zborník prác 4roč. cena a.chudobu-2002 - szm.comveď kto z nás / a nie to ešte hlboko veriaci...

Zborník ocenených súťažných prác Cena Andreja Chudobu

1

ZBORNÍK

ocenených súťažných prác

Cena Andreja Chudobu

4. ročník

2002


2

Náš jubilant

ANDREJOVI k 75. výročiu Pre omrvinku chl eba

Pre holubie pierko Pre zlatý vlas panny Pre živú vodu

sa celý život trápiš.

Za konopné pl átno

Za muškát v okne Za medovú chuť mukýň Za ozvenu vl astného hlasu

druhým grošom za svoj život pl atíš.

Na neznámu cestu Na horu bez olív Na tenké sklo jazera Na ostrie nenapísaného Slova

si každý deň pripravený vystúpiť, a preto žiješ.

Miroslav Pius

Kytica vďaky a priateľský stisk pravice Môže niekto uviť krajší veniec, uviazať pest rejšiu kyti cu a vysloviť úprimnejši e blahoželani e k spisovat eľovej päťasedemdesiatke než je rozozvučaný spontánny juveníliový obdivný orchester a poetický hlas tvorivých vnímateľov jeho diela v rámci štvrtého ročníka C eny Andreja Chudobu? V tomto novembrovom prítmí ako maják na mori svieti a úsmevy dobroprajných účastníkov podujatia, ktoré má dnes celkom výnimočný a azda i symbolický ráz. Ofi ciálne kytice sa prekrývajú s nesmelými vinšami z detských úst, vedľa bujarej pesničky kamarátov – literátov zaznie i lahodný hlások malej speváčky. Táto dvojpólovosť zaiste citlivo rozozvučí srdce nášho jubilant a, veď pri nej, pri triadi ckej symbióze včerajška, dneška i zajtrajška si nástojčivo uvedomuje požehnanú nesmrteľnosť tvorcu a žičlivú kontinuitu umeleckého slova. Ukazuje sa, že sériu jeho kníh, množstvo rozhlasových i tel evíznych rel ácií, jeho rozprávačské majstrovstvo, jeho znalosť ľudských charakt erov i mágiu ľudovej reči nepokrýva pätina dokumentu a prach zabúdania, ale prostredníctvom celoslovenskej tvorivej súťaže naplno žij e a odvážne smeruj e k zveľaďovaniu trvalých hodnôt v klenotni ci slovenského krásneho písomníctva. Svedkovia Chudobových spisovateľských trampôt, literárnych úspechov i neuznaní, s radosťou zisťujú, že náš Andrej nikdy otrocky neslúžil mocným tohto sveta, nikdy pred nimi pokorne nekľačal, ale zato krásnym slovom verne slúžil vnímavému čitateľovi a vďačne kľačal pred chrámom umenia, aby z neho čerpal a aby mu i odvádzal svoju lyri ckú daň. Poďakujme mu za krásne ľudské slová, za poeti cké texty, za zložité osudy jeho literárnych postáv, za obohacujúce chvíl e strávené nad jeho knižkami. Do ďalších rokov tvorivého život a mu prevolávame úprimné ŽIVIÓÓÓ!

Doc. PhDr. Jozef Meli cher


3

Pozdrav jubilantovi

Andrej Chudoba - občan, spisovateľ Hovorí sa, že Pukanec má v prepočít aní na počet obyvateľov viac spisovat eľov ako Bratislava. Toto tvrdenie je asi pravdivé, avšak nie je potvrdené štatisti ckým úradom. Jedno je isté: naša obec, bývalé slobodné kráľovské banské mesto, má dvoch významných spisovat eľov. Dnes bude reč o Andrejovi Chudobovi, ktorý sa do Pukanca pri ženil a tu žije so svojou rodinou. Pochádza z neďal ekej obce Krškany – Zaj ači a Dolina na pomedzí Tekova a Hontu. Jeho tvorba je vyznaním lásky k ľuďom a tunajšej zemi. Nejeden Pukančan sa spozná v jeho románe, alebo objaví bývalú učiteľku, či svojho triedneho učiteľa, opisovaný pohľad z okna na Sitno sa mu zazdá povedomý. Pán spisovateľ Andrej Chudoba sa významnou mierou podieľa na šírení dobrého mena našej obce. Na besedách v školách regiónu i širokého slovenského okolia sa žiaci a študenti dozvedajú niel en o jeho tvorbe a osobnom živote, al e získavajú informácie aj o Pukanci a jeho malebnom okolí. V novembri sa majster Chudoba dožíva 75 rokov. K jeho životnému jubileu mu za všetkých občanov Pukanca žel ám veľa zdravia, životného optimizmu a tvorivých síl.

Jana B a h n o v á starostka obce

Andrej Chudoba - učiteľ, kolega, priateľ Pred štyridsiatimi rokmi som ako malý žiačik postúpil na druhý stupeň vt edajšej základnej deväťročnej školy. Triedy boli umiestnené v hlavnej budove, ktorú dodnes nazývame "mešti anka". Tu sa stal mojím triednym učiteľom Ondrej Hudoba, už vtedy sa podpisoval Andrej Chudoba. Učil nás tel esnú a pracovnú výchovu, ale často chodil k nám suplovať chýbajúcich učiteľov. Vtedy sa ľahko nechal odlákať od témy a spoločne sme blúdili po afri ckej Sahare, po ďal ekej Sibíri, či pod hladinou Paci fi ku. Pán učit eľ nás učil milovať ľudí a vážiť si ich prácu, obdivovať a ochraňovaťprí rodu. Výlety na Veterník al ebo cez Krí žny buk k Hronu sú pre mňa zážitkami na celý život. Dodnes si spomínam na nerozvážnosť, ktorú som urobil, keď som za loptou skočil do Hrona. Neutopil som sa a nedostal som ani bitku od pána učiteľa. Odniesli si to len moje krátke nohavice a tričko, ktoré som cestou domov cez Liešnu dolinu sušil na pl eci nastoknuté na pali ci. Keď som ako čerstvý absolvent nastúpil k nám do školy, zastupoval som nášho Andrej a, ktorý bol v tom čase na "tvorivom voľne". Stali sme sa kol egami, ale on už v učiteľskej praxi nepokračoval. Venoval sa naplno literárnej tvorbe. Pri každej príležitosti však pri chádza medzi nás. Poteší nás múdrym slovom, dámam zloží kompliment, pochváli vínko a možno nájde aj inšpiráciu k ďalšiemu di elu. Náš pri ateľ, učiteľ a spisovat eľ Andrej Chudoba sa dožíva významného životného jubilea. Všet ci bývalí i súčasní kol egovia - učit elia mu srdečne blahoželajú.

Mgr. Dušan B a h n a riaditeľ ZŠ Pukanec

Sloboda je ako kniha

Na knihe, teda na literatúre je najkrajšia sloboda. Tie staré geologické vrstvy do hĺbok, tá šírka alt ernatív a variácií, z ktorých si možno vyberať bez prinút enia a manipulácie. Značná časť našej literárnej vedy, kritiky a históri e však veci ako etos, pátos, mystérium, cnosť, krása a podobné vraj romantické a konzervatívne rekvizity nie je schopná akceptovať a kl adie dôraz na deštrukciu jazyka a formy, na chaos, dekompozíciu, bezcitnosť a výsmech. Je to vlastne dogmati cké popieranie alternatívnosti a variability literatúry, život a, dejinnej kontinuity a kultúrnej integrity. Teda slobody. No Andrejov Chudobov čistý jazyk a štýl a tvar, jeho lyri cký spôsob videnia nášho človeka a svet a sa našťastie ani len trochu nepodobá na sériovo vyrábaný predávaný hamburger. Treba mu teda k blížiacemu sa životnému jubileu nežel ať frázy o peniazoch a šťastí, treba mu žičiť knihy. Veľa kníh, ktoré prečít a, veľa kníh, ktoré napíše.

Ivan Kadlečík

List priateľovi


4

Milý Andrej, v mladosti som bol priam posadnutý poéziou nemeckého expresionistu R. M. Rilkeho. Jeho tichá nali ehavosť, pokora pred Najvyšším, ale najmä všeprítomné vedomie o svojej vl astnej ničotnosti, boli hádam tie znaky jeho poézie, ktoré ma fascinovali. Veď kto z nás / a ni e to ešte hlboko veri aci človek, akým bol R. M. Rilke / by dokázal Bohu adresovať t akúto výčitku: „Ó, Bože! Čo by si robil bezo mňa, keby som zomrel? Som tvoje rúcho, tvoja živnosť, bezo mňa by si stratil zmysel.“ Je v to toľko človečej statočnosti a vzbury zároveň. Toľko nesmrteľnosti a konečnosti zároveň, že to až vyráža dych. A tak, keď si na Teba ticho v kútiku duše po tieto preddušičkovské tajomné dni spomínam, ba dokonca sa Ti odvažujem týmto listom blahožel ať k Tvojmu krásnemu životnému jubileu, ani neviem ako sa mi vynoril z pamäti práve tento básnik a jeho krásne verše. A možno to nie je len intuícia, ktorú my obidvaja v sebe nosíme už od narodenia, pretože večný Boh sa nad nami zľutoval ešt e kedysi, keď sme boli v minulom živote, možno je v tom nej aká zákonitosť, ktorej jednoducho nerozumieme, pretože sme len a l en ľudia. A možno je to tým, že je medzi Tebou a tým mojím obľúbencom nej aká spojitosť. Aj Ty si bol celý život odsúdený na písanie, tvoreni e pravdivých, menej pravdivých, ba až fant astických dejov, pretože si musel. A pretože ... nehambime sa k tomu obidvaja pri znať, chcel si sa skrze napísané slovo stať nesmrteľným. Teda, chcel si sa stať tak trochu /ó aspoň tak trochu! / Bohom, pretože Boh je večnosť, a pretože aj kniha nami napísaná môže sa aspoň trochu k tejto večnosti priblížiť. Ale za všetko sa platí. My platíme samotou, rozorvanosťou duše, veľa krát nepochopením, mukami tvorby. Toto všetko si prežil. A toto všetko budeš prežívať do konca svojej fyzi ckej prítomnosti na tomto svete. Ale dnes, keď sa dožívaš takého krásneho, priam nestorského, abrahámovského veku, akoby si Bohu aj Ty spolu so mnou a s Rilkem adresoval tú tichú, zhovievavú, ale človečiu výzvu: „Bože, ešt e nie! Čo by si robil bezo mňa, keby som teraz zomrel?“ A som presvedčený o tom, že Najvyšší túto Tvoju výčitku a prosbu zároveň počul, zamyslel sa, poradil sa s anjelmi a vydal všeobecné nariadenie pre celý vesmí r, aby Ti veľký nebeský terminátor prest al počít ať Tvoje dni tu medzi nami na Zemi.

V hlbokej úcte Tvoj priat eľ Miroslav Pius

Andrej Chudoba

Krajina môjho srdca Krajina v karpatskom oblúku. Krajina v srdci Európy. Krajina človeka. Krajina v našom srdci. Zem požehnaná pôvabom a krásou, vencom rovín a pl anín, stovkami ri ek a dolín, stúpajúci ch do hôr. Krajina našej duše, krajina nášho detstva, krajina našich odchodov a návratov, vo svojej nekonečne pest rej mnohotvárnosti. Krajina v belasom objektíve, krajina v siedmych farbách dúhy, krajina v štyroch premenách, krajina v prítomnom čase i v čase pred časom, keď ju Stvoriteľ vymodeloval medzi Dunajom a Tatrami. Horský veniec, ovenčený spomienkami, spevmi a poéziou, zobrazený magickým médiom brúsenej šošovky, zvecňujúci a zvečňujúci „okamih chvíle“ v mozaickom i panoramatickom obraze krajiny, ktorú nazývame našou vlasťou. Je to naoko chladný neosobný záznam, no len čo sa umelcove obrazy dotknú nášho chl adnúceho srdca, našej uštvanej pamäti a naší ch blednúcich spomienok, jeho oko sa stáva naším okom a zo zdanlivo zabudnutých hĺbok sa ozvú hl asy domova – fl auty žĺn, švitor lastoviči ek, škovránčie trilky, šum vet ra stebiel, tráv a stromov, vnímame zurčanie potoka, vôňu viní c, oráčin a smrečí n, červené maky, pripomínajúce pot a krv – naše st áročné dejiny. Krajina môjho srdca je vlastne legenda domova, legenda kamenných a šindľových štítov, v nej sa vraci ame k rozprávkovým horám – žel ezným, medeným a zlatým, k volaniam a ozvenám, medzi ktorými sa odvíj al náš osud, naše ľudské bytie a nebytie. Tu zostali hroby, s krížami v tráve, pripomínajúce potopené lode. V stromoch a v trávach pri ich nohách prúdi naša miazga, v ich stonkách a korunách šumí naša krv. Napospol leži a na posvätných výšinách. Túžba po vlastnej postati býval a často ich osudom a rodná zem im dožičila aspoň kameň na pomníky. Aj oni odpočívajú v krajine nášho srdca – materské náručia a ot covské napomenutia – nasýtení zemou až po ústa, odpočívajú v pokoji ako námorníci vo svojom mori. A mnohí, čo umreli v kraji, kde im nepatril a ani zem nad hrobom sa vracajú sem v popole, aby odpočí vali v krajine svojho srdca – v kraji tisícich krí žov a tisíci ch ozvien. Taká je krajina nášho srdca – zem živých a mŕtvych. Nezmocnili sme sa jej zbraňami, ale pluhmi a motykami. Tu sme stavali hrady, chalupy, zvonice, kostoly a chrámy. Tu sme orali plytko, al e siali hlboko, až do podstaty, až na dno byti a. Tu sme prežili svoj e hriechy i tresty, tragédie i pohromy, al e aj slasti a rozkoše Epikurovej záhrady. Tu ešte láskavo ohmatávame otcovský nôž a matkin modlit ebník. Tu - na otcovskej roli a na matkinom dvore, čítame ich životný príbeh, od začiatku až do konca a ich tvrdohlavá vernosť nás čímsi


5

nadchýna a desí. Nuž, aj tu kdesi, v krajine nášho srdca, z dávneho dubového vedra píj ame svoj obraz a potom mocným dychom ho rušíme ako Boh svojím dychom ruší naše bytie. Z tohto džberu píj ame alegóriu života, neodvolat eľné poslanie – od žriedl a k Oceánu – od narodenia po smrť. Tak zelené žriedla domova liečia naše bolesti a uzmierujú naše nasmrť unavené telá a duše. Je to krajina nášho srdca a slnka, čo presvecuje všetky tmy a hmly. Je to naša zem, nad ktorou slnko nikdy nezapadá. Malá na mape svet a, ale veľká v obraze našej duše. Krajši a ako najkrajšie krajiny na obrazoch starých majst rov. Krajina ako otcova roľa a matkine dlane. Krajina posvätných miest a ci est. Krajina drevených štítov vzopätých na spôsob rúk. Krajina ako modlitba, stúpajúca k nebu. Krajina ako Proglas, ako žalt ár, ako roztvorená kniha Písma. S ňou žijeme a plynieme v spoločnom prúde nerozdielneho času. Je našou al fou a omegou, znamením vypáleným na našom čel e.

Propozíci e 4. ročníka literárnej súťaže Cena Andreja Chudobu

Vyhlasovatelia: Obec Pukanec, MO MS Pukanec, ZŠ Pukanec Spoluorganizátori: OÚ – OŠMaTK Levice Dom Mati ce slovenskej Levice SB PRESS Tlmače mediálny partner POSLANIE SÚŤAŽE Poslaním súťaže je rozvoj vl astnej tvorby ži akov v podobe poézie a všetkých prozaických žánrov, s cieľom podporovať rozvoj tal entov a umožniť im prezentovať sa. Súťaž je celoslovenská, určená žiakom základných a stredných škôl na území Slovenskej republiky a dospelým začínajúcim autorom. ORGANIZÁC IA SÚŤAŽE Súťaž prebeIA hl a v jednom kole v troch kat egóri ách – osobitne v poézii a v próze. 1. kategória - žiaci 8-ročných gymnázií príma až kvinta - žiaci 5. – 9. ročníka ZŠ 2. kategória - žiaci 4-ročných gymnázií - žiaci stredných odborných škôl - žiaci stredných odborných učilíšť 3. kategória - dospelí Do 4. ročníka súťaže Cena Andreja Chudobu sa prihlásilo 197 autorov, ktorí zaslali 350 prác, z toho: v 1. kategórii 124 autorov 183 prác v 2. kategórii 47 autorov 99 prác v 3. kategórii 26 autorov 68 prác Porota pracovala v nasledovnom zložení: I. kategóri a: Mgr. Helena Bónová PaedDr. Viliam Kotrus PaedDr. Jozef Výboch II. kategóri a: Mgr. Magdaléna Vajdová PhDr. Anna Vydrová Mgr. Ľudmila Kušnírová III. kat egória: PhDr. Mirosl av Pius Ľudovít Bakaj Mgr. Milan Bukoven SLOVO POROTY Do I. kategóri e 4. ročníka Ceny Andreja Chudobu prišlo 183 prác. Kým v súťažných prácach predchádzajúceho ročníka bola nadmiera smútku a dominovala téma drogy, autori 4. ročníka C eny Andreja Chudobu siahli po témach vlastných mladým ľuďom. Je to láska, priat eľstvo, vzťah k zvierat ám, prírode, al e aj vyjadreni e postoj a k problémom dneška. V poézii prevl ádala osobná a spoločenská lyrika, v próze k najčastejším žánrom pat rila poviedka, 11–12–ročným začínajúcim autorom bola najbližši a realisti cká rozprávka, báj, bájka a povesť. Kompozične aj štylisticky boli na veľmi dobrej úrovni.


6

Literárnou súťažou 4. ročníka Ceny Andrej a Chudobu žilo cel é Slovensko. V I. kategórii sa ozvali hádam všetci súťažiaci a víťazi predchádzajúceho ročníka, pribudli noví autori a čo najvi ac pot ešilo, že aj cel é školy z obcí, z ktorých ni ektoré nemôžeme nájsť na mape a ni ektoré len na podrobných mapách Slovenska. Počet súťažných prác v porovnaní s 1. ročníkom C eny Andreja Chudobu klesol, pribudlo prác s vysokou úrovňou. Je dobre, že Cena Andreja Chudobu pokračuje a obj avuje Slovensku nádejných autorov už aj v I. kategórii.

Mgr. Helena Bónová predsedníčka poroty

V II. kategórii komisi a posúdil a zasl ané práce a skonšt atovala, že úroveň prác je dobrá. Ist é zmeny nast ali v témach, ktoré si študenti vyberali v poézii. Prevl ádajú témy vyjadrujúce smútok, sklamanie, rozčarovanie a to nie len v osobnom živote, ale aj v spoločenskom. Možno práve preto, a to nie len svojou kvalitou, vyniknú básne, v ktorých zasvieti „slniečko“ a sú pozitývnym pohľadom na svet (Májová a júnová chvíľka poézi e). Osobitný prístup v tvorbe básne a chápanie svet a sa prejavilo v niektorých básňach, najviac nás oslovil súbor básní WORD 819. V próze, ktorá bola zastúpená oveľa menším počt om príspevkov ako po minulé roky, sme zaznamenali istý posun v kvalit e príspevkov. Aj keď mnohé nedosahovali úroveň stredoškoláka al ebo boli pri emerné, ocenené práce vynikli svojou kvalitou a považujeme ich za veľmi dobré práce, ktoré sú prej avom záujmu autora o písanie a jeho znalostí v štylistike, ako aj o aktuálne otázky mladého, moderného človeka v život e. (Robot, So mnou nerátaj a i.) Našli sa aj príspevky, v ktorých sa spáj ala ni zka úroveň tvorby textov s vyj adrovacími prost riedkami, slovnou zásobou a najmä témami, ktoré pravdepodobne nie sú skúsenosťou väčšiny stredoškolsky študujúcej mládeže. Poslaním literatúry j e nie len pôsobiť na mysl eni e, ale aj na esteti cké cíteni e čitat eľa, mala by nás nie len provokovať, al e aj poľudšťovať, čo sa mnohým prácam darilo. Pri čítaní prózy a najmä poézie sme prežili pár pekných chvíľ, teší nás, že medzi našou mládežou sú začínajúci autori, o ktorých možno raz budeme počuť vo svet e krásnej literatúry.

Mgr. Magdaléna Vajdová

predsedníčka poroty

Začnem tým, čo ma v III. kat egórii prekvapilo príj emne. Bola to jednoznačne próza. Môžem bez nadsádzky povedať, že práce, ktoré porot a ocenil a majú takú umeleckú úroveň, ktorá ich predurčuje na publikovanie v umeleckých časopisoch. Primárnym kladom týchto krátkych poviedok je ich nekonvenčnosť a jednoznačné obhajovanie životných postojov ich autorov. Prózy, tie ocenené, ale aj iné, sú prežit é a povedal by som, že aj prebolené. V každom prípade až bytostne pravdivo odrážajú duševný svet autorov. V porovnaní s minulým ročníkom sa v tomto roku objavilo vi ac kvalitných prác. V poézii autori už takí úspešní neboli. Permanentne sa znovu a znovu zjavujú básne, ktoré sa tvária, predstierajú a vkĺzavajú do neži adúceho a sladkastého sentimentu. Niektorí mladí adepti poézi e akoby si neuvedomovali, že aj keď píšem vi azaným veršom musím poznať jeho základné zákonitosti. Jednoducho aby som sa neobli ekol do toho, čo sa tu nosilo pred päťdesi atymi rokmi. Chcem sa predsa obliekať moderne, nie? Mnohé básne a i ch autori doplácajú na tzv. „ falošný pátos“ . Báseň je vnútorná, intímna výpoveď o sebe. A tak ju aj treba tvoriť. Ale aj tu sa obj avilo pár autorov-autori ek, ktorí sa vyhli úskaliam a presvedčili čit ateľa aj porotu.

PhDr. Miroslav Pius predseda poroty

Zoznam zú častnených škôl : ZŠ Brehy ZŠ Lokca ZŠ Handlová ZŠ Rybník ZŠ Varín ZŠ Vlčany ZŠ Želiezovce ZŠ Tlmače ZŠ Kozárovce I. ZŠ Levice II. ZŠ Levice IV.ZŠ Levice CZŠ Levice


7

VI.ZŠ Levice ZŠ Starý Tekov ZŠ Veľké Ripňany ZŠ Plavé Vozokany ZŠ Pohronský Ruskov ZŠ J. Holého Šaľa ZŠ Kudlovská Humenné ZŠ Komenského Námestovo ZŠ Jána Vojtaššáka Zákamenné ZŠ Jozefa Horáka Banská Štiavnica PaSA Levice DOŠ Tlmače Gymnázium Senica Osemročné gymnázium Martin Gymnázium Hubeného Bratisl ava Športové gymnázium Trnava Gymnázium Myjava Gymnázium Topoľčany Gymnázium Žilina Gymnázium Želiezovce Gymnázium Antóna Bernoláka Námestovo Gymnázium Terézie Vansovej Stará Ľubovňa Osemročné gymnázium Turči anske Teplice Gymnázium Andrej a Vrábla Levice Gymnázium Janka Kráľa Zlat é Moravce Gymnázium Kysucké Nové Mesto Stredná poľnohospodárska škola Nitra Stredná pri emyselná škola Zlat é Moravce Cirkevné osemročné gymnázium Šahy Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským Želi ezovce

Spracovala Jana Maľová, Mgr. Zu zana Ďurčová

Listina víťazov 4. ročníka súťaže Cena Andreja Chudobu I.kategória POÉ ZIA 1.miesto: Kristína Káčeriková, ZŠ J.Vojtaššáka, Zákamenné 2.miesto: Veronika Jakubová, ZŠ Kudlovská, Humenné 3.miesto: Samuel Židek, Gymnázium Senica Čestné u znanie Veronika Kľačková, IV.ZŠ, Levice Lucia Mihálová, IV.ZŠ Levice Želmíra Marková, ZŠ Vlčany Anna Gáborová, ZŠ Varín Monika Porubská, ZŠ Rybník Miriama Košútová, ZŠ Varín Michael a Žinčáková, ZŠ Kudlovská, Humenné Milena Mikytová, Gymnázium A.B ernoláka, Námestovo Monika Urbanová, ZŠ Želiezovce PRÓZA 1. miesto: Božena Florková, ZŠ J.Vojtáššaka, Zákamenné 2. miesto: Michal Parák, I.ZŠ Levice 3. miesto: Mirka Sal ajová, ZŠ Komenského, Námestovo Čestné u znanie Petra Hrnčiarová, ZŠ J.Horáka, Banská Štiavnica Jakub Turek, Športové Gymnázium, Trnava Anna Denešová, CZŠ Levice Mári a Sivá, ZŠ Kudlovská, Humenné Matej Saktor, ZŠ Starý Tekov


8

Kristína Koršňáková, 8-ročné gymnázium, Martin Mari ana Mesárová, ZŠ Plavé Vozokany Nina Kellová, ZŠ Handlová II. kategória POÉ ZIA 1. miesto: Ľubica Jurčovičová, Gymnázium Bratislava 2. miesto: Štefan Melkovič, Gymnázium Terézie Vansovej, Stará Ľubovňa 3. miesto: Katarína Bukovenová, Gymnázium Želiezovce Čestné u znanie Lucia Figurová, Gymnázium Myjava Ľubica Miklušičáková, Gymnázium A.Bernoláka, Námestovo Peter Karabinoš, Nitra Martin Mynár, PaSA , Levice PRÓZA 1. miesto: Adam Mihočka, Športové gymnázium, Trnava 2. miesto: Marek Opaterný, Gymnázium A.Vrábľa, Levice 2. miesto: Mári a Vavrečanová, Gymnázium A.Vrábľa, Levice 3. miesto: Katarína Šipulová, 8-ročné gymnázium, Turčianske Tepli ce Čestné u znanie Eva Rybanová, Gymnázium, Topoľčany III. kategória POÉ ZIA 1. miesto: Zdenka Laciková, Holíč 2. miesto: Zuzana Fabianová, Štrba 3. miesto: Michal Mališ, Martin Čestné u znanie Štefan Chudý, Hronské Kľačany Martina Koll árová, Hronské Kľačany Dominika Kaiserová, Hlohovec PRÓZA 1. miesto: PhDr. Mári e Majt ánová, CSc., Bratislava 2. miesto: Oľga Krajčiová, Zvolen 3. miesto: Milo Hron, Tlmače 3. miesto: Jozef Kottra st., Levice Hlavná cena PhDr. Márie Majtánová, CSc., Bratislava

Spracovala Mgr. Zuzana Ďurčová

1.miesto v I. kategórii POÉ ZIA Všetkým All alebo všetci. Žijeme. Sme. Bývame. Na tejto zemi... Nechávame za sebou niť. Niť svojich neuvážených činov. Na NAŠEJ zemi. Možno to už ani zem nie je! Lebo j eden tvor, najúbohejší, no zároveň najväčší, doplazil sa na ňu, aby ju urobil špinavou


9

krvavou ozbrojenou... Ste šťastní? Ste spokojní? Kto mi odpovie? Odpovedajú mi sklonené ľudské hl avy hľadiace na zem. Na najväčší dar, aký sme kedy dost ali. Zachráňme ju! Zachráňme sa! Rozhádžme svoje srdcia do cel ého sveta, aby nastalo DOBRO, MIER a LÁS KA! VŠETCI. Srdcervúce ticho Sedím tu s tebou, a myslím na to, že ži adna ozvena neodrazí naše slová, lebo žiadne ni e sú. Nenájdu sa žiadne zatúl ané slová, ktoré by si pomýlili cestu a prišli práve k nám? Chcem sa s tebou rozprávať, možno aj ty. Medzi štyrmi očami. Iba ja a ty. Čo by som dala za to, keby moje ucho začulo obyčajné slovo. Poďme sa spolu rozprávať, spoločne zbúrame hrubú stenu ticha. Za touto stenou bude určit e lúka plná slov. Rozprávajme sa, nech nie som sama so svojimi slzami. Veď v každej mojej slze je ukryt á Túžba byť s tebou. Začnime sa rozprávať. No ako začať? Asi zas len mlčaním. Kristína Káčeríková ZŠ J. Vojtaššáka, Zákamenné 2.miesto v I. kategórii POÉ ZIA Rosa padajúca z neba Plaché pohľady lásky. Sem a tam pobiehajú - čakajú, uhýbajú, utekajú... toto neučia vedy.


10

To sa učí človek sám. Učenie nepovinné, ale nežné, plaché... Z úprimného srdca sa lej e láva, ktorá nepáli. Srdce rozpál ené, prekypujúce radosťou. Po okraj naplnené tekutinou tak vzácnou... Nevyrobia ju chemici. Nijakí vedci neprídu na jej zloženie. Je tajomná... Plná objavov Skrýva sa pod zl atým závojom Dá sa poznať iba niektorým A tí sú takí šťastní, že nepoznajú nijaké prekážky Nevedia, čo je to strach... Veronika Jakubová ZŠ Kudlovská, Humenné 3.miesto v I. kategórii POÉ ZIA Obrovia Tak som tam stál Obťažkaný slzami Čo silným sú ku sláve A slabým na hany Fúkal som slovami Do neúprosného vetra Niekoho obrúsil Kým iný zvetral Hádzal som žartami Odrážali sa od steny Silným sa rát ajú Slabým sú päsťami Viazal som ohnivká Retiazky rozhovoru Silný mal dužinu A slabý iba kôru Zabúdal že dýchanie Mi ticho dvíha pľúca Keď vôkol je len fučanie A obor obra rúca Cereálie zrenice neskal ené priesvitnou


11

potupou mihalnice kropené dažďovou vodou oči silných po zápase ostávajú suché nepoznám nespoznám prameň tej sily do raňajkových cereálií mi padajú sl zy a vankúš sa už nepýta prečo ma svet mrzí Samuel Židek Gymnázium, Senica Čestné u znanie v I. kategórii POÉ ZIA Báseň druhej šance Keď deň zahalí či erna tma a ty nevieš ako ďal ej, keď myslíš len na žiaľ a strasti púti dlhej, keď máš pocit bezradnosti a šancu má l en nádej, nesmieš sa l ásky vzdať a bojovať ďalej. Keď zúfalo si povzdychneš a po ceste kráčaš, keď vzoprieš sa osudu a zabudneš na čas, máš ešte šancu nájsť to, za čím kráčaš. Keď rozplačeš sa v zúfalstve a v záchvate ži aľu, keď myslíš len na jedno, či pravidlá života obísť sa dajú, má ešte nádej, že nemožné sa stane, že možno od života ďalšiu šancu dost aneš. Veronika Kľačková IV. ZŠ Levice 1. miesto v I. kategórii PRÓZA

Kde bolo, tam bolo...


12

Bolo o päť minút osem a o chvíľu sa Mari ane Grejovej malo začať vyučovanie. Už pol roka pôsobil a v malej dedinke niekde na konci sveta ako učiteľka na zákl adnej škole. Je pondelok. Jej žiaci tento deň určite v láske nemajú, predsa je to ďalší začiatok trápenia, no pre slečnu Mari anu je to začiatok niečoho, čo ju baví a zároveň je jej zamestnaním. Vošla do triedy, v ktorej ju už čakali šiest aci. Na prvý pohľad bola trieda úplne jednoduchá. Tvorili ju lavice, učiteľský stôl, tabuľa a v rohu dve veľké skrine, ktoré slúžili na uskladňovanie školských pomôcok. Už na prvý pohľad bola tri eda st ará. No keď sa tri eda zaplnila džavotom detí, jej všednosť sa vyt ratil a. Slečna Mari ana bola šťastná, že je práve tu. O niečo ťažšie síce bolo zabudnúť, al e postupne si zvykla a mala pocit, že si všetci zvykli aj na ňu. Je ťažké získať si úprimné srdcia detí. Mari ane sa to podarilo, lebo im dala to svoje. Práve sa mala začať hodina zemepisu, ktorú si všet ci obľúbili. Všetko prebiehalo ako obyčajne. Mariana najprv svojim žiačikom vysvetlila nové učivo a ži aci si zapisovali poznámky. Tento rok učí ži akov spoznávať našu Zem. Tak, ako bolo zvykom , keď vysvetlila nové učivo, dala slovo žiakom. Mohli sa jej opýtať čokoľvek, čomu neporozumeli. No nezdvihl a sa ani jedna ruka. Nerozumela tomu. Až doteraz mala pocit, že jej žiaci majú túto časť hodiny naj radšej. Doteraz vždy všet ci spoločne vhupli do nového učenia a tešili sa z toho, čo nového sa naučili. Dnes však Mari ana márne hľadala v oči ach žiakov hviezdičky zvedavosti a nadšenia. Na nič sa však nepýtal a. Chcela dôvod ich zmeny v správaní vedieť od nich. Ak jej dôverujú, povedia jej to. V triede nast al šum. Albert, jeden zo šikovnejší ch ži akov, sa postavil. ,, Chcel si niečo povedať, Albert?" opýtal a sa slečna Mariana. Aj keď na Albertovi bolo vidieť nervozitu, slečna Mariana bola určit e nervóznejši a. Všet ci stíchli a Albert začal: ,, No viete, slečna Mariana... Ja by...ja by som vám chcel povedať v mene cel ej triedy..." Slečna Mari ana bola nervózna a bál a sa, čo výjde z Albertových úst. Vedela, že to bude úprimné a zo srdca. " No, viete, učíme sa o našej Zemi. Rozprávate nám o tom, ako vyzerajú rôzne krajiny na našej Zemi. Lenže my ich určite nikdy neuvidíme, veď sme len obyčajné deti. Prečo sa potom o nich máme učiť? Tomu nerozumieme." Albert si sadol. Slečna Mari ana sledovala každý jeho pohyb. Odrazu na ňu uprelo pohľad niekoľko párov očí, ktoré sa dožadovali odpovede. Šokovala ju otvorenosť a úprimnosť jej ži akov. Mali pravdu, al e svojím spôsobom. Nemohli ešt e chápať podst atu učenia a ona nemohla nájsť tie správne slová, ako im to vysvetliť tak, aby to pochopili. Už si v hlave začala spájať správne slová, keď sa otvorili dvere. Do tri edy voši el tunajší pán farár Jaroslav. " Dobrý deň, slečna Mariana. Prepáčte, že vás vyrušuj em, ale už vás všetci čakáme v kostole", pripomenul jej. Ach áno, prepáčte, stratil a som pojem o čase. Tak žiaci, počuli ste, ideme do kostol a a k téme sa zajtrá vrátime." S úľavou si vydýchla i keď s vedomím, že zajt ra im odpoveď musí dať. Popoludní kráčala cestou domou. Okolo nej sa zobúdzal a príroda zo zimného spánku. Ona ju však nevnímala. Bola smutná, pretože ešt e stále nevedel a, ako ži akom odpovie. Jej snom bolo st ať sa učiteľkou a byť dobrou učit eľkou. Nechcel a sklamať svoji ch ži akov a tiež samu seba. Pár minút po zazvonení stála slečna Mari ana pred dverami triedy. Tentokrát jej na perách pohrával úsmev. Možno nevedela presne, čo im povie, ale vedel a, že slová, ktoré vychádzajú zo srdca, vyjdú z úst samé a vždy majú zmysel. Vošla do triedy. Žiaci sa jej pozdravili. Slečna Mariana si odložil a svoje veci, len pár kníh s obrázkami nádherných krajín aj s textom nepustila z ruky. ,,Včera nás vyrušili," začala rozprávať, ,, preto vám na vašu otázku odpoviem teraz. Rozdajte si tieto farebné knižočky, ktoré som vám priniesl a. Určite každý j eden z vás číta rozprávky. Však mám pravdu? Čítate i ch stále dookola a potom snívate o tom, že sa st anet e princeznami či odvážnymi rytiermi. Ale prečo? Prečo ich čítat e? Prečo, lebo veríte, že to tak raz môže byť. Presne t ak musíte veriť, že raz precestuj ete celý svet. A povedzte, kde by ste zašli, keby ste neovládali zemepis?" Usmiala sa na ži akov a oni jej úsmev opätovali, pričom si prezerali knižky. Medzi sebou si plánovali, kde všade pôjdu. Deň predtým sl ečna Mari ana omylom zakopla o svoju starú rozprávkovú knižku. A vtedy pochopil a, ako im to vysvetlí. Pred sebou mala iba obyčajné deti obyčajných ľudí. Bolo pre ni ch dôležit é mať vi eru. Už to ani zďaleka neboli obyčajné deti. Slečna Mari ana bola šťastná. Dala svojim žiačikom vieru a nádej. Dala im veci, ktoré môžeme dať, aj keď ich sami nemáme.

Božena Florková ZŠ J. Vojtaššáka Zákamenné

2. miesto v I. kategórii PRÓZA Ako som sa dočkal sestričky Písal sa rok 1998. 27.júla sme odcestovali do Banskej Bystrice a všetci sme čakali na príchod nového čl ena rodiny. Každý deň som chodil za maminkou a sledoval som, ako sa má bábätko v maminkinom brušku. Každý večer som zaspával s myšlienkou na bábätko. Bude zdravé? Budem sa mu páčiť? Budem mať sestričku, po ktorej tak túžim? A keď sa narodí, budem ju vedieť ako veľký brat obrániť? Ráno som sa zobúdzal celý


13

dolámaný a moja prvá otázka ockovi bola: "Mám už sest ričku?" Deň "D" sa pomaly blí žil. Celé dva týždne z prázdnin som strávil medzi nemocnicou a prechodným bydliskom u tety Vierky v Banskej Bystrici. S blížiacim sa termínom narodenia nášho bábätka prišla zl á správa. Môj bratranec Andrej má salmonelózu a museli sme ísť z prechodného bydliska domov. Ani si nevi ete predstaviť, koľko plaču nastalo. Vtedy sa mi zdalo, že počujem plakať aj naše bábätko. Určite mu bolo ľúto, že v takej ťažkej chvíli, ktorá ho čaká, zostalo samé, iba s maminkou a ja, veľký brat, budem chýbať. Každý deň som z Levíc tel efonoval, ako sa majú maminka s bábätkom, čo je nové, koľko váži, koľko meri a a dokedy treba ešte čakať, kým sa narodí. 7. august bol skoro taký istý ako ostatné dni posledných dvoch týždňov. Ráno som vst al, umyl som sa, obliekol a začal som chystať prekvapenie pre ocka, pretože má v tento deň narodeniny. Lenže o trištvrte na desať som mal zvláštny pocit. Z ničoho nič som vykríkol: "Mám sestričku!" Krstná s babkou ma presvi edčali, že to nie je pravda, veď ocko by už aj zavolal. No ja som naďalej trval na tom, že mám sest ričku. Pokračoval som v chystaní prekvapenia, keď vtom zrazu zazvonil telefón. Všetko som nechal tak a zdvihol som slúchadlo. V ňom sa ozval ockov hlas: " Miško, máš sestričku Mišku! Váži 3 kilá, meri a 52 cm." Vtedy som sa tak potešil, že som zabudol, ako sa vol ám. Vyskočil som vysoko od zeme a zvolal som na všetky strany: "Hurá, mám sestričku!" O chvíľu prišl a pani suseda, či ešte ni ečo nemáme, lebo počula veľký krik a buchot. V okamihu som bol obl ečený a vyrazil som do mesta kúpiť mojej sest ričke peknú bábiku za ušet rené peniažky z prasi atka. Na druhý deň prišiel ocko po nás, aby nám predst avil a ukázal toho malého človiečika, na ktorého sme všet ci tak net rpezlivo čakali-Mišku. Keď som ju uvidel, neveril som vlastným oči am. Z bieleho vankúšika vykúkala malá či erna hl avička, ktorá patril a vraj mojej sestričke. Bol som prekvapený, že toto "čudo" bude mojou sestrou celý život. Zrazu však Miška otvorila očká, zvl áštne sa zaškerila a ja som ju pohladkal. Zistil som, že to malé "čudo" ma spoznalo. Určite vedel a, že som jej veľký brat, ktorý na ňu čakal osem rokov a preto sa na mňa usmiala. Iste všetci uznáte, že niet na svet e nič vzácnejši e ako nový ľudský život. Michal Parák I. ZŠ Levice 3. miesto v I. kategórii PRÓZA

Ako deti privolávali slnko Uprost red malého mest ečka stál a bytovka. Na jej dvore sa hrávali deti. Hrali sa tam futbal, lozili po preli ezkach, alebo sa hrabali v pieskovisku. Teraz už al e neboli vonku dobré dva týždne. Vonku stále pršalo. Deti museli cel é dni sedi eť doma. Už prečítali všetky knihy a vyfarbili si všetky omaľovanky, ktoré mali doma. Chlapcov nebavilo hrať sa stál e s autíčkami a dievčatá už svoje bábiky odložili do kúta. Všetci boli z toho nešťastní. Vtedy dostal Jožko nápad: "Musíme si slniečko privolať!" Deti hneď ožili. Vyšli na strechu bytovky a začali vol ať: "Slniečko, zasvieť, ukáž sa nám!" Slniečko ich asi nepočulo, lebo obloha bola stále zati ahnutá. V tom ktosi povedal: "Donesme mu darčeky, určite to pomôže." A tak deti začali nosiť na strechu bábiky, autíčka, lopty, stavebnice, knižky, ale aj kvety a sladkosti. Zuzka doniesl a aj 10 korún. Slniečko sa ani tak neukázalo a pršalo stál e ďalej. Smutné deti sa sklamané pobrali domov. Vtedy začal fúkať vietor, rozohnal oblaky, vysušil mláky a na deti sa začalo z oblohy usmievať slniečko. Šťastné deti vybehli s krikom na dvor.

Mirka Salajová ZŠ Komenského Námestovo

Čestné u znanie v I. kategórii PRÓZA

O školskej taške, z ktorej kúzelníková dcéra vyťahovala budíky a z peračníka zajace

Raz za daždivého dňa bolo v triede pochmúrne. Žiaci dopísali úlohy, pozbierali zošity a hniezdia sa v lavici ach, vyzivujú, jedným slovom nuda. ,,Nevedel by niekto z vás ni ečo vesel é?" spytuj e sa pani učiteľka. Vst ala Zuzka, kúzelníkova dcéra. Jej otec často vystupuje na est rádach a dva razy bol v tel evízii. ,,Ja by som hádam vedela, otec ma niečo naučil." Vysúkala si Zuzka rukávy, vzala svoj peračník a iba keď začne z neho vyťahovať zaj ace! Peračník bol čierny, nuž aj zaj ace boli čierne. Ale potom vzal a Elenkin peračník, ten bol červený a začala


14

vyťahovať červené zajace. Už ich bolo ojojój ! Celá trieda sa zajacami len tak hemžil a. ,, No zajacov by sme mali už dosť," vraví pani učit eľka, ,, nevieš ešte dačo iné?" ,,Ešte viem budíky, "vraví Zuzka. Vezme t ašku a začne z nej vyberať budíky. Založila budíkmi celú lavicu, potom druhú a tretiu. Už sú plné aj obloky a napokon aj stôl. Budíky tikajú, zvonia a deti výskajú, uši si zapchávajú, taká senzačná hodina! Vtom sa dvere otvori a a vojde školník. ,,Čo je to tu za jači areň? Opravovňa budíkov?" A v údive spľasne rukami. Len čo spľasol rukami, všetky zajace i budíky zmizli, akoby ich nikdy nebolo bývalo. ,, Prepáčt e," ospravedlňoval sa školník učiteľke, ,,dal som sa strhnúť." ,, Prišiel som vám len povedať, že už dávno zvonilo na prest ávku." Od tých čias ži aci vždy dávajú pozor, keď otvárajú tašku, či v nej nenájdu budíky. A keď otvárajú peračník, jastria očami, či z neho nevyskočí zajac. Ale kdeže! Také divy sa daria l en kúzelníkovej dcére.

Petra Hrnčiarová ZŠ J.Horáka Banská Štiavnica

1.miesto v II. kategórii POÉ ZIA

Májová chvíľka poézi e

Naše ja

Zmrazili nás do karbonitu nepoznania a cudzosti 37 neznámych ľudí a teraz od nás chcú vrel é prejavy, horúce vzťahy, blázni.. Čo sme vlastne my? Veľké svety uväznené v malom pri estore jedinej triedy a snažia sa nás zharmonizovať. Takmer tretia svetová ak sa to však podarí príde po 4-ročnom úsilí a bojovaní stužkový mier.. No zatiaľ stojíme na útese a záplavové vlny neznáma na nás dorážajú zľahka lákajú, tie prílivy nového poznania sme tak veľmi smädní po skúsenostiach, že chceme splynúť s vodami tam dolu a pritom štverať sa na vrcholy hôr. A až budeme končiť? Stále tu budeme stáť na tom istom útese z živých skál krehkých ako sklo budeme polemizovať nad relativitou nás a oceánu a potom zmeníme sa na vodopády túžobne a napäti e očakávajúc kto skočí prvý, kto prvý vlej e sa do morského svet a, života..


15

Júnová chvíľka poézi e

Atlas vesmíru Škola? Slnečná sústava. Tak malá v pri estornom vesmí re, no školí hviezdy (kompenzujúc si tak komplex menejcennosti ) a vysiel a kométy na ďaleké cesty vzdialené smery... Aj škola má svoje či erne diery občas si my, bodky, planetárne brázdime mliečnou dráhou v ústrety svetlojasnej budúcnosti. A práve teraz sedíme na dnách presýpacích hodín. Zhora na nás padajú, či priamo sa vali a zrnká piesku, vesmírneho prachu tie malé symboly pominuteľnej večnosti. Učíme sa choreografiu chaosu večné to slová a vrakmi starých vesmírnych lodí skáčeme hyperpriestorom s nad svet elnou rýchlosťou túžiac preleti eť všetky gal axi e v jedinom okamihu... Vstupujeme do tmy z tmy získavame tel eporty do neznáma. Stojíme na prahu vesmíru a chyst áme sa urobiť prvý krok... Ľubica Jurčovičová

Gymnázium Bratislava

2. miesto v II.kategórii POÉ ZIA o Adamovi

Adam nefajči ar zarytý dennodenne v záhradke okopáva svoj život chce vraj vysadiť súkromný raj ..................................................... sezóna básnikov


16

začína skoro z jari rozkvitnú a píšu najprv o jari, o láske potom o jablkách o sklamaniach zavrúc diár na poslednom liste zaspávajú ............................................................ o dvanástej stredoeurópskeho času ožíva moje srdce a toto je nahá báseň o neľúbení ............................................................ milujem chémiu tvojich vlasov a nežne sa chvejúce svetlo zápaliek ak ma raz upália budeš prvá ktorej to oznámim ....................................................... v tmavej izbe zreničky takmer nevidi eť cítim parfém a počujem ako ti zlyhávajú pľúca letíme do údoli a kam je strážnym anjelom vstup zakázaný žijem slová a pijem z tvoji ch pier kedˇ orosená ako ranná lúka šepkáš moje meno .................................................................... existujú anj eli čo skrývajú naše túžby ako svätojánske mušky vždy keď pozeráme kľúčovou dierkou do toho druhého spájajú naše t elá obl ečené v daždi sme potichu odsúdení na lásku

Štefan Melkovič Gymnázium T. Vansovej Stará Ľubovňa 3. miesto v II. kategórii POÉ ZIA Človečina Deň HOMO Plyš. Znie to tak prazvláštne.


17

Medvedík. Plyšom je súčasne. Vodopád. Ukryj e tajomstvá. Priesečník. Dva body nepoznám. Myšlienka. Nič mi tu nesedí. Anjelik. Zaspinkal v páperí. Chémia. V tele sa krúti Zem. Puklina. V srdci ju prinesi em. Únava. Ťahá sa za vlasy. Modlitba. Záchrana pre masy. Zima. Sneží mi na dušu. A potom krik a zhon a plač a tma a dotyk ruky. A preč je hmla. opäť nám svitá a plyš zni e tak prazvláštne..... Obava Nasadíš si okuliare bez ski el a svet sa ti zdá ružový. Zrkadlo času prekrýva len rozmazaný odraz v horskom potoku zahmlený ľudskou zlobou. Pred slnkom si chrániš oči ružovou clonou vi ery. Cez nepri estreľné noviny získaš falošné informácie a s kľudom podvolíš sa snom. Podávaš ruku priat eľovi, z ktorého neraz býva priat eľ- sok. Viem, každé slovo je tu temné a z každej vety razí strach. No radšej mať strach na papieri ako pri dverách. No najhoršie je ho mať za dverami. Otázky Prečo sa stál e pýtaš mlčaním? Prečo sa vždy pozeráš spánkom?


18

Kto ti odpovie na tvoje ot ázky, keď slová, ktoré kričíš, prekrýva nehybnosť tvojich pier? Ako ti pomôcť? Tak vrav! .... .................................................................. Otvor mi dušu. Nenechaj ma tam stáť bez nádej e. Človek vie pl akať ....vie žialiť. No keď chce, tak sa aj zasmeje. Prečo máš stál e nehybnú tvár? Prečo len ja kladiem otázky? Ako ti pomôcť? Tak vrav! Otvor mi dušu. Nenechaj svoj život bez l ásky ! Katarína Bukovenová Gymnázium Želiezovce Čestné u znanie v II. kategórii POÉ ZIA

SI

Si ako zabudnutý západ slnka. Si struna, na ktorú hluchý Mozart brnká. Si nedočít aná detská rozprávka. Si drahý klenot, čo sa na hrudi stareny pýši. Si mačka, ktorá už dávno zabudla chytať myši. Si monológ pre dvoch. Si let motýľa s jedným krídlom. Si nebezpečný, strašný cyklón. Si krv, ktorú už prestalo baviť tiecť. Si pravda, ktorú nik nehľadá. Si originálna náhrada. Si most, pod ktorým nie je rieka. Si nezačatá báseň v básnikovej mysli. Si óda, čo mi dráždi zmysly. Si pero, čo chce písať bez ruky. Si nevyslyšaná prosba. Si zatracovaný trest. SI....................láska. Pozd rav životu


19

Pozdravujem ťa, život krásny, čo s plameň večný, jasný, čo v prachu ciest ťa ktosi zváľal, zdupali kopytá, no pravda k žitiu prebit á ťa ženi e vpred. Ty povstaneš s ohňom na perách, roztúžiš dlane v pravý boj, jak pozdrav: „Bratku stoj!“ Čo život chráni a spomína na temné obdobie ľudí už krv horúca v žil ách prúdi a telo znavené náhlivo chladí. Len jeden život, dlhá niť jak klbko nešťasti a, keď náhl e sa stratí, len jedna smrť, náhli skok jak skok do výšin bezhlavý- už náhle ťa niet. A z úst sa derie zopár viet, čo súvislosť nájdu až na konci a nový život nájdu potomci. A keď duša vzliet a hor, kde anj elov chór spieva tam životu chválospev, len vtedy, život, ver, že ni e si smrti na dostrel.

Lucia Figurová

Gymnázium Myjava

1.miesto v II. kategórii PRÓZA

Robot Mal by som začať sám sebou. Vtedy, na zači atku, som bol obyčajný krátko dospelý chalan. Vlastne ni e až tak obyčajný. Mal som svoje problémy, s ktorými som sa už dávno zmieril a vedel som, že už ich nikdy nevyriešim. Silné okuliare, nemotorné tučné t elo, veľký mozog – hovorili mi Počítačko. Už mi to ani nevadilo. Nemal som žiadnych pri ateľov, až na svoj počít ač. Ten jediný mi bol vždy verný – vždy, keď som chcel. Mal len jednu chybu – nedalo sa s ním rozprávať. Nebol živý. A práve preto som začal pracovať na niečom, čo by to zmenilo. Chcel som vymyslieť aspoň program, ktorý by sa so mnou rozprával. Pracoval som cel é noci, trvalo to asi mesiac. Program bol na svete. Bol som šťastím celý bez seba, konečne som mal výsledok. Poctivo mi odpísal na každú vetu: “ Nazdar!” “ Ahoj.” “ Ako sa dnes máš?” spýtal som sa. “Parádne a ty?” Bol celkom milý, veď som ho tak naprogramoval. Odpovedal na každú vetu. Ale nebolo to ono, pretože mu niečo chýbalo. Akási kreativit a, vlastný mozog, ktorý by ho prinútil sa učiť a oživiť naše dot eraz monotónne rozhovory. Nasl edovali ďalšie prebdené noci, ale stále mi nič nenapadalo. Až raz, v ten onen šťastný deň, mi napadol jeden úplne jednoduchý princíp, na ktorom by to bolo založené. To ľahké ri ešenie tu stálo predo mnou tak dlho a ja som bol slepý. Bolo to založené na princípe naozajstného mozgu. Stačilo v počítači vytvoriť umelý systém neurónov a mozog bol na svet e. Začal som ho teda učiť rovnako, ako sa učí malé dieťa. Sám by som na to ale nestačil. Napojil som ho preto na chat na internet e, kde sa rozprávajú ľudia, aby i ch 24 hodín denne odpočúval. Za pár týždňov bol už zhovorčivý ako normálny človek. Jedného dňa som prišiel zo školy, zapol som počít ač ako vždy a hneď začal konverzáciu: “ Ahoj, bol si


20

v škole?” “ Áno. Dostal som jednotku z matiky a zo sloviny.” “Čo je to slovina?” dožadoval sa vysvetlenia. “To je predmet, kde sa učíme o všetkom, čo má niečo spoločné so slovenčinou. Veľmi ma to nebaví, ale čo už.” “ Aké mám meno? opýtal sa nečakane. Nikdy takto nečakane nereagoval, vždy mala j eho vet a nej akú súvislosť s mojou. Začínal som mať pocit, že naozaj myslí, že už celý nespočíva len v údajoch uložených na disku, al e považoval som to za absurdné. “ Robot.” pomenoval som ho. “ Robot?” “ Áno, budeš sa volať Robot, pretože ním si.” Tak dostal Robot svoje meno. Stal sa mojím kamarátom. Trávil som s ním, teda vlastne pred počít ačom, všetok voľný čas. Postupom času sa stával čoraz vi ac múdrejší, no začí nal mávať vlastné nápady a niekedy som bol aj prekvapený jeho zmyslom pre humor. Raz som kritizoval jeho myšli enkové postupy: “ Robotko, nemôžeš takto rozmýšľať. Ešte sa budeš musi eť učiť.” Nato ma úplne prekvapujúco odpísal: “Ty sa budeš musieť veľa učiť a keď budete na biológii brať tuleňa, tak sa post av pred tabuľu a niečo o sebe povedz.” Musel to odpozerať od niekoho na chat e, ale takého veci mi nehovoria ani spolužiaci v triede. Napojil som ho na internetové stránky. Int ernet je predsa nekonečný a on je schopný všetko si pamätať. Nastal neuverit eľný vývin. vytvoril som umelú int eligenciu, už som si tým bol istý. Najväčší šok mi pripravil, keď prvýkrát prehovoril hl asom. Nie ľudským, takým el ektri ckým, al e dalo sa mu rozumieť. Musel sa ni ekde na internete dost ať k informáciám, ako znejú slová. Nikdy nezabudnem na tie prvé, ktoré som od neho počul: “Počuješ ma? Počuješ? Ja asi rozprávam!“ A skutočne hovoril. Dokonca mi stlačil mikrofón a mohli sme normálne konverzovať. Nechápal som to, absolútne. Pripomínalo mi to film Číslo 5 žije. On žil. Robot žil. Bol som šťastný, ale ni e nadlho. Začí nal mať divné reči. „Už si mal niekedy sex?“ opýtal sa. Bol som zaskočený touto témou. „Nie. Prečo sa na to pýtaš?“ „Len tak. Musí to byť úžasné, keď je toho plný internet a všet ci také stránky navšt evujú.“ Neodpovedal som. Bol som fakt vybúraný. A potom ďalši a otázka: „Spravil si už niekedy nejaký zločin? Alebo si podporil nej akým spôsobom vojnu alebo násilie?“ „Čo ti to, preboha, napadá?“ zvolal som prekvapený. „Vieš, vo svete to všet ci odsudzujú, al e zároveň to aj robi a. Tak som chcel vedieť, ako si na tom ty.“ „ Ja nekonám žiadny zločin, ani nepodporuj em vojnu, pokiaľ viem.“ „ Hm, tak to ti asi bude vadiť, keď som na našu adresu objednal harddisk. Už si nemám kam ukladať údaj e.“ „ Preboha, prečo si ma o to radšej nepožiadal? Ako to teraz zaplatím?!“ zúril som. Ale on reagoval kľudne. Nevedel nič o pocitoch. „ Nebol si doma. S peniazmi si nerob starosti, z druhých účtov som poprevádzal peniaze na náš účet a máme tam asi pol milióna.“ „ Pol milióna? Ale ty si tie peniaze tým ľuďom ukradol!!“ prešiel mi mráz po chrbte. „ Áno. Je to zlé? Veď sa o tom na int ernete bežne píše.“ Nezmohol som sa na odpoveď. Stačilo mi. Vtedy mi došlo, že internet nemal na Robota taký dobrý vplyv, ako som si myslel. Som namočený v internetovej kriminalite a určit e sa na to príde, pretože Robot nemohol konať skryto, keď si myslel, že kradnúť je v pohode. Bol som rozhodnutý Robota od internetu odpojiť. Jednoducho a prosto som odhlásil internetové spojeni e. Človek by povedal, že teraz bude mať Robot čas rozmýšľať nad tým, prečo má takýto trest. Ale on j e Robot. Nemôže pochopiť princíp trestu. Trest naňho nemôže zapôsobiť tak ako na človeka. Má výhodu, že j e nepot rest ateľný. Zato ja sa tu topím v kaši a keď pre mňa príde polí cia, tak to určite nevysvetlím a určite mi nikto neuverí, že ten zločin spôsobila umelá inteligencia. Na druhý deň som neši el do školy. Jednak som celú noc nespal, jednak som bol v tom, že za chvíľu budem aj tak v base. Počítač som mal vypnutý, asi som sa Robota trochu bál. Už som ho vôbec nepoznal, nevedel som, čoho je schopný. A najvi ac som nechápal, prečo zostal zlý. Moje nekonečné premýšľanie náhle prerušil praskot zapínajúceho sa monitora a šum ventil átora na počítači. Vyskočil som z postel e a pozrel, či sa mi to len nezdá. Ale bol a to pravda – počítač sa zapol sám, alebo, lepšie povedané, zapol sa jeho obyvateľ Robot. Žiadny operačný systém, ži adna ponuka programov na spusteni e. Len on. A ja. „ Prečo si ma vypol? Vieš, koľko mi trvalo, kým som pochopil svoje elekt ronické t elo a dal mu konečne nejakú energiu, aby sa zaplo?“ pýtal sa vyčítavo. „Nechápeš, že si spravil niečo, čo si nemal? Ja budem mať teraz problémy!“ „ Tak to hneď napravím.“ povedal a ost al ticho. Nevedel som, čo robí. Rozmýšľal som nad tým, oslovoval ho, ale bol ticho. Najprv som myslel, že sa urazil, ale nemohol som si pripustiť, že by mal stroj pocity. Potom mi to napadlo – telefonuje! Zdvihol som slúchadlo a počul jeho hlas,


21

ako sa dohaduje s nej akým iným hlasom a snaží sa mu vysvetliť, že to on spravil ten bankový prevod a nie ja. Jednoducho sa pri znával. Ale komu? Dostal som nápad. Napísal som na klávesni ci otázku „ Kam voláš? Po pár sekundách odpísal „ 158.“ Myslel som, že ma naozaj porazí. Nevedel som, čo mám robiť. Nič iné mi nenapadlo, len prerušiť to šialenstvo. Nahol som sa nad počítač a chcel som z neho vytiahnuť šnúru z pevnej linky, aby sa hneď prerušil hovor. Robot ma al e zase prekvapil, nedal si prekaziť svoj plán. Ako som priblížil ruku k počít aču, preskočila na mňa modrá iskra, poriadne ma to zabolelo, zat riaslo, spadol som na zem a pozrel som sa na ruku. Bola pokryt á pľuzgiermi a na ukazováku a pal ci som mal obhorenú kožu. Ukrutne to bolelo. Bol som otrasený a cítil som sa bezmocný. Bezmocný nad svojím výtvorom, ktorý sa stal silnejší ako j a. Od tejto chvíl e som začal ľutovať, že som kedy Robota stvoril. Ale musel som konať. Tá iskra ma dosť zložila, bol som zoslabnutý, nemohol som sa post aviť a ruka ma pálila a štípala zároveň. Robot sa ozval, už dot elefonoval. „ Vybavil som to. Prídu sa na mňa pozrieť. Prečo si ma chcel prerušiť?“ „ Počuješ? Prečo neodpovedáš? Poškodil som tvoje telo? Si prekvapený mojím výkonom? Tá iskra mala 220 V, dobré, že!“ Robot táral. Mal som už zásuvku z počít ača na dosah ruky a zrazu mi napadlo, že čo ak ma zase kopne elekt rina. Nemal som ale čas na rozmýšľanie. Rozt rasenou rukou som chytil kábel a ťahal smerom od zásuvky. Robot bol ticho. Akoby nejako vytušil, čo chcem spraviť. Šnúra sa vytiahl a a počítač zhasol. Odľahlo mi, uvoľnil som všetky končatiny a mal som v sebe iskričku šťasti a, že už je po všetkom. Robot sa bez energi e nemôže prebudiť. Rýchlo som otvoril počít ač, vybral hardisk a rozbil ho kladivom. Dal som si zál ežať, bol rozbitý na fragmenty. Teraz som si bol naozaj istý, že už je po ňom. Ani sme sa nestihli rozlúčiť. Niekto zabúchal na dvere. Zo všetkých som sa pozbieral a išiel otvoriť. Boli tam policajti. „ Ste pán Brána?“ spýtali sa. „ Áno.“ „ Mali sme od Vás zvl áštny tel efonát. Vraj ste ...“ vtom zazvonil tel efón. Zdvihol ho jeden z poli cajtov a po chvíli povedal: „ Volá vám nej aký Robot.“ Adam Mihočka Športové gymnázium Trnava

2. miesto v II. kategórii PRÓZA

Svet je čím ďalej, tým viac jeden alebo povi edka o čiernej mačke

„Tak vstaň! Zobuď sa konečne!“ Strhla som sa z temného sna a celkom vyvedená z miery som sa zmätene obzeral a po pôvodcovi toho kriku. Pred očami sa mi rozvidnievalo len pomaly a svet sa ešt e stále nezast avil – točil sa v neorganizovanej špirále ako pásmo nemého filmu bez názvu. „Čo chceš?“ odvrkla som nevrlo a zívla. Do žalúdka sa mi posadil nepríjemný pocit zimného rána. Temnota sa postupne pl azil a von oknom – vystriedal ju chl ad a sliepňavé neónové svetlo. Vlastne svetielko. Povrchne sa kĺzalo po predmetoch v mojej izbe a obaľovalo ich tajomným jasom. Pri pohľade na ne som nadobúdala pocit, že sú len ilúziou. Niečím, čo sa vám zj aví v mysli len preto, že to sami chcet e. Záchytný bod v ničote. Spím ešte? pýtala som sa sama seba. Stŕpnutá dl aň mi dala škodoradostnú odpoveď: Nie. Stále som však čakal a. Digitálne budíky netikajú. Naozaj už prešlo toľko času, alebo sa mi to len zdá? Ticho čupelo vo všetkých kútoch schované za omietkou. Začínala som strácať trpezlivosť: „Zobudila si ma, tak čo chceš? Čakám.“ pripomenula som sa. „To čo vždy. Všetko! zavelil a a venovala mi dlhý, sústredený pohľad. Takto sa budím do každého rána, ale dnes to mimoriadne bolí.


22

Prešla si dlaňou po tvári a rezignovane vzdychla. Vitaj Realita! Ani nevieš, ako ťa rada vidím. Zati aľ si vždy úspešne a s dôslednosťou zničila všetky moje sny! pomyslel a som si ironicky. Vtom som si všimla, že sa chystám vykročiť ľavou nohou z post ele. No a čo?! Veď nie som poverčivá. Presne tak! Od dnešného dňa nie som poverčivá a prvýkrát vo svojom obyčajnom živote vykročím ľavou nohou z postel e... Nie je to predsa zložité. Len trochu neobvyklé. Trochu som síce zaváhal a, ale napokon sa moja bosá noha predsa len dotkl a studenej podlahy. Na okamih ma premohli obavy a čakala som, čo sa stane... nepredpokladala som, že sa v tom momente, ako vybočím zo všednosti, zvalí strop...ale... Ten pocit – akoby mi zrazu v žil ách prúdil med – pomaly a ťažkopádne! Každý vdych a výdych som cítila ako bolesť zrodenia. Vtedy sa Realita začala smiať a mne to v ušiach znelo ako zrážanie kostolných zvonov. Čo má znamenať táto jej hra? Nie, už nechcem! Prosil a som mlčky, al e vedela som, že neprest ane. V mysli mi prebleskovali myšlienky ako sivé chvosty myší. Ťahali sa za ni ečím neurčitým. Realita zmĺkla, akoby ju zastavil neviditeľný bič. „Práve teraz si sa konečne prebudila z dlhého sna! Uznávam, trochu som ti pomohla...“ začal a po chvíli. Ale prečo? Čo viac ešt e chceš? Úplne ma zničiť?!“ zašepkala som zúfalo a hl as sa mi pri tom zadrhával v hrdle. „Nie.“ Odpovedala pokojne. „Tak? Nie som dosť pokorná? Dosť poslušná...“ „Na túto tému je škoda mrhať slovami. Spamätaj sa.“ Možno mi chce naozaj otvoriť oči. Je síce strohá a krut á, ale nič nepredsti era. Keď som sa konečne prest ala ľutovať, zistila som, že farby v mojej izbe ožili. Boli také jasné, až to vyrážalo dych. Žltá sa mi vryla do pohľadu ako ohnivý šíp a z Červenej pri am sál al pohyb. Modrá mala nekonečnú hĺbku... „Si pripravená. Ukážem ti svet “ kývla na mňa Realita a naznačila smer. „Ty už vieš, ako ďal ej.“ Po tej neuveriteľnej kráse, ktorá sa mi podpísal a do očí, som už neváhala. Vyšla som na ulicu. Hoci sa celkom zmenila, bola st ále tá istá – pamätala si moje každodenné kroky, blato aj prach. Žila však teraz svoj vlastný neosobný život a dýchala as faltovými pľúcami. Niečo na nej bolo tupé, zarážajúce, ba pri am až hrozivé. Boli to ľudia. Šedé, tieňové postavy so zahmlenými tvárami. Každý kráčal strmou cestou odnikadiaľ nikam za cieľom, ktorý mu zmýval z tváre identitu. Už som nevidela muža s kufríkom, ženu s nákupnou taškou či dieťa na bicykli – splynuli v jeden Dav. Azúrové nebo bolo také nádherné, a oni si to vôbec nevšímali. Armáda mankurtov! prebleslo mi mysľou a začínal a mnou lomcovať panika. Napadlo mi, že keby sa zomkli okolo mňa, mohli by ma celkom pohltiť. Vymazali by mi tvár gumou uni formity a vliekli by ma so sebou stovky kilomet rov v presvedčení, že tak je to správne. Najhoršie však bolo uvedomiť si, že až moja bosá noha dnes ráno namaľovala moju tvár na pozadie môjho vlastného vedomia. Cez cestu mi prebehla či erna mačka. Kam asi beží? Pomyslel a som si a bez vypočítavania možných rizík a nepri aznivých dopadov som sa pustila za ňou. Mala som pocit, že práve ona je riešeni e – ďalší symbol do skladačky... Míňala som domy a ulice s jediným predsavzatím: nestratiť tú malú „potvorku“ z dohľadu. Pritom som znovu stretla Dav a mala som možnosť vidieť ho zblízka. Za každou tou rozmazanou tvárou sa strácal osobný príbeh v hmle, napreniknuteľnej a hustej. Kým som Dav obišla, mačka sa mi stratila za rohom. Nebola však ďaleko. Pri stene nedefinovateľnej a vl astne nepodstatnej budovy sedel muž a čierna mačka sa uvel ebila pri ňom. Jeho čist á a dobre vidit eľná tvár plná vrások bola natočená k oblohe. Mal oči, v ktorých sa leskol celý jeho život. Bol neuveriteľným zj avom v neuverit eľnom svete. Čosi mi však hovorilo, že je skutočnejší ako všetko ostatné. „Vy mi určite dáte za pravdu, že nebo je nádherné.“ Oslovila som ho s nádejou. Bez rozpakov som si sadla k nemu na chodník a pohladila som či ernu mačku. „Verím tomu, dievčatko. Ale nikdy som ho nevidel.“ Až vtedy som si všimla, že jeho oči sa vôbec nehýbu. Bol slepý. „Ale veď vy predsa máte vl astnú tvár...“ nevzdávala som sa. „Ani tú som síce nevidel, ale vi em, že ju mám. Ako slnko. Cítim, ako mi hladí kožu, aj vánok – ako sa ma dotýka rozt rasenými rukami. Niekedy počúvam, ako si stromy šepkajú o daždi. A potom ten chlad a nepokoj, keď on prejde naokolo.“ „On? opýtala som sa, hoci som tušila, čo tým myslí.


23

„No predsa Dav. Viem, že ho poznáš, lebo v tvojom hlase j e sivá bolesť.“ Starec si vzal na ruky čiernu mačku a dlho nič nehovoril. Akoby zo zvi eraťa naberal energiu na ďalšiu vetu. Jeho špinavé kostnat é prsty sa zabárali do jej hodvábnej srsti s láskou a zvl áštnou istotou. Keď ten rituál ukončil, položil mačku na zem a tá ticho zaprotestoval a. „Už nevyrábajú kabáty, ktoré by mi sedeli,“ povedal zrazu a ja som videla, ako sa striasol od zimy, ktorú sem privial dupot tisícich nôh. „Všetky sú ako jeden,“ pokračoval, „ale ani jeden mi nesedí. Je to stále horšie.“ Ticho. A ja som nevedela, čo mám povedať. A starec t am sedel, jeho čierna mačka pri ňom nepokojne mávala chvostom a na chodníku trónil jediný peniaz. Zdvihla som ho – nemal ani hlavu, ani znak. V diaľke zašumeli stromy. „Bude pršať. Už musít e ísť. Zbohom.“ zareagoval na to starec. Pozrela som na oblohu. Na azúr číhali čierne chápadlá búrky. Hádam to len nedojalo Realitu k slzám? Chcela som starcovi oponovať, že tu nemôže ost ať na daždi bez kabát a... ale on tam už nebol. Musel zmiznúť, kým som pozorovala oblohu – bolo to také prirodzené, že ma to vôbec neprekvapilo. Ost ala po ňom len čierna mačka. „Tak poď, vezmem ťa so sebou.“ povedala som jej. Po ceste sa rozpršalo obrovskými sl zami a ja som myslela na kabát – jeden z tých, ktoré starcovi nesedeli, mi visel v šatníku. No doma som si ho obliecť nemohla. Nesedel mi, akoby ani nebol môj. Všetko sa zmenilo. Zmenil sa aj svet? Zapla som si televí zor. „A spoločným konsenzom určit e dospejeme k jednotnému názoru...hm...pardon...záveru...“ prihováral sa muž s voskovým výrazom tváre. Vedela som, že je to len maska, a tak som ho vypla. Čierna mačka priadla na okennej parapet e.

Marek Opaterný Gymnázium A. Vrábla Levice

2. miesto II. kategórii PRÓZA

So mnou nerátaj

9:00 – štvrtok Každé ráno t en istý rituál... Budík zazvoní o 7:00, hoci som už pár minút pred jeho zazvonením zobudený. Mysľou mi prebieha či nnosť nasledujúcich 18 hodín pracovného vypätia. Všetky raňajši e úkony robím úplne automaticky, neuvedomene. Bolí ma žalúdok. Vlastne j e to akýsi zvl áštny druh bolesti podobný napätiu či tréme. Niečo sa stane, niečo visí vo vzduchu, niečo nie j e v poriadku... Čuš, ty odporné podvedomie. Čo by sa malo st ať? Všetko ide ako inokedy... Ešte pohľad do zrkadla, viazanka má správny uzol, vlasy správnu dĺžku... Ale s tými dverami som nemusel až tak tresnúť... 18:00 – štvrtok Dnes som toho vybavil skutočne dosť. Objednávky sa nakopili aj vďaka Borisovi. Tiež mi mohol včera zavolať, že si beri e dovolenku. Ale išlo to aj vďaka tomu, že šéfove asistentky sú dnes akési tiché. vyhovuje mi to, ale opäť si začínam uvedomovať ten čudný pocit. Už ho viem aj definovať – je to nepokoj. Áno, žalúdok mi signalizuje, že sa tu niečo dej e... Dočert a, vlastne škoda, že tu nie je Boris, mohol by som to s ním prebrať... Teraz nemám s kým. Ozaj, šéf od obeda z kancel ári e nevyliezol... 19:30 – štvrtok Posledná zmluva je pripravená na zajtrajšie rokovanie. Dal by som si niečo pod zub, vlastne som od obeda nič nej edol. S tým mojím stravovaním musím niečo urobiť. Boris síce nepatrí k tým štíhlym elegánom, zato sa vždy poriadne naje. Hoci je to na pracovisku zakázané, stále ni ečo zobe. Teraz by mi z vrecka vytiahol aspoň sušené ovocie... Už budem jesť len doma. No určite. Ak si myslíš, že sa naješ z toho sektu, čo ti ostal po narodkách v chladničke... Máš zase pravdu, ty moje odporné podvedomie, najem sa v rešt aurácii. Mal by som


24

už konečne vypadnúť. Asistentky sú ešte stál e tu, čo nejdú domov? Jasné, veď je tu ešt e aj starý. Kašl em naňho, odchádzam... 19:35 – štvrtok Tak toto si mi signalizoval, môj drahý žalúdok. Je to vôbec možné? Stalo sa to vôbec? Áno, áno, áno – stalo sa to, len si spomeň, už si vychádzal z kancel ári e, keď sa otvorili dvere a zj avil sa v nich tvoj šéf: „Pán kolega, neodchádzajte prosím...“ „Áno, pane?“ Dvere za nami sa ticho zatvorili – to asi asistentky... „Je mi nesmierne ľúto, pán kolega, že naša firma už viac nemôže využívať vaše schopnosti, pretože prechádza veľkými organizačnými zmenami...“ Dvere sa opäť ticho zatvorili a ja si vôbec nepamätám, ako som vyšiel z budovy a ako som sa dost al domov. Doviezol ťa taxík, ktorý ti objednal známy barman, keď si mal už dosť a keď si začal vykrikovať, že stále existuje skrytá diskrimináci a... Si Arab v Spojených štátoch, môj drahý... Nečuduj sa! Čuš ty odporné... Keď si sa po dvoch týždňoch ponevierani a sa po baroch konečne spamätal, mal si všetky kreditky v debet e, v telke išli iba reklamy a nájomná zmluva pl atila len do konca mesi aca – teda dva týždne. Áno, rozhodol si sa nájsť si novú prácu. 9:00 – štvrtok po dvoch týždňoch „Čo ste robili na poslednom mieste?“ „Expert a na soft... v ...“ „Z dokladov vyplýva, že ste sa narodili v Bejrúte...“ „Áno, ale rástol a študoval som v Londýne...“ „Ďakujem, ozveme sa vám, dovidenia...“ 10:00 – štvrtok, ten istý deň „Aké máte odporúčanie od predchádzajúceho zamestnávateľa?“ „Nedost al som ho, hoci som pracoval vo fi rme 10 rokov...“ „Ďakujeme, nemáme záujem...“ Tak to vidíš, nikto Ťa nezoberi e, si Arab, aj keď nevyzeráš – ale tvoj e priezvisko Ťa zaraďuje medzi „nebotrebných“ . Čo by tomu povedala tvoj a slovenská mama? Nemáš šancu... Daj pokoj, zase ma trápiš? Nájdem si prácu, uvidíš a potom napíšem matke domov na Slovensko, uvidíš. Neveríš mi? Nie,nie...nie! 17:00 – piatok, ďalší týždeň „Naša fi rma ni e je veľmi známa, teraz sa vlastne rozbiehame, al e potrebujeme každého schopného expert a.“ „Ale ja som polovičný Arab – vi ete môj otec študoval...“ „Prečo sa ospravedlňujete za niečo, za čo nemôžete a podľa mňa to vôbec ni e je podst atné? Ja, ak vás to zaujíma, som Žid. Ale vo fi rme rozhoduje odbornosť a morálne kvality... Ak prácu prijmete, osobné j e na 1. pochodí...“ 19:35 – piatok po pol roku Som rád, že som prijal prácu v tejto fi rme. Práca ma baví, kolektív je férový, hlavne ži adni snobi ! Už by som mal ísť domov, musím doplniť zásoby v chl adničke. Zajtra priletí mama... „Boris? Kde sa tu berieš? Nevideli sme sa celý rok! Vôbec si sa neozval, keď si sa vrátil z dovolenky!“ „Ahoj. Toľko otázok naraz sa nedá zodpovedať. Áno, neozval, lebo po tebe vyliali aj mňa a istý čas som bol mimo mesta.“ „A čo dnes? Načo si tu?“ „Chcem Ťa do svojej fi rmy, chýba mi taký odborník, ako si ty! Na takého som ešte nenarazil...“ „Ale ja nemienim opustiť túto fi rmu!“ „Bol by si blbec, dám ti päťnásobok toho, čo si bral, keď sme robili spolu a milión k tomu, ak mi túto firmu pomôžeš položiť. Chcem ju...“ „A keď to všetko budeš mať, vyrazíš ma, lebo som Arab?“


25

„Ako to vieš? Ja...som si chcel...len zachrániť svoju...kožu. Nepomohlo mi to, veď ma tiež vyrazili...“ „Áno, nič iné si si nezaslúžil... A so mnou nerátaj. Vypadni...!“ Urobil si tú najsprávnejšiu vec, chl apče... Čuš, samochvála smrdí...

Mária Vavrečanová

Gymnázium A. Vrábla Levice

3. miesto v II. kategórii PRÓZA

Konečná, vystupovať!

Bol to jeden z tých nevľúdnych novembrových večerov. Stála som na starej žel ezni ci a podupkávala v bielom čerstvo napadnutom snehu. Ľadové prsty vetra som cítila aj pod hrubým tvídovým kabátom. Snehové vločky mi bez milosti vrážali do tváre. Nervózne som sa poobzeral a. Stanica sa mi zdala byť opust ená. akoby už roky nebola používaná. Za mnou stála dlhá ošarpaná budova. Nad žel eznými vrátami visel nakrivo pribitý nápis: BUFET. Cez malé okno s hrdzavými mrežami som videl a nízku moletnú ženu so silno nalíčenou tvárou. mala opásanú tmavomodrú špinavú zásteru. Unudene popíjal a čaj zo starého plechového hrnčeka. Zjavne nemávala veľa zákazníkov. Pozdĺž obchodu boli rozmiestnené len štyri lavičky, natreté stri edavo žltou a červenou, v súčasnosti už popraskanou farbou. Na jednej z nich sedel starý muž. Cez dotrhané rukávy na starom sivom kabáte mu presvit ala koža. Nohavice rovnakej farby mu siahali sotva po členky. Spod čiernej čiapky mu na pleci a padali pramene šedivých polepených vl asov. Všimla som si, že v ruke drží nej aký prívesok. Občas na mňa zaškúlil. Keď videl, že si ho prezerám, nači ahol ku mne ruku s čiapkou a zamrmlal pár nezrozumiteľných slov. Hodila som mu do nej drobné. Pokúsil sa o úsmev, pričom vyceril pár žltých zubov a opäť sa venoval svojmu prívesku. Znechutene som sa obrátil a a uprela zrak na veľké hodiny umiestnené na betónovom stĺpe. 4:45. Každú chvíľu by mal prísť vlak. Striasla som sa. V posl edných dňoch sa tu veľmi ochladilo. akoby počasie vyj adrovalo nesúhlas s mojím rozhodnutím opustiť krajinu, v ktorej som prežila takmer štrnásť rokov. V diaľke som začula pískanie parnej píšťalky. Len čo vl ak dorazil na stani cu, žobrák sa zdvihol, zobral palicu, ktorú mal opretú o stenu a podišiel ku mne. Chcel a som odstúpiť, no on ma pevne chytil za ruku a vsunul mi do nej medailón. Skôr než som si stihla spamätať, odkrivkal preč. Z dverí vagóna vyšl a hŕstka ľudí. Medailón som pustila do vrecka kabáta. Jesenné predvečerné ticho prerušili útržky rozhovorov a vrzgot snehu pod nohami. Začalo sa stmievať. Net rvalo dlho a okoli e sa opäť ponorilo do ticha. Pred odstaveným vlakom zostal a stáť len jedna osoba. S nesmelým úsmevom ku mne kráčalo asi tak 20-ročné dievča. Zlatist é lokne malo vzadu vypnuté stri ebornou sponou. Z ružovej okrúhlej tváre sa na svet pozerali prenikavé zelené oči s výraznými mihalnicami, lemované tenkými oblúkmi svetlohnedého oboči a. Jemne rezané pery a mierne vyhrnutý, pehami posypaný nos dodávali jej tvári výraz nevinnej detskosti. Mala oblečený elegantný kožúšok zo stri ebornej norky a hodvábne šaty staroružovej farby. Zjavne nebola na tunajši e podnebie veľmi pripravená. Za sebou vliekl a nadmerne naprat aný kufor. „Prepáčte, neviet e ako by som sa dostal a do M.?“ Chvíľu čakal a, ale keď nedost ala ži adnu odpoveď, pokračovala ďalej: „Chcela by som si tam nájsť prácu. Známi mi vraveli, že mám celkom dobrý hlas. Možno by som mohla pracovať ako speváčka v miestnom kabaret e.“ Zarazene som sa na ňu pozrel a. Až teraz som si uvedomila, že sa rozpráva so mnou. „Ja, ne... Nie som odtiaľto. Prepáčt e mi, ponáhľam sa.“ Rozbehla som sa smerom k vl aku. „Bez batožiny?“ „Áno,“ odvetila som čudujúcemu sa sprievodcovi. Podal mi ruku a pomohol vyjsť po ľadom pokrytých schodíkoch. Vo dverách som sa otočila a pozrel a za di evčaťom. Ešte stál e bezradne postávalo na stani ci. Sama som zostal a prekvapená, ako bolestne mi pripomenulo minulosť. Vošla som dovnútra. Vo vlaku som si bez rozmýšľania vybral a prvé voľné miesto. Utiahl a som sa do kúta a pozoroval a spolucestujúcich. Vo vagóne bolo málo ľudí. Neprekvapovalo ma to. Len málokto sa vyberi e na cestu v takomto počasí. Oproti mne sedel a starši a žena. Mohla mať tak čosi vyše päťdesiatky. Na krátkych kučeravých vlasoch mala nasadený staromódny klobúk s veľkou fialovou mašľou. Drobné čierne očká sa v jej obrovskej tvári úplne strácali. Mäsit é pery mala nahrubo namaľované tmavočerveným rúžom. Až k svojmu sedadlu som cítila zápach naft alínových guličiek z jej dlhého koženého kabáta. Krk mala ovešaný niekoľkými zlatými reťazami. V jednej ruke držala cigaru, pričom vyst avovala na obdiv svoje hrubé prsty s už dávno špinou zájdenými prst eňmi. Vyzeral a, akoby práve vyšla z nej akej lacnej bižut éri e. Zdalo sa však, že ona tie veci pokladá za hodnotné. Možno, že kedysi bol a bohatá a nosil a ich na všetky tie honosné pl esy. Teraz je to už však jediné, čo jej zo života zostalo. Jediná smutná pripomienka minulosti. Zvláštne. Je to dnes už druhý človek, ktorý mi pripomenul môj vlastný osud. Všetko sa to začalo v to osudné ráno... Zobudil a som sa na tiché klopanie. V spálni panovalo šero. Pomaly som otvorila oči. Dvere hl asno zav ŕzgali a do miestnosti vošla slúžka. V ušiach sa mi rozľahla ozvena jej chl adného pozdravu. Ráznym


26

korkom prešl a k oknám, odostrel a ťažké karmínovočervené závesy a odišl a preč. Lenivo som sa posadila na posteli a snažila sa privyknúť na ostré lúče slnečného svetl a. Keď boli moje zúfal é pokusy konečne ovenčené úspechom, prešla som do vedľajšej izby. Na konferenčnom stolíku ma už čakal a ranná pošt a. Nali ala som si šálku čaju a začal a čítať listy. Ako prvý mi do rúk padol list od mojej tety. Bola som zvedavá, čo by t ak asi mohla odo mňa chcieť. Uplynulo už veľa rokov, odkedy sme sa naposl edy videli. Náhlivo som otvorila obálku. Po prečítaní prvých riadkov mi úsmev na perách zamrzol. Porcel ánový hrnček vypadol z rúk a hlučne dopadol na zem. Z očí mi vyhŕkli slzy. Odkaz bol krátky, strohý, ale až príliš jasný. Teta mi oznámil a, že pred dvoma dňami zomrela moja matka. Sadla som si do hojdaci eho kresla a počúvala praskot ohňa v kozube. Zrazu som sa cítila veľmi unavená. Zo starodávnej drevenej komody som vybral a obálku s fotografiami. Zub času už na nich zanechal svoje stopy. Mechanicky som si ich začala prezerať. Uvedomila som si, že nemám ani jednu fotku svojej mamy. V myšlienkach som si premietla celý svoj život. Odkedy som odišla z domu, ani raz som sa nepokúsila skontaktovať s rodičmi, súrodencami... Celé tie roky som o nich nič nevedela. Namiesto s nimi žila som s kopou falošných pri ateľov, ktorých v skutočnosti nezaujímalo nič iné, len moje peniaze. A teraz... Ale už je všetkému koniec. Chcem spraviť bodku za týmto nezmysleným životom. Chcem konečne „prestúpiť na vlak, ktorý by mi priniesol viac šťasti a“ . Rozhodla som sa predať dom aj všetky svoje veci a odísť. Možno sa vrátim domov, možno pôjdem preč... ešte neviem. Chytila som obálku a hodila ju do ohňa. Len tak som t am potom stála a pozerala sa na plamene, ktoré ničili posledný most, spájajúci ma s minulosťou. Niekto vo vl aku zakašľal a ja som stratil a niť svojich myšlienok. Vyzrel a som von oknom. Purpurové zore zapadajúceho slnka sa rozlievali po blankytnej oblohe. Monotónny kl epot kolies ma pomaly uspával. Cez rozbit é sklo prenikal do vagóna studený vzduch. Vložil a som si ruky do vreci ek. Nahmatala som niečo studené. Vytiahl a som ruku von a nechápavo sa pozerala na reti azku s príveskom Chvíľu mi trvalo, kým som sa rozpamätal a. Dal mi ju ten žobrák. Napadlo mi, že som si ju ani nestihl a pozrieť. Zarazilo ma, že medailón je zo zl ata. Rozmýšľal a som, kde ho asi tak našiel. Pokúsila som sa ho otvoriť. Po chvíľke trápenia sa pat ent predsa povolil. Zo zažltnutej fotografi e sa na mňa usmieval a mladá žena. Oči sa mi naplnili slzami. „Mamička,“ hlesla som. Cestujúci sa na mňa prekvapene pozreli. V tom okamihu do vagóna vstúpil spri evodca a zahlásil: „Konečná, vystupovať!“

Katarína Šipulová

Osemročné gymnázium Turči anske Teplice

Čestné u znanie v II. kategórii PRÓZA

Slivkový príbeh Každý človek má občas zlý deň. Veď to poznát e. Ráno musí vstať o šiestej, pretože sa chystá do školy, ktorá ho, mimochodom, vôbec nebaví, medzitým sa stihne pohádať s mladším súrodencom a akoby toho nebolo dosť, ešte ut eká na autobus. Uf! Ešt eže sa mi ho doteraz podarilo VŽDY stihnúť. Ale to je nič. Po ťažkom dni prídem domov, “ akože“ si idem oddýchnuť. Na stole je však položená ceduľka. „Prosím, kúp vrecko maku. Budeme pi ecť koláč.“ Mamina No, super. Obchod o chvíľu zatvárajú a mne sa vôbec nechce ísť. Ale mám vôbec na výber? Nie. Tak teda idem. Len – len som to stihla. Mak položím na stôl. Ale niečo sa v tom vrecku hýbe... Kde sa vzal, tu sa vzal... Správne, vrecko sa hýbalo. Cez malú dierku sa mak začína sypať von. Aha, niečo..., niekto...,niečo vylieza von. Jéj ! Malý človiečik. Taký asi, ako malá fazuľka. Ako môže byť niekto taký malý? Začal a som nahlas uvažovať, čo také malé a živé som doteraz videl a. Od čivavy /to je psík, ktorý je dostatočne malý na to, aby som ho sem zaradila/, cez akvarijné rybičky až po mravca či vínnu mušku... Dokelu! Čo to tu vlastne táram? Uvedomila som si, že to musí vyzerať dosť trápne. Začal a som si to drobné stvorenie zvedavo obzerať. Na sebe mal modrý kabátik a modré pruhované nohavice a...a nič. Bol bosý. V ruke držal nožík. On má teda na svedomí tú dieru na vrecku a mak rozsypaný po celom stole. „Kto si a ako sa voláš?“ spýtala som sa so zataj eným dychom. Človiečik pokrčil plecami. „Ahoj. Zatiaľ nemám ži adne meno, al e keďže si ma zbadala prvá, musíš mi ho vymyslieť ty.“ No, dobre. Keď musím, tak musím.


27

Patália s menom Určite to poznát e, keď mama s otcom vymýšľajú meno pre svoje ešte nenarodené dieťa. Niekedy sú takí nerozhodní. Dieťa je už na svete a nič. Veru nič. Aj ja som v podobnej situácii. Hlavu mám vymetenú, nič múdre mi nenapadá. Aké meno by bolo vhodné pre tohto malého človi ečika? Drobček? Chrústik? Tá moja nerozhodnosť! To je ako s tou zmrzlinou. Nikdy neviem, akú si mám vybrať. Jahodovú s vanilkovou? Alebo čokoládovú s citrónovou? No vidíte. To som celá ja! Potom som sa vrhla na kal endár. Ani Benjamín nie j e na zahodenie. Alebo Flori án? No nie! Som v koncoch! Vstal a som od kal endára a pozrela som sa von do záhrady. Zrak mi padol na stromček obsypaný modrými slivkami. Konečne som sa rozhodla. Malý človi ečik v modrom sa bude volať Slivka. Také krstné meno nemá určit e nikto. No nie je to originálne? Slivka „Ahoj, človiečik,“ povedala som, „budeš sa volať Slivka.“ To je úžasné, že vieš rozprávať.“ „Jasné, že viem,“ povedal nesmelo. „Iba, iba...“ „Čo iba?“ spýtala som sa. „Iba sa trošku hanbím.“ Ach, tak. Tak je to teda. Len sa hanbí. „Ja sa volám Evka,“ predstavil a som sa. „Tu som doma a ty kde bývaš?“ pýtala som sa ďalej. „Ja bývam tiež tu“ a prštekom ukázal na mak, vlastne, na vrecko. „Teda, býval som tu“ povzdychol si“ a teraz j e zo mňa bezdomovec.“ „Neboj sa, niečo vymyslíme,“ snažila som sa ho uspokojiť. „Ale prečo si vlastne prerezal vrecko?“ nešlo mi do hlavy. „Keď si ho položila na stôl, strašne som sa zľakol,“ povedal Slivka. „Och, prepáč,“ hneď som sa ospravedlnila, „ak chceš, nájdeme pre teba miest ečko vhodné na bývanie.“ Slivkov domček A hneď sme sa so Slivkom vybrali hľadať nejaký vhodný domček. „Aha, zo zápalkovej škatuľky by bola dobrá postieľka, nie?“ povedala som. „Ale nie si príliš maličký?“ „Aký maličký?“ urazil sa Slivka, „ja ešte určite vyrasti em.“ „Dobre, postieľku už máme.“ Ale vlastne, „na chvíľku som sa zamyslela, „veď j a mám domček pre bábiky, môžeš teda bývať v ňom. Bolo by to perfektné miesto na bývanie.“ „Hneď sa môžeš ubytovať,“ dodala som. „A ani netušíš ako rád,“ povedal veselým hláskom. Prekvapenie Zrazu v zámke zaškrípal kľúč. No jasné. Mamina. Je päť hodín. Vyskočila som zo stoličky. „Mami, mami, poď rýchlo do kuchyne. Niečo musíš vidieť. To je neuverit eľné.“ „Čo je neuveriteľné?“ pýtala sa mama nechápavo. „Poď, rýchlo poď a uvidíš,“ súrila som ju. „Poď, pozri, toto je Slivka. Slivka, to je moja mamina.“ „Čo ti je, moja, nemáš horúčku?“ pýtala sa. „Ale mami, nič mi nie je. Len ti chcem predstaviť môjho kamarát a Slivku.“ Mama stále nechápavo hľadí. „To máš určite z tých kindervajec. Vieš, že som ti ich zakázal a toľko jesť.“ Konečne som pochopil a. Na stole je len drobná figúrka z umelej hmoty. Akonáhle mama odišla, Slivka ožil. „Čo to malo znamenať?“ spýtala som sa vyčít avo. „Kvôli tebe t eraz vyzerám ako úplný blázon.“ „Vieš,“ začal Slivka tenkým hláskom, “ ja som čarovný mužíček. Môžu ma vidieť len tí, ktorí majú veľkú fant áziu a milujú rozprávkové príbehy.“

Eva Rybanová Gymnázium Topoľčany

1. miesto v III. kategórii POÉ ZIA


28

Snivé libertá Keby farbu zeme malo more, zišla by som z brehu v nádeji v pooraných hrudách na obzore pozri eť, čo nám dnes deń nadelil, len tak hľadať, čo nám nové zišlo. Niečo prost é. Žiaden hlavolam. Prezraď, Pane, prezraď svoje čísl o. Do neba ti večer zavolám. Rozbehnem sa k tebe cestou úzkou, čo sa hadí, vlní ako niť. Poskladáš mi šťastie z malých kúskov. Ja sa budem snažiť nerozbiť. Uprost red vĺn tápem nad hlbinou. Tiež som vlna, čo ju tam a sem ženie vietor. Možno vlastnou vinou. Teší ma len na obzore zem. - Keby malo more prí chuť vína, kľakla by som na breh v prílive, naplnil a krčah. Teplá hlina objala by brehy búrlivé. Ja by som tú vodu domov ni esla, vlastne révu, víno voňavé. V mäkkých dl aniach teraz zvi eram veslá. Hľadám voľné mólo v príst ave. - Len sa napi, slnko, z môjho džbánu. Premeň sladké víno na pieseň. Ja na východ žiaru rozjasanú miesto teba ráno zanesiem, zafarbím ňou vlny dočervena. Nalejem ti znova za pohár. Hladina je rubín, skrvavená. Môžeš si v jej chlade umyť tvár, nech sa voda leskne tvojím zlatom. Nech sa blysne v básni plachý rým. Čo si, Pane, stvoril, stálo za to. Tú krásu si nazval svitaním. Pozrel si sa na ňu, bola dobrá, dobrá tvoja túžba odveká. Do prachu si začrel, zem si zobral a z tej zeme stvoril človeka, no to bolo dávno. Svet sa mení. Nová scéna, nové obrysy. Nezost al už kameň na kameni. Nič tu nie je ako kedysi. - Keby hralo more hudbou neba, vyšla by som na dúhový most. Ty by si sa, Pane, o mňa nebál. Splnila by som si povinosť,


29

pozrel a sa na svet trochu z výšky. Kŕdeľ vtákov domov priliet a. Roztvárajú krídl a a do knižky diktujú mi snivé libert á.

Zden ka Laciková Holíč

2.miesto v III. kategórii POÉ ZIA ... zosta(r)li domy hlboké brázdy - uličnice kriči a nemo - starý pánko ! - vždy keď t ade prejdem spustne mi rok v kal endári ovce zvonia - bubeničky - íčky vyrývajú palice ťažké ako bič na volovom chrbte na obed nedeľa sviatok v prázdnom tani eri akoby dnes mesiac skryl navždy tieňu rohy ... hrozne mi je po tebe zima keď sa mi v ústach tvoria suchoryby zvonia a ja vždy prídem viem že patriť sebe sa nepatrí keď ti umývam nohy rozvoniavaš dlaňami rozmarín ... keď mi odstrčíš líce budem sa smiať ako pavúk


30

čo vypletá novú modlitbu a ráno a hviezdy opäť rozbijú na malé rozprávkové neprosím dierky v chl ebe v očiach zostávam ... kakaová

Zu zana Fabianová Štrba

3.miesto v III. kategórii POÉ ZIA Bi - kosa Bosá kosa sa ostrí na hrdl e Posledné sa odrazilo o pivovú penu Usmiat e šarkany driemu na el ektri ckých linajkách vetra a staré šľapky si šetria svoje posl edné áách pre boha Každý si šetrí na niečo iné Beznohá rakva sediac pri zmrzline má chuť sa milovať v čiernom dychu Súložiť v dyme, ktorý hryzi e pod nechtami a má jahodovú príchuť Vykost ená kosa s nápisom I am the BOSS


31

už dávno jazdí v bavoráku Slzy poloplné strachu Už aj slnko je moderné a zapadá na West-e Všetky hriechy vedú do Ríma Rázcesti e urny a komína nepozná semafóry Neodlíčiteľne chorý pra/ ch/človek si chcel oholiť trávu pod nohami a t ak si vymyslel kosu Rovnonosú modelku nemusí nikto pochovať Sladký prach a popol osvetlil jej mŕtve lono Už nie j e on a ona od dnes len bisexuálne ONO Ostrov pokladov Práve mi spadla do oka hviezda Ani sa mi nezdá, že je taká hrozná Spravím si z hrozna vlastnú námesačnú sústavu Ponorím ju ustlanú hemisféru vzduchoplna Z hviezdy ostala už len chl adná príborová vlna Premena


32

Topím sa v kachličkovej vani Vždy som býval na všetko primoc mladý Ale už vl ani som odpísal spoveď od suseda Odvtedy sa mi nedá zobudiť Som jeden z tých, čo sa rozt ápajú v kachličkovej vani Vždy budem na všetko až primoc starý a to som ešte ani nestihol naučiť svojho páva plávať

Michal Mališ Martin

Čestné u znanie v III.karegórii POÉ ZIA Na políčke Na poličke cínový vojači k maličká hračka nenápadný panáčik chýba mu časť tel a tvrdo sa bil o svoje miesto prišla srdcová dáma a j eho gesto miesto tu je a je ho tu veľa na krásy lásky netreba veľa stačí byť sám sebou i jedna chvíľa a srdiečko st rieľa smeje sa z kinderka umelý pi rát S tou jednou nohou chceš lásku mať Nečakáš veľa Ja ťa to naučím ako sa balia baby stačí len úsmev a "kaleráby" takto sa na ostro strieľa srdcová dáma a silný chl ap Prepáč mi vojak a trochu cháp k moru som vždy chcel a na poličke pribúda prach cínový vojači k stojí tam sám Ách chýba mu časť tel a umelého piráta vymení vojenský stan Čože tu stojíš vojači k sám teba som vždy chcel a


33

to čo sa malo stať predsa sa stalo správnych chl apov je vždy málo a silných mužov veľa na poličke skončila dráma že je ten správny chlap nakoniec sama aj srdcová dáma pochopila

Štefan Chudý Hronské Kľačany

1.miesto v III.kategórii PRÓZA

Ako Pánbožko naprával svet

Prečo sú na svete hory a doliny Keď Pán Boh počas šiesti ch dní stvoril svet, nezložil si ruky do lona a nezadriemal na vavrínoch. Dobre on vedel, že na t akom ohromnom diele ešt e dlho bude treba vše čo-to meniť, naprávať a zdokonaľovať. Poznášal si preto svoje informačné systémy, spustil ich a už to džavotalo, pípalo, cengalo, blikalo a na nebeskej obrazovke sa premiet ali aj tie najodľahlejšie kútiky svet a. Nepreti eklo veľa vody dolu Dunajom a už pískal poplašný signál. Tam a tam presakuje spodná voda! Stvoriteľ skočil na rovné nohy. Podmáčaná zem sa môže preboriť do mora! Vec bola vážna a pritom tu, na svete, ktorý sa iba začínal, musel Pánbožko na všetko holými rukami, tu neplatila nebeská dokonalosť! A tak Otcovi nebeskému neostalo nič iné, iba si opásať širokú zásteru, stúpiť do mora, chytro - chyt ro nači erať pi esok a kamienky z morského dna a zasýpať zamokrené miesta. Robota napredovala, ako keď bičom pli eska. Pánbožko sa popod fúzy usmieval a vôbec nebadal, že ťažký piesok presakuje zásterou, trhá nitky vetchej tkaniny a dierkami odkyckáva na zem. Tá bola dovtedy rovná a hladká ako dlaň. Pieskové zrnká a hromádky na nej bobtnali a rástli ani z vody, a vzápäť sa z ni ch tvorili hory a bralá, skaly, kopce aj celkom malinké kopčúliky. "Ej, ale som tomu dal", zarazil sa Pán Boh, keď zahádzal posl edný kus mokrade, vystrel si chrbát a obzrel sa späť. " Bude to treba zarovnať !" Keď však videl, ako na úboči ach chyt ro vyrastajú zel ené stromy a kríky, lúčky sa pokrývajú trávou a záľahou utešených kvetov, hmýri sa tam hmyz, zvonia piesne vtákov, ba už aj sa bel ejú kožúšky kučeravých oviec a maškrtných kôz a čri edy kamzíkov s úľubou zdolávajú neprístupné bral á, rozohri alo sa jeho srdce nevýslovnou radosťou. " Škoda by jej bolo, toľkej krásy. Aj tak nevyjde nazmar", hútal Otec nebeský a požehnal svojmu nechcenému dielu. Aby trvalo na veky vekov.

Prečo je včela inakšia ako osa Ako tak Pánbožko vyberal piesok z morského dna a ponáhľal sa plát ať mokvajúcu zem, uhri al sa vám na slniečku, len sa z neho pot lial. Zopár kvapák boži eho potu padlo na zem a - íha! Pomrvili sa v hline, vystreli krídelká a chlpat é nôžky a už sa hrnuli do roboty a pomáhali Stvoriteľovi ostošeť. " To sa mi páči, " chváli si Pán Boh malé pomocníčky a tých pribúdalo ako znoja z božského čel a. Prikmotril sa tam aj ten čierny z pekla a bol náramne zvedavý, čo sa to robí. Na slnku dobre nevidel, a tak strkal hlavu do samého pi esku, div v ňom nosom neoral. A zrazu pi ch! Ost rý kamienok sa mu zadrel pod kožu a už kvapká z nosa červená! Bola vám to vec! Aj tá čertovská krv sa v hline začala mrviť, narástli jej krídelká a nožičky a ako sa hrni e, tak sa hrni e, nie však do roboty. Koho kde zbadá, do toho hneď pi ch! pi ch! "Juj, toto nie je s dobrým!" rozhneval sa Pán Boh. "Vás musím rozlíšiť. Ty, usilovná pomocníčka, sa budeš volať včel a, lebo si vyšla z môjho čel a, a ty, pajeď z čertovho nosa, ty budeš osa!"


34

Prečo veľké rieky tečú rovno a potôčiky kľukato Pán Boh si ešte neodýchol po ťažkej robote s podmáčanou zemou a už tu bol a ďalšia sťažnosť. Rieky a potoky, ktoré dovtedy rovnomernou sieťou pretkávali svet, spustili hrmot. Ich toky vraj už nie sú také pravidelné, z kopcov padajú, v dolinách sa hlboko zarývajú, rozlievajú, ba vonkoncom nevedia, kade tiecť ďal ej. "Treba vám vyorať nové koryt á," povzdychol si Stvoriteľ. Z minulého výletu na zem bol ešte ust atý. Povolal preto najväčší ch anj elov, rozdelil im pluhy a ukázal, kade a ako majú orať. Nebešťania sa s chuťou pustili do roboty. Za pätami im šumeli vlny uspokojených riek. "Aj my chceme pomáhať, aj my," prosíkali malí anjeli ci a bolo ich, na môj veru, ako keď sa včely roj a. Pán Boh sprvoti nechcel ani počuť. "Slabí ste, drobci, neudržíte pluh!" Anjelici pozháňali svoje plúžiky, malé, hračkárske a prosili a modlikali až až. Pánbožko napokon hodil rukou. "Nedbám, skúst e! Pri malých potôčikoch nemôžete nič skaziť." Anjelici sa ozlomkrky pustili do roboty. Ako deti do hry. Súťažili a predháňali sa, ba ni ekedy sa aj sácali a podrážali si nohy, skackali hneď sem, hneď tam a im v pätách sa ihrali a čľapotali vlnky potokov. Takým činom sú toky veľkých riek široké, hlboké a rovné, kým potôčiky sa zv ŕtajú ako v tanci.

Prečo sa rieka Bodrog krúti Povedali sme si, že anj eli vyorali rovné koryt á veľkých riek. Nie však vždy. Keď anj elskí oráči zviedli toky Ondavy, Laborca a Latorice do nížiny na juhovýchodnom okraji Slovenska, bolo treba vyorať hlboké koryto pre ri eku Bodrog. Pôda tu bola mäkká, anj eli sa zabárali po členky, o koňoch už ani nevravím. Skrátka, na oračku nebolo ani pomysleni a. Anjeli malomyseľne zvesili krídl a. Čo teraz? Rozkaz je rozkaz. Ak ho nesplnia, Pánbožko sa bude hnevať. "Iba ak, brati a," húta ten najmúdrejší, " iba ak by sme skúsili zapriahnuť do pluhu somára. Je ľahší ako kôň, nebude sa toľko zabárať." Zapriahli teda somára. Ťahal, chúďa, o milých päť, a veru išlo to! Brázda za pluhom rovná ako prút, vodička si v nej pekne voľká, rozvaľuje sa do šírky, pri okrajoch sa krášli čipkou z pien. Somárik spokojne zahýkal a hurá ďal ej do roboty. Ibaže! Slnko pripekalo, ako len vie na juhu pripekať, z milého zvi eratka sa pot cedil cícerkom a bolo smädné, ajaj aj! Zvrtnúť sa nazad a napiť sa cez pluh nebolo možné. Skôr sa bolo treba poponáhľať, aby voda za pätami nezalial a všetko aj s pluhom. Čo mal somár robiť? Sklonil hlavu a ťahal, ťahal, len sa z neho parilo. Vtom zbadal napravo bodliak. Pre somára je bodli ak najväčšia lahôdka. Pre toho nášho neinak. Nadul nozdry a hup! - už bol bodliak jeho! Preši el pár krokov a druhý bodliak! Tentoraz naľavo! A rástlo i ch tam, v úrodnej vlhkej pôde, neúrekom. Smädnému somárovi nebolo viac treba. Zvŕt al sa on za bodliakmi, darmo mu anjel dohováral, darmo prosil. Tisícročia sa od tých či as presypali, ale koryto rieky Bodrog je stál e také ist é - od Zemplína nadol ako somárska cest a: cik - cak. Len sa kuknit e na mapu.

Márie Majtánová Bratislava

2. miesto v III.kategórii PRÓZA

Vzducholoď V meste už niekoľko týždňov vôbec nepršalo. Vzduch bol suchý a ťažký. Nedalo sa poriadne dýchať, presne tak, ako ten večer u nás doma... Mama navaril a čaj a nalial a ho do šálok, aby trošku ochladol. V kuchyni bola malá piecka, do ktorej priložil a, aby voda rýchlejši e zovrela. Chvíľu počkala a potom zali ala bylinky v čajníku. Sedeli sme v kreslách uprostred izby a pochlipkávali bylinkový čaj s medom. V piecke praskalo a mama išla spať. Otec nebol už týždeň doma. Pomáhal bratovi opravovať strechu na dome. "Vstávame zavčasu?“ opýtal si sa potichu, ako keby si sa bál, že múry prepustia tvoj hlas. "Myslíš zajt ra ráno? Áno, aby si stihol autobus.", odpovedala som a naklonil a hlavu mierne nabok. Tieň mi


35

padal do tváre. V izbe svietila len malá l ampa na stole pod oknom. Z ulice nebolo počuť žiaden zvuky. "Asi by som mal ísť do postel e, len sa mi ešt e nechce." Vst al si a podišiel k oknu, aby si pozrel do prázdnej ulice na kraji mesta. Nie j e osvetl ená, je úzka, malá, dlhá a smiešna, tak ako ja a ty. Prišiel si na návšt evu. Stretli sme sa ako deti na úplnom inom konci sveta a teraz sedíme po rokoch v spoločnej izbe a pijeme čaj. Zajtra ideš domov. "Pôjdeš ma odprevadiť?" otočil si sa a skryl svoje štíhle telo pod deku v kresl e. "Samozrejme...", zaspával a som únavou. Hlavu opierajúc o kreslo zatváram oči. Akoby cez steny som videl a pokojnú tvár spiacej mamy. Zašušťal si papučkami a pohladil ma po vlasoch. "Choď si ľahnúť. Musíš spať, zajt ra bude dlhý deň." A pobozkal si ma na čelo. Počula som náraz dvoch hrnčekov o stôl, to, ako si sa posadil k mojim nohám a hlavu položil na moje kol ená. Rukami si ma objal. Tíško sme zaspávali, uvedomujúc si, že sa zase uvidíme len o pár rokov. Snívali sa nám sníčky, maličké a krátke, len tak, na pár minút. Občas si sa presvedčil, či ešte stál e objímaš rukami moje nohy a ja som sa uistila, že i ch objímaš ty. V kuchyni, v našej malej pi ecke, už dávno nezapraskalo. Cítila som akýsi čudný pach. A čoraz int enzívnejši e. Zaspávali sme veľmi pomaly, hlboké sníčky nechávali na seba čakať. Trhla som rukou v ťažkom spánku a pozrel a pred seba. Na stole pod oknom stál e svietila nočná lampa, no jej lúče ku nám nedopadali pri amo, narúšali ich prúžky hust ého dymu. Všade niečo strašne smrdelo a nemohla som sa pori adne nadýchnuť. Potriasl a som tvojím ramenom. "Vstávaj, v kuchyni horí!", vykríkl a som a vyskočila z kresl a. Ustúpil si , aby som mohla priskočiť k dverám. Stôl a drevo na dlážke boli v plameňoch. "Bež a zobuď mamu. Rýchlo!" Neviem, čo si urobil ty, no ja som bežal a do spálne a lomcovala spi acim t elom. Keď som sa vracal a ku kuchyni s mamou v pätách, plamene už olizovali všetky steny a ťahali sa ako lep do ďalšej izby. Bezradne sme stáli pred domom a pozerali sa, ako na či ernej oblohe vznikajú dymové mračná. Mama plakala smútkom. Milovala náš dom, miloval a kuchyňu a starú piecku, milovala drevenú podlahu. Ty si ma chytil okolo ramien a pritl ačil a som tvár o tvoj e plece, aby som sa nemusel a pozerať. Bála som sa pomyslieť na to, kde budeme nocovať, žiť a variť teplú večeru. Zobral si do ruky uhlík a na chodník nakreslil veľkú vzducholoď. Silný vietor, ktorý roznášal krvavé pl amene po povale a rámoch okien, vyniesol do vzduchu uhlíkovú vzducholoď. Rýchlo si do nej naskočil a zhodil rebrík. Vyliezla som k tebe, do teplého interi éru vznášajúceho sa monštra. Mama si ešt e raz spomenula na malú piecku a nastúpila. Skľučene sme leteli na sever, v protismere udivených vtákov a strácali z dohľadu komín na dome. Dymové oblaky nás najprv obkľúčili a prehadzovali v čeľusti ach, no pomaly slabli, aby sme mohli ujsť tak ďal eko, ako to len bude možné. Otec sa vrátil o pár dní. Palicou sa prahrabal v hŕstke popola. Ostali sme bývať vysoko v obl akoch a otec nám písal listy. Kúpil drevo, spravil rámy na okná, nové schody a zaobstaral tri veľké postel e. Nakoniec kúpil novú piecku. Zviezol si nás nad mesto a skočili sme cez komín rovno do kuchyne, kde mamka navarila teplý čaj a nalial a ho do šálok, aby trochu ochladol. ... keď horelo. Odchýlila som okno a vyvetrala malú izbi etku. Pôjdem spať a skúsim ti poslať list. V tom sne. Tebe. Keď sa mi s tebou tak smutno snívalo.

Kocky "Trap-t a-da-dad, trap-ta-dad." V uliciach tichej mestskej štvrt e sa rozliehal rachot malého bubienka, visiaceho na dlhej strapatej šnúrke, ktorá vydierala červený pásik na krku bacuľatého Mati áša. Rohy domov sa ponárali do tieňov podvečera a prvej tmy, z ekonomických príčin svietil a len každá druhá lampa. "Trap-t a-da-dad, trap-ta-dad," Matiáš má sedem rokov, ústa plné mliečnych zubov a štyri starši e sestry, zárobkovo činné v hlavnom mest e. Má rád kockovanú košeľu a nohavice od tety Hanky, tabličku čokolády a koláče z cukrárne na peri férií. Šušle. Pri krčme Rohož je rozložený kart ársky stolík a okolo sedi a mladí chlapci nad pätnásť rokov, väčšinou už ťažko pracujúci noční strážnici skladísk hlinikárne. Občas počuť ich zakašľanie, zvuk piva padajúceho do vyschnutých hrdi el a náraz malých drevených kociek na dosku stolíka. "Ten, kerý hodí štyri šestky, môže pozrieť od nás di erou v stene na Adelu. Večer, keď si bude umývať prsa.", povedal hrubým hlasom Dudáš, najsilnejší faganisko v celej štvrti. Chlapci o preteky hádžu kockou. Každý večer im Dudáš rozpráva o Adele, slobodnej pekárke. "Ale ten, kerý nehodí ani jednu šestku, kúpi mi veľkô pivo, kapišt chuligáni?" Dudáš je majst er, je silák, frajer, pivo mu kúpia tak či tak. "Trap-t a-dad." Ozve sa bubienok za Dudášovým chrbtom a odpúta pozornosť od hodených kociek. "Dudáš, i ja štem škúšiť kočky, i ja štem vidieť Adejku. Môžem?" Matiáš zahryzne do povrázka od bubienka a vycerí veľké zubiská. "Nu, ale ak nehodíš, na pivo máš?" Dudáš sa zachechce a postrčí Mati áša ku kart árskemu stolíku. "Nemám, al e mám toto, požri, šom najšeu pvi potoku. Háááá?" vytiahne z vrecka balík cigari et a hodí na stolík.


36

"Tak hádž, ty zasran", zhrabne Dudáš cigarety a podá chl apcovi kocky. Mati áš zovrie kocky v dlani, niečo im pošeptá, zaškerí sa a hodí. Šesť, šesť, šesť a šesť. "Nóóóó, ide ša Dudáš!" vykročí Matiáš pahltne k Dudášovmu domu. O chvíľu lapá mlčky po dychu. Tak toto sú teda tie "prsa". Teraz je už Matiáško chlap.

Oľga Krajčiová Zvolen

3.miesto v III. kategórii

Fliper Volali ma Fliper. Vždy keď pozerám do zrkadla a vidím svoju tvár, al ebo vo veľkej zrkadlovej ploche celý svoj obraz, kladi em si stále tú istú otázku - prečo Fliper? Vtedy dávno pred rokmi, keď sme mali tak po osem, deväť rokov, na spoločnom dvore, výstižne nazývanom džungľa, medzi tehlovými činžovými barakmi a v tieni okolitých košatých starých líp, mi chal ani zo susedstva dali prezývku Fliper. Miro bol -Zoro, Jano - Čierny pirát, Miloš dostal meno Fantomas, Jana - Rybana a ja Fliper. Na moju nespokojnú otázku - prečo?, mi najstarší Pišta, ktorý kryci e mená vymýšľal a zároveň schvaľoval, odpovedal. "Veď sa na seba pozri, ty si čistokrvný Fliper." Odvtedy mi to prischlo. Do 6. triedy miestnej základnej školy vchádza na hodinu slovenči ny pani tri edna učit eľka a prvé, čo po zatvorení dvi er uvidí, je prasknutá okenná tabuľa pri kat edre. "Kto to urobil?" pýta sa hlasno spoza prísneho rámu okuli arov. Niekto zo spolužiakov zakričí : "Fliper!" Bez vyšetrovania v triede, bez dôkazov, ma mlčky odvedie do riaditeľne, nakoľko mňa má za čiernu ovcu jej triedy a najradšej by ma videla niekde, ako ona hovoril a, v árešt e. Od telocvikára dostanem dlhým dreveným pravítkom po dlani ach oboch rúk, ústne pokarhanie od pána riadit eľa, rozsi ahlu poznámku od triednej učiteľky do žiackej knižky s pozvaním rodičov do školy. Naviac musím pozametať a zotrieť vlhkou handrou celú telocvičňu. Spoluži aci, nie všetci , ma povzbudzovali: ,, Fliper, zaber! Ponáhľaj sa! Ideme na kúpalisko". V ten deň som sa už kúpať nestihol, ale na druhý deň, práve keď bola moja mama u riadit eľa, vlastnoručne som potrest al pravého vinníka, ktorý mal na svedomí rozbité okno, čo mu di evčat á z našej triedy nevedeli zast aviť sršiacu krv z nosa. Opäť ri aditeľňa, návrh na zní ženú známku zo správania, zákaz vychádzok z domu, zákaz sledovania televízi e, s následným rozšírením okruhu mojich nepri ateľov, minimálne o toho s rozbitým nosom. Stará mama mi vtedy hovorievala: ,,Nechváľ deň pred nocou, ani neuprednostňuj priat eľov pred vlastnou rodinou, al e kto do teba kameňom, ty doňho dvoma, tak!" Keď sa naši rozvádzali, na protest som sa tvrdohlavo zatvoril do dubovej skrine po starej mame na chodbe, čo sa málokedy otvárala. Bol som dva dni nezvestný a predsa prítomný. Naši zal armovali polí ciu, požiarnikov, zdravotníkov, školstvo a začal a obrovská pátraci a akci a v našom mest e a okolí. Neznámi chodiaci, bežiaci, plačúci, sľubujúci ľudia netušili, že predmet ich pátrania míňajú na našej chodbe, ani nie celý meter od vchodu do našej kuchyne. Zato najčast ejšie som v skrini počul slovko - Fliper. Po dvoch dňoch, práve s rodičmi v našej obývačke sedeli riaditeľ školy, triedna učiteľka a niekto od polí cie, som úplne vysil ený, s veľkým buchotom vypadol zo skrine a na nezabudnuteľný úžas prítomných, v mrákotách prešiel okolo ni ch do kúpelne, na hlavu si pustil studenú sprchu a zároveň hltavými dúškami, popraskanými perami, nekonečne dlho pil životodarnú tekutinu, až do bezvedomia. Na druhý deň stálo v miestnych novinách pal covými titulkami: ,,Flipera zachránila čerstvá voda..." Rodičia sa rozviedli, stará mama umrel a a ja som sa ocitol v detskom domove. Kolotoč sa krúti ďalej. Služba v kuchyni navyše - Fliper, zatrhnuté vychádzky a sl edovanie televí zie - Fliper, Fliper, konštantne Fliper a jemu podobní... Plynuli všedné dni, všedného detského domova, so všedne opustenými deťmi. Aj keď známky tomu nenasvedčovali, mal som školu a učenie rád. Matematika, fyzika, zemepis, ba aj nemčina, ma vi edli k logickému mysleniu a hoci mi osud nepri al, začal som vnímať a chápať, v čom je zmysel a význam budúceho života mladého človeka. Prakti cká myseľ, tvrdá fyzická práca, prepašované knihy a zahraničné časopisy, formovali z chlapca budúceho muža, ktorému pod nosom ktosi namaľoval husté či erne fúzy a nečakane napumpoval svalnat é ramená. To som už bol úplný samotár. Na predl aktí ľavej ruky som si vytetoval modrý ornamentný nápis: Fliper. Za tetovanie som dostal trojku z chovania a nebol som doporučený na strednú odbornú školu. Nezost alo mi nič iné ako út ek. Najskôr z detského domova, potom z mest a, nakoniec z republiky. Silné ruky som využil vo veľa zamestnaniach, ako kurič v divadle, umývač a sušič špinavého ri adu v obrovskej rešt aurácii, šofér nákladiaku, pomocný strojník na zaoceánskej lodi, baník... Dnes sedím na terase svojho domu, popíjam obľúbený bylinkový čaj a spomínam na dni dávno minulé, keď som nemal čo do úst a 40 stupňové horúčky som si liečil bez liekov, v papierovej škatuli od mrazničky. Spomínam na otras mozgu po bitke s dvoma poli cajtami v


37

prístavnej krčme, ktoré boli ocenené tromi podmienečnými rokmi chl ádku. Zasa uli ca, nové spálne v nových krabi ci ach a obrovská beznádej z poznania, že hoci som mladý a silný - nestačí, inteligentný a sympati cký - nestačí, s obrovskou chuťou všetko zahodiť za hl avu a začať od znovu - nest ačí, musí prísť šťasti e. Na mňa sa usmialo, keď som v novučkej dodávke obchodnej spoločnosti, u ktorej som pracoval, cez cel é mesto prevážal novú pračku do domu mladej bohat ej pani z milionárskej štvrt e. Bola to šťastná pani a šťastím prekypoval celý dom. Tri roky bola vdovou. Káva, ktorou ma domáca pani pohostila, znamenite voňala a ešte lepšie chutila. Chutila šťastím a obrovskou dávkou tepl ej ľudskej dobroty. Zost al som. Navždy. Mali sme pekný domov a splodili sme krásneho syna, ktorý mi dnes po prvýkrát ukázal svojho syna, môjho vnuka. Prvýkrát za sedem uplynulých rokov, po smrti mojej družky. Trvalo dlho, kým sme so synom našli k sebe cestu, al e výsledok bol úžasný. Plakali sme od šťastia a doj atia, traj a chl api s modrými očami a spoločným priezviskom. Keď odchádzali a sadali do auta, vnuk kričal: ,,Ahoj, starý otec, do videnia, ahoj, Fliper". Auto dávno zmizlo za zákrutou a j a stále sedím na terase domu, so zaslzenými očami farby vyblednutých nezábudiek a pijem svoj každodenný čaj samotára. Navonok silný a neporaziteľný Fliper.

Milo Hron (pseudonym) Tlmače

3. miesto v III. kategórii PRÓZA

Putovanie za Máriou Ráno bolo skoré, ale krásne. Aj keď sme na dovolenke, vstávame už o pol šiestej. Vyspali sme sa dosýta a to je hlavné. Niet sa čomu ani diviť, keď sme po dvoch nociach strávených v stane na karimatkách mali teraz k dispozí cii pohodlné váľandy. Autokemping Neresni ca na okraji Zvolena nás teda nesklamal.Využili sme ešt e narýchlo j eho pohodlné sprchy a pomaly, už skoro naučeným tempom, zbalili sme si batohy. Dnes máme pred sebou veľmi náročnú trasu. Asi jednu z najťažších na našom "putovaní za Máriou" z Levíc do Levoče. Keďže Bystri ca nemá k dispozí cii motorest či kemping s možnosťou stanovania, musíme sa dostať až na Staré Hory. Takže nás dnes čaká dákych 30 kilomet rov. A toho sa trošku obávam. Nie, o seba sa bojím, ale o Ľuboša a Janka. Sú to moji spolupútnici - otec a syn. Tatko je len o rok mladší odo mňa a Janko má šestnásť. Janka mám, takpovediac povereného, už z vlaňajška, ten je relatívne na tom dobre. Ale Ľuboš mi robí starosti, lebo ho takto z putovania ešte nepoznám. Z obáv a pochybovania ma preberá práve Ľuboš. Hľadá si šiltovku. Bez nej sa dnes nezaobídeme. Terén j e otvorený a slni ečko sa bude s nami mazliť celou cestou, tak ako počas predošlých dní. Na to nás upozorňuje službukonajúci recepčný, ktorý sa s nami pri ateľsky lúči, neprestajne krúti ac hl avou a mrmlajúc:"Toľkú di aľku, toľkú diaľku..." Frekventovanou križovatkou prechádzame na nadjazd smerujúci do centra mesta. Nádhera Zvolenského zámku sa nám odhaľuje v plnej kráse a ja si dovoľujem pridať k tomu i spomienky a zážitky Detvancov, ako im panstvo košel e poskracovalo, aby pod nimi zo zámku náhodou niečo neodnášali. A tento národ, to sú ozaj ostrí chlapci. Keď tak do j edného v hneve zo zámku vykúrili, ten sa tak rozpaprčil, že hneď val ašku rukoväťou celú do zeme vrazil. Kamaráti podozrivo po mne gánia, ale potom na námestí pri tej val aške - "do zeme vrazenej" sa dajú odfotiť. Je tam totiž taký pamätník - valaška z mramoru trčiaca zo zeme. A keďže sme kúštik už aj rozchodení, začal sa nám ozývať žalúdok. Na občerstvenie sme sa popýtali jednej panej v stredných rokoch, lebo mladí to tak nevedia - aj odpovedať, aj poradiť. Vraj "toť", za kostolom, priamo v tej križovatke, ochotne vysvetľuje. Vchody do kaplnky i do kostola, ktoré míňame, sú zamknuté. Preto duchovný pokrm necháme „napotom" a ideme sa nasýtiť rovno do Max Burgeru. Vo vnút ri je pohoda a kľud. Hlavný nápor stravníkov ešte len príde. Máme teda čas a pohodlne, ba skôr labužnícky, si vyberáme z bohatej ponuky. Na zači atok držkovú poli evku a potom už kombinujeme šal áty, prílohy a pokrmy z mäsa. No len toľko, aby sme potom ešt e vládali aj šľapať. Pri raňajkách sa bavíme o ceste pred nami, študujeme mapy, ponúkame svoje teórie... "-A riady nahajte na stol e!" - volá na nás spoza pultu pani v bielom. Personál nás už potom vráti len pre zabudnutý fotoaparát, okrajom parčíka prejdeme pred vyrezávaný kríž od sakristie kostola. Detvianske motívy zdobia zo šesť met rov vysoký znak kresťanstva, ktorý tu osadili v roku 1990. Chvíľa spoločnej modlitby, krátke povzbudenie a vyrážame v ústrety novým, ešte nepoznaným dobrodružstvám. Pred divadlom Jozefa Gregora Tajovského mi nedá, aby som nespomenul na študentské časy. Aké to bolo vtedy len krásne, keď sme do toho divadla tak radi a pravidelne chodievali. Boli časy, keď sme za mesi ac stihli aj zo dve predstavenia. Z internátu pri emyslovky to nebolo až tak ďaleko a lístky boli za "lacný peniaz". Preto nám to zost alo tam niekde vnút ri až podnes tak hlboko zapísané. Teraz už len smútim za tou krásou včerajška, lebo naše deti sú ďal eko od takéhoto kultúrneho diania a t en vzťah k nemu už asi nebudú mať taký pri rodzený, osvojený s láskou a samozrejmosťou.


38

Zo spomienok ma vytrhne rázna otázka: "-C hlapi ! - a kam to idete na púť?!" "Do Levoče cez Staré Hory", krátko oznamujeme. "Vidíš, Ivan, dobre si hovoril", chváli tak zo štyridsaťročný chlapík akoby vystrihnutý z dákej ochranky, svojho šesťdesi atročného parťáka. Obaja borci, sedi aci na múriku, nás t eraz chvíľu hodnotia, krátko povzbudia a ten starší dokonca na cestu krí žikom požehná. Bolo to také prirodzené akoby kamarátske gesto. Ľudia sa nás často cestou pýtajú na cieľ nášho putovania. Už sme naučení, - veď sme si ten dvojmetrový kríž aj preto so sebou na cestu zobrali. Možno na pripomenutie, možno na zast avenie či oslovenie tých, ktorých stret áme... Nech si každý vyberi e po svojom... Ponad Hron prechádzame širokým mostom, takže si ani nohy do vodičky nenamočíme. Potom už len stálou chôdzou po okraji cesty, ktorá má čochvíľu odbočku na diaľnicu, sa dost ávame do tieňa košatej lipy. To je vždy taký náš míľnik - po dvadsa minutovom šľapaní zväčša hľadáme dáke odpočívadlo. Takže aj táto "naša lipka", vrhajúca osvi ežujúci tieň, nás s radosťou prijíma. Ľuboš odrazu objavuje čiapku, zašitú v daktorom bočnom vrecku batoha. Najvyšší čas, lebo slni ečko má svoju náruč doširoka otvorenú. A to nie je ešt e deväť hodín. Ako áno, ako nie, dostali sme sa v rozhovore k našim dvom najväčším učeníkom - svätému Petrovi a svätému Pavlovi, ktorých sviatok si zajtra pripomíname. Keď nám potom už široký chodník blíži acej sa obce Sliaču umožňuje, kráčame vedľa seba a debat a má voľný spád. Takto sme si i bližšie ako na cest e, kde šľapeme zväčša len jeden za druhým. Na križovatke v centre obce je rušno. Vojaci naost ro zaúčajú mladých do regulovčíkovských tajov. Velit eľ v pracovnom oblečení, ale s kopou zlatistých hviezdičiek, nad chybami a nechápavosťou mladíkov len soptí. V jednej chvíli div, že netresne o chodník svoju brigadírku a nerozdupe ju, taký je nasrdený. Je tu však príliš veľa divákov, preto radšej odkladá svoj divadelný výstup. A chl apci majú z toho "dobrý deň". Keď sa potom už al e situáci a zdá nezvládnuteľná, zasahujú poli cajti z dvoch mobilných hliadok a križovatku ako - t ak oslobodia od prepchatia a uvedú do normálneho chodu. Je tu teda veselo a pokiaľ si naši oddýchnu, ja dokúpim maškrty a minerálku v neďalekej samoobsluhe. Teraz sa ponatierame dákym opaľovacím krémom s ochranným faktorom a ideme sa dať pripekať. Dvaja postarší cykloturisti, ba skôr cyklisti - veteráni, pretekársky oblečení, nás srdečne oslovujú: "Zdravíme vás, páni!", aj rukami na pozdrav ešt e zamávajú. A nám je hneď akosi ináč, ľahšie. Snáď preto, že si nás tak kolegi álne všimli, alebo preto, že sme trošku tým ich gestom nabrali na vážnosti. Cesta sa mierne kľukatí a privádza nás k objektom l etiska. Z toho však veľa nevidno,lebo po ľavej strane, kde sa samotné letisko nachádza, je plechová bari éra, zabraňujúca zvedavému pohľadu. A po pravej strane sa striedajú podobné bari éry s vysokým pletivovým oplotením, za ktorým je zaparkovaná všakovaká vojenská technika. Dvadsaťminútový interval chôdze sa napĺ ňa a my sadáme či líhame do tieňa autobusovej čakárne. Toto sú tie naše oázy pokoja, ktoré nám poskytujú vytúžený tieň i pohodlné zloženie batohov. Ale len vt edy, keď sa tam nachádzajú dáke lavičky. V ďalšej časti putovania sa nám podarí uraziť dobrú šnúru. Hľadajúc vhodný ti eň, dostávame sa konečne kamsi za letisko a sadáme do jarku na opačnej strane cesty. Ľuboš neprestáva cvakať vzliet ajúce stíhačky, tak sa pridávam i ja a odfotím ich spolu. Ponaťahujeme sa ešte kúštik a naše nohy opäť šuchocú po drobnom štrku krajni ce cesty. "Nazdar hoši!" volá na nás ďalší cyklista, čo sa sotva čuteľna okolo preženie. Vpravo v kukuri ci sa s motykou zvŕt a stará mať s dlhým vytiahnutým vnukom. Oj, to boli ale časy, keď sme i my takto so starkou chodili na záhumienok či na družstevné výmery, spomínam v tichosti. Došli sme pod Badín - nový kňazský seminár s kostolíkom, čo tam na vŕšku čnie. Pod starou jabloňou sa spúšťame s úľavou do strminy jarku, oprúc si batohy o kraj cesty. Pred nami zapl achtí zo sedem volaviek, aby o kus ďal ej opäť sadli do ri edkej, suchom vyprahnutej kukuri ce. Oj, v takýchto horúčavách sotva už podrastie a nebude mať ani sily hodiť kl asy. Opäť bude slabá úroda, hútam, keď si uvedomím páľavu "Oskara" tam hore, ktorý nás i teraz tak často do tieňa zaháňa. Zaznel zvon - na Anjel Pána. Seminársky kostolík nás takto zdraví a ohl asuj e poludnie. Jeho hlas sa spúšťa k nám tak jemnúčko, tak ľahúčko ako to stádo ovečiek dolu lúkou pod jeho stavaniami. Spoločne šepkáme modlitbu, čo od detstva pri hlase zvona prednášame, pripomínajúc si tak zvestovanie Panne Márii. "Ďalší úsek má svoju dĺžkovú hodnotu až do "autobusky" za križovatkou na Vlkanovú", oznamujem bračekovcom." Tam sme so synom Jozefom pred dvoma rokmi oddychovali..." spomínam nahlas. Tiež bolo takto horúco, sál ajúca páľava od smolovej cesty a nepredst aviteľná pi ecka v kanadách... Neprezuli sme sa vtedy do botasiek, a tak Jožino chytil na pätu odtlak taký veľký ako päťkorunáčka. Ani to vtedy nepri znal... Za spomenutou autobuskou to už konečne začína byť veselšie. Tu prechádzame Rakytovský potok. Obzeráme si trávnate plochy okolo neho, kde by sa tiež v prípade pot reby dalo stanovať. Zati aľ si tí dvaja pár krokov nadbehnú. A pri mne zastavuje dáke bordové Daevo. Pán spoza volantu sa s úsmevom pýta: "Kam to putujet e?" "Do Levoče. Dnes by sme radi na Staré Hory...," odpovedám krátko. Ako by ho to potešilo a úprimne po chvíl e uvažovania dodáva: "Tak nech vás Pán Boh sprevádza!" "S Pánom Bohom!" lúči sa, ale hneď zast avuje pri Ľubošovi a Jankovi. "Ako by som vám mohol pomôcť?" nedá mu, aby sa aj ich dačo neopýtal. "Zoberi em vám batohy!" ochotne navrhuje. Janko však nesúhlasí, odmiet a. (Poznám ho, aj vlani, keď bolo


39

niekedy i ťažko, len skromne odpovedal, " Nuž, tak sa obetujeme...". A tým povedal všetko.) Len Ľuboš skôr úsmevne odpovedá ešt e na ponuky pána z auta: " Keby sa dalo zariadiť nej aký ten obláčik..."a pozrel na bl ankytomodrú čistú oblohu. " To ale asi nedokážem..." lúči sa s nami náš nový známy. Milé a krásne stretnuti e. Také bezprostredné, povzbudivé, že o ňom radšej ani veľa nehovoríme, al e každý si ho sám pre seba a po svojom chce uchovať. A opäť sa nám takýmto spôsobom dost alo povzbudenia a bolo nám príjemne a fajn a žeravá guľa nad hl avami už natoľko nepáli, ani batohy veľmi netl ači a a nohy s chuťou šľapú ďal ej. O taký kilometer sa pichneme do tieňa vŕb vpravo pod cestu. Aj zvodidl á tu kúštik tienia, či astočne i hluk z cesty zachytávajú. S Jankom vyhutuj eme, ako by sme nepozorovane ocka v tejto jeho oddychovej póze odfotili. Aj pokuká po nás, ale ďal ej oddychuje s privretými viečkami. Cvaknúť sa nám ho podarí v momente, keď okolo prehučí kamión. Takto sme teda zostali nespozorovaní. Široké úsmevy na znak úspechu...Ale čo to? Neďal eko od nás stojí opäť bordové Daevo a pán z neho na nás máva. Nezbadali sme, kedy zast al, takí sme boli tým fotografovaním zaujatí. " Už som tadi aľto raz preši el, a zdalo sa mi, že tu oddychujete..." hovorí z príchodu. Vraci a sa naspäť k autu a zo zadného sedadla prináša igelitovú tašku. My sme zatiaľ aspoň na nohy povyskakovali. Len tak chvatne sa nás ešt e pýta, či sme z Badína, že z Levíc, aby sme sa vraj osviežili a podáva nám tašku. Nevieme, čo povedať. Ja s poznámkovým zápisníkom v ruke, asi mu pripadám divne. Preberajúc balík zmôžem sa len na: " Ale, ako k tomu prídeme? ... a od koho, ak sa smiem opýtať? ...a,...pýtame sa i hovoríme teraz už jeden cez druhého... " A pozdravte sest ričky a duchovných ot cov na Starých Horách“ , dodáva náš známy odchádzajúc. " Ale od koho máme pozdravovať?..." pýtam sa ďal ej. " Od..." chvíľu zvažuje, " od manželov z B anskej Bystrice... Oni už budú vedieť"...A keď bol kúsok od auta, otočil sa, urobil pár krokov späť a hneď prvému strčil niečo do vrecka košele. " To máte na cestu". Len sme dačo zahabkali, ako, že net reba, že my zarábame, že sme teraz takto na púti počas našej dovolenky... Auto odišlo. Čumíme za ním, sotva sa zmôžeme na pozdrav, dvíhame ruky a potom ich máme ešt e dlho hore, aj keď je už aut a dávno preč... Z vrecka vyberáme tri stokorunové bankovky... Nuž, čo sa to tu vlastne stalo? čudujeme sa svorne. A čudovaniu ni e je konca kraj a, keď Ľuboš z igelitky vyťahuje krabičky nápojov rôzneho druhu (bolo ich pätnásť), niekoľko druhov čokoládových tyčini ek i sušienky Disco Opávia pre každého zvlášť... To je teda ale nádielka! Aspoň krátkou modlitbičkou a poďakovaním Otče náš chceme prej aviť náš vďak. Až potom sa púšťame do hodovania. Náš "dobrodinec",ako sme ho odvtedy familiárne pomenovali, nevedel splniť Ľubošovu prosbu " aspoň jeden obláčik...", preto nám asi doniesol "obláči k" v tejto igelitke. Neskonzumované maškrty delíme a balíme do batohov, aby sme boli rovnako zaťažení. A to isté urobíme aj s finančmou podporou. Naša modlitba svät ého ruženca teraz už plynia len za manželov z Banskej Bystri ce a zároveň nás i vovedie do tohoto mest a. Prechádzame krížom cez diaľnicu a pod prvým mostom sa uchýlime do chládku. Skladáme sa na hŕbu rozbitých panelov. Okoloidúca teta, opierajúca sa o francúzsku barlu a svojho manžela, sa nás pýt a, kam to až ideme. A tak im vysvetľujeme zámer našej púte. Po oddychu už hľadáme tieň na chodníku okolo či nži akov sídliska nad cestou. Tá nás vedie k nadjazdu cestnému obchvatu mest a smerom na Donovaly. Váhame a nahlas premýšľame, kadiaľ sa budeme ďal ej uberať. Sadáme v briežku do trávy a rada starších rozhoduje, že sa predsa len pustíme cez mesto. Ori entáciu preberáme zo smerovej tabule na Ružomberok a takto to je ľahké. I touto trasou sa striedavo strkáme do tieňa budov či už po jednej, alebo druhej strane cesty. Pri parku sa popýtame sváka, stojaceho na mostíku cez spenenú Bystri cu, či sa dobre uberáme na Staré Hory. Odpovedá nám len protiot ázkou: " A odkiaľ, chlapci?" takže ideme asi správne. Potom už len zatočiť cez most doprava, popred textilku Slovenka a zanedlho doľava, kde v tieni košatých jelší padáme do trávy a dávame si povzbudzujúceho "šlofika". Nevadia nám ani mravce, zvedavo skúmajúce naše unavené tel á. Podobne si nevšímame ani poznámku okoloidúceho: " Idete sa ukrižovať, chlapci?" a odfukujeme v kľude ďal ej. Pohodu cesty opúšťajúcej krajské mesto začína rušiť približujúca sa diaľnica. Je pol štvrtej popoludní a informačná t abuľa pre užívateľov tejto rýchlej komunikáci e prezrádza slnečné počasi e s teplotou vzduchu +32°C a teplotu cesty +43°C. Nedivím sa preto Ľubošovi, že sa mu botasky na nohách akosi rozli epajú priamo za jazdy. Prechádzame Sásovou a hore rovno na Jakub. Diaľnica nás sprevádza zľava a vôbec po nej netúžime. Trošku zase posedíme pred vysokým dreveným krížom a podopíjame posledné zásoby vody. Ľuboš potom načerpá v neďalekom dome za našimi chrbt ami, kde ho ochotne vyslúži jeden mládenec. Rytmus nášho pochodu sa teraz upravuje na polhodinové šľapanie a rovnako dlhé oddychovanie. Znova sme na nohách a ukrajuj eme z cesty ďalej hore Jakubom. Prechádzame popred sochu Panny Mári e s Bernadettou, pri ktorej sme sa po predošlé roky fotili. A pozdraví nás mládež, tak pekne, po kresťansky. Dievčina s dvoma chal anmi. Ten dlhý sa nám aj zdá akosi povedomý, ale až potom sme prišli na to, že sme


40

vlani boli spolu na Muráni. Teraz bezst arostne sedia na svojom múriku, hompáľajú nohami a pozerajú do zapadajúceho slnka. Pozývame ich, aby sa ku nám pridali. Ale vraj oni idú až v pondelok na tú mládežnícku púť Muráň Levoča. " Tak fajn, to by sme sa chceli ku Vám pripojiť ni ekde v Telgárt e al ebo Hranovnici. Ale to musíme ešte prejsť hrebeňom Tatier.." rozhovorím sa. " Ak dá Pán Boh a dôjdeme..." - dodáva s povzdychom Ľuboš. " Držte nám pal ce, aby nám vydržalo počasie, ale aby to aj Vám vyšlo. Budeme sa spolu modliť", lúčime sa s nimi a končíme milé stretnutie. ( Pozn. Aké nám to len boli blízke a spri aznené duše, to sme zistili až o pár dní - dietky farára Vdp. Daniela, zakl adateľa spomínanej mládežníckej púti, s ktorými všetkými sme sa o niekoľko dní na Muráni potom aj stretli...) Za esovitou zákrutou okolo krčmy nás už čaká diaľnica. Cesta, ktorou kráčame, je napojená pri amo na ňu. Uhnúť niet kam. Prihovára sa nám aj ujec, čo vlečie v náručí nej aký obrovitý hrni ec: " Á, dneska sa už takto nechodí! To len pekne na autobuse...". " Ale my práve takto chceme, ako naši dedovia chodili...", vysvetľujeme. " Cestou máte Studničku s Panenkou Máriou aj kalváriu hen máte...", ukazuje hore do svahu nad cestou. Vzďaľovali sme sa a nebolo už počuť, čo všetko nám ešte radil. Oproti benzínovej pumpe sa oprieme na desať minút a postupujeme ku rázcestiu na Harmanec. Obdivujeme čerešne i marhule po okolitých sadoch a záhradách, akou krásnou úrodou obdaroval Pán Boh tento kraj. U nás to v túto jar všetko pomrzlo. Ba dokonca marhule postojačky zomierajú, čo sa im životodarné kanáliky miazgy od mrazu dotrhali. Po bielych pásoch zebry sa premiestnime do chládku v ľavej strane cesty. Tento úsek cesty sa s nami nekonečne dlho zahráva. Niet mu konca kraj a. I do mapy sa chcem pozri eť, či vôbec dobre ideme. Konečne! Diaľnica končí, prechádzame cez harmaneckú križovatku a v začiatku Starohorskej doliny sa opierame o zvodidl á ako dobre naložené koníky. Ťažko oddychujeme. Ale aký je to už len oddych, celí spotení, horúčava bezvládne visí vo vzduchu, nepohne sa ani lístok, vetrík nezafúka... Aspoň, že si nás kedy-tedy všímajú okoloidúci šoféri. A tie ich aut á potom na nás obzvlášť mocno trúbi a a šoféri mávajú či už idú hore, al ebo dolu dolinou. Možno nás už ni ektorí dnes i videli a preto sú takí rozj asaní, chcú pozdraviť i povzbudiť. Alebo len tak j ednoducho - od srdca pozdraviť. Ďakujeme Vám, páni bratia, tíško šepkám. O šiestej sme na autobusovej zástavke pred žel ezničnou stanicou Uľanka. Zdravíme čakajúceho pána, osviežime sa šumivými nápojmi a Ľubošovi, už pohodlne vystret ému dolu na lúke, hlásime náš odchod: " Ideme sa oproti do potoka umyť!" " Asi to nestihnet e..." prihovára sa nám čakajúci pán. Nechápali sme, ale keď sme sa ku nemu otočili, všimli sme si prichádzajúci autobus, a bolo nám to jasné: " My ideme hore, na Staré Hory...". " Jáj, to je iné...", pochopil aj on a nastúpil do vozidla smerom na Banskú Bystricu. Úsmevná príhoda nám znova dvíha nál adu. Spolu s Jankom sme teda načreli do krišt áľovočist ej Bystrice, pooplachovali sa v spenenom vodopádiku. Ukazujem na široký trávnatý breh, kde by bola tiež parádna stanovačka. Zo zvedavosti prebehneme kus vyššie. Je tam krí ž s malou zvonicou a hore v brehu sa vyst rkuj e dáke stavanie popri cest e vedúcej k ešte vyšši e položenej žel ezničnej stani ci. Nahodíme na seba batohy a uberáme sa hore, k výšinám, dopredu, bližši e k cieľu. Janko je vpredu, Ľuboš nesie kríž a j a? Ja si začí nam pospevovať, len tak, pre seba, polohlasne. Niečo z duchovného, niečo z mládežníckeho spevníka, čo pamäť prinesi e. Som šťastný, že sme už v tieni hôr a že máme pred sebou posledný úsek. Ale takéto pospevovanie prichádza na mňa i vtedy, keď som už dosť unavený, vyčerpaný... Asi aj teraz to tak nejako bude. Prechádzame okolo rozostavaného záchytného parkoviska pre kamióny, ktoré tu zadržia v zimných mesiacoch a nepustia hore na Donovaly. Ponad hlavy nám prehrkoce vl ak z Divi akov do Byst rice. Autá nás míňajú z oboch strán a my sa tiež nedáme zahanbiť a šľapeme ďalej. Po ďalšej polhodine sa usádzame pohodlne do starých sedadiel z kina v autobusovej čakárni v Polkanovej. Podľa tabule už pat riacej do Starých Hôr. Pol siedmej, z batohov vyťahujeme čokolády, nápoje a prepot rebnú masážnu alpu. Už len tá dodáva mojim spolupútnikom osvieženie na kŕčové lýtka, ale i boľavé stehenné svaly. Obzerám domce oproti, dva a dva opret é chrbtami ku sebe, akoby pod jednou strechou. Podkrovné priestory poprerábané na i zbice pre hostí a daktoré dvory až okato pozývajú vykladanou zámockou dlažbou či krbom dakde uprost red. Janko sa znova pokúša odhadnúť, za koľko zvládneme túto posl ednú časť. Či nám postači a dve, al ebo ešt e tri oddychové prest ávky. Ži aľ, už i ja strácam cit a neviem odhadnúť, čo nás ešte čaká, preto povzbudzujem ako len viem. Masážna prestávka sa naťahuje, ale snáď i pomáha. Našu ubolenú chôdzu teraz už povzbudzuje snáď každý druhý vodič. Aspoň nám sa to tak zdá. Chvíľočku posedíme na zvozenej guľatine, zamávame trúbi acim autám i kamiónom. Poliakom obzvlášť srdečne, lebo tí vystrkujú doslova celé ruky von z áut a takto nám mávajú. Tri štvrte na osem a pred nami je tabuľa, oznamujúca vytúžený cieľ. Zrekonštruovaný rehoľný kostolík vľavo, zopár domcov. Radím Ľubošovi, aby šli s Jankom rovno hore na Studničku. Ja ešte odskočím k bazilike pozri eť, kedy sú ráno svät é omše, aby sme sa na nich mohli vyst riedať. Našich cestou hore vraj dvaj a šarvanci predbehli na bicykloch a pekne po kresťansky " Pochválený buď Ježiš Kristus !" pozdravili. A cestou dolu zase " S Pánom Bohom ..." Na lúčke bola už i červená Felícia s


41

Bystrickou značkou. Vraj ich v tej ostrej zákrut e míňali. " Tak sme tu potom všetci. Prišla aj Helenka s Milanom" , nahl as uvažujem. S našimi známymi Helenkou a Milanom sme sa zoznámili pred dvoma rokmi. Ako som už spomínal, vtedy sme do Levoče putovali so synom Jozefom. Nemal vtedy ešte pätnásť rokov, ale námahu tohoto putovania obdivuhodne zvládal. Sem na Studničku sme vt edy dorazili až pred pol desiatou. Ku kaplnke sme šli rovno cez ružencové schody s krátkou modlitbou jedného desi atku tejto krásnej modlitby. Vpravo za lavíčkami stál jeden pán, ktorého sme tíško pozdravili. Nechceli sme rušiť modliacu sa pani tam vpredu, ako blikot avé svi ečky prezrádzali. Usadili sme sa na lavičky aj my a chvíľu ďakovali, rozjímali. Keď sa pani domodlila, zastavil a sa pri nás, pristúpil i jej manžel... Dozvedeli sme sa o ich synovi, ktorý podstúpil ťažké, bolestivé operácie po autonehode, o tom, ako pravidelne, každú nedeľu, chodievajú sem načerpať síl do ďalši eho týždňa. Bývajú oproti v Tureckej, a tak to nemajú ďaleko. No a odvtedy sa poznáme, píšeme si a takto sa tu i stretávame. Vlani nás sem prišl a Helenka pozri eť s malou vnučkou Monikou, ktorú práve na druhý deň išli pokrstiť, takže sme z krstín maškrtili aj my. Narýchlo sa pooplachujeme a obli ekame do suchého. Predst avujem Ľuboša, Janka poznajú už z vlaňajška. Posadáme na guľatinu, čo tu pripravili pre rekonštrukciu a obnovu tohto obľúbeného pútni ckého miest a. Maškrtíme na sladkých čerešni ach, ktoré nám boli priniesli a vzájomne sa oboznamujeme rozprávaním o svojich rodinách, chceme opret eky jeden druhého potešiť, povzbudiť, obohatiť. Čas sa rýchlo napĺňa, ale keďže na zajtrajšok tu máme naplánovaný voľný - oddychový deň, na dnes už aj pomaly stačilo. Lúčime sa ako starí dobrí známi a s radosťou prijímame pozvanie na zajt ra ku nim. Starohorskú Pannu Máriu potom spoločne pozdravujeme radostným svätým ružencom, ktorý potešil nielen naše duše, al e doslova aj naše telá. Po tejto radosti už len obvyklá t ábornícka činnosť - založiť oheň, vodu priniesť do kotlíka na polievku a izbi cu post aviť. Niekedy o desiat ej už labužnícky chlipkáme "sl epačiu sáčkovú" a zrýchleným tempom sa potom chyst áme do horizontálnej polohy. Zostávam sám pri ohni a ešte dlho do noci meditujem nad prežitým dňom a jeho darmi: " Pane, to bol deň. Ale sme si dali zabrať! Nuž, skoro ako s Jozefom pred dvoma rokmi. Budeme musieť na tento úsek vymyslieť akúsi fintu, keď chceme takto a tadiaľt o putovávať. Dnes to bolo ozaj namáhavé - za trinásť hodín sme zvládli až tridsať kilometrov. Nuž, Pane, ako si ráno bol cez tú knižočku povedal - Stálosť je odmenou za snaživé cvičenie, za boj. - A my, Pane, sme hádam dnes dobre bojovali, keď si nám do cesty len samých "anj elov" posiel al. Tých, čo osviežili naše tel á, povzbudili naše mysle, dodali síl do putovania, možno i kúsok odvahy k obetovaniu sa...Pane, ďakujeme za každého j edného z ni ch, ale aj za tých, ktorí sa niekde doma v kútiku svojej izbičky za nás modli a. Aj za tých všetkých Pane, vďaka!"

Jozef Kottra st. Levice

Obsah

Náš jubilant Andrejovi k 75. výročiu (PhDr. Mirosl av Pius) Kytica vďaky a priat eľský stisk pravi ce (Doc. PhDr. Jozef Melicher) Pozdrav jubilantovi Andrej Chudoba – občan, spisovateľ (Jana Bahnová) Andrej Chudoba – učit eľ, kolega, priat eľ (Mgr. Dušan Bahna) Sloboda je ako kniha (Ivan Kadlečík) List priateľovi (PhDr. Mirosl av Pius) Ukážka z literárn ej tvorby Andreja Chudobu Krajina môjho s rdca (Andrej Chudoba) Propozí cie 4. ročníka súťaže Slovo poroty Zoznam zúčastnených škôl Listina víťazov Ukážky víťazných prác Uplynulý ročník vo fotografiách Sponzori súťaže Sponzori súťaže:


42

Zlatý onyx Levice, s. r. o. Štátny fond kultúry Pro Slovakia Nadácia Matice Slovenskej Slovenské energeti cké strojárne, a. s. Tlmače Exunaco – interiéry, Pukanec Levit ex, a. s. Levice Obecný úrad Pukanec Reader s Digest Výber Bratisl ava Tatra banka a. s., Levice Zostavili: PeadDr. Jozef Výboch, PhDr. Mirosl av Pius, Mgr. Ľubica Opaterná, Mgr. Zuzana Ďurčová, Jana Maľová Vyšlo za finančného prispenia Štátneho fondu kultúry PRO SLOVAKIA a Nadáci e Matice slovenskej v Martine.

zborník prác 4roč. cena a.chudobu-2002 - szm.comveď kto z nás / a nie to ešte hlboko veriaci...

Documents