communio missio 1/2015

......................

Už takmer všade okolo nás môžeme pozorovať narastajúci vplyv médií. A vzhľadom na ich väčšinovo komerčný charakter prežívame zaplavenie prevažne negatívne lade-nými informáciami, ktorými akoby sme boli oberaní o radosť zo života. Snažíme sa vyčistiť vzduch, ale často znečisťujeme dušu. Do tohto „mentálneho znečistenia” sme povolaní podľa pápeža Františka prinášať lúče Kristovho evanjelia – radostnej zves-ti zvýrazňujúcej prvenstvo Božej lásky a hodnotu človeka a jeho nedotknuteľnosti – hodnotu, ktorá je vyššia ako akékoľvek materiálne dobro. Jediný svet, ktorý máme tu na zemi, je práve tento, a preto nemôžeme žiť v nostalgickej túžbe po nejakom inom imaginárnom svete. Sme povolaní premieňať, očisťovať, kriesiť a povznášať tento náš reálny svet Božím Duchom a radosťou evanjelia, ktoré tento Duch života inšpiroval. Exhortácia Evangelii gaudium nášho terajšieho pápeža v bode 276 hovorí: „Jeho vzkriesenie nie je vec minulosti, ale obsahuje životnú silu, ktorá prenikla svet.

Kde už všetko vyzerá mŕtve, z každej strany sa začnú objavovať výhonky vzkriesenia. Je to sila, ktorej niet páru... Uprostred temnoty vždy začína klíčiť čosi nové, čo skôr alebo neskôr prinesie ovocie. Na zrovnanom poli sa znovu objaví život, tvrdohlavý a neporaziteľný. Bude ešte veľa zlých vecí, avšak dobro sa vždy vráti, znovu vzklíči a rozšíri sa. Každý deň sa vo svete nanovo rodí krása, vzkriesená a premenená skrze drámy dejín... Toto je sila vzkriesenia a každý hlásateľ evanjelia je nástrojom tohto dynamizmu.” Necháme sa naším pápežom Františkom vtiahnuť do tejto dynamiky premeny prinášajúcej radosť? Čosi bude musieť v nás a skrze nás odumrieť, ale čosi nové Boh určite nechá vzklíčiť...

Ročník: XIII. Číslo: 1. Vychádza: ročneZaregistrované na Ministerstve kultúry SR EAN 9788097127534 ISBN 978-80-971275-3-4

Vydáva:

Adresa redakcie: Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina, SlovenskoEmail: [email protected] Web: www.icommunio.skTelefón: 041/5658434IČO: 45733635Zakladateľ: Ladislav LenczŠéfredaktor: Zdeno PupíkRedakčná rada: Terézia Lenczová, Ondrej Šmidriak, Jozef ŽuffaRecenzenti: Doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD., Doc. ThDr. Jozef Kyselica, PhD. Technická spolupráca: Dušan VáclavGrafická úprava: Mária ŠpenerováPoužité fotografie: Archív, Morguefile.com

FOTO NA TITULNEJ STRANE:

© amenic181/Fotky&Foto

Akékoľvek kopírovanie publikácie, prí-padne jej častí, je možné len po predchádza-júcom písomnom súhlase vydavateľa.

OBSAHObnova Cirkvi Anton DuníkPlánovací orchester Kard. Thomas CollinsGlobálny pohľad na Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 Tomáš GalisPastorácia rodín, núdznych a mládeže M. Chautur, R. Seko, P. Rusnák, K. Hulmanová, O. Chrvala, L. HagovskáPríprava pastoračného plánu a manažment Magda VeselskáVzťah diecéznej synody a pastoračného plánu Vladimír ŠostákPastoračné plánovanie vo farnostiach Jozef ŽuffaBudúcnosť cirkvi na Slovensku a ekumenizmus Terézia LenczováMobilizácia vitality našich spoločenstiev Zdeno PupíkSociálna rovina evanjelizácie Ján SabolKomentár k apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium Ondrej ŠmidriakCirkev nesmie žiť duchom sveta Zdeno PupíkPrimát ohlasovania evanjelia Ján HrkútSociálny rozmer evanjelizácie Mária BielováSociálny rozmer činnosti Cirkvi Anna Záborská

4 – 9

10 – 13

14 – 19

20 – 37

38 – 40

41 – 43

44 – 47

48 – 49

50 – 55

56 – 61

62 – 68

69 – 76

77 – 87

88 – 96

97 – 100

EDITORIÁL

www.issuu.com/institutcommunio

.........................................................................

EDITORIÁL

COMMUNIO - MISSIO 1 / 2015

Ondrej Šmidriak

Internetový časopis pre novú evanjelizáciu

Dnešná situácia len potvrdzuje, že žijeme v ťažkom prechodnom období. Vo svete i v Cirkvi sa rúcajú staré poriadky a výsledok nie je ani jasný, ani istý. Napokon, nie je isté, či „nový svetový poriadok vôbec príde, a ak sa tak stane, či bude lepší ako starý“. Nové cesty, ktoré otvoril Druhý vatikánsky koncil v Katolíckej Cirkvi, sú zreteľne oveľa ťažšie, ako sa myslelo a cieľ, ktorý sme chceli dosiahnuť, je oveľa vzdialenejší, než sa očakávalo. V skutočnosti, ak vezmeme do úvahy štatistické merania, v niektorých prípadoch jasnejšie vidíme ničenie starého ako zrod nového. Uprostred tejto doby premien, však, neustále možno počuť hlas Ducha Svä-tého, jasný a naliehavý, ktorý vedie Cirkev a dáva pravú nádej svetu. Duch Svätý, ktorý preho-voril aj Druhým vatikánskym koncilom, naďalej hovorí, vedie a povzbudzuje, „pretože iba On je jediným prameňom dynamizmu v Cirkvi, či sa to týka svedectva, ktoré má Cirkev vydávať o Kristovi pred svetom, či šírenia evanjeliového posolstva“.

Obnova CirkviAnton Duník

PASTORAČNÉ PLÁNOVANIE

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 1 / 20154

Výzva k obnove CirkviCirkvi sa teda dostáva zvestovania zjavenej pravdy vo svetle Ducha Svätého; tak sa aj pre-hlbuje viera na všetkých úrovniach „Kristovho tela“, u apoštolov, u ich nástupcoch v učiteľskom úrade a cez „zmysel pre vieru“ (sensus fidei) u všetkých veriacich. „Všetko to oživuje a musí oživovať Duch.“ Heinrich Fries však upozorňuje aj na to, že Duch Cirkev vyzýva k neustálej ob-nove (Ecclesia semper reformanda), čo určite je znamením jej konečnosti, jej pádov a zlyhaní, jej viny, ale aj znamení vitálnosti a budúcnosti. Táto výpoveď je vlastne základnou paradigmou koncilu o Cirkvi, na rozdiel od dávnejších dôb, kedy sa takéto slová vôbec nesmeli dostať do

„katolíckych uší“. Vyplýva to zo skutočnosti, že Cirkev je na ceste, že je putujúcim Božím ľudom, že má svoje dejiny a svoju minulosť a s ňou aj budúcnosť, ktorá ju presahuje a oživuje.„Zmena mentality a štruktúr a neuveriteľný pokrok ľudského poznania a techniky často vy-voláva spory o tradičných hodnotách, obzvlášť u mladých ľudí, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich rebelantov.“„Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nezdajú sa vždy vyhovujúce súčasnému stavu vecí. Napokon nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Z jednej strany prenikavejší kritický zmy-sel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz

1

2

3

4

5

6

7

8

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 1 / 20155

osobnejšiu a činnejšiu vieru, a tak mnohí na-dobúdajú živší zmysel pre Boha. Z druhej stra-ny však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo. Popierať Boha alebo náboženstvo, alebo byť voči nim ľahostajný, nie je ako voľakedy iba mimoriadnym a ojedi-nelým faktom.“ „Táto situácia kladie náročné požiadavky na Cirkev, aby odpovedala na mno-hé otázky človeka, nachádzajúceho sa v mori rozličných ponúk a neistôt.“ Tragédiou je fakt, že v dnešných časoch po-zorujeme aj medzi katolíkmi tendenciu pýšiť sa vlastníctvom plnosti pravdy, a pritom prestá-vame vidieť, ako sme ďaleko od toho, aby sme ju žili. „Zameriavame sa na vonkajšie znaky, napríklad sviatosti, bez toho, aby sme si to uve-domovali, alebo žili, to čo tieto znaky a svia-tosti znamenajú.“ Neraz sme podobní farize-jom, a preto sú namieste slová, ktoré zástupom adresoval Ježiš: „Zakonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria a nekonajú.“ Je teda zrej-mé, že obnova si nevyžaduje len doktrinálnu a inštitucionálnu obnovu, ale v prvom rade našu vnútornú obnovu. Takto posilnení silou Ducha v modlitbe a dialógu sme schopní spolupracovať na Božom pláne a odpovedať na túto výzvu.

Obnova nám ďalej umožňuje predstaviť znovu objavené pohľady na Cirkev, ktoré sa v minu-losti dostali do úzadia. Koncil ich nanovo for-muluje a ponúka súčasnému človeku. Treba tu pripomenúť, že tradičné učenie nie je vôbec odsúdené, ale v podstate je obohatené vo svetle Ducha, aby sa toto učenie stalo účinnejším.Obnova taktiež ponúka príležitosť zefektívniť pastoračné metódy pre kňazov, aby boli schopní osloviť človeka dnešnej doby, a tým zároveň predstavuje širšiu perspektívu dialógu s veriaci-mi kresťanmi a nekresťanmi, nie veriacimi de facto ľudstvom celého sveta.Nateraz by som sa chcel venovať znovu obja-veným pohľadom na Cirkev v perspektíve moderného katolíckeho učenia. Pokladám to za potrebné vzhľadom na to, že vo svetle tejto obnovenej ekleziológie sa nám otvoria širšie perspektívy nazerania na charizmatické spoločenstvo ako také.

Hneď na začiatku druhej kapitoly vieroučnej konštitúcie Lumen gentium nájdeme konštato-vanie: „Cirkev je totižto v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a nástrojom vnútorného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva.“ Zatiaľ čo neskoršia západná stredoveká teológia vymedzila slovo sviatosť iba pre sedem sviatos-tí, Druhý vatikánsky koncil, čiastočne ovplyv-nený katolíckymi teológmi päťdesiatych rokov, hovorí o Cirkvi ako o istom druhu sviatosti (ve-luti sacramentum). Tak ako Izrael a samotný Ježiš boli viditeľnými znakmi a znameniami Božieho milosrdenstva, tak teraz Cirkev je svia-tosťou alebo tajomstvom. Táto predstava bola predložená už v devätnástom storočí v spisoch Möhlera a Sheebena a v dvadsiatom storočí ďalej rozpracovaná Karlom Rahnerom a Ottom Semmmelrothom, ktorí opisovali Cirkev ako prvú zo všetkých sviatostí – Ursakrament.

Cirkev ako sviatosť a Boží ľud v Kristovi

..........................................1 MARTIN, R.: Čo hovorí Duch? Bratislava: Familiaris, 1998, s. 11.2 Porov.: MARTIN, Čo hovorí Duch? 1998, s. 11.3 JÁN PAVOL II.: Duch Svätý. Bratislava: Nové Mesto, 1998, s. 77.4 JÁN PAVOL II., Duch Svätý. 1998, s. 76 – 77.5 Porov.: LG 8; GS 21; 43; UR 4; 6; PO 12.6 Porov.: RAHNER, K., WELTE, B.: Novou odvahu k cnosti. Praha: Vyšehrad, 1998, s. 110. O Ecclesia semper reformanda pozri: RATZINGER, J.: O víře dnes. Olomouc: MCM, 1998, s. 34 – 37.7 K tejto problematike pozri: MARTIN, Čo hovorí Duch?, 1998, s. 15 - 31.8 HALLON, J.: Jedno srdce a jedna duša. Neumahr : Oto Németh, 1996, s. 7.9 GS 7.10 HALLON, Jedno srdce a jedna duša, 1996, s. 8.11 MARTIN, Čo hovorí Duch?, 1998, s. 129.12 Mt 23, 1 – 3.13 Ako odpoveď na túto výzvu KKC v bode 821 uvádza tieto predpoklady: - ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu; táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote - obrátenie srdca aby sa veriaci v Krista snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia - spoločná modlitba - vzájomné bratské poznávanie - ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov - dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev - spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom14 Jedná sa o pohľady, ktoré opisujú Cirkev ako sviatosť; ako communio a ako charizmatickú Cirkev.15 O novej pastorácii pozri: HALLON, Jedno srdce a jedna duša, 1996, s. 8 – 14.16 Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysté- rium a sacramentum. V ďalšom vysvetľovaní výraz sacramentum (sviatosť vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti spásy, ktorá sa označuje vý- razom mystérium (tajomstvo). V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus“ (sv. Augustín, Epistula 187, 11, 34). Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy, ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (Signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista, ktorý je hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorá je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „Sviatosťou“. In: KKC 774.17 LG 1.

9

10

11

12

13

14

15

16

17


.........................................................................6COMMUNIO - MISSIO

Cirkev bola znázornená ako sviatostný znak a dar od Boha. Jadrom sviatostného poňatia je presvedčenie, že Boh môže, a dokonca tak aj robí, použiť fyzické, hmotné, historické as-pekty ľudského života ako „nositeľov“ božskej lásky. Niektorí nazvali toto použitie materiál-neho k vyjadreniu duchovného istým druhom inkarnačného princípu. Dominikánsky teológ Edward Schillebeeckx tiež rozšíril tradičné používanie terminológie, tým že opísal samot-ného Krista ako prvotnú sviatosť – „sviatosť stretnutia ľudstva s Bohom“. Treba poznamenať, že v reformovaných spo-ločenstvách sa tento pohľad nestretáva s priaz-nivou odozvou. Werner Löser uvádza, že úlohy v týchto spoločenstvách bývajú určované najmä ich funkčnosťou, to znamená, že majú svoj zmy-sel a ohraničenosť potiaľ, pokiaľ sa s ich pomo-cou dá hlbšie vnímať Božie slovo a s vierou sa toto slovo prijíma. Ľudia povolaní týmto Božím slovom, tí, ktorí sa pod jeho vplyvom stali ve-riacimi tvoria Cirkev. Ale ak hovoríme o tom, že Cirkev je sviatosť, vôbec to neznamená, že by mal vzniknúť do-jem, že sviatosť vylučuje zdôrazňovanie Slova Božieho. Populárna karikatúra, ktorá vykresľuje katolicizmus ako kresťanstvo sviatosti a protes-tantizmus ako kresťanstvo Slova, je úplne za-vádzajúca. Sviatosti majú slúžiť k vyjadreniu biblických slov tak, aby ich umocnili rituálnym prejavom. Môže použiť slová z Augustínovho komentára k evanjeliu sv. Jána; slovo sa zjed-nocuje so zmyslami vnímateľným živlom a stá-va sa sviatosťou, alebo inak viditeľným slovom (tamquam visible verbum). Vieme predsa, že v liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolu-práca medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločen-stva s Bohom zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Druhý vatikánsky koncil opisuje Cirkev tiež ako „nový Boží ľud“, alebo „nový Izrael“. Ide o „ozvenu“ slov v Novom zákone – „teraz ste ľud Boží“. Kresťania však musia byť pri používaní tohto titulu opatrní. Mali by eliminovať možné mylné tvrdenia, ktoré by viedli k predstave, že Izrael prestal byť Božím ľudom, čo by bolo v rozpore s vyhláseniami Nového zákona. Cirkev sa teda považuje za „nový Boží ľud“, ale pritom neruší prvotnú zmluvu Boha uzatvorenú s Izrae-

18

19

20

21

22

23

lom. Izrael zostáva Božím ľudom, Boh svoj ľud nezavrhol. Židia teda naďalej zostávajú Bohom vyvoleným a milovaným ľudom. Dek-larácia Nostra aetate k tomu hovorí: „Aj keď je Cirkev novým Božím ľudom, predsa nemôžu byť Židia označovaní ani za zavrhnutých Bo-hom ani za prekliatych, ako keby to pramenilo zo Svätého Písma.“ Tým, že si Cirkev nárokuje na titul nového Božieho ľudu v Kristovi, zároveň tiež potvrdzuje, že je ľudom putujúcim, v neustálej po-trebe dynamiky vpred smerom k svätosti.

..........................................18 Porov.: FAHEY, M. A.: Církev. In: FIORENZA, F. S., GALVIN, J. P.: Syste- matická teologie II. Brno: CDK, Vyšehrad, 1998, s. 125.19 Porov.: BEINERT, W.: Slovník katolícke dogmatiky. Olomouc: MCM, 1994, s. 51.20 Porov.: FAHEY, Církev, 1998, s. 125 – 126.21 Porov.: KKC 1108; ďalej pozri KKC 775 – 776.22 Porov.: LG 9.23 Porov.: Rim 9, 25 – 26; 2 Kor 6, 14; Tit 2, 14; 1 Pt 2, 10.24 Porov.: Hebr 11, 25; Mt 1, 21; Lk 1, 68; Rim 11, 1 – 2. Vieme o tom, že „prúdy života“ a Rímskokatolícka Cirkev prehodnocujú prístup kresťanov voči Izraelu a je nepopierateľná ich zásluha na tom, že bol opätovne pocho- pený prorocký význam Izraela v Božom pláne. Cirkev svojím podrobným kré- dom a formálnou liturgiou urobila výrazné kroky, čo sa týka nápravy tradič- ného učenia o Izraeli, a vylúčila z liturgie veci, ktoré by mohli Židov urážať. Pozri: HOCKEN, P.: Strategie Ducha?. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakla- datelství, 1998, s. 233 – 244.25 Porov.: Lk 1, 72; Sk 3, 25; Gal 3, 17.26 Porov.: Rim 9, 6.27 Porov.: Rim 11, 1.28 NA 4.29 Pozri: LG 48 – 51; KKC 782 – 786.

24

25 26

27

28

29


1 / 2015

.........................................................................7COMMUNIO - MISSIO

Komunitárny modelUčenie o Cirkvi ako spoločenstve (koinonia, communio) je centrálnou a základnou myšlien- kou nielen koncilových dokumentov. Podľa opisu v Skutkoch apoštolov vieme, že prví kres-ťania zotrvávali „v apoštolskom učení, v brat-skom spoločenstve, na lámaní chleba a v modlit-bách“. Stojíme tu pre štyrmi pojmami, v ktorých je opísaná podstata Cirkvi. Objavujúcu sa ver-tikálno-horizontálnu štruktúru spoločenstva Cirkvi naznačuje aj text Jánovho listu: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo (com-munio vertikálne), ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. Ale ak chodíme vo svetle ako je On vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou (communio horizontálne) a krv Ježiša, jeho Syna nás očisťuje od každého hriechu.“Táto predstava je inšpirovaná teologickým a historickým bádaním niektorých teológov, hlavne Hertlinga a Hamera. Pre pochopenie cirkevnej reality prekonáva tento model mnoho z problémov právnických alebo apologetických predstáv spájaných s katolíckou ekleziológiou od dôb protestantskej reformácie. Používanie tohto modelu hlboko ovplyvnili aj spisy Yvesa Congara.

..........................................

Termín communio je kategoricky vhodným, lebo má hlboké korene v ľudskom vedomí. Communio (alebo jeho ekvivalenty spoluúčasť, zdieľanie) nebol pôvodne špecificky náboženský výraz, ale približoval sa k vnútornému pocitu zdieľania, ktoré máme zo skúseností v rodine, manželstve, národe, kultúrnom dedičstve a v láske. Spoločenstvo sa taktiež môže rozšíriť aj mimo človeka a je ho možné prežívať s celým univerzom. V náboženskom jazyku existuje výraz, že je možné dosiahnuť spoločenstvo s transcendentným Bohom.

V hebrejských písmach je Boh opísaný ako rodič, ohľaduplný priateľ, mocný vládca, ale aj tak je neustále zdôrazňovaná vzdialenosť medzi Bohom a človekom. Určité nóvum je však už v Božom prijatí ľudskej podoby v Ježišovi Kristovi. V spisoch Nového zákona, a hlavne u sv. Pavla, sa spoločenstvo stalo najintímnejším spojením s Bohom tak, ako aj s ostatnými ľuďmi, ktoré sa uskutočnilo príchodom Ježiša Krista. Sv. Pa-vol používa termín koinonia spolu s ostatnými obrazmi na vyjadrenie tajomstva Božej lásky, ktorá sa zviditeľnila v Ježišovi Kristovi. Aby vy-jadril Kristovu prítomnosť u veriaceho človeka prostredníctvom Ducha Svätého, umocnil to výrazom koinonia tou hagiou pneumatos (čiže spoločenstvo utvorené z Ducha Svätého). Pav-love predstavy o spoločenstve možno porovnať s jeho obrazmi Kristovho tela, s jeho formu-láciami o živote „v Kristovi“ a „s Kristom“ a taktiež je možné ich porovnať s metafori-kou sv. Jána o viniči a ratolestiach, dokonca s Jánovými formuláciami kresťanskej existencie alebo prebývanie v Kristovi. Pravdou je, že u svätého Pavla výraz com-munio v úzkom slova zmysle nie je výhradne cirkevným pojmom. Spoločenstvo evokuje v ňom predovšetkým vzťah, ktorý jednotlivca obohacuje a ktorý vytvára jednotu. Prítomnosť

30

31

32

33

34

35

36

..........................................30 Pozri: LG 7; 23; 50 – 51; ChL 18 – 20.31 Sk 2, 42.32 Porov.: RATZINGER, J.: Hledět na probodeného. Brno: CDK, 1996, s. 57.33 1 Jn 1, 6 – 7.34 Porov.: FAHEY, Církev, 1998, s. 121; O communiu ďalej pozri: RATZINGER, Hledět na probodeného, 1996, s. 56 nn.35 Porov.: 2 Kor 13, 13.36 Tento pohľad je identický aj dnes vo východnom kresťanstve a to v postupnom „zbožšťovaní v Kristovi“.


1 / 2015

Ducha najskôr ovplyvňuje jednotlivca, ale táto prítomnosť nie je chápaná ako individuálne vlastníctvo, z ktorého máme izolovanú radosť; je to skôr dar s úmyslom podporiť jednotu v rámci Kristovho tela – Cirkvi. V podstate termín communio implikuje to, že kresťania získavajú účasť „v Kristovi“ tak, že prijímajú jeho Ducha a zároveň vstupujú do spoluúčasti jeden s dru-hým tým že vlastnia rôzne dary. Communio je tak teologickým potvrdením láskavej starostlivosti Boha, zdieľanej s tými, ktorí boli povo-laní k viere v Krista. V tomto zmysle sa však tento termín nevzťahuje k Božej vôli spasiť kaž-dého človeka, ani k rozličným cnostiam, ktorý- mi sú obdarení ľudia posväcovaní inou živou vierou, alebo členovia náboženstiev odlúčených od kresťanstva. Communio v Novom zákone, zdá sa, že nezdôrazňuje ani tak „horizontálne“ zdieľanie medzi kresťanmi, ale „vertikálne“ zdieľanie kresťana s Bohom. Je tu zdôraznený vzťah medzi Bohom a veriacim, ale predo-všetkým, však neustála činnosť Ducha Svätého, ktorý oživuje človeka pre život v Cirkvi.

Základný „pavlovský“ výraz a jeho ekvivalenty v „jánovskej“ literatúre zostali zachované a roz-šírili sa hlavne v spisoch Ireneja z Lyonu. Jeho teologický alebo pneumatologický dôraz však netrval dlho, pretože západná cirkev sa začala stále viac zameriavať skôr na inštitucionálne as-pekty spoločenstva, ako na jeho zdroje v Bohu. V období po Irenejovi výraz communio tiež označoval živý vzťah medzi veriacimi a Bo- hom, ale stále viac sa zdôrazňoval vzťah vzá-jomného prijatia medzi rôznymi miestnymi cir-kvami. Tým, že v prvotnej cirkvi biskup bral na seba čo najväčšiu zodpovednosť za zjednotenie Cirkvi, do popredia sa dostali regulačné aspekty spoločenstva. Rímskokatolícky bádateľ Ludwig von Hertling opisuje vo svojej klasickej modernej štúdii Communio, ako sa toto slovo defini- tívne začalo používať na vyjadrenie puta, kto-ré spájalo biskupov s veriacimi, ktoré spájalo biskupov a veriacich navzájom, puta, ktoré bolo eucharistickým spoločenstvom zároveň ovplyv-ňované a súčasne manifestované. Výraz koinonia, alebo communio sa objavuje v citácii z Pavlových listov, ktorá sa dnes používa ako pozdrav na začiatku rímskokatolíckej eu-

charistickej liturgie: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými.“ Ale objavuje sa aj vo vyznaní viery (Credo), kde sa poukazuje na spoločenstvo svätých (communio sanctorum). Tento termín je možné pochopiť troma spôsobmi a všetky tri sú správne: Ide o spoločenstvo Du-cha Svätého, ktoré nás privádza do spoločenstva s ostatnými veriacimi; o spoločenstvo svätých vecí alebo skutočností (za predpokladu, že sanc-torum sú sancta), predovšetkým krst a eucharis-tia; nakoniec o spoločenstvo svätých (za pred-pokladu, že sanctorum je sancti) alebo zdieľané spoločenstvo veriacich živých či mŕtvych.

..........................................Bolo spomenuté, že v Novom zákone sa com-munio týkalo predovšetkým vertikálneho vzťa-hu medzi veriacim (ako členom komunity) a Bohom Spasiteľom. Moderné teologické bádanie však používa častejšie tento termín na opis horizontálnych alebo cirkevných implikácii charizmatickej štruktúry Cirkvi, zdieľanej po-vinnosti a kolektívnej zodpovednosti. Slovo communio v jeho prvom význame bolo na-hradené výrazmi ako milosť zbožštenie a po- svätenie. Communio sa tak stalo veľmi pružným pojmom umožňujúcim nekonečnú rôznorodosť stupňov a modalít, ktoré majú v časoch neus-tálych zmien, pluralizmu a ekumenizmu veľkú hodnotu. Tento pojem môže vztiahnuť na spo-ločenstvo medzi cirkvami s identickou doktrí-nou a praktikami, alebo na spoločenstvo medzi odlúčenými cirkvami ktoré medzi sebou nema-jú organickú jednotu. Pojem communio je však čoraz viac preferovaný vzhľadom na tendenciu zmeny z „pyramídovitého“ systému na systém spoločenstiev. Dalo by sa tu hovoriť o tzv. miest-nych cirkvách. Komunitárny model miestnych cirkví je však jasne určený. Tieto spoločenstvá tvoria akoby duchovné telo Kristovo, keď v daný čas a na danom mieste sa schádzajú na eucharistickom slávení, žijú v spoločenstve s ostatnými a sú duchovne spojení so svojimi pastiermi. Takto je Kristova Cirkev „skutočne prítomná (vere adest) vo všetkých zákonitých miestnych zhromaždeniach kresťanov“. Zdôrazňujem, že len náležité pochopenie slo-va communio nám umožní hlbšie preniknúť do skutočnosti, prečo sa Cirkev v moder-nom katolíckom učení nazýva Spoločenstvo

37

38

39

40

41

42

43

44


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 8

„Skutočne prítomná”

1 / 2015

spoločenstiev. Iba vtedy totiž communio evoku-je u veriacich pocit solidarity a vyzýva k ak-tívnej účasti na živote a misijnom poslaní Cir-kvi podľa darov, ktoré dostali.

..........................................37 Spoluúčasť na pozemských dobrách, napr. prostredníctvom finančnej podpory, čo sa tiež niekedy nazýva koinonia, je iba vonkajším vyjadrením účasti na daroch Ducha. Porov.: 2 Kor 9, 13; Rim 15, 26; Hebr 13, 16.38 Porov.: FAHEY, Církev, 1998, s. 123 – 124.39 Porov.: FAHEY, Církev, 1998, s. 124.40 Porov.: FAHEY, Církev. 1998, s. 124.41 V Rímskokatolíckej Cirkvi panuje istá diferenciácia v používaní výrazu miestna cirkev, pretože je možné ho vztiahnuť na Katolícku Cirkev v rámci kon- krétneho národa, alebo k diecéznej cirkvi na čele s biskupom, alebo dokonca k farnosti či špecifickému spoločenstvu veriacich.42 K tejto problematike pozri: HALLON, Jedno srdce a jedna duša, 1996.43 Ak by došlo k izolácii miestnych spoločenstiev, hrozilo by nebezpečie, že tieto spoločenstvá sa stanú iba akýmisi sektami. Miestne spoločenstvo nie je žiadnou vlastnou cirkvou, pretože v podstate žije s ostatnými spoločenstvami a diecézami, jednotlivé diecézy žijú zasa v spoločenstve navzájom, v jednote so svetovou cirkvou (spolu v jednote s jej hlavou, pápežom ako nástupcom svätého Petra). K tejto problematike pozri: BRANTSCHEN, J. B.: Bůh je větší než naše srdce. Praha: Vyšehrad, 1998, s. 78 – 86.44 LG 26.

V spisoch Nového zákona, a hlavne u sv. Pavla, sa spoločenstvo stalo naj-intímnejším spojením s Bohom tak, ako aj s ostatnými ľuďmi, ktoré sa uskutočnilo príchodom Ježiša Krista.

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 9


1 / 2015

© TK KBS/Peter Zimen

Plánovací orchesterThomas kardinál Collins

Mnoho literatúry o pastoračnom plánovaní pochádza zo Severnej Ameriky. Pre dopl-nenie obrazu z praxe o vzniku a implementácii pastoračného plánu v tomto regióne sme oslovili Thomasa kardinála Collinsa, arcibiskupa Toronta, ktorý nám ponúkol videozáznam z jeho prezentácie pastoračného plánu arcidiecézy Toronta pre roky 2014 – 2016. Vyberáme z neho niekoľko myšlienok.

Ak vieš kam smeruješ, už je ľahké sa tam dostať. Je dôležité mať plán, vidieť, kam ideme, a tak spolupracovať ako služobníci nášho Pána. Je dobré mať spoločný cieľ, pozerať sa na spoločnú vec a pracovať spoločne. Je to ako pri orchestri, ktorý má viacero hudobníkov s rôznymi hudob-nými nástrojmi, ale hrá jednu spoločnú skladbu. Naša hudba pochádza od Pána cez Sväté písmo pre živú veriacu Cirkev a moja úloha ako bis-kupa je – byť ako dirigent orchestra, pomáhať každému postu, aby hral s celou skupinou nád-hernú hudbu, ktorá prichádza k nám všetkým od Pána. Pastoračný plán je niečo ako hudba, ktorá nám pomáha pracovať spolu v službe Pánovi.Ako prvý krok som poslal všetkým kňazom do-tazník s otázkou, ktorým trom veciam máme venovať pozornosť. Odpovede sme konzul-tovali s diakonmi, laikmi – ľuďmi z celej die-cézy a stanovili sme pár kľúčových priorít. Zapojili sme profesionálov so skúsenosťami z pastoračného plánovania z New Yorku, aby vypracovali štúdiu, ktorá by reflektovala stra-

tegické a kľúčové potreby v rámci arcidiecézy, ktorú sme konzultovali s mnohými klerikmi aj laikmi, začali pracovať rôzne strategické pláno-vacie podvýbory a napokon bola ustanovená komisia, ktorá sa na to pozerala ako na celok. Začali sme pastoračný plánovací proces stret-nutiami v regiónoch, kde sme sa laici aj klerici zaoberali víziou, ktorá pochádza z evanjelia, ale potrebovali sme vedieť, kde sa nachádzame. Náš pastoračný plán sme neprispôsobili iba sta-vu, kde sa nachádzame, ale ustanovili sme aj, kam chceme smerovať. To sa deje v modlitbe a meditácii nad evanjeliami a z nášho chápania tvárou v tvár Cirkvi, ale musíme sa zamýšľať nad príslušnými potrebami v jednotlivých oblastiach. Po všetkých konzultáciách reflektujúc tieto rôz- ne potreby sme dospeli ku konsenzu ohľadne vízie o kľúčových oblastiach, ktorým máme venovať v našom priestore pozornosť, naše zdroje, čas, talenty. Je dobré mať plán na rozdiel od neriadených aktivít, pretože ich môžeme


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 10 1 / 2015

Farský život

koordinovať, spolupracovať na nich a prevziať za ne zodpovednosť. Pýtame sa, či sa nachádzame v stave, v ktorom máme byť a zistíme, čo sme dosiahli. Plán má byť jednoduchý a mať pôvod v našej viere v Ježiša Krista.

Po prvé, modlitba musí byť centrom všetkého, prítomná v osobnom živote viery, ale aj v spo-ločenstvách. „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (Ž 127, 1). Potre-bujeme použiť naše hlavy, pretože Boh do nich vložil rozum, ale v prvom rade je to práca Pána. Zamerajme sa na dve skutočnosti. Musíme sa starať o ľudí, ktorí prišli, ktorých máme na nedeľnej omši, musíme byť pastiermi, nakŕmiť jahňatá a ovečky, v čom je nám vzorom sv. Pe-ter. Musíme sa ale natiahnuť aj po tých, ktorí sú roztrúsení. Je veľa ľudí, ktorí vôbec nie sú zapo-jení. Potrebujeme byť ako sv. Pavol a vyraziť von. Dve jednoduché slová – príď a choď. Príď načerpať pri Pánovom stole, ale omša sa končí slovom „Iďte“ – choď evanjelizovať. Pastorácia znamená starostlivosť a apoštolát je o získavaní.Stanovili sme päť základných bodov, oblastí:

• Farský život• Povolania• Katolícky dosah na spravodlivosť a lásku• Evanjelizácia spoločnosti• Katedrála ako znak našej misie.

Aby sme tieto oblasti zasiahli, potrebujeme angažovať rodiny a mladých ľudí, vo všetkých týchto elementoch sláviť našu kultúrnu rôzno-rodosť, potrebujeme rozumne používať naše zdroje a efektívne komunikovať. Ak budeme

takto postupovať, Božie dary, ktoré nám dal, prinesú ovocie. A nakoniec si vypočujem slová: „Správne, dobrý a verný sluha; vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 21).Stáva sa, že niektorí ľudia pracujú veľmi tvr-do až vyhoria, pričom iní sa cítia vynechaní, takže potrebujeme rozložiť angažovanosť, aby sa nik necítil vyhorený ani odstrčený. Toto je neobyčajná symfónia, do ktorej sme pozvaní, aby Kristovo svetlo svietilo v tomto priestore, aby sme pracovali spolu, aby to bolo niečo veľmi efektívne a mocné ako znamenie Božej tváre.

Farnosť je centrom, je to náš domov, kde sa ľudia stretávajú s Bohom, kde prichádzame spoločne za Kristom s úmyslom aktívnej participácie. Sú rôzne spôsoby ako zapojiť ľudí do sv. omše – máme hudbu, prípravu agapé, dokonca mô-žeme pomôcť kňazovi s prípravou na kázeň. Vo farnostiach máme rôzne príležitosti na modlitbu – adorácie, modlitbové skupiny, rôzne hnutia, .........................................................................

COMMUNIO - MISSIO 11


1 / 2015

rôzne štýly spirituality. Je dôležité sprístupniť sviatosť zmierenia. Potrebujeme spoluprácu, nie nechať všetko robiť len pár ľuďmi a ostatní sa cítia vynechaní. Potrebujeme rozšíriť zaan-gažovanosť, aby sa každý zaradil do spoločnej misie pre farnosť. Potrebujeme efektívne pas-toračné vedenie, ktoré bude zaujaté misiou. A, samozrejme, nevyhnutnou je podpora rodiny ako domácej Cirkvi. Naše rodiny čelia zá-važným ťažkostiam. Môžeme im pomôcť rôz-nymi spôsobmi. Potrebujeme mať skupiny v rámci farnosti, ktoré pomôžu mladým ľuďom pripraviť sa na manželstvo, ktoré pomôžu rodi-nám v ťažkostiach a budú učiť o viere a budú svedkami apoštolskej misie.

PovolaniaDruhým základným bodom alebo témou sú po-volania. Boh nám hovorí: „Poď za mnou, na-sleduj ma.“ Každý jeden z nás má svoje skryté povolanie, povolanie do misie, a to je dôležité už pri krste a birmovke. Ale máme aj osobitné povolania v rámci Cirkvi a keď nám Pán dával inštrukcie, povedal: „Proste pána žatvy, aby po-slal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 38; Lk 10, 2)“. Modlime sa za rôzne potreby a rôzne typy povolaní vo farnosti – nejde len o kňazov, ale aj o rôzne laické úrady a služby. Ak bude rásť počet laikov v službe, bude rásť aj počet kňazov.Potrebujeme sa pozrieť na náš formačný pro-gram, nejakým spôsobom reštrukturalizovať semináre. Takisto potrebujeme posilniť formač-né programy pre laikov. Máme úrad pre formáciu učeníctva v Pastoračnom centre a programy rea-lizujeme vo farnostiach po celej diecéze. Potre-bujeme dobrú formáciu, potrebujeme vedieť katechizovať, poznať našu vieru. Ako študent na univerzite som mal viac príležitostí na rozho-vory o katolíckej viere ako arcibiskup Toronta. Niektorí ľudia nebudú počúvať arcibiskupa, ale obrátia sa k človeku, ktorý stojí vedľa. Potrebu-jeme byť trénovaní v našom povolaní.

Vplyv katolicizmu na spravodlivosť a láskuPri tretej téme je dôležité si pripomenúť známe slová Ježiša Krista: „Bol som hladný a dali ste mi jesť... bol som vo väzení a prišli ste ku mne“

(Mt 25, 35n). Viera by mala prejsť hlavou, srd-com a rukami. Viera by mala byť v mojej hlave poriadne premyslená a jasná, v srdci má byť oheň, vášeň a láska a viera prakticky prejde rukami. Naša viera musí mať dosah na spoloč- nosť. Nesmieme zostať v našej lokálnej oblasti, potrebujeme oslovovať. Máme možnosti naprí-klad v charite. Hovorí sa – Mysli globálne, ko-naj lokálne – ale potrebujeme konať aj globálne. Potrebujeme ponúknuť ľuďom praktické služ-by. Potrebujeme byť tam, kde sú ľudia v núdzi. Chceme posilniť vplyv farností prostredníc-tvom spolupráce v rámci diecézy a spolupráce s katolíckymi akademickými inštitúciami.

Evanjelizácia spoločnostiŠtvrtá časť nášho plánu sa zaoberá evanjelizá-ciou spoločnosti. Celá spoločnosť je oriento-vaná sama na seba vrátane individualizmu a za- neprázdnenosti. Potrebujeme ísť ku koreňom a my máme možnosť prispieť v tejto oblasti. Predovšetkým, poďme na univerzity a učme o našej viere, aby bola Cirkev plná vzdelaných svedkov, ktorí sú silní a ujasnení uprostred našej spoločnosti, aby vnímanie ľudí mohlo byť ožiarené evanjeliom, aby sme sa naučili rozdiel medzi kto a čo – milovať ľudí a používať veci, nie milovať veci a používať ľudí. Potrebujeme vybudovať trvalé partnerstvo medzi diecézou, farnosťami a vzdelávaním – dokonca aj v seku-lárnych školách. Potrebujeme prehĺbiť spolu-prácu farnosť – domácnosť – škola. Je dôležité spolupracovať s rozličnými akademickými inš-titúciami, aby nám reálne pomohli k pochope-niu našej viery a aby sme boli schopní svedčiť na špičkovej úrovni. Ale tiež to potrebujeme prezentovať širšej spoločnosti. Potrebujeme


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 12

Je mnoho služieb, ktoré pomáhajú evanjelizovať spoločnosť. Cirkev žije vo farnostiach, diecéza im má slúžiť. Podobne ako Vatikán nie je Cirkev, ale Vatikán slúži Cirkvi a zjednocuje ju. Takisto slúži die- cézne pastoračné centrum celej diecéze a jej farnostiam.

1 / 2015

pochváliť dobrú prácu nielen v katolíckych médiách. Veľký G. K. Chesterton málokedy písal pre katolícke média. Písal do sekulárnych časopisov. Potrebujeme vyjsť z nášho prostredia a ísť do sekulárnych médií.

Katedrála ako znak našej misieKatedrála je prvým kostolom, ktorý je umies-tnený centrálne, na viditeľnom mieste. Je to matka ostatných kostolov. Je majákom pre os-tatných, niečím hmatateľným pre dobro nás všetkých. Pri dnešnom technologickom rozvoji môžeme realizovať vysielania do celej diecézy, do celého sveta, ale potrebujeme miesto, kam budeme spolu prichádzať.

KonklúzieV rámci krokov implementácie spomeňme pri téme farského života budovanie farských pasto-račných rád tam, kde ešte nie sú. Pri povola-niach naštartujme každomesačné sväté omše za povolania, vystavme Eucharistiu pre adoráciu. Kde je eucharistická adorácia, tam prekvitajú povolania. Je mnoho služieb, ktoré pomáhajú evanjelizovať spoločnosť. Cirkev žije vo far-nostiach, diecéza im má slúžiť. Podobne ako Vatikán nie je Cirkev, ale Vatikán slúži Cirkvi

a zjednocuje ju. Takisto slúži diecézne pasto-račné centrum celej diecéze a jej farnostiam. U nás to bude prostredníctvom 4 komisií a jedného referátu, ktoré sa budú skladať z ľudí z celej diecézy, ktorí vedia v spolupráci plánovať a nájsť čiastkové ciele pre jednotlivé oblasti:

• Liturgická komisia• Komisia pre média• Komisia pre vyššie vzdelanie• Komisia pre sociálnu spravodlivosť• Referát pre rodinu

Mnoho z naplánovaného zrealizujeme zadarmo, ale iné bude stáť aj peniaze, takže spustíme kampaň pre získanie zdrojov na splnenie týchto cieľov. Pastoračný plán bude publikovaný vo viacerých jazykoch. Máme spoločný plán, ale mnohé jeho súčasti musia byť prispôsobené konkrétnym podmienkam vo farnostiach, ktoré ukážu, na čo treba dať dôraz.

..........................................Kardinál Thomas CollinsThe Catholic Archdiocese of TorontoPreklad: Dušan Václav

Celý videozáznam je možné si pozrieť na we-bovej stránke: h t t p s : / / w w w . y o u t u b e . c o m /watch?v=weyHwAYaev0.

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 13


1 / 2015

© Ondrej Čukan

Globálny pohľad na Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013Tomáš GalisVzťah medzi svetom a cirkvou sa buduje v takej miere, v akej sa sama rozvíja a otvára sa svetu – nie tým, že zľavuje z kritérií, ale komunikuje a počúva. Cirkev sa zrodila ako „ekklésia” – posvätné zhromaždenie, čiže Boží ľud, je zhromaždením ľudí, je spoločenstvo zvolané Božou iniciatívou.Pojem Boží ľud zahŕňa v sebe kontinuitu Starého a Nového zákona, kontinuitu Božích dejín sveta i ľudí, no zahŕňa v sebe aj kristologický prvok. Druhý vatikánsky koncil sa rozhodol vytvoriť ekle-ziológiu s trojičnou štruktúrou: ľud Boha Otca, Kristovo telo, chrám Ducha Svätého. „Boh zvolal zhromaždenie tých, ktorí s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému osobitne viditeľnou sviatosťou tejto spá-sonosnej jednoty”.

Putom medzi Božím ľudom a Kristovým telom je spoločenstvo s Kristom v eucharis-tickom zjednotení. Tu sa stávame Kristovým telom a vzťah medzi Božím ľudom a Kris-tovým telom vytvára novú skutočnosť – com-munio, spoločenstvo. Pojem spoločenstvo na koncile filologicky ešte celkom nevyzrel, no je ovocím koncilu, že sa čoraz viac stával vyjadrením podstaty Cirkvi a to spoločenstvo má viacero dimenzií: spoločenstvo s Troj-jediným Bohom, ktorý sám je spoločenstvom

Otca, Syna a Ducha Svätého, sviatostné spo-ločenstvo, konkrétne spoločenstvo v episko-páte a v živote Cirkvi.Veľmi živý obraz Cir-kvi o viniči a ratolestiach nám ponúka Jánovo evanjelium. Aplikovaním tohto podobenstva chápeme, že vinohradník pozorne skúma rato-lesti, či nie sú suché, či v nich prúdi miazga, či je v nich život alebo nie, či sprostredkujú aj iným život, alebo sú už mŕtve – ale súčasne aj čaká, či sa mĺkve ratolesti ešte neobnovia; vinohradník však suché ratolesti naozaj orezá-

1

2


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 14 1 / 2015

va, odstraňuje a dáva priestor, aby mohli vyrásť nové, lebo vie, že vinič má vnútornú silu, aby žil ďalej.

Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965)Svätý pápež Ján XXIII. počas otváracieho prího-voru 11. októbra 1962 pred viac ako päťdesiatimi rokmi určil všeobecné zameranie Katolíckej cirkvi: viera sa musí prihovárať obnoveným, prenikavejším spôsobom – pretože svet sa začal rýchlo meniť – uchovajúc si zároveň ne- dotknutý, nemenný obsah svojho učenia, bez jeho umenšenia či kompromisov. Pápež si želal, aby Cirkev uvažovala nad svojou vierou, nad pravdami, ktoré ju vedú. V tejto serióznej a hlbokej reflexii o viere mal byť novým spô-sobom zdôraznený vzťah medzi Cirkvou a mo-dernou spoločnosťou, kresťanstvom a istými esenciálnymi prvkami modernej myšlienky, nie však pre stotožnenie sa s ňou, ale kvôli predstaveniu náročnosti Evanjelia v celej jeho veľkosti a čistote nášmu svetu, ktorý má tenden-ciu vzďaľovať sa od Boha.Boží služobník Pavol VI. v homílii na záver po-sledného zasadania koncilu, 7. decembra 1965, potvrdzuje, že ak chceme dobre zhodnotiť toto podujatie (koncil) musíme ho vidieť v čase, v ktorom sa uskutočnilo, v dobe, v ktorej sa ľudia zameriavajú viac na pozemské kráľovstvo ako na nebeské – a dodajme – v ktorej sa za-búdanie na Boha stáva niečím normálnym a tak-mer usmerňujúcim vedecký pokrok. V týchto časoch sa ľudská osoba, vedomá si viac seba a svojej slobody, snaží o presadenie absolútnej nezávislosti, odsúvajúc sa od transcendentného zákona a „laicizmus“ sa stal legitímnym dô- sledkom moderného myslenia a najvyššou normou časného usporiadania spoločnosti...

V súčasnosti buduje Cirkev ten, kto:• napomáha, aby vo svete panovala láska – najmä v medziľudských vzťahoch,• chráni ľudské práva – lebo tam, kde chrá- nia práva života, rodí sa vnútorná sloboda, • v marazme prichádza s nádejou, ktorá sa delí a daruje sa iným,

• slúži tým, čo sa snažia prekonať strach a smútok,• vlastným životom svedčí o tom, ako Kristus koná v jeho živote a nie ten, kto chce dobyť svet hesiel.

Cirkev stále pozorne skúma, do akej miery odovzdáva život a Ducha, skúma svoje metódy a inštitúcie, či sprostredkovávajú život, alebo sú prekážkou. Nemôžeme sa báť niečo orezať, lebo len vtedy má šancu vyrásť čosi nové a ži-votaschopné, nesmieme sa kŕčovito držať niek-torých zabehaných metód a foriem len preto, že niekedy ľudí oslovovali, ale teraz sú už neúčinné. Treba sa otvoriť a hľadať také prístupy, aby sa človek dneška stretol so živým Kristom, nie s jeho karikatúrou. Týka sa to celej Cirkvi – die-céz, farností, rehôľ, spoločenstiev, biskupov, kňazov, laikov, každého pokrsteného... Konferencia biskupov Slovenska prijala Pasto-račný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku na roky 2007 – 2013, lebo hľadala nové formy, nový zápal a nový jazyk pri sprostredkovaní evanjelia.Čo nové priniesol Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013?

Katolícka cirkev na Slovensku vidí zmeny a pohyby v spoločnosti a chce na ne reagovať pružnejšie. Nezastierame si skutočnosť, snaží-me sa vidieť ju takú, aká naozaj je, chceme mať citlivejší prístup a držať prst na pulze času. Ne-chceme sociologizovať ani psychologizovať pastoráciu, ale bedlivo pozorovať znamenia čias a zodpovedne sa rozhodovať.Čísla a štatistiky sú doplnkom Svätého písma a aktuálneho Magistéria, aby sme sa mohli naučiť v duchu prorockého úradu vidieť a inter-pretovať prítomnosť v duchu evanjelia...........................................1 Porov. LÉON-DUFOUR, X.: Slovník biblickej teológie, heslo Cirkev, s. 123 – 125. Krśćanska sadaśnjost, Zagreb 1990.2 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen gentium (9), dogmatická konštitúcia o Cirkvi. SSV, Trnava 2008.3 Porov. Jn 15, 1 – 11.4 Porov. GIOVANNI XXIII: Gaudet Mater Ecclesia, discorso all’apertura del concilio, 11 ottobre 1962; in: Enchiridion Vaticanum 1, s. 33 – 55. Edizioni Dehoniane, Bologna 2006.5 Porov. PAOLO VI: Hodie concilium, omelia nella Sessione IX del concilio, 7 dicembre 1965; in: Enchiridion Vaticanum 1, s. 293 – 311. Edizioni Deho- niane, Bologna 2006.6 KONFERENCIA BISKUPOV SLOVENSKA: Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013, SSV, Trnava 2007 (Ďalej len PP).7 Porov. PP 8 – 13.

3

4

5

6

7

Kto dnes buduje Cirkev

Väčší rešpekt k realite

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 15


1 / 2015

Improvizácia má svoje čaro, ale nemôže byť základom pre systematickú prax. Nechceme neusporiadaný „Brownov pohyb“ všetkými smermi, ale kladieme základy systematického a koncepčného prístupu na všetkých úrovniach – počnúc farskou cez diecéznu po celonárodnú. Pastoračný plán zdôraznil, že „pri pastoračnom plánovaní nejde o nejakú novotu, ktorou by sa chceli zamaskovať či rozriešiť všetky ťažkosti, problémy a otázniky súvisiace s poslaním Cir-kvi, ale naopak o ochotu postaviť sa pred ne so zodpovednosťou a s hľadaním cesty pre budúcnosť.“ Preto pastoračný plán priniesol aj konkrétne projekty, nie len všeobecné vízie.

Základným prostriedkom účinnej pastorácie má byť konkrétne žitá pastoračná láska ku všetkým ľuďom dobrej vôle. Dôraz sme kládli na bu-dovanie zrelých vzťahov a osobných kontak-tov – či už s najbližšími spolupracovníkmi, ale aj s ľuďmi ľahostajnými k viere, a učíme sa komunikovať a budovať vzťahy tiež s ľuďmi ne-hlásiacimi sa k Cirkvi. Vzťahov sa nesmieme báť. Ak budeme pravdiví v láske, svet – kon-krétni ľudia – pochopia, že nesebecká a obetavá láska tvorí autentické a nespochybniteľné jadro ľudského života.

V čase reálneho socializmu mnohí kňazi obeta-vo slúžili a vysluhovali sviatosti a sväteniny, kde mohli, učili nábožentvo, ale ich činnosť a pô- sobenie boli výrazne paralyzované. Podzemná Cirkev sa organizovala najmä v malých spo-ločenstvách. Inak sa nedalo. Po roku 1989 sme sa viac sústredili na masy. Malé skupinky presta-

li byť v centre našej pozornosti. Z času na čas sa dokonca ozývali hlasy, že skupinky nás môžu neprimerane zaťažovať alebo dokonca rozbíjať farnosť. Farnosť nie je zastaraná štruktúra, ale Cirkev, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér, a má byť spoločenstvom spoločenstiev. Ľudia stále viac potrebujú osobnejší kontakt, potrebujú priestor a platformu, aby sa mohli pýtať, aby sa mohli zdieľať, aby našli osobnú oporu – tohto všetkého sa im nedostáva v amor-fnej anonymnej skupine počas bohoslužieb, pre-to viac ako kedykoľvek predtým potrebujú vo svojich farnostiach malé spoločenstvá.

8

9

10

11

12

13

14

15

Diferencovaný prístup k ľuďomPozorujeme veľkú atomizáciu života človeka, pozorujeme chaos v životnom smerovaní aj u veriacich ľudí. Život a viera súčasných ľudí je komplikovanejšia, než tomu bolo doteraz. Preto potrebujú diferencovaný prístup: iný prístup po-trebujú angažovaní veriaci, iný prístup tradiční a zvykoví veriaci, iný prístup ľahostajní vo viere alebo nehlásiaci sa k Cirkvi či vôbec k Bohu.Úprimný partnerský dialóg a rešpekt pred slo-bodným rozhodnutím by mal trvalo tvoriť novú metodológiu pri pastoračnej starostlivosti.

16

Koncept pastoračného plánovania

Preferovanie pastorácie založenej na vzťahoch

Popri tradičných prístupoch návrat k pastorácii založenej na malých skupinách a spoločenstvách


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 16 1 / 2015

Evanjelizácia ako základ pastoračnej starostlivostiPastoračný plán zdôrazňoval, že „nová evan-jelizácia teda nie je novou kapitolou, ktorá sa má pridať k doterajšej pastorácii, ale je jej novým štýlom, ktorým sa musí uberať. Nezna-mená doplnenie doterajšej bežnej pastorácie o nejaký atraktívny doplnok, ale hlboké pre-myslenie jej nastavenia a štýlu v jej základných pastoračných oblastiach.“ Hľadanie nových tém, nových foriem, jazyka a najmä zápalu by sa malo stať alfou a omegou nášho pôsobenia.

17

Nový štandard spolupráce medzi klerikmi a laikmiSpolupráca medzi klerikmi a laikmi potrebu-je kvalitatívne novú úroveň, ktorá by sa mala odraziť aj v štrukturálnych zmenách v podobe diecéznej a farskej pastoračnej rady (pastoračné rady predstavujú nevyhnutnosť, nie nutné zlo).Koncil učí, že laici majú právo aj povinnosť

vyjadrovať sa k otázkam týkajúcich sa dobra Cirkvi. Preto pastoračný plán nielen konštatuje, ale povzbudzuje k zamysleniu: „Mnohí laici sa na základe svojej dôstojnosti oprávnene domáhajú partnerskejšieho dialógu a spolu-práce na úrovni farnosti alebo aj diecézy. Aby táto spolupráca bola vzájomne prospešná, je potrebná ich systematická formácia.“

Posilnenie identity Cirkvi ako spoločenstvaJedným zo zámerov Pastoračné plánu bola kva-litnejšia aplikácia záverov Druhého vatikánske-ho koncilu do života cirkvi na Slovensku. Chceli sme viac meditovať o identite cirkvi ako o spo- ločenstve Božieho ľudu a posilňovať ju, ako aj postupne si „osvojiť mentalitu pastoračnej lásky, kde neprekonateľným vzorom nám je postoj Dobrého pastiera.“

Väčší dôraz na európsky rozmerJedným zo znamení čias je určite aj medziná-rodná spolupráca krajín. Katolícka cirkev na Slovensku preto chcela „prispieť k diskusii

18

19

20

21

22

23

..........................................8 Porov. PP 2.9 Porov. PP 72 – 85.10 Porov. PP 30, 89.11 Porov. PP 28.12 Porov. PP 24 – 25. 13 Porov. 1 Jn 4, 8; Jn 3, 16. 14 Porov. JÁN PAVOL II.: Christifideles laici (26), posynodálna apoštolská exhortácia o povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete. Lúč, Bratislava 1990; porov. FRANTIŠEK: Evangelii gaudium (28), apoštolská exhortácia o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. SSV, Trnava 2014.15 Porov. PP 17, 20, 22, 27, 87.16 Porov. PP 21 – 25, 35 – 38, 46 – 49, 60 – 63.17 Porov. PP, s. 20, poznámka č. 3.18 Porov. PP 74.19 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen gentium (37), dogmatická konštitúcia o Cirkvi. SSV, Trnava 2008.20 PP 31.21 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen gentium (13), dogmatická konštitúcia o Cirkvi. SSV, Trnava 2008.22 PP 89; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Lumen gentium (28), dogmatická konštitúcia o Cirkvi. SSV, Trnava 2008.23 PP 87.

Úprimný partnerský dialóg a rešpekt pred slobodným rozhodnutím by mal trvalo tvoriť novú metodológiu pri pastoračnej starostlivosti.

o hľadaní európskej identity, o hľa-daní hodnôt, ktoré nás v Európe spá-jajú, a tak prispievať k vzájomnej výmene darov.“ Aj cirkev na Slo-vensku má čo ponúknuť Európe. Má skúsenosť viery, má svojich sved-kov, len si ich musíme možno začať viac vážiť.

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 17


1 / 2015

Motivácia k stalému formovaniu klerikov aj laikovPastoračný plán naznačil, akou cestou určite nechceme ísť v najbližších rokoch: nechceme ísť cestou mesiášskeho komplexu, nechceme ísť cestou triumfalizmu, ani klerikalizmu. Netvá-rime sa, že všetkému rozumieme a všetko vy-riešime, chceme ísť cestou pokorného hľadania a dialógu – veď aj posledný odkaz v Pasto- račnom pláne je odkaz na dialóg. Duch Svätý je tým urýchľovateľom a vedúcou silou evan-jelizácie. Skúsenosť Turíc má strategickú pozí-ciu ako východisko evanjelizačného pôsobenia spoločenstva Kristových učeníkov. Nechceme byť individualisti, ale chceme spolupracovať a spájať sa, aby svet spoznal, aby svet uveril...Text pastoračného plánu v bode 28 jasne ho-vorí, že „formácia kňazov i laikov v duchu no-vej evanjelizácie je základnou osou realizácie pastoračného plánu.“ Katolícka cirkev na Slo-vensku si uvedomuje všetky relevantné a deter-minujúce okolnosti pastoračnej praxe u nás. Cez ľudskú, duchovnú, intelektuálnu i pasto-rálnu formáciu, tak počiatočnú v seminároch ako aj permanentnú v pastoračnej praxi, chce pripravovať kňazov, aby zvládali nové pasto-račné potreby súčasnej doby. Ide hlavne o zme-nu postoja k laikom v duchu Druhého vatikán-skeho koncilu, kde ťažiskom nie je vychovať kňaza, ktorý sa vie zhostiť každej pastoračnej úlohy, ale vybudovať v ňom schopnosť združiť okolo seba komunitu spolupracovníkov. Spolu s ňou bude vytvárať a plniť úlohy zamerané na budovanie celého farského spoločenstva a po- zývať všetkých ku spoluzodpovednosti a podie-ľaní sa na ich uskutočňovaní.“ Našou snahou je učiť sa budovať spoločenstvo, lebo práve v spoločenstve môžeme autenticky prežívať svoje kresťanstvo. Benedikt XVI. v encyklike Spes salvi tieto tvrdenia zásadným spôsobom ukotvuje aj do eschatologickej perspektívy: „Pravý život, kto-rý sa neustále snažíme dosiahnuť, je viazaný na existenčné zjednotenie s „ľudom“ a každý jednotlivec ho môže dosiahnuť len v rámci tohto „my“. Vízia blaženého života je zameraná na spoločenstvo.“

Pastoračné plánovaniePastoračné plánovanie ponúka premyslené systémové riešenia a jasnú následnosť krokov – aby sme neprešlapovali na mieste, ale videli aspoň o krok dopredu. To však neznamená, že niečo chceme diktovať Duchu Svätému. Je to prejav našej väčšej dôvery v Božiu prítomnosť v dejinách. Sme si vedomí toho, že živý Boh má moc, ktorá sa prejavuje v láske, spravodlivosti a múdrosti. A nám dáva na tom všetkom svoj podiel. Pozrite, veď napokon samotní pápeži celú Cirkev povzbudzujú k tvorbe programov a sami naznačujú „pastoračné priority“. Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste na za-čiatku nového tisícročia píše: „Povzbudzujem biskupov miestnych cirkví, podporovaných roz- ličnými zložkami Božieho ľudu, aby s dôve-rou načrtli etapy budúcej cesty a uviedli do súladu rozhodnutia jednotlivého diecézneho spoločenstva s rozhodnutiami susedných cirkví i Cirkvi všeobecnej. Tento súlad určite uľahčí aj kolegiálna práca, ktorá sa stala už obvyklou a účinne ju uplatňujú biskupi v biskupských konferenciách i na synodách.“ Emeritný pá- pež Benedikt XVI. v encyklike Boh je láska okrem iného napísal: „K spontánnosti jednot-livca treba pridať aj plánovanie, predvídanie a spoluprácu s inými inštitúciami“.

..........................................Súčasný pápež František v apoštolskej exhor-tácii o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete píše: „Pastorácia založená na misijnej per-spektíve si žiada opustiť pohodlné pastoračné kritérium typu ‘vždy sa to tak robilo’. Pozývam všetkých, aby boli odvážni a kreatívni v úlohe znovudefinovať ciele, štruktúry, štýl a evanje-lizačné metódy vlastných spoločenstiev. Sta-novenie cieľov bez adekvátneho preskúmania prostriedkov na ich dosiahnutie je odsúdené do sveta fantázie. Vyzývam všetkých, aby so šted-rosťou a odvahou uvádzali do praxe inštrukcie tohto dokumentu, a to bez zákazov a strachu. Je dôležité nikdy nekráčať sami, ale vždy počí- tať s bratmi a predovšetkým s vedením bisku-pov v múdrom i realistickom pastoračnom rozlišovaní.” Tieto slová nás stále povzbu-dzujú, lebo ide o „strhujúce dielo pastoračného znovuoživenia“, aby sme dávali priestor akti-vite a angažovanosti jednotlivcov či skupín, ale

24

25

26

27

28

29

30

31

32

33


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 18 1 / 2015

zároveň dbali viac o koordináciu a zosúladenie aktivít v rámci farností, diecéz či aj na národnej úrovni. Aby sme sa netrieštili, aby sme boli kom-paktní (pri zachovaní miestnych špecifík), a tak vydávali svedectvo o jednote a spoločne kráčali jedným smerom k cieľu, ktorým je spoločenstvo s tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Chrbticou pastoračného plánu boli: mládež, ro-dina a sociálne núdzni. K týmto trom skupinám sme sa dopracovali na základe analýz dokumen-tov a odkazu Jána Pavla II. počas jeho návštev našej krajiny. Tieto skupiny sa javili ako veľmi dôležité aj na základe výskumov nezávislých odborníkov. Medzi prioritné oblasti záujmu plánu patrila aj snaha o nový prístup. Príbeh sv. Cyrila a Meto- da nás inšpiroval k zásadnému kroku smerom k ľuďom (v Cirkvi aj mimo nej): išlo a stále ide o zrozumiteľnosť, čiže o používanie takého jazyka, ktorému by ľudia rozumeli a stotožnili sa s ním. Je to úloha, ktorá je nesmierne nároč-ná, ale považujeme ju za výzvu primeranú našej dobe. Poznáme evanjelium, ale potrebujeme dynamizmus novej evanjelizácie, máme bohato rozvetvené cirkevné štruktúry, ale potrebujeme väčší zápal, hlásame Kristovo posolstvo, ale mali by sme ho hlásať tak, aby nám aj se- kularizovaní ľudia dneška rozumeli a prijímali ho. Potrebujeme sa naučiť odovzdávať Kristo-vo evanjelium novým generáciám a vychová-vať si svojich nástupcov, aby inkulturácia evan-jelia dosiahla kvalitatívne nový stupeň.

Evanjelium mení životZa zásadný rozlišovací prvok kresťanov mož-no určite považovať okrem iného aj nádej. Kresťanstvo je viac než len správou, je viac než len informatívne. Benedikt XVI. hovorí o tom, že je performatívne: „Evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život.“ Úprimne veríme, že evanjelium má tú silu, aby tvorilo a pretváralo.V auguste 2013 mal jezuitský páter Antonio Spadaro mimoriadny rozhovor s pápežom Františkom. V jednej otázke mu pripomenul úvahu, ktorú ešte ako arcibiskup a kardinál v Buenos Aires napísal, že Boh žije v meste, zamiešaný medzi všetkých a v jednote s kaž-dým: máme byť optimistami?

„Nerád používam slovo ‘optimizmus’, pretože vyjadruje čisto psychologický postoj. Namiesto toho radšej používam slovo ‘nádej’ v zmysle toho, čo čítame v jedenástej kapitole Listu He- brejom. Patriarchovia neustále kráčali vpred, hoci museli čeliť veľkým ťažkostiam. Ako čítame v Liste Rimanom, nádej nesklame. Kresťanská nádej nie je preludom a neklame. Je to teologálna čnosť, čiže Boží dar, ktorý nemožno zredukovať na optimizmus, ktorý je niečím čisto ľudským. Boh nefalšuje nádej, nemôže zaprieť sám seba.Boh je jedným veľ-kým prísľubom.”

..........................................Benedikt XVI. v príhovore na stretnutí s rím-skymi kňazmi povedal: „Zdá sa mi, že päťdesiat rokov po koncile sme svedkami toho ako sa mediálny svet rúca, vytráca sa a ako sa v celej svojej duchovnej sile ukazuje naozajstný kon-cil. Našou úlohou je pracovať na tom, aby sa vďaka sile Ducha Svätého uskutočnil a aby sa skutočne Cirkev obnovila. Dúfajme, že Pán nám pomôže. Ja budem v ústraní svojou modlitbou stále s vami a spoločne budeme napre-dovať v ústrety Pánovi v istote: Pán zvíťazí!”

34

35

..........................................24 Porov. PP 9025 Porov. Sk 2, 1 – 1226 Porov. Jn 17, 20 – 2327 PP 28.28 Porov. JÁN PAVOL II.: Pastores dabo vobis (42), posynodálna apoštolská exhortácia o formovaní kňazov v súčasnom svete. SSV, Trnava 1994. 29 PP 28; porov. JÁN PAVOL II.: Christifideles laici (63), posynodálna apoš- tolská exhortácia o povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete. Lúč, Bratis- lava 1990: „Výchova a vzdelávanie nie sú žiadnym privilégiom jednotlivcov, ale sú povinnosťou a právom všetkých“. 30 BENEDIKT XVI.: Spe salvi (14, 15), encyklika o kresťanskej nádeji. SSV, Trnava 2008.31 JÁN PAVOL II.: Novo millennio ineunte (29), apoštolský list na začiatku nového tisícročia. SSV, Trnava 2001.32 BENEDIKT XVI.: Deus caritas est (31), encyklika o kresťanskej láske. SSV, Trnava 2006.33 FRANTIŠEK: Evangelii gaudium (33), apoštolská exhortácia o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. SSV, Trnava 2014.34 BENEDIKT XVI.: Spe salvi (2), encyklika o kresťanskej nádeji. SSV, Trnava 2008.35 Porov. SPADARO, A.: Mimoriadny rozhovor s pápežom Františkom. In: Viera a život, časopis pre kresťanskú orientáciu. Ročník XXIII, (2013), číslo 5, s. 19 – 20.36 BENEDIKT XVI.: Svedok koncilu, príhovor na stretnutí s rímskymi kňazmi v Aule Pavla VI. 14. februára 2013, s. 29 – 30. Dobrá kniha, Trnava 2014

36

Sympózium Vyhodnotenie Pastoračného plánu Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 pripravila Rada pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska v spolupráci so Žilinskou diecézou a Inštitútom Communio

Žilina, 5. júna 2014

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 19


1 / 2015

Pastorácia rodín na SlovenskuMilan ChauturPastoračný plán Katolíckej cirkvi (ďalej PP KC) na Slovensku na roky 2007 – 2013 určil rodinu za prioritnú pastoračnú skupinu. Trvalou úlohou pastorácie rodín je sprevádza-nie jej členov po ceste spásy. Toto je úloha cirkvi. Táto úloha sa však konkretizuje v jednotlivých historických etapách života cirkvi na základe poznania situácie, v ktorej sa rodina v danom období nachádza.

Pri zhodnotení pastoračného plánu som sa po-zrel na tieto roky z pozície Rady pre rodiny KBS – ako sme pracovali a čo sme chceli docieliť svojou prácou v rámci pastorácie rodín na Slo-vensku.Najprv by som nás vsadil do prostredia, v kto-rom sa súčasná rodina na Slovensku nachádza. Potom hľadal cesty, ktoré naznačoval pastoračný plán k obnove rodiny, neskôr zhodnotil, ako sa to podarilo v rámci niektorých usmernení a hľadal aj východiská pre budúcnosť.

Súčasná situáciaSlovensko v súčasnosti pociťuje ohrozenie man- želstva a rodiny, ako aj zníženú sociálnu váž-nosť hodnoty manželstva. Hoci sa rodina v reb- ríčku hodnôt nachádza na popredných miestach, predsa už zaváhanie spoločnosti vzhľadom na rodinu je dosť silné. Snaha o spochybnenie udržateľnosti modelu rodiny postaveného na trvalom manželskom zväzku jednej ženy a jedné-ho muža je jednou zo zásadných charakteristík prostredia, v ktorom dnes naše rodiny žijú. Tá

snaha bola čiastočne korunovaná istým úspe-chom pri hlasovaní Národnej rady SR, keď bol prijatý ústavný zákon, pri ktorom sa prijal mo-del rodiny ako jedinečný vzťah jedného muža a jednej ženy. Je to istý úspech na politickom poli, ale keď si zalistujeme v jednotlivých ko-mentároch k tomuto zákonu, vnímame, že spo-ločnosť je naozaj v rozpore s týmto zákonom.

Ak sa donedávna pastorácia rodín opierala o všeobecné akceptovanie takého modelu rodiny, mohla byť postavená na pastoračných prístu-poch, ktorým toto všeobecné akceptovanie na-pomáhalo. Zásadná zmena v tej oblasti je výz- vou, aby sa pastorácia rodín v súčasnom živote cirkvi stala predmetom obnovy a naozaj aj pred-nostnou otázkou a ešte intenzívnejšie pokračo-vala v úsilí o podporu rodín. O to sa teraz snaží Aliancia pre rodinu, keď chce pokračovať v petícii, ktorá nemá len nastoliť otázky, ale má nastoliť aj spoločenskú diskusiu o probléme rodiny a trošičku senzitivizovať ľudské mysle-nie v prospech rodiny, ktorú chcel Boh.

..........................................


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 20 1 / 2015

© Milan Kosec

Treba povedať, že veľký vplyv na kvalitu pas-torácie rodín má šíriaci sa sekularizmus vo veľ-kej miere i prostredníctvom internetu a vybra-ných médií. Rodičia často žiadajú o krst pre svoje deti a chcú, aby pristúpili k prvému sv. prijímaniu, ale bez toho, aby okrem týchto po-svätných okamihov mala viera nejaký vplyv na ich rodinný život. To cítime sami, keď s dávkou humoru povieme, že prvé sväté prijímanie, res- pektíve birmovka je slávnostnou rozlúčkou mla-dého človeka s cirkvou. Táto situácia vo veľkej miere oslabuje najmä proces výchovy detí. Chý-ba základná katechéza a v mnohých rodinách aj svedectvo žitej viery rodičov, a tak často deti prijímajú vieru ako tradíciu a dočasnú požia-davku rodičov. My sme boli zvyknutí ešte na to, že ocko alebo mama sa pochválili tým, že ich dieťa vie modlitbu Anjeličku a má ešte len nie-koľko rokov alebo že už vie Otčenáš, prežehná sa... tak dnes sú tieto debaty už niekde bokom.

Tretím faktorom silne ovplyvňujúcim pastoráciu rodín sú zmeny, ktorými za posledné storočie prešla inštitúcia rodiny chápaná v tradičnom význame. Ide o prechod od industriálnej rodi-ny k postmodernej forme relatívne autonómnej rodiny, ktorý spôsobil mnohé oslabenia rodiny, priniesol však aj pozitíva. Tieto zmeny, ktoré sa silne prejavujú aj v živote rodín na Slovensku, priniesli ohrozenia, ktoré môžeme na základe analýz a prieskumov zhrnúť do týchto oblastí:

• Izolovanosť rodín vo väčších mestách – to pociťujeme aj sami, keď sused suseda ani len nepozdraví.• Slabá pripravenosť mladých ľudí na zvládnutie manželských vzťahov a výcho- vy detí.• Nezamestnanosť a chudoba v sociálnej oblasti.• Problémové situácie v rodine – závislosti, násilie, prítomnosť fyzicky alebo psy- chicky hendikepovaného člena rodiny.

..........................................

Pri riešení týchto problémov sa vo veľkej miere pastoračné úlohy prelínajú s povinnosťami štátu voči rodine, ako aj s aktivitami rodinných a ob-čianskych združení. Spoločenstvo cirkvi si na jednej strane vymedzuje svoje pole pôsobnosti, ktorým je, predovšetkým, duchovné sprevádza-nie rodín zamerané na zvládnutie problémových

situácií, na druhej strane treba zodpovedne vstúpiť do spolupráce s inými subjektmi v takej miere, v akej možno napomôcť komplexnému riešeniu týchto ohrození. Takáto je situácia rodín na Slovensku v súčasnom období. Aké cesty obnovy pastorácie rodín sme si načrtli v pastoračnom pláne?

Cesty obnovy pastorácie rodínZákladným východiskom pre obnovu pastorácie rodín, ktoré predkladá pastoračný plán, je jej napĺňanie v duchu novej evanjelizácie. Znamená to vnímanie rôznosti stupňov, kde sa jednotlivé rodiny nachádzajú vzhľadom na prežívanie kresťanskej viery. To vedie k diferencovanému prístupu k jednotlivým rodinám, aby sa každá rodina necítila oslabená v jej špecifickej situácii.

Na Slovensku je zatiaľ väčšina ľudí, pre ktorých je rodina jednou z najdô-ležitejších hodnôt.

Najväčšou výzvou pre novú evanjelizáciu sú rodiny poznačené praktickým ateizmom. Áno, ešte sa hlásia k cirkvi, dokonca sú v matrikách, ale ich život už o kresťanskosti nehovorí nič. Alebo rodiny poznačené agnosticizmom a sú vzdialené od bežného života cirkvi.

Rodiny poznačené praktickým ateizmom

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 21


1 / 2015


Na Slovensku je zatiaľ väčšina ľudí, pre ktorých je rodina jednou z najdôležitejších hodnôt. Ho-voria o tom prieskumy verejnej mienky Európ-skej komisie. Väčšina manželstiev zlyháva na nedostatočnej pripravenosti na poslanie man-želstva a rodičovstva tiež pre vysoké percento mladých z neúplných a rozvrátených rodín, z ktorých si nemohli vziať živý príklad harmo-nickej rodiny. Pýtal som sa učiteľov na našich cirkevných školách, ako je to so zložením detí, čo sa týka ich tried. Zhodne mi konštatovali, že minimálne polovica detí v ich triedach sú z rozvedených alebo neúplných rodín. A tu vzniká otázka, ako to dieťa môže vnímať správ- ny model rodiny, keď odmalička vyrastá len s jedným rodičom. A potom vyvstáva druhá otázka – ako ten jeden rodič, ktorý je povinný postarať sa o to ma-teriálno pre túto rodinu, je schopný sa postarať o svoje dieťa vo výchove, keď on to dieťa skoro nevidí. Ono mu uniká na ulicu, pretože nie je strážené tým druhým rodičom. Prijíma ten spô-sob života, ktorý vidí u svojich kamarátov, po-dobného charakteru, z rozvedených rodín, a tak perspektíva takejto vízie by bola veľmi pesi- mistická. Dúfajme, že je tu ešte niečo viac ako len ľudská nemohúcnosť. Tu je úlohou hľadať cesty cez dialóg, cesty, ako im poskytnúť po-moc. Takými cestami môže byť citlivé vstu-povanie do verejného života, podpora laikov pri zakladaní iniciatív na podporu rodiny, spolu- práca s miestnou samosprávou pri realizácii aktivít na podporu rodín, Deň rodiny, Pochod za život, Týždeň manželstva..., na farskej úrov-ni ponuka výletov, táborov pre rodiny, vzdelá-vacích aktivít v oblasti výchovy detí a prehĺbe-nia manželských vzťahov.

Po druhé, pre rodiny vlažné vo viere – teda tie, ktoré odišli k praktickému ateizmu, ale ešte v sebe niečo nosia. Pre rodiny vlažné vo viere, ktoré prichádzajú a žiadajú o sviatosti od cir-kvi, je dobré využiť ich záujem a ponúknuť im hlbšiu duchovnú formáciu. Tu môžu poslúžiť metodické materiály, ktoré pripravila Rada pre rodinu pri KBS. Sú to konkrétne kurzy prípra-vy na manželstvo, stretnutia rodičov prvopri-jímajúcich detí, stretnutia rodičov pred krstom dieťaťa, katechézy pre stretnutia rodín vo far-

nosti – sú to vlastne prípravné katechézy zo svetových stretnutí rodín. Je ich spolu 72. Ma-teriálov je teda dosť, ale je dôležité, aby tu bol aj záujem s tým čosi robiť – aspoň tam, kde tá vie-ra celkom nevymizla. Hoci je tu ešte tenká nit-ka, nepretrhnúť ju. Podobné programy ponúkajú aj prorodinné hnutia a združenia a centrá pre rodinu. Na Slovensku je ich našťastie dosť, len pravdou je, že bolo by dobré zosystematizovať túto prácu a viac ju zaradiť do akéhosi kom-plexu, aby tu dochádzalo k vzájomnému napo-máhaniu.

Rodiny vlažné vo viere

Rodiny túžiace po duchovnom rastePre sprevádzanie rodín túžiacich po duchovnom raste, a to je tá tretia skupina, sú požehnaním združenia veriacich a malé spoločenstvá, ktoré ponúkajú mnohé programy v duchu manžel- skej a rodinnej spirituality a tieto aj využívajú. Je dobré, aby kňazi vo farnostiach mali dosta-točné informácie o týchto programoch, mali v ne dôveru a ponúkli ich rodinám. Rovnako zo strany zodpovedných za spoločen-stvá aby bola otvorená komunikácia so správ-cami farností a ochota k spolupráci a podriade-nosti. Tieto rodiny je dobré zapojiť do služieb vo farnosti, pri slávení liturgie a pobožností a pri organizácii podujatí pre rodiny a službu rodinám v ťažkostiach. Je veľmi dôležité tých horlivých, ktorých vo farnosti ešte máme, nie použiť, nie využiť, ale ponúknuť im možnosť intenzívnejšej spolupráce s kňazom, ktorý potom oveľa ľahšie zvládne to, že sa dokáže včle-niť do bežného života ostatných rodín.

Mnohí kresťanskí manželia, ktorí zakúsili vo svojom vlastnom živote hodnotu viery, prijali pozvanie od svojho biskupa alebo kňaza aktívne sa zapojiť do pastorácie rodín ako dobrovoľníci alebo v profesionálnom nasadení. Väčšinou pomáhajú na základe svojej profesie ako lekári, psychológovia, pedagógovia, právnici. Je veľmi dôležité, aby sa prehlbovali aj v teológii a spi-ritualite manželstva a rodiny a dostali od cirkvi ponuku kurzov zameraných na apoštolát medzi rodinami a súčasne boli sprevádzaní vo svojom duchovnom živote.

..........................................


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 22 1 / 2015

Tieto cesty k obnove naznačené v pastoračnom pláne majú poslúžiť rodine a formácia na službu rodiny sa uskutočňuje cez programy rodinných hnutí a združení, štúdium rodín z laického apoš-tolátu rodiny, na akademickej úrovni sú to od-bory náuka o rodine na Katolíckej univerzite a Trnavskej univerzite, tiež v Košiciach. Jed-nou z dôležitých úloh v tejto oblasti je zriadenie teológie a pastorácie rodín do učebných osnov denného štúdia bohoslovcov, ako odporúčajú smernice na formáciu seminaristov ohľadne problémov týkajúcich sa manželstva a rodiny, rovnako aj permanentná formácia kňazov o ak-tuálnych výzvach a otázka manželstva a rodiny.

Zhodnotenie plnenia pastoračného plánuKeď by sme teda hodnotili PP KC na roky 2007 – 2013 v oblasti rodiny, je treba povedať toto: Rada pre rodinu bola poverená plénom KBS v roku 2007 realizovať úlohy PP prioritnej skupine rodina v dvoch etapách. V prvej etape – rozvinúť dva projekty.

Pilotný projekt kurzov prípravy na manželstvo bol realizovaný vo všetkých diecézach Sloven- ska v rokoch 2009 – 2010. Od roku 2011 prebieha kurzová príprava na manželstvo vo všetkých diecézach, okrem Trnavskej, ako alternatíva k predmanželským náukám podľa metodiky publikovanej ako pastoračná pomôcka Kurzy prípravy na manželstvo – sada 11 zošitov plus CD. Táto bola v roku 2011 rozoslaná do všet-kých diecéz, publikácie sú ešte k dispozícii aj na našom sekretariáte KBS. Je veľmi dôležité mať po ruke niečo, lebo kňazi sa vždy vyhová-rali, že nemajú s čím pracovať. No teraz mno-hokrát zisťujeme, že aj keď už majú s čím pracovať, ešte sa naplno táto príručka nevyu-žíva. Rada konštatuje, že táto úloha PP bola naplnená tým, že sa pripravilo, čo bolo potreb-né. Pre umožnenie rozšírenia kurzovej formy prípravy Rada ponúkla v novembri 2012 dva semináre. Jeden pre kňazov a jeden pre laikov,

Projekt blízkej prípravy na manželstvo formou kurzov

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 23


1 / 2015

Tento projekt prijali najmä centrá pre rodinu a prebieha vo väčších mestách – Trnava, Banská Bystrica, Bratislava, Košice, Žilina. Ide o pomoc dobrovoľníkov najmä z radov študentov – pomôcť v rodinách postrážiť dieťa, odviezť na krúžok, učiť sa s ním a zabaviť ho, aby rodi-čia mali viac času na seba, prípadne na iné po-vinnosti v rodine.

V druhej etape je dôležité vytvoriť v diecéze centrum pre rodinu a diecéznu radu pre rodinu a pastoráciu rodín. Ak hodnotíme, ako vyzerá táto druhá etapa, k tej treba povedať, že v Ban-skobystrickej diecéze je diecézne centrum, je čiastočne vyčlenený kňaz, zatiaľ diecézna rada nie je. V Bratislave v roku 2012 bolo zriadené diecézne centrum, riaditeľ diecézneho centra pre rodinu a rada sa formuje.Podnety, ako by sme mohli pokračovať ďalej v tom, čo sme vlastne začali s PP, sú zatiaľ vo forme dôležitých oblastí, ktorými je potrebné sa podrobnejšie zaoberať a určiť priority. Z mi-nulého plánu – tam, kde nie sú tieto centrá, treba vytvoriť diecézne centrá pre rodinu, prehĺbiť vzdialenú prípravu na manželstvo, v rodine, škole – najmä na stredných školách, univerzit- ných pastoračných centrách, bude treba roz-mýšľať nad katechézou rodičov pre prehĺbenie ich viery, rodinnú katechézu, pomoc farnosti, aby sa rodičia stali prvými ohlasovateľmi evan-jelia a vychovávali vo viere a v čnostiach svoje deti.

..........................................

manželské animátorské a lektorské páry s cie-ľom oboznámiť ich s metodikou kurzov prípra-vy na manželstvá a ponúknuť konkrétne skúse-nosti ako začať tieto kurzy.

Sára – projekt pomoci rodinám

Potom by bolo treba zamerať sa na rozvedených a znovu zosobášených, pastoráciu neúplných rodín, postarať sa o intenzívnejšiu výchovu detí vo viere vo farnosti, biblické stretnutia primerané veku – rodina a práca a evanjelium, práca a správny životný štýl, žiť podľa nedele, sledovanie legislatívnych návrhov, viac vstu-povať do týchto návrhov, vytvárať rodinné

..........................................

spoločenstvá vo farnostiach, liturgie pre rodiny, premyslieť nanovo pastoračné prístupy tak, aby rodinu vnímali ako subjekt pastorácie a evan-jelizácie a analyzovať aktuálny stav rodín v sú-časnosti. K týmto všetkým snahám pomôže aj synoda o rodine, ktorá sa bude konať v Ríme a ja verím, že mnohé veci z tejto synody bude treba veľmi rýchlo uvádzať do praxe, aby sa predišlo tomu, čo prináša škodu našim rodi- nám. Inak nie som až tak veľmi pesimistický voči situácii rodín na Slovensku. Už aj fakt takého čiastočného úspechu, že do ústavy sa dostáva manželstvo ako jedinečný zväzok jed-ného muža a jednej ženy, je istým spôsobom fakt veľmi pozitívny a naznačujúci, že sa naozaj oplatí o problematike rodiny jednak ho-voriť, ale ešte viac ju žiť v samotných rodinách a manželstvách.

Mnohí kresťanskí manželia, ktorí zakú-sili vo svojom vlastnom živote hodnotu viery, prijali pozvanie od svojho biskupa alebo kňaza aktívne sa zapojiť do pas-torácie rodín ako dobrovoľníci alebo v profesionálnom nasadení.


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 24 1 / 2015

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 25


Pastorácia rodínRoman Seko

Na prvých stránkach pastoračného plánu čítame: „Cirkev na Slovensku v jednote s uni-verzálnou Cirkvou si uvedomuje svoje poslanie pri budovaní Božieho kráľovstva, ktoré jej dal Kristus. Preto sa chce aj prostredníctvom pastoračného plánovania viac otvárať počúvaniu Božieho hlasu a poznávaniu súčasnej situácie. A tak ho lepšie uskutočňovať v túžbe priblížiť dobrú zvesť Ježiša Krista každému človekovi... Boh nám aj dnes, ako kedysi Panne Márii, zjavuje svoju vôľu, ako sa má Boží plán sprítomniť v súčasných ľudských dejinách. Pred nami stojí jediná úloha: pýtať sa spolu s Pannou Máriou, ako sa to stane.“ (Lk 1, 34a) To je dôvod, opodstatnenie a zmysel existencie pastoračného plánu.

Tieto slová ma neustále inšpirovali. Okrem toho, že dávali základnú motiváciu celému procesu pastoračného plánovania, uvedomoval som si, že proces tvorby pastoračného plánu bol naozaj ob- divovaním, žasnutím nad tým, čo Boh urobil pre nás a okolo nás. Proces pastoračného plánovania bol aj proces, v ktorom sme mohli prežívať spo- ločenstvo bratov, sestier, kňazov, laikov, odbor- níkov v danej oblasti. Prioritne v pastoračnej oblasti Rodina pomenoval pastoračný plán niekoľko úloh, ktoré rozdeľuje do troch etáp.V prvej etape sa mali rozbehnúť projekty, ktoré už predtým existovali. Zámer tejto etapy nebolo vytvárať niečo nové, ale podporiť existujúce veci, dať im väčšiu dynamiku a ponúknuť ich aj do iných diecéz, kde vtedy ešte nebežali. Druhá etapa mala byť zameraná na systematizovanie vecí prostredníctvom vzniku diecéznych centier, ktoré boli novinkou, ale mal tu byť tiež priestor na podporu vzniku ďalších centier. V tretej etape

sa v roku 2012 mal vytvoriť národný projekt v oblasti pastorácie rodín, o ktorom vtedy pri tvorbe nebolo tušenie, že čo by to mohlo byť, ale bola to taká vízia, že z aktivít zdola by sa mohlo dospieť k niečomu spoločnému na národ-nej úrovni.

Keď sa pozrieme na kurzy prípravy na man- želstvo, tak ovocím tohto konkrétneho projektu bolo zjednotenie nových iniciatív, ktoré už dovtedy bežali, okrem klasickej farskej náu-ky, ktorú robievame pre snúbencov a ktorá sa ukazovala ako nedostatočná. Na základe ana- lýzy dokumentu Pápežskej rady pre rodinu: Príprava na manželstvo, boli prizvaní na za-čiatku všetci tí, ktorí robili tieto kurzy – UPC, Diecézne centrum v Banskej Bystrici, dekanát

Vytvoriť niečo nové a podporiť existujúce

1 / 2015

.........................................................................

Sabinov, čo bolo teda aj na dekanátnej úrovni. Ovocím tohto spojenia bolo 9 zošitov so zame-raním na jednotlivé témy plus metodika, ako tie kurzy robiť.

..........................................Najskôr prebiehal pilotný projekt kurzov. Na Slovensku sa uskutočnilo 27 kurzov vo všet- kých diecézach. Kurzmi prešlo 240 snúbenec-kých párov a vytvorilo sa 15 animátorských tímov. Ako priebežné ovocie vznikla stránka www.domanzelstva.sk, ktorá informovala mla- dých ľudí o možnosti nájsť si takúto intenzív-nejšiu formu prípravy na manželstvo. Mladí ľu- dia sa cez túto webovú stránku môžu hlásiť a zú- častniť na takomto kurze. Ovocie tohto projektu sa už ukazuje aj na jednotlivých dekanátnych úrovniach, pretože sa pridávajú stále ďalšie a ďalšie dekanáty. Kurzy sú zamerané hlavne na to, aby sa dvaja snúbenci mohli viac spoznať, aby sa otvorili antropologické témy, aby mohli viac spoločne diskutovať. Zamerané sú na prácu vo dvojiciach v malých skupinkách, aj keď kurzu sa môže zúčastniť počas prednášky viacero párov, ale stále je akcent na malú skupinku a na aktivitu vo dvojici, pričom za celým kurzom stojí tím ľudí zložený z manželských párov a kňazov. Na konci každého kurzu vypĺňajú účastníci dotazníky, kde sa ich pýtame, ako boli splnené ich očakávania. Veľakrát sa vyjadrujú, že im to dalo možnosť viac sa spoznať, že sa rozprávali o témach, o ktorých sa predtým neba-vili, hoci spolu chodili tri či štyri roky. Dokonca sa aj stalo, že sa pred, počas, aj po kurze rozišli, pretože si uvedomili, že sa k sebe nehodia, ale veľakrát vyjadrujú aj to, že ich kurz posunul v pohľade na cirkev a že im nejakým spôsobom ukázal aj nový pohľad na vzťah s Bohom.

V druhej etape dal pastoračný plán impulzy, aby sa diecézne centrá pre rodinu ďalej formovali a dnes vidíme, že v Košickej arcidiecéze bola vytvorená komisia pre rodinu, v iných diecézach sú už jestvujúce centrá pre rodinu.

Tretia etapa je naozaj niečo, čo Boh robí bez toho, aby sme to my videli vo vízii a mohli to jasne naplánovať, pretože to nebolo v priamom

..........................................Na záver by som zacitoval z úvodného príhovo-ru nemeckého kardinála Waltera Kaspera, kto- rý z poverenia pápeža Františka predniesol na tému Evanjelium rodiny 20. februára 2014 na mimoriadnom konzistóriu kardinálov, kde ho-vorí: „Musíme si zvoliť pozitívny východiskový bod a nanovo objaviť a ohlasovať evanjelium rodiny v celej jeho kráse. Pravda presviedča svojou krásou. Musíme slovami aj skutkami prispieť k tomu, aby ľudia nachádzali šťastie v rodine, a tak mohli druhým rodinám vydávať svedectvo o tejto svojej radosti.“ Toto bol základný zámer pomenovania rodiny ako prioritnej pastoračnej oblasti – aby sa rodina stala centrom života, predovšetkým far-ností, na ktoré sa budú môcť napojiť všetky ostatné zložky pastorácie tak, aby rodina mohla byť domácou cirkvou a ja som presvedčený o tom, že aj pastoračný plán priniesol veľa dobrých konkrétnych pozitívnych impulzov, ktoré sa dostali do života farností, ale zároveň priniesol aj nové výzvy, ktoré poukazujú na to, že veľa práce je ešte pred nami.

Diecézne centrá pre rodinu

Národný projekt

..........................................1 PP, 1.

súvise s pastoračným plánom. Vznik Domu pri-jatia pre rodiny v Belušských Slatinách slúži dnes rodinám z celého Slovenska a môže byť ty-pom projektu na národnej úrovni, ktorý prepája aktivity. Pastoračný plán priniesol mnohé inšpirácie na to, ako veci robiť. Nenaplánoval ich tak, že ideme z bodu A do bodu B a nevychýlime sa ani naľavo ani napravo, ale postupne vní-mame znamenia čias a počúvame Boha, čo je možné urobiť spojenými silami v prospech tej ktorej oblasti. Žiadne plánovanie na nejaký krátky časový úsek nemôže poňať celú realitu, práve naopak. Celý proces priebehu plánu a jeho realizácie ukazuje znova na ďalšie potreby, ako priebežná potreba lektorov – tých, ktorí vedú kurzy pre snúbencov, pretože v oblasti rodiny ich sú na Slovensku len desiatky. Potom formá-cia vedúcich rodinných spoločenstiev, duchovné sprevádzanie, ďalšie vzdelávanie lídrov rodín a združení a formácia kňazov v diecéze pre pastoráciu rodín tak, ako to nakoniec zaznelo aj v iných prioritných oblastiach pastoračného plánu.



1 / 2015

Pastorácia núdznych na SlovenskuZhodnotenie pastoračného plánu v oblasti pastorácie núdznych

Peter Rusnák

Pastoračný plán (ďalej len PP) Katolíckej cirkvi na Slovensku na roky 2007 – 2013 v časti veno-vanej pastorácii núdznych obsahuje Program Solidárne spoločenstvo, ktorý je zameraný na rast solidarity s ľuďmi v núdzi a predpokladá:

• podporu vzájomnej spolupráce sociálnych a charitatívnych organizácií• systémové riešenie formácie a sprevádza- nia dobrovoľníkov• vytváranie povedomia a scitlivenie verejnosti voči ľuďom v núdzi

Nosnými aktivitami v tejto časti PP bolo zakla-danie sociálnych klubov a systémové riešenie pomoci bezdomovcom. Úspešná realizácia pas-toračného plánu predpokladala na úrovni die- céz vytvorenie tímu odborných poradcov, naj-lepšie diecéznej pastoračnej rady, a poverenie zodpovedných osôb za proces implementácie plánu na území diecézy. Napokon predpokladala dobre fungujúce diecézne a národné cir-kevné inštitúcie, o ktoré sa môžu opierať živé farské spoločenstvá, cez ktoré bude uskutoč-ňovaná systematická pastorácia a evanjelizácia.Proces napĺňania zámerov a cieľov pastorač-ného plánu v oblasti pastorácie núdznych na národnej úrovni pod mojím vedením rozví-jala Sociálna subkomisia Teologickej komi-sie KBS. Výkonní tajomníci spolu s tímom

spolupracovníkov v diecézach organizovali po-dujatia, ktorých cieľom bolo poskytovať inicia-tívnym ľuďom z farností a diecéz – ľuďom, ktorým leží na srdci chudoba a núdza okolo nás – príležitosti na komunikáciu, vytváranie sietí a spolupráce medzi predstaviteľmi diecéz, spoločenstvami aktívnymi v pastorácii núdz-nych, inštitúciami poskytujúcimi sociálne služ-by, zástupcami verejnej správy, akademickej obce a iných cirkví. Za viac ako 5 ročné obdobie sme vytvorili data-bázu desiatok spolupracovníkov, profesionálov i dobrovoľníkov, odborníkov, nadšencov, ktorí sú otvorení pre výzvy našej doby. Z uskutočne-ných stretnutí, diskusií, prezentácií a svedectiev sociálna subkomisia predkladá nasledovné zhr-nutie, ktoré začneme rozdelením ľudí, potrebu-júcich pomoc.

1.Ľudia v núdzi, ktorí sú umiestnení v za-riadeniach sociálnej starostlivosti ako klienti a poberatelia sociálnych služieb, sú odkázaní na systém a zamestnancov týchto zariadení.

Na našich stretnutiach sme vnímali ťažkú situá-ciu prevádzkovateľov zariadení a neustály zápas o prežitie a dlhodobé úsilie dosiahnuť dostatočné


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 27 1 / 2015

a spravodlivé financovanie poskytovateľov so-ciálnych služieb. Ak by sme mali hovoriť o pas-torácii v zariadeniach poskytujúcich sociálne služby – hlavné slovo a vytvorenie podmienok sa očakáva od prevádzkovateľa zariadenia.

2.Nie všetci núdzni sú však umiestnení v zariadeniach sociálnej pomoci. Žijú každodenný život v domácnostiach, na našich sídliskách, v mestách a obciach v anonymite a skrytosti.

Do tejto skupiny patria ľudia, ktorí sa náhlou zmenou, napr. stratou zamestnania, prekonaním úrazu a pod., ocitli v núdzi. Svoju situáciu vní- majú ako problém, usilujú sa o zmenu k lep-šiemu, hľadajú pomoc, uchádzajú sa o podporu v nezamestnanosti, vedia sa orientovať na trhu práce a nájsť si vhodné zamestnanie, v prípade zdravotného postihnutia si vybavia sociálne dávky, na ktoré majú nárok a pod. Je to skupina ľudí s dosiahnutým primeraným vzdela-ním, ktorí sú schopní zorientovať sa v legis-latíve a po napojení sa na existujúce verejné zdroje pomoci môžu prekonať obdobie núdze a zaradiť sa do normálneho života, aj ako zdra-votne postihnutí. Dôležitým predpokladom na preklenutie obdobia núdze pre jednotlivca je fungujúca rodina, širšie rodinné a komunitné zázemie (združenie ľudí s podobným postih-nutím, farnosť, obec, štát), ktoré vie poskytnúť materiálnu i morálnu podporu. Patria tu ľudia, ktorí dlhodobo žijú v núdzi. Chudobné rodiny aj jednotlivci, ktorí sa neve-dia vymaniť z bludného kruhu chudoby pre neschopnosť nájsť a udržať si zamestnanie. Patria sem však aj dôchodcovia, ktorých dôcho-dok nepokrýva čo ako skromné životné náklady.Ďalšou príčinou chudoby je pretrvávajúce zlé hospodárenie s peniazmi, spotreba prevyšujúca možnosti a následné zadlžovanie sa. Ľudia žijú pod tlakom exekúcií, ktoré ohrozujú aj príležitostné zárobky, a tak strácajú akúkoľvek motiváciu pracovať, žijú pod neustálym tlakom straty bývania. Rodičia, ktorých deti nevedia, že na živobytie sa peniaze získavajú prácou, hoci majú dosť času, nie sú schopní, či ochotní svo-jim deťom pomáhať úspešne zvládnuť školskú dochádzku. Deti, ktoré žijú v takomto prostredí, pokračujú v naučenom spôsobe života, pod-

liehajú nesprávnym návykom a rôznym druhom závislostí. Poskytovanie štátnych sociálnych dávok nie je dostatočnou formou pomoci pre väčšinu rodín a jednotlivcov v tejto skupine. Možnosť dostať sa z tejto situácie bez nezištnej pomoci zvonku je pre nich veľmi malá. Viac ich ohrozuje posunutie sa o úroveň nižšie, stávajú sa z nich bezdomovci. K zlepšeniu situácie ve-die dlhodobý proces preventívnych aktivít. Bezdomovci, ľudia, ktorí prepadli rôznym dru-hom závislostí, osamelí, chorí a starí ľudia. Títo ľudia rezignovali často aj na poberanie sociál-nych dávok, na ktoré by mali nárok, nemajú šancu nájsť si prácu, zaobstarať si bývanie. Ma-teriálna pomoc, ktorú môžu dostať od štátu, je nepostačujúca na to, aby sa z tejto situácie sami dostali. Potrebná je adresná materiálna i nema-teriálna pomoc komunity.

..........................................Okrem tohto delenia, ktoré vychádza z materiál-nej núdze, je možné pomenovať ďalšie skupiny ľudí, ktorí potrebujú pomoc, aj keď netrpia primárne materiálnou núdzou:

• Deti a mládež s výchovnými problémami• Rodiny v kríze • Rodiny s ťažko chorým členom• Osamelí, ťažko chorí, alebo starí ľudia• Ľudia v ťažkej depresívnej životnej situá- cii, do ktorej sa dostali náhlou alebo pri- rodzenou zmenou (napr. strata zamestnania, rozpad rodiny, úmrtia blízkeho, osamelosť, staroba...)

Včasná a správne zvolená pomoc u týchto skupín môže mnohých zachrániť pred prepadnutím do horšej situácie – k závislosti, bezdomovectvu...Ak sa chceme zaoberať pastoráciou núdznych, musíme brať na zreteľ v prvom rade všetkých, ktorí s nimi prichádzajú do styku a majú mož-nosť ich situáciu ovplyvniť. Okrem ľudí, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách – sociálni pracovníci, úradníci, učitelia, lekári a zdravot-níci, psychológovia – k pastorácii núdznych môžu prispieť aj ľudia žijúci v ich okolí (blízka i širšia rodina, spolužiaci, susedia, občianski aktivisti, spoluobčania, farnosť, obec). Pri ta-komto pohľade na sociálnu núdzu, vyskytujúcu sa okolo nás, nie je možné nikoho z nás vylúčiť a oslobodiť od zodpovednosti za situáciu, ktorú spoločne vytvárame...


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 28 1 / 2015

Verejnosť od nás očakáva skutky a Katolícka cirkev je prirodzene považovaná za lídra pri uskutočňovaní skutkov milosrdenstva, nezištnej materiálnej i duchovnej pomoci. Za uplynulých 20 rokov vznikli a rozvíjajú sa pastoračné akti-vity okrem školstva a zdravotníctva aj v sociál-nej oblasti. Osobitné miesto zaujímajú rehoľné spoločenstvá, ktorých poslaním je služba núdz-nym. V rámci motivačných a metodických pra- covných stretnutí sa nám prezentovala celá rada diecéznych charít so svojou činnosťou, ale aj farských aktivít a občianskych iniciatív, ktoré formou dobrovoľníckej práce poskytujú služby núdznym často na profesionálnej úrov-ni. Život cirkvi poskytuje veľký priestor pre dobrovoľnícke aktivity. Zmapovanie a zazna-menanie takýchto iniciatív v regiónoch by malo byť v záujme každej diecézy. Ak máme rozvi-nuté dobrovoľníctvo, nevyhnutné je „dobíjanie dobrovoľníkov“.

» Koordinovať činnosť sociálneho klubu (viď. metodické materiály) ako miesta, kde sa dajú navzájom pospájať infor- mácie v prospech spoločných efektív- nych postupov pri pastorácii núdznych.» Viesť databázu a iniciovať sieťovanie všetkých aktivít vykonávaných na pomoc núdznym v regióne s cieľom na- pomáhať efektívnemu nakladaniu s ľud- ským i materiálnym vkladom, prinášať publicitu a šírenie príkladov dobrej praxe.» Organizovať podujatia, iniciovať a vy- tvárať príležitosti a podujatia na osvetu smerom k verejnosti a vzdelávanie, podporu a sprevádzanie pomáhajú- cich v rámci diecézy a v spolupráci s farnosťami.

2. Intenzívnejšie komunikovať s politik- mi na všetkých úrovniach verejnej sprá- vy i verejnosťou, s cieľom ovplyvňovať legislatívu v prospech solidarity, subsidiarity a spoločného dobra.

„...snaha pomáhať je v mnohom okliešťovaná legislatívou a jej požiadavkami, ktoré sa neda-jú splniť. Veľa energie si vyžiada hľadanie „kľučiek“ ako ich obísť. Nadšenci robia v dob-rej vôli, narážajú na bariéry „toto nemôžete“.

Sociálna subkomisia v rámci realizácie Pasto-račného plánu 2007 – 2013 získala dostatok poznatkov, ktoré potvrdzujú potrebu splnenia predpokladov v Pastoračnom pláne – v texte sú vyznačené farebne. K tomu je potrebné vykonať tieto konkrétne kroky:

1. Na efektívnu komunikáciu, sieťovanie, koordináciu a sprevádzanie dobrovoľní- kov a iniciatív v rámci diecézy je potreb- ný kvalifikovaný odborník. Náplňou jeho práce by bolo najmä:

1.Vytváranie povedomia

a scitlivenie verejnosti voči ľuďom v núdzi

2.Podpora vzájomnej spolupráce

sociálnych a charitatívnych organizácií

3.Systémové riešenie formácie

a sprevádzania dobrovoľníkov

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 29


1 / 2015

Kresťanské inštitúcie a sociálna politika štátuKatarína Hulmanová

Na úvod spomeniem kľúčové veci, ktoré vyplynuli z činnosti sociálnej subkomisie. Na Slo-vensku je obrovská skupina ľudí, rodín, ktorí sa sami starajú o svojich odkázaných a túto skupinu takmer vôbec nepočuť. Pre mňa je dôležitá výzva v zmysle: „Nechajte nás, aby sme sa starali o našich odkázaných, postihnutých, chorých, aby sme ich mohli mať doma.“ V našej krajine sa stotožňuje rodina a sociálna politika. Rodina a sociálna politika nie je to isté. Rodina nie je sociálny pacient. Je treba oddeliť rodinu a sociálnu politiku. Minimálne by bolo dobré, aby na ministerstve existovala samostatná sekcia rodinnej politiky.

Ďalej si tiež myslím, že úlohou sociálnych klubov je, aby kresťania vyhrali nasledujúce voľby, regionálne, VÚC. VÚC rozhoduje o veciach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú dôstojnosti člo-veka, cirkvi aj rôznych cirkevných inštitúcií a zariadení či škôl. Toto považujem za kľúčové – ako sa niektorým kresťanom podarilo presadiť v európskych voľbách, tak aby sa kresťania dokázali presadiť aj vo voľbách do VÚC.

Zdá sa mi, že sme veľmi prešli k aktivizmu, že robíme veľa akcií, verejných podujatí a málo sa sústredíme na život v spoločenstvách. Pri rea-lizácii pastoračného plánu vnímam ako veľké pozitívum, že aj v rámci organizácií, ktoré slúžia človeku, prebehla akási aktivizácia a spá-janie. Nemôžeme sa porovnávať s pastoračnou

Dobrovoľníctvo, farnosti a malé spoločenstvá

oblasťou pre mládež alebo rodinu, ale myslím si, že sa to uberá podobným smerom a činnosť subkomisie sa formalizuje a postupne máme zodpovedných z diecéz – kňaza a laika. Toto je v poriadku, pretože kľúčový život je v diecé- zach a nie na celoslovenskej úrovni. Každá diecéza má svoje vlastné problémy v so-ciálnej oblasti. Ako veľmi obohacujúce vnímam stretnutie, ktoré býva v decembri pri príležitosti dňa ľudských práv, kde sa z iniciatívy sociál-nej subkomisie stretávajú aktivisti v sociálnej oblasti, aby sa spoločne zamýšľali nad tým, ako by to mohlo na Slovensku vyzerať, ako by sme najlepšie poslúžili ľuďom. Darí sa celkom dobre vnášať naše témy a hodnoty na celospoločenskú úroveň aj do kľúčových médií. V rámci sociál-nej oblasti je to najmä 17. október (Svetový deň za odstránenie chudoby), kedy sa v spolupráci s charitami, Fórom kresťanských inštitúcií a aka-demickým prostredím konajú rôzne aktivity.


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 30 1 / 2015

Veľmi závažným problémom sú pôžičky chu-dobných. Nedávno bol prijatý zákon proti úžere, ale ešte len uvidíme, aký bude v skutočnosti dopad tohto zákona. Ak chudobného človeka dostaneme z ulice, získa zamestnanie, nejaké ubytovanie a príjem, okamžite sa na neho vrhnú exekútori a všetko mu zoberú. Toto je veľmi vážny problém a myslím si, že týmto by sa mala zaoberať aj cirkev. V spoločnosti sú veľmi veľké očakávania od Katolíckej cirkvi v sociál-nej oblasti a myslím si, že ako katolíci by sme mali na ne odpovedať aj zjednocovaním inici-atív, prinášaním nových tém a impulzov.

..........................................Za veľký problém považujem, že u nás nemá- me nejaký referenčný rámec pre Slovensko. Nevieme posúdiť, či nejaké legislatívne opat-renia sú dobré alebo zlé. A zdá sa mi, že to nemôžeme očakávať ani od politických strán, lebo väčšinou rozmýšľajú len na 4 roky a nie vždy rozmýšľajú v prospech občana, ale v prospech strany. Ako občan sa cítim byť ru-kojemníkom politickej strany, a preto si mys- lím, že by bolo dobré, aby existovala nejaká platforma, ktorá sa bude zaoberať dlhodobým nastavením referenčného rámca pre Sloven-sko. Ako určitý hendikep som počas tých ro-kov pociťovala, že ak sme oslovili akademické prostredie s otázkami typu „Viete povedať, aký má novelizácia občianskeho zákonníka vzťah k sociálnej náuke cirkvi, alebo či je po- zitívna/negatívna, alebo či rešpektujete naše hodnoty?“, skoro nikto z akademického pros-tredia sa týmto nezaoberá a toto vidím ako veľkú výzvu pre akademické prostredie. Ne-zostať len pri prednáškach o sociálnej náuke cirkvi, ale reflektovať aj tieto veci z praxe.

..........................................Začiatkom tohto roku sme hľadali nejakú tvár sociálnej subkomisie a cítime, že úloha sociálnej subkomisie je pomáhať pomáhajúcim – robiť sprievod, podporu, zjednocovať. Za dôležité považujem orientáciu na diecézy. Diecéza má svoju úlohu a v rámci diecézneho sociálneho klubu alebo sieťovania na diecéznej úrovni je dôležité „spoznať svoj dom“ – aké tu máme výz-vy a iniciatívy a spojiť tieto iniciatívy. Ja som očakávala, že charita toto robí, ale často na to jednoducho nie je sila, ale môže sa to realizovať

v spolupráci s úradníkmi, s akademickým pros-tredím a so sociálnymi aktivistami. Som veľmi rada, že ZKSM sa teraz tak aktivizuje a angažuje a verím, že to prinesie ovocie. Dôležitý je pojem dôstojnosť. Ja si myslím, že celou prácou sociálnej subkomisie sa ťahá pojem dôstojnosti a konkrétne mám na mysli dôstojnosť pracujúcich chudobných. U nás je totiž systém nastavený tak, že keď je človek v sociálnej sieti, tak ešte je schopný prežiť, ale akonáhle začne pracovať, stratí všetky sociálne výhody a podpory. Myslím, že sa to nedá riešiť tým, že sa zdvihne minimálna mzda, lebo potom by veľa podnikov skrachovalo. Tu podľa mňa nastupuje úloha farských a iných spoločenstiev, ktoré by si mali vytipovať tieto chudobné ro-diny vo farnostiach a mali by im systematicky pomáhať.

..........................................Katarína HulmanováPredsedníčka Fóra kresťanských inštitúcií

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 31


1 / 2015

Ondrej ChrvalaV pastoračnom pláne sa spomína diferencovaný prístup, takže prejdem jednotlivé oblasti a bu-dem hodnotiť, ako sa naplnili.

Mladí neveriaci ako objekt predevanjelizácie

Prvou skupinou sú mladí neveriaci ako objekt predevanjelizácie v prostredí vzdialenom od ži-vota cirkvi. Je pravda, že pre nás, ktorí žijeme v cirkvi, je to veľmi náročné a niekedy máme problém vyjsť von k takýmto mladým. Spomí-na sa prístup k mladému človeku cez obyčajný ľudský rozmer, kvalitná medializácia aktivít cirkvi (nielen v cirkevných masovokomunikač-ných prostriedkoch) a ponuka predevanjelizač-ných programov. Treba povedať, že v tomto prostredí má cirkev dnes stále veľké rezervy. Medializácia rastie na kvalite, ale stále nedosa-huje úroveň profesionálov a v necirkevných mé-diách takmer úplne absentuje.

Prostredie vlažnej vieryDruhou skupinou je prostredie vlažnej viery ako miesta evanjelizácie, katechézy a formácie. V tomto prostredí je stále veľký záujem o prija-tie sviatostí, najmä sviatosti birmovania a man-želstva. Plán vyžaduje pracovať na projektoch zameraných na prípravu k týmto sviatostiam v zmysle evanjelizácie a katechizácie. Treba uznať, že v posledných rokoch si získava svoje miesto v pastorácii viacero projektov prípravy na sviatosť manželstva či na sviatosť birmova-nia, projekty využívajúce napríklad YOUCAT, Alfa kurz a podobne. Najmä pri sviatosti bir-movania neviem o tom, že by niektorý z týchto projektov bol záväzný alebo aspoň odporúčaný KBS, takže je stále na ľubovôli kňazov, či dané projekty využijú alebo nie. Príprava na svia-tosti sa tak naďalej líši od farnosti k farnosti. Mnohé z týchto projektov však aktívne zapá-jajú do prípravy samotných mladých, napríklad prácu s birmovancami v malých skupinách, čím

sa napĺňa jedna z požiadaviek pastoračného plánu. Plán ako základnú formu práce označuje prácu v mladých spoločenstvách. Táto sa stala prioritou Rady pre mládež a univerzity KBS a ZKSM. Úroveň práce spoločenstiev závisí od jednotlivých diecéz. V mnohých diecézach je koordinácia a podpora práce v mladých spolo-čenstvách príkladná, kým v iných je táto práca stále len v počiatkoch.

Školská katechézaPastoračný plán ďalej spomína školskú kate-chézu, ktorá by mala byť vhodne dopĺňaná far-skou. Na úroveň farskej katechézy sa čoraz viac presúva príprava ku sviatostiam, čo prenecháva školskej katechéze vlastné vyučovacie plány, ktoré by tam mali byť. Medzi vysokoškolskou mládežou zas efektívne pracujú univerzitné pastoračné centrá, ktorých sieť sa v uplynulých rokoch účinne rozšírila.

Mládežnícke aktivityAko ďalšiu možnosť oslovenia pastoračný plán označuje prežívanie Svetových dní mládeže na rôznych úrovniach, festivaly a rôzne aktivity pre mládež. V tejto oblasti je ponuka veľmi ši-roká a pestrá a súčasne rastie na kvalite (pri- znajme si, niekedy až príliš široká a mladí majú problém pokryť všetky akcie, ktoré sa ko- najú). Významným medzníkom kvality aj ce-loslovenského zjednotenia bolo Národné stret-nutie mládeže R13 úzko prepojené práve so Svetovými dňami mládeže v Rio de Janeiro, ktoré úspešne spustilo tradíciu Národných stret- nutí mládeže s prepojením práve na myšlienku Svetových dní mládeže, takže ideme zjedno-

Pastorácia mládeže


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 32 1 / 2015

Sprevádzanie a mystagógiaTreťou spomínanou oblasťou v pláne je sprevá-dzanie a mystagógia v prostredí dozrievania vo viere, čiže oblasť duchovného rastu. Pastoračný plán poukazuje na dva navzájom sa podporu-júce elementy. Systematická formácia mladých v malých spoločenstvách prostredníctvom ani-mátorov a podpora života mladých skrze podu-jatia na rôznych úrovniach. Tieto elementy sú dnes dostatočne rozvinuté vo väčšine diecéz na Slovensku. Táto oblasť dobre napreduje.Pastoračný plán sa ďalej venuje formácii pro-tagonistov pastorácie mládeže. Táto oblasť dobre funguje na diecéznej úrovni, kde po novom rozdelení diecéz vzniklo niekoľko nových ani- mátorských škôl, ktoré rozširujú možnosti for-mácie animátorov. Formácia v animátorských školách sa pravidelne prehodnocuje a aktuali- zuje a posúva sa dopredu. Formáciu nad diecéz-nu úroveň zabezpečuje pomerne nový projekt líderskej animátorskej školy. Avšak k zjednote- niu a zosystematizovaniu formácie v danej ob-lasti animátorskej školy a univerzitnej úrovne, ku ktorej vyzýva pastoračný plán, stále neprišlo. Veľké rezervy vidno taktiež vo formácii kňa- zov a laikov zodpovedných za mládež jednotli- vých diecéz, na ktoré pastoračný plán vyzýva. Pokroky v tejto oblasti, napríklad spoločné for- mačné stretnutia pracovníkov diecéznych cen-tier mládeže sú stále na úrovni náznakov tejto formácie ako to už v roku 2007 pomenúva pas-toračný plán. Chýba celoslovenská systematická formácia diecéznych pracovníkov s mládežou.

Spolupráca a komunikácia cirkvi so štátom

Pastoračný plán spomína spoluprácu a komuni- káciu cirkvi so štátom respektíve samosprávou. Táto úloha nie je taktiež dodnes pokrytá, prí-padne je ponechaná na dobrej vôli pastorácie mládeže na úrovni diecéz. Pri konkrétnom plá-novaní na konci pastoračného plánu sa hovorí o väčšej angažovanosti a zodpovednosti mladých. Myslím si, že za tie roky od napísania plánu sa to naozaj posunulo dopredu a mladí si uvedomujú svoje miesto v spoločnosti a snažia sa preberať zodpovednosť za túto svoju úlohu.Spomína formáciu lídrov mládežníckych spolo-čenstiev, na ktorú treba vyčleneného kňaza a tím spolupracovníkov. Máme širokú sieť animátor-ských škôl a vo väčšine diecéz je vyčlenený kňaz a má vždy tím dobrovoľníckych spolupra-covníkov, prípadne zamestnancov. Pastoračný plán spomína projekt Za dobrú radu – sociálny projekt, ktorý bežal dva, či tri roky. Pravdupo-vediac, nebola pri ňom veľká odozva medzi mla- dými. Projekt bol nastavený veľmi dobre, medzi-generačne, ale mladí nezobrali túto myšlienku za svoju, pretože v nich chýba akési nastavenie úplnej služby a prepojenia generácií.

tené Slovensko spoločne s univerzálnou Cir-kvou. Tvorba a podpora misijných projektov spomínaných v pláne je v posledných rokoch zastúpená najmä úspešným evanjelizačným projektom Godzone, ktorý získava stále viac mladých. V niektorých diecézach pracujú aj misijné tímy určené na evanjelizáciu mladých na úrovni farností. Nakoniec v tejto kategórii plán spomína diecézne centrá mládeže (DCM) ako účinný prostriedok na prácu s mladými. K dvom existujúcim v dobe napísania pastorač- ného plánu (DCM premeny vo Važci pre Spiš- skú diecézu, DCM Maják v Španej doline pre Bystrickú diecézu) pribudli Oravské centrum mládeže v Ústi nad Priehradou, Domček Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom a DCM Ar-cha v Bojničkách pre Trnavskú arcidiecézu.

Taktiež zostala nenaplnená požiadavka pasto-račného plánu, ktorú označil ako nutnú, a to vyčlenenie kňaza na celoslovenskej úrovni pre prácu s mládežou. Kňaz je síce určený, ale nie na túto prácu úplne vyčlenený zo svojich ostat- ných povinností. Je to v sľubnom procese, ale ešte to nie je naplnené. Nakoniec sa pastoračný plán venuje spolupráci na poli pastorácie mlá-deže. Ako nevyhnutnú vidí prácu diecéznych sekcií alebo komisií pre mládež zložených zo zástupcov kňazov a laikov zo všetkých de-kanátov diecézy. Dnes táto štruktúra funguje v niektorých diecézach, avšak v mnohých úpl- ne chýba. Sú diecézy, ktoré nemajú zriadenú ani komisiu pre mládež, majú iba kňaza ur- čeného na prácu s mládežou. V porovnaní s rokom 2007 je však oveľa viac kňazov vyčlenených na prácu s mládežou. Vytvorenie a sfunkčnenie tejto siete kňazov a laikov aj na dekanátnej úrovni môže pomôcť sľubne sa rozbiehajúci projekt „Za dobrú radu“, ktorý koordinuje ZKSM v spolupráci s diecéznymi komisiami pre mládež.

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 33


1 / 2015

Proces strategického plánovania v pastorácii mládežeLea HagovskáStrategické plánovanie patrí k základným manažérskym činnostiam, ktoré prispievajú k úspešnému napĺňaniu cieľov, ktoré si organizácia vytýči. Je zá- kladom, na ktorom celá činnosť organizácie môže budovať. Ako príklad je uve-dený v tomto článku proces tvorby strategického plánovania v občianskom združení Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (ZKSM). Toto združe-nie vznikalo v štyridsiatych rokoch minulého storočia, kedy sa na podnet prof. Kolakoviča tvorili na Slovensku prvé spoločenstvá mladých ľudí.

V osemdesiatych rokoch, pod záštitou kardinála Korca a podzemnej cirkvi, začalo svoje aktívne fungovanie. Po revolúcii, 17. novembra 1990, vzniklo Laické apoštolské hnutie mládeže, 8. decembra toho istého roku rada hnutia schválila zmenu názvu na Hnutie kresťanských spoločen-stiev mládeže. Dnešnú podobu dostal názov združenia 16. januára 1999, kedy Celoslovenská rada schválila zmenu stanov a názvu hnutia na Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže. Pod týmto názvom funguje združenie dodnes.

Práca s mládežou

mládeže na Slovensku. Ide o štrukturovaný proces definovania vízie, strategického plánu a sledovanie realizácie zadefinovaných oblastí rozvoja. Časové obdobie popisovaného prie-behu definovania a implementácie strategické-ho manažmentu popisovaného v tomto článku prebiehalo v ZKSM od roku 2010 do polovice roka 2013.

Mládež je jednou z pastoračných skupín, ktorým sa venuje aj celoslovenský Pastoračný plán Ka- tolíckej cirkvi na Slovensku. Je skupinou, ktorá má svoje špecifiká, potreby a je úlohou orga-nizácií, ako je ZSKM hľadať a definovať prog-ramy práce s mládežou. Práca s mládežou us-pokojuje celý rad potrieb, okrem základných potrieb sú to túžby po silnom zážitku, sociálnom uznaní a sebapotvrdení v spoločnosti a v skupi-novom zážitku, sebaurčení, orientácii na uspo- kojujúce partnerské vzťahy a túžba niečo doká-zať. Strategickým plánovaním sa môže organi-zácia zamyslieť a vytvoriť systém a štruktúru dosahovania cieľov v oblasti práce s mládežou.Cieľom článku je poukázať na to, ako strate-gické plánovanie prebieha v podmienkach života neziskovej organizácie aktívnej v pastorácii

1

2

3


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 34 1 / 2015


Pri tvorbe stratégie išlo o definovanie troch základných úloh:

• definovanie vízie, filozofie a poslania or- ganizácie,• vytýčenie dlhodobých strategických cie- ľov pre organizáciu,• a formovanie stratégie.

Myšlienka cieleného rozvoja organizácie vznikla pri realizácii projektu zameraného na vzdeláva- nie zamestnancov mimovládnych organizácií.Jednou z tém vzdelávania bol manažment ľud-ských zdrojov. Práve téma štrukturovaného plá- novania a organizovania bola motiváciou roz-hodnutia investovať čas a energiu vo vedení ZKSM na jasné pomenovanie vízie a strategic-kých krokov na jej dosiahnutie. Vplyvom kurzu bola v roku 2010 za účelom zefektívnenia riadenia organizácie zmenená organizačná štruk-túra rozdelením niektorých funkcií na riadenie v menších regiónoch (koordinátor pre východ a západ).

Proces formulovania vízieVízia jasným jazykom predostiera predstavu o budúcnosti firmy, organizácie. Proces formu-lovania vízie prebiehal v ZKSM v období dvoch mesiacov postupne počas piatich porád, za účasti vedúcich ako aj výkonných zamestnancov or-ganizácie a jej predsedníctva. Na niektorých zo stretnutí bola prizvaná externá odborníčka na organizačný rozvoj. Prvotný nástrel všeobecnej vízie bol formulovaný do sloganu: „Aby kaž-dý mladý človek zažil spoločenstvo,” a preta- vený do poslania: „Formovať a podporovať spoločenstvá, ktoré spolupracujú na ovplyvňo-vaní spoločnosti a tak budovať Božie kráľov-stvo.“ Poslanie odpovedá na otázky: Kto sme? Čo robíme? Kam smerujeme? So všetkými výsledkami stretnutí sa pracovalo interne bez priebežného publikovania na webovej stránke, alebo bez komunikácie s členskými spoločen-stvami. Jednou z myšlienok bolo vypracova-nie „vnútorného auditu spoločenstiev“, čím bolo myslené spracovanie zamerania, činností a špecifík spoločenstiev zastrešených ZKSM. Zber údajov trval počas celého roku 2011. Oblasti skúmania špecifík spoločenstiev boli definované v prehľadnej tabuľke obsahujúcej

oblasti zisťovania, očakávané výstupy a zarade-nie ku štyrom dlhodobým cieľom organizácie (podpora, formácia, angažovanosť a spoluprá-ca). Z tabuľky bola vypracovaná spoločná oblasť otvorených otázok pre rozhovory s lídrami spo- ločenstiev. Rozhovory boli realizované koordi- nátormi v ZKSM. Otvorené otázky obsahovali otázky k druhu spoločenstva, zameranosti spo-ločenstva, opisu spirituality, formácii členov, druhu a forme stretnutí, štýlu vedenia, typu služieb (aktivít), spolupráci s miestnou komu-nitou (farnosť, obec), otvorenosti pre nových členov, ich vzťahu k organizácii ZKSM. Výsledky zberu údajov boli interne spraco-vané do troch oblastí, podľa kategórie druhu spoločenstva a popisujú každý druh spoločenstva podľa miesta, ktoré ho symbolizuje, vzťahov, služby, duchovného života, vedenia a štruktúry a angažovanosti. Spracovaním týchto výsledkov ZKSM analy-zovalo úroveň spoločenstiev a nové spôsoby rozvoja práce s nimi. Takisto sa stali podkladom pre ďalší rozvoj strategického plánovania, ktoré prebiehalo následne.

..........................................1 História ZSKM, www.zskm.sk2 Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 http://www.kbs.sk/documents/pdf/pep/pep2007.pdf3 Macháček, L.: Kapitoly zo sociológie mládeže, 20024 Laššák, V.: Podniková politika a stratégia, 20055 Výročná správa ZKSM 2010, http://mojakomunita.sk/web/zksm/dokumenty/-/journal_content/56/28978/3966806 6 Laššák, V.: Podniková politika a stratégia, 20057 Laššák, V.: Podniková politika a stratégia, 20058 Vízia ZKSM, www.zksm.sk/zksm

4

5

6

7

Vízia, motto a poslanieNa základe zozbieraných výsledkov od začiatku roku 2012 sa pokračovalo v dvoch stretnu-tiach k vízii na základe zozbieraných údajov zo spoločenstiev. Účastníci dostali výsledky na naštudovanie pred poradou, počas stretnutia formou riadeného brainstormingu boli nafor- mulované vízia, slogan, poslanie, SWOT ana-lýza, stratégie, a dlhodobé ciele. Postupne došlo k redefinícii základných pojmov. Vízia ZKSM bola na základe analýzy defino-vaná ako „Mládežnícke spoločenstvá v každom meste a obci na Slovensku prinášajúce Božie kráľovstvo do všetkých oblastí spoločnosti“.Motto znie „spoločenstvo aj v tvojom meste“. Poslanie je charakterizované ako „Združujeme

8

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 35


1 / 2015

kresťanské spoločenstvá mladých, aby sme ich podporovali, pomáhali formovať, viedli k spolu-práci a tak pozitívne ovplyvňovali spoločnosť“.Božie kráľovstvo v náboženskom jazyku sym-bolizuje, že kresťania preberajú zodpovednosť na tejto zemi, aplikujú hodnoty, ktoré Boh na-plánoval, a to spravodlivosť, pokoj (rovnováha), radosť v Duchu Svätom pre človeka a spoloč-nosť. Božie kráľovstvo v občianskom jazyku charakterizuje spravodlivosť, stabilita, vyrovna-nosť, integrita, zrelosť.Hodnoty ZKSM sú definované a zobrazené na Obr. 1.

Obr. 1 Hodnoty ZKSM

9

Jednotlivé oblasti činnosti a dlhodobé cieleLínie poslania potom definujú prioritné oblasti činnosti, ktorým sa ZKSM venuje, a to podpora, formácia, spolupráca a angažovanosť. V týchto oblastiach činnosti boli zadefinované dlhodobé ciele a zároveň stratégie pre ich dosahovanie.Podporou sa rozumie metodická podpora práce s mládežou, administratívna, finančná a projek-tová podpora, mediálna podpora – propagácia aktivít združenia, zvyšovanie informovanosti, externá a interná komunikácia, poradenstvo a supervízia. Dlhodobé ciele v oblasti podpory

voja, príprava mladých ľudí pre angažovanie sa v spoločnosti a vyjadrovanie názorov, príprava pre trh práce. Dlhodobé ciele v oblasti formácie boli definované ako cielená formácia vodcov a animátorov s cieľom vnútornej integrity a du-chovnej zrelosti a zručnosti vodcov, koučovanie a zameranie na rozvoj internetovej stránky ani-mator.sk a príprava metodických materiálov. Takisto v priebehu nasledujúcich rokov sa za-merať na rast a rozvoj spoločenstiev.Spolupráca zahŕňa sieťovanie vedúcich oblas-tných centier a spoločenstiev, informačné a po- radenské služby, spolupráca s Konferenciou biskupov Slovenska a jednotlivými diecézami, spolupráca s miestnymi samosprávami, cen-

sa zamerali na hľadanie alternatívnych zdrojov financovania a hľadanie a oslovovanie partne-rov a príprava aktivít k zvyšovaniu členskej základne, zefektívnenie administratívy, efektív-nejšia komunikácia, prehĺbenie vzdelávania ve- dúcich oblastných centier, udržiavanie a hľada-nie nových spoločenstiev, na akreditáciu vzde- lávaní pre animátorov a vytvorenie PR plánu.Pod formáciou sa chápe neformálne vzdeláva-nie, pravidelná a systematická práca s deťmi a mládežou v spoločenstvách, duchovný a osob- nostný rast mladých ľudí, neformálne vzdelá-vanie lídrov, dobrovoľníkov a profesionálnych pracovníkov, zabezpečovanie jeho kvality a roz-


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 36 1 / 2015

trami pre mládež a partnerstvá s ďalšími orga- nizáciami. Dlhodobé ciele v oblasti spolupráce sledujú zvyšovanie pozornosti sieťovaniu ve- dúcich oblastných centier a zdieľanie zdrojov medzi vedúcimi oblastných centier, zlepšenie komunikácie s biskupmi a KBS. Oblasť angažo- vania sa v spoločnosti je vytvorená z angažova-nosti mladých, výchovy k demokracii a spolu- práce, podpory a rozvoja dobrovoľníctva mladých ľudí, občianskej participácie, záchra- ny pamiatok, zastúpenia na národnej úrovni, sociálnej služby a humanitárnej pomoci, celo-slovenských mládežníckych projektov. Dlhodo- bé ciele v angažovanosti prispievajú k zvyšova-niu angažovanosti pomocou projektov ZKSM.

SWOT analýzaPri formulovaní strategického smerovania bola vykonaná SWOT analýza a boli vyhodnotené silné a slabé stránky ZKSM a príležitosti a hrozby organizácie. Silné stránky organizácie boli identifikované ako otvorenosť voči okoliu, sta-bilita (viac ako 20 rokov fungovania organizá- cie), flexibilita, celoslovenské pôsobenie, ekumenizmus, samostatnosť zamestnancov, tvori-vosť pri hľadaní riešení. Slabé stránky boli vy-menované ako medzery v plánovaní, nevyužitý potenciál spoločenstiev, nejasná komunikácia navonok, nedostatok ľudských kapacít na po- krytie potrieb, administratívny proces. Príleži-tosti pre združenie predstavujú nevyužitý po-tenciál spoločenstiev, hľadanie alternatívnych zdrojov, farská mládež má potenciál na rozvoj, zahraničná spolupráca, propagovanie, spolu- práca s inými subjektmi. Hrozby predstavujú napríklad zmena legislatívy, nezachytenie ak-tuálnych potrieb mladých, umiestnenie kance-lárie v Spišskej Novej Vsi (ostatné detské a mlá-dežnícke organizácie sú v Bratislave).

Záver

konkrétnych krokov na zatraktívnenie organi- zácie pre potenciálnych členov a hlavne budovanie povedomia o dôležitosti spoločenstiev, venoval sa dostatok času komunikovaniu vízie a dlhodobých cieľov v rámci organizácie alebo pre partnerov na úrovni Cirkvi (Rada pre mlá-dež, diecézny teologický deň pre kňazov).Medzi nedotiahnuté oblasti plánovania patrili: dlhodobé ciele boli systematicky spracované, viaceré ale ostali bez termínového ohraničenia, nebolo dotiahnuté spracovanie dlhodobých cie- ľov na krátkodobé, top priority sa dosiahli, periodicky sa ale nevracalo ku krátkodobým cieľom vyhodnocovaním ich úspešnosti a rea- lizácie, napr. na kvartálnej báze. S týmito pred-stavami sa pracovalo v nasledujúcom období a vytvorili sa nové ciele pre ďalšie obdobie, s ktorými sa naďalej pracuje, ktoré rozvíjajú kľúčové oblasti činnosti ZKSM.Celkovým zhodnotením tohto procesu pláno-vania ZKSM zabezpečuje jasné smerovanie organizácie a napĺňanie potrieb kresťanskej mládeže na Slovensku. Spolu s ďalšími aktér-mi na poli práce s mládežou prináša programy, ktoré mladým ľuďom pomôžu nielen naplniť ich potreby, ale aj rozvíjať ich potenciál, ktorý dokážu využiť v budúcnosti a prispejú tak k rozvoju celej spoločnosti i Cirkvi...........................................10 Laššák, V.: Podniková politika a stratégia, 2005

10

LITERATÚRA1 Laššák, Vladimír. Podniková politika a stratégia, Banská Bystrica: Ekono- mická fakulta Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2005. ISBN 80- 8083-136-X 2 MACHÁČEK, Ladislav. Kapitoly zo sociológie mládeže : Občianska parti- cipácia mládeže ako výchova k občianstvu. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002. 227s. ISBN 80-89034-18-73 Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 http://www.kbs.sk/documents/pdf/pep/pep2007.pdf4 ZKSM. Výročná správa. 2010. 31 s.5 Internet. stránka ZSKM www.zskm.sk a Interné dokumenty ZKSM

Vo fáze hodnotenia sa vykonalo zhodnocova- nie úspechov a nedostatkov doterajšieho vývoja strategického plánovania a jeho realizácie. Ako prínosy strategického plánovania pre ZKSM je možné uviesť: jasné zadefinovanie vízie jej ver-balizovaním, zatiahnutie širšieho počtu ľudí do procesu smerovania organizácie, zamestnanie konkrétneho pracovníka na zadefinovaný cieľ vytvorenia metodiky vzdelávania, vytvorenie

ABSTRAKTČlánok sa venuje strategickému plánovaniu a jeho procesu tvorby v organizácii Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (ZKSM). Poukazuje na dôležitosť plánovania a realizácie plánov pri zámernom dosahovaní cieľov, ktoré si organizá-cia v pastorácii mládeže vytýči. Príklad ZKSM vykresľuje ako proces strategic-kého plánovania prebiehal v praxi. V procese tvorby stratégií ZKSM definovalo svoju víziu, motto, poslanie, hodnoty, dlhodobé ciele a previedlo swot analýzu. V závere sú uvedené klady a zápory popísaných fáz.Kľúčové slová: strategické plánovanie, pastorácia mládeže, práca s mládežou, ví-zia, motto, poslanie, dlhodobé ciele, hodnoty, swot analýza

RESUMEArticle describes strategic planning and its creation process in organization As-sociation of Christian Youth Communities (ACYC). It indicates the importance of planning and plans‘ realization in intentional reaching of goals an organization sets in youth pastorate. The example of ACYC draws the course of strategic planning in practice. In the process of strategy creation ACYC defined its vision, motto, mission, values, long-term goals and conducted swot analysis. In conclusion there are pros and cons of the described phases.Key words: strategic planning, youth pastorate, youthwork, vision, motto, mission, long-term goals, values, swot analysis.........................................................................



1 / 2015

Príprava pastoračného plánu a manažmentMagda VeselskáOd začiatku som bola členkou tímu, ktorý pripravoval pastoračný plán. Ešte predtým, ako sa začal tvoriť pastoračný plán, už nebohý otec biskup Rudolf Baláž ma v diskusii požiadal o spoluprácu, keďže vedel, že prednášam manaž-ment: „Pani Veselská, vy nám urobíte pastoračný plán pre Katolícku cirkev.“ A ja som mu vtedy povedala: „To nedokážem, aj keď to učím a viem, ako sa to pripravuje. Keď by vám to niekto sľúbil, tak by vám klamal, lebo zvonku to nikto nedokáže urobiť. Katolícka cirkev si musí urobiť pastoračný plán sama a musí zapojiť čo najviac ľudí.“

V podstate to nebol prvý pastoračný plán, na ktorom som sa podieľala, prvý bol pre roky 2001 – 2006. Rozdiel z manažérskeho pohľadu je ten, že vtedy si komisie a rady vytvorili svoje vlastné pastoračné plány na jednotlivé oblasti Cirkvi a len sa to dalo dokopy. V pastoračnom pláne pre roky 2007 – 2013 sme sa snažili dať to do systémovej teórie, pretože záleží na celom systéme, na celej Cirkvi, aby sme dospeli k tomu, že milujeme celú Pánovu cirkev, pretože sme jej súčasťou. Pastoračný plán zadefinoval, čo sú priority a kde sa môžeme spolu posunúť, ale nie každá jedna oblasť samostatne, no spo-ločnou diskusiou. To neznamená, že ostatné oblasti Cirkvi sa zanedbali.

Spoločná diskusia

Keď som participovala na príprave pastoračného plánu, bolo mi vyčítané, že tá a tá oblasť nebo-la zahrnutá. Napríklad, kým som nepracovala v charite, tiež som o nej veľa nevedela. Dnes zisťujem, koľko krásnych vecí jednotlivé die-cézne charity robia. Keď som načrela do jednot-livých oblastí – či už je to rodina, mládež alebo sociálne núdzni, všade som našla veľa ochot-ných ľudí, ktorí boli zanietení za vec. Nie je najdôležitejší výsledok, ale proces, pri ktorom môžeme povedať, že milujeme Pánovu cirkev. V tom procese nachádzame ľudí, s ktorými spo-lupracujeme a zameriame sa na pozitívne veci

..........................................

a nie negatívne, v čom robíme chyby. Keď sa nič nerobí, nerobia sa ani chyby. Z hľadiska cirkvi ako organizácie úspešnosť záleží od vnútorných faktorov, hoci aj vonkajšie faktory na nás neustále vplývajú. Napríklad v sociálnej oblasti sa boríme s tým, že sa stále menia eko-nomické a politické faktory, ktoré ovplyvňujú činnosť sociálneho zariadenia. Stáva sa, že v


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 38 1 / 2015

Proaktívny prístupKeď sme hovorili o pastoračnom alebo stra-tegickom pláne, ide o klasickú teóriu manaž-mentu. Keď vytiahnete príliš vedeckú teóriu na ľudí z farských laických spoločenstiev, tak ich to spočiatku možno trochu zastraší, ale podstatné je, že niekde sa nachádzame a niekam chceme ísť. Pokiaľ nemám cieľ, tak neexistuje cesta, ktorá by ma tam doviedla. Musím si vytýčiť naj-skôr nejaký cieľ a až potom hľadám cestu. Tú cestu nemôžeme nasledovať slepo – urobíme si cieľ na päť alebo sedem rokov a pôjdeme sle-po po nej. Keď máme cestu a prejdeme určitý úsek, urobíme analýzu a zase sa zamýšľame. Analogicky je to ako s Božou vôľou. Dnes, v danej situácii, ja neviem, kde ma Boh volá. Ja to len tuším. Môžem sledovať znamenia času a tušiť, že kam, ale keby mi Boh povedal niekde tu na začiatku, že pôjdeš sem, tak poviem, že to teda nikdy v živote, lebo sa na to neodvážim, ale prejde čas a ja sa postupne púšťam krok-mi. Verím tomu, že cesta pastoračného plánu nepôjde úplne iným smerom, ale že postupne budeme kráčať a budeme hľadať, kam chceme smerovať a čo je dôležité podľa znamení času. V teórii manažmentu dokonca existujú straté-gie v zmysle toho, že niečo si naplánujem, ale sú veci, ktoré nie som v podstate schopný

realizovať. Aj my sme mali v pláne veci, ktoré sa nedali realizovať, alebo sa nedotiahli úplne do konca. Ale na druhej strane vznikajú nové stratégie, ktoré treba uchopiť a treba s nimi ísť ďalej. Toto je proces strategického pláno-vania. A hlavne sme sa snažili aj o proaktívny prístup, to znamená, nemáme hasiť, ale skúsiť sa zamyslieť, kam sa môžeme posunúť. Pro-aktívnym prístupom je napríklad sledovanie legislatívy, aby sme sa vedeli dopredu pripra- viť a stačí možno nejaké zhromaždenie alebo nejaká podpisová akcia a už sa veci niekam posúvajú.

Nevyhnutnosť formácie

marci ešte nevieme, koľko budeme mať peňazí na daný rok. S tým sa pracuje ťažko. To isté platí pri mládeži, to isté pri rodine, vo všetkých oblastiach. Ale keď ideme do vnútra organi-zácie, pastoračný plán zadefinoval ciele a hod-noty.Cirkev má obrovské hlboké hodnoty, len ich nevieme odkomunikovať, nevieme ich pome-novať a nevieme ich predať. Mnohé sekty predávajú svoje myšlienky, pritom tie myš-lienky nie sú o nič lepšie ako hlavná myšlien-ka, ktorú nám zanechal Ježiš Kristus. S otcom biskupom sme pozývali ľudí – laikov, ktorí participovali. Zrazu sami zistili, koľko dob- rého sa robí, ale málo sa to komunikuje. Veľmi dôležité sú komunikačné zručnosti aj systémy riadenia. To všetko súvisí s úspešnosťou orga-nizácie. Ide nám o celok, ide nám o cirkev ako takú – nedovolíme, aby jej bolo ublížené, lebo nám na nej záleží, lebo je to naša organizácia, ktorá môže niekam smerovať.

Keď sme hovorili o pastoračnom plánovaní, bolo fantastické, že sa stretlo viacero ľudí. Cítila som, že na stretnutiach bol prítomný Boží dotyk, že v mnohých diskusiách, aj keď

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 39


1 / 2015

Internetový časopis Communio Missio je realizovaný s podporou

nadácie Renovabis.

je veľmi dôležité, aby plánovacia pastoračná aktivita išla až do farností. Je dôležité, aby sa každá jedna bunka zamyslela nad tým, kto sme a kam chceme spolu smerovať.Vzdelávanie kňazov a laikov sa uskutočnilo v rámci dvoch projektov. Jeden bol v spolu-práci s nadáciou Renovabis a druhý v rámci Európskeho sociálneho fondu. Pozitívna skú-senosť je, že sa nám podarilo vyškoliť veľmi veľa kňazov a laikov. Negatívom je, že pokiaľ boli tí kňazi určení biskupom, ktorí museli ísť na školenie, tak to vzdelávanie vnímali skôr negatívne. Možno niekde sme ich ako lektori presvedčili a zapojili sa, ale niektorí vzdelávanie neabsolvovali, ako by sa hodilo. Skončilo zhruba 77 % študentov, je smutné, že neskončilo 100 %. Verím, že formácia a vzde-lávanie sa budú posúvať, aby sme sa vzájomne učili, že nie je to len o jednotlivcovi, ktorý sa učí, ale celá organizácia sa učí. Spolu rastieme, spolu sa vzdelávame...........................................Moja skúsenosť s pastoračným plánom je veľmi pozitívna v zmysle spoznania toho, že Cirkev na Slovensku je bohatá. Verím, že týmto záverom neskončí, ale že niekto zase zoberie štafetu a začne plánovať, či už to bude na celoslovenskej úrovni, alebo aspoň na diecéznej úrovni. Záleží na každom z nás, aby sme spolu napĺňali Boží plán.

sme sa úplne nestotožňovali, posúvali sme sa práve vďaka tomu, že sme spolu komunikovali. Každý z nás sme mali iný náhľad, ale hľadali sme to spoločné. Napríklad ako výsledok celej diskusie o novej evanjelizácii vznikli tri prio- ritné skupiny – ohlasovať, sláviť, slúžiť ad extra, teda komu, ad intra – potreba kvalitnej formá- cie. A to je oblasť, v ktorej sa snažím trochu prispievať – formácia kňazov a laikov. For- mácia kňazov v zmysle spolupráce s laikmi – kňaz by nemal byť manažér v zmysle toho, že by iba manažoval, ale mal by byť manažér, ktorý prevažne robí duchovnú činnosť, ale vie zainteresovať laikov a nemá z nich strach, že ho oklamú alebo preskočia. A zase laikov treba viesť k horlivosti tak, aby boli schopní pomá-hať spoločenstvám. Formácia je na všetkých možných úrovniach...........................................Na začiatku je formácia v rodine, lebo tá je najdôležitejšia, preto aj rodina je prioritná skupina, lebo v nej sa tvorí základ. Samozrej-me, malo by nám záležať na odbornej a per-manentnej formácii, či už kňazov, alebo laikov. V rámci slúžiacej a komunikujúcej Cirkvi bol program vzdelávania kňazov a laikov, mali vzniknúť pastoračné rady ako účinný nástroj pastorácie a národný projekt koordinácie pas-torácie. Nedostali sme sa úplne až po národný projekt koordinácie pastorácie, ale vnímam, že


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 40 1 / 2015

Vzťah diecéznej synody a pastoračného plánuVladimír Šosták

Pokúsim sa v tomto príspevku predstaviť to, čo tu ešte nezaznelo a možno to bude viac kritické, samozrejme, v snahe o konštruktívnu kritiku. Čo sa týka vzťahu diecéznej synody v našej, Košickej arcidiecéze a Pastoračného plánu Katolíckej cirkvi na Slovensku, čo bolo zadaním pre toto vyhodnotenie, domnievam sa, že obidva dokumenty, respektíve projekty, majú podobný osud. Ako už zaznelo z úst otca biskupa Tomáša Galisa, realita je ukazovateľ toho, či sme niečo posunuli, či sa niečo posúva, či má tendenciu posúvať sa alebo nie. So všetkým, čo tu zaznelo na adresu situácie, nemožno nesúhlasiť. Ale dovolím si tvrdiť, že mnohé veci by sa udiali, aj keby Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku nevznikol.

A tu je dôležité, aby sme sa pýtali, aký konkrét-ny dopad na realitu má tento pastoračný plán. Ako ovplyvnil skutočnosti v súčasnom živote našich farností, diecéz a celej slovenskej cir-kvi? Nie veľmi súhlasím s tým, že považujeme v dnešnej dobe za veľký úspech to, že sme od-vrátili sodomské zákony. To sa mi nezdá ako veľký úspech. Keď hovoríme o realite ako o ukazovateli, u nás ukazovatele reality sú nao-zaj veľmi smutné. Počnúc sčítaním ľudu, kedy od roku 2001 do 2011 padlo zo 680 000 na 528 000, čiže o vyše 150 000 ľudí menej v Košickej arcidiecéze. Potom počet rozvodov, samovra-hov, prihlášky do kňazského seminára (momen-tálne je jeden seminarista v prvom ročníku za Košice) a klesajúci počet veriacich, ktorí sú na bohoslužbách.

VíziaJedine realita, taká aká je, ukazuje vplyv pas-toračného plánu na život. Čo sa týka toho pozi-tívneho videnia, pastoračný plán na Slovensku sa pokúša aj o niečo dôležité – hľadať. To je výzva, ktorú nám nechal aj náš Pán: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo...“ (Mt 6, 33). Hľadať znamená, že nemáme hneď všetko isté – kto, kde, čo, ako. A ja by som chcel sústrediť svoju reč okolo jedného bodu – okolo otázky vízie. Podľa môjho úsudku nebolo pre nás všetkých, ktorí sme sa podieľali na tvorbe pastoračného plánu, hneď od začiatku veľmi jasné, o čo nám vlastne ide, čo vlastne chceme dosiahnuť pastoračným plánom Slovenska. Tu zaznelo, že pastoračný plán môže byť pre farnosť, pre .........................................................................



1 / 2015

Pri každom pláne, ako sme na našich stretnu-tiach hodnotili, veľmi jednoducho vyjadrené, mám víziu, zámer a prostriedky. Vízia je to, čo vlastne chcem; zámer znamená, ako to chcem dosiahnuť; a prostriedky, s čím to chcem dosiah-nuť. Len tak mimochodom, je veľmi zaujímavý kontrast medzi pohľadom do Božieho slova, či už sú to evanjeliá, ktoré opisujú pôsobenie Pána Ježiša, alebo Skutky apoštolov, kde sa opisuje pôsobenie a život prvotnej Cirkvi, s pohľadom na realitu nášho pastoračného života. Biblicky vyjadrený tento kontrast by sme mohli formulovať slovami apoštola Pavla z 1. listu Korinťanom: „Božie kráľovstvo ne-spočíva v reči, ale v prejave Božej moci“ (Po-rov. 1 Kor 4, 20). Ten kontrast spočíva v tom, že Biblia je plná prejavov Božej moci a naša pastoračná situácia je skôr plná dokumentov a množstva rečí. Akosi veľmi málo vidieť, že by sme si my, sami kňazi, dokázali pomôcť; a to nehovorím o odchodoch, škandáloch, ktoré sa stále množia aj u nás. Potom je ťažké hovoriť o tom, že dokážeme pomôcť iným v ich problémoch.

menšiu komunitu, väčšinou vo svete je pre die-cézu, iba v niektorých krajinách je národný plán ako u nás. Čo tým vlastne chceme? Keď niečo chceme, musí sa to vidieť a pomenovať hneď na začiatku. Vízia je – dá sa povedať – prorocký pohľad na budúcnosť, obraz budúcnosti. Tým kľúčovým je fakt, že vízia je odrazom môjho, či nášho duchovného života. A ja si myslím, že nám veľmi chýba, absentuje vízia, čo vlastne chceme a kde to chceme dotiahnuť. Chýba nám takýto duchovný život, ktorý by bol schopný prorocky zachytiť okolnosti života.

Sfunkčnenie alebo prestavbaDôležitú otázku, ktorá sa tu ukazuje, by sme mohli formulovať asi takto: ide tu iba o koz-metické úpravy, o sfunkčnenie niektorých veci, ktoré môžu byť a vznikať, ako som spomínal, aj bez pastoračného plánu, ako sú predmanželské prípravy a podobne, alebo nám ide o to, čo sa tam uvádza v pastoračnom pláne ako exodus, ako prechod, ako posun niekde inde, kde sa práve nachádzame? Toto pokladám za veľmi dôležitú otázku, lebo to je problém vízie. Tým, samozrejme, nehovo- rím, že toto je zlé a tamto dobré. Možno sú ob-dobia, okolnosti, či miesta, kde sa môže pasto-račný plán chápať a vypracovávať z takejto perspektívy, ako sme ju my poňali. Niekde sa môže robiť úplne z inej. Pre mňa je dôležité za-hľadieť sa na našu situáciu a pýtať sa, či potre-bujeme „iba sfunkčnenie niektorých záležitostí“ alebo prestavbu. Ja sa jednoznačne prikláňam, aj na základe menovaného, že my potrebujeme exodus, potrebujeme presun, potrebujeme pre-svedčiť kňazov a všetkých veriacich, že je pot- rebné niečo podstatne zmeniť. A potom ich potrebujeme presvedčiť o nevyhnutnosti tohto exodu. Všetky aktivity okolo pastoračného plánu by mali k tomu smerovať. Dovtedy, kým toho nebudeme schopní, tak mnohé snaženia vyjdú naprázdno. A naša neschopnosť bude závisieť práve od už spomínanej vízie a našom zakotvení sa v nej. Túto schopnosť presvedčiť o potrebe iného nasmerovania vidím ako jeden z veľkých neúspechov prác okolo pastoračného plánu. Ako tu zaznelo, veľa závisí od kňazov – odvážim sa povedať, že sme ich veľmi málo presvedčili.


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 42 1 / 2015

© TK KBS

V 18. článku pastoračného plánu sme si pome-novali víziu opisne asi takto: pomôcť súčas-nému človeku, aby mal skúsenosť s Bohom. Dá sa s tým súhlasiť, že je to potrebné. Môžeme to inak formulovať. Čo tam ale ďalej chýba, a to všetci, aj ja ako prvý si pripisujem za vinu, dotiahnuť to, čo to znamená mať skúsenosť s Bohom. Keď tieto veci nedotiahneme, nikto nevie, o čom je reč. Každý rozpráva o osobnom vzťahu s Bohom, ale nikto nevie, čo to je. Potom totiž z toho vyplynulo to, čo je podľa mňa najväčšia sla-bina pastoračného plánu 2007 – 2013, a to je prestup od vízie k zámeru. Jednoducho tam sa jasne nepovedalo, ako a čo má Cirkev robiť, aby pomohla súčasnému človeku mať skúsenosť s Bohom. Keď sme prešli na oblasti – rodina, mládež, charita, núdzni, tým sa neodpovedalo na túto hlavnú kľúčovú otázku. Keď sme sa rozhodli pre túto víziu, bolo ju potrebné dotiah- nuť v tomto zmysle. Viem si to predstaviť na-príklad tak, že by sme sa ďalej zamýšľali nad tým, ako ideme prehĺbiť vzťah človeka s Božím slovom, alebo v podobnom duchu.

Od vízie k zámeru Takto by to šlo v jednej línii, ktorá sa postupne rozvíja. Pomenovať prioritu troch oblastí pas-torácie, ktoré zahŕňajú vlastne skoro všetko, lebo ak poviem: mladí, rodiny a charita, tak tam patrí každý a skoro všetko. V tomto kroku, čiže v prechode medzi víziou a zámerom, vidím osobne najväčšiu slabinu pastoračného plánu. To neznamená, že by sa s rodinami alebo s mla-dými nerobilo, ale to znamená, že by sme zvolili prioritu, cez ktorú by mohla viesť cesta k tomu všetkému ostatnému.

Čo mne z toho vyplýva? Musíme si vyjasniť, keď ideme niečo robiť, čo chceme a čo tým chce-me. Lebo keď si toto nevyjasníme a nie sme na to zrelí, tak sa bojím, že vznikajú iba dokumen-ty, pre naše uspokojenie, že niečo predsa len robíme. To vôbec neznamená, že by tento doku-ment bol úplne zbytočný. Má veľa pozitív, ktoré tu zazneli a ja ich nebudem opakovať. Týmto mojím príspevkom som sa chcel podeliť iba o tento môj pohľad naň ako na dokument, ktorý sa nachádza v istom stupni vývoja života Cir- kvi, jej reflexie, a teda má aj vážne slabiny. Som totiž presvedčený, že iba konštruktívna kritika postavená na biblickom základe a istom stupni kompetentnosti v pastorálnej teológii, bez ktorej ťažko uvažovať o pastoračnom pláne, nás môže posúvať stále ďalej v ústrety Božiemu plánu spásy.

..........................................

„ ...iba konštruktívna kritika postavená na biblickom základe a istom stupni kompe-tentnosti v pastorálnej teológii, bez ktorej ťažko uvažovať o pastoračnom pláne, nás môže posúvať stále ďalej v ústrety Božiemu plánu spásy.“

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 43


1 / 2015


Pastoračné plánovanie vo farnostiachJozef ŽuffaProces pastoračného plánovania je neoddeliteľnou súčasťou pastorálnej teológie a pri ak-tuálnom tempe zmien v spoločnosti získava na dôležitosti. Pri súčasných výzvach životných trendov je potrebné, aby pastoračná odozva nezostala iba pri improvizačných pokusoch, ale aby bola vytváraná systematická prax v pastorácii. Pastoračné plánovanie nie je liekom, ktorým by sa chceli vyriešiť ťažkosti, problémy a otázniky súvisiace s poslaním cirkvi, ale skôr prejavením ochoty postaviť sa pred výzvy so zodpovednosťou a hľadaním cesty pre budúcnosť. Takto sa chce pastoračné plánovanie dostať do života cirkvi všade tam, kde si kresťanské spoločenstvá uvedomujú, že pre evanjeliovú službu človeku dneška „ku spon-tánnosti jednotlivca treba pridať aj plánovanie, predvídanie i spoluprácu s inými inštitú-ciami“. Ak sa tento proces stane iniciatívou celého spoločenstva, pomáha predchádzať horúčkový hyperaktivizmus, ako aj neprimeranú sporadickosť alebo ľahostajnosť. V mno-hých farnostiach, aj rehoľných spoločenstvách už existuje, a to nie ako inštrukcia zo strany hierarchie, alebo len ako nová úloha, ktorá sa má pridať k doterajším úlohám.

Súčasťou plánovania je analýza stavu spoloč-nosti. Analýza nám pomáha získať citlivejší prístup, držať prst na pulze času, budovať zákla-dy systematického a koncepčného prístupu na úrovni farnosti, diecézy alebo celospoločenskej. Pastoračný plán kladie dôraz na budovanie osobných kontaktov so spolupracovníkmi, ľuď-mi ľahostajnými k viere, alebo nehlásiacimi sa k cirkvi. Zadefinovaný plán poskytuje pries-tor aj pre spätné vyhodnotenie realizácie naplá-novaného a možnosť následného zreálnenia vízií. Zároveň môže vytvárať nové štandardy spolupráce medzi klerikmi a laikmi, nakoľko sa obidve skupiny tímovo podieľajú na tvorbe plánu. Vo farnostiach sú laici zapojení do čin-nosti farskej rady, pri ich intenzívnejšom zapo-jení do rozhodovania o smerovaní farnosti sa môže zabezpečiť lepšia kontinuita pastorácie aj po výmene kňaza vo farnosti.Na Slovensku máme vo viacerých farnostiach oddelenú činnosť ekonomickej rady od aktivít pastoračnej rady. V niektorých prípadoch sa členstvo v obidvoch radách prelína, inde zostá- va iba na formálnej úrovni, alebo funkcie pasto-

Analýza a farská pastoračná rada

račnej rady vykonáva ekonomickej. Pri tvorbe pastoračných plánov práve pastoračná rada je platformou, ktorá sa aktívnym spôsobom po- dieľa na ich tvorbe a realizácii. V tomto článku budeme pracovať s konceptom jednej rady a po-menovaním farská pastoračná rada. Primárnym cieľom rady je rozvoj farnosti zameranej viac na jej poslanie ako iba na realizáciu pastoračných aktivít alebo ich financovanie. Tým sa nepo-piera dôležitosť aktivity a finančných povinností vo farnosti. Farská pastoračná rada sa snaží pre farnosť vytvoriť ,,víziu“, ktorá je založená na evanjeliových hodnotách a určovať smerovanie aktivít. Takéto cielené usmerňovanie vývoja farnosti ju bude postupne posúvať k aktivitám a zmýšľaniu, ktoré presahujú len splnenie roč-ného plánu pastoračných aktivít.

..........................................

2

Kódex kánonického práva definuje ustanovenie a zloženie pastoračnej rady: „Pastoračná rada pozostáva z veriacich, ktorí sú v plnom spolo-čenstve s Katolíckou cirkvou, tak z klerikov, ako aj z členov inštitútov zasväteného života a pre-dovšetkým z laikov; určujú sa spôsobom, ktorý vymedzil diecézny biskup. Veriaci, vysielaní do pastoračnej rady, sa majú tak vyberať, aby na-ozaj reprezentovali celý podiel Božieho ľudu,

1


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 44 1 / 2015

ktorý tvorí diecézu so zreteľom na rozličné oblasti diecézy, sociálne podmienky a povola-nia, ako aj na účasť, akú majú v apoštoláte buď ako jednotlivci, alebo spojení s inými.“ Čo je potrebné robiť, aby sa vytvorila a udržala skupina ľudí tvoriacich farskú pastoračnú radu a spolupracovala s kňazom? Každý človek cíti prirodzenú zodpovednosť za niečo, čo vlastní. Naopak, ak ľudia nemajú pocit vlastníctva, ich motivácia o niečo sa starať býva výrazne nižšia. Ak má laik vykonávať zodpovednú prácu vo farskej pastoračnej rade, je potrebné u neho akti-vovať „pocit vlastníctva“. Dosiahnuť sa to dá tak, že je súčasťou procesu fungovania rady, vy- tvárania nových prístupov a ich plánovania. Na to, aby dokázal byť aktívnym členom rady, musí venovať svoj jedinečný čas a preto je aj efektív-ne, keď jeho motivácia ho smeruje k preberaniu zodpovednosti za smerovanie farnosti, diecézy, alebo akéhokoľvek iného spoločenstva.Ďalším dôležitým faktorom pre udržanie farskej pastoračnej rady je vytvorenie takej atmosféry, pri ktorej sa každý z jej členov cíti dôležitý. Dôležitosť tiež dodáva „pocit vlastníctva“ a zodpovednosti. Nedôjde tak ku „killer“ frázam, ako napr.: „aj tak sa u nás nič nedeje“, „stále je to o tom istom“, „načo tam vôbec chodím“ a pod. Tieto postoje vyjadrujú nespokojnosť, nepod-statnosť a nedôležitosť účasti člena pastoračnej rady. Efektívne vedené stretnutia však zapá-jajú ľudí, vyžadujú zaujatie ich postoja a ná- zorov. Aby boli stretnutia a výsledky čo naj-efektívnejšie, treba ich náležite pripraviť, určiť obsahy a vhodným moderovaním príliš neodbo-čovať od stanovených tém, ale smerovať skupi- novú prácu k dohodnutému cieľu. Farská pasto-račná rada na jednej strane identifikuje potreby, ktoré chýbajú v spoločenstve a na druhej stra-ne sa snaží identifikovať talenty, ktoré sú v spo-ločenstve. Je teda orgánom, ktorý spája potreby a talenty spoločenstva.

Doterajšia prax na SlovenskuS pastoračným plánovaním na národnej úrovni už máme skúsenosť v dvoch etapách. Posledná, od roku 2007 do roku 2013, bola ukončená roz- hodnutím cirkevnej hierarchie zatiaľ nepokračo-vať v ďalšom národnom pastoračnom pláne, ale

..........................................

sa zamerať na systematický rozvoj pastorácie na diecéznej a farskej úrovni. Počas posledných rokov sa konali v troch diecézach synody, iden-tifikujúce rozvojové priority, s náčrtom kon- krétnych krokov na zmenu. Vo farnostiach je pastoračné plánovanie zatiaľ iba v rozvoji, sys-tematický proces neprebieha ani v desiatke z nich. Oblasť plánovania v reholiach a laických spoločenstvách sa ukazuje značne rozšírená, pre jej lepšiu reflexiu si však vyžaduje rozsiahlejšie skúmanie.

Doterajšia skúsenosť s národnými pastoračnými plánmi priniesla úspešné, aj nedotiahnuté oblas-ti. Ako úspešné je možné hodnotiť, že na tému pastoračného plánovania boli zorganizované tri celoslovenské konferencie počas trvania druhé-ho národného plánu, po jeho ukončení jedno hodnotiace sympózium a jedna medzinárodná konferencia so zameraním na pastoračné pláno-vanie vo farnostiach. Ďalším výrazným krokom vpred je fakt, že niektoré úlohy zadefinované v pláne prebrali jednotlivé komisie Konferencie biskupov Slovenska a vznikli konkrétne aktivity (systematický program pastorácie snúbencov, animátorské školy, trojročný celoslovenský projekt ERCANO zameraný na vzdelávanie vedú-cich pracovníkov v cirkevných a cirkvou zria-dených organizáciách). Na druhej strane, ako nedotiahnutú oblasť je možné reflektovať zlyhá- vanie realizácie plánu na procese, napriek sta-noveným cieľom. Viaceré myšlienky ostali ako koncepcie, keďže sa nedotiahla ich projektová konkretizácia. Národné plány nevyvolali dosta-točnú verejnú diskusiu, keďže sa nepodarilo vtiahnuť do jeho realizácie ľudí zo stredného manažmentu – kňazov vo farnostiach. K tomu pastoračné plánovanie doteraz nie je súčasťou obsahov pastorálnej teológie na slovenských katolíckych teologických fakultách. Slabé povedomie o plánovaní a nedostatok praktických skú- seností z jeho využívania majú za následok slabé

3

4

5

6

1 Porov. BENEDIKT XVI.: Deus caritas est. Trnava : SSV, 2006, čl. 31.2 Porov. Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013. Trnava : SSV, 2007, čl. 5.3 CIC 511 – 512 §1, 2.4 Porov. SNOODY, D. – CAMPBELL, J. – MCNALLY, A. : Parish Pastoral Councils. Veritas Publications, Spi edition, 2010. s. 48.5 Porov. SNOODY, D. – CAMPBELL, J. – MCNALLY, A. : Parish Pastoral Councils. Veritas Publications, Spi edition, 2010. s. 49.6 Porov. SNOODY, D. – CAMPBELL, J. – MCNALLY, A. : Parish Pastoral Councils. Veritas Publications, Spi edition, 2010. s. 127.

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 45


1 / 2015

povedomie jeho pozitívnych prínosov. Zatiaľ málo ľudí pracujúcich v pastorácii vidí potrebu venovať sa vypracovaniu analýz, ich hodnoteniu a stanoveniu vízií, kam sa chceme dostať. V jed-notlivých prípadoch, pri prejavení záujmu o pas- toračné plánovanie vo farnostiach zo strany kňa- zov, viacerí uvádzajú stroskotanie ich snahy na chýbajúcej metodike a neexistujúcich prípado-vých štúdiách z úspešnej realizácie. Ukazuje sa však, že vhodne nastavená činnosť farskej pasto- račnej rady a pastoračné plánovanie vychádza-júce z analýzy „tu a teraz“, je z rôznych pohľadov prínosom pre rozvoj miestnej komunity.

..........................................Príklad analýzy života farnostiUvádzame prehľadné výsledky analýzy silných a slabých stránok, príležitostí a ohrození jednej z farností, definovanú víziu zo strany farskej pastoračnej rady a plánované rámcové aktivity:Silné stránky

• máme početnú aktívnu generáciu do 25 r., ktorí sú aktívni hlavne v práci s mladými,• máme viacero rodín ochotných úzko spo- lupracovať pri aktivitách vo farnosti,• dobrá a otvorená spolupráca kňazov s laikmi,• tradícia katolicizmu je stále pevne zakore- nená.

Vychádzajúc zo stavu konceptov a skúseností s pastoračným plánovaním vznikla myšlienka realizácie pastoračného plánovania vo farnos-tiach, ktoré bude sprevádzané a následne analy-zované. Projekt realizácie pastoračného pláno-vania bol vyskúšaný na troch miestach. Cieľom sprevádzaného plánovania je tvorenie povedo-mia o mieste plánovania v pastorácii, zároveň získania konkrétnych príkladov, ktoré budú základom pre vytvorenie metodickej príručky a identifikovanie rizík pri plánovaní. Projekt bol spustený zaradením témy pastoračného pláno-vania do formačného dňa pre kňazov Žilinskej diecézy v prvej polovici roku 2013. Do procesu vytvorenia pastoračného plánu vo farnosti na rok 2014 sa zapojili tri farnosti: mesto bez fi-liálok, mesto s filiálkami a farnosť v mestskej časti. V úvodnej fáze bol zorganizovaný vzdelávací seminár pre pilotné farnosti za účasti troch kňazov, spolu s piatimi až siedmimi členmi farských pastoračných rád za každú farnosť, s cieľom zaškolenia do spoločnej metodiky postupu tvorby plánu. Do konca roku 2013 v každej z farností bolo realizovaných viacero celovečerných stretnutí, počas ktorých jedna osoba pre všetky farnosti prevzala rolu mod-erátora a facilitátora zabezpečujúceho jednot-ný priebeh a neodkláňanie sa skupiny od do-hodnutých procesov prípravy plánu. Postupne bola účastníkmi vypracovaná SWOT analýza každej farnosti a následne zadefinované prior-itné pastoračné ciele pre ďalší rok a konkrétne aktivity pre ich naplnenie. Členovia farských pastoračných rád zároveň zastupovali jednot-livé skupiny alebo spoločenstvá v ich farnosti,

tie boli o priebežnom postupe informované a cez svojich zástupcov komunikovali svoje stanoviská. Každá farnosť bola kňazom in-formovaná počas nedeľných oznamov o stave plánovania. Po štyroch stretnutiach v každej farnosti s riadenými diskusiami boli vytvorené prehľadné výsledky analýzy. Materiál sa na prvý pohľad môže zdať ako príliš jednoduchý výstup, je však za ním intenzívna práca celej farskej pastoračnej rady. Zmyslom spoločného analy-zovania a plánovania bolo zapojiť do procesu čo najširší okruh farníkov. V jednej z farností sa pracovného stretnutia zúčastnil aj primátor mes-ta, čo nastavilo zaujímavú dynamiku prepojenia aktivít mesta a farského spoločenstva.

7


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 46

Slabé stránky• u mnohých farníkov je život veriaceho zre- dukovaný na sviatostný servis (povrchnosť vo viere, zvykovosť, tradicionalizmus),• anonymita medzi farníkmi navštevujúcimi bohoslužby, „tvrdšia mentalita“ ľudí v meste ako pozostatok z minulého režimu,• vo farnosti máme aktívnu hlavne staršiu generáciu, pre strednú generáciu je ponuka farnosti málo atraktívna,• málo aktívnych mužov vo farnosti,

Príležitosti• dostatok priestorov na aktivity v areáli fary,• existencia centra voľného času s kapln- kou – po jeho rekonštrukcii možnosť vy-

1 / 2015

užívať na ďalšie aktivity a tiež možnosť finančného príjmu z čiastočného prenájmu priestorov,• možnosť využívania existujúcich kontaktov na zaujímavé prednášky a kurzy,• existencia farských majetkov – pri efek- tívnejšom spravovaní možnosť zvýšenia príjmov pre aktivity,

Ohrozenia• negatívna predpojatosť vo farnosti neak- tívnych farníkov voči „cirkevníkom“,• vnímateľná problematická komunikácia cirkevnej hierarchie smerom k laikom (monológ),• priveľký odstup cirkevnej hierarchie od života a problémov veriacich ako aj celej spoločnosti,• čakajú nás vo farnosti viaceré akútne re- konštrukcie, ktoré sú náročné na peniaze a čas.

Po vyšpecifikovaní oblastí analýzy interného a externého prostredia si členovia farskej pas-toračnej rady spolu s farárom zadefinovali svoju víziu pre ďalší rok, vychádzajúcu z hľadania súvislostí medzi jednotlivými oblasťami ana-lýzy. Farská pastoračná rada si svoju víziu určila na základe SWOT analýzy nasledovne: „Chceme vytvárať priestor v našej farnosti pre čo najviac ľudí.“ Víziu sa podarilo účastníkom pretaviť do motta: „Naša farnosť – spoločenstvo spoločenstiev.“ Pre naplnenie vízie boli vytvorené dve prioritné oblasti aktivít:

„Odbúravanie“ anonymity vo farnosti• organizácia plesu, farský deň, noc kostolov – zapájanie čo najviac ľudí,• potreba tvorby aktivít na „prilákanie“ ro- dičov,• hľadanie adresnosti pastoračných aktivít pre mládež (občasné aktivity pre zmie- šané skupiny).

Aktívna komunikácia so spoločenstvami cez pravidelné stretnutia

• zmapovanie spoločenstiev a prizývanie nových ľudí,• návrh tém na každý štvrťrok (lektori, akcie, reflexie),

Reflexia skúsenostíRealizovaný projekt v troch farnostiach pri-niesol viaceré poznatky. Najdôležitejším z nich je, že proces plánovania má mať jasnú štruktúru a silného moderátora, ktorý nedovolí farskej pastoračnej rade stratiť sa v jednej téme. Moderátorom nemusí byť kňaz, môže to byť ktokoľvek z rady, skúsený vo vedení systema-tickej skupinovej práce. Ďalšie skúsenosti je možné štrukturovať nasledujúcimi bodmi, ktoré korešpondujú aj s praxou z iných krajín:

• Potreba plánovania spolu s kňazom. Ak on nebude veriť v plán, nebude ho akceptovať a realizovať.• Plánovanie spolu s farníkmi. V prípade neumožnenia ich zapojenia sa, nebudú proces podporovať.• Byť otvorený zmenám, ktoré dodávajú hodnotné poznatky počas plánovania.• Pravidelné informovanie ľudí vo farnosti o stave plánovania, špeciálne v prípade, ak sa udiali zmeny na podnet farníkov.• Vytvorenie čo najväčšej siete a neponáh- ľať sa v procese.

V dôsledku rýchlych zmien v spoločnosti a potreby aktívnej pastorácie sa menia aj požiadavky na kňaza: kedysi stačilo, keď ve-del vyučovať deti, kázať, vysluhovať sviatosti a úradovať. Teraz predovšetkým musí vedieť komunikovať, zapájať laikov do plnenia úloh farnosti, spolupracovať s nimi, usmerňovať ich a formovať, a najmä budovať farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev a rodinu rodín. Na druhej strane laici boli a často stále sú pasív-nymi prijímateľmi pastoračných služieb. Pre nich ostáva výzva aktívneho angažovania sa a preberania zodpovednosti za rozvoj farnosti, diecézy, alebo ešte širšej komunity.

7 Porov. ŠMIDOVÁ, M.: Dozrievanie v láske, Dobrá kniha, 2014. s 99. ISBN: 978-80-7141-853-58 Mark F. Fischer, Making Parish Councils Pastoral: Paulist Press, 2010, s. 85.9 Porov. Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013. Trnava : SSV, 2007, čl. 15.

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 47


• pozývanie lektorov v pravidelných inter- valoch,• aktívne komunikovať a formovať lídrov vo farnosti.

8

9

1 / 2015

Budúcnosť cirkvi na Slovensku a ekumenizmusTerézia LenczováO ekumenickom duchu sa v pastoračnom pláne nehovorí, hoci pôvodný návrh na za-členenie témy ekumenizmus do pastoračného plánu mal heslo „Ekumenizmus a dialóg”. Poviem jednu skúsenosť. Konferencia biskupov Talianska v roku 1991 vydala smernicu O ekumenickom rozmere života farností. A tam o troch základných dimenziách života farností: martýria, liturgia, diakonia – a náš pastoračný plán ešte hovorí o štvrtej, o koinónii – hovoria, že ekumenizmus nie je ďalšou dimenziou, ale mal byť obsiahnutý vo všetkých existujúcich dimenziách, čiže má tam všade byť ekumenický duch. Slovo ekumenizmus som ja v pastoračnom pláne nenašla. Z 288 kapitol rozsiahlej exhortácie Evangelii Gaudium, 82 kapitol, viac ako štvrtinu, venoval sociálnemu rozmeru evan-jelizácie, ktorý označil ako „sprítomňovanie Božieho kráľovstva vo svete“ (EG 176).

Chcela by som krátko spomenúť k realite eku-menizmu na Slovensku niekoľko poznámok v túžbe, aby tu bol väčší záujem o to, čo Duch Svätý v tejto oblasti v Cirkvi robí dnes. Je tu nemálo zdola vyvolaných ekumenických akti-vít: horliví kňazi mávajú vo farnostiach rôzne ekumenické stretnutia alebo aspoň ekumenické modlitby; v januári v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sú ekumenické stretnutia vo veľkom množstve po celom Slovensku, po-dobne aj v marci v rámci Svetového dňa mod-litieb žien. Sú aj mnohé oficiálne stretnutia pri rôznych historických alebo spoločenských prí-ležitostiach. Vďaka za to!Spomeniem ešte tri veci, ktoré nám Duch Svätý konkrétne ponúka. Je to výzva a prosba, aby sme venovali pozornosť aj menej poznaným alebo vôbec nepoznaným skutočnostiam. Od Dekrétu o ekumenizme Druhého Vatikánskeho koncilu (1964) ubehlo pekných pár rokov a je stále aktuálny. Od tej doby Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov v osobe kardi-nála Waltera Kaspera urobila zhrnutie tých bo-dov, ktoré doniesli ekumenické dialógy vyvolané účasťou zástupcov kresťanských cirkví na kon-cile. Rozvinuli sa štyri typy dialógov katolíckej cirkvi s kresťanmi z iných spoločenstiev: dialóg lutersko-katolícky (od roku 1967 po súčasnosť),

Realita ekumenizmu anglikánsko-katolícky (od roku 1970 po súčas-nosť), metodisticko-katolícky (od roku 1967 po súčasnosť) a dialóg s reformovanými kresťanmi


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 48 1 / 2015

Druhá kniha hovorí o plodoch spomenutých teo-logických dialógov v ich obsahovej štruktúre, ktorá pozostáva zo štyroch základných aspektov kresťanskej viery v ekumenickom dialógu:

1. Základy našej spoločnej viery: Ježiš Kris- tus a Najsvätejšia Trojica. 2. Spása, ospravedlnenie, posväcovanie. 3. Cirkev. 4. Sviatosti krstu a eucharistie.

Je to veľmi vzácna žatva plodov usilovnej práce, robenej v oddanosti k úlohe zmierenia kresťanov podľa Ježišovej veľkňazskej modlitby (Jn 17, 21) a v láske k pravde. Je to kniha plná náde-je. Rada pre ekumenizmus zabezpečila preklad podstatných častí tejto knihy z angličtiny. Preklad je k dispozícii v elektronickej podobe.Treťou výzvou pre nás je blížiace sa päťsté výročie reformácie Martina Luthera. Je k dis-pozícii spoločný evanjelicko-katolícky doku-ment Od konfliktu k spoločenstvu (From Con-flict to Communion), zatiaľ v anglickej verzii. K tejto výzve sa pripájame v modlitbe, aby Duch Svätý túto príležitosť použil na ďalší krok ku zmiereniu kresťanov. Dovolím si vám odcitovať myšlienku Maxa Thuriana, teológa z ekumenickej komunity v Taizé: „Nie, k jed-note kresťanov nedospejeme ani štúdiom dejín, ani vied. Ani cirkevnou politikou, pobádanou veľkodušnou láskou, ba ani ekumenickými stretnutiami, pri ktorých sa usilujeme dať veci do poriadku. Musíme pristúpiť k počúvaniu Božieho slova, a to spoločne, a s pomocou prvých vykladačov učiteľov z dôb, keď prena-sledovaná cirkev žila ešte v najživšej a najširšej jednote”. To je vlastne know-how, ako ďalej v ekumenizme.

(od roku 1970 po súčasnosť). Otec kardinál Walter Kasper zhrnul skúsenosti z týchto dia-lógov do dvoch kníh: prvá sa volá Príručka duchovného ekumenizmu. Je to svojho druhu vademecum, tak znie podtitul knihy, príručka pre prežívanie ducha ekumenizmu vo farnos-tiach, návod na slávenie liturgického roka s ohľadom na prítomnosť bratov a sestier z iných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev. Návod na scitlivovanie kresťanov k dialógu života. Rada pre ekumenizmus bratislavskej arcidiecézy zabezpečila preklad tejto knihy z nemčiny. Je k dispozícii v elektronickej podobe...........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 49


„Musíme pristúpiť k počúvaniu Božieho slova a to spoločne a s pomocou prvých vykladačov učiteľov z dôb, keď prena-sledovaná cirkev žila ešte v najživšej a najširšej jednote.”

1 / 2015

Vždy ma dostala úprimnosť a premena emauzských učeníkov. Zmŕtvychvstalý Ježiš uzdravil ich depresiu a premenil ich srdce postupným trpezlivým vysvetľovaním. Najprv ich však dlho počúval (porov. Lk 24, 13 – 35). Aj v otázkach o pastoračnom plánovaní je čo vysvetľovať, je tu veľa pred-sudkov a nedorozumení. Skúsme sa na chvíľu vydať tak symbolicky ako Ježišovi učeníci na cestu z Jeruzalema do Emauz. Len dúfam, že sa s radosťou rozbehneme aj naspäť a do celého sveta...

Mobilizácia vitality našich spoločenstievZdeno Pupík

„A my sme si mysleli...“Pojem pastoračné plánovanie sa objavil v doku-mentoch Talianskej biskupskej konferencie na začiatku sedemdesiatych rokov XX. storočia. Najskôr sa používal v saleziánskej praxi v sú-vislosti s pastoráciou mládeže. Postupne bol používaný aj v iných oblastiach pastorácie, ba čo viac, stal sa znamením rozvoja a celkovej ob-novy vo farnostiach a diecézach. „Pastoračné plánovanie je proces modlitby a spoločného uvažovania nad činnosťou Kris-tovho Tela v príslušnom čase a mieste.“ Táto všeobecná strohá definícia Williama L. Picketta hovorí o podstate pastoračného plánovania ako o procese a skúsenosti miestnej cirkvi s činnos-ťou Božieho Ducha, ktorý sa prejavuje vo vzá-jomnom počúvaní, uvažovaní, hľadaní, racio-nalite, systémovosti, ale aj v proroctve. Toto všetko sa realizuje v referenčnom rámci modlit-by a otvorenosti pre pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vanie, kam chce (porov. Jn 3, 8). Je to iný

prístup ako len nejaká chladná vypočítavosť, ako sa zviditeľniť a zarobiť. Pastoračné pláno-vanie je proces, ktorý je podriadený pôsobeniu Ducha Božieho na úrovni farnosti, diecézy, pro-vincie alebo konferencie biskupov. Viaceré vy-jadrenia Magistéria nám pomáhajú pochopiť, že pastoračné plánovanie nie je exces, ale súčasť života cirkvi, ktorá túži po zmene. Podobnosť s plánovaním organizácií a firiem, ktoré poznáme z komerčného, či treťosektoro-vého prostredia, je formálna resp. čiastočne pro-cesná. Úplne inak sú nastavené ciele a fokusy. Pastoračné plánovanie alebo programovanie je proces novej inkulturácie evanjelia, ktoré sa nanovo inkarnuje do konkrétneho kultúrneho prostredia miestnej cirkvi v konkrétnom čase. Je len prirodzené, že nie všetci dokážu akcepto-vať tento pastoračný postup. Jedným z dôvodov rezistencie voči pastoračnému plánovaniu je odmietanie reálnej zmeny, ktoré so sebou tento postup prináša. Proti pastoračnému plánovaniu sa často stavajú ľudia, ktorí s tým nemajú ab-solútne žiadnu alebo len veľmi malú skúsenosť.

1

2

3


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 50 1 / 2015

Ich oporné body odmietania tvoria skôr obavy duchovného alebo pastoračného charakteru opierajúce sa o zaužívané zvyky alebo nedobrú skúsenosť iných. Veľakrát sú to ľudia, ktorí sú nespokojní so súčasným stavom pastorácie, ale túto formu obnovy odmietajú. Zdá sa im pri-veľmi akademická alebo málo duchovná.Existuje aj iný dôvod pre neprijatie pastorač-ného plánovania vo väčšom rozsahu: pastoračné plánovanie vraj „dehonestuje Cirkev“. Chcem veriť, že toto vyjadrenie je len prejavom nedos-tatočného poznania a nie dezorientácie či až pomýlenosti ohľadom identity Cirkvi a jej au-tentickej činnosti. Improvizácia má aj v pastorácii svoje čaro, ale systematický prístup je predsa len preja-vom pastoračnej zrelosti. Príklady diecéznych pastoračných plánov nám ukazujú jednu z ciest novej evanjelizácie, ktorá stavia na spoluprá-ci kňazov a laikov, na vnímaní znamení čias, hľadaní vízie, na participácii a význame spätnej väzby, kde subjektom činnosti je spoločenstvo miestnej cirkvi, nie jednotlivec či nesúrodá skupina fanúšikov historických tradícií.

Ak sa nám niekedy zdá, že slovo plán resp. plánovanie priveľmi zaváňa buď svetom tech-nokratizmu a manažmentu, alebo časmi centrál-neho plánovania spred roka 1989, spomeňme si na termín, ktorý používame v súvislosti s postu-pom, ktorým Boh postupne v dejinách uvádza ľudstvo do svetla teofánie a dáva mu spoznávať metapríbeh spásy v Ježišovi Kristovi. Vtedy ho-voríme o dejinách spásy alebo o Božom pláne spásy. Vtedy sa odvolávame na Božiu múdrosť a prozreteľnosť, nehovoríme o chaose alebo o nejakom impulzívnom konaní, ale o usporia-daní a programe, o harmónii, ktorá sa zrkadlí v Božom diele – napriek tomu, že sa tam ako vírus usídlil hriech a Pán života a času vie aj tento ľudský lapsus bravúrne zvládnuť a zakom-ponovať do definitívneho víťazstva lásky a dob-ra (viď Augustínova „felix culpa“), lebo „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). V Novom zákone poznáme podobenstvo o dvoch staviteľoch (porov. Mt 7, 24 – 27). Od evanjelistu Lukáša poznáme aj dve iné podo-

benstvá o prezieravosti, ktoré majú sapienciálnu povahu (porov. Lk 14, 28 – 32). Obe podoben-stvá hovoria o predvídavosti, o múdrosti, o tom, že človek, ktorý sa chce pustiť do nejakého diela, by mal plánovať, lebo inak bude na smiech. Odkaz podobenstiev je však v príkrom rozpore s odporúčaniami, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom: „Nebuďte ustarostení o život, čo bu-dete jesť, ani o telo, čo si oblečiete...“ (porov. Lk 12, 22 – 34). Z textu sa zračí napätie medzi prílišnou usta-rostenosťou a ľahostajnosťou či ľahkováž-nosťou. Ježiš nehovorí o tom, že človek má len sedieť so založenými rukami, ale povzbud-zuje ho k dôvere v Boha, ktorý vie o každom človeku v každom jeho okamihu. Presne ako je to u proroka Izaiáša: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svoj-ho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl” (Iz 49, 15 – 16a). Boh nemá problémy s pamäťou, ale človek áno. Preto bol ochotný po veľmi krátkom čase zabudnúť, kto ho vyslobodil z egyptského otroctva (porov. Ex 32, 1 – 8) – preto je dôležité si pripomínať dejiny spásy, aby nové a nové generácie spoznali, že tak, ako sa Boh postaral o svoj ľud v dejinách, postará sa aj teraz – nie však bez nášho pričinenia. To opakoval Solúnčanom už sv. Pavol: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10b – 12). Ježiš odsudzuje aj postoj boháča, ktorý plánoval pokojnú a hojnú budúcnosť, a preto zrúcal staré sýpky a postavil nové, aby mal kde odložiť úrodu, hodoval a o nič sa nestaral (porov. Lk 12, 15 – 21). Podo-benstvo však neodsudzuje samotný fakt starania sa o budúcnosť, ale lakomstvo a neochotu sa podeliť. Niekoľko príkladov biblických textov nám naznačuje, že je potrebné vidieť skutočnosti v súvislostiach, a preto aj otázka (pastoračného) plánovania nie je v rozpore s evanjeliom.

1 Porov. napr. HUEBSCH, B. Dreams and visions. Pastoral planning for lifelong faith formation. New London : Twenty-Third Publications 2007.2 DR. WILLIAM L. PICKETT A consise guide to pastoral planning. Notre Dame : Ave Maria Press 2007, s. 15.3 Porov. FRANTIŠEK exhortácia Evangelii gaudium (EG). Trnava. SSV 2014, č. 115.122. Porov. PUPÍK, Z. Súvislosti. Reflexia o viere, kultúre a výchove. Žilina : Inštitút Communio 2013, s. 80 – 83.4 Takto „argumentovali“ niektorí vysokí predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slo- vensku, prečo nechcú pokračovať v ďalšom národnom pastoračnom pláne po roku 2013.5 Porov. EG 187.6 Pamätať na budúcnosť a jasne vedieť rozlíšiť, komu a čomu je človek ochotný podriadiť svoj život, vidíme napríklad v zaujímavom podobenstve o nepoc- tivom správcovi (Lk 16, 1 – 13).

4

5

6

Vysvetľoval im Písma

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 51


1 / 2015

„Duch Svätý a my sme rozhodli“Sebavedomie apoštolov ľudsky hraničiace s trú-falosťou svedčí o vyrieknutí nespochybniteľného verdiktu, ktorý bude rešpektovaný na základe inej než pozemskej autority (porov. Sk 15, 28 – 29). Preto predkladám niekoľko vyjadrení Magistéria resp. kuriálnych inštitúcií z ostat-ného obdobia o pastoračnom plánovaní resp. o jeho súčastiach, aby sme spoločne poznávali, ako sa k danej téme vyjadruje cirkevná autorita. Pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est z roku 2006 pobáda všetkých členov univer-zálnej Cirkvi k tomu, že „k spontánnosti jednot-livca treba pridať aj plánovanie, predvídanie a spoluprácu s inými inštitúciami.“ Explicitne je tu spomínané plánovanie. Na tú istú úroveň je postavené, okrem plánovania, aj predvídanie a spolupráca jednotlivcov a inštitúcií. Niekoľko rokov predtým (1999) pápež sv. Ján Pavol II. vychádzajúc po synode zo skúseností partikulárnych cirkví v Amerike odporúča, aby každá diecéza mala vlastný pastoračný plán: „Je úlohou biskupa, kňazov, diakonov, rehoľní-kov a laikov, aby vytvoril systematický koordi-načný pastoračný plán, ktorý zapája všetkých členov cirkvi a povzbudzuje v nich misionár-ske povedomie.“ S odstupom času sa k tomu na celosvetovej úrovni pridáva aj Svätý Otec František a opätovne poukazuje na pastoračné plánovanie: „Vyzývam biskupov, kňazov, kňaz-ské a pastoračné rady, každého zodpovedného jednotlivca i skupinu v Cirkvi, aby kládli väč-ší dôraz na misijný rozmer pastoračných a for-mačných programov.“

Pastoračné plánovanie a jeho procesy sa teda používajú a odporúčajú nielen na americkom kontinente, ale aj v Ázii a Európe – a to v rôz-nych pastoračných oblastiach. Napríklad v ob-lasti pastoračnej starostlivosti o emigrantov

a turistov v Ázii chýbajú primerané štruktúry. Posynodálny dokument Ecclesia in Asia (1999) pripomína, že „pastoračné plánovanie musí vziať do úvahy tieto skutočnosti.” Aj v oblasti kultúry sa odporúča pastoračné plánovanie. Pápežská rada pre kultúru vyzýva každú diecé-zu, že by „mala mať vlastný kultúrny projekt”.Rovnako tak to môže byť aj v iných konkrét-nych oblastiach (mládež, rodiny, núdzni, formá-cia kňazov a laikov...). Svätý Otec František hovorí o úlohe dialógu teológie s inými vedami za účelom adresnejšej ponuky cirkvi v danej kultúre (čo je cieľom pastoračného plánovania): „Teológia v dialógu s inými vedami a ľudskými skúsenosťami má dôležitú úlohu premyslieť, ako dosiahnuť, aby ponuka evanjelia obsiahla rozličnosť kultúrnych kontextov a adresátov.“

Preto už sv. pápež Jána Pavol II. v posyno- dálnej exhortácii Ecclesia in Europa píše: „Cirkev sa nesmie vzdať povinnosti urobiť odvážnu diagnózu, ktorá by umožnila zavedenie vhodnej terapie.“ Na počiatku tvorby ponuky a programu musí byť teda analýza, lebo ne-vieme, kde sa nachádzame, aké sú naše silné a slabé stránky. Toto všetko je nevyhnutné, aby sme sa mohli následne zodpovedne rozhodnúť, ktorým smerom sa máme pohnúť... Potvrdzuje to aj svätý Otec František v apoštolskej ex-hortácii Evangelii gaudium, kde sa stotožňuje s pápežom Pavlom VI.: „Kresťanským spo-ločenstvám prináleží objektívne analyzovať situáciu vo vlastnej krajine.“ Kvôli objektivite treba spomenúť aj to, že exhortácia sa pozerá na niektoré manažérske prístupy pripomína-júce plánovanie resp. niektoré jeho etapy aj kriticky: napríklad odsudzuje tzv. diagnostický prebytok – teda nadmerné množstvo vysvetlení, prečo veci nefungujú. Omnoho explicitnejšie kritizuje dokument duchovné zosvetštenie, ktoré „sa prejavuje v manažérskom funkcio-nalizme, plnom štatistík, plánov a hodnotení.“ A o niekoľko riadkov to potvrdzuje: „Koľko- krát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu. Popie-rame tak históriu cirkvi...“ A na inom mieste poukazuje na formy, ktoré zatieňujú skutoč-nosti, kde okrem iného spomína „viac formálne než reálne plány“.

..........................................

..........................................

Môže sa však stať problémom, keď zabudneme, že Pánom dejín je Boh a nie človek, že solida-rita je viac ako vlastné pohodlie alebo životný štandard a život človeka nie je totálne limitovaný biologickou smrťou a pozemskými vzťahmi.

7

8

13

9

10

11

12

14

15

16

17


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 52 1 / 2015

7 BENEDIKT XVI. Encyklika Deus caritas est. Trnava : SSV 2006, č. 31.8 JÁN PAVOL II. Exhortácia Ecclesia in Amerika. Trnava : SSV 2004, č. 36.9 Posolstvo Sv. Otca Františka k Svetovému dňu misií 2013. č. 2. In: http:// sk.radiovaticana.va/news/2013/10/08/posolstvo_svätého_otca_k_svetovému_ dňu_misi%C3%AD_2013/slo-735322. cit. zo dňa 10. mája 2014.10 JÁN PAVOL II. Exhortácia Ecclesia in Asia. Trnava : SSV 2000, č. 7.11 PÁPEŽSKÁ RADA PRE KULTÚRU Pastorácia kultúry. Bratislava : Don Bosco 1999, č. 25.12 EG 133.13 JÁN PAVOL II. Exhortácia Ecclesia in Europa. Trnava : SSV 2004, č. 46.14 Porov. EG 184.15 Porov. EG 50. Iste, toto nemá nič spoločné s plánovaním, ale sú veriaci, ktorí si to (omylom) takto vysvetľujú...16 EG 95 – 96.17 EG 231. Predkladám preto toľko citátov z exhortácie, aby sa nestalo, že niekto bude účelovo vytrhávať a citovať len niektoré miesta. Nechcem na tomto mieste hodnotiť celú exhortáciu, len niektoré jej vyjadrenia dávam vedľa seba...18 http://www.radiovaticana.va/slovak/RGarchi/sk2013-10-04.html/cit. 12. 5. 2014/.19 http://www.svetkrestanstva.sk/2013/10/ - /cit. 12. 5. 2014/.20 Porov. napr. http://aejt.com.au/__data/assets/pdf_file/0005/378608/AEJT_9.20_Arrieta_Plan_Columbia.pdf - /cit. 23. 6. 2014/.21 Porov. napr. http://www.news.va/en/news/oceaniapapua-new-guinea-the-church-looks-into-the- /cit. 23. 6. 2014/.

Aby bolo zrejmé, že Svätý Otec František nie je proti pastoračným plánom, prikladám jeden jeho výrok. Na sviatok sv. Františka v roku 2013 navštívil Assisi, a tam zhromaždeným katechétom a členom pastoračných rád okrem iného povedal: „Cirkev je toto: je spoločenstvo – to povedal biskup. Je spoločenstvom, ktoré s vierou a láskou počúva Pána, ktorý hovorí. Pastoračný plán, ktorý spolu žijete, zdôrazňuje práve tento základný rozmer. Je to Božie slovo, čo vzbudzuje, vyživuje a regeneruje vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obracia ich k Bohu a k jeho logike, ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity... Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade. Stať sa viac poslucháčmi Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slo-vami.“ Myslím, že tak dal jasnú odpoveď na to, že pastoračný plán je dobrý, vhodný a potrebný: že je to aktualizované a živé Božie slovo vo far-nosti alebo diecéze. Počas tejto návštevy potom zdôraznil, že „biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád a farár nemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady.“

Spoznali ho pri lámaní chleba: pastoračné plánovanie vo sveteAk hovoríme o teologických základoch pasto-račného plánovania, nemôžeme opomenúť po-pri akademických východiskách aj praktickú skúsenosť s pastoračným plánovaním. Tieto praktické skúsenosti vnímame ako prejav Božej starostlivosti v konkrétnej historickej epoche a kultúre a v kontexte dejín spásy. Národné pastoračné plány alebo programy sa nevyskytujú často v Katolíckej cirkvi. Našlo sa ich niekoľko v Južnej Amerike alebo v Oceánii.

18

19

20 21..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 53


Pastoračný plán je Božie slovo, čo vzbu-dzuje, vyživuje a regeneruje vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obra-cia ich k Bohu a k jeho logike, ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity...

1 / 2015

Americká arcidiecéza Chicago má svoj strate-gický plán. Ponúka ho v troch jazykoch. Prezen-tácia o pláne upozorňuje na teoretické výcho-diská, ale jasne hovorí o tom, ako je dôležité rozpoznať, kam nás vedie Duch Svätý... Jej strategický plán sa sústreďuje na tri zásadné pastoračné činnosti: evanjelizácia, formácia a farská vitalita a financie. Plán je na päť rokov a každý rok je tematicky niečomu venovaný: mládeži, nedeľnej sv. omši, formácii rodičov a sviatostiam. Úvodný rok bol venovaný trans-formácii farností. A predsa po takomto type programu siahla

Katolícka cirkev v Poľsku. Vytvorila nový pastoračný program pre roky 2013 – 2017.Cieľom je prijatie a oživenie osobnej viery v Syna Božieho, ktorá vedie k zapojeniu sa do spoločenského života a k svedectvu kresťanského života. Nový pastoračný program bude poskytovať veriacim v Poľsku prípravu na slávenie 1050. výročia krstu poľského kráľa Mieška I. (966), ktoré pripadá na rok 2016. Program obsahuje tri priority: Božie slovo, evanjelizáciu a katechézu. Arcidiecéza Toronto v Kanade ponúka svoj pastoračný plán v šiestich jazykoch. Okrem pastoračného plánu arcidiecéza zverejnila aj sumáre a fotografie z prípravy. Za svoje priority si zvolila: angažovať rodiny a najmä mladých, sláviť kultúrnu diverzitu, múdro používať pros-triedky a napokon efektívne komunikovať. Samozrejmosťou je aj prehľad implementácie plánu podľa rokov.

Americká arcidiecéza Boston zriadila pre pas-toračné plánovanie samostatný úrad, ktorý má štyroch zamestnancov. Okrem samotného plánu ponúkajú popis jednotlivých fáz plánovania a materiály pre farnosť (metodiky printové aj videá). Diecézny pastoračný plán je zameraný na pomoc farnostiam. Svetoznámy newyorský Brooklyn má svoju rím-skokatolícku diecézu. Aj ona ponúka prehľadný popis procesu pastoračného plánovania, vrátane diskusného fóra a ponuky vzdelávania ohľadom pastoračného plánovania. Jasne si zadefinovali svoju misiu, ciele, úlohy a nechýba prirodzene ani analýza. Diecéza ponúka metodické mate-riály pre farnosti.

Pastoračný plán diecézy vo švajčiarskom kan-tone Zürich je rozdelený na dve časti: v prvej hovorí o cirkvi, ktorá má byť živá a solidárna, v druhej pomenováva pastoračné oblasti a nový cirkevný organizačný model. Ponúka viaceré impulzy pre prax z praxe. Nechýba pomeno-vanie základov pastoračného plánovania, prak-tická pomoc a príklady z praxe a samozrejme aj zoznam odporúčanej literatúry. Päťdesiatsedemstranový dokument pastorač-ného plánu z roku 2005 je pre nemeckú arci-diecézu Bamberg zásadným orientačným sme-rovníkom a snahou o prelom na začiatku tretieho tisícročia. Plán ide v intenciách pastorálneho modelu vidieť – posúdiť – konať, kde cieľom je evanjelizujúca a zosieťovaná pastorácia. Plán ponúka analýzu, teologické kritériá a samozrejme aj možnosti realizácie.

22

23

24

25

26

27

28


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 54

Cieľom je prijatie a oživenie osobnej viery v Syna Božieho, ktorá vedie k zapojeniu sa do

spoločenského života a k svedectvu kresťanského života.

Evanjelizácia, formácia, farská vitalita a financie

„Blízky Bohu a ľuďom”

1 / 2015


„Blízky Bohu a ľuďom“ je názov pastoračného plánu v nemeckej diecéze Passau. Kľúčové body plánu tvoria tézy: Cirkev ako útočisko v religiozite, slabosť premeniť na moc, prosiť o nové cesty, konať vo vlastnej zodpovednosti a vystúpiť z vlastných hradieb. A ešte jeden príklad z pre nás exotického pros-tredia. Svoj pastoračný plán má napríklad aj diecéza Mendi v Papue-Novej Gunei. Zadefino-vali si svoju víziu, misiu, pastoračné priority, čo má byť obsahom evanjelizačnej a pastoračnej starostlivosti, zadefinovali si úlohy diecézneho pastoračného centra, katechetickej školy, pred-stavili program pre laických spolupracovníkov. Venovali sa oblastiam, ktoré potrebujú sve-dectvo kresťanov a kde má diecéza svoje úlohy, napr. v oblasti školstva, zdravotníctva, rodín a mládeže. Nezabudli ani na rozvoj duchovných povolaní.

Myslím, že sme spoznali, že pastoračné pláno-vanie nie je len technická alebo organizačná činnosť, ktorú použijeme z času na čas. Je to podstatný prvok našej odpovede na povola-nie byť učeníkmi Ježiša Krista. Toto povola-nie (zvyčajne) prežívame v spoločenstve iných učeníkov. Dôvodom pre začlenenie pastorač-ného plánovania do života našich spoločenstiev je snaha mobilizovať ich vitalitu.

29

22 Porov.http://www.deon.pl/religia/kosciol-i-swiat/z-zycia-kosciola/art,13035,nowy-program-duszpasterski-2013-2017.html /cit. 18. 6. 2014/.23 Porov. http://www.archtoronto.org/pastoral/index.htm /cit. 17. 5. 2014/.24 Porov. http://www.bostoncatholic.org/PastoralPlanning.aspx /cit. 2. 6. 2014/.25 http://pastoralplanning.diobrook.org/. cit. 21. 6. 2014/.26 Porov. http://www.archchicago.org/strategicpastoralplan/. /cit. 22. 6. 2014/.27 Porov. http://www.zh.kath.ch/organisation/gv/arbeitshilfen/pastoralplaene /cit. 23. 6. 2014/.28 Porov. http://www.eo-bamberg.de/eob/dcms/sites/bistum/seelsorge/pastoral-plan.html - /cit. 30. 5. 2014/.29 Porov. http://www.pastoralplan.de/ - /cit. 22. 6. 2014/.30 P o r o v . h t t p : / / h o m e . c a t h o l i c w e b . c o m / m e n d i / i n d e x . c f m /NewsItem?ID=234361&From=Home /cit. 22. 6. 2014/. Praktických príkladov pastoračných plánov na diecéznej úrovni je po celom svete naozaj viac než dosť napr. v Rakúsku (diecéza St. Polten: http://presse.dsp.at/einrichtungen/kommu-nikation/artikel/2011/diskussion-um-neuen-pastoralplan-angelaufen) alebo na Novom Zélande (diecéza Christchurch: http://www.chch.catholic.org.nz/dox/diocese/Pastoral%20Plan%20Full%20Version%2020.12.05.pdf) a v mnohých in-ých diecézach. V USA poriadajú každoročne konferenciu o rozvoji pastoračného plánovania a (pastoračných) rád. Najbližšia (42. v poradí) bude 19. – 22. 4. 2015 v texaskom San Antoniu (porov. http://www.cppcd.org/index.php) - /cit. 5. 5. 2014).31 BENEDIKT XVI. Encyklika Spe salvi. Trnava : SSV 2008, č. 23.32 Porov. DR. WILLIAM L. PICKETT A consise guide to pastoral planning. Notre Dame : Ave Maria Press 2007, s. 15.

Jednou z najčastejšie kladených otázok, ktoré spochybňujú pastoračné plánovanie ako také, znie: „A kde je tam Duch Svätý?“ Odpoveď ponúka okrem uvedených argumentov a súvis-lostí aj citát z encykliky Spe salvi pápeža Bene-dikta XVI. o spolupráci rozumu a viery: „Rozum potrebuje vieru, aby sa mohol stať plne sebou

30

31

32

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 55


Apropo

samým: rozum a viera sa navzájom potrebujú, aby dosiahli svoju pravú prirodzenosť a svoje poslanie.“

© Roman Catholic Archdiocese of Toronto

1 / 2015

.........................................................................56COMMUNIO - MISSIO 2 / 2014

Sociálna rovina evanjelizácie

Ján Sabol

Pápež František svoju prvú apoštolskú exhortáciu, svoje otcovské povzbudenie adresuje všetkým členom Katolíckej cirkvi. Jej hlavnou témou je radosť, ktorá pramení z osobného stretnutia s Ježišom Kristom a z nového spôsobu ohla-sovania radostnej správy evanjelia (EG 1, 3). Svoj apoštolský list adresoval ve-riacim na záver Roka viery 24. novembra 2013 počas sviatku Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru a dal tak najavo, že ovocím viery má byť ohlasovanie evanjelia. Z 288 kapitol rozsiahlej exhortácie, 82 kapitol, viac ako štvrtinu, venoval so-ciálnemu rozmeru evanjelizácie, ktorý označil ako „sprítomňovanie Božieho kráľovstva vo svete“ (EG 176).

Centrum evanjelia má sociálny obsah: život v spoločnosti a zodpovednosť za druhých (EG 177). Bezhraničná ľudská dôstojnosť vyplýva z osobitnej lásky Boha Otca a vtelenia Syna. Ježiš vykúpil nielen človeka, ale aj jeho sociálne a medziľudské vzťahy. Duch Svätý pomáha človeku rozviazať uzly ľudských ťažkostí. Pri-jatie evanjelia veriacim má v ňom vyvolať reak-ciu, že začne druhému priať dobre a stane sa to

Spoločenské a sociálne vplyvy kerygmy

v Exhortácii pápeža Františka Evangelii gaudium

jeho srdcovou záležitosťou (EG 178). Pápež František tu píše o súrodeneckej láske veria-cich a zlatom pravidle medziľudského správa-nia (Porov. Mt 7, 2; Lk 6, 36 – 38). Vyjsť zo seba smerom k človeku je nielen jeden z hlavných Božích príkazov, ale aj spôsob ako preskúšať svoju duchovnú cestu. Služba lásky k blížnemu je základným prvkom cirkevného poslania, nenahraditeľná časť jej podstaty (EG 179).Nejde tu len o malé gestá na uspokojenie sve-domia. Cieľom má byť budovanie „Božieho kráľovstva“, aby Boh vládol vo svete. Na toľko sa aj spoločenský život stane priestorom

KOMENTÁRE K EVANGELII GAUDIUM

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 56 1 / 2015

© TK KBS

.........................................................................57COMMUNIO - MISSIO 2 / 2014

Mier uprostred národov nezávisí len od dodr-žiavania ľudských práv, ale aj práv národov. Pápež František požaduje rešpektovať právo na slobodný rozvoj krajín, ale rovnako nezabúdať na solidaritu, aby ľudia v chudobnejších čas-tiach sveta mohli žiť dôstojným spôsobom (EG 190). Zlé prerozdelenie dobier je viditeľné najmä v Brazílii (EG 191). Cieľom solidarity nemá byť materiálne zabezpečenie chudob-ných, ale blahobyt sa má prejaviť v aspektoch ako prístup k zdravotníctvu a najmä k práci so spravodlivou mzdou, ktorá podporuje ľudskú dôstojnosť a umožňuje prístup k materiálnym dobrám určeným pre všetkých (EG 192).

spravodlivosti, pokoja a dôstojnosti (EG 180). Ježišovo poslanie – milovať – sa týka všetkých ľudí, všetkých vrstiev a národov (EG 181).Pri otázkach týkajúcich sa ľudského života sa majú zohľadniť názory jednotlivých exaktných vied. Boh si praje radosť nielen svojich detí, ale všetkých už tu na zemi (EG 182). Prežívanie viery sa nesmie stať iba súkromnou záležitos-ťou, bez vplyvu na sociálne a národné udalosti. Autentická viera obsahuje hlboké pozitívne prianie zanechať za sebou lepšie, ako sme sami spoznali. Všetci kresťania sú povolaní k bu-dovaniu lepšieho sveta. Konštruktívnym a po-zitívnym prístupom majú byť znakmi nádeje, ktorá plynie z Ježišovho srdca (EG 183). Pápež František preto odporúča štúdium sociálnej náuky Cirkvi a riešenie problémov prenecháva na kresťanské komunity (EG 184).V sociálnej časti apoštolskej exhortácie Evan-gelii Gaudium sa rozhodol zastaviť pri troch témach: spoločenské zaradenie chudobných do spoločnosti, mier a sociálny dialóg (EG 185).

Spoločenská integrácia chudobnýchJežiš bol vždy blízko chudobným a spoločensky vylúčeným (EG 186). Každý kresťan a spolo-čenstvo veriacich sú povolaní podporovať chu- dobných tak, aby sa dokázali plnohodnotne za-členiť do spoločnosti. Predpokladom je načúvať ich volaniu a ochota pomôcť. Boh už mnohokrát v dejinách oslobodil utláčaných. Nedostatok solidarity, či ľahostajnosť bezprostredne vplýva aj na vzťah s Bohom (EG 187).Každý je povolaný spolupracovať na odstraňo-vaní štrukturálnych príčin chudoby. Popri kaž-dodenných postojoch solidarity pracovať na cel-kovom rozvoji chudobných. Pápež František tu solidaritu definuje ako spôsob uvažovania v ter-mínoch spoločenstva a prednosti života všetkých oproti vlastneniu dobier úzkej skupiny ľudí (EG 188). Solidarita vie na materiálne dobrá nazerať ich sociálnou funkciou, ich univerzálnym ur-čením. Aj osobné vlastníctvo, ktoré slúži na efektívnejšie zveľaďovanie majetku, má lepšie slúžiť spoločnému dobru. Tento postoj otvára cestu pre ďalšie štrukturálne premeny, ktoré podľa slov pápeža Františka, nepodľahnú ko-rupcii, nebudú ťažiť a budú efektívne (EG 189).

..........................................Plač chudobných by mal pohýnať k milosrden-stvu a tak aj zakúšať milosrdenstvo, vrátane toho Božieho. Už cirkevní otcovia využívali milosrdenstvo k blížnym ako alternatívu k he-donistickému pohanskému individualizmu. Podľa sv. Augustína milosrdenstvo je ako voda na hriech, ktorý v nás horí (EG 193). Podľa ex-hortácie nemáme byť ľahostajní ani voči politic-kým režimom, ktoré podporujú nespravodlivosti voči druhým (EG 194). Apoštoli merali pravosť Pavlových cirkevných spoločenstiev na základe starostlivosti o chudobných. Tým sa odlišovali od pohanských spoluobčanov. V konzumnej spoločnosti s fungujúcim sociálnym systémom existuje tendencia zabudnúť na medziľudskú solidaritu a odcudziť sa (EG 196).

„Chudobná Cirkev pre chudobných.“Celú cestu vykúpenia formovali chudobní. Panna Mária, narodenie Ježiša v jasliach, obe-tovanie dvoch holúbkov v chráme, Ježiš vyras-tal v dome remeselníka a sám pracoval vlas- tnými rukami. Počas ohlasovania ho nasledovali chudobní. Chudobným v reči na hore prisľúbil Božie kráľovstvo (Lk 6, 20; EG 197). Starostli-vosť o chudobných má pre Cirkev v prvom rade teologický význam. Chudobným Boh preuka-zuje svoje prvoradé milosrdenstvo. V Ježišovi Kristovi nás svojou chudobou obohatil. Pápež František si praje chudobnú Cirkev pre chu- dobných. Chudobní vlastnia sensus fidei a po-znajú trpiaceho Krista. Ich uzdravujúca sila sa má postaviť do centra putovania Cirkvi. Máme .........................................................................



1 / 2015

v nich objaviť Krista, stať sa obhajcami ich požiadaviek, ale predovšetkým ich priateľmi, cez nich prijímať tajomnú Božiu múdrosť (EG 198). Starostlivosť o chudobných nemá byť prehnaným aktivizmom, ale pozornou a láskavou náklonnosťou a mať druhého v osobitnej úcte, jeho prejavy, kultúru a spôsob viery. Skutočná láska je kontemplatívna, pre oboch príjemná, a tak sa dokáže darovať druhému nezištne.Ak sa k chudobným pristupuje s úctou a váž-nosťou, nestanú sa objektom osobných alebo politických záujmov. Chudobní sa v cirkevnom spoločenstve majú cítiť ako doma. Starostlivosť o chudobných dáva ohlasovaniu autenticitu, aby sa neutopilo v každodennom mori informá-cií (EG 199). Pápež František zo strany členov Katolíckej cirkvi vníma ako najväčšiu diskri-mináciu chudobných, nedostatok duchovnej náklonnosti, hoci mnohí chudobní sú obzvlášť otvorení pre Boha. My im máme ponúkať jeho priateľstvo, požehnanie, slovo a sviatosti; cestu rastu a dozrievania (EG 200). Starostlivosť o chu- dobných a o sociálnu spravodlivosť má byť prvoradou úlohou kresťana, neexistuje pre ňu ospravedlnenie (EG 201).

Riziko pre nové krízyNeriešenie štrukturálnych príčin chudoby robí spoločnosť náchylnou a nedôstojnou, zvyšuje riziko pre nové krízy. Podľa pápeža Františka riešením je zrieknutie sa absolútnej autonómie trhov a finančných špekulácií a vyriešenie ne-rovnomerného rozdelenia ziskov, ktoré označil za koreň všetkého zla (EG 202). Dôstojnosť každého človeka a spoločné dobro majú byť konštitutívnymi prvkami hospodárskej politiky a nie len okrajovými nálepkami nesystematic-kých politických príhovorov. Etika, solidarita, zachovanie pracovných miest, dôstojnosť sla-bého, či spravodlivosť požadovaná Bohom, ťa- žia podľa Svätého otca nejedného politika. Ľahostajnosť voči týmto témam vyprázdňuje život a slová strácajú význam. Podnikanie je čestná práca pre toho, kto dokáže život vnímať v širšom význame a zveľaďovanie dobier tohto sveta využíva k službe spoločnému dobru (EG 203).Nestačí len dôverovať neviditeľnej ruke a sle-pým silám trhu. Rast spravodlivosti si vyžaduje viac ako hospodársky rast, hoci ho predpokladá.

Rozhodnutia, programy a procesy majú umožniť lepšie rozdelenie ziskov, zlepšiť pracovný trh a celkovú podporu chudobných, ktorá presa-huje sociálny systém. Hospodárstvo sa nemá s cieľom zisku prikláňať k takým krokom, ktoré vylučujú ľudí z pracovného trhu (EG 204).

„Tí, ktorí majú financie a moc, majú všetkým občanom

umožniť prístup k dôstojnej práci, vzdelaniu

a zdravotníctvu. ”Pápež František prosí o takých politikov, ktorí dokážu uzdraviť hlboké korene zla v tomto svete. Tak sa aj často zdiskreditovaná poli-tika môže stať najvzácnejšou formou lásky k blížnemu, ak sa bude snažiť o spoločné do-bro. Princíp lásky, ako ho poznáme z rodiny a priateľstiev, funguje aj v spoločenských, hos-podárskych a politických súvislostiach. Tí, ktorí majú financie a moc, majú všetkým občanom umožniť prístup k dôstojnej práci, vzdelaniu a zdravotníctvu. Otvorením sa pre večnosť je možné prekonať oddelenosť hospodárstva a spoločného dobra (EG 205). Hospodárstvo musí mať za cieľ náležité spravovanie celého domu, celého sveta. Lokálna politika nedokáže vždy vyriešiť globálne protirečenia svetového hospodárstva. Aby bolo svetové hospodárstvo zdravšie, musí sa zefektívniť interakcia medzi krajinami, pri plnom zachovaní ich suverenity, čo zabezpečí hospodársky blahobyt všetkých, nie len niektorých krajín (EG 206).Každému cirkevnému spoločenstvu hrozí zánik, hoci bude o sociálnych problémoch diskutovať, ale nič konkrétne pre dôstojný život chudob-ných nespraví (EG 207). Ľudia sa majú zbaviť otroctva individualizmu, ľahostajnosti a egoiz-mu a žiť ľudskejšie, vzácnejšie a plodnejšie, a tak aj dôstojnejšie (EG 208).

..........................................Sám Ježiš sa považoval za najslabšieho. Každý kresťan sa má ujímať najslabších, aj keď to ne-zodpovedá jeho modelu úspechu, alebo sa to môže zdať zbytočné (EG 209). Našu pozornosť si zasluhujú bezdomovci, drogovo závislí, ute-čenci, domorodí obyvatelia, starci a starenky a ďalší osamelí a opustení. Máme v nich spoznať


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 58 1 / 2015

trpiaceho Krista a byť im blízko, aj keď v tom nebudeme vidieť osobný prospech. Pápež Fran-tišek si osobitne želá prijať migrantov, prekonať chorobnú nedôveru a využiť rozdielnosť ako faktor rozvoja (EG 210). Ľahostajné nám ne-majú ostať ani obete obchodovania s ľuďmi v nelegálnych fabrikách, v prostitúcii, deti, ktoré žobrú, tieto zvrátené zločiny (EG 211). Rovnako ako aj ženy, ktoré trpia vylúčením, zneužívaním a násilím a nedokážu obhájiť svoje právo (EG 212). K najslabším sa radia aj nenarodené deti, ktorým upierajú právo na ľudskú dôstojnosť. Ich obrana úzko súvisí aj s obranou každého jedného ľudského práva. Vnímať v ľudskej by-tosti, v každej jej životnej forme, niečo posvätné a nedotknuteľné (EG 213). Treba viac urobiť pre náležité sprevádzanie žien, ktorých život pod ich srdcom bol dôsledkom násilia alebo žijú vo veľkej chudobe (EG 214). Rovnako aj celé stvorenie, príroda, sa nemá stať objektom zisku, ale máme sa oň starať ako správcovia. Nezanechať za sebou stopy zničenia, smrti, ktoré by uškodili budúcim generáciám (EG 215).

Spoločné dobro a sociálny mierBožie slovo prináša okrem radosti a lásky aj mier (EG 217). Ten nesmie byť len jednodu-chou neprítomnosťou násilia, nadvládou jednej skupiny nad druhou, či umlčaním chudobných. Umlčané nesmú ostať sociálne požiadavky roz-delenia zisku, sociálnej inklúzie chudobných, či ľudské práva. Dôstojnosť človeka a spoločné dobro sú viac ako blahobyt niekoľkých. Treba sa prorocky ozvať (EG 218). Mier, to nie je len mlčanie zbraní, rovnováha síl. Treba ho denno-denne budovať ako Bohom žiadaný poriadok po úplnej rovnosti všetkých ľudí. Ak mier nie je výsledkom úsilia celej spoločnosti, hrozia mu rozličné formy násilia (EG 219). Každý občan sa má správať zodpovedne. Účastniť sa na poli-tickom živote je morálna povinnosť a čnosť. Tre-ba pestovať kultúru stretávania sa v mnohorakej harmónii (EG 220). Na budovanie harmónie národa v mieri, spravodlivosti a bratstve, ktoré sprevádzajú aj napätia pre rozdielnosti, pápež František odporúča 4 princípy, ktoré odvádza zo štyroch základných princípov Sociálnej náuky Cirkvi (EG 221).

Čas má väčšiu hodnotu ako plnosťČas stojí v širšom zmysle vo vzťahu k plnosti, ktorá sa nám otvára. Zároveň súčasný moment je prejavom obmedzenia (EG 222). Tento prin-cíp dovoľuje pracovať dlhodobo bez toho, aby sa očakávali bezprostredné výsledky. Pomáha vytrvať nepríjemné situácie a prijať neočaká-vané zmeny. Nie je správne očakávať hneď výsledky, treba nechať priestor času a proce-som. Skôr spustiť procesy, ako vlastniť pries-tory. Tak čas začne tieto priestory osvetľovať, navzájom ich prepojí. Dá spoločnosti novú dynamiku a zahrnie skupiny a ľudí, ktorí s ňou napredujú a pri dôležitých historických uda- lostiach dokážu priniesť ovocie (EG 223). Sú to tí ľudia, ktorým v národe nešlo len o ľahké, krátkodobé a rýchle zisky, ale o rozvíjanie plnosti ľudskej existencie (EG 224). Toto kri-térium platí aj pre evanjelizáciu. Mať v očiach väčší horizont a dať sa na vhodné procesy s dlhšou perspektívou (EG 225).

Jednota má väčšiu cenu ako konfliktKonfliktu treba čeliť, ale neostávať v ňom, lebo ohraničuje horizont, poškodzuje hlbokú jednotu skutočnosti (EG 226). Pri konflikte sa jedni tvária akoby sa nič nestalo, druhí sa v ňom uväznia a prenášajú na inštitúcie nespokojnosť a sklamanie. Tak sa znemožní jednota. Najlepšia cesta je konflikt pretrpieť a urobiť z neho východisko nových procesov (EG 227). Tak zo sporu vznikne spoločenstvo. Solidarita umožní previesť napätia a proti- klady do mnohotvárnej jednoty, ktorá si na tejto vyššej úrovni zachová jednotlivé mož- nosti a polarity (EG 228). Sám Ježiš zjednotil a zmieril všetky veci, nebo a zem, Boha a človeka, čas a večnosť, telo a ducha, osobu a spoločnosť. Kristus je mier, pokoj. Človek musí byť zmierený v srdci, aby dokázal budovať aj autentický sociálny zmier (EG 229). Takýto mier je výsledkom jednoty. Rozdielnosť je vtedy pekná, ak je pripravená stále vstupovať do procesu zmierenia. Vtedy sa stane bohatstvom (EG 230)..........................................................................



1 / 2015

Idea nesmie nahradiť realitu. Musí medzi nimi existovať dialóg. Ani purizmus, ani totalitariz-my, ktoré relativizujú realitu, fundamentalizmy, etika bez dobra, ale aj skôr formálne ako reálne projekty (EG 231). Myšlienka má pomôcť lep-šie pochopiť realitu a správne ju smerovať. Nemá skončiť len pri uvažovaní, ale viesť k osobnému angažovaniu sa. Týka sa to ako poli-tikov, tak aj riadiacich pracovníkov v Cirkvi, keď rozprávajú síce logicky a jasne, ale ľudia tomu nerozumejú, chýba tomu jednoduchosť (EG 232). Evanjelizácia je aj pokračovaním inkarnácie slova. Pomáha nám vážiť si tradíciu Cirkvi a premeniť slová na skutky spravodli-vosti a lásky (EG 233).

Pri každodennom živote netreba zabúdať na globálnu dimenziu a zároveň držať sa toho miestneho, čo umožňuje ostať pevne na zemi. Neupadať do žiadneho z oboch extrémov. V hraničných situáciách má prednosť väčšie dobro, ktoré každému prinesie úžitok. Treba sa správať ako mnohosten, každý s vlastnou origi-nalitou a záujmami, snažiť sa vyťažiť z každého konania to najlepšie. Týka sa to aj spoločenstva národov, ktorí si zachovávajú svoju osobitosť. Je to celok ľudí v spoločnosti, ktorí hľadajú spoločné dobro a zahŕňa skutočne všetkých (EG 236). Aj evanjelium zahŕňa princíp cel- kovosti. Chce byť ohlásené všetkým (EG 237).

Realita je dôležitejšia ako myšlienka

Celok je nadradený časti

Sociálny dialóg ako príspevok k mieruCirkev ako súčasť evanjelizácie vedie dialóg so spoločnosťou pre dobro celkového rozvoja človeka (EG 238). Ohlasuje evanjelium poko-ja a je otvorená pre spoluprácu všetkých náro-dov a medzinárodných autorít pri starostlivosti o univerzálne dobro. Každého pokrsteného volá stať sa nástrojom zmierenia a pravdivého svedectva o živote v zmierení. Cieľom nie je kolektívne zmýšľanie alebo preferovanie

určitej spoločenskej skupiny, ale spolužitie na základe spoločenskej a kultúrnej dohody (EG 239). Podpora a starostlivosť o spoločné do-bro spoločnosti je úlohou štátu. Pri nasledovaní celkového rozvoja všetkých štát potrebuje za súčasných podmienok hlbokú sociálnu pokoru (EG 240). Cirkev so svojimi silami a návrhmi sprevádza rozdielne spoločenské zložky pri podpore ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra (EG 241).Aj dialóg medzi vierou a vedou slúži podpore mieru. Viera sa dialógu neobáva, snaží sa rozum osvetliť svetlom viery a prirodzeného zákona. Tento dialóg môže obohatiť celú spoločnosť, ktorej otvára nové horizonty a rozširuje mož-nosti ľudského rozvoja. Veriaci by na druhej strane nemali nedostatočne overené vedecké názory považovať za absolútnu pravdu, hoci tak môžu tvrdiť aj vedci samotní, keď prekra-čujú svoje vedecké oblasti (EG 243).Nejednota kresťanov narúša hodnovernosť kresťanského ohlasovania. Putujeme spoločne a so vzájomnou dôverou máme pozerať jedným smerom, hľadať pokoj od Boha, byť šíriteľmi pokoja (EG 244). Jednota kresťanov je nalie-havá najmä v oblastiach Ázie a Afriky, kde sú kresťania vystavení kritike. Rozdelenie kresťa-


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 60 1 / 2015

nov v krajinách poznačených násilím, dáva priestor pre ďalšie konflikty. Pápež František pozýva od nezjednotených kresťanov prijať to, čo u nich zasial Duch Svätý a čo bolo určené pre nás. Napríklad od pravoslávnych sa lepšie naučiť synodalite. Výmenou darov nás Duch privedie bližšie k pravde a k dobru (EG 246).

Medzináboženský dialóg je nutnou podmienkou pre svetový mier Osobitnú pozornosť si podľa exhortácie zaslu-hujú vzťahy so židovstvom, lebo jeho zmluva s Bohom nebola zrušená. Cirkev vníma národ zmluvy a jeho vieru ako sväté korene vlastnej kresťanskej identity (EG 247). Dialóg a priateľ-stvo s deťmi Izraela a prosba o odpustenie minu- lých omylov patria k životu Ježišových učení-kov (EG 248). Boh pôsobí naďalej v národe Starej Zmluvy, preto pápež František pozýva, nakoľko to dovoľujú spoločné presvedčenia a starostlivosť o spravodlivosť a rozvoj národov, spoločne skúmať Božie slovo (EG 249).

K príslušníkom ostatných náboženstiev majú veriaci kresťanských náboženstiev pristupovať s otvorenosťou v pravde a láske. Medzinábo-ženský dialóg je nutnou podmienkou pre sve-tový mier, a preto povinnosťou najmä kresťa-nov. Spoznávanie odlišného náhľadu na svet v službe mieru a spravodlivosti má vyúsťovať do nových sociálnych podmienok. Otvára sa tým priestor pre očistenie a obohatenie (EG 250). Kresťania pri tom nesmú zabúdať na evanjelium, viesť dialóg lásky v pravde. Obe skutočnosti sa navzájom podporujú a živia (EG 251). V Európe je to predovšetkým dialóg s islamom, ktorý obsahuje časti kresťanskej náuky a jeho členovia dennodenne venujú svoj čas modlitbe a náboženským obradom a preja-vujú milosrdenstvo najchudobnejším (EG 252). Pri rozhovore s islamom, musí byť kresťan hlboko zakorenený vo viere, aby tiež dokázal oceniť hodnoty toho druhého a odhaliť spoločné presvedčenia. Pápež František pokorne prosí, tiež v islamských krajinách o také slobody kres-ťanom, aké požívajú príslušníci islamu v západ-ných krajinách. Treba sa vyvarovať nenávist-ným zovšeobecneniam, lebo skutočný islam a správna interpretácia Koránu protirečia nási-liu (EG 253). Kresťania sa môžu obohatiť aj pri dialógu s nekresťanmi. Vďaka praktickej múd- rosti môžu lepšie žiť svoje presvedčenie a pris-pieť k väčšiemu pokoju a harmónii (EG 254).

..........................................Náboženská sloboda je základné ľudské právo. Zdravý pluralizmus nemá viesť k odstrčeniu ná-boženstiev na okraj, do privátnej sféry. Rešpekt voči malým skupinám agnostikov alebo neve-riacich nemá viesť k umlčaniu veriacej väčšiny alebo nevšímaniu si náboženstiev, čo nevedie k väčšej tolerancii a k mieru (EG 255). Ani intelek-tuáli, ani médiá sa nesmú znižovať k hrubým zovšeobecneniam na tému náboženstiev, či k ne- pochopeniu z náboženských textov určených pre veriacich. Aj tie obsahujú hlboko humanistické princípy s racionálnou hodnotou (EG 256). Ako kresťania máme blízko k tým ľuďom bez vyzna-nia, ktorí úprimne hľadajú pravdu, dobro a krá- su, ktorú my nachádzame v Bohu. Sú to naši cen- ní spojenci pri obrane ľudskej dôstojnosti, budo-vaní pokojného spolužitia národov a pri ochrane stvorenia. Vytváranie priestorov pre takýto dia-lóg je cestou mieru pre zranený svet (EG 257)..........................................................................



1 / 2015


Komentár k apoštolskej exhortácii

Evangelii gaudiumOndrej Šmidriak

Apoštolská exhortácia „Evangelii Gaudium – Radosť evanjelia“ od pápeža

Františka bola odovzdaná veriacim v nedeľu Krista Kráľa, 24. novembra 2013,

pri príležitosti ukončenia Roku viery. Môžeme právom o nej povedať, že je to prvý dokument súčasného pápeža,

nakoľko jeho prvá encyklika bola „en-cyklikou dvoch pápežov“, keďže pápež František sa v nej inšpiroval podkladmi,

ktoré mal pripravené už jeho predchodca, dnes už emeritný pápež Benedikt XVI.

V tomto novom pápežovom dokumente môže-me naplno objavovať jeho myšlienky, jeho vízie, ale i chápanie Cirkvi a osobitne i osobné prežívanie viery, ktorá je pre neho osobným vzťahom s Ježišom Kristom. Je to nielen doku-ment, ktorým sa prihovára biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným a veriacemu ľudu, ale môžeme povedať, že je i svedectvom viery pápeža Františka.Celá exhortácia je rozdelená do 5 kapitol:

1. Misionárska transformácia Cirkvi2. Kríza komunitného nasadenia3. Zvesť evanjelia4. Sociálny rozmer evanjelizácie5. Evanjelizátori majúci Ducha

Ak by sme chceli v krátkosti zhrnúť tieto ka-pitoly, tak by sme mohli do nasledujúcich troch otázok: Prečo evanjelizovať a čo je evanjelizá-cia? Kto evanjelizuje? Ako evanjelizovať? Som si vedomý limitov tohto rozdelenia do troch otázok, ale pri čítaní exhortácie a komentárov od rôznych teológov môžeme nadobudnúť tento dojem.

Chcel by som upriamiť pozornosť na pramene, ktoré pápež František citoval. Na prvom mieste je samozrejme Sväté Písmo, ktoré pápež cituje na mnohých miestach exhortácie alebo sa na neho aspoň odvoláva (Porov. EG 4; EG 13; EG 268 – 269), ktoré hovoria o tom ako osobne Ježiš evanjelizoval). Inak povedané, nie je možné ohlasovať evanjelium, pokiaľ sa nebudeme sýtiť Božím slovom. Božie Slovo je prameňom evanjelizácie. Preto je dôležité neustále sa for-movať v načúvaní Božieho Slova. Ďalej sa pápež na mnohých miestach odvoláva na XIII. zasadnutie generálnej synody biskupov, ktoré sa uskutočnilo v októbri 2012 (Porov. EG 14, EG 16). Taktiež sa pápež František na mnohých miestach odvoláva na pápeža Jána Pavla II. a na jeho rôzne dokumenty, v ktorých hovorí o evan-jelizácií. Sú to väčšinou exhortácie napísané po synodách v rôznych svetadieloch. Mnohé citácie sa odvolávajú aj na rozličné dokumenty juhoamerických biskupov, v ktorých kardinál Bergoglio bol jedným z hlavných autorov. V neposlednom rade pápež František cituje niektoré dokumenty Druhého vatikánskeho

..........................................

koncilu, osobitne vieroučnú konštitúciu Lumen gentium a pastoračnú konštitúciu Gaudium et spes, ako aj viaceré dokumenty pápežov Jána XXIII., Pavla VI. – zvlášť apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi – a Benedikta XVI.

Pápež František začína svoju apoštolskú exhor-táciu nasledujúcimi slovami: „Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť. V tejto exhortácii sa chcem obrátiť na kresťanských veriacich, aby som ich pozval do novej etapy evanjelizácie pl-nej radosti a naznačil cesty napredovania Cirkvi v budúcich rokoch“ (EG 1). Okrem pozývania všetkých veriacich k novej etape evanjelizácie, pozýva pápež k znovuobja-veniu radosti z evanjelia, z pozvania k novému začiatku prostredníctvom Božej milosrdnej lás-ky, ktorá je základným a podstatným prvkom ohlasovania evanjelia. Na mieste je určite otáz-ka: kde vziať alebo odkiaľ pochádza táto radosť, o ktorej pápež píše a hovorí. Na viacerých mies-tach v úvode exhortácie pápež František hovorí o stretnutí, konkrétne o stretnutí sa s Ježišom: „Pozývam každého kresťana na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochot-ne nechať sa stretnúť – na každodenné a nepres-tajné hľadanie Krista“ (Porov. EG 3).

Znovuobjaviť radosť z evanjelia

..........................................Na inom mieste dokonca cituje prvú encykli-ku pápeža Benedikta XVI. a jeho slová: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (Porov. EG 7). František hovorí o tom, že tvár a život mnohých kresťanov vyzerajú ak pôstna doba bez Veľkej Noci. Hoci uznáva, že radosť nie je stále tá istá, v každej životnej situácií, pretože sa prispôsobuje a pre-tvára, ale vždy zostáva takým lúčom, odra-zom, „ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní“ (Porov. EG 6)..........................................................................



1 / 2015

Radosť viery, o ktorej hovorí je pre neho tajom-ná, ale pevná dôvera i uprostred tých najhorších protivenstiev (Porov. EG 6). V súčasnej technolo-gickej spoločnosti sú síce znásobené príležitosti na potešenie, ale len ťažko sa v nej vyvoláva radosť. Pápež zvýrazňuje, že ohlasovanie evan-jelia nachádza svoj prameň i svoju radosť v tom-to osobnom stretnutí sa s Ježišom Kristom: „Len vďaka tomuto stretnutiu – alebo opakovanému stretávaniu – s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzu-jeme sa od izolovaného svedomia a od zamera-nosti na seba samých... Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými?“ (EG 8) Pretože dobro skrýva v sebe túžbu podeliť sa, dávať sa druhým.

Kristus – „večné evanjelium”Na inom mieste pápež ešte viac prehlbuje túto základnú myšlienku radosti z evanjelia, ktorá je pre každého veriaceho, i vlažného, či neprak-tizujúceho a ktorá nachádza svoju podstatu v Bohu prejavujúcom svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi: „On stále obnovuje svojich veriacich: v ktoromkoľvek veku dos-távajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40, 31). Kristus je „večné evanjelium“ (Zj 14, 6); je „ten istý včera i dnes i naveky“ (Žid 13, 8), ale jeho bohatstvo a krása sú nevyčerpateľné. On je stále mladý, je neustálym prameňom novosti“ (EG 11). Ježiš je ten, ktorý priniesol so sebou novosť, ktorá je stále aktu-álna a ktorú on sám neustále obno-vuje vo svojej Cirkvi. Pretože on sám je prvým a najväčším ohlasovateľom evanjelia. Ježiš nám však ukazuje, že primát má vždy Boh, ktorý nás pozý-va k spolupráci s Ním a podnecuje nás mocou Ducha Svätého. Teda aj každá naša iniciatíva, ktorú konáme vychádza z tohto nášho stretnutia sa s Bohom skrze Ježiša Krista, „ktorý si nás zamiloval ako prvý.“ (Porov. 1

Jn 4, 10). Pápež upriamuje našu pozornosť na osobu Ježiša Krista, ktorý je základom a pod-statou evanjelia, Cirkvi, ohlasovania – evan-jelizácie i celého života Cirkvi a veriacich, ale ktorý je súčasne aj inšpiráciou pre všetkých, ktorí túžia ohlasovať evanjelium. Je dôležité počuť evanjelium od radostných ohlasovateľov, ktorí už sami zakúsili Kristovu radosť a vedia, že Kristus presahuje nudné schémy a prekvapu-je neustálou tvorivosťou.Novosť, o ktorej píše pápež, však neznamená nejaké vykorenenie či zabudnutie histórie. V analogickom prirovnaní s izraelským náro-dom hovorí o dôležitosti „pamäte“. Ježiš nám zanecháva Eucharistiu ako každodennú pamiat-ku Cirkvi, ktorá nás stále uvádza do Veľkej Noci (Porov. Lk 22, 19). Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Bolo asi štyri hodiny popoludní“ (Jan 1, 39). Spolu s Ježišom nám pamäť pripomína mnoho sved-kov viery a zvlášť niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13, 7) (EG 13).

V súčasnej technologickej spoločnosti sú síce znásobené príležitosti na potešenie, ale len ťažko sa v nej vyvoláva radosť.


........................................................................COMMUNIO - MISSIO 64 1 / 2015

Nová evanjelizáciaKu koncu úvodu pápež, odvolávajúc sa na sy-nodu biskupov z roku 2012, pripomína, že nová evanjelizácia volá všetkých a uskutočňuje sa zá-sadne v troch oblastiach:

• Oblasť „riadnej pastorácie“, ktorá je za- meraná na rast (dozrievanie) veriacich, či už praktizujúcich a pravidelne navštevu- júcich bohoslužby, ale i tých ktorí síce zachovávajú intenzívnu a úprimnú kato- lícku vieru, vyjadrovanú rôznymi spô- sobmi – hoci nie pravidelne navštevujú bohoslužby – aby stále viac a celým svojim životom odpovedali na Božiu lásku (Porov. EG 14). • Oblasť týkajúca sa „pokrstených osôb, ktorí nežijú podľa krstných požiadaviek“, teda tých ktorí sa už nehlásia k Cirkvi a nezakusujú útechu z viery (Porov. EG 14).• Oblasť „tých, ktorí nepoznajú Krista alebo ho stále odmietajú“, pretože všetci majú právo počuť (obdržať) evanjelium a kresťania majú povinnosť ho ohlasovať a nikoho nevylúčiť. Ako dodáva pápež: „Cirkev sa nerodí prozelytizmom, ale prí- ťažlivosťou“ (Porov. EG 14).

Pápež František pripomína slová Jána Pavla II., ktorý nás vyzýval, že sa nemôže poľavovať v ohlasovaní radostnej zvesti tým, ktorí sú ďaleko od Krista, pretože je to prvá úloha Cirkvi a že misionárske záujmy sú vždy na prvom mieste (Porov. EG 15). Misijná činnosť Cirkvi je stále aktuálna a zostáva stále veľkou výzvou pre celú Cirkev, pre všetkých kresťanov. Misijná činnosť je paradigmou každej cirkevnej činnosti. Pápež František cituje vyhlásenie latinskoamerických biskupov: „nemôžeme viac zostať pokojní, len v pasívnom očakávaní, vnútri našich kostolov a že je nevyhnutné prejsť od pastorácie jednodu-chého udržiavania k pastorácii rozhodne misij-nej“ (Porov. EG 15).V úplnom závere úvodu do exhortácie pápež hovorí veľmi osobne o starosti, ktorá na neho dolieha v týchto chvíľach evanjelizačného úsilia Cirkvi. Hoci je veľmi veľa tém, ktorými by bolo potrebné sa zaoberať, pápež sa vedome zrieka

..........................................

tejto možnosti, nakoľko by mali byť viac cen-trom osobitných štúdií. Necháva na jednotlivých biskupských konferenciách, aby rozlišovali pri všetkých týchto skutočnostiach, ktoré sa dotý-kajú ich území. František vo svojej exhortácií ponúka sedem bodov, ktoré môžu Cirkev po-vzbudiť k evanjelizácií plnej horlivosti a dyna-miky. Tieto body predstavujú pápežovu víziu novej evanjelizácie:

1. Reforma Cirkvi v jej misionárskom úsilí.2. Pokušenia pastoračných pracovníkov.3. Cirkev ako plnosť Božieho ľudu, ktorá hlása evanjelium.4. Homília a jej príprava. 5. Prijatie chudobných v spoločnosti.6. Pokoj a sociálny dialóg.7. Duchovné motivácie na misionársku čin- nosť (Porov. EG 17).

V prvej kapitole pápež František hovorí o ne-vyhnutnosti misionárskej transformácie či pre-mene Cirkvi. Pretože evanjelizácia predstavuje poslušnosť voči Ježišovmu misijnému príka-zu: „Choďte a učte všetky národy, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého... (Mt 28, 19 – 20)“ (Porov. EG 19). V poslušnosti tomuto Kristovmu misijnému príkazu pápež povzbu-dzuje k „vychádzaniu“. V tomto jednoduchom slove pápež František vidí celú reformu Cir-kvi a jej štruktúr. A v tejto prvej kapitole dáva akoby návod, ako vychádzať a ísť v ústrety ľuďom, ako byť otvorený pre druhých. Táto výzva však nie je adresovaná len tzv. profe-sionálom evanjelizácie, ktorými sú na prvom mieste biskupi, potom kňazi a zasvätení, ale je to výzva pre všetkých pokrstených, i laikov a každé spoločenstvo. Cirkev sa stane vtedy mi-sionárskou, keď každý pokrstený a každé cir-kevné spoločenstvo príjme túto výzvu pre seba, ako odpoveď sú už spomínané Ježišove slová: „Každý kresťan a každé společenstvo musia dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu ich Pán posiela, ale všetci sme pozvaní prijať toto po-volanie – vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia“ (Porov. EG 20). Iba vtedy, keď Cirkev zostane „misionárskym spoločenstvom“ (Porov. EG 23), zachová si svoju vitalitu a istým spôsobom aj príťažlivosť pre ľudí.

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 65


1 / 2015

Pápež František použil i neologizmus, ktorým chce pomôcť pochopiť podstatu evanjelizácie a ohlasovania. Ide o neologizmus „primerear – ako preberať iniciatívu“ (Porov. EG 24), ktorý znamená, že v ohlasovaní je to vždy Boh, ktorý nás predchádza a má prvý iniciatívu, pretože nás predchádza v láske a ukazuje Cirkvi cestu, ktorou má ísť. Evanjelizujúce spoločenstvo prežíva práve túto skúsenosť Božieho prvenstva a v nej objavuje odvahu urobiť prvý krok bez strachu a ísť v ústrety všetkým hľadajúcim a za-blúdeným v snahe odovzdať pozvanie a ponúkať Pánovo nekonečné milosrdenstvo. Dôležité je starať sa o zrno a nereagovať lamentovaním a panikárením na kúkoľ uprostred pšenice.

Cieľom obnovy je misiaPápež povzbudzuje k misijnej transformácii Cirkvi a v tejto prvej kapitole kladie veľký dô-raz na „pastorálnu konverziu“, ktorá pre neho znamená prejsť od pastorácie byrokratickej, sta-tickej a administratívnej k pastorácií s misio- nárskou perspektívou, kde pastorácia je posú-vaná do „permanentného stavu misie“ (Porov. EG 25). Pozrime sa, čo tento stav permanent-ného misijného poslania znamená pre Fran- tiška: „Snívam o misijnej rozhodnosti scho-pnej všetko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhod-nými prostriedkami na evanjelizáciu súčas- ného sveta – viac než prostriedkami seba-záchovy. Reformu štruktúr, ktorú si vyžaduje pastoračné obrátenie, možno chápať len v tom-to zmysle: urobiť všetko tak, aby sa štruktúry stali viac misijnými... Každá obnova v Cirkvi musí mať za cieľ misiu, aby nepadla za obeť cirkevnej zahľadenosti do seba“ (Porov. EG 27). Potrebné je pastoračne rozlišovať, ktoré cirkevné štruktúry evanjelizačný dynamizmus obmedzujú a ktoré mu napomáhajú.

Snívam o misijnej rozhodnosti schopnej všet-ko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy.

Farnosť a jej poslanieDovolím si ešte poukázať na pápežov pohľad na farnosť a jej poslanie, nakoľko ide o kľúčovú platformu v našej súčasnej pastorácii: „Farnosť nie je zastaraná štruktúra, má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby – v závis-losti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva... To pred-

pokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a životom veriacich a že nezostane len nefun-kčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo sku-pinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba. Farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrét-nom území, miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života, miestom dialógu, ohlaso-vania a štedrej lásky, miestom adorácie a sláve-nia. Prostredníctvom vlastných aktivít farnosť povzbudzuje a formuje svojich členov, aby boli činní v evanjelizovaní. Je to spoločenstvo spoločenstiev, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia“ (Porov. EG 28). Farnosť je spoločenstvom spo-ločenstiev, ktoré sa majú ochotne začleniť do organickej pastorácie miestnej cirkvi – inak im hrozí nebezpečenstvo sústredenia sa na jednu časť evanjelia alebo kočovníctvo bez koreňov.Výzvu k misionárskej transformácii adresu-je pápež František aj diecézam na čele s ich biskupmi, ktoré sú tiež povolané k tomuto mi-sionárskemu obráteniu, ktorá spočíva v komu-nikácii, v odovzdávaní Ježiša Krista a v starosti o ohlasovanie na všetkých miestach, osobitne na perifériách diecézneho územia alebo v


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 66 1 / 2015

nových sociálno-kultúrnych prostrediach spo- ločnosti (Porov. EG 30). František pozname-náva, že výzva k ich obnove „ešte nepriniesla dostatočné plody väčšieho priblíženia sa k ľuďom“. Ďalej pápež na základe fungovania prvých kresťanských spoločenstiev vyzýva, že biskup má byť niekedy popredku pre povzbu-denie ľudu, inokedy uprostred, aby bol nablízku a inokedy za ľudom pre pomoc zaostávajúcim či preto, aby nechal samotné ísť samotné stádo, ktoré má čuch na hľadanie nových ciest. Ďalej František konštatuje, že potreba konverzie sa vzťahuje aj na jeho samotného ako pápeža a je otvorený pre hľadanie nových možností k vykonávaniu a žitiu služby rímskeho biskupa (Porov. EG 32). Následne pozýva k múdremu a realistickému rozlišovaniu, lebo stanovenie cieľov bez preskúmania prostried-kov je odsúdené do sveta fantázie.

Pozvanie k novému prežívaniu kresťanstvaNa základe pápežových slov môžeme vyrozu-mieť, že pozýva k novým formám prežívania kresťanstva, ktorý je poznačený novým misij-

ným štýlom existencie a prác, či služby ľuďom. František zdôrazňuje: „Pastorácia s misijným zameraním nie je posadnutá jednoliatym odov-zdávaním množstva doktrín ani ich neodbytným vnucovaním. Keď prijmeme pastoračný cieľ a misijný štýl, ktorý sa skutočne týka všetkých bez výnimky, ohlasovanie sa skoncentruje na to, čo je podstatné, na to, čo je najkrajšie, naj- väčšie, najatraktívnejšie a zároveň najpotreb-nejšie... To, čo žiari v jadre evanjelia, je nád-hera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi. V tomto zmysle konštatoval Druhý vatikánsky koncil, že jestvuje poriadok, čiže hierarchia právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so zá-kladom kresťanskej viery je rozličný“ (Porov. EG 35 – 36).

Ak by sme teda neohlasovali jadro evanjelia, ale iba vybrané doktrinálne a morálne aspekty, ktoré vyplývajú z istých ideologických nasme-rovaní, riskujeme, že posolstvo stratí svoju čer-stvosť a nebude viac mať „vôňu evanjelia“. Pre-to je dôležité, akým spôsobom sa vyjadrujeme a ohlasujeme evanjelium a pravdy, ktoré z neho vychádzajú. Nemôžeme evanjelium redukovať na asketiku, filozofiu či katalóg hriechov, lebo ono predovšetkým pozýva dať odpoveď Bohu, ktorý nás miluje a zachraňuje. Odpoveď dáme tým, že ho spoznáme v druhých a vyjdeme zo seba samých pre dobro všetkých. Je dôležité, aby ohlasovanie evanjelia sa konalo takým spôsobom vyjadrovania, aby adresáti rozpoznali jeho aktuálnosť a novosť (Porov. EG 41). Ne-treba preťažovať život veriacich množstvom cirkevných predpisov – Kristových a apoštol-ských príkazov bolo veľmi málo – aby sa viera nepremieňala v otroctvo, ale bola slobodná, ako to chcelo Božie milosrdenstvo. Pritom však učenie Cirkvi nikdy nebude ľahko pochopiteľné a prijateľné pre všetkých, lebo viera má vždy v sebe aj rozmer kríža. Cirkev vychádzajúca v ústrety nemá utekať za svetom bez smeru

Netreba preťažovať život veriacich množ-stvom cirkevných predpisov – Kristových a apoštolských príkazov bolo veľmi málo – aby sa viera nepremieňala v otroctvo, ale bola slobodná, ako to chcelo Božie mi-losrdenstvo.

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 67


1 / 2015


V závere prvej kapitoly pápež František ho-vorí, že Cirkev je povolaná byť vždy otvoreným domom Otcovým a jedným z konkrétnych znakov tejto otvorenosti sú aj otvorené dvere kostolov. Cirkev nie je nejaká colnica, ale je a má byť otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého s jeho neľahkým životom. Často sa však správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia (Porov. EG 47). Na záver sa František pýta, koho uprednostniť ako adresáta tohto misionárskeho dynamizmu Cirkvi. Na základe evanjelia práve chudobní sú dnes i vždy privilegovanými adresátmi evan-jelia a ohlasovanie zamerané na nich je znakom Kristovho kráľovstva (Porov. EG 48). Otázkou zostáva, kto sú títo chudobní v dnešnej dobe a na konkrétnom mieste. Posledné slová tejto kapitoly sú krásnym svedectvom Fran-tiškovho myslenia, jeho postojom, ale i jeho po-hľadu na ohlasovanie i Cirkev: „Opakujem tu pre celú Cirkev to, čo som mnohokrát povedal kňazom a veriacim v Buenos Aires: je mi milšia otlčená Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty...

... je mi milšia otlčená Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vy-chádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti

na vlastné istoty...

ných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: Vy im dajte jesť!“ (Porov. EG 49)Ak by sme chceli zhrnúť podstatu ohlasovania evanjelia, mohli by sme uviesť nasledujúce body, ktoré zachytáva pápež v úvode a v prvej kapitole svojej exhortácie:

• Cirkev je povolaná vyjsť spoza svoje múry a odkrývať svetu prameň evan- jelizácie – ukrižovaného a zmŕtvychvsta- lého Krista, ktorý všetkých pozýva ako prvý evanjelizátor prijať zachraňujúcu Božiu lásku a zapojiť sa do jeho diela vykúpenia ľudstva.• Je dôležité, aby tí, čo evanjelizujú, boli svedkami radosti evanjelia. Nestačí im len povedať, že evanjelium je dobrou novinou a pritom to nie je na nich vôbec vidieť. Evanjelium sa stane dobrou novinou vtedy, keď kňazi aj laici stretnú vo svojom živote Krista, objavia v ňom, že sú Bohom nekonečne nadovšetko milo- vaní a nechajú sa ním obnoviť až tak, že on vzbudí túžbu o tom hovoriť ďalej. • Každá aktivita, ktorú Cirkev robí, je poz- vaním ku skutočnému obráteniu a ohlasovaniu. Pápež František kladie veľký dôraz na to, aby žiadne cirkevné spolo- čenstvo, diecéza, farnosť, či nejaké hnutie sa nenechalo chytiť do pasce adminis- trácie alebo prílišného zahľadenia sa do seba. Ak Cirkev existuje, tak je to preto aby evanjelizovala, ohlasovala milosrdne zachraňujúcu Božiu lásku.

Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trá- piť naše svedomie, tak je to tá vec, že mno-ho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktoré ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú is-totu, do predpisov, ktoré nás menia na neúpros-

..........................................

a bez zmyslu, lebo často je lepšie spomaliť krok, aby sme pohliadli do očí a načúvali, aby sme odložili naliehavé úlohy a odprevadili nie-koho, kto zostal na kraji cesty. Kňazi nesmú zo spovednice robiť mučiareň, ale miesto Pánovho milosrdenstva, kde všetci musia dostať útechu a povzbudenie zachraňujúcej Božej lásky.

Som si vedomý, že v týchto pár impulzoch som len naznačil veľký až revolučný potenciál tejto exhortácie, ktorý nás provokuje nechať sa strhnúť do jej implantovania v našich súčasných pastoračných pomeroch na Slovensku. Nielen preto, že je to pápežov dokument, ale hlavne preto, že v reálnom pohľade aj Slovensko je misijnou krajinou hľadajúcou spôsoby obnovy značne klerikálnej a dovnútra nastavenej pas-torácie. Preto všetci v Cirkvi – biskupi, kňazi, rehoľ-níci aj laici potrebujeme nanovo stretnúť Krista a objaviť radosť evanjelia, ktoré potom budeme môcť odovzdávať ďalej.


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 68 1 / 2015

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 69


Cirkev nesmie žiť duchom sveta, ale misionárskou spiritualitou

Zdeno Pupík

Exhortácia Evangelii gaudium ponúka realizmus prepletený radosťou, nádejou a odvahou. Chcela zrozumiteľným jazykom veľa povedať na malom priestore. A to je umenie.

Niekedy sa to podarí a v pár slovách či vetách je obsiahnutý silný a stráviteľný koncentrát, ktorý dáva silu a motivuje. Stáva sa však aj to, že niekedy je čitateľ odsúdený na čiastkové či cel-kové nepochopenie kvôli istým myšliekovým skratkám, s ktorými autor musí pracovať – takže v povetrí zostávajú visieť tri bodky. Ak je to často, potom celá snaha vyjde navnivoč, respek-tíve treba veľa vysvetľovať, ako niečo bolo ale-bo skôr nebolo myslené. A niekedy je to tak aj s touto druhou kapitolou. Omnoho častejšie však cítiť obrovskú snahu pohnúť kolesom, ktoré by rozpohybovalo obrovskú „mašinériu“ Cirkvi od vatikánskych úradov cez diecézy po najmenšiu farnosť či misiu.

Všeobecný úvod do druhej kapitoly: nie a áno

Komentár k II. kapitole exhortácie Svätého Otca Františka Evangelii gaudium

Druhá kapitola exhortácie je nazvaná V kríze spoločenskej angažovanosti. Je rozdelená do dvoch častí. Prvá časť sa nazýva Výzvy súčasného sveta a druhá – Pokušenia pastoračných pra-covníkov. Autor postupuje podľa známej sché-my: pohľad ad extra a ad intra. Už samotné názvy napovedajú, že táto kapitola bude veľmi osobitá. Miestami som mal problém, ako samot-né texty dokumentu a ich koherentnosť uchopiť.

1

2

3

1 / 2015


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 70

V druhej kapitole sa nachádza niekoľko podka-pitol, ktoré majú v názve nie. Nachádzajú sa tu aj podkapitoly, kde je áno a na konci niektorých podkapitol nájdeme mobilizačné apely. Zostavil som z toho tabuľku vzájomnej myšlienkovej prepojenosti a doplnil vlastnými návrhmi (kur-zívou). Záverečná redakcia sa veľmi snažila o nájdenie odpovedí, čo by Cirkev v súčasnosti nemala a čo by mala robiť.

Veľakrát je v tejto kapitole povedané nie. Oveľa častejšie je povedané nie, než áno. A aj tam, kde je predoslané áno, je zväčša kritika a nie. Čakal som od tejto kapitoly niečo iné. Čakal som trochu viac, lebo samotné spojenie výziev súčasného sveta s kritikou činnosti členov Cirkvi a rozličnými pokušeniami sa mi javí ako primálo na exhortáciu.

Analýza: V akom svete vlastne žijemeVeľmi sa mi páčilo, keď pápež hovorí, že úlo-hou tohto dokumentu nie je popísať a predstaviť podrobnú analýzu súčasného sveta, na to sú iné dokumenty. Myslel tým dokumenty univerzál-neho magistéria a tie, ktoré predložili regionálne

a národné konferencie biskupov. Som veľmi rád, že aj v slovenčine máme tri dokumenty, ktoré reflektujú závery biskupských synod: ..........................................1 FRANTIŠEK Exhortácia Evangelii gaudium (EG). Trnava : SSV 2014, č. 52 – 75.2 EG 76 – 109.3 Budem sa snažiť používať skôr výraz dokument a nebudem to zosobňovať, lebo pri čítaní a analýze textu tejto kapitoly som bol dosť kritický a miestami v rozpakoch. Nie je to prejav neúcty voči autorite, ale snaha o akademickú diskusiu.

1 / 2015

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 71


Ecclesia in Amerika, Ecclesia in Asia, Eccle-sia in Europa. Každý z týchto dokumentov vy-chádza z analýzy života na danom kontinente. Je veľmi zaujímavé, keby sme položili vedľa seba analýzu súčasného sveta, ako ju podáva-jú dokumenty Ecclesia in Europa, Ecclesia in Asia a Ecclesia in Amerika. Našli by sme v nich niektoré body spoločné, napriek tomu, že kultúrna situácia je na kontinentoch iná. Avšak globalizácia mnohé skutočnosti kultúr unifiko-vala a sociológia ich dokáže jasne pomenovať či už ako megatrendy alebo jednotlivé špecifiká. Zostavovateľ exhortácie Evangelii gaudium si váži skúsenosť cirkví na určitom kontinente a v rámci hľadania nových ciest pre úrad pápežstva a decentralizácie pri spravovaní Cirkvi sa odvo-láva na kontinentálne biskupské synody. Nemá ambíciu povedať: „som najmúdrejší, ja to zvlád-nem“ alebo „prinesiem úplne novú skúsenosť, úplne novú analýzu, ktorá predčí všetky ostat-né“. Vôbec to tak nie je. Pokorne rešpektuje a vychádza zo skúsenosti iných. Častejšie sa ci-tuje dokument Ecclesia in Amerika, ktorý bol podpísaný Jánom Pavlom II. v roku 1999. Pred-pokladám, že práve v ňom sa odzrkadľuje práca kardinála Jorge Bergoglia. Pápež František nad-väzuje na to, čo už bolo spracované predtým, než zasadol na pápežský prestol.Takmer polovica dokumentov Kde je tvoj Boha Pastorácia kultúry je venovaná analýze sú- časného stavu. Ak by sme dali dohromady cha-rakteristiky doby uvedené v posynodálnych ex-hortáciách a analýzy prezentované v uvedených dvoch dokumentoch, tak mozaika znamení čias by bola komplexnejšia. Iba podotknem, že do-kument Ecclesia in Europa hovorí o negatívach aj pozitívach a myslím, že je to vyvážené. Aj tento dokument začína negatívami, ale pozitív tam vôbec nie je málo. V dokumente Ecclesia in Asia je zhruba narovnako negatív a pozitív.Keď to porovnám s exhortáciou Evangelii gau-dium, tu je vstupná analýza takmer výhradne negatívna, navodzuje atmosféru, že všetko je zlé, povrchné, nefungujúce, takmer odstrašujúce... Druhá kapitola má snahu pomenovať skutočnosti pravdivo a neprifarbene, ale neviem, či si náho-dou nenasadila príliš tmavé okuliare a zabudla ich zložiť – pohľad na kontext života Cirkvi je nevyvážený a takmer výhradne negativistický.Cieľom tejto prvej časti bolo pozrieť sa na svet, v ktorom žijeme, „z pohľadu učeníka misionára,

ktorý sa živí svetlom a silou Ducha Svätého“. Keď sa na to pozerám, či sa to podarilo alebo nie, neviem na to odpovedať. V dokumente predstavené parciálne pohľady prvej a druhej časti poukázali na niektoré neuralgické body súčasných kultúr a aj života Cirkvi v rôznych častiach planéty. Nedokážem však povedať, či tieto pohľady sú dostatočné a vystihujúce celú plejádu veľkého koláča názorov učeníkov. Ale snaha tam určite bola.

4

5

6

7

8

9

Neologizmy resp. možné problémy so zrozumiteľnosťouZaujali ma tri podnadpisy, ktoré sa mi zdajú, že spájajú veci, ktoré nie sú celkom spojiteľné, res-pektíve ich interpretácia je nejasná, resp. môžu byť dokonca zavádzajúce. Používajú sa tu poj-my: sebecká ľahostajnosť, sterilný pesimizmus a duchovné zosvetštenie. Tieto pojmy na počutie vyznievajú zaujímavo a sú použité zrejme kvôli bližšej špecifikácii. Som presvedčený, že je to na úkor lepšej zrozumiteľnosti. Keď pracujeme s pojmom sebecká ľahostajnosť, to znamená, že musí byť nesebecká ľahostajnosť. Osobne neviem, čo je nesebecká ľahostajnosť. Sebecká ľahostajnosť je zrejme ľahostajnosť, ktorá pra-mení zo sebectva. Ak sa používa termín sterilný pesimizmus, to znamená, že musí existovať aj nesterilný pesi-mizmus. Neviem, čo je nesterilný pesimizmus, neviem, čo je sterilný optimizmus či nesterilný optimizmus... Chcel termín sterilný pesimiz-mus azda upozorniť na pesimizmus ako na pas-toračnú metódu, ktorá neprináša žiadne ovocie?

..........................................Operuje sa tu s pojmom duchovné zosvetštenie. Keď som to počul prvý raz, tak som si vravel, že to je štvorec v kruhu, alebo ako guľa a kocka dohromady. To znamená, že musí existovať ne-jaké materiálne alebo neduchovné zosvetštenie. Poznámka v texte však upozorňuje na zdroj. Pojem duchovné zosvetštenie použil Henri de Lubac vo svojej knihe Meditácie o cirkvi. Pri vysvetľovaní, čo sa rozumie pod pojmom du-chovné zosvetštenie, Henri de Lubac cituje teoló-ga Anscara (nemecky Ansgara) Martina Voniera OSB, ktorý tento termín používa. Interpretuje

10

11 12

1 / 2015


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 72

spomínaný trend si začínajú všímať a reagovať naň tí, ktorých sa to bezprostredne týka: kňazi a biskupi. Niektorí kritiku Svätého Otca vní-majú ako otázku pre spytovanie svedomia, iní sa voči zovšeobecňujúcim postojom ohradili. Exhortácia prezentuje dokonca myšlienky o vojne medzi kresťanmi navzájom, o indivi-dualizme, o závisti a žiarlivosti. Ako riešenie sa ponúka svedectvo v bratskom spoločenstve, aby sme si dokázali navzájom dopriať. Po-núka ideál zákona lásky (porov. EG 98 a 99). V druhej kapitole exhortácie je kritiky naozaj veľa. Avšak nachádzajú sa tu body, ktoré sú ešte kontroverznejšie.

ho ako prejav antropocentrizmu – v kontexte humanizmu: aby sme sa v Cirkvi neopierali len o „svetské“, „ľudské“, „človečie“, aby sme nežili duchom sveta. Neskôr sa k tomu text ex-hortácie vracia a termín vysvetľuje v kontexte gnosticizmu, subjektivizmu a neopelagianizmu – avšak bez bližšej špecifikácie. Ide o apel pro-ti narcistickému a autoritatívnemu elitarizmu v Cirkvi, aby Kristus a človek stál v strede zá-ujmu Cirkvi, z ktorého vyrastá evanjelizačný dynamizmus. Svätý Otec vníma práve postoj otvorenosti voči duchu sveta za veľmi proticirkevný a proti-evanjeliový. Zopakoval to pri návšteve Assisi: „Duchovná zosvetštelosť zabíja! Zabíja dušu! Zabíja ľudí! Zabíja Cirkev! Zrieknuť sa ducha sveta, ktorý je leprou, je rakovinou spoločnosti! Je to rakovinou pre Božie zjavenie! Duch sveta je nepriateľom Ježiša!” Niektoré pojmy, ktoré sú tu používané, majú svoju hĺbku, svoje opodstatnenie, ale ak nie sú dovysvetlené, tak samy o sebe môžu vyznievať mätúco, ba až zavádzajúco.

Všadeprítomná kritika kňazov a biskupovDokument Evangelii gaudium sa často triafa do kňazov. Niekedy sa mi javí, že s nástupom Svä-tého Otca Františka je kritiky kňazov a biskupov viac než dosť. Svedčí o tom nielen záujem svet-ských médií, ktoré si na tom vždy zgustnú, ale

13

14

15

16

..........................................4 PÁPEŽSKÁ RADA PRE KULTÚRU Kde je tvoj Boh? Kresťanská viera pred výzvou ľahostajnosti. Trnava : SSV 2005.5 PÁPEŽSKÁ RADA PRE KULTÚRU Pastorácia kultúry. Bratislava : Don Bosco 1999.6 Porov. JÁN PAVOL II. Exhortácia Ecclesia in Europa. Trnava : SSV 2004, č. 7 – 17.7 Porov. JÁN PAVOL II. Exhortácia Ecclesia in Asia. Trnava : SSV 2000, č. 6 – 9.8 Porov. EG 50.9 Porov. EG 50.10 DE LUBAC, H. Medytacje o kościele. Kraków : WAM 2012.11 Viac o autorovi: http://www.benediktinerlexikon.de/wiki/Vonier,_Ansgar [cit. 25. 08. 2014].12 V poľskom preklade: „duchowa światowość“.13 Porov. DE LUBAC, H. c. d., s. 311 – 312.14 Svätý Otec sa vydal po stopách sv. Františka v Assisi (priebeh). http://tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20131004047 [cit. 10. 08. 2014].15 Niekedy mi to pripadá ako fúkanie si pastoračných a citových zranení z minulosti a vybavovanie si účtov s niektorými nepodarenými podriadený- mi a zovšeobecnenia niekoľkých negatívnych skúseností. Až mi to pripomína pastoračný prístup nejedného cirkevného hierarchu v nám známych zemepis- ných šírkach: prežil negatívnu skúsenosť s jedným alebo s dvoma kňazmi, automaticky túto skúsenosť zovšeobecní a ešte sa z toho vytvorí aj zásadný bod pastoračného prístupu (či rovno celý dokument). Kritika dosahuje vrchol najmä v bodoch 95 a 96.16 Porov. napr. slovenský portál www.postoy.sk: FOGAŠ, P. Achilovka Hlavy Cirkvi. http://www.postoy.sk/content/achilovka-hlavy-cirkvi [cit. 24. 07. 2014].

1 / 2015

© TK KBS/Intermirifica

sa snaží zrušiť nerovnosť – namiesto jednodu-chého boja proti chudobe, čo je veľmi odlišná vec.“


Predmetom kontroverzií sa stáva postoj doku-mentu voči voľnému trhu. Pápež kriticky vníma úlohu liberálnej ekonómie a voľného trhu a od-mieta ho ako všeliek: „Stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudob-ných a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že eko-nomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a za-členenie ľudí do spoločnosti vo svete. Tento ná-zor, ktorý nikdy nebol potvrdený konkrétnymi faktami je znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a „posvätné“ mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku“. Za tieto slová pochválil pápeža Františka šéf americ-kých komunistov.

Iný komentár z USA naopak protirečí pápežovi v otázkach o ekonomike a hovorí o pozitívnom vplyve občianskej spoločnosti na činnosť Cirkvi ohľadom vzťahu k štátu: „Pápežove výroky tý- kajúce sa ekonomiky budú musieť byť v rovno-váhe s predchádzajúcim vážnym odsúdením so-cializmu a varovaním pred nebezpečenstvom dávania právomoci vláde zabaviť súkromný majetok a zhabať výrobné prostriedky, a tým zničiť občiansku spoločnosť. Vidíme, čo to spô-sobuje v tuzemsku v podobe mandátu federál-neho ministerstva zdravotníctva a historicky v krajinách počnúc revolučným Francúzskom až po komunistickú Kubu a socialistickú Ve-nezuelu. Bez silnej, slobodnej občianskej spoločnosti za-kotvenej v bezpečí súkromného majetku, cirkev je ponechaná na milosť a nemilosť štátu. Možno niektorí duchovní snívajú o ovládaní štátu a vy- užívaniu ho na to, aby presadzovali svoje vlast- né predstavy o sociálnej spravodlivosti so zbra-ňou v ruke – ako sa niektorí snažili urobiť v Nikarague. Nefungovalo to dobre, keď cirkev používa štát na presadenie doktrinálnej orto-doxie, a nebude to fungovať dobre, ak duchovný

..........................................

Jeden poľský komentár niekoľko dní po voľbe nového pápeža upriamuje pozornosť na osobu kardinála Bergoglia. Okrem iného uvádza, že „kardinál Bergoglio bol nepriateľom riešení spá- janých s voľným trhom. Bol nepriateľom nie-len krajného liberalizmu, ale voľného trhu ako takého, čo budí obavy mnohých.“ V dokumente Evangelii gaudium sa nikde nepíše, že by Cirkev bola nepriateľom voľného trhu. V tejto súvis-losti by bolo veľmi vhodné zacitovať niekoľko pasáží z tretej kapitoly encykliky Benedikta XVI. Caritas in veritate, kde v niekoľkých bodoch zhŕňa sociálnu náuku Cirkvi na tému ekonomika s odkazmi na svojich predchodcov – Pavla VI., Jána Pavla II., ale aj Jána XXIII.Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veri-tate učí, že „spoločnosť sa nemá pred trhom brániť, akoby jeho rozvoj ipso facto prinášal smrť autentických ľudských vzťahov. Zaiste je pravda, že trh môže byť orientovaný negatív-nym spôsobom, nie však preto, že to patrí k

17

18

19

20

21

Kontroverzie ohľadom voľného trhu resp. bude Cirkev za Františka viac ľavicová?

..........................................

jeho podstate, ale že ho istá ideológia môže usmerňovať týmto smerom. Nemožno zabúdať, že trh neexistuje v čírom stave. Svoje formy nadobúda z kultúrnych konfigurácií, ktoré ho špecifikujú a orientujú.” V téme o voľnom trhu pokračuje: „Preto je potrebný taký trh, na ktorom budú môcť slobodne pôsobiť pod pod-mienkou rovnakej príležitosti podniky, ktoré sledujú inštitucionálne odlišné ciele. Popri sú-kromných podnikoch, orientovaných na zisk, a verejných podnikoch rôzneho typu musia mať možnosť zaradiť sa a prejaviť sa aj také výrobné organizácie, ktoré sledujú ciele vzá-jomnej a sociálnej pomoci.” Nadväzuje tak na sv. Jána Pavla II., ktorý v encyklike Centessi-mus annus zdôrazňuje, že „voľný trh sa zdá byť najúčinnejším nástrojom na investovanie pros-triedkov a na najlepšie uspokojenie potrieb.”

22

23

24

Ani jeden z pokoncilových predchodcov Bene-dikta XVI. nespochybnil myšlienku voľného trhu ako takého. Každý z nich hovoril o pozití-vach i negatívach voľného trhu. Každý z nich učil, aby v stredobode ekonomickej činnosti bol človek, aby tam nebol iba zisk, aby bola ekono-mika zameraná na spoločné dobro. Avšak ani 25

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 73 1 / 2015

Veľmi rád by som upozornil ešte na jednu nezanedbateľnú skutočnosť a to, že Caritas in veritate je encyklika, kým Evangelii gaudium je exhortácia. To znamená, že oficiálne učenie Magistéria je obsiahnuté v encyklike, nie v ex-hortácii. Úmyslom exhortácie Evangelii gau-dium nebolo podávať nové pohľady na učenie Cirkvi. Predstavuje len závery synody biskupov o novej evanjelizácii (2012), ktoré boli doplnené a redakčne upravené Svätým Otcom. Za 25 rokov života po reálnom socializme na Slovensku vidíme, že voľný trh automaticky všetko nevyrieši. A už vôbec nie v takých oblas-tiach ako je zdravotníctvo alebo školstvo či ne-bodaj rodinná politika.

jeden z nich nespochybnil voľný trh ako taký.Preto treba jasne zopakovať, že podstata postoja Svätého Otca Františka tkvie v tom, že „odsu-dzuje naivnú a neotesanú dôveru vo voľný trh, keď hovorí, že ponechajúc ho na jeho vlastné prostriedky, trh sa príliš často stará o „jednorá-zovú kultúru“, v ktorej určité kategórie osôb sú považované za objekty na použitie. Odmieta to, čo opisuje ako neviditeľnú a niekedy virtuálnu ekonomickú tyraniu“.

..........................................

„Je potrebné správne interpretovať pápežové slová: to, čo jedni nazývajú ľavicovosťou alebo marxizmom, to pápež nazýva kresťanstvom.”

Jeden komentár, keď analyzuje rozličné časti štvrtého bodu druhej kapitoly, nakoniec ho-vorí jasne, že názory Svätého Otca nie sú mar-xizmom, ale objavením človečenstva. A týmto smerom treba aj uvažovať pri interpretovaní Františkovho pohľadu na niektoré témy zo so-

26

27

..........................................17 EG 54.18 Porov. http://radio.radiopomost.com/ze-swiata/2439-radosc-ewangelii [cit. 07. 12. 2013].19 ZMIRAK, J. A Wake-Up Call: Expert Commentary on Evangelii Gaudium. http://www.aleteia.org/en/religion/article/a-wake-up-call-expert-commentary-on-evangelii-gaudium-19214001 [cit. 12. 08. 2014].20 GAJOS, B. Habemus papam, qui papa esse non vult. http://prawica.net/33662 [cit. 10. 08. 2014].21 Porov. BENEDIKT XVI. Encyklika Caritas in veritate. Trnava : SSV 2009, č. 36 – 41.22 Tamže, č. 36.23 Tamže, č. 38.24 JÁN PAVOL II. Encyklika Centessimus annus. Trnava : SSV 1992, č. 34.25 Porov. BENEDIKT XVI. Encyklika Caritas in veritate, č. 36.26 ALLEN, J. L. Jr. Evangelii Gaudium amounts to Francis ‘I Have a Dream’ speech. http://ncronline.org/news/theology/evangelii-gaudium-amounts-fran-cis-i-have-dream-speech [cit. 05. 07. 2014].27 Porov. Nowe tłumaczenie “Evangelii Gaudium”. http://www.deon.pl/religia/kosciol-i-swiat/z-zycia-kosciola/art,16899,nowe-tlumaczenie-evangelii-gaudium.html [cit. 11. 08. 2014].

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 74 1 / 2015

© TK KBS

ciálnej náuky Cirkvi: to, čo jedni nazývajú ľavicovosťou alebo marxizmom, to pápež na-zýva kresťanstvom.

Počas niekoľkých mesiacov od uvedenia ex-hortácie bolo možné si všimnúť, že „detaily exhortácie boli interpretované predvídateľným spôsobom. Komentáre sa objavujú zo zdrojov na pravej i na ľavej strane spektra, ktoré kladú dôraz na témy, v ktorých tieto strany majú ten-denciu bojovať proti sebe. Starostlivé čítanie tohto dokumentu však ukáže, že pápež František nevníma tieto otázky rozdelené týmto spôso-bom, ale vidí ich skôr ako neoddeliteľne za-pletené do bezšvového odevu učenia Cirkvi.“ Exhortácia v druhej kapitole obsahuje mnohé pozoruhodné konštatovania a podnety. Na body 53 až 58 upozorňujú komentáre z celého sveta. Tieto časti hovoria o nerovnosti, o vylúčení, o tom, že ľudská bytosť je pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť, čím sme si vytvorili kultúru „vyhadzovania“.

Veľakrát pozeráme na ľudí z periférie ako na neužitočných a nepriateľov, čím podporujeme kultúru vylúčených. To, na čo upriamuje pozornosť táto exhortácia, sa mi veľmi páči. Nachádza sa tu niekoľko kon-krétnych fokusov – dokument na záver druhej kapitoly strháva pozornosť na rodinu, mládež, povolania, cirkevné školy, laikov, ženy a mes-to. Hovorí o jasných programových oblastiach, ktorými by mala Cirkev v tomto čase reálne zao-berať na úrovni diecéz, farností a spoločenstiev. Pri opätovnom štúdiu druhej kapitoly som na-dobudol dojem, že do tejto kapitoly boli zhr-nuté rozličné body a podnety z najrozličnejších tematických oblastí a diskusií zo synody a re-dakcia nechcela, aby vyšli navnivoč, tak ich dali dohromady a dali k tomu nejaké nadpisy. Tieto podnadpisy mali spojiť celú druhú kapi-tolu a nejakým spôsobom ju zjednotiť. Preto tu nachádzame nie, áno a apel. Veľakrát cítiť, že podnadpis, apel, ktorý je ponúkaný na záver myšlienkového celku, a obsah korešpondujú len okrajovo, a preto celá druhá kapitola vyznieva ako dosť nasilu, miestami až umelo pospájaná. Dokument je podľa mňa v druhej kapitole me-todicky dosť nedôsledný alebo nepresvedčivý. Je spracovaný takpovediac horúcou ihlou. Ak som upozorňoval na áno, nie a na apely – bolo

..........................................

34

29

30

Resumé druhej kapitoly Evangelii gaudium: inšpiratívna analýza

28

Nachádzajú sa tu dva postrehy, ktoré sa podľa mňa stanú nielen teologickým, ale aj socio-logickým hitom. Exhortácia tvrdí, že pravou príčinou finančnej krízy je hlboká antropolo-gická kríza. Že to vôbec nie je otázka peňazí, ale identity človeka ako takého: jednoducho z človeka sa stal homo consumericus so svojou vlastnou spiritualitou. Riešením podobných kríz nie je väčšia spotreba, ale čosi celkom iné: jasne zadefinovať konkrétne obsahy spoločného dobra a zapojiť sa tak „do projektov, ktoré pre-sahujú osobné záujmy a túžby“. Možno je to priveľmi idealistické (pre mnohých až naivné), ale ak tento podnet spracujú ekonómovia, so-ciológovia a politici a budú mať aspoň štipku dobrej vôle, mnohé problémy súčasného sveta s dopadom na obyčajných ľudí by sa dali riešiť. Rovnako zaujímavý je postreh o diagnostickom prebytku: existuje obrovské množstvo vysvet-lení, prečo veci nefungujú, ale málo riešení.Svätý Otec kladie opätovne do centra pozor-nosti Cirkvi, ale aj sveta, ľudí na periférii.

33

31

32

„Pravou príčinou finančnej krízy je hlboká antropologická kríza. Že to vôbec nie je otázka peňazí, ale identity človeka ako také-ho: jednoducho z človeka sa stal homo con-sumericus so svojou vlastnou spiritualitou.”

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 75 1 / 2015


Ak by som mal upozorniť na jednu celkom konkrétnu myšlienku z tejto kapitoly exhortácie, siahol by som po odporúčaní celkového nasta-venia a zacielenia života Cirkvi, ktoré by po aplikácii určite spustilo reštrukturalizáciu pastoračnej starostlivosti: „Pastoračná činnosť musí lepšie ukázať, že vzťah s naším Otcom si vyžaduje a zároveň podporuje vznik spolo-čenstva, ktoré uzdravuje, napomáha a posilňuje medziosobné vzťahy. My kresťania nástojíme na ponuke spoznávať druhých, obväzovať rany, budovať mosty, vstupovať do vzťahov a pomáhať si niesť navzájom bremená.“ Práve týchto pár slov sa mi javí ako veľmi silné posol-stvo pre život Cirkvi a nielen na Slovensku.

..........................................Exhortácia vyzýva najmä v sekularizovaných krajinách k tvorbe dlhodobých projektov evan-jelizácie kultúry. Myslím, že v tejto oblasti by mohol byť užitočným sprievodcom dokument Pápežskej rady pre kultúru Kde je tvoj Boh?Čakal som, že exhortácia Evangelii gaudium prinesie presnejšie definovaný formačný pro-gram angažovaného kresťana. Na mnohých miestach ho naozaj aj predkladá – aspoň v hru- bých kontúrach. Detaily konkrétnych formač-ných programov by však mali byť otázkou dia-lógu medzi biskupmi, kňazmi a laikmi. Všetky kultúry potrebujú očistenie a dozrieva-nie. Treba ich „vyliečiť“ evanjeliom. Podľa Františka práve ľudová zbožnosť je najlepším východiskom pre ich uzdravenie a oslobode- nie. Kultúra preniknutá evanjeliom nám po-máha iným spôsobom vnímať hodnotu Bo- žieho slova a vôbec Božej prítomnosti. A práve preto by sme nemali ľudovú zbožnosť podce-ňovať.

Ak porovnáme napríklad koncepty novej evan-jelizácie u sv. Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka, tieto pohľady nie sú úplne rozdielne, ale navzájom sa dopĺňajú – napriek tomu, že akcenty každého z nich sú niekde inde. Exhortácia v prvej kapitole zdôrazňuje, že má prísť nová definícia pastorácie, nová definícia pastorálnej teológie, čo všetko sa očakáva a v druhej kapitole nachádzame isté vymedzenie: čomu chce Cirkev povedať áno a čomu nie. Druhá kapitola Evangelii gaudium sa bude rozvíjať v tretej kapitole o evanjelizácii, ale najmä vo štvrtej, kde sa píše o sociálnom rozmere evanjelizácie.

35

36

37

to z dôvodu, že mi to všetko pripomínalo skôr agitačné heslá, ktorým chýba zadefinovanie podstaty (napriek tomu, že exhortácia nemá byť učebnicou). Dokument hovorí celkom jasne a na veľkej ploche dokáže pomenovať negatíva respektíve niektoré výzvy doby (napríklad ne- rovnosť, kultúra blahobytu, konzumizmu, se- kularita, globalizácia), všeobecné megatrendy, ktoré sú explicitne pomenované a poznáme ich aj z inej literatúry, či už teologickej alebo najmä sociologickej.

..........................................

..........................................28 http://nathanel.neon24.pl/post/102675,rush-limbaugh-nazwal-nauki-papieza-marksizmem [cit. 12. 08. 2014].29 ZMIRAK, J. A Wake-Up Call: Expert Commentary on Evangelii Gaudium. http://www.aleteia.org/en/religion/article/a-wake-up-call-expert-commentary-on-evangelii-gaudium-19214001 [cit. 05. 08. 2014].30 Porov. EG 53.31 Porov. EG 55.32 Viac k tejto téme: LIPOVETSKY, G. Paradoxní štěstí. Esej o hyperkonzumní spoločnosti. Praha : Prostor 2007.33 EG 61.34 Porov. BELLIENI, C. V. La cultura dello scato a la sfida della solidarietá. Milano : Paoline 2014, s. 9 – 10.35 Porov. EG 69.36 Porov. EG 69.37 EG 67..........................................................................

COMMUNIO - MISSIO 76 1 / 2015

Primát ohlasovania evanjelia Poznámky k 3. kapitole Evangelii gaudiumJán Hrkút

Preto neprekvapuje, že typickým znakom ce- lého dokumentu Evangelii Gaudium je odka-zovanie na posynodálne kontinentálne exhor- tácie. Výnimkou nie je ani tretia kapitola, kde pápež najčastejšie cituje a parafrázuje Ecclesia in Asia a Ecclesia in Oceania. Okrem toho sa na viacerých miestach odvoláva na dokumenty z konferencie biskupov Latinskej Ameriky a Karibiku. No a pre tento typ doku-mentu v neprekvapujúcom rozmere odkazuje na dokumenty II. vatikánskeho koncilu, najmä na Lumen Gentium, Gaudium et Spes, Inter Miri-fica a Dei Verbum, encykliky a listy Jána Pavla II, Pavla VI a – svojho predchodcu v úrade rím-skeho biskupa – Benedikta XVI. Z tradičných učiteľov Cirkvi sú citovaní Augustín a Tomáš Akvinský.Ešte predtým, než pápež začne novú tému tretej kapitoly, reflektuje (110) spätne prvú a druhú kapitolu svojej exhortácie. Hovorí o nich, že boli zamysleniami sa nad niektorými výzvami súčasného sveta. A v tretej kapitole by pápež rád pripomenul úlohu, ktorá nie je výhradne črtou

súčasného sveta, ale je naliehavá v každej dobe a na každom mieste. To by malo znamenať, že 3. kapitola sa týka úloh evanjelizácie ako ta-kých, invariantných, stálych, mohli by sme povedať evanjelizácie ako takej (per se).Celá tretia kapitola je vecne rozdelená do troch častí, čo sa premieta aj do jej štruktúry. Hoci je štruktúra tretej kapitoly akoby štvorčlenná, 2. a 3. časť medzi sebou tematicky tak úzko súvisia (Homília a Príprava na kázeň), že ich možno vecne považovať za jednu podkapitolu. Po kratučkom úvode (110) nasleduje časť na- zvaná Všetok Boží ľud ohlasuje evanjelium (111 – 134). Potom už zmienené Homília (135 – 144) a Príprava na kázeň (145 – 159). Záverečnou časťou je Evanjelizácia na prehĺbenie kerygmy (160 – 174). Aby sme sa vyhli nedorozumeniu hneď na začiatku, v úvode (110) tretej kapi-toly Evangelii Gaudium je predstavená definí-cia toho, čo to znamená evanjelizácia. Evan-jelizácia je definovaná ako ohlasovanie smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista ako Pána, ktorý nám prináša spásu. Avšak toto nie je celá defi-

Ohlasovanie evanjelia by sa mohlo niekomu zdať misijnou úlohou Cirkvi. A keď misijnou úlohou, tak v druhej polovici druhého tisícročia kresťanstva misie znamenali najmä krajiny Ázie, Oceánie a Latinskej Ameriky, príp. Afriky. My, katolíci rímskeho rítu, by sme možno mali pocit, že na zá-klade vyššie zmienených misijných skúseností máme čo povedať o ohlasovaní evanjelia. Rímsky biskup, pochádzajúci z krajiny, ktorá bola ešte pred 400 rokmi považovaná za misijnú, otáča zorný uhol pohľadu. Ukazuje, ako sa na ohlasovanie evanjelia pozerajú biskupi a krajiny evanjelizované pomerne nedávno (z pohľadu európskeho kresťanstva).

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 77


1 / 2015

© TK KBS

nícia. Evanjelizácia je na tomto mieste defino-vaná ešte tromi prívlastkami (radostné, trpez-livé, postupné), teda ohlasovanie by malo spĺňať súčasne ešte tieto tri podmienky.

RadostnéV prvom rade musí byť radostné. Zaujímavá odpoveď, prečo sa celá táto apoštolská exhortá-cia volá radosť evanjelia. Je to nový prvok evan-jelizácie? Neobsahuje už samotné evanjelium (-eu, -angelion) predpoklad radosti? Je možné počúvať, ba čo viac, ohlasovať dobré správy, dobré zvesti, bez radosti? Ohlasovanie evanjelia by tak nemalo byť nahrávkou, ktorá neutrálne prehrá to, čo má pripravené. Ten kto ohlasuje by mal rozumieť tomu, čo ohlasuje. A keď rozumie tomu čo ohlasuje, nemôže nemať radosť. Ak nemá radosť, nerozumie?

TrpezlivéEvanjelizácia by mala ďalej byť trpezlivým ohlasovaním. Ohlasovateľ evanjelia by mal trpieť alebo strpieť niečo, čo sprevádza proces ohlasovania a počúvania. Nemali by sme strpieť otázky, ktoré sa zdajú nemiestne, provokácie, ktoré sa zdajú byť drzé? Ak chceme byť trpe-zliví, potrebujeme mať pokoj, ktorý len tak ľah-ko niečo nevyruší. Ako často sme netrpezliví, keď chceme dosiahnuť výsledok rýchlejšie, ako je to dobré a možné? Trpezliví ďalej zname-ná rešpektujúci dynamiku a otvorenosť poslu-cháčov. Skutočných poslucháčov, nie imaginár- nych, nie takých, akých by sme chceli mať, ale takých, akých máme. A keď nemáme poslu-cháčov, potom, byť trpezliví, aby sme ich mohli mať. Tu je zrejme potrebné zachovať si ideály, ale zbaviť sa ilúzií. Ohlasovatelia evanjelia nesmú byť netrpezliví so svojimi poslucháčmi, akokoľvek by to bolo náročné.

PostupnéA nakoniec, ohlasovanie evanjelia musí byť postupné. Iste sa tu má na mysli hierarchia právd viery a rozumná miera v ich podávaní a poradí. Evanjelizácia je v prvom rade ohlaso-vaním dobrej noviny. Je ohlasovaním Ježiša Krista, je ohlasovaním Pána, je ohlasovaním smrti a zmŕtvychvstania. Toto nie je zdržiavanie

sa predtým, než prejdeme ku „skutočnému ob-sahu vo forme pravidiel morálneho života“. Ako často ohlasujeme evanjelium v zlom postupe, keď príkazy, zákazy, ponaučenia a rady pred-biehajú príbeh lásky Otca, ktorý svojho jedi-ného Syna vydal smrť. A zasa ho vzkriesil, aby nám ukázal vznešenosť nášho vlastného života, ktorý má takú veľkú hodnotu, že sa Bohu opla- tilo zomrieť, aby nás vykúpil z našich vlast-ných previnení a hriechov. Postupnosť zname-ná múdrosť rozlíšiť, kedy je čas na ďalší krok.Ak nemáme poslucháčov alebo ak poslucháči odchádzajú. nemusí to byť len dielo diabla. Môže to byť aj náš pokus o evanjelizáciu, ktorá nie je ani radostná, sme pri nej netrpezliví a nemúdro postupujeme vo rozlišovaní toho, čo má byť povedané, v ktorý čas.

Kto má (môže) ohlasovať evanjeliumVeľmi zjednodušujúco a triviálne by niekto mohol odpovedať, že ohlasovať evanjelium by mal ten, kto je na to určený. Po dobrej príprave sú na to v Cirkvi určení služobníci Slova. Ale v evanjelizácii ide o viac. Nad touto služobnou úlohou Cirkvi stojí vždy Cirkev ako ľud putujú-ci k Bohu (111). Avšak ani toto nie je najvyššie

Boh sám pripravil cestu svojho vzťahu s každým človekom...


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 78 1 / 2015

Boh sám pripravil cestu svojho vzťahu s každým človekom...

kritérium toho, kto má a môže ohlasovať evan-jelium. Nad cirkevným hierarchickým organiz-mom, nad inštitúciou, ale aj nad iniciatívami pu-tujúceho a evanjelizujúceho ľudu, je ako základ každej evanjelizácie slobodná a nezištná Božia iniciatíva.

Tak ako spása je nezaslúžený dar, ktorý sa nám ponúka v prasviatosti – Cirkvi, tak aj iniciatíva evanjelizácie spočíva v Bohu.

My s touto Božou iniciatívou môžme spolupra-covať. Primát milosti (112), ktorá predchádza každé naše dobré úsilie, je iniciatívou Boha, ktorý sa nám opäť dáva vo svojej činnosti. Spá-sa, ktorá je centrálnou témou evanjelizácie, nie je privátny dar ohlasovateľa evanjelia, ktorý chce dať alebo čo i len prostredkovať svojim poslucháčom. Boh sám pripravil cestu svoj-ho vzťahu s každým človekom (113). Spása je pre všetkých a Boh povoláva všetkých ako ľud, v spoločenstve. Nik sa nemôže spasiť sám, ani len svojimi silami. K spáse sú povo-laní všetci, nielen „dobrí“, bieli, civilizovaní, Európania, zdraví, sympatickí. Boh ponúka spásu, ale robí to s veľkou úctou a láskou voči každému človeku (113). Podmienky a pred-sudky, ktoré kladieme medzi človeka a jeho

spásu, sú našimi výtvormi, nie Božím plánom s každým človekom. Ak má Boh pre každého spôsob vzťahu, musíme to rešpektovať a rátať s tým. Keď On povoláva s úctou a láskou, ako to máme robiť my, ako to robíme my? Musíme si znova klásť otázku, čo to znamená úcta a lás- ka pri evanjelizácii. Elitárstvo a exkluzivita sú vzdialené skutočnej evanjelizácii. Preto by sme sa mali sami seba pýtať, v čom konkrétne spočíva pokušenie exkluzivity a elitárstva v Cirkvi. Cirkev je predsa Božím kvasom upro-stred ľudstva, Cirkev má byť preto miestom nezištného milosrdenstva (114). Koľkokrát sme už počuli že Cirkev je kvas. Uvedomujeme si, že máme byť kvasom uprostred ľudstva? Nie na okraji, ani nad, ale uprostred. Uprostred ra-dostí a nádejí, žalostí a úzkostí... (GS 1). Čo to ďalej znamená? To, že sa v Cirkvi všetci majú cítiť prijatí a milovaní. Toto je doslovné znenie z exhortácie. Nielenže majú vedieť alebo byť informovaní, že sú prijatí a milovaní, ale majú to cítiť. Zaiste nie v povrchnom a nestabilnom emocionálnom záchveve. Ale v trvalom a robust-nom ľudskom záujme, postoji a prijatí, keď toto všetko zahŕňa aj rozum, aj city, aj celú zložitosť ľudských vzťahov. A všetci majú od Cirkvi, od spoločenstva putujúceho k Bohu, cítiť povzbu-denie žiť dobrý život podľa evanjelia (114).Spása, na ktorú je zameraná evanjelizácia, nie je iba eschatologickou víziou, prísľubom budúc-nosti, ale má byť konkrétnou inšpiráciou, ktorú v Cirkvi transformujeme do povzbudenia žiť už tu a teraz dobrý život podľa evanjelia. Spása sa netýka len toho, čo v budúcnosti „môže prísť, ak...“. Spása je teraz konkrétnou ponukou vzoru dobrého, šťastného a radostného života, napriek všetkému, čo môže túto predstavu kaliť.

V kontakte s inými kultúramiExhortácia ďalej predstavuje evanjelizačné poslanie v kontexte premenlivého a pestrého živo-ta mnohých ľudí a celých spoločenstiev ľudí a národov. Nezastupiteľné miesto tu patrí výra- zu kultúra. Kultúra je životný štýl istej spoloč-nosti, spôsob nadväzovania vzťahov (115). Je zrejmé, že sa v tomto ohľade ako národy alebo menšie spoločenstvá v rámci jedného národa odlišujeme a niekedy aj výrazne. Dokument .........................................................................



1 / 2015


potvrdzuje legitímnu autonómiu každého náro-da na rozvíjanie vlastnej kultúry, a to nielen kvôli myšlienke tolerancie, ale aj z teologického dôvodu. Tým je to, že Božie dary sa vteľujú do kultúry (115). Národy, ktoré prijali evanjelium, sa zároveň otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý zúrodňuje a premieňa kultúru, cez silu evanjelia (116).

Kresťanstvo sa neviaže na jediný kultúr-ny model, naopak je pre neho typická mnohotvárnosť, ktorá stále odhaľuje nové aspekty Zjavenia, novú tvár Otca.

Inkulturácia nie je potom len požiadavka zvon-ku na rešpektovanie odlišností, ale inherentné obohatenie spôsobu hlásania evanjelia, jeho prijímania a uvádzania do života (116), a to pre tých, ktorým je ohlasované evanjelium, ale aj pre tých, ktorí ho hlásajú. Keďže Zjavenie pre-sahuje všetky kultúry, jednota v Cirkvi môže a má byť budovaná v harmónii pestrého a rôz-norodého bohatstva darov. Akokoľvek pekná a starobylá kultúrna forma nemôže byť nutnou podmienkou evanjelizácie.Pokušenie fanatizmu môže pre nás znamenať upadanie do márnivej sakralizácie vlastnej kul- túry (117). Nemôžeme chcieť, aby európske spô-soby boli privilegované, pretože jediná kultúra nemôže obsiahnuť celé tajomstvo spásy (118). To znamená, že v kontakte s inými kultúrami sa niečo nové dozvedáme o Ježišovi a spáse. To nie je tolerancia, ale príležitosť sa niečo naučiť. Vnímať, ako evanjelium chápu a žijú iné kultúry znamená, dozvedieť sa viac o evanjeliu, Kris-tovi a spáse. Čo to znamená konkrétne pre našu diecézu? Čo pre farnosť? Čo pre mňa?Na rozlišovanie toho, čo skutočne pochádza od Boha, má celok veriacich sensus fidei, zmysel pre vieru. Toto je tajomstvo lásky a dar Boha pu-tujúcemu ľudu (119). Takže odpoveď na otázku, kto môže a má ohlasovať evanjelium by mohla byť: každý pokrstený je aktívny protagonista evanjelizácie. Nová evanjelizácia potom zna-mená nové zaangažovanie každého pokrsteného, teda učeníka misionára (120). Musíme pripustiť, aby aj nás stále iní evanjelizovali a tiež hľadať adekvátny postoj pre konkrétnu situáciu. Mi-sia evanjelizovať je výzvou k neustálemu rastu (121). Ak by sme mali pripustiť, aby aj nás stále

iní evanjelizovali, opäť je načim sa pýtať: Čo to znamená? Je to analogické k tomu, čo bolo povedané vyššie pri čl. 118? Ako sa nechávam ja evanjelizovať inými? Som dostatočne a často s inými ľuďmi a som pri tom ticho? Alebo aký postoj nezabraňuje iným ma evanjelizovať?

Sila ľudovej zbožnostiPápež ďalej zdôrazňuje inkulturačný aspekt evanjelizácie a silu ľudovej zbožnosti (122). Nabáda dokonca neudúšať a nekontrolovať túto silu a zbožnosť (124), pretože obsahuje auten-tickú duchovnosť a mystiku jednoduchých, čas-to chudobných ľudí. Čo je to ľudová zbožnosť v našom prostredí? Púte? Pobožnosti? Sväte-niny? Jednoduché modlitby? Ruženec? Exhor-tácia následne vyzýva ku konkrétnym krokom v evanjelizácii. Nabáda nás k sprostredkovaniu evanjelia osobám, s ktorými sa denne stretá-vame, v rozhovore (127). Avšak toto ohlasovanie musí byť úctivé a slušné, a začína dialógom osôb o ich živote – radostiach a bolestiach. Až potom môže zaznieť Slovo o osobnej láske Boha, ktorý sa stal človekom a ponúka človeku spásu a priateľstvo.

Ak sa zdôrazňuje úctivé a slušné ohlasovanie evanjelia, je to pre nás výzva k pýtaniu sa, aké je to neúctivé a neslušné ohlasovanie? Deje sa v na-šej diecéze, farnosti? Ak áno, ako máme tomu zabrániť a premyslieť, čím sa má začínať evan-jelizácia? Nezačíname ju často poukazom na hriechy, nemorálne postoje iných? Neprezentu-jeme radostnú zvesť evanjelia zredukovanú na morálne normy – akokoľvek dôležité? Máme mať vo vedomí, že ten, kto skutočne evanjeli-zuje, musí mať pokorný postoj, že sa stále vie učiť (128). Je preto celkom namieste usilovať sa o nové syntézy s kultúrou, bez strachu, ktorý prináša sterilnú stagnáciu Cirkvi (129). Syntézy, ktoré máme ako bohatstvo z minulosti, sú síce cenné, ale bez úsilia o nové syntézy nie sme ani verní úsiliu predchádzajúcich, ani nedokážeme adekvátne komunikovať so súčasnou kultúrou, so súčasným spôsobom naväzovania vzťahov medzi ľuďmi a spoločenstvami ľudí. Čo robíme pre inkulturáciu evanjelia na Slovensku? Veľa alebo málo? Sme vnorení do kultúry chudob-ných a marginalizovaných?

..........................................


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 80 1 / 2015

V kontakte s inými kultúrami sa niečo nové do-zvedáme o Ježišovi a spáse. To nie je toleran-cia, ale príležitosť sa niečo naučiť. Vnímať ako evanjelium chápu a žijú iné kultúry znamená dozvedieť sa viac o evanjeliu, Kristovi a spáse.

Sme ochotní vstúpiť do kultúry mladých, ktorá sa zdá byť tak často povrchná, konzumná, alebo ich radšej vopred obviníme z nedokona-lostí najrôznejšieho druhu, a tým sa zbavujeme povinnosti ďalej sa nimi zaoberať?Pre službu spoločenstva hlásajúceho evanjelium dáva Duch svoje dary a to na obnovu a budovanie Cirkvi. V súlade s tradičnou náu-kou sa v exhortácii zdôrazňuje, že rozlišovacím znakom, či ide skutočne o dary Ducha Svätého, je eklezialita (130), teda ich začlenenie a služba spoločenstvu Cirkvi. Rozdielnosti medzi osoba-mi a spoločenstvami sú niekedy nepríjemné, ale duchovne plodia evanjelizačný dynamizmus, ktorý priťahuje. Máme dočinenia s napätím medzi autentickou pluralitou, mnohorakosťou a Duchom spôsobovanej jednote na jednej stra-ne, a exkluzívnosťou a pokušením tvoriť jedno-tu sami na strane druhej. Misii Cirkvi nepomáha vynucovanie si uniformity a typového schvaľo-vania (131). Vynucujeme si uniformitu v Cirkvi? Kedy a ako tomu predchádzať? Akým typom exkluzívnosti trpí naša Cirkev, lokálna, diecéza, farnosť alebo naša domáca cirkev, rodina?

Nakoniec tejto podkapitoly sa exhortácia venuje špecifickým cieľovým skupinám evanje-lizácie. Tvrdí, že ohlasovanie odborným, vedec- kým a akademickým kultúram nemôže byť banálne, triviálne alebo statické. Naopak vyža- duje sa používanie rozumu a vied v prospech pôvodnej apologetiky (132). Na univerzitách by sme sa mali pýtať: Máme a podporujeme dostatok vzťahov so súčasnou akademickou a vedeckou kultúrou? Nemáme tendenciu uza- tvárať katolícke akademické myslenie? Ako presadzujú iní témy pre vedecký výskum? Or-ganizácia konferencií, grantov, podpora pub-likácií, ktoré však musia obstáť v prvom rade ako kvalitné medzi inými vedeckými výstupmi.

Úloha (aj pastorálnej) teológie je spolu s inými vedami premyslieť, aby ponuka evanjelia obsiahla rozličnosť kultúrnych kontextov a adresátov.Teológia v Cirkvi má mať preto evanjelizačné zameranie (133). Celá táto podkapitola prináša pre teológov otázku, akú pastorálnu teológiu v kontexte Evangelii Gaudium potrebujeme

– všeobecnú či špeciálnu? A ak špe-ciálnu, ako majú byť vypracované? Ponúka exhortácia dostatok princípov a konkrétnych inšpirácií, na evanje-lizačne zamerané teologické uvažo-vanie?

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 81


1 / 2015

Homília a príprava na kázeň Ohlasovanie evanjelia sa deje okrem vyššie zmieneného aj v liturgii. Ide o odlišný charakter ohlasovania v tom, že liturgia je organizovaný a štruktúrovaný čas za prítomnosti veriacich, ktorí slobodne chcú počúvať evanjelium a zú- častňujú sa na slávení pamiatky Pánovej večere, jeho smrti a zmŕtvychvstania. Pápež osobitným a pomerne extenzívnym spôsobom zameriava v exhortácii Evangelii Gaudium svoju pozornosť na jednu časť liturgie, a tou je homília. Dôvod tejto mimoriadnej pozornosti je zrejme dvojaký. Po prvé, ide o dôležitý čas v liturgii, najrozsiahlejšiu časť, keď sa kazateľ prihovára vždy novým spôsobom, nepredpísa-ným liturgickými knihami. Iste má možnosť počúvajúcich osloviť, nadchnúť, upozorniť na Božie slovo. Na druhej strane však môže v ho-mílii aj veľa pokaziť, udusiť dynamiku Božieho slova, niekedy aj nahnevať alebo nudiť svojich poslucháčov.Podľa pápeža, na homílie a prípravy na ne, zaznieva mnoho sťažností (135). Týkajú sa našej partikulárnej cirkvi na Slovensku tieto problémy? Ako vnímajú biskupi, kňazi a dia-

koni, to že kážu? Trpia tým? Ako to vnímajú poslucháči? Trpia? Ako to zistíme? Je zmyslu-plné urobiť o tejto veci prieskum alebo anketu? A možno by to mohla byť aj téma vypracova-nia špeciálnej pastorálno-teologickej príručky o príprave a kázni podľa exhortácie Evangelii Gaudium. Nemám tu na mysli príručku homi-letiky alebo rétoriky, ale teológie evanjelizácie a katechizácie v liturgickej homílii. Pápež ďalej rozvíja pomerne vážnu tému, keď tvrdí, že homília je meradlom na hodnotenie pastiera a jeho schopnosti stretávať sa so svojím ľudom (135). Máme záujem o spätnú väzbu a skutočné poznanie hodnotenia pastierov v ich schopnosti stretnúť sa v homílii so svojimi poslucháčmi? Čo preto konkrétne robíme? V exhortácii sa môžeme dočítať konštatovania, že často trpia aj ľudia – že musia počúvať, aj kňazi – že musia kázať. Podľa pápeža je to smutné a je to nevyužitá príležitosť na intenzívnu a radostnú skúsenosť s Duchom a prameňom neustálej obnovy a ras-tu (135). Homília totiž prekonáva každú kate-chézu, pretože je ohlasovaním v eucharistickom kontexte. Ide o najvyšší moment dialógu medzi Bohom a ľudom pred prijímaním. Je zau-jímavé, že exhortácia nenabáda poslucháčov k lepšiemu počúvaniu kázní, ale silne nabáda kazateľov k lepšej príprave a kvalitnejším ho-míliám. Doslova to vyjadruje tvrdením, že kto káže, musí poznať srdce svojho spoločenstva (137), a ďalej tým, že kázeň musí byť stručná a zachovať rytmus a harmóniu celej liturgie (138). Poznajú kazatelia srdce svojho spoločen-stva? Aká má byť dlhá kázeň, aby zachovala rytmus a harmóniu celej liturgie?

Učiť sa kázaťV tomto kontexte je nesporne zaujímavým pri-rovnanie homílie k rozhovoru matky so synom. Matka Cirkev učí svojho syna, načúva jeho starostiam a učí sa od neho (139). Sú ochotní sa učiť kazatelia od tých, ktorým kážu – od synov a dcér Cirkvi? Pri „učení sa kázaniu“ treba ešte rozlišovať dva aspekty, oba dôležité: čo povedať a ako to povedať (139). To druhé (ako to povedať) sa často podceňuje, ale pápež veľmi ľudsky prirovnáva správny spôsob k ma-terinskému jazyku, v ktorom každý z nás môže počúvať lepšie a byť viac otvorený Božiemu Slovu. Preto aj dobré počúvanie kázne má


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 82 1 / 2015

© TK KBS/Ľubomír Rebek

istým spôsobom na zodpovednosti kazateľ. Ako konkrétne? Tým, že má srdečnú blízkosť k poslucháčom, lahodný tón hlasu, jemnosť štýlu a radosť jeho gest (140). Toto sú pápežove až estetické požiadavky na kázeň. Kto ich môže učiť, dajú sa vôbec naučiť? Ak áno, ako? Ako získať spätnú väzbu, aby sme vedeli v akom stave sú kázne? Samozrejme sa spôsobom ne-chce nahradiť obsah. Učiť sa dobre kázať je možné od Pána. Tajomstvo vzoru Pánovho káza-nia ľuďom spočíva v pohľade, ktorý ide ponad všetky slabosti a pády (141) poslucháčov, teda tých, ku ktorým kazateľ prehovára. Nie je až také výnimočné, že kazateľ zapálený pre nejakú vec v dobrej viere pranieruje slabosti, malú vieru a absenciu prítomnosti ľudí na liturgii. Robí to počas homílie a káže to tým, ktorí na liturgii (aj pravidelne) prítomní sú. Koľko moralizovania, pripomínania pádov a slabostí je v kázňach? Je to vyvážené s pochvalou, dodávaním odvahy a rozmnožovaním radosti? Ako nadviazať kontakt s poslucháčmi? Až pri ambóne, či už skôr? Keď nie je ľudská rovina komunikácie, ako môže nastať tá nadprirodzená? Milosť predpokladá prirodzenosť, vyžaduje ju.

Namiesto moralizovania exhortácia odporúča slová, ktoré zapaľujú srdcia. Odporúča dialóg, teda radosť z rozprávania pre konkrétne dobro pre ľudí, ktorí sa navzájom majú radi. Za ne-dostatočné kázanie možno považovať kázanie len v moralistickom alebo doktrinálnom duchu, rovnako je tiež nedostatočná iba lekcia alebo exegéza. Pretože slová Písma sú skôr a najprv darmi, nie požiadavkami (142). Aj pri kázni možno uvažovať v kategóriách inkulturácie. Podľa pápeža inkulturovaná kázeň ponúka syntézu, a kde je tvoja syntéza, tam je aj tvoje srdce (143). Po predostretí ideálu, požiadaviek a cieľov homílie pápež ide ešte hlbšie do témy liturgického ohlasovania a pomerne podrobne a konkrétne predstavuje návod, ako sa treba na kázeň pripravovať. Príprava je podľa exhortácie taká dôležitá, že jej treba venovať dlhší čas štú- dia, modlitby, zamyslenia a pastoračnej krea-tivity. Tejto úlohe treba venovať každý týždeň dostatočne dlhý osobný a spoločný čas, aj keby

Slová, ktoré zapaľujú srdce

ostalo menej času na ostatné dôležité povinnosti (145). Danie prednosti príprave na kázeň pred inými povinnosťami vedie k otázke: Čo bráni v dobrej príprave na kázeň?Pápež uvádza konkrétny postup v príprave na kázeň, ktorá má obsahovať: modlitbu k Du-chu Svätému, postoj obdivu a pokornej úcty k pravde, štúdium Slova s pozornosťou a bázňou, ktoré nám zabránia manipulovať so slovom, trpezlivú interpretáciu. V príprave na kázeň je nevyhnutné naplno venovať svoj čas, záujem a nasadenie. Chcieť iba to vybaviť a dosiahnuť rýchle výsledky bude viesť iba k zlým výsled-kom. To, čo dáva správne porozumenie celej príprave, je vedomie toho, že príprava na kázeň je prejav lásky (146). V konkrétnom metodic-kom postupe musí mať kazateľ v prvom rade istotu pochopenia zmyslu slov a to cez dôklad-nú textovú analýzu a následné objavenie základ-ného posolstva. Mal by sa sústrediť na efekt, ktorý chcel autor textu dosiahnuť. Toto pred-pokladá solídne biblické štúdium a múdrosť v interpretácii (147). Exhortácia obsahuje v tejto časti varovanie pred fundamentalizmom v čítaní Biblie. Ochranou pred tým je poznanie, že Duch Svätý inšpiroval celú Bibliu. Preto vytrhávať jednotlivé vety alebo časti bez súvislosti celku je chybné (148)..........................................................................



1 / 2015


Exhortácia vyžaduje od kazateľov hlbokú a dô-vernú znalosť Božieho slova (jazyk, exegéza) a chápavé srdce pripravované modlitbou. Je dobré, ak každý deň, každú nedeľu obnovujú kazatelia horlivosť v príprave na kázeň (149). Je realistické každý deň obnovovať horlivosť v príprave na kázeň? Koľko času tomu majú kazatelia venovať a na akú dlhú kázeň? Celá táto časť exhortácie nenecháva pochybnosť o tom, že sa nejedná len o intelektuálny výkon (hoci intelektuálny aspekt netreba podceňovať). Iste sa má na mysli celistvejší ľudský a kres-ťanský prístup. Ľudia radšej počúvajú sved-kov, tých, ktorí sa predtým, než kážu, dali pohnúť a zraniť Slovom (150). Tu však nejde o vyžadovanie bezchybnosti, ale chuť rásť a na- predovať. Pán chce kazateľov ako: živých, slobodných, kreatívnych ľudí (151). Akí sú to kazatelia, keď majú byť živí, slobodní, krea- tívni? Aké sú opozitá týchto vlastností? Pa-sívni, neslobodní, zakomplexovaní, uväznení v strachu, schematickí, fádni, nudní, vyhorení? Ako môžeme pomôcť kazateľom, ak trpia niek-torými z týchto vlastností?

Kazatelia ako živí, slobodní a kreatívni ľudia

..........................................Pápež pokračuje v radách a odporúčaniach pri príprave na kázeň. Vyzýva a odporúča lectio di-vina, teda duchovné čítanie Božieho slova. Toto čítanie vychádza z literárneho zmyslu textu, ale v prostredí modlitby. Ďalej upozorňuje na dve úskalia snahy o interpretáciu biblických textov. Tým prvým je interpretácia podľa potreby, teda významom „disponujeme“ dopredu, podľa toho, čo si myslíme, že v danej situácii potrebujeme. Druhým úskalím je prispôsobovanie interpre-tácie, porozumeniu textu už ustáleným men- tálnym schémam (152). Obe tieto nebezpe-čenstvá nielenže nesprávne podávajú význam čítaného textu, ale ochudobňujú čítanie či počúvanie Božieho slova o jeho dynamiku, stálu novosť a skutočný hlas a vanutie Ducha, ktorý nám chce umožniť v Božom slove stretnúť živého Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, a živé-ho Otca Syna Ježiša Krista. Ako sa vyhnúť in-

terpretáciám podľa potreby, prispôsobovaniu sa ustáleným mentálnym schémam? Púšťam do svojho myslenia provokatívne, nové, netra-dičné prístupy, z literatúry, od iných ľudí, hoci mi nemusia byť sympatickí, hoci ma môžu iritovať, hnevať? Vystavujem sa možnosti na-učiť sa niečo nové, poopraviť si nejakú men-tálnu schému? Tu sa samozrejme môžeme pýtať samých seba aj to, nakoľko poznáme a ponúkame túto metódu (lectio divina) v na-šom spoločenstve, našich rodinách, farnostiach, diecézach. Ak nie sme v tomto úspešní, stále sa môžeme tejto metóde učiť a zdokonaľovať sa v nej.


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 84 1 / 2015

Vypočuť veriacichAko jedna zo stratégií čítania či prístupu k du- chovnému čítania je kladenie konkrétnych a od- vážnych otázok. Toto exhortácia odporúča pria- mo ako návod na čítanie a prípravu homílie. Znepokojovať sa, že prichádzajú pokušenia pri čítaní Slova je celkom zbytočné. Naopak, poku-šenia pri snahe čítať a rozumieť Biblii sú veľmi prirodzené, a dokladajú to skúsenosti mnohých múdrych a svätých kresťanov. Tu exhortácia odporúča byť trpezlivý aj sám so sebou, chápať princíp rastu a postupného napredovania (153).

Rovnako ako kazateľ potrebuje kontemplovať Slovo, potrebuje tiež kontemplovať ľud (154). Ale čo to znamená? Aké techniky a metódy máme k dispozícii, ak chceme kontemplovať ľud? Sme odvážni a ochotní ich použiť? Pápež nás uisťuje, že sa tu nejedná o žiadnu psycho-logickú či na úspech zameranú marketingovú stratégiu. Prepojenie biblického posolstva s kon-krétnou ľudskou situáciou to je podľa pápeža hlboko náboženská a pastoračná motivácia. Je to cvičenie v evanjeliovom rozlišovaní (154). Je to snaha používať bežné ľudské skúsenosti a zvýšiť tak citlivosť na spoznávanie toho, čo sa naozaj týka ľudského života. Výrazne sa tu odporúča neodpovedať na otázky, ktoré si nikto nekladie (155). Spoznávame v kázňach našich kazateľov vlastné otázky alebo sú tieto kladené otázky vzdialené našej kultúre a našim životom? Ako si môžeme navzájom pomôcť – poslucháči aj kazatelia, aby homílie boli adresnejšie a po-máhali rozlíšiť to, čo nám Pán hovorí hic at nuc?

Kazateľovi nestačí byť dobre pripravený biblicky, ré-toricky či homileticky. Potrebuje svojich poslucháčov spoznať skôr, ako k nim začne hovoriť. A na to, aby ich poznal potrebuje počúvať ľud, veriacich. V tomto počú-vaní objavuje, čo im treba povedať a čo potrebujú počuť.

Myšlienka, pocit, obrazExhortácia dáva v tejto časti ešte raz do pozornosti otázku pedagogických nástrojov. Pozor-nosť nielen na to „čo“, ale aj „ako“. A opätovné uistenie, že nie je zosvetštenie, ale hlboký du-chovný postoj hľadať adekvátne prostriedky. Hľadať schopnosti a kreativitu. To nie je popu-lizmus, ale cvičenie sa v láske k blížnemu (156). Pápež, nakoniec podkapitoly o príprave na ká-zeň, už niekoľkýkrát povzbudzuje ku kreativite. Čo tým myslí? Je to ohlas na creatio? Ako sa dá učiť kreativite? Ponúkame vo for- mácii bohoslovcov a permanentnej formácii kazateľov impulzy a podnety pre tréning v kreativite? Univerzity, štúdiá, centrá, to robia: v písaní, ústnom prejave, neverbálnej komu- nikácii. Čo by robil dnes Pavol alebo Ján Zla-toústy? Neboli by najlepšími „spíkrami“? Prečo nepomáhame kazateľom byť dobrými a kreatívnymi spíkrami? Medzi praktickými .........................................................................



1 / 2015


Namiesto apokalyptických diagnóz, temných sudcov,

ktorým sa páči pranierovať každé nebezpečenstvo a deviáciu

by sme v evanjelizácii mali vystupovať ako radostní

poslovia vznešených ideálov, dobra a krásy, ktoré vyžarujú zo

života podľa evanjelia (168).

radami, ako urobiť kázeň príťažlivejšou ex-hortácia ďalej spomína: používanie obrazov, hovorenie využitím obrazov, čo je ešte lepšie ako príkladmi, ponúknutie vychutnania posolstva. Dobrá homília by mala obsahovať tri veci: myšlienku, pocit, obraz (157). V homí-liách je nutné používať zrozumiteľný jazyk. Podmienkou na to, aby toho kazatelia boli schopní, musia mnoho počúvať, žiť medzi ľuďmi, ktorým kážu, ochotne im venovať svo-ju pozornosť. Okrem zrozumiteľnosti by mal byť jazyk homílie pozitívny, čím sa myslí proporcia v prospech toho, ako veci robiť lepšie. Ako je len dobré, keď sa kňazi, dia- koni a laici pravidelne stretávajú, aby hľa-dali spôsoby, ktoré ich ohlasovanie robia príťažlivejším (159). Deje sa to v našich far-nostiach a diecézach? Je to naša cieľavedomá stratégia? Aké sú riziká, pre ktoré to kazatelia nerobia a ako možno tieto riziká zvládnuť?

Evanjelizácia a kerygma Kerygma znamená prvé ohlasovanie (prvé v kvalitatívnom zmysle, nie chronologickom – 164) a má za cieľ pohnúť k nasledovaniu a rastu, tomu rastu, ktorý je vedený vzťahom Boha k nám, lebo Boh má s každou osobou plán (160). Výchova a katechéza stoja v službe tohto rastu (163). Teda ho nenahrádzajú, ani ho neriadia, ale majú slúžiť tomuto rastu v úcte a pokore. Kerygma vyjadruje zachraňujúcu Božiu lásku, ktorá predchádza morálne a náboženské po-vinnosti, nesmie vnucovať pravdu, má apelo- vať na slobodu, opravdivú radosť, má ponúkať povzbudenie, životaschopnosť a harmóniu. Táto náročná úloha si od hlásateľa vyžaduje blízkosť, otvorenosť pre dialóg, trpezlivosť a srdečné prijatie bez odsudzovania (165), vy-žaduje si to umenie počúvať, nielen počuť (171). Vieme a chceme byť odvážni pozrieť sa na naše ohlasovanie cez tieto kritériá? Čo konkrétne znamenajú? Ako konkrétne vy-zerá a čo spôsobuje nerešpektovanie týchto kritérií?Každá miestna Cirkev by mala podporovať zapojenie umenia do evanjelizácie. Mali by sme mať odvahu aj pre nekonvenčné formy, ktoré sú však pre adresátov evanjelizácie príťažlivé (167). Je zaujímavé a teologicky invenčné

koľko estetických kategórií a termínov používa pápež v tejto kapitole. Výzva ku odvahe vstúpiť do komunikácie cez/s umením je iste aj výzvou komunikovať s vysokým umením, nie gýčovým, s uznaným autoritami, a nie uzavretým kruhov zbožných, ale umelecky triviálnych prejavov.Morálne posolstvo katechézy nesmieme pre-ceňovať, ale ani podceňovať. Je veľmi dôležité, akým jazykom ho budeme komunikovať. Ex-hortácia to odporúča cez ideál zrelosti, sebarea-lizácie a plodnosti.

Toto vyžarovanie musí byť viac príkladom ako slovami, mali byť sme mať vždy na vedomí, že situácia druhého človeka je tajomstvom, čo vyžaduje veľa našej trpezlivosti a súcitu (172). O to viac, že adresátmi evanjelizácie sú slobodné osoby, je ním človek, ktorému by sme mali venovať pohľad plný blízkosti vždy, keď je to potrebné. To sa týka aj du-chovného sprevádzania. Ako často hovoríme o duchovnom vedení a formácii a ako málo o sprevádzaní, rešpekte a úcte. To akým jazyk používa, formuje aj našu predstavu o tom, čo má sprevádzanie obsahovať. Exhortácia ho- vorí o umení sprevádzať, čo v prvom rade znamená vyzuť si sandále pred svätou zemou druhého človeka. Sprevádzanie nie je terapia, má totiž trans-cendentný presah (170), presah k živej osobe Ježiša Krista, ktorý je jedno s Otcom a Du-chom. Cieľom takéhoto sprevádzania má byť dozrievanie (169), pretože aj v Cirkvi máme veľkú potrebu zrelých mužov a žien, ktorí vedia ako napredovať (171). Dokážeme v našej partikulárnej Cirkvi prehodnotiť a ponúkať rôzne formy sviatostného aj nesviatostného duchovného sprevádzania mužov a žien?


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 86 1 / 2015

Celkom na záver tretej kapitoly upriamuje pápež pozornosť opäť na Božie Slovo, preto- že ono je prameňom evanjelizácie. Evanjelizu-júca Cirkev sa musí stále nechať evanjelizovať (174). Nie je to ozvena známeho Ecclesia sem-per reformanda? Štúdium Písma by preto malo byť otvorené pre všetkých veriacich. Je potreb-né, aby diecézy, farnosti, katolícke združenia neprestajne ponúkali solídne možnosti štúdia Biblie, podporovali osobné i spoločné čítanie (175). Ponúkame solídne štúdium Biblie – v diecéze, farnosti, spoločenstvách? Ako by mohli vyzerať formy? Nedeľná škola alebo pravidelné či mimoriadne prednášky, študijné krúžky a stretnutia podľa záujmu?

Cieľom týchto niekoľko interpretácií a pozná-mok bolo priblížiť tretiu kapitolu apoštolskej exhortácie pápeža Františka Evangelii Gau-dium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. Keďže treťou kapitolou sa táto exhortácia zďaleka nekončí, nie je ľahké robiť závery. Cieľom vyššie uvedeného textu bolo verne interpretovať vybrané dôležité témy tretej ka-pitoly a zároveň hľadať ich aplikácie, či inak povedané kontextualizovať ich. Ako je zrejmé, pred sebou máme veľa otázok, možno viac otázok ako odpovedí. Ale mať otázky vôbec nie je zlé a ani málo. Ich kladenie a smerovanie nám môžu ukázať niečo nové. Niečo, čo sme už akosi spoznali, ale niekedy sa nám možno z toho poznania vytratila radosť. Exhortácia je povzbudenie sŕdc, aby znovu objavili radosť z evanjelia a radosť z ohlasovania evanjelia v súčasnom svete. Lebo žiadny iný svet k dis-pozícii nemáme ani nebudeme mať. Do tohto sme poslaní, a tak je to dobré.

Ecclesia semper reformanda

Záver

Každá miestna Cirkev by mala podpo-rovať zapojenie umenia do evanjelizá-cie. Mali by sme mať odvahu aj pre nekonvenčné formy, ktoré sú však pre adresátov evanjelizácie príťažlivé (167).

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 87


1 / 2015

Sociálny rozmer evanjelizácie... aby človek nebol sám...

Mária Bielová

Po skúsenosti ľudstva s érou individualizmu sa ponúka východisko nových trendov vízií, nadosobných súvislostí, vzťahov a kompetencií. V nich ľudská osoba plní svoje poslanie. Poslanie veľké, ktoré modeluje novú podobu sveta. Aby sa v tomto novom stvárnení človek nestal otrokom vlastných ambícií a ich diel, ale pánom nad nimi, treba hovoriť nielen na vedeckých fórach, ale i v laických prostrediach o základnej téme. O jedinečnom význame každého človeka a o význame rodiny, ktorá dáva človeka spoločnosti.

Žijeme etapu časového intervalu, v ktorom sa ťažko prijímajú upozorňujúce informácie. Bez-brehá ideovosť žne lacné víťazstva. Pragma-tizmus jej uvoľnil cestu spochybňovaním tra-dičných hodnôt. Aj sociálna práca ako teória, metódy a prax sa ocitla pod jej tlakom. Rôzne školy a prúdy v sociálnej práci odzrkadľujú celospoločenské kvasenie, hľadanie a nachádza-nie. Výkon i teória sociálnej práce nie sú mys-liteľné bez hodnôt a orientácie v ich duchu. Práve tempo diania v spoločnosti znevýhodňuje tie hodnoty a tie aktivity, ktoré si vyžadujú čas, sústredenie a hĺbku. Pravdu o človekovi ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti je potrebné trvalo nielen prezentovať z generácie na gene-ráciu, ale aj trvalo z generácie na generáciu kultivovať. Z jediného dôvodu. Predídeme tak postupnému strácaniu kultúrnej pamäte jednot-livca i spoločnosti a nezabudneme na rôzne ne-

Sociálna charakteristika súčasnosti

gatívne variácie zaobchádzania človeka a sku-pín s iným človekom a skupinami pod vplyvom moci. Priestor a hodnoty v ňom sú pod-mienené ochotou človečieho srdca žiť pre ľudské spoločenstvo, žiť spoločenstvo a oso- bitným spôsobom žiť cennú jednotu. Znamená to znovu objaviť zmysel altruizmu. Preto jed- noduchých ľudí, ale úprimne hľadajúcich orientáciu, uchvacuje súčasný pápež František.Sociálna práca ako teória, jej metódy a prax chce naďalej stáť pri klientovi vtedy, keď to on potrebuje. Vždy za to nezožne spoločenský potlesk a uznanie. Príčinou bude spoločenská optika, ktorá neuvidí efekt momentu, či až zá-zraku vytratenia sa sociálneho problému. Spoločenský a ekonomický efekt v sociálnej práci prichádza po týždňoch, mesiacoch a niekedy aj rokoch kvalitne cielenej odbornej čin-nosti. Práve ochota ľudského srdca k solidarite, pomoci, službe a vybavenosť legitímnosťou od-borného praktického jednania môže byť pro-tiváhou bezideovosti postmodernej spoločnosti

1


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 88 1 / 2015

a jej pragmatickým hodnotám. Protiváhou až do tej miery, že ten istý autor v dôvere, ktorú vkladá do kvality teórie, metód a praxe sociálnej práce, hovorí o možnom smelom očakávaní svedectva nadhodnoty sociálnej práce.

na ktorom buduje jedinečný, neopakovateľný dôkaz, že je tvoriacim bytím. Tvorčia schopnosť človeka je jeho mocou a môže sa stať veľkým sociálnym dobrodením ale i skazou. Kde sa človek naučí objaviť moc, získať si ju v tých hraniciach, na ktoré má osobnostnú výbavu? Kde sa naučí, ako s ňou zaobchádzať? A od moci prechádzame ku jej kultúre. Lebo každý človek má mať moc. Bezmocnosť je už sociálna diag-nóza. Kde sa naučí sociálnej kultúre ako zmeniť spôsob komunikácie, zaobchádzania s dostat-kom, nedostatkom a s prebytkom? Kde sme sa naučili zmeniť i smer cesty, aby sme nevyrušili hru s guličkami niekoľkým zašpineným deťom z ulice a dali do pohybu sily ľudskej láska- vosti? Tam, kde sme sa a kde nás učili stávať sa osobou. Predovšetkým v rodine.Proces tvorby sa deje prostredníctvom schop-nosti poznávať, myslieť, komunikovať a koope-rovať. Práve tieto schopnosti môžu tvoriť pries-tor pre rozvoj teórie a metód v sociálnej práci. Treba ešte charakterizovať pojem kultúra. Po-jem kultúra má niekoľko významov. Etymolo-gicky súvisí s latinským slovom colo, colere, co-lui, cultum. Má štyri významy: vzdelávať (ľudí, ale i obrábať pole), pestovať, zdobiť (telo), zušľachťovať (ducha), mať vo vážnosti (zvyky, pamiatky). Mühlmann definuje kultúru ako: „jednotu typických životných foriem jedného národa, skupiny ľudí, zahŕňajúcu ich nosný koncept ducha a najmä ich postoj k hodnotám.“ Kultúra a hodnoty sú dôkazom existencie ľud- ského spoločenstva na zemi. V kultúre sa spo-ločnosť tvorí a obnovuje, kultúrou sa reguluje, odzrkadľuje i prejavuje.

Dedičstvo 20. storočiaNezakúsené, neprežité, nedostatočne vyhodno-tené obdobie filozofického personalizmu na Slovensku nás všetkých poznačilo na úrovni ma-teriálnej, kultúrnej a spirituálnej. Tieto úrovne majú svoj sociálny dopad aj v súčasnosti. Pri po-zornom hodnotení novodobých dejín, môžeme zaregistrovať, že nie sme poznačení úplne bie-lym miestom. Hlavne kresťanský personalizmus prijímaný osobnosťami v období vojny a krátko po vojne, ktoré sa venovali kultúrno-duchov-ným aktivitám a službe, prejavil svoju reálnu životaschopnosť a presvedčivú silu. Ľudia for-movaní osobnosťami, ktoré boli pod jeho vply-vom, čelili dôstojným spôsobom vojnovému a povojnovému totalitnému tlaku. Mnohokrát až po obetu zdravia a života vrátane. Osobitné miesto zaujíma spoločenstvo osobností, ktoré poznáme pod menom „Kolakovičova rodina“. Vyrástlo z nej niekoľko ušľachtilých odborní-kov, vedcov a politikov, ktorí sa prejavili v ne-priaznivom čase nielen ako odborníci, vedci, politici, ale stali sa aj morálnymi osobnosťami. Toto obdobie je obsiahnuté v niekoľkých infor-matívnych prácach. Inou skupinou, ktorej čin-nostiam je málo venovaná odborná pozornosť, je Spoločnosť sociálnych sestier (SSS), ľudovo sociálne sestry. Boli založené 12. mája 1923. Zakladateľkou bola sestra Margita Šľachtová. Provincia aj v súčasnosti má sídlo v Košiciach.Na hlbšiu analýzu oboch aktivít snáď už do-zrieva čas a bolo by potrebné pre svedectvo pamäte národa spracovať prínos týchto vzác-nych osobností do čírenia nielen sociálnej spra-vodlivosti na Slovensku, ale aj všeľudskej...

Pohľad na človeka ako sociálno-kultúrne bytieTam, kde v nižších formách života vybavenosť inštinktmi znamená v prírode vrchol a určitú kvalitu ochrany a bezpečia jedinca i druhu, u človeka nie. Inštinkt u človeka je základom,

..........................................Pápež František kontempluje pojem kultúry ako vierohodné svedectvo pokrsteného a hovorí: „V kultúre, ktorá privileguje dialóg ako formu stretnutia už nastal čas vedieť, ako naplánovať snahu o uzatváranie dohôd a dohovorov bez toho, aby tejto kultúre prestalo záležať na spra-vodlivej spoločnosti, ktorá nestráca pamäť a ni-

3

4

5

2

..........................................1 Por. GÖPNER, H-J.: Die Debatte um Socialarbeits-wissenschaft. Lambertus – Verlag. 2004. s. 304.2 Por. GÖPNER, H-J.: Die Debatte um Socialarbeits-wissenschaft. Lambertus – Verlag. 2004. s. 305.3 Por. SCHÉDA, M.: Sára Salkaházi apoštolka sociálnej lásky. Spoločnosť sociálnych sestier. Košice 2001. s. 33.4 MÜHLMANN, W. E.: Homo Creator. Stuttgart: Harrassowitz, 1962. s. 481. ISBN B0000BLSXB.5 Por. GÁl, P.: Manažment podnikovej kultúry. UK, 2004. s. 13..........................................................................



1 / 2015

koho nevylučuje. Hlavným protagonistom a his-torickým subjektom tohto procesu je ľud a jeho kultúra, nie nejaká trieda, frakcia, skupina či elita.“ Pokračuje veľmi naliehavo, že štát sna-hu o integrálny rozvoj všetkých nemôže dele-govať. Táto úloha si v súčasných podmienkach vyžaduje veľkú sociálnu pokoru. Pojmy kultúry a hodnôt sú antropologické, po-dobne ako rozum, vôľa, city a sloboda. Dostá- vame sa tak k ohraničeniu filozofickej antropo-lógie, ktorá hľadá, odhaľuje a vysvetľuje ľudské dimenzie bytia. Snaží sa pochopiť a vysvetliť celkovú podstatu človeka a celkový zmysel ľudského bytia. Rozvíjaná kultúra učí ľudí „hodnotiť a rozlišovať dobré od zlého, pekné od škaredého, trváce od prchavého, zmysluplné od nezmyselného, hodnotné od bezcenného.“ Vytvára priestor reflexie a sebareflexie – bohatý prameň pre filozofickú antropológiu. Aj tým je filozofická antropológia nutne metafyzická nie v zmysle predmetnom, ale v zmysle chápania metafyzických dimenzií človeka: jeho vzťah k bytiu, jeho otvorenosť pre bytie vôbec, jeho upriamenie k nepodmienenému základu bytia. Táto dimenzia je vlastným konštitutívnym prvkom, ktorý je predpokladaný, uskutočňovaný v každom spôsobe ľudského sebauskutočňova- nia. Kresťanská antropológia rozvíja ešte nad-časovú dimenziu. Snaží sa poodkryť nadbiolo-gickú hranicu a porozumieť transcendentálnym súvislostiam tými prostriedkami, ktoré vlastní ľudský duch.

Filozofický personalizmusKaždý človek existuje vo svete, ktorý je prvotne svetom osôb a vzťahov v ňom. Dostávame sa tak k filozofickému personalizmu a k filozofic-kej pozornosti zameranej na ľudskú osobu. Filo-zofický personalizmus je filozofická koncepcia, ktorá definuje ľudskú osobu a v praktickej ro-vine sa rozhodne stavia za autonómiu osôb, ich dôstojnosť, schopnosť prekračovať prírodu a dejiny.Ľudská osoba s nezrušiteľnou jedinečnosťou a neopakovateľnosťou vo vzťahu k druhému je obsahom filozofického personalizmu. Vzťahom osoba – osoba, alebo osoba/osoby – osoba/ osoby sa tvorí sociálna dimenzia. „Svet človeka

je sociálny svet ... nielen k Ty ale i k My.“ So-ciálnu dimenziu filozofického personalizmu veľmi dobre rozvíjal samotný Marx. Na druhej strane práve marxizmus narazil na protirečenie v sebe, lebo sociálny neznamená kolektívny. Personálna a sociálna podstata človeka nemôže zaniknúť v kolektíve. Pre rozvoj personálnej a sociálnej podstaty človeka je nebezpečný okrem kolektivistického systému aj spoločenský systém založený na individualizme, ktorý for-moval duch racionalizmu a osvietenstva.

„Človek prichádza sám k sebe a uskutočňuje sám seba len v ľudskom spoločenstve.“

V našej civilizácii sa objavuje pocit, ktorý vniesol nezvládnutý individualizmus a kolek-tivizmus, že sa neoplatí byť sám sebou. „Mám chcieť byť tým, kým som; skutočne chcieť byť se-bou a len sebou.“ Od vernosti k sebe samému sa odvíja aj vernosť povolania. Nemôžem odísť z miesta, ktoré má byť dotvárané prostred-níctvom mojej personality. Odchod znamená nedostatok sebaúcty k sebe a tvorí základ pre neveru. Ubúda vernosti ako sociálneho vzťahu, lebo ubúda vernosti k sebe samému.

6

7

8

9

10

11

12

13

14


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 90 1 / 2015

Filozofická antropológia poskytuje víziu člo-veka, ktorému treba pomôcť a motiváciu človeka, ktorý chce pomáhať. Preto aj dejiny sociálnej práce sa z tohto pohľadu definujú ako zápas o pochopenie človeka. Hľadanie uspoko-jivej odpovede sa dotýka rôznych existenčných rovín. Pod týmto zorným uhlom sú cenné všetky aktivity rôznych foriem dobrovoľníctva v so-ciálnej práci a štúdie o nich. Pomáhajú hlbšie chápať práve z pohľadu personalizmu povolanie človeka k prosociálnosti a osvetľujú zápas o po-chopenie človeka a spoločnosti.

Človek ako osoba sa vyjadruje prostredníctvom základných vzťahových aktivít:

• sebapoznanie (na základe hlavne sebareflexie),• vernosť k povolaniu byť sám sebou (na základe sebapoznania),• integrácia (prirodzený vzťah k prostrediu), • interpersonalizácia (konštitutívny vzťah k druhým ľuďom, pomáhať im stávať sa sebou samým, bez iných človek nie je schopný vývoja)

Kvalita života konkrétnej ľudskej bytosti do-zrieva postupne skrze pomoc druhým a dru-hých, lebo ako bytosť spirituálna, nosí v sebe túžbu po otvorenosti voči dobru. Na druhej strane môže to isté srdce nosiť sklon nie k dobru ale k zlu. Ide o jeho voľbu, o voľbu slobodného človeka. Z načrtnutého môžeme smerovanie k zlu chápať ako opak pravdy o človekovi a pokrivenie jeho poslania. Charakterizuje sa ako:

• anti-realizácia jeho človečenstva• anti-vzťahovosť k prostrediu• anti-tvorba kultúry• anti-sociálna spoločnosť.

6 PÁPEŽ FRANTIŠEK: Evangelii gaudium. čl. 239. SSV Trnava 2014. s. 204. 978-80-8161-044-8.7 Por. PÁPEŽ FRANTIŠEK: Evangelii gaudium. čl. 240. SSV Trnava 2014. s. 204. 978-80-8161-044-8.8 Por. ANZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. Praha 1987, s. 187.9 GÁL, P.: Manažment podnikovej kultúry. UK, 2004. s. 13.10 Por. CORETH, E.: Co je člověk. Praha, Zvon 1994. s. 20.11 Por. PIWOWARSKI, W. A KOL.: Slovník katolíckej sociálnej náuky. Dobrá kniha Trnava 1996, s. 111.12 Por. CORETH, E.: Co je člověk. Praha, Zvon 1994. s. 42.13 Por. CORETH, E.: Co je člověk. Praha, Zvon 1994. s. 155.14 GUARDINI, R.: Prijať sám seba. Dobrá kniha. Trnava 2000. s. 14.15 Por. ŠULC, M.: Podstata práce Národního ustředí soc. a zdrav. péče. In: Sociálni pracovnice, 9. s. 68 – 73.

Z filozofického personalizmu vychádzajúca so-ciálna antropológia:

• odmieta nerovnosť ľudí,• poukazuje na rovnocenný pôvod každého človeka a z neho odvodzuje práva človeka,• dokazuje, že ľudské bytie je relacionálne a schopné rozvoja,• každý jedinec nesie prvotnú osobnú zod- povednosť.

..........................................

„Svet človeka je sociálny svet ... nielen k Ty

ale i k My.“

Dejiny sociálnej práce ozrejmujú štyri najzná-mejšie roviny tohto zápasu a vychádzajú z otá-zok:

• aké je prostredie, v ktorom človek vyrás- tol a vstupuje do širšej spoločnosti?• ako má vyzerať spoločnosť, do ktorej konkrétny človek patrí? • aké normotvorné vplyvy sa v spoločnosti presadzujú?• akú genetickú výbavu získava človek po rodičoch a predkoch?

..........................................

15

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 91


..........................................

1 / 2015

Sociálne správanie

Sociálna spravodlivosť▼

Sociálna spravodlivosť sa viaže na konsekven-ciu úcty ku každému človekovi. Dopĺňa tri prin-cípy: solidaritu, subsidiaritu a v súčasnosti pod vplyvom globalizácie ide aj o princíp zachova-nia druhu. (Tento pojem sa od r. 1970 dostáva do dôležitého vzťahu k spravodlivosti, lebo na-stupujú veľmi vážne znaky destabilizácie eko-

Feuerbach (1960) hoci bol ateistom, chcel vzťahy medzi ľuďmi volať Láskou. „Si, pokiaľ miluješ. Bytie je len vtedy bytím, keď sa stane láskou.“ Išiel tak ďaleko, že lásku zbožštil a ho-vorí: „Homo homini deus.“ Všade tam, kde sa na politickej úrovni začala zanedbávať sociál-na spravodlivosť, spoločnosť zažívala a zažíva nepokoje a otrasy. Aj dnes sa chudoba v niek-torých krajinách sveta môže stať iskrou, ktorá zapáli nové (nie nežné, ale) krvavé revolúcie.Toto je stručná charakteristika sociálnej práce ako vedy a praktického výkonu, ktorú pápež František vo svojej exhortácii pričlenil ako zodpovedný rozmer evanjelizácie, lebo má sprítomňovať vo svete Božie kráľovstvo. Ob-sah sociálnej práce v západnej civilizácii sa líši od iných svojím vznikom a jadrom. Vznikla ako odpoveď na iniciatívu Toho, ktorý nás všetkých predišiel v láske a jadro tvorí skúsenosť bratstva, tvorivé putovanie solidarity, svetlo a energia ľudskej rodiny. Kresťanstvom sa za- čala jedinečná evolúcia lásky, taktu a jemnosti. Dekalóg je prerozprávaný do Listiny základ-ných ľudských práv a slobôd, rovnosť ľudí sa transformuje do odstraňovania bariér na rôz-norodých úrovniach.

..........................................

SlobodaSloboda („atribút človeka, že môže sám seba určovať,“ rešpektujúc prirodzené limity) a zod- povednosť („vzťah konajúceho podmetu ku svojim vlastným, slobodným a vedomým činom, spočívajúca v tom, že nesie ich dôsledky“) sú kľúčové kategórie. Majú silný sociálny rozmer. Sociálne správanie každej ľudskej osoby pred- pokladá sociálnu spravodlivosť. Sociána spra-vodlivosť (sociálna cnosť, prameň mravného spoločenského poriadku) sa odvodzuje od zá-kladnej (kardinálnej) spravodlivosti. Sociálne správanie (osvojená zvnútornená sociálna rola spolu s osvojenými normami a hodnotami sku-piny, spoločnosti, do ktorej patrí) ako požia-davka je možná len vtedy, ak existuje základ, ktorý nie je predmetom diskusie. Je niečím tak pevným, čoho sa nedá zriecť. Napr. spomínaná Charta ľudských práv, ktorá má základ v De-kalógu.

Človek nikdy nie je celkom uskutočnený, do-tvorený. Jeho bytie je stále v procese reálneho stávania sa osobou. Žije trvalo v stave osobnost-ného vývinu, ktorý vyžaduje úctu a rešpekt. Vy-plýva z toho, že človeka môžeme správne chá- pať len ako účel sám v sebe. Aj pri tejto forme realizácie stávania sa človekom narážame na hranice individualizmu a kolektivizmu. Ľudská bytosť nemôže byť chápaná ako prostrie-dok. V tomto duchu je vysvetľovaná aj Charta ľudských práv a Deklarácia práv dieťaťa. Sú neodvolateľnou normou, od ktorej by sa mali odvíjať všetky právne systémy. Ich konečným cieľom by mala byť ochrana ľudskej osoby v rozmere zachovania jej dôstojnosti s neod-mysliteľnou súčasťou, ktorou je sloboda.

systému. Narastajú ekologické škody.) Teória sociálnej práce vzmáhajúcu sa ekologickú de-stabilizáciu chápe v sociálnych súvislostiach ako krízu prístupu človeka k prírodným záso-bám, ku ktorým človek pristupuje ako k rezer-voáru spotrebných dobier. Princípy vyžadujú normatívny spôsob správania – jednanie podľa práva, no práve právo zlyhalo. V súčasnosti sú tri platné etické koncepcie spravodlivosti. Spra-vodlivosť zohľadňujúca výkon, vyrovnanie a funkciu.Do spravodlivosti zohľadňujúcej výkon vo vy- spelej demokracii zasahuje štát minimálne. Spravodlivosť zohľadňujúca vyrovnanie zabez-pečuje kompenzáciu tých, ktorí nemali rovnakú štartovaciu čiaru. Spravodlivosť zohľadňujúca funkčnosť sleduje integráciu dobra „obce“, zais-ťuje stabilitu rámcových podmienok pre sociál-ny, ekonomický a ekologický život spoločnosti. Individuálne a spoločenské záujmy sa vzájomne priraďujú. Nepôsobia antagonisticky, čo smeru-je k chápaniu politickej spravodlivosti.

16

17

18

19

20

21

22


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 92 1 / 2015

Niektoré súčasné sociálne diagnózyAle pápež vidí ďalej a hlbšie a neopakovateľ-ným jazykom stanovuje sociálne diagnózy. Na-príklad pocit porazenosti. Tento pocit zaskočí každého človeka. Nemá ani vekové ohraničenie svojej moci, no nezvíťazí nad jednotlivcom, ak tento vyjde s pocitom von, alebo sa s ním dá nájsť tými, ktorým na ňom záleží. Potrebujeme renesanciu slobody s právom každého človeka na sebaurčenie. Lenin povedal: „Socializmus to sú Soviety a elektrina.“ Vďaka Hertzovým vlnám informácia nepozná politické hranice. Je nehmotná. Šíri sa rešpektujúc fyzikálne zákony, nie ideológiu. Rádio, televízia, video a internet sa stali silnou oporou slobodnej komunikácie. Potrebujeme byť však rozumní, lebo ľudská slo-boda je ohraničená a omylná... Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody ...“ 23

Strata zmyslu pre trvanieModernými ekonomickými rytmami sa ľudia odtŕhajú od koreňov. Unáhlená urbanizácia spôsobuje rozvod medzi človekom a jeho pros-tredím. Skrátenie vzdialeností mení vzťahy k prírode a k jej koreňom. S tým sa často spája aj strata vedomia života miestnych spoločenstiev, ku ktorým odtrhnutý človek kedysi patril.

Psychická dospelosť sa posúva k vyšším rokom.

Dospievajúci mladý človek je dnes dlhšie zá-vislý predovšetkým na rodičoch, nie je samos-tatný...

NeoscientizmusNeoscientizmus sa snaží dosiahnuť, aby každá vedecká pravda bola povýšená nad ľudskú. Na-príklad i táto: „Urobia sa opatrenia, aby fyzické vlastnosti splodených detí zodpovedali želaniam zákonodarcu.“ Túto vetu neuverejnil ani Hitler, ani nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, ale Aristoteles v pojednaní Politika. Nastupujú priaznivé podmienky pre eugenické tenden-cie. Biotechnológie ľudského rozmnožovania, oplodnenie in vitro, banka spermií, možnosť

genetických testov a selekcia génov sa stali súčasťou bežného života... Na prvé počutie je to lákavé. Veď toto všetko má rodičom darovať úplnú bezpečnosť a deti výbornej kvality, kvality „s nulovými chybami“.

Kalibrovaní ľudiaVieme si domyslieť dopad takýchto dennoden-ných riešení? Medicína má liečiť, nie vyrábať normalizované deti. Nie je isté, či možno gény deliť len na dve kategórie: dobré a zlé. Čo je normálny a čo normovaný človek? Kto to de-finuje? Hrozí, že človek sa stane strojom, na ktorom treba udržiavať súčiastky.

HyperfeminizmusŽena má negovať svoju biologickú skutočnosť, zničiť prirodzený poriadok, ktorý jej dáva najväčšie bohatstvo – moc nosiť život. Prívr-ženci hyperfeminizmu sa nazdávajú, že žena môže byť slobodná len odstránením biologickej rozdielnosti.

NeohyperfeminizmusNastupuje v 80-tych rokoch s ideou, že muž má rovnaké biologické podmienky ako žena. Špecifickosť muža sa zotrie tým, že aj mužom sa umožní rodiť. Treba naplno nasadiť vedu, aby sa dosiahla rovnosť v úlohách a zaobchádzaní s pohlaviami, aby spoločnosť smerovala k ideálu jednorozmerných ľudí (s vylúčením mužského a ženského rozmeru, s vylúčením otcovstva a materstva, s vylúčením rodičovstva), aby smerovala k ideálu, kde nebude nikto nikoho potre-bovať, nikoho dopĺňať, každý sa bude podobať každému. Zdá sa, že si taký svet pripravujeme. Poznatky o živote a smrti sa prevrátia. Človek už nebude darom, bude poddajným, odvrhnu-teľným a hlavne manipulovateľným materiá-lom... Hlavne média propagujú takýto ideál

16 PIWOWARSKI, W. a kol.: Slovník katolíckej sociálnej náuky, Dobrá kniha, Trnava 1996, s. 137.17 PIWOWARSKI, W. a kol.: Slovník katolíckej sociálnej náuky, Dobrá kniha, Trnava 1996, s. 197.18 Por. PIWOWARSKI, W. a kol.: Slovník katolíckej sociálnej náuky, Dobrá kniha, Trnava 1996, s. 174.19 Por. KKC.: SSV, Trnava 1998, § 1807, s. 455.20 Jandourek, J.: Sociologický slovník, Praha, Portál 2001, s. 220.21 Por. PIWOWARSKI, J.: Slovník katolíckej sociálnej náuky, Dobrá kniha, Trnava 1996, s. 32.22 PÁPEŽ FRANTIŠEK: Evangelii gaudium. čl. 176. SSV Trnava 2014. s. 204. 978-80-8161-044-8.23 Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava 1998, § 1731 – § 1738

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 93


1 / 2015

človeka. Mnohé morálne autority tieto mediálne aktivity nazvali intelektuálnym terorizmom, ktorý uráža a ponižuje ľudskú prirodzenosť. Správanie proti ľudskej prirodzenosti už Epik-tétos (asi 55 – 135, otrok jedného z blízkych Neronových ľudí – Epafrodita) charakterizuje takto: „Keby niekto dal tvoje telo prvému, kto príde, rozhorčil by si sa. A ty, keď vydávaš svo-ju dušu prvému, koho stretneš, aby ju zmiatol, rozvrátil a potupil ťa, nehanbíš sa za to?“

Genetika nás učí, že každý ľudský život je ori-ginál, nie reprodukcia. Vďaka tomuto zákonu chápeme, prečo posvätné texty mnohých nábo-ženstiev velebia plodnosť. Rozum sa spája s vie-rou pri tajomstve ľudského života. Život je dar a dieťa nie je výsledkom výroby, ale tvorby. Preto v bývalom Sovietskom Zväze sa mnohí sociológo-via ocitli v gulagoch, lebo nelichotili Stalinovi. On potreboval takých, ako bol biológ Lysen-ko, prezident poľnohospodárskych vied, keď 31. júla 1948 predniesol reč o možnosti preme-ny napr. pšenice na žito, borovice na smrek... Stalin bol nadšený. Ovocím tohto pavedeckého referátu bola likvidácia biológov. Lysenkova tzv. jarovizácia – umelé urýchlenie vývoja ras-tlín umelým zvýšením teplôt. Túto jarovizáciu sa pokúsili aplikovať aj na ľudskú genetiku tvr-dením, že každý novoprichádzajúci človek je jednoduchým aritmetickým priemerom svojich rodičov. Z komunistu sa narodí len komunista... Stalin takéto „vedecké tvrdenia“ potreboval počuť. Z pohľadu daného momentu sa nám všeličo môže javiť a aj je presné, ale metóda, výsledok práce vedie k ilúzii: poznáme to, čo nepoznáme. (Zlomok nikdy nemôže nahradiť poznanie a význam celku. Ak poznám výsek a nechcem brať do úvahy súvislosti pred a po, vytváram ilúziu, nie realitu. Takýchto podvodov v postojoch každodenného života nie je málo. Ilúzia je horšia a nebezpečnejšia ako omyl.

..........................................

24

Rozpor v metódach sociálnej práce, ktoré nará-bajú s izoláciou, chudobou, konzumom či kom-fortom. K tomu problém závisti, akási strata ra-dosti z ovocia druhých, ktorá bráni napĺňať cieľ sociálnej práce – upevňovanie pravdivej identity človeka, ochrana dôstojnosti a z toho plynúce šťastie človeka, aby bol človek schopný lásky, schopný milovať.

..........................................

Nech budeme akokoľvek spoločensky vyspelí, v živote jednotlivca, komunít a celých národov vzniknú potreby, ktoré si nekúpime, hoci máme plnú peňaženku a bohatý účet, lebo potrebujeme služby, ktoré nie sú v ponuke, lebo tí, ktorí ich majú sprostredkovať nie sú schopní takej kva-lity videnia a akceptácie našich potrieb. Sociálna práca má veľa oblastí, v ktorých pocit porazenosti naplno vyrazil. Napr. oblasť strachu z preľudnenia, ktorí je skôr strachom zo straty komfortu, oblasť pohlavnej orientácie a rodovej rovnosti. Pápež František upozorňuje, že jadrom je potreba akceptovať celého človeka, ale niektoré interpretácie tejto potreby nevedú k šťastiu a objaveniu faktu, že človek je milova-ný. Z toho vznikajúce problémy sú priestorom, v ktorom sa má prejaviť solidarita s mocou meniť ľudské spoločenstvo na rodinu. Takéto problémy sa stávajú skúsenosťou, ktorá všet-kých zúčastnených posúva ďalej, pretvára, robí dokonalejšími, rýdzejšími a tým cennejšími.

Jeden príbeh pred záveromDávam do pozornosti príklad z Evanjelia. Ježiš uzdravuje slepého, ktorý nebol vinný za svoju slepotu a neboli vinní ani jeho rodičia. A predsa jeho slepota mala význam. V jeho príbehu sa originálnym spôsobom napĺňa definícia zdravia


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 94 1 / 2015

podľa kresťanskej antropológie. Dej sa odvíjal takto: Ježiš napľul na zem, urobil zo sliny blato, ním mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe.“ On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci. Tí, čo ho predtým vídali žobrať, ho-vorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Pýtali sa ho: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: »Choď k Siloe a umy sa!« Šiel som, umyl som sa a – vidím.“ V otázkach pokračovali: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho k farizejom. Bola práve sobota a Ježiš uzdravil nevidiaceho prácou, ktorá sa v sobotu nemala konať. „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ Niektorí Židia neverili, že bol slepý, preto si zavolali jeho rodičov. „Je to váš syn? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia od-povedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý, ale nevieme, prečo teraz vidí a nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Rodičia tak ho-vorili zo strachu pred Židmi. Znovu vyšetrovali uzdraveného: „Jedno viem, Bol som slepý a teraz vidím.“ ...Prečo sa ma stále vypytujete? Chcete byť jeho učeníkmi? ... „Celý si sa v hrie-choch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho.

Pravé zdravie tela, ducha a duše nepotiera ob-dobie choroby. Priznáva, že bola. Aj uzdravený priznal: „Ja som to!“ Stál pri celej svojej osob-nosti, ktorú tvorila tmavá minulosť, uzdravená prítomnosť, klaňajúca sa budúcnosť: tu na zemi formou bohopocty ako liturgie – modlitby a cir-kevnej bohoslužby v spoločenstve každodennej práce, oddychu a rekreácie a klaňajúca sa, adorujúca budúcnosť večnosti tvárou v tvár Spasiteľovi. To bol postoj uzdraveného.Rodičia uzdraveného zaujali iní postoj. Nevie-me, ako pevne stáli pri svojom synovi v čase choroby, no v čase uzdravenia sa zriekli jeho správania, lebo to znamenalo pre nich riziko. Kultúra hodnotového relativizmu je taká. Schopnosť vidieť a nazerať môže rozdeliť po-krvné a priateľské putá. Vzniká konflikt, ktorý vedie svoju vonkajšiu líniu krajinou cti, majetku, vonkajšej slobody, nezriedka aj siahnutím na život. Kým žobral, všetko bolo v poriadku. Mal svoju bezmocnosť a jeho rodičia a susedia moc zdravia. To im vyhovovalo. Apoštol Pavol vymenúva ovocie svetla: dobrota, spravodlivosť, pravda, múdre využívanie času... Uzdravený svojím konaním preukázal práve tieto dary svetla. Od videnia až po mohúcnosť slobody, čo znamenalo niesť zodpovednosť za novú možnosť. Svoje videnie a nazeranie ne-prispôsobil mentalite aktuálnej chvíle. Nevidel len vonkajšok, ale aj pod povrch vecí a vzťahov. Jeho postoj nás upozorňuje, že existuje huma-nizmus rôznych úrovní, ale len jediný rešpektuje celého človeka v jeho prítomnosti, minulosti a budúcnosti. Je daný kultom Boha, ktorý má ľudskú tvár a o ktorom matka Tereza povedala, že ju bude poznať, až raz prekročí časopriestor.

25

26

27

24 Por. Dumont G. F., Kronova hostina, Bratislava Charis 1995.25 „Pravé zdravie je smerovanie k projektu pravdy a k ľudskému naplneniu každého. Je to harmonizácia a integrácia všetkých ľudských, fyzických, psy- chických, duchovných síl a energií... schopnosť každodenne odpovedať na osobné povolanie dávajúc zo seba v každej situácii to najlepšie.“ FAGGIONI, M, P.: Život v našich rukách, s.168 – 169. „Je to sila byť človekom.“ BART,K.: Kirchliche Dogmatik, vol. 3, tom. 4, Zolliken-Zürich, 1951. Na túto silu výpovede nadviazal Ján Pavol II. aj ukázaním priestoru choroby a utrpenia v ľudskom živote, ďaleko od lacného masochizmu, aby chorý a tr- piaci a jeho blízki spoznali „v chorobe hmatateľnú skúsenosť krehkosti existencie“ a aby zbadali „možnosť žiť chorobu v moci lásky. Kresťan tak dokáže dať význam ľudskej absurdnosti, bezvýznamnosti choroby a smrti a žiť ... aj tieto extrémne skúsenosti existencie.“ FAGGIONI, M, P.: Život v našich ru- kách, s. 170. Ľudská osoba nielen v zdraví, aj v krehkosti choroby a utrpenia žije dialogický mnohorozmerný vzťah. Je subjektom aj v čase choroby a trápenia, nie pasív- nym predmetom.26 JÁN 9, 1 – 3827 LIST EFEZANOM: 5, 8 – 16.

..........................................

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 95


Zlomok nikdy nemôže nahradiť poznanie a význam celku. Ak poznám výsek a ne-chcem brať do úvahy súvislosti pred a po, vytváram ilúziu, nie realitu. Ilúzia je horšia a nebezpečnejšia ako omyl.

1 / 2015

Čo bude potom?Ľudská história má príbehy ľudí, ktorí celé desaťročia niesli a žili ideu, ktorú pokladali za to najdôležitejšie vo svojom živote. Napr. Abrahám putoval 25 rokov s presvedčením, že bude požehnaný potomstvom. Nestrácal presvedčenie ani vtedy, keď sa mal svojho Syna z milovanej Sáry vzdať. Nerozumel, ale nerobil unáhlené uzávery a nepustil do svojho vnútra pocit porazenosti. Podobne zodpovedne sa správali prenasledovaní napr. MUDr. Sil-vester Krčméry, RNDr. Vladimír Jukl, MUDr. Vladimír Stercula, otec Hutira, blahoslavená sestra Zdenka, učiteľka Elena Bardošová, ktorú si v Žiline ešte mnohí pamätajú. Súčasnosť nemôžeme vynechať. Mnohí otcovia rodín a matky pracujú takmer za minimálnu mzdu napriek ziskom, ktoré si prerozdelí pár ľudí. Nesú svoj kríž námah a starostí, ktoré chce diabol použiť na klamstvo a zmeniť na vzburu proti Kristovi. Ježiš však vstúpil aj do ich kríža a jeho prekliatie zmenil na priestor a situácie, v ktorých ich drží pri sebe.

Na každých hodinách je pohyb malej ručičky dôležitejší. Hoci na ňu hľadíme, nemôžeme postrehnúť jej pohyb. Aj v spoločnosti sú javy, ktoré napredujú nebadane. Posun zistíme až pri novom význame. Akosi dlho nám trvá neci-tlivosť na hodnotu ľudského života, necitlivosť na manipuláciu s kvalitou a kvantitou, necitli-vosť na riedenie hodnôt akými sú sloboda, demokracia, pravda, spravodlivosť, dobro, zod-povednosť...Na záver pripájam myšlienku vedca – genetika: „ ...Nebezpečenstvo vedca spočíva v tom, že ne-spozná hranice svojej vedy a tým aj svojho poz-nania... no predovšetkým je to nebezpečenstvo istoty, že má pravdu...“ Ďakujem sv. Otcovi Františkovi za jeho nepod-platiteľný apel na sociálny rozmer ľudského bytia a na upozornenie hĺbok každého ľudského bytia.

28 JACOB FRANÇOIS, 1998. Nobelova cena 1965.

..........................................

28


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 96 1 / 2015

Sociálny rozmer činnosti CirkviAnna Záborská

Peter, prvý apoštol a pápež vo svojom druhom liste hovorí: „A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť. K čnosti poznanie, k poznaniu zdržanli-vosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku“ (2Pt 1, 5 – 7).

„Žiaden človek nie je ostrovom samým pre seba,“ píše básnik a anglikánsky duchovný John Donne. Sme súčasťou spoločenstva ľudí stvorených na Boží obraz. Podobne ako Ježiš vstal z mŕtvych, tak prvotná Cirkev, Cirkev apoštolov, vzkriesila v jeho mene Ducha spoločenstva. V 4. kapitole Skutkov apoštolov čítame: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich ne- hovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vy- dávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕ-žili, prinášali a kládli apoštolom k nohám a roz-deľovalo sa každému podľa toho, kto ako potre-boval“ (Sk 4, 32 – 35).

Spoločenstvo je od slova spoločný či spoločne. No nejde len o to – mať spoločný majetok, ale najmä a predovšetkým, mať jedno srdce a jednu dušu. Ale ďalej čítame: „Ešte aj na ulice vyná-šali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby

Mať jedno srdce a jednu dušu

aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trá- pených nečistými duchmi a všetci sa uzdravo-vali“ (Sk 5, 15n).

..........................................Rodíme sa nahí, rovní si navzájom vo svojej dôstojnosti Božích detí. Rodíme sa do veľkého spoločenstva ľudí, no zároveň každý do menšie-ho spoločenstva konkrétneho štátu, národa, re- giónu, obce a rodiny. Dlhé roky sme od týchto spoločenstiev existenčne závislí. Kvalita vzťa-hov v rámci spoločenstiev, do ktorých patríme, zvyšuje alebo znižuje pravdepodobnosť, že sa dožijeme dospelosti, že dokážeme prevziať svoju časť zodpovednosti za ostatných členov spo- ločenstva. Nie náhodou spomínajú evanjeliá a Skutky apoštolov chudobných a chorých. Schopnosť spoločenstva zabezpečiť dôstojný život každého jedného člena a postarať sa o tých, ktorí bojujú s chorobou, je skúšobným kameňom jeho životaschopnosti.Dovoľte ďalší citát. „V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich, menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 97 1 / 2015

.........................................................................

oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností pomôže bratom, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším po Barnabášovi a Šavlovi” (Sk 11, 27 – 30).

S prázdnymi rukami

aj právo výhradne vlastniť plody svojej práce. Je však spoločenstvo lásky, o ktoré sa máme snažiť, zlučiteľné so súkromným vlastníctvom? Prekvapivo, áno. Katechizmus o tom hovorí: „Právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto získal alebo dostal, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie do-bier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spo-ločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkrom-ného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania.“ (KKC, 2403)

Cirkev – spoločenstvo vieryKatolícka cirkev je spoločenstvom viery. No viera v jediného Boha, ktorý stvoril ľudí na svoj obraz a poslal svojho Syna, aby ich naučil milovať sa navzájom bratskou láskou, táto viera má praktické dôsledky na každodenný život tých, ktorí veria. Je to viera, ktorá kladie na človeka vysoké nároky, predovšetkým vo vzťa-hu k iným ľuďom. Sociálne učenie Cirkvi de-finuje alebo vychádza z niekoľkých základných princípov – dobro, ľudská dôstojnosť, solidarita, subsidiarita a ďalšie. Tento komplexný pohľad na spoločenstvo ľudí a jeho fungovanie sa mno-hým zdá príliš komplikovaný. Kľúč k jeho pochopeniu je však veľmi jednoduchý – je to láska. Láska Boha Otca k ľuďom, láska človeka k človeku.

Slobodní vo svojom rozhodovaníZákladným východiskom sociálnej náuky Cir-kvi je transcendentný pôvod a cieľ človeka. Božský pôvod človeka a jeho smerovanie k več-nosti určuje etické normy, ktorými sa má človek riadiť. Prirodzený zákon tak určuje hranice nášho konania. Boli sme stvorení na Boží obraz, a preto sme slobodní vo svojom rozhodovaní. Sloboda je znakom ľudskej dôstojnosti a zároveň najvyšším dobrom človeka. Skutočne slobodná vôľa vychádza z nášho vnútra, nie je výsled-kom vonkajšieho tlaku ani vášní. Príbeh Adama a Evy nám pripomína, že sloboda, ktorú máme, nie je obmedzená. Môžeme sa rozhodnúť aj zle. Preto za každé naše rozhodnutie, za každý čin nesieme osobnú zodpovednosť. Každý človek má právo na život, pretože už jeho počatie je prejavom Božej vôle. Z práva žiť je možné prirodzene odvodiť právo na prácu, pretože tá dáva prostriedky na udržanie života. A ak má človek prirodzené právo pracovať, musí mať

Všeobecné určenie dobier je sociálnym pravid-lom, ktoré spája súkromné vlastníctvo so spo-ločným dobrom. Vlastník sa chápe ako správca. Ten, ktorý má schopnosť postarať sa lepšie o zverený majetok než iní. Naša intuícia nám ta-kéto chápanie vlastníctva len potvrdzuje. Dĺžka nášho žitia je obmedzená a do večnosti odchá-dzame tak, ako sme sa z nej vynorili, s prázdny-mi rukami. Napriek tomu súkromné vlastníctvo spôsobuje nerovnomerné rozdelenie bohatstva a blahobytu. O tom hovorí aj Svätý otec Fran-tišek. Táto nerovnosť však zároveň zaručuje naj- vyššiu produktivitu.V podobenstve o troch sluhoch čítame, ako dvaja z nich zverený majetok zdvojnásobia a sú



Metafora cesty vystihuje aj ďalšiu črtu sociálnej spravodlivosti. Putuje sa po nej malými krokmi, často pomaly. Nie je dôležitá rýchlosť, ale vytrvalosť, nie veľké skoky, ale stabilný krok a tempo.

1 / 2015

Ďalšie dva princípy sociálnej náuky Cirkvi sa navzájom dopĺňajú. Sú to princíp solidarity a subsidiarity. Princíp solidarity je vyjadrením bratskej lásky k ostatným členom spoločenstva. Každý z nás je spojený s ostatnými ľuďmi vo vykúpení od prvotného hriechu. To sa premie-ta aj do nášho vzťahu ku spoločenstvu, kto- rého sme súčasťou. Sme navzájom odkázaní najrozličnejšími spôsobmi. Správne pochopiť túto závislosť znamená naučiť sa vnímať dobro jednotlivcov aj celku. Naučiť sa niesť zodpo-vednosť za druhých aj za celé spoločenstvo. Rovnako to platí aj opačne. Spoločenstvo sa musí starať o svojich členov.

SubsídiumLatinské slovo subsídium znamená pomoc, podporu. V sociálnom učení ju má poskytnúť vyššie postavený sociálny systém nižšiemu, ale len vtedy, keď je to nevyhnutné. Princíp subsi-diarity pramení rovnako ako princíp solidarity v láske. Je to však láska všímavá, ktorá rešpek-tuje zodpovednosť každého človeka za jeho ko- nanie. Bez subsidiarity by solidarita čelila dvo-jakému riziku zneužitia. Na jednej strane by zvádzala k pasivite, na strane druhej k plytva-niu až pokušeniu riadiť životy iných menších spoločenstiev. Nakoniec je tu princíp sociálnej spravodli-vosti, ktorý sa po prvýkrát objavil v encyklike pápeža Pia XI. Quadragesimo Anno. Sociálna spravodlivosť vychádza z dôstojnosti ľudskej osoby. Katolícky mysliteľ a ekonóm Michael Novak o nej hovoril, že nie je cieľom, ale cestou, nie je statická, ale dynamická, chce vylep-šovať to, čo je. Nedá sa dosiahnuť, ale môžeme sa k nej priblížiť alebo sa od nej vzďaľovať. Je závislá od aktivity, stráca sa vždy vtedy, keď sa stráca snaha konať, ísť ďalej. Zďaleka nejde len o aktivitu štátu či inej formy spoločenstva. Cesta sociálnej spravodlivosti musí byť cestou každého jedného z nás.

Násilie na ľudskej dôstojnostiŽijeme v 21. storočí v Európskej únii, ktorá patrí medzi spoločenstvá, ktoré sú najviac rozvinuté na svete. A keď si pozrieme štatistiky, a myslím si, že aj to trápi Svätého otca, že v 21. storočí v Európskej únii rastie chudoba, násilie, obcho-dovanie s ľuďmi, rastie prostitúcia. Prostitúcia a obchodovanie s ľuďmi sa stali najvýnosnej-ším obchodom na celom svete. Tí, ktorí sa ním zaoberajú, tak zarábajú najviac peňazí. Predtým to boli drogy a zbrane, prostitúcia a obcho-


.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 99

za to svojim pánom po-chválení, pretože prejavili iniciatívu (Porov. Mt 25, 14 – 30). Aj títo sluhovia boli predovšetkým správ-cami zvereného majetku. Takto chápané vlastníctvo v sebe obsahuje povin- nosť podeliť sa s ostatný- mi členmi spoločenstva. Princíp všeobecného urče-nia dobier tak zabezpečuje nedotknuteľnosť súkrom-ného vlastníctva a zároveň povinnosť vlastníka ako správcu pamätať na ostat-ných ľudí. Každá forma vlastníctva preto musí rešpektovať ďalšie sociálne pravidlá,

ktoré upresňujú, ako s vlastníctvom správne narábať. Príkladom môže byť povinnosť za-platiť spravodlivú mzdu za dobre vykonanú prácu. Ako však máme chápať ono spoločné dobro? Druhý vatikánsky koncil ho definuje ako súhrn podmienok spoločenského života, v ktorých by jednotlivci, rodiny a organizácie mohli plnšie a ľahšie dosiahnuť svoju vlast-nú dokonalosť. Na stavbe spoločného dobra sa podieľa každý člen spoločenstva, či už ide o jednotlivca, alebo iný subjekt, napríklad podnik, odbory alebo občianske združenie. Zároveň však platí, že každý člen spoločenstva môže zo spoločného dobra aj čerpať.

Dnes je v móde hovoriť: „nerobte iným to, čo nechcete aby robili vám.“ No kresťan, člen spo- ločenstva Cirkvi, ktorý sa riadi princípom solidarity, hovorí spolu so sv. Matúšom niečo iné: „Všetko čo chcete aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Toto je solidarita vychádza-júca z imperatívu lásky k Bohu aj k blížnym. Ruka v ruke so solidaritou kráča subsidiarita.

Solidarita

1 / 2015

„Cesta sociálnej spravodlivosti musí byť cestou každého

jedného z nás...”

Povedala som, že cesta sociálnej spravodli-vosti musí byť cestou každého jedného z nás. Metafora cesty vystihuje aj ďalšiu črtu sociál-nej spravodlivosti. Putuje sa po nej malými

Ak hľadáme príčinu, prečo slabnú spoločenské väzby, prečo sa stráca duch pravého spoločen-stva, prečo stále viac ľudí nerozumie tomu, čo je spoločné dobro a solidarita, stačí sa pozrieť na stav rodiny. Nie nadarmo sa hovorí, že rodina je základnou stavebnou bunkou životaschopnej spoločnosti. Rodina je prvotným spoločenstvom, miestom, kde sa nové generácie učia rešpektovať druhých ľudí a ich dôstojnosť. V rodine sa učíme soli-darite aj subsidiarite. Skúsenosť rodiny nám umožňuje pochopiť pojem spoločného dobra. No predovšetkým v rodine sa učíme milovať iných ľudí rovnako, ako milujeme seba, možno dokonca viac. Preto je najvyšší čas podať rodine pomocnú ruku. Posilniť ju zvnútra novou evan-jelizáciou vychádzajúcou z jej aktuálnych po-trieb. No posilniť ju aj zvonku využijúc princíp subsidiarity. Spoločnosť je vyšší celok a ako vyšší celok môže a musí zasiahnuť a vytvoriť rodine podmienky, ktoré by zodpovedali jej významu. Pri všetkých zákonoch a politikách musí uplatňovať rodinné hľadisko a pýtať sa, aký dopad budú mať tieto zákony, či slovenské, alebo európske, na rodiny. Sociálna náuka Cirkvi nám v tejto snahe môže byť spoľahlivým kompasom. Opiera sa totiž o hlboké poznanie ľudskej prirodzenosti a čo je najdôležitejšie, vedie nás cestou lásky.

dovanie s ľuďmi bolo na treťom mieste. Teraz si s drogami, čo veľmi úzko súvisí s obcho-dovaním s ľuďmi, delia prvé miesto.Na poslednej schôdzi tohto volebného obdo-bia sme v Európskom parlamente prijali správu o sexuálnom zneužívaní a prostitúcii a ako to súvisí s rodovou rovnosťou. Lebo všetko je to o rodovej rovnosti. Bola som tieňovou spravo-dajkyňou za Európsku ľudovú stranu. Hlavnou spravodajkyňou bola britská socialistka a vďaka Bohu, v tých diskusiách, keď sa hovorilo o tom, že prostitúcia je porušením rodovej rovnosti, tak som sa pýtala, či keď dospejeme do štádia, že bude rovnaký počet mužov, ktorí prosti- tuujú a rovnaký počet žien, či vtedy dosiahne- me rodovú rovnosť. A hovorím, táto správa nemá zmysel, ak do nej nedáme, že akákoľvek prostitúcia, či legálna, alebo nelegálna, či taká, kde si myslíme, že tie dievčatá alebo aj tí chlap-ci to chcú, alebo tá, ktorá vyplýva z obchodova-nia s ľuďmi, je násilie na ľudskej dôstojnosti. Jedine vtedy tá správa bude mať zmysel. Chvála Bohu, podarilo sa mi dostať do tejto správy paragraf, že prostitúcia porušuje ľud-skú dôstojnosť ľudí, ktorí sú nútení alebo aj dobrovoľne robia túto prácu. Je zaujímavé, že tí, ktorí boli najviac proti, neboli ľavičiari a socialisti. Tí, čo boli najviac proti, boli kres-ťanskí demokrati z Nemecka. Nemci boli kvázi lídrami tej opozície, pretože tvrdia, že v Ne-mecku je zákon, kde prostitúcia je živnosť ako akákoľvek iná, ktorú si môže otvoriť hocikto od veku 17 rokov. A preto, že to majú ako zá- kon, nemôžu to v žiadnej správe Európskeho parlamentu zamietnuť. Hovorila som im, že u nás platí od roku 1957 zákon o povolení umelého ukončenia tehotenstva a to ma nijak nezaväzuje, aby som v dokumentoch Európskeho parlamen-tu bola proti potratom. Nedali sa prehovoriť, a našťastie, aj keď nie veľkou väčšinou, tá ľudská dôstojnosť sa do tejto správy dostala.

krokmi, často pomaly. Nie je dôležitá rýchlosť, ale vytrvalosť, nie veľké skoky, ale stabilný krok a tempo. Cieľom sociálnej spravodlivosti nemá byť prerozdelenie vytvoreného bohat-stva, ale vytváranie nových príležitostí. Pretože spravodlivosť, o ktorej hovoríme, musí byť v súlade s láskou, nie vychádzať zo závisti. Nie je žiadna náhoda, že v apoštolskej exhortácii Svä-tého otca Františka Evangelii Gaudium nájdeme kapitolu aj o kríze angažovanej spoločnosti. Rovnako nie je náhoda, že Svätý otec František sa rozhodol zvolať mimoriadnu biskupskú sy-nodu k téme rodiny.

„Rodina je prvotným spoločenstvom, miestom,

kde sa nové generácie učia rešpektovať druhých ľudí

a ich dôstojnosť.”

.........................................................................COMMUNIO - MISSIO 100


1 / 2015

communio missio 1/2015

Documents