základné zdroje informácií, spracovanie a uchovávanie...

Gramatika Slavica ☺ Strana 1

Základné zdroje informácií, spracovanie a uchovávanie informácií

♦ informácia – akýkoľvek nový údaj, poznatok, ktorý obohatí naše poznanie základné informačné inštitúcie: a.) knižnice b.) bibliografické inštitúcie c.) strediská vedeckých a technických informácií informačné pramene: a.) primárne – (originálne, nespracované, prvoradé pramene) knihy, časopisy, slovníky, vedecké spisy, výskumné správy vedeckých pracovníkov, nahrávky ... b.) sekundárne – (spracované primárne pramene, druhoradé pramene) zoznamy, katalógy, katalogizačný lístok ... katalóg – zoznam; autorské (menné), názvové, predmetové (vecné), katalógy periodík c.) terciárne – (údaje spracované z primárnych a sekundárnych prameňov, treťoradé pramene) bibliografia, rešerš bibliografia – zoznamy literatúry o nejakej téme (zápis použitej literatúry) rešerš – súpisy údajov o žiadanej problematike (prehľad, súhrn poznatkov o danej téme) útvary súvisiace so získavaním informácií: a.) anotácia – krátka charakteristika napr. literárneho, televízneho diela, jeho obsahu, spôsobu spracovania ... Tento útvar využívajú vydavateľstvá na informovanie o knižných novinkách, časté sú v televíznych programových časopisoch, aby si diváci mohli lepšie vybrať. b.) marginálie – krátke poznámky na okraji textu napr. o obsahu alebo k obsahu knihy, odborného článku, časopisu, aby sa čitateľ vedel zorientovať čo sa v knihe nachádza. c.) resumé – zhrnutie, stručný (krátky) obsah napr. odbornej knihy alebo článku a zaraďuje sa na koniec práce, často býva aj cudzojazyčné (aspoň dva cudzie jazyky) d.) konspekt – krátky prehľad; je krátky, výstižný výťah napr. podstatných častí obsahu diela e.) osnova – najstručnejší, najprehľadnejší záznam obsahu textu v bodoch alebo v heslách. Obsahuje len kľúčové pojmy. Píšeme ju po prečítaní textu, aby sme si zaznačili najdôležitejšie údaje, ale píšeme ju aj pred tvorbou textu. f.) tézy – (sylaby) obsah textu vo forme ucelených viet; prinášajú stručné, veľmi zhustené hlavné myšlienky napr. odborného diela alebo prednášky g.) excerpty (výpisky) – z akéhokoľvek textu ich môžeme spraviť na takzvané záznamové lístky alebo excerpčné alebo katalógové lístky

Spracovanie a uchovávanie informácií

♦ diár – je denný zápisník, doň si zapisujeme povinnosti, ktoré máme istý deň vykonať ♦ denník – doň zaznamenávame zážitky uplynulého dňa v časovom slede poznámky vo vlastnej knihe: a.) podčiarkovanie b.) poznámky na okraji textu – marginálie značky na okraji textu – operátory logické prvky textu: hlavné myšlienky dôkazy || príklady, ilustrácie slovne okraj textu = margo: dôležité || nový problém + vydarená, výstižná štylizácia ! rozpor ?! nejasné ? rozvláčne <


Funkčné jazykové štýly

♦ štýl – cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov. Spôsob ako sa vyjadrujeme. štýl = sloh druhy štýlov: a.) objektívne štýly: odborný, administratívny b.) subjektívne štýly: hovorový, umelecký c.) subjektívno – objektívne štýly: publicistický, rečnícky staršia klasifikácia štýlov: a.) štýly verejného styku: náučný (odborný) štýl, administratívny (úradný) štýl, publicistický (novinársky) štýl, rečnícky štýl, umelecký štýl b.) štýl súkromného styku: hovorový štýl náučný (odborný) štýl – je štýlom verejnej vedeckej komunikácie; používa sa v odborných dielach; rozdeľuje sa na: teoretický náučný štýl a populárno – náučný štýl; základné vlastnosti: písomnosť, monologickosť, verejnosť, pojmovosť, odbornosť a presnosť; využíva zložité vetné, súvetné a polovetné konštrukcie (napr. s činným a trpným príčastím) administratívny (úradný) štýl – je štýlom verejnej úradnej komunikácie; písomný štýl, na úpravu existujú štátne normy; administratívny štýl najviac využíva informačný a opisný slohový postup (napr. zápisnica, životopis); základné znaky: vecnosť, knižnosť, adresnosť, stručnosť; druhy útvarov: dokumentárne – (zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, zmenka akcie, maturitný protokol, triedny katalóg ...); oznamovacie – (hlásenie, správa, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška ...); heslové – (súpisy, zoznamy, prehľady, zoznam inventáru, rozvrh hodín, poštová poukážka, dotazník, školské vysvedčenie, expedičný prípis ...) publicistický (novinársky) štýl – subjektívno – objektívny štýl; uplatňuje sa vo sfére žurnalistickej (novinárskej) komunikácie; požíva sa pri písaní správ, komentárov, fejtónov atď.; je hybridným štýlom, pretože využíva výrazové prostriedky náučného, umeleckého, hovorového štýlu; základné znaky: písomnosť, verejnosť, variabilnosť, aktualizovanosť; druhy útvarov: spravodajské útvary – správa, interview, riport, komuniké atď. Sú ovplyvnené administratívnym štýlom a informačným slohovým postupom; analytické útvary – úvodník, komentár, recenzia, posudok. Sú ovplyvnené náučným štýlom a výkladovým slohovým postupom; beletristické útvary – reportáž (vplyv opisného slohového postupu), fejtón (vplyv rozprávacieho slohového postupu. Sú ovplyvnené umeleckým štýlom; rečnícky štýl – je štýlom ústnej komunikácie; používa sa v rétorike, využíva bohatú slovnú zásobu, jej cieľom je živo upútať; nie je písaný; základné znaky: ústnosť, verejnosť, sugestívnosť, adresnosť, názornosť; kvalifikácia útvarov re čníckeho štýlu podľa funkcie: 1. agitačno – propagačné prejavy a reči: a.) politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav b.) súdna reč – napr. reč obžaloby, reč obhajoby c.) cirkevný prejav – kázeň 2. náučné prejavy: a.) prednáška b.) referáty a koreferáty – napr. politický, vedecký 3. príležitostné prejavy: l. verejné prejavy: a.) slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný atď. b.) rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný atď. c.) informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz atď. ll. rodinné prejavy – stolový – toast, sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa umelecký štýl – uplatňuje sa v komunikácii slovenského umenia; používa sa pri písaní básní; funkcie: estetická, výchovná, náučná; základní znaky: variabilnosť, expresívnosť, metaforickosť, náznakovitosť, funkčná neusporiadanosť; útvary: bájka, balada, epos, román, novela, poviedka) hovorový štýl – je to štýl súkromnej, familiárnej (rodinnej), priateľskej komunikácie; subjektívny štýl; realizuje sa ústne, je otvorený pre všetky slová slovnej zásoby; pre tento štýl sú typické spontánne – nepripravené útvary; využíva všetky slohové postupy, ale slohové útvary majú jednoduchú úroveň; najtypickejším útvarom je dialóg vo všetkých formách (pracovný dialóg, spor, spoločenský rozhovor), má aj monologické útvary, napr. rozprávanie príbehu, anekdoty, krátky jednoduchý opis, krátka úvaha v dvoch – troch vetách, jednoduché vysvetlenie atď.; základné vlastnosti: ústnosť, súkromnosť, situačnosť, stručnosť, expresívnosť.


Slohové postupy, slohové útvary (žánre) ? slohový postup – je to postup, akým tvoríme konkrétny text (je spôsob usporiadania vybratých jazykových prostriedkov) ? slohový útvar – konkrétny text (je ucelený a ukončený jazykový útvar, ktorý vznikol alebo vzniká)

Slohové postupy informačný – vyberá a usporadúva údaje a fakty jazykový štýl: administratívny obsah: stručné údaje (fakty) na otázky: kto? čo? kedy? kde? (ako? prečo?) slohové útvary (žánre): správa, oznámenie- rozličné druhy (hovorového, administratívneho a publicistického štýlu), bežné rozhovory (komunikácia) rozprávací – zachytáva jedinečný príbeh, ktorý predstavuje časovo a príčinne späté dejové pásmo. Obsahuje dejové časti: úvod, jadro, záver. jazykový štýl: hovorový, umelecký obsah: udalosti, príhody, zážitky v časovej postupnosti slohové útvary (žánre): rozprávanie, fejtón, bájka, rozprávka, povesť, poviedka, novela, román opisný – vyberá a usporadúva znaky a vlastnosti osôb, predmetov, činností jazykový štýl: publicistický, umelecký obsah: vecné (vonkajšie) vzťahy, znaky, vlastnosti, následnosť činností (deja) slohové útvary (žánre): opis, návod, životopis, posudok, charakteristika, cestopis, reportáž výkladový – vyberá a usporadúva podstatu a vzťahy medzi javmi jazykový štýl: náučný, rečnícky obsah: vnútorné vzťahy (príčinné a dôsledkové) slohové útvary (žánre): výklad, odborný referát, prednáška úvahový – vyberá a usporadúva podstatu a vzťahy medzi javmi jazykový štýl: náučný, rečnícky obsah: vnútorné vzťahy (príčinné a dôsledkové), konfrontácia subjektívneho a objektívneho hodnotenia slohové útvary (žánre): úvaha, kritika, esej, recenzia, diskusný príspevok, prejav, úvodník, komentár


Štýlotvorný proces, štýlotvorné činitele

♦ štýl = sloh ♦ štylizácia = formulovanie, písanie textu Štýlotvorný proces: 1. Objasníme si tému, funkciu a situáciu svojho prejavu. 2. Vyberieme fakty a informácie potrebné pre tému. 3. Usporiadame ich podľa logického postupu – podľa osnovy. 4. Rozpisujme myšlienky do viet, pričom sa príliš nezdržiavame pri jednotlivých slovách – píšeme koncept. 5. Upravujeme, zlepšujeme koncept. Táto etapa je najdôležitejšia, preto jej venujeme najviac času a pozornosti. 6. Koncept prepíšeme na čisto – čistopis. Kontrolujeme pritom pravopisnú a gramatickú správnosť, úpravu a čitateľnosť písma. Štýlotvorné činitele: Pôsobia na výslednú podobu textu alebo prejavu. a.) subjektívny štýlotvorný činiteľ: autor – (Odpovedá na pomocnú otázku: Kto píše alebo hovorí?) závisí od individuálnych vlastností a názorov hovoriaceho alebo píšuceho b.) objektívne štýlotvorné činitele: téma – (Odpovedá na otázku: Čo? O čom?) text alebo prejav ovplyvní to, o čom chceme povedať alebo napísať funkcia – (Odpovedá na otázky: Načo? Aký je zámer?) informovať, vysvetliť, presvedčiť, mobilizovať /k činnosti/, citovo zapôsobiť (chcem informovať, predvolať niekoho na úrad, vysvetliť niečo, povedať svoj názor, zapôsobiť na city, rozplakať, rozveseliť) situácia – (Odpovedá na otázky: Kde? Ako? S kým?) prostredie /verejné súkromné/, jazyková forma /písomná, ústna/, adresát (budeme hovoriť v súkromí, na verejnosti; budeme sa dorozumievať písomne, ústne; je adresát prítomný, nie je)


Lexikológia (slovo, slovná zásoba)

♦ lexikológia – náuka o slovnej zásobe ♦ slovo – skupina hlások, ktorá má vecný, lexikálny význam (pomenúva osoby, zvieratá, veci, deje, veľkosť predmetu, vzťahy, prejavy citu atď.) a gramatický význam (identifikujeme gramatické kategórie) ♦ slovná zásoba – súhrn všetkých slov jazyka triedenie slov : podľa významu: l. a.) jednovýznamové – slovo má len svoj základný význam, pomenúva jednu vec, napr. krájať b.) viacvýznamové – slovo má okrem základného významu i prenesený (druhotný) význam, napr. kohútik = mladý kohút; kohútik = vodovodný ll. a.) základné – strom b.) odvodené – stromček c.) zložené – vodovod lll. a.) homonymá – rovnozvučné slová (slová, ktoré rovnako znejú, ale význam majú odlišný) napr. list (na strome) a list (napísaný); čelo (časť hlavy) a čelo (hudobný nástroj) b.) synonymá – rovnoznačné slová (slová, ktoré odlišne znejú, ale majú podobný alebo rovnaký význam) napr. nemoc a choroba; milý a príjemný; radosť a potešenie c.) antonymá – slová s opačným významom, napr. deň a noc; dobrý a zlý; hovoriť a mlčať lV. a.) metafora – na základe vonkajšej podobnosti; horela roľa; po dolinách rozišli sa mraky; z oblohy sa odlomil blesk b.) metonymia – na základe vnútorných súvislostí; bol na Titanicu; čítam Hviezdoslava; hlava na hlave podľa citového zafarbenia: a.) citovo zafarbené – zdrobneniny – ručička; rodinné slová – mamka; detské slová – papať; hanlivé slová –laba namiesto ruka; vulgarizmy - debil b.) neutrálne – bez citového príznaku; voda, matka, ruka podľa zaradenosti do štýlu: a.) hovorové – maturita, auto, škola b.) odborné (termíny) – osobný automobil, topoľ osikový, kyselina sírová c.) básnické a knižné – luna, junák, nebesá podľa spisovnosti: a.) spisovné – zemiaky, riaditeľ, maturita b.) nespisovné – nárečové – krumpel, šátek; slangové – učka, slovina, podľa pôvodu: a.) domáce – chlieb, soľ, voda b.) cudzie – móda, volejbal, marketing podľa doby vzniku: a.) archaizmy a historizmy – archaizmy – boli nahradené novými, ale ešte stále sa používaj – ambrela =dáždnik, konzum = obchod, biednik = úbožiak; historizmy – dnes už nepoužívame – dereš, richtár, pionier b.) neologizmy – novovzniknuté slová – mobil, výpočtová technika, aviváž delenie slovnej zásoby: a.) základná – (jadro slovnej zásoby) – 1 000 až 1 500 slov; súhrn najfrekventovanejších slov, ktoré potrebujeme na jednoduché dorozumenie s ľuďmi b.) individuálna – aktívna – veľmi používané; pasívna – málo používané; človek sa rozvíja vekom, vzdelaním, čítaním beletrie a vedeckej literatúry, komunikáciou s ľuďmi atď. Slovná zásoba sa neustále vyvíja, niektoré nové slová vznikajú a iné zastarajú.


Slovníky

♦ slovník – je v ňom sústredená slovná zásoba niektoré druhy slovníkov slovenského jazyka: Pravopisný slovník – nachádza sa v Pravidlách slovenského pravopisu a obsahuje tie slová, s ktorými môžu mať používatelia problémy pri písaní. Pravidlá slovenského pravopisu sú kodifikačnou príručkou, okrem slovníkovej časti prinášajú aj poučky a pravidlá. Výkladový slovník – vykladá význam slov a slovných spojení. Je dôležitý pre ľudí, ktorí sa zaoberajú štúdium jazykov. Slovník slovenského jazyka má šesť zväzkov, obsahuje 130 000 slov. Typom výkladového slovníka je aj Krátky slovník slovenského jazyka – nájdeme v ňom najfrekventovanejšie slová zo súčasnej slovenčiny, pri problematických slovách uvádza aj ich výslovnosť a základné poučenie o gramatike a pravopise. Normatívny slovník – Krátky slovník slovenského jazyka (kolektív autorov) nadväzuje na výkladový Slovník slovenského jazyka – má rozsah okolo 50 000 slov. Synonymický slovník – obsahuje synonymické rady slov, ktoré majú rovnaký alebo blízky význam. Každý synonymický rad má základné slovo zaradené v slovníku podľa abecedy. Využívame ho na vylepšenie štýlu našich slohových útvarov, pri prekladoch, pri tvorbe poézie, prózy, textov piesní atď. Frazeologický slovník – obsahuje ustálené slovné spojenia, frazeologické jednotky aj s ich výkladom. Máme viacero frazeologických slovníkov. Slovník cudzích slov – používajú používatelia zo všetkých sfér odbornej činnosti. Vysvetľuje význam cudzích slov a uvádza, z ktorého jazyka slovo pochádza. Našim najpodrobnejším je Slovník cudzích slov, obsahuje 60 000 slov. Etymologický slovník – uvádza prvotný význam slova, pôvod a vývin slova, uvádza slová s tým istým základom (napr. tvor – útvar – potvora). Máme Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Retrográdny slovník – obsahuje slová zoradené abecedne od konca (napr. azda, gazda, polgazda, jazda, medzijazda, krasojazda, rozjazda, garazda). Slúži básnikom na hľadanie rýmov a jazykovedcom na skúmanie zákonitostí jazyka. Terminologický slovník – uvádza abecedný zoznam termínov – odborných názvov z jedného vedeckých odborov a ich vysvetlenie. Napr. Letecký terminologický slovník, Matematická terminológia, Názvoslovie anorganických látok, Právnický terminologický slovník, Základná jazykovedná terminológia atď. Slovník slovenského slangu – na 183 stranách prináša časť slovnej zásoby, ktorá veľmi rýchlo starne – slangové slová.


Tvorenie slov (odvodzovaním, skladaním, skracovaním) l. odvodzovaním: Odvodzovanie slov spočíva v pripojení slovotvornej predpony alebo prípony k slovotvornému základu. slovotvorný základ je spoločná časť slova pre základové aj odvodené slovo napr. strom základové slovo sadiť základové slovo stromček odvodené slovo___ zasadiť odvodené slovo_ strom - slovotvorný základ - sadiť slovotvorný základ - ček slovotvorná prípona za - slovotvorná predpona 1. bezpríponové tvorenie – základné slovo nepriberá žiadnu slovotvornú predponu alebo príponu, napr. nastúpiť → nástup, letieť → let (týmto spôsob sa tvoria podstatné mená z predponových slovies, napr. vyletieť – výlet, priletieť – prílet, zapadať – západ) 2. spájaním slovotvorného základu – slovotvorný základ je tá časť odvodeného slova, na ktorú sa pripája slovotvorná predpona alebo prípona a.) slovotvornými predponami – slovotvorná predpona + slovotvorný základ, napr. ná – stroj, pre – písať, vý – hľad napr. sadiť základové slovo zasadiť odvodené slovo_____ - sadiť slovotvorný základ za - slovotvorná predpona slovotvorná predpona je tá časť slova, ktorá stojí pred slovotvorným základom a obmieňa jeho význam b.) slovotvornými príponami – slovotvorný základ + slovotvorná prípona, napr. stroj – ník, písa – nie, kraľ – ovať napr. strom základové slovo stromček odvodené slovo___ strom - slovotvorný základ - ček slovotvorná prípona slovotvorná prípona je tá časť slova, ktorá stojí za slovotvorným základom a obmieňa jeho význam c.) slovotvornou predponou aj slovotvornou príponou – slovotvorná predpona + slovotvorný základ + slovotvorná prípona, napr. pred – škol- ský, ú – zem – ie, po – bre – žie Slovo, od ktorého môžeme utvoriť nové slovo, sa volá základové. Nové slovo utvorené od základového slova sa volá odvodené. každé odvodené slovo má dve časti: 1. slovotvorný základ (sz) 2. slovotvorný formát (sf) a.) predpona b.) prípona základové slovo ma samo osebe zmysel (stroj, písať) slovotvorný základ nemusí mať zmysel (písa -, hľad) ll. skladaním: Spočíva v spojení dvoch slovotvorných základov, pričom vzniká zložené slovo, napr. rádio + prijímač → rádioprijímč delo + strelec → delostrelec mini + sukňa → minisukňa Pozor! Mnohé zložené slová obsahujú vkladnú hlásku – o – , – e – , napr. vzducholoď, zemeguľa, snehobiely K nepravým zloženým slovám patria takzvané: zrazeniny – vznikli prostým spájaním dvoch tvarov bez spájacej morfémy – o – , napr. kníhtlačiareň hybridné zloženiny – jedna časť je cudzieho pôvodu, napr. autoškola, vodoinštalácia Za zložené slová sa pokladajú aj prídavné mená, ktoré sa píšu so spojovníkom, napr. Česko – slovenský slovník lll. skracovaním: Skracovaní slov vytvárame skratky a značky, ktoré urýchľujú komunikáciu hlavne v odbornom, publicistickom a administratívnom štýle. a.) skratky – vznikajú tak, že použijeme jednu alebo niekoľko začiatočných hlások slova. Obyčajne končia spoluhláskou a píšeme za nimi bodku, napr. tituly: Dr. Mráček; textové skratky: atď., a pod., napr. (sú skrátené slová na jedno alebo niekoľko začiatočných písmen. Píšeme za nimi bodku) b.) značky – vznikajú tak, že z viacslovného pomenovania použijeme začiatočné hlásky. Píšu sa veľkými písmenami a v rukou písanom texte ich píšeme tlačenými písmom, napr. SND (Slovenské národné divadlo). Neskloňujú sa. Za značkami chemických prvkov, mier, fyzikálnych veličín (píšu sa ja malým, aj veľkým písmom) sa nepíše bodka, napr. Na, m, W. c.) značkové slová – vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík slov, komponentov združeného pomenovania, ale vytvárajú takú podobu, že sa dajú skloňovať Kerametal – keramické a kovové komodity, Slovnaft – Slovenská nafta, Sľuk – Slovenský ľudový kolektív.


Administratívny štýl a jeho útvary (žiadosť, životopis)

- objektívny štýl; štýl verejnej úradnej komunikácie; je písomný štýl; na úpravu existujú štátne normy; jeho funkciou je sprostredkovať príjemcovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich a vysvetľujúcich detailov; najviac využíva informačný a opisný slohový postup (napr. zápisnica, životopis); používajú sa knižné slová, termíny, skratky, značky ... základné znaky: 1. vecnosť – využíva nacionálne – pojmové (nepríznakové slová; pojmy – napr. dom, nie domček alebo chatrč, búda); odborné názvy (napr. zmenka, akcia, sociálny príspevok), čo ho približuje k odbornému štýlu. Prináša veľa faktov, vymenúva ich (enumerácia). 2. knižnosť – vete chýba pestrá modalita, vety sú oznamovacie. Využíva (hlavne v právnickej oblasti) komplikované zložené súvetia. 3. adresnosť – administratívne útvary majú konkrétneho príjemcu, adresáta (napr. úradné listy), niektoré sú adresované všetkým občanom štátu alebo mesta (zákony, vyhlášky, upozornenia na stanici, blízko lesa ...) 4. stručnosť – útvary podávajú stručnú informáciu bez vysvetľovania (pozvánka) druhy útvarov: 1. dokumentárne – (zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluva, potvrdenka, zmenka akcie, maturitný protokol, triedny katalóg ...). Majú platnosť veľmi dlhý čas. Na uchovávanie týchto útvarov platia osobitné nariadenia z oblasti archivovania dokumentov (napr. doba uchovávania, termín a spôsob skartácie – vyraďovanie a zničenie spisov). 2. oznamovacie – (hlásenie, správa, telegram, životopis, vyhláška, prípis, objednávka, žiadosť, prihláška ...) 3. heslové – (súpisy, zoznamy, prehľady, zoznam inventáru, rozvrh hodín, poštová poukážka, dotazník, školské vysvedčenie, expedičný prípis ...). Nebývajú dlho aktuálne, platnosť je časovo limitovaná. Mnohé z nich sa ani neodkladajú (napr. pozvánka na recepciu). administratívne útvary: osobný posudok, žiadosť, životopis – tvoria komplex písomností, ktoré vypracúva alebo potrebuje človek v rozličných dôležitých životných situáciách. Okrem vecnosti, presnosti a výstižnosti informácie a opisu obsahujú aj prvky hodnotenia. Musia byť prehľadné a čitateľné. Žiadosť - má rovnakú formu ako úradné listy; obsahuje: vecnú, kompozičnú, jazykovú stránku dopĺňa informácia a aj odôvodnenie prečo sa žiada obsah: 1. záhlavie – (meno, adresa žiadateľa; meno, ulica, mesto sa oddeľuje čiarkou) 2. adresa príjemcu – norma vyžaduje písať adresu príjemcu v listoch bez predtlače na ľavú stranu, môže sa však písať aj vpravo 3. miesto a dátum – (vzostupným spôsobom: deň, mesiac, rok) píšeme do dvoch riadkov alebo do jedného riadku bez čiarky a bez bodky na konci Bratislava Bratislava 8. mája 2001 08. 05. 2001 4. vec – (Heslo Vec sa považuje sa názov, a preto sa za ním nepíše bodky.) Ak je v texte predtlač na heslo Vec, obsah listu alebo druh písomnosti sa napíše pod heslo a podčiarkne: a.) Vec b.) Vec Žiadosť o prijatie do zamestnania Prijatie do zamestnania - žiadosť Ak nie je v úradnom liste predtlač (napr. v žiadosti, ktorú píše súkromná osoba) na heslo Vec, napíšeme iba obsah listu alebo druh písomnosti po vynechaní dvoch prázdnych riadkov, teda pod adresou príjemcu Prijatie do zamestnania – žiadosť c.) Text žiadosti Text žiadosti prináša presnú formuláciu našej požiadavky. Žiadame len to, načo máme právo, a preto nemusíme poklonkovať, ale naše vyjadrovanie musí byť slušné a na dobrej jazykovej úrovni. V texte sa odvolávame napr. na vlastný záujem, na vzdelanie a prax, prípadne spomenieme, prečo sme prišli o predchádzajúce pracovné miesto alebo prečo nám záleží práve na tejto organizácii. V závere žiadosť obsahuje zdvorilostné formulky, nemusíme mať pocit, že tak píše každý – práve stálosť celých blokov textu je veľmi typická pre tento jazykový štýl. Záverečnú formulku oddelíme jedným prázdnym riadkom a napíšeme ju na samostatný odsek. Ak je súčasťou záverečnej formulky pozdrav, za vetou sa nedáva bodka: Za kladné vybavenie vopred ďakujem. Teším sa na spoluprácu. So srdečným pozdravom (voľný riadok + podpis vlastnou rukou vpravo) Teším sa na ďalšiu spoluprácu a ostávam s pozdravom


(voľný riadok + podpis vlastnou rukou vpravo) Ak sa text úradného listu začína oslovením, oslovenie píšeme vždy na začiatok riadku a od textu ho oddelíme čiarkou (nie výkričníkom), ďalší riadok začíname malým písmenom: Vážený pán riaditeľ, dovoľte mi, aby ... Ak je začiatok textu úradného listu bez oslovenia, medzi heslom Vec a textom vynecháme dva prázdne riadky. d.) Prílohy Heslo prílohy napíšeme štyri riadky po poslednej vete vľavo dolu, napr.: Prílohy: Maturitné vysvedčenie Životopis Životopis - píše sa ako doklad k žiadosti o prijatie do zamestnania; má ustálené formu, dodržiava sa úprava Úradný životopis – prináša pravidelné fakty o životnej ceste autora. Slúži ako súčasť iných písomností, napr. žiadosti, prihlášky ... Beletrizovaný (literárnoumelecký) životopis – využíva umelecké výrazové prostriedky, patrí medzi útvary umeleckého štýlu. Môže na rozdiel od administratívneho životopisu pracovať aj s fikciou, fantáziou. Životopis využíva informačný a opisný slohový postup (popisuje životnú cestu). druhy životopisu: 1. kontextový životopis – informácie píšeme v ucelených vetách a kompozične i obsahovo je rozdelený do týchto častí: a.) dátum narodenia a miesto; otec, matka, súrodenci, v životopise dospelých osôb aj manželka, deti b.) prehľad vzdelania a praxe c.) záľuby alebo osobitné nadanie 2. životopis v bodoch – nepíšeme vety, ale heslá, za ktorými nedávame bodku. Obsahuje tieto body: Narodený/á; Meno a povolanie rodičov; Súrodenci; Vzdelanie; Jazykové znalosti 3. profesiový, kariérny životopis – prináša informácie v bodoch: Narodený/á, Vzdelanie; Doterajšia prax; Jazykové znalosti; Zvláštne schopnosti a nadanie Obsah a forma ukončenia životopisu akéhokoľvek typu: vľavo dole dátum (16. 6. 2002); o riadok nižšie vpravo vlastnoručný podpis


Opisný slohový postup a jeho útvary - sústreďuje na zachytenie vlastností osôb, predmetov a javov, zachytáva aj následnosť činnos tí. Vlastnosti vymenúva, ale nevysvetľuje. Poradie komponentov v útvaroch opisného slohu sa môže meniť (okrem niektorých, napr. návod, opis pracovnej činnosti). Môžeme najprv opísať park, potom budovy na námestí alebo presne naopak. Opis, druhy opisu: podľa povahy opisného predmetu: a) statický – opisuje statické predmety; je to zvyčajne odborný opis; využíva veľa podstatných a prídavných mien; prevládajú menné vyjadrovania b) dynamický – opisuje aj statický predmet; opis sa dynamizuje predovšetkým väčším počtom slovies a využitím personifikácie a metafory; zvyčajne je to umelecký opis; prevládajú slovesné vyjadrovania podľa zaradenia do štýlov: a.) jednoduchý opis v hovorovom štýle (napr. opis pekného kabáta vo výklade) b.) odborný opis – nachádza sa v odbornom štýle, je často súčasťou výkladu; je zovretejší než jednoduchý opis, používa veľa mien a málo slovies, využíva odborné termíny, konštrukcie s trpným rodom, často ho doplňujú nákresy, tabuľky, schémy. Znaky odborného opisu má opis pracovného postupu, napr. návod, recept. Má určenú slovesnú osobu, napr. 1.os.pl. (pridáme soľ), 2.os.pl. rozkazovacieho spôsobu (pridajte soľ). Obracia sa na konkrétneho adresáta. Časti návodu alebo receptu nemôžeme svojvoľne vymieňať, lebo by sme podľa toho neurobili nič poriadne. c.) lyrický alebo umelecký opis – využíva výrazové prostriedky lyriky (metaforu, personifiká ciu, epitetá, prirovnania atď.); je súčasťou literárnych diel (napr. opis postavy v realistickej próze), veľmi výrazné miesto má v poézii(napr. prírodná lyrika); v rozprávaní spomaľuje, brzdí dej (napr. naturizmus, lyrizovaná próza). Charakteristika - je druh opisu, ktorý zachytáva základné, typické (vnútorné) znaky predmetu. charakteristika osoby (alebo postavy) zachytáva okrem vonkajších znakov (vonkajšia charakteristika – výzor, chôdza, oblečenie) aj povahové, morálne vlastnosti (vnútorná charakteristika) druhy charakteristiky: a.) priama – vymenúva priamo vlastnosti (je čestný, miluje a ctí si svojich rodičov, pracuje od rána do noci) b.) nepriama – vlastnosť postavy vyplynie z konania (napr. autor nemusí o postave povedať, že je lenivá, ale v deji bude iba polihovať, nič neurobí...) c) individuálna – charakteristika jednej osoby d.) skupinová – charakteristiky skupiny (napr. hudobnej skupiny generácie, triedy, národa atď.) e.) porovnávacia – charakteristika najmenej dvoch postáv tak, že vlastnosti jednej osoby porovnávame s vlastnosťami tej druhej f.) umelecká (subjektívna) – autor opisuje postavu zo svojho pohľadu, subjektívne hodnotí jej vlastnosti alebo správanie, používa napr. hyperbolu (napr. v karikatúre zväčšuje, preháňa isté vlastnosti) g.) administratívna, čiže posudok (objektívna charakteristika) – autor bez zaujatia, objektívne opisuje kladné a záporné vlastnosti napr. pracovníka, študenta. Sústreďuje sa na pracovnú oblasť. základné útvary opisného slohového postupu: opis, charakteristika, posudok, návod, recept kompozícia útvarov opisného slohového postupu – prevažuje trojčlenné členenie na úvod, jadro, záver


Tvaroslovie, slovné druhy, gramatické kategórie

♦ tvaroslovie (morfológia) – náuka, ktorá sa zaoberá slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov, gramatickými kategóriami slov morfologické kategórie: a.) menné: rod – mužský, ženský, stredný číslo – jednotné (singulár), množné (plurál) pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál b.) slovesné: osoba – 1. osoba – ja (j. č.) my (m. č.) 2. osoba – ty (j. č.) vy (m. č.) 3. osoba – on, ona, ono (j. č.) oni, ony (m. č.) číslo – jednotné (singulár), množné (plurál) čas – prítomný, minulý, budúci spôsob – oznamovací, rozkazovací, podmieňovací vid – dokonavý (vyjadruje ukončený, ohraničený dej, napr. zašije) nedokonavý (vyjadruje neukončený, neohraničený dej, napr. šije) slovesný rod – činný (podmet vykonáva činnosť slovesa, napr. Otec rúbe drevo.) trpný (podmet nevykonáva činnosť slovesa, napr. Drevo je rúbané.) - osoba a číslo, len pri niektorých slovesných tvaroch slovné druhy: a.) ohybné slovné druhy: Podstatné mená Prídavné mená Zámená Číslovky Slovesá - podstatné mená, prídavné mená, číslovky, zámena – skloňujú sa (rod, číslo, pád, vzor) - slovesá – časujú sa (osoba, číslo, čas, spôsob) b.) neohybné slovné druhy: Príslovky Predložky Spojky Častice Citoslovcia

Podstatné mená - plnovýznamový slovný druh. Pomenúvajú osoby, zvieratá, rastliny, veci, vlastnosti, deje, vnútorné stavy človeka. rozdelenie podstatných mien: l. a.) konkrétne (hmotné) – označujú osoby, zvieratá a veci; možno ich pozorovať zmyslami (strom, kniha, vôňa ...) b.) abstraktné (nehmotné) – označujú vlastnosti, deje, duševné stavy a činnosti; nemožno ich pozorovať zmyslami (láska, zdravie, rok ...) ll. a.) všeobecné – vzťahujú sa na každý predmet toho istého druhu, napr. slovom strom pomenujeme všetky stromy na svete. Píšu sa malým písmenom. b.) vlastné – pomenúvajú a jedinečné predmety alebo organizácie, napr. Jano, Ďumbier, Vysoké Tatry ... Píšu sa veľkým začiatočným písmenom. lll. a.) životné – pomenúvajú iba osoby (Ján, Slovák, učiteľ ... ) b.) neživotné – tú to všetky podstatné mená, ktoré neoznačujú osoby (kameň, pes, lopta ...)


lV. a.) pomnožné – označujú jeden predmet, ale majú formu množného čísla (plurálu), napr. nohavice, dvere, okuliare ... b.) hromadné – majú formu jednotného čísla (singuláru), ale označujú množinu predmetov, osôb, napr. ľudstvo, vtáctvo, zelenina ... skloňovacie vzory podstatných mien: a.) mužský rod – chlap, hrdina, dub, stroj, menej frekventovaný vzor kuli b.) ženský rod – žena, ulica, dlaň, kosť, osobitné skloňovanie pani, gazdiná c.) stredný rod – mesto, srdce, vysvedčenie, dievča gramatické kategórie podstatných mien: a.) rod – mužský, ženský, stredný b.) číslo – jednotné (singulár), množné (plurál) c.) pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál d.) vzor Prídavné mená - plnovýznamový slovný druh. Pomenúvajú vlastnosti osôb, zvierat, vecí, prírodných a spoločenských javov. rozdelenie prídavných mien: a.) akostné – pomenúvajú vlastnosti (dobrý, zlý, pekný ...); stupňujú sa b.) vzťahové – vyjadrujú vzťah k podstatnému menu, z ktorého sú odvodené (drevo – drevený, slama – slamený, Štúr – štúrovský ...); nedajú sa stupňovať c.) vzťahové živočíšne – vyjadrujú vzťah k podstatnému menu, z ktorého sú odvodené (líška - líščí, páv – páví, medveď – medvedí ...); nedajú sa stupňovať d.) privlastňovacie – tvoria sa od osobných a zvieracích mien. Vyjadrujú, komu patrí osoba, zviera, vec (matkin syn, líškin chvost, Štúrov jazyk ...) skloňovacie vzory prídavných mien: a.) pre akostné a vzťahové prídavné mená – tvrdé zakončenie – pekný mäkké zakončenie – cudzí b.) pre vzťahové živočíšne prídavné mená – páví – neplatí rytmické krátenie c.) pre privlastňovacie prídavné mená – otcov, matkin gramatické kategórie prídavných mien: a.) rod – mužský, ženský, stredný b.) číslo – jednotné (singulár), množné (plurál) c.) pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál d.) vzor Zámená - plnovýznamový slovný druh. Vo vete dokážu zastúpiť iný slovný druh. rozdelenie zámien: l. podľa rodu: a.) rodové – môžeme určiť gramatickú kategóriu rodu: mužský rod – môj – moji (on) ženský rod – moja – moje (ona) stredný rod – moje – moje (ono) b.) bezrodové – nedá sa určiť kategória rodu: ich, ja, my, ty ll. podľa vecného významu: a.) osobné zámená: základné – ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni (muži), ony (ženy a deti) privlastňovacie – môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich Osobné zámená zastupujú vo vete: prvú osobu (ja, my, môj) druhú osobu (ty, vy, tvoj) tretiu osobu (on, oni, ich) b.) zvratné zámená: základné – sa, si privlastňovacie – svoj c.) ukazovacie zámená – ten, tá, to, ti, tie, onen, oná, ono, tamten ... d.) opytovacie zámená – kto, čo, ktorý (N m. č. ktorí), aký (N m. č. akí), čí, koľký (N m. č. koľkí) .... ; pádové otázky; keď sú v odpovedi, nie je v otázke tak sú vzťažné zámená e.) neurčité zámená – dakto, dačo, dajaký, niečo, niečí, voľakto, ktokoľvek, niekto, nikto ... f.) vymedzovacie zámená – sám, ten istý (N m. č. tí istí), iný (N m. č. iní), každý, nikto, nijaký ... gramatické kategórie zámien: a.) rod – mužský, ženský, stredný (okrem bezrodových) b.) číslo – jednotné (singulár), množné (plurál)


c.) pád – nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál d.) vzor Číslovky - plnovýznamový slovný druh. Označujú počet osôb, vecí, dejov; ich poradie a členenie. Niektoré číslovky majú podobu podstatného mena (sto), prídavného mena (prvý), príslovky (dvojako) a.) určité – prvý, dvoch, traja ... b.) neurčité – mnoho, viac, veľa ... rozdelenie čísloviek podľa druhu: a.) základné – (otázka: koľko, koľkí?); označujú počet; osem, troje, veľa, štvrť, tritisíc sedemsto dvadsaťdva, tisícdeväťstošesť ... b.) skupinové – (otázka: koľko?); vyjadrujú nielen celkový počet, ale pomenúvajú každý jednotlivý predmet v skupine predmetov; troje deti, sedmoro, viacero ... c.) radové – (otázka: koľký v poradí?); vyjadrujú poradie osôb alebo vecí v rade; prvý, ôsmych, piaty žiak ... d.) násobné – (otázka: koľkokrát?); vyjadrujú koľkokrát sa uskutoční dej slovesa; päťkrát denne jesť, veľa ráz počuť, štvornásobný majster ... e.) druhové – (otázka: koľkoraký?); pomenúvajú počet druhov vecí alebo javov; trojaké poháre, pätoraké zákusky, mnohoraký spôsob prípravy šalátu ... skloňovanie čísloviek: Číslovky, ktoré majú podobu podstatných mien sa skloňujú podľa príslušných vzorov. Číslovky, ktoré majú podobu prídavných mien sa skloňujú podľa príslušných vzorov. Ak číslovka sto stojí samostatne, skloňuje sa podľa vzoru mesto, ak stojí pri podstatnom mene je nesklonná. Ak číslovka tisíc stojí samostatne, skloňuje sa podľa vzoru stroj , ak stojí pri podstatnom mene je nesklonná. Ak číslovka milión stojí samostatne, skloňuje sa podľa vzoru dub, ak stojí pri podstatnom mene je nesklonná. Ak číslovka miliarda stojí samostatne, skloňuje sa podľa vzoru žena, ak stojí pri podstatnom mene je nesklonná. Číslovka jeden v zložených číslovkách je nesklonná (21, 41, 101 ...) základné číslovky: dva, tri, štyri – osobitné skloňovanie 5 – 99 – vzor päť radové, násobné, druhové: pekný (tvrdé zakončenie), cudzí (mäkké zakončenie) skupinové: nesklonné gramatické kategórie čísloviek: a.) rod b.) číslo c.) pád Slovesá - plnovýznamový slovný druh. Sú slová, ktoré vyjadrujú dej, činnosť, stav alebo zmenu stavu osôb, zvierat a vecí. rozdelenie slovies: l. a.) zvratné – slovesá, pri ktorých sa nachádza zvratné zámeno sa, si; česať sa, umyť sa, pozerať sa ... b.) nezvratné – slovesá bez zvratného zámena; česať, umyť, pozerať ... ll. a.) plnovýznamové – jedným slovesom vyjadríme činnosť – variť alebo stav – blednúť b.) neplnovýznamové – nemôžu stáť samostatne bez neurčitku plnovýznamového slovesa - chcem spievať plnovýznamové: a.) činnostné – podmet dej vykonáva; mama varí, žiak píše, deti šantia ... b.) stavové – podmet je dejom zasiahnutý; dieťa rastie, ruža kvitne, sneh sa roztápa ... činnostné: a.) predmetové – viažu sa s predmetom; píše úlohu (prísudok + predmet) ... b.) bezpredmetové – neviažu sa s predmetom; lieta vo vzduchu (prísudok + príslovkové určenie miesta) ... predmetové: a.) prechodné – viažu sa s priamym predmetom v bezpredložkovom akuzatíve; píše úlohu (koho, čo?) ... b.) neprechodné – viažu sa s nepriamym predmetom, teda s predmetom v inom páde ako v predložkovom akuzatíve; hovorí otcovi (komu, čomu?) ... neplnovýznamové (pomocné): a.) sponové – byť, zdať sa, stať sa; majú funkciu spájať mennú časť prísudku s podmetom


vety: Otec je dobrý. Otec sa v mladosti stal majstrom športu. ... b.) modálne (spôsobové) – chcieť, musieť, môcť ... ; majú za úlohu vyjadriť napr. vôľu (chcem spať), nutnosť (musím spať), schopnosť (môžem spať), potrebu (mám spať) ... vykonať dej plnovýznamového slovesa. c.) fázové – vyjadrujú fázu priebehu deja: začiatok – začne pršať ... trvanie – ostáva stáť vo dverách ... koniec – prestalo snežiť ... c.) limitné – vyjadrujú, že dej je tesne pred uskutočnením (pred hranicou realizácie), ale sa neuskutoční: ide ma poraziť, mal ho čert uchytiť, ide mu srdce vyskočiť ... gramatické kategórie slovies: osoba – 1. osoba – ja (j. č.) my (m. č.) 2. osoba – ty (j. č.) vy (m. č.) 3. osoba – on, ona, ono (j. č.) oni, ony (m. č.) číslo – jednotné (singulár) – dej vykonáva jeden človek (píšem) množné (plurál – dej vykonávajú najmenej dvaja (píšeme) čas – prítomný, minulý, budúci spôsob – oznamovací, rozkazovací, podmieňovací vid – dokonavý – vyjadruje ukončený, ohraničený dej, napr. zašije; pomôcka: dokonavé slovesá tvoria budúci čas jedným slovom, napr. preskočí nedokonavý – vyjadruje neukončený, neohraničený dej, napr. šije; pomôcka: nedokonavé slovesá tvoria budúci čas dvoma slovami, napr. budem šiť slovesný rod – činný (aktívum) – podmet vykonáva činnosť slovesa, napr. Otec rúbe drevo. trpný (pasívum) – podmet nevykonáva činnosť slovesa, napr. Drevo je rúbané. - osoba a číslo, len pri niektorých slovesných tvaroch slovesné tvary: l. podľa zloženia: a.) jednoduché – skladajú sa z jedného slova; píšem, chcem, volám ... b.) zložené – skladajú sa z dvoch a viacerých slov; budem volať, písal by som, bude spať ... ll. podľa určených gramatických kategórií: a.) určité slovesné tvary – dajú sa určiť slovesné gramatické kategórie b.) neurčité slovesné tvary – nedajú sa určiť slovesné gramatické kategórie (niektoré z nich majú menné gramatické kategórie, a preto sa dajú skloňovať) - neurčitok (robiť) - prechodník (chodiac) - činné príčastie prítomné (robiaci) - činné príčastie minulé (robivší), v súčasnej slovenčine neproduktívny tvar - tŕpne príčastie minulé (pečený) - slovesné podstatné meno (spievanie) Príslovky - neplnovýznamový slovný druh. Vyjadrujú rozličné okolnosti deja, ako miesto, čas, spôsob, príčinu. Nemajú gramatické kategórie. rozdelenie prísloviek: a.) miesta – vyjadrujú miesto, na ktorom sa odohráva dej slovesa (ďaleko, zdola, dokola ...) b.) času – vyjadrujú, v akom čase sa dej slovesa odohráva (večer, zajtra, už ...) c.) spôsobu – vyjadrujú, ako sa dej slovesa odohráva (potme, teplo, nasilu ...) d.) príčiny – vyjadrujú, prečo sa dej slovesa uskutočňuje (nato, preto, zato ...) Príslovky utvorené z akostných prídavných mien sa stupňujú. Predložky - neplnovýznamový slovný druh. Vyjadrujú vzťah medzi slovami. Vo vete nestoja samostatne, ale vždy v spojení s iným slovom. Nemajú gramatické kategórie. rozdelenie predložiek: l. podľa pôvodu: a.) prvotné – nemôžu byť iným slovným druhom ani nepochádzajú z iného slovného druhu


(cez, k, v ...) b.) druhotné – môžu byť iným slovným druhom alebo pochádzajú z iného slovného druhu (okolo, vďaka, dolu ...) ll. podľa zloženia: a.) jednoduché – jedna predložka (z, okolo, medzi ...) b.) zložené – z viacerých predložiek (popod, spoza, namiesto ...) Spojky - neplnovýznamový slovný druh. Spájajú slová alebo vety. Nemajú gramatické kategórie. rozdelenie spojok: a.) priraďovacie – spájajú slová alebo vety, ktoré sú si rovnocenné - zlučovacie – a, i, aj, ani, ako i, ako ani ... - stupňovacie – ba, ba aj, ba ani, ba dokonca, nielen – ale aj ... - odporovacie – ale, avšak, iba, lenže, no, predsa, a jednako, a napriek tomu ... - vylučovacie – alebo, buď, či, alebo – alebo, buď – buď ... Pred priraďovacími spojkami a, i, aj, ani, alebo, či, ako – v prirovnaní nepíšeme čiarku. Ak majú spojky a, i, iný význam ako zlučovací, čiarka sa môže písať, ale nemusí. Pred zloženými spojkami a spojovacími výrazmi typu a teda, a jednako, a predsa, a tým ... čiarku píšeme. Ak sa opakuje spojka, čiarku píšeme (alebo – alebo, buď – alebo) b.) podraďovacie – spájajú nadradenú – hlavnú a podradenú – vedľajšiu vetu - podmetové – (že, čo ...) Neutečie, čo sa vlečie. - prísudkové – (čo, ako ...) Už nie taká, ako bývala. - predmetové – (že, aby, či, ako ...) Povedz, či prídeš. - prívlastkové – (ako, že, či ...) Neodpovedal na otázku, či príde. - príslovkové – (keď, zatiaľ čo, ako, ako keby, lebo, pretože, aby ...) Zaplatil, keď odchádzal. Častice - neplnovýznamový slovný druh. Vyjadrujú osobný postoj hovoriaceho k vete alebo jej časti. Nemajú gramatické kategórie. rozdelenie častíc podľa funkcie vo vete: a.) uvádzacie – stoja na začiatku vety, uvádzajú vetu, často nadväzujú na situáciu v predchádzajúcom texte uvádzajú novú výpoveď, pripájajú ju - pripájacie – i, ale, a, veru, no ... – alebo pobádajú k výpovedi - pobádacie – však, ale, potom, nech, bodaj, nuž ... b.) vytyčovacie (vysvetľovacie, hodnotiace, zdôrazňovacie) – nadväzujú na kontext, vyjadrujú sa k obsahu vety, vyzdvihujú – vytyčujú, zdôrazňujú nasledujúce slovo, hodnotia a vysvetľujú obsah povedaného. Tie častice, ktoré hodnotia povedané alebo bližšie vysvetľujú povedané sa oddeľujú od vety čiarkou. Citoslovcia - neplnovýznamový slovný druh. Vyjadrujú city alebo napodobňujú zvuky. Nemá gramatické kategórie. rozdelenie citosloviec: l. podľa typu: a.) vlastné: vyjadrujú cit – ach, joj, ó, jejéj ... vyjadrujú vôľu – heš, haló, ahoj, čau, nazdar ... b.) zvukomalebné – napodobňujú reálny zvuk – buch, pich, crrŕ, hav – hav ... ll. rozdelenie podľa pôvodu: a.) prvotné – nie sú a neboli iným slovným druhom (ach, heš, kikirikí ...) b.) druhotné – môžu byť iným slovným druhom (beda, pomoc, varuj ...)


Syntax – vetné členy, delenie viet

♦ syntax = skladba ♦ vetný člen – je plnovýznamové slovo, ktoré s iným slovom vo vete vytvára vetný sklad – je plnovýznamový slovný druh: podstatné meno, prídavné meno, zámeno, číslovka, príslovka – nie je neplnovýznamové slovo

Vetné členy rozdelenie vetných členov: l. a.) základné (hlavné) – podmet, prísudok b.) rozvíjajúce (vedľajšie) – prívlastok, predmet, príslovkové určenie, (doplnok, prístavok) ll. a.) nadradené – podmet, prísudok b.) podradené – prívlastok, predmet, príslovkové určenie, (doplnok, prístavok) poznámka: pre prívlastok môže byť nadradený vetný člen podstatné meno vo funkcii hociktorého vetného člena vo vete lll. a.) holé – bez rozvíjacieho vetného člena (otec pracuje – holý podmet a holý prísudok) b.) rozvité – s rozvíjajúcim vetným členom (usilovný otec, dobre pracuje – rozvitý podmet, rozvitý prísudok) c.) viacnásobné – dva a viac rovnakých vetných členov (otec a matka – viacnásobný podmet, usilovný a láskavý – viacnásobný prívlastok vetné členy: 1.) prísudok – je základný vetný člen, ktorý vyjadruje, čo podmet robí (otec rúbe) alebo čo sa s ním deje (tráva schne). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom predmetu, príslovkovému určeniu, doplnku, ktorý zároveň rozvíja aj podmet. otázka: Čo robí podmet, čo sa s ním deje? rozdelenie: a.) slovesný – vyjadrený jednoduchým alebo zloženým slovesným tvarom: (Otec) sa umýva. (Otec) by chcel umývať. (vyjadrený plnovýznamovým slovesom – píšem, čítam, smejem sa; vyjadrený neplnovýznamovým (pomocným) slovesom + neurčitkom plnovýznamového slovesa – chcem písať, musím čítať, môžem sa smiať) b.) neslovesný (menný) – vyjadrený kombináciou sponového slovesa byť, stať sa a podstatným menom (je robotníkom), prídavným menom (je dobrý), zámenom (je taký), číslovkou (je prvý), príslovkou (je pekne) 2.) podmet – je základný vetný člen, ktorý vyjadruje, kto vykonáva dej (otec číta) alebo kto je nositeľom stavu (otec bledne), či vlastnosti (otec je dobrý). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom (prívlastku a doplnku) otázka: Kto? Čo? + prísudok, napr. Kto číta?

rozdelenie: a.) vyjadrený – môže byť vyjadrený: a.) podstatným menom: Otec pracuje. b.) prídavným menom: Chorý odpočíva. c.) číslovkou: Prvý je odmenený. d.) neurčitkom: Fajčiť je zakázané. f.) trpným prí častím: Sklamaný neuverí. b.) nevyjadrený - pri vetnom rozbore sa označuje osobným zámenom podľa osoby slovesa, napr. Pracovala. (Ona) Bol dobrý. (On) 3.) predmet – je rozvíjací vetný člen, ktorý dopĺňa, bližšie určuje význam prísudku. Označuje osobu, vec, udalosť atď., ktorá je činnosťou slovesa zasiahnutá, napr. otec rúbe drevo – činnosť zasiahne drevo, hovorí s otcom – činnosť zasiahne uši otca, hreší ma – činnosť zasiahne mňa. otázka: Všetky pádové otázky okrem nominatívu + prísudok, napr. Komu povedala? rozdelenie: a.) priamy – v akuzatíve bez predložky, napr. napísal list, otec rúbe drevo


b.) nepriamy – v akuzatíve s predložkou (bojoval za vlasť) a v ostatných pádoch okrem nominatívu (hovorí o chorom, nemám peniaze) predmet býva vyjadrený: a.) podstatným menom: Kedysi si písala denník. b.) prídavným menom: Sýty hladnému neverí. c.) zámenom: Zachránili ho. d.) číslovkou: Telefonuje s prvým. e.) neurčitkom: Túžili prehovoriť. 4.) príslovkové určenie – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje za akých okolností sa dej slovesa (nadradeného vetného člena – prísudku) uskutočňuje otázky: Kde + prísudok? , napr. Kde spí? Kedy + prísudok?, napr. Kedy spal? Ako + prísudok?, napr. Ako spal? Prečo + prísudok?, napr. Prečo zaspal? rozdelenie: a.) miesta – vyjadruje na akom mieste sa dej uskutočňuje otázky: Kde? Kam? Odkiaľ? Pokiaľ? príklady: Býva v lese., Chystá sa do cudziny. poznámka: na príslovkové určenie (Chystá sa do cudziny) sa nesmieme pýtať pádovou otázkou (napr. Do koho, do čoho sa chystá?), pretože pádovou otázkou sa pýtame len na predmet, ktorý je zasiahnutý činnosťou slovesa (prísudku) – napr. Má rád cudzinu.; Koho, čo má rád? Cudzinu. – predmet. Správne sa opýtame na okolnosť miesta: Kam sa chystá? Do cudziny – príslovkové určenie miesta b.) času – vyjadruje, v akom čase sa dej uskutočňuje otázky: Kedy? Odkedy? Ako dlho? príklady: Prišiel včera., Vídali ho zriedkavejšie., Učiť sa bude zajtra . c.) spôsobu – vyjadruje, akým spôsobom sa dej uskutočňuje otázky: Ako? Akým spôsobom? príklady: Správal sa podlízavo., Hovorí po slovensky., Vznáša sa ako pierko. d.) príčiny – vyjadruje, prečo (v školských pomeroch aj načo, lebo nerozlišujeme príčinu a účel) sa dej uskutočňuje otázky: Prečo? Načo? Za akým účelom? Pre akú príčinu? príklady: Prišli na návštevu., Prišli nás pozvať., Z lásky sa háda. príslovkové určenie býva vyjadrené: a.) príslovkou: Správa sa pokojne. b.) podstatným menom: Idem od mamy. c.) neurčitkom (zriedkavejšie): Odišiel pracovať. Príslovkové určenie okrem slovesa môže vo vete rozvíjať aj prídavné meno (veľmi pekný) alebo príslovku (veľmi pekne) 5.) prívlastok – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje nadradené podstatné meno vo funkcii akéhokoľvek vetného člena. Vyjadruje vlastnosť nadradeného podstatného mena. otázka: Aký, ktorý, čí? + nadradené podstatné meno, napr. Aký otec? Usilovný otec. príklady: naša mama varí – rozvíja podstatné meno vo funkcii podmetu otec je dobrý robotník – rozvíja mennú časť prísudku varí chutnú polievku – rozvíja predmet rúbe v temnom lese – rozvíja príslovkové určenie miesta rozdelenie: a.) zhodný – stojí pred podstatným menom a zhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. dobrý otec: dobrý – muž. r., j. č., N; otec – muž. r., j. č., zhodný prívlastok býva vyjadrený: a.) prídavným menom: dobrý otec b.) zámenom: tie isté deti c.) číslovkou: prvý prípad d.) činným prí častím: spiace dieťa e.) trpným príčastím: upečený chlieb b.) nezhodný – stojí za podstatným menom a nezhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. miska s vodou: miska – žen. r., j. č., N; s vodou – žen. r., j. č., I poznámka: na nezhodný prívlastok (vchod z ulice) sa musíme pýtať otázkou: Aký vchod? Nie: Z koho, z čoho vchodu? Pádovou otázkou sa pýtame len ne predmet (z koho, z čoho si uťahuje? z priateľa = predmet). V otázke je vždy aj sloveso.


6.) doplnok – je rozvíjací vetný člen, ktorý naraz rozvíja dva vetné členy – podmet a prísudok alebo predmet a prísudok rozdelenie: a.) podmetový – rozvíja podmet a prísudok; Jano dobehol prvý . otázka: Ako Jano dobehol? (ako? + podmet + prísudok) poznámka: prídavné meno prvý vo funkcii doplnka má platnosť len počas trvania činnosti slovesa. Vo vete – Uplakané dieťa zaspalo. – je vlastnosť vyjadrená prídavným menom trvalá. Dieťa mohlo byť uplakané aj niekoľko dní (prívlastok). Vo vete – Dieťa zaspalo uplakané. – bolo dieťa uplakané len počas zaspávania (doplnok) b.) predmetový – rozvíja zároveň predmet a prísudok; Otca zvolili za poslanca. otázka: Za koho otca zvolili? (Za koho? + predmet + prísudok) 7.) prístavok (prístavkový prívlastok) – je voľný zhodný prívlastok vyjadrený podstatným menom pripojeným k nadradenému podstatnému menu: Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky, je mestom na Dunaji. Hrubo vytlačenú časť môžeme vypustiť bez porušenia zmyslu vety (preto sa z oboch strán oddeľuje čiarkou). prístavok môže mať niekoľko funkcií: a.) môže vysvetľovať – Personifikácia, čiže zosobňovanie, je pre žiakov pochopiteľná. b.) môže zužovať význam pomenovania – Susedia, Balkovci, už odišli. c.) môže zhrňovať – Mama a otec, rodičia, sú mi prednejší.

Vetné sklady ♦ vetný sklad – vytvárajú ho vo vete vždy dve a dve plnovýznamové slová rozdelenie vetných skladov: a.) prisudzovací – vytvára holú vetu, napr. mama varí, otec číta, Jano píše; sklad vytvárajú dva hlavné vetné členy – podmet a prísudok b.) určovací – napr. varí polievku, pekný sveter, hrá sa na dvore; sklad vytvára nadradený a podradený vetný člen c.) priraďovací – napr. polievku a mäso, knihu a časopis, zelenina a ovocie; sklad vytvárajú dva rovnaké vetné členy (dva podmety alebo dva predmety atď.) gramatické vyjadrenie vetných členov: a.) zhoda: 1. v prisudzovacom sklade – v rode, v čísle a v osobe (medzi podmetom a prísudkom) príklad: Mama varila. mama – žen. r., j. č., slovo mama sa dá nahradiť osobným zámeno ona, ktoré zastupuje 3. os. j. č. varila – žen. r., j. č., 3. os. 2. v určovacom sklade – v rode, v čísle a v páde (medzi nadradeným vetným členom a zhodným prívlastkom) príklad: Dobrý otec. dobrý – muž. r., j. č., N otec – muž. r., j. č., N b.) väzba – sloveso (vo funkcii prísudku) sa viaže s podstatným menom, prídavným menom, zámenom, číslovkou v určitom páde (okrem N). Väzba nastáva len v určovacom sklade, obyčajne medzi prísudkom a predmetom (medzi nadradeným vetným členom a predmetom) príklad: hovoril o otcovi – predmet v lokáli, píše úlohu – predmet v akuzatíve, potriasť hlavou – predmet v inštrumentáli, dostal od chorého – predmet v genitíve, nerozumiem všetkému – predmet v datíve c.) primkýnanie – nachádza sa v určovacom a prira ďovacom sklade, nastáva tak, že sa k sebe slovosledom primknú dve slová príklad: Rúbe v lese. Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo nejde o spojenie prísudku a predmetu; prísudok a príslovkové určenie miesta sú spojené primkýnaním . príklad: Vchod do školy. Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo sa nespája predmet a prísudok, ale nadradené podstatné meno a nezhodný prívlastok. Medzi vetnými členmi nie je ani zhoda, pretože nemajú rovnaké gramatické kategórie. Vetné členy sú spojené primkýnaním . príklad: Mama a otec. Slová v priraďovacom sklade sú k sebe priradené len slovosledom vo vete, môže to byť i otec a mama. Vetné členy sú k sebe priradené primkýnaním .


Delenie viet ♦ veta – je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačne uzavretá, napr. Naša mama varí. Prší? Áno. druhy viet: l. vety podľa obsahu: a.) oznamovacia – obsahuje oznam. Na konci vety píšeme bodku. napr. Pôjdem spolu do školy. b.) opytovacia – obsahuje otázku, na niečo sa pýtame alebo zisťujeme. Na konci vety píšeme otáznik. napr. Pôjdeš dnes so mnou do školy? c.) rozkazovacia – obsahuje rozkaz, napr. Poď sem! alebo zákaz, napr. Nerob! Na konci píšeme výkričník. d.) želacia – obsahuje želanie, aby sa niečo stalo, napr. Bodaj by to tak bolo. alebo nestalo, napr. Nech len nespadne! Na konci píšeme výkričník alebo bodku. e.) zvolacia – obsahuje citové pohnutie (strach, radosť atď.). Na konci zvyčajne píšeme výkričník. napr. Tak sa mi to páči! ll. vety podľa členitosti: a.) jednočlenná – nedá sa rozdeliť na podmetovú a prísudkovú časť, nemá prisudzovací sklad, ale iba vetný základ, podľa ktorého vety rozlišujeme: 1. slovesnú – vetným základom sú slovesá, ktoré vyjadrujú: a.) atmosferické javy: Prší. Hrmí. Večer zas snežilo. b.) nevysvetliteľné deje: Straší tma. c.) telesné a duševné pocity: Haraší mu. Bolo mi smutno. Je mi zle. Spoznáme ich aj podľa slovesa v 3 osobe jednotného čísla. 2. neslovesnú – je často názvami, výkrikmi, odpoveďami na otázky, príkazmi atď. a.) mennú – Potraviny. Deti kapitána Granta. Národná rada Slovenskej republiky. b.) citoslovnú – Ej, ej. Hej! Dobré. b.) dvojčlenná – dá sa rozdeliť na podmetovú časť a prísudkovú časť. Má oba hlavné vetné členy, a to podmet (vyjadrený alebo nevyjadrený) a prísudok. podľa vyjadrenosti podmetu rozlišujeme dvojčlennú vetu: 1. úplnú – má vyjadrený podmet a prísudok, napr. Dieťa spí 2. neúplnú – má nevyjadrený podmet, napr. Spí. (On) lll. vety podľa zloženia: a.) jednoduchá veta – je taká veta, ktorá má iba jeden prisudzovací sklad, teda jedno spojenie podmetu a prísudku Podľa toho, či má iba základné alebo aj rozvíjajúce vetné členy, poznáme: 1. holú vetu – má len jeden podmet a prísudok, napr. Žiak píše. alebo nevyjadrený podmet a prísudok, napr. Píše. (On) 2. rozvitú vetu – jeden alebo oba základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacím vetným členom, napr. Náš otec prichádza. Neskoro prichádza. Náš otec neskoro prichádza. b.) zložená veta – súvetie: 1. jednoduché súvetie – obsahuje dva prisudzovacie sklady, napr. Jano sadol do auta a odišiel. 2. zložené súvetie – obsahuj viac ako dva prisudzovacie sklady, napr. Mama vedela, že príde, lebo mu verila. podľa rovnocenného alebo nerovnocenného vzťahu viet v súvetí poznáme: a.) priraďovacie súvetia – dve rovnocenné, hlavné vety; je spojenie dvoch rovnocenných viet, ktoré by mohli stáť aj samostatne. Sú spojené priraďovacou spojkou alebo čiarkou. V tomto súvetí sa nemôžeme pýtať obsahom jednej vety na obsah druhej vety, sú rovnocenné. typy prira ďovacích súvetí: 1. zlučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne, napr. Chodil po záhrade a veselo si pískal. alebo následne, napr. Zašepkal jej meno a rozplakal sa. Vety v tomto sa pripájajú k sebe bez spojky alebo spojkami a spojovacími výrazmi, napr. a, aj, ani, tiež, až, ani – ani, aj – aj, vše – vše, najprv – potom, jednak – jednak príklady: Chodil dookola, až nakoniec zazvonil. Odišiel ani nezaplatil. Ani neplakal, ani sa nežaloval. Jednak nemohol, jednak nechcel.


2. stupňovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, z ktorých obsah druhej vety je svojou závažnosťou významnejší než obsah prvej vety. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami alebo spájacími výrazmi, napr. ba, ba ani, ba aj, ba i, ba priam, ba dokonca, nielenže – ale aj príklady: Treba cvičiť, ba denne trénovať. Nedal si povedať, ba dokonca odišiel. Nielenže vyzdravel, ale aj futbal hrá. 3. odporovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy si významovo odporujú, napr. Pozerá cez okno, ale nič nevidí. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami a spájacími výrazmi, napr. a predsa, a jednako, a napriek tomu, a vo význame ale, ale, no, lež, ibaže, avšak atď. príklady: Pozrel na neho, a nič nepovedal. Pozrel na neho a nič nepovedal. Sľúbil, no neprišiel. Neučí sa, a predsa má dobré známky. Celý deň vylihuje, a napriek tomu je ospalý. poznámka: pred spojkou a v odporovacom súvetí môžeme ale nemusíme písať čiarku 4. vylučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy sa navzájom vylučujú. Ak sa realizuje dej prvej vety, nemôže sa uskutočniť dej druhej vety, napr. Alebo pôjdem do kina, alebo budem doma čítať knihu. Najčastejšie spojky a dvojice spojok, napr. alebo, buď, či, buď – alebo, alebo – alebo, či – či, buď – buď príklady: Chceš jesť alebo nechceš? Byť či nebyť? Alebo odídeme, alebo nás tu nájdu. Či to sám spravil, či mu kamaráti tak poradili? poznámka: ak sa spojky alebo, či neopakujú, nepíšeme pred nimi čiarku b.) podraďovacie súvetia – jedna hlavná (nadradená) veta a jedna vedľajšia (podradená) veta; je spojením dvoch nerovnocenných viet – hlavnej a vedľajšej vety. Vedľajšia veta bližšie určuje, dopĺňa význam hlavnej vety. Obsahom hlavnej vety sa pýtame, obsahom vedľajšej vety odpovedáme. Vedľajšia veta funguje ako chýbajúci vetný člen hlavnej vety. Obyčajne začína podraďovacou spojkou. typy vedľajších viet: Máme toľko typov vedľajších viet, koľko máme vetných členov. 1. vedľajšia veta podmetová: príklad: Čo sa vlečie neutečie. otázka: Kto, čo neutečie? V hlavnej vete je nevyjadrený podmet (neutečie) alebo vetný základ jednočlennej vety, napr. zdá sa, odkazovacie výrazy ten, tá, to, tí atď., ktoré pomáhajú identifikovať vedľajšiu vetu. Veľmi časté spojky sú čo, že. Transformáciou na jednoduchú vetu sa utvrdíme, že vedľajšia veta vyjadruje podmet: Kto ml čí, ten svedčí. Svedčí mlčiaci. Dobre obstáli tí, čo vyhrali. Dobre obstáli víťazi. 2. vedľajšia veta prísudková: príklad: Anka je taká, že jej veriť nemožno. otázka: Aká je Anka? V hlavnej vete chýba menná časť prísudku, hlavná veta sa končí odkazovacími výrazmi taký, taká, také atď. Časté spojky: že, aký. Pri transformácií súvetia na jednoduchú vetu, musíme odkazovací výraz taký, taká, také vymeniť napr. za podstatné meno alebo prídavné meno: Anka je taká, že jej veriť nemožno. Anka je falošná. Už nie som taký, aký som býval. Už nie som včerajší. Jano je taký, že ho traja nepremôžu. Jano je nepremožiteľný. 3. vedľajšia veta predmetová: príklad: Žena navymýšľa, čo treba robiť. otázka: Koho, čo žena navymýšľa? V hlavnej vete chýba predmet. Pozor: v hlavnej vete môže byť nepriamy predmet a môže chýbať priamy predmet, napr. Žena oznámila mužovi, že dostal list. Hlavná veta končí (ak tam nie je nepriamy premet) slovesom, ktoré označuje rozprávanie, zachytenie správy, myslenie: napr. povedať, zaznačiť, myslieť; označuje cit: napr. plakať, zastonať; zachytáva vnem: zočiť, začuť. Najčastejšie spojky: aby, kedy, že, čo atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Oznám mu, kedy prídeš. Oznám mu príchod. Začul, že čosi šuchoce. Začul šuchotanie. 4. vedľajšia veta prívlastková: príklad: Dobre bolo u strýka, ktorý býva na dedine. otázka: U ktorého strýka bolo dobre? Vedľajšia veta prívlastková rozvíja nadradené podstatné meno v hlavnej vete, ktoré je na konci hlavnej vety: Dostal rozkaz, aby prišiel. Ak nadradené podstatné meno nestojí na konci hlavnej vety, vedľajšia veta prívlastková sa vkladá do hlavnej vety: Cestu, ktorou prišiel, stratil.


Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Stratil cestu, ktorú dobre poznal. Stratil známu cestu. Dostal rozkaz, aby prišiel. Dostal rozkaz prísť. Má správu, že syn je zdravý. Má správu o synovom zdraví. Najčastejšie spojky: aký, ktorý, že 5. vedľajšia veta príslovková: a.) miestna (miesta) príklad: Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. otázka: Kam ide každý? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie miesta. Hlavná veta končí slovesom a máva odkazový výraz tam, odkiaľ, stade atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. Každý ide domov. Vrátil sa stade, skade nebolo návratu. Vrátil sa z nenávratna. b.) časová (času) príklad: Stalo sa to vtedy, keď bol doma. otázka: Kedy sa to stalo? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času, hlavná veta často končí na odkazovacie výrazy, napr. vtedy, odvtedy. Najčastejšie spojky: keď, odkedy, dokým atď. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Stalo sa to vtedy, keď bol z práce doma. Stalo sa to v čase voľna. Nevidel ho odvtedy, odkedy sa stretli na moste. Nevidel ho od stretnutia na moste. c.) spôsobová (spôsobu) príklad: Ako si ustelie, tak bude spať. (Obrátený vetosled: Bude spať tak, ako si ustelie.) otázka: Ako bude spať? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie spôsobu, hlavná veta sa často končí odkazovacím výrazom tak. Najčastejšie spojky: ako, toľko, aby atď. Transformácia súvetia na vedľajšiu vetu: Spať bude tak, ako si ustelie. Bude zle spať. / Bude pohodlne spať. d.) príčinná (príčiny) príklad: Odišla, pretože ju nečakali. otázka: Prečo odišla? V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času. Hlavná veta sa zvyčajne končí slovesom a máva odkazovací výraz preto. Najčastejšie spojky sú napr. lebo, pretože. Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Odišla, pretože ju nečakali. Odišla kvôli nim. Nesľúbil im to preto, lebo im nedôveroval. Nesľúbil im to pre nedôveru. 6. vedľajšia veta doplnková: príklad: Počul som ho ako spieva. otázka: Ako som ho počul? V hlavnej vete je vždy sloveso, ktoré označuje zmyslové vnímanie – vidieť, zazrieť, zbadať, začuť. Dôležitým signálom je spojka ako. V hlavnej vete musí byť vyjadrený predmet. (Bez vyjadreného predmetu by nasledovala vedľajšia veta predmetová: Počul som, ako spieva.) Transformácia súvetia na jednoduchú vetu: Zbadal som ho, ako uteká. Zbadal som ho utekať.


Publicistický štýl a jeho žánre

- subjektívno – objektívny štýl; uplatňuje sa vo sfére žurnalistickej (novinárskej) komunikácie; cieľom je prinášať informácie o aktuálnych udalostiach, poúčať, ovplyvňovať, presviedčať a získavať pre svoj názor čitateľskú verejnosť; publicistický štýl na rozdiel od odborného štýlu prispôsobuje náročnosť obsahu a formy priemernej vzdelanostnej úrovni obyvateľstva; musí zabezpečiť všeobecnú zrozumiteľnosť textov, čo nie je podmienkou v náučnom štýle využíva: a.) informačný slohový postup – správa, interview atď. b.) náučný slohový postup – úvodník, recenzia atď. c.) úvahový slohový postup – komentár, glosa atď. d.) rozprávací slohový postup – len fejtón e.) opisný slohový postup – reportáž Je hybridným štýlom, pretože využíva výrazové prostriedky náučného, umeleckého, hovorového štýlu. základné znaky: a.) písomnosť – nedostatok spätnej väzby; členenie textu na titulok, nadtitulok; absencia mimojazykových prostriedkov; pasívne konštrukcie, polovetné konštrukcie; malá frekvencia spojky. b.) verejnosť – všeobecná zrozumiteľnosť textov; všeobecný adresát, masmediálny priestor; gramatická nenáročnosť vety, tvarov; jazyková stereotypnosť napr. správ; zaokrúhľovanie číselných údajov; sloveso v tvare 1.os.pl. c.) variabilnosť – bohatstvo tém, kompozičná pestrosť, pestrosť útvarov; málo opakujúcich sa slov. d.) aktualizovanosť – presvedčivý a pútavý obsah; nevšedné vyjadrovanie – Hotovosť v pohotovosti; prezentácia individuálneho štýlu, hlavne v komentári; neologizmy – módne slová – predvstupové očakávania, ošetriť zákonom; metafory – strhol vedenie na našu stranu; hyperbola – patrí nám svet. druhy útvarov: a.) spravodajské útvary – správa, interview, riport, komuniké atď. Sú ovplyvnené administratívnym štýlom a informačným slohovým postupom. b.) analytické útvary – úvodník, komentár, recenzia, posudok. Sú ovplyvnené náučným štýlom a výkladovým slohovým postupom. c.) beletristické útvary – reportáž (vplyv opisného slohového postupu), fejtón (vplyv rozprávacieho slohového postupu. Sú ovplyvnené umeleckým štýlom. funkcia titulku: Titulok dáva čitateľovi prvú informáciu, upútava jeho pozornosť a zachytáva celý obsah článku, niekedy naznačuje názor redaktora alebo celej redakcie na prezentovaný jav. Okrem titulku sa v novinách stretneme s nadtitulkom a podtitulkom. Správa druhy správ: a.) jednoduchá – nekomentovaná b.) komentovaná (rozšírená) a.) jednoduchá správa je najčastejšie sa vyskytujúci útvar v novinárskom štýle. Je najstručnejším konštatovaním o uskutočnení nejakej udalosti. Pri maximálnej stručnosti však nesmie vynechať žiadny fakt.Obsahuje titulok, ktorý informuje o obsahu správy; miesto; skratku tlačovej agentúry a skratku mena redaktora. Niekedy niektorý z údajov chýba. ♦ noticka je jednoduchá, krátka správa, bez udania miesta a tlačovej agentúry, ktorá ju vydala b.) komentovaná (rozšírená) správa je komplikovanejšia kompozične i graficky. Obsahuje titulok, ktorý láka pozornosť čitateľa, nadtitulok, ktorý poskytuje prvú informáciu o udalosti, perex (z lat. per extensum – na celú šírku) – úvodná časť správy napísaná širšie a tučnejšie ako ostatný text. V perexe má údaj o mieste, o tlačovej agentúre, skratku mena autora a stručnú správu o udalosti. Pod perexom sú stĺpce podrobnejšieho záznamu udalosti s komentárom autora. Interview - je oživením medzi novinárskymi útvarmi, pretože je dialogický. Nie je to bežný rozhovor, ale riadený tak, aby hosť o sebe povedal čo najviac informácií. Interview patrí medzi spravodajské útvary. 1.klasické interview je obsahovo i graficky (odsekom, iniciálkami hviezdičkou, bodkou atď.) rozčlenený na otázky a odpovede. Skladá sa z nadtitulku (zvyčajne sa v ňom spomenie meno osobnosti), titulku (priťahuje pozornosť čitateľa), stručnej charakteristiky osobnosti (býva písaná širšie ako ostatný text, alebo graficky zvýraznená farbou, geometrickým tvarom atď.), fotografie a otázok a odpovedí v stĺpcoch. Na konci je údaj kto sa pýtal. stroho zapísal, čo sa dialo, koľko akcií sa uskutočnilo, napísal by referát (správu o činnosti) a nie riport.


2. monologické interview sa od klasického odlišuje len tým, že prináša len odpovede bez otázok (otázky dostal odpovedajúci dopredu). Komentár - využíva výkladový a úvahový slohový postup, analyzuje spoločenský jav a hodnotí ho zo subjektívneho hľadiska. Redaktor sa nedrží vždy iba faktu, ale snaží sa predpovedať vývoj, kombinuje, vyslovuje hypotézy. Autor komentáru je vždy podpísaný. V renomovaných novinách sú práve komentáre mienkotvorné – ovplyvňujú verejnú mienku. Recenzia - je hybridný slohový útvar, patrí aj do náučného štýlu. V publicistike je veľmi častá. Využíva výkladový a úvahový slohový postup, ale aj informačný a opisný slohový postup. Informuje o hotovom vedeckom, umeleckom diele, koncerte, výstave obrazov, inscenácii atď. a zároveň ho hodnotí. Autor sa pokúša o objektívne hodnotenie, poukazuje na kvality i nedostatky diela. Napriek tomu sa na dielo díva zo svojho zorného uhla. kompozičná štruktúra recenzie je trojčlenná: 1. úvod – základné fakty o diele – vydavateľstvo, rok vydania, prípadne prekladateľ, ilustrátor atď., počet strán; 2. jadro – hodnotenie formy, obsahu, vyjadrovacích prostriedkov 3. záver – celkové zhodnotenie diela, odporúčania. Reportáž patrí k beletrizovaným útvarom, okrem správy o udalosti nám približuje atmosféru podujatia; popisuje hostí, ktorí sa na nej zúčastnili; opisuje prírodu, lyricky približuje zmeny počasia, hru svetla a tieňov atď. Novinárov osobný pohľad, názor je prítomný v celej reportáži. Okrem informačného slohového postupu je v reportáži dominantný opisný slohový postup. Reportáže v knižnej podobe z neznámych krajov či kontinentov patria do umeleckého štýlu. ♦ riport – prináša stručnejšiu správu o nejakej udalosti (bez opisu prostredia, ľudí) Aj tam novinár musí byť aktívnym účastníkom udalosti. Keby len


Náučný (odborný) štýl

- je štýlom verejnej vedeckej komunikácie; používa sa v odborných dielach rozdeľuje sa na: a.) teoretický náučný štýl b.) populárno – náučný štýl, kam patrí aj štýl školských učebníc a výkladov základné vlastnosti: a.) písomnosť – nachádza sa častejšie v písanej než hovorenej podobe, aj hovorenej podobe predchádza písomná príprava. Autor pociťuje nedostatok spätnej väzby, v písaných textoch nemôže pracovať s mimikou a gestikuláciou. Veta môže byť komplikovaná, pretože príjemca sa k textu môže niekoľkokrát vrátiť. Prevládajú teda dlhšie vety a súvetia, aj zložené. Okrem názvov (napr. kapitol) absentuje jednočlenná veta. Využíva polovetné konštrukcie, hlavne s príčastiami, neobracia sa na adresáta. b.) monologickosť – všetky útvary sú monologické c.) verejnosť – je to štýl verejnej komunikácie. Nie je prípustná žiadna iná forma národného jazyka než spisovná, nepoužíva sa ani profesionálny slang. d.) pojmovosť – odborný text pracuje s pojmami, termínmi, nachádzajú sa tu nocionálne – pojmové slová (... po jeho smrti – nie po jeho odchode alebo skone, alebo usnutí atď.), chýbajú citovo príznakové slová (zdrobneniny – napr. Svätko namiesto Svätopluk, vulgarizmy) e.) odbornosť a presnosť – náučný štýl je horizontálne členený podľa vedeckých odborov, využíva príslušnú terminológiu (Veľkomoravská ríša, časť Zadunajska), údaje sú exaktné – vedecké, presné (... po jeho smrti /894/...) jazykové prostriedky: Využíva zložité vetné, súvetné a polovetné konštrukcie (napr. s činným a trpným príčastím) Využíva enumeráciu (napr. vymenúvanie autorov, ich diel, udalostí, európskych riek atď.) Termíny sa internacionalizujú, hlavne v teoretickom náučnom štýle (apendix namiesto slepé črevo) vybraté útvary: štúdiá, dizertácia (rozprava) – vedecký opis, diplomová práca sú útvary, ktoré prinášajú výsledky vedeckej činnosti. Vedec, ktorý prináša nový vedecký poznatok, píše dizertáciu – vedecký spis. Dizertácia sa delí na kompendium (Dejiny Slovenska – celá vedecká disciplína) a monografiu (napr. Slovensko v dobách Veľkej Moravy – časť vedeckej disciplíny) Komplexná maturitná práca (KMP) v stredných odborných školách má nižšiu vedeckú úroveň než diplomová práca, napriek tomu by mala priniesť nové zistenia alebo aplikáciu poznatkov na študovaný odbor. kompozícia a obsah KMP: 1. úvod – stručný úvod do problematiky, dôvod, prečo sa autor pre tému rozhodol, cieľ práce, metódy, ktoré zvolil; môže spomenúť ťažkosti, ktoré mu stáli v ceste pri práci s literatúrou alebo pri overovaní v praxi atď. 2. jadro – v kapitolách označených číslom alebo názvom analyzuje, porovnáva, argumentuje, prináša dôkazy, príklady, cituje z odbornej literatúry atď. 3. záver – stručné zhodnotenie splnenie cieľov, prínos práce a jej možné použitie v škole alebo v praxi. 4. resumé v slovenskej a cudzej reči – stručné zhrnutie obsahu po kapitolách, aby dostal základnú informáciu aj človek, ktorý nebude čítať celú prácu, ale prípadne hľadá pramene na spracovanie podobnej témy. Modernejší termín je abstrakt. 5. bibliografický súpis – zoznam použitej literatúry, ktorá poslúžila na štúdium, argumentovanie, citáciu atď. 6. obsah


Výkladový slohový postup a jeho útvary - zachytáva vnútorné vzťahy (funkčné, príčinné a následné) medzi jednotlivými faktami; javy vysvetľuje s ohľadom na ich vývin, porovnanie s inými; Analyzuje a vysvetľuje príčiny, dôvody javov a vzťahov medzi faktami objektívne. Využíva odbornú terminológiu, dlhšie vety, podraďovacie súvetia. má len oznamovacie vety. Vyskytuje sa najmä v písomných prejavoch náučného štýlu. Písomné útvary: výklad, štúdia, dizertácia, referát, úvaha, esej. V publicistickom štýle: úvodník, komentár. Najbežnejším útvaru výkladového slohového postupu je učebnicový alebo didaktický výklad – klasické členenie: úvod, jadro, záver využitie výkladového postupu v štýloch: náučný, administratívny, publicistický, rečnícky základné útvary: výklad, recenzia, esej, komentár, úvodník, glosa, prednáška, prejav, diskusný príspevok, kázeň, reflexívna báseň, príslovie Výklad - nesie najviac znakov výkladového slohového postupu, jeho súčasťou býva aj opisný slohový postup (útvar odborný opis). Hlavnou funkciou výkladu je zachytiť vnútornú logiku vysvetľovanej skutočnosti. Jeho vlastnosťou je vysoký stupeň kohéznosti (zovretosti textu). Musíme si premyslieť stratégiu každej vety, hlavne zloženého súvetia, aby bolo zrozumiteľné, aby vysvetlilo to, čo chceme. Cieľom výkladu je rozšíriť vedecké poznatky, je určený všeobecnému adresátovi, neprihovárame sa jednotlivcom. Najčastejší druh výkladu je školský (didaktický , učebnicový) – hovorená podoba sa nazýva prednáška. Výklad využíva pojmové slová (bez citového príznaku), termíny (aj internacionálne), používa viac mien ako slovies. Predložky sú často druhotné (vzhľadom na). Vyjadruje kauzálne vzťahy medzi javmi – osvetľuje príčiny a dôsledky (hoci, kvôli, pretože, lebo). Veta je dlhá, často sa vyskytuje zložené súvetie. Používa polovetné konštrukcie, obzvlášť frekventované sú konštrukcie s trpným rodom. Vo výklade sa nenachádza iná veta ako oznamovacia, nemôžeme ukončiť vetu tromi bodkami. Výklad využíva: zátvorky, pomlčky, tabuľky, schémy, môže mať priložené obrázky,výpočty atď. Kompozícia: úvod, jadro, záver. V jadre vysvetľujeme nový, neznámy jav na základe postupov logického myslenia. logické postupy vo výklade: a.) induktívny postup (indukcia) – uvádzanie, vyvodzovanie (od známeho k neznámemu; od jednotlivosti k celku; pri výklade najprv vysvetlíme znaky javu a potom ho definujeme) b.) deduktívny postup (dedukcia) – odvodené (od neznámeho k známemu; od celku k jednotlivostiam; na začiatku výkladu uvedieme definíciu javu a potom vysvetľujeme jednotlivé znaky javu) c.) argumentačný postup (argumentácia) – dôvodenie, dokazovanie Výklad je typickým argumentačným textom, pretože ním chceme adresáta poučiť, naučiť, a ale aj presvedčiť dokázaním pravdivosti toho, čo učíme. Výklad na to využíva tvrdenia, príklady, argumenty. ♦ argumentácia je druh vysvetľovania, analýzy, pri ktorom objasňujeme a dokazujeme tvrdenia s úmyslom adresáta presvedčiť argumentačný postup: 1. téza (vyslovenia, formulácia myšlienky) 2. argumentovanie 3. zhrňujúce tvrdenie. ♦ téza je formulovaná myšlienka, ktorej pravdivosť sa musí dokázať ♦ argument je dôkaz, ktorým dokazujeme pravdivosť tézy argument môže na dokázanie pravdy využiť: - zákon, normu, poučku, paragrafy - odvolávanie sa na literatúru, na overené historické fakty či celkovú spoločenskú situáciu obdobia - vysvetlenia a sprístupnenie javu (napr. v školskom výklade aj názornou pomôckou) - presviedčanie príjemcu, napr. citovaním mienky uznávanej osobnosti alebo verejnej mienky, alebo odvolaním sa na vlastnú skúsenosť - overovanie logiky a obsahovej správnosti pri všetkých útvaroch odborného štýlu využívame mnoho ďalších logických postupov, častým je napr.: a.) analógia – pomocou nej autor formuluje svoju domnienku, vytvára hypotézu. Analógia porovnáva podobný jav s tým, o ktorom je reč. (Ak napíše úspešne maturitnú prácu žiak A a B, ktorý má zo slovenského jazyka a literatúry chválitebný, mal by byť úspešný aj žiak C, ktorý má rovnaký prospech.) Analógia niekedy vedie k údajom, ktoré nie sú pravdivé; príliš zjednodušuje realitu a nemyslí na všetky možnosti a odchýlky. b.) komparácia – porovnanie c.) exemplifikácia – doloženie na príkladoch d.) enumerácia – vymenúvanie faktov


ústna analýza textu: Osnova, kompozičné členenie ústnej analýzy textu (napr. pri skúšaní na hodine, pri ústnej maturitnej skúške). Osnova 1. úvod 2. prednesenie téz (napr. prezentovanie charakteristiky literárneho smeru alebo slohového postupu od jedného alebo viacerých autorov atď.) 3. vlastná úvaha (vyslovovanie názoru na charakteristiku, súhlas, nesúhlas) 4. dokazovanie a odôvodňovanie (práca s textom, citovanie, odkazovanie na podobnú literatúru a konkrétnych autorov, prezentácia argumentov atď.) 5. záver


Zvuková a grafická stránka slovenského jazyk (fonéma, hláska a graféma)

- zvukovou stránkou jazyka sa zaoberajú jazykové disciplíny: fonetika a fonológia ♦ predmetom fonetiky je skúmanie a opis tvorenia zvukov rečí artikulačnými (rečovými) orgánmi a ich zvukového znenia. ♦ fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovorozlišovacej (dištinktívnej) funkcie ♦ fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v sýsteme) ♦ graféma je osobitný grafický znak, písmeno ♦ hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému) V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno). Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l namiesto ť, ď, ň, ľ ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu („označujú“ mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky). V inom prípade zasa zapisujeme jednu fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž. Pri fonetickom zápise textu (pri tzv. transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku) vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie [tikaňie], prišli [prišľi], prach [prax], medza [me3a] a pod. Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások. ♦ varianty fonémy – takto nazývame rozličné konkretizácie tej istej fonémy Varianty však nemajú rozlišovaciu (dištinktívnu) schopnosť, čiže nerozlišujú význam slova.


Prozodické vlastnosti reči

♦ intonácia – je súhrn (intonačných) prostriedkov reči, ktoré sa prejavujú modulovaním, úpravou častí reči –slabiky, slova, vetných úsekov, vety alebo textu prostredníctvom prízvuku, dôrazu, pauzy, melódie, tempa, reči a zafarbenia hlasu (timbre) prozodické vlastnosti reči sa realizujú: 1. na úrovni slabiky 2. na úrovni slova 3. na úrovni vetného úseku 4. na úrovni vety 5. na úrovni textu 6. na úrovni celkového rečového prejavu 1. úroveň slabiky: prízvuk – vytvára sa striedaním intenzity hlasu. Ak zosilníme výdychový artikulačný prúd vzduchu na jednu slabiku vytvárame prízvuk. Každý jazyk má daný prízvuk. Spisovná slovenčina podobne ako napr. nemčina má hlavný prízvuk na prvej slabike, ale východoslovenské nárečia majú prízvuk na predposlednej slebike. druhy prízvuky: a.) hlavný – intenzita artikulačného prúdu je silná, hlavný prízvuk je vždy na prvej slabike v dvoj a viacslabičnom slove, napr. mama, lavica, kukurica b.) vedľajší – intenzita artikulačného prúdu je oveľa slabšia ako pri hlavnom prízvuku. V štvorslabičnom slove vedľajší prízvuk je na tretej slabike (korčuľový), päťslabičnom slove na štvrtej slabike (slovenčinársky), v šesťslabičnom a viacslabičnom slove na tretej, piatej slabike (najdôležitejšie) 2. úroveň slova: dôraz – vytvárame ho ak intenzitou hlasu zvýrazňujeme najdôležitejšie slovo vo vete. V pokojnej vete sa najdôležitejšie slovo nachádza v jadre výpovede (časť vety, v ktorej sú nepoznané skutočnosti na rozdiel od východiska výpovede, kde sú už okolnosti známe alebo v predchádzajúcich vetách spomínané). V citovo vypätej konverzácii, môžeme obrátiť slovosled a zvýraznené slovo dať na začiatok vety: pokojná reč: východisko výpovede + jadro výpovede Ospravedlnenie doručí rodič. vzrušená reč: Rodič doručí ospravedlnenie. Miesto dôrazu vo vete nie je dopredu dané, záleží na zámere autora, na komunikačnej situácii, na obsahu vety, ktoré slovo vo vete sa stane nositeľom dôrazu. 3. úroveň vetného úseku: pauza – rozdeľuje v reči vety na vetné úseky. Vetný úsek je tá časť vety, ktorú povieme na jedno vydýchnutie. druhy pauzy: 1.) fyziologická prirodzená – nastáva na konci vetného úseku alebo na konci vety, aby sme sa mohli nadýchnuť a.) vedľajšia: | – nastáva na konci jednej vety v súvetí alebo na konci jedného vetného úseku v jednoduchej vete; trvá kratšie než pauza na konci vety alebo súvetia; zvyčajne je pred spojkou alebo čiarkou, ale pri rýchlejšom tempe reči alebo pri krátkej vete nemusíme urobiť pauzu pred každou čiarkou či spojkou b.) hlavná: ║– medzivetná pauza; nastáva na konci jednoduchej vety alebo súvetia; pri písaní textu na diktát dokážeme rozlíšiť podľa dĺžky pauzy, či sa veta končí, alebo nie Otec povedal, | že príde. ║ (vedľajšia pauza + hlavná pauza) Povedz, či prídeš! ║ (iba hlavná pauza) 2.) významová (niekedy aj dramatická pauza, hlavne pri recitácii) – nastáva vtedy, keď hovoriaci uzná za vhodné, zvyčajne ju umiestni pred zdôraznené slovo. Môžu našu reč dramatizovať, stajomniť, môžeme ňou prejaviť svoje hŕdanie alebolásku, môžeme pomocou nej koketovať alebo si láskavo si doberať partnera, napr. Ty si ale | krásna ! ║ Doniesol som ti | prekvapenie. ║ Pretože je uprostred vety a nie na konci vety, označujeme ju ako vedľajšiu pauzu jednou kolmou čiarou. 4. úroveň vety: melódia – nazývame takto modulovanie reči, stúpanie alebo klesanie hlasu v rámci vety druhy melódie: 1.) klesavá – nastáva : a.) v oznamovacej vete, napr. Otec prišiel. b.) v rozkazovacej, žiadacej, želacej vete, napr. Poď sem! Vezmi si. Keby sa tak stalo!


c.) v opytovacej vete v doplňovacej otázke Doplňovacia otázka vyžaduje v odpovedi nový fakt, na ktorý sa pýtame. Začína sa opytovacím zámenom, príslovkou, ktoré sa stavajú zdôrazneným (najdôležitejším) slovom vo vete, napr. Kto prišiel? Kedy sa to stalo? Odpoveďou je nový fakt: Otec. Vera večer. 2.) stúpavá – nastáva: a.) v opytovacej vete v zisťovacej otázke Zisťovacia otázka vyžaduje odpoveď áno / nie a nezačína sa opytovacím zámenom či príslovkou, napr. Prišiel otec? Odpoveď znie: Áno. / Nie. 3.) stúpavo – klesavá – nastáva v súvetí alebo vo vete s viacerými vetnými úsekmi. Prvá stúpavá časť naznačuje, že veta po prvom vetnom úseku bude mať pokračovanie. Včera sme kúpili nohavice | a pre Mira vetrovku. ║ Povedz mi jasne, | či prídeš. ║ 5. úroveň textu: tempo reči – je dané človeku ako jednotlivcovi, niektoré ženy hovoria rýchlejšie ako muži, niektoré národy majú rýchlejšiu reč ako iné národy. S tempom však môžeme narábať v reči ako so štylistickým prostriedkom. V hovorových prejavoch smutný a slávnostný obsah prerozprávame alebo prednesieme pomalšie, veselý alebo dramatický obsah rýchlejšie. 6. na úrovni celkového rečového prejavu: zafarbenie hlasu (timbre) – viac ako tempo patrí k hlasovej – fyzickej vybavenosti človeka. Vo väčšine prípadov platí, že ženský hlas je asi o oktávu vyšší ako mužský, ale neplatí to absolútne. Zafarbenie hlasu sa dá najmenej zo všetkých intonačných prostriedkov vedome meniť. Zafarbenie hlasu je jeden z identifikačných znakov jednotlivca. Hovoriaceho nemusíme vidieť a vieme, kto hovorí.


Rečnícky štýl a jeho žánre (príhovor, prejav, prednáška)

- je štýlom ústnej komunikácie; používa sa v rétorike, využíva bohatú slovnú zásobu, jeho cieľom je živo upútať; funkciou tohto štýlu je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať, zapôsobiť na city poslucháča; nie je len jazykovým štýlom, už od staroveku sa považuje za umenie; za prvého slovenského veľkého rečníka možno považovať Ľudovíta Štúra (Reči a state), predniesol šesť slávnych rečí na uhorskom sneme. Najslávnejšia je tá, v ktorej vyzýval za zrušenie poddanstva. základné znaky: a.) ústnosť – ako celok patrí do ústnej komunikácie. Využíva mimojazykové prostriedky – mimiku, gestá, situáciu (udržiava zrakový kontakt, reaguje na zmenu nálady medzi poslucháčmi atď.) (rečnícky štýl je vždy ústny) b.) verejnosť – útvary tohto štýlu sú venované širokej verejnosti. Tomuto faktu sa prispôsobuje výber jazykových prostriedkov – rečník so volí cudzie slová, ktoré sú všeobecne známe; ak hovorí o počte, zaokrúhľuje čísla; vyhýba sa presnému dátumu; vyhýba sa vulgarizmom; používa kratšiu vetu než odborný štýl, lebo poslucháč sa k nej nemôže vrátiť, nemôže sa nad ňou ihneď zamyslieť (sú určené verejnosti) c.) sugestívnosť – rečník sa snaží zapôsobiť na city poslucháča, využíva vyjadrovacie prostriedky umeleckej literatúry; opakuje slová; viackrát oslovuje poslucháča; robí vsuvky, odbočenia, aby vťahoval do svojho prejavu poslucháča; hovorí nadnesene – s pátosom; stíši alebo zosilní hlas, robí dramatické pauzy a zdôrazňuje slová; hlavne v závere prejavu sú priania, výzvy atď. (snaha zapôsobiť na city poslucháča) d.) adresnosť – rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, len niektoré sú venované napr. oslave jedného človeka, ale aj tak je tam prítomná nejaká spoločnosť (gratulácia, vernisáž); autor sa niekedy vedome zaraďuje do spoločenstva poslucháčov (my sme tu nato, aby sme ...) (rečový prejav môže byť určený osobe alebo skupine) e.) názornosť – prednáška využíva názornosť podobne ako napr. didaktický výklad (graf, výpočet, portrét atď.) (názorné predvedenie) kvalifikácia útvarov re čníckeho štýlu podľa funkcie: 1. agitačno – propagačné prejavy a reči a.) politická reč – parlamentný prejav, prejav na zjazde strany, agitačný, napr. predvolebný prejav b.) súdna reč – napr. reč obžaloby, reč obhajoby; súdna reč má veľa spoločných znakov s administratívnym štýlom, celé bloky textu sa pri takýchto istých príležitostiach opakujú a vytvára sa klišé – pojednávanie bolo odročené, obžalovaný sa necíti byť vinný, uložil obžalovanému trest v dolnej hranici, súd nenašiel žiadne pochybenie v posúdení prípadu c.) cirkevný prejav – kázeň – je hybridným útvarom, kazateľ vykladá náboženský text, ale zároveň chce poslucháča presvedčiť o pravdivosti svojho učenia, získava ho pre istý životný štýl atď. 2. náučné prejavy: a.) prednáška b.) referáty a koreferáty – napr. politický, vedecký 3. príležitostné prejavy: l. verejné prejavy: a.) slávnostný prejav – jubilejný, spomienkový, gratulačný atď. b.) rámcový prejav – privítací, záverový, otvárací, pozdravný atď. c.) informačný prejav – konferenciersky, výstraha, rozkaz atď. ll. rodinné prejavy – stolový – toast, sobášny, pohrebný, pri krste dieťaťa – nemusí sa odohrať len v úzkom kruhu rodiny, rodinná situácia môže nastať napr. na obecnom úrade, v kostole


Rozprávanie v umeleckej literatúre

♦ individuálny štýl autora – auto, spisovateľ čerpá z rozličných umeleckých jazykových prostriedkov. Používa trópy (prirovnania, epitetá, metafory, metonymie) a figúry (najmä opakovacie a syntetické) a slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (aj nespisovné). Nezáleží však na komplikovanosti spisovateľovho štýlu a kompozície, ale na jeho rozprávačskom majstrovstve. Vzorom jednoduchého, ale pôsobivého štýlu sú ľudové rozprávky. ♦ rozprávanie ako slohový postup i slohový útvar – rozprávanie – je zachytenie udalosti v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu. ♦ autorská reč – (uvedie do deja) je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom. navonok akoby nezainteresovane, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. Toto všetko dopĺňa aj úvahami, ktoré sú viac alebo menej späté s príbehom. V epickom umeleckom diele teda autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje prevažne v oblasti spisovného jazyka (na rozdiel od reči postáv). Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej literatúre sa autorská reč často realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času. ♦ reč postáv – (monológ, dialóg) je to jeden z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje, oživuje rozprávanie; realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch (prípadne viacerých) postáv diela. Jedna časť dialógu – prehovor jednej postavy – sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Dialóg môže mať rozličné funkcie: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy. Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom, podobne ako v dráme, sa striedajú repliky A, B. Slabší štylisti mávajú problémy s uvádzacími vetami k priamej reči, napríklad často opakujú sloveso povedal. Dobrý štylista však v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti, spôsob výpovede, to, čo sa v dráme naznačuje v zátvorke.Asymetrický dialóg je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv. (vnútorný monológ). Realizuje sa ako nevlastná priama reč alebo polopriama reč. Nevlastná priama reč slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom. Polopriama reč sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou, ale je tesnejšie zviazaná s autorskou rečou. Polopriama reč a nevlastná priama reč sa odlišujú najmä kategóriou slovesnej osoby. Polopriama reč 3. osoba. Nevlastná priama reč 1. osoba. Nepriama reč je prostriedok, ktorým rozprávač nepriamo (sprostredkovane) reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou. ♦ dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky – (nedokončené vety) medzi jazykové prostriedky, ktorými možno zvyšovať napätie, patria: krátke vety, opakovanie, nedokončené vety, historický prézent –použitie prítomníka namiesto minulého času. ♦ hlavné druhy úvodu v rozprávaní – v rozprávaní má úvod taký veľký význam ako v rečníckom útvare. Tri hlavné druhy úvodu románu alebo poviedky: expozícia – úvodný opis prostredia a postáv, in medias res –vpadnutie priamo do deja (do stredu veci), retrospektíva – pohľad naspäť. Začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal. Tento spôsob sa používa najmä v detektívkach. Zväčša už v úvode sa oboznamujeme aj s druhom autorskej reči.


Indoeurópske jazyky, slovanské jazyky a ich triedenie

indoeurópske jazyky – zmeny v príbuzných jazykoch nie sú náhodné a ľubovoľné. Jazykovedné bádanie v 19. storočí ukázalo, že jazyky sa vyvíjali podľa istých zákonitostí. Sledovaním týchto zákonitostí sa dospelo k záveru, že pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov musel jestvovať predpokladaný pôvodný jazyk, nazývaný prajazyk . Pre takéto jazyky sa slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina, ale aj latinčina a gréčtina bol prajazykom indoeurópsky prajazyk, praindoeurópčina. Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia pred naším letopočtom. Jazykovedné spoločenstvo, v ktorom sa používal indoeurópsky prajazyk, obývalo pravdepodobne súvisiace oblasti v Malej Ázii a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a v celej Európe. Preto sa tieto jazyky označujú ako indoeurópske jazyky, tvoria indoeurópsku jazykovú rodinu. Dnešné rozdelenie indoeurópskych jazykov je znázornené na schéme (prehľad živých indoeurópskych jazykov). Na tejto schéme nie sú naznačené také jazyky ako maďarčina alebo arabčina. Maďarčina patrí spolu s fínčinou a estónčinou do rodiny ugrofínskych jazykov, arabčina je najznámejší semitsko – hamitský jazyk. slovanské jazyky – aj súčasné jazyky mali v dávnej minulosti svoje prajazyky, z ktorých sa vyvinuli až do dnešného stavu. Predchodcom slovanských jazykov bola praslovančina. Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Ak porovnáte dnešné slovanské jazyky, ľahko zistíte, že sú neobyčajne blízke. Z tohto možno vyvodiť záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk, praslovančina, rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napríklad stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom základom spisovnej ruštiny. Dnešné rozdelenie slovanských jazykov vidieť na prehľadnej schéme (prehľad živých indoeurópskych jazykov) a na mapke. Jednotlivé slovanské jazyky možno charakterizovať istými typickými hláskovými a tvaroslovnými javmi. Obyčajne sa za základ berú predpokladané praslovanské jazyky a skúma sa ich podoba v dnešných slovanských jazykoch. Vcelku sa dnešné slovanské spisovné jazyky členia na západné (slovenčina, čeština, dolná a horná lužičtina, poľština), východné (bieloruština, ruština, ukrajinčina) a južné (bulharčina, macedónčina, srbčina, chorvátčina, slovinčina).

prehľad živých indoeurópskych jazykov

indoiránske sanskrit bengálčina hindčina urdčina prezština arménčina albánčina gréčtina baltské lotyština litovčina slovanské západoslovanské slovenčina čeština dolná lužičtina horná lužičtina poľština východoslovanské bieloruština


ruština ukrajinčina južnoslovanské bulharčina macedónčina srbčina chorvátčina slovinčina germánske severogermánske dánčina islandčina nórčina švédčina západogermánske holandčina flámčina angličtina nemčina italické latinčian (románske) francúzština oskičtina španielčina etruština portugalčina umberčina taliančina rumunčina moldavčina keltské bretónčina waleština írčina


Vznik a vývin slovenského jazyka ♦ do 8. stor. – spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľkých sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. tvrdý jer a mäkký jer. Chýbali spoluhlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky ć, ź atď. V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, blato, slnko, buk, lipa atď.; z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, ujo, dedo, muž, žena atď.; z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, ruka, noha, črevo, krk, kosť atď.; pomenovania činností: orať, žať, siať. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie. ♦ 9. storočie – 863 – Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení ma Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícky a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy. Druhé slovanské písmo cyrilika vzniklo v kláštoroch v Bulharsku, kde pokračovala slovanská vzdelanosť na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky. Literárne pamiatky v staroslovienčine: pôvodné – Proglas – prvá slovanská báseň; Moravsko – panónske legendy; prekladové – preklad Biblie, žaltár – kniha žalmov, breviár, modlitby atď. ♦ 10. stor. – rozpad Veľkej Moravy, postupné začlenenie Slovenska do Uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk. Literárne pamiatky: po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stro.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.) ♦ 14. až 16. stor. – kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t. j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia) sa začína používať v administratívnych zápisoch v mestách. Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha – 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu – pol. 14. stor. ♦ 18. stor. – uzákonenie prvého spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš ako počuješ) – všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (ďeďina, swaďba), nerozišli i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im; mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridali slabiky de, te, ne, le. Kodifika čné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách. ♦ 1843 – uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk priali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci. Kodifika čné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej. Štúr nepoznal spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím. ♦ 1852 – M. Hattala M. M. Hodža – upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i. atď. ♦ 1862 až 1875 – slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej; obohacuje sa hlavne o odborné názvy ♦ 1875 až 1918 – maďarizácia; cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov – úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl. ♦ 1918 – vznik l. ČSR; slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť, atď. ♦ 1940 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Uchovali osobitosť slovenského jazyka, ale urobili aj chyby: vyhodili slovo barva – nahradili ho slovom s cudzím základom – farba, topánka namiesto bota, korčule namiesto brusle). ♦ 1953 – zásadnejšie zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd = schôdza, zjazd = na lyžiach.


♦ 1991 – nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen (Ulica osloboditeľov a nie ulica Osloboditeľov, Most mieru, slovenský jazyk – názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení, katedra slovenského jazyka Univerzity Komenského – názvy menších častí inštitúcií sa píšu malým písmenom, Boh, Matka Božia – kresťanské náboženské pomenovania sa píšu veľkým písmenom), - mení sa písanie čiarky. Pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či nepíšeme čiarku. Ak spojka a má iný význam ako zlučovací, čiarku môžeme písať, ale nemusíme. (Odišiel a nezaplatil. Odišiel, a zaplatil. Asi odišiel alebo tu vôbec nebol. Byť či nebyť?) Ak sa spojka opakuje, čiarku píšeme. (Alebo odídeš, alebo zaplatíš.) - zmeny v rytmickom krátení (tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia – píšuci, skrátila sa slovotvorná –ár, -áreň, ak je pred ňou dlhá samohláska. Úprava bola nedôsledná, prípona –ár, -áreň zostala dlhá, ak pred ňou bola dvojhláska, napr. mliekár, ale prevádzkar). - zjednodušilo sa písanie prísloviek. Dovedna sa píšu všetky príslovky okrem niekoľkých, napr. príslovky vyjadrujúce farbu majú dva tvary – načerveno, na červeno, - medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka (Bratislava 3.9.2001), - za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď. ♦ 1996 – Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny. ♦1998 – zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu. Zjednocuje sa písanie slovotvornej prípony –ár, -áreň. Prípona sa skracuje, aj keď je v predchádzajúcej slabike dvojhláska: mliekáreň. (V roku 1991 ešte mliekáreň, ale prevádzkareň.) - opäť sa píše veľké písmeno v názve katedry vysokej školy, ostatné menšie oddelenie inštitúcií sa píšu s malým písmenom – Pracuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK. Je členkou predmetovej komisie slovenského jazyka. - zvieracie privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru páví majú dva tvary, napr. vtáčí/vtáči; kohútí/kohúti. Táto zmena je zachytená v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale nie v Pravidlách slovenského pravopisu. - v ďalších často používaných cudzích slovách nerešpektujeme pôvodný pravopis (napr. díler pôvodne dealer, dizajn – pôvodne design, atď.).


Vnútorné členenie slovenského národného jazyka

- spisovná slovenčina nie je jediným predstaviteľom slovenského národného jazyka, je nerozlučne spätá, so živými nespisovnými útvarmi tohto národného jazyka. Z týchto útvarov preberá nové prvky, ale zároveň ich obohacuje o nové celonárodné spisovné prvky. Územie slovenského národného jazyka sa člení na viacero nárečí. Nárečia: západoslovenské – severné, južné, záhorské; stredoslovenské – severozápadné, juhovýchodné, gemerské; východoslovenské – spišské, šarišské, zemplínske, sotácke. Nárečia sú obmedzené na isté oblasti, nemajú celonárodnú platnosť. Niektoré prvky môžu byť pre príslušníkov iných nárečí až nezrozumiteľné. Pri dorozumievaní s príslušníkmi iných nárečí, pri verejných jazykových prejavoch, ale aj v úradnom jazyku, pri vyučovaní používame spisovnú slovenčinu. Tá má celonárodnú platnosť. Pri každodennom pracovnom styku sa však nie vždy držíme spisovných (predpísaných) tvarov a výrazov. Niekedy používame aj niektoré prvky zo svojho rodného nárečia, prípadne aj prvky známe z iných jazykov. Najmä v dnešnom období častého a pritom veľmi ľahkého styku sa postupne utvára osobitná forma národného jazyka, ktorú označujeme ako štandardná forma (štandard). V tejto forme sa často uplatňujú aj rozličné slangové slová, najmä výrazy z profesionálneho slangu. Pri väčšom prenikaní nárečových prvkov do bežného jazyka (štandardu) vzniká nižšia forma bežného jazyka, subštandardná forma (subštandard). členenie slovenského národného jazyka na formy: spisovná štandardná subštandardná nárečová celonárodné krajové Najvypracovanejšia je spisovná forma slovenčiny. Podľa istých ustálených výrazových prostriedkov a spôsobov usporiadania týchto prostriedkov sa člení na jazykové alebo objektívne štýly. Najvýraznejšie sa vyčleňuje náučný štýl (odborný štýl), charakterizovaný sústavným využívaním odborných termínov a logicky skĺbenou výstavbou textu. Veľmi rýchlo sa formuluje publicistický štýl, charakterizovaný pestrosťou žánrov i využívaním rozličných výrazových prostriedkov, pestrejšej vetnej skladby. Administratívny štýl sa vyznačuje využívaním odborných výrazov a pomerne ustrnulou, šablónovitou skladbou. K objektívnym štýlom sa často priraďuje aj štýl umeleckej literatúry. V literárnych dielach sa však využívajú všetky výrazové prostriedky, aj nie celonárodné; slangové, nárečové. Preto sa jazyk umeleckej literatúry stavia mimo členenia národného jazyka na formy. K objektívnym sa takisto často priraďuje hovorový štýl. Výrazové prostriedky tohto štýlu v doterajších vymedzeniach majú veľa spoločného so štandardnou formou.


Vznik a vývin slovenského jazyka- Doplnok

- praslovanský jazyk sa začal výraznejšie diferencovať, keď sa naši predkovia začali rozchádzať zo svojej pravlasti. Na slovenské územie, presnejšie do karpatsko – naddunajskej oblasti, sa Slovania dostali dvoma prúdmi. Západná a východná časť tohto územia bola osídlená prúdom prichádzajúcim zo severu a severovýchodu, stredná časť prúdom prichádzajúcim z juhu a juhovýchodu. Tým sa napr. vysvetľuje podoba rakyta a lakeť, spoločná s dnešným južným slovanskými jazykmi, v strednej slovenčine a podoby rokita, loket v západnej a východnej slovenčine. Vplyvom zemepisných, spoločenských a politických podmienok sa v karpatsko – naddunajskej kotline v 10. storočí začala utvárať stará slovenčina, predchodkyňa dnešných nárečí aj spisovnej slovenčiny. Popri nej sa začal po príchode Konštantína a Metoda (r. 863) rozvíjať aj liturgický starosloviensky jazyk. V období od 10. do 13. storočia zanikli v slovenčine hlásky mäkký (ь) a tvrdý (ъ) jer, a to tak, že v nepárnej polohe v slove zanikli úplne, v párnej polohe boli nahradené samohláskou e alobo a, o. V tomto období zanikli aj nosové samohlásky. Z najstarších období slovenčiny máme priame písomné pamiatky, ale mnoho slovenských názvov osád, riek a vrchov je doložených v starých latinských listinách. V 14. – 15. storočí však už preniká slovenčina aj do listín písaných po latinsky a po česky. Na území Slovenska sa postupne vyvíjajú tri typy kultúrneho jazyka, ktorý sa používa v rozličných právnych listinách, ale aj v ľudovej slovesnosti a preniká postupne aj do náboženskej literatúry. Tento kultúrny jazyk označujeme ako kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina a východoslovenčina. Na kultúrnu západoslovenčinu nadväzoval Anton Bernolák (1762 1813); kultúrny jazyk, ktorý ustálil a kodifikoval svojimi gramatickými dielami a šesťzväzkovým Slovárom, je známy ako bernolákovčina. V polovici 19. storočia formoval novú spisovnú slovenčinu na stredoslovenskom základe Ľudovít Štúr (1815 – 1856). Spisovná slovenčina bola oficiálne vyhlásená na zasadnutí Tatrína v auguste roku 1844 v Liptovskom Mikuláši. Po istých úpravách roku 1852 dostala vcelku už dnešnú podobu. Spisovná slovenčina sa začala sľubne vyvíjať v matičných rokoch. (od r. 1863 do konca storočia). Nové obdobie rozkvetu sa začalo r. 1918, najmä v štyridsiatich rokoch. V súčasnosti sa rozvíja vo všetkých oblastiach života.

základné zdroje informácií, spracovanie a uchovávanie...

Documents