e mete - christ-net.sktesarskemlynany.fara.sk/aktual/plagaty/smn_2019_07_september.pdfseptember 2019...

september 2019číslo 7

20. ročník

denné meditácie 1. – 30. septembra 2019

red

emp

tori

sti

1,30

€ / 3

5, –

Kč

red

emp

tori

sti

1,30

€ / 3

5, –

Kč

Kľúče od kráľovstva

Zriekni sa seba samého a Ježiš ťa naplní

Blahoslavení chudobní v duchu

Stať sa poslom milosrdenstvaBlahoslavení milosrdní

Môžeš priniesť zmenuBlahoslavení tí, čo šíria pokoj

1. s

epte

mb

er

Sir 3,

19 –

21. 3

0 – 31

; Ž 6

8, 4

– 5a

c. 6 –

7ab.

10 –

11;

Hebr

12, 1

8 – 19

. 22 –

24a;

Lk 14

, 1. 7

– 14

2. s

epte

mb

er

1 Sol

4, 13

– 17

; Ž 9

6, 1.

3 –

5. 11

– 13

; Lk

4, 16

– 30

3. s

epte

mb

er

1 Sol

5, 1

– 6.

9 –

11;

Ž 27,

1. 4.

13 –

14;

Lk 4,

31 –

37

4. s

epte

mb

er

Kol 1

, 1 –

8;

Ž 52,

10 –

11;

Lk 4,

38 –

44

5. s

epte

mb

er

Kol 1

, 9 –

14;

Ž 98,

2 –

6;

Lk 5,

1 –

11

6. s

epte

mb

er

Kol 1

, 15 –

20;

Ž 100

, 2 –

5;

Lk 5,

33 –

39

7. s

epte

mb

er

Kol 1

, 21 –

23;

Ž 54,

3 –

4. 6.

8;

Lk 6,

1 –

5

8. s

epte

mb

er

Múd

9, 13

– 18

; Ž 9

0, 3

– 6.

12 –

14. 1

7;

Flm 9b

– 10

. 12 –

17;

Lk 14

, 25 –

33

9. s

epte

mb

er

Kol 1

, 24 —

2, 3;

Ž 6

2, 6

– 7.

9;

Lk 6,

6 –

11

10

. sep

tem

ber

Ko

l 2, 6

– 15

; Ž 1

45, 1

– 2.

8 –

11;

Lk 6,

12 –

19

11

. sep

tem

ber

Ko

l 3, 1

– 11

; Ž 1

45, 2

– 3.

10 –

13b;

Lk

6, 20

– 26

12

. sep

tem

ber

Ko

l 3, 1

2 – 17

; Ž 1

50, 1

– 5;

Lk

6, 27

– 38

13

. sep

tem

ber

1 T

im 1,

1 –

2. 12

– 14

; Ž 1

6, 1

– 2a

. 5. 7

– 8.

11;

Lk 6,

39 –

42

14

. sep

tem

ber

Nu

m 21

, 4c –

9

al. Fl

p 2, 6

– 11

; Ž 7

8, 1

– 2.

34 –

38;

Jn 3,

13 –

17

15

. sep

tem

ber

Sk

1, 12

– 14

; (Ž

) Lk 1

, 46 –

55;

1 Pt 4

, 13 –

16;

Jn 19

, 25 –

27 al

. Lk 2

, 33 –

35

16

. sep

tem

ber

1 T

im 2,

1 –

8;

Ž 28,

2. 7

– 9;

Lk

7, 1

– 10

17

. sep

tem

ber

1 T

im 3,

1 –

13;

Ž 101

, 1 –

3b. 5

– 6;

Lk

7, 11

– 17

18

. sep

tem

ber

1 T

im 3,

14 –

16;

Ž 111

, 1 –

6;

Lk 7,

31 –

35

19

. sep

tem

ber

1 T

im 4,

12 –

16;

Ž 111

, 7 –

10;

Lk 7,

36 –

50

20

. sep

tem

ber

1 T

im 6,

2c –

12;

Ž 49,

6 –

10. 1

7 – 20

; Lk

8, 1

– 3

21

. sep

tem

ber

Ef

4, 1

– 7.

11 –

13;

Ž 19,

2 –

5;

Mt 9

, 9 –

13

22

. sep

tem

ber

Am

8, 4

– 7;

Ž 1

13, 1

– 2.

4 –

8;

1 Tim

2, 1

– 8;

Lk

16, 1

– 13

23

. sep

tem

ber

Ez

d 1, 1

– 6;

Ž 1

26;

Lk 8,

16 –

18

24

. sep

tem

ber

Ez

d 6, 7

– 8.

12b.

14 –

20;

Ž 122

, 1 –

5;

Lk 8,

19 –

21

25

. sep

tem

ber

Ez

d 9, 5

– 9;

(Ž

) Tob

13, 2

– 4,

6f –

m;

Lk 9,

1 –

6

26

. sep

tem

ber

Ag

1, 1

– 8;

Ž 1

49, 1

– 6a

. 9b;

Lk

9, 7

– 9

27

. sep

tem

ber

Ag

1, 15

b — 2,

9;

Ž 43,

1 –

4;

Lk 9,

18 –

22

28

. sep

tem

ber

Za

ch 2,

5 –

9. 14

– 15

d;

(Ž) J

er 31

, 10 –

13;

Lk 9,

43b –

45

29

. sep

tem

ber

Am

6, 1a

b. 4 –

7;

Ž 146

, 7 –

10;

1 Tim

6, 11

– 16

; Lk

16, 1

9 – 31

30

. sep

tem

ber

Za

ch 8,

1 –

8;

Ž 102

, 16 –

23. 2

9;

Lk 9,

46 –

50

nedeľa pondelok utorok streda štvrtok piatok sobota

Denné omšové čítania v latinskom obrade

september 2019 n 1

Drahí bratia a sestry,

Aj ja som, podobne ako mnohí z vás, rodič i starý rodič. A tiež väčšinu mojich priateľov tvo-ria ľudia, ktorí sú rodičia a starí rodičia. Často ich počúvam hovoriť: „Chcem len, aby boli moje deti šťastné.“ No keby sme sa dvadsiatich rodičov opýtali, ako toto šťastie vyzerá, dostali by sme tridsať rôznych odpove-dí! Nik z nás však nechce, aby naše deti trpeli; chceme jednoducho, aby boli šťastné.

Vedeli ste však, že Ježiš nás naučil defi-níciu šťastia? Je v blahoslavenstvách (pozri Mt 5, 3 – 12). Grécke slovo, ktoré sa zväč-ša prekladá ako „blahoslavení“ – napríklad vo vete „Blahoslavení chudobní v duchu“ –, totiž možno preložiť aj ako „šťastní“. Akoby nám Ježiš hovoril: Ak chcete byť naozaj šťast-ní, mali by ste žiť takto. Tento mesiac sa zame-riame na tri blahoslavenstvá: Blahoslavení chu-dobní v duchu, milosrdní a tí, čo šíria pokoj. Práve tieto tri blahoslavenstvá si vyberáme preto, lebo nás učia, ako máme pristupovať k Bohu (chudobní v duchu) a ako sa o druhých starať svojimi slovami a skutkami (milosrdní a tí, čo šíria pokoj).

Šťastní sú tí, čo sú chudobní v duchu

Keď sa prorok Izaiáš stretol s Božou svätos-ťou, zvolal: „Beda mi, áno, som stratený! Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli

slovo vydavateľaseptember 2019 20. ročník

číslo 7/2019september 2019

číslo 720. ročník

denné meditácie 1. – 30. septembra 2019

red

emp

tori

sti

1,30

€ / 3

5, –

Kč

red

emp

tori

sti

1,30

€ / 3

5, –

Kč

Kľúče od kráľovstva

Zriekni sa seba samého a Ježiš ťa naplní

Blahoslavení chudobní v duchu

Stať sa poslom milosrdenstvaBlahoslavení milosrdní

Môžeš priniesť zmenuBlahoslavení tí, čo šíria pokoj

SMN_2019_07_september_OBAL_final.indd 1 05-Aug-19 14:48:14

Obsah

[email protected] n www.smn.skt. č. 0948/440 037

3Slovo na cestu

4Blahoslavení

chudobní v duchu 10

Blahoslavení milosrdní

16Blahoslavení

tí, čo šíria pokoj

22 – 51denne s Božím slovom

(1. – 30. september)

52Vyvoliť si Božiu cestu

Svätý Alojz Gonzága

58Stávame sa rodinou

62Milosť pre daný okamih

65Cesta za slobodou srdca

71Sprevádzanie odchádzajúcich

2 n september 2019 september 2019 n 3

kráľa, Pána zástupov“ (Iz 6, 5). Alžbeta pri príchode svojej prí-buznej Márie zasa zvolala: „Čím som si zaslúžila, že matka môj-ho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Podobné slová vyslo-vili aj apoštoli Peter a Pavol, sle-pec Bartimej a mnohí ďalší (pozri Mk 10, 47; Lk 5, 8; 1 Tim 1, 15).

Všetci títo ľudia zažili Božiu prítomnosť a v tom okamihu po-chopili, ako málo môžu Bohu sa-mi ponúknuť. Všetci prichádzali k Bohu s prázdnymi rukami a po-citom vlastnej biedy; a prosili ho, aby ich naplnil a pomohol im. Aj ja sa každý deň modlím ako títo veľkí svätci, aby mi Ježiš pomo-hol byť chudobným v duchu!

Šťastní sú tí, čo sú milosrdní a šíria pokoj

No na to, aby sme boli šťastní, ne-stačí len naša vnútorná dispono-vanosť. Pravé šťastie možno do-siahnuť len vtedy, keď s členmi svojej rodiny, ba vlastne so všetký-mi ľuďmi vôkol seba zaobchádza-me s rovnakým milosrdenstvom a zľutovaním, aké sme sami zakú-sili. V deň, keď sa stretnem s Ježi-šom tvárou v tvár, chcem naozaj „dosiahnuť milosrdenstvo“. Pre-to chcem dnes preukazovať milo-srdenstvo a zľutovanie dokonca aj tým, ktorí neprosia o odpustenie.

Chcem byť milosrdný tak, ako je ku mne milosrdný môj nebeský Otec (pozri Lk 6, 36).

Chcem tiež prežívať šťastie, ktoré človek zakusuje, keď v kaž-dej situácii šíri pokoj. Chcem, aby moje slová prinášali pokoj a povzbudenie mojej rodine, mo-jim bratom a sestrám vo farnos-ti aj kolegom v práci. Nechcem už hovoriť negatívne slová, ktoré ľudí ničia, ale chcem sa s ľuďmi rozprávať s rovnakou láskou, akú voči nim cíti Ježiš.

Tento mesiac prosme Pána, aby nás učil pravému šťastiu. Pri-stúpme k nemu s prázdnymi ru-kami. Buďme pomalí v odsudzo-vaní a rýchli v odpúšťaní. A pre všetkých, ktorých stretneme, sa staňme poslami pokoja.

Jeff Smith,vydavateľ

Milí naši čitatelia, asi každý z nás pozná príbeh o Narnii. Hoci sme ho mnohí spoznali až v dospelosti, predsa v kútiku duše nejeden z nás túži mať doma čarovnú skriňu, cez ktorú by sa dalo prechádzať do zázračnej krajiny, v ktorej vládne taká nekonečne dobrá a zároveň majestátna bytosť, akou je Aslan. Možno mi neuveríte, ale ja doma takúto

skriňu mám. No pravdepodobne ju niekde doma máte aj vy. O čom hovorím? Hovorím o Božom slove. Keď totiž veríme Božiemu slovu

a žijeme ho, vstupujeme do úplne novej ríše – do Božieho kráľovstva.

V aktuálnom čísle Slova medzi nami budete čítať o blahoslaven-stvách. Dalo by sa povedať, že celá Ježišova Reč na hore (Mt 5 — 7) je jednou veľkou skriňou, skrze kto-rú sa dá vstúpiť do Božieho krá-ľovstva. A práve blahoslavenstvá sú akoby kľúčmi od tejto skrine.

Keď človek prijme za svo-je blahoslavenstvá, teda hodno-ty Božieho kráľovstva, prechádza z tohto sveta, v ktorom vládnu opačné hodnoty, do sveta Božie-ho kráľovstva. A v tomto kráľov-stve sa dejú veci, o akých sa svet-ským ľuďom ani len nesníva.

Nebojme sa teda vstúpiť do tej-to novej ríše. Buďme milosrdní, buďme tvorcami pokoja, buďme

chudobní v duchu, majme čisté srdce. Ak sa nám to s Božou pomo-cou podarí, uvedomíme si, že sme sa ocitli v inom svete. Začneme vi-dieť, vnímať a chápať veci, ktoré sme až dovtedy nevideli. A častej-šie a ľahšie stretneme aj tú najma-jestátnejšiu a najláskavejšiu bytosť – Ježiša Krista, Božieho Syna.

Ježiš má pre nás pri-pravené mnohé dob-rodružstvá. Treba len vykročiť za ním, žiť jeho slová a nechať sa ním viesť. Povedz-te: Nie je to vari to najväčšie dobrodruž-stvo, aké môže človek počas svojho pozemského života zažiť?

slovo na cestu slovenskému vydaniuslovo vydavateľa

P.S.: Pretože Slovenská pošta a. s. tento rok už dvakrát zvýšila poš-tovné, musíme od 8. čísla (októbrového) zvýšiť predajnú cenu nášho časopisu na 1,50 €. Výška predplatného sa nemení, ostáva 13,– €, ale od 15. septembra bude toto predplatné platiť na desať čísel, nie na je-denásť ako doteraz. Tým sa zároveň odstráni naša „anomália“, keďže sme predplatné nemali na rok, ale na rok a jedno číslo :-).

Lukáš Vaník, editor slovenského vydania

Vydali sme

Modlitbový denník

na rok 2020.

Viac o ňom

nájdete na

stranách 71 a 72.


Blahoslaveníchudobní v duchu

Aké obrazy vám zídu na myseľ pri slove „kráľovstvo“? Možno si

predstavíte rytierov v žiarivej zbroji, krásne panie, zaodeté jemným hodvábom, a opevnený hrad,

obklopený vodnou priekopou. Alebo vám možno zíde na um modernejší

obraz: napríklad kráľovský dvor anglickej kráľovnej Alžbety. No či už si predstavíme stredovekých rytierov, alebo súčasných monarchov, všetky tieto obrazy kráľovstva zväčša obsahujú slávu, bohatstvo aj intrigy.Skúsme si ale teraz predstaviť iný druh kráľovstva: kráľovstvo obývané robotníkmi a sedliakmi zhromaždenými okolo svojho kráľa, ktorý je sám obyčajným tesárom. Obyvatelia tohto kráľovstva namiesto hudby a spevu dvorných spevákov počúvajú tohto muža, ktorý im rozpráva príbehy o rozsievačoch a zrnách a o synoch a otcoch.

slovo na tému n Kľúče od kráľovstva

Takéto kráľovstvo prišiel Ježiš založiť. To-to kráľovstvo sa takmer vo všetkom líši od bež-ného pozemského kráľovstva. Ako Ježiš opísal vo svojej Reči na vrchu, Božie kráľovstvo spo-číva v duchovnom živote, v modlitbe, pôste, v darúvaní almužien a nastavovaní druhého líca. V tomto kráľovstve s druhými zaobchá-dzame tak, ako by sme sami chceli, aby oni zaobchádzali s nami, a absolútne dôverujeme Bohu, že sa o nás môže i chce postarať.

Nie je náhoda, že Ježiš začína Reč na vrchu blahoslavenstvami – sériou ôsmich požehna-ní, ktoré dostávame, keď žijeme podľa Božích

Zriekni sa

seba samého

a Ježiš ťa

naplní


hodnôt. Istým spôsobom sú bla-hoslavenstvá „stručným zhrnutím“ zvyšku Ježišovej reči, v ktorej ho-vorí, ako máme žiť ako občania nebeského kráľovstva. No blaho-slavenstvá prisľubujú aj odmenu: život naplnený šťastím. Grécke slo-vo makarios, ktoré stojí na začiatku všetkých blahoslavenstiev a ktoré máme preložené ako „blahoslave-ní“, doslova znamená „šťastní“.

O každom z blahoslavenstiev by sme toho mohli povedať veľa, no tento mesiac sa zameriame na tri z nich: blahoslavení chudobní v duchu, milosrdní a tí, čo šíria pokoj. Pozrieme sa na to, ako má-me tieto blahoslavenstvá usku-točňovať v praxi, a tak hlbšie pre-žívať život – a šťastie – v Božom kráľovstve.

Začnime teda prvým z nich: „Blahoslavení chudobní v du-chu, lebo ich je nebeské kráľov-stvo“ (Mt 5, 3).

Život naplnený sebadarovaním

Ak chceme pochopiť, čo zname-ná byť chudobný v duchu, naj-lepšie urobíme, ak sa pozrieme na samého Ježiša. On viac než ktokoľvek iný žil blahoslavenstvá naplno a dokonale. Prečo? Pre-tože podstata chudoby v duchu spočíva v zrieknutí sa seba samé-ho pred Bohom a v ochote robiť

všetko, čo od nás nebeský Otec žiada.

Predstav si, ako Ježiš, večný Bo-ží Syn, sedí na svojom nebeskom tróne a teší sa z chvály a klaňania sa nespočetného množstva anjelov. Prečo by to všetko opúšťal a vstúpil by do sveta plného hriechu a smút-ku? Pretože bol chudobný v du-chu; nesnažil sa silou-mocou držať svojho postavenia. Ale, ako hovo-rí svätý Pavol, „zriekol sa seba sa-mého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7). Vstúpil medzi svoje stvorenia ako bezmocné dieťa a prijal všetky ob-medzenia ľudského tela.

Ježišova otvorenosť voči chu-dobe v duchu sa však neskončila jeho narodením. Každý deň po-čas svojho života dbal na to, aby robil len to, čo mu kázal Otec. Nepôsobil nezávisle od Boha; hovoril len to, čo počul od Otca. Nesnažil sa získať uznanie alebo zlepšiť si reputáciu; on sa radšej obetoval pre druhých – pre cho-rých, posadnutých zlými duch-mi, chudobných a stratených. Namiesto toho, aby si vyžadoval úctu, ktorá mu ako Božiemu Sy-novi právom patrila, hovoril ľu-ďom o Otcovom milosrdenstve a sám im toto milosrdenstvo pre-ukazoval. V každom okamihu dňa žil svoje slová: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale

slúžiť a položiť svoj život ako vý-kupné za mnohých“ (Mt 20, 28).

A neprestal sa obetovať ani vte-dy, keď si svojím účinkovaním vy-slúžil u niektorých čelných pred-staviteľov Izraela podozrievanie, ba aj hrozby. Povedal im: „Nič ne-robím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28). Napokon Ježišovi nadišiel čas úpl-ného zavŕšenia sebazrieknutia: „Stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Zrie-kol sa všetkého až do takej miery, že napokon Otcovi povedal: „Ot-če, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46).

Jeho je nebeské kráľovstvo

Keďže Ježiš žil v chudobe du-cha, jeho Otec ho vzkriesil a vy-výšil ho v nebi (pozri Flp 2, 9).

Dal svojmu Synovi „meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno... a aby každý jazyk vyznával: ,Je-žiš Kristus je Pán!‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11). Tak boha-to odmenil Otec Ježiša za to, že sa zriekol seba samého. Doslova mu dal celé nebeské kráľovstvo!

Pretože sa Ježiš zriekol seba samého a ochotne na seba vzal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7), celý jeho život mohol vyplniť Otec. Keď napríklad Ježiš pove-dal svojím odporcom: „Ja a Otec sme jedno,“ vydal svedectvo o tom, aký je Otcovi blízky. Ho-voril im – a tiež nám –, že každý, kto sa usiluje byť chudobný v du-chu, môže mať blízky a dôverný vzťah s Bohom. Či už pritom cí-time nejaké emócie, alebo nie, Boh na nás vylieva svoju lásku


Ježiš vstúpil medzi

svoje stvorenia

ako bezmocné

dieťa a prijal všetky

obmedzenia

ľudského tela.


zakaždým, keď k nemu prichádza-me prázdni a chudobní v duchu.

Možno nás Pán nepovoláva žiť v takej chudobe, v akej žil Ježiš, alebo umrieť pohanení ako on, no určite sme povolaní žiť v rov-nakej odovzdanosti ako on. Musí-me pochopiť, že Ježiš sa nezriekol seba samého len na kríži. Takto žil každý deň svojho života.

V malých i veľkých veciach hľadal Otcovu vôľu a dôveroval, že Otec mu dá silu a bude ho viesť. Boh chce, aby sme sa aj my naň-ho vo všetkom spoliehali. Žiada nás, aby sme sa vyprázdnili od svo-jich vlastných starostí a záujmov a zriekli sa ich, pretože len tak nás bude môcť naplniť milosťou po-slúchať ho a zveriť mu svoj život.

„Odíď odo mňa, Pane!“

Niekedy si môžeme myslieť, že pre Ježiša, Božieho Syna, bolo ľahšie byť chudobným v duchu.


od neho „odišiel“ (porov. Lk 5, 8). Spoznáva nielen svoju neschop-nosť chytať ryby, ale aj svoju hrieš-nosť. Ježiš ho však neopúšťa. Robí presný opak. Pozýva tohto rybá-ra, aby zostal s ním – a sľubuje mu, že ak to urobí, bude nakoniec „chytať“ namiesto rýb ľudí.

To je prvá z mnohých situácií, pri ktorých Peter narazil na svoje obmedzenia. Stále znova a zno-va sa totiž pokúšal prinášať dob-ré ovocie vlastnými silami: sna-žil sa kráčať po vode, presvedčiť Ježiša, aby sa vyhol krížu, sľubo-val, že ho nikdy nezaprie, no už o pár hodín sa zaprisahával, že toho muža nikdy nestretol.

Po každom takomto pokuse sa však Peter spoliehal na seba o čo-si menej. Vďaka týmto svojim bo-jom a zápasom (aj tým, pri ktorých ho viedli dobré úmysly) pochopil, že vlastnými silami nedokázal byť verný Pánovi. Postupne sa naučil, že ak bude prichádzať chudob-ný a prázdny k Ježišovi, môže sa ním nechať naplniť. Len chudob-ní v duchu dokážu prijať Božie kráľovstvo – a slobodu „chytať“ druhých ľudí s radosťou a náde-jou Božieho kráľovstva.

Príď a nechaj sa naplniť

Toto je základná pravda o chu-dobe v duchu: byť chudobný

v duchu znamená prísť k Bo-hu s prázdnymi rukami. Zname-ná to ponúknuť sa Bohu s ve-domím, že on nechce, aby sme mu niečo dokazovali. Znamená to tiež prestať sa napĺňať vecami tohto sveta a byť otvorený pri-jatiu hojných darov, ktoré nám chce dať Boh. Keď vyznáme, že máme prázdne siete, hoci „sme sa celú noc namáhali“ (Lk 5, 5), budeme môcť prijať všetko za-darmo od Pána.

Možno aj ty podobne ako Pe-ter narážaš na svoje obmedzenia a na to, že sa priveľmi spoliehaš na svoje sily. Možno ťa frustru-jú tvoje nedávne zlyhania. Mož-no sa bojíš, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažíš, nikdy toho neurobíš dosť. Alebo možno tvo-je úsilie robiť dobro pre Pána ne-prináša také ovocie, ako si dúfal.

Nech sa už cítiš akokoľvek, Boh je pripravený naplniť ťa svo-jou milosťou. Tento mesiac teda prichádzaj v modlitbe pred Pána a hovor mu: „Pane, pomôž mi byť chudobný v duchu. Od čo-ho sa potrebujem vyprázdniť, čo-ho sa potrebujem zrieknuť, aby si ma mohol naplniť?“ Ak pred Bo-ha prídeš takto, s prázdnymi ru-kami, začneš vo svojom živote vidieť požehnanie, ktoré Ježiš pri-sľúbil: každý deň budeš spozná-vať a žiť jeho kráľovstvo. n

No Písmo nám predkladá aj nes-mierne množstvo príkladov iných ľudí, ktorí tiež zakúsili milosť chu-doby ducha. Jedným z najlepších príkladov je svätý Peter.

Už od samého začiatku vidí-me Petra ako usilovne pracujúce-ho muža. Jeho rozhodnosť a se-bestačnosť sa však zakaždým buď celkom obráti proti nemu, ale-bo aspoň neprinesie očakávané výsledky. Keď sa s ním stretáme prvý raz, má za sebou celonoč-ný rybolov, z ktorého sa vra-cia s prázdnymi sieťami (pozri Lk 5, 1 – 8). A vtedy ho Ježiš, kto-rý nemá ani zďaleka také skúse-nosti s rybolovom ako on, pošle na ryby znova – a to v tú najhor-šiu hodinu na chytanie rýb. No Peter napriek tomu chytí tak ve-ľa rýb, až sa mu začnú trhať siete.

V tom okamihu pochopí, že je práve svedkom zázraku, a je ce-lou udalosťou hlboko zasiahnutý. Padá na kolená a prosí Ježiša, aby

Byť chudobný v duchu

znamená prísť k Bohu

s prázdnymi rukami.



Blahoslavenímilosrdní


Odpúšťam ti.Prečo nám často padne tak

zaťažko povedať tieto dve slová? Možno preto, lebo ich vravíme niekomu, kto nás zranil – a niekedy

nás tá rana ešte stále bolí. Všetci vieme, aké je niekedy ťažké byť

milosrdný a odpustiť.Ježiš nám napriek tomu hovorí:

„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Sľúbil, že čím viac milosrdenstva budeme preukazovať druhým, tým viac Božieho milosrdenstva a odpustenia budeme schopní prijať my sami. Vzhľadom na množstvo bolesti a zranení v dnešnom svete je toto blahoslavenstvo pre nás obzvlášť dôležité. Poďme sa naň teda bližšie pozrieť.

Boh milosrdenstva

Predstav si, čo musel prežívať Otec vo svojom srdci, keď ako pastier viedol svoj ľud Izrael. Celé pokolenia ich Boh pobádal, aby ho mi-lovali a aby sa milovali navzájom tak, ako on miloval ich. Napriek tomu, že tento ľud vše-možne požehnával, Izrael stále kolísal. Bol to vyvolený Boží ľud, Božia rodina, a predsa v nej bohatí utláčali chudobných. Mocní ig-norovali slabých. Izraeliti zvedení čarom fa-lošných božstiev začali ignorovať Božie po-volanie byť svätým národom. Boh im chcel dať toho veľmi veľa, no oni nedokázali do-držiavať jeho prikázania, a tak sa z nich stal

Stať sa

poslom

milosrdenstva


ranený a napokon aj podrobený a okupovaný ľud.

No napriek dlhým storočiam hriechu a neposlušnosti Boh vo svojom milosrdenstve a láske vo-či nim nikdy nezakolísal. Posielal svojich prorokov, ktorí ich vyzý-vali, aby sa k nemu vrátili. Stále znova a znova im odpúšťal. Na-pokon ho jeho milosrdenstvo podnietilo poslať svojho jediné-ho Syna, ktorý ich mal učiť, zja-viť im jeho vôľu a obetovať za ich spásu svoj život. Božie roz-hodnutie poslať Ježiša nebolo len jedným z jeho mnohých skutkov milosrdenstva; ani nebolo akoby jednoduchým rozhodnutím od-pustiť im. Toto rozhodnutie bolo najplnším vyjadrením jeho milo-srdnej lásky k svojmu ľudu a k ce-lému svetu, lásky, ktorú Boh pre-chovával od samého začiatku. Bol to Boží postoj milosrdenstva, ktorý sa prejavil činom.

Je to aj tvoj príbeh

Príbeh o Božom milosrdenstve voči svojmu ľudu je aj príbehom o jeho milosrdenstve voči kaž-dému z nás. Tvoj Otec na nebe-siach vie o tebe všetko – dobré aj zlé. Vidí milosrdenstvo, kto-ré preukazuješ druhým, a vidí aj tvoje negatívne myšlienky o nie-ktorých ľuďoch, myšlienky, ktoré

vyvolávajú rôzne hádky. Počúva povzbudivé slová, ktoré hovoríš druhým, no počuje i tie zraňujú-ce. Vidí tvoje skutky lásky, ale vi-dí aj tvoje pády. A v tom všetkom ťa miluje. Aj s tebou – podobne ako s Izraelitmi – stále pracuje, učí ťa a formuje. Miluje ťa priveľ-mi na to, aby to s tebou vzdal!

Toto je tá radostná zvesť, evan-jelium: Boh ťa miluje vtedy, keď pokušeniu podľahneš, aj vtedy, keď mu dokážeš odolať; miluje ťa, keď blúdiš, a miluje ťa, aj keď zo-stávaš verný modlitbe. Jeho láska ho priam núti hovoriť ti „odpúš-ťam ti“ zakaždým, keď sa k nemu vrátiš. Jeho milosrdenstvo ho po-báda odpustiť ti už v tom okami-hu, keď začínaš ľutovať a konať pokánie – a to každý jeden raz.

Druhá stránka milosrdenstva

Ježiš každý deň počas svojho pozemského života preukazo-val ľuďom milosrdenstvo. Žene pristihnutej pri cudzoložstve po-vedal: „Ani ja ťa neodsudzujem“ (Jn 8, 11). Ochrnutému mužo-vi povedal: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy... Vstaň, vezmi si lôž-ko a choď domov“ (Mk 2, 5. 11). Žene známej nemravným živo-tom povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené... Choď v poko-ji“ (Lk 7, 48 – 49). A skrze svoje

podobenstvo o márnotratnom synovi nám všetkým hovorí: „Ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15, 31). Je to tak, ako to často hovorieva pápež František: Ježiš je „tvárou Božie-ho milosrdenstva“.

No milosrdenstvo má ešte aj inú stránku, tú, ktorá presahuje odpustenie hriechov. Ježiš ukázal, že Božie milosrdenstvo je posto-jom lásky a zhovievavosti, nielen sériou viet „odpúšťam ti“. Spo-meň si na všetky tie chvíle, keď učeníci povedali alebo urobili nie-čo, čo ho naozaj zarmútilo. Spo-meň si na ich strach a nedostatok viery počas búrky na jazere, keď Ježiš pri nich pokojne spal (pozri Mt 8, 23 – 27). Spomeň si na Ja-kuba a Jána, ktorí chceli mať blíz-ky vzťah s Ježišom, no zároveň sa

pritom sebecky usilovali získať vy-soké postavenie spojené s veľkou mocou (pozri Mk 10, 35 – 37). Spomeň si, ako Tomáš pochybo-val, že Ježiš vstal z mŕtvych (pozri Jn 20, 24 – 25). Stále znova a zno-va Ježiš narážal u svojich učeníkov na pýchu, sebectvo alebo nedosta-tok viery. A predsa im vždy zostal verný. Trpezlivo a s nádejou s ni-mi pracoval. Jeho milosrdenstvo nezakrylo len ich hriechy, ale aj ich chyby a slabosti.

Toto je druhá stránka milo-srdenstva. Aj keď sa niekto voči nám možno priamo neprevinil, Boh chce, aby sme s ním zaobchá-dzali s rovnakou láskou, s akou Je-žiš zaobchádzal so svojimi učeník-mi. Žiada nás, aby sme prejavovali milosrdenstvo, súcit a trpezlivosť aj vtedy, keď nás skutky druhých


Ježišovo milosrdenstvo

nezakrylo len hriechy jeho učeníkov,

ale aj ich slabosti a chyby.



obťažujú, hoci nie sú hriechom. Ako takéto milosrdenstvo vyzerá v praxi, ukazuje jeden príbeh z ra-nej Cirkvi (pozri Sk 15, 36 – 41).

Pavol, Barnabáš a Ján Marek

K apoštolovi Pavlovi sa na jeho prvej misijnej ceste pripojili dvaja ďalší muži: jeho blízky priateľ Bar-nabáš a Barnabášov bratranec Ján Marek. Bola to náročná cesta a Ján Marek počas nej Pavla a Barnabá-ša opustil. Nevieme presne, prečo Ján Marek odišiel, no nič nenazna-čuje, že by to spôsobil niečí hriech. Možno Jána Marka len rozrušili náročné požiadavky a riziká spoje-né s misionárskym životom a jed-noducho zatúžil vrátiť sa domov.

Táto jeho „dezercia“ Pavla hl-boko ranila a keď sa mali vydať s Barnabášom na cestu druhý raz, odmietol, aby sa k nim opäť pri-pojil aj Ján Marek. Barnabáš však

s Pavlom nesúhlasil; chcel dať svojmu bratrancovi druhú šancu. Po vážnej hádke sa títo dvaja mu-ži rozišli. Pavol si vzal so sebou Sílasa, Barnabáš Jána Marka.

Barnabáš mal na rozdiel od Pavla s Jánom Markom trpezli-vosť. Naďalej ho učil a formoval. A vyplatilo sa to. Ján Marek sa naučil obetavo slúžiť Pánovi a ce-lý svoj život zasvätil Cirkvi.

No aj Pavol napokon prejavil Jánovi Markovi rovnaké milosr-denstvo ako Barnabáš. Napokon ho započítal medzi svojich „spo-lupracovníkov“ a prosil Timoteja, aby ho priviedol za ním do väzenia (porov. Flm 24; 2 Tim 4, 11). Raná kresťanská tradícia dokonca hovo-rí o tom, že tento Ján Marek, ktoré-mu Barnabáš preukázal takéto mi-losrdenstvo, je ten Marek, ktorý napísal prvé evanjelium. Predstav si, aké by sme mali dnes Písmo, ke-by to s ním vtedy Barnabáš vzdal!

Preukázať druhému milosrden-stvo je teda viac než len odpustiť jeho previnenie. Preukazovať mi-losrdenstvo znamená tiež chápať, že my nie sme sudcovia; sudcom je Boh. Milosrdenstvo nás vedie k tomu, aby sme voči druhým ne-prechovávali hnev a horkosť. Učí nás hľadieť na každého človeka ako na milované Božie dieťa, kto-ré si zaslúži druhú šancu; ba aj tre-tiu, či dokonca sedemdesiatu sied-mu (pozri Mt 18, 22).

Je to láska, nie obchod

Ježiš prisľúbil: „Blahoslavení mi-losrdní, lebo oni dosiahnu mi-losrdenstvo“ (Mt 5, 7). Môže to znieť tak, akoby nám navrhoval akýsi obchod, akoby nám Boh udeľoval odpustenie zakaždým, keď my odpustíme niekomu iné-mu. No keď my druhým pre-ukazujeme milosrdenstvo, deje sa ešte čosi oveľa dôležitejšie. Keď totiž odpúšťame niekomu, kto sa proti nám previnil, alebo sme vo-či niekomu zhovievaví a trpez-liví, obmäkčujeme svoje srdce. Priznávame, že sme takí ako iní ľudia, a tento postoj láskavosti a súcitu nás otvára zakúšaniu Bo-žieho milosrdenstva voči nám.

Tento mesiac sa usiluj prejaviť svojím konaním druhým milosrden-stvo a zhovievavosť. A odpúšťaj.

Ježiš predsa sľúbil: „Akou mierou budete merať vy, takou sa name-ria aj vám“ (Lk 6, 38). Splňme teda tú časť tohto prisľúbenia, ktorá zá-visí od nás. O nasledujúcich otáz-kach pouvažuj v modlitbe a pros Boha, aby ti pomohol nájsť na ne odpoveď:

• Je niekto taký, kto ti ublížil ale-bo sa proti tebe previnil a potre-buješ mu odpustiť? Pros Boha o milosť a silu odpustiť dané-mu človekovi, aj keď ťa mož-no o odpustenie nežiadal.

• Je niekto, komu by si mal prejaviť zhovievavosť, niekto, kto sa pro-ti tebe neprehrešil, ale predsa ti le-zie na nervy? Popros Pána, aby ti pomohol znášať ho a roz-právať sa s ním vždy s láskou a pokojom.

Tak ako pokojný a vytrva-lý dážď padá na pole a postup-ne zvlažuje a skypruje zem a živí trávu, tak malé skutky milosr-denstva, odpustenia a zhovieva-vosti môžu obmäkčiť naše srdcia a väčšmi nás otvoriť Duchu Svä-tému. Čím viac budeme svojím konaním preukazovať milosrden-stvo, tým viac budeme prichá-dzať na to, že po celý čas máme k dispozícii hojné Božie milosr-denstvo, lásku a zhovievavosť! n

slovo na tému n Kľúče od kráľovstvaTak ako dážď padá na pole

a postupne zvlažuje zem a živí trávu, tak malé skutky milosrdenstva,

odpustenia a zhovievavosti môžu obmäkčiť naše srdcia.


Blahoslavenítí, čo šíria pokoj


„Blahoslavení chudobní v duchu,“ prečítal si raz

Damián počas tichého rozjímania v Božej prítomnosti. „Pane Ježišu,“ modlil sa, „ty poznáš moje srdce. Ty

vieš, že sa snažím prichádzať k tebe s prázdnymi rukami, aby si ich ty mohol

naplniť. Pomôž mi viac sa ti podobať!“O kúsok ďalej čítal: „Blahoslavení milosrdní.“

„Pane Ježišu,“ modlil sa, „ďakujem ti za tvoje milosrdenstvo, ktoré ma učí odpúšťať druhým a byť k nim zhovievavý. Pomôž mi odstrániť zo srdca všetku horkosť, ktorú si v ňom prechovávam, a nauč ma zaobchádzať s druhými s tvojou trpezlivosťou a láskou.“

No keď Damián prišiel k veršu: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj,“ zastavil sa. „Pane, ty vieš, že medzi mojimi kolegami vládne napätie a nevraživosť. Neprekáža mi, keď ma žiadaš, aby som skúmal svoje srdce, no teraz ma žiadaš, aby som vstúpil tam, kde vidím rozdelenie, a usiloval sa tam priniesť uzdravenie. Žiadaš ma, aby som vniesol pokoj tam, kde je hnev, zlosť a rivalita. Ako by som mohol dokázať niečo také?“

MôŽeŠ priniesť

zmenu

Damiánove modlitby nám ukazujú, aké môžu byť blahoslavenstvá niekedy náročné. Keď počúvame, že sme povolaní byť chudob-ní v duchu alebo milosrdní, môžeme sa pritom zamerať len na svoje vnútorné myšlienky. No pri povolaní stať sa šíriteľmi pokoja sa nemô-žeme sústreďovať len na svoje vnútro. Musíme


niečo urobiť! Vlastne to, čo máme po slovensky preložené ako „šíriť pokoj“, v gréčtine doslova zname-ná, že máme byť „tvorcami poko-ja“, eirenopoioi. Máme teda pokoj tvoriť, uskutočňovať ho. Ježiš nás teda žiada, aby sme boli tvorca-mi pokoja, ľuďmi, ktorí každý deň pokoj „tvoria“.

Pri uvažovaní nad týmto bla-hoslavenstvom pochopíme, že ak budeme tvorcami pokoja, budeme vnášať pokoj do každodenných napätých situácií v našom živote i v našich vzťahoch. Pochopíme tiež, že tvorcovia pokoja sú obra-zom samého Boha Otca; sú, ako povedal Ježiš, „Božími synmi“.

Ježiš, Tvorca pokoja

Ježiš bol celý svoj pozemský život tvorcom pokoja. Áno, najdôleži-tejší pokoj, ktorý nastolil, bol ten, ktorý priniesol obnovením nášho vzťahu s nebeským Otcom. Ako píše svätý Pavol: „Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Ježiš nás prišiel zmie-riť s Bohom, aby sme s ním opäť mohli mať vzťah – vzťah naplne-ný láskou, nie nepriateľstvom.

No Ježiš nepriniesol pokoj len svojou smrťou na kríži. Deň čo deň učil svojich učeníkov, ako sa majú stávať tvorcami pokoja. To ilustru-je najmä jeden príbeh z evanjelia.

Raz prišli za Ježišom Jakub a Ján s odvážnou požiadavkou: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ (Mk 10, 37). Keď sa o tom dopočuli ostatní učeníci, namrze-li sa na nich. Už dosť zlej krvi ro-bilo to, že títo dvaja učeníci boli považovaní za akýchsi Ježišových obľúbencov. A teraz sa usilovali získať ešte väčšie uznanie, postú-piť ešte vyššie a ostatných nechať ďaleko za sebou!

Ježiš však namiesto toho, aby Jakuba a Jána tvrdo pokarhal a riskoval tak vznik svárov me-dzi apoštolmi, ukázal im spô-sob, akým majú rúcať všetky roz-delenia: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude slu-hom všetkých“ (Mk 10, 43 – 44). Slúžte si navzájom. Robte si na-vzájom dobré skutky. Buďte vo-či sebe navzájom štedrí. Rivalita a rozdelenie nedokáže obstáť pod náporom skutkov lásky. Pokoriť sa a slúžiť si navzájom – to je naj-lepšia cesta k pokoju a zmiereniu.

Ohrozenie pokoja na samom začiatku

Už od samého začiatku Cirkev stále potrebuje tvorcov pokoja. Rozdelenia neprestajne ohrozujú


jednotu a lásku veriacich. Takéto rozdelenie vidíme aj medzi po-hanmi a Židmi. Práve na to to-tiž najviac narážali prví apoštoli.

Celé stáročia bol židovský ľud oddelený od ostatných náro-dov a náboženstiev. Boh povo-lal Izraelitov k svätosti, povolal ich oddeliť sa od pohanov, kto-rých potom vnímali ako nečis-tých hriešnikov. Boh im dal Zá-kon a povolal ich k životu, ktorý mu bol oveľa milší, než život po-hanov žijúcich okolo nich.

No potom sa stalo čosi ne-čakané: keď apoštol Peter ká-zal evanjelium rímskemu voja-kovi Kornéliovi a jeho rodine, Duch Svätý zostúpil aj na tých-to nežidov a oni začali chvá-liť Boha a hovoriť v jazykoch (Sk 10, 1 – 48). Keď to Peter videl,

Pavol zakladal cirkvi,

do ktorých patrili ľudia

z rôzneho prostredia.

pochopil: „Môže ešte niekto za-brániť, aby boli vodou pokrstení tí, čo dostali Ducha Svätého tak ako my?“ (Sk 10, 47). A tak boli pokrstení prví pohania.

Tento Petrov krok vyvolal na-pätie trvajúce desiatky rokov. Ako môžu byť prijímaní do Cirkvi po-hania, ktorí nepatria do vyvole-ného Božieho ľudu? Nemalo by sa od nich žiadať aspoň to, aby sa dali obrezať a aby sa riadili zá-konmi a tradíciami, ktoré dodr-žiavajú ich židovskí bratia?

Pavol, tvorca pokoja

Tento problém ohrozoval celú Cirkev, no nikde nevidíme toto nepriateľstvo a rozdelenie tak jas-ne, ako v rámci účinkovania sväté-ho Pavla. Ten po svojom obrátení


vytrvalo putoval po mestách a pri-nášal Židom aj pohanom vieru v Krista. Zakladal cirkvi, do kto-rých patrili ľudia z rôzneho pro-stredia: boli tam Židia aj Gréci, otroci aj slobodní, bohatí aj chu-dobní. A na každom mieste mu-sel týmto novým veriacim pomá-hať prekonávať ich rozdiely a žiť v Kristovom pokoji.

Žiť a udržiavať takúto radikál-nu jednotu nebolo ľahké. Hlboké rozdiely boli najmä medzi Židmi a pohanmi. Pavol im preto mu-sel pripomínať, že sú v Kristovi jedno. Rimanom povedal: „Le-bo niet rozdielu: veď všetci... sú ospravedlnení zadarmo jeho mi-losťou, vykúpením v Kristovi Je-žišovi“ (Rim 3, 22 – 24). Galaťa-nom zasa napísal: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobod-ného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristo-vi“ (Gal 3, 28). A Efezanom na-písal, že Ježiš je „náš pokoj“ a že on „z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 14).

Svätého Pavla málokedy vní-mame ako tvorcu pokoja. Od-vážny apoštol? Áno. Geniálny te-ológ? Určite. Priamy a úprimný muž? Bezpochyby. No Pavol svoj život strávil aj spájaním ľudí. I te-raz si ho môžeš predstaviť, ako

volá: „Pozrite sa na Ježiša! Nech je-ho kríž usmrtí všetko vaše vzájomné súperenie! Nech jeho pokora obmäk-čí vaše srdcia, aby ste si mohli navzá-jom odpustiť! Nech vás jeho pokoj učí, ako sa máte navzájom milovať a ako nažívať v pokoji!“ Samozrej-me, že Pavol bol tvorcom pokoja!

Tvorenie pokoja

Ako teda môžeme byť tvorcami pokoja my, deti nášho nebeského Otca? Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú môžeme urobiť, je mať po-koj vo svojom srdci. Ak nemáme pokoj vo svojom vnútri, nedoká-žeme ho ani prinášať do svojho prostredia. Pokoj pramení z náš-ho vzťahu s Ježišom. Ak ťa teda čosi ťaží – či už pocit viny z neo-ľutovaného hriechu, neodpuste-nie, hnev, horkosť alebo starosti, prines to Pánovi. Popros ho, aby ti pomohol urobiť všetko pre to, aby si opäť nadobudol pokoj, aj keď niektoré situácie nemáš pev-ne vo svojich rukách.

Ďalej sa môžeme usilovať vy-tvárať atmosféru pokoja v na-šich rodinách, na pracoviskách či v našich farnostiach. Tú môžeme utvárať svojimi slovami a skutka-mi. Jedným zo spôsobov je mať srdce otvorené službe. Spomeň-me si na Ježišove slová, ktoré povedal pri Poslednej večeri po


tom, čo učeníkom umyl nohy: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). Vyhľadávaj príležitos-ti na službu a tvoj príklad pritiah-ne aj ďalších. V ľuďoch okolo te-ba zažneš iskru veľkodušnosti, láskavosti a túžby po jednote.

Ešte dôležitejšie sú slová, kto-ré hovoríš – a slová, ktoré sa roz-hodneš nepovedať. Jakub pova-žoval našu reč za takú dôležitú, že napísal: „Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schop-ný udržať na uzde aj celé telo“ (Jak 3, 2). A Pavol Solúnčanom napísal: „Navzájom sa potešujte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte“ (1 Sol 5, 11). Po-vzbudenie je mocný nástroj, kto-rý dokáže vniesť pokoj tam, kde vládne podráždenosť alebo hun-dranie. Povzbudenie buduje ľu-dí, dodáva im dôveru a robí ich ochotnejšími spolupracovať. Po-vzbudenie má rád každý!

V strážení svojho jazyka sa musíme cvičiť, zvlášť pri komu-nikácii s našimi najbližšími. No oplatí sa to. Zvykni si predtým, ako prehovoríš, položiť otáz-ku: „Sú slová, ktoré idem pove-dať, nástrojmi pokoja? Alebo druhých zrania? Či dokonca zni-čia?“ Pri večernom spytovaní sve-domia potom uvažuj nad svojimi slovami a skutkami.

Môžeš priniesť zmenu

Všetky skutky, ktoré vykonáš, a slová, ktoré vyslovíš, aby si vy-tváral pokoj, skutočne môžu roz-ptýliť napätie a pomôcť vyrie-šiť konflikt. Môžu sa stať akoby upokojujúcim balzamom na tvo-je vzťahy. A ak aj nemôžeš vniesť úplný pokoj do svojho prostredia alebo do nejako obzvlášť naru-šeného vzťahu, predsa môžeš pri-niesť zmenu. Svätý Pavol napí-sal: „Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetký-mi ľuďmi“ (Rim 12, 18). My mô-žeme robiť len to, čo „závisí od nás“. To však vôbec nie je málo. Snaž sa teda zo všetkých síl a zvy-šok nechaj na Boha.

Tento mesiac sa pýtaj: „Kde by som mohol byť tvorcom po-koja? Kam by som mohol vniesť pokoj? Do svojej rodiny, práce, obce, farnosti?“ Pouvažuj nad svojimi slovami a skutkami, pý-taj sa seba, či prinášaš pokoj, ale-bo spôsobuješ rozdelenie. Spýtaj sa Pána, kde by si mohol formo-vať druhých svojím postojom lás-ky a služby. Keď to urobíš, budeš nazvaný Božím synom – pretože budeš napodobňovať Ježiša, jed-norodeného Božieho Syna, kto-rý prišiel „upriamiť naše kroky na cestu pokoja“ (porov. Lk 1, 79). n


sa stretávame a tešíme sa zo seba navzájom. Dokonca sľúbil, že aj on bude všade tam, „kde sú dva-ja alebo traja zídení“ v jeho mene (Mt 18, 20)! Problém nastáva, ak pestujeme výhradne takéto vzťahy. Ježiš nás totiž nechce vidieť zmie-tať sa v pasci „vlastného geta“, do akej sa chytili ľudia v dnešnom evanjeliu.

Ježiš od teba zrejme nečaká, že budeš mať od rána do večera otvo-rené dvere na dome a budeš vyvá-rať jedlo všetkým okoloidúcim. Len ťa žiada, aby si sa o niečo viac venoval ľuďom okolo seba, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom „núdz-ni“: či už ide o človeka z farnosti alebo spoločenstva, ktorý zápasí s nezamestnanosťou, alebo o su-seda, ktorého nenavštevuje nikto, ani jeho rodina. Nemusíš sa pritom ani rozdeliť s jedlom; to nie je pr-voradé. Ježiš potrebuje najmä tvoju ochotu dávať bez toho, aby si za to čakal niečo späť. Presne toto totiž robí aj on pre teba. A teraz žiada, aby si aj ty robil to isté.

„Pane, prosím, pomôž mi vykročiť spoza mojich múrov, vzdať sa pohodlia a dotýkať sa osamelých a núdznych.“

Kniha Sirachovho syna 3, 17 – 18. 20. 28 – 29; Žalm 68, 4 – 7. 10 – 11; List Hebrejom 12, 18 – 19. 22 – 24; Lukáš 14, 1. 7 – 14

„Ale keď ty chystáš hostinu…“ (Lk 14, 13).

Akoby Ježiš dával pozvaným hos-ťom lekciu etikety správneho stolo-vania, však? Hovorí im, koho majú pozvať, koho nepozvať, kam koho usadiť. Dokonca im radí, ako sa vy-hnúť rozpakom z toho, aby ich ako menej vzácnych hostí nemuseli presadiť na posledné miesto, keby si „náhodou“ vybrali to popredné!

No Ježiš tým chce, samozrej-me, povedať niečo iné; ne-

dáva nám iba lekciu sluš-ného správania. Vyzýva svojich poslucháčov – a tým aj nás – prekro-čiť múry, ktoré si okolo

seba zvykneme stavať. Všetci dobre poznáme

stretnutia, ktoré Ježiš popisuje – „s priateľmi… bratmi… bohatý-mi susedmi“ (Lk 14, 12). Sú milé a príjemné, no vytvárajú uzavretý priestor, v ktorom niet miesta pre ľudí od nás odlišných, najmä pre núdznych či nám nepohodlných; takých, čo sa nám nemajú čím od-platiť (porov. Lk 14, 13).

Na rodinných oslavách alebo stretnutiach s priateľmi nie je nič zlé. Ježiš má radosť, keď vidí, že

NeDeľaseptembra1. zomierajú každý deň, no ich duše

sú vždy v Božích rukách. To Boh má posledné slovo; Boh, ktorý má dostatok lásky, sily a moci, aby nám daroval úplné zmŕtvychvstanie na konci vekov – s du-šou aj telom.

Aj napriek tej-to náuke sa však niektorým ľuďom veľmi ťažko uvažuje o nebi. Platí to najmä o tých, ktorí nedávno stra-tili niekoho milovaného. Najlep-šie ich možno upokojíme slovami svätého Pavla z Listu Solúnčanom: „... tak budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17). Boh je s tebou aj teraz. Bol s tebou po celú tvoju minulosť a bude s tebou po celú tvoju budúc-nosť. A každý deň, ktorý s ním strá-viš, ťa vždy o niečo viac pripraví na jeho dar večného života. To ťa pre-svedčí o jeho láske a Bohu poskyt-ne množstvo príležitostí dokázať ti svoje milosrdenstvo.

Raduj sa teda z každej chvíle, ktorú tráviš s Ježišom. A pamätaj – to najlepšie ešte len príde!

„Pane Ježišu, ďakujem ti za každú chvíľu, ktorú môžem stráviť s tebou.“

Prvý list Solúnčanom 4, 13 – 18; Žalm 96, 1. 3 – 5. 11 – 13; Lukáš 4, 16 – 30

„... tak budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17).

Sára odchádzala z nemocnice s pla-čom; jej otcovi sa vrátila rakovina a rýchlo prerástla do terminálneho štádia. Ležal na oddelení paliatív-nej starostlivosti, kde mu pomáhali čo najpokojnejšie prežiť posled-né dni. „Boh mi doprial mnoho krásnych a dobrých rokov,“ pove-dal svojej dcére. „Som pripravený odísť domov k nášmu Pánovi.“

Sárin otec by mohol dávať lek-cie Solúnčanom. Pavol ich učil o zmŕtvychvstaní a oni túto náuku prijali, no poňali ju tak, že druhý Kristov príchod a zmŕtvychvstanie je už za rohom. Keď potom nie-ktorí z nich zomreli, ich spolubra-tov to veľmi rozrušilo. Čudovali sa: Neporazil Ježiš smrť, keď vstal z mŕtvych? Prečo teda ľudia ešte stále zomierajú? Neprijali smrť ako pri-rodzený proces v živote, ale sami seba presvedčili, že Ježiš zvíťazil rovnako nad telesnou, ako aj du-chovnou smrťou, a tak by už ľudia nemali umierať.

Stáročia v dejinách dokazujú, že smrť je stále „medzi nami“. Zá-roveň nám však Ježiš ukazuje, že nemá konečné slovo. Ľudia síce

PONDelOKseptembra2.

Responzórium:

Vo svojej dobrote, Bože, pripravil si dom chudobnému. Pán príde súdiť všetky národy.

22 n MeDiTácie | september 2019 23 n MeDiTácie | september 2019

čas v tichosti. Takmer vždy však zaspala a tento čas jej veľmi chý-bal. Dozvedela sa o tom jej pria-teľka Eva, a tak jej chodievala dva týždne skoro ráno klopkať na ok-no, kým sa nezobudila a nevstala. Alžbete to veľmi pomohlo dostať sa do správnych koľají.

Ján sa po operácii zotavoval dlhšie, než očakával, a začal sa cítiť neužitočný a nepotrebný. Manžel-ka ho teda poprosila, aby sa k nej pridal v modlitbách za potreby iných ľudí. Ján súhlasil a časom zistil, že vďaka takejto modlitbe sa v ňom prehlbuje dôvera v Boha.

Peter si všimol, že jeho priateľ prestal chodiť na svätú omšu. Po-núkol mu teda, že bude na omšu chodiť s ním, a navrhol mu, že si môžu spoločne čítať Písmo. Pet-rov priateľ a s ním i sám Peter na-šli vďaka tomu Pána a začali hlbšie prežívať svoju vieru.

Koho a ako by si mohol dnes povzbudiť? Každopádne však pa-mätaj na to, že čokoľvek urobíš, zároveň povzbudí a pozdvihne aj teba. Ty i ten druhý človek tak bu-dete lepšie pripravení na stretnutie s Ježišom, keď opäť príde v sláve.

„Pane, ďakujem ti za ľudí, ktorí ma v živote povzbudzujú.“

Prvý list Solúnčanom 5, 1 – 6. 9 – 11; Žalm 27, 1. 4. 13 – 14; Lukáš 4, 31 – 37

„Preto sa navzájom potešujte a povzbudzujte jeden druhého“ (1 Sol 5, 11).

Pavol písal Prvý list Solúnčanom oko-lo roku 51, približne dvadsať ro-kov po Ježišovom zmŕtvychvstaní. Ako mnohí iní veriaci v tom čase, aj Solúnčania očakávali, že Ježišov návrat a definitívne nastolenie jeho kráľovstva príde „každú chvíľu“. Pavol však ich zmýšľanie trochu na-práva: nerobte si starosti s tým, kedy Ježiš príde; sústreďte sa na to, ako budete pripravení, keď príde. Buďte triezvi a bdejte a usilujte sa navzá-jom sa povzbudzovať a pomáhať si.

Táto Pavlova rada je aj po dve-tisíc rokoch stále aktuálna a potreb-ná. Ani my nevieme, kedy Ježiš opäť príde – môže to byť dnes, zajtra...! Musíme byť na to skrátka vždy pri-pravení, a preto si máme navzájom pomáhať zotrvať verne pri Pánovi.

Možno ľudí nepovzbudzu-jeme preto, lebo nevieme, čo im máme povedať. Aj to je, samozrej-me, dôležité, no rovnako dôležité môže byť aj naše povzbudzovanie skutkami. Čo môžem urobiť pre druhých? Tu je zopár príkladov:

Alžbeta mala možnosť každé ráno skoro vstať a tráviť s Pánom

UtOrOkseptembra3. dláždil cestu k následnej náprave

a usmerneniam. Vďaka tomu, že sa zameral hlavne na vďaku, sebe aj im pomohol sústrediť sa najmä Božiu milosť.

Je to niečo podobné, ako keď nasliníme koniec nite, aby ľahko prešla cez ucho ihly: ďakovanie nám totiž pomáha upriamiť a sú-strediť sa na prosebnú modlitbu. Keď sa začneme za danú situáciu modliť vzdávaním vďaky za všet-ky dobrodenia, ktoré nám už Boh dal, začne rásť naša nádej i dôvera v Boží plán, ako aj presvedčenie, že Boh vždy zasahuje podľa svojej múdrosti a v správnom čase.

Ak ťa najbližšie začne niečo trápiť a budeš sa chcieť za to mod-liť, začni tak ako svätý Pavol – ďa-kovaním. Potom popros Boha, aby do danej situácie vniesol svet-lo a ukázal ti všetky dobré veci, ktoré už urobil, no i spôsob, akým ju bude ďalej riešiť. Upni k nemu všetku svoju nádej; Boh ti dokáže, že mu môžeš dôverovať za kaž-dých okolností.

„Pane, ty poznáš situácie, ktoré na mňa ťažko doliehajú. Daj mi, prosím, správne pochopiť všetko, čo už pre mňa robíš, a ďakovať ti za to.“

List Kolosanom 1, 1 – 8; Žalm 52, 10 – 11; Lukáš 4, 38 – 44

„Vzdávame vďaky Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista, vždy, keď sa za vás modlíme“ (Kol 1, 3).

Pavol sa musel za veriacich v Kolo-sách veľmi veľa modliť. Tamojšiu kresťanskú obec založil jeho spolu-pracovník Epafras; išlo o mladé cir-kevné spoločenstvo, ktoré sa však dostalo do problémov. Votreli sa doň totiž falošní učitelia, ktorí zvá-dzali veriacich na zlú cestu. Učili ich uctievať anjelov a kozmické mocnosti, ktoré „riadia svet“ a ude-ľujú spásu a nesmrteľnosť tomu, kto si ich uctieva „poníženosťou“ a tvrdou askézou. Pavol ich, samo-zrejme, potreboval dostať naspäť na správnu cestu.

Ako začal svoj list? Všimni si v prvom rade, čo neurobil: neza-čal vymenovávať ich problémy a nedorozumenia. Nezaplietol sa do teologických rečí. Začal tým, čo bolo preňho typické – vzdával Bohu vďaku za Kolosanov a ďa-koval mu za ich autentickú vieru, o ktorej toľko počul. Ďakoval aj za pravú a nefalšovanú lásku ku všet-kým „svätým“ (Kol 1, 4), ako aj za hĺbku ich nádeje a dôvery v Pána. Poukazovaním na všetko dobré, čo dosiahli, si Pavol nenápadne

STreDaseptembra4.

Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich. V tvoje milosrdenstvo, Pane, úfam naveky.


najbližšie a spoločne budeme pre-žívať každý tvoj pracovný deň.“

Ja: „Pane, nesmierne ma ťažia mo-ja dlhy. Nevidím z nich východisko. Hanbím sa za seba a cítim sa pre to trápne. Ani si radšej nepredstavujem, aký sklamaný musíš byť zo mňa ty.“

Ježiš: „Aj o tom mi porozprávaj. Dovoľ mi pomôcť ti aj v tejto situá-cii. Viem, že je to ťažké; áno, možno si urobil zopár nesprávnych rozhod-nutí. Ja ťa však mám aj napriek tomu veľmi rád a chcem ti pomôcť.“

Ja: „Pane, túžim ťa nasledovať, no už dlho zápasím s jedným ná-vykovým hriechom a nedokážem sa ho zbaviť. Ako môžem ísť za te-bou s takým obrovským mlynským kameňom na krku?“

Ježiš: „Aj toto prines so sebou, popracujeme na tom spolu. Môj Svätý Duch ťa poučí, ako sa z toh-to bludného kruhu hriechu vyslo-bodiť. Nebude to celkom jedno-duché, ani sa to nestane okamžite. Ale aj v tom ti viem pomôcť.“

Ja: „Pane, pôjdem za tebou! Ve-rím všetkému, čo mi sľubuješ. Ve-rím, že mi pomôžeš prekonať všet-ky prekážky a pomôžeš mi niesť moje bremená.“

„Ďakujem ti, Ježišu, že ma voláš nasledovať ťa!“


„Opustili všetko a išli za ním“ (Lk 5, 11).

Stáva sa ti, že vo chvíli, keď chceš prijať Ježišovo pozvanie nasledovať ho, začnú sa ti stavať do cesty rôzne prekážky? Ak áno, počúvaj teraz Pá-na, ktorý ti poradí, ako ich prekonať:

Ježiš: „Povedz mi o všetkom, čo si myslíš, že ťa odrádza od toho, aby si ma nasledoval; hovor mi o všet-kom, čo ti v tom bráni. Dôveruj mi; uvidíš, ja si s tým poradím. Prvá a najdôležitejšia vec, ktorú musíš vedieť, je, že ťa nekonečne milujem a že prežívam nesmiernu radosť, keď môžem byť s tebou každý deň. Ak máš teda pocit, že ťa niečo odo mňa odvádza, povedz mi o tom.“

Ja: „Vážne? Aj o svojej práci, Pane? Je taká náročná, celého ma vyšťaví, prichádzam domov una-vený a vystresovaný. Som vďačný za tvoje pozvanie a naozaj chcem prísť, no cítim sa taký slabý, že si neviem predstaviť, ako by som mo-hol byť tvojím učeníkom.“

Ježiš: „Prines ku mne aj svoju prácu a ja ti s ňou pomôžem. Som na teba hrdý, že tak húževnato pracuješ a že sa zodpovedne sna-žíš uživiť rodinu. Nemusíš však v tomto boji bojovať sám. Stojím ti po boku. Len sa drž pri mne čo

ŠtvrtOkseptembra5. zemetrasení Kolosania dychtivo pri-

ľnuli k Pavlovým slovám. A uvedom si pritom, že Ježiš je základom a pod-statou aj našej nádeje.

Máme nádej, pretože Ježiš je hla-vou Cirkvi (porov. Kol 1, 18). Ježiš by svoj ľud v nebezpečenstve nikdy neopustil. Svoju oddanosť nám do-kázal tým, že sa za nás dal ukrižovať a radšej prelial svoju krv, než by nás nechal napospas hriechu. Náš Dob-rý pastier stojí pri nás aj v tom naj-väčšom utrpení a dáva nám pokoj.

Pretože Ježiš vstal z mŕtvych, máme nádej (Kol 1, 20). Pre Ježiša smrť ne-bola koncom, premohol ju a zvíťa-zil nad ňou. A smrť nie je koncom ani pre nás. Tešíme sa predsa na večný život s Pánom. Naši milova-ní, ktorí už zomreli v Kristovi, sú už s ním a túžobne čakajú na opätovné stretnutie s nami.

Pretože Boh Otec skrze Ježiša zmieril všetko so sebou, máme nádej (Kol 1, 20). Ježiš zmieruje všetko, aj našu bolesť, aj náš zármutok a žiaľ, so svojím plánom, ktorý má s nami. Z „trosiek“ utrpenia necháva v na-šom živote vyrásť plody zrelosti.

„Pane Ježišu, ty si prvorodený z celého stvorenia! Do teba vkladám svoju nádej.“


„On je počiatok, prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1, 18).

Pavol pri písaní svojho Listu Kolo-sanom asi nevedel, že už o niekoľko rokov toto mesto zničí silné zemet-rasenie. Historici tvrdia, že mesto sa z neho už nikdy celkom nespamätalo.

Je možné, že niektorí veriaci Kolosania stratili pri zemetrasení svojich milovaných – manželov, manželky, deti. Iní keď videli, ako im v sutinách mesta priam pred očami zmizol všetok ich majetok, rozhodli sa aj s rodinami odísť a hľadať útočisko inde.

Katastrofy nás vždy nejakým spôsobom konfrontujú s problé-mom utrpenia. Či už ide o násled-ky rozsiahlych záplav alebo o smrť blízkeho človeka, utrpenie dokáže otriasť vierou človeka, podkopať jeho rozhodnutia a zanechať hlbo-ké emocionálne rany, ktoré sa ne-hoja ľahko. Skrátka nám hrozí, že nás utrpenie pripraví o nádej.

Tento úryvok je veľmi príhodný pre tých, ktorí práve teraz prežívajú utrpenie. Žiaľ a bolesť sa v ňom síce nespomínajú, zjavujú však Ježiša ako nevyčerpateľný prameň našej nádeje. Skús si predstaviť nádej, o ktorej píše svätý Pavol, i to, ako po spomínanom

PiaTOKseptembra6.

Uzreli všetky končiny zeme spásu nášho Boha. S plesaním vstupujte pred tvár nášho Pána.


„odcudzíme a znepriatelíme zmýš-ľaním“, aj vtedy nám ide v ústrety a ponúka nám odpustenie. Aj keď nás od neho „odcudzuje hriech a zlé skutky“, on prekračuje túto priepasť a priťahuje si nás bliž-šie k svojmu srdcu. Na kríži Ježiš „objal“ a prijal všetkých – svätca aj hriešnika – a, samozrejme, aj teba, pretože ťa nekonečne miluje.

Je takmer neuveriteľné, že Boh nás aj napriek tomu, že sa od neho odvraciame, nazýva priateľmi a že toto priateľstvo je večné. No pres-ne takýto je náš Boh, ktorého volá-me „Otec“. Je vždy absolútne ver-ný svojim prisľúbeniam a ponúka nám svoje odpustenie bez ohľadu na to, ako hlboko sme klesli.

Ak nemáš s Pánom niečo vy-jasnené, hneď to vyrieš. Či si ešte nikdy neoľutoval svoje previnenia, alebo si ich oľutoval už tisíckrát, aj tak sa k nemu znova obráť. Vyznaj, že si opäť zlyhal, že si sa odvrátil od jeho lásky, no povedz mu tiež, že by si rád začal odznova. Ježiš ťa čaká a je pripravený objať ťa rovna-ko, ako kedysi svätý pápež Ján Pa-vol II. objal svojho nepriateľa.

„Pane, ďakujem ti, že ma zmieruješ so sebou a že môžem byť tvojím priateľom.“

List Kolosanom 1, 21 – 23; Žalm 54, 3 – 4. 6. 8; Lukáš 6, 1 – 5

„Boh ťa zmieruje so sebou“ (Kol 1, 22).

V roku 1981 zasiahlo pápeža Jána Pavla II. na Námestí svätého Petra niekoľko výstrelov. Po atentáte bol v nemocnici dlhé hodiny v kritic-kom stave. Bolesť potom znášal po celý zvyšok života aj v dôsledku postupujúcej Parkinsonovej cho-roby. Krátko po streľbe však prosil ľudí: „Modlite sa za môjho brata (atentátnika), ktorému zo srdca odpúšťam.“ O dva roky neskôr za-šiel ešte ďalej. Navštívil vo väzení svojho „vraha“ a svoje odpustenie mu tlmočil aj osobne. Tak dal Ján Pavol II. celému svetu živý a ne-zabudnuteľný príklad Božej lásky v praxi.

Fotografia, na ktorej sa dôverne zhovára s atentátnikom, obletela celý svet a je azda najdojemnejším záberom z celého jeho pontifikátu. Ukazuje totiž pápeža ako človeka, ktorý doslova a do písmena žije slo-vá Písma: „Aj vás, čo ste boli kedysi odcudzení a znepriatelení zmýšľa-ním a zlými skutkami… Boh teraz zmieril so sebou“ (Kol 1, 21 – 22). Inými slovami, Boh nás neustá-le miluje. Aj vtedy, keď mu jeho lásku neopätujeme. Aj keď sa mu

sObOtaseptembra7. rozhodnúť, či im Ježiš stojí za to,

aby ho nasledovali.I my sme rovnakí ako ľudia

zo spomínaného zástupu. Každý z nás má vo svojom živote oblasť, možno spätú s hriechom, závisťou či nedostatkom dôvery, ktorej sa nechceme zriecť a zároveň nechce-me, aby ju niekto objavil. Ježiš ťa však pozýva na cestu učeníc-tva. Zavri si na chvíľu oči a predstav si, ako by asi pozý-val teba. Čo by ti hovoril?

Pri dnešnej svätej omši po-zorne počúvaj všetky čítania a všímaj si, či sa v nich nehovorí niečo konkrétne o te-be. Chce Ježiš, aby si sa mu viac priblížil? Dáva ti poznať nie-čo, čo ťa od neho odvádza? Ak je to tak, mysli na to, keď pôjdeš na sväté prijímanie, a popros Ježiša, aby ti to vpísal do srdca. Dôveruj mu a on ti určite ukáže, ako máš spolu s ním prežiť tento týždeň.

„Pane Ježišu, túžim ťa nasledovať čoraz viac!“

Kniha múdrosti 9, 13 – 18; Žalm 90, 3 – 6. 12 – 14. 17; List Filemonovi 9 – 10. 12 – 17; Lukáš 14, 25 – 33

„... nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26).

Mať v nenávisti rodičov? Vlastný život? Znášať kríž? To znie dosť tvrdo! Lukáš píše, že Ježiš tieto slo-vá hovoril „veľkým zástupom“, čo s ním išli (Lk 14, 25). Nehovorí, že to všetko boli ľudia, ktorí ho „nasle-dovali“. Možno niektorí len prechá-dzali okolo, niektorí s ním išli kus cesty a niektorí len boli zvedaví, čo sa bude diať. Ježiš poznal ich rôzne pohnútky, a tak sa zastavil a pove-dal im tieto – pre nich určite veľmi tvrdé – slová. Ježiš vedel o slabos-tiach a obmedzeniach všetkých ľudí v zástupe. Niektorí z nich nechceli opustiť bezpečnosť a istotu rodičov-ského domu; iní sa obávali, že keby išli za Ježišom, stali by sa v očiach ľudí rebelmi; ďalší by ho aj nasle-dovali, no len čo by išlo do tuhého, opustili by ho; a iní by s ním zasa išli len zo zvedavosti. Ježiš oslovil zástup týmto spôsobom preto, lebo chcel ľuďmi trochu otriasť, pomôcť im prekonať akékoľvek prekážky, ktoré im bránili ísť za ním. Chcel, aby si uvedomili, že stať sa jeho učeníkom je veľmi vážne rozhod-nutie, ktoré nemôže za nich uro-biť on ani nikto iný. Sami sa musia

NeDeľaseptembra8.

Pán mi pomáha a udržiava môj život. Pane, stal si sa nám útočišťom z pokolenia na pokolenie.


a vytrvalosť. Keď za ním prídeme, aby nás oslobodil od nášho pocitu viny a hanby, povie nám, že nás mi-luje už od stvorenia sveta a že nám pomôže niesť naše bremená.

Ako môže taký „odpočinok“ vyzerať? Môže ísť o vyznanie z ne-jakej veci, z ktorej sa už dlho obvi-ňuješ, a preto cítiš nepokoj. Alebo to môže znamenať, že potrebuješ odložiť na nejaký čas bokom všet-ky aktivity, pretože pre ne nedo-kážeš ani na chvíľu pokojne spo-činúť v Božej prítomnosti. Môžeš pritom sedieť v tichosti s Ježišom, uvažovať nad veršom z Písma, hľa-dieť na kríž alebo na ikonu či po-tichu opakovať jeho meno. Všetko to ťa celkom upokojí a presvedčí, že „ten, ktorý je vo vás, je väčší, než ten, čo je vo svete“ (1 Jn 4, 4).

Hoci sa po každom stretnu-tí s Pánom možno nebudeš cítiť celkom „oddýchnutý“, dôveruj, že jeho milosť ťa určite naplnila a napĺňa ťa aj naďalej. Boh, ktorý posilňoval Pavla, bude posilňovať aj teba!

„Pane Ježišu, pomôž mi spočinúť v tebe, aby som mohol konať mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí.“

List Kolosanom 1, 24 — 2, 3; Žalm 62, 6 – 7. 9; Lukáš 6, 6 – 11

„O to sa namáham a borím, jeho mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí“ (Kol 1, 29).

Špičkoví športovci sa musia na pre-teky neustále pripravovať: robia strečing, behajú, cvičia so závažiami a vymýšľajú stratégie vedúce k ví-ťazstvu. Všetky svoje telesné aj men-tálne sily venujú športu. Víťazstvo je pre nich je to najdôležitejšie!

Niet pochýb, že aj svätý Pavol sa rovnako zanietene namáhal a pra-coval – ale pre evanjelium. Bol stále na cestách. Jeho odvážne a smelé slová vyvolávali v Židoch a Gré-koch rozhorčenie a pobúrenie. Pav-la zbili, väznili a poslali za jeho reči do vyhnanstva. On však disponoval niečím väčším a silnejším, než iba telesnou a mentálnou silou športov-ca; pôsobila v ňom totiž „mohutná Božia moc“ (Kol 1, 29).

Takýto život nám môže pripa-dať náročný. Dnešný responzóriový žalm nám však ukazuje, že to všetko sa zmení v momente, keď v sebe ne-cháme pôsobiť Božiu silu. Je zaují-mavé, že sa začína „odpočinkom“ (Ž 62, 7). Keď sa naučíme správne odpočívať, zachovať vnútorný po-koj a zdržiavať sa v Božej prítomnos-ti, naplní nás Pánova sila, odolnosť

PONDelOKseptembra9. sa zhodli, niečo, čo neprotirečí ani

tvojej viere. Práve takéto rozhovory poznačené úprimnosťou a pochope-ním budujú dôveru. A dôvera buduje medzi ľuďmi mosty. Len čo ťa totiž niekto začne rešpektovať a dôverovať ti, bude otvorenejší aj tvojim slovám o viere. Ktovie? Vaše priateľstvo sa možno prehĺbi a ten človek bude možno chcieť počuť viac o Ježišovi a o tom, ako ti zmenil život.

No nezabúdaj sa aj modliť. Pros Ježiša, aby daného človeka vie-dol a otvoril mu myseľ pre Boha. Modli sa, aby ti Boh pomohol rásť v bratskej láske k tvojmu priateľo-vi a dal ti tiež schopnosť vidieť ho takého, ako ho vidí on. Hovorí sa, že apoštol Pavol sa s Kolosanmi zrejme nikdy osobne nestretol, no aj napriek tomu ich miloval. Napí-sal im koniec koncov tento list, čo dokazuje, že mu na nich záležalo.

Je to ako siať drobné semiačka, a nevidieť ich rast; rozprávať málo a jednoducho, a nevidieť obráte-nie. Vždy však pritom pamätaj na jedno: každé semienko, ktoré za-seješ, privedie dotyčného človeka o krok bližšie ku Kristovi!

„Pane Ježišu, nauč ma pristupovať k ľuďom, ktorí ťa ešte nepoznajú, s rovnakou láskou, s akou k nim pristupuješ ty.“

List Kolosanom 2, 8; Žalm 145, 1 – 2. 8 – 11; Lukáš 6, 12 – 19

„Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením“ (Kol 2, 8).

Ako mohli Kolosania až tak veľ-mi zísť zo správnej cesty? Učili sa predsa, že spása prichádza skrze Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, a predsa sa niektorí z nich nechali zviesť falošným učením. A Pavol toto učenie nenazýva iba „prázd-nym“, ale zároveň aj „mámivým“ (porov. Kol 2, 8). A falošní učitelia veru poznali rôzne spôsoby, ako pritiahnuť ľudí k svojej náuke!

Každá doba v dejinách má svo-je lákavé a zvodné filozofie, ktoré majú potenciál odvádzať ľudí od Krista. Možno sa s nejakou stret-neme aj u svojho kolegu alebo prí-buzného. Ako na to reagovať?

Možno ťa bude lákať prebiť je-ho slová svojimi argumentmi z Pís-ma či Katechizmu. Viacerí z nás sa však už asi presvedčili, že to zvyčaj-ne nie je tá najúčinnejšia stratégia; niekedy tak ľudí od viery môžeme skôr odradiť.

Skús namiesto toho iba jednodu-cho počúvať a občas sa na niečo spý-tať, napríklad, ako prišiel k takému záveru a prečo mu verí. Alebo sa snaž nájsť niečo spoločné, na čom by ste

UtOrOkseptembra10 .

V Bohu je moja spása i moja sláva. Milostivý a milosrdný je Pán.


skutky, no minulosť je už preč a je zahladená. Teraz sú už novým stvorením, takže ich identita, ich pamäť a pohľad na seba a na svet sa menia. Už nemusia chodiť v sta-rom a otrhanom odeve. Zahoď to už, hovorí Pavol, môžeš si obliecť oveľa lepšie veci!

Nie je to, pochopiteľne, vždy také jednoduché. Našich starých tú-žob a zaužívaných zvykov sa nezba-víme hneď. Ako v prípade tej starej košele, aj tu bude „lúčenie“ trvať zrejme dlhšie. Často totiž strácame zo zreteľa, aký nádherný a skvelý je náš nový život v Kristovi. Upadáme do starých pokušení, pretože za-búdame, čo všetko pre nás už Boh urobil, a čo svojou milosťou a mo-cou ešte môže a chce urobiť.

Máš nejaké zlozvyky, ktorých by si sa chcel zbaviť, staré spôso-by, ktoré by si si chcel „vyzliecť“? Zlozvyk býva zakorenený dosť hlboko, takže nečakaj, že sa ho zbavíš cez noc. Nevzdávaj sa však. Boh z teba predsa urobil nové stvo-renie; už toho v tebe zmenil dosť. A to ešte len začal!

„Pane, daj mi, prosím, milosť a silu, aby som sa dokázal zbaviť všetkého, čo stojí medzi mnou a tebou!“

List Kolosanom 3, 1 – 11; Žalm 145, 2 – 3. 10 – 13; Lukáš 6, 20 – 26

„Vyzliekli ste si starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového“ (Kol 3, 9 – 10).

Určite máš doma obľúbenú staršiu obnosenú vec; napríklad nejakú starú košeľu, vyblednutú od čas-tého prania, so záplatami na ruká-voch. Keď ju znovu začneš nosiť, manželka ti povie: „Už ju zahoď, prosím ťa! Vyzerá hrozne. Pozri, kúpila som ti novú.“

V dnešnom prvom čítaní hovo-rí Pavol čosi podobné. Pripomína nám, že sa máme zbaviť svojho „starého ja“, pretože už máme „nové ja“ – nový život v Kristovi, ktorý sme dostali pri krste (pozri

Kol 3, 9 – 10). Žiaľ, nie vždy rozpoznáme, v čom je

to naše nové ja „no-vé“. Často ešte dlho vnímame svoje staré ja so všetkými jeho chybami a zly-haniami...

Aký liek na to odporúča Pa-

vol? „Umŕtvujte te-da svoje pozemské údy“

(Kol 3, 5). Kolosania možno v mi-nulosti konali v hneve a robili zlé

STreDa septembra11. chvál, ktorý sa končí výzvou: „Všet-

ko, čo dýcha, nech chváli Pána!“ (Ž 150, 6). Pripomína to apoštolovu výzvu v dnešnom prvom čítaní, keď Pavol Kolosanov aj nás nabáda, aby sme spievali Bohu „žalmy, hymny a duchovné piesne“ (Kol 3, 16). Spev žalmov a piesní chvál je pre nás veľ-kou pomocou, pretože pri ňom okamžite presúvame svoju pozor-nosť z nás na Boha. Žalmy nám tak pomáhajú vnímať náš život z večnej Božej perspektívy, a nielen z nášho obmedzeného uhla pohľadu. A niet pochýb, že Boží pohľad na veci je iný a optimistickejší ako ten náš.

Žalmy sú tiež veľkým oboha-tením liturgickej modlitby Cirkvi, no sú zároveň určené i pre každého z nás. Pokojne sa môžu stať súčasťou tvojej osobnej modlitby. Skús sa dnes modliť pomocou responzóriového žalmu; nech je ústredným motívom tvojej modlitby. A modli sa takto viac viac dní za sebou. Uvidíš, ako tvoja modlitba porastie, ako sa roz-vinie, ako dozreje. Môžeš sa modliť rozličné modlitby, no keď sa modlíš žalmy, je viac než isté, že Božie slovo sa zakoreňuje a udomácňuje hlboko v tvojom srdci (pozri Kol 3, 16).

„Pane Ježišu, kiežby tvoje slovo vo mne bohato prebývalo.“


„Spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne“ (Kol 3, 16).

Je celkom jasné, prečo sú žalmy hlavným oporným stĺpom židov-ských a kresťanských modlitieb po celé stáročia: sú totiž oknom do ľudského, ale aj do Božieho srdca. Na každý pocit, aký prežívame, existuje žalm, ktorý ho vyjadruje. Bez ohľadu na to, aká emócia nami zmieta v danej chvíli, keď sa mod-líme spolu so žalmistom, pripomí-name si moc, vernosť, súcit a než-nosť nášho Boha voči nám.

Ježiš ako zbožný Žid sa často modlieval žalmy. Poznal ich na-spamäť a obracal sa na ne pri roz-ličných situáciách, čo dokazujú aj evanjeliá. Pri modlitbe žalmov teda prednášame v modlitbe presne tie isté slová, ktorými sa Ježiš modlil k svojmu Otcovi. V tomto zmysle sa Ježišova modlitba stáva našou; akoby sa Ježiš modlil v nás. Zároveň sa však akoby modlí s nami, preto-že my sa pripájame k jeho modlitbe k nášmu nebeskému Otcovi.

Medzi stopäťdesiatimi žalmami sú žalospevy, kajúce, prosebné i ďa-kovné žalmy a žalmy chvál. Dnešný responzóriový žalm je žalmom

ŠtvrtOk septembra12.

Milostivý a milosrdný je Pán. Všetko, čo dýcha, nech chváli Pána.


Možno sa počas modlitby cítiš bližšie pri Ježišovi. To je jeho mi-losť. Možno ti Pán pomohol pre-konať hnev, lenivosť či pýchu. To je jeho milosť. Možno ľahšie prijí-maš niekoho, kto ti dlho liezol na nervy alebo ťa v minulosti zranil. Aj to je Božia milosť. Ak sa na to všetko pozrieš dostatočne zblízka, uvedomíš si, že Božia milosť je v tvojom živote naozaj nadmieru hojná. A mocná.

Dnešné čítanie je pozvaním chváliť Boha a ďakovať mu. Aj Pavol ďakoval za „dosiahnuté milosrdenstvo a za rozhojnenie Pánovej milosti“. V dnešnej mod-litbe aj ty ďakuj Bohu za to, ako ťa obklopil svojou milosťou a celého ťa do nej ponoril. Tvoj duchovný rast je postupný, miestami možno až bolestne pomalý. Ale postupu-je. Čím viac budeš Bohu ďakovať za jeho preukázané milosti, tým jasnejšie budeš vnímať, ako koná, a budeš s jeho milosťou spolupra-covať ešte viac.

„Pane Ježišu, ďakujem ti za rozhojnenie milosti v mojom živote. Pomôž mi, prosím, ešte viac sa otvoriť jej pôsobeniu. Ježišu, chcem byť ako ty!“

Prvý list Timotejovi 1, 1 – 2. 12 – 14; Žalm 16, 1 – 2. 5. 7 – 8. 11; Lukáš 6, 39 – 42

„Nadmieru sa rozhojnila milosť nášho Pána“ (1 Tim 1, 14).

Ako často myslíš na hriechy minu-losti, najmä na tie, z ktorých si sa už vyznal a viac ich nepáchaš? Ne-pýtam sa preto, aby si sa nimi opäť začal zaoberať, ale preto, aby si sa zamyslel nad tým, ako ti Boh od-vtedy zmenil život.

Pavol robí v dnešnom prvom čítaní niečo podobné: „Hoci som bol predtým rúhač, prenasledova-teľ a násilník... no dosiahol som milosrdenstvo... nadmieru sa roz-

hojnila milosť nášho Pá-na“ (1 Tim 1, 13 – 14).

Namiesto toho, aby sa Pavol trá-pil nad tým, kým kedysi bol, roz-hodol sa upria-miť na silu Bo-

žej milosti, ktorá mu zmenila život.

Božia milosť sa nadmieru rozhojnila aj

v tvojom živote, hoci to nie-kedy takmer nedokážeš vnímať. Skús sa teraz obzrieť späť na svoj život a vymenuj jednu alebo dve veci, v ktorých si za posledných pár rokov duchovne vyrástol.

PiaTOKseptembra13. nás Boh štedro zahŕňa a pre ktoré

nemusíme robiť nič, aby sme si ich zaslúžili. Cena za to bola nepred-staviteľná – smrť jeho vlastného Syna. Ježiš sa svojmu Otcovi stal „poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Takto nás teda miluje! Takto ťa teda miluje!

Otvor si srdce, aby doň mohol vstúpiť Ježiš so svojou láskou; to ti pomôže preukazovať rovnakú lásku aj ľuďom okolo teba. Bez posudzovania. Bez odsudzo-vania. S ochotou obetovať sa. S ochotou ponúknuť pomoc, vy-počuť, byť trpezlivý a predovšet-kým odpúšťať.

Kríž je definitívnym a najväč-ším znamením lásky Boha ku kaž-dému z nás. Je však zároveň viac ako znamením – je realitou, ktorú môžeš každý deň prežívať. Zotrvaj v tento veľký sviatok pod krížom dlhšie ako zvyčajne a dovoľ, aby ťa Ježiš naplnil svojou prítomnos-ťou. Dovoľ mu urobiť ťa živou pripomienkou Božej lásky a mi-losrdenstva pre každého, s kým sa stretneš.

„Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.“

Kniha Numeri 21, 4 – 9 al. List Filipanom 2, 6 – 11; Žalm 78, 1 – 2. 34 – 38; Ján 3, 13 – 17

„Boh tak miloval svet...“ (Jn 3, 16).

Srdiečka, kvety, parfumy, diaman-ty... Keď niečím takým obdaruje muž ženu, atmosféra je priam na-bitá láskou. Žiadny z týchto sym-bolov sa však ani zďaleka nepri-bližuje tomu najpravdivejšiemu vyjadreniu lásky, aké kedy svet po-znal: krížu Ježiša Krista. Sám Boh sa stal človekom a zomrel nesmier-ne bolestivou smrťou na kríži pre-to, aby nás vykúpil a aby sme s ním mohli žiť teraz i vo večnosti.

Uvedom si, že Boh nezomrel za ľudstvo vo všeobecnosti. Zomrel za každého jedného človeka. Zomrel teda aj za teba. Ježiš by bol podstúpil bolestnú smrť na kríži, aj keby si bol býval jediným člove-kom na zemi.

Ako na túto nesmierne veľkú lásku odpovedáme my? Zvyčaj-ne hneď premýšľame, čo by sme mohli urobiť zasa my pre Pána. Všetci chceme milovať Boha nado-všetko a blížnych ako seba samých. Toto však nie je iba o tom, čo máme my urobiť pre Boha, ale aj o tom, že máme prijať to, kvôli čomu za nás Ježiš zomrel. Jeho smrťou na kríži sme totiž získali prístup k Božej milosti a milosrdenstvu, ktorými

sObOtaseptembra14.

Povýšenie Svätého kríža, sviatok

Ty, Pane, si moje jediné dobro. Pane, ty buď našou spásou.


neostane nič, len on. Pomôž mi to pochopiť a nadovšetko ho milovať.“

4. Stretnutie na krížovej ceste. „Mi-losrdná Samaritánka, pomôž mi neodvracať zrak od môjho trpiace-ho blížneho.“

5. Pohľad na umierajúceho Ježiša na kríži. „Matka Sedembolestná, uč ma mať nádej v milosrdného a dobrého Boha aj v situáciách, keď sa zdá všetko stratené a Zlý do mňa chce vštepiť zúfalstvo a beznádej.“

6. Sňatie Ježiša z kríža. „Bolestná Panna, v náručí si držala mŕtve telo svojho Syna tak, ako si ho kedysi ešte maličkého držala v Betleheme. Vypros mi vieru a nádej, že sa raz opäť stretnem s tými, ktorých som miloval tu na zemi, ale predišli ma do večnosti.“

7. Uloženie Ježišovho tela do hro-bu. „Panna Vzkriesenia, pomôž mi pochopiť nielen to, že za každú bolesť znesenú pre Boha má čaká v nebi zvláštny drahokam do mojej večnej koruny, ale aj to, že každou trpezlivo znesenou bolesťou sa čo-raz viac pretváram na Ježiša.“

„Panna Mária, ty veľmi dobre poznáš utrpenie. Matka moja, prosím, ukáž mi, že si so mnou v každom utrpení, a poteš ma.“

Skutky apoštolov 1, 12 – 14; (Žalm) Lukáš 1, 46 – 55; Prvý Petrov list 4, 13 – 16; Ján 19, 25 – 27 al. Lukáš 2, 33 – 35

„Tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35).

Naši predkovia si vybrali Sedem-bolestnú Pannu Máriu za patrónku najmä preto, lebo chápali, že trpela podobne ako my. Taktiež vnímali, že je im vždy nablízku, trpí spolu s nimi a prináša im útechu, ktorou Boh utešoval ju.

Rozjímajme teda dnes o boles-tiach Panny Márie, prežívajme ich spolu s ňou a milujme ju. No nezo-staňme len pritom. Prechádzajme s ňou aj svojím životom a prosme ju, aby nás naučila prežívať utrpe-nia a nepríjemnosti tak, ako ich prežívala ona.

1. Simeonovo zvestovanie. „Matka, ty si prijímala všetko, čo ti Boh ho-voril – to príjemné i to ťažké. Pomôž i mne prijímať Božie slovo v plnos-ti, uchovávať si ho v srdci, rozjímať o ňom a úplne podľa neho žiť.“

2. Útek do Egypta. „Panna Mária, ty si sa v pokore nechala viesť svätým Jozefom, ktorý sa s tebou a Ježišom na podnet anjela vydal do Egypta. Pomôž mi vnímať slová, ktoré mi Duch Svätý hovorí skrze iných.“

3. Hľadanie strateného Ježiša. „Mat-ka moja, mnohé straty ma bolia viac ako strata Ježiša! A pritom mi raz

NeDeľaseptembra15. PONDelOK

septembra16.„Modlite sa… a dvíhajte čisté ruky bez hnevu a hádok“ (1 Tim 2, 8).

Čo máme v rukách? Na to, aby sme mohli dvíhať „čisté ruky“ k modlit-be, potrebujeme sa zbaviť niektorých vecí, ktorých sa silou-mocou pridŕža-me. Čím viac totiž lipneme na svo-jich očakávaniach do budúcnosti, na zraneniach z minulosti či na sú-časnom hneve a svojich nekompro-misných požiadavkách, tým ťažšie sa modlíme s vierou a odovzdanosťou.

Všetci vieme, ako ľahko sa dokážeme nahnevať na niekoho alebo na niečo, a to najmä vtedy, ak si dokážeme svoj hnev a zatrp-knutosť ospravedlniť. Ako ťažko sa zbavujeme posudzovania druhého človeka, najmä ak sme presvedče-ní, že máme pravdu. Možno sa na-príklad s manželom či manželkou nezhodnete na najlepšom spôsobe výchovy svojho dieťaťa a ty po-tom – namiesto snahy o hľadanie spoločného riešenia – Pána prosíš: „Bože, pomôž, aby uznal/uznala, že mám pravdu.“ Alebo sa možno hneváš na Boha a pýtaš sa, prečo dopustil, že sa tebe alebo niekomu, koho máš rád, stalo niečo zlé. Po-dobne ako Jób kladieš Pánovi otáz-ku Prečo?, hoci sa zároveň usiluješ

podvoliť sa jeho múdremu a lás-kyplnému plánu pre tvoj život.

Ak si uvedomuješ, že robíš nie-čo také, Ježiš ti práve teraz dáva šancu zbaviť sa toho a „očistiť“ si ruky. Keď sa modlíš a spomenieš si, že si pohnevaný s manželkou alebo s kolegom v práci, rozhodni sa zba-viť sa toho. Popros o odpustenie. Až potom sa začni modliť. Keď sa po výbuchu hnevu už trochu upo-kojíš, zhlboka sa nadýchni a skús napraviť svoj vzťah s človekom, ktorého si zranil. Pamätaj na to, že ak máš päsť stále zovretú v hne-ve alebo pokrytectve a odmietaš sa ich zbaviť, nemôžeš v modlitbe pozdvihnúť čisté ruky k Pánovi. Navyše, keď ich máš stále plné čo-hosi iného, Boh ti do nich nemô-že vložiť to, čo by ti chcel dať. Čo máš teda teraz v rukách? Čoho sa nechceš zbaviť? Čo ti bráni prijať dary, ktoré ti chce Boh dať? Ak na niečo prídeš, urob smelo ďalší krok a pokús sa toho zbaviť. Dvíhaj ruky k Bohu, také čisté a prázdne, ako sa len dá, a všímaj si, ako ti ich napĺňa dobrými a dokonalými darmi.

„Otče, verím ti, že mi chceš dať iba dobré veci. Pomôž mi, prosím, zbaviť sa všetkého, čo mi bráni priblížiť sa k tebe.

Prvý list Timotejovi 2, 1 – 8; Žalm 28, 2. 7 – 9; Lukáš 7, 1 – 10

Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, slávnosť

Ty si sláva nášho národa, ty si radosť nášho ľudu. Nech je velebený Pán, že vyslyšal moju prosbu.


aby si sa modlil za konkrétneho človeka alebo situáciu. Alebo ti len jednoducho dá silno precítiť, ako veľmi ťa má rád. Pri svätej omši ti možno práve texty zo Svätého písma odrazu objasnia podstatu chúlostivého problému v rodine. Zastav sa, poďakuj mu a popros ho, aby ti pomohol pridŕžať sa vo všetkom jeho slova. Strachuješ sa o svoje zdravie alebo o zdravie svojich blízkych? Ježiš ti do srdca a mysle vnesie svoj pokoj. Zastav sa a prijmi ho. Poseď si v tichosti s Ježišom a dovoľ mu, aby ťa utíšil a upokojil. Ide ti v ústrety, ponúka ti povzbudenie, chce sa ťa dotknúť, zmeniť ťa. Nepremeškaj to.

Vdova z dnešného evanjelia nevedela, čo môže čakať, keď no-siči s márami zastali a ona uvidela Ježiša. Nikdy však toto zastavenie neoľutovala. Dostala svojho syna naspäť – Ježiš ho priviedol živého spomedzi mŕtvych! Nasledujme jej príklad a dovoľme Ježišovi, aby „prenikal“ do nášho života aj neča-kaným a prekvapivým spôsobom.

„Pane Ježišu, ďakujem ti, že ku mne vystieraš svoju ruku a dotýkaš sa ma. Kiežby som s radosťou prijímal všetko, čo máš pre mňa pripravené.“

Prvý list Timotejovi 3, 1 – 13; Žalm 101, 1 – 3. 5 – 6; Lukáš 7, 11 – 17

„Nosiči zastali“ (Lk 7, 14).

Bol to jediný syn tejto vdovy. Zomrel podobne ako jej manžel pred niekoľkými rokmi. K poh-rebnému sprievodu sa pripojil celý zástup smútiacich a nariekajúcich ľudí, ktorí vzlykali a modlili sa. V tomto rozruchu si len zopár ľudí všimlo, že k pohrebnému sprievo-du sa pripojil aj Ježiš. Keď sa dostal až k máram, dotkol sa ich – a všet-ko sa zastavilo. Všetko sa zmenilo.

To, čo Ježiš urobil pre túto vdo-vu, urobí aj pre teba. Tiež ti vyjde v ústrety, aby sa ťa dotkol. Ako na to zareaguješ? Priprav sa možno na niečo nečakané a zober do úvahy aj možnosť, že ťa môže i zastaviť v tvojich starých, vychodených koľajach. Buď pozorný a dovoľ Ježišovi dokázať ti, že je na tvojej strane, že stojí pri tebe. Zastav sa a počúvaj, čo ti hovorí. Čím pozor-nejšie budeš počúvať, tým lepšie rozpoznáš, ako často ti Ježiš vy-chádza v ústrety, aby sa ťa dotkol, a tým skôr si dokážeš povedať: Dobre, teraz odložím všetko, čo robím, a budem si všímať, čo chce robiť Ježiš.

Možno ťa prebudí aj uprostred noci a v jej temnote ti obráti srdce k sebe. Možno ťa privedie k tomu,

UtOrOkseptembra17. robí oveľa viac, než si dokážeš pred-

staviť alebo o čo dokážeš prosiť.Veľké sú všetky Pánove diela!

Viac než dvetisíc rokov je neochvej-nou oporou pre svoju Cirkev, a to napriek ľudským slabostiam, zlyha-niam, nepochopeniu a zámerným vzburám voči nemu. Prostredníc-tvom Písma nás vytrvalo sýti svo-jím slovom, inšpiruje nás životom svätých a postupne odhaľuje svoje diela ďalším generáciám. Pán sám seba zjavuje ako chlieb života, aby sme sa ním vždy mohli sýtiť; a je pre nás aj prameňom živej vody, aby sme nikdy nemuseli žízniť.

Aké veľké diela urobil Boh v tvojom živote? Ako sa prejavil? Ako Otec, Brat, Priateľ? Bojovník, Záchranca, Vykupiteľ? Oslobodi-teľ, Tešiteľ, Uzdravovateľ? Možno si niekedy aj celkom osobne zažil prejav jeho lásky, súcitu či pocho-penia. Ak si niečo z toho zažil, ďa-kuj dnes za to Pánovi a chváľ ho. Potom sa niekomu „pochváľ“, ako v tebe Boh koná. Povedz niekomu, aké veľké sú Pánove diela!

„Otče, veľké sú tvoje diela, ktoré konáš vo mne a skrze mňa. Ďakujem ti za tvoju dobrotu a láskavosť, ktoré mi neustále preukazuješ!“

Prvý list Timotejovi 3, 14 – 16; Žalm 111, 1 – 6; Lukáš 7, 31 – 35

„Veľké sú diela Pánove!“ (Ž 111, 2).

To, že čítaš túto meditáciu, je Páno-vo dielo. To, že ho vôbec poznáš, je Pánovo dielo. To, že sa k nemu pri-znávaš, že ho chváliš a uctievaš, je tiež jeho dielo. Že tráviš čas v jeho prítomnosti, že prijímaš jeho telo a krv v Eucharistii, aj to je jeho die-lo, ako aj to, že dokážeš robiť poká-nie a môžeš prijať jeho odpustenie – toto všetko je Pánovo dielo.

Veľké sú tieto diela – dokonalé a milé, nádherné a obdivuhodné! Sú úžasné a podivuhodné aj preto, lebo sa dejú v tebe samom. Kto si dokáže sám zmeniť srdce alebo dosiahnuť milosť? Nikto z nás nie je schopný sám „vyprodukovať“ milosť ani milo-srdenstvo. A tak to najlepšie, čo mô-žeme urobiť, je v pokore prijať všet-ko, čo nám Boh vo svojej štedrosti ponúka, a radovať sa z milosti, ktorá je poznávacím znakom nášho života.

Poďakuj mu za to! Boh na te-ba myslí od večnosti a v jeho srdci máš vyhradené osobitné miesto. Vedel o tebe ešte predtým, ako si sa narodil, a poznal a miloval ťa nevý-slovnou láskou. Opatruje ťa a teší sa z teba! Boh je vždy na tvojej strane a neustále v tebe účinkuje jeho slo-vo. Má nesmiernu moc, skrze ktorú

STreDaseptembra18.

Ja chcem kráčať v nevinnosti srdca. Veľké je tajomstvo tvojej lásky, Pane.


nosti, určite potrebuješ Ježišovo mi-losrdenstvo. Či sa už prehrešíš menej, alebo padneš riadne hlboko, aj tak stále potrebuješ Ježišovu otvorenú náruč, v ktorej sa bezpečne dostaneš do neba. Šimon to takto nevnímal, a preto sa považoval za viac-menej rovného Ježišovi. No viac mal toho spoločného s touto ženou – aj on to-tiž potreboval milosrdenstvo.

Paradox, však? Ten, kto si oveľa viac uvedomuje svoje hriechy, odí-de šťastnejší a požehnanejší. Ježiš chce dvíhať aj naše bremená. Chce z nás odstrániť všetko, čo nám brá-ni poznávať jeho lásku. Musíme mu v tom však pomôcť. Svoje mi-losrdenstvo nám však nasilu nena-núti, pretože nás rešpektuje. Len tí, ktorí si svoj hriech uvedomia a vy-znajú, že potrebujú Ježiša, môžu prijať oslobodenie, ktoré zakúsila aj kajúcnica z evanjelia.

Komu sa teda chceš podobať? Kajúcej žene, ktorá si uctila Ježi-ša a odišla z hostiny plná radosti, alebo farizejovi, ktorý Ježiša posu-dzoval a ktorému zostal len hnev a pýcha v srdci?

„Pane Ježišu, ďakujem ti za tvoje nekonečné milosrdenstvo! Pomôž mi, prosím, rozpoznať a vyznať každý hriech, ktorý ma od teba odvádza.“

Prvý list Timotejovi 4, 12 – 16; Žalm 111, 7 – 10; Lukáš 7, 36 – 50

„Vidíš túto ženu? (Lk 7, 44).

Šimon videl iba to, ako mu žena vypudená na okraj spoločnosť – hriešnica so zlou povesťou – kazí hostinu. Vôbec nepatrila medzi nich. Vari si to Ježiš neuvedomuje? Aj on musí predsa vidieť, čo je zač!

Ježiš však na ňu takto nehľadel. Videl ženu, ktorú tlačí bremeno viny a hriechu, spod ktorého sa potrebu-je oslobodiť. Teraz si však chcela iba uctiť Ježiša jednoduchým skutkom lásky a úcty. V tomto mala pred Ši-monom „náskok“, ako vysvetlil Je-žiš: pretože mala veľa hriechov, za-kúsila väčšiu radosť z odpustenia.

Šimon urobil chybu, keď si myslel, že je lepší než táto žena. Jeho hriechy možno neboli také veľké ako jej alebo ich bolo menej, no menšia bola aj jeho radosť. Jeho oddanosť Ježišovi tiež bledla v po-rovnaní s oddanosťou tejto ženy. Povesť bezúhonnosti a požívanie úcty sú, samozrejme, tiež určitou odmenou, no ani zďaleka sa nevy-rovnajú priateľstvu s Bohom, kto-ré prichádza, keď vyznáme svoje hriechy a prosíme jeho Ducha, aby nám pomohol robiť veci lepšie.

Či sa už považuješ za úctyhodné-ho občana, alebo za vyvrheľa spoloč-

ŠtvrtOkseptembra19. sa naučíš umiestniť všetko ostatné

na patričné miesto a do správneho kontextu, zistíš, že od Ježiša prijímaš čoraz viac pokoja. Ak v ňom chceš zotrvať, prednes Pánovi všetky svoje túžby a predstavy a popros ho, aby ťa od nich oslobodil. Pamätaj, že nič si si na svet nepriniesol, ani si z neho nič neodnesieš. Jediná vec, na ktorej pri prechode do večnosti bude zále-žať, je to, ako si poznal Krista a ako si miloval ľudí a slúžil im. Ak sa celý život snažíš priblížiť tomuto cieľu, nielenže potešuješ Pána, ale napĺňa ťa čoraz väčší pokoj a spokojnosť.

Ježiš nikoho neodsudzuje za bohatstvo, ani za hrdosť na dosiah-nuté úspechy, ani za potešenie z na-dobudnutých vecí. On len dôrazne upozorňuje ľudí na ich nesprávne konanie, keď svoju istotu vkladajú skôr do vecí, než do neho. Chce, aby sme svoje srdce upriamili na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi. Tak vo svojom živote dáme majet-ku či povesti patričné miesto. Navy-še je to tiež dobrý spôsob budova-nia Božieho kráľovstva.

„Pane, pomôž mi prekonať všetky túžby a predstavy, ktoré ma odvádzajú od teba. Chcem nájsť pokoj vo vedomí, že ťa poznám a viem o tebe!“

Prvý list Timotejovi 6, 2 – 12; Žalm 49, 6 – 10. 17 – 20; Lukáš 8, 1 – 3

„A nábožnosť so spokojnosťou je naozaj veľkým ziskom“ (1 Tim 6, 6).

Si spokojný? Jednoduchá, a predsa až prekvapivo komplikovaná otáz-ka. Máme síce radi Ježiša, no nieke-dy nás to nenapĺňa. Počúvame, že „láska k peniazom je koreňom všet-kého zla“ (1 Tim 6, 10), no nie je to vždy iba o peniazoch. O našu pria-zeň sa uchádzajú veci ako majetok, jedlo, dovolenka; no znepokojovať nás môže aj túžba po uznaní, spo-ločenskom postavení či sláve.

Po čom túžiš ty? Každý z nás má zrejme čosi, čo je mimo jeho dosah, niečo, o čom si myslí, že keby to mal, bol by už konečne šťastný. Pre niekoho sú to peniaze alebo maje-tok. Pre iných známosti, popularita, rešpekt. Nech už je to pre teba čo-koľvek, uvedom si, že ak sa to stane stredobodom tvojho života, ocit-neš sa v pasci. Začneš totiž závidieť tým, čo majú to, po čom túžiš ty. Začneš prahnúť po niečom inom okrem Boha, postupne pre to zídeš z cesty viery v mylnom presvedčení, že potrebuješ Ježiša a ešte niečo iné.

Vyžeň si tento nezmysel z hla-vy! Jediné, čo naozaj potrebuješ, je Ježiš. Iba on jediný ťa môže obdariť pravou a trvalou spokojnosťou. Keď

PiaTOKseptembra20 .

Veľké je tajomstvo tvojej lásky, Pane. Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.


jednoduchosti a poslušnosti Bohu. Vieme, že Matúš spolu s ostatný-mi učeníkmi opustil Ježiša v Get-semanskej záhrade, no spamätal sa a časom (a najmä vďaka moci Ducha Svätého) „dovolil“ Bohu vyformovať z neho svätca a evanje-listu, ktorého sviatok dnes slávime.

Ísť za Ježišom neraz znamená opustiť svoje pohodlie podob-ne, ako to urobil Matúš. Ťažkosti a problémy pri praktizovaní vie-ry v tebe možno vyvolajú pocit, že skôr cúvaš, ako napreduješ. To však neznamená, že sa nemôžeš stať svätým! Duch Svätý je verný a ak sa ho budeš pevne pridŕžať, bude ťa dennodenne formovať. Modli sa, venuj Pánovi svoj čas a počúvaj jeho hlas. Každý večer si spytuj svedomie a pros Boha, aby ti odpustil to, v čom si sa proti ne-mu previnil. Napodobni Matúša a nikdy sa nevzdávaj!

Nie je to síce jednoduché, ale je možné stať sa svätým. Už si Ježišovi povedal „áno“ a ideš za ním. Len mu plne dôveruj, že dielo, ktoré v tebe začal, aj dokončí.

„Svätý Matúš, oroduj za mňa a sprevádzaj ma na mojej ceste k svätosti.“

List Efezanom 4, 1 – 7. 11 – 13; Žalm 19, 2 – 5; Matúš 9, 9 – 13

„On vstal a išiel za ním“ (Mt 9, 9).

Pri čítaní dnešného evanjelia mô-žeme nadobudnúť dojem, že Ma-túš sa stal svätým okamžite po tom, ako opustil mýtnicu a išiel za Ježišom. No hoci bol jedným z Dvanástich a strávil s Pánom tri roky, čo mu na ceste svätosti urči-te pomohlo, predsa sa ani on ne-zmenil za noc. Svätosť dosiahol postupne; bol to proces, ktorý istý čas trval.

Svojím spôsobom je každý z nás takým „matúšom“. Každý z nás prijíma od Pána veľkú mi-losť. Výsledkom jej prijatia je roz-

hodnutie ísť za Ježišom. Aj po inej stránke sme ako

Matúš – aj my máme možnosť dovoliť Bo-žej milosti premeniť nás na svätých.

Zamysli sa nad Matúšovou cestou

k svätosti. Musel veľmi bojovať; určite aspoň spo-

čiatku, keď mal opustiť pohodl-ný život a stať sa učeníkom. Ježiš hovoril ľuďom veľa poučných vecí a niektoré z nich ho museli oslo-viť – možnože slová o peniazoch,

sObOtaseptembra21. že odpustenia a milosrdenstva je

v tomto svete ako šafranu. Na konci tohto podobenstva dodáva, že jeho nasledovníci nie sú zrejme schop-ní ani takého „milosrdenstva“, aké preukázal nepoctivý správca. „Synovia tohto sveta sú voči sebe predvídavejší, ako synovia svetla“ (Lk 16, 8). Správca bol prezieravý pri odpúšťaní dlhov. Ježiš však chce od nás viac, nielen prezieravosť a chytrosť; túži v nás vidieť pravé milosrdenstvo, ktoré odpúšťa bez akýchkoľvek podmienok.

Rozumieš, k čomu ťa vyzýva Je-žiš? Dokážeš odpustiť aj vtedy, keď ide o človeka, ktorý si podľa teba „nezaslúži“ milosrdenstvo? Nie je to jednoduché, ale dá sa to. Popros Ježiša o pomoc a skús to.

Dnes pri svätej omši prijmeš najväčšie možné vyjadrenie mimo-riadnej Božej milosti a milosrden-stva – telo a krv Krista, ktorý sa za teba dáva. S jeho prijímaním ťa ce-lého zaplavuje Ježišova láska. Do-voľ, aby ti obmäkčil srdce a urobil ťa takým milosrdným, ako je on.

„Pane, nauč ma, prosím, odpúšťať a robiť to naozaj veľkoryso.“

Amos 8, 4 – 7; Žalm 113, 1 – 2. 4 – 8; Prvý list Timotejovi 2, 1 – 8; Lukáš 16, 1 – 13

„Synovia tohto sveta sú voči sebe predvídavejší“ (Lk 16, 8).

Trochu zvláštne podobenstvo, však? Ježiš robí z nepoctivého správcu hrdinu príbehu. Prečo?

Pozrime sa trochu na súvislosti. Ježiš práve dorozprával podoben-stvo o márnotratnom synovi – prí-beh o otcovi, ktorý úplne odpustí svojmu synovi a vystrojí bohatú hostinu ako prejav radosti, že sa mu vrátil (Lk 15, 11 – 32). Ťažko možno uveriť toľkej štedrosti, a to ešte za takých okolností! Márne by sme asi v reálnom živote hľadali niekoho, kto by sa zachoval po-dobne.

A v tom je práve pointa! Podo-benstvo o márnotratnom synovi odhaľuje, aký nesmierne milosrd-ný je Boh voči nám. Príbeh o ob-medzenom, sebeckom „milosrden-stve“ zasa hovorí o nepoctivom správcovi, ktorý sa navádzaním ľu-dí na zníženie dlhu snaží postarať o to, aby ho v budúcnosti, keď ho jeho pán prepustí, prijali do služby niekam inam.

Jeho správanie je na hony vzdialené správaniu otca márno-tratného syna. A Ježiš to vie. Vie,

NeDeľaseptembra22.

Svätého Matúša, apoštola a evanjelistu, sviatok

Po celej zemi rozlieha sa ich hlas. Chváľte Pána, lebo dvíha chudobných.


či sa mi niekedy podarí byť taký ako on!“ To je však normálne; od nikoho sa predsa nečaká, že bude presne ako on. Na Pátrovi Piovi ako aj na všetkých ostatných svätých vidíme, že Boh použije každého, kto ochotne a veľkodušne odpo-vie na jeho volanie. Ak sa s darmi, ktoré nám Boh dáva, podelíme, dá nám ešte viac. To „viac“ znamená pre každého niečo iné; život Pátra Pia bol napríklad iný ako život svä-tého Františka Xaverského a jeho život mal zas inú náplň než život Matky Terézie. A ona žila inak ako matka, ktorá svoje štyri deti berie každý deň na svätú omšu, alebo ako dôchodca, ktorý pomáha vo farnosti.

Rozhodujúca je veľkodušnosť, štedrosť a láskavosť. Ak sa ochotne podelíš so všetkým, čo ti Boh dáva, on ti dá ešte viac a požehná skrze teba viac ľudí. Len si vždy spomeň na Pátra Pia, ktorý strávil celý svoj život v obyčajnom kláštore. Aj vo svete, v ktorom žiješ ty, Boh ti dáva veľa príležitostí na sebadarovanie. A keď budeš dôverovať Bohu, zis-tíš, že ich je čoraz viac.

„Pane Ježišu, dal si mi toho tak veľa! Povedz mi, čo mám dnes urobiť, a ja to urobím!“

Ezdráš 1, 1 – 6; Žalm 126, 1 – 6; Lukáš 8, 16 – 18

„Kto má, tomu sa pridá“ (Lk 8, 18).

Dnes má sviatok svätý Páter Pio z Pietrelciny (1887 – 1968), jeden z najznámejších svätcov Cirkvi. Tohto talianskeho kňaza si uctieva-me ako súcitného a múdreho spo-vedníka a divotvorcu, ktorý nosil na svojom tele aj stigmy – znaky Kristových rán. Svojím životom a slovami Božej múdrosti sa Páter Pio dotkol životov miliónov ľudí, pričom svoj kláštor opustil len veľ-mi zriedka. Čo za tým všetkým je? Veľkodušnosť, štedrosť, láskavosť.

Páter Pio je dokonalým prí-kladom toho, o čom hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu; on „mal“ a eš-te sa mu „pridalo“. Začínal s veľkou dôverou v Božiu lásku a dostal viac, pretože sa s touto láskou ochotne delil, s kým mohol. Pre Pátra Pia to predovšetkým znamenalo tráviť každý deň nekonečné hodiny po-norený v modlitbe a spovedaním v spovednici. Počas viac než päťde-siatich rokov svojej služby nemal ani deň voľna; celý sa rozdával ľu-ďom. A Boh odmenil veľkorysosť Pátra Pia tým, že tomuto pokorné-mu pátrovi „pridal“ ešte viac darov.

Keď čítaš o Pátrovi Piovi, cel-kom logicky si pomyslíš: „Ktovie,

PONDelOKseptembra23. domov. Samozrejme, že sa zarado-

vali, že pôjdu do domu Pánovho! Samozrejme, že aj Žid v prvom sto-ročí pociťoval rovnakú radosť ako jeho predkovia, keď vystupoval do chrámu. Veď dejiny jeho predkov boli súčasťou aj jeho života.

Aj ty si sa niekedy z niečoho takto radoval? Možno povieš, že nemáš veľa spoločného so starove-kými Židmi. Nebol si vo vyhnan-stve a v dome Pánovom si bol predvčerom na nedeľnej svätej omši. A predsa je ich príbeh aj tvo-jím príbehom. Le-bo vyhnanca spred Božej tváre z teba robí hriech, no vďa-ka Kristovi si sa mohol opäť priblížiť k Bohu.

Urob teda, čo urobili aj Ži-dia, a pripomínaj si, že Boh plní prísľuby, ktoré ti dal. Aj ty si sa už vrátil z vyhnanstva; máš to už za sebou. Boh si urobil príbytok v tvojom srdci. Je prítomný v tvo-jej rodine. A čo je ešte lepšie, je prítomný, keď prichádzaš do jeho domu, aby si sa pripojil k svojim bratom a sestrám v Kristovi.

„Pane, radujem sa, že pôjdem do tvojho domu!“

Ezdráš 6, 7 – 8. 12. 14 – 20; Žalm 122, 1 – 5; Lukáš 8, 19 – 21

„Zaradoval som sa, keď mi povedali: ,Pôjdeme do domu Pánovho‘“ (Ž 122, 1).

Žalm 122 patrí medzi pätnásť tak-zvaných žalmov „výstupov“; žal-mov, ktoré spievali židovskí pútni-ci, keď každoročne vystupovali do Jeruzalema, aby tam slávili Paschu. Tieto žalmy pripomínajú radosť a nadšenie Židov, vracajúcich sa z vyhnanstva do Jeruzalema – prí-beh z dnešného prvého čítania.

Predstav si, že si Žid z prvého storočia a putuješ s ostatnými po prašnej a náročnej ceste na sviat-ky do Jeruzalema. Cestou spieva-te tento žalm a radujete sa z toho, ako Pán zázračne priviedol vašich predkov do zasľúbenej zeme. Pri-pomínate si, akí osamelí a odrezaní od Božích prísľubov sa museli cítiť vyhnanci v Babylone. Odlúčení od chrámu, Božieho domu, nemali kde sláviť svoje sviatky.

Potom však pohanský kráľ Ký-ros vydal nariadenie, v ktorom im dovolil vrátiť sa domov a nanovo vybudovať svoj chrám – ba čo viac, ešte to celé aj financoval. Vyhnan-ci sa, pochopiteľne, nesmierne zaradovali, pretože sa tak vyplni-li slová proroka o návrate domov a o obnove chrámu! Konečne idú

UtOrOkseptembra24.

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť. S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.


Je možné, že sme uverili, že Boh už s nami skončil, pretože opakovane upadáme do toho isté-ho hriechu. Možno si aj my sami udržiavame od neho odstup, lebo sa bojíme, čo by nám povedal ale-bo čo by urobil, keby sme sa začali modliť. Ezdráš nám však ukazuje inú cestu. Namiesto toho, aby sme sa utápali v hanbe, máme sa radšej obrátiť k Bohu, oľutovať, čo sme spravili, a znovu ho poprosiť o mi-losť začať odznova.

S čím máš momentálne prob-lém? Posudzuješ ľudí a nemilosrd-ne ich kritizuješ? Závidíš niekomu, že má čosi, čo chceš aj ty? Nech je to čokoľvek, neskrývaj to pred Pánom, ale choď rovno za ním a k všetkému sa mu priznaj. Uznaj, že to, čo robíš, je nesprávne, a pros ho o milosrdenstvo.

A čo ak padneš znova? Nepod-ľahni sklamaniu či znechuteniu. Boh je veľmi ochotný okamžite ti pomôcť vstať a dať ti ďalšiu šancu. Vždy ťa čaká s otvorenou náručou. Vždy je pripravený zahrnúť ťa mi-losťami, aby si už konečne zažil oslobodenie a pokoj. So všetkým sa teda ponáhľaj rovno za ním!

„Ďakujem ti, Otče, za tvoje nekonečné milosrdenstvo!“

Ezdráš 9, 5 – 9; (Žalm) Kniha Tobiáš 13, 2 – 4. 7 – 8; Lukáš 9, 1 – 6

„Teraz sa na chvíľočku zmiloval nad nami Pán“ (Ezd 9, 8).

Stalo sa ti už, že si si myslel, že si sa konečne zbavil zakoreneného hriechu, no vzápätí si doň opäť upadol? Myslíš si, že už koneč-ne zvládaš svoju povahu, no už o chvíľu zasa kričíš na deti. Spo-čiatku to nevyzerá zle – stalo sa to raz; no potom sa to zopakuje a ani sa nenazdáš, už si v tom znova. Možno si dokonca povieš: „Pán mi už určite nedá ďalšiu šancu!“

Izraeliti po celé stáročia sľubo-vali Bohu, že ho budú poslú-

chať, a rovnako často upadli opäť do svojich hriechov. Keď Babylončania vpad-li do ich krajiny, časť ži-dovského obyvateľstva bola odvlečená do vy-

hnanstva. Po návrate do Jeruzalema však zistili, že

tí, čo zostali vo Svätom meste, sa veľmi vzdialili od Pána. Zne-chutený a zahanbený, že jeho ľud stále upadá do hriechu, koná kňaz Ezdráš pokánie v ich mene a úpen-livo prosí Boha o milosrdenstvo. A hľa, ako Boh odpovedá: nielen-že im odpustí, ale im pomôže aj nanovo vybudovať ich mesto.

STreDaseptembra25. ŠtvrtOk

septembra26.„Niektorí hovorili... iní... a zasa iní...“ (Lk 9, 7 – 8).

Herodes počúval rozličné chýry o Ježišovi. No tie v ňom len množili neistotu, ktorá zasa vyvolávala viac otázok, než odpovedí. Herodesovi sa do uší dostalo, že Ježiš utíšil búr-ku na mori, oslobodil posadnutého, uzdravil stotníkovho sluhu a ženu trpiacu na krvotok, že minimálne dvoch ľudí vzkriesil z mŕtvych... A dopočul sa aj o tom, že mnohí ľu-dia tieto udalosti vykladajú tak, že sa tým naplnilo Izaiášovo proroctvo: „Slepí vidia, chromí chodia, malo-mocní sú očisťovaní, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Iz 35, 5; Lk 7, 22).

Zdá sa, že všetko je jasné. No He-rodes sa napriek tomu pýta: „Kto teda je ten, čo o ňom počúvam ta-ké veci?“ (Lk 9, 9). Herodes bol Žid a určite poznal aj spomínané Izaiášo-ve slová, ale v srdci prežíval čosi úpl-ne iné; zrejme mal pocit viny z toho, že dal sťať Jána Krstiteľa, ktorý ho napomínal, že nesmie žiť s manžel-kou svojho brata. Alebo sa obával, že niekto prevezme moc v jeho kráľov-stve. Táto sebeckosť a tvrdosť srdca mu uzavreli myseľ pred možnosťou, že Ježiš by mohol byť Mesiášom.

Načúvanie všemožným hlasom môže aj teba ľahko zmiasť alebo ti zatvrdiť srdce. Sústredene preto po-čúvaj iba jeden hlas, ten jediný, ktorý ti dokáže upokojiť srdce a správne usmerniť tvoje zmýšľanie – Ježišov hlas – v Písme, v liturgii a v tichosti srdca pri modlitbe.

Ak tvojím vnútorným pokojom otriasajú príbehy plné zla a hriechu alebo ťa rozrušujú nesprávne myš-lienky, prestaň počúvať. Obráť sa namiesto toho hneď k tomu, ktorý je vždy pripravený povedať ti prav-du. Ak je to potrebné, najskôr oľu-tuj hriech, ktorý stojí medzi tebou a Kristom. Zbav sa prípadnej namys-lenosti a domýšľavosti, ktoré ti mô-žu zatvrdiť srdce. Potom pros Ducha Svätého, aby ti pomáhal vždy správ-ne rozlíšiť hlasy, ktoré k tebe preni-kajú. A dávaj pozor, čo si vpúšťaš do mysle. Ak sú to myšlienky pozitívne, osožné, láskavé, plné milosrdenstva, pravdepodobne pochádzajú od Du-cha Svätého.

Kiež vždy počúvaš len Boha. Nech jeho slovo v tebe umlčí všet-ky ostatné hlasy.

„Duchu Svätý, verím, že sa mi chceš dnes prihovoriť slovami prav-dy, ktorá ma vyslobodí. Pomôž mi, prosím, vždy rozpoznať a pozorne počúvať tvoj hlas.“

Aggeus 1, 1 – 8; Žalm 149, 1 – 6. 9; Lukáš 9, 7 – 9

Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky. Pán Boh miluje svoj ľud.


ísť za ním až na smrť. Možno mu neboli vždy celkom verní a mali sa ešte veľa čo učiť, no už teraz boli zmenení na nepoznanie.

Čo hovoríš o Ježišovi ty? Kým podľa teba je? Zrejme podobne ako prví učeníci aj ty odpovieš pod-ľa toho, aký máš s Ježišom vzťah. Keď napríklad povieš, že Ježiš je tvoj Pán a Spasiteľ, potom urobíš, čokoľvek ti povie; ak povieš: Ježiš je moja cesta, pravda a život, po-tom budeš ochotný nasledovať ho aj v ťažkých časoch. A ak povieš: Ježiš je môj priateľ, budeš mu dô-verovať v každej situácii.

Všetko sú to, pochopiteľne, ideály a nikto z nás ich nedokáže žiť úplne dokonale. Nedokázal to ani Peter, ktorý dal takú skve-lú odpoveď. Keď sa ťa Ježiš pýta, za koho ho pokladáš ty, záro-veň ti dáva aj pozvánku: Zostaň v mojej blízkosti. Ponor sa do mojej lásky. Prežívaj čas s tými, ktorí krá-čajú za mnou. Tvoja identita sa bu-de ďalej meniť a ty mi budeš čoraz viac dôverovať; presne ako Peter.

„Pane Ježišu, ty si Mesiáš! Pomôž mi, prosím, v tvojej láske prichádzať na to, kým som!“

Aggeus 2, 1 – 9; Žalm 43, 1 – 4; Lukáš 9, 18 – 22

„Vy ma za koho pokladáte?“ (Lk 9, 20).

Na letisku, u lekára, v banke, vša-de od nás chcú preukaz totožnosti. Zvykneme ho predložiť bez roz-mýšľania. Plastová kartička alebo kus papiera, ktorý dokazuje, kto si. Ty však vieš, že tvoja pravá identita nemá nič spoločné s umelohmot-nou kartičkou či nejakým papie-rom. Tvoju identitu určuje celá sieť vzťahov – s rodičmi, súroden-

cami, blízkymi priateľmi, deťmi. Všetci títo ľu-

dia ťa pomáhajú formovať. A to nedokáže žiad-na kartička!

Keď sa Je-žiš pýta svo-jich učeníkov,

za koho ho po-kladajú, Peter mu

správne odpovie: „Za Mesiáša“ (Lk 9, 20).

Do akej miery si však Peter uve-domuje, ako jeho identitu formu-je samotný Ježiš, s ktorým chodí ako jeho apoštol? Peter aj ostatní apoštoli nasledovali Ježiša v tomto okamihu už dlhšie a on ich pretvo-ril do takej miery, že boli ochotní

PiaTOKseptembra27. by si uctievali a ktorý by usmerňo-

val ich prácu. Niektorí si hmlisto pamätali na prvý chrám a dúfali v jeho obnovenie. Zachariáš ich však vyzýva, aby sa radovali už teraz a oslavovali reál ne prítomného Bo-ha medzi nimi.

My, ktorí žijeme v dobe kres-ťanstva, máme ešte väčší dôvod na oslavu! V Ježišovi Boh prišiel, aby mal trvalý príbytok medzi nami tu na zemi. Ľahko ho môžeme nájsť v Písme, v Najsvätejšej sviatosti a v našom srdci. Ba čo viac, patrí-me k Cirkvi, ktorú Boh vytvoril z ľudí všetkých národov a jazykov, aby sa s ním všetci zjednotili. Aj keď v našej vízii neba nachádzame pokoj, Boh prebýva medzi nami už dnes. Hoci svet nie je ani zďa-leka taký, akým by ho Boh chcel mať, je v ňom prítomný a vyzýva nás, aby sme mu pomohli ešte viac ho v ňom zviditeľniť. On v ňom už koná – zhromažďuje, vykupu-je, požehnáva. Odpovedzme teda na jeho pozvanie a pustime sa do práce!

„Pane Ježišu, ty si tu! Radujem sa z tvojej prítomnosti. Chcem spolu s tebou a tvojím ľudom žiť tak, aby som raz pri príchode do neba vnímal, že som doma.“

Zachariáš 2, 5 – 9. 14 – 15; (Žalm) Jeremiáš 31, 10 – 13; Lukáš 9, 43 – 45

„Budem bývať uprostred teba“ (Zach 2, 15d).

Keď potrebujeme opis neba, zvy-čajne siahneme po Knihe zjavenia; no aj starozákonní proroci vedeli veľmi nápadito vykresliť mesto, ktoré nazvali Nový Jeruzalem. Pro-rok Izaiáš (pozri Iz 54) napríklad hovorí o jeho dlažbe a základoch, vybudovaných zo vzácnych kame-ňov. Prorok Ezechiel (pozri Ez 47) opisuje prúd živej vody vyvierajúci z obnoveného chrámu.

K týmto opisom môžeme prira-diť aj dnešný úryvok, v ktorom sa hovorí, že toto obnovené mesto ne-bude mať hradby, pretože sám Pán bude jeho ohnivým múrom dooko-la. Nebude potrebovať ani svetlá, lebo ho bude ožarovať Božia sláva.

Pre nás možno nie je ťažké pred-staviť si takéto nebo, no prorok Za-chariáš žil v čase, keď veľa Židov pochybovalo, že ich po smrti čaká niečo pekné. Žil totiž v zničenom Jeruzaleme medzi vyhnancami, ktorí sa práve vrátili, a stáli pred ne-smierne náročnou úlohou: nanovo vybudovať svoje mesto a chrám. Zachariáš ich vyzýva, aby postavili svätostánok, v ktorom by mohol medzi nimi prebývať Boh, ktorého

sObOtaseptembra28.

Dúfam v Pána, môjho Boha, v spásu mojej tváre. Pán nás bude strážiť ako pastier svoje stádo.


Priviedol medzi nich dieťa a po-vedal im: „Kto je medzi vami naj-menší… je najväčší“ (Lk 9, 48).

Ježišovi sa nikdy nesprotivili otáz-ky jeho učeníkov a neodradila ho ani ich slabá viera. Naďalej ich učil až do Veľkého piatku, keď ho jeho nepria-telia zavesili na kríž; vtedy im dal naj-väčší dôkaz o hĺbke svojej lásky.

Ježiš pozná aj zmýšľanie tvojho srdca. Žije v tebe a pozná ťa lepšie, než sa poznáš ty sám; pozná každú tvoju myšlienku a emóciu. Vie, aké slová vyslovíš, a to ešte skôr, ako sa ti sformujú v mysli. Vidí v tebe dobro, aj to hlboko ukryté, a po-zná aj tvoje – často nereálne – ná-pady. A trpezlivo ti pomáha.

Dovoľ dnes Ježišovi preskúmať ti srdce. Dovoľ mu odhaliť svojím svetlom milosrdenstvo a veľkory-sosť, ktoré v tebe už niekde driemu. Dovoľ mu s láskou a trpezlivosťou poukázať na strach alebo zatrpknu-tosť, ktoré ťa zväzujú. Dovoľ mu naučiť ťa obetavej láske; láske, kto-rá dokáže zmeniť tvoje zmýšľanie a srdce a pripodobniť ťa Ježišovi.

Nikdy nepochybuj o tom, že Ježiš je tým najlepším priateľom, akého môžeš mať!

„Pane Ježišu, zmocni sa môjho srdca a urob ma takým, aký si ty.“

Zachariáš 8, 1 – 8; Žalm 102, 16 – 21. 29. 22 – 23; Lukáš 9, 46 – 50

„Ježiš poznal zmýšľanie ich srdca“ (Lk 9, 47).

Dobrí priatelia sú si navzájom ta-kí blízki a tak dobre sa poznajú, že pri rozhovore často dokážu dokon-čiť vety toho druhého. Niekedy sa však aj dobrí priatelia môžu mýliť. To najskrytejšie zmýšľanie ľudské-ho srdca totiž pozná iba Boh.

V dnešnom evanjeliu vidíme, že aj Ježišovi najbližší priatelia ma-jú niekedy problém pochopiť ho. A pritom ho videli nakŕmiť päťtisí-cový zástup a uzdraviť posadnuté-ho chlapca. Peter, Jakub a Ján boli dokonca svedkami jeho slávneho premenenia na vrchu Tábor. Všetci učeníci pritom dobre vedeli, ktoré Ježišove slová a skutky sú najdôle-žitejšie. No keď začal Ježiš hovoriť o svojej nadchádzajúcej smrti, ako-by sa uzavreli a nechceli to prijať. Nedokázali totiž pochopiť obetný charakter jeho lásky. Možno aj pre-to sa dostali do sporu o tom, kto z nich je väčší.

Ježiš, ktorý im bol bližší než najlepší priateľ, poznal ich srdce. Už dávno pred týmto incidentom si uvedomoval ich domýšľavosť a rivalitu. Trpezlivo a pokojne im teda znovu objasnil svoje priority.

PONDelOKseptembra30 .NeDeľa

septembra29.„Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár“ (Lk 16, 20).

Hoci musel tento boháč prejsť kaž-dý deň okolo Lazára veľakrát, zdá sa, akoby tohto muža vôbec nevi-del; akoby bol preňho len vzduch.

Boháč z Ježišovho podoben-stva zomrel a dostal sa do pekla. Nie však preto, lebo bol bohatý, ale preto, že sa vôbec nestaral o inú ľudskú bytosť, ktorá bola v istom

zmysle súčasťou jeho kaž-dodenného života.

Všetci vieme, že byť kresťanom znamená starať sa o tých me-nej šťastných a úspešných ľudí. A tých je

nesmierne veľa. No možno si po-

vieme, že nie sme žiadni veľkí odborníci

na sociálnu prácu či experti na „vyťahovanie“ ľudí z biedy. A že keby sme aj rozdali všetok svoj majetok, takmer vôbec by to nepo-mohlo.

Možno ti pomôže vedomie, že ani Ježiš sa v prvom rade nesústre-dil na riešenie problému chudoby

vo svete. On len išiel v ústrety ľuďom, jednému po druhom. Keby to isté robil aj boháč z Ježi-šovho podobenstva a postaral by sa o žobráka pri svojich dverách, zrejme by skončil na úplne inom mieste.

Týmto by sme mohli začať aj my. Z času na čas pomôžme inému človeku, najmä takému, ktorého stretávame dennodenne. Koľkým ľuďom by sa pomohlo, keby sme to robili všetci! Pamätaj, že Boh chce pomôcť aj tým ľuďom, kto-rým možno nechýba nič po mate-riálnej stránke, no aj napriek tomu sú „chudobní“. Aj Matka Terézia z Kalkaty svojho času povedala: „Veľa ľudí vo svete zomiera pre nedostatok chleba, no oveľa viac ich zomiera pre nedostatok lásky.“ Aj tvoj prejav lásky a starostlivosti o týchto ľudí je rovnako dôležitý.

Pri dnešnej svätej omši popros Pána, aby ti otvoril oči a dal ti spo-znať, kto „líha pri tvojich dverách“ bez toho, žeby si si to uvedomoval. Môžeš to zmeniť!

„Pane Ježišu, ukáž mi, prosím, ‚Lazárov‘ v mojom živote, ktorí potrebujú moju pomoc.“

Amos 6, 1. 4 – 7; Žalm 146, 7 – 10; Prvý list Timotejovi 6, 11 – 16; Lukáš 16, 19 – 31

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Pán vystavil Sion a zjavil sa vo svojej sláve.



Vyvoliť si Božiu cestu

Odvážna snaha alojza Gonzágu dosiahnuť svätosť

Hallie riedelová

Jeden mladý muž stál bokom, hoci všetci okolo neho tancovali. Hudba bola hlasná a slová piesní obscénne. Tanec bol na hranici

slušnosti. Rovesníci, ktorí sa okolo neho točili, ho podpichovali: „Luigi, prečo sa k nám nepridáš? To si taký hanblivý alebo si anjel?“ Luigi, šťastný, že ho považujú za hanblivého, prikývol a odišiel z miestnosti.

slovo n zo života

Môže to síce znieť ako príbeh zo súčasnosti, no v skutočnosti je to letmý pohľad do života na florentskom dvore veľkovojvodu Františka I. Medicejského v 70. ro-koch 16. storočia. Mladého Aloj-za Gonzágu, ktorého volali Luigi, tam poslal jeho otec, aby sa naučil spôsobom správania sa na kráľov-skom dvore, ktoré vo svojom po-stavení potreboval ovládať. Hoci žijeme o niekoľko storočí neskôr ako on, presexualizovaná kultú-ra presiaknutá túžbou po moci, v ktorej žil, sa v mnohom podo-bá tej súčasnej. Alojz však bol cel-kom iný ako jeho okolie. Nám všetkým, no najmä mladým ľu-ďom, ktorých je patrónom, takto ukazuje, že je možné postaviť sa proti svetskosti – tým, že dovolí-me Kristovi viesť náš život.

Božie dieťa na dvore

Alojz Gonzága je tak trochu zá-hadou. Na vitrážach sa zvyčajne

vyobrazuje v čierno-bielom jezu-itskom rehoľnom odeve. Drží ľa-liu a kríž a má skromne sklopený zrak. Je akoby stelesnením mier-nosti a tichosti. A predsa je to mladík, ktorý sa narodil v jednej z najvplyvnejších rodín v Talian-sku. Stretol sa s mocou a tvrdos-ťou, ktorá sa s takýmto vplyvom spájala, a mal k dispozícii aj nes-mierne bohatstvo.

Kľúč k odpovedi na to, prečo Alojz na svoje životné okolnosti reagoval takým nezvyčajným spô-sobom, spočíva v jeho odhodlaní zasvätiť sa Bohu, ktoré v ňom pre-trvávalo aj napriek negatívnemu vplyvu spoločnosti. Odmietnuť všetko, čo mu svet ponúkal, nebo-lo ľahké, no vďaka svojej rozhod-nej povahe dokázal urobiť ťažké rozhodnutia a obstáť aj uprostred boja. Zvykol hovorievať: „Je lepšie byť Božím dieťaťom než kráľom celého sveta!“ Ako sa teda z Luigi-ho, talianskeho kniežaťa, stal jezu-itský svätec?

Povo

lani

e svä

tého

Alo

jza,

cca.

165

0, M

etro

polit

né m

úzeu

m u

men

ia v

New

Yor

ku.


Na šľachtickom dvore,

na ktorom alojz strávil detstvo,

sa často tancovalo

a hrávali sa rôzne nemravné hry.

Sféra vplyvu

Alojz, ktorý sa narodil v roku 1568, bol najstarším zo siedmich detí Ferranteho Gonzágu, mar-kíza z talianskeho mesta Castig-lione, a jeho manželky Marty. Nebol však „len“ dedičom otco-vých titulov a majetkov. Jeho dva-ja strýkovia z otcovej strany totiž nemali žiadnych synov. Pohybo-val sa v kráľovských kruhoch: je-ho mama bola dôverná priateľka španielskej kráľovnej a jedna z je-ho rovesníčok, s ktorými sa hrá-val, bola budúcou francúzskou kráľovnou.

Domov Gonzágovcov bol pre-niknutý kresťanským duchom. Do Alojzovho každodenného programu patrila modlitba a čí-

tanie listov jezuitských misioná-rov. No život na castiglionskom dvore bol tiež presiaknutý vply-vom sveta, zmyselnosťou a am-bíciami, ktoré boli v tom ča-se bežné. Alojz zápasil najmä so svojím sklonom k prchkosti a tvrdohlavosti.

Ferrante chcel, aby jeho naj-starší syn išiel v jeho šľapajach a stal sa vojakom. Preto dal preň-ho vyrobiť aj maličké brnenie. Alojz miloval zbrane a rád cho-dil s otcom na vojenské cvičenia. Ako malého chlapca ho totiž nad-chýnali. Raz, keď vojaci zadrie-mali, štvorročný Alojz vzal puš-ný prach a podarilo sa mu s ním vypáliť z nejakej zbrane, čím vy-volal v celom tábore paniku. Ne-skôr, keď sa Alojz vrátil domov,

slovo n zo života

prekvapil svoju mamu šťavnatým slovníkom, ktorému sa priučil od vojakov.

Praktické rozhodnutia

Asi ako sedemročný prežil Alojz čosi ako náboženské prebudenie. Každý deň miništroval na svätej omši a deň čo deň sa aj modlil. Keď Ferrante videl, ako sa v ňom rozvíja takáto zrelosť a hĺbavosť, rozhodol sa, že z neho vychová štátnika. A tak ho spolu s jeho mladším bratom poslal na slávny šľachtický dvor vo Florencii.

Na dvore sa však často tanco-valo a hrávali sa rôzne nemrav-né hry. Štrnásťroční chlapci

a dvanásťročné dievčatá boli po-važovaní za schopných vstúpiť do manželstva. A hoci sa na tom-to dvore vo veľkej miere pod-porovalo umenie a hospodársky rozvoj, bolo na ňom aj násilie a intrigy.

Alojz si určite uvedomoval, čo sa okolo neho deje, hoci mal eš-te len deväť rokov. Zostával však oddaný každodennej modlitbe a častej svätej spovedi. Rozhodol sa totiž, že dá Bohu zo seba to najlepšie. Ako však mohol ochrá-niť svoju čistotu? Začal tým, že sa odmietal zúčastňovať na dvor-ných báloch a hrách. Vyhýbal sa aj tomu, aby bol s nejakou ženou osamote. Keďže nechcel, aby ho

slovo n zo života


považovali za svätého, nechal ľu-dí v presvedčení, že je hanblivý. Nakoniec zložil sľub čistoty a trá-vil čas s ľuďmi, ktorí vedeli odpo-vedať na jeho otázky o duchov-ných veciach.

Vďaka týmto praktickým roz-hodnutiam dokázal udržať na uz-de svoje pudy, ktoré jeho okolie tak provokovalo. Alojz sa však ne-snažil len vyhnúť hriechu. Sám by určite povedal, že robil len to, čo bolo nevyhnutné na to, aby sa stal svätým. A robil to tak, že rozlišo-val, čo ho viac zjednotí s Bohom.

Vytrvalosť v modlitbe

Po svojom návrate z Florencie Alojz staval na základe, ktorý si tam vybudoval. Čítal životopi-sy svätých a navštevoval klášto-ry, v ktorých sa dozvedel, že sa v modlitbe môže rozprávať s Bo-hom aj priamo. Tiché rozjímanie o Ježišovom živote mu zasa po-mohlo hlbšie pochopiť, čo zna-mená nasledovať Ježiša. So slu-žobníctvom – či už tým doma, alebo niekde inde, kde práve bol – začal zaobchádzať s veľkou úc-tou. Keď ho oslovovali „môj pa-ne“, on pohotovo odvetil: „Slú-žiť Bohu je lepšie ako mať všetku slávu sveta.“

Keď Alojz prehĺbil svoj vzťah s Bohom, uvažoval, či nie je

slovo n zo života

povolaný ísť na misie. Akoby na skúšku chodieval do mesta a učil katechizmus chudobné deti.

Keď sa jeho rodina presťahova-la do Španielska, aby slúžila kráľo-vi Filipovi, tamojší dvorania zača-li uvažovať nad tým, že z Alojza by bol dokonalý štátnik. Súhlasil s tým aj Ferrante, ktorý sa na svoj-ho syna spoliehal pri vyjednávaní obchodných záležitostí. No Alojz medzičasom nadobudol silné pre-svedčenie, že je povolaný skôr k zasvätenému životu. Ako šest-násťročný svojmu otcovi povedal, že chce vstúpiť do rádu jezuitov, ktorý sa vyhýbal cirkevným úra-dom a sústreďoval sa na misijnú prácu. Ferrante sa vtedy rozhne-val. Tak sa začal boj dvoch tvrdo-šijných vôlí – vôle markíza a jeho rovnako rozhodného syna. Fer-rante poslal Alojza na jedenapol-ročnú cestu po Taliansku, aby ho tak prinútil zmeniť názor. No čím viac toho Alojz videl, tým menej túžil po vysokom postavení uro-dzených ľudí. On zakúsil radosť z kontemplácie a evanjelizácie; v porovnaní s nimi sa mu všetko ostatné zdalo mdlé.

Alojz sa ocitol v ťažkej situácii. Bol presvedčený, že Boh ho volá, aby sa stal jezuitom, no na druhej strane až škrupulózne poslúchal svojho otca a nechcel do reho-le vstúpiť bez jeho súhlasu. Alojz

vytrval – napriek tomu, že tento zápas trval takmer dva roky. Fer-rante si napokon uvedomil, ako tým jeho syn trpí, a tak ustúpil. V roku 1585 sa Alojz vzdal svo-jich dedičských práv a dostal od otca povolenie vstúpiť k jezuitom.

Úspešný v Božích očiach

Po tom, čo Alojz konečne dostal povolenie vstúpiť do rehole, mo-hol si trochu oddýchnuť. Jezuit-ská regula bola totiž miernejšia než pokánie, ktoré si Alojz ukla-dal sám. Navyše sa vyriešil aj jeho spor s otcom. Alojz však v roku 1591 ako dvadsaťtriročný umrel, ešte skôr, než sa stal kňazom. Aj štyristopäťdesiat rokov po jeho narodení je považovaný za ideál-ny vzor pre mladých; preto sú po ňom pomenované aj stovky škôl a organizácií.

Alojz Gonzága robil praktic-ké rozhodnutia, vďaka ktorým zabránil tomu, žeby jeho iden-titu určilo prostredie alebo uro-dzený pôvod. Na prvom mieste bolo preňho vždy jeho povola-nie Božieho dieťaťa. Niektorí ľu-dia možno budú považovať jeho cudnosť za prudériu a jeho ti-chosť a krotkosť za márnenie ta-lentu; urobiť spomínané rozhod-nutia si však od mladého Luigiho vyžadovalo veľkú dávku odva-hy, odhodlania a pravej pokory. Uchrániť si čistotu, ctiť si rodi-čov a vzdorovať svetskosti doká-zal vďaka tomu, že svoju silu – a svoje pravidlá – čerpal od Boha. Alojz nám ukazuje, že môžeme žiť podľa Božej vôle aj vtedy, keď si prostredie okolo nás nectí Bo-ha. A to je dobré poučenie nielen pre mladých ľudí, ale aj pre nás všetkých. n

slovo n zo života

Viac nawww.tvlux.sk

POCHOD ZA ŽIVOTna obrazovkách TV LUX 21. – 22.

septembra

2019


Stávame sa rodinou

V krásnej „chatovej oblasti“ v okolí Ontaria je malý misijný kostol zasvätený svätému Antonovi Paduánskemu. Mnohí

dôchodcovia, ktorí žijú v tejto oblasti, prichádzajú do tohto kostola autom. V Kostole svätého Antona sú pre jeho odľahlú polohu sväté omše len v sobotu večer. No predsa v ňom prebieha veľmi živý formačný program, ktorý priťahuje nielen mladé rodiny žijúce v meste, ale aj „chalupárov“ – ako miestni volajú tých, ktorí na víkend utekajú z mesta do ticha prírody.

Patty Whelpeyová

Misijný kostol v Kanade pomáha preklenúť priepasť medzi generáciami

Keď sa sem Jean Schlicklin-Ty-lerová v roku 2005 presťahovala, okamžite si svoju novú farnosť

obľúbila. Všimla si však jeden problém: začínala sa zväčšo-vať priepasť medzi dôchodcami

a mladými rodinami. „V tom ča-se tu chýbalo nejaké spojenie me-dzi mladými rodinami a staršími členmi nášho spoločenstva,“ spo-mína Jean. Tieto dve skupiny sa jednoducho sústredili vo svojom živote na rôzne veci – to je častý jav v mnohých farnostiach.

Samu Jean dosť zamestnávala výchova dvoch detí; a aj ona ma-la problém vytvoriť si vzťahy so staršími farníkmi. „Je to celkom iný svet, a pritom sa nachádza v rámci nášho farského spoločen-stva. Ako sa dá preklenúť tá prie-pasť?“ uvažovala.

Zdalo sa, že je to nemožné. Diskutovala s viacerými ľuďmi a zisťovala, či by pomohli nejaké stretnutia ľudí rôznych generácií alebo nejaký spoločný program. No potom si jedného dňa uve-domila: „Nepotrebujeme viac stretnutí; potrebujeme sa za se-ba navzájom len modliť.“ Táto myšlienka stála pri založení kon-krétnej služby medzi farníkmi: staršie páry alebo slobodní ľudia dostali za modlitbových partne-rov niektorú z mladých rodín vo farnosti. Jean si pomyslela, že ak sa budú ľudia z rôznych gene-rácií za seba navzájom modliť, možno sa medzi nimi vytvorí aj priateľstvo a podarí sa im tak preklenúť priepasť, ktorá medzi nimi vznikla.

slovo n zo života

Spojení modlitbou

Jean oslovila s touto myšlienkou najskôr mladé rodiny – tie, kto-rých školopovinné deti chodie-vali na farské katechézy. Spýta-la sa ich, či by sa nezapojili do programu s názvom „Spolupút-nici“ – tým, že sa budú modliť za nejakého staršieho člena farnosti alebo za nejaký starší manželský pár. Keď mala zoznam mladých rodín, ktoré sa chceli zapojiť, opýtala sa starších členov farnos-ti, či by o takýto program mali zá-ujem. Potom si zapísala ich mená a začala ich spolu párovať.

S kamarátkou Annou, kto-rá jej pri tom pomáhala, potom zaradom vyberala mená starších členov farnosti a pri každom z nich poprosila Ducha Svätého, aby ho spojil s nejakou konkrét-nou mladou rodinou. Dokon-ca pre všetkých účastníkov vy-tvorili aj takzvané „chladničkové certifikáty“, na ktorých boli na-písané mená ich modlitbových partnerov a ich telefónne čísla. Bolo tam tiež miesto na napísa-nie úmyslov, ktoré si tam mohli ľudia dopísať, keď sa navzájom trochu spoznali a zistili, čo ich „modlitboví partneri“ potrebujú.

Toto modlitbové partnerstvo spustili jednoduchým obradom pri svätej omši. Hoci jediným


oficiálnym záväzkom bolo mod-liť sa za druhú rodinu, modlitbo-ví partneri sa začali stretávať po svätej omši i počas rôznych far-ských podujatí. Niektorí sa do-konca navzájom pozvali na ve-čeru, písali si e-maily alebo sa navzájom navštevovali. Ovocie, ktoré vzišlo z toho jednoduché-ho vzťahu, založeného na mod-litbe, bolo nesmierne hojné.

Patricia a Andrew Willerdingov-ci zapísali svoju mladú rodinu do programu Spolupútnici veľmi radi. Willerdingovci patria medzi spomí-naných „chalupárov“: takmer kaž-dý víkend cestujú z domu asi hodi-nu do Haliburtonu, aby tu prežili pekný a ničím nerušený čas v kru-hu svojej rodiny. Vždy sa im páčil katechetický program pre školopo-vinné deti, ktorý fungoval v tejto farnosti, no so staršími ľuďmi sa zvyčajne len zdvorilo pozdravili. To sa zmenilo, keď sa spojili s Pau-lom a Sharon Morissettovcami, staršími manželmi na dôchodku. Najskôr s nimi po svätej omši pre-hodili niekoľko slov. Paul a Sharon ich potom pozvali k sebe na večeru a ich priateľstvo sa začalo rozvíjať.

Čoskoro zistili, že si toho mô-žu navzájom dať veľmi veľa. Paul spomína: „Keď sa ich dcéra roz-hodovala, kam má ísť na vyso-kú školu, rozprávali sme sa o tom spolu s nimi.“ Taktiež vedel, že

Willerdingovci sa zasa modlia za nich. Táto služba je tiež skvelou príležitosťou pre starších farníkov nadviazať vzťahy s deťmi. „Niekto-ré deti sa vôbec nehanbia. Povedia: ,Ako sa máš? Som rád, že ti je lep-šie.‘ Keď má človek osemdesiatpäť rokov a deväťročné dieťa mu kladie takéto otázky, je to veľmi milé.“

Objav druhej rodiny

Paul a Sharon úprimne obdivu-jú rozhodnutie Willerdingovcov odchádzať každý víkend z domu a stráviť spoločný čas tu, na chate. Ich modlitbové partnerstvo im je zvlášť drahé preto, že ich širšia ro-dina a vnúčatá žijú od nich veľmi ďaleko. V podobnej situácii sú aj mnohí ďalší tunajší farníci.

S plynúcimi rokmi sa tento aspekt „druhej rodiny“ v rámci

slovo n zo života

Modlitbové partnerstvo dokáže ľahko prerásť do priateľstva, a to aj medzi ľuďmi z rôznych generácií.

programu Spolupútnici začal pre-javovať rôznymi drobnými skut-kami. Keď napríklad jedna farníč-ka zomrela, jej deti rozmýšľali, kto ponesie počas pohrebu truh-lu. V tejto oblasti nepoznali ve-ľa ľudí, no potrebovali pomoc s viacerými službami pri pohreb-nej svätej omši.

Vtedy si spomenuli, že ich ma-ma sa priatelila s rodinou Jean Schicklin-Tylerovej vďaka modlit-bovému programu, ktorý prebie-hal vo farnosti. Jean a jej manžel Godfrey za tie roky spoznali túto paniu veľmi dobre a boli poctení tým, že môžu byť na jej pohrebnej svätej omši. V deň pohrebu bol Godfrey jedným z mužov, ktorí niesli truhlu. Ich deti sa v ten deň vypýtali zo školy a išli miništrovať.

Jean a Godfrey potom dosta-li nového modlitbového partne-ra: pani menom Lorraine, ktorej manžel trpí Alzheimerovou cho-robou. Okrem toho, že ju nieke-dy pozvú na obed alebo na veče-ru, aby jej tak uľavili v jej samote, chodia s ňou tiež na návštevy za jej manželom do domova, v kto-rom sa oňho starajú.

Dominový efekt

Prostredníctvom programu Spo-lupútnici sa medzi ľuďmi vytvori-li vzťahy, ktoré by inak nevznikli.

Každý týždeň si teraz ľudia po-medzi lavice vymieňajú vrúcne pozdravy. Jean sa usmieva, keď vidí, ako sa pomaly niektoré ke-dysi „mladé rodiny“ posúvajú do radov „starších“, pretože ich deti medzičasom vyrástli.

Peggy Flowersová, súčasná ko-ordinátorka tohto programu, je nadšená z toho, že môže i naďa-lej viesť tento program. Vidí totiž, že prináša nesmierne veľa ovocia. Hoci sa zo všetkých modlitbo-vých partnerov nestali blízki pria-telia, vzťahy, ktoré vznikli, vyvolali v ich farnosti a spoločenstve priam dominový efekt. Niektoré rodiny zviazané týmto programom sa za-čali stretať s ďalšími dvojicami ro-dín. Takýmto spôsobom sa takmer každý vo farnosti začal nečakaným a úžasným spôsobom zapájať do života iných ľudí.

Tento jednoduchý úkon – pre-pojenie dvoch rodín modlitbou – dokázal pomôcť ľuďom prekro-čiť spoločenské bariéry a vytvoriť nové priateľstvá. Upevňuje gene-rácie a vytvára farskú rodinu pre tých, ktorých rodiny žijú niekde inde. Pozdvihuje ducha osame-lých a dodáva nádej do budúc-nosti tým, ktorí sa cítia „odpoje-ní“ od mladších generácií. A čo je najdôležitejšie, vďaka vzájomnej a pravidelnej modlitbe rozmno-žuje dary a milosti. n

slovo n zo života


Milosť pre daný okamih

Ako som našla Božiu milosť počas svojej cesty trúchlenia

Kathy Maslowová

Ja a môj manžel Mike sme naj-bolestnejšie prežívali stratu

blízkeho človeka v roku 2010. Náš syn Alex mal vtedy autone-hodu. V nemocnici nám neskôr povedali, že Alex takmer zomrel na mieste nehody. Záchranárom sa síce vďaka heroickému úsiliu podarilo stabilizovať jeho stav natoľko, aby ho mohli vrtuľní-kom previezť do nemocnice, bol však napojený na prístroje. Leká-ri nám povedali, že jeho zrane-nia sú príliš vážne. Vlastne bol už mŕtvy. Krátko po tom, čo sme za ním so svojimi ostatnými deťmi

prišli, odpojili ho od prístrojov.

rodinné trúchlenie

Na roky, ktoré nasledovali po tej-to udalosti, si pamätám len akosi matne. Veľmi dlho sme boli s Mi-kom v šoku. Snažili sme prísť na to, ako byť opäť rodinou – už bez Alexa. Naše ostatné deti mali se-dem až dvanásť rokov a zármutok prežíval každý jeden z nás. Mike a ja sme sa usilovali previesť naše deti týmto zármutkom, hoci sme ním prechádzali zároveň aj my sa-mi. Niektoré dni boli také ťažké,

To, ako reagujeme, keď niekoho stratíme, dokáže veľa napovedať o tom, kto sme. Držíme sa pevne nádeje, hoci tak, ako sa topiaci človek chytá slamky, alebo upadáme do pokušenia beznádeje? Naša reakcia môže otvoriť alebo zavrieť dvere Božej milosti.

že som sa musela snažiť prežiť len najbližších päť minút.

Počas tých rokov som pocho-pila, čo znamená žiť v prítom-nej chvíli. V nej je totiž prítomná Božia milosť. Nie v minulosti ani v budúcnosti; je tu a teraz.

Veľakrát som si už myslela, že to vzdám. Bolo to príliš ťažké. Moje deti sa trápili a potrebovali ma, no ja som im takmer nema-la čo dať. Nemala som odpovede – ani pre seba, ani pre ne. Nieke-dy som počúvala, ako mi niekto-ré z mojich detí rozpráva, čo ho trápi, a v duchu som sa modli-la: Pane, netuším, čo mám na to po-vedať. Netuším, čo potrebuje počuť. No kým sme sa dorozprávali ale-bo doplakali, našla som slová. Ve-dela som, že to nie sú slová odo mňa, ale že sú od Ducha Svätého.

rozhodnutie veriť

Počas dní, keď som sa cítila prázd-na, smutná a bola som už-už pri-pravená vzdať to, myslela som na Šimona Petra, ktorý Ježišovi pove-dal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života a my veríme“ (porov. Jn 6, 68 – 69). Ježi-ša totiž vtedy mnohí jeho nasledov-níci opustili, a tak sa aj ostatných učeníkov opýtal, či chcú odísť. Tie-to Petrove slová sa stali mojimi slo-vami, ktoré som vo viere vyznávala.

Občas som bola v pokuše-ní poddať sa beznádeji. Už som však vedela, že myšlienky vedú-ce k sebaľútosti a bolesti sú poku-šením. Vedela som tiež, že túto cestu si nechcem vyvoliť. Spolu s Petrom som si vyberala Pána. Niekedy som toto rozhodnutie robila trochu s nevôľou. No na-priek tomu som ho vždy urobila. A keď som cítila, že mi už neosta-li žiadne sily, hoci som ich potre-bovala, silu mi dodal Boh.

Neexistuje „správny“ spôsob

Už nikdy nebude ďalší Alex. Alex bol jedinečný a neopakovateľný človek. Bez neho je môj svet men-ší. A tak je to správne. Je to tak, ako – mysliac na vlastného syna – napísal Nicholas Wolterstorff vo svojom Náreku za synom (Lament for a Son): „Ak bol hodný lásky, je hodný aj trúchlenia a zármutku. Zármutok je existenciálnym sve-dectvom o hodnote milovaného. Tá hodnota pretrváva.“

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som pochopila ohľadom zár-mutku, bola, že zármutok preží-va každý človek celkom jedinečne a že je jedinečný aj pri každej strate, ktorú prežíva ten istý človek. Toto vedomie nám dáva slobodu trúch-liť vlastným spôsobom. Osobne som dostala veľkú milosť v tom,

slovo n zo života


že tí, ktorí ma podporovali počas mojej cesty trúchlenia, dovolili mi trúchliť nad stratou syna bez od-sudzovania a bez nejakých svojich očakávaní. Plakali spolu so mnou, smiali sa so mnou a nikdy mi ne-dali pocítiť, že by som už mala byť v nejakom inom štádiu. Moh-la som bez zábran vyjadrovať všet-ky svoje emócie, emócie, ktoré cí-ti človek, ktorý trúchli. Mohla som sa bez obáv pýtať a zápasiť vo svo-jom vnútri. A ak som niekedy po-chybovala o tom, že aj uprostred zármutku je so mnou Božia mi-losť, potrebovala som si len spo-menúť na mnohých bratov a sestry v Kristovi, ktorí ma sprevádzali na ceste trúchlenia. Oni boli skutočne jeho telom tu na zemi.

Trúchliť s nádejou

Trúchlenie je príležitosť, hoci bo-lestná, otvoriť sa plnšie Božej mi-losti a Božiemu milosrdenstvu. V dôsledku trúchlenia nad sy-nom sa zmenilo moje srdce. Zis-tila som, že práve zlomené srd-ce dokáže rásť. Popritom, ako som dokázala lepšie sprevádzať druhých a prevádzať ich problé-mami, ktoré prežívali, vzrástla aj moja schopnosť milovať.

Trúchlenie je súčasť života – súčasť lásky. Ak si trúfneme milo-vať, budeme aj trúchliť. Raz som

si v duchu položila otázku: „Ako trúchlia kresťania?“ Odpoveď, ktorú som našla, znela: „My kres-ťania trúchlime s nádejou.“

Asi rok po Alexovej smrti sme boli na pohrebe pätnásťročné-ho syna našich priateľov. Cíti-la som v srdci veľkú bolesť, lebo som presne poznala ich zármu-tok. Stále si jasne pamätám časť homílie. Kňaz slúžiaci svätú om-šu povedal, že keď zomrie nie-kto, koho sme milovali, zomrie aj kúsok z nás a ten je od tej chvíle už v nebi. Keď počas života preží-vame čoraz viac strát, je čoraz viac kúskov z nás v nebi. Tento obraz bol veľmi krásny a pravdivý. Čím viac smútime s nádejou vo vzkrie-senie, tým tenším sa pre nás stáva závoj oddeľujúci nebo od zeme. A keď raz vstúpime do neba, opäť sa tam sami zjednotíme a stretne-me sa s tými, ktorí nás predišli.

Keď odvtedy na svätej om-ši spievame hymnus Svätý, Svä-tý, Svätý a pripájame tak svoj hlas k hlasom svätých a anjelov v nebi, cítim, že som blízko svojho syna. Viem, že príde ešte viac zármutku. Umrú viacerí ľudia, ktorých milu-jem. No každá táto strata bude zá-roveň príležitosťou o trochu viac si otvoriť srdce premieňajúcej Božej láske. V dôsledku toho sa totiž me-ním. Stávam sa plnšie človekom, stávam sa plnšie živou v Kristovi. n

slovo n zo života

cestaza slobodou srdca

Mnohí si určite pamätáte pálčivú tužbu po slobode pred rokom 1989. A potom sa stal ten veľký zázrak Nežnej

revolúcie a mnohých otvorených dverí – aj na väzeniach, aj na hraniciach a aj v mysliach.

Vykročili sme niekam, hľadajúc slobodu, o ktorej sme si mysleli, že sme ju rýchlo a „nežne“ našli na uliciach.

Bohumír Živčák


Asi v tom čase sa u nás začali objavovať svedkovia spoza želez-nej opony a my sme užasnutí zis-ťovali, že to otvorenie dverí nepri-šlo spontánne, z ničoho nič. Že tam za tou oponou boli mnohí, ktorí skláňali kolená a desaťročia prosili za našu slobodu – možno niekedy viac ako my sami...

Prichádzali bratia s nezakale-ným pohľadom, s nepokrivenou mysľou a s veľkým srdcom. Medzi nimi sa na začiatku 90. rokov obja-vil tichý pár Neal a Janet Lozano.

Aby som bol úprimný, niekedy sa mi tí hostia spoza „veľkej mlá-ky“ zdali až príliš slobodní, sebaistí a možno trochu aj hluční .

Neal bol iný. Od prvých chvíľ sme mali pocit, že prišiel do-mov otec, ktorého sme tak dlho čakali. Hovoril veľa o známom

malému spoločenstvu, dlho a úpor-ne hľadal dôvod, prečo niektoré ve-ci, ktoré fungovali všade po svete, sa u nás nie a nie zobudiť.

Na modlitbe alebo hneď po nej naše tváre žiarili pokojom, ra-dosťou a nádejou, no na druhý deň sa vrátil tieň mraku nad náš život a všetko išlo po starom. Keď otvoríte Nealovu druhú kni-hu v slovenčine Vyslobodení, náj-dete toto jeho hľadanie hneď na začiatku knihy. Prečítal všetko, čo v angličtine vyšlo v oblasti oslo-bodenia, a dva roky cestoval po konferenciách, hovoril s exorcis-tami a hľadal model, ktorý by vy-hovoval nám katolíkom.

Ja som o tomto jeho hľada-ní v tom čase nevedel. Komuni-kovali sme sporadicky cez e-mail a my sme zatiaľ pokračovali v službe na misiách a v evanje-lizačných školách. Boh nás po-súval po malých krokoch indivi-duálne a aj ako celé spoločenstvo cez mnohých skvelých ľudí a ko-munity, ktorých zázračne posie-lal z rôznych kútov sveta do náš-ho malého mesta „Pánu Bohu za chrbtom“. Stále sa mi srdce chve-je pri spomienkach na všetky tie navštívenia. Bez nich by Rieka nebola Riekou Života.

Asi desať rokov po Nealovej prvej návšteve som začal v srd-ci pociťovať zvláštnu clivotu

a túžbu, aby sa vrátil. Postupne to prerástlo do intenzívnej potre-by pozvať Neala späť na Sloven-sko. Keď sme začali komunikovať o pozvaní a Neal sa pýtal, pre-čo by mal prísť znovu, nevedel som mu presne definovať dôvod. Hovoril som len o tom vnútor-nom pocite, že ho potrebujeme. A Neal nehovoril o tom, kam ho Boh za tých desať rokov posunul, až kým neprišiel na Slovensko.

Bolo to pár dní s celým spolo-čenstvom, kde Neal začal odkrý-vať skutočný Boží zámer s nami. Tým zámerom bola naša slobo-da v Kristovi a túžba Boha Otca otvoriť naše vnútorné väzenia.

Ako Neal postupne odkrýval oblasti odpustenia/neodpuste-nia, dôvery v dobrotu Otca, sys-tém klamstiev a strachov, ktorý prepletal náš život a korene hrie-chu zapustené hlbšie, ako sme si boli schopní pripustiť, stáli sme odhalení ako Adam s Evou v raji s celou svojou nahotou a biedou. To však nebol koniec.

Neal totiž začal odkrývať túžbu Božieho srdca po našej slo-bode od pascí, v ktorých nás ne-priateľ drží, a ešte viac po slobode robiť Božie veci a začať koneč-ne žiť ako Boží synovia a dcéry, a nie ako otroci.

Prežili sme dovtedy v spolo-čenstve tony modlitieb príhovoru

podobenstve márnotratného sy-na a jeho otca. Zvolil však netra-dičný pohľad staršieho brata. Je-ho kniha Návrat staršieho brata v nás odkryla postoj mnohých, ktorí ubránili vieru v časoch to-tality a s hrdosťou, že neskloni-li hlavu pred režimom, pohŕdavo hľadeli na márnotratných synov a dcéry, ktorí sa vracali po rokoch blúdenia domov.

Dobre si pamätám Nealo-ve veľké modré oči, jeho pokoj-ný hlas a nekonečné modlitby do noci za naše zlomené srdcia a roz-bité životy. Nikoho neodmietol.

Toto všetko by bolo ostalo pek-nou spomienkou, keby nemal Neal srdce hľadajúceho a čakajúceho mi-losrdného Otca. Keď sa vrátil do-mov k svojím už dospelým štyrom synom do Philadelphie a svojmu

redemptoristi

Vyslobodení

Vyslobodení

redemptoristi

redemptoristi

Vyslobodení

Vys

lob

od

en

íre

de

mp

toris

ti

redemptoristi

Vzoprite sa diablovi


redemptoristi

redemptoristi


Vzo

prit

e s

a d

iab

lovi

red

em

pto

risti

OTcovo srdceZnovuobjavenie cesty k Otcovej radosti

OTcoooovvvvvvvvvooooooooooooooooooooooooo sssssssssssssssssssssssssssssssssssrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrdddddddddddddddddddcccccccccceeeeeeee

OTcooooooovvvvvvoooooooooooooooooosssssssssssssssssssssrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrddddddddddddddcccccccccceeeeeeee

OTcovo srdce

Znovuobjavenie cesty k Otcovej radosti

OTc

oooovvvvvvvvvooooooooooooooooooooooooo

sssssssssssssssssssssssssssssssssssrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrddddddddddddddddddd

cccccccccceeeeeeeeO

Tcooooooo

vvvvvvoooooooooooooooooosssssssssssssssssssssrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr

ddddddddddddddcccccccccceeeeeeee

slovo n zo života slovo n zo života


a za uzdravenie našich rán, no to-to bol iný level. Pozerali sme si navzájom do očí so strachom i nádejou. So strachom, že bu-dem odkrytý v celej svojej biede a úbohosti, a s nádejou, že ko-nečne vyzlečiem handry otroc-tva, hriechu, siroty a strachu a že dostanem košeľu syna.

Čakanie v rade na modlitbu oslobodenia bolo mučivé. A bo-lo dlhé, no čím bližšie bola mod-litba, tým viac sa moje vnútro napĺňalo nádejou, že sa zbavím pút, ktoré ma držali roky – mož-no celý život. Často uplakané oči tých, ktorí vychádzali po mod-litbe z dverí, žiarili šťastím, úľa-vou a aj odhodlaním. Hlavy boli dvihnuté a nádychy hlboké a na-plnené pokojom, ktorý vám nik nevezme.

Poznali sme sa už roky pred tým víkendom a poznali sme sa

dobre. No to, čo sme zažili v tých dňoch

a týždňoch po modlitbe oslobo-denia, boli kúsky neba vo vzťahoch.

Už mám pred-stavu, čo znamená

byť naozaj POZNA-NÝ, a predsa alebo prá-

ve preto prijatý a milovaný. Bolo to pred viac ako pätnásti-mi rokmi, a predsa si pamätám

ten svieži pocit radosti a svätos-ti medzi nami. Viem, že to bo-la len kvapka, len vôňa neba, ale stála za to.

Nič nás dovtedy a ani odvtedy tak nezjednotilo ako ten čas.

Pre mňa osobne je najkrajším darom tejto modlitby tajomná ra-dosť vo vnútri. Ten paradox Bo-žieho kráľovstva. Ak Boh začne pracovať na slobode tvojho srd-ca a celého života, ak mu to do-volíš (lebo Boh po ničom tak ne-túži, ako po tom, aby jeho deti boli slobodné), tak sa skoro vždy začne bolestivý proces odkrýva-nia vlastnej biedy. Toto odkrý-vanie však nie je samoúčelné, ale vždy je spojené s dotykom Božej milosti, keď sa z konkrétnej bie-dy, strachu, klamstva či závislos-ti stáva miesto Božieho dotyku. Napriek bolesti a miernemu skla-maniu z toho, že nie som taký dokonalý, ako som si myslel , sa vnútro napĺňa tichou rados-ťou z toho, že Boh sám na mne pracuje, že mu na mne záleží. Nielen teoreticky či teologicky, ale celkom rukolapne, prakticky a dennodenne.

Túto radosť vám pritom nik-to nevezme, lebo je to radosť za-ložená na prítomnosti živého Boha vo vašom živote, ktorá ne-zavisí na okolnostiach či vašich pocitoch.

Neal Lozano napísal odvte-dy ešte pár dôležitých kníh a via-ceré sú preložené do slovenči-ny, no najdôležitejší posun nastal práve v oblasti modlitby oslobo-denia. Oblasť, ktorá bola dlho veľmi nejasná a dokonca považo-vaná za vec, ktorej sa venujú pro-testanti, sa stala prehľadnejšou a jednoduchšou.

Nealov jednoduchý a pokor-ný spôsob modlitby s ľuďmi si postupne našiel cestu a stal sa oficiálnym modelom, ktorý pri-jali mnohé služby a komunity (Renewal Ministries, Chemin--Neuf) za svoj. V Poľsku pod zá-štitou jezuitov vznikajú ako huby po daždi takzvané Domy Milosr-denstva. V nich sa striedajú slú-žiace tímy pri modlitbe za ľudí

tak, že niektoré sú obsadené den-ne aj niekoľko hodín alebo ce-lý deň. Inde sú tieto tímy súčas-ťou misijných tímov a pri službe v rôznych častiach sveta sa stáva modlitba za oslobodenie keryg-matickým nástrojom evanjelizá-cie. Je totiž pekné hovoriť o Bo-žom kráľovstve a o našej identite Božích detí, ale čosi úplne iné je ponúknuť ľuďom praktickú cestu za slobodou srdca.

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či je takáto modlitba katolícka, či je Neal katolík. Áno, áno a ešte raz áno. Neal, Janet a celá ich rodi-na vyrástli ako katolíci a celý ži-vot slúžia v Katolíckej cirkvi. Au-torita, ktorú Boh udeľuje Nealovi ako otcovi, a jeho tiché a pokorné

slovo n zo života

Boh po ničom netúži tak veľmi,

ako po tom,

aby jeho deti boli slobodné


srdce otvárajú dvere tejto modlit-be v diecézach po celom svete. Lebo táto modlitba oslobodenia vychádza zo sviatosti krstu. Zje-dušene povedané, je to napĺňanie našich krstných sľubov v každo-dennom živote. Je to uchopenie milosti sviatosti krstu v plnom rozsahu a uvedomenie si, čo sa vlastne v krste stalo, kým som sa v krste stal. Všetci to vieme z ho-dín náboženstva. Ako sa však po-staviť každý deň v tejto milosti krstu tvárou tvár strachu, smút-ku, beznádeji, hriechu, závislos-ti, hnevu, neodpusteniu, vlastnej pýche či paralyzujúcim situáciám nášho života, je už iná pesnička.

Neviem, odkiaľ sa v nás be-rie tá prirodzená pasivita, ak ide o duchovný život. Čakáme, že sviatosti všetko urobia za nás, že naše duchovné problémy vyrieši nejaké silné duchovné „eso“, ne-

jaký svätec, ktorý sa za nás pomod-

lí, a je to.

Veď ak by Boh chcel takúto pasivitu, tak nás stvorí ako pekné kamene... On nás však stvoril po-dobných sebe, aby sme boli jeho partnermi v dotváraní sveta. Je to príliš očividné, aby sme si túto skutočnosť nevšimli.

Boh veľmi túži pracovať na našej slobode, ale chce, aby sme po tejto ceste kráčali spolu s ním, aby sme preberali zodpovednosť za svoj duchovný život a za dary, ktoré do nás vložil.

Na začiatku som spomínal, že proces oslobodenia má dve súvi-siace fázy – oslobodenie od všet-kého, čo nás zotročuje (škaredo a tvrdo alebo jemne a prítažlivo), a oslobodenie k tomu, čo si Boh vysníval v mojom živote. Toto je veľká zodpovednosť, lebo každý deň, každú hodinu, keď zostá-vam sedieť vo svojom väzení, sa moje povolanie nenapĺňa a brat alebo sestra, čakajúci na moju po-moc, sa trápi ďalej.

Neal nás vždy pobádal k to-mu, aby sme sa nebáli modliť sa spolu s inými za ich oslobodenie. Trvalo nám to dlho, no nakoniec sme vykročili a náš život sa začal napĺňať Božími zázrakmi a Bo-žie kráľovstvo sa začalo rozrastať pred našimi očami.

Nie je toto náhodou evanje-lium?! n

Sprevádzanie odchádzajúcich

Myšlienky, ktoré sme vložili do Modlitbového denníka na rok 2020, sú odozvou dlhého obdobia, ktoré prežívali ich autori pri

sprevádzaní človeka, o ktorom bolo vzhľadom na vek a zdravotný stav jasné, že jeho odchod do večnosti sa blíži, hoci pomalými krokmi.

Naša babka jedno októbrové rá-no v roku 2017 nevstala z po-stele. Prestali ju poslúchať nohy. Začal sa čas každodennej sta-rostlivosti a opatery, aká je bež-ná pri každom ležiacom človeku. No okrem toho „vonkajšieho“ sa pred nami otváral aj nový roz-mer čohosi veľmi „vnútorného“. Oveľa intenzívnejšie sme začali vnímať Ježišovu prítomnosť, prí-tomnosť trpiaceho Krista. Tiež sa

pred nami občas vynáral obraz Boha, ktorý si pripravuje človeka na odchod domov, do neba.

O tom všetko je najnovší Mod-litbový denník. Nerobí si nárok na nejaké praktické rady, ako a čo ro-biť, čomu sa venovať. Je len obyčaj-ným podelením sa autorov o tom, ako so svojou mamou a svokrou prechádzali dňami postupného odchádzania, ako prežívali „nácvi-ky“ definitívneho odchodu. A ako

Marián Kováčik

slovo n zo života

72 n september 2019

v tom všetkom vnímali, že Boh je na tejto ceste s nimi.

Hoci sme babku „sprevádzali“ počas celých dlhých rokov jej star-nutia, rok a pol, ktorý strávila ako ležiaci pacient v posteli, bol časom osobitného požehnania pre nás i pre ňu. Drobné pozornosti, ohľa-duplnosť, prítomnosť, prejavy lás-ky... akoby naberali na sile a inten-zite, hoci to vidíme až pri spätnom pohľade na celý ten čas. Keď naša babka 4. júna 2019 zomrela v Ho-dine milosrdenstva počas mod-litby Korunky, začali sa v našich srdciach a mysliach vynárať texty Písma, ktoré by najlepšie charakte-rizovali jej život. A tie sme potom vložili do pohrebnej svätej omše.

Ako prvé čítanie sme vybra-li text z Piesne piesní (je na zadnej strane obálky Modlitbového denní-ka). „Hor’ sa, priateľka moja, ho-lubica moja, krásava moja, a poď! Veď už je po zime, dážď pre-stal, pominul... prišiel čas veselé-ho spevu“ (2, 10 – 11. 12b). Po-mohlo nám to spätne vnímať celý čas bolesti a odchádzania ako Pá-novo volanie... a samotnú smrť ako odpoveď na také naliehavé pozvanie samotného Boha.

Potom sme spievali 122. žalm: „Zaradoval som sa, keď mi poveda-li: ‚Pôjdeme do domu Pánovho.‘“

Ako ľahšie sa vníma smrť blízke-ho, keď vieme, že išiel domov, k Otcovi, v pokoji, vyrovnaný a s radosťou...

A evanjelium bo-lo o kupcovi, ktorý hľadá vzácne per-ly (Mt 13, 44 – 46). Nielen preto, že na-ša babka sa volala Margita a toto me-no znamená Perla, ale najmä preto, lebo sme vnímali, že tým Kupcom je sám Boh, ktorý dal všetko, aby si našu milovanú (a svoju milova-nú) získal. Aj preto je na obálke perla v lastúre...

Budeme veľmi radi a modlíme sa za to, aby Modlitbový denník na rok 2020 priniesol mnohým úľa-vu na ceste, poskytol malé sme-rovky pre každodenné sprevádza-nie odchádzajúcich príbuzných či blízkych, pomohol prekonať ťažké chvíle bezmocnosti pri pohľade na bolesť, zmiernil opustenosť... Má-me však nádej, že prinesie požeh-nanie aj tým, ktorí takouto skúse-nosťou ešte nemusia prechádzať. Lebo ukazuje cestu s Bohom, kto-rý je uprostred nás. A touto cestou ide každý, kto Boha miluje... n

slovo n o knihe

Modlitbový denník 2020 má 224 strán formátu A5 v praktickej špirálovej väzbe s tvrdými doskami.

Jeho cena v obchodoch je 4,90 €, v našej redakcii poskytujeme 15-percentnú zľavu.

modlitbovýdenník2020

MD_2020_OBAL.indd 1

02-Aug-19 09:47:55

Vydavateľ originálnej verzie: The Word Among Us Inc., Dr. Perry Rd. #126, Iljamsville, Maryland 21754, www.wau.org

Vydavateľ slovenskej verzie: Redemptoristi, Puškinova 1, 811 04 Bratislava • IČO 00 587 133 • tel.: 0948/440 037, volať medzi 8:00 a 12:30 • email: [email protected] • internet: www.smn.sk •

IBAN: SK5102000000000341643602 • SWIFT (BIC): SUBASKBX •

• Vedúci vydavateľstva: P. Patrik Grotkovský, CSsR • Editor: Lukáš Vaník • • Preklad: Zuzana Smatanová, Lukáš Vaník •

• Jazyková úprava: Martina Kováčiková •• Grafická úprava: Ľudmila Králiková • Internet: Ing. Tomáš Žembery •

• Foto: archív Slovo medzi nami, www.istockphoto.com, www.pexels.com, www.fotky-foto.com • • Všetky fotografie v časopise – ak nie je uvedené pri fotografii inak – sú ilustračné. •

• Tlač: Devin printing house, s.r.o. •• Evidenčné číslo MK: EV 3039/09 • ISSN 1336 – 0221 •Imprimi potest: ThLic Václav Hypius, CSsR, provinciál.

Časopis Slovo medzi nami vychádza 10× do roka a je možné si ho objednať kedykoľvek v priebehu roka.Ročné predplatné je 13 €. Jednotlivý výtlačok stojí 1,50 €.

O výške predplatného do zahraničia sa informujte v redakcii.

Objednávajúci objednávkou predplatného vyjadruje súhlas so spracovaním osobných údajov na účely vedenia databázy predplatiteľov.

Dátum vydania: jún 2019

© 2019 The Word Among Us Inc.Všetky práva vyhradené.

Bez dovolenia vydavateľa nie je možné kopírovať ani publikovať nič z obsahu tohto časopisu.

Sekvencia Stabat Mater dolorosa (Stála Matka bolestivá) sa zakladá na proroctve Simeona, podľa ktorého srdce Ježišovej matky

prebodne meč bolesti (porov. Lk 2, 35).Pochádza z 13. storočia a pravdepodobne ju napísal Jacopone da Todi (1230 – 1306), najprv právnik, básnik a neskôr mních Rehole svätého Františka. Podľa niektorých by však autorom hymnu mohol byť aj svätý Bonaventúra. V roku 1727 Katolícka cirkev túto báseň zaradila

vo forme sekvencie do svätej omše na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorý sa každoročne slávi 15. septembra.

V novom slovenskom preklade jej prvé slohy znejú:

Stála Matka bolestivávedľa kríža ľútostivá,keď na ňom Syn milý pnel.

Ach, tej Matke prežalostnej,zarmútenej a bolestnejsedmorý meč v duši tkvel.

Ó, jak smutná, doráňanábola ona požehnanáMatka Syna Božieho.

Jak plakala a trpelasvätá Matka, keď videlamuky Syna milého.

Ktože by z nás nezaplakal,keby videl, bolesť akáje v jej srdci nevinnom.

Kto by nebol rozžialený,pozorujúc bolesť Ženy,ako trpí so Synom.

Pre hriech ľudu bezbožnéhovidí Syna mučeného,jak ho človek zbičoval.

Vidí, ako Syn milenýdokonáva opustený;dušu Otcu odovzdal.

Ó, ty, Matka, žriedlo lásky,nech prežívam bôľ tvoj ťažkýa nech s tebou nariekam!

Stabat Mater Dolorosa – Stála Matka Bolestivá

Svätý Otec František vyhlásil október 2019 za „mimoriadny misijný mesiac“. Urobme všetko pre to, aby to bol začiatok aktívnej misie a evanjelizácie.

Byť poslaný znamená prinášať svetlo, požehnanie, oživenie, uzdravenie a oslobodenie. Október 2019 má byť začiatkom oživenia evanjelizácie, modlitby a podpory celej Cirkvi. Nie je cieľom sám pre seba, ale prostriedkom na oživenie, obnovenie a opätovné prebudenie misie nielen v misijných krajinách, ale tiež v Európe a aj na Slovensku.

Misie sa nedejú len v ďalekých krajinách. Môžu sa diať aj u teba na dvore, na chodbe vo vašom paneláku či pred vaším farským kostolom. Áno, môžu byť všade tam, kde druhým hovoríš o Ježišovi, o tom, aký máš s ním vzťah a čo všetko si ho už videl urobiť.

Október 2019Misijný mesiac

Urob tento mesiac odvážny krok a povedz o Ježišovi niekomu,

kto s ním nemá taký dobrý vzťah ako ty!

12

3 4Štyri

rozmery misijného mesiaca

Osobné stretnutie

so živým Ježišom Kristom

v Cirkvi prostredníctvom

Eucharistie, Božieho

slova, osobnej

a spoločnej modlitby.

Svedectvo svätých

a mučeníkov misií,

a to aj

nekanonizovaných

mučeníkov.

Biblická, katechetická,

spirituálna a teologická

formácia pre misie.

Misijná láska

ako spoločné úsilie

všetkých znamená

materiálne podporovať

ohlasovanie evanjelia

a formáciu vo viere

a v misiách, zvlášť

v najchudobnejších

cirkvách.

e mete - christ-net.sktesarskemlynany.fara.sk/aktual/plagaty/smn_2019_07_september.pdfseptember 2019...

Documents