“ nadýchol sa iný, ale fašiangový nadšenec ho zahriakol:„Sú to predsa tradície. Nepleť sem modernosť.“Mohlo to byť inak. Keby každý priložil ruku k dielu a vytvoril z našej krajiny do budúcnosti dačo úžasné.

Písanie ma vždy

bavilo, už odmal

ička som

čítala a snažila s

a vytvoriť vlastn

é

svety, do ktorých

by som sa moh

la

ponoriť. V budú

cnosti by som sa

chcela

tomuto venova

ť. Inšpiráciu hľad

ám v každej

knihe, snažím s

a rozlúštiť štýl d

aného autora

a jeho myšlienky

. Medzi mojich ob

ľúbených

autorov patria P

avol Hrtus Jurin

a, Alexander

Halvoník, Ladisl

av Hrubý, Mária

Bátorová,

ale aj iní slovens

kí spisovatelia,

od ktorých si rad

a

niečo prečítam.

46

Cena verejnosti Alexandra Bobotová

Slzy lipyVietor vial. Prudkou silou narážal do okien. Koruny stromov sa pod jeho silou

nakláňali, vetvy sa zvíjali, opadávalo z nich lístie. To padalo, pomaly sa lialo

na chladnú zem. Šum.

Do čaju som si vložila lyžičku medu. Vzdychla som si. Chutil trpko. Prudkým

pohybom som odsunula pohár. Privrela som oči a nadýchla som sa.

„Vieš už o tom?“

Kroky sa ozývali miestnosťou. Otočila som sa. Stál tam. Opretý o zárubňu dverí,

hľadel na mňa so skleneným pohľadom.

„O čom?“ nechápala som.

Naklonil hlavu na stranu, premýšľal. Premýšľal, či mi to má povedať. Potom sa

načiahol, otvoril zásuvku, vytiahol z nej kus papiera. Prikročil ku mne. Čítala som.

Očami som hltala slovo za slovom. Tvár mi zmeravela.

„Ale, prečo, prečo ma vyhodili?!“ kričala som na Dereka, neschopná premýšľať.

Prúd slov nešiel zastaviť, myšlienky som sypala zo seba, nestíhala som sa ani

nadýchnuť.

„Vždy budeš iba cudzinka,“ povedal. Ostro, bez súcitu, ako keby som vôbec nič

neznamenala. Jeho zelené oči sa vyhýbali mojim. Zarazene som pokrútila hlavou.

„Čo to hovoríš. Veď mám teba a prácu. Bývam tu.“

Pokrčil plecami, priblížil sa ku mne, chytil ma za ruku.

„Už nemáš, Laura, už nie.“

Slzy mi padali na okrúhle líca. Prečo? Prečo sa to stalo? Tú prácu som si vysnívala.

Robila som pre ňu všetko. Išla na prestížnu školu, odsťahovala sa od svojej rodiny.

Snažila som sa.

„Vždy budeš iba z východu.“

Šklblo mnou. Očervenela som. Moje srdce bilo. Bilo tým šialeným tónom

sebazaprenia. Bim-bam. Nerob to. No môj rozum bol slabší ako moje srdce.

Vybuchlo. Ohňostroj sa rozsypal na malé čiastočky. Zhltol posledné kúsky lásky,

posledné city.

„Čo si to dovoľuješ? Si sebec. Obyčajný zazobanec!“ hromžila som.

47

Odfrkol si. Skúmal ma urazeným pohľadom.

„Peniaze. To je to jediné, na čo dokážeš myslieť. Nič iné ťa šťastným nerobí,“

dopovedala som a vybehla do spálne. Zo skrine som na posteľ hádzala všetky

veci, ktoré som tam mala. Ruky mi behali rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.

Smršť. Slzy padali, padali do kufra, na veci, na podlahu, brali so sebou všetko,

čo by tu po mne zostalo.

„To nemyslíš vážne. Kam ako ideš?“

Otázky. Obyčajné rečnícke otázky toho hajzla. Cítiť v nich výsmech, trpkú pachuť.

Pachuť toho, ako vedel, že nemám kam ísť. Odsotila som ho, vybehla na chodbu,

kľúče hodila na prah dverí.

„Maj sa, Derek!“

Nemo stál, takmer sa nezmohol na slová.

„To má byť rozchod?“ Na viac sa nezmohol. Nebežal za mnou, nechystal sa ma

zastaviť, možno mu to bolo aj celkom jedno. Napokon som tá z východu, nie som

mu rovná.

Skončilo sa to. Naša láska. Náš spoločný život obrástli tŕne zvädnutých ruží.

Kráčala som. Jeseň čarovala svojimi farbami. Z lístia si robila poletujúce chumáče.

Hmla hltala všetko okolo. Mňa, kvety, slnko. Všetko bolo pochmúrne. Noha

striedala nohu, centimeter za centimetrom, meter za metrom. Nemám kam ísť.

Vietor mi svišťal do uší. Z parku som vyšla na Baker Street. Londýn. Impérium.

Mráz mi stúpal po tvári, chcel sa votrieť ďalej, pod kabát, až na kožu, zhltnúť ma.

Studené steny budov sa dotkli mojej dlane. Chlad. Samota. Odcudzenie. Kovové

zábradlie sa triaslo, plastové vrecúška poletovali po okrajoch ciest. Ľudia do mňa

vrážali, tlačili sa nevedno kam, ponáhľali sa. Ako stádo. Stádo oviec. Niekam

za slávou, za peniazmi, za kariérou, za pomyslením. Áno, práve to pomyslenie

ma sem priviedlo. Do sveta. Do cudzieho sveta bez bariér. Do sveta, ktorý som

nepoznala. Do cudzieho sveta plného cudzích ľudí. A tak prázdneho. Prázdneho

kruhu.

Zo stromu košatej lipy na mňa padol list. Zdvihla som ho. Vyobracala v dlani.

Mykala som ním zo strany na stranu.

„Keby si ma len vedel dostať domov. Do krajiny lipy. Veď vieš. Tam, kam patríme.

Ty i ja,“ ticho som mu povedala.

Ten list vial, zvíjal sa vo vetre a moje slzy leteli s ním. Ďalej a ďalej. Do šera.

Až sa úplne stratil v oblakoch. Stúpal do výšin. Balansoval na nebesiach, hral sa,

bol šťastný.

48

Domov. Musím ísť domov. Stála som na krajnici cesty, kričala na každý taxík

prechádzajúci okolo mňa. Vietor nadvihoval moje šaty, ramená som si snažila

prikryť hrubým šálom. Zastavil. Nohy sa mi dotkli malého koberčeka, chrbát

sedadla.

„Kam v tomto nečase?“ spýtal sa so smiechom taxikár. Zuby biele ako sneh sa

mu jagali, afro účes rozlietaný na všetky strany.

„Domov.“

Usmiala som sa. Úprimne. Od ucha k uchu.

„Odkiaľ ste?“ pýtal sa zvedavo ďalej.

„Zo Slovenska.“

Stlačil pedál. Uháňali sme smerom na letisko.

„A Londýn? Nepáči sa vám?“

Bol zvedavý. Rukou zvieral volant, zatočil ním doprava.

„Páči, ale…“

„Nie ste tu doma. Viem, chápem. Ja som z Ghany, ale tu žijem už od svojich

piatich rokov,“ hovoril so zamysleným pohľadom hľadiac von oknom.

„Veď to ste už pravý Londýnčan!“ zasmiala som sa.

Pokrútil hlavou. Do úst si vložil pár starých žuvačiek pohodených na sedadle.

„Nie, nie som. Toto nie je môj domov,“ vyhŕkol.

Prikývla som. Chápala som ho. Viac ako si len vedel predstaviť.

Oblaky. Páperie hodvábu. Kolíšu sa, vlnia so mnou zo strany na stranu. Kníšem

sa. Nahá. So snom, bez sna. O minulosti, ktorá zmizla. Vyparila sa. O budúcnosti

zahalenej do rúch tajomstva. Pijem kávu. Sŕkam penu. Fúkam do nej, kreslím

čiary. Pozerám z okna. Na svet podo mnou. Spomienky stále žijú. Snažím sa ich

chytiť, nech nezmiznú, nech sa nevyparia, nech neodídu. Okamihy kráčajú do